full text - Prešovská univerzita v Prešove

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES 7
UNIVERSUM
2 0 0 7

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES VOL. 7/2007
Zostavil:
Redakčná rada:
Martin Pekár
Milan Belej (Prešov)
Imrich Belejkanič (Prešov)
Roman Holec (Bratislava)
László Koszta (Szeged)
Albert Kotowski (Bonn)
Rastislav Kožiak (Banská Bystrica)
Imrich Michnovič (Prešov)
Ján Mojdis (Prešov)
Martin Pekár (Prešov) – predseda
Milan Podrimavský (Bratislava)
Karl Schwarz (Wien)
Peter Švorc (Prešov)
Peter Zmátlo (Ružomberok)
Autori: PhDr. Milan Belej, CSc., prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc., PhDr. Ján Džujko,
Mgr. Karin Fábrová, PhD., doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., PhDr. Martin Javor,
PhD., PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., Mgr. Annamária
Kónyová, PhDr. Patrik Kunec, PhD., PhDr. Henrieta Lisková, PhD., doc. PhDr. Ján
Mojdis, CSc., PhDr. Michal Schvarc, prof. Ján Šafin, PhD., Mgr. Peter Zmátlo, PhD.
Recenzenti: prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc., doc. PhDr. Miloslava Bodnárová,
CSc., doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc., doc.
PhDr. Ján Mojdis, CSc., PaedDr. Martin Pekár, PhD., prof. PhDr. Peter Švorc, CSc.,
PhDr. Darina Vasiľová, PhD., Mgr. Peter Zmátlo, PhD.
Za obsah príspevkov zodpovedajú jednotliví autori
Obálka: PaedDr. Stanislav Šalko
Táto publikácia vyšla v rámci riešenia grantových projektov VEGA MŠ SR č. 1/2501/05,
1/2221/05, 1/4539/07 a 1/4690/07
© Inštitút histórie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, autori, 2007
Pre Inštitút histórie FF PU vydalo vydavateľstvo UNIVERSUM
Javorinská 26, 080 01 Prešov (www.universum-eu.sk)
Prešov 2007
ISBN 978-80-89046-45-4
ISSN 1336-7528

OBSAH
ŠTÚDIE
Henrieta Lisková: Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku ............ 7
Patrik Kunec: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Prekvapujúca
podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie ......... 27
Peter Kónya: Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí ....................... 38
Annamária Kónyová: Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove
v období dualizmu ....................................................................................... 60
Ján Mojdis: Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov v slovenskom
prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia ........................................... 77
Michal Schvarc: Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie
Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií ................................... 86
GRANTOVÉ VÝSTUPY
Ján Šafin: Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus ................................... 107
Imrich Belejkanič (preložil): Geórgios Gemisthos Pléthon:
Slovo o reformách – odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu ....... 133
Peter Kónya – Annamária Kónyová: K otázke Náboženského fondu
a Uhorského študijného fondu ..................................................................... 143
Martin Javor: Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí ......................................................... 157
Milan Belej: Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom
období na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937) .................. 175
Peter Zmátlo: Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 .............................. 220
Nadežda Jurčišinová: Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 ... 240
Ľubica Harbuľová: Osobnosti ruskej emigrantskej komunity
v medzivojnových Košiciach ....................................................................... 265
Ján Džujko: Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský
východ (1919 – 1937) ................................................................................... 272
Karin Fábrová: Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska
na území medzivojnového východného Slovenska ..................................... 279
KRONIKA, RECENZIE, GLOSY ..................................................................................... 285

CONTENTS
STUDIES
Henrieta Lisková: From the life of the commons of Banská Bystrica during
the Middle Ages .......................................................................................... 7
Patrik Kunec: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Striking analogy
between two supplications of Hungarian participants
in the American Revolution ........................................................................ 27
Peter Kónya: Economic situation in Michalovce in the 18th century ................... 38
Annamária Kónyová: Royal Catholic Secondary Grammar School in Prešov
in the period of Dualism ............................................................................. 60
Ján Mojdis: Difficulties concerning the implementation of the Western
European trends in Slovakia at the turn of the 19th and 20th centuries .... 77
Michal Schvarc: Totalitarian efforts of Deutsche Partei on the example of
the elimination of Zipserdeutsche Partei and its interest organizations ..... 86
GRANT CONTRIBUTIONS
Ján Šafin: Philosophy and Hesychia, Scholasticism and Palamism ..................... 107
Imrich Belejkanič (translation):Geórgios Gemisthos Pléthon: A word about
the reforms an advice to Theodor, the emperor of Peloponnese ................ 133
Peter Kónya – Annamária Kónyová: The issue of the Religious fund
and Hungarian study fund ........................................................................... 143
Martin Javor: Organization and structure of the Freemasonry movement
in the Habsburg monarchy in the 18th century ........................................... 157
Milan Belej: Emigration from Eastern Slovakia between the world wars
based on the analysis of statistical facts (1922 – 1937) ............................... 175
Peter Zmátlo: Tragic clash in Nižný Šebeš in July 1925 ....................................... 220
Nadežda Jurčišinová: Development of education in the district of Svidník
in 1945 – 1960 ............................................................................................ 240
Ľubica Harbuľová: Central figures of the community of Russian
emigrants in Košice between the world wars ............................................. 265
Ján Džujko: Russian emigration in the periodical the Slovak East (1919 – 1937) .. 272
Karin Fábrová: Register of the resource materials concerning political
emigration from Russia in the east of Slovakia during the period
between the world wars ............................................................................... 279
CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS ........................................................................ 285

ŠTÚDIE
ARTICLES

Zo života banskobystrických mešťanov
v stredoveku
Henrieta Lisková
LISKOVÁ, H.: From the life of the commons of Banská Bystrica during the Middle Ages.
In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 7-26.
Banská Bystrica was formed by the gradual fusion of the older village Bystrica that had
been created by the Slovak population probably before the 11th century and the younger
settlement (nova villa Bystrice) that had been founded by the German immigrants about
the half of the 13th century. The oldest written reference is the list of discretions and duties
released for the Banská Bystrica guests (hospites) in the year 1255. The reeve and the
council members of Banská Bystrica travelled most frequently to Zvolen, Banská Štiavnica,
Kremnica and more remote towns like Vienna, Buda or Presburg. According to the note
in the oldest town book of accounts in this period in the town worked the physician Hensel
(Hensel Erczetynn) and the bath keeper Franc (Franciscus Balneator). The most important
duty of the commons was the regular town taxation. In the years 1482, 1489, 1490 and 1493
the town collected by its burgesses regularly from 1 to 5 florins. The preserved fragment of
the town criminal code from the year 1390 familiarizes us with the kinds of pains.
Prostredníctvom nasledujúceho príspevku sa pokúsime nahliadnuť do života mešťanov
Banskej Bystrice ako jedného z najvýznamnejších stredovekých uhorských banských
miest na území dnešného Slovenska. Vychádzame pritom zo zachovaného a dostupného
archívneho materiálu, predovšetkým: 1) najstaršej banskobystrickej mestskej
knihy (1386 – 1399) 1 a 2) účtovných kníh z rokov 1482, 1489, 1490 a 1493. 2 Kým prvá
bola okrem registrácie daní, výdajov a príjmov z a do mestskej pokladnice vyhotovená
za účelom dokumentácie dôležitých administratívnych záležitostí a právnych úkonov,
ako boli napríklad svedectvá o kúpe a predaji, zálohovaní nehnuteľností či vyrovnaní
sa dlžných strán, ďalšie sa už obmedzujú iba na zápisy o príjmoch a výdavkoch z a do
mestskej pokladnice a daňové registre za uvedené roky.
Hneď v úvode musíme poznamenať, že najstaršia banskobystrická mestská kniha
nám bola v origináli pre svoju torzovitosť nedostupná a vzhľadom na to, že iný prameň
podobného charakteru sa pre toto obdobie nezachoval, mohli sme pracovať iba:
1 FÉJERPATAKY, Lászlo: Magyarországi városok régi szamadáskőnyvei. (Selmeczbánya, Poszony,
Beszterczebanya (1386 – 1399), Nagyszombat, Sopron, Bartfa és Körmöczbánya városok
leveltáraiból). Budapest : Magyar tudományos akadémia, 1885. s. 76 – 101 a MATULAY,
Ctibor: Mesto Banská Bystrica. Katalóg administratívnych písomností (1020) 1255 – 1536, I.
Bratislava : MV SSR, 1980.
2 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Banská Bystrica, fond MBB, 915/26, „Stadtregister
oder Raitung der 1482, 1490, 1493 Jahres“ mestské (účtovné) knihy 1482, 1490 a 1493
a ŠA, p. BB, MBB, 369/2, „Registrum perceptorum et expositorum in judicatu circumspecti
Michaelis Khunigsperger“, mestská (účtovná) kniha 1489.
7

Henrieta Lisková
1) s pramennou edíciou jej torza od L. Féjerpatakyho, ktorý ju vydal v latinskom a nemeckom
jazyku spolu s mestskými knihami Banskej Štiavnice, Kremnice, Bratislavy,
Spišskej Soboty, Šopronu a Bardejova v roku 1885;
2) s Katalógom administratívnych písomností od C. Matulaya, banskobystrického archivára,
ktorý jednotlivé záznamy mestskej knihy preložil do slovenčiny a publikoval
vo forme regestára s cieľom zorientovať bádateľa a sprehľadniť najstarší fond mesta.
Obe tieto publikácie (Matulayov regestár a Fejérpatakyho edícia) sa od seba líšia
nielen jazykom a usporiadaním, ale aj svojím záberom. Matulay jednotlivé záznamy
chronologicky zoradil a preložil do slovenčiny. Féjerpataky ich publikoval tak,
ako ich zrejme našiel v pôvodnom latinskom a nemeckom znení, bez chronologického
sledu. Druhou dôležitou odlišnosťou oboch vydaní je skutočnosť, že Matulay
do svojho Katalógu, ako sa o tom aj sám v úvode zmieňuje, z tematického hľadiska
nezaradil daňové zoznamy mešťanov a údaje o výdavkoch a príjmoch mesta v jednotlivých
obdobiach. Tieto sa dostali teda iba do Féjerpatakyho edície. Napriek úsiliu
oboch vydavateľov sa všetky záznamy v mestskej knihe zrejme nepodarilo úplne rekonštruovať.
Väčšina zápisov je veľmi zlomkovitá, obaja editori označili poškodené
miesta vodorovnými pomlčkami alebo bodkami. V edícii od Féjerpatakyho chýba vo
viacerých prípadoch presné alebo akékoľvek datovanie. V oboch vydaniach potom
často mená mešťanov alebo celé časti záznamov.
Zápisy v publikáciách môžeme z obsahovej stránky rozdeliť do niekoľkých skupín:
1. Zápisy o kúpe a predaji nehnuteľného majetku medzi jednotlivými banskobystrickými
mešťanmi a dlžobné úpisy.
2. Záznamy s charakterom testamentu alebo záznamy o vyrovnaní sa dedičských strán
po smrti mešťana.
3. Daňové zoznamy mešťanov s uvedením sumy, akou prispeli do mestskej pokladnice,
prípadne bez nej. Tieto zoznamy obsahuje iba Féjerpatakyho edícia.
Pre obdobie druhej polovice 15. storočia sme mali možnosť vychádzať zo zachovaných
mestských daňových registrov zoradených chronologicky do jedného celku
s názvom: „Stadtregister oder Raitung der 1482, 1490, 1493 Jahres“ alebo „Registrum
perceptorum et expositorum sub iudicatu circumspecti Georgij Stürczer“ 3 a samostatne
stojaceho registra za rok 1489 s názvom „Registrum perceptorum et expositorum in judicatu
circumspecti Michaelis Khunigsperger, anno 1489“. 4
Registre vznikli v období, kedy richtársky úrad v Banskej Bystrici zastávali mešťania
– ťažiari: Juraj Stürzer (Georgius Stürczer) – richtár v rokoch 1482, 1490 a 93
a Michal Königsberger (Khunigsperger) – richtár v roku 1489, za účelom sprehľadnenia
hospodárenia s mestskými financiami a tiež ako podklad pre každoročné zúčtovanie na
konci jednotlivých richtárskych volebných období. Sú to opäť stručné zoznamy zdanených
mešťanov s uvedením sumy, akou prispeli do mestského rozpočtu, a zápisy o príj-
3 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, mestské (účtovné) knihy 1482, 1490 a 1493.
4 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, mestská (účtovná) kniha 1489.
8

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
moch a výdavkoch do a z mestskej pokladnice na „služobné cesty“, úradné návštevy,
víno, dary a verejnoprospešné práce za uvedené roky. Sú pre nás cenným dokladom
najmä pre poznanie charakteru remeselnej výroby a hospodárstva v meste. Umožňujú
nám aspoň približne (podľa mien) rozpoznať národnostné zloženie banskobystrického
obyvateľstva a vytvoriť si aspoň približnú predstavu o živote v meste.
Z pramenných edícií mapujúcich neskoršie obdobie života mesta sme využili najmä
edíciu mestských štatútov z rokov 1555 – 1577 od dvojice editorov S. Kolosváriho
a K. Ováriho 5 a publikáciu banskoštiavnického mestského a banského práva od J. Kachelmanna
6 . Prehľadu a zhodnoteniu literatúry k problematike sa osobitne venujeme
v príspevku: Vznik a vývoj mesta Banská Bystrica očami najstarších historikov a kronikárov.
7
Naznačený charakter východzích prameňov, najmä ich fragmentárnosť, sa premietol
i do našej práce a obmedzil, resp. určil aj celkové zameranie nášho pohľadu. V jeho
rámci sa budeme usilovať podrobne preskúmať a popísať najčastejší spôsob dispozície
mešťanov s vlastným nehnuteľným majetkom a spôsob zakladania nehnuteľností, preskúmame
právo správy mesta zasiahnuť do majetkových pomerov svojich mešťanov.
Pokúsime sa o rekonštrukciu dôležitých úradných návštev taverníka, zvolenského župana
Dávida, potomkov najstaršieho banskobystrického richtára comesa Ondreja – zvolenských
zemanov Dávida a Vavrinca, alebo inej vrchnosti v meste. Budeme si všímať
frekvenciu ciest banskobystrických mešťanov do okolitých alebo vzdialenejších miest
a ich účel a pokúsime sa určiť ich jednotlivých účastníkov. Všimneme si ďalej najstaršie
zmienky o mestských kúpeľoch, kúpeľníkovi, mestskom lekárovi a Špitáli svätej Alžbety.
Zameriame sa na najdôležitejšie dane, ktoré mesto platilo, a napokon sa pokúsime
preskúmať zlomok trestného štatútu mesta z roku 1390, 8 porovnať ho s jednotlivými
ustanoveniami mestského práva podľa banskoštiavnického vzoru, ktoré mestu formou
osobitného privilégia udelil Belo IV. 9
Zo súčasných historických a archeologických výskumov vyplýva, že mesto Banská
Bystrica vzniklo postupným splynutím staršej dediny Bystrice, vytvorenej slovenským
obyvateľstvom pravdepodobne ešte pred 11. storočím a mladšieho sídliska (nova villa
Bystrice), ktoré založili nemeckí prisťahovalci približne v polovici 13. storočia. 10
5 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae juridico-historica. Corpus
statutorum. Tomus IV, pars II, statuta et articuli Municipiorum Hungariae cis Danubiorum,
Budapestini : Academiae sciencirum Hungariae, 1897.
6 KACHELMANN, Ján: Geschichte der Ungarischen Bergstädte und ihrer Umgebung. Zweite
Vorlesung (bis zum Jahre 1301), Schemnitz 1855, s. 177 – 192.
7 LISKOVÁ, Henrieta: Vznik a vývoj mesta Banská Bystrica očami najstarších historikov
a kronikárov. In: Historie Historica 13. Sborník prací Filozofické fakulty Ostravské univerzity.
Milan MYŠKA, Jana GROLLOVÁ (ed.). Ostrava : FF OU, 2006, s. 27 – 43.
8 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105 a FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.
9 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 17, č. 9.
10 ULIČNÝ, Ferdinand: Mesto Banská Bystrica okolo roku 1255. In: Minulosť a prítomnosť
Banskej Bystrice. I. Zborník z vedeckej konferencie, ktorá sa konala v Banskej Bystrici
9

Henrieta Lisková
O pôvodnej slovenskej roľníckej osade s názvom Bystrica sa nám nezachovali nijaké
priame písomné zmienky a jej existenciu v súčasnosti dokladá iba jej pomenovanie,
pochádzajúce od riečky s „bystrou“ rýchlo tečúcou vodou. Najstaršia písomná zmienka
o nej pochádza až z roku 1255, 11 kedy sa spomína osada saských prisťahovalcov, ktorá
podľa názvu „nova villa Bystrice“, konkrétne prívlastku „nova“, predpokladá už existujúce
staršie osídlenie „vetus (villa) Bystrice“.
Príťažlivosť pôvodnej slovenskej dediny pre nemeckých prisťahovalcov spôsobil
sčasti dostatok nerastného bohatstva, vedomosťami o jeho výskyte v celej tejto oblasti
nepochybne disponovalo pôvodné usadené obyvateľstvo, ktoré sa ho podľa svojich
schopností a technických možností aj usilovalo čo najvýhodnejšie využiť (ryžovanie na
Hrone), sčasti to bola výhodná poloha pôvodnej slovenskej dediny. Bystrica sa nachádzala
v blízkosti križovatky dvoch obchodných ciest. Jednej spájajúcej Zvolen s Ľupčou,
pokračujúcej smerom na východ, v prameňoch známej aj ako Veľká cesta (magna via) 12 ,
a druhej, ktorá smerovala zo Zvolena cez Bystricu a ďalej na sever.
V blízkosti križovatky týchto ciest, v údolí Hrona, sa tu žijúce slovenské obyvateľstvo
stretávalo s kupcami, aby si prostredníctvom výmeny a obchodu zabezpečilo potreby
nevyhnutné pre svoje živobytie. Trhová zvyklosť, ktorá sa tu udomácnila najneskôr
okolo roku 1200, vytvorila hospodársky predpoklad pre vznik a vývoj Bystrice ako mesta.
13 Okrem poľnohospodárskych produktov mohli roľníci kupcom idúcim do Zvolena
občas ponúknuť aj nájdené kúsky rudy, čo upriamilo pozornosť hostí, ktorí sa v blízkosti
slovenskej dediny usadili po prechodnom pobyte vo Zvolene, o čom by svedčil jeden
zo súbežne sa vyskytujúcich stredovekých názvov pre mesto – Nový Zvolen (Solium
Novum, Neusohl).
Za centrum svojho osídlenia si saskí osadníci zvolili vtedy neobývané alebo opustené
územie – malú vyvýšeninu nad sútokom Hrona a Bystrice, priamo na trase diaľkovej
cesty, kde si vytvorili svoje námestie – rínok (Ring) – miesto konania trhov (Markt),
ktoré sa zakrátko stalo hospodárskym centrom oblasti. Priestor tohto námestia vznikol
rozšírením ulice pôvodne obchodnej komunikácie zo Zvolena smerom na východ, čo
dokazuje jeho pretiahnutý tvar. 14
O okolnostiach a dobe vzniku saskej osady nie sme dostatočne informovaní. Pri datovaní
vzniku sídliska nám v tomto prípade nepomôže ani jeho najstarší známy názov,
hoci prívlastok „nova“ by sme v časovom zmysle mohli pochopiť ako „mladá“ alebo
„nedávno vytvorená“; z vyššie uvedeného je zrejmé, že úlohou tohto prívlastku je skôr
odlíšiť staršie slovenské sídlisko od mladšieho saského, než upozorniť na jeho vek. Svedv
dňoch 27. – 28. septembra 2005 pri príležitosti 750. výročia mesta. Banská Bystrica : Katedra
histórie FHV UMB a ŠVK v Banskej Bystrici, 2005, s. 5 – 14.
11 MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae : SAV, 1987,
s. 340 – 341, č. 491.
12 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 14, č. 4.
13 ULIČNÝ, Ferdinand: Mesto Banská Bystrica..., s. 9.
14 MENCL, V.: Středověká města na Slovensku. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1928,
s. 86.
10

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
čí o tom aj ďalšie používanie tohto prívlastku. Ako „Noua Biztriche“ bolo mesto označené
aj v konfirmácii privilégia z roku 1287. 15 Teda ešte v druhej polovici 13. storočia,
kedy už o mladom alebo čerstvom osídlení hovoriť nemožno.
Banícka motivácia sídliska saských hostí je výstižne vyjadrená v ďalšom názve pre
neskoršie mesto „Bersterzebanya“, ktorý sa pre ňu v období druhej polovice 13. storočia
využíval najmä v súvislosti s donáciami pre najstaršieho richtára Ondreja. Je teda zrejmé,
že kým pri použití názvu „Bystrica“ bolo ešte v tomto období potrebné uviesť aj prívlastok,
teda o ktorú z „Bystríc“ (vetus alebo nova) sa jednalo, názov „Bersterzebanya“ alebo
„Byzterchebana“ bližšie charakterizovať potrebné nebolo. Vyplýva z toho okrem iného
i to, že obyvateľstvo v „staršej“ Bystrici sa nezaoberalo baníctvom ako svojím hlavným
zamestnaním, a ak vylúčime lov zveri a rybolov, ktorý si v tejto oblasti podľa listiny ponechal
panovník, zostáva nám ako hlavný zdroj obživy staršieho obyvateľstva poľnohospodárstvo,
na strane druhej je pre osadu saských hostí v tomto zmysle typickým baníctvo.
Najstaršia písomná zmienka o banskom saskom sídlisku – listina práv a povinností,
ktorú banskobystrickým hosťom v septembri roku 1255 udelil Belo IV., ho už teda zastihuje
vo fáze, kedy o ňom môžeme hovoriť ako o meste. Zakotvuje slobodnú voľbu richtára
s právom súdiť všetky prečiny banskobystrického meštianstva na obdobie jedného roka,
právo slobodnej voľby farára, ktorého vo funkcii schvaľoval ostrihomský arcibiskup, vyňatie
spod právomoci zvolenského župana, všeobecné celouhorské mýtne oslobodenie,
právo vyhľadávať a ťažiť drahé kovy zlato a striebro na území Zvolenského komitátu, povinnosť
platiť urburu (1/10 zlata a 1/8 striebra), vojenskú povinnosť, podmienenú účasťou
kráľa v rámci vojenských akcií, povinnosť pohostenia kráľovského sprievodu, povinnosť
každoročnej výmeny mincí a napokon právo svedčiace o saskom pôvode banskobystrických
hostí – súboj s okrúhlymi štítmi a mečom podľa saského zvyku.
V druhej polovici 13. storočia disponovalo mesto vlastnou nezávislou samosprávou
už v roku 1255 vyňatou spod právomoci zvolenského župana a zloženou z richtára, členov
mestskej rady a mestskej obce, pod ktorou máme na mysli uznášaniaschopné zhromaždenie
všetkých plnoprávnych mešťanov. Richtár mal za pomoci prísažných právo
súdiť všetky prečiny banskobystrických mešťanov.
Stať sa banskobystrickým mešťanom si podľa mestských štatútov zo začiatku druhej
polovice 16. storočia vyžadovalo najmä mravnú bezúhonnosť a oddanú poslušnosť
mestskej vrchnosti, teda najmä richtárovi, mestskej rade a obci. 16 Každý cudzinec, ktorý
sa chcel v meste usadiť, musel predložiť písomné potvrdenie o svojom rodisku, povolaní,
svojej totožnosti a následne nato zložiť pred vedením mesta prísahu poslušnosti.
Zaviazal sa v nej poctivo a pravidelne chodiť do kostola a svätiť všetky kresťanské
sviatky. Statočne platiť všetky dane, dávky a desiatky (Zinnsz, Steuer und Zehendt).
Dodržiavať ustanovenia platného mestského privilégia a napokon žiť mravným a bezúhonným
životom. Na svojom hospodárstve a vo svojom dome neprijímať cudzích a podozrivých
hostí a nevydržiavať ženy ľahších mravov.
15 JUCK, Ľubomír: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238 – 1350). Bratislava : SAV,
1987, s. 67, č. 65.
16 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 100 – 101.
11

Henrieta Lisková
Výsadná vrstva banskobystrického meštianstva (Ringbürgeri) bola usadená na námestí
– rínku (Ring, Markt). Ich dominantným zamestnaním bolo baníčenie, orientované
na ťažbu medenej a striebornej rudy, na konci 14. storočia v nižšej miere aj ortuti
v chotári mesta.
Väčšinu ťažiarov postihli koncom 14. storočia problémy v ťažbe, vyžadujúce si pomerne
vysoké investície. Konkrétny charakter týchto problémov nám z väčšiny zápisov najstaršej
mestskej knihy bohužiaľ nie je známy. Môžeme sa iba domnievať, že ich spôsobila
spodná voda, nútiaca ťažiarov investovať do výstavby dedičných štôlní, ako to vyplýva
napríklad zo sporu o zatopenú baňu medzi Petrom z Rábu a Petrom Sartorom 17 , z dohody
o spôsobe rozdelenia zatopeného banského územia medzi Petrom z Rábu a Czschuda
Henylom na jednej strane a Gotzelom Waltwurchtom a Konrádom Pumpanom na strane
druhej 18 , alebo zo zápisu o pôžičke na zariadenie na odčerpávanie spodnej vody medzi
Henrichom Rulantom a Hanemanom Hellerom 19 , či zo záväzku Mikuláša Karla o zabezpečení
odvodnenia gelnickej bane Puetten. 20
Samozrejme, nemôžeme toto tvrdenie zovšeobecniť a považovať ho za jedinú záležitosť,
vyžadujúcu si rozsiahle finančné investície. Samostatnú skupinu zápisov v knihách
tvoria napríklad prípady odpredaja alebo zálohy majetku a následného delenia finančnej
hotovosti v prípade úmrtia mešťana alebo iné.
Zálohovanie, dlhy a ochrana súkromného majetku mešťanov
Na základe početných zápisov o kúpe, predaji a záznamov o zálohovaní meštianskeho
majetku v záujme nadobudnutia finančnej hotovosti vidíme, že takýto spôsob získavania
peňazí bol koncom 14. storočia pomerne rozšírený. Do zálohy sa za určité finančné
čiastky mohli dostať domy, záhrady, lúky, lesy, bane, huty i celé poddanské dediny.
Mešťania sa v tomto období riadili pôvodne banskoštiavnickým mestským a banským
právom, ktoré si postupne obohacovali o vlastné dodatky, vychádzajúce z miestnych
špecifík. Základom majetkového práva bolo ustanovenie, podľa ktorého mal každý dospelý
muž právo slobodne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom, pričom sa mu
nariaďovalo pamätať na nedotknuteľnosť manželkinej časti – vena (Morgengabe). 21
Z tohto titulu smel ťažiar založiť alebo predať akúkoľvek časť svojho nehnuteľného
17 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 31, č. 57; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 89.
18 WENZEL, Gusztáv: Magyarország bányásztának kritikai története. Budapešť: Magyar tudományos
Akadémia, 1880, s. 267.
19 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 44, č. 110; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.
20 „Her Niclass karll auss dem newen zoll“ Najstaršia mestská kniha Gelnice z rokov 1432 –
1583, s 1. – 4. ŠA v Levoči, pobočka Levoča, Magistrát mesta Gelnice. PROTZE, Helmut: Das
älteste Stadtbuch oder königlich freien Bergstadt Göllnitz, Gelnica in der Unterzips. Wien :
Lang, 2002, s. 61, 63.
21 „Eyn jeglich Mensch.... mit seinem guet, damit zu thun, was et will.“ KACHELMANN, J.:
Geschichte der ungarischen Bergstädte, zweite Vorlesung..., s. 178, BOLERÁZSKY, Vojtech:
Pôvod banskoštiavnického mestského a banského práva. In: Slovenská archivistika, č. 2, Bratislava
: Archívna správa MV SR, 1969, s. 132.
12

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
(samozrejme i hnuteľného) majetku tomu, komu uznal za vhodné, teda aj mešťanovi
inej ako nemeckej národnosti a cudzincovi – obchodníkovi, odberateľovi medenej alebo
striebornej rudy, ktorý mal na jeho ťažbe prvoradý záujem. Že tomu tak skutočne bolo,
vidíme z viacerých zápisov. 22 Vlastníkom nehnuteľnosti v meste sa teda mohol pokojne
stať i cudzinec. A opačne, zmienky o banskobystrických ťažiaroch nachádzame i v daňových
zoznamoch okolitých banských miest, z čoho vyplýva, že priamo v nich alebo
ich chotároch tiež disponovali istými majetkami (domami a baňami). Majetky v Banskej
Štiavnici mala rodina Karlovcov, medzi popredných kremnických mešťanov patrili
Crattzerovci, bane tu mali aj Goldnerovci. V Kremnici pravdepodobne žil banskobystrický
richtár a dlhoročný člen mestskej rady Peter Sartor a iní.
Slobodnú dispozíciu mešťanov so svojím majetkom malo pod dohľadom vedenie
mesta. Každá kúpnopredajná zmluva mala byť potvrdená mestskou pečaťou, aby tak bol
nový majiteľ uchránený od prípadných ťažkostí s nárokmi príbuzných alebo iných predchádzajúcich
majiteľov. 23 Okrem toho každá zmluva obsahovala mená svedkov, obvykle
členov mestskej rady, ktorí sa zúčastnili podpisovania listiny, aby v prípade potreby
mohli svedčiť. Rovnako sa podľa zachovaných záznamov postupovalo i pri zakladaní
nehnuteľnosti.
Kúpnopredajných a zálohovacích zmlúv sa nám z druhej polovice 14. a 15. storočia
zachovalo iba niekoľko. Viac sme o pôžičkách, kúpe a zálohe nehnuteľností informovaní
z útržkov najstaršej mestskej knihy, kam mestskí pisári každú takúto transakciu
zapísali.
V prípade záloh a dlžobných úpisov sa obvykle určoval spôsob, akým sa mal dlh
vyrovnať. Veriteľ mohol požadovať peniaze. 24 Splátky sa mohli realizovať formou dodávok
vyťaženej medi alebo striebra. 25 Dôležitou časťou dlžobného úpisu boli sankcie
postihujúce dlžníka v prípade omeškania alebo opomenutia jeho dlžobnej povinnosti. 26
22 Napríklad 25. júla 1391 boli založené všetky majetky ťažiara Ulmanna v hodnote 1214 zlatých
a [50 centnárov medi] Levočanovi Jánovi Teusewoltovi. Časť označená hranatými zátvorkami
sa nachádza iba u FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 96
23 KACHELMANN, J.: Geschichte der ungarischen Bergstädte, II..., s. 181, BOLERÁZSKY,
Vojtech: Pôvod banskoštiavnického..., s. 133.
24 Napríklad obchodník Ján Teusewolt poskytol pôžičku 250 zlatých ťažiarovi Michalovi, Gotzelovmu
synovi na ťarchu jeho domu a aj, v prípade potreby, jeho ďalšieho majetku, ktorú mal
Michal splácať po častiach: 26 zlatých na Vianoce, 25 zlatých na Jakuba. V deň zápisu 18.
júla 1391 už Michal zaplatil 25 zlatých. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 43, č. 107; FÉJERPA-
TAKY, Lászlo: c. d., s. 95.
25 Napríklad: Ťažiar Konrád Pumpan mal svojmu veriteľovi Petrovi Sartorovi splatiť dlh 854
zlatých prostredníctvom dodávok čiernej medi za 4 zlaté za cent alebo upravovaného striebra
za 8 zlatých za hrivnu. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 45, č. 115; FÉJERPATAKY, Lászlo: c.
d., s. 94.
26 Napríklad: Istý bližšie neznámy banskobystrický mešťan mal byť v prípade nezaplatenia
sumy 52 zlatých Henrichovi Roetstokovi uväznený. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 38, č. 85;
FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.
13

Henrieta Lisková
Pri niektorých úpisoch je uvedený aj ručiteľ. 27 Pomerne zriedkavo sa napokon vyskytovali
záznamy s charakterom svedectva o následnom vyrovnaní sa oboch strán 28 alebo
naopak o prevzatí zálohovaných nehnuteľností novým vlastníkom. 29
Pomoc vedenia mesta ťažiari využívali najmä v prípadoch, keď sa ukázalo, že dlžník
nemá hotovosť alebo nie je schopný alebo ochotný svoje dlhy inak splácať. Podľa
mestských zvyklostí mal totiž každý dlžník, na ktorého podal jeho veriteľ mestskej rade
sťažnosť, čo sa mohlo diať len pre také jeho dlhy, ktoré bolo možné jasne dokázať (bekandliche
und beweisliche Shulden), nárok na 14-dňový odklad. 30 Počas tejto lehoty mal
možnosť zohnať hotovosť (Paar geldt). Ak sa mu to nepodarilo, musel sa po uplynutí
lehoty o svojej platobnej neschopnosti zaprisahať a zároveň odovzdať aj akési patričné
potvrdenie. Veriteľove požiadavky sa mali uspokojiť zálohom v podobe dlžníkovho
domu, prípadne hospodárstva, na ktorom však nesmeli viaznuť žiadne iné ťarchy a ktorého
užívaním by sa dlh uhradil. Užívať ho však smel najviac rok a jeden deň (Jahr und
Tag fürüber). Z tohto majetku mali byť zároveň zaplatené aj súdne trovy. 31
Právo variť a čapovať pivo
Najbohatší ťažiari vlastnili v tomto období kamenné a murované domy so záhradami
na rínku. Na prízemí takýchto domov sa obvykle nachádzali šenky, súvisiace s právom
každého usadeného mešťana na varenie a čapovanie piva 32 a právom rínkových obyvateľov
na predaj vína, čo mnohým prinášalo nemalé zisky. Pri obchode s pivom navyše
podľa starého zvyku platila zásada, ktorou sa v meste úplne potlačila akákoľvek cudzia
konkurencia – zákaz dovážať cudzie pivo. 33
Na konci 14. storočia v meste so ziskom 6 zlatých od jedného okovu čapoval Osvald
Sartor, so ziskom 4 zlatých Ulmann, 6 zlatých Hanuš Hayd, 3 a pol zlatého Peter Sartor,
Peter Kirchenel zarobil na jednom okove 1 až 4 zlaté a Hermann 1 až 5 zlatých. Šenky
sa nachádzali aj v domoch richtárov Adama a Mikuláša Rosenperghera, člena mestskej
rady Nemuscha a mešťana Štefana Sutora.
Pri pive a víne sa nezriedka strhla hádka či bitka, čoho výsledkom boli urážky a zranenia.
V roku 1390 mestská rada za výtržnosti v Nemuschovom dome odsúdila mešťana
27 Napríklad už vyššie spomenutý prípad dlhu 52 zlatých, kde sa ako ručiteľ spomína ťažiar
Ulmann. Pozri predchádzajúcu poznámku.
28 Napríklad zápis o vyrovnaní 76 zlatých v prospech mešťana Mikuláša Bernnuscha. MATU-
LAY, Ctibor: Mesto..., s. 37, č. 81; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 77.
29 Napríklad: V marci roku 1392 prevzal Mikuláš Baracz ako nový majiteľ jemu zálohovaný dom
a polia. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 46, č. 121; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 81.
30 „...dass Richter und Rath dem Schuldiger nach Stadt gewohnheit 14 Tag gegeben zur bezahlung,“
KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 101.
31 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 101 – 102.
32 Právo variť pivo mal v Banskej Bystrici každý dom bez rozdielu. Disponovali ním obyvatelia
námestia i bočných uličiek. Dozvedáme sa o tom zo žiadosti o udelenie nového privilégia po
veľkom požiari z roku 1501, pozri: MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 105, č. 331.
33 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 105, č. 331.
14

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
Filipa. 34 Ohrozovanie alebo napadnutie člena mestskej rady, často rínkového mešťana
vlastniaceho šenk sa pritom podľa mestského štatútu trestalo zaplatením pokuty alebo
prebodnutím ruky, častejšie však na základe rozhodnutia mestskej rady vypovedaním
z mesta, tzv. proskripciou. V roku 1390 tak proskribovali skupinu mešťanov pravdepodobne
baníkov, ktorí napadli ťažiarov Mikuláša Karla a Jakuba Hosenytzera 35 , a rovnakým
spôsobom v tomto roku potrestali aj istého neznámeho delikventa pre zranenie
prísažného Ulmanna. 36
Cesty mešťanov do okolitých a vzdialenejších miest a úradné návštevy
Okrem súdnej funkcie, ktorú si mesto, podľa mestských štatútov, statočne a svedomito
vykonávalo, sa richtár a mestská rada starali o riadny a plynulý chod mesta. V jeho
záujme sa podľa potreby zúčastňovali rôznych úradných návštev okolitých miest. Výdavky
na cesty sa hradili z peňazí mestskej pokladnice. Notár preto každú zaznamenal
do časti s príjmami a výdavkami v mestskej knihe za určité obdobie. Banskobystričania
(richtár a členovia mestskej rady alebo notár) najčastejšie cestovali do Zvolena za účelom
návštevy zvolenského župana (comes), ktorým bol v rokoch 1393 – 1402 a 1404 Dávid
(de Albeus) 37 , alebo zemana Dávida (dominus David) či jeho brata Vavrinca (Laurentius),
synov Mikuláša Sasa, potomka najstaršieho banskobystrického richtára comesa
Ondreja. Títo v chotári mesta vlastnili majetky a pravidelne platili dane do mestskej pokladnice.
Vavrincovi mešťania podarovali počas jednej z bližšie nedatovaných návštev
(1386 – 1399) vo Zvolene čiapku, vlnenú látku, nohavice alebo pár topánok. 38 Takýchto
návštev sa v uvedenom období na pozvanie zemana Dávida uskutočnilo až päť. Výdavky
na cestu a podarované víno vtedy notár vyčíslil na 4 zlaté v zlate. 39
So vznikom Zväzu stredoslovenských banských miest, akejsi dohody Banskej Štiavnice,
Banskej Bystrice, Pukanca, Novej Bane, Ľubietovej a Kremnice postupovať v dôležitých
záležitostiach týkajúcich sa správy, banskej ťažby a hospodárstva spoločne,
súvisia návštevy Banskobystričanov v týchto mestách. Najviac sa na konci 14. storočia
spomínajú cesty do Banskej Štiavnice a Kremnice, ojedinele Novej Bane 40 a Krupiny.
34 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 41, č. 99; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 99.
35 Do Hosenytzera vraj vtedy hádzali nože a tasili na neho tesáky a iné zbrane a chceli ho zabiť
(nitentes eum mortificare). FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 101. Medzi vypovedaných
mešťanov patrili: Schalczlawer, Ondrej Ritter, Juraj, Hanuš Smelczer, Jekel, Ondrej Mayer
a Hensel. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 104.
36 Tamže, s. 42, č. 102.
37 Jedna z bližšie nedatovaných návštev richtára a člena mestskej rady Petra Kirchenela spomína
náklady na potvrdenie istej kráľovskou kanceláriou vydanej darovacej listiny (pro literis
promotoriis), ktorá stála mesto 100 denárov. FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.
38 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.
39 Tamže, s. 87.
40 Kam niekedy v rokoch 1386 – 1399 cestoval za 3 zlaté Peter Kirchenel. FÉJERPATAKY,
Lászlo: c. d., s. 87.
15

Henrieta Lisková
V roku 1489 cestoval banský majster za bližšie neznámym účelom do Pukanca a majster
Stenczel do Sklabine. 41 Na konci 15. storočia sa pravidelné výdavky na cestu do Banskej
Štiavnice (auf dy Schebnicz) rovnali 2 zlatým. Výdavky na cestu do Kremnice (auf
dy Kremnicz alebo Cremnicz) sa pohybovali od 1 do 4 zlatých.
Ojedinelé cesty banskobystrických mešťanov v druhej polovici 14. storočia smerovali
do Budína alebo na Liptov za účelom návštevy panovníka. V niektorom z rokov 1393
– 1399, kedy úrad zvolenského župana zastával Dávid, sa zástupcovia vedenia mesta vybrali
do Budína za účelom zásahu proti kastelánom Ľupčianskeho hradu, ktorí napadli
a zajali banskobystrických mešťanov. 42 Cesta vtedy vyšla mestskú pokladnicu na 2 zlaté.
Na konci 15. storočia počet návštev vzdialenejších miest vzrástol. V roku 1489 sa
častejšie dozvedáme o návštevách Viedne (Wien) a Budína (nach Ofen), ktoré neboli iba
záležitosťou banskobystrických mešťanov a podnikali ich aj Zvolenčania a Kremničania.
Cestu do Budína za účelom návštevy taverníka mešťania podnikli napríklad v roku 1482
a mestskú pokladnicu pri tejto príležitosti odľahčili o 10 zlatých. 43 Zväz stredoslovenských
banských miest si dokonca pre svoje potreby kúpil a udržiaval dom v Budíne. 44
V roku 1482 mešťania dvakrát cestovali do Bratislavy (Pressburg) za účelom návštevy
kráľovnej (zu unserer fraw khunigin). Ich cesta mestskú pokladnicu vyšla v jednom
prípade na 19 a v druhom na 18 zlatých. 45
Ciest sa, ako sme už uviedli, obvykle zúčastňovali richtári, členovia mestskej rady
alebo notári. Na konci 14. storočia to boli: richtár Peter Sartor, prísažní Peter Kirchenel,
Osvald Sartor, Mikuláš Karl, Czschuda Henyl, Bartolomej, Prokop, notár Henrich
a iní. Na konci 15. storočia to boli richtári Juraj Stürczer, Benedikt Glockniczer a Michal
Königsberger a členovia mestskej rady Prokop, Ján (Hanuš) Peer, Krištof Smid
a Stenczel.
Náklady na cesty v sebe zahŕňali jednak odmenu pre povozníka alebo furmana, jednak
náklady na dary a víno. Za vhodný dar okrem vína, šafránu a iného luxusného tovaru
mešťania považovali majstrovsky a precízne vypracovaný a vyzdobený kalich, ktorý
na objednávku vyrobil jeden z mestských zlatníkov. 46 V roku 1466 si napríklad zvolenskí
mešťania uctili kastelánov Ľupčianskeho hradu šafránom a čiernym korením. 47
Okrem týchto „medzimestských“ úradných návštev bolo povinnosťou banskobystrického
obyvateľstva prijať a patrične pohostiť prípadných cudzích hostí, čo sa obvykle
41 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 19 – 20.
42 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.
43 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 32.
44 BOLERÁZSKY, Vojtech – VOZÁR, Jozef: Sväz stredoslovenských banských miest. In: Historický
zborník kraja 2, Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 104.
45 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 30, 31.
46 Odmena zlatníčke pravdepodobne za prácu na kalichu (Arbeit auf dem Kalich), ŠA, p. BB,
MBB, 915/26, p. 37. Záverečné vyčíslenie výdavkov za rok 1489 zahŕňa i výdavok za prácu na
kalichu (auf den khalich) 30 zlatých. 369/2, p. 24.
47 SASINEK, Franko Viktor: Zolyóm város samadásaiból Történelmi Tár. Budapestini 1893,
s. 363.
16

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
dialo v dome richtára alebo niektorého z členov mestskej rady. Náklady spojené s pohostením
najmä vínom, maslom, mäsom a ovsom pre kone znášal hostiteľ, teda richtár
alebo člen mestskej rady a v mestskej knihe boli zapísané ako dlh mesta voči nim.
Najviac vína (asi 56 pínt) sa spotrebovalo pri návšteve pána Santsywoya, 48 ďalej 20 pínt
pri návšteve Vavrinca – brata zemana Dávida 49 a 31 pínt, ktoré sa vypili počas jednej
z návštev kráľovského taverníka Jána Kanysaiho v roku 1390. 50 Viacnásobná návšteva
tohto taverníka počas richtárovania mešťana Adama stála mesto v prvom prípade 120
zlatých, z čoho iba vína sa vypilo za 50 zlatých. Kone taverníkovho sprievodu pritom
spotrebovali až 31 gbelov ovsa. 51 V druhom prípade jeho pohostenie celkovo z mestskej
pokladnice odčerpalo 18 zlatých. 52 Podľa výdavkového registra navštívil taverník mesto
aj v predchádzajúcom období. Jedna z takýchto bohužiaľ však bližšie nedatovaných
návštev vyšla mesto na 46 a pol zlatého, pričom výdavky zahŕňali ovos, baranie mäso,
maslo, seno a iné. 53
Položka „taverníkovi“ (dem Schatzmaister), ktorá mohla zahŕňať jednak výdavky
mesta na cesty k nemu, jednak náklady spojené s jeho návštevou v meste sa vo výdavkovom
registri pravidelne objavovala aj na konci 15. storočia.
Poškodený záznam vo Féjerpatakyho edícii mestskej knihy spomína aj kráľovskú
návštevu (?), 54 v súvislosti s ktorou v knihe nájdeme výdavky: 1200 denárov pre dverníka
kráľa a kráľovnej (item ianitoribus regis et reginae), 600 denárov pre kočišov kráľovnej
(Curriferi reginae 600 denar). Člen mestskej rady Bartolomej dal vtedy vyberačovi
(procuratori pro croco) 400 denárov za šafrán. Nič bližšie sa však o tejto návšteve zo
zachovaných písomných prameňov nedozvedáme.
Poslednou tiež iba približne datovanou (1386 – 99) bola návšteva pána Styboria (domino
Styborio), pravdepodobne kremnického mešťana, vlastníka dvoch banských mlynov,
6 a 8-kolesového v Dolnom Turčeku (in inferiori Turczek) pri Kremnici, 55 ktorý si
tu mohol urobiť zastávku na ceste do Kremnice, kde býval so svojou manželkou Alžbetou.
56
Za účelom návštev okolitých i vzdialenejších miest si mesto zo svojho rozpočtu viac
– menej pravidelne platilo vlastného povozníka alebo furmana. V druhej polovici 14.
storočia ním bol podľa zápisov v mestskej knihe istý Pavol (Paulus Fuermann). Mesto
48 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.
49 Tamže, s. 87.
50 Tamže, s. 87.
51 Tamže, s. 99.
52 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 99.
53 „pro avena, pro ovis carnibus, butiro ac aliis.“ FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 83.
54 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 99.
55 BLASIUS Daniel: Generale Repertorium Universorum in Archivo Liberae Regiae ac Montanarum
Primarice Civitatis Cremnicziensis existentem Auctorum ab Anno 1254 usque inclusive
Annum 1599 iuxta Nomina Familiarum locorum ac Materiarum ordine Alphabetico digestum
opera ad id altiori loco, Ordinarii Fiscatis & tandem senatoris, Tomus I, 1794, s. 1075.
56 LAMOŠ, T.: Vznik a počiatky..., s. 157.
17

