Jezuitské školy,spiritualita - Jezuiti

Úvod
Duchovný profil jezuitských škôl dnes
Ladislav Csontos SJ
Jednou z najspoľahlivejších ciest, ako pochopiť duchovný profil jezuitských škôl dnes,
je návrat ku prameňom jezuitského vzdelávania a výchovy, k vízii sv. Ignáca z Loyoly.
Najprv žil typickým životom nižšej šľachty v Baskicku na severe Španielska. Ako
pätnásťročný bol pážaťom na dvore kráľovského pokladníka v Arevale v Navarskom
kráľovstve, neskôr ako dvadsaťšesťročný vstúpil do služieb navarského miestokráľa a
vojvodu z Nájery. Stal sa dvorným rytierom, ktorý koná diplomatické i vojenské služby. So
zbraňou v ruke bojoval pri obrane Pamplony, hlavného mesta Navarry, proti Francúzom. A
práve obrana Pamplony sa stala medzníkom medzi dvoma veľmi odlišnými etapami jeho
života. Ignác bol elegantný dvoran so šľachetnými šľachtickými snami a často aj so
šľachetnými skutkami. Tak to bolo aj v prípade obliehania Pamplony, keď kapitán videl
francúzsku presilu, no Ignác apeloval na jeho česť a presvedčil ho ku statočnej obrane. Po
zranení Ignáca delovou guľou sa posádka vzdala. No nemenej šľachetní boli francúzski
vojaci, keď mu poskytli prvú pomoc a napokon ho dopravili na jeho rodný zámok v Loyole.
Počas dlhého liečenia a rekonvalescencie jeho zranených nôh sa v jeho živote stalo niečo ako
obrátenie. Ako on sám hovorí: „Boh so mnou zaobchádzal, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom
v škole, keď ho vyučuje.“ 1 Keď už trocha vládal chodiť po izbe, začal si robiť poznámky a
postupne, najmä počas svojho desaťmesačného pobytu v Manreze, si zapisoval svoju
skúsenosť s Bohom. Tieto mesiace modlitby dali základ jeho knižočke nazvanej Duchovné
cvičenia, ktorú zdokonaľoval ešte ďalších pätnásť rokov. Jezuiti podobne ako iní rehoľníci
nachádzajú inšpiráciu v spiritualite svojho zakladateľa, a to sú práve Duchovné cvičenia. Po
celé stáročia nachádzali mužovia a ženy na celom svete základnú orientáciu a štruktúru pre
svoj kresťanský život uprostred sekularizovaného sveta. Treba poznamenať, že Duchovné
cvičenia napísal sv. Ignác ako laik predovšetkým pre laikov. Duchovné cvičenia však
nezmenili len spôsob života a metódu osobného duchovného rastu mnohých laikov, ich
pohľad na svet a ich metóda sa stali základom pre vznik Spoločnosti Ježišovej a celého
výchovného a vzdelávacieho systému, ktorý jezuiti vybudovali. Ak chceme pochopiť
1 Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského. 1. vyd. Cambridge : Slovenskí jezuiti, 1990, s. 49.
1

duchovný profil jezuitských škôl, treba nazrieť do tradície Duchovných cvičení a naznačiť ich
súčasnú aplikáciu.
1. Princíp a fundament
1.1. Prečo mystérium
Knižka Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly sa často uvádza ako inšpirácia a
prameň všetkých jezuitských podujatí. Teda je nevyhnutné ich štúdium v súvislosti s
pochopením jezuitského školstva. Duchovné cvičenia sú osobnou skúsenosťou každého
jezuitu, no aká je vízia, ktorú sprostredkujú? Často sa na ne odvoláva, no menej často sa
čítajú. Jeden dôvod je veľmi prirodzený pre túto knihu. Na rozdiel od sv. Terézie z Avily
alebo sv. Jána z Kríža, Ignác nenapísal vzletnú mystickú poéziu, ale to, čo napísal, je kniha
usmernení pre toho, kto iného sprevádza v určitej sérii duchovných aktivít. Výsledkom je, že
Duchovné cvičenia sú knižkou inštrukcií. Ich prvú časť tvorí dvadsať úvodných poznámok
„pre lepšie porozumenie duchovných cvičení, ktoré nasledujú, a na pomoc tomu, kto ich dáva,
ako i tomu, kto ich dostáva“ 2 . Kniha obsahuje aj jednoducho naznačené udalosti zo života
Ježiša Krista, o ktorých má meditovať tak ten, čo dáva cvičenia, ako i ten, kto si ich koná.
Duchovné cvičenia sú teda knihou cvičení, čo sa majú dávať a konať, nie iba knihou na
čítanie. Proces a skúsenosť, čo sleduje kniha, sú v podstate zhodné s tým procesom a
skúsenosťou, čo mal Ignác počas svojho obrátenia a rastu v duchovnom živote. To, čo je
najvýznamnejšie v duchovných cvičeniach, je viac ako len metóda a procedúra. To, čo ich
priraďuje ku klasike kresťanskej spirituality, je vízia ľudskej osoby vo svete a činnej Božej
lásky v nich založená na kresťanskej biblickej viere. Už počas svojej rekonvalescencie v
Loyole si Ignác začal robiť poznámky, v čom pokračoval počas svojho pobytu v Manreze,
kde s ním „Boh zaobchádzal ako učiteľ so žiakom“. Túto knižku nosil stále so sebou a
zapisoval si svoje skúsenosti tiež počas svojej púte do Svätej zeme.
Knižku Duchovných cvičení začal používať, keď začal študovať. Počas štúdia v
Barcelone a na univerzitách v Alcale a Salamanke používal Exercície ako základ duchovných
rozhovorov, ktoré mal s mnohými ľuďmi, s ktorými sa stretával. To ho priviedlo do ťažkostí
so španielskou inkvizíciou. Namietali, že ako laik bez potrebných štúdií poskytuje duchovné
2 Porov. SVÄTÝ IGNÁC Z LOYOLY: Duchovné cvičenia : Exercície. 1. vyd. Cambridge, Slovenskí jezuiti,
1990, č. 1 (ďalej len DC [1]).
2

ozhovory a rozlišuje smrteľný a všedný hriech. Bol uväznený a jeho knihu preštudovali
teológovia, preskúšali ho a hoci v nej nenašli nič, čo by sa protivilo katolíckej viere, zakázali
mu dávať duchovné cvičenia až do času, keď si vykoná potrebné teologické štúdiá. 3
Počas svojho desaťročného pobytu v Paríži sa venoval predovšetkým štúdiu a len
vybraným osobám dával duchovné cvičenia. Počas svojho štúdia prišiel k poznaniu, že jeho
túžba dávať duchovné cvičenia mnohým ľuďom bola pokušením, ktoré ho odťahovalo od
toho, čo od neho očakával Boh počas rokov jeho štúdia. Napriek tomu, že kniha je krátky text,
bola opäť preskúmaná oveľa miernejšou francúzskou inkvizíciou a napokon inkvizíciou v
Ríme. Kniha bola napokon publikovaná s pápežským schválením v roku 1548, osem rokov po
založení Spoločnosti Ježišovej. 4
Dnes jestvujú stovky prekladov a výkladov i aplikácií duchovných cvičení. Takže po
viac ako 450 rokoch je táto kniha naozaj veľmi plodná. V nasledujúcom sa chceme sústrediť
na kľúčové prvky v metóde a vízii sv. Ignáca. Myslíme si, že Duchovné cvičenia treba
prijímať menej ako mystérium a viac ako inšpiráciu.
1.2. Duchovné cvičenia
Plný názov knihy sv. Ignáca znie: „Duchovné cvičenia na premáhanie seba samého a na
usporiadanie vlastného života bez rozhodovania pod vplyvom nejakej nezriadenej
náklonnosti.“ 5 Použijúc dnešnému cíteniu viac zodpovedajúci jazyk by sme ho mohli
parafrázovať asi takto: Duchovné cvičenia, ktoré vedú človeka k opravdivej duchovnej
slobode tak, že nijakú voľbu alebo rozhodnutie nekoná pod vplyvom neusporiadaných
pocitov, túžob a hnutí, ale v súlade s usporiadanou sústavou ľudských a kresťanských hodnôt.
Na začiatku treba pripomenúť dve veci. Po prvé, Exercície sú o voľbe a o rozhodnutí.
Sú zamerané na akciu, nie len jednoducho na reflexiu. Po druhé, Exercície vedú ku vnútornej
rovnováhe, ktorá je postavená na základe určitých fundamentálnych hodnôt, a tie pomáhajú
človeku, aby sa nedal viesť príjemnosťou alebo nepríjemnosťou, ľúbivosťou alebo
odpornosťou vo svojich túžbach. Táto vnútorná rovnováha vedie ku vnútornej slobode
správne si voliť a rozhodovať sa.
3 Porov. Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského, s. 82–84.
4 Porov. Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského, s. 91.
5 DC [21].
3

