UNIVERSUM 2 0 0 8 - PreÅ¡ovskÃ¡ univerzita v PreÅ¡ove

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES 8 

UNIVERSUM 

2 0 0 8

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES VOL. 8/2008 

Redakčná rada: 

Milan Belej (Prešov) 

Imrich Belejkanič (Prešov) 

Roman Holec (Bratislava) 

László Koszta (Szeged) 

Albert Kotowski (Bonn) 

Rastislav Kožiak (Banská Bystrica) 

Imrich Michnovič (Prešov) 

Ján Mojdis (Prešov) 

Martin Pekár (Prešov) – predseda 

Milan Podrimavský (Bratislava) 

Karl Schwarz (Wien) 

Peter Švorc (Prešov) 

Peter Zmátlo (Ružomberok) 

Autori: Mgr. Marcela Domenová, PhD., PhDr. Ján Džujko, PhD., Mgr. Ján Endrödi, 

Mgr. Karin Fábrová, PhD., doc. PhDr. Libuša Franková, CSc., PhDr. Ľudovít Hallon, 

CSc., PhDr. Martin Javor, PhD., PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., PaedDr. Miroslav 

Kmeť, prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., PhDr. Peter Kovaľ, PhD., doc. PhDr. Ján Mojdis, 

CSc., Mgr. Andrea Nociarová, doc. PaedDr. Martin Pekár, PhD., Mgr. Mária Petrovičová, 

PaedDr. Marta Sendeková, PhDr. Michal Schvarc, PhD., Mgr. Jana Šišjaková, 

doc. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD., Marek Vizdal, doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc. 

Recenzenti: PhDr. Milan Belej, CSc., doc. PhDr. Miloslava Bodnárová, CSc., doc. PhDr. 

Libuša Franková, CSc., PhDr. Anton Karabinoš, PaedDr. Miroslav Kmeť, doc. PaedDr. 

Martin Pekár, PhD., PhDr. Milan Podrimavský, CSc., doc. PhDr. Dušan Škvarna, CSc., 

doc. PhDr. Michal, Šmigeľ, PhD., prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., prof. PhDr. Ferdinand 

Uličný, DrSc., doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc., Mgr. Peter Zmátlo, PhD. 

Za obsah príspevkov zodpovedajú jednotliví autori. 

© Inštitút histórie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2009. 

ISSN 1336-7528

OBSAH 

ŠTÚDIE 

Marián Vizdal – Marek Vizdal: Výsledky využitia programu Google Earth 

pri archeologickej prospekcii Východoslovenskej nížiny 

a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny .................................................................. 9 

Karin Fábrová: Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta 

Kežmarok v 13. až 15. storočí ..................................................................... 26 

Ján Endrödi: Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny 

vo Veľkej Lomnici ....................................................................................... 39 

Marcela Domenová: Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov 

na prelome 15. a 16. storočia ....................................................................... 51 

Peter Kónya: Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho ..................... 72 

Libuša Franková: K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu 

v prvej polovici 19. storočia ........................................................................ 90 

Nadežda Jurčišinová: Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej 

činnosti Pavla Socháňa do vzniku Československa .................................... 103 

Miroslav Kmeť: Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii 

Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) ........... 117 

Ján Mojdis: Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa .................... 130 

Ján Džujko: Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich 

na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 ........................................ 138 

Peter Kovaľ: Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady 

na slovenský etnický priestor na severovýchode Slovenska 

v 1. polovici 20. storočia .............................................................................. 155 

Ľudovít Hallon: Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom Slovensku 

v rokoch 1918 – 1938 ................................................................................... 173 

Michal Šmigeľ – Jana Šišjaková: Povojnový antisemitizmus na východnom 

Slovensku ..................................................................................................... 197 

DOKUMENTY 

Martin Javor: Modlitby pre slobodomurárov ........................................................ 220 

Michal Schvarc – Martin Pekár: Situačné správy prešovského konzulátu 

Veľkonemeckej ríše k vybraným udalostiam vojnových rokov ................. 243

ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ AKTIVITA 

Marta Sendeková: Dioklecián a vznik tetrarchie .................................................. 276 

Mária Petrovičová: Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí ................ 287 

Andrea Nociarová: Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 ....... 299 

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY ..................................................................................... 318

CONTENTS 

STUDIES 

Marián Vizdal – Marek Vizdal: The Efficiency Results of the Google Earth 

Application for the Archaeological Prospection of Eastern Slovak 

Lowland and the Transcarpathian Ukraine ................................................ 9 

Karin Fábrová: Economic, town-planning and architectural development 

of Kežmarok in the 13 th – 15 th century ........................................................ 26 

Ján Endrödi: St. Nicholas Legend in the St. Catherine of Alexandria Church 

Paintings in Veľká Lomnica ....................................................................... 39 

Marcela Domenová: Health Care, Hygiene and Cleaning in Prešov 

in the Turn of the15 th and the 16 th Century .................................................. 51 

Peter Kónya: Evangelical Church in the Francis II. Rákóczi Uprising ................. 72 

Libuša Franková: About Questions of Tolerance and Intolerance in Evangelical 

Grammar School of Prešov in the First Half of the 19 th Century ............... 90 

Nadežda Jurčišinová: Expressions of Czech-Slovak Intercommunity 

in Ethnographical Activities of Pavol Socháň till Creation 

of Czechoslovakia ........................................................................................ 103 

Miroslav Kmeť: Békes County in the Michal Žilinský’s Book 

Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) ........... 117 

Ján Mojdis: Helena Turcerová-Devečková and the Establishment 

of Czechoslovakia ........................................................................................ 130 

Ján Džujko: Outline of Slovak Magazines and Newspapers Issued 

in the Eastern Slovakia during 1919 – 1938 ................................................ 138 

Peter Kovaľ: Jan Húsek, Ján Ruman and Andrej Dudáš – Three Views 

on the Slovak Ethnic Territory in North-Eastern Slovakia 

in the First Half of 20 th Century .................................................................. 155 

Ľudovít Hallon: Economic Activities of Tatra Banka in the Eastern Slovakia 

during 1918 – 1938 ...................................................................................... 173 

Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ: Anti-Jewish Riots after World War II – 

East Slovakia in 1945 – 1947 ....................................................................... 197 

DOCUMENTS 

Martin Javor: Prayers for Freemasons .................................................................. 220 

Michal Schvarc – Martin Pekár: The Prešov Consulate of the German Reich 

Situation Reports Regarding the Selected Events of the War Period ......... 243

STUDENTS’ SCIENTIfiC WORK 

Marta Sendeková: Diocletianus and the Institution of Tetrarchy ......................... 276 

Mária Petrovičová: Town and Public Notaries in Bardejov in the 15 th Century .. 287 

Andrea Nociarová: Ukrainian Insurgent Army Crossing Through 

the Territory of Slovakia in 1947 ................................................................ 299 

CRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS .......................................................................... 318

ŠTÚDIE 

ARTICLES

VÝSLEDKY VYUŽITIA PROGRAMU GOOGLE EARTH 

PRI ARCHEOLOGICKEJ PROSPEKCII 

VÝCHODOSLOVENSKEJ NÍŽINY 

A ZAKARPATSKEJ OBLASTI UKRAJINY 

Marián Vizdal – Marek Vizdal 

VIZDAL, Marián – VIZDAL, Marek: The Efficiency Results of the Google Earth 

Application for the Archaeological Prospection of Eastern Slovak Lowland and the 

Transcarpathian Ukraine. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 

2009, pp. 9-25. 

Beginning with the introductory overview of the history of Eastern Slovak Lowland’s 

archaeological survey and the human activities that initiated them, this paper contains 

a briefly described development of the archaeological aerial survey in Slovakia. The core 

of the paper lies in the presentation of the efficiency results of the Google Earth application 

used in the archaeological survey of Eastern Slovak Lowland and Transcarpathia 

since the year 2006. Efficiency of this method, based on the Earth’s surface mapping 

from orbiting satellites, has been proven by tens of localities with identified point/line 

attributes. These provide a new perspective on the form and extent of prehistoric and early 

historic anthropogenic objects in the above-mentioned regions. The new findings need 

to be further validated by geophysical measuring that can recognize potential natural 

anomalies. Based upon such results we will be able to classify some of the closed simple 

and multiple circular objects as a confirmed presence of localized roundels in the Northeastern 

part of the Tisza river basin. To sum up, in a near future we shall expect it to play 

a vital role in the archaeological prospection and cultural landscape documentation in 

connection with the aerial archaeology and archaeological remote sensing. 

K prvým systematicky vedeným prieskumom na Východoslovenskej nížine zameraným 

na zisťovanie stôp po pravekých sídliskách patria výskumné aktivity Š. Janšáka 

a jeho spolupracovníkov. V rokoch 1930 – 1933 realizoval v predpoliach Zemplínskych 

vrchov – „Zemplínskeho ostrova“ povrchové zbery zamerané na získavanie a štúdium 

obsidiánovej štiepanej industrie. 1 Posun v poznaní intenzity osídlenia ako aj kultúrnej 

rôznorodosti pravekých spoločenstiev priniesli terénne prieskumy vyvolané výstavbou 

Trate družby na trase Košice – Čierna nad Tisou (od roku 1951). 2 S postavou 

K. Andela je spätý najrozsiahlejší prieskum terénov Východoslovenskej nížiny metódou 

„per pedes“. Výsledkom jeho pozoruhodných prospekcií v rokoch 1953 – 1954 sú 

desiatky objavených lokalít z obdobia pravekých, včasnohistorických i stredovekých 

1 JANŠÁK, Štefan: Praveké sídliská s obsidiánovou industriou na východnom Slovensku. Bratislava 

1935. 

2 SOUDSKÝ, Bohumil – BŘEŇ, Jiří: Archeologický průzkum Trati družby Košice – Čierna 

nad Tisou v r. 1951. In: Archeol. rozhl., 6, 1954, s. 463-464. 

9


dejín. 3 Získaný materiál z viacerých nálezísk je doteraz východiskom pri formulovaní 

téz o ekonomických, spoločenských a kultúrnych prejavoch ako aj o ich zmenách 

v uvedených obdobiach. Zároveň je potrebné uviesť fakt, že nemálo K. Andelom objavených 

lokalít je pre jeho spôsob určovania miest nálezov orientovaný len k názvom 

polôh v chotároch obcí dnes „nezvestných“. Z ďalších bádateľov, ktorí na tomto území 

pravidelne vykonávali archeologické prieskumy, musíme spomenúť V. Budinského- 

-Kričku, J. Vizdala a S. Šišku. S ich činnosťou je vo výraznej miere spojené Zemplínske 

múzeum v Michalovciach, ktoré malo v osobe zakladateľa a riaditeľa J. Vizdala tri 

desaťročia fundovaného odborníka a organizátora archeologických terénnych prác. 

Spoločným menovateľom povrchových zberov je zisťovanie a štúdium lokalít na základe 

archeologických artefaktov, ktoré sú v dôsledku ľudskej činnosti istým spôsobom 

narušené. Terénne prospekcie prebiehajú najčastejšie na poliach s každoročne narúšanou 

humóznou vrstvou. Ak sú orbou zasiahnuté tmavosfarbené výplne objektov antropogénneho 

pôvodu (sídliskových jám, hliníkov, hrobov a i.), dostávajú sa artefakty a ďalšie 

doklady ľudskej činnosti na povrch. 

Budovanie diaľkových rozvodov energie v 70. rokoch 20. stor. prinieslo nové možnosti 

vyhľadávania archeologických nálezísk. Sledovaním profilov rýh v dĺžke desiatok 

kilometrov sa zistili a záchrannými výskumami preskúmali aj lokality, ktoré dnes 

môžeme pokladať za klasické (napr. Ižkovce, Veľké Raškovce). Ďalšou z možností získavať 

doklady o pravekom osídlení v extravilánoch našich obcí je sledovanie melioračných 

a rekultivačných prác, ktoré boli uskutočňované vo veľkom rozsahu do roku 1989. 

Zo zákona je nevyhnutná prítomnosť archeológov v teréne pri prácach, ktoré prinášajú 

veľkoplošné porušenie pôdneho krytu a v dôsledkoch trvalú zmenu krajinného reliéfu 

– skrývky pri otváraní povrchových baní, výstavba vodných diel, priemyselných parkov, 

diaľníc a i. Špecifickým dôvodom pre sledovanie pobrežných línií vodných nádrží je 

odplavovanie povrchových vrstiev pôdy, čím sa môže dosiahnuť úroveň, na ktorej sa 

začínajú črtať pôdorysy archeologických objektov. 4 

Dnes musíme registrovať skutočnosť, že v nebývalých rozmeroch a množstve dochádza 

k nezámernému odkrývaniu „podzemného archívu“. Rýchlosť, s akou sa realizujú 

zemné práce a výstavba, hrozia reálnym nebezpečím, že sa nenávratne zničia archeologické 

nálezové celky, ktoré sú jedinečné a neobnoviteľné. 

V súčasnosti sa archeologická veda usiluje získať z nálezísk čo najväčší počet informácií. 

Tento zámer nevyhnutne vyžaduje širokú spoluprácu z ďalšími odbormi prírodných, 

humanitných a matematicko-fyzikálnych vied. Dochádza k uplatňovaniu nových 

terénnych metód a techník, ktoré nahrádzajú tradičné postupy archeologických prieskumov 

nedeštruktívnym vyhľadávaním a vyhodnocovaním archeologických objektov 

3 ANDEL, Karol: Výsledok archeologického prieskumu na zemplínsko-užskej nížine v r. 1953 

– 1954. In: Vlastivedný sborník I. Košice 1955, s. 144-171. 

4 Typickým príkladom je objav staroneolitického sídliska na južnom okraji bazéna Zemplínskej 

Šíravy v extraviláne Zalužíc v roku 1991. Sídliskové jamy v centrálnom areáli osady boli 

zistené a preskúmané vďaka odplaveniu asi 60 cm hrubej vrstvy pôdy v priebehu 26 rokov 

existencie vodnej nádrže (od roku 1965). 

10

Výsledky využitia programu Google Earth pri archeologickej prospekcii 

Východoslovenskej nížiny a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny 

a štruktúr. Poznatky získané nedeštruktívnym archeologickým prieskumom majú predbežný 

či doplňujúci ráz. 5 

Ako zvlášť efektívny spôsob komplexného a nedeštruktívneho prieskumu krajiny 

sa javí fotografická dokumentácia krajiny z lietadiel, resp. satelitov. Porastové a pôdne 

príznaky umožňujú leteckej archeológii identifikovať doteraz neznáme archeologické 

objekty a ich zoskupenia. Pri dokumentácii lokality, kde bol archeologický výskum už 

vykonaný, umožňuje nám veľkoplošný záber z výšky (kolmý alebo šikmý) rozoznať 

priestorové súvislosti medzi objektmi a uvedomiť si celkovú rozlohu a štruktúru náleziska. 

Úspešnosť leteckej prospekcie je podmienená úrovňou vegetačných, klimatických, 

atmosférických a optických podmienok. 

Prvé letecké fotografie archeologických lokalít alebo architektonických pamiatok sú 

z územia Slovenska zaznamenané v 30. rokoch 20. storočia. Patrí k nim kolmá snímka 

rímskeho tábora v Iži z roku 1936. 6 K prvým snímkam z „vtáčej“ perspektívy na východnom 

Slovensku možno zaradiť dokumentačnú fotografiu Spišského hradu z roku 1937. 7 

V období po druhej svetovej vojne vývoj leteckej archeológie vo všetkých socialistických 

štátoch z politických dôvodov ustrnul. Situácia na Slovensku je načrtnutá v štúdii Letecká 

prospekcia v archeológii na Slovensku. 8 Ako prvá archeologická pamiatka zistená z lietadla 

sa uvádza objav ranostredovekého hradiska pri Majcichove (1967). Počiatok cieleného 

rozvíjania programu leteckej archeológie pod vedením I. Kuzmu je spojený s rokom 

1987. 9 Bol zameraný, a vo veľkej miere je tomu tak dodnes, na oblasť JZ Slovenska. Pre 

región východného Slovenska je príznačné zaostávanie vo využívaní mapovania a vyhľadávania 

archeologických nálezísk pomocou leteckej archeológie. Letecké snímkovanie 

tu bolo používané najmä z dôvodu dokumentácie stavu pravekých a najmä stredovekých 

pamätníkov. Od polovice 90. rokov 20. storočia umožnili prostriedky z rozsiahlych investičných 

akcií niekoľko prieskumných letov v regiónoch stredného a východného Slovenska. 

10 V oblasti JZ Slovenska vďaka priaznivým podmienkam v rokoch 1999 – 2000, 

došlo k viacerým významným objavom, kedy sa porastové príznaky kontrastne prejavovali 

nad archeologickými objektmi, antropogénnymi zásahmi i anomáliami geologického 

podložia. 11 Situácia v regiónoch východného Slovenska bola výrazne nepriaznivejšia. 

Na Východoslovenskej nížine nebol zistený ani jediný objekt. 12 Výnimkou boli pozitívne 

5 KUNA, Martin a kol.: Nedestruktivní archeologie. Praha 2004, s. 15. 

6 MENCL, Václav: Středověká architektúra na Slovensku. Praha; Prešov 1937, Obr. 1. 

7 SCHÜRER, Oskar – WIESE, Erich: Deutsche Kunst in der Zips. Brünn; Wien; Leipzig 

1938. 

8 HANZELYOVÁ, Elena – KUZMA, Ivan – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia v archeológii 

na Slovensku. In: Archeol. rozhl., 1996, 2, s. 194-212. 

9 KUNA, Martin a kol.: Nedestruktivní archeologie. Praha 2004. 

10 HANZELYOVÁ, Elena – KUZMA, Ivan – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia v archeológii..., 

s. 196. 

11 KUZMA, Ivan – BLAŽOVÁ, Elena – BARTÍK, Martin – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia 

na Slovensku. In: AVANS 2000. Nitra 2001, s. 112-138. 

12 KUZMA, Ivan – TIRPÁK, Ján: Niektoré výsledky leteckej prospekcie v rokoch 1999 – 2002 

v AÚ SAV Nitra. In: Ve službách archologie IV. Brno 2003, s. 30. 

11


príznaky v obilí zistené v Čerhove, okr. Trebišov, svedčiace o prítomnosti sídliskových 

objektov v polohe Pri hradskej. 13 Na základe povrchových zberov, ktoré v tejto oblasti 

vykonáva od roku 2002 M. Iľko v spolupráci s Inštitútom histórie FF PU, ich môžeme 

zaradiť do obdobia mladého neolitu až eneolitu. Z východného Slovenska sú spomínané 

aj „stopy priekopových opevnení, oválneho, kruhového alebo kruhovitého tvaru s priemerom 

25-30 metrov“, avšak bez bližšieho uvedenia lokalít. 14 

Autori príspevku od roku 2006 aplikujú na štúdium Východoslovenskej nížiny internetový 

program Google Earth. Satelitné zobrazenia zemského povrchu s možnosťou 

jeho detailného priblíženia sú obsahom viacerých internetových stránok. Z dostupných 

programov predstavujú užitočnú formu štúdia krajiny, ktorá je zachytená v istom časovom 

bode a vystupuje tak ako statický obraz. K pozitívnym stránkam uvedeného 

programu z hľadiska archeologickej prospekcie patrí: 1. ekonomická nenáročnosť pri časovo 

neobmedzenom prehľadávaní terénu, 2. možnosť skúmať ľubovoľné miesto zemského 

povrchu s možnosťou zmeny výšky, svetových strán a uhla pohľadu, 3. zastavenie 

pohybu nad krajinou a približovanie k optimálnemu bodu rozlíšenia, 4. zistené bodové 

alebo líniové objekty sú okamžite súradnicovo fixované, k dispozícii sú údaje o nadmorskej 

výške a sklone terénu, 5. útvary môžeme zmerať v rôznych mierkach (cm, m, km 

a i.). Nevýhodou programu je pomerne dlhá doba, v ktorej je obraz krajiny ponechaný 

v programe bez zmeny. 

Východoslovenská nížina 

Už prvé prieskumy Východoslovenskej nížiny priniesli pozitívne dôkazy o možnosti 

využívania programu Google Earth pri identifikovaní pravekých sídelných areálov, 

pohrebísk resp. ich častí zviditeľnených porastovými a pôdnymi príznakmi. Zároveň 

bolo možné pozorovať farebné zmeny v pôde a vegetácii signalizujúce rozdiely v zložení 

geologického podložia, prejavy zložitých hydrologických pomerov – naplaveniny, 

podmáčané plochy, staré riečne meandre. 

Z farebných príznakov, ktoré môžeme pokladať za stopy antropogénnych aktivít sa 

v priestore Východoslovenskej nížiny ako najpočetnejšie objavujú bodové objekty. Detekovali 

sa aj vegetačné líniové príznaky reprezentované líniami priekop a uzatvorenými 

lineárnymi útvarmi. Zvláštnou skupinou zistených útvarov sú objekty v podobe štylizovaných 

obrazcov. Otázka ich pôvodu, vysvetlenie spôsobu ich vzniku a prípadne účelu 

bude predmetom ďalšieho výskumu (tab. 1). 

Pravekú krajinu Východoslovenskej nížiny na základe pozorovaní môžeme vnímať 

ako istý súbor viac či menej rozsiahlych sídelných areálov. Stretávame sa aj s kontinuálnym 

záujmom o istý typ krajiny, v ktorom morfológia objektov svedčí o jej dlhodobom 

13 KUZMA, Ivan – BLAŽOVÁ, Elena – BARTÍK, Martin – RAJTÁR, Ján: Letecká prospekcia 

na Slovensku..., s. 116. 

14 Tamže, s. 113. 

12



Tabuľka č. 1: 

Druhy antropogénnych objektov zistených na lokalitách 

Východoslovenskej nížiny. 

1. Michalovce ● 

2. Lúčky ● ● 

3. Hnojné ● 

4. Závadka ● ● 

5. Fekišovce ● 

6. Sobrance ● 

7. Vojnatina ● 

8. Sejkov ● ● 

9. Jenkovce ● 

10. Svätuš ● 

11. Lesné ● ● 

12. Moravany ● ●? 

13. Čečehov ● 

14. Lastomír ● ●? 

15. Trhovište ● ● 

16. Laškovce 

17. Pozdišovce ● 

18. Vinné ● 

19. Bánovce nad Ondavou ● 

20. Hatalov ● 

21. Bracovce ● ● 

22. Budkovce ● ● 

23. Dúbravka ● ● 

24. Slavkovce ● 

25. Malčice ● ● 

26. Malé Raškovce ● ● 

27. Palín ● ● ● 

28. Syretava ● ● 

29. Vysoká nad Uhom ● 

30. Tušická Nová Ves ● 

31. Sečovce ● 

32. Kuzmice ● ● ● 

33. Nižný Žipov ● 

34. Krišovská Liesková ● 

13


35. Čierne Pole ● ● 

36. Zemplínske Jastrabie ● ● 

37. Vojany ● 

38. Cejkov ● 

39. Luhyňa ● 

40. Čerhov ● ●? 

41. Veľká Tŕňa ● 

42. Malá Tŕňa ● ● 

Legenda: 

– bodové vegetačné príznaky – porastové príznaky v podobe 

– kruhové priekopové útvary 

veľkých plošných útvarov 

– pravidelné štvoruhlové pôdorysy – uzavreté – objekty usporiadané vo vnútri 

– vegetačné líniové príznaky – neuzavreté 

väčšieho líniového útvaru 

– kruhové žľaby – hroby, mohyly 

využívaní, vytváraním a udržiavaní. Polykultúrne osídlenie lokality sa v teréne prejavuje 

v podobe palimpsestu (Malé Raškovce, Stretava, Malčice a i.). Celkovo bolo rozpoznaných 

42 lokalít (50 polôh) s predpokladanými archeologickými objektmi (mapa č. 1). 

14 

Mapa č. 1: 

Východoslovenská nížina. 

Prehľad lokalít, na ktorých 

boli aplikovaním programu 

Google Earthu rozpoznané 

bodové a líniové príznaky. 

(Čísla na mape sú zhodné 

s číslami v tabuľke č. 1)



Údaje o zistených náleziskách: 

1. Michalovce poloha Široké, jamy, pozitívne porastové príznaky, nedatované. 

2. Lúčky (okr. Michalovce), poloha Na pláňach, líniový porastový príznak (165x112m) 

vnútorne členený obdĺžnikovými útvarmi, nedatované, bodové porastové príznaky 

(500m Z od hrádze), nedatované (obr. 1). 

3. Hnojné (okr. Michalovce), poloha Veľká lúka, jamy, pozitívne pôdne príznaky registrované 

v dĺžke 500m v smere JZ-SV., sídliskové objekty, kultúra s mladou lineárnou 

keramikou (obr. 1). 

Obr. 1: 

Vysoká nad Uhom (okr. Michalovce). Situačný plán s trojitým 

rondelom (?). Mierka 1:10 000 

4. Závadka (okr. Michalovce), poloha Za mŕtvou cestou, JZ časť extravilánu obce, bodové 

pozitívne porastové príznaky, dvojitá kruhová priekopa, priemer vonkajšieho 

kruhu – 115m, priemer vnútorného kruhu – 36m, nedatované, (obr. 1). 

5. Fekišovce (okr. Sobrance), poloha Dlhé lúky, J časť extravilánu obce, kruhové pôdne 

a porastové príznaky (mohyly?) priemer 26-28m, nedatované. 

6. Sobrance poloha Široké pod Lukavicou, kruhová priekopa, priemer – 300m, sídlisko 

(?), nedatované. 

Miestna časť Komárovce, poloha Kľukatina, kruhová priekopa, priemer – 420 m, 

sídlisko (?), nedatované. 

7. Vojnatina (okr. Sobrance), poloha Ortáš, JZ časť extravilánu obce negatívne obdĺžnikový 

líniový útvar (100x60 m), hrádok (?), nedatované. 

15


8 Sejkov (okr. Sobrance), poloha Farský grúň, JZ časť chotára, oblúkovitá priekopa, 

kruhové žľaby, nedatované. 

9. Jenkovce (okr. Sobrance), poloha Na hlbokej brázde, Z časť chotára, bodové porastové 

príznaky, poloha Paškov, J časť chotára, bodové porastové príznaky, nedatované. 

10. Svätuš (okr. Sobrance), poloha Moľva, SZ časť extravilánu obce, pozitívne bodové 

príznaky, nedatované. 

Obr. 2: 

Vojnatina (okr. Sobrance) poloha Ortáš. Situačný 

plán s vyznačeným negatívnym porastovým 

príznakom. Mierka 1:10 000 

11. Lesné (okr. Michalovce), poloha Funduš, S časť chotára, kruhový útvar s priemerom 

285 m, kruhové žľaby (hroby?), V svah Pozdišovskej pahorkatine, nedatované. 

12. Moravany (okr. Michalovce), poloha Štredne poľo, jamy, pôdne príznaky, dokumentácia 

areálu neolitického sídliska, poloha Vyše roška, porastové príznaky sformované 

do kruhového líniového útvaru, obe polohy situované na Z svahoch Pozdišovskej 

pahorkatiny (nadm. v. – 165 – 175 m n. m.), nedatované. 

13. Čečehov (okr. Michalovce), poloha Nové lazy, SZ časť extravilánu, bodové, porastové 

príznaky, plocha – 370 x 290 m, nedatované. 

14. Lastomír (okr. Michalovce), poloha Diely, JZ časť extravilánu, bodové objekty, dvojnásobný 

oblúkovitý líniový útvar (kruh?), plocha 900 x 200 m, nedatované. 

15. Trhovište (okr. Michalovce), poloha Vyše cesty (Dubková), V časť chotára, bodové 

objekty, líniové priekopy nepravidelného obdĺžnikového tvaru, nedatované (obr. 3). 

16. Laškovce (okr. Michalovce), poloha Prídavky, Z časť extravilánu, jamy, bodové porastové 

príznaky, jednoduchá kruhová priekopa – priemer 110 m, nedatované. 

17. Pozdišovce (okr. Michalovce), poloha Plušte, Z časť extravilánu (chrbát Pozdišovskej 

pahorkatiny), bodové porastové príznaky, nedatované. 

16



18. Vinné (okr. Michalovce), poloha Varkond, ľavá strana cesty Michalovce – Vinné, 

J od Šíravského kanála, jamy, porastové príznaky (sídlisko), plocha 450 x 200 m, 

nedatované. 

19. Bánovce n/Ondavou (okr. Michalovce), poloha Na Revickom, V časť extravilánu, 

jamy, bodové porastové príznaky, plocha 1 100 x 400 m, nedatované (obr. 3). 

Obr. 3: Situačný plán s vyznačením bodových a líniového 

príznaku v extravilánoch obcí Trhovište a Bánovce 

nad Ondavou (okr. Michalovce). Mierka 1:25 000 

20. Hatalov (okr. Michalovce), poloha Veterník, JV časť extravilánu, bodové porastové 

príznaky, sídlisko kruhový priekopový útvar, priemer 166 m, evidovaná polykultúrna 

lokalita (eneolit, ml. doba bronzová, ml. doba rímska, včasný stredovek). 15 

21. Bracovce (okr. Michalovce), poloha Ceholňa, V časť extravilánu, bodové porastové 

príznaky, dvojitá (?) kruhová priekopa, priemer – 185 m, nedatované. 

22. Budkovce (okr. Michalovce), poloha Konopianky, Z časť chotára, bodové porastové 

príznaky a líniové priekopy, nedatované. 

15 HORVÁTHOVÁ, Eva – HREHA, Rastislav: Nálezy z Hatalova. In: AVANS 2005. Nitra 2007, 

s. 86. 

17


23. Dúbravka (okr. Michalovce), poloha Komanica, S časť extravilánu, kruhový priekopový 

útvar, priemer – 68 m, bodové porastové príznaky, nedatované. 

24. Slavkovce (okr. Michalovce), poloha Pánska pažiť, SZ časť chotára, jamy – porastové 

príznaky, sídlisko, neolit. 

25. Malčice (okr. Michalovce), poloha Za mlynom, V časť extravilánu, nepravidelná 

kruhová priekopa, priemer – 328 m (sídlisko?), bodové porastové príznaky, nedatované 

(obr. 4). 

Obr. 4: 

Malčice (okr. Michalovce). Situačný náčrt so zistenými uzavretými 

líniovými útvarmi. Mierka 1:10 000 

26. Malé Raškovce (okr. Michalovce), poloha Sušiareň tabaku, Z časť chotára, dvojitá (?) 

kruhová priekopa, priemer – 167 m, bodové porastové príznaky, nedatované. 

27. Palín (okr. Michalovce), poloha Návozok, SZ časť chotára, bodové porastové príznaky, 

dva obdĺžnikové pôdorysy s vnútorným členením, nedatované. 

Poloha Za Laborcom (Horný les), Z časť extravilánu pri katastrálnej hranici 

s Budkovcami, bodové porastové príznaky, 2-3 násobná kruhová priekopa, priemer 

vonkajšieho kruhu – 97 m, nedatované. 

28. Stretava (okr. Michalovce), poloha Na palínsku cestu, S časť chotára, dve kruhové 

priekopy, priemery – 155 a 120 m, nedatované. 

Poloha Čejma (Zadrik), V časť chotára, porastový veľkoplošný príznak „postava“, 

plocha 850 x 440 m, polykultúrna lokalita (neolit – slovanské obdobie), poloha Kanaše, 

V časť chotára, pozitívny porastový príznak orientovaný v smere SZ – JV, dĺžka 

– 300 m, nedatované. 

29. Vysoká nad Uhom (okr. Michalovce), miestna časť Vysocký Dvor, poloha Pod jablonkami, 

trojitý kruhový útvar, priemer vonkajšieho kruhu – 365 m, stredného – 240 m, 

vnútorného – 82 m, nedatované (obr. 5). 

18



Obr. 5: 

Situačný plán so zistenými útvarmi v extravilánoch obcí Lúčky, 

Hnojné a Závadka (okr. Michalovce). Mierka 1:10 000 

Obr. 6: 

Stretava (okr. Michalovce). Situačný plán 

kruhových priekop. Mierka 1:10 000 

19


30. Tušická Nová Ves (okr. Michalovce), poloha Pri kanáli, JZ časť chotára, obdĺžnikový 

líniový útvar (164 x 131 m), nedatované. 

31. Sečovce (okr. Trebišov), poloha Hlinky, J časť chotára bodové porastové príznaky, 

nedatované. 

32. Kuzmice (okr. Trebišov), poloha Tokoš, Z časť chotára, bodové porastové príznaky, 

trojitý (?) kruhový útvar, priemer vonkajšieho 65 m, vnútorný kruhový žľab – priemer 

– 27 m, mohyla (?), južne sa nachádza obdĺžnikový líniový útvar (86 x 77 m), 

nedatované. 

33. Nižný Žipov (okr. Trebišov), poloha Číž, JZ časť extravilánu, bodové porastové príznaky 

a kruhové žľaby (mohyly ?), nedatované. 

34. Krišovská Lieskova (okr. Trebišov), poloha Pri cintoríne, elipsovitý priekopový útvar 

– rondeloid, dlhšia os – 63 m, nedatované. 

35. Čierne Pole (okr. Trebišov), poloha Pri jazere Ortov, dvojitá kruhová priekopa, priemer 

vonkajšej 46,5 m, 450 m JV, štvorcový útvar – 75 m, nedatované. 

36. Zemplínske Jastrabie (okr. Trebišov), poloha Pri Jastrabskom potoku, JJV časť extravilánu, 

bodové porastové príznaky, dvojitá kruhová priekopa, priemer – 165 – 170 m, 

nedatované. 

37. Vojany (okr. Trebišov), poloha Pri osade, JV časť extravilánu, výrazný kruhový 

útvar (mohyla ?), priemer 36,5 m, nedatované. 

38. Cejkov (okr. Trebišov), poloha Šibenica, SSV časť extravilánu, pravá strana cesty do 

Zemplínskeho Jastrabia, J od potoka Lagaš, bodové porastové príznaky, nedatované. 

39. Luhyňa (okr. Trebišov), poloha Veľké hony, JJV časť chotára, bodové porastové príznaky 

a kruhové žľaby, poloha Pod Ondrejským kopcom, bodové porastové príznaky, 

nedatované. 

40. Čerhov (okr. Trebišov), poloha Pri hradskej, J časť extravilánu, bodové porastové 

príznaky, mladý neolit, eneolit, kruhový terénny signál. 

Poloha Závory, bodové pôdne príznaky, eneolit, doba bronzová, doba rímska. 

41. Veľká Tŕňa (okr. Trebišov), poloha Za Čiernou horou, J časť extravilánu, bodové 

porastové príznaky, nedatované. 

42. Malá Tŕňa (okr. Trebišov), poloha Pod lesom, oválny kruhový útvar, dlhšia os – 148 m, 

SZ časť extravilánu, kruhový priekopový útvar, priemer – 153 m, nedatované. 

Zakarpatská oblasť Ukrajiny 

Program Google Earth bol uplatnený aj pri štúdiu nížinných priestorov na území 

Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktoré predstavujú južné predpolia Východných Karpát. 

Toto horstvo, ktorého súčasťou sú na východnom Slovensku Vihorlatské vrchy, ohraničuje 

severné okraje Východoslovenskej a Zakarpatskej nížiny. Rozpoznané koncentrácie 

porastových príznakov signalizujúce zoskupenia jám a zahĺbených obydlí predstavujú 

už známe, v minulosti aj archeologicky skúmané lokality, ale aj nové, doteraz nepoznané 

sídliská, resp. pohrebiská. Dôležité sú aj ďalšie rozpoznané útvary predstavujúce 

pravouhlé pôdorysy, priekopy, žľaby a i. Kruhové priekopy (aj viacnásobné) objavené 

na Zakarpatí môžeme s veľkou pravdepodobnosťou spájať s mladoneolitickými-staroe- 

20



neolitickými rondelmi, ktoré sa z Potisia rozšírili až do povodia hornej Tisy. Výsledkom 

prospekcie JZ priestorov Zakarpatia použitím programu Google Earth, bolo zistenie 

11 polôh s bodovými, resp. líniovými porastovými príznakmi. 

Údaje o zistených náleziskách: 

1. Pavlovo. Necelých 800m od slovensko-ukrajinskej hranice, medzi obcami Pavlovo 

– Prikordonnoje, zistený kruhový útvar s priemerom 237m (nadm. v. 105-106m), nedatované 

(obr. 7). 

Obr. 7: 

Zakarpatská oblasť. Situačný náčrt s kruhovou 

priekopou pri obci Pavlovo. Mierka 

1:50 000 

2. Časlivci. V od obce rozpoznané dvojité kruhové opevnenie, zistený jeden krídlový 

vstup, priemer vonkajšej priekopy je 137 m, vnútornej 41 m. Severne od kruhového 

opevnenia zistená obdĺžniková priekopa (80 x 50 m), nedatované. 

3. Baraninci. J od obce sme zistili dva kruhové útvary, ktoré sa javili ako porastové 

príznaky. Prvý s jednoduchou, mierne nepravidelnou priekopou má priemer 295 m. 

21


Čiastočne je narušený eróziou. S bol zistený 

pravdepodobne trojitý rondel. Priemer vonkajšej 

priekopy je 150 m, vstupy nezistené, 

nedatované. 

Opísané lokality s kruhovými priekopami 

sa nachádzajú v okruhu do 10 km od Užhorodu 

(obr. 8). 

4. Vovkovo. JV od obce zistený viacnásobný 

kruhový priekopový útvar s priemerom 

vonkajšieho kruhu 160 – 170 m. V okolí 

rondelu (?) výskyt bodových porastových 

príznakov. Lokalita sa nachádza 2,5 km JZ 

od mesta Seredne, nedatované. 

5. Dubrivka. Na pravej strane cesty Mukačevo 

– Seredne, 1 500 m SV od stredu obce sa na 

vyvýšenie s J sklonom rozpoznali dve oblúkovité 

priekopy ohraničujúce okraje hradiska, 

šírka priekop 15 – 18 m, nedatované. 

900 m od Z okraja obce zistené na ploche 

850 x 400m početné bodové porastové príznaky 

a štvoruholný líniový útvar. Rôznorodosť 

vegetačných príznakov, zoskupení 

jám umožňuje predpoklad o polykultúrnom 

charaktere náleziska, nedatované. 

6. Drisino. Obec sa nachádza 11 km J od Mukačeva. 

SZ okraju obce dominuje kužeľovitý 

kopec (158m n.m.) 1 500 m SZ od 

spomínanej vyvýšeniny sa nachádza polykultúrna 

lokalita (neolit, neskorý bronz, latén, 

slovanské obdobie) zistená v roku 1972. 

Preskúmané boli aj objekty zaradzované do 

raného horizontu polgárskej kultúry v hornom 

Potisí. 16 Početné bodové porastové príznaky 

(plocha 800 x 500 m). Ďalšie bodové 

porastové príznaky spolu s líniovým 

priekopovým útvarom boli zistené 3 200 m 

SZ od uvedenej vyvýšeniny, nedatované. 

Obr. 8: 

Zakarpatská oblasť. Situačný náčrt 

líniových útvarov v extravilánoch 

obcí Časlivci a Baraninci. Mierka 

1:75 000 

16 Kol.: Archeologični pamjatki Prikarpatja i Volini kamjanogo viku. Kijev 1981, s. 153, 154. 

GRIBOVIČ, R. T. – MACKEVOJ, L. G. – PELEŠČIŠIN, N. A. – SAVIČ, V. P. – ČERNYŠ, 

A. P.: Archeologija Prikarpaťja, Volyni i Zakarpaťja (Kamnnyj vek). Kijev 1987, s. 119. PEŇ- 

JAK, S. I. – POPOVIČ, I. I. – POTUŠNJAK, M. F.: Raskopki v zonach novostroek Zakarpaťja. 

In: Archeologičeskije otrkyťija, 1987 r. – M; 1977, s. 352, 353. 

22



SV od obce zistená koncentrácia rôzne veľkých kruhových príznakov (mohýl?) 

s priemermi 5 – 15,5 m narúšajúcimi trojitý kruhový útvar, nedatované. 

7. Velika Bigaň (?). V blízkosti ukrajinsko-maďarskej hranice zistené zoskupenie líniových 

útvarov orientovaných pozdĺžnou osou v smere SZ – JV. V obdĺžnikovom 

pôdoryse so zaoblenými rohmi (122 x 60 m) sa nachádza elipsovitý útvar, ktorého 

dlhšia os meria 36 m. Objekty sa rozpoznali na základe pozitívnych porastových 

príznakov. Lokalita je vzdialená 9 km SZ od Berehova, nedatované. 

8. Didovo. V blízkosti ukrajinsko-maďarskej hranice zistená časť kruhovej priekopy 

s priemerom 45 m. Lokalita sa nachádza 8 km Z od Berehova, nedatované. 

9. Veliká Bakta. V JZ časti extravilánu obce zistené na základe pozitívnych porastových 

príznakov zoskupenie jám a oblúkovitého líniového útvaru. Lokalita vzdialená 

4,5 J km od Berehova, nedatované. 

Zistené informácie o nemovitých pamiatkach sú výsledkom aplikácie programu Google 

Earth v priestore od slovensko-ukrajinských hraníc po oblasť Berehova (mapa č. 3). 

Potvrdzujú významnú úlohu tejto oblasti SV Potisia v praveku a včanohistorickom období, 

na ktorú poukazujú aj doterajšie výskumy ukrajinských archeológov. V budúcnosti 

možno predpokladať objavenie ďalších archeologických nálezísk týmto nedeštruktívnym 

spôsobom aj vo východných regiónoch Zakarpatia. 

Príspevok dokumentuje nebývalú efektivitu aplikácie programu Google Earth ako 

prospekčnej archeologickej metódy. V rokoch 2006 – 2008 bolo na Východoslovenskej 

Mapa č. 3: 

Zakarpatská oblasť Ukrajiny. Prehľad lokalít s rozpoznanými bodovými 

a líniovými príznakmi. (Čísla na mape sú zhodné s číslami v texte) 

23


nížine a JZ časti Zakarpatia identifikovaných 61 lokalít, resp. polôh s príznakmi antropogénnych 

objektov. Vypovedacia hodnota získaných údajov je nepochybne rozličná, 

avšak u väčšiny z nich môžeme už teraz predpokladať fakt, že odrážajú reálny archeologický 

kontext. Pri dokumentovaní polôh s lokalitami, kde už archeologický výskum 

(najčastejšie záchranný) bol vykonaný, zistené pôdorysy objektov skrytých pod povrchom 

nám vytvárajú celkom nový obraz o charaktere nálezísk (Lučky, Hnojné Moravany, 

Slavkovce, Malé Raškovce). Získané informácie o zistených areáloch sa vyznačujú 

spoľahlivosťou údajov k ich rozsahu, štruktúre a umiestnení v krajine. 17 

Za súčasného stavu, kedy na východnom Slovensku absentuje systematická letecká 

prospekcia, je využívanie programu Google Earth ako archeologickej metódy takmer 

jej rovnocennou náhradou. Zistené informácie, ktoré predstavujú dôležité indície o areáloch 

aktivít v SV Potisí, bude potrebné precizovať geofyzikálnym prieskumom ako 

overovacou metódou. 18 

Prvoradou úlohou geofyzikálnej metódy je potvrdenie antropogénneho pôvodu objektu, 

resp. rozpoznanie prírodnej anomálie prejavujúcej sa ako porastový príznak. 

Rozpoznanie uzavretých, jednoduchých aj viacnásobných, kruhových až oválnych 

lineárnych útvarov môže u časti z nich znamenať prvú lokalizovanú prítomnosť rondelov 

v SV Potisí (mapa č. 2). Pre potvrdenie pôvodu týchto objektov je nevyhnutný plošný 

magnetometrický prieskum. 

Rondelové štruktúry rôznych typov časovo zaradzované najmä do mladého neolitu 

(4 800 – 4 000 pr. n. l.) sú rozšírené v strednom Podunajsku (JZ Slovensko, J Morava, 

Dolné Rakúsko, Zadunajsko) odkiaľ sa rozšírilo do horného Podunajska, do Čiech 

a stredného Nemecka. 

V maďarskom Potisí od zač. 80. rokov 20. stor. sa v oikumene formujúceho polgárskeho 

kultúrneho komplexu podarilo objaviť šesť lokalít s rondelovými štruktúrami 

(Szarvas, Füzesabony, Hódmezövásárhely – Gorza, Berettyóújfalu – Herpály, Jánoshida 

– Portelek, Polgár – Csöszhalom). 19 Tieto náleziská s kruhovou architektúrou boli dosiaľ 

najvýchodnejšie rozšírenými, letecky lokalizovanými kruhovými priekopami. 

Nebývalý nárast zistených nálezísk a poznatkov o nich programom Google Earth na 

skúmanom teritóriu, predznamenáva rozširovanie heuristických možností archeológie. 

17 O význame a výsledkoch použitia programu Google Earth ako prospekčnej archeologickej 

metódy na Východoslovenskej nížine informoval Marián Vizdal na zjazde slovenských archeológov 

v Nitre (17. 4. 2007). Presné súradnice zistených objektov sa nachádzajú v registri 

archeologických lokalít na Inštitúte histórie FF PU v Prešove. 

18 KUNA, Martin a kol.: Nedestruktivní..., s. 129. 

19 KOVÁRNÍK, Jaromír: K významu pravěkých kruhových příkopů. Úvahy k hospodárství, náboženství 

a organizovanosti starých zemědelských civilizací. Brno 1997, s. 9. PODBORSKÝ, 

Vladimír a kol.: Pravěká sociokultovní architektúra na Moravě. Brno 1999, s. 8, 9. RÁCZKY, 

Pál – ANDERS, Alexandra – HAJDÚ, Zsigmond – NAGY, Emese Gy.: Zwischen Himmel 

und Erde – Polgár – Csöszhalom, eine Siedlung in Ostungarn. In: „Zeitreise Heldenberg 

– Geheimnisvolle Kreisgräben“ : Katalog zur Niederösterrweichischen Landesaustellung 

2005. Hrsg. Daim, F. – Neubauer, U. Horn; Wien 2005, s. 203-209. 

24



Mapa č. 2: 

Prehľad lokalít so zistenými 

kruhovými priekopovými 

útvarmi. 

V budúcnosti môžeme očakávať v spojitosti s leteckým, resp. diaľkovým prieskumom 

jeho rozhodujúci podiel na archeologickej prospekcii a dokumentácii kultúrnej krajiny. 

Pravidelné monitorovanie konkrétnych záujmových území môže významne prispieť 

k ochrane pamiatok, ich evidencii a prípadným predstihovým archeologickým výskumným 

aktivitám. 

25

HOSPODÁRSKY A URBANISTICKO-ARCHITEKTONICKÝ 

ROZVOJ MESTA KEŽMAROK V 13. AŽ 15. STOROČÍ 

Karin Fábrová 

FÁBROVÁ, Karin: Economic, Town-planning and Architectural Development of 

Kežmarok in the 13 th – 15 th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : 

Universum, 2009, pp. 26-38. 

After the city of Kežmarok was granted city privileges in 1269, it became one of 

important economic and trade centres in today´s Spiš region. The following privileges of 

trade character had significant contribution to the city´s economic development, namely 

those of market right, the right to organize fairs, and the warehousing right. The property 

ownership of Kežmarok as a legal person, being increased by the activity of the citizens 

themselves, also bears witness to the economic prosperity of the city. The economic 

development of Kežmarok brought favourable conditions for the town-planning and 

architectural area growth. 

V roku 1269, kedy hostia usadení na území dnešného Kežmarku získali od uhorského 

kráľa Bela IV. mestské výsady, došlo k spojeniu troch sídlisk v jeden urbanistický celok, 

nazývaný jedným menom Kasmark. 1 Kežmarok sa na základe udelených mestských výsad 

stáva výsadným mestom, ktoré boli v období stredoveku dôležitými hospodárskymi 

centrami uhorského štátu a zároveň finančnými zdrojmi uhorského panovníka. Uvedené 

mestá sa aj po udelení základného mestského privilégia naďalej rozvíjajú, a to hlavne 

hospodársky, ale aj po majetkovo-právnej stránke a samozrejme v urbanisticko-architektonickej 

oblasti. Z miest sa stávajú prirodzení konkurenti, ktorí sa snažia získať pre seba, 

ako právnickú osobu, čo najvýhodnejšiu pozíciu v rámci uhorskej spoločnosti ako aj v samotnom 

hospodárskom dianí v danom období. Konkurenčné prostredie prispelo k vytvoreniu 

rozdielnej hospodársko-právnej úrovne jednotlivých výsadných miest v Uhorsku, 

a teda sa im dostávalo aj rozdielnej pozornosti od uhorského panovníka vo forme udeľovania 

hospodárskych výsad, rôznych ochranných nariadení a finančných úľav. 

Analýzou mešťanmi nadobudnutých privilégií a ich vzájomným porovnaním s výsadami 

iných miest je možné vytvoriť skutočný obraz o hospodárskej vyspelosti mesta 

a o jeho skutočnom význame a postavení v Uhorsku. Do úvahy je potrebné brať aj mieru 

podpory rozvoja daných miest zo strany uhorského panovníka motivovanú politickými 

udalosťami, štátnym záujmom, ale aj vhodnejšou finančnou investíciou. 

Vlastníctvo a užívanie pozemkov a potokov v chotári mesta 

Vyspelosť mesta Kežmarok a jeho rozvoj v 13. až 15.storočí je možné pomerne dobre 

sledovať aj na jeho hospodárskej prosperite, získaných hospodárskych výsadách a disponovaní 

s jeho majetkom. 

1 Štátny archív Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 11. 

26

Hospodársky a urbanisticko-architektonický rozvoj mesta Kežmarok 

v 13. až 15. storočí 

Po získaní mestských výsad v roku 1269 došlo k vymedzovaniu chotárnych hraníc 

medzi Kežmarkom a Ľubicou. Spor o chotár medzi týmito susednými sídliskami bol 

pravdepodobne dlhšie trvajúcou záležitosťou, pretože ich vzájomné hranice boli ustaľované 

niekoľkokrát. 2 

Z roku 1301 sa nám zachovala správa o odpredaji pozemkov mesta Kežmarok richtárovi 

Tylovi z Belej a jeho synovi Mikulášovi. Noví majitelia sa zaviazali richtárovi 

a mestskej rade z Kežmarku, že na kúpenej pôde založia novú obec. 3 

Kežmarčania už teda v danom období jednoznačne vystupujú ako vlastníci pôdy 

a využívajú svoje výsadné postavenie, spočívajúce predovšetkým na voľnej dispozícii 

s vlastným majetkom. 

V roku 1411 sa Kežmarčania obrátili na uhorského kráľa Žigmunda so sťažnosťou 

o porušovaní ich zvykového práva, podľa ktorého sú ako jediní oprávnení loviť ryby vo 

vodách patriacich mestu. Uhorský kráľ Žigmund vydáva nariadenie, na základe ktorého 

zakazuje šľachticom ako aj iným ľuďom stavu, chytať ryby v riekach a potokoch patriacich 

mestu Kežmarok. Kežmarčanom priznáva právo prichytených vinníkov chytiť 

a odobrať im nádoby so živými rybami a iné veci, ktoré u nich nájdu. 4 Uvedené nariadenie 

je adresované spišskému županovi, predstavenému spišskej šľachty, ako aj richtárom 

24 spišských miest, ktorí mali rešpektovať právo rybolovu Kežmarčanov vo vlastnom 

chotári. Z uvedeného vyplýva, že dané právo porušovali osoby (šľachtici a mešťania) 

podliehajúce pod jurisdikciu uvedených hodnostárov. 

2 Hranice boli ustaľované v rokoch 1288, 1290 a neskôr v roku 1294. Listiny z rokov 1288 a 1290 

sa vo fonde Magistrátu mesta Kežmarok nenachádzajú. Sú evidované ako stratené, zachované 

sú však ich regesty v Súpise Beneho, s. 1-2. (Súpis Beneho, nachádzajúci sa v ŠA Levoča, pob. 

Poprad, je jediná archívna pomôcka k fondu Magistrát mesta Kežmarok. Bol vyhotovený v roku 

1952, nie však na základe priameho štúdia listín, ale podľa predlohy zostavenej historickým 

inštitútom v Kežmarku v roku 1940/ 42. Mnohé písomné pramene sa v uvedenom archíve už 

nenachádzajú, stratili sa totiž pri pri evakuácii archívov z východného Slovenska v rokoch 

1944 – 45. Zo stratených listín sa zachovali iba regesty v danom Súpise, ale nie všetky regesty 

sú spoľahlivé, túto skutočnosť sme zistili pri štúdiu listín nachádzajúcich sa v archíve mesta 

Kežmarok a ich následným porovnávaním s regestami v Súpise.) Zachovaná je listina z roku 

1294. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 36. 

3 ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 2. 

4 „... igitur vestris fidelitatibus mandamus firmiter et discrete, quatenus talibus nobilibus ac 

alterius condicionis hominibus... nostrae maiestatis in persona inhibere debeatis ut ...in praenotate 

civitatis nostrae foricaseorum aquis et fluviis pisces prendere non debeant...iudici et 

civibus praenotae civitatis nostrae foricaseorum ...committimus ...ut tales nobiles seu alios ... 

conditiones homines depraehendere ... potuerunt ... ab eisdem barcas seu alias res per tunc 

apud ipsos repertas ... recipiendi plenam et omnimodam habeant facultatem... „ ŠA Levoča, 

pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 16. Regesty listín sú v Súpise B. Beneho zaevidované 

ako perg. 17 a perg. 16. Pri obidvoch označeniach síce uvádza, že listina sa vo fonde 

mesta Kežmarok nenachádza. Listina je však súčasťou uvedeného fondu pod označením perg. 

16. Ako sme uviedli, Súpis B. Beneho, v súčasnosti najmladšia archívna pomôcka k archívnemu 

fondu, nie je úplne spoľahlivý a obsahuje množstvo chýb. 

27


Kežmarčania sa snažili chrániť nielen svoje výsady, ale aj svoj majetok. Jedným 

z najväčších konkurentov Kežmarku v danom období bolo výsadné mesto Levoča. Medzi 

obyvateľmi oboch miest dochádzalo k rôznym sporom. Jeden z nich vyústil až do 

sťažnosti, zo strany Kežmarčanov prednesenej uhorskému panovníkovi. Podľa tvrdenia 

obyvateľov Kežmarku si Levočania neoprávnene dovolili chytať ryby vo vodách, ktoré 

boli majetkom mesta Kežmarok, a tým porušili ich práva. Tento spor bol vyriešený v roku 

1417 v podobe nariadenia uhorského kráľa Žigmunda, ktorým zakazuje Levočanom, 

ale aj ďalším obyvateľom Spiša loviť v riekach, ktoré patria k majetku mesta Kežmarok 

a zároveň nariaďuje zachovávať práva a výsady Kežmarčanov. 5 

Ochranu svojho majetku si Kežmarčania v tom istom roku zabezpečili od uhorského 

panovníka ešte jedným nariadením v podobe zákazu ťažby dreva v lesoch, ktoré sa 

nachádzali v katastri mesta. Podľa tohto Žigmundovho nariadenia z roku 1417, kto 

neoprávnene bude ťažiť drevo v kežmarských lesoch, môže byť pokutovaný troma zlatými. 

Ak by však nemohol pokutu zaplatiť, mohli mu byť zabavené kone aj voz, pokiaľ 

svoj dlh nevyrovná. 6 

V roku 1424 uhorský kráľ Žigmund povoľuje mestu zníženie ročnej dane. Pôvodne 

malo mesto zaplatiť „85 graves marcas minus uno lot argenti“. Daň sa však znižuje 

o „13 graves marcas uno fortune argenti“ a to z toho dôvodu, že úľava na dani bola 

udelená aj iným spišským mestám. Mešťania z Kežmarku sú teda na základe rozhodnutia 

z roku 1424 povinní zaplatiť každoročne daň vo výške „72 graves marcas et tres lot 

argenti“. 7 

Kežmarskí mešťania získali od Žigmunda niekoľkokrát úľavu na dani. Vo viacerých 

prípadoch mali byť finančné prostriedky, podľa vyjadrenia uhorského kráľa, použité na 

prestavbu mestského opevnenia. V roku 1424 nebolo síce presne určené, ako sa majú 

dané financie investovať, no určite táto výhoda prispela k obohateniu mesta. 

V priebehu 15. storočia disponovali už kežmarskí mešťania so značným množstvom 

majetku, ktorého bohatstvo prispievalo k ekonomickému napredovaniu mesta. Mešťania 

5 „ ... nullus omnium hospitum ... contra eorundem dicte nostrae civitatis Kesmark civium voluntatem 

in quibuslibet aquis, tam magnis parvis ad eandem civitatem Kesmark... piscare 

praesument nec debent ... tamen nonnulli vestrum et praecipue piscatores ad nostram civitatem 

Leuchoviensis ... ad dicte civitatis nostrae Kesmark aquas veniendo in eisdem piscarentur...nos 

praefate civitatis nostrae Kesmark cives et incoles in ipsorum libertatibus iuribus 

et praerogativis observari velimus... mandamus ..., quatemus nostrae civitatis kesmark cives 

et incolas ipsorum libertatibus iuribus ... perfrui ... in praedictorum ipsorum aquis piscari 

et pisces prendere ... contra ipsorum voluntatem nullatemus ...“. ŠA Levoča, pob. Poprad, 

Magistrát mesta Kežmarok, perg. 27. 

6 „ ... aliis ex vobis ... suis civibus sive vehiculis, Qui dictis ipsorum silvis lignea absaderint... 

tres florenis puri auri accipere valeant et possint ...et eosdem vehicula equos ...tam diu tenere 

... donec ipsis civibus de dictis tribus florenis auri satisfacione impodent...“ ŠA Levoča, pob. 

Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 25. 

7 „... censu seu collecta nobis et fisco nostro regio singulis annis dumtaxat graves marcas 

septuaqintaduas et tres lot argenti solvere tenebuntur...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát 

mesta Kežmarok, perg. 34. 

28



v danom období vystupujú ako zvrchovaní majitelia pozemkov, lesov a vôd, s výsadnou 

možnosťou ich užívania. Ich právo bolo však často porušované zo strany spišskej šľachty 

a levočských mešťanov. Ich vzájomné spory boli opäť riešené na kráľovskom dvore, 

pričom uhorský panovník vydaním svojich mandátov chránil záujmy a práva svojich 

verných mešťanov z Kežmarku. 

Trh a jarmok 

Právo konať slobodný trh je na území dnešného Kežmarku prvýkrát písomne doložené 

v listine z roku 1251. Podľa tejto listiny prináležalo právo konať slobodný a tradičný 

trh obyvateľom osady Sasov pri Kostole sv. Alžbety. 8 V listine sa však uvádza, že ide 

o tradičný trh, takže obchodovanie na území dnešného mesta sa realizovalo ešte pred 

rokom 1251 a to v réžii domáceho slovenského obyvateľstva z osady pri Kostole sv. Kríža. 

9 Trh bol hlavným elementom, ktorý prilákal nemecké obyvateľstvo. Keď uhorský 

kráľ Belo IV. daroval roku 1251 osadu Sasov pri Kostole sv. Alžbety spolu s chotárom 

kláštoru premonštrátov v Turci, tento trh sa naďalej vyvíjal ako slobodný, čo znamenalo, 

že panovník sa vzdal nároku na získané trhové poplatky a tento príjem prináležal vlastníkom 

práva. V roku 1269 v mestských výsadách sa znova potvrdzuje hosťom z Kežmarku 

právo, ktoré už predtým užívali. 10 Právo konať slobodný trh sa vo výsadných listinách 

vyskytuje výnimočne. Mešťania iných miest právo konať slobodný trh nežiadali, 

pretože trh už bol tradovanou zvyklosťou. V prípade Kežmarku je možné predpokladať, 

že vzhľadom na bývalé majetkovo-vlastnícke vzťahy, mohol niekto túto slobodu Sasov 

ohrozovať a tak si vyžiadali od panovníka formálne znovu potvrdenie. 

Existenciu slobodného, tradičného týždenného trhu máme teda doloženú na území 

dnešného mesta už pred rokom 1251, pričom dvakrát došlo aj k písomnému potvrdeniu 

tohto práva a to v rokoch 1251 a 1269. Právo konať výročný jarmok je však dôkazom, že 

mesto hospodársky prosperovalo a bolo aj záujmom panovníka jeho rozvoj podporiť. Prosperita 

mesta bola však predovšetkým odrazom činorodosti jeho obyvateľov, ich schopnosti 

presadiť sa v konkurenčnom živote a získať čo najviac výsad vo svoj prospech. 

Jedno z najdôležitejších privilégií ovplyvňujúce jeho ďalší hospodársky rozvoj získalo 

mesto v roku 1419. Na žiadosť kežmarského richtára Mikuláša udeľuje uhorský kráľ 

Žigmund Kežmarčanom právo konať výročný jarmok tak, ako je to zvykom v iných 

8 „ ... Item volumus , ut dicti hospites in eadem villa sancte Elisabeth commorantes secunda 

feria forum habeant liberum et consuetum ...“ MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris 

Slovaciae II. Bratislava 1987, dok. č. 370, s. 258. 

9 Zo zápisov a obsahu uhorských zákonníkov a listín z 11. a 12. storočia je nepochybné, že 

v Uhorsku a aj na slovenskom území sa vtedy rozvíjal diaľkový aj domáci obchod. Uskutočňoval 

sa na trhoviskách, ktoré jestvovali v mestách, ale aj na trhových miestach sídlisk. 

ULIČNÝ, F.: Trhy a mestá na Slovensku v 9. – 12. storočí. In: Zborník príspevkov k slovenským 

dejinám. Bratislava 1998, s. 60. 

10 „ ... eisdem forum liberum solito more duximus concedendum ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad. 

Magistrát mesta Kežmarok, perg. č. 11. 

29


mestách. Jarmok sa mal konať dvakrát do roka, počas troch dní okolo sviatkov Očistenia 

blahoslavenej Panny Márie (1. – 3. februára) a okolo sviatkov svätého Petra a Pavla, 

apoštolov (28. – 30. jún). Všetkým účastníkom, ako uhorským, tak aj zahraničným, ktorí 

jarmok navštívia, poskytuje Žigmund svoju zvláštnu ochranu. 11 

Zaujímavou skutočnosťou je, že kráľ Žigmund o štyri roky neskôr, teda v roku 1423, 

vydáva pre Kežmarok opäť privilégium v podstate toho istého významu – právo konať 

výročný jarmok, len s menšími obsahovými zmenami. Podstatná zmena spočívala 

v tom, že došlo k zmene termínu konania uvedeného jarmoku. 12 V privilégiu z roku 1419 

sa totiž len uvádza, že jarmok má byť organizovaný v dňoch, ktoré bezprostredne predchádzajú 

a nasledujú po dvoch pevne stanovených sviatkoch. V roku 1423 bol jarmok 

presunutý na sobotu, nedeľu a pondelok pred stanovenými sviatkami. 

K zmene dĺžky trvania jarmoku dochádza následne aj v roku 1435, kedy Kežmarčania 

získali od uhorského kráľa Žigmunda právo skladu. V porovnaní s rokmi 1419 a 1423 

je jeho dĺžka presne určená 14. dňami pred aj po pevne stanovených sviatkoch Očistenia 

Panny Márie a apoštolov Petra a Pavla. 13 

Konanie slobodného, tradičného týždenného trhu na území mesta Kežmarok máme 

doložené už pred rokom 1251, pričom dvakrát došlo aj k písomnému potvrdeniu tohto 

práva a to v rokoch 1251 a 1269. Jedno z dôležitých privilégií pre hospodársky rozvoj 

mesta nadobudli Kežmarčania v roku 1419 v podobe práva konania výročného jarmoku, 

ktoré im bolo znovu potvrdené v rokoch 1423 a 1435. Právo usporiadať jarmok v meste 

máme síce písomne doložené, ale až v zač. 15. storočia, čo je v prípade miest tohto 

charakteru pomerne neskoro. Z tohto dôvodu je potrebné uvažovať o tom , či k jeho 

realizácii nedochádzalo už skôr, niekedy v 14. storočí, aj keď daná skutočnosť nie je 

písomne potvrdená. 

11 „ ... pro utilitate et comodo regnum nostri hungarie praedicti ac civium et comunitatis eorundem 

ad ... nostram civitatem Kesemark nundinas liberas seu fora annualia annis singulis in ... 

festivitatibus festorum purificacionis beate Marie virginis gloriose et beatorum Petri et Pauli 

apostolorum ceterisque diebus huiusmodi festivitates inmediate precedentibus et subscequentibus 

...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 30. 

12 „ ... mundinas liberas seu fora annualia annis singulis in omni proxima die dominica ante 

festum purificacionis beate Marie virginis gloriose et in ... festivitatibus beatorum Petri et 

Pauli apostolorum ceterisque huiusmodi diem dominicam et festivitatibus inmediate precedentibus 

et subsequentibus ... vos universos et singulos mercatores iustitores et viatores ac 

quoslibet alios tam regnicolas nostros que forenses praesentibus affidamus certificamus et 

assecuramus ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 33. 

13 „ ... nec non XIV.diebus easdem festivitates praecedentibus ...“ WAGNER, C.: Analecta Scepusii 

sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56. 

30



Právo skladu 

Situáciu, ktorá nastala v meste po rabovaní a pustošení husitov v roku 1433, sa Kežmarčania 

snažili využiť vo svoj prospech a zo svojho postavenia vyťažiť ďalšie výhody 

pre budúce prosperovanie mesta. Jednou z ich snáh bol boj o znovu potvrdenie svojho 

výsadného postavenia prostredníctvom opätovného udelenia mestských výsad, medzi 

ktorými vraj pôvodne figurovalo aj právo skladu. 

Uvedené tvrdenie Kežmarčanov nezodpovedalo skutočnosti, čo bolo aj hlavnou príčinou 

protestov zo strany konkurenčného mesta Levoče. 

Spor Levoče a Kežmarku sa dostáva na žiadosť uhorského kráľa Žigmunda v roku 

1434 pred Spišskú kapitulu, ktorú panovník poveril, aby danú záležitosť prešetrila. 14 

Spišská kapitula následne oznámila, že na základe svedectva riadnych, predvolaných 

svedkov sa zistilo, že Kežmarok uvedené právo skladu spolu s ďalšími výsadami získanými 

od uhorských kráľov vlastnil a užíval. Listiny, ktoré by uvedenú skutočnosť mohli 

dokázať však zhoreli pri vpáde husitov. 15 

Z výsledkov vyšetrovania vyplýva, že nešlo o samotnú iniciatívu uhorského kráľa 

Žigmunda, ako sa to uvádza v literatúre o dejinách Kežmarku, ktorý by na len základe 

vlastného rozhodnutia a určitej náklonnosti potvrdil Kežmarčanom niečo, na čo v skutočnosti 

nemali nárok. Skôr je možné v danom prípade vidieť predovšetkým iniciatívu 

samotných mešťanov, ktorí si nejakým podvodným spôsobom získali svedkov na svoju 

stranu. 

Privilegiálna listina udeľujúca Kežmarčanom právo skladu sa nezachovala. Tento 

fakt však nie je ešte dôkazom, že v minulosti nemohla existovať. Po analýze zachovaného 

písomného materiálu k dejinám mesta Kežmarok sa nám však javí pravdepodobnejšia 

skutočnosť, že Kežmarok uvedené právo pred rokom 1434 nemal. 

14 „ ..., ut antiquis libertatibus eorum et praerogativis ... per duos reges hungarie nostrae, ut 

puta praedecessores consequentereque per nostram maiestati concessis ..., quilibet mercatores 

omnes suas venales res et quevis bona mercimonia ....maneri.. civitatem nostram ... deponendi 

...exponendi...puta ferrum, cuprum, ceram et sebum... ad appendedi ... ponderandi... 

plenam habuerint...sed nunc iudicis ac iuratoribus et incole civitatis nostrae Leuchaviensis 

et plenique alterius status ... audito et ...cognito ...movitur... per hussitas literas et literalia 

istrumenta nostra privilegia super huiusmodi eorum libertatibus et gratiatis ... deperdita et 

alienata forent...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. 

15 „ ... quod praefata civitas Kesmark et praefati iudex, cives et hospites, semper ab antiquo 

...tempore, cuis contrarium memoria... non exsistit, talibus ... libertatibus ... eorum et gratiarum 

... per duos reges hungariae ...per regia maiestatem concessit ... usi ...et gravissi fuissent...“ 

ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. Podľa tvrdenia B. Pollu 

sa nedozvedáme, či Spišská Kapitula sťažnosť prešetrila. POLLA, B.: Kežmarok (Výsledky 

historickoarcheologického výskumu). Bratislava 1971, s. 131. Listina, ktorá obsahuje odpoveď 

Spišskej Kapituly sa však zachovala a je súčasťou archívu mesta Kežmarok. Je však uložená 

pod signatúrou perg. 41, tak ako aj uvedený mandát uhorského kráľa Žigmunda z roku 1434. 

31


V žiadosti Žigmunda o prešetrenie prípadu z roku 1434, ale aj v odpovedi Spišskej 

kapituly z roku 1434 sa uvádza že, Kežmarčania sa tešili výsadám udeleným dvoma 

uhorskými kráľmi a potvrdenými aj našou vznešenosťou (Žigmundom). 16 

Pravdepodobne nemali teda na mysli separátnu listinu udeľujúcu právo skladu, ale 

konfirmačnú listinu z roku 1399, ktorej súčasťou malo byť, podľa ich tvrdenia, aj uvedené 

právo. 

Kežmarčania získali totiž mestské privilégium v roku 1269 od uhorského kráľa Bela 

IV. V roku 1270 si ho nechali druhýkrát potvrdiť Štefanom V. a v roku 1399 dochádza 

opäť k jeho potvrdeniu Žigmundom. 17 

Listina s mestskými výsadami z roku 1399 sa zachovala, teda nezhorela pri požiari 

v roku 1433 a dodnes je súčasťou archívu mesta Kežmarok. V konfirmácii z roku 1399 

sa nachádza znenie listiny z roku 1269 aj z roku 1270. Ustanovenie o práve skladu však 

neobsahuje. 

Ak právo skladu nebolo udelené Kežmarčanom nejakou samostatnou listinou, niet 

pochýb, že súčasťou konfirmačnej listiny z roku 1399 nebolo. 

Do pozornosti je potrebné dať zároveň aj skutočnosť, že okrem listiny z roku 1399 sa 

dodnes zachovali vo fonde listiny s datovaním pred rokom 1433, takže archív nezhorel 

počas husitského vpádu. 

V tomto archíve sa nachádza aj už uvedená listina z roku 1433 od uhorského kráľa 

Žigmunda, ktorá obsahuje znovu potvrdenie mestských výsad kežmarských mešťanov, 

pretože mestské listiny, ako to uviedli Kežmarčania, boli zničené husitmi. 18 Ustanovenie 

o práve skladu sa v tejto konfirmácii nenachádza. Kežmarčania teda získali potvrdenie 

svojho výsadného postavenia hneď po husitskom vpáde v roku 1433. Z uvedeného je 

možné predpokladať, že v roku 1434, kedy žiadali o konfirmáciu svojich práv, sa snažili 

v podstate získať právo skladu a dôvod, ktorý uviedli použili len ako nepravdivú zámienku 

na uskutočnenie svojho cieľa. 

Spôsob potvrdenia mestských výsad súčasne s právom skladu v roku 1435 tiež nepriamo 

potvrdzuje názor, že Kežmarčania do roku 1435 právo skladu nemali . V uvedenej 

žiadosti Žigmunda z roku 1434 o prešetrenie, ako aj v následnej odpovedi Spišskej 

kapituly z roku 1434, a napokon aj v privilegiálnej listine od Žigmunda z roku 1435 pre 

Kežmarčanov sa presne neuvádza, aké konkrétne výsady Kežmarčania mali a užívali. 

Výnimkou je len právo skladu s presným vymedzením na aký tovar a na ktorých obchodníkov 

sa táto povinnosť vzťahuje. 19 

16 „ ... per duos reges hungariae nostrae....per nostram maiestatis concessis ...“ ŠA Levoča, 

pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 41. 

17 Originál listiny z roku 1269, ani konfirmácia od Štefana V. z roku 1270 sa nezachovali. Zachovaná 

je len konfirmácia z roku 1399 od uhorského kráľa Žigmunda, ktorá obsahuje text listín 

z roku 1269 a z roku 1270. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 11. 

18 „ ....duximus annuedum eisdem omnibus libertatibus ... frui et gaudere valeant...“ ŠA Levoča, 

pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 47. 

19 

„...antiquis libertatibus eorum et praerogativis ... per duos hungariae nostrae concessis ...mercatores 

omnes suas venales res et quavis bona mercimonia ...maneri ... civitatem nostram ... 

32



Pre ďalší rozvoj mesta však bolo dôležité hlavne rozhodnutie samotného panovníka, 

ktorý v roku 1435 Kežmarčanom znovu potvrdzuje mestské výsady získané od uhorských 

kráľov a zároveň im potvrdzuje aj právo skladu. 20 

Právo skladu bolo potvrdené Kežmarčanom len na niektoré druhy tovarov, konkrétne 

na vosk, loj, meď, olovo, oceľ, železo. 21 Povinnosť zastaviť sa v meste a predávať svoj 

tovar mali nielen zahraniční, ale aj domáci obchodníci, ktorí vozili súkno a iný tovar na 

ľahkých vozoch. 22 

Uhorský panovník zároveň opäť potvrdzuje Kežmarčanom právo konať jarmok, pričom 

v porovnaní s rokmi 1419 a 1423 je dĺžka jeho konania už presne určená 14 dňami pred 

aj po pevne stanovených sviatkoch Očistenia Panny Márie a apoštolov Petra a Pavla. 23 

Nakoniec boli Kežmarčanom potvrdené aj ostatné výsady, ktoré už oddávna užívali. 

Získaním práva skladu sa zvýhodnili pre kežmarských mešťanov podmienky, podľa 

ktorých sa mohli zúčastňovať na medzinárodnom, ale aj domácom obchode. Jeho 

vlastníctvom sa na určité obdobie približujú k úrovni hospodársky vyspelejších miest 

v Uhorsku, ktoré dané právo vlastnili dlhšie, čo im umožnilo rýchlejší hospodársky rozvoj. 

Právo skladu je možné považovať za dôkaz rozvinutosti medzinárodných obchodných 

stykov a Kežmarčania si ním upevnili svoju pozíciu v slovensko-poľskom obchodovaní. 

Právo skladu dlhé roky vlastnila Levoča, najväčší obchodný konkurent mesta Kežmarok. 

Levočskí mešťania ho získali od Karola Róberta a v roku 1364 im túto výsadu opäť 

potvrdil Ľudovít Veľký. V tomto období sa právo skladu v Levoči vzťahovalo len na 

zahraničných obchodníkov s cieľom zabrániť predovšetkým zahraničnej konkurencii. 

Podľa tohto práva boli zahraniční kupci povinní vybaliť v Levoči všetky svoje tovary 

a 15 dní ich predávať. Až v roku 1411 dostali levočskí mešťania súhlas, že môžu právo 

skladu uplatňovať aj na domácich obchodníkoch. 24 

deponendi ... exponedi ... puta ferrum, cuprum, ceram et sebum ...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, 


20 V archíve mesta Kežmarok sa nachádza transumpt tohto privilégia, ktorý bol vydaný v roku 

1436 Spišskou Kapitulou. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 43. Originál 

listiny z roku 1435 bol publikovaný. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. 

Viennae 1773, s. 55-57. 

21 „ ... ceram, sebum, cuprum, plumbum, Chalybem, ferrum, et alias res vaenales ponderari et 

pre ponderationem vendi, et emi solitas per ipsos...“. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri 

et profani I. Viennae 1773, s. 56. 

22 „ ... ac per quoscunque alios Mercatores tam Regnicolas nostros quam forenses...ac pro pannis, 

et aliis rebus venalibus ... currus communes, et leves pannis, et aliis rebus venalibus ...“ . 

WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56. 

23 „ ...in cunctis festivitatibus beatae Mariae Virg. gloriosae, ac beatorum Petri et Pauli apostolorum, 

nec non XIV. diebus easdem festivitates precedentibus et aliis XIV. subsequentibus 

nundinae liberae...“. WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1773, s. 56. 

24 SUCHÝ, M.: Stredoveké právo núteného skladu. In: Historický časopis, 10, 1962, č. 2, s. 203- 

204. 

33


Od 14. storočia až do polovice 15. storočia mali teda levočskí mešťania jedno z najvýhodnejších 

postavení v rámci medzinárodného, ale aj tuzemského obchodu na Spiši. 

Je len prirodzené, že aj obyvatelia ostatných spišských miest a mestečiek sa snažili získať 

čo najvýhodnejšie podmienky pre svoju obchodnú činnosť, ktoré by im umožnili 

hospodárske napredovanie. 

Kežmarčanom sa to podarilo v roku 1435, aj keď nie v takej miere ako Levočanom, 

ktorí vlastnili právo skladu na všetok tovar naložený na ťažkých vozoch. Nadobudnutím 

uvedeného práva sa však kežmarským mešťanom podarilo do určitej miery eliminovať 

monopolné obchodné postavenie Levoče a potvrdiť svoju pozíciu vážneho obchodného 

súpera. 

Urbanisticko-architektonický rozvoj mesta 

Ak sa sústredíme na urbanisticko-architektonický vývoj mesta Kežmarok, zistíme, 

že na území dnešného mesta už v polovici 13. storočia existovalo niekoľko murovaných 

stavebných objektov, čo nebolo v tom období typické pre každé sídlisko. 

V 1. pol. 13. storočia tu stáli na tak malej rozlohe až tri murované kostoly. Najstarším 

kostolom na území dnešného mesta bol Kostol sv. Michala. Najstaršia zachovaná písomná 

zmienka o kostole z roku 1251 dokazuje nielen jeho existenciu, ale aj skutočnosť, 

že jeho výstavba začala pred uvedeným rokom. 25 Podľa výsledkov archeologického výskumu 

z roku 1987 bol Kostol sv. Michala postavený už niekedy koncom 12. storočia. 26 

Vzhľadom na preukázateľný ráz dediny a zamestnania jej obyvateľstva je možné hypoteticky 

predpokladať, že dedina s kostolom existovala už niekedy koncom 11. storočia. 

Pred príchodom nemeckého obyvateľstva existovalo na území dnešného mesta ešte 

jedno sídlisko, ktoré sa rozprestieralo na pravom brehu rieky Poprad v okolí Kostola sv. 

Kríža. Podľa najstaršej zachovanej zmienky o kostole z roku 1383, bol kostol postavený 

na mieste, kde kedysi stála drevená kaplnka. 27 Výsledky architektonického výskumu 

posunuli začiatok jeho výstavby do 1. pol. 13. storočia. 28 Kostol sv. Kríža bol teda vybudovaný 

na mieste staršieho dreveného kostola, niekedy v 1. polovici 13. storočia. 

V 1. pol. 13. stor. sa na území dnešného Kežmarku usídlilo aj nemecké obyvateľstvo 

v priestoroch medzi ramenami riek Poprad a Ľubica. V areáli dnešného kaštieľa si založili 

dedinu a vybudovali Kostol sv. Alžbety. Kostol sv. Alžbety sa prvý krát písomne 

25 Originál listiny sa nezachoval. Je zachovaná len v odpise z roku 1286. MOL, Budapest, DL 

346. Listina bola viackrát publikovaná. MARSINA, R.: CDSL 2, č. 370, s. 256-258. 

26 SLIVKA, M.: Príspevok k lokovaniu mesta Kežmarok. In: Archeologia historica. Brno 1989, 

s. 182. 

27 „... quod ecclesia superior que nunc haberertur pro parochiali et principali ecclesia in dicto 

Forocaseorum ... tum adhuc capella extitisset lignea ...“. Originál listiny je uložený v archíve 

v Šoproni Lad. VIII, H.I. 24. Listina bola publikovaná v NAGY, I.: Codex diplomaticus patrius 

IV. Budapest, č. 163, s. 219, 221. 

28 PUŠKÁROVÁ, B.: Opravy a dominanty mestskej pamiatkovej rezervácie v Kežmarku. In: 

Pamiatky a príroda, 1979, č. 2, s. 20-23. 

34



spomína v roku 1251 29 a v roku 1964 boli pri archeologickom výskume objavené aj jeho 

základy. 30 Nedá sa presne určiť, kedy sa kostol začal stavať a kedy bola stavba ukončená. 

Podľa spomínanej listiny je isté, že v roku 1251 už stál. 

Uvedené kostoly neboli však v 13. storočí jedinými murovanými objektmi na území 

dnešného mesta. Podľa výsledkov urbanisticko-architektonického výskumu z rokov 

1977 – 1978 možno v dnešných domoch na Hlavnom námestí čísla 3 a 5 identifikovať 

časti z uvedeného obdobia. Sú to typy tzv. vežovitých domov. Vznikli ešte pred postavením 

mestských kamenných múrov. Boli to vlastne pevnôstky – bašty individuálnych 

vlastníkov – mešťanov. Umiestnené boli teda pri najstaršej cestnej komunikácii vedúcej 

od priestoru Hornej brány k brodu. 31 

Ďalšie, o niečo menšie veže, sa nachádzali na Starom Trhu, kde bolo slovenské sídlisko 

rybárov a neskôr aj najstaršie centrum stredovekého mesta. Kedysi pred vnútornou 

zástavbou mesta medzi Starým Trhom a Kostolom sv. Kríža boli tieto vežovité domy 

orientované k vode a k sakrálnemu centru. 32 

Nemecké obyvateľstvo po získaní mestských výsad postupne ovládlo aj územie 

slovenského sídliska na pravom brehu rieky s výhodnejšou polohou, bližšie pri brode. 

V uvedenom priestore sa nachádzal aj Kostol sv. Kríža, ktorý sa neskôr (s určitosťou 

od roku 1368) stáva farským kostolom v meste. V jeho okolí sa nachádzalo aj najstaršie 

centrum stredovekého mesta. 

Zámer Kežmarčanov používať Kostol sv. Kríža ako farský a Kostol sv. Alžbety postupne 

zanechať, je viditeľný už v 1. polovici 14. storočia. V tomto období začala totiž 

prestavba Kostola sv. Kríža. K pôvodnej veži a severnému a západnému múru pristavali 

objekt, o ktorého rozmeroch dáva predstavu veža na západe a ukončenie sakristie smerom 

na východ. Bol to objekt úctyhodných rozmerov, ktorý bol adekvátny rozsiahlemu, 

podľa architektonického výskumu možno aj najväčšiemu stredovekému námestiu na 

Slovensku. 33 

Rozsiahlosť stavby opäť poukazuje na hospodársku prosperitu mesta a solventnosť 

mestského patriciátu, ktorý danú prestavbu financoval. Nový rozsiahly farský kostol, 

v tom čase v strede námestia, plne vyhovoval novým požiadavkám. Bol priestranný, 

veľkolepý a odzrkadľoval finančné možnosti mešťanov. 

Podľa darovacej listiny z roku 1368 prenechali Kežmarčania následne Kostol sv. Alžbety 

ako už nepotrebný lendackým rehoľníkom. Noví majitelia Kostola Alžbety si postavili 

v období rokov 1368 – 1392 kláštornú budovu tesne pri kostole. Jej základy boli 

odkryté pri spomínanom archeologickom výskume na hradnom nádvorí v roku 1964. 34 

29 „ ... villam Saxonum apud ecclesiam sancte Elisabeth ...“ MARSINA, R.: CDSl 2. Bratislava 

1987, č. 370, s. 258. 

30 POLLA, B.: Kežmarok (Výsledky historickoarcheologického výskumu). Bratislava 1971. 

31 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 18. 

32 PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok (Pamiatková rezervácia). Bratislava 1979, s. 18- 

19. 



35


V 14. storočí bolo mesto chránené už vlastným mestským opevnením. V prvej etape 

výstavby vznikol pás hradieb s priekopou, ku ktorému neskôr pribudli brány, veže 

a bašty. 

Výsadná listina udeľujúca Kežmarčanom právo vybudovať mestské opevnenie sa 

nezachovala. Nevieme teda presne určiť, kedy bol mestský fortifikačný systém postavený, 

je však zrejmé, že to bolo niekedy pred rokom 1368. Z tohto roku totiž pochádza 

najstaršia písomná zmienka o mestských hradbách. 35 

Okrem týchto písomne doložených stavieb museli v tomto storočí jestvovať už viaceré 

meštianske domy. Z troch strán lemovali centrum mesta – námestie s kostolom 

– obytné domy. 

Na dnešnom Hlavnom námestí zo strany východnej a južnej a zo strany západnej 

na Starom Trhu. Napriek tomu sa presne nepodarilo zistiť, o ktoré domy ide. Je isté, že 

typ domu postavený na dlhej parcele, ktorý bol orientovaný priečelím na námestie, sa 

v podstate zachoval do súčasnosti, i keď pochopiteľne v zmenenej podobe. V mnohých 

domoch sa zachovalo kamenné murivo, jasne viditeľné len v suterénoch, alebo kamenné 

deliace múriky medzi jednotlivými domovými parcelami. 36 

Niekedy v 14. storočí postupne vzniká zástavba aj druhej strany prístupovej komunikácie 

vedúcej od Hornej brány k brodu, pri ktorom vtedy stál Kostol sv. Alžbety. 37 

Napriek tomu, že z obdobia 13. až 14. storočia sa nezachovalo veľa písomných prameňov, 

predsa multidisciplinárnym prístupom je možné vytvoriť podrobnejší obraz 

o dejinách mesta v uvedenom období. Predovšetkým výsledky urbanisticko-architektonického 

výskumu nám prinášajú konkrétnejšiu predstavu o následnom urbanistickom 

rozvoji mesta a jeho vyspelosti. 

V 13. a 14. storočí dochádza k urbanisticko-architektonickému rozvoju mesta, čo nepriamo 

svedčí aj o jeho hospodárskej prosperite a napredovaní. K jednej z najväčších 

investícií patrila prestavba Kostola sv. Kríža, s ktorým sa počítalo ako s farským na 

území mesta. V jeho susedstve si meštianske rodiny vybudovali niekoľko murovaných 

obytných objektov, a tak sa postupne profilovalo aj centrum mesta. 

Kostol sv. Alžbety bol v roku 1368 darovaný krížovníkom z Lendaku, pravdepodobne 

svojimi rozmermi nestačil rozrastajúcemu sa mestu a znamenal pre mesto len 

nadbytočné finančné zaťaženie. 

Jednou z najdôležitejších zmien na území mesta bola výstavba mestských hradieb, 

niekedy pred rokom 1368. Výstavba fortifikačného systému tiež potvrdzuje úspešné napredovanie 

a rozvoj Kežmarku. 

V 15. storočí bola kežmarským mešťanom niekoľkokrát poskytnutá úľava na dani za 

účelom obnovy a výstavby mestských hradieb ako aj samotného mesta. 

35 „ ... iuxta muros situatam ...“ WAGNER, C.: Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 

1773, s.412. 



36



V roku 1404 odpúšťa kráľ Žigmund mestu Kežmarok platenie daní v období 12. rokov. 

Mesto, ako sa uvádza v kráľovskom nariadení, postihol požiar, ktorého následkom 

zhorela jeho väčšia časť. Podľa panovníkovho vyjadrenia občania mesta v minulosti svojimi 

službami a znášaním výdavkov preukázali vernosť a oddanosť kráľovskej korune 

a z tohto dôvodu chce prispieť aj kráľ teraz k jeho obnove. 38 Samozrejme je potrebné 

v tomto rozhodnutí vidieť aj záujmy samotného kráľa. Kežmarok, podobne ako ostatné 

výsadné mestá, predstavoval pre kráľovskú pokladnicu pravidelný zdroj príjmov. V prípade 

potreby malo mesto, ako stúpenec uhorského panovníka, chrániť a hájiť aj jeho 

záujmy. V tomto smere predstavovalo teda pre neho určitý druh podpory, napríklad ako 

protiváha voči narastajúcej moci domácej uhorskej šľachty. Takže bolo aj v záujme panovníka, 

aby sa mesto naďalej rozvíjalo a hospodársky prosperovalo. 

Kežmarok bol dôležitý aj svojou polohou, neďaleko hraníc s Poľskom, vďaka ktorej 

nadobúda mesto nielen hospodársky, ale aj politický a vojenský význam voči Poľsku. 

Túto skutočnosť potvrdzuje aj Žigmundove nariadenie, aby Kežmarčania dane za obdobie 

6 rokov použili na obnovu hradieb a iných častí mesta. 39 

V roku 1423 vymohol kežmarský richtár Mikuláš a prísažní mesta Peter a Juraj pre 

Kežmarok ďalšie ústupky zo strany uhorského panovníka v podobe úľavy na dani. Mestu 

boli pôvodne znížené dávky o štyri marky ročne na obdobie ôsmich rokov. Mešťania 

dali vykopať okolo mesta na jeho obranu nové priekopy. Pri tomto zdokonaľovaní mestského 

opevnenia museli zbúrať viaceré domy. Keďže rozširovanie a modernizovanie 

fortifikačného systému je vnímané aj ako osoh a úžitok pre uhorské kráľovstvo, zníženie 

daní bolo mestu predĺžené na obdobie dvanástich rokov. 40 

Kráľovské nariadenia z 15. storočia v podobe finančného zvýhodnenia kežmarských 

mešťanov mali pomôcť k obnove a prestavbe mesta a jeho obranného systému. Kežmarok 

v danom období predstavoval pre Uhorské kráľovstvo, okrem iného, aj významné 

strategické miesto, takže bolo aj v záujme samotného uhorského kráľa vyhovieť žiadostiam 

mešťanom a byť im nápomocný pri výstavbe mesta. 

38 „ ... ut ipsa civitas, quae pro maiore sui parte ignis incendio combusta et cremata existit, 

refici, reformari et commodis suis reaedificari valeat....census collectos ... XII. annorum revolutiones 

solvere tenerentur taliter relaxandum duximus et gratiosius remittendum ...“ ŠA 

Levoča, pob. Poprad, Magistrát mesta Kežmarok, perg. 13. 

39 „ ... ut puta quod eosdem census seu collectas sex annorum continuo subsequentium ad reformationem 

muri, fossatorum et aliorum locorum ipsius civitatis...“ ŠA Levoča, pob. Poprad, 


40 „ ...que ...ipsis pertuicionem et municionem civitatis ...pro bono et utilitate totius regni novo 

fasssato circumfodissent ... plures domos incolarum ipsuis civitatis ex parte quarum in solutionem 

censorum ...fuissent abolite ... per nos infra octo annorum spatium praemitas date 

et concesse incipiendo ... in futurorum annis ... duximus et relaxamus ... quatemus usque 

praescriptorum duodecim annorum spatiam praescriptas quator marcas de censu praedicto 

super praescriptos cives nostros collere seu levare ...“. ŠA Levoča, pob. Poprad, Magistrát 

mesta Kežmarok, perg. 32. 

37


Kežmarok nadobudol v období stredoveku význam pre svoju strategickú polohu 

predstavoval pre Uhorské kráľovstvo pravidelný zdroj príjmov pre kráľovskú pokladnicu, 

ako aj podporu pre uhorského kráľa voči narastajúcej moci domácej uhorskej šľachty. 

Uhorskí panovníci podporovali mesto prostredníctvom udeľovania rôznych prívilégií 

a výsad, ktoré umožnili jeho rozvoj vo všetkých oblastiach života. Samotná iniciatíva 

však vychádzala predovšetkým zo strany Kežmarčanom , ktorí sa snažili udalosti v krajine 

využiť vo svoj prospech a ich ambície smerovali naďalej k upevneniu ich postavenia 

v spoločnosti a k prosperite mešťanov predovšetkým v oblasti hospodárstva, ktorá sa 

následne prejavila aj vo urbanisticko-architektonickom rozvoji mesta. 

38

MIKULÁŠSKA LEGENDA NA MAĽBÁCH 

V CHRÁME SV. KATARÍNY VO VEĽKEJ LOMNICI 

Ján Endrödi 

ENDRÖDI, Ján: St. Nicholas Legend in the St. Catherine of Alexandria Church Paintings 

in Veľká Lomnica. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, 

pp. 39-50. 

The ancient settlement of Veľká Lomnica offers a great deal of yet not researched history 

materials and topics. New discoveries of tangible cultural items, especially the archaeological 

excavations and the cultural artefacts expand the limited extend of preserved written 

sources. The ongoing restoration and study of the St. Catherine of Alexandria Church 

paintings and its partial conclusions have led us to the newly established facts, which 

we correlate to the historic and diplomatic production. Based on the proposed analysis 

and on the research of the structural relationships and space-time continuum synchrony 

of the whole painting, we have concluded the following. The St. Nicholas – the bishop 

cult reached Veľká Lomnica in 13 th century, thanks to the local feudal lords. The lords of 

Lomnica, in the capacity of mundane patrons of the church and the parish, applied this 

religious and liturgical veneration in the form of a painting, depicting a cycle of the saint‘s 

legend. The painting was realized in the south-east corner of yet unfinished nave, where it 

fulfilled the function of the altar. It is a proper late Roman fresco, based on the coin-Roman 

ornament renowned by the duecento miniature, dated to the second half of the 13 th Century. 

Inconsistencies in style are obvious in the lower sections of the display, which are counter 

to the St. Nicholas legend. Whereas in the top painting, a very conventionally depicted saint 

presents gifts to three virgins, the figures in the lower painting are depicted in a modern 

and relaxed manner, full of gestures and individualism. By conducting a structural analysis 

we have come to the conclusion that the lower depiction is of no episodic character, but 

it rather depicts the patrons adoring St. Michael. Historical and diplomatic approach to 

the painting specifies its commissioners and its dating. The depicted four young men are 

distinguishable as Kakas, Rikolf (II), Jan and Henrich, the sons of the Count (comes) Rikolf 

from Lomnica, as leaving the manor house, on which they base their predicate. Based on 

their relation to their property, these lords assumed their right of patronage in 1290. An 

approximate date of consecration of the Lomnica church and the partial paintings of the St. 

Nicholas cycle is evident from the corroboration of the charter Count (comes) Rikolf from 

Lomnica, and is dated as Easter 1289. 

Starobylá spišská obec Veľká Lomnica, podobne ako mnohé ostatné lokality na Spiši, 

ponúka svojimi bohatými dejinami stále značné množstvo doposiaľ nespracovaného 

materiálu a tém. Hoci sa toto penzum zdá byť pre obdobie stredoveku limitované kvantitou 

zachovaných listín, ďalšie nové objavy možno očakávať v oblasti hmotnej kultúry 

predovšetkým pri archeologických nálezoch a zhodnotení umeleckohistorických pamiatok. 

Práve prebiehajúci reštaurátorský výskum zameraný na nástenné maľby v Kostole 

svätej Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici a jeho parciálne výsledky nás viedli 

k novozisteným skutočnostiam, ktoré hodláme v nasledujúcom predložiť odbornej verejnosti 

v korelácii predmetného hmotného prameňa so súdobou diplomatickou pro- 

39

Ján Endrödi 

dukciou. V neposlednom rade by predkladané konštatovania a postrehy mohli viesť aj 

k upresneniu niektorých datovaní. 

Prv než pristúpime k vlastnej téme tohto príspevku, súc poučení staršími bádaniami, 

predložme si aspoň v stručnosti a podstatnom znaku metodológiu nášho bádania. 

Napriek lákavému ikonografickému a ikonologickému postupu, ktorý sa javí ako vari 

najvhodnejší pre takú prioritne kunsthistorickú tému akou bezpochýb materiál nástennej 

maľby je, rozhodli sme sa aj o čosi odlišnejší prístup. „Podobne ako nemôžeme 

stredoveký obraz obmedziť na znázornenie vnímateľnej skutočnosti, musíme sa taktiež 

vyvarovať tendencií zhliadnuť v ňom iba obyčajnú ilustráciu textu“. Vychodiac z tohto 

zásadného stanoviska Jeana-Claudea Schmitta prikláňame sa aj k jeho názoru, že „historik 

musí zo svojho slovníka vylúčiť tak rozšírený výraz ´čítanie obrazov´“ 1 . Kým totiž 

význam textov odhaľujeme diachrónnym štúdiom, význam obrazu tkvie naopak v synchronizovanom 

priestore (a dodajme, že aj čase), ktorý je potrebné chápať štrukturálne, 

v usporiadaní postáv na zobrazovanej ploche, vo formálnych a zároveň symbolických 

vzťahoch, ktoré medzi nimi panujú. 

Úvodom ešte stručne pripomeňme naše zistenia z predošlej štúdie Ku genealógii 

a názvu rodu Berzeviczy 2 v tomto zborníku, z ktorých budeme naďalej vychádzať. 

Na základe uvedených prípadov skúmaných petícií a narrácií listín a tiež ďalšími argumentmi 

sme rezultovali ako pôvodný názov rodu označenie páni z Lomnice, dnes 

Veľkej Lomnice. Oproti tomuto autentickému predikátu je na druhej strane v doterajšej 

historickej spisbe úplne neadekvátne označenie Berzeviciovci (a jeho obmeny ako páni 

z Brezovice a podobne), ktoré považujeme za neopodstatnené a nenáležité do polovice 

14. storočia. Už v uvedenej práci sme pri hľadaní rodového sídla a od neho odvodeného 

predikátu pánov z Lomnice okrem listinných prameňov siahli aj k výtvarnému zobrazeniu 

tejto rezidencie 3 . Predpokladaný výjav sme našli na nástennej maľbe v Chráme 

svätej Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici, v pasáži maľby súvisiacej s mikulášskou 

legendou. Keďže vlastná maľba nebola témou nášho príspevku, nebolo možné 

venovať jej primeranú pozornosť. Žiaľ, podnes toto cenné dielo ostalo nespracované 

predovšetkým z umenovedného pohľadu a napriek svojmu významu a pozoruhodnej 

funkčnosti ostáva pomerne neznámym. Tieto dôvody boli pre nás motívom ku komplexnejšiemu 

zhodnoteniu a analýze. 

♦♦♦ 

Kostol sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici sa stal známym širšej odbornej i laickej verejnosti 

predovšetkým vďaka objavu cyklu ladislavskej legendy, v stredoeurópskych reláciách 

špičkovej a výnimočnej nástennej maľby z počiatku 14. storočia. Tento objav, patriaci 

1 SCHMITT, Jean-Claude: Obrazy. In: Encyklopedie středověku. Zost. Jacques Le Goff a Jean-Claude 

Schmitt. Praha 2002, s. 434-435. 

2 ENDRŐDI, Ján: Ku genealógii a názvu rodu Berzeviczy. In: Annales historici Presovienses. 

Vol. 6/2006. Zost. Martin Pekár a Patrik Derfiňák. Prešov 2006, s. 43-57. 

3 Tamže, s. 51-52. 

40

Mikulášska legenda na maľbách v Chráme sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici 

medzi najvýznamnejšie v modernej ére slovenskej pamiatkovej starostlivosti, bol viac- 

-menej dielom šťastnej náhody, keď sa pľuzgierovito vzduté vrstvy mladších omietok 

v sakristii kostola začali rozpadať a pod nimi sa ukázala farebná vrstva s neznámou kresbou. 

O tejto skutočnosti svedomito informoval vtedajší Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti 

a ochrany prírody správca lomnickej rímsko-katolíckej fary, kaplán expositus 

Jozef Kubičár v júli 1957. Na základe jeho listu prebehla v rokoch 1960 – 1962 prvá etapa 

reštaurátorských prác na tejto maľbe v kolektíve Františka Sysela a Márie Spoločníkovej. 

Po viac ako dvojročnej pauze práce pokračovali druhou etapou s celkovým reštaurovaním 

v rokoch 1964 – 1966. Napokon bola v roku 1967 pre Východoslovenské múzeum 

v Košiciach vyhotovená faksimilná kópia ladislavskej legendy na prenosnej podložke 4 . 

Už počas týchto prác na maľbe v sakristii boli sondami preskúmané aj ostatné steny 

v interiéri aj exteriéri kostola, ktoré potvrdili, že kostol bol už v stredoveku vymaľovaný 

vo viacerých vrstvách zvnútra i zvonku. Medzi prvé, od roku 1960 odhalené 

maľby patril pritom fragment výjavu Abrahámovho lona na severnej vonkajšej stene 

kostola a časti kompozícií Madony Ochrankyne a mikulášskej legendy na vnútorných 

stenách (severnej a južnej) lode 5 . Napriek viac ako nádejným objavom, okrem prác na 

ladislavskej legende v sakristii, nepokračovalo reštaurovanie malieb na stenách lode ani 

presbytéria. Súčasná pamiatková obnova sa započala za pôsobenia farára Vladimíra 

Fajkusa. Počas reštaurovania hlavného oltára v roku 2002 boli v prirodzených sondách 

nájdené viaceré stredoveké vrstvy nástenných malieb na východnej stene presbytéria. 

Následne bol od apríla roku 2003 vykonaný obhliadkový a sondážny prieskum, na ktorý 

kontinuálne nadviazala realizácia reštaurátorského výskumu a obnovy malieb stien 

presbytéria a mikulášskej legendy v lodi pod vedením doc. Vladimíra Plekanca, akad. 

mal. a poslucháčov Katedry reštaurovania VŠVU v Bratislave. Na výskume v lete 2003 

participovali aj pedagóg a študenti New York University – Department of Restoration 6 . 

Súbežne boli reštaurované aj gotické oltáre Panny Márie a sv. Mikuláša, čo umožnilo 

prístup k okolitým stenám. 

Pod vedením Vl. Plekanca a na základe rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu 

v Prešove bol preto reštaurátorský výskum nástenných malieb v interiéri kostola okrem 

vyhodnotenia priestoru presbytéria rozšírený aj o vybrané miesta na stenách lode kostola, 

predovšetkým na miestach predchádzajúcich nálezov. Spomedzi nich si najväčšiu pozornosť 

zaslúžila časť cyklu o svätom Mikulášovi na južnej stene lode v kontakte s východnou 

stenou, na ktorej cyklus pokračuje. Po odkrytí v 60-tych rokoch 20. storočia 

bola neskôr táto maľba opätovne zatretá. Po sondážnom výskume, doplnenom o chemicko-technologickú 

analýzu toto reštaurovanie realizovala pod náležitým pedagogickým 

a metodickým dohľadom poslucháčka Katedry reštaurovania VŠVU Eva Škandíková, 

4 SPOLOČNÍKOVÁ, Mária: Neskororománska nástenná maľba vo Veľkej Lomnici. In: ARS 

1975/1976, 1-4, s. 159-180. 

5 DVOŘÁKOVÁ, Vlasta – KRÁSA, Josef – STEJSKAL, Karel: Stredoveká nástenná maľba 

na Slovensku. Praha; Bratislava 1978, s. 163. 

6 Veľká Lomnica. Kostol sv Kataríny Alexandrijskej Výskum nástenných malieb v presbytériu 

a juhovýchodnej časti lode. Zostavil Vladimír Plekanec. Bratislava 2003. 

41

Ján Endrödi 

ako svoju absolventskú prácu 7 . Odkrytie, reštaurovanie a zhodnotenie maľby sa žiaľ 

obmedzilo len na južnú stenu lode. Východná stena lode, na ktorej maľba podľa sond 

kontinuálne pokračuje, ostala doposiaľ bez komplexného odkryvu a vyhodnotenia. 

Ikonografia hornej, pomerne kompletne dochovanej časti maľby zobrazuje biskupa 

sv. Mikuláša s mitrou a biskupskou berlou ako hádže oblokom hrudu zlata trom spiacim 

devám. Literárny pendant k tomuto zobrazeniu vhodne ponúka Legenda aurea (vulgo 

Historia Lombardica) Jakuba de Voragine. Tento prameň sa nám pre komparáciu javí 

najvhodnejší z viacerých dôvodov. Dobou svojho vzniku 8 , ale predovšetkým (takmer 

okamžitou) populárnosťou zatienila Zlatá legenda svoje východisko Abbreviatio in gestis 

et miraculis sanctorum dominikána Jána z Mailly, aj preto, že bola nielen hojne opisovaná, 

ale aj prekladaná do národných jazykov. Ostatné významné zbierky legiend z 13. 

storočia boli pre spišské prostredie a svoju dostupnosť v časových reláciách vzniku lomnickej 

maľby primladé 9 . Na druhej strane iné zbierky, ako napríklad Liber epilogorum 

in gesta sanctorum Bartolomeja z Tridentu (z roku 1244), sumarizujú životopisy svätých 

natoľko, že sa z nich rozprávanie úplne vytratilo. Prednosťou Zlatej legendy je v tomto 

smere tak učená digresia pre klerikov, ako aj historky – exempla pre laikov 10 , ktoré sa 

stali zároveň po epickej stránke vhodným námetom pre cykly nástenných malieb. 

Lomnickému výjavu na nástennej maľbe zodpovedá text Zlatej legendy z legendy 

o svätom Mikulášovi ku dňu 6. decembra: „V tom čase jedného dosť urodzeného suseda 

núdza donútila, že sa rozhodol urobiť zo svojich troch dcér, ešte panien, neviestky, aby 

žil z ich obcovania v hanbe. Keď sa to svätec (sv. Mikuláš) dozvedel, zhrozil sa takéhoto 

zločinu, zabalil do kusu látky veľkú hrudu zlata, hodil ju v noci oknom do jeho domu 

a tajne sa vzdialil“ 11 . Odhliadnuc od svätcovho zázračného detstva, je toto prvý zázrak 

sv. Mikuláša, ktorým sa začína jeho pôsobenie dokonca prv, ako sa stal biskupom v Myre. 

Spodobenie s biskupskou mitrou a berlou na obraze preto treba vnímať ako ustálené 

zobrazenie svätca s jeho základnými atribútmi, hoc` si ich získal až neskôr počas svojho 

života. Tento obraz je teda začiatkom lomnického cyklu o sv. Mikulášovi. Ostáva len 

domnievať sa, či na výjavoch zatiaľ neodkrytej východnej steny lode pokračuje udalosť 

s troma pannami ich opätovným obdarovaním (spolu trojnásobným) a následným odhalením 

svätcovho dobrodenia, alebo sú tam už hneď ďalšie zázraky. 

7 ŠKANDÍKOVÁ, Eva: Písomná časť práce k reštaurovaniu nástenných malieb v kostole sv. 

Kataríny vo Veľkej Lomnici. Ateliér reštaurovania nástennej maľby, Katedra reštaurovania 

VŠVU. Bratislava 2005. 

8 Prikláňame sa skôr k datovaniu do konca päťdesiatych rokov 13. storočia. Napriek rôznosti 

mienok o čase vzniku Zlatej legendy sa ako najneskorší dátum jej zostavenia uvádza rozpätie 

rokov 1261 – 1266, ktoré je pre náš problém stále prijateľné. K datovaniu porovnaj VID- 

MANOVÁ, Anežka: Legenda aurea a Čechy. Spletitá cesta Zlaté legendy do české literatury. 

In: Jakub de Voragine. Legenda aurea. Zost. Anežka Vidmanová. Praha 1998, s. 16. 

9 Máme tu na mysli hlavne Speculum sanctorale Bernarda Guidonis z Limousin a legendár 

Petra Cala. 

10 Tamže, s. 11. 

11 Jakub de Voragine. Legenda aurea. Zost. Anežka Vidmanová. Praha 1998, s. 41. 

42


Najvýraznejším slohovým znakom tejto pasáže maľby, opísaného prvého obrazu, 

je zmeravená lineárna štylizácia a schematizácia. Schematickosť badať najsilnejšie na 

bazálne poňatom dome troch panien. Jeho strecha je vlastne len naznačená a neúmerne 

horizontálne predĺžená. Naopak, a proti všetkým stredovekým architektonickým 

zvyklostiam, je neobvykle exponované okno domu na úkor všetkých jeho stien, aby 

umožnilo maliarovi situovať doň tri spiace panny. Podobne poloha troch ležiacich panien 

– nad sebou vo výraznej perspektívnej skratke – poukazuje na silnú schematickosť. 

Bez konkrétnych identifikačných (botanických) čŕt je vyjadrený aj strom, vypĺňajúci 

priestor za postavou sv. Mikuláša vo zvyšnej tretine výjavu. Lineárna štylizácia spočíva 

predovšetkým v končitých záhyboch odevov, kreslených ostrou červenou čiarou 

a zalamujúcich sa do niekoľkých nad sebou vrstvených klinov. Najzreteľnejšie čitateľné 

je to v spodnej nariasenej časti svätcovho odevu. Lineárnosť prevláda aj na základnej 

obrysovej kresbe tvárí diev a ich šablónovitom úsmeve. Kolorit maľby sa obmedzuje na 

niekoľko tónov (3 až 4) červenej rumelky, svetlú farbu slamového okru a zemitej zelenej. 

Tieto farby sa striedajú aj v rámujúcej ornamentálnej bordúre, kde k nim v geometrickej 

linke rámu pribúda čierna. Vlasta Dvořáková vidí v dominantom motíve bordúry bežný 

peniažtekový románsky ornament, známy z miniatúr 13. storočia a aj podľa neskororománskeho 

lámaného slohu maľbu (z odkrytého fragmentu sondy) vcelku opodstatnene 

datovala rámcovo do druhej polovice 13. storočia 12 . 

Ostatný reštaurátorský výskum naviac odhalil a konzervoval aj pozoruhodnú spodnú 

časť maľby, doposiaľ neznámu. Napriek odlišnej umelecko-slohovej kvalite, ale vďaka 

jednotnému ohraničeniu bordúrou, je táto partia spolu s hornou polovicou súčasťou giornatta, 

teda z rovnakého času vyhotovenia. Poukazuje na to aj použitie techniky pravej 

fresky a rovnakých pigmentov ako vyššie, na spoločnej vrstve vyhladeného intonaka. 

Vizuálne je spodná časť od hornej oddelená iba strohou jednoduchou základovou líniou. 

Spodnú polovicu približného štvorca (mierne predĺženého na výšku) giornatta opäť rozdeľuje 

postava sv. Mikuláša, stojaca v osi pod tou hornou. Svätec je opäť pootočený v poloprofile 

(na pohľad) vpravo, s rovnakými atribútmi (biskupskou mitrou a berlou v tejže 

pozícii) a totožným držaním tela s tým rozdielom, že ruku hádžúcu dar v hornom výjave 

vystriedala v dolnom ruka so žehnajúcim gestom. Vľavo za svätcom stoja tri živo gestikulujúce 

devy, najbližšia za sv. Mikulášom je obrátená k nemu, ďalšie dve vzájomne komunikujú. 

Oproti tejto skupine postáv stojí štvorica mládencov v pozícii a geste orantov so 

zopätými rukami voči svätcovi. Za posledným z mladíkov je polymorfná architektúra. 

Pre takýto a ani žiaden obdobný výjav nenachádzame oporu v texte Zlatej legendy. 

Úloha troch panien sa končí po ich trojnásobnom obdarovaní 13 a tým väčšmi nesúvisia 

so žiadnou štvoricou mládencov. Skupina mládencov je podľa legendy nemenej ťažko 

interpretovateľná. Ako všeobecné zobrazenie davu ich nemožno stotožniť s biskupmi 

12 DVOŘÁKOVÁ, Vlasta – KRÁSA, Josef – STEJSKAL, Karel: Stredoveká nástenná maľba 

na Slovensku. Praha; Bratislava 1978, s. 163. 

13 Z panien sa v legende vydala vďaka Mikulášovmu obdarovaniu len najstaršia, no ani tá 

s ním nebola v bezprostrednej interakcii. 

43

Ján Endrödi 

pri voľbe sv. Mikuláša za biskupa v Myre, ani s biskupmi koncilu v Níkai, na ktorom 

sa mal sv. Mikuláš zúčastniť 14 . Rovnako títo mládenci zjavne nepredstavujú skupinu 

námorníkov zachránených svätcom pred búrkou, iných námorníkov pomocou ktorých 

biskup odvrátil hlad v celej diecéze, resp. ani námorníkov, ktorých vyslobodil zo spárov 

Dianinho ohňa 15 . Text legendy obsahuje aj iné zmienky o mužských skupinách. Či už 

však hovorí o kniežatách Nepotianovi, Ursovi a Apilionovi alebo o zachránení nespravodlivo 

odsúdených vojakov, vždy sa títo vyskytujú v trojici, nie vo štvorici postáv. Podobne 

zázračne sa sv. Mikuláš zachoval aj po svojej smrti k trom mládencom, resp. k ich 

otcom, ku každému však osve v inej epizóde 16 . 

Jedinú číselnú zhodu nachádzame v opise prenesenia ostatkov (translationis) sv. Mikuláša: 

„Po dlhom čase potom Turci zničili mesto Myru. Vypravilo sa tam však 47 vojakov 

z Bari, tí otvorili hrob svätého Mikuláša, ktorý im ukázali štyria mnísi, a s úctou 

preniesli jeho kosti plávajúce v oleji do mesta Bari roku Pána tisíceho osemdesiateho 

siedmeho.“ 17 Ani túto udalosť nemôžeme implikovať v problémovom lomnickom zobrazení. 

Napriek zlej čitateľnosti odevov, ktoré by vari aj mohli byť jednoduchými mníšskymi 

habitmi, na odkrytých hlavách mládencov absentuje torzúra a akékoľvek ostatné 

znaky rehoľného stavu. Oproti adorujúcim postavám je naopak stojaca postava živého 

svätca a celá kompozícia nanajvýš eliminuje výjav translatio. Pre architektúru na obraze 

by sa prípadne našla paralela v cisárskom paláci (kam vnikol sv. Mikuláš prostredníctvom 

sna cisára Konštantína), eventuálne v paláci nespravodlivého konzula (kde zas sv. 

Mikuláš násilím otvoril zavretú bránu, aby vyslobodil nevinných odsúdencov 18 ), no aj 

v týchto prípadoch to celé kompozičné riešenie priamo popiera. 

Obsah tejto partie maľby, jej ikonografia a ikonológia preto na rozdiel od hornej časti 

nie sú vôbec také jednoznačné a na ich obsahový výklad zjavne Zlatá legenda nepostačuje. 

Práve pri ich interpretácii preto neostáva iné, ako pridŕžať sa v úvode citovanej 

premisy Jeana-Claudea Schmitta. Ako vidieť, predmetná freska zďaleka nie je obyčajnou 

ilustráciou textu (legendy), preto „čítanie“ tohto obrazu je viac ako nevhodné a je 

potrebné nahradiť ho štrukturálnym vnímaním zobrazených skutočností, formálnych 

i symbolických vzťahov a usporiadania postáv. Keďže sa teda nejedná o výjav z legendy 

o sv. Mikulášovi, ako možné vysvetlenie sa ponúka zobrazenie objednávateľov maľby 

v ďakovnej polohe voči svätcovi. Týmito abonentmi mohli byť iba svetskí patróni 

chrámu, páni z Lomnice. Predpokladané synchronizované zobrazenie reálnych feudálov 

(súdobých s časom vyhotovenia maľby) s historickým svätcom z legendy nie je pritom 

v stredovekej nástennej maľbe ničím neobvyklým, problémom ostáva presná a spoľahlivá 

identifikácia tohto určenia. 

Právny podklad predmetnému zobrazeniu dáva prirodzene patronátne právo (ius patronatus 

privatorum) ako vecné právo k určitému cirkevnému benefíciu, ústavu alebo 

14 Jakub de Voragine. Legenda aurea..., s. 41. 

15 Tamže, s 42-43. 

16 Tamže, s. 43-46. 

17 Tamže, s. 44. 

18 Tamže, s. 43. 

44


zriadeniu, obsahujúce rad čiastkových oprávnení, ale aj povinností. Medzi najdôležitejšie 

oprávnenia patrili pritom v súbore patronátnych práv hneď po práve prezentácie 

takzvané čestné práva (iura honoris). Podľa týchto výsad mal svetský patrón miestnej 

cirkvi najmä právo na čestnú hrobku v chráme alebo pri ňom, čestné miesto v kostole 

(sedadlo, sedes in choro), právo na vyvesenie mena, erbu, štítu v kostole, právo na kadidlovú 

poctu etc. 19 

Obrazne, prenesene, ale aj doslovne je využitím týchto práv zobrazenie svetských 

patrónov na zvolenej nástennej maľbe. V istom zmysle je to ich vyvesenie mena, prenesene 

aj erbu. Máme tu konkrétne na mysli opísanú kompozíciu štyroch mládencov 

vychádzajúcich z architektúry za nimi. Stavba v takto poňatej štruktúre jednoznačne 

poukazuje na opevnené šľachtické rodové sídlo, od ktorého 20 si tunajší patróni ecclesiae 

páni z Lomnice odvodzovali svoj predikát. Vyjadrovalo zdroj a symbol ich feudálnej 

moci, nobility a v nastolenej spojitosti vyjadruje a podľa patronátneho práva aj symbolicky 

vyvesuje ich meno v podobe domicilu. Tento symbolický systém pravda nezobrazuje 

uvedené rodové sídlo verne ako akúsi vedutu, či pohľad na lomnický zemepanský 

hrádok. Funkčne vyjadruje majetkové a vlastnícke vzťahy patrónov kostola a vydáva 

svedectvo o nich samotných (ich mene, predikáte) ako aj o ich vzťahu ku kostolu a jeho 

cirkvi 21 . Ostane zrejme otázne, nakoľko je vyobrazená výtvarná podoba lomnického zemepanského 

sídla verná skutočnosti z druhej polovice XIII. storočia. Pomerne rozložitá 

architektúra predstavuje červeno (škridľou?) zastrešený obytný palác s priľahlou vežou, 

obkolesený masívnym fortifikačným múrom, ktorý je podobne ako palác lemovaný navrchu 

cimburím. Skôr ako snahu o reálne spodobenie lomnického hrádku tu badať silnú 

mieru štylizácie zachytávajúcu základné charakteristické rysy objektu, podobne ako to 

bolo v prípade domu s troma spiacimi pannami vyššie. V tomto náhľade je maľba verná 

príznačnej neskororománskej schematickosti. 

Čo sa takejto štylizovanosti a schematickosti týka, hádam najväčší otáznik celého 

obrazu vzbudzuje výrazný, nahor zúžený červený lichobežník, voľne umiestnený nad 

uvedenou architektúrou. Svojím tvarom i farbou prípomína pálenú tehlu. Isté vysvetlenie 

pre tento útvar ponúka listina z roku 1285, svojím datovaním veľmi blízka obdobiu 

vyhotovenia fresky. Vo fassii Hodnoverného miesta Spišská kapitula je spísomnená 

vendícia, ktorej účastníkmi boli „Comes Rycolphus de Lumnicz et Gochalcus Judex de 

villa Matthey cum villanis omnibus ejusdem ville“. Predmetná transakcia sa týkala istých 

polí „jacent autem predicti agri, cum itur de villa Matthey ad Lumnicz, ad extus ultra 

Poprat in latere montis“ 22 . Žiaľ, ďalšie metačné upresnenie sa ohľadom darovaných polí 

19 LUBY, Štefan: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 2002. s. 421-422. 

20 de Lumniz, de Lumnicz, de Lumpniz etc. Porovnaj ENDRŐDI, J.: Ku genealógii... V štúdii 

zároveň okrem upresnenia pomenovania rodu podávame aj presnú identifikáciu najstaršieho 

rodového sídla Lomnických, na ktoré sa táto maľba vzťahuje. 

21 Semioticky je tu obrazom vyjadrená relácia: „šľachtici z (hradu) Lomnice, ergo patróni 

lomnického kostola“. 

22 BÁRDOSSY, Joannes: Supplementum analectorum terrae Scepusiensis. Ed. Michael 

Schmauck. Leutschoviae 1802, nr. LIV, s. 245-248. 

45

Ján Endrödi 

v tejto perenálnej fassii už nenachádza, a čo je horšie s uvedeným pomiestnym názvom 

sa už v mladších písomnostiach nestretávame. Menovaný „Tehlový vrch“, pod ktorým 

sa nachádzali nielen uvedené polia, ale aj lomnické rodové sídlo, možno stotožniť len 

s dnešným kopcom Barich (poprípade s jeho tiahlym masívom až k Matejovciam). Tehla 

zobrazená na výjave nad architektúrou, by tak podľa našej hypotézy zobrazovala práve 

tento Tehlový vrch (dnešný Barich), ktorý je aj reálne nad lomnickým sídlom. Isteže, takáto 

miera štylizovanosti sa zdá byť nielen priveľká, lež v stredoeurópskom dobovom výtvarnom 

prejave nemá ani obdoby 23 . Na druhej strane, ak sa chceme v nastolenej metodológii 

vyvarovať tendencii zhliadnuť v skúmanej nástennej maľbe iba obyčajnú ilustráciu 

textu a predložili sme si za cieľ synchrónny výskum v danom chronotope a jeho štrukturálnu 

analýzu, symbolickú skratku tehla – Tehlový vrch a vzťahy, ktoré tu na obraze 

potvrdzuje, zároveň nesmieme ani nijako vylúčiť. Práve v tomto duchu sa totiž skúmaný 

stredoveký obraz neobmedzuje na bezprostredné znázornenie vnímateľnej skutočnosti. 

V prezentovanom náhľade a nazeraní na problematickú pasáž maľby, ako zobrazení 

svetských patrónov miestnej cirkvi a objednávateľov diela, sa dá podstatne presnejšie 

určiť predmetná štvorica mladíkov. Po deľbe najstarších rodových majetkov medzi 

Ruthkerovými synmi Rikolfom a Polanom v roku 1257 sa stáva jediným a plnoprávnym 

lomnickým zemepánom Rikolf 24 . Takto jednotlivo vystupuje Rikolf ešte pri potvrdení 

a rozšírení deľby rodového nedielu (ohľadom Lomnice, Huncoviec a ostatných majetkov) 

s Polanovým synom Andrejom aj v roku 1285 25 , hoci retrospektívou už vieme, že v tomto 

čase už žili viacerí jeho synovia. Všeobecne sú uvedení v roku 1289 ako eventuálni 

dedičia, ktorí dali súhlas na spísomnenie škultécie svojmu otcovi 26 . Už v nasledujúcom 

roku sú títo všetci Rikolfovi dedičia menovite uvedení v divisionálnej fassii Spišskej kapituly. 

I keď tu vystupujú ešte stále ako synovia komesa Rikolfa z Lomnice, ktorí nie je 

označený ako nebohý 27 , z kontextu listiny je zrejmé, že ich otec bol už po smrti. Magistri 

Kakas, Ján, Rikolf (mladší) a v zastúpení aj ich bratia Henrich a Makov si spoločne touto 

listinou potvrdili deľbu majetkov oproti svojmu bratrancovi komesovi Andrejovi synovi 

komesa Polana. Všetci Rikolfovi synovia sa zároveň (okrem iných ďalších majetkov a ich 

náležitostí a práv) ujímajú držby Lomnice, ako je vymedzená v listine 28 . 

23 Presnejšie, pre takýto ideogram zatiaľ nepoznáme v nástennej maľbe ducenta vhodnú paralelu. 

Za dôležité upozornenie autor ďakuje Dr. Bibiane Pomfyovej. 

24 „terra ville Lomnucha cum curia et molendino in eadem villa sito et aliis utilitatibus et 

fructibus eiusdem ville in ius et proprietatem cederet Rycolphi pleno iure“. MARSINA, Richard: 

Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae 1987, nr. 586, s. 406-407. 

25 BÁRDOSSY, J.: Supplementum..., s. 234. 

26 „nos Rycolphus Comes de Lumpniz, nostrique heredes, habito nostrorum amicorum consilio...“ 

WENZEL, Gustáv: Árpád-kori új okmánytár Codex diplomaticus arpadianus continuatus. 

Pest 1860-1874, 9. Kötet, nr. 373, s. 516-517. 

27 „Magister Kokos, Johannes et Rycholfus, filii Comitis Rycholfi per se et fratribus suis Heinrico 

et Macow...“ MOL DL 68764. Napokon, ako nebohý v listine nie je označený ani 

Andrejov otec Polan. 

28 „...Lomnicza folua cessit magistro Kokos, Johanni et Rycholfo, Heinrico et Macow Mete 

autem...“ MOL DL 68764. 

46


Komes Rikolf mal teda až piatich synov. Makova (Machowa, či Mochova a podobne), 

však v listinách nachádzame iba sporadicky. Ako najmladší sa feudálneho vlastníctva 

Lomnických až na drobnejšie statky nezúčastňoval. Bola mu zrejme určená kariéra 

štúdií alebo dvorského úradníka a na prelome 80. a 90. rokov 13. storočia bol podľa 

všetkého len v útlom veku. Napokon aj o čosi staršieho Henricha, zrejme ešte neplnoletého, 

zastupovali v roku 1290 ostatní bratia. Podľa takejto zostavy synov komesa Rikolfa 

z Lomnice ako petentov listín môžeme medzi štyroch mládencov na maľbe započítať 

Kakasa, Jána, Rikolfa (II., mladšieho) a Henricha. 

Takpovediac diplomatický aspekt celej maľby a jej skúmania prostredníctvom súdobých 

listinných zdrojov by mohol napokon pomôcť určiť, či aspoň upresniť jej datovanie. 

Významný predpoklad pre upresnenie času vzniku maľby tu opäť tvorí Rikolfova škultécia 

z roku 1289, konkrétne jej koroboračná formula. Podľa nej boli v Lomnici práve 

na Veľkú noc prítomní spišský prepošt magister Jakub a Ján, opát rádu cistercitov na 

Spiši 29 , ktorí svojimi pečaťami potvrdili platnosť zmluvy. Prítomnosť dvoch vtedy najvýznamnejších 

spišských prelátov v Lomnici, teda mimo ich cirkevných sídiel (na Spišskej 

Kapitule, resp. v Spišskom Štiavniku) v najväčší kresťanský sviatok v liturgickom 

kalendári sa bezpochýb nezaobišla bez významného cirkevného slávenia. Ba naopak, 

dôvodom ich prítomnosti v takýto termín zaiste nebola svetsko-právna písomnosť a jej 

potvrdenie. Za takéto slávenie predpokladáme predovšetkým vysviacku lomnického 

chrámu, ktorá mohla byť vykonaná po významnejšej prestavbe alebo obnove kostola. 

Kunsthistorickou analýzou je architektúra Kostola sv. Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej 

Lomnici (odhliadnuc od prestavby na dvojlodie začiatkom 15. storočia) datovaná 

do roku 1280 30 . Berúc do úvahy, že pertraktovaná maľba sa nachádza na vôbec prvej 

stratigraficky zistenej vrstve v celom kostole, a že bola realizovaná v ešte neomietnutom 

interiéri priamo na kamenné murivo 31 , táto nástenná maľba je v súvislosti s citovanou 

koroboráciou listiny z roku 1289 novým významným datačným prostriedkom pre 

celú pamiatku. Mozaiku indícií takto vhodne dopĺňa, uzatvára a kompletizuje jej vyššie 

predložená ikonológia, podľa ktorej je na maľbe zobrazená nová, nastupujúca generácia 

lomnických zemepánov, štyroch mládencov, ktorí sa práve v nasledujúcom roku ujali 

29 „In cuius eciam maioris firmitatis plenitudinem honorabilium uirorum, Magistri Jacobi 

Prepositi de Cypis, et domini Johannis Abbatis de Ordine Cysterciensi sigilla petiuimus 

appendenda. (...) Datum in Lumpniz in festo Pasche, anno ab Incarnacione Domini MoCCo- 

LXXXoIXo.“ WENZEL, Gustáv: Árpád-kori új okmánytár Codex diplomaticus arpadianus 

continuatus. Pest 1860 – 1874, 9. Kötet, nr. 373, s. 517. 

30 Porovnaj ŽÁRY, Juraj: Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava 1986, s. 248. Toto datovanie 

považujeme za ostatné aktuálne a doposiaľ najopodstatnenejšie. Predošlé (rôzne a nepresné) 

datovania kostola sú uvedené v citovanej monografii. 

31 Tento jav vyzdobovania interiérov hneď po postavení kostola, v ešte neomietnutom priestore, 

nie je ojedinelý, vychádzajúc z analógií (Horné Jaseno, Koš) bol skôr pravidlom. PLE- 

KANEC, Vladimír: Reštaurovanie stredovekej maliarskej výzdoby v Kostole sv. Kataríny 

Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici. In: Zborník prednášok VI. medzinárodného seminára 

o reštaurovaní. Bardejov 2006, s. 61. 

47

Ján Endrödi 

svojich majetkov a aj patronátnych práv ako páni z Lomnice. Architektonické datovanie 

k roku 1280 to napokon nijako nenarúša, keďže štýlotvorné prvky mohli byť v prirodzenom 

predstihu pred finálnymi prácami a samotnou vysviackou stavby. 

Po predošlom pokuse o štrukturálny rozbor maľby načim ešte uviesť a sumarizovať 

jej funkciu. Jednoznačnými zadávateľmi, objednávateľmi ako aj donátormi maľby 

boli páni z Lomnice, z titulu miestnych feudálov a patrónov kostola. Pretože sa na výjave 

pod jedným z obrazov legendy o sv. Mikulášovi nechali Lomnickí aj sami spodobiť 

v adoračnej a ďakovnej polohe voči svätcovi, vyjadrili tak svoj vrúcny vzťah a úctu 

k tomuto patrocíniu. Na tomto mieste sa natíska otázka, prečo tak neučinili aj voči 

sv. Kataríne ako hlavnej titulárnej patrónke lomnického kostola? Odpoveďou je zrejme 

starobylosť pôvodného patrocínia, na zavedení ktorého nemali páni z Lomnice podiel, 

keďže patronátne práva nad tunajším sídliskom a jeho cirkvou získali odvodene – nadobudnutím 

panujúceho pozemku kráľovskou donáciou z roku 1209. Podľa diplomatickej 

a obsahovej analýzy tejto významnej listiny 32 bolo darované územie osídlené už pred 

začiatkom XIII. storočia a malo aj svojho skoršieho predošlého zemepána, Šebuša. Dá sa 

teda oprávnene predpokladať, že pri svetskom zriadení a správe tu už prvšie jestvovala 

aj cirkevná obec, so svojím patrocíniom – sv. Katarínou Alexandrijskou, pannou a mučenicou 

33 . Zavedenie ďalšieho, sekundárneho patrocínia do chrámu bolo teda zásluhou 

Lomnických. 

V tejto súvislosti, pri zodpovedaní otázok funkčnosti patrocínia, jeho kultu a významu, 

dnes neraz len intuitívne a nedôsledne vnímaného s mnohými rezervami v našom 

poznaní a nazeraní, je pozoruhodná ďalšia skutočnosť a vzťah Lomnických k sv. Mikulášovi. 

Opäť nie náhodne nesie patrocínium práve tohto svätca, sv. Mikuláša biskupa 

z Myry, kostol v Lendaku. V tom Lendaku, na ktorý sa vzťahovala škultécia komesa Rikolfa 

z Lomnice z roku 1289, podľa ktorej datujeme hypotetickú vysviacku lomnického 

kostola a mikulášskeho cyklu v ňom... 

Funkčnosť ochrany sv. Mikuláša a jeho obľubu a popularitu u Lomnických (et vice 

versa...) môžeme viac ako v akejsi etnickej spätosti a súvise (údajnej všeobecnej obľube 

sv. Mikuláša u Nemcov) hľadať a nazerať v schopnostiach tohto svätca ako mystického 

patróna. Páni z Lomnice boli hneď viacnásobnými klientmi v tomto duchovnom vzťahu. 

Lomnica ležala na dôležitej hradskej, vedúcej povodím Popradu zo západu na východ 

a do Poľska. Táto frekventovaná suchá i vodná cesta si vyžadovala ochrancu obchodníkov 

a kupcov, tiež všetkých plavebných remesiel a pltníkov, ktorým bol sv. Mikuláš. 

Lomnickí sa už v polovici 13. storočia a potom aj viackrát neskôr postarali o stavbu 

mlynov vo svojom chotári 34 , preto im padla vhod ochrana patróna mlynárov, pekárov 

32 Rozbor sme priniesli v už citovanej štúdii. 

33 Toto starobylé patrocínium hojne obľúbené na Spiši si zasluhuje väčšiu pozornosť. Istotne 

nie náhodou je sv. Katarína (od stredoveku až podnes) patrónkou farností obcí Veľkej Lomnice, 

Lomničky a Holumnice, ktoré mali murované kostoly už v XIII. storočí. 

34 Najstarší doklad o mlyne na Poprade medzi Veľkou Lomnicou a Huncovcami je z roku 1257. 

MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae 1987, nr. 

586, s. 406-407. 

48


a obchodníkov s obilím, ktorým bol taktiež sv. Mikuláš. Za úvahu tiež stojí dosiaľ nepotvrdená 

existencia lomu, či kameňolomu v chotári Veľkej Lomnice (podľa etymológie 

jej názvu), keďže sv. Mikuláš z Myry ochraňuje aj kamenárov a robotníkov v lomoch. 

Napokon, vychádzajúc z jeho legendy, tento svätec je aj patrónom nevydatých dievok 

a mládencov 35 a prímluvca za šťastnú svadbu 36 . 

Po stránke liturgickej plnila nástenná maľba úlohu bočného oltára. Podnes o tom 

výrečne svedčia jej ohorené časti od sviečok, nachádzajúce sa v pasáži maľby s adorujúcimi 

štyroma mládencami. Táto zástupná symbolická obeta zapaľovaná práve na 

mieste zobrazenia svetských patrónov a donátorov nemôže byť lepším a výstižnejším 

príkladom skúmanej synchrónnosti a predložených štruktúr. 

Perspektívu mikulášskeho kultu u Lomnických uzavrime ešte jedným diplomatickým 

svedectvom. Po eskalácii otvoreného a dlhodobého konfliktu medzi pánmi z Hrhova 

(rod Gőrgey) a Lomnice, ktorý sa vyhrotil až do vraždy Thydrica, syna komesa 

Arnolda z Hrhova, zasadol v roku 1307 zmierovací súd. Jeho výsledkom bolo okrem 

iných početných ustanovení a sankcií aj nariadenie, že istý Herman (zvaný) Bank, nájomný 

vrah najatý magistrom Kakasom na spomenutú vraždu, má vykonať kajúcnu púť. 

Táto púť a jej cesta mala viesť do Ríma, z Ríma k svätému Mikulášovi do Bari a odtiaľ 

naspäť do Ríma, a potom ďalej k svätému Jakubovi (Staršiemu) do Santiaga de Compostela 

a odtiaľ k Preblahoslavenej Panne do Achenu 37 . Nakoľko a či vôbec bolo toto nákladné 

a namáhavé kajúcne putovanie aj uskutočnené nemôžeme bez ďalších písomných 

zmienok posúdiť, každopádne poukazuje na bezprostredný kontakt s apúlskym mestom 

Bari, kde boli po translácii uložené a uctievané relikvie sv. Mikuláša. 

♦♦♦ 

Nevyhnutným predpokladom pre úplný záver našej štúdie by mal byť ďalší reštaurátorský 

výskum na východnej stene interiéru lode Kostola sv. Kataríny Alexandrijskej vo 

Veľkej Lomnici. Pri jeho absencii a na základe predloženej analýzy na báze skúmania 

štrukturálnych vzťahov a časopriestorovej synchrónnosti celej maľby zhrňme po prezentovanom 

historickom i umenovednom bádaní aspoň niekoľko zistení. 

35 Práve na prelome 13. a 14. storočia mohla mať nastupujúca generácia pánov z Lomnice urgentný 

aj tento problém svadby a zabezpečenia dedičov, najmä kvôli vyhroteným vzťahom 

s okolitou spišskou šľachtou, predovšetkým s rodom Gőrgey (z Hrhova). Porovnaj text nižšie 

a poznámku č. 37. 

36 Prehľad ostatných početných patronátov sv. Mikuláša (patrón Ruska, Lotrinska, sudcov, advokátov, 

notárov, etc. etc.) ponúka napr. RAVIK, Slavomír: Velká kniha světců. Praha 2002, 

s. 412. 

37 „preterea Hermannus, Bank met quartus honestarum personarum Romam tenebitur peregrinari, 

de Roma ad Sanctum Nicolaum de Bar, deinde Romam redeundo cum personis 

sibi sociatis, duo iunctarum sibi personarum ad propriam redibunt, Hermannus vero bank 

cum una iunctarum sibi personarum tenebitur ad Sanctum Iacobum, de Sancto Iacobo Achis 

ad beatam virginem, deinde ad propria remanendo.“ SEDLÁK, Vincent: Regesta diplomatica 

nec non epistolaria Slovaciae. Tomus I. Bratislavae 1980, nr. 465, s. 213. 

49

Ján Endrödi 

Kult svätého Mikuláša biskupa sa do Veľkej Lomnice dostal v 13. storočí pričinením 

miestnych feudálov. Páni z Lomnice, ako svetskí patróni kostola a farnosti, aplikovali 

toto náboženské a liturgické uctievanie vo forme nástennej maľby s obrazovým cyklom 

zobrazujúcim legendu svätca. Maľba bola realizovaná v ešte neomietnutom interiéri 

novostavby lode v jej juhovýchodnom rohu, kde mala funkciu bočného oltára, o čom 

svedčí aj ohorenie a voskové škvrny. Kunsthistoricky ju možno charakterizovať ako 

pravú fresku v neskorománskom lámanom slohu, podľa peniažtekového románskeho ornamentu 

známeho z miniatúr ducenta, datovateľnú do druhej polovice 13. storočia. Istá 

slohová nesúrodosť je v spodnej časti giornatta na výjave, ktorý nekorešponduje s legendou 

o sv. Mikulášovi. Kým horný obraz svätca obdarúvajúceho tri spiace panny je 

stvárnený konvenčne, postavy na spodnom výjave sú zachytené v pomerne modernom, 

neštylizovanom a uvoľnenom chápaní, so živou gestikuláciou a individuálnym poňatím. 

Štrukturálnym rozborom sme dospeli k záveru, že spodný výjav nemá epizodický charakter, 

ale zobrazuje svetských patrónov adorujúcich k sv. Mikulášovi. Historický prístup 

k maľbe na diplomatickej báze upresňuje jej objednávateľov a datovanie diela, poťažne 

i architektúry. V zobrazených štyroch mládencoh môžeme vidieť Kakasa, Rikolfa 

(II., mladšieho), Jána a Henricha, synov komesa Rikolfa z Lomnice, ktorí vychádzajú 

zo zemepanského sídla, od ktorého odvodzujú svoj predikát. Podľa ich vzťahu k lomnickým 

majetkom sa títo zemepáni stávajú reálnymi užívateľmi patronátneho práva od 

roku 1290. Pravdepodobný dátum vysviacky lomnického kostola a jeho čiastkovej výmaľby 

v podobe mikulášskeho cyklu ponúka koroborácia a datácia škultécie z Veľkej 

noci v roku 1289. 

50

ZDRAVOTNÍCTVO, HYGIENA A ÚDRŽBA PORIADKU 

V MESTE PREŠOV NA PRELOME 15. A 16. STOROČIA 

Marcela Domenová 

DOMENOVÁ, Marcela: Health Care, Hygiene and Cleaning in Prešov in the Turn of the15 th 

and the 16 th Century. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 

2009, pp. 51-71. 

The medieval urban society needed the health care delivery and personal hygiene 

providing, plus sanitation. On the basis of the analysis of the city and private and legal 

documents it is possible to state that there was a functional hospital besides the city spa in 

Prešov designated for sick and poor people, that means, connected to an almshouse. The 

almshouse was related to the Virgin Marry church or also known as a church hospital. 

The town provided maintenance (building, floor, windows, decorating), furnishing (an 

oven, tubs, cooking pots, boilers etc.), moreover it paid for services and drugs to foreign 

doctors or bonesetters and to blacksmiths (for shoeing of horses). The city spa was rented 

to spa renter (balneator) for duration of one year for 10 fl. (aureus, florenus) in the turn of 

the 15 th and 16 th century. Water supply was significant necessity for life in the town. There 

are both private and public documented wells but mainly reservoirs – (the rock) tanks in 

the square, these tanks were filled by non-potable water probably conveyed in wooden 

pipelines under the ground. A hydraulic mechanism was used to convey water in the next 

century. The books of the town document the existence of functional sewage system – the 

surface sewage, open sewers, which headed to the city ditch. A dogcatcher was paid for 

killing of stray animals – the dogs and disposal of carrions, in addition to city cleaning 

after the fire. Public premises, squares, sewage systems and city ditches were maintained 

by the city servants, chiefly laborers clearing away mud, snow, dirt and dung were paid 

for that work. Town in line with need paid them after completion, giving them a wage of 

around 1 – 25 den. (denarius). 

K mapovaniu života v stredovekom meste patrí aj problematika zdravotníctva, mestského 

špitáľa a kúpeľov, hygieny čistoty a údržby mesta ako prejavu životnej úrovne, 

hmotnej a duchovnej kultúry vtedajšej spoločnosti. Dejiny mesta Prešova sú prezentované 

viacerými odbornými prácami, 1 no tejto problematike sa historici venovali iba 

okrajovo – popri architektúre, urbanizme, cirkevných otázkach 2 či podobám životnej 

1 Nosnou a doteraz neprekonanou prácou sú dvojzväzkové dejiny Prešova z roku 1965, na ktorých 

sa podieľal najmä Ferdinand Uličný a Michal Suchý. Pre stredovek Dejiny Prešova I. 

Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965. 287 s. Dejinám mesta 

sa čiastočne venovali SABOL, Štefan: Prešov v minulosti a dnes. Bratislava : Nakladateľstvo 

Čas, 1943, 183 s.; KLEIN-TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 

1934, 261 s. (rukopis). Čiastočne aj práce Prešov a okolie. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské 

vydavateľstvo, 1965, 118, [2] s., [3] mp. príl; Prešov. Zost. Ladislav Deneš, 

Michal Danilák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1974, [128] s. 

2 URBANOVÁ, Norma: Prešov. Pamiatková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, 169 s.; 

KOVAČOVIČOVÁ-PUŠKÁROVÁ, Blanka: Architektonický vývoj Prešova v období feuda- 

51


úrovne mešťanov. 3 Zmienky o zdravotnej starostlivosti, špitáli, meskej priekope, prívode 

vody atď. sa vyskytli aj v prácach popularizačného charakteru, 4 alebo v staršej odbornej 

spisbe, kde boli niektoré faktografické údaje zachytené komparatívne v celoslovenskom 

kontexte. 5 Napriek tomu prezentovaná téma ponúka možnosť ďalšieho výskumu, hoci 

je limitovaná archívnymi prameňmi. V očiach verejnosti ostáva táto problematika každodennosti 

a stavu stredovekej životnej úrovne často skreslená, ovplyvnená populárnovednou 

literatúrou spravidla zahraničnej proveniencie, nepodloženými či naratívnymi 

informačnými zdrojmi. 

Zdravotný stav obyvateľov stredovekých miest bol celkovo podmienený nielen klimatickými 

podmienkami, ale aj hospodárskymi a sociálnymi faktormi, výživou a vodou 

(žalúdočné problémy), náročnosťou práce (pracovné úrazy), pracovným prostredím, 

kvalitou obydlí, ktoré mali hlavne slúžiť ako ochrana pred nepriazňou počasia (pľúcne 

choroby) a hygienou (hnojiská, nečistoty z ľudských i živočíšnych odpadkov – kožné 

problémy), ale aj vtedajším zdravotníckym personálom. Bežnými boli v stredovekom 

období aj problémy stomatologické, choroby z podvýživy i nadvýživy a nedostatku pohybu. 

Choroby v stredovekom meste vyplývali z ľudskej prirodzenosti, ale aj z dobových 

podmienok, ktoré nám stroho dokladá aj zachovaný archívny materiál. 

Zdravotníctvo a mestský špitál 

Mestská komunita si vyžadovala prítomnosť zdravotníckych zariadení a personálu 

vykonávajúceho príslušné zásahy do ľudského organizmu, t. j. ošetrovania chorých 

a chudobných. Okrem duchovných osôb, kňazov a niektorých cirkevných rádov a kláštorov 

v duchu kresťanskej charity poskytovali zdravotnícke služby lazarety (vysunulizmu. 

In: Nové obzory 8. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské múzeum, 1966, 

s. 195-222; 

3 BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov Pentapolitany v 16. storočí. In: Slovenská 

archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 102-123. MAREČKOVÁ, Marie: Majetková struktura 

a sociální rozvrstvení obyvatel východoslovenských královských měst v raném novověku. In: 

Historický časopis, roč. 42, 1994, č. 3, s. 425-445, Východoslovenská města a měšťanstvo na 

prahu novověku. Brno : Masarykova univerzita, 1995, 191 s. 

4 Sprievodca po historickom Prešove. Ed. Peter Švorc. Prešov : Universum, 1997. 114 s. ISBN 

80-967001-7-0. Pre porovnanie novšie práce pre iné lokality LUKAČKA, Ján: Pramene 

k mestským špitálom na juhozápadnom Slovensku. In: Historické štúdie, roč 42, 2002, s. 

139-144; LENGYELOVÁ, Tünde: Zdravotníctvo, hygiena a sociálne služby v zemepanských 

mestách v 16. – 17. storočí. In: Historické štúdie, roč. 42, 2002, s. 145-152; STIEBEROVÁ, 

Mária: Cechový život v Bratislavskom Podhradí so zvláštnym zreteľom na zdravotnícke povolania. 

In: Historické štúdie, roč. 42, 2002, s. 153-158. 

5 Bližšie o dejinách medicíny RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. 

Bratislava : SAV, 1956. 200, [2] s; BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Zdravotníctvo na Slovensku 

v období feudalizmu. Bratislava : SAV, 1973. 348, [9] s, Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 

Martin : Osveta, 1989. 375 s. DUKA-ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov 

a holičov na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 128-132. Uvádza roz- 

52

Zdravotníctvo, hygiena a údržba poriadku v meste Prešov 

na prelome 15. a 16. storočia 

té aj mimo miest), špitále – xenodochiá, ktorých súčasťou bolo infirmárium či kúpeľ. 

Lekári sa zaoberali iba liečením vnútorných chorôb. Z obdobia 13. až 16. storočia sú 

napríklad známe predpisy, prísahy pre bakalárov, absolventov tzv. slobodných umení 

a medicíny, ktorou sa zaväzovali nevykonávať (krvavé) chirurgické zásahy. 6 V starostlivosti 

o zdravie človeka sa realizovali aj nekvalifikované osoby – ránhojiči (chirurgovia), 

ktorých činnosť bola na hranici remesla a slobodného povolania. Mestské 

kúpele poskytovali okrem hygienických služieb zdravotnícke a estetické úkony, napríklad 

holičské – vykonávané britvou, nožnicami či hrebeňom. V 15. storočí sa od kúpeľníkov 

oddelili barbíri, ránhojiči či chirurgovia. 7 Úkony, napr. krvavé liečiteľské, 

ošetrovanie rán, naprávanie zlomenín, liečenie vredov, púšťanie žilou, fixovanie zlomenín 

až po amputácie končatín postupne vykonávali remeselne vyučení chirurgovia 

– ránhojiči. Pri liečbe sa používali aj pijavice, preháňadlá, púšťania žilou, liečivá zo 

zvieracích výkalov, čo bolo zrejme oveľa drastickejšie ako samotná choroba. Liečenie 

pozostávalo z odvarov (bylín, nerastov, aj z časti zvierat), tabliet – práškov a ovplyvňovala 

ho mágia, povery i ľudové liečiteľstvo. Odvary podávali a podobné úkony vykonávali 

aj holiči, ktorí až do 18. storočia nemuseli študovať na vysokej škole, 8 tiež 

kúpeľníci, lekárnici či litotomi (odstraňovali kamene), herniotomi (rezali prietrž), 

podkováči, miškári, potulní šarlatáni a ľudoví liečitelia (bylinkári, mastičkári, olejkári), 

pôrodné pomocnice (babice), ktoré sa výlučne venovali pôrodníckej starostlivosti 

o rodičky, prípadne vykonávali obhliadky ženských tiel pre súdne účely. Napriek nekvalifikovanosti 

mali dôveru a vykonávali zásahy do ľudského organizmu. V súvislosti 

s pojmami chirurg a kúpeľník nie je doteraz presne špecifikovaná ich pracovná náplň, 

dielne informácie s inou literatúrou. Prvé zmienky o ránhojičoch v Prešove spadajú do rokov 

1509 a 1534, o mestskom chirurgovi vo funkcii miškára v Bardejove k roku 1436, o ránhojičovi 

v Košiciach k roku 1467. 

6 Podľa cirkevnej zásady „ecclesiae abhorretur a sanguine“ aj svetské vrchnosti zakazovali 

kňazom chirurgické zákroky, napríklad 2. lateránska synoda (v roku 1189), tourská synoda 

(v roku 1163), pápež Inocent 3. (v roku 1215) a panovníci Henrich 2. (v roku 1216) a Fridrich 

2. (v roku 1240). DUKA–ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov a holičov na 

Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 128-130. Lekári sa zaoberali liečením 

vnútorných chorôb. Od 15. storočia ponúkali mestá lekárom možnosť usadiť sa vo funkcii 

mestského úradného lekára (fyzikus), za čo poskytoval všetky verejno-zdravotné i hygienické 

služby a bezplatne liečil chudobných občanov. Doložení boli v Košiciach i Bardejove bez 

uvedenia kvalifikácie. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 

Martin : Osveta, 1989, s. 27, 29. 

7 RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956, s. 8. 

Tvrdenie o špecializácii v 15. storočí uvádza WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. 

Praha : Odeon, 1991, s. 206. 

8 Prvý cech v západnej Európe pre ránhojičov – holičov je doložený v prvej polovici 14. storočia 

v Paríži. DUKA-ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov a holičov na Slovensku. 

In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 128-130. Bližšie o medicíne v 15. storočí a o pôsobení 

vzdelaných lekárov, o liečebných praktikách a hygiene aj DVOŘÁKOVÁ, Daniela: Rytier 

a jeho kráľ. Budmerice : Rak, 2003, s. 190-197. 

53


podobne ako aj u ránhojičov, u ktorých možno predpokladať vybavenú dielňu s chirurgickými 

nástrojmi, masťami, bylinkami, náplasťami, púšťadlami, obväzmi či inými pomôckami 

a nástrojmi. 9 

V mestách sa od 14. storočia zakladali lekárne a pôsobili v nich lekárnici, 10 ale 

v Prešove nateraz doložení nie sú. V Sabinove je doložený lekárnik menom Ján (Johannes) 

Appotecarius k roku 1461 11 a mestský špitál k roku 1481, v Bardejove očný lekár 

k roku 1469 12 a v Košiciach pôsobil lekárnik Bartolomej, u ktorého je doložený v roku 

1475 predaj liekov. 13 Do Košíc smeroval aj testamentárny finančný odkaz prešovského 

mešťana v roku 1496, pre tamojšieho lekárnika. 14 

Väčší dosah a dopad na život stredovekej spoločnosti mali choroby infekčného charakteru, 

spravidla označované ako mor. 15 Morová epidémia (pestis) je doložená v Budíne 

9 Najstaršie zachované artikuly pre prešovských holičov a ránhojičov – felčiarov sú z roku 1647. 

Boli vydané richtárom a mestskou radou v nemeckom jazyku a spomínali sa v nich šiesti 

majstri. V roku 1664 predstavení holičského cechu v Košiciach vydali listinu (v maďarčine) 

o uzavretí spoločnej dohody s cechom v Prešove. Štátny archív Prešov, pobočka Prešov, Fond 

Cechy mesta Prešova 1377 – 1895 (ďalej ako ŠA PO, pob. PO, Fond Cechy mesta Prešova 1377 

– 1895), Cech holičský a felčiarsky, inv. č. 1, 2, krab. č. 1. Bližšie aj Michal Suchý v Dejinách 

Prešova 1. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 140. 

10 Lekáreň pochádza z gréckeho jazyka apothéké/apothéni – odkladať (liečivá). Dal sa v nej 

kúpiť aj spotrebný tovar – vosk, med, sviečky, korenie. BOKESOVÁ – UHEROVÁ, Mária: 

Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 25. Na Slovenskú sú správy 

o mestských ránhojičoch napríklad v Banskej Štiavnici k roku 1373, Banskej Bystrici k roku 

1392, v Trnave k roku 1394/1395 (morová epidémia), v Kremnici k roku 1423/1424 a v Bratislave 

k roku 1448 (morová epidémia). DUKA-ZÓLYOMI, Norbert: Cechy ránhojičov, kúpeľníkov 

a holičov na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, s. 130. Podľa 

Summy legum Raimundi býval obžalovaný a vinný i neskúsený lekár (medicus), ktorý zlou 

starostlivosťou, operáciou či podaním zlého lieku spôsobil smrť. Štátny archív Prešov – Pobočka 

Bardejov, Fond Magistrát mesta Bardejov – Knihy (ďalej ako ŠA PO, pob. Bard., MMB 

– K), sign. 4435 (SLR), 3. kniha, Cap. 38– 41. 

11 Štátny archív Prešov – Pobočka Prešov, Fond Magistrát mesta Sabinov – Knihy (ďalej ako ŠA 

PO, pob. PO, MMS – K), č. 97 (Liber Annalum), fol. 8a. 

12 Štátny archív Prešov – Pobočka Bardejov, Fond Magistrát mesta Bardejov – Missiles (ďalej 

ako ŠA PO, pob. Bard., MMB – M), sign. 1780 (21. 6. 1469). List R. Rozgoňa z Vranova o zaplatení 

(práce) očného lekára. 

13 ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 1978/a (rok 1475). 

14 Štátny archív Prešov, Fond Magistrát mesta Prešov – Listy a listiny (ďalej ako ŠA PO, MMP 

– LL), sign. 595 (Item apotecario in Cassa Bartholomeo 1 fl. et ort. 1 den...). 

15 Mor bol podľa Hainovej kroniky aj v Prešove tri týždne v roku 1555 a neskôr v roku 1563. 

Dejiny Prešova I. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 120. 

Prvý protimorový poriadok vydaný kráľovskou kanceláriou je z roku 1562, kedy epidémia 

ohrozovala panovníka vo Viedni. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na 

Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 30. Mor (morová rana, čierna smrť) v pravom slova zmysle 

sa rozšíril v Európe už v polovici 14. storočia z Krymu. Mal dve formy – žľazový (bubonický) 

a pľúcny. 

54



k roku 1481, kedy richtár Košíc oznamoval Bardejovu ich neúčasť pre epidémiu na taverníckom 

súde. 16 Vyskytovali sa aj iné epidemické či infekčné choroby ako týfus (brušný 

a škvrnitý zo zlých hygienických pomerov), kašeľ, kiahne a osýpky. 17 O chorobách, 

respektíve ich výskyte sa mestá navzájom informovali. 18 O spôsobe života, sociálnom 

a spoločenskom postavení vtedajších lekárov, felčiarov sú informácie nedostatočné. 19 

Mesto Prešov platilo za služby aj cudzích, bližšie nešpecifikovaných lekárov. 20 V roku 

1441 lekárovi (medicus) za vyliečenie Anselma (Anshelmus) Pellifica dalo mesto 200 

den., v roku 1449 majstrovi menom Beneschen za medicínu – liek až 8 fl., v roku 1503 

lekárovi za službu kráľovi 1 fl. a na jeho pohostenie 25 den. 21 Okolo roku 1514 sa cena 

nešpecifikovaných liekov pohybovala od 0,5 fl. Za ošetrenie zlomenej nohy dal Prešov 

košickému lekárovi v roku 1525 až 10 fl., v ktorých boli zahrnuté výdavky na cestu 

a prevoz. 

Okrem obyvateľov miest postihovali choroby a zranenia aj statok, čo je doložené aj 

v Prešove. U (chromého) koňa mohlo mesto za starostlivosť zaplatiť aj kováčovi, napríklad 

v roku 1526 v sume 1 fl. a vyskytli sa položky na lieky – medicínu pre koňa, ktoré 

sa v 16. storočí pohybovali na sume 3 až 20 den. 22 

V areáli dnešného Gréckokatolíckeho biskupstva sa v stredoveku nachádzal Kostol 

sv. Panny Márie, nazývaný aj špitálsky kostol (Ecclesia Beate Virginis, ecclesia hospitalensis). 

Bol postavený okolo roku 1429 na mieste kaplnky stojacej pri mestskom špitáli 

a po mene známy správca, resp. kostolník (vitricus) kostola Juraj bol doložený k roku 

16 MERTANOVÁ, Štefánia: Ius tavernicale. Štúdie o procese formovania práva taverníckych 

miest v etapách vývoja taverníckeho súdu v Uhorsku 15. – 17. stor. Bratislava : Veda, 1985, 

s. 58. 

17 Za šírenie živelných chorôb mohli podľa dobových predstáv hviezdy, chudoba, hlad a (zlí) 

ľudia. Na ochranu sa používali amulety, prstene, kamene, pila sa prevarená voda a odvar 

z bylín. V českých krajinách sa šaty po more nespaľovali, ale obliekali sa naďalej. Opatreniami 

na predchádzanie chorôb bolo kúpanie, púšťanie žilou (aspoň dvakrát ročne), spravidla na 

ramene, alebo na mieste kde sa človek sťažoval na bolesť. WINTER, Zikmund: Zlatá doba 

měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 249. 

18 ŠA PO, MMP – LL, sign. 1020 (list z Bardejova, 22. 6. 1520), 1127/a (rok 1523). 

19 Lekári, lekárnici boli oslobodení od všetkých poplatkov (mýto, mostné, tridsiatok a clo), za 

čo mali zadarmo ošetriť všetkých chudobných a poskytnúť im lieky. Dejiny Bratislavy. Zost. 

Darina Lehotská, Ján Pleva. Bratislava : Obzor, 1966, s. 125. Mestský lekár bol označený ako 

chirurgus, physicus. 

20 V roku 1567 vyšlo nariadenie, podľa ktorého bolo každé mesto povinné vydržiavať učeného 

lekára s ročným platom 100 zlatých. BODNÁROVÁ: Milica: Slasti a starosti prešovských 

mešťanov. In: História, roč. 4, 2004, č. 5-6, s. 9. 