Henrieta Lisková
mu v niektorom z rokov 1386 – 1399 kúpilo za 24 zlatých nového koňa, lebo starý mu
zdochol. 57 Inokedy sa zas spomína výdavok 31 grošov na jeho krytý voz. Na konci 15.
storočia slúžil mestskej rade ako povozník alebo furman Slanina (Slanyna, Szlanina).
Okrem povozníka malo mesto svojho vyzvedača alebo skôr vyzvedačov (speculatores),
ktorým člen mestskej rady Prokop (Procopius) počas svojho pobytu na Liptove
(quando erat in Liptovia) zaplatil 111 grošov. 58
Mestský lekár, kúpeľník a kúpele
V meste pôsobil lekár Hensel, v zápisoch mestskej knihy sa spomína jeho manželka
respektíve vdova (Hensel Erczetynn) 59 , a kúpeľník Franc (Franciscus Balneator), 60 ktorému
niekedy medzi z rokmi 1386 – 1399 odovzdal jeden z Rosenpergherovcov (Michal
alebo Mikuláš) 8 zlatých. 61
Mesto malo už v tomto období vlastné kúpele. Zo stručného zápisu však nie je zrejmé,
komu patrili a kde sa presne nachádzali. Viac sa o mestských kúpeľoch dozvedáme
až zo začiatku 16. storočia. Podľa listiny z 26. apríla roku 1504 (ide o svedectvo
Budínskej kapituly), odstúpil pätikostolský biskup Žigmund mestu právo na zriadenie
kúpeľov, ktoré sa oddávna viazalo k jeho domu, 62 toho času zničeného požiarom. Mesto
podľa tejto listiny mohlo nové kúpele zriadiť na mieste, ktoré samo uznalo za vhodné. 63
Staré kúpele teda podľa všetkého mohli v druhej polovici 14. storočia patriť najbohatšej
banskobystrickej rodine Karlovcov, ktorá disponovala aj patronátom nad Špitálom svätej
Alžbety, vlastnila viaceré bane a poddanské dediny, a mohli sa nachádzať v ich dome.
Onedlho nato (13. december 1505) požiadal radu o povolenie postaviť verejné kúpele na
vlastné náklady Michal Königsberger, ktorý ich zriadil na majetku istého Ďurka. 64 Mestská
rada pritom ustanovila, že ich zamestnanec lazobník alebo bader má mestu v mene
ročného cenzu odovzdať 12 zlatých a raz štvrťročne sa postarať o bezplatný kúpeľ pre
chudobných špitála. Chlieb a pivo im v tento deň mali byť po Königsbergerovej smrti
kúpené z 50 zlatých, ktoré im za základe testamentu na tento účel Michal zo svojho
majetku vyčlenil. 65
57 „Paulo Feurman de.... equus moriebatur,...“, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 86.
58 Tamže, s. 83. Mestského vyzvedača mala v roku 1430 aj Kremnica, pozri: LAMOŠ Teodor:
Vznik a počiatky banského a mincového mesta Kremnice 1328 – 1430. Banská Bystrica :
Stredoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 140.
59 „Hensel Ercztynn dedit 2 flor. 13 gross....“, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 92.
60 Tamže, s. 91.
61 Tamže, s. 91.
62 Ide tu o nám známy tzv. karlovský dom (domus Karolyi sic nuncupatam).
63 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 111, č. 344.
64 Tamže, s. 113, č. 352.
65 Tamže, s. 109, č. 339.
18

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
Špitál svätej Alžbety
Za najstarší mestský kostol pôvodne banskobystrickí historici, počnúc Matejom
Belom považovali kostol, prináležiaci ku Špitálu svätej Alžbety, postavený pri Dolnej
mestskej bráne na neskoršej Dolnej ulici. 66 Tam podľa nich vzniklo aj najstaršie mestské
osídlenie, ktoré vytvorilo predpoklady domovej zástavby dnešnej Dolnej ulice. Na
základe podrobného historického výskumu bol však vznik banskobystrického špitála
s patrocíniom svätej Alžbety datovaný až do druhej tretiny 14. storočia. 67
Svätá Alžbeta Durínska, patrónka chudobných a slabých, stelesňovala v tomto období
dvojakú väzbu prisťahovalcov hostí: 1) väzbu na ich starú vlasť v Nemecku, resp.
Sasku a 2) na vlasť novú, ktorú si založili v Uhorsku. Jej osobu charakterizovala radikálna
chudoba, sebazapieranie, služba chorým a odsúdeným na okraji spoločnosti. Práve takáto
patrónka bola najvhodnejšia pre špitál plný chorých a slabých baníkov, ktorí sa, ako
spomína Matej Bel, už sami nevládali udržať pri živote. 68 Ďalšou motiváciou pre banskobystrických
mešťanov pri voľbe tohto kultu bol aj príbuzenský vzťah Alžbety a Bela IV.,
panovníka, ktorý im ako prvý potvrdil ich práva formou privilegiálnej listiny.
Prvou písomnou zmienkou o jeho existencii bola tzv.: „zmluva o zámene (super
cambiali permutatione)“ medzi banskobystrickým farárom Štefanom a ťažiarom Petrom
Karlom z roku 1363. 69 Prostredníctvom nej prevzal Peter a po ňom jeho potomkovia
patronátne právo nad špitálom od banskobystrického farára Štefana. Za jeho odstúpenie
Štefan dostal jatku a 8 poddaných. Na základe zmluvy mohol Karl vydržiavať v špitáli
troch kňazov s právom opatrovať špitálskych chovancov, celebrovať vlastné bohoslužby
na stanovené sviatky 70 a pochovávať. Títo kňazi boli zároveň oslobodení od predchádzajúcich
povinností voči farskému kostolu.
Zo zmluvy vyplýva, že ku špitálu patril kostol, kde sa uvedené bohoslužby konali,
kde sa konali pohreby a v okolí ktorého sa mohlo pochovávať a je z nej zároveň zrejmé,
že pred rokom 1363 obe inštitúcie prináležali farskému kostolu a patronátne právo nad
nimi držal banskobystrický farár. Špitál a Kostol svätej Alžbety tu už zároveň vystupujú
ako existujúce a fungujúce, z čoho zase vyplýva, že ich výstavba sa musela realizovať
už skôr, teda približne v druhej tretine 14. storočia, ako sme už uviedli.
Položku s názvom „Domus Hospitaliensium“ nájdeme v daňovom registri najstaršej
mestskej knihy, kde sa však spomína iba raz, bez udania konkrétnej sumy, akou
66 BEL, Matej: Notitia Hungariae novae historico-geographica. Tomus II. Viedeň 1736, s. 413.
67 Ku vzniku a existencii Špitála pozri bližšie: GRAUS, Igor: Špitál Svätej Alžbety ako predmet
zápasu Banskej Bystrice s turzovsko-fuggerovským mediarskym podnikom v prvej polovici
16. storočia. In: Historický časopis 4, Bratislava : 1998, s. 557 – 577.
68 BEL, Matej: Notitia ..., s. 412.
69 SEDLÁK, Vincent: Regesta diplomatika nec non epistolaria Slovaciae. Tomus II. Bratislava :
VEDA, 1987, s. 122, č. 228.
70 Na Vianoce (in festo nativitatis Christi), na Veľkú noc (Paschae), Nanebovstúpenie Pána
(Ascensionis), Letnice (Penthecostes), Nanebovzatie Panny Márie (Assumptionis), Narodenia
Matky Božej (Nativitatis), Očisťovanie Márie (Purificationis Mariae).
19

Henrieta Lisková
do mestskej pokladnice prispel. Vo Féjerpatakyho edícii registra však zmienka nie je
datovaná. 71
Po Karlovcoch sa vlastníkom patronátneho práva nad špitálom (jus patronatus hospitalis
S. Elisabeth) stala až do roku 1465 alebo 1466 rodina Jungovcov. Neskôr patril
Ernstovcom a po nich Thurzovcom podľa toho, kto bol práve aktuálnym majiteľom majetkov
prináležiacich ku tzv. karlovskému domu (domus qondam Karolyi sic nuncupatam),
na ktorý sa toto právo viazalo. 72 Od augusta roku 1516 sa jeho vlastníkom napokon
stalo mesto. Za 240 zlatých mu ho vtedy predala dedička karlovského majetkového komplexu,
vnučka Egida z Bergu a Agnesy, Anna Baumgartová. 73
Na špitálskych chudobných a Kostol svätej Alžbety vo svojom testamente pamätal
Mikuláš Jung, ktorý mu venoval veľkú pozlátenú monštranciu a v prípade úmrtí celý
majetok, pôvodne patriaci jeho neteri a synovcovi, teda časť klenotov z truhlice, kde sa
nachádzali pozlátené čaše, poháre, lyžice, šálky a poháre kované striebrom a ozdobené
briliantmi a časť dlžoby Alberta Gailsama, ktorú tvorilo približne 4000 tisíc zlatých. 74
Michal Königsberger odkázal biednym v špitáli 200 zlatých, 12 zlatých špitálskemu
farárovi Jánovi, 50 zlatých za chlieb a pivo pre špitálskych chudobných vo voľné kúpeľné
dni.
O spásu duší oboch banskobystrických rodín sa okrem toho starali aj ich príslušníci
v kňazských funkciách. Špitálskym farárom v rodine Štefana Junga bol Mikulášov brat
a Štefanov syn Jakub a rovnakú funkciu zastával aj syn Michala Königsbergera Ján. 75
Starostlivosť o chudobných v špitáli, ktorú M. Bel vo svojich Notíciách veľmi chválil,
tak ležala predovšetkým v rukách najmajetnejších ťažiarov, pre ktorých títo baníci pôvodne
pracovali.
Mestské dane
Najdôležitejšou povinnosťou, ktorá neobišla žiadneho z obyvateľov mesta, boli pravidelné
mestské dane. V rokoch 1482, 89, 90 a 93 mesto od svojich mešťanov pravidelne
za jednotlivé zdaňovacie obdobia vyberalo od 1 do 15 zlatých. Vyššie dávky sa pritom
týkali bohatých mešťanov, remeselníkov a najmä majiteľov baní, ktorí mestu navyše platili
dane za námedzné banské robotníctvo, zamestnané v ich baniach 76 , a banskú ťažbu.
Obvyklou taxou väčšiny meštianstva bol však 1 až 4 zlaté. Medzi zdanené obyvateľstvo
patril aj richtár.
71 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 77. Graus ju datuje do roku 1386, pozri: GRAUS, Igor: Špitál
Svätej Alžbety..., s. 561.
72 ŠA, p. BB, MBB-Kpr-298, odpis z polovice 19. storočia, pozri: GRAUS, Igor: Špitál Svätej
Alžbety..., s. 562.
73 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 138, č. 428.
74 SKLADANÝ, M.: Zápas o banskobystrickú meď..., s. 190, poznámky č. 64. a 65.
75 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 76, č. 234 a 108, č. 339.
76 Jeden z takýchto zoznamov uverejnil P. Ratkoš, pozri: RATKOŠ, Peter: Predohra baníckeho
povstania v našich banských mestách v rokoch 1525/1526. In: Historický časopis, 3, 1966,
s. 374. Na jeho základe vypočítava počet robotníkov v jednotlivých banských spoločnostiach.
20

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
V 80. a 90. rokoch 15. storočia mesto z daní svojich mešťanov pravidelne odovzdávalo:
1. Daň svätého Michala (sandt Michaelis lassung), ktorá tvorila v rokoch 1482, 1489
a 1490 sumu 56 zlatých. 77 Dávku mešťania posielali na Zvolenský zámok.
2. Daň svätého Juraja (sandt Jorig lassung alebo Jorig zins), ktorú v rokoch 1489 a 1490
tvorilo po 112 zlatých. 78 Uvedené peniaze mešťania tiež posielali na Zvolenský zámok.
Podľa výpočtu z roku 1490 bola daň svätého Juraja zložená z podielu súčtu
viacerých položiek. Celkovo sa vtedy od meštianstva vyzbieralo 194 zlatých a 93 denárov.
79 58 zlatých a 19 denárov z toho tvoril príjem z poddanských dedín patriacich
mestu (Suma sandt Georig lasung mitsampt der Stadtpawern). 80 Podieľať sa na nej
mohli aj príjmy od banských ťažiarov a čiastky, ktoré mestu plynuli z prenájmu mäsiarskych
pultov (von den flasthpenkgen). Príjem z nich iba za rok 1489 činil dokopy
45 zlatých. 81
Okrem týchto dvoch dávok mesto platilo aj mimoriadnu daň „Anschnidt taxa“, ktorú
v roku 1493 tvorilo celkovo 585 zlatých a 70 denárov. 82 Najväčší podiel na výbere tejto
dane mali podľa sťažností z roku 1568 najbohatší mešťania. Obec sa vtedy usilovala presadiť
rovnomerné rozloženie dane na všetkých usadených mešťanov (Hauszgeseszner)
podľa výšky príjmu z ich živností (ierer Hantirung und Gewerb nach). 83
Okrem daní patrili mestu poplatky vyberané od cudzích obchodníkov tzv. „markgeld“,
ktoré využívalo na údržbu obchodných komunikácií, mostov a budov. V roku
1489 ho mestskí výbercovia od prichádzajúcich kupcov vybrali 2-krát. V prvom prípade
šlo o 26 a v druhom o 28 zlatých. 84 Vyberali aj dane z obchodu s vínom tzv. „ungelt“,
ktorý napríklad v roku 1489 bol 577 zlatých. 85 Priemerný príjem z ungeltu v rokoch 1489
– 1526 bol podľa výskumu J. Slaného až 870 zlatých a počet obchodníkov s vínom, zdanených
mestskou radou, sa v uvedenom období pohyboval od 22 po 31. 86
77 V roku 1482, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 36, „losung Michael“ v roku 1489, pozri: ŠA,
p. BB, MBB, 369/2, p. 24, „Sandt Michaelis lassung... In das Alt Zoll, pozri: ŠA, p. BB, MBB,
915/26, p. 141. V roku 1493 sa vybralo v mene dávky svätého Michala celkovo 162 zlatých
a 22 denárov, neuvádza sa však, koľko z toho putovalo na Zvolenský zámok, pozri: ŠA, p. BB,
MBB, 915/26, p. 109.
78 V roku 1489 „losung Georgii“, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 24, v roku 1490 pozri: ŠA,
p. BB, MBB, 915/26, p. 69.
79 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 48.
80 Zdanené v tomto roku boli tieto dediny: Rudlová (Rudelsdorff), Svätý Jakub (Sand Jacob),
Kostiviarska (Windischdorf), Kynceľová (Kinczelsdorf), Sásová (Sandt Anthoni) a Nemecká
(Deutschendorf).
81 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12.
82 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 119.
83 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 137.
84 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12.
85 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12.
21

Henrieta Lisková
Stavebné úpravy opevnenia areálu farského kostola
V druhej polovici 15. storočia mesto prechádzalo viacerými rozsiahlejšími stavebnými
úpravami. Jednalo sa najmä o prestavbu opevnenia farského kostola (dy Kirchen)
a priľahlých budov. Najstaršia zmienka o ňom ako o banskobystrickom „fortaliciu“ pochádzala
zo 17. septembra roku 1442 zo zmluvy o prímerí medzi šľachtou Novohradskej
a Hontianskej stolice a Jánom Jiskrom z Brandýsa. 87 V najstaršej fáze toto opevnenie pozostávalo
z drevených palisád. Vstup do okolia kostola tvorila Petermanova veža s veľkými
odbíjacími hodinami, v daňových registroch označovanými ako „dy Glocken“. Do
konca 15. storočia si mešťania okolo opevnenia vyhĺbili vodnú priekopu (Graben) a vystavali
ďalšie fortifikačné objekty – bašty. Drevené opevnenie bolo postupne nahradené
kamenným a zakončené šindľovou strieškou. Na jeho výstavbu mešťania využili lomový
kameň z neďalekého vrchu Urpín. 88
O týchto stavebných úpravách nás v útržkoch informujú zachované daňové registre
z 80. a 90. rokov 15. storočia, kde mestský pisár zaznamenal najmä položky, ktoré
mesto zo svojho rozpočtu zaplatilo za drevo (für holz, umb zimerholz, umb phünholz,
umb Schranken holz), dubové drevo (auf das aichen holz), široké klince (umb negl, latten
nägel, umb schindl nagel, umb negl zu der Puetenstube), dosky, šindeľ a kameň
(umb stain). Samostatnú časť pritom tvoria položky vyčlenené na odmeny za prácu remeselníkom,
pracujúcim na prestavbe opevnenia. Patril medzi ne najmä plat tesárovi
Tomášovi (carpentario, dem czimerman, zymerman) 89 , plat pre zámočníka (dem Slosser
umb Sloss), kováča, respektíve mestského kováča Hensela (dem Schmid, dem Stadt
Schmidt). 90 Odmeny pre kamenárskeho majstra Štefana (Maister Steffan Steinmetz alebo
Maurer) a robotníkov pracujúcich pri lámaní kameňa (Arbeitern yn den Steinbruch). 91
V rokoch 1482 – 1493 sa podľa daňových registrov pracovalo na hĺbení vodnej priekopy
(dem Arbeitt an den Graben). Od roku 1493 na kopaní štôlne, slúžiacej na odvádzanie
a privádzanie vody do priekopy (auf den Stollen zu den Graben). V rokoch 1489 a 93
mešťania nechali za rovnakým účelom osadiť drevené žľaby (umb Rynnen auf dy Kirchen,
auf das wasser). 92
86 SLANÝ, Július: Banskobystrický trh v období rozmachu medenorudného baníctva na Slovensku
(1495 – 1570). In: Stredné Slovensko 9. Zborník stredoslovenského múzea. Banská
Bystrica : SSM, 1990, s. 42 – 43.
87 GRAUS, Igor: Vývoj fortifikácie Banskej Bystrice do konca 16. storočia v podmienkach špecifík
pasívnej obrany stredoslovenských banských miest. In: Vojenská história 1, 2000, s. 6 – 7.
88 FILLOVÁ, Ľubica – MÁCELOVÁ, Marta – ŠIMKOVIC, Michal: Opevnenie mestského hradu
v Banskej Bystrici v 15. a na začiatku 16. storočia. In: Archaeologia historica 27/02, Brno,
Nitra : AU SAV a Musejní a vlastivědná společnost, 2002, s. 357.
89 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 29
90 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 142.
91 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 17.
92 Rok 1489, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 17. V závere tohto registra sa nachádza súhrnný
súpis najdôležitejších položiek vyplatených mimo pravidelných výdajov, na ktoré mesto
v uplynulom roku prispelo. Je medzi nimi i položka „na vodu“ – auf das wasser, ktorá by
22

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
Ďalší vývoj opevnenia farského kostola a priľahlých budov ovplyvnil známy požiar,
ktorý mesto postihol 10. apríla v roku 1500. Po ňom museli mešťania opevnenie kompletne
zrekonštruovať. Do roku 1500 opevnený areál farského kostola tvorili: Kostol
svätého Kríža, hospodárske a obytné objekty, radnica, bašty a vodná priekopa.
O správu opevnenia, ktoré tvorili, ako sme mali možnosť vidieť, viaceré fortifikačné
objekty ako vodná priekopa, bašty a kamenné hradby s pochôdzkami pre mestské stráže,
sa staral mestský kapitán (hauptmann alebo Pezoth). Dozvedáme sa o ňom najskôr
z kúpnopredajnej zmluvy, prostredníctvom ktorej v roku 1459 predala jeho vdova po
jednom z nich Klára lúky na Banoši (v chotári mesta) šiestim mestským poddaným. 93
Kapitán mestského opevnenia zodpovedal za rozostavenie a kontrolu mestských
stráží, za poriadok a čistotu okolia farského kostola, v záujme ktorej sem nesmel vpúšťať
svine, psov a iné (podobné) zvieratá. 94 Zákazu vstupu do areálu kostola podliehali
aj ozbrojené osoby. 95 Kapitánovou úlohou bola aj náhodná nočná kontrola stráží. 96 Ak
niekoho prichytil pri spánku, stanovil mu druh a výšku trestu podľa vlastného uváženia.
Nijaký člen hliadky nesmel bez jeho súhlasu opustiť svoje stanovište.
Mestskému kapitánovi ďalej prináležala zodpovednosť za údržbu výzbroje a bezpečné
uloženie pušného prachu. Všetky uschované zbrane museli byť funkčné a vhodné
na okamžité použitie. 97 Preberal ich pri nástupe do svojej funkcie a o prevzatí vyhotovil
inventúrny súpis. 98
Medzi jeho ďalšie povinnosti patrilo starať sa o včasné otvorenie a uzavretie hlavnej
brány, ktorá sa otvárala hodinu pred svitaním (ein Stundt auffen Tag) a zatvárala večer
hodinu pred zotmením (ein Stundt vor Nacht). 99 Jej otváranie a zatváranie ohlasoval na
to určený zvonec (Glöckel zuvor geleitet soll werden). Kto sa chcel do areálu farského
kostola dostať v čase po zotmení alebo pred svitaním, musel zaklopať (mit dem Hammer
zuvor anklopft und angeschlagen).
Kľúče od ďalších brán a miestností v budovách v areáli kostola kapitán nesmel nikomu
vydať a jeho povinnosťou bola tiež čo najčastejšia osobná prítomnosť v objekte, starostlivosť
o mestské privilégiá, uložené v kostolnej veži, dôležité dokumenty a archívne
mohla predstavovať sumu vynaloženú na prácu a materiál pri osadzovaní zmienených drevených
žľabov, pozri bližšie: ŠA, p. BB, MBB, 369/2. p. 24. Za rok 1493 pozri: ŠA, p. BB, MBB,
915/26, p. 91, 94.
93 Kapitán sa označuje ako „Hawptman unser Kyrchen oder Peseczung“, MATULAY, Ctibor:
Mesto..., s. 77, č. 237.
94 Mestský štatút zo 6. júla 1577, KOLOSVÁRI, S – OVÁRI, K.: Monumenta Hungariae...,
s. 106.
95 Tamže, s. 107.
96 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri v službách mesta Banskej Bystrice v 16.
storočí. In: Vojenská história 4, 2005, s. 61.
97 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 107.
98 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 62.
99 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 106.
23

Henrieta Lisková
listiny, ktoré mal v prípade potreby kedykoľvek sprístupniť. Počítalo sa ďalej s jeho účasťou
v rámci rôznych mestských záležitostí, ako bola pomoc pri doprave a podobne. 100
Kapitán mestského opevnenia pri výkone svojich povinností v plnej miere podliehal
vedeniu mesta a najmä richtárovi, ktorému podával každé ráno hlásenie. 101
V rokoch 1489 a 90 mu mesto za bližšie neznámych okolností vyplatilo zo svojho
rozpočtu dokopy 3 zlaté 25 denárov. 102 Pravidelný plat vo výške 1 zlatého a 50 denárov
dostával ale až od polovice 16. storočia. 103
Trestný štatút mesta
Pomerne časté prečiny, vraždy a iné násilenstvá nútili vedenie mesta vypracovať
vlastný trestný štatút, rešpektujúci miestne zvyklosti, pri spracovávaní ktorého sa riadili
banskoštiavnickým mestským právom. Zlomok tohto štatútu, pochádzajúci z roku 1390
obsahuje najstaršia banskobystrická mestská kniha. 104
Najťažší trest – trest smrti sťatím vo vlastnom dome, mal podľa neho postihnúť mešťana
za neznámy zločin. 105 Trestanie týmto spôsobom sa v praxi podľa zápisov knihy
nevyskytlo.
Druhým pomerne ťažkým trestom bolo prebodnutie ruky, zabavenie zbrane a zaplatenie
pokuty za ohrozovanie člena mestskej rady vytasením meča alebo noža. Vzhľadom
na to, že v domoch členov mestskej rady sa zriaďovali šenky, dochádzalo k prečinom
tohto druhu, ako sme mali možnosť vidieť, pomerne často. Mestská rada na čele
s richtárom ako hlavným sudcom, všetky prečiny „vybavila“ vypovedaním z mesta, teda
proskripciou, z čoho vidíme istú voľnosť alebo individuálnosť prístupu mestského súdu
k jednotlivým prípadom.
O charaktere proskripcie sa z útržkov štatútu bohužiaľ nedozvedáme nič bližšie.
Vieme len to, že sa ňou trestal útek z väzenia a že v tomto prípade šlo o trvalú proskripciu,
teda, že mešťan alebo vinník mal mesto opustiť natrvalo. Banskoštiavnické trestné
právo stanovuje dĺžku proskripcie na 1 rok, pričom sa vypovedanému počas jeho plynutia
zakazuje usadiť sa v hociktorom inom kráľovskom meste. Ak by sa predsa len usadil
a prichytili by ho, mal byť popravený. Jednoročnou proskripciou Banskoštiavničania
trestali úmyselnú a dokázanú vraždu. 106
100 Tamže, s. 107.
101 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 61.
102 V roku 1489 to boli 2 zlaté, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 20 a v roku 1490 1 zlatý a 25
denárov, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 70.
103 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 62.
104 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.
105 Miesto s konkrétnym označením druhu zločinu bolo poškodené, neobsahuje ho ani jedna
z publikácií.
106 KACHELMANN, J.: Geschichte der ungarischen Bergstädte II..., s. 185; BOLERÁZSKY,
Vojtech: Pôvod banskoštiavnického..., s. 133.
24

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku
V Banskej Bystrici bola proskripcia, ako to vyplýva z jednotlivých zápisov, univerzálnym
trestom. Trestali ňou napadnutie člena mestskej rady, istý bližšie nešpecifikovaný
zločin prenasledovania (pro insecutione, quod dicitur umb ayn nachvolgen), ktorého
sa napríklad v roku 1390 dopustil Peter Munchewitzer, 107 ublíženie na zdraví s následkom
smrti, akési „camperwunde“ (pro vulnere letali, quod dicitur camperwunde), čo
v rovnakom roku vykonal mešťan Štefan, vraždu, ktorú vtedy spáchal Haynczmann syn
vdovy Manleta Smyta – ťažiar, známy ako výtržník, alebo odseknutie ruky, čoho pôvodcom
bol Pavel Teuschnel. 108 Proskripciou ďalej trestali neuposlúchnutie rozhodnutia
mestského súdu, 109 vyvolanie bitky (gweram), ktorá mohla byť hodnotená aj ako vzbura,
110 pokus o znásilnenie, 111 lúpežné prepadnutie 112 a spomenutý útek z väzenia, za ktorý
mal byť vinník proskribovaný natrvalo. 113
Z uvedeného teda vyplýva, že vypovedanie z mesta sa ako univerzálny a podľa
všetkého aj obávaný čin využíval ako trest za násilie vo všeobecnosti. Podľa prípadu
Haynczmanna syna vdovy Manleta Smyta, ktorého v roku 1390 za vraždu z mesta
vypovedali, vidíme, že i v Banskej Bystrici existovala obmedzená proskripcia. Tento
Haynczmann totiž v roku 1398 prepustil svoje pole mešťanovi Bartolomejovi 114 , z čoho
vyplýva, že sa v meste zdržiaval i potom a ako slobodný a plnoprávny mešťan disponoval
so svojím majetkom.
Najčastejším trestom za vraždu bolo podľa zápisov v knihe vykonanie púte do Cách
alebo Ríma, prípadne zaplatenie pokuty, takzvaného „homágia“ príbuzným alebo pozostalým
zavraždeného. V obidvoch prípadoch sa však za zločinca museli zaručiť iní
mešťania. Tak tomu bolo napríklad v roku 1389, kedy sa za mešťana Czecha, vraha Hana
Schvertfegera, zaručili Kerner a Tyrmann. V roku 1390 zložil bližšie neznámy vrah Mikuláša
Kytnickera a jeho priatelia pozostalým obete homágium. 115 V rovnakom roku sa
za mäsiara Mikuláša, vraha istého Hammana zaručil vtedajší richtár Adam, a tak sa jeho
trest obmedzil iba na dvojnásobné vykonanie púte ku svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi
do Ríma za spásu Hammanovej duše, ktoré sa mali uskutočniť v pôstnych obdobiach
107 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 100; MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 102.
108 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 100 – 101; MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 41 – 42, č. 102
a s. 42, č. 104.
109 Za čo bol v roku 1390 vypovedaný baník Jakub. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 39, č. 91.
110 Za čo z mesta v roku 1393 vypovedali Hana Groesa a Rittera. MATULAY, Ctibor: Mesto...,
s. 50, č. 139.
111 Okolo roku 1386 proskribovali mešťana Michala Rosknechta, ktorý chcel v noci znásilniť
nejakú ženu. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 29, č. 50.
112 Za čo v roku 1390 z mesta vypovedali Kynestela, ktorý prepadol akúsi ženu a vzal jej ručník.
Tamže, s. 40, č. 97.
113 Za čo v rovnakom roku (1390) z mesta vypovedali Seydela a Knybeutela, ktorý pri úteku
z väzenia zranil v byte väzenského dozorcu istú ženu a ušiel aj s mestskými okovami. Tamže,
s. 40, č. 97.
114 Tamže, s. 59, č. 177.
115 Tamže, s. 40, č. 96; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.
25

Henrieta Lisková
nasledujúcich dvoch rokov. Osud mäsiara Mikuláša však z ďalších zápisov knihy nie je
celkom jasný, keďže jeho meno sa objavilo aj medzi zločincami, ktorých v tom istom
roku z mesta vypovedali. 116
O výške homágia, akéhosi finančného odškodnenia príbuzným alebo pozostalým
zavraždeného, si môžeme urobiť predstavu na základe záznamu z roku 1392, kedy sa
za neznámeho zločinca, ktorý sa mal z vraždy vykúpiť púťou do Ríma a Cách, zaručili
viacerí banskobystrickí mešťania, medzi inými napríklad Peter Sporer, Mikuláš Sneyder
a majster Hanuš. Vinník sa pozostalým zavraždeného (vdove a synom) zaviazal do roka
zaplatiť 32 zlatých. 117
Posledným zachovaným ustanovením mestského trestného štatútu bola pokuta 7 fertónov,
ktorú mal prípadný vinník zaplatiť za bližšie neznáme ublíženie na zdraví, tzv.
„blawe Sleghe“. 118 V nami skúmanom období podľa zápisov mestskej knihy k takto špecifikovanému
prečinu nedošlo.
Z porovnania ustanovení trestného práva oboch miest jednoznačne vyplýva, že banskobystrický
štatút bol prísnejší. Prípady ako útek z väzenia, vyvolanie roztržky alebo
neuposlúchnutie rozhodnutia mestskej rady trestal trvalou alebo dočasnou proskripciou,
kým v Banskej Štiavnici takto trestali úmyselnú a dokázanú vraždu. Veľkú dôležitosť
mal pritom samotný mestský súd, ktorý mohol svoje rozhodnutie individualizovať podľa
špecifík prípadu bez ohľadu na ustanovenia štatútu. Miernejšie naopak (v porovnaní
s banskoštiavnickým mestským právom) trestal vrahov a ľudí z najvyššej meštianskej
vrstvy – cirkulárne meštianstvo (príklad Haynczmanna, syna vdovy Manleta Smyta).
Tresty si banskobystrickí mešťania odpykávali v mestskom väzení (Gwelb), ktoré
sa podľa všetkého nachádzalo v dome väzenského dozorcu – mestského zamestnanca.
Ten sa staral o stravu a čistotu väzenia. Na jeho chod mu mesto v roku 1482 pravidelne
vyplácalo polovicu zlatého (alebo 50 denárov). 119 V rokoch 1489 a 93 najčastejšie 1 zlatý,
výnimočne 2 alebo 3 zlaté. 120 V januári roku 1568 sa širšia mestská rada (Dvadsaťštvorka)
sťažovala na vtedajšieho väzenského dozorcu, ktorý s väzňami zle zaobchádzal, trápil
ich hladom a nútil žiť v špine, keďže väznicu riadne neudržiaval (unsauber halte).
Obec preto vedenie mesta prosila, aby mu rozkázalo stavať sa ku svojim povinnostiam
usilovnejšie a nenechávať väzňov umierať od hladu. 121
116 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 37, č. 79, a s. 40, č. 97; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 95
a 98.
117 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 46 – 47, č. 122; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 94.
118 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.
119 Pozri register za rok 1482, ŠA, p. BB, MBB, 915/26.
120 Pozri registre za roky 1493, ŠA, p. BB, MBB, 915/26 a 1489, ŠA, p. BB, MBB, 369/2.
121 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 142.
26

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských
účastníkov americkej revolúcie
Patrik Kunec
KUNEC, P.: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Striking analogy between two
supplications of Hungarian participants in the American Revolution In: Annales historici
Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 27-37.
The object of presented study are two written supplications of two different Hungarian
participants of the American Revolution in which they were asking for permitting their
military activity in the army of the USA. First was written in Latin by Michal Kováč de
Fabricy (c. 1724 – 1779) on January 13, 1777 in a French town of Bordeaux and addressed
to Benjamin Franklin, at that time an extraordinary envoy to the French royal court. The
latter was written also in Latin by František Serafín Beňovský (1753 – 1789), younger
brother of the famous adventurer Móric August Beňovský, probably in early December
1779 in Philadelphia. Beňovský’s supplication was addressed to the Continental Congress.
The very interesting fact is – and for a long time not observed by historians – that the
texts of the both supplications are very similar, even identical, as the transcriptions and
translations of these documents attached to the study can show. Unfortunately, we do not
know the explanation of the surprising similarity of the both texts. It is possible that some
text-patterns of the various applications were used by the foreign warriors in America.
There can not be a place for the speculations that František S. Beňovský got text-pattern
from Kováč personally because at the time of his arrival to the USA Michal Kováč was
dead. As for the results of these supplications the Kováč’s one was successful and he
finally fought until his death in the special unit called the Count Pulaski Legion, contrary
to František S. Beňovský whose application was dismissed and he finally returned from
the USA under very adventurous circumstances to his birth-town of Vrbové.
Medzi málopočetných a svojím osobným zaangažovaním skôr marginálnych účastníkov
amerického boja za nezávislosť uhorského pôvodu patril aj Michal Kováč de Fabricy
(1724 – 1779), ale práve on spomedzi nich zohral v americkej revolúcii najdôležitejšiu
úlohu. Hoci v americkej, francúzskej a poľskej historiografickej literatúre sa o ňom
nachádzajú len kusé zmienky a navyše je v súvislosti s ním uvedených mnoho mylných
informácií, ktoré sa dotýkajú najmä jeho pôvodu a národnosti (prevažne bol pokladaný
za Poliaka), v súčasnej dobe je jeho biografia už detailne známa. Je to najmä zásluha
Aladára Póku-Pivnyho, ktorý sa ako prvý venoval odkrývaniu osudov Michala Kováča
na základe archívnych výskumov. 1 Na jeho historický výskum nadviazal súčasný vojen-
1 Najobsiahlejšia z jeho rozsahom menších štúdií je štúdia PÓKA-PIVNY, Aladár: A Hungarian
under Washington. In: The Hungarian Quarterly, Vol. VII., No. 2 (Autumn 1941), s. 366
– 373. A. Póka-Pivny nebol profesionálnym historikom, ale pracoval ako sudca. Vo výskume
osudov Michala Kováča mu pomáhali korešpondenti v Amerike.
27

Patrik Kunec
ský historik József Zachar, ktorý je autorom obsiahlej a komplexnej biografie Michala
Kováča. 2 Napriek tomu, že sa Michal Kováč narodil na dnešnom maďarskom území,
jeho osoba je spojená do veľkej miery aj so Slovenskom, na území ktorého sa často pohyboval,
pôsobil a mal tu najbližšiu rodinu. Prítomná štúdia si nekladie za cieľ osvetliť
jeho bojovú činnosť vo vojne Američanov za svoju slobodu, ale upriamiť pozornosť na
zaujímavú podobnosť jednej jeho latinskej supliky s inou žiadosťou, ktorú adresoval
Kontinentálnemu kongresu iný účastník americkej revolúcie – František Serafín Beňovský,
mladší brat slávnejšieho Mórica Augusta.
***
O pôvode a rodine Michala Kováča sa vie pomerne málo. Nie je známy ani presný
dátum jeho narodenia, ale je pravdepodobné, že sa narodil v auguste 1724 v Karcagu
(dnes mestečko v župe Jász-Nagykun-Szolnok). 3 On sám počas výsluchu rakúskymi
úradmi v roku 1761 udal, že sa narodil v Karcag-Újszállás a že bol kumánskeho pôvodu.
4 Kumáni žili v oblasti južného a juhovýchodného Maďarska po dlhé storočia a tešili
sa privilégiám, ktoré ich vyňali z masy poddanského obyvateľstva. Michal Kováč bol
teda osobne slobodným človekom a pravdepodobne patril k zemianskemu stavu. Istým
je tiež fakt, že bol kalvínskeho vierovyznania.
Rokom 1740 nastúpil Michal vojenskú dráhu, najprv ako radový husár v štvrtom
– Hávorom (od roku 1744 Dessewffyho) pluku. 5 V ňom neskôr avansoval na rotného.
Na začiatku vojny o rakúske dedičstvo sa dostal do francúzskej armády, ale už v roku
1745 ho Rakúšania chytili v Pasove (Passau) a v Budíne ho postavili pred vojenský súd.
Kováč z neho vyviazol viac-menej naľahko, pretože už krátko po súde bol husárom Hallerovho
husárskeho pluku. Magyar Nagylexikon uvádza, že v roku 1746 prebehol Kováč
ku Francúzom a stal sa vojakom Berčéniho husárskeho pluku. 6 Táto informácia je však
mylná. Záznam o Michalovi Kováčovi v pluku Berčéniho husárov sa nenachádza ani
v zozname uhorských príslušníkov tohto pluku, ktorý publikoval J. Zachar! 7 Naopak,
2 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi háború magyar hőse:
Kováts Mihály ezredes élete 1724 – 1779. Budapest, 1982. J. Zachar uviedol ako spoluautora
A. Póku-Pivnyho, ktorý už v čase vydania monografie nežil, na znak vďaky, že mohol čerpať
z jeho bohatých poznámok a výpisov z archívnych materiálov.
3 Existujú totiž aj iné dátumy jeho narodenia (1712, 1719, 1722 a 1723), ktoré udával pri rôznych
príležitostiach samotný Kováč. Pravdepodobne si pridával roky kvôli urýchleniu kariérneho
postupu, s čím sa stretávame napríklad aj v prípade Mórica Beňovského.
4 ZACHAR, József: Kováts Mihály levele Benjamin Franklinnak 1777. január 13. In: Hadtörténelmi
Közlemények, r. 26, 1979, č. 2, s. 309.
5 Priebeh vojenskej kariéry Michala Kováča udávam podľa faktov uvedených v štúdii ZACHAR,
József: Kováts Mihály..., c. d., s. 309 – 310. Autor všetky uvedené fakty opiera o citácie archívnych
prameňov. Doplňujúce informácie čerpám z vyššie uvedenej monografie J. Zachara.
6 Magyar Nagylexikon, 11. zv. (Kir – Lem). Budapest, 2000, s. 400 (heslo Kováts Mihály).
7 ZACHAR, József: A franciaországi Bercsényi-huszárezred története 1721 – 1791. In: Hadtörténelmi
Közlemények, r. 105, 1992, č. 4, s. 67.
28

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie
Kováč nedobrovoľne upadol do pruskej, a nie francúzskej služby. Roku 1746 totiž prenasledoval
do Čiech svojho moravského sluhu menom Sabin, ktorý mu ukradol dva kone.
Cez Prahu ho prenasledoval až do Horného Sliezska, kde ho však zajali Prusi a držali
istý čas vo väzení. Neskôr ho transportovali do mesta Vroclav (Breslau) a donútili ho
vstúpiť do ich armády. V pruskej armáde absolvoval výcvik ako v pechote, tak i v jazdectve.
Dňa 23. septembra 1752 sa stal kornetom v prvom pruskom husárskom regimente.
Na čele tohto pluku, v ktorom bojovalo mnoho uhorských dôstojníkov, bol v rokoch
1750 až 1758 Michal Székely.
Na začiatku sedemročnej vojny sa Kováč zúčastnil výprav do Saska a Čiech. V roku
1759 sa stal poručíkom a v bojových akciách velil iregulárnej husárskej jednotke.
Pravdepodobne preukázal značnú mieru rozhodnosti, odvahy a samostatného vojenského
úsudku, pretože už 27. marca 1760 sa stal kapitánom a veliteľom vlastnej jazdeckej
jednotky či stotiny (tzv. „Kováčov zbor“). Napriek zjavne úspešnej kariére v pruskej
službe sa Kováč rozhodol prejsť do poľskej. Z akých dôvodov tak učinil – nevieme.
Kováč ušiel do Poľska 12. marca 1761, nesúc so sebou viac odporúčajúcich listov na vedúcich
poľských politikov a osobnosti z kruhu okolo následníka poľského trónu – princa
Karola Kristiána, syna Augusta III. Saského. V Poľsku sa ale nezdržal dlho, pretože
už 11. mája 1761 ho zadržali v Kežmarku so štyrmi sluhami. Rakúsky dvor, presnejšie
Dvorská vojenská rada (Hofkriegsrat), ho sledovala už od roku 1760. Pri výsluchu Kováč
tvrdil, že bol osemnásť rokov v pruskej službe a na svoju obhajobu uvádzal, že hranice
prekročil so zámerom vstúpiť opäť do uhorskej služby. Úradne bol eskortovaný cez Levoču,
Banskú Bystricu a Bratislavu do Viedne, kde bol držaný vo väzbe. V máji 1762 ho
Mária Terézia po ročnom väzení oslobodila, pravdepodobne aj vzhľadom na veľký počet
Prusov, ktorí slúžili v rakúskej armáde. 8 Vrátili mu aj jeho finančné prostriedky (6450
zlatých) a panovníčka mu vo vlastnoručne písanom liste sľúbila podporu aj do budúcnosti.
Napriek tomuto ubezpečeniu ostal Kováč pod dohľadom úradov. V októbri 1762 si
podal prostredníctvom Uhorského hlavného veliteľstva v Budíne žiadosť o vstup do rakúskeho
vojska, ale bol striktne odmietnutý. To ale Michala Kováča neodradilo. Listom
z 21. januára 1763 požiadal priamo kráľovnú o potvrdenie svojej vojenskej hodnosti, aby
sa mohol uchádzať buď o penziu, alebo o učiteľský post na vojenskej akadémii, s poukázaním
na svoje znalosti vojenského remesla. Dvorská vojenská rada najprv jeho prosbu
odmietla, ale panovníčka rozhodla inak a 31. januára mu odobrila hodnosť majora mimo
služby s ročnou penziou 500 zlatých, aby mohol primerane existovať.
V zlepšenej existenčnej situácii sa Michal Kováč rozhodol oženiť. Nie je známe, kde
a kedy sa spoznal so šarišským podžupanom Žigmundom Szinyei-Merseom, ktorého
najmladšiu dcéru Františku si v roku 1763 zobral za manželku. Tá bola od neho o devätnásť
rokov mladšia a zdá sa, že to nebol sobáš z lásky, ale skôr z pragmatických dôvodov.
Manželstvo nebolo šťastné a už krátko po svadbe žili manželia odlúčene.
8 Túto domnienku vyslovil J. ZACHAR: Kováts Mihály..., c. d., s. 311.
29

Patrik Kunec
Od roku 1765 sa Michal Kováč často zdržiaval v Prešove v spoločnosti kniežaťa Karola
Stanisława Radziwiłła. 9 Svedčí o tom sťažnosť Žigmunda Szinyei-Merseho na zaťa,
ktorú podal v júni 1765 na vojenské hlavné veliteľstvo, a v ktorej Szinyei-Merse písal, že
jeho zať minul celé manželkino veno, jeho dcéru si nectí, v dome si vydržiava milenku
a v Prešove sa zdržiava v spoločnosti kniežaťa Radziwiłła, vilniuského vojvodu. 10 K. S.
Radziwiłł bol vedúcou osobnosťou šľachtického vlasteneckého zoskupenia, ktoré sa netajilo
odporom k reformám zavádzaným na dvore Stanislava II. Augusta Poniatowskeho
a tiež voči ruskej ingerencii do vnútropoľských záležitostí, hoci neskôr sa stal Radziwiłł
poslušným nástrojom predstaviteľa ruskej moci, veľvyslanca Nikolaja Repnina. 11 Spolu
s Radziwiłłom prišlo v roku 1765 do Prešova množstvo Poliakov, prenajali si v meste
niekoľko desiatok domov a počas dlhého obdobia bojov Barskej konfederácie proti Rusom
sa stal Prešov ich hlavnou uhorskou základňou. 12 Do poľského kruhu rýchlo zapadol
aj Michal Kováč. Potvrdzujú to aj nasledujúce udalosti v jeho živote, najmä vyšetrovanie
šarišskými župnými orgánmi o jeho stykoch s poľskými exulantmi. Kováč im s najväčšou
pravdepodobnosťou pomáhal pri verbovaní uhorských vojakov. 13
Meno Michala Kováča sa v období rokov 1767 – 1772 stráca z archívnych dokumentov.
Z jeho neskorších osudov je možné predpokladať, že sa zapojil do bojov poľskej
vlasteneckej šľachty združenej v Barskej konfederácii proti Rusom a kráľovi Stanislavovi
II. Augustovi Poniatowskému. J. Zachar tvrdí, že mohol bojovať v poľských jednotkách
a azda sa prechodne zdržiaval v niektorom z poľských vojenských táborov na
uhorskej strane medzi Prešovom a Bardejovom. Je ale pozoruhodné, že sa jeho meno
v rozmedzí piatich rokov nenachádza v prameňoch Dvorskej vojenskej rady, hoci sa v jej
protokoloch v spojitosti s poľským odbojom spomína viacero maďarských mien. 14 Zachar
sa taktiež domnieva, že Kováč pravdepodobne nepoužíval svoje pravé meno a aj
preto sa stopa po ňom v písomných prameňoch stráca.
V tejto súvislosti si dovoľujem uviesť zaujímavú domnienku poľského bádateľa
Edwarda Kajdańskeho, ktorý Michala Kováča stotožňuje s istým Grigorijom Kuznecovom
(argumentujúc aj tým, že „kuznec“ v ruštine znamená „kováč“!) – vyhnancom
9 Karol Stanisław Radziwiłł (1734 – 1790), v Poľsku známy pod prezývkou „Panie Kochanku“
(Miláčik; podľa ním často užívaného oslovenia), bol vojvodom vilniuským a jedným z najbohatších
magnátov v Poľsku. Patril k tzv. národnej strane a postavil sa proti novému kráľovi
Stanislavovi II. Augustovi Poniatowskemu. V rokoch 1764 – 1767 sa zdržiaval v Prešove, kde
si prenajímal honosný dom na hlavnom námestí a tiež zámoček v Nižnej Šebastovej. Po vypuknutí
povstania Barskej konfederácie sa vrátil do Poľska, kde sa snažil bez úspechu získať
vedúce postavenie medzi vodcami konfederácie.
10 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 88.
11 GRODZISKI, Stanisław: Polska w czasach przełomu (1764 – 1815). Wielka historia Polski,
tom 6. Kraków 1999, s. 19 – 20.
12 O aktivitách Poliakov v Prešove pozri štúdiu BENKOVSKÁ, Melánia: Barskí konfederáti
a Prešov. In: Nové obzory 18. Prešov 1976, s. 99 – 143.
13 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 88.
14 ZACHAR, József: Kováts Mihály..., c. d., s. 312.
30