Čo sú to duchovné cvičenia? Podľa Ignáca, vychádzajúc z predstavy cvičení, ktoré
rozvíjajú ľudské telo, ako prechádzať sa, bežať, skákať, plávať, duchovné cvičenia rozvíjajú
ľudskú duchovnosť, rozvíjajú kontakt s Bohom. Ignác doslova píše: „Výrazom »duchovné
cvičenia« označujeme akýkoľvek spôsob spytovať si svedomie, rozjímať, kontemplovať,
ústne a v duchu sa modliť a iné duchovné činnosti..., práve tak isto sa volajú duchovnými
cvičeniami všetky spôsoby pripraviť a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých
nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní
vlastného života na spásu svojej duše.“ 6 Tohto sa striktne pridŕža v celej svojej metóde.
Ako je známe, Exercície sú rozdelené na štyri časti, ktoré nazýva týždňami. Prvý týždeň
obsahuje súbor cvičení o Božej láske a jej odmietnutí hriechom. Druhý týždeň sa sústreďuje
na udalosti Ježišovho života od počatia a počas jeho verejného života. Tretí týždeň obsahuje
Ježišovo umučenie a smrť na kríži. Štvrtý týždeň obsahuje tajomstvá vzkriesenia a pohľad na
zmŕtvychvstaním obnovený svet. Tieto „týždne“ nemajú pevne stanovený počet dní. Počet dní
v každom týždni závisí od pokroku toho, ktto si koná exercície na duchovnej ceste, ktorú mu
ony vyznačujú. Normálne sa exercície konajú počas tridsiatich dní modlitby v tichu. Ak si
človek nemôže vytvoriť takýto časový priestor pre takéto koncentrované cvičenia, Ignác
ponúka v devätnástej úvodnej poznámke možnosť urobiť cvičenia počas niekoľkých
mesiacov. Stavia však podmienku: „ak si rezervuje poldruhej hodiny na cvičenie“ 7 . Tento
spôsob konania si duchovných cvičení v každodennom živote je veľkou pomocou pre
dnešných uponáhľaných a preťažených ľudí.
1.3. Prípravné cvičenie: Princíp a fundament
Na samý začiatok duchovných cvičení kladie Ignác rozjímanie pomenované „Princíp a
fundament“. Obsahuje niekoľko základných hodnôt, na ktorých sú vybudované celé exercície.
Tu sa odpovedá na otázku: Čo si mám najviac želať, skôr ako by som urobil akékoľvek
rozhodnutie? Alebo inak povedané: Aký má byť kontext všetkých rozhodnutí, ktoré urobím?
Toto prvé cvičenie predstavuje veľmi seriózne a vážne usporiadanie ľudského vnútra, keď
hovorí jasnou rečou:
6 DC [1].
7 DC [19].
4

„Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu, a
takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka,
aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený.
Z toho nasleduje, že človek ich má natoľko užívať, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu,
a natoľko sa ich zrieknuť, nakoľko mu v tom prekážajú.
Preto je potrebné, aby sme sa urobili indiferentnými voči všetkým stvoreným veciam vo
všetkom tom, čo je ponechané slobode našej ľubovôle a nie je jej to zakázané; takže z našej
strany nechceme radšej zdravie ako chorobu, radšej bohatstvo ako chudobu, radšej česť ako
potupu, radšej dlhší ako kratší život a tak dôsledne vo všetkom ostatnom, túžiac po tom a
voliac si jedine to, čo nás lepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení.“ 8
V „Princípe a fundamente“ sa odhaľuje dôležitá pravda, ktorá je obsiahnutá už v
katechizme pre malé deti, a pritom je veľmi hlboká a závažná. Sú tu obsiahnuté štyri dôležité
body:
Koncept stvorenia. Človek je Boží a pre Boha a Boh je darom a šťastím človeka. Sv.
Ignác to všetko vidí v Ježišovi Kristovi Bohočlovekovi, ktorý dokonale uskutočňuje oslavu a
službu človeka Bohu, spojenú s opravdivým ľudským pokojom a šťastím, ktoré je ovocím
dobrej vôle. Dobrá vôľa človeka, to je vlastne vôľa stotožnená s Božou vôľou, je to vôľa
Boha chváliť, ctiť a slúžiť mu, a tým samým je to vôľa plná lásky. Jedine takáto vôľa
privádza Božieho služobníka k pokoju a ku spáse. Všetky „ostatné veci na povrchu zeme sú
stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený“. 9 Cieľ všetkých
stvorení sa uskutočňuje a napĺňa v človekovi. Aj ony chvália Boha, slúžia mu a ctia si ho, ale
sprostredkovane cez človeka, ktorému sú z Božej vôle podriadené. Bez človeka by ich
cieľovosť nebola úplná. Keď ich človek ako rozumná a slobodná bytosť prijíma, aj ony
prostredníctvom neho slúžia Bohu a pričiňujú sa o jeho oslavu a chválu
Princíp tantum ... quantum (natoľko ... nakoľko). Poriadok vecí na svete, či už
materiálnych, alebo v genetickej štruktúre, fyzických či intelektuálnych schopnostiach
človeka, zážitky a pocity, túžby a nádeje, sociálny status, priatelia, čas atď. majú svoju
dôležitosť, ale ich dôležitosť a vážnosť nie je porovnateľná s dôležitosťou a vážnosťou
spolupráce človeka s Bohom vo všetkom. Jednoducho povedané: Boh je a musí byť vždy na
prvom mieste. Teda človek používa stvorené veci nielen v ich prírodných závislostiach, ale
predovšetkým v ich závislosti stvorenosti od Boha. Nakoľko veci pomáhajú tejto spolupráci,
8 DC [23].
9 DC [23].
5

natoľko ich treba používať; obrátene, nakoľko tejto spolupráci prekážajú, natoľko sa ich treba
zriecť.
Princíp indiferencie. Indiferencia značí predovšetkým rovnováhu ducha, slobodného
od slepých citových väzieb alebo od odporu voči stvoreniam, ducha pripraveného na prijatie
všetkého, čo je samo osebe dobré, vhodné alebo prinajmenšom indiferentné, nie zakázané, a
čo sa ukáže pomáhajúce na dosiahnutie cieľa. Je to zároveň pripravenosť vzdať sa všetkého,
čo sa ukáže ako nevhodné alebo prekážajúce tomuto cieľu. Indiferencia je takto pevným
základom vyrovnanej duše, ktorú z rovnováhy vyvedie iba ohľad na vzťah stvorení k
poslednému cieľu, vzťah k Bohu. Ak je tento vzťah kladný, ak je stvorenie ohodnotené ako
pomáhajúce, vtedy po ňom človek vystrie ruku, aby si ním poslúžil nezávisle od toho, či je
jeho použitie človekovi príjemné alebo nepríjemné. Ak by sa však stvorenie, hoci aj
najpríjemnejšie a najpríťažlivejšie ukázalo prekážkou, človek sa ho vzdá, prekonajúc i
vrodenú náklonnosť k nemu. Inými slovami, vďaka indiferencii človek, ktorý skusuje
príťažlivosť a odpudivosť stvorení, sa neriadi týmito pocitmi a nedovoľuje im vplývať na
svoje vedomé rozhodovanie, ale sám, akoby nazerajúc zhora a vládnuc, ich hodnotí a riadi,
povznáša sa nad príjemnosť a nepríjemnosť a riadi sa jedine ohľadom na posledný cieľ. 10
Princíp magis (viac). Sv. Ignác uzatvára fundament poslednou zásadou, ktorú môžeme
nazvať zásadou dokonalosti, ustavičného pokroku a tiež zásadou maximalizmu: „...túžiac po
tom a voliac si jedine to, čo nás lepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení.“ 11 Táto posledná
veta fundamentu je určitým spôsobom zjavením ducha sv. Ignáca a celých jeho Duchovných
cvičení. Nestačí mu len to, čo je presne nutné a čo stačí, on túži, hľadá a vyberá si to, čo je
lepšie, čo viac pomáha. „Viac a lepšie“ – to je jeho heslo, to je jeho rozlišovací znak.
Uplatňuje sa vo všetkých jeho spisoch, a osobitne v Duchovných cvičeniach a v Konštitúciách
Spoločnosti Ježišovej. Väčšia Božia sláva, väčšia služba Božiemu majestátu, väčšia pomoc
dušiam, väčšie všeobecné dobro, to sú výrazy, ktorými sv. Ignác vyzýva svojich synov i
všetkých k ustavičnému úsiliu o rast. Uprostred malodušnosti a minimalizmu počíta s ľuďmi
veľkorysými, obetavými a starajúcimi sa nielen o svoju spásu, ale i o spásu mnohých. Jeho
zmýšľanie vždy smeruje tam, kde možno vykonať viac pre Božiu slávu a pre dobro duší. 12
Heslo „magis“, vyslovené už na začiatku Duchovných cvičení vo fundamente, jasne ukazuje,
v akej línii sa bude rozvíjať diskrétna láska. Bude to línia ustavičného rastu, túžba po tom, čo
je lepšie, plodnejšie a dokonalejšie.
10
Porov. DC [16; 169; 179].
11
DC [23].
12
Porov. Fontes Narrativi I, 624–625.
6