21 Štátny archív Prešov, Fond Magistrát mesta Prešov – Knihy (ďalej ako ŠA PO, MMP – K), 

sign. 2682, 2678. 

22 ŠA PO, MMP – K, sign. 2681, 2676 (v roku 1518:...super certis medicane(nti)bus equi infirmi 

d. 12; v roku 1520: ...pro medicaminibus equis civ. ...20 den.), 2678 (v roku 1502: ...pro alumine 

equo Civitatis pro medicina 3 den.). 

55


1430. 23 V jeho susedstve sa nachádzal aj chudobinec. 24 Pôsobnosť kostola bola spojená 

práve s mestským špitálom a s pomocou chudobným. 25 V kostole sa združovalo aj doteraz 

bližšie nešpecifikované Bratstvo Panny Márie, no Panna Mária sa ako patrónka 

cechu a iných bratstiev vyskytla v skúmanom období niekoľkokrát a s oltárom vo viacerých 

sakrálnych objektoch. 26 

Mesto Prešov vyvíjalo aj charitatívnu činnosť, ktorú inak vykonávala cirkev a jednotliví 

mešťania formou testamentárnych odkazov. Najbežnejším zvykom prešovských mešťanov 

bolo zabezpečiť konanie bohoslužobných obradov – odslúženie omší po smrti zostavovateľa 

poslednej vôle. So špitálom súviseli aj odkazy potravín či iných prostriedkov 

pre chudobných spoluobyvateľov mesta. Zvláštnosťou však bolo odkazovanie urobenia 

– „pripravenia stolov,“ t. j. najskôr nakŕmenia mestskej chudoby. 27 Mesto však podporovalo 

špitál a chudobných spoluobyvateľov, vdovy i siroty zbierkami, potravinami a odev- 

23 ŠA PO, MMP – K, sign. 2677 (...consors parvi Georgii condam vitrici ecclesiae beate virginis 

legavit...). 

24 Údaje o výstavbe k roku 1429 uvádza Béla Iványi a po ňom Dejiny Prešova 1. Ed. Imrich 

Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 223. V 17. storočí patril kostol 

slovenskému obyvateľstvu a v roku 1686 ho dostal rád minoritov. URBANOVÁ, Norma: Prešov: 

Pamiatková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, s. 65; MENCL, Václav: Středověká 

města na Slovensku. Bratislava : Učená Spoločnosť Šafárikova, 1938, s. 100. 

25 Kostolu boli odkazované hlavne financie na stavbu, údržbu, ale aj na jeho vybavenie, tabule 

– tabuľové maľby Panny Márie, napríklad v rokoch 1502 – 1506. ŠA PO, MMP – LL, sign. 

399, 689, 707, 719, 728, 974. 

26 V spojení s Bratstvom (blahoslavenej) Panny Márie sa vyskytli položky najmä finančného 

charakteru, určené pre nemocnicu (in hospitale) či špitálsky kostol (ad ecclesia Hospitalensi). 

Prispelo naň mesto, napríklad v roku 1506 sumou 2 fl. na oltár. ŠA PO, MMP – LL, sign. 399, 

670, 696. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. Bratstvo ševcov – obuvníkov (fraternitas sutorum, 

fraternitas sutorum alias Beate/gloriose/dive Virginis, bruderschaft der junckfraw) malo za 

patrónku Pannu Máriu a bolo združené okolo jej oltára vo farskom kostole sv. Mikuláša. ŠA 

PO, MMP – LL, sign. 707 (...ad altare M. Virginis in ecclesia parochialis...), 399, 863, 992. 

Odkazy na tabuľovú maľbu Panny Márie sa vyskytli aj bez lokácie kostola. ŠA PO, MMP 

– LL, sign. 393 (v roku 1474: ...in dy Kirche czw unszer liben frawen bilde...). Ojedinelo bol 

testamentárny odkaz určený ako cechu, napríklad v rokoch 1479, 1486 a 1502. ŠA PO, MMP 

– LL, sign. 399, 438, 492 (testátorka však používa pojem cechy aj pre iné bratstvá, nevynímajúc 

Bratstvo Božieho tela), 689. Štatúty cechu obuvníkov sú z roku 1511. Oltár či Bratstvo 

Panny Márie sa malo nachádzať aj v kláštore (claustrum, Cluster), ale i v Kostole sv. Leonarda. 

ŠA PO, MMP – LL, sign. 399, 524, 696, 1000. ŠA PO, MMP – LL, sign. 577a (v roku 1498: 

...czv dem Altare vnseser liben ffraw...). 

27 ŠA PO, MMP – LL, sign. 529 (v roku 1492: ...Item legavit ut ad duas mensas pauperes vocat et 

eos reficiat.). Podobne v Košiciach AMK, MMK – K, sign. H III./2 pur 2. (v roku 1472: ..eyn 

tag Armelewte .. czu eynen Tysche). Rovnako sa vyskytli odkazy urobenia stolov – nakŕmenia 

chudobných v iných mestách v cudzine, napr. v Prahe. Napríklad v testamente z roku 1508 

sa určovalo robenie týždenne dva stoly po dobu päť rokov, za každým stolom malo sedieť po 

dvanásť osôb. WINTER, Zikmund: Kulturní obraz českých měst : Život veřejný v XV. a XVI. 

věku. Díl II. V Praze : Matice česká, 1892, s. 117. 

56



mi, ale aj v podobe finančných úľav, najmä pri požiaroch. Finančnú pomoc (subsidium) 

a podporu mesto poskytlo obyvateľom, respektíve aj svojim zamestnancom napríklad 

v čase svadby či pohrebu, v chudobe a chorobe – najmä financiami a potravinami. 28 

Jednu z foriem organizovanej zdravotnej starostlivosti v Prešove predstavoval špitál 

(hospital) popri možných kláštorných útulkoch. 29 Najstaršie doložené údaje o špitáli sú 

v daňovom registri z roku 1428 (výnimočne aj s vyrubenou daňovou kvótou), 30 inak sa 

v podstate jeho budova (možno aj majetok) nezdaňovala 31 a v daňových registroch nebýval 

ani uvádzaný. Špitál sa podľa písomných prameňov lokalizoval na tzv. Maďarskú 

ulicu (Platea Hungarorum, Quartale Hunarorum) či na Fossatu – tzv. Ulicu pri hradbách, 

ako plne funkčný, a preto nemožno vylúčiť, že existoval už skôr. Nachádzal sa teda na 

južnom okraji mesta, resp. stál pôvodne za mestskými hradbami (ako tomu bolo aj 

v iných lokalitách, napr. aj v Košiciach), čo bolo výhodné v prípade epidémie a pri separovaní 

nakazených. Až po rozšírení hradieb Prešova (v 2. polovici 15. storočia) sa dostal 

do areálu mesta. 

Špitál bol zriadený a podporovaný mestom. 32 Vyskytuje sa priebežne v mestských 

účtoch, 33 kde sa naň a osadenstvo prispievalo spravidla finančne. 34 Na špitál sa pamätalo 

aj v testamentoch; napr. už v roku 1447 u Kataríny Blumen, ktorá na špitálsky kostol 

a zabezpečenie obživy chudobným odkázala časť svojho majetku – výnosy z dolného 

mlyna. 35 Špitál teda vykonával charitatívnu činnosť a bol spojený s chudobincom, na čo 

28 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682 (v roku 1445: ...Item solvimus pro panibus Nuncio Ladislao in 

infirmitate d.10), 2678 (v roku 1517: ...civitatis famulo in subsidium tempore decimarum 25 

den.; ...Petro dyak pro subsidio 12 den.). 

29 Hospital bol odvodený od slova hospes – hosť. Predstavoval skôr chudobinec nemocničného 

typu, ktorý poskytoval prechodný útulok aj pocestným. RIPPA, Blažej Konštantín: K histórii 

medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956, s. 12. 

30 Daňový register z roku 1428 obsahuje zápis o špitáli v dvoch štvrtiach, a to v štvrti Mateja 

richtára, ktorý je preškrtnutý a v Maďarskej štvrti (s daňou 1 marca 2 nesik 3 gebert). ŠA PO, 

MMP – LL, sign. 147. ŠA PO, MMP – K, sign. 2677. Pre porovnanie bol v Levoči v roku 1416 

založený dobročinný spolok, ktorý mal podporovať chudobných a špitál. Podobne tomu bolo 

v Bardejove. Mesto platilo špitál, vydržiavalo preň kaplána, lekára i lekárnika. RIPPA, Blažej 

Konštantín: K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava : SAV, 1956, s. 13-14. 

31 Špitály neplatili dane ani cirkevné poplatky z nehnuteľností a darov. BOKESOVÁ-UHERO- 

VÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 23. V daňových registroch 

Prešova sa vyskytovali aj mená zamestnaneckého charakteru – špitálnik. Napríklad 

v rokoch 1510 – 1511 to bol Štefan (Isthvan Spital) a nebola mu vyrubená daň. ŠA PO, MMP 

– LL, sign. 147, 297. ŠA PO, MMP – K, sign. 2675. 

32 Mesto si viedlo aj registre dlhov, napríklad v roku 1449 sa takto evidovalo splatenie 5 fl. špitálu. 

V roku 1451 boli výdavky mesta najmä na stavbu novej veže a špitálu 304,5 červených 

fl., 794 fl. a 82,5 den. ŠA PO, MMP – LL, sign. 253, 267/b. 

33 ŠA PO, MMP – LL, sign. 153. ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. 

34 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682 (v roku 1446: ...pauperibus ad hospitale ...100 den.). Rovnako 

tomu bolo aj v 16. storočí. V roku 1503 dalo mesto chudobným do špitála napríklad sud piva 

za 75 den. alebo chlieb a ryby za 33 den. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678, 2676. 

35 ŠA PO, MMP – LL, sign. 240. 

57


poukazujú aj ďalšie testamentárne odkazy, najmä v podobe financií, odevov, potravín, 

ale aj pôdy a látok na zaodetie. 36 Odkazovali sa mu rôzne položky aj na konkrétne účely, 

napríklad v roku 1504 suma 1 fl. určená na zvon do špitála, v rokoch 1519 – 1520 na 

strechu a jej renováciu. 37 Chudobní a chorí sa zvykli modlievať za blaho svojich dobrodincov. 

Špitál stál pri Kostole Panny Márie, čím doň plynuli ďalšie príležitostné príjmy 

z omší, ofier, almužien a podobne. 38 V roku 1486 sú doložené na stavbu špitála, resp. 

kostola sklenené okná a zvýšene výdavky sú aj k rokom 1485 – 1486 a k roku 1501, kedy 

sa objekty rozširovali. 39 Nezachovali sa však písomnosti týkajúce sa vybavenia priestorov, 

prípadne informácie o dostatočnom počte lôžok, či klientov špitála. 40 Udržiavanie 

a prevádzkovanie špitála bolo finančne náročné a počet prijatých osôb mohol závisieť od 

jeho príjmov. V rámci špitálskeho areálu bola osobitná miestnosť pre chudobných 41 a nie 

je vylúčené, že časť obživy si zabezpečovali aj žobraním. Špitál i kostol nadobudli majetky 

a výnosy aj v okolitých obciach, napríklad v Gregorovciach v rokoch 1501 a 1506 

od dverníka, župana Mojžiša (Moyses) Buzlaya, ktorý ich venoval na vydržiavanie špi- 

36 ŠA PO, MMP – LL, sign. 399 (...pauperibus ad hospitale legat 1 iugerum semiatum...), 588 

(Item pauperibus in hospitali degentibus alias octo capecias frugum hyemalium....similiter 

unam vacam...), 697 (Item in hospitale reedificare stubam pauperum ut possint pauperes in 

ipso balneari..), 758 (...duos saccos cum farina legavit pro pauperibus pistandum ad usum 

pauperum), 827 (Duo stamina panni pro vestitu pauperum hominum expedivit...). 

37 ŠA PO, MMP – LL, sign. 1000, 1024. ŠA PO, MMP – K, sign. 2676, 2678. V Bardejove sa 

testamentárne odkazovali chudobným a do špitálskeho kostola financie, odev a potraviny (napríklad 

slanina a syr). ŠA PO – Pob. Bard, MMB – M, sign. 3050. 

38 ŠA PO, MMP – LL, sign. 799 (...dem Herrn Merten im spital dasz her mess lesen szal...), 863 

(...ad structuram ecclesie hospitalensi legavit 20 fl.), 867 (Ad hospitale pro fabrica ecclesie 

hius deputavit 1 fl. 25 den.). 

39 ŠA PO, MMP – LL, sign. 492/a (Item dy stangin czu glasfenstern und was dor czu gehoret.). 

ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 

40 Pre porovnanie mala Banská Bystrica v polovici 16. storočia okolo 2700 obyvateľov a v privilégiu 

Ľudovíta II. z roku 1524 bol stanovený počet opatrovaných na 24 osôb v budove špitála. 

SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 

1986, č. 1, s. 65. Podľa Jozefa Sotáka bol prešovský špitál v tzv. maďarsko-uhorskej(!) štvrti 

pod vedením rádu minoritov. Do nemocnice boli prijímaní ôsmi až dvanásti chudobní pacienti. 

Rádovým bratom pomáhali laici – špitálmajsti. Bližšie Sedemdesiatka prešovskej nemocnice 

1935 – 2005. Zost. Peter Biroš. Prešov : Express Print, 2004, s. 8. Publikácia obsahuje 

viacero dezinformácií. Číselný údaj bol zrejme prevzatý od Bokesovej, podľa ktorej sa počet 

prijatých osôb zvykol určovať už v zakladacej listine. Priemerne to bolo osem až dvanásť 

ľudí. V Trnave sa v polovici 16. storočia v špitáli zabezpečoval pobyt a ošatenie dvanástim 

osobám a tento stav sa udržiaval do 18. storočia. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny 

zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 23, 25. Podobne Stibor zo Stiboríc založil 

v Skalici špitál sv. Alžbety pre dvanástich bedárov. DVOŘAKOVÁ, Daniela: Rytier a jeho 

kráľ. Budmerice : Rak, 2003, s. 320. V 15. storočí bolo v Starom a Novom Meste pražskom 

šesť špitálov. PETRÁŇ, Josef: Dějiny hmotné kultury I. (2). Praha : SPN, 1985, s. 540. 

41 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1501:...muratoribus celarii sub stuba pauperum 110 

den.). 

58



tála. 42 V novoveku bol špitál stále plne funkčný a dobre zabezpečený dotáciami mestskej 

rady, milodarmi, či z poddanských majetkov. 43 

Správu špitála mal na starosti tzv. špitálnik, ktorým býval muž najskôr z radov kléru. 

44 Napríklad v roku 1494 zastával túto funkciu Martin, zvaný hospitalensis, v roku 

1498 Marek hospitalensis, v roku 1502 Martin označovaný ako špitálnik alebo farár, ale 

aj nový špitálnik Baltazár, ktorý bol na tomto poste evidovaný aj v roku 1506. V rokoch 

1509 – 1511 bol špitálnikom Martin hospitalensis, ktorý bol aj častým prizvaným svedkom 

pri uzatváraní posledných vôli. 45 

O leprosáriu (leprosárium – nemocnica pre malomocných) v Prešove správy nie sú, 

hoci niektorí historici ho vo svojich prácach evidujú. 46 Nachádzalo sa však v okolitých 

mestách, napríklad okrem mestského špitála sv. Ducha je leprosórium sv. Leonarda doložené 

v Bardejove za hradbami mesta. 47 

42 ŠA PO, MMP – LL, sign. 659/a (...dedimus omnes proventus ordinarios census et omnia 

victualia et etiam servitia illorum nostrorum jobagionum quos in Gergellaka habemus ad 

hospitale quod est in civitate Eperyes vel extra muros civitatis...), 659 (...dedimus omnes proventus 

possesionis nostre Gergellka vocate ad hospitale quod est in medio vestri...), 730, 734. 

Vovedenie do vlastníctva majetku v Gregorovciach v roku 1506 vykonala Spišská kapitula 

na príkaz Vladislava II. Uvádzal sa dar šľachtica Mojžiša (Moysis Bwzlay de Gergellaka), 

ale aj jeho brata Mikuláša z Bucľoviam. Predstaveným prešovského špitála (rector hospitalis) 

bol magister Baltazár (Balthasar). Iným príkladom je donácia pre mestský špitál z roku 

1522 v dedine Šalgovik/Šalgov (Salgo) a vovedenie do vlastníctva bolo vykonané na základe 

mandátu Maximiliána II. Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Spišskej Kapitule 

– Spišskom Podhradí. Hodnoverné miesto Spišská kapitula, Scrinium 4, fasciculus 1, numero 

20. (Introductoria comit. Šariš); Scrinium 4, fasciculus 11, numero 7.; Scrinium 4, fasciculus 

11, numero 2a. V roku 1506 dalo mesto špitálskému kostolu vo veci vovedenia do majetku 

v Gregorovciach 24 fl. a 53,5 den. a za hodvábny pás (asi na ochranu) k písomnosti ešte 

18 den. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 

43 V 16. storočí mal špitál poddanské majetky v Gregorovciach, Kojaticiach a v Šalgove. BOD- 

NÁROVÁ, Milica: Kultúra života mešťanov Pentapolitany v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, 

roč. 39, 2004, č. 2, s. 118. 

44 Správou špitála mohol byť poverený niekto z mestskej rady, farár alebo príslušník niektorej 

rehole, ktorá vykonávala ošetrovateľské a liečiteľské práce. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: 

Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 23. Účty špiláta (výdavky aj 

strava) sú známe z roku 1567. Neskôr – v roku 1572 bol špitál spojený s chudobincom. BOD- 

NÁROVÁ, Milica: Slasti a starosti prešovských mešťanov. In: História, roč. 4, 2004, č. 5-6, 

s. 9-10. 

45 ŠA PO, MMP – LL, sign. 566 (...hospitalarius et rector ecclesie beate Marie Virginis), 561, 

626, 678, 678/a, 734 (Balthasarus, rector hospitalis beate Marie virginis...), 802, 822, 832. ŠA 

PO, MMP – K, sign. 2678. V roku 1507 sa spomína ale Martin Pellifex (ako patron ecclesie 

hospitalensis). ŠA PO, MMP – LL, sign. 751. 

46 Malomocenstvo – lepru doniesli účastníci križiackych výprav. Absenciu leprozória v Prešove 

a Košiciach uvádza aj BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov Pentapolitany 

v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 119. Jozef Soták uvádza, 

že leprosálium sa nachádzalo v Prešove a ďalšie boli v Levoči a Bardejove. Sedemdesiatka 

prešovskej nemocnice 1935 – 2005. Zost. Peter Biroš. Prešov : Express Print, 2004, s. 8. Nor- 

59


Mestské – verejné kúpele a charitatívna činnosť 

Predstavy o stredovekej hygiene bývajú dosť skreslené a negatívne. 48 Otázka osobnej 

hygieny stredovekého obyvateľa mesta bola úzko spojená so záujmom o verejnú hygienu 

v kúpeľoch, 49 ktoré zabezpečovali jeho telesnú očistu. Prvýkrát sa v Prešove spomína 

kúpeľ v testamente Mikuláša Stiera (zvaného aj Thurkutus), správcu Kostola sv. Mikuláša 

z roku 1389. 50 Ďalšia zmienka o existencii kúpeľa v meste je z roku 1424, kedy sa 

spomínal spolu s budovou nemocnice i chudobinca. 51 

Mestské kúpele boli osadené spravidla pri bránach, najmä hradbách, aby sa použitá 

voda mohla odvádzať do mestskej priekopy, teda von z mesta. V Prešove boli kúpele 

lokalizované pri špitáli na vtedajšej „Maďarskej ulici.“ V druhej polovici 15. storočia 

(mestské) kúpele 52 lokalizujú daňové registre na susedné Fossatum (Ulica pri hradbách, 

v južnej – juhozápadnej časti mesta) a budovu špitála do Maďarskej ulice. 53 Mestské kúpele 

boli už v roku 1429 plne funkčné a zrejme na kvalitnej úrovni, keďže mesto zaplatilo 

kúpeľníkovi Erasmovi za kúpeľ pre služobníkov kráľa 28 den. 54 Mesto platilo kúpeľ aj 

ma Urbanová pri nákrese stavebno-historickom popise Prešova uvádza pod č. 18. cestu do 

nemocnice pre malomocných, a to na západnej strane od mesta. Myslí tým asi Kostol sv. 

Leonarda alebo sv. Ladislava. Bližšie BURIAN, Dušan a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného 

umenia. Bratislava : Slovenská národná galéria, Vydavateľstvo Slovart s.r.o., 2003, 

s. 279. Belo Klein -Tesnoskalský uvádzal liečenie malomocných (v 14. storočí) pri Kostole 

sv. Ladislava (odvoláva sa na Jozefa Hörka) a lokalizoval ho do blízkeho susedstva rybníka, 

ktorý bol južne od nižného mlyna. KLEIN-TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta 

Prešov. 1. Prešov 1934, s. 109, 110. 

47 ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 3050. ŠA PO, pob. Bard., MMB – K, sign. 1649 (pôvodná 

sign. 524). Odkazy pochádzajú z testamentov. Podobne špitál pre malomocných – leprosórium 

zasvätený sv. „Lenhartovi,“ datovaný v dokumentoch k roku 1429 spomína SEDLÁK, 

Imrich: 60 rokov Šarišského múzea v Bardejove. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 

1967, s. 184. 

48 V západnej Európe sú doložené dokrášľovacie prostriedky – maste, krémy (sadlo, olivový 

olej, mandľové mlieko), pleťové vody, farby na vlasy a parfumy (muškát). PERNOUDOVÁ, 

Regine: Žena v době katedrál. Praha : Vyšehrad, 2002, s. 80. 

49 Pre porovnanie kúpele sa spomínajú v Sabinove Miloslavou Bodnárovou k roku 1481. Dejiny 

Sabinova. Ed. Peter Kónya. Sabinov : Mestský úrad, 2000, s. 114. 


51 Dejiny Prešova 1. Ed. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 224. 

Podľa Miloslavy Bodnárovej bol mestský kúpeľ v roku 1424 kamenný s oknami a figuroval 

ako bahenné kúpele a sauna. BODNÁROVÁ, Milica: Slasti a starosti prešovských mešťanov. 

In: História, roč. 4, 2004, č. 5-6, s. 10. 

52 V dobových dokumentoch označované spravidla ako „balneum, balnea stuba civitatis, balneum 

publicum.“ 

53 ŠA PO, MMP – LL, sign. 297, 373, 476. Boli teda približne v miestach dnešného areálu Gréckokatolíckeho 

biskupstva. 


60



svojim zamestnancom a príležitostne i remeselníkom pracujúcim v jeho réžii, napríklad 

v roku 1497 zaplatilo za kúpeľ tesárov 12 den. 55 Mestské účty – výdavky smerovali aj 

na stavbu a údržbu kúpeľov, 56 napríklad v roku 1441, kedy mesto popri kúpeľoch podporovalo 

špitál a chudobinec. V rokoch 1445 – 1446 za kúpeľníka Jána (Johannnes) boli 

mestom určené vyššie položky na stavbu, podlahu a zariadenie kúpeľov a v roku 1447 

na sklenené okná s vitrážou. 57 Výstavba kúpeľa pokračovala v roku 1448, výraznejšie 

okolo roku 1450, keď sa zachoval i zlomok účtov týkajúcich sa výstavby kúpeľnej izby 58 

a v rokoch 1451, 1454 – 1485. Okrem špeciálnych registrov na stavebné účely mesto dotovalo 

kúpele finančne, napríklad v roku 1450 platilo za pec/kachle 100 den., za cínový 

hrniec/kotol 1 fl., o rok za kotol 11 fl., v rokoch 1464 a 1466 prispelo na trámy – dosky 

(možno na drevenú podlahu – dylen). 59 V roku 1486 sa v účtoch mesta spomínajú popri 

bežných výdavkoch na ovos, klince, výrobné nástroje aj sklenené okná, 60 v roku 1499 

sud – kaďa pre kúpele za 27 denárov. a v roku 1504 koryto za 25 denárov. Mesto dbalo 

o kvalitu a čistotu kúpeľných interiérov, napríklad v roku 1523 zaplatilo za bielenie kúpeľnej 

izby. 61 

Kúpanie v stredoveku bolo všeobecným zvykom pre všetky spoločenské vrstvy, pričom 

kúpele poskytovali aj zdravotnícke služby a zákroky, keďže kúpeľníci ako i ránhojiči 

zabezpečovali hygienu, telesnú vôňu, celkové skrášľovanie a úpravu návštevníkov. 62 

Pôvodne sa kúpavali ženy i muži spoločne, od 16. storočia oddelene. 63 Okrem klasického 

55 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 

56 V Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici a v Banskej Štiavnici sa kúpele budovali v 14. storočí 

z mestských finančných prostriedkov. Mesto dalo kúpele súkromným osobám do prenájmu, 

ktorí sa za určitý podiel z výnosu starali o ich prevádzku a údržbu. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, 

Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 15. 

57 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682 (v roku 1447: ...pictori de fenestris vitreis in Balneo 1 fl. auri). 

Stavba chudobinca a špitálu sa spomína aj k roku 1424. Dejiny Prešova I. Ed. Imrich Sedlák. 

Košice : Východoslovenské múzeum, 1965, s. 223-224. 

58 ŠA PO, MMP – LL, sign. 245/a (v roku 1448:...Item civitas recepit pro edificatione balnei et 

domus pedelli...), 256/a, 267/b (v roku 1451: ...zymmer lewten...), 510/a. 

59 ŠA PO, MMP – LL, sign. 339, 349 (...Cristan mulner vor dylin czu den Badsube 1 fl.). ŠA PO, 

MMP – K, sign. 2682. 

60 ŠA PO, MMP – LL, sign. 492/a. 

61 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1503: ..Nicolao Schewenflegel...stratifivcan(do) Balneum 

16 den.), 2676 (v roku 1523: ...pro lignis et dealbatorio stube in Bal(neum) d. 17). 

62 Kúpanie je napríklad u Židov náboženským predpisom a zmyslom telesnej očisty je aj pozbavenie 

tela duchovných nečistôt. Kúpeľníctvo sa za remeslo pokladalo od 15. storočia 

a postupne sa vytvárali cechy, napríklad v Bratislave v roku 1540 pre kúpeľníkov, holičov 

a ránhojičov. Kúpanie sa v spoločnosti považovalo za profylaxiu proti malomocenstvu a iným 

infekčným chorobám. 

63 V kúpeľoch mohli poskytovať aj masáže. V Košiciach boli v 14. storočí dva špitále. BOKE- 

SOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 15, 

23. Bližšie o kozmetickej starostlivosti aj PETRÁŇ, Josef: Dějiny hmotné kultury I. (2). Praha 

: SPN, 1985, s. 895. 

61


očistného kúpeľa v drevenej kadi (doložené napríklad na oltári sv. Alžbety v Košiciach) 

poznali i parný kúpeľ. 64 Kúpele mohli mať aj saunu, drevené kade, kde sa voda ohrievala 

v kotloch. Súčasťou očisty bolo aj pohostenie, ako uvádza aj domáca literatúra, vychádzajúca 

najskôr zo zachovanej dobovej ikonografie, kódexovej a knižnej sbisby – v podobe 

iluminácií a drevorezov. Kúpanie bolo zrejme finančne nákladné. V akých intervaloch 

sa opakovalo, je doložiteľné iba pri niektorých spoločenských stavoch. V dobových, 

nie však prešovských cechových artikulach sa napríklad uvádza, že tovariši mali absolvovať 

kúpeľ raz za dva týždne. 65 Odborná slovenská literatúra predpokladá v meštianskych 

rodinách vyhľadávanie hygienického kúpeľa aspoň raz do týždňa, 66 realizovaného 

doma či vo verejných – mestských kúpeľoch. Skúmané dobové písomné pramene však 

neobsahujú zmienky o praktizovaní a intervaloch kúpania sa v súkromných priestoroch, 

v domácnostiach Prešovčanov v takom rozsahu, aby sa prakticky mohli dané poznatky 

komparovať s faktografiou západoeurópskej či maďarskej historiografie, a teda predstava 

dobovej hygieny zostáva v istých tematických okruhoch otvorená, často len dedukovaná, 

čo však môžu spresniť údaje z novovekého materiálu. 

Na chudobných a chorých spoluobyvateľov mesta sa pamätalo aj v posledných 

vôľach. Častým testamentárnym odkazom Prešovčanov bolo určenie finančných položiek 

na „urobenie kúpeľa – zádušného kúpeľa“ (balneum animarum, selbaden), 67 t. j. zabezpečenie 

riadneho kúpeľa v mestských kúpeľoch. Na oplátku sa chorí a chudobní mali 

64 Financovanie kúpeľov bolo dosť náročné. Budova bola spravidla kamenná s viacerými miestnosťami, 

s rôznymi kaďami, aj na zohrievanie vody. Mohli tam byť zamestnané pomocné sily 

a ženy, čo bolo v iných remeslách neprípustné. Kúpele podľa viacerých historikov mohli byť 

klasické vaňové či parné. Podľa účtov Prešova z roku 1535 bol kúpeľ kamenný so sklenenými 

oknami. BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov Pentapolitany v 16. storočí. In: 

Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 118. V špitály sa maľba stien vzhľadom na účelové 

zameranie interiéru zrejme nevyžadovala z hygienických dôvodov, z estetického hľadiska 

to však bolo možné. V roku 1644 dal prešovský lekár a lekárnik Ján Weber (1612 – 1648) pre 

mor a syfilis dočasne kúpele zavrieť. Parné kúpele v spise „Amuletum“ zakazoval pre množstvo 

infekcií. 

65 Podľa nemenovaných cechových štatútov predpokladá Ľudmila Nemeskürthyová, že kúpanie 

bolo finančne nákladné a tovariši ho dostávali okrem mzdy, povinne raz za dva týždne, 

v sobotu po večerných vešperách. NEMESKÜRTHYOVÁ, Ľudmila: Mestské kúpeľníctvo 

za feudalizmu. In: Pamiatky a múzeá, 2001, č. 1, s. 9. Podľa Josefa Petráňa cechové artikuly 

v Čechách zaručovali tovarišom návštevu kúpeľov raz týždenne alebo aspoň raz za mesiac 

v určitý deň, vtedy im majstri prispeli na pivo po kúpeli. PETRÁŇ, Josef: Dějiny hmotné 

kultury I. (2). Praha : SPN, 1985, s. 537. 

66 BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, 

s. 15. 

67 Termín evokuje synonymum vykonania zádušných omší – o kúpeľ spojený s kultom mŕtvych 

(ako symbolikou očistca). V skutočnosti išlo o riadny kúpeľ v mestských kúpeľoch. ŠA PO, 

MMP – LL, sign. 393, 529, 591, 701, 991. Archív mesta Košice, Fond Magistrát mesta Košice 

– Knihy (ďalej ako MK, MMK – K), sign. H III./2 pur 2. (rok 1475: ...czeit vier Selbath). 

68 Zikmund Winter vidí rovnako pod termínom „zádušní lázně“ naozajstný kúpeľ, topený zadarmo 

pre chudobných a chorých. Mali sa pre nich robiť spravidla dva až štyrikrát do roka 

62



za testátorov modliť. 68 Poručitelia priemerne na jeden zádušný kúpeľ odkazovali peniaze 

spravidla v sume 1 – 2 fl., ale najčastejšie ich vykonanie bolo uvedené všeobecne, bez 

určenia príslušnej položky alebo vykonávateľov, ktorými bývali zväčša rodinní príslušníci 

testátorov. 

Postavenie kúpeľníka bolo zakotvené čiastočne aj pri právnych úkonoch, v ktorých 

sa napríklad jeho svedectvo podľa tavernikálneho práva vyžadovalo pri obhliadke rán 

spôsobených bitkou. 69 Kúpeľníkom mohol byť človek domáceho pôvodu, ale do služieb 

sa ponúkali i cudzinci, 70 respektíve obyvatelia iných miest. Tak tomu bolo aj v Prešove, 

kde možno z časti rekonštruovať mená a pôsobenie jednotlivých kúpeľníkov. Najstarším 

a po mene doloženým kúpeľníkom bol Erasmus v roku 1429. 71 Mestské kúpele mesto 

prenajímalo kúpeľníkovi na jeden rok za poplatok 72 a mestské účty vykazujú i príjmy 

od kúpeľníka z dane (census balnee stube). Napríklad v roku 1498 bol kúpeľníkom majster 

Lasselnn (platil za prevádzkovanie kúpeľov 7 fl.) a v roku 1499 majster Ján (Jones 

balneator so sumou 10 fl. a 80 den.). V účtoch mesta sa uvádzal i výdavok spojený 

s dovezením nového balneatora zo Sabinova, ktorým mohol byť od roku 1500 Anton 

(platil nízku sumu 61 den.) Známy po mene bol až kúpeľník majster Juraj v roku 1503 

(Georgius, platil 7 fl.). Celkový ročný poplatok za prevádzkovanie mestských kúpeľov 

sa však pohyboval na inej sume, ktorá sa nemusela vyplatiť naraz, ale aj v rámci „budúcoročných 

príjmov“ mesta z dodatočne vyplatených dlhov a podlžností. V roku 1505 

bol týmto spôsobom evidovaný majster Lukáš (Lucas so sumou 2 fl. a 29 den.), pričom 

v účtoch mesta sa uvádzal aj nový kúpeľník Jakub (balneator Jacobus). Začiatkom 16. 

storočia bol ročný poplatok mestu za prenájom kúpeľov 10 fl. Napríklad v rokoch 1509 

– 1521 pôsobil v meste kúpeľník majster Bernhard (Berenhardus), ktorý v roku 1509 

zaplatil za ročné prevádzkovanie sumu 10 fl., v roku 1510 – 6 fl., v roku 1513 – 9 fl., v roku 

1520 – 7,5 fl. (vo vyrovnaní dlhov mestu ešte 2,5 fl.) a v roku 1521 – 10 fl. V rokoch 

1522 – 1523(?), keďže jeho meno je škrtnuté, pôsobil v Prešove majster Ján (Johannes), 

ktorý ročne platil za prevádzkovanie kúpeľov rovnaký poplatok 10 fl. V roku 1524 je 

uvedený ako kúpeľník majster Bernhart so sumou 10 fl. a v roku 1525 majster Ján, ktorý 

za štvrťrok prevádzkovania dal mestu sumu 2,5 fl. (čo by ročne robilo 10 fl.), potom už 

nezaplatil, lebo bol oslobodený pre požiar. Kvôli požiaru mesto nemalo príjmy z kúpeľa 

ani v rokoch 1526 a 1527. 73 

Postavenie, majetkový status a domácnosť kúpeľníkov sú ťažko rekonštruovateľné 

pre nedostatok archívneho materiálu. Napríklad kúpeľníkom v meste bol podľa mena 

s poskytnutím občerstvenia (chlieb a pivo). Na tento účel sa pamätalo aj v pražských testamentoch 

(financie, inventár domácností). WINTER, Zikmund: Kulturní obraz českých měst : 

Život veřejný v XV. a XVI. věku. Díl II. V Praze : Matice česká, 1892, s. 116-117. 

69 ŠA PO, MMP – LL, sign. 2677 (Tavernicalbuch). 

70 Záujem o miesto kúpeľníka bolo zrejme atraktívnejšie v Bardejove, kde svoje služby ponúkal 

v roku 1446 aj Johannes Magyerlin z Přemyslu. ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 867. 


72 Podobne HOFFMAN, František: České město ve středověku. Praha : Panorama, 1992, s. 173. 

73 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678, 2676. 

63


aj Ladislav (Ladislaus balneator), po ktorého manželke – už ako vdove Barbore, sa zachoval 

testament z roku 1509. 74 Pochovať sa dala pri farskom kostole (za 1 fl.), pričom 

pamätala finančnými odkazmi na Bratstvo Božieho tela, Bratstvo obuvníkov, oltár sv. 

Kataríny a oltár Márie Magdalény i na farský kostol sumami 1 až 12 fl. Po 1 fl. sa malo 

dať spovedníkovi Jurajovi (zo Sabinova) a svedkovi testamentu Martinovi špitálnikovi. 

Uvedené sumy sa mali vyplatiť po predaji jej domu, ktorého cenu odhadla približne na 

13 fl. V prípade, že by sa nejaké peniaze po predaji domu zvýšili, mali sa rozdeliť na 

dve rovnaké polovice a dať na oltár sv. Anny a tabuľu sv. Leonarda. Spálňový inventár 

– dve periny s obliečkami, ležadlo, vankúš, dve prestieradlá a dva obrusy odkázala žene 

menom Dorota Mensatrix. Mažiar, tri (vínové) kanvice (v objeme pinta, media, quartale), 

dve malé cínové misky a všetky iné potrebnosti, náradie – vybavenie domu sa mali 

predať a z financií zabezpečiť obrad pohrebu. Prípadné zvyšné peniaze sa mali dať na 

slúženie omší za jej dušu. Exekútormi testamentu boli Ján Spariszgelt a Juraj Selator, 

ktorý mal zdediť aj jednu veľkú ladu. Majetkové odkazy testátorky nijako špeciálne nenaznačovali 

čím sa živila, respektíve kto bol jej manžel a či prevádzkoval dané remeslo. 

Podľa mestských účtov bol kúpeľníkom v tých rokoch niekto iný. Keďže sa v testamente 

nespomínali potomkovia, ich manželstvo bolo najskôr bezdetné. 

Voda, mestská priekopa a povrchová kanalizácia 

Dostatočná zásoba vody bola každodennou nevyhnutnosťou. Nachádzala sa vo verejných 

i súkromných studniach, v nádržiach – (kamenných) cisternách a mohla byť 

znehodnocovaná cez odpadové jamy. Zásobovanie obyvateľov pitnou a úžitkovou vodou 

bolo aj pre Prešovčanov dôležitou existenčnou otázkou. Používala sa aj povrchová voda, 

voda z blízkej Torysy a Sekčova, či z potokov a studní. Privádzanie úžitkovej vody 

sa realizovalo v novoveku aj hydraulickým zariadením, ktoré bolo zrejme dostatočne 

doriešené. 75 Na južnej strane mesta bol v stredoveku Mlynský potok (jarok), dnes už 

z väčšej časti zasypaný, do ktorého sa odvádzala použitá a zvyšná voda. 76 V roku 1527 


75 V Kremnici a Banskej Bystrici sa už od polovice 15. storočia privádzala do mesta voda drevenými 

potrubiami zo vzdialenejších vodných tokov. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny 

zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 14. V Košiciach popri špitály na 

Alžbetinej ulici či kúpeľa je v 15. storočí doložený aj akvaduktor Peter. V roku 1424 mu mali 

Košičania zaplatiť 40 fl. a povozné, najskôr za vodovod. ELIÁŠ, Štefan: Košické kúpeľníctvo. 

In: Historica Carpatica 35. Zost. Dárius Gašaj. Košice : Východoslovenské múzeum, 2004, s. 

146. Michal Slivka pripúšťa existenciu vodovodov a v Prešove podobne ako v iných mestách 

mohli byť hlinené, ale najskôr ich tvorili drevené (dubové) rúry, pozdĺž prevŕtané s otvorom 

o svetlosti 5 – 10 cm. ŠIMONIOVÁ, Laura: Meštiansky renesančný dom na Slovensku. In: 

Vlastivedný časopis, roč. 29, 1980, č. 2, s. 65, konštatuje, že v pivniciach domov boli často 

studne. O vodovodnom systéme miest SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. 

In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, č.1, s. 65. 

76 Bližšie o polohe a toku Mlynského jarku/potoka HOCHMUTH, Zdenko, LACOVÁ, Alena, 

MATLOVIČ, René: Vlastiveda Prešova. Košice : Pedagogická fakulta UPJŠ, 1994, s. 10. 

64



sa v účtoch mesta dokladá privádzanie vody do mesta z Torysy „novým akvaduktom,“ 

na ktorý mesto dalo sumu 13 fl. a 20 den. 77 Na dotvorenie obrazu o privádzaní vody do 

mesta, okrem využívania súkromných studní, možno uviesť Casparovu mapu (1768), 78 

z ktorej možno dedukovať, že graficky zachytený konštrukčne vylepšený systém nádrží 

a studní napodoboval zrejme starší zaužívaný systém, ktorým sa z mestského kumštu 

dreveným potrubím pod zemou, spádom a tlakom dovádzala voda na námestie do (10) 

studní, v novoveku už do kamenných cisterien rozmiestnených po námestí a niektorých 

uliciach. 79 Voda z cisterien/studní sa naberala vedrami a prebytočná odtekala jarčekmi 

– otvorenými kanálmi do hradobnej priekopy a odtiaľ do Torysy. 

Súkromné studne Prešovčanov a verejné studne (fons), výnimočne aj ich oprava, 

zlepšenie a dokonca i čistenie sú doložené písomne. V roku 1498 sa spomína verejná 

studňa na Maďarskej ulici a jej opravy za 1 fl., neskôr výdavky na železo – železné náležitosti 

k studni za 106 den. a iné nešpecifikované práce boli platené 1 fl. Na verejných 

studniach a na studni zvanej spodná (inferioris) robil aj kamenár Vavrinec (dostal vo 

viacerých termínoch po 1 – 2 fl.), z čoho vyplýva, že studne už skôr boli kamenné a murované. 

Ku spodnej studni, možno že išlo aj o studňu na Maďarskej ulici, zaplatilo mesto 

kováčovi Blažejovi za vedro (urna) na vodu 32 den. a v roku 1500 za čistenie verejnej 

studne na Slovenskej ulici 1 fl. V roku 1504 podporilo mesto sumou 25 den. opravu studne 

nachádzajúcej sa pred domom Juraja Nossiga (na začiatku 1. štvrte mesta). 80 Náklady 

77 ŠA PO, MMP – K, sign. 2676 (v roku 1527: ...In nouum aquaductum fluuii Tharcza expo. 13 fl. 

d. 20.) 

78 Objekt kumštu vznikol v prvej polovici 15. storočia (?!) po dobudovaní nových – rozšírených 

mestských hradieb smerov na západ, kedy bola jedna z bášt staršieho opevnenia prebudovaná 

na vodnú vežu. Datovanie zvzniku funkčného hydraulického zariadenia dostupná literatúra 

však neuvádza. V podzemí bolo umiestnené koleso poháňané konskou silou. Voda sa samospádom 

viedla do mesta drevenými potrubiami. Sprievodca po historickom Prešove. Ed. Peter 

Švorc. Prešov : Universum, 1997, s. 79. Casparova veduta z roku 1768 znázorňuje cisterny 

a voľným okom je viditeľných šesť. Literatúra uvádza ich počet na sedem až desať. Kumšt je 

zaznačený ako vodná veža – štvorboká vežovitá stavba v severozápadnej časti mesta, v ktorej 

boli umiestnené stroje (Machina Hydraulica, ope cuius cisternae aqua replentur) na napĺňanie 

mestských cisterien, sústredených najmä na námestí. URBANOVÁ, Norma: Prešov. Pamiatková 

rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, s. 20. Podľa Matloviča mal Prešov desať kamenných 

vodných nádrží, z nich sa dodnes zachovala len jedna – „Neptúnová fontána“, ktorú 

dal postaviť v 19. storočí Marek Holländer, prvý Žid a obchodník natrvalo usadený v meste. 

HOCHMUTH, Zdenko, LACOVÁ, Alena, MATLOVIČ, René: Vlastiveda Prešova. Košice : 

Pedagogická fakulta UPJŠ, 1994, s. 23, 57; PUŠKÁROVÁ-KOVAČOVIČOVÁ, Blanka: Architektonický 

vývoj Prešova v období feudalizmu. In: Nové obzory 8. Zost. Imrich Sedlák. 

Košice : Východoslovenské múzeum, 1966, s. 205. Napríklad v Košiciach potok Čermeľ pretekal 

priamo hlavným námestím. 

79 ŠA PO, pob. Bard., MMB – M, sign. 3994, 3998 (v roku 1507 je doložený aj „mgr. Cisternae“), 

4517 (zlomok účtov z roku 1515: ...Ad citerna inferiore...). Mestské cisterny sú doložené aj 

v iných mestách. 

80 Podľa Štefana Sabola bolo záhadné poverenie kamenárskeho majstra Serváca, ktorý v roku 

1498 dodal ozdobné kresanie na verejnú studňu v sume 800 den. SABOL, Štefan: Prešov 

65


určené na studne evokujú, že mohlo ísť nie o bežné studne ale cisterny. Pitnú vodu používali 

Prešovčania pravdepodobne zo studní, ale poznali aj (minerálne) pramene v okolí 

mesta – Borkut a Cemjata, 81 z ktorých dovážali vodu a využívali ju na pitie. Otázne je či 

i na kúpanie, 82 ktoré je doložené v prameňoch v okolí Bardejova. 83 

Jednotlivé meštianske domy v meste boli zvyčajne navzájom pospájané tak, že obytný 

trakt domu vždy susedil s priechodom predošlého. Podobne je v stredoveku otázny 

a ešte neuzavretý problém susedskej uličky, ktorý bol určovaný najskôr dvoma stavebnými 

opatreniami, a to právom susedskej steny a právom susedskej uličky. 84 Právo susedskej 

uličky sa zasa uplatňovalo pri domoch izolovaných, oddelených od seba uličkou 

širokou aspoň pol metra, ktoré boli smerom do fasády skryté maskovanou murovanou 

v minulosti a dnes. Bratislava : Čas, 1943, s. 117. Údaje prevzal z rukopisu kroniky KLEIN- 

-TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 1934, s. 95. Uložený ŠA 

PO, pob. PO. Ako nesignovaná jednotlivina (staré inv. č. 66/I.). V skutočnosti dostal Seruacius 

Lapicida v jednotlivých výplatách po 1 – 2 fl., ale nie vždy je špecifikované, že ide o tú 

istú studňu či jeho prácu a sumy spolu vykazujú vyššiu hodnotu. ŠA PO, MMP – K, sign. 

2678. 

81 Pitnú vodu si Prešovčania dovážali len z okolitých minerálnych prameňov. URBANOVÁ, 

Norma: Prešov: Pamiatková rezervácia. Bratislava : Tatran, 1986, s. 21. Minerálne pramene 

v okolí Prešova sa nachádzajú v doline zvanej Borkut, Vydumanec – Kvašná voda a Kadlubek, 

v Išli a (tri) na Cemjate. Existenciu kúpeľov v blízkosti Prešova (Ružbachy, Lipovce) 

a minerálnych prameňov spomína aj Juraj Wernher. Jeho spis De admirandis Hungariae 

aquies hypommemation vyšiel tlačou prvýkrát v Basely roku 1549. Identifikácia prameňov 

v okolí Prešova, uvedených v práci Wernera nie je jednoznačná, ide zrejme o prameň kyselky 

v Malom Šariši a prameňa v Haniske, ktorý Matej Bel v Notítiách o Šarišskej stolici, podľa 

referencií vtedajšieho stoličného lekára Jána Adama Raimana, nazval Gonoszkút (t. j. zlý, 

škodlivý prameň), popri druhom v jeho blízkosti zvanom Borkút. REBRO, Augustín: Vzácne 

a obdivuhodné vody Slovenska. Piešťany : Balneologické múzeum, 1996, s. 135. 

82 Podľa Bokesovej mnohé studené (využitie na pitie) či termálne (na kúpanie) liečivé pramene 

boli známe od 13. storočia, ale využívali sa vo väčšej miere od 16. storočia. BOKESO- 

VÁ-UHEROVÁ, Mária: Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin : Osveta, 1989, s. 26. 

Cesty k minerálnym prameňom za účelom kúpeľa boli aktuálne až v novoveku. Bližšie NE- 

MESKÜRTHYOVÁ, Ľudmila: Mestské kúpeľníctvo za feudalizmu. In: Pamiatky a múzeá, 

2001, č.1, s. 10. 

83 Minerálne pramene sú písomne doložené k rokom 1247 – 1432 a k roku 1505 vyberanie poplatku 

za kúpanie. GUTEK, František a kol.: Bardejov a okolie. Košice : Východoslovenské 

tlačiarne, 1997, s. 68. Podobne o liečivých prameňoch v Bardejove a výverov sú zmienky 

k roku 1247. Samotné počiatky kúpeľníctva na liečebné účely spadajú do konca 17. storočia. 

DVOŘÁKOVÁ, Viera a kol: Bardejov: Mestská pamiatková rezervácia. Bratislava : Slovenský 

ústav pamiatkovej starostlivosti, 1991, s. 36. 

84 Podľa práva susedskej steny bola (susedská) stena medzi domami spoločná, a teda sa do nej 

mohli robiť výklenky. Opierali sa o ne klenby, pričom ľavá susedská stena patrila ľavému 

a pravá pravému susedovi. Pri stavbe domu medzi dvoma skôr postavenými domami bola 

postavená len uličná a dvorná fasáda, kým smerom k susedom sa použili už stojace múry, čo 

viedlo k sporom. Tak sa zaužívala prax, hoci porušovaná, že takýto dom musel primurovať na 

susedské strany stenu širokú aspoň na pol lakťa vo všetkých podlažiach. 

66



kulisou a prístupné iba zo zadných častí parciel. Slúžili na údržbu domu, možno ako 

prevencia proti požiarom, ako povrchové žľaby, ktorými sa odvádzali z domu splašky 

a dažďová voda na ulicu, do mestských priekop pri ceste alebo do odpadových jám. 

Majetkovo boli spoločné. 85 Napríklad podľa taverníckeho práva mal každý majiteľ domu 

právo na chodník (podľa zvyku mesta Budína) pri dome v šírke 1,5 stopy. 86 Dažďovú 

vodu mal odvádzať odkvapom – kanálom, nespôsobujúc škodu susedovi. Aj dva susedné 

domy mohli mať spoločný odtok či (povrchový) kanál. Susedský pomer bol korigovaný 

aj vo veci rozšírenia domu smerom do ulice tak, aby neznemožnil výhľad susedovi. Podľa 

Summy legum Raimundi mal mať každý občan pred domom vymedzený podobný 

priestor určený pre dažďovú, odpadovú vodu padajúcu zo strechy a podobne rovnaký 

priestor na chodník. 87 

Splašky, blato, nečistoty z domácností, dielní i z verejných priestorov bolo potrebné 

z mesta odstrániť, preto mestská priekopa (pozostávajúca z viacerých častí) spĺňala 

viacero funkcií, pričom jej hĺbka a šírka nemuseli byť po celej dĺžke rovnaké. 88 V jednotlivých 

úsekoch nemusela byť voda a z časti mohla slúžiť ako smetisko (so šírením 

zápachu, hlodavcov i hmyzu v dôsledku rozkladu organických látok). Mohli sa na nej 

nachádzať mlyny, 89 alebo sa v jej časti či v blízkosti Fossaty (Ulici pri hradbách), mestskej 

priekopy západne od mesta chovali ryby, čo je doložené aj v Prešove. Napríklad už 

k roku 1441 sa v mestských účtoch vyskytli položky nielen na práce na mestskej priekope, 

ale aj na rybník, na osvetlenie a o rok na to aj na násadu rýb za 50 den. Polohu 

85 PIFFL, Alfréd: Osnova vývoja architektúry stredovekej. Bratislava, 1954, s. 97-102. Uvádza 

že, na rozdiel od miest v nemeckých krajinách, kde mešťania využívali priestor striech na 

obytné a skladovacie miestnosti, v našich podmienkach sa plne podstrešné priestory nevyužívali 

a na najvyššom poschodí sa vsúvali veľké okná, ktoré však neviedli v nakašírovanej atike 

do miestnosti, ale do priestoru povaly. 

86 ŠA PO, MMP – K, sign. 2661. Tavernicalbuch, 1. kniha, čl. 9-12. Nemecký rukopis uvádza 

pojem odkvap, latinský prepis právnej zbierky uvádza termín canalis – kanál, odtok. Bližšie 

k nemeckém exempláru právnej zbierky aj WIEDERMANOVÁ, Oľga: Prešovská tavernikálna 

kniha. In: Acta facultatis Philosophicae universitratis Šafarikanae. Spoločensko vedný 

zborník História. 1984, s. 150. 

87 ŠA PO – Pob. Bard., MMB – K, sign. 4435 (SLR), fol 23b (..nullus civius ante domum suam 

quoque iuris habet nisi vnum passum pedis ad dimidio (partem?) quem stillicidia sua cadunt 

de tecto...). Tavernikálna kniha (v lat. prepise: ..quam vestigium unius pedis cum dimidio 

vestigio). 

88 Belo Klein-Tesnoskalský určil nielen veľkosť mestských hradieb (k 30. rokom) 15. storočia, 

ale aj rozmery mestskej priekopy, ktorá mala podľa neho šírku 12 a hĺbku 4 siahy. KLEIN- 

-TESNOSKALSKÝ, Belo: Pamätná kniha mesta Prešov. 1. Prešov 1934, s. 45-46. 

89 V Bardejove bola priekopa na severe a východe od hradieb mesta zásobovaná vodou z mlynského 

náhonu, na západe a juhu mesta najskôr vodou z vodovodu z kopca, nazývaného Rúrňa. 

Napustenie priekopy vodou sa spomína v roku 1426. SEDLÁK, Imrich: 60 rokov Šarišského 

múzea v Bardejove. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 177-178. V Prešove sa 

v roku 1544 spomínajú tri rybníky. Bližšie BODNÁROVÁ, Miloslava: Kultúra života mešťanov 

Pentapolitany v 16. storočí. In: Slovenská archivistika, roč. 39, 2004, č. 2, s. 111. ŠA PO, 

MMP – K, sign. 2679. 

67


rybníka možno deduktívne lokalizovať do blízkosti Torysy a podľa písomných dokladov 

z roku 1466 priamo v blízkosti strednej brány a v roku 1509 pri Dolnom mlyne. 90 Bežnými 

boli výdavky mesta na údržbu, očistenie, vysekanie ľadu, ohradenie rybníka a chov 

šťúk a na práce na mestskej priekope (grab) v niekoľkých denároch. 91 

V účtovných písomnostiach sa vyskytujú aj výdavky mesta na čistenie a opravy 

mestských kanálov (canal), resp. akýchsi povrchových kanálov, priepustov, zákopov či 

žľabov 92 v niekoľkých intervaloch do roka. 93 Tieto „kanály“ sa čistili od nánosov a špiny, 

od blata, ale aj od snehu (najmä v jarných a jesenných mesiacov) a poplatky za prácu 

boli opätovne nízke, len do 1 fl. Napríklad v roku 1502 zaplatilo mesto za vyhádzanie 

snehu z kanála jatiek 8 den. a z okolia radnice za 4 den. 94 Poplatky, respektíve výdavky 

mesta za čistiace práce boli výnimočne vyššie sumy a spojené zrejme s čistením celého 

námestia, mestskej priekopy, alebo aj čistiaco-opravnými či stavebnými prácami. 95 Čistenia 

(povrchových) kanálov a mestskej priekopy robili pre mesto nielen nádenníci, ale 

aj niektorí z mestských sluhov. V roku 1466 sa napríklad pri špitáli spomína i špitálsky 

sluha, ktorému mesto zaplatilo v júni za vývoz blata/hnoja (myst) 0,5 orta den. 96 V roku 

1445 sa spomína v účtoch – výdavkoch mesta kanál pri mestskom výseku mäsa, pri radnici 

(pretorium) a pri špitáli (bola i priekopa – fossa). 97 Kanály možno lokalizovať aj neskôr. 

V roku 1497, podľa výdavkov mesta, to bol kanál nad kúpeľmi pri (či prechádzajúci) 

tržnici s mäsom – výsekom (macellis) alebo nad nimi, pri mestskom rybníku a jeden 

kanál viedol aj pri dome bedella (v severovýchodnej časti Slovenskej ulice). V roku 1498 

sa robili práce na kanáli pri mestskom majeri (opravovaný po požiari), pri fare a v roku 

90 ŠA PO, MMP – LL, sign. 349 (v roku 1466: ...den teych greben von dem myttel thor 30 fl.). 

ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 

91 ŠA PO, MMP – LL, sign. 339, 349. 

92 Tento termín môže byť interpretovaný doslova ako kanál, kanalizácia (N. Urbanová) – povrchová 

kanalizácia, kamenný kanál (M. Uličný), alebo iba ako žľab (B. Szeghyová) či odkvap 

(O. Wiedermanová). Stav hygieny, kanalizačných systémov a v nich sekundárne zachovaných 

zvyškov materiálnej – hmotnej kultúry odráža popri písomných prameňoch najlepšie archeologický 

výskum, ktorý ale v Prešove nie je dokončený. 

93 ŠA PO, MMP – LL, sign. 339, 349. ŠA PO, MMP – K, sign. 2676 (v roku 1526: ..congresatoribus 

luti in foro 45 den.). 

94 ŠA PO, MMP – K, 2678 (v roku 1502: ...pro canale super domo Communitatis 26 den.). 

95 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678. 

96 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. ŠA PO, MMP – LL, sign. 349. 

97 V roku 1445 sa cena za vyčistenie kanála od snehu pri výseku mäsa pohybovala na 14 den. 

V marci v roku 1451 mesto za odvoz hnoja a blata (mist) z námestia (Mark) zaplatilo 48 den., 

v roku 1502 za vývoz blata z okolia radnice 5 den., za odpratanie blata na ulici pri kúpeľoch 

(in Platea Balnei) 45 den., za čistenie priekopy medzi múrmi mesta 115 den. V roku 1505 sa 

za vyhádzanie blata okolo radnice zaplatilo 50 den., za odpratanie blata z Maďarskej ulice 

75 denárov a za čistenie mestskej priekopy 2 fl. bez orta. Iné (kvalifikovanejšie) práce ako 

čistenie pixíd stáli mesto napríklad 1 fl. V roku 1506 sa blato pri radnici odpratalo za 10 den., 

v roku 1511 sa vyhádzal snehu z výseku mäsa aj za 2 – 10 den. ŠA PO, MMP – K, sign. 2676, 

2682, 2678. 

68



1500 nad domom mýtnice a čistila sa aj mestská priekopa medzi múrmi – hradbami 

mesta. V roku 1501 je uvedený kanál pri dome Thordaya (Maďarská ulica), v roku 1502 

pri radnici, v roku 1503 (ako aj v ďalších rokoch) pri rybníku i mestskej vinárni a v roku 

1510 aj pri kaplnke farského kostola. O kanály sa zrejme starali miestni remeselníci 

z radov tesárov a murárov, bývali nekryté i kryté (drevenými doskami), čo je doložené 

aj v Bardejove. 98 Rúry boli najskôr drevené, možno aj s kovovými – železnými spojmi. 

V Prešove teda možno doložiť povrchovú kanalizáciu, ale aj akúsi podzemnú, krytú, 

ktorú bolo potrebné udržiavať. 

Kanalizačný systém – povrchovú kanalizáciu a otvorené stoky, ktoré smerovali do 

mestskej priekopy a tak do mestského náhonu dokladá aj archeologický výskum na 

dnešnej Hlavnej a Floriánovej ulici. 99 Podľa Casparovej mapy Prešova (z roku 1768), 

ktorá zachytila aj spôsob regulácie dažďovej vody (nadväzovala na starší systém) vidieť 

jej odvádzanie ponad chodník dlhými drevenými žľabmi medzi strechami susediacich 

domov, odkiaľ voľne padala z výšky na námestie. Do náhonu (mestskej priekopy) na 

západnom okraji mesta – pod hradbami ústili tri priečne rigoly z námestia, ktoré slúžili 

aj ako odvodňovacie stoky studní – cisterien na dnešnej Hlavnej ulici Prešova. 100 

Údržba čistoty mesta 

Mestské spoločenstvo s väčšou dynamikou života odzrkadľovalo aj vyššiu spotrebu 

a nečistoty, odvádzanie odpadu z produkcie domácností, remeselnej výroby, z poľnohospodárskych 

aktivít, chovu domácich zvierat pre vlastnú spotrebu priamo v meste, 

na dvoroch a majeroch. Prešov a jeho obyvatelia budovali popri zásobovacích jamách 

aj jamy odpadové, ktoré boli priepustové (vsakovacie). Pri chlievoch a stajniach bývali 

hnojiská, kôlne, šopy i dielne, čo dokladajú aj testamenty. Organický odpad bol aj z vedľajších 

produktov – chovu domácich zvierat. Možno predpokladať, že ich vypúšťanie 

na verejné miesta – ulice, námestie či cintorín bolo zakázané, prípadne ich vypustenie 

mohlo byť trestané pokutou. 101 Popularizačná literatúra vykresľuje každodenný život 

98 ŠA PO – Pob. Bard., MMB – M, sign. 1673. V roku 1467 sa tarnowský „kanalizačný majster“ 

a murár Michal ponúkal do Bardejova na miesto po nebohom murárovi Petrovi. 

99 ULIČNÝ, Marián: Archeologický prieskum počas rekonštrukčných prác v centre Prešova. 

In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1999. Nitra : Archeologický ústav 

SAV, 2000, s. 140-141. Stoka na dnešnej Floriánovej ulici tiekla od námestia a slúžila aj ako 

odvodňovacia stoka (vyústenie odpadového kanála) cisterien z Hlavnej ulice. V Prahe možno 

doložiť gravitačný vodovod už k roku 1331, čerpacie zariadenie v Starom Meste pražskom 

k roku 1427, v Brne v roku 1415 a v Hradci Králové v roku 1431. Bližšie BERANOVÁ, Magdaléna: 

Jídlo a pití v pravěku a ve středověku. Praha : Academia, 2005, s. 115. 

100 Tieto priečne rigoly mohli byť aj v stredovekom období tri (?), prezentované ulicami Floriánova, 

Metodova a Tkáčska – Svätoplukova, možno novoveké nadväzovali priamo na starší 

charakter a ich využitie. HOCHMUTH, Zdenko, LACOVÁ, Alena, MATLOVIČ, René: 

Vlastiveda Prešova. Košice : Pedagogická fakulta UPJŠ, 1994, s. 23. 

101 Podobne WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 40. 

69


stredovekých miest v pestrých obrazoch, napríklad v českej spisbe Zikmund Winter 

uvádzal aj vylievanie nečistôt i fekálií z okien na ulicu, čo je ale nepodložené a nemusí 

zodpovedať skutočnosti. 

K znečisťovaniu mesta mohla prispieť aj remeselná výroba, spracujúca organický 

materiál s výrobnými odpadmi a výparmi, napríklad výrobcov mydla a sviečok, mäsiarov, 

garbiarov i tehliarov žijúcich a prevádzkujúcich remeslo najmä v okrajových častiach 

mesta a predmesiach, 102 ale z časti aj vo vnútornom meste (čo naznačujú daňové 

registre). K znečisťovaniu mesta prispievali trhy, sviatky, verejné slávnosti – procesie, 

divadelné predstavenia, popravy či príchod významných hostí. V čase ich príprav, konania 

a po akcii dochádzalo spravidla aj k väčšiemu čisteniu Prešova. 

Tuhé odpadky sa najskôr spaľovali priamo v dome a zvyšnú špinu zvádzali umelými 

rigolmi, ktoré spravidla vyúsťovali do priekop. 103 Dažďovú vodu a odpady odvádzali 

žľaby. 104 

Stredoveké mesto nepoznalo kanalizáciu v dnešnom slova zmysle, ani z hľadiska 

technického. Rovnako neexistovali chodníky, ani dláždené ulice v dnešnom ponímaní. 105 

V 16. storočí sa námestia miest zvykli dláždiť riečnym kamením, 106 čo dokladá dnes 

102 Podľa Michala Slivku boli niektorí remeselníci v Prešove vysunutí na predmestia (napríklad 

tehliari) alebo v rámci hradieb (výrobcovia diel). SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého 

mesta na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, č. 1, s. 67. V Čechách je doložené 

úradné nariadenie mešťanom, aby v čase dažďa tlačili na ulice hnoj z domov, ktorý sa tak 

splavil odpadovými kanálmi. WINTER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 

1991, s. 40. 

103 Najstarším archeologicky zisteným kanalizačným systémom je kanál v Banskej Štiavnici 

z druhej polovice 16. storočia vedený námestiami, o rozmeroch 120 x 180 cm. Bližšie SLIV- 

KA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, roč. 35, 1986, 

č. 1, s. 64-65. V Prešove sa kanalizácia dnešného charakteru vystavala na prelome 19. a 20. 

storočia. 

104 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1509: ...pro lintre ad effluxum aque e Civitate den. 42.). 

105 Paríž sa dláždil koncom 12. storočia, v Nemecku v 14. storočí a v Prahe k roku 1429. WIN- 

TER, Zikmund: Zlatá doba měst českých. Praha : Odeon, 1991, s. 39. V inej práci uvádzal 

dláždenie Prahy okolo roku 1561, osvetlenie ulíc lucernami v 18. storočí a od roku 1717 petrolejovými 

lampami. WINTER, Zikmund: Kulturní obraz českých měst : Život veřejný v XV. 

a XVI. věku. Díl I. Praha : Matice česká, 1890, s. 501, 524. Stredoveké mestá nepoznali ani 

verejné osvetlenie. SLIVKA, Michal: Obraz stredovekého mesta na Slovensku. In: Vlastivedný 

časopis, roč. 35, 1986, č. 1, s. 66. Bližšie o budovaní modernej kanalizácie, vodovodov 

a elektrického osvetlenia v 19. storočí v Prešove napríklad KIŠ, Gejza: Emlékirat A Szab. 

Kir. Eperjes Városában Létesitendő Uj Vizvezeték És Villamos Utczavilágitas Ügyeben. 

Eperjes : Kósch Árpád Könyvnyomdája, 1885. 35 s., 1 mapa. 

106 V Bardejove bol v 16. storočí verejný vodovod (drevené rúry). MAREČKOVÁ, Marie: Východoslovenská 

města a měšťanstvo na prahu novověku. Brno : Masarykova univerzita, 

1995, s. 25. V Bratislave sa dláždenie spomína na konci 15. storočia. SEGEŠ, Vladimír: 

Prešporský pitaval. Bratislava : Perfekt, 2005, s. 61. 

107 Z prelomu stredoveku a novoveku pochádza napríklad okruhliaková dlažba pred budovou 

grécko-katolíckeho biskupstva v Prešove. ULIČNÝ, Marián: Archeologický prieskum po- 

70



archeologický výskum v Prešove, a to v podobe kameňov – okruhliakovej dlažby. 107 Nie 

je však vylúčené, že poznali aj inak opracovaný – zatesaný kameň aplikovaný na úpravu 

ciest i námestia, no toto konštatovanie si vyžaduje ďalší výskum. Ulice patrili obci, 

teda mestu, ktoré sa staralo o ich údržbu a čistotu. Podobne to bolo s okolitými cestami, 

ktoré bolo potrebné udržiavať. Mesto malo paralelne troch, štyroch až piatich mestských 

sluhov (stadtdiner, stadtknecht) vyplácaných týždenne. Popri nich platilo aj iných zamestnancov. 

Sanitárnu funkciu v meste vykonával aj kat (tortor), jeho pomocníci, ale 

najmä šarha (canicida), 108 ktorý bol platený mestom za služby v čase po požiari, kedy 

bolo potrebné odpratať mrciny, alebo za likvidáciu potulných zvierat. 109 Napríklad v roku 

1443 dostal takto jednorázovo aj 310 den. a v roku 1445 sumu 72 den. V roku 1497 

mesto zaplatilo šarhovi za prácu, ktorú inak vykonával kat, sumu 68 den., neskôr ešte 40 

den. a v roku 1499 okolo 58 den. Inak sa menovite tento zamestnanec ojedinele vyskytol 

ešte v roku 1501, kedy dostal ako mzdu 24 a 25 den. (podobne bol platený mestský sluha 

bedellus) a v roku 1502 sumu 48 den., ale za aký úkon nebolo špecifikované. V roku 

1509 dostal od mesta 60 den., v roku 1511 za prácu spolu 128 den. (po 12, 80 a 26) a na 

voz – dvojzáprah na odvoz psov mu mesto dalo 18 den. V roku 1515 dostal menovite 

tento zamestnanec od mesta 44 den., v roku 1517 spolu okolo 119 den. a bol platený hneď 

viackrát za sebou. V roku 1522 dostal od mesta okolo 116 den., v roku 1525 po požiari 

dostal plat okolo 100 den. vo viacerých termínoch. 110 

Nápomocné boli aj námezdné sily – nádenníci, ktorí vynášali blato, špinu 

a hnoj, čistili kanály, priekopy a odpratávali blato spravidla z námestia, z pred radnice 

a ulíc. Za odpratávanie blata a nečistôt (hnoja), najmä v jarných mesiacoch po topení 

snehu a po daždi, platilo mesto nádenníkov jednorázovo niekoľkými denármi. 

V sledovanom období pôsobnosť mestského špitálu a chudobinca, fungovanie mestského 

verejného kúpeľa, starostlivosť mešťanov o vlastnú čistotu, potreba zabezpečenia 

pitnej a úžitkovej vody ako neodmysliteľnej súčasti bežného života stredovekého človeka 

v každej sociálnej vrstve, ale aj doloženie údržby čistoty a poriadku v meste Prešov 

– naznačuje nielen sociálne cítenie, zdravotnícku starostlivosť, ale aj stupeň vyspelosti 

stredovekej mestskej spoločnosti s jej každodennými potrebami a službami, ktoré dosahovali 

úroveň iných miest Slovenska, resp. Uhorska. 

čas rekonštrukčných prác v centre Prešova. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku 

v roku 1999. Nitra : Archeologický ústav SAV, 2000, s. 140. 

108 ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1497: ...Canicide alias Tortorj ...68 d.). 

109 V Bratislave potulných psov likvidoval kat s pomocníkmi, v rokoch 1509/1510 utratili 98 

a v rokoch 1511/1512 – 69 psov. Za zabitie psa kat či šarha inkasoval od mesta 2 den. a za 

utratenie sučky 4 den. Špinu a odpad mal na starosti „Missgraff,“ latríny a odvoz hnoja 

„Kottnkönig.“ SEGEŠ, Vladimír: Prešporský pitaval. Bratislava : Perfekt, 2005, s. 63-64. 

110 ŠA PO, MMP – K, sign. 2682. ŠA PO, MMP – K, sign. 2678 (v roku 1497: ...Canicide alias 

tortori 68 den.). 

71

EVANJELICKÁ CIRKEV V POVSTANÍ 

FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO* 

Peter Kónya 

KÓNYA, Peter: Evangelical Church in Francis II. Rákóczi Uprising. In: Annales historici 

Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 72-90. 

The Francis II. Rákóczi Uprising holds a notably significant position in the history of the 

Evangelical Church. After the period of violent recatholization and constrained freedom 

of religion, granted by the so-called Sopron articles, the real freedom of religion was 

established. As a result of the meeting of the Hungarian Diet held near Szécsény in 

1705, the three denominations – Catholic, Evangelical, and Reformed, were made equal, 

and hundreds of churches, schools and parish houses were restituted to the Church. 

Classes at secondary schools and at the college in Prešov, which regained the position 

of the only evangelical college in the country, were reestablished. The issues concerning 

internal development of the church, church administration and the attitude towards 

new theological movements became a discussion topic at the synod of Ružomberok in 

1707, which affirmed four church districts lead by four superintendents (bishops), and 

disapproved of pietism. A number of Protestants were the Senate members and held the 

highest positions in the rebellious army and in the state. During the lengthy armed conflict 

the church increased in strength and after decades of persecution the evangelical classes 

regained their self-confidence. 

Evanjelická a. v. cirkev pred povstaním 

Evanjelická cirkev augsburského vyznania (resp. lutherská cirkev) a jej cirkevnosprávne 

štruktúry sa v Uhorsku skonštituovali na začiatku 17. storočia. Umožnila to 

situácia po víťaznom povstaní Štefana Bočkaja (Bocskai), keď snem r. 1608 prijal zákon 

o náboženskej slobode pre všetko obyvateľstvo krajiny a evanjelický palatín gróf Juraj 

Turzo (Thurzo) zvolal do Žiliny prvú krajinskú (generálnu) synodu, na ktorej sa zúčastnili 

delegáti dolnouhorských fraternít, seniorátov a zborov. Títo na synode vytvorili jednotnú 

cirkevnú organizáciu s vlastnými dištriktmi (superintendenciami) a superintendentmi 

(biskupmi). K tejto cirkvi sa o štyri roky, r. 1614 na synode v Spišskom Podhradí 

pridali evanjelici v Hornom Uhorsku. Keďže v Zadunajsku vznikla podobná územná 

organizácia evanjelikov ešte na prelome storočí, tým sa uzavrel vývin evanjelickej a. v. 

na území uhorského kráľovstva. 1 

V čase vzniku cirkvi a jej štruktúr žila väčšina veriacich na území Dolného Uhorska, 

menej v Zadunajsku a v najmenšom počte v hornouhorských stoliciach. Z hľadiska 

* Príspevok vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA MŠ SR 1/4690/07. 

1 Zsilinszky, Mihály: Az 1610-ik évi Zsolnai evangélikus zsinat háromszázados emlékünnepén. 

Selmecbánya 1910, s. 25-32. 

72

Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákociho 

národnostnej skladby bolo medzi nimi najviac Slovákov, ktorí dominovali vo všetkých 

dolnouhorských cirkevných dištriktoch a slovenskej národnosti boli aj všetci štyria superintendenti 

zvolení na žilinskej synode. 2 Nemci žijúci v mestách a Maďari, obývajúci 

južné stolice, disponovali iba vlastnými inšpektormi. Samozrejme, zadunajskí evanjelici 

boli maďarskej a nemeckej národnosti. V Hornom Uhorsku žilo evanjelické obyvateľstvo 

vo väčšine iba v troch stoliciach (Spiš, Šariš, Gemer) a v šiestich slobodných 

kráľovských mestách (Košice, Prešov, Bardejov, Levoča, Sabinov a Kežmarok). Popri 

väčšine nemeckých a slovenských evanjelikov existovalo aj na tomto území niekoľko 

maďarských zborov. 3 

V kráľovstve tak na začiatku 17. storočia predstavovala evanjelická cirkev väčšinovú 

cirkev, ktorá stála v ostrom konflikte nielen s katolíckou, ale aj s ďalšou veľkou protestantskou 

cirkvou, s reformovanými. Hlavnými oporami, mecénmi a politickými podporovateľmi, 

ktorí nielen materiálne pomáhali cirkvi, ale podľa nemeckého vzoru, mali 

rozhodujúcu úlohu v jej organizačných štruktúrach. 4 V tom období bola evanjelického 

náboženstva veľká väčšina magnátov, šľachty a mešťanov kráľovských miest a spolu 

s nimi aj poddaných. 

Táto situácia sa však už v priebehu storočia podstatne zmenila. Počas úspešne napredujúcej 

rekatolizácie prestúpila na katolicizmus väčšina magnátov, ktorí neskôr prinútili 

k prestupu aj svojich poddaných. 5 Tak stratila cirkev nielen materiálnu, ale aj politickú 

podporu a postupne sa aj na sneme dostala do menšinového postavenia. Významnejšími 

oporami cirkvi ostali vtedy už iba stoličná šľachta a kráľovské mestá, nedisponovali 

však potrebným vplyvom. Pritom slobodné kráľovské mestá, ako panovníkovi poddaní, 

boli veľmi citlivé na zmeny politickej situácie. 6 Tak evanjelická cirkev bola už v polovici 

storočia viac vystavená víťaziacej rekatolizácii ako reformovaná, s ktorou však 

2 Nemeckí a maďarskí evanjelici si zvolili vlastných inšpektorov, podriadených superintendentom. 

3 Mestské maďarské zbory existovali v Košiciach a v Prešove, vidieckych bolo najviac v Gemerskej, 

menej v Šarišskej stolici. 

4 S tým rozdielom, že magnáti nedisponovali takou mocou ako nemecké kniežatá, čo sa potom 

v priebehu rekatolizácie obrátilo proti cirkvi. 

5 Násilné obracanie poddaných na katolícku vieru začalo na cirkevných majetkoch, pokračovalo 

v obciach patriacich katolíckym alebo rekatolizovaným magnátom. Tak rekatolizácia 

už v polovici storočia získala veľké úspechy v Dolnom Uhorsku, na východe krajiny však na 

začiatku storočia prestúpili iba niekoľkí magnáti, ako napr. Drugethovci. 

6 To sa po prvý raz prejavilo na sneme r. 1662, kde protestantské stavy nedokázali obhájiť svoje 

záujmy. Bohaté slobodné kráľovské mestá sa stali vzdelávacími a kultúrnymi centrami cirkvi 

a podľa svojich možností ju podporovali. To môže ilustrovať aj založenie kolégia hornouhorských 

stavov v Prešove, ktoré nielen vzniklo na pôde mesta, ale mestá sa významným dielom 

podieľali na jeho činnosti. Mešťania, ako panovníkovi poddaní, boli aj v iných krajinách často 

vystavení rekatolizácii bez možnosti obrany a neraz prinútení k exilu (Bavorsko, Bádensko, 

Čechy a Morava, Francúzsko). 

73

Peter Kónya 

bola stále vo vážnom konflikte miesto toho, aby hľadala cestu ku spoločnej obrane pred 

silnejúcim katolicizmom. 7 

Najväčšie škody evanjelickej cirkvi priniesla absolutistická politika Leopolda I. a jeho 

rekatolizačné opatrenia. Zrušenie cirkvi, konfiškácia všetkých kostolov a cirkevného 

majetku a represie štátu proti účastníkom odboja (Wesselényiho sprisahania) mali 

zničujúce dôsledky. Počas prešporských krvavých súdov (1673 – 1674) stratila cirkev 

nielen všetkých biskupov, ale aj svojich kňazov a učiteľov. Skonfiškované chrámy, školy 

a fary (medzi nimi aj jediná vysoká škola, prešovské kolégium) prevzali jezuiti, príp. 

iní rehoľníci, ktorí sa odvtedy starali o duchovný život dosiaľ stále evanjelického ľudu. 

8 

V sedemdesiatych rokoch, počas tzv. tragického desaťročia (1671 – 1681) prestúpili na 

katolícku vieru aj mnohí zámožnejší zemania a nasledovali ich desaťtisíce poddaných 

a obyvateľov mestečiek. 9 

Šopronský snem r. 1681 síce obnovil obmedzenú slobodu vyznania, cirkev však už 

vonkoncom nezaujala svoje niekdajšie pozície. Z dominujúcej, fakticky „panujúcej“ 

cirkvi sa dostala do postavenia trpenej cirkvi, ktorej prívrženci museli zápasiť s mnohými 

prekážkami a diskrimináciou v hospodárskom a spoločenskom živote. V zmysle snemových 

zákonných článkov disponovala cirkev vo väčšine stolíc iba jedným, nanajvýš 

dvoma kostolmi, podobne v slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách 

si mohla postaviť predmestský drevený kostol. 10 Namiesto nedávno prekvitajúcich gymnázií 

a mestských škôl mohla zakladať iba základné, triviálne školy. 

V prvej polovici 80. rokov potom povstanie Imricha Tököliho (Thököly) umožnilo 

reštitúciu predchádzajúcich pomerov a aj evanjelici prechodne obsadili svoje niekdajšie 

kostoly a školy. Táto situácia trvala najdlhšie v hornom Uhorsku, aj tam však už na začiatku 

roku 1687 došlo k nastoleniu stavu, daného šopronskými článkami. 11 

V roku 1691 vydal Leopold I. ešte prísnejšiu zákonnú normu pre protestantov pod 

názvom Explanatio Leopoldina. Podľa nej bola odvtedy rozoznávaná dvojaká nábožen- 

7 Ešte aj začiatkom 17. storočia bojovala cirkev proti kryptokalvinizmu a slobodné kráľovské 

mestá ešte aj počas Tököliho povstania odmietali pôsobenie reformovaných kazateľov. ŠA 

Prešov, ŠŽ II: Sťažnosť prešovských kalvínov Šarišskej stolici z r. 1683. 

8 Obsadzovanie kostolov na viacerých miestach sprevádzal odpor veriacich a niekde došlo aj 

k ozbrojeným stretnutiam (Turá Lúka, Senica). Konflikty prebiehali takisto v nasledujúcich 

rokoch, ako napr. v Sabinove, kde mešťania so svojím bývalým evanjelickým kňazom vtrhli 

do kostola a vyhnali katolíckeho farára. Evanjelický a. v. zborový archív Prešov: Status et 

fatorum Ecclesiae Evangelicae utriusque nationis Germanicae aequae Slavicae in Regia ac 

Libera Civitate Cibiniensi succincta descriptio a primus Reformationis temporibus usque in 

presentem Annum 1778-um. 

9 V tom období rekatolizácia výraznejšie prenikla aj do hornouhorských stolíc, kde ju podporovali 

niektorí magnáti, ako napr. Žofia Báthoryová, matka Františka I. Rákociho. 

10 Výnimkou boli hornouhorské stolice, kde snem rešpektoval status quo, keďže toto územie 

bolo vtedy v rukách kurucov, ktorí odovzdali chrámy protestantom. Corpus Iuris Hungarici. 

1657-1740. évi törvényczikkek. Budapest 1900, s. 285-287. 

11 ŠA Prešov, Pobočka Prešov, Mag. Prešov, Knihy 2773: Instructio Leopoldi, 19. XI. 1686. 

74


ská prax: verejná a súkromná. Verejné vyznávanie náboženstva bolo potom dovolená iba 

na tzv. artikulárnych miestach (určených šopronskými artikulmi), ktorých počet, najmä 

v hornom Uhorsku, keďže neboli v zákone priamo vymenované, sústavne klesal. Zemepáni 

si síce mohli stavať vlastné súkromné kaplnky, avšak iba pre potreby svoje a svojich 

rodín. Verejná náboženská prax mimo artikulárnych miest bola prísne zakázaná. Keďže 

za porušenie zákazu hrozil trest, tak bol napr. v r. 1703 verejne palicovaný kňaz zo Spišského 

Podhradia. Aj na artikulárnych miestach boli však evanjelickí kňazi podriadení 

katolíckym farárom, ktorým museli odvádzať štolárne poplatky a plniť iné povinnosti. 12 

V posledných rokoch storočia postihli však cirkev nové straty. Aj keď Prešovský krvavý 

súd z r. 1687 nemal len vyslovene náboženské, teda rekatolizačné ciele, keďže však 

spomedzi jeho dvadsiatich štyroch obetí bolo dvadsať evanjelikov (a štyria reformovaní), 

je z toho zrejmé, že celá udalosť bola namierená aj proti evanjelickej cirkvi. 13 Pritom 

aj reálne náboženské pomery v krajine na prelome storočí stále vo viacerých aspektoch 

neboli v súlade so šopronskými článkami. Vo východných stoliciach, kde mali evanjelici 

v rukách viac kostolov, ktoré neboli v zákone, došlo ešte do konca storočia k zabratiu 

niekoľko stoviek chrámov zemepánmi alebo stoličnými úradníkmi. Na niektorých 

miestach však nebola rešpektovaná ani táto obmedzená sloboda vyznania, napr. v Prešove 

až do r. 1704 nemohla evanjelická cirkev pôsobiť a nedostala ani miesto na stavbu 

predmestského dreveného chrámu. 14 V Bardejove richtár a magistrát viackrát nechali 

vyhnať evanjelického kňaza, a napokon r. 1702 nechali zbúrať predmestský drevený 

kostol. 15 V slobodných kráľovských a kráľovských banských mestách boli evanjelickí 

mešťania vylúčení zo senátov a spravidla ďalších orgánov samosprávy a dokonca niekde 

aj z cechov. Podobne boli diskriminovaní aj evanjelickí zemania v stoličných orgánoch. 

V rozpore so šopronskými článkami nemohla cirkev voliť nových superintendentov, 

a tak ku koncu storočia bol jediným žijúcim superintendentom bardejovský nemecký 

kňaz Jakub Zabler. Aj jeho dala mestská rada viackrát uväzniť a nakoniec vyhnať 

z mesta, až sa utiahol do obce Kuková, kde naďalej pôsobil a v tajnosti ordinoval nových 

kňazov. 16 Cirkev, ktorá stratila možnosť vyššieho vzdelávania v krajine, bola na prelome 

storočí viac otvorená novým teologickým prúdom, ktoré k nám v podobe pietizmu pri- 

12 Bližšie napr. KOWALSKÁ, Eva: Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí. Bratislava 2002; 

BUCSAY, Mihály: Geschichte des Protestantismus in Ungarn. Stuttgart 1959; OTTLYK, 

Ernő: Hüség Istenhez és népünkhöz egyházunk történelmében. Budapest 1964; ZSILIN- 

SZKY, Mihály: A magyarhoni protestáns egyház története. Budapest 1907. 

13 Bližšie napr. KÓNYA, Peter: Prešovský krvavý súd z r. 1687. Prešov 2001; KÓNYA, Péter: 

Az Eperjesi Vértörvényszék. Budapest 1994; KÓNYA, Péter: Az Eperjesi Vértörvényszék. 

Lelkipásztor 1992, 67, 7-8. sz. 

14 Evanjelický a. v. zborový archív Prešov: Annales fata et vicissitudines Ecclesiae Evangelicae 

Epperiessiensis continentes ab anno 1671 usque annum 1721 opera egregii Michaelis Melcz 

in gratiam posteritatis conscripti et post funera ejus Communitati hujati evangelicae oblati. 

Liber primo. 

15 Evanjelický a. v. zborový archív Bardejov: Protocollum Pastorale vetustior, s. 117. 

16 Ev. a. v. zborový archív Bardejov: Protocollum Pastorale vetustior, s. 116. 

75

Peter Kónya 

nášali mladí kňazi alebo študenti z nemeckých univerzít, najmä z Halle. Po príchode do 

vlasti sa dostali do ostrého konfliktu s domácimi kňazmi, stúpencami lutherskej ortodoxie 

a cirkev tak začala byť ohrozovaná aj zvnútra vieroučnými spormi. 

Evanjelická cirkev počas povstania 

Keď v júni 1703 vypuklo posledné protihabsburské povstanie, spájali s ním evanjelici 

veľké nádeje a očakávania. Už na konci leta 1703 vítali kurucké vojská evanjelickí mešťania 

v prvých obsadených slobodných kráľovských mestách a po počiatočnom váhaní 

sa pridali k povstaniu. V mestách, kde neboli cisárske vojenské posádky, protestantskí 

obyvatelia ľahko presvedčili katolícke magistráty o vydaní mesta. Tak bez akéhokoľvek 

odporu otvorili kurucom svoje brány Sabinov, Bardejov, Levoča a banské mestá. 17 

Už v prvých rokoch povstania zaujali evanjelici, sčasti z radov luteránskych mešťanov, 

sčasti spomedzi zemanov, popredné funkcie v povstaleckom štáte. Nebolo náhodou, že 

v prvom vrcholnom orgáne povstania, v Dvornej rade (Consilium Aulicum) tiež väčšinu 

tvorili evanjelici: Žigmund Jánoky, Juraj Gerhard, Alexander Platthy, Ján Radvánsky 

(Radvánszky), Alexander Bujovský (Bulyovszky), Pavol Príleský (Prileszky), Andrej 

Radič (Radics), Pavol Kajali a barón Ján Gottfried Hellenbach. 18 

Aj keď František II. Rákoci (Rákóczi) medzi ciele povstania zaradil aj spravodlivé 

riešenie náboženskej otázky, náboženské pomery a najmä otázky rozdelenia cirkevného 

majetku sa v prvých rokoch odboja zmenili iba minimálne. Do miest a dedín sa vrátili 

evanjelickí kňazi, svoje kostoly však naspäť nedostali. Na niektorých miestach (napr. 

v Košiciach, Ružomberku či v iných mestách) evanjelickí mešťania svojvoľne obsadili 

svoje bývalé chrámy, výnimočne samotné knieža prikázalo navrátenie niektorých budov 

evanjelickej cirkvi. Takým bolo aj Kolégium hornouhorských stavov v Prešove, ktoré 

už nasledujúci mesiac po obsadení mesta kurucmi, v januári 1705 na rozkaz Rákociho 

odňal František Berthóty jezuitom a odovzdal evanjelikom. Po úspešnej celokrajinskej 

zbierke sa opäť stalo vysokou školou uhorských evanjelikov. 19 Počas rokov 1704 a 1705 

získali evanjelici späť svoje pozície v samospráve slobodných kráľovských a kráľovských 

banských miest, v ktorých spravidla získali úrad richtára a väčšinu v mestskej 

rade (z hornouhorských miest vo všetkých okrem Košíc). 20 Členovia tejto meštianskej 

elity sa v nasledujúcich mesiacoch stali Rákociho vernými stúpencami a v ďalších politických 

udalostiach vždy stáli na jeho strane (Michal Róth a Ján Klesch v Prešove, 

Jakub Kray v Kežmarku, Ján Ocherland a Adam Péchy v Bardejove, Štefan Váncsay 

17 Köpeczi, Béla-R. Várkony, Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Budapest 2004, s. 634-635. KÓNYA 

Peter: Prešov, Bardejov a Sabinov počas protireformácie a protihabsburských povstaní (1670- 

1711). Prešov 2000. 

18 KÖPECZI, Béla-R. – VÁRKONY, Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Budapest 2004, s. 188. 

19 EOL Budapest, V. 12: Kniha verejnej zbierky na prešovské kolégium 1706 – 1710. (Lectori 

Bonis literis faventi Cultum, Officia, Amorem). 

20 Bližšie napr. KÓNYA Peter: Prešov, Bardejov a Sabinov počas protireformácie a protihabsburských 

povstaní (1670 – 1711). Prešov 2000. 

76


v Košiciach či Ján Klement v Banskej Bystrici). Podobne aj evanjelickí zemania zaujali 

popredné pozície vo viacerých stoliciach. 

Napriek tomu evanjelickí mešťania i zemania očakávali predovšetkým navrátenie 

kostolov, škôl a fár a neskrývali nespokojnosť s naťahovaním a odkladaním riešenia 

tohto problému. Evanjelici sa tak zatiaľ iba dostali späť do centier miest, kde na náboženské 

ciele vyčlenili domy, hostince a iné vyhovujúce objekty. Svojvoľné obsadzovanie 

kostolov Rákoci odmietal a viackrát prísne zakázal. Povolil však slobodné vyznávanie 

náboženstva a zakladanie, resp. stavbu škôl. V auguste vydal Rákoci nové nariadenie vo 

veciach náboženstva, v ktorom upravoval platenie štóly a ďalších cirkevných poplatkov, 

používanie cintorínov a ďalšie, na cirkevný majetok sa vzťahujúce záležitosti, pričom 

opäť prísne zakázal obsadzovanie kostolov. 21 Popri iných dôvodoch sa takto chcel vyhnúť 

novým neprávostiam a násilnostiam, ktoré sa vo veľkom počte diali počas predchádzajúceho 

Tököliho povstania. 

Knieža, vedomé si veľkej podpory reformovaného a evanjelického obyvateľstva, sa 

už na začiatku roku 1704 pokúšal upokojiť nespokojných protestantov a prisľúbil im nápravu 

konfesijných krívd z predchádzajúceho obdobia cestou krajinského snemu, ktorý 

mal zvolať v krátkom čase. 22 Hornouhorské stolice jeho sľuby upokojili a dokonca vrátili 

aj chrámy, ktoré predtým svojvoľne odňali katolíckej cirkvi. Iná situácia však bola v západnej 

časti krajiny, kde očakávali viac ako sľuby. Delegáti jedenástich dolnouhorských 

stolíc (Prešporská, Nitrianska, Komárňanská, Tekovská, Hontianska, Trenčianska, Turčianska, 

Oravská, Liptovská, Zvolenská a Novohradská) sa po prvý raz zišli v marci 

1704 v Gyöngyösi, kde vystúpili s viacerými požiadavkami, predovšetkým navrátenia 

majetku evanjelickej cirkvi. Rákoci vtedy opätovne vyhlásil, že riešenie náboženských 

sťažností bude v kompetencii nadchádzajúceho snemu. Ani to ich však neutíšilo a v jeseni 

sa ďalej domáhali splnenia všetkých svojich požiadaviek, obsiahnutých v memorande, 

ktoré na zasadnutí zostavili. 23 

Žiadali predovšetkým navrátenie všetkých evanjelických chrámov a jednostranné 

vyriešenie oprávnených sťažností evanjelikov. Mocenské rozhodnutie kniežaťa v tejto 

otázke by však vážne poškodilo záujmy odboja, predovšetkým by ohrozilo jeho pozíciu 

v katolíckych krajinách, najmä v spojeneckom Francúzsku. Bolo to ostatne v záujme 

Leopolda, aby mocnosti hodnotili nové povstanie v Uhorsku ako náboženskú vojnu protestantov. 

Okrem toho, takýto krok by mohol viesť takisto k odstúpeniu Rákociho prívržencov 

z radov katolíckej aristokracie a cirkevnej hierarchie. Tak v jeseni 1704 v Gyöngyösi 

ohrozovali evanjelickí delegáti dolnouhorských stolíc povstanie zvonku i zvnútra. 

24 V pozadí týchto aktivít stál turčiansky zeman a uznávaný právnik Pavol Okoličáni 

(Okolicsányi), ktorý sa v kruhoch stoličnej šľachty tešil veľkej autorite. Okoličáni sa 

21 ŠA Prešov, Pobočka Prešov, Mag. Sabinov, 104/1590-1808: Rákociho nariadenie pre stolice 

a kráľovské mestá z 13. VIII. 1704. 

22 KÖPECZI, Béla-R. – VÁRKONY, Ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Budapest 2004, s. 218. 

23 II. Rákóczi Ferenc Emlékiratai a magyarországi háborúról, 1703-tól annak végéig. Budapest 

1978, s. 342-343. 

24 Tamže. 

77

Peter Kónya 

s Rákocim poznal už dávno a na prelome storočí bol jeho právnym poradcom a r. 1701 

sa aj on zapojil do príprav odboja. Po ich vyzradení ušiel do Poľska a po návrate do vlasti 

ostal verným panovníkovi. Na jeho strane ostal aj po vypuknutí povstania a zastupoval 

jeho záujmy na mierových rokovaniach. Tak Okoličáni, aj keď spolupracoval s Rákocim, 

stále slúžil Leopoldovi. Nespokojných stoličných delegátov sa napokon podarilo utíšiť 

novému kniežaciemu dvormajstrovi (Aulae Prefectus) Jurajovi Otlíkovi (Ottlyk), evanjelickému 

zemanovi z Trenčianskej stolice, veteránovi predchádzajúceho povstania, ktorý 

mal medzi šľachtou veľkú autoritu. 25 

Otázku navrátenia chrámov, spolu s ďalšími problémami riešil nakoniec prvý kurucký 

snem, zasadajúci od 1. septembra do 2. októbra 1705 v Sečanoch v Novohradskej 

stolici. Snem sa náboženskými záležitosťami zaoberal vo svojom 13. – 17. zákonnom 

článku. Rozhodujúci význam pre evanjelickú cirkev malo, že spolu s katolíckym a reformovaným 

náboženstvom bolo aj evanjelické náboženstvo augsburského vyznania 

zaradené medzi tri rovnoprávne prijaté náboženstvá. Verejná náboženská prax bola dovolená 

na celom území krajiny, bez akéhokoľvek obmedzenia a prekážok, pre všetky 

stavy i neprivilegované obyvateľstvo v zmysle zákonov z r. 1608 a 1647. Mimoriadne 

pálčivú otázku rozdelenia chrámov a ďalšieho cirkevného majetku sa snem usiloval vyriešiť 

spravodlivo, tak, aby mala v každej obci právo na užívanie kostola väčšina, avšak 

bez upierania tohto práva pre menšinu. Rozdelenie kostolov, skonfiškovaných od snemu 

r. 1647 v stoliciach a kráľovských mestách sa malo v zmysle zákonných článkov snemu 

uskutočniť cestou pokojnej dohody. 26 

Evanjelickí delegáti prišli do Sečian s veľkými očakávaniami, ich predstavy o navrátení 

chrámov a škôl sa však nie vždy naplnili. Pre Košičanov bolo iste veľkým sklamaním, 

že iba nedávno evanjelikmi obsadený Chrám sv. Alžbety museli odovzdať katolíkom, 

podobne ako Levočania, ktorí sa v zmysle rozhodnutia museli deliť o farský 

kostol s katolíckou cirkvou. Vo väčšine kráľovských miest však farské chrámy dostali do 

užívania evanjelici, ako v Prešove, Bardejove, Sabinove, Kežmarku, Banskej Bystrici, 

Zvolene, Banskej Štiavnici, Kremnici a hornouhorských banských mestách. V stoliciach 

sa dokonca viackrát aj proti vôli kniežaťa podarilo evanjelickým delegátom presadiť navrátenie 

kostolov. 27 Keďže pri rokovaniach o rozdelení cirkevného majetku dochádzalo 

k búrlivým diskusiám a sporom, vymenoval Rákoci na zavádzanie náboženských zákonov 

do praxe šiestich protestantských delegátov. Evanjelickými členmi tejto komisie 

boli: Ján Radvánszky (Radvanský), Alexander Platthy a Peter Szirmay (Sirmai). 28 

25 Tamže. 

26 Articuli Inclytorum Regni Hungariae Statuu met Ordinem pro Libertate Confoederatorum in 

Generali Eorundem Conventu ad Oppidum Szécsény praeterito mense Septemb. Anno 1705 

Indicto Conclusi. In: A Rákóczi-szabadságharc (Ed. R. Várkonyi, Ágnes – Kis, Domokos, 

Dániel). Budapest 2004, s. 127-133. 

27 Csécsi János naplója a Szécsényi országgyűlésről. In: Rákóczi tükör. Naplók, jelentések, kéziratok 

a Rákóczi-szabadságharcról II. (Ed. Köpeczi, Béla – R. Várkonyi, Ágnes). Budapest 

1973, s. 171-172. 

28 Tamže, s. 172. 

78


Pri náboženských rokovaniach snemu, a teda aj pri prijatí zákonov o náboženskej 

slobode a rozdelení chrámov zohrali významnú úlohu evanjelici, pôsobiaci v najvyšších 

funkciách povstaleckého štátu. Takými boli generál barón Štefan Petrőczi, dvorný kancelár 

Žigmund Jánoki, štátny pokladník Ján Radvánsky, tajomník snemu Daniel Bulyovszky 

či dvormajster Juraj Otlík. U nich sa radili vyslanci evanjelických a reformovaných 

stavov a svojou autoritou sa zasadili za spravodlivé riešenie otázky kostolov a ďalších 

náboženských problémov. 29 

Na rozdelenie chrámov, škôl a ďalšieho cirkevného majetku podľa nových zákonov 

na území dvadsiatich štyroch stolíc vymenoval snem deväť konfesionálne zmiešaných 

komisií. Ich členovia už v nasledujúcich dňoch po ukončení rokovaní navštívili im určené 

stolice a kráľovské mestá, kde na mieste pristúpili k rozdeleniu kostolov a škôl medzi 

dve, príp. tri cirkvi. V každej komisii bol popri katolíkovi a reformovanom zastúpený 

aj jeden evanjelik. Týmito evanjelickými členmi komisií boli Ján Breznay (pre stolicu 

Abovskú, Boršodskú a Zemplínsku), Juraj Sentmiklóši (Szentmiklósy) (pre stolicu Gemerskú 

a Turniansku), František Bohuš (pre Trenčiansku a Turčiansku stolicu), Gašpar 

Okoličáni (pre stolice Zvolenskú, Hontiansku, Novohradskú a Hevešskú), Gašpar Balog 

(pre Tekovskú, Komárňanskú a Ostrihomskú stolicu), Krištof Okoličáni (pre Oravskú 

a Liptovskú stolicu), Imrich Görgey (pre stolicu Spišskú a Šarišskú), Mikuláš Gostoni 

(Gosztonyi) (pre Prešporskú a Nitriansku stolicu) a Ján Roth (pre stolice Užskú, Berežskú, 

Ugočskú, Samársku a Sabolčskú). 30 

Tieto komisie odišli do príslušných stolíc už na začiatku októbra, bezprostredne 

po ukončení snemu. Ich činnosť neskončila odovzdaním jednotlivých kostolov, škôl 

a fár evanjelikom či reformovaným, ale ostali pôsobiť i naďalej a zaoberali sa rôznymi 

náboženskými sťažnosťami na teritóriu im zverených stolíc, vrátane kráľovských 

miest. Zmiešané náboženské komisie v čase od jesene 1705 do jari nasledujúceho roku 

v niekoľko sto obciach a mestách odovzdali chrámy evanjelickej cirkvi, resp. vymedzili 

cirkvi miesto na stavbu nového kostola. 31 Komisári postupovali prísne v zmysle 

princípov prijatých v Sečanoch a proti ich rozhodnutiach protestovali spravidla miestni 

dekani, farári či katolícki zemepáni. Keďže komisie ich sťažnosti väčšinou neuznávali, 

sťažovali sa ďalej, u Berčéniho (Bercsényi) alebo u samého Rákociho, ktorý vo väčšine 

prípadov potvrdil stanovisko komisií. 

Po sečianskom sneme získala vtedy evanjelická a. v. cirkev niekoľko stoviek svojich 

bývalých chrámov. Avšak ani evanjelické obyvateľstvo nebolo všade spokojné s činnosťou 

a rozhodnutiami zmiešaných komisií. V slobodných kráľovských a kráľovských 

banských mestách boli zväčša kostoly rozdelené spravodlivo, tak, že evanjelická väčšina 

dostala farský chrám na námestí a katolíckej menšine všade ostal aspoň jeden kostol. Iba 

v Košiciach, Levoči (na polovicu) a Krupine boli farské kostoly ponechané katolíkom. 

V stoliciach však neraz došlo k prípadom, keď evanjelická väčšina v dôsledku rozhod- 

29 Tamže, 144-175. 

30 ZSILINSZKY, Mihály: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformatiótól 

kezdve, IV. Budapest 1897, s. 166. 

31 Tamže, s. 166-200. 

79

Peter Kónya 

nutia komisie alebo odporu katolíckeho zemepána, ostala bez kostola. Takými boli v Berežskej 

stolici Kászony, v Šarišskej stolici Pečovská Nová Ves, Kamenica a Veľký Šariš 

(kde si sám Rákoci ponechal vrchnostenské právo a nechal kostol katolíckej menšine), 

v Trenčianskej stolici Považská Bystrica, Kamenná Poruba, Mitešice, Petrova Lehota, 

Beckov a Beluša, vo Zvolenskej stolici Slovenská Ľupča, v Hontianskej Svätý Antol 

a Balašské Ďarmoty, v Tekovskej Zay-Uhrovec, v Nitrianskej Senica, Nitrianska Nová 

Ves a Dvorníky a v Prešporskej stolici mesto Modra. 32 

Niektorými z nich sa, spolu s ďalšími sťažnosťami, zaoberali náboženské komisie. 

Keďže tieto prípady sa ponajviac stávali opäť na území dolnouhorských solíc, stavy 

šestnástich stolíc už na začiatku roku 1706 zhrnuli svoje sťažnosti v spise Gravamina 

Status evangelici augustanae confessionis. 33 

Keďže v priebehu činnosti zmiešaných náboženských komisií i po nej sa naďalej 

hromadili sťažnosti na rozdelenie cirkevného majetku (aj polí a lúk, patriacich ku chrámom 

a farám, vybavenia kostolov, zvonov, kalichov a i.), čo sústavne ohrozovalo jednotu 

povstaleckého tábora, zasadnutie Senátu v Rožňave vo februári 1707 rozhodlo o opätovnom 

vyslaní komisií. V týchto pôsobili spravidla tí istí komisári ako pred rokom, 

po sečianskom sneme. Komisie sa v mestách a stoliciach zaoberali najmä rozdelením 

hnuteľného majetku a dôchodkov medzi cirkvi, ako aj platmi farárov. Na niektorých 

miestach bolo však treba nanovo rozhodnúť o navrátení kostolov alebo určení miesta na 

stavbu chrámu evanjelikom, čo dovtedy katolícky zemepáni alebo cirkevní hodnostári 

dovtedy neumožnili. Takéto problémy bolo treba vyriešiť napr. v Piešťanoch, Senici 

a Vrbovom v Nitrianskej stolici, v meste Svätý Jur v Prešporskej, v Slovenskej Ľupči vo 

Zvolenskej stolici, v slobodnom kráľovskom meste Krupina a na iných miestach. 34 

Napriek tomu, že počas náboženského prenasledovania v poslednej tretine storočia 

sa podarilo prekonať luthersko-kalvínsky konflikt, aj počas povstania Františka II. Rákociho 

dochádzalo k prípadom, keď opäť dominujúca evanjelická cirkev upierala reformovaným 

právo na navrátenie či vybudovanie chrámu. Došlo k tomu napr. v Prešove, 

kde nový väčšinovo evanjelický magistrát nedovolil reformovanej menšine stavbu dreveného 

kostolíka. 35 Naopak v Lučenci, museli s reformovanou väčšinou zápasiť o právo na 

stavbu kostola miestni evanjelici. 36 Tieto problémy aspoň sčasti vyriešil potom ónodský 

snem. Keďže zákony sečianskeho snemu sa nezaoberali Zadunajskom, evanjelici v tejto 

časti krajiny vynaložili v priebehu roku 1706 veľké úsilie v záujme usporiadania svojich 

náboženských záležitostí. 37 

32 Fabiny, Tibor: II. Rákóczi Ferenc valláspolitikája. Budapest 1973. Kézirat, 67-90. l. 

33 Tamže, s. 92-93. 

34 Zsilinszky, Mihály: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformatiótól kezdve, 

IV. Budapest 1897, s. 232-243. 

35 Csécsi János naplója a Szécsényi országgyűlésről. In: Rákóczi tükör. Naplók, jelentések, kéziratok 

a Rákóczi-szabadságharcról II. (Ed. Köpeczi, Béla – R. Várkonyi, Ágnes). Budapest 

1973, s. 171-172. 

36 MOL Budapest, G-19: List prešovského magistrátu Rákocimu z 8. IV. 1706. 

37 Fabiny, Tibor: II. Rákóczi Ferenc valláspolitikája. Budapest 1973. Rkp., s. 90-91. 

80


Druhý kurucký krajinský snem, zasadajúci v máji a júni 1707 v Ónode, sa tiež zaoberal 

náboženskými otázkami, aj keď zďaleka nie v takom rozsahu ako predchádzajúci. 

Snem už neprijal nové osobitné náboženské zákony, snažil sa však o dodržiavanie 

sečianskych zákonných článkov a vyriešenie oprávnených sťažností. Tieto ciele zhrnul 

samotný vodca odboja vo svojom dlhom prejave a vymenoval ústrednú komisiu na 

prešetrovanie náboženských sťažností. 38 Evanjelické stavy v komisii zastupoval senátor 

Juraj Gehard. Väčšina sťažností sa už natoľko netýkala evanjelickej cirkvi, ako skôr 

reformovaných a katolíckej cirkvi, ktorá sa neraz sťažovala na evanjelikov. Popri iných 

problémoch rozhodol snem aj v luthersko-kalvínksom spore a stavbu prešovského reformovaného 

kostola podmienil vybudovaním evanjelického chrámu v Lučenci. 39 

Budovanie cirkvi 

Keďže evanjelická cirkev prešla v priebehu uplynulého storočia významnými zmenami 

a výrazne sa zmenili aj vonkajšie podmienky jej existencie, nevyhnutným sa stala 

modernizácia usporiadania a fungovania cirkvi. Uhorská evanjelická a. v. cirkev bola 

na začiatku storočia nie v najlepšom stave. Rekatolizácia z predchádzajúceho storočia, 

najmä udalosti tzv. tragického desaťročia, prenasledovanie kňazov, diskriminácia veriacich 

a likvidácia školstva priniesli cirkvi obrovské škody. Tá potom aj kvôli oslabeniu 

svetského stavu nebola schopná už ani v atmosfére obmedzenej náboženskej slobody 

v rámci danom šopronskými článkami nahradiť tieto straty. Posledné všeobecne platné 

cirkevné zákony, upravujúce vnútorné záležitosti, organizačnú výstavbu, poriadok 

služieb Božích a vonkajšie veci, pochádzali ešte od evanjelických synod zo začiatku 17. 

storočia, vznikli teda v úplne odlišnej domácej i zahraničnopolitickej situácii. Ani tie 

však neboli rovnako dodržiavané na celom území a v cirkvi neexistoval orgán, ktorý 

by mohol kontrolovať ich rešpektovanie. Cirkev nebola schopná reagovať na aktuálne 

vnútropolitické, hospodárske, spoločenské alebo zahraničnopolitické zmeny. Jednotlivé 

senioráty zavádzali odlišné zvyky, piesne, agendy a rozličné novoty, ktoré neraz vyvolávali 

nevôľu veriacich. Okrem toho, z nemeckých krajín, najmä z Pruska, sa k nám šírili 

myšlienky pietizmu, ktoré nachádzali v uhorskej cirkvi tak stúpencov, ako aj zarytých 

odporcov. Už aj tak oslabenú cirkev začali ohrozovať aj vnútorné vieroučné spory. 40 

Nové starosti priniesla evanjelickej cirkvi aj faktická náboženská sloboda, nastolená 

počas posledného protihabsburského povstania. Akoby zo dňa na deň prišla cirkev k niekoľkým 

stovkám nových kostolov, desiatkam škôl, fár, polí, lúk, lesov a k ďalšiemu majetku. 

V rámci danom šopronskými článkami však nedisponovala dostatočným počtom 

38 Bártfai követek naplója az Ónodi országgyűlésröl. In: Történelmi naplók 1663 – 1719. (Ed. 

Thaly, Kálmán) Budapest 1875, s. 173-174. 


kezdve, IV. Budapest 1897, s. 249-256. 

40 FABINY, Tibor: Rákóczi és az evangélikusok. In: Rákóczi-tanulmányok (Szerk. Köpeczi, B., 

Hopp, L., R. Várkonyi, Á.) Budapest 1980, 374-375. l; ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi 

zsinat története. Budapest 1889, s. 1-8. 

81

Peter Kónya 

dobre pripravených kňazov, a tak sa na nové fary často dostali duchovní povolaní z exilu, 

alebo mladí kazatelia, študujúci na nemeckých univerzitách. Domáci kňazi a veriaci 

sa však obávali, že títo do uhorských zborov prinesú učenie pietizmu. V náboženskom 

živote sa už skôr vo veľkom počte rozšírili uvedené zmeny a novoty a v novej situácii 

sa ešte viac prejavili nerovnosti a rozdiely medzi jednotlivými dištriktmi, seniorátmi 

a zbormi. Kedysi vysoko rozvinuté školstvo a katechizácia boli vo veľmi zlom stave. 

Stredné školy, zakázané šopronskými článkami, na začiatku povstania sotva pôsobili 

a vyššie evanjelické školstvo v celej krajine neexistovalo vôbec. Vo vnútornom živote 

cirkvi vystúpili na povrch také závažné problémy, ktoré mohla vyriešiť iba synoda. 41 

Keďže v celej cirkvi bol v tom čase iba jeden superintendent – bardejovský nemecký 

kňaz Jakub Zabler, jedným z najzávažnejších problémov a najdôležitejších úloh bola 

voľba nových superintendentov. Z toho dôvodu zvolal ešte r. 1704 barón Ján Gottfried 

Hellenbach prvú partikulárnu synodu do Cerova v Hontianskej stolici. Na nej delegáti zo 

Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej stolice a vyslanci kráľovských banských miest 

zvolili za nového superintendenta (banského) banskoštiavnického farára Štefana Pilárika. 

Ešte v tom istom roku ďalšia partikulárna synoda zvolila Andreja Bodóa za superintendenta 

(gemerského) pre stolice Gemerskú, Malohontskú, Turniansku, Boršodskú 

a Hevešskú. O dva roky (r. 1706) zvolila šľachta severozápadných stolíc za svojho biskupa 

(bytčianskeho) Daniela Krmana. Všetkých troch nových superintendentov vysvätil 

najstarší úradujúci superintendent Jakub Zabler. 42 

Je zaujímavé, že tak zvolanie synody, ako aj vyriešenie problémov v cirkvi oveľa 

rozhodnejšie než kňazi žiadali svetskí evanjelici. Aj táto skutočnosť veľa vypovedá 

o vtedajšej situácii v cirkvi. Najviac sa týmito otázkami zaoberali evanjelici zastávajúci 

popredné funkcie v povstaleckom štáte a armáde. Práve oni rokovali vo februári 1706, 

počas zasadnutia Senátu v Miškovci o chybách a nedostatkoch v cirkvi a najvážnejšie 

problémy zhrnuli do memoranda pozostávajúceho z trinástich bodov. 43 V tomto spise 

(Memoriale) žiadali vykonávanie riadnych cirkevných vizitácií superintendentmi s dôrazom 

na kontrolu škôl, odstránenie svojvoľne zavedených novôt v náboženskej praxi 

a sporov vyplývajúcich z národnostných rozdielov, prísne vystúpili proti zanechávaniu 

farností a škôl farármi a učiteľmi, takisto proti svetským zamestnaniam, rozšíreným 

medzi kňazmi a prepychovému oblečeniu farárok, zdôrazňovali dôležitosť volieb farárov, 

odporúčali ich priebeh a pod. Popritom v mene evanjelických senátorov a funkcionárov 

ubezpečovali superintendentov o svojej podpore a pomoci pri prekonaní ťažkostí 

a riešení načrtnutých problémov. Okrem tohto trinásťbodového memoranda predložili 

zástupcovia svetského stavu ďalší spis, v ktorom sa zaoberali takými otázkami v cirkevnom 

živote, ako bolo používanie neslušných výrazov kňazmi, odstránenie obrazov 

41 Tamže. 

42 DZURIAK, Karol: Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka 

II. Rákócziho. In: Memorialis. Historický spis slovenských stolíc. (Ed. Kovačka, M., Augustínová, 

E.) Martin 2008, s. 199-200. 

43 ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 10. 

82


z chrámov, sobášenie príliš mladých snúbencov, chrámovou hudbou a každodenným 

modlením. 44 

Za duchovných odpovedal svetskému stavu na tieto podnety banský superintendent 

Štefan Pilárik, ktorý odmietal takéto zasahovanie svetských osôb do cirkevných záležitostí 

a obhajoval kňazov, odvolávajúc sa na skoršie cirkevné zákony a rozhodnutia jednotlivých 

seniorátov, avšak schvaľoval myšlienku urýchleného zvolania synody. 45 

Reakcia kňazov tak ešte viac presvedčila svetský stav o nevyhnutnosti zvolania synody 

v čo najkratšom čase. Museli však zodpovedať ďalšiu otázku, a to, kto je oprávnený 

zvolať synodu. Prvé synody na začiatku predchádzajúceho storočia zvolal palatín, 

o sto rokov neskôr nebol však už žiadny evanjelický magnát medzi najvyššími hodnostármi 

kráľovstva. Najvýznamnejšími funkcionármi spomedzi evanjelických šľachticov 

boli v tom čase nesporne členovia Senátu. Títo vo februári 1707 pri príležitosti zasadnutia 

Senátu v Rožňave pozvali do mesta na osobitné rokovania najvyšších duchovných 

a svetských predstaviteľov cirkvi. Tam rozhodli, že na začiatok apríla toho istého roku 

vyhlásia zvolanie synody do Ružomberku, na ktorú mali byť pozvaní superintendenti, 

seniori a delegáti seniorátov a stolíc. 46 Za predsedu synody zvolili člena Senátu generála 

baróna Štefana Petrőcziho. Pozvánky rozposlali z Rožňavy v maďarskom (svetskému 

stavu) a latinskom jazyku (duchovným delegátom), ako „senátori, radcovia a ďalší 

príslušníci magnátskeho a šľachtického stavu augsburskej konfesie.“ Potom rozposlali 

vlastné obežníky superintendenti, z ktorých najobsažnejší napísal severozápadný alebo 

bytčiansky superintendent Daniel Krman. Jeho podstatnú časť venoval pietizmu, ktorý 

ostro napadol a jeho domácich stúpencov nazval „líškami, pustošiacimi vinicu Pánovu“. 

Z jeho spisu je zrejmé, že popri iných závažných problémoch cirkvi bude jednu z hlavných 

otázok rokovania synody predstavovať práve pietizmus. 47 

Synoda zasadala v dňoch 3. – 7. apríla 1707 v Ružomberku v Liptovskej stolici za 

účasti 82 delegátov. Okrem štyroch biskupov sa do Ružomberku zišli seniori a významní 

kňazi a spolu s generálom barónom Petrőczim sa na synode zúčastnili viacerí ďalší 

vysokí činitelia povstania. Spomedzi senátorov bol na rokovaniach v Ružomberku 

krajinský pokladník Ján Radvánsky a kniežací kancelár Žigmund Jánoky, okrem nich 

potom početní stoliční a mestskí delegáti ako Mikuláš Szirmay, Pavol Prileszky alebo 

už niekoľko týždňov po synode na ónodskom sneme popravený Krištof Okoličáni. Popri 

už skôr určenom svetskom predsedovi bol prvý deň rokovania za cirkevného predsedu 

synody zvolený hornouhorský superintendent Jakub Zabler. 48 Hlavným cieľom synody 

bola prestavba správy evanjelickej cirkvi, zreformovanie poriadku služieb Božích, odstránenie 

negatívnych javov a novôt, znovuvybudovanie školstva, ako aj úprava sviatkov, 

obradov, kňazského odevu a iných záležitostí. 

44 Tamže, s. 11. 

45 Tamže, s. 12-13. 

46 Tamže, s. 14. 

47 Tamže, s. 15. 

48 Tamže, s. 27-28. 

83

Peter Kónya 

Okrem uvedených problémov sa jednou z hlavných tém stal pietizmus, ktorému venovala 

synoda veľkú pozornosť. Najväčším domácim protivníkom pietizmu bol superintendent 

Daniel Krman, ktorý tento smer už vo svojom pozývacom obežníku podrobil 

tvrdej kritike. Takisto na synode ako prvý proti nemu ostro vystúpil a v nasledujúcich 

dňoch ho viackrát napadol. Stúpencov pietizmu na synode reprezentovali iba banskobystrický 

učiteľ Ján Burius a pezinský kňaz Adam Mitúch, a tak búrlivé diskusie ponajviac 

tlmil predseda synody a iní svetskí delegáti. 49 

Pietizmus sa počas povstania u nás ešte viac rozšíril. Hlásali ho najmä kňazi, vracajúci 

sa z exilu v nemeckých krajinách a študenti alebo mladí kňazi, prichádzajúci z nemeckých 

univerzít. Takým bol jeden z prvých uhorských pietistov Ján Burius, rektor 

v Banskej Bystrici, superintendent Štefan Pilárik ml. alebo banskobystrický slovenský 

kňaz Ján Simonides. Medzi maďarskými evanjelikmi propagovala myšlienky pietizmu 

Kata Sidónia Petrőcziová, ktorá do maďarčiny preložila hlavné dielo Johanna Arndta 

Das wahre Christentum. Nevôľa najvyšších domácich cirkevných predstaviteľov, s ktorou 

vystúpili proti pietizmu však nebola náhodná. Toto hnutie, ktoré sa v Nemecku vyvinulo 

na moderný teologický smer vnútri evanjelickej cirkvi, v Uhorsku mohlo skutočne 

vážne ohrozovať zoslabnutú, po mnohoročnom prenasledovaní ľahko zraniteľnú cirkev. 

Zdôrazňovanie náboženského horlenia, mysticizmu, prehnanej zbožnosti a „obrátenia“, 

oproti základným dogmám a princípom evanjelickej cirkvi, to všetko mohlo viesť k nebezpečnému 

synkretizmu. Tak v cirkvi, v ktorej už mnoho rokov chýbalo systematické 

školstvo a katechizácia, erudované kňazstvo a dostatočná podpora svetských stavov, 

mohli mať ľahko úspech unionistické snahy vtedajšieho katolicizmu, ktoré mohli napokon 

opäť vážne oslabiť alebo dokonca i zlikvidovať samotnú evanjelickú cirkev augsburského 

vyznania. 50 

Synoda prijala dvadsaťpäť záverov (zákonov), ktoré sa týkali najdôležitejších stránok 

cirkvi a náboženského života. Prvé štyri zákony stanovovali nové územnosprávne 

členenie cirkvi. V cirkevnosprávnom členení boli vytvorené štyri dištrikty (superintendencie), 

na čele ktorých stál Jakub Zabler a ďalší traja superintendenti, zvolení v predchádzajúcich 

troch rokoch (Štefan Pilárik, Andrej Bodó, Daniel Krman). Prvý alebo východný 

(potiský) dištrikt sa rozprestieral na území stolíc Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, 

Abovskej, Užskej, Berežskej, Ugočskej, Satmárskej a Biharskej, vrátane šiestich 

slobodných kráľovských miest na tomto teritóriu. Druhý alebo banský cirkevný dištrikt 

tvorili dolnouhorské slobodné kráľovské mestá, Tekovská, Hontianska, Novohradská, 

Turčianska, Zvolenská, Peštianska, Pilišská a Šoltská stolica. Do severovýchodného či 

preddunajského dištriktu patrili slobodné kráľovské mesto Prešporok, malokarpatské 

mestá (Modra, Svätý Jur, Pezinok) a stolice Nitrianska, Trenčianska, Oravská, Liptovská, 

Ostrihomská a Komárňanská. Posledný, gemersko-južný dištrikt sa rozprestieral 

na území Gemerskej, Malohontskej, Turnianskej, Boršodskej, Hevešskej a Solnockej 


II. Rákócziho. In: Memorialis. Historický spis slovenských stolíc. (Ed. Kovačka, M., Augustínová, 

E.) Martin 2008, s. 233. 

50 Tamže, s. 231. 

84


stolice. 5. a 6. záver synody určovali povinnosti superintendentov, 7. sa zaoberal kultom 

a cirkevnými obradmi, pričom zdôrazňoval potrebu zostavenia spoločnej trojjazyčnej 

agendy, 8. hovoril o používaní zvonov, 9. o popoludňajších službách Božích a nasledujúci 

o prisluhovaní Večere Pánovej. 11. záverečný článok synody stanovoval cirkevné 

sviatky a nasledujúci každodenné modlitby, ďalšie tri zákony sa zaoberali náležitosťami, 

krstov, sobášov a pohrebov, 16. hovoril o odeve kňazov. 18. a 19. zákon synody sa zaoberal 

zabezpečením farárskych vdov a chorých kňazov. Nasledujúci záverečný článok 

určil pravidlá spoločného používania chrámov dvoma národnosťami, 21. hovoril o kľakaní 

pri službách Božích, 22. sa zaoberal fíliami a 23. disciplínou kňazov. Dva osobitné 

články (17. a 24.) boli venované cirkevnému školstvu. Najväčšiu starostlivosť nariadila 

synoda Kolégiu hornouhorských stavov v Prešove, ako najvyššej vzdelávacej inštitúcii 

cirkvi. O zabezpečenie jeho činnosti sa mala starať celá cirkev. Posledný zákon sa 

zoberal otázkou vytvorenia najvyššieho súdneho orgánu v uhorskej evanjelickej cirkvi. 

Ustanovil dve konzistóriá, jedno pre preddunajské a druhé pre predtiské a zátiské stolice, 

v ktorých bolo rovnomerne zastúpení duchovné a svetskí predstavitelia. Na ich čele 

stáli barón Ján Gottfried Hellnenbach a Mikuláš Szirmay. 51 

Ani protesty viasćerých delegátov neodradili Krmana a jeho stúpencov v snahe 

o prísne odsúdenie pietizmu. Nakoniec po dlhých diskusiách synoda rozhodla, že každý 

z delegátov mal byť povinný zložiť prísahu na symbolické knihy (Liber Concordiae). 

Biskup šiel ešte ďalej a k dvadsiatim piatim zákonom synody svojvoľne pridal osobitný 

článok, podľa ktorého synoda potvrdila Augustanu a jej Apológiu, šmalkaldské články, 

Lutherov malý a veľký katechizmus a zvlášť Formulu svornosti (Formula Concordiae) 

a zatratila „všetky kacírstva a sekty“, zvlášť „pietizmus spolu so všetkými jeho odnožami“. 

Tento osobitný článok však pôvodné rukopisné zákony synody neobsahovali a po 

prvý raz sa objavil až v ich tlačenej verzii, ktorú vydal Krman na prelome roku 1707 

a 1708 v Žiline. 52 

V záujme prešovského kolégia, ale rovnako aj s politickými cieľmi rozhodla synoda 

o vyslaní posolstva pod vedením superintendenta Daniela Krmana ku švédskemu kráľovi 

XII., ktorý sa vtedy zdržiaval v Poľsku, od ktorého mal prosiť materiálnu pomoc 

pre kolégium. Popri tom chceli akiste kráľa, najväčšieho ochrancu evanjelikov v strednej 

Európe, žiadať aj o politickú podporu cirkvi a azda aj vojenskú pomoc povstaniu. Karol 

XII. Sa totiž netajil tým, že za určitých okolností by bol ochotný vojensky vystúpiť 

proti Jozefovi I. a zasiahnuť do udalostí v Uhorsku. (Najväčším problémom bolo však 

spojenectvo Rákociho s Ruskom, s ktorým Karol XII. viedol práve vojnu.) Krmanovo 

posolstvo nebolo ostatne prvou diplomatickou cestou uhorských evanjelikov ku švédskemu 

kráľovi. Už v lete 1705 vyslali inšpektori Kolégia hornouhorských stavov v Prešove 

mestského cirkevného dozorcu Michala Melczela a seniorátneho dozorcu Mikuláša 

51 EOL Budapest, I. a 9. 20: Originale Synodi Rosenbergensis Evangelicae in Memoria serenissime 

Posteritati conservatur. 

52 ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 79. DZURIAK, 

Karol: Ružomberská synoda evanjelickej cirkvi v kontexte povstania Františka II. Rákócziho, 

s. 235-236. 

85

Peter Kónya 

Szirmaya do Poľska, kde sa vtedy kráľ zdržiaval. Títo vyslanci rokovali so švédskym 

kancelárom a so súhlasom Karola XII. Získali nielen sľub materiálnej podpory pre prešovské 

kolégium, ale aj osem štipendijných miest pre absolventov tejto školy na ich ďalšie 

štúdium na švédskej univerzite v Greifswalde. 53 Podľa rokovaní synody v Ružomberku 

mal s Krmanom túto cestu pôvodne podniknúť tiež Michal Melczel a potom Mikuláš 

Szirmay. Z viacerých príčin však títo neboli ochotní podniknúť cestu ešte raz a takisto 

sa príliš natiahli prípravy celého podniku. Napokon sa realizoval až na jar nasledujúceho 

roku a spoločníkom superintendenta bol trenčiansky mešťan Samuel Pohorský. Svoju 

cestu a jej výsledky opísal Krman vo svojom známom diele Itinerarium. 54 

Zákony synody boli uvádzané do praxe iba ťažko a nie všade bez problémov. Katolícka 

hierarchia, stojaca na strane panovníka synodu rozhodne odsúdila, jej rozhodnutia 

odmietla a katolícke stavy ju vyhlásili za neplatnú. Niektorí dokonca začali požadovať 

vyhostenie evanjelikov z krajiny. Predovšetkým preto sa niektorí významní predstavitelia 

evanjelickej cirkvi zdráhali uvádzať zákony synody do života, ako aj uznať jej 

zákonnosť a odmietali novoty zavedené v Ružomberku do náboženskej praxe, a to predovšetkým 

v západných stoliciach, blízko dedičných habsburských krajín. Rozhodnutia 

synody najenergickejšie presadzoval superintendent Daniel Krman. Už v nasledujúcich 

týždňoch vydal obsiahly pamätný spis, v ktorom podrobne vysvetlil záverečné články 

a pripojil k nim aj vlastný návrh novej jednotnej cirkevnej agendy. 55 Avšak zákony Ružomberskej 

synody už vo väčšej časti krajiny neboli dlho v platnosti. V nasledujúcom 

roku, po tragickej trenčianskej porážke, boli obsadené severozápadné stolice a centrom 

kuruckého štátu sa v záverečnej fáze povstania stalo horné Uhorsko. Ďalšia výstavba 

evanjelickej cirkvi sa potom obmedzovala zväčša iba na toto územie. 

Tam, v Prešove, sa 13. mája 1709 zišiel hornouhorský evanjelický konvent, ktorý 

svojimi závermi ďaleko presahoval rozhodnutia synody. Popri viacerých ďalších otázkach 

rokoval najmä o ďalšom rozvoji Kolégia hornouhorských stavov v Prešove. Delegáti 

konventu schválili obsiahly plán ďalšej výstavby tohto ústavu, ktorý by podstatne 

zmenil systém jeho fungovania a viedol by k jeho transformácii na skutočnú univerzitu. 

Popritom prisúdil kolégiu aj viaceré iné celokrajinské úlohy. Takými bolo vytvorenie 

ústrednej evanjelickej knižnice a ústredného evanjelického archívu v priestoroch kolégia 

a zriadenie ústredných evanjelických zápisníc, kam mali byť zaznamenané najvýznamnejšie 

udalosti doby (kurucké snemy, Ružomberská synoda a v neposlednom rade aj dejiny 

ústavu). Tak konvent plánoval pretvoriť kolégium v Prešove nielen na univerzitu, 

ale aj na najvýznamnejšiu vzdelávaciu a kultúrnu inštitúciu evanjelikov v celej krajine. 56 

53 HÖRK, József: Az Eperjesi Ev. Ker. Collegium története. Kassa 1896, s. 72. 

54 KRMAN, Daniel ml.: Itinerarium. Cestovný denník. Szerk; MINÁRIK, Jozef – VIKTORY, 

Gustáv. Bratislava 1969. 

55 ZSILINSZKY, Mihály: Egy forradalmi zsinat története. Budapest 1889, s. 90-92. 

56 ŠA Prešov, EKP 101: Projectum circa Requisita per Statum Augustam Evangelicum in Genere 

et Signante ad Collegium Epperiessiense procuranda: Epperiessini Die 13. May 1709 

Signatum. 

86


Žiaľ, nepriaznivý vnútropolitický vývin, vojenské porážky, morová epidémia a nakoniec 

porážka povstania neumožnili už realizáciu rozhodnutí ani jeho, ani Ružomberskej synody. 

Cirkev a porážka povstania 

Väčšina uhorských evanjelikov vydržala na strane odboja až do posledných dní a viacerí 

z nich vykonávali aj popredné funkcie v správe a vojsku povstaleckej krajiny. Jeden 

z najvyšších úradov v hospodárskej správe zastával Rákociho dvormajster a predseda 

Dvornej hospodárskej rady (Consilium Oeconomicum Aulicum) Juraj Otlík. Podobne 

vysoký ekonomický úrad predstavoval krajinský pokladník senátor Ján Radvánsky. 

Žigmund Jánoky naďalej pôsobil ako kniežací kancelár a neskôr podkancelár. Andrej 

Szirmay ako prezident krajinskej súdnej tabule a Pavol Kajali ako vrchný vojenský sudca 

stáli na čele najvyšších súdnych orgánov. Barón Ján Gottfried Hellenbach ako „vrchný 

banský gróf“ naďalej viedol dolnouhorskú banskú komoru. Ďalšími evanjelickými členmi 

Senátu boli ešte Štefan Török a Juraj Gerhard, ktorý, podobne ako Daniel Bulyovszky 

a Alexander Platthy pôsobili v Hospodárskej rade (Consilium Oeconomicum). Spomedzi 

evanjelikov vo vysokých vojenských funkciách generálsku hodnosť získal barón 

Štefan Petrőczi, hodnosť brigadiera 57 získali legendárny veliteľ hajduského pluku Urban 

Celder (Czelder), hornouhorský (košický) druhý vicekapitán Ján Juraj Roth, vrchný inšpektor 

delostrelectva Ján Sréter, Ladislav Fodor a Ján Szentiványi. 58 Okrem nich ešte 

mnohí iní evanjelickí zemania, mešťania alebo kňazi pôsobili na strane povstania v rozličných 

hodnostiach, úradoch alebo funkciách. 

Evanjelikov však nenachádzame iba v tábore kurucov, ale takisto aj na strane panovníka. 

Ich najvýznamnejším predstaviteľom bol už spomínaný známy turčiansky zeman 

a právnik Pavol Okoličáni, tešiaci sa v dolnouhorských stoliciach veľkej autorite. Napriek 

tomu, že ešte na prelome storočí pôsobil ako právny poradca mladého Františka 

II. Rákociho, jeho povstanie odmietol. Ostal verný panovníkovi a v jeho mene rokoval 

s anglickými a holandskými sprostredkovateľmi. Počas nich aj v iných oblastiach svojej 

činnosti však vždy rozhodne hájil záujmy evanjelikov. Usiloval sa o získanie dolnouhorskej 

evanjelickej šľachty na stranu Leopolda a bol to on, kto stál za poradami 

v Gyöngyösi a Memorialom Turčianskej stolice. Keďže v Turčianskej a susedných stoliciach 

mal veľkú autoritu, mnohí evanjelickí zemania z tejto oblasti ho otvorene alebo 

v tajnosti nasledovali. 59 

Ich počet výrazne vzrástol od jesene 1708, keď po trenčianskej porážke mnohí evanjelickí 

zemania na území obsadenom cisárskym vojskom, prešli na stranu panovníka. 

Tak aj evanjelici boli potom prítomní na rokovaniach snemu v Prešporku v r. 1708 a 1709, 

57 Táto hodnosť, prevzatá z francúzskeho vojska, zodpovedá súčasnej hodnosti brigádneho generála, 

počas povstania však medzi generálske hodnosti nepatrila. 

58 HECKENAST, Gusztáv: Ki kicsoda a Rákóczi-szabadságharcban? Budapest 2004. 

59 Tamže, s. 314. l; FABINY, Tibor: Rákóczi és az evangélikusok. In: Rákóczi-tanulmányok 

(Ed. Köpeczi, B., Hopp, L., R. Várkonyi, Á.) Budapest 1980, s. 369-374. 

87

Peter Kónya 

ktoré Rákoci a jeho prívrženci odmietali. Očakávali od nich garancie náboženskej slobody, 

udržanie aspoň časti chrámov, možnosť voľby kňazov a učiteľov, vymanenie svojich 

zborov spod zvrchovanosti katolíckej hierarchie, odstránenie diskriminácie protestantov 

v politickej a hospodárskej oblasti a pod. Na sneme r. 1708 delegáti obidvoch protestantských 

konfesií vytvorili tzv. protestantský konvent, v ktorom evanjelikov reprezentovali 

vyslanci Šopronskej, Prešporskej a Rábskej stolice a miest na ich území (Prešporok, 

Šopron, Ráb, Rust). Konvent predložil memorandum zložené z deviatich bodov, v ktorom 

požadovali: aby im boli vrátené odňaté protestantské kostoly, aby si mohli slobodne 

voliť superintendentov, aby neboli nútení na účasť na katolíckych obradoch, aby im nebolo 

bránené vo výkone funkcií v cechoch a úradoch, aby každý mohol slobodne prestúpiť 

z katolíckej na evanjelickú vieru, aby deti náboženstvom nasledovali svojich rodičov 

a pod. Katolícka cirkevná hierarchia a katolícki delegáti, predstavujúci na sneme drvivú 

väčšinu však všetky požiadavky protestantského konventu kategoricky odmietli, ba viacerí 

napadli samotnú legitimitu evanjelickej cirkvi v krajine. 60 

Podobne ani na nasledujúcom sneme, konanom rovnako v Prešporku r. 1709, na ktorom 

sa evanjelici zišli už v podstatne väčšom počte, nedokázali presadiť svoje záujmy. 

V konvente bolo už zastúpených dvadsaťpäť mestských a stoličných evanjelických delegátov 

zo stolíc Šopronskej, Prešporskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Rábskej, Zvolenskej, 

Turčianskej, Oravskej a Liptovskej a zo slobodných kráľovských a banských miest na 

ich území. Na ich čele stál už Pavol Okoličáni, ktorému sa medzitým podarilo oslobodiť 

z väzenia, kam sa dostal po ónodskom sneme. Sťažnosti a požiadavky evanjelických 

delegátov predostrel Okoličáni vo forme memoranda. Delegáti snemu z radov katolíckej 

hierarchie a stavov však tieto požiadavky odmietli a protestantských vyslancov označili 

za vzbúrencov. Takisto panovník Jozef I. bol ochotný iba na potvrdenie šopronských náboženských 

článkov. V tomto duchu vydal na konci roka osobitné memorandum, v ktorom 

protestantov ubezpečil o rešpektovaní náboženskej slobody a zakázal obsadzovanie 

kostolov a iné, šopronským článkom odporujúce skutky. 

O to isté, teda o dôsledné dodržiavanie šopronských artikúl a ďalších platných zákonov, 

týkajúcich sa náboženskej praxe protestantov, sa usilovali aj evanjelickí delegáti 

snemu, konaného r. 1710. Ich ponosy a požiadavky predstavil opäť Okoličáni a zhrnul 

ich v troch nových memorandách. 60 

Z týchto udalostí bolo zrejmé, v akom zmysle môžu evanjelici čakať garancie náboženskej 

slobody po porážke povstania. Satmársky mier vo svojom 3. článku obsahoval 

iba sľub dodržiavania náboženských zákonov. 61 Definitívnu, symbolickú bodku 

za výdobytkami povstania Františka II. Rákociho pre evanjelickú cirkev položil snem, 

konaný v r. 1712 – 1715. Ten slobodu vyznania protestantov opäť potvrdil iba v rámci danom 

šopronskými článkami. Okrem toho neobišiel ani kuruckú synodu v Ružomberku 

a vo svojom 31. zákonnom článku zrušil „ružomberskú schôdzku, konanú pod titulom 

synody, spolu s jej rokovaniami a rozhodnutiami“ a nasledujúci článok zrušil aj všetky 


kezdve, IV. Budapest 1897, s. 312-328. 

61 Tamže, s. 352. l., 415-422. l. 

88


rokovania a opatrenia, uskutočnené počas povstania a s nimi tak aj sečianske zákony 

o náboženskej slobode. 62 

Napriek všetkému však má povstanie Františka II. Rákociho v dejinách evanjelickej 

a. v. cirkvi mimoriadne významné miesto. Počas dlhého ozbrojeného boja cirkev zosilnela 

a po desaťročiach perzekúcie opäť vzrástlo sebavedomie evanjelických stavov. 

Na sečianskom sneme sa vrátilo cirkvi veľa kostolov, ktoré síce užívala spravidla iba 

niekoľko rokov, aj to však prispelo k oživeniu cirkvi po období násilnej rekatolizácie. 

Evanjelická šľachta v prvej polovici 18. storočia v novej situácii po satmárskom mieri 

energickejšie a rozhodnejšie hájila oprávnené záujmy cirkvi a dosiahla nejeden parciálny 

úspech, pričom tak zosilnela pozícia neordinovaných v cirkevnej správe a cirkevnom 

živote. 63 Zákonné články z r. 1715 a novšie náboženské zákony či patenty umožnili aplikovanie 

šopronských článkov aj tam, kde boli evanjelikom na konci storočia upierané. 64 

Napokon ani Ružomberská synoda neupadla úplne do zabudnutia. Biskupi sa usilovne 

pustili do práce na novej agende a ešte na konci roku 1707 zostavil Krman slovenskú 

a Zabler nemeckú agendu, ktorá však už nebola vydaná. Agenda superintendenta Krmana 

vyšla nakoniec tlačou po mnohých ťažkostiach až r. 1734 a ešte mnoho rokov bola používaná 

ako prvá a dlho jediná slovenská cirkevná agenda. 65 Počas 18. storočia naďalej 

pôsobili superintendenti potvrdení synodou a ich cirkevné dištrikty (superintendencie) 

sa s menšími zmenami udržali po celé nasledujúce storočie. 66 

62 PULYAI, János: Szatmári békesség. Ed. Bánkúti, Imre. Budapest 2007. 

63 Corpus Juris Hungarici. Magyar törvénytár. 1657 – 1740. törvénycikkek. Budapest 1900, 

s. 464-481. 

64 Ako napr. Juraj Otlík, ktorému sa r. 1724 podarilo postaviť evanjelický kostol v Horných 

Ozorovciach v Trenčianskej stolici. 

65 Od r. 1715 si aj prešovskí evanjelici postavili drevené predmestské kostoly a školu a obmedzená 

sloboda vyznania bola rozšírená aj na stolice, neuvedené v šopronských článkoch. 


II. Rákócziho, s. 212-213. 

67 Tak sa v prvej polovici storočia gemerský dištrikt zlúčil s Potiským dištriktom. MATLOVIČ, 

René: Historickogeografický pohľad na cirkevnú územnú organizáciu evanjelikov a. v. na východnom 

Slovensku v 1. pol. 19. storočia. In: Eliáš Ladiver a Michal Greguš, osobnosti a ich 

dielo v obraze doby. Prešov 1995. 

89

K OTÁZKAM TOLERANCIE A INTOLERANCIE 

NA PREŠOVSKOM KOLÉGIU 

V PRVEJ POLOVICI 19. STOROČIA * 

Libuša Franková 

FRANKOVÁ, Libuša: About Questions of Tolerance and Intolerance in Evangelical 

Grammar School of Prešov in the First Half of the 19 th Century. In: Annales historici 


Prešovské evanjelické kolégium was a distingushed educational intitution in the Slovak 

region during the first half of the 19. century. From 1667 till the beginning of the 19. 

century it experienced a complex period of development in the field of education and 

science within existing socio-political condicions of Austrian Monarchy. To improve the 

quality of education, it offered courses of philosophy, theology and gradually disciplines 

of law, providing the latest scientific results and ideas considering freedom of religious 

conviction. Within this period one can observe tolerance and intolerance when looking 

at denominational questions. On the other hand, it also occurs in questions of nationality, 

because of the expansion of Hungarian efforts, also in questions of the Lutheran Church´s 

attitude towards Hungarian reforms in the sense to transform tahe power of tahe Esates 

into Hungarian national hegemony. 

Kolégium v Prešove bolo od začiatku školskej činnosti 18. októbra 1667 1 významnou 

školskou inštitúciou v živote Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, ktorá školstvo považovala 

za neoddeliteľnú súčasť svojej samobytnosti. Evanjelické školstvo svojou výchovnovzdelávacou 

činnosťou, rozvíjajúcou sa na ľudových a demokratických základoch, 

zohrávalo dôležitú úlohu pri vzdelávaní obyvateľov Uhorska prostredníctvom ľudových 

a latinských škôl – gramatických, humanitných (gymnázií) a akademických (lýceí a kolégií), 

ktoré priniesli vyučovaním filozofických a teologických kurzov nový – vyšší typ 

* Štúdia vyšla v rámci riešenia grantového projektu VEGA MŠ SR č.1/3741/06 Konfesionalita 

ako faktor formovania národného povedomia v interetnickom prostredí (východné Slovensko 

18. – 20. storočie). 

1 Založenie kolégia v Prešove, Collegium Statuum evangelicorum superioris Hungariae, bolo 

oficiálne proklamované 18. novembra 1665 v Košiciach vydaním zakladacej listiny, v ktorej 

zástupcovia protestantských stavov, slobodných kráľovských miest východného Slovenska 

(Košíc, Kežmarku, Levoče, Bardejova, Sabinova, Prešova), banských miest, trinástich spišských 

miest aj evanjelických cirkví zo Zadunajska zdôraznili, že v slobodnom kráľovskom 

meste Prešov bude vysoká škola Certum Collegium Scholasticum rozvíjať činnosť v záujme 

evanjelických cirkevných aj svetských stavov. 16. apríla 1667 uzavrelo mesto Prešov so zakladateľmi 

kolégia zmluvu o právnom postavení školy. Bližšie FRANKOVÁ, Libuša: Dejiny 

prešovského kolégia v kontexte národnokultúrneho života Slovákov. Prvá polovica 19. storočia. 

Prešov : ManaCon, 1999, s. 6-11. 

90

K otázkam tolerancie a intolerancie na prešovskom kolégiu 

v prvej polovici 19. storočia 

vzdelania. 2 Do realizácie školskej činnosti na prešovskom kolégiu od jeho vzniku zasahovali 

politicko-vojenské udalosti vyplývajúce z protireformačnej politiky viedenského 

dvora, protihabsburských povstaní uhorskej šľachty a jozefínskych osvietenských reforiem 

uhorského školstva, ktoré postupne prechádzalo z kompetencie cirkví pod štátny 

dozor, ale pri zachovaní značného vplyvu konfesií na obsah vzdelania. V prvej polovici 

19. storočia školskú činnosť na kolégiu výrazne ovplyvnili maďarizačné snahy uhorských 

vládnucich síl. 

Od začiatku 19. storočia kolégium zabezpečovalo výučbu filozofie, teológie a postupne 

aj právnických disciplín, ktoré vychádzali z prezentovania moderných filozofických 

a teologických smerov a najnovších vedeckých poznatkov s myšlienkami slobody 

vierovyznania. Dôraz začalo klásť na systematickú modernizáciu výučby a realizáciu 

viacerých modifikácií učebných osnov v záujme skvalitňovania poskytovaného vzdelania. 

Študenti kolégia získavali nielen vyššie vzdelanie, ale upevňovali si aj svoje náboženské 

sebavedomie. Kolégium sa stávalo významnou vedecko-vzdelávacou inštitúciou 

nielen v mieste svojho pôsobenia, v jeho okolí a na území Slovenska, ale aj v samotnom 

Uhorsku. 3 

Tolerancia a intolerancia boli prítomné v školskom kolegiálnom živote od jeho samotného 

začiatku a v prvej polovici 19. storočia ich možno sledovať v konfesijnej oblasti, 

z hľadiska konfesionálneho zloženia študentov a v národnostnej a cirkevnej oblasti, 

v súvislosti s národnostným zložením študentov, s postupným narastaním maďarizačných 

tendencií v duchu transformácie uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú 

hegemóniu a tiež v súvislosti s kompetenciami a postojom evanjelickej cirkvi a. v. k politickému 

vývoju v Uhorsku, konkrétne k maďarským reformným snahám. 

Z konfesionálneho hľadiska študovali do začiatku 19. storočia na kolégiu, najmä po 

vydaní Karolovej rezolúcie – Resolutio Carolina v roku 1731, ktorá upevnila podriadenosť 

evanjelickej cirkvi panovníkovi a katolíckej hierarchii, a tiež v dôsledku vydávaných 

intimátov, dôverných oznámení Ministerskej rady, ktoré zasahovali do kolegiál- 

2 Kolégiá vznikali od konca 16. storočia pod vplyvom humanizmu a renesancie, zápasov stúpencov 

reformácie a protireformácie, a tiež vývoja starších školských inštitúcií. Reprezentovali 

vzdelanie so znalosťou latinskej gramatiky, poetiky a rétoriky, ktoré študenti získali 

počas gymnaziálneho štúdia, ale aj vzdelanie, ktoré získali počas akademického štúdia osvojením 

si vedomostí z logiky, etiky, metafyziky a fyziky, z časti zredukovaných oproti univerzitnému 

štúdiu a tiež z diel novoscholastických teológov. 

3 V rokoch 1803 – 1810 boli na kolégiu počtom študentov najpočetnejšie zastúpené stolice Šarišská, 

Zemplínska, Spišská, Abovská, Gemerská, Sabolčská, Boršodská a Liptovská, v rokoch 

1811 – 1820 stolice Šarišská, Spišská, Zemplínska, Gemerská, Abovská, Sabolčská a Boršodská, 

v rokoch 1821 – 1830 stolice Šarišská, Spišská, Zemplínska, Gemerská, Abovská, Sabolčská, 

Boršodská. V rokoch 1831 – 1840 stolice Šarišská, Spišská, Gemerská, Zemplínska, 

Abovská, Sabolčská, Liptovská, Boršodská a Satumárska a v rokoch 1841 – 1849 stolice Šarišská, 

Spišská, Gemerská. Zemplínska, Abovská, Liptovská, Boršodská, Sabolčská, Békešská, 

Turnianska a študenti z Bačky. Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. 

Inv. č. 244, 245. Matricula Universae Juventutis III. Collegii (1803 – 1813, 1813 – 1831), inv. č. 

91


neho školského života, 4 viac menej iba študenti evanjelického vierovyznania. Samotné 

kolégium od svojho založenia malo poskytovať neúplné akademické vzdelanie najmä 

protestantskej študujúcej mládeži zo severných stolíc Uhorska, ktorá dovtedy mohla získať 

univerzitné vzdelanie len za hranicami krajiny, najmä v Nemecku. Zároveň malo 

plniť aj funkciu opozície voči rozvíjajúcemu sa vyššiemu katolíckemu školstvu v Trnave 

a najmä v Košiciach, kde bola 26. februára 1657 zriadená neúplná jezuitská univerzita, 

tzv. studium generale. 5 V 18. storočí, keď vývoj kolégia prebiehal v rámci uhorského 

školstva, ktoré postupne prechádzalo, ako už bolo uvedené, z kompetencie cirkví do 

kompetencie štátneho dozoru, 6 si protestantské školstvo bránilo školskú autonómiu. Napriek 

laicizácii školstva v Uhorsku mali konfesie aj naďalej značný vplyv na obsah vzdelania. 

Rámec činnosti protestantských škôl právne vymedzil v roku 1781 Tolerančný 

patent Jozefa II., ktorý rozšíril náboženskú slobodu v duchu zásady, že osobné aktivity 

jednotlivcov nemajú byť viazané na konfesionálnu príslušnosť. Patent prispel k oživeniu 

protestantského školstva v Uhorsku, ktoré sa pre evanjelikov a. v. stávalo ešte viac 

prejavom cirkevnej samostatnosti a autentičnosti, brániac sa celkom prirodzene oddeleniu 

všeobecného – reálneho vyučovania od náboženského, a tiež zjednoteniu metodiky 

a školskej administratívy s katolíckym školstvom v duchu štátnych záujmov, t. j. nadradenosti 

občianskeho princípu nad konfesionálny a dôležitosti jednotného vzdelania. 

Evanjelici začali postupne vnímať školu ako prostriedok k zabezpečeniu ich rovnoprávneho 

a hodnotného postavenia v modernizujúcej sa spoločnosti. 7 

246. Matricula Juventutis Studiosae in Collegio Distr. Ev. Eperiessiensi. (1831 – 1840) a inv. 

č. 248. Az eperjesi ev. Egyházkerületi Collegium Anyakönyve (1840 – 1871). 

4 Napríklad od roku 1754 nemohli rektori prijímať na evanjelické školy katolícke deti pod pokutou 

12 zlatých a väčšina gymnázií na slovenskom území, aj prešovské kolégium, boli degradované 

na gramatické školy. Bližšie FRANKOVÁ, Libuša: Dejiny prešovského kolégia 

v kontexte národnokultúrneho života Slovákov. Prvá polovica 19. storočia. Prešov : Mana- 

Con, 1999, s. 19. 

5 Bližšie VESELÝ, Daniel: Dejiny kresťanstva na Slovensku. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 

1994, s. 34; KVAČALA, Ján: Dejiny reformácie na Slovensku. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 

1935, s. 265-270; HALAGA, Ondrej R.: Z dejín košickej univerzity. K 300 ročnému 

jubileu založenia. In: Historický časopis, roč. 4, 1956, č. 4, s. 526-529. 

6 Panovmík si privlatňoval právo kontroly nad školami. Napríklad v roku 1766 zriadila Mária 

Terézia pre Uhorsko samostatnú študijnú komisiu pri Uhorskej miestodržiteľskej rade, ktorej 

podliehalo osem školských obvodov – dištriktov a ktorá mala okrem iného vypracovať nový 

študijný poriadok pre katolícke školstvo. Do jej právomoci sa dostali aj evanjelické školské 

otázky. Vládne snahy uskutočniť jednotný školský system aj pre nekatolíkov a legalizovať 

všeobecnú školskú dochádzaku vyústili v roku 1777 do novej školskej organizácie Ratio 

educationis. Vzťahovala sa na všetkých obyvateľov, bez ohľadu na konfesijnú príslušnosť, 

v záujme výchovy a vzdelania budúcich občanov štátu. Aj keď sa v jej zmysle reformovalo 

len katolícke školstvo, reforma prezentovala požiadavku úpravy aj protestantského školstva. 

Bližšie BILČÍK, Jozef: Vývoj školstva na Slovensku do roku 1960. In: Slovenská archivistika, 

roč. 10, 1975, č. 1, s. 58. 

7 V roku 1783 povolil panovník Jozef II. všetkým náboženským vyznaniam štúdium práva, lekárstva 

a filozofie na vyšších školách a v roku 1788 stanovil v inštrukcii pre vizitátorov ľudových 

92



S Tolerančným patentom sa tak stával cirkevný život evanjelikov nezávislejším. Zákonný 

článok 26 uhorského snemu z roku 1791 zabezpečil protestantom nielen náboženskú 

slobodu, ale aj školskú autonómiu s podmienkou, že sa v organizácii školstva 

prispôsobia školám zriadeným podľa vládnych noriem. Organizácia protestantského 

školstva v tom čase však nebola jednotná a prispôsobiť ju vládnemu systému škôl, alebo 

zaviesť jednotnú organizáciu všetkých protestantských škôl bola takmer nemožná aj 

z finančných dôvodov, a to aj napriek ojedinelým snahám na evanjelických školách od 

konca 18. storočia, či úsiliu Generálneho konventu Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku 

v priebehu prvej polovice 19. storočia. 8 

Od začiatku 19. storočia sa vedenie kolégia už nebránilo prijímaniu študentov iného 

vierovyznania a tak sa postupne rozširovalo konfesijné zloženie študujúcej mládeže aj 

na kalvínov, pravoslávnych, židov a rímskokatolíkov. 9 

Vedenie kolégia rešpektovalo záujem o štúdium na škole nielen u uchádzačov z miesta 

svojho pôsobenia a jeho okolia, či z územia Slovenska, ale aj z dnešných oblastí Zakarpatska, 

Slavónska, Vojvodiny, Rumunska, a tiež zo vzdialenejších maďarských stolíc, 

z českých a rakúskych krajín, aj keď do začiatku 30. rokov bolo ich zastúpenie medzi 

študujúcou mládežou sporadické. Vo väčšom počte prichádzali uchádzači o štúdium na 

kolégiu z uvedených oblastí v nasledujúcom období. 10 Výraznejší záujem o štúdium na 

slovenských školách aj samotnom kolégiu bol zo strany srbských študentov, najmä z Vojvodiny. 

Ako uviedol Risto Kovijanić „srbskú mládež priťahovali na Slovensko chýrne 

mená dobrých škôl a profesorov, náboženská a nacionálna tolerancia... a duch veľkých 

škôl povinnú školskú dochádzku od 6 do 12 rokov, ktoré Ratio educationis ešte nevymedzilo. 

Bližšie KOWALSKÁ, Eva: Kontúry politického zápasu o charakter protestantského školstva 

v období osvietenstva. In: Prešovské evanjelické kolégium. Jeho miesto a význam v kulútnych 

dejinách strednej Európy. ACEP I. Zost. Peter Kónya, René Matlovič. Prešov : Biskupský úrad 

Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, 1997, s. 231-239. 

8 Snahy generálneho konventu zaviesť jednotný študijný poriadok na všetkých evanjelických 

školách sa nestretli s úspechom, aj kvôli maďarizačným tendenciám v školstve. Možno dodať, 

že vyvolali nielen odpor zo strany slovenských evanjelikov, ale aj politickú aktivitu ich národných 

predstaviteľov s konkretizáciou slovenských kultúrnych a školských požiadaviek, ktoré 

sa stávali súčasťou slovenského národného programu. Bližšie MÁTEJ, Jozef a kol.: Dejiny českej 

a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN, 1976, s. 151-152. 

9 V rokoch 1803 – 1848 boli prirodzene z celkového počtu 4562 zaevidovaných študentov najpočetnejšie 

zastúpení evanjelici, a to 3484. Neuvedené vierovyznania, alebo poškodený zápis je 

u 26 študentov. Bližšie FRANKOVÁ, Libuša: Dejiny prešovského kolégia v kontexte národnokultúrneho 

života Slovákov. Prvá polovica 19. storočia. Prešov : ManaCon, 1999, s. 61-62. 

10 Napríklad od 30. rokov boli v kolegiálnych matrikách zapísaní 14 študenti zo stolice Aradskej, 

12 z Krašovskej, 4 z Čanádskej, 6 z Fejérskej, 3 z Rábskej, 6 z Banátu. V roku 1809, 1891 

a 1837 bol zapísaný 1 študent, v roku 1846 boli zapísaní 2 študenti a od roku 1847 študoval na 

kolégiu 1 študent z Rakúska. Po jednom študentovi sa zapísali uchádzači na kolégium z Čiech 

v rokoch 1805, 1811, 1821, 1830, 1832, 1833, dvaja v roku 1831 a po jednom v roku 1839, 1841 

a 1842. V roku 1828 a 1841 boli zapísaní v matrike kolégia 2 študenti z Moravy. Bližšie uvedené 

matriky v odk. 3. 