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie
v kamčatskom Boľšerecku, odkiaľ v roku 1771 utiekol s Móricom Beňovským! 15 Hoci je
pravdou, že až do roku 1772 sa Michal Kováč v prameňoch neobjavuje, istá skutočnosť
hovorí proti tomu, že by mohol byť spolu s Beňovským na Kamčatke a neskôr v radoch
utečencov na palube lode Sv. Peter a Pavol. Vieme totiž, že 18. júla 1772 Beňovský a jeho
spoločníci prichádzajú po ročnej plavbe do prístavu na ostrove Île de Groix, oproti
prístavu L’Orient v Bretónsku, a že 19. júla Móric Beňovský píše list prvému ministrovi
Francúzska kniežaťu d’Aiguillonovi. 16 A v lete roku 1772 sa Kováč objavil v uniforme
husárskeho vojaka v Budíne, kde už 4. júla 1772 podal žiadosť vrchnému vojenskému
veliteľstvu o zrušenie odnímania jednej tretiny jeho penzie ako alimentov pre zabezpečenie
syna, pretože jeho syn zomrel. 17 Ak je dátum tejto žiadosti pravdivý, Michal Kováč
nemohol byť v skupine kamčatských utečencov na čele s Móricom Beňovským.
Po návrate do Uhorska sa jeho hmotná situácia pravdepodobne zhoršila, pretože
na neho doliehali viacerí veritelia. V tomto čase začína Kováč uvažovať o vycestovaní
z Uhorska a začatí vojenskej kariéry v zahraničí. Po získaní pasu od dvorskej kancelárie
skutočne na prelome leta a jesene roku 1776 vycestoval do Talianska. V novembri sa
zdržiaval v Janove, čo dokladá hlásenie rakúskeho vyslanca v Benátkach grófa Giacoma
Durazza. 18 Ďalšou stopou po ňom je až latinsky písaný list zachovaný v pozostalosti
Benjamina Franklina, ktorý mu Kováč písal 13. januára 1777 v akvitánskom prístavnom
meste Bordeaux. 19 B. Franklin v tom čase iba krátku dobu pôsobil v Paríži ako zvláštny
komisár nedávno vyhlásenej americkej republiky. Z Kováčovho listu Franklinovi vysvitá,
že jeho cieľom boli Spojené štáty americké, kde sa chcel zúčastniť boja Američanov
za svoju nezávislosť od Veľkej Británie. Latinské znenie listu je nasledovné:
„Magnificentissime Domine!
Aurea Libertas fulvo non venditur auro:
Propugnatores Libertatis Antiquitus audiebant Patres Patriae; Ego quoque qui Praesentes
Litteras Magnificentiae Vestrae porrigendi honorem habeo, sum Libertate et
Natione Hungarica praeditus in Exercitu Regis Borussiae non tantum educatus, sed
etiam ab imo Militiae Gradu, ad Fastigium Praefecti Supremi Vigiliarum non tam casu,
quam Virtute Bellica, non tam fato, quam diligentissima subordinatione evectus. In omnibus
Expeditionibus bellicis periculis cruentatis didici, quae sunt summe necessaria
15 KAJDAŃSKI, Edward: Tajemnica Beniowskiego. Odkrycia, intrygi, fałszerstwa. Warszawa
1994, s. 380 – 381.
16 CULTRU, Prosper: Un Empereur de Madagascar au 18e siècle. Benyowszky. Paris 1906,
s. 59.
17 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 91 – 92.
18 Tamže, s. 94.
19 The Benjamin Franklin Papers, American Philosophical Society, Philadelphia, Pa., vol. LXX,
no. 88, p. 1 – 4. Výťah listu bol publikovaný aj v pramennej edícii LABAREE, Leonard W.
et alii (ed.): The Papers of Benjamin Franklin. New Haven-London 1983, vol. 23, s. 173. Celý
jeho text je napokon aj v štúdii ZACHAR, József: Kováts Mihály..., c. d., faksimile na s. 313
– 316, maďarský preklad na s. 318.
31

Patrik Kunec
ad formandos Tyrones, illosque multis studiis iam veteranos factos, idoneis accingere
armis ad Propellendos Hostes, non sicus in omnibus Evolutionibus Militaribus, et occasionibus
bellicis dulcissimam pro virili defendere Patriam.
Ultro itaque et spontanei, immensis itineris laboribus et fatigiis huc adveni, in his
omnibus quae in discriminibus et in maximis periculis ab honesto bellatore expectari
possunt, pro detrimento Josephi, non minus pro Libertate Unius Almae Congregationis
totum me fidelissime sacrificaturum, ubi, Cooperante et mihi fidelissime assistente
domino Fädevill, civitatis huius Mercatore, non minus congregationis et Iusta Caussa
benevolo fautore, occasionem navalem sum nactus, Nomine Catharine Froom Darmouth,
cuius capitaneus Whippy.
Proinde rogo Magnificentiam Vestram, ut Passuales et credentiales litteras ad Almam
Congregationem mihi mittere dignetur proxime, et quoniam ad huc Socios expecto
qui nondum hic amparuerunt Magnificentia Vestra que verus Patriota Caussam Communem
sincere pro motura erit, si Domino Fädevill aut aliis rebus Vestris huc bene
faventibus commisionem dederit, cum illi huc pervenerunt, quo citius ad Almam Congregationem
transmittantur.
Postremum, ad gratiosum responsum praestolando, nihil tam ardenter opto, quam
cito proficisci, ut ibi qui summa necessitas bellica postulaverit iungi cum obseqvio vivam
et moriar.
Magnificentiae Vestrae, nec non Universae Almae Congregationis
Fidelissimus ad Mortem
Michael Kováts de Fabricy
Bourdeaux die 13 o jan. 1777
P. S. Pareat ergo Magnificentia Vestra, cum enim expedite Gallice vel Anglice necdum
sciam, necessitor Latine vel germanice scribere.“
Voľný slovenský preklad znie nasledujúco:
„Veľkomožný Pane!
Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato.
Za dávnych čias bojovníci za slobodu počúvali otcov vlasti. Aj ja, ktorý Tvojej Veľkomožnosti
s úctou odovzdávam tento list, som slobodným šľachticom uhorskej národnosti;
vo vojsku pruského kráľa som nezískal iba výcvik, ale z najnižšej hodnosti som
bol povýšený na majora; nie však náhodou, ale skôr na základe svojich vojenských cností;
a ani nie z milosti osudu, ale skôr vďaka usilovnému plneniu služobnej disciplíny som
postúpil; v rôznych vojenských akciách som sa uprostred krvavých nebezpečenstiev naučil
všetko, čo je nanajvýš potrebné pre výcvik nováčika; a aj to, že keď sa už po dlhom
výcviku stali z nich ostrieľaní vojaci, ako ich treba vyzbrojiť vhodnými zbraňami, aby
zahnali nepriateľa na útek; ako aj to, ako uprostred akejkoľvek vojenskej situácie a vojnovej
udalosti treba ochrániť najsladšiu vlasť.
Prišiel som teda sem dobrovoľne a z vlastnej vôle, za cenu nezmerateľných námah
a únavy z ciest s tým úmyslom, aby som vo všetkom, čo sa od poctivého bojovníka očakáva
v krízových situáciách a v najväčších nebezpečenstvách, na škodu Jozefa, ale o nič
menej za slobodu najúctivejšieho Zhromaždenia čo najvernejšie obetoval celého seba;
32

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie
prišiel som teda sem, kam som sa dostal vďaka ochotne poskytnutej pomoci pána Fädevilla,
obchodníka tunajšieho mesta – ktorý je súčasne prívržencom Zhromaždenia
a spravodlivej veci – ktorý mi sprostredkoval dopravu na lodi Catharina Froom Darmouth,
ktorej kapitánom je Whippy.
Vzhľadom na to prosím Tvoju Veľkomožnosť, aby mi ráčila urýchlene poslať cestovné
doklady a odporúčajúci list k najúctivejšiemu Zhromaždeniu. Keďže tu zatiaľ čakám
na svojich druhov, ktorí sem ešte nedorazili, nech Tvoja Veľkomožnosť poverí niektorého
ďalšieho tunajšieho prívrženca, aby, keď sem dorazia, ich čo najskôr prepravil k najúctivejšiemu
Zhromaždeniu.
Na záver, očakávajúc Tvoju priaznivú odpoveď, si neprajem nič tak horlivo, ako sa
čo najskôr vydať na cestu, aby som tam, kde si to najvyššia vojenská nevyhnutnosť vyžaduje,
v nepretržitej službe žil alebo umrel.
Tvojej Veľkomožnosti a celému najúctivejšiemu Zhromaždeniu
Michal Kováts de Fabricy, v. r.
Bourdeaux 13. januára 1777
P. S.: Prosím Tvoju Veľkomožnosť, aby mi prepáčila, ale keďže ešte neviem dokonale
po francúzsky alebo po anglicky, som nútený písať po latinsky alebo po nemecky.“
Datovanie listu robí z Kováča jedného z prvých európskych záujemcov o službu
v americkej armáde. Kto a kde mu vnukol nápad napísať Franklinovi a žiadať ho
o sprostredkovanie miesta v americkej armáde, a to v čase, keď sa tam z Francúzska
vyberalo iba málo európskych dobrovoľníkov a samotný Franklin pôsobil v Paríži len
tri týždne? 20 Môžeme sa len domnievať, že Kováč sa cestou z Janova do Bordeaux zastavil
v Paríži a dozvedel sa o americkej misii vedenej v tom čase Silasom Deanom, ktorá
čoskoro po svojom etablovaní začala organizovať aj nábor európskych dobrovoľníkov
pre boj Spojených štátov amerických za nezávislosť. 21 Možno sa Kováč rozhodol pre
vstup do americkej armády samostatne a konal individuálne, ale tento predpoklad do
istej miery vyvracia fakt, že v závere listu žiada Franklina o asistenciu pre seba a svojich
druhov, ktorí takisto túžia vstúpiť do služieb mladej republiky. 22
Hoci je Kováčov list klasickým príkladom formálnej supliky vojaka bez postavenia,
ktorá o skutočných dôvodoch jeho rozhodnutia vstúpiť do služieb americkej armády
nehovorí nič podstatné, pri jeho obsahu je potrebné sa pristaviť. List je totiž zaujímavý
20 V Spojených štátoch v tom čase ešte nepôsobili významnejší predstavitelia boja za ich nezávislosť,
ako napr. markíz de La Fayette alebo bývalý barský konfederát Kazimierz Pułaski. La
Fayette sa vydal do Ameriky v apríli 1777, Pułaski v júni 1777.
21 DULL, Jonathan R.: A Diplomatic History of the American Revolution. New Haven-London
1985, s. 63.
22 V liste zo 14. januára 1777, ktorý napísal Fädeville Franklinovi a odoslal spolu s listom M.
Kováča, tento uvádza, že zmieňovanými druhmi sú dvaja – traja dôstojníci, ktorí slúžili s Kováčom
v pruskej armáde. Bližšie detaily neuviedol. LABAREE, Leonard W. et alii (ed.): The
Papers of Benjamin Franklin. New Haven-London 1983, vol. 23, s. 173, poznámka č. 8.
33

Patrik Kunec
tým, že sa na svojich prvých dvoch stranách takmer doslovne zhoduje s neskoršou latinsky
písanou suplikou iného uhorského uchádzača o miesto v americkej armáde – Františka
Serafína Beňovského! 23
Toto je znenie listu, ktorý v decembri 1779 adresoval František Beňovský Kontinentálnemu
kogresu Spojených štátov amerických:
„Magnificentissime D-ne!
Aurea Libertas Fulvo non venditur Auro.
Propugnatores Libertatis antiquitus Patres Patriae appelari moeruere: Ego quoque
qui Praesentes Litteras Congregationis Honorificentissimae Porrigendi honorem habeo,
sum Libertate et Natione Polonica. Praeditus in Exercitu Sue Caesareo - Regiae
atque Apostolicae Majestatis, ita quam et regis Borussiae, Poloniae, Novo Tartariae
et Galliae, non modo educatus, set etiam ibidem ab imo Militiae gradu, in superiora
Perveni. Non tam casu, quam virtute Bellica, non tam fato, quam diligentissima subordinatione
erectus, in omnibus expeditionibus Bellicis Periculis Cruentatis didici, quae
sunt summe necessaria ad formandos Tyrones, illosque omni studio ac diligentia iam in
Veteranos transmutatos, idoneis accingere armis ad Propellendos Hostes et in omnibus
occasionibus Bellicis Dulcissimam pro virili defendere Patriam.
Ultro itaque et spontanei, incredibilibus viae Laboribus et Fatigiis, iam ut nudus
huc adveni, in his omnibus quae in maximis Periculis ab Honesto Bellatore expectari
possunt, Pro Libertate Unius Almae Congregationis Honorificentissimae – me Fidelissime
sacrificaturus.
Quod reliquum, ut dicam: nil tam ardenter desiderii est, – quam Citissime saequi
posse exemplaria Fratruelis mei, et ut ibi, ubi Summa postulaverit Necessitas Bellica,
Vivam et Moriar.
Magnificentiae V-rae, nec non Universae Almae
Congregationis Honorificentissimae.
Fidelissimus ad Mortem
F. S. Baro de Benyowszky mp
L. Coll. Confo[e]deratio Poll.“ 24
23 O pobyte F. S. Beňovského v USA na prelome rokov 1779 a 1780 pojednáva autor tohto príspevku
v štúdii: Sporný pobyt Mórica Beňovského v Spojených štátoch amerických v rokoch
1779 – 1780. In: Vojenská história, r. 9, 2005, č. 2, s. 92 – 101.
24 Library of Congress, Washington, D. C., Papers of Continental Congress No. 78, Vol. III., folio
415. Znenie listu publikujem podľa dvoch existujúcich prepisov uverejnených W. Z. Waydom
v štúdii Beniowski w Ameryce. In: Kwartalnik Historyczny, Vol. 40, 1926, s. 419 – 420,
a Leonom Orłowskim v diele ORŁOWSKI, L.: Maurycy August Beniowski. Warszawa 1961,
s. 246 (príloha č. 3). Faksimile dokumentu je publikované tamtiež ako obrazová príloha.
34

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie
Voľný slovenský preklad znie:
„Veľkomožný pane!
Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato.
Za dávnych čias bojovníci za slobodu si zaslúžili nazývať sa otcovia vlasti: Ja, ktorý
mám česť predložiť najúctivejšiemu zhromaždeniu toto písmo, som slobodným Poliakom.
Pôsobiaci vo vojsku jeho cisársko-kráľovskej a apoštolskej výsosti, rovnako tiež
kráľa pruského, poľského, ruského [novotatárskeho] a francúzskeho, nebol som iba vyučený,
ale pritom tiež od najnižšej vojenskej hodnosti povýšený, a to nie náhodou, ale
bojovníckou zdatnosťou, nie vďaka osudu, ale najsvedomitejšou službou povýšený. Vo
všetkých vojenských výpravách a krvavých nebezpečenstvách naučil som sa všetko, čo
je potrebné, aby sa regrúti cvičením a usilovnosťou zmenili na veteránov, ktorí by boli
schopní so zbraňami vyzbrojení odvrátiť nepriateľov a po mužsky v každom bojovom
stretnutí brániť najsladšiu vlasť. A preto som dobrovoľne a z vlastnej vôle, bez prostriedkov
a po neuveriteľných útrapách a prekážkach prišiel sem, aby som vo všetkých veľkých
nebezpečenstvách obetoval život za slobodu najúctivejšieho Spojeného zhromaždenia,
ako sa šľachetnému bojovníkovi patrí.
Končiac hovorím: po ničom viac netúžim, ako čo najrýchlejšie dať doklady mojej
vernosti a aby tam, kde to bude vyžadovať najvyššia bojová potreba, mohol som žiť
alebo umrieť.
Vašej Jasnosti a najúctivejšiemu zhromaždeniu najvernejší až do smrti
F. S. barón de Benyowszky, v. r.
podplukovník [L. C. = lieutenant-colonel?] poľskej konfederácie“ 25
Na zjavnú podobnosť oboch listov upozorňuje už úvodné latinské heslo Aurea Libertas
fulvo non venditur auro (Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato), nachádzajúce sa na
oboch suplikách. Dokonca sa daný výrok v oboch žiadostiach nachádza na tom istom
mieste – hneď za oslovením. Ale aj pri zbežnom porovnaní obsahu oboch listov je zrejmé,
že ich úvod a záver je až na drobné rozdiely rovnaký, a teda že neskorší list by mohol
byť kópiou toho predošlého (prípadne kópiou Kováčovej kópie neznámeho originálu).
Vyvstáva tu teda otázka, z akého dôvodu písali dvaja uhorskí vojaci v časovom rozpätí
troch rokov svoje supliky rovnakou formou? Písal František Beňovský svoju latinskú
žiadosť Kontinentálnemu kongresu na podklade vzoru od Michala Kováča? Alebo obaja
dostali vzor od niekoho tretieho? Bohužiaľ, odpoveď na dané otázky nepoznáme.
Ak by František dostal kópiu žiadosti od Kováča, vynára sa ďalšia otázka – kde
a kedy sa mohol František Beňovský s Kováčom osobne spoznať, prípadne znovu sa
s ním stretnúť ešte pred jeho odchodom do Francúzska a neskôr do USA? Ani na takto
položenú otázku nám zatiaľ známe pramene nedávajú odpoveď. Zaujímavé však je, že
v ojedinele zachovanom „curriculu vitae“, ktoré spísal František Beňovský v septembri
1783 v Istanbule pred rakúskym internunciom (diplomatická hodnosť rovná veľvyslan-
25 Za pomoc pri preklade oboch uvádzaných listov srdečne ďakujem kolegovi PhDr. Imrichovi
Nagyovi, PhD.
35

Patrik Kunec
covi) Pierrom Philippom von Herbert-Rathkealom, je hneď v prvej vete zmienka o jeho
službe v Poľsku pod velením generála Pulawskeho (teda Pułaskeho) v roku 1767. 26
Vzhľadom na to, že v tom čase mal pisateľ len trinásť rokov, je tento jeho údaj nanajvýš
sporný. Skôr sa s Kováčom mohol poznať starší brat Móric, ktorý v rokoch 1768 a 1769
skutočne pôsobil vo vojsku barských konfederátov, rovnako ako aj (hoci zatiaľ prameňmi
nedoložene) Michal Kováč. Možnože oboch žiadateľov vybavil touto listinou Móric
Beňovský. Zvlášť pravdepodobné je to v prípade jeho brata Františka Serafína, ktorý
sa po svojom príchode do Ameriky v auguste 1779 snažil čo najrýchlejšie dostať ku
Kazimierzovi Pułaskemu. Zo zápisu vojenskej komisie Kongresu vieme, že mal pri sebe
nejaké písomnosti, medzi inými aj list pre brigádneho generála Pułaskeho. Vybavil ho
týmito dokumentmi jeho starší brat Móric? To znie veľmi pravdepodobne, dôkazy pre
toto tvrdenie však zatiaľ nepoznáme.
Kľúč k vyriešeniu záhady takmer identických listov Michala Kováča a Františka Beňovského
by mohol spočívať v osvetlení histórie úvodného hesla oboch suplík. S jeho
uvedením v iných publikovaných prameňoch som sa však nestretol a jeho znenie som
neobjavil ani náhodným pátraním na internete. Kde sa prvýkrát objavilo, kto a kedy
ho používal? Môže mať toto heslo nejaký, doteraz neobjasnený, súvis s neznámou historickou
udalosťou alebo skupinou ľudí? Takouto udalosťou, spoločnou pre Michala
Kováča a bratov Mórica a Františka Beňovských, mohlo byť jedine povstanie Barskej
konfederácie, ale to je zatiaľ len hypotéza, ktorá musí počkať na svoje potvrdenie alebo
vyvrátenie.
Záhadu dvoch takmer identických listov dvoch účastníkov americkej revolúcie môžeme
uzavrieť pohľadom na ich účinnosť. V prípade M. Kováča nevieme, či mu Franklin
nejaké odporúčanie pre Kongres dal, isté však je, že už 26. februára opustil Bordeaux
na palube lode Katarína z Dartmouthu (Catherina Froom Darmouth) a bol už určite 30.
apríla v meste Providence (Rhode Island), kde doručil isté vojenské informácie generálovi
Spencerovi a neskôr dokonca samotnému Washingtonovi. 27 Fakt, že Kováč bol
prijatý samotným Washingtonom v Morristowne (New Jersey), potvrdzuje jeho list
Kongresu zo dňa 17. 5. 1777. 28 Napriek týmto stretnutiam sa Michalovi Kováčovi nepodarilo
vstúpiť do radov kontinentálnej armády – na jeho oficiálnu žiadosť mu 23. mája
Kontinentálny kongres dal zamietavú odpoveď. 29 Keďže nemohol vstúpiť do radov armády,
vo Philadelphii sa prihlásil Kováč do milícií, kam ho prijali. Stal sa dôstojníkom
špeciálneho nemeckého práporu s úlohou náboru nováčikov. 30 Zlom v Kováčovej kariére
26 „L’an 1767 – J’ai servi en Pologne sous le Général Pulawski” (v dobových materiáloch ide
o často používanú, i keď nepresnú, formu mena grófov Pułaskich). Österreichisches Staatsarchiv
Wien, Haus-, Hof-, und Staatsarchiv, Staatskanzlei, Türkei II, Berichte 1783 VII-X, kart.
81, fasc. 2 (mesiace september-október), f. 68
27 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 101.
28 Tamže, s. 102
29 Tamže, s. 103.
30 Tamže, s. 103. Tiež Haiman, M.: Poland and the American Revolution War. Chicago, Ill.,
1932, s. 84.
36

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie
nastal až s príchodom Kazimierza Pułaskeho do Ameriky, ktorého musel Kováč dobre
poznať – pravdepodobne v období bojov Barskej konfederácie, teda v čase, keď nemáme
o Kováčovi žiadne písomné zmienky. K Pułaskému sa pripojil krátko po bitke pri
Germantowne (4. október 1777) a odvtedy boli nerozlučnou dvojicou. Pułaski sa v tom
čase zaoberal organizáciou a výcvikom jazdy, najslabšej časti mladej americkej armády,
a skúsenosti ostrieľaného Kováča mu prišli len vhod. Jednoznačne na prosbu Pułaského
a za sprostredkovania Washingtonom bol Michal Kováč napokon vojenskou komisiou
Kontinentálneho kongresu menovaný 14. januára 1778 na „majstra“ vo výcviku jazdy
a neskôr povýšený za veliaceho plukovníka (colonel-commandant) v jazdeckej légii. 31
Jeho úspešné pôsobenie sa skončilo tragicky v bitke pri Charlestone dňa 11. mája 1779.
V prípade Františka Beňovského jeho žiadosť Kontinentálnemu kongresu nemala
pozitívny účinok. Na jej rube je poznámka, že po prednesení žiadosti v Kongrese dňa 13.
decembra 1779 bola odoslaná do vojenskej komisie Kongresu. Na svoju žiadosť dostal
v dňoch 20. a 24. decembra 1779 zamietavé odpovede, ale v písaní suplík pokračoval aj
v prvej polovici nasledujúceho roka. 32 Keď jeho úpenlivé prosby nenašli odozvu v ušiach
kongresmanov, František sa v takmer neriešiteľnej situácii rozhodol pre dezerciu k Britom,
čo dokladá jedna zmienka v liste Williama Clajona, tajomníka generála Gatesa
z 20. augusta 1780. 33 Možno práve odmietnutie služby v americkej armáde Kongresom
ho zachránilo pred osudom Michala Kováča a priviedlo napokon späť do rodného Vrbového.
31 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 108.
32 GRIFFITHS, David: Maurice August Benyowsky: A Military Adventurer in Revolutionary
America. Štúdia publikovaná v ruskom internetovom historickom časopise Mir istorii 4/2002
na stránke: historia.ru/2002/04/ griffiths.htm (stránka dostupná aj ku dňu 1. 5. 2007).
33 „Count Pulaski’s pretended Brother is Gone to the Enemy. I suppose he was afraid of being
known to have been expelled out of Lauzun’s Legion in the French Service, that Corps being
at Newport.“ The State Records of North Carolina (coll. and ed. by Walter CLARK). Vol.
XIV (1779 – 1780). Winston, NC, 1896, s. 566 – 567.
37

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
Peter Kónya
KÓNYA, P.: Economic situation in Michalovce in the 18th century. In: Annales historici
Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 38-59.
Michalovce underwent a complex economic and social development during the 18th
century. At the beginning, Michalovce fell into rapid decline when it lost its status of
the significant regional centre of crafts and trade and became almost depopulated. In the
first half of the century, the town was gradually growing into large agricultural centre.
As to handicraft, it was not as significant as it used to be at the end of the Middle Ages.
In the second half of the century, Michalovce still remained mainly agricultural town,
although the craft was becoming stronger. The trade was enhanced by seven annual fairs.
The economic development of the town was closely related to the changes concerning the
ownership of the town, especially after the Sztáray dynasty came to power.
Na území Zemplínskej stolice, ležiacej na severovýchode Uhorska, ktorá patrila
k najrozsiahlejším stoliciam v krajine vôbec, neboli v minulosti žiadne slobodné kráľovské
mestá. V hospodárskom a spoločenskom živote ich nahrádzali početné mestečká.
Tie, najmä vďaka skupine tokajských mestečiek v južnej časti stolice, jej aj v tomto
ohľade zabezpečovali jedno z popredných miest. Okrem nich sa však na teritóriu stolice
rozvíjali aj viaceré iné väčšie alebo menšie zemepanské mestečká (najväčšie z nich
označované ako mestá). Jedným z najvýznamnejších boli Michalovce, ležiace na jej východnom
okraji, na krajinskej ceste, na hraniciach s Užskou stolicou.
Vlastnícke pomery
Najväčšiu časť pôdy, poddanských usadlostí a panské sídla mali na začiatku 18. storočia
v rukách dva šľachtické rody: Pongráczovci z Michaloviec a Sztárayovci, používajúci
takisto predikát z Michaloviec (Nagymihályi). 1 Pánmi Michalovského hradu
(kaštieľa), mestečka a väčšiny panstva boli až do r. 1711 Pongráczovci, menovite Ladislav
a Ján. Sobášom Márie Pongráczovej z Michaloviec s Františkom Barkóczym dostali
sa medzi tunajších zemepánov aj Barkóczyovci. Finančné problémy v prvých rokoch
18. storočia a neskôr počas povstania Františka II. Rákócziho prinútili majiteľov panstva
k predaju, zálohu či darovaniu časti svojich majetkov, medzi inými aj v Michalovciach.
V dôsledku toho sa v krátkom čase zväčšil počet zemepánov mestečka, resp. osôb, vlastniacich
v ňom väčší alebo menší majetkový podiel.
Podobne sa medzi michalovských zemepánov dostal ešte koncom 17. storočia Imrich
Gombos, manžel Anny Pongráczovej. Okrem Pongráczovcov, Sztárayovcov a už uvedených
šľachtických rodín mali na prelome storočí svoje majetkové čiastky v mestečku
1 ŠA (Štátny archív) Prešov, Stárai Michalovce, 151, 152, 153, 154, 155, 156, 157, 158: Dokumenty
o zálohovaní majetkov v Michalovciach z prelomu 17. a 18. storočia.
38

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
aj Bánffyovci, Michal Szentiványi, Zuzana Soósová, Andrej Szirmay, Štefan Boronkay
a azda aj ďalší, menší zemepáni. 2
V prvých rokoch 18. storočia dochádzalo zálohovaním k ďalšiemu deleniu majetkov
v mestečku. Z už uvedených šľachticov získal ďalšie usadlosti a polia najmä Andrej
Szirmay. Okrem viacerých poddanských hospodárstiev, polí a lúk dostal od Márie
Pongráczovej r. 1699 dve opustené usadlosti (Tarcaliho a Lakatosovu) spolu so záhradou,
patriacou kaštieľu. 3 Tá istá Mária Pongráczová zálohovala r. 1696 za 500 zlatých svojmu
švagrovi Imrichovi Gombosovi michalovskú kúriu, so všetkými poliami, lúkami, lesmi
a rybníkmi, ako aj hostinec, užívaný dovtedy Andrejom Vargom. 4 Malé majetkové podiely,
často neprevyšujúce jednu usadlosť sa dostali do rúk novým vlastníkom, ako bol
napr. Andrej Mészáros 5 , František Potocký, Štefan Lendvay 6 , Štefan Nevický či Štefan
Török. 7 V roku 1707 dal Ladislav Pongrácz za 600 zlatých do zálohu Františkovi Barkóczymu
svoj hostinec so všetkými náležitosťami, spolu s jednou sedliackou usadlosťou.
Záloh mal byť vyplatený po šiestich rokoch. 8
Po porážke posledného protihabsburského povstania nastal rýchly mocenský vzrast
rodu Sztárayovcov, ktorý sa stal v pomerne krátkom čase pánom celého panstva i mestečka.
V priebehu 20. a 30. rokov 18. storočia Imrich Sztáray nielen nahradil niekdajších
majiteľov panstva Pongráczovcov, ale postupne vytlačil z ich pozícií aj Szirmayovcov,
držiacich začiatkom storočia v zálohu takmer celé Michalovce.
Úlohu pritom zohrala i zainteresovanosť miestnych zemepánov na poslednom protihabsburskom
odboji a ich ochota vyjadriť vernosť legitímnemu panovníkovi. Tak Andrej
Szirmay (vďaka zálohu vlastník takmer celého mestečka) už koncom roku 1710 odišiel do
Prešova zložiť prísahu vernosti Jozefovi I. 9 Napriek pomerne pohotovej zmene politickej
orientácie sa mu však nepodarilo rozísť sa so svojou kuruckou minulosťou bez finančných
strát a v nasledujúcom roku musel vyplatiť do cisárskej vojnovej pokladnice 1 700
rýnskych zlatých. 10 Jedným z dôvodov rýchleho úpadku moci Pongráczovcov bola zrej-
2 Tamtiež.
3 ŠA Prešov, SM, 156: Zmluva o zálohovaní majetku z r. 1699.
4 ŠA Prešov, SM, 153: Dohoda o zálohovaní kúrie, hostinca a ďalších majetkov Máriou
Pongráczovou za 500 zlatých, z r. 1696.
5 ŠA Prešov, SM, 160: Dohoda o zálohovaní majetku a krčmy v Michalovciach A. Mészárosovi
za 400 zlatých z r. 1702.
6 ŠA Prešov, SM, 160: Dohoda o zálohovaní majetku za 60 zlatých Štefanovi Lendvayovi
z r. 1702.
7 ŠA Prešov, SM, 162, 163: Dohody o zálohovaní polí Františkovi Potockému a Štefanovi Nevickému
z r. 1705 a 1706. ŠA Prešov, 161: darovanie majetku v Michalovciach Štefanovi Törökövi
z r. 1703.
8 ŠA Prešov, SM, 164: Dohoda o zálohovaní hostinca a usadlosti v Michalovciach Ladislavom
Pongráczom za 600 zlatých z r. 1707.
9 Szirmay András naplója, 71. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VII, (Ed. Dongó,
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1902, s. 271.
10 Szirmay András naplója, 74. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VIII, (Ed. Dongó,
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1903, s. 14.
39

Peter Kónya
me ich prílišná angažovanosť na strane Františka II. Rákociho počas povstania. Ladislav
Pongrácz so svojím synovcom Jánom patrili k popredným stúpencom odboja v stolici a ich
prechod na stranu panovníka nebol pravdepodobne taký jednoduchý. 11 Mocenský vzostup
Sztárayovcov uľahčila aj situácia Pongráczovcov, keď sa Ján Pongrácz ocitol bez mužského
potomka a tak práve v období po Satmárskom mieri napokon ich rod po meči vymrel. 12
Až do začiatku 40. rokov boli pánmi väčšej časti Michaloviec Szirmayovci. Užívali
ich spolu s viacerými obcami panstva na základe zálohu z r. 1696. Okrem kaštieľa (hradu)
a väčšiny sedliackych usadlostí i remeselníckych domácností mali v držbe i pivovar,
krčmu (neskôr niekoľko krčiem), bitúnok a mýtne právo na trhu a na moste cez Laborec.
Ešte v polovici 30. rokov patril vdove a synom Andreja Szirmaya (Andrejovi, Imrichovi
a Adamovi) kaštieľ a dve z troch michalovských kúrií. 13
Ďalším z vlastníkov mestečka bol Imrich Sztáray, jediný legitímny dedič niekdajšieho
pongráczovsko-sztárayovského panstva. Svoju rezidenciu v čase szirmayovského
zálohu nemal v Michalovciach, ale na neďalekom hrade Vinné. Spomedzi majiteľov
menších podielov panstva a mestečka bol najvýznamnejším barón Imrich Luzsénszky,
vlastník jednej z miestnych kúrií. Ďalšími menšími vlastníkmi jednotlivých usadlostí
v tomto období boli: Boronkayovci, Neviczkovci, Szánkiovci, Gombosovci a iní. 14
Významným medzníkom v dejinách Michaloviec je rok 1743. Vtedy barón Imrich
Sztáray uzavrel dohodu s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení väčšiny mestečka
a veľkej časti michalovského panstva, zálohovaného Pongráczovcami r. 1696. Záloh
bol vyplatený sumou 68 000 uhorských zlatých. 15 Gróf Sztáray získal vtedy takmer 150
sedliackych a želiarskych usadlostí a súčastí majera v Michalovciach, spolu s kaštieľom,
dvoma kúriami a k nim patriacimi poliami, lúkami, lesmi, resp. inými náležitosťami. 16
Szirmayovcom ostala iba jedna kúria, obývaná Adamom Szirmayom, s poliami a lúkami.
Súčasne stratili aj práva varenia piva, výčapu a vyberania mýta z trhov v mestečku,
ktoré prešli na grófa Imricha Sztáraya. Mohli si so sebou zobrať svojich sluhov a remeselníkov
z majera. 17
11 Ladislav Pongrácz ešte aj na sklonku povstania, v januári 1711 sa pri kapitulácii hradu Vinné
zaviazal síce rešpektovať vôľu svojich podriadených, sám však vtedy rozhodnutie prejsť na
stranu panovníka nevyjadril. ŠA Prešov, SM, 388: Ponuka kapitulácie veliteľa hradu Vinné
Ladislava Pongrácza z Michaloviec z 26. januára 1711.
12 NAGY, Iván: Magyrország családjai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, X. Pest 1863,
s. 868.
13 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743. BEL,
Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.
14 ŠA Prešov, SM, 172 – 185: dokumenty k zálohovaniu, predaju a kúpe majetkov v Michalovciach
z 20. a 30. rokov 18. storočia.
15 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743.
16 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.
17 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743.
40

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
Aj potom však ostali v Michalovciach viacerí menší šľachtickí vlastníci. V roku vyplatenia
zálohu, r. 1743 tu mali majetkové podiely: barón Luzsénszky kúriu a 7 usadlostí,
Egri 6 usadlostí, Ján Nagymihályi 3 usadlosti, Ladislav Boronkay 3 usadlosti, Ladislav
a Štefan Neviczky 2 usadlosti a Adam Szemere, Juraj Dohny, Tolnay a barón Vécsey po
jednej usadlosti. 18
Gróf Sztáray získaval postupne aj ďalšie majetky v mestečku a sceľoval tak svoje
domínium. V roku 1748 kúpil usadlosť Adama Szemereho a r. 1756 mu zanechala svoj
podiel Anna Neviczká. 19 V 50. rokoch už boli Sztárayovcoi takmer výlučnými pánmi
Michaloviec. R. 1752 vlastnili popri poddaných v mestečku i rozsiahly majer, z ktorého
iba jedna desatina bola v držbe iných zemepánov (najmä baróna Luzsénszkeho). 20 R. 1760
gróf Sztáray získal do zálohu za 3160 uhorských zlatých od barónky Judity Luzsénszkej
jej michalovskú kúriu a za 910 zlatých usadlosti v obciach Vrbovec, Jastrabie, Trnava
a Čečehov. 21
Od polovice 18. storočia bol vývin vlastníckych pomerov v Michalovciach i v celom
panstve charakterizovaný ďalším upevňovaním pozícií Sztárayovcov, ktorí sa postupne
stávali ich jedinými majiteľmi. V priebehu 50. rokov pokračoval gróf Imrich Sztáray
v sceľovaní svojej domény v mestečku i ďalších častiach panstva. V roku 1762 mu zanechal
barón Boronkay jednu usadlosť v Michalovciach v hodnote 100 zlatých 22 a postupne
získaval polia, domy i šľachtické sídla od ostatných drobných zemianskych vlastníkov.
Keď r. 1769 gróf Imrich Sztáray umrel, v Michalovciach ostal gróf Michal Sztáray,
ktorý pokračoval v úsilí svojho otca o sceľovanie a povznesenie rodovej domény. Táto
snaha bola natoľko úspešná, že už r. 1770 patrili okrem troch usadlostí zemana Prinyiho
a jednej baróna Boronkaya všetky domy, polia a ďalšie majetky v mestečku Sztárayovcom.
23 Začiatkom 70. rokov malo potom iba dvoch majiteľov: Sztárayovcov a Boronkayovcov.
Pritom však barón Andrej Boronkay vlastnil iba jednu poddanskú usadlosť, ktorú
mal vtedy v držbe Pavol Vladár. 24 Do konca storočia boli však Sztárayovci už jedinými
pánmi Michaloviec, skutočného centra i sídla svojho rozsiahleho panstva. 25
Okrem územného rozširovania svojich majetkov na úkor iných majiteľov upevňoval
gróf svoju hospodársku aj politickú moc takisto inými spôsobmi. Od 70. rokov zrušil
18 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.
19 ŠA Prešov, SM, 203, 212: dohody o predaji a odkázaní usadlostí v Michalovciach Imrichovi
Sztárayovi.
20 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis majetkov v Michalovciach z r. 1752.
21 ŠA Prešov, SM, 433: Dohoda grófa Imricha Sztáraya s barónkou Juditou Luzsénszkou o zálohovaní
kúrie v Michalovciach a majetkov v obciach Vrbovec, Jastrabie, Trnava a Čečehov
z 12. VI. 1760.
22 ŠA Prešov, SM, 217: Zanechanie jednej usadlosti v Michaloviach L. Boronkayom grófovi
Michalovi Sztárayovi.
23 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
24 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.
25 KORABINSKY, Johann Matthias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von
Ungarn. Pressburg 1786, s. 632.
41

Peter Kónya
viacero výhod, ktoré kedysi jeho otec udelil michalovským poddaným, a zmocnil sa
dovtedy obecných, sedliakmi užívaných polí a lúk. 26 Takto bezohľadne však postupoval
nielen voči poddaným. Podobne už začiatkom 70. rokov odňal miestnemu rímskokatolíckemu
farárovi právo na sobotné výnosy z horného a prostredného mlyna v mestečku.
27 V dôsledku takéhoto postupu voči obyvateľstvu sa od začiatku svojho nástupu na
čelo panstva dostával do konfliktu s poddanými. 28 Gróf ďalej rozširoval a modernizoval
panský majer a pokračoval i v prebudovávaní a zveľaďovaní kaštieľa, ku ktorému pribudli
rozsiahle záhrady, parky a letné sídla. 29
Hospodárske pomery
Počas celého 18. storočia dominovalo v hospodárskom živote Michaloviec poľnohospodárstvo
nad remeslom a obchodom. Na prelome storočí sa poľnohospodárska výroba
sústreďovala na sedliackych hospodárstvach a panskom majeri. Žiaľ, z prvých rokov
18. storočia nie sú k dispozícii údaje o štruktúre, veľkosti a počte roľníckych usadlostí,
rovnako ani o zemepanskom veľkostatku. V Michalovciach sa vtedy pestovali tradičné
obilniny ako pšenica, raž, jačmeň, ovos, ale aj také plodiny ako hrach, šošovica, proso,
pohánka, menej ľan a konope. 30 Poľnohospodárska pôda v chotári bola rozdelená na
dve časti, jednu, ležiacu pri Laborci, poškodzovala počas častých povodní voda. Lúky
neužívali poddaní žiadne, tie patrili zrejme k majeru. V mestečku (zrejme ako súčasť
majera) boli dva mlyny. 31 Jeden z nich patril Andrejovi Szirmayovi a druhý majiteľovi
panstva Ladislavovi Pongráczovi. 32 Na základe analógií s predchádzajúcim obdobím sa
aj začiatkom 18. storočia dá predpokladať pestovanie hrozna vo vinohradoch na Ďurkove
(Györke, dnes Hrádok) a dorábanie vína v mestečku. 33
Na prelome storočí žilo v Michalovciach veľmi málo poddanského sedliackeho obyvateľstva.
Stoličný súpis z r. 1696 uvádza iba 6 sedliackych usadlostí 34 , čo bolo približne
na úrovni okolitých dedín a mnohonásobne menej, než v Humennom. Keďže remeselná
výroba nebola v tom období v mestečku na takej úrovni, aby predstavovala prevládajúci
26 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.
27 Archív košického rímskokatolíckeho arcibiskupstva: Kanonická vizitácia michalovskej farnosti
z r. 1773.
28 Poddaní sa s grófom súdili viackrát, r. 1770, r. 1786 a r. 1787. ŠA Prešov, SM, 968.
29 KORABINSKY, Johann Matthias: c. d., s. 632.
30 Szirmay András naplója, 49. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez V, (Ed. Dongó,
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1900, s. 204 – 205.
31 Tamže, s. 205.
32 MOL (Magyar Országos Levéltár) Budapest, Rákóczi-szabadságharc levéltára, G-28, 89. cs.:
Extractus naturalium repertitionis Inclyti Commitatus Zempleniensis intertentione militiae
deputatam et cassarium administrandam, 1710.
33 DIENES, Dénes: Református egyházlátogatási jegyzökönyvek 16 – 17. század. Budapest
2001, s. 245: kanonická vizitácia michalovskej reformovanej farnosti z r. 1619 – 1620.
34 BAZML (Borsod-Abaúj-Zemplén Megyei Levéltár), Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV-
1005/a, 37. cs., Loc. 123, No. 78: Series conumerationis portarum A. 1696.
42

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
zdroj obživy, možno predpokladať, že pokles počtu roľníckych usadlostí bol dôsledkom
vojnových udalostí, pravdepodobne pustošenia z čias nedávneho povstania Imricha
Tököliho a pobytu habsburských vojsk počas protitureckej vojny. Na túto skutočnosť
ostatne nepriamo poukazujú aj správy o vojenskom využívaní Michalovského hradu
(opevneného kaštieľa) i konkrétny údaj o vyčíňaní chorvátskej jazdy, ubytovanej v ňom
v roku 1695. 35
Súpis poddaných z r. 1696 uvádza šiestich poddaných, ktorí užívali polia s rôznou
výmerou. Dvaja vysievali po 2,5 prešporskej merici obilia, dvaja po 2, jeden 3 a jeden
iba 1 prešporskú mericu. Richtár bol zrejme oslobodený od časti vrchnostenských dávok
a nie je uvedená rozloha jeho polí. Lúky nemali v držbe žiadne. 36 Podobne šesť poddanských
sedliackych usadlostí, z nich dve domácnosti remeselníkov, uvádza aj ďalší, panský
súpis z r. 1699. Traja z nich hospodárili na celej usadlosti, jeden na polovičnej. Dvaja
sedliaci boli oslobodení. Keďže richtár sa v súpise nenachádza, jeho usadlosť bola buď
oslobodená, alebo ním bol mešťan (remeselník). 37 Súpis obsahuje aj niektoré povinnosti
poddaných. Popri finančných povinnostiach a práci na panskom majeri odovzdávali
sedliaci zemepánovi časť úrody, svine, remeselnícke výrobky (čižmy a kože) a museli
predávať panské víno. 38
Pokles počtu obyvateľov a s ním aj hospodárskej úrovne mestečka pokračoval aj začiatkom
storočia, predovšetkým počas povstania Františka II. Rákociho. Údaje z r. 1709
neuvádzajú už ani jednu sedliacku usadlosť, iba 5 želiarskych, 2 sedliacke oslobodené
(resp. nájomnícke) a 10 meštianskych (remeselníckych) domácností. Avšak ako opustené
je označených až 40 usadlostí. Bolo to viac ako vo všetkých okolitých obciach spolu. 39
Tento negatívny vývin pokračoval aj v nasledujúcich rokoch, minimálne do r. 1711.
Poľnohospodárska výroba v mestečku sa tak začiatkom 18. storočia dostala do krízy,
stagnovala a postupne sa zrejme obmedzila iba na panský majer a súkromné hospodárstva
mešťanov (remeselníkov). Remeslo, ktoré samo bolo pomerne málo vyvinuté, sa
v tomto období stalo prevažujúcim zamestnaním obyvateľstva. Na konci 17. storočia sa
v Michalovciach rozvíjalo niekoľko odvetví remeselnej výroby. Svoje cechy mali krajčíri,
gombikári, kožušníci (od r. 1674), mäsiari (od r. 1677) a čižmári (od r. 1698). 40
35 ŠA Prešov, SM, 153: Dohoda o zálohovaní kúrie, hostinca a ďalších majetkov Máriou
Pongráczovou za 500 zlatých, z r. 1696.
36 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV-1005/a, 37. cs., Loc. 123, No. 78: Series conumerationis
portarum A. 1696.
37 ŠA Prešov, SM, 380: Súpis naturálnych a peňažných dávok v obciach michalovského panstva
z r. 1699.
38 Tamtiež.
39 Szirmay András naplója. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VII, (Ed. Dongó, Gy.,
B.). Sátoraljaújhely 1902, s. 113. Z údajov nie je jasné, či sa týkajú celých Michaloviec, alebo
časti, patriacej Andrejovi Szirmayovi. Tomu však vtedy patrila už väčšina mestečka, a tak ani
v tom prípade by neboli celkové počty poddanského obyvateľstva príliš odlišné.
40 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, cechové artikuly z r. 1674, 1677 a 1699.
43