1.4. Dôsledky pre výchovu a vzdelávanie
Známy americký jezuita John J. Callahan formuloval niekoľko dôsledkov „Princípu a
fundamentu“ pre jezuitskú edukáciu:
„Láska k Bohu,
láska k sebe,
láska ku všetkým veciam ako prichádzajúcim od Boha,
uznanie svojho miesta vo stvorení,
analýza a vyhodnotenie, čo pomáha a čo prekáža dosiahnutiu cieľa ľudského života,
vnútorná sloboda,
sebadisciplína,
voľba,
túžba byť lepší a konať viac.“ 13
Takýmto spôsobom dáva „Princíp a fundament“ základnú ignaciánsku víziu pre
jezuitskú edukáciu.
2. Prvý týždeň
2.1. Boh, sloboda a hriech
Boh, ako ho prezentuje sv. Ignác v Duchovných cvičeniach, je božská všemohúca
osoba, ktorá sa celkom prirodzene rozdáva aktom stvorenia. Ignác vidí Boha, ako pracuje pre
tento svet. V bohatstve a kráse stvorenstva a jeho lásky sa ustavične zjavuje Božia vernosť a
dôveryhodná láska. Boh stvoril nielen veci, aj osoby, ktoré obdaril slobodnou vôľou – dal im
účasť na Božských schopnostiach myslieť, milovať a tvoriť. Pretože ľuďom udelil slobodu,
stali sa slobodnými vstúpiť do vzťahu lásky k Bohu, k iným ľudským bytostiam, a napokon
ku všetkému stvoreniu. Toto znamená uskutočňovať Boží plán alebo Božiu vôľu. Možno by
bolo lepšie povedať, konať podľa Božích očakávaní alebo želania Božej lásky, ľudská bytosť
je slobodná odpovedať alebo neodpovedať na Božie pozvanie.
13 CALLAHAN, J. J.: Fundations : The Jesuit Tradition at Regis University. Denver, 1997, s. 33.
7

Nech bol Ignác čokoľvek, rozhodne bol realista. Skúsenosť jeho vlastného života jasne
ukázala, že ľudská bytosť vo svojej slobode je schopná nežiť podľa Božích láskavých ponúk a
túžob pre človeka. Táto osudová voľba prináša mravnú biedu do sveta. To je hriech. Ignácova
vízia vzťahu, ktorý jestvuje medzi svetom a Bohom, je spojitý prúd výmeny inšpirovaný
láskou. Hriech je však nevernosť voči Božej nezmeniteľnej láske, ktorá riadi vzťah k
milujúcemu Bohu. Z ľudského pohľadu je hriech definovaný ako neusporiadané používanie
stvorení. Ľudská slobodná vôľa obchádza Božiu výzvu, profanuje sa a zároveň zbožšťuje
niečo iné, čomu slúži na svoje uspokojenie. Stvorenie, ktoré malo nájsť v ľudskom bytí cestu
k Bohu, sa takto dostáva do slepej uličky, ktorú vytvorili falošné ľudské rozhodnutia vo svete.
Hriech je v Ignácovom svete viac ako len osobná a individuálna záležitosť. To je vesmírne
nešťastie, hrôza.
2.2. Prvý týždeň
Prvý týždeň Duchovných cvičení je o hriechu a vernej láske Boha. Sv. Ignác uvádza päť
cvičení pre toto obdobie. Prvé cvičenie je o hriechu anjelov, o hriechu prvých ľudí, Adama a
Evy, a o osobitnom hriechu jednotlivca. 14 Druhé cvičenie je hriechoch exercitanta. 15 Tretie
cvičenie je opakovanie prvého a druhého cvičenia, zamerané na body, v ktorých execitant
zacítil väčšiu duchovnú útechu alebo neútechu, alebo väčší duchovný zážitok. 16 Štvrté
cvičenie je zamerané na to, aby exercitant bez rozptýlenosti uvažoval a ustavične si
pripomínal veci, o ktorých nazeral v predchádzajúcich troch cvičeniach. 17 Piate cvičenie sa
má vykonať uplatnením zmyslov o pekle, ktoré je poslednou konzekvenciou hriechu. 18
V týchto obsahoch Ignác vedie exercitanta k osobnej skúsenosti hrôzy hriechu tak z
aspektu individuálneho, ako aj vesmírneho. Jeho cieľom nie je priviesť človeka k vŕtaniu sa
vo svojich hriechoch alebo k zúfalstvu, ale ku skrúšenosti srdca. Ignácov pohľad na hrôzu
hriechu, i osobného hriechu, smeruje ešte viac k láske k Bohu vernému vo svojej láske. Vedie
k čoraz väčšej túžbe spolupracovať s Bohom, ako to vyjadruje v rozhovore prvého cvičenia:
„Predstavím si Krista, nášho Pána, na kríži, ako sa s ním rozprávam, pýtajúc sa ho, ako sa to
stalo, že on, Stvoriteľ, prišiel medzi nás a stal sa človekom, z večného života k časnej smrti, a
14 Porov. DC [45–54].
15 Porov. DC [55–61].
16 Porov. DC [62–63].
17 Porov. DC [64].
18 Porov. DC [65–72].
8

že prišiel zomrieť za moje hriechy. Takisto sa pozriem aj na seba, pýtajúc sa, čo som ja urobil
pre Krista a čo musím urobiť pre Krista.“ 19
2.3. Modlitba prvého týždňa
Cvičenia prvého týždňa sú modlitby. Ako také sú rozhovorom modliaceho sa s
milujúcim a verným Bohom. V týchto modlitbách exercitant prosí Boha o osobitné dary. V
prvom týždni je to dar „studu a zahanbenia nad sebou“ 20 a tiež „veľká a precítená bolesť nad
svojimi hriechmi“ 21 . Milosť modlitby nie je natoľko v intelektuálnom pochopení samotného
faktu hriechu a hriešnosti. Ide o dotyk, alebo hnutie v samotnom jadre alebo srdci ľudskej
bytosti, pocit zahanbenia, pocit dezorientácie v zmysle hrôzy.
Ak je cieľom modlitby skúsenosť tohto daru v jadre človeka, tak metóda modlitby tiež
hýbe celým človekom, jeho chápaním, predstavivosťou a cítením. Ignác pozýva exercitanta
ku predstave hriechu anjelov, ako zneužili slobodu, aby vzdávali úctu a poslušnosť Bohu,
podobne si predstaviť Adama a Evu v záhrade a podobne aj jedného človeka, ktorý spáchal
smrteľný hriech. Podobne žiada exercitanta, aby videl očami obrazotvornosti, ušami počúval
plač, voňal čuchom dym, ochutnával horkosť, ohmatával hmatom svet odvrátený od Boha,
ktorým je peklo. 22 V našich časoch by zrejme Ignác volil vidieť výsledok hriechu v podobe
vojen spôsobených etnickou nenávisťou, hrôz vojen, neznesiteľnej biedy a podobne.
Ignác inštruuje exercitanta, aby prežíval hriech pred dobrotivým a milostivým Bohom, a
preto mu dáva návod na odpoveď, ktorou je „výkrik údivu spojený s mocným citovým
vzrušením, keď preberiem všetky stvorenia, ako ma mohli strpieť nažive a zachovať pri
živote; potom anjeli, hoci sú »mečom Božej spravodlivosti«, a predsa strpeli, ochraňovali a
prosili za mňa; svätí, akože mohli za mňa orodovať? A nebesia, slnko, mesiac, hviezdy a
živly, plody, ryby, vtáky a ostatné zvieratá, ako mi slúžili; a zem, prečo sa neotvorila, aby ma
pohltila, stvoriac nové peklá, aby som sa v nich naveky trápil“ 23 .
Každá modlitba je zakončená rozhovorom – konverzáciou s Pannou Máriou, Ježišom
Kristom alebo s Bohom Otcom – v ktorých exercitant „sa zhovára ako priateľ s priateľom“ 24 .
V rozhovore vedie Ignác exerccitantovu predstavivosť k obratu od hriechu k Bohu, s ktorým
19 DC [53].
20 DC [48].
21 DC [55].
22 Porov. DC [50; 51; 66–70].
23 DC [60].
24 DC [54].
9