93


slovenských dejateľov, buditeľov a obroditeľov Šafárika, Kollára a Štúra... do Prešova 

prichádzal pod vplyvom dobrého mena kolégia, profesorov a rektorov Andreja Mayera, 

Michala Greguša, Andreja Čupku, Andreja Vandráka a rektora Antonína Ľudovíta 

Munyaya“. 11 Pre srbských študentov bol teda veľmi významný najmä národnotolerantný 

faktor, respektíve štúdium v jazykovo blízkom prostredí s myšlienkami slovanskej vzájomnosti, 

najmä od druhej polovice 30. rokov v čase intenzívnejšieho rozvoja srbsko- 

-chorvátskej a slovensko-srbskej spolupráce v Uhorsku, čí vzájomné spolužitie Srbov 

a Slovákov vo Vojvodine a pôsobenie slovenských vzdelancov v srbskom prostredí, napríklad 

Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade. Dôležitú úlohu zohrával u srbských študentov 

zrejme aj ekonomický faktor, kedže výška študijného na kolégiu v Prešove bola 

nižšia ako v Bratislave a bola tu aj možnosť lacnejšieho stavovania. 12 

Intolerancia začínala byť prítomná v kolegiálnom školskom živote v súvislosti s vystúpením 

uhorských stavov a úradníctva proti modernizujúcim školským reformám viedenského 

dvora od konca 18. storočia, ktoré presadzovali jeho kompetenciu vo veciach 

výchovy a školstva. Odrážala vznik a postupný rozvoj maďarského národného hnutia 

presadzujúceho zavedenie maďarčiny namiesto nemčiny ako úradného jazyka a ako 

povinného predmetu na vyšších, tzv. latinských školách. 13 Jazyková otázka sa v mocenskom 

zápase medzi Pešťou a Viedňou stávala postupne, najmä od 30. rokov, spolu 

s narastaním národnej intolerancie stále viac politickou otázkou. Prezentovala snahy po 

uhorskej štátnopolitickej samostatnosti. Maďarizačné tendencie z prelomu 18. a 19. storočia, 

namierené najmä proti Slovákom obývajúcim kompaktné územie, ktoré boli v tom 

11 V 18. a 19. storočí študovalo na Slovensku približne 2300 Srbov, z toho na kolégiu 185. K faktorom, 

ktoré ovplyvňovali ich voľbu miesta štúdia bola skutočnosť, že prešovské kolégium 

bolo v tom istom štáte a že evanjelické školy boli v prvej polovici 19. storočia centrami slovanskej 

vzájomnosti. Na kolégiu študovali aj neskôr významné osobnosti srbského národného 

života ako Jovan Ilić (básnik, politik, štátnik, prekladateľ diel Jána Kollára a Andreja Sládkoviča), 

Alex Janković (politik, diplomat, štátnik), Peter Radovanić (riaditeľ srbských ľudových 

škôl, professor lýcea, tajomník ministerstva osvety, člen Srbskej učenej spoločnosti), 

Miloš Dimitrijević (predseda Matice srbskej, politik obhajujúci aj práva slovenského národa). 

Bližšie KOVIJANIĆ, Risto: Štúdium srbských študentov na Slovensku v 18. – 19. storočí. In: 

Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské 

vydavateľstvo, 1967, s. 131-137. 

12 Bližšie SIRÁCKY, Ján: K problematike štúdia Srbov na slovenských školách. In: Prešovské 

kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 

1967, s. 139-140. 

13 Panovník František II. potvrdil v roku 1805 zákonný článok 7 uhorského snemu z roku 1792 

o maďarskom jazyku ako riadnom predmete na uhorských školách a vydal odporúčanie, aby 

sa používal aj pri výklade iných predmetov. Na snahy uhorskej vládnej moci o vypracovanie 

vlastnej školskej organizácie však reagoval, bez súhlasu uhorského snemu, vydaním novej 

školskej reformy Ratio educationis v roku 1806. Na vyšších školách reforma realizovala aj 

spomínané ustanovenia o maďarčine a požiadavku, aby učitelia na ľudových školách ovládali 

maďarský jazyk, aby ho mohli vyučovať. Bližšie MÁTEJ, Jozef a kol.: Dejiny českej a slovenskej 

pedagogiky. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 118-192. 

94



čase ešte len v začiatkoch sa naplno prejavili v maďarizačných zákonoch uhorského snemu 

z rokov 1830, 1832 – 1836, 1838 – 1840, 1843 – 1844 a zasiahli aj do kolegiálneho 

života. Predchádzali im však nariadenia v niektorých stoličných štatútoch, 14 ktoré odrážali 

reálny stav maďarizačných tendencií smerom k nemaďarskému obyvateľstvu Uhorska. 

Prítomnosť nemaďarských etník v Uhorsku bola buď ignorovaná, alebo z právneho 

jazykového hľadiska pokladaná za irelevantnú, s povinnosťou občanov prispôsobiť sa 

oficiálnym jazykovým požiadavkám z rozličných dôvodov. Stoličné štatúty veľmi často 

prekračovali obsah snemových zákonov a len výnimočne považovali za potrebné predložiť 

svoje štatúty v zmysle zákonných ustanovení vyšším miestam na schválenie pred 

ich implementáciou do života. Nadradené miesta sa o nich viac menej dozvedali len zo 

zápisníc, ktoré dostávali zvyčajne nepravidelne a oneskorene. V prípade stolíc v Uhorsku 

nešlo tak o maďarizáciu sankcionovanú zákonom. Uvedený stav trval do začiatku 

40. rokov. 15 

Predstavitelia Šarišskej stolice sa už v roku 1805 vyjadrili za používanie maďarčiny 

a jej rozširovanie prostredníctvom škôl. V čase snemových rokovaní v roku 1807 

a 1811 – 1812 podporili maďarizačné aktivity s cieľom úplného pomaďarčenia školstva. 

Generálny konvent Evanjelickej cirkvi a. v. Potiského dištriktu v roku 1821 zdôraznil 

potrebu „väčšej starostlivosti a usilovnosti“ v pestovaní maďarského jazyka, čo sa odrazilo 

aj v postupnom zavádzaní maďarčiny do vyučovacieho procesu na kolégiu. 16 Šarišská 

stolica išla v tom čase v zavádzaní maďarčiny do úradov a súdov zrejme najďalej 

na slovenskom území a pokračovala aj v tendenciách šíriť maďarčinu prostredníctvom 

učiteľov finančne zvýhodnených, učebníc, školských kníh a inšpekcií na školách, najmä 

ľudových. Rozvoj školy a školstvo boli všeobecne stolicami považované za najvhodnejší 

prostriedok šírenia maďarčiny a vplyv stoličných nariadení sa výrazne prejavil aj na 

kolégiu. 17 

14 Kedže v dôsledku odporu nemaďarských a najmä chorvátskych zástupcov a činiteľov blízkych 

panovníckemu dvoru na sneme, ako aj samotného viedenského dvora a vládnych činiteľov 

zachovávali snemové zákony v maďarizačnom procese v zmysle natio magyarica do 

konca 30. rokov istú zdržanlivosť. 

15 Vydávanie množstva stoličných štatutárnych a iných úprav aj nariadení začiatkom 40. rokov 

takmer prestalo. Súviselo to s prijatím novších zákonných úprav uhorským snemom v rokoch 

1839 – 1840 a najmä v rokoch 1843 – 1844, ktoré naplno zaviedli do verejného, národného, 

cirkevného a školského života maďarský jazyk. 

16 Bližšie RAPANT, Daniel: Ilegálna maďarizácia 1790 – 1840. Turčiansky Sv. Martin : Matica 

Slovenská, 1947, s. 5-18, 20 a n; ČERVENKA, Jaromír: Prešovské ev. Kolégium v dejinách 

filozofie. In: Sborník prác profesorov ev. kolegiálneho slovenského gymnázia v Prešove 1940. 

Prešov : Slovenská štátna kníhtlačiareň, 1940, s. 125. 

17 Dokonca sa neuspokojila len s uvedenou formou šírenia maďarčiny. Uznesením z 29. novembra 

1830 odporúčala obyvateľom stolice, aby maďarčinu prijali nieln za spoločenskú reč, ale aj za 

domácu – rodinnú reč v záujme jej všeobecného rozšírenia prostredníctvom rodinnej výchovy, 

ktorú mali zabezpečiť ženy ovládajúce maďarský jazyk. Bližšie RAPANT, Daniel: Slovenský 

prestolný prosbopis z roku 1842, I. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 8-9, 31-35. 

95


V národnostne diferencovanom prostredí na prešovskom kolégiu došlo pod vplyvom 

uvedených skutočností k výrazným jazykovým zmenám v pedagogickom procese, 

aj keď latinčina bola ešte stále vyučovacím jazykom. S kladením dôrazu na jazykovú 

pripravenosť študentov z hľadiska ich profesionálneho zamerania sa spájal nielen zápas 

o jazyk, ale aj tendencia preferovať maďarský jazyk. Za podpory niektorých profesorov 

a cirkevných hodnostárov bolo v šk. r. 1821/22 rozhodnuté, že študenti, ktorí počas piatich 

rokov nezvládnu maďarský jazyk nedostanú štipendium. 18 Na kolégiu prijali v roku 

1826 profesora maďarského jazyka a podľa nariadenia správy kolégia sa mal učiteľ Michal 

Mateják naučiť maďarský jazyk do roku 1827, profesor gramatiky Jozef Benczur 

do konca šk. r. 1830/31, Eduard Fröhlich do roku 1833, Ľudovít Kolmár do roku 1834 

a Ján Kengyel do roku 1835. Od roku 1828 sa maďarčina stala na kolégiu povinným vyučovacím 

predmetom. V roku 1830 začal ako prvý prednášať na kolégiu v maďarskom 

jazyku Michal Greguss. Po latinsky sa o niečo neskôr prednášalo iba v teologickom kurze 

a maďarčina sa dostávala aj do úradných kníh. Školské snahy v stoliciach v prospech 

maďarského jazyka však nedosahovali predpokladaný výsledok a stoliciam nepomáhali 

ani vydávané jazykové príkazy donucovacieho charakteru, ktoré nebrali do úvahy panovníkovu 

rezolúciu z roku 1830, zdôrazňujúcu neprípustnosť núteného a násilného šírenia 

maďarčiny. Maďarizačné snahy v školstve mohol tak zabezpečiť len celokrajinský 

zásah v podobe snemových uznesení. Po vydaní snemového zákonného článku 8 z roku 

1844, ktorý zaviedol maďarčinu ako vyučovací jazyk na školách, bola aj na kolégiu 

väčšina predmetov prednášaná po maďarsky a maďarská literatúra sa stala pravidelne 

prednášanou disciplínou. 19 

Intolerancia v jazykovej otázke na prešovskom kolégiu odrážala už od vydania 

zákonného článku 6 z roku 1840 maďarizačné snahy v prospech ďalšieho rozšírenia 

používania maďarského jazyka nielen v štátnych inštitúciách, podaniach panovníkovi, 

obežníkoch Uhorskej miestodržiteľskej rady, či vo vzájomnom styku svetských 

a cirkevných úradov, ale aj v samotných cirkvách. Kňazi boli pokladaní za verejných 

úradníkov a vzťahovali sa na nich, podobne ako na učiteľov aj snemové uznesenia 

o jazykovej otázke v Uhorsku. 20 Maďarizačné tlaky v cirkevnej oblasti sa dotkli naj- 

18 Kolégium sa od svojho založenia vyznačovalo jazykovou nestálosťou. Na prešovských školách 

už v rokoch 1440 – 1555 prevládal nemecký jazyk a v rokoch 1555 – 1644 maďarský 

jazyk. Od roku 1667 sa vo štvrtej triede kolégia stala povinným predmetom popri maďarčine 

aj nemčina a neskôr latinčina. Po 20. júli 1774 bola Miestodržiteľskou radou zavedená v Uhorsku 

na stredných a vysokých školách, vrátane prešovského kolégia, ako vyučovací jazyk nemčina. 

V učebných osnovách z roku 1785 bol zavedený aj „slovanský jazyk“. Bližšie ÓNODY, 

Oliver: Vplyv udalostí na dejiny kolégia. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách Zost. 

Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 62. 

19 Bibliografia k dejinám prešovského školstva. Zost. Juraj Paška. Martin : Matica Slovenská, 

1984, s. 91 a n. 

20 Zákon nariaďoval zaviesť do troch rokov maďarčinu do vedenia matrík aj v nemaďarských 

cirkevných zboroch a uvádzať do farských, kazateľských a diakonských úradov len osoby, 

ktoré ovládali maďarský jazyk. Predstavitelia maďarskej nacionálne liberálnej šľachty ve- 

96



mä evanjelikov a ich školstva. Evanjelická školská autonómia umožňovala maďarským 

vládnuci silám rýchlejší postup maďarizácie než u katolíckeho školstva, ktoré v konečnom 

dôsledku podliehalo vláde a brzdiacim činiteľom bol aj vysoký katolícky klérus, 

zväčša politický prívrženec vlády. Podobná situácia bola aj v otázke používania 

liturgickej reči. Pevnejšia hierarchická podriadenosť v katolíckej cirkvi a prevaha latinského 

liturgického jazyka nedovoľovala také maďarizačné snahy, aké sa uplatňovali 

v evanjelickej cirkvi. Otázka bohoslužobnej reči patrila u evanjelikov do kompetencie 

nižších miestnych a seniorálnych konventov, v ktorých svetské stavy presadzovali aspoň 

čiastočné pomaďarčovanie bohoslužieb, a to aj v zboroch prevažne alebo úplne 

nemaďarských. Maďarizačné snahy v Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, ktorá bola 

národnostne slovenská, nemecká a maďarská vyvrcholili na jej generálnom konvente 

v roku 1840 a organizovanú podobu dostali v aktivitách Karola Zaya, zvoleného za 

generálneho dozorcu evanjelickej cirkvi a škôl v Uhorsku. Generálny konvent skoordinoval 

od šk. r. 1841/42 evanjelické nižšie aj vyššie školy novým školským poriadkom, 

učebným plánom a ustanoveniami o maďarčine a jej postupnom zavádzaní do vyučovania. 

V maďarskom jazyku sa mali vyučovať všetky predmety u ktorých sa pri prekladaní 

z latinčiny narážalo na väčšie ťažkosti v terminológii, ako dejepis, zemepis, 

prírodné vedy a právo. Maďarský jazyk sa mal vyučovať vo všetkých triedach, najmä 

v nižších a aj školské vysvedčenia a správy posielané školami Uhorskej miestodržiteľskej 

rade mali byť v maďarčine. 21 K urýchleniu maďarizácie slovenských evanjelikov 

mal prispieť najmä Zayov plán z 26. februára 1841 o únii luteránov a kalvínov v Uhorsku, 

ktorý priniesol prvé vážnejšie stretnutie maďarizačných snáh a národnoobraných 

aktivít Slovákov v samotnej evanjelickej cirkvi. Superintendenti mali napríklad podľa 

nariadenia generálneho konventu z roku 1841 nevysvätiť do kňazského úradu kandidátov, 

ktorí neovládali maďarský jazyk a podobne mali postupovať aj pri obsadzovaní 

učiteľských a profesorských miest na školách. Vnútrokolegiálne spory národnostného 

charakteru sa v tomto čase prejavili v správe kolégia pri obmedzovaní nemeckého jadenej 

Lajosom Kossuthom predložili na sneme požiadavky, aby kňazi a učitelia boli povinní 

šíriť maďarčinu aj za osobitné odmeny a iné výhody a aby všetci obyvatelia Uhorska povinne 

ovládali maďarčinu. Bližšie RAPANT, Daniel: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 I. 

Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 31-51. 

21 V dôsledku nespokojnosti a pripomienok učiteľov k uvedeným opatreniam došlo na porade 

u Karola Zaya v Uhorovci 20. – 27. júla 1841, ktorej sa zúčastnil aj profesor prešovského kolégia 

Anton Ľudovít Munyay, k úprave školského poriadku. Tlačou vyšiel v roku 1842 pod názvom 

Školský poriadok evanjelikov aug. vyznania maďarskej vlasti. Nebol však definitívnou 

úpravou školského poriadku na evanjelických školách, ale priniesol zároveň posledné zmeny 

v zabezpečení ich dovtedajšej jednoty v prvej polovici 19. storočia. Bližšie RAPANT, Daniel: 

Slovenský pestolný prosbopis z roku 1842 I. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 14- 

15, 27-29, 49-56, 62-63, 82 a Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, II. Dokumenty. Dokument 

č. 63. Porada v Uhrovci 20. – 27. júla 1841 k novému učebnému poriadku. Liptovský 

Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1943, s. 246-249; Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium 

Prešov. Inv. č. 129. Elaboratum Conventus Scholastici in Zay-Ugrocz… 1842. Systema Scholarum 

Evangelicorum. 

97


zyka vo výučbe a v dlhšie trvajúcich snahách o presadenie maďarského jazyka v kolegiálnom 

cirkevnom živote. Až v roku 1840 vedenie kolégia rozhodlo o bohoslužbách 

v maďarskom jazyku raz za mesiac. 22 

Vedenie kolégia, napriek uvedeným skutočnostiam, tolerovalo niektoré reálne fakty 

dotýkajúce sa kolegiálneho školského života. V oblasti disponovania s tak dôležitými finančnými 

prostriedkami pre študentov a školu v podobe štipendijných základín a nadácií 

rešpektovalo podmienky ich udelenia aj národnostný charakter. Pri založení základín 

sa totiž zvyčajne určovali podmienky ich udelenia, a to spravidla pre sociálne slabých 

študentov, alebo pre študentov zo šľachtických rodín, prípadne boli orientované profesijne, 

alebo miestom sídla školy – Prešovom a založené boli buď v podobe sponzorského 

daru alebo testamentu. 23 Napríklad základina Jonáša Záborského v sume 500 zlatých 

z roku 1844 bola určená „študentom narodeným v Uhorsku bez rozdielu národností“, 

ktorí študovali vo vyšších triedach a zaujímali sa o slovanské jazyky a literatúru. 24 Základina 

grófky Johanny Róthovej-Telekyovej z júna 1812 v sume 100 000 zlatých bola 

určená evanjelikom a. v. za účelom „podpory vzdelaniachtivých ľudí“. 25 

V prvej polovici 19. storočia tolerovalo vedenie kolégia aj záujmovú jazykovú a kultúrnu 

spolkovú činnosť študentov spravidla na etnickom princípe, ale pri dodržiavaní 

školských zákonov a pod patronátom profesora školy. Na evanjelických stredných 

a vyšších školách sa záujmová spolková činnosť začala rozvíjať od 20. rokov v súvislosti 

so zavedením štatútu o všestrannej príprave študentov pre ich budúce povolanie 

22 Navonok vládni činitelia aj zasadnutia Generálneho konventu Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku 

ubezpečovali verejnosť, že šírením maďarčiny nechcú nikoho zbaviť jeho jazyka, ani 

zasahovať cirkvám do používania materinského jazyka v bohoslužbách. Bližšie RAPANT, 

Daniel: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, II. Dokumenty. Dokument č. 2, s. 5-10, 

č. 18, s. 61-62; SZIKLAY, Ladislav: K slovensko-maďarským kultúrnym a literárnym vzťahom 

na prešovskom kolégiu. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich 

Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 197-203. 

23 V rokoch 1804 – 1848 malo kolégium k dispozícii približne 58 základín a nadácií určených na 

hradenie výdavkov školy, alumnae a štipendií v celkovej sume 18 548 zlatých a 58 grajciarov. 

Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 121. Anno 1834. 26. júna. Stipendi 

ex fisco Collegi distribuenda; Inv. č. 124. Informatio tabellaris de Stipendiario Fundationis 

Josepho-Jettinianae in Lyceo Evang. Aug. Conf. Eperjesiensis scholas frequentante… 

1834/35, inv. č. 934. Alapitványok 1725 – 1910, inv. č. 938. Az eperjesi collegium vygyonát 

képviselö legrégibb Allapitványok és vég. (1795 – 1845). 

24 Určená bola prešovskému kolégiu a evanjelickým lýceám v Bratislave a Kežmarku. Štátny 

archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 131. Fundatio Jana Zaborszky. Litera 

Fundationates… 21. augusta 1844. 

25 Štipendium malo byť vyplácané na jednej alebo viacerých evanjelických školách v Uhorsku 

na základe rozhodnutia superintendentov. Informácie o štipendiu boli každoročne zverejnené 

v Informatio de Stipendiatis et Candidatis pro Stipendio Johanna Rothiano anno scholastico… 

Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 106. Fundationes Scholae 

Distr. Eperiessiensis. Néhai nagymélt. Királyfalvi Róth Johanna asszonyságnak, gróf 

teleki Jósef ur özvegyének végrendelete. 

98



a s dôrazom aj na ich jazykovú pripravenosť v rodnej reči, pri zachovaní latinského 

vyučovacieho jazyka. 26 Spočiatku, od konca 20. rokov, mala študentská spolková činnosť 

na evanjelických školách samovzdelávací charakter. Postupne odrážala aj aktivity 

národných hnutí. Na prešovskom kolégiu bola založená študentská Maďarská spoločnosť 

v roku 1829, 27 Slovenská spoločnosť v roku 1832 a Nemecký spolok – Deutsches 

Verein. 28 

Kým vedenie kolégia na jednej strane tolerovalo činnosť študentských spoločností na 

etnickom princípe, v národnostnej otázke, najmä v jazykovej presadzovalo maďarizačné 

tendencie. Aj keď činnosť študentských spoločností nebola spočiatku sprevádzaná 

vážnejšími národnostnými rozpormi, ako to bolo na iných stredných a vyšších školách 

na území Slovenska, dochádzalo na kolégiu k nacionálnym rozporom medzi slovenskými 

a maďarskými študentmi v dôsledku aktivít maďarských študentov, podporovaných 

niektorými profesormi. Napríklad už ustanovenia kolégia z roku 1828 zakazovali študentom 

národnostné roztržky na škole. 29 V čase východoslovenského povstania v roku 

1831, kedy sa na kolégium v šk. r. 1831/31 zapísalo len 72 študentov 30 a jeho začiatok 

bol posunutý na 10. október, zasiahli študentské nepokoje aj do školského života. Udalosti 

ovplyvnili správanie sa časti študentov k profesorom aj k rektorovi. Vedenie školy 

bolo nútené na zasadnutiach školskej rady a školskej súdnej stolice vyšetriť študentské 

nepokoje, sprísniť nariadenia pre študentov a dokonca zriadiť školské väzenie – karcer, 

trestnú miestnosť. Už Ratio educationis z roku 1806 predpisovalo prísne pravidlá 

správania sa študentov a pre „nenapraviteľných“ odporúčalo telesné tresty, väzenie 

26 Študenti prešovského kolégia, najmä teológovia sa začali aj za podpory superintendenta Pavla 

Jozeffyho, ktorý na škole uskutočňoval pravidelné návštevy – kanonické vizitácie a udržiaval 

písomné kontakty s vedením kolégia, združovať v jazykových spolkoch. Štátny archív Prešov, 

fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 113. Az eperjesi ev. Rev. Collegium Canonica 

Visitatiories 1826 Jozeffy Pál. 

27 Najaktívnejšie sa činnosť spoločnosti rozvíjala v rokoch 1833 – 1836, kedy prekročila rámec 

školy a začala zohrávať dôležitú úlohu v živote mesta, realizujúc kultúrne, najmä divadelné 

predstavenia pri rôznych slávnostných príležitostiach pre mestské obyvateľstvo. V 40. rokoch 

jej aktivity nadobudli národnopolitcký charakter. V apríli roku 1845 ju navštívil Alexander 

Petöfi, ktorý na zasadnutí spoločnosti prednášal básne a na ktorého počesť uskutočnili maďarskí 

študenti slávnostný sprievod mestom. Bližšie BODOLAY, Géza: Vrcholné obdobie 

prešovskej Maďarskej spoločnosti v minulom storočí. In: Prešovské kolégium v slovenských 

dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 175-194. 

28 Pravdepodobne začal pracovať už v 20. rokoch (obyvatelia nemeckej národnosti boli v tomto 

období druhou najpočetnejšou skupinou obyvateľstva v meste), aj keď najstarší zachovaný 

dokument pochádza z roku 1842 a sú ním stanovy spoločnosti. Štátny archív Prešov, fond 

Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 129. Gesetztafel des im Jahre 1842 am Eperieser Collegio 

entstandenen Deutschen Vereins. 

29 ULIČNÝ, Ferdinand: Niekoľko poznámok. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. 

Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 128. 

30 Štátny archív Prešov, fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 246. Matricula Juventutis 

studiosae in Collegio District. Ewang. Aug. Eperiensi 1831 – 1840. 

99


alebo vylúčenie zo štúdia. Prešovské kolégium uvádza väzenie prvýkrát v školských 

zákoch až v roku 1832. 31 

Negatívne postoje zaujali maďarskí študenti napríklad k osobnosti Antona Ľudovíta 

Munyaya, ktorý ako rektor kolégia poskytol slovenským študentom pomoc pri založení 

Slovenskej spoločnosti a stal sa jej predsedom. Dohliadal na dodržiavanie spolkových 

zákonov, každoročne usporadúval voľby jej výboru, určoval témy cvičných kázní 

a dbal o ich zapísanie, aj každej literárnej práce s obsahom jej zamerania do Pamätníka 

Spoločnosti homiletickej slovenskej v Prešove (1832 – 1839) a Pamätníka Spoločnosti 

slovenskej v Prešove (1834 – 1845). 32 Zámerom Slovenskej spoločnosti prepožičal svoju 

autoritu i postavenie profesora a rektora školy, kedže kolegiálne prostredie neprejavilo 

v tom čase väčšie pochopenie pre založenie spoločnosti slovenských študentov 

a pre prebúdzanie ich národného vedomia formou rozvíjania národnokultúrnych aktivít 

a prekonávania izolovanosti školského prostredia od ostatných oblastí Slovenska. 33 Napriek 

uvedeným skutočnostiam nebol Anton Ľudovít Munyay pre slovenských študentov 

na kolégiu tou oporou ako Ján Blahoslav Benedikty a Matej Slavkovský v Kežmarku, 

ale najmä Michal Hlaváček v Levoči. Možno to vydedukovať z listu Bohuslava Nosáka 

v mene bratislavského Ústavu slovanského prešovským študentom v šk. r. 1838/39: 

„Žalujete sa, že prí u vás málo samostatných slovanských duší... se naléza. Příčinu této 

nevšímavosti národního života u mladíků Prešovských udávate nedostatek učitelů veřejných, 

kteří by se o záležitosti Vaše postarali a mladistvou žáctva slovenského krev na 

spůsob Levočského Hlaváčka k milování vlastního jazyka a národa horlivě povzbuzovali. 

Těšíme sě, že tím, čím jste vlastními silami ste se stali... A Vy tedy ač žádných pomůcek 

nemáte, vlastní horlivostí a štědrosti Ústav Váš povýšiti můžete“ 34 Munyay mal však 

v menej priaznivých prešovských pomeroch nezastupiteľné miesto v rozvíjaní národnokultúrneho 

života slovenských študentov. A to aj napriek tomu, že sa len zúčastňoval 

zasadnutí Slovenskej spoločnosti pri príležitosti otvorenia a ukončenia školského roku 

a ako rektor každoročne potvrdzoval stanovy spoločnosti. Na túto skutočnosť upozornil 

napríklad v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi v roku 1838 aktívny člen spoločnosti 

31 Študentské nepokoje a výtržnosti riešilo vedenie kolégia aj v 40. rokoch. Štátny archív Prešov, 

fond Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 119. Leges Collegii Districtualis Eperiessiensis 

Discipulos Concernentes. 1832. 

32 Štátny archív Prešov, fond. Evanjelické kolégium Prešov. Inv. č. 371. Pamětnjk Společnosti 

Homiletické Slowenské v Prešowe; Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia 

Martin. Sig. C 14 46. Pamětjk Společnosti Slowenské v Prešowě; DOBŠINSKÝ, Pavol: O kultúrnych 

ústavoch na území Slovákmi obývanom z doby poreformacionálnej. In: Slovenské 

pohľady, roč. 5, 1885, č. 2, s. 202. 

33 Proces národného vývinu na východnom Slovensku sa oproti iným oblastiam oneskoril, národnouvedomelá 

inteligencia tu bola málopočetná a študujúca mládež slovenského pôvodu, 

ktorá v iných regiónoch na slovenskom území reprezentovala v tom čase slovenské národné 

snahy, bola v Prešove málo aktívna a dokonca sa postupne odnárodňovala. 

34 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia. Sig. M 47 A 42. Listár Spolku Učenců 

řeči Českoslowanské. R. 1835/6ho. List č. 106. List na Prešowské Slowáky, s. 178-179. 

100



– homiletického krúžku Ľudovít Jaroslav Haan v tom zmysle, že jej predsedom je síce 

Munyay, ale ten „ani dostatočného času nemá, ani není dosti tým národným duchem 

nadšený, aby se našeho spolku horlivě zaujímal; kromě neho pak žádneho z veřejmých 

učitelů nemáme“. 35 Anton Ľudovít Munyay však často zdôrazňoval, že „dokiaľ on bude 

v Prešove, spoločnosť slovenská nesmie zahynúť“. 36 

Slovenskí študenti, napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, už počas štúdia na kolégiu 

pozitívne vnímali úlohu Munyaya v ich spolkových aktivitách. Napríklad Jozef 

Srnka, zakladateľ Slovenskej spoločnosti, v uvítacej reči pri otvorení jej činnosti v šk. 

r. 1834/35, v ktorej zhodnotil jej dovtedajšie aktivity a predstavil nový program činnosti, 

vyzdvihol Munyayovu úlohu pri rozvíjaní spolkových aktivít slovenských študentov. 

37 V roku 1844 odchádzal z kolégia po ročnom štúdiu Ondrej Vlastimil Srnka, ktorý 

v rozlúčkovej reči 20. júna 1844 zdôraznil v prioritných úlohách prešovskej Slovenskej 

spoločnosti zámery a ciele štúrovského hnutia, ktoré sa nesústreďovali len na vzdelávanie 

sa v rodnom jazyku. Ľudovíta Štúra predstavil ako významného národovca a vodcu 

Slovákov, Jána Kollára vnímal ako otca slovenskej mládeže a Antona Ľudovíta Munyaya 

ako človeka, ktorý otváral prešovským študentom cestu k národnosti. 38 Jonáš Záborský, 

spoluzakladateľ Slovenskej spoločnosti na kolégiu vo Vlastnom životopise na adresu 

Munyaya okrem iného uviedol, že „novoprišlý a jediný profesor Anton Muňay prijal 

predsedníctvo a niesol sa hrozitánskym národovcom, ač sebe skutkom divne odporoval. 

V rodine svojej bol dokonalý nemčúr, deti svoje ani čítať slovensky nenaučil. Ale v Spoločnosti 

pohovoril neraz také reči, že sme až tŕpli za neho. A nie bez príčiny. Mohlo ho 

to, pri ješitnosti maďarónskej, stáť život... Keď sedel na jar pod stromom v záhrade, 

zaznel spoza múra výstrel a broky sa sypali nad jeho hlavu do stromu“. 39 

Aktivity Antona Ľudovíta Munyaya smerom k Slovenskej spoločnosti však stačili 

na to, aby členovia študentskej Maďarskej spoločnosti v šk. r. 1835/36 vo vydávaných 

týždenníkoch Duda – Trúba a najmä Eperjesi Kurjancs! – Prešovský krikľún! pod redakciou 

Imricha Vahotu, ktoré kolovali medzi študentmi na kolégiu s príspevkami o významných 

udalostiach na škole, ale aj o samotných študentoch a profesoroch, zosmiešňovali 

osobnosť profesora a rektora Munyaya. 40 

35 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. 44 B 18. List Ľudovíta 

Jaroslava Haana Samovi Bohdanovi Hroboňovi z 3. novembra 1838. 

36 REPČÁK, Jozef: Historický vývoj kolegiálnej knižnice. In: Prešovské kolégium v slovenských 

dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 279. 

37 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. C 14 46. Pamětnjk 

Společnosti Slowenské v Prešowě. 

38 Slovenská národná knižnica – Archív literatúry a umenia Martin. Sig. C 14 46. Pamětnjk 

Společnosti Slowenské v Prešowě. Rozlúčková reč Srnku z júna 1844. 

39 ŠKULTÉTY, Jozef: Vlastný životopis Jonáša Záborského. In: Slovenské pohľady, roč. 32, 

1912, č. 1, s. 56. 

40 BODOLAY, Géza: Vrcholné obdobie Prešovskej maďarskej spoločnosti v minulom storočí. 

In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské 

vydavateľstvo, 1967, s. 188-189. 

101


Uvedené skutočnosti a samotný fakt, že pokiaľ zostávali slovenskí študenti vo svojej 

spolkovej činnosti pri jazykových a kultúrnych aktivitách, národnostné rozpory v čase, 

keď maďarskí študenti už rozvíjali národnopolitické snahy v otázke maďarského jazyka 

sa nevyhranili do takej miery ako na iných školách. Napriek tomu maďarské vládne 

sily prostredníctvom vedenia kolégia registrovali prejavy slovenských študentov s nedôverou 

a vyvíjali na slovenských študentov, napríklad Jonáša Záborského, Jozefa Srnku 

a ďalších perzekučné tlaky, v snahe zabrániť nadväzovaniu a udržiavaniu ich kontaktov 

s predstaviteľmi slovenského národného života – Jánom Kollárom, Gašparom Fejérpataky-Belopotockým, 

Michalom Hlaváčkom, Alexandrom Boleslavínom Vrchovským, 

Karolom Kuzmánym, Jánom Kadavým, či Františkom Cyrilom Kampelíkom, predstaviteľom 

mladočeskej inteligencie v Brne, a tiež so študentskými centrami v Levoči, 

Kežmarku, ale najmä s bratislavskou Spoločnosťou česko-slovanskou, založenou v roku 

1829, Vzájomnosťou, založenou v roku 1837 a od 40. rokov s Ústavom slovanským 

v Bratislave a s ústrednou Jednotou mládeže slovenskej – Bratstvom slovenským, založenou 

v roku 1845 v Levoči. 41 Národnostné rozpory na kolégiu nemôže spochybniť ani 

individuálna spolupráca niektorých členov Maďarskej spoločnosti so Slovenskou spoločnosťou, 

napríklad Jozefa Szekácsa, slovenského pôvodu, Júliusa Sárossyho, maďarského 

pôvodu a Ľudovíta Jaroslava Haana, pochádzajúceho z nemeckej rodiny, ktorá sa 

začiatkom 19. storočia poslovenčila a ktorý aktívne pracoval aj v Slovenskej spoločnosti. 

Všetci prišli na štúdiá do Prešova zo študentského prostredia v Sarvaši, kde spolužitie 

národností a istá spolupráca boli považované za celkom prirodzené. 42 

Prešovské kolégium, ktoré vo svojom dovtedajšom vývoji muselo neustále brániť 

svoju školskú existenciu, podľahlo v prvej polovici 19. storočia maďarizačným tlakom 

a ich politickým cieľom s protinárodnostnými prejavmi, ktoré sa naplno prejavili o niečo 

neskôr, najmä po vydaní národnostného zákona v roku 1868 a najvýraznejšie na prelome 

19. a 20. storočia. 

41 SEDLÁK, Imrich: K metodike výskumu maďarsko-slovenských vzťahov. In: Prešovské kolégium 

v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : Východoslovenské vydavteľstvo, 

1967, s. 126-127. 

42 SZIKLAY, Ladislav: K slovensko-maďarským kultúrnym a literárnym vzťahom na prešovskom 

kolégiu. In: Prešovské kolégium v slovenských dejinách. Zost. Imrich Sedlák. Košice : 

Východoslovenské vydavateľstvo, 1967, s. 197-203. 

102

PREJAVY ČESKO-SLOVENSKEJ VZÁJOMNOSTI 

V NÁRODOPISNEJ ČINNOSTI PAVLA SOCHÁŇA 

DO VZNIKU ČESKOSLOVENSKA 

Nadežda Jurčišinová 

JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Expressions of Czech-Slovak Intercommunity in 

Ethnographical Activities of Pavol Socháň till Creation of Czechoslovakia. In: Annales 

historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 103-116. 

Among prominent personas of Slovak national life of the end of 19th and beginning of 

20th century belonged Pavol Socháň. His whole life work he has significantly contributed 

to development of Slovak ethnographic, mainly in the area of material culture of Slovak 

folk. Activities of Pavol Socháň in ethnographical work were in several connections joint 

with Czech cultural environment. They were especially expressed during his study stays 

in Prague during 1882 – 1885 and 1886 – 1891. Cooperation in ethnographical area had 

various forms. His first impulse to this lifetime orientation on ethnographic activities 

accrued during his stay in Moravia. In Czech and Moravian environment he found support 

and understanding in organization of exhibitions of Slovak folk art, and also with support 

in form of publication of his contributions with ethnographical themes, on the pages 

of Czech newspapers, magazines and various publications. He familiarized the Czech 

public with Slovak folk culture through lectures, and also by organization of exhibitions 

of Slovak folk art in Czech towns. With his activity he contributed not only to deeper 

knowledge of Slovak spiritual, but mainly material folk culture in Czech environment, but 

with that he also took part in development of Czech-Slovak intercommunity. 

Na rozhraní 19. a 20. storočia bola slovenská národopisná činnosť jedným z mála 

prostriedkov, ktorá umožňovala zachovať, ale aj pozdvihnúť národné hodnoty a pestovať 

národné povedomie. Rozvíjala sa aj napriek sťaženým podmienkam, aké pre rozvoj 

kultúry v Uhorsku boli. Udržala sa zásluhou inštitúcií a ľudí, ktorí si uvedomovali, 

že predovšetkým prostredníctvom národopisu sa môže život slovenského ľudu najviac 

zviditeľniť. K popredným slovenským národopisným pracovníkom tohto obdobia patril 

nesporne Pavol Socháň. Bol horlivým zberateľom, oddaným bádateľom a dokumentaristom, 

ale najmä neúnavným organizátorom, publicistom a propagátorom slovenského 

národopisu. Ako jeden z prvých poukazoval na krásu a význam slovenského ľudového 

umenia. Na jeho hodnoty upozornil nielen slovenskú, ale aj českú verejnosť. 

Narodil sa 6. júna 1862 vo Vrbici pri Liptovskom Sv. Mikuláši v rodine sedlárskeho 

majstra. Už na ľudovej evanjelickej škole v Liptovskom Sv. Mikuláši sa prejavil ako talentovaný 

žiak v kreslení a aj vďaka tomu sa dostal na evanjelické gymnázium do Kežmarku 

(1873 – 1878). So spolužiakmi utvoril súkromný slovenský vzdelávací krúžok. Jeho členovia 

sa stretávali uňho v byte a vzdelávali sa v slovenskej gramatike a literatúre. Keď 

sa o tejto jeho aktivite, založenej na slovenskom národom cítení, dozvedel profesorský 

zbor, bol nútený školu opustiť (1879). Keďže patril medzi svedomitých a dobrých žiakov, 

umožnili mu pokračovať v štúdiu na učiteľskom ústave v Lučenci. Nezaháľal a založil 

103


medzi tunajšími slovenskými študentmi tajný vzdelávací slovenský spolok a vydával aj 

písaný časopis Žiara. Po odhalení bol 31. marca 1881 spolu so šiestimi spolužiakmi pre 

„nevlastenecké zmýšľanie“ vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Tento zákaz bol ešte 

uhorským ministerstvom kultu a vyučovania umocnený tým, že žiaden diplom, ktorý 

získajú za hranicami im nebude v Uhorsku uznaný. Museli opustiť školu aj mesto. 

Keďže Socháň vynikal v ľudovej škole, gymnáziu i učiteľskom ústave v kreslení, 

rozhodol sa pokračovať v štúdiu na maliarskej akadémii v Prahe, kde študoval štyri roky. 

Zároveň, ako mimoriadny poslucháč filozofickej fakulty na českej univerzite, navštevoval 

prednášky Josefa Durdíka, Otakara Hostinského, Miroslava Tyrša a Josefa Ladislava 

Píča o umení a národopise. 1 Zapojil sa i do študentského života, kde opäť prejavil svoje 

organizačné schopnosti. V spomienkach uviedol: „Vidiac, že títo Slováci (žijúci v Prahe 

– pozn. N. J.) nemajú nijakého centra, kde by sa schádzali, poznávali, sdružovali 

a spolu vzdelávali i zabávali, hneď som pomýšľal na založenie slovenského spolku.“ 2 

Výsledkom jeho iniciatívy bolo ustanovenie slovenského študentského spolku Detvan 

v Prahe 15. marca 1882, pre ktorý vypracoval stanovy a navrhol aj jeho názov Detvan na 

počesť básne Andreja Sládkoviča. Predsedom sa stal vtedy študent filozofie Jaroslav Vlček 

a Socháň bol tajomníkom spolku. 3 Aktívne pôsobil aj v iných českých a moravských 

spolkových združeniach, ako napr. v Moravskej besede a v literárnom spolku Slávia, 

v oboch spolkoch bol aj členom výboru, ale aj v Akademickom čitateľskom spolku. Na 

ich pôde najmä prostredníctvom prednášok „šíril známosti o Slovákoch a o Slovensku“ 4 , 

a tak naplňoval myšlienku česko-slovenskej vzájomnosti a spolupráce. Počas Socháňových 

štúdií v Prahe vrcholilo české národné hnutie a dosahovalo významné úspechy 

v literatúre, hudbe a vo výtvarnom umení. Manifestáciou uvedomelosti českých národných 

síl bolo aj otvorenie Národného divadla v roku 1883. To všetko ho utvrdzovalo 

v uvedomelom postoji k vlastnému národu a podnecovalo ho venovať svoje sily práci 

v prospech národa. 

Podľa všeobecného zvyku vtedajších absolventov maliarskej akadémie rozšíriť získané 

vedomosti študijným pobytom v zahraničí, rozhodol sa i Socháň absolvovať študijný 

pobyt mimo Rakúsko-Uhorska. A tak školský rok 1885/1886 strávil v Mníchove, 

kde navštevoval Bavorskú maliarsku akadémiu a zároveň sa učil fotografovať v ateliéri 

Th. Menzela. 5 Aj tu uplatnil svoj organizátorský talent a medzi slovenskými a českými 

študentmi – umelcami založil spolok Skreta, stal sa jeho tajomníkom a redaktorom spol- 

1 Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice (ALU SNK) Martin. Sign. 93 I 21. 

Autobiografia Pavla Socháňa v rukopise. 

2 SOCHÁŇ, Pavel: Založenie spolku „Detvan“ v Prahe roku 1882. In: Detvan 50 rokov v Prahe. 

Rozpomienky, štúdie, úvahy. Praha : slovenský akademický spolok Detvan v Prahe, 1932, 

s. 7. 

3 Všestudentský archív Karlovej univerzity v Prahe. Fond Detvan, kart. č. B 319. Zápisnica 

z valnej hromady. Socháň je podpísaný ako Pavel B. Socháň, študujúci maliarstvo. 

4 SOCHÁŇ, Pavel: Založenie spolku „Detvan“ v Prahe roku 1882. In: Detvan 50 rokov v Prahe. 

Rozpomienky, štúdie, úvahy. Praha : slovenský akademický spolok Detvan v Prahe, 1932, s. 9. 

5 Slovenský biografický slovník. Zv. V. R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992, s. 308. 

104

Prejavy česko-slovenskej vzájomnosti v národopisnej činnosti Pavla Socháňa 

do vzniku Československa 

kového bulletinu Paleta. 6 Predsedom tohto česko-slovenského združenia bol v prvom semestri 

moravský maliar Jóža Úprka, 7 s ktorým Socháň v Mníchove býval. Obaja sa často 

rozprávali o ľudovom umení a najmä o krojoch a ručných ozdobách na nich. (Kresby 

z nich posielali na uverejnenie do viacerých časopisov.) Sľúbili si, ako v spomienkach 

Socháň uvádza, že sa budú po návrate domov venovať „štúdiu tohto národného pokladu 

umeleckého. Ja som potom vo voľných chvíľach svedomite chodil do univerzitnej knižnice 

študovať diela o krojoch a ornamentike, aby som bol dôkladne pripravený prikročiť 

cez prázdniny roku 1886 k dielu“. 8 Po návrate z mníchovského pobytu žil opäť v Prahe, 

ale na svoje predsavzatie nezabudol a už počas prázdnin v roku 1886 ho realizoval. Vydal 

sa na študijnú cestu po Morave a Slovensku s odhodlaním venovať pozornosť umeleckým 

výtvorom tu žijúceho ľudu. Práve táto cesta rozhodla o Socháňovej celoživotnej 

orientácii na slovenský národopis. Morava bola v čase Socháňovho príchodu v popredí 

národopisného hnutia najmä zásluhou vlasteneckej rodiny Wanklovej. Práve v nej istý 

čas zotrval. Venovali sa mu najmä dcéry Jindřicha Wankla – Vlasta Wanklová, vydatá 

Havelková a slečna Madléna Wanklová, ktoré ho zaviedli i do Musea Vlasteneckého 

spolku v Olomouci, kde bola ich zásluhou zhromaždená bohatá zbierka krojov a výšiviek 

z Moravy. 9 Zvlášť Vlasta Wanklová-Havelková vo svojej literárnej činnosti a v príspevkoch, 

ktoré uverejňovala v Časopise museálnej společnosti v Olomouci, uviedla do života 

hnutie za vedecké a umelecké zhodnotenie ľudového umenia. Vyvrcholením aktivít 

bola výstava moravských ľudových výšiviek v roku 1885 v sídle spoločnosti v Olomouci. 

Význam tejto výstavy a záujem o ňu bol taký prenikavý, že na roky ovplyvnil a určil 

smer názorov a bádaní o ľudovom umení. Hnutie sa dovolávalo zachovávania starých 

národných, t. j. dedinských zvykov v živote človeka. 10 Socháň počas študijnej cesty navštívil 

aj moravské mestečká Uherské Hradiště a Strážnicu. Po ceste sa zastavil v Holíči 

na fare u Boorov, v Senici v rodine Fajnorovcov a v Čáčove u seniora Jána Mocku. Počas 

cesty kreslil, robil si poznámky a zozbieral množstvo výšiviek, keramiky a urobil štúdie 

krojov. Po príchode do Turčianskeho Sv. Martina začal propagovať myšlienku výstavy 

v tomto mestečku. Študijná cesta po Morave a Slovensku ho priviedla k presvedčeniu, 

že „Slovensko je takmer nedotknutou rezerváciou prastarej ľudovej kultúry, ktorú treba 

chrániť a jej hodnoty náležite oceniť“. 11 Rozpoznal, že Slovensko oplýva ešte väčším 

6 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiografia Pavla Socháňa v rukopise. 

7 SLIVKA, Martin – STRELINGER, Alexander: Pavol Socháň. Martin : Osveta, 1985, s. 11. 

V druhom semestri bol predsedom združenia Skreta Alfons Mucha. 

8 VÁCLAVÍK, Antonín: Kronika. Pavel Socháň 70-ročný. In: Slovenské pohľady, roč. 48, 1932, 

č. 6, s. 384. 


č. 6, s. 383. 

10 PRAŽÁK, Vilém: Jubileum Pavla Socháně. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu 

Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného 

múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 

1931, s. 162. 

11 ALU SNK Martin. Sign. 181 CG 13. Dr. Alžbeta Gunterová o Pavlovi Socháňovi. 

105


a dochovanejším bohatstvom ľudového umenia ako Morava. Usúdil, že je potrebné tieto 

poklady ľudovej kultúry, ktoré si na Morave tak vysoko cenili, oceniť aj na Slovensku 

a oboznámiť s nimi aj zahraničie. Rozhodol sa, že podľa vzoru z Olomouca usporiada 

výstavu slovenských výšiviek. O pomoc a podporu požiadal advokáta Štefana Fajnora, 

aby sa myšlienky ujal a zorganizoval výstavu pri príležitosti augustových dní Živeny 

v Martine. Zároveň mu odovzdal aj list v tejto záležitosti, ktorý adresoval tlačovému 

orgánu Slovenskej národnej strany Národným novinám. Ešte v ten istý rok (1886) na 

Vianoce zorganizoval zo zozbieraných výšiviek, keramiky a kresieb ukážkovú výstavu 

v Paulíny-Tóthovskom neobývanom dome v Turčianskom Sv. Martine. Napokon sa mu 

podarilo získať pre myšlienku výstavy výšiviek martinských činiteľov vrátane Svetozára 

Hurbana Vajanského. Výbor Živeny so svojím vtedajším tajomníkom Ambrom Pietorom, 

šéfredaktorom Národných novín, sa rozhodol výstavu výšiviek usporiadať. Socháň 

pripravoval pôdu pre toto podujatie aj tým, že na stránkach Národných novín publikoval 

na pokračovanie svoje poznatky z absolvovanej cesty pod názvom Slovenská výtvarno- 

-umelecká národnia tradícia. Vyslovil v nich názor na ľudovú kultúru a umenie. Národ 

sa podľa neho prejavuje v reči, v náboženstve, vo zvykoch, v hrách, v speve, v bájkach, 

v priemysle a obchode, v poézii a v umení. Umenie považoval za ozdobu života. Záchranu 

slovenskej umeleckej tradície videl v návrate k všetkému, čo ľud vytvoril. V národopisnej 

činnosti videl jediný prostriedok proti silnejúcej maďarizácii. 12 Spolu s Andrejom 

Kmeťom sa staral predovšetkým o umeleckú a technickú stránku výstavy, pričom im 

pomáhal aj veľký počet záujemcov z Čiech a Moravy. Zakrátko sa organizátorom podarilo 

sústrediť do Martina výšivky – doklady starobylého i súdobého ľudového umenia 

skoro z celého Slovenska. 

Výstava slovenských výšiviek bola otvorená 3. augusta 1887 v Turčianskom Sv. Martine 

a stala sa prvým veľkým celonárodným národopisným podujatím. Uskutočnila sa 

pod záštitou slovenského ženského spolku Živena pri príležitosti matičných augustových 

slávností v Paulíny-Tóthovskom dome s veľkým pristaveným pavilónom. Výstavu 

otvoril Ambro Pietor, ktorý poukázal nielen na nesmierne bohatstvo Slovákov skryté 

v národných spevoch, bájach, hrách a obyčajoch, ale aj na význam produktov hmotnej 

ľudovej kultúry: „Dôkazom našej kultúry je aj malebný kroj nášho ľudu a na tom kroji 

slovenské výšivky. Každá stará plachta, čepiec, košeľa, oplecko, alebo aj len kus výšivky 

je kusom našich kultúrnych dejín.“ Vyslovil nádej, že „výstavka bude v tomto ohľade 

prvým a nie posledným pomníkom duševnej schopnosti, obratnosti a vysokého umeleckého 

nadania nášho ľudu“. 13 Poslaním tohto podujatia bolo ukázať nielen charakteristické 

črty tejto zložky slovenského ľudového umenia, ale aj podnietiť k cieľavedomejšej 

starostlivosti o záchranu hodnôt slovenskej ľudovej umeleckej výroby. Socháň v sérii 

35 článkov pod názvom Výstavka slovenských výšiviek podrobne popísal vystavované 

12 SOCHÁŇ, Pavel: Slovenská výtvarno-umelecká národnia tradícia. In: Národnie noviny, 

XVII, 1886, č. 164, s. 2; SOCHÁŇ, Pavel: Slovenská výtvarno-umelecká národnia tradícia. 

In: Národnie noviny, XVII, 1886, č. 165, s. 2. 

13 Reč, ktorou predseda výstavkového výboru Ambro Pietor otvoril výstavku slovenských výšiviek 

3. augusta 1887 v Turč. Sv. Martine. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 90, s. 3. 

106



exponáty. 14 Na výstave dominovali tie najhodnotnejšie výšivky, ktorých počet bol 1676 

od 149 zberateľov a 580 majiteľov. Vystavené predmety boli roztriedené podľa stolíc. 

Svoje zastúpenie našli všetky regióny, kde žili Slováci. Autorky najlepších prác získali 

osobitné diplomy. Výstava sa stala dôkazom, že slovenský ľud sa neodnárodnil. Socháň 

ju považoval za prvú kultúrnu manifestáciu ľudového umenia, na ktoré bola upozornená 

široká verejnosť. 15 S veľkým záujmom sa stretla nielen na Slovensku, ale aj v Čechách 

a na Morave. O exponátoch s nadšením písali Národnie noviny a iné slovenské časopisy, 

ale i tlač, ktorá vychádzala v habsburskej monarchii i mimo nej. Národnie noviny v sérii 

článkov pod názvom Časopisy o slovenských výstavkách (bolo ich vyše 20) oboznamovali 

svojich čitateľov s najdôležitejšími myšlienkami, názormi a hodnoteniami výstavy. 16 

Dôležitou súčasťou výstavy boli obrazy českého maliara Jaroslava Věšína 17 s motívmi 

zo života slovenského ľudu. Na záver výstavy, ktorá trvala do 3. septembra 1887, Ambro 

Pietor vyzdvihol najmä mravný dosah podujatia. 

Socháňa toto úspešné podujatie povzbudilo v jeho úsilí o štúdium „tvorby rúk slovenského 

ľudu“. Krátko po výstave sa opäť vybral zbierať materiál pre svoju zbierku po 

Slovensku a začiatkom roku 1888 odišiel do Prahy, kde pokračoval v štúdiu a v porovnávaní 

výšiviek. Boli to prvé pokusy u nás triediť a porovnávať materiál, radiť ho do určitého 

systému podľa dopredu stanovených kritérií, vypracovaných na základe dôkladného 

poznania. 18 Bol v kontakte so všetkými známymi českými odborníkmi v národopise. 

Zdržiaval sa väčšinou v Prahe, odkiaľ organizoval väčšie i menšie výstavky slovenského 

ľudového umenia po rozličných českých mestách, ako v Hradci Králové, v Chrudimi, 

v Čáslavi, vo Vysokom Mýte, ale aj vo Viedni, v Lipsku a v Berlíne. 19 V kruhu svojich 

známych založil Společnost přátel starožitnosti českých a so svojou zbierkou usporiadal 

v lete 1889 výstavu v Náprstkovom českom priemyselnom múzeu v Prahe a viackrát 

zorganizoval výstavy aj v spolku Umelecká beseda. Zároveň sa zdokonaľoval vo 

14 SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 93, 

s. 3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, 

č. 94, s. 2-3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, XVIII, 

1887, č. 95, s. 2-3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie noviny, 

XVIII, 1887, č. 96, s. 2-3; SOCHÁŇ, P. B.: Výstavka slovenských výšiviek. In: Národnie 

noviny, XVIII, 1887, č. 97, s. 2-3 a ďalšie. 

15 ALU SNK Martin. Sign. 93 I 21. Autobiografia Pavla Socháňa v rukopise; SOCHÁŇ, Pavol: 

Životopis. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slovenska. Sborník archeologického 

a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner 

Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 167. 

16 Časopisy o slovenských výstavkách. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 93, s. 1-2; Časopisy 

o slovenských výstavkách. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 94, s. 1; Časopisy o slovenských 

výstavkách. In: Národnie noviny, XVIII, 1887, č. 95, s. 1 a ďalšie čísla. 

17 Jaroslav Věšín (1859 – 1915) sa istý čas zdržiaval na Slovensku. Pôsobil ako profesor výtvarnej 

akadémie v Sofii, bol dvorný maliar Ferdinanda I. Koburského. 

18 URBANCOVÁ, Viera: Slovenská etnografia v 19. storočí. Vývoj názorov na slovenský ľud. 

Martin : Matica slovenská, 1987, s. 229. 


107


fotografovaní formou učňovskej stáže v ateliéri najvýznamnejšieho pražského fotografa 

Jindřicha Eckerta. Po krátkom postgraduálnom štúdiu ako absolvent maliarskej akadémie 

získal výučný list fotografistu – živnostníka. 20 Ešte pred návratom na Slovensko 

sa spolupodieľal na úspešnej Jubilejnej krajinskej výstave v Prahe v júli 1891, ktorá sa 

z pôvodne „zemského“ (krajinského) zmenila na národné, t. j. české podujatie, ktoré prezentovalo 

úspechy českého národného života. Prejavom záujmu oň bola aj účasť 150-člennej 

slovenskej delegácie vedenej predsedom Slovenskej národnej strany (SNS) Pavlom 

Mudroňom. 21 

Socháň spolupracoval aj pri zhromažďovaní a zasielaní národopisného materiálu na 

Národopisnú výstavu českoslovanskú (NVČ) v Prahe, ktorá sa uskutočnila v roku 1895. 

Hnutie, súvisiace s jej prípravou a priebehom pomohlo k rozmachu národopisného výskumu 

u Slovákov koncom 19. storočia. Prvoradým zámerom výstavy bolo manifestovať 

rastúce sebavedomie českého národa a jeho spätosť s ostatným slovanským svetom, 

konkrétne i so Slovákmi. Tí ponúknutú možnosť zúčastniť sa na NVČ s nadšením prijali. 

Videli v tom jednu z mála príležitostí prezentovať slovenskú kultúru pred svetom. Výber 

a zhromažďovanie ľudovoumeleckých predmetov si vyžadovali cieľavedomé úsilie 

a značné materiálne zdroje, aby slovenská expozícia naplnila hlavný zámer – odzrkadľovať 

samobytnosť slovenskej kultúry a spôsob života slovenských ľudových vrstiev. Na 

túto náročnú prácu sa podujal Slovenský výstavkový výbor (SVV) NVČ v Turčianskom 

Sv. Martine. Predsedal mu Matúš Dula a Socháň spolu s Andrejom Halašom v ňom zastupovali 

Muzeálnu slovenskú spoločnosť. 22 Aby bola zberateľská práca čo najúspešnejšia, 

SVV NVČ navrhol čo zbierať a tým inšpiroval spolupracovníkov: „Sberatelia nech 

skladávajú všetko, čo je individuálne slovenského, čo je pre Slovákov charakteristického,“ 

23 napr. sviatočné kroje mládencov a dievčat, ľudové výšivky a čipky, na každej mal 

byť upevnený lístok s údajmi, z ktorej stolice a dediny pochádzajú, fotografie žien a mužov 

v krojoch a samotných krojov, starodávnych sedliackych domov a chalúp, nábytku 

a náradia, starých stavieb, ako kostolov, zámkov, hradov a veží, pomníkov a historicky 

pamätných miest. Odosielať mali aj zaujímavé kusy nábytku, náradie, hrnčiarske, kamenné 

i drevené nádoby, ľudové piesne v pôvodnom dialekte, staré obrazy, sochy a rezbárske 

predmety. Organizátori výstavy z Martina odporúčali zberateľom, aby zasielali 

aj „predmety, ktoré znázorňujú slovenskú povahu, život, zvyky a obyčaje, svetový názor, 

spôsob výživy, spôsob rátania, čítanie ľudové, snáre, kalendáre, rozprávky, hry a pod.“. 

Očakávali čo najširšie zapojenie sa slovenskej verejnosti s cieľom, aby „sbierka slovenská 

bola skvelá, aby zastúpení sme boli dôstojne a aby dokázané bolo aj nepriateľom 


21 PODRIMAVSKÝ, Milan: Česko-slovenské vzťahy. In: Dejiny Slovenska III. Zost. Podrimavský 

Milan. Bratislava : Veda, 1992, s. 692. 

22 JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Slováci na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe roku 

1895. In: Slovanský přehled. Lidé a doba. Praha, roč. LXXXVIII., 2002, č. 4, s. 593-600. 

23 ALU SNK Martin. Sign. M 102 C 11. List Slovenského výstavkového výboru Národopisnej 

výstavy v Prahe F. Šujanskému z októbra 1894. 

108



našim, že sme starý kultúrny národ“. 24 SVV NVČ v Martine spolupracoval i s mnohými 

kultúrnymi pracovníkmi z jednotlivých oblastí Slovenska. Medzi súkromných zberateľov, 

ktorí svoje zbierky posielali prostredníctvom Andreja Halašu na výstavu, patril 

i Socháň. 25 Spolu s architektom Dušanom Jurkovičom vybudoval slovenské oddelenie 

národopisnej výstavy. Slovenských čitateľov s týmto významným podujatím oboznámil 

v článku Národopisná výstava českoslovanská v Prahe roku 1895. 26 

Po ukončení Národopisnej výstavy českoslovanskej v októbri 1895 27 bola v nasledujúcom 

roku vydaná pamätná publikácia pod názvom Národopisná výstava českoslovanská, 

do ktorej prispel Socháň obsiahlym a prehľadným článkom Kroje slovenského lidu 

v Uhrách, obohateným o početné ilustrácie. Bola to prvá štúdia tohto druhu v českej 

literatúre. 28 

Dôležitou súčasťou Socháňovej práce ako národopisca bola národopisná literárna 

činnosť. V článkoch a štúdiách, ktoré boli uverejnené v rôznych časopisoch, kalendároch, 

knihách približoval a popisoval rôzne stránky slovenského národopisu. Venoval 

sa predovšetkým plodom materiálnej kultúry slovenského ľudu a svoj záujem upriamil 

najmä na popis slovenských krojov a výšiviek. Neobišiel ani popis skvostov duchovnej 

kultúry ľudu. Jeho príspevky boli často doplnené kresbami alebo fotografiami. Uverejnili 

ich viaceré slovenské aj české tituly. Z českých časopisov to boli pražské – Světozor, 

Ruch, Zlatá Praha, Politika, Český lid, Národní listy a na Morave mu uverejňoval štúdie 

Časopis Vlasteneckého museálneho spolku v Olomouci, kde písal o slovenských výšivkách 

a slovenskom ľudovom umení. 29 Prelom 80. a 90. rokov bol plný záujmu o Slovensko 

a jeho umenie a Socháň tomuto záujmu vychádzal článkami v ústrety. Od roku 1891 

začal v Prahe vydávať vlastným nákladom jeden z najstarších vzorkovníkov výšiviek 

24 ALU SNK Martin. Sign. M 102 C 11. List Slovenského výstavkového výboru Národopisnej 

výstavy v Prahe F. Šujanskému z októbra 1894; ALU SNK Martin. Sign. M 102 C 11. List M. 

Dulu F. Šujanskému z októbra 1894. 

25 Bližšie: ALU SNK Martin. Sign. 37 U 93. List P. Makovického Slovenskému výstavkovému 

výboru v Martine. List A. Halašovi z Bieleho Potoka z 19. februára 1895 a i. 

26 SOCHÁŇ, Pavel: Národopisná výstava českoslovanská v Prahe roku 1895. In: Sborník Muzeálnej 

slovenskej spoločnosti, I, 1896, s. 30-50, 121-132. 

27 Národopisnú výstavu českoslovanskú v Prahe otvorili 15. mája 1895 a trvala do 25. októbra 

1895. Na výstavu prišla 115-členná slovenská delegácia vedená predsedom SNS Pavlom Mudroňom. 

28 SOCHÁŇ, Pavel: Kroje lidu slovenského v Uhrách. In: Národopisná výstava českoslovanská 

Praha 1895, s. 192-206. Podobný článok uverejnil Socháň už predtým v roku 1889 do maďarsky 

písanej publikácie, ktorá bola venovaná popisu rakúsko-uhorskej monarchie. 




1931, s. 162. Bližšie: SOCHÁŇ, Pavel. Bibliografia. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu 


múzea za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : 

Universum, 1931, s. 170-189. 

109


pod názvom Vzory slovenského vyšivání. Vyšiel však len jeden zošit, pretože záujem 

nebol až taký, aký pôvodne očakával. V roku 1892 začal s vydávaním svojej najvýznamnejšej 

vedeckej pomôcky pre štúdium slovenských výšiviek, krojov a ľudového umenia, 

a to s prácou Slovenské národné ornamenty. Toto obsiahle dielo obohatené 320 ilustráciami 

pozostáva z ôsmich 40-listových zväzkov. Pracoval na ňom od roku 1886 do roku 

1912, teda v jeho spracovávaní pokračoval aj po odchode z Prahy v roku 1891. Keďže 

trpel nedostatkom finančných prostriedkov, kopíroval svoje snímky ručne pri dennom 

svetle a tak toto dielo vyšlo len skromne v ôsmich až desiatich exemplároch. Je veľkou 

vzácnosťou. V tom čase bol Socháň už v českých kruhoch zaslúžene považovaný za 

znalca slovenskej ľudovej kultúry. S jeho spoluúčasťou sa v Čechách počítalo pri každej 

väčšej publikácii, ktorá sa týkala Slovenska. Keď Umelecká beseda v Prahe vydala v roku 

1901 publikáciu Slovensko, Socháň do nej prispel štúdiou O slovenských krojoch. 30 

Stal sa aj členom kolektívu spolupracovníkov pri spracovaní Ottovho slovníka náučného 

(v roku 1904), do ktorého prispel viacerými článkami o Slovensku a Slovákoch, napr. 

písal o ich živote, národnom charaktere, kroji, zamestnaní a ľudovom umení. Slovník 

bol zdrojom informácií pre českú verejnosť o Slovákoch v tomto smere. 31 V roku 1905 

vydala Spoločnosť národopisného múzea v Prahe celý XI. ročník Národopisného sborníku 

českoslovanského z obsiahlej Socháňovej štúdie Kroje a svadba v Lopašove v Nitrianskej 

stolici so 44 obrázkami krojov.. V Národopisnom Věstníku českoslovanskom 

v roku 1906 bol uverejnený jeho príspevok Habánska majolika a českobratrští exulanti 

v Uhrách, ktorý vzbudil veľkú pozornosť v zahraničí a niektoré časopisy ho vo veľkej 

miere aj reprodukovali. 32 V úsilí oboznámiť českú verejnosť s krásami slovenskej ľudovej 

tvorby prispel do časopisu Revue Naše Slovensko, českého mesačníka na obranu 

záujmov uhorských Slovákov. 33 Do jeho prvého ročníka zaslal dva významnejšie články 

pod názvom Italská renaissance a slovenské ornamenty a Turci v Uhrách a slovenské 

ornamenty, kde doplnil svoje predchádzajúce názory o pôvode slovenskej ornamentiky. 

Do druhého ročníka revue v roku 1909 napísal článok Ženský kroj v Bošáci. 34 

K bližšiemu poznaniu slovenskej ľudovej tvorby prispeli aj príspevky slovenských 

a českých autorov, ktoré boli súčasťou významného prejavu spolupráce Čechov a Slová- 

30 SOCHÁŇ, Pavel: Slovenské kroje lidové. In: Slovensko. Sborník statí věnovaných kraji a lidu 

slovenskému. Praha 1901, s. 66-74. 




1931, s. 163. 

32 ALU SNK Martin, sign. 93 I 21. Autobiografia Pavla Socháňa v rukopise. 

33 Časopis vydával od roku 1908 do roku 1910 slovakofilský spolok Českoslovanská jednota 

v Prahe, ktorý bol ustanovený v Prahe 7. mája 1896. Stal sa organizačnou základňou pre systematické 

rozvíjanie česko-slovenskej spolupráce a poskytovania pomoci Slovákom. 

34 SOCHÁŇ, Pavel: Italská renaissance a slovenské ornamenty. In: Revue Naše Slovensko, roč. 

I., 1908, s. 110-112; SOCHÁŇ, Pavel: Turci v Uhrách a slovenské ornamenty. In: Revue Naše 

Slovensko, roč. I., 1908, s. 289-295; SOCHÁŇ, Pavel: Ženský kroj v Bošáci. In: Revue Naše 

Slovensko, roč. II., 1909, s. 112-114. 

110



kov v kultúrnej sfére, a to Slovenskej čítanky, ktorú v roku 1911 v Prahe vydala Moravsko-slezská 

beseda. Na výzvu jej zostavovateľov reagovali aj Slováci, z nich štyria venovali 

príspevky rôznym aspektom slovenského národopisu. Socháň bol jedným z nich. 35 

Do Slovenskej čítanky prispel štyrmi štúdiami, v ktorých popísal slovenské kroje, slovenskú 

majoliku, slovenské výšivky a domový priemysel na Slovensku, ktorý sa orientoval 

na zhotovovanie krojov. 36 Text každej štúdie obohatil obrázkový materiál. 

So zámerom priblížiť českej mládeži Slovákov vydal okolo 400 národopisných ilustrácií 

v podobe pohľadníc, ktoré boli používané v českých stredných školách ako názorná 

pomôcka o Slovensku. 37 Ešte počas pobytu v Prahe nabádal tamojších priateľov 

ľudového umenia, aby založili družstvo na výrobu a predaj produktov ľudového umenia, 

ale nepochodil, pretože panovala v tom období mienka, že záujem o ľudové umenie je 

len dočasný. Jeho myšlienka sa realizovala až v roku 1900, keď bolo založené obchodné 

družstvo Zádruha. Socháň touto rôznorodou činnosťou v českom prostredí rozvíjal 

česko-slovenskú vzájomnosť a spoluprácu, článkami a štúdiami priblížil život a kultúru 

slovenského ľudu v Uhorsku. 

Na jeseň 1891 sa rozhodol opustiť Prahu. Odišiel do Liptovského Sv. Mikuláša a o dva 

roky neskôr do centra slovenského národného života – Turčianskeho Sv. Martina. Tu 

pokračoval v národopisnej práci. V plnom rozsahu rozvinul svoju etnografickú, zberateľskú 

činnosť a súčasne sa venoval aj národopisnej fotografii. Otvoril si aj fotografický 

ateliér. Práve jeho mnohostranná národopisná činnosť tvorila základňu jeho fotografickej 

tvorby. 38 V Martine sa zapojil aj do kultúrno-spoločenskej a organizačnej práce. 

Spolu s ostatnými slovenskými predstaviteľmi sa zasadzoval o to, aby Slováci mohli 

v Uhorsku založiť národopisné múzeum. Na jeho potrebu upozornila výstavka slovenských 

výšiviek v roku 1887, ktorá ukázala, že na podobné celoslovenské podujatia nemá 

Turčiansky Sv. Martin priestory, a tak sa začala zbierka na Národný dom. Socháň ešte 

pred jeho otvorením vyzýval v článku Museum uverejnenom v roku 1888 v Národných 

novinách jeho aktérov, aby sa v jeho priestoroch našlo miesto i na národopisné zbierky. 39 

35 Ďalšími boli Karol Anton Medvecký, ktorý prispel dvoma článkami, v ktorých opisoval život 

ľudu na Detve a priblížil význam a úlohu ľudového priemyslu na Slovensku. Jozef Ľudovít 

Holuby sa v troch príspevkoch venoval poverám na Slovensku, slovenskej mytológii a botanike. 

Mikuláš Schneider-Trnavský prispel do Slovenskej čítanky článkom o zbieraní slovenských 

ľudových piesní a o maďarskej ľudovej piesni. 

36 SOCHÁŇ, Pavel: Slovenská majolika. In: Slovenská čítanka. Praha : Moravsko-slezská beseda, 

1911, s. 454-460; SOCHÁŇ, Pavol: Kroje lidu slovenského. In: Slovenská čítanka. Praha 

: Moravsko-slezská beseda, 1911, s. 460-479; SOCHÁŇ, Pavel: Slovenské vyšívání lidové. 

In: Slovenská čítanka. Praha : Moravsko-slezská beseda, 1911, s. 479-488; SOCHÁŇ, Pavel: 

Domový průmysl pro spotřebu krojovou. In: Slovenská čítanka. Praha : Moravsko-slezská 

beseda, 1911, s. 492-511. 


38 Bližšie: SLIVKA, Martin – STRELINGER, Alexander: Pavol Socháň. Martin : Osveta, 1985, 

s. 13-20. 

39 P. B. S. (P. Socháň): Museum. In: Národnie noviny, XIX., 1888, č. 16, s. 2. 

111


Táto požiadavka bola zohľadnená spoluvlastníkmi Národného domu už v júni 1890, keď 

v schválených pravidlách sa hovorilo, že účelom združenia je chrániť muzeálne a knižničné 

predmety. Národný dom bol slávnostne otvorený 12. augusta 1890 v Turčianskom 

Sv. Martine a v jeho priestoroch mali svoje miesto Múzeum a Bibliotéka. 40 V roku 1891 

prišiel Socháň s novou iniciatívou, ktorú zakomponoval do článku Otázky etnografie. 

Nadväzujúc na Vajanského výzvu organizačne zabezpečiť zber etnografických údajov, 

žiadal v ňom zriadiť pri Múzeu etnografický odbor, ktorý by uverejňoval v novinách 

návrhy na zber národopisného materiálu v jednotlivých krajoch obývaných Slovákmi. 

Samotnú náplň etnografického bádania podal v piatich kapitolách svojho príspevku pod 

názvom Návod na zber etnografického materiálu, ktorý, ako na záver poznamenal, mal 

byť návodom nie ako zbierať, ale čo zbierať. Napriek tomu, že neplánoval svoj Návod 

ako rukoväť pre výskumy, v jeho závere sa nachádzajú konkrétne a užitočné pokyny pre 

zberateľov. Vysvetľuje v nich, ako majú postupovať pri zdôvodnení svojej práce v teréne, 

na nutnosť konfrontovať získané údaje s viacerými ľuďmi, aby sa vyhlo omylom 

zo strany zberateľa a prípadne skresľovaniu údajov samotnými informátormi. Dôležité 

bolo jeho upozornenie, aby zberatelia sledovali jav v podaní viacerých generácií a takto 

zistili jeho najstarší variant a zmeny, ku ktorým v priebehu vývoja javu došlo. 41 

Socháň patril taktiež k spoluzakladateľom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS). 

Ako člen dočasného výboru MSS vo funkcii dočasného tajomníka sa podieľal na vypracovaní 

jej stanov v roku 1893. MSS začala svoju činnosť 22. augusta 1895 pod predsedníctvom 

Andreja Kmeťa a Socháň sa podieľal na jej aktivitách ako člen výboru. 42 

V činnosti MSS tvoril výskum duchovnej a hmotnej kultúry ľudu jednu zo základných 

náplní práce zakotvenej aj v jej stanovách. 43 V ťažkom období stupňujúcej sa asimilácie 

slovenského národa sa pre jeho predstaviteľov ukazovala ako dôležitá úloha zachovať 

a udržať všetko, v čom sa zrkadlil národný svojráz Slovákov. V roku 1896 na návrh Socháňa 

boli zriadené na pôde MSS štyri odbory, jedným z nich bol odbor národopisný. 

Referentmi pre národopis sa stali Socháň a Jozef Ľudovít Holuby. Cieľom MSS bolo taktiež 

objasniť produkty hmotnej a duchovnej kultúry slovenského ľudu a oboznámiť s nimi 

verejnosť najmä prostredníctvom tlačových orgánov Zborníka Muzeálnej slovenskej 

spoločnosti (bol skôr vedeckým orgánom) a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti 

(viac informačný orgán). Ich prostredníctvom boli výsledky bádania slovenského národopisu 

prezentované, čím pozitívne ovplyvňovali národopisnú činnosť na Slovensku. 

40 SOKOLÍK, Andrej: Z bojov o pokladnicu slovenskej kultúry. Martin : Matica slovenská, 

1966, s. 35. 

41 URBANCOVÁ, Viera: Slovenská etnografia v 19. storočí. Vývoj názorov na slovenský ľud. 

Martin : Matica slovenská, 1987, s. 225-226. 


č. 6, s. 385; SOKOLÍK, Andrej: Z bojov o pokladnicu slovenskej kultúry. Martin : Matica 

slovenská, 1966, s. 64 a 71. Socháň sa podieľal aj na spracovaní knižného fondu Bibliotéky 

Národného domu. 

43 Stanovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti. In: SOKOLÍK, Andrej: Z bojov o pokladnicu slovenskej 

kultúry. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 166-167. 

112



MSS skoncentrovala sily a usilovala sa zabezpečiť systematický zber národopisného 

materiálu a jeho spracovávanie. 

Popri pôsobení na pôde MSS nezabúdal Socháň ani na výskumnú a zberateľskú prácu. 

Z Turčianskeho Sv. Martina podnikal často výjazdy a exkurzie po Slovensku, počas 

ktorých zbieral a zhromažďoval národopisný materiál. Poznatky z týchto ciest zúročil 

a odovzdal verejnosti prostredníctvom článkov a štúdií, ktoré boli uverejnené v rozličných 

časopisoch a knihách. Zo slovenských to boli predovšetkým Národnie noviny, Slovenské 

pohľady a Živena, ktorej bol redaktorom. Socháňove prvotiny v národopisnej 

literárnej činnosti sa viažu práve k Národným novinám, do ktorých na výzvu Svetozára 

Hurbana Vajanského prispieval už v roku 1886. Predovšetkým jeho referovanie o výstave 

slovenských výšiviek v roku 1887 bolo vlastne prvou väčšou súbornou štúdiou 

o slovenských výšivkách, ktorá vzbudila pozornosť odborníkov najmä bohatosťou uvedených 

poznatkov a informácií, ale aj prvým triedením techník a výšivkových typov. 44 

Čitateľov Národných novín oboznámil nielen s materiálom, ktorý využívali ženy, ale 

upozornil na rôzne najstaršie a najznámejšie techniky vyšívania, uprednostňované farby, 

využitie výšiviek a opísal rôznosť ornamentov. Z dôležitejších jeho článkov, ktoré 

uverejnili Národnie noviny si zaslúži pozornosť článok Návod na opisy a sbieranie slovenských 

krojov a ľudových výšiviek slovenských a malovaných vajíček, ktorý bol uverejnený 

v roku 1895. 45 Zároveň písal aj do Slovenských pohľadov, kde uverejnil viacero 

podnetných článkov. 46 

Základom bohatej a mnohotvárnej činnosti Socháňa bola teda etnografická práca, 

v ktorej sa upriamil nielen na zber a štúdium hodnôt hmotnej a duchovnej kultúry slovenského 

ľudu, ale aj na ich propagáciu v tlači. Téma ľudového odevu a ornamentiky 

bola hlavnou aj v jeho fotografickej tvorbe. Samostatnej výtvarnej práci sa nevenoval, 

plne sa realizoval vo fotografii. Vynikol v portrétovej ateliérovej tvorbe a v národopisnej 

dokumentácii. V publicistike spájal aspekty národopisné, výtvarné i literárno-estetické. 

Jeho príspevky sú nielen dokladom dejín národopisu, ale v materiálnej rovine zostávajú 

nezastupiteľným zdrojom poznania ľudovej kultúry vtedajších čias. 

Popri národopisnej činnosti sa počas pobytu v Liptovskom Sv. Mikuláši a v Turčianskom 

Sv. Martine venoval písaniu hier, ktoré hrávali ochotnícke divadlá na Slovensku 

a aj v krajania v Spojených štátoch amerických. Jedna z jeho hier pod názvom Sedliacka 

nevesta, ktorá bola knižne vydaná v roku 1910, vyvolala veľkú nevôľu niektorých maďarských 

kruhov. Maďarské časopisy ho za to napadli a štátny zástupca žiadal zaviesť 

proti nemu tlačový proces „pre poburovanie proti Maďarom a zemianskej triede“. Vte- 

44 SOCHÁŇ, Pavel: Výstavka slovenských výšivok. In: Národnie noviny, roč. 18, 1887, č. 93, 

s. 3, č. 94, s. 2, č. 96, s. 2, č. 98, s. 3, č. 100, s. 2, č. 106, s. 2. 

45 Podobný návod na zbieranie produktov hrnčiarského remesla uverejnil v III. ročníku Časopisu 

Muzeálnej slovenskej spoločnosti. 

46 Bližšie: SOCHÁŇ, Pavel: Bibliografie. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slovenska. 

Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea 

za rok 1924 – 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, 

s. 170-189. 

113


dajší ministerský predseda Karol Khuen-Héderváry viedol v tom čase umiernenú národnostnú 

politiku. V intenciách jeho vládnej politiky a nátlaku vyšších miest sa proces 

nekonal. Napriek tomu bol nútený pre nepriazeň maďarských kruhov v Martine mesto 

v roku 1912 opustiť. Ako viackrát predtým opäť sa uchýlil s rodinou do Prahy, kde sa 

venoval najmä redaktorskej a novinárskej práci. 47 

Prvá svetová vojna prerušila spoluprácu Socháňa s redakciami českých časopisov 

i s českým prostredím. Po jej vypuknutí Socháňa ako národne uvedomelého Slováka 

uhorské vládne kruhy evidovali ako „personu non grata“ a po vypuknutí vojny bol 

naňho vydaný zatykač, pred ktorým unikol v novembri 1914 do USA. Hneď po príchode 

na americkú pôdu vstúpil do Slovenskej ligy, v ktorej päť rokov pôsobil v prospech 

česko-slovenskej vzájomnosti. Usadil sa najprv v New Yorku, kde žil do roku 1917, keď 

bol v júni povolaný za redaktora Slovenského hlásnika v Pittsburghu. 48 Prostredníctvom 

tohto časopisu otvoril peňažnú zbierku v prospech česko-slovenskej akcie. V záujme rozvoja 

česko-slovenskej vzájomnosti podnikal prednáškové turné po mestečkách obývaných 

Slovákmi, písal do novín, časopisov, kalendárov a spolupracoval s vedúcimi osobnosťami 

zahraničného odboja. Ako sám vo svojom životopise uviedol, posielal informačný 

materiál o slovenských otázkach do Washingtonu kancelárii Tomáša G. Masaryka. 49 

Popri politických aktivitách neprestal sa ani v tomto prostredí venovať národopisnej 

činnosti. V rôznych slovenských i českých spolkoch prednášal o národopise a tým 

budil národnú hrdosť tu žijúcich Slovákov. Zároveň rozširoval pohľadnice s národopisnou 

tematikou a vzory slovenských ornamentov, organizoval výstavy v New Yorku 

a v Pittsburghu. Začiatkom decembra 1917 pri príležitosti česko-slovenskej výstavy 

v Metropolitan Museum of Art v New Yorku predniesol pred početným obecenstvom 

prednášku o národopise, ktorú obohatil vlastnými diapozitívmi. Prednáška sa stretla 

s pozitívnym ohlasom, čo dokladovali aj referencie muzeálneho vestníka Bulletin of the 

Metropolitan Museum of Art. 50 Aj národopisnú literárnu činnosť preniesol do slovenských 

časopisov, ktoré vychádzali v USA. Ešte pred príchodom do USA mu v roku 1908 

uverejnil newyorský Sokolský sborník článok O slovenských krojoch a Kalendár Slovenského 

sokola publikoval jeho článok O slovenských švadlenách (vyšívačkách). Jeho 

publikačná činnosť v oblasti národopisu sa na americkej pôde rozrástla po jeho príchode 

do USA. 

Po vzniku Československa sa v roku 1919 vrátil do Prahy a odtiaľ sa presťahoval do 

Bratislavy. Krátko po príchode do novoutvoreného československého štátu sa usiloval 

prostredníctvom Ministerstva s plnom mocou pre správu Slovenska o zriadenie referátu 



V Pittsburghu žil od roku 1917 do roku 1919. Počas pobytu v USA pôsobil ako učiteľ v krajanských 

školách, ako novinár a publicista. 


50 SOCHÁŇ, Pavel: Životopis. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slovenska. Sborník 

archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 

– 1931. Ed. Eisner Jan, Hofman Jan, Pražák Vilém. Bratislava : Universum, 1931, s. 169. 

114



alebo komisariátu pre slovenský národopis, na pôde ktorého by mohol naďalej realizovať 

svoju národopisnú činnosť. V tomto smere zostavil program celej akcie, ktorý našiel 

pochopenie u ministra s plnom mocou pre správu Slovenska Martina Mičuru a Tomáša 

G. Masaryka. Myšlienku podporila aj Národopisná spoločnosť československá v Prahe, 

avšak pre nepochopenie a neústretovosť rozhodujúcich činiteľov sa nerealizovala. Socháňovi 

išlo predovšetkým o to, aby sa národopisnej práci Slovákov venovala intenzívna 

pozornosť a bola organizovaná. Rovnako mu išlo aj o zabezpečenie vlastného živobytia, 

čo by mu umožňovalo venovať sa plne národopisnej práci. 51 Napokon sa národopisnej 

práci venoval len súkromne. Sústredil sa na spracovanie najmä hmotných prejavov ľudovej 

kultúry, ale pozornosť obrátil aj na zvykoslovie, zrejme len preto, že štúdium hmotných 

prejavov bolo spojené s psychickou a fyzickou námahou a značnými finančnými 

nákladmi, a tie si nemohol dovoliť. Bolo preňho jednoduchšie slovom a písmom zaznačiť 

si potrebné údaje zo zvykoslovia, jazyka, piesne, obradov, čo pri štúdiu a zhromažďovaniu 

hmotných produktov ľudovej kultúry nestačilo. Pri nich bolo potrebné nielen popísať, 

napr. obrazy krojov, ozdoby a techniku ich výroby, ale bolo dôležité zabezpečiť aj 

ich udržiavanie a postarať sa o ich umiestnenie. Rovnako ako pred vojnou aj po nej mu 

spôsobovalo veľké ťažkosti nájsť nakladateľa na svoje práce, pretože ich súčasťou boli 

drahé reprodukcie. 52 

Socháň napriek ťažkostiam uverejnil do roku 1930 vyše 500 národopisných článkov 

v rozličných novinách, časopisoch a knihách. V rukopise sa zachovalo množstvo 

písomného a obrazového materiálu. 53 Zúročil tak svoje poznatky a vedomosti, ktoré 

získal najmä počas študijných a zberateľských ciest po Slovensku. Venoval sa aj organizačno-obchodným 

činnostiam v oblasti výšiviek, čipiek a krojov. Aktivity Socháňa 

v národopisnej práci boli vo viacerých súvislostiach späté s českým kultúrnym prostredím. 

Zvlášť sa prejavili počas jeho pobytov v Prahe v rokoch 1882 – 1885 a 1886 – 1891. 

Spolupráca v národopisnej oblasti mala rôzne podoby. Počas jeho pobytu na Morave 

vzišiel prvotný impulz k tejto celoživotnej orientácii na národopisnú činnosť. V českom 

a moravskom prostredí našiel podporu a porozumenie pri organizovaní výstav slovenského 

ľudového umenia, ale aj tým, že na stránkach českých novín, časopisov a rôznych 

publikácií mu boli uverejňované príspevky s národopisnou problematikou. Českú verejnosť 

oboznamoval so slovenskou ľudovou kultúrou prostredníctvom prednášok, ale 

aj tým, že organizoval v českých mestečkách výstavy slovenského ľudového umenia. 

Svojou činnosťou prispel nielen k hlbšiemu poznaniu slovenskej duchovnej, ale najmä 

51 Pracoval v ťažkých existenčných podmienkach. Musel zabezpečiť obživu pre svojich sedem 

detí. 


č. 6, s. 386. 

53 Okolo 200 článkov bolo beletristického charakteru, dramatických hier a pod. V roku 1930 

uverejnil podrobnú personálnu bibliografiu svojich uverejnených aj ešte neuverejnených článkov. 

115


materiálnej ľudovej kultúry v českom prostredí, ale podieľal sa aj na rozvíjaní česko-slovenskej 

spolupráce. 

Samozrejme, jeho národopisné aktivity sa prejavili aj v slovenskom prostredí, čo 

bolo s prihliadnutím na spoločensko-politické postavenie Slovákov v predvojnovom období 

dôležité. Význam etnografie a folkloristiky v národnej vede v tom čase podčiarkovali 

i aktuálne potreby národnoobranného zápasu. Išlo predovšetkým o to, aby sa na 

základe dokumentovania a vedeckého výkladu etnografického a folkloristického materiálu 

podporili tézy o historickej, národnej a kultúrnej samobytnosti Slovákov a čelilo 

sa asimilačným a maďarizačným tlakom na slovenské obyvateľstvo v Uhorsku. 54 Bádatelia-národopisci 

i slovenské kultúrne inštitúcie sa snažili prostredníctvom duchovnej 

a materiálnej ľudovej kultúry dokladovať pôvodnosť a starobylosť slovenského národa, 

snažili sa, aby bol vnímaný ako svojbytný, plnohodnotný národ s vlastnou kultúrou, 

a nie ako súčasť maďarského národa v Uhorsku. Svojou činnosťou formovali národné 

povedomie a povzbudzovali sebavedomie slovenského národa. Medzi popredných bádateľov-národopiscov 

tejto doby sa zaradil aj Socháň. Usporiadal výstavy, písal články, 

propagoval slovenské ľudové umenie, fotograficky zachytil krásu slovenských ľudových 

krojov a výšiviek. 55 Národopisnej práci zostal verný celý svoj život. Zomrel 26. januára 

1941 v Bratislave. Zaslúžene je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Už 

za svojho života venoval podstatnú časť svojich zbierok, najmä krojových, Muzeálnej 

slovenskej spoločnosti. 

54 Dejiny Slovenska III. Zost. Podrimavský Milan. Bratislava : Veda, 1992, s. 753. 

55 ALU SNK Martin. Sign. 10 J 15. Nekrológ o Pavlovi Socháňovi; ALU SNK Martin. Sign. 93 

I 21. Autobiografia P. Socháňa v rukopise; VÁCLAVIK, Antonín: Pavel Socháň 70-ročný. In: 

Slovenské pohľady 48, 1932, č. 6, s. 384. 

116

Békešská župa v texte Michala Žilinského v publikácii 

Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild (1891) 

BÉKEŠSKÁ ŽUPA V TEXTE 

MICHALA ŽILINSKÉHO V PUBLIKÁCII 

DIE ÖSTERREICHISCH-UNGARISCHE MONARCHIE 

IN WORT UND BILD (1891) 1 

Miroslav Kmeť 

KMEŤ, Miroslav: Békes County in the Michal Žilinský’s Book Die österreichischungarische 

Monarchie in Wort und Bild (1891). In: Annales historici Presovienses 8/2008. 

Prešov : Universum, 2009, pp. 117-129. 

The core of contribution reveals the document, particular text of the Hungarian-Slovak 

historiographer M. Žilinský (Mihály Zsilinszky) from Lowland (Alfőld). The information 

density of this text is very high as it contents an interesting data about historical, 

geographical, cultural and ethnological part of life in the second half of 19 th century. 

It describes combination as well as competition of tradition and modernization in the 

dynamically developing lowland Békes region of that period. Žilinský published it during 

millenium celebrations in the representative publication and he also adds one of the views 

at homeland, nation, ethnic and so on. The document has not been published in Slovak 

language so far, however it is very convenient material for work at students´ practising 

lessons. 

V oblasti Dolnej zeme – tam, kde Biely, Čierny a Bystrý Kereš vtekajú do seba a potom 

ešte aj Bereťu priberajú, aby jedným tokom vtiekli do vzdialenej Tisy a utvorili 

spoločné koryto, sa rozprestiera Békešská župa. Kvôli tejto geografickej polohe sa v minulosti 

usilovalo o spojenie tejto župy s územím juhovýchodnej časti susednej Biharskej 

župy, nazývaným Körösköz. 2 

1 Spomedzi početnej historiografickej produkcie profesionálneho politika, publicistu a historika 

(z obdobia dualizmu) M. Žilinského je určite veľmi zaujímavý jeho príspevok do rozsiahleho 

projektu vlastivedného diela o rakúsko-uhorskej monarchii v dvoch rovnocenných jazykových 

verziách – nemeckej a maďarskej – Die österreichisch-ungarische Monarchie in Wort 

und Bild /Az Osztrák-Magyar Monarchia irásban és képben (Rakúsko-uhorská monarchia 

slovom a obrazom), ktoré vzniklo z iniciatívy korunného princa Rudolfa a arcivojvodkyne 

Štefánie. Na príprave a vydávaní diela v r. 1886 – 1902 pracovali teda dve redakcie – jedna vo 

Viedni a druhá v Budapešti. V nemčine vyšlo napokon 24 knižných zväzkov a v maďarčine 

21. Medzi uhorským a rakúskym vydaním je niekoľko rozdielov, ktoré mali politické a nacionálne 

príčiny. Reprezentatívna encyklopédia monarchie dosiahla približne 12 tisíc strán, tvorí 

ho 587 statí od odborníkov z celej monarchie a na ilustráciách pracovalo 264 umelcov. Michal 

Žilinský (jeden z niekoľkých Slovákov pracujúcich na textoch) napísal do druhého zväzku 

venovaného Uhorsku (Viedeň 1891) text s názvom Von der dreikachen Körös bis zur Marus 

(Od Troj-kereša po Marušu), v ktorom z hľadiska slovenskej dolnozemskej problematiky je 

kľúčovou kapitolou stať o Békešskej župe na s. 435-450. 

2 T. j. Medzikerešie (či Medziriečie Kerešov). 

117


O vzniku pomenovania Békés hovorí povesť, že Hunmi zanechaní Sikuli neskôr 

v čase „zaujatia vlasti“ s Maďarmi spoločne uzavreli zväzok, „mier“ (= béke). Fakt, že 

táto oblasť už pred historickou dobou bola obývaná, dokazujú pomníky a hlinené nádoby 

z kamennej doby, bronzové nástroje a zbrane, hlavne však avarská bronzová helma, 

ktorá našla svoje miesto v Múzeu Békešskej župy. 

Obyvatelia Békešskej župy sa zaoberali už v časoch Arpádovcov sčasti roľníctvom, 

sčasti chovom dobytka. Viedli ich k tomu prírodné podmienky a oblasti, v ktorých sa 

tiahli polia, ležali popri brehoch riek, pri lesoch, sihlách, 3 lúkach a močiaroch. 

Pod vládou rôznych kráľov z rôznych dynastií sa menil rozsah župy a rástol význam 

jednotlivých lokalít, podľa toho akým zemepánskym rodinám patrili. Popri rodinách 

Maróthyovcov, Abrahámffyovcov, Nadányiovcov, Hunt-Pázmánovcov, Czibakovcov 

a Simayovcov 4 nájdeme tu aj urodzený rod Ajtósovcov z Ajtósu, z ktorého pochádza 

známy nemecký maliar Albrecht Dürer. 5 V blízkosti Ďuly 6 sa nachádza pusta Ajtós, 

kde otec Albrechta Dürera prežil svoje chlapčenské roky. Práve tu mal sídlo aj syn kráľa 

Mateja, Ján Korvín, ako békešský hlavný župan; jeho vdova Katarína Frangepánová 

priniesla so svojou rukou i svoje majetky a jej hlavné županstvo markgrófovi Jurajovi 

von Brandenburgovi. Vtedajší pomerný pokoj župy bol narušený len smutnou udalosťou, 

Dóžovým roľníckym povstaním. 

Po moháčskej katastrofe sa békešskí zemepáni rozdelili, ako aj v susedných župách, 

na dve strany. Najlepšie na tom bol ten, kto vlastnil Ďulu, lebo ovládal celú oblasť; 

preto zohrali hlavnú úlohu pri bojoch, ktoré nasledovali po zásahoch Turkov, hradní 

páni z Ďuly, medzi nimi hlavne Gašpar Mágocsy, Benedikt Bornemisza, Blasius Kun 

a Ladislav Kerecsényi, ktorý v roku 1566 pevnosť bránil proti útokom pašu Pertasa. Ale 

hneď ako Ďula padla, dostala sa celá oblasť pod tureckú moc. Naša ilustrácia ukazuje 

ešte zachované ruiny hradu. 7 

Vláda Turkov ťažila aj obyvateľstvo tejto župy. Zemepáni zväčša opustili svoje pozemky, 

len poddaní zostali na svojich usadlostiach a dostali nových pánov, spravidla 

tureckých spáhijov alebo zaimov. Pritom ale úplne nezabudli na svojich bývalých pánov, 

3 V pôvodnom texte Rohrbrüche. 

4 Podrobnosti o genealógii a histórii jednotlivých šľachtických rodov spracoval a vydal v niekoľkých 

regionálno-historických prácach Ľudovít Haan (1818 – 1891), svokor M. Žilinského. 

5 V pôv. texte Thürer. Genealogickému výskumu pôvodu rodiny slávneho umelca z Norimbergu 

A. Dürera (1471 – 1528) sa venoval Ľudovít Haan, ktorý r. 1878 v Békešskej Čabe vydal 

publikáciu s názvom Dürer Albert családi nevéről (O pôvode rodiny Albrechta Dürera; 55 

s.). Knižku dedikoval mestskému architektovi v B. Čabe Ernő Sztrakovi, ktorý bol synom 

čabianskeho učiteľa, básnika a slovenského národovca Karola Straku. Publikácia obsahuje 

aj prepis niekoľkých dokumentov v latinčine z r. 1456, 1515, 1517, 1518, 1525, 1532, 1564, 

ako aj erb „magyar nemes család“, teda šľachtickej rodiny z Ajtósu. Reprint Haanovej práce 

s dodatkami vydala r. 1991 Mogyoróssyho knižnica v Gyule (ed. Frerenc Szabó). 

6 V maďarčine aj Németh-Gyula (Nemecká Ďula) bola pôvodným sídelným župným mestom. 

Významnú časť obyvateľov mesta tvorili práve Nemci. Na konci 19. storočia to bolo približne 

25 – 30 % obyvateľstva mesta. 

7 V pôvodine je ilustrácia hradu v Ďule na s. 437. 

118



ale prejavili im znak vernosti posielaním darov. A keďže časť zemepánov držala s uhorským 

kráľom, iná časť s kniežaťom Sedmohradska, stalo sa, že Békešská župa mala aj 

troch pánov, a to kráľa Uhorska, knieža Sedmohradska a tureckého sultána. Vlastne toto 

pustošenie skončilo až v časoch po Szatmárskom mieri. Vtedy ale v župe jestvovalo len 

11 obývaných lokalít a aj tieto sa nachádzali v rozvalinách, lebo pustošením vyľakaní 

obyvatelia skoro všetci utiekli. Len ťažko sa dalo predstaviť, že do týchto poničených 

dedín a hradov zase niekedy príde život. 

A predsa sa to stalo. 

Potom ako utíchli boje povstania Františka Rákociho II. a ako Karol III. pristúpil 

k reorganizácii krajiny, bola opäť Békešská stolica pripojená k materskej krajine. Dostala 

nového zemepána a začal sa nový život. Hlavný župan Jakub von Löwenburg dal 

vykonať v roku 1717 sčítanie obyvateľstva, ale mohol zaregistrovať len 2 tisíc duší na 62 

štvorcových míľach zeme! Bývalí vlastníci počas dlhých vojen zahynuli, časť ušla. Nezávislá 

trieda, ktorá mocou inteligencie a schopnosťami vládla, opustila Békešskú župu. 

Dlhý čas museli byť do vyšších úradov volení schopní muži z iných žúp. 

Vysoké šľachtické rodiny v Békešskej župe ešte aj dnes pozostávajú z potomkov rodov 

ženských línií vtedajšieho nového zemepána, ktorý v hodnote 24 000 zlatých od 

Kráľovskej komory v Segedíne získal zeme od Karola III. Boli to nasledujúce lokality: 

Ďula, Békeš, Doboz, Gerla, Čaba, Körös-Ladány, Gyarmat, Öcsöd, Vésztő, Szentes, 

Sarvaš a Szeghalom. 8 Novým zemepánom sa stal vojenský komisár a komorský radca 

Ján Juraj Haruckern, ktorý pochádzal z Dolného Rakúska. Nemohol sa hrdiť maďarskými 

predkami a ani neobetoval svoju krv za idey, ktoré oduševňovali Maďarov, ale politickými 

okolnosťami privedený na toto územie, stal sa uhorským magnátom a potom 

hlavným županom Békešskej župy, ktorú znovu vybudoval. Nezúfal, keď videl všetko 

spustošené. Jeho prvou starosťou bolo znovu osídliť poničené lokality. Zverejnil výzvu, 

v ktorej všetkým obyvateľom krajiny prisťahovaným do Békešskej stolice prisľúbil ponechanie 

pozemkov a úplnú voľnosť, čo sa týka viery. Nato prúdili ľudia v húfoch do 

tohto komitátu, hlavne tí, ktorí boli v hornej časti krajiny pre svoju vieru prenasledovaní. 

O zdravom rozume múdreho a humánneho kolonizátora vypovedá, že v záujme cirkevného 

a národnostného pokoja osídlil lokality ľuďmi rovnakého jazyka a rovnakej viery, 

s výnimkou Poľného Berinčoka, kde popri evanjelických Slovákoch a Nemcoch bývali 

aj reformovaní Maďari, a Ďuly, ktorej obyvatelia pozostávali z rímskokatolíckych Maďarov 

a Nemcov, reformovaných Maďarov a pravoslávnych 9 Rumunov. Aby prisťahovalcov 

ešte pevnejšie pripútal k pôde, ponechal im pôžitok zo základných benefícií. Ak 

nemohli zaplatiť požadované dane, tak im dal bez úrokov, ale tiež len v nízkej hodnote. 

8 Názvy obcí uvádzame zväčša v maďarčine; výnimku tvoria zaužívané slovenské pomenovania 

obcí so slovenskou väčšinou (Békešská Čaba – Békéscsaba, Sarvaš – Szarvas, Poľný 

Berinčok – Mezőberény, Slovenský Komlóš – Tótkomlós, Kondoroš – Kondoros) a všeobecne 

známe názvy miest a riek (Ďula – Gyula, Békeš – Békés, Kereš – Körös, Bereťa – Beretyó), 

ktoré po slovensky písali aj miestni historici, pokiaľ ich publikovali v bibličtine alebo slovenčine. 

M. Žilinský v nemeckom texte všetky názvy dôsledne uvádzal po maďarsky. 

9 ... a gréckokatolíckych ... 

119


A tak sa Békešská župa čoskoro pokryla veľkými obcami. 10 Žiaden div, že za takýchto 

výhodných podmienok sa obyvateľstvo mohlo tešiť z blahobytu a aj v zlých časoch, keď 

také prišli, ľahko ich prekonali. 

Politický pohyb krajiny a cudziny len zriedkavo narúšali pokoj Békešskej župy. Pokiaľ 

kuruci, podieľajúci sa na bojoch Františka Rákociho II., nevymreli, mal národ sústavne 

svojich vlastných politikov, ktorí cez populárne meno veľkého kniežaťa nestrácali 

nádej na lepšiu budúcnosť. Tejto okolnosti sa pripisuje, že keď sa v roku 1735 Srbi 11 pod 

vedením Péra vzbúrili v južných častiach Uhorska v záujme svojich cirkevných a politických 

práv a tento pohyb spojili s menom Rákociho, bývalí kuruci Békešskej župy boli 

okamžite ochotní siahnuť po zbraniach. Ale povstanie malo nešťastný koniec. 12 Odvtedy 

tu, okrem správ o tureckých vojnách, už len myšlienky francúzskej revolúcie vyvolali 

odozvu. 

10 Migrácia a usadzovanie sa Slovákov v rôznych častiach Uhorska vyvolali záujem viacerých 

intelektuálov so záujmom o históriu, resp. o vlastivedné bádanie, najmä v radoch prisťahovaleckých 

komunít. Pod historiografiou na Dolnej zemi rozumieme predovšetkým regionálnu 

históriu a cirkevné dejiny, doplnené tzv. historiografickou publicistikou. Súčasťou slovenskej 

regionálnej historiografie v 19. storočí je aj dolnozemská slovenská regionálna história, hoci 

v dobe jej vzniku viacerí z jej autorov a prijímateľov nepochybovali, že ide predovšetkým 

o príspevky k historiografii uhorskej vlasti. Békešsko-čanádska oblasť si v priebehu 19. storočia 

zachovala kvalitatívnu i kvantitatívnu prevahu v knižnej aj časopiseckej produkcii regionálno-historických 

prác oproti iným oblastiam južného Uhorska, kde žili dolnozemskí 

Slováci. 

11 V nemeckom texte uvádzal M. Žilinský pomenovania etník nasledovne: Raizen (Ráci, t. j. 

Srbi), Walachen (Valasi, Olasi, t. j. Rumuni), Deutschen (Nemci), Magyaren (Maďari) a Slovaken 

(Slováci). 

12 O povstaní Péra Segedinaca písal M. Žilinský viac v iných prácach, napr. v štúdiách Pérovo 

ľudové povstanie v Békešskej stolici r. 1735 a Niečo k povstaniu Pérovmu, v ktorej podal 

zoznam poškodených, súpis škôd, čiže aj povstalcami ulúpených predmetov a ich cenu na 

základe súdobých prameňov podľa jednotlivých lokalít. Štúdie vyšli v A Békésvármegyei 

Regészeti és Mívelődéstörténelmi Társulat évkönyve (Ročenke Spolku pre výskum starožitností 

a dejín vzdelanosti v Békešskej stolici) v r. 1876 a 1881. Srbskí hraničiari pod vedením 

kapitána Petra Péra Segedinaca sa údajne vzbúrili proti snahe úradov donútiť ich k uniatizmu 

a formálne sa hlásili k ideálom kurucov, navyše v tom čase boli ovplyvnení správou, že 

knieža vraj práve vstúpil do Uhorska. Povstalci 1. mája 1735 vyrabovali B. Čabu, pritom 

brutálne zbili miestneho ev. farára Samuela Buriana. Zachovali sa však aj údaje, že asi desiati 

mladí Slováci sa vtedy pridali k povstalcom. Dokonca osobným tajomníkom a pisárom vodcu 

povstania bol Slovák Pavel Matula, ktorého Péro vymenoval za podkapitána pechoty. Väčšina 

Slovákov v regióne sa ale kvôli násiliu a lúpežiam zo strany povstalcov k nim nepridala, ako 

o tom písal aj M. Žilinský. Naopak pridali sa k vojskám, ktoré povstalcov porazili. J. Kollár 

spomínané udalosti zveršoval v Národných zpiewankách: „Slawně někdy tam pri Erdőhedi 

/ Naši Slowakowé, Sarwašané, / Berinčané, z Čaby, Komlošané / Rebellanty zbili, wpadše na 

ně / Po dnes na jich kosti Arad hledj / Zproněwěřilých Karlowi králi / Wšech Slowáci do nohy 

wyťali“. 

120



Počas hnutí v 30. a 40. rokoch sa Békešská župa nachádzala medzi opozičnými župami 

a s rozhodnosťou sa zúčastňovala parlamentných zápasov, ktoré viedli k oslobodeniu 

lesnej a poľnohospodárskej pôdy, k obhajobe a premene starej ústavy. 

Aj v takých smutných časoch, aké nastali po udalostiach rokov 1848 a 1849, nebol 

všetok život vyhasnutý. Patrioti, ktorí boli vytlačení z verejného života, sa ale usilovali 

raz v roku stretnúť na známej čákovskej poľovačke, 13 aby svoju bolesť nad vlasťou 

zmiernili a svoju vieru v lepšiu budúcnosť posilnili. Tu sa stretávalo veľa mužov, ktorí 

sa stali najsilnejšími oporami trónu a vlasti. 

Obyvateľstvo rástlo a získavalo na blahobyte i v duchovnej oblasti. V roku 1717 iba 

2 tisíc ľudí obývalo stolicu, odvtedy počet obyvateľov dosiahol 230 tisíc a ich bohatstvo, 

ktoré pred jeden a pol storočím malo hodnotu 46 520 zlatých, rástlo tak rýchlo, že dnes, 

čo sa týka štátnych daní, odovzdáva viac ako 1,5 milióna zlatých ročne. V takom istom 

pomere sa vyvíjala i kultúra. 

Predtým pustá oblasť vytrvalosťou a usilovnosťou obyvateľov ožila veľkými obcami. 

Močiare sa prostredníctvom kultivácie zmenili na bohaté poľnohospodárske oblasti. 

Svorky vlkov a milióny vodného vtáctva tzv. Sárrét opustili a uvoľnili miesto domácim 

zvieratám roľníkov. Čarovný obraz „délibáb“ 14 sa zrejme ešte stále ukazuje, ale teraz už 

nemôže svoje nekonečné jazero zrkadliť, lebo jeho vlny sa často lámu na množstve vzniknutých 

taní, 15 na hustých skupinách stromov a stohov. Tiež starodávne mohyly ešte stoja, 

ale nie pri pätách chatrčí pastierov. Obraz minulosti sa zásadne zmenil. Boli vybudované 

obce a mestá, v ktorých sa pretekali kultúra a obchod s duchovným pokrokom. Tieto 

mestá a obce sa nachádzajú najmä na brehoch Kerešov. Sotva sa v župe nachádza obec, 

ktorá nemá tečúcu vodu, ale tieto kanály sú zväčša nového pôvodu. Pri Bielom Kereši 

kvitne mesto Ďula, sídlo župy, s približne 20 tisíc maďarskými, nemeckými a rumunskými 

obyvateľmi, s ruinami starého hradu a pekným zámkom grófa Wenckheima. 16 S Ďulou 

právom v dôstojnosti a vážnosti súperí Békešská Čaba, 17 mesto s 35 tisíc obyvateľmi, 

13 „Csákó Jagden“. 

14 „Délibáb“ čiže fatamorgána. 

15 Namiesto pojmu „taňa“ (z maď. tanya) sa v regióne používa tiež „sálaš“. Označuje samotu 

uprostred polí, t. zn. obytné a hospodárske stavby, ktoré obklopovali južnodolnozemské obce 

a agrárne mestá. 

16 V Békešskej stolici žili dve šľachtické rodiny s priezviskom Wenckheim, jedna s grófskym, 

druhá s barónskym titulom. 

17 Medzi jednotlivými slovenskými dolnozemskými historikmi, konkrétne v békešsko-čanádskej 

oblasti, môžeme hovoriť o značných rozdieloch medzi jednotlivými historikmi z hľadiska 

prejavenej etnickej identity či národnej orientácie, ako aj z odborného hradiska. Zväčša 

išlo o historikov – amatérov, kňazov a učiteľov. Z nich vynikli Ľudovít Haan a Michal Žilinský, 

ktorí sa vďaka vysokej odbornej úrovni svojich prác a zároveň aj v dôsledku svojich politických 

postojov stali členmi Uhorskej akadémie vied. Istým problémom je teda aj odborná 

erudícia, schopnosť nájsť a vyťažiť pramene, inklinovanie k popularizačnej literatúre, individuálny 

štýl autora, množstvo publikačných jednotiek a žánrová klasifikácia textov. Niektorí 

nižšie uvedení autori sa cieľavedome a so záujmom venovali výskumu a publikovaniu, iní 

skôr ojedinele resp. príležitostne. 

121


ktoré leží na riečnom kanáli, a predstavuje uzlový bod uhorskej štátnej železnice. Toto 

najväčšie a najviac kvitnúce mesto v župe má množstvo faktorov pre rozmach kultúrneho 

života, pre duchovný a materiálny rast. Bývalé sídlo župy Békeš leží na mieste, kde do 

seba vtekajú Biely a Čierny Kereš, a opäť vzrastá na význame aj napriek mnohým povodniam. 

V starom koryte Čierneho Kereša leží obec Doboz, kde rodina Wenckheimovcov 

vlastní veľmi pekný zámok s parkom; a ďalej vyššie Gyula-Vári. 

Takisto nájdeme v oblasti Bystrého Kereša a Berete veľké a bohaté, väčšinou kalvínske 

obce ako Füzes-Gyarmat, na dotyku s Bereťou s močarinami, potom Szeghalom 

a Körös-Ladány pri Bystrom Kereši a Vésztő pri slatinách tejto rieky. Ďalej nižšie pri 

rieke, ktorá sa tu už nazýva Dvojitý Kereš, nasledujú Körös-Tarcsa a Poľný Berinčok, 

pri Trojitom Kereši podľa poradia z hľadiska veľkosti obce Gyoma, Endröd, Sarvaš, 

Szent-András a Öcsöd. 

Viac bokom od tečúcej vody leží pri dolnozemskej železnici Orosháza s 18 tisíc obyvateľmi 

a v blízkosti Csorvás, Szent-Tornya a Bánfalva, potom Kondoroš, všetko nové 

osady. V južnej časti župy leží Slovenský Komlóš s usilovným zväčša slovenským obyvateľstvom, 

ďalej Kétegyháza, osídlená väčšinou Rumunmi, s pekným zámkom grófa 

Kolomana Almássyho. Ako skromne sa obec Új-Kigyós medzi svojimi stromami skrýva, 

tak o to s väčšou hrdosťou a silou sa týči v Ó-Kigyós veľkolepý zámok grófa Friedricha 

Wenckheima so svojou vysokou vežou, ktorá ponúka široký pohľad na okolie. 18 Kde pred 

Z hľadiska národnej orientácie môžeme, aj keď zjednodušene, rozdeliť slovenských dolnozemských 

(najmä regionálnych) historikov do troch skupín: a/ jednoznačne alebo skôr proslovensky 

sa prejavujúci – Andrej Školka (napísal práce o Poľnom Berinčoku a Orošháze, 1814, 

1815), Daniel Zajac (spolu s Ľ. Haanom publikoval dejiny Nadlaku, 1853), Karol Jesenský 

(autor monografie o dejinách obce Poľný Berinčok, 1861), Ondrej Seberíni (aktívy publicista, 

napísal práce o dejinách ev. cirkvi v Nadlaku, životopisy významných osobností ev. cirkvi atď., 

tiež pozoruhodný román Slováci a sloboda, 1886), Ján Pravdoľub Bella (publikoval niekoľko 

článkov s historickou a etnografickou problematikou), Martin Cinkotský (autor monografie o 

obci Čanád-Alberti, 1884); b/ z hľadiska slovenského národného hnutia ambivalentné postoje 

prejavujúci (formálne idea tzv. dvojitej identity, resp. dvojkultúrnosti) – Ľudovít Haan a Michal 

Žilinský (obaja čabianski Slováci boli autormi viacerých monografií, antológií, štúdií 

a článkov z cirkevných a regionálnych dejín župy, B. Čaby a Sarvašu), c/ skôr promaďarské 

postoje prejavujúci – Samuel Horváth (napísal text o dejinách Slovenského Komlóša, 1881) 

a Pavol Gajdáč (autor monografie Slovenského Komlóša v maďarčine, 1896). Mimoriadny 

význam pre rozvoj historiografie v békešsko-čanádskej oblasti mala Békés vármegyei Régészeti 

és Mívelődéstörténelmi Társulat évkönyve (Ročenka Archeologickej a osvetovo-historickej 

spoločnosti Békešskej župy). Zakladateľom a podpredsedom Archeologickej a osvetovo-historickej 

spoločnosti Békešskej župy (BVRMT) bol Ľ. Haan. V ročenke uverejňoval zaujímavé 

štúdie a pramene, správy o nových archeologických nálezoch atp. Dlhoročným tajomníkom 

spoločnosti, hlavným redaktorom ročenky a jedným z najaktívnejších prispievateľov bol Haanov 

zať M. Žilinský. Niektoré čísla ročenky boli v zásade postavené na ich študiách. 

18 V priebehu 19. storočia sa postupne zvyšoval počet regionálnych historikov, ako aj prijímateľov, 

záujemcov a sympatizantov o poznávanie minulosti kraja, čo zodpovedalo spoločenskej 

atmosfére predovšetkým v druhej polovici storočia, nehovoriac o prípravách miléniových 

122



storočím bola len pustatina, prekvitajú veľké obce so školami a kostolmi, v niektorých 

väčších obciach aj s továrňami. Doprava sa uskutočňuje po železnici a väčšie obchody 

aj cez peňažné inštitúcie, menovite sporiteľne, ktoré sa nachádzajú vo všetkých väčších 

obciach. 

Takáto veľká zmena nie je mysliteľná bez väčšieho duševného úsilia a práce. Békešská 

župa mala v tomto smere svoje vlastné vývinové stupne a kultúrne inštitúcie. 

Nechýbali ľudové, stredné a odborné školy. Už v 16. storočí navštevovali mladí ľudia 

z tejto župy univerzity v Krakove a Wittenbergu, aby dosiahli vyššie vzdelanie a doma 

sa stali dôstojnými apoštolmi civilizácie. V časoch reformácie kvitli vyššie školy v Ďule 

a v Békeši, počas tureckej nadvlády ale všetko upadlo, až po vyhnaní Turkov znovu 

nastal duchovný pohyb, hlavne v dobe vlády cisára Jozefa II. Hlavne v Sarvaši a Čabe 

nastal v tomto značný pokrok. 

Jeden veľmi usilovný kňaz na Sarvaši, Samuel Tešedík, založil v minulom storočí jeden 

z mála ústavov, v ktorom bolo mládeži poskytnuté praktické vyučovanie popri všeobecnom 

vzdelávaní. 19 S ohľadom na záujmy poľnohospodárov a obchodníkov založil 

osláv. Okrem už uvedených mužov, ktorých sme zaradili do kontextu slovenskej historiografie, 

k nim patrili ďalší bádatelia a autori historických (resp. i etnografických) prác. Napr. János 

Hellebranth napísal prácu o Sarvaši (1822), János Ágoston sa zaoberal B. Čabou (1826), dejinami 

Gyuly Miklós Komáromy (1832), Gábor Ecsedy (1834) a János Mogyoróssy (1858), 

János Jankó publikoval štúdiu o Slovenskom Komlóši (1887), Sámuel Szemian sa v jednej 

štúdii čiastočne memoárového charakteru zaoberal ľudovými zvykmi a tradíciami čabianskych 

Slovákov v minulosti, József János Ardealan napísal monografiu prevažne rumunskej 

obce Kétegyháza (1893), József Veres práce o Orošháze (1886, 1895), Márton Szilágyi prácu 

o Füzesgyarmate a histórii tamojšej kalvínskej cirkevnej obce (1898). Dejinám Békešskej 

župy sa po priekopníkovi v tomto bádaní Ľ. Haanovi venovali György Oláh (1892) a János 

Karácsonyi (1896), dejinami Čanádskej župy sa zaoberal Samu Borovszky (1896). Z vlastivedného 

hľadiska podal opis békešsko-čanádskeho regiónu Imre Palugyay ml. (1855). Aj 

etnický pôvod miestnych maďarských historikov vypovedá o multietnickom charaktere regiónu. 

Štyria z vyššie uvedených regionálnych historikov – J. Hellebranth, J. Jankó, S. Szemian 

a S. Borovszky – mali jednoznačne slovenský etnický pôvod, J. J. Ardealan bol pôvodom 

Rumun a J. Karácsonyi pochádzal z pomaďarčenej arménskej rodiny. 

19 S. Tešedík formuloval ciele svojej školy nasledovne: „1. Abych nedostatky wyučowání sskolského 

nahradil wěcnými wědámi tak, žeby mládež o Bohu a geho skutcích čjstssji pochop 

dostala, žeby z mých žáků rozumnj a samostatně smysslegicí lidé byli, kteřížby – oswobozeni 

gsauce od sprostácké půwěrčiwosti, od sskodliwých předsaudků, od neřádnosti a hřícha 

– welikého stwořitele a zdržowatele swěta uměli práwě ctíti, aby spokogni, rozssafní, přirodu 

použit wědaucí umělcowé byli, wedeni gsauce k zemskému i nebeskému blahoslawenství. 2. 

Pozorowal sem na to, aby maudra nařizení a lidu k dobrému směrugicí ustanowení kraginské 

wrchnosti náležitě pochopena byla, aby lid k skutečnému následowání těchto ustanowení pobízen 

a skrze cwičení tatam přjweden byl, žeby gíž w práci sskolských dítek zgewowala gistá 

následowáni hodná schopnost“. ŽILINSKÝ, Michal: Dějepis Městečka Sarwaš a opi nyněgssích 

jeho poměrů. V Pešti 1872, s. 82-83. M. Žilinský prejavil sympatie voči Tešedíkovým 

pedagogickým aktivitám viackrát v niekoľkých prácach. 

123


školu pre poľnohospodárstvo a remeslá. Na jednom pozemku, ktorý mu veľkoryso prenechal 

sarvašský zemepán, založil odbornú školu s knižnicou, a to na vlastné náklady, 

a zabezpečil aj potrebné náradie a nástroje. Neskôr pokračoval vo svojom diele s pomocou 

cirkvi, ktorá vybudovala veľké budovy. On bol v Uhorsku prvým apoštolom myšlienok 

zlepšovania pôdy, aklimatizoval nové rastliny, napr. lucernu. Počet jeho žiakov 

vzrástol na 900 a získal pre ich výučbu najlepších profesorov. Tento ústav bol navštevovaný 

mnohými vynikajúcimi mužmi aj veľa cudzincov sa o ňom vyjadrovalo pochvalne. 

Avšak i napriek svojmu dobrému menu musela jeho činnosť v roku 1798 prestať. Ani 

sám kráľ František nemohol zabezpečiť tejto inštitúcii pevné postavenie, lebo vyčerpaná 

štátna pokladnica v dôsledku francúzskych vojen mu zabránila podporovať ju finančne 

– a tak zažil Tešedík v roku 1806 veľký žiaľ, keď sa jeho životné dielo zrútilo. 

Hospodárske pomery boli v tomto období vo všeobecnosti nie veľmi priaznivé. I napriek 

tomu dosiahol energický Tešedíkov duch v roku 1792 založenie továrne na výrobu 

hodvábu v Békešskej Čabe, ktorá zamestnala a učila približne 800 detí. Prvý úspech 

nebol len uspokojivý, ale predstavoval veľké nádeje. Výroba hodvábu mala veľký úspech 

a župa vymenovala vlastnú komisiu na podporu výroby hodvábu. Ale napokon táto výroba 

nebola rentabilná, sčasti v dôsledku francúzskych vojen a sčasti v dôsledku nízkeho 

dopytu po hodvábe na trhu. 

Popri tomto tešedíkovskom smere vznikol aj ďalší duchovný pohyb iniciovaný duchovným 

pastierom Danielom Bockom v Sarvaši, ktorého výsledkom bolo založenie 

gymnázia v Poľnom Berinčoku (1802). Táto inštitúcia bola neskôr (1834) premiestnená 

evanjelickým seniorátom Békešskej župy do Tešedíkovej cirkevnej budovy v Sarvaši. 

V súčasnosti patrí k najlepším školám tejto kategórie v krajine a je jednou z najsilnejších 

kultúrnych pák v župe. 20 Na ňu nadväzuje 6-ročné kalvínske gymnázium v Békeši, kto- 

20 Do r. 1897 bolo v Békešskej župe iba jedno osemtriedne gymnázium – v Sarvaši. Bývalý 

absolvent i profesor sarvašského gymnázia Michal Žilinský zdôvodnil pôvodné umiestnenie 

takejto školy v Poľnom Berinčoku faktom, že obyvateľstvo obce pozostávalo zo slovenských, 

nemeckých a maďarských obyvateľov (Slováci vtedy tvorili polovicu, Nemci štvrtinu a Maďari 

tiež štvrtinu Berinčanov) a školská mládež by si v tomto prostredí podľa zámerov seniorátneho 

konventu skôr osvojila všetky tri jazyky. Ako dôvod presídlenia školy do Sarvaša 

uviedol finančné a materiálne problémy, ktoré pomohli vyriešiť najbohatší zemepáni v Sarvaši 

(gróf J. Bolza, grófka A. Batthyányová, grófka J. Mitrovská), ktorí ako katolíci garantovali 

protestantský charakter školy, ale zdôraznili podmienku, aby vyučovacou rečou bola 

jednoznačne maďarčina. ŽILINSKÝ, M.: Dejepis mestečka Sarvaš (reprint vydania z r. 1872 

v maď. a bibl. češtine). M. Kmeť, J. Chlebnický (ed.). Békéscsaba: VÚSM, 2004, s. 90-95. 

O postupujúcej maďarizácii na gymnáziu písali podrobnejšie už prispievatelia Slovenských 

národných novín v r. 1846 a 1847. Na prelome storočí sa prejavovala zvýšená kontrola a sledovanie 

správania študentov, perspektívne podozrivých z „nevlasteneckej“ činnosti, a následne 

ostrá perzekúcia. Najznámejšou udalosťou bolo vylúčenie 8 študentov zo sarvašského gymnázia 

a učiteľskej školy (z toho dvoch nielen z učiteľskej školy, ale zo všetkých škôl Uhorska) 

za založenie „tajného spolku na pestovanie slovenského zmýšľania a cítenia“. Jenő Neumann 

napísal, že pomaďarčovanie sarvašských Slovákov „sa môže pokladať za potešiteľný pokrok, 

už aj preto, lebo ináč počas dvoch storočí nijak nepreukazovali snahu dobrovoľne sa poma- 

124



ré vzniklo s podporou grófa Jozefa Wenckheima v roku 1844, ako aj 4-triedne evanjelické 

podgymnázium v Békešskej Čabe, zriadené v roku 1858 pri príležitosti narodenia 

korunného princa Rudolfa. 

Ľudové školstvo vzrástlo v tom istom pomere ako blahobyt a počet obyvateľstva. 

Medzi rôznymi školami nastalo zdravé súperenie o ich podporu, lebo každý začínal cítiť, 

že na vzdelanostnom stupni mladej generácie závisí aj budúcnosť cirkví. Nekonfesijná 

škola nebola zvlášť obľúbená, pretože bola považovaná ľudom za školu bez viery. 

V súčasnosti dostáva elementárne vzdelanie v 27 obciach s 214 školami viac ako 33 tisíc 

žiakov. Z nich je 59 obecných škôl s asi 700 deťmi, ostatné sú úplne konfesionálne školy 

a majú 7 tisíc rímskokatolíckych, 800 pravoslávnych, 12 tisíc kalvínskych, 13 tisíc evanjelických 

a 1 200 izraelitských žiakov. 21 Mesto Čaba, ktoré ešte v „Hármas Kistükör“ 

(„Trojnásobnom malom zrkadle“), t. j. v učebnici zemepisu pre ľudové školy bolo nazvané 

„najväčšou dedinou“, nechalo v predošlom desaťročí vybudovať pekné maďarské 

divadlo. 

Pokrok v duchovnej kultúre sa prezentuje v niektorých novovybudovaných múzeách. 

V Sarvaši sa nachádzajú staré mince a prírodné predmety, tiež obrazy a sochy, v Ďule 

starožitnosti, archeologické nálezy z územia župy a iné cennosti, v Čabe dobre zoradená 

zbierka poľnohospodárskych a remeselných exponátov. 

Z umenia vieme, že významné miesto má zlatníctvo v Ďule a v novšom čase významné 

maliarske diela Samuela Orlayho, Antona Haana a Jána Jankóa, ktorí pochádzajú 

z našej župy, ďalej Michala Munkácsyho, ktorý i keď sa nenarodil v Békešskej župe, 

ale prežil na jej pôde svoju mladosť a začala sa tu aj jeho kariéra. Spomedzi architektov 

ďarčiť“, zároveň vysvetlil, že to nevyplývalo „z ich tótskeho národnostného šovinizmu, tobôž 

z panslavistického cítenia, len z konzervativizmu, ktorý ich skutočne charakterizuje ... keby 

sarvašská evanjelická cirkev nebola mala svojich výborných maďarsky cítiacich farárov (...) 

a vedúcich mužov (...), pravdepodobne ani pomaďarčovanie by nebolo natoľko postúpilo“. 

NEUMANN, J.: Szarvas nagyközség története. Szarvas, 1922, s. 166-167. 

21 Istý model školstva v regióne predstavoval vývoj miestneho školstva v B. Čabe. V r. 1866, 

keď Ľudovít Haan vydal 2. rozšírené vydanie svojich Pamätností békeš-čabianskych, bolo 

v Békešskej Čabe 19 škôl, z toho 11 slovenských evanjelických elementárnych škôl. Z vyšších 

škôl v B. Čabe jestvovala vyššia meštianska škola pre chlapcov (od 1842) a nižšie štvortriedne 

gymnázium (od 1864 – a od 1897 už ako hlavné t. j. osemročné gymnázium). Školy sa členili 

z náboženského hľadiska na evanjelické (väčšina), rímskokatolícke (tri), miestni pravoslávni, 

hlavne Rumuni, mali vlastnú pravoslávnu školu (od 1837) a čabianski Židia v tom čase viedli 

a financovali svoju súkromnú školu. V čabianskych školách v tom čase ešte prevažovala slovenčina 

ako jazyk komunikácie, ale z rôznych aktuálnych dôvodov sa postupne presadzovala 

maďarčina, spočiatku na báze dvojjazyčnosti. Snahy rozšíriť užívanie maďarčiny v školách 

boli výrazne podporované aj stoličnou vrchnosťou. B. Čaba, ako aj ďalšie mestá a osady v békešsko-čanádskej 

oblasti, mala rozľahlý chotár so špecifickou formou hospodárenia („tanyás 

gazdalkodás“, resp. v etnologickej terminológii dvojrezidenčnosť hospodárskeho života s tzv. 

sálašmi), na ktorom kvôli dochádzke detí museli vzniknúť „sálašské“ alebo „pokútne“ školy 

(zugiskolák) s nekvalifikovanými učiteľmi, na ktorých sa vyučovalo po slovensky. 

125


treba spomenúť Antona a Viktora Cziglerovcov a z početného radu hudobníkov Franza 

Erkela, ktorých s hrdosťou menujú békešské deti. 22 

Priemysel a tradičná domáca výroba ľudu sa mení podľa potreby a stále sa meniacim 

požiadavkám života. Veľký vplyv na to mala geografická poloha a prírodné bohatstvo 

oblasti, potom všeobecné zmýšľanie národa, ktoré sa mení v závislosti na vzdelaní ľudu. 

Pletenie rohoží a košíkov sa rozvíja v Sárréte a pozdĺž riek, pradenie a tkanie vo väčšine 

obcí, ale predovšetkým v Čabe a Sarvaši. 

Väčšina obyvateľstva sa však venuje poľnohospodárstvu. Najcennejším vlastníctvom 

obyvateľov sú pozemky a dobytok, ktorý na nich chovajú. Zväčša sa seje a pestuje pšenica, 

jačmeň a kukurica, a keďže po kukurici je zvyčajne lepšia úroda pšenice, nahrádza 

úhor. Väčší majitelia úspešne pestujú repku a tabak, menší majitelia zotrvávajú pri tradičných 

plodinách a postupoch. Na osevnej ploche sa kvôli zachovaniu pôvodných lúk 

pestovala lucerna a vika zmiešaná s ovsom. Klíma sa veľmi rýchlo mení, po studených 

zimách nasledujú horúce letá, po chladných dňoch zväčša tropické horúčavy a aj dažde 

sú nepravidelné, čo závisí od smeru vetra, a tak sa dá povedať, že podľa mienky ľudu je 

pre úrodnosť rozhodujúce počasie a nie práca. Ale bieda, veľká učiteľka v novodobom 

poľnohospodárstve, naučila všeličo, i keď kedysi sa o tom nechcelo počuť. Využívanie 

hnojiva a poľnohospodárskych strojov ľudu prináša osvetu a začína si na ne zvykať. 

Popri chove zvierat, hlavne koní, vzrástlo aj pestovanie ovocia. Pri každom sálaši je 

vidieť záhradu, v ktorej majiteľ pestuje ovocie a zeleninu. Celé prekrásne územie je posiate 

sálašmi s hájmi stromov, takže okoloidúci sa má čím kochať, keď jeho oči padnú 

na túto nádheru. 

Odvtedy ako sa rozmohli dopravné prostriedky a skoro každá obec v Békešskej župe 

je ľahko dosiahnuteľná železnicou, priaznivo sa vyvíja aj obchod. Rieky, ktoré každoročne 

svojimi záplavami spôsobovali veľké škody, sú už väčšinou regulované a sčasti 

majú kanále a hrádze (ako Hoszusoker-, Határ-, Gyepes- a Kereš-kanály), čo napomohlo 

vzrastu poľnohospodárskej produkcie. 

Takéto podmienky poľnohospodársky ľud tešili. Šetrným a jednoduchým životom sa 

stal tento ľud bohatým, i napriek tomu, že jeho potreby a vzdelanie neboli veľké. Je to 

tzv. sedliacka aristokracia, ktorá sa hodnotí ako menejcenná oproti ľuďom z mesta, ktorí 

sú vzdelaní. V skutočnosti sú to vidiečania, pre ktorých väčšina úradníkov existuje, 

ktorých produkty zužitkúva a väčšina obchodníkov, ktorá z ich produktov žije a usiluje 

sa ich potreby pokryť. Preto sedliak v Békešskej župe má v sebe veľa sebavedomia, hrdosti 

a v niektorých ohľadoch aj namyslenosť. Hlavným cieľom jeho ctižiadostivosti je 

vlastníctvo pôdy a popri tom i úradná pozícia, obzvlášť richtára obce alebo cirkevného 

kurátora. 

Mužovi z Békešskej župy veľmi záleží na slušnosti a spravodlivosti, váži si svojich 

nadriadených, hlavne duchovných, učiteľa a notára. Ale aj cudzincovi preukazuje česť. 

22 A hoci sa Žilinský nevyjadril k ich etnickému pôvodu, okrem Orlayho ostatní neboli pôvodom 

Maďari, ale Nemci a Slováci. Z uvedených výtvarníkov boli dvaja dolnozemskí Slováci 

– A. Haan z B. Čaby a J. Janko zo Slovenského Komlóša, M. Munkácsy bol Nemec z Mukačeva 

(pôvodným priezviskom Lieb). 

126



V jeho povahe je pohostinnosť a priateľstvo. V tomto ohľade pre neho nie sú problémom 

ani národnostné rozdiely. Medzi rôznojazyčnými susednými obcami sa rozvinuli 

srdečné vzťahy a ich obyvatelia sa navzájom navštevovali. Maďari posielali svoje deti na 

výmenu do slovenských alebo nemeckých obcí, aby sa naučili jazyky, a takisto Slováci, 

Nemci a Rumuni posielali svoje deti na výmenu alebo do služby do maďarských obcí, 

aby sa naučili ich jazyk. Ľud sám uznáva, že je nevyhnutné udržať maďarský jazyk ako 

štátny – a tak sám zavádza tento jazyk ako jazyk škôl a kostolov, ako jazyk na verejné 

prejavy a kázne. 23 

Zo spôsobu života ľudu je zrejmé, že medzi obyvateľstvom Békešskej župy neboli 

nikdy žiadne konfesionálne spory, ani v obciach, kde žili obyvatelia rozličnej viery. Najpočetnejší 

v približne rovnakom pomere sú evanjelici a kalvíni. Evanjelici sú väčšinou 

Slováci, Nemci a sčasti aj Maďari. Počet protestantov predstavuje 170 tisíc, katolíkov 50 

tisíc, pravoslávnych a gréckokatolíkov 8 tisíc, židov 7 tisíc. 24 Vo všeobecnosti sú obyvatelia 

telesne dobre vyvinutí a dožívajú sa vysokého veku. A že staré dobré zvyky u nich 

ešte nevymreli, vychádza z pomerne priaznivých faktorov. 

23 Prirodzene, uvedené konštatovanie bolo najmä jeho osobným presvedčením a súčasne maďarizačným 

prostriedkom vládnej politiky. M. Žilinský bol dlhoročným predstaviteľom vládnej 

Liberálnej strany, bol poslancom, dvakrát županom (v Čongrádskej a Zvolenskej župe), 

tajomníkom provládneho Uhorsko-krajinského slovenského vzdelávacieho spolku (MTKE) 

atď. Stále – aj v Békešskej župe – pôsobili vzdelanci, ktorí by so Žilinského vyjadrením nesúhlasili. 

Nepochybne aj spomenuté šírenie maďarčiny a iné črty akulturácie nemaďarských 

etník považoval za súčasť harmonického súžitia, ale aj za príznak civilizačného pokroku v 

Uhorsku, podobne ako poľnohospodársku kultiváciu krajiny, rozmach priemyslu a dopravy, 

zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva, budovanie škôl a kultúrnych inštitúcií a stieranie 

etnických vonkajškových odlišností u obyvateľov moderným (mestským) oblečením. 

24 O postupujúcej maďarizácii, resp. o zmenách v etnickom zložení či v subjektívnom chápaní 

identity svedčil aj príspevok v Národnom hlásnikovi r. 1891. Anonymný dopisovateľ kritizoval 

stav školstva z národného uhla pohľadu. Tvrdil, že v meste sa nenachádzajú školy „čisto 

slovenské“ a hlavne fakt, že „učitelia sú síce rodom Slováci, ale srdcom až na jednoho, veru 

nie“, príčina ich odnárodnenia podľa neho spočívala v tom, že „chodili po maďarských školách 

a tam nabrali iného ducha“ (roč. 24, č. 4, s. 4). Učitelia v zmysle vlastnej submisivity 

voči štátnej a spoločenskej „objednávke“ zvyčajne sami pripravovali maďarizáciu školskej 

mládeže. Zmeny národnostných a jazykových pomerov v dôsledku akulturácie časti obyvateľstva 

aj maďarizácie školstva vypovedá napr. nasledujúci štatistický prehľad 372 žiakov 

zapísaných v školskom roku 1900/1901 do čabianskeho gymnázia. Z národnostného hľadiska 

bolo z celkového počtu študentov 82,7 % Maďarov, 10,4 % Slovákov, 3,6 % Nemcov a 3,1 % 

Rumunov. Keďže väčšina evanjelikov v tom čase by mala byť slovenského alebo nemeckého 

pôvodu, resp. väčšina pravoslávnych by mala byť rumunského a väčšina reformovaných 

maďarského pôvodu – zaujímavé údaje o zmenách etnickej príslušnosti predstavujú údaje 

o náboženskom zložení. Z celkového počtu žiakov bolo 35,9 % evanjelikov, 28,8 % judaistov, 

21,7 % katolíkov, 8,7 % kalvínov a 4,8 % pravoslávnych (CHLEBNICKÝ, J. a kol.: Čabianska 

čítanka / Csabai olvasókönyv. Békéscsaba: VÚSM, 1996, s. 124-126). Uvedené údaje nekorelujú 

z hľadiska vyššie spomínaného predpokladu, t. j. zreteľne odrážajú zmeny národnostných 

pomerov. 

127


V súvislosti s náboženskými a národnostnými pomermi je Békešská župa doslova 

malým zrkadlom celej krajiny. Každá konfesia a každá národnosť sa drží svojich zvykov, 

bez toho, aby brala právo na vlastné hodnoty tradícií iným. Z toho vyplýva pestrosť 

vo vonkajších prejavoch ľudu, v oblečení a domácom vybavení, pestrosť, ktorá ale nikdy 

nevyústi do kričiacich protikladov. Obyvatelia jedného a toho istého mesta sa už na prvý 

pohľad odlišujú jazykom a náboženskou príslušnosťou. Samostatný charakter jednotlivých 

častí mesta je zvláštny, či ho obývajú Maďari, Nemci, Slováci alebo Rumuni. 

Tento charakter sa prejavuje v architektúre domov, v zariadení a rozdelení domu, 

v podobe dvora a záhrady, vo výzdobe vonkajších múrov a plotov, takže pozorný cestujúci 

podľa týchto etnických znakov môže spoznať stupeň kultúry tej alebo onej národnosti. 

Zmysel pre krásu sa prejavuje u žien poriadkom a čistotou prvých izieb, ktoré 

neslúžili na bývanie, ale používali sa len na privítanie hostí. Maľby na stenách, ktoré 

sa nachádzajú aj okolo dvier a okien, jemne poukazujú nato, že v dome býva dievča na 

vydaj a návštevy mladých ľudí sú vítané. 

Najznámejším odevom Maďarov je svojrázny kroj, ktorý ale pripúšťa aj nejaké lokálne 

odlišnosti, napr. Maďar v Békeši alebo Orošháze dáva prednosť klobúku so širokou 

strieškou, v Dobozi a Sárréte klobúku s úzkou strieškou. Ku krátkym, bielym súčastiam 

odevu (košeľa a gate) nosia obyvatelia žijúci v strede župy kabát a nohavice zo súkna; 

ale vrchné šaty (szür, bunda a békeš) v severovýchodnej časti župy sú úplne v štýle maďarských 

obyvateľov Potisia, na východe obyvatelia Sárrétu ukazujú väčší vplyv biharského 

kroja. 

Maďarský kroj z oblasti Potisia najviac napodobňujú Slováci, menej Nemci a najmenej 

Rumuni. Ak niekto porovná kroj Slováka z Čaby a Berinčoka, z Komlóša a Sarvaša, 

ktorý sa nosil pred polstoročím – s dnešným, spozná veľmi zaujímavé vývojové 

stupne. Slováci z Čaby nosili voľakedy klobúky so širokou strieškou a ozdobené perím 

z volavky. Ich vrchný odev bol biely, ozdobený ovčou kožou. Bohatí si obliekali čierny 

krátky kožušinový kabátec zvaný ködmön. Dnes tam všade vidno malé maďarské klobúky 

a priliehavé čierne kabáty. Kroj Slovákov zo Sarvašu tvoril predtým vyšší klobúk 

s úzkou strieškou, krátka košeľa, úzke nohavice so širokým koženým opaskom. Dnes sa 

vôbec neodlišuje od kroja Maďarov. Tomuto sa podobá aj kroj zo Slovenského Komlóša, 

ktorý je mu približne podobný tak, ako slovenský z Berinčoku slovenskému z Čaby. 

Ködmöny sú vo všeobecnosti málo viditeľné; kožušnícke výrobky sa obmedzujú na vyhotovenie 

búnd (ovčích kožuchov). Nemec z Ďuly má, ako aj Rumun, starší typ svojho 

národného kroja ešte pomerne zachovaný. 

Najnápadnejší je však rozdiel módy u ženských a dievčenských krojov, ktoré neprezrádzajú 

len dobrý vkus, ale aj luxus. Bez hodvábnej šatky sa dokonca ani najjednoduchšia 

slúžka necíti šťastne. Dcéry bohatých roľníkov nepoznajú žiadne hranice pri 

ich záujme o zástery, lajblíky a sukne z hodvábu a zamatu. Táto márnomyseľnosť, ktorá 

zvlášť zaútočila na zvyky Maďarov, výrazne sa rozširuje aj u Slovákov a Nemcov. Je to 

naozaj zaujímavé divadlo, vidieť pestro oblečené dievčatá, keď v sviatočných šatách idú 

domov z kostola alebo vyhľadávajú svoje miesta na debaty. Je to vlastne malé etnografické 

múzeum plné života, ktoré nám umožňuje vidieť u mládeže jej zmýšľanie a radosť 

zo zábavy. 

128



Izby na tkanie a na páranie peria strácajú postupne svoju dôležitosť, ktorá spočívala 

v tom, že sa v týchto priestoroch stretávali mladí ľudia oboch pohlaví a spoznávali sa 

počas zábavy a vtipkovania. Dnes sa toto zmiešané publikum stretne skôr na tanečnom 

parkete, ako napr. „Ples majstrov“ alebo „Ples poľnohospodárov“, kde ľudové typy 

a zvyky postupne strácajú svoj pôvodný charakter a miznú. Len krst detí, svadby a kary 

si ponechávajú svoje ľudové tradície. Tam ešte vystupujú originálne postavy, ktoré 

cez verše, privítacie alebo rozlúčkové reči vyvolajú radosť alebo smútok. Tieto postavy 

predstavujú hrdosť ľudu a sú jeho skutočnou autoritou, keďže sa v spoločenskom živote 

uplatňujú ako silné vodcovské typy. 

Obchodníci a majetní roľníci sa prispôsobujú aj kultúrnym záujmom verejného a spoločenského 

života. Zoskupujú sa v poľnohospodárskych, obchodníckych a čitateľských 

spolkoch. V Ďule, Čabe a Sarvaši vychádzajú noviny, ktoré sa zaoberajú miestnymi záležitosťami 

a záujmami. 

A týmto je ukončené zobrazenie ľudu a jeho pomerov v Békešskej župe. 25 

25 Pre porovnanie so Žilinského textom venovanom Békešskej župe je možné využiť stať Črty 

z cesty po Dolnej zemi, ktorú takisto r. 1891 publikoval Emil Kolényi v časopise Obzor. Na 

rozdiel od Žilinského venoval sa aj téme čabianskej chudoby z predmestí – a preto chudobní 

„Čabänia“ zakladajú sálaše a osady (napr. Medeš) na „komassovaných“ roliach a „tisnú sa“ 

do polí: „... aj teraz ešte roje púšťajú ... vyzerá to tam, jako v nejakej novej Amerike. Na ktorúkoľvek 

stranu okom hodíš a veru aj na tri hodiny cesty, všade vidíš domy, pasienky, vinice, 

zahrady, stajne a pasúci sa drobný a väčší statok ...“ (č. 8, s. 113-114). Žilinský a E. Kolényi 

sa obaja vo svojich opisoch Békešskej stolice z r. 1891 (samozrejme, zohľadniac adresáta) 

zhodovali hodnotení úspešného hospodárskeho rozvoja regiónu, civilizačného pokroku, spolkového 

života a niektorých prejavov akulturácie dolnozemských Slovákov. M. Žilinský sa 

na rozdiel od E. Kolényiho cieľavedome usiloval o neutrálny postoj pri vlastivednom opise 

etnicky rôznorodého obyvateľstva župy a zrejme bol presvedčený o svojej korektnosti v tejto 

oblasti. Viac priestoru prenechal kultúrnej (včítane školskej) a etnografickej problematike. 

Nevenoval však pozornosť sociálnej problematike v regióne, ktorá bola viac-menej ukrytá 

za veľkými „civilizačnými“ zmenami krajiny v priebehu najmä 19. storočia. Kým Kolényi 

si všímal aj mentálne a komunikačné schopnosti krajanov v rôznych enklávach, Žilinský sa 

zmienil skôr o vonkajškovej charakteristike, teda o rozdieloch v oblečení sarvašských, berinských, 

komlóšskych a čabianskych Slovákov a podobne o miestnych Rumunoch, Nemcoch 

a Maďaroch. 

129

HELENA TURCEROVÁ-DEVEČKOVÁ 

A VZNIK ČESKOSLOVENSKA 

Ján Mojdis 

MOJDIS, Ján: Helena Turcerová-Devečková and the Establishment of Czechoslovakia. In: 

Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 130-137. 

A lot of works about the foundation of first Czechoslovak republic in 1918 exist in our 

historiography. In those books are from different perspectives remembered the deeds of 

personalities, who participated on building and development of this state. One of less 

known personalities, who devoted life for international acceptance of Czechoslovakia, 

was Slovak historian, slavist and translator H. Turcerová-Devečková. Her acquisition 

could be seen long since First World War. She spread the word about history of Slovakia by 

historical research among the French society. After the First World War, she masterfully 

used her knowledge about France for the benefits of newly created state. H. Turcerová 

-Devečková helped to improve bilateral Czechoslovak-French relations as member of 

expert groups and worked also in all the other areas of education and politics 

Vznik Československej republiky roku 1918 bol významným medzníkom v dejinách 

Čechov a Slovákov, a to nielen z politického, spoločenského a hospodárskeho hľadiska, 

ale aj z hľadiska rozvoja možností pre uplatnenie sa celého radu osobností, ktoré v predchádzajúcom 

období nemali možnosť sa plne realizovať z najrôznejších dôvodov. Osobitný 

význam mal pre nové možnosti rozvoja slovenského národa a osobností z radov 

Slovákov a Sloveniek. Jednou z takýchto menej známych osobností, ktoré videli nové 

a nebývalé príležitosti pre uplatnenie svojich ambícií v novom štáte, ktoré chceli dať 

svoje sily do služieb nového československého štátu, bola historička a prekladateľka Helena 

Turcerová-Devečková. 1 

Nové možnosti sa pre ňu začali po skončení prvej svetovej vojny a vzniku Československa. 

Nakoľko značnú časť svojho života prežila nielen na Slovensku, ale aj v Rusku 

a študovala vo Francúzsku, ovládala dobre francúzsky jazyk, po vojne začala sa venovať 

v oveľa väčšej miere aj politickému dianiu a rozširovaniu československo-francúzskej 

spolupráce. Chcela dať k dispozícii všetky svoje kontakty a skúsenosti, ktoré získala počas 

štúdia vo Francúzsku, a pomáhať užšiemu rozvoju spolupráce s týmto najvýznamnejším 

spojencom novovzniknutého štátu. Veď aj Ústava, armáda a ďalšie oblasti budovania 

nového štátu boli vytvárané podľa vzoru Francúzska. 

Jedným z veľkých problémov pre jej zapojenie sa do spoločensko-politického života 

tohto obdobia bolo to, že bola „ženou“. Musíme si uvedomiť, že otázka ženskej emancipácie 

v danom období nebola na programe dňa a ďalším problémom bolo aj to, že 

Devečková-Turcerová veľmi dlhý čas žila mimo Slovenska, či už v Rusku alebo vo Fran- 

1 Bližšie pozri MOJDIS, J.: Francúzi a Slovensko v rokoch 1900 – 1920. Prešov 1997, s. 51-60. 

130

Helena Turcerová-Devečková a vznik Československa 

cúzsku, a tak nemala významnejšie politické či osobné kontakty s osobnosťami vtedajšej 

československej politiky a novozniknutý štát si iba vytváral svoju administratívnu, 

politickú a kultúrnu štruktúru. Jej manžel, ako to dokladá aj jej korešpondencia, nebol 

veľmi náchylný myšlienke, aby sa jeho manželka spoločensky a už vôbec nie politicky 

angažovala. Jej postavenie po vydaji nebolo práve najšťastnejšie. Do tohto obdobia zapadá 

aj list Albertovi Pražákovi, ktorého spoznala počas svojho študijného pobytu v Prahe: 

„...nebudem nič obšírnejšie písať, priveľa pesimisticky by vyznel tento list... Teraz len 

jediná žiadosť a starosť, aby som našla zamestnanie... môžbyť máte niekoho známeho, 

kto by potreboval na čas aspoň učiteľku.“ 2 Napriek tomu, že sa vydala a žila v Jasenovej 

cítila, že sa jej sny a predstavy nenaplnili tak, ako očakávala. „V Paríži, keď som 

bola voľná, som sa zaujímala o školy, počnúc od materských, o učebnice všelijakého 

druhu, o knihy, časopisy poučné aj zábavné pre deti. Snívala som si ďalej svoj sen, ako 

si založím nielen lýceum, ale aj niečo solídnejšie ešte pre výchovu našich dievčat... Sen 

zostal navždy snom. Muž chce naďalej pôsobiť v Jasenovej. Mne je týmto moja práca 

znemožnená. Nuž taká je to rana pre mňa.“ 3 Jej situácia sa značne zmenila po vytvorení 

Československa, keď mala možnosť sa v oveľa väčšej miere angažovať v spoločnosti. 

Avšak ako žena to mala oveľa ťažšie ako muži. 

Pomerne rýchlo sa H. Turcerovej-Devečkovej podarilo nadviazať kontakty predovšetkým 

s okruhom politikov okolo Š. Osuského. Bolo to umožnené tým, že v novovzniknutom 

Československu bol citeľný nedostatok odborníkov, ktorí by mali aj zahraničné 

skúsenosti a aj vďaka tomu sa už v roku 1919 zúčastnila na mierových rokovaniach 

v Paríži ako členka československej delegácie. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR jej 

poskytlo doklady, na základe ktorých „....všetkým civilným aj vojenským úradom sa nariaďuje, 

úrady cudzích krajín sa prosí, aby pani Dr. Phil. Helene Devečkovej, ktorá 

cestuje ako člen československej delegácie na mierovú konferenciu z Prahy do Paríža 

a späť, bola prepustená, aby jej bola poskytnutá všestranná pomoc v prípade potreby“. 4 

Počas mierových rokovaní v Paríži spolupracovala predovšetkým so slovenským členom 

československej delegácie Štefanom Osuským, pre ktorého robila rôzne preklady oficiálnych 

dokumentov, ako aj preklady podkladov pre rokovania československej delegácie. 

Štefan Osuský bol generálnym sekretárom československej mierovej delegácie a tak 

úloha Turcerovej bola dôležitá preto, že všetky preklady dokumentov a iných materiálov 

museli byť preložené na odborne vysokej úrovni, aby vyhovovali po stránke gramatickej, 

významovej a právnej. Okrem iného napríklad preložila pre Š. Osuského prácu Magyars 

et Pangermanistes. Táto kniha bola výťahom pôvodného diela O maďarskej politike za 

vojny. Š. Osuský sa obával: „...žeby politikovia obšírnejšie dielo nečítali, preto pripravil 

som stručný prehľad maďarskej politiky.“ 5 Napísal jej aj list, v ktorom jej prízvukoval 

dôležitosť tohto prekladu a zároveň jej oznamoval, že sám sa pripravuje napísať prácu, 

2 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 29 D 45. 




131

Ján Mojdis 

ktorá by zosumarizovala neprávosti Maďarov voči Slovákom. „Pôvodného úmyslu som 

sa ešte nevzdal a verím, že niekedy budem môcť na pár mesiacov odskočiť od štátnej 

práce, aby som dielo dokončil – jedná sa mi hlavne o dobu od prímeria do podpísania 

mierovej zmluvy.“ 6 V Paríži mala Turcerová-Devečková možnosť spoznať sa s mnohými 

významnými československými politikmi, osobnosťami a novinármi. Sídlom delegácie 

bol v Paríži dom v Rue Bonaparte, kde sídlila počas prvej svetovej vojny Československá 

národná rada. Presadzovanie nárokov ČSR na konferencii sa opieralo o úzke 

spojenie Československej republiky s Francúzskom, vtedy najsilnejším kontinentálnym 

štátom, a vychádzalo z reálnej úvahy, že Francúzsko podobne ako Československo má 

čo najväčší záujem oslabiť nemecký vplyv v strednej Európe a že spriatelená veľmoc 

presadí v prospech malého spojenca viac, ako by prebojoval sám. Turcerová-Devečková 

tak napomáhala československej delegácii svojimi osobnými kontaktmi s významnými 

francúzskymi intelektuálmi presadzovať takéto tendencie vo francúzskom prostredí. 

V Paríži sa Turcerovej opäť naskytla vhodná príležitosť využiť svoje dávnejšie osobné 

kontakty s francúzskymi intelektuálmi, s ktorými sa zoznámila už počas svojich štúdií. 

Predovšetkým išlo o prof. E. Denisa, L. Legera či ďalších profesorov z parížskej 

Sorbony. Prvého apríla 1919 pozdravila s delegáciou slovenských žien Ernesta Denisa 

a poďakovala mu za jeho prácu a námahu, s ktorou pomáhal počas vojny Čechom 

a Slovákom, a za jeho celoživotný záujem a pomoc pre naše národy. E. Denis pomohol 

Turcerovej už počas jej štúdia, ale významné aktivity rozvíjal aj vo vzťahu k československému 

zahraničnému odboju v období prvej svetovej vojny, keď pomáhal českým 

a slovenským politikom nadväzovať kontakty vo Francúzsku a výrazne im napomáhal 

aj v obhajobe československých záujmov vo Francúzsku, napríklad vydávaním časopisu 

a podobne. 

V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa H. Turcerová-Devečková zaujímala nielen o politické 

a kultúrne dianie, ale aj o postavenie a prácu žien. Bola zamestnaná ako učiteľka 

na obchodnej škole v Dolnom Kubíne, kde zabezpečovala výučbu slovenčiny, francúzštiny 

a nemčiny, neskoršie pracovala aj ako školská inšpektorka. Veľkú pozornosť venovala 

rozvoju slovenskej kultúry a umeniu. Medzi jej zásluhy patrí aj objavenie a rozvoj talentu 

významného slovenského výtvarníka Ľudovíta Fullu, ktorý sa narodil v roku 1902 

v Ružomberku. Nakoľko od detstva rád maľoval a na úkor tejto svojej záľuby zanedbával 

štúdium na gymnáziu v Ružomberku, otec ho dal študovať na Obchodnú akadémiu do 

Dolného Kubína, kde si jeho talent všimla práve H. Turcerová-Devečková a na jej naliehanie 

mu potom jeho otec umožnil študovať v Bratislave v maliarskej škole Gustáva 

Mallého, čím potom začala jeho veľká výtvarná kariéra. V roku 1923, keď sa jej manžel 

stal riaditeľom Štátnej obchodnej školy v Kežmarku, sa presťahovali a ich spoločná práca 

v škole aj mimo nej viedla ku kultúrnemu pozdvihnutiu tejto časti Slovenska. 

Nakoľko Turcerová bola aj prvou Slovenkou a prvou slovenskou historičkou, ktorá 

získala na parížskej Sorbone doktorát z dejín, často sa na ňu obracali o rady predovšetkým 

tí, ktorí sa zaoberali osobnosťou Ľ. Štúra, keďže jej doktorská práca bola 

6 Z pozostalosti H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 D 6. 

132


venovaná tejto významnej osobnosti slovenských dejín. Dokladom toho je list J. Ambruša 

H. Turcerovej-Devečkovej, v ktorom sa okrem iného píše: „Pripravujem do tlače 

Štúrove básne. Vo svojom článku uverejnenom v Živene (1925) spomínate akýsi zväzoček 

Štúrových ľúbostných básní, ktoré J. Kiss mal poslať, ak sa pamätám r. 1881 Slovenským 

pohľadom. V spomenutom článku ráčite sa zmieňovať, že nie je isté, či básne skutočne 

pochádzali od Štúra, a sľúbite, že sa touto otázkou budete zaoberať. Dosiaľ som však nič 

podobné nenašiel. Prosím vás teda láskavo, aby ste mi odpísali, kde ste sa s uvedenými 

básňami stretli...“ 7 

Po návrate na Slovensko z misie vo Francúzsku, aby sa osobne poďakovala svojmu 

bývalému učiteľovi E. Denisovi, preložila do slovenčiny jeho prácu Otázka Rakúska 

– Slováci. Táto práca vyšla v roku 1922 pod vedením Jána Paričku v rozsahu 306 strán 

v Ružomberku. E. Denis skúmal francúzske vplyvy na jednotlivé etapy slovenských 

dejín a vplyv francúzskych encyklopedistov nachádzal v prácach takých osobností slovenských 

dejín, akými boli J. Kollár, P. J. Šafárik či Ľ. Štúr. V dielach či iných prácach 

menšieho charakteru týchto osobností je veľmi výrazne badateľný vplyv francúzskeho 

filozofického myslenia, ktorý, aj keď bol často iba sprostredkovaný, našiel svoje uplatnenie 

a isté pretavenie na podmienky stredoeurópske a slovenské. E. Denis odsudzoval 

snahy slovenských predstaviteľov, ktorí sa pokúšali o kodifikáciu slovenského spisovného 

jazyka, či už išlo o A. Bernoláka alebo jeho nasledovníkov, avšak obzvlášť kritický 

bol k Ľ. Štúrovi a jeho spisovnej slovenčine. Prípravy a samotné uzákonenie slovenského 

spisovného jazyka nazýval E. Denis separatizmom Slovákov a pripomínal, že to vyvolalo 

veľmi nepriaznivú odozvu v Čechách, kde mnohí v tom videli zradu slovenského 

národa na Čechoch. Aj napriek významu Ľ. Štúra v dejinách Slovákov vyjadroval sa 

o ňom dosť nelichotivo až urážlivo: „Chýbala mu obrazotvornosť. Jeho básne sú bezvýznamné, 

jeho vedecké práce nie sú založené na žiadnom pevnom základe, jeho najvýznamnejšia 

práca «Slovanstvo a svet budúcnosti » je iba úbohým rozvinutím hegelových 

teórií... Romantizmus dosahuje u neho karikatúrnych rozmerov.“ 8 Podľa E. Denisa 

Ľ. Štúr nepoznal dobre dejiny a nerozumel im, pretože študoval iba filozofiu a zabúdal 

pri svojich hodnoteniach na neprekonateľnú silu minulosti, ktorá vytvorila nezničiteľné 

národné osobnosti. Zdá sa, že E. Denis nepochopil dielo Ľ. Štúra a kriticky posudzoval 

aj jeho orientáciu na sociálne otázky a ich prepojenosť na sedliakov a na najnižšie vrstvy 

spoločnosti. E. Denis k takýmto záverom nedospel iba na základe osobného poznania 

či osobnej skúsenosti, ale na základe štúdia iba českej literatúry o slovenskej otázke 

a o vzťahoch Čechov a Slovákov Táto kniha patrila medzi prvé historické práce francúzskeho 

autora, s ktorými sa mohla oboznámiť širšia slovenská verejnosť. 