Peter Kónya
Bližšie údaje z tohto obdobia sú známe iba pre dokumentovanie pôsobenia najmladšieho
cechu, čižmárskeho. Členovia cechu sa r. 1700 obrátili na majiteľov panstva Ladislava
a Jána Pongrácza s prosbou o priznanie privilégií košických čižmárov, ktoré si
spolu s pečaťou priniesli z Košíc. Podľa nich mal byť prvý a druhý cechmajster oslobodený
od daní, ostatní členovia cechu museli naďalej platiť dane i dohodnuté dávky
zemepánom. 41
Artikuly košického čižmárskeho cechu začali so súhlasom vrchnosti užívať už v tom
istom roku, keďže onedlho sa na nich sťažovali humenskí čižmári. Predmetom sťažnosti
boli problémy, ktoré im spôsobovali michalovskí čižmári pri predaji ich výrobkov. Títo
potom, ako získali privilégiá košického cechu, prestali púšťať humenský cech na miestny
trh, naďalej však nakupovali lacnejšie kože od obuvníckeho cechu v Humennom,
v čom im tamojší čižmári nebránili. 42 Konflikt sa pravdepodobne podarilo v krátkom
čase vyriešiť, pretože už v nasledujúcom roku uzavreli predstavitelia cechu dohodu
s Ladislavom Pongráczom a Františkom Sztárayom o svojich povinnostiach voči zemepánom
a zvýhodnenom predaji svojich výrobkov pre zamestnancov panstva. 43
Z tohto obdobia sú známe aj niektoré mená remeselníkov. Je zaujímavé, že kým
r. 1699 mali ešte dvaja remeselníci priezviská označujúce ich povolanie, ako Matej Csizmadia
a Martin Varga, v roku 1701 mali všetci členovia čižmárskeho cechu vlastné, od
profesie odlišné mená. Prvým cechmajstrom bol Ján Pap, druhým Štefan Harangozó
a ďalšími majstrami Štefan Bátory, Michal Cifra, Ján Enyiczkey a Andor Katuk. 44
Okrem majera, dvoch mlynov a remeselníckych dielní existovali v mestečku aj
niektoré iné hospodárske objekty patriace panstvu. Boli to predovšetkým dva hostince,
resp. krčmy, dávané do nájmu miestnym obyvateľom i zemanom. 45 Ryby zrejme chytali
v Laborci, existencia rybníkov v tomto období doložená nie je.
V prvej polovici 18. storočia v dôsledku hospodárskeho vyčerpania, pobytu a pustošenia
vojsk, no najmä morovej epidémie prebiehal v Michalovciach negatívny demografický
a ekonomický vývin. Aj po roku 1711 klesal počet obyvateľov mestečka, ktoré
už zrejme niekoľko rokov neplnilo svoje niekdajšie úlohy centra remeselnej výroby
a obchodu na východe Zemplína. Kedysi prekvitajúce stredisko remesiel sa zmenilo na
dedinu, obývanú iba niekoľkými domácnosťami, z ktorých sa väčšina venovala poľnohospodárstvu.
Väčšia časť bola opustená a prekonávanie tohto vývoja bolo veľmi zdĺhavé
a problematické.
41 ŠA Prešov, SM, 158: Žiadosť čižmárskeho cechu o povolenie užívania artikulov košických
čižmárov.
42 ŠA Prešov, SM, 166: Sťažnosť humenských čižmárov na problémy zo strany michalovského
cechu.
43 ŠA Prešov, SM, 159: Dohoda čižmárskeho cechu s Ladislavom Pongráczom o povinnostiach
voči vrchnosti.
44 Tamtiež.
45 Správy o hostinci a jeho nájomcovi obsahujú dohody o zálohovaní majetkov. ŠA Prešov, SM,
153, 164.
44

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
Na značné vyľudnenie, zničenie a schudobnenie poukazujú údaje z prvej štvrtiny
18. storočia. Tento kritický stav sa dokonale odráža už v celokrajinskom súpise z roku
1715. V Michalovciach bolo vtedy zaznamenaných iba sedem poddanských domácností.
Z nich všetky, vrátane dvoch remeselníckych, sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom.
Spustošenie a vyľudnenie dokumentuje skutočnosť, že ďalších 39 usadlostí
bolo uvedených ako opustené. 46 Zo súpisu je zrejmý predovšetkým pokračujúci prudký
pokles počtu obývaných sedliackych, resp. meštianskych usadlostí. V porovnaní s údajmi
z roku 1709 sa ich stav znížil o desať, t. j. o viac ako polovicu.
Hlavným zamestnaním obyvateľstva počas celej prvej polovice 18. storočia bolo poľnohospodárstvo.
Všetci zo 7 sedliakov, resp. mešťanov, uvedených v súpise z r. 1715, sa
venovali poľnohospodárstvu a každý z nich mal v držbe ornú pôdu s rovnakou rozlohou
8 gbelov, celé mestečko hospodárilo na rozlohe 56 gbelov. Rovnako každý mal v držbe
lúky s plochou 3 koscov, celé mesto užívalo lúky s výmerou 21 koscov. 47 Okrem toho sa
dvaja spomedzi nich zaoberali aj remeslom (jeden kováč a jeden mäsiar). Skutočnosť,
že ďalší traja sedliaci mali mená označujúce remeslá (Kerékjártó, Lakatos, Borbély),
akiste poukazuje na ich pôvodné zamestnanie, ktoré v dôsledku hospodárskeho úpadku
opustili a venovali sa obrábaniu pôdy. 48
Polia v chotári mali michalovskí poddaní rozdelené do troch častí. Pôda bola kvalitná
a bez väčšej námahy dávala dobrú úrodu, na brehu Laborca však spôsobovala veľké škody
rieka, často sa vylievajúca z koryta. Lúky nestačili uspokojovať potreby sedliakov,
ich malú rozlohu kompenzovali však dobré pasienky. V chotári nemali poddaní k dispozícii
žiadne lesy, kde by mohli zbierať drevo na kúrenie. Museli na to využívať lesy,
patriace iným obciam. Vinice na Ďurkove, využívané ešte začiatkom 18. storočia, boli
v tom období spustnuté. Svoje poľnohospodárske výrobky mohli poddaní predávať na
trhoch, konaných priamo v mestečku. 49
Údaje zo súpisu jasne dokumentujú hlboký hospodársky úpadok Michaloviec v prvej
tretine 18. storočia. Jeho príčinou mohli byť popri už uvádzaných dôsledkoch Rákociho
povstania a morovej epidémie, takisto extrémne klimatické podmienky a nimi zapríčinená
neúroda. V roku 1713 sa na panstve neurodilo ani obilie, ani ovocie či hrozno, ba
dokonca ani žalude v dubových lesoch a takisto seno bolo zlé a zabahnené. 50
Napriek ťažkým dôsledkom hlbokej krízy, v ktorej sa mestečko na začiatku storočia
ocitlo, došlo ku koncu druhého desaťročia k miernemu oživeniu. Poukazuje na to ďalší
celokrajinský súpis, vykonaný o päť rokov neskôr. K roku 1720 vzrástol počet sedliac-
46 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV. A. 1005/a: Szirmay-féle pénztári és biztossági
iratok 1533 – 1777. Loc. 114, No. 89: Conscriptio Totius Comitatus pro Cassa Contributionalis
deserviens, 1715.
47 Tamtiež.
48 Tamtiež.
49 Tamtiež.
50 Szirmay András naplója, 83. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez IX, (Ed. Dongó,
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1904, s 18.
45

Peter Kónya
kych usadlostí na 15, teda viac ako dvojnásobne. Ešte výraznejšie sa zväčšila výmera
obrábanej pôdy, ktorá v tom roku dosahovala už 240 gbelov polí a 45 koscov lúk. V tejto
ploche sú však zahrnuté už nielen polia obhospodarované jednotlivými sedliackymi
domácnosťami, ale takisto aj pôda patriaca k panskému majeru, rozrastajúcemu sa na
území opustených poddanských usadlostí. Došlo i k obnoveniu pestovania viniča na
Ďurkove, kde panstvo vysadilo vinohrady s rozlohou 7 kopáčov. 51
Súpis z roku 1720 dokladá určitý hospodársky vzostup Michaloviec, ten sa však
v nasledujúcom období spomalil a ešte aj údaje z 30. rokov poukazujú na veľmi zdĺhavé
a ťažké prekonávanie hospodárskeho úpadku. Domáce obyvateľstvo pred r. 1711 z väčšej
časti zahynulo alebo opustilo mestečko a nahradili ho prisťahovalci, ktorí, napriek
kvalitným poliam, sa nedokázali systematicky venovať poľnohospodárstvu a živili sa
najmä sezónnymi námezdnými prácami. 52 Poväčšine boli zrejme zamestnaní na panskom
majeri a iba postupne si osvojili spôsob života tunajších poddaných sedliakov.
Dynamickejší hospodársky rozvoj mestečka nastal zrejme až od druhej polovice
30. rokov 18. storočia, no najmä po r. 1743, keď ho gróf Sztáray a jeho potomkovia začali
systematicky meniť na svoje rezidenčné mesto, centrum rozsiahleho rovnomenného
panstva. V polovici 40. rokov zaznamenali panskí úradníci v Michalovciach už 150 poddanských
(sedliackych, želiarskych, meštianskych) usadlostí. 53 Z nich takmer dve tretiny
(48 usadlostí) bolo ešte stále opustených a takisto nie všetky zvyšné usadlosti užívali
poddaní, ale často zemepáni alebo ich nájomcovia. Väčšinu z nich mali však v rukách
sedliaci a želiari, ktorých počet vtedy už určite prevýšil 50 a za necelé štyri desaťročia
tak vzrástol viac ako sedemnásobne. 54
Do konca 40. rokov sa podarilo majiteľom panstva prekonať hlbokú krízu zo začiatku
18. storočia, osídliť mestečko novým roľníckym obyvateľstvom a pozdvihnúť poľnohospodárstvo
minimálne na úroveň predchádzajúceho obdobia. Hospodárilo v ňom
vtedy približne päťdesiat sedliakov a želiarov, čím sa stalo ďaleko najväčším strediskom
v celom slúžnovskom okrese i v priľahlých oblastiach Užskej stolice.
Avšak prinajmenšom takú výmeru pôdy ako sedliacke hospodárstva zaberal panský
majer. K majeru patrili najmä polia v časti chotára smerom k Močaranom, s rozlohou
258 rolí, resp. 212 gbelov. 55 Súčasťou majera boli aj lúky, opäť s podstatne väčšou plochou
ako v úžitku poddaných. Spolu s tými, čo patrili k opusteným usadlostiam, malo
panstvo 47 lúk, celkovo s výmerou 144 koscov. 56 Podobne boli pričlenené k majeru, resp.
obhospodarované v réžii panstva, aj viaceré opustené sedliacke usadlosti. Na niektorých
z nich zriadilo panstvo ovocné záhrady. 57
51 ACSÁDY, Ignác: Magyarország népessége a Pragmatica Sanctio korában. Budapest 1896,
s. 186.
52 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.
53 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.
54 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis majetkov v Michalovciach z r. 1752.
55 Tamtiež.
56 ŠA Prešov, SM, 209: Súpis panských lúk v Michalovciach z r. 1753.
57 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.
46

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
Hospodársku úroveň Michaloviec na konci 50. rokov 18. storočia presnejšie umožňuje
rekonštruovať stoličný daňový súpis z tohto obdobia. V mestečku vtedy žilo 76 zdaňovaných
domácností, z nich dve patrili taxalistom a ďalšie poddaným. Spomedzi týchto
usadlostí však iba 29 užívalo polia s výmerou najmenej 2 gbely. Ostatné domácnosti buď
nemali žiadnu pôdu (remeselníci, želiari a židia), alebo vlastnili políčka (skôr záhrady)
s rozlohou nižšou ako 1 gbel. 58
Celkovo sa v mestečku na konci 50. rokov poľnohospodárstvu venovalo 44 zdaňovaných
domácností. Celá obec hospodárila na 82 a 2 štvrtinách gbelu polí a užívala lúky
s rozlohou 83 koscov. Z tejto výmery na 49 a 2 štvrtinách gbelu vysievali oziminy a na
zvyšných 43 gbeloch jariny. 59 Vinice nemali poddaní v držbe žiadne, vinohrady na Ďurkove
boli súčasťou panského majera.
Väčšinu ornej pôdy malo medzi sebou rozdelených 29 sedliackych usadlostí. Z nich
15 hospodárilo na výmere 4 gbelov a 14 na poliach s plochou väčšou ako 2 a menšou ako
3 gbely. Títo sedliaci užívali lúky s rôznou rozlohou: jeden s výmerou 4, takisto jeden
s plochou 1, pätnásti s rozlohou 3 a dvanásti s výmerou 2 koscov. 60 Ďalších 22 roľníckych
domácností nemalo v držbe žiadne polia. Iba 5 z nich obrábalo pôdu. Všetci mali
v držbe lúky s rozlohou 1 kosca. Ostatní neužívali nijakú pôdu, no aj medzi nimi bol
jeden kováč, s lúkou na ploche 2 koscov. 61 Z domácich zvierat na všetkých usadlostiach
spolu chovali 40 volov, 4 kone, 46 kráv, 15 býčkov a 61 svíň. Voly mali v držbe sedliacke
usadlosti, svine, no najmä kravy však aj želiarske a remeselnícke domácnosti. Remeselníci
a obchodníci chovali kone, ktoré používali pri svojej práci. 62
Chotár mali sedliaci rozdelený už nie na dve, ale na tri časti. Lúky užívali v dostatočnom
množstve, lesy však stále nemali k dispozícii žiadne. Svoje poľnohospodárske
výrobky predávali na miestnych trhoch. V 50. rokoch 18. storočia utrpeli značné škody
počas viacerých požiarov, pri ktorých stratili aj veľkú časť dobytka. 63
Druhým najdôležitejším zamestnaním obyvateľov Michaloviec v prvej polovici
18. storočia, zďaleka nie však takým významným ako poľnohospodárstvo, bola remeselná
výroba. Ako dokumentujú už uvádzané údaje z obdobia po Satmárskom mieri,
práve remeslo utrpelo v prvej štvrtine storočia najväčšie straty. Z kedysi prekvitajúceho
strediska výroby s niekoľkými prosperujúcimi cechmi ostali v roku 1715 iba dvaja remeselníci:
jeden kováč a jeden mäsiar. 64 Remeselná výroba sa zrejme spamätávala po-
58 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.
59 Tamtiež.
60 Tamtiež.
61 Tamtiež.
62 Tamtiež.
63 Tamtiež.
64 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV. A. 1005/a: Szirmay-féle pénztári és biztossági
iratok 1533 – 1777. Loc. 114, No. 89: Conscriptio Totius Comitatus pro Cassa Contributionalis
deserviens, 1715.
47

Peter Kónya
malšie ako poľnohospodárstvo a tak ešte v polovici 30. rokov bol počet remeselníkov
v mestečku odhadovaný na minimum. 65
Zvyšoval sa až na prelome 30. a 40. rokov, zrejme v súvislosti s požiadavkami rozrastajúceho
sa panstva. Iba časť z nich bývala v mestečku a pracovala pre potreby jeho
obyvateľov, ostatní boli v podstate súčasťou majera a zhotovovali výrobky pre svojich
zemepánov. Takýmito boli už uvádzaní remeselníci, ktorých si pri vyplatení zálohu
r. 1743 vzali so sebou Szirmayovci: traja kožušníci, dvaja debnári, obuvník, gombikár
a zámočník. 66 Na začiatku 50. rokov pôsobili v Michalovciach remeselníci viacerých odvetví.
Boli medzi nimi gombikári, kováči, kolesári, čižmári, obuvníci, mäsiari, murári
a iní majstri. Svoje cechy mali vtedy v mestečku čižmári, krajčíri a obuvníci. 67
Podľa údajov stoličného súpisu z konca 50. rokov 18. storočia žilo vtedy v Michalovciach
36 remeselníkov. Pritom 8 z nich sa zároveň venovalo i poľnohospodárstvu a malo
v držbe ornú pôdu a lúky s rovnakou výmerou ako ostatní sedliaci. Najpočetnejším odvetvím
boli obuvníci, zastúpení šiestimi majstrami. Po nich nasledovali štyria krajčíri,
traja čižmári a mäsiari, dvaja kováči, murári, tkáči a gombikári. Iba jedným majstrom
boli zastúpení farbiari, remenári, kožušníci, kolesári, tehliari, medirytci, povrazníci, pekári,
zámočníci, hrnčiari a mlynári. 68 Dvaja remeselníci (jeden hrnčiar a jeden čižmár)
boli v postavení želiarov na panskom majeri a v kúrii. Je zaujímavé, že jeden z mäsiarov
bol žid, akiste neponúkal mäso obyvateľom, ale zabezpečoval potreby príslušníkov židovskej
obce v mestečku a okolí. 69
Ďalším, najmenej zastúpeným a zrejme aj najpomalšie sa rozvíjajúcim odvetvím hospodárstva
Michaloviec prvej polovice 18. storočia bol obchod. Mestečko už od stredoveku
užívalo obchodné privilégiá, ktoré umožňovali niekoľkokrát v roku konať trhy. Tieto
výsady ostali zachované aj v čase jeho najväčšieho ekonomického úpadku a naďalej boli
v Michalovciach usporadúvané trhy. Tie však slúžili zrejme najmä potrebám miestnych
sedliakov, neskôr i remeselníkov a poddaných z okolitých obcí a ešte v polovici 30. rokov
bola ich návštevnosť veľmi nízka. 70 Výročné trhy v Michalovciach sa konali sedemkrát
v roku, a to v deň Narodenia Pána, na Hromnice, Kvetnú Nedeľu, sv. Stanislava,
sv. Lucie, sv. Andreja a Nanebovzatia Panny Márie. 71 Ich význam vzrástol po prekonaní
krízy a hospodárskych ťažkostí koncom prvej polovice storočia, keď poskytovali odbyt
65 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.
66 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743.
67 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1752.
68 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.
69 Tamtiež.
70 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.
71 Tamže. BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök
összeírása 1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740
– 1755 után.
48

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
nielen miestnym sedliakom, ale aj rozvíjajúcemu sa remeslu a navštevovali ich poddaní
zo Zemplínskej i Užskej stolice.
Okrem trhov slúžili na obchodné účely aj obchodíky (krámiky) na námestí. V 40. rokoch
18. storočia bolo takýchto stánkov či obchodíkov päť. Panstvo ich dávalo do prenájmu
a jeden z nich mali v držbe mäsiari. 72
Obyvateľov mestečka zaoberajúcich sa výlučne obchodom bolo počas celej prvej
polovice storočia pomerne málo. Ešte na konci 50. rokov sa obchodu ako jedinému povolaniu
venovali iba traja Michalovčania. Z nich bol jeden podželiar, bývajúci vo väčšom
panskom hostinci (Juraj Zubilo), jeden žid (Jozef Mojzesovič) a jeden Grék (Bazileus
Görög). 73 Veľká kolónia Grékov existovala vtedy v Užhorode, odkiaľ pravdepodobne
prišiel aj michalovský Bazileus Görög (teda Grék).
Z predchádzajúceho obdobia existovali v Michalovciach tri mlyny, horný, prostredný
a dolný. Jeden z nich bol súčasťou panstva, druhý patril až do druhej polovice 50.
rokov barónovi Imrichovi Luzsénszkemu a Sztárayovci ho získali až od jeho dedičov po
r. 1755. 74 Čiastočné užívanie jedného z mlynov (horného alebo prostredného) odovzdal
gróf Imrich Sztáray r. 1749 miestnej rímskokatolíckej farnosti. Bol to pomerne veľký
mlyn so siedmimi mlynskými kameňmi. 75 Druhý, dolný mlyn, patril k majeru a panstvo
ho odovzdávalo do prenájmu kresťanským (nežidovským) nájomcom. 76
V prvej polovici 18. storočia boli v Michalovciach minimálne dva pivovary, pričom
jeden bol súčasťou sztárayovského (do r. 1743 v zálohu Szirmayovcov) panstva a druhý
patril barónovi Imrichovi Luzsénszkemu. Prvý pivovar, umiestnený na brehu Laborca,
užívali priamo Szirmayovci, neskôr Sztárayovci a pivom z neho zásobovali svoje krčmy.
77 V roku 1740 dal Adam Szirmay postaviť novú murovanú budovu pivovaru v hodnote
100 zlatých. 78 Druhý pivovar sa nachádzal v mestečku na dvoch opustených sedliackych
usadlostiach a Luzsénszkovci ho prenajímali, spolu s jednou krčmou. 79 V roku
1743 je ako jeho vlastník uvedený pán Egry. 80
72 ŠA Prešov, SM, 199, 998: Súpisy usadlostí v Michalovciach z rokov 1743 a 1752.
73 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.
74 Archív Košického rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Protocollum Canonicae Visitationis
A. D. 1749, Districtum Homonensem. ŠA Prešov, SM, 211: Spor o dedičstvo po barónovi
Imrichovi Luzsénszkom z r. 1755.
75 ŠA Prešov, SM, 205: Súpis majetku rímskokatolíckej farnosti v Michalovciach z r. 1749.
76 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.
77 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1752.
78 ŠA Prešov, SM, 190: Dohoda Adama Szirmaya s barónom Imrichom Sztáraym o postavení
nového pivovaru za 100 zlatých z r. 1740.
79 ŠA Prešov, SM, 158, 196: Zmluvy o prenájme hostinca Helenou Gombosovou, manželkou
baróna Imricha Luzsénszkeho z r. 1729 a 1740.
80 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.
49

Peter Kónya
Významné dôchodky plynuli majiteľom panstva aj iným zemepánom z miestnych
krčiem a hostincov. V súpise majetku z r. 1743 sa uvádza v mestečku až päť krčiem.
Jedna patrila barónovi Luzsénszkemu, jedna barónovi Vécseymu, ďalšia Szemeremu,
Boronkaymu a Szánkimu. 81 Ďalšiu užívali Szirmayovci. Šľachtickí vlastníci krčiem ich
zväčša prenajímali, často židovským nájomcom. Aj väčšiny týchto výnosných podnikov
sa od polovice 40. rokov postupne zmocnil gróf Imrich Sztáray. R. 1743 získal späť
krčmu od Szirmayovcov, r. 1747 si prenajal ďalšiu od Luzsénszkeho, ktorá sa neskôr
stala predmetom už spomínaného dedičského súdneho sporu. 82 Na konci 50. rokov stáli
v mestečku okrem niekoľkých krčiem aj dva hostince. Jeden z nich uvádza stoličný súpis
ako väčší panský hostinec. 83
Ďalšími zdrojmi príjmov panstva boli bitúnky. Mäsiarstvo bolo jedným z dvoch
remesiel, ktoré nezanikli ani v období najhlbšieho úpadku mestečka. Produkcia mäsa
sa rozvíjala zrejme so zveľaďovaním panského majera a okrem zásobovania miestneho
obyvateľstva sa zameriavala akiste na výrobu pre časté výročné trhy. V 40. rokoch
18. storočia stáli v Michalovciach štyri bitúnky. Súčasťou jedného z nich bol aj mäsiarsky
krámik. Tri mali v prenájme miestni mäsiari, jeden užívali zemepáni. 84
Posledným významnejším objektom panstva bola tehelňa. Stála priamo na majeri
smerom k Močaranom. 85 Eviduje ju zoznam majetkov zo začiatku 50. rokov, bližšie údaje
o nej však nie sú známe. Už spomínaný stoličný súpis z konca 50. rokov uvádza jedného
tehliara, označeného sa novoprisťahovalca. 86
Poľnohospodárstvo ostávalo hlavným zamestnaním obyvateľov Michaloviec aj počas
druhej polovice 18. storočia. Jeho dominantné postavenie v hospodárstve mestečka
neohrozil ani pozvoľný vzostup remeselnej výroby a árendy panských regálov v jozefínskom
období. V roku 1770 sa zo 131 poddanských (resp. zemianskych bez šľachtického
statku) domácností 85 zaoberalo poľnohospodárstvom. Pritom iba 56 z nich patrilo
poddaným sedliakom alebo želiarom. Ďalšiu časť poľnohospodárskeho obyvateľstva
Michaloviec predstavovali nájomcovia panskej pôdy (sedliackych usadlostí). Ostatné
domácnosti vlastnili chudobní zemania a zamestnanci panského majera (správca, dozorca,
kočiš). 88
81 Tamtiež.
82 ŠA Prešov, SM, 211: Spor o dedičstvo po barónovi Imrichovi Luzsénszkom z r. 1755.
83 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.
84 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1752.
85 Tamtiež.
86 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.
87 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
88 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis mestečka
Michalovce z r. 1787.
50

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
R. 1787 sa mu stále venovalo asi 55 zo 102 poddanských usadlostí 89 a r. 1791 približne
70 zo 126 zdaňovaných domácností. 90 Pritom aj naďalej ostávalo vedľajším zamestnaním
mnohých remeselníkov aj nájomcov krčiem, mlynov či iných panských regálov.
Poľnohospodárska výroba v mestečku však neprebiehala iba na sedliackych a želiarskych
hospodárstvach, ale jej podstatná časť pripadala na panský majer. Ten sa v druhej
polovici storočia naďalej dynamicky rozvíjal. Sztárayovci vybudovali vtedy nový majer,
kde uplatňovali moderné spôsoby v pestovaní rôznych plodín i veľkochove dobytka. 91
Významné zmeny v organizácii hospodárstva poddansko-zemepanských vzťahoch
priniesla začiatkom 70. rokov urbárska regulácia Márie Terézie. V Michalovciach
vykonali urbársky súpis komisári Zemplínskej stolice 23. septembra 1772. 92 Poddaní
v mestečku mali vtedy dvoch zemepánov: grófa Michala Sztáraya a Pavla Vladára.
Keďže Vladár vlastnil iba jednu sedliacku usadlosť, bol jeho podiel na vlastníctve i hospodárstve
Michaloviec zanedbateľný.
Celkovo mal Sztáray 40 sedliackych, 20 želiarskych a 3 podželiarske urbárske
usadlosti, okrem nich potom ďalších 16 sedliackych a 7 želiarskych usadlostí mimo
mestečka a urbárskej pôdy, na tzv. pažiti. Spolu s jednou Vladárovou usadlosťou tak
bolo v Michalovciach 87 poddanských domácností (zrejme okrem čisto remeselníckych
a árendátorských), z nich 64 urbárskych a 23 neurbárskych. Spomedzi týchto usadlostí
bolo 57 sedliackych, 27 želiarskych a 3 podželiarske. 93 V mestečku už vtedy nebola
žiadna opustená poddanská usadlosť. 94
U všetkých urbárskych sedliakov nebola určená rozloha ich usadlosti, len plocha užívaných
polí, vyjadrená množstvom vysievaných prešporských meríc obilia. Rovnako
poddaní na pažiti nemali stanovenú veľkosť usadlosti, ba ani kapacitu užívaných polí.
Spomedzi 41 urbárskych sedliakov malo 19 v držbe ornú pôdu s rozlohou 42 prešporských
meríc a 22 vysievalo po 21 prešporských meríc obilia. Okrem ornej pôdy užívali
aj lúky, a to štrnásti s výmerou 4, dvanásti 3, piati 7, po dvaja 6 a 8 a jeden s plochou
5 koscov. Urbárski želiari ani podželiari nemali v držbe žiadnu pôdu alebo lúky. Želiari
mohli hospodáriť na pôde, patriacej k ich domu (záhrade), podželiari, keďže nemali
vlastný dom, pracovali iba pre zemepána (často boli takto označovaní remeselníci, neraz
aj árendátori). Spolu celé mestečko hospodárilo na pôde s rozlohou 1218 prešporských
meríc a užívalo lúky s výmerou 167 koscov. 95
89 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis mestečka
Michalovce z r. 1791/92.
90 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
91 TAKÁCS, Péter – UDVARI, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés
korából, I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61.
92 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.
93 TAKÁCS, Péter – UDVARI, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés
korából, I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61.
94 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.
95 Tamtiež.
51

Peter Kónya
Neurbárski poddaní, bývajúci „na pažiti“, mali v držbe pôdu, ktorej rozloha nie je
z urbárskeho súpisu zrejmá. Sú v ňom uvedené iba lúky, pravdepodobne patriace k urbariátu
(azda sú to práve tie lúky, ktoré kedysi užívali všetci poddaní spoločne a gróf
ich potom rozdelil medzi poddaných v extraviláne). Pritom viacerí želiari mali v držbe
väčšie lúky, než sedliaci. Títo neurbárski poddaní užívali lúky s nerovnakou výmerou:
siedmi s plochou 1, po štyria 3 a 2, traja 4, po dvaja 5 a 6 a jeden s rozlohou 7 koscov. 96
Polia v chotári mestečka mali urbárski poddaní rozdelené na tri časti, hornú, prostrednú
a dolnú. Najkvalitnejšia bola dolná, situovaná na brehu Laborca. 97 Hlinitá a piesčitá
pôda v chotári bola úrodná. 98 Pestovali na nej predovšetkým obilniny ako pšenicu, raž
a jačmeň, no takisto aj iné plodiny (hrach, proso, šošovicu, aj dovtedy neznámu fazuľu
a kukuricu). Kvôli lepšej úrode svoje polia hnojili, avšak iba raz za niekoľko rokov. Mali
dostatok lúk, ktoré kosili dvakrát ročne. Pre svoj dobytok mali aj postačujúce pasienky
a zdroje vody na napájanie. Takisto mali k dispozícii dobrú pitnú vodu i vodné plochy
na namáčanie konope. V chotári zbierali chmeľ, zrejme pre potreby panského pivovaru.
Svoje obilie mohli mlieť v troch zemepanských mlynoch na Laborci. Vedľa svojich domov
v intraviláne mali záhrady a ovocné sady. 99 Veľkým nedostatkom bolo, že v chotári
sa nenachádzali žiadne lesy, kde by mohli ťažiť drevo na stavbu, no najmä na kúrenie,
prípadne pásť svine. Veľké škody na úrode im spôsobovali záplavy, hlavne v hornej
časti chotára. 100
Okrem vlastnej práce na poliach sa poddaní zaoberali aj niektorými ďalšími aktivitami.
V rieke Laborec chytali ryby, zo súpisu však nie je zrejmé, či len pre vlastnú
potrebu alebo aj na predaj. Peniaze v hotovosti si mohli zarábať povozníctvom pre potreby
kráľovského soľného skladu, zriadeného v tomto období v mestečku, i podobného
v Humennom. Rovnako poskytovali svoje služby aj početným miestnym židom pri preprave
ich nákladov. Ďalej si mohli zarábať takisto sezónnym i prácami vo vinohradoch,
rozprestierajúcich sa v chotároch okolitých obcí (zrejme Vinné, Kaluža a i.). 101
Výhodou pre nich bola aj skutočnosť, že v mestečku bývalo viacero remeselníkov,
od ktorých získavali potrebné nástroje a iné výrobky. Svoje poľnohospodárske produkty
mohli potom predávať na siedmich miestnych výročných trhoch, no takisto s nimi
chodili aj na týždenné trhy a jarmoky do neveľmi vzdialeného Humenného. Pozitívne
hodnotili i skutočnosť, že panstvu neodvádzali deviatok v peniazoch ani naturáliách, ale
vo forme roboty, čo zvyšovalo ich poľnohospodárske prebytky. 102
Na základe tohto súpisu a celokrajinských smerníc bol vypracovaný nový urbár pre
mestečko. V Michalovciach bolo vtedy 63 urbárskych poddanských usadlostí, z nich
96 Tamtiež.
97 VÁLYI, A.: Magyar Országnak Leirása, II. Buda 1799.
98, Takács, Péter – Udvari, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés korából,
I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61.
99 Tamtiež.
100 Tamtiež.
101 Tamtiež.
102 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tabella.
52

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
41 sedliackych, 19 želiarskych a 3 podželiarske. Takmer všetky patrili grófovi Michalovi
Sztárayovi, jedna Pavlovi Vladárovi (majiteľom bol Andrej Boronkay). Iné ako urbárske
(na pažiti, v extraviláne) usadlosti nový súpis neuvádza. 103
Po realizácii urbárskej regulácie boli už všetky sedliacke usadlosti jednotne klasifikované
podľa rozlohy k nim patriacej pôdy. V Michalovciach bolo vtedy 19 celých
a 22 polovičných sedliackych usadlostí. Každá celá usadlosť mala v držbe polia s výmerou
od 20 do 24 a ¾ jutár, pričom jedno jutro sa osievalo približne dvoma prešporskými
mericami obilia. 104 Polovičné usadlosti mali v držbe pôdu s rozlohou 10, 10 a ¼ a 10 a 3/8
jutra. Celé aj polovičné usadlosti užívali lúky s rôznou plochou, od 2 do 6 a ¾ kosca. 104
Podľa nového urbára mali byť zmiernené dôsledky niektorých negatívnych skutočností
pre hospodárenie poddaných. Sedliaci nemali mať prideľovanú iba pôdu v menej
kvalitnej, povodňami ohrozovanej časti chotára, ale rovnomerne vo všetkých jeho súčastiach.
Za ročný poplatok (árendu) mali mať k dispozícii spoločné (obecné) pasienky
pre svoje domáce zvieratá, vedľa pasienkov farára a učiteľa. Dobytok mali pásť ich
vlastní obecní pastieri. Je zaujímavé, že na týchto pasienkoch vysievali sedliaci ďatelinu.
Vzhľadom na to, že v chotári neboli nijaké sedliacke alebo spoločné urbárske lesy, malo
panstvo poddaným dovoliť ťažiť stavebné drevo a zbierať drevo na kúrenie vo svojich
lesoch. Okrem lesov nemali poddaní ani spoločné slivkové či iné ovocné sady, polia,
lúky, záhrady a ďalšie obvyklé spoločné úžitky. 105
Napriek tomu, že v tomto období už v chotári mestečka neexistovali panské ani urbárske
vinohrady, poddaní mali dovolené dorábať vlastné víno a predávať ho vo svojich
domoch (pod viechou) odo dňa sv. Michala do Vianoc. 106 Sedliaci pestovali hrozno najskôr
v záhradách či ovocných sadoch vedľa domov v intraviláne. V ďalšom bode tereziánsky
urbár určoval sedliakom, vlastniacim kotol na pálenie pálenky, platiť zaňho
panstvu ročne poplatok v sume 2 zlaté. 107
Situáciu v hospodárení michalovských poddaných v období po zavedení tereziánskeho
urbáru do praxe dokumentujú údaje z dicálneho súpisu z r. 1777 a nasledujúcich
rokov. V mestečku bolo vtedy 39 sedliackych a 15 želiarskych domácností a 5 usadlostí
patrilo sedliackym vdovám. Spolu všetci hospodárili na ornej pôde s rozlohou 628
a 5/8 jutra a užívali lúky s výmerou 170 a 3/8 kosca. 108 Rozdelenie polí v chotári a ich
výmera ešte verne odrážali situáciu z urbárskej regulácie r. 1774. Celú usadlosť malo
v držbe 19 a polovičnú 22 sedliackych domácností. Sedliaci s celou usadlosťou hospodárili
na pôde s plochou od 20 do 24 a ¾ jutra a poloviční na približne polovici tejto
rozlohy, a to na poliach od 10 do 10 a 4/8 jutra. Podobne jednotlivé domácnosti užívali
103 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tlačený urbár.
104 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tabella.
105 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.
106 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tlačený urbár.
107 Tamtiež.
108 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1777.
53

Peter Kónya
aj lúky s nerovnakou výmerou, a to od 2 do 6 a 5/8 koscov, najčastejšie však po 3 a po
6 koscov. 109
Súpis obsahuje aj údaje o chove domácich zvierat v mestečku. Všetci poddaní spolu
mali na svojich hospodárstvach 72 volov, 45 kráv, 5 jalovíc, 32 býčkov, 29 teliat, 4 kone
a 100 svíň. Vysoké stavy volov nepriamo poukazujú na dôležité doplnkové zamestnanie
sedliakov, na povozníctvo. Spolu sa povozníctvu venovalo 32 sedliakov, ktorí mali
76 volských, resp. konských záprahov. Ďalšou vedľajšou hospodárskou činnosťou michalovských
poddaných boli v tomto období sezónne manuálne práce. Celkovo sa do
nich zapájalo 39 domácností, teda všetci sedliaci. 110
Tieto pomery sa však na konci 70. rokov zmenili. Majitelia panstva pristúpili prostredníctvom
svojich úradníkov k novému prerozdeleniu pôdy v chotári, v dôsledku
čoho sa najlepšie polia dostali do panského majera a sedliaci museli opäť obrábať aj
menej úrodné plochy. 35 Keďže nové diely pôdy boli rozdelené medzi poddaných rovnomerne,
zanikli rozdiely medzi celými a polovičnými usadlosťami. Podobne boli nanovo
pridelené sedliakom aj lúky. Tento stav odráža dicálny súpis z r. 1782. V mestečku bolo
vtedy 40 sedliackych, 14 želiarskych a 32 podželiarskych domácností, 2 patrili sedliackym
vdovám a 3 sedliackym synom. Keďže medzi želiarmi a podželiarmi bolo aj
34 remeselníkov, dvaja mlynári, nájomca pivovaru (a krčiem), ako aj krčmári a azda aj
iní árendátori regálov, minimálne 40 obyvateľov sa nevenovalo primárne poľnohospodárstvu.
Celková výmera chotára sa pritom oproti predchádzajúcim rokom nezmenila
a všetci poddaní obrábali polia s rozlohou 645 jutár a užívali lúky s plochou 172 koscov.
Každý sedliak mal však v držbe ornú pôdu s rovnakou výmerou 15 jutár a lúky s rozlohou
4 koscov. 111 Ďalej výrazne poklesli stavy domácich zvierat. Celkovo vtedy poddaní
v Michalovciach chovali už iba 36 volov, 34 kráv, 2 býčky, 9 teliat a 26 svíň. 112 Možno
sa iba domnievať, že to bolo buď dôsledkom nejakej živelnej pohromy (aj v predchádzajúcom
období boli časté požiare), alebo necitlivého prístupu panstva, ktoré odňalo
poddaným dovtedy spoločne užívané lúky a pasienky. 113 Znížil sa aj počet obyvateľov,
venujúcich sa povozníctvu na 23, so 48 záprahmi. Manuálne práce boli pritom vedľajším
zdrojom príjmov už iba pre 15 poddaných. 114
Podobné rozdelenie chotára a podmienky pre hospodárenie poddaných pretrvávali
aj v druhej polovici 80. rokov. V Michalovciach bolo vtedy 43 sedliackych (3 patrili
sedliackym synom), 16 želiarskych a 32 podželiarskych domácností, pričom tento po-
109 Tamtiež.
110 Tamtiež.
111 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov
z r. 1786.
112 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1782.
113 Tamtiež.
114 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov
z r. 1786.
54

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
čet opäť obsahoval aj remeselníkov a nájomcov. Celková výmera pôdy v držbe poddaných
sa mierne znížila, a to na 628 a 1/16 jutra, plocha polí ostávala takmer nemenná,
170 a 3/8 kosca. Rozdelenie chotára bolo naďalej rovnomerné, 40 sedliackych usadlostí
užívalo polia s plochou 15 jutár a lúky s výmerou 4 koscov, jedna hospodárila na rozlohe
14 jutár a jedna na 14 a 1/16 jutár pôdy a užívali po 5 a 2/8 a 5 a 1/8 koscov lúk. 115
Stavy dobytka sa pritom výrazne zvýšili. Celkovo chovali všetci poddaní 50 volov,
43 kráv, 6 býčkov, 20 teliat, 18 koní a 56 svíň. Stúpol aj počet domácností s vedľajšou
ekonomickou činnosťou. Povozníctvu sa venovalo 32 sedliakov so 68 záprahmi a manuálnymi
prácami si zarábalo 69 poddaných. 116
K ďalším zmenám došlo na prelome 80. a 90. rokov. Opäť bola znížená výmera sedliakmi
obrábanej pôdy, no na druhej strane sa výrazne zvýšila plocha nimi užívaných
lúk. Údaje dicálneho súpisu za rok 1791/92 uvádzajú v mestečku 47 poddanských (po
jednej syna a dcéry poddaných), 29 želiarskych a 45 podželiarskych domácností. Tie naďalej
zahŕňali remeselníkov aj nájomcov, nevšímali si však židov. Celkovo hospodárili
poddaní na poliach s výmerou 540 jutár a mali v držbe lúky s plochou 270 koscov. Pôdu
mali opäť rozdelenú rovnomerne, avšak ku každej zo 45 sedliackych usadlostí patrila
orná pôda s rozlohou iba 12 jutár a lúky s výmerou 6 koscov. 117
Výrazne sa zvýšili aj stavy domácich zvierat a dosiahli dosiaľ najvyššie počty. Všetky
poddanské hospodárstva vtedy spolu držali 82 volov, 71 kráv, 10 jalovíc, 42 býčkov,
49 teliat, 34 svíň a 168 oviec. Povozníctvom si zarábalo 45 obyvateľov (okrem sedliakov
aj niektorí nájomcovia) a používalo pritom 110 dobytčích záprahov. Veľký počet poddaných,
až 169 sa venoval aj manuálnym námezdným prácam. 118
Hospodárenie poddaných sedliakov, želiarov a nájomcov na nimi užívanej pôde nepokrývalo
však zďaleka celú poľnohospodársku produkciu Michaloviec v tomto období.
Jej väčšia a významnejšia časť stále pripadala na panský majer, kde pracovali poddaní
z titulu svojej robotnej povinnosti. V druhej polovici storočia ho však zemepáni zmodernizovali
a ďalej zveľaďovali. Predovšetkým bol zrušený starý majer a na jeho mieste
zriadil gróf Sztáray niekoľko želiarskych usadlostí. R. 1770 tam bývalo päť rodín v piatich
domoch. 119
Nový majer vybudovalo panstvo zrejme ďalej od rozrastajúceho mestečka a patrili
k nemu polia i viaceré hospodárske objekty na celom území chotára. Zmodernizovaný
majer, uplatňujúci viaceré progresívne prvky poľnohospodárskej výroby (nájomné hospodárstvo,
nové plodiny, ustajnenie dobytka a i.), prinášal Sztárayovcom obrovské zisky.
V polovici 70. rokov predstavovali príjmy z majera sumu 3562 zlatých. 120
115 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1782.
116 Tamtiež.
117 Tamtiež.
118 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1791/92.
119 Tamtiež.
120 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
55