chce spolupracovať. Napríklad v prvom cvičení o dejinách hriechu vyzýva exercitanta:
„...predstavím si Krista, nášho Pána, na kríži, ako sa s ním rozprávam.“ 25 Najprv sa pýta
Ježiša Krista, ako sa to stalo, že ako Stvoriteľ prišiel medzi nás a stal sa človekom a obetoval
sa za nás z lásky. Potom sa modliaci pýta: „Čo som ja urobil pre Krista a čo musím urobiť pre
Krista? ... A tak vidiac ho pribitého na kríž budem uvažovať o tom, čo mi príde na um.“ 26
V prvom týždni je exercitant konfrontovaný s hriechom vo svete a v sebe, pred
pohľadom milujúceho a verného Boha. Je to miesto pre uznanie vlastnej hriešnosti a
odmietnutie hriechu. Je to však predovšetkým priestor pre voľbu lásky: čo mám urobiť pre
Krista.
2.4. Rozlišovanie duchov
Vo svojej autobiografii opisuje Ignác svoje prvé skúsenosti s Božími vecami. Keď sa už
cítil lepšie po druhej operácii svojej zlomenej nohy, žiadal od svojej švagrinej nejaké knihy na
čítanie, aby si skrátil čas. Chcel čítať nejaké rytierske romány. „Ale v tom dome nenašli
nijakú zo spomenutých kníh, ktoré som rád čítaval; preto mi ponúkli Vita Christi – Život
Krista a knihu o živote svätých v ľudovej reči.“ 27 Čítal ich a čítal ich znova. Ignác sníval s
otvorenými očami o napodobňovaní života sv. Františka a sv. Dominika. Podobne sníval aj o
svojom živote v službe istej dámy. Postupne si začal všímať rozdiel medzi týmito dvoma
druhmi denného snenia. Spozoroval rozdiel v ovocí, keď zanechal tieto myšlienky, raz sa cítil
suchý a nespokojný, inokedy spokojný a veselý. Postupne začal rozoznávať Božie pôsobenie
vo svojom živote. Postupne sa stále viac zaoberal myšlienkami a predstavami, ktoré čerpal zo
spomenutých kníh, a jeho život sa začal meniť. Nachádzal Božiu vôľu pre seba. 28
Toto rozlišovanie duchov je absolútne kľúčové v prvom týždni Duchovných cvičení,
aby boli plodné. Ako to Ignác skúsil počas svojho pobytu v Manreze, exercitant je počas tejto
etapy stále napĺňaný pocitmi radosti, pokoja, údivu, lásky, ohňa, zmätenosti, strachu, hrôzy,
pocitu spojenia s Bohom, pocitom odlúčenia od Boha, napokon suchoty bez akéhokoľvek
pocitu. Jednou z najdôležitejších úloh exercitátora počas cvičení je viesť exercitanta cez jeho
skúsenosť k reflexii vlastných pocitov. Exercitátor pomáha exercitantovi rozlišovať, ktoré
25 DC [53,2].
26 DC [53,3].
27 Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského, s. 33.
28 Porov. Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského, s. 33–37.
10

pocity sú od „Ducha Božieho“ a ktoré od „ducha diablovho“. Bitevné pole Duchovných
cvičení, pole voľby, signalizujú ľudské pocity, ktoré manifestujú konflikt túžob.
Ignác predkladá zoznam pravidiel na rozlišovanie duchov, ktoré sú vhodnejšie pre prvý
týždeň. Uvedieme tu len jeden príklad: „Osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do
druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše, podnecujúc ich, aby si predstavovali
zmyselné radosti a rozkoše, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. V
tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným
súdom rozumu hryzenie svedomia. Osoby, ktoré sa horlivo usilujú očistiť sa od svojich
hriechov a v službe Boha, nášho Pána, postupujú od dobrého k lepšiemu, stáva sa všetko
naopak ako v prvom pravidle. Je vskutku vlastnosťou zlého ducha hrýzť, znechucovať a klásť
prekážky tým, že klamnými dôvodmi znepokojujú dušu, aby nepostupovala ďalej.“ 29
2.5. Prvý týždeň a edukácia
Opäť uvedieme niekoľko dôsledkov prvého týždňa, ktoré uvádza P. Callahan pre
jezuitskú edukáciu:
Dobrota sveta. Všetko, čo jestvuje, pochádza od milujúceho, sebazjavujúceho Boha
Stvoriteľa. Všetko je prístupné na štúdium. Principiálne teda nemôže byť protirečenie medzi
vedou a vierou. Ťažkosti a konflikty, ktoré sa môžu vyskytnúť, pochádzajú skôr z omylnosti
ľudského chápania ako z prirodzenosti vecí. Čím viac poznávame svet, tým viac poznávame
Boha. Zmysel krásy všetkých vecí vedie človeka k tomu, aby bol zodpovedným sprievodcom
stvorenia.
Dôstojnosť ľudskej osoby. Ľudská bytosť má účasť na tej istej dôstojnosti, ktorú
dostalo od Boha všetko stvorenie. Pritom však dôstojnosť ľudskej osoby je kvalitatívne
odlišná a oveľa vyššia. Každý človek je predmetom osobitnej Božej lásky, je stvorený na
podobu a obraz Boží. Každý človek je obdarený schopnosťou myslieť, milovať, tvoriť a voliť
si. Čím viac človek rozvíja tieto schopnosti, tým viac sa stáva človekom a osobnosťou, tým
viac má aj účasť na Božom živote. Tvorí svet ľudskejším, a tým ho aj divinizuje, čo je
vyjadrenie cieľa jezuitskej edukácie.
Nádej v prítomnosti zla. Morálne zlo pochádza zo slobodnej voľby a zneužitia
stvorenia. Poznatky atómovej fyziky alebo ekonómie sú dobré. Zneužitie nukleárnych
29 DC [314; 315].
11