Popri tom ako členka plebiscitnej komisie sa H. Turcerová-Devečková zúčastňovala 

riešenia sporných území medzi ČSR a Poľskom v oblasti Oravy. V neskoršom období 

práve jej účasť v tejto komisii viedla k tomu, že v Poľsku bola vnímaná H. Turcerová- 

-Devečková ako osoba, ktorá výrazným spôsobom poškodila Poľsko. Udržiavala písom- 

7 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 2. 

8 DENIS, E.: Otázka Rakúska – Slováci. Ružomberok 1921, s. 159. 

133

Ján Mojdis 

né kontakty s literátmi, historikmi a politikmi z Francúzska, V. Británie, Poľska, Ruska 

a ďalších krajín. Mala písomné kontakty napríklad so srbským profesorom Korijaničom, 

9 varšavským advokátom Kurnatowskim, 10 Rusom V. A. Francevom, 11 vo V. Británii 

s F. Pepperom 12 a vo Francúzsku hlavne s E. Denisom a jeho rodinou. 13 

Osobitnou kapitolou boli jej kontakty v českom prostredí, kde zvlášť veľa priateľov 

a známych našla v kruhu českých frankofilov. H. Turcerová-Devečková svoj kladný postoj 

k Čechom prezentovala aj vo svojej doktorandskej práci, za ktorú získala doktorský 

titul na parížskej Sorbone. V nej chronologicky sleduje životnú cestu a osudy Ľ. Štúra na 

pozadí dejinného vývoja Slovákov a ich vzťahov k Čechom a Moravanom. Úvod práce 

venovala exkurzu do najstarších dejín Slovákov a Čechov, pričom nezabudla zdôrazniť, 

že Slováci, Česi sú dva veľmi príbuzné národy, ktorých vzájomná prepojenosť sa odráža 

v celom dejinnom vývoji. „Slovensko v súčasnosti patrí do Uhorského kráľovstva,“ 

píše Turcerová, „obýva ho slovanský ľud, Slováci, ktorí sa často pripájajú k Čechom 

z Moravy a Čiech.“ 14 Poukazuje na názorovú roztrieštenosť pri posudzovaní dejín Veľkej 

Moravy a po jej rozpade porovnáva vývoj na Morave, v Čechách a na Slovensku, pričom 

podčiarkuje, že v ďalšom vývoji jednotlivých národov významnú úlohu zohrávala 

náboženská otázka, ktorá bola vždy viac či menej spätá aj s národným hnutím. „Národné 

cítenie, ktoré sa v Prahe hneď zjednotilo s náboženskými reformnými snahami, zdá 

sa, preniklo k Slovákom oveľa neskoršie.“ 15 A oneskorovanie náboženských reforiem na 

Slovensku malo za následok, že aj v oveľa neskorších obdobiach slovenských dejín to 

viedlo k náboženskej nejednotnosti, čo sa priamo odrážalo v národnom hnutí. „...pokroky 

katolicizmu na Slovensku sú predsa len pomalšie ako v Čechách. Náboženstvo, 

ktoré kedysi vytvorilo medzi dvoma skupinami silné spojivo, ich teraz skôr rozdeľuje.“ 16 

V Čechách nezohrávala náboženská otázka takú dominantnú úlohu, nakoľko tam náboženská 

tolerantnosť bola oveľa zreteľnejšia, ako na Slovensku. Možno povedať, že celý 

český národ bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť stál na národných pozíciách – bol 

národne homogénny – zatiaľ čo na Slovensku náboženská netolerancia silne pôsobila aj 

na charakter národného hnutia. Preto „....spojenie všetkých katolíkov a protestantov na 

národnej báze bolo určené nevyhnutnosťou spojenia proti maďarskému ohrozeniu“. 17 

Veľkou vzpruhou v národnom zápase pre Slovákov bola vždy pomoc Čechov, ktorú 

autorka vysoko oceňovala. Veľkou chybou Ľ. Štúra bolo to, že nedostatočne rozvíjal 

spoluprácu s Čechmi. Osobitne negatívne na Čechov zapôsobila skutočnosť, že z jeho 

9 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 B 6. 

10 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign.104 B 10. 

11 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign 104 B 10. 

12 Z korešpondencii H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 B 24. 


14 TURCEROVÁ, H.: Louis Stur et ĺ ideé ĺ indenpence Slovaque (1815 – 1856). Paris 1913, s. 5. 




134


iniciatívy došlo k uzákoneniu spisovnej slovenčiny, čím proti sebe popudil značnú časť 

českých intelektuálov a tak došlo k rozštiepeniu jednotného československého kmeňa. 

Čulé kontakty mala H. Turcerová-Devečková s Vladislavom Vančurom, s ktorým ju 

spájala aj prepojenosť na rodinu Denisových. V. Vančura po smrti E. Denisa začal podnikať 

kroky, aby mu bol v Československu postavený pomník ako prejav vďaky, preto 

sa obrátil o pomoc aj na H. Turcerovú-Devečkovú, avšak ani jej, ani Vančurovi sa nepodarilo 

zrealizovať túto ušľachtilú myšlienku. Následne mu zaslala množstvo materiálov 

a podkladov, keďže V. Vančura sa chystal napísať životopis E. Denisa. Podobne dobré 

vzťahy mala aj s J. Fričom, ktorý ju považoval za veľmi dobrú znalkyňu slovenských 

pomerov a slovenskej literatúry. Dokladá nám to časť z jedného listu, kde Frič píše: 

„Keby ste mi láskavo poradila vo veciach slovenskej literatúry – snáď ste mi láskavo 

poznamenala niektoré pochybnosti alebo nejaké zmeny vôbec. Každá vaša rada mi bude 

drahá.“ 18 H. Turcerová-Devečková trvale rozvíjala slovensko-české kontakty aj v podmienkach 

Československa napriek tomu, že jej manžel sa skôr prikláňal k zástancom 

slovenského autonomizmu. Výrazne pomáhala tak českým, ako aj slovenským študentom, 

ktorí odchádzali študovať do Francúzska, predovšetkým tým, že ich pripravila na 

podmienky, ktoré ich čakajú vo Francúzsku, či kontaktovala ich s ľuďmi, ktorí im mohli 

vo Francúzsku pomôcť. Jej pomoc oceňovali aj iní odborníci, ako to dokladá list českého 

lekára Hoščálka H. Turcerovej-Devečkovej: „Predovšetkým tu v Paríži som očarovaný 

v pravom slova zmysle. Paríž síce nie je „une réve“ ako som Vám písal v liste odtiaľ, ale 

je naozaj „une réve“ podľa Vašich slov – sen ohromujúci., skvelý, nezabudnuteľný. Privítanie 

a vôbec všetky moje styky s Francúzmi mi zostanú v najlepšej spomienke. Zoznámil 

som sa napríklad so slávnym bádateľom o rakovine, profesorom lekárskej fakulty 

a bol som priamo ohromený jeho laskavosťou a ochotou, s akou mi vyšiel v ústrety...“ 19 

Zachovalo sa nám veľa listov, v ktorých nachádzame žiadosti o pomoc pri nadväzovaní 

kontaktov s francúzskymi intelektuálmi, či žiadosti o spracovanie tém týkajúcich sa 

Francúzska. 20 

Osobitnou oblasťou snaženia H. Turcerovej-Devečkovej po vzniku ČSR bola jej 

prekladateľská činnosť. Pretože výborne ovládala francúzsky a ruský jazyk, začala sa 

orientovať na preklady z týchto jazykov. V prvých rokoch existencie ČSR v snahe odstrániť 

nedostatok detskej zahraničnej literatúry preložila do slovenčiny knihy Rozprávky 

pre malých a veľkých od francúzskej spisovateľky Ariel, čoskoro vychádza preklad 

dvojzväzkových Tukupových Bájok pre deti a Timovského Sergej Sumov. Venovala sa aj 

významným autorom pre dospelých čitateľov a prekladala diela Balzaca, Bourgeta, Dumasa, 

Anatola Francea, Gida, Kuprina, Ostrovského, Kaszewského, Benoita, Stendhala 

a iných. Jej významnou aktivitou bola aj práca na výbere noviel od francúzskych autorov, 

ktorých témou boli osudy detí, a spracovala aj výber Dieťa v ruských novelách. 

Svojimi prekladmi približovala slovenskej verejnosti tie diela, ktoré boli slovenským 


19 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej. SNK – ALU Martin, sign. 104 A 18, s. 2. 

20 Napríklad prosba o spracovanie údajov o L. Legerovi a jeho tvorbe pre časopis Prúdy SNK 

– ALU Martin, sign. 104 A 4, 104 B 19 a podobne. 

135

Ján Mojdis 

čitateľom nedostupné, a to z najrôznejších dôvodov. Vďaka nej sa tak slovenská čitateľská 

verejnosť mohla zoznámiť s výbermi prác takých autorov, ako je Romain Rolland, 

či s Diderotovými článkami, výberom diel Gleba Uspenského, alebo aj s myšlienkami 

ruského revolucionára Plechanova či Belinského. 21 V memoárovom diele od ruského 

autora Gercena sa podarilo H. Turcerovej-Devečkovej vystihnúť citovosť a spoločenskú 

závažnosť autorových slov, za čo jej vyslovil vysoké uznanie Jozef Hvišč: „...obdiv 

a vďaku za prekrásny preklad, za veľké dielo Gercena, ktoré ste tak nádherne preložili do 

slovenčiny...zo samotného čítania mohol som nazbierať aj množstvo veľmi významných 

poznatkov, faktov zo života poľskej emigrácie...“ 22 Dospelým čitateľom tlmočila diela 

Balzaca, Bourgeta, Dumasa, Anatola Franceho, Gida, Kuprina, Ostrovského a mnohých 

iných. Spracovala výber noviel od štyridsiatich francúzskych autorov, ktorých hlavnou 

témou boli osudy detí. Okrem toho sa zaujímala o všetko kultúrne dianie, najmä o prácu 

žien, a sledovala možnosti ich uplatnenia v konkrétnej praxi. Venovala sa pedagogickej 

praxi na obchodnej škole v Dolnom Kubíne, kde pôsobila ako učiteľka a neskôr ako inšpektorka. 

Neskôr, keď sa presťahovali do Kežmarku, pokračovala v tejto práci aj tam. 

Okrem prekladov z francúzštiny a ruštiny prekladala neskôr H. Turcerová-Devečková aj 

z poľštiny či angličtiny. So svojím bratom Dr. Andrejom Kostolným 23 preložila niekoľko 

kníh z francúzštiny. 

Veľmi dobré kontakty mala H. Turcerová-Devečková s českými predstaviteľmi a českými 

intelektuálmi, ktorí pôsobili na Slovensku po roku 1918. Svedčí o tom aj veľmi 

bohatá korešpondencia, v ktorej badať aj to, akú autoritu a vážnosť mala medzi týmito 

ľuďmi. Po podpísaní Mníchovskej dohody v roku 1938 a vyhlásení autonómnej vlády na 

Slovensku sa H. Turcerová-Devečková zapájala do pomoci pre tých českých intelektuálov, 

ktorí museli opustiť Slovensko. 

V období ohrozenia Československa nastupujúcim fašizmom sa H. Turcerová-Devečková 

aktívne zúčastňovala na pomoci tým, ktorí boli najviac ohrození. Napomáhala 

židovským spoluobčanom tým, že spolu s manželom pripravovali krst Židov, a takto 

sa ich snažili zachrániť pred perzekúciami. Dozvedáme sa to aj z Matriky narodených 

evanjelickej augsburského vyznania cirkvi z Kežmarku 1940 – 1971, kde sú uvedené 

desiatky pokrstených Židov a medzi krstnými rodičmi sú uvádzaní aj H. Turcerová-Devečková 

so svojím manželom. Tieto krsty sa nevykonávali v kostole, nakoľko nemecký 

senior by to nedovolil, ale v domácnostiach. 

V roku 1928 bola H. Turcerová-Devečková vymenovaná za inšpektorku pre filologické 

predmety na obchodných školách a na obchodných akadémiách, o čom sa dozvedáme 

z blahoželania Františka Malotu k tejto významnej funkcii: „...práve sa dozvedám, 

že ste boli vymenovaná za inšpektorku pre filologické predmety... Dovoľte, abych Vám 

21 HROMADOVÁ, A.: Helena Turcerová-Devečková prvá Slovenka, ktorá dosiahla doktorát na 

parížskej Sorbone. In: Slovenka, roč. 10, 1957, s. 4. 


23 Andrej Kostolný bol slovenským básnikom, prozaikom a literárnym historikom. Po absolvovaní 

FF v Bratislave študoval vo Francúzsku, pracoval na rôznych pozíciách v školstve a venoval 

sa aj prekladu. 

136


prial k tejto významnej funkcii všetkého zdaru.“ 24 Za svoje zásluhy v oblasti vedeckého 

bádania bola H. Turcerová-Devečková 18. apríla 1929 zvolená za riadnu členku Učenej 

spoločnosti Šafárikovej. H. Turcerová-Devečková pracovala v 30. rokoch 20. storočia 

aj ako členka skúšobných komisií pre kandidátov obchodných učilíšť, do ktorých bola 

menovaná ministerstvom školstva a kultúry v roku 1935. V septembri 1939 sa H. Turcerová-Devečková 

zúčastnila na prvom zjazde slovanských filológov v Prahe. Po skončení 

druhej svetovej vojny v roku 1948 sa spolu s manželom presťahovali do Bratislavy, kde 

sa už venovala iba prekladateľskej práci. V Bratislave 4. novembra 1964 vo veku 79 rokov 

zomrela. 

24 Z korešpondencie H. Turcerovej-Devečkovej a F. Malotu.. SNK – ALU Martin, sign. 104 

B 13. 

137

PREHĽAD PO SLOVENSKY PÍSANÝCH NOVÍN 

A ČASOPISOV VYCHÁDZAJÚCICH 

NA VÝCHODNOM SLOVENSKU V ROKOCH 1919 – 1938 

Ján Džujko 

DŽUJKO, Ján: Outline of Slovak Magazines and Newspapers Issued in the Eastern 

Slovakia during 1919 – 1938. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : 

Universum, 2009, pp. 138-154. 

Foundation of Czechoslovak republic became a great landmark in the history of Slovak 

journalism. Advancement of national and cultural life in Slovakia after 1918 was naturally 

reflected in the area of press. This progress is documented not only by mere quantitive 

rise in number of slovak newspapers in era bertween wars, but also in their gradual 

qualtiative developement. Eastern Slovakia wasn‘t trailing in this trend compared to other 

slovak regions. Said contribution brings survey of slovak newspapers and magazines 

written in slovak language in years 1919 – 1938. It also clarifies their division into groups 

from persvective of press sytem, which was created and established in between wars 

era. Particularly, it outlines 153 periodicals, published by multiferious political parties, 

organizations, churches and associations – mainly for great mass of population. 

Politický, národný a sociálny útlak zo strany uhorskej vládnucej moci, ktorá pred rokom 

1918 dusila každý prejav národného a kultúrneho života Slovákov už v jeho zárodku, 

sa prejavil aj v oblasti novinárstva a snahách vydávať periodiká písané po slovensky. Silnejúca 

maďarizácia, cenzúra, nízky počet inteligencie hlásiacej sa k slovenskej národnosti, 

ale i istá negramotnosť Slovákov sťažovali pôsobenie slovenských novín a časopisov. 

V konečnom dôsledku tak v období vzniku Československej republiky nebol stav slovenského 

novinárstva pozitívny. Z kvantitatívneho hľadiska zo 45 pred prvou svetovou vojnou 

vychádzajúcich periodík ich vojnu prežilo len 23. 1 Zhoršené podmienky vo vydávaní 

tlače v rokoch 1914 – 1918 tak skoro prispeli k zániku slovenského novinárstva. 2 

Ak bol teda stav slovenskej žurnalistiky v čase vzniku Československa nepriaznivý, 

tak o novinách a časopisoch na východnom Slovensku nemožno hovoriť takmer vôbec. 

Vo všetkých etapách slovenského novinárstva tu od jeho počiatkov až do konca roku 

1918 vychádzalo spolu len 14 slovenských periodík. 3 Z tohto počtu boli časopisy Bubon 

1 DARMO, Jozef: Slovenská žurnalistika 2. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 12. 

2 Medzi základné príčiny, ktoré spôsobili úpadok slovenského novinárstva v období prvej svetovej 

vojny možno zaradiť najmä: cenzúru, perzekúciu, konfiškácie novín a časopisov, nedostatok 

finančných prostriedkov, vysoké výrobné náklady periodík a následne zvyšovanie ich 

ceny, nízky počet abonentov a čitateľov, ale i samotných prispievateľov, redaktorov a novinárov. 

Pozri bližšie RUTTKAY, Fraňo: Dějiny československé žurnalistiky II. Slovenský periodický 

tisk do roku 1918. Brno : Nakladatelství a vydavatelství Novinář, 1984, s. 161-178. 

3 POTEMRA, Michal: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica 

slovenská, 1958, s. 63-116. 

138

Prehľad po slovensky písaných novín a časopisov vychádzajúcich 

na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938 

(1867 – 1868), Lancuško, Slovák (asi 1865), Svit (1867 – 1868), Včela (1866), Zore 

(1865) vydávané v Revúcej, Holubica (1846 – 1847), Považja (1847 – 1848), Živuot 

(1846) vychádzajúce v Levoči, Lúč, Púčky (1912 – 1913) vychádzajúce v Kežmarku, 

písané rukou a väčšinou to boli študentské časopisy. Príležitostne v Košiciach vydávaný 

sociálnodemokratický Rothe Richtung – Červeni mir – Vörös irány (1897) a týždenník 

Zipser Anzeiger – Szepesi értesítő – Spišský oznamovateľ (1863 – 1867) 4 vychádzajúci 

v Levoči boli trojjazyčné časopisy písané v slovenčine, maďarčine a nemčine. 

Posledným zo štrnástich periodík bola Naša zastava (1907 – 1918) vydávaná v Prešove. 

Napriek tomu, že bola písaná v šarišskom nárečí, podporovala odnárodňovaciu politiku 

maďarskej vlády a šírila uhorské vlastenecké myšlienky medzi obyvateľstvom východného 

Slovenska. 5 Okrem týchto 14 periodík sa v Košiciach, v roku 1911 tlačil ešte časopis 

Jednota katolíckeho ľudu (1908 – 1918). Ako z uvedeného stručného prehľadu 

vidno, tieto noviny a časopisy, vzhľadom na dĺžku svojho trvania i charakteru, nemohli 

pred rokom 1918 výrazne zasiahnuť do politického, hospodárskeho, kultúrneho, náboženského 

či národného života na východnom Slovensku. 

28. október 1918 sa však stal významným medzníkom aj v oblasti slovenského novinárstva. 

Existencia nového štátneho útvaru, v ktorom Slováci získali podmienky na 

svoj slobodný rozvoj, sa prejavila aj vo sfére novinárskej a časopiseckej produkcie. Tento 

pozitívny rozmach najlepšie dokumentuje postupný nárast počtu slovenských periodík 

v celom medzivojnovom období. 6 Na území Slovenska vychádzalo v rokoch 1919 – 1938 

celkovo 1754 7 novín a časopisov. 8 Z nich bolo približne 1000 písaných po slovensky 

a ostatné periodiká boli inojazyčné, prevažne maďarské. Tento progres slovenského časopisectva 

chápal Vilém Pražák ako jeden z kultúrnych prejavov, ktorý odzrkadľoval 

rozvoj slovenského duchovného života zbaveného tlaku maďarskej politiky. 9 Popri sa- 

4 Zipser Anzeiger – Szepesi értesíto – Spišský oznamovateľ – boli to prvé noviny na Spiši. 

Vychádzali ako orgán Poľnohospodárskeho spolku Spišskej župy a trojjazyčný názov mal 

zamedziť prípadným národnostným nedorozumeniam na Spiši, no napriek tejto skutočnosti 

možno týždenník považovať skôr za nemecký, pretože príspevkov v slovenčine, ale aj v maďarčine 

v ňom bolo veľmi málo. Bližšie POTEMRA, Michal: Bibliografia inorečových novín 

a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1963, s. 173-175. 

5 O úlohách a cieľoch Našej zastavy pozri viac TAJTÁK, Ladislav: Naša zastava – nástroj politiky 

maďarských vládnucich tried. In: Nové obzory 8. Zost. I. Sedlák. Košice : Východoslovenské 

vydavateľstvo 1966, s. 78-107. 

6 V roku 1920 vychádzalo 120 po slovensky písaných periodík, v roku 1928 ich bolo 186 a v roku 

1937 to bolo už 250 titulov novín a časopisov vychádzajúcich na Slovensku. Pozri VÁTRAL, 

Jozef: Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do Mníchova 

1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 1980, s. 585. 

7 V tomto počte novín sú podľa Bibliografie slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 

1919 – 1938 zahrnuté aj noviny a časopisy, ktoré začali vychádzať na Slovensku čiastočne 

na území Čiech a Moravy už po 28. októbri 1918. 

8 KIPSOVÁ, Mária a i.: Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 

– 1938. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 17. 

9 PRAŽÁK, Vilém: Slovenské popřevratové časopisectvo. Bratislava 1928, s. 3. 

139

Ján Džujko 

motnom kvantitatívnom raste novín a časopisov dochádzalo postupne aj k zvyšovaniu 

ich kvality. K tomu napomohla najmä rozšírenosť a modernizácia tlačiarenskej techniky, 

zlepšenie materiálneho vybavenia redakcií, vyšší počet profesionálnych novinárov, ale 

aj rozmanitejší obsah periodík. V novinách sa popri kvalitnejšom domácom a zahraničnom 

spravodajstve udomácnili stále rubriky, prílohy, romány na pokračovanie, inzercia 

či reklama. Aj to prispelo k zvýšeniu počtu čitateľov a predplatiteľov jednotlivých periodík 

a následne tak k stúpajúcim nákladom ich výtlačkov. 

Významným prvkom rozvoja tlače bola i otázka tlačového poriadku a cenzúry. 

Ústava z 29. februára 1920 v § 113 zaručovala slobodu tlače: ,,Svoboda tisku, jakož 

i právo klidně a beze zbraně se zhromažďovati a tvořiti spolky jsou zabezpečeny.“ 10 Naďalej 

však platilo 16 rakúskych a uhorských predpisov a 34 ďalších československých 

noriem. 11 Mnohé z nich v prípade potreby umožňovali aj zásah štátnej moci. V tomto 

smere vynikal najmä zákon na ochranu republiky č. 50/1923 Sb. zák. a nař. umožňujúci 

Ministerstvu vnútra väčšiu kontrolu informácií uverejnených v novinách a časopisoch 

a pripúšťajúci úplné zastavenie periodík aj v prípade, ak súd sa iba domnieval, že sú 

pokračovaním už predtým zastaveného tlačového orgánu. 12 Druhým takýmto zákonom 

bola tlačová novela zákona č. 124/1924 Sb. zák. a nař. namierená najmä proti zodpovedným 

redaktorom novín a časopisov, ktorým za zanedbávanie starostlivosti o obsah tlače 

hrozilo väzenie a finančná pokuta. 13 Zaviedla sa tak ľubovôľa perzekúcie i koordinácia 

zásahov do tlačovej slobody medzi štátnym zastupiteľstvom a policajným riaditeľstvom, 

o čom svedčia prázdne biele miesta na stránkach novín, druhé opravené vydania periodík 

i rôzne tlačové procesy a súdne spory s redaktormi. 14 Vláda tak získala nielen prí- 

10 Zákon ze dne 29. února 1920, kterým se uvozuje ústavní listina Československé republiky. In: 

Sbírka zákonů a nařízení státu československého 1920. Praha 1920, s. 265. 

11 Až do 23. mája 1922 platila na Slovensku i Podkarpatskej Rusi predbežná cenzúra. 

12 Pozri bližšie Zákon ze dne 19. března 1923 na ochranu republiky. In: Sbírka zákonů a nařízení 

státu československého 1923. Praha 1923, s. 207-217. 

13 Pozri bližšie Zákon ze dne 30. května 1924 o změne příslušnosti trestních soudů a odpovědnosti 

za obsah tiskopisu ve věcech křivého obvinění, utrhání a urážek na cti. In: Sbírka zákonů 

a nařízení státu československého 1924. Praha 1924, s. 801-807. 

14 Rokom 1922 bola aj na Slovensku prípustná iba dodatočná cenzúra, čo znamenalo, že mohli 

byť skonfiškované len periodiká, ktoré boli už vytlačené. V praxi to vyzeralo takto: prvý výtlačok 

časopisu bol dodaný na policajné riaditeľstvo alebo v menšom meste na okresný úrad. 

Tam policajný úradník zaškrtol miesta, ktoré považoval za neprípustné a takto označené číslo 

poslal štátnemu zastupiteľstvu. To definitívne rozhodlo o návrhu poskytnutom cenzorom, ktorý 

následne dodatočne prejednal krajský súd. Potom bol vydavateľ a redaktor informovaný o príslušnom 

náleze a číslo mohlo byť po odstránení vyznačených miest vydané ako druhé vydanie. 

Konfiškované miesta však neboli ničím nahradené, a tak časopis vyšiel s bielym miestom. 

Vytlačenie nového opraveného čísla, resp. celého nákladu daného periodika však spôsobovalo 

značné finančné straty. Keďže po predložení prvého čísla policajnému úradníkovi bolo možné 

rozširovať časopis, pretože neplatila predbežná cenzúra, pokiaľ úradník časopis prečítal 

a štátny úrad rozhodol o konfiškácii, časť periodík sa stihla aj tak predať. Pozri viac DOLEJŠÍ, 

Vojtech: Noviny a novináři. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1963, s. 229-230. 

140



ležitosť zbaviť sa tlačou šírených pre ňu nepríjemných názorov, ale aj možnosť finančne 

zlikvidovať nevhodné, resp. voči nej opozične stojace periodiká. 

Z hľadiska organizovania slovenského novinárstva na Slovensku sa zriadili odbočky 

Československej tlačovej kancelárie v Bratislave (1919) a Košiciach (1919). 15 Najvýznamnejšou 

odborovou novinárskou organizáciou sa stal Syndikát denního tisku československého, 

od roku 1926 Syndikát československých novinářů, ktorý mal odbočky 

v Bratislave (1919), Košiciach (1922) a Žiline (1938). 

Východné Slovensko bolo pred rokom 1918 perifériou národnopolitického a kultúrneho 

života na Slovensku. Vznikom ČSR dochádza postupne k rozvoju tohto regiónu 

po každej jeho stránke. Slovenské novinárstvo tu však po skončení prvej svetovej vojny 

nemalo žiadne zastúpenie v podobe tlače a rozvíjalo sa takpovediac od nuly. V prvých 

dvoch poprevratových mesiacoch koncom roka 1918 tu nevyšiel žiaden nový slovenský 

časopis. 16 Popri oživení časopiseckej produkcie na západnom a strednom Slovensku, tak 

v tomto období ešte ,,východ mlčal“. 17 Súviselo to predovšetkým s vtedajšou spoločensko-politickou 

situáciou na východe krajiny. 18 Samotný počet slovenských novín a časopisov 

v tomto regióne rástol veľmi pomaly. 19 V roku 1919 však začalo vychádzať prvých 

9 po slovensky písaných periodík. 20 

15 Vavro Šrobár síce v januári 1919 založil v Žiline Slovenskú tlačovú kanceláriu, ale po presťahovaní 

Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy sa 10. 2. 1919 zlúčila 

s Československou tlačovou kanceláriou. 

16 V uvedenom období tu vychádzala len v šarištine písaná, promaďarsky orientovaná Naša 

zastava (1907 – 1918), ktorá však v decembri 1918 prestala vychádzať. Pozri POTEMRA, 

Michal: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 

1958.; KIPSOVÁ, Mária a i.: Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 

1919 – 1938. Martin : Matica slovenská, 1968. 

17 PRAŽÁK, Vilém: Slovenské poprevratové časopisectvo. Bratislava 1928, s. 17. 

18 Príslušníci maďarskej a nemeckej menšiny reprezentovaní úradníkmi, žandármi, učiteľmi, 

cirkevnými predstaviteľmi všetkých konfesií spájajúcich svoju existenciu s bývalým Uhorskom, 

bránili presadzovaniu československej štátnosti a šíreniu slovenského národného povedomia 

na východnom Slovensku. Jedným zo spôsobov ako spomaliť konsolidáciu pomerov 

na východe krajiny v prvých mesiacoch samostatnej Československej republiky bolo aj úsilie 

znemožniť vznik nových slovenských periodík a ich šírenie medzi slovenským obyvateľstvom. 

Pozri ŠVORC, Peter: Prouhorské integračné snahy na území Slovenska na konci roku 

1918. In: Historický časopis, 47, 1999, č. 1, s. 45. O politických, hospodárskych, sociálnych 

a národnostných pomeroch na konci roku 1918 na východnom Slovensku pozri podrobnejšie 

TAJTÁK, Ladislav: Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku v roku 1918. 

Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1972, 159 s. 

19 Medzi po slovensky písané periodiká sme zahrnuli aj noviny a časopisy vychádzajúce v šarištine, 

češtine, ako aj dvojjazyčné a trojjazyčné periodiká, ktorých jeden z jazykov bol slovenský. 

20 Boli to tieto periodiká: Košicke červene noviny (1919), Naša červená zástava (1919), Novinky 

pre slovenské deti (1919, 1923 – 1925), Slovenský východ (1919 – 1937), Šarišské hlasy (1919 

– 1920), Tatry (1919 – 1922), Úradné listy riaditeľstva československých štátnych železníc 

141

Ján Džujko 

V roku 1928 ich už bolo 27 a v roku 1937 – 41 titulov periodickej tlače. V celom nami 

sledovanom období tu vychádzalo alebo sa tlačilo 163 slovenských novín a časopisov. 21 

K tomu možno pripočítať ešte ďalších 18 tzv. neoverených periodík. 22 Nie všetky však 

vychádzali v čase svojej existencie na východnom Slovensku. Niektoré po určitej dobe 

zmenili miesto vychádzania a tlače aj niekoľkokrát, a to nielen v rámci regiónu, ale aj 

mimo jeho hraníc. Napriek tomu tu v celej dĺžke svojho trvania vychádzalo 134 periodík. 

V mnohých prípadoch však išlo len o pokusy vydávať noviny a časopisy. Ich existencia 

bola krátka a výnimkou neboli ani periodiká, ktoré vyšli raz alebo dvakrát. 23 Približne 

60 titulov novín a časopisov zaniklo v priebehu jedného roka. Pod túto ich nie príliš 

dlhú životnosť sa podpísali rôzne prekážky, s ktorými museli vydavatelia tlače zápasiť. 

Najčastejšie to boli finančné problémy, nízky počet čitateľov, ale aj chudobný obsah 

novín spôsobený nedostatkom dopisovateľov či neschopnosťou redaktorov zaplniť ich 

stránky, čo bolo zas podmienené nerozvinutým agentúrnym spravodajstvom, slabou polygrafickou 

vybavenosťou a napokon i nedostatkom profesionálnych novinárov. Okrem 

krátkodobo vychádzajúcich novín a časopisov sa však medzi čitateľmi šírili aj úspešnejšie 

periodiká venujúce sa skoro všetkým skupinám obyvateľstva. Noviny a časopisy 

vychádzali na východnom Slovensku takmer v každom väčšom meste. Spolu to bolo 

23 miest a obcí, ktoré sa mohli popýšiť svojimi po slovensky písanými novinami alebo 

časopisom prevažne regionálneho a lokálneho charakteru. 24 Významnými centrami 

slovenského novinárstva sa stali najmä mestá Košice, Prešov, Spišská Nová Ves. Podľa 

zoznamu na Slovensku vychádzajúcich periodík z roku 1929 sa čo do počtu vydávaných 

novín a časopisov práve Košice umiestnili po Bratislave na druhom mieste. 25 

(1919 – 1938), Úradné noviny správy košicko-bohumínskej železnice – A kassa-oderbergi vasút 

üzletvezetőségének hivatalos lapja (1919 – 1920), Úradné noviny župy Abauj-turňanskej 

a mesta Košíc – Abáuj-Torná vármegye és Kassa város hivatalos lapja (1919 – 1922). 

21 V rokoch 1919 – 1938 vychádzalo na východnom Slovensku 153 novín a časopisov a tlačilo 

sa tu 10 periodík. Ďalšie 2 časopisy vychádzajúce mimo územia východného Slovenska, tu 

mali svoje redakcie: v rokoch 1933 – 1934 v Spišských Vlachoch mesačník Administratívny 

Vestník (1921 – 1941) a v rokoch 1936 – 1938 v Košiciach a Michalovciach mesačník Zem 

(1935 – 1938). 

22 Podľa Bibliografie slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938 ide o periodiká, 

ktoré nemožno overiť s materiálom v ruke, a tak zistiť, či skutočne vychádzali. O ich 

existencii sa dozvedáme len sprostredkovane z iných periodík alebo z výmerov policajného 

riaditeľstva, župného alebo okresného úradu, ktoré zobrali na vedomie vydávanie alebo zánik 

jednotlivých periodík. 

23 Iba raz vyšiel časopis Dereš (1920), Slovenský žiak (1923). Len dvakrát vyšiel časopis: Bohema 

(1926), Holič – Borbély (1921), Priateľ prírody (1926), Realit (1930) a Naša červená 

zástava (1919). 

24 Boli to tieto mestá a obce východného Slovenska: Bánovce nad Ondavou, Bardejov, Jelšava, 

Kežmarok, Košice, Levoča, Michalovce, Nový Smokovec, Poprad, Prešov, Rožňava, Rudňany, 

Sabinov, Sirk, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Spišské Podhradie, Spišský Štiavnik, 

Starý Smokovec, Stropkov, Štrba, Tatranská Lomnica a Vranov. 

25 Pozri Soznam časopisov na Slovensku dľa stavu zo dňa 1. júla 1929. Bratislava : Tlačový 

referát prezídia Krajinského úradu, 1929, s. 6. 

142



Silnú pozíciu mali na východnom Slovensku inojazyčné noviny a časopisy. Najpočetnejšie 

zastúpenie mala po maďarsky vychádzajúca tlač nadväzujúca na predchádzajúce 

obdobie. Takmer 20 jej titulov kontinuálne vychádzalo ďalej aj po roku 1918. Popri lepšom 

technickom, personálnom a spravodajskom vybavení, ktorým disponovali maďarskí 

vydavatelia to bolo čiastočne spôsobené aj tým, že národne ešte nevyhranení Slováci 

čítali naďalej maďarskú tlač, tá však na strane druhej mala vyššiu úroveň a ponúkala 

aktuálnejšie správy ako novoznikajúca sieť slovenskej tlače. Okrem maďarských periodík 

tu vychádzali aj noviny a časopisy v nemeckom, ukrajinskom, ruskom, hebrejskom 

či latinskom jazyku. Inojazyčná tlač tvorila väčšiu časť z celkového počtu približne 340 

novín a časopisov vychádzajúcich na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1938. 

Z hľadiska dostupnosti k jednotlivým titulom tlače mali väčší prístup obyvatelia 

miest ako obyvatelia žijúci na vidieku. Čitatelia v mestách si mohli noviny a časopisy 

zakúpiť v trafikách, predajniach novín, na ulici u kamelotov alebo si ich prečítať v kaviarňach, 

reštauráciách, knižniciach či spoločných priestoroch rozličných spolkov, organizácií, 

ktorých boli členmi a napokon v neposlednom rade si svoje obľúbené periodikum 

mohli aj predplatiť. Čitatelia na vidieku boli odkázaní práve na možnosť predplácať 

si noviny alebo časopisy. 26 V niektorých prípadoch náboženskej, ale i politickej tlače 

pomáhali šíriť dané periodiká v obciach aj duchovní predstavení objednávajúci väčší 

počet periodík. Tie následne rozširovali medzi svojimi veriacimi, a tak im v prípade 

záujmu odpadli starosti s predplatným, ako aj povinnosť jeho pravidelného odoberania. 

Intenzívnejšie, v období pred voľbami, zas roznášali po dedinách noviny a časopisy jednotlivých 

politických strán politickí agitátori. Prostredníctvom agitátorov sa dostávala 

k čitateľom v mestách i na dedinách aj ilegálne vychádzajúca tlač alebo periodiká vydávané 

v zahraničí, ktorých predaj v ČSR bol však oficiálne zakázaný. K rozširovaniu tlače 

bez ohľadu na to, či býval čitateľ v meste alebo na dedine, motivovali aj administrácie 

periodík. Čitateľom, ktorí získali nových abonentov, poskytovali zľavy na predplatnom 

alebo im určitý čas zasielali noviny či časopis zadarmo. Zriedkavosťou nebolo ani to, ak 

sa na predplatné novín alebo časopisu zložili viacerí chudobnejší čitatelia alebo im dané 

periodikum objednali ich zámožnejší rodinní príslušníci zo zahraničia. 

Rok 1938 sa stal ďalším dôležitým medzníkom v dejinách slovenského novinárstva. 

Politické udalosti jeho druhej polovice, akými boli: prijatie Mníchovskej dohody, abdikácia 

prezidenta Eduarda Beneša, vyhlásenie autonómie Slovenska či Viedenská arbitráž 

mali vplyv aj na fungovanie a štruktúru tlače na Slovensku. Nové politické pomery 

spôsobili to, že stará sieť periodík postupne zanikala alebo bola likvidovaná. Bolo to 

podmienené jednak zánikom tlačových orgánov jednotlivých politických strán, ale i zá- 

26 Výhodnejšie bolo pre abonentov daného periodika v dedine alebo meste, ak si nechali administráciou 

novín doručiť noviny vo väčšom množstve prostredníctvom železničnej dopravy, 

pretože ich adresát mohol vyzdvihnúť hneď po príchode vlaku. Ak bola zásielka menšia, 

bola doručená pomocou pošty s ostatnou poštou na poštovný úrad, kde si ich mohol adresát 

vybrať v čase úradných hodín, čím sa často k novinám odberateľ dostal aj s viacdňovým oneskorením. 

Pozri bližšie KOUDELKA, Jaroslav: Noviny co jsou a jak se dělají. Praha : Státní 

nakladatelství, 1932, s. 66. 

143

Ján Džujko 

nikom niektorých spolkov a organizácií a následne tak aj ich periodík. Niektoré z nich 

však zanikli aj z objektívnych príčin – zmenou politickej situácie sa ich program a ciele 

stali jednoducho neaktuálnymi. V neposlednom rade k tejto zmene prispelo aj úsilie 

HSĽS postupne zlikvidovať alebo ovládnuť neľudácku tlač. Vo vychádzaní pokračovali 

najmä náboženské, odborné i záujmové periodiká. V priebehu roku 1938 tak na Slovensku 

zaniklo 125 titulov po slovensky písaných periodík. 27 Na východnom Slovensku 

v tom istom roku z rozličných príčin prestalo vychádzať 22 novín a časopisov. 

Z hľadiska systému tlače a jej rozdelenia sa v Československu v medzivojnovom období 

sformovali dve veľké skupiny periodík. Prvá a najvplyvnejšia bola tlač jednotlivých 

politických strán, druhú tvorila záujmová tlač. 28 Vychádzalo tu teda široké spektrum 

periodík vydávaných rôznymi spoločenskými, hospodárskymi, kultúrnymi, cirkevnými 

organizáciami a spolkami orientujúcimi sa na všetky vrstvy obyvateľstva. 

Noviny a časopisy politických strán 

Jedným z charakteristických znakov politického systému medzivojnového Československa 

bol vysoký počet politických strán. V republike označovanej aj ako ,,štát politických 

strán“ figurovalo v priebehu jej dvadsaťročnej existencie približne 60 až 100 

politických subjektov. 29 Popri tom, že politické strany boli základnou súčasťou štruktúry 

politického systému, zasahovali aj do nepolitických oblastí života spoločnosti a ovplyvňovali 

tak každodenný život občanov. Budovali rozličné záujmové, odborové a hospodárske 

organizácie ponúkajúce rôzne výhody, čím k sebe priťahovali určitú časť obyvateľstva. 

Klasickým nástrojom, pomocou ktorého šírili svoje idey i program a prostredníctvom 

ktorého pôsobili na verejnosť, boli, a v medzivojnovom období napriek začiatku 

vysielania rozhlasu zostali, noviny a časopisy. V roku 1928 vychádzalo v ČSR podľa 

štatistík štátnych zastupiteľstiev spolu 914 novín a časopisov s politickým obsahom. 30 

Každá zo strán sa snažila vydávať periodiká vplývajúce na čitateľov a získavajúce ich 

pre svoje politické ciele. Navyše špecifickým znakom slovenskej žurnalistiky bolo to, že 

vydavateľmi periodickej tlače neboli súkromno-podnikateľské kruhy, ale práve politické 

strany, rôzne organizácie a spolky. 31 Okrem periodík otvorene sa hlásajúcich k niektorej 

27 FEDOR, Michal: Bibliografia periodík na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. Martin : Matica 

slovenská, 1969, s. 21. 

28 TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Bratislava : Sofa, 2003, s. 31. 

29 HARNA, Josef: Stranickopolitický systém v Československu v letech 1918 – 1938. In: MA- 

LÍŘ, Jiří, MAREK, Pavel a kol.: Politické strany. Vývoj politických stran a hnutí v českých 

zemích a Československu 1861 – 2004. I. díl 1861 – 1938. Brno : Nakladatelství Doplněk, 

2005, s. 542. 

30 Pozri Statistický přehled republiky Československé. Praha : Státní úřad statistický v Praze, 

1930, s. 240. 

31 DARMO, Jozef: Slovenská žurnalistika 2. Martin : Matica slovenská, 1966, s. 11. Stretávame 

sa však aj s prípadmi, kedy vydavateľmi niektorých novín a časopisov boli aj súkromné 

osoby. Existencia týchto periodík bola väčšinou krátka, pod čo sa podpísali predovšetkým 

finančné problémy jednotlivých vydavateľov. 

144



z politických strán, môžeme do tohto okruhu tlače zaradiť aj formálne tzv. nezávislé, 

nestranné, nepolitické periodiká. Reálne však mohli existovať len pod vplyvom niektorej 

zo strán. Vtedajší profesionálny novinár a redaktor Václav Cháb písal takmer o nemožnosti 

vydávať ,,nestranný list“. Tie periodiká, čo to o sebe tvrdili, podľa neho, len 

zakrývali pred čitateľom svoje skutočné zámery a zorný uhol, pod ktorým interpretovali 

udalosti na svojich stránkach. 32 

Aj keď ústredné tlačové orgány jednotlivých politických strán nevychádzali práve 

na východnom Slovensku, vychádzalo tu niekoľko politických titulov novín a časopisov 

tvoriacich jednu z najpočetnejších skupín periodík vydávaných v tomto regióne. Každá 

z politických strán si totiž uvedomovala, aký význam má nielen ústredná tlač, ale i regionálne 

periodiká umožňujúce udržiavať stály kontakt strany so svojimi členmi i stúpencami. 

A hoci úroveň regionálnych novín a časopisov nebola obzvlášť vysoká, predsa len 

spĺňala úlohu organizačného a propagandistického nástroja jednotlivých politických strán 

snažiacich sa po roku 1918 postupne vydávať aspoň jeden regionálny časopis alebo noviny. 

Treba však poznamenať, že orientácia a úroveň regionálnej tlače závisela vždy aj od 

sily i organizačnej vyspelosti strany v danej oblasti a samozrejme tiež od osobností, ktoré 

dané periodikum formovali a ovplyvňovali. Jej úlohou bolo reflektovať špecifické záujmy 

regiónov a uvádzať ich do súladu s ústrednou politikou strany. Regionálne noviny a časopisy 

prirodzene podporovali regionalizmus a obhajovali záujmy príznačné pre región. 

Politická línia najsilnejšej politickej strany medzivojnového Československa – Republikánskej 

strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu preniknúť medzi slovenské 

roľníctvo sa prejavila i na poli novinárskej a časopiseckej produkcie. Práve tlači venovala 

agrárna strana už od začiatku mimoriadnu pozornosť. Najväčší rozmach tlače zaznamenala 

strana v dvadsiatych rokoch, kedy rástol ňou vydávaný počet periodík, ale aj jej 

odbormi i záujmovými organizáciami. Medzi významné ústredné tlačové orgány strany 

patrili denníky: Slovenský denník (1918 – 1938) 33 , Slovenská politika (1920 – 1945) 

a týždenníky: Slovenský týždenník (1903 – 1938) a Slovenská vlasť (1919 – 1938). Popri 

nich mala rozvinutú aj početnú sieť regionálnej tlače. Dokázala odhadnúť vzťah medzi 

centrom a regiónmi, vzťah medzi všeobecnými a oblastnými záujmami roľníctva, čo ju 

viedlo k podpore regionálnych centier a ich tlačových orgánov. Na východnom Slovensku 

bol najvýznamnejším tlačovým orgánom strany denník Slovenský východ (1919 

– 1937) vydávaný v Košiciach. Okrem neho tu vychádzali denne ďalšie štyri periodiká: 

Slovenský hlásnik (1935 – 1936), Východ republiky (1935 – 1936) 34 , Novosti (1937 

– 1938), začiatkom januára 1938 Slovenský hlas (1938 – 1939). 35 Regionálnu tlač agrár- 

32 Pozri viac CHÁB, Václav: Jak se dělají noviny. Praha : Nakladen Svazu národního osvobození, 

1932, s. 20-21. 

33 Slovenský denník obnovený v Ružomberku ako orgán Slovenskej národnej rady v novembri 

1918 bol prvým slovenským denníkom vychádzajúcim v ČSR. 

34 Slovenský hlásnik a Východ republiky boli hlavičkovými novinami Slovenského východu, 

ktorými chcela agrárna strana preniknúť na stredné a severné Slovensko i Podkarpatskú Rus. 

35 Ak je pred názvom periodika uvedený rok alebo roky, znamená to, že na východnom Slovensku 

vychádzal len v tomto uvedenom období, t. j. nie v celom čase svojej existencie. Zo 153 na 

145

Ján Džujko 

nej strany, čo sa týka periodicity, tvorili predovšetkým týždenníky. Najvýznamnejším 

z nich boli Gazdovské noviny (1920 – 1938) vydávané v Prešove, neskôr v Košiciach, 

tie nasledovali Naša pravda (1922) vychádzajúca v Spišskej Novej Vsi, Podtatranská 

Slovač (1923 – 1933) vydávaná v Kežmarku, následne v Spišskej Novej Vsi, Zástava 

(1927) – od júna 1927 Slovenská zástava 36 a Šarišské noviny (1928) vychádzajúce 

v Prešove. Pod vplyvom agrárnej strany bol aj v Prešove v období od októbra 1922 do 

marca 1923 vydávaný dvojtýždenník Slovenský hostinský a kaviarnik (1922 – 1923). 

Na východnom Slovensku, konkrétne v Košiciach sa tlačil v rokoch 1934 – 1938 ešte 

republikánsky týždenník Podtatranský kraj (1934 – 1938). 

Slovenská národná a roľnícka strana, ktorá v roku 1922 splynula s Republikánskou 

stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu, vydávala na Slovensku už spomínané 

periodiká Slovenský denník a Slovenský týždenník. Tie sa neskôr stali tlačovými 

orgánmi agrárnej strany. Na východnom Slovensku ju v období samostatnej existencie 

reprezentovali týždenníky: Šarišské hlasy (1919 – 1920) vydávané v Prešove a Kežmarčan 

(1920), ktorý neskôr vychádzal s novým titulom Hlas Tatier (1920), vychádzajúce 

v Kežmarku. 

Medzi významnejšie ústredné tlačové orgány najsilnejšej a najmasovejšej strany na 

Slovensku – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) patrili denníky Slovák (1919 

– 1945), Slovenská pravda (1936 – 1945), týždenníky Slovák – týždenník (1919 – 1945) 

a Slovenské ľudové noviny (1910 – 1930). Okrem hlavných titulov novín a časopisov sa 

HSĽS snažila, podľa vzoru agrárnej strany, vybudovať si aj sieť regionálnej tlače. V porovnaní 

s ňou však skončilo toto jej úsilie s menším úspechom. Oproti 30 republikánskym 

regionálnym týždenníkom stálo len 10 regionálnych týždenníkov HSĽS, ktoré vznikli 

prevažne v tridsiatych rokoch. Na východnom Slovensku vydávali ľudáci len 3 periodiká. 

Počtom tu tak nemohli zápasiť s agrárnou tlačou zastúpenou 10 titulmi novín a časopisov. 

Čiastočne to bolo spôsobené aj tým, že východ Slovenska bol prevažne roľnícky 

a súčasne konfesionálne najviac heterogénny. Najdlhšie vychádzajúcim časopisom HSĽS 

na východnom Slovensku v rokoch 1920 – 1931 bol týždenník Slovenská pravda (1920 

– 1936). Druhým týždenníkom šíriacim program a idey strany sa stal Východný Slovák 

(1922 – 1935) vydávaný v Prešove. 37 Po zmene politických pomerov na Slovensku, v novembri 

1938 začal v Prešove vychádzať denník Slovenská sloboda (1938 – 1944). 

východnom Slovensku vychádzajúcich novín a časopisov, tu v nami sledovanom období len 

19 periodík vychádzalo aj mimo územia tohto regiónu. 

36 V prípade zmeny titulu periodika sme sa pridržiavali metodiky aplikovanej v Bibliografii 

slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 – 1938. Podľa nej v prípade, kde 

bola zmena názvu malá alebo číslovanie v zmenenom titule priamo nadväzovalo na predchádzajúci 

titul, išlo o pôvodné periodikum, ak nie uvádza ho osobitne ako nový titul. Bližšie 

KIPSOVÁ, Mária a i.: Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov z rokov 1919 

– 1938. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 7. 

37 Východný Slovák šíril politiku strany Slovenskej ľudovej strany na východnom Slovensku len 

v rokoch 1922 – 1923, neskôr sa stal tlačovým orgánom niekoľkých ďalších menších politických 

strán. 

146



Noviny a časopisy Československej strany národnosocialistickej nemali na Slovensku 

zo začiatku veľký úspech. Medzi dlhodobejšie vychádzajúce periodiká môžeme 

zaradiť týždenník Slovenské slovo (1921 – 1929), denník Slovenský večerník (1929 

– 1935) a večerník A-Zet (1935 – 1938). Regionálnu tlač Československej strany národnosocialistickej 

zastupoval na východnom Slovensku v rokoch 1927 – 1928 v Košiciach 

vydávaný týždenník Stráž východu (1927 – 1929). V roku 1932 sa v tomto meste denne 

krátko tlačili aj noviny Slovenská krajina (1929 – 1933). 

Československá strana ľudová vydávala na Slovensku denník Ľudová politika 

(1925 – 1938) a týždenník Ľudovej politiky Ľudový chýrnik (1926 – 1938). Na východnom 

Slovensku ju v rokoch 1925 – 1926 reprezentoval mesačník Slovenský gazda (1925 

– 1938) vychádzajúci v Poprade. 

V roku 1930 tlač Československej národnodemokratickej strany tvorila šestinu 

z celkového počtu politických periodík vydávaných v českých krajinách. Na Slovensku 

však strana nemala také silné pozície. Významnejším oficiálnym orgánom strany bol 

denník Bratislavské noviny (1922 – 1923), ktorý ďalej pokračoval ako Národný denník 

(1924 – 1935). Na východnom Slovensku politiku strany obhajoval týždenník Echo východu 

(1932 – 1935) vydávaný v Košiciach. 

Hlavné tlačové orgány Národnej strany práce vychádzali najmä v Čechách. Oficiálnym 

orgánom strany bol týždenník Národní práce (1925 – 1930). Na Slovensku vychádzal 

týždenník Nový smer (1923 – 1926). Na východe krajiny boli jej zástancami týždenníky 

Košické noviny (1926) a České noviny ze Slovenska a Podkarpatské Rusi 

(1926 – 1928) vydávané v Košiciach. 

Tlač Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku nebola 

taká početná ako v Čechách. Ústredným tlačovým orgánom strany na Slovensku 

boli denne vychádzajúce Robotnícke noviny (1909 – 1938). Po XIII. zjazde strany v Prahe 

v roku 1920 bola strana nútená budovať nový systém svojej tlače. Slovensko bolo 

organizačne rozdelené na štyri obvody. Pre každý obvod vydávala strana jeden časopis. 

Pre košický obvod vychádzal v Košiciach týždenník Žiara východu (1921 – 1922). Pod 

vplyvom strany bol aj v rokoch 1922 – 1925 v Prešove vydávaný mesačník Vestník kominárskych 

pomocníkov (1920 – 1925). 38 Časopis bol hlásateľom Organizácie kominárskych 

pomocníkov, ktorá sa v decembri 1920 pripojila k Československej sociálnodemokratickej 

strane robotníckej a stala sa jej odborárskym združením. 

Tlač Komunistickej strany Československej (KSČ) vyzývala svojich čitateľov k boju 

proti vznikajúcemu štátu, a preto sa stala predmetom záujmu štátnych orgánov, ktoré ju 

podrobovali ostrej cenzúre. Takmer sústavná perzekúcia periodík KSČ mala nepriaznivé 

dôsledky prejavujúce sa jednak v podobe finančných strát, súdnych procesov či väznenia 

redaktorov, ale i stratou periodík, čím prichádzala o možnosť agitácie najmä pred 

voľbami. Nezáujem o tlač bol aj zo strany čitateľov, príčinou čoho bol tiež nudný spôsob 

písania týchto periodík prinášajúcich informácie o zjazdoch, rôzne teoretické traktáty 

38 Od roku 1921 Zvestník kominárskych pomocníkov, v roku 1922 naspäť Vestník kominárskych 

pomocníkov. 

147

Ján Džujko 

či správy robotníckych dopisovateľov. Strana tiež mala rozšírenú aj sieť ilegálnej tlače. 

Tlačovými orgánmi KSČ na Slovensku boli týždenníky: Hlas ľudu (1919 – 1926), Pravda 

chudoby (1920 – 1925; 1932 – 1935) vychádzajúca v rokoch 1925 – 1935 ako denník 

Pravda a Slovenské zvesti (1936 – 1938). Pravda chudoby bola často cenzurovaná a od 

septembra 1933 do mája 1934 bolo jej vydávanie zastavené. V tejto etape vychádzala 

ilegálne na rôznych miestach Slovenska. Na východnom Slovensku to bola v Poprade 

vychádzajúca Spišská pravda (1934). Ku komunistickým novinám a časopisom môžeme 

zaradiť i periodiká z obdobia trvania Slovenskej republiky rád. 39 Na východnom 

Slovensku vychádzala v Prešove Naša červená zástava (1919) a v Košiciach Košicke 

červene noviny (1919). 

Pre úplnosť prehľadu po slovensky písaných novín a časopisov politických strán vychádzajúcich 

na východnom Slovensku uvádzame ešte tlač maďarskej Krajinskej kresťansko-socialistickej 

strany. Jej významnejšími periodikami na Slovensku boli týždenníky 

Népakarat (1919 – 1925), Magyar néplap (1927 – 1936). Pre východoslovenský 

región vychádzal v slovenčine týždenník Kresťanský robotník (1920 – 1921), ktorý 

ďalej pokračoval so zmeneným názvom Ľud (1921). Pod jej vplyvom bol aj dvojjazyčný 

mesačník Tabakový robotník – Dohánygyári munkás (1924 – 1938). Všetky 

3 vyššie uvedené periodiká strany vychádzali v Košiciach. 

Záujmové noviny a časopisy 

Záujmové noviny a časopisy tvoria druhú veľkú skupinu tlače medzivojnového obdobia 

v Československu. Sú to predovšetkým periodiká patriace rozličným spoločenským 

organizáciám, spolkom či kultúrnym inštitúciám snažiacim sa osloviť určitú sociálnu 

skupinu obyvateľstva alebo ich záujmovú oblasť. Napriek úsiliu o nestrannosť a nepolitickosť 

tohto okruhu tlače viaceré z periodík boli pod vplyvom niektorej z politických 

strán. Tie však na druhej strane prispeli k lepšej kvalite a dlhšej existencii daného časopisu. 

Podľa zamerania môžeme tieto periodiká rozčleniť na tlač: hospodársku, náboženskú, 

kultúrnu a umeleckú, detskú a mládežnícku, humoristickú, športovú a telovýchovnú, 

vedeckú a odbornú, spoločenskú a spolkovú. 

Snaha vydávať časopisy hospodárskeho charakteru vychádzala ešte z obdobia 

predvojnového úsilia o roľnícku osvetu. Po roku 1918 dochádza k zániku hospodársko- 

-osvetového časopisectva a nové hospodársky orientované periodiká vznikajú pod vplyvom 

niektorej z politických strán. Predmetom ich záujmu sa stala najmä pôdohospodárska 

tlač. Do okruhu hospodárskej tlače môžeme zaradiť aj živnostenské a družstevné 

39 Revolučná vláda Slovenskej republiky rád zakázala všetky ,,buržoázne noviny a časopisy“. 

Na jej území tak vychádzala len proletárska tlač. Okrem po slovensky, resp. šarišsky písaných 

novín Naša červená zástava (1919) a Košickych červenych novín (1919) vychádzali na 

východnom Slovensku aj po maďarsky písané periodiká. Boli to denníky: Kassai munkás 

(1919), Kassai vörös ujság (1919) vychádzajúce v Košiciach a Eperjesi munkás (1919) vychádzajúci 

v Prešove. Bližšie KUČMA, Ivan: Tlač Slovenskej republiky rád. In: Otázky žurnalistiky, 

XXXII, 1989, č. 3, s. 4-15. 

148



periodiká, ale tiež i noviny a časopisy venujúce sa obchodu, doprave. Na východnom 

Slovensku vychádzalo niekoľko hospodársky zameraných periodík. Išlo predovšetkým 

o mesačníky, zaoberajúce sa predovšetkým poľnohospodárstvom a oslovujúce tak prevažne 

roľnícke obyvateľstvo žijúce na vidieku. Boli to v Prešove vychádzajúce periodiká: 

Agra (1927 – 1938), od 1932 Slovenská agra, Slovenský drevársky-priemysel 

– Szlovenszkói faipar (1928), Svojpomoc (1929 – 1939), od roku 1938 Šarišská svojpomoc, 

Poľnohospodár (1933), Prameň lacného života (1933 – 1938), od 1937 Prameň, 

v Košiciach vydávané časopisy Poľnohospodár (1930 – 1932), Zásobovatel (1933 

– 1937) a napokon v Štrbe vychádzajúci Slovenský lesník a hospodár (1928 – 1929). 

K periodikám obchodného charakteru patril v rokoch 1920 – 1922 v Košiciach vydávaný 

Kníhkupec a papiernický obchodník, Könyv – és papirkereskedő (1920 – 1928). Doprave 

sa venovali v Košiciach vychádzajúce časopisy Cestovný obzor – Fahrplan-Zeitung 

– Menetrendi ujság (1925 – 1926) a v roku 1934 Cestovný zpravodaj ČSD (1934 

– 1937). Živnostenskú tlač zastupovali tiež v Košiciach vydávané časopisy: v rokoch 

1921 – 1922 Grafika (1921 – 1942) a Kominársky pomocník (1938). Do okruhu hospodársky 

zameraných periodík by sme okrajovo mohli zaradiť aj reklamné a informačné 

časopisy vyznačujúce sa však svojou veľmi krátkou existenciou. V Košiciach vychádzali 

periodiká: Čs. burza (1921), Výstavný oznamovateľ hospodárskej a priemyselnej 

výstavy v Košiciach od 1. – 9. septembra 1922 (1922), Slosovací oznamovateľ – Sorsolási 

értesitő – Verlosungs Anzeiger (1925 – 1929), Realit (1930), Thermia (1930), 

Cenový informátor (1932 – 1933), Illustrovaný československý lázeňský zpravodaj 

(1934), Výstavné noviny (1938), v Novom Smokovci vydávali Tatranský Nový Smokovec 

– Ujtátrafüred – Neuschmecks (1921 – 1922) a napokon v Kežmarku vychádzal 

časopis Čo nového v cudzineckom ruchu na Slovensku (1936 – 1937). Zástupcom 

družstevnej tlače na východnom Slovensku bol v Prešove vydávaný Družstevný zpravodaj 

(1929 – 1939). 

Slovensko bolo v medzivojnovom období silne religióznou krajinou, a to napriek 

tomu, že sa počet obyvateľov bez vyznania postupne zvyšoval, aj keď nepatrne. Už 

pred rokom 1918 tvorili konfesijné periodiká jednu z väčších skupín predvojnového časopisectva. 

Aj po vzniku ČSR viaceré z nich pokračovali vo svojom vychádzaní ďalej, 

pričom vznikalo aj množstvo nových titulov. Z náboženských periodík mala najsilnejšie 

postavenie na Slovensku katolícka tlač. Postupne tu vychádzalo 60 slovenských titulov 

adresovaných nielen veriacim, ale aj rozličným cirkevným združeniam a reholiam. 40 

Evanjelická tlač nemala také zastúpenie ako katolícka, čo bolo dané aj vzájomným kvantitatívnym 

pomerom katolíkov a evanjelikov. Na Slovensku tak vychádzalo približne 21 

po slovensky písaných evanjelických periodík. Aj keď to nebol vysoký počet, roky 1918 

– 1938 sa stali v dejinách evanjelickej tlače dobou jej najväčšieho rozmachu, pod čo sa 

podpísala nová vlna cirkevného, národného i politického oživenia slovenského evanje- 

40 VÁTRAL, Jozef : Slovenské novinárstvo v Československej republike (od októbra 1918 do 

Mníchova 1938). In: Slovensko. Kultúra – II časť. Zost. K. Rosenbaum. Bratislava : Obzor, 

1980, s. 594. 

149

Ján Džujko 

lictva po roku1918. 41 Náboženská tlač na východnom Slovensku tvorila jednu z najväčších 

skupín záujmovej tlače. Najpočetnejšie zastúpenie tu mali prevažne nepravidelne 

vychádzajúce katolícke periodiká: v rokoch 1930 – 1939 Svätá rodina (1908 – 1945) 

v Spišskej Kapitule, neskôr v Spišskom Štiavniku, v roku 1932 Hlasy z domova a z misií 

(1915 – 1945) v Spišskom Štiavniku, Diecezánsky obežník biskupstva spišského 

(1923 – 1944) v Spišskom Podhradí, v rokoch 1931 – 1938 Zvesti stanislavovské (1927 

– 1944), od 1932 Stanislavovské zvesti v Košiciach, Zprávy katolíckej školskej rady 

na Slovensku (1929 – 1936) v Rožňave, Košické kat. cirkevné zprávy (1930 – 1938) 

v Košiciach, Vestník sdruženia svätého Jozefa (1934 – 1945) v Stropkove, Jednota 

(1934) v Bardejove, Školské zprávy rím. a gr. kat. biskupských úradov na Slovensku 

a Podkarpatskej Rusi (1937 – 1941) v Bardejove, Úsvit (1938) v Košiciach, Vestník 

tretieho rádu svätého Dominika na Slovensku (1938) v Košiciach. Paletu katolíckej 

časopiseckej produkcie doplňovali aj periodiká HSĽS, ktoré hájili jej postoje i pozície 

cirkvi na Slovensku. Protestantskú tlač reprezentovali nepravidelne vychádzajúci Dobrý 

lutherán (1923 – 1926) v Sirku, mesačníky Slovenské kalvínske hlasy (1930 – 1944) 

v Bánovciach nad Ondavou a Evanjelický východ (1933 – 1938) v Prešove a štyrikrát 

ročne v Košiciach vydávaný Košický evanjelik (1935 – 1938). 

Jedným z pozitívnych dôsledkov rozvoja slovenskej kultúry bol aj vznik nových titulov 

kultúrnej a umeleckej tlače. Tá sa však ešte väčšinou, aj keď s menším úspechom, 

špecializovala na divadelnú, filmovú, literárnu či výtvarnú oblasť. V mnohých 

prípadoch šlo iba o pokusy vydávať periodikum zamerané na jednotlivý umelecký druh, 

a preto tieto noviny a časopisy nemali dlhú trvácnosť. Výnimkou boli len literárne časopisy, 

ktoré dávali priestor aj iným druhom umenia. Veľkú skupinu tvorili kultúrno-osvetové 

periodiká orientujúce sa na široké vrstvy obyvateľstva. Na východnom Slovensku 

bola najpočetnejšie zastúpená práve osvetová tlač. Postupne tu vychádzali týždenníky: 

Tatry (1919 – 1922) v Spišskej Novej Vsi, Zemplínska stráž (1922 – 1923) vo Vranove, 

Národná obrana (1925 – 1927) v Spišskej Novej Vsi, neskôr v Košiciach, Šariš (1927 

– 1928) v Sabinove, Zpravodaj roľníckej vzájomnej pokladnice v Bardejove (1930 

– 1932) v Bardejove, Šariš (1930 – 1938) v Prešove, Náš ľud (1931 – 1932) v Prešove, 

Šafárikov kraj (1932 – 1938) v Rožňave, Zemplín (1936) v Michalovciach, Rovnosť 

(1937) v Košiciach, Košice (1937 – 1938) v Košiciach. K osvetovým periodikám by sme 

mohli zaradiť aj jediný vlastivedný časopis vychádzajúci, nepravidelne v Michalovciach 

– Vlastivedný zborník východného Slovenska (1928). Po roku 1918 sa vytvorili priaznivé 

podmienky aj pre rozvoj literatúry prežívajúcej tvorivú konjunktúru. Jedným z dôkazov 

jej rozmachu bol aj vznik mnohých literárnych periodík. Na východnom Slovensku 

zastupovali túto skupinu tlače mesačníky vychádzajúce v Košiciach Strom (1927 

– 1928) a Bohema (1926). V rokoch 1933 – 1937 sa tu ešte v Prešove tlačili mesačníky 

DAV (1924 – 1937) a v rokoch 1936 – 1938 Svojeť (1925 – 1938). Slovensko nemalo 

v prvých rokoch po vzniku republiky žiaden časopis adresovaný divadelníctvu, a tak 

41 BACHLETOVÁ, Eva: Ľudové časopisy evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (1918 – 1938). 

In: Otázky žurnalistiky, XLIII, 2000, č. 3, s. 216. 

150



sa otázky a problémy týkajúce sa divadla riešili v rôznych rubrikách dennej a týždennej 

tlače. Neskôr, podobne ako všade na Slovensku, aj na východe krajiny začali vznikať periodiká 

venujúce sa výlučne divadlu. V Košiciach vychádzali dva takéto týždenníky Za 

oponou (1924 – 1928) a Divadelní svět (1930). Postupný rozvoj filmového umenia sa 

odzrkadlil aj v snahách vydávať výlučne filmové periodiká. Na východnom Slovensku, 

konkrétne v Košiciach sa zrodil aj jeden z prvých pokusov vydávať dvakrát mesačne 

samostatný filmový časopis Kinový svet – Mozi világ (1924 – 1925). 

V období prvej republiky sa rozliční vydavatelia pokúšali postupne vydávať aj približne 

100 rôznych novín a časopisov pre deti a mládež. 42 Niektoré z týchto pokusov sa 

nedostali ani do tlače a zostávajúca väčšina mala krátku životnosť. V porovnaní s detskou 

tlačou bola mládežnícka úspešnejšia aj z toho dôvodu, že o mládež sa zaujímali aj 

jednotlivé cirkvi a politické strany. Na východnom Slovensku vychádzalo spolu 8 mesačníkov 

patriacich do tejto skupiny tlače. Z nich tu pre deti v Košiciach vychádzal jediný 

časopis Novinôčky (1931 – 1933). Najdlhšie vychádzajúcim periodikom určeným 

mladším žiakom boli Novinky pre slovenské deti (1919, 1923 – 1925) vydávané v Prešove. 

Okrem nich boli žiakom adresované aj časopisy Pod Muráňom (1925) vychádzajúci 

v Michalovciach a Prameň (1936 – 1937) vydávaný v Jelšave. Medzi mládežnícke 

periodiká patrili Slovenský žiak (1923) vychádzajúci v Prešove, v rokoch 1926 – 1938 

v Košiciach vydávaný časopis Buď pripravený (1922 – 1938) a Lúč (1931 – 1932) vychádzajúci 

v Michalovciach. V rokoch 1934 – 1936 sa tu ešte v Prešove tlačil mesačník 

Šíp (1934 – 1936) a v roku 1936 v tom istom meste mesačník Noviny mladých (1936) 

blízke KSČ. Pre študentov na východnom Slovensku v Košiciach vychádzal len jediný 

časopis Podrast (1929 – 1930). 

V rokoch 1919 – 1938 vzniklo na Slovensku približne 30 pokusov vydávať humoristické 

a satirické periodiká. 43 Niektoré z nich mali politický charakter a písali sa v duchu 

politicko-spoločenských intencií politických strán. Na východnom Slovensku v Košiciach 

postupne vychádzali s rôznou periodicitou 3 humoristicky ladené časopisy. Boli 

to: Dereš (1920), Exkize (1930 – 1931) a Osožný humor života (1931 – 1933). 

Na východnom Slovensku v medzivojnovom období nevyšiel žiaden vedecký časopis. 

V porovnaní s vedeckou tlačou bola však odborná tlač omnoho početnejšia. Na 

Slovensku vychádzalo množstvo odborných periodík venujúcich sa najrozličnejším oblastiam 

ľudskej činnosti. Do popredia sa v súvislosti s rozvojom školstva, ktoré sa muselo 

prispôsobiť novým štátoprávnym podmienkam a potrebám, dostala pedagogická tlač. 

Na východnom Slovensku v Prešove vychádzali mesačne tieto odborné pedagogické 

časopisy: v rokoch 1922 – 1927 Sborník Spolku profesorov Slovákov (S. P. S.) (1922 

– 1944), Učiteľský pedagogický časopis (1933 – 1939) a štvrťročne vydávané časopisy 



1980, s. 610. 



1980, s. 614. 

151

Ján Džujko 

Za novú pedagogiku a výchovu (1935 – 1938) a Kronika (1936 – 1937). Z ďalších 

prevažne mesačne vychádzajúcich odborných časopisov boli na východnom Slovensku 

vydávané: Mlynárske listy – Molnárok lapja (1920 – 1924), od roku 1921 Mlynárske 

listy v Prešove, Holič – Borbély (1921) v Prešove, Polytechnika (1922) v Košiciach, 

Včelár na Slovensku (1922) v Spišskej Novej Vsi, Sborník výkladů obchodní nauky 

a praxe (1922 – 1923) v Košiciach, v roku 1922 Jednota (1922 – 1924) v Košiciach, 

neskôr v Spišskej Novej Vsi, Nimrod (1923 – 1931) v Prešove, Hostinské noviny (1924 

– 1925) v Košiciach, Slovenské mlynárske noviny – Molnárok lapja – Müllerzeitung 

(1925 – 1939) v Prešove, v období od augusta 1926 do marca 1927 Mäso-výroba – Húsipar 

(1926 – 1927) od novembra 1926 Mäso-výroba – Húsipar (Fleischindustrie) 

v Košiciach, Slovenské pekárske noviny – Szlovenszkói sütők lapja – Slovakische 

Bäcker-Zeitung (1927 – 1939) v Prešove, Restaurater (1929 – 1930) v Košiciach, Dekor 

(1930 – 1931) v Košiciach, Chovateľ (1930 – 1931) v Košiciach, Notársky vestník 

(1932) v Košiciach, Vestník auto club Košice – Auto club Košice közlönye (1933 

– 1934) v Košiciach, Zprávy hasičskej okresnej jednoty číslo 49. (1934 – 1935) v Michalovciach, 

Spoločenský rádce (1934 – 1935) v Košiciach. V rokoch 1929 – 1933 sa tu 

v Spišskej Novej Vsi a neskôr v Prešove tlačil ešte mesačník Lovec (1927 – 1945). 

So stúpajúcim záujmom o šport vzniklo postupne i na Slovensku niekoľko športových 

novín a časopisov. Vychádzalo tu približne 50 titulov tejto tlače, pričom najpočetnejšiu 

sieť periodík mala telovýchovná organizácia Sokol vydávajúca až 20 periodík. 44 

Neskôr aj ďalšie nešportové noviny a časopisy sa na svojich stránkach začali venovať 

i športu. Na východnom Slovensku vychádzalo 7 športových a telovýchovných periodík: 

mesačníky Sokolská zástava (1922 – 1925) v Prešove, neskôr v Košiciach a Priateľ 

prírody (1926) v Prešove, v rokoch 1929 – 1937 týždenník Športový týždeň (1928 

– 1937) v Košiciach, mesačník Zpravodaj sokolskej župy východoslovenskej Jána 

Kollára (1929 – 1937) v Košiciach a týždenníky: v rokoch 1931 – 1933 Vysoké Tatry 

(1931 – 1940) v Starom Smokovci, neskôr v Novom Smokovci, Východ republiky pondelník 

(1935) v Košiciach a Športové novosti (1937) v Košiciach. 

Spoločenské noviny a časopisy mali na Slovensku prevažne regionálny charakter. 

Snaha vydávať pre čitateľov časopis vyhovujúci ich spoločenským potrebám často skĺzla 

do roviny, v ktorej prinášalo dané periodikum prevažne rôzne senzácie z daného regiónu. 

S touto skupinou tlače sa spája často aj predstava o ich slabej úrovni a nízkom štýle 

písania. Na východnom Slovensku mali tiež svoje zastúpenie, avšak nemožno hovoriť 

o ich nižšej úrovni. Svojím formátom, cenou i obsahom sa nelíšili od ostatných periodík 

vydávaných v tomto regióne. Všeobecne možno povedať, že sa usilovali byť nepolitickými 

a chceli nestranne reagovať na politické, hospodárske a kultúrne dianie v regióne 

i na Slovensku. Aj preto väčšina z nich po krátkom čase zanikla. Vychádzali tu týždenníky: 

Slovenský svet (1921 – 1925) v Prešove, Nový svet (1924 – 1925) v Prešove, Pon- 



1980, s. 611. 

152



dělník východního Slovenska a Podkarpatské Rusi (1925) v Košiciach, Zemplínske 

noviny (1928 – 1929) v Michalovciach, Týždeň (1929) v Košiciach, Hlasy týdne (1931 

– 1932) v Košiciach, Košické noviny (1931 – 1933) v Košiciach, Spišské noviny (1931 

– 1933) v Spišskej Novej Vsi, Slovo (1933 – 1934) v Košiciach, v rokoch 1933 – 1934 

Československý ilustrovaný zpravodaj (1933 – 1935), od 1933 Slovenský ilustrovaný 

zpravodaj v Košiciach, Spišské hlasy (1934 – 1939) v Spišskej Novej Vsi, Cesta ku 

štěstí – Der Weg zum Glück (1936 – 1937) v Košiciach, Liptovské hlasy (1936 – 1939) 

v Spišskej Novej Vsi, Nový Zemplín (1938) v Michalovciach. V rokoch 1932 – 1933 sa 

tu ešte v Košiciach tlačil aj týždenník Riporter (1932 – 1934) a v rokoch 1933 – 1934 

v Revúcej dvojtýždenník Slovenská tribúna (1933 – 1939). 

Niektoré z významnejších spolkov sa rozhodli vydávať aj vlastné periodiká. Väčšinou 

sa snažili byť nestrannými a financovali ich z peňazí spolku, čo malo za následok 

ich krátku existenciu. Prevažná časť týchto časopisov mala charakter, resp. povahu 

podľa spolku, ktorého tlačovým orgánom sa stali. Išlo tak o rôzne odborné, kultúrne či 

športové periodiká. Pri tejto skupine tlače je tak charakteristické to, že sa problematika 

spolkových a napr. odborných časopisov často prekrýva. Inak tomu nebolo ani na 

východnom Slovensku. Aj tu vychádzali spolkové časopisy s odborným charakterom. 

Nebolo však tomu tak pri všetkých periodikách. Pre spolkové noviny bola charakteristická 

ich krátka životnosť. Ich zánik však nesúvisel vždy so zánikom spolku. Príčinou 

ich krátkej životnosti bol väčšinou nudný obsah, ktorý informoval o cieľoch, činnosti či 

členoch daného spolku, čo sa stávalo menej zaujímavým pre v spolku nijako nezainteresovaných 

čitateľov. Do tejto skupiny tlače by sme mohli zaradiť časopisy: dvojtýždenník 

Naša Magura (1922 – 1924) vydávaný v Spišskej Starej Vsi, nepravidelne v Košiciach 

vychádzajúci časopis Dôchodkár (1926) a týždenník Slovenský domov (1937 – 1938) 

vydávaný v Košiciach. V rokoch 1931 – 1933 sa v Prešove ešte tlačil spolkový dvojtýždenník 

Slovenský hostinský (1922 – 1933). 

Obraz slovenských periodík vychádzajúcich na východnom Slovensku kompletizuje 

10 členná skupina administratívnych a úradných periodík. Postupne tu prevažne týždenne 

alebo dvakrát mesačne vychádzali: Úradné noviny správy košicko-bohumínskej železnice 

– A Kassa-oderbergi vasút üzletvezetőségének hivatalos lapja (1919 – 1920) 

v Košiciach, Úradné noviny župy Abauj – Turňanskej a mesta Košíc – Abáuj-Torná 

vármegye és Kassa város hivatalos lapja (1901 – 1922) 45 , od septembra 1919 Úradné 

noviny župy Abaujturňanskej a mesta Košíc – Abaujtorna vármegye és Košice város 

hivatalos lapja v Košiciach, Úradné listy riaditeľstva československých štátnych 

železníc v Košiciach (1919 – 1938) od roku 1924 Úradný list riaditeľstva štátnych 

železníc v Košiciach, v Košiciach, neskôr v Tatranskej Lomnici, Úradný časopis župy 

Spišskej – Szepes vármegye hivatalos lapja (1903 – 1922) 46 , od roku 1921 Úradný 

časopis župy Spišskej – Amtsblatt des Zipser Komitates v Levoči, Zemplín (1920 

45 Pred rokom 1919 vychádzali v maďarčine pod názvom Abauj-Tornamegyei és Kassai 

közlöny. 

46 Pred rokom 1919 vychádzal v maďarčine pod názvom Szepesvármegye hivatalos lapja. 

153

Ján Džujko 

– 1922) v Michalovciach, Úradný list riaditeľstva pôšt a telegrafov v Košiciach (1920 

– 1938) v Prešove, Úradné noviny župy Šarišskej (1921 – 1922) v Prešove, Úradné 

noviny župy Košickej (1923 – 1928) v Košiciach, Úradné noviny politického okresu 

Košického (1929 – 1931) v Košiciach, Slovenská obecná samospráva (1931 – 1944) 

v Rudňanoch, Spišskej Novej Vsi, Prešove, Kežmarku. 

Prevažne regionálne a lokálne periodiká vychádzajúce na východnom Slovensku 

v rokoch 1919 – 1938 nemohli súperiť s celoštátne alebo celoslovensky vydávanou tlačou. 

To však nebolo ani ich poslaním. Zaoberali sa predovšetkým politickým, hospodárskym, 

kultúrnym, náboženským dianím v regióne, pričom na periférii ich záujmu nezostávalo 

ani domáce a zahraničné spravodajstvo. V snahe získať čo najviac predplatiteľov 

jednotlivé redakcie periodík poskytovali svojim abonentom rôzne zľavy a postupne 

zlepšovali formálnu i obsahovú stránku novín a časopisov. Najlepším ukazovateľom 

úspešnosti daného periodika však bolo to, aký široký okruh predplatiteľov si dokázalo 

získať. Ak bol tento počet nízky a časopis nepodporovala žiadna organizácia, politická 

strana či spolok, znamenalo to jeho zánik. Popri takýchto neúspešných pokusoch však 

na východnom Slovensku vychádzalo niekoľko významných periodík, ktoré si získali 

čitateľov nielen v rámci regiónu, či celej republiky, ale aj za jej hranicami. 

154

JAN HÚSEK, JÁN RUMAN A ANDREJ DUDÁŠ – 

TRI POHĽADY NA SLOVENSKÝ ETNICKÝ PRIESTOR 

NA SEVEROVÝCHODE SLOVENSKA 

V 1. POLOVICI 20. STOROČIA 

Peter Kovaľ 

KOVAĽ. Peter: Jan Húsek, Ján Ruman and Andrej Dudáš – Three Views on the Slovak 

Ethnic Territory in North-Eastern Slovakia in the First Half of 20 th Century. In: Annales 

historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 155-172. 

The article deals with three studies on the issue of delimiting the Slovak-Ruthenian ethnic 

borderline. The efforts taken to ultimately resolve the problem were mainly the efforts of 

Ruthenian political representatives (supported by Hungarians aiming at the revision of 

Trianon Peace Treaty) to push the Slovak-Subcarpathia geographical border farther on 

the west, and in doing so get the Slovak territory into possession. The Slovak party meant 

to have more than enough evidence against the Ruthenian tendencies, which is why they 

encouraged the surveillance of this territory carried out not only by native and foreign 

scientists but also by laymen. In the first half of the 20 th century, Slovaks got a hold of 

a powerful argument, the official statistics. They believed in the census that evidenced the 

insignificance of Ruthenian requirements, and that corresponded with the opinion of the 

most of Slovak population, since they considered the territory of North-Eastern Slovakia 

to be Slovak with the Ruthenian ethnic group, as the only ethnic group present. 

Vnímanie slovenského etnického priestoru na severovýchode Slovenska v rokoch 1918 

– 1945 je možné postrehnúť na podklade viacerých zdrojov. Hlásenie sa k svojmu národu 

sa odzrkadľovalo v rôznych oznamoch, hláseniach a sťažnostiach občanov na príslušných 

slovenských úradoch. Dobrým zdrojom však v tomto smere je aj dobová publicistika, kde 

mnohí občania v spomínanom období prezentovali svoj názor na uvedenú problematiku. 

Najkomplexnejším zdrojom informácií súvisiacich s touto otázkou sú dobové práce či 

štúdie, potvrdzujúce fakt, že o vyriešenie otázky slovensko-rusínskej etnickej hranice, 

o ktorú v tomto geografickom priestore hlavne išlo, sa snažili viacerí domáci, ale aj zahraniční 

vedci alebo laici, priamo či nepriamo v tejto otázke zaangažovaní. 

Tento príspevok je preto venovaný trom prácam, ktoré sa, podľa nášho názoru, svojím 

obsahom (aj keď rozsahovo nie sú rovnaké) priamo dotýkajú problému stanovenia 

slovensko-rusínskeho pomedzia a pokúšajú sa ho riešiť. 

Práce vzišli z troch odlišných prostredí. Prvá (Národopisná hranice mezi Slováky 

a Karpatorusy) je napísaná na základe etnografického výskumu, pochádza teda z vedeckého 

prostredia. Druhá práca (Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom 

Slovensku) vznikla z potrieb spolku Slovenská liga, brániaceho záujmy Slovákov rovnako 

na severovýchodnom, ako aj ostatnom Slovensku, a autorom bol oblastný tajomník 

spolku. Poslednú (Rusínska otázka a jej úzadie) vytvoril autor znalý pomerov na severovýchodnom 

Slovensku z dôvodu dlhodobého pôsobenia na poste župného úradníka. 

Treba povedať, že Slováci po vzniku Československa boli aj na severe a severovýchode 

155

Peter Kovaľ 

konfrontovaní so slovanskými etnikami – nielen Rusínmi, ale aj Poliakmi, nárokujúcimi 

si časť slovenského územia. Zo strany Poľska to bol záujem o Spiš, Oravu i Kysuce, ale 

najmä o Spiš, ktorý bol celé stáročia v poľskom zálohu, čo v 20. storočí vytvorilo akési 

zázemie pre poľských nacionalistov, aby územie Spiša pokladali za poľské a robili si naň 

nároky. Z vonkajšieho hľadiska sa tak ohrozovala integrita územia ČSR a konkrétne predovšetkým 

integrita územia Slovenska. 1 Samozrejme, pretrvávali maďarské nároky na 

Slovensko a popri tom všetkom vstupovali do hry Rusíni, resp. ich politickí reprezentanti 

a v čase 2. svetovej vojny ešte teoreticky aj sovietska Ukrajina, resp. ZSSR, ktorého bola 

Ukrajina súčasťou. To boli faktory, determinujúce a vyvolávajúce slovenské obavy o vlastné 

územie, nachádzajúce sa v bezprostrednom kontakte s poľským i rusínskym/ukrajinským 

prostredím. Preto badáme v medzivojnovom období záujem slovenskej strany jasne 

definovať svoje územie a dokázať, že aj severovýchod Slovenska je skutočne slovenským 

územím. Zároveň však vidieť aj istú nervozitu a možno i podráždenosť na slovenskej strane, 

ak sa neustále objavovali tvrdenia, vo veľkej miere nepodložené faktickou argumentáciou, 

ale účelovo vykonštruované, že obyvateľstvo severovýchodného Slovenska je alebo 

poľské, alebo rusínske, je nanajvýš poslovenčované či poslovenčené, ale nie je slovenské. 

To snáď boli impulzy, prečo sa niektorí politickí činitelia na regionálnej úrovni pustili do 

písania publicistických, ale aj knižných prác, aby zdôvodnili slovenskosť severovýchodu 

a nedopustili jeho stratu v prospech kohokoľvek cudzieho. V tomto prípade máme na mysli 

Jána Rumana a neskôr aj Andreja Dudáša. Jan Húsek patril do inej kategórie autorov. 

Najhodnotnejšou, čo sa týka historického využitia spomínaných prác, sa nám zdá 

práca Jana Húseka. Autor v nej totiž prezentoval svoj výskum a svoj názor, ktorý nebol 

ničím predpojatý, už len z toho hľadiska, že Húsek pochádzal z českého (moravského) 

prostredia. Ďalšie dve práce, aj keď sa čiastočne opierajú o nepopierateľné argumenty 

(napr. o úradné štatistiky), boli napísané autormi, ktorí mohli a aj boli do otázky slovensko-rusínskeho 

pomedzia zaangažovaní a vniesli do svojich prác vlastné subjektívne 

názory a istú tendenčnosť. Preto sa po ich vydaní nevyhli kritike, aj keď predovšetkým 

z rusínskej strany. 

Práce boli vydané v rozmedzí desiatich rokov (v polovici 20., v polovici 30. a na 

začiatku 40. rokov), no v odlišných politicko-spoločenských situáciách. Kým prvé dve 

boli vydané v čase, keď sa rusínski politickí predstavitelia snažili presvedčiť o prevahe 

rusínskeho etnika na severovýchode Slovenska, a teda o oprávnenosti ich požiadavky 

o posunutie krajinskej hranice medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom na západ, tak 

posledná vznikla v období, keď štátny režim obmedzoval rusínske národné hnutie až do 

takej miery, že sa snažil o poslovenčenie a diskreditáciu rusínskej menšiny. 

1 Pozri: DEÁK, Ladislav: Hra o Slovensko : Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 

1933 – 1939. Bratislava : Veda, 1991; ORLOF, E. – ROSZKOWSKI, J. M.: Regulacje granicy 

państwowej na Spiszu w okresie międzywojennym (1920 – 1938). In: Terra Scepusiensis: 

Stav bádania o dejinách Spiša. Levoča; Wrocław : Slovensko-poľská komisia humanitných 

vied Ministerstva školstva SR; Kláštorisko n. o., Centrum Badań Śląskoznawczych i Bohemistycznych 

Uniwersytetu Wrocławskiego, 2003, s. 893. 

156

Jan Húsek, Ján Ruman a Andrej Dudáš – tri pohľady na slovenský etnický 

priestor na severovýchode Slovenska v 1. polovici 20. storočia 

Jan Húsek a jeho etnografický pohľad na slovensko-rusínske pomedzie 

Na začiatku 20. rokov vykonal etnografické výskumy slovensko-rusínskeho pomedzia 

český etnograf, dialektológ a sociológ Jan Húsek 2 . S finančnou podporou Matice 

slovenskej (na štúdium a pobyt na skúmanom území mu poskytla štipendium 1000 korún) 

vykonal v rokoch 1922 a 1923 študijnú cestu od Popradu až po Užhorod s cieľom 

preskúmania miestnych pomerov. Húsek bol popredným českým vedcom – etnografom, 

spolupracoval s Luborom Niederlem, v Európe uznávaným národopiscom, a na otázku 

slovensko-rusínskeho pomedzia sa pozeral z čisto vedeckého hľadiska, nebol do nej zainteresovaný, 

predpojatý ani politicky, ani nacionálne, snažil sa byť čo najobjektívnejší. 

To, či sa Húsekovi jeho predsavzatia podarilo naplniť, posúdili už Húsekovi súčasníci. 

Jeho etnografické výskumy podporovala hlavne slovenská strana, presvedčená o slovenskosti 

severovýchodného Slovenska. Tá potrebovala vyjadrenie „nezávislého“ bádateľa, 

ktoré by pomohlo zdôvodniť politické rozhodnutia neustúpiť požiadavke rusínskych činiteľov 

posunúť hranicu Podkarpatskej Rusi na západ podľa myslenej a prezentovanej 

etnickej hranice. Matica slovenská, ktorá vzala na seba úlohu ochrancu národných práv 

Slovákov, teda iniciatívne podporila Jana Húseka. Samozrejme, o vyjasnenie tejto otázky 

sa zaujímala aj česká veda, ale najmä politika. Od českých politikov sa totiž očakávali 

arbitrážne vyjadrenia aj zo strany Rusínov, ale aj zo strany Slovákov, hoci títo problém 

svojej východnej hranice nebrali príliš vážne, a najmä nie existenčne. 3 

Jan Húsek výsledky svojho výskumu zhrnul do práce Národopisná hranice mezi 

Slováky a Karpatorusy 4 . Toto dielo vzniklo za finančnej pomoci Ministerstva školstva 

a národnej osvety v Prahe, Českej akadémie v Prahe, Spoločnosti zemědelského muzea 

v Bratislave, Spoločnosti vlastivedného muzea v Bratislave a Matice slovenskej v Martine. 

Vydalo ho vydavateľstvo časopisu Prúdy, aj keď pôvodne sa o to mala postarať 

Matica slovenská. Práca aj kvôli tomu napokon vyšla v českom jazyku. 

Vedecké výskumy slovensko-rusínskej etnickej hranice, resp. slovenského etnického 

priestoru na východe, sa začali už omnoho skôr a dostatočne zamestnávali slovenských 

vedcov. Húsek dokonale poznal závery Pavla Jozefa Šafárika či Samuela Czambela, nakoniec 

tak, ako aj riešenie tejto otázky z ostatných neslovenských strán. Mohol sa preto 

od nich vo svojom výskume odraziť. 

2 JAN HÚSEK (1884 – 1973), profesor reálneho gymnázia v Bratislave a na viacerých miestach 

na Morave. Venoval sa národopisu i dialektológii, neskôr aj otázke slovensko-rusínskych, 

slovensko-českých a slovensko-poľských etnických hraníc. Bol tajomníkom národopisného 

odboru Matice slovenskej, Učenej spoločnosti Šafárikovej, vedúci Národopisnej rady pre Slovensko, 

referent národopisného odboru Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea. Bližšie 

pozri Slovenský biografický slovník, E – J, II. zv. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 442. 

3 ŠVORC, Peter: Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939). 

Prešov : Universum, 2003, s. 219. 

4 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice mezi Slováky a Karpatorusy. Bratislava : Prúdy, 1925, 

509 s. 

157

Peter Kovaľ 

Húsek považoval stanovenie slovensko-rusínskej etnickej hranice za jeden z najťažších 

problémov slovanského národopisu. Hneď prvým problémom, s ktorým sa vedec 

stretával, bolo pomenovanie etnika susediaceho s etnikom slovenským. Mnohí bádatelia 

pred ním používali rozličné pomenovania – Rusi, Rusíni, Rusnáci, Karpatorusi, Malorusi, 

Ukrajinci – „vůbec je v pojmenování těchto Rusů taková promiskuita, i u těchže spisovatelů 

(např. u Perfeckého), že by bylo nejlépe zůstati při starých názvech Rus, ruský, 

jak se vžily v naši i v evropské literatuře a jak jich i lid sám užívá“. 5 

Bádatelia skúmajúci slovensko-rusínske rozhranie sa museli vysporiadať aj s ľahko 

ovplyvniteľným obyvateľstvom, ktorému chýbalo národné povedomie. To nemalo v prvých 

desaťročiach existencie Československa vždy jasno vo svojej vlastnej etnicite. Dá 

sa povedať, že sa samo ani nezaoberalo takýmito otázkami. V podstate príslušnosť k určitej 

národnosti nemala za následok zmenu jeho postavenia v republike, a preto sa prostý 

ľud zaoberal skôr svojimi každodennými existenčným problémami. V čase sčítavania 

obyvateľstva si nechal poradiť, resp. ľahko sa dal ovplyvniť, vzdelanejšími vrstvami 

(učiteľom, notárom či kňazom). Húsek jednoznačne prehlásil, že „je těžko v této chvíli 

vésti pevnou rozhraničovací čáru mezi Slováky a Rusy jako národy (resp. kmeny), a to 

nejen z toho důvodu, že ani ruský, ani slovenský lid na rozhraní nemá vlastně náležitého 

národního (resp. kmenového) povědomí, ale i z té príčiny, že národní povědomí je něco 

živoucího, co se vyvíjí jako nějaký organizmus…“ 6 . 

Pri svojich výskumoch musel Húsek načrieť do histórie sporného či kontaktného 

slovensko-rusínskeho územia. Oprel sa o dovtedy známe historické práce. No ani tie 

mu nedali jednoznačnú odpoveď na to, kto je oprávnený nárokovať si na územie severovýchodného 

Slovenska. Z historického hľadiska by tak mohli urobiť, podľa Húseka, až 

tri slovanské národy – Poliaci, Rusíni a Slováci. Aj keď v 20. rokoch 20. storočia ostalo 

toto územie zmiešané, teda sporné, z väčšej časti bolo slovenské, a to aj preto, že Poliaci 

a Rusíni sa poslovenčili. Húsek však nevnímal toto poslovenčenie ako násilný, ale skôr 

ako dobrovoľný akt. Nemohol hovoriť o šovinistickom nacionalizme u Slovákov, keď 

oni sami podliehali maďarizácii, podobne ako ostatné nemaďarské národy uhorskej monarchie. 

7 

Aj keď sa severovýchodné Slovensko politicky javilo sporným, de jure sa hranice 

medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou meniť nemohli, iba v prípade, ak by väčšina 

obyvateľstva prejavila záujem administratívne patriť pod Podkarpatskú Rus. To však, 

podľa Húseka, nehrozilo, pretože aj keď by sme na tomto území našli Rusínov, tak len 

Rusínov, ktorí boli sociálno-hospodárskymi, kultúrnymi a administratívnymi zväzkami 

tuho spojení so slovenskou väčšinou a vždy si priali zostať súčasťou Slovenska. 

Priestor vo svojej práci musel Húsek venovať aj cirkevným dejinám severovýchodného 

Slovenska, pretože mnohí stotožňovali náboženskú príslušnosť s príslušnosťou 

národnostnou. Hlavným pravidlom, ktorým sa riadili ľudia snažiaci sa o posunutie kra- 

5 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 17. 



158



jinskej hranice smerom na západ, bolo známe „čo gréckokatolík, to Rusín“. Húsek to 

spochybňoval a na základe štatistiky z roku 1921 predložil konfesionálnu príslušnosť 

jednotlivých obcí 23 okresov Podtatranskej a Košickej župy. Z nej vyčítal, že nie je pravidlom 

príslušnosť každej gréckokatolíckej obce k rusínskej národnosti, rovnako ako 

rímskokatolíckej k slovenskej. Osobitnú pozornosť tiež venoval štatistikám podľa vierovyznania, 

jazyka a národného cítenia, pretože si uvedomoval ich odlišnosť. 

Slovensko-rusínskym jazykovým pohraničím sa už na začiatku 20. storočia zaoberal 

Samuel Czambel, no a Jan Húsek nemohol pri svojich výskumoch nevziať do úvahy aj 

dialektologické hľadisko. Húsek dobre poznal bádateľské výsledky východoslovenských 

nárečí od Šafárika, Mišíka, Bazovského, ale aj Czambela či nórskeho slavistu Olafa 

Brocha 8 . Pri svojich analýzach východoslovenských dialektov vychádzal práve z prác či 

štúdií uvedených autorov, ale aj z vlastných skúseností. Na základe vlastného výskumu, 

realizovaného v rokoch 1922 a 1923 dospel, podobne ako väčšina bádateľov, k názoru, 

že je ťažko určiť presnú hranicu medzi východoslovenskými a karpatoruskými dialektami, 

pretože navzájom do seba prechádzajú, sú dialektologicky veľmi blízke. Samotný 

jazyk nemôže byť rozhodujúcim pri určovaní národnosti, pretože ho ovplyvňuje viacero 

faktorov, ako napr. viera. 

Viera pomáha udržiavať a rozširovať reč. Na druhej strane viera, resp. jej udržovatelia, 

šíritelia – kňazi dokážu ľahko ovplyvniť svojich veriacich. Húsek uvádza prípady, 

kedy gréckokatolícki alebo naopak rímskokatolícki kňazi dokázali za dlhší či kratší čas 

primäť používať svojich veriacich slovenčinu, alebo cirkevnoslovančinu, resp. rusínsky 

dialekt nielen ako bohoslužobný jazyk, ale aj v bežnej hovorovej reči. A tak sa z rusínskych 

dedín stávali slovenské a naopak. 9 Preto Húsek pri svojich výskumoch oddeľoval 

vieru od jazyka a jazyk od národnosti; nepovažoval stanovenie jazykovej hranice medzi 

dvoma slovanskými národmi za pevné, pretože nárečia sú v kontaktnom území dosť 

premiešané a sú stále vo vývoji. Húsekova jazyková hranica 10 , resp. štatistika obcí podľa 

jazyka, sa odlišuje od štatistiky obcí podľa vierovyznania, pretože ako Húsek stále pripomínal, 

náboženstvo neurčuje reč a ani národnosť. 

8 Nárečové výskumy spomínaných autorov pozri BAZOVSKÝ, Ľudovít: Nárečia viaceré zo 

Zemplína a zo Šariša. In: Slovenské pohľady, 1900, Sošit 4, s. 205-206; Sošit 5, s. 254-255; 

BROCH, Olaf: Studien von der slowakisch-kleinrussischen Sprachgrenze in östlichen Ungarn. 

Kristiania 1897, 76 s.; CZAMBEL, Samuel: Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských 

jazykov. I. Východoslovenské nárečie. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 

1906, 624 s.; MIŠÍK, Štefan: Akej viery sú Slováci? In: Slovenské pohľady, 1895, Sošit 9, s. 

566-569; Sošit 10, s. 623-631.; ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: Dejiny slovanského jazyka a literatúry 

všetkých nárečí. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, 414 s.; ŠAFÁRIK, Pavol 

Jozef: Slovanský národopis. Košice : Oriens, 1995, 226 s. 


10 Jazykovú hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi pozri HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, 

s. 198-200. 

159

Peter Kovaľ 

Jan Húsek sa ako etnograf pokúšal porovnávať aj iné rozdiely, skutočnosti medzi 

Slovákmi a Rusínmi, ktoré by mu dopomohli pri stanovení definitívnej slovensko-rusínskej 

etnickej hranice. No ani antropologický popis týchto dvoch národností, porovnanie 

ich domov, charakteru dediny, krojov, zvykov a obyčají či zamestnania mu veľmi nepomohlo, 

pretože obe národnosti žili v susedstve už veľmi dlhú dobu a vzájomné kontakty, 

prepojenia, vzájomné premiešanie znemožňovalo určiť presné odlišnosti na základe 

uvedených činiteľov. 

Jediným spravodlivým delidlom národnosti sa Húsekovi zdalo národné povedomie. 

K základným znakom národného povedomia Húsek rátal jazyk a telesné črty ľudí, 

k druhotným znakom priradzoval kultúru. No hovoriť či písať o národnom povedomí na 

východnom Slovensku sa mu nezdalo ľahké. „U velké části není možno mluviti o národním 

povědomí, poněvadž lidé žijí buď jen rodinným egoismem, nebo krajovým patriotismem, 

anebo ještě kmenovým povědomím, jehož složkami jsou hlavně řeč a víra, takže 

jen menší částka povznáší se k širšímu povědomí národnímu.“ 11 A nakoniec aj pre tú 

menšiu čiastku sú hlavnými zložkami národného povedomia reč, viera a štátna príslušnosť. 

Medzi obyvateľstvom s nízkym národným povedomím je ťažké určiť národnosť. 

Dotyčná osoba či osoby sa pri sčítavaní obyvateľstva dávajú zapísať alebo podľa jazyka, 

alebo podľa viery, poprípade podľa straníckej príslušnosti či apaticky to nechávajú 

na sčítacieho komisára. Mnohokrát rozhodla momentálna nálada, no ešte viackrát presvedčovanie 

zo strany druhej osoby – kňaza, učiteľa a pod. Národné povedomie nebolo, 

podľa Húseka, medzi východoslovenským obyvateľstvom ešte rozvinuté, a preto bolo 

nestále, a teda meniace sa. Takto sa dali vysvetliť aj rozdiely v uhorských a československých 

štatistikách, keď sa stávalo že jedna dedina v priebehu niekoľkých rokov dokázala 

zmeniť svoje národné cítenie niekoľkokrát. Húsek zastával názor, že národné povedomie 

závisí aj od veku. Príslušníci staršej generácie odvodzovali svoju národnosť väčšinou 

podľa bohoslužobného jazyka a konfesie a hlásili sa k rusínskej národnosti. Mladá generácia 

čoraz viac používala ako dorozumievací prostriedok slovenský jazyk, a preto sa 

aj čoraz viac hlásila k slovenskej národnosti, no nebývalo to pravidlom. Nakoniec nielen 

Rusíni, ale aj východní Slováci neoplývali, podľa Húseka, pred prvou svetovou vojnou, 

a ani po nej, veľkým slovenským národným povedomím. 

Etnografická hranica medzi Slovákmi a Rusínmi sa líšila od hranice, ktorú stanovil 

Samuel Czambel a ostatní bádatelia. Húsekovi pri jej určení bolo rozhodujúce národné 

cítenie a nie reč alebo viera. Viera a reč sú síce podstatnými znakmi pojmu národnosti, 

ale nevyčerpávajú ho úplne. Aj keď na východnom Slovensku sú to dôležité momenty 

pri určovaní národnosti, národnosť netvorí len reč alebo len viera. Obyvatelia tohto kúta 

Slovenska si to často neuvedomovali a bolo to, podľa Húseka, na samotnom etnografovi, 

aby prostredníctvom rozhovoru zisťoval národnosti. Na základe vlastných výskumov 

východného Slovenska a gréckokatolíckeho obyvateľstva dospel Húsek k štyrom typom 

ľudí – gréckokatolíkov: „1. Rusy (Rusíny, Rusňáky, Ruské atp.), 2. ruské Sloviaky, 3. Sloviaky 

(ba i Slováky) a 4. rusňáky.“ 12 Ruskí Sloviaci sú podľa neho Rusíni, ktorí síce už 

11 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…s. 344. 

12 HÚSEK, Jan: Národopisná hranice…, s. 361-362. 

160



boli poslovenčení, ale ešte dlho sa nazývali Rusnákmi, a takto označovali svoju vieru 

a aj národnosť, hlavne, keď sa ocitli v neslovenskom inojazyčnom prostredí. V prípade, 

že ostanú v prostredí slovenskom, tak títo Rusíni postupne preberajú slovenský jazyk. 

Seba začnú nazývať Slovákmi a svoju vieru ako ruskú. Samotných Sloviakov Húsek ešte 

delil na Sloviakov katolíkov a kalvínov a na Sloviakov rusnákov, ktorých ešte rozdelil na 

Rusnákov-sloviakov a Sloviakov-rusnákov. Rozdiel chápal asi tak, že Rusnáci-sloviaci 

sú gréckokatolíci národnosti rusínskej, ale reči slovenskej a Sloviaci-rusnáci sú gréckokatolíci 

aj reči, aj národnosti slovenskej. Húsek zdôraznil, že pojmy Sloviak-slovenský 

pre neho neznamenajú to isté ako Slovák-slovenský a že nie je pravidlom, aby boli všetci 

rusnáci Rusínmi, tak ako ani všetci Slováci katolíkmi a ani všetci katolíci Slovákmi. 

Etnickú hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi sa Húsek pokúsil určiť na základe národného 

povedomia. A tak obec po obci skúmal, aké národné cítenie prebýva medzi 

obyvateľstvom v kontaktom slovensko-rusínskom prostredí, ale aj v ostatných obciach. 13 

Národné cítenie medzi ľudom severovýchodného Slovenska však nebolo veľmi rozvinuté, 

bolo ešte vo vývoji, a tak sa aj často menilo. Húsek pri mnohých okresoch zistil, že 

aj keď sa obyvateľstvo hlásilo k rusínskej národnosti, používalo, resp. dorozumievalo 

sa slovenčinou. Slovenský jazyk pre nich nebol cudzí, ale naopak potrebný pre komunikáciu 

s ostatnými slovenskými obcami. Aj keď sa slovenčina používala vo veľkom, 

prihlásiť sa k tej či onej národnosti bolo pre väčšinu obyvateľov problematické a dá sa 

povedať, že mnohokrát si nechali poradiť, preto vznikali časté rozdiely medzi úradnými 

štatistikami. Húsek tvrdil, že nemožno stotožňovať vieru s národnosťou, a to mu dokazoval 

aj prípad zo sninského okresu z obce Stakčín, kde sa nachádzali rímskokatolíci, 

ktorí sa však hlásili k Rusínom. Húsek takisto pri svojich výskumoch nerozlišoval len 

dve základné národnosti na spornom území – slovenskú a rusínsku, ktoré jediné tam 

reálne existovali, ale všímal si aj tzv. Slovjakov, odlišujúcich sa od Slovákov katolíkov 

či evanjelikov. Na Zemplíne v Michalovskom okrese sa Húsek stretol aj s názorom, že 

obyvatelia sa považovali za akýsi prechod medzi Slovákmi a Malorusmi, pretože ovládali 

dobre aj jeden, aj druhý jazyk. 

Húsek hranicu národného povedomia vnímal ako etnickú hranicu a od Popradu až 

po rieku Uh ju naznačil takto: „Tato hranice se počína Lipníkem (v staroveskem okrese 

XIX. župy v býv. Spiši), jde Folvarkem (v tomtéž okrese), Kamjonkou, Jarembinou, 

Matišovou, Hajtuvkou (v okrese starolubovenském), odkud přes Ujak a Orlov klesne na 

Kríže, Bogliarku, Krivé, ruskoslovenskou již Kružlovou, na ruský Gerlachov a ruskoslovenský 

již Kurov, obejde slovenský Gaboltov na ruskou Pitrovou, Nižné Tvarožce, 

Stebník, Komlošu, Niž. Po lanku, Jedlinku, klesne na Niklovou, Andrejovou a Belovežu 

v okre se bardiovském, odkud přejde do Kurimky a Černiny v okrese svidnickém, vrací 

se na Ortutovou, slovenskoruskou již Brezuvku, ruskou Sašovou a ruskoslovenskou Lipovou 

v bardiovském okrese, klesá na ruské Kožany, Štefurov, Maťovce, Kobulnicu, na 

ruskoslovenskou již Vlaču, ruský Dzurdzoš, ruskoslovenský Prosáčov a slovenskoruské 

Remeniny v okrese giraltovském, přechází na ruský Dětrík v okrese vranovském, stoupá 


161

Peter Kovaľ 

na ruské obce Válkov, Bžany, Lomné, Mrázovce a Tokajík v giraltovském okrese, klesá na 

ruskoslovenské obce Hrabovec a Petejovce ve vranovském okrese a na ruské Rafajovce 

v okrese humenském, odkud rovně nahoru stoupne do ruských Piskorovců v humenském 

okrese a do Pritúlan, ruskoslovenské Ruské Kajně, do Radvaně (Nižné a Vyšné), do Humenského 

a Zbudského Rokytova v medzilaborském okrese, odkud přejde do ruskoslovenských 

obcí Nižné Jablonky, Nechvál-Polanky a Zubného v okrese sninském, odkud 

se vrátí do ruských obcí Dzedačova a Maškovců v humenském okrese a (znovu Zubným) 

přes ruské Pichné do ruského Stakčína, odkud klesá do ruských Valaškovců v sninském 

okrese a do slovensko-německé Německé Poruby v okrese sobraneckém, odtud přes slovenskoruské 

Vyšné Remety obejde slovenské Hámry a klesne na slovenskoruské Hliviště 

a na ruskoslovenské obce Baškovce a Choňkovce; odtud přejde na slovenskoruské obce 

Koňuš a Priekopu, klesne do ruskoslovenské Porúbky, slovenskoruských Kolibabovců, 

ruskoslovenských Koromle a Husáku, odkud přes ruskoslovenské Petrovce obejde slovenskou 

Hutu do ruské Kamenice v župě užhorodské a přes sloven skoruské již Onokovce 

a ruskoslovenské Domanince se vrátí do ruskoslovenského Vyšného Německého (v sobr. 

okrese), odkudž klesne do ruskoslovenských Pinkovců, obešedši slovenský Záhor (v tomtéž 

okrese) a do rusko-slovensko-maďarsko-židovské Jovrodermy (v užhorodské župě), 

odkud jde dále do Užhorodu (který je národnostně smíšený, a to maďarsko-československo-židovsko-ruský), 

do Radvanky a do Horjan, také tak smíšených jako Jovroderma, 

kde se ztrácí mezi maďarskými (resp. pomaďarštělými) obcemi užhorodské župy.“ 14 

Za etnickou hranicou sú slovenské ostrovy na strane rusínskej a rusínske ostrovy na strane 

slovenskej. 

Húsek si uvedomoval, ako sme to už viackrát spomenuli, že jeho etnická hranica, resp. 

hranica národného povedomia nie je stála, že sa neustále vyvíja podľa toho, ako sa vyvíja 

národné povedomie, t. j. táto hranica ostáva naďalej sporná. Uvedomoval si, že ako východné 

Slovensko, tak aj Podkarpatská Rus predstavuje akýsi imaginárny most, cez ktorý prechádza 

kultúra západu na východ a kultúra východu na západ. Mestá, ako boli Prešov, Košice 

a Užhorod, boli kultúrnymi strediskami Slovákov, ale aj Rusínov a stávali sa tiež strediskami 

nových foriem slovanskej vzájomnosti. 

Slovensko-rusínska etnická hranica tvorila v medzivojnovom období základ slovensko-rusínskych 

vzťahov. Vyriešenie a presné stanovenie tejto hranice tak, aby boli spokojné 

obe strany, by znamenalo vyriešenie aj slovensko-rusínskych nezhôd, ktoré sa 

v tomto čase točili hlavne okolo krajinskej hranice medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom. 

Záujem o vyriešenie tohto sporu mali nielen Slováci a Rusíni, ale tiež Česi, 

resp. české politické špičky. Preto sa do vedeckých výskumov okolo slovensko-rusínskeho 

pomeru púšťali aj českí etnografi, národopisci či historici. Jan Húsek do svojej knihy 

zhrnul výskum ako z historickej, tak aj z etnografickej, jazykovednej či sociologickej 

oblasti. Aj keď jeho výskumy slovensko-rusínske spory definitívne nevyriešili, toto dielo 

slúžilo a využívalo sa pri argumentáciách okolo týchto sporov počas celého medzivojnového 

obdobia, podľa situácie – zo slovenskej aj z rusínskej strany. 


162



Ján Ruman ako predstaviteľ Slovenskej ligy a jeho predstavy 

o slovenskom etnickom priestore 

V závere 20. rokov a v 30. rokoch 20. storočia rusínski politici stále razantnejšie žiadali 

posunúť hranicu Podkarpatskej Rusi na západ. Do presadzovania svojich požiadaviek 

zapájali medzinárodné inštitúcie 15 a touto činnosťou do istej miery destabilizovali 

obyvateľov severovýchodného Slovenska a vyvolávali uňho pochybnosti o ďalšom 

osude ich dedín, mestečiek a pod. Spomínané aktivity zároveň nútili Slovákov, aby sa 

vyjadrili k otázke svojho územia. 

Pre slovenské obyvateľstvo žijúce na strednom a západnom Slovensku, prípadne aj 

pre spišských Slovákov bolo územie Slovenska jasné – aj na východe. Otáznym sa stávalo 

pre časť slovenského obyvateľstva v Šariši a na Zemplíne. Tento problém citlivo 

vnímali predstavitelia Slovenskej ligy na Slovensku, ktorí v 30. rokoch presunuli svoju 

pozornosť z južných oblastí na sever a východ Slovenska, aby bránili slovenské záujmy. 

To, že vznikali snahy dokázať, že severovýchodné Slovensko je slovenským etnickým 

územím, je svedectvom toho, že aj v medzivojnovom období ešte slovenská spoločnosť 

hľadala odpovede na rozpriestranenosť svojho etnika. 

Na obranu severovýchodného Slovenska ako slovenského etnického územia sa podujala 

Slovenská liga. Jej predstaviteľ Ján Ruman 16 vydal v Košiciach v roku 1935 prácu 

pod názvom Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku. Toto informačné 

dielo malo poskytnúť, a aj poskytlo, Slovákom a osobitne slovenským gréckokatolíkom 

argumenty, na základe ktorých vyvrátili tvrdenie niektorých rusínskych predstaviteľov 

„čo gréckokatolík, to Rusín“. Pomocou tejto tézy sa predstavitelia rusínskych 

autonomistických kruhov snažili dokázať svoju početnú prevahu na území východného 

Slovenska a pomocou toho argumentovať, prečo chcú posunúť krajinskú hranicu medzi 

Podkarpatskou Rusou a Slovenskom ďalej na západ. Autor, oblastný tajomník Slovenskej 

ligy v Košiciach, napísal túto prácu z poverenia jej Ústrednej správy. 

Slovenská liga 17 chcela svoju pomoc poskytnúť gréckokatolíkom Slovákom žijúcim 

na území severovýchodného Slovenska, zvlášť, keď na začiatku 30. rokov rusínski pred- 

15 ŠVORC, Peter: Krajinská hranica…, s. 251-280. 

16 JÁN RUMAN (1901 – ?), oblastný tajomník Slovenskej ligy, profesor na slovenskom ev. kolégiu 

v Prešove. Zaoberal sa štúdiom národnostných otázok. Bližšie pozri Reprezentačný lexikon 

Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bratislava 1936, s. 279-280. 

17 Slovenská liga na Slovensku, ako znel jej oficiálny názov, bola založená z iniciatívy Ignáca 

Gessaya 22. októbra 1920 v Bratislave. Bola v podstate pokračovateľkou Slovenskej ligy 

v Amerike založenej v roku 1907 v Clevelande. Ciele tohto spolku boli obsiahnuté v jeho 

stanovách. V širšom zmysle mala Slovenská liga dvíhať duševne, spoločensky a hmotne slovenský 

ľud; pracovať na úplnom očistení Slovenska od všetkého, čo brzdí národný rozvoj 

Slovenska a Československej republiky vôbec; rozširovať znalosť slovenčiny ako štátnej reči 

všade na pomaďarčenom, ponemčenom a vôbec miešanom území Slovenska a upevňovať 

slovenského ducha nielen medzi Slovákmi, ale i medzi inorečovým obyvateľstvom na Slovensku. 

K užším cieľom patrila starostlivosť o kultúrne, ale aj materiálne potreby Slovákov 

163

Peter Kovaľ 

stavitelia zvýšili svoje aktivity za posunutie krajinskej hranice smerom na západ a podporovali 

výmenu vyučovacej reči na niektorých východoslovenských školách zo slovenskej 

na ruskú. Rusínski predstavitelia by zmenou vyučovacej reči dosiahli dosadenie 

rusínskych učiteľov do slovenských dedín, pričom tí by naplno začali s rozširovaním 

hesla „čo gréckokatolík, to Rusín“ aj medzi gréckokatolíkmi Slovákmi. Pre spomínanú 

skutočnosť sa v dňoch 8. – 10. júna 1934 konal v Spišskej Novej Vsi X. kongres Slovenskej 

ligy, ktorý sa o. i. zaoberal aj rusínskou otázkou. S hlavným referátom vystúpil Ján 

Ruman. 

Slovenská liga vyvracala fámy, žeby bola protirusínsky zameraná, ale na druhej strane 

sa jednoznačne postavila proti snahám, ktoré sledujú posunutie hraníc Podkarpatskej 

Rusi na západ z akýchkoľvek dôvodov. Slovenská liga sa kategoricky postavila proti 

revízii hraníc doma i v zahraničí. 18 Čo sa týka stotožňovania gréckokatolíkov s Rusínmi, 

na kongrese odznelo: „Neuznávame totožnosť gréckokatolíckeho alebo gréckoorientálneho 

cirkevného príslušenstva s rusínskou národnosťou. Preto protestujeme proti tomu, 

aby Slováci gréckokatolíckeho a gréckoorientálneho náboženstva boli vyhlasovaní za 

Rusínov. Čo je rusínske, nech ním zostane, ale čo je slovenské, to nesmie pod žiadnym 

rúškom, či cirkevným, či národným, byť znásilňované.“ 19 Otázka slovensko-rusínskeho 

pomeru sa tak v medzivojnovom Československu nestala len predmetom vedeckého bádania, 

ale hlavne problémom politickým. 

Ján Ruman bol presvedčený o nutnosti stručne, jasne, prehľadne informovať slovenskú 

verejnosť o slovensko-rusínskom pomere na východnom Slovensku. V práci Otázka 

slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku ponúka analýzu slovensko- 

-rusínskych vzťahov, pričom kvôli objektivite ponúka širokú škálu argumentov proti 

tvrdeniam rusínskych autonomistov. Na základe topografie a ostatných historických 

výskumov dospieva k názoru, že súčasný stav osídlenia severovýchodného Slovenska je 

výsledkom asimilácie (rusínska a slovenská kolonizácia prebiehala takmer súčasne), nakoľko 

slovenský živel mal väčšiu asimilačnú schopnosť a tiež rusínske osady boli málo 

ľudnaté, „politické ašpirácie podkarpatoruských autonomistov po stránke historickej sú 

neodôvodnené tým skôr, keďže vlivom väčšej asimilačnej schopnosti slovenského živlu 

územie východného Slovenska z najväčšej čiastky je slovenské“ 20 . 

O šírenie myšlienky „čo gréckokatolík, to Rusín“ medzi obyvateľstvom východného 

Slovenska sa starali nielen predstavitelia svetských rusínskych kruhov, ale predovšetkým 

predstavitelia gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré, treba poznamenať, bolo 

v tom čase, t. j. v prvej polovici 20. storočia značne pomaďarčené. Ruman vo svojej práci 

dokazoval, že nie každý, kto sa hlásil ku gréckokatolíckej viere, sa hlásil aj k rusínskej 

hlavne tam, kde žili spoločne s národnostnými menšinami, neraz, čo do počtu ako menšina, 

a aj takýmto spôsobom prispieť k tomu, aby sa neodnárodňovali. Bližšie pozri LETZ, Róbert: 

Dejiny Slovenskej ligy na Slovensku (1920 – 1948). Martin : Matica slovenská, 2000, s. 24. 

18 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku. Košice : 

Ústredná správa Slovenskej ligy, 1935, s. 4. 

19 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 4. 


164



národnosti. K týmto úvahám mu poslúžili štatistiky. Z nich Ruman vyčítal, že v roku 

1890 z celkového počtu gréckokatolíkov bola ani nie polovica (45,5%) Rusínov. To isté 

platilo pre roky 1900 (42,27%), 1910 (48,11%), 1921 (42,72%) a 1930 (38,36%). Aj na 

základe týchto údajov mohol Ruman zdôrazňovať, že vierovyznanie neurčuje národnosť. 

Pojem národnosti pre neho tvorila predovšetkým reč. 

Jazyková hranica medzi Slovákmi a Rusínmi sa nedala určiť s úplnou presnosťou 

z dôvodov jazykovej príbuznosti oboch etník. To si uvedomoval aj sám Ruman, ktorý 

dobre poznal výskumy a prácu filológa Samuela Czambela Slovenská reč a jej miesto 

v rodine slovanských jazykov. I. (Martin 1906). Priznával, že medzi rímskokatolíckym 

a gréckokatolíckym obyvateľstvom môže existovať jazykový rozdiel, pretože, kým obyvateľstvo 

rímskokatolícke bolo naviazané z náboženského hľadiska na slovenský západ, 

gréckokatolícka viera pochádzala z východu a odtiaľ si „priniesla“ aj kultúru a „niekoľko 

starých slov, častokrát i výslovnosť a niekoľko výrazov skutočne ruských. Tak ostali 

rímskokatolíci Sloviakmi, gréckokatolíci Rusniakmi. Avšak jazykove sú všetci i naďalej 

Slovákmi“. 21 

Ďalšie dôkazy o prevahe Slovákov nad Rusínmi na východnom Slovensku poskytli 

Jánovi Rumanovi úradné štatistiky. Aj na základe nich považoval snahy po administratívnom 

pripojení niektorých severovýchodných krajov k Podkarpatskej Rusi za 

neopodstatnené. Vychádzal vôbec z piatich štatistík (z rokov 1890, 1900, 1910, 1921, 

1930) a všímal si celkovo 24 okresov východného Slovenska. Zo štatistických údajov 

mu následne vyšlo, že len 3 okresy mali v uvedených rokoch percentuálnu prevahu čo 

do počtu Rusínov. 22 Preto sa mu politické ašpirácie rusínskych autonomistov zdali neopodstatnené. 

Na druhej strane uznal, že v aj v štatistikách našiel badateľný postupný 

presun v prospech rusínskeho živlu. Zdôvodňoval to propagandou gréckokatolíckeho 

duchovenstva, a to hlavne v okresoch národne málo uvedomelých, a preto opierať sa len 

o úradné štatistiky pri stanovení slovensko-rusínskeho etnického pohraničia nepovažoval 

za celkom správne. Ruman uviedol aj jeden príklad, kedy užhorodský gréckokatolícky 

biskup Gebej krátko pred sčítaním obyvateľstva vydal obežník, v ktorom apeloval na 

svojich veriacich, aby sa prihlásili k rusínskej národnosti. 23 

Ruman sa vo svojej práci snažil priblížiť aj aktivity rusínskych cirkevných a politických 

kruhov v medzivojnovom Československu. Videl v nich veľké nebezpečenstvo, 

pretože podľa jeho slov rusínske hnutie „rozsieva medzi Rusínmi a zvlášť medzi gréckokatolíkmi 

nenávisť k Slovákom a zároveň vytvára iredentu maďarofilskú, ohrozujúcu 

integritu nášho Slovenska“ 24 . Aktivity rusínskych predstaviteľov mali za cieľ poruštiť 

gréckokatolícke obyvateľstvo východného Slovenska a následne pričleniť určité kraje 

východného Slovenska k Podkarpatskej Rusi. 


22 Ide o okresy Medzilaborce, Snina, a Stropkov. Celú tabuľku percentuálneho zastúpenia slovenského 

a rusínskeho obyvateľstva všetkých 24 okresov v uvedených rokoch pozri RUMAN, 

Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 29-30. 



165

Peter Kovaľ 

K „porušteniu“ obyvateľstva dochádzalo aj tak, že gréckokatolícke obyvateľstvo 

žiadalo zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský vo všetkých obciach s rusínskou 

väčšinou. Iniciatíva vychádzala zo strany gréckokatolíckeho duchovenstva rusínskej 

národnosti v snahe zabrániť odnárodňovaniu Rusínov a ich prípadnému poslovenčeniu. 

Najpresvedčivejší argument, ktorý využívali a ktorý sa stretol s ohlasom, bol 

argument zachovania „starootcovskej viery“, teda gréckokatolíckeho náboženstva. K tomu 

však mala celkom logicky prispieť škola a vzdelanie. A tak sa na dedinách, kde žili 

gréckokatolíci, zdôvodňovalo, že „keď škola nebude rusínska, nebudú sa ich deti vedieť 

modliť z ruských kníh, čím stratia svoju ruskú vieru“. 25 Začiatkom 30. rokov 20. storočia 

táto akcia nadobudla hromadný charakter (v roku 1933 si žiadosť o zmenu vyučovacieho 

jazyka podalo vyše 100 obcí). 

O agitáciu smerujúcu k „porušťovaniu“ sa starali predovšetkým gréckokatolícki farári, 

v tom čase ešte stále mnohí značne pomaďarčení. Kňazi, ktorí sa cítili byť Slovákmi 

a „dovolili si hájiť slovenské národné záujmy svojich veriacich, z trestu sú prekladaní 

na najchudobnejšie fary a na miesta čo najviac vzdialené od kultúrnych stredísk 

slovenských“ 26 . Autor práce kritizoval aj používanie cirkevnoslovanského jazyka, de 

facto jazyka používaného Rusínmi, v oficiálnych cirkevných dokumentoch, absenciu 

slovenskej náboženskej tlače a literatúry pre gréckokatolíckych Slovákov. 

Politické zámery predstaviteľov rusínskeho hnutia na východnom Slovensku boli 

autorovi práce jasné: „Exponentom rusínskeho hnutia až na malé výnimky nikdy nešlo 

o kultúrne a hospodárske povznesenie gréckokatolíckeho ľudu, ale len o to, aby v duchu 

svojej hungarofilskej tradície miesto slovanskej solidarity a kultúrneho zblíženia slovensko-rusínskeho 

vytvorili vzájomnú nenávisť a nežiadúce národnostné trenice.“ 27 Hlavné 

nebezpečie rusínskeho hnutia pre Slovákov videl Ruman v nezdravom jadre pomaďarčeného 

gréckokatolíckeho duchovenstva. 

Ruman písal o dvoch hlavných príčinách expanzie rusínskeho hnutia. Prvú videl 

v spolitizovaní slovenského verejného života, t. j. v tom, že stranícko-politický záujem 

sa kládol nad záujem štátu či národa. Myslel tým hlavne na situáciu v roku 1935, keď boli 

všetky československé politické strany ochotné k viacerým ústupkom pred parlamentnými 

voľbami kvôli hlasom rusínskych obyvateľov. Tým mal na mysli predovšetkým 

vyhovenie žiadostí 35 obciam o zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský 

(rusínsky). 

Za druhú príčinu spomenutej expanzie považoval autor práce nedostatok gréckokatolíckych 

cirkevných učiteľov. 

Rumanovi, ako predstaviteľovi Slovenskej ligy, išlo o to, aby upozornil na všetky 

záujmové a politické agitácie, smerujúce k „porušťovaniu“ a následne k administratívnemu 

pripojeniu územia severovýchodného Slovenska k Podkarpatskej Rusi. Slovenská 

liga, na pôde ktorej sa robili analýzy slovenského národného života na zmiešaných 


26 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 34-35. 

27 RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 35-36. 

166



územiach, ústami svojho predstaviteľa navrhovala postup, ako zabrániť odnárodneniu 

obyvateľstva na zmiešanom území, tým dávala aj svoj oficiálny návod pre politických 

predstaviteľov vládnej politiky na riešenie národnostnej rusínskej otázky. 28 

Treba poznamenať, že samotné „porušťovanie“ obyvateľstva sa nevnímalo v tomto 

období, a nevnímal ho ani autor práce, ako protislovenský akt, ak, tak len ako návrat 

k pôvodnej etnicite, ktorý sa ale netýkal veľkého počtu ľudí. Boli tu skôr obavy z toho, 

že za rusínskym hnutím sa skrýva snaha promaďarských síl o pripojenie východného 

Slovenska k Maďarsku hneď po tom, ako by sa zväčšilo územie rusínske – teda Podkarpatská 

Rus. Avšak medzi „porušťovaním“ a snahou o pripojenie tohto územia k Maďarsku 

videla Slovenská liga bezprostrednú súvislosť. Preto bol postoj Jána Rumana 

k rusínskemu hnutiu negatívny. 

Práca Jána Rumana Otázka slovensko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku 

sa snažila poukázať na nebezpečenstvá rusínskeho hnutia na severovýchodnom 

Slovensku smerujúce k „porušteniu“ a k revízii krajinskej hranice medzi Slovenskom 

a Podkarpatskou Rusou. Zároveň z nej možno vyčítať, ako zástupcovia Slovenskej ligy 

vnímali slovenský etnický priestor. Vnímali ho vo svetle úradných štatistík, ktoré dokazovali, 

že nemožno prisudzovať všetkým gréckokatolíkom rusínsku národnosť a že 

severovýchodné Slovensko je podľa národnostného zloženia hlavne slovenské. Súčasne 

si boli vedomí toho, že k určitým odchýlkam vo výsledkoch jednotlivých štatistík došlo 

v dôsledku agitácií zo strany gréckokatolíckej cirkvi a bol potrebný okamžitý zásah proti 

týmto tendenciám, aby nedochádzalo k „porušťovaniu“ gréckokatolíkov Slovákov. 

Andrej Dudáš a jeho pohľad na národnostne zmiešané územie 

severovýchodného Slovenska 

Andrej Dudáš 29 pochádzal síce zo Starej Haliče v okrese Lučenec, no pomery na 

zmiešanom slovensko-rusínskom území severovýchodu Slovenska poznal dosť dobre, 

veď ako úradník tam strávil desať rokov svojho života. Túto skutočnosť dokumentuje 

28 Konkrétne išlo o tieto požiadavky: „1. aby na exponované miesta slovensko-rusínske, ako 

je Bardejov, Medzilaborce, Snina, Stropkov, Vranov, ustanovení boli len národne spoľahliví 

úradníci a učitelia; 2. aby venovaná bola zvýšená pozornosť gréckokatolíckemu ľudovému 

školstvu na východnom Slovensku a výchove slovenského gréckokatolíckeho učiteľského dorastu; 

3. aby slovenské gréckokatolícke farnosti na východnom Slovensku vyzdvihnuté boli 

z právomoci neslovenských biskupov a aby pre tieto bolo zriadené samostatné slovenské 

gréckokatolícke biskupstvo; 4. aby slovenskému živlu na Podkarpatskej Rusi úmerne k celkovému 

jeho počtu dostalo sa slovenského školstva všetkých typov, menovite aby bolo obnovené 

slovenské gymnázium v Užhorode; 5. Konečne je potrebné, aby Slovenská liga organizačne 

zakotvila tiež na exponovaných miestach slovensko-rusínskych, prevádzala tam národnú politiku 

a primala Rusínov, aby svoju frontu obrátili nie proti Slovákom, ale proti Maďarom.“ 

Pozri RUMAN, Ján: Otázka slovensko-rusínskeho pomeru…, s. 43-44. 

29 ANDREJ DUDÁŠ (1895 – 1945), právnik, vojenský dôstojník v rokoch 1. svetovej vojny, 

štátny úradník, v r. 1940 – 1945 zastával post šarišsko-zemplínskeho župana v Prešove, 1943 

167

Peter Kovaľ 

jeho práca Rusínska otázka a jej úzadie 30 , ktorú vydala zahraničná Matica slovenská 

v roku 1970, t. j. vyše 20 rokov po jeho smrti. Autor túto prácu napísal v roku 1943 

a pôvodne bola určená ako správa prezidentovi, predsedovi vlády a ministrovi vnútra 

vojnovej Slovenskej republiky. Andrej Dudáš sa v nej pokúsil rozobrať rusínsku otázku 

v celej jej hĺbke na historickom pozadí a podal v nej fakty, na základe ktorých odhaľoval, 

že rusínsku otázku nastoľovali vlastne predstavitelia maďarských kruhov snažiac 

sa rozleptávať integritu slovenského územia. Išlo o subjektívne názory autora a vydanie 

práce, hlavne kvôli jej záverom, podľa ktorých Rusíni sú „pôvodom a charakterom slovenskí“, 

bolo medzi rusínskou verejnosťou prijaté s veľkým rozhorčením. Aj keď práca 

bola označená za tendenčný spis, Dudášove poznámky podané v tejto knihe ukazujú, 

ako časť slovenských verejných činiteľov, predstaviteľov na prelome 30. a 40. rokov 20. 

storočia vnímala východné Slovensko, jeho národnostné pomery, ale hlavne postavenie 

Slovákov na tomto území. 

Dudáš sa v práci sústredil na Rusínov, no popritom vlastne riešil aj slovenskú problematiku. 

Slovenským vládnym orgánom a slovenskej spoločnosti vôbec chcel prostredníctvom 

analýzy rusínskych aktivít týkajúcich sa východného Slovenska ukázať, kde 

sú ich korene a súčasne posilniť presvedčenie o dominancii Slovákov aj na východe 

územia. Dudášovým cieľom bolo opísať tzv. rusínsku otázku takú, aká v skutočnosti 

bola, predstaviť ju v nesfalšovanej podobe. Vyjadruje to aj slovami: „Životným záujmom 

slovenskej samostatnosti a štátnosti teda je, očistiť rusínsku otázku u nás od všetkého 

cudzieho vplyvu, vyslobodiť náš rusínsky ľud z moci mafie (maďarofilsky orientovaných 

rusínskych predstaviteľov – pozn. P. K.), ktorá sťahuje do svojich rúk jeho politické vedenie, 

usmerňované spoza hraníc, a začleniť tento ľud do slovenského tela tak, ako by 

to bolo i s jeho rusínskym – nie však nijakým ruským, maloruským alebo ukrajinským 

– charakterom, ale aj so slovenskou samostatnosťou a štátnosťou najlepšie zlúčiteľné. 

Nejde však ani o začlenenie v tom zmysle, akoby išlo vari o nejaké samostatné teleso. 

Náš rusínsky ľud je s nami zlúčenou a zrastenou súčiastkou slovenského tela.“ 31 

Veľkou chybou v riešení rusínskej otázky, podľa Dudáša, bola samotná neznalosť 

alebo nedostatočné poznanie tejto otázky a názorová nejednotnosť v nej. Tieto fakty 

mali za následok 4 skutočnosti: „a) skutočnosť, že politické vedenie rusínskeho živlu 

dostalo sa skoro celkom do rúk hungaristických živlov; b) skutočnosť, že toto vedenie 

osadilo sa v metropole východného Slovenska, v slovenskom Prešove; c) skutočnosť, že 

tomuto vedeniu podarilo sa utvoriť značne rozvetvenú sieť kontaktu tak s vyššími politickými, 

ako aj štátoprávnymi fórami slovenskými; d) skutočnosť, že toto vedenie môže 

skoro ako jedine povolaný orgán – ako uznaná autorita – vplývať na utváranie názorov 

vládny radca. Bližšie pozri: Slovenský biografický slovník, A – D, I. zv. Martin : Matica slovenská, 

1986, s. 516; tiež MEČIAR, Stanislav: Predslov. In: DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka 

a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1970, s. 5-8. 

30 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 

1970, 238 s. 

31 DUDÁŠ, Andrej: Rusínska otázka…, s. 11. 

168



na rusínsku otázku, na politické zameriavanie v tejto otázke, ako aj na prax slovenských 

úradov, a to nielen v takzvaných rusínskych veciach, ale aj vo veciach čisto náboženských, 

totiž gréckokatolíckych, ba neraz i vo veciach východoslovenských vôbec.“ 32 

Za to, že rusínski politickí predstavitelia sa dostali do rúk hungarofilských živlov, 

vinil nezaujatosť slovenských politikov o rusínsku otázku v čase, keď ich nadovšetko 

zaujímal len boj o autonómiu a samostatnosť, t. j. v roku 1938 a 1939. Slovenskí politici, 

podľa Dudáša, premeškali príležitosť vysporiadať sa s týmito živlami, ktoré tu pôsobili 

počas celého obdobia medzivojnového Československa a sami rozdúchavali rusínsku 

otázku so zámerom pričleniť územie východného Slovenska k Maďarsku, a teda vytvorili 

priestor pre ohrozenie slovenského živlu na území, ktoré mu patrilo. 

Pri rozoberaní druhej skutočnosti Dudáš spomínal na október 1938, kedy sa paralelne 

s komárňanskými rokovaniami konala aj schôdzka rusínskych predstaviteľov v Prešove, 

na ktorej bola 13. októbra obnovená Ruská národná rada pod predsedníctvom Teodora 

Rojkoviča. 

Medzi zvolených členov tejto rady patrili predovšetkým predstavitelia gréckokatolíckeho 

duchovenstva a niekoľko svetských intelektuálov, ktorí však, podľa Dudáša, 

boli maďarofilsky orientovaní. Autor práce uvádza, že hlavnou úlohou Ruskej národnej 

rady bolo: „Dobyť východné Slovensko alebo aspoň pripraviť ho na dobytie pomocou 

hesla „Od Popradu až po Tisu!“ a ničím neopodstatnenej, zpoza hraníc importovanej, 

nehanebnej požiadavky – „prisoedinenija Prjaševskoj Rusi k Podkarpatskoj“ pre Svätoštefánsku 

korunu.“ 33 Táto úloha sa musela nastoliť práve na zasadnutí v Prešove a nie 

niekde inde, lebo toto mesto bolo hlavným strediskom severovýchodného Slovenska 

a navyše aj sídlom gréckokatolíckeho biskupa, „ktorý svojím postavením mohol umožniť 

jej rozvinutie, mohol ju vziať i pod svoju ochranu, ba mohol ju dokonca – ako „episcopus 

Ruthenorum“ – podoprieť a vyvýšiť. Nikde inde nebola by sa mohla tak uplatniť 

a spôsobiť toľko zla, ako práve tu“. 34 

Dudáš ďalej opravoval názory, že slovenskí predstavitelia obviňovali prostý rusínsky 

ľud z maďarónstva. Ako písal, nikdy ani on, ani nikto iní toto netvrdil. Ak niekoho 

vinili, tak to nebolo samotné rusínske obyvateľstvo, ale činitelia, ktorí sa ich snažili 

zastupovať. Dudáš pre skupinu týchto ľudí použil termín „pseudorusínska mafia“. Ona 

bola, podľa Dudáša, maďarónska a prostým nástrojom zahraničnej propagandy a vždy 

jej išlo len o to, aby si získala oporu zo slovenskej strany, ktorá by jej následne umožnila: 

„1.) dostať sa k najvyšším predstaviteľom nášho národného a štátneho života, 2.) stať 

sa tak – je vedľajšie a skoro bezvýznamné, či skutočne alebo len zdanlive – plnoprávnou 

reprezentantkou rusínskeho ľudu u nás, 3.) demonštrovať akúsi krízu v rusínskej otázke 

na strane slovenskej, 4.) nastoliť rusínsku otázku v jej vlastnom podaní a 5.) dať jej 

taký spád, ktorý by koniec koncov mohol znamenať pre nás i stratu celého východného 

Slovenska.“ 35 





169

Peter Kovaľ 

Kľúčom k poznaniu rusínskej otázky sa Dudášovi stali pojmy rusniak-rusín, ktoré 

však podľa jeho slov nemožno brať ako etnografické pojmy. Prvý z nich je starší a vznikol, 

podľa autora práce, pomenovaním obyvateľstva, podľa uniatských kňazov, pochádzajúcich 

z Ruska. Kňazi boli ruskí a ich veriaci sa nazývali podľa nich rusniakmi, aj 

keď pôvodom neboli Rusi. Dudáš ďalej tvrdil, že pojem rusín vznikol neskôr a zaviedli 

ho Rusi práve pre tento „rusniacky ľud s tendenciou – dostať ho najskôr do rodiny a potom 

už aj pod spoločnú strechu so živlom ruským“ 36 , a tým uspokojiť svoje veľmocenské 

tendencie na západ od ich územia. Termín rusín považoval Dudáš za zdokonalený nástupnícky 

pojem termínu rusniak. Ten už neplnil len funkciu náboženskú, ale aj etnickú, 

s čím Dudáš zjavne nesúhlasil. 

Základnou a pôvodnou funkciou týchto pojmov bola, podľa Dudáša, funkcia náboženská, 

a síce, že sa uniati odlišovali od veriacich latinského obradu. No v čase, keď 

vznikla táto práca (40-te roky 20. storočia), už plnili oba termíny odlišnú funkciu. Pojem 

rusniak náboženskú a pojem rusín etnickú. Avšak pôvodný pojmový zmysel týchto názvov 

Dudáš vysvetlil takto: „rusniak môže byť – karpatský uniat s náterom a či prílepkom 

akejsi ruskosti ...rusín – rusniak, ako živel – pravda, načisto umelý – príbuzný živlu 

ruskému a preto veľmi dobre sa hodiaci na poruštenie.“ 37 

Andrej Dudáš vo svojej práci išiel oveľa hlbšie do problému. Nezaoberal sa len pôvodom 

názvu rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska, ale pokúsil sa priblížiť 

aj etnický pôvod tohto ľudu. 

Zastával názor, že rusínske obyvateľstvo nemožno považovať za súčasť ruskej vetvy. 

Dudáš si všimol, že medzi rusínskym obyvateľstvom sa často používalo a používa aj do 

dnešných čias prídavné meno ruský, napr. ruská viera, ruský kostol, ruská fara, ruská 

škola atď. No považoval ich predovšetkým za náboženské a nie etnické pojmy. Podobne 

je tomu aj v názvoch dedín, kde sa toto adjektívum vyskytuje. Zdôrazňovali totiž fakt, 

že obyvatelia obce sú ruskej, t. j. gréckokatolíckej či pravoslávnej viery. Obyvateľstvo 

používajúce termín ruský národ myslelo tým národ rusínsky. Samotných Rusov nazývalo 

Moskaľmi a všetko ruské moskaľské. 

Aj keď pojmy Rusín-Rusíni nemožno, podľa Dudáša, používať v etnografickom 

zmysle, jeho argumentácii o neruskosti rusínskeho obyvateľstva to vyhovovalo: „Ak 

teda pojem Rusíni, znamenajúci toľko ako rusínsky ľud berieme ako pojem etnografický, 

tak si ho vlastne predstavujeme ako pojem etnicky zaokruhlený, zacelený a na seba 

zatvorený.“ 38 

Autor práce presadzoval názor, že gréckokatolícke náboženstvo, resp. predstavení 

gréckokatolíckej cirkvi sa snažili zdôrazňovať určité osobitosti gréckokatolíkov od 

ostatných. Poukazovaním na dištinkciu ich chceli separovať a využívať pre svoje zámery. 

Etnické osobitosti sa mohli prejavovať aj v reči rusínskych gréckokatolíkov. 

V otázke jazyka rusínskeho obyvateľstva bol autor práce presvedčený, že ešte pred 

rokom 1919 neexistovali veľké odchýlky medzi rečou Slovákov a Rusínov. Reč Rusínov 




170



bola skôr akýmsi odtienkom troch východoslovenských nárečí – šarišského, spišského 

a zemplínskeho. K prenikaniu ruských, resp. ukrajinských prvkov do reči rusínskeho 

ľudu po roku 1919 dochádzalo úmyselne a nielen v dôsledku geografickej blízkosti s východoslovanskými 

národmi. Na pôvodnú reč mala rovnako nezdravý vplyv pravoslávna 

i gréckokatolícka cirkev a ich bohoslužobný jazyk, ktorý sa vôbec nerozvíjal, čím sa 

vzďaľoval slovenskej reči. 

Ostatne asi najväčší priestor vo svojej práci venoval Dudáš problematike gréckokatolíckej 

cirkvi, ktorá bola v tom čase značne zmaďarizovaná. Uviedol dôvody, čo viedlo 

gréckokatolícku cirkev k zblíženiu sa s maďarskými vládnymi kruhmi: „Sloviensko- 

-grécky rítus (gréckokatolícka cirkev) v Karpatskej kotline od zblíženia s Maďarstvom 

očakával síce predovšetkým ochranu proti náporu latinského rítu (západnej cirkvi), ale 

toto zaiste nebolo všetko. ...v tomto zblížení videla záblesk možnosti stať sa dôležitým 

faktorom, predvojom náporu východného (ázijského, ruským živlom zastúpeného) sveta 

na západný (európsky) svet. Panrusizmom a rusko-pravoslávnym duchom ovplyvnená 

gr. kat. cirkev v Karpatskej kotline zatúžila po svetskej moci a sláve a splnenie tejto 

svojej túžby očakávala práve od zblíženia s Maďarstvom.“ 39 

Na druhej strane sa Maďari, podľa Dudáša, chceli zblížiť s gréckokatolíckou cirkvou, 

aby si z nej spravili nástroj svojej expanzie a panovačnosti. Aj preto sa Maďari 

prihovárali za vytvorenie dvoch gréckokatolíckych biskupstiev v Užhorode (založené 

v roku 1771) a v Prešove (v roku 1818). 

Maďarizácia sa mala konať etapovito, nástrojom maďarizačnej politiky sa mali stať 

už vyššie spomenuté pojmy rusniak-rusín. Tieto pojmy, spájané „s pojmom Rus, položili 

napokon aj základy tzv. rusínskej otázky, zostrojenej (na tomto priestore) v premyslení 

a podľa operačného – denacionalizačného – plánu maďarskej vlády, rozdeleného na 

tieto postupné etapy: rusniak – Rusín (podkarpatský Rusín) – Rus (podkarpatský Rus) 

– maďarský Rus (magyarorosz) – po rusky hovoriaci Maďar – Maďar“ 40 . Čiže úlohou 

gréckokatolíckej cirkvi bolo, aby presvedčila všetkých rusniakov, t. j. gréckokatolíckych 

veriacich, že sú Rusíni, resp. podkarpatskí Rusíni (v etnickom zmysle slova), následne, 

že Rusíni sú vlastne Rusi (podkarpatskí Rusi), aby cez ďalšie etapy splynuli s Maďarmi. 

Prvá etapa, ako ju chápal Dudáš, už prebiehala v agitácii vyjadrenej heslom: „Čo gréckokatolík, 

to Rusín“. 

Dudáš aj preto všetkých Rusínov nechápal ako samostatné etnikum, nechápal ich ani 

ako súčasť ruského či ukrajinského národa. Vlastné chápanie uvedenej problematiky 

vyjadril v poslednej kapitole svojej práce: „Tzv. rusínsky ľud podľa etnických vlastností 

a podľa náboženstva je súčiastkou toho etnického rámca, v ktorom práve je. Tzv. „rusínsky 

ľud“ v Karpatskej kotline je pôvodom a charakterom – slovenský. Všetky opačné 

tvrdenia – akoby išlo o nejaký ruský ľud, dokonca o ruský národ – sú nepodložené, 

podvodné a sú iba mostom, ktorý by mal umožniť prechod od rusínsko-ruského ľudu 

k maďarskoruskému (magyarorosz).“ 41 




171

Peter Kovaľ 

Andrej Dudáš vo svojej práci Rusínska otázka a jej úzadie pochopil rusínsku otázku 

ako denacionalizačný prostriedok maďarskej expanzívnej politiky. Jej hlavný problém 

nevidel v probléme, či sú Rusíni samostatným národom, prípadne súčasťou národa 

ruského alebo ukrajinského, ale skôr v snahách maďarských vládnych kruhov oddeliť 

Rusínov od Slovákov a následne ich pripojiť spolu aj s územím, ktoré obývajú, k maďarskému 

štátu, podobne ako sa to stalo s Podkarpatskou Rusou v roku 1939. Snáď aj práve 

z tejto obavy o integritu územia Slovenska prišiel vo svojej práci k záveru, že Rusíni sú 

vlastne pôvodom Slováci. 

Dudáš tiež postrehol, ako sa Slováci zvykli rozlišovať na tzv. západniarov a východniarov 

a ako sa toto rozlíšenie rýchlo udomácňovalo na východnom Slovensku. Toto 

delenie chápal ako skrytý prejav slovjactva, s ktorým už Slováci mali skúsenosti, hlavne 

na začiatku 20. storočia a považoval ho za rovnako, ak nie viac, nebezpečný ako rusínsku 

otázku. 

Tzv. rusínsku otázku, tak ako ju predstavil Andrej Dudáš vo svojej práci, možno 

chápať ako nástroj, prostredníctvom ktorého sa slovenskí nepriatelia pokúšali odrezať 

východné Slovensko od ostatného územia Slovenska. Umelo vytvárali dojem, že na východnom 

Slovensku žijú dve odlišné etniká, ktoré majú svoje špecifiká, osobitosti, na 

základe ktorých by si zaslúžili viesť svoj vlastný kultúrno-politický život na svojom 

vlastnom autonómnom území. Dudáš za tým videl predstaviteľov maďarských vládnucich 

kruhov snažiacich sa o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, revíziu povojnových 

hraníc a obnovu predvojnového Uhorska. Svojou prácou prezentoval tiež zaujímavý názor 

na etnicitu severovýchodného Slovenska, pretože tým, že všetkých Rusínov vlastne 

považoval za gréckokatolíckych Slovákov, vnímal toto územie za jednoznačne slovenské 

a všetky snahy agitátorov v duchu „čo gréckokatolík, to Rusín“ odmietal v plnom rozsahu. 

Výskumy slovensko-rusínskej etnickej hranice v medzivojnovom období nadväzovali 

na predchádzajúce pokusy o stanovenie slovenského etnického priestoru v 19. storočí 

a zo začiatku 20. storočia. Dôvodom snáh o definitívne vyriešenie tohto problému bolo 

predovšetkým úsilie rusínskych politických predstaviteľov posunúť krajinskú hranicu 

ďalej na západ, a teda zabrať slovenské územie, za ktorým stála maďarská strana usilujúca 

sa o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Slovenská strana chcela mať v rukách 

čo najviac argumentov proti týmto rusínskym tendenciám, a tak podporovala vedecké 

výskumy tohto územia, ako tomu bolo v prípade Matice slovenskej (Jan Húsek) a Slovenskej 

ligy (Ján Ruman). Vo vojnových rokoch 1939 – 1945 sa problematikou slovensko-rusínskeho 

pomedzia a v tej súvislosti tzv. rusínskym hnutím slovenská strana zaoberala 

naďalej. Slováci, ako v predchádzajúcom období, tak i vtedy, mali silný argument 

v úradných štatistikách. Verili sčítaniu obyvateľstva, dokazujúceho neopodstatnenosť 

rusínskych požiadaviek a podporujúceho názory väčšiny slovenského obyvateľstva, 

ktorá považovala územie severovýchodného Slovenska za slovenské a len s rusínskou 

etnickou menšinou. 

172

HOSPODÁRSKE AKTIVITY TATRA BANKY 

NA VÝCHODNOM SLOVENSKU 1918 – 1938 

Ľudovít Hallon 

HALLON, Ľudovít: Economic Activities of Tatra Banka in the Eastern Slovakia during 

1918 – 1938. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 

173-196. 

After the formation of Czechoslovakia, there were favorable national and political 

conditions for the development of nationally Slovak banking sector. This was particularly 

true about the most important Slovak financial institution Tatra Banka. In the first years 

of the existence of Czechoslovakia the bank started a successful capital expansion and 

enlarged its concern of subsidiaries from 4 to 47 of them. One of the strategic aims of 

Tatra was enlarging the subsidiary concern into spheres with the dominance of citizens 

of other nations, namely to south regions of the country and also to eastern Slovakia 

where Slovak financial capital only had a marginal position before 1918. Until the end 

of Habsburg monarchy Tatra Banka built only one subsidiary in eastern Slovakia, in 

Prešov. In the first half of the 20s, however, there was a turn. An important network of 

Tatra subsidiaries was formed in eastern Slovakia with very attractive trade activities. 

The subsidiaries in Kosice and Prešov ranked among the greatest and economically most 

successful offices in the whole diversified bank concern. The number of subsidiaries in 

the given region grew to eight. The successful development of the beginning of 20s was 

interrupted by the war economic and deflationary crises, as well as subjective mistakes 

in the bank management. A few subsidiaries including some eastern Slovak were led 

into serious economic situation. Tatra underwent rehabilitation from the state and in the 

rehabilitation program had to liquidate some subsidiaries. At the end of the 20s, there 

was economic recovery which was, though, again interrupted by the influence of the 

great economic crises. The bank once again became subject of rehabilitation. The eastern 

Slovak part of the subsidiary concern nevertheless saw partial economic successes in the 

30s. The favorable trend was stopped by the termination of Czechoslovakia and the loss 

of a part of the concern including the subsidiary in Kosice. 

Najvýznamnejší peňažný ústav národne slovenského bankovníctva pred rokom 1948 

Tatra banka vznikol v rokoch 1884 – 1886 z iniciatívy predstaviteľov slovenského kapitálu 

a národného hnutia. V podmienkach Uhorska plnila Tatra banka hospodárske, 

ako aj národnopolitické ciele. Dosiahla pozoruhodné hospodárske výsledky a kľúčovú 

pozíciu v expanzii národne slovenského kapitálu. 

Vplyvom neuvážených aktivít v zámorí sa však v poslednom období pred prvou svetovou 

vojnou dostala do veľmi ťažkej hospodárskej situácie. Hlavnou základňou obchodnej 

činnosti Tatra banky v období existencie habsburskej monarchie bolo severozápadné 

Slovensko a niektoré ďalšie oblasti stredného a západného Slovenska. Tu vytvorila aj 

svoje úradovne. Centrála banky sa nachádzala v Martine a pobočky v Dolnom Kubíne, 

Bytči a Senici. Ako jedna z prvých národne slovenských bánk Tatra už pred zánikom 

Uhorska podnikla aj expanziu na východné Slovensko, kde založila pobočku v Prešove. 

173


Táto napriek zložitým národno-politickým podmienkam v regióne zaznamenala vcelku 

úspešný rozvoj. 1 

Vznik Československej republiky a národné oslobodenie Slovákov roku 1918 mali 

pre vedenie Tatra banky a jej akcionárov nielen prelomový národno-politický, ale aj hospodársko-politický 

význam. V dôsledku štátoprávnych zmien sa totiž zásadným spôsobom 

zmenila hospodársko-politická pozícia banky. Kontakty na vládnych miestach 

predstavovali nové aspekty v celkovom postavení banky, aké práve v sledovanom období 

potrebovala. Napriek eufórii z národného oslobodenia sa Tatra nachádzala v zložitých 

hospodárskych pomeroch následkom vysokých strát z predvojnového obdobia. Jej vedenie 

ostávalo v rovnakom zložení ako pred zánikom monarchie. Na čele manažmentu 

stál hlavný riaditeľ Cyril Kresák a námestný hlavný riaditeľ Ján Hvizdák, zvolený do 

funkcie roku 1917. Počas vojny nadobudol vplyvnú pozíciu vo vedení dirigent filiálky 

v Bytči Vladimír Jesenský. Do výkonných orgánov a správy banky sa z frontových línií 

vrátil aj brat V. Jesenského Fedor Jesenský. Tento už pred vojnou pôsobil vo vysokej 

funkcii hlavného účtovníka. 2 

Prvý rok v novom štáte 1919 sa na pôde Tatra banky niesol v znamení celkovej hospodárskej 

konsolidácie. Všeobecný hlad po investíciách a imobilita maďarsko-nemeckých 

bánk otvárali značný priestor pre obchody národne slovenského peňažníctva. Predstavitelia 

Tatry chystali na podnet vládnych miest expanziu „najslovenskejšej“ banky do regiónov 

s prevahou inonárodného obyvateľstva a menovite na východné Slovensko, aby tak 

upevnili pozície slovenského kapitálu v nových hospodársko-politických podmienkach. 

Tatra banka však svoje aktivity mohla zatiaľ rozvinúť len v rámci pomerne skromných 

kapitálových možností. Roku 1919 sa preto ešte nepodarilo realizovať vytýčený plán 

rozšírenia koncernu filiálok do východoslovenských oblastí otvorením pobočky v Košiciach. 

3 Reálnu zmenu v celkovej stratégii Tatra banky, vrátane kapitálovej expanzie na 

východné Slovensko, priniesli až roky 1920 – 1921, ktoré predstavovali obdobie zlomu 

v hospodárskom rozvoji ústavu. 

Prvá polovica roka 1920 patrila k obdobiam najväčšieho rozmachu úverových investícií 

a priamych kapitálových vstupov Tatra banky do podnikovej sféry. Predpokladom kapitálovej 

expanzie bol relatívny prebytok voľných peňažných prostriedkov, ktoré plynuli 

zo zdrojov domáceho slovenského obyvateľstva a zahraničných Slovákov. Tatra banka 

v sledovanom období zakúpila väčší počet akcií asi v 15 účastinných spoločnostiach. 

Podstatne vzrástli aj rôzne druhy úverových a iných obchodov. Úvery bežne presahovali 

1 mil. Kč. Moment zlomu nastal 17. 6. 1920 na valnom zhromaždení akcionárov. Potom, 

čo valné zhromaždenie potvrdilo dlhšie plánované zvýšenie kapitálu na 5 mil. Kč, vystúpili 

predstavitelia banky s návrhom vlády a najvyšších finančných kruhov na podstatné 

1 Bližšie pozri: HOLEC, Roman – HALLON, Ľudovít. Tatra banka v zrkadle dejín. Bratislava : 

AEPress, 2007, s. 31-124. 