Peter Kónya
Jeho súčasťou boli nové stajne, maštale a chlievy pre dobytok. V modernom murovanom
kravíne bolo ustajnených 40 kráv, poskytujúcich mlieko určené na predaj (každá
prinášala zisk asi 10 zlatých ročne). 121 Produkcia mlieka v nasledujúcich rokoch ešte
vzrástla a ku koncu storočia boli Michalovce známe výrobou kvalitných syrov. 122 Panstvo
vybudovalo aj nové maštale, kde chovalo 40 kobýl a rovnaký počet mulíc. Ešte väčšie
príjmy prinášali dva veľké moderné chlievy. Chovali v nich svine, z ktorých ročne
predali asi 30 kusov. 123 Takisto ďalšie budovy na majeri, ako sýpky, stodoly a senníky
boli nové a panstvom vzorne udržiavané.
Orná pôda patriaca k panskému veľkostatku zaberala plochu 2400 prešporských meríc.
V skladbe pestovaných plodín dominovali vtedy obilniny, určené na predaj i pre
miestny pivovar. Z výmery 1600 prešporských meríc bolo v polovici 70. rokov najviac,
560 meríc, vysievaných ovsom, na ploche 200 meríc sa pestovala pšenica, na 460 raž
a na 300 mericiach jačmeň. Na rozlohe zvyšných 80 meríc vysievali hrach, šošovicu,
ľan a konope. Okrem týchto plodín pestovalo panstvo aj ovocie, predovšetkým jablká
a hrušky, predávané potom sušené. Z ľanu a konope vyrábali na panstve plátno, takisto
určené na predaj. 124
Skladba rastlinnej výroby na michalovskom majeri sa do konca storočia zmenila iba
čiastočne. K roku 1798 sa panské polia rozprestierali v šiestich častiach chotára: Na veľkim
koču, Za Geľatkom, V Herličkom, V kuce, Matiska a Milovaná. Na týchto poliach
sa pestovala pšenica, raž, jačmeň, ovos, proso, kukurica a ľan. Najväčšia bola produkcia
jačmeňa, a to 249 a ½ gbelu, potom pšenice, 187 a ¼ gbelu, iba o niečo menej ovsa, no
pomerne málo, len 55 a ¼ gbelu raže. Podiel ostatných plodín bol neveľký: kukurica
9 gbelov, proso 1 a 3/8 gbelu a ľan 5/8 gbelu. 125
Súčasťou majera boli aj panské lúky, poskytujúce približne 150 siah sena ročne,
určeného na predaj. K veľkostatku patrili aj tri záhrady a dve ovocné záhrady (sady)
v mestečku, ležiace vedľa bývalých kúrií Potockých a Nagymihályiovcov. 126 Ročný úhrn
urbárskej robotnej povinnosti sedliakov predstavoval 2420 dní s vlastným záprahom
a 5440 dní manuálnych prác (pešo). Želiari boli povinní odpracovať na majeri 1858 dní
pešo. Popri tom v čase žatvy museli sedliaci pracovať na panskej pôde ďalšie 4 dni, celkovo
teda 160 dní so záprahom. 127
Okrem robotnej povinnosti sedliakov a želiarov, ako aj podželiarov a ďalších poddaných,
ktorí sa zaoberali prácami na majeri, mal veľkostatok aj vlastných hospodárskych
zamestnancov. V roku 1770 nimi boli štyria obyvatelia mestečka: inšpektor, správca ma-
121 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.
122 Tamtiež.
123 Korabinsky, Johann, Matthias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn.
Pressburg 1786, s. 632.
124 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.
125 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
126 ŠA Prešov, SM, 1303: Výkaz pestovaných plodín a príjmov z nich na panstve, v privizoráte
Michalovce z r. 1798.
127 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.
56

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
jera, dozorca sýpok a kočiš. Všetci mali v držbe poddanskú usadlosť a boli oslobodení
od vrchnostenských dávok. 128 Ďalej sa na chode majera podieľali panskí drábi a služobníctvo
z kaštieľa, tieto kategórie obyvateľstva nie sú však uvedené v majetkových ani
stoličných súpisoch.
Počet remeselníkov v Michalovciach v priebehu druhej polovice 18. storočia mierne,
ale sústavne stúpal. V r. 1770 sa remeslom zaoberalo 23 obyvateľov. Deviati z nich boli
zároveň árendátormi panskej pôdy alebo domov a jeden (krajčír) žil mimo mestečka, na
už spomínanej „pažiti“. 129 Začiatkom 80. rokov, r. 1782, dosiahol počet remeselníkov v Michalovciach
už 34 130 a na tejto úrovni pretrval aj v nasledujúcich rokoch. V súpise z r. 1787
je uvedených 33 remeselníckych domácností. 131 Opäť vzrástol na prelome desaťročí
a k r. 1791/92 bolo už v mestečku 51 remeselníkov. 132 Všetky remeslá sú označené ako druhej
triedy. Remeselníci boli v súpisoch zaradení do kategórie želiarov alebo podželiarov.
Žiaľ, uvedené údaje nedovoľujú zistiť, ktorými remeslami sa títo obyvatelia zaoberali.
Tieto informácie obsahuje iba najstarší súpis, z r. 1770. Podľa nich žilo vtedy v mestečku
23 remeselníkov. Z nich najpočetnejší boli krajčíri, zastúpení piatimi remeselníkmi.
Za nimi nasledovali kováči, reprezentovaní troma majstrami. Dvaja Michalovčania sa
venovali jednému z najstarších miestnych remesiel, čižmárstvu. Ostatné remeslá boli
zastúpené iba jedným majstrom. V súpise je doložený jeden mäsiar, kožušník, medikováč
(výrobca medených kotlov), zámočník, povrazník, gombikár, murár, remenár,
kolesár, debnár a nemecký obuvník. K remeselníkom možno zaradiť aj jedného ránhojiča
(chirurgus Mankovič) a mlynárku (zrejme mlynárova vdova). 133 Viacerí remeselníci
v majetkovom súpise panstva nie sú označení priezviskom, ba ani krstným menom, iba
latinským pomenovaním príslušného remesla. Iní majú zasa mená identické s vykonávaným
povolaním (dvaja kováči sa volajú Kovács, debnár Bednár). Ďalší majú uvedené
iba krstné meno a iba niektorí obidve mená. 134
Stále iba pomerne malá časť obyvateľov sa venovala obchodu. Počet obchodníkov
kolísal, najviac je ich však doložených šesť. Boli medzi nimi židia, Gréci i domáci obyvatelia.
V už spomínanom súpise z r. 1770 je uvedených šesť osôb, ktoré sa s najväčšou
pravdepodobnosťou venovali obchodu. Sú to traja židovskí nájomcovia, platiaci pomerne
vysokú árendu na to, aby mali v prenájme sedliacku usadlosť či dom (10, 32 a 33 zlatých),
Grék Ladislav (33 zlatých) a dvaja prenájomcovia krámikov na tržnom námestí
(Andrej Hrebenár a vdova Džadovská, platiaci po 8 zlatých). 135
128 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
129 Tamtiež.
130 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
131 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1787.
132 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1791/92.
133 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
134 Tamtiež.
135 Tamtiež.
57

Peter Kónya
Zo spomínaných štyroch stoličných dicálnych súpisov sú obchodníci uvedení iba
v jednom, z r. 1787. Obidvaja boli židia (Samuel Moyzes a Jozef Moyzes) a platili árendu
po 30 zlatých. Ich obchod je klasifikovaný ako tretej kategórie. Napriek tomu, že spoločensky
boli zaradení medzi podželiarov (bez sedliackej usadlosti a vlastného domu),
patrili zrejme k bohatším obyvateľom mestečka, keďže obaja mali vo svojich domácnostiach
aj jedného sluhu. 136
Všetko z troch mlynov panstvo prenajímalo árendátorom nežidovského pôvodu. Spolu
s mlynom dostal od panstva ich nájomca aj 50 prešporských meríc obilia, 300 meríc
raže, 60 meríc hrachu a štyri svine. Celkovo malo panstvo z mlynov ročný príjem 1800
zlatých. 137 Na konci storočia bol prebudovaný horný mlyn, vtedy užívaný nájomcom
Pastonickým. Prestavba z r. 1789, výsledkom ktorej bol moderný vodný mlyn s piatimi
mlynskými kameňmi, stála majiteľov panstva 600 zlatých. 138
Ďalším, rozhodne najvýnosnejším panským hospodárskym objektom v mestečku
bol pivovar. Panstvo ho v tomto období dávalo do prenájmu vždy aj s pálenicou, hostincom
a krčmami, neraz i nachádzajúcimi sa v okolitých obciach. V Michalovciach stálo
vtedy sedem krčiem: Oproti soľnému skladu, U zeleného stromu, Pri stolici, U Saracéna
alebo Pekára, U žida Marka, U Hoľkani, U Benátčana a Oproti mostu. 139 Okrem nich bol
v mestečku aj nový hostinec, kde musel židovský nájomca zamestnávať kresťanského
hostinského. V 70. rokoch k nim dávalo panstvo aj krčmy v Stráňanoch, Topoľanoch,
Petrovci, Veľkých Zalužiciach, Čečehove a Lučkovciach. 140
V krčmách a hostinci sa čapovali všetky známe nápoje, ako víno, pivo, pálenka, medovina,
rozoliš (sladká liehovina, likér) a dokonca aj káva. 141 Pivo pochádzalo z miestneho
pivovaru, ktorý bol hlavným predmetom árendy, podobne aj pálenka. Víno iste poskytovalo
panstvo zo svojich vinohradov na okolí (Vinné, Kaluža) alebo v Tokajskom podhorí.
Árenda pivovaru, pálenice a krčiem bola najvýnosnejším regálom panstva. Výška
ročného prenájmu dosahovala obrovské sumy: r. 1763 to bolo 2475 zlatých 142 a r. 1773
už 3300 rýnskych zlatých. 143
Nájomca (v tomto období už spravidla žid) bol okrem prevádzkovania týchto objektov
a odovzdávania dohodnutého nájmu povinný aj inými službami. Pálenku mohol páliť
136 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1787.
137 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
138 ŠA Prešov, SM, 1300: Vyúčtovanie a nákres prestavby horného mlyna, prenajatého Štefanovi
Pstovickému z r. 1789.
139 ŠA Prešov, SM, 943: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach
Jakubovi Lonovicsovi z r. 1763.
140 ŠA Prešov, SM, 947: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach
z r. 1773.
141 Tamtiež.
142 ŠA Prešov, SM, 943: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach
Jakubovi Lonovicsovi z r. 1763.
143 ŠA Prešov, SM, 947: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach
z r. 1773.
58

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí
iba vo vlastných kotloch a odpad odovzdával na kŕmenie panského dobytka. Poddaným
na krstiny alebo na svadbu mal predávať alkohol za 8 poltúr (zrejme lacnejšie). Prvý sud
z pálenice, podobne aj prvé uvarené pivo odovzdával panstvu, podobne podľa potreby
z každého gbelu raže odvádzal jeden sud piva. Od panstva musel kúpiť ročne 200 gbelov
obilia, 300 gbelov jačmeňa, 10 sudov tokajského a 30 sudov kalužského vína za nižšiu
cenu. Nesmel predávať na úver viac alkoholu ako za 2 zlaté. Na druhej strane panstvo sa
zaviazalo poskytnúť mu 18 vozov dreva, 8 vozov jačmennej slamy a jedného bíreša do
pivovaru, ďalej svoje pivnice, nachádzajúce sa pod sýpkami, spolu s jedným debnárom
na zhotovovanie či opravy sudov. Pivovar, pálenicu, krčmu a miesto na státie vozov pred
hostincom Zelený strom udržiavali zemepáni na vlastné náklady. Okrem nájomcu mali
v Michalovciach a vo všetkých obciach, na ktoré sa vzťahovala árenda, poddaní zákaz
dovážať alebo predávať víno, pivo a pálenku. 144
O ostatných hospodárskych objektoch panstva sa veľa správ nezachovalo. Patrili k nim
najmä tehelňa a kameňolom na vrchu Hrádok. Nalámaný kameň, ako aj vypálené tehly
panstvo predávalo, kameň v cene 4 rýnske zlaté za siahu, tehly po 5 zlatých (za tisíc). 145
Predmetom árendy v tomto období bola vo veľkom meradle aj pôda a obytné domy
v mestečku. Z prenájmu ornej pôdy malo koncom 60. rokov panstvo príjem 540 a z árendy
obytných domov dokonca až 902 rýnskych zlatých ročne. 146 Počet týchto drobných
nájomcov pôdy alebo domov (resp. oboch) bol v tomto období pomerne vysoký. V roku
1770 ich žilo v mestečku približne 35 147 a r. 1791 už 40. 148 Ani títo árendátori, podobne
ako nájomcovia mlynov, spravidla neboli židovského pôvodu a platili pomerne nízke
sumy (do 10 zlatých). Často boli medzi nimi želiari, usadení na tzv. pažiti, alebo prisťahovalci,
ktorým panstvo rozdelilo bývalé spoločne užívané polia, lúky a pasienky. Výmera
tejto prenajímanej pôdy ani počet prenajatých domov sa nedá určiť, pretože súpisy
neuvádzajú zemepanské majetky, iba urbárske.
Nemalé príjmy plynuli majiteľom panstva z mýta. Z titulu vrchnostenského práva
vyberali Sztárayovci tržné mýto zo siedmich výročných trhov konaných v mestečku
a mýto za používanie mosta cez Laborec. 149 Výnosy trhového mýta predstavovali ročne
sumu asi 500 zlatých. 150 O údržbu mosta sa starali poddaní formou bezplatnej roboty
v počte 6 dní v roku so záprahom. 151
144 Tamtiež.
145 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.
146 Tamtiež.
147 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.
148 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis
mestečka Michalovce z r. 1791/92.
149 ŠA Prešov, SM, 447: Výpis z kongregačnej zápisnice o práve grófa Imricha Sztáraya na
mýto na moste cez laborec z r. 1775.
150 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.
151 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov
z r. 1786.
59

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove
v období dualizmu
Annamária Kónyová
KÓNYOVÁ, A.: Royal Catholic Secondary Grammar School in Prešov in period of
Dualism. In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 60-76.
The period of dualism (1867 – 1918) was the most important part of existence the Royal
catholic secondary grammar school in Prešov. In this time was realized the construction
of new school building and gymnasium, also the school obtained considerable possesions.
The number of students was high and they were not only from Prešov and its surrounding,
but many of them were living in distant parts of monarchy. On the Royal catholic
secondary grammar school were teaching very competent teachers, the students could
be the members of various school unions and clubs. The school gave classical education,
so students had most lessons from Latin, Greek languages, mathematics, geometry, but
also the teaching of others subjects was on very high level. So we can note, that Royal
catholic grammar school in Prešov belonged in researcher time to really prestige schools
in monarchy.
Dejiny katolíckeho gymnázia v Prešove sa začali písať v poslednej tretine 17. storočia,
keď proces rekatolizácie vytvoril podmienky na uskutočnenie dlhoročných snáh
františkánov a jezuitov ohľadom založenia katolíckej školy v meste. 1 18. marca 1673 sa
v Prešove prvýkrát otvorili brány katolíckeho gymnázia, ktoré bolo umiestnené na prízemí
starej mestskej školy a vyučovali v ňom traja jezuiti. Toto prvé obdobie v dejinách
katolíckeho gymnázia v Prešove pod vedením jezuitov bolo do veľkej miery poznačené
dobovými politickými udalosťami, najmä protihabsburskými povstaniami, kvôli ktorým
bola výučba často na niekoľko rokov prerušená. Až konsolidácia pomerov po Satmárskom
mieri umožnila škole rozvoj, rozšírenie výučby aj do vyšších ročníkov a postupné
zvyšovanie počtu študentov. Po zrušení jezuitského rádu roku 1773 zabezpečovali
na krátky čas gymnaziálne vyučovanie minoriti (1773 – 1787), až kým ich nestretol
rovnaký osud ako jezuitov. V roku 1787 po odchode minoritov bolo gymnázium opäť
zatvorené. Snaha predstaviteľov mesta o obnovu školy bola úspešná v roku 1801, keď
1 Absencia katolíckej školy v meste bola dôsledkom najmä konfesionálnych, spoločenských
a politických pomerov, ktoré v meste prevládali. Zo slovenského, nemeckého a maďarského
obyvateľstva bol najsilnejšou zložkou práve nemecké meštianstvo, vďaka ktorému sa v meste
veľmi rýchle rozšírili myšlienky reformácie a do roku 1673 bolo celé mesto prevažne evanjelické.
Malú početnosť katolíckeho obyvateľstva v 16. – 17. storočí dokazuje fakt, že katolíci
nemali svoj kostol ani farára a tajné bohoslužby uskutočňovali františkáni z Nižnej Šebastovej
v súkromných domoch. Bližšie: SEDLÁK, Imrich a kol.: Dejiny Prešova 1 – 2. Košice :
Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 175 a RUBY, József: Az Eperjesi Kir. Kath. Főgymnázium
Története 1673 – 1890. Eperjes : Kosch Arpád könyvnyomdája, 1890, s. 3.
60

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
panovník František I. 21. júla tohto roku vydal povolenie na zriedenie nižšieho štvortriedneho
gymnázia. Mestská rada chcela riadenie gymnázia zveriť piaristom, ale kvôli
ich vysokým finančným nárokom prijala nakoniec služby františkánov. V tejto etape do
života školy zasiahli najmä udalosti revolučných rokov 1848 – 1849 a ambícia vedenia
školy o získanie oficiálneho povolenia od ministerstva školstva na zriadenie vyššieho
gymnázia. Nové školské reformy požadujúce stále vyššiu kvalitu výučby, a tým aj kvalifikovaných
učiteľov ukázali, že najlepším riešením v zabezpečení nerušenej existencie
gymnázia bude jeho reorganizácia na štátne gymnázium, čím vlastne štát preberie na
seba všetky záležitosti týkajúce sa fungovania školy. Toto úsilie vedenia mesta sa naplnilo
rozhodnutím panovníka 11. decembra 1865, keď štát prebral na seba všetky finančné
bremená školy, čím sa vlastne poštátnila a pretransformovala na Prešovské kráľovské
katolícke vyššie gymnázium (Eperjesi Királyi Katólikus Főgymnázium). 2 Od roku 1861
škola sídlila v budove nemocnice.
Minister školstva a kultu barón Jozef Eötvös vymenoval roku 1867 za nového riaditeľa
gymnázia Eduarda Sziebera, ktorý počas svojho trojročného pôsobenia pozdvihol
školu ,,na úroveň, kde stoja najlepšie organizované gymnáziá v štáte“. 3 Predstavitelia
rehoľných rádov postupne školu opustili a nahradili ich štátom menovaní riadni profesori
ako napríklad Anton Koch, Jozef Ruby, Július Sándy, Augustín Kavalszký a ďalší.
V roku 1870 po odchode Eduarda Sziebera za riaditeľa Kráľovského vyššieho gymnázia
v Levoči, sa riaditeľom stal Alexander Nuber. Vo všeobecnosti bolo pre profesorský zbor
charakteristické časté striedanie profesorov, iba málo z nich pobudlo na gymnáziu viac
ako niekoľko rokov.
V roku 1886 sa majetok katolíckeho gymnázia značne rozrástol vďaka štedrému daru
Ľudovíta Szent-Andrássyho, 4 ktorý sa rozhodol oceniť výsledky gymnázia v oblasti
vzdelávania a rozširovania maďarizácie darovaním dvojposchodového domu a pozemku
na Hlavnej a Jarkovej ulici. Podľa darovacej listiny sa mal dom využiť ako stravovňa pre
študentov. Radosť vedenia gymnázia však netrvala dlho, lebo v požiari, ktorý vypukol
6. mája 1887, došlo k značnému poškodeniu nielen darovanej budovy, ale obeťou plameňov
sa stala aj strecha gymnázia. Tieto udalosti znova rozprúdili diskusie o potrebe
novej gymnaziálnej budovy. Snahy o postavenie nového gymnázia kvôli stále vzrastajúcemu
počtu študentov už existovali dávnejšie a výpočty ohľadom rekonštrukcií poškodených
budov ukázali, že z finančného, ale hlavne pedagogického hľadiska bude lepším
riešením výstavba novej školskej budovy.
Za sumu 12 000 zlatých bol kúpený pozemok (na dnešnom Kmeťovom stromoradí),
kde podľa plánov architekta Karola Maixnera malo byť za náklady necelých 101 000 forintov
postavené gymnázium. Realizáciou stavebných prác, ktoré sa začali v júni 1888,
bola poverená prešovská firma Hermann a Gasch. 5 O rok nato už stála nová majestátna
2 LUKÁČ, Eduard: Stredné školy v Prešove do roku 1945. Prešov : Privatpress, 2002, s. 51
3 RUBY, József: c. d., s. 108.
4 Ľudovít Szent-Andrássy sa narodil v Prešove roku 1819. Vzdelaním právnik, ktorý neskôr pôsobil
ako kráľovský poradca a nositeľ Rytierskeho rádu Františka Jozefa I. Na znak vďaky za
jeho štedrý dar sa rozhodlo vedenie gymnázia každoročne usporiadať oslavy na jeho počesť.
61

Annamária Kónyová
budova Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia uspôsobená a zariadená podľa najnovších
pedagogických požiadaviek svojej doby. Nová, ale už iba krátka kapitola v dejinách
prešovského katolíckeho gymnázia sa začala písať školským rokom 1889/90, keď
bola slávnostne odovzdaná nová budova školy.
Sľubný rozvoj gymnázia zmarili udalosti prvej svetovej vojny. Od júla 1914 do januára
1915 bola budova gymnázia využívaná ako kasáreň, neskôr v nej fungovala nemocnica,
napriek tomu vyučovanie pokračovalo v popoludňajších hodinách v budove
evanjelického gymnázia. 6 Najväčšiu škodu utrpela budova telocvične, ktorá vyhorela
v roku 1917. Po vzniku Československej republiky bola činnosť Kráľovského katolíckeho
gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským ukončená. Posledné vysvedčenia
dostali študenti 8. marca 1919. 7
Štúdium a spolková činnosť
Štúdium a celý výchovno-vzdelávací proces na Kráľovskom katolíckom vyššom
gymnáziu v období dualizmu určovali jednak všeobecné nariadenia vydávané uhorských
ministerstvom školstva a kultu a jednak interné nariadenia stanovené samotnou
školou. Riadnym študentom katolíckeho gymnázia sa mohol stať každý, kto úspešne
vykonal povinné prijímacie skúšky v posledných septembrových a prvých októbrových
dňoch. Neskôr, keď sa začiatok školského roka stanovil na 1. septembra, boli prijímacie
pohovory uskutočňované v posledný augustový týždeň. Okrem zaplatenia poplatku
a úspešného absolvovania prijímacej skúšky musel mať uchádzač dovŕšených 9 rokov
a ukončené štyri ročníky základnej školy. Od uchádzačov starších ako 12 rokov sa od
roku 1887 na základe zákonného článku 22 vyžadovalo aj osvedčenie o absolvovaní
druhého očkovania proti kiahňam. Za štúdium sa platilo školné vo výške 24 zlatých, ďalej
1 zlatý a 50 grajciarov ako poplatok za používanie knižnice a na iné školské výdavky,
za vyučovanie cirkevného spevu 50 grajciarov, spevu 2 zlaté a 4 zlaté za kreslenie. Za
súkromné skúšky sa platilo mimo školného a prijímacieho poplatku ešte 40 zlatých. Je
teda zrejmé, že štúdium bolo finančne pomerne náročné, avšak pre chudobnejších študentov
existovala možnosť odpustenia poplatkov v prípade, že zo všetkých povinných
predmetov dosiahli dobré alebo vynikajúce hodnotenie, prípadne mohli požiadať o sociálne
štipendium.
Postup do ďalšieho ročníka bol podmienený získaním aspoň dostatočného hodnotenia
z každého povinného predmetu, v opačnom prípade musel študent vykonať opravnú
skúšku, maximálne však z dvoch predmetov. Opravná skúška sa nepovoľovala ani
vtedy, keď sa zhoršená známka týkala správania. Opakovanie ročníka bolo možné len
raz. V prípade nejakého telesného postihnutia mohol byť žiak oslobodený z povinných
predmetov len od telesnej výchovy, kreslenia a geometrie. Študentom židovskej viery sa
5 LUKÁČ, Eduard: Stredné školy v Prešove do roku 1945. Prešov : Privatpress, 2002, s. 52.
6 Az eperjesi kir. kath. főgymnázium 1915/16 Értesítöje. Eperjes : Szent Miklós könyvnyomda
1916, s. 1.
7 LUKÁČ, Eduard: c. d., s. 52.
62

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
z náboženských dôvodov povoľovala absencia zo sobotňajších hodín kreslenia a písania,
len vtedy, keď sa študent pripravoval na povolanie rabína. 8
Disciplinárny poriadok Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia dával za povinnosť
všetkým študentom zúčastňovať sa bohoslužieb svojej cirkvi každý deň, v nedeľu
a vo sviatočné dni. K samozrejmým povinnostiam patrilo úctivé správanie k vlastným
rodičom, pestúnom, profesorom, spolužiakom a vôbec ku všetkým ľuďom. Školský poriadok
vyžadoval, aby študenti chodili do školy upravení, v čistom odeve len s pomôckami
a knihami určenými na vyučovanie, akékoľvek iné predmety boli prísne zakázané.
Pred alebo po vyučovaní mali žiaci zakázané združovať sa pred školou, pred a počas
vyučovania sa smeli zdržiavať len vo vlastnej triede, samozrejme v tichosti a disciplinovane.
Povinnosťou každého študenta bolo dostatočne sa pripravovať na vyučovanie,
písať domáce úlohy a nosiť so sebou školské pomôcky. Prísne sa trestalo poškodzovanie
školského aj cudzieho majetku (kreslenie na steny domov, náhrobné kamene, ničenie
zelene a pod.), nevhodné správanie v škole alebo na verejnosti (týranie zvierat, krádež,
vlastnenie nebezpečných látok, požičiavanie peňazí, robenie dlhov, hazardné hry a pod.).
Zakladanie a členstvo v spolkoch bolo možné len s povolením profesorského zboru.
Škola dohliadala aj na život študentov mimo nej. Na mieste ubytovania boli študenti
povinní byť v letných mesiacoch od deviatej a v zimných od ôsmej hodiny večer.
Návšteva divadla a rôznych spoločenských podujatí sa mohla uskutočniť iba s vedomím
rodičov, pestúnov a s povolením profesorského zboru.
Priestupky voči školskému poriadku sa trestali napomenutím, pokarhaním, verejným
pokarhaním, vylúčením z gymnázia alebo aj zo všetkých okolitých škôl. Na záver
školského poriadku bolo vyjadrené očakávanie spolupráce zo strany rodičov alebo pestúnov
na dodržovaní a plnení týchto pravidiel. 9
Učebný plán, ktorý stanovoval vyučovacie predmety v jednotlivých ročníkoch a ich
počet, sa niekoľkokrát menil, dopĺňal podľa aktuálnych vyhlášok a smerníc vydávaných
ministerstvom pre vieru a verejnú výučbu. V 70. rokoch platil s menšími zmenami
učebný plán, ktorý znázorňuje tabuľka 1 spracovaná podľa údajov zo školského roka
1871/72. 10 Z tabuľky je zrejmé, že veľká pozornosť sa venovala jazykovedných predmetov,
pričom najväčší počet hodín mali študenti z latinského jazyka. Na druhom mieste
boli prírodovedné predmety a až po nich nasledovali predmety humanitné a výchovné.
Priemerný počet hodín do týždňa bol 30. Okrem týchto povinných predmetov si žiaci
1. – 8. ročníka mohli vybrať ako voliteľné predmety spev alebo francúzsky jazyk, žiaci
vyššieho gymnázia kreslenie.
8 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1887 – 88. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád
könyvnyomtató intézete, 1888.
9 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1892 – 93. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád
könyvnyomtató intézete, 1893.
10 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1871 – 72. tanévi Értesítöje. Eperjes : Staudy Antal
nyomtató intézete, 1872.
63

Annamária Kónyová
Učebný plán zo školského roka 1871/72
I. II. III. IV. V. VI. VII. VIII. ∑
Náboženstvo 2 2 2 2 2 1 1 1 13
Maďarský jazyk 3 3 3 3 3 3 3 3 24
Latinský jazyk 6 6 5 6 6 5 5 5 44
Nemecký jazyk 2 2 2 2 2 2 2 2 16
Grécky jazyk 5 5 4 4 18
Rusínsky jazyk 2 2 2 2 2 10
Zemepis 2 2 2 2 8
Dejepis 2 2 3 3 3 4 17
Matematika 4 4 3 3 4 4 3 3 28
Prírodopis 2 2 3 2 9
Prírodoveda 3 4 2 4 4 17
Krasopis 1 1 2
Filozofia 2 2 4
Rýchlopis 1 1 2
Kreslenie 4 4 4 4 16
Telesná výchova 2 2 2 2 2 2 2 2 16
Týždenný počet hodín 30 30 30 28 33 32 31 30
Roku 1890 uskutočnilo ministerstvom školstva výraznejšie zmeny v učebnom pláne
gymnázií, ktoré sa týkali vyučovania gréckeho jazyka. Podľa nariadenia č. 30 si študenti
miesto hodín gréckeho jazyka mohli povinne zvoliť tzv. gréčtinu nahradzujúce predmety:
štúdium maďarských spisovateľov v súvislosti s prekladmi diel gréckych klasikov
a voľné a geometrické kreslenie. Tieto predmety absolvovali študenti vo všetkých ročníkoch
vyššieho gymnázia po 2 hodiny týždenne. 11
V rozvrhu zo školského roku 1900/01 figuruje pre ročníky nižšieho gymnázia predmet
geometria s celkovým počtom 10 vyučovacích hodín. Pre študentov siedmeho a ôsmeho
ročníka pribudol nový predmet zdravotná výchova s dotáciou jednej vyučovacej
hodiny do týždňa.
Okrem rozvoja duševných schopností a nadobúdania nových vedomostí mala v učebnom
pláne katolíckeho gymnázia dôležité postavenie telesná výchova. Tá sa začala pravidelne
vyučovať od školského roku 1870/71, keď bol jej výučbou poverený diplomovaný
učiteľ telesnej výchovy Jozef Ruby. V zimných mesiacoch slúžil na tieto účely
11 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1890 – 91. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád
könyvnyomtató intézete, 1891.
64

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
Hlavacsekovský dom (dom č.189), v letných mesiacoch do roku 1873, kým nemala škola
vlastnú ,,letnú telocvičňu“, využívali študenti priestory evanjelického kolégia. 12 Súčasťou
novej budovy Kráľovského katolíckeho gymnázia bola aj priestranná telocvičňa.
Ako už bolo vyššie uvedené, pod učebnými pomôckami rozumieme všetky prostriedky
slúžiace na skvalitnenie, urýchlenie a zefektívnenie výučby. Teda pod týmito pomôckami
si môžeme predstaviť učebnice, rôzny demonštračný materiál, vyučovaciu techniku,
ktorú učiteľ používa, čiže celkovú organizáciu hodiny.
Najbežnejšou učebnou pomôckou boli učebnice a knihy používané na vyučovaní.
Tie boli presne určené pre každý ročník a predmet, pričom museli byť na začiatku každého
roka schválené ministerstvom školstva a kultu. Študentom vyššieho gymnázia slúžila
Mládežnícka knižnica, z ktorej si mohli vypožičiavať beletriu i odbornú literatúru.
Knižnica mala v roku 1900/01 spolu 2795 zväzkov. Pre potreby profesorov gymnázia
slúžila Profesorská knižnica, ktorá okrem odborných a literárnych diel obsahovala aj
zbierky obrázkov a odoberala množstvo maďarských a nemeckých odborných časopisov
(Századok, Magyar pedagogika, Középiskolai mathematikai Lapok, Zeitschriftung
für den physikalischen und chemischen Unterricht a pod.), svedčiace o veľkom záujme
profesorov o nové poznatky z jednotlivých vied.
Na obohatenie výučby slúžili rôzne demonštračné pomôcky uložené v zbierkach alebo
kabinetoch jednotlivých predmetov. Profesori jazykovedných predmetov využívali
Filologické múzeum obsahujúce starožitnosti, obrazy, mapy a obrázkové knihy. Na záver
školského roku 1900/01 mala zbierka 376 exemplárov. Výučbe geografie slúžila Geografická
zbierka nástenných máp a obrazov. Zaujímavé pomôcky, ako napríklad Edisonov
fonograf, Lambrachtov barometer, vypchávky zvierat, minerály a iné predmety boli
uložené v prírodovednom a prírodopisnom kabinete. K ďalším kabinetom patril kabinet
kreslenia a kabinet telesnej výchovy. Zbierka mincí a medailí obsahovala podľa inventáru
na záver školského roka 1900/01 presne 441 kusov. Počet pomôcok, resp. exemplárov,
ktoré jednotlivé zbierky obsahovali, neprevyšoval počet niekoľko sto kusov, určite však
bohato postačili na kvalitné vyučovanie každého predmetu.
K úrovni výučby značnou mierou prispieva aj kultúra prostredia, v ktorom vyučovanie
prebieha. Vysoké nároky na vyučovanie bezpochyby spĺňala architektonicky veľmi
účelne riešená nová gymnaziálna budova od architekta Karola Maixnera, odovzdaná do
prevádzky v roku 1889. Nová budova disponovala priestrannou a bohato presvetlenou
učebňou kreslenia, veľkou telocvičňou a zaujímavo riešeným prepojením medzi kabinetom
prírodovedy, učebňou, laboratóriom a kabinetom prírodopisu.
Okrem klasických vyučovacích hodín sa študenti gymnázia mohli každoročne zúčastniť
aj na školskej exkurzii alebo výlete s cieľom upevniť a obohatiť svoje vedomosti, či už
z prírodovedy, geografie alebo histórie. Niekoľkohodinové výlety do blízkeho okolia podnikali
žiaci so svojimi profesormi v jarných a letných mesiacoch pomerne často. K najčastejšie
vyberaným miestam patrilo okolie Šarišského hradu, Sigord, Haršag (Záborské),
kaštieľ vo Veľkom Šariši. Neboli zriedkavé ani vzdialenejšie ciele, ako Sedmohradsko,
12 RUBY, József: c. d., s. 110.
65

Annamária Kónyová
Vysoké Tatry alebo dokonca cesta na trase Budapešť – Fiume – Záhreb, ktorej sa v školskom
roku 1907/08 zúčastnilo 28 študentov. 13 Peniaze na podporu chudobnejších študentov,
aby sa mohli takýchto exkurzií zúčastniť, sa získavali z výťažkov zo spoločnej športovej
súťaže s evanjelickým gymnáziom a zo základiny Prešovského profesorského krúžku
organizovaním prednášok profesorov obidvoch gymnázií, kde sa vyberalo vstupné. 14
V období dualizmu prebiehala na Kráľovskom katolíckom vyššom gymnáziu čulá
spolková činnosť. Každý spolok mohol pôsobiť len s povolením profesorského zboru
a s presne určenými stanovami. Na čele každého spolku stál niektorý z profesorov gymnázia
dohliadajúci na jeho riadenie a činnosť. Členovia jednotlivých študentských spolkov
sa často spoločne zúčastňovali na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach
v škole aj meste, organizovali súťaže a slávnostné predstavenia.
Spolkom s najstaršou tradíciou bola Mládežnícka Mariánska kongregácia – Ifjusági
Mária-kongregáció, ktorá po 132-ročnej odmlke obnovila svoju činnosť v školskom
roku 1905/06. Cieľom kongregácie bolo, ,,aby uplatnením najvznešenejšieho spôsobu
bratskej lásky a prostriedkom vzájomného osvecovania sa, upevňovala vo svojich členoch
vieru a lásku k morálnemu dobru,... Skalopevný charakter!“ 15 Členovia spolku sa
počas svojich stretnutí raz do týždňa v nedeľu a vo sviatočných dňoch po bohoslužbe
zúčastňovali na prednáškach, ktoré mali napĺňať cieľ spolku. Na jeho čele stál profesor
náboženstva, okrem toho mal spolok ešte dozorného tajomníka, notára, zástupcu notára,
vedúceho spevu a človeka starajúceho sa o sakristiu. Mládežnícka Mariánska kongregácia
mala okolo 90 členov.
Spolok s podobným zameraním si utvorili študenti 4. – 8. ročníka gréckokatolíckeho
vierovyznania v decembri 1908 s názvom Gréckokatolícky mládežnícky oltárny spolok
– Görög kathólikus ifjusági Oltáregyesület. Aj na čele tohto spolku s približným počtom
80 členov stál učiteľ náboženstva, konkrétne Štefan Szémán.
V roku 1867 bol založený študentský samovzdelávací spolok s názvom Kisfaludyho
krúžok – Kisfaludy 16 kör. Náplňou členov spolku bolo čítanie, prednášanie literárnych
diel, poetické rozjímanie, prekladateľská činnosť a účasť na verejných školských slávnostiach.
Riadni členovia aj podporovatelia krúžku, ktorých počet sa pohyboval okolo
120, platili členské vo výške 2 koruny na rok, z čoho sa potom financovala činnosť spolku.
Členovia s najlepšími výsledkami dostali zápisničnú pochvalu. Na čele spolku stál
profesor maďarského jazyka.
13 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1907/08 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató
intézete 1908, s. 117.
14 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1903/04 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató
intézete 1908, s. 98.
15 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1906/07 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató
intézete 1907, s. 51.
16 Karol Kisfaludy (1788 – 1833) bol maďarský básnik, spisovateľ a maliar. Písal diela s historickou
tematikou ako Tatári v Uhorsku, Vajda Stibor, Mária Széchyová alebo elégiu Moháč.
Jeho meno niesli a nesú mnohé literárne združenia. Magyar Nagylexikon 11. Budapest : Magyar
Nagylexikon kiadó, 2000, s. 44.
66

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
Pre zdokonalenia sa v rôznych športových hrách a osvojenie si správnych pohybových
návykov bol založený Mládežnícky telovýchovný krúžok – Ifjusági Tornakör pod
vedením učiteľa telesnej výchovy Františka Petheho. Krúžok mal priemerne 50 členov,
ktorí sa stretávali každý týždeň, väčšinou v stredu na 4 – 6 hodín, kedy sa venovali
najmä loptovým hrám. Športovci predvádzali svoje zručnosti na rôznych domácich slávnostiach
a súťažiach, ku ktorým patrila od 1. júna 1902 každoročne usporiadaná spoločná
súťaž medzi katolíckym a evanjelickým gymnáziom v Prešove. Zisk vyzbieraný zo
vstupeniek, ktoré stáli 40 halierov, si školy rovnomerne rozdelili a venovali ich základine
určenej na školské exkurzie. K súťažným kategóriám patril beh na 60 a 80 metrov,
prekážkový beh, hod guľou, skok do výšky a futbal, pričom rozhodcovskú funkciu plnili
členovia Prešovského šermiarskeho združenia. 17 Spoločná športová súťaž patrila každý
rok k veľmi očakávaným a úspešným školským podujatiam na obidvoch gymnáziách.
Od roku 1867 existoval na gymnáziu Gabelsberger-Markovitsov 18 rýchlopisný krúžok
– Gabelsberger-Márkovits gyorsíró kör, o založenie ktorého sa pričinil profesor Eduard
Szieber, neskorší riaditeľ a škôldozorca. Členovia krúžku boli rozdelení na začiatočníkov,
pokročilých a cvičných študentov. Ich činnosť spočívala v osvojení si a postupnom
zdokonaľovaní sa v rýchlopise. Rýchlopisný krúžok mal aj vlastnú knižnicu.
Na prehĺbenie vedomostí z histórie pre študentov 8.ročníka vznikol v školskom roku
1912/13 Historický seminár – Történelmi szeminárium, ktorý viedol profesor dejepisu
Dezider Jakobei.
Charakteristika študentov, ich prospech a dochádzka
To, že prešovské Kráľovské katolícke vyššie gymnázium patrilo k vyhľadávanej
školskej inštitúcii nielen na území Šarišskej stolice, dosvedčuje aj celkový počet jeho
študentov, ktorých za obdobie 1867 – 1917 bolo 17 899, takže priemerne na každý rok
vychádza okolo 351 študentov, pričom tento stav sa nezmenil ani počas rokov prvej svetovej
vojny. 19 Vysoký počet študentov si vyžiadal v roku 1876 otvorenie dvoch prvých
ročníkov a v niektorých nasledujúcich rokoch aj dvoch tried v druhom ročníku. Najväčší
počet študentov malo gymnázium v školskom roku 1903/04, keď bol tento počet
436, a najmenej zapísaných študentov, s počtom 271, bolo v roku 1893/94.
Študenti všetkých gymnázií v štáte boli podľa statusu rozdelení na riadnych tzv.
verejných žiakov, ktorí celý rok školu fyzicky navštevovali, a tzv. súkromných žiakov
vzdelávajúcich sa doma. Títo prichádzali do školy len na vykonanie záverečných skú-
17 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1901/02 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató
intézete 1902.
18 Xavier František Gabelsberger (1789 – 1849) bol nemeckým objaviteľom po ňom pomenovaného
systému rýchlopisu, ktorý sa veľmi rýchlo rozšíril aj do Uhorska. Roku 1863 transformoval
tento rýchlopisný systém do maďarčiny Ivan Markovits a tak vytvoril tzv. Gabelsbergerov-Markovitsov
systém rýchlopisu. A Pallas Nagy Lexikona 7. Budapest : Pallas irodalmi
és nyomdai rézsvénytársaság, 1985, s. 752.
19 Údaje sú zo štatistických tabuliek výročných správ z rokov 1867 – 1917.
67

Annamária Kónyová
šok. Súkromní žiaci pochádzali väčšinou z bohatších rodín, ktoré si z finančného hľadiska
mohli dovoliť platiť domáceho učiteľa, prípadne pre nejakú inú príčinu (telesné
postihnutie alebo choroba) nemohli školu navštevovať. Na základe výskumu záznamov
o študentoch prvého ročníka katolíckeho gymnázia v rokoch 1902 – 1914 20 bolo možné
zistiť, že z celkového počtu 966 študentov malo status riadneho žiaka 98 % a status
súkromného okolo 2 % žiakov. Pri porovnaní percentuálneho zloženia ôsmeho ročníka
daného obdobia, kde bolo 97 % verejných a 3 % súkromných študentov, možno konštatovať
takmer zhodu. K miernemu nárastu počtu súkromných žiakov došlo počas vojnových
rokov, kedy pravdepodobne mnohí rodičia usúdili, že z hľadiska bezpečnosti bude
lepšie, ak sa ich deti budú vzdelávať doma.
Čo sa týka vekovej skladby študentov, v rokoch 1902 – 1914 bol v prvom ročníku
takmer rovnaký počet žiakov vo veku 10 a 11 rokov (350 a 351), potom nasledovali 12-
-roční (180), 9-roční (73) a na piatom mieste 13-roční žiaci (56), neboli však zriedkaví
ani 14- alebo až 17-roční. Napriek tomu, že gymnázium mohli žiaci navštevovať po
dovŕšení 9 rokov, predsa táto veková skupina tvorí oveľa menší počet oproti vekovým
skupinám starším. Vysvetlením tejto skutočnosti môže byť pravdepodobná obava rodičov
najmä z odľahlejších stolíc z poslania dieťaťa v takomto mladom veku do školy
tak ďaleko od domova. Zo študentov ôsmeho ročníka sa na prvom mieste s počtom 208
umiestnili 18-roční, na druhom žiaci vo veku 17- (200), na treťom 19- (107) a štvrtom
s rovnakým počtom 31 16- a 17-roční študenti. Medzi študentmi ôsmeho ročníka však
možno nájsť aj oveľa starších, napríklad v školskom roku 1917/18 bol študentom ôsmej
triedy aj jeden 30- a ďalší 34-ročný muž.
Zaujímavý a rôznorodý obraz o študentoch katolíckeho gymnázia môže poskytnúť
analýza bydliska ich rodičov, ukazujúca priestorový záber tejto školskej inštitúcie
v období dualizmu. Vo vyššie uvedených rokoch boli študenti podľa miesta bydliska
vo rozdelení výskume do týchto kategórií: na miestnych, teda Prešovčanov, potom pochádzajúcich
z okolia do 20 km od Prešova, ďalej zo Šarišskej stolice, stolíc patriacich
do Uhorska a zahraničných. Záznamy o prvákoch ukázali, že najviac študentov prvého
ročníka pochádzalo priamo z Prešova (40 %), potom z okolitých stolíc (19,6 %), na treťom
mieste zo Šariša (17,6 %), ďalej z okolia Prešova (12,3 %), na piatom mieste boli
študenti s bydliskom v zahraničí (5,7 %) a posledné miesto mali študenti pochádzajúci
z iných uhorských stolíc (4,8 %). Takéto poradie sa zachovalo aj v ôsmom ročníku, len sa
mierne zmenili percentá pre jednotlivé kategórie. Pokles percent zaznamenalo zastúpenie
Prešovčanov (32,3 %), okolia Prešova (8,1 %) a zahraničných (4 %), kým nárast bol
z okolitých stolíc (25,6 %), Šariša (23,2 %) a ostatných stolíc Uhorska (6,7 %). Súhrne
možno konštatovať, že v prvom ročníku tvorili miestni (pochádzajúci zo Šarišskej stolice)
¾ študentov, kým v ôsmom ročníku to boli len 2/3.
Ďalším údajom dotvárajúcim mozaiku obrazu o študentoch navštevujúcich prešovské
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium je etnický pôvod ich priezviska, podobne
20 ŠA Prešov. 1ŠGP. In. č. 18 – 20. Hlavný katalóg I. – VIII. ročníka. 1902 – 1914. Všetky údaje
z rokov 1902 – 1914 pochádzajú z uvedeného archívneho prameňa.
68