zariadení alebo ekonomické manipulácie sú zlom. Nádej vychádza z dôvery, že túžba po
spravodlivejšom svete, ktorá je v strede každého ľudského bytia, je aj túžbou verného a
milujúceho Boha. Ľudia si fakticky volia spolupracovať s Bohom na vytvorení lepšieho sveta.
Teologické vzdelávanie v jezuitskej edukácii teda nie je vedľajšie. Vychádza z vízie
Duchovných cvičení. Aby človek mohol participovať na tvorení sveta, musí byť schopný
kriticky zhodnotiť veci z náboženského hľadiska, podľa hodnôt, ktoré sú založené na fakte
stvorenia, tak aby neviedli k rozvratu prirodzeného Božieho poriadku v stvorení.
Význam predstavivosti. Dôležitosť predstavivosti v spiritualite sv. Ignáca je zrejmá.
Prostredníctvom nej môže človek vidieť, dotýkať sa, počuť a cítiť Božiu vôľu a krásu
stvorení. Človek môže tiež voňať a dotýkať sa zvrátenosti hriechu. Predstavivosť je prvý krok
človeka k jeho účasti na Božej tvorivej schopnosti. Jazyk a literatúra, krásne a dramatické
umenia, vytváranie utópií a matematických teórií, nové spôsoby riadenia dát a svetových
zdrojov, odvrátenie pohrôm a napomáhanie zdravia – tvoria aktivity, ktoré človeka
humanizujú. V Ignácovom svetonázore znamená viac ľudský aj viac božský.
Učiteľ ako sprievodca. Bez pochybností úloha duchovného vodcu je inštruovať
exercitanta o metóde modlitby a v chápaní a uplatňovaní rozlišovania duchov. No viac je
sprievodcom, ktorý pozorne počúva rozprávanie exercitanta o duchovných hnutiach, ktoré
ním hýbu, ako tým, čo by mu zvonka vtláčal myšlienky. Táto prax je pôvodom dôrazu na
študenta v jezuitskej edukácii. Počúvať, budovať študentovu skúsenosť a vnútro, pomáhať mu
je poslaním jezuitského učiteľa ako sprievodcu.
Dôležitosť túžob. Kniha Duchovných cvičení je o robení rozhodnutí. Ignác ukazuje, že
človek robí rozhodnutia nielen hlavou, intelektom, ale aj srdcom (túžbami a citmi). Voľba
teda vychádza z kombinácie poznania a cítenia, ktoré menuje túžbou, ktorú Ignác tak
intenzívne prežíval. Medzi jeho skúsenosťami vyniká zážitok prirodzenej túžby ľudského
srdca komunikovať v láske s Bohom. Jezuitská edukačná tradícia vždy obsahovala hlbokú
úctu voči srdcu, ktorým vplýva na voľby v ľudskom živote. Preto edukácia je zameraná na
edukáciu celej osobnosti. Slobodné umenia rozvíjajú srdce tak dobre ako intelekt a vedú
študentov k vnímavosti voči svojim vnútorným hnutiam. Rady a spoločný zmysel
poskytované učiteľom sú viac ako iná služba. Podľa Ignácovho pohľadu, tento proces pomáha
študentovi pozorovať, aké sú Božie očakávania pre neho. 30
30 CALLAHAN, J. J.: Fundations : The Jesuit Tradition at Regis University, s. 35–36.
12

3. Meditácia o kráľovskej výzve a druhý týždeň
3.1. Výzva kráľa
Dynamika prvého týždňa Duchovných cvičení obsahuje súčasne rast odporu voči
hriechu a túžby darovať sa Bohu. Ako sme už videli, skoršie meditácie o hriechu sa
zakončovali kontempláciou kríža a otázkou: „Čo musím urobiť pre Krista?“ V tomto
kľúčovom momente duchovných cvičení Ignác predkladá meditáciu o Kristovom kráľovstve.
Táto modlitba slúži ako most medzi prvým a druhým týždňom. Osobitným darom, milosťou
tejto modlitby je „prosiť nášho Pána, aby som nebol hluchý na jeho volanie, ale ochotný a
usilovný plniť jeho najsvätejšiu vôľu“ 31 .
Prvá časť tejto meditácie je podobenstvom o časnom kráľovi. Nikde v celých
exercíciách nemôžeme tak naplno vidieť sebareflexiu sv. Ignáca ako práve na tomto mieste.
Bol španielskym šľachticom. Jeho túžby sa sústreďovali na službu vznešenému kráľovi. V
jeho minulosti tieto šľachetné túžby boli v konflikte s jeho aktivitou. V podobenstve Ignác
pozerá na svoje túžby, ktoré ním hýbali pred jeho obrátením. Predstavuje kráľa so
vznešenými plánmi, ale náročnými požiadavkami. Vyzýva svoj ľud: „Mojou vôľou je získať
všetky krajiny neveriacich; preto kto chce ísť za mnou, musí sa uspokojiť s pokrmom, ktorý ja
požívam, a takisto s nápojom a rúchom; podobne bude musieť so mnou pracovať vo dne a
bdieť v noci atď., lebo len takto bude mať so mnou účasť na víťazstve, ako sa účastnil na
mojich námahách.“ 32
Ignác sa potom pýta exercitanta meditujúceho toto podobenstvo, akú odpoveď majú dať
dobrí poddaní takémuto vznešenému kráľovi. Poznamenáva, že kladná odpoveď by mala byť
samozrejmosťou verného poddaného a osobitne rytiera, a dodáva: „Keby niekto neprijal
výzvu takéhoto kráľa, ako by si zaslúžil hanu celého sveta a bol by pokladaný za
naničhodného rytiera.“ 33
Súčasní komentátori Duchovných cvičení často nepotrebne uvažujú o tom, že
podobenstvo o ideálnom kráľovi už nie je zo súčasného sveta, v ktorom majú králi len malý
význam. Pokúšajú sa preto hľadať moderných hrdinov, ktorí by mohli nahradiť kráľa, ale
často to vedie ku katastrofálnemu sklamaniu. Hrdinovia pre jedných nie sú hrdinami pre
druhých. Preto je lepšie ponechať meditáciu tak, ako je, podobne, ako nechávam podobenstvá
31 DC [91].
32 DC [93].
33 DC [94].
13

v Božom slove, lepšie je ponoriť sa do ich ducha, ako utvárať nejaké modernizované
podobenstvá. Je lepšie počúvať a vnímať vlastné túžby a reflektovať ich vo svetle túžob, ktoré
predkladá sv. Ignác.
Ignác ide ďalej. Aplikuje podobenstvo na Ježiša Krista. Volá exercitanta, aby si
predstavil Ježiša, ako povoláva po celom svete každého jedného osobitne k budovaniu
Božieho kráľovstva. Vyhlasuje, že jeho vôľou je získať celý svet a všetkých nepriateľov a tak
vojsť do Božej slávy. „Preto, kto chce ísť za mnou, musí sa so mnou namáhať, aby nasledujúc
ma v námahe, nasledoval ma aj v sláve.“ 34 Týmto volaním je exercitant pozvaný veľkodušne
odpovedať svojím viac (magis): „Tí, čo budú chcieť prejaviť väčšiu oddanosť a viac sa
vyznamenať v úplnej službe svojho večného Kráľa a všeobecného Pána, nielenže ponúknu
celú svoju osobu do práce a proti svojej lásku k telu a k svetu urobia cennejšie a významnejšie
obetovanie, hovoriac: Večný Pane všetkých vecí, obetujem ti seba samého ... a vyhlasujem, že
chcem a túžim a že je mojím uváženým rozhodnutím – ak to bude len na tvoju väčšiu česť a
chválu – nasledovať ťa v znášaní všetkých krívd a vo všetkej potupe a vo všetkej chudobe, tak
skutočnej, ako aj duchovnej, keď sa bude tvojej najsvätejšej velebnosti páčiť vyvoliť ma a
prijať na taký životný stav.“ 35
3.2. Druhý týždeň
V meditácii o výzve kráľa Kristus pozýva execitanta pripojiť sa k jeho práci, spolu s
ním pracovať na premene sveta podľa očakávania a vôle milujúceho Boha. V duchu „Princípu
a fundamentu“ je exercitant volaný nasledovať Ježiša Krista akýmkoľvek spôsobom, ako ho
bude volať Boh, či to bude „v zdraví alebo v chorobe, bohatstve alebo chudobe, dlhým alebo
krátkym životom“. Princíp aktívnej indiferencie vedie k pohotovosti, nie iba k myšlienke, ale
k pohotovej činnosti, ktorou človek spolupracuje a tým vzniká partnerstvo.
Druhý týždeň je najdlhší zo všetkých štyroch; trvá asi dvanásť dní, často aj polovicu
celých tridsaťdňových exercícií. Počas tejto etapy spolupôsobia dva pohyby, jednak je to
modlitba s Božím slovom o živote Ježiša Krista, ktorá vedie ku dôvernému poznaniu Pána,
ktorý sa stal človekom, k väčšej túžbe nasledovať ho. Druhý pohyb smeruje k voľbe, ktorá je
cieľom druhého týždňa. Cieľom týždňa je vykonať si voľbu o pripodobnení svojho života
životu Ježiša Krista. Podľa Ignáca kresťanský život nie je nasledovanie súboru ideí či súboru
34 DC [95].
35 DC [98].
14