2 Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7. 1919. Slovenský národný archív (ďalej SNA), fond 

(f.) Tatra banka-zápisnice ústredia (ďalej TB-ZÚ), kartón (ďalej k.) 2, inventárne číslo (ďalej 

inv. č.) 2. 

3 Valné zhromaždenie Tatra banky 17. 6. 1920. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2. 

174

Hospodárske aktivity Tatra banky na východnom slovensku 1918 – 1938 

urýchlenie procesu kapitálového rastu. Podľa návrhu mal akciový kapitál v najkratšom 

možnom čase dosiahnuť hodnotu 50 mil. Kč. Problém spôsobu upisovania akcií nepriamo 

napomohla vyriešiť vláda, keď Tatra banku určila za jeden z hlavných bodov procesu 

koncentrácie peňažníctva. 4 V nasledujúcich mesiacoch sa jedným z rozhodujúcich postupov 

zvyšovania jej kapitálu stalo prelievanie kapitálových hodnôt fuzionovaných bánk. 

Fúzie mali podstatný podiel na zvýšení akciového kapitálu banky a značne sa podieľali 

aj na celkovom raste bilančnej hodnoty. Medzi kľúčové patrila fúzia s významnou 

Martinskou sporiteľňou. Po jej uzavretí v auguste 1920 sa do čela Tatry dostal štvorčlenný 

výkonný výbor hlavných riaditeľov v zložení Cyril Kresák, Vladimír Jesenský, Fedor 

Jesenský a Ľudovít Vanovič, ktorý postupne uzurpoval hospodárske a personálne riadenie 

banky. Práve fúzie sa stali jedným z hlavných nástrojov prenikania Tatry do nových 

regiónov, predovšetkým na južné a východné Slovensko. Nový strategický smer vývoja 

banky umožnil rýchle zvyšovanie všetkých hospodárskych ukazovateľov. V porovnaní 

rokov 1919 – 1920 predstavoval celkový rast bilančnej hodnoty skoro 550 %. Už na jeseň 

1920 sa však začali prejavovať nepriaznivé sprievodné znaky hektického rozvoja. 5 

Roku 1921 sa zavŕšilo prelomové obdobie vo vývoji Tatra banky po vzniku ČSR. 

Jeho výsledkom bolo zvýšenie akciového kapitálu až na 75 mil. Kč. Uvedená hodnota 

bola v rozhodujúcej miere výsledkom preberania akcií fuzionovaných peňažných ústavov. 

Kľúčovou súčasťou mohutnej vlny fúzií boli transakcie s bankami na východnom 

Slovensku. Na jeseň 1921 doviedli predstavitelia Tatry do záverečného štádia rokovanie 

s desiatimi peňažnými ústavmi. Konečným cieľom týchto dohovorov malo byť dlhšie 

plánované zvýšenie akciového kapitálu na 50 mil. Kč cestou fúzií s predmetnými bankami. 

V októbri 1921 však Tatra banka dostala návrh na veľkorysejší projekt. Jeho zámerom 

bolo vybudovanie najväčšieho peňažného ústavu Slovenska, vytvoreného zlúčením 

niekoľkých významných národne slovenských bánk. 6 Otcom projektu bol popredný slovenský 

politik, vodca agrárneho hnutia, niekoľkonásobný minister a tiež premiér vlády 

ČSR Dr. Milan Hodža. 

M. Hodža predložil svoj projekt ako predseda správy Slovenskej roľníckej banky 

v Košiciach a člen správnej rady Americko-slovenskej banky, založenej americko-slovenským 

bankárom Michalom Bosákom. Keďže M. Bosák pochádzal z oblasti Šariša, 

konkrétne z Okrúhleho pri Prešove, Americko-slovenská banka rozvinula na východnom 

Slovensku bohatú obchodnú činnosť a v Prešove otvorila jednu zo svojich najvýznamnejších 

filiálok. Slovenská roľnícka banka v Košiciach vznikla roku 1919 z iniciatívy 

M. Hodžu a zaslúžilého legionára Rudolfa Gabriša, priekopníka národne slovenského 

bankovníctva na východnom Slovensku. Uvedená košická banka predstavovala prvý pokus 

o realizáciu dlhodobej idey M. Hodžu vybudovať silnú banku agrárneho kapitálu. Za 

4 Ref. 3; Povolenie zvýšenia kapitálu Tatra banky ministrom Ministerstva s plnou mocou pre 

správu Slovenska (ďalej MPS) I. Dérera z 24. 6. 1920. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2. 

5 Vzájomný dohovor o fúzii Tatra banky a Martinskej sporiteľne z 25. 8. 1920. SNA, f. TB-fúzie, 

k. 196, inv. č. 410. 

6 Zápisnica z rokovania o fúzii medzi Tatra bankou, Americko-slovenskou bankou a Slovenskou 

roľníckou bankou Košice v Bratislave 30. 10. 1921. SNA, f. TB-fúzie, k. 196, inv. č. 410. 

175


dva roky existencie dosiahla akciový kapitál 4,5 mil. Kč a založila šesť úradovní v rôznych 

regiónoch východného Slovenska. Ďalším hospodárskym plánom M. Hodžu v medzivojnovom 

období bolo vytvorenie silného centra národne slovenského finančného kapitálu. 

Preto inicioval zlúčenie Slovenskej roľníckej banky, Americko-slovenskej banky a Tatra 

banky do veľkého spojeného ústavu za účasti viacerých menších bánk. Hodnota kapitálu 

spojenej banky mala dosiahnuť 100 mil. Kč. Spojenie s Tatra bankou podporila väčšina 

zástupcov správnych orgánov Slovenskej roľníckej banky. Súhlas nebol prekvapením, 

keďže funkciu predsedu správnej rady zastával M. Hodža a členmi správy boli riaditelia 

Tatra banky C. Kresák a Ľ. Vanovič. Valné zhromaždenie Americko-slovenskej banky 

v decembri 1921 však pripravovanú transakciu odmietlo. Americkí akcionári v čele s Michalom 

Bosákom sa totiž jednoznačne vyslovili proti zlúčeniu s Tatrou, čo by znamenalo 

faktický zánik vtedy prosperujúcej Americko-slovenskej banky. 7 

Po odstúpení americko-slovenského kapitálu sa plánovaná fúzia uskutočnila v obmedzenom 

rozsahu. Tatra banka uzavrela zmluvy o fúzii s ôsmimi peňažnými ústavmi 

vrátane Slovenskej roľníckej banky v Košiciach. Prevzatím akcií zanikajúcich bánk 

Tatra zvýšila kapitál na 65,5 mil. Kč a ďalšou emisiou akcií na konečných 75 mil. Kč. 

Do vytýčenej cieľovej sumy 100 mil. Kč chýbalo plánovaných 25 mil. Kč základného 

kapitálu Americko-slovenskej banky. Predstavitelia bývalej Slovenskej roľnícke banky 

M. Hodža a Dr. Ján Sekáč vstúpili do správnej rady Tatra banky. Riaditeľ zanikajúceho 

ústavu R. Gabriš sa stal filiálnym riaditeľom novej košickej pobočky a celoústavným 

riaditeľom Tatra banky. Zároveň prevzal funkciu obvodného riaditeľa novozriadeného 

košického obvodu filiálok Tatry. K fúzii sa pripojil tiež afilovaný ústav Slovenskej roľníckej 

Občianska banka v Moldave nad Bodvou. 

Pobočky Slovenskej roľníckej v Kežmarku, Michalovciach, Humennom a Vranove 

nad Topľou, ako aj úradovňa banky v Moldave nad Bodvou, sa stali filiálkami Tatra 

banky. Vedúci pobočiek aj dirigent ústavu v Moldave ostali na svojich miestach ako 

vedúci prokuristi nových filiálok. Spomedzi významnejších osobností prišiel zo Slovenskej 

roľníckej do Tatry napríklad Anton Klinovský, pôsobiaci potom ako zástupca 

riaditeľa košickej filiálky. Dlhoročným riaditeľom košickej pobočky sa po odchode 

R. Gabriša do Bratislavy stal jeho brat Pavel Gabriš, pôvodne radový úradník Slovenskej 

roľníckej banky. 8 

V sledovanom období Tatra banka prijala tiež ponuku účasti na nostrifikácii pobočiek 

budapeštianskej Maďarskej eskontnej a zmenárenskej banky (Magyar leszámitoló 

és pénzváltó bank) na Slovensku. Tatra vystupovala v úlohe zástupcu „národne spoľahlivého“ 

kapitálu pri transformácii bratislavskej a košickej pobočky uvedenej banky 

na nový peňažný ústav. Maďarská eskontná mala až do polovice roka 1921 povolenie 

vykonávať v ČSR obchodnú činnosť. V júni 1921 však ministerstvo vnútra zamietlo Ma- 

7 Ref. 6; Návrh podmienok fúzie Tatra banky s Americko-slovenskou bankou z 20. 11. 1921. 

SNA, f. TB-fúzie, k. 196, inv. č. 410; Amer.-slovenská banka vedeniu Tatra banky z 12. 12. 

1921. SNA, f. TB-fúzie, k. 196, inv. č. 410. 

8 Valné zhromaždenie Tatra banky 22. 12. 1921. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2; Výročná správa 

Tatra banky za rok 1921. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 

176


ďarskej eskontnej povolenie na ďalšiu činnosť. K zamietavému stanovisku vlády prispeli 

sťažnosti vtedajšieho riaditeľa Slovenskej roľníckej banky v Košiciach Rudolfa Gabriša 

na nekalé aktivity miestnej pobočky Maďarskej eskontnej. R. Gabriš totiž zastával aj 

funkciu komisára revízneho odboru ministerstva financií. Napríklad v apríli 1921 informoval 

ministerstvo financií, že košická pobočka transferovala vklady v čsl. korunách do 

Maďarska, ale výplaty uskutočňovala v inflačných maďarských korunách. Od určitého 

času úplne odmietala vyplácať vklady a úradné knihy viedla v zahraničí. Vláda následne 

rozhodla o zaradení košickej a bratislavskej filiálky Maďarskej eskontky do nostrifikačného 

procesu za účasti Tatra banky a významného bratislavského nemecko-židovského 

ústavu Hospodárskej banky. Nostrifikáciu uskutočnili na základe trojstrannej zmluvy, 

uzavretej v Prahe 19. 12. 1921. Hospodárska banka prevzala pobočky Maďarskej eskontky 

v Bratislave a Košiciach, čím vznikol nový ústav Eskontná a hospodárska banka 

s centrálou v Bratislave a s majoritným podielom Tatra banky. Najvýznamnejšie posty 

predsedu správnej a dozornej rady nového ústavu obsadili V. Jesenský a R. Gabriš. 9 

Zložitý proces fúzií roku 1921 umožnil najväčší prírastok filiálok Tatra banky za celú 

jej existenciu. Expanziu na východnom Slovensku umožnila práve fúzia so Slovenskou 

roľníckou bankou v Košiciach spolu s jej štyrmi pobočkami, ako aj s malým ústavom 

v Moldave nad Bodvou. Tatra od Slovenskej roľníckej banky prevzala tiež malú pobočku 

v Kráľove nad Tisou (Korolevo) na Podkarpatskej Rusi, kde na krátky čas zriadila expozitúru. 

V polovici roka 1921 uvažovala banka o zriadení ďalších kancelárií v hlavných 

centrách Podkarpatskej Rusi, napríklad v Mukačeve. Od plánov však napokon ustúpila. 

Operatívne riadenie koncernu filiálok, ktorých počet sa zvýšil na 27, si vyžiadalo 

decentralizáciu organizačnej štruktúry. Vedenie banky rozdelilo sieť pobočiek na tri 

obvody s pomerne širokými právomocami. Vznikla aj funkcia obvodného riaditeľa. 

Filiálky v postavení sídla obvodu, medzi nimi aj košická pobočka, preberali niektoré 

kompetencie centrály ústavu. Sústreďovali napríklad finančné prebytky ostatných pobočiek 

obvodu a zodpovedali za ich mobilitu. V rámci obvodu sa mali riešiť skoro všetky 

obchodné a personálne záležitosti spadajúce do príslušného regiónu, vrátane riadenia 

koncernových podnikov. Nové posty obvodných riaditeľov prevzali pre bratislavský obvod 

s deviatimi pobočkami V. Jesenský, pre martinský obvod s jedenástimi kanceláriami 

F. Jesenský a funkcia riaditeľa košického obvodu so siedmimi filiálkami pripadla na 

podklade zmluvy o fúzii so Slovenskou roľníckou bankou R. Gabrišovi. 10 

Pre nasledujúce roky 1922 – 1924 bolo charakteristické prehlbovanie hospodárskych 

problémov Tatra banky a úsilie obchodného vedenia ústavu o ich prekonanie. Krízové 

javy a disproporcie, ktoré mali pôvod v predchádzajúcom období hektického rastu, sa 

plne prejavili pod vplyvom povojnovej hospodárskej krízy a súčasnej bankovej krízy, 

9 Hlásenie komisára revízneho odboru ministerstva financií R. Gabriša zo 17. 4. 1921. Národný 

archív Praha (ďalej NAP), f. ministerstvo financií (ďalej MF), k. 567, číslo jednacie (ďalej č. j.) 

43675 IIA/3 – 21; Protokol trojstrannej zmluvy medzi Maďarskou eskontnou. a zmenárenskou 

bankou v Budapešti, Hospodárskou bankou v Bratislave a Tatra bankou z 19. 12. 1921. 

NAP, f. MF, k. 567, č. j. 92940 IIA/3 – 21. 

10 Valné zhromaždenie Tatra banky 22. 12. 1921. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 2. 

177


spôsobenej defláciou meny. Väčšina opatrení prijímaných na riešenie hospodárskych 

problémov mala kontraproduktívny dopad. Táto skutočnosť bola dôsledkom sústredenia 

rozhodovacích právomocí do rúk úzkej skupiny vysokých úradníkov bez spätnej 

väzby dostatočnej kontroly. Šlo o skupinu štyroch hlavných riaditeľov, ktorí od jesene 

1921 predstavovali výkonný výbor ústavu. Nesprávne rozhodnutia a subjektívne chyby 

členov tohto orgánu patrili k hlavným príčinám vysokých hospodárskych strát banky 

v krízovom období 1922 – 1924. Napríklad len straty z financovania dvoch najväčších 

koncernových podnikov Drevárskeho účastinárskeho spolku a Bratislavskej obchodnej 

spoločnosti dosiahli približne 64 mil. Kč. Do konca roka 1924 vzrástli investície Tatra 

banky do účastinných podnikov takmer na 181 mil. Kč. Na úvery a účastinné podiely 

v stratových podnikoch pripadlo 61 % uvedenej sumy. 11 

Rozširovanie siete pobočiek pokračovalo až do polovice 20. rokov napriek tomu, že 

silneli hlasy spochybňujúce rentabilitu neúmerne rozvetveného koncernu filiálok. Na 

východnom Slovensku sa roku 1922 rozšírila filiálka v Humennom o tunajšiu pobočku 

Sečovského peňažného ústavu. Získaná bola formou odkúpenia od materskej banky 

v Sečovciach a poskytnutím odstupného 50 tis. Kč vedúcemu ústavu. V nasledujúcom 

roku 1923 vytvorila Tatra v Sečovciach expozitúru. Roku 1922 vznikli ďalšie expozitúry 

v Sabinove v šarišskej oblasti a na Zemplíne v Trebišove. Expozitúry pracovali s malým 

objemom obchodov pri neúmerne vysokých nákladoch. Preto boli spravidla stratové 

a väčšina z nich do konca 20. rokov postupne zanikla. 12 

Predstavitelia správy a obchodného vedenia Tatra banky rezignovali na ďalšie zvyšovanie 

kapitálu cestou fúzií. Čiastočnú motiváciu k fúziám predstavovala možnosť 

umiestniť dovtedy nesplatené akcie ústavu, ako aj možnosť prevziať vojnové pôžičky 

a predvojnové renty, ktoré vlastnili vo vyšších hodnotách najmä nemecko-maďarské 

a židovské banky. V sledovaných rokoch sa preto hlavná pozornosť zameriavala na tzv. 

neslovenské ústavy. Roku 1923 Tatra banka ovládla dve maďarsko-nemecko-židovské 

banky v Bardejove. Menšiu Gazdovskú banku, predtým afilovaný ústav Slovenskej roľníckej 

banky v Košiciach a väčšiu Bardejovskú prvú úvernú banku. Časť akcionárov 

Tatry už prejavovala silný odpor k celému procesu fúzií. Transakcie s uvedeným bankami 

ukázali, že odporcovia fúzií vyjadrovali pochybnosti do značnej miery oprávnene. 

Prevzatie akciového kapitálu Gazdovskej banky v nominálnej hodnote 0,180 mil. Kč 

sa uskutočnilo tým spôsobom, že 1200 účastín po 150 Kč za kus Tatra vymenila za 

800 svojich akcií po 200 Kč. Akciový kapitál Prvej úvernej banky v nominálnej hodnote 

0,480 mil. Kč Tatra banka preliala za tých podmienok, že akcionári zanikajúceho ústavu 

dostali za tri akcie po 200 Kč nominálnej hodnoty iba jednu účastinu Tatra banky. 

Uvedený kurz vyvolával pochybnosti o bonite prevzatej banky. Následný vývoj tieto pochybnosti 

potvrdil. Koncom roka 1924 museli byť oba menované ústavy zaradené spolu 

11 Výročné správy Tatra banky z rokov 1922 – 1925. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 

1922; Referát V. Jesenského o vývoji strát a o sanácii Tatra banky z 26. 4. 1926. SNA, f. TB- 

-ZÚ, k. 4, inv. č. 26. 

12 Správna rada Tatra banky 29. 4. 1922. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, in. č. 22; Výročné správy Tatra 

banky z rokov 1922, 1923. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 

178


s viacerými ďalšími bankami do sanačnej akcie. Obchody fuzionovaných ústavov predstavovali 

základ novej pobočky Tatra banky v Bardejove. Vedúcim prokuristom novej 

filiálky, sa stal bývalý účtovník Gazdovskej banky Emil Šimko. Nezdravé hospodárske 

základy však spôsobovali bardejovskej pobočke neustále problémy. 13 

V polovici 20. rokov zaznamenala organizačná štruktúra Tatra banky niekoľko závažných 

zmien. Tieto súviseli s prijatím nových tzv. finančných zákonov v októbri 1924, 

ako aj s dlhšie pripravovanou reorganizáciou ústavu. Zároveň vyplývali z podmienok 

predložených Tatra banke vládou v rámci procesu sanácie strát z povojnového obdobia. 

Hospodárske straty rokov hospodárskej a bankovej krízy 1921 až 1924, znásobené chybami 

v obchodnom riadení ústavu, musela Tatra v nasledujúcom období 1925 – 1929 

riešiť sanáciou za pomoci štátu. Vládne orgány na podklade finančných zákonov zachránili 

Tatra banku, ako aj celú úverovú sústavu ČSR, pred kolapsom v rámci dlhodobého 

ozdravovacieho programu. Štát poskytol bankám pomoc formou dlhopisov Zvláštneho 

fondu a Všeobecného fondu bánk a tiež výhodnými pôžičkami, štátnymi vkladmi a inými 

prostriedkami, ktoré slúžili na vykrytie strát v bilanciách. Prostriedky na sanáciu 

bánk schvaľoval osobitný orgán Kuratórium Zvláštneho fondu. Objem strát prihlásených 

Tatra bankou k sanácii na jar 1925 predstavoval 130,2 mil. Kč. Skutočná hodnota stratových 

položiek však dosiahla 201,2 mil. Kč. Tatra banka dostala najväčší podiel dlhopisov 

zo všetkých peňažných ústav Slovenska a jeden z najväčších v rámci ČSR. V rokoch 

1926 až 1929 jej štát poskytol tri veľké prídely rôznych sanačných prostriedkov 

v celkovej hodnote 211,768 mil. Kč a podpory v ďalších formách v hodnote asi 20,5 mil. 

Kč. 14 Vzhľadom na sanačný proces musela banka do značnej miery zmeniť aj charakter 

obchodnej činnosti. Objem nových investícií sa v rokoch 1925 – 1929 v porovnaní s predchádzajúcim 

obdobím podstatne obmedzil. Najväčšie obchody dosahovali namiesto miliónových 

len stotisícové hodnoty. V orientácii obchodnej činnosti nastal značný posun 

od veľkopriemyslu, veľkoobchodu, veľkostatkov a veľkých klientov v terciárnej sfére 

k stredným a drobným živnostníkom, roľníkom a fyzickým osobám. 

Predpokladom riešenia hospodárskych ťažkostí Tatry bola aj prestavba organizačnej 

štruktúry a personálne zmeny vo vedení ústavu. Najdôležitejšiu zmenu v správnej rade 

predstavovalo ukončenie mandátu dlhoročného predsedu banky, niekdajšieho čelného 

predstaviteľa národného hnutia Matúša Dulu a voľba poprednej osobnosti hospodárskeho 

a politického života Slovenska a medzivojnovej ČSR, senátora za agrárnu stranu 

Kornela Stodolu do najvyššej funkcie v správe banky v júli 1926. Po odhalení osobnej 

zodpovednosti najvyšších úradníkov za mimoriadnej vysoké straty ústavu museli v období 

od júna 1925 do júla 1926 z výkonného výboru a zároveň aj z dovtedajších funkcií 

13 Správna rada Tatra banky 17. 4. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25; Valné zhromaždenie 

Tatra banky 16. 4. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25; Výročné správy Tatra banky z rokov 

1924, 1925. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 

14 Referát V. Jesenského o vývoji strát a o sanácii Tatra banky z 26. 4. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 

4, inv. č. 26; Valné zhromaždenie Tatra banky 13. 6. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 10; Valné 

zhromaždenie Tatra banky 21. 5. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 11; Valné zhromaždenie 

Tatra banky 11. 5. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 12. 

179


odstúpiť hlavný riaditeľ Cyril Kresák a námestní hlavní riaditelia Vladimír Jesenský 

a Fedor Jesenský. Z bývalých členov ostal vo výkonnom výbore iba Ľudovít Vanovič, 

menovaný v júli 1925 za nového hlavného riaditeľa. Na uvoľnené miesta vo výkonnom 

výbore správna rada povolala riaditeľa filiálky v Košiciach Rudolfa Gabriša ako námestného 

hlavného riaditeľa a filiálneho riaditeľa pobočky v Žiline Rudolfa Kubiša vo 

funkcii celoústavného riaditeľa. Osobitný význam malo zvolenie vedúceho bratislavskej 

filiálky českej Agrárnej banky Karola Hellmutha do funkcie námestného hlavného riaditeľa. 

K. Hellmuth bol totiž v skutočnosti dosadeným dôverníkom celoštátnych finančných 

inštitúcií a agrárnej strany. Voľbou K. Stodolu a K. Hellmutha do vedenia sa začal 

proces prehlbovania vplyvu vládnej agrárnej strany na vývoj Tatra banky. Direktórium 

pracovalo od roka 1926 pod označením obchodná správa. Tvorili ju novovymenovaní 

hlavní riaditelia Ľ. Vanovič, K. Hellmuth a R. Gabriš, ako aj celoústavný riaditeľ R. Kubiš. 

Správnu radu zastupoval predseda K. Stodola. 15 

Na jeseň roku 1925 sa zrušili aj funkcie troch obvodových riaditeľov. Tento akt bol 

výsledkom centralizácie riadenia koncernu filiálok do jedného centra, ktorým sa stalo 

tzv. kontrolné oddelenie filiálok v Bratislave. Centralizáciou zaniklo územné rozdelenie 

filiálok na tri obvody, a tým aj kompetencie obvodových riaditeľov. Likvidácia obvodov 

bola súčasťou širšie koncipovanej reorganizácie banky. Mala za cieľ podriadiť činnosť 

vedúcich filiálok priamej kontrole predstaviteľmi vedenia banky a zamedziť machináciám 

obvodových riaditeľov. Sieť pobočiek dosiahla v polovici 20. rokov najväčší rozsah za 

celé medzivojnové obdobie. Na prelome rokov 1925 – 1926 koncern Tatra banky pozostával 

z 35 filiálok a 12 expozitúr. 16 Stav pobočiek na východnom Slovensku a personálne 

obsadenie ich vedenia v kulminačnom bode rozvoja siete filiálok Tatra banky roku 

1925 zobrazuje tabuľka č. 1. 

Napriek ťažkej hospodárskej situácii Tatra banka aj po roku 1924 pokračovala vo fúziách, 

lebo to vyžadovali sanačné podmienky zo strany vládnych orgánov. Významným 

dejiskom fúzií bolo opäť východné Slovensko. Ministerstvo financií v rámci celoštátneho 

sanačného plánu požiadalo Tatra banku, aby sa podieľala na sanácii niekoľkých 

menších bánk formou fúzií. Tatra mala za úlohu prevziať štyri banky, medzi nimi maďarsko-nemecké 

ústavy Sabinovskú úvernú banku, Jelšavský úverný ústav a Rožňavskú 

banku. Niektoré z nich viedli s Tatrou jednania o možnej fúzii už pred rokom 1925. 

Valné zhromaždenie 16. 5. 1925 doporučilo uskutočniť nové fúzie s bankami v Jelšave 

a Sabinove s celkovým kapitálom 0,420 mil. Kč len v prípade zabezpečenia sanačných 

prídelov od Zvláštneho fondu. Hospodárska situácia oboch peňažných ústavov bola zrejme 

veľmi ťažká. Z celkového počtu 500 účastín Jelšavského úverného ústavu po 200 Kč 

za kus Tatra už pred rokom 1925 vlastnila 301 akcií. Zostatok prevzala v pomere 1:2 vo 

15 List vrch. riaditeľa Bankového úradu pri ministerstve financií A. Nováka riaditeľovi bratislav. 

odbočky Agrobanky K. Hellmuthovi z 10. 7. 1925. SNA, TB-korešpondencia. hlav. riaditeľa, 

k. 34, inv. č. 395; Prejav Kornela Stodolu na valnom zhromaždení Tatra banky 12. 7. 1926. 

SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9. 

16 Výročné správy Tatra banky z rokov 1925, 1926. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. 

č. 1922; Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9. 

180



Personálne obsadenie vedúcich miest v pobočkách Tatra banky 

ku koncu roka 1925 

a/ filiálky vedené riaditeľmi a dirigentmi 

filiálka 

filiálni 

riaditelia 

zástupcovia filiál. 

riaditeľa, významní 

prokuristi 

dirigenti 

Košice Rudolf Gabriš A. Klinovský 

Prešov I. Sitár, J. Meličko Bohuslav A. Rydlo 

Rožňava 

Mikuláš Polóny 

b/ filiálky riadené vedúcimi prokuristami a expozitúry 

filiálky 

vedúci prokuristi 

filiálok 

expozitúry 

Bardejov Ján. E. Šimko Sabinov 

Dobšiná František Štembera Sečovce 

vedúci úradníci 

expozitúr 

účtovníci, pokladníci 

Alojz Szabadoš 

dirigent 

Jozef Kokoška 

vedúci prokurista 

Humenné Ladislav Schäffer Trebišov Anton Goldbach 

Jelšava Pavel Urbanec Štítnik Ľudovít Košina 

Kežmarok 

Oskar Való 

Michalovce 

Štefan Stankovič 

Moldava nad Bodvou Fraňo Szövérffy 

Vranov n. Topľou Jozef Žiačik 

Pramene: Zasadania správnej rady Tatra banky v roku 1925. SNA, TB – KÚ, škat. 4, inv. č. 25; 

Zasad. výkonného výboru Tatra banky v rokoch 1924 – 1925. Tamže, škat. 7, inv. č. 54; SKOR- 

KOVSKÝ, J.: Banky a peněžní ústavy na Slovensku a Podkarpatské Rusi. Praha 1926. 

svoj prospech. Úvernú banku v Sabinove ovládla výmenou 3000 účastín po 100 Kč za 

600 vlastných akcií, čo znamenalo, že transakcia sa uskutočnila v pomere 1:2,5. Po 

ukončení predmetných fúzií sa zdravšia časť obchodov stala súčasťou kapitálového potenciálu 

jelšavskej filiálky a sabinovskej expozitúry Tatra banky. 17 

V druhej polovici roka 1925 začal výkonný výbor Tatra banky pripravovať fúziu 

s Rožňavskou bankou. Hospodárska situácia tohto ústavu bola natoľko kritická, že me- 

17 Valné zhromaždenie Tatra banky 16. 5. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 8; Správna rada 

Tatra banky 16. 5. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25. 

181


dzi podmienkami si Tatra okrem sanačnej výpomoci zo Zvláštneho fondu nárokovala aj 

možnosť odstúpiť od plánovanej fúzie v prípade konkurzu. Novú transakciu predbežne 

schválilo valné zhromaždenie k 7. 1. 1926 za predpokladu mimokonkurzného vyrovnania 

s veriteľmi Rožňavskej banky. Jednania viedol už od jesene 1925 v mene Tatry F. 

Jesenský. Veritelia požadovali celkom 16 mil. Kč. Počas jarných mesiacov 1926 nároky 

postupne znížili na 10 mil. Kč. Rožňavská banka musela zrušiť staršiu afilačnú zmluvu 

s poprednou Slovenskou všeobecnou úvernou bankou. Táto postúpila svoj podiel 

na kapitále Rožňavskej banky v podobe 400 kusov akcií Tatre. Účastiny Rožňavskej 

banky sa vzhľadom na jej hospodársky stav menili v pomere dve akcie v nominálnej 

hodnote po 200 Kč za jednu akciu Tatra banky. Centrála skrachovanej, ale pomerne 

veľkej banky v Rožňave poslúžila jednotlivými položkami bilancií ako základ novej 

filiálky. Zaniknutá banka mala aj vlastné pobočky, z ktorých Tatra dostala k dispozícii 

úradovne v Dobšinej, Veľkej Revúcej, Plešivci a Tornali. V Plešivci vznikla expozitúra 

a ostatné menované filiálky rozšírili už existujúce pobočky Tatra banky. Po schválení 

fúzie sedriou v Banskej Bystrici boli v júni 1927 prevzaté pravdepodobne ešte dve ďalšie 

filiálky Rožňavskej banky. 18 

Odvrátenou stranou hektického rozvoja koncernu filiálok Tatra banky bolo hromadenie 

vysokých strát. Ich veľkú časť sa podarilo likvidovať za pomoci sanačných 

prostriedkov od štátu. Sanáciu v druhej polovici 20. rokov však sprevádzali ultimatívne 

podmienky. Medzi hlavné patrila podmienka likvidovať viacero nerentabilných pobočiek. 

Išlo najmä o filiálky a expozitúry vytvorené z úradovní stratových fuzionovaných 

peňažných ústavov, ako bola Rožňavská banka. Podľa špeciálnych podmienok Kuratória 

Zvláštneho fondu mala Tatra banka zrušiť k 11. 1. 1927 osem neúspešných pobočiek, 

medzi nimi filiálku vo Vranove a expozitúru v Plešivci. Agenda zrušených pobočiek sa 

premiestnila do väčších filiálok alebo sa koncentrovala do Bratislavy. Zníženie početného 

stavu filiálok v dôsledku plnenia sanačných podmienok sa v rokoch 1928 – 1929 čiastočne 

nahradilo pretvorením niektorých expozitúr na filiálky. Išlo napríklad o sabinovskú 

expozitúru. Táto prevzala dôverníctvo vo Feledinciach a expozitúru v Sečovciach. 

Ku koncu roka 1929 pozostával koncern Tatra banky z 38 filiálok a 3 expozitúr. Podľa 

oficiálnych hlásení obchodnej správy bolo z uvedeného celkového počtu k 1. januáru 

1929 osem pobočiek stratových. Počet úradovní vykazujúcich prevádzkovú stratu sa do 

konca roka 1929 údajne znížil na tri. 19 

18 Správna rada Tatra banky 28. 7. 1925. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 25; Správna rada Tatra 

banky 19. 6. 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 26; Valné zhromaždenie Tatra banky 7. 1. 1926. 

SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9; Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7 1926. SNA, f. TB-ZÚ, 

k. 2, inv. č. 9; Valné zhromaždenie Tatra banky 13. 6 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 10. 

19 Výročné správy Tatra banky z rokov 1927 – 1929. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. 

č. 1922; Správna rada Tatra banky 28. 4. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 29; Správna rada 

Tatra banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Valné zhromaždenie Tatra banky 21. 

5. 1928. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 11; Valné zhromaždenie Tatra banky 11. 5. 1929. SNA, f. 

TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 12. 

182


V období kulminácie hospodárskej konjunktúry druhej polovice 20. rokov sa oživila 

obchodná činnosť Tatra banky. K novým kapitálovým vstupom do podnikovej sféry však 

bolo vedenie Tatry nanajvýš opatrné. Skutočnú výnimku v tomto smere predstavovalo 

odkúpenie šestinového podielu na akciovom kapitále Trebišovského cukrovaru. Transakciu 

iniciovali vládne finančné kruhy a špičky agrárnej strany na Slovensku v spolupráci 

s českou Agrobankou, ktorá sledovaný akciový podiel v lukratívnom odvetví cukrovarníctva 

Tatra banke prepustila. Kapitálový vstup do uvedeného podniku zároveň predstavoval 

jednu z mála úspešných aktivít národne slovenského kapitálu v nostrifikačnej 

akcii. Nová priama investícia v spolupráci s českou Agrobankou vyvolala značný odpor 

u niektorých predstaviteľov Tatra banky. Transakcia spadala do druhej fázy nostrifikačného 

procesu na Slovensku po uzavretí obchodnej zmluvy s Maďarskom. Podiel na 

nostrifikácii bol priamym dôsledkom rastu vplyvu agrárnej strany v Tatra banke na pozadí 

sanačného procesu, ako aj spolupráce s Agrárnou bankou, najmä prostredníctvom 

osoby K. Hellmutha. Agrárna banka v spolupráci s Československou jednotou repárov 

podnikla v 20. rokoch veľmi úspešnú kapitálovú expanziu do cukrovarníckeho priemyslu 

českých krajín. Kapitálová skupina vedená Agrobankou čiastočne prenikla aj na Slovensko, 

kde už v prvej fáze nostrifikácie zakúpila 25 tis. akcií Trebišovského cukrovaru. 

Za pomoci konexií Republikánskej strany a pod tlakom legislatívy pozemkovej reformy 

sa predmetnej skupine podarilo v rokoch 1925 – 1926 lacno zmocniť ďalších 30 tis. akcií 

z celkového počtu 60 tis. účastín Trebišovského cukrovaru v nominálnej hodnote 9 mil. 

Kč. Z ovládnutého balíka účastín pripadalo po 10 tis. kusov na Agrobanku a Československú 

jednotu repárov, ktorá prepustila 5 tis. akcií svojmu slovenskému odboru. Zostávajúcich 

10 tis. účastín mala podľa rozhodnutia vládnych agrárnych kruhov prevziať 

Tatra banka. 20 Za vládnymi iniciatívami s cieľom zapojiť národne slovenský kapitál do 

nostrifikácie priemyslu stál minister M. Hodža. 

Vedenie Tatra banky oficiálne oznámilo plán kapitálovej transakcie v jednom z najväčších 

cukrovarov Slovenska na zasadnutí správnej rady v septembri 1927. Príčiny 

vstupu do nostrifikácie priemyslu zdôvodňovalo nasledovne: „...Z iniciatívy vládnych 

kruhov rozhodli sme sa zakúpením 10 000 účastín tohto podniku... zúčastniť sa znacionalizovania 

cukrovaru v Trebišove... Pohnútky v tejto transakcii boli určované pokynom 

vlády a národnou myšlienkou, ktorej slúžime...“ 21 Viacerí členovia predstavenstva banky 

však prijali správu o novej kapitálovej transakcii rezervovane a niektorí otvorene vyjadrili 

odmietavý postoj. V Tatra banke vládla po miliónových stratách z kapitálových 

účastí a z financovania priemyslu značná averzia voči veľkým kapitálovým akciám. Na 

druhej strane, vláda banku tlačila do novej expanzie v podnikovej sfére. Jeden z opozičníkov 

v správnej rade, exponent Slovenskej národnej strany, J. Janoška sa k postupu 

vlády vyjadril: „...že vládne kruhy poverili Tatra banku misiou nacionalizovania prie- 

20 Valné zhromaždenie Tatra banky 12. 7 1926. SNA, f. TB-ZÚ, k. 2, inv. č. 9; Správna rada 

Tatra banky 24. – 25. 5. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 27; NOVOTNÝ, Jiří – ŠOUŠA, Jiří: 

Banka ve znamení zeleného čtyřlístku. Agrárni banka 1911 – 1938 (1948). Praha : Karolinum, 

1996, s. 106. 

21 Správna rada Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28. 

183


myselných podnikov, napĺňa nás dôverou, zaráža však trochu tá okolnosť, že ide o nejaké 

riziko, a preto, že je snaha sanovať náš ústav, je divné počuť o riskantnom obchode, 

ktorý nám vláda odporúča...“ 22 J. Janoška poukázal aj na skutočnosť, že Trebišovský 

cukrovar nemal zabezpečený kontigent cukrovej repy. Výhrady pochybovačov však len 

ťažko mohli zastaviť realizáciu vládou „doporučeného“ projektu. Každá iniciatíva zo 

strany vládnych miest sa totiž v súdobej situácii Tatra banky chápala ako podmienka 

zdarného priebehu sanačného procesu. 

Kapitálový vstup do Trebišovského cukrovaru ešte v septembri 1927 schválili. Sledovaný 

podnik náležal k stredne veľkým, ale aj k najmodernejším, cukrovarom v ČSR. 

V kampani zamestnával do 700 robotníkov. V ostatnej kampani pred kapitálovým vstupom 

Tatra banky na prelome rokov 1926/27 vyrobil 4200 ton cukru. Výrobná kapacita 

však bola viac ako dvojnásobná. Trebišovský podnik zároveň patril k veľkým pestovateľom 

cukrovej repy. Vlastnil alebo prenajímal niekoľko rozsiahlych hospodárstiev 

s celkovou výmerou pôdy 11 503 ha. Obhospodarované majetky boli na podklade konexií 

Agrobanky vyňaté z procesu pozemkovej reformy. Štát podniku prisľúbil finančnú pomoc 

na meliorácie, ktoré mali zvýšiť výnosy cukrovej repy. Zisky z poľnohospodárskej 

činnosti vykrývali prípadné straty cukrovaru. 23 Správa Tatra banky schválila zakúpenie 

10 tis. akcií v nominálnej hodnote 1,5 mil. Kč za kurzovú cenu 3,4 mil. Kč a stala sa 

akcionárom Trebišovského cukrovaru s podielom približne 17 %. S Agrobankou uzavrela 

syndikátnu zmluvu, ktorá zabezpečovala hodnotu jej kapitálového podielu v prípade 

znehodnotenia účastín majoritným vlastníkom akcií. Dohodnutá bola aj účasť Tatra 

banky na financovaní cukrovaru. Predstavovala tretinu z celkového úverového rámca 

23 mil. Kč. Skutočný rámec kampaňových úverov zo strany Tatra banky dosiahol do 

roka 1930 hornú hranicu 8,5 mil. Kč. K tomu pristupoval podiel banky na garančných 

úveroch v sume 3,9 mil. Kč. 24 Tatra banka však vstúpila do cukrovarníckeho priemyslu 

v menej priaznivom období po odlive konjunkturálnej vlny cukrovarníctva, kulminujúcej 

v rokoch 1924 – 1926. Krátko po prevzatí akciového podielu sa začali objavovať prvé 

príznaky agrárnej krízy, spustenej práve poklesom výroby v exportne orientovanom 

cukrovarníckom priemysle. 

Vedenie banky preto v prípade prevzatých účastinných podnikov, ako aj u viacerých 

úverovaných podnikateľských subjektov, pristúpilo k nekompromisnému vymáhaniu pohľadávok. 

Výsledkom boli konkurzy a dražby významných továrenských a iných účastinných 

podnikov, ako napríklad Továrne na remeň v Košiciach. Jej úvery u Tatra banky 

v hodnote 1,539 mil. Kč museli byť roku 1926 vymáhané cestou konkurzu a vyrovnania. 

22 J. Janoška na správnej rade Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28. 

23 Správna rada Tatra banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Prehľad priemyselnej 

výroby Slovenska roku 1927. Bratislava 1927, s. 235; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 106. 

24 Správna rada Tatra banky 24.-25. 5. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 27; Správna rada Tatra 

banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Správna rada Tatra banky 3. 11. 1927. SNA, 

f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Správna rada Tatra banky 9. 1. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; 

Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, 

ref. 20, s. 106, 238. 

184


Banka najskôr prevzala továreň do vlastníctva a prenajímala objekty závodu pôvodnej 

vlastníckej firme, čím plánovala pokryť neuhradené podlžnosti. Tieto pokusy mali iba 

minimálny efekt, preto banka pristúpila k vymáhaniu pohľadávok. Počas roka 1927 boli 

záväzky postupne uhradené dlžníkmi, odpredajom nehnuteľností továrne a výťažkom 

z prenájmu. Vedenie banky muselo priznať, že podiel na krachu košických koželužní 

mala aj neúmerná výška úrokov z pôžičiek a vysoké nájomné. 

Napriek značnému posunu v charaktere úverových obchodov si Tatra banka v druhej 

polovici 20. rokov udržala niekoľkých významnejších klientov. Patrili k nim aj niektoré 

úspešné drevárske firmy na východnom Slovensku, napríklad Sabinovský drevoobrábajúci 

podnik. Tento v období od septembra 1927 do mája 1931 prevzal od banky úvery 

vo výške 3,1 mil. Kč. Spolupráca s uvedenou firmou priniesla niektoré rušivé momenty, 

prameniace z chýb subjektívnej povahy. Súviseli s nečistými praktikami v obchodnej 

činnosti vedúceho pobočky Tatra banky v Prešove Bohuslava A. Rydla. Tento vedúci 

českého pôvodu svojvoľne zvyšoval pôžičky sabinovskému podniku. V apríli 1928 predstavovali 

úvery oficiálne 1,9 mil. Kč, v skutočnosti však 2,5 mil. Kč. Roku 1929 vedenie 

ústavu zamietlo ako neplatnú zmluvu medzi mestom Prešov a tunajšou odbočkou Tatry 

o poskytnutí úveru na zakúpenie rozsiahleho lesného revíru. Podľa zmluvy, ktorú dohodol 

práve B. A. Rydlo, mala revír s plochou približne 3 tis. ha obhospodarovať Tatra banka 

vo vlastnej réžii po dobou 20 rokov. Išlo o jeden z viacerých súdobých megalomanských 

projektov za účasti medzinárodného kapitálu s cieľom drancovať lesné bohatstvo 

východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. 25 Pomerne úspešné úverové vzťahy nadviazala 

Tatra banka aj s významným drevárskym podnikom Vyšnorybnický lesný závod 

Michalovce. Spolupráca s uvedenými firmami sa rozšírila najmä počas hospodárskeho 

vzostupu na sklonku 20. rokov, keď ich záväzky dosiahli výšku od 1,2 mil. až do 2,3 mil. 

Kč. Vyššie pôžičky Tatra banka poskytovala najmä spoločnostiam, ktoré sa zameriavali 

na obchod s drevom. Spomenúť treba najmä poprednú firmu Slesinger Poprad. 26 

Medzi významných klientov Tatra banky v oblasti potravinárstva sa zaradil aj podnik 

Slovenský liehový priemysel Malacky. Túto spoločnosť s kapitálom 5 mil. Kč uvádzame 

preto, lebo okrem významnej rafinérie liehu v Malackách vlastnila ďalší podobný závod 

v Levoči. Patrila k najväčším a najúspešnejším podnikom svojho druhu v ČSR. Tatra 

banka spoločnosť financovala v súčinnosti s Agrobankou, popredným účastinárom malackého 

podniku. Keďže tieto aktivity Tatra banky spadali do obdobia odlivu veľkých 

obchodov po roku 1926, významne napomohli zvýšeniu hospodárskych ukazovateľov. 

V období od novembra 1927 do apríla 1929 Tatra banka uvoľnila pre liehovary v Malackách 

a Levoči garančné a iné úvery v celkovej sume 3,2 mil. Kč. 27 Z ďalších výcho- 

25 Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešove z 24. – 26. 10. 1927, 27. 6. 1928 a zo 6. – 15. 5. 

1931. SNA, f. TB-revízie filiálok, k. 95-96, inv. č. 178. 


banky 29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30. 

27 Správna rada Tatra banky 3. 11. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28; Správna rada Tatra banky 

29. 4. 1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. 

TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 108-109. 

185


doslovenských liehovarníckych podnikov Tatra financovala napríklad likérku Schwarz 

a Glasner, továreň na rum a likéry, úč. s. Prešov. K mlynárskym podnikom sa Tatra 

banka dostala prostredníctvom fúzií. Keďže finančné spojenia s mlynmi Tatra banka 

preberala už ako problémové, končili spravidla so značnými stratami. Okrem dlhodobého 

úverového spojenia s koncernovým podnikom Zemiansko-olčovský mlyn uzavrela 

banka pomerne vysoké pôžičkové obchody s firmou Lujza, parný mlyn Michalovce. Na 

konci 20. rokov dosahovali sumu 3,1 mil. Kč. 28 

Čulý stavebný ruch počas hospodárskych konjunktúr 20. rokov vyvolával značný 

dopyt po úverových prostriedkoch v priemysle stavebných hmôt, ako aj u stavebných 

firiem. Tatra banka financovala stavebný ruch prostredníctvom viacerých podnikov. Neúspechom 

však skončila transakcia s tehelňou E. Gellért pri Prešove. Banka odkúpila 

závod na dražbe v roku 1929 s cieľom uhradiť vložené prostriedky. Z celkovej investovanej 

sumy 0,9 mil. Kč však aj po realizácii konkurzu a vyrovnania zostávala strata 

0,2 mil. Kč. Stavebné podniky si požičiavali investičné prostriedky spravidla v rozmedzí 

od 0,6 mil. do 1 mil. Kč. Boli medzi nimi firmy ako A. Zbojan, staviteľ Michalovce, 

Ing. I. Toszög a Ing. A. Federbér Prešov a ďalší. 29 

Vo sfére poľnohospodárskej výroby dosahovali vyššie hodnoty pôžičky Tatry na 

parceláciu pôdy v rámci pozemkovej reformy a úvery veľkostatkom. Na konci 20. rokov 

financovala Tatra významné parcelácie Schlesingerovského majetku v Dolných Ozorovciach 

a veľkostatku Csehy-Wachter pri Prešove. Delenie pôdy rodiny Schlesinger v rozlohe 

asi 600 ha medzi nových kolonistov podporila banka v rokoch 1929 – 1930 pôžičkami 

v hodnote 1,4 mil. Kč. Tieto mali slúžiť na pokrytie rôznych dlhov a záväzkov, ktorými 

bola pôda zaťažená. Banka zároveň financovala 50 % nákladov kolonistov na zakúpenie 

príslušného podielu z celkovej výmery majetku. Podľa vyjadrenia vedenia ústavu sa 

Tatra banka zúčastnila na Schlesingerovskej parcelácii najmä so zámerom spropagovať 

pozemkovú reformu a poukázať na význam banky v tomto procese. Pre účely delenia 

a výkupu pôdneho vlastníctva veľkostatku Csehy-Wachter banka uvoľnila roku 1930 úver 

0,950 mil. Kč. Vzhľadom na celkový rozsah pozemkovej reformy bol však podiel Tatra 

banky na parceláciách pôdy napriek oficiálne proklamovaným hospodársko-politickým 

cieľom pomerne malý. Väčší rozsah mali úverové obchody veľkým poľnohospodárskym 

závodom. Napríklad východoslovenským veľkostatkom J. Zámojského z Prešova, G. Andrássyho 

z Košíc a H. Dörga z obce Marhaň správa banky na konci 20. rokov odsúhlasila 

28 Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešove z 24. – 26. 10. 1927. SNA, f. TB-revízie filiálok, 

k. 95-96, inv. č. 178; Direktórium Tatra banky 22. 1. 1925. SNA, TB-direktórium, k. 148; 

Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra 


f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32. 

29 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1929. SNA, f. 

TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešove zo 6. 

– 15. 5. 1931. SNA, f. TB-revízie filiálok, k. 95-96, inv. č. 178; Správna rada Tatra banky 29. 4. 

1929. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 28. 6. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, 

k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 2. 5. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; 

186


úvery v rozsahu od 1 mil. až do 2,5 mil. Kč. Veľkostatkami v okolí Trebišova boli kryté 

pôžičky Dr. J. Beňovského z Liptovského Mikuláša v hodnote 0,517 mil. Kč. 30 

Dôležité miesto v podnikateľských aktivitách Tatra banky zameraných na pôdohospodárstvo 

zohrávali poľnohospodárske a lesné majetky koncernových podnikov. 

Napríklad vlastníctvo akcií Trebišovského cukrovaru znamenalo spoluúčasť banky 

na rozsiahlom podnikaní v poľnohospodárstve. Cukrovarský podnik prenajímal veľké 

hospodárstvo s výmerou 11 503 ha s mnohostrannou rastlinnou a živočíšnou výrobou. 

V záujme dosiahnutia čo najvyššej miery sebestačnosti v zásobovaní cukrovou repou 

trebišovský podnik prenajímal aj ďalšie veľkostatky. Zisky z poľnohospodárskej výroby 

slúžili na krytie prípadných strát cukrovaru a naopak, výnosy z cukrovarníckej výroby 

sa mohli použiť pri riešení finančných problémov hospodárstva. 31 

Pomerne širokú klientelu mala Tatra banka v rôznych oblastiach terciárnej sféry 

a kultúrno-spoločenského života. Patrili k nim aj turizmus a hoteliérstvo. Popri hoteloch 

a sanatóriách svojho koncernu banka financovala viacero klientov z hotelových, kúpeľných 

a zdravotníckych služieb. Napríklad vo Vysokých Tatrách išlo o dve významné sanatóriá 

v Tatranskej Lomnici a Tatranskej kotline, ktorých záväzky voči banke vzrástli 

do konca 20. rokov na celkovú hodnotu 1,8 mil. Kč. Prešovská filiálka na začiatku 20. rokov 

vložila značné úverové prostriedky do kúpy, rekonštrukcie a prevádzky podniku na 

využitie prameňa minerálnej vody Salvator. Investície dosiali roku 1924 celkovú sumu 

3,1 mil. Kč. Podnik, vyvážajúci až 90 % produkcie, však v dôsledku povojnovej hospodárskej 

krízy nebol schopný pohľadávky banky uhradiť. Filiálka preto musela podnik 

odkúpiť na dražbe a v počas 20. rokov prenajímať, čím sa pokryla časť nedobytných 

položiek. Zostávajúca vykázaná strata 0,4 mil. Kč bola prihlásená k sanácii. Prešovská 

filiálka mala dlhodobé úverové spojenie s podnikom knižnej kultúry, ktorým bolo Stehrovo 

kníhkupectvo v Prešove. Úvery kníhkupectva dosiahli 0,730 mil. Kč. 32 Osobitné 

miesto na poli investícií v terciárnej sfére mali pôžičky orgánom regionálnej a miestnej 

samosprávy. Okrem nevýrobných účelov sa totiž využívali na financovanie podnikateľských 

aktivít obcí, miest a žúp v priemysle, obchode alebo v doprave. Z požadovaných 

0,5 mil. Kč na investície do mestského bitúnku v Michalovciach Tatra banka uvoľni- 



TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 30; Správna rada Tatra banky 24. 3. 1930. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31. 

31 Správna rada Tatra banky 24.-25. 5. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, in. č. 27; Správna rada Tatra 

banky 2. 9. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, in. č. 28; NOVOTNÝ-ŠOUŠA, ref. 20, s. 106. 



f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 31; Správna rada Tatra banky 2. 5. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 

32; Správna rada Tatra banky 30. 10. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Správy o revízii 

filiálky Tatra banky v Prešove zo 22. 5. 1929. SNA, f. TB-revízie filiálok, k. 95-96, inv. č. 178; 


banky 24. – 25. 4. 1927. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 28. 

187


la v novembri 1924 iba čiastku 0,2 mil. Kč. Záväzky mestského zastupiteľstva Jelšavy 

0,3 mil. Kč boli roku 1924 prevzaté od fuzionovaných bánk. 33 

Do hospodárskeho života Tatra banky na východnom Slovensku najhlbšie zasiahli 

dve najväčšie a zároveň hospodársky najúspešnejšie pobočky sledovaného regiónu prešovská 

a košická filiálka. V 20. rokoch patrili ku skupine hospodársky najprínosnejších 

pobočiek Tatry spolu s úradovňami v Banskej Bystrici, Liptovskom Mikuláši a Žiline 

Prešovská filiálka, ktorá si už pred rokom 1918 začala vytvárať stabilnú klientelu medzi 

živnostníkmi rôzneho pôvodu v meste a medzi slovenským poľnohospodárskym obyvateľstvom 

na vidieku. Zverené prostriedky preto v bilanciách pobočky za rok 1927 dosahovali 

pomerne vysokú hodnotu. Do roka 1927 sa táto zvýšila na 27,5 mil. Kč. Viac ako 

dve tretiny uvedenej hodnoty tvorili vklady na knižky. V šarišskom regióne bol veľký 

záujem aj o úverové investície a menovite o zmenkové pôžičky. Z úhrnu položky dlžníkov 

a zmeniek 20 mil. Kč ku koncu roku 1927 pripadalo na zmenkové úvery 52 %. K investíciám 

patrila aj výpomoc centrálam v Bratislave a Martine, dosahujúca roku 1928 

skoro 6 mil. Kč. Okrem toho vlastnila pobočka v uvedenom roku nehnuteľnosti približne 

za 3 mil. Kč. Čistý zisk sa zvýšil počas rokov 1927 – 1929 z 0,530 mil. na 0,707 mil. Kč. 34 

Kameňom úrazu v hospodárení prešovskej filiálky sa však stali pohľadávky voči miestnym 

akciovým podnikom. Boli medzi nimi napríklad Prameň Salvator alebo Košická 

továreň na remeň. Najväčšie straty spôsobilo financovanie Sabinovského drevospracujúceho 

podniku, dohodnuté vedúcim B. A. Rydlom. U pobočky sa postupne hromadili 

žalované zmenky, ktorých hodnota už roku 1928 predstavovala 0,556 mil. Kč. Z druhej 

sanačnej dávky dostala filiálka 0,302 mil. Kč. Zároveň ale z vlastných prostriedkov poskytla 

do centrálnych sanačných fondov okolo 1,3 mil. Kč. Po prepustení B. A. Rydla zo 

služieb Tatra banky sa vedúcim prešovskej pobočky stal J. Meličko, otec známej herečky 

H. Meličkovej. 35 

Filiálka v Košiciach patrila hospodárskymi parametrami medzi významné, ale nie 

najväčšie pobočky. Možno konštatovať, že pre Tatra banku mala svojím umiestnením 

v hlavnom centre východného Slovenska najmä strategický význam. Zároveň sa zaradila 

aj medzi úspešnejšie rentabilné pobočky. Výška investícií v rubrike dlžníkov a zmeniek 

9,1 mil. Kč za rok 1927 bola podobná ako napríklad u žilinskej filiálky. Suma vkladov 

na knižky a bežné účty 12,6 mil. Kč však bola nižšia ako u filiálok, ktoré pôsobili 

v regiónoch s väčším podielom slovenského obyvateľstva. Voľné peňažné prostriedky 

presunuté do Bratislavy boli tiež o niečo nižšie 4,3 mil. Kč. Čistý zisk roku 1927 dosiahol 

0,202 mil. Kč. Úspešný vývoj pokračoval až do konca 20. rokov. K 31. 12. 1929 mala 

pobočka na knižkách a bežných účtoch vklady v hodnote 13,5 mil. Kč. Položka zmeniek 

33 Výkonný výbor Tatra banky 15. 11. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 7, inv. č. 53; ; Správna rada Tatra 

banky 14. 5. 1924. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 24. 

34 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1927 – 1930. 

SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922. 


SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Správy o revízii filiálky Tatra banky v Prešove 

za roky 1927 – 1931. SNA, f. TB-revízie filiálok, k. 95-96, inv. č. 178. 

188


a dlžníkov vykazovala investície v hodnote 14,6 mil. Kč a čistý zisk predstavoval 0,290 

mil. Kč. V sledovanom období viedol filiálku direktor Štefan Hreusík. 36 

Väčšina významnejších filiálok na západ, juh a východ od centrálnej časti Slovenska 

hospodárila v 20. rokoch so značnými problémami. Práve v týchto oblastiach pôsobili 

nové pobočky vytvorené fúziami s hospodársky problémovými peňažnými ústavmi. 

Patrili k nim filiálky v Bardejove a Michalovciach, ako aj niektoré menšie filiálky 

a expozitúry. Hospodárenie a dobré meno filiálky v Bardejove poškodil defraudačný 

škandál jedného z úradníkov. Za defraudáciu sa musel zodpovedať vedúci filiálky Ján 

Schimko. Defraudácie sa dopustil aj vedúci prokurista pobočky v Michalovciach Štefan 

Stankovič. Okrem toho na sklonku 20. rokov vedenie tejto filiálky bez súhlasu centrály 

podstatne zvýšilo úverový rámec podniku Lujza mlyn. 37 Problémové kancelárie končili 

obchodný rok 1926 a 1927 so stratou. Ich hospodárska činnosť bola do značnej miery 

závislá na pôžičkách z prostriedkov sústredených na účtoch centrálnych filiálok v Bratislave 

a v Martine. Z jednotlivých sanačných dávok plynuli do spomínaných pobočiek 

miliónové prídely. Zároveň treba ale pripomenúť, že objem ich strát ďaleko zaostával 

za sumou stratových položiek, ktoré v 20. rokoch vykazovala bratislavská a martinská 

centrála. Za pomoci sanačnej akcie a vplyvom hospodárskej konjunktúry sa do konca 

20. rokov podarilo ozdraviť stav aktív a pasív väčšiny problémových filiálok. Preto v rokoch 

1929 – 1930 už skoro všetky dosiahli zisk. 


Prehľad hlavných hospodárskych ukazovateľov filiálok Tatra banky 

v Košiciach a Prešove k 31. 12. 1927 v mil. Kč 

A/ aktíva 

B/ pasíva 

filiálka zmenky dlžníci nehnuteľnosti účty filiálok 

Košice 4,466 4,660 1,127 4,259 

Prešov 10,381 9,613 2,566 5,061 

filiálka 

vklady 

na knižkách 

veritelia na 

bežných účtoch 

účty 

filiálok 

čistý 

zisk 

Košice 10,163 2,543 0,875 0 ,202 -- 

Prešov 18,829 8,632 0,068 0,530 -- 

strata 

Pramene: Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1927 – 1930. 

SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra 

banky v Košiciach z roka 1927 – 1930. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922. 

36 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Košiciach z roka 1927 – 1930. 

SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922. 

37 Správna rada Tatra banky 13. 3. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32. 

189


V období rokov 1930 – 1931 začala Tatra banka opäť signalizovať ekonomické problémy 

a neúmerné zvyšovanie stratových položiek. Príčiny spočívali v nástupe veľkej 

hospodárskej krízy. Pod jej dopadmi sa program sanácie z 20. rokov, počítajúci s dlhodobým 

ozdravovaním, postupne zrútil. V zložitej situácii musela Tatra banka požiadať 

vládu o účasť na ďalšej veľkej sanačnej akcii. Túto parlament schválil roku 1932 na podklade 

novelizácie tzv. finančných zákonov z roka 1924. Vláda však argumentovala, že 

Tatra banka obdržala v 20. rokov mimoriadne veľké hodnoty sanačných prostriedkov 

a poskytla jej len 12 mil. Kč fondových dlhopisov a 26 mil. Kč formou garančných úverov. 

Uvedené hodnoty mohli pokryť len malú časť skutočných strát, ktoré opäť dosiahli 

fatálnu úroveň, konkrétne 176 mil. Kč. 38 Pričinením ministra a od roka 1935 predsedu 

vlády ČSR Dr. Milan Hodžu začali vznikať rôzne koncepcie ako zachrániť najväčšiu 

banku Slovenska pred istým kolapsom. 

Do úvahy prichádzalo napríklad zlúčenie Tatra banky s Bankou československých légií, 

ktorá v sledovanom období viedla na východe ČSR úspešnú kapitálovú ofenzívu, ale 

ako vhodnejší sa javil starší Hodžov zámer spojenia Tatry so Slovenskou bankou, druhým 

najvýznamnejším peňažným ústavom Slovenska. Roku 1934 vznikol plán fúzie dvoch 

hlavných centier slovenského bankovníctva, za ktorým stál práve M. Hodža. Pre odpor 

hlavného predstaviteľa Slovenskej banky Vladimíra Makovického sa však neuskutočnil. 

M. Hodža potom už ako premiér presadil sanáciu Tatra banky za prísľub jej vedenia, že 

sa kapitálovo prepojí s ľudovým peňažníctvom, konkrétne s družstevnou centrálou Zväz 

roľníckych vzájomných pokladníc. Spojenie so Zväzom, ktorý bol hlavným kapitálovým 

zázemím agrárneho hnutia, znamenalo zavŕšenie procesu postupného ovládnutia Tatra 

banky agrárnym kapitálom a agrárnou stranou. Sanácia Tatry a vstup agrárneho kapitálu 

prostredníctvom jeho predstaviteľov v správnej rade banky boli odsúhlasené valným 

zhromaždením v auguste 1938. Realizáciu sanačného plánu však znemožnili politické 

udalosti jesene 1938 a následný zánik ČSR, preto musel byť odsunutý na neurčito. 39 

Na východnom Slovensku si Tatra banka aj napriek vplyvom veľkej hospodárskej 

krízy udržala najvýznamnejších obchodných partnerov. Platilo to predovšetkým o Trebišovskom 

cukrovare, ktorý bol v 30. rokoch najväčším priemyselným podnikom s priamym 

akciovým podielom Tatra banky. Moderný cukrovarnícky závod pracoval s využitím 

podstatnej časti výrobných kapacít aj počas hospodárskej krízy. V kampaniach 

rokov 1931 – 1933 dosahovala produkcia 5 tis. až 8,8 tis. ton, zatiaľ čo napríklad v kampani 

1925/1926 sa vyrobilo len 4,2 tis. ton surového cukru. Na objem výroby mala vplyv 

iba nižšia kvalita cukrovej repy v roku 1932, pokles domácej spotreby cukru asi na 80 % 

predvojnovej úrovne a povinné zníženie produkcie o 20 %, nariadené medzinárodným 

kartelom. V rokoch 1932 a 1937 sa podarilo zvýšiť domáci kontingent cukrovaru vďaka 

politickým konexiám Agrobanky. Počas obdobia hospodárskej depresie a konjunktúry 

38 HALLON, Ľudovít: Sanačný proces v bankovníctve Slovenska v medzivojnovom období. In: 

Ľudia, peniaze, banky. Zborník z konferencie. Bratislava : Academic Electronic Press, 2003, 

s. 285-286. 

39 HALLON, ref. 38, s. 286-288; HALLON, Ľudovít: Úloha Milana Hodžu v komerčnom bankovníctve 

Slovenska v rokoch 1918 – 1938. In: Historický časopis, roč. 53, 2005, č. 1, s. 65-70. 

190


1934 – 1937 výroba dosahovala nižšiu úroveň 4,8 tis. až 6,3 tis. ton surového cukru. Od 

roka 1935, keď podnik dosiahol čistý zisk 1,315 mil. Kč, sa mohlo obnoviť vyplácanie 

dividend vo výške 5 %, prerušené v období hospodárskej krízy. 40 

V polovici 30. rokov bolo rozhodnuté o zvýšení akciového kapitálu cukrovaru z 9 mil. 

na 15 mil. Kč. Z iniciatívy Agrobanky pristúpilo vedenie Tatry v roku 1935 po značnom 

váhaní k odkúpeniu ďalších 5000 akcií podniku v kurzovej cene po 340 Kč, čiže za 1,7 

mil. Kč. Tatra sa uvedenou transakciou stala vlastníkom celkového počtu 15 tis. účastín. 

Ostávala však minoritným akcionárom, lebo Agrobanka súčasne odkúpila 10 tis. akcií 

od Ústrednej jednoty repárov. Tatra banka si vyhradila právo vrátiť zakúpené účastiny, 

v prípade, že jej postavenie menšinového vlastníka akcií nebude náležite zabezpečené 

v pripravovanej syndikátnej zmluve. 72 Predtým než Tatra zakúpila nové účastiny, bola 

upozornená Revíznou jednotou bánk, že ako držiteľka vysokého štátneho vkladu musí 

najskôr požiadať o súhlas ministerstvo financií. K podpísaniu syndikátnej zmluvy nakoniec 

došlo 26. 3. 1936. Na jej základe mohla Tatra banka delegovať do správnej rady 

cukrovaru ďalšieho zástupcu. Okrem K. Hellmutha a člena dozornej rady Juraja Sopku, 

vyslaných do vedenia podniku v roku 1932, bol preto do správy cukrovaru delegovaný 

ďalší predstaviteľ banky Dr. Ján Kohút. 41 

Tatra banka mala naďalej podiel na financovaní cukrovaru vo výške jednej tretiny 

z celkovej hodnoty pôžičiek, pričom ostatné dve tretiny zabezpečovala Agrobanka. Roku 

1931 bol úverový rámec podniku zvýšený z 23 mil. na 31 mil. Kč. Pre nedostatok vlastných 

prostriedkov však Tatra banka mohla garantovať svoj tretinový podiel iba do výšky 

27 mil. Kč. Roku 1931 povolila cukrovaru pôžičkový rámec 6 mil. Kč, ktorý bolo možné 

počas kampane prechodne zvýšiť až na 9 mil. Kč. Okrem toho sa zaviazala poskytovať 

garančné úvery do výšky 4,5 mil. Kč. V skutočnosti celková hodnota pôžičiek dosahovala 

počas roka asi 5,1 mil. až 8,5 mil. Kč a v prípade garančných úverov okolo 3,5 mil. 

Kč. Úroky z týchto pôžičiek predstavovali 8,5 % až 9 %, čo sa predstaviteľom Agrobanky 

zdalo neúmerne veľa. Na Slovensku však išlo o bežnú výšku úrokových sadzieb. 42 

Plány vládnych agrárnych kruhov na Slovensku perspektívne počítali s rozšírením 

expanzie národne slovenského akciového a úverového kapitálu do potravinárstva ako aj 

do iných odvetví. Tatra banka sa mala napríklad podieľať na financovaní nového podni- 

40 Výročné správy Tatra banky z rokov 1931 – 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, in. 

č. 1922; Valné zhromaždenie Tatra banky 5. 9. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 3, inv. č. 15; NOVOT- 

NÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 238. 

41 Výročné správy Tatra banky z rokov 1935 – 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 

1922; Správna rada Tatra banky 16. 8. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada 

Tatra banky 19. 12. 1935. SNA, f. TB-ZÚ, k.5, inv. č. 38; Správna rada Tatra banky 28. 2. 

1936. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 39; Správna rada Tatra banky 4. 11. 1936. SNA, f. TB-ZÚ, 

k. 4, inv. č. 39; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 238. 


4. 11. 1932. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada Tatra banky 7. 5. 1936. SNA, f. TB- 

-ZÚ, k. 5, inv. č. 39; Obchodná správa Tatra banky 4. 11. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 38, inv. č. 

117; NOVOTNÝ – ŠOUŠA, ref. 20, s. 238. 

191


ku stavebných hmôt v Košiciach Východoslovenských cementární. Na prípravné práce 

uvoľnili roku 1938 úvery v hodnote 0,531 mil. Kč. Po Viedenskej arbitráži a strate území 

sa však od výstavby závodu upustilo. Tatra banka si bez prerušenia udržala kontakty 

s tradičným obchodným partnerom firmou Slovenský liehový priemysel v Malackách 

a jej filiálkou v Levoči. V najťažšom krízovom období 1932-1933 dosahoval opätovne 

potvrdený garančný liehodaňový úver malackému podniku 2,8 mil. Kč. Špeciálne pre 

filiálku v Levoči povolila banka roku 1935 liehodaňový úver 1,3 mil. Kč. Úspešnosť 

podniku bola okrem iného výsledkom realizácie zákona o povinnom miešaní liehu do 

benzínu z roka 1932. 43 

Vplyvom krízových javov a neúrody sa v priebehu roka 1930 podstatne urýchlil 

prírastok žalovaných zmeniek Tatra banky voči malým roľníkom do 10 tis. Kč a voči 

stredným roľníkom do 50 tis. Kč. Napríklad v prešovskej filiálke vzrástol na dvojnásobok. 

Nemovitosti banky sa rozšírili o majetky desiatok malých poľnohospodárskych 

závodov, ktoré museli byť podrobené exekúcii. Patová hospodárska situácia maloroľníctva 

a hroziace sociálne dôsledky krízy v poľnohospodárstve prinútili vládne inštitúcie 

ČSR k mimoriadnym opatreniam. Dňa 25. 5. 1933 prijalo národné zhromaždenie zákon 

o moratóriu na vymáhanie dlhov roľníctva exekúciami a dražbami. Vedenie banky si 

uvedomovalo oprávnenosť zákona a vo viacerých prípadoch z vlastnej iniciatívy ustúpilo 

od vymáhania nedobytných pohľadávok malých a stredných sedliakov. Moratórium 

však ešte zhoršilo už aj tak veľmi nízku hospodárnosť úverových obchodov Tatra banky. 

44 Jej správa preto s uľahčením konštatovala, že správca veľkostatku Parchovjany 

(Parchovany) pri Sečovciach G. Andrássy prevzal roku 1933 na svoju osobu nedobytné 

pohľadávky veľkostatku v hodnote 0,7 mil. Kč. V prípade, že by podlžnosti prešli na 

roľníkov, ktorým bola pôda veľkostatku pravdepodobne rozparcelovaná alebo prenajatá, 

banka by ich v dôsledku moratória nemohla vymáhať. Tatra musela odročiť aj splácanie 

väčších dlhov stredných roľníkov, ako napríklad podlžností sečovských gazdov J. Vargu 

a J. Rusňáka vo výške 0,220 mil. a 0,106 mil. Kč. Pokiaľ sa týkalo parcelačných akcií, 

neuhradené záväzky voči banke v sume 0,213 mil. Kč mal tiež právnik M. Wollner 

z Prešova, organizátor parcelácie majetkov veľkostatku Pinciná pri Lučenci. 45 V 30. rokoch 

Tatra banka pokračovala vo financovaní poľnohospodárskej výroby v rámci koncernových 

podnikov. Išlo najmä o hospodárstvo cukrovaru Trebišov. Počas 30. rokov 

banka spolu s ďalšími financujúcimi subjektami poskytla cukrovarníckej spoločnosti 



f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 34; Správna rada Tatra banky 12. 9. 1935. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 

39; Obchodná správa Tatra banky 2. 12. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 38, inv. č. 116. 


SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Výročné správy Tatra banky z rokov 1930 

– 1933. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 

45 Správna rada Tatra banky 9. 6. 1933. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 35; Obchodné správy k záverečným 

účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1935. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 

399, inv. č. 1922. 

192


väčšie investičné prostriedky na výstavbu objektov a zariadení pre spracovanie poľnohospodárskych 

produktov a rozvoj živočíšnej výroby, najmä chovu dobytka. Hospodárstvo 

cukrovaru dostalo napríklad k dispozícii úver 0,9 mil. Kč na stavbu sypárne obilia. 

Schválené bolo tiež uvoľnenie 2,5 mil. Kč na realizáciu programu rozvoja mliekarenskej 

výroby, spracovania tabaku a rozsiahlych meliorácií. 46 

Väčšie investície do družstevníctva zameraného no výrobu a spracovanie poľnohospodárskej 

produkcie schválila Tatra banka napríklad pre Východoslovenské družstvo 

pestovateľov vína a ovocia v Slovenskom Novom Meste. Roku 1933 pod vplyvom vrcholiacej 

krízy musela banka pristúpiť k vymáhaniu pohľadávok tohto platby neschopného 

družstevného podniku od jeho ručiteľov. Rôznorodé aktivity Tatra banky v terciárnej 

sfére čiastočne nadväzovali na obchody z 20. rokov, podarilo sa však získať aj niekoľko 

nových obchodných partnerov. Banka napríklad pokračovala v poskytovaní vysokých 

a pravidelne splácaných úverov Stehrovmu kníhkupectvu v Prešove, ktoré patrilo židovskej 

firme I. Landau. Bežnoúčtové, garančné a iné úvery, určené predovšetkým na nákup 

učebníc, boli v roku 1934 zvýšené na 1,1 mil. a roku 1937 na 1,6 mil. Kč. Úverové investície 

do sociálnej a zdravotnej starostlivosti boli v 30. rokoch zastúpené vysokými pôžičkami 

cirkevnej nemocnici v Rožňave. Roku 1936 dosiahli hodnotu 1,4 mil. Kč. V súvislosti 

s mimoriadnymi zákonnými opatreniami mohlo byť v roku 1933 zastavené vymáhanie 

dlhov formou dražby od ďalšieho sociálneho zariadenia sirotinca Možný v Kežmarku. 47 

Koncern filiálok Tatra banky zaznamenal v 30. rokoch v porovnaní s predošlým obdobím 

len malé zmeny. Početný stav, vnútorná štruktúra a územné rozmiestnenie filiálok 

boli od konca roka 1929 až do jesene 1938 rovnaké. Významnejšie zmeny nastali iba 

po kvalitatívnej stránke. Súviseli najmä s nepriaznivým hospodárskym vývojom a stále 

väčším tlakom na znižovanie prevádzkových nákladov. V 30. rokoch stagnoval aj proces 

fúzií peňažných ústavov. Tatra banka vykazovala celé sledované obdobie počet 38 filiálok 

a tri expozitúry. Najhustejšiu sieť filiálok mala na severozápadnom Slovensku, 

Liptove, Pohroní a v určitých regiónoch východného Slovenska. 

V dôsledku hospodárskej krízy a úsporných opatrení prudko klesali ukazovatele 

aktív aj pasív. Obchodná agenda viacerých kancelárií musela byť obmedzená na minimum. 

Zásadné úsporné opatrenia patrili k hlavným podmienkam novej sanačnej akcie 

z roku 1932. Nepriamo tu bola obsiahnutá aj požiadavka celkového zoštíhlenia kvantatívneho 

rozsahu celého koncernu. Požiadavku reštrikcie filiálok Kuratórium zvláštneho 

fondu explicitne vyjadrilo vedeniu Tatra banky v prípise z 1. 2. 1933. V záujme zníže- 

46 Výročné správy Tatra banky z rokov 1931 – 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. 

č. 1922; Správna rada Tatra banky 30. 10. 1931. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. č. 32; Obchodná 

správa Tatra banky 16. 12. 1938. SNA, f. TB-ZÚ, k. 37, inv. č. 115. 



TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 38; Správna rada Tatra banky 13. 8. 1936. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 39; 


banky 30. 11. 1937. SNA, f. TB-ZÚ, k. 5, inv. č. 40; Obchodná správa Tatra banky 16. 12. 1938. 

SNA, f. TB-ZÚ, k. 37, inv. č. 115. 

193


nia vecných a osobných nákladov sa mali zrušiť malé pobočky v Moldave nad Bodvou 

a Štítniku. Agenda ďalších desiatich kancelárii, medzi ktorými boli pobočky v Dobšinej 

a Trebišove, sa mala presunúť do najbližšej väčšej filiálky. Kuratórium nariadilo uvedené 

pobočky zúžiť na tzv. platobné miesta alebo zberne, kde pôsobil iba jeden likvidátor 

a pokladník. Po premiestnení agendy by úradníci na platobné miesto sporadicky 

dochádzali. 48 Od úplnej likvidácie pobočiek sa nakoniec upustilo. Úradovne v Moldave 

a Štítniku sa tiež premenili na zberne, resp. platobné miesta. Transformácia na platobné 

miesta prebehla v rokoch 1933 – 1934. Oficiálne vzniklo 12 tzv. platobní. Okrem menovaných 

kancelárií platobňa vznikla pravdepodobne aj z filiálky v Sabinove. Na úkor 

uvedených pobočiek sa rozšíril objem agendy filiálok v Jelšave, Rožňave, Prešove, Košiciach, 

Sečovciach a v ďalších filiálkach na strednom a západnom Slovensku. Výrazné 

obmedzovanie vecných a osobných nákladov sa týkalo aj významnejších filiálok. Kuratórium 

zvláštneho fondu plánovalo tiež zlučovanie pobočiek rôznych bánk v menších 

mestách s neúmerne veľkým počtom filiálok rôznych ústavov. V sledovanom období sa 

ale k realizácii podobných zámerov nepristúpilo. 49 

Pokles hlavných ukazovateľov aktív a pasív v bilanciách Tatra banky po roku 1930 

odrážal hospodársku situáciu väčšiny filiálok. Negatívne tendencie sa prejavili aj v odbočkách, 

ktoré v 20. rokoch zaznamenali pomerne úspešný vývoj. Zachovanie alebo dokonca 

zvyšovanie objemu a rentability obchodnej činnosti v porovnaní s predkrízovou 

úrovňou bolo vzácnou výnimkou. Odliv zverených prostriedkov a úverových obchodov 

postihol takmer všetky filiálky. Viaceré sa museli vyrovnať so skutočnosťou, že pomerne 

vysoké zisky z predošlých rokov sa zmenili na prevádzkovú stratu. Veľké problémy 

spôsoboval únik vkladov. Situácia úverových investícií však bola ešte vážnejšia. Pozitívne 

tendencie sa čiastočne obnovili až v druhej polovici 30. rokov. Umŕtvenie investičnej 

činnosti malo za následok relatívne prebytky voľných peňažných prostriedkov aj napriek 

kritickému znižovaniu vkladov. Prebytky sa sústreďovali do Bratislavy. 

Spoločným znakom pobočiek celého koncernu bol rast hodnoty nehnuteľností, čo 

súviselo s likvidáciou starších pohľadávok cestou exekúcií a konkurzov. Na rozdiel od 

zverených prostriedkov a dlžníkov dochádzalo preto v bilanciách väčšiny pobočiek k nárastu 

rubriky aktívnych účtov filiálok a nemovitostí. Zvýšenie mohla práve v kritickom 

období hospodárskej krízy dočasne zaznamenať aj hodnota zmeniek. Zvýšenie však nesúviselo 

s oživením zmenkových obchodov, ale bolo predovšetkým dôsledkom embarga 

na vymáhanie pohľadávok roľníkov. Práve táto časť klientov často preberala úvery na 

podklade zmeniek. Veľká časť zmenkového materiálu preto pozostávala v predmetnom 

období zo žalovaných a bezúročných zmeniek. 

Hospodárske výsledky pobočiek v Prešove a Košiciach patrili aj napriek vážnej ekonomickej 

situácii k najúspešnejším, najmä v určitých ukazovateľoch. Napríklad tradične 

vysoká hodnota zmeniek u prešovskej filiálky v období hospodárskej krízy ešte vzrást- 

48 Podmienky sanácie Tatra banky podľa rozhodnutia ministerskej rady 28. 7. 1932. NAP, f. MF, 

k. 1326, č. j. 93946 IIA/3 – 32; Správna rada Tatra banky 3. 3. 1933. SNA, f. TB-ZÚ, k. 4, inv. 

č. 35; Výročná správa Tatra banky z roka 1935. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922. 

49 Ref. 48. 

194


la. Mierne zníženie nastalo až v polovici 30. rokov. Na druhej strane sa však hromadili 

žalované zmenky, ktorých suma v závere roka 1934 predstavovala 4,5 mil. Kč z objemu 

položky 9,340 mil. Kč. Veľký podiel nadobudli aj bezúroční a žalovaní dlžníci. Podiel 

kulminoval v bilanciách z roku 1935, keď predstavoval až 54 %. Rubrika dlžníkov sa zároveň 

prudko znižovala v absolútnych číslach. Konkrétne v porovnaní rokov 1930 – 1937 

o 46 %. Postupne museli byť odpísané vysoké straty Sabinovského drevospracujúceho 

podniku, prameňa Salvator, ako aj dubiózne pohľadávky niektorých ďalších významných 

dlžníkov. Úbytok vkladov na knižkách a bežných účtoch bol v uvedených rokoch 

približne 30 %. Počas 30. rokov sa neustále znižoval zisk, ale prevádzkovej strate filiálka 

dokázala predísť. 50 

Košická filiálka ako jediná z významnejších pobočiek Tatry dokázala v predmetnom 

období 1930 – 1937 mierne zvýšiť hodnotu zverených prostriedkov. Vývoj aktív 

však už bol menej úspešný. Úhrn položiek zmeniek a dlžníkov vykazoval v závere roka 

1937 o 45 % nižšiu hodnotu ako v bilanciách za rok 1930. Hodnota žalovaných zmeniek 

pritom tvorila až 47 % z celkovej hodnoty položky k 31. 12. 1937. Naproti tomu, pohľadávky 

voči dlžníkom pozostávali väčšinou zo zdravých obchodov s vyšším zúročením. 


A/ aktíva 

Stav hlavných hospodárskych ukazovateľov filiálok Tatra banky 

v Košiciach a Prešove k 31. 12. 1930 a k 31. 12. 1937 v mil. Kč 

filiálky 

zmenky dlžníci nehnuteľnosti účty filiálok 

1930 1937 1930 1937 1930 1937 1930 1937 

Košice 6,126 3,839 13,117 6,731 1,000 2,701 1,088 2,161 

Prešov 8,451 7,290 13,565 7,343 3,117 1,368 3,901 5,201 

B/ pasíva 

vklady na 

knižkách 

veritelia na 

bežných účtoch 

účty filiálok 

čistý zisk 

filiálky 

1930 1937 1930 1937 1930 1937 1930 1937 

Košice 12,057 13,335 2,614 2,920 4,752 0,439 0,254 0,219 

Prešov 22,604 18,007 5,762 1,818 0,272 1,846 0,810 0,187 

Pramene: Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1930, 

1933, 1935 – 1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922; Obchodné správy k záverečným 

účtom filiálky Tatra banky v Košiciach z roka 1930, 1936, 1937. SNA, f. TB-záverečné účty, 

k. 305, inv. č. 1922. 

50 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Prešove z roka 1930, 1933, 

1935-1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 399, inv. č. 1922. 

195


Zároveň si filiálka udržala relatívne vysokú ziskovosť, najmä v porovnaní so situáciou 

v iných pobočkách. 51 

Úspešne započatú konsolidáciu Tatra banky, spojenú s dokončovaním sanácie strát 

z medzivojnového obdobia, náhle prerušili medzinárodné a vnútropolitické udalosti na 

jeseň roka 1938. Politické, štátoprávne a územné zmeny vedúce k zániku ČSR citeľne 

zasiahli aj do vývoja koncernu filiálok Tatra banky. V hektických dňoch mobilizácie 

v druhej polovici septembra 1938 vzrástol význam viacerých vidieckych filiálok. Príčinou 

bolo bezprostredné ohrozenie chodu centrálnej agendy v Bratislave predpokladaným 

útokom nemeckých vojsk z Rakúska. Obchodná správa rozhodla o urýchlenom 

presune všetkých dôležitých častí agendy z Bratislavy do vidieckych filiálok. Medzitým 

však postihli koncern pobočiek podstatne vážnejšie straty. V dôsledku Viedenskej arbitráže 

a následného odtrhnutia južných území sa až sedem pobočiek Tatra banky dostalo 

za štátne hranice okliešteného Československa. K 30. 6. 1938 mali tieto kancelárie 

67,8 mil. Kč zverených prostriedkov a 65,4 mil. Kč rôznych druhov investícií. Od novembra 

1938 pôsobili ako zahraničné pobočky. Na východnom Slovensku išlo o kancelárie 

v Košiciach, Rožňave, Moldave nad Bodvou a Jelšave. 52 

51 Obchodné správy k záverečným účtom filiálky Tatra banky v Košiciach z roka 1930, 1936, 

1937. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 305, inv. č. 1922. 

52 Výročná správa Tatra banky z roka 1938. SNA, f. TB-záverečné účty, k. 353, inv. č. 1922; 

Hlásenie o záverečnom stave likvidácie pobočiek Tatra banky v Maďarsku k 31. 12. 1943. 

Správny a dozorný výbor Tatra banky 8. 3. 1944. SNA, f. TB-ZÚ, k. 22, inv. č. 92. 

196

PROTIŽIDOVSKÉ PREJAVY NA VÝCHODNOM SLOVENSKU 

V PRVÝCH POVOJNOVÝCH ROKOCH (1945 – 1947) 

Jana Šišjaková – Michal Šmigeľ 

ŠIŠJAKOVÁ, Jana – ŠMIGEĽ, Michal: Anti-Jewish Riots after World War II – East 

Slovakia in 1945 – 1947. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 

2009, pp. 197-217. 

Central Europe was affected by strong anti-Semitic wave after World War II. Slovakia 

wasn’t an exception in this way. Especially its eastern regions had to deal with this problem. 

That region was affected by war events and its consequences in a large extent (catastrophic 

social situation, national problems, insufficient food-supply and smuggling). The first anti- 

Jewish actions happened in the first days and the first weeks after the end of World War 

II. Consequently it spread into other parts of Slovakia, too. This Anti-Jewish propaganda 

was connected with economic, social as well as national motives. Mostly it spread through 

posters and demonstrations. Murders of the Jews in Snina district in November and 

December 1945 and connection with Banderians presents a specific problem. 

V prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny bol minimálne v celom (nielen) 

stredoeurópskom priestore realitou nárast protižidovských nálad, ktorých skonkretizovaná 

forma vyústila do antisemitsky zameraných javov rôznej podoby a intenzity. 

K zákrokom voči židovskému obyvateľstvu v povojnovom období nedochádzalo len 

v Československu (a nielen v jeho slovenskej časti), ale boli realitou minimálne v celej 

strednej Európe. V blízkom zahraničí dosahovali aj oveľa vyššiu intenzitu a brutalitu – 

v tomto prípade môžeme hovoriť nielen o výtržnostiach a demonštráciách, ale vo veľkej 

miere tiež o pogromoch a vraždení židovského obyvateľstva. Stránky dobovej tlače informovali 

o prípadoch demonštrácií a vrážd Židov v Maďarsku – v Miškovci, v mestách 

Ózd, Sajószentpéter, Szegvár a Tótkomlós, viacero obetí si vyžiadali pogromy v obciach 

Kunmadaras a Diósgyőr, stovky Židov boli zavraždené v poľských mestách Kielce, Krakov, 

Varšava a iných, nehovoriac o poľutovaniahodnej situácii židovského obyvateľstva 

v oblastiach západnej Ukrajiny. 

Mnoho Židov z okolitých krajín hľadalo nádej v úteku a záchranu práve v Československu, 

kde sa v porovnaní s pomermi vo vlastných krajinách cítili predsa len relatívne 

bezpečnejšie, respektíve krajinu využívali tranzitne v ceste na Západ, eventuálne do 

Palestíny. V súvislosti s vystupňovaním protižidovských nálad v prvých povojnových 

rokoch dochádzalo k niekoľkým hromadným prechodom Židov z Poľska a Maďarska 

do Československa, respektíve Slovenska, vo vlnách zodpovedajúcim aktuálnemu stavu 

ich postavenia v týchto krajinách. 1 Podobná situácia bola aj v prípade Židov zo Zakar- 

* Štúdia je výstupom z grantového projektu VEGA č. 1/0723/08 Prejavy antisemitizmu na Slovensku 

v povojnovom období (1945 – 1948). 

1 Napríklad Okresné veliteľstvo Národnej bezpečnosti (NB) v Starej Ľubovni dňa 13. novembra 

1945 hlásilo: „Židia z Poľska hromadne utekajú cez hranice ČSR a udávajú, že sú v Poľsku 

197


patskej Ukrajiny (z bývalej Podkarpatskej Rusi anektovanej Sovietskym zväzom v roku 

1945), ktorým bola odmietnutá možnosť opcie československého občianstva a legálneho 

presídlenia na územie ČSR. 2 V Československu títo utečenci neboli bezvýhradne, 

z pochopiteľných dôvodov, prijímaní, v snahe vyhnúť sa nekontrolovateľnému prílivu 

cudzincov do republiky. 

Napriek relatívne pozitívnemu svetlu v zahraničí, skutočné postavenie židovského 

obyvateľstva v Československu však nie je možné označiť za bezproblémové a bezpečné. 

Jednoznačne vyplývalo z povojnovej situácie krajiny a z jej zápasenia o stabilizáciu 

spoločensko-politickej a ekonomickej sféry. Slovenskí Židia sa v povojnovej realite 

často stretávali s typickými problémami, podobne ako väčšinové obyvateľstvo – so 

zabezpečovaním základných životných potrieb – stravy, šatstva, základnej sociálnej 

a zdravotnej starostlivosti, pálčivým problémom bolo najmä bývanie. A hoci protižidovské 

zákony boli na Slovensku rušené už počas SNP – protižidovské zákony z čias 

Slovenskej republiky boli prehlásené za neplatné nariadením Slovenskej národnej rady 

(SNR) č. 1 z dňa 1. septembra 1944 – mnohí príslušníci židovskej národnosti sa z obáv 

pred neistou budúcnosťou v novej republike pokúšali začleniť do majoritnej spoločnosti. 

Zrejme vzhľadom na predchádzajúce negatívne skúsenosti sa postupne snažili asimilovať 

– upúšťali od praktizovania svojej viery, žili v zmiešaných manželstvách, poslovenčovali 

si mená. (Napríklad približne do 18. júna 1945 bolo podaných 594 žiadostí 

o zmenu priezvísk (aj mien), z toho sa Židov týkalo 539 žiadostí – t. j. 90,75 % všetkých 

žiadostí. Väčšina z nich bola vybavená priaznivo). 3 To bol tiež dôvod skutočnosti, že 

mali hlboko ambivalentný vzťah k svojmu židovstvu – ten obsiahol celý rozsah od úplného 

dištancovania sa a popierania až k plnej identifikácii sa s ním, ako poznamenáva 

prenasledovaní bezpečnostnými orgánmi a tiež zo strany obyvateľstva, kdekoľvek jednotlivca 

zastihnú, tak ho ubijú na smrť.“ 

2 Podobná situácia bola aj v prípade maďarských Židov. Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, 

f. Povereníctvo vnútra (PV) – bezpečnosť (bezp.), k. 1. Situačné správy za rok 1945. 

Tiež SNA Bratislava, f. PV – prezídium (prez.), k. 71, č. 3433/1947. Zoznam Židov, ktorí 

uprchli z Maďarska a Poľska; Tamtiež, f. PV – sekretariát (sekr.)., k. 75, č. 966/1945-1946. 

Nedovolené prekročovanie štátnych hraníc – bezpečnostné opatrenia. 

3 Ich žiadosti vyhovené nebolo na základe protokolu k Zmluve medzi Československou republikou 

a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine z 29. júna 1945. Podľa neho právo optovať pre československé 

občianstvo mali len osoby českej a slovenskej národnosti, ktoré mali na území 

Zakarpatskej Ukrajiny trvalé bydlisko. O inej národnosti (nemeckej, maďarskej, rusínskej, 

a teda ani židovskej) sa v protokole priamo nepíše. Ak sa však jednalo o Židov, museli preukázať, 

že sa k českej alebo slovenskej národnosti hlásili pri sčítaní ľudu v roku 1930, českou 

výchovou rodiny a českými stykmi. Židia nemeckej alebo maďarskej národnosti museli preukázať 

činnosť v odboji a kladné stanovisko k ČSR. Národný archív v Prahe, f. Úrad predsedníctva 

vlády, k. 1034, č. 1368/1946. Opcia príslušníkov Zakarpatskej Ukrajiny židovského 

vyznania a maďarského alebo nemeckého jazyka. Tiež SNA Bratislava, f. PV – sekr., k. 75, 

č. 966/45-46. Hlásenie Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti č. 224 zprav./1945; tiež 

ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter: K problematike utečeneckých vĺn na Slovensko v rokoch 

1944 – 1946. In: Acta historica Neosoliensia, č. 9/2006. s. 181-183. 

198

Protižidovské prejavy na východnom Slovensku 

v prvých povojnových rokoch (1945 – 1947) 

Alena Heitlingerová. 4 Na druhej strane, predovšetkým tí Židia, ktorí prežili na slovenskom 

území, sa veľkou mierou zaslúžili o skonsolidovanie života židovskej komunity. 5 

Na území Slovenska po vojne žilo približne 28 – 30 tisíc Židov a koncom roka 1949 

bolo registrovaných 41 židovských náboženských obcí. 6 V prvých povojnových rokoch 

obce nezaisťovali len obnovu náboženského života (náboženstvo totiž nebolo hlavným 

článkom, ktoré členov obcí po vojne spájalo), ale za pomoci zahraničných židovských 

organizácií sa starali tiež o zabezpečovanie sociálnych a zdravotných potrieb svojich 

členov. Na východnom Slovensku bolo židovské obyvateľstvo podobne ako na ostatnom 

území Slovenska počas vojny následkom deportácií silne zredukované. Len nepatrný 

počet sa ich vrátil z koncentračných táborov s podlomeným zdravím, mnohí bez detí, rodičov, 

manželiek, s neúplnými rodinami, bez príbuzných a známych. Ďalší prichádzali 

z jednotiek domácej či zahraničnej armády, z exilu, od partizánskych oddielov a z úkrytov, 

kde sa im podarilo prežiť často len za pomoci slovenského obyvateľstva. Židovské 

náboženské obce po vojne pôsobili v Košiciach, Kežmarku, Sečovciach, Spišskom 

Podhradí, Prešove, Bardejove, Humennom, Kapušanoch, Michalovciach, Kráľovskom 

Chlmci, Sobranciach, Stropkove a vo Vranove nad Topľou. 7 

Na postavenie Židov priamo vplýval vnútropolitický vývoj a celková spoločenská situácia 

v krajine, prechádzajúcej obdobím sociálnej, politickej, ale aj mravnej povojnovej 

krízy. Prvé povojnové roky boli obdobím, keď v českých krajinách doznievali dôsledky 

nacistickej okupácie a na Slovensku ľudáckeho vplyvu. Tí, ktorí sa vrátili z koncentračných 

táborov alebo z emigrácie, neboli všade vítaní (niekde skôr nevítaní). Spochybňovala 

sa ich štátna príslušnosť a národná spoľahlivosť, ale aj majetkové nároky, keďže 

sa dožadovali späť zabratého hnuteľného i nehnuteľného majetku, ktorý bol kedysi 

v ich osobnom vlastníctve. 8 Je len pochopiteľné, že keď sa v táboroch ťažko skúšaní 

židovskí obyvatelia vrátili domov, a neraz podráždení, v zložitom psychickom a fyzickom 

rozpoložení, s pocitmi hnevu, rezignácie, bezmocnosti, pocitom krivdy, ale i viny 

(nevynímajúc pocit viny za vlastné prežitie, pričom iní neprežili), v mnohých prípadoch 

sa odhodlane a húževnato dožadovali reštitúcie pôvodného stavu a svojich niekdajších 

majetkových práv, ale na druhej strane i istého odškodnenia či akýchsi (mimoriadnych) 

výhod z titulu prežitého utrpenia. Práve to spôsobovalo postupné napätie vo vzťahu 

s väčšinovým obyvateľstvom. 

V rokoch 1945 – 1948 väčšina antisemitských vystúpení v Československu mala korene 

práve v majetkových otázkach, pričom v Čechách išlo skôr o získanie židovského 

4 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 442, č. 5021/1945. Prehľad v žiadostiach podaných vo veci 

zmeny priezvisk a osobných mien. 

5 Vychádza pritom zo sociologického výskumu realizovaného s deťmi československých Židov, 

ktorí prežili holokaust (tzv. druhá generácia). HEITLINGEROVÁ, Alena: Ve stínu holocaustu 

a komunismu. Čeští a slovenští židé po roce 1945. Praha 2007, s. 78. 

6 Pozri BÜCHLER, Y. R.: Znovuoživenie židovskej komunity na Slovensku po druhej svetovej 

vojne. In: Acta Judaica Slovaca 4, s. 66-71. 

7 www.postoy.sk/node/519-18k Cit. 12. februára 2008. 

8 Tamtiež. 

199


majetku, na Slovensku skôr o jeho udržanie. 9 Zdĺhavé riešenie (resp. neriešenie) reštitúcií 

bolo jedným zo základných ohnísk antisemitizmu. Hoci bol vydaný reštitučný 

prezidentský dekrét č. 5/1945 z 19. mája 1945, bol bez prevádzacieho zákona, takže sa 

mohol interpretovať, a zrejme sa aj interpretoval, rôzne – v závislosti na konkrétnej situácii. 

Navyše, reštitúcia židovského majetku úzko súvisela s konfiškáciou nemeckého 

a maďarského majetku (konfiškácia sa vzťahovala aj na židovský majetok, pokiaľ sa 

majitelia pri sčítaní obyvateľstva pred rokom 1929, resp. 1938 hlásili k nemeckej či maďarskej 

národnosti). Helena Krejčová v tejto súvislosti uvádza, že „s proklamovanou 

i uskutočňovanou denacifikáciou v Československu prebiehal i proces znárodňovania, 

vlastne teda nacionalizácie s prvkami socializácie“, čo v niektorých prípadoch viedlo až 

k národnostnému šovinizmu. 10 Prezident, ministri či povereníci a predstavitelia jednotlivých 

politických strán si uvedomovali, že reštitučné záležitosti sú povestným „kameňom 

úrazu“ a vyzývali dotknuté osoby k trpezlivosti, odsudzovali akékoľvek antisemitsky 

zamerané prejavy a hovorili o nekompromisnom postihovaní tých, ktorí protižidovské 

nálady iniciujú či podporujú. Realita bola predsa len trochu iná – miera postihovania 

vinníkov bola prinajmenšom diskutabilná. V mnohých prípadoch zohrala úlohu neochota 

kompetentných orgánov tieto prečiny objektívne (ak vôbec) riešiť, keďže faktory, ktoré 

túto (ne)ochotu determinovali, plynuli z vlastných straníckych, majetkových, osobných 

či iných pohnútok, a dokonca aj vo vyjadreniach niektorých politikov (napr. Václav 

Kopecký, Mikuláš Ferjenčík, Jozef Lettrich) bolo možné postupom času badať jasné 

antisemitské postoje. Snahy o odstraňovanie legislatívnych a administratívnych prekážok 

kladených pred židovských občanov a brániacich ich plnohodnotnému začleneniu sa 

do spoločnosti boli skomplikované tiež prejavmi „zdola“, motivovanými subjektívnymi 

pohnútkami civilného obyvateľstva, berúceho „spravodlivosť“ do vlastných rúk. 

Povojnová obnova republiky a návrat do konsolidovaných pomerov boli konfrontované 

s mnohými problémami – napr. vyrovnanie sa so zmenenou politickou situáciou 

a sformovanie vnútornej i zahraničnopolitickej línie, narastajúca rivalita medzi politickými 

stranami, pokusy o potrestanie tých osôb a skupín obyvateľstva, ktoré akýmkoľvek 

spôsobom boli podporovateľmi či sympatizantmi minulého režimu, obnova vojnou 

zničenej infraštruktúry a bytových fondov, ťažkosti spojené so zabezpečovaním základných 

životných potrieb atď. 

V najhoršej situácii, predovšetkým sociálno-ekonomickej, sa však po vojne nachádzalo 

obyvateľstvo východného Slovenska, ktoré bolo v dôsledku prechodu frontu vojnovými 

udalosťami najviac zasiahnuté. Najzúfalejšie pomery boli v jeho severovýchodnej 

časti (najmä v okresoch Medzilaborce, Svidník, Stropkov, Snina a Sobrance – kde žilo 

prevažne rusínske obyvateľstvo). V lete 1945 tu až takmer 50 000 osôb nemalo vlastnú 

strechu nad hlavou. Veľké problémy boli aj v poľnohospodárstve, ktoré predstavovalo 

9 Pozri napr. Štátny archív (ŠA) Prešov – pobočka Humenné, f. Okresný národný výbor (ONV) 

v Snine 1945 – 1949, k. 3, č. 14841/46-I. List ONV v Snine. 

10 SVOBODOVÁ, Jana: Projevy antisemitizmu v českých zemích v letech 1948 – 1992. In: HO- 

ENSCH, J., BIMAN, S., LIPTÁK, Ľ.: Emancipácia Židov – antisemitizmus – prenasledovanie 

v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v českých zemiach a na Slovensku. Bratislava 1999, s. 194. 

200



primárny zdroj obživy obyvateľstva regiónu, a tie pretrvávali následkom neúrody, sucha 

aj počas nasledujúcich rokov. Ako dôsledok toho sa v oblasti prudko rozmohli krádeže, 

rabovanie, pytliactvo, cezhraničné pašeráctvo a čierny obchod, a to najmä s potravinami 

a dobytkom, nevylučujúc ani prejavy banditizmu. Chudoba narastala do hrozivých 

rozmerov a mnohí ľudia – i celé rodiny – doslova bojovali o prežitie. Väčšina obyvateľov 

bola nútená spoľahnúť sa na štátom zabezpečované prídelové zásobovanie, resp. prídely 

UNRRA. To však, mierne povedané, pokrivkávalo – nebolo pravidelné, jednotlivé (základné) 

potravinové články nepostačovali a chýbali aj základné druhy priemyselného 

a spotrebiteľského tovaru. Pravidelne na kompetentné povereníctva prichádzali hlásenia 

o katastrofálnej situácii obyvateľstva, ktoré minulo svoje zásoby a doslova živorilo. 

Zárobková činnosť v niektorých okresoch bola takmer mizivá a cestovanie za prácou 

komplikovali obmedzené dopravné možnosti. 11 Ďalšie problémy plynuli z nacionálnych 

či náboženských rozdielov a osobných pohnútok a tiež z častých konfliktov obyvateľstva 

s nekvalifikovaným administratívnym a bezpečnostným aparátom na miestnej úrovni, 

ktorý nebol schopný tieto naliehavé problémy riešiť a vyriešiť (nehovoriac o ľahostajnosti, 

klientelizme, korupcii štátneho aparátu a pod.). Neutešené pomery v prvých povojnových 

rokoch na východnom Slovensku navyše komplikovali vniknutia oddielov 

Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA, tzv. banderovci) a poľských zločineckých skupín 

z juhovýchodného Poľska. 12 Do uvedenej situácie ako jeden z fenoménov doby, ktorý 

konsolidáciu tunajších pomerov rozhodne neuľahčil, vstúpili protižidovské nepokoje, 

ktoré sa v tomto ťažko skúšanom regióne Slovenska prejavili osobitnou mierou. 

Povojnové prejavy protižidovského charakteru na Slovensku boli badateľné kontinuálne, 

ale predsa je možné vyprofilovať vlny ich zvýšeného výskytu. Prvá vlna prebehla 

v prvých mesiacoch po skončení vojny (leto – jeseň 1945), ďalšia v letných mesiacoch 

roka 1946 a tretia v prvej polovici roka 1947 (v súvislosti s prebiehajúcim súdnym 

procesom s Jozefom Tisom a jeho následnou popravou). S tým korešpondovala aj 

situácia v oblasti východného Slovenska. Objavujúce sa antisemitsky zamerané prejavy 

boli v podstate zamerané na zastrašenie obyvateľov židovského náboženstva či pôvodu 

a snahe vyvolať v ich radoch rozruch a neistotu, poprípade ich donútiť k odchodu, resp. 

odsťahovaniu sa z istého miesta. Na východnom Slovensku sa zväčša jednalo o letákové 

akcie, rozširovanie poplašných správ, hoci verejným manifestáciám a potýčkam (incidentom) 

a dokonca pogromu sa nevyhol ani tento región. 

Najrozsiahlejšou formou protižidovských prejavov na Slovensku boli letákové akcie 

a boli hlásené z mnohých oblastí východného Slovenska. Už začiatkom mája 1945 (5. 

– 6. mája – teda ešte v čase vojny) sa začali v oblasti Spišskej Novej Vsi objavovať prvé 

letáky s protižidovským obsahom, ktoré v textoch (často nekriticky) zohľadňovali už 

spomínané politické a sociálne aspekty. Na ilustráciu uvádzame: „...lojálni židia slovenského 

a českého národného ducha budú mať zaručenú svoju existenciu. Nesmieme 

11 KREJČOVÁ, Helena: Čechy na úsvitu nové doby: Český antisemitizmus 1945 – 1948. In: 

Antisemitismus v posttotalitní Evropě. Praha 1993, s. 103-110. 

12 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1. Situačné správy za rok 1945. 

201


trpieť a nestrpíme však, aby germanizujúci a maďarizujúci židia sa v našom štáte i v budúcnosti 

rozťahovali a grófsky si žili na úkor nášho slovenského ľudu... Nezabudneme 

nikdy, že židia za 20 rokov ČSR zdierali slovenský a český pospolitý ľud, bohatli z biedy 

a nešťastia proletariátu, zaujímali väčšinu slobodných povolaní v štáte, držali v rukách 

80 % všetkého obchodu..., kresťanstvom opovrhovali..., za Slovenského povstania v jeseni 

1944 koncentrovali sa v Banskej Bystrici (...) a chovali sa tak vyzývavo, že slovenskí 

vlastenci sa nad tým priam pohoršovali, (...) ale aj teraz ani jeden žid neberie zbraň 

do ruky (...) ale tlačia sa do úradov a súdov (...) ponevierajú sa po uliciach s falošnými 

lekárskymi vysvedčeniami o práce neschopnosti...“ 13 A už v prvý mierový deň (!) – 9. 

mája 1945 – pri oslavách ukončenia vojny sa v slávnostných manifestačných zhromaždeniach 

ozývali výkriky „Židov von, na úradoch nechceme Židov!“ 14 , v Poprade sa o niekoľko 

dní nato objavili letáky s textom „Občania pozor! Židia kupujú zbrane. Potrebujú 

ich na nás!“ a „Smrť Židom!“ 15 Čo letákové akcie zväčša spájalo, bol fakt, že vzhľadom 

na možné sankcie boli rozširované (vylepované, rozhadzované) v nočných hodinách neznámymi 

osobami, po ktorých pátranie až na malé výnimky nedopadlo úspešne. 

K ďalším podobným akciám dochádzalo na jeseň 1945, v čase, keď rozvírili ešte viac 

hladinu verejnej mienky i politických kruhov udalosti na hornej Nitre (Topoľčany a okolie) 

a nepochybne našli svoj odraz (v menšej miere) aj na východnom Slovensku. Od 

septembra sa opäť vo zvýšenej miere objavovali v Poprade letáky požadujúce odchod 

Židov najmä z úradov, keďže cielene útočili na konkrétnu osobu, a to predsedu popradského 

ONV a člena Komunistickej strany Slovenska (KSS) Jeleňa. Následne začiatkom 

októbra 1945 bol v Poprade rozširovaný okrem letákov „Smrť Židom“ a „Žeňte Židov do 

Palestíny“ aj leták „Za smrť Žida Jeleňa 20 000 odmena“. 16 Podobne to bolo aj v Prešove, 

kde popri protištátne zameraným letákom – „Von s českými okupantmi“, „Chceme Slovenskú 

republiku“ a „Chceme HSĽS a smrť zradcom Slovenskej republiky“ – sa v uliciach 

mesta objavili letáky typu „Von so Židmi a von s komunistami“. 17 

Na narastajúce antisemitské nálady medzi obyvateľstvom upozornil už v lete 1945 

prednosta 2. oddelenia Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti (HVNB) Povereníctva 

vnútra SNR v hlásení zo 7. júla 1945: „...v ľude sa veľmi šíri protižidovská nálada 

vyvolaná jednak fašistickými živlami a jednak niektorými výčinmi Židov. Je isté, že toto 

13 Bližšie k sociálno-ekonomickej situácii obyvateľstva v oblasti pozri ŠMIGEĽ, Michal – 

KRUŠKO, Štefan: Opcia. Proces opcie a presídlenia občanov Československa do ZSSR na 

základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946. Prešov 2005, s. 97-109; BOBÁK, 

Ján – ŠUTAJ, Štefan: Obnova vojnou zničených obcí východného Slovenska v rokoch 1945 

– 1948. In: Historica Carpatica, XII/1981. Košice 1981, s. 33-60. 

14 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, inv. č. 362, k. 278, č. 322/1945. 

Protižidovské letáky v Spišskej Novej Vsi. 

15 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 277, č. 280/1945. 

16 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 278, č. 384/1945. Poprad – protižidovské 

letáky. 

17 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 281, č. 1130/1945. Letáky protižidovského 

smeru rozširované neznámym páchateľom. 

202



hnutie nachádza medzi fašizmom naočkovanom ľude vhodnú pôdu a hrozí rozrásť sa do 

veľkých rozmerov“ – čo sa napokon aj stalo. Nemalou mierou k tomu prispeli aj sporné 

(či vnímané ako sporné) rozhodnutia správcov majetku pod dočasnou národnou správou 

(na základe prezidentského dekrétu č. 5/1945). „Rôznymi chybami ONV pri rozdeľovaní 

dočasných správcovstiev boli tieto (miesta) udelené aj Židom národne neuvedomelým. 18 

Židia si v niektorých prípadoch úplne právom vyslúžili od Slovákov nenávisť, lebo sa 

k nim chovajú veľmi arogantne a panovačne. Pozoruhodným pri tom všetkom je aj to, že 

niektoré miesta dočasných správcov alebo miesta v zdravotníctve boli obsadené Židmi 

dekrétmi priamo z povereníctva SNR a to niekedy aj v takých prípadoch, kedy kompetentný 

pre udeľovanie miesta bol ONV. Zo strany Židov prichádzajú naproti tomu 

veľké sťažnosti na zaobchádzanie s nimi a sú veľmi sklamaní postojom obyvateľstva. 

Skoro všetci si poslovenčujú mená a systematicky vyvíjajú tlak, aby zámerne obsadili 

dôležité hospodárske, verejné a politické miesta, kde potom podporujú svojich súkmeňovcov. 

Podľa ešte nezistených správ kupujú Židia zbrane a ručné granáty a platia za ne 

údajne dosť veľké sumy peňazí.“ 19 Samotné úrady teda v istom zmysle tiež boli šíriteľmi 

poplašných, neoverených informácií. Situácia sa postupom času zostrovala a napätie 

v spoločnosti naberalo na intenzite. Medzi jedno z prvých vystúpení s protižidovským 

zameraním patrí demonštrácia za zlepšenie prídelového systému v Prešove. 

Tlačový orgán KSS v Prešove Hlas ľudu, informoval o udalostiach, ktoré sa v meste 

odohrali 26. a najmä 28. júla 1945 ako o „výtržnostiach protištátneho rázu, prevádzaných 

typicky fašistickým spôsobom“. Dňa 26. júla skupina troch mužov pod vedením 

istého Žemličku vykrikovaním protižidovských hesiel údajne pripravovala náladu pre 

protištátnu demonštráciu, ktorá sa napokon uskutočnila 28. júla 1945. V ten deň sa pred 

prešovským ONV zhromaždila skupina cca 150 osôb – zväčšia žien, požadujúcich zvýšenie 

prídelov. Následne sa k manifestujúcim pridal dav a v uliciach začalo dochádzať 

k výtržnostiam. Dav zaútočil na kuchyňu repatriačného úradu, vyraboval ju a zdemoloval. 

Podľa uvedených novín: „Samozrejme všetko sa dialo pod vedením Žemličku a jeho 

dvoch hlavných spoločníkov Seglňaka a Petika. Žemlička bol zaistený, ale dav asi 

50 ľudí vynútil jeho prepustenia na slobodu.“ Situáciu sa snažil upokojiť predseda ONV 

a zároveň oblastný predseda KSS Arnošt Pšenička (pravdepodobne židovského pôvodu), 

medzitým vraj Žemlička telegraficky žiadal pomoc od „Sväzu partizánov v Košiciach“. 

Súčasne v uliciach mesta začalo dochádzať k inzultáciám židovských občanov a došlo 

aj k útoku na stanicu NB, odkiaľ boli ukradnuté zbrane. Vo večerných hodinách sa 

v meste uskutočnila manifestácia, ktorá prerástla do protištátnej demonštrácie a z davu 

boli vykrikované protištátne i protižidovské heslá a došlo aj k menším potýčkam s príslušníkmi 

NB. Demonštrácia bola zlikvidovaná až v neskorších večerných hodinách, 

18 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 485, č. 550/1945. 

19 Na túto skutočnosť Povereníctvo vnútra reagovalo nariadením, podľa ktorého pri určovaní 

národnej spoľahlivosti nebolo smerodajné vierovyznanie, ale to, k akej národnosti sa tieto 

osoby hlásili pred rokom 1939 alebo aká reč sa používa v rodine. ŠA Banská Bystrica – pobočka 

Zvolen, f. ONV vo Zvolene 1945 – 1949, k. – neuvedené, č. 634/1945 prez. 

203


„keď bol Žemlička a jeho spolupracovníci zaistení a dodaní do väznice v Prešove“. Po 

incidente až 34 osôb (z toho 10 žien) bolo postavených pred tribunál Okresného ľudového 

súdu v Prešove a obžalovaných paradoxne zo zrady na povstaní (!?). Žemlička bol 

odsúdený na 30 rokov väzenia, 20 ostatní však obišli len s miernymi trestami. 

V tejto súvislosti je však zaujímavý ešte jeden fakt. Komunistickou tlačou bola na 

zodpovednosť za túto protištátnu demonštráciu (okrem „fašistov, gardistov a Maďarov“ 

– t. j. typické elementy, na plecia ktorých sa najľahšie zhadzovala zodpovednosť) braná 

aj miestna inteligencia, ktorá „sústavnou propagandou už dlhší čas zavádzala verejnosť“ 

a strhla dav, teda nepriame obvinenia smerovali na konkurenčnú Demokratickú 

stranu (DS). Totiž 28. júla v časopise Ozvena, tlačovom orgáne DS, na margo situácie 

so zásobovaním a navracajúcimi sa Židmi odznelo: „Dnes sa hlásime o prídel my, štátni 

zamestnanci, lebo patríme do triedy sociálne najslabších! A právom! (...) Došli zásielky 

UNRRY. Čo sme my, štátni zamestnanci, z nich dostali? Nič, skoro nič! Čo nám treba? 

Všetko! Potrebujeme odev, obuv, chceme jesť! Chceme, čo nám patrí! (...) Vrátili 

a vracajú sa ľudia zo západu, z rozličných končín Európy, z bunkerov, z koncentračných 

táborov, z lágrov. Mnohí prichádzajú len s tým, čo majú na sebe, ako to sami hovoria 

a priznávajú. A pozoruhodné je, že o týždeň, o dva, keď ich vidíte korzovať, sedieť v kaviarňach 

alebo postávať na ulici, sú elegantne vyobliekaní, na nohách krásne topánky, 

dámy napudrované, namaľované. Odkiaľ majú títo ľudia tieto veci? (...) Vy, čo máte na 

starosti vedenie UNRRY a delenie prídelov, deľte spravodlivo, podľa vykonanej práce, 

lebo aj my vieme našu ohnutú chrbtovú kosť vystrieť!“ Je zrejmé, na koho a na aké 

vrstvy či sociálne skupiny slová článku narážali, a nemuselo pritom ísť výlučne len o Židov, 

a je pochopiteľné, že nezostali bez povšimnutia. 21 

Podobnou, čo do motivácie protižidovskej akcie, bola manifestácia partizánov 

(v počte asi 1000 osôb na čele s kpt. Palšom), ktorá sa konala v Bardejove o niečo skôr – 

22. júla 1945. Po tejto manifestácii išli partizáni k pekárovi, kde našli biely chlieb, ktorý 

bol napečený údajne pre obyvateľov židovskej národnosti. „Tento chlieb partizáni vzali 

a odovzdali ho v nemocnici pre chorých s tým, že biely chlieb sa piecť nesmie. Ďalej 

boli zistené sťažnosti obyvateľstva voči občanom židovskej národnosti, že repatriačné 

kuchyne, v ktorých sa stravuje obyvateľstvo väčšinou židovskej národnosti, sú vybavené 

ryžou a dostatočným množstvom cukru a že sa v týchto kuchyniach stravujú i židia, ktorí 

neprichádzajú zo zajateckých a koncentr. táborov, zatiaľ čo obyvateľstvo tieto články 

vôbec nedostáva.“ Obyvateľstvo tiež poukazovalo na to, že v tatranských rekreačných 

strediskách sa nachádza veľa Židov, „...ktorí si to vôbec nezasluhujú a títo po uplynutí 

rekreačnej doby usadzujú sa v Tatrách, preplácajú ceny a obchodujú na čierno“. 22 

Sťažnosti na prerozdeľovanie najmä potravinových a zriaďovanie repatriačných 

kuchýň sú známe nielen z Bardejova, ale aj z Levoče, Michaloviec a ich okolia, a to aj 

20 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 442, č. 7510/1945. ONV a MNV – nedostatky – hlásenie. 

21 Hlas ľudu, 3. októbra 1945, s. 1. 

22 Porovnaj Hlas ľudu, 31. júla 1945 a Ozvena, 28. júla 1945. Podobne sa politický boj medzi 

DS a KSS rozpútal na východnom Slovensku aj o rok, krátko po voľbách do Ústavodarného 

204



v nasledujúcom období. 23 Podobné prípady sa však udiali aj v iných častiach Slovenska. 

V auguste 1945 HVNB v Bratislave informovalo, že „...dochádzajú tunajšiemu veliteľstvu 

hlásenia temer zo všetkých okresov a oblastí z celého východného Slovenska 

o nepriateľskom postoji slovenského a rusínskeho obyvateľstva proti občanom židovskej 

konfesie a tento nepriateľský postoj sa zo dňa na deň priostruje. Toto vrenie sa prejavuje 

najmä v oblasti Prešov, Humenné a Michalovce, kde sa vracajú príslušníci židovskej 

konfesie, obsadzujú živnosti a hospodárske podniky, sú percentuálne zastúpené v ONV, 

ďalej ako funkcionári KSS a pod.“. Je treba podotknúť, že nežidovské obyvateľstvo uvádzalo 

ako pádne dôvody svojho konania proti Židom nie samotnú skutočnosť, že sa títo 

obyvatelia vracajú, ale to, že: „...v mnohých prípadoch jednotlivci (Židia – pozn. autor), 

či už verejnoprávnych inštitúcií alebo hospodárskych podnikov dopúšťajú sa rôznych 

rukolapných prechmatov (najmä prideľovanie živností, hosp. podnikov, čierny obchod), 

a to tak, že neostanú zatajené pred verejnosťou. Tieto a podobné prechmaty či už robené 

legálne, mylným zavedením kompetentných miest, alebo za úplatky, vedú všetky 

vrstvy obyvateľstva slovenskej a rusínskej národnosti k verejnému poburovaniu a k demonštratívnym 

prípravám a zákrokom“ – konštatoval prednosta spravodajskej sekcie 

HVNB. 24 

Situácia bola komplikovaná a každý pokus o konsolidáciu je možné hodnotiť v istom 

zmysle pozitívne. Napr. prednosta Oblastného bezpečnostného referátu v Michalovciach 

konštatoval, že „obyvateľstvo je krajne proti nim (t. j. Židom – pozn. autor) zaujaté a stále 

poukazuje, že ešte len mesiac, alebo dva, čo prišli celkom otrhaní a teraz už sú samá 

bunda a paráda a že tiež všetky peniaze už majú oni v rukách. Všetka snaha prehovoriť 

a vysvetliť obyvateľstvu o pravom stave veci ostáva márna a nakoniec podozrievajú tie 

osoby, ktoré im to vysvetľujú, že sú od Židov kúpené, a preto ich zastávajú. Osobne som 

s vedúcimi Židov o veci rozprával a žiadal som ich, aby žiadali od svojich príslušníkov, 

aby sa tak vyzývave nechovali a nezväčšovali ešte nenávisť proti sebe. Bola mi v tejto 

veci sľúbená pomoc“, a navrhuje: „V tejto veci by bolo potrebné, aby na Povereníctve 

pre priemysel a obchod bolo zariadené, aby živnosti boli vydané podľa % zastúpenia, 

aby tak aj kresťania mohli sa v obchode uplatniť, a tým by snáď došlo k čiastočnému 

vyrovnaniu a zmierneniu nenávisti.“ 25 

Podobným spôsobom – personálnymi zmenami v úradoch a inštitúciách – sa podarilo 

predísť, resp. zabrániť už aj napätiu, ktoré vzniklo medzi obyvateľstvom aj v iných 

častiach regiónu. Názorne to ilustruje prípad napätia medzi obyvateľstvom Humenného 

a Úradom ONV v meste, medzi úradníkmi ktorého bolo údajne množstvo Židov. Podľa 

hlásenia Oblastného veliteľstva NB v Humennom, „v tunajšej oblasti (...) náhľad obyvateľstva 

národnosti slovenskej a rusínskej sa v poslednom čase voči národnosti židovskej 

národného zhromaždenia, keď sa na stránkach tlače navzájom osočovali zo zodpovednosti za 

šírenie (nielen) protižidovských nápisov, zväčša pripisovaných neoprávnene DS. 


24 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 2. Situačné správy za rok 1946 – máj. 

25 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 483, č. 60/1945. Nálada obyvateľstva proti spoluobčanom 

židovskej konfesie. 

205


zmiernil, a to tým, že ONV v Humennom bol pridelený v poslednom čase prednosta úradu, 

ktoré miesto do tohto času zastával Žid. Taktiež na tento úrad bolo v poslednom čase 

pridelených niekoľko kvalifikovaných úradníkov na miesta, ktoré taktiež boli obsadené 

osobami národnosti židovskej. Obyvateľstvo v tomto nachádza veľkú oporu a to tým, že 

sa ich dožiadaním splní všetko podľa možnosti zákona, a to tak, že nebudú odstrkovaní, 

aby prišli ten alebo onen čas, že im to nemajú kedy vybaviť“. 26 Každá minca má však 

dve strany – a či všetky podobné kroky boli celkom v poriadku a „kóšer“ so zákonom, 

môžeme sa len domnievať. 

Nepriateľský postoj voči Židom v tomto období bol zaujímavý aj z iného dôvodu 

– z hľadiska národnostného – obyvatelia židovskej konfesie sa medzi sebou a na verejnosti 

rozprávali nemecky, prípadne maďarsky (mnohí ani neovládali slovenský jazyk), 

čo na obyvateľstvo, vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti a vtedajšie postoje voči 

príslušníkom týchto národností, pôsobilo ako provokácia. Zvlášť v južných oblastiach 

východného Slovenska, ktoré bolo Viedenskou arbitrážou pričlenené k Maďarsku a po 

vojne opäť vrátené Československu, sa objavovali prípady, keď bolo židovské obyvateľstvo 

obviňované z „prezliekania kabátov“, v zmysle „vy (Židia – pozn. autor) ste boli 

prví, ktorí ste vítali Maďarov a vyložili maďarské zástavy na svoje domy, po odchode 

Maďarov vítali ste ČA a teraz, keď je obnovená ČSR, hlásite sa za prvých Slovákov“. 27 

Hoci na fenomén rastúceho povojnového antisemitizmu poukázali už udalosti na východnom 

Slovensku v letných mesiacoch roku 1945, pozornosť celej republiky upútal 

a na nevyhnutnú potrebu zaoberania sa touto otázkou upozornil aj najvyššie politické 

kruhy až prípad Topoľčian. Topoľčiansky židovský pogrom (z 24. septembra 1945), 28 

ktorý bol čo do rozsahu a charakteru osobitým masovým protižidovsky zameraným vystúpením 

na Slovensku, značne znepokojil židovské obyvateľstvo krajiny, keď sa (na 

prvý pohľad) z pokojnej demonštrácie niekoľkých desiatok žien pred topoľčianskym 

ONV šírením nepravdivých antižidovských poplašných správ a davovou psychózou vyvinul 

masový pogrom Židov v uliciach mesta (a následne sa rozšíril aj do blízkeho okolia 

– Žabokreky, Nedanovce). 29 Židia boli surovo fyzicky napádaní, ich majetok a obydlia 

rabované i demolované, a to aj za súčinnosti niektorých príslušníkov miestnej Bezpečnosti 

a topoľčianskej vojenskej posádky, ktorí sa do pogromu zapojili. Až privolaním 

ďalšej vojenskej asistencie sa napokon príslušníkom NB podarilo obnoviť v meste poriadok. 

Pri incidente bolo pritom vážne zranených 47 Židov (z toho 15 bolo nemocnične 

ošetrených a 10 potrebovali nevyhnutnú hospitalizáciu v nemocnici). 30 Mnohé židovské 

26 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1. č. 637/1945. Situačné správy za rok 1945. 


28 ŠA Košice, f. Krajský súd v Košiciach 1872 – 1949, k. 525, č. 1891/1948. Verejné štvanie proti 

Židom v Ladmovciach. 

29 K problematike pozri: KAMENEC, Ivan.: Pogrom a jeho pozadie. In: Pravda, 23. septembra 

2000; KAMENEC, Ivan.: Správa o pogrome. In: Hľadanie a blúdenie v dejinách. Bratislava 

2000, s. 373-382; KAMENEC, Ivan: Správa o pogrome. Topoľčany, september 1945. In: FOS 

(Fórum občianskej spoločnosti), 1999, č. 9, s. 29-31; KAMENEC, Ivan : Protižidovský pogrom 

v Topoľčanoch v septembri 1945. In: Studia historica Nitriensia 8. Nitra 2000, s. 85-99. 

206



rodiny už v ten deň, resp. v noci odišli z mesta do lesov a okolitých obcí, kde sa ukryli. 31 

V nasledujúcom období sa Židia z Topoľčian postupne vysťahovali. 

Topoľčianske udalostiach ukázali aj jasné limity protižidovských prejavov medzi 

obyvateľstvom na Slovensku, vrátane pálčivej otázky pretrvávajúcich antisemitských 

tendencií v ozbrojených, bezpečnostných a odbojových zložkách, praktizovania čierneho 

obchodovania a obrovských ťažkostí v zásobovaní obyvateľstva. Následné vyjadrenia 

politikov pokryli celú škálu názorov, od výrokov, že celá situácia je „boj reakcie, ktorá 

nepriamo útočí na ústrednú vládu“ až po vyjadrenia, že „sú to teda hriechy minulosti“. 

Začalo sa dokonca hovoriť aj o existencii protižidovského podzemného hnutia šíriaceho 

medzi ľudom nespokojnosť. 32 Kritika však smerovala i do vlastných radov. Námestník 

predsedu vlády Viliam Široký zodpovednosť za udalosti oprávnene kládol i na samotných 

vládnych a štátnych predstaviteľov, hoci dovtedy bola vina za antisemitské počiny 

priznávaná ľudovým vrstvám. „Politici si musia byť vedomí svojej vlastnej zodpovednosti 

a nemôžu zvaľovať všetku vinu na ľud, ktorý bol ponechaný vo svojej nevedomosti 

a v ktorom boli predsudky vlastne vypestované. Ľud nič nepočul o tzv. židovskej otázke, 

nedošlo k vydaniu žiadnych zákonov, ani k verejným výrokom zodpovedných štátnikov 

na schôdzach alebo v tlači, a preto sa musí táto otázka vyriešiť najprv politicky“ – konštatoval. 

33 

Tieto udalosti v istom zmysle posunuli „riešenie židovskej otázky“ po vojne ďalej. 

Kým dovtedy sa slovenské politické kruhy nesnažili o obdobné zákony o navrátení židovského 

majetku pôvodným majiteľom, ako to bolo v Čechách, pod vplyvom „Topoľčian“ 

centrálna vláda žiadala, aby reštitučný zákon nadobudol celoštátnu platnosť, pričom 

opatrenia boli SNR prijaté v apríli 1946. Situácia tým však vyriešená nebola – na 

jednej strane to vyvolalo úpornejšie dožadovanie sa svojich práv zo strany židovských 

obyvateľov, a na druhej strane opätovný nárast antisemitských nálad, ktoré sa stali súčasťou 

povojnovej reality. Napriek tomu je otázne, či sa dá vo všetkých týchto prípadoch 

hovoriť jednoznačne o antisemitizme, keďže išlo primárne o majetok, a ako hodnotiť 

30 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 484, č. 264/1945. Zvláštne udalosti – hlásenie; ŠA Nitra, f. 

Krajský súd v Nitre 1924 – 1949, k. 1754, č. 421/1947. P. V. a spol. – rušenie obecného pokoja; 

ŠA Nitra – pobočka Topoľčany, f. ONV v Topoľčanoch 1945 – 1960, k. 3, č. D1-457/1945 prez. 

Topoľčany, neprístojnosti obyvateľstva dňa 24. 9. 1945. 

31 Archív Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí, Bratislava. Zoznam poranených 

z dňa 24. septembra 1945. 

32 SNA Bratislava, f. PV – prez., k. 2, č. 2087/1946. Protižidovské demonštrácie v Topoľčanoch 

– situačná správa pohotovostného oddielu NB v Bratislave. Tamtiež: k. 2, č. 2087/1946. Demonštrácia 

v Topoľčanoch. Hlásenie pre HVNB 2. odd. v Bratislave; k. 2, č. 2087/1946. Protižidovské 

demonštrácie v Topoľčanoch – situačná správa; k. 2, č. 2087/1946. Správa podaná 

predsedovi ústrednej vlády. Porovnaj: Bol som svedkom pogromu proti Židom v Topoľčanoch. 

In: SME, 10. septembra 2005; V Topoľčanoch nebol pogrom, ale výtržnosti. In: Pravda, 

24. septembra 2005. 

33 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1, č. 383/1945. Situačná správa z územia celého Slovenska 

za obdobie 15. 9. – 15. 10. 1945. 

207


živelné prejavy civilného obyvateľstva. Čo však potom jednoznačnejšie hodnotiť ako 

antisemitské počínanie? Možno by sa tak dalo označiť práve počínanie kompetentných 

miest v niektorých situáciách – svojvôľa v prípade bezpečnostných zložiek, nečinnosť 

(a tichá podpora) predstaviteľov štátnej správy, „tolerantné“ postihy, ale predovšetkým 

nejasný postoj a nedôsledný prístup lídrov štátu k tejto otázke (podpora židovských organizácií, 

židovských utečencov, na druhej strane otázka reštitúcií, rozporuplné vyhlásenia 

a vyjadrenia). 

Na vzniknutú situáciu, pochopiteľne, reagovalo aj bratislavské Povereníctvo vnútra 

SNR. Začiatkom októbra 1945 bolo všetkým okresným a miestnym národným výborom, 

komisariátom a útvarom NB nariadené, aby boli podniknuté všetky opatrenia na 

zabránenie ďalších nepokojov, demonštrácií a akýchkoľvek protištátnych akcií. Príslušníci 

NB rozhodne nemali ľahkú úlohu pri zabezpečovaní verejného poriadku a nebolo 

to jednoduché ani z toho dôvodu, že situácia bola zložitá po tom, čo sa vyskytli prípady, 

keď sa príslušníci NB či vojaci pri postupe v tejto veci neraz dali ovplyvniť svojimi 

osobnými náhľadmi, sympatiou či antipatiou voči Židom, pridali sa na stranu demonštrujúcich 

(aj v prípade spomínaného topoľčianskeho incidentu) alebo dokonca od nich 

samých vyšla iniciatíva k protižidovským výtržnostiam, ako to bolo napr. neskoršie 

v Želiezovciach (august 1946). Keďže k náprave v tomto smere nedochádzalo, HVNB 

reagovalo na situáciu razantnejšie: „Príslušník NB je povinný za každých okolností udržať 

priadok a poskytnúť a zaistiť v prípade potreby našim židovským spoluobčanom 

príslušné práva a ochranu (...) každý odklon od týchto zákonov bezpečnostných orgánov 

a prípadné rozlišovanie podľa náboženstva pri poskytnutí demokratického práva 

budem v budúcnosti stíhať čo najprísnejšie.“ 34 Vidieť tak snahu aj týmto spôsobom 

zložité pomery zmierniť či ich aspoň viac nezhoršovať. Aj napriek uvedeným opatreniam 

však počas prvých povojnových rokov zostávalo pomerne dosť priestoru, kde 

antisemitizmus prežíval. 

Ľútosť nad tým, čo židovské obyvateľstvo v rokoch 2. svetovej vojny postihlo, u slovenského 

a rusínskeho obyvateľstvo na východnom Slovensku zrejme čoskoro pominula 

a ich snaha o navrátenie strateného majetku sa stala jednou z hlavných príčin bujnejúcich 

protižidovských nálad v niektorých vrstvách spoločnosti a regiónoch, ako na 

to poukazuje napr. hlásenie Okresného sekretariátu KSS v Snine: „Práve otázky okolo 

navrátenia bývalého majetku Židom vracajúcim sa do okresu sú teraz hlavným zdrojom 

antisemitizmu.“ 35 Na podobné nálady obyvateľstva voči Židom v severovýchodnom 

kúte Slovenska systematicky upozorňovalo bratislavské Povereníctvo vnútra aj Oblastné 

veliteľstvo NB v Humennom. 36 Práve v tejto časti Slovenska došlo snáď k najkrvavejšiemu 

židovskému pogromu (hoci v literatúre menej známemu), danému na vrub tzv. 

34 Československo a Izrael v letech 1945 – 1956. Dokumenty. [Ed.:] K. Kaplan – J. Dufek – 

V. Šlosar – M. Bulínová. Praha 1993, s. 26. 

35 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 498, č. 3/1947. Protižidovské výtržnosti – zamedzovanie. 

36 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k 483, č. 60/1945. Hlásenie HVNB (2. odd.) č. 470 zprav./1945 

z 8. augusta 1945. 

208



„banderovskej karte“, ktorá na Slovensku, a špeciálne v jeho východnej časti, vstúpila 

do kontextu protižidovských nálad. 

Prvé banderovské vniknutie (banderovci – príslušníci Ukrajinskej povstaleckej armády 

(UPA) na územie východného Slovenska sa uskutočnilo v období 22. augusta 

– 24. septembra roku 1945 v sile okolo 500 príslušníkov UPA. Dôvodom akcií ukrajinských 

povstalcov na území Slovenska bola prieskumná činnosť, propagácia vlastného 

hnutia, objasňovanie jeho cieľov a predovšetkým aktívna antisovietska i antikomunistická 

propaganda. 37 V tomto čase sa oddiely UPA nedopustili násilností ani výtržností 

voči slovenskému civilnému obyvateľstvu a československému vojsku sa vyhýbali 

(v podstate rovnako ako počas druhého propagandistického vniknutia (tzv. rejdu) v roku 

1946) a jediným protiargumentom v ich neprospech bolo rekvirovanie potravín u civilného 

obyvateľstva. 38 Po skončení akcie sa stiahli späť na poľské územie. A práve 

po ich odchode sa na severovýchodnom Slovensku začali pohybovať bližšie neidentifikovateľné 

ozbrojené skupiny, ktoré uskutočnili niekoľko prepadových akcií v pohraničnom 

pásme a ich stopy sa následne strácali v Poľsku. A hoci nebolo priamych 

dôkazov, že išlo o oddiely UPA, a skôr to vyzeralo na poľské kriminálne (nevylučujúc 

ani lúpežné vládne vojenské, resp. bezpečnostné) oddiely ilegálne prekračujúce nestrážené 

hranice, obyvateľstvo a Národná bezpečnosť v regióne každého ozbrojeného jedinca 

pohybujúceho sa za podozrivých okolností označovali za banderovca (hoci nie je 

možné vylúčiť pohyb aj týchto). Vo väčšine sa však pod menom a na účet banderovcov 

začali šíriť najmä zastrašujúce správy nielen voči Židom, ale aj útoky proti komunistom 

a ich prívržencom. 

V tejto situácii hladinu verejnej mienky a pomerov v regióne narušili práve udalosti 

v okrese Snina z konca novembra 1945 spojené s vraždami miestnych komunistov a Židov. 

Najprv dňa 24. novembra 1945 boli v Novej Sedlici neznámym ozbrojeným oddielom 

zavraždení komunisti Mikuláš Kireš a Ivan Šiškan, Dávid Gelb (židovského pôvodu) 

zostal od tej noci nezvestný (bol údajne ozbrojencami odvlečený do Poľska a tam 

popravený). O dva týždne neskôr – večer 6. decembra 1945 bola ozbrojenou bandou 

zavraždená v Uliči 4-členná rodina Žida a komunistu Alexandra Steina (z toho tri ženy) 

a došlo k hromadnej nočnej masakre (zo 6. na 7. decembra 1945) v dome židovského obchodníka 

Mendela Polláka v Kolbasove, pri ktorom tragicky vyhasli životy 11 mladých 

Židov (z toho 7 žien), pričom pri poslednom čine akoby zázrakom prežil jeden svedok 

– židovské dievča. 39 

Za vykonávateľov uvedených vrážd v Sninskom okrese boli označení banderovci 

a táto interpretácia sa na dlhé roky ujala v československej historiografii a aj v publicis- 

37 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 1 – 2. Situačné správy Oblastného veliteľstva NB v Humennom 

za roky 1945 – 1946. 

38 KMEŤ, Miroslav: Vecná a umelecká literatúra o problematike Ukrajinskej povstaleckej armády 

v Československu pred rokom 1990. In: Acta historica Neosoliensia, 8/2005. Banská 

Bystrica 2005, s. 163. 

39 K problematike činnosti UPA na Slovensku pozri ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku 

(1945 – 1947). Banská Bystrica 2008. 

209


tike. 40 Súčasné výskumy však spochybňujú predošlé hodnotenie a zo všetkých možných 

alternatív objasnenia židovského pogromu v okrese Snina a jeho okolností vyzdvihujú 

verziu, že vraždy, ktoré sa udiali koncom novembra – začiatkom decembra 1945, 

boli vykonané na objednávku za súčinnosti niektorých miestnych obyvateľov z dôvodu 

odstránenia pre niekoho zreteľne nepohodlných osôb – Židov. Teda nie z rasových 

a politických dôvodov (pripisovaných banderovcom), ale skôr ekonomických, respektíve 

z dôvodu vyrovnávania si účtov, konkurenčných pohnútok atď. Túto verziu (prekvapivo) 

v marci 1946 vyslovilo aj samotné bratislavského Povereníctva vnútra. Rezort takmer 

so štvormesačným odstupom konštatoval (pravdepodobne na základe vyšetrenia prípadov 

vrážd – dokumentácia z neho však doteraz nebola objavená), že oddiely UPA sa 

v poslednom období (t. j. koncom roku 1945) na území Slovenska nevyskytovali: „Využívali 

však tejto okolnosti rôzne lupičské a pašerácke bandy, ktoré pod známym názvom 

„banderovci“ terorizovali, drancovali a tiež vraždili obyvateľstvo v severovýchodnom 

cípe Slovenska. K týmto sa v niektorých prípadoch pridali zločinecké živly zo sninského 

okresu, zvlášť keďže tamojšie obyvateľstvo žije vo veľmi biednych pomeroch a nemá 

zárobkovej možnosti.“ Uvedené konštatovanie Povereníctva vnútra SNR tak zreteľne 

vylučuje účasť UPA na sninských vraždách a zrejme aj potvrdzuje teóriu, že za vraždami 

spáchanými v okrese Snina v novembri – decembri roku 1945 stoja kriminálne elementy 

(v podstate aj z radov domácich). 41 Na základe výskumu situácie, aká bola toho času 

v okrese Snina, je možné dokonca rozšíriť toto podozrenie a za „objednávateľov“ vrážd 

sninských Židov označiť niektorých funkcionárov miestnej správy a príslušníkov staníc 

NB v okrese (medziiným členov KSS a podaktorých aj židovského vierovyznania). 42 

Jeden z dokumentov prešovskej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) z roku 1952 dokonca priamo 

obviňuje jedného z funkcionárov ONV v Snine, ktorý údajne stál v pozadí židovských 

vrážd vykonaných koncom roka 1945 v Kolbasove 43 a ktorý mal mať zvláštny záujem 

o odstránenie kolbasovských Židov, v snahe udržať si istú majetkovú (a na tú dobu pomerne 

výnosnú) záležitosť. 44 

Zaujímavým faktom však pri uvedených udalostiach je to, že podľa udania niektorých 

miestnych občanov z Novej Sedlice istá vdova Maťašovská (v regióne známa ako 

tzv. Medová baba) vraj akoby zdôvodňovala židovské vraždy tvrdiac, že „u Židov na- 

40 Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, f. Operace „Banderovci“, k. 50, inv. č. 175. 

Benderovci na Slovensku – zpráva za dobu 22. XI. – 22. XII. 1945. 

41 Samotné vedenie UPA, ako je známe, sa od vrážd komunistov a Židov spáchaných v sninskom 

okrese koncom roka 1945 dištancovalo. Podrobnejšie pozri В’ЯТРОВИЧ, Володимир: 

Рейди УПА теренами Чехословаччини. Торонто; Львів 2001, s. 75-76. 

42 Archív Bezpečnostných zložiek (ABS) Praha, f. 307-99-1. Ozbrojené tlupy na Slovensku, situačné 

hlásenie z 20. marca 1946. 

43 ABS Praha, f. 307-96-12. Pogrom v Uliči a Kolbasove – hlásenie Oblastného bezpečnostného 

referátu v Humennom. 

44 Archív Ministerstva vnútra SR v Levoči, f. B-10-7, č. j. 84. Krajská správa ŠtB Prešov z 15. decembra 

1952. (Týmto vyslovujem poďakovanie M. Gajdošovi za poskytnutie dokumentu.) 

210



šli za fľašu jedu, s ktorým v spojení s komunistami chceli tráviť tamojších ľudí“, 45 čo 

v konečnom dôsledku ilustruje šírenie falošných poplašných správ v regióne niektorými 

obyvateľmi. 

Totiž rozširovanie poplašných správ bolo zároveň aj istou formou zastrašovania a nátlaku 

voči Židom a všeobecne rozšíreným javom povojnovej spoločnosti (teda zameraným 

aj na komunistov, Cigáňov, partizánov atď.). Dosvedčuje to i rozširovanie nepravdivých, 

vymyslených informácií o tom, že židovskí obchodníci otravujú cigarety a potraviny, 

(nielen) židovskí lekári zabíjajú (kresťanské) deti, Židia sa ozbrojujú a chystajú 

pomstu, či dokonca o chystanom ozbrojenom protižidovskom vystúpení slovenského 

obyvateľstva. 46 Fenomén šírenia správ o údajnom vraždení ľudí (zvlášť detí) Židmi bol 

na Slovensku – ako aj napr. v Poľsku a Maďarsku – pomerne rozšírený – v Topoľčanoch, 

Šali, Banskej Bystrici, ale aj na mnohých ďalších miestach Slovenska, východ krajiny 

neobchádzajúc. Napríklad podľa vymyslených správ v Košiciach našli „kresťanské zavraždené 

deti v židovskom kostole“. 47 O niečo neskôr – začiatkom roku 1948 v Starej 

Ľubovni boli šírené vymyslené správy, že dvaja Židia – zamestnávatelia umelo uspávali 

svoje zamestnankyne a následne im odoberali veľké množstvo krvi, ktorá mala byť 

použitá na náboženské účely. 48 Popritom sa podnikali nočné útoky na židovské domy 

– vybíjanie okien domov kameňmi, strieľanie do okien miestnosti, kde sa Židia zdržovali 

a pod. (na iných miestach Slovenska boli do židovských obydlí hádzané aj granáty). 

Mnohí jednotlivci tak konali z osobných pohnútok, z nevraživosti či predsudkov voči židovskému 

obyvateľstvu, neraz podporenými aj osobnými (negatívnymi) skúsenosťami. 

Stalo sa tak napríklad v Starej Ľubovni, kde 24. a 31. januára 1946 boli hádzané kamene 

do oblúkov židovských domov, pričom v poslednom prípade páchateľ vedel, že v dome 

u Žida Ernesta Horáka (Höniga) sa zišli všetci staroľubovnianski Židia na oslave narodenín 

menovaného. 49 V noci 23. júna 1946 v neďalekom Kežmarku došlo k masívnej 

protižidovskej letákovej akcii, keď sa v uliciach meste objavili letáky: „Aj bez Židov 

budeme viesť republiku“, „Židia sú naši nepriatelia“, „Nechceme Židov“, „Zapojte sa do 

akcie biť Židov“, „Prečo sa nebúri ľud proti Židom!“, „Tvorte podzemné hnutie, zbrojte 

sa a ničte Židov!“ 50 Takéto a podobné prejavy napríklad okresný veliteľ NB v Michalov- 

45 Bližšie pozri ŠMIGEĽ, Michal: Vraždy židov a komunistov na severovýchodnom Slovensku 

v roku 1945: Kolbasovská tragédia. In: Acta historica Neosoliensia, č. 10/2007, s. 217-231. 

46 VHA Bratislava, f. Operace „Banderovci“ 1945 – 1948, k. 50, inv. č. 175. Hlásenie vojenského 

oddielu „Anton“ č. 1/Dôv.1946 z 2. januára 1946. 

47 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 284, č. 227/1946. Ozbrojený útok 

proti Židom. 

48 ŠA Košice, f. Krajský súd v Košiciach 1872 – 1949, inv. č. 1185, k. 509, č. 1022/1946. Rozširovanie 

nepravdivých správ protižid. v Luciabani. 

49 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 299, č. 482/1948. 

50 „Medzi obyvateľstvom izraelitského vierovyznania je z týchto útokov značné pobúrenie a kolujú 

medzi nimi hlasy, že budú žiadať na udržaní poriadku ČA a to na účet obce,“ – bolo konštatované 

v dobovom dokumente. SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 486, č. 108/1946. Útoky 

na občanov izraelitského vyznania v Starej Ľubovni. 

211


ciach zdôvodňoval nespokojnosťou „kresťanského“ obyvateľstva, sťažujúceho sa, „že 

Izraeliti sú lepšie zásobovaní, majú mnoho peňazí, dobre sa obliekajú a obúvajú, nepracujú 

a chovajú sa provokačne voči kresťanom. Na základe toho, potom obyvateľstvo 

vymýšľa protižidovské heslá a táto príčina štve ľud na východnom Slovensku.“ 51 

Pôsobenie oddielov UPA bolo aj v ďalšom období skutočne často využívaným faktorom 

na zastrašovanie Židov. 52 Po ich druhom vniknutí na územie severovýchodného Slovenska 

(v dobe 6. – 22. apríla 1946) a vzhľadom na tragédie v Sninskom okrese z konca 

roka 1945, židovské obyvateľstvo zo severovýchodných okresov (podľa niektorých 

hlásení) údajne utekalo do bezpečnejších miest – mimo oblasť pôsobenia operujúcich 

oddielov UPA. Správy o týchto skutočnostiach sa objavujú aj v hláseniach samotných 

ukrajinských povstalcov: „Jeden gazda nám rozprával, že všetci Židia z okolitých obcí 

utekajú do Humenného, ale ani tam sa necítia ako Židia, tak aj komunisti v bezpečí 

a utekajú až do Bratislavy.“ Vyskytli sa tiež prípady, keď miestne a (nielen) civilné slovenské 

obyvateľstvo banderovcov priamo nabádalo k útokom proti Židom: „Pri stretnutí 

s dvoma žandármi zo stanice K. (v dokumente utajený názov obce – pozn. autor) zástupca 

veliteľa nám navrhol, aby sme prišli v noci do jeho dediny a pomohli im vybiť židov. 

Vysvetlili sme mu, aký je náš vzťah k židom, a rozhodne sme návrh odmietli.“ 53 

Neboli nijakou výnimkou prípady, že na úkor banderovcov (čo v konečnom dôsledku 

poškodzovalo ich povesť a zároveň tvorilo legendu „krvilačných kriminálnych skupín“) 

obyvatelia šírili poplašné správy, riešiac si vlastné osobné potýčky, konajúc na vlastnú 

päsť a za istým účelom. Napríklad v obci Cejkov v okrese Trebišov istý muž vyhlasoval 

s cieľom zastrašiť miestne cigánske obyvateľstvo (hlásiace sa k členstvu v KSS), že prišiel 

k nemu banderovec a „dopytoval sa na príslušníkov komunistickej strany, na Židov, 

partizánov a dobrovoľníkov a že pri tom sa vyslovil, že tých všetkých oni – banderovci 

– vyvraždia“. 

Obviňovanie banderovcov zo šírenia antisemitizmu na Slovensku v prvých povojnových 

rokoch je neopodstatnené a minimálne neseriózne, vzhľadom na to, že sa na 

Slovensku nevyskytli (resp. nie sú dokumentačne podložené) prípady šírenia protižidovských 

nálad, podnecovania rasovej nenávisti či preukázateľného antisemitského počínania 

z ich strany. Velenie UPA v juhovýchodnom Poľsku totiž vo svojich inštrukciách 

pre tých, ktorí odchádzali na Slovensko, vyslovene prikazovalo: „Za nijakých okolností 

nie je dovolené zabíjať židov a krivdiť im, ani viesť antisemitskú propagandu. (...) Keď 

sa v rozhovoroch dotknete tejto témy, treba čo najviac odsudzovať hitlerovské zverstvá. 

Zdôrazniť, že v ukrajinskom štáte, za ktorý bojujeme, bude mať každý človek, teda aj 

českí a slovenskí židia, rovnaké občianske práva a náležitú slobodu. Ak to však nebude 

nevyhnutné, nedotýkať sa židovského problému vôbec.“ Dokonca aj samotní velitelia po 

51 BUMOVÁ, Ivica: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946). 

In: Pamäť národa, roč. III, 2007, č. 3, s. 17. 

52 SNA Bratislava, f. PV – bezp, k. 1, č. 637/1945. Situačná správa OVNB Michalovce z 28. 11. 

1945. 

53 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 483, č. 60/1945. Hlásenie 2. oddelenia HVNB č. 470 zprav./ 

1945. 

212



Slovensku operujúcich banderovských sotní neskôr velenie UPA upozorňovali na mimoriadne 

silné protižidovské nálady slovenského obyvateľstva. „Dôležité, že na Slovensku 

sú antisemitské nálady. Židov nenávidia, považujú ich za netvorov a typických komunistov. 

Slováci sa stavajú k židom nepriateľsky, boja sa ich ako komunistických agentov, 

obchádzajú ich. Židia zotrvávajú hlavne v mestách a zaoberajú sa aj ďalej obchodom. 

Boľševici ich využívajú pre svoje ciele“ – hlásil jeden z veliteľov sotne operujúcej na 

východnom Slovensku. 54 

Podľa informácií Povereníctva vnútra z roku 1946, po príchode do tej-ktorej obce sa 

banderovci informovali o komunistoch, Židoch a politických pomeroch, ale nikde nedošlo 

k násilnostiam voči nim. 55 Zaujímavé je, že aj po odchode oddielov UPA z východného 

Slovenska boli v mene banderovcov rozširované v regióne protižidovské letáky. Jeden 

z nich sa objavil v júni 1946 v Piešťanoch a o mesiac neskôr v Prešove: „VŠETKÝM 

ŽIDOM. Odbor protižidovský vyzýva všetkých židov na Slovensku, aby sa do konca 31. 

júla 1946 bezpodmienečne vysťahovali z územia Slovenska. V inom prípade navštívia 

Vás Banderovci.“ Zjavne tu išlo o „iniciatívu“ miestneho obyvateľstva. 56 Dokonca aj 

mimo východného Slovenska (napríklad v Zlatých Moravciach) sa objavovali v uvedenom 

období letáky s heslami „Slováci – komunizmus vás ničí. Židia vás ničia, cucajú 

a vydierajú“ a končili podpisom „Pozdravujú vás banderovci. Na stráž! Nitran!“. 57 Bezpochyby 

to bola práca domáceho slovenského obyvateľstva (ukrajinskí partizáni sa totiž 

nikdy nepodpisovali menom „banderovci“). Na jeseň 1947 sa napríklad na Spiši v oblasti 

Helcmanovce – Prakovce – Gelnica objavili letáky vyzývajúce Slovákov do spoločného 

boja s banderovcami proti boľševizmu, resp. židoboľševizmu. „My, Ukrajinskí povstalci, 

prišli sme k Vám ako hostia, a nie ako vrahovia. Bojujeme proti tým, ktorí chcú aj nad 

vašou vlasťou rozniesť chaos boľševického raja, pochovať slobodu Slovenska a každého 

jednotlivca. Voláme preto do boja proti neznabožstvu všetkých Slovákov, roduverných 

hlinkovcov, gardistov, ľudákov, katolíkov a evanjelikov. Pomstite sa za smrť najväčšieho 

martýra histórie dr. Jozefa Tisu! Židia ženú aj vás, slovenskí partizáni, do boja proti 

nám, ktorí nesieme vykúpenie z otroctva a suverenitu Slovenska bez komandovania 

Prahy a Moskvy. Nepočúvajte boľševických agentov! Prebehujte k našim oddielom! Do 

konca septembra príde nám posila a potom obsadíme celé Slovensko! Beda tým, ktorí 

nepočujú hlas národa! Smrť židoboľševizmu!!!“ Paradoxom však bolo to, že vyšetrovaním 

sa ukázalo a z rozširovania uvedených letákov bol následne obvinený okresný 

tajomník KSS z Košíc. 58 

54 ABS Praha, f. 302-142-2. Raport z propagačného pochodu na Slovensko, uskutočneného oddielom 

„W-96“ v dobe 6. – 22. apríla 1946. Tiež Літопис Української Повстанської Армії. Томус 

33. Ред. П. Потічний, І. Лико. Торонто; Львів 2001 s. 617-618, 621. 

55 Літопис Української Повстанської Армії. Томус 33, s. 626. 

56 ABS Praha, f. 307-99-1. Banderovci – situačná správa za obdobie 16. – 26. apríla 1946. 

57 В’ЯТРОВИЧ, В.: Рейди УПА теренами Чехословаччини, s. 175. Tiež BUMOVÁ, I.: Protižidovské 

výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946), s. 17. 

58 MLYNÁRIK, Ján: Osud banderovců a tragédie řeckokatolické církve. Praha 2005, s. 34. 

213


Osobitnú kapitolu problematiky tvorí silnejúci antisemitizmus v bývalých odbojových 

zložkách. Napr. vo Veľkej Lomnici v okrese Kežmarok v decembri 1945 došlo 

v hostinci k osobnej potýčke a bitke medzi istým miestnym Židom a bývalými partizánmi, 

z ktorých bol jeden národným správcom na veľkostatku vo Veľkej Lomnici a druhý 

hostinským. Hostinský sa ponosoval na to, že „židia mu chcú tento hostinec odobrať, 

že za čo on ako partizán bojoval, pričom utratil svoje zdravie a židia, čo sedeli v bunkeroch 

dnes nám bojovníkom budú rozkazovať“. Prítomný Žid na neho následne fyzicky 

zaútočil a v roztržke pokračovali aj po privolaní polície. 59 Nebol to však ojedinelý prípad 

a mnoho neprispôsobivých osôb najmä z radov bývalých partizánov, mimochodom ešte 

stále ozbrojených, v prvých povojnových rokoch boli postrachom i pre civilné obyvateľstvo. 

Dopúšťali sa výtržností, ktoré znepokojovali aj kompetentné úrady, ako uvádzajú 

dobové dokumenty, „...je u partizánov badať aj náladu protižidovskú, ktorej pôvodom je 

to, že väčšina Židov, hoci s menšími zásluhami ako partizáni o ČSR, resp. poväčšine bez 

zásluh o ňu, majú výhodné postavenie jak v úradoch (predsedovia národných výborov, 

členovia zastupiteľstiev – pozn. autor), tak aj v obchode a priemysle. V dôsledku tejto 

nespokojnosti ozývajú sa čím ďalej, tým častejšie hlasy z radov partizánov, že si budú 

musieť spraviť poriadok svojím spôsobom“. 60 

Pretrvávajúcu zášť voči Židom v radoch bývalých partizánov potvrdzoval už v auguste 

1945 aj mjr. gšt. Ján Stanek, ktorý v správe pre námestníka predsedu SNR Karola 

Šmidkeho poznamenal: „Je nutné vyriešiť pomer Izraelitov k stabilizácii dnešného 

pokoja t. j. verejnosti života (...) Židia na Slovensku sa obohacujú na úkor chudobných 

vrstiev slovenského ľudu, ktorý v dobe slovenského ľudového povstania a v podzemnej 

činnosti priniesol tie najväčšie obete (...) V národe to proti Židom vrie. Nie sú to dozvuky 

fašizmu alebo snáď hitlerizmu, ale vlastencov, ktorí bojovali proti Nemcom a za zničenie 

hitlerizmu a fašizmu (...) Je preto obava, že národ už bude mať toho dosť, prevedie na 

Židov pogromy.“ 61 Kulminačne sa to prejavilo najmä pri príležitosti I. celoslovenského 

zjazdu partizánov, keď začiatkom augusta 1946 napriek bezpečnostným opatreniam (ale 

aj správam o chystanej protižidovskej akcie a silnej protižidovskej kampane prostredníctvom 

štvavých letákov) došlo v Bratislave a na mnohých iných miestach Slovenska 

k výtržnostiam a protižidovským vystúpeniam zo strany radových členov odbojárskych 

odbočiek. Už 2. augusta 1946 boli v Bratislave a Komárne rabované obchody a byty, 

okrem toho v Komárne aj dom židovskej mládeže. Nasledujúci deň dochádzalo v Bratislave 

k viacerým inzultáciám Židov na uliciach a bola zdemolovaná židovská kuchyňa. 

Tretí deň antisemitské výtržnosti zosilneli – boli napadnutí a týraní ďalší židovskí 

obyvatelia a násilnosti sa rozšírili aj do Nových Zámkov (a okolia) a do Žiliny. Napokon 

5. augusta 1946 bol v Bratislave napadnutý dievčenský židovský internát. Celková bilancia 

výtržností bola 19 vážne zranených (z toho 4 veľmi ťažko) a počet ľahko zrane- 

59 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, inv. č. 364, k. 296, č. 1213/1947. 