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
ako šľachtický alebo iný pôvod študentov, resp. ich rodičov. Pri analýze priezviska bolo
vyčlenených 9 skupín: neidentifikovateľné alebo neznáme priezvisko, poľské, ukrajinské,
rumunské, nemecké, židovské, maďarské, slovenské a iné. V prvom ročníku mali priezviská
slovenského charakteru ako napríklad Andrasovský, Blatný, Czimbala, Szlávkovszký,
Marczinko, Ondriáš, Turek, Stefanyák, Hambor a pod. najväčšie zastúpenie (46,4 %),
potom nasledovali priezviská maďarské ako Saly, Sárossy, Kocsis, Mikó, Szabados, Lengyel,
Mirossay, Bíró, Lukács, Derfényi, Csizmadia a iné (24,5 %). Priezviská nemeckého
pôvodu ako Wieiner, Wott, Haberman, Scholz, Schreiber, Feldman, Weis, Kitchner malo
13,8 % študentov, 11,2 % tvorili rusínske priezviská (Groholy, Avramovics, Paulisin, Mihalics,
Mihalovics, Gojdits a pod.). Posledné miesta patrili žiakom so židovskými priezviskami
(1,2 %) napríklad Kohn, Pollák, Lövi a najmenšie takmer nepatrné zastúpenie
mali poľské priezviská ako Dugolinszký, Csarnogurszký, Zsagora (0,1 %). Priezviská,
ktoré nebolo možné jednoznačne zaradiť, také ako Székely/Skránek, Kavulics/Kolozsvári,
Bátori/Buckó, alebo boli iného etnického charakteru tvorili 2,8 %.
Aristokratický pôvod sa spomedzi študentov prvého ročníka v rokoch 1902 – 1914
dal bezpečne preukázať iba u troch študentov. Nositeľom titulu barón boli Ivan Wardner,
pravdepodobne jeho brat Michal Wardner a Dezider Collas. Vysvetlením tohto nízkeho
zastúpenia detí aristokracie je zrejme to, že mali vlastných súkromných učiteľov, prípadne
navštevovali prestížnejšie zahraničné školy. Podľa tvaru priezviska, resp. na základe
ďalších záznamov (vlastníctvo kaštieľa alebo nejaká významnejšia funkcia otca u dvora)
sa mohli identifikovať ďalšie osoby, pravdepodobne šľachtického pôvodu. V danom
období ich bolo 17, napríklad Béla Dessewffy, Alajos Hegymeghy, Béla Krucsay, Jozef
Kalnássy a iní. Iba jeden žiak Ján Csatáry mal otca šľachtického pôvodu a s univerzitným
titulom Dr., otcovia ďalších 11 mali ,,len“ univerzitný titul.
Spoľahlivejšie než podľa pôvodu priezviska možno etnickú príslušnosť študentov
určiť z analýzy ich materinského jazyka. V skúmanom období bolo v monarchii bežným
javom, najmä medzi vzdelanými vrstvami obyvateľstva, ovládanie niekoľkých jazykov.
Okrem rodného jazyka, resp. dialektu hovorili ešte zväčša po maďarsky a po nemecky.
Aj záznamy z rokov 1884 – 1904 o jazykových znalostiach študentov potvrdzujú tento
fakt. Pri znalosti niekoľkých jazykov sa vychádza z predpokladu, že sa v záznamoch
o študentoch vždy ako prvý uvádzal rodný jazyk. V prvom ročníku bolo percento tých,
čo ovládali dva jazyky, slovenský a maďarský (23,5 %) a maďarský a slovenský (21,2 %)
takmer rovnaký. Podobne to bolo aj zo znalosťou nemeckého a maďarského jazyka
(11,4 %) a v prípade opačnej kombinácie (11,7 %). Jednu reč, maďarčinu ovládalo 7,7 %
prvákov. Na šiestom mieste bola kombinácia jazykov rusínčina a maďarčina (5,7 %)
a opačná kombinácia (3,3 %). Troma jazykmi, po maďarsky, po nemecky a po slovensky
hovorilo len 1,4 % študentov prvého ročníka. Iné jazyky, ako napríklad rumunčinu alebo
angličtinu, prípadne kombináciu rusínčiny, maďarčiny a nemčiny ovládalo ani nie pol
percenta študentov.
V ôsmom ročníku možno sledovať zaujímavé zmeny percentuálneho zloženia jednotlivých
jazykov. Na prvom mieste sa tentoraz umiestnili tí študenti, ktorí hovorili po maďarsky
a po nemecky (24,9 %), za nimi nasledovala kombinácia maďarčiny a slovenčiny
(22,3 %). Slovenčinu ako rodný jazyk a ďalej maďarčinu ovládalo 14 % ôsmakov. Okolo
69

Annamária Kónyová
10 % tvorili študenti so znalosťou nemčiny a maďarčiny (10,1 %), maďarčiny a rusínčiny
(9,7 %) a len maďarského jazyka (9,3 %). Mierne sa zvýšil počet tých, čo ovládali
rusínčinu a maďarčinu (8,5 %). Po maďarsky, po nemecky a po slovensky a takisto po
rusínsky, po maďarsky a po slovensky hovorilo 1,4 % študentov.
Ak vychádzame z predpokladu, že sa ako prvý uvádzal vždy jazyk materinský, tak
v prvom ročníku uviedlo slovenčinu ako svoju rodnú reč 23,5 % a maďarčinu celkovo
45,3 % študentov. V ôsmom ročníku sa ale tento pomer výrazne posunul (slovenčina
14 %, maďarčina 67,6 %). Skutočnosť ale, že v gymnaziálnych katalógoch nebola explicitne
uvedená národnosť, nám neumožňuje jednoznačne vierohodne ukázať reálny
podiel jednotlivých národností medzi študentmi gymnázia.
Obraz o sociálnej štruktúre žiakov katolíckeho gymnázia umožňuje vytvoriť poznanie
povolania otca, prípadne tútora. Z otcov, resp. tútorov 1024 prvákov najviac, 227 (22,2 %)
pochádzalo z radov inteligencie, teda zastávalo povolania ako farár, učiteľ, školský dozorca,
kurátor, kantor a pod. S počtom 193 (18,8 %) sa na druhom mieste umiestnili detí
remeselníkov, za nimi nasledovali roľníci (10,3 %), potom povolania ako sudca, notár,
vojenský veliteľ, starosta, riaditeľ pošty, teda vyšší úradníci (9,9 %). Okolo 7% bolo detí,
ktorých rodičia boli odbornými robotníkmi (zubný technik, kuchár, domovník), maloobchodníkmi
alebo nižšími úradníkmi (policajt, poštár, sprievodca). Pod 5 % sa umiestnili
robotnícke povolania ako baník, sluha, nádenník, ďalej súkromní úradníci (3,7 %), statkári
(3 %), podnikatelia (1,2 %). Detí príslušníkov slobodných povolaní (lekár, advokát,
staviteľ), umeleckých alebo bližšie nešpecifikovaných povolaní bolo po 1 %.
Analýza povolaní rodičov u ôsmakov bola odlišná. Bezo zmeny ostalo zastúpenie
inteligencie, dokonca bol zaznamenaný percentuálny nárast na 30,3 % a u remeselníkov
na 11 %. S 12,1 % nasledovali deti vyšších úradníkov, potom statkárov, ktorí sa takmer
s 10% dostali na štvrtú pozíciu. Oproti predchádzajúcej analýze pokles o dve miesta
možno zistiť u roľníkov (8 %) a o jedno u nižších úradníkov (6,3 %) a odborných robotníkov
(5 %). Súkromní úradníci aj maloobchodníci mali okolo 4 %, ostatné povolania sa
dostali pod túto hranicu.
Vysvetlením týchto rozdielov medzi 1. a 8. ročníkom môže byť to, že deti z jednoduchších
rodín, kde rodičia zastávali väčšinou roľnícke, robotnícke alebo iné menej
kvalifikované povolania, mali v ôsmej triede percentuálne menšie zastúpenie, lebo
veľká miera takýchto detí navštevovala školu len do povinného školského veku, ďalej
finančná náročnosť štúdia a okrem toho aj nižšia hodnota vzdelania v takýchto sociálnych
vrstvách. Naopak, v 8. ročníku sa zvýšil počet rodičov s takým povolaním, ktoré
si vyžadovalo vyššie, resp. univerzitné vzdelanie, čiže v skupine povolaní zaradenej do
kategórií inteligencia, slobodné povolania alebo vyšší úradníci. Pomerne veľký ,,skok“
na vyššie priečky bol pri ôsmakoch zaznamenaný u detí statkárov, pravdepodobne preto,
lebo z finančného hľadiska nemali ich rodičia problém hradiť štúdia svojich detí.
Z konfesionálneho hľadiska bolo Kráľovské katolícke vyššie gymnázium otvorené,
čiže školu navštevovali aj príslušníci iných vierovyznaní a v jednotlivých desaťročiach
obdobia dualizmu v rôznej miere dotvárali a menili konfesionálny obraz študentstva.
Z globálneho hľadiska možno povedať, že od roku 1867 do konca 70. rokov zo všetkých
študentov gymnázia bolo 55,2 % rímskokatolíckeho a 26,3 % gréckokatolíckeho nábo-
70

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
Percentuálne zastúpenie študentov podľa povolania otca, resp. tútora
Umiestnenie 1.ročník % 8. ročník %
1. inteligencia 22,2 inteligencia 30,3
2. remeselníci 18,8 remeselníci 11
3. roľníci 10,3 vyšší úradníci 12,1
4. vyšší úradníci 9,9 statkári 9,4
5. nižší úradníci 7,7 roľníci 8
6. odborní robotníci 7,2 nižší úradníci 6,3
7. maloobchodníci 7 odborní robotníci 5
8. robotníci 5 maloobchodníci 4,3
9. súkromní úradníci 3,7 súkromní úradníci 4,1
10. statkári 3 robotníci 3,3
11. dôchodcovia. 1,6 slobodné povolania 2,5
12. podnikatelia 1,2 podnikatelia 1,7
13. slobodné povolania 1 dôchodcovia 1,4
14. zamestnanec 0,9 umelecké p. a zamestnanci 1
15. umelecké povol. 0,6
ženstva. Tretie miesto s 18,2 % patrilo židovskému vierovyznaniu. Protestantskí študenti
tvorili len nepatrné percento, z toho mali evanjelici 0,2 % a reformovaní 0,1 %.
V nasledujúcich rokoch sa výraznejšie zmenil iba pomer židov, ktorých počet začal klesať,
a v 90. rokoch tvorili už iba 8,1 % z celkového počtu študentov. Tento úbytok na jednej
strane vyvolal nepatrné prírastky pri ostatných konfesiách. Podiel rímskokatolíckej
vzrástol na 60,3 %, gréckokatolíckej na 26,3 %, evanjelickej a. v. na 1 % a reformovanej
na 0,3 %. Pravoslávne náboženstvo nemalo takmer žiadne zastúpenie, len v druhej
polovici 80. rokov sa každý rok vyskytol jeden pravoslávny študent. Príčinou rapídneho
úbytku študentov židovskej konfesie mohla byť proti nim sa zvyšujúca netolerancia
práve koncom 19. storočia. Malé percento evanjelických alebo kalvínskych študentov
vysvetľuje existencia evanjelického Kolegiálneho gymnázia v Prešove, ktoré tieto deti
majoritne navštevovali.
V období rokov 1901 – 1918, z ktorého máme záznamy študentov prvého a ôsmeho
ročníka, ostal percentuálny pomer jednotlivých náboženstiev z 90. rokov (okrem ďalšieho
poklesu študentov židovského náboženstva na približne 6 %) v podstate nezmenený.
Istú charakteristiku, resp. poznatok o študentoch katolíckeho gymnázia poskytujú
záznamy o osobe alebo osobách vychovávajúcich študenta. 90 % študentov prvého ročníka
malo v záznamoch uvedeného žijúceho otca, u ôsmakov to bolo približne 81 %.
Pomerne veľký rozdiel je medzi skúmanými ročníkmi v prípade záznamov, kde bola
uvedená len matka (vdova). U prvých to bolo 8,4 % a u druhých 15,6 %. Matka (vdova)
71

Annamária Kónyová
Podiel jednotlivých konfesií medzi študentmi katolíckeho gymnázia
Ročník Rímskokat. Gréckokat. Reformovaní Evanjelici Židia
1. 62,2 % 30,4 % 0,4 % 0,5 % 6,5 %
8. 54,7 % 36,4 % 1,4 % 1,6 % 6 %
a pestún boli spoločne uvedení len u 0,5% študentov obidvoch ročníkov. Najmenej žiakov,
1,1 % a 2,7 % malo v záznamoch uvedeného len pestúna.
O disciplíne, morálke, náročnosti štúdia a ďalších aspektoch študentského života
vypovedajú údaje o známkach a hodnoteniach študentov zo správania, jednotlivých
učebných predmetov a počte vymeškaných hodín. Správanie a prospech boli na rozdiel
od dnešnej praxe hodnotené len škálou štyroch stupňov. Pri správaní to bola nasledovná
stupnica: príkladné, správne (regulárne), menej správne a zlé. Prospech sa hodnotil
takto: výborný, dobrý, dostatočný a nedostatočný.
Dodržiavanie školského poriadku a slušné správanie sa prísne vyžadovalo od každého
žiaka Kráľovského katolíckeho gymnázia, práve preto ani údaje prvého ročníka
z rokov 1902 – 1914 a ôsmeho ročníka z rokov 1902 – 1917 neukazujú nejaké vážnejšie
porušenie stanovených pravidiel alebo nedisciplinované správanie. U prvákov malo
správanie hodnotené ako príkladné okolo 70 %, správne 18,5 % a len 0,4 % študentov
ako menej správne. O zlepšení disciplíny vo vyšších ročníkoch svedčia údaje, podľa ktorých
77,5 % študentov vykazovalo príkladné a 8 % regulárne správanie, ostatné stupne
hodnotenia sa tu už vôbec nevyskytli. Vysvetlením takejto zmeny môže byť dosiahnutie
hranice dospelosti, kedy si študenti sami uvedomujú potrebu dodržiavania a rešpektovania
stanovených pravidiel. Okrem toho študenti so zlým správaním v nižších ročníkoch
mohli byť zo školy postupne vylúčení, a tak sa do ôsmeho ročníka už ani nedostali.
Maďarský jazyk a literatúra 21 bol po latinskom jazyku druhým predmetom s najvyšším
počtom hodín. Tento stav bol výsledkom školskej politiky maďarskej vlády najmä
v druhej polovici obdobia dualizmu a jeho znalosť sa stala neodmysliteľnou potrebou
a nutnosťou v oblasti vzdelania a výkonu mnohých povolaní. Hoci väčšina študentov
gymnázia maďarčinu ovládala ako hovorovú reč, predsa študijné výsledky žiakov
z tohto predmetu patria k jedným z najhorších. Príčinou tohto stavu mohla byť veľká
prísnosť, s ktorou sa výkony žiakov hodnotili, alebo aj fakt, že mnohí zo žiakov hovorovo
ovládali niekoľko jazykov a dialektov, ktoré im mohli sťažovať správne osvojenie
iného jazyka. Aritmetický priemer prvého ročníka bol 2,60, pričom až 447 žiakov dostalo
dostatočnú známku, 261 dobrú, 96 nedostatočnú a 95 výbornú. Aj v ôsmej triede
bolo najviac ,,trojkárov“ (178), nasledovali ,,dvojkári“ (140), zvýšil sa počet žiakov s jednotkou
(59) a výraznejšie klesli prepadávajúci na počet 9. Tak sa priemer celého ročníka
trocha vylepšil na 2,35.
21 Všetky údaje týkajúce sa prospechu študentov z jednotlivých predmetov pochádzajú z obdobia
školských rokov 1896/97 – 1909/10.
72

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
Napriek najväčšiemu počtu vyučovacích hodín bol aritmetický priemer prvého (2,86)
aj ôsmeho ročníka (2,57) najhorší z predmetu latinský jazyk. Takmer štvrtina prvákov
(245) bola klasifikovaná známkou nedostatočnou, najviac, polovicu tvorili ,,trojkári“
(543), potom nasledovali s hodnotením dobrý (175) a presne 10 % (107) bolo ,,jednotkárov“.
Výsledky známok z latinského jazyka u ôsmeho ročníka sú nasledovné: dostatočných
bolo 241, dobrých 94, výborných 40 a nedostatočných 11.
Ďalším jazykovým predmetom bol nemecký jazyk, ktorý sa vyučoval od tretieho
ročníka gymnázia v priemere tri hodiny týždenne. Zo študijných výsledkov a aritmetického
priemeru študentov ôsmeho ročníka (2,46) vyplýva, že patril medzi stredne náročné
predmety. Aj pri tomto predmete bolo najpočetnejšie hodnotenie známkou dostatočnou
(205), potom dobrou (121), výbornou (48) a nakoniec nedostatočnou (11).
Gréčtina uzatvárala povinné jazyky, ktoré sa vyučovali na vyšších gymnáziách. Po
vydaní školského zákona v roku 1890 si mohli študenti vybrať medzi gréckym jazykom
alebo dvoma gréčtinu nahradzujúcimi predmetmi. Štúdium gréckeho jazyka si zvolilo
57,9 % študentov, pričom z predmetu dosiahla skupina aritmetický priemer 2,35. Pomerné
rozdelenie známok ostalo rovnaké ako u predchádzajúcich predmetov, teda 109 ,,trojkárov“,
73 ,,dvojkárov“, 36 ,,jednotkárov“ a 2 prepadávajúci. Zvyšných 42,1 % študentov
dosiahlo zo štúdií maďarských spisovateľov v súvislosti s prekladmi diel gréckych klasikov
aritmetický priemer 2,13 a z voľného a geometrického kreslenia 2,09.
Prírodovedné predmety reprezentovala na katolíckom gymnáziu matematika, geometria,
zemepis, prírodopis a prírodoveda, resp. fyzika, a pretože prírodopis sa vyučoval
vo štvrtom, piatom a šiestom ročníku, ktoré neboli predmetom výskumu, budú
uvedené len študijné výsledky z ostatných troch predmetov.
Matematika, ktorá sa vyučovala vo všetkých ročníkoch gymnázia a z prírodovedných
predmetov mala najväčší počet hodín, patrila podľa výsledkov žiakov k náročnejším
vyučovacím predmetom. Celkovo nebol zaznamenaný výraznejší rozdiel vo výkonoch
prvého a ôsmeho ročníka, pričom u prvých bol aritmetický priemer 2,47 a druhých 2,44.
Rovnaké bolo aj poradie počtu známok: na prvom mieste sa umiestnili žiaci s trojkami,
u prvákov s počtom 252 a ôsmakov 204, ďalej ,,dvojkári“ 151 a 158, tretie umiestnenie
patrilo klasifikovaným známkou výborný 70 a 56. U prvákov z matematiky prepadlo
29 a u ôsmakov 24 študentov.
Geometria ako príbuzný predmet matematiky sa vyučovala len na nižšom gymnáziu
a v porovnaní s matematikou boli dosiahnuté študijné výsledky prvákov z tohto predmetu
trocha horšie (2,59).
Pri zemepise sa celkový výkon prvého ročníka pohyboval na hranici dvojky a trojky
(2,58). Takmer polovica žiakov (48,6 %) dostalo ,,trojku“, 34,2 % ,,dvojku“ a skoro rovnako
obstáli najlepší (8,3 %) a najhorší (9 %).
V rámci prírodovedy sa v ôsmom ročníku vyučovala na katolíckom gymnáziu fyzika.
Aritmetický priemer ôsmakov bol 2,38, čo bol z prírodovedných predmetov najlepší
výsledok. Poradie počtu jednotlivých známok ostalo rovnaké ako u predchádzajúcich
predmetov, 181 dostatočných, 143 dobrých, 52 výborných a 9 nedostatočných.
K povinným predmetom patril aj krasopis (v prvých dvoch ročníkoch nižšieho gymnázia)
a telesná výchova.
73

Annamária Kónyová
Krasopis by sme mohli považovať vzhľadom na ostatné predmety za ľahší, z ktorého
budú aj študijné výsledky žiakov prvého ročníka pomerne lepšie. Výsledky však ukázali,
že patril k stredne náročným predmetom a dokonca pri niektorých, podľa môjho názoru
ťažších predmetoch ako filozofia či dejepis, boli výsledky lepšie, resp. rovnaké, ako napríklad
v prípade fyziky u ôsmakov. Teda aritmetický priemer známok bol 2,38, pričom
takmer rovnaký počet dosiahli žiaci s hodnotením dostatočný (379) a dobrý (377), ďalej
nasledovali s hodnotením výborný (105) a nedostatočný (37).
Zaujímavé výsledky sa ukázali aj pri výkonoch študentov na telesnej výchove.
96,3 % aktívnych študentov, teda bez ospravedlnenia, malo priemer 2,25, pričom boli
aj takí (19), ktorí dostali ,,nedostatočnú“. Najviac bolo ,,trojkárov“(361), potom nasledovali
,,dvojkári“ (310) a na treťom mieste boli obvykle ,,jednotkári“ (165). V ôsmom
ročníku sa výkony žiakov zlepšili na 1,89. Na prvé miesto sa dostali žiaci s hodnotením
dobrý (142), potom výborný (120) a dostatočný (84). 7,5 % (28) študentov bolo z hodiny
pravdepodobne pre zdravotné dôvody ospravedlnených, pričom nikto z predmetu neprepadol.
Možnou príčinou prepadnutia niektorých študentov prvých ročníkov mohla byť
miesto fyzickej nešikovnosti skôr absencia z hodín alebo nedostatočná príprava (napr. aj
nenosením telocvičného úboru).
Od roku 1899 bola medzi povinné predmety zaradená aj zdravotná výchova spoločne
pre siedmy a ôsmy ročník s dotáciou jednej hodiny týždenne. Z tohto predmetu, možno
aj pre jeho praktický význam, dosahovali študenti najlepšie výsledky, o čom svedčí aj
aritmetický priemer ôsmakov, ktorý bol 1,43. Z predmetu nikto neprepadol a najväčší
počet bol ,,jednotkárov“ (179), potom ,,dvojkárov“ (128) a na poslednom mieste sa
umiestnili ,,dostatoční“ (2).
Počtom hodín boli humanitné predmety náboženstvo (náboženská výchova) dejepis
a filozofia na treťom mieste.
Náboženstvu ako vyučovaciemu predmetu bola logicky venovaná veľká pozornosť,
o čom svedčí aj jeho výučba vo všetkých ročníkoch gymnázia po dve hodiny týždenne.
Dôležitosť predmetu dokazuje aj prísnosť hodnotenia študijných výsledkov žiakov odrážajúca
sa v školských známkach, ktoré boli u prvákov nasledovné: najviac bolo ,,dvojkárov“,
teda tých, ktorí boli hodnotení známkou dobrý (338), potom výborný (330),
dostatočný (324) a nakoniec nedostatočný (44). Aritmetický priemer triedy bol 2,25.
U študentom ôsmeho ročníka boli študijné výsledky výrazne lepšie, čo vyjadruje už
samotný aritmetický priemer triedy 1,44. Počet známok s hodnotením výborný (242)
značne prevyšuje počet známok s hodnotením dobrý (118) a dostatočný (27), nedostatočnú
nedostal nikto.
Dejepis sa vyučoval od tretieho ročníka a z humanitných predmetov mu bol venovaný
najväčší počet hodín. Pomer rozdelenia známok v triede bol rovnaký ako u väčšiny jazykovedných
predmetov, čo znamená, že 165 študentov bolo klasifikovaných dostatočnou,
128 dobrou, 87 výbornou a 6 známkou nedostatočnou. Celkový výkon triedy bol 2,23.
Druhý najlepší výsledok z humanitných predmetov bol dosiahnutý u študentov ôsmeho
ročníka katolíckeho gymnázia pri filozofii resp. filozofickej propedeutike (2,02).
Nikto z predmetu neprepadol, najväčší podiel patril študentom s hodnotením dobrý
(150) a malý rozdiel bol medzi ,,trojkármi“ (124) a ,,jednotkármi“ (115).
74

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu
Okrem povinných predmetov si mohli študenti gymnázia rozšíriť svoje vedomosti
z mimoriadnych resp. voliteľných predmetov, ako spev, rusínsky jazyk, rýchlopis, francúzsky
jazyk alebo kreslenie.
Spev bol v prvom ročníku povinný a dokonca niektorí z neho aj prepadli. Priemerná
úspešnosť bola 2,2. V ostatných ročníkoch, kde už figuroval ako predmet voliteľný, bol
záujem študentov oveľa menší. Rusínsky jazyk si mohli zvoliť všetci študenti okrem
prvákov. Z ôsmeho ročníka o neho prejavilo záujem okolo 27 % študentov, pričom ich
priemerný prospech bol 1,68, z predmetu nikto neprepadol. Rýchlopis navštevovalo
zhruba 6 % študentov a skoro rovnako nízky záujem prejavili aj o štúdium francúzskeho
jazyka (3,6 %) a hudby (2,3 %). Kreslenie väčšinou navštevovali len žiaci nižšieho
gymnázia, percentuálne okolo 29 % s priemerným výkonom 1,87.
Okrem úspešného absolvovania povinných predmetov a predmetov, ktoré si študenti
ôsmeho ročníka zvolili, čakal na nich ešte akt dovŕšenia štúdia v podobe zloženia maturitných
skúšok, kde museli preukázať dostatočné vedomosti z: 1. maďarského jazyka,
kde mali napísať prácu na zadanú tému, 2. prekladu z maďarčiny do nemeckého jazyka
(príkladom zadania bol text s názvom Etele, kráľ Hunov), 3. prekladu z maďarčiny do
latinského jazyka, 4. prekladu z gréckeho jazyka do maďarčiny (napríklad verš z Homérovej
Odysey), 5. matematiky, kde riešili príklady z algebry a geometrie. Písomné
maturitné skúšky sa konali v druhej polovici mája a ústne začiatkom júna. V skúmaných
rokoch dosahovali študenti úspešnosť z písomných 92 % a na ústnych maturitných skúškach,
ktoré boli z piatich predmetov (maďarský jazyk a literatúra, latinský jazyk, dejiny
Uhorska, matematika a prírodoveda), 90,7 %. Po zvládnutí maturity študenti pokračovali
v štúdiu na univerzitách alebo vysokých školách, alebo nastúpili do zamestnania,
preto údaje o voľbe povolania dotvárajú obraz o študentoch, kvalite výučby a zamerania
školy ohľadom prípravy na budúce povolanie resp. ďalšie štúdium. Podľa údajov
výročných správ gymnázia z niektorých rokov obdobia dualizmu, kde boli uvedené aj
záznamy o voľbe budúceho povolania, možno konštatovať, že viac ako tretina študentov
(31,4 %) si zvolila teologickú dráhu, na druhom mieste bolo právnické povolanie
(22,1 %), potom technické (lesnícky, strojnícky) a ekonomické smery (16,6 %), takmer
rovnaký podiel mali tí, čo si zvolili prácu na úrade, železnici, v obchode (9 %) a adepti
na lekárske povolanie (8,8 %). Pomerne málo študentov si zvolilo štúdium na vojenských
(4,8 %) a filozofických (4 %) fakultách a 3,3 % si vybralo učiteľskú dráhu.
Ďalšie informácie o študentoch Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia poskytujú
okrem samotných študijných výsledkov aj údaje o dochádzke. V rokoch 1902
– 1914 bolo v prvom ročníku vymeškaných spolu 17 920 vyučovacích hodín, pričom
ich rozrátaním na počet študentov vychádza, že každý študent vymeškal v priemere 19
vyučovacích hodín, čo v prepočte podľa priemerného počtu hodín za deň znamená približne
3 vymeškané dni. 98 % vymeškaných hodín predstavovali hodiny ospravedlnené,
zvyšné percentá boli neospravedlnené. Na základe počtu vymeškaných hodín a percentuálneho
podielu ospravedlnených a neospravedlnených hodín možno konštatovať, že
dochádzka bola skutočne dobrá a študenti sa snažili chýbať z vyučovania iba v naozaj
nevyhnutných prípadoch, čoho vysvetlením miesto zdanlivo mimoriadne dobrého zdravotného
stavu študentov mohol byť skôr fakt, že štúdium bolo platené, a tak sa ho snažili
75

Annamária Kónyová
maximálne využiť. Samozrejme boli aj výnimky, z prvákov bol najväčším absentérom
Alexander Máhr, chýbajúci na 415 vyučovacích hodinách, a u ôsmakov Alexander Csizmadia,
ktorý vymeškal 250 hodín. 22
Obdobie dualizmu patrí v prípade Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia
v Prešove k najvýznamnejšiemu obdobiu jeho dlhej existencie. Okrem mnohých prínosov
v materiálnom zabezpečení školy, ako bolo založenie stravovne, telocvične, získanie
rozsiahlych majetkov a najmä výstavba novej kolegiálnej budovy, svedčí o tom i počet
študentov navštevujúcich školu z blízkeho okolia, ale aj vzdialenejších kútov monarchie.
Škola si dobré meno získala aj vďaka svojim kvalifikovaným profesorom, ktorí boli zárukou
získania kvalitného vzdelania. O čulom študentskom živote vypovedá existencia
a činnosť gymnaziálnych záujmových krúžkov a spolkov. Z rozvrhu a vyučovacích
predmetov je zrejmé, že katolícke gymnázium v zhode s nárokmi svojej doby poskytovalo
klasické vzdelanie, čo dokazujú počty vyučovacích hodín latinčiny, gréčtiny, dejepisu,
matematiky. Veľká pozornosť však bola venovaná i výučbe jazykov. Na základe
prospechu a dochádzky možno konštatovať, že v porovnaní s dneškom boli v minulosti
na študentov v oblasti vzdelávania kladené oveľa väčšie nároky a vyžadovala sa od nich
prísnejšia disciplína a mravné správanie ako dnes.
22 ŠA Prešov. 1ŠGP. In. č. 18 – 20. Hlavný katalóg I. – VIII. ročníka. 1902 – 1914.
76

Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia
Ján Mojdis
MOJDIS, J.: Difficulties concerning the implementation of the Western European trends
in Slovakia at the turn of the 19th and 20th centuries. In: Annales historici Presovienses
7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 77-85.
One of the central issues of the history of Slovak political effort at the end of the 19 th and
at the beginning of the 20 th centuries is the question of national priorities enforcement
not only in the existing context of domestic political situation of Habsburg monarchy, but
also outside it, especially in Western Europe. It also concerned enforcement of political,
cultural and other trends in Slovak politics, culture and arts. Our aim is to introduce those
who mostly contributed to the adoption of western European trends in Slovak environment.
We realize that our views and chosen personalities are only a representative sample from
among variety of other personalities and political and cultural trends, which contributed
to more intensive acceptance of western European solutions for Slovak science, culture,
and politics. This paper presents views, attitudes, and significance of representatives from
among Slovaks (e.g. J. Lajčiak, S. H. Vajanský), as well as from among well-known and
less well-known foreign personalities (B. Björnson and others).
Koniec 19. začiatok 20. storočia je v slovenskom prostredí okrem problémov spätých
s asimilačnými tendenciami uhorskej vlády poznamenaný aj čoraz početnejšími snahami
o vytváranie presvedčivejšieho obrazu o existencii slovenského národa v Uhorsku,
aby sa aj v zahraničí vedelo, že takýto národ existuje a má svoje dejiny, kultúru a predovšetkým
má aj svoju budúcnosť. Jedným z možných východísk bolo rozšírenie spolupráce
na celé územie habsburského dvojštátia a tiež nadväzovanie užších kontaktov
so slovanskými národmi mimo monarchie, rovnako aj spolupráca v širšom európskom
rámci, nakoľko jedným z možných východísk boli pokusy dostať slovenskú otázku na
medzinárodné fórum. Vládnuce uhorské orgány v zahraničí prezentovali Uhorsko ako
idylickú krajinu bez nacionálnych či iných sociálnych, ekonomických a politických
problémov. V propagandistických aktivitách preto registrujeme čoraz početnejší okruh
predstaviteľov slovenského národa, ktorí sa snažili napĺňať túto úlohu, hoci sa v týchto
aktivitách prezentovali bez konfesionálneho členenia, často však práve ich náboženská
príslušnosť rozhodovala o cieľoch ich zahraničného pôsobenia.
V sledovanom období bola slovenská spoločnosť čoraz viac konfrontovaná so silnejúcimi
vplyvmi nielen východnej, ale aj západnej časti Európy. Výraznou mierou
k tomu prispieval čoraz väčší pohyb obyvateľstva v Európe, ktorý bol dôsledkom uplatňovania
procesov „modernizácie“, výrazne sa presadzujúcich predovšetkým v západnej
časti európskeho kontinentu. Tieto procesy mali nielen ekonomické, ale následne
výrazne aj mnohé iné dopady, ako napríklad zvýšenú migráciu obyvateľstva nielen
v rámci Európy, ale aj mimo nej. V podmienkach habsburskej monarchie tieto „modernizačné“
procesy sa výrazne oneskorovali, avšak nepriamo pôsobili na obyvateľstvo,
77

Ján Mojdis
nevynímajúc Slovákov obývajúcich prevažne severné časti Uhorska. Takéto tendencie
narastali aj po politických zmenách, počnúc napríklad rozdelením monarchie, či po
zjednocovacích procesoch v Nemecku a v Taliansku. Okrem toho rastúci vplyv nacionalizmu
sa výraznejšie presadzoval predovšetkým v mnohonárodných štátoch akou bola
aj habsburská monarchia. Slovenské obyvateľstvo monarchie sa v sledovanom období
dostáva pod čoraz väčší maďarský tlak, napriek deklarujúcim zlepšeniam v národnostnej
otázke, čo malo prezentovať napríklad prijatie národnostného zákona. K tomu zhoršujúce
sa sociálne postavenia obyvateľstva, ktoré nenachádzalo ekonomické možnosti
pre svoju potrebu a začalo čoraz v početnejších vlnách migrovať, a to tak smerom na
východ, predovšetkým do Ruska, ako aj na západ až do USA. V tomto období dochádza
aj k silnejúcim tendenciám odchodu slovenskej inteligencie, a to či už z dôvodov
štúdia, prenasledovania, či prípadne lepších možností uplatnenia svojho talentu,
čoho dokladom je to, že práve obdobie konca 19. a začiatok 20. storočia je obdobím,
kedy sa výrazne prezentujú významné osobnosti slovenskej vedy a kultúry vo svete,
z ktorých mnohí sa zapísali výrazným spôsobom do dejín kultúry, vedy a techniky. 1
Narastajúci migračný pohyb, vnútorne zhoršujúce sa sociálno-ekonomické podmienky
a narastajúci národnostný útlak má preto za následok, že aj v rámci slovenskej spoločnosti
dochádza k čoraz väčším názorovým stretom. Máme tu na mysli predovšetkým
tradičný slovenský konzervativizmus a na druhej strane silnejúce liberálnejšie smery,
ktoré reprezentovali vo väčšine prípadov tí, ktorí boli vo väčšej miere ovplyvnení západoeurópskym
prostredím. To následne malo nielen politické, ale aj kultúrne dopady
na vývoj slovenskej spoločnosti sledovaného obdobia. Na strane druhej narastajúci
migračný pohyb Slovákov vedie aj k tomu, že v mimohabsburskom prostredí narastá
informovanosť nielen o existencii či problémoch postavenia slovenského národa, ale
rozrastá sa aj komunita významných osobností z rôznych štátov, predovšetkým západnej
Európy, ktorá sa silou svojej osobnosti, svojimi kontaktmi a svojou odbornou prácou
snaží zapájať do procesov nielen lepšieho poznania Slovákov, ich kultúry, ale aj
do zápasov o jeho národné a politické uplatnenie v rámci habsburskej monarchie. Ich
snaženia majú rôzne podoby a v slovenskom prostredí to vedie k čoraz väčšiemu presadzovaniu
sa osobností, ktoré prijímajú nielen morálnu pomoc z toho prostredia, ale dochádza
aj k presadzovaniu moderných západoeurópskych tendencií v politike, myslení
a kultúre vôbec. Má to nielen kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne dopady na
slovenskú spoločnosť, ktorá začína prijímať moderné trendy západnej Európy, hoci iba
veľmi pomaly, a v mnohých prípadoch to vedie k obrovským názorovým stretom s tými,
ktorí často pod rúškom ochrany slovenského národa sa snažia zabrániť prenikaniu
a uplatňovaniu sa týchto trendov.
1 Napríklad významné technické objavy či úspechy slovenských vzdelancov (prvá slovenská
doktorka na parížskej Sorbonne H. Turcerová-Devečková, dvojnásobný doktor J. Lajčiak,
ktorý získal tieto ocenenia v Nemecku a vo Francúzsku, etablovanie sa vo francúzskych vedeckých
kruhoch M. R. Štefánika a pod.).
78

Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia
Tradičné časté cesty slovenských protestantov do Nemecka 2 či západnej Európy vôbec
vytvárali dobré predpoklady na to, aby sa nachádzali možnosti pre ďalších potencionálnych
záujemcov o cesty týmto smerom. Aj keď v mnohých prípadoch tým hlavným
popudom ich záujmu boli náboženské otázky, popri nich rozvíjali aj spoluprácu v širších
kultúrnych, vedeckých, či literárnych oblastiach. Koncom 19. storočia, keď sa v Európe
vytvára mocenské zoskupenie Trojspolok a následne Dohoda, to malo výrazný vplyv
aj na orientáciu slovenského národného hnutia, ktoré sa začalo viac orientovať na dohodové
mocnosti, kde hľadali možnosti svojej prezentácie, či pomoc pri riešení svojich
problémov, ako to dokumentuje aj D. Kováč: „Napriek nedostatočnej informovanosti
o slovenskej otázke vo svete možno konštatovať, že slovenské národné hnutie sa už na
prelome storočí (19. a 20. storočie – J. M.) začalo orientovať na krajiny Dohody, predovšetkým
na Rusko… Základná zmena v postavení Slovákov mohla nastať iba v dôsledku
mocenského posunu pri väčšom vplyve dohodového bloku, najmä Ruska a Francúzska
v stredoeurópskom priestore.“ 3 Napriek tomu, že v tomto období ešte slovenskí politici
do medzinárodných záležitosti nevstúpili, začala svetová verejnosť, lepšie povedané európska
verejnosť, o slovenskej otázke vedieť, a to vďaka aktivitám osobností z radov Slovákov,
ktorí reprezentovali kultúrne, náboženské či iné aktivity v zahraničí a popri nich
takto pomaly vsúvali aj problémy „slovenskej otázky“ do širších európskych súvislostí.
Na strane druhej narastal počet zahraničných osobností, ktoré sa čoraz viac a fundovanejšie
zasadzovali o riešenie a zlepšenie postavenia slovenského národa v habsburskej
monarchii. Aj keď by sme si snáď nemali namýšľať, že tento proces bol priamočiary,
bezproblémový a jednoduchý. V tomto období totiž prevažovali v západoeurópskej verejnosti
predstavy o Slovanoch ako o barbaroch, ktorých sa skôr treba obávať, ako im pomáhať.
Vyjadruje to napríklad ešte tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny anglický
básnik Rupert Brook, ktorý sa o Slovanoch a Rusku – spojencovi V. Británie, vyjadril
nasledovne: „Francúzsko a Anglicko sú jediné krajiny, ktoré by mali mať moc. Prusko
je diabol. A Rusko znamená koniec Európy a akejkoľvek slušnosti. Predpokladám, že
budúcnosť patrí slovanskej ríši svetového rozsahu, despotickej a šialenej.“ 4 Takéto vyjadrenia
sa objavovali oveľa častejšie v západoeurópskej verejnosti o strednej a východnej
Európe, o Slovanoch a východe Európy vôbec. Takže prejavy sympatií či pozornosti
slovenskej otázke v takomto prostredí znamenalo často dostávať sa do konfrontácie
s väčšinovou verejnou mienkou a nepochopením, čo vlastne tie „východné slovanské
národy“ chcú a že je lepšie mať sa pred nimi na pozore. Preto ak sa dnes zamýšľame nad
prácou tých Západoeurópanov, ktorí sa venovali slovanskej a slovenskej otázke, nemali
2 Aj napriek tomu, že na konci 19. storočia začali v slovenskom prostredí prevažovať antigermánske
nálady. Svedčí o tom list Andreja Halašu: „Kam čert nemôže pošle vraj starú babu.
No podobne môžeme povedať, že kde čert nemôže narušiť pokoj národov, tam posiela obyčajne
svojho paholka Nemca, tohoto diabolského podnecovateľa mnohých národných svárov.“
ALU SNK Martin, sign. Č. 37 V 63, s. 1 – 2.
3 KOVÁČ, Dušan: Slovenská otázka a jej medzinárodné súvislosti. In: Zborník Slovensko
a stredná Európa (1867 – 1914). Bratislava 1995, s. 18.
4 HASSALL, C.: Rupert Brooke. A. Biography. London 1964, s. 395.
79

Ján Mojdis
by sme zabúdať aj na to, že v takomto prostredí to nebolo vôbec jednoduché ani z hľadiska
verejnej mienky, ba často ani z politických či iných dôvodov. Avšak aj napriek tomu
registrujeme početnú koncentráciu takýchto osobnosti nielen v prostredí francúzskom,
ale aj anglickom, či západoeurópskom oveľa širšom. Na strane druhej ani slovenské
prostredie neprijímalo často pomoc so západnej Európy vždy priaznivo, nakoľko slovenské
prostredie bolo značne konzervatívne a tak prijímanie západoeurópskych vplyvov
hospodárskych či kultúrnych bolo prijímané s istou dávkou nedôvery alebo v niektorých
prípadoch až s odmietaním, ako na to upozorňuje Ivan Dérer, keď v jednej zo svojich
prác píše: „Slovensko sa vždy bálo a bojí nových myšlienok a nových umeleckých prúdov,
ktoré vznikali po Európe, a pokladali ich za príliš revolučné a nečisté, aby nimi
mohli ovplyvňovať a rozprúdiť literárnu mŕtvolu pod Tatrami… Idyličnosť neznamená
vždy len hovieť si bez práce a bez pohybu…, ale ich práca je ustavične prekladanie
piesku z jednej hromady na druhú a prehrabávaním toho, čo bolo už pred nimi lepšie
a vhodnejšie vytvorené.“ 5 Liberálno-demokratický smer v slovenskom národnom hnutí
začiatkom 20. storočia reprezentoval najprv časopis Hlas, potom Slovenský denník
a Slovenský týždenník, ktorý redigoval Milan Hodža. Predstavitelia tohto smeru prišli
s novými pohľadmi nielen na národno-emancipačné snaženia slovenského národa, ale
sa usilovali o novú zahranično-politickú orientáciu. Pokúšali sa nájsť jej nové určenie
a význam, chceli reálne vytipovať perspektívnych spojencov slovenského emancipačného
procesu. Odmietali Vajanského chápanie politickej orientácie na Rusko a za novú
a záväznú axiómu slovenskej politiky považovali orientáciu na česko-slovenskú spoluprácu
a cez ňu na západné demokracie a Francúzsko. 6
S. H. Vajanský, jedna z vedúcich osobností slovenského politického života na konci
19. storočia, napriek svojim kontaktom so západoeurópskym prostredím prejavoval
voči nemu opatrnosť až skepsu, kde mu prekážal predovšetkým jeho antiklerikalizmus,
liberalizmus a voľnomyšlienkárstvo. O jeho skepticizme voči západnej Európe svedčia
napríklad jeho správy v slovenskej tlači, keď v Národnom hlásniku môžeme čítať: „Vo
Francúzsku sú stále trenice o to, aby sa úplne oddelila cirkev od štátu a aby aj vydala
cirkev také nariadenie, aby kňazi boli od nej nezávislí ako aj štátni úradníci… Chceme
veriť, že Francúzsko bude zachránené pred náboženskou vojnou. Katolíci žiadajú iba to,
aby k vykonávaniu náboženstva nebol im nanútený taký poriadok, ktorý sa protiví ich
svedomiu.“ 7 Takéto správy svedčia o tom, že spomínaný prístup k spravovaniu verejných
vecí nachádzal na Slovensku veľa oponentov, predovšetkým z konzervatívnych kruhov.
Podobné články môžeme zaregistrovať aj v Národných novinách v tomto období:
„Francúzsky parlament… útočí proti katolíckej viere a vlastne proti kresťanstvu.“ 8 Svetozár
Hurban Vajanský v Národných novinách roku 1904 v článku pod názvom Pravý
náhľad o vojne mimo iného píše: „…, že okrem zrnitých ruských správ úradných, všet-
5 Z pozostalosti I. Dérera „Nástup generácií“. ALU SNK Martin, sign. Č. 180 D 2, s. 1 – 7.
6 Bližšie pozri HODŽA, Milan: K vývoju slovenskej politiky. In: Slovenská čítanka. Praha
1925, s. 202 – 218.
7 Čo nového vo svete. In: Národný hlásnik. R. 39, r. 1906, č. 20, s. 308.
8 Čo robia Francúzi. In: Národné noviny. R. 41, r. 1910, č. 16, s. 6.
80

Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia
ko ostatné dochodí k nám cez jedovaté média anglické, americké a zvlášť židovské...“ 9
S. H. Vajanskému na Francúzoch prekážala značná antiklerikálnosť či až bezbožnosť,
ktorá sa výrazne presadzovala vo Francúzsku aj na konci 19. a začiatkom 20. storočia
nielen vo francúzskej politike, ale aj v tlači, predovšetkým s otázkami presadzovania
politiky odlúčenia cirkvi od štátu. V Národných novinách roku 1910 píše: „Francúzsky
parlament ukladá vláde brániť svetskú školu od všetkých jej protivníkov… Ešte majú
pole k útokom proti cirkvi, proti katolíckej viere a vlastne proti kresťanstvu.“ 10 Takže aj
keď sám mal blízko k francúzskej literatúre a Francúzom, ich „bezbožnosť“ mu veľmi
prekážala, a tak veľmi často odmietal z francúzskeho prostredia také podnety, ktoré boli
liberálnejšie a nedôveroval predovšetkým moderným umeleckým smerom. Politicky
jasne preferoval konzervatívnejšie prúdy vo Francúzsku, v ktorých videl záruku užšieho
prepojenia Francúzov so slovanským svetom a Ruskom.
S. H. Vajanský tieto svoje postoje pretavoval aj vo vzťahoch k Čechom, ktorých tiež
považoval za antiklerikálov, čo našlo svoj odraz v jeho postojoch napríklad k hlasistom,
a to nenapomáhalo bližšiemu rozvoju slovensko-českých kontaktov, ako na to upozornil
aj vo svojom liste S. Smetana A. Halašovi, kde píše o potrebe väčšej propagácie spolupráce
Čechov a Slovákov a odmieta Vajanského názory na Čechov: „Naša Národná
strana oproti tomu nevedela žiadneho pádneho dôvodu postaviť, iba ich bezbožnosť.
Tomu sa sedliak skoro smeje. Ale pán Vajanský nabáda, že je to hrozný mysticizmus…
A to jeho hrozne, nemúdre fumigovanie Čechov.“ 11 Osobitnou kapitolou je napríklad aj
situácia, keď prvá Slovenka študujúca na parížskej Sorbonne H. Turcerová-Devečková
zbierala na Slovensku podklady k písaniu doktorskej práce o Ľ. Štúrovi. S. H. Vajanský
ju odrádzal od toho, aby odišla študovať materiály o ňom do Prahy, pretože sa obával, že
to na ňu môže mať „nedobrý vplyv“. Aj na základe týchto názorov môžeme konštatovať
nedôveru voči akýmkoľvek informáciám západoeurópskeho pôvodu, pretože tie sú zamerané
antislovansky, antirusky a sledujú iba svoje imperiálne ciele. Takéto a podobné
vyjadrenia nám dokladajú, že slovenské prostredie sa síce zaujímalo o život v západnej
Európe, snažilo sa nachádzať tam svojich priateľov, ktorí by napomáhali presadzovaniu
slovenských požiadaviek a problémov, avšak pristupovalo k prijímaniu západnej kultúry,
názorov a pohľadov príliš opatrne, často až odmietavo.
Ďalším kritikom zaostalosti slovenských pomerov bol Ján Lajčiak, kňaz, učenec
a prvý významný „slovenský sociológ“, ktorý veľmi dobre poznal slovenské pomery,
a nakoľko strávil niekoľko rokov v západnej Európe na niekoľkých významných univerzitách,
jednoznačne a bez okolkov kritizoval to, čo považoval za problém „slovenskej
spoločnosti“ súvekého obdobia. „Faktom, a to faktom smutným však zostane vždy, že
bol malosťou i malichernosťou, stiesnenosťou a zaostalosťou a nemohúcnosťou slovenských
pomerov ubitý a jeho vedecké a hlavne duchovné ašpirácie preťaté. Možno to
bola jeho sila alebo slabosť, že ich nevedel a nemohol rozraziť…“ 12 Toto konštatovanie
9 Pravý náhľad o vojne. Národné noviny. R. 1904, č. 60 – 61, s. 3.
10 Národné noviny. R. 1910, č. 16, s. 1.
11 Z korešpondencie A. Halašu. ALU SNK Martin, sign. 37 J 9.
12 Zabudnutý slovenský učenec. ALU SNK Martin, sign. 180 D 2, s. 32.
81