hodnôt; je to zamilovanie sa do Ježiša Krista natoľko, že je človek ochotný ho nasledovať,
kamkoľvek ho vedie a čokoľvek by si to vyžadovalo.
V prvý deň druhého týždňa dáva exercitantovi kontemplovať vtelenie a narodenie.
Použijúc schopnosť predstavivosti, pobáda execitanta „vidieť veľkú rozsiahlosť a okruh sveta,
v ktorom sú toľké a také rozličné národy“ 36 . Vidieť jednotlivých ľudí, jednu osobu za druhou:
„jedni sú bieli, druhí čierni, jedni v mieri, druhí vo vojne, jedni plačú, druhí sa smejú, jedni sú
zdraví, druhí chorí, niektorí sa rodia, iní zasa zomierajú“ 37 . Má vidieť Boha pozerajúceho na
túto situáciu ľudstva, ako robí rozhodnutie stať sa človekom, ako posiela archanjela k Panne
Márii, ako čaká na jej slobodné rozhodnutie. Má počuť anjelove slová, ako sa Panna Mária
ponižuje a vzdáva vďaky božskej Velebnosti, ako odpovedá na Božie volanie. 38
Druhá kontemplácia je o narodení. Exercitant je vedený k tomu, aby putoval s Pannou
Máriou a sv. Jozefom z Nazareta do Betlehema a vžil sa do úlohy chudobného žobráčika
alebo nehodného služobníka, aby im nejako pomáhal. Pozýva ho vidieť, vnímať a pozorovať,
čo sa tu robí a hovorí. Má to aplikovať na seba, aby z toho čerpal osoh. Postupne v ďalších
cvičeniach vedie exercitanta ku kontemplácii obetovania v chráme, úteku do Egypta, života v
Nazarete, hľadania dvanásťročného Ježiša v chráme. 39 Tu možno vidieť súvislosť medzi
Ignácovou skúsenosťou v Manreze a jeho púťou do Svätej zeme.
3.3. Príprava na voľbu
Ignaciánska modlitba kontemplácie Ježišovho života má viesť ku dôvernému poznaniu
Krista. To nie je len prebývanie s Bohom, ale v Ignácovej spiritualite dôverné poznanie Krista
vedie k akcii, ku zmene života. V tomto svetle treba vidieť rozjímanie o dvoch zástavách, o
troch kategóriách ľudí a o troch spôsoboch poníženosti. Preberieme si ich veľmi stručne.
Rozjímanie o dvoch zástavách je istým pokračovaním kontemplácie o Kristovom
kráľovstve. Uvádza však nové prvky, menovite predkladá dvoch vodcov, zvolávajúcich pod
svoje zástavy – na jednej strane Ježiša, na opačnej strane satana; a tiež dva tábory, ktoré stoja
36 DC [103].
37 DC [106].
38 Porov. DC [98–109].
39 Porov. DC [110–134].
15

zásadne a celkom v nepriateľstve. Osobitný dôraz kladie na zásady vodcov a na taktiku, ktorú
používajú. 40
Rozjímanie najprv predstavuje taktiku satana. Už predstava, „ako náčelník bandy
všetkých nepriateľov sedí na tom veľkom babylonskom poli akoby na veľkom stolci z ohňa a
dymu, v hroznej a strašnej podobe“ 41 , napĺňa exercitanta nedôverou voči nemu a odstrašuje
ho. A ešte viac jeho taktika pokúšania: „Najprv túžbou po bohatstve ... aby sa tak ľahšie
dostali k márnej svetskej sláve a z nej potom do veľkej pýchy; takto teda prvým stupňom
bude bohatstvo, druhým česť, tretím pýcha. A z týchto stupňov ich navedie na všetky ostatné
neprávosti.“ 42
V druhej časti tohto rozjímania stojí pred exercitantom chudobný Kristus, „krásny a
milý na pohľad, zastane na veľkom poli jeruzalemského kraja a na skromnom mieste“ 43 a
zhromažďuje svoje zástupy. Vysvetľuje im svoj plán: „Odporúča im, aby sa usilovali všetkým
pomáhať, nahovárajúc ich najprv na krajnú duchovnú chudobu, a keby sa to páčilo jeho
Božskej velebnosti a keby si ich na to chcela vyvoliť, nie menej na skutočnú chudobu; po
druhé túžiť po potupovaniach a opovrhovaniach, lebo z týchto dvoch vecí nasleduje
poníženosť. ... A z týchto troch stupňov nech potom navádzajú ľudí na všetky ostatné
čnosti.“ 44 Exercitanta na začiatku rozjímania vyzýva k prosbe o milosť nasledovať Ježiša
Krista ako pravého vodcu. 45
Večer štvrtého dňa dáva exercitantovi urobiť si rozjímanie o troch kategóriách ľudí. Sú
to všetko dobrí ľudia, ktorí chcú slúžiť Bohu. No „každá z nich si nadobudla desaťtisíc
dukátov, ale nie čisto, ako sa patrí z lásky k Bohu. Všetci sa chcú spasiť a nažívať v pokoji s
Bohom, naším Pánom, tak, že sa zbavia, aby to dosiahli, ťarchy a prekážky, pochádzajúcej z
príchylnosti k nadobudnutej veci“ 46 . Prvá kategória neurobí nič, aby napravila túto
naviazanosť. Druhá skupina sa chce zbaviť náklonnosti, ale neurobí nič, aby to skutočne aj
urobila, podľa výroku: „...že by Boh prišiel ta, kde ona chce, a nerozhodne sa zanechať vec,
aby šla k Bohu.“ 47 A napokon tretia kategória sa chce zbaviť náklonnosti takým spôsobom, že
zostáva indiferentná voči nadobudnutej veci. Skutočne si ju chce podržať alebo sa jej zrieknuť
40 Porov. CSONTOS, L.: Celostné chápanie vzťahu človeka k Bohu v Duchovných cvičeniach svätého Ignáca z
Loyoly. Dobrá kniha, 1997, s. 94.
41
DC [140].
42
DC [142].
43
DC [144].
44
DC [146].
45
Porov. DC [139].
46
DC [150].
47
DC [154].
16

jedine na základe toho, čo jej vnukne Boh a ako sa jej samej bude vidieť lepšie pre službu pod
zástavou Ježiša Krista. 48
Po tomto rozjímaní nasledujú kontemplácie o Ježišovom krste v Jordáne, o povolaní
apoštolov, o reči na vrchu, o zjavení sa Ježiša chodiaceho po mori, o Ježišovom kázaní v
chráme, o vzkriesení Lazára a o Kvetnej nedeli. V nich ukazuje spôsob postupovania pod
zástavou Kristovou. Na záver pripája rozjímanie o troch spôsoboch poníženosti. 49 Čnosť
poníženosti nie je skrytá forma nenávisti voči sebe samému. Naopak, je to uznanie, že človek
je stvorený, závislý od Boha a pozvaný ku sláve partnerstva v láske k Bohu. To je cesta troch
spôsobov poníženosti, ktorú niektorí menujú tromi cestami lásky k Bohu. Prvý spôsob je
milovať Boha podľa Božích zákonov a vyhýbať sa ťažkému hriechu vo všetkom a nijako sa
ho nedopustiť. 50 Druhý spôsob poníženosti je cestou takej lásky k Bohu, že „čo by mi mali
vziať život, nepustil by som sa do uvažovania, či mám spáchať nejaký ťažký hriech“ 51 . Tretí
spôsob je najkomplikovanejší a „najdokonalejší; t. j. zahŕňa v sebe prvý a druhý spôsob; ak to
jednako slúži na česť a slávu božskej Velebnosti, chcem a volím si, aby som nasledoval
Krista, nášho Pána, a bol mu viac podobný, radšej chudobu s Kristom chudobným, než
bohatstvo, radšej potupu s Kristom potupovaným, než úctu, a radšej túžim po tom, aby ma
pokladali za blázna a za hlúpeho pre Krista, ktorého prv pokladali za blázna, než za múdreho
a rozumného na tomto svete“ 52 . Týmto zjednotením sa s Božou vôľou Ignác uzatvára druhý
týždeň spojený s voľbou.
3.4. Druhý týždeň a edukácia
Druhý týždeň prináša ďalšie dôsledky pre jezuitskú edukáciu, ktoré si uvedieme podľa
P. Callahana:
Kontemplácia v činnosti. Ignaciánska modlitba je kontemplácia v činnosti, intímne
poznanie Ježiša Krista, ktorý je činný pre človeka. Kontemplácia vedie k tomu, aby človek
pracoval za lepší svet. Počínajúc meditáciami o hriechu, cez volanie Krista Kráľa až po
48 Porov. DC [155].
49 Porov. DC [161–164].
50 Porov. DC [165].
51 DC [166].
52 DC [167].
17