60 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 283, č. 1362/1945. Verejné poburovanie. 

61 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 2. Situačné správy za rok 1946 – máj. 

214



ných nebol zistený. Zaistených bolo 31 výtržníkov, ale tresty boli opäť zanedbateľné. 62 

Okrem uvedených miest výtržnosti namierené proti Židom sa v tomto čase odohrali aj 

v Rajeckých Tepliciach, Vrbovom, Čadci, Košiciach, Michalovciach a opäť aj v Topoľčanoch. 

Rozdiel bol v tom, že keď po topoľčianskom pogrome (zo septembra 1945) vláda 

uvažovala o urýchlenom zavedení reštitučného zákona, teraz naopak oznámila, že na 

Slovensku nebude uskutočnený do tej doby, pokiaľ k zákonu nebudú vydané inštrukcie 

k jeho prevedeniu – teda išlo očividne o ústupok, ale nie v prospech Židov. 63 

V dôsledku stupňujúcich sa antisemitských prejavov a najmä ich množiacemu sa výskytu 

na viacerých miestach Slovenska HVNB v Bratislave informovalo svoje podriadené 

bezpečnostné štruktúry o nariadení Povereníctva vnútra z 19. augusta 1946, ktoré 

ukladalo udržiavať verejný poriadok a zabrániť protižidovským prejavom na Slovensku. 

Za vinníkov protižidovských nepokojov boli opäť určené reakčné elementy a v žiadnom 

prípade nie „uvedomelí a pokrokoví“ odbojári, čo naznačuje aj istý alibizmus bratislavského 

bezpečnostného ústredia: „V poslednom čase na území Slovenska došlo k niektorým 

poľutovaniahodným protižidovským výtržnostiam. Po vyšetrovaní konkrétnych 

prípadov bolo zistené, že tieto vždy boli vyprovokované reakčnými elementmi, ktoré sa 

snažili vlnu antisemitizmu vniesť taktiež do odbojových organizácií. Našli sa v týchto 

organizáciách aj takí jednotlivci, ktorí naleteli provokačnej taktike a v zaslepenosti neuvedomili 

si dosah ich počínania, keď sa dopustili protižidovských výtržností. Provokatéri 

sa obyčajne utiahli, nepodarilo sa ich vystopovať, ale doplatili vždy na to tí, ktorí naleteli.“ 

Z tohto dôvodu bolo prednostom okresných národných výborov (ONV) a okresných 

správnych komisií (OSK) a predsedom týchto úradov uložené prísne dbať na to, aby v ich 

okresoch nedošlo k podobnému porušovaniu poriadku a verejnej bezpečnosti. Príslušníci 

Národnej bezpečnosti o oblastní bezpečnostní referenti boli varovaní, že budú vyvodené 

najprísnejšie sankcie, ak pri akýchkoľvek protižidovských, protištátnych alebo 

iných výtržnostiach nezakročia rozhodne a energicky a so všetkou vážnosťou. Všetkým 

funkcionárom odbočiek odbojových organizácií PV nariaďovalo vynaložiť úsilie, aby 

v zárodku potlačili akékoľvek šírenie antisemitizmu v radoch členstva. 64 

Medzi vyskytujúce sa protižidovské delikty z radov armádnych príslušníkov patri 

prípad Michaloviec, keď v uliciach nočného mesta 17. septembra 1946 dvaja podnapití 

vojaci z michalovskej posádky vykrikovali „Ja som gardista, ty si gardista – poďme biť 

židov!“ a následne vnikli do bytu Žida Samuela Berkoviča, kde inzultovali jeho rodinu. 

Na krik žien pribehli susedia a vojaci napokon museli utiecť. Jeden z nich bol však na 

ulici zadržaný hliadkou NB, proti ktorej vytiahol nôž a kričal: „Ženisti, pomoc, ženisti 

do zbrane, židi ma bijú!“. Z neďalekej krčmy privolaní vojaci sa dostali do potýčky 

s príslušníkmi NB a napokon svojho vojaka z rúk bezpečnosti vyslobodili (bez toho aby 

62 ŠUTAJ, Štefan: Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948). Košice 

2002, s. 128-129. 

63 Porovnaj BUMOVÁ, I.: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 

1946), s. 11-27. 

64 KREJČOVÁ, Helena: Český a slovenský antisemitizmus 1945 – 1948. In: Stránkami soudobých 

dějin. Sborník statí k pětašedesátinám historika Karla Kaplana. Praha 1993, s. 169. 

215


NB zistila jeho totožnosť). Denník Východoslovenská pravda na svojich stránkach tento 

incident odsúdil a následne vyzýval michalovské posádkové veliteľstvo, „aby vinníkov 

zistilo a čo najprísnejšie potrestalo“. 65 

Koncom roka 1946 a v roku 1947 prejavy antisemitizmu nabrali ďalší rozmer, súvisiaci 

s prebiehajúcim procesom na Národnom súde v Bratislave s bývalým prezidentom 

Slovenského štátu dr. Jozefom Tisom. Pre mnohých Slovákov zosobňoval slovenskú 

štátnosť a samostatnosť. Bolo zrejmé, že priebeh súdu i vynesenie samotného rozsudku 

smrti bolo politicky motivované a, pochopiteľne, „skutočný“ vinník bol tŕňom v oku 

aj civilnému obyvateľstvu, východné Slovensko nevynímajúc, hľadajúc ho kdekoľvek 

a v komkoľvek. Často nekriticky a s ohľadom na predchádzajúce skutočnosti (t. j. napr. 

riešenie židovskej otázky počas existencie Slovenského štátu 1939 – 1945) ho v nejednom 

prípade nachádzalo práve v Židoch, prípadne v kooperácii Židov s Čechmi či komunistami. 

A tak sa začali objavovať napr. v Kežmarku letáky s textami „Židia dali 

ukrižovať Krista. Teraz chcú dať zamordovať dr. J. Tisa, preto vysťahovať abo smrť“ 66 , 

v Spišskej Starej Vsi – „Keď Tisu obesia, všetkých Židov a komunistov zabijeme. Nech 

dr. Tiso žije“ a „Občania! Židia, Česi a evanjelici na smrť odsúdili nášho vodcu Dr. Tisu, 

toho, ktorý Slovákov chcel zbaviť cudzieho národného plevelu. Zapamätajme si dobre, 

kto sú to! Prečo ,Národný súd‛ nevysielali rozhlasom? Lebo sa báli súdu národa! (...) 

Začneme tedy súdiť i tých, čo dozerajú nad splnením tohto „spravodlivého rozsudku“! 

(...) Odplata príde. A tá bude spravodlivá! Prisaháme! Slováci“. 67 

Aj napriek sprísneným bezpečnostným opatreniam, týkajúcich sa protižidovských 

nepokojov, sa samotná situácia upokojovala príliš pomalým tempom, ako tomu nasvedčuje 

ďalší bratislavský pogrom v auguste 1948. Opäť vznikol z banálnej príčiny (roztržka 

a inzultovanie medzi Židovkou a Nežidovkou na bratislavskom trhu, čo v davovej 

psychóze vyústilo do rabovania židovských bytov, vybíjania okien a napadnutia židovskej 

nemocnice). Zapojenie tejto otázky do mocenskopolitického konfliktu medzi KSS 

a DS (ako jedna z demagogických zbraní na postupné zdiskreditovanie DS v rokoch 

1946 – 1947 na vnútropolitickom poli) krízu medzi židovstvom a majoritnou spoločnosťou 

len naďalej prehlbovalo a z nižších vrstiev spoločnosti ju presunulo na pozíciu 

politického vnímania. Ako uviedla I. Bumová: „Žida so svojou snahou o občiansku rehabilitáciu 

sa stali zajatcami vnútropolitických rozporov a boja o moc.“ 68 Zmenou režimu 

po februári 1948 teda antisemitizmus na Slovensku nezanikol, do istej miery sa však 

zmenila jeho forma – mnohé prípady sa zamlčovali či boli „verejným tajomstvom“ alebo 

naopak – exemplárne sa prejavil napríklad v politických procesoch v 50. rokoch. 

65 SNA Bratislava, f. PV – bezp., k. 498, č. 3/1947. Verejný poriadok a verejná bezpečnosť – udržiavanie. 

Pozri tiež ŠA Košice – pobočka Michalovce, f. ONV v Michalovciach 1945 – 1948, 

k. 38, č. 637/1945 prez. 

66 Východoslovenská pravda, 18. septembra 1946, s. 1. 

67 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 291, č. 1880/1946. Protižidovské 

letáky rozširované v Kežmarku. 

68 ŠA Levoča, f. Štátne zastupiteľstvo v Levoči 1900 – 1949, k. 294, č. 595/1947. Protištátne 

letáky, rozširovanie neznámym páchateľom. 

216



Povojnový antisemitizmus bezpochyby vyplynul či vyrastal z holokaustu a niekoľkoročnej 

protižidovskej propagandy na Slovensku (1939 – 1945), bezprostredných vojnových 

a tiež povojnových skúseností, hoci nie je možné zanedbávať ani staršiu „tradíciu“ 

protižidovských postojov slovenského obyvateľstva už z čias medzivojnovej ČSR 

a uhorského obdobia dejín. Za hlavné príčiny bujnejúceho antisemitizmu na Slovensku 

v rokoch 1945 – 1948 je možné označiť snahu Židov o ich opätovné zapojenie do občianskej 

spoločnosti a s tým úzko súvisiace otázky rehabilitácie a majetkovoprávnych 

vzťahov – týkajúcich sa bývalého židovského majetku, ktorý sa po vojne stále nachádzal 

v rukách niekdajších arizátorov, obyvateľov (aj z nižších sociálnych vrstiev), alebo bol 

pod národnou správou (paradoxne častokrát aj ako odmena za účasť v odboji!), a vôbec 

prieťahy v otázke jeho reštitúcie. Z toho sa následne odvíjalo spochybňovanie židovskej 

účasti v SNP, štátno-národnej spoľahlivosti a preverovania účasti na germanizácií 

i maďarizácií, ako aj strach z prísunu Židov zo zahraničia a pod. Nepochybnou črtou 

napätia medzi židovským a nežidovským obyvateľstvom bol aj stav a vyspelosť samotnej 

povojnovej spoločnosti na Slovensku, Židov nevynímajúc. Protižidovské pohnútky, 

ktoré napokon vyústili do podoby rasovo motivovaných útokov, v mnohých prípadoch 

boli primárne čisto osobné, resp. boli primárne ekonomicky a sociálne podmienené. 

Neraz sa tak „vinníkom“ a „problémom“ stal ten, kto bol istým spôsobom odlišný, čo 

v niektorých prípadoch platilo na obidve strany, a nejednalo sa už len o jednotlivcov, ale 

o spoločenstvo ako také. 

69 BUMOVÁ, I.: Protižidovské výtržnosti v Bratislave v historickom kontexte (august 1946), 

s. 16. 

217

DOCUMENTY 

DOCUMENTS

MODLITBY PRE SLOBODOMURÁROV 

Martin Javor 

JAVOR, Martin: Prayers for Freemasons. In: Annales historici Presovienses 8/2008. 

Prešov : Universum, 2009, pp. 220-242 

New view on freemasons’ relationship to church and religion gives Document of Freemason 

Prayers from 1784. This work is a surprisingly factual concerning religious living and 

assignment of freemason lodges in the Middle Europe in 18th century. The text of prayers 

was transcripted in the time of 1914, founded in Latomica fund in State Central Archive 

(Státní ústřední archiv – SÚA) in Prague. The God and religion played an important role 

in freemason living in 18th century. They perceived faith in God as adoration, which is in 

imitating God’s attributes, the main God’s goodness, love and mercy. 

Významnou pamiatkou slobodomurárskej činnosti v habsburskej monarchii počas 

vlády cisára Jozefa II. sú Modlitby pre slobodomurárov vydané r. 1784 v Prahe. Vznikli 

pre potreby „najdôstojnejšej provinciálnej lóže v Čechách a všetkým slobodomurárom 

jej okrsku“. Keďže sa toto dielo vyskytuje v dokumentoch viacerých lóží v Uhorsku 

a na Morave môžeme predpokladať, že Modlitby pre slobodomurárov boli rozšíreným 

a používaným dokumentom. Dielo je prekvapujúcim dôkazom o prežívaní a úlohe náboženstva 

v slobodomurárskych lóžach 18. storočia v strednej Európe. Dokument neguje 

obraz slobodomurárov ako ateistov, či dokonca satanistov. Boh a náboženstvo zohrávali 

v živote slobodomurára 18. storočia dôležitú úlohu. Vieru v Boha chápali ako uctievanie, 

ktoré spočíva v napodobňovaní Božských vlastností, hlavne Božskej dobroty, lásky 

a milosrdenstva, ktorým „...Boh, Otec všetkého, utiera slzy z tvárí trpiaceho ľudstva“. 1 

V Modlitbách je predstavený cieľ slobodomurárskeho hnutia. Slobodomurár má svojím 

verejným životom potvrdzovať zásady, ku ktorým sa pri vstupe do lóže prihlásil. 

Je to apológia slobodomurárstva, ktorá pojednáva o úmysloch rádu, poukazuje na jeho 

ľudomilný ráz a bráni slobodomurárstvo pred rôznymi obvineniami, ktoré podľa autora, 

s najväčšom pravdepodobnosťou Ignáca Cornovu, pochádzajú z neznalosti a z predsudkov. 

Cornova poukazuje na fakt, že veľmi málo ľudí má správne predstavy o povahe slobodomurárstva 

a že väčšina ani netuší, čím sa vlastne pravý slobodomurár zaoberá a čím 

sa líši od ostatných občanov. Podľa neho hlavný základ pravého slobodomurárstva spočíva 

vo vedomí vlastnej mravnej čistoty a v blaženom pokoji svedomia, ktoré sa raduje zo 

stáleho spojenia s Najvyšším Staviteľom, a z vykonávania činorodej lásky k blížnemu. 

Autor Modlitieb priznáva, že pravdepodobne bude množstvo osôb, ktoré majú o slobodomurárstve 

úplne opačné názory. Nižšie i vyššie vrstvy sú často plné predsudkov, ktoré 

1 Text modlitieb je prepisom z r. 1914, ktorý som objavil vo fonde Latomica v Státním ústředním 

archivu (SÚA) v Prahe. Dokument sa nachádzal v osobnej zbierke historika českého slobodomurárstva 

Jaroslava Volfa. Jaroslav Volf je pravdepodobne aj autorom českého prekladu. 

Keďže fond Latomica je zatiaľ nespracovaný, tak je širokej verejnosti neprístupný. 

220

Modlitby pre slobodomurárov 

ich rozum len zatemňujú, takže im zostáva podstata slobodomurárstva úplne neznámou. 

Sú takí ľudia, ako tvrdí, aj medzi najváženejšími a najväčšími osobnosťami, ktoré považujú 

slobodomurára, ak nie za ateistu tak aspoň za voľnomyšlienkára. Táto nedôvera 

v náboženstvo príslušníkov rádu tkvie podľa názoru autora v tom, že slobodomurári 

prijímajú do lóží príslušníkov všetkých náboženstiev. Cornova poukazuje na fakt, že 

jednou z hlavných zásad slobodomurárstva je náboženská tolerancia. Uisťuje, že každý 

muž, ktorý má nadanie, ale nemôže ho pre chudobu uplatniť, nájde u slobodomurárov, 

ako každý trpiaci, účinnú podporu a lásku. 

Podľa Ignáca Cornovu je podstatná povaha slobodomurárskych snáh, ktoré sa snaží 

uplatniť v lóžach i mimo nich skrytá v štyroch povinnostiach. Nikto nemôže byť dobrým 

slobodomurárom, kto nie je dobrým kresťanom. Druhá povinnosť spočíva v staraní 

sa o seba. Pravý brat si preto kladie za jednu zo svojich hlavných povinností riadne sa 

starať o svoje zamestnanie a o svoju domácnosť. Tretia povinnosť spočíva v akejkoľvek 

podpore každého trpiaceho, štvrtou povinnosťou každého slobodomurára je jeho 

občianska lojálnosť. Tieto názory autora, ktoré predkladá v úvode svojich Modlitieb, 

ukazujú, že veľmi dobre poznal knihu konštitúcií, vypracovanú Jamesom Andersonom 

v r. 1723 v Londýne pod názvom „Staré povinnosti slobodomurárov“. Aj keď sa v diele 

mnohokrát poukazuje na lojalitu slobodomurára voči panovníkovi, dá sa cítiť v Modlitbách 

aj odpor voči cisárovi. Ten je možné vidieť v absencii samostatnej modlitby za 

cisára ako bola bežná v podobných Modlitbách lóží napríklad v Prusku. 

Text modlitieb je mojim príspevkom k diskusii o vzťahu medzi slobodomurárstvom 

a náboženstvom. 

ÚVOD 

Modlitby slobodomurára z r. 1784 

Pravý slobodomurár je povinný slúžiť štátu, v ktorom mu Prozreteľnosť určila 

miesto, so všetkými svojimi telesnými i duševnými silami podľa svojho povolania radostne 

a ochotne. Taktiež je povinný byť v úprimnej detinskej láske, úcte, poslušnosti, 

služobnej horlivosti a neporušenej vernosti stále nezameniteľne oddaný zemepánovi 

a vrchnosti. To sú pravé znaky skutočného slobodomurára. 

Naša osvietená spoločnosť predpísala nám slová, stisk a znamenia, podľa ktorých sa 

ako bratia poznávame. Tieto slová a znamenia nie sú bohužiaľ vždy neklamným znakom, 

že ten, ktorý ich prijíma a dáva, je taktiež dobrým bratom, teda slobodomurárom, 

pravým synom múdrosti. Je mi ľúto, že to musím povedať, ale smutná a nešťastná skúsenosť 

to dokazuje, že pod touto svätou pokrývkou sa ukrývali často šikovné líšky, draví 

vlci a jedovatí hadi. 

Kto je vlažným kresťanom, kto sa posmieva náboženstvu alebo Písmu, kto klame, 

kto sa chváli, kto nadsadzuje, kto nepočúva svoju vrchnosť a svojich predstavených, kto 

veľa hovorí, je pyšným, lakomým, závistlivým pomstychtivým, chlipným, nemilosrdným, 

ľudu nepriateľským, vo svojich náboženských, úradných, životných a domácich 

pomeroch z lenivosti nedbanlivým, ten dokazuje, aj keď mi môže udať slovo i znamenie, 

221

Martin Javor 

že nie je pravým bratom, ale len pabratom, žiadnym pravým synom múdrosti, ale jej 

nepriateľom, a že nie je hodný, aby nosil ctihodné meno slobodomurára. 

Kto je však zbožným kresťanom, pravým ctiteľom Boha a jeho slova, k nemu sa 

v pravej pokore srdca horlivo modlí, svoju vrchnosť a svojím predstaveným plnú poslušnosť 

preukazuje, pokoru, pravdu a cnosť miluje a svojmu blížnemu skutky ľudomilnosti 

preukazuje – krátko, kto je pravým kresťanom a zároveň taktiež pravým patriotom, toho 

považujem vo svojich očiach za brata, hoci mi nemôže ukázať ani heslo, ani znamenie. 

Nie je to také ľahké, ako by si niekto predstavoval, pretože večný Staviteľ, darca 

všetkých darov, o to chce byť prosený, má nám túto milosť preukázať, pretože všetci 

máme na sebe chyby a nemôžeme byť bez modlitieb žiadnymi kresťanmi, preto Vás, 

moji bratia, prítomnou modlitebnou knihou obdarovávam. Prijmite ju ako dar, ktorý 

dáva moje srdce. Je to taktiež skutočne prejav môjho srdca. 

VŠEOBECNÁ MODLITBA 

Za odpustenie hriechov 

Ó, Ty večný, nehynúci, neviditeľný a jedine múdry Bože! Ó, Ty Spasiteľu sveta, Ty 

večná múdrosť a nebeský radca Boží! Ó Bože, Duchu svätý, Ty studnica božskej múdrosti! 

Trojjediný Bože, ach, pozri, ja sa opovažujem s Tebou hovoriť, hoci som len zem a popol. 

Spomínam dnes na svoj hriech. Buď Ti vďaka, milosrdný a milostiplný Otče, že si ma 

nenechal v mojich hriechoch zomrieť, ale že si predĺžil život môj až k tomuto dni spásy. 

Ty sa teda neraduješ z mojej skazy. Vyznávam sa Ti preto zo všetkých svojich hriechov, 

vedomých i nevedomých a nezatajujem svoj zlý čin. Ach, Pane! Môj Bože! Moje hriechy 

sú ťažké, ja som Ťa nimi rozhneval a zaslúžil som si Tvoje tresty teraz i naveky. Ale ja 

ľutujem svoje hriechy zo srdca. Nespomínaj hriechy môjho detstva, ani mojich prečinov; 

spomni však na mňa podľa svojho veľkého milosrdenstva vo svojej dobrote! Spomni na 

hlboké rany svojho syna, na jeho trpkú smrť! Ježišová krv bola preliata aj za mňa. Ježiš 

umrel aj za mňa. Ach, Otče! Prijmi túto obeť, ktorú Ti vo viere predstavujem! On pre 

mňa trpel, čo moje prekročenia Tvojich svätých prikázaní zavinili. Ach, Ty skutočným, 

milostivý, láskavý a milostiplný Otče, Ty, Bože mieru, otec milosrdenstva a Boh všetkej 

útechy! Veď si nám povedal: „ak sa hriešnik obráti, má žiť!“ Na toto Tvoje slovo spolieham 

a pevne verím, že mi pre svojho milého syna, môjho Pána a Spasiteľa, všetky moje 

hriechy odpustíš. Naďalej sa chcem brániť takému zarmúteniu svojej duše. K tomu mi 

napomáhaj trojjediný Boh Otec, Syn aj Duch Svätý. Amen! Amen, amen, amen! 

Príhovor 

Ach, Bože, Ty Pán všetkých Pánov a kráľ všetkých kráľov! Mocný panovník celého 

zemského okrsku, vládca sveta! Ty, čo všetky vrchnosti ustanovuješ a ktorý si hovoril 

ústami svojho apoštola: „Nie je vrchnosti mimo od Boha, a kto vrchnosti odporuje, odporuje 

Božiemu rádu!“ Udeľ nám milosť, aby nad nami i nad všetkými poddanými spravodlivo 

vládli a nás chránili, aby sme mohli pod nimi žiť tichým a pokojným životom vo 

všetkej zbožnosti a poctivosti! 

222


A keďže máš, Ty, najláskavejší Otče, srdce kráľov vo svojej ruke a riadiš ich ako 

potoky vôd, ovládaj aj nášho najdrahšieho zemepána (.....) svojim svätým duchom a posilňuj 

jeho trón! Daj mu Svoju božskú múdrosť, ktorá je okolo Tvojho trónu! Pretože pomocou 

nej panujú králi a radcovia. Daj, aby počúval nárek chudobných a neupieral právo 

vdov a sirôt! Nech ho ovládajú pravé kniežacie myšlienky a nech v nich žije! Daj mu, Ty 

všetvoriaca bytosť, najvyšší darca všetkých nebeských i pozemských statkov, šťastie Dávidovo, 

múdrosť Šalamúnovu, víťazstvo Josuovo, silu Samsonovu! Obdar ho láskou ku 

spravodlivosti, neohrozenou odvahou, pravdivou udatnosťou, stálym víťazstvom proti 

nepriateľom, šťastným výsledkom všetkých jeho zámerov a zdravým a dlhým životom! 

Daj mu verných, rozumných a múdrych radcov a uľahčuj ich pomoc. Ochraňuj ho svojimi 

svätými anjelmi! Požehnaj celú zem a daj našim hraniciam mier! 

Dobrotivý Otče, milostivý Bože, vezmi celé ľudstvo do svojej božskej ochrany, udeľ 

mu svoju pomoc, zmiluj sa nad nami, ako sa zmiluje otec nad svojimi deťmi! Vyslyš 

zbožných, ktorí k Tebe volajú, obráť bezbožných, aby sa naučili báť sa Tvojho mena. 

Veď a sprevádzaj cestujúcich; zaopatruj chudobných a núdzou trpiacich a vzbuď im 

dobrodinca, ktorý by sa ich ujal a ktorý by im pomáhal niesť ľahšie ich osud! Daj tým, 

ktorí by sa chceli poctivo živiť, príležitosť, aby si svoj chlieb mohli zarobiť a daj každému 

požehnanie v jeho práci. Udeľ zvlášť tým svoju mocnú ochranu, ktorí k obrane 

vlasti nosia meč a našu bezpečnosť a náš pokoj strážia. Daj im udatnosť, silu a šťastie 

pri všetkých ich krokoch a buď sám ich vodcom v boji. Ty večná sila! Občerstvuj každého, 

kto pod silou svojho povolania omdlieva! Zachovaj každému jeho majetok v pokoji 

a mieri a zmiluj sa nad všetkými svojimi tvormi! Amen, amen, amen! 

Poďakovanie 

Ó, Ty večný, silný a mocný Bože! Ty udržiavateľ sveta a Pán zástupov! Aká nevyspytateľná 

je Tvoja múdrosť, aká veľká je Tvoja milosť, aká nekonečná Tvoja láska, aká 

prekvitajúca Tvoja dobrotivosť, aká bezhraničná Tvoja milosrdnosť, aká krásna Tvoja 

spravodlivosť, aká čistá pravda a aká nepochopiteľná Tvoja všemohúcnosť! Predstúpme 

s vďakou pred jeho tvár a spievajme mu žalmy oproti! Poďte bratia, klaňajme sa mu a padajme 

pred Pánom, ktorý nás stvoril, pretože on je náš Boh a my sme národ jeho pastvy 

a ovce jeho stáda. Vy, národy, uctievajte meno Pánovo! Modlite sa k Pánu vo svätej nádhere! 

Boj sa ho celý svet! Hory sa rozplývajú ako vosk pred Pánom, panovníkom celého 

sveta! Nebesá hlásajú jeho spravodlivosť a všetky národy jeho česť. Vyzdvihnite Pána, 

nášho Boha, modlite sa pri jeho nohách, pretože je svätý. Chváľte Pána všetci anjeli! 

Chváľte Pána všetci svätí! Chváľte Pána všetci pohani! Chváľte Pána všetky národy! 

Česť buď Bohu Otcovi, ktorý nás stvoril! Česť buď Bohu Synovi, ktorý nás vykúpil! 

Česť buď Bohu Duchu Svätému, ktorý nás posvätil! Česť buď svätej a vysoko pochválenej 

Trojici, teraz až na veky! Aleluja! Amen, amen, amen! 

Modlitba ranná 

Pán môj, môj hrad, moja skala, moja ochrana! Vyslyš moju prosbu, daj pozor na 

moje slovo, pretože sa chcem pred Tebou modliť. Pochválený buď, ó, Bože, Pán zástupov 

223

Martin Javor 

a Bože Izraela, ktorý si dal odpočinúť môjmu telu, chránil si dušu moju tejto noci a zachoval 

si ma ešte jeden deň ďalej, aby som Ti mohol slúžiť a k Tvojmu svätému menu sa 

modliť. Pochválená buď Tvoja dobrotivosť, Ty život dávajúci ako nebeské svetlo života, 

dal si mojim očiam svetlo, aby som neumrel smrťou a že moje oko mohlo uvidieť dnešné 

svetlo dňa. Ty si ma uchoval pred hrôzou noci a oslobodil si ma pred zlom, ktoré sa pohybuje 

v tme. Ty si môj Boh a ja Ti chcem ďakovať a Tvoje meno chváliť vždy a večne. 

Zažeň, dobrotivý Bože, milostiplný, milosrdný Otče, moje previnenia ako noc a rozptýľ 

moje hriechy ako ranné mračná. Umy ma z mojej slabosti a očisti ma od mojich 

hriechov! Nauč ma plniť Svoju vôľu a zachovávať Svoje zákony: pretože Ty si môj Boh. 

Veď ma Svojim dobrým duchom, aby sa Tvojho mena bál! 

Odvráť moje oči od malicherností, Ty svetlo života, a nedaj, aby moje srdce bolo 

naklonené ku zlému! Riaď moje kroky podľa Svojho slova, aby ma žiadna slabosť neopanovala! 

Ó Bože mojej spásy, neopúšťaj ma, ujmi sa ma otcovsky a mojich bratov 

a všetkých ľudí! Pretože Ty jediný môžeš oslobodiť dušu moju od smrti, oči moje od slzí 

a nohy moje od pádu. Do Teba vkladám všetku moju dôveru. Česť buď Bohu Otcu, Synu 

i Duchu Svätému! Amen. 

MODLITBY PRI STOLE: 

Pred jedlom 

Dobrotivý darca všetkých statkov, milosrdný Otče a láskyplný Bože! Požehnaj nám 

tieto svoje dary, ktoré sme obdržali od Tvojej dobroty k zachovaniu nášho dočasného 

života a daj, aby sme ich v miernosti a s vďačnosťou požívali, pre Svojho jednorodeného 

božského syna, nášho Pána a Spasiteľa. Amen, amen, amen. 

Po jedle 

Dobrotivý Bože, najmilší Otče! Ďakujeme Ti za všetky Tvoje milosti, ktorými si nás 

občerstvil a nasýtil, a prosíme Ťa, aby si nás aj naďalej všetkým potrebným zaopatril, 

aby sme mohli Tvoje meno tu dočasne a tam večne chváliť, ktorý žiješ a kraľuješ do 

večnosti! Amen, amen, amen! 

Ďakovný žalm 

Ďakujte Pánovi! pretože je láskavý a jeho dobrotivosť trvá večne; on dáva všetkému 

stvoreniu stravu, on opatruje dobytku potravu, i mladým vranám, ktoré k nemu volajú. 

Pán dáva potravu tým, ktorí sa ho boja a spomína na svoju zmluvu. Pochválený buď Pán, 

Boh Izraela od večnosti do večnosti a všetok ľud povedz: Amen. 

Modlitba večerná 

Veľký a nádherný Bože! Pochválená buď Tvoja dobrotivosť za všetky dobrodenia, 

ktoré si mi čas od času udelil. Zvlášť obetujem Ti svoju pokornú vďaku, že si i tento 

uplynulý deň Svojou nekonečnou dobrotivosťou na mne oslávil. Vo dne nás riadiš a ve- 

224


dieš a v noci si náš strážca a naša ochrana. Preto sa utiekam i teraz k Tebe v tejto večernej 

hodine a prosím Ťa pokorne: buď mi milostivý, milosrdný Otče! Buď mi milostivý 

podľa Svojej veľkej dobrotivosti a zmaž moje hriechy podľa Svojho milosrdenstva. Daj, 

aby som teraz zároveň so svojimi šatami odložil aj poškvrnený kabát tela a zajtra aby 

som s ním obliekol šaty spásy a kabát spravodlivosti, teda nového človeka, ktorý je utvorený 

podľa Boha v poctivej spravodlivosti a svätosti! Daj, aby som sa zobudil ráno s novými 

úmyslami a novými silami, plný novej srdečnej horlivosti, Tebe, Ty Najsvätejší, 

podobný a s Tebou vždy viac sa zbližovať, až budem raz potom v nebeskej dokonalosti 

so všetkými anjelmi a svätými večne prespevovať: Svätý, svätý, svätý je náš Boh, Boh 

Zabaot! Amen, amen, amen! 

Prvý deň 

Ranná modlitba 

Modlitby ranné a večerné na každý deň v týždni 

Veľký, všemocný panovník svetov, najmúdrejší staviteľ neba i zeme, ktorý od večnosti 

do večnosti žiješ, kraľuješ a pôsobíš, ktorý všetky časy a toľko tisíc svetov podľa 

svojho zaľúbenia spravuješ a riadiš a sám nadovšetky zmeny a náhody povznesený stále 

zostávaš, Ty, ktorého roky nemajú koniec – my, ktorých dni sa krátia, ktorých život je 

ako nič pred Tebou, my, Tvoji sluhovia, blížime sa k Tebe pred Tvoj trón, aby sme sa 

Tebe, Večnému a Nekonečnému, klaňali a Tebe, ktorému patrí náš čas i všetko, čo sme 

a čo máme, posvätili prvotiny tohto týždňa. Buď Ti obeť našej úcty a naša poddanosť 

príjemnou! 

S ďakovaním prichádzame hneď z rána pred Tvoju tvár, Ty dobrotivý Bože a chvála 

Tvojej dobrotivosti má byť dnes i navždy náš prvý čin. Aká rada nádherných duševných 

i telesných dobrých skutkov predstavuje sa nášmu duchu, keď hľadíme späť na 

minulú dobu! A komu inému než Tebe a Tvojej nezaslúženej milosti máme za ne ďakovať? 

Všetko, všetko prichádza od Teba, Otče svetla, prazdroj blaženosti: všetko sú 

dary Tvojej štedrej ruky. Každý deň, ba každá hodina minulého týždňa dokazuje Tvoju 

nevysloviteľnú dobrotivosť. Tvoja milosť je každé ráno nová a Tvoja vernosť je veľká. 

Tebe, Pane, Tebe náleží česť a chvála! Teba musia všetky Tvoje bytosti chváliť, pretože 

Ty si ich všetky stvoril, Ty máš zľutovanie so všetkými Svojimi skutkami a neprestávaš 

žehnať a dobre robiť. 

Ach! kiež by sa osvedčil taktiež každý deň a každá hodina minulého času a našej 

vďačnosti, o našej odvetnej láske a o našej poslušnosti k Tebe; ach, kiež nevystúpia raz 

proti nám a neobvinia nás zo zneužitia Tvojej dobrotivosti! Pane! Z koľko zabudnutých 

povinností voči Tebe a voči naším bratom, z koľko nevykonaného dobra, z koľko zlých 

činov musí nás minulý týždeň pred Tebou, Ty vševediaci, obžalovať! Ach Bože, zmiluj 

sa nad nami všetkými! Neprestaň nás chrániť a neodnímaj nám svoju dobrotu! Zmaž 

naše hriechy podľa Svojho veľkého milosrdenstva a daj im zapadnúť do mora zabudnutia! 

225

Martin Javor 

A tento nový týždeň, ktorý s Tvojou láskavosťou dnes nastupujeme, kiež, ach, najmilší 

Otec, našu vinu nerozmnoží, ale našu dokonalosť a blaženosť podporuje! Kiež je 

pomocou Tvojou plodnejší na dobré kresťanské zmýšľanie a na lásku k Tebe, k Svojmu 

Pánovi a Majstrovi, a k našim blížnym a bratom než boli naše doterajšie dni! Daj, aby 

sme nezabudli nikdy na svoje vyššie určenie. Daj taktiež, Ty Otec večného svetla a útechy, 

ktorého dobrota je každého rána novou, aby sme svetlo, ktoré Tvoje všemohúce 

slovo „nech bude!“ dnešný prvý deň v týždni, stvorilo, vždy vyhľadávali a nachádzali, 

aby sme stále prítomné s budúcim spojovali a predovšetkým po tom túžili, čo je na nebesiach! 

Uč nás stále spomínať, že musíme umrieť, aby sme sa stali múdri a blahoslavení! 

Amen! 


Pán času a Pán večnosti! Už uplynul celý deň nového týždňa a tento prvý deň poskytol 

nový dôkaz Tvojej nekonečnej lásky, zľutovania a starostlivosti. Tvoja trpezlivosť 

nás niesla, Tvoja dobrotivá ruka nás chránila, že nás nepostihla žiadna nehoda, a že 

žiadne nešťastie nemohlo sa priblížiť k našim chatám. Najdobrotivejší pán, Ty si nám 

z prebytku Svojej dobrotivosti rozmnožil dnes nespočetné dobré skutky, ktoré si nám 

v minulom čase tak bohato preukazoval. Vďaka, tisíckrát vďaka, buď Ti za to od nás 

prinesená! Chceme sa Ťa báť a Teba milovať, v Tvojej dobrotivosti chceme hľadať vzor, 

ako by sme sa mali chovať k svojim blížnym a svoje povinnosti, ktoré od nás žiada náš 

stav, neobchádzať. 

Dobrotivý Bože, Pán minulosti, prítomnosti i budúcnosti, daj, nech je tento dnes 

šťastne začatý týždeň pre nás týždňom Tvojho otcovského zaľúbenia v nás, aby sme, 

keby mal v ňom prísť koniec našich dní, mohli byť uvedení do večných bytov mieru 

a blaženosti. Nedaj, aby Tvoja milosť od nás odstúpila a sľub Tvojho mieru aby zanikol: 

daj, aby sme zmluvu viery, bratskej lásky a dobrého svedomia verne a nezlomne dodržali! 

Buď pri nás aj v túto noc, aby sme zostali istí a šťastní. Nechaj nás zajtra v zdraví 

a veselosti opäť sa zobudiť, tak, ako si v dnešný deň zo svojho hrobu opäť povstal! Potom 

budeme, keď sa ráno opäť s novými silami prebudíme, s novou silou Tvojou chválu 

prespevovať a svojich bratov k rovnakým blaženým činom pobádať a hovoriť: Všetko, 

čo dýcha, nech chváli Hospodina! 

Druhý deň 


Všemohúci tvorca a strojca všetkých vecí, veľký Jehova, ktorý si dnešný deň stvoril 

nebo a zem si upevnil nad vodami a ktorého milosrdenstvo trvá večne, buď pri mojom 

precitnutí mojou prvou myšlienkou! Vďačnosť a láska musí byť dnes mojím prvým pocitom! 

Nech sa Ti zapáči obeť, ktorú Ti toto ráno prinesiem a prijmi milostivo moju 

vďaku za otcovskú ochranu, ktorou si ma minulú noc obdaril. Tvoje vševidiace oko 

bdelo minulú noc nado mnou, takže sa nemohlo žiadne nešťastie ku mne priblížiť. Je 

to Tvoj dar, najdobrotivejší Otče, že môžem dnes znovu činne vo svojich záležitostiach 

226


k svojmu a k svojho blížneho dobru pôsobiť. Čo mám, čo by som nebol od Teba obdŕžal, 

Ty všemocná bytosť sily! Všetko prichádza od Tvojej dobrotivosti. 

Ja nemôžem bez Teba nič konať; nič činiť, ako by som mal, nič konať, aby sa to podarilo, 

nič konať, aby si mal na tom zaľúbenie. Ku všetkému musíš mi darovať milosť, silu 

a požehnanie, o to Ťa prosím. Ty trikrát veľký Bože: príď mi v mojej mdlobe na pomoc 

a buď mojou silou! Ak mám trpieť, daj, nech trpím ako kresťan v trpezlivosti a nádeji. 

Ak mám mať radosť, daj, aby som sa radoval ako kresťan v tichom duchu a v svätej 

vďačnosti k Tebe, Ty zdroj všetkých pravých radostí! 

Chráň ma, najmilší Otče, pred pokušeniami satana a môjho vlastného tela a krvi, aby 

som nekonal nič zlého a aby som proti Tebe nezhrešil. Nechaj Svojich svätých anjelov 

sprevádzať ma na mojich cestách, aby som bol otcovsky uchránený od všetkej škody. Buď 

mojou ochranou a záštitou, požehnaj môj vchod i východ, a neopúšťaj tých, ktorí poznajú 

Tvoje meno! Poteš všetkých zarmútených a chorých; pomôž všetkým v núdzi a opusteným! 

Požehnaj aj dnes a po celý týždeň, Ty bohatý zdroj požehnania, moju prácu, môj 

pokrm a činy môjho povolania, aby nebola moja námaha zbytočnou a aby som mohol byť 

svojmu blížnemu užitočným. Pomáhaj mi a všetkým mojim bratom, všetkým ľuďom! 

Pomáhaj, aby sme mohli všetci pred Tebou v živote aj smrti obstáť! Amen, amen, amen. 


Pod Tvojou ochranou a milosťou, Ty Najvyšší, prežil som druhý deň včera začatého 

týždňa a užil v ňom veľa dobra, ktoré udeľuješ Ty Svojim tvorom, pre večnosť stvoreným. 

Akým nevďačníkom by som bol, keby som chcel prijímať Tvoje dobré skutky s nevďačným 

srdcom! Veď je to rozkošné, Tebe, ó Pane, ďakovať a Tebe meno velebiť, Ty 

Najvyšší! ráno Tvoju milosť a v noci Tvoju pravdu hlásať. Ako môžem však Tvoje meno 

dosť vyvýšiť a Tvoju lásku náležito vychvaľovať, veľký Bože nebies a svetov, najvyšší 

staviteľu oblohy! Ó Ty nevyčerpateľný dobrodinec, ktorého láska k nám ľuďom a toľko 

dobrých skutkov, koľko nám stále udeľuješ, nedokážu žiadne slová popísať a žiadny 

jazyk vyjadriť, nahraď sám väčšou mierou Svojho ducha, čo potrebujem, aby som Teba, 

najblaženejšieho Pána svetov, dosť velebil! Posväť ma skrz na skrz, aby telo, duša i duch 

boli pred Tebou čisté! Daj mi zaspať s upokojujúcim pocitom a istým presvedčením, že 

si mi Ty, ó Bože môj, milosťou oplývajúci Otec, Ty Ježiš z Nazaretu, môj Spasiteľ a Ty, 

ó Duch milosti, mojou oporou! 

S vďakou chcem teraz zaspať a s chválospevom opäť precitnúť a v tomto blaženom 

konaní celý svoj život prežiť. Tam v radostnej večnosti, kde budú moje zmysly zošľachtené, 

sa dozviem, ako je to rozkošné, Tebe ďakovať a Tvoje meno oslavovať, Ty Najvyšší! 

Amen, amen, amen! 

Tretí deň 


Ty všeobecný dobrodinec ľudstva! Ako Ťa mám chváliť, ak premýšľam o dobrých 

skutkoch, ktoré si mne i všetkým ľuďom, mojím bratom aj celému svetu milostivo ude- 

227

Martin Javor 

lil. Aby sme poznali nekonečnú veľkosť Tvojej dobroty, je nutné zvážiť, že si dnešného 

dňa dal vzrásť zo zeme zeleným rastlinám, stromom, plodom a semenám ako potrave 

toľko miliónov ľudí. Ak obraciam na Teba svoj zrak, vidím nespočetné zázraky a dobré 

skutky bez konca. Všetko, čo som, čo mám a užívam, je Tvoj dar. Za všetky moje prežité 

dni vďačím Tebe. A tento mne nanovo udelený život, tento dych, táto myšlienka, ktorá 

patrí Tebe, a toto srdce, ktoré Ťa miluje, všetko, dobrotivý Otče, je účinok Tvojej nevysloviteľnej 

dobroty. 

Pozri, ó Pane a Bože môjho života! ja Ti obetujem v tejto rannej hodine všetko, čo 

si mi dal. Posväť si sám túto obeť a užívaj ju podľa svojich múdrych a svätých úmyslov. 

Moje telo i moja duša musí Ťa chváliť. Môj celý život chce hlásať Tvoju milosť. Svätý 

pud oduševňuje moje srdce, aby som činil dobro taktiež svojím bratom, bol im užitočným 

v tom, čo si mi dal, a aby som sa vo všetkom správal ako múdry hospodár! Moje 

srdce a moja ruka nesmie byť zatvorená pred žiadnym nešťastníkom a núdzou trpiacim, 

ktorý odo mňa zmilovanie a pomoc očakáva! 

Ponáhľam sa teraz ku svojmu životnému zamestnaniu. Chcem ho vykonávať bez 

toho, aby som sa od Teba vzďaľoval, Ty predobrý Bože a Otče! Všetky náklonnosti môjho 

srdca, všetko moje konanie a jednanie, aby sa Tebe zapáčilo a veď ma po rovnej ceste! 

Amen, amen, amen! 

Večerná modlitba 

Všemohúci, milosrdný Bože a Otče! nekonečné more otcovskej lásky a zľutovania! 

ktorý si v tento deň vodu ich miestach zhromaždil a zem suchú a plodnú urobil, aby niesla 

rastliny, stromy, ovocie a všetko, čo je k nášmu telesnému pokrmu potrebné, prosím 

Ťa v detskej pokore: zabráň, aby Tvoja duchovná záhrada, ktorú sám pestuješ, nebola 

zaplavená a spustošená, ale aby priniesla ku Tvojej cti mnoho ovocia. Najmilší Otče, zachovaj 

v nej i mňa ako plodný stromček a požehnaj ma, aby som mohol niesť množstvo 

plodov viery, lásky, nádeje, trpezlivosti a iných kresťanských cností, nestratil pod bedrom 

kríža silu, ale stál pevne a nepohnuto ako silná palma! A až budem v tejto záhrade 

dosť dlho stáť, potom ma presaď Ty najmúdrejší, umelý záhradkár, do Tvojho nebeského 

raja, aby som sa tam mohol večne zelenať a kvitnúť. 

Ak je to však Tvoja milostivá vôľa, aby som uzrel denné svetlo, daj, aby som povstal 

s vďakou a chválou a robil, čo Ti je milé. Amen, amen, amen! 

Štvrtý deň 


Všemohúci staviteľ oblohy, ktorý si v tento štvrtý svetový deň slnko a mesiac 

a hviezdy ako jasné svetlá na oblohe nebies zasadil, aby delili deň od noci, a boli zároveň 

znameniami času, dní a rokov, a krajinu osvetľovali! prichádzam k Tebe z rána a ďakujem 

Ti z hlbokej svojej duše, že si i túto minulú noc ruku svojho otcovského milosrdenstva 

držal nado mnou, ochraňoval ma strážou svojich svätých anjelov a k Svojej chvále 

ma opäť povolal. Prosím Ťa pokorne, predobrý Otče, uchovaj ma i tento deň v rovnakej 

228


milosti, láske a starostlivosti. Porúčam Ti svoje myšlienky, svoje srdce, svoje zmysly 

a všetky svoje zámery. Porúčam Ti svoje ústa a všetky svoje slová; porúčam Ti všetky 

svoje činy, aby Ti slúžili ku Cti a na prospech môjho blížneho. Nech žiari Tvoja tvár nado 

mnou, a ja neurobím chybu. A nech čokoľvek ma dnes stretne, radosť alebo žiaľ, všetko 

chcem z Tvojej otcovskej ruky s vďačnosťou a s pokorou prijímať. Veď si mojím Otcom, 

vedieš ma za pravú ruku, riadiš ma podľa svojej rady a prijímaš ma k sebe. Chváľ Pána, 

moja duša a všetko, čo je vo mne, jeho sväté meno. 


Už som opäť, milostivý Bože a Otče, pri konci jedného dňa. Pod Tvojim milostivým 

dozorom a vedením som prežil šťastne taktiež tento deň. Teraz stíchlo opäť všetko okolo 

mňa, hluk sveta zanikol, moje zamestnanie skončilo. Toto nočné ticho, aké je slávnostné! 

Nič ma teraz neruší! Ó, noc, aká si krásna! práve k tomu stvorená, naplniť zbožnosťou 

dušu kresťana. Je mi ako keby som stál v chráme život tvoriaceho ohňa, ktorý má svoj 

stánok v najvyšších sférach nebeských. Pozdvihujem svoje oči a hocikde hľadím, vidím 

zázraky nášho veľkého Staviteľa. Tisíce zástupov hviezd žiaria nado mnou a hlásajú 

zvučne nádheru najmúdrejšieho umelca, ktorý ich stvoril. 

Tu chcem klesnúť na kolená a Tebe sa oddať. Veľké sú Tvoje zázraky, veľký je Jehova, 

Ty Zázračný, Ty Nevyspytateľný! Neviditeľný vo svojej nádhernej podstate a Zázračný 

vo svojich dielach! Zázračný vo dne a Zázračný v noci; Nádherný vo svetle slnka, 

Nádherný vo svite mesiaca a Nádherný v lesku hviezd! Pane Bože môj, veľké sú Tvoje 

zázraky! Chcem len hlásať a chváliacim jazykom o nich hovoriť. Urob len milosti svojho 

ducha poznania Svoje zázračné dobroty v duši mojej stále živšie! Buď nado mnou, až 

budem spať! Buď mojim ochrancom a mojou záštitou. O to Ťa prosím v detinskej pokore, 

môj Bože, v ktorého dúfam. Amen, amen, amen. 

Piaty deň 


Najvyšší Staviteľ, nadovšetko múdry umelec, večný Bože a Otče, ktorý si tohto dňa 

pri stvorení sveta vyslovil Svoje požehnanie nad rybami vo vode a nad vtákmi v povetrí 

a ktorý plníš stále vody rybami a povetrie vtáctvom, daj nám úbohým ľuďom milosť, 

aby sme čerpali silnú útechu z tejto Tvojej bohatej prozreteľnosti, a v detskej dôvere verili, 

že nás, svoje úbohé deti, ktoré Tvoj milovaný syn, náš božský Vykupiteľ, svojou 

krvou vykúpil, neopustíš, ale že budeš o nás sa starať, nám žehnať a od všetkého zlého 

nás chrániť. 

Pomáhaj nám tiež, milosrdný Otče, aby sme boli ako dobré ryby v sieti Tvojho svätého 

slova. Ach, môj Bože, veď si tiež prisľúbil, že chceš, tých, ktorí v Teba veria, chrániť 

ako robia vtáci so svojimi krídlami: rozprestri svoje všemohúce krídla milosti a vznášaj 

sa nad nami, aby nám pekelní dravci nemohli škodiť. Ako potom vtáctvo skoro ráno 

Teba veselým spevom chváli a aj počas dňa nepretržito svoju vďaku Tebe prespevuje, 

ach, tak otvor naše ústa, aby sme sa nedali predstihnúť týmito nerozumnými tvormi, 

229

Martin Javor 

ale aby sme Ťa viac horlivejšie chválili a s anjelmi tu začali a tam u Teba nepretržite 

stále a stále prespevovali: Svätý, svätý, svätý je Pán, Boh zástupov, celý svet je plný jeho 

nádhery! Amen, amen, amen! 


Pane, Bože Otče, plný milosti, dobroty a vernosti, ktorý preukazuješ milosrdenstvo 

tým, ktorí sa Ťa boja, až do tisíceho pokolenia! Velebená buď Tvoja dobrota za všetky 

dobré skutky, ktoré si mi čas od času a taktiež tohto dňa tak štedro preukázal! Daj, aby 

vedomie všetkých týchto skutkov vyvolalo vo mne požehnaný účinok, aby som deň po 

dni horlivejšie obetoval k Tvojej cti sám seba a všetko, čo som a čo mám. Nech je to jediné 

konanie môjho života, Tvoju slávu každým slovom svojho jazyka a každým činom 

svojich rúk rozmnožovať, Tvoju česť chcem viac a viac šíriť a všetkých ľudí a bratov, 

s ktorými sa stýkam, pohnúť, aby Tvoje meno velebili a Teba nado všetko milovali. 

Tvoja láska a dobrota nech mi bude mocnou ochranou pred všetkým nebezpečenstvom 

tejto noci a nielen mne, ale aj mojim bratom a priateľom, ba dokonca aj mojim 

nepriateľom. Nech mi slúži nočný pokoj k takému posilneniu, aby som opäť povstal 

z rána viac obratnejšie k Tvojej službe a k svojej práci. Pane Bože, udržiavateľ života, 

Ty si naše útočište na veky. Ty všetko dobre zariadiš, Tvoja večne trvajúca láska nech ma 

posilní v tejto občerstvujúcej nádeji: nech ma prinúti tak žiť, aby som sa Ti stále páčil, 

a upokoj ma, ak ma očakáva zármutok. Amen, amen, amen! 

Šiesty deň 


Ty, celým tvorstvom prenikajúci Všeduch, Ty, vo svojej podstate jednoduchý Bože, 

hovoril si šiesteho dňa ku svojej trojjedinej osobnosti: Urobme si človeka, obraz, ktorý 

má nám byť podobný! Ty si vystavil preto, keď si stvoril zvieratá, svoj posledný a najdokonalejší 

umelecký kúsok z hrsti najčistejšej a tinkturálnej zeme. Ty si vdýchol do nej 

živý dych a obdaril si ju nesmrteľnou a rozumnou dušou. Urobil si ho trochu nižším než 

anjeli, korunoval si ho cťou a nádherou a povýšil ho nad dielo svojich rúk. Podmanil si 

všetko jeho mocou, všetko ovocie a voly, taktiež zvieratá poľné, vtákov oblohy a ryby 

mora. Ó Pane, náš Pane, aké zázračné je Tvoje meno na celom zemskom povrchu! Všetko, 

čo si Najvyšší Staviteľ vykonal, všetko si urobil len kvôli jedinému človeku a stvoril 

a určil v jeho prospech a užívanie. Ako Ťa máme, Ty pralátka bytosti, z ktorej odvodzuje 

všetko svoj pôvod, za to dosť Ťa velebiť? Ty podstatná zábava večnej rozkoše, nekonečne 

večné more! Kto môže zbadať nesmiernu veľkosť Tvojej milosrdnej lásky otcovskej 

a všemohúcnosti! Všetko, čo Tvoji tvorovia vidia, počujú, cítia, chutnajú – všetko prichádza 

len od Teba a od Tvojej bytosti. Áno, čo ešte viac? Ty Bože – človeče, predpovedaný 

v ohni na vrcholku Horebu a v ohni, dymu a pare, za hrmotu a tresku na hore Sinai 

od očisteného a učeného Mojžiša a iných prorokov Izraela, Ty si vykonal pre nás ľudí, 

ktorí si zaslúžili Tvoj hnev, všetky v božských knihách zaznamenané veľké zázraky, 

Ty si z lásky k nám svojim božským duchom poučil všetkých prorokov starého a Svo- 

230


jich vyvolených poslov nového milostivého zákona a nakoniec vyplnil si nám predpoveď, 

ktorú si v takých rozličných dobách svojimi sluhami udelil, skrz svojho božského Syna 

na kríži, skropenom Tvojou ružovou krvou, a týmto splnením si vybojoval všetkým ľuďom, 

ktorí Tvoje príťažlivé milosti lásky sami neodporujú, moc ich spásy. Ďakujeme Ti, 

božský Vykupiteľu, za Tvoju svätú smrť a za Tvoje posledné slovo na kríži: „Je dokonané“, 

pretože tým bol splatený každý náš hriech a nájdené večné vykúpenie. Nechaj nás 

teraz, Ty najslávnejší a najpožehnanejší kráľu, o Tvoje sväté telo s Jozefom z Arimathey 

prosiť, jeho do čistého plátna našej viery zaobaliť, myrhami a aloem mazať, to je srdečnou 

ľútosťou a zármutkom nad našimi hriechmi do našej pobožnosti prijať a do nového 

vierou očisteného srdca ako do nového hrobu položiť, aby samo a nikto viac v ňom nikdy 

neležal. Zapečať sám tento hrob svojim svätým Duchom, aby Ťa nikto, ani svet ani diabol 

z nášho srdca neukradol, aby sme Ťa nestratili, ale s Tebou umreli, z mŕtvych vstali 

a večne u Teba žili, boli a zostali, amen, amen, amen! 


Veľký, vševediaci sudca! Pri ukončení dnešného dňa, ktorý je pamätný utrpením 

Tvojho jednorodeného božského syna, nášho Spasiteľa, vyznávam sa Ti v pokore a v bázni, 

že na mne nie je nič iného než nespravodlivosť a že nie som hoden Tvojej božskej 

milosti a Tvojich dobrodení, ktoré si mi preukázal. Ale práve Tvoj milovaný Syn, Ježiš 

Kristus, urobil pre mňa dosť a jeho Ti dávam vo viere za rukojemníka. 

Koho mám, ja hriešny, na nebi i na zemi okrem Teba, ó Ježišu, môj Spasiteľ! Len Ty 

si mohol získať Svojim bratom odpustenie. Len Tvoja smrť mohla smrti, ktorá nám pre 

naše hriechy hrozila, jej strašnú moc vziať. Len Tvoj príhovor za mňa je dosť silný, aby 

som dostal od Tvojho otca všetko, čo je k môjmu spaseniu potrebné. Len Ty si moja cesta, 

pravda a život, jediná príčina mojej spásy, knieža mojej blaženosti, počiatok i koniec 

mojej viery, jediná obeť za moje hriechy. Len skrze Teba je pre mňa pripravené miesto 

v Tvojom večnom príbytku; len skrze Teba prídem k Bohu, len skrze Teba je mi otvorený 

prístup k Tvojej milosti. 

V mene tohto Tvojho milého syna, ktorý pre mňa Svoj život obetoval, blížim sa k Tebe, 

milosrdný Otče, a prosím Ťa s detinským srdcom: Neopúšťaj ma zo svojej ochrany 

v tejto začínajúcej noci! Neopúšťaj ma taktiež v hodine smrti a príjmy ma raz do Svojej 

slávy! Amen, amen, amen! 

V siedmy a posledný deň týždňa 


Od večnosti do večnosti veľký Bože, pred ktorým je tisíc rokov ako deň, ktorý včera 

uplynul! Ty Bože lásky, vernosti a pravdy! S vďakou a velebením dvíham opäť svoje 

otvorené oči k Tebe a chválim Tvoju dobrotu, ktorá ma opäť prebudila k Tvojej chvále 

a k užívaniu dobra, ktoré si prisľúbil svojim verným. Príjmy odomňa túto obetu, ktorú 

skladám pred trón Tvojej všemohúcnosti, a nájdi záľubu vo vďake, ktorú Ti v tejto rannej 

hodine vzdávam. Áno, velebiť Ťa chcem, môj Bože, kým budem dýchať. Chcem hlásať 

231

Martin Javor 

Tvoje milosrdenstvo a celý svet má to odo mňa počuť, ako milostivý si tým, ktorí Ťa 

hľadajú. 

A pretože si, všemohúci Staviteľu, v šiestich dňoch stvoril nebo i zem aj všetko, čo 

v nich je a siedmy deň si odpočíval, udeľ mi, Svojmu sluhovi, milosť, aby som bol v pravej 

viery účastný pokoja, ktorý mi získal Tvoj milý syn, Ježiš Kristus; nech moje svedomie 

má pokoj od ťažkých duševných aj telesných protivenstiev, a až uznáš, že som 

v tomto slzavom údolí dosť pracoval, vypriahni ma podľa svojej milostivej vôle a veď 

ma do pokoja, kde budem so všetkými vyvolenými sláviť večný radostný sabat. To mi 

daj trojjediný Boh, Otec, Syn i Duch Svätý. Amen, amen, amen! 


Vďaka Tvojej dobrote, ó Bože, tvorca a udržiavateľ môjho života, prežil som opäť 

jeden týždeň. Môžem pomýšľať späť len na týždeň, ktorý dnešný deň končí. Kde sú dni, 

hodiny, okamžiky, ktoré som v tomto týždni zažil? Kde sú radosti, ktoré ma obveseľovali, 

nádeje, ktorými som si lichotil, úmysly, ktoré som chcel urobiť? Kde sú hriechy, 

v ktorých som vzdychal? – Sú všetky tam, a ja som opäť bližšie večnosti. Nebol by som 

potešený, keby som nemohol proti tejto zmene všetkých vecí postaviť niečo trvalé a tým 

ukojiť pud svojho ducha po nesmrteľnosti. Ale aký som šťastný, že mám Teba, večného 

a nezameniteľného Boha! Hospodin, ak mám Teba, nepýtam sa nijako po nebi a zemi. 

Pretože Ty zostávaš, aký si, stále nevyčerpateľný zdroj blaženosti a radosti. Nech odkvitnú 

všetky krásy prírody, len keď Ty mi zostaneš, Ty najkrajšia studnica svetla. Zhasni 

svoje slnko; zahaľ šedou temnotou svoje celé stvorenie, nivy nech stratia svoju ozdobu 

a hviezdy svoj lesk, nebo a zem nech sa prepadnú, čo stratím s celým svetom, ak mám 

Teba, Ty hojnosť všetkej krásy a dokonalosti? A keby hory padali, nedovolíš určite, aby 

milosť Tvoja nás opustila a zmluva Tvojho mieru zanikla, Hospodin. 

TRI MODLITBY ZA MÚDROSŤ A ROZUM: 

Prvá 

Nebeská múdrosť, Ty všetky najsilnejšie sily ďaleko prekonávajúca najsilnejšia sila! 

Nekonečný oheň večnej milosrdnej lásky, ktorým si tým nepochopiteľným umením svojej 

všemohúcnosti z lona svojho večného otca večne rodeného syna vytrhol, medzi nás 

smrteľných ľudí ponoril, jemu trpký kalich smrti piť dal, mŕtve telo k nesmrteľnosti 

a k sláve prebudil a na pravicu Otca posadil a tým toto zázračné dielo ukončil, ktorým 

bol človek, padajúci do siete satanovej, od večnej kliatby oslobodený a opäť znovustvorený 

ku krásnemu obrazu Najvyššieho, ku ktorému bol pôvodne stvorený! Skrze toto 

Tvoje nepochopiteľné umenie Tvojej všemohúcnosti, ó večne milosrdná nekonečná láska, 

prosíme Ťa tým presláveným menom, pri ktorého zvuku sa všetky kolená na nebi, na 

zemi i pod zemou skláňajú, a všetka moc satana a všetkých jeho prívržencov do ničoty 

padajú, a v ktorom musíme byť všetci oslávení: v tomto najsvätejšom mene Ťa prosíme, 

zažeň všetky temnoty, ktoré zatemňujú naše oči, aby sme Ťa videli a poznávať Ťa sa 

učili! Osvieť temnotu nášho hlúpeho rozumu a veď nás k pravej múdrosti. Spáľ svojim 

232


ničivým a večne milosrdným ohňom všetok trus našich ako kameň tvrdých sŕdc! Roztav, 

zmäkči a očisti ich! Priprav si ich k prívetivému útulku a dôstojnému dedičstvu Pána, 

aby sme sa mohli stáť múdrymi, nábožnými, spravodlivými, svätými a obratnými, aby 

sme nesmierne diela neprekonateľného Staviteľa spoznávali a jeho meno dôstojne chválili, 

slávili a velebili! Rozviaž naše koktajúce jazyky, nekonečná krása, a riaď ich, aby 

sme hlásali vedenie duchom Tvojej múdrosti Tvoju slávu našim bratom a ukázali im 

dokonalo a správne Tvoje krásne, pôvabné a urovnané cesty a zároveň aj prostriedky, 

správne kráčať po nich a dôjsť k Tvojej múdrosti, a poučili ich dôkladne o utešujúcej 

a upokojujúcej pravde, aký si sladký a aké ľahké a príjemné je Tvoje bremeno! Pomôž 

nám konečne, aby sme ku Tvojej cti bez pochybenia v Kristu a v pravde až na koniec 

pevne zotrvali. 

Druhá 

Panenská, láskyplná matka, božská múdrosť! Matka krásnej lásky bratskej a lásky 

k blížnemu, detinskej bázni, pravého poznania a svätej nádeje! U Teba je všetka milosť 

života a cnosti. Ty jediná nasýtiš svojimi plodmi každého, kto po Tebe túži a k Tebe príde. 

Pretože Tvoj duch predčí všetky myslené sladkosti a Tvoja pamäť trvá na veky a večne. 

Koho kŕmiš a napájaš, ten sa nasýti a pociťuje stále viac a viac hlad a smäd po Tebe. Kto 

Ťa počuje, nepríde k hanbe, a kto s Tvojou pomocou svoje dielo vykonáva, nezablúdi na 

veky. Uč nás svoju nebeskú krásu dobre poznávať. A ako miluješ, kto Ťa miluje, podporuj 

našu dušu, nášho ducha a naše srdce svojim najsilnejším a všetko zohrievajúcim ohňom 

lásky, aby sme Teba, najvyšší, najlepší, lásky najhodnejší, najdokonalejší a najrozkošnejší, 

jedine pravý poklad v plnej sile svojich sŕdc Teba úplne oddaní nepretržito milovali. 

Tretia 

Stredisko nepochopiteľného božského svetla, večné sídlo božskej múdrosti! Osvieť 

temnotu nášho rozumu! Pohni, ó božská múdrosť naše jazyky k Svojej chvále; rozdrv 

mocou naše srdce, aby sa Ti stalo príjemným a ľúbezným stánkom, teda pravým dedičstvom 

Hospodina. 

Majster všetkých svetov, Bože kovov, najmúdrejší Staviteľ, pomáhaj nám vytrvalo 

hľadať najušľachtilejší, najväčší a najroztomilejší poklad a najrozkošnejšiu perlu. Pomáhaj, 

aby sme skrotili zvieracieho človeka! Daj, nech sa zriekneme v duchu a v pravde 

nielen pozemského sveta a všetkých jeho zábav, ale taktiež hlavnej našej samolásky 

a všetkých iných nečistých náklonností a zmyselností, spolu so všetkým, čo máme, nech 

prinesieme všetko večnej múdrosti ako príjemnú obeť a nech sa ponoríme sami takým 

spôsobom do našej ničoty, aby sme na budúce neposkytli našej vlastnej vôli vôbec žiadny 

čas k spamätaniu, ale aby sme žili úplne podľa večnej múdrosti. 

Ó, Ty blažené veškerenstvo, Ty pôvodca všetkých vecí, my Ťa prosíme z plného srdca, 

daj nám z nekonečného mora Svojej všemohúcnosti len niekoľko kvapiek nebeského 

osvietenia, aby Tvoja božská múdrosť bola s nami a pri nás, s nami pracovala a nás na 

cestu spravodlivosti viedla, aby sme podľa jeho svätej vôle a zaľúbenia žili a v najvyššej 

múdrosti skrz Ježiša Krista do neba sa dostali. Amen, amen, amen! 

233

Martin Javor 

Za dobročinnosť 

Predobrý Bože, Ty blahodarné, lásky najplnšie a jediné pravé dobro! Kto by Ťa nemal 

v duchu a v pravde nadovšetko milovať? A keďže miluješ všetkých ľudí na celom 

svete nekonečne väčšou láskou než najnežnejší otec svoje vlastné dietky, a síce so všeobecne 

rovnakou láskou: kto by nemiloval taktiež všetkých ľudí, svojich bratov, práve 

tak, ako sám seba? Ach, Ty dobrý, prebohatý, milý Bože a Otče, ktorý nám poskytuješ 

denne všetko dobro, ktorý však taktiež vo svojom slove hovoríš: „Kto si zatvára uši, aby 

nepočul nárek chudobných, bude sám raz nariekať a nikto ho nevypočuje“, daj mi dobré 

srdce, aby som zo srdce dobrovoľne každému robil dobro, bez rozdielu a bez nádeje na 

odplatu, jedine z čistej lásky a len pre Tvoju lásku a dobrotu a pre Tvoje mnohé dobrodenia, 

ktoré si mi v tak bohatej miere poskytol a poskytuješ. Nech poznám, že moje 

statky nepatria mne, ale Tebe, a že si ma len učinil ich správcom. Áno, nech poznám, že 

som povinný, nielen všetkými svojimi statkami, ktoré si mi zveril, ale aj svojím životom 

blížnemu slúžiť. Daj mi také srdce, aby som zhromaždil poklady v nebi, ktoré zlodeji neukradnú 

a mole nezničia. Nech si položím dobrý základ pre budúcnosť! Pretože Ty Pane 

Bože, láskyplný priateľ a Otec chudobných, sľubuješ tomu, kto sa ujíma chudobných, že 

ho Hospodin v zlej dobe ochráni. Hospodin ho zachová a udrží pri živote a bude sa mu 

dobre vodiť na zemi a nevydá ho do vôle jeho nepriateľov. Ty, najláskavejší a najdobrotivejší 

Otče, občerstvíš ho v jeho chorobe a ochrániš mu od všetkých jeho chorôb. 

Uč ma premýšľať o slove, ktorí si povedal: „Dajte, a bude aj Vám dané; vrchovatá 

miera bude do Vášho lona vsypaná“. Daj mi také srdce a presvedčenie, že je dobročinnosť 

a zľutovanie s chudobnými pôžičkou, poskytnutou Tebe, môjmu nebeskému Tvorcovi, 

za ktoré Ty mne opäť mnoho dobrého preukážeš. Pretože ako loď pláva po mori 

a vracia sa naplnená mnohým tovarom naspäť, tak sa podobajú almužny a skutky milosrdenstva 

takejto lodi, ktorá svojmu veselému darcovi jeho vklad dvakrát a mnohokrát 

nahradí. 

Za mlčanlivosť 

Hospodin, Bože Otče a Pán môjho života! daj mi tichého a mierneho ducha a vždy 

mlčanlivé ústa. Uč ma jazyk krotiť a riadiť, aby som sa neprevinil v slovách a neklesol 

preto ako bezbožní a rúhači. Pripomeň mi svoje slovo: „Blázni majú svoje srdce 

v ústach, ale múdri majú svoje ústa v srdci“. Uč ma, že ten je múdrym, ktorý má spojené 

svoje pery, pretože pri mnohých slovách obíde sa málo kto bez hriechu. Kto na svoje ústa 

dbá, zachováva svoj život, kto ale nimi hýri, prichádza do strachu. Preto ma uč, najmilší 

Otče, aby som položil zámok na svoje ústa a pritisol na ne pevnú pečať, aby som neklesol 

a aby ma môj jazyk neskazil! Ako mnohí nechcem upadnúť len pre vlastné ústa do veľkého 

nešťastia! Smrť a život sú v moci jazykov; kto svoje ústa a jazyk v tichosti chová, 

zachováva aj svoju dušu pred bázňou. Aj blázon bude ctený ako múdry, ak bude mlčať, 

a bude považovaný za rozumného, len kým neotvorí svoje ústa. 

Preto, ó Ty predobrý Bože, milosrdný Otče, daj mi ušľachtilú cnosť mlčanlivosti; 

otvor však moje ústa, keď majú moje pery Tvoju slávu hlásať. 

234


Rozjímanie v protivenstvách 

My ľudia nie sme schopní vyskúmať, čo je riadiacou niťou, ktorá vedie v tmavých labyrintoch 

tohto pozemského života osudy ľudstva k cieľu. Uprostred našich nárekov stoj 

ale pri nás stále hlboká úcta, ktorou sme najvyššiemu a najvznešenejšiemu Staviteľovi 

celku i jeho každého dielu povinní; táto úcta nás uč, aby sme tam, kde najdokonalejší 

ešte rozum zostáva s údivom stáť, pred bludnými cestami cúva alebo široko rozprestreté 

polnoci pred sebou vidí, hlboko sa koriaci padli na svoje kolená a položili ruku na ústa 

– a mlčali. 

Milosrdný, milostivý Bože, Otče milosrdenstva a Bože všetkej útechy! chcem Tvoj 

hnev ochotne znášať, pretože som zhrešil proti Tebe. Ty si kráčal predo mnou, Ty si mi 

ukazoval svoje cesty. Bez kríža a bez utrpenia nedá sa žiť život. Beda mi! keby som dobu 

svojho navštívenia nevyužil a Tvoju milosť zneužil. Ach, Bože, nedaj, aby Tvoja ruka 

bola príliš ťažká, aby som nezahynul! Chcem rád piť kalich, ktorý si mi, milý Otče, naplnil. 

Len nedaj, aby som bol kalichom hnevu, ale skôr kalichom Tvojej milosti! Ach, Otče, 

ak je to Tvoja vôľa, aby som niesol tento kríž, tak nech sa stane Tvoja vôľa na mne, nie 

k mojej skaze, ale k môjmu dobru a k mojej blaženosti! Zachovaj ma pod týmto krížom, 

milosrdný Otče! Ty si ma zranil; uzdrav ma opäť! Ty si ma usmrtil, daj mi opäť život! 

Ty si ma zaviedol do pekla, vyveď ma opäť z neho von! Daj, nech mi vyjde v temnotách 

opäť slnko Tvojej milosti, aby som videl svoju rozkoš v Tvojej milosti! Pomáhaj, aby som 

znášal s pevnosťou skúšky, ktoré sa mi zdajú tvrdé a obtiažne! Posilni moju nádej, aby 

nepochybovala, moju trpezlivosť, aby neochabovala! Nedaj zhasnúť mojej slabej viere 

ako slabo horiacemu knôtu a nezlom úplne rozšľapanú trstinu! Bože, Tebe dôverujem, 

nedaj, aby som sa niekedy v Tebe sklamal! Vysloboď ma skrze svoju spravodlivosť, nakloň 

ku mne svoj sluch a pomôž mi! Pretože Ty si moja skala, môj hrad, moja sila! Preto 

som tak pokojný a odhodlaný a čakám na Teba, Pane. Ty, Bože môj, ma vyslyšíš! 

V chorobe 

Pane môjho osudu a mojich dní! Tvoje šípy sú vo mne a Tvoja ruka spočíva ťažko 

na mne. Nič zdravého nie je v mojom tele pred Tvojou hrozbou a nie je mierou v mojich 

údoch pred mojimi hriechmi. Pretože moje hriechy kráčajú pred mojou hlavou a stali 

sa mi ako ťažké bremeno príliš ťažkými. Moje srdce sa chveje, moja sila ma opustila, 

a svetlo mojich očí nie je u mňa. Ach, môj milý Bože a Otče, zachovaj dušu moju pred 

všetkým protivenstvom! Daj, nech je táto telesná choroba liekom mojej duši, aby sa 

pomocou neho uzdravila. Ó Ty nebeský lekár, Ježišu Kriste, môj Spasiteľ, uľav mojim 

bolestiam a uzdrav ma svojimi ranami! daj, aby Tvoje trpké utrpenie a Tvoja smrť bola 

mojim liekom! 

Ak je to Tvoja vôľa, Ty pôvodca a Pán môjho života, aby som išiel cestou všetkého 

sveta: nuž, nech sa stane vôľa Tvoja! Ty máš moc vziať mi môj život, ktorý si mi dal. 

Nie som lepším, než boli moji otcovia; prepusť teda, Pane, v pokoji sluhu svojho, ako 

si hovoril; pretože moje oči uvideli Svojho Spasiteľa, ktorého si Ty všetkým národom 

pripravil ako svetlo, aby si osvietil pohanov a oslávil svoj národ izraelský. 

235

Martin Javor 

Poďakovanie za uzdravenie 

Boh života a Boh dobroty, Bože, Ty sudca, Ty spravodlivý sudca! Tvoj tvor sa raduje 

s chvením z Tvojho zľutovania. Áno, raduje sa vo svojom tvorcovi a má radosť, vzdialenú 

hrdosti Bohom nenávidených rúhačov, je vyšší než nebesia, radosť s pokorou! Bože, 

Ty si ma dnes znovu prebudil k životu, Ty si ma opäť dnes z ničoty vytiahol; pre Tvoju, 

môj tvorca, pre Tvoju česť cítim radosť! Nie je to Bože! toto telo bolestí, súžené od päty 

až k hlave a tak dlho? Bože, je to toto telo uzdravené, posilnené v Teba sa radujúce. 

Toho, ktorý viac nemal nádeje – a vysilený, často celé noci preplakal, si utešil. Hospodin! 

Čo som, že si na mňa spomínaš? Je dielo pred očami majstra taktiež niečo? Je hriešnik, 

ktorý od Teba ustúpil, ešte niečo pred Tebou? A Ty si sa ma, stratené dieťa, ujal ako 

otec s láskou, ktorá ma pôvodne stvorila a potom spasila. Bože, ja cítim – Bože!! a ktorý 

jazyk dokáže vyjadriť srdce, ktoré tak nežne cíti? A ktoré srdce má dosť citu, aby Teba, 

Svojho Tvorcu, úplne precítilo? Čo pociťoval blažený priateľ Spasiteľov, ktorý počul 

v hrobe jeho hlas? S hlbokým obdivom prichádza a vidí svojho Vykupiteľa. A padne 

a objíme a bozká, bozká vďačne nohy Vykupiteľa. A ja plačem, Bože, pred Tebou v prachu, 

a cítim, čo on cítil. Aká múdrosť, Bože! a aké poznanie! Aká láska, že nás vedieš 

skrze utrpenie do hlbín svojho božstva! Božské cesty! Ty si svätý, mocný a vznešený; 

a ako vlastne niečím sú všetci ľudia! V Tebe žije a pohybuje sa všetko, tvorca, udržiavateľ! 

Tvoja útecha posilni moju dušu. Bože, môj sudca, môj umiernený otec! Ty, Ty si 

ma uchránil pred súdom, keď si ma potrestal. Miernejšie tresty, než šťastie hriešnika! 

Blažená ľútosť, už nebudem večne ľutovať; božská ľútosť! Hospodin, môj život žehná 

Tvoje cesty! Daj nech roky môjho nového detstva bohatšie kvitnú než prvé roky, a znášajú 

ovocie! Neponáhľaj rozdrviť v pomste mládenca, ktorý bez Teba zablúdil a ušetri ho, 

ako si ušetril otcovsky moju dušu! Ak mám trpieť! – Bože, len nie ako hriešnik! Ak som 

zvádzal iných svojich príkladom: posilni ma teraz silno, aby som priviedol zvedených 

k Tebe! 

Modlitba veľmajstra 

Pane, zdroj a základ všetkej múdrosti, Najvyšší Staviteľ sveta, Adonai, vladár na 

nebi i na zemi! Ty si stvoril vo svojej nekonečnej múdrosti človeka, aby vládol nad tvorstvom, 

ktoré si stvoril, a aby panoval vo svätosti a spravodlivosti na svete. Daj mi múdrosť, 

ktorá je stále okolo Tvojho trónu, ktorý si nadprirodzeným svetlom, zvláštnym 

darom Božím, znamením milosti Tvojich vyvolených, zástava večného spasenia, ktorá 

dvíha človeka od pozemských vecí k nebeským statkom a ktorá pretvaruje človeka zvieracieho 

v duchovného. Zošli ju od trónu svojej slávy, múdrosť, ktorá pozná Tvoje skutky 

a ktorá bola pri Tebe pri stvorení sveta, ktorá poznáva, čo je Ti milé! Zošli ju, aby stála 

pri mne a aby pracovala so mnou, aby som takto poznal v čom máš zaľúbenie! Naše 

vedenie je veľmi obmedzené, pokiaľ telesná schránka rozptýlené zmysly obklopuje. Ale 

múdrosťou Tvojou sa rozsvietia oči moje! Ak je bohatstvo pôvabnou vecou, čím viac 

je jej múdrosť! Čo je bohatšie než múdrosť, ktorá všetko tvorí? Ona je tajnou radou 

v poznaní Boha a ukazuje jeho činy, ona môže uhádnuť oboje, čo pominulo aj čo príde. 

Ó Bože mojich otcov a Hospodin všetkej dobroty, ktorý si učinil svojím slovom všetky 

236


veci, daj mi skrz svoju múdrosť pravé poznanie a rozum, aby som sa Teba pevne držal 

a podľa Tvojej vôle živý bol! Daj mi skrze ňu náklonnosť k pravde a obratnosť, aby som 

zastával svoj úrad a svoje povolanie tak, ako sa Tebe páči! Daj však taktiež, milostivý 

Bože a najláskavejší Otče, aby som Ťa, Ty Pane zástupov, dobre poznával, Teba sa bál, 

Teba nadovšetko miloval a Teba bez prestania velebil, Tebe z plného srdca ustavične 

ďakoval a stále slúžil! Daj, aby som nasledoval svetlo prírody, miloval pokoru ducha, bol 

dobrým predstaveným svojich podriadených a viedol ich k Tvojej múdrosti, aby sme boli 

nájdení v každom čase užitočnými a dôstojnými občanmi štátu! Pomáhaj nám, predobrý 

Bože, aby sme štátu, v ktorom podľa určenia Tvojej prozreteľnosti žijeme, podľa svojich 

telesných i duševných síl a v pomeru nášho povolania úprimne slúžili a svojmu najdrahšiemu 

zemepánovi (titul) a vrchnostiam v úprimnej detinskej láske, úcte, poslušnosti, 

služobnej horlivosti a neporušenej vernosti stále nezameniteľne boli oddaní! Daj taktiež, 

aby sme svojmu núdzou trpiacemu blížnemu, koľkokrát môžeme, v láskyplnej činnosti 

radou i skutkom na pomoc sa ponáhľali! Pošli svojho anjela predo mnou, ktorý by mi 

pripravil cestu pre všetko moje konanie, ako si túto milosť všetkým svojím verným služobníkom 

od začiatku preukazoval. Drž sám, Ó, Ty strážca Izraela, stráž ma a ochraňuj 

môj vchod i východ od teraz až do večnosti! Amen, amen, amen! 

Modlitba majstra 

Veľký, obdiv zasluhujúci Bože, Ty Boh mojich otcov a Pán všetkého zľutovania! 

Večný Staviteľ, najmúdrejší panovník, Ty tvorca všetkých vecí! Neprosím o pozemské 

poklady tohto sveta; ale o to Ťa prosím, Ty najmiernejší Otec a darca všetkých statkov, 

aby si mi ráčil udeliť najušľachtilejší poklad, najdrahocennejšiu perlu, svoju múdrosť. 

Pretože ona je majstrom všetkého umenia, ona je dychom božskej sily, obrazom jeho 

dobroty, ona je krajšia ako slnko a všetky hviezdy, ona siaha od jedného konca sveta ku 

druhému a ovláda všetko dobré. 

Ach Pane, môj Bože, buď mi milostivý a ovládaj ma svojim Svätým Duchom, aby 

som zariadil činy svojho konania a všetky svoje veci podľa Tvojho Božského slova. Daj 

mi ducha rady, múdrosti a rozumu, aby som sa vo svojich radách nezmýlil! Nech je anjel 

veľkej rady mojim majstrom a radcom! Pretože ktorý človek pozná radu Boha a kto 

môže tušiť, čo Boh chce? Myšlienky smrteľníkov sú totiž chabé a naše úmysly nebezpečné. 

Preto zošli z hory Tvoju múdrosť, ktorá by ma naučila tomu, čo sa Tebe páči 

a ktorá by moje konanie na zemi riadila. Osvieť môj rozum svojim božským svetlom! 

Pretože Ty osvetľuješ moju sviečku, Ty Pane, môj Bože, činíš z mojej temnoty svetlo. 

Pošli svoju múdrosť, aby stála pri mne a pracovala so mnou! Urob ma zdatným v úrade, 

do ktorého si ma postavil, a v dielach, ktoré mám vykonať! Pretože nie som sám zo seba 

schopný, aby som našiel radu, raď Ty mne sám ako Svojmu nástroju a nádobe Svojej 

milosti, aby som mohol dary, ktoré si mi zveril, dobre užívať, Tebe ku cti a svojmu 

blížnemu a svojím bratom ku prospechu. A keďže ja sám nerozumiem ani počiatku, ani 

prostriedku, ani koncu, ako by som mal svoj úrad správne viesť, urob Ty, môj milý Bože, 

najvyšší majstre na okrsku zemskom, sám počiatok, vládni prostriedkom a požehnaj 

koniec, daj šťastný priebeh a priaznivý výsledok! Pomáhaj mi, aby som vykonával zo 

237

Martin Javor 

všetkých svojich síl skutky milosrdenstva a ľudomilnosti, aby som sa radoval z blaha 

svojho blížneho a svojich bratov, a aby mi išla ich núdza k srdcu. Pomôž mi, aby som sa 

radoval s tými, ktorí sa radujú, a aby som plakal s tými, ktorí tu plačú. Daj mi miernosť 

pri všetkom mojom jednaní a konaní, za to však pravú horlivosť pre Tvoju česť, pre 

blaho mojich bratov a pre vykonávanie mojich povinností! Ó Pane, daj mi silu Svojho 

ducha! Amen, amen, amen! 

Modlitba tovaryša 

Veľký Bože! Najmenší prášok v slnku práve tak ako obdivuhodné veľkosti nepočetných 

svetových telies, ako aj nezameniteľný rád ich pravidelných pohybov na ich 

rozličných dráhach svedčí o Tvojej existencii! Ty najvyšší večný a nekonečný Staviteľ! 

Všetko, čo je viditeľné a hmatateľné, žiari do oka a znie v uchu človeka ako Tvoja nekonečná 

dokonalosť. S pokorou sa blížim k Tvojmu trónu velebný Bože a Pane zástupov 

a prosím Ťa v detinskej úctivosti a poníženosti, aby si mi ráčil udeliť milosť, aby som 

obrátil myšlienky svojho srdca k Tebe, skôr ako niečo začnem a vykonám; a aby so k vôli 

Tebe v Tebe, k Tebe a skrze Teba všetko činil, čo je Ti milé; aby som vo všetkých veciach 

vyskúmal modlitbou Tvoju vôľu a vošiel s Tebou po radu a podľa nej rozhodol, čo 

je správne a Tebe milé; aby som nasledoval verne i radu svojich predstavených, zostával 

vo svojom povolaní a nie mimo neho, nezačínal nič nad svoje sily a tak dobre rozpoznával 

čas aj miesto, prítomné aj budúce! Uč ma skúmať duchov a rozoznávať, aby som 

mohol uniknúť osídlam diabla a jeho nástrojom, a sieťam bludu a temnoty! Pomáhaj, 

aby som sa ponoril do Tvojej svätej vôle a očakával skrze Tvoje božské slovo v útechyplnom 

očakávaní blaženosti radostnú večnosť, ktorá nás prenesie do nebeských príbytkov, 

kde budeme so všetkými vyvolenými v Tebe samotnom ako vo svojom jedinom cieli 

a v pravom pokoji nepretržito bývať a radovať sa. Pretože oko nevidelo a ucho nepočulo 

a do srdca človeka nevstúpilo, čo si tým pripravil, ktorí Teba milujú. A ako je vnútorný 

človek, jeho duch je podľa srdca Boha očistený a jeho telo je dokonale umŕtvené, 

utešiteľ, čo on všetkým svojim vyvoleným posiela, najľúbeznejším chrámom, v ktorom 

tróni jeho múdrosť a v ktorom sa dá nájsť dôstojné poznanie tvorcu, tak sa otvoria miláčikom 

múdrosťou požehnané tajomstvá, skrývané však jeho dobročinnou múdrosťou 

pod kliatbou pozemským tvorom, a jeho verní budú odmenení veselým životom, cťou 

a bohatstvom tu na zemi, v nebeských však príbytkoch blaženosťou nepochopiteľných 

radostí, uvidiac Boha tvárou v tvár! Tak mi k tomu pomáhaj, Ty božská múdrosť, pre 

Svoje meno. Amen, amen, amen! 

Modlitba učňa 

Ach, Ty večný, nehynúci, neviditeľný a jedine múdry Bože, Ty podstata svetov, Ty 

večná sila! Padám v úctivej pokore pred trónom Tvojej velebnosti na kolená, Ty božský, 

večný a všemohúci Staviteľ a Pán zástupov, a prosím Ťa vrúcne, aby si ma ráčil podľa 

Svojej nekonečnej milosti a milosrdenstva udeliť dať, aby som na Tebe, svojho tvorca, 

udržiavateľa, Vykupiteľa a Spasiteľa ako na svoje najvyššie, najlepšie a jedine pravé 

dobro v pravej a živej viere pozeral a nadovšetko, čo kedy mimo Teba ľudská myseľ 

238


a ľudský dôvtip môže a chce vymyslieť, sebe Teba si prial, dúfal a žiadal, zo všetkých 

svojich telesných, duševných a duchovných síl a zo svojho celého srdca viac než nebo 

samo nepretržite dokonalo miloval a Teba ako jediný prazdroj všetkého života, všetkého 

tvorstva a všetkého dobra správne poznával, pri Tebe bez prestania zotrval a v svätosti 

a spravodlivosti úplne len Tebe žil a slúžil, Tebe a Tvojej najsvätejšej vôli úplne sa venoval 

a oddala ničoho neopomenul, len jediné vo svätom, pravdivom a jedinom úmysle, 

Tvoju najsvätejšiu vôľu verne plniť. Ty si pravda, cesta a život, najvyššia múdrosť. Daj, 

aby som sa sám v chudobe ducha do svojej vlastnej ničoty ponoril, pri všetkom zmyselnom 

bol necitlivým, sám seba pilne pozoroval a svojou vôľou v každej dobe s Tvojou 

najsvätejšou vôľou dokonale spojil. Pomôž mi, aby moje zmyslové náklonnosti, moje 

neporiadne žiadosti a moja sebaláska boli potlačené a zničené. Pretože čím viac sa to 

deje, tým väčšia milosť je do nás vlievaná a môj vnútorný duchovný človek sa blíži stále 

viac a viac Tvojmu obrazu, Ty veľký majstre sveta. 

Večná múdrosť, ku ktorej nemá nič nečistého prístup, Ty lesku večného svetla, nepoškvrnené 

zrkadlo božskej sily, obraz božskej dobroty, opravdivé svetlo! Ty nechceš 

osvietiť ľudí, zrodených z krvi alebo z vôle mäsa, ani z vôle muža, ale len všetky z Boha 

zrodených a im chceš dať moc, aby sa stali deťmi múdrosti. Uč ma Teba, Ty zdroj života 

a ohnisko svetla, mňa samého a svet poznávať a veď ma k pravému poznaniu samého 

seba! Pretože ako v parných letných dňoch ovlažujúca ranná rosa zvädnutú a hyniacu 

kvetinu v záhrade, ovocie a byliny na poli a mierny dážď zem, spálenú vedrom slnečných 

paprskov, oplodní a občerství, práve tak oživí a obmäkčí pravé poznanie seba samého 

ľudské srdce, zmyselnosťami vysušené, pusté a urobí ho do tej miery plodným 

a čulým, že sa ihneď otvorí a samo sa obráti k túžbyplnej a žhavej žiadosti po Bohu, jeho 

ríši a jeho spravodlivosti a síce kajúcimi slzami, vyronenými s pokorou a so zdrveným 

srdcom v duchu a v pravde. A zdrveným a kajúcim srdcom neopovrhneš, ó Bože! udeľ 

mi, láskyplný Otče, pud k pravej múdrosti, vernosti a poslušnosti voči mojim vyšším 

a predstaveným a dokonalú lásku k bratom a k blížnym. Daj, aby som svoje povinnosti 

v každý čas verne a ochotne plnil, svojho blížneho ako samého seba miloval a od toho 

aby ma ani sebectvo ani akákoľvek iná príčina neodvrátila. Ó, Pane, udeľ mi silu svojho 

ducha! Amen, amen, amen! 

Modlitba sluhu 

Nebeský Otče, jediný múdry Bože! Večná múdrosť, Ježišu Kriste! Bože, Duch svätý, 

Ty studňa božskej múdrosti! Ja vyznávam a viním sa pred Tebou z vrodenej slepoty 

a roztopašnosti svojho srdca, že nie som od prírody schopný niečo dobré myslieť alebo 

u samého seba radu nájsť a že nepociťujem u seba žiadnu túžbu po Tvojej božskej múdrosti, 

ale že nachádzam viac záľubu v telesnosti a v náklonnosti k márnosti tohto sveta. 

Ach, odpusť mi tento hriech a odvráť odo mňa trest, ktorým hrozíš tým, ktorí sú ako 

kone, ktorým musí byť daná pevná uzda, ak nechcú k Tebe. A keďže máš zaľúbenie 

len v tom, kto v Tvojej múdrosti zostáva, veď ma na ceste múdrosti, Ty, ktorý panuješ 

múdrym! Pretože v Tvojej ruke, najmúdrejší Staviteľ, sme obaja, my sami a naša reč 

a k tomu všetka chytrosť a umenie vo všetkom konaní. Daj, predobrý Bože, aby som 

239

Martin Javor 

sa stal zbožným, horlivým a bohabojným kresťanom s bezúhonným životom, ktorý 

by o tajomstvách náboženstva, o Tvojom svätom slove, a o Tvojom najsvätejšom mene 

neustále s úctou hovoril, v duchu a v pravde s pokorou srdca horlivo k Tebe sa modlil 

a mravne skromným a pobožným sa stal. Pomôž, aby som počúval ochotne a dokonalo 

svojich predstavených a aby som voči nim a voči svojim bratom bol verným a úprimným, 

v ostatnom ale bol mlčanlivým, statočným, pokorným, opravdivým a nezištným, skutky 

milosrdenstva konal a všetko to v duchu a v pravde bez prestania robiť mohol, a síce 

v tomto čistom a jedinom úmysle, Tebe, Ty trojjediný Bože, stále viac a viac poznávať 

a Tvoju najsvätejšiu vôľu neustále verne a dokonale plniť. Ráčiš mi to udeliť, milosrdný 

Bože, Ty darca všetkého dobra, pre Svoje sväté meno. Amen, amen, amen! 

ŽALMY 

Prvý 

Zo srdca Ťa mám rád, Hospodin! moja sila, Hospodin, moja skala, môj hrad, môj 

Vykupiteľ, môj Bože, moja záštita, na ktorú spolieham, môj štít a roh mojej spásy a moja 

ochrana! Chcem chváliť a velebiť Hospodina a tak budem všetkých svojich nepriateľov 

zbavený. Stráž ma, ochraňuj ma v tieni svojich krídel. Dúfam v to, že budeš tak milostivý, 

moje srdce sa raduje, že tak rád pomáhaš, chcem Pána velebiť, že koná toľko dobra 

na mne. Radujem sa a som veselý v Tebe a chválim Tvoje meno, Ty Najvyšší! Pane, náš 

vládca, ako krásne je Tvoje meno po všetkých krajinách, keď sa Ti v nebi ďakuje! Chválime 

sa, že nám pomáhaš a v Tvojom mene otvárame panciere. My myslíme na meno 

Hospodina, nášho Boha! Pane, dvihni sa vo svojej sile a my budeme ospevovať a velebiť 

Tvoju moc. Pán je moja sila a môj štít, na ktorý spolieha moje srdce a moje srdce je veselé 

a ja mu chcem ďakovať piesňou. Pomáhaj Svojmu národu a žehnaj Svojmu dedičstvu 

a pas ho a povýš ho na veky! Dôverujte mu navždy, milí ľudia, vyprázdnite pred ním 

svoje srdcia! Boh je naša dôvera. 

Druhý 

Chváľ Pána duša moja! Pane, môj Bože, Ty si nádherný, Ty si krásne a slávne ozdobený,. 

Svetlo je Tvoje rúcho, ktoré máš na sebe, Ty si rozprestrel nebesá ako koberec. Ty 

jazdíš na oblakoch ako na voze a chodíš na krídlach vetra, ktorý si urobil zo svojich anjelov 

vetry a zo svojich služobníkov ohnivé plamene. Ty si založil zemskú ríšu na pevnej 

pôde, aby trvala vždy a na veky. 

Sláva tomu, ktorého pomocou je Boh Jakubov, ktorého nádej v Hospodina, jeho Boha, 

je pevná, ktorý stvoril nebo, zem, more a všetko, čo v nich je, a ktorý drží večne vieru; ktorý 

dáva právo tým, ktorí trpia násilie a ktorý nasycuje hladných. Náš Pán je veľký a jeho 

sila je mocná a je nepochopiteľný, ako panuje. Všetko, čo dýcha, chváľ Pána! Alleluja! 

Tretí 

Veseľte sa v Pánovi, Vy spravodliví! Pobožní nech ho krásne velebia! Pán ničí rady 

240


pohanov a obracia myšlienky národov; ale rada Hospodina zostáva večná a taktiež myšlienky 

jeho srdca. Bože, ľud Ťa chváli v tichosti Siona, Tebe platí sľuby, Ty vypočuješ 

modlitbu, preto prichádza všetko telo k Tebe. Ty si moja radosť, a preto sa držím Boha 

a dôverujem v Pána, hlásam všetky jeho skutky. Spoliehajte na Pána, on nám rád pomôže. 

Buďte veselí, Vy spravodliví! Pán pomáha svojim služobníkom. 

Štvrtý 

Ó Bože, zachráň ma skrze svoje meno, a súď ma svojou mocou, ó Bože, vyslyš moju 

modlitbu, prijmi ku svojmu sluchu slova mojich úst! Zachráň ma pred mojimi nepriateľmi, 

ó môj Bože, a vysloboď ma od tých, ktorí proti Tebe sa postavili. Zachráň ma pred lotrami 

a vysloboď ma od krvilačných. Vyslyš moju modlitbu, ó Bože, keď sa k Tebe modlím; 

zachráň moju dušu pred bázňou pred nepriateľom. Vysloboď a zachráň ma svojou spravodlivosťou, 

nakloň svoj sluch ku mne a pomáhaj mi! Daj mi znamenie, aby ho videli, kto 

ma nenávidia, a aby trpeli hanbou; pretože si ma, ó Hospodin, pomáhal a mňa potešoval. 

Spravodliví budú chváliť meno Tvoje a poctiví budú bývať pred Tvojou tvárou. Prespevujte 

Hospodinovi novú pieseň, jeho chvála nech je počuť do zhromaždenia svätých. 

Piaty 

Skúšaj ma, ó Bože, a poznaj moje srdce, preskúmaj ma a poznaj moje cesty! Viď, či 

je vo mne nejaká cesta nespravodlivosti a riaď moje kroky na večnú cestu! Daj mojej 

modlitbe vystúpiť k nebesám ako vonnému dymu! Ó Bože, zmiluj sa nado mnou podľa 

svojho veľkého milosrdenstva a podľa mnohosti Svojich zľutovaní zahľaď môj zločin! 

Odvráť ťažké rany Svoje odo mňa! Silou Tvojej ruky, ktorá ma potrestala, stal som sa 

chabým. Ale spoliehal som na Tvoje milosrdenstvo. Moje srdce bude pri Tvojej pomoci 

radosťou plesať. Chcem spievať Pánovi, ktorý mi preukázal toľko dobra, a meno Najvyššieho 

chcem velebiť. Môj Pane a Bože, chcem Ťa večne velebiť. Alleluja! 

Šiesty 

Ó Pane, Ty vieš všetko, čo príde a čo bolo. Tvoje vedenie je obdivuhodné a príliš 

vysoké, než aby som ho dosiahol. Preto vyslyš, Pane, Ty Bože zástupov, moju modlitbu 

a daj pozor na môj hlas. Osvieť moje srdce, moje oči a môj rozum, aby som Tvoje meno 

velebil! Ty si nasýtil hladných a Ty si ich zahrnul svojimi dobrodeniami. Ó Bože, dvihni 

sa nad nebesá a Tvoja sláva bude rozšírená po celom svete, aby boli spasení všetci, 

ktorých miluješ. Pomôž mi a ja budem zachovaný a budem vždy Tvoje prikázania plniť. 

Ó Bože zástupov, priveď nás do svojej viery a ukáž nám svoju tvár. Vytvor vo mne, 

ó Bože, čisté srdce a obnov vo mne úprimného ducha! Neopovrhni mnou pred svojou 

tvárou a neber svojho svätého Ducha odo mňa! Daj mi opäť svoju spasiteľnú radosť a posilni 

ma výborným duchom! Hospodin, otvor moje pery a moje ústa budú hlásať Tvoju 

slávu. Zachráň nás Hospodin, náš Bože, a zhromaždi nás na zemi, aby sme mohli Tvoje 

sväté meno velebiť a v Tvojej chvále sa skvieť. Požehnaný buď Hospodin a Boh Izraela 

od večnosti do večnosti a všetok ľud nech spieva: Staň sa, staň sa! 

241

Martin Javor 

Siedmy 

Hospodin je moja sila a moja chvála; on sa mi stal spásou. Keby nebol býval Pán s nami, 

keď ľudia proti nám povstali, boli by nás možno za živa požrali, pretože splanul ich hnev 

proti nám. Boh je naše útočisko a sila; on nám pomáha v protivenstvách, ktoré nás kruto 

zasiahli. Preto sa nechceme báť, aj keď sa bude zem triasť a keď budú hory ponorené do 

hĺbok morských, a jeho vody budú šumieť a búriť sa a hory pred jeho mocou sa triasť. Ó 

Bože, dvihni sa nad nebesá a rozšír svoju slávu cez celý svet! Pripravili slučku pre moje 

nohy a skľúčili moju dušu. Vykopali pred mojou tvárou jamu a sami do nej padli. Zraz ich 

dole, ó Hospodin, a rozdeľ ich jazyky! Pretože vidím mesto plné nespravodlivosti a sporu. 

Vo dne aj v noci obchádza zloba po jeho hradbách, nebezpečenstvo a nespravodlivosť 

sídli uprostred neho. Boh mi ukáže, čo očakáva mojich nepriateľov. Nezabi ich, aby to nebolo 

zabudnuté. Rozptýľ ich svojou silou a uvrhni ich k zemi, ó Hospodin, môj ochranca 

Ty si ma chránil pred zhromaždením zlých a pred veľkým zástupom ktorí zle robia. 

Buď mi aj naďalej ochranou a opevneným miestom, aby si ma zachránil: pretože Ty si 

moja sila a moje útočisko: Ako veľké a mnohonásobné dobrodenia si mi ukázal! Ty si 

sa opäť ku mne obrátil, mňa oživil a z priepasti zeme ma vyviedol. Ty si svojou slávu 

zmnohonásobil a mňa opäť potešil. chcem Tvoju pravdu pred Tebou na harfách ospevovať. 

Ó, Ty svätý Bože Izraela, chcem na citare Tvoju chválu spievať. Moje pery aj moja 

duša, už si vykúpil, budú sa veseliť, až budem Tvoju chválu spievať. Taktiež môj jazyk 

bude celý deň o Tvojej spravodlivosti hovoriť, až budú tí, ktorí zle proti mne zmýšľajú, 

zahanbení a zničení! Moje ústa chváľte Hospodina a všetko tvorstvo veleb vždy a večne 

jeho meno. Alleluja, alleluja, alleluja! 

242

SITUAČNÉ SPRÁVY PREŠOVSKÉHO KONZULÁTU 

VEĽKONEMECKEJ RÍŠE K VYBRANÝM 

UDALOSTIAM VOJNOVÝCH ROKOV * 

Michal Schvarc – Martin Pekár 

SCHVARC, Michal – PEKÁR, Martin: The Prešov Consulate of the German Reich 

Situation Reports Regarding the Selected Events of the War Period. In: Annales historici 


At the beginning of 1941, the German Consulate headed by a diplomat Peter von Woinowich, 

born in Austria, was established in the town of Prešov. The importance of the consulate 

increased during the times when the eastern part of Slovakia became the scene of some 

significant events, for instance the war against the Soviet Union in June 1941, or the final 

period of the World War II. The chosen documents deal with the mentioned events. Based 

on their contents it may be assumed that the German consul relied on his contacts with the 

representatives of the Slovak State and mostly identified with their ideas. 

Nemecko si na území Slovenska vybudovalo už v medzivojnovom období sieť tvorenú 

úradovňami organizácií rôzneho charakteru. Jej štruktúra zodpovedala zahraničnopolitickým 

záujmom a potrebám nemeckej politiky a prirodzene reagovala na kľúčové 

udalosti 20. a 30. rokov 20. storočia. 

Východné oblasti Slovenska mali už v medzivojnovom období v rámci Československa 

ale i v rámci stredoeurópskej medzinárodnej politiky špecifické postavenie. V revizionizmom 

poznačenej politike Maďarska boli tradične považované za oblasti s najmenšími 

väzbami na ČSR. Intenzívnejšie ako na ostatnom území republiky sa preto realizovala 

promaďarská propaganda v bývalých župách Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej. 1 

Postupom času tu však narastali aj záujmy Nemecka. Od roku 1926 sa súčasťou štruktúry 

nemeckého Zahraničného úradu stal konzulát, neskôr konzulárna pobočka v Košiciach. 

Napriek tomu, že konzulát na východe Slovenska nemal prvoradý význam, podarilo sa 

jeho existenciu udržiavať. Po Viedenskej arbitráži a následnom odstúpení Košíc Maďarsku 

ostal východ Slovenska bez nemeckého diplomatického zastupiteľstva. 2 

Geopolitické zaťaženie regiónu sa zväčšilo práve v súvislosti so známymi udalosťami 

v čase od jesene 1938 do vyhlásenia samostatnosti v marci 1939. Na konci tohto obdobia 

bol východ Slovenska značne okliešteným hraničným územím novovzniknutého 

štátu, voči ktorému mali územné požiadavky všetky susedné krajiny. 

* Príspevok vznikol v rámci riešenia projektu VEGA MŠ SR č. 1/4538/07 a vedeckovýskumnej 

úlohy Historického ústavu SAV Kolónia či protežant? Hospodárstvo Slovenska v období 1918 

– 1945. 

1 DEÁK, Ladislav: Hra o Slovensko. Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 1933 

– 1939. Bratislava : Veda, 1991, s. 157. 

2 „Tretia ríša“ a vznik Slovenského štátu. Dokumenty I. Eds. M. Schvarc, M. Holák, D. Schriffl. 

Bratislava : ÚPN; SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2008, s. XXXIV. 

243


K opätovnému zriadeniu konzulátu Nemecko pristúpilo v podmienkach existencie 

samostatného slovenského štátu začiatkom roka 1941 po ďalšom náraste významu i exponovanosti 

regiónu v súvislosti s prípravou plánu Barbarossa, v ktorom Slovensko figurovalo 

ako priestor presunu a nástupu nemeckých vojsk pri útoku na ZSSR. 3 

Genéza myšlienky zriadenia konzulátu vo vtedajšej metropole východného Slovenska 

je však staršieho dáta. Prvýkrát sa tento návrh objavil začiatkom roku 1940 a jeho 

realizácia sa rozbehla krátko po salzburskom diktáte. Slovenská vláda s nastolenou nemeckou 

požiadavkou zriadiť v meste konzulát súhlasila. Okrem toho sa ešte zaviazala, 

že v Prešove nevzniknú diplomatické zastupiteľstvá tretích krajín. 4 Zahraničný úrad poveril 

prípravami skúseného kariérneho diplomata rakúskeho pôvodu Petra von Woinovicha. 

5 Slovenské ministerstvo zahraničných vecí mu udelilo exequatur 27. decembra 

1940. Konzulát začal oficiálne činnosť v januári 1941. Jeho pôsobnosť sa neobmedzovala 

len na územie Šarišsko-zemplínskej župy, ale do jeho okrsku spadali aj východné 

okresy Pohronskej a Tatranskej župy. 6 

Zriadenie konzulátu v Prešove bolo z pohľadu Nemecka celkom logickým krokom 

v prípravách na vojnu proti Sovietskemu zväzu. Skutočné poslanie konzulátu naznačuje 

pokyn slovenskej vlády, že jeho zriadenie má byť „dôverné“ a ani slovenská, ani 

nemecká verejnosť sa na konzulát so svojimi žiadosťami obracať nemajú. 7 Počas celého 

obdobia existencie konzulátu, t. j. až do evakuácie na prelome rokov 1944/1945, zastával 

post konzula spomenutý P. von Woinovich. Zaujímavosťou je, že hodnosť konzula I. 

triedy mu bola udelená až koncom januára 1945, keď už konzulát sídlil v Kežmarku. 8 

Konzulárnym tajomníkom bol Wilhelm Krämer. 

Činnosť nemeckého konzulátu v Prešove ako aj samotného konzula je možné vnímať 

z viacerých uhlov pohľadu. Toto pôsobenie bolo prirodzene podriadené prvoradej úlohe 

zastupiteľstva – presadzovaniu nemeckých záujmov vo vymedzenom priestore a mapovaniu 

tunajšej situácie. Predpokladom úspešného zvládnutia týchto úloh bolo rýchle rozbehnutie 

činnosti konzulátu a nadviazanie kontaktov s predstaviteľmi politického a spoločenského 

života regiónu, čo bol za daných okolností bezproblémový proces. Zriadenie 

3 SCHÖNHERR, Klaus: Die Slowakei im militärischen Kalkül des Deutschen Reiches, 1939 

– 1945. In: Slovensko a druhá svetová vojna. Zost. F. Cséfalvay, M. Púčik. Bratislava : VHÚ, 

2000, s. 163. 

4 Akten zur deutschen auswärtigen Politik (ďalej ADAP), Serie D, Band 2, dokument 263, 

s. 307; Politisches Archiv des Auswärtigen Amtes Berlín (ďalej PA AA), R 29 921, 176 631. 

Telegram vyslanca M. von Killingera AA z 2. 8. 1940. 

5 PA AA, Osobný spis P. von Woinovicha (016878). Prípis AA z 23. 10. 1940. P. von Woinovich 

pôsobil na rakúskych legáciách v Berlíne, Königsbergu a vo Vroclave. V rokoch 1933 – 1938 

bol legačným tajomníkom rakúskeho vyslanectva v Ankare. Po „anšluse“ Rakúska prešiel do 

nemeckej zahraničnej služby. 

6 Štátny archív v Banskej Bystrici (ďalej ŠA Banská Bystrica), f. Pohronská župa 1940 – 1945, 

š. 11, III b 487/1941 prez. PA AA, Osobný spis P. von Woinovicha (016878). Cestovný výkaz 

z 31. 1. 1941. 

7 PEKÁR, Martin: Východné Slovensko 1939 – 1945. Prešov : PU v Prešove, FF, 2007, s. 92. 

8 PA AA, Osobný spis P. von Woinovicha (016877). Prípis AA z 30. 1. 1945. 

244

Situačné správy prešovského konzulátu Veľkonemeckej ríše k vybraným 

udalostiam vojnových rokov 

nemeckého konzulátu v Prešove posilnilo význam mesta a samotný konzul nielenže 

nadviazal čulé kontakty, ale sa aj aktívne zapojil do života v meste i v regióne, ba dokonca 

čoskoro začal aktívne ovplyvňovať politické dianie v prospech radikálnych ľudákov. 

Prítomnosť konzulátu pôsobila stimulujúco aj na nemeckú menšinu, ktorá bola v oblastiach 

s rozptýleným osídlením, t. j. v Šariši a Zemplíne, nevýrazná. Približne rok pracoval 

na konzuláte vo funkcii referenta pre menšiny predstaviteľ prešovských Nemcov 

Bruno Kolb. Rovnako aj ďalšie pomocné sily čerpalo nemecké diplomatické zastupiteľstvo 

takmer výlučne z tohto rezervoára. 9 

Význam tunajšieho zastupiteľstva z pohľadu Nemecka stúpal v tých obdobiach, keď 

sa východ Slovenska stával dejiskom udalostí spätých s veľkou politikou a prvoradými 

záujmami nacistov. Tieto udalosti zároveň výrazne zasahovali do života miestneho obyvateľstva 

a pri spätnom pohľade je možné dokonca ich považovať za periodizačné medzníky 

vývoja režimu minimálne na regionálnej úrovni. Ide sa predovšetkým o udalosti 

súvisiace s prípravami a vypuknutím vojny proti Sovietskemu zväzu v júni 1941 a tiež 

o obdobie konca vojny, keď hrozil príchod a prechod frontu. 

Predložený súbor dokumentov tvoria správy nemeckého konzula k uvedeným 

kľúčovým udalostiam z rokov 1941 a 1944. Dopĺňa ich jedna rozsiahlejšia analytická 

správa o situácii na východe Slovenska v roku 1942. Obsah dokumentov naznačuje, že 

ich pôvodca sa pri získavaní informácií do značnej miery spoliehal na svoje kontakty 

s predstaviteľmi režimu a zároveň sa s nimi zväčša aj názorovo stotožnil. Tento rámec je 

prekročený len zriedkavo, najmä v dokumente č. 4. 

Vybraté dokumenty sú uložené vo forme fotokópií v Národnom archíve Českej republiky, 

vo fonde 136 Auswärtiges Amt, resp. v Archíve Múzea Slovenského národného 

povstania v Banskej Bystrici. Originály sa nachádzajú v Politickom archíve Zahraničného 

úradu v Berlíne, fond Vyslanectvo Bratislava (Gesandtschaft Preßburg). 

Dokument 1 

Deutsches Konsulat 

Preschau Preschau, den 30. Juni 1941 

Tgb. Nr. 187 

Betr.: Lage in der Ostslowakei nach Beginn der Feindseligkeiten mit der UdSSR 

3 Durchschläge 

Der Ausbruch des Krieges mit der UdSSR hat naturgemäß in der dem Kriegsschauplatz 

besonders nahegerückten Ostslowakei in allen Kreisen der Bevölkerung tiefsten 

Eindruck erweckt. 

Wenn die slowakische Intelligenz mit der Möglichkeit eines solchen Konfliktes auch 

gerechnet hatte, so bewirkte doch die Plötzlichkeit des Ausbruches der Feindseligkeiten 

9 Pozri napr. Slovenský národný archív (ďalej SNA), f. Ministerstvo zahraničných vecí 1939 

– 1945 (ďalej MZV), š. 216, 516/1941. 

245


eine gewisse Nervosität. Bei der Landbevölkerung konnte in den ersten Tagen eine 

gedrückte Stimmung und eine übertriebene Angst vor roten Fliegern festgestellt werden. 

Diese Fliegerangst hat sich nach dem Eintritt der Slowakei in den Krieg und besonders 

am 26. ds. Mts., als der sowjetische Luftangriff auf Kaschau bekannt wurde, auch auf 

die Stadtbevölkerung übertragen. 

Die slowakischen Mobilisierungsmaßnahmen finden besonders bei der bäuerlichen 

Bevölkerung keinen Anklang, da das Einrücken von männlichen Arbeitskräften 

unmittelbar vor der Ernte in diesen Kreisen besonders empfunden wird. Jüdische 

Flüsterpropaganda, die jederzeit zur Verbreitung unwahrer Nachrichten bereits ist, 

vermehrt die Niedergeschlagenheit der Landbevölkerung und macht sich auch in 

Preschau selbst bemerkbar. 

Bei dieser Sachlage kann von einer Kriegsbegeisterung weiterer Kreise nicht die 

Rede sein, doch bewahren die verantwortlichen slowakischen Stellen ihre volle Ruhe 

und beeinflußen hierdurch die allgemeine Stimmung in günstigem Sinne. Es steht 

mit Sicherheit zu erwarten, daß sich die anbahnenden großen Erfolge der deutschen 

Wehrmacht ihre Wirkung auch auf die Stimmung der hiesigen Bevölkerung nicht 

verfehlen werden. 

In den russinisch besiedelten Grenzgebieten herrscht nach Äußerung einer mir als 

zuverlässig bekannten offiziellen Persönlichkeit volle Ruhe. 

Einzelmeldungen aus ukrainischen Landgemeinden lassen auch hier auf Bemühungen 

der Juden schließen, die Bevölkerung durch unwahre Nachrichten zu beunruhigen. 

So meldet ein ukrainischer Lehrer aus Šašov, daß die Bauern der Umgebung durch 

die in der Marktgemeinde Kurima wohnhaften jüdischen Kaufleute mit Nachrichten des 

Londoner Rundfunks versehen wurden. 

Ähnliche Meldungen liegen von volksdeutscher Seite aus den Ortschaften des 

Bezirkes Vranov vor. 

Die Flüsterpropaganda arbeitet zur Zeit anscheinend mit panslawistischen 

Schlagworten und findet hiermit in gewissen Kreisen der Bevölkerung Anklang. 

Zweifellos könnte angesichts der religiösen Einstellung der Bevölkerung die 

Kirche – sowohl die katholische, wie die griechisch-katholische – durch eine 

entsprechende Einwirkung auf die Gemeinden im antibolschewistischen Sinne viel für 

die Volkstümlichkeit des Kampfes in der Ostslowakei beitragen. Ich habe von einer 

derartigen, großangelegten Propaganda der Kirchen bisher keine Nachricht und bin im 

Begriffe, mit den zuständigen kirchlichen Autoritäten in Preschau diesbezüglich die 

Fühlung zu nehmen. 

Die Preßburger und Preschauer Rundfunksendungen für die Ukrainer werden nach 

wie vor in russischer Sprache gehalten. Angesichts der gegenwärtigen Umstände scheint 

dies nicht sonderlich am Platz. Es würde sicherlich bei der ukrainischen Bevölkerung 

einen günstigen Eindruck erwecken, wenn die in Rede stehenden Rundfunksendungen 

nunmehr in der für die einfachen Leute verständlichen russinischen Mundart gehalten 

werden könnten. 

Woinovich 

246



An 

die Deutsche Gesandtschaft 

in 

P r e ß b u r g . 

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 495 – 497, fotokópia, strojopis. 

Dokument 2 


Preschau Preschau, den 7. Juli 1941 

Tgb. Nr. 195 

Im Anschluß an den Bericht vom 30. Juni 1941 Tgb. Nr. 187 

Betr.: Lage in der Ostslowakei nach Beginn der Feindseligkeiten mit der UdSSR 

3 Durchschläge 

Wie im vorletzten Absatz meines nebenbezeichneten Berichtes erwähnt, hat das 

Konsulat mit dem röm.-kath. Bischof Čarsky, dem griech.-kath. Bischof Gojdič und 

dem evangelischen Bischof Čobrda Fühlung genommen um diese kirchlichen Behörden 

zu veranlassen, in ihrem Wirkungskreis auf die Stimmung der Bevölkerung in der 

Ostslowakei beruhigend und ermutigend einzuwirken. 

Die in Rede stehenden kirchlichen Würdenträger stimmten in der Auffassung 

überrein, daß die Stimmung der Bevölkerung nach Eintritt der Slowakei den Krieg gegen 

die UdSSR gedrückt sei, daß die kommunistische Propaganda der Juden zugenommen 

habe und daß es nötig wäre, durch geeignete Gegenmaßnahmen auf die Bevölkerung 

beruhigend einzuwirken. Meine Anregungen, die den Bischöfen unterstellte 

Geistlichkeit in geeigneter Form – gegebenenfalls durch einen Hirtenbrief – anzuweisen, 

die Bevölkerung in Predigten und bei sonstigen Anlässen über die Verhältnisse in der 

UdSSR entsprechend aufzuklären usw., scheinen wenigstens teilweise auf fruchtbaren 

Boden gefallen zu sein. 

Allerdings kann die Erlassung eines Hirtenbriefes nur im Einvernehmen mit 

dem Bischof-Seniorat erfolgen. Bischof Čarsky wird sich diesbezüglich mit dem 

stellvertretenden Senior, dem Bischof von Neutra, in Verbindung setzen, doch hält er 

einen Erfolg nicht für wahrscheinlich, da auch im Weltkrieg 1914 – 1918 kein Hirtenbrief 

erlassen worden ist. 

Im Übrigen haben sich die beiden katholischen Bischöfe über den einzuschlagenden 

Weg geeinigt und werden die unterstellte Geistlichkeit in der Stadt und auf dem Land 

veranlassen: 

1) Unmittelbar in den Sonntagspredigten und 

2) Mittelbar durch Vertrauensleute (Katholische Aktion) auf die Stimmung der 

Bevölkerung in dem gewünschten Sinne einzuwirken. 

247


Bei der Besprechung dieser Fragen bemerkte Bischof Čarsky, daß sich die Stimmung 

in den letzten Tagen infolge der Meldungen über die militärischen Erfolge der deutschen 

Wehrmacht im Osten merklich gehoben habe. Er bemerkte jedoch, daß eine hinreichende 

Lebensmittelversorgung in der Bevölkerung sehr wichtig sei, und die jetzige starke 

Einschränkung der Zuteilung von Mehl und Brot zu einem Rückschlag in der Stimmung 

führen könnte. 

Der evangelische Bischof Čobrda stellte zwar in Aussicht, daß er sich hinsichtlich 

der für den evangelischen Teil der Bevölkerung zu ergreifenden Maßnahmen mit dem 

röm.-kath. Bischof Čarsky besprechen werde, sprach jedoch die Befürchtung aus, daß 

kirchliche Maßnahmen auf die evangelische Bevölkerung keinen großen Eindruck 

machen würden. 

Woinovich 

An 


in 



Dokument 3 


Preschau Preschau, den 31. Juli 1941 

Tgb. Nr. 230 

Im Anschluß an den Bericht vom 7. Juli 1941 Tgb. Nr. 195 

Betr.: Stimmung in der Ostslowakei 

In letzter Zeit hat es den Anschein, als würden sich in weiten Kreisen der Ostslowakei 

panslawistische Strömungen verstärken, die bisher mehr auf den Westen der Slowakei 

beschränkt waren. Maßgebend hierfür scheint die in den betreffenden Kreisen die 

Befürchtung zu sein, daß die Niederwerfung des Bolschewismus eine Aufspaltung des 

großen slawischen Rußlands in kleinere, unter deutschen Einfluß stehende Staaten nach 

sich ziehen könnte, wodurch der in einigen exaltierten Köpfen immer noch genäherte 

Traum eines großslawischen Reiches endgültig vernichtet würde. 

Äußerungen, die auf solche Gedankengänge schließen lassen, sind mir auch aus 

Kreisen der slowakischen Wehrmacht zur Kenntnis gekommen. So soll zur Zeit im 

slowakischen Wehrdienst stehende Bruder des slowakischen Gesandten im Quirinal, 

Zvrškovec, im Freundeskreis bemerkt haben, daß der gegenwärtige Krieg kein Kampf 

gegen den Bolschewismus, sondern ein Kampf der Germanen gegen die Slawen sei. 

In diesem Zusammenhang darf ich nochmals darauf hinweisen, daß bei mehreren 

Formationen der slowakischen Wehrmacht, solange sich diese noch im Hinterlande 

248



befanden, keine kriegsbegeisterte Stimmung festzustellen war. Auch unter den Soldaten 

wurde mit dem „großen slawischen Bruder“ Propaganda gegen den Krieg gemacht. 

Beim Inf. Rgt. 103/B 1. Rotte, Zipser-Neudorf, scheint diese Propaganda besonders 

krasse Formen angenommen zu haben. In Zipser-Neudorf ist übrigens am 9. Juli ds. 

Js. ein Zugführeraspirant der slowakischen Flieger verhaftet worden, der am Bahnhof 

offen kommunistische Propaganda trieb. Auch über die Stimmung der Artillerie Rgt. 

Topoľčany liegen dem Konsulat ähnliche Meldungen vor. 

Major Vaclav, der Kommandeur des in Preschau liegenden Ersatzbat. des slowakischen 

I. R. Nr. 6. wird von vertrauenswürdiger volksdeutscher Seite als Deutschenhasser, 

Tschechoslowake und Russenfreund gekennzeichnet. Der genannte macht aus seiner 

Gesinnung durchaus keinen Hehl. Major Vaclav ist ehemaliger Legionär. In seinem 

Truppenteil gelten die Offizierstellvertreter Repa, Hos und Knopik sowie der Rottmeister 

Giba als seine Gesinnungsgenossen. 

Anderseits muß festgestellt werden, daß mit dem Fortschreiten des deutschen 

Angriffes im Osten die Aktivität der russenfreundlichen Elemente an Elan verliert. Die 

von der Front zurückkehrenden Soldaten scheinen von kommunistischen Ideen gründlich 

geheilt zu sein und es steht zu hoffen, daß zu einem späteren Zeitpunkt die slowakischen 

Teilnehmer an dem Feldzug wirksamste Gegenpropaganda gegen den Kommunismus 

machen werden. 

Zur Zeit muß immer noch damit gerechnet werden, daß ein Teil der Industrie- und 

Gruben-Arbeiterschaft von kommunistischen Ideen geleitet wird. In meinem Amtsbezirk 

gilt dies besonders vom Stahlwerk Prakendorf bei Göllnitz, das zwar militärisch besetzt 

ist, in dem aber nach Meldungen von Vertrauensleuten die kommunistische Propaganda 

trotzdem weiter betrieben wird. 

In den gut gesinnten Kreisen der Bevölkerung wird besonders der Mangel einer 

durchgreifenden Initiative in der Judenfrage schmerzlich empfunden. In diesem 

Zusammenhang darf ich auf den Fall des vor 1918 getauften Juden Alfred Ardo hinweisen, 

der in Kelemeš, 3 km von Preschau wohnt und dem es offenbar durch Schiebung möglich 

gewesen ist, seine beiden Personalkraftwagen zu behalten, während viel beschäftigte 

Ärzte und Gutsbesitzer, die Dutzende von Kilometern von der Stadt entfernt wohnen, 

ihre Wagen dem Militär zur Verfügung stellen mußten. Die lokalen Behörden und die 

Hlinka-Garde behaupten in diesem Fall machtlos zu sein, da Ardo über ausgezeichnete 

Verbindungen nach Preßburg verfüge. Ein Durchgreifen in diesem Fall wäre im Interesse 

der Stimmung in hiesigen deutschfreundlichen Kreisen außerordentlich erwünscht. 

Woinovich 

1) Gmelin: Mitteilung an Minister Mach 

2) Banyai 

An 




249


Dokument 4 


Preschau Preschau, den 19. Dezember 1942 

AZ: Tgb. Nr. 357 

Betrifft: Stimmung in der Ostslowakei 

2 Doppel V e r t r a u l i c h ! 

Wenn man die Stimmung aller Bevölkerungskreise in der Ostslowakei registriert, 

kann man alsbald den engen Zusammenhang erkennen, der zwischen der wirklichen 

oder vermeintlichen Lage an den Fronten des Krieges und den Schwankungen der 

Stimmung besteht. So einfach aber diese Formel für die Beurteilung der Verhältnisse im 

Grossen sein mag, so verwickelt und manigfaltig wird die Angelegenheit, sobald man 

beginnt, den Ursachen nachzugehen, die die Geisteshaltung der verschiedenen in der 

Ostslowakei lebenden Volksgruppen und der verschiedenen sozialen Schichten innerhalb 

derselben bestimmen, und die die ausschlaggebenden Faktoren für die Einstellung der 

ostslowakischen Bevölkerung zum Deutschen Reich und zum gegenwärtigen Kriege 

anzusehen sind. 

Insoweit sich um die slowakische Bevölkerung handelt, wird man, um die Lage 

richtig zu beurteilen, an der Tatsache nicht vorübergehen können, dass der grössere Teil 

der Slowaken die verflossene tschechoslowakische Republik keineswegs als Gefängnis 

seiner nationalen Freiheit empfunden und daher auch die Befreiung von vorne herein nicht 

als ein Glück begrüsst hat. Dem Grossteil der Slowaken ist es in der Tschechoslowakei 

kulturell und materiell nicht schlecht gegangen. Die wirtschaftliche Lage war günstig, die 

Lebenshaltungskosten ungewöhnlich niedrig. Besonders die Lebensmittel waren so billig, 

dass auch über die verhältnismässig sehr kleine Einkommen verfügenden Arbeiter und 

kleinen Beamten an eine viel üppigere Verpflegung gewöhnt waren wie die Arbeiter im 

Reich. Einfache Leute beurteilen die Politik leicht nach ihrer unmittelbaren Auswirkung 

auf den Magen. Und die Masse der Slowaken, auch Grossteil ihrer Intelligenz, sind im 

Grunde sehr einfache Leute. Wirkliches Verständnis für höhere Interessen findet man 

daher wenig. Diese Kreise haben in der ČSR ihre Ansprüche auf nationale Kultur durch 

den freien Gebrauch ihrer Sprache, durch die slowakischen Schulen und durch die 

slowakische Predigt gedeckt, und sie haben dies nach dem schweren nationalen Druck, der 

während der ungarischen Herrschaft auf ihnen gelastet hatte, als das Ziel ihrer nationalen 

Wünsche empfunden. Über gelegentliche Unstimmigkeiten mit den Tschechen haben 

die in der ČSR besonders gepflegten panslawistischen Gedankengänge hinweggeholfen, 

die in weite Kreise der Bevölkerung durch intensive illegale Propaganda schon lange 

vor Ausbruch des ersten Weltkrieges hineingetragen worden sind. Unzufrieden war nur 

eine dünne Schicht von ehrgeizigen und geschäftshungrigen Personen, die nicht auf ihre 

Rechnung kam, weil die Tschechen an die besten Krippen ihre Leute gestellt hatten. 

Daneben noch eine verschwindend kleine Zahl von Idealisten, die sich um die Person 

Hlinkas gesammelt hatte. 

250



Bei dieser Sachlage ist die Schaffung der selbstständigen Slowakei also nicht die 

Erfüllung eines nationalen Wunschtraumes gewesen und sie hat durch die Abtrennung 

weiter Gebiete an Ungarn, die teilweise mit Slowaken besiedelt sind, oder es nach 

slowakischer Auffassung wenigstens sein sollen, einen bitteren Beigeschmack erhalten, 

der um so schmerzlicher empfunden worden ist, als der nationale Gegensatz zum 

Ungarntum ein historischer Faktor in der slowakischen Mentalität ist. Die Masse 

des Volkes hat sich nicht ohne Grund stets von den Ungaren verachtet gefühlt und 

dieser Umstand hat dem Gegensatz zwischen beiden Völkern eine hasserfühlte Note 

gegeben. Der Sieg über das Ungarntum in den Parisern Vorortverträgen hat auch vielen 

slowakischen Autonomisten in der ČSR schmackhaft gemacht. Daher ist der Wiener 

Schiedsspruch besonders in der Ostslowakei, wo er den Verlust des wirtschaftlichen und 

administrativen Zentrums Kaschau nach sich gezogen hat, nicht nur wirtschaftlich und 

politisch, sondern auch gefühlsmässig ausserordentlich schmerzlich empfunden worden. 

In den Augen der meisten Slowaken erscheint die jetzige slowakische Regierung mit 

der Hypothek dieses Verlustes belastet. Sie und ihre Politik sind daher unpopulär. Eine 

Ausnahme bildet bis zu einem gewissen Grade der Staatspräsident, dem als katholischen 

Priester die in der Slowakei immer noch weitaus wirksame Propaganda von der Kanzel 

herab zur Verfügung steht. 

Die panslawistische Einstellung weiter Kreise bringt es zudem mit sich, dass der durch 

Deutschland verursachte Niedergang des Slawentums mit Bedauern gesehen wird. 

Wie aber bereits eingangs angedeutet, sind es die wirtschaftlichen Kriegsfolgen, die 

die nachhaltigen Einflüsse auf die Stimmung ausüben. Der Krieg ist, zumal er keinen 

Wiedergewinn der an Ungarn verlorenen Gebiete erhoffen lässt, in der Ostslowakei 

unpopulär und daher werden die von ihm geforderten Opfer nur widerwillig gebracht. 

Teuerung und Mangel werden nicht den Gegnern des neuen Europa, sondern dem 

Verbündeten Deutschland angelastet. Mit jeder neuen Schwierigkeit erscheint dem 

einfachen Mann die verflossene ČSR in einem hellern Licht der Verklärung. 

Die Feindpropaganda hat es daher nicht schwer: In den Städten wie im flachen 

Land werden die Moskauer und Londoner Rundfunksendungen gern und ständig 

gehört und wörtlich geglaubt. Hier ansässige Tschechen, sowie aktivistische Slowaken 

aus tschechenfreundlichen und panslawistischen Kreisen helfen der Stimmung durch 

Flüsterpropaganda nach. Auch jüdische Einflüsse sind noch vorhanden, da viele reiche 

und einflussreiche Juden von der Judenaussiedlung ausgenommen worden sind. 

Insoweit sich um slowakische Intelligenz und Kleinbürgertum handelt, stehen 

bei der innerlichen Einstellung gegen Deutschland panslawistische Beweggründe im 

Vordergrund. Anders der slowakische Bauer und Arbeiter, der einfachere und ihm nahe 

liegende Formel braucht. Hier finden kommunistische Gedanken einen Nährboden. 

Kleinbauern und Arbeiter sind zwar durchaus keine aktiven Kommunisten, aber der 

Bolschewismus ist für sie in keiner Weise ein Schreckengespenst und sie sind immer 

geneigt, die Darstellungen des Moskauer Senders zu glauben, wie sie andererseits 

mit Hartnäckigkeit den deutschen Nachrichten über Kommunismus und selbst den 

Erzählungen slowakischer Soldaten, die von der Front zurückkehren und die wahren 

Verhältnisse in der UdSSR schildern, den Glauben verweigern. Dabei muss bemerkt 

251


werden, dass es den Bauern, auch den kleineren unter ihnen, durchaus nicht schlecht 

geht. Sie merken von den Versorgungsschwierigkeiten, unter denen besonders die 

minderbemittelten Bevölkerungsteile und in erster Linie die industrielle Arbeiterschaft 

angesichts der mangelhaften Erfassung und Erteilung der Produktion zu leiden haben, 

am allerwenigsten, und sie können ihren Warenbedarf trotz der ständig steigenden 

Preise unvermindert decken, da sie im Schwarzhandel für ihre Produkte ein Vielfaches 

der festgesetzten Preise erzielen. 

Bei den durch Schwarzhandel, Warenknappheit und täglichen Preissteigerungen 

charakterisierten wirtschaftlichen Verhältnissen ist neben der industriellen Arbeiterschaft 

die sehr ungenügend besoldete Beamtenschaft besonders schlimm daran. Dies hat eine 

Steigerung der landesüblichen Korruption zur Folge, ein Umstand, der auf der anderen 

Seite wieder auf die Stimmung weiter Bevölkerungskreise drückt. Der Grossteil der 

Beamten verhält sich nach aussen dem Staat gegenüber loyal, die innere Einstellung ist 

aber meist nicht besser als anderswo. Als verslässlich können nur die wenigen Leute 

gelten, die sich auf den deutschfreundlichen Kurs so festgelegt haben, dass sie von einer 

Kursänderung für ihre Person nichts mehr erwarten dürfen. 

Was die slowakische Armee anbelangt, so habe ich den Eindruck, als wäre sie im 

Grunde wenig populär. Das slowakische Offizierkorps wird mir übrigens von allen 

Seiten als durchaus nicht deutschfreundlich geschildert. Unkontrollierbaren Gerüchten 

zufolge soll die Armee in ständiger Verbindung mit den Bolschewiken stehen und zwar 

durch einen systematisch organisierten Kurierdienst von Überläufern nach beiden 

Richtungen hin. 

Trotz des wenig erfreulichen Bildes, das diese Skizze bietet, besteht in meinem 

Amtsbezirk kein Anlass zu ernster Besorgnis. Die Masse der slowakischen Bevölkerung 

im Osten ist durchaus passiv und zu stumpf, um grossen politischen Fragen ein 

vordringliches Interesse abgewinnen zu können. Daran wird keine deutsche Propaganda 

etwas ändern können, aber auch die Feindpropaganda wird dadurch letzten Endes um 

die Früchte ihrer Tätigkeit gebracht. Da bei 99% der Bevölkerung die Versorgungsfrage 

im Vordergrund des Interesses steht, ist eine Einflussnahme auf Erfassung, Verteilung 

und Preisbildung für uns von politischer Bedeutung. 

Die deutsche Volksgruppe, die in meinem Konsulatsbezirks in der Ober- und 

Unterzips, wo sie zum Teil in geschlossenen Siedlungen sitzt, neben den Slowaken einen 

erheblichen Bevölkerungsanteil stellt, und die ausserdem in Streusiedlungen auch östlich 

des Branisko Stützpunkte besitzt, nimmt, abgesehen von einigen politischen Mitläufern, 

dank ihrer Führung und einer wenigstens vom besten Willen erfüllten Unterführung, 

in den vorstehend geschilderten Wirrnissen eine befriedigende Grundhaltung ein. Die 

Stimmung unterliegt auch hier Schwankungen, was begreiflich ist, da bei dem engen 

Zusammenleben mit den Slowaken Auslandsnachrichten auch bei den Deutschen 

verbreitet werden. Die Haltung der Karpathendeutschen meines Bezirkes darf aber 

im Grossen und Ganzen als eine ruhige und gefestigte charakterisiert werden, und 

ich habe den Eindruck, dass bei den Volksdeutschen das unbedingte Vertrauen in den 

Führer der für die Stimmung ausschlaggebende Faktor bleibt. Naturgemäss stehen die 

Volksdeutschen dem Kriege weniger passiv gegenüber, als die Slowaken, zumal sie sich 

252



darüber Rechenschaft geben, dass ihre weitere Existenz nur vom Siege der deutschen 

Waffen abhängt. Damit will ich nicht sagen, dass unter den Volksdeutschen etwa eine 

flammende Begeisterung herrschen würde, denn auch unter ihnen ist gerade in der 

jüngsten Zeit ein Absinken der Stimmung bis zu einem gewissen Grade wahrnehmbar. 

Durch die Musterung der volksdeutschen Mannschaft für die Waffen-SS ist zum 

ersten Mal seit Kriegsbeginn der volle Ernst des Krieges an die Karpathendeutschen 

herangetragen worden. Zu ihrer Ehre darf man sagen, dass sie sich fast vollzählig zur 

Musterung gestellt haben. Lediglich ganz vereinzelte Mitläufer sind aus der Partei 

ausgetreten, um dem Dienst mit der Waffe aus dem Wege zu gehen. Aus der Oberzips 

sind mir sieben solche Fälle bekanntgegeben worden. 

In gewisser Hinsicht haben die Musterungen allerdings auch in volksdeutschen Kreisen 

Besorgnis erregt, da der Eindruck besteht, dass die Slowaken die Gelegenheit benutzen, 

um die Arbeitsplätze der zur Waffen-SS abgehenden deutschen Männer zu besetzen. 

Dieser Besorgnis ist eine gewisse Berechtigung nicht abzusprechen, umsomehr, als die 

Slowaken in jüngster Zeit offensichtlich weniger Rücksicht auf volksdeutsche Interessen 

und Belange in der Ober- und Unterzips zu nehmen scheinen, und stets betriebenen Slow 

akisierungsbestrebungen im verstärkten Masse und unverhüllter in Erscheinung treten. 

Im Norden und Nordosten meines Amtsbezirkes wohnen Rusinnen im geschlossenen 

Gebiet und darüber hinaus weithin nach Süden in Streusiedlungen. Dieser ukrainische 

Volksstamm, dem seine Geistlichkeit und Lehrerschaft eine der grossrussischen Sprache 

ganz nahe stehende Schriftsprache aufgedrängt hat, war zu den Zeiten der ČSR ein 

Lieblingskind der Prager Politiker. In den ersten Jahren der selbstständigen Slowakei 

ist er dann ein Sorgekind der Pressburger Regierung gewesen, da ukrainische Führer 

und die Geistlichkeit sich teils im grossukrainischen, teils im magyarischen Fahrwasser 

befanden. Das Volk selbst, das noch ausserordentlich primitiv ist, war zu keiner Zeit 

zu einer selbstständigen politischen Meinungs- und Willensbildung fähig und ist es 

auch heute nicht. Nachdem die ukrainischen Führer, oder besser gesagt Agitatoren, 

abgewandert oder ausgeschaltet sind, und der von ihnen geträumte Traum einer Gross- 

Ukraine unerfüllbar erscheint, ist es sehr still um Russinen geworden. 

Infolge ihrer Sprache und ihrer ungünstigen wirtschaftlichen Lage – es sind meist 

kleinste Bauern und Waldarbeiter – hat man die Russinen stets kommunistischen 

Einflüssen für besonders zugänglich gehalten. Wenn dies auch insofern zutreffend 

mag, als für den russinischen Arbeiter und Bauern hinsichtlich seiner Einstellung zum 

Kommunismus durchaus dasselbe zutrifft, was weiter oben über slowakische Arbeiter 

und Bauern gesagt worden ist, so muss anderseits in Betracht gezogen werden, dass 

Intelligenz und Kulturstand der Russinen wesentlich unter dem Niveau der Slowaken 

liegen, sodass hier ein aktiver Kommunismus auf noch grössere Schwierigkeiten stösst 

als in der übrigen Slowakei. Zudem sind die griechisch-katholischen Russinen in ihrer 

politischen Willensbildung stark von ihren Pfarrern abhängig. Einigen von diesen ist 

seinerzeit von den slowakischen Behörden im Hinblick auf gross-ukrainische bezw. 

magyarophile Umtriebe Congrua entzogen worden. Die meisten der Betroffenen haben 

nunmehr, nach einer gewissen Bewährungsfrist, diese staatlichen Geldunterstützungen 

wieder erlangt und hüten sich, sie neuerdings aufs Spiel zu setzen. 

253


Die wirtschaftliche Lage der Bevölkerung hat sich zufolge der Preissteigerungen 

insofern gebessert, als Holz, Holzfuhren und die im Schwarzhandel verkauften 

Produkte der kleinen Wirtschaften ausserordentlich hoch bezahlt werden, während der 

Bedarf an Gütern, die nicht selbst produziert werden und daher zu den stark verteuerten 

Preisen gekauft werden müssten, nach wie vor ein sehr geringer geblieben ist. Als 

Beispiel hierfür mag dienen, dass in den russinischen Gegenden die an sich knapp 

bemessenen Kopfquoten der staatlichen Zuckerzuteilung auch jetzt noch nicht überall 

voll ausgeschöpft werden. 

Bei dieser Sachlage ist der von Russinen besiedelte Teil meines Amtsbezirkes 

derjenige, der am wenigstens Sorgen bereitet. 

Als letzte Gruppe der in meinem Konsularbezirk wohnhaften Nationalitäten, bleibt 

die ungarische Volksgruppe zu besprechen. Sofern übrigens der Ausdruck „Volksgruppe“ 

von dem Begriff „Volk“ hergeleitet werden soll, gibt es weder im Gau Šariš-Zemplin 

noch in der Zips eine ungarische Volksgruppe, wohl aber eine Oberschicht von Bürgern, 

Industriellen und Gutsbesitzern, die infolge ihrer meist überragenden Bildung und ihrer 

finanziellen Mittel einen beträchtlichen Faktor in der Ostslowakei bildet. Dass es sich 

hierbei meist um magyarisierte Zipser Deutsche handelt sei nebenbei erwähnt, zumal 

dies den stets brennenden Gegensatz zwischen den hiesigen Volksdeutschen und Ungarn 

verständlich macht. 

Unter diesen Ungarn gibt es zweifellos vereinzelt verlässlich deutschfreundliche 

Elemente. Das sind die wenigen von ihnen, die einsichtsvoll genug sind, zu erkennen, 

dass Ungarn und Ungarntum jetzt wie stets in der Geschichte mit Deutschland steht 

und fällt. Leider ist die restlose Erkenntnis dieser Tatsache durchaus noch nicht bei 

allen Ungarn verbreitet. Der blinde ungarische Chauvinismus liebt es noch immer, im 

Deutschen wenn nicht einen Feind, so doch einen Ausbeuter Ungarns zu sehen, eine Folge 

der seit 1867 in Ungarn betriebenen antiösterreichischen Propaganda, bei der Österreich 

und Deutschtum vielfach einfach identifiziert worden sind. Da sich diese Ansichten zum 

Teil auch noch heute auswirken, ist die Mehrzahl der hiesigen Ungarn im Grunde nicht 

unbedingt deutschfreundlich. Eine gewisse Abneigung gegen den Nationalsozialismus 

spielt dabei auch eine Rolle, da sich der typisch magyarische Komplex vom ungarischen 

Herrenmenschen mit der nationalsozialistischen Volksgemeinschaft schwer vereinbaren 

lässt. Dazu tritt, ähnlich wie bei den Slowaken, aber mit umgekehrter Vorzeichen, bei 

den hiesigen Ungarn die Enttäuschung über den Wiener Schiedsspruch, der ihnen, die 

Heimkehr in das Mutterland versagt hat. Gefühlsmässig verargen sie dies dem Deutschen 

Reich, ebenso wie das Zusammengehen mit den von ihnen verachteten Slowaken. Eine 

gewisse für uns günstige Korrektur hat diese Grundstimmung der ungarischen Kreise 

mit dem Eintritt Ungarns in den Krieg gegen die Bolschewiken, und besonders seit dem 

Sommer 1942 mit der verstärkten militärischen Beteiligung Ungarns an diesem Kriege, 

erfahren. Dass hinsichtlich dieser Beteiligung bisweilen phantastische Übertreibungen 

im Umlaufe sind, ändert nichts an der günstigen Auswirkung dieser Tatsache. Irgendwie 

mag dabei allerdings die stille Hoffnung mitspielen, dass als Entgelt für diese Beteiligung 

doch noch eine Abtretung der Ostslowakei an Ungarn in Frage kommen könnte. 

254



Zufolge der Intelligenz der ungarischen Kreise, aber auch zufolge des bei jedem 

Ungarn stark entwickelten gesamtungarischen Patriotismus, ist die Anteilnahme der 

hiesigen Ungarn am Kriegsgeschehen eine ungleich lebhaftere als bei den Slowaken. 

Allerdings macht sich bei ihnen infolge ihrer fast durchwegs günstigen Lage Mangel 

und Teuerung auch nicht so sehr geltend, so dass diese Sorgen doch weiter in den 

Hintergrund gedrückt werden können, als es bei den Slowaken Fall ist. 

Trotzdem hat sich auch der ungarischen Kreise besonders seit den letzten Ereignissen 

in Afrika eine gewisse Depression bemächtigt. Da die Ungarn im allgemeinen leicht 

zu begeistern, beim Eintritt von Schwierigkeiten aber auch leicht zu entmutigen 

sind, kann dies nicht überraschen. Auch hier werden die Erfolge unserer Wehrmacht 

ausschlaggebend die Hebung der Stimmung sein. 

Die Deutsche Gesandtschaft in Preßburg hat Abschrift dieses Berichtes erhalten. 

gez: Woinovich 

An 

das Auswärtige Amt 

in B e r l i n . 


Dokument 5 


Preschau Preschau, den 17. September 1944 

A.Z.: Pol 3 Nr. 7a g. 

Betr.: Lage in der Ostslowakei 

3 Doppel Vertraulich! 

Die Lage in der Ostslowakei wird zur Zeit im Wesentlichen durch 3 Faktoren 

bestimmt: Der militärischen Lage an der unmittelbar verlagerten Karpathenfront, der 

Entwicklung auf dem Sektor der Bandenbewegung im eigenen Raum und durch die 

Aufstandsbewegung in der Mittelslowakei, die eine weitgehende Abschnürung der 

östlichen Landesteile bewirkt. 

1) Militärische Lage 

Die sowjetischen Angriffe aus der Gegend von Krosno haben die eigene Front bis in 

die Gegend von Dukla zurückgedrückt. Der Ort Dukla befand sich gestern in eigener 

Hand, ein Einbruch westlich davon war abgeriegelt. Durchsickerte Feindkräfte, die vor 

einigen Tagen bis in die Gegend von Bartfeld und Svidnik vorfühlten, wurden zum 

Teil vernichtet, zum Teil eingekesselt. Die Lage am Duklapass wird von militärischer 

Seite positiv beurteilt, die Kämpfe sind jedoch hart; die Haltung der deutschen Truppen 

ist vorbildlich. Im östlichen Sektor, bei Medzilaborce, ist die Lage undurchsichtig, der 

gegnerische Druck jedenfalls sehr stark, Näheres nichts zu erfahren. 

255


2) Bandenbewegung 

Angesichts der starken auf der Kampffront lastenden Druckes, bleiben zur 

Bandenbekämpfung nicht viel Kräfte verfügbar. Immerhin ist es durch grössere 

Aktionen in den ersten Septembertagen gelungen, in dieser Hinsicht etwas Luft zu 

schaffen. Zahlreiche ehemalige slowakische Soldaten sind infolge der von militärischer 

Seite gestarteten Flügelzettel- und Lautsprecherpropaganda aus den Wäldern gekommen 

und in ihre Dörfer zurückgekehrt. Die Banden scheinen damals mit stärkeren Kräften 

nach Westen abgezogen zu sein. Im Konsulatsbezirk sind vor allem die Gegend um 

Kotterbach, das Hernadtal, das nördliche Grenzgebiet und die Waldzone nordöstlich 

der Strasse Sabinov – Altlublau Bandenzentren. In diesen Gebieten sollen in den letzten 

Nächten sehr zahlreiche feindliche Fallschirmjäger abgesetzt worden sein. Kleinere 

Gruppen, die raubend und plündernd Güter und Dörfer überfallen, sind freilich im 

ganzen Land verstreut. 

Die grösseren Orte des Konsulatsbezirkes sind mit Ausnahme von Dobschau 

partisanenfrei. In Dobschau liegen die Kommunisten. 

In der Oberzips ist die Lage gefestigt, nur am Südhang der Hohen Tatra halten sich 

stärkere Banden. Die Wälder um Leutschau und der Branisko sind unsicher, ebenso die 

Gegend westlich von Zipser Neudorf. Göllnitz, Schwedler, Wagendrüssel, Einsiedel und 

Metzenseifen sind frei. 

3) Verkehrslage 

Da ein ausreichender Bahnschutz von der Wehrmacht nicht gestellt werden kann, 

sind Sprengungen und Minenablage auf den Bahnstrecken noch sehr häufig. Zurzeit ist 

aus Preschau der Bahnverkehr über Orlov nach dem Generalgouvernement und über 

Kostolany nach Kaschau zeitweilig möglich. Auf der westlichen Hauptstrecke wurde 

der Verkehr bis Batisovce westl. Poprad eröffnet, er kann jedoch wegen gesprengter 

Bahnobjekte nur durch Umsteigen aufrecht erhalten werden. Die Strecke Presov – 

Strazske ist infolge der Sprengung des grössten Viaduktes bei Hanusovce stillgelegt. 

Der Verkehr auf der Strasse nach Kaschau und von dort nach der Unterzips 

(Metzenseifen) ist möglich. Nach der Oberzips über den Branisko – Leutschau – Poprad 

ist von militärischer Seite Geleitzugzwang eingeführt. Nach dem Osten ist besonders die 

südliche Strasse über Secovce nach Michalovce mit entsprechender Vorsicht benutzbar. 

Die nach Norden führenden Nachschubstrassen der Wehrmacht werden offen gehalten. 

Fernsprechverbindungen mit den meisten Orten des Konsulatsbezirks bestehen über 

militärische Leitungen. 

Die Ostslowakei ist seit 3 Wochen ohne Postverbindung mit dem Westen. Telegraf 

und Telefon liegen gleichfalls still. (Nur Wehrmachtsabteilungen) Der Minister Mach 

hat die baldige Einführung eines Peagezuges über Ungarn nach Pressburg in Aussicht 

gestellt. 

4) Ostslowakische kriegswichtige Industrie. 

Die Asbestwerke in Dobschau, das in Händen der Aufständischen ist, fallen zur Zeit 

aus. Die leitenden Ingeneure des Werkes, Direktor Erlbeck und Ing. Bianchi sind vor 

drei Tagen in Kaschau gewesen und wollten nach dem Reich abreisen. Ich haben den 

deutschen Konsul in Kaschau, der mich davon unterrichtet hatte, gebeten, die Herren 

256



anzuweisen, sich vorläufig nach Metzenseifen zu begeben, da ich es für nötig halte, sie 

zur Ingangbringung der Werken zur Hand zu haben, sobald Dobschau frei wird. 

Prakovce, Marienhütte bei Göllnitz und Helmanovce sowie die Unter-Zipser 

Manganwerke arbeiten. Ebenso das Krompacher Kupferwerk. In Kotterbach ist vor drei 

Tagen die Elektrizitätszentrale gesprengt worden. Das Werk steht. 

Zur Sicherung der Industrie in der Unterzips ist eine SS Einheit (Vosshagen) 

eingesetzt gewesen. Diese hat heute Marschbefehl erhalten und wird abgezogen. Da 

keine Wehrmachtseinheiten in der Unterzips liegen, erscheint die Industrie durch diese 

Massnahme auf das Äusserste gefährdet. Ich bitte daher dringend das Erforderliche zum 

Schutz der kriegswichtigen Industrien zu veranlassen. Diesbezüglich habe ich heute 

auch telegrafisch berichtet. 

Ebenso wichtig ist die Geldversorgung dieser Industrien. Wenn die Arbeiter nicht 

bezahlt werden können, ist der Zusammenbruch mit Sicherheit vorauszusehen. Ich 

habe diesbezüglich vor einigen Tagen einen Fernspruch des Kreisleiters Keil an die 

Gesandtschaft durchgegeben und bitte nochmals um rasches Durchgreifen. 

5) Wirtschaftliche Lage. 

Trotz der völligen Abschnürung der Ostslowakei sind ausgesprochene wirtschaftliche 

Panikerscheinungen noch nicht aufgetreten. Eine Verknappung mancher Waren ist 

allerdings zu verzeichnen, die zum Teil auf die Leerung der Vorratslager, zum Teil auf 

spekulative Zurückhaltung von Waren zurückgeführt werden kann. 

Gewisse Besorgnis herrscht hinsichtlich der Kohlenversorgung für Elektrizitätswerke 

und für die grosse Zuckerfabrik in Trebisov, deren Kampagne Mitte Oktober beginnt. 

Die Lebensmittelversorgung vollzieht sich reibungslos. Die Ernte in der 

Ostslowakei scheint eine erträgliche Mittelernte zu sein. Sie ist noch fast ohne Störung 

hereingekommen. Grössere Grundbesitzer haben allerdings vielfach durch Raub und 

Plünderung durch Partisanen schweren Schaden besonders an Vieh- und Pferdebestand 

erlitten. Inwieweit sich dies im Laufe der Zeit auf die Versorgungslage auswirken wird, 

lässt sich zur Zeit mangels genauer Kenntnis des Gesamtausmasses der Schäden, noch 

nicht übersehen. 

6) Stimmung 

Die Stimmung bei der Bevölkerung ist allgemein sehr gedrückt. Die städtische 

Bevölkerung steht unter dem Eindruck der letzten sowjetischen Fliegerangriffe. In 

Preschau sind die bisherigen Schäden nicht gross. Die Verluste durch die Bomben und 

Bordwaffen betragen 10 Tote und 30 Verletzte. Die Angst ist jedoch ungeheuer. Bartfeld, 

Svidnik und Medzilaborce scheinen schlimmer mitgenommen zu sein. Allerdings 

müssen Berichte aus der Bevölkerung über solche Ereignisse mit Vorsicht gewertet 

werden, da vieles übertrieben wird. 

Auch die ländliche Bevölkerung ist ängstlich und beeindruckt durch die Verluste 

der Partisanen und deren zum Teil aus ihren Kreisen stammenden Mitläufer. Die aus 

den Bandenlagern zurückgekehrten Soldaten und Burschen fürchten trotz gegenteiliger 

Versicherung der deutschen Wehrmachtsdienststellen zukünftige Verfolgung. 

Im Zusammenhang damit darf ich auf den Umstand hinweisen, dass die slowakischen 

Soldaten und Offiziere, die sich am 31. 8. ohne Widerstand entwaffnen liessen, ausser 

257


Landes gebracht worden sind, während jene, die zu den Partisanen gestossen sind, 

zum Teil gegen Deutsche gekämpft haben und nun sich bei den Behörden melden und 

ihre Waffen abgeben, frei nach Hause gehen. Die Massnahme ist insofern richtig, als 

den Aufständischen hierdurch starke Kräfte entzogen werden, während bei anderen 

Vorgehen die Gefahr einer Versteifung des Widerstands bestünde. Die Angehörigen der 

Internierten empfinden es jedoch als ungerecht. 

7) Behörden und slow. Verwaltung. 

Die Behörden in Gau Saris-Zemplin haben sich fast durchwegs von den Aufständischen 

distanziert. Von einem offenen Überlaufen zu den Banden ist mir kein Fall bekannt 

geworden. In der Unterzips hatte der Gendarmerieführer Befehle erlassen, die ihn als 

Aufständischen brandmarken. 

Die Preschauer Behördenleiter, besonders der Zupan Dr. Dudas und der Bürgermeister 

Sabol-Palko haben den deutschen General und Kommandeur der ostslowakischen 

Kampfgruppe sofort ihre Mitarbeit angeboten. In den ersten Tagen des September 

konnte man allerdings auch bei den loyalen Behörden eine weitgehende Ratlosigkeit 

feststellen. Dies hat sich gebessert, nachdem der Feldkommandant General Stahr 

die Behördenleiter zu sich gebeten hatte und ihnen in geschickter Weise und unter 

Betonung der Selbstständigkeit der Slowakei die Notwendigkeit gewisser militärischer 

Massnahmen auseinandergesetzt hatte. Der Besuch Ministers Mach hat sich in dieser 

Hinsicht auch positiv gewirkt. 

Der Zupan Dr. Dudas hat sich von den seelischen Zusammenbruch, den er um die 

Wende des Juli/August offenbar im Hinblick auf die sich damals schon abzeichnenden 

Anzeichen des militärischen Verrats und auf seine Unterstellung unter General Malar 

erlitten hatte, einigermassen erholt und zeigt wieder einige Aktivität. 

Die Gendarmerie des Gaues ist im Grossen gesehen, von der Aufstandsbewegung 

ferngeblieben. In Humenné allerdings scheinen 10 Gendarmen nach ihrer Entwaffnung 

zu den Banden übergegangen zu sein. 

Die Wiederbewaffnung der Gendarmerie soll in Angriff genommen werden. Der 

Aussonderung unverlässlicher Elemente müsste dabei besondere Aufmerksamkeit 

gewidmet werden. In den von Deutschen bewohnten Gebieten erscheint das 

Wiedererscheinen slowakischer Gendarmerie unerwünscht. 

Der Preschauer Rundfunk ist sofort nach der Entwaffnung der slow. Truppen unter 

deutsche militärische Kontrolle gestellt worden und sendet weiter. 

In der Ostslowakei erscheint gleichfalls unter militärischer Zensur – die Zeitung 

„Slovenska Sloboda“ in verkleinerter Form. Die Massnahme war besonders dringend, da 

seit dem 25. August keine Zeitungen aus dem Westen nach der Ostslowakei gelangen. 

8) Deutsche Volksgruppe. 

Die deutsche Volksgruppe hat sich in den kritischen Tagen im allgemeinen gut 

gehalten und besonders dort, wo sich energische Führer fanden, ihre Pflicht getan. 

Die Aufstellung des Heimatschutzes in der Ober- und Unterzips ist im vollen 

Gange. 

Bei der Unsicherheit der Lage müssten vorbereitenden Massnahmen auf weitere Sicht 

getroffen werden. Eine vorsorgliche Evakuierung von Frauen und Kindern besonders der 

258



städtischen Volksdeutschen, die im Notfall nicht trecken können, käme in Frage, zumal 

hierzu genügend slowakische Waggons bereitstehen würden, die über Orlov – Krakau 

entweder ins Reich oder in die Westslowakei geführt werden könnten. Hierbei muss in 

Betracht gezogen werden, dass zwar im Augenblick eine unmittelbare Gefahr vielleicht 

nicht besteht, dass aber in dem Augenblick, wo eine solchen eintreten sollte, nach den 

gemachten Erfahrungen mit der Möglichkeit eines Bahntransports kaum gerechnet 

werden kann. In dieser Frage wäre ich für umgehende Weisungen dankbar. 