Ján Mojdis
vyplýva z toho, že tento významný slovenský učenec po svojich štúdiách v zahraničí nenašiel
vo vtedajšom Uhorsku primerané zamestnanie, a tak väčšiu časť svojho plodného
života prežil v malej dedine Vyšná Boca, kde nemohol uplatniť svoj vedecký potenciál
a širokospektrálne znalosti získané na zahraničných univerzitách. „Mladý dvojnásobný
doktor, vedec slovenský, pracoval však na svojej opustenej a zapadlej fare na Boci v Liptove
vedecky málo. Keď nemohol pracovať vedecky, preniesol sa na iné pole… čo ho
ubilo telesne až k smrti a duševne dalo mu trpieť veľké muky a obralo ho o ovocie jeho
talentu a vedeckých príprav i jazykových kvalifikácii, ktorých mal na slovenské pomery
veľmi mnoho.“ 13 V roku 1914 rozpracoval svoju jedinú, ale nedokončenú prácu pod názvom
Slovensko a kultúra, ktorá neskôr vyšla vďaka F. Osuskému na Myjave v roku 1920.
Táto práca je analýzou slovenských politických, spoločenských, morálnych a kultúrnych
pomerov na začiatku 20. storočia. Od mnohých iných autorov sa líšil J. Lajčiak predovšetkým
vedeckou kritikou slovenských pomerov, keď zdôrazňoval, že pasívne očakávanie
zlepšenia daných pomerov nie je tou správnou cestou, že predstavy o „...akomsi
slovenskom mesianizme trpiteľa predstavovalo sa slovenské jestvovanie, ktoré priam
fatalistickým spôsobom pasívne prijímalo každý údel“. 14 Jeho oprávnená kritika až rozhorčenie
narážalo často na nepochopenie nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v prostredí
slovenského politického života daného obdobia.
Aj na základe uvedených faktov môžeme konštatovať, že v sledovanom období sa
už dosť výrazne objavujú medzi slovenskými národnými dejateľmi aj osobnosti, ktoré
prijímajú liberálnejšie západoeurópske trendy. Mnohým je jasné, že čisto agrárny ráz
slovenskej krajiny, čo by si ako želali, nie je možné do budúcnosti zachovať. Spriemyselňovanie
a skomercionalizovanie aj v slovenskom prostredí už urobilo isté pokroky
a začalo prenikať aj do poľnohospodárstva či iných oblastí života slovenského človeka.
A tak predovšetkým tí slovenskí dejatelia, ktorí istý čas pôsobili mimo územia monarchie,
či bližšie poznali aj práce západoeurópskej proveniencie prinášali do slovenského
prostredia nové prvky, ktoré priamo či nepriamo pôsobili na názorové spektrum, či
menili ideály starého „Slovenska“. Ďalším problémom, s ktorým sa stretávame v tomto
období pri presadzovaní slovenských požiadaviek, bola nejednotnosť slovenského národného
hnutia. Táto nejasnosť v stratégii a taktike národného hnutia mala najrôznejšie
dôvody. Keď napríklad na jeseň 1898 prichádza Milan Rastislav Štefánik do Prahy na
vysokoškolské štúdiá, prichádza aj s nedôverou voči slovenským študentom v Prahe,
ktorými boli v tom čase napríklad V. Šrobár a hlasisti. Považoval ich totiž za zradcov
národa, ako o tom píše v spomienkach Juraj Šujan: „Veril asi, že prišiel medzi zradcov
slovenského národa, nedoukov, neznabohov a všetko možné, len nie medzi poriadnych
ľudí…“ 15 Avšak po istom čase a po oboznámení sa s názormi a postojmi týchto ľudí sa aj
M. R. Štefánik stáva jedným z tých, ktorí presadzujú hlasistické stanoviská.
Na problémy zaostávania slovenského prostredia za progresívnymi prúdmi Európy
poukázala aj už spomínaná prvá „slovenská doktorka“ parížskej Sorbonny H. Turcero-
13 Tamtiež, s. 33.
14 Tamtiež, s. 35.
15 Korešpondencia J. Šujana. ALU SNK Martin, sign. C 234, s. 3.
82

Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia
vá-Devečková, ktorá počas svojho odlúčenia od slovenského prostredia, jednak tým, že
vyrastala v Rusku a následne študovala v Paríži, mohla objektívnejšie a oslobodená od
rôznych vplyvov poukázať na to, čo ťaží napredovanie „slovenskej politiky“ v 19. a začiatkom
20. storočia. Svoje názory prezentovala vo svojej doktorskej práci o Ľ. Štúrovi,
kde poukazuje na názorovú roztrieštenosť pri posudzovaní dejín Slovákov už od Veľkej
Moravy a po jej rozpade, porovnáva vývoj na Morave, v Čechách a na Slovensku, pričom
podčiarkuje, že v ďalšom vývoji jednotlivých národov významnú úlohu zohrávala náboženská
otázka, ktorá bola vždy viac či menej spätá s národným hnutím. „Národné cítenie,
ktoré sa v Prahe hneď zjednotilo s náboženskými reformnými snahami, zdá sa, preniklo
k Slovákom oveľa neskoršie.“ 16 A oneskorovanie náboženských reforiem na Slovensku
malo za následok, že v oveľa neskorších obdobiach slovenských dejín to viedlo k náboženskej
nejednotnosti, čo sa priamo odrážalo v národnom hnutí. „...pokroky katolicizmu
na Slovensku sú predsa len pomalšie ako v Čechách. Náboženstvo, ktoré kedysi vytvorilo
medzi dvoma skupinami silné spojivo, ich teraz skôr rozdeľuje.“ 17 V Čechách nezohrávala
náboženská otázka takú dominantnú úlohu, nakoľko tam náboženská tolerantnosť bola
oveľa zreteľnejšia než na Slovensku. Možno povedať, že celý český národ bez ohľadu na
konfesionálnu príslušnosť stál na národných pozíciách – bol národne homogénny – zatiaľ
čo na Slovensku náboženská netolerancia silne pôsobila aj na charakter národného
hnutia. Preto „....spojenie všetkých katolíkov a protestantov na národnej báze bolo určené
nevyhnutnosťou spojenia proti maďarskému ohrozeniu.“ 18 Slováci by si mali vziať
príklad a poučenie od Francúzov, kedy v istých dobách náboženská netolerantnosť viedla
k mnohým občianskym vojnám a nepokojom. Veľkou vzpruhou v národnom zápase pre
Slovákov bola vždy pomoc Čechov, ktorú H. Turcerová-Devečková vysoko oceňovala.
Veľkou chybou slovenských dejateľov, a aj Ľ. Štúra bolo to, že nedostatočne rozvíjali spoluprácu
s Čechmi. Osobitne negatívne na Čechov zapôsobilo to, že zo Štúrovej iniciatívy
došlo k uzákoneniu spisovnej slovenčiny, čím proti sebe popudil značnú časť českých
intelektuálov, a tak došlo k rozštiepeniu jednotného československého kmeňa.
Takéto problémy a takéto stanoviska či tendencie sledujeme v danom období v slovenskom
prostredí, a tak aj presadzovanie „slovenskej otázky“ do širšieho západoeurópskeho
rámca bolo týmto poznamenané. Početnosť či väčšia koncentrácia osobností
v západoeurópskom prostredí, ktoré by pristupovali jednoznačne na obranu Slovákov,
teda nebola veľká. Z osobností vo Francúzsku môžeme spomenúť predovšetkým Ernesta
Denisa, Louisa Legera, Fuciena Dominois, Louis Eisenmena, André Cheradama a iných.
Vo V. Británii R. W. Setona-Watsona, Švajčiara W. Rittera, ktorý viac pôsobil v Nemecku,
Björstena Björnsona v Nórsku. Slovenskému protestantskému prostrediu boli bližší
konfesionálne podobne orientovaní predstavitelia. Z francúzskeho prostredia hlavne
E. Denis, z britského R. W. Seton-Watson. Ich pôsobenie v domácich podmienkach sa
16 TURCEROVÁ, Helena: Louis Stur et l´ ideé independance Slovaque (1815 – 1856). Paris
1913, s. 6.
17 TURCEROVÁ, Helena: c. d., s. 7.
18 TURCEROVÁ, Helena: c. d., s. 4.
83

Ján Mojdis
však stretávalo často s nepochopením, ba až odsudzovaním, pretože o stredoeurópskych
národoch vedeli v západnej Európe veľmi málo a aj údaje o nich boli často skreslené,
nepresné či démonizované. 19 Napriek tomu ich snaha brániť malé a neznáme národy mala
veľký význam, ako to vyjadril aj B. Björnson: „Čím sú štáty väčšie a čím je mocnejší ich
vplyv, tým surovšie znie toto ich – len prospech svojho národa… Prirodzenou, všeobecne
uznávanou zásadou politiky je stále – usilujem sa len o prospech vlastného národa.“ 20
Škótsky historik Seton-Watson 21 nepricestoval do Rakúska s úmyslom brániť Slovákov
či študovať ich históriu a kultúru. Jeho prvotným záujmom bolo samotné Rakúsko-
-Uhorsko ako najdôležitejší činiteľ v stredoeurópskom priestore. Mal záujem spracovať
dejiny Rakúsko-Uhorska po Viedenskom kongrese. Skôr však ako začal písať a analyzovať
dejinný vývoj a pomery v podunajskej veľmoci, chcel si pripraviť pôdu dejinným
prehľadom národnostnej otázky. Desať rokov pred vojnou sa venoval štúdiu stredoeurópskej
histórie a politiky, hlavný problém sústredený okolo Rakúska-Uhorska a Balkánu,
„…verejná mienka ani netušila, aký priepastný rozdiel bol medzi ich vlastným záujmom
a hlbokou ľahostajnosťou britského obyvateľstva ku všetkým takým to problémom“. 22
Takže bolo pre neho veľkým prekvapením, keď zistil, aké zložité sú národnostné a politické
pomery, ktoré panujú v tejto časti Európy. Po študijnom pobyte vo Viedni absolvoval
trojmesačnú študijnú cestu z Viedne cez Budapešť, Košice, Levoču, Tatry, Debrecín
a ďalšie uhorské mestá. Avšak prelom v jeho názoroch na otázku postavenia národností
v Rakúsko-Uhorsku malo pre neho stretnutie s Antonom Štefánekom, ktorý v tom čase
učil na viedenskom gymnáziu a neskôr pracoval v redakcii Slovenského denníka v Budapešti.
Po tých skúsenostiach, presnejšie zhruba od roku 1910, sa začala cesta, na ktorej
R. W. Seton-Watson sa stal jedným z najvýznamnejších obhajcov Slovákov v západnej
Európe. K zaujatiu proslovenských postojov iste prispeli aj jeho diskusie so slovenskými
politikmi tohto obdobia, a predovšetkým stretnutie s A. Hlinkom v tom istom roku.
Preto, aby priblížil svojim krajanom slovenský národ a na strane druhej pomohol Slovákom,
zabezpečil jednoročný študijný pobyt v Škótsku dvom evanjelickým bohoslovcom
Fedorovi Ruppeldtovi a Vladimírovi Royovi. Seton-Watsonovi záležalo predovšetkým
na posilnení slovenskej evanjelickej inteligencie, a tak v roku 1911 umožnil študovať
ďalším dvom slovenským protestantom Martinovi Rázusovi a Ľudovítovi Šenšelovi, ná-
19 Francúzsky historik J. Bérenger ešte v roku 1976 v práci L´Europe Danubienne de 1848 a nos
jours. Paris 1976 mimo iného o stredoeurópskych slovanských národov a ich postavení v monarchii
napísal: „Rozbitie monarchie sa teda javí ako výčin nerozvážnych intelektuálov, zväčša
novinárov a pomýlených patriciov, ktorí žiaľ strhli so sebou aj dohodové mocnosti, a tak
zničili štát, ktorý bol slávny kvalitou svojich úradov a nepoznal rozhodujúcu porážku.“
20 BJÖRNSON, Björsten: Česť a chvála večnej jari. Články a prejavy o európskej politike 1880
– 1910. Veľké štáty vo vzťahu k malým, s. 79.
21 Robert Wiliam Seton-Watson sa narodil 20. 8. 1879 v Londýne a napriek tomu sa vždy hrdo
hlásil k svojmu škótskemu pôvodu. Počas svojho života bol známy ako nezávislý európsky
historik, ktorý sympatizoval s utláčanými národmi a pomáhal im.
22 SETON-WATSON, Robert Wiliam: Europe in the Melting-Pot. London, Macmillan and Company
1919, s. 9.
84

Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia
sledne v roku 1912 umožnil pobyt v Edinburgu ďalším slovenským evanjelikom Jánovi
Halašovi a Jozefovi Koreňovi.
V iných podmienkach a inými prostriedkami napomáhal slovenským záujmom v západnej
Európe nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, B. Björnson. 23
Angažoval sa nielen za vlastný národ, ale aj za rovnocenný národný a sociálny zápas
ostatných národov v Európe. B. Björnson ako bojovník za práva vlastného nórskeho národa
si uvedomoval, že žiadny národ si nevytvorí nezávislý a slobodný štát, ak nebude
mať jasný obraz o sebe a bude mu chýbať vlastná identita. Ak sa B. Björnson roku 1907
rozhodol kritizovať „maďarský absolutizmus“, môžeme to vnímať ako jednu líniu boja
za spravodlivosť tak doma, ako aj v zahraničí. „Lož o uhorskom štáte slobody ešte aj
dnes zaslepuje verejnú mienku v Európe, zúfalé výkriky utláčaných o pomoc doliehajú
len sem k nám, ale cez nemecký múr nepreniknú ďalej do šíreho sveta.“ 24
Osobitné miesto pri presadzovaní slovenskej otázky v západnej Európe zohral Švajčiar
W. Ritter, ktorý pomáhal nielen presadzovaním a informovaním o slovenskej vede
a kultúre či presadzovaním Slovákov v západoeurópskych inštitúciách, ale snažil sa
ovplyvňovať aj kultúrne myslenie na Slovensku svojimi prácami, ktoré svoj zdroj nachádzali
v prostredí Slovenska. Je potrebné zdôrazniť, že nie všetky jeho aktivity a názory
boli prijímané v slovenskom prostredí. Na jednej strane jeho zreteľný antisemitizmus 25
a na druhej liberalizmus 26 často vzbudzovali v slovenskom prostredí rozpaky. Napriek
tomu mu však za jeho celoživotnú aktivitu v prospech slovenského národa patrí významné
miesto, ktoré, žiaľ, dodnes nie je dostatočne výrazne ocenené v slovenskom prostredí.
Mohli by sme analyzovať a hodnotiť ďalších autorov, avšak uvedené príklady nám
naznačujú, aké trendy prevládali v slovenskom prostredí v sledovanom období, či kto
a ako v zahraničí sa staval k „slovenskej otázke“. Pričom musíme konštatovať, že napriek
zložitým sociálno-ekonomickým podmienkam často sa nedarilo presadzovať slovenské
požiadavky aj pre „konzervativizmus“ či zaostalosť slovenského prostredia, nakoľko
aj mnohí vedúci slovenskí dejatelia tohto obdobia nenachádzali dostatok síl či odvahy,
aby v slovenskom prostredí presadzovali modernejšie a progresívnejšie prvky, prípadne
nenašli dostatok odvahy pre jasnejšie prejavy tolerancie, ako ich k tomu nabádali niektorí
„zástancovia Slovákov“ zo západnej časti Európy. Pritom títo priatelia Slovákov
doma museli neraz bojovať aj proti tým, ktorí nechápali ich postoje a považovali ich za
rojkov, ktorí sa snažia pomáhať niekomu, kto vlastne ani nejestvuje, či obhajovať záujmy
národa, ktorý patril medzi tie, ktoré boli súčasťou vojensko-politického zoskupenia
nepriateľského voči Francúzsku, V. Británii, ale aj Ruska.
23 B. Björnson sa narodil 8. decembra 1832 na fare v Bjorgane na drsnom severe Nórska. Jeho
otec bol sedliacky syn, ktorý vyštudoval teológiu a hoci sa stal kňazom, nikdy sa neprestal
venovať roľníctvu. Jeho matka Inger Elise Nordraaková mala svoje korene vo Švédsku.
24 BJÖRNSON, Björsten: Česť a chvála večnej jari života. Bratislava 1998, s. 31.
25 Napríklad práca „Tvrdohlavosť slovenská“, kde považuje Židov za jednu z hlavných príčin
biedy slovenského človeka konca 19. storočia a pod.
26 Tu je príkladom zasa jeho osobný život a zápisy z denníka J. Cádru, ktorý pracoval ako jeho
osobný tajomník.
85

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie
Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií
Michal Schvarc
SCHVARC, M.: Totalitarian efforts of Deutsche Partei on the example of the elimination
of Zipserdeutsche Partei and its interest organizations. In: Annales historici Presovienses
7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 86-103.
Opposition groups of the German minority in Slovakia in the years 1938 – 1945 are still
a topic that the research has not focused on yet. In this study we tried to present a more
complex image of the forms that the Deutsche Partei (DP) used in the German community
to present itself as the only representative of Germans in Slovakia. This fact is shown on
the example of the main rival of DP – the Zipser Deutsche Partei (ZDP) during the rise of
the authoritarian regime in Slovakia. As the next goal we tried to deal with the stereotypes
that are presented in the previously written works on this topic as the ZDP is only one of
the opposition groups. Even though leaders of DP caught its political rival out of step, they
found no support in some groups of Zips Germans. According to the view of DP the Zips
region stayed a problematic region.
Spišskí Nemci prešli v rokoch 1918 – 1945 zložitým spoločenským vývojom. Ako
lojálni uhorskí občania a súčasne silní lokálpatrioti sa po roku 1918 len s veľkými problémami
prispôsobovali novým politickým, hospodárskym a spoločenským pomerom.
Hungarofilské reminiscencie pretrvávali medzi spišskými Nemcami aj počas dvoch
desaťročí existencie Československej republiky a prežívali najmä medzi predstaviteľmi
staršej generácie, opierajúcich sa o Zipser Deutsche Partei (ZDP). Mladí v priebehu
30. rokov minulého storočia, hlavne po roku 1935 inklinovali čoraz viac k nacionálnej
myšlienke a k potrebe zjednotenia všetkých slovenských Nemcov, ktoré hlásala Karpatendeutsche
Partei (KdP). Keďže pred rokom 1918 nejestvovala spoločná identita slovenských
Nemcov, spišskí Nemci radi vyzdvihovali svoju akúsi „nadradenosť“, odvolávajúc
sa pri tom na historický vývoj a niekoľko storočí existujúcu samosprávu spišských Sasov
v rámci uhorského štátu. Diferencie medzi spišskými Nemcami a zvyšným nemeckým
obyvateľstvom sa prejavovali aj v pôvode, mentalite a jazyku. Všetky tieto faktory
sa premietli do organizovania politického života slovenských Nemcov. Vyšli najavo aj
v niekoľkoročnom zápase o politické smerovanie spišských Nemcov, ktorý sa neľútostne
odohrával medzi ZDP a KdP a ktorý neustal ani po zmene politickej konštelácie na
jeseň 1938. Zmenila sa len forma a obsah.
I. Zastavenie činnosti ZDP a perzekúcia jej členov
Rok 1938 priniesol zásadnú zmenu v nemeckom politickom spektre na Slovensku.
„Anšlus“ Rakúska a karlovarský zjazd Sudetendeutsche Partei (SdP) mal veľký vplyv
na posilnenie pozícií KdP na Spiši. Tento vývoj znamenal pre vedenie ZDP vážne obavy
nad ďalšou existenciou strany. Nepomáhali ani rady z Budapešti, ktorá aj naďalej vy-
86

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
jadrovala predsedovi ZDP Andorovi Nitschovi plnú dôveru a podporu. 1 Vedenie ZDP
náporu protivníka, ktorému nahrávali zahraničnopolitické a vnútropolitické okolnosti,
nedokázalo účinne odolávať a tak po 6. októbri 1938 upadla strana do bezvýchodiskovej
situácie. Franz Karmasin, novopečený „volksgruppenführer“, mohol preto pristúpiť
k realizácii prvého bodu programu KdP – t. j. k politickému zjednoteniu slovenských
Nemcov, a to pod egidou Deutsche Partei (DP), ktorá sa otvorene hlásila k nacistickej
ideológii a vodcovskému princípu. Avšak definitívne utlmenie hungaristických resentimentov
a pasívnej rezistencie na Spiši sa v rokoch 1938 – 1945 aj napriek zvýšenému
úsiliu vedeniu DP nepodarilo.
Napriek okliešteným možnostiam sa vedenie ZDP usilovalo udržať stranu v aktívnej
činnosti. Hoci ono samotné vyzývalo k jednote spišských a karpatských Nemcov
a A. Nitsch vyhlásil, že „nejestvujú strany, jestvujú len Nemci“, 2 bolo viac ako jasné, kto
bude hrať prím v nemeckom politickom spektre na Slovensku. Nepomohli ani lojálne
vyhlásenia v týždenníku Karpathen-Post, 3 ktoré odzneli na adresu opatrení novej slovenskej
autonómnej vlády, pretože slovenské úrady ZDP upodozrievali zo snáh pripojiť
Spiš k Maďarsku, keďže strana sa dovolávala práva na sebaurčenie. Vedenie strany síce
tieto správy dementovalo, avšak úrady si nemohli nevšimnúť hungarofilstvo spišskonemeckých
elít, ktoré živili „nádej, že v týchto prevratových časoch podarí sa vyvolať
hnutie za spätné pripojenie Spiša k Maďarsku“. 4 Z uvedeného postoja úradov štátnej
správy jasne vyplývalo, že ZDP sa nebude môcť oprieť ani o etablujúcu sa moc.
F. Karmasin využil všetky prostriedky na to, aby svojho politického konkurenta definitívne
odstavil. V prvej polovici druhej októbrovej dekády 1938 odcestoval na Spiš
„urobiť poriadky“. V Kežmarku sa stretol s predstaviteľmi ZDP, nie však s A. Nitschom.
Dohodol sa s nimi na rozpustení strany a prechode členstva do DP. A. Nitsch a jeho najbližší
spolupracovníci mali byť odstránení z politického života, rovnako sa dohodlo, že
dôjde k zlúčeniu Karpathen-Post s oficiálnym orgánom DP Deutsche Stimmen. Redakcia
mala sídliť v Bratislave, kým samotná tlač sa mala realizovať v Kežmarku. 5 Keďže
A. Nitsch sa rozhovorov nezúčastnil, nepovažoval ich závery za záväzné a naďalej sa
usiloval o zachovanie „nezávislosti“ ZDP.
Vedenie DP demonštrovalo svoju silu na zhromaždení v Kežmarku 23. októbra 1938,
na ktorom sa aj napriek zlým poveternostným podmienkam zúčastnilo približne 2 500
osôb. Ako hlavný rečník vystúpil F. Karmasin. Zhromaždenie sprevádzalo zborové vyvolávanie
sloganov „Ein Reich, ein Volk, ein Führer“, „Wir danken unserem Führer“
a nechýbal ani nacistický pozdrav. 6 A hoci veľká časť členskej základne ZDP prejavila
1 KOVÁČ, Dušan: Nemecko a nemecká menšina na Slovensku. Bratislava 1991, s. 122 – 123.
2 Karpathen-Post, 8. 10. 1938, s. 1.
3 Karpathen-Post, 15. 10. 1938, s. 1.
4 Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad (ďalej ŠA Levoča, p. Poprad), f. Okresný úrad v Kežmarku
1923 – 1945 (ďalej OÚ Kežmarok), š. 33, 2 503/1938 prez.
5 Národní archiv České republiky (ďalej NA ČR), f. Auswärtiges Amt 136-61-1/606-608. Správa
H. Neuwirtha (?) z 15. 10. 1938.
6 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 33, 2 503/1938 prez.
87

Michal Schvarc
ochotu splynúť s DP, A. Nitsch aj napriek uzneseniu ZDP z 20. októbra, v ktorom uvítala
„zjednocovacie snahy nemeckého národa na Slovensku“ 7 a spoluprácu s DP, naďalej
zotrvával nekompromisne na svojom stanovisku.
Predseda ZDP nátlaku Karmasinovho vedenia DP odolával. Koncom októbra 1938
sa v tejto súvislosti stretol v Prahe so slovenským ministerským predsedom Jozefom
Tisom. Predseda autonómnej vlády vo vzájomnom rozhovore uviedol, že vytvorenie
Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku je
len gestom voči Nemecku a samotný sekretariát má kompetencie len v oblasti kultúrnej
samosprávy. J. Tiso dal A. Nitschovi najavo, že v blízkom čase dôjde k likvidácii politických
strán a z toho dôvodu nemal záujem na zlúčení ZDP s DP. Podľa Tisových slov
mal mať predseda ZDP voľnú ruku v hospodárskej oblasti a DP mu nemala na tomto poli
klásť prekážky. 8 Pre A. Nitscha znamenal tento rozhovor povzbudenie a stále vyvíjal
aktivity smerujúce k udržaniu vlastnej strany.
Nacistické úrady a organizácie sledujúce problematiku nemeckých národnostných
menšín v juhovýchodnej Európe považovali Nitschovu ZDP za neakceptovateľnú, ktorá
„stojí úplne v službách maďarskej iredenty“. 9 Naopak očakávali, že práve F. Karmasin
slovenských Nemcov „čoskoro pevne zjednotí a zorganizuje“. 10 A. Nitschovi vyčítali najmä
zotrvávanie v maďarskom poslaneckom klube česko-slovenského Národného zhromaždenia,
čím dával priestor maďarskej propagande, aby ho prezentovala ako jediného
predstaviteľa spišských Nemcov. Podľa nemeckých inštancií tak nahrával Maďarom, pre
ktorých to bol zároveň dôkaz, „že Spišiaci žiadajú o pričlenenie k Maďarsku“. 11 Aj nemecký
konzul v Bratislave Ernst von Druffel ho obviňoval zo zastupovania maďarských
záujmov. Za týchto okolností dal aj predseda slovenskej vlády J. Tiso najavo svoje želanie
ZDP zakázať. Odôvodňoval to tým, že A. Nitsch mal neustále styky s Maďarmi a je všeobecne
považovaný za maďaróna, ktorý získal svoj poslanecký mandát len vďaka maďarskej
podpore. 12 Tým boli Nitschove aktivity odsúdené na neúspech, hoci stále veril v pomoc
a zásah Budapešti. Ďalší vývoj však potvrdil, že jeho nádeje sú viac ako iluzórne.
A. Nitsch sa napriek nepriaznivému vývoju nevzdával. Výsledok Viedenskej arbitráže
ho vyburcoval k ďalšej aktivite. Okrem iného sa zasadzoval o pripojenie Spiša
k Maďarsku, čo by mu umožňovalo, aby sa aj naďalej udržal v politike. Preto v polovici
7 Karpathen-Post, 20. 10. 1938, s. 3.
8 Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Národný súd (ďalej NS), Tn ľud 17/1947
– F. Karmasin, mikrofilm II. A 945. Messlerov záznam z 27. 10. 1938.
9 Österreichisches Staastarchiv/Archiv der Republik (ďalej ÖstA/AdR), f. Bürckel-Materie,
š. 184, fascikel 2771/1. Steyerova nedatovaná správa z novembra 1938.
10 Politisches Archiv des Auswärtiges Amtes Berlin (ďalej PA AA), R 101 360, fólia 387 238
– 245. Záznam z rokovania z 15. 10. 1938 v Zahraničnom úrade o nemecko-československej
menšinovej zmluve.
11 ÖstA/AdR, f. Bürckel-Materie, š. 184, fascikel 2771/1. Steyerova nedatovaná správa z novembra
1938.
12 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 1. Dôverná správa z 11. 11.
1938.
88

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
novembra 1938 odišiel spolu s delegáciou spišských Nemcov do Prahy, kde sa o tomto
kroku snažil presvedčiť nemeckého chargé d` affaires Andora Henckeho. Delegácia
svoju požiadavku zdôvodňovala zlou ekonomickou situáciou, hlavne na dolnom Spiši.
A. Henckemu predložila memorandum, v ktorom žiadala o vyslanie ríšskonemeckej delegácie,
aby sa o jej tvrdeniach presvedčila, pričom nezabudla zdôrazniť, že vedeniu DP,
ale ani slovenskej vláde nedôveruje a neočakáva z ich strany nijakú pomoc. Nemecký
diplomat si požiadavky spišskonemeckej delegácie síce vypočul, no zároveň jej oznámil,
že na ďalšiu zmenu hraníc neexistuje politická vôľa. Odporučil jej, aby sa s problémami
obrátila na F. Karmasina, resp. konzula E. von Druffela. 13 Táto odpoveď členov delegácie
neuspokojila a Henckeho odporúčania jednoducho neakceptovali. Na záver audiencie
demonštratívne deklarovali odhodlanie „do posledného dychu sa usilovať o to, aby sa
vrátili do Maďarska“. 14
Viac porozumenia našli spišskí Nemci u maďarského vyslanca Jánosa Wettsteina.
Ten im prisľúbil, že ich požiadavky bude tlmočiť talianskemu vyslancovi Francescovi
Fransonimu. 15 Členov delegácie tento krok maďarského vyslanca posmelil. Po ich návrate
na Spiš sa v Kežmarku a okolí začali rozširovať chýry o tom, že A. Nitsch odcestoval
do Ríma, aby o pripojení Spiša k Maďarsku rokoval s talianskym ministrom zahraničných
vecí Galeazzom Cianom. 16 Rozširované správy sa ukázali ako mylné. Pravdepodobne
boli výsledkom konšpiračných hier maďarských spravodajských orgánov a zameriavali
sa na aktivizáciu hnutia, ktorého cieľom malo byť pripojenie Spiša a východného
Slovenska k Maďarsku. 17
Napätá situácia a promaďarské nálady medzi časťou nemeckého obyvateľstva na Spiši
F. Karmasina síce znepokojovali, ale podpora Nemecka a aj slovenskej vlády hrala v jeho
prospech. A. Nitsch hru nervov nevydržal. Vytušil, že jeho úsilie je márne, preto 1. decembra
1938 vyhľadal v Bratislave „volksgruppenführera“ a požiadal ho o rozhovor. Predseda
ZDP predostrel F. Karmasinovi nasledovný návrh: za to, aby do konca volebného obdobia
mohol svoju činnosť vyvíjať pod názvom ZDP, bol ochotný vzdať sa predsedníctva
v Spišskom zväze roľníkov a požiarnom zbore. Vodca DP s jeho návrhom súhlasil.
Čo primälo F. Karmasina k takémuto rozhodnutiu? Predovšetkým si uvedomoval
skutočnosť, že ZDP jeho pozície už ohroziť nemôže. Na druhej strane, organizácie, ktoré
mu A. Nitsch ponúkol, poskytovali dostatočný priestor na posilnenie jeho vlastného
vplyvu najmä medzi roľníkmi, ktorí tvorili hlavnú časť členskej základne a elektorátu
ZDP. Miestnym štruktúram DP nariadil z tohto dôvodu dôkladnú „glajchšaltáciu“ oboch
13 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 2. Henckeho záznam zo 17.
11. 1938.
14 DEÁK, Ladislav (zost.): Viedenská arbitráž 2. november 1938. Dokumenty III. Martin 2005,
dokument 82, s. 188.
15 KOVÁČ, Dušan: Nemecko a..., c. d., s. 144.
16 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 2. Šéf Hlavného
bezpečnostného úradu (SHA) Zahraničnému úradu 22. 11. 1938.
17 Bližšie k situácii na východnom Slovensku pozri PEKÁR, Martin: Východné Slovensko 1939
– 1945. Prešov 2007, s. 46 – 53.
89

Michal Schvarc
korporácií. Myšlienku začlenenia ZDP do DP napokon zavrhol ako nepotrebnú, lebo „sa
tak ušetríme pred elementmi, ktoré nepotrebujeme... Som teda za to, aby sme uzatvorili
taký druh mieru, ktorý ZDP nominálne umožní existenciu do konca parlamentného
obdobia s tým, že ju nebudeme spomínať a jej existenciu nebudeme jednoducho brať na
vedomie“. 18 Tento krok znamenal Karmasinove definitívne víťazstvo. Odpor ZDP sa mu
podarilo zlomiť, nie však antipatie určitých vrstiev nemeckého obyvateľstva Spiša. Tie
stále upierali svoje nádeje smerom k Maďarsku.
ZDP sa vzhľadom na uzavretú dohodu prestala verejne angažovať. Miestni funkcionári
DP začali pohon na jej členov, pričom im vyčítali ich promaďarské presvedčenie
a tvrdenia o tom, že „sú Nemci s maďarskou krvou“. 19 DP členov a prívržencov ZDP
neustále sledovala. Za týchto okolností vedenie strany dospelo k rozhodnutiu pozastaviť
svoju činnosť. Stalo sa tak deň po vyhlásení slovenského štátu, 15. marca 1939. 20 De
facto však ZDP neprestala existovať. Členovia strany aj napriek tomu, že ju vedenie
DP považovalo za nejestvujúci subjekt, si nárokovali na uplatnenie svojich mandátov
v obecných zastupiteľstvách na základe výsledkov obecných volieb z júna 1938. K pozoruhodnému
záveru dospel aj Krajinský úrad, ktorý po právnej stránke potvrdil jej
existenciu a „v dôsledku tohto stavu niet zákonného podkladu k tomu, aby mandáty ZDP
v obecných zastupiteľstvách boli zrušené“. 21 Pre vedenie DP to znamenalo nepríjemnosti
navyše. Spor sa dostal na ministerstvo vnútra.
Nový energický krajský tajomník DP v Kežmarku Heinz Drkosch vyhlásil krátko po
nástupe do funkcie „boj proti maďarónskym šíriteľom fám“. Počas dvoch mesiacov jeho
činnosti na novom poste bolo zatknutých 11 funkcionárov ZDP. Okrem toho dal podnet
na internovanie A. Nitscha a tajomníka Johanna Lindta. Z tohto dôvodu žiadal štátny
sekretariát, aby u štátnych úradov docielil rozpustenie ZDP. Samotnú iniciatívu štátneho
sekretariátu však pokladal za nedostatočnú. Okrem iného podnikol aj kroky proti Spišskej
banke, bašte ZDP, 22 ktoré mali oslabiť jej dôveryhodnosť medzi nemeckým obyvateľstvom.
F. Karmasin sa s Drkoschovým návrhom zlikvidovať protivníka nestotožnil,
pretože „v prípade rozpustenia ZDP by museli byť rozpustené aj všetky ostatné strany,
takže takýmto nariadením by sa vytvorila vynútená jednota. Máme o toto záujem?“ 23
H. Drkosch ustúpil. Tentokrát pomohli slovenské úrady. V noci zo 14. na 15. júla
1939 zatkli príslušníci levočskej žandárskej stanice v Tatranskej Polianke právnika
18 SNA, f. F. Karmasin 116-19-3/271-272. F. Karmasin R. Klecknerovi 2. 12. 1938.
19 ŠA Levoča, p. Poprad, f. Okresný úrad v Poprade 1923 – 1945 (ďalej OÚ Poprad), š. 114,
10/1938 adm.
20 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha – politika Spišskonemeckej strany. In: Z minulosti
Spiša, IX – X, 2001/2002. Levoča 2002, s. 227.
21 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 42, 183/1939 prez. Za poskytnutie dokumentu
ďakujem Mgr. Jánovi Kokorákovi.
22 Bundesarchiv Berlín (ďalej BArch), f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. Drkoschova
správa za jún 1939.
23 BArch, f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. F. Karmasin H. Drkoschovi 3. 7.
1939.
90

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
Dr. Kalchbrennera, ktorý bol podozrivý zo špionáže v prospech Maďarska. V rámci toho
členovia polovojenskej zložky DP – Freiwillige Schutzstaffel (FS) – uskutočnili domové
prehliadky u viacerých popredných funkcionárov ZDP, medzi inými aj u A. Nitscha. 24
Útek ďalších dvoch hľadaných osôb do Maďarska bol pre ríšskonemecký Sicherheitsdienst
(SD) neklamným dôkazom, že „medzi Budapešťou a Spišom jestvuje spravodajský
kanál, cez ktorý sa doručujú správy so zámerom pripojiť Spiš k Maďarsku“. 25 To bol
dostatočný argument na zatvorenie úradovne ZDP v Kežmarku, ku ktorému sa vedenie
DP odhodlalo v deň začiatku nemeckého útoku na Poľsko. Okrem toho policajné orgány
zaistili viacero funkcionárov ZDP, ktorí boli označení za nespoľahlivé osoby. Sám
A. Nitsch bol internovaný v Ilave v čase od 1. septembra do 10. októbra 1939. 26 Jeho
promaďarská orientácia znamenala dostatočný dôvod na zatknutie. Neustále napäté slovensko-maďarské
vzťahy predstavovali živnú pôdu pre šírenie maďarskej propagandy,
ktorá aj naďalej nachádzala odozvu najmä medzi staršou generáciou spišských Nemcov.
A práve zaistený A. Nitsch bol predstavovaný ako jeden z jej hlavných pilierov.
Diferencie medzi prívržencami DP a ZDP pretrvávali a niekde prerastali aj do otvorených
konfliktov. Niektorí funkcionári ZDP si udržiavali vo svojom okolí naďalej veľký
vplyv, najmä tajomník strany J. Lindt. H. Drkosch sa usiloval o jeho angažovanie v rámci
DP s odôvodnením, „že Lindt je faktorom, s ktorým sa musí počítať“ 27 a Lindtove
prijatie do DP vnímal ako „gesto zmierenia a našej ochoty vyjsť v ústrety“ požiadavkám
spišských Nemcov. J. Lindt sa ponúkol sám, pravdepodobne z materiálnych dôvodov.
Súčasne sa zaviazal, že sa v prospech DP pokúsi získať aj tých roľníkov, ktorí neustále
inklinovali k ZDP. 28 H. Drkosch všemožne vynakladal úsilie o jeho prijatie. Krajský tajomník
si totiž príliš dobre uvedomoval potrebu obrúsiť hrany a zmenšiť trecie plochy
na čo možno najmenšiu mieru a prinútiť tak nepoddajných Spišiakov k rezignácii, resp.
k spolupráci.
Drkoschove zámery zostali na papieri. Vedenie DP jednoducho nebolo ochotné pripustiť
avantúry podobného druhu. Veľký rozruch spôsobilo mimoriadne valné zhromaždenie
Karpathenvereinu 17. marca 1940. „Spacifikovanie“ tejto korporácie, ktorá
bola ovládaná ľuďmi z ZDP, vyvolalo medzi jej funkcionármi veľké rozhorčenie. Táto
akcia „karmasinovcov“ spôsobila nárast antagonizmov medzi oboma skupinami a mala
za následok to, že „spišskí Nemci štvú proti vedeniu FS a DP“. 29 Vzájomné rozpory sa
nedarilo preklenúť, nepriateľstvo pretrvávalo.
24 BArch, f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. Drkoschova správa za júl 1939.
25 PA AA, R 27 496, fólia 341 676 – 680. Správa šéfa SHA W. Kepplerovi z 19. 9. 1939. Príloha.
26 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha..., c. d. , s. 227.
27 SNA, f. F. Karmasin 116-20-3/38. H. Drkosch Úradu vodcu národnostnej skupiny 4. 11.
1939.
28 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924. H. Drkosch F. Karmasinovi,
E. Herrmannovi a Hlavnému personálnemu úradu DP 19. 10. 1939.
29 Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (ďalej A MSNP), f. VIII,
š. 8, 49/63. Správa okresného náčelníka v Kežmarku za marec 1940.
91

Michal Schvarc
Tieto okolnosti povzbudili aj A. Nitscha. Usiloval sa o získanie szantóvskeho veľkostatku
v katastrálnom území Veľkej Lomnice, o ktorý malo záujem aj vedenie DP
a plánovalo tam zriadiť poľnohospodársku školu zameranú na výchovu roľníckeho dorastu.
Pozemky chcel A. Nitsch rozdeliť medzi tamojších roľníkov a posilniť si tak svoj
vplyv medzi nimi, resp. využiť ich proti záujmom Karmasinovej skupiny. „Volksgruppenführer“
si následky tohto konania príliš dobre uvedomoval, pretože ak by vedenie
DP pozemky získalo, mohlo počítať s tým, že sa roľníci postavia proti nemu. 30 Tomu sa
F. Karmasin chcel bezpodmienečne vyhnúť.
Neutíchajúce rozpory začali opätovne zaujímať štátne úrady. Kežmarský okresný
náčelník stále upozorňoval na napäté vzťahy medzi funkcionármi DP, prevažnú časť
ktorých tvorili sudetskí Nemci, a miestnymi Nemcami. 31 O prešetrenie pomerov požiadal
Župný úrad v Ružomberku, hoci ZDP ako taká už stranícku činnosť nevykonávala,
aj keď fakticky zrušená nebola. Okresný náčelník túto skutočnosť len potvrdil a zároveň
dospel k záveru, že „veľká časť Nemcov, ktorí dosiaľ do Deutsche Partei nevstúpili,
pokladá sa za členov Zipser Deutsche Partei“. 32 Ako hlavné motívy tohto konania uviedol
spory osobného charakteru a maďarské cítenie dotyčných osôb. Úradné rozpustenie
ZDP považoval za najlepší prostriedok, ako neistú situáciu upokojiť.
Hoci sa A. Nitsch po prepustení z ilavskej väznice zaviazal k politickej nečinnosti,
zdá sa, že sa aktivít v tejto oblasti úplne nevzdal. DP disponovala informáciami o jeho
pravidelných cestách do Budapešti. Od slovenských úradov preto požadovala, aby
A. Nitschovi nevydávali cestovné povolenia. 33 Okrem toho sa v dňoch 21. – 22. septembra
1940 zúčastnil rokovania funkcionárov Maďarskej strany v Tatranskej Polianke,
ktoré v druhý deň navštívil aj maďarský vyslanec na Slovensku Miklós Szabó. Účastníci
rozhovoru, medzi nimi aj A. Nitsch, požadovali pripojenie Slovenska k Maďarsku. Maďarský
vyslanec s ich názorom nesúhlasil, naopak, vyzýval ich k opatrnosti a varoval
ich pred dôsledkami takýchto aktivít. 34 Pre A. Nitscha musel byť postoj maďarského
diplomata trpkým sklamaním. Jedine v Maďarsku videl záchranu spišských Nemcov
pred znacizovanou Deutsche Partei. Jeho nádeje sa preto postupne rozplývali.
Nitschove aktivity viedli k jeho opätovnej internácii. Dňa 3. novembra 1940 bol zaistený
príslušníkmi ÚŠB a uväznený v Ilave. Za daných okolností bývalý predseda ZDP
rezignoval. Cez prostredníka žiadal o rozhovor s F. Karmasinom. Navrhoval zmier, pretože
život „štvanca“ ho už vyčerpával. Krajské vedenie DP v Kežmarku prišlo s návrhom,
aby A. Nitsch prehovoril na zhromaždení v Starej Lesnej, kde mal predseda ZDP
stále silný vplyv a tunajší Nemci odmietali vstúpiť do DP. Práve pred týmto plénom
30 SNA, f. F. Karmasin 116-22-1/43. F. Karmasin H. Drkoschovi 19. 3. 1940.
31 SNA, f. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ďalej ÚŠB) 209-851-4/130. Správa okresného náčelníka
v Kežmarku za máj 1940.
32 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 48, 1 054/1940 prez.
33 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924. H. Drkosch E. Herrmannovi
5. 4. 1940.
34 PA AA, R 27 659, fólia E 0869 047 – 048. Správa nemeckého vyslanca M. von Killingera
z 3. 10. 1940.
92