nazeranie na dosiahnutie lásky sa modlitba spája s činnosťou. 53 V tomto zmysle nachádzať
Boha vo všetkom, v každej praktickej činnosti. Jezuitská výchova je takto veľmi praktická.
Hodnoty a kritickosť. Spoznanie a rozhodnutie pre Ježiša Krista je rozhodnutie pre
hodnoty evanjelia, pre používanie stvorených vecí v jeho duchu, pre budovanie novej
civilizácie, civilizácie lásky. 54 Na to je potrebné poznanie hodnôt a kritické myslenie, ktoré
umožňuje ich uvedenie do praktického života.
Vodcovia v službe. Láska k Bohu vedie exercitanta k pokračovaniu v Ježišovej službe
robiť svet lepším a iných privádzať k tomu istému svojím osobným príkladom. Napríklad
službou nasycovania hladných, obliekania nahých, navštevovania väzňov, starosťou o
chorých a podobne. 55 Cieľom jezuitskej edukácie je formovať mužov a ženy za vodcov v
službe iným. 56
4. Tretí a štvrtý týždeň
4.1. Tretí týždeň
Cieľom druhého týždňa Duchovných cvičení bolo dôverné poznanie nášho Pána, ktorý
sa stal pre mňa človekom, aby som ho viac miloval a nasledoval. 57 Táto túžba viedla k
tesnejšiemu nasledovaniu Ježiša Krista, k usporiadaniu života, aby sa exercitant stal
Ježišovým spoločníkom v živote a v práci. V tomto rozhodnutí si exercitant osvojuje Ježišove
hodnoty a jeho pohľad na svet a svoje osobné túžby usmerňuje podľa Božej vôle. Tou
najväčšou túžbou sa stáva byť s Kristom. Voľba sa zakladá na láske, na sebadarovaní, ktoré je
odpoveďou na sebadarovanie Ježiša Krista.
Počas druhého týždňa exercitant sprevádza Ježiša v jeho verejnom živote, vidí, čo Ježiš
videl, cíti, čo cítil Ježiš, po Ježišovom boku kráča k Jordánu, vystiera ruku k Ježišovi na
rozbúrenom mori, hrá sa s deťmi pri Ježišovi, sprevádza hladný zástup, pozerá do Ježišových
očí, keď uzdravuje slepého, zachveje sa s Ježišom pri Lazárovom hrobe. Exercitant sa stále
viac zamilúva do Ježiša a v ňom miluje zástup, ktorý sa na neho tlačí. Exercitant je
rozhodnutý nasledovať Ježiša, kamkoľvek ho povedie. Počas tretieho týždňa putovanie s
53 Porov. DC [53; 93–98; 146, 234–237].
54 Porov. DC [231; 234].
55 Porov. DC [167].
56 Porov. CALLAHAN, J. J.: Fundations : The Jesuit Tradition at Regis University, s. 38–39.
57 Porov. DC [104].
18

Kristom pokračuje, tento čas je vrcholným činom jeho sebadarovania, v utrpení a smrti. Počas
siedmich dní tretieho týždňa Ignác predkladá udalosti od poslednej večere, cez zajatie v
Getsemanskej záhrade, až po ukrižovanie a pochovanie Ježiša Krista. 58
Tak ako v prípade modlitby o tajomstvách verejného života, Ignác pozýva exercitanta,
aby využil svoju predstavivosť a sprevádzal Ježiša, aby sa tak stal viac účastníkom ako iba
pasívnym pozorovateľom tajomstiev, aby sa vžíval do jednotlivých postáv, Ježiša, Petra, Jána,
vojakov atď. Exercitant má cítiť teplú vodu, ktorou Ježiš umýva Petrovi nohy, zaspať s Jánom
v záhrade, zakusovať Ježišovu opustenosť a agóniu, s Petrom sa zamiešať do zástupu na
nádvorí veľkňazovho domu, vidieť jeho zapretie, počuť výkriky zástupu, cítiť údery bičov,
cítiť zemetrasenie pod krížom, byť blízko nábožných žien, prežívať Ježišovo zomieranie a
zlostné výkriky zástupu, usudzovanie stotníka, snímanie Ježišovho mŕtveho tela z kríža,
prípravu na pochovanie a uloženie do hrobu.
Exercitantovo partnerstvo s Ježišom v jeho práci vedie k jednote dvoch duší. Počas
tohto obdobia sa exercitant modlí „o bolesť, zármutok a zahanbenie“ 59 , aby sa stal Ježišovi
pomocníkom. No táto modlitba zároveň vedie k úžasu nad tým, čo Ježiš urobil vo svojej láske
k človeku – „pre mňa, hriešnika“. Je to úžas nad tým, ako Boh miluje človeka, ktorý sa
vyjadruje v otázke: „Čo musím urobiť pre Krista?“ 60
Kontemplácie tretieho týždňa posilňujú a potvrdzujú voľbu druhého týždňa. Tou je
pripodobniť svoj život Ježišovmu, úplne sa mu dať v plnej viere a dôvere. S Kristom v jeho
umučení začína exercitant chápať, že byť s Kristom je dostatočné bohatstvo. V zdraví i v
chorobe, v úspechu i v neúspechu, v šťastí i v nešťastí, v živote i v smrti je exercitant
povolaný v dôvere v Ježiša odumrieť svojmu sebeckému ja a žiť pre druhých.
4.2. Štvrtý týždeň
Štvrtý týždeň je časom kontemplácií o vzkriesení. Ignác nehovorí o dĺžke tohto týždňa.
Usmerňuje exercitanta: „...prosiť o milosť, aby som sa tešil a veľmi radoval z toľkej slávy a
radosti Krista, nášho Pána.“ 61 Tu postupuje podľa biblických textov, ku ktorým z nábožnosti
58 Porov. DC [289–298].
59 DC [193].
60 DC [53].
61 DC [221].
19

pridáva dve kontemplácie, ako sa náš Pán zjavil Panne Márii. 62 Posledná meditácia štvrtého
týždňa je o nanebovstúpení, o návrate Ježiša Krista k Otcovi.
Exercitant je znova volaný k tomu, aby sa stal účastníkom, aby bol prítomný
vzkrieseniu, aby precítil zmätenosť Márie Magdalény, aby bežal spolu s Petrom a milovaným
učeníkom ku prázdnemu hrobu, aby išiel cestou do Emauz s neznámym cudzincom, aby cítil
vôňu pečenej ryby po zázračnom rybolove na brehu jazera, aby s ním jedol, aby cítil radosť
spolu s učeníkmi, ktorí ho spoznali.
Exercitant sa modlí o dôverné poznanie Ježiša Krista, aby ho viac miloval a nasledoval,
kamkoľvek pôjde. Kristus ide do plnosti života a tým naplňuje ľudské šťastie. Vo štvrtom
týždni sa Pán predstavuje ako priateľ, ktorý potešuje, čo vidno v tom, že rozhovor je
situovaný do vzťahu Pán – priateľ a je charakterizovaný ako vzťah medzi priateľom a
priateľom. 63 Takto exercitant v duchovných cvičeniach postupuje od vzťahu typu Pán – sluha
ku vzťahu Pán – priateľ a napokon Priateľ – priateľ. Vzťah pravého priateľstva predpokladá
úctu a lásku, v ktorej vrcholia duchovné cvičenia sv. Ignáca. Z tohto dôvodu treba osobitne
prebrať kontempláciu na dosiahnutie lásky. 64
4.3. Kontemplácia na dosiahnutie lásky
Ako je „Princíp a fundament“ základom všetkých cvičení, tak kontemplácia na
dosiahnutie lásky je vrcholom a mostom medzi duchovnými cvičeniami a každodenným
životom. To, ako možno ostať vždy prítomný Bohu, závisí od opravdivej lásky. Preto sv.
Ignác najprv vysvetľuje opravdivú lásku. Vo fundamente sa cieľ stvorení a cieľ človeka
sústreďovali v službe Bohu a v jeho chvále a v spáse duše. Všetky stvorenia boli dané k
dispozícii človeku ako hojný Boží dar, aby človek pomocou nich dosiahol svoj cieľ. Všetky
tie dary sú vlastne nezaslúženým Božím darom, ktorý má človek používať natoľko, nakoľko
mu pomáha k dosiahnutiu cieľa. Vo fundamente sa síce nevyskytlo slovo láska, ale bolo tam
diskrétne ukryté pod slovom „slúžiť“ 65 , v ktorom ho môže objaviť istá interpretácia. No bolo
cítiť jeho vôňu skôr, ako by sa bolo stalo zjavným.
62 Porov. DC [218].
63 Porov. DC [225]
64 Porov. CSONTOS, L.: Celostné chápanie vzťahu človeka k Bohu v Duchovných cvičeniach svätého Ignáca z
Loyoly, s. 114.
65 Porov. DC [23].
20