Ein Besuch des Volksgruppenführers in der Ostslowakei erscheint aus den vorstehend 

angedeuteten Gründen besonders erwünscht, zumal die Volksgruppe durch einen 

solchen Besuch einen starken Auftrieb erhalten würde. 

gez. Woinovich 

An 


in P r e s s b u r g . 

A MSNP, f. IX, š. 8, fotokópia, strojopis. 

Dokument 1 

Nemecký konzulát 

Prešov Prešov 30. júna 1941 

Č. pod. denníka 187 

Vec: Situácia na východnom Slovensku na začiatku vojny so ZSSR 

3 kópie 

Vypuknutie vojny so ZSSR prirodzene vzbudilo pozornosť vo všetkých kruhoch 

obyvateľstva najmä na východnom Slovensku, ktoré sa nachádza v tesnej blízkosti bojiska. 

Ak aj slovenská inteligencia počítala s možnosťou takéhoto konfliktu, náhlosť vypuknutia 

vojny spôsobila istú nervozitu. Medzi vidieckym obyvateľstvom bola počas 

prvých dní badateľná stiesnená nálada a prehnaný strach pred červenými lietadlami. 

Tento strach sa po vstupe Slovenska do vojny 10 a najmä po 26. t. m., keď sa rozšírila správa 

o sovietskom nálete na Košice, 11 preniesla aj na mestské obyvateľstvo. 

10 Slovenská republika vyhlásila vojnu ZSSR 24. júna 1941, o deň skôr sa do bojových operácií 

nemeckej armády zapojila jednotka slovenskej armády známa pod označením Rýchla skupina, 

ktorej velil pplk. Rudolf Pilfousek. 

11 Okolnosti leteckého útoku na Košice nie sú úplne jasné. Pokiaľ ide o útočníka, existujú viaceré 

verzie. Oficiálna maďarská diplomacia a dobová propaganda označila za útočníka ZSSR. 

Na základe toho vyhlásila maďarská vláda v ten istý deň ZSSR vojnu. Neskôr sa však objavili 

špekulácie o tom, že za náletom stálo Nemecko, resp. Rumunsko. 

259


Mobilizačné opatrenia slovenských úradov nenašli ohlas najmä medzi roľníckym 

obyvateľstvom, pretože odliv mužských pracovných síl bezprostredne pred žatvou pociťujú 

najmä tieto kruhy. Židovská šepkaná propaganda, ktorá je kedykoľvek pripravená 

šíriť lživé správy, znásobuje skľúčenosť vidieckeho obyvateľstva a prejavuje sa aj v samotnom 

Prešove. 

Za takejto situácie nemožno hovoriť o vojnovom nadšení širokých vrstiev, avšak 

zodpovedné slovenské úrady zachovávajú pokoj a tým priaznivo ovplyvňujú všeobecnú 

náladu. S istotou možno očakávať, že črtajúce sa veľké úspechy nemeckej brannej moci 

sa neminú účinkom ani na nálade tunajšieho obyvateľstva. 

V pohraničnej oblasti obývanej Rusínmi vládne podľa vyjadrenia jednej oficiálnej 

osoby, ktorú považujem za spoľahlivú, úplný pokoj. 

Z jednotlivých hlásení z ukrajinských 12 obcí možno aj tu vybadať snahu Židov vyvolať 

znepokojenie obyvateľstva prostredníctvom nepravdivých správ. 

Tak napr. ukrajinský učiteľ zo Šášova hlási, že roľníci z okolia disponujú správami 

londýnskeho rozhlasu od židovského obchodníka žijúceho v obci Kurima. 

Podobné informácie hlásia aj slovenskí Nemci 13 z obcí Vranovského okresu. 

Šepkaná propaganda pracuje momentálne podľa všetkého s panslavistickými heslami 

a nachádza ohlas medzi istými kruhmi obyvateľstva. 

K popularizácii vojny na východnom Slovensku by vzhľadom na religiozitu obyvateľstva 

mohla prispieť bezpochyby cirkev – katolícka, ako aj gréckokatolícka, a to adekvátnym 

pôsobením na obce v protiboľševickom zmysle. O takejto rozsiahlej propagande 

cirkví však doposiaľ nemám žiadne správy a z toho dôvodu som pripravený nadviazať 

v tejto veci styky s kompetentnými cirkevnými autoritami v Prešove. 

Bratislavské a prešovské rozhlasové vysielanie pre Ukrajincov sú aj naďalej vedené 

v ruštine. Vzhľadom na súčasné okolnosti sa mi to zdá nevhodné. Medzi ukrajinským 

obyvateľstvom by isto vzbudilo priaznivejší dojem, keby sa mohli rozhlasové vysielania 

realizovať v rusínskom dialekte, ktorý je pre jednoduchých ľudí zrozumiteľný. 

Woinovich 

Nemecké vyslanectvo 

v B r a t i s l a v e . 

NA ČR, f. Auswärtiges Amt 136-76-1, D 634 495 – 497. 

12 Tu aj ďalej rozumej rusínskych. Počet etnických Ukrajincov bol na Slovensku minimálny. 

13 V origináli von volksdeutscher Seite. 

260



Dokument 2 


Prešov Prešov 7. júla 1941 


V nadväznosti na správu z 30. júna 1941 č. 187 

Vec: Situácia na východnom Slovensku po začatí vojny so ZSSR 

3 kópie 

Ako som v predposlednom odseku mojej vyššie uvedenej správy uviedol, nadviazal 

konzulát kontakt s rímskokatolíckym biskupom Čárskym, gréckokatolíckym biskupom 

Gojdičom a evanjelickým biskupom Čobrdom. Dal som týmto cirkevným úradom podnet, 

aby vo svojej oblasti pôsobnosti pôsobili upokojujúco a povzbudivo na náladu obyvateľstva 

východného Slovenska. 

Uvedení cirkevní hodnostári súhlasili s názorom, že nálada obyvateľstva po vstupe 

Slovenska do vojny proti ZSSR je stiesnená, že komunistická propaganda Židov nabrala 

na intenzite a že je potrebné prijať vhodné protiopatrenia, ktoré by obyvateľstvo upokojili. 

Zdá sa, že moje podnety inštruovať vhodnou formou biskupom podriadené duchovenstvo 

– poprípade prostredníctvom pastierskeho listu –, aby v kázňach či pri iných príležitostiach 

informovalo obyvateľstvo o pomeroch v ZSSR, padli len sčasti na úrodnú pôdu. 

V každom prípade môže byť biskupský list prečítaný len na základe súhlasu biskupského 

seniorátu. Biskup Čársky sa chce v tejto záležitosti obrátiť na zastupujúceho seniora, 

nitrianskeho biskupa, 14 avšak si od neho nesľubuje veľký úspech, keďže ani počas 

svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918 nebol vydaný žiadny pastiersky list. 

Ostatne sa obaja katolícki biskupi dohodli na postupe a podriadené duchovenstvo 

v meste a na vidieku inštruovali, aby: 

1) priamo v nedeľných kázňach a 

2) nepriamo prostredníctvom dôverníkov (Katolícka akcia) pôsobili v požadovanom 

zmysle na náladu obyvateľstva. 

Pri prerokúvaní týchto otázok biskup Čársky poznamenal, že v posledných dňoch 

v dôsledku správ o vojenských úspechoch nemeckej armády na východe sa nálada viditeľne 

pozdvihla. Poznamenal však, že veľmi dôležité je dostatočné zásobovanie obyvateľstva 

potravinami a že momentálne výrazne krátenie prídelov múky a chleba by mohlo 

mať k spätný účinok na [jeho] náladu. 

Evanjelický biskup Čobrda síce prisľúbil, že sa ohľadne aplikácie podniknutých 

opatrení medzi evanjelickou časťou obyvateľstva pozhovára s rímskokatolíckym biskupom 

Čárskym, vyslovil však obavu, že cirkevné opatrenia nespravia na evanjelické 

obyvateľstvo žiadny väčší dojem. 

Woinovich 

14 Karol Kmeťko. 

261



v 

B r a t i s l a v e . 


Dokument 3 


Prešov Prešov 31. júla 1941 


V nadväznosti na správu zo 7. júla 1941 č. 195 

Vec: Nálada na východnom Slovensku 

V poslednom čase sa zdá, ako by sa v širokých kruhoch na východnom Slovensku 

posilnili panslavistické prúdy, ktoré sa doteraz obmedzovali viac na západné Slovensko. 

Zdá sa, že rozhodujúcim dôvodom je obava týchto kruhov, že potlačenie boľševizmu 

môže spôsobiť rozštiepenie veľkého slovanského Ruska na menšie štáty pod nemeckým 

vplyvom, čím by v niekoľkých exaltovaných hlavách došlo k definitívnemu zrúteniu sa 

ešte stále živeného sna o veľkoslovanskej ríši. 

Vyjadrenia, z ktorých vyplývajú takéto myšlienkové pochody, sú mi známe aj z kruhov 

slovenskej armády. Tak napr. brat slovenského vyslanca v Quirináli, 15 Zvrškovec, 

ktorý momentálne vykonáva vojenskú prezenčnú službu, v kruhu svojich priateľov údajne 

poznamenal, že terajšia vojna nie je bojom proti boľševizmu, ale bojom Germánov 

proti Slovanom. 

V tejto súvislosti si dovoľujem ešte raz upozorniť na to, že vo viacerých jednotkách 

slovenskej armády, pokiaľ sa tieto nachádzajú ešte v zázemí, nebolo možné konštatovať 

bojachtivú náladu. Aj medzi vojakmi začala pôsobiť propaganda „veľkého slovanského 

brata“ proti vojne. Zdá sa, že v 1. rote pešieho pluku 103/B v Spišskej Novej Vsi nadobudla 

táto propaganda mimoriadne extrémne formy. Okrem toho bol v Spišskej Novej 

Vsi 9. júla t. r. zadržaný čatár ašpirant slovenského letectva, ktorý na železničnej stanici 

otvorene robil komunistickú propagandu. Konzulát disponuje podobnými správami aj 

o nálade delostreleckého pluku v Topoľčanoch. 

Majora Václava, veliteľa 1. doplňovacieho práporu 6. slovenského pluku dislokovaného 

v Prešove, považujú dôverníci z radov tunajšieho nemeckého obyvateľstva za germanofóba, 

Čechoslováka a rusofila. Menovaný svoje zmýšľanie ani nepopiera. Major 

Václav je bývalý legionár. V jeho jednotke sú za jeho stúpencov považovaní jeho zástupca 

Repa, Hos, Knopík, ako aj rotmajster Giba. 

15 Jozef M. Zvrškovec, od júna 1939 do júna 1940 slovenský vyslanec v Ríme. 

262



Na druhej strane je potrebné konštatovať, že pokračujúci nemecký útok na východe 

spôsobuje útlm aktivity proruských elementov. Zdá sa, že navrátivší sa vojaci z frontu 

poriadne vytriezveli z komunistických ideí a možno dúfať, že účastníci ťaženia zo Slovenska 

budú neskôr robiť najúčinnejšiu kontrapropagandu proti komunizmu. 

V súčasnosti je potrebné ešte stále počítať s tým, že časť robotníctva zamestnaného 

v priemysle a baníctve je vedená komunistickými myšlienkami. V mojom okrsku to platí 

najmä o oceliarni v Prakovciach pri Gelnici, ktorá je síce pod vojenským dozorom, ale 

aj napriek tomu podľa hlásení dôverníkov komunistická propaganda neustáva. 

Pozitívne zmýšľajúce kruhy obyvateľstva pociťujú bolestivo najmä nedostatok dôraznej 

iniciatívy v židovskej otázke. V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na prípad 

Žida Alfréda Arda, pokrsteného pred rokom 1918, ktorý býva v Kelemeši 16 , vzdialenom 

3 km od Prešova. Zrejme vďaka podvodným manipuláciám je možné, že sa mu podarilo 

ponechať si obe svoje osobné vozidlá, kým mnohí zaneprázdnení lekári a statkári, bývajúci 

niekoľko desiatok kilometrov od mesta, museli dať svoje autá k dispozícii armáde. 

Miestne úrady a Hlinkova garda tvrdia, že sú v tomto prípade bezmocní, pretože Ardo 

má veľmi dobré kontakty v Bratislave. Dôrazný zákrok v tomto prípade by bol v záujme 

nálady tunajších pronemeckých kruhov mimoriadne potrebný. 

Woinovich 

3.) Gmelin 17 : Správa ministrovi Machovi 

4.) Banyai 


B r a t i s l a v a . 


Dokument 4 


Prešov Prešov 19. decembra 1942 

Spis. značka: č. 357 

Vec: Nálada na východnom Slovensku 

2 kópie D ô v e r n é ! 

Ak niekto sleduje nálady všetkých vrstiev obyvateľstva na východnom Slovensku, 

ihneď rozpozná veľkú súvislosť, ktorá jestvuje medzi skutočnou či domnelou situáciou 

na frontoch vojny a zmenami nálad. Hoci sa môže zdať, že táto jednoduchá formulka 

16 Dnešné Ľubotice. 

17 Hans Gmelin (1911 – 1991), vyslanecký radca nemeckého vyslanectva v Bratislave, referent 

pre národnostné záležitosti a osobný tajomník vyslanca Hannsa Elarda Ludina. 

263


platí pre hodnotenie pomerov vo všeobecnosti, nie je to tak. Hneď ako sa však veci začnú 

zapletať a rôzniť, človek začínať pátrať po príčinách, ktoré určujú postoje rozdielnych 

národností a sociálnych vrstiev žijúcich na východnom Slovensku, a tiež po faktoroch, 

ktoré považuje za rozhodujúce pre postoj východoslovenského obyvateľstva k Nemeckej 

ríši a k súčasnej vojne. 

Pokiaľ ide o slovenské obyvateľstvo, človek nemôže prehliadnuť skutočnosť, ak chce 

situáciu správne posúdiť, že väčšia časť Slovákov nepovažovala bývalú Československú 

republiku v žiadnom prípade za žalár svojej národnej slobody, a preto aj oslobodenie 18 

už od začiatku nevítala ako úspech. Prevažná časť Slovákov sa za Československa nemala 

po kultúrnej a materiálnej stránke najhoršie. Hospodárska situácia bola priaznivá, 

životné náklady neobyčajne nízke. Najmä potraviny boli také lacné, že aj pomerne 

nízke príjmy stačili tunajším robotníkom a nižším úradníkom na oveľa štedrejšie zaobstaranie 

ako u robotníkov v ríši. Jednoduchí ľudia posudzujú politiku ľahko podľa 

jej bezprostredného účinku na žalúdok. A masy Slovákov, aj väčšina ich inteligencie, 

sú v podstate veľmi jednoduchí ľudia. Skutočné pochopenie pre vyššie záujmy preto 

človek veľmi nenájde. Slobodným používaním svojho jazyka, existenciou slovenských 

škôl a používaním slovenčiny pri kázňach sa týmto kruhom počas ČSR naplnili ich nároky 

na národnú kultúru, čo po období ťažkého národnostného útlaku za uhorskej vlády, 

ktorý na nich doliehal, považovali za cieľ svojich národných túžob. Príležitostné spory 

s Čechmi pomáhali prekonávať v ČSR veľmi hojné panslavistické myšlienkové prúdy, 

ktoré sa medzi širokými kruhmi obyvateľstva šírili už dlho pred vypuknutím prvej svetovej 

vojny prostredníctvom intenzívnej ilegálnej propagandy. Nespokojná bola len úzka 

vrstva ctižiadostivých a po uplatnení túžiacich osôb, ktorá si neprišla na svoje, keďže 

Česi si k najlepším korytám dosadili svojich ľudí. Okrem nich to bol ešte mizivý počet 

idealistov, ktorí sa zoskupili okolo Hlinku. 

Za tejto situácie sa vznik samostatného Slovenska nejavil ako naplnenie národných 

túžob a odstúpením rozsiahlych území Maďarsku, 19 ktoré sčasti obývajú aj Slováci, resp. 

podľa slovenskej mienky ich mali obývať, mal horkastú pachuť, ktorá bola pociťovaná 

o to bolestivejšie, keďže národnostný spor s maďarstvom sa stal historickým faktorom 

v slovenskej mentalite. Masa národa sa cítila byť Maďarmi bezdôvodne opovrhovaná, 

a táto okolnosť pridala konfliktu medzi oboma národmi nenávistnú podobu. Víťazstvo 

nad Maďarmi v podobe zmlúv uzavretých na parížskych predmestiach bolo počas ČSR 

po chuti aj mnohým slovenským autonomistom. Preto je Viedenská arbitráž zvlášť pociťovaná 

najmä na východnom Slovensku, pretože spôsobila stratu hospodárskeho a administratívneho 

centra, Košíc, a to nielen po stránke hospodárskej a politickej, ale aj 

po emocionálnej. Súčasná slovenská vláda je preto v očiach väčšiny Slovákov zaťažená 

hypotékou tejto straty. Preto je, rovnako ako jej politika, nepopulárna. Istú výnimku 

18 Rozumej vznik slovenského štátu. 

19 Slovensko bolo nútené na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku 

10 390 km 2 územia s 854 277 obyvateľmi, z ktorých bolo 274 145 Slovákov a Čechov. 

DEÁK, Ladislav (ed.). Viedenská arbitráž (2. november 1938). Dokumenty II., okupácia 

(2. november 1938 – 14. marec 1939). Matica slovenská : Martin, 2003, s. 9. 

264



predstavuje štátny prezident, ktorý má ako katolícky kňaz k dispozícii na Slovensku ešte 

stále veľmi účinnú propagandu z kazateľnice. 

Panslavistický postoj širokých kruhov prináša okrem toho so sebou aj to, že Nemeckom 

spôsobovaný úpadok slovanstva vnímajú s poľutovaním. 

Ale ako som už v úvode naznačil, sú to hospodárske dôsledky vojny, ktoré majú na 

náladu obyvateľstva silný vplyv. Vojna, keďže neprináša nádej na opätovné získanie 

území odstúpených Maďarsku, je na východnom Slovensku nepopulárna, a preto obete, 

ktoré si vyžaduje, prináša [obyvateľstvo] len s veľkou nevôľou. Zdražovanie a núdza 

nie je pripisovaná protivníkom novej Európy, ale spojencovi Nemecku. Bývalá ČSR sa 

s každým novým problémom javí jednoduchému človeku čoraz v lepšom svetle. 

Nepriateľská propaganda to preto nemá ťažké: v mestách, ako aj na nížine sa s obľubou 

a sústavne počúvajú vysielania moskovského a londýnskeho rozhlasu. Ľudia im 

aj doslova veria. Tunajší usadení Česi a aktivistickí Slováci z pročeských a panslavistických 

kruhov pomáhajú nálade šepkanou propagandou. Badateľný je ešte aj židovský 

vplyv, pretože viacerí bohatí a vplyvní Židia dostali výnimky a neboli vysídlení. 

Pokiaľ ide o slovenskú inteligenciu a malomeštiactvo, za ich vnútorným protinemeckým 

postojom sú panslavistické pohnútky. Ináč to je v prípade slovenského roľníka a robotníka, 

ktorí si vyžadujú jednoduchšie a im ľahšie pochopiteľné formulácie. Komunistické 

myšlienky nachádzajú medzi nimi živnú pôdu. Maloroľníci a robotníci nie sú síce 

aktívnymi komunistami, ale boľševizmus nie je pre nich žiadnym strašiakom a sú neustále 

náchylní veriť líčeniam moskovského rozhlasu. Naopak, tvrdošijne odmietajú uveriť 

nemeckým správam o komunizme a aj samotným tvrdeniam slovenských vojakov, ktorí 

sa vrátili z frontu a popisujú skutočné pomery v ZSSR. Pritom je potrebné poznamenať, 

že roľníci, a to aj tí malí, sa nemajú vôbec zle. Najmenej pociťujú problémy so zásobovaním, 

ktoré vzhľadom na nedostatočný výkup a prídel produkcie postihujú zvlášť menej 

majetné vrstvy obyvateľstva a v prvom rade priemyselné robotníctvo. Napriek neustále 

rastúcim cenám si v nezmenšenej miere dokážu pokrývať svoj dopyt po tovare, pretože 

na čiernom trhu dostanú za svoje produkty mnohonásobok z pevne stanovenej ceny. 

Pri týchto hospodárskych pomeroch, pre ktoré sú charakteristické čierny obchod, 

nedostatok tovarov a každodenné zvyšovanie cien, je popri priemyselnom robotníctve 

na tom zle najmä veľmi neuspokojivo platené úradníctvo. To má za následok nárast 

všadeprítomnej korupcie, okolnosť, ktorá na druhej strane vplýva na náladu širokých 

kruhov obyvateľstva. Prevažná časť úradníkov sa síce navonok stavia voči štátu lojálne, 

ale ich vnútorné zmýšľanie je vo väčšine také ako inde. Za spoľahlivých možno považovať 

len málo ľudí, ktorí sa pronemeckého kurzu pridŕžajú tak pevne, že v prípade zmeny 

kurzu nemôžu ani nič viac očakávať. 

Pokiaľ ide o slovenskú armádu, tak mám dojem, ako by bola menej populárnejšia. 

Slovenský dôstojnícky zbor mi je zo všetkých strán opisovaný ako nie práve pronemecky 

naklonený. Podľa neoverených chýrov je armáda údajne v neustálom styku s boľševikmi, 

a síce prostredníctvom systematicky organizovanej kuriérnej služby z radov prebehlíkov 

na oboch stranách. 

Napriek menej potešiteľnému obrazu, ktorý tento náčrt ponúka, nie je v mojom okrsku 

dôvodu na vážnejšie obavy. Masy slovenského obyvateľstva na východe sú takmer 

265


pasívne a príliš apatické, aby mohli veľké politické otázky vzbudiť ich akútny záujem. 

Nič na tom nezmení ani nemecká propaganda, ale ani nepriateľská propaganda nevyťaží 

z toho v konečnom dôsledku žiadny kapitál. Keďže u 99 % obyvateľstva stojí v popredí 

otázka zásobovania, z politického hľadiska má pre nás význam, aby sme mali vplyv na 

výkup, rozdeľovanie potravín a tvorbu cien. 

Nemecká národnostná skupina, ktorá v mojom konzulárnom okrsku na hornom 

a dolnom Spiši, pričom možno hovoriť o sčasti kompaktnom osídlení, tvorí popri Slovákoch 

podstatnú časť obyvateľstva 20 a má svoje oporné body aj v rozptýlených sídlach východne 

od Braniska, zaujíma aj napriek uvedeným zmätkom, odhliadnuc od niekoľkých 

politických súbežcov, vďaka svojmu vedeniu uspokojivý základný postoj. Aj ich nálada 

podlieha výkyvom, čo je pochopiteľné, keďže pri spolunažívaní so Slovákmi sa aj medzi 

Nemcami šíria zahraničné správy. Postoj karpatských Nemcov v mojom okrsku v celku 

vzaté možno charakterizovať ako pokojný a pevný, a mám dojem, že bezpodmienečná 

dôvera vo vodcu je u etnických Nemcov rozhodujúcim faktorom, ktorý má vplyv na ich 

náladu. Je prirodzené, že etnickí Nemci sa k vojne stavajú menej pasívne ako Slováci, 

najmä preto, že si uvedomujú, že len od víťazstva nemeckých zbraní závisí ich ďalšia 

existencia. Tým však nechcem tvrdiť, že medzi etnickými Nemcami vládne plamenné 

nadšenie, pretože v poslednom čase aj medzi nimi badať pokles nálady až po istý stupeň. 

Odvodom mužov do Waffen-SS sa medzi karpatskými Nemcami prvýkrát prejavila 

v plnej miere vážnosť vojny. Ctí ich, že sa na odvody dostavili takmer v plnom počte. 21 

Len niekoľko ojedinelých súbežcov vystúpilo zo strany, aby sa vyhlo službe so zbraňou. 

Viem o siedmich takýchto prípadoch z horného Spiša. 

Odvody do istej miery vzbudili obavy aj v nemeckých kruhoch, keďže tu vzniká 

dojem, že Slováci využívajú príležitosť na to, aby obsadili pracovné miesta po nemec- 

20 Na Spiši žilo (okresy Dobšiná, Gelnica, Kežmarok, Poprad, Levoča, Stará Ľubovňa a Spišská 

Nová Ves) podľa sčítania ľudu z 15. decembra 1940 35 482 osôb nemeckej národnosti. Treba 

dodať, že nie všetci spišskí Nemci sa stotožňovali s ideológiou nacionálneho socializmu, 

ktorý razila Deutsche Partei (DP). Najmä medzi staršou generáciou prevládali silné uhorské, 

resp. maďarské resentimenty. Rovnako ani vzťahy s funkcionármi strany neboli najlepšie. 

Keď koncom júla 1942 DP začala na Spiši sústreďovať tzv. asociálne osoby na transport do 

Nemecka, vyskytol sa hojne názor, „nech vraj sú odsťahovaní zo Slovenska takí Nemci, ktorí 

nie sú zo Slovenska“. (SNA, f. 209-755-11. Situačná správa Okresného úradu v Kežmarku za 

júl 1942). V Gelnickom okrese sa zas viacerí Nemci angažovali v ilegálnej KSS. 

21 Odvody sa začali 23. novembra 1942. Predchádzali im rokovania medzi slovenskou vládou 

a nemeckým vyslanectvom v Bratislave, ktoré sa začali začiatkom septembra. Slovenská vláda 

nekládla náboru karpatských Nemcov žiadne vážnejšie prekážky. Sporným bodom bola 

len otázka vyplácania podpôr, pretože sadzby SS boli nepomerne vyššie ako v slovenskej 

armáde. Konzulove tvrdenie o hojnej účasti na odvodoch je otázne. K 5. decembru 1942 sa 

dostavilo k odvodom 622 osôb, z ktorých bolo 391 uznaných za schopných vojenskej služby 

vo Waffen-SS. (SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 923. Rieglerova 

správa z 9. 12. 1942.) O tomto jave svedčia aj správy okresných náčelníkov. (SNA, f. NS, Tn 

ľud 49/1945 – P. Starinský, mikrofilm II. A 873. Všeobecné politické správy za mesiace november, 

december 1942 a január 1943.) 

266



kých mužoch rukujúcich do Waffen-SS. Tieto obavy majú určité oprávnenie o to viac, 

že Slováci, ako sa zdá, v poslednom čase berú zjavne menší ohľad na záujmy Nemcov na 

hornom a dolnom Spiši a snahy o slovakizáciu sa prejavujú v čoraz silnejšej a neskrytejšej 

forme. 22 

Na severe a severovýchode môjho okrsku žijú Rusíni v kompaktnom osídlení. 

Okrem toho žijú rozptýlene aj na juhu. Táto ukrajinská národnostná skupina, ktorej duchovenstvu 

a učiteľstvu bol vnútený spisovný jazyk blízky veľkoruskému, bola počas 

ČSR maznáčikom pražských politikov. V prvých rokoch samostatného Slovenska sa 

stala problémovým dieťaťom bratislavskej vlády, pretože ukrajinskí vodcovia a duchovenstvo 

sa nachádzali sčasti pod veľkoukrajinským, sčasti pod maďarským vplyvom. 

Ľud samotný, ktorý je ešte mimoriadne primitívny, nebol a nie je ešte ani dnes schopný 

samostatného politického zmýšľania. Potom, ako odišli, resp. boli odstavení ukrajinskí 

vodcovia, či lepšie povedané agitátori, a ich sen o veľkej Ukrajine sa javí ako nesplniteľný, 

nastalo okolo Rusínov veľké ticho. 

V dôsledku svojho jazyka a svojej nepriaznivej hospodárskej situácie – väčšinou ide 

o maloroľníkov a lesných robotníkov – sú Rusíni považovaní za zvlášť náchylných ku 

komunistickým vplyvom. Nie je to úplne výstižné, pretože ohľadom postoja ku komunizmu 

platí pre rusínskych robotníkov a roľníkov prakticky to isté, čo som uviedol vyššie 

o slovenských robotníkoch a roľníkoch. Na druhej strane je potrebné vziať do úvahy 

skutočnosť, že inteligencia a kultúrny stav Rusínov je na oveľa nižšej úrovni ako u Slovákov, 

takže aktívny komunizmus tu naráža ešte na väčšie problémy ako na ostatnom 

Slovensku. Gréckokatolícki Rusíni sú okrem toho vo svojom politickom zmýšľaní veľmi 

závislí na svojich farároch. Slovenské úrady svojho času niekoľkým z nich z dôvodu 

veľkoukrajinských, resp. maďarofilských machinácií odňali kongruu. Väčšina z postihnutých, 

po určitej skúšobnej lehote, dostala tieto štátne príspevky späť a vystríha sa, aby 

sa znovu nevystavila nebezpečenstvu. 

Hospodárska situácia obyvateľstva sa v dôsledku nárastu cien zlepšila do tej miery, 

keďže za drevo, prevoz dreva a produkty predávané na čiernom trhu sa malým hospodárstvam 

platia vysoké sumy, kým dopyt po tovaroch, ktoré sami neprodukujú a ktoré 

preto musia kupovať za premrštené ceny, zostáva aj naďalej veľmi nízkej úrovni. Ako 

príklad tohto možno uviesť, že v rusínskych oblastiach ešte ani teraz nebola všade plne 

vyčerpaná už aj tak nízko stanovená kvóta štátneho prídelu cukru na osobu. 

Za tejto situácie, je tá časť môjho okrsku, v ktorej žijú Rusíni, najmenej problémová. 

Ako posledná národnosť v mojom okrsku, o ktorej ešte nebola reč, je maďarská národnostná 

skupina. Pokiaľ je výraz „národnostná skupina“ odvodený od pojmu „národ“, 

nemožno ani v Šariško-zemplínskej župe, ani na Spiši hovoriť o akejsi maďarskej národnostnej 

skupine, azda skôr o hornej vrstve mešťanov, priemyselníkov a statkárov, ktorá 

vďaka svojmu zväčša vynikajúcemu vzdelaniu a svojim finančným prostriedkom tvorí 

jeden z významných faktorov na východnom Slovensku. Že ide väčšinou o pomaďarče- 

22 Sťažnosti o postupujúcej slovakizácii boli súčasťou Karmasinovej nátlakovej politiky voči 

vláde. Je potrebné dodať, že nie príliš úspešnej. 

267


ných spišských Nemcov, uvádzam len mimochodom, keďže táto skutočnosť spôsobuje 

pochopiteľne neustále rozpory medzi tunajšími etnickými Nemcami a Maďarmi. 

Medzi týmito Maďarmi sa bezpochyby vyskytujú ojedinele aj spoľahlivé pronemecké 

elementy. Sú to niektorí z nich, ktorí si uvedomujú, že Maďarsko a maďarstvo, tak 

ako v minulosti a ako dnes, stojí a padá s Nemeckom. Žiaľ, tento názor nie je rozšírený 

medzi všetkými Maďarmi. Zaslepený maďarský šovinizmus vidí v Nemcoch ešte stále 

ak nie nepriateľa, tak určite vykorisťovateľa Maďarska, čo je dôsledok protirakúskej 

propagandy, šírenej v Uhorsku od roku 1867, ktorá často nerozlišovala medzi Rakúskom 

a nemectvom. Keďže tieto názory sa sčasti prejavujú ešte aj v súčasnosti, nie je väčšina 

tunajších Maďarov bezvýhradne pronemecká. Svoju rolu tu zohráva aj istá antipatia 

proti nacionálnemu socializmu, pretože typický maďarský komplex uhorského panstva 

je v príkrom rozpore s nacionálnosocialistickým národným spoločenstvom. K tomu sa 

pridáva, podobne ako u Slovákov, len v obrátenej podobe, sklamanie tunajších Maďarov 

z Viedenskej arbitráže, ktorá im zabránila v návrate do materskej krajiny. Emotívne to 

pripisujú za vinu Nemeckej ríši a jej spolupráci so Slovákmi, ktorými opovrhujú. K istej 

zmene tejto nálady maďarských kruhov v náš prospech došlo po vstupe Maďarska 

do vojny proti boľševikom, 23 a najmä od leta 1942, kedy Maďarsko zintenzívnilo svoju 

účasť v tomto konflikte. To, že sa odvtedy z času na čas objavili aj fantazmagorické 

zveličovania, nemení nič na pozitívnom účinku tejto skutočnosti, hoci Maďari stále v tichosti 

dúfajú, že odmenou za ich účasť bude predsa len odstúpenie východného Slovenska 

Maďarsku. 

V dôsledku silno vyvinutého celomaďarského patriotizmu je zainteresovanosť maďarskej 

inteligencie, ale vôbec každého Maďara oveľa väčšia ako u Slovákov. Pravda, 

nedostatky, ani zdražovanie sa až tak neprejavujú na ich vcelku priaznivej situácii, takže 

tieto starosti sú na rozdiel od Slovákov zatláčané viac do úzadia. 

Napriek tomu sa aj maďarských kruhov, najmä po posledných udalostiach v Afrike 

zmocnila istá depresia. Pretože Maďari sa vo všeobecnosti dokážu ľahko nadchnúť a naopak 

pri problémoch zas aj ľahko upadnúť do depresie, ani to neprekvapuje. Aj v tomto 

prípade budú mať rozhodujúci vplyv na zlepšenie nálady úspechy našej armády. 

Odpis tejto správy dostalo aj nemecké vyslanectvo. 

pod: Woinovich 

Zahraničný úrad 

v B e r l í n e . 


23 Pozri dokument 1. 

268



Dokument 5 


Prešov Prešov 17. septembra 1944 

S. z.: Pol 3 Nr. 7a g. 

Vec.: Situácia na východnom Slovensku 

3 kópie Dôverné! 

Situáciu na východnom Slovensku v podstate momentálne ovplyvňujú tri faktory: 

vojenská situácia na neďalekom karpatskom fronte, vývoj v sektore partizánskeho hnutia 

24 a pomerne veľká izolovanosť východných oblastí, spôsobená povstaleckým hnutím 

na strednom Slovensku. 

1) Vojenská situácia 

Sovietske útoky z oblasti Krosna zatlačili vlastný front až k Dukle. Kóta Dukla bola 

včera v našich rukách, prielom na západ od nej bol odrazený. Prenikajúce nepriateľské 

sily, ktoré sa ocitli v priestore Bardejova a Svidníka, boli sčasti zničené a sčasti obkľúčené. 

Po vojenskej stránke je situácia na Duklianskom priesmyku posudzovaná pozitívne, 

avšak boje sú tvrdé; morálka nemeckých jednotiek je príkladná. Vo východnom 

sektore, pri Medzilaborciach, je situácia neprehľadná, nepriateľský tlak je v každom 

prípade veľmi silný, nič bližšieho sa však nedá zistiť. 

2) Partizánske hnutie 

Vzhľadom na silný tlak na fronte nezostávajú na boj proti partizánom príliš veľké 

sily. Počas prvých septembrových dní sa prostredníctvom väčších akcií podarilo predsa 

len v tomto ohľade niečo vyriešiť. Mnohí bývalí slovenskí vojaci sa na základe letákovej 

a reproduktorovej propagandy, s ktorou začala nemecká armáda, vrátili z lesov do 

svojich obcí. Zdalo sa, že partizáni sa s väčšími silami stiahli na západ. Predovšetkým 

oblasti okolo Rudnian, údolie Hornádu, severné pohraničné oblasti a lesy severovýchodne 

od cesty Sabinov – Stará Ľubovňa sú v okrsku konzulátu partizánskymi centrami. 

Údajne v týchto oblastiach zoskočilo počas posledných nocí mnoho nepriateľských výsadkárov. 

Menšie skupiny, ktoré plieniac a rabujúc prepadávali statky a obce, sa prirodzene 

rozptýlili po celom kraji. 

Všetky väčšie sídla v konzulárnom okrsku okrem Dobšinej sú bez partizánov. 

V Dobšinej zostávajú komunisti. 

Na hornom Spiši je situácia skonsolidovaná, len na južnom úpätí Vysokých Tatier sa 

zdržujú silnejšie partizánske skupiny. Lesy v okolí Levoče a Braniska sú neisté, rovnako 

aj priestor západne od Spišskej Novej Vsi. Gelnica, Švedlár, Vondrišel, 25 Mníšek a Medzev 

sú voľné. 

24 V origináli je použitý dobový nemecký názov pre partizánov – Banden. 

25 Dnešné Nálepkovo. 

269


3) Dopravná situácia 

Keďže Wehrmacht nie je v stave postaviť dostatočnú železničnú ochranu, sú odstrely 

a kladenie mín na železničných trasách ešte stále častým javom. Železničné spojenie 

z Prešova je momentálne dočasne možné len cez Orlov smerom do Generálneho gouvernementu 

a cez Kostoľany 26 smerom na Košice. Na hlavnej západnej trati bola doprava 

obnovená po Batizovce, nachádzajúce sa západne od Popradu, pre vyhodené železničné 

objekty je doprava možná len s prestupmi. Trať Prešov – Strážske je z dôvodu odstrelu 

veľkého viaduktu až po Hanušovce nepriechodná. 

Možná je aj doprava po ceste do Košíc a odtiaľ na dolný Spiš (Medzev). Smerom na 

horný Spiš cez Branisko, Levoču a Poprad zaviedli vojenské orgány sprievodnú ochranu 

vlakov. Smerom na východ je zvlášť málo bezpečná južná cesta vedúca cez Sečovce do 

Michaloviec. Prísunové cesty Wehrmachtu vedúce na sever sú voľné. Diaľkové hovory 

sú vo väčšine miest konzulárneho okrsku možné prostredníctvom vojenského spojenia. 

Východné Slovensko je už tri týždne bez poštového styku so západom. Telegraf a telefón 

taktiež nefungujú. (Iba prostredníctvom oddielov Wehrmachtu.) Minister Mach 

prisľúbil skoré zavedenie peážnej dopravy do Bratislavy cez Maďarsko. 

4) Východoslovenský vojenský priemysel 

Azbestové závody v Dobšinej, ktorá je v rukách povstalcov, sú momentálne mimo. 

Vedúci inžinieri podniku riaditeľ Erlbeck a Ing. Bianchi boli pred troma dňami v Košiciach 

a chceli odcestovať do ríše. Preto som požiadal nemeckého konzula v Košiciach, 27 

ktorý ma o tom informoval, aby pánom nariadil odcestovať predbežne do Medzeva, pretože 

považujem za nevyhnutné, aby zostali k dispozícii pri spustení podniku hneď ako 

bude Dobšiná voľná. 

Prakovce, huta Mária pri Gelnici, Helcmanovce a dolnospišské mangánové závody 

pracujú. Rovnako aj mediarsky závod v Krompachoch. V Rudňanoch došlo pred troma 

dňami k odstrelu elektrárne. Fabrika nepracuje. 

Na zabezpečenie priemyslu na dolnom Spiši bola nasadená jednotka SS (Voshagen). 

Táto však dnes dostala rozkaz na odchod a stiahne sa. Keďže na dolnom Spiši nie sú 

k dispozícii žiadne jednotky Wehrmachtu, toto opatrenie môže mimoriadne ohroziť tunajší 

priemysel. Žiadam preto, aby sa bezodkladne zariadilo všetko potrebné pre ochranu 

branno-hospodárskych priemyselných odvetví. V tejto veci som už dnes podal telegrafickú 

informáciu. 

Rovnako dôležité je aj finančné zabezpečenie týchto podnikov. Ak nebudú robotníci 

dostávať mzdu, je viac ako pravdepodobné, že dôjde k ich ochromeniu. V tejto záležitosti 

som pred niekoľkými dňami postúpil vyslanectvu telefonický hovor s krajským 

vedúcim Keilom 28 a žiadam znovu o rýchly zákrok. 

26 Dnes súčasť Družstevnej pri Hornáde. 

27 Gróf Matuschka. 

28 Sigmund Keil (1887 – 1946), podnikateľ. Od roku 1935 bol senátorom v Senáte Národného 

zhromaždenia za Karpatendeutsche Partei (KdP). Od marca 1940 poslanec Snemu SR. Od 

jesene 1938 bol krajským vedúcim DP v kraji Dolný Spiš, od januára 1939 pôsobil vo funkcii 

270



5) Hospodárska situácia 

Napriek úplnej izolácii východného Slovenska sa doposiaľ neprejavili náznaky hospodárskej 

paniky. Objavil sa síce nedostatok istých tovarov, to však z dôvodu minutia 

zásob a sčasti pre špekulatívne zadržiavanie tovarov. 

Určité obavy spôsobujú dodávky uhlia pre elektrárne a veľký cukrovar v Trebišove, 

ktorý začne so zberom cukrovej repy v polovici októbra. 

Zásobovanie potravinami je bezproblémové. Úroda na východnom Slovensku bola 

priemerná. Žatva sa uskutočnila takmer bez akýchkoľvek rušivých vplyvov. Väčšie veľkostatky 

však utrpeli následkom partizánskeho rabovania a plienenia veľké škody, a to najmä 

pokiaľ ide o dobytok a kone. Do akej miery sa to medzičasom prejaví na situácii v zásobovaní, 

nedokážem to odhadnúť pre nedostatok informácií o celkovom rozsahu škôd. 29 

6) Nálada 

Vo všeobecnosti je nálada obyvateľstva veľmi stiesnená. Mestské obyvateľstvo je 

pod vplyvom posledných sovietskych náletov. Doterajšie škody však nie sú v Prešove 

príliš veľké. Pokiaľ ide o straty spôsobené bombami a palubnými zbraňami, bolo hlásených 

10 mŕtvych a 30 ranených. Strach je však obrovský. Zdá sa, že Bardejov, Svidník 

a Medzilaborce postihli nálety oveľa horšie. Správy obyvateľstva o týchto udalostiach je 

však potrebné brať s rezervou, pretože mnohé príliš preháňajú. 

Aj vidiecke obyvateľstvo je vyplašené a dotknuté stratami partizánov, keďže časť 

z nich pochádza z jeho kruhov. Vojaci a mladíci, ktorí sa vrátili z partizánskych táborov, 

sa aj napriek ubezpečeniam nemeckých vojenských orgánov obávajú možných represií. 

V súvislosti s tým si dovoľujem poukázať na okolnosť, že slovenskí vojaci a dôstojníci, 

ktorí sa 31. 8. bez odporu vzdali, 30 boli odvezení mimo krajinu, kým tí, ktorí prešli 

k partizánom a sčasti bojovali proti Nemcom a ohlásili sa na úradoch a odovzdali svoje 

zbrane, sa vrátili voľne do svojich domovov. Toto opatrenie je do tej miery oprávnené, pokiaľ 

ide o zredukovanie sily povstalcov, pretože pri opačnom postupe by vzniklo nebezpečenstvo 

zosilnenia odporu. Príbuzní zaistencov to však vnímajú ako nespravodlivosť. 

7) Úrady a slovenská administratíva 

Úrady v Šarišsko-zemplínskej župe sa takmer bez výnimky dištancovali od povstalcov. 

Pokiaľ ide o otvorený prechod k partizánom, neviem o žiadnom takom prípade. Veliteľ 

žandárstva na dolnom Spiši vydával také rozkazy, ktoré ho usvedčovali z činnosti 

v prospech povstalcov. 

Vedúci prešovských úradov, najmä župan Dr. Dudáš a mešťanosta Sabol-Palko ponúkli 

nemeckému generálovi a veliteľovi východoslovenskej bojovej skupiny 31 okamžitú 

inšpektora DP. Na jeseň 1944 sa spolupodieľal na organizovaní Heimatschutzu na dolnom 

Spiši. Po vojne bol súdený Národným súdom v Bratislave a bol odsúdený na trest smrti. Rozsudok 

bol vykonaný 22. júna 1946. 

29 Porovnaj Štátny archív v Levoči, pobočka Spišská Nová Ves, f. Okresný úrad v Gelnici 1923 

– 1945, š. 76, D1-1718/1944. Hlásenie okresného náčelníka v Gelnici z 10. 10. 1944. 

30 Ide o akciu „Kartoffelernte“, ktorú realizovali vyčlenené nemecké jednotky skupiny armád 

„Severná Ukrajina“. 

31 Generál Enno von Rintelen. 

271


spoluprácu. Avšak počas prvých septembrových dní sa aj u lojálnych úradov prejavila 

obrovská bezradnosť. To sa zlepšilo až po tom, ako si poľný veliteľ generál Stahr povolal 

k sebe vedúcich úradov a obratne im, s dôrazom zachovávania nezávislosti Slovenska, 

vysvetlil potrebu určitých vojenských opatrení. Pozitívny účinok mala v tomto ohľade aj 

návšteva ministra Macha. 32 

Župan Dr. Dudáš, ako sa zdá, sa po nervovom zrútení na prelome júla/augusta, ktoré 

utrpel v dôsledku svojho podriadenia generálovi Malárovi a prvých rysujúcich sa náznakov 

vojenskej zrady, do istej miery zotavil a preukazuje čiastočnú aktivitu. 

Župné žandárstvo ako celok sa k povstaleckému hnutiu nepripojilo. Iba v Humennom 

prebehlo po odzbrojení asi 10 žandárov k partizánom. 

Žandárstvo sa má byť znovu vyzbrojené. Mimoriadna pozornosť však musí byť pritom 

venovaná vyradeniu nespoľahlivých živlov. V oblastiach obývaných Nemcami nie 

je návrat slovenských žandárov želateľný. 

Prešovský rozhlas bol ihneď po odzbrojení slovenských jednotiek podrobený nemeckej 

vojenskej kontrole a vysiela ďalej. 

Na východnom Slovensku, rovnako pod dohľadom vojenskej cenzúry, vychádzajú aj 

naďalej noviny „Slovenská sloboda“, avšak v redukovanej podobe. Toto opatrenie bolo 

mimoriadne naliehavé, pretože od 25. augusta neboli zo západného Slovenska distribuované 

žiadne noviny. 

8) Nemecká národnostná skupina 

Nemecká národnostná skupina sa vo všeobecnosti počas kritických dní držala dobre, 

a to najmä v tých miestach, kde mala energických vodcov, ktorí si konali svoje povinnosti. 

Formovanie Heimatschutzu 33 na hornom a dolnom Spiši prebieha. 

Pri neistej situácii bolo potrebné prijať prípravné opatrenia v dlhšom časovom horizonte. 

Do úvahy prichádza starostlivo pripravená evakuácia žien a detí, najmä v mestách 

žijúcich etnických Nemcov, ktorých nie je možné v prípade naliehavej potreby vysťahovať 

v kolónach, keďže nie je k dispozícii dostatok slovenských vlakov, ktoré by mohli 

premávať cez Orlov – Krakov, resp. na západné Slovensko. Pritom je však potrebné 

vziať do úvahy skutočnosť, hoci momentálne nejestvuje bezprostredné nebezpečenstvo, 

že v okamihu, keby také nastalo, možno na základe nadobudnutých skúseností len sotva 

32 O čomsi inom vypovedá správa krakovskej SD z 2. októbra 1944, v ktorej je uvedené: „Názory 

na jeho návštevu sa veľmi rôznia, a podľa všetkého je aj jeho osoba v širokých vrstvách 

obyvateľstva veľmi rozporuplaná. Ozývali sa hlasy, že Mach má svoj podiel viny na slovenskom 

povstaní, pretože mal včas informácie o formovaní sa partizánskych jednotiek, avšak 

nič proti ich potlačeniu nepodnikol. Naopak vo svojom rozhlasovom prejave existenciu bánd 

poprel.“ (Bundesarchiv Berlín, R 70 Slowakei/262.) 

33 Heimatschutz (Nemecká domobrana). Rozkaz na jej formovanie vydal F. Karmasin koncom 

júla 1944. Tvorili ju príslušníci polovojenskej organizácie Freiwillige Schutzstaffel (FS), 

Kriegerbundu a Deutsche Jugend vo veku 17 – 18 rokov. Jej účelom bola ochrana nemeckých 

obcí pred partizánmi, organizácia evakuácie. Zúčastňovala sa však aj na perzekúciách účastníkov 

SNP či rasovo prenasledovaných osôb. 

272



počítať so železničným transportom. Pokiaľ ide o túto otázku, bol by som povďačný za 

okamžité inštrukcie. 

Z uvedených dôvodov sa mi javí ako veľmi potrebná návšteva vodcu národnostnej 

skupiny 34 na východnom Slovensku, keďže takáto návšteva by národnostnej skupine 

dodala dostatočnú vzpruhu. 

pod. Woinovich 


v B r a t i s l a v e . 

A MSNP, f. IX, š. 8. 

34 Franz Karmasin (1901 – 1970), poľnohospodársky inžinier. Tento rodák z Olomouca prišiel 

na Slovensko na jeseň 1926. Dlhé roky pôsobil ako pracovník Nemeckého kultúrneho zväzu 

na Spiši, neskôr v Bratislave. Politicky sa aktivoval v KdP. V roku 1935 sa stal poslancom 

v NZ a neoficiálnym, od októbra 1937 oficiálnym zástupcom Konráda Henleina na Slovensku 

a Podkarpatskej Rusi. Počas roku 1938 prechádza na pozície nacionálneho socializmu. V čase 

vrcholiacej sudetskej krízy uteká do Viedne, kde sa pokúša o formovanie Karpatskonemeckého 

dobrovoľníckeho zboru. Začiatkom októbra 1938 sa vracia na Slovensko a po rokovaniach 

s predstaviteľmi slovenskej autonómnej vlády obnovuje činnosť KdP pod názvom DP a stáva 

sa štátnym tajomníkom pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. DP sa 

pod Karmasinovým vedením stáva jedinou povolenou organizáciou slovenských Nemcov, 

postavenou na vodcovskom princípe a nacistickej ideológii. F. Karmasin patril počas celej 

existencie slovenského štátu medzi horlivých zástancov jeho najužšieho pripútania k Nemecku, 

požadoval radikálne „riešenie židovskej a českej otázky“. Najmä jeho pričinením bola 

nemecká komunita na Slovensku zahrnutá pod princíp kolektívnej viny a v priebehu roku 

1946 vysídlená do spojencami rozdeleného Nemecka. Národný súd v Bratislave ho po vojne 

v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. 

273

ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ AKTIVITA 

STUDENTS’ SCIENTIFIC WORK

DIOKLECIÁN A VZNIK TETRARCHIE 

Marta Sendeková 

SENDEKOVÁ, Marta: Diocletianus and the Institution of Tetrarchy. In: Annales historici 


In the second half of the 3. century internal and external wars have plunged the Roman 

Empire into a deep crisis. Emperor Diocletian (284 – 305) appeared on world stage 

under these circumstances. A great circumspection and the spirit of resourcefulness 

were significant for his twenty-year reign. From a policy-making point of view he can be 

considered a reformer no less than a creator of new institutions, even though in the area of 

religion he was a reactionary as he pursued to restore traditional Roman religion. In spite 

of this he is deservedly regarded as a preserver of the country’s integrity. Military, tax and 

economic systems were based on new foundations aimed at the restoration of traditional 

religious values. The spectacular complex of reforms and political achievements was 

carried out through the system of government called the tetrarchy. It was based upon the 

rule of four sovereigns with supreme power in two pairs: two augusti and two caesars. 

V druhej polovici 3. storočia vnútorné aj vonkajšie vojny priviedli Rímske impérium 

do hlbokej krízy, v ktorej sa viac-menej vytratili všetky pozostatky tradičného občianskeho 

a spoločenského zriadenia. V tejto situácii sa na javisku svetových dejín objavil 

cisár Dioklecián (284 – 305) a ukončil obdobie rímskej histórie označované ako „vojenská 

anarchia“ alebo „cisárske krízy“ (235 – 284). Oslavné panegyriká ho nazývali „nový 

Jupiter na Zemi“, ktorý mal nastoliť poriadok a poraziť nepriateľov. Jeho dvadsaťročná 

vláda sa vyznačovala veľkou obozretnosťou a duchom vynaliezavosti. Z hľadiska politického 

riadenia ho môžeme pokladať sa reformátora, ba dokonca tvorcu nových inštitúcií, 

hoci v náboženskej oblasti bol reakcionárom, pretože sa chcel vrátiť k obnoveniu 

tradičného rímskeho náboženstva. Napriek tomu je právom považovaný za záchrancu 

jednoty impéria. 

Vznik tetrarchie 

Diokleciánovi sa pripisuje vytvorenie prvej organickej reformy administratívneho 

a vojenského usporiadania. Rímske impérium bolo nanovo zjednotené s odstránením 

uzurpátorov v Británii a v Egypte a chránené proti barbarom a Peržanom. Vojsko, daňový 

systém, byrokracia, ekonomické a peňažné zriadenie boli založené na nových základoch 

zameraných na obnovenie tradičných náboženských hodnôt proti šíreniu kresťanstva najprv 

mierových prostriedkami, neskôr pomocou prenasledovania. Rímske občianske právo 

bránilo odchýleniam a deviáciám, ktoré spôsobovala tvorba miestnych zákonov. Tento 

veľkolepý komplex reforiem, vojenských a politických realizácií sa uskutočnil prostredníctvom 

vládneho systému, ktorý sa nazýva tetrarchia. 1 Zakladala sa na vláde štyroch 

1 Tento termín je všeobecne používaný v dielach súčasných historikov, nie však v antických 

prameňoch. 

276

Dioklecián a vznik tetrarchie 

najvyšších panovníkov so zvrchovanou mocou, rozdelených na dva páry: dvaja augustovia 

a dvaja cézari 2 . Ak by sme tento vládny systém považovali v celku za začiatok absolútnej 

monarchie alebo dominátu alebo za rozvoj štátoprávnych a politických faktorov 

prítomných už v dejinách principátu, je na mieste otázka výskumu, v ktorej by som sa 

chcela zamerať na formu vlády a administrácie, ako aj záležitosť vykonávania moci. 

Tetrarchia bola originálna konštrukcia spôsobu vlády. V období principátu môžeme 

sledovať určité snahy u niektorých cisárov, ktorí sa snažili prostredníctvom adopcie 

alebo udelením moci svojim kolegom vytvoriť politické a štátoprávne predpoklady pre 

svojich nástupcov. Ale nebol vytvorený žiaden podobný model a preto tetrarchiu považujem 

za výtvor tohto obdobia, podmieneného pravdepodobne viac nevyhnutnosťou 

organizácie moci než ako uvedomelý dopredu naplánovaný elaborát. 

Dioklecián, vlastným menom Gaius Valerius Diokles, sa narodil v roku 245 v Dioclei 

neďaleko mesta Salona v Dalmácii. Pochádzal z chudobnej ilýrskej rodiny. Vstúpil 

do armády a ako jednoduchý vojak prešiel všetkými etapami vojenskej kariéry. V roku 

284 počas vojenského ťaženia proti Peržanom bol zavraždený cisár Marcus Aurelius 

Carus (282 – 283). Rímska ríša bola rozdelená medzi jeho dvoch synov: Numerianus 

(283 – 284) vládol vo východnej časti a Carinus (283 – 285) v západnej. 3 Čoskoro na 

to Numerianus zomrel za záhadných okolností neďaleko Nikomedie. 4 V tom čase bol 

Dioklecián veliteľom jeho cisárskej stráže. Vojsko následne vyhlásilo v Kalcedónii v roku 

284 Diokleciána za augusta 5 : „ducum consilio tribunorumque“ 6 . V tomto období 

prijal Dioklecián úradné meno Gaius Aurelius Valerius Diocletianus a sám seba začal 

nazývať titulom dominus et deus. Po aklamácii vojska vykonal v Nikomedii slávnostný 

vstup oblečený v purpure za sprievodu manifestácii zástupov ľudu. 7 Avšak Carinus 

2 V období neskorého cisárstva sa používal termín augustus ako titul rímskeho cisára a cézar 

ako titul pre cisárovho následníka. 

3 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 38, 2. In: VICTOR, SEXTUS AU- 

RELIUS: Sexti Aurelii Victoris Liber de caesaribus, praecedunt De viris illustribus Urbis 

Romae, subsequitur Epitome de caesaribus. Recesuit. Fr. Pichlmayr, Lipsiae: In Aedibus B. 

G. Teubneri, 1961, s. 163. 

4 „Hic est auctor necis Numeriani.“ Podľa antických prameňov bol za jeho smrť zodpovedný 

svokor Arrius Aper, praefectus praetorio cisára Marca Aurelia Cara. In: Scrittori della storia 

Augusta 13, 2. A cura di Paolo Soverini, Torino: UTET, 1983, s. 1208. 

5 Presný dátum vyhlásenia vlády je neistý. Predpokladá sa, že Dioklecián sa ujal vlády medzi 

17. septembrom a 20. novembrom 284. In: BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocletian 

and Constantin. Cambridge, MA : Harvard University Press, 1982, s. 4; ENSSLIN, Wilhelm: 

Valerius Diocletianus. In: Real-Encyklopädie der classischen Altertumswissenschaft. 

Volume 26. Stuttgart : J. B. Metzlersche Verlagsbuchhandlung, 1948, s. 2419-2421. 

6 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 1. In: VICTOR SEXTUS AURE- 

LIUS: Sexti Aurelii Victoris Liber de caesaribus, praecedunt De viris illustribus Urbis Romae, 

subsequitur Epitome de caesaribus. Recesuit Fr. Pichlmayr. Lipsiae : In Aedibus B. G. 

Teubneri, 1961, s. 116-117. 

7 Scrittori della storia Augusta 13, 1 ..., s. 1206-1207; VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome 

de Caesaribus 39, 1..., s. 163. KIENAST, Dietmar: Römische Kaisertabelle: Grundzüge 

277


nesúhlasil s voľbou Diokleciána a vojensky proti nemu vystúpil. Ich vojská sa stretli 

v roku 285 v bitke na rieke Margus (pri sútoku Moravy a Dunaja) v Moesii. 8 Aj keď 

Carinus zaznamenal vojensky úspech, bol zavraždený svojimi veliteľmi. A tak Dioklecián 

ako jediný vládca získal kontrolu nad celou ríšou. 9 Nastalo nové obdobie rímskych 

dejín nazývané tiež dominát. 

Dioklecián sa snažil od začiatku zabezpečiť systém vlády, ktorý by garantoval a vyrovnával 

kontrolu teritoriálne rozsiahleho impéria ohrozovaného vojensky na viacerých 

frontoch. Cisárska moc nebola ešte natoľko pevná, aby dokázala stabilizovať sociálne 

pomery v krajine a odolávať vonkajším nepriateľom. Na severných hraniciach ríše, ktoré 

tvorili rieky Rýn a Dunaj, ohrozovali Rímsku ríšu Germáni (Alamani a Sarmati). 10 V roku 

283 začala roľnícka vzbura Bagaudov v Galii pod vedením Aelianusa a Amandusa. 11 

Východnú hranicu ohrozovali Peržania a v Afrike sa snažil uchopiť moc uzurpátor Julianus. 

12 V danej situácii bolo nevyhnutné posilniť cisársku moc. A preto na jar v roku 

285 Dioklecián vymenoval Maximiána (285 – 305, Marcus Aurelius Valerius Maximianus) 

za cézara. 13 Aurelius Victor charakterizoval Maximiána ako človeka oddaného 

v priateľstve, tiež trochu nudného ale veľkých vojenských schopností. 14 Dioklecián ho 

adoptoval za filius Augusti. Rýchla nominácia Maximiána za cézara je interpretovaná 

podľa niektorých historikov ako znak vzájomného dlhodobého priateľstva a tiež vojenských 

skúseností. 15 Takto získal Dioklecián verného spojenca v západných provinciách 

impéria, zatiaľ čo on dozeral na východné provincie. Maximián mal zaistiť západnú 

hranicu proti invázii germánskych kmeňov a zároveň nastoliť mier v Galii. 

einer römischen Kaiserchronologie. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1996, s. 

266-267. 

8 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 11..., s. 164. 

9 EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 19-21. Con note del Antonio Calvi. Torino: 

Società Editrice Internazionale, 1946, s. 134 - 136. 

10 Panegirici Latini II [X], 2, 6; III [II], 6, 6. Lassandro, Domenico-Micunco, Giuseppe (eds.). 

Torino : Unione tipografico-Editrice Torinese, 2000, s. 74-76; s. 108. 

11 „Namque ubi comperit Carini discessu Helianum Amandumque per Galliam excita manu 

agrestium ac latronum, quos Bagaudas incolae vocant, populatis late agris plerasque urbium 

tentare.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 17..., s. 118. Porovnaj: 

EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 20 ..., s. 135. 

12 „Eodem tempore Orientem Persae, Africam Iulianus ac nationes Quinquegentanae graviter 

quatiebant.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 22 ..., s. 119. 

13 Otto SEECK uvádza, že Maximián bol nominovaný za cézara pravdepodobne 1. apríla 285. In: 

SEECK, Otto: Geschichte des Untergangs der antiken Welt. Darmstadt : Wissenschaftliche 

Buchgesellschaft, 1966, s. 25. Timothy D. BARNES uvádza dátum nominácie v júli 285. In: 

BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocletian and Constantin. Cambridge, MA : Harvard 

University Press, 1982, s. 4; BARNES, Timothy D.: Constantine and Eusebius ..., s. 6. 

14 „Maximianum statim fidum amicitia quamquam semiagrestem, militiae tamen atque ingenio 

bonum imperatorem iubet.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 

17 ..., s. 118. 

15 BARNES, Timothy D.: Constantine and Eusebius ..., s. 6; WILLIAMS, Stephen: Diocletian 

and the Roman Recovery. New York : Routledge, 1997, s. 43-44. 

278


V priebehu nasledujúcich rokov kritickým miestom zostávala situácia v Británii. 

Koncom roka 286 alebo začiatkom roka 287 tu bol vyhlásený vlastnými vojakmi za augusta 

rímsky vojenský veliteľ Carausius. Ovládol Britániu a severnú časť Galie. 16 Tento 

uzurpátor nebol nikdy Diokleciánom právoplatne uznaný. Maximiánovo ťaženie proti 

Carausiovi sa skončilo neúspechom, jednota rímskeho impéria bola ohrozená. A preto 

Dioklecián povýšil 1. apríla 286 Maximiána za augusta, pravdepodobne v dôsledku 

uzurpácie Carausia v Británii. Maximián prijal titul Imperator Caesar Marcus Aurelius 

Valerius Maximianus Augustus Herculius. 17 Napriek fyzickej vzdialenosti medzi dvoma 

cisármi Dioklecián dôveroval Maximiánovi a takto mu dal účasť na cisárskej moci, zatiaľ 

čo Maximián ho plne rešpektoval a konal v súlade s jeho vôľou. 18 Vláda dvoch augustov, 

tzv. diarchia začala rozdeľovací proces, ktorý viedol k systematickému štátnemu 

zriadeniu tetrarchie. 

Dvojitá vláda nepriniesla iba formálne rozdelenie Rímskeho cisárstva. Každý cisár 

mal vlastný dvor, vojsko a úradnú rezidenciu. To môžem považovať za záležitosti praktické. 

Dioklecián sa často presúval po rôznych mestách východnej časti impéria. Jeho 

sídlom sa stala Nikomedia a Maximián sídlil v meste Mediolanum (Miláno). 19 Ale cisárska 

propaganda zastávala názor o jedinom a nedeliteľnom Ríme, patrimonium indivisum. 

Rečník Mamertinus vo svojom oslavnom panegyriku na cisára Maximiána z roku 

289 vyzdvihol spoločné vlastníctvo impéria v rukách dvoch panovníkov, ich vzájomnú 

zhodu a jednotné riadenie Rímskej ríše. 20 Všetky legálne rozhodnutia a cisárske slávnosti 

sa konali v mene oboch panovníkov, taktiež boli razené rovnaké mince v oboch 

častiach impéria. 21 

Cisári sa stretávali sporadicky mimo Ríma. Tieto stretnutia poskytovali príležitosti 

na vymedzenie hlavných línii vnútornej politiky. V januári v roku 291 sa stretli v Miláne, 

aby prediskutovali politické a vojenské záležitosti vo východnej a západnej časti 

ríše. 22 Počas spoločnej dvojročnej vlády sa augustovia zamerali na posilnenie obrany 

na hraniciach a aplikovanie administratívnych reforiem. Ale v tomto období bolo nutné 

prehodnotiť politický režim a aktualizovať program obnovenia mieru v cisárstve s pred- 

16 FRERE, Sheppard Sunderland: Britannia: a history of Roman Britain. London : Routledge 

& Kegan Paul, 1978, s. 376-380. Porovnaj: WILLIAMS, Stephen: Diocletian and the Roman 

Recovery ..., s. 47; VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 20-21 ..., s. 118- 

119; EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 21 ..., s. 135-136. 

17 BARNES, Timothy D: Constantine and Eusebius ..., s. 6-17; KIENAST, Dietmar: Römische 

Kaisertabelle: Grundzüge einer römischen Kaiserchronologie ..., s. 272. 

18 WILLIAMS, Stephen: Diocletian and the Roman Recovery ..., s. 49. 

19 Začiatok nového politického usporiadania charakterizovalo vedomé zanechanie Ríma ako 

hlavného mesta cisárskej rezidencie. Časť hlavnej správy a celý cisársky sprievod opustili 

Palatín a nasledovali panovníkov do ich nového sídla a v ich presunoch. Rím nebol viac než 

teoretickým hlavným mestom impéria. 

20 Panegirici Latini II [X], 9, 4 ..., s. 84-85. 

21 AMICI, Angela: Divus Constantinus: Le testimonianze epigrafiche. In: Rivista storia dellántichitá, 

30, 2000, s. 186-216. 

22 Panegirici Latini III [II], 11-12 ..., s. 116-119. 

279


pokladom zabezpečenia hraníc. 23 Riešením sa stala koncepcia, podľa ktorej sa vybrali 

dvaja schopní spolupracovníci poverení predovšetkým riadením naliehavých vojenských 

záležitostí. Jeden cézar k Maximiánovi, ktorý mal vyriešiť cisársku schizmu v Británii, 

a druhý cézar k Diokleciánovi, ktorý mal vzdorovať novým útokom Perzie na rímskych 

hraniciach. Takto sa posilnil domus Augusta o dvoch zdatných cézarov, ktorí sa vyznačovali 

zrelosťou, fyzickou a morálnou silnou. Boli podriadení augustom a prijali titul 

nobilissimi Caesares. 

Dioklecián ustanovil k Maximiánovi ako cézara Konštancia Chlora (293 – 305), 

ktorého Maximián vyhlásil pravdepodobne v Miláne. Prijal úradné meno Marcus Flavius 

Valerius Constantius Chlorus a jeho sídlom sa stala Augusta Treverorum (Trevír). 24 

Konštancius mal pokračovať v boji proti vojenskému uzurpátorovi v Británii, zatiaľ čo 

Maximián strážil hranicu pozdĺž rieky Rýn. Niekoľko mesiacov potom, 20/21. mája 293, 

Dioklecián nominoval k sebe cézara Galeria (293 – 305) s úradným menom Gaius Galerius 

Valerius Maximianus v Nikomedii. 25 Jeho sídelným mestom bolo Sirmium a vojensky 

mal chrániť východnú hranicu impéria proti Peržanom. 26 

Takýmto spôsobom sa dospelo k definitívnemu usporiadaniu diokleciánovej monarchie, 

ktorá mala dvoch augustov a dvoch cézarov. Teritoriálne rozdelenie impéria vyzeralo 

v konečnom dôsledku takto: Konštancius mal pridelenú správu Británie, Galie, 

Hispánie a časť Mauretánie (Tingitana), Maximián mal pod svojou vládou Italiu, severnú 

rímsku Afriku a časť Mauretánie (Caesariensis), Galérius spravoval podunajské provincie 

(Noricum a Pannonia) a balkánsky polostrov a Dioklecián kontroloval východné 

provincie (Asia Minore, Siria, Palestina, Cirenaica), Egypt a grécke ostrovy. Jednota 

Rímskeho impéria bola zachovaná hoci bolo rozdelené na dve väčšie a dve menšie časti, 

čo pokladám za výborný prostriedok obrany a lokálneho administratívneho riadenia. 

Zákony vydával Dioklecián stále v mene štyroch panovníkov. Tieto opatrenia platili pre 

celé cisárstvo a každý z nich ich prevzal do svojho teritória. 

Politický systém tetrarchie smeroval okrem vojenských účelov tiež k zabezpečeniu 

následníctva na cisársky trón v ktoromkoľvek momente. Takto sa mala konsolidovať 

cisárska autorita a centrálna moc zabezpečením ochrany proti uzurpátorom. 27 Na základe 

daných skutočností môžem poznamenať, že plán tetrarchie dozrieval počas niekoľkých 

rokov vládnutia. Nemôže tu byť pochybnosť o úradnej vojenskej moci cézarov 

23 V roku 289 bol Dioklecián zaneprázdnený vojenským ťažením proti Sarmatom vo februári 

v roku 290 bojoval proti Saracénom. In: Panegirici Latini III [II], 5, 4; III [II], 7, 1; IV [II], 5, 

1..., s. 108-109, s. 110-111, s. 136-137. 

24 BARNES, Timothy D.: The New Empire of Diocletian and Constantin ..., s. 60; KIENAST, 

Dietmar: Römische Kaisertabelle: Grundzüge einer römischen Kaiserchronologie ..., s. 280. 

25 EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 22, 1..., s. 136; BARNES, Timothy D.: The 

New Empire of Diocletian and Constantin ..., s. 61; KIENAST, Dietmar: Römische Kaisertabelle: 

Grundzüge einer römischen Kaiserchronologie ..., s. 283. 

26 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 40, 1..., s. 164. 

27 Augustus Maximián mal syna Maxentia, ktorý taktiež rozvíjal vojenskú kariéru. Ale Dioklecián 

určil Maximiánovi za cézara Constantia Chlora, čím bol oficiálne Maxentio vylúčený 

z nástupníctva na cisársky trón. 

280


a o vzťahu medzi ich nomináciou a požiadavkami vojenského charakteru. Separatistické 

zotrvávanie Carausia v Británii, tlak barbarov na Dunaji a na Rýne a vojenská hrozba 

Perzie tvorili reálne motívy, ktoré rozhodli o rozšírení domus Augusta a rozdelení 

jednotlivých vojenských obranných operácií. Obaja cézari boli teda v dôsledku adopcie 

a dynastických manželstiev včlenení do rodu Diokleciána. Galérius bol donútený zavrhnúť 

svoju manželku a oženiť sa s Valériou, dcérou Diokleciána, a následne bol adoptovaný. 

Konštancius v tom čase už bol zaťom Maximiána, pretože sa oženil s jeho dcérou 

Teodorou a tiež bol ním adoptovaný. Dynastická idea bola iba prostriedkom pre zabezpečenie 

efektivity najvyššieho vojenského riadenia. Zodpovedala hlavnému charakteru 

štátneho usporiadania Diokleciána. Otto Seeck definoval tetrarchiu ako štátne zriadenie 

vo výnimočnom stave. 28 Podľa môjho názoru to bola konštitúcia štátu, ktorá sa postupne 

vytvárala na základe nevyhnutnosti. So svojím vnútorným členením bola unikátnou odpoveďou 

na danú historickú situáciu. 

Ideologická koncepcia tetrarchie 

Ideologická koncepcia Diokleciánovej monarchie tvorila konštitučný základ tetrarchie. 

Preto je dôležité pochopiť prvky náboženského kultu, ktoré boli pôvodom novej 

formy štátu. 

Náboženský charakter cisárskej moci panovníkov bol vyjadrený v apelatívoch Iovius 

pre Diokleciána a Herculius pre Maximiána, ktoré prijali hneď po svojom nástupe. 29 

Jupiter bol uctievaný s prívlastkom Conservator Augusti, chránil a posväcoval vládu Diokleciána. 

30 Kult Jupitera a Herkula mal najväčšiu dôležitosť v období Diokleciána. 31 

Svedčia o tom početné numizmatické dôkazy, ktoré prinášajú venovania Jupiterovi 

a Herkulovi, alebo obom spoločne. Zriedkavo sa na minciach nachádzajú apelatívy Jovius 

a Herculius, ale sú prítomné v historických prameňoch a v epigrafii. 32 

Dioklecián a Maximián boli prvými rímskymi cisármi, ktorí používali apelatívy bohov 

Jupiter a Herkules. Ich účelom bolo uznať božskú podstatu monarchie, t. j. cisári 

28 SEECK, Otto: Geschichte des Untergangs der antiken Welt ..., s. 28. 

29 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 39, 2; 40, 5.., s. 164; Panegirici Latini 

II [X] ..., s. 69-96. Apelatív Iovius znamenal syn od boha Jupitera a Herculius syn od boha 

Herkula. 

30 Panegirici Latini II [X], 7, 5..., s. 82 - 83. 

31 „Iovi, Herculi, Victoriae/ imperator Caesar gaius Aurelius Valerius Diocletianus Pius.“ In: 

DESSAU, Hermann: Inscriptiones latinae selectae. Vol. I. Berolini : apud Weidmannos, 1892, 

č. 617, 623, 628, 631-635. 

32 AMICI, Angela: Divus Constantinus: Le testimonianze epigrafiche. In: Rivista storia dellántichitá, 

30, 2000, s. 186-216; ARNALDI, Adelina: Aeternitas e perpetuitas nella monetazione 

di etá tetrarchica. In: Rivista italiana di Numismatica e scienze affini, 79, 1977, s. 109-133; 

LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum LII, 3. In: L. Caeli 

Firmiani Lactanti Opera omnia: accedunt carmina eius quae feruntur et L. Caecilii qui inscriptus 

est De mortibus persecutorum liber. Vindobonae: F. Tempsky, Lipsiae: G. Freytag, 

1893, s. 237. 

281


boli bohovia alebo mali božskú podstatu a konali ako dosadení od bohov. 33 Panegyriká 

dokonca charakterizovali vládcov, že boli obdarení cnosťami a božskými silami hneď 

od narodenia, a nie od nástupu na trón. 34 

Dioklecián zároveň vytvoril novú teokratickú koncepciu, z ktorej vyplývalo, že iba 

vládnuci augustovia mali právo vyhlásiť ďalších cézarov. Nezávisiac od senátu a od vojska, 

Jovius Diocletianus sám vymenoval svojich spolucisárov (cézarov) a následne nástupcov, 

ktorí prostredníctvom neho boli určení bohmi. Týmto spôsobom sa vytvárala 

božská rodina. Dioklecián vylúčil z účasti na cisárskej moci každého, kto nepatril do 

tohto „božského spoločenstva“. Rodina Jupitera a Herkula, ktorá sa predstavovala ako 

posvätný výtvor, mala silný vplyv v oblasti verejného práva. Bol to revolučný fenomén, 

že do domus divina patrili iba samotní cisári. Ich ženy a deti neboli zahrnuté do spoločenstva 

Jupitera a Herkula, aj keď súdržnosť cisárskeho tetrarchického kolégia bola posilnená 

prostredníctvom manželských zväzkov. Vedľa samotných cisárov sa nikdy neobjavujú 

v nápisoch a na minciach prvej tetrarchie iní členovia cisárskej rodiny. Maxencius (syn 

Maximiliána) a Konštantín (syn Konštancia) neboli považovaní za členov spoločenstva 

Jupitera a Herkula. Štyria cisári vytvárali božskú rodinu, ktorá nebola dynastická vo 

vlastnom zmysle slova. Neprítomnosť žien v tejto rodine znamenala, že integrácia nových 

členov sa mohla vykonať prostredníctvom adopcie. Dikolecián po prvý raz a naposledy 

vytvoril v rímskej histórii skutočné a vlastné adoptívne cisárstvo. Takto sa inšpiroval 

starými tradíciami rímskeho náboženstva. Jeho cieľom bolo diskreditovať uzurpátorov, 

kontrolovať vojsko a zabrániť návratu vojenskej anarchie. Tieto nové náboženské idey 

posilňovali rôzne druhy propagandy, aby v cisárstve priniesli poriadok a pokoj. 

Antické pramene zdôrazňujú zmeny ceremoniálu cisárskeho dvora a obliekania. 35 

Cisár vymenil červený plášť z obdobia principátu za plášť z purpuru pretkaný zlatom 

a drahokamami podľa vzoru perzských kráľov. Žil ďaleko od ľudí vo vnútri svojho svätého 

paláca, kde vládlo posvätné ticho. Tu prijímal úradné osoby, dvoranov a veľvyslancov, 

ktorí boli pripustení do prítomnosti cisára, aby vykonali adoratio. V dopredu stanovenom 

čase delegáti čakali v paláci v prijímacej sále. Vystúpiť mohli pred cisára len 

osamote podľa podrobne pripraveného úradného poriadku: postupovali dopredu v tichu, 

so zahalenými rukami a vykonali gesto hlbokej úcty προσκύνησις. 36 

33 DE FRANCISCI, Pietro: Arcana imperii III Tomo I. Roma: M. Bulzoni, 1970, s. 7-11; KOLB, 

Frank: Lídeologia tetrarchica e la politica religiosa di Diocleziano. In: BONAMENTE, Giorgio: 

- NESTORI, Aldo: I cristiani e límpero nel IV secolo. Colloquio nel mondo antico (Atti 

del Convegno Marcerata 17-18 dicembre 1987), Macerata: Università degli studi di Macerata, 

1988, s. 17-44. 

34 Panegirici Latini II [X], 1, 2-3; II [X], 4, 2..., s. 73, s. 79. 

35 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 2 ..., s. 117; LACTANTIUS, Firmianus 

Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XIX, 2; XIX, 5..., s. 194, 195; EUTROPIUS: 

Breviarium ab urbe condita IX, 26..., s. 138-139. 

36 Gesto cisárskej úcty προσκύνησις bolo prevzaté z Perzie. Bližšie pozri: CHASTAGNOL, André: 

Láccentrarsi del sistema: la tetrarchia e Costantino. In: Storia di Roma 3 Léta tardoantica 

I. Crisi e trasformazioni. Torino : Giulio Einaudi editore s. p. a., 1993, s. 200. 

282


Podľa Eutropia bol Dioklecián prvý, ktorý nahradil salutatio prejavom najhlbšej úcty 

adoratio, nosil plášť a obuv z drahokamov a nechal sa nazývať dominus, zaviedol ceremoniál 

perzského typu. 37 V diele Epitomae de Caesaribus sa obnova prisudzovala cisárovi 

Aureliánovi. 38 Historik cisárskeho ceremoniálu Andreas Alföldi tvrdí, že výšivky 

v zlate sa objavovali na šatách cisárov už koncom obdobia cisára Comoda a Dioklecián 

iba imitoval perzské vzory. 39 Hoci charakterizuje Diokleciána ako panovníka orientálneho, 

nepokladá za problém zlučiteľnosť tohto námetu s celu politikou cisára, ktorý chcel 

obnoviť jednotu cisárstva a obranu rímskeho impéria. O tejto politike svedčí prenasledovanie 

proti kresťanom a dielo rozvinuté v oblasti zákonodarstva. Pietro De Francisci 

sa pokúšal odstrániť význam tejto dôležitosti rozlišujúc súkromné právo od verejného, 

pretože Dioklecián bol najmä obnovovateľ verejného práva, ale v oblasti súkromného 

práva kontrastuje s tendenciou definovania monarchistického režimu božského práva 

podľa orientálneho vzoru. 40 

Dôležitosť náboženských faktov v Diokleciánovej tetrarchii smeruje k vytvoreniu 

teokratického základu moci ako právneho spôsobu štátneho usporiadania. Tieto faktory 

boli dôležitou súčasťou cisárskej propagandy, ktorú cisári podporovali u obyvateľstva 

prirodzené presvedčenie o ich moci, ale nemôžu byť považovaní ako inštitucionálne 

zložky. Daný charakter rímskych božstiev prijatých ako symbol vlády podporuje politiku 

obnovenia rímskeho sveta, aby čelil novej kresťanskej mystike. 

Menovanie do úradu a právomoci tetrarchov 

Ako už bolo spomenuté, Dioklecián bol vyhlásený za cisára v roku 284 vojskom. 

Historia Augusta predstavuje túto udalosť ako reakciu vojenských oddielov proti prefectus 

praetorio. Arrius Aper bol obvinený z vraždy Numeriána, pretože sa chcel zmocniť 

vlády. Dioklecián bol vyhlásený jednotne vojskom za cisára bez vykonania nejakej aktivity, 

nevinný zo smrti predchodcu a pomstiteľ zločinu. 41 Táto udalosť sa takto zachovávala 

v rímskej tradícii a nového vládcu pokladala za osloboditeľa štátu od krutých tyranií, 

za muža múdreho a čnostného, predurčeného zachrániť cisárstvo. 42 Aurelius Victor 

37 EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 26 ..., s. 139. 

38 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 1-2 ..., s. 118-119. 

39 Bližšie pozri: ALFÖLDI, Andreas: Die monarchische Repräsentation im römischen Kaiserreiche. 

Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1980, 323 s. 

40 DE FRANCISCI, Pietro: Arcana imperii III Tomo II ..., s. 10-44. 

41 „Et cum quaereretur, quis vindex Numeriani iustissimus fieret, quis daretur rei p. bonus princeps, 

Diocletianum omnes divino consensu, cui multa iam signa facta dicebantur imperii, Augustum 

appellaverunt.“ In: Scrittori della storia Augusta 13, 1 ..., s. 1206. „At Numerianus amisso 

patre simul confectum aestimans bellum, cum exercitum reductaret, Apri praefecti praetorio 

soceri insidiis exstinguitur.“ In: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 38, 6..., 

s. 116. Porovnaj: VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Epitome de Caesaribus 38, 4..., s. 163. 

42 „Virtute vestra rem publicam dominatu saevissimo libertam.“ In: Panegirici Latini III [II], 5, 

3..., s. 106-107. 

283


zaznamenal, že Dioklecián bol ducum consilio tribunorumque 43 , teda nešlo o consesus 

universorum. Môžem povedať, že pôvod jeho vlády je spätý s vôľou veliteľov vojska. 

Alebo je tiež pravdepodobné, že to mohlo byť aj spontánne gesto vojakov so schválením 

ich veliteľov. Takáto voľba je známa z mnohých prípadoch predchádzajúceho obdobia. 

Nemôžem tvrdiť ani vyvrátiť, či sa udialo po aklamácii vojska aj formálne menovanie 

Diokleciána zo strany senátu. Na mieste je teda otázka, či Doklecián vykonal cestu 

do Ríma a požiadal o menovanie senát. Na základe diela Historia Augusta, podľa ktorého 

bol Dioklecián medzi cisármi perreverentes Romani senatus 44 , vzniká domnienka, že 

požiadal menovanie od senátu. Životopisy štyroch cisárov napísal Claudius Eusthenius, 

ktorý bol ab epistulis 45 , teda oficiálny životopisec na cisárskom dvore, a ten zaznamenal 

úctivý postoj k senátu. Cesta do Ríma nie je potvrdená v historických prameňoch, napr. 

latinské panegyriká ju nespomínajú v tomto období. 46 Je teda možný predpoklad, že senát 

prikročil k formálnemu aktu uznania nového cisára, hoci to mohla byť jednoduchá 

formalita, pretože politika Diokleciána nesmerovala k obnovenie moci senátu. 

Ďalšie fakty o spôsobe udelenia moci sa dajú vyvodiť z nominovania Maximiána 

za augusta. Historické pramene nepodávajú podrobnosti o menovaní zo strany senátu, 

ani o aklamácii vojska. Moc teda bola udelená od Diokleciána, čo potvrdzuje aj oficiálna 

propaganda panegyrík. 47 Ani pri nominácii dvoch cézarov nie je pochybnosť, že 

sa konala z vôle Diokleciána a so súhlasom Maximiána, ktorý mal svoju autoritu vo 

vojsku. 48 Keďže formálna moc senátu nebola legálne zrušená, tak sa nemôže vylúčiť 

uskutočnenie investitúry aj zo strany senátu. 49 Ale z daných historických podmienok 

zjavne vyplýva, že vojsko tvorilo významnú časť v Rímskom impériu. Cisár bol zvolený 

vojenskou zložkou a náboženská mystika, ktorá obklopovala jeho osobu, mala za cieľ 

spojiť absolútnu moc panovníka s priazňou božstva. 

Definovať právomoc tetrarchov nie je jednoduché, pretože chýbajú o tom dostatočné 

zmienky v historických prameňoch. Isto vieme, že dvaja augustovia mali vznešenejší 

pôvod ako dvaja cézari. Moc tetrarchie bola kolektívnej povahy rozdelená medzi dvoch 

augustov a neskôr aj medzi dvoch cézarov. Definícia moci tetrarchie, ktorú Laktancius 

prisudzuje Galeriovi, nie je určená presne. 50 Ale apelatívy Iovius a Herculius vo vzťahu 

k dvom božstvám rozdielneho stavu zdôrazňujú charakteristickým spôsobom rozdielnosť 

úrovne medzi dvoma augustami. Historické pramene opisujú postavenie Diokleciána ako 

43 VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 1..., 1961, s. 116 - 117. 

44 Scrittori della storia Augusta 18, 4..., s. 1214. 

45 Scrittori della storia Augusta 18, 5..., s. 1214. 

46 Cesta do Ríma je potvrdená u oboch augustov pri príležitosti osláv dvadsaťročnej vlády. 

LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XVII, 2..., s. 190- 

191; EUTROPIUS: Breviarium ab urbe condita IX, 27, 2..., s. 139-140. 

47 Panegirici Latini II [X] 3, 1..., 76-77. 

48 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XIX, 1..., s. 194. 

49 ENSSLIN, Wilhelm: Zur Ostpolitik des Kaisers Diokletian ..., s. 45 - 56. 

50 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum XVIII, 5..., s. 192- 

193. 

284


hlavného autora rozhodnutí a Maximiána ako vykonávateľa. 51 V štátnych ustanoveniach 

(napr. edikty), ktoré mali politický účel, je Dioklecián stále menovaný ako prvý. 52 Administratívne 

správy boli stanovené od obidvoch augustov. 53 Legislatívna moc sa teda javí 

vykonávaná spoločne, ale so vzájomným rešpektom. Hoci Dioklecián zakročil v záležitostiach, 

ktoré sa týkali území podriadených priamej moci Maximiána. 54 Dozeral na 

dodržiavanie stanovených nariadení všeobecného charakteru a žiadal svojich kolegov, 

aby ich uskutočňovali. 55 Takže je predpoklad, že Dioklecián mal medzi tetrarchami postavenie 

potior auctorita alebo auctor imperii, ktorému musela byť daná pietas a fides, 

čiže mal titulus primi nominis et ordinis. 56 Dioklecián bol prvý a najvznešenejší spomedzi 

štyroch cisárov. 

Vlastné trvalé sídla dvoch augustov v pravom zmysle slova v tomto období neexistovali. 

Antiochia, Sirmium a Nikomedia boli miestami Diokleciánovej rezidencie, ale 

žiadne z nich nebolo hlavné mesto Orientu. Miláno sa stalo na krátky čas sedes imperii 

kvôli prítomnosti dvoch cisárov a delegácie senátorov. 57 Dioklecián nebol obmedzovaný 

záležitosťami východnej časti Rímskej ríše. 58 Hoci administratívna správa impéria bola 

rozdelená, je nutné dodať, že Dioklecián si uchoval moc kontroly a riadenia ako vo východných 

tak aj v západných častiach cisárstva. 

Postavenie cézarov bolo podriadené augustom a ich vzájomný vzťah bol kolegiálny, 

jedná sa ale o kolektívnosť rozdielnu. Antickí autori zaznamenávajú rozdelenie teritórií 

ku každému tetrarchovi. 59 Tým sa však nechce narušiť jednotná idea cisárstva, pretože 

bola základom štátotvornej koncepcie Diokleciána. Ale je evidentné, že panovníci mali 

odlišné právomoci, hoci boli jednotní v rozdielnych úlohách podľa tradičného vzoru. 

Vládli a spravovali svoje provincie ako sféry kompetencií v priestore v duchu jednotného 

velenia. 

Cisárska moc sa rozvinula v tomto období smerom k forme rozhodne autoritatívnej. 

Nové štátne zriadenie bolo vypracované pod doliehajúcou nevyhnutnosťou vojenského 

poriadku a muselo zodpovedať vlastným charakteristikám štátu. Rozvíjalo sa v závis- 

51 Panegirici Latini II [10], 3-4 ..., s. 84-85. 

52 Mosaicarum et Romanarum legum Collatio. In: Fontes iuris romani antejustiniani. Florentiae 

: Apud S. A. G. Barbéra, 1968, s. 541-589. 

53 STRAUB, Johannes A.: Vom Herrscherideal in der Spätantike. Stuttgart : W. Kohlhammer, 

1964, s. 39. 

54 Dioklecián poslal priamo list v roku 296 Juliánovi, prokonzulovi provincie Afrika, ohľadom 

opatrení proti manichejcom v provincii. In: BARZANÓ, Alberto: Il cristianesimo nelle leggi 

di Roma imperiale. Milano : Paoline, 1996, s. 138. 

55 Napr. dodržiavanie ediktu o prenasledovaní kresťanov. In: LACTANTIUS, Firmianus Lucius 

Caecilius: De mortibus persecutorum XV, 6 ..., s. 189. 

56 STRAUB, Johannes A.: Vom Herrscherideal in der Spätantike ..., s. 39. 

57 Panegirici Latini III [II], 12, 2..., s. 116-117. 

58 V roku 288 bol Dioklecián v Raetii, kde bojoval proti Germánom a Alamanom. In: Panegirici 

Latini II [10], 9, 1 ..., s. 84-85. 

59 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum VIII, 3..., s. 182; 

VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 30..., s. 119-120. 

285


losti od vojska. Administratívne reformy Diokleciána sa zdajú byť tiež prostriedkom, 

ktorý garantoval istotu a trvanie vojenskej sily. Takto sa to javí u antických autorov. 60 

Príznačné je rozšírenie cisárskych právomocí v oblasti legislatívy. Súkromné a úradné 

osoby sa obracali na cisárov v jednotlivých otázkach práva. To dokazuje, že základnou 

autoritou v oblasti zákonodarstva bol panovník. Odpovede Diokleciána mali umiernený 

štýl a nie vznešený, typický pre právnikov tohto obdobia, ktorý sa môže prisvojovať 

k tradicionalizmu právnych doktrín. 61 Cisárska činnosť nespočívala iba vo vydávaní 

dekrétov, ale najmä noriem všeobecného charakteru, t. j. ediktov, ktoré prináležali Diokleciánovi 

hlavne v politickej oblasti. 

Hoci cisárske právomoci boli bez nejakých ohraničení, predsa len cisárstvo nezodpovedalo 

charakteru cisárstva orientálnych štátov, v ktorých vôľa panovníka bola nad 

akékoľvek nariadenie. Ale právny charakter moci sa stretával s určitým ohraničením, aj 

keď zákonodarstvo a súdna právomoc boli v rukách panovníka a jeho ministrov a úradníkov. 

Absolútny charakter moci sa ukazuje vo všetkých oblastiach sociálneho života aj 

v ekonomike, ktorá bola podriadená autoritatívnym zákrokom. Napr. Edictum de pretiis 

rerum venalium, t. j. edikt o úradne stanovených cenách – jedinečný dokument v histórii 

antiky, ktorý predstavuje spolu s mincovou reformou vyvážený pokus v oblasti ekonomického 

a finančného systému. 

Dioklecián prevzal na seba úlohu riadenia všetkej legislatívnej a právnej činnosti 

aby obnovil rímsky svet. Cisárstvo muselo byť chránené a garantované vo svojej jednote 

proti vonkajším nebezpečenstvám a separatistickým tendenciám. Taktiež musela byť 

sledovaná jednota právnického usporiadania proti deformáciám závisiacich od lokálnych 

potrieb a pretrvávania národných práv najmä vo východných provinciách a v Egypte. 

60 LACTANTIUS, Firmianus Lucius Caecilius: De mortibus persecutorum VII ..., s. 179-181; 

VICTOR, SEXTUS AURELIUS: Liber de Caesaribus 39, 30-31 ..., s. 119 - 120. 

61 Bližšie pozri: GRELLE, Francesco: Diritto e società nel mondo romano. A cura di Lucia 

Fanizza. Roma : L‘Erma di Bretschneider, 2005, 561 s. 

286

MESTSKÍ A VEREJNÍ NOTÁRI 

V BARDEJOVE V 15. STOROČÍ 

Mária Petrovičová 

PETROVIČOVÁ, Mária.: Town and Public Notaries in Bardejov in the 15 th Century. In: 

Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, pp. 287-298. 

The present article aims to explore diplomatic activity of the medieval town Bardejov in 

the 15th century. Its purpose is to find out the first representatives of town chancellery, 

identify them, describe their activity and sorts of documents they produced. The town 

notary is one of the most significant positions in the administration of the medieval town. 

The oldest known notary in Bardejov is master Mikuláš, who brought the document of the 

Queen Mária from the year 1385 to Spišská kapitula for confirmation. It may be supposed, 

that Bardejov has had organized town chancellery in the 14th century, although the first 

written reference comes from the 15th century. The acitivity of notaries in Bardejov may 

be explored based on the chosen town books and letters. According to them we may find 

out the competences of the notary within the town administration, civil law, tax collection, 

but also his salary, education and origin. A special field of influence of the town notaries is 

the institution of public notaries. In Bardejov, there are 12 notarial deeds produced by the 

public notaries. Based on our research we may say that at least four of the town notaries 

were also public notaries. The area of their activity includes the cases of patronage law 

and cases related to clergymen. 

Dôležitou súčasťou správy stredovekého mesta bola mestská kancelária s jej predstaveným, 

mestským notárom. Pôvod tohto pomenovania súvisí s gramotnosťou a s poznaním 

písomných značiek – notae. 1 V počiatkoch existencie mestských kancelárií vykonávala 

diplomatickú činnosť len jedna osoba, ktorá bola pisárom a notárom zároveň. 2 

1 SPIRITZA, Juraj – SPIRITZA, Roman: O titulovaní stredovekých a ranonovovekých mestských 

pisárov aj o nimi používaných formulároch a listároch. In: Slovenská archivistika, roč. 

XLI, 2006, č. 1, s. 17-42. 

2 V bardejovských písomnostiach sa stretávame s termínmi „notarius“ a „scriptor“. Termínom 

„notarius“ je označený najstarší doložený mestský notár (MV SR, Štátny archív Prešov, 

pobočka Bardejov, fond Magistrát mesta Bardejov (ďalej MMB) Listiny a Listy, sign. 

26.), u ktorého môžeme predpokladať, že vykonával aj pisársku funkciu. Termín „notarius“ 

teda označuje tak mestského notára a pisára v jednej osobe, ako aj mestského notára ako 

predstaveného mestskej kancelárie. S termínom „scriptor“ sme sa stretli pri označení pisára 

mestskej sýpky z roku 1435, čo je pomenovanie pre osobu špecializovanú na pisárske práce 

v rámci istej oblasti mestského hospodárstva. (FÉJERPATAKY, Lászlo: Magyarországi városok 

régi szamadáskönvey. (Selmeczbánya, Poszony,Beszterczebánya, Nagyszombat,Sopron, 

Bartfa és Körmöczbánya városok levéltáraiból.) Budapest : Magyar tudományos akadémia, 

1885, s. 355).V nemčine používaný termín „Stadtschreiber“ môže označovať tak pisára ako 

aj notára. Predpokladáme však, že v 15. storočí označoval osobu mestského notára v zmysle 

predstaveného mestskej kancelárie a bol synonymom lat. slova notarius. 

287


S nárastom administratívnej agendy mesta sa mestská kancelária rozrastá o ďalších členov 

so špecializovanými kompetenciami (pisári), pričom mestský notár je jej predstavený 

a môže zastávať aj ďalšie funkcie v mestskej správe (mestský vyslanec, prísažný, 

richtár). 

Cieľom našej štúdie je preskúmať činnosť mestskej kancelárie v Bardejove v 15. 

storočí na základe vybraných mestských kníh a korešpondencie notárov. 3 Pokúsime sa 

identifikovať osoby mestských notárov pôsobiacich v Bardejove v uvedenom období. 

Budeme si všímať kompetencie mestského notára, jeho finančné a hmotné zabezpečenie 

a vzdelanostnú úroveň. Osobitnou oblasťou pôsobenia niektorých bardejovských mestských 

notárov je inštitúcia verejného notariátu. Na základe preskúmaných verejnonotárskych 

listín sa pokúsime nájsť odpoveď na otázku, akú úlohu zohrávala táto špeciálna 

inštitúcia v právnom živote stredovekého Bardejova. 

Predpokladom vzniku a činnosti mestskej kancelárie v Bardejove bolo dosiahnutie 

istého stupňa mestskej samosprávy. Privilégium kráľa Karola Róberta pre nemeckých 

hostí z roku 1320 umožnilo doosídlenie Bardejova a iniciovalo jeho rozvoj podporovaný 

ďalšími výsadami udeľovanými v priebehu 14. storočia. 4 Z hľadiska mestskej správy 

charakterizuje obdobie od roku 1320 do roku 1376 inštitúcia dedičného richtárstva, 

popri ktorej môžeme od druhej polovice 14. storočia písomne doložiť mestskú radu ako 

volené predstavenstvo bardejovských mešťanov. 5 Predpokladáme, že hospodárska činnosť 

a právomoci dedičného richtára v oblasti mestskej správy a súdnictva 6 si museli vyžadovať 

minimálne služby školeného pisára. Z tohto obdobia však zatiaľ nemáme žiad- 

3 V doterajšej odbornej literatúre sa téme mestskej kancelárie venoval okrajovo V. Jankovič 

ako autor kapitoly o stredovekých dejinách Bardejova (KOL. AUTOROV: Dejiny Bardejova. 

Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1975.), ktorý sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, 

že Bardejov mal v stredoveku kanceláriu s notárom a pisármi. (Dejiny Bardejova, 

s. 57.) Spomína aj slovenského (českého) pisára v súvislosti v bratríkmi (s. 60). Pozornosť 

bádateľov priťahoval bardejovský mestský notár Leonard z Uničova v súvislosti s mestským 

erbom (Dejiny Bardejova, c. d., s. 57) a najstaršou zachovanou ľúbostnou piesňou. (JAN- 

KOVIČ, Vendelín: Kto je autorom najstaršej slovenskej ľúbostnej piesne z roku 1457, nájdenej 

v Bardejove? In: Slovenská literatúra. 1967, roč. 14, č. 4, s. 428-432. TISCHLER, Mária 

– TISCHLER, Paul: Das mittelalterliche deutsche Lied aus Bartfled/Bardejov und seine Verfasserschaft. 

In: Beiträge zur Geschichte der deutschen Sprache und Literatur. 119 Band, 3 

Heft. Tübingen 1997, s. 460). Na základe zachovanej korešpondencie analyzuje Leonardovo 

pôsobenie v Bardejove štúdia F. Guteka (GUTEK, František: Leonard z Uničova a Bardejov. 

In: Kniha 2003 – 2004. Martin 2004, str. 130-137. 

4 Dejiny Bardejova, s. 40; RÁBIK, Vladimír: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska 

v stredoveku. Bratislava : Karpatskonemecký spolok na Slovensku, 2006, s. 130-131. 

5 RÁBIK, V.: c. d., s. 131. 

ULIČNÝ, Ferdinand: K vývinu správy šarišských a zemplínskych miest a mestečiek 

v 14. – 16. storočí. In: Vývoj správy miest na Slovensku. Martin : Osveta, 1984, s. 126. 

6 V roku 1365 získal Bardejov výsadu hrdelného práva. Do súdnej kompetencie dedičného richtára 

nepatrili len bardejovskí mešťania, ale aj obyvatelia priľahlého okolia. Dejiny Bardejova, 

s. 47., ULIČNÝ, F.: c. d., s. 124. 

288

Mestskí a verejní notári v Bardejove v 15. storočí 

nu zmienku o existencii mestskej kancelárie. V roku 1376 vykúpil kráľ Ľudovít Veľký 

úrad a majetky bardejovského dedičného richtára a daroval ho bardejovským mešťanom 

spolu s výsadami košických a budínskych hostí a s právom slobodnej voľby richtára 7 . Je 

nepochybné, že s dosiahnutým stupňom mestskej správy súvisí aj existencia a fungovanie 

mestskej kancelárie. Meno najstaršieho doloženého bardejovského notára nachádzame 

v listine Spišskej kapituly z roku 1385, ktorá potvrdzuje listinu kráľovnej Márie vzťahujúcu 

sa k sporu tulčianskych mýtnikov s Bardejovčanmi. 8 Listinu kráľovnej Márie predložili 

pred kapitulu (bývalý alebo starý) richtár Hencz(e) a notár magister Mikuláš. 9 

Najstaršie mestské knihy ako produkty činnosti mestských notárov 

Vlastnú diplomatickú činnosť mestskej kancelárie môžeme sledovať na mestských 

knihách, z ktorých najstaršie sa nám zachovali z prvej polovice 15. storočia. 10 Ako východisko 

pre náš výskum sme si vybrali mestské knihy správneho, účtovného a evidenčného 

charakteru. 11 

O kompetenciách mestského notára v oblasti písomnej produkcie mestskej kancelárie 

nás informuje Košický radný poriadok richtára Jána Hebenstreyta z roku 1404, ktorý 

prevzali pre svoju potrebu aj Bardejovčania. 12 Tento štatút obsahuje ustanovenie, že právo 

viesť mestské knihy a mestskú korešpondenciu má mestský notár. 13 Prísaha zaväzovala 

mestského notára, že bude mlčať o tajnostiach prerokovávaných mestskou radou, 

že nikoho o nič neukráti, že bude čestne nakladať so zverenými peniazmi a nič nevpíše 

do mestskej knihy bez súhlasu mestskej rady. 14 Richtár a členovia rady nemali právomoc 

zapisovať do mestskej knihy, ako to uvádza aj článok 18. bardejovského mestského 

7 Dejiny Bardejova, c. d., s. 47, RÁBIK, V.: c. d., s. 131. 

8 MMB, Listiny a Listy, sign. 26. 

9 „...quod magister Nicolaus Notarius civitatis Barthfa et hencze antiqus Judex cives de eadem 

Barthfa, ad nostram personaliter venientes presentiam exhibuerunt nobis in suis ac totius 

universitatis Civium de eadem Barthfa personis litteras serenissime domine nostre Marie...“ 

Tamže. 

10 Vo fonde MMB, Knihy, je ako najstaršia mestská kniha vedený Mestský štatút z roku 1404. 

Niektorí bádatelia vyslovili pochybnosť o tomto datovaní. Mária Tischlerová ho datuje s otáznikom 

do roku 1429 a 1594 (TISCHLEROVÁ, Mária: Hans Hebenstreyt. In: Die deutsche 

Literatur des Mittelalters. Verfasserlexikon. Band 11, Berlin 2001, s. 596.). 

11 MMB, Knihy,Štatút mesta Bardejov, sign. 1, Judicium bannitum 1416 – 1443, sign. 2; Registrum 

arrestationum 1429, sign. 3; Judicium banitum 1439 – 1447, sign.4; Mestská záznamová 

kniha 1436 – 1498, sign. 431, Daňový a účtovný zoznam mesta Bardejov, sign. 918.,Účtovná 

kniha výdavkov mesta Bardejov, sign. 1639. a Účtovná kniha výdavkov mesta Bardejov, sign. 

1643; publikované v edícii FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 163-617. 

12 Obsah bardejovského štatútu je prevzatý z košického štatútu Articuli pro consulibus multum 

utiles, qui memoriae commendandi existnut. Publikovali ho KOLOSVÁRI, Sándor - OVÁRI, 

Kelemen: A magyar törvényhatóságok jogszabályainak gyüjtteménye. Budapest 1890. 

13 HALAGA, O. R.: Archív mesta Košíc. Sprievodca po fondoch a zbierkach. Praha 1957, s. 23. 

14 Tamže, s. 24. 

289


štatútu 15 . Podľa košického štatútu listiny a listy vyhotovené na základe uznesenia mestskej 

rady sa museli najprv čítať na zasadnutí rady, v naliehavých prípadoch aspoň pred 

jej jedným alebo dvoma členmi. 16 Listy, ktoré došli na adresu mestskej rady a richtára 

mohol otvárať a čítať iba notár, len v naliehavých prípadoch richtár, po upovedomení 

aspoň jedného člena mestskej rady 17 . Podobné ustanovenie obsahuje bardejovský štatút, 

v ktorom sa píše, že v prípade, že notár je jedinou vzdelanou osobou spomedzi členov 

mestskej rady, má prečítať list v prítomnosti (aspoň) jedného prísažného. 18 

Mestská kniha Judicium bannitum z rokov 1416 – 1443 19 obsahuje záznamy zo zasadaní 

mestských súdov v oblasti civilného súdnictva. Mestský notár bol na týchto súdoch 

osobne prítomný a zaznamenával ich priebeh a výsledky. Najstarší zápis v uvedenej 

mestskej knihe pochádza z roku 1416. Zápisy sa týkajú zabavení majetku mešťanov (za 

dlžoby), finančných transakcií mešťanov (pôžičky), dedičských konaní. Priebeh týchto 

právnych aktov sa odohrával pred richtárom mesta a mestskou radou (consilium), ktorá 

bola zároveň súdnou stolicou. Netýkali sa výlučne bardejovských mešťanov, stránkami 

sporu boli aj cirkevné osoby, šľachtici alebo mešťania iných miest. Niektoré spory sa 

riešili na viacerých pojednávaniach, pričom vyriešené prípady naznačuje preškrtnutie 

v mestskej knihe. V knihe môžeme rozoznať viacero pisárskych rúk, avšak identifikovať 

sa nám podarilo iba notára Juraja Stocka, ktorého verejnonotársky znak sa nachádza 

na pergamenovom obale knihy. Podľa jeho pisárskych rúk vieme určiť, že je pôvodcom 

záznamov za rok 1443 na prvej strane knihy. 20 

Registrum arestationum 21 z roku 1429 obsahuje záznamy o zabavení majetku mešťanov. 

Na poslednej strane knihy sa nachádza záznam z Judicium bannitum z roku 1447, 

ktoré predsedalo pod vedením richtára Juraja Stencela. Obsahovo je táto kniha príbuzná 

Judicium bannitum z rokov 1439 – 1447 22 . V posledne zmienenej knihe nachádzame odpis 

listiny richtára a prísažných mesta Bardejov, ktorý vyhotovil notár František (Withe) 

v roku 1439. 23 Od neho pochádzajú záznamy v uvedenej knihe do roku 1442. Od roku 

1442 do roku 1447 viedol zápisy v tejto knihe notár Juraj Stock, ako o tom svedčí nadpis 

Judicium bannitum..... anno qaudragesimo secundo per Georgium Stock, notarium 24 . 

Mestská záznamová kniha z rokov 1436 – 1498 25 obsahuje záznamy o dedičských 

konaniach mešťanov, finančných transakciách (dlžoby, pôžičky) a odpisy mestských lis- 

15 „keyn Rathher oder Richter soll lasen schreyben in der Stadtbuch.“ MMB, Knihy, sign.1., 

Článok 18, s. 14-15. 

16 HALAGA, O. R.: c. d., s. 24. 

17 Tamže. 

18 „...vnd wenn ein Stadtschreyber nur alleyn gelört ist vnd die anderen des Raths nicht, aus dem 

Rath soll eyner do bey sein, do der brieff gelesen wyrdt er wen man yn vorsigelt...“ MMB, 

Knihy, sign. 1., Článok 39, 27. 

19 MMB, Knihy, sign. 2. 

20 MMB, Knihy, sign. 2, s. 1. 



23 Tamže, sign. 4, s. 5. 

24 Tamže, s. 6. 

290


tín. Jej súčasťou je kniha testamentov, kniha pôvodu mešťanov (Registrum nationum 

hominum et concivium certorum civitatis Bartpha) a kniha mešťanov, ktorým boli udelené 

meštianske práva (Registrum iuris civilis). Rôznorodosť sa prejavuje tak v obsahu 

spomenutej knihy, ako aj pri sledovaní pisárskych rúk jej zapisovateľov. Identifikáciu 

notárov umožňuje poznámka na konci niektorých zápisov, ktorá uvádza meno notára. 26 

V rokoch 1436 – 1437 viedol zápisy notár Maternus. 27 Po ňom pozorujeme zmenu v písme 

v roku 1438, kde sa zrejme vystriedali dvaja pisári. 28 Od roku 1439 sa stretávame 

s notárom Františkom (Withe), od ktorého pochádzajú niektoré záznamy z roku 1440. 29 

Najneskôr od roku 1442 viedol záznamy notár Juraj Stock. 30 Na poste mestského notára 

ho vystriedal v roku 1447 Leonard z Uničova, ktorého prvý záznam v tejto knihe je 

z nedele Oculi. 31 Počas Leonardovho pôsobenia sa v knihe na konci záznamov dedičských 

konaní nachádza formulka, v ktorej potvrdzuje, že dané svedectvo bolo zapísané 

za prítomnosti richtára a mestskej rady a na žiadosť stránok zaznamenané do mestského 

registra. 32 Leonardova činnosť končí v roku 1456. 33 Od roku 1457 do roku 1465 vedie 

záznamy bakalár Juraj. 34 Bakalár Baltazár (Walthezar) Fewchter je pôvodcom záznamov 

v rokoch 1466 – 1469. 35 V knihe testamentov figuruje vo viacerých záznamoch poslednej 

vôle mešťanov ako prísažný. 36 Tento prípad spojenia funkcie mestského notára 

s funkciou popredného predstaviteľa mestskej samosprávy nie je ojedinelý. Ako svedok 

poslednej vôle Petra Magera v roku 1480 vystupuje mestský notár Michal Lanng, ktorý 

je zároveň prísažným 37 a v roku 1483 aj mestským richtárom. 38 

Dôležitým zdrojom mestských príjmov bolo každoročné zdaňovanie obyvateľstva, 

ktoré sa zaznamenávalo do daňových a účtovných kníh. 39 Zoznamy daňovníkov sa vyho- 


26 Napr. „Leonardo notario consignante“ alebo „per me prefatum Michlem notarium manu propria“. 

Tamže. 


28 Tamže, s. 3-4. 

29 Tamže, s. 7-9. 

30 Tamže, s.10. 

31 Tamže, s. 24. 

32 „Geschehen und geschriben zu kegenwörtikeyt der obenpenanten Gerichtlewth im Jar und 

Tag obenperurt von allenthalben pegert,dy Sachen in unsere Stadt Register zu merken und 

zuschreyben bey dem Richter und Rath als oben penomet ist peschreybende das und merkende. 

Leonardus zu dieser zeyt Stadtschreyber“ MMB, Knihy, sign. 431., s. 26. 

33 Tamže, s. 36. 

34 Tamže, s. 37. 

35 Tamže, s. 50-57. 

36 Tamže, s. 92. Podobne v adrese listu pre notára Baltazára sa uvádza : „domino Baltazar consule 

ac notario civitatis Bardphensis“ MMB, Listiny a Listy, sign. 1627. 

37 „In presencia mei Michaelis Lanng, publici ac civitatis Bartpha notarii et ... jurati“ Tamže. s. 

94. 

38 Tamže. s. 99. 

39 Proces zdaňovania bardejovského obyvateľstva podrobne popísala A. Gácsová (GÁCSOVÁ, 

Alžbeta: K zdaneniu bardejovského obyvateľstva v prvej polovici 15. storočia. In: Historické 

291


tovovali každoročne, podľa starších zoznamov, pozemkovej knihy a obchôdzok domácností. 

Je zrejmé, že vedenie daňových kníh bolo v kompetencii mestského notára, ktorý 

sa na procese zdaňovania mohol podieľať aj osobne. O tom svedčí zmienka v nadpise 

daňového a účtovného registra z roku 1419 : „Registrum de tractibus, quos exigerunt Johannes 

et Jodocus notarius civitatis.“ 40 Nevieme, či v tomto prípade mestský notár figuroval 

aj vo funkcii provizora, alebo sa zúčastnil vyberania daní z dôvodu vyhotovovania 

daňových zoznamov. Úlohy súvisiace s procesom zdaňovania mohol mať v neskoršom 

období na starosti mestský pisár, alebo osoba špeciálne na to určená. 

Obsadzovanie funkcie mestského notára a jeho hmotné a finančné zabezpečenie 

Nepoznáme presne spôsob, akým si mesto vyberalo vhodného adepta na funkciu 

mestského notára. Je nesporné, že kritériom pri výbere bolo vzdelanie a prax v záležitostiach 

súdobého práva aj miestnych zvyklostiach. Postup mesta pri hľadaní vyhovujúceho 

kandidáta ilustruje list Jána Stocka z Levoče z roku 1483, ktorý po tom, čo sa na 

neho obrátili predstavitelia mesta, odporúča za mestského notára do Bardejova bakalára 

slobodných umení Valentína, ktorý dva roky pôsobil ako zástupca v právnych záležitostiach. 

41 Ďalším príkladom je list sandomierskeho mýtnika Žigmunda z roku 1484, 

ktorý odporúča svojho brata, sandomierskeho notára za notára do Bardejova. 42 V liste sa 

zmieňuje o jeho schopnostiach a ovládaní pisárskeho štýlu. 43 

O tom, ako mesto postupovalo po vybratí vhodného kandidáta na post mestského 

notára sa dozvedáme z textu dvoch dohôd zachovaných na konci Mestskej záznamovej 

knihy. 44 Obe Conventia spísomňujú povinnosti mesta voči notárovi, najmä z hľadiska finančného 

zabezpečenia. Texty dohôd sú písané poetickým štýlom vo forme hexametrov 

a pentametrov. 

Conventio Francisci notarii nás informuje o tom, že notár František z mesta Vroclav 

v roku 1439 s richtárom Jurajom Stenczelom a prísažnými uzavrel dohodu o vyplatení 

28 florénov, poskytnutí oblečenia, obilia a príbytku. V súvislosti s notárom Františkom 

uvádza M. Tischlerová, že v Bardejove pôsobil už od roku 1437 ako mestský pisár a čakal 

na uprázdnenie notárskeho miesta, k čomu došlo v roku 1439 po odchode Materna z 

Falneku z postu bardejovského mestského notára. 45 

štúdie, roč. VIII, 1963, s. 117-128; Spoločenská štruktúra mesta Bardejov r. 1437. In: Historický 

časopis, X, 1962, s. 22-50; Spoločenská štruktúra Bardejova v 15. storočí a v prvej polovici 

16. storočia. Bratislava 1972.). 

40 MMB, Knihy, sign. 918, s. 1. FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 175. 

41 „... so ist bey vns gewesen eyn(...) Erbar gelernter man genant Valentinus der freyn Kunst ein 

baccalarius czway Jar ein vorweser vnseren Schuben...“ MMB, sign. 2267. 


43 „...pro fratre mer Notario Sandomiriensi quem restre caritati recommendatum effeci ipsnm 

promonendo assequi stilus notariatus Civitatis vestre...“ Tamže. 

44 Conventio Francisci notarii a Conventio Leonardi notarii. MMB, Mestská záznamová kniha, 

sign. 431, str. 119. 

45 TISCHLER, M. – TISCHLER, P.: Das mittelalterliche ..., s. 460. 

292


Z Conventia notarii Leonardi sa dozvedáme, že Leonard z Uničova bol v Bardejove 

slávnostne prijatý richtárom a radou mesta v roku 1447 v deň sviatku sv. Fabiána a Sebastiána. 

46 Podľa dohody mu mesto vyplatilo 40 zlatých podobne ako Jurajovi Stockovi 

pred ním, patrilo mu aj isté množstvo obilia, plátno, letné a zimné oblečenie. 47 Texty 

oboch Conventií zapísali do mestskej knihy ich aktéri, notári František a Leonard, každý 

vlastným vycibreným štýlom a charakteristickým rukopisom. 

Financie a naturálie obsiahnuté v Conventiu neboli jediným príjmom mestských notárov. 

Mesto im vyplácalo za služby mzdu. 48 Netvorila ju rovnaká suma, ani nebola vyplácaná 

v pravidelných termínoch. 49 V niektorých prípadoch mesto vyplatilo notárovi jeho 

plat v závere roka (24. december). 50 Niekedy bol notárovi vyplatený finančný obnos nad 

rámec jeho platu. 51 Zaujímavosťou je záznam z r. 1433, kedy notárov plat okrem florénov 

predstavovalo aj víno od jednotlivých mešťanov, spolu v hodnote 243 fl., 69 denárov. 52 

V neprítomnosti notára prijímala tieto platby jeho manželka. 53 Okrem platu dostával notár 

odmeny za niektoré služby. Napríklad v r. 1434 za jeden list 450 denárov 54 . Za vyhotovenie 

verejnonotárskeho inštrumentu v r. 1438 mesto zaplatilo notárovi 150 denárov 55 . 

Okrem platu notára mesto hradilo rôzne výdavky spojené s pôsobením notára ako 

verejného funkcionára mesta. Spolu s richtárom alebo členmi mestskej rady sa zúčastňoval 

na rôznych rokovaniach, zasadaniach snemu, cestách v rámci krajiny aj v zahraničí. 

Z roku 1419 máme záznam o vyplatení 2 florénov a 24 denárov notárovi na výdavky 

v Šariši 56 . Mýto na ceste do Krakova platilo mesto v roku 1437 počas troch notárových 

ciest 57 . Výdavky mestského notára a richtára Juraja Stenczela u Jána Cudara činili v roku 

1435 120 florénov 58 . 


47 „...pro solario quo dari uti Georgio Stock (...) et hoc auri floreni puri( ...)quadrageni Quantum 

de frugibus liquet horum nutibus per circum anni curiensis duplaquae panni( ...)vestis 

pariter et hyemis.“ Tamže. 

48 Metódou sondy sme vybrali tri účtovné knihy (MMB, Knihy, sign. 918, 1639 a 1643), avšak 

údaje o plate notára sa dajú sledovať až v Účtovnej knihe mesta Bardejov za roky 1432 – 1438. 

(MMB, Knihy, sign. 1643). 

49 V roku 1432 a 1433 činil plat notára 200 florénov, v roku 1435 283 + 6 ½ floréna, vyplácané 

buď 24. decembra alebo 30. decembra. Z roku 1436 je zaznamenaná čiastka 27½ floréna vyplatená 

30. novembra. V roku 1437 bol plat vyplácaný v menších čiastkach, podobne v roku 

1438. FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 347, 360, 370. 

50 Tamže. 

51 Napríklad notárovi Martinovi (Maternovi? ) vyplatili v roku 1434 80 zlatých okrem platu. „ 

Martino notario dederunt super suo salario anni praeteriti et est solutum totum fl.80.“ FÉ- 

JERPATAKY, L.: c. d., s. 340. 

52 Tamže. FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 315. 

53 Tamže. 

54 Tamže, s. 346. 

55 Tamže. s. 383. 

56 „Item dedimus notario civitatis ad Sarus pro expensis.“ FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 181. 

57 FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 372, 376, 378. 

58 Tamže, s. 355. 

293


Mesto platilo notárovi aj výdavky spojené s každodenným životom. Často sa spomínajú 

rôzne typy odevov pre mestského notára, čo zrejme súviselo s jeho reprezentačnou 

funkciou. V r. 1432 dostal Philip Cromern 6 florénov za hoffgewant (dvorský odev?) pre 

mestského notára 59 . V roku 1433 dostal notár 2 fúry dreva v hodnote dvoch florénov 60 . 

Vzdelanostná úroveň mestských notárov 

Dôležitým hľadiskom skúmania pôsobenia mestských notárov je ich vzdelanostná 

úroveň. Pôsobenie vo funkcii mestského notára si vyžadovalo okrem všeobecne dostupných 

vedomostí aj poznatky z oblasti cirkevného a svetského práva, zručnosti v koncipovaní 

úradných písomnosti nielen v latinčine, ale aj v materinskom jazyku. Okrem 

toho boli potrebné poznatky z hospodársko – finančnej oblasti, aj ovládanie notárskeho 

umenia (ars notaria). V 15. storočí umožňovala blízkosť stredoeurópskych univerzít 

(Praha, Viedeň, Krakov) vysokoškolské štúdium širšiemu okruhu študentov spomenutého 

regiónu. V rámci triviálneho stupňa štúdia septem artes liberales sa na univerzitách 

vyučovala nielen rétorika, ale aj koncipovanie listín a listov s pomocou formulárov a listárov. 

Mnohí študenti univerzít absolvovali štúdium bez získania titulu, alebo s titulom 

bakalár. 61 Svoje uplatnenie našli v mestách, kde popri funkcii mestského notára mohli 

vyučovať aj na mestských školách. Funkciu notára mohol zastávať univerzitne vzdelaný 

laik aj klerik. 62 Prvý doložený bardejovský notár Mikuláš bol magister. U ďalších 

sa stretávame s používaním titulu bakalár (Baltazár Fewchter, notár Juraj). V prípade 

notára Materna z Falneku úroveň dosiahnutého vzdelania dokumentuje záverečná formulka 

ním vydaného verejnonotárskeho inštrumentu, v ktorej uvádza „scolaris olomocensis 

dyoecesis“ 63 . Môžeme sa len domnievať, či Maternus nebol študentom niektorej 

z kapitulských škôl, ktoré poskytovali v 15. storočí podobnú učebnú látku ako artistické 

fakulty stredoeurópskych univerzít. 

Verejní notári v Bardejove 

Medzi písomnosťami mestského magistrátu nachádzame od tridsiatych rokov 15. 

storočia verejnonotárske inštrumenty, ktoré jednoznačne poukazujú na pôsobenie verejných 

notárov v diplomatickej praxi mesta. Činnosti verejných notárov v stredovekých 

mestách sa dosiaľ venovalo veľmi málo pozornosti zo strany odborného výskumu. 

V staršej literatúre prevláda názor, že verejní notári sa v Uhorsku nemohli plne presadiť, 

pretože služby, ktoré vykonávali v iných krajinách Európy, u nás plne nahrádzali hodno- 

59 Tamže, s. 309. 

60 Tamže, s. 326. 

61 SOPKO, Július: O školstve a vzdelanosti na Slovensku v stredoveku. In: Historický časopis, 

roč. 36, 1988, č. 2, s. 184. 

62 Klerikmi boli najmä verejní notári pôsobiaci pri kapitulách. 


294


verné miesta. 64 Čiastkový výskum poukazuje na to, že najmä od 15. storočia boli verejní 

notári samozrejmou súčasťou právnej praxe v Uhorsku. 65 

Počiatky pôsobenia verejných notárov v Uhorsku sa do roku 1348 viažu prevažne 

na cudzincov, pôsobiacich v službách pápežských legátov. 66 K udomácňovaniu tejto 

inštitúcie na našom území dochádza v období rokov 1348 – 1405. 67 Medzníkom v jej 

vývine je Žigmundov menší dekrét, článok 3. z roku 1405, ktorý pôsobenie verejných 

notárov redukoval na prípady, v ktorých aspoň jednu stránku sporu predstavuje cirkevná 

osoba alebo inštitúcia, prípadne na spory prerokovávané na cirkevných fórach a pred 

vikárskym súdom. 68 Predpokladáme, že toto opatrenie si vynútila praktická potreba regulovať 

prenikanie verejných notárov do rôznych oblastí vtedajšieho právneho života. 

Obdobie rozmachu verejného notariátu trvalo do roku 1530, po tomto termíne je pôsobenie 

verejných notárov u nás veľmi zriedkavé. 69 Okrem ostrihomského vikárskeho súdu 

pôsobili verejní notári pri niektorých kapitulách a v mestách. 70 

O tom, že mesto Bardejov v 15. storočí využívalo služby verejných notárov svedčí 

12 zachovaných verejnonotárskych inštrumentov a 3 koncepty. Ich pôvodcami sú klerici 

jágerskej a ostrihomskej kapituly a verejní notári pôsobiaci v Prešove a Bardejove. 

V našom výskume sme sa sústredili na verejných notárov pôsobiacich v Bardejove. 

Zaujímalo nás, akú úlohu zohrával verejný notár v právnom živote mesta, aké úkony 

spísomňoval a či dochádzalo ku kompetenčnému prieniku funkcie mestského a verejného 

notára. 

Väčšina zo zachovaných verejnonotárskych inštrumentov je súčasťou sporu bardejovských 

mešťanov s košickým mešťanom Jurajom Schwarczom o vinice v Tályi. 71 

64 LEHOTSKÁ, Darina: Príručka diplomatiky. Bratislava : Slovenská archívna správa, 1972, 

s. 285. 

65 ZAVARSKÝ, Svorad: Verejný notariát v stredovekej Bratislave. In: Diplomatická produkcia 

v stredovekom meste. Bratislava 2005, s. 172-180. 

66 ZAVARSKÝ, S. v c. d., s. 173., uvádza mená dvoch domácich verejných notárov z rokov 1317 

a 1319, súvislý rad domácich verejných notárov však nasleduje až po roku 1348. 

67 Tamže. 

68 „Decrevimus insuper; quod nullus publicus notarius, in causis quae inter duos laicos vertuntur, 

sive coram judice ecclesiastico, sive saeculari, procurare audeat : vel ullatenus advocare: 

sed tantum in foro spirituali , seu vicariorum curiis, locum habeat. §. 1. Nec nobiles, seu 

viri ecclesiastici, inquisitiones possint facere contra eos.“ MÁRKUS, D. (ed.): Corpus iuris 

hungarici (Magyar törvenytár). Budapest 1899, s. 212. 

69 ZAVARSKÝ, S.: c. d., s. 174. 

70 ZAVARSKÝ, S.: c. d., str. 174 – 175. 

71 Sú to listiny vo fonde MMB, Listiny a Listy, sign. 2800, 3151, 3152, 3156, 3176, 3203, 3254, 

3274. Do tohto sporu bola zainteresovaná cirkevná vrchnosť, pričom došlo až k exkomunikácii 

obecenstva mesta a k exkomunikácii bardejovského richtára a dvoch mešťanov. Spor trval 

od roku 1489 do roku 1496, skončil zrušením kliatby a odškodnením bardejovských mešťanov. 

IVÁNYI, Béla: Bártfa szabad királyi város levéltára 1319 – 1501. I. kötet. Budapest 1910. 

(slovenský preklad DROBNIAK, František: Magistrát mesta Bardejov Listiny a listy 1319 

– 1500. Inventár. Bardejov 1959). 

295


Niektoré fázy tohto sporu boli spísomnené pred verejnými notármi, väčšinou klerikmi 

jágerskej diecézy. Ich účinkovanie v tomto spore je v súlade s kompetenciami udelenými 

v Žigmundovom dekréte, pretože do sporu bola zainteresovaná cirkevná vrchnosť 

prostredníctvom delegovaných sudcov. Samotný spor by si vyžadoval samostatný výskum, 

avšak pozoruhodné je to, že obe stránky sporu sa obracali v tomto prípade na 

verejných notárov ako na dôveryhodnú a nezainteresovanú právnu ustanovizeň. 

Z hľadiska našej témy sú zaujímavé verejnonotárske inštrumenty pochádzajúce od 

verejných notárov pôsobiacich v meste Bardejov. 72 

V roku 1437 spísomnil verejný notár Maternus z Falneku povinnosti bardejovského 

farára Kristiána. 73 Týkali sa slúženia a organizácie spievaných omší za účasti žiakov 

(pravdepodobne mestskej) školy a kaplánov. Listina ustanovuje povinnosť bardejovského 

farára podporovať vo výdavkoch učiteľa školy. 74 Mesto sa zaviazalo, že bude vyplácať 

farárovi 20 florénov na sviatok Narodenia Pána. 75 Uvedená listina vyjadruje kompetencie 

mesta v oblasti patronátneho práva, kam patrili povinnosti mestského farára voči 

mestu, aj jeho finančné zabezpečenie. K právnemu pokonaniu došlo medzi Kristiánom 

na jednej strane a richtárom a radou mesta Bardejov na strane druhej 76 . 

Oblasti patronátneho práva sa týka ďalší inštrument z roku 1443, ktorý vyhotovil 

verejný notár Juraj Stock. Vo svojej poslednej vôli Dorota z Kobýl odkázala deviatky 

dediny Kobyly bardejovskému mestskému špitálu, deviatky dediny Hertník kláštoru sv. 

Jána v Bardejove, ako aj obe dediny so všetkými zostatkami, úžitkami, príjmami, poplatkami 

a právami bratstvu Božieho tela bardejovskej cirkvi sv. Egídia. 77 Tento právny 

akt si vyžadoval účasť predstaviteľov bardejovskej cirkvi, ktorú reprezentovali farár 

Kristián a kaplán Juraj, a Juraja, richvaldského farára. 

Cirkevnej oblasti sa týkajú aj ďalšie dva inštrumenty, ktoré neboli vyhotovené bardejovskými 

notármi, ale verejnými notármi prizvanými do Bardejova. Z roku 1452 pochádza 

inštrument vyhotovený verejným notárom Petrom Lugariom, klerikom ostrihomskej 

diecézy, ktorý spísomňuje ustanovenia bratstva Matky Milosrdenstva v Bardejove 

72 MMB, Listiny a Listy, sign. 313, 410, 1763 (koncept inštrumentu). 


74 „Debet etiam magistrum scole suis tenere in expensis et fovere, advertens inter cetera sepedictus 

dominus Cristannus, quod magister scole cum scolaribus et tota scola maturam 

missam soliti erant decantare, qua de re scolares et pueri in ipsorum studiis magis extitissent 

neglecti et plus ac plus negligerentur, quare consuluit sufficere aliquod ex capellanis cum 

magistro scole vel ipsius loco quatvor aut quinque de potioribus adolescentibus scole die 

feriali eandem decantari, ita tamen, quod ad minus semper duo capellani deberent interese“ 

MMB, Listiny a Listy, sign. 313. 

75 Tamže. 

76 Tamže. 

77 „pre omnibus decimas ville koberdorff ad hospitale pauperum in Bartffa denno decimas ville 

herknecht ad Monasterium sancti Johannis in Bartffa et ipsas supradictas duas villas cum 

omnibus et singulis reliquis fructibus redditibus censibus Juribus (...) universis ad ecclesiam 

sancti Egidii in Bartffa ad societatem sive fraternitatem (...)corporis christi“ MMB, Listiny 

a Listy, sign. 410. 

296


ohľadom majetku jeho zomrelých členov. 78 K tomu došlo v Bardejove za prítomnosti 

správcov a starších bratstva, bardejovského farára Kristiána, richvaldského farára Juraja 

a farárov Jakuba z Kobýl a Damiána z Mokroluhu. 79 

Veronika Magerová, vdova po bardejovskom richtárovi Petrovi Magerovi, vo svojej 

poslednej vôli darovala 3000 florénov mestu Bardejov na vydržiavanie kaplána a slúženie 

omší v kaplnke kostola sv. Egídia. 80 Notársky inštrument vyhotovil verejný notár 

Erhard, syn Petra (de Luhan), klerik jágerskej kapituly v roku 1491. 81 

Na základe týchto listín môžeme konštatovať, že diplomatická produkcia bardejovských 

verejných notárov sa týkala oblasti patronátneho a testamentárneho práva, pričom 

cirkevné osoby predstavujú vždy zúčastnenú stránku pokonania. Spôsob spísomnenia 

týchto právnych aktov formou verejnonotárskeho inštrumentu svedčí o vierohodnosti 

a vážnosti takéhoto svedectva. V nami skúmanom období sme objavili štyroch mestských 

notárov, ktorí pôsobili zároveň ako verejní notári. Boli to Maternus z Falneku, 

Juraj Stock, František Withe (zachovaný verejnonotársky znak na pergamenovom obale 

účtovnej knihy 82 ) a Baltazár Fewchter (koncept inštrumentu) 83 . Funkcia verejného notára 

si nevyžadovala len zodpovedajúce vzdelanie, ale aj špeciálne poverenie. 84 Je zrejmé, 

že ak miesto mestského notára obsadil človek s takouto pôsobnosťou, spísomňoval 

pokonania týkajúce sa mesta, mešťanov, svetských aj cirkevných osôb vo vymedzenej 

právnej oblasti. Táto funkcia mu nijako nebránila vykonávať povinnosti mestského notára, 

dokonca z finančného hľadiska predstavovala ďalší zdroj príjmov. Predsa však spojenie 

týchto dvoch funkcií v osobe jedného notára nebolo úplnou samozrejmosťou, o čom 

svedčí fakt, že väčšinu inštrumentov v Bardejove vydali cudzí verejní notári. 

Záverom môžeme konštatovať, že najneskôr od 80. rokov 14. storočia pôsobil v meste 

Bardejov mestský notár. V jeho kompetencii bolo vedenie písomnej agendy mesta a spočiatku 

zrejme vykonával všetky funkcie spojené s chodom mestskej kancelárie. Podľa 

preskúmaných mestských kníh môžeme konštatovať, že sa osobne zúčastňoval súdnych 

pojednávaní v rámci mestského civilného súdnictva, ktoré písomne zaznamenával a taktiež 

sa podieľal na procese zdaňovania obyvateľstva. Mestskí notári sa uplatnili aj v správe 

mesta ako mestskí vyslanci, senátori prípadne richtári. Za vykonané služby im mesto 

vyplácalo plat, zabezpečovalo bývanie a hradilo rôzne výdavky súvisiace s každodenným 

životom. Z hľadiska vzdelanostnej úrovne mestských notárov pôsobiacich v Bardejove 

predpokladáme, že boli absolventmi stredoeurópskych univerzít, o čom svedčí 

aj používanie titulu bakalár, prípadne magister. Špeciálnou právnou oblasťou pôsobenia 


79 Tamže. 


81 Tamže. 

82 MMB, Knihy, Daňový súpis a účtovná kniha 1437 – 1444. sign. 936. 


84 V záverečnej (kompletizačnej) formule verejnonotárskych inštrumentov sa pri mene a titule 

notára uvádza, že danú funkciu vykonáva z panovníckej moci (imperiali auctoritate). 

297


niektorých bardejovských mestských notárov je inštitúcia verejného notariátu, o čom 

svedčia nimi vydané inštrumenty týkajúce sa patronátneho a testamentárneho práva. 

Na základe preskúmaných dokumentov sa nám podarilo identifikovať týchto mestských 

notárov pôsobiacich v Bardejove: 

Magister Mikuláš – okolo 1385. 

Jodocus – okolo 1419. 85 

Maternus z Falneku (Fulneku?), mestský a verejný notár. V Bardejove pôsobil najneskôr 

od roku 1426 do roku 1438. 86 

Peter Bochner z mesta Biecz, mestský notár od roku 1438 do roku 1439. 87 

František Withe, mestský a verejný notár, pôvodom z mesta Wroclaw. Pôsobil v Bardejove 

od roku 1439 pravdepodobne do roku 1442. 88 

Juraj Stock, mestský a verejný notár, pôsobil v Bardejove od roku 1442 do roku 1447. 

Potom sa stal mestským notárom v Levoči. 89 

Leonard z Uničova – mestský notár, pochádzal z Nového mesta na Morave. V Bardejove 

pôsobil od roku 1447 90 najneskôr do júna 1458 91 . Jeho pôsobenie je dosiaľ najviac preskúmané 

aj kvôli autorstvu najstaršej ľúbostnej básne a návrhu bardejovského erbu. 

Bakalár Juraj, mestský notár, v Bardejove pôsobil od roku 1458 do roku 1465. 92 

Bakalár Baltazár Fewchter, mestský a verejný notár, člen mestskej rady, pôsobil v Bardejove 

od roku 1466 do roku 1469. 93 

Michal Lanng, mestský notár okolo roku 1480. V roku 1483 zastával funkciu mestského 

richtára. 94 

Pavol, mestský notár okolo roku 1484. 95 

85 MMB, knihy, Daňový a účtovný zoznam mesta Bardejov za roky 1418 – 1419, sign. 918. 

86 MMB, knihy, sign. 1639. 

87 FÉJERPATAKY, L.: c. d., s. 397. 

88 MMB, knihy, sign. 431, s. 119. 

89 Svedčia o tom dva zachované listy, napísané z Levoče bardejovskej mestskej rade. (MMB, 

Listiny a Listy, sign. 487 a 489). Je pravdepodobné, že Juraj Stock v Bardejove vlastnil dom. 

O tom svedčí zachovaný list, ktorý Iványi datuje medzi roky 1441 – 1442. (Iványi, B.: Bártfa 

szabad királyi város levéltára 1319 – 1500, I. kötet, Budapest 1910.) MMB, Listiny a Listy, 

sign. 382. O tom, že sa do Bardejova vrátil, svedčí zápis v knihe testamenov z roku 1470, kde 

sa uvádza ako „concivis huius civitatis“. MMB, Knihy, Mestská záznamová kniha, sign. 431. 

90 MMB, Knihy, Mestská záznamová kniha, sign. 431. 

91 List varadínskeho kanonika z 28. júna 1458 je adresovaný notárovi Jurajovi. MMB, Listiny 

a Listy, sign. 1025. 

92 MMB, Listiny a listy, sign. 1025; Knihy, sign. 431, s. 37. 

93 MMB, Listiny a listy, sign. 1629, MMB, Knihy, sign. 1669, s. 174. 

94 MMB, knihy, sign. 431, s. 94, 99. 

95 MMB, sign.2320, 2324. Pavol ako vyslanec mesta informuje mestskú radu o politických udalostiach. 

298

PRECHOD ODDIELOV UPA 

ÚZEMÍM SLOVENSKA V ROKU 1947 * 

Andrea Nociarová 

NOCIAROVÁ, Andrea: Ukrainian Insurgent Army Crossing Through the Territory of 

Slovakia in 1947. In: Annales historici Presovienses 8/2008. Prešov : Universum, 2009, 

pp. 299-315. 

The Ukrainian Insurgent Army often called Banderites (by them commander) got 

involved very importantly into the history of Czechoslovakia in the years 1945 – 1948. Its 

Detachments passed of the Czechoslovak frontiers after the end of the World War II. The 

reason for it was the Polish Army offence. They want to disseminate their propaganda 

in the Eastern Slovakia, to. But in 1947 they had another intention. Author in this work 

writes about new intention of the Ukrainian Insurgent Army in the territory of Slovakia 

in 1947. Their reason for passing of Czechoslovak were losing support and help in the 

Poland. Author describes Banderites in the territory of Slovakia in 1947 and differs among 

them members of three special army detachments (called sotňa) of Hromenko, Burlaka 

and Brodyč. 

Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) bola ozbrojenou zložkou, resp. armádou Organizácie 

ukrajinských nacionalistov (OUN) 1 a svojím vznikom v priebehu 2. svetovej 

vojny znamenala vytvorenie svojráznej tretej vojenskej sily medzi postupujúcou sovietskou 

Červenou armádou a okupačnou hitlerovskou armádou. Bola to svojím charakterom 

partizánska armáda, „ktorej poslaním bol boj proti okupujúcemu vojsku za účelom 

* Štúdia je výstupom z grantovej úlohy VEGA č. 2/7187/27 „Fenomén „Burlaka“ a jeho vyšetrovanie 

v kampani proti banderovcom na Slovensku a v Poľsku“. 

1 OUN vznikla na I. Kongrese ukrajinských nacionalistov vo Viedni 28. 1. – 3. 2. 1929, a to ako 

reakcia na neúspech Ukrajincov v oslobodzovacích bojoch v rokoch 1914 – 1920. OUN nebola 

politickou stranou, ale predstavovala akési ideologicko- politické hnutie pod vedením Jevhena 

Konovalca, ktorého cieľom bolo vytvorenie samostatného ukrajinského štátu. Po zavraždení 

J. Konovalca sa v roku 1938 do jej čela postavil Andrej Meľnyk podporujúci úzku spoluprácu 

s Nemeckom. V roku 1940 došlo na kongrese v Krakove v OUN k rozkolu. OUN sa rozdelila 

na dve paralelne existujúce frakcie, a to na meľnykovskú (OUN – M) a banderovskú (OUN 

– B), ktorá sa vytvorila okolo Stepana Banderu. Súčasne došlo k formovaniu dvoch ukrajinských 

dobrovoľníckych práporov s názvami Légia Roland (z frakcie OUN – M) a Légia 

Nachtigall (z frakcie OUN – B). Po počiatočnej spolupráci s Nemeckom však banderovská 

frakcia prešla do opozície proti Nemecku, čo bolo dôsledkom udalostí vo Ľvove. Po prepade 

ZSSR sa vo Ľvove ocitli banderovci a jednotky Nachtigall o sedem hodín skôr ako nemecká 

armáda a vyhlásili tu obnovenie nezávislej Ukrajiny. Vytvorenie samostatného slovanského 

štátu nebolo v diplomatických a ani v strategických zámeroch hitlerovského Nemecka. Nemecko 

totiž „od počiatku konfliktu počítalo na východe s doslova koloniálnym systémom.“ 

AUSKÝ, Stanislav A.: Dobrovolníci a druhá světová válka. Praha : Petrklíč, 2007, s. 104. 

299


vyhlásenia vlastnej štátnosti“. 2 V duchu tohto cieľa pretrvala aj po skončení vojny rátajúc 

so skorým vypuknutím nového konfliktu v rámci antihitlerovskej koalície medzi 

Veľkou Britániou/ USA a ZSSR, v dôsledku ktorého by došlo k vytvoreniu samostatnej 

Ukrajiny. V tomto ich povojnovom pláne sa mali ich strategickými partnermi stať práve 

národy strednej a východnej Európy, ktoré sa „ocitli v boľševickom jarme ZSSR“. Preto 

sa vedenie UPA uchýlilo k taktike tzv. rejdov 3 , teda propagačných ťažení, pri ktorých 

„na územia susedných štátov vysiela špeciálne pripravené oddiely UPA, ktoré na spôsob 

rejdov mali organizovať medzi miestnym obyvateľstvom rôzne formy politicko-propagačnej 

práce.“ 4 

Príslušníci oddielov UPA 5 , známi v Československu ako banderovci, začali na územie 

Slovenska prenikať už v roku 1945, a to z oblasti juhovýchodného Poľska, kde si 

za podpory tu žijúcej ukrajinskej menšiny vybudovali dokonalú podzemnú sieť. 6 Svoj 

prvý rejd na územie Slovenska uskutočnili už 22. augusta 1945, keď tri zosilnené sotne 

UPA prekročili poľsko-slovenskú hranicu. Spočiatku sa pohybovali len v okresoch Medzilaborce, 

Stropkov a Giraltovce, no neskôr rozšírili svoju činnosť aj do ďalších okresov 

východného Slovenska. 7 V týchto okresoch uskutočňovali v slovenských dedinách 

antikomunistickú, antisovietsku a vojenskú propagandu, v rámci ktorej oboznamovali 

ich obyvateľov so svojím programom. 8 Prítomnosť príslušníkov oddielov UPA na území 

Slovenska v roku 1945 však bola zneužitá zo strany neznámych kriminálnych bánd, 

2 ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku (1945 – 1946): K problematike činnosti a propagačných 

antikomunistických aktivít oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády. In: ŠMIGEĽ, 

M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989): Spoločnosť medzi 

demokraciou a totalitou. Banská Bystrica : Kh FHV UMB v Banskej Bystrici – Historický 

ústav SAV v Bratislave, 2007, s. 138. 

3 V priebehu rokov 1945 – 1950 uskutočnila UPA rejdy na územie Bieloruska, Poľska, Rumunska 

a Československa. ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1946): K problematike 

činnosti a propagačných antikomunistických aktivít oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády, 

s. 139. 

4 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku (1945 – 1946): K problematike činnosti a propagačných 

antikomunistických aktivít oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády, s. 139. 

5 UPA vznikla v októbri 1942 a bola zložená prevažne z OUN – B a bola vysoko motivovaná 

ukrajinským vlastenectvom. AUSKÝ, S. A.: Dobrovolníci..., s. 105. 

6 RODÁK, Jozef: Vpád banderovcov na východné Slovensko. In: Apologia, 1997, č. 12, s. 34. 

7 ŠMIGEĽ, Michal: Banderovci na Slovensku 1945 – 1947: Niektoré aspekty pôsobenia jednotiek 

Ukrajinskej povstaleckej armády na území krajiny. 1. vyd. Banská Bystrica : Katedra histórie 

Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela – Ústav vedy a výskumu Univerzity 

Mateja Bela, 2007, s. 90. 

8 „Do slovenských dedín prichádzali banderovci tesne pred súmrakom. Obsadili všetky východy 

z obce a súčasne silný oddiel obkľúčil stanicu národnej bezpečnosti. Potom dostal predseda 

národného výboru rozkaz okamžite zvolať schôdzu obyvateľov obce. Prehovoril na nej niektorý 

z banderovských propagandistov, prípadne z činovníkov demokratickej strany. Potom sa 

obvykle nechávali hostiť obyvateľmi.“ Uvádzal na margo toho napríklad KAUCKÝ, František 

– VANDŮREK, Ladislav: Ve znamení trojzubce. Praha : Naše vojsko, 1965, s. 39-40. 

300

Prechod oddielov UPA územím Slovenska v roku 1947 

ktoré sa dopustili niekoľkých vrážd, ktoré boli zo strany marxistickej historiografie jednoznačne 

pripísané na účet banderovcov. 9 

V apríli roku 1946 (pred voľbami do ÚNZ v Československu) uskutočnili banderovci 

druhý rejd na územie severovýchodného Slovenska 10 , ktorého hlavným cieľom bolo 

rozširovanie pripraveného propagačného materiálu. V ňom vyzývali obyvateľov Československa 

do spoločného boja proti „poľsko-boľševickému barbarstvu ZSSR a komunistov.“ 

11 Ich prítomnosť bola preto dávaná do súvislosti s nadpriemerným víťazstvom 

Demokratickej strany (DS) vo voľbách v máji 1946. 12 

Najdôležitejším vo vzťahu príslušníkov oddielov UPA k územiu Slovenska však bol 

rok 1947. Už na jeho začiatku sa začali na východnom Slovensku objavovať menšie skupiny 

banderovcov. Tak 7. januára 1947 boli prepadnuté kasárne Finančnej stráže (FS) vo 

Fričke pri Bardejove skupinou asi 30 až 40 banderovcov. 13 Ďalšie prieniky banderovcov 

na územie Slovenska v tomto roku súviseli s vývojom situácie v Poľsku. Tam totiž po 

zavraždení zástupcu poľského ministra národnej obrany generála K. Swierczewského 14 

príslušníkmi UPA pristúpili poľské orgány k definitívnej likvidácii banderovského pod- 

9 V Novej Sedlici bol v noci z 23. na 24. novembra 1945 zavraždený lesný hájnik Ivan Šiškan. 

V obci Ulič 6. decembra 1945 zavraždili Sendera Steina s manželkou, Lýdiu Riedermanovú 

a Ester Klehorovú. Ešte v tú istú noc bolo v obci Kolbasov v dome Emanuela Polláka zavraždených 

ďalších jedenásť ľudí. Pozri: ČOBEJOVÁ, Eva: Kolbasovská tragédia: Ešte v decembri 

1945 v Uličskej doline banderovci vraždili židovské rodiny. In: SME, roč. 4 a 49, 16. 11. 

1996, č. 268, s. 5; FEDIČ, Vasil: Tragédia mikulášskej noci: Čo sa udialo v Kolbasove 6. decembra 

1945. In: Podvihorlatské noviny, roč. 37, 20. 11. 1996, č. 47, s. 6; HRUBOVČÁK, 

Jozef: Dom č. 23. In: Nedeľná pravda, roč. 1, 25. 12. 1992, č. 39, s. 6; HRUBOVČÁK, Jozef: 

Hlas mŕtvych žaluje: Smutné povojnové dielo banderovcov v Uličskej doline. In: Republika, 

roč. 1, 15. 10. 1993, č. 165 (166), s. 7; HRUBOVČÁK, Jozef: Krv a plač zanechávali za sebou 

banderovci. In: Bojovník, roč. 45, 2000, č. 24, s. 8; HRUBOVČÁK, Jozef: Na mušku si brali 

hlavne Židov: Svedectvá o brutalite banderovcov v Uličskej doline. In: Slovenský východ, 

roč. 2, 19. 6. 1992, č. 143, s. 5; ŠMIGEĽ, M.: Banderovci..., s. 107-127. 

Niektorí zo súčasných historikov zastávajú názor, že jednoznačné pripisovanie týchto vrážd 

na účet banderovcov, nie je adekvátne k faktu, že „dôkladné vyšetrenie zločinov sa neuskutočnilo 

a prezentované poznatky boli založené skôr na dohadoch.“ ŠMIGEĽ, M.: Banderovci 

na Slovensku 1945 – 1947..., s. 114. 

10 Zúčastnili sa ho tri sotne (Myron, Karmeluk a Bir) v počte asi 500 mužov. KROUPA, Vlastislav: 

Sbor národní bezpečnosti 1945 – 1948. Praha : Naše vojsko, 1977, s. 111. 

11 MLYNÁRIK, Ján: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve. Praha : Libri, 2005, 

s. 32. 

12 Treba však skonštatovať, že banderovci mali napriek všetkému veľmi nízky vplyv na výsledky 

volieb, nakoľko boli severné časti východného Slovenska jednou z dvoch oblastí so značne 

malou podporou DS. SYRNÝ, Marek: Demokratická strana a voľby 1946 na Slovensku. In: 

MEDVECKÝ, Matej (zost.): Posledné a prvé slobodné (?) voľby – 1946, 1990. Bratislava : 

Ústav pamäti národa, 2006, s. 96. 

13 FIALA, Jan: Zpráva o Akci B. Praha : Vyšehrad, 1994, s. 110 

14 Bol zavraždený 28. marca 1947 príslušníkmi skupiny Chrin. BÍLEK, J. a kol.: Vojenské dějiny 

Československa V. díl (1945 – 1955), s. 196. 

301


zemného hnutia na svojom území. „Po zavraždení generála Swiercenowského začalo 

poľské vládne vojsko bezohľadný vyčisťovací boj proti tlupám.“ 15 Definitívnu likvidáciu 

banderovského podzemného hnutia na území juhovýchodného Poľska zohrala operácia 

poľskej armády známa ako „Akcia Visla“, v dôsledku ktorej banderovci stratili civilné 

zázemie a podporu. 16 Výsledkom týchto operácií poľskej armády bolo rozhodnutie 

banderovského podzemného hnutia ukončiť svoju činnosť v Poľsku. Podľa nariadenia 

z centrály ukrajinského nacionalistického hnutia v Mníchove (UHVR) mala v prípade 

totálnej blokády územia Poľska časť oddielov UPA prejsť na teritórium Ukrajinskej 

SSR, časť mala byť demobilizovaná a časť mala ustúpiť 17 do americkej okupačnej zóny 

v Rakúsku a v Nemecku. 18 Iba tu sa mohli totiž príslušníci ukrajinskej povstaleckej armády 

vyhnúť trestu smrti, ktorý ich čakal zo strany poľských a sovietskych orgánov. 19 

Tak banderovcom zostávala jediná možnosť, a to prebiť sa cez územie Československa 

na Západ, 20 kde sa nachádzalo ich zahraničné vedenie a istota, že ich nebudú americké 

úrady trestne stíhať. Rozkaz na cestu na Západ však dostali len vybrané sotne, a to sotňa 

Burlaka, Lastivka, Krylač, Hromenko a Brodyč. Sotne Burlaka, Lastivka a Krylač postupovali 

k poľsko-československým hraniciam spoločne, no v dôsledku ťažkých bojov 

s poľskou armádou utrpeli značné straty. Z pôvodného počtu okolo 250 mužov zostalo 

krátko pred ich vstupom na územie Slovenska len 104 mužov. V bojoch padli aj velitelia 

oddielov Lastivka a Krylač, a tak sa na prechod do Bavorska spojili zvyšky týchto sotní 

pod velením Burlaka. Hranice sa príslušníkom oddielov UPA podarilo prekročiť v údolí 

Údavy pri Osadnom. Hromenkov oddiel sa pokúšal o prechod už od 10. júna 1947, 21 

15 Slovenský národný archív (SNA), fond (f.) Povereníctvo vnútra, inventárne číslo (inv. č.) 8, 

krabica (k.) 9, Situačná správa o činnosti a pohybe benderovských tlúp od 25. 4. do 12. 5. 

1947, spravodajské oddelenie (sprav.). 

16 Vojenský historický archív (VHA) Trnava, fond (f.) Veliteľstvo 4. oblasti Bratislava 1945 

– 1950 (VO4), inventárne číslo (inv. č.) 264, 1947, číslo spisu (č. sp.) 722, krabica (k.) 51. 

17 A to aj napriek tomu, že vedenie OUN a UPA v juhovýchodnom Poľsku uvažovalo o podobnom 

propagačnom rejde na Slovensko, aký uskutočnili v apríli 1946. ŠMIGEĽ, M.: Banderovci 

na Slovensku 1945 – 1947..., s. 173. 

18 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci na Slovensku 1945 – 1947..., s. 175. 

19 Tridsaťštyri trestov smrti pre benderovcov v Poľsku. In: ČAS, roč. 4, 23. 8. 1947, č. 192, s. 3. 

O rovnakom osude informoval svojich spolubojovníkov veliteľ sotne Burlaka, ako sa to dozvedáme 

z protokolu z vypočúvania zadržaného člena Burlakovej sotne, Michajla Sichlického 

– pseudo Halajda. „...keby sa nám Burlak nebol vyhrážal, že keď sa vzdáme, že nás pošlú 

do Poľska alebo do Ruska, kde nás čaká smrť, veľmi veľa by sa nás už bolo vzdalo.“ 

VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. sp. 721, k. 51. 

20 Dokazujú to mnohé záznamy z vypočúvaní pochytaných banderovcov. 

Štátny archív (ŠA) Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, fond (f.) Okresný národný výbor 

(ONV) v Banskej Bystrici 1945 – 1949, krabica (k.) 174, číslo( č.) 33 509 administratívne 

spisy (adm.). 

21 Podľa J. Rodáka prenikla sotňa Hromenko na územie Slovenska už v tento deň a nie 17. júna 

1947 ako tvrdí J. Fiala. RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko, s. 35. 

302


avšak až 17. júna 1947 sa mu prienik podaril. V noci z 21. na 22. júna 1947 prenikla na 

územie Československa aj sotňa Burlaka. „Boli to jediné skupiny, ktoré v lete 1947 prechádzali 

Československom v celých sotniach.“ 22 Sotňa Brodyč sa v tom čase nachádzala 

odrezaná od ostatných oddielov UPA na území západnej Lemkoviny. 

Vlastný banderovský prienik sa uskutočnil v dňoch 17. – 22. júna 1947. 23 Na rozdiel 

od predchádzajúcich prienikov v roku 1945 a 1946 už nemal propagandistický charakter. 

Tomu samozrejme prispôsobili banderovci aj taktiku prechodu naším územím. Sústredili 

sa hlavne na vyhľadávanie potravy, pričom sa vyhýbali priamym stretom a bojom 

s československými bezpečnostnými jednotkami. Pritom sa vynikajúco pohybovali 

a skrývali v hornatom lesnom teréne na území Slovenska. Skupiny banderovcov vynikali 

svojou pohyblivosťou. Dokázali sa veľmi rýchlo a hlavne nepozorovane pohybovať. 

Väčšinou pritom postupovali ďalej najmä v nočných hodinách. Pri takomto pochode dokázali 

za jednu noc prejsť 8 až 12 kilometrov. V niektorých prípadoch to bolo až 30 či 40 

kilometrov v závislosti od terénu. 24 

Sotňa Hromenko mala pri svojom prechode na územie Slovenska približne 120 mužov 

25 a silnú výzbroj – 10 ľahkých guľometov, ku každému 700 – 1000 nábojov, asi 20 

samopalov a pušky s dostatočným množstvom streliva a 1 – 3 ručné granáty na osobu. 26 

Veliteľom sotne bol Hromenko vlastným menom Michal Duda. 

Sotňu Burlaka pri prechode tvorilo 97 mužov. 27 Mala asi 12 ľahkých guľometov sovietskeho 

vzoru 28 a množstvo ďalších zbraní, ale bez dostatočnej munície. Jej veliteľom 

bol dvadsaťsedemročný Burlaka – vlastným menom Wolodymir Szchelski. Je známe, 

že si vedel udržať autoritu. S jeho sotňou prechádzal územím Československa aj vyšší 

funkcionár UPA Ing. Lubomir Bachtalovskij – pseudoným Zenko 29 – ako aj členka civilnej 

siete Oľga Chanasová známa ako Ofélia. 

Sotňu Brodyč tvorilo približne 86 mužov. 30 Jej veliteľom bol Brodyč – vlastným menom 

Roman Hrobelskyj. Pred akciami poľskej armády v roku 1947 hľadala jeho sotňa 

záchranu v opakovaných prechodoch na územie Slovenska, a to hlavne do Čergovského 

a Levočského pohoria. Avšak celá Brodyčova sotňa v roku 1947 neprechádzala územím 

Slovenska. 

22 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 120. 


24 RODÁK, J.: Vpád banderovcov na východné Slovensko..., s. 35. 

25 ŠMIGEĽ, M.: Banderovci..., s. 176. 



28 KAUCKÝ, F. – VANDŮREK, L.: Ve znamení trojzubce..., s. 63. 

29 Bol členom Ukrajinského centrálneho komitétu a súčasne bol aj v styku s Organizáciou ukrajinských 

nacionalistov, ktorá pôsobila po likvidácii Banderovej vlády v ilegalite. FIALA, J.: 

Zpráva o Akci B..., s. 122. 