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
mal priznať mylnosť svojej dovtedajšej politiky, uznať autoritu A. Hitlera a formálne
odovzdať vodcovstvo spišských Nemcov do rúk predstaviteľov DP. 35 Či A. Nitsch túto
dehonestujúcu ponuku prijal, je viac než otázne. Faktom ale zostáva, že 15. novembra
1940 bol prepustený z väzenia. 36 Po týchto udalostiach sa A. Nitsch definitívne stiahol do
úzadia. Ale DP a takisto štátne orgány ho naďalej sledovali.
Okrem A. Nitscha bol rôznym neprávostiam a perzekúcii vystavený aj ďalší popredný
funkcionár ZDP, evanjelický farár, dlhoročný starosta Popradu a senátor Národného
zhromaždenia Emmerich Varga. Pre svoj postoj musel na nátlak DP začiatkom júna
1939 rezignovať na post vládneho komisára mesta Poprad. Podobne ako A. Nitsch bol
1. septembra 1939 ako nespoľahlivá osoba zaistený a uväznený v Ilave. 37 Miestni funkcionári
DP ho neustále obviňovali z protištátnej činnosti a propagandy, z celebrovania
omší v maďarskom jazyku a maďarského cítenia. Miestna skupina DP z týchto dôvodov
žiadala jeho premiestnenie. 38 E. Varga napriek tomuto tlaku v Poprade ostal. Naďalej
však zostával terčom útokov agilných členov DP. Keď sa začali deportácie Židov, vedenie
miestnej skupiny DP mu vyčítalo, že pokrstil štyri židovské rodiny. K tomu sa
pripojilo obvinenie z defraudácie finančných prostriedkov, takže DP napokon docielila
jeho penzionovanie. Stalo sa tak 1. júla 1942. 39
Prostredníctvom represívnych krokov za pomoci štátnych úradov dosiahlo vedenie
DP svoj cieľ – rozloženie štruktúr politického protivníka. Na to nepotrebovalo ani úradné
rozpustenie ZDP, postačovali nátlakové a represívne prostriedky. Hoci sa F. Karmasinovi
podarilo ZDP vytlačiť z politického spektra, získať priazeň bývalých príslušníkov
a voličov tejto strany sa mu v plnej miere nikdy nepodarilo. Prispelo k tomu viacero
faktorov, z ktorých ako najdôležitejší možno uviesť hungarofilskú orientáciu spišských
Nemcov, ktorá v meniacej sa intenzite pretrvávala medzi staršou generáciou počas celého
sledovaného obdobia, a prehlbujúcu sa priepasť medzi nimi a sudetskými Nemcami,
ktorí sa s tunajším prostredím vo väčšine prípadov nezžili a v očiach Spišiakov zostávali
aj naďalej ako cudzí prvok.
II. „Glajchšaltácia“ Karpathenvereinu
Karpathenverein, pôvodne Ungarischer Karpathenverein, 40 je najstaršou korporáciou
svojho druhu na Slovensku. Vznikol 10. augusta 1873 v Starom Smokovci a jeho
činnosť sa zameriavala na oblasť turistiky, horolezectva a neskôr na rozvoj turistického
35 SNA, f. F. Karmasin 116-22-1/59-60. H. Drkosch F. Karmasinovi 7. 11. 1940 a A. Reich
F. Karmasinovi 6. 11. 1940.
36 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha, c. d. , s. 227.
37 ŠA Levoča, f. Okresný ľudový súd v Levoči 1945 – 1947 (ďalej OĽS Levoča), T ľud 291/
1947.
38 SNA, f. F. Karmasin 116-17-1/33-34. Miestna skupina DP v Poprade štátnemu sekretariátu
3. 5. 1940.
39 CHALUPECKÝ, Ivan et al: Dejiny Popradu. Košice 1998, s. 296, 302 – 303.
40 ŠULC, I.: Uhorský karpatský spolok a Karpathenverein na Slovensku. Košice 2004, s. 16.
93

Michal Schvarc
ruchu. Jedným z hlavných cieľov spolku bolo objavovanie a sprístupňovanie Vysokých
Tatier. Už od založenia hrali v spolku prím spišskí Nemci. Po rozpade Rakúsko-Uhorska
zostala činnosť spolku istý čas ochromená. Úradne bola jeho činnosť v Československej
republike (ČSR) povolená schválením stanov 23. marca 1922 pod názvom Karpathenverein.
41 Postupne sa stal členom dvoch najvýznamnejších nemeckých turistických
strešných organizácií v ČSR, a to – Hauptverband der deutschen Wintersportvereine
(HDW) so sídlom v Liberci, ktorý mal pod svojou kuratelou lyžovanie a zimné športy,
a Hauptverband der deutschen Gebirgs- und Wandervereine (HDGW) sídliaci v Ústí
nad Labem, zastrešujúci nemecké turistické spolky. 42 Okrem toho mal Karpathenverein
aj svoje pobočky – cestovné kancelárie – v samotnom Nemecku (Berlín, Drážďany,
Wroclaw). 43
Dominantné postavenie v spolku si stále udržiavali spišskí Nemci a Karpathenverein
sa stal jednou z organizácií, v ktorých sa výrazne prejavoval vplyv ZDP. Spolok síce
dostával dotácie z Nemecka, no po nástupe nacistov k moci v januári 1933 začali mať
ríšske inštitúcie výhrady proti jeho vedeniu. Vyčítali mu najmä „výslovne maďarónsku
tvár“ a vedúce osobnosti Karpathenvereinu označovali za „bandu politických a ekonomických
hochštaplerov“. 44 Skutočnosť, že predstavitelia Karpathenvereinu nerešpektovali
zjednocovacie snahy Nemcov žijúcich v ČSR pod vedením Konráda Henleina, ktoré
podporovala aj Nemecká ríša, viedla k námietke, že „doterajšia činnosť Karpathenvereinu
nepriniesla pre Nemcov na Slovensku nijaké výhody, ktoré by stáli za zmienku“. 45
Z tohto dôvodu nepovažovala Nemecká ríša za žiaduce, aby bol spolok uprednostňovaný
pri prideľovaní devíz, keďže už vtedy pociťovala ich akútny nedostatok.
Karpathenverein napriek tomu zotrvával na platforme ZDP. V polovici roku 1938
zaujal odmietavé stanovisko proti snahám HDGW začleniť sa pod Sudetonemeckú stranu
s odôvodnením, „že medzi členmi je veľa Maďarov, ojedinele aj Slovákov a že začlenenie
má politický charakter“. 46 Za rozhodnutím možno priam vidieť úzke prepojenie
spolku s ZDP, ktorá v tom čase výrazne strácala pozície práve na úkor svojho protivníka
– Henleinovho hnutia – KdP.
Zmena politicko-spoločenských pomerov po 6. októbri 1938 neobišla ani Karpathenverein.
F. Karmasin mal eminentný záujem spolok, ako jednu z bášt ZDP, „úplne
zglajchšaltovať“. 47 Zrejme pod vplyvom vedenia DP zaviedlo predsedníctvo spolku do
stanov tzv. árijský paragraf. Pre vedenie Karpathenvereinu to bol iste nepríjemný krok
41 ŠULC, I.: Uhorský karpatský, c. d., s. 33.
42 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina na Slovensku a jej telovýchovné a športové aktivity
v rokoch 1918 – 1945. Bratislava 2006, s. 42 – 43.
43 PA AA, R 60 234, Správa nemeckého konzulátu v Košiciach nemeckému vyslanectvu v Prahe
z 20. 12. 1935.
44 PA AA, R 60 234, Správa Dr. Wehenkla z apríla 1935.
45 PA AA, R 60 234, Langmann Ríšskemu úradu pre devízové hospodárenie 3. 8. 1936.
46 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Banská Bystrica (ďalej ŠA BB, p. BB), f. Karpatský
spolok v Banskej Bystrici 1923 – 1944 (ďalej KV BB), š. 2, 19/1938.
47 SNA, f. F. Karmasin 116-19-3/271-272. F. Karmasin R. Klecknerovi 2. 12. 1938.
94

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
a jednotlivé pobočky žiadal neprijímať od židovských členov členské príspevky na rok
1939. Okrem toho mali pobočky svojich židovských členov vhodnou formou informovať,
aby do konca roku 1938 dobrovoľne zo spolku vystúpili. 48 Viaceré pobočky proti zavedeniu
uvedeného ustanovenia protestovali. Vari najpregnantnejšie to vyjadrila pobočka
z Banskej Bystrice, kde Židia tvorili nezanedbateľnú časť jej členstva: „Počas 65-ročnej
spolupráce všetkých členov spolku, aj keď boli rôznej národnosti, sa vytvorili veľké
materiálne a vysoké morálne hodnoty, ktoré nemožno považovať za nemecké nacionálne
dedičstvo. Aby sa tieto vytvorené hodnoty nášho spolku neohrozili, žiadame hlavné
predstavenstvo, aby bol spolok vedený naďalej v doterajšom duchu a zostal naďalej
otvorený pre všetky národnosti Karpatskej kotliny.“ 49 Za daných podmienok to bola rýdza
ilúzia. Hlavné opatrenia smerujúce ku „glajchšaltácii“ mali ešte len prísť.
Dňa 16. marca 1939 vymenoval Okresný úrad v Kežmarku po dohode s DP Tibora
Braisza za vládneho komisára spolku. 50 Predsedníctvo Karpathenvereinu tento krok
pobúril. Vnímalo ho ako spolitizovanie celej záležitosti, hoci za spolkom prakticky od
jeho transformácie v podmienkach ČSR stála ZDP. Bratislavskému vedeniu DP nešlo
len o odstránenie politického konkurenta. Karpathenverein počas dovtedajšej, viac ako
60-ročnej činnosti, nadobudol pomerne rozsiahly majetok, a preto sa usilovala, aby sa čo
najskôr dostal pod jej správu, čiže súčasťou Deutscher Turn- und Sportverband (DTSV),
ktorý predstavoval jedinú strešnú organizáciu pre nemecké športové spolky a organizácie
na Slovensku. 51
Hlavnou úlohou vládneho komisára T. Braisza bola, povedané jazykom ríšskonemeckého
SD, „majorizácia spolku nemeckými členmi“, 52 čo neznamenalo nič iné, ako jeho
„glajchšaltáciu“ a ovládnutie prostredníctvom DP. Hoci si T. Braisz vynútil rezignáciu
predsedníctva spolku a presunul termín valného zhromaždenia z 13. apríla na 6. augusta
1939, 53 očakávaný úspech sa nedostavil. Naopak, vládny komisár narazil na tvrdý odpor
bývalého vedenia spolku. DP sa snažila ovládnuť valné zhromaždenie tým, že na
miesto konania do Tatranskej Lomnice vyslala neuniformovaný, asi 30-členný oddiel
FS a niekoľko desiatok svojich členov. Tých však stúpenci zosadeného predsedníctva
Karpathenvereinu do rokovacej sály nepustili. Dôvod bol prozaický – nemali členské
preukazy. Bývalý predseda spolku Alfréd Grosz žiadal okrem toho od vládneho komisára
verejné ospravedlnenie za krivé obvinenia. Ten to však odmietol. Na valnom
zhromaždení sa zúčastnil aj kežmarský okresný náčelník. Svojím vyhlásením, že DP si
vymenovanie vládneho komisára vynútila, len vyostril už aj tak dosť napätú atmosféru,
v ktorej sa valné zhromaždenie konalo. Personálne návrhy T. Braisza delegáti zhromaž-
48 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 26/1938.
49 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 27/1938.
50 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/353. Hermannov záznam z 15. 3. 1940.
51 K činnosti DTSV pozri BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 90 – 102.
52 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 572 – 575. Jacobiho správa
o KV z 21. 2. 1940.
53 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 93.
95

Michal Schvarc
denia neprijali. 54 Keďže hrozil škandál, vládny komisár valné zhromaždenie predčasne
ukončil.
T. Braisz sa pokúšal riešiť patovú situáciu rokovaním s bývalým vedením spolku.
To sa uskutočnilo 12. decembra 1939 v Kežmarku. 55 Vládny komisár bez okolkov prezentoval
„svoj“ zámer – „glajchšaltáciu“ ako jediné možné riešenie za danej situácie.
Prítomných bývalých funkcionárov vyzval, aby medzi členskou základňou presadili akceptovanie
jeho návrhov na personálne obsadenie nového predsedníctva. Nezabudol dodať,
že je to vôľa vedenia DP a Volksdeutsche Mittelstelle (VoMi). Tým chcel pripraviť
hladký priebeh mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré plánoval zvolať začiatkom
jari 1940. Ak by sa tak nestalo, hrozil likvidáciou spolku.
A. Grosz odmietol tento návrh ako ďalší „pokus o diktát“. V tom ho podporili aj
ostatní odvolaní funkcionári. Otto Bruckner žiadal, aby sa k navrhovanej zmene vyjadrili
všetky pobočky. T. Braisz a Gejza Klein sa proti tejto požiadavke ohradili. Príliš
dobre si uvedomovali, že by narazili na nevôľu u väčšiny pobočiek. A. Grosz ďalej
navrhoval, aby o celej záležitosti rozhodli F. Karmasin a János Esterházy ako vodcovia
národnostných menšín s tým, že Karpathenverein sa rozdelí na dve sekcie – nemeckú
a maďarskú. Majetok a vedenie spolku mali zostať podľa neho spoločné. T. Braisz
a Gejza Klein odmietli aj tieto návrhy. A. Groszovi nepomohlo ani odvolávanie sa na
zohľadňovanie hospodárskych záujmov a potrieb nemeckého Spiša.
Bývalé vedenie spolku sa snažilo zachrániť situáciu všemožnými prostriedkami.
Zápisnicu z vyššie uvedeného rokovania zaslalo ako dôverný materiál všetkým sympatizujúcim
členom, aby boli informovaní o zámeroch vedenia DP. Okrem toho plánovalo
intervenovať vo svoj prospech u štátnych úradov. A. Grosz a tajomník Oskar Zuber
požiadali 8. januára 1940 kežmarský okresný úrad o odvolanie vládneho komisára
T. Braisza a zároveň podali sťažnosť na Štátny policajný úrad v Kežmarku. Ustanovenie
vládneho komisára do spolku považovali za protizákonný akt a jeho dovtedajšiu činnosť
označili za „žalostnú impotenciu komisárskej správy“. 56 Rovnako aj ďalšie Braiszove
kroky, ako napr. zastavenie prijímania členov, boli v rozpore so stanovami spolku. Tieto
skutočnosti predstavovali dostatočné dôvody na to, aby bol z funkcie odvolaný. Štátny
policajný úrad všetky body sťažnosti zohľadnil a posúdil dosadenie vládneho komisára
ako nezákonné. Svoj návrh a aj sťažnosť bývalých funkcionárov predsedníctva Karpathenvereinu
odstúpil ministerstvu vnútra. 57
Vedenie DP sa preto rozhodlo bezodkladne konať. Na ministerstve sa snažilo zdôvodniť
svoj nárok na spolok tým, že „Karpathenverein je nemeckým kapitálom a preto
54 Institut für die Zeitgeschichte Mníchov (ďalej IfZ), MA 650/3, fólia 9 394 731 – 734. Správa
SD-LA Viedeň o situácii na Slovensku v auguste 1939.
55 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 15/1939.
56 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/367-369. A. Grosz a O. Zuber Štátnemu policajnému úradu
v Kežmarku 8. 1. 1940.
57 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/370. Štátny policajný úrad v Kežmarku ministerstvu vnútra
12. 2. 1940.
96

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
aj nemeckým záujmom“ a potrebu dosadenia vládneho komisára odôvodňovalo tvrdením,
že „vedenie Karpathenvereinu tvoria slobodomurári, poloviční Židia a takmer bez
výnimky maďaróni“. 58 Za tejto situácie T. Braisz po dohode s H. Drkoschom a F. Karmasinom
zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spolku na 17. marca 1940. 59 Na ňom malo
dôjsť k definitívnemu ovládnutiu Karpathenvereinu prostredníctvom DP. Štátny sekretariát
podnikol okrem toho všetky patričné kroky na to, aby ministerstvo vnútra T. Braisza
z funkcie vládneho komisára neodvolalo. Vedenie DP zároveň blokovalo športové aktivity
lyžiarskej sekcie Karpathenvereinu a pri nomináciách uprednostňovalo bratislavský
lyžiarsky klub. 60 Staré predsedníctvo spolku aj napriek tomu verilo v priaznivý verdikt
štátnych úradov. Priebeh mimoriadneho valného zhromaždenia a najmä kontrolné opatrenia
zo strany DP však jeho nádeje posunuli do imaginárnej roviny.
Prípravám valného zhromaždenia venovalo vedenie DP mimoriadnu pozornosť. Minister
vnútra Ferdinand Ďurčanský prisľúbil deň pred zasadnutím, že žiadosť proti dosadeniu
vládneho komisára predbežne podrží, a bude informovať Okresný úrad v Kežmarku,
aby valné zhromaždenie považoval za zákonné. 61 Okrem toho sa na akciu pripravovala
aj krajská organizácia DP na hornom Spiši. Na rozkaz krajského veliteľa FS Williho
Kunzmanna si ešte pred zastavením prijímania nových členov do spolku, samozrejme
bez vedomia vládneho komisára, zadovážilo okolo 400 príslušníkov FS platné členské
preukazy spolku. Hoci títo FS-mani neboli do plánu „Gleichschalstungsunternehmen
KV 17. 3. 40“ 62 plne zasvätení, 16. marca 1940 bola vyhlásená pohotovosť. V noci zo
16. na 17. marca obsadili jednotky FS miestnosť, kde sa valné zhromaždenie malo uskutočniť.
Okrem toho obsadili všetky ubytovacie kapacity v Kežmarku, aby tak stúpencom
starého vedenia zabránili v meste prenocovať. Ráno 17. marca bola rokovacia miestnosť
plná FS-manov. Tí rozostavili hliadku pri vstupe do budovy a kontrolovali preukazy. Do
vnútra sa dostalo len okolo 135 stúpencov bývalého predsedníctva. Ďalších 400 zostalo
mimo rokovacej siene. Keďže väčšina valného zhromaždenia odmietla, aby skupina delegátov,
ktorú FS-mani do miestnosti nepustili, mohla uplatniť svoje hlasovacie právo,
135 prítomných opozičných delegátov na znak protestu rokovanie valného zhromaždenia
opustilo. 63 Cesta pre „glajchšaltáciu“ spolku sa tak otvorila.
Vedenie DP presadilo svoju vôľu, keďže sa z jeho pohľadu týmto „uvoľnila cesta
pre zdravý vývoj“ 64 tohto tlakom odolávajúceho spolku. Za predsedu Karpathenvereinu
bol zvolený vedúci miestnej skupiny DP v Poprade Gejza Klein, za tajomníka dovte-
58 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924, H. Drkosch F. Karmasinovi
31. 1. 1940; f. F. Karmasin 116-12-4/362. H. Drkosch F. Karmasinovi 14. 2. 1940.
59 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/360. Záznam L. Dostala z 1. 3. 1940.
60 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 572 – 575. Jacobiho správa
o KV z 21. 2. 1940.
61 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/350. Dostalov záznam zo 6. 4. 1940.
62 SNA, f. F. Karmasin 116-2-1/54. H. Drkosch F. Karmasinovi 13. 5. 1940.
63 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 601 – 605. Jacobiho správa
o KV z 1. 4. 1940.
64 SNA, f. F. Karmasin 116-18-2/168. F. Karmasin T. Braiszovi 19. 3. 1940.
97

Michal Schvarc
dajší vládny komisár T. Braisz. A. Grosz sa stal, vzhľadom na svoje zásluhy v spolku,
čestným predsedom. Vedenie DP jeho meno tak doslova zneužilo pre vlastné ciele.
On sám napriek určitým nádejam „majorizácii“ spolku nedokázal zabrániť. 65 Väčšinu
v predsedníctve získali vysokí funkcionári DP. Členmi výboru sa stali aj Walter Donath,
veliteľ FS a náčelník DTSV, poslanec Sigmund Keil, krajský tajomník DP H. Drkosch
a pracovník slovenského referátu VoMi v Berlíne Ferdinand Putz. 66 Valné zhromaždenie
odhlasovalo napokon aj vstup Karpathenvereinu do DTSV. 67 DP tak ovládla aj ďalšiu
záujmovú organizáciu spišských Nemcov, hoci odpor stúpencov ZDP úplne neotupila.
Škandalózny priebeh valného zhromaždenia vyvolal medzi promaďarskými členmi
spolku veľkú búrku nevôle. Odvahu im dodal najmä výnos ministerstva vnútra, ktorým
ministerstvo potvrdilo nezákonný postup pri vymenovaní vládneho komisára a vyzvalo
kežmarský okresný úrad, aby vládneho komisára odvolalo a písomnosti spolku vrátilo
bývalému predsedníctvu. 68 To prakticky znamenalo neplatnosť prijatých uznesení
valného zhromaždenia a vôbec nezákonnosť jeho konania. Krátko nato podalo 54 členov
spolku proti tomu sťažnosť a žiadalo úradné prešetrenie zmanipulovaného valného
zhromaždenia. 69
Bývalý vládny komisár ich sťažnosť označil za „celkom bezdôvodnú“ a odmietol
tvrdenia o protizákonných praktikách pri príprave a počas priebehu valného zhromaždenia.
Nespokojenci adresovali sťažnosť nielen Okresnému úradu a Štátnemu policajnému
úradu v Kežmarku, ale aj Župnému úradu v Ružomberku a ministerstvu vnútra. Nový
predseda Karpathenvereinu G. Klein sa preto obrátil na F. Karmasina s prosbou, aby sa
postaral o rýchle zamietnutie sťažnosti, pretože pretrvávajúce nejasnosti sťažovali prácu
a pozície novozvoleného vedenia spolku. 70 Zdá sa, že úrady sa s vysvetlením prípadu
príliš neponáhľali, hoci išlo jednoznačne o nezákonný akt. Daný stav určite vyhovoval
Klubu slovenských turistov a lyžiarov, ktorý sa usiloval dosiahnuť vo Vysokých Tatrách
dominantné postavenie.
Ani VoMi nebola úplne spokojná s voľbou nového predsedníctva Karpathenvereinu.
Jej zástupca F. Putz mal veľké výhrady hlavne voči osobe tajomníka T. Braisza a na jeho
miesto navrhoval Jusa Gretzmachera, 71 spritus movens bývalého mládežníckeho spolku
Zipserdeutsche Pfadfinderschaft, ktorý mal ešte za ČSR kontakty so zakázanou branno-športovou
organizáciou Deutsche Nationalsozialistische Arbeiterpartei (DNSAP)
Volkssport. Okrem toho bol J. Gretzmacher vedúci expozitúry SD na Spiši 72 a ríšskone-
65 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 93.
66 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 8/1940.
67 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 94.
68 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/350. Dostalov záznam zo 6. 4. 1940; f. Alexandrijský archív,
mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 609 – 610. Nedatovaná správa SD-LA Praha.
69 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/336-340. Nedatovaná sťažnosť O. Zubera a spol.
70 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/328. G. Klein F. Karmasinovi 17. 4. 1940.
71 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 601 – 605. Jacobiho správa
o KV z 1. 4. 1940.
72 BArch, R 70 Slowakei/354, GA III I 13/21 – VM Julius Gretzmacher.
98

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
mecké orgány ho považovali za „svetonázorovo a politicky spoľahlivého Nemca“, kým
T. Braisz sa v ich očiach javil ako „príliš mäkký a nerozhodný“. 73 F. Karmasin napokon
T. Braisza vo funkcii aj napriek istým tlakom ponechal. Na ceste ku „glajchšaltácii“
spolku odviedol pre vedenie DP neoceniteľné služby. Aj vďaka nemu padla ďalšia bašta
maďarsky cítiacich spišských Nemcov.
III. Zastavenie vydávania týždenníka Karpathen-Post
Tradičný spišskonemecký týždenník Karpathen-Post, vychádzajúci od roku 1880,
sa po zastavení činnosti ZDP a „glajchšaltácii“ Karpathenvereinu stal ďalším objektom
záujmu totalitných snáh vedenia DP. Pre hungarofilských spišských Nemcov mali noviny
význam ako posledné útočisko pred prenikajúcou nacistickou ideológiou, ktorá sa čoraz
agresívnejšie presadzovala aj na samotnom nemeckom Spiši. Svojím postojom a určitým
odstupom od bratislavských nemeckých novín, ktoré vychádzali pod kuratelou DP,
vzbudzovali stále väčšiu nevôľu medzi funkcionármi strany, či už na miestnej úrovni
alebo na ústredí. 74 Karmasinove vedenie sa preto rozhodlo nepohodlnú „hlásnu trúbu“
stúpencov ZDP a promaďarského smeru navždy umlčať.
Poprední predstavitelia DP pôvodne uvažovali o zlúčení týždenníka s hlavným orgánom
DP Deutsche Stimmen. Keďže sa Karpathen-Post novej línii do istej miery prispôsobil,
nejestvoval pádny dôvod na jeho zrušenie. Jeden z funkcionárov DP označil
síce noviny za „dobré a vychádzajúce v ústrety našim záujmom“, no na druhej vystríhal
pred prípadnými neopodstatnenými útokmi na týždenník, „pretože je tu nebezpečie, že
sa v takom prípade dostane do starých koľají“. 75 Vedenie DP si veľmi dobre uvedomovalo,
že ak chce periodikum získať na svoju stranu, musí „zlomiť“ jeho majiteľa, vydavateľa
a šéfredaktora v jednej osobe Theodora Sautera. Prvý pokus o ovládnutie novín
vyšiel naprázdno. Príliš nevyberaný a ambiciózny vedúci štábu DP Eduard Hermann sa
koncom mája 1939 márne aj za pomoci vyhrážok pokúšal T. Sautera prinútiť, aby dal
Karpathen-Post strane do prenájmu. Rovnako pochodili začiatkom júla 1939 aj vedúci
Úradu DP pre tlač a propagandu Karl Hauskrecht a redaktor denníka Grenzbote Fritz
Fiala, pričom sa neštítili použiť aj hrubý psychický nátlak. 76 Vlastník zostal aj napriek
hrozbám neoblomný.
Pre F. Karmasina bolo horšie to, že T. Sauter sa spojil s ďalším „rebelantom“ Rudolfom
Göllnerom z Mníška nad Hnilcom. Karpathen-Post sa samozrejme postavil na jeho
stranu. Krajský tajomník DP v Gelnici Herbert Chrobok preto ihneď požadoval, aby
vedenie strany zaujalo proti novinám ostré stanovisko a zároveň nástojil na Göllnerovom
73 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 601 – 605. Jacobiho správa
o KV z 1. 4. 1940.
74 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte. Rückschau auf ein Menschenalter Karpatendeutschtum.
Teil 2: Von 1939 bis 1945 und wie es weiter ging. Viedeň 1996, s. 311.
75 BArch, R 142/106. Nedatované hlásenie o týždenníku Karpathen-Post.
76 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942.
99

Michal Schvarc
vylúčení z DP. 77 Postoj Karpathen-Post považoval jeden z dôverníkov pražskej oblastnej
ústredne SD za opätovný pokus „postaviť deliaci múr medzi prisťahovaných a domácich
Nemcov“ 78 , čo znamenalo opätovný odklon od línie, ktorú sa vedenie DP v prípade
periodika usilovalo forsírovať.
Čoraz odvážnejšie a kritickejšie články nútili vedenie DP uvažovať nad spôsobmi,
ako sa s nepohodlným, takpovediac opozičným periodikom vysporiadať. Popri kritických
výhradách proti spôsobu písania Karpathen-Post zakázalo 15. júla 1941 kolportáž
novín do Nemecka. 79 Keďže sa snažilo o zachovanie značky, kalkulovalo na začiatku
roku 1942 s tou možnosťou, že noviny premení na mesačník, ktorý sa bude venovať výlučne
problematike cestovného ruchu. Podľa tvrdenia pracovníka slovenského referátu
VoMi F. Putza T. Sauter prejavil ochotu pristúpiť na takúto transformáciu novín. Ďalej
sa počítalo s alternatívou, že Karpathen-Post sa stane oficiálnym orgánom „zglajchšaltovaného“
Karpathenvereinu a bude distribuovaný aj do Nemecka. 80 Lenže realita plány
predstihla.
Neskôr sa ukázalo, že T. Sauter nie je tomuto plánu príliš naklonený. Keď mu 25. marca
1942 K. Hauskrecht ultimatívne predložil uvedenú požiadavku a nútil ho k vstupu do
DP, odmietol tento diktát prijať. Na postup vedenia DP sa sťažoval dokonca nemeckému
vyslancovi na Slovensku Hannsovi Elardovi Ludinovi. V obšírnom a emotívne ladenom
liste uviedol: „Celý návrh Dr. Hauskrechta má zjavnú pečať oného politického smeru,
ktorý už bol raz proti Spišu použitý: kultúrne zbavovanie akejkoľvek svojbytnosti, či už
tradícií alebo puta k rodnému kraju.“ 81 Sauterov postreh pregnantne vystihol zámery
vedenia DP v zápase o presadenie nacistickej ideológie medzi hungarofilským obyvateľstvom
nemeckého Spiša. Tým len potvrdil, že bratislavské predsedníctvo DP nemalo
záujem na skutočnom riešení problémov spišských Nemcov, ale išlo mu len o ich politické
ovládnutie.
Hauskrechtova odpoveď na Sauterove „nie“ bola veľmi tvrdá. Vyčítal T. Sauterovi,
neochotu prispôsobiť sa politickému vývoju v rámci nemeckej menšiny, pričom nezabudol
zdôrazniť, že „vedenie národnostnej skupiny je jedinou a výlučnou politickou inštanciou
národnostnej skupiny,... ktorá má na starosti všetky oblasti života národnostnej
skupiny, preto má teda za povinnosť totálne podchytiť národnostnú skupinu prostredníctvom
straníckeho aparátu“. Okrem toho mu zopakoval požiadavku vedenia DP a prezentoval
ju „ako posledný pokus dohodnúť sa po dobrom“. K. Hauskrecht ostrým tónom
pokračoval: „Je úplne vylúčené, aby súkromná osoba, ktorá navyše nepochopila, že jej
77 BArch, R 142/76. H. Chrobok F. Karmasinovi 16. 4. 1940.
78 The United States National Archives and Records Administrations, Washington DC (ďalej
NARA), T – 175 Records of the Reich Leader of the SS and Chief the German Police (ďalej len
T – 175), Record Group 242, roll 541, fólia 9 415 010 – 011. Príloha hlásenia zlínskej úradovne
SD SD-LA Praha z 11. 7. 1940.
79 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942.
80 SNA, f. F. Karmasin 116-15-2/212-218. Správa K. Hauskrechta z pracovnej cesty v Berlíne
z 31. 1. 1942.
81 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942.
100

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
najprimitívnejšou povinnosťou je vstup do organizácie národnostnej skupiny, robila na
základe svojho osobného názoru politiku v nejakých novinách. Preto je nezmeniteľnou
požiadavkou vedenia národnostnej skupiny, aby Vaše noviny čo najskôr prestali byť
politickým orgánom.“ 82
T. Sauter hrubému nátlaku tvrdošijne odolával. Zrejme si plne neuvedomoval, akými
mocenskými pákami vedenie DP disponuje a nazdával sa, že ho podporí aj nemecké
vyslanectvo. K. Hauskrechtovi dochádzala trpezlivosť. Jeho pôvodná „ponuka“ premeniť
Karpathen-Post na mesačník o cestovnom ruchu sa stala neaktuálnou. Za daných
okolností ďalšia existencia periodika neprichádzala do úvahy, 83 keďže T. Sauter a jeho
syn neboli ochotní požiadavky vedenia DP akceptovať a 17. augusta 1942 ich definitívne
odmietli. 84 O to prekvapujúcejšie bolo, keď 22. augusta 1942 Karpathen-Post svojim
čitateľom oznámil, že vychádza „v novom šate“, pričom sa zmenil aj jeho podtitul na
„Volksdeutsches Wochenblatt zur Förderung der gesamten Belange des Zisperdeutschtums“.
85 Pre vedenie DP to bol signál, aby zasiahlo. Po Karmasinovej intervencii ministerstvo
vnútra 25. augusta nariadilo vydávanie novín zastaviť. 86 VoMi, ani nemecké
vyslanectvo nemali proti tomuto kroku nijaké výhrady. 87 Zdalo sa, že F. Karmasin má
situáciu pevne pod kontrolou. Lenže rýchla akcia vedenia DP vzbudila nevôľu v širších
kruhoch spišských Nemcov.
Svoje antipatie prejavili najmä spišskonemeckí vysokoškoláci, študujúci na nemeckej
pražskej univerzite, ktorí viac-menej neuznávali Karmasinovu autoritu a pokladali sa za
lepších nacionálnych socialistov ako samotné vedenie DP. Viacerí z nich pracovali pre
oblastnú ústredňu SD v Prahe ako dôverníci alebo donášači. Aktívny bol predovšetkým
Egon Kehler. 88 Spolu s Albínom Kunschom a Sauterovým synom Erhardom 28. augusta
1942 protestovali proti rozhodnutiu vedenia DP u samotného „volksgruppenführera“,
ktorý si ich zavolal, aby ich oboznámil s dôvodmi, prečo siahol k uvedeným opatreniam.
Trojici dal jasne najavo, že „každú ďalšiu opozíciu potlačí všetkými prostriedkami“. 89
Napätú situáciu vyostril list E. Kehlera ríšskemu vodcovi študentského zväzu Gustavovi
Adolfovi Scheelovi z 9. septembra 1942, v ktorom vyjadril nesúhlas s pozastavením
tlače Karpathen-Post a zároveň ostro napadol F. Karmasina, keď mu vyčítal netaktnosť
a politickú krátkozrakosť. Okrem toho žiadal urýchlene o zásah ríšskonemeckých in-
82 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/278-282. K. Hauskrecht T. Sauterovi H. E. Ludinovi 4. 4.
1942.
83 SNA, f. F. Karmasin 116-15-2/103. K. Hauskrecht F. Karmasinovi 2. 7. 1942.
84 PA AA, R 100 386, Zahraničný úrad VoMi 14. 10. 1942.
85 Karpathen-Post, 22. 8. 1942. s. 1. V preklade to znamená Nemecký týždenník na podporu
všetkých záujmov spišského nemectva.
86 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, 10 754/1942 adm.
87 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 311.
88 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 994, fólia 9 416 182 – 184. Ďalekopis SD-LA
Praha RSHA IIIB a SD-LA Viedeň z 10. 10. 1942.
89 PA AA, R 100 953. Zápisnica z rozhovoru medzi F. Karmasinom a A. Kunschom, E. Sauterom
a E. Kehlerom z 28. 8. 1942.
101

Michal Schvarc
štancií, lebo „by v rámci národnostnej skupiny mohlo dôjsť ku škandálu, ktorý by mohol
veľmi poškodiť vážnosť ríše a bol by sústom pre nepriateľskú propagandu“. 90
Rebelanti sa obrátili so žiadosťou o podporu aj na nemecké vyslanectvo. Lenže vyslancova
pravá ruka, vyslanecký radca Hans Gmelin, umožnil F. Karmasinovi nahliadnuť
do spomenutého Kehlerovho listu a do jeho hlásenia pre pražskú SD. 91 „Volksgruppenführer“
odcestoval 10. septembra okamžite do Kežmarku a nespokojencom sa vyhrážal
ilavskou väznicou. 92 Karmasinove opatrenia schvaľoval nielen vyslanec H. E. Ludin, ale
aj jeho najvyšší nadriadený, šéf VoMi Werner Lorenz. Lenže vodca DP sa rozhodol pre
iné, menej radikálne riešenie. Uvedomoval si, že unáhlené konanie by mohlo vyvolať
ďalšiu vlnu pasívnej rezistencie. Preto chcel tomu za každú cenu zabrániť. Dňa 26. septembra
1942 spolu s vedúcim Úradu DP pre kultúru Hansom Friedlom si v Kežmarku
dali predvolať E. Kehlera. Ten pod tlakom okolností ustúpil. Uznal, že nekonal správne
a F. Karmasinovi sa ospravedlnil. 93 Vedenie DP všetkých troch rebelantov odstavilo
z aktívneho pôsobenia v rámci nemeckej národnostnej menšiny a spoluprácu s T. Sauterom
považovalo za vylúčenú. 94 Tým pokladalo prípad za uzavretý.
F. Karmasin dobre vedel, že nitky vedú až k pražskej SD. E. Kehler sa k spolupráci
s SD-LA Praha napokon priznal. Pražská oblastná ústredňa sa po Kehlerovom odhalení
od všetkého dištancovala. Jej pokus destabilizovať už aj tak dosť oslabenú Karmasinovu
pozíciu síce stroskotal, ale pre vodcu DP znamenala jej aktivita varovný prst.
Viedenská SD totiž už na jeseň 1941 začala tzv. „mimoriadnu akciu“ proti vedeniu DP,
počas ktorej boli z podozrenia pre homosexualitu zadržaní traja vysokí funkcionári DP,
blízki Karmasinovi spolupracovníci, a uväznení v nemeckých koncentračných táboroch.
F. Karmasin v tejto súvislosti prisľúbil W. Lorenzovi, že vo vedení DP dôjde k personálnym
zmenám. 95 Pokus pražskej ústredne SD vnímal ako pokračovanie započatej akcie,
a preto koncom roku 1942 rezignoval na akýkoľvek, čo i len verbálny odpor. Na jar 1943
ponúkol spravodajskú službu DP viedenskej SD.
Týždenník Karpathen-Post tak po 62 rokoch zanikol. Nepomohli ani prosby a protestné
listy významných osobností z radov spišských Nemcov. Vedenie DP nemalo na
ďalšej existencii periodika záujem. Spiš zostal bez nemeckých novín a maďarsky cítiaci
spišskí Nemci stratili svoju poslednú oporu.
Zápas o Spiš medzi nemeckým a promaďarským smerom prebiehal už od konca
20. rokov minulého storočia. Sledované obdobie predstavuje jeho vyvrcholenie. Vyradením
ZDP ako politického faktora, „majorizáciou“ Karpathenvereinu a zastavením tlače
týždenníka Karpathen-Post podniklo vedenie DP všetky kroky k tomu, aby definitívne
90 SNA, f. F. Karmasin 116-46-1/264-265. E. Kehl G. A. Scheelovi 9. 10. 1942.
91 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 311 – 313.
92 PA AA, R 100 953. Záznam z 11. 9. 1942.
93 SNA, f. F. Karmasin 116-1-2/245-247. Záznam z rozhovoru medzi E. Kehlerom a F. Karmasinom
z 26. 9. 1942.
94 SNA, f. 116-46-1/247-254. F. Karmasin VoMi 30. 9. 1942.
95 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 314.
102

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei
a jej záujmových organizácií
presadilo svoje totalitné nároky v rámci nemeckej národnostnej menšiny. Hoci sa mu
uvedené faktory podarilo eliminovať, časť spišských Nemcov zostávala aj napriek nátlaku
voči nacistickej ideológii, ktorú DP ako organizácia reprezentovala, imúnna. Priepasť
medzi sudetskými Nemcami, zastávajúcimi prevažnú časť straníckych funkcií, a miestnym
nemeckým obyvateľstvom sa nezmenšovala, práve naopak, ešte viac sa roztvárala.
Rok 1942 bol pre vedenie DP azda poslednou šancou zvrátiť priebeh „bitky o Spiš“ natrvalo
vo svoj prospech. Likvidácia Karpathen-Post naznačila, že nie všetci Nemci stoja
za Karmasinovou skupinou. Okrem tohto zásahu, ktorý posudzovali spišskonemecké
elity za netaktný a chybný, oslabovali autoritu vedenia DP aj nábory do Waffen-SS, ktoré
sa uskutočnili na prelome rokov 1942/43, teda v čase, keď nemeckým armádam na
východnom fronte začali zjavne dochádzať sily. V dôsledku „dobrovoľných“ odvodov sa
začali množiť žiadosti o vstup do Maďarskej strany, resp. viacerí spišskí Nemci sa začali
hlásiť k maďarskej národnosti. Tieto prejavy začali naberať na intenzite počas druhej
náborovej akcie do Waffen-SS v lete 1944 a najmä počas evakuácie na jeseň 1944 a na
prelome rokov 1944/45, keď Spišiaci odmietali nútene evakuovať. Strach z postupujúcej
Červenej armády bol ale zrejme silnejší a prevažná časť spišských Nemcov predsa len
svoje domovy opustila.
103

104

GRANTOVÉ VÝSTUPY
GRANT CONTRIBUTIONS

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus *
Ján Šafin
ŠAFIN, J.: Philosophy and Hesychia, Scholasticism and Palamism. In: Annales
historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 107-132.
This study deals about byzantine history in period of seven Ecumenical councils (in
years 325 – 787); it lays stress upon theological problems, which was solved at these
councils. After general introduction about Byzantium, forming of byzantological studies
and historical relevance of Byzantium in cultural context, this monograph dedicates to the
apperception of philosophy in early Byzantine period and then to the relationship between
philosophy and theology, between contents and form, between orthodoxy and heresies
with stress on theological problems. The monograph ends in year 787, when the 7th
ecumenical council took place in Nicea. Without theology of seven Ecumenical councils
problems of Palamism (Hesychasm) can’t be understood. Therefore, this monograph
spotlights attention on teaching of 1st century Fathers.
Nasledujúce vyjadrenia uvedieme ako také, ktoré reprezentujú hľadisko filozofie
a hesychie. Prvé patrí Sokratovi: „...najväčším blahom človeka je každodenne rozprávať
o cnosti a o všetkom ostatnom... skúmať seba aj druhých.“ Teraz obrátime pozornosť
na to, čo ten istý veľký Aténčan povedal potom, keď nad ním vyniesli rozsudok smrti:
„No, už je čas, aby som odtiaľto odišiel, ja aby som zomrel, vy aby ste žili, a čo je z toho
lepšie, to nikto nevie okrem Boha.“ Pozerajúc sa na smrť, pred jej mŕtvolne bledou tvárou
filozof vyznával najvyššiu hodnotu filozofie v jej pozemskosti čisto ľudského diela
v tomto svete.
Autorom druhého vyjadrenia je jeden z najväčších pravoslávnych „bezmolvnikov“,
teda hesychastov, Efrém Sýrsky: „Mlčanie je tajomstvom budúceho veku, a slová nástrojom
tohto sveta.“ Samo osebe je jasné, že pre Efréma je budúci vek neporovnateľne
hodnotnejší, cennejší než tento svet, a že preto aj mlčanie je neporovnateľne cennejšie
ako slová. Sv. Gregor Palama, hesychasta, teológ, učiteľ „mlčanlivosti“ a modlitby srdca
aj mysle, hovorí o neporovnateľnosti hesychie 1 a filozofie: „...poznanie získavané vonkajšou
učenosťou nielen že nie je nepodobné, ale aj protirečivé poznaniu skutočnému a duchovnému...
dokonca aj keď niektorý z otcov hovorí to isté čo vonkajší filozofi, zhoda je
iba v slovách, avšak v zmysle je veľký rozdiel: u jedných je podľa ap. Pavla um Christov
(1 Kor 2, 16), a druhí zvestujú z ľudského rozumového uvažovania, pokiaľ ešte nie horšie...“
Tieto slová sv. Gregora neponechávajú nikoho na pochybnostiach o takmer absolút-
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2501/05.
1 Pomenovanie pochádza z gréckeho slova hesychia (isichia), označujúceho vnútornú spokojnosť.
Hesychastom je nazývaný ten, kto sa necháva zasväcovať do mlčanlivej modlitby,
oslobodenej, nakoľko je to možné, od akýchkoľvek obrazov, predstáv, slov či diskurzívnych
úvah.
107

Ján Šafin
nej nesúmerateľnosti hesychie a filozofie. Skutočne, hesychazmus v jeho vnútornom samovyznávaní
je dielom Božej milosti. Človek iba spolupracuje s Bohom. Filozofia je však
dielom ľudským. Filozofia je určovaná časom a okolnosťami – logicky a historicky. Mení
sa v dejinách (hoci aj je spôsobilá a schopná seba samu vždy spoznať) a končí sa prerušením
terajšieho eónu, tohto veku. Tradícia Cirkvi, prebývajúca v hesychii, zahŕňajúca hesychiu,
žije Duchom a má v sebe nepomíňajúcu záruku budúceho eónu Kráľovstva. Ešte raz
si pripomenieme slová Efréma Sýrskeho, že „mlčanie je tajomstvom budúceho veku“.
Hesychastická skúsenosť teda korení vo večnosti. Filozofia sa prejavuje v myslení,
v duševnej aktivite. Filozofia definuje, pomenuváva... snaží sa poznať Jediné. Filozofia
samu seba prejavuje v myslení, v hesychii je myslenie prerušované. Stretnutie hesychie
a filozofie nie je preto možné vo vnútri Tradície, pretože filozofia podľa vlastného sebaurčenia
je autonómnou ľudskou činnosťou a nachádza sa mimo Tradície. Hesychazmus
je založený na zjavení; ako takýto nemôže byť prijatý filozofiou: toto by bolo narušenie
zákona dostatočného dôkazu. Toto stretnutie sa nemôže udiať ani mimo Tradície, pretože
hesychazmus by bol v takom prípade ako ryba, vytiahnutá z vody – bol by zbavovaný
Ducha Života. Filozofia je nazeraná zvnútra podania ako dielo tunajšieho bytia; v istom
zmysle podobne ako zákon, filozofia nie je viac ako tieň budúcich bláh. Filozofia a hesychazmus
vo svojom vnútornom prebývaní sú navzájom rozdelené. Ich stretnutie je možné
iba na hranici. No filozofia na hranici už nie je filozofia, hoci v istom zmysle má tam
svoj zdroj. Vladimír Lossky by povedal, že filozof sa vtedy mení na mystika. V človeku
totiž ako v kozmickom centre je najvyšším prvkom rozum (nús, νους), jeden zo stupňov
jednoty. Úroveň rozumu (nús) je tiež úrovňou bytia, alebo presnejšie: „nús“ a „bytie“,
myslenie a jeho objekt sú totožné. Objekt existuje, pretože je myslený, myslenie existuje,
pretože objekt sa nasledovne redukuje na intelektuálne súcno. Avšak táto identita nie je
absolútna, pretože sa prejavuje istá obojakosť, v ktorej naďalej trvá sféra toho „druhého“.
Teda aby sme poznali „Jediné“ v celej plnosti, musíme sa pozdvihnúť nad úroveň
nús. Keď ale prekonáme hranice myslenia a mysliteľnej reality, onú poslednú diádu bytia
a intelektu, vstupujeme do oblasti „ne-bytia“ (zápor tu ukazuje na plus, transcendenciu,
nie na nirvánu). No potom nutne začne mlčanie. Nevysloviteľné nie je možné pomenovať,
pretože nevysloviteľné nemôže byť k ničomu postavené ako náprotivok a nemôže
byť ničím vymedzené. Jediným spôsobom, ako ho postihnúť, bude nepoznať ho. „Ne-
-poznanie“ ako prelom do bezmedzna je extáza. Filozofia v osobe neoplatonika Plotína
dosiahla najkrajnejšie hranice