V nazeraní na dosiahnutie lásky však láska nadobúda plnú silu výrazu, odhŕňa všetky
záclony a ukazuje sa naplno ako slúžiaca láska, láska pomáhajúca, obetavá, dávajúca zo seba
všetko pre milovaného. Cieľ stvorení a cieľ človeka je tu znova prijatý usporiadanou láskou,
ktorá nielen túži, ale aj vie voliť si to, čo viac pomáha slúžiť Bohu a chváliť Boha. Pred
človekom, ktorý je stvorený, aby Boha oslavoval a mu slúžil, sa nachádzajú všetky stvorenia
ako množstvo Božích darov, ako prejav prehojnej a žičlivej Božej lásky k človeku, a zároveň
ako stupne, po ktorých sa najprv Boh vo svojej láske znižuje k človekovi a dáva sa mu a
potom sa človek povznáša k Bohu cez odpoveď vďačnej a obetavej lásky.
Vo všetkom, čo človeka obklopuje, nachádza človek Boha a jeho lásku, vo všetkom a
cez všetko túži slúžiť mu a dávať sa so všetkým, čo dostal ako Boží dar. Tak ako vo
fundamente, aj v nazeraní na nadobudnutie lásky je ustavičný pohyb lásky, ktorá vychádza od
Boha a prostredníctvom človeka sa k Bohu vracia. Boh dáva z lásky, človek to z vďačným
srdcom prijíma a z lásky daruje to, čo ustavične dostáva od Boha, predovšetkým však seba
samého so všetkými svojimi schopnosťami, talentmi, nič si nerezervuje pre seba, ani osobnú
slobodu. Je to úplná závislosť od Boha, od najvyššej Lásky, ale závislosť zamilovaná, ktorá
dáva byť, žiť, cítiť, myslieť a milovať. 66 Uznanie tejto závislosti sa zo strany človeka
prejavuje nielen v podobe vďačnosti za prijaté dary, ale predovšetkým vo vzájomne sa
odplácajúcej láske, v dare seba samého Bohu. Láska, dar, obeta, služba, to sú štyri kľúčové
slová v spiritualite sv. Ignáca; sú také blízke, že je ťažké vymedziť ich hranice.
Nadovšetko slúžiť Bohu, nášmu Pánovi, z čistej lásky 67 – v tom je vrchol spirituality sv.
Ignáca a zároveň vrchol jeho osobného vzťahu k osobnému Bohu, ku ktorému vedie i
exercitanta. Po druhé, nazeranie na dosiahnutie lásky je najtypickejšou formou ignaciánskej
modlitby a v istom zmysle zhrnutím celej spirituality sv. Ignáca.
Ovocím tohto nazerania má byť to, o čo exercitant prosil na začiatku tohto nazerania:
láska k Bohu vo všetkých daroch, služba na jeho chválu prostredníctvom všetkých stvorení. 68
Je to tá láska, ktorou Boh sám miluje seba a svoje dokonalosti odrážajúce sa vo stvoreniach.
Ľudská láska k Bohu a k Božiemu svetu nemá byť teda našou ľudskou láskou, ale Božou
láskou v nás (porov. 1 Jn 3,17). To vlastne Boh má milovať seba a všetky svoje diela naším
ľudským srdcom, akoby nástrojom svojej lásky. Až táto láska je skutočne čistá a bezpečná,
slobodná od znečistenia neusporiadanou sebaláskou.
66 Porov. DC [234].
67 Porov. DC [370].
68 Porov. DC [233].
21

Inými slovami, konečným ovocím a najvyšším výsledkom nazerania na dosiahnutie
lásky má byť ochota darovať Bohu všetko, čo od neho prijímame, a tým pomáhať všetkým
stvoreniam v ich návrate ku svojmu Pôvodcovi, k Bohu. Tu sa kruh uzatvára. Všetko
pochádza od Boha, je plné jeho prítomnosti, činnosti a odblesku jeho nekonečnej dokonalosti,
a všetko prijaté, rozpoznané ako Božie sa vracia k Bohu prostredníctvom milujúceho srdca
človeka, prostredníctvom jeho namáhajúcej sa mysle a cez upracované ruky toho, ktorému
Boh zveril vládu nad zemou a jej dobrami.
Kamkoľvek sa človek obráti, všade je v kruhu Božej stvoriteľskej darujúcej lásky, v
kruhu Božích darov hovoriacich o Bohu a o jeho láske. „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a
sme.“ (Sk 17,28) Týmto spôsobom sa človek cvičí v poznávaní Božej lásky, v odpovedaní na
ňu svojou činnou láskou, ktorá berie do seba Božiu lásku rozosiatu po svete. Cvičí sa v
nadobúdaní Božej lásky, pretože sa dôverne a horlivo otvára pre jej prijatie a prijmúc ju
daruje ju v službe z čistej lásky. 69
4.4. Záverečné týždne a edukácia
Duchovné cvičenia vrcholia vo štvrtom týždni kontempláciou na nadobudnutie lásky,
ktorou sa exercitant celkom odovzdáva láske k Ježišovi Kristovi, v ktorej chce slúžiť svojim
bratom a sestrám. 70 Z toho pramenia aj pre jezuitský školský systém tri dôsledky:
Altruizmus. Nasledovanie Ježiša Krista v jeho utrpení a smrti privádza k súcitu, ku
pripojeniu sa k nemu v jeho službe svetu a ľuďom. Vedie to k sebaobetovaniu, čo
najväčšiemu a veľkodušnému.
Optimizmus. Oslava Ježišovho vzkriesenia vedie ku pripojeniu sa k nemu a dáva
optimizmus pracovať pre dobro a tvoriť lepší svet. Je to viera, že táto činnosť bude
korunovaná úspechom.
Vízia. Modlitba kontemplácie vedie k vízii sveta, vidiac Boha vo všetkých veciach.
Všetky veci zjavujú Boha, každé učenie sa je vlastne učenie sa o Bohu, každá láska je
darovaním a prijímaním Boha, každá dobrá aktivita je Božou prácou vo svete. 71
69 Porov. DC [370].
70 Porov. DC [175–188].
71 Porov. CALLAHAN, J. J. Discovering a sacred world. In: CALLAHAN, J. J.: Fundations : The Jesuit
Tradition at Regis University, s. 27–42.
22

5. Záver
Aj po viac ako štyristopäťdesiatich rokoch zostávajú Duchovné cvičenia sv. Ignáca z
Loyoly základnou inšpiráciou jezuitského vzdelávacieho a výchovného systému. Dalo by sa
povedať, že sú mystickým rozvedením biblického výroku: „Veď Boh tak miloval svet, že dal
svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn
3,16) Ignác vo svojej dôslednosti v závere cvičení hovorí, že láska je vo vzájomnom darovaní
sa, vo vzájomnej výmene darov, teda aj láska človeka k Bohu sa má stať podobnou Božej
láske, a tak je logické, že exercitantovi vkladá do úst modlitbu: „Vezmi, Pane, a prijmi celú
moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, ty si
mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle.
Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.“ 72
A tak duchovné cvičenia sú a zostávajú inšpiračným prameňom jezuitskej rehole i
všetkých jej diel.
Literatúra
CALLAHAN, J. J.: Fundations : The Jesuit Tradition at Regis University. Denver, 1997.
CSONTOS, L.: Celostné chápanie vzťahu človeka k Bohu v Duchovných cvičeniach svätého
Ignáca z Loyoly. Dobrá kniha, 1997.
Rozhovory pútnika : Autobiografia sv. Ignáca Loyolského. 1. vyd. Cambridge (Canada) :
Slovenskí jezuiti, 1990.
SVÄTÝ IGNÁC Z LOYOLY: Duchovné cvičenia : Exercície. Zo španielskeho originálu
preložil Štefan Senčík. 1. vyd. Cambridge (Canada) : Slovenskí jezuiti, 1990.
Konferencia Jezuitské školstvo včera a dnes 2006
prof. RNDr. Ladislav Csontos SJ, PhD.
Teologická fakulta Trnavskej univerzity
Kľúčové slová: jezuiti, vzdelávanie, škola, školstvo, výchova, Cirkev, duchovné cvičenia
72 DC [234].
23