303


Ako prvá z týchto troch jednotiek v roku 1947 prenikla na územie východného Slovenska 

práve Hromenkova sotňa. Po prekročení štátnych hraníc v noci zo 16. na 17. 

júna 1947 v údolí Údavy pri Osadnom sa vydala smerom do vnútrozemia. Pri postupe 

československým územím sa snažili príslušníci tohto banderovského oddielu vyhýbať 

stretnutiam s československými vojenskými hliadkami, no aj napriek tomu utrpela táto 

sotňa najväčšie straty. Dňa 17. júna 1947 vojenské jednotky proti nej podnikli akciu pri 

Osadnom, kde padlo do zajatia päť banderovcov. O dva dni nato sotňa obsadila obec 

Papín, v ktorej sa nachádzala vojenská hliadka, ktorú zajali. No už nasledujúci deň došlo 

k zrážke príslušníkov tohto banderovského oddielu s československými vojenskými 

jednotkami pri Nechvalovej Polanke a pri Slovenskom Krivom, pri ktorej stratili svojho 

zajatca ako aj dvoch svojich členov. Následne zamierila sotňa priamo na západ. Po 

prekročení Laborca sa 24. júna 1947 pri Vyšných Ladičkovciach zrazila s vojenskou 

jednotkou. Po tejto zrážke prekročila Ondavu a obsadila obce Detrik a Petejovce, kde 

si jej členovia doplnili potraviny. Dňa 30. júna 1947 chceli vstúpiť aj do obce Zlatník, 

no vojenská hliadka ich od nej odrazila. V súvislosti s častými stretmi oddielu Hromenka 

s vojenskými hliadkami J. Fiala konštatuje, že už vtedy, teda necelé dva týždne od 

prekročenia československých štátnych hraníc, prišla sotňa Hromenko o troch padlých 

a devätnásť zajatých mužov. 31 Hromenkov oddiel bol od 11. júla 1947 prenasledovaný 

práporom SNB „Javor“ a „Sokol“ v priestore Kotrbachy – Závadka – Bindt, kde prišiel 

o ďalších dvoch členov. 32 Avšak ešte v tú istú noc sa príslušníci Hromenkovej jednotky 

pokúsili obsadiť osady Mlynky a Havrania Dolina, no stráže ich odrazili. 33 Po tejto zrážke 

sa oddiel vydal smerom na Rožňavu. 34 Pri svojom ďalšom postupe opäť narazil na 

československé vojenské jednotky, južne od obce Hrabušice, kde stratil dvoch mužov. 35 

Po tejto zrážke sotňa prepadla osadu Vernár, kde však narazila na vojenské jednotky. 

Práve tu došlo k azda najväčšej zrážke tejto banderovskej jednotky s československými 

vojenskými jednotkami, pri ktorej bol zranený aj jej samotný veliteľ, 36 Hromenko, 

a ďalší traja Hromenkovi muži padli do zajatia. Takéto oslabenie sotne využili vojenské 

jednotky a už v noci zo 16. na 17. júla 1947 podnikla 3. rota práporu „Rys“ proti Hromenkovmu 

oddielu akciu pri Liptovskej Tepličke, pri ktorej získali troch zajatcov. Jadro 

sotne preniklo do Nízkych Tatier, kde získali potraviny na niekoľkých salašoch. Pluk 

SNB „Slovensko“ s práporom „Tiger“ a rotou „Rys“ ju obkľúčil v priestore Veľký Bok 

– Čertovica. Jednotka sa pokúšala z tohto obkľúčenia od 20. do 23. júla 1947 niekoľko- 



33 Archív Ústavu pamäti národa (A ÚPN), fond (f.) E 10 – 3 – v, inventárna jednotka číslo (inv. 

j. č.) 1, 1947, krabica (k.) 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. do 18. VII. 1947. 

34 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Záznam správ za dobu od 8. 7. 1947 do 12. 7. 

1947. 


36 „Podľa výpovede zajatcov vodca tlupy Hromenko bol pri prestrelke pri Vernári dňa 15. júla 

1947 vážne zranený do pravej strany pŕs. Jeho zástupca je tiež ranený do pravej nohy.“ A ÚPN, 

f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. do 18. VII. 1947. 

304


krát prebiť, čo sa jej podarilo južne od Malužinej. 37 Pritom však prišla o ďalších členov, 

nakoľko pri tejto zrážke s vojenskými jednotkami mala okrem niekoľkých ranených aj 

dvoch mŕtvych a štyroch zajatých. Potom sa sotňa vydala po hrebeni Nízkych Tatier 

a 26. júla 1947 obsadila obce Paučina Lehota a Lazisko. 38 Po doplnení si zásob sa rozdelila 

na menšie skupinky, 39 ktoré sa lesnatým terénom prebíjali cez Šturec, Blatnickú 

dolinu, Martinské hole a Rajecké vrchy na západ. Predpokladáme, že v noci z 29. na 30. 

júla 1947 navštívila obec Turčianska Blatnica v okrese Turčiansky Sv. Martin jedna zo 

skupiniek tohto oddielu. 40 Pravdepodobne tá istá skupina bola videná 1. augusta severovýchodne 

od obce Krahulec – Blatnica. 41 Iná skupinka banderovcov bola zaznamenaná 

1. augusta na salaši v Hornej Jaseni. 42 

V dôsledku toho, že sa v tomto období vojenské jednotky sústredili hlavne na likvidáciu 

najväčšej banderovskej sotne Burlaka, sa viacerým menším skupinám vytvoreným 

z Hromenkovej jednotky podarilo prejsť cez územie Československa do Rakúska. 

Sotňa Burlaka prekročila československé štátne hranice z 21. na 22. júna 1947 v údolí 

Údavy pri Osadnom, teda štyri až päť dní po Hromenkovi a na rozdiel od Hromenka 

celkom bez strát. Po prekročení hraníc sa vydala smerom na juh a už 22. júna 1947 obsadila 

obec Osadné. 43 Po niekoľkých ďalších stretnutiach s vojenskými hliadkami prenikla 

do Parihuzoviec, kde napadla stanicu Národnej bezpečnosti a vyrabovala obec. O dva 

dni neskôr sotňu pri získavaní potravín v obci Pčoliné prekvapila vojenská hliadka, ktorá 

dokonca zajala jedného jej príslušníka. No 26. júna 1947 však moment prekvapenia 

využili práve banderovci zo sotne Burlaka, ktorí prepadli obec Pichné. Po niekoľkých 

dňoch, keď sa jednotka stratila v lesoch, sa opäť objavila 30. júna 1947 v obciach Dedačovo 

a Hrubov. 44 Podľa hlásení už 29. júna okolo 21.00 hod. vyrabovalo obec Petkovce 

asi 200 banderovcov. 45 Ešte v tú istú noc zamieril tento oddiel aj do obce Dedačov, ktorú 

obsadil a v čase od 22.00 do 02.00 nasledujúceho dňa si jeho členovia od obyvateľov 

vyžiadali potraviny. Fakt, že išlo o sotňu Burlaka dosvedčuje tvrdenie, že „v bande bola 

žena v koženom plášti (predtým zistená pri Telepovciach v bande Burlaka).“ 46 Oddiel 

ustúpil k Vyšným Ladičkovciam a v noci 30. júna asi o 23. 00 hod. vstúpil do obce Hrubov. 

Z 1. na 2. júla medzi 24.00 a 01.00 hod sa v obci Hankovce okres Humenné objavila 

desaťčlenná skupina banderovcov. O dva dni, teda 3. júla Burlakova jednotka vy- 


38 HUML, Vladimír.: Slovensko před rozhodnutím.1. vyd. Praha: Naše vojsko , 1972, s. 179. 

39 Hromenko vedel, že celá sotňa ďalej už nemôže pokračovať vcelku bez toho, aby si ju nikto 

nevšimol, a preto ju rozdelil. 

40 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, list číslo (č.) 18. 

41 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 19. 




45 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 28. VI. 1947 do 12. VII. 

1947. 


1947. 

305


rabovala obec Kvakovce. 47 7. júla 1947 ju československé vojenské jednotky odrazili pri 

pokuse o obsadenie obce Zlatá Baňa. 48 Následne oddiel prekročil Torysu a zamieril na 

juhozápad. Tu 13. júla 1947 49 vyraboval obec Zlatá Idka a ustúpil do lesného masívu Trohanka. 

50 Skupina „Teplice“ s prápormi „Orol“, „Lev“ a „Rys“ ju chceli v tomto priestore 

obkľúčiť, avšak bez úspechu. Burlakova jednotka sa 15. júla 1947 z ich obkľúčenia 

prebila. 51 Po tejto zrážke zamierila sotňa smerom k Vojtechovej Osade ležiacej južne od 

Spišskej Novej Vsi. Ešte v ten istý deň sa pokúsila o prepadnutie Novoveskej Huty. Na 

druhý deň narazila pri Vernári na postavenie práporu „Rys“, „ktoré bolo také riedke, že 

sám Burlaka ho spozoroval až vtedy, až keď ním sotňa prešla.“ 52 Zajali pritom jedného 

ašpiranta, ktorého viedli dva dni so sebou. V ďalších dňoch sa pri pokuse o prechod 

Čierneho Váhu pod Čertovicou pri Liptovskej Tepličke stretla s menšou časťou práporu 

„Rys“. Tá vedomá si banderovskej presily ustúpila. Banderovci pritom zajali dvoch ranených 

a ďalších dvoch ašpirantov. „Burlaka nechal ranených ošetriť, a potom všetkých 

zajatcov prepustil.“ 53 Následne pokračovala jednotka západným smerom po hrebeni 

a svahoch Nízkych Tatier. Pod Veľkou Vápenicou došlo 28. júla 1947 k ďalšej prestrelke, 

pri ktorej boli dvaja jej členovia zajatí. 54 Koncom júla 1947 sa sotňa priblížila k údoliu 

Boce južne od Kráľovej Lehoty. 55 Veliteľstvo „Teplice“ predpokladalo smer jej ďalšieho 

postupu, a preto prehradilo Nízke Tatry medzi Kráľovou Lehotou, Vyšnou Bocou a Mýtom 

pod Ďumbierom postavením práporov „Rys“ a „Lev“ v údolí Boce a Štiavničky. 

Ťažisko postavenia bolo určené v priestore Malužinej. V tomto priestore došlo 31. júla 

1947 k zrážke Burlakovho oddielu s práporom „Rys“. 56 Táto zrážka znamenala v bojoch 

proti banderovcom prelom. Pri nej stratil Burlaka dvoch členov svojej jednotky – z toho 

jedného lekára. „Malužiná“ tak znamenala zlom v tom zmysle, že dovtedy postupovala 

sotňa Burlaka viac-menej bez strát. No od „Malužinej“ sa jej situácia zmenila. 57 Voľnú 

cestu si tu totiž vybojovali Burlakovi muži len za cenu väčších strát a ďalej na nich čakali 

ďalšie postavenia československých vojenských jednotiek, cez ktoré sa už nedokázali 


1947. 


49 Podľa archívnych materiálov došlo k prepadu tejto obce v noci na 14. júla 1947. A ÚPN, f. E 

10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. 1947 do 18. VII. 1947. 


A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 2, Spisy o bandách UPA od 12. VII. 1947 do 18. VII. 

1947. 







57 Krátko po tejto zrážke zadržala stanica Národnej bezpečnosti v Liptovskom Mikuláši Severína 

Karpu a stanica Národnej bezpečnosti v Malužinej Ľubomíra Čurnáka. Obaja boli členmi 

sotne Burlaka. A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 33. 

306


prebiť. Dôležitú úlohu tu zohrala hlavne taktika uzatváracích kordónov, 58 ktorú použilo 

veliteľstvo „Teplice“ už pri Malužinej. 

Po zrážke pri Malužinej sa sotňa priblížila k samote Lúčky v údolí Lúčanky pod 

Chopkom. Informácie, ktoré získali od civilistov, že pred nimi nie sú žiadne vojenské 

jednotky však neboli pravdivé. V údolí Lúčanky sa chystal zaujať svoje postavenie prápor 

„Orol“. Opäť došlo k zrážke, pri ktorej boli niekoľkí banderovci zo sotne Burlaka ranení 

a museli na mieste zrážky zanechať časť výzbroje a zásob. Pod tlakom československých 

vojenských jednotiek tak boli nútení ustupovať na juh. Prekročili pritom potok Priečno 

a cez Dereš postupovali ďalej na západ. 59 Veliteľstvo „Teplice“ zaujalo nové postavenie 

z práporov „Lev“ a „Rys“ a jednej roty SNB „Osika“ južne od Partizánskej Ľupče v údolí 

Ľupčanky a cez vrchol Latiborskej hole. Piateho augusta sa sotňa Burlaka pokúsila 

prekročiť Ľupčanku pri hájovni na Vŕškoch. 60 Časť práporu „Rys“ však tento ich pokus 

odrazila. Banderovci sa následne stiahli na vrchol Magura Lipče. Na rozkaz veliteľstva 

skupiny „Teplice“ bol uskutočnený prieskum miesta zrážky, avšak bez výsledku. Veliteľstvo 

vydalo rozkaz na zopakovanie prieskumu do väčšej hĺbky. Na túto úlohu bola 

určená len samopalná čata 1. roty v počte 18 mužov bez ľahkých guľometov. „Úloha, 

ktorú hliadka dostala, zodpovedala – podľa neskoršieho vyjadrenia veliteľstva pechoty 

– najmenej posilnenej rote s ťažkými guľometmi a ďalšími posilovými prostriedkami.“ 61 

Asi okolo šiestej hodine večer dorazila samopalná čata 1. roty k vrcholu Magury Lipče, 

kde našli dymiace ohnisko a zakrvavené obväzy. Keď sa pokúšali preskúmať okraj lesa, 

zaútočili na nich banderovci. Výsledkom zrážky tejto prieskumnej hliadky s banderovcami 

bolo šesť mŕtvych a päť ťažko ranených ašpirantov. Ostatní vojaci sa vrátili do Partizánskej 

Ľupče. Ranených vojakov nechal Burlaka ošetriť lekárom svojej sotne, pričom 

údajne vyhlásil, že „pasca bola odplatou za Malužinú, že tri prápory sú na neho málo 

a keď československí vojaci nestrieľajú iba do vzduchu, tak to nebude robiť ani on.“ 62 

Táto zrážka je považovaná za najväčší neúspech československých jednotiek v boji 

proti banderovcom v roku 1947. Po tejto zrážke zmenil Burlaka smer postupu na sever. 

Ešte v tú istú noc prekročil so svojou sotňou rieku Váh severne od Partizánskej Ľupče 

a unikol do Chočského pohoria, 63 kde sa zdržal do 7. augusta asi do 9.00 hod., a potom 

jeho sotňa „odišla z Choča smerom na Ružomberok.“ 64 

58 Pri tejto taktike sa budovali obranné postavenia – kordóny, ktoré prehradzovali smer predpokladaného 

postupu banderovcov. Kordóny sa budovali hlavne na prechodoch cez komunikácie 

a skladali sa z pascí, ktoré sa postupne zužovali. Tieto postavenia boli starostlivo utajené 

a zamaskované. Určené jednotky ich včas zaujali a budovali v nich opevňovacie objekty, ako 

napr. zákopy, palebné stanovištia, úkryty so strieľňami a pod. Boj na nich prebiehal spravidla 

v noci. Banderovcov pritom nechali priblížiť sa na čo možno najmenšiu vzdialenosť– cca 

20 metrov a menej, a potom ich prekvapili paľbou. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 140. 






64 A ÚPN, f. E 10 – 3 – v, inv. j. č. 1, 1947, k. 1, č. 51 – 52. 

307


Generál Nosko sa rozhodol sústrediť na boj proti Burlakovej jednotke väčšinu 

prostriedkov a zanechal stíhanie sotne Hromenko. V priebehu augusta 1947 tak do boja 

proti banderovcom pribudol prápor „Sup“, kombinovaná tanková rota „Vlk“ a tretí prápor 

pluku Slovensko „Dub“. V Čechách boli zostavené ešte dva prápory, a to prápor 

„Kamzík“ a „Srnec“. Tie došli do Žiliny 27. a 28. augusta 1947. Skupinu „Teplice“ doplnila 

ešte rota NB „Zafír“. Všetky tieto posily sa od 7. augusta 1947 začali postupne 

presúvať na severný breh Váhu proti sotni Burlaka. 65 

Skupina „Teplice“ postupne obkľúčila priestor Veľkého Choča, uzavrela údolie Bielej 

Oravy a Zázrivky medzi Hruštincom a Párnicou a obkľúčila priestor Kysuckej Vrchoviny 

medzi Žilinou, Čadcou a Zázrivou. 

Burlakov oddiel sa však v tom čase v obkľúčených priestoroch nenachádzal. 13. augusta 

1947 previedol Burlaka svoju sotňu cez údolie Rozsutca 66 a zamierili k Terchovej. 67 

Vzápätí veliteľstvo skupiny „Teplice“ nechalo obkľúčiť severnú časť Malej Fatry (Fatranský 

Kriváň) na pravom brehu Váhu na čiare Varín – Belá – Terchová – Zázrivá – Párnica 

– Šútovo – Turany – Vrútky – Strečno – Varín. 68 Okolo Burlakovej sotne sa tak uzavrel 

kruh, ktorý sa v priebehu ďalších dní súčasne zmenšoval od východu. 

Keď Burlaka zistil, že sa so svojou jednotkou ocitol v obkľúčení, uvedomil si, že ďalší 

postup s celou sotňou je nemožný, a preto sa rozhodol ju rozdeliť na menšie skupinky, 

ktoré mali lepšie perspektívy na prebitie sa z obkľúčenia. Svoj oddiel Burlaka rozdelil 69 

na 7 skupín, 70 ktoré sa mali podľa jeho rozkazu pokúsiť samostatne prebiť obkľúčením. 

Následne sa rozišli. V prvých dňoch sa skrývali v lesoch a žili zo zásob, ktoré získali 

pred obkľúčením. Po dvoch dňoch sa v lese stretli štyri skupinky, a to prvá (na čele 

s Burlakom), druhá, štvrtá a siedma. Ich cieľom bolo prebiť sa na sever k Žiline a odtiaľ 

postupovať ďalej na západ. 71 19. augusta došlo k zrážke tejto skupiny Burlakovej sotne 

pri hájovni Dvor na kopci, kde chcel Burlaka získať potraviny. Hájovňa však bola zaistená 

štvorčlennou hliadkou 3. roty práporu „Javor“. Po príchode ich posily banderovci 

ustúpili. Na druhý deň začala skupina „Teplice“ dvojdenný prieskum Malej Fatry, avšak 

bez výsledku. Iba 3. rota práporu SNB „Javor“ narazila v priestore Jedlovina na jadro 

zbytku sotne, ktoré však po prestrelke zmizlo v lese. 72 





69 Podľa J. Fialu k rozdeleniu došlo 16. augusta 1947. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 147. 

70 Podľa protokolu z vypočúvania zadržaného Michajla Sichlickijho – pseudo Halajda – rozdelil 

Burlak svojich ľudí do týchto 7 skupiniek: I.sk.: Burlak, Hak, Julek, Ofelia, Nestor, Stapovij, 

Hrab, Snehor, Ver a Panas; II.sk.: Kučerjavy, Kvitka, Zenko I., Smyk, Verba, Solovejko, Vouk, 

Listok, Halajda, Skála, Zenko II.; III.sk.: Marko, Czumak, Mara, Voronij, Vorobec, Dunaj, 

Sopran, Martin, Mrunka; IV. sk.: Sahajdak, a 10 ďalších mužov; V. sk.: Holý a 10 ďalších 

mužov; VI. sk.: Bilij, Vouk, Chomik a 8 ďalších; VIII. sk.: Burkun, Šulika, Krilik a 8 ďaších 

mužov. VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. sp. 720, k. 51. 

71 VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. sp. 720, k. 51. 


308


Zvyšok banderovcov sa po týchto zrážkach stiahol juhovýchodne od Krasnian. 

V tomto priestore sa nachádzal prápor „Osika“. Velenie omylom tento prápor stiahlo 

z postavenia. Burlaka sa domnieval, že daný úsek nie je obsadený a pokúsil sa o únik 

z obkľúčenia. Vydal sa cez potok Kúr ku Krasňanom. Tu však narazil na družstvo ZNB. 

Došlo k zrážke, pri ktorej zahynul jeden z veliteľov družstva. 73 „Burlaka sa márne snažil 

manévrovať so svojimi družstvami a trikrát opakovať útok... Boj rozhodla čata tankov, 

pred ktorou sa dali banderovci na ústup.“ 74 Táto zrážka československých vojenských 

jednotiek so zbytkom Burlakovho oddielu pri Krasňanoch 20. – 21. augusta 1947 patrí 

k najväčším bojom v roku 1947. 

Po tejto zrážke Burlaka prehlásil, že „už nie sú bojovou jednotkou a doporučil, že kto 

chce, aby sa vzdal československým orgánom.“ 75 Zbytok sotne sa rozišiel a s Burlakom 

zostalo päť banderovcov a Ofélia. Československé vojenské jednotky postupne zatýkali 

zbytky banderovcov, ktoré boli roztrúsené v lesoch severnej časti Malej Fatry. Z obkľúčeného 

priestoru sa podarilo ujsť len niekoľkým jednotlivcom. Podľa J. Fialu sa tak na 

konci augusta nachádzalo v Malej Fatre už asi iba 15 banderovcov. 76 

V tejto situácii došlo aj k vystriedaniu jednotiek v skupine „Teplice“. 77 Koncom augusta 

tak zostala v obkľúčení už len najzápadnejšia časť Malej Fatry. 

Burlaka sa aj naďalej so zvyškom svojho štábu skrýval v lesoch Malej Fatry. 2. septembra 

upozornil veliteľa roty SNB „Zafír“ napobyt banderovcov v senníku pri Kľačanoch 

občan Váňa. Prepad tejto banderovskej skupinky sa nepodaril a Burlakovi sa opäť 

podarilo uniknúť. Veliteľstvo sa v dôsledku toho rozhodlo zmeniť taktiku. Obkľúčený 

priestor si rozdelili na niekoľko častí, ktoré pridelili jednotlivým jednotkám. 78 Tie do 

týchto častí vyslali 2. septembra hliadku dobrovoľníkov v počte 21 mužov s rádiovou 

stanicou. 

Burlaka si bol vedomý toho, že tento boj už asi nevyhrá, a preto rozhodol, že sa 

vzdajú. Následne 3. septembra 1947 vyslal Oféliu s týmto odkazom za československými 

jednotkami. Pri tejto ceste sa Ofélia stretla s lesným robotníkom Ilčukom. Ten jej tvrdil, 

že južný breh Váhu už nie je obsadený a navrhol jej, že ich prevezie cez Váh. Burlaka 

však vycítil, že ide o pascu a nemienil zmeniť svoje rozhodnutie. 

Ilčuk informoval o Burlakovom zámere prápor „Tiger“. Riadenia ďalšej akcie proti 

Burlakovi sa ujali kapitán Andrej Jeník, poručík Vladimír Vykydal, nadporučík Michal 

Lašanda, kapitán Viktor Kvapil a poručík Štefan Mauréry. Neskôr zasiahol do akcie aj 

73 Podľa výpovede zadržaného člena Burlakovej sotne, ktorý sa osobne zúčastnil tejto zrážky, 

bol zabitý tzv. Kučerjavy. VHA Trnava, f. VO4, inv. č. 264, 1947, č. 720, k. 51. 




77 Dňa 25. augusta 1947 sa prápor „Jastrab“ presunul do mierových posádok. Prápor „Rys“ odišiel 

30. augusta do Bzenca, kde prešiel do zálohy 3. vojenskej oblasti. Na ich miesta nastúpili nové 

jednotky, a to prápory „Sup“, „Srnec“ a „Kamzík“. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 151. 


309


náčelník štábu skupiny „Teplice“ kapitán Jan Stejskal. Títo veľmi nedôverovali Burlakovmu 

návrhu a premýšľali, či sa nejedná o pascu. 

V priebehu dňa vybraná jednotka obkľúčila samotu Jánošíkovo a obsadila trosky 

budov. Voľná zostala len prístupová cesta. Vojenská jednotka zaujala postavenie a čakala 

na príchod Burlaka. Ten s dvomi členmi svojho štábu, Oféliou a Zenkom – prišiel na 

samotu večer 3. septembra 1947. Obyvateľom samoty odovzdali zbrane a požiadali ich 

o jedlo. Následne Burlaka vyslal Oféliu cez prievoz na druhý breh Váhu. Obkľúčenie 

Jánošikova sa uzavrelo. O 23.15 hod. poručík V. Vykydal obsadil s vybranými vojakmi 

všetky možné východy z chaty, a potom do nej vstúpili. 79 Tak sa Burlaka 3. septembra 

1947 krátko pred polnocou spolu so svojím štábom vzdal 80 severne od Vrútok, 81 čím 

„ukončila československá armáda likvidáciu najnebezpečnejšej banderovskej sotne.“ 82 

V nasledujúcich dňoch po zajatí Burlaka zrušilo veliteľstvo skupiny „Teplice“ obkľúčenie 

Malej Fatry. 83 

V zajatí napísal Burlaka leták s výzvou k dobrovoľnému vzdaniu sa ostatných banderovcov, 

ktorí sa ešte pohybovali na území Slovenska. Na tomto letáku bola pre zvýšenie 

hodnovernosti umiestnená Burlakova fotografia. Po rozmnožení boli tieto letáky 

zhadzované z lietadiel nad predpokladanými miestami výskytu banderovcov. Československé 

orgány dúfali, že sa banderovci začnú dobrovoľne prihlasovať, avšak „výzva ... 

nepriniesla žiadny výsledok.“ 84 


80 Paradoxne viacerí autori nepripúšťajú fakt, že sa Burlaka dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy 

vzdal československým orgánom. Š. Mauréry, ktorý sa osobne zúčastnil zajatia Burlaka, vo 

svojom článku tvrdí, že sa Burlaka chcel prebiť z obkľúčenia. J. Fiala konštatuje, že Ofélia 

išla s Ilčukom, aby oznámila československým vojenským jednotkám, že sa im chcú vzdať, 

tak Š. Mauréry tvrdí, že Ofélia išla s Ilčukom prekontrolovať priechod, či je voľný. Svoje 

tvrdenie ešte prikrášľuje Š. Mauréry tým, že vraj počul čľupnúť zbraň, ktorú Ofélia vhodila 

do rieky potom, ako došlo k vystreleniu svetlice. Svojimi tvrdeniami podľa nášho názoru 

Š. Mauréry zámerne podporuje mýtus o hrdinskej československej armáde, ktorá udatne bojovala 

proti „fašistickým teroristom“, ktorí sa chceli prebiť na Západ, aby tak mohli rozpútať 

ďalšiu svetovú vojnu. Armáda tak určite získala väčšiu vážnosť, keď sa na verejnosti rozšírilo, 

že zatkli dlho obávaného Burlaka, ako keby sa verejnosť dozvedela, že sa im Burlaka sám 

vzdal. Bližšie MAURÉRY, Štefan: Pred polstoročím sme zatkli Burlaka. In: Bojovník, roč. 

42, 18. 9. 1997, č. 19, s. 7. 

81 J. Mlynárik v tejto súvislosti konštatuje, že Burlaka padol do zajatia jedine preto, lebo bol 

zranený a nemohol vydržať dlhé nočné pochody. Svojim zranením však nechcel ohroziť celú 

sotňu. MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církvě..., s. 48. 


83 Došlo aj k presunu tejto skupiny na stredné Slovensko a presídleniu jej veliteľstva zo Žiliny 

do Brezna. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 158. 

84 FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 158. V tejto súvislosti ešte J. Fiala spomína, že traja banderovci 

prepadli osadu Jánošíkovo, kde hľadali V. Ilčuka a A. Jakla, ktorí dopomohli k zajatiu 

Burlaka. Chceli sa im pomstiť, no nenašli ich. 

310


Po zajatí Burlaka väznili a vypočúvali v Žiline. Neskôr bol prevezený do zajateckého 

tábora v Košiciach. Odtiaľ sa mu podarilo 12. februára 1948 ujsť. 85 Po čase ho opäť 

chytili pri Kopalovej horárni a 29. júla 1948 ho spolu s ďalšími eskortovali do Ostravy 

a následne ho odovzdali poľským orgánom, ktoré ho celú jeseň vyšetrovali. Začiatkom 

januára 1949 sa konal súd s Burlakom. Bol uznaný za vinného vo veci niekoľkých vrážd 

a vypálenia tridsiatich piatich dedín v Poľsku. Odsúdený bol na trest smrti. Voči rozsudku 

sa odvolal a zároveň podal žiadosť o milosť. Jeho žiadosti však nebolo vyhovené. 

Rovnako mu milosť neudelil ani prezident, a tak bol vodca najsilnejšej sotne prechádzajúcej 

v roku 1947 územím Československa 7. apríla 1949 o 20.15 hod. popravený. 86 

Po tom, ako sa Burlaka s časťou svojho oddielu začiatkom septembra 1947 vzdal 

československým orgánom, na území Slovenska už nebola žiadna ucelená banderovská 

sotňa, ale iba niekoľko menších skupín. Väčšina z nich bola zneškodnená. Iba niektorým 

jednotlivcom a malým skupinám sa podarilo dostať do Rakúska. 87 

V súvislosti s prítomnosťou a pôsobením banderovských sotní na území Slovenska 

československá vláda 88 prijímala mimoriadne bezpečnostné opatrenia, ktoré mali napomôcť 

k rýchlemu pochytaniu príslušníkov UPA. Tieto opatrenia postihli v najväčšej 

miere hlavne oblasť východného Slovenska, ako aj oblasť stredného a sčasti aj západného 

Slovenska. 

Išlo o obmedzenia v súvislosti so záverečnými hodinami v reštauráciách a v dedinských 

krčmách, ktoré boli určené na 21.00 hod. 89 Mimoriadnymi opatreniami bol značne 

obmedzený aj pohyb v nočných hodinách. V súvislosti s leteckým sledovaním pohybu 

ukrajinských partizánov bolo zakázané aj zakladanie ohňov v lesoch, ako aj samotné 

chodenie do lesa. 90 Súčasťou nariadení bolo aj odporúčanie na vytvorenie akejsi miest- 



87 SYRNÝ, Marek: „Banderovci“ a slovenská spoločnosť v rokoch 1945 – 1947, s. 158. 

88 Mimoriadne opatrenia boli vydávané Povereníctvom vnútra vo forme vyhlášok a nariadení 

určených príslušným Okresným a miestnym národným výborom. 

V ojedinelých prípadoch sa stretávame aj s vlastnou iniciatívou zo strany okresných národných 

výborov, ktoré zavádzali preventívne bezpečnostné opatrenia v okresoch. ŠA Banská 

Bystrica, pobočka Banská Štiavnica, f. ONV v Banskej Štiavnici 1945 – 1960, k. 23, č. 300/ 

1947 prez. 

89 V nariadeniach však boli aj určité výnimky, ktoré mohli mať výnimočne predĺžené zatváracie 

hodiny. Išlo hlavne o podniky v Bratislave, Košiciach, v kúpeľných miestach, či iných miestach, 

kde sa konali oslavy. ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Banskej 

Bystrici 1945 – 1949, k. 18, č. 1350 prez. 

90 V tejto súvislosti bolo zakázané aj poľovanie. V oblasti stredného Slovenska v súvislosti s pohybom 

banderovcov bolo od 29. júla 1947 zakázané chodiť do lesa v masíve Nízkych Tatier 

a Veľkej Fatry. „Upozorňuje sa obyvateľstvo, že každý, kto sa bude od rána 29. júla 1947 

zdržovať v lese, robí tak na vlastné nebezpečie a vystavuje sa nebezpečiu zastrelenia.“ ŠA 

Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Banskej Bystrici 1945 – 1949, k. 18, 

č. 1350 prez. 

311


nej domobrany z obyvateľov obcí vlastniacich zbrojný pas a zbrane, ktorá mala strážiť 

obec v čase od 22.00 do 4.00 hod. pred vpádom banderovcov. 

Úrady vyzývali mnohých aj k samostatnej iniciatíve 91 v boji proti banderovcom, a to 

či už skorým informovaním 92 o nich, či dokonca samostatnou aktivitou. „Vyskytli sa 

i prípady, v ktorých civilné obyvateľstvo samo zajalo a odzbrojilo niekoľko príslušníkov 

bánd.“ 93 Samostatnú aktivitu obyvateľov pri likvidácii banderovcov na území Československa 

podporovalo Povereníctvo vnútra aj vypísaním odmeny 10 000 Kčs za každého 

chyteného banderovca. 

Dodržiavanie týchto mimoriadných nariadení si Povereníctvo vnútra vynucovalo 

zavedením trestných sankcií za ich nedodržiavanie, ktoré sa pohybovali od 2000 do 

4000 Kčs v prípade peňažného trestu alebo vzatím do väzby na 8 až 12 dní. V prípade 

opakovaného porušenia týchto nariadení peňažným trestom 5000 Kčs alebo vzatím do 

väzby na 14 dní. 94 

V závere bojov s banderovcami sa nimi veľmi intenzívne zaoberalo Národné zhromaždenie. 

Po 25. septembri 1947 prejednávali na niekoľkých schôdzach za prítomnosti 

najvyšších predstaviteľov armády a bezpečnosti správy slovenského povereníka vnútra 

gen. Dr. M. Ferjenčíka, o bezpečnostných pomeroch na Slovensku. 95 12. novembra 1947 

branný a bezpečnostný výbor Národného zhromaždenia na spoločnom zasadnutí prijali 

rezolúciu schvaľujúcu správu povereníka vnútra, ako aj správu ministra národnej obrany 

gen. L. Svobodu, ktorý oznámil vláde, že pokus ukrajinských partizánov o prechod 

územím Československa na Západ stroskotal a zároveň jej predložil záverečnú správu 

91 „Boj proti týmto lúpežným bandám vedie vojsko a jednotky NB, ale tento boj môže byť úspešný 

len vtedy, keď sa do neho zapoja najširšie vrstvy obyvateľstva už aj preto, lebo sa jedná 

práve o záchranu majetku a životov tých samých občanov, preto je povinnosťou každého občana 

zapojiť sa do boja proti jeho vlastným škodcom.“ ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská 

Bystrica, f. ONV v Brezne 1945 – 1948, k. 42, č. 2485/ 1948 prez. 

92 Podľa nariadenia Predsedníctva Zboru poverencov zo 6. júna 1947 sa rozhodlo o povinnom 

udavačstve. Na jednej strane bolo povinnosťou oznámiť príslušným bezpečnostným orgánom 

všetky poznatky o banderovských jednotkách, prednostne uskutočňovať všetky opatrenia 

týkajúce sa ich pôsobnosti a smerujúce k uľahčenia boja proti banderovcom. No na druhej 

strane bolo zároveň povinnosťou oznámiť každého štátneho zamestnanca, ktorý je podozrivý 

zo spolupráce s banderovcami. MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické 

církve..., s. 44. 

A tak bolo ONV zavádzané povinné hlásenie výskytu neznámych osôb v okrese. „Obyvateľstvu 

sa nariaďuje hlásiť každé objavenie sa podozrivého jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov, 

pokiaľ sa týka bánd UPA, tzv. Benderovcov, a to buď v najbližšej stanici NB alebo voj. 

Jednotke.“ ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Brezne 1945 – 1948, k. 

42, č. 2485/ 1948 prez. 

93 Občianstvo ďakuje armáde a NB za čistku od benderovcov. In: ČAS, roč. 4, 13. 9. 1947, č. 209, 

s. 2. 

94 ŠA Banská Bystrica, pobočka Banská Bystrica, f. ONV v Banskej Bystrici 1945 – 1949, k. 18, 

č. 1350 prez. 


312


o ich likvidácii 96 ako aj návrh, aby ďalšie stíhanie banderovcov prevzalo Ministerstvo 

vnútra. 

Následne bolo 17. novembra 1947 o 18.00 hod. akcia proti príslušníkom UPA zo 

strany československej armády ukončená. Jednotný štáb pre vedenie akcií proti banderovcom 

ukončil svoju činnosť 22. novembra 1947. 97 Akcia B sa skončila. 

Prieniky a pôsobenie banderovcov na území Slovenska v roku 1947 mali okrem vojenského 

aspektu aj značný politický rozmer. Prebiehali „v období boja politických strán 

a síl o demokratický a totalitný charakter československého štátu, na Slovensku hlavne 

medzi Demokratickou stranou (DS) a Komunistickou stranou Slovenska (KSS).“ 98 

Komunisti sa jednoducho akosi nevedeli zmieriť s porážkou v parlamentných voľbách 

na Slovensku v máji 1946. Snažili sa ovládnuť mocenskú sféru aj na Slovensku. V ich 

plánoch zohrali banderovci nemalú úlohu. Ich prítomnosť na území Slovenska totiž využili 

komunisti na to, aby mohli obviniť demokratické a katolícke kruhy 99 zo spolupráce 

s nimi ako aj z ich podpory. Vo svojich plánoch došli až tak ďaleko, že dokonca začali 

rozširovať správy o tom, že banderovci prichádzajú na územie Slovenska ako spojenci 

domácej reakcie v boji proti Čechom a za obnovenie samostatnosti Slovenska. 100 

Síce je veľmi pravdepodobné, že sa príslušníci UPA pri prienikoch na územie Slovenska 

spoliehali na značnú pomoc ukrajinského a rusínskeho obyvateľstva ako aj na 

pomoc z prostredia Demokratickej strany, 101 ako to potvrdil aj samotný Burlaka pri jednom 

zo svojich výsluchov. „Predpokladal som, že na území ČSR nebude kladený taký 

odpor zo strany československej armády a bezpečnostných zborov, ako tomu bolo v Poľsku. 

Mal som správy ..., že na východnom Slovensku ... je asi 80 percent demokratov. 

Predpokladal som u nich sympatie 102 pre naše hnutie a bol som presvedčený, že nebudú 

96 KROUPA, V.: Sbor národní bezpečnosti 1945 – 1948..., s. 114. 


98 SYRNÝ, M.: „Banderovci“ a slovenská spoločnosť v rokoch 1945 – 1948..., s. 158. 

99 Komunisti obvinili gréckokatolícku cirkev z podpory banderovcov. Dňa 18. decembra 1948 

sa v Prahe konal súdny proces s obvinenými kňazmi. Na základe § 2 a § 6 zákona č. 50/1923 

Zb., teda zákona na ochranu republiky boli odsúdení gréckokatolícki kňazi – Pavel Hučko na 

15 rokov väzenia, Gregor Buranyč na doživotie a Šebestián Sabol na doživotie. MLYNÁRIK, 

J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve..., s. 67. 

100 MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců a tragédie řeckokatolické církve..., s. 45. 

101 Toto tvrdenie podporuje aj J. Fiala tvrdiac, že „jedným z predpokladov, z ktorého pri ceste 

na západ vychádzali, bolo, že tu nenarazia na účinný odpor a že tu nájdu pomoc domáceho 

obyvateľstva, ktoré je protikomunistického zamerania a bude prijímať ich propagandu.“ 

FIALA, J.: Zpráva o Akci B, s. 159. 

102 V tejto súvislosti J. Fiala poznamenáva, že nádeje banderovcov na získanie pomoci zo strany 

obyvateľov Československa nevyšli a im nezostalo nič iné, len získavať zásoby kradnutím. 

Pričom dodáva, že len Burlakova sotňa v tomto smere spôsobila škody za viac ako tri štvrte 

milióna Kčs. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 159. Na inom mieste sa zase zmieňuje o tom, 

že niektoré súhrnné hodnotenia o správaní sa civilného obyvateľstva v Akcii B sa sťažujú na 

podporu banderovcov. FIALA, J.: Zpráva o Akci B..., s. 160. 

313


proti nám nepriateľsky vystupovať.“ 103 Rozhodne však nemožno súhlasiť s tvrdeniami 

prednovembrovej historiografie a komunistických kruhov, že ich cieľom bolo rozbitie 

Československa. 104 

Ľudácku propagandu tak komunisti pripísali príslušníkom UPA na účet, aby tak získali 

ďalší argument na ich prenasledovanie na území Slovenska. Ako píše J. Fiala „žiadna 

iná činnosť politického charakteru (s výnimkou ich propagandistickej činnosti), vedomá 

materiálna diverzia – sabotáže a pod. – u nich preukázaná nebola, rovnako ani 

spojenie s akýmikoľvek ilegálnymi skupinami alebo osobami vo vnútri Československa. 

Jednotlivé skupiny, ktoré prišli z Poľska, nemali ani vzájomné spojenie medzi sebou.“ 105 

Túto skutočnosť nevedome potvrdil aj samotný Burlaka. „O celkovom počte jednotlivých 

sotní na území ČSR sa nemôžem vyjadriť, lebo to neviem. Pokiaľ viem, náhodnými 

informáciami a nájdením dokumentov som zistil, že mám pred sebou sotňu Hromenko ... 

. Viem tiež, že pred nami neprechádzali hromadne iné sotne, ale len jednotliví dezertéri 

alebo kuriéri. O úmysle alebo úlohe iných sotní na území ČSR neviem ... . Na území ČSR 

som nemal a ani som nepoužíval spojky alebo kuriérov.“ 106 

Dopredu plánované spojenie ukrajinských povstalcov s nejakými podzemnými organizáciami 

na území Československa, tak jednoznačne preukázané nebolo, čo potvrdilo 

aj Povereníctvo vnútra vo svojej neverejnej situačnej správe z 15. septembra 1947, 

v ktorej sa okrem iného píše, že „priame spojenie s banderovcami nemali (myslia sa Tisove 

pohotovostné oddiely) a banderovskú otázku využívali zatiaľ len propagačne.“ 107 

Na obnovené vpády banderovcov zareagovala aj tlač na Slovensku. O banderovcoch 

vytvárala nasledujúci obraz: „Zkade noha, zkade ruka a v nej samopal. Čo sú to za ľudia? 

V žalúdku im cigáni, klince kujú, prídel potravín nemajú, ale majú dlhé prsty, ... . Čo 

ešte majú? Skvelé výhľady do budúcnosti, povraz, hák o trám šibenice alebo „hrdinská“ 

smrť za humnom s vyplazeným jazykom. V Poľsku ich pália podošvy od horúcej pôdy.“ 108 

V médiách okrem tohto obrazu banderovcov ako štvancov a lupičov vystupovala a bola 

zvýrazňovaná ešte jedna stránka obrazu banderovcov, a to ich ukrutnosť. „Banderovci 

sú hrozne ukrutní,“ 109 nebolo ojedinelé vyhlásenie v období vpádov príslušníkov ukrajinskej 

povstaleckej armády na územie Slovenska. Pritom bol kladený dôraz aj na ich 

spôsob boja, pri ktorom „ boli chránení obrovskými lesmi, ba pralesmi, v ktorých sa 


104 „Je však potrebné povedať, že sa banderovci nikdy nestavali vo svojich letákoch ani na 

jednu, ani na druhú stranu, oslovovali Čechov a Slovákov spoločne ako synov kultúrnych, 

demokratických, „politicky veľmi zrelých národov“ a s nádejami na obnovenie slovenskej 

štátnosti z doby druhej svetovej vojny nemali nič spoločného.“ MLYNÁRIK, J.: Osud Banderovců 

a tragédie řeckokatolické církve..., s. 45. 

105 FIALA, Jan.: Banderovci a politická krize v Československu v roce 1947. In: Revue dějin 

socialismu, roč. 9, 1969, č. 5, s. 713. 



108 Benderovci. In: Východoslovenská pravda, 1947, č. 3, s. 1. 

109 Benderovské bandy sú na ústupe. ČAS, roč. 4, 2. 8. 1947, č. 173, s. 3. 

314


dobre vyznali.“ 110 „Sú všade a nikde.“ 111 V neposlednom rade bolo kladený dôraz aj na 

to, že „sú to skúsení vojaci, vycvičení špeciálne pre taktické bojové úlohy.“ 112 

Prítomnosť banderovcov a akcie československej armády a Národnej bezpečnosti 

proti nim sa teda odrazili aj v tlači a stali sa predmetom ostrých politických sporov medzi 

politickými stranami na Slovensku. Kým na jednej strane komunisti veľmi ostro 

odsudzovali prieniky banderovcov, tak na druhej strane demokratická strana vo svojom 

tlačovom orgáne, Čas, uverejnila článok, „Banderovci a Nechatice“, prebratý zo Svobodného 

slova. „Pár stoviek otrhaných štvancov sa odkiaľsi z východu snaží prejsť našou 

krajinou kamsi na západ. Asi majú k tomu svoje dôvody. Bolo by skutočne najmúdrejšie 

nechať ich prejsť tam, kde si myslia, že nájdu pokoj.“ 113 V Svobodnom zítřku bol dokonca 

v článku Karla Niesnera 114 prezentovaný názor, že by mala byť banderovcom na 

Slovensku poskytnutá amnestia. 

Tieto dva absolútne protikladné názory boli výsledkom veľmi komplikovanej a zložitej 

vnútropolitickej situácie. Vznikali totiž v období boja dvoch politických strán 

o charakter štátu. Do boja proti banderovcom sa totiž prihlásili aj partizáni, ktorí boli 

pod vplyvom komunistickej strany. „Vyzbrojenie a pôsobenie bývalých partizánov na 

Slovensku sa uskutočňovalo v čase, keď ich reálny vklad do protibanderovského boja 

bol minimálny, zato mal však veľký vplyv na presadenie komunistických požiadaviek 

v jesennej politickej kríze na Slovensku (ale aj neskôr vo februárových udalostiach roku 

1948 na nastolenie komunistickej diktatúry v krajine).“ 115 

110 Benderovské bandy sú na ústupe. In: ČAS, roč. 4, 2. 8. 1947, č. 173, s. 3. 

111 Smrť chodí po horách. In: ČAS, roč. 4, 24. 8. 1947, č. 193, s. 1. 

112 Benderovské bandy sú na ústupe. In: ČAS, roč. 4, 2. 8. 1947, č. 173, s. 3. 


114 Ide o článok Desperáti v lesích, ktorý bol uverejnený 18. septembra 1947 v Svobodnom zítřku. 


315

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY 

CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS

Životné jubileum prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, DrSc. 

Okrúhle životné jubileum je vhodnou príležitosťou pripomenúť si doterajšiu vedeckovýskumnú 

a pedagogickú prácu slovenského archivára, historika a bývalého vysokoškolského 

pedagóga univ. prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, DrSc. 

Ferdinand Uličný sa narodil 18. augusta 1933 v Ploštíne, v rodine Martina a Emílie 

Uličných. Rodák z Ploštína pochádza zo starého rodu, ktorého korene siahajú niekoľko 

storočí do minulosti. Po získaní základného a stredoškolského v Liptovskom Mikuláši 

pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Druhý 

ročník vysokoškolských štúdíí absolvoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity 

v Prahe, odkiaľ sa vrátil do Bratislavy, kde v roku 1957 s vyznamenaním ukončil univerzitné 

štúdium v odbore archívnictvo – dejepis. 

Svoju profesijnú činnosť začal v Štátnom archíve v Bratislave, kde pripravoval výber 

dokumentov pre celoštátnu výstavu v Prahe. Z Bratislavy odišiel do Prešova a v rokoch 

1958 – 1961 pracoval ako vedúci v Štátnom oblastnom archíve. Svoju bádateľskú pozornosť 

orientoval predovšetkým na dokumenty z obdobia stredoveku, ktoré postupne 

sprístupňoval aj verejnosti. Bol vedúcim autorského kolektívu, ktorý zostavil Sprievodcu 

po Štátnom archíve v Prešove a vypracoval inventáre k fondom šľachtických rodov 

Drugetovcov, Uzovcov a Farkašovcov. V danom období zároveň už externe prednášal na 

Katedre dejín Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. 

Od roku 1961 sa stal interným zamestnancom, odborným asistentom na uvedenej 

katedre a tu pôsobil do roku 1971. Počas svojho pôsobenia na danom pracovisku stretol 

aj svoju životnú partnerku Valentínu rod. Mohyleckú, ktorá pôsobila ako vysokoškolská 

pedagogička. Narodili sa im tri deti Ferdinand (1964), Milena (1966) a Mária (1969). 

Neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia Ferdinanda Uličného na katedre dejín bola aj 

pedagogická činnosť. Prednášal a viedol semináre z pomocných vied historických, zo 

stredovekých všeobecných dejín a z dejín Česko-Slovenska. Pod jeho vedením pracovali 

študenti aj v rámci študentskej vedeckej činnosti, viedol ročníkové a diplomové práce 

a bol členom komisie na štátnych záverečných skúškach. 

Pri previerkach v súvislosti s výmenou členských preukazov KSČ bol zo strany vylúčený 

a následkom neprávom prepustený z Filozofickej fakulty UPJŠ. Od roku 1972 

opäť pracoval ako archivár v Štátnom oblastnom archíve v Prešove. Od roku 1981 bol 

zaradený ako vedecký pracovník , nakrátko bol poverený aj vedením archívu. V tomto 

období sprístupňoval najmä fond Šarišskej župy a vedecky sa venoval štúdiu dejín osídlenia 

Liptova, Šariša i Zemplína. 

Revolúcia v novembri 1989 priniesla zmeny aj v jeho pracovnom živote. V roku 1990 

sa stal opäť odborným asistentom na Katedre dejín FF UPJŠ a stal sa garantom novootvoreného 

odboru dejepis – archívnictvo. V roku 1991 bol po úspešnej habilitácii vymenovaný 

za docenta a dva roky neskôr v Historickom ústave SAV v Bratislave obhájil 

prácu Dejiny osídlenia Šariša a získal hodnosť doktora historických vied. V roku 1994 

bol zvolený za dekana FF UPJŠ a v tom istom roku po inauguračnom konaní sa stal .univerzitným 

profesorom. V rokoch 1997 – 2001 bol vedúcim Katedry slovenských dejín 

a archívnictva FF Prešovskej univerzity v Prešove, kde pôsobil do roku 2004. 

318

Ferdinand Uličný bol členom viacerých profesijných a odborných komisií. Medzi, 

ktorými je potrebné spomenúť funkciu predsedu výboru Východoslovenskej pobočky 

Slovenskej historickej spoločnosti, podpredsedu výboru Slovenskej historickej spoločnosti 

pri SAV v Bratislave ako aj členstvo v Kolégiu historických vied pri SAV. Zároveň 

bol predsedom a členom Vedeckej rady Filozofickej fakulty a členom Vedeckej rady Prešovskej 

univerzity. Predsedal viacerým habilitačným a inauguračným komisiám. V súčasnosti 

je predsedom spoločnej odborovej komisie pre doktorandské štúdium v odbore 

slovenské dejiny, členom pre udeľovanie vedeckej hodnosti doktor historických vied. 

Ako uznávaný odborník predniesol svoje príspevky na mnohých sympóziách, seminároch 

a konferenciách. V zahraničí vystupoval na viacerých vedeckých podujatiach 

v Poľsku, na Ukrajine i v Maďarsku. 

Vo svojom vedeckom výskume sa venoval viacerým témam z dejín Slovenska v stredoveku 

a v novoveku. Výrazne prispel k objasneniu problematiky vývoja osídlenia. Výsledky 

svojich výskumov publikoval v monografických dielach Dejiny osídlenia Liptova 

(uverejnené v zborníku Liptov r. 1982, 1985, 1987), Dejiny osídlenia Šariša (Košice 

1990), Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995) a Dejiny osídlenia Zemplínskej župy 

(Michalovce 2001). Nové poznatky priniesol vo výskume dejín miest a štátnej a verejnej 

správy, ktoré boli uverejnené vo vedeckých štúdiách Trh a mestá na Slovensku v 9. – 12. 

stor. (Zborník príspevkov k slovenským dejinám. Zost. Vincent Sedlák. Bratislava 1998) 

a Výsadnosť mešťanov od 13. stor. (Historický časopis, 49, 2001). Svoju pozornosť zameral 

na náboženské (Problematika metodského kresťanstva na Slovensku, HČ, 47, 

1999), národnostné (O pôvode Rusínov a ich spoločenskom vývine na Slovensku do 18. 

stor. In: Rusíni: Otázky dejín a kultúry. Zost. Fedor Barna, Prešov 1994) problémy ako 

i na pôvod šľachty (Najstaršia šarišská a užská šľachta. In: Najstaršie rody na Slovensku. 

Zost. Katarína Štulrajterová. Martin 1994). 

Jeho doterajšia produkcia obsahuje mnohé monografie, vedecké štúdie, odborné 

články a archívne pomôcky. Jeho kompletná personálna bibliografia od roku 1957 do 

roku 2004 bola spracovaná Michalom Sochom (Ferdinand Uličný, personálna bibliografia. 

Prešov 2004). Aj po odchode z FF Prešovskej univerzity do dôchodku pokračuje 

vo svojom vedeckom výskume a je naďalej publikačne činný. V tomto období mu vyšli 

v spolupráci s autorským kolektívom ďalšie dve významné monografické práce k dejinám 

mesta Liptovského Mikuláša (Bratislava 2006) a jeho rodnej dediny Ploštín (Liptovský 

Mikuláš 2007). 

K životnému jubileu prof. PhDr. Ferdinanda Uličného, DrSc., úprimne blahoželáme 

a prajeme mu naďalej pevné zdravie, veľa spokojnosti a osobnej pohody v kruhu rodiny 

i priateľov. 


319

320 

Doctor honoris causa, prof. PhDr. Michal Danilák, CSc., 

oslávil životné jubileum 

Začiatkom novembra uplynulého roku oslávil doctor honoris causa, prof. Dr. Michal 

Danilák, CSc., svoje 75. narodeniny. Michal Danilák sa narodil 9. 11. 1933 v maloroľníckej 

rodine v dedinke Vojnatina, okres Sobrance. Detstvo prežil v rodnej dedine a tu 

aj vychodil ľudovú školu. Meštiansku školu navštevoval v rokoch 1944 – 1948 v Sobranciach. 

Na strednú školu ho zapísali na Gymnázium v Michalovciach, no po zriadení 

gymnázia v Sobranciach prešiel na novovytvorené gymnázium, ktoré v roku 1952 absolvoval 

s vyznamenaním. Záujem o dejiny ho priviedol v tom istom roku na Karlovu 

univerzitu do Prahy, kde na Filozofickej fakulte začal študovať odbor história. Veľký 

vplyv na odborné formovanie Michala Daniláka počas jeho vysokoškolského štúdia mal 

univ. prof. Jozef Polišenský a ruský historik univ. prof. Anatolij Florovskij, pod vplyvom 

ktorého sa začal orientovať na dejiny východných Slovanov a na dejiny Ruska. Jeho 

záujem o túto problematiku vyústil do napísania a obhajoby diplomovej práce Sedliacka 

vojna v Rusku pod vedením Stepana Razina. 

Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1957 so vrátil na východné Slovensko 

a začal pôsobiť ako stredoškolský učiteľ na Jedenásť ročnej strednej škole v Sobranciach, 

kde zastával aj funkciu zástupcu riaditeľa školy. 

Zásadným medzníkom v jeho živote bol rok 1960, kedy bol preložený na Pedagogický 

inštitút do Prešova. V meste nad Torysou sa začala písať nová etapa života Michala Daniláka. 

Etapa vysokoškolského učiteľa, vedeckého pracovníka i akademického funkcionára. 

V roku 1964 vznikla v Prešove Pedagogická fakulta ako súčasť Univerzity P. J. Šafárika 

v Košiciach. Na fakulte bola vytvorená aj samostatná katedra dejín, na ktorej Michal 

Danilák pôsobil najskôr ako odborný asistent a neskôr, od roku 1967 do roku 1978, ako 

vedúci katedry. V roku 1978 došlo na Univerzite P. J. Šafárika k zlučovaniu rovnakých 

katedier, v dôsledku čoho došlo tiež k spojeniu katedier dejín na Filozofickej a Pedagogickej 

fakulte UPJŠ v Prešove. Michal Danilák sa stal vedúcim novovytvorenej Katedry dejín 

na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Túto funkciu vykonával v rokoch 1978 – 1981 

a v rokoch 1986 – 1990. Michal Danilák stál aj pri zrode myšlienky o užšej špecializácii 

odborných pracovníkov na slovenské a všeobecné dejiny. Keď 1. 9. 1998 bola vytvorená 

na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity katedra všeobecných dejín stal na jej čele 

práve univ. prof. Michal Danilák, ktorý profiloval jej činnosť až do roku 2003. 

Počiatky vedecko-výskumných aktivít Michala Daniláka siahajú do začiatku 60. rokov 

20. storočia. V roku 1963 nastúpil do externej ašpirantúry na Filozofickej fakulte 

Univerzity J. E. Purkyně (dnešnej Masarykovej univerzity) v Brne. Jeho školiteľom bol 

známy český historik univ. prof. PhDr. Jozef Macůrek, DrSc. Kandidátsku prácu pod 

názvom Haličskí, bukovinskí a zakarpatskí Ukrajinci v revolúcii 1848 obhájil v roku 

1968 a v roku 1969 mu bol priznaný titul kandidáta historických vied. 

Orientácia na ukrajinské dejiny v 19. storočí a na problematiku medzislovanských 

vzťahov sa stala celoživotnou doménou Danilákovho vedeckého záujmu. Koncom 

60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia venoval uvedenej problematike niekoľko rozsiahlejších 

štúdií, ktoré vyústili do monografickej práce Halycki bukovinski zakarpatski Ukrajinci 

v revolucii 1848 – 1849, vydanej v Bratislave v roku 1972. Ako uznávaný odborník

na ukrajinskú problematiku 19. storočia participoval aj na rozsiahlej syntetizujúcej práci 

Dejiny Slovenska IV. V nasledujúcom období sa vedecko-výskumne venoval dominantnej 

ukrajinskej problematike, otázke medzislovanských vzťahov v 19. storočí či analýze hospodárskych, 

sociálnych, národnostných i náboženských pomerov na severovýchodnom 

Slovensku v druhej polovici 19. storočia. K uvedeným tematickým okruhom publikoval 

množstvo odborných štúdii a článkov a participoval aj na ďalších knižných publikáciách. 

Úspešná vedecko-výskumná i pedagogická činnosť Michala Daniláka bola sprevádzaná 

aj jeho odborným rastom. V roku 1973 sa stal docentom a v roku 179 bol vymenovaný 

za univerzitného profesora v odbore všeobecné dejiny. Výsledky svojej vedeckovýskumnej 

činnosti prezentoval na desiatkach domácich i medzinárodných konferenciách, zúčastnil 

sa troch svetových kongresov historikov (v roku 1970 v Moskve, v roku 1980 v Bukurešti, 

v roku 1985 v Stuttgarde), aktívne vystúpil aj na medzinárodných kongresoch slavistov 

v Prahe v roku 1968 a vo Varšave v roku 1973. V rokoch 1971 – 1973 absolvoval prednáškové 

pobyty na Ukrajine, na dnešnej Užhorodskej národnej univerzite, kde prednášal 

výberové prednášky venované slovensko-ukrajinským vzťahom do roku 1918. Práve zásluhou 

univ. profesora Michala Daniláka sa v nasledujúcich rokoch začali rozvíjať kontakty 

medzi košickou a užhorodskou univerzitou v oblasti vedeckovýskumnej i pedagogickej 

činnosti. Užhorodská národná univerzita pri príležitosti 55. výročia svojho vzniku ocenila 

vedecko-pedagogickú činnosť Michala Daniláka i jeho zásluhy na rozvoji spolupráce 

oboch univerzít a 18. 10. 2000 mu udelila čestný titul Doctor honoris causa. 

Nezanedbateľným rozmerom pôsobenia Michala Daniláka na prešovských vysokoškolských 

pracoviskách bola jeho pedagogická činnosť. Jeho bývalí študenti si dodnes 

pamätajú na jeho vysoko erudované prednášky z novovekých i najnovších setových dejín 

i to s akým zanietením a elánom, jemu vlastným, ich prednášal. Viedol množstvo 

diplomových prác, rigoróznych prác, bol školiteľom dizertačných prác. 

S menom Michala Daniláka je spätý rozvoj nielen prešovských fakúlt, ale aj Univerzity 

P. J. Šafárika v Košiciach, na činnosti ktorej sa v rokoch 1973 – 1990 podieľal 

ako prorektor pre pedagogickú činnosť. Bol členom vedeckých rád, členom celoštátnych 

komisií pre doktorandské štúdium, členom Kolégia historických vied pri SAV, členom 

odborných komisií pre habilitačné a inauguračné konania, predsedom slovensko-ukrajinskej 

komisie historikov. Jeho odborná, pedagogická činnosť i akademické aktivity 

počas jeho aktívneho pôsobenia bola bohatá a mnohorozmerná a dostalo sa jej mnohých 

ocenení na rôznych úrovniach. 

Michal Danilák nestratil kontakt s odbornými kruhmi a akademickou pôdou ani po 

odchode na dôchodok. Aktívne sa zúčastnil mnohých vedeckých konferencií na domácej 

prešovskej pôde, ale aj v Bratislave, Brne, v Užhorode či Rzeszowe. Tematicky sa naďalej 

sústreďuje na problematiku Ukrajincov východného Slovenska a na genézu vzťahov 

Zakarpatskej oblasti a východného Slovenska. 

K životnému jubileu prof. PhDr. Michalovi Danilákovi, CSc., za všetkých jeho kolegov, 

priateľov i bývalých študentov srdečne blahoželáme a do ďalších rokov mu prajeme 

pevné zdravie, osobnú i rodinnú pohodu, tvorivú invenciu a dostatok síl, aby nás svojou 

prítomnosťou, životnou múdrosťou, elánom a optimizmom tešil čo najdlhšie. 

Ľubica Harbuľová 

321

Životné jubileum PhDr. Dariny Vasiľovej, PhD. 

Vysokoškolská učiteľka na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity 

v Prešove, vedúca Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín PhDr. Darina 

Vasiľová, PhD., oslávila začiatkom novembra tohto roka svoje životné jubileum. 

Narodila a 8. novembra 1958 v Prahe, Česká republika. Základné a gymnaziálne štúdium 

absolvovala v rokoch 1965 – 1978 v Humennom, po ktorom pokračovala v rokoch 

1978 – 1983 v štúdiu na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika 

v Košiciach, v študijnom odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, v špecializácii 

ruský jazyk a literatúra – dejepis. Vysokoškolské štúdium úspešne absolvovala 

s vyznamenaním zo štátnych skúšok a diplomovej práce na tému Spoločnosť pre hospodárske 

a kultúrne zblíženie s novým Ruskom, získajúc cenu dekana a akademický titul 

PhDr. Akademicko-vedeckú hodnosť PhD. získala v roku 2004 na Filozofickej fakulte 

Prešovskej univerzity v Prešove, obhájením dizertačnej práce na tému Prešovské kolégium 

Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. v rokoch 1850 – 1918 (Teologická 

akadémia a právnická akadémia). 

Po ukončení vysokoškolského štúdia pôsobila PhDr. Darina Vasiľová, PhD. v rokoch 

1983 – 1987 ako učiteľka na Základnej škole v Turcovciach, okres Humenné. Od roku 

1987 pôsobí na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 

a od roku 1997 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove ako odborná 

asistentka na Katedre dejín, od roku 1990 na Katedre dejín a archívnictva, od roku 

1998 na Katedre slovenských dejín a archívnictva a od roku 2005 na Inštitúte histórie, 

kde od tohto času iniciatívne a zodpovedne vykonáva funkciu vedúcej Katedry novovekých 

a najnovších slovenských dejín. Zároveň v rokoch 1992 – 1993 pôsobila ako externá 

učiteľka na Základnej škole 17. novembra v Prešove a v rokoch 1995 – 1996 na Súkromnej 

obchodnej akadémii ESO, spol. s r. o. Euroškola Slovensko v Prešove. Vo vysokoškolskej 

pedagogickej činnosti zabezpečuje výučbu didaktiky dejepisu, vedie výberové 

prednášky a semináre z dejín školstva na Slovensku, historický seminár a diplomový 

seminár a je garantom pedagogickej praxe študentov študijného odboru učiteľstvo všeobecnovzdelávacích 

predmetov v kombinácii – dejepis. Úspešne viedla a vedie desiatky 

diplomových prác, je školiteľkou rigoróznych prác a od roku 2007 predsedníčkou rigoróznej 

komisie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove pre udeľovanie 

akademického titulu doktor pedagogiky – PaedDr. 

Vo vedeckovýskumnej činnosti sa PhDr. Darina Vasiľová, PhD. systematicky a tvorivo 

zameriava na výskum problematiky Prešovského kolégia Potiského dištriktu evanjelickej 

cirkvi a. v. na Slovensku v rokoch 1850 – 1918, s dôrazom na kolegiálnu teologickú 

akadémiu, právnickú akadémiu, učiteľský ústav a vyššie gymnázium v historickom 

kontexte dejín školstva a pedagogiky na Slovensku, a tiež na problematiku didaktiky 

dejepisu, so zameraním na teóriu poňatia dejepisného vyučovania a metodiku dejepisu, 

pedagogickú prax a projektovanie výučby dejepisu v triedno-hodinovom systéme 

a počas mimovyučovacích organizačných foriem. Aktivity svojej výskumnej práce doteraz 

prezentovala v niekoľkých desiatkach vedeckých prác publikovaných vo vedeckých 

zborníkoch a časopisoch doma aj v zahraničí, troma odbornými knižnými prácami 

322

vydanými v domácich vydavateľstvách, osemnástimi textovými učebnými pomôckami 

– metodickými listami pre žiakov aj učiteľov, textovou učebnou pomôckou schválenou 

Ministerstvom školstva SR v roku 1997, v desiatkach hesiel v slovníkoch a vo väčšom 

množstve redakčných a zostavovateľských prác, ako aj aktívnou účasťou na domácich 

a zahraničných vedeckých konferenciách a na odborných seminároch pre učiteľov dejepisu 

Prešovského kraja a Košického kraja, v spolupráci s Metodicko-pedagogickým 

centrom v Prešove. Participovala na riešení dvanástich grantových projektov VEGA, 

z toho dva koordinovala. V rokoch 1996 – 2001 pôsobila aj ako členka skúšobnej komisie 

pre 1. kvalifikačnú skúšku pri Metodickom centre v Prešove. V rokoch 2003 – 2007 

pôsobila v Akademickom senáte Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove 

ako predsedníčka Pedagogickej komisie, a tiež členka Disciplinárnej komisie a Študijnej 

komisie. Od roku 2001 je členkou Historického odboru Matice slovenskej. 

PhDr. Darine Vasiľovej, PhD. k jej životnému jubileu úprimne blahoželáme a do daľších 

rokov jej v osobnom aj v pracovnom živote prajeme dobré zdravie, tvorivú invenciu 

a ešte veľa osobných a pracovných úspechov. 

Členovia Inštitútu histórie Filozofickej fakulty PU v Prešove 

Výberová bibliografia PhDr. Dariny Vasiľovej, PhD. 

ADF VEDECKÉ PRÁCE V DOMÁCICH NEKARENTOVANÝCH ČASOPISOCH 

1. VASIĽOVÁ, Darina: Združenie poslucháčov práva na Právnickej akadémii Prešovského 

kolégia Potiského dištriktu evanjelickej církvi a. v. v Uhorsku v druhej polovici 

19. a začiatkom 20. storočia. In: Annales historici Presovienses 6/2006. Zost. Martin 

Pekár, Patrik Derfiňák. Prešov : Universum, 2006, s. 138-157. ISSN1336-7528. 

2. VASIĽOVÁ, Darina: Aktivity študentského Vnútromisijného spolku na Teologickej 

akadémii Prešovského kolégia Potiského dištriktu ev. a. v. cirkvi v Uhorsku koncom 

19. a začiatkom 20. storočia. In: Dejiny : internetový časopis Inštitútu histórie FF 

PU v Prešove, roč. 2, 2007, č. 1, s. 40-48 [online]. Zodp. red. Darina Vasiľová. [cit. 

2007-06-30]. Dostupné na internete: . 

ISSN 1337-0707. 

3. VASIĽOVÁ, Darina: Záujmové aktivity študentov v oblasti samovzdelávania, sociálnej 

podpory, umenia a športu na Právnickej akadémii Prešovského kolégia Potiského 

dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku v rokoch 1850 – 1918. In: Acta historica 

Neosoliensia 10. Zost. Rastislav Kožiak, Imrich Nagy. Banská Bystrica : Univerzita 

Mateja Bela; Fakulta humanitných vied; Katedra histórie, 2007, s. 140-151. ISSN 

1336-9148. 

AED VEDECKÉ PRÁCE V DOMÁCICH RECENZOVANÝCH VEDECKÝCH ZBORNÍKOCH 

1. VASIĽOVÁ, Darina: Prešovské kolégium Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. 

na Slovensku, organizačné zmeny správy po roku 1892. In: Acta collegii evangelici 

Prešoviensis IX. Miscellanea Anno 2000. Ed. Peter Kónya, René Matlovič. Prešov : 

Biskupský úrad Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, 2001, 

s. 81-88. ISBN 80-967951-7-1. 

323

2. VASIĽOVÁ, Darina: Organizácia štúdia na Právnickej akadémii v Prešove v zrkadle 

študijných predpisov a učebných plánov v rokoch 1851 – 1919. In: Historický zborník 

13. Zost. Ján Bobák. Martin : Matica slovenská, 2003, č. 1 – 2, s. 147-157. ISSN 1335- 

8723. 

3. VASIĽOVÁ, Darina: Dr. Andrej Vandrák – človek ideí dobra, krásna, pravdivého 

a božského. Kolegiálny profesor, rektor kolégia, dekan právnickej akadémie/Dr. Andrej 

Vandrák – Mensch der Ideen des Guten, Schönen, des Wahrhaftigen und Göttlichen. 

Kollegialer Professor, Rektor des Kollegiums, Dekan der juristischen Akademie. 

In: Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 

20. storočia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 

17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspevkov/Sammelband 

von elektronischer Versionen der Beiträge. Ed. Darina Vasiľová. 

Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, s. 27-43. ISBN 80-7165-487-6. 

AFC PUBLIKOVANÉ PRÍSPEVKY NA ZAHRANIČNÝCH VEDECKÝCH KONFERENCIÁCH 

1. VASIĽOVÁ, Darina: Problematika prvej svetovej vojny na stránkach slovenských 

učebníc dejepisu a Internet ako motivačný činiteľ. In: Místo historie a úloha učitele dějepisu 

při formování multikultúrní společnosti. Sborník příspěvků z mezinárodní konference. 

Ed. Jaroslav Vaculík, Jiří Mihola. Brno : Masarykova univerzita v Brně; Magistrát 

města Brno; International Visegrad Fund, 2003, s. 70-80. ISBN 80-210-3076-3. 

2. VASIĽOVÁ, Darina: Informačné kompetencie v edukácii budúcich učiteľov dejepisu 

(analýza výsledkov prieskumu. In: Trendy technického vzdělávání. Technická 

a informační výchova : Sborník mezinárodní konference. Ed. Miroslav Chráska, Jiří 

Kropáč. Praha; Olomouc : VOTOBIA; Univerzita Palackého; Pedagogická fakulta, 

2004, s. 363-366. ISBN 80-7220-182-4. 

3. VASIĽOVÁ, Darina: Informačné kompetencie v systéme vzdelávania učiteľov dejepisu/Informative 

Competencies in the System of History Teatcher’s Education. In: 

XXII. mezinárodní kolokvium o řízení osvojovacího procesu zaměřené k aktuálním 

problémům vědy, výchovy, vzdělávání a rozvoje tvůrčího myšlení : Sborník elektronických 

verzí príspěvků na CD-ROM. Vyškov : Vysoká vojenská škola pozemního 

vojska; Fakulta ekonomiky a managementu, 2004. 10 s. ISBN 80-7231-116-6. 

4. VASIĽOVÁ, Darina: Využitie regionálnych dejín školstva v dejepisnom vyučovaní 

(Osobnosti prešovského školstva – študenti na Právnickej akadémii v Prešove)/ 

Application of Regional History of Education in History Teaching (Personalities of 

Prešov Pedagogy – Students at Law Academy in Prešov). In: XXVI. mezinárodní 

kolokvium o řízení osvojovacího procesu : Sborník elektronických verzí recenzovaných 

príspěvků na CD-ROMu. CD-ROM. Red. Eva Hájková, Rita Vémolová. Brno : 

Univerzita obrany; Fakulta ekonomiky a managementu, 2008, s. 1-10. ISBN 978-80- 

7231-511-6. (+ Zborník abstraktov s anglickým resumé, s. 68). 

AFD PUBLIKOVANÉ PRÍSPEVKY NA DOMÁCICH VEDECKÝCH KONFERENCIÁCH 

1. VASIĽOVÁ, Darina: Systém vzdelávania a výchovy na Právnickej akadémii v Prešove 

v druhej polovici 19. storočia. In: Perspektívy rozvoja vzdelanosti v Prešov- 

324

skom kraji v kontexte spoločenských premien a pri vstupe do 21. storočia : Zborník 

z vedeckej konferencie. Ed. Milan Darák. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove; 

Fakulta humanitných a prírodných vied, 1998, s. 53-58. ISBN 80-88885-36-1. 

2. VASIĽOVÁ, Darina: Predmet didaktiky dejepisu v dimenziách súčasnej vedy a odbornej 

praxe. In: Didaktika v dimenziách vedy a praxe : Zborník príspevkov z konferencie 

s medzinárodnou účasťou konanej 06. – 07. októbra 2005 v Prešove. Prešov : 

Prešovská univerzita v Prešove; Fakulta humanitných a prírodných vied; Ústav pedagogiky 

a psychológie; Pedagogicko-metodické centrum Prešov, 2006, s. 357-363. 

ISBN 80-969578-0-5. 

3. VASIĽOVÁ, Darina: Prejavy národného vedomia študentov na pôde prešovského 

evanjelického kolégia v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. In: Cirkvi 

a národy strednej Európy (1800 – 1950))Die Kirchen und Völker Mitteleuropas 

(1800 – 1950). Eds. Peter Švorc, Ľubica Harbuľová, Karl Schwarz. Prešov; Wien : 

Universum, 2008, s. 110-123. ISBN 978-80-89-89046-47-8. 

BAB ODBORNÉ KNIŽNÉ PRÁCE VYDANÉ V DOMÁCICH VYDAVATEĽSTVÁCH 

1. VASIĽOVÁ, Darina: Typológia vyučovacích hodín dejepisu. 1. vydanie. Prešov : 

Metodické centrum, 1999. 53 s. ISBN 80-8045-137-0. 2. vydanie. Prešov : Metodické 

centrum, 2000. 53 s. ISBN 80-8045-186-9. 

2. VASIĽOVÁ, Darina et al.: Osobnosti prešovského školstva – študenti (Slovník) I./Persönlichkeiten 

des Prešover Schulwesens – Studenten (Wörterbuch) I. Ed. Darina Vasiľová. 

Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007. 96 s. ISBN 978-80-7165-663-0. 

FAI REDAKČNÉ A ZOSTAVOVATEĽSKÉ PRÁCE 

1. Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens 1. Slovník/Wörterbuch. 

Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 

76 s. ISBN 80-7165-483-3. 

2. Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. storočia/Persönlichkeiten 

des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. 

bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspevkov/Sammelband 

von elektronischer Versionen der Beiträge. Ed. Darina Vasiľová. 

Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. 240 s. ISBN 80-7165-487-6. 

3. Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens. Slovník 

2/Wörterbuch 2. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 

2005. 82 s. ISBN 80-7165-539-2. 


des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. bis 

in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspevkov 

2/Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge 2. Ed. Darina Vasiľová. 



III/1/Wörterbuch III/1. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 

2006. 88 s. ISBN 80-7165-586-4. 

325


III/2/Wörterbuch III/2. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala 

Vaška, 2006. 80 s. ISBN 80-7165-587-2. 


des Prešover Schulwesens im historischen Kontext des 17. bis 

in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts : Zborník elektronických verzií príspevkov 

III./Sammelband von elektronischer Versionen der Beiträge III. Ed. Darina Vasiľová. 


8. Osobnosti prešovského školstva v historickom kontexte 17. – prvej polovice 20. storočia. 

Multimediálny slovník. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala 

Vaška, 2006. 220 s. slovenská verzia + 242 s. nemecká verzia. ISBN 80-7165-114-1. 

9. Osobnosti prešovského školstva z radov študentov v historickom kontexte 17. – prvej 

polovice 20. storočia/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens aus den Reihen 

der Studenten im historischen Kontext des 17. bis in die erste Hälfte des 20. Jahrhunderts 

: Zborník elektronických verzií príspevkov I./Sammelband von elektronischer 

Versionen der Beiträge I. Ed. Darina Vasiľová. Prešov : Vydavateľstvo Michala 

Vaška, 2007. 260 s. ISBN 978-80-7165-664-7. 

Zost. Libuša Franková 

326

Kontinuita a diskontinuita genealógie a heraldiky na Slovensku, 

Martin, 12. – 13. november 2008 

Heraldika a genealógia patria medzi vedné disciplíny, o ktoré sa v súčasnosti zaujíma 

nielen odborná ale aj laická verejnosť. Otázkam kontinuity a diskontinuity slovenskej 

heraldiky a genealógie bola venovaná odborná konferencia, ktorá sa uskutočnila 

v Martine v dňoch 12. – 13. novembra 2008 pod taktovkou Slovenskej genealogicko-heraldickej 

spoločnosti v spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou v Martine a katedrou 

archívnictva a pomocných vied historických FF UK. 

Prvý konferenčný deň otvoril referát Jána Lukačku Možnosti výskumu najstaršej 

vrstvy aristokracie vo včasnostredovekom Uhorsku. Autor v ňom poukázal na skutočnosť, 

že najstarším rodom sa systematicky začala venovať slovenská historiografia až po 

roku 1989. Táto diskontinuita v genealogickom bádaní súvisela s chýbajúcimi prameňmi 

a nedostatočnými metódami ich skúmania. Genealógiu rodu Hunt-Poznanovcov uviedol 

autor ako príklad bádania o najstarších rodoch na Slovensku. 

Dvestoročné dejiny rodu Turzovcov predstavil Marián Skladaný vo svojom príspevku 

Genealogická kontinuita a diskontinuita Turzovcov na Slovensku. Autor poukázal 

na fakt, že z príslušníkov kopijníckej šľachty sa stali najprv bohatí mešťania a neskôr 

aj významní magnáti a zároveň v príspevku spomenul jednotlivých príslušníkov tohto 

rodu, ktorí zastávali dôležité funkcie v krajine. 

Špeciálnou kategóriou hospodárskych úradníkov v 19. storočí sa zaoberal Peter Keresteš 

v referáte Dynastia Appelovcov z Mojmíroviec. Vyzdvihol konkrétnych členov 

tohto rodu, ich vzdelanostnú úroveň a špičkové vedenie hospodárstva v oblasti chovu 

koní a oviec. 

Podnikateľský rod Kuchynkovcov, ktorého príslušníci pôsobili v rôznych kútoch 

Slovenska v 19. a začiatkom 20. storočia a významne sa zaslúžili o rozvoj sklárstva, 

predstavil Ján Žilák v príspevku Rodová kontinuita a diskontinuita na príklade rodu 

Kuchynkovcov. 

Druhý blok príspevkov bol tematicky zameraný na heraldiku. František Oslanský sa 

v referáte Symbolika arcibiskupskej šľachty na Slovensku v stredoveku zaoberal vývojom 

cirkevnej šľachty, pričom poukázal na to, že najmä v počiatkoch formovania tejto 

vrstvy nobility sa šľachtictvo nadobúdalo udelením cirkevnej hodnosti. Účasti nobilitovaných 

zložiek spoločnosti pri utváraní protomestských komunít sa venoval Vladimír 

Rábik v referáte Vznik mestských komunít a uhorská šľachta. Poukázal na podobnosť 

medzi šľachtickými a mestskými výsadami. Charakteristikou meštianskych znakov 

a ich porovnaním so zásadami erbového práva sa zaoberal príspevok Márie Petrovičovej 

Meštianske znaky alebo meštianske erby? Príspevok k meštianskej heraldike v Bardejove. 

Bohatý obrazový materiál erbov zachovaných na architektonických pamiatkach Bratislavy 

prezentovala Jana Oršulová v príspevku Erb – identifikačný a pomocný datovací 

prvok na architektonických pamiatkach. V referáte Kontinuita a diskontinuita vývoja 

heraldických knižných značiek – exlibrisu a supralibrosu na Slovensku zhrnul Ľubomír 

Jankovič svoje doterajšie poznatky z výskumu tohto heraldického fenoménu a zároveň 

naznačil obdobia jeho rozvoja aj stagnácie. 

327

Poobedňajší program konferencie vyplnilo valné zhromaždenie Slovenskej genealogicko-heraldickej 

spoločnosti. Večer sa účastníci stretli na spoločenskom podujatí, ktoré 

obohatil detský spevácky zbor Svetlušky a zmiešaný spevácky zbor dospelých z Martina. 

V rámci tohto večera boli prezentované dve publikácie, ktoré v poslednom období 

vydala Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť. Autor Zdenko Ďuriška predstavil 

svoju knihu Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov, v ktorej spracoval 

genealógiu tohto rodu, z ktorého pochádza viacero pozoruhodných osobností. Objav 

stredovekých listín v literárnom archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave viedol Vladimíra 

Rábika k ich preskúmaniu a nakoniec aj publikovaniu. Diplomatarium sancto – Adalbertinum 

obsahuje šesťdesiatsedem originálov stredovekých listín tvoriacich rodový archív 

veľmožského rodu Drágfiovcov, ktoré sú vďaka tejto publikácii sprístupnené už aj 

pre odbornú verejnosť. 

Druhý deň konferencie odznel referát Ladislava Vrteľa Kontinuita a diskontinuita 

heraldiky. V takmer filozofickej úvahe sa autor zamýšľal nad zmyslom heraldiky, ktorá 

kontinuitne pretrvala do 21. storočia a zároveň nad jej diskontinuitou v podmienkach 

slovenského heraldického vývoja v 20. storočí. Aj túto diskontinuitu chápe autor ako 

pozitívum, ktoré umožňuje revidovať doterajší heraldický vývoj. 

Činnosť heraldickej komisie a hodnotenie obecnej heraldiky z hľadiska jej symboliky 

a použitých metód predstavil Peter Kartous v referáte Kontinuita a diskontinuita komunálnej 

sfragistiky a heraldiky. Pečate cirkevných hodnostárov a náčrt vývoja biskupskej 

a arcibiskupskej heraldiky až do 20. storočia názorne predstavil referát Miroslava 

Glejteka Kontinuita a diskontinuita vývoja cirkevnej heraldiky na Slovensku. Na vývoj 

symboliky používanej v erboch fyzických a právnických osôb v Košickej arcidiecéze 

poukázal Peter Zubko v príspevku Cirkevná heraldika v Košickej arcidiecéze. Sfragistickým 

vývojom pečatí županov a slúžnych, z ktorých sa neskôr vyvinuli pečate stolíc 

sa zaoberal Leon Sokolovský v referáte Kontinuita a diskontinuita vo vývoji a používaní 

stoličných pečatí a znakov. 

V poslednom bloku referátov sa Zdenko Alexy zaoberal symbolikou administratívnych 

celkov v 20. storočí v príspevku Znaky územných celkov na Slovensku do roku 

1925 a po roku 2001. Špecifická oblasť faleristiky – štátne vyznamenania bola témou 

príspevku Kontinuita a diskontinuita vo vývoji štátnych vyznamenaní na území Slovenskej 

republiky, ktorý predniesol Igor Graus. Ľubomír Pajtinka predstavil výsledky 

žiackej genealogickej súťaže v príspevku Budovanie vzťahu mladej generácie k rodinnej 

histórii. Zhrnutie skúseností z niekoľkých ročníkov žiackej súťaže Putovanie za predkami. 

Praktickým otázkam genealogického výskumu bol venovaný referát Petra Nagya 

a Radoslava Ragača Genealogické služby v minulosti a dnes. 

Prínos konferencie nespočíval iba v prezentácii výsledkov genealogického a heraldického 

bádania, ale aj vo vzájomnej odbornej a ľudskej interakcii. Verím, že obohatenie 

pre odbornú aj širšiu verejnosť prinesie táto konferencia aj v podobe pripravovaného 

zborníka. 


328

Exkurzia Bulharsko 2008 

Snaha rozširovať možností vytvárania vzájomných pedagogických i študentských 

kontaktov s pracoviskami na Slovensku i v zahraničí, vyústil na Inštitúte histórie Filozofickej 

fakulty PU v Prešove do prípravy viacerých projektov. Jedným z nich bola aj 

odborná exkurzia, ktorej cieľom bolo skúmať historické a kultúrne pamiatky na území 

Bulharskej republiky. Hlavným zámerom organizátorov bolo v rámci niekoľkých dní 

priblížiť aspoň niektoré z pozoruhodných, no i pre odborníkov zatiaľ menej známych 

lokalít nachádzajúcich sa vo vnútrozemí tejto krajiny známej predovšetkým ako vyhľadávané 

prímorské letovisko. V spolupráci s lektorom bulharského jazyka dr. N. Nikolovom, 

pôsobiacim na Prešovskej univerzite, bol pre 45 študentov a 5 pedagógov pripravený 

náročný, no na druhej strane dostatočne pestrý program. Svoje miesto si v ňom našli 

významné archeologické lokality z viacerých období praveku, staroveku i stredoveku, 

pamiatky cirkevné i svetské, prírodné zaujímavosti no i múzeá a galérie rôzneho zamerania. 

Exkurzia, ktorá dostala pracovný názov Bulharsko 2008, sa začala v sobotu 3. 5. 

2008 v popoludňajších hodinách odchodom z Prešova. Jednou z veľkých výhod členstva 

v Európskej únii sa opäť ukázalo odbúranie niekoľkohodinového čakania na hraničných 

prechodoch. Aj preto bolo možné využiť takto ušetrený čas napríklad na prehliadku 

centra Bukurešti a predovšetkým aspoň na krátku návštevu tamojšieho Národného múzea. 

Tu si účastníci exkurzie pozreli nielen pozostatky antických pamiatok, ale najmä 

pokladnicu, ukrývajúcu predmety z drahých kovov od najstarších čias až po súčasnosť. 

Prvé ubytovanie na území Bulharska bolo zabezpečené v Ruse, kde sa v pondelok, 

5. mája, začal postupne napĺňať aj pripravený program exkurzie. Medzi miesta, ktoré 

určite utkvejú účastníkom nadlho v pamäti možno, okrem múzea v samotnom Ruse známeho 

viacerými unikátnymi pokladmi z tráckeho, resp. rímskeho obdobia, zaradiť skalné 

kláštory Dimitar Besarabovski a Ivanovski, a zrúcaniny významnej skalnej pevnosti 

a stredovekého mesta Červen. V pondelok podvečer mohla byť celá výprava ubytovaná 

v objektoch študentského domova univerzity v Šumene, pričom od nasledujúceho rána 

sa postupne začal napĺňať ďalší pripravený program. 

Spomedzi tých významnejších bodov programu je potrebné ešte spomenúť aspoň napríklad 

unikátnu lokalitu v Madare známu výnimočným reliéfom jazdca, ale aj svojim 

múzeom a jaskynnou svätyňou, múzeum antickej mozaiky v Devni či pozostatky treťohorného 

skameneného lesa Pobiti Kamani. Varna ponúkla účastníkom exkurzie, okrem 

Archeologického múzea a množstva historických pamiatok, aj možnosť aspoň nakrátko 

relaxovať pri mori. 

I v nasledujúcich dňoch bolo cieľom vedúcich exkurzie v čo možno najväčšej miere 

napĺňať naplánovaný program. Streda bola určená na návštevu Arbanasi, pozoruhodnej 

obce so zachovanou stredovekou a včasno novovekou vidieckou architektúrou i atypickými 

sakrálnymi objektmi. Nasledovala návšteva mesta Veliko Trnovo, v poradí tretieho 

hlavného mesta Bulharska. Prehliadku obrovského stredovekého hradného a súčasne 

mestského komplexu nebolo možné z časových dôvodov absolvovať celú, bolo potrebné 

sa uspokojiť s návštevou múzea a Kalojanovho mauzólea. Aspoň čiastočné odškodnenie 

preto predstavoval úchvatný výhľad na okolitú nádhernú, členitú krajinu. Romantickým 

329

možno označiť ubytovanie v Drjanovskom kláštore, ktorého počiatky siahajú do 12. storočia. 

V jeho tesnej blízkosti sa nachádza jaskyňa Bačo Kiro, ktorej prehliadka bola 

spojená s prezentáciou dokladov osídlenia od stredného paleolitu. 

Predposledný deň exkurzie začal výstupom na Šipku, priesmyk dobre známy z rusko-tureckých 

bojov. Žiaľ nedostatok času neumožňoval využiť všetky možnosti, ktoré 

sa na ďalšie spestrenie programu po ceste ponúkali. S ťažkým srdcom bolo potrebné 

oželieť návštevu múzea humoru v Gabrove, i múzea ruží v Kazanlaku. V Kazanlaku sa 

však napriek tomu podarilo realizovať aspoň prehliadku tamojšej zrekonštruovanej tráckej 

hrobky i múzea s unikátnymi zlatými a striebornými pokladmi. Okolie tohto mesta 

sa vyznačuje nezvyčajnou koncentráciou tráckych nálezísk. Bohatstvo pamiatok, ktoré 

po sebe zanechal tento pozoruhodný staroveký národ, a ktoré v podobe mohýl často 

možno pozorovať priamo z idúceho autobusu, robí z tejto oblasti jednu z najbohatších 

archeologických lokalít v Európe. Posledným cieľom, ktorý účastníci exkurzie navštívili 

bola Sofia. Žiaľ očakávaná náročná cesta domov umožnila stráviť v hlavnom meste Bulharska 

iba pomerne krátky čas. Ten bol naplnený prehliadkou centra, návštevou Archeologického 

múzea, Národnej galérie a mešity. V rámci osobného voľna mali jednotliví 

účastníci možnosť navštíviť aj ďalšie pamiatky či inštitúcie podľa vlastného výberu. 

Exkurzia Bulharsko 2008 úspešne naplnila väčšinu cieľov, ktoré si jej organizátori 

naplánovali. V tejto súvislosti je potrebné oceniť aj správanie študentov, ktorí sa exkurzie 

zúčastnili. Popri tom, že bez väčších problémov zvládli náročnú odbornú časť, 

preukázali aj v rámci voľno časových aktivít schopnosť kultivovane sa baviť a nemalou 

mierou tak prispeli k šíreniu dobrého mena Prešovskej univerzity. 

Patrik Derfiňák 

330

ŘEPA, Milan: Poetika českého dějepisectví. 

Brno : Host, 2006. 260 s. 

ISBN 80-7294-189-5. 

Brniansky historik a bohemista Milan 

Řepa sa podujal preskúmať štylistické aspekty 

českej historiografie. Za materiálovú bázu 

zvolil 31 prevažne knižných prác od 16 popredných 

českých historikov tvoriacich zhruba 

v rozmedzí druhá polovica 19. až prvá polovica 

20. storočia. Ide o bádateľov Jaroslav Goll, 

Rudolf Holinka, František Hrubý, Zdeněk 

Kalista, Josef Klik, Bedřich Mendl, Václav 

Novotný, Otakar Odložilík, František Palacký, 

Josef Pekař, Jaroslav Prokeš, Jan Slavík, J. V. 

Šimák, Josef Šusta, Wácslav Wladiwoj Tomek 

a Rudolf Urbánek, teda o autorov, ktorí písali 

najmä o českých, ale aj o československých 

i európskych a svetových dejinách a ktorí sú 

súčasným slovenským i českým historikom 

viac alebo menej známi. 

Skúmanie umeleckej, t. j. literárnej, poetickej 

dimenzie vedeckej historickej spisby 

chápe M. Řepa ako príspevok k širšiemu rámcu 

otázok, či historické práce patria svetu vedy 

či literatúry alebo či sú kombináciou vedy 

a umenia. V súvislosti s filozofiou sa obdobnými 

otázkami zaoberá Paulína Šišmišová vo 

svojej monografii Literatúra alebo filozofia? 

(Prešov, 2003). 

Autor si je samozrejme vedomý faktu, že 

zameranie na vedecký či umelecký štýl, prípadne 

snaha o skĺbenie oboch, že dobové tendencie 

v ponímaní historiografie ako vedy či 

umenia a ohľad na čitateľa nepredstavujú úplný 

výpočet štýlotvorných činiteľov. 

Je tu ešte vlastný tvorca a jeho osobitý 

rukopis. Parafrázujúc Buffona pre oblasť historiografie, 

mohli by sme povedať Styl, toť 

historik sám. Svoju úlohu napokon zohráva aj 

podávaná matéria. Apriórne možno očakávať 

limitovanejší zástoj poetických ozdôb a teda 

aj menší čitateľský zážitok v Pekařovej knihe 

České katastry 1654 – 1789 se zvláštním zřetelem 

k dějinám hospodářským a ústavním 

(1932) než v Knihe o Kosti (1935) od toho istého 

autora. 

V tejto súvislosti spomeňme pre úplnosť, 

že literatúra o dejinách nemá len pól vedecký 

(porov. vyššie uvedených autorov) a umelecký/beletristický 

(z českých autorov uvedieme 

ako príklad Aloisa Jiráska, Zikmunda Wintera 

či Jana Vrbu), ale aj akýsi medzistupeň 

predstavovaný populárno-náučnou literatúrou 

o dejinách. Z českých autorov by sa dal ako 

príklad uviesť prozaik Vladislav Vančura a jeho 

Obrazy z dějin národa českého s výraznou 

básnickou a fiktívnou evokáciou minulosti. 

Je možné, že sa proporcie historickej empírie 

a autorovej fikcie a proporcie využitia štýlotvorných 

prvkov líšia aj v závislosti na tom, 

či ide o autorov profesionálne vyškolených 

v histórii (Jirásek, Winter) či autorov tak povediac 

laikov v odbore história (Vančura, Vrba). 

V prípade Vojtecha Zamarovského a Pavla 

Dvořáka, popredných slovenských autorov populárno-náučnej 

historickej literatúry (popri 

vedeckých dielach), zjavne prevažuje empíria 

nad fikciou. 

Gros knihy je venované citovaniu a komentovaniu 

vybraných ukážok štylistických 

prostriedkov poetizácie textov identifikovaných 

v materiálových zdrojoch. Autor postupuje 

od trópov (metafora, metonymia, personifikácia) 

cez figúry (definícia, dilema, rozlíšenie, 

oprava, antitéza a ďalšie), štýly (pojmovosť, 

zážitkovosť, expresivita, spojitosť, primeranosť), 

kompozíciu (obraz, epika, argument 

– rozprava, opis, charakteristika, výklad, rozprávanie 

– narácia) až po kategórie (postava, 

čas, pohľad, dej) a stratégie (autor – rozprávač, 

pôsobivosť, súd). Je tu využitá bohatá škála 

prostriedkov oživujúcich vedecký text a spríjemňujúcich 

čitateľský zážitok. Sú ilustrované 

spravidla na dlhších výňatkoch, a preto odkazujeme 

záujemcov o príklady na knihu samu. 

Autor sa opiera o imponujúce množstvo 

aktuálnej sekundárnej literatúry celosvetovej 

proveniencie týkajúcej sa štýlu, osobitne štýlu 

textov o histórii, štylistiky, poetiky, rétoriky. 

Zo slovenských autorov sa citujú práce J. Mistríka, 

V. Krupu, F. Mika, T. Žilku. 

Nie vždy sa názory teoretikov na jednotlivé 

prostriedky poetizácie prozaických textov 

zhodujú alebo sú tieto prostriedky teoreticky 

nie celkom vyhranené, kategoriálne rigorózne 

vymedzené. Tým si treba vysvetliť aj niektoré 

331

diskutabilné hodnotenia štýlotvorných prvkov 

historických textov. Tak výraz jedl hořký chléb 

vyhnanství (s. 29; „znášal ťažký údel vyhnanstva“) 

sa hodnotí ako metafora a výraz rychle 

se vyzulo z dětských střevíčků (s. 29; „rýchlo 

dospelo“) sa klasifikuje ako metonymia. V obidvoch 

prípadoch, nazdávame sa, ide o prirovnanie 

k parciálnemu a vonkajšiemu aspektu 

ťažkého údelu a k parciálnemu a vonkajšiemu 

aspektu rýchleho prechodu do dospelosti. Ide 

o obrazné vyjadrenia založené na rovnakom 

modeli, ktoré by teda mohli patriť do rovnakej 

kategórie. 

V náuke o poetike sa irónia (autor ju zaradil 

pod pôsobivosť v rámci autorskej stratégie) 

zvykne chápať ako použitie slova/výrazu 

s opačným významom, kladné sa mení na negatívne 

a prípadne negatívne na kladné so súčasným 

humorným, výsmešným, posmešným 

efektom vyjadrenia (porov. T. Žilka, Poetický 

slovník). V bežnej reči sa irónia neterminologicky 

používa v širšom význame na označenie 

humorného, uštipačného, pichľavého vyjadrenia, 

pričom zmena kladného na negatívne či 

naopak nie je prítomná. Početné prípady použitia 

výrazov irónia, ironický, ironicky v obidvoch 

významoch sa nachádzajú napr. v románe 

Inny Mirovskej, A jiný glóbus nemáte? 

(Praha, 1998). Príklad terminologického použitia: 

„Kdo by vás neznal“, ironicky protáhla 

druhá. Mohlo to být pro nás lichotivé, kdyby 

to neřekla tak výsměšně (s. 175; „dobre vieme, 

čo ste zač“). Príklad neterminologického 

použitia: „Tři věci oslabují člověka: Strach, 

cestování a hřích!“ „Doufám, žes to ocitovala 

doslovně,“ prohodila jsem ironicky (s. 215; 

prosté podpichnutie). 

Zdá sa, že M. Řepa (porov. najmä s. 227n.) 

ide v ponímaní irónie ešte ďalej a nechápe ju 

iba ako tróp, lež ako špecifickú formu humoru, 

komiky, pobavenia nielen čitateľa nad knihou, 

ale aj historika nad dejinami. Takto chápaná 

irónia vyplýva z explicitne vyjadreného protikladu 

vlastností. Uvedieme aspoň dva príklady 

z F. Palackého: „Měčislav II., příjmím 

Líný, jenž ale ukazoval se zpočátku dosti přičinlivým, 

zvláště když se mu chtělo zemí a dílů 

bratrských (s. 229; lenivý – príčinlivý); „Velice 

však oklamal se v naději, že neobyčejná 

smělost a důvěra jeho najde v srdci Jindřichově 

ohlas soucitný; k tomu cíli byl by především 

musel hlaholiti ušlechtilým kovem (ibid.; súcit 

– prospechárstvo). Podobne výrazy ironický 

nadhľad a ironický komentár (s. 114-115) 

znamenajú rozšírenie rozsahu termínu irónia 

s dominantnou črtou humoru, komiky, vtipu, 

žartu v jeho obsahu. Je to nepochybné obohatenie 

teórie irónie. 

Použitie takýchto prvkov v historiografických 

textoch patrí k najpresvedčivejším dokladom 

schopnosti a umenia autorov serióznych 

historických prác odľahčiť text a sprístupniť 

vo väčšej miere jeho percepciu. Vyhnúť sa im 

by napokon znamenalo oklieštenie obrazu historických 

udalostí. Sú totiž ich integrálnou súčasťou 

a tiež súčasťou historického povedomia 

(pripomeňme si tu aspoň stratu kardinálskeho 

klobúka pri úteku križiakov pred husitským 

vojskom). 

Kniha M. Řepu podáva plastický, nový 

a objavný pohľad na využívanie poetických 

výrazov v dejepisnej tvorbe. Je dokladom toho, 

že ich používanie vôbec neznamená oslabenie 

či spochybnenie vedeckej úrovne spisu či jeho 

posunutie k tvorbe beletristickej povahy. Možno 

ju vnímať aj ako akýsi praktický pendant 

k teóriám štylistiky tým, že názorne ilustruje 

predmet, štruktúru a metódy štylistického rozboru 

v danom prípade vedeckého štýlu. 

Karel Sekvent 

BAHN, Paul: Archeologie. Průvodce pro 

každého. Praha : Dokořán, 2007. 130 s. 

ISBN 978-80-7363-065-2. 

Práce P. Bahna nebývajú veľmi často predmetom 

recenzií v špecializovaných vedeckých 

časopisoch. Tento autor totiž väčšinu zo svojich 

početných publikácií venoval popularizácii 

vedného odboru, o ktorom mnohí z nás romanticky 

snívajú, no iba málo ľuďom sa z neho 

podarí urobiť aj svoje povolanie. Aj anotovaná, 

svojim rozsahom neveľká publikácia vydaná 

ako piaty zväzok v rámci edície sprievodcov 

pre každého, má v prvom rade za cieľ prispieť 

332

k lepšiemu pochopeniu tohto náročného vedného 

odboru. Snahou autora je predovšetkým 

prostredníctvom prezentácie nielen odborných 

termínov, ale predovšetkým množstva zaujímavostí, 

prispieť k tomu, aby podnietil jej 

čitateľa siahnuť nielen po ďalších, odborne náročnejších 

prácach, ale aj k tomu, aby si náročnú 

prácu archeológa vyskúšal priamo v teréne 

pod dohľadom skúseného odborníka. 

Publikácia je rozdelená do desiatich kapitol, 

ktoré veľmi príťažlivou a nenásilnou formou 

postupne mapujú nielen počiatky archeológie, 

rôzne formy datovania objavených pamiatok 

či technologické postupy používané v praveku 

a staroveku, ale aj ich každodenný život. Okrem 

týchto oblastí ľudskej činnosti, dobre dokumentovateľných 

množstvom nájdených artefaktov, 

sa však púšťa aj do interpretácie rôznych názorov 

na to, ako ľudia vo vzdialenej minulosti 

uvažovali alebo ako a prečo sa veci menia. To 

krátke slovíčko „prečo“ zahŕňa v sebe netušené 

množstvo problémov, ktoré nedajú spávať generáciám 

bádateľov, medzi nimi aj historikov 

a archeológov. Je zaujímavé sledovať, ako sa 

postupne menil spôsob kladenia i prekladania 

rôznych odpovedí, i skutočnosť, že proces ich 

vývinu a zmien stále nie je ukončený. 

Archeológia, podobne ako ostatné vedné 

odbory má však aj množstvo problémov. Tým 

najviditeľnejším a najtrvalejším je samozrejme 

nedostatok peňazí, ku ktorému sa však 

v posledných desaťročiach pripájajú aj ďalšie 

nové ťažkosti. Z mnohých spomeňme aspoň 

v poslednom období často prezentovaný nepriateľský 

postoj voči výskumu pohrebísk, 

kladúcich túto záležitosť do morálnej roviny 

rušenia a okrádania mŕtvych, či kritiku zanedbávania 

skúmania úlohy žien na rozvoji jednotlivých 

civilizácií. Navyše sa predstavitelia 

archeologickej obce často príliš zameriavajú 

na svoju prácu a zanedbávajú, prípadne podceňujú 

vhodnú prezentáciu výsledkov svojej 

činnosti pred verejnosťou. To znižuje nielen 

možnosti rozvoja cestovného ruchu, ale i nádej 

na väčší rozvoj archeologického bádania ako 

takého. Nedostatočná osveta súčasne vedie 

k zbytočnému ničeniu množstva často veľmi 

cenných pamiatok. 

Už na konci 16. storočia popísal W. Camden, 

prvý veľký anglický starožitník štúdium 

pamiatok predovšetkým ako túžbu spoznať 

minulosť. V podaní P. Bahna ide v rámci archeológie 

a histórie, okrem seriózneho vedeckého 

bádania, súčasne aj o nevšednú a nikdy 

nekončiacu zábavu. To v knihe ostatne dokumentujú 

aj početné karikatúry. Ako však 

nezabudol pripomenúť nádejným adeptom túžiacim 

skúmať našu minulosť a zasvätiť tomu 

celý svoj život: „...neočakávajte, že pri tom 

zbohatnete.“ 


NICOLLE, David: Crusader Warfare. Byzantium, 

Western Europe and the Battle for 

the Holy Land. London : Hambledon Continuum, 

2007. 306 s. ISBN 978 1 84725 030 8 

Odbornej literatúry o vojenstve v križiackych 

štátoch a v Byzancii je na našom trhu 

žalostne málo. Túto medzeru sa aspoň čiastočne 

snaží zaplniť pražské vydavateľstvo Grada 

Publishing, ktoré ponúka v českom preklade 

publikácie britského vydavateľstva Osprey, 

zameriavajúceho sa výlučne na vojenskú históriu. 

Vďaka tomu sa aj do našich kníhkupectiev 

dostali diela uznávaného britského historika 

Davida Nicollea, odborníka na stredoveké 

vojenstvo v Európe, Byzancii i v moslimských 

štátoch Prednej Ázie. Šesťdesiatpäťročný univerzitný 

pedagóg David Nicolle napísal už 

vyše sedemdesiat kníh z oblasti stredovekého 

vojenstva a v roku 2007 predstavil svoju novinku 

s názvom Crusader Warfare. Publikácia 

tentoraz nevyšla v Nicolleovom „domovskom“ 

vydavateľstve Osprey, ale v konkurenčnom 

londýnskom Hambledon Continuum. 

Rozsiahlu prácu o vojenstve v období križiackych 

výprav rozdelil autor na dve časti. Tá 

prvá, ktorú sme mali k dispozícii aj my, má 

podtitul Byzantium, Western Europe and the 

Battle for the Holy Land. Na vyše tristo stranách 

sa Nicolle snažil podať čo najpodrobnejší 

a zároveň najvernejší obraz vojenstva v Západnej 

Európe, v križiackych štátoch na Blízkom 

Východe a v Byzancii v rozmedzí rokov 

333

1050 až 1300. Autor nemal záujem popisovať 

priebeh jednotlivých križiackych výprav, tejto 

problematike sa už venoval v predchádzajúcich 

dielach ( stále je na našom trhu jeho První křížová 

výprava 1096 – 1099. Praha: Grada Publishing, 

2007). Cieľom bolo zobraziť rozdielny 

spôsob vedenia vojenských operácií na Západe 

a v Byzancii, porovnať výzbroj armád, taktiku 

boja, spôsoby budovania fortifikácií, využitia 

vojnového námorníctva a pod. V úvode autor 

naznačil, že poslaním publikácie má byť aj búranie 

najrôznejších mýtov a nepravdivých informácií 

o križiakoch a ich vojenskom umení, 

ktoré sa za tie stáročia nahromadili. 

Dielo je rozdelené na tri hlavné kapitoly. 

Prvá má názov Western Europe and the Crusader 

States a obsahuje pätnásť podkapitol. 

V nich Nicolle podrobne rozoberá najrôznejšie 

aspekty vedenia vojny a zostavovaní armád 

v Západnej Európe od 11. storočia a porovnáva 

ich so situáciou v križiackych štátoch na 

Blízkom Východe. Dotýka sa pritom aj takých 

záležitostí ako financovanie armády, rozdiely 

medzi feudálnym a žoldnierskym vojskom alebo 

využitie pyrotechnických zbraní križiakmi 

po príchode do Svätej zeme. Nicolle pracuje 

s dobovými prameňmi nielen križiackej (latinskej), 

ale aj moslimskej proveniencie, čo prispieva 

k lepšiemu a objektívnejšiemu obrazu 

o nastolenej problematike. 

Druhá kapitola nesie názov Byzantium 

and the Ortodox Christian States. Členená je 

podobne ako úvodná časť ešte na ďalších pätnásť 

podkapitol. Dôraz je daný na zobrazenie 

armády, spôsobu boja a vojenskej techniky 

Byzancie, no kapitola aspoň stručne pojednáva 

aj o armádach iných kresťanských štátov 

na Východe. Išlo buď o najčastejších spojencov, 

alebo naopak nepriateľov Byzancie, takže 

nechýba pohľad na vojenstvo Arménie, Bulharska 

či Kyjevskej Rusi. Nicolle nevynechal 

ani priblíženie najdôležitejších a prelomových 

vojenských stretnutí tohto obdobia. V knihe 

nájdeme katastrofu byzantskej armády pri 

Mantzikerte (1071) a pri Myriokefalone (1176), 

aj zdrvujúcu porážku križiackych vojsk neďaleko 

Hattínu (1187), ktorú im uštedril sultán 

Saladín. Opäť nechýbajú údaje z pôvodných 

byzantských prameňov (Anna Komnena, Niketas 

Choniates), ale ani pohľad zo strany 

moslimských autorov (Usáma Ibn Munkiz). 

Tretia kapitola s názvom The Military Heritage 

and Impact of Crusading Warfare on the 

Christian World je na jednej strane akýmsi záverečným 

bilancovaním a zároveň pozvánkou 

na preštudovanie aj druhého dielu Crusader 

Warfare. 

Súčasťou publikácie je aj slovník odborných 

výrazov použitých v texte s podrobným 

anglickým vysvetlením a skutočne rozsiahly 

zoznam literatúry k danej téme. Publikácia 

Crusader Warfare bude nepochybne užitočnou 

pomôckou každému historikovi, ktorého 

doménou sú križiacke výpravy a dejiny Byzancie. 

Na záver si však neodpustíme trpké 

konštatovanie, že podobných odborných prác 

v slovenskom alebo českom preklade sa, žiaľ, 

asi tak skoro nedočkáme. 

Martin Konečný 

Je. P. SERAPIONOVA: Karel Kramarž 

i Rossija. 1890 – 1937 gody. Moskva : Nauka, 

2006. 510 s. ISBN 5-02-033997-0 

Karol Kramář patrí k tým osobnostiam 

českého i československého politického života 

prvej polovice 20. storočia, ktorého život a politické 

aktivity po dlhé desaťročia vyvolávali 

a vyvolávajú záujem, no súčasne aj protikladné 

hodnotenia. V posledných rokoch sa osobnosť 

Karola Kamářa teší opätovnému záujmu českých 

i zahraničných odborných historických 

kruhov, ktoré priniesli niekoľko nových prác 

obsahujúcich hodnotenia Kramářovej osobnosti 

i jednotlivých aspektov jeho politických 

aktivít. 

Ruská historička Jelena Pavlovna Serapionova 

sa dlhodobo venuje problematike vnútropolitického 

vývoja v Československu v prvej 

polovici 20. storočia. Po desiatkach štúdií 

venovaných rôznym aspektom vnútropolitického 

života medzivojnového Československa 

i samotnej osobnosti Karola Kramářa, ktoré 

uverejnila na stránkach ruských i českých 

odborných periodík a zborníkov pristúpila 

334

Serapionová k monografickému spracovaniu 

vybranej osobnosti. 

Ústredným problémom anotovanej monografie 

je vzťah Karola Kramářa k Rusku 

v období rokov 1890 – 1937. Výber témy autorka 

zdôvodnila v úvode práce, kde uvádza, že 

k jej hlavnými determinantom patrila potreba 

vrátiť sa k slovanským ideám a ich neoslavistickým 

prejavom na začiatku 20. storočia. 

V tomto kontexte sa snažila nanovo pozrieť aj 

na vzťah Čechov k Rusku, ktorý sa podľa nej 

premietal aj do výberu zahraničnopolitickej 

orientácie novovzniknutého československého 

štátu a transformoval sa do voľby východ 

alebo západ. Tento širší spoločensko-politický 

a historický kontext determinoval aj rámce politických 

aktivít Karola Kramářa. Kramářov 

záujem a orientácia na Rusko nevyplýval 

podľa autorky iba z profesionálnych pohnútok 

alebo z politického presvedčenia či z jeho kontaktov 

na spoločensko-politické ruské kruhy, 

ale silnou determináciou bol pre neho osobný 

faktor, ktorým bolo zoznámenie sa a následný 

sobáš s Nadeždou Nikolajevnou Abrikosovou 

(rod. Chludovou). 

Monografia Je. P. Serapionovej má premyslenú 

logickú štruktúru. Autorka v chronologickej 

následnosti v pätnástich kapitolách približuje 

jednotlivé etapy formovania sa Kramářovho 

vzťahu k Rusku. V úvodných kapitolách 

predstavila Kramářovo rodinné prostredie, 

počiatky jeho politických aktivít i prvé prejavy 

záujmu o Rusko, ktorý vyústil do jeho prvej 

cesty do Ruska. Približuje Kramářovo zoznámenie 

sa Nadeždou Nikolajevnou Abrikosovou, 

pričom osobnosti Kramářovej manželky 

je venovaná osobitá kapitola práce. Značnú 

pozornosť sústredila autorka na charakteristiku 

koreňov a prejavov neoslavizmu na prelome 

19. a 20. storočia a na zachytenie Kramářovych 

aktivít v tomto hnutí až do obdobia prvej svetovej 

vojny. Kramářove rusofilské postoje a neoslavistické 

aktivity neostali v čase prvej svetovej 

vojny bez povšimnutia a boli dôvodom jeho 

uväznenie. Reputácia človeka, ktorý obhajoval 

české záujmy ho vrátila na sklonku vojny do 

politického diania a v konečnom dôsledku priviedla 

aj k postu premiéra v novovzniknutom 

štáte. V nasledujúcich kapitolách monografie 

autorka kladie dôraz na analýzu aktivít Karola 

Kramářa na Parížskej mierovej konferencii. 

Podrobne približuje jeho úsilie pomôcť 

bielogvardejskému hnutiu na území Ruska 

a zapojiť sa do boja proti boľševickej vláde. 

Jeho rokovania v Paríži s predstaviteľmi protiboľševickej 

opozície vyústili do Kramářovho 

presvedčenia primäť aj ďalších oficiálnych československých 

predstaviteľov k tomu, aby ČSR 

podporilo boj proti boľševizmu a vyslovilo sa 

za podporu silného demokratického Ruska. No 

preto toto svoje presvedčenie a nadšenie nenašiel 

v Prahe podporu. Individuálne podnikol 

v jeseni 1919 súkromnú cestu k Denikinovi na 

juh Ruska s cieľom podporiť protiboľševický 

odpor a poskytnúť mu v prípade potreby aj 

konkrétnu pomoc. To bola posledná Kramářova 

cesta do Ruska. Problematike Ruska venoval 

Karol Kramář aj monografickú prácu Ruská 

kríza, ktorej analýze venovala autorka samostatnú 

kapitolu. Podrobne tiež priblížila aj Kramářom 

skoncipovaný projekt ústavy budúceho 

demokratického Ruska, ktorý Kramář pripravil 

v roku 1919. Po odchode z kresla premiéra však 

Karol Kramář naďalej ostal na českej politickej 

scéne ako poslanec a aktívny člen národno-demokratickej 

strany. Významné miesto v živote 

Kramářa a jeho ženy v medzivojnovom období 

patrilo ich kontaktom s emigrantmi, ktorí 

po roku 1917 opustili Rusko. Kramář venoval 

značné úsilie na zabezpečenie finančnej alebo 

materiálnej pomoci početným žiadateľom z radov 

exulantov z Ruska, ktorí sa na neho a jeho 

ženu obracali. Je len prirodzené, že autorka 

neobišla ani túto kapitolu Kramářovho života 

a venuje mu primeranú pozornosť v záverečnej 

kapitole monografie. Hodnotiac Kramářov 

vzťah k Rusku autorka v závere práce konštatuje, 

že to nebola slepá láska, pretože Karol 

Kramář sa zaujímal o históriu krajiny, sledoval 

súčasný stav jej vývoja a podieľala sa aj na príprave 

budúcnosti Ruska. Serapionová podotýka, 

že Kramář bol aj kritický, no konštruktívne 

kritický, ale neboli mu cudzie ani prvky idealizácie 

starého Ruska. Do konca svojho života 

Kramář neprestal veriť v krach boľševizmu. 

Hodnotiac Kramářa ako politika Serapionová 

335

konštatuje, že „Kramář bol politik – praktik, 

ktorý mal svoje geopolitické názory a koncepcie, 

v centre ktorých bolo Rusko.“ 

Jelena Pavlovna Serapionová erudovaným 

spôsobom charakterizuje miesto Ruska v živote 

a politických aktivitách K. Kramářa, no 

súčasne analyzuje aj determinanty, ktoré zásadným 

spôsobom tento vzťah modifikovali. 

Bohatý poznámkový aparát presvedčivo dokazuje 

autorkinu dokonalú orientáciu v primárnych 

prameňoch (archívy ruské, české, slovenské), 

ale aj v existujúcej (staršej i novšej) 

českej, slovenskej i ruskej literatúre. 

Monografická práca Jeleny Pavlovny Serapionovej 

rozširuje mozaiku pohľadov na túto 

osobnosť českých dejín a nepochybne si nájde 

svoje pevné miesto medzi existujúcou historiografiou 

hodnotiacou život a prácu Karola 

Kramářa. 

Ľubica Harbuľová 

Tradičné hospodárenie v Podunajskej nížine. 

Neded, Vlčany. Zost. I. Danterová. Galanta : 

Vlastivedné múzeum v Galante, 2006. 297 s. 

ISBN 80-969062-2-4. 

V priebehu osemdesiatych rokov už minulého 

storočia pripravili pracovníci štyroch 

múzeí pôsobiacich v oblasti Podunajskej nížiny 

rozsiahly výskumný projekt zameraný 

predovšetkým na poznávanie rôznych foriem 

hospodárenia, ale i každodenného života 

v jednotlivých oblastiach tohto regiónu. Ako 

miesto realizácie už v poradí štvrtej etapy 

toho rozsiahleho zámeru, na ktorom sa podieľalo 

celkovo deväť výskumníkov, boli zvolené 

obce Neded a Vlčany, pričom po prezentácii 

a konfrontácii jednotlivých parciálnych zistení 

na odborných seminároch, boli záverečné 

výskumné správy vo forme vedeckých štúdií 

zhrnuté do podoby recenzovaného zborníka. 

Jednotlivé príspevky sa iba okrajovo zameriavajú 

na výskum celkovej histórie obce. Vo väčšine 

prípadov sa ich autori pomerne vyhraneným 

spôsobom sústreďujú iba na prezentáciu 

rôznych foriem hospodárskej činnosti v dvoch 

vybraných obciach. 

Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ide o veľmi 

špecifickú a úzko koncipovanú problematiku, 

ktorá môže priniesť iba málo nových poznatkov, 

pravý opak je pravdou. Nesmierne národnostná, 

konfesionálna i kultúrna pestrosť 

obyvateľstva na území dnešného Slovenska 

vytvára veľmi široký priestor na výskum 

s množstvom prekvapujúcich výstupov a zistení. 

V tomto smere v ničom nezaostáva ani 

zborník Tradičné hospodárenie v Podunajskej 

nížine. Deväť autorov v štrnástich rozsiahlejších 

príspevkoch analyzovalo nielen rôzne 

oblasti tradičného roľníckeho hospodárenia 

v tejto časti Podunajskej nížiny ale i rôzne 

výmenné a obchodné transakcie a majetkovú 

štruktúru rôznych typov hospodárstiev. Hlbšiu 

analýzu by si nesporne zaslúžili všetky publikované 

príspevky, aspoň stručnú poznámku 

by sme sa však chceli venovať aspoň dvom 

z nich. V tom prvom, pod názvom Tradičné 

hospodárenie v obciach Neded a Vlčany v zrkadle 

archívnych prameňov sa autorka V. Nováková 

sústredila na prezentáciu s nimi spojených 

písomných materiálov od stredoveku 

až po 19. storočie. Vzhľadom na skutočnosť, 

že obe obce sa spomínajú už v zoborskej listine 

z roku 1113, súbor materiálov je rozsiahly 

a veľmi pestrý. To dokumentujú aj priložené 

kópie niekoľkých listín. 

Ako veľmi podnetný možno hodnotiť text 

I. Danterovej s názvom Majetková štruktúra 

a charakteristika roľníckych hospodárstiev 

v obciach Neded a Vlčany. Autorka ho rozdelila 

do viacerých častí, v ktorých pomocou 

vhodne volených grafov a tabuliek analyzuje 

nielen samotnú majetkovú štruktúru roľníckych 

hospodárstiev v oboch obciach, ale charakterizuje 

aj jednotlivé spoločenské skupiny 

miestnych roľníkov podľa lokalizácie, veľkosti 

ich majetkov, podľa množstva výrobných 

prostriedkov, ktoré mali k dispozícii, ale aj 

z hľadiska ich samozásobovania, štruktúry 

nákupov a množstva vlastnej a cudzej využívanej 

pracovnej sily. 

Zborník Tradične hospodárenie v Podunajskej 

nížine svojim obsahom v mnohých 

smeroch vyčerpávajúco charakterizuje rôzne 

formy hospodárenia i každodenný život miest- 

336

nych obyvateľov. Takto prezentovaný súbor 

štúdií vytvára vlastne akúsi monografiu, ktorá 

takouto formou prináša spracovanie agrárnych 

dejín mikroregiónu a môže byť v mnohých 

ohľadoch vhodnou inšpiráciou aj pre iné oblasti 

Slovenska. 


JANAS, Karol: Zabudnuté tábory. Trenčín: 

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka, 

2008. 133 s. ISBN 978-80-8075-310-8. 

V roku 2008 vyšla ďalšia publikácia Karola 

Janasa. Aj v tejto práci sa venuje obdobiu druhej 

svetovej vojny, konkrétne pracovným útvarom, 

v ktorých sa zameriava najmä na Rómov. 

Ako sám autor uvádza, v tejto knihe sa zaoberá 

premenami hospodárskeho a sociálneho postavenia 

slovenských Rómov s osobitným zameraním 

na tábory perzekučného a internačného 

charakteru na severozápadnom Slovensku. 

Kniha pozostáva z úvodu, štyroch kapitol, 

záveru, zoznamu použitých prameňov a obsahuje 

tiež resumé v anglickom a nemeckom 

jazyku. 

V úvode Karol Janas odhaľuje situáciu 

rokov 1939 až 1945, najmä jej zastúpenie 

v historiografii. Najmenej z tohto obdobia je 

prebádaná otázka perzekučných opatrení Slovenského 

štátu zameraných proti rómskemu 

obyvateľstvu. Sám túto perzekúciu následne 

približuje. Píše o priamej fyzickej likvidácii 

rómskeho obyvateľstva a úlohe nemeckej armády 

na nej. Okrem tejto skutočnosti spomína 

aj protirómske opatrenia, ktoré sa prejavovali 

najmä formou budovania táborov, ktoré boli 

síce určené pre asociálov, ale väčšinu z nich 

tvorili Rómovia. Autor sa pri písaní práce 

opieral o dve línie – prvou bolo zmapovanie 

pokusov vlády Slovenského štátu o likvidáciu 

rómskeho kočovníctva, pokusy o násilné usadzovanie 

a následný vznik prvých rómskych 

osád, s čím súviselo aj ich asociálne správanie, 

keďže boli zbavení svojho zvyčajného spôsobu 

života a novým podmienkam sa nevedeli 

prispôsobiť. Druhou líniou bolo zmapovanie 

pracovných útvarov. 

Prvá kapitola nesie názov Početný stav 

rómskej populácie na Slovensku do roku 1940. 

Ako už sám názov napovedá, autor sa snažil 

priblížiť populačný vývoj rómskeho obyvateľstva. 

Pri svojom bádaní zachádza až do 13. storočia 

a stručne sa približuje až do spomínaného 

roku 1940. V tejto kapitole sa venuje najmä 

súpisom obyvateľstva, problémom, ktoré sa pri 

ich uskutočňovaní vyskytovali a vysvetlenie 

príčin, prečo k nim dochádzalo. Okrem počtu 

Rómov, stručne charakterizuje aj ich koncentráciu 

a miesta s najväčším výskytom. 

Druhá kapitola Hospodárske a sociálne 

postavenie Rómov v Slovenskom štáte sa skladá 

z dvoch podkapitol. Prvá, Perzekučné opatrenia 

zamerané na likvidáciu kočovníctva, sa 

venuje najmä štátnemu občianstvu a hlavnému 

dokumentu Zákonu o štátnom občianstve 

z roku 1939. Tento zákon však prinášal mnohé 

problémy pri jeho udeľovaní, najmä rómskemu 

obyvateľstvu. Okrem občianstva kapitola 

približuje ďalšie opatrenia proti Rómom 

v prvých rokoch existencie Slovenského štátu 

a to najmä likvidovanie kočovníctva, živností, 

obchodu a pod. Významným momentom tejto 

doby bolo vydávanie cigánskych legitimácií 

a množstvo zákazov pre Rómov, či už išlo 

o zákaz cestovať dopravnými prostriedkami, 

zákaz chovať domáce zvieratá (kone a psy), 

zákaz vlastniť dopravné prostriedky atď. Už 

v tejto kapitole spomína zriaďovanie pracovných 

útvarov, ktoré mali slúžiť ako pracovné 

miesta na hospodárske využitie pracovných síl 

so zreteľom výchovným a karanténnym. Boli 

určené na všeobecne prospešné práce. Prvé 

pracovné útvary vznikli v Očovej a v Moste 

na Ostrove, tie však fungovali len do novembra 

1941. Riešenie rómskej problematiky do 

značnej miery ovplyvnila židovská otázka. 

Okrem týchto skutočností sa autor zmieňuje 

aj o rómskych obydliach a ich odstraňovaní 

od ciest, o zriaďovaní cigánskych osád na odľahlých 

miestach. Druhá podkapitola, Organizácia 

pracovných útvarov pre Rómov a tzv. 

asociálne osoby, je venovaná organizovaniu 

pracovných útvarov od roku 1942. Spomedzi 

týchto pracovný útvarov prvým a najvýznamnejším 

sa nachádzal v Hanušovciach nad Top- 

337

ľou, ktorého zaradenci pracovali na výstavbe 

železničnej trate Prešov- Strážske. Tento pracovný 

útvar mal ďalšie množstvo pobočných 

útvarov (Petič, Bystré, Nižný Hrabovec, Jarabá). 

K týmto pracovným útvarom na východe 

krajiny pribudli útvary v Dubnici nad Váhom, 

Ilave, Revúcej a Ústí nad Oravou, zaradenci 

v týchto útvaroch budovali vodné diela. 

Okrem útvarov spomína aj samotné vyberanie 

zaradencov, ako aj podmienky a okolnosti pobytu 

v nich. 

Tretia kapitola, Pracovné útvary pre Cigánov 

a asociálne osoby na severozápadnom Slovensku, 

sa v tejto práci stáva nosnou. V troch 

podkapitolách sú rozobrané samotné pracovné 

útvary nachádzajúce sa v Dubnici nad Váhom, 

Ilave a v Ústí nad Oravou. Vo všetkých 

troch podkapitolách sa autor zameral na príčiny 

a podmienky vzniku útvarov, na počet 

zaradencov, kde porovnával počet rómskych 

a árijských zaradencov, na organizáciu a správu 

útvarov, na pomery v nich (strava, oblečenie, 

ubytovanie, krádeže a pod.) a na plnenie 

noriem. 

Poslednou štvrtou kapitolou je Zaisťovací 

tábor pre Cigánov v Dubnici nad Váhom, ktorý 

sa vytvoril z tunajšieho pracovného útvaru. 

Autor sa vyjadruje o postavení osôb v tomto 

tábore, o vysokej úmrtnosti v ňom, najmä malých 

detí, o chorobách, následnej karanténe 

a o strachu okolia z tohto tábora. Táto kapitola 

by sa dala nazvať aj najsmutnejšou, keďže sa 

Nemci neustále usilovali o vyvraždenie sem 

zaradených osôb. Osud tohto tábora bol naplnený 

po nemeckej okupácii Slovenska. Vtedy 

bol tábor postupne rozkradnutý, žandári a Rómovia 

z neho utiekli. Nakoniec bol spálený nemeckými 

jednotkami. 

V Závere práce autor sumarizuje hospodárske 

a sociálne postavenie Rómov, hodnotí 

pracovné útvary a celkovú situáciu, ktorá je 

jednou z najhorších v dejinách Slovenska, čo 

dokazuje 176 masových hrobov na území Slovenska 

s 3723 obeťami. 

Táto kniha je doplnená početnými tabuľkami, 

dokumentmi, nákresmi, ale aj fotografiami 

z tohto obdobia. Publikácia nie je určená 

len pre odbornú verejnosť, ale pre všetkých, 

ktorých zaujíma toto obdobie a osudy nielen 

rómskeho obyvateľstva, ale všetkých ľudí 

v ňom. 

Lenka Pacigová 

MEDVECKÝ, Matej: Spravodajské eso slovenského 

štátu : Kauza Imrich Sucký. Bratislava 

: ÚPN, 2007. 239 s. ISBN 978-80- 

969296-7-2 

Bude to znieť paradoxne, ale práca M. 

Medveckého, ktorú vydal Ústav pamäti národa 

v edícii Monografie, nie je v podstate ani o slovenskom 

štáte ani o Suckom. Uvedomuje si to 

aj sám autor, keď v poslednom odstavci textu 

píše, že Sucký „ ...bol jedným z najúspešnejších 

slovenských spravodajcov. Na jeho jedinečnom 

životnom osude sa premietajú všetky 

historické epochy, ktoré sa prehnali územím 

Slovenska v 20. storočí“ (s. 200). Názov je 

však opodstatnený – vrchol svojej kariéry zažíval 

Sucký ako vedúci 4. (protikomunistického) 

oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), 

ktorej existencia je spätá s prvou SR, a je to 

osud práve tejto postavy, ktorý tvorí červenú 

niť v epizódach z dejín policajných úradov na 

Slovensku v 20. storočí. Až prekvapivo aktuálnou 

sa pre mňa kniha stala po tom, čo som 

si prečítal, že začiatkom sedemdesiatych rokov 

minulého storočia Suckého preveroval vtedy 

začínajúci dôstojník ŠTB Jaroslav Svěchota, 

známejší ako bývalý námestník súčasnej SIS. 

Kniha M. Medveckého má štyri vnútorne 

štruktúrované kapitoly. V prvých troch je Sucký 

postavou, ktorá sa z času na čas čitateľovi 

vynára textov venovaných v prvom rade štruktúre 

a činnosti ÚŠB, najmä jej protikomunistického 

oddelenia. Štvrtá kapitola má obrátené 

garde. Autor na príklade povojnového osudu 

Suckého ukazuje charakter a systém práce povojnových 

policajných orgánov. 

Prvé dve časti publikácie, ktoré sú venované 

ÚŠB a osobitne jej protikomunistickému 

oddeleniu, sú vlastne prvým syntetizujúcim 

pokusom o podanie dejín tejto inštitúcie. 

Autor pri písaní vychádzal z legislatívnych 

dokumentov a zmapoval vývoj organizačnej 

i personálnej štruktúry ÚŠB. Tretia kapitola je 

338

významným príspevkom k napraveniu krivého 

obrazu dejín komunistického hnutia a k jeho 

doplneniu o detaily. Na základe poznania archívneho 

materiálu, hlavne z prostredia retribučných 

súdov, a jeho konfrontáciou s inými 

zdrojmi naznačuje postoje či mieru zodpovednosti 

jednotlivých osôb. Robí to nenásilne 

a bez toho, aby čitateľovi vnucoval svoj vlastný 

názor alebo zjednodušené čierno-biele videnie. 

Práve naopak, sám upozorňuje na komplikovanosť 

akéhokoľvek hodnotenia udalostí 

či osôb v tak špecifickom kontexte. Mimoriadne 

zaujímavé boli pre mňa pasáže, v ktorých 

sa autor pokúsil nazrieť do vzájomných vzťahov 

jednotlivých postáv a odhaliť spôsob ich 

myslenia, resp. motiváciu ich konania. Štvrtá 

kapitola odhaľuje na pozadí životného osudu 

I. Suckého tienisté stránky povojnového vývoja 

v Československu. Autor v nej túto postavu 

dal do polohy pamäte, minulosti, ktorá 

dobiehala významných aktérov nastupujúcej 

komunistickej totality, a to nielen v samotnom 

Československu. Sucký na to doplatil a aj jeho 

samého dobehla vlastná minulosť. Vedomosti 

o realite komunistického odboja z neho urobili 

objekt mimoriadneho záujmu ŠTB, čo viedlo 

k jeho únosu z Viedne a následnému niekoľkoročnému 

väzneniu. 

Anotovaná publikácia popri obsahových 

znesie i náročné formálne kritéria. Má prehľadný 

a zrozumiteľný poznámkový aparát, 

menný register, anglické resumé. Viac námahy 

si snáď bolo potrebné dať len s technickým 

zvládnutím príloh. 

Kniha M. Medveckého je vedeckou publikáciou, 

ktorá má potenciál svojou témou i prístupným 

štýlom osloviť širší okruh čitateľov. 

Domnievam sa, že patrí k tomu najlepšiemu, 

čo ÚPN vo svojej doterajšej produkcii verejnosti 

ponúklo. 

Martin Pekár 

ŠPROCHA, Branislav – TIŠLIAR, Pavol: 

Náčrt vývoja sobášnosti na Slovensku v rokoch 

1919 – 1937. Bratislava : Stimul, 2008. 

162 s. ISBN 978-80-89236-38-1 


Vývoj úmrtnosti na Slovensku v rokoch 1919 

– 1937. Bratislava : Stimul, 2008. 204 s. 

ISBN 978-80-89236-44-2 


Plodnosť a celková reprodukcia obyvateľstva 

Slovenska v rokoch 1919 – 1937. Bratislava 

: Stimul, 2008. 164 s. ISBN 978-80- 

89236-50-3 

Pre komplexné poznanie historických javov 

a procesov je dnes viac ako kedykoľvek 

v minulosti potrebné využívať interdisciplinárny 

výskum. V prípade výskumu slovenských 

dejín prvej polovice 20. storočia nám 

svoje najnovšie výsledky ponúka demografia 

– v podobe troch zväzkov série, ktorá si za 

svoj cieľ dala zmapovanie a vysvetlenie základných 

demografických procesov na Slovensku 

počas medzivojnového obdobia a ktorá 

začala vychádzať v roku 2008. Autorsky 

sa na nich podieľali B. Šprocha (Výskumné 

demografické centrum, Infostat Bratislava) 

a P. Tišliar (Katedra archívnictva a pomocných 

vied historických, FiF UK v Bratislave). 

Historikom dávajú k dispozícii výsledky svojej 

náročnej a dlhodobej práce s modernou 

štatistikou. 

Ako prvá zo séria vyšla publikácia o vývoji 

sobášnosti. Veľmi pozitívne je potrebné 

vyzdvihnúť koncepciu publikácie, keď autori 

túto demografickú kategóriu nesledujú vytrhnutú 

z kontextu či už demografického alebo 

historického. Uvádzajú ju analýzou právnych 

noriem, ktoré na území Slovenska upravovali 

manželské právo, a stručným prehľadom vývoja 

populácie na Slovensku. Jadro práce autori 

rozdelili do niekoľkých kapitol, v ktorých 

celý rad parciálnych problémov (napr. sobášny 

vek, celková intenzita sobášnosti, sezónna 

sobášnosť atď.) osciluje okolo základných 

údajov, t.j. okolo počtu sobášov v skúmanom 

období a hrubej miery sobášnosti. Osobitnú 

pozornosť si zaslúži fakt, že práca sleduje nielen 

celoslovenský, ale tiež regionálny vývoj. 

Autori na základe vlastnej analýzy viacerých 

sociálno-ekonomických a historických faktorov 

vyslovujú základný záver, že sobáš „v na- 

339

šom georegióne predstavoval v prvej polovici 

dvadsiateho storočia podnet pre začiatok reprodukčného 

správania (...) Bol takto dôležitou 

udalosťou s vysokým spoločensko-ekonomicko-sociálnym 

významom a dôsledkami pre 

obyvateľstvo“ (s. 130). 

Druhý zväzok série je venovaný vývoju 

úmrtnosti. Hoci je táto kategória z hľadiska 

vývoja populácie a jej charakteristík kľúčovou, 

doteraz jej na Slovensku bola venovaná 

len minimálna pozornosť a hlbšia analýza 

mortality nebola doposiaľ predmetom samostatnej 

práce (viď prehľad, ktorý podávajú 

autori v úvode k publikácii, s. 5-8). Z tohto 

dôvodu možno prácu označiť za priekopnícku 

a snáď z rovnakého dôvodu sa autori rozhodli 

do nej zaradiť o čosi všeobecnejšie koncipovaný 

úvod o úmrtnosti ako demografickom 

procese v starom režime i po demografickej 

revolúcii. Venujú sa ďalej parciálnym otázkam 

s dôrazom na regionálne disproporcie 

podmienené ekonomicky, úrovňou hygieny, 

zdravotnou či sociálnou situáciou. Autori sa 

tak nevyhnutne nepriamo dotýkajú dejín zdravotníctva 

či sociálnej politiky. Najdôležitejšie 

zistenia s osobitným dôrazom na zistené špecifiká 

čitateľom ponúka rozsiahly zhrňujúci 

záver. 

Tretia publikácia sa zameriava na pôrodnosť 

a plodnosť, procesy, ktoré v prvej polovici 

20. storočia patrili medzi najsledovanejšie 

demografické javy. Štruktúru publikácie sa 

autori snažili prispôsobiť predošlým dvom 

publikáciám, no prácu im sťažovala nekompatibilita 

údajov. Práca opäť začína teoretickou 

časťou, po ktorej nasledujú ďalšie kapitoly venované 

parciálnym a špecifickým problémom. 

Výsledky predložených analýz možno stručne 

zhrnúť do konštatovania, že v medzivojnovom 

období dochádza na Slovensku k výraznému 

poklesu intenzity plodnosti ako aj k postupnému 

znižovaniu pôrodnosti, čo malo (napriek 

zlepšujúcim sa úmrtnostným pomerom) za 

následok znižovanie prirodzeného prírastku 

obyvateľstva (s. 138). 

Všetky tri publikácie sú výsledkom systematického 

dlhodobého výskumu. Obsahujú 

precízne spracovaný poznámkový aparát, zoznamy 

prameňov a literatúry, ktoré dokazujú 

výbornú znalosť problematiky. Nevyhnutnou 

a zároveň neoceniteľnou súčasťou publikácií, 

či už textu samotného alebo v prílohách, sú 

desiatky grafov, tabuliek, kartogramov a máp. 

V každom zväzku nechýba anglické resumé. 

Publikácie B. Šprochu a P. Tišliara spĺňajú 

prísne vedecké kritériá a poznatky obsiahnuté 

v nich by sa mali stať samozrejmou výbavou 

pri výskume slovenských dejín 20. storočia. 

Bolo by dobré, keby po nich nasledovalo moderné 

syntetické spracovanie populačných dejín 

Slovenska v 20. storočí. 

Martin Pekár 

HETÉNYI, Martin: Slovensko-maďarské 

pomedzie v rokoch 1938 – 1945. Nitra : FF 

UKF, 2008. 218 s. ISBN 978-80-8094-444-5. 

Nitriansky historik Martin Hetényi sa vo 

svojom výskume špecializuje na problematiku 

maďarskej menšiny a slovensko-maďarských 

vzťahov s dôrazom na obdobie rokov 1938 

– 1945. Do tohto rámca zapadá aj anotovaná 

práca. Je výsledkom dlhodobejšieho záujmu 

autora podporeného solídnym výskumom pramennej 

bázy a znalosťou staršej i najnovšej 

odbornej literatúry. 

Publikácia je rozdelená do dvanástich 

kapitol, ktoré pokrývajú ťažiskové problémy, 

zapadajúce do vymedzenej témy. Po úvode, 

v ktorom sa autor vyrovnáva s publikovanou 

literatúrou a naznačuje koncepčné otázky, 

nasleduje rozsiahlejšia vstupná kapitola o základných 

determinantoch slovensko-maďarských 

vzťahov v skúmaných rokoch. Po nej 

sa autor postupne venuje takým problémom, 

akými boli napr. pohraničný styk, cestovanie, 

utečenci, pašovanie, propaganda atď. Obsah 

publikácie veľmi výstižne a hutne približuje 

podrobný záver, ktorý záujemcom poskytne 

základnú orientáciu nielen v samotnej publikácii 

ale i v celej problematike. 

Súčasťou knihy sú farebné mapy, obrázky 

a prehľadné tabuľky. Ak sa jej dá niečo vytknúť, 

je to absencia miestneho registra a maďarského 

resumé. 

340

Publikácia vyšla v nízkom náklade, pre 

záujemcov je ale v elektronickej podobe voľne 

k dispozícii na stránke www.forumhistoriae.sk. 

Martin Pekár 

Pons Strigoniensis. Studia IX. Maďarsko- 

-slovenské terminologické otázky. Materiály 

z medzinárodných konferencií usporiadaných 

8. júna a 1. decembra 2006 v Ostrihome. 

Pilíšska Čaba; Ostrihom : Filozofická 

fakulta Katolíckej univerzity Petra Pázmánya; 

Výskumná skupina strednej Európy 

Svätého Vojtecha Ústavu slavistiky – strednej 

Európy, 2008. 182 s. ISSN 1588-2322. 

ISBN 978-963-9206-59-5 

Terminológia je pre každého vedca základným 

nástrojom uchopenia skúmanej reality 

ako aj jej artikulácie či artikulácie vlastných 

výsledkov výskumu. Je preto logické 

a žiaduce, aby bola čo najpresnejšia a zároveň 

podľa možností univerzálna. Táto zdanlivo 

jednoduchá a primárna podmienka však dnes 

v slovenskej historiografii nie je úplne splnená 

a, žiaľ, domnievam sa, že jej nie je venovaná 

ani primeraná pozornosť. Ďalšou, snáď ešte 

komplikovanejšou podobou terminologického 

problému (už v rámci historickej vedy) je, 

keď vedecké jazyky rozličných historiografií 

pomenúvajú z rôznych príčin tie isté udalosti 

a procesy inak. V tomto smere je signifikantný 

problém slovenskej a maďarskej historiografie, 

ktoré, skúmajúc vlastne rovnaký predmet, 

sa najčastejšie z dôvodu nazerania z inej perspektívy 

terminologicky odlišujú, ba neraz 

úplne rozchádzajú. Zamyslením nad uvedeným 

stavom sa stali dve vedecké podujatia slovenských 

a maďarských odborníkov, ktorých 

výsledkom je anotovaný zborník. 

Zborník vyšiel určite na radosť oboch 

strán kompletne v oboch jazykoch. Obsahuje 

dvadsať príspevkov väčšinou lingvistického 

charakteru, ktoré však nevyhnutne musia zapadať 

do historického kontextu. Príspevky sú 

rozdelené do štyroch tematických blokov. 

Prvý blok s názvom Terminológia, historické 

vedomie, národné povedomie obsahuje štyri 

príspevky. R. Marsina sa v príspevku O slovenskej 

historickej terminológii sústredil na jemu 

najbližšie stredoveké dejiny. Vyslovil vlastný 

názor na to, ako riešiť problém označovania 

najstarších slovanských obyvateľov, pomenovania 

krajiny, ktorú obývali, a jazyka, ktorým 

hovorili. V tomto bloku sa ešte I. Käfer venoval 

slovenskej vzdelanosti v publikácii Régi Magyarországi 

Nyomtatványok, P. Kónya vybraným 

problémom slovenskej terminológie obdobia raného 

novoveku a P. Andruška otázkam názvoslovia 

v každodennom jazykovom prejave. 

Druhý blok zborníka nesie pomenovanie 

Ľud a národ. Obsahuje šesť príspevkov prevažne 

maďarských autorov. Ich obsah osciluje 

najmä okolo pojmov Uhor – Maďar (M. Majtán, 

L. N. Szelestei) či tót (K. Wlachovský), 

alebo okolo konkrétnych historických udalostí 

(terminologické otázky v revolúcii 1848 

– I. Nyomárkay, resp. v národnostnom zákone 

z roku 1868 – L. Szarka). B. Ábrahám v štúdii 

Maďarskí Nemci, Tóti, Slovjaci, Maďarskí 

Rusi, Vendi. Etnonymum a identita v 19. storočí 

uvažuje o vzťahu uvedených dvoch kategórií 

na príklade štyroch národne nevyzretých 

uhorských etník (Nemcov, Slovákov, Slovincov 

a Rusínov) v prvej polovici 19. storočia. 

Vychádza zo skutočnosti, že oficiálne uhorské 

vládnuce kruhy podporovali ich asimiláciu, 

keď spájali vlastenectvo len s maďarským etnickým 

spoločenstvom. 

Tretí blok je o Biľagujúcich slovách. Pojednáva 

o panslavizme (Zs. Vesztróczy, J. Demmel), 

šovinizme (I. Bertényi ml.) a o pojme 

maďarón (P. Káša). I. Halász vo svojom príspevku 

Lojálni Slováci alebo dobrí uhorskí 

vlastenci? Niekoľko myšlienok o maďarsko- 

-slovenských terminologických problémoch 

položil cieľ rozlíšiť a spresniť niektoré pojmy 

označujúce postoje časti slovenskej spoločnosti 

v 19. storočí. Na konci svojej štúdie prezentuje 

zaujímavú charakteristiku dobovej maďarskej 

predstavy o dobrých vlastencoch slovenského 

pôvodu, resp. o dobrých lojálnych Slovákoch. 

Posledný blok zborníka je venovaný Zemepisným 

názvom. Autorsky sa na ňom podieľali 

P. Žigo, I. Kollai, J. S. Tóth, B. Tarján 

a K. Wlachovský. 

341

Jednotlivé príspevky v zborníku majú rôzny 

obsah. Niektoré problém konštatujú, iné 

kladú nové otázky a niektoré majú skutočne 

analytický charakter. Tento fakt vyplýva samozrejme 

z typu publikácie. Na záver možno 

povedať, že zborník je významným prínosom 

nielen k vedeckej diskusii, ale tiež ku konsolidácii 

narušených slovensko-maďarských vzťahov 

cestou objektivizácie spoločnej traumatizujúcej 

minulosti. 

Martin Pekár 

Carpatika – Карпатика. Випуск 34. Давня 

та середньовiчна icторiя Карпатo – Дунайського 

ареалу. Ed. Котигорошко, В. Г. 

Ужгород : Ужгородський нацiональний 

унiверситет, 2006. 248 с. 

Produkcia ukrajinských historikov síce nie 

je na Slovensku neznáma, jednotlivé publikácie, 

predovšetkým vedecké zborníky vydávané 

v nízkych nákladoch, sa však k bádateľom na 

Slovensku dostávajú pomerne komplikovaným 

spôsobom. Napriek tomu je potrebné konštatovať, 

že v prípade Carpatiky, zborníka každoročne 

vydávaného Užhorodskou univerzitou, 

sa spravidla úsilie vynaložené na jej získanie 

oplatí. Už v poradí tridsiaty štvrtý zväzok tejto 

edície je navyše venovaný osobitne zaujímavej 

téme – pravekej, starovekej a stredovekej histórii 

karpatsko – dunajského priestoru. Jednotlivé 

príspevky prinášajú informácie o najnovších 

výskumoch predovšetkým z oblasti archeológie. 

Tie sú však navyše vhodne dopĺňané aj 

teoretickými materiálmi a bibliografiami, pričom 

vzhľadom na povahu odboru nie je zriedkavosťou 

publikovanie aj viacerých príspevkov 

od jedného autora. I keď zborník svojim obsahom 

pokrýva veľmi rozsiahle časové obdobie, 

osobitná pozornosť je venovaná predovšetkým 

kultúrnym, etnickým a politickým procesom, 

ktorými sledovaný región prechádzal v období 

1. storočia p. n. l. – 2. storočí n. l. 

Z osobitne zaujímavých materiálov je 

možné spomenúť napríklad text V. Kotigoroška, 

venovaný výskumu dáckeho hradiska 

Mala Kopanija, zaberajúceho plochu viac ako 

päť hektárov, či I. Zombora zaoberajúceho 

sa problematikou osídlenia priestoru rímskej 

Dácie. Kým prvý predkladá čitateľom výsledky 

archeologických výskumov z obdobia rokov 

1977 – 2005, druhý je postavený skôr na 

analýze prameňov písomnej povahy. Medzi 

pozoruhodné materiály zaoberajúce sa stredovekými 

dejinami zasa možno zaradiť štúdiu 

V. Bobkova sledujúcu doklady „východného“ 

kresťanského obradu v starouhorských pohrebných 

praktikách v priebehu 10. – 11. storočia. 

Na príkladoch z dvadsiatich dvoch pohrebísk, 

a spolu takmer 1200 hroboch, analyzuje napríklad 

polohu rúk jednotlivých pochovaných. 

Pritom, okrem iného konštatuje, že v celkovo 

12 rôznych variantoch prevláda uloženie rúk 

mŕtvych voľne vedľa tela, resp. ich prekríženie 

na hrudi. 

Anglické abstrakty pri jednotlivých príspevkoch 

umožňujú aspoň základnú orientáciu 

v obsahu textov aj pre bádateľov už neznalých 

azbuky. Na druhej strane sa, napriek nesporenej 

snahe zostavovateľa, jednotliví autori 

nevyhli viacerým pochybeniam pri prepisoch 

cudzojazyčných prameňov, čo je žiaľ zjavné 

najmä pri publikáciách pochádzajúcich zo 

Slovenska. Dojem inak z veľmi pekného, početnými 

nákresmi a ilustračnými mapkami 

doplneného zborníka kazí aj jeho mäkká, pomerne 

jemná väzba, vyžadujúca opatrnú manipuláciu. 

Napriek tomu preštudovanie tohto 

nesporne zaujímavého materiálu venovaného 

prevažne oblastiam ležiacim v bezprostrednej 

blízkosti Slovenska iste obohatí nielen profesionálnych 

historikov, ale všetkých záujemcov 

o minulosť tohto regiónu. 


Ružomberský historický zborník II. Eds. M. 

Huťka, P. Zmátlo. Ružomberok : KU v Ružomberku, 

FF, 2008. 269 s. ISBN 978-80- 

8084-405-9. 

Stalo sa takmer pravidlom, že pracoviská, 

na ktorých sa realizuje historický výskum, sa 

okrem iných aktivít prezentujú svojou ročenkou. 

Nedávno sa o tento krok pokúsili aj na 

342

Katedre histórie FF KU v Ružomberku. Po prvom 

kroku sa podaril i druhý a čitateľom sa do 

rúk dostáva druhý ročník Ružomberského historického 

zborníka. Je venovaný súčasnému 

vedúcemu katedry PhDr. P. Mačalovi, CSc. 

k jeho životnému jubileu. 

Ťažiskovou časťou anotovaného zborníka 

je blok štúdií, ktorý obsahuje 13 textov od slovenských 

i zahraničných autorov. Ako to už 

pri publikáciách tohto typu býva, jednotlivé 

príspevky tvoria pomerne širokú tematickú 

i kvalitatívnu škálu. Reprezentujú však zameranie 

a charakter výskumu materského pracoviska, 

vrátane väzieb na zahraničie. 

V tejto súvislosti si osobitnú pozornosť zaslúži 

publikovanie textu maďarského historika 

T. Almásiho zo špičkového pracoviska – zo 

Szegedskej vedeckej univerzity, ktorý sa obsahovo 

viaže k stredovekým dejinám Gelnice. 

Dojem z príspevku však kazí slabší preklad, 

ktorý naznačuje už nezmyselný názov. Z prekladu 

názvu nie je jasné, či sa meno Ladislava 

IV. spája s privilégiom alebo konfirmáciou; 

správne adjektívum od pojmu privilégium je 

privilegiálny (nie privilegovaný) a spojenie 

konfirmačná listina je z hľadiska slovenskej 

diplomatickej terminológie nesprávne. 

K rozsahovo i obsahovo ťažiskovým príspevkom 

zborníka patrí text P. Zmátla Dobová 

slovenská regionálna tlač na východnom 

Slovensku v období prvej Československej 

republiky z pohľadu historika. Po krátkom teoretickom 

úvode v ňom autor upriamuje svoju 

pozornosť na analýzu základných charakteristík 

vybranej vzorky regionálnych periodík. 

Text je zjavne výsledkom mimoriadne prácneho 

štúdia dobovej publicistiky. 

Okrem dvoch uvedených autorov do bloku 

štúdií prispeli ešte M. Babic, D, Papajík, 

Gy. Szabados, D. Hardi, M. Huťka, P. Olexák, 

M. Ďurčo, K. Hollý, M. Marťák, Z. Vokálová 

a J. Strapková. 

Súčasťou zborníka je prehľadový článok 

o dejinách Spišského múzea v Levoči, blok 

anotácií a publikáciu uzatvára zoznam prác obhájených 

na pracovisku v rokoch 2006-2008. 

Martin Pekár 

Limes 1/2008. Studia i materialy z dziejów 

Europy środkowo-wschodniej. Rzeszów : 

Wydawnictwo Uniwersytetu Rzeszowskiego, 

2008. 321 s. ISSN 1689-5002. 

Rozvoj vzájomnej spolupráce na medzinárodnej 

úrovni prináša, najmä v posledných 

rokoch, množstvo nových možností. Okrem 

nesporne dôležitých kontaktov, myšlienok, 

prednášok či výmenných pobytov pedagógov 

a študentov, je aj možnosťou, ako sprostredkovať 

aspoň príležitostnú výmenu monografií 

a vedeckých periodík. K základným povinnostiam 

vedca patrí publikovanie svojich zistení 

a myšlienok, no náklady špecializovaných 

zborníkov a rôznych publikácií sú spravidla 

veľmi nízke. Informácie o nich sú sporadické 

a ich distribúcia predstavuje osobitný 

a v súčasných podmienkach ťažko riešiteľný 

problém. Medzi materiály, o ktorých zatiaľ 

u nás nie je veľa informácií, patrí aj nové poľské 

periodikum Limes, vydávané historikmi 

z univerzity v poľskom Rzeszove. Už samotný 

podtitul, štúdie a materiály z histórie strednej 

a východnej Európy, dostatočne vystihuje 

zameranie i obsah tohto časopisu. Do zväzku 

1/2008 zostavovatelia a redakčná rada vybrali 

celkovo štrnásť štúdií rôzneho obsahu i rozsahu. 

Je tu možné nájsť texty venované cirkevným 

dejinám, školstvu, charitatívnej činnosti, 

kultúre, vojenským dejinám i historiografii. 

Značný tematický rozptyl v tomto prípade 

nie je na škodu. Plne dokumentuje množstvo 

zaujímavých problémov a otázok, ktoré sú 

v tomto etnicky, kultúrne i nábožensky pestrom 

priestore v centre pozornosti súčasných 

bádateľov. Súčasne väčšia rôznorodosť predkladaných 

textov v prvých číslach novo vznikajúcich 

periodík spravidla výrazne rozširuje 

okruh nových potencionálnych záujemcov 

o časopis. 

V každom periodiku či zborníku sú texty, 

ktoré zaujmú konkrétneho čitateľa o niečo 

viac ako tie ostatné. I keď všetky texty zaradené 

do tohto čísla Limesu predstavujú kvalitné 

práce podložené primeranou pramennou 

bázou, nedá nám, aby sme osobitne nespomenuli 

aspoň niektoré z nich podrobnejšie. Pri 

ich výbere sme samozrejme nemohli vylúčiť 

343

istý subjektívny pohľad a záujem o konkrétne 

témy. Prof. S. Nabywaniec sa vo svojej 

rozsiahle štúdii Historiografia eparchii przemyskiej 

do 2000 r., venoval publikáciám, edíciám 

prameňov a materiálom popisujúcim na 

rôznej úrovni minulosť nesporne pozoruhodnej 

diecézy, v ktorej bolo zastúpení pravoslávni 

i gréckokatolícki veriaci. Jeho záujem 

sa sústredil na texty vychádzajúce od 19. do 

konca 20. storočia, pričom zachytáva viacero 

pokusov o spracovanie tejto problematiky a to 

hneď z viacerých aspektov. 

Ďalší z textov, ktorý si podľa nášho názoru 

zasluhujú osobitnú pozornosť je štúdia W. Zawitkovskej 

O wiecu w Korytnicy raz jeszcze, 

ktorá v plnej miere dokazuje skutočnosť, aké 

užitočné je venovať sa revízii starších názorov 

aj renomovaných historikov v prípade analýzy 

už známych stredovekých listín. Otázka ich 

datovania, v tomto smere ide listinu datovanú 

do rokov 1222-1227, vyžaduje osobitný, veľmi 

náročný komplex postupov, ktoré sa stali súčasťou 

publikovaného materiálu. Za rovnako 

pozoruhodný text, ktorý plne dokumentuje 

zložitosť vnútropolitickej situácie poľského 

kráľovstva v prvej polovici 18. storočia, 

možno považovať štúdiu autorky K. Kuras 

„Sprawiedliwość trojakie miala pobudki ..“ 

s podtitulom Dzieje procesu Wieniawskich. 

Podrobne analyzuje pozadie súdneho procesu, 

ktorý mal riešiť vraždu a lúpež, za ktorou stáli 

príslušníci rodiny Wieniawskich. Celý proces 

je zaujímavý z viacerých dôvodov. Nielen že 

sa v prostredí šľachtických snemov vliekol 

neprimerane dlho, ale bol ovplyvňovaný aj 

hľadaním podpory u mocných poľských magnátov 

a vysokých hodnostárov. Materiál plne 

dokazuje, že vymožiteľnosť práva nebola jednoduchou 

záležitosťou ani v minulosti. 

Časopis Limes, okrem vedeckých štúdií, 

obsahuje aj ďalšie kratšie materiály, ktoré sú 

zahrnuté do osobitného bloku. V rámci neho 

sa tak k čitateľovi dostávajú nielen správy 

o konferenciách a odborných stretnutiach, ale 

čo je rovnako dôležité, v podobe recenzií aj 

informácie o nových knihách a materiáloch. 

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že nové 

periodikum vydávané poľskými historikmi 

je tak po stránke obsahovej, ako aj po stránke 

grafickej hodnotným materiálom, ktorí si nepochybne 

nájde svoje pevné miesto v povedomí 

domácich aj zahraničných historikov. 


344

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES 

VOL. 8/2008 

Jazyková úprava 

PhDr. Anna Švorcová 

autori 

Anglické abstrakty 

Mgr. Katarína Pekárová 

autori 

Výkonný redaktor 

doc. PaedDr. Martin Pekár, PhD. 

Sadzba 

Ing. Stanislav Kurimai 

Pre 

Inštitút histórie na Filozofickej fakulte 

Prešovskej univerzity v Prešove 

Ul. 17. novembra č. 1, 080 78 Prešov 

vydalo vydavateľstvo 

UNIVERSUM 

Javorinská 26, Prešov 

v roku 2009 

(www.universum-eu.sk) 

ISSN 1336-7528

UNIVERSUM 2 0 0 8 - PreÅ¡ovskÃ¡ univerzita v PreÅ¡ove

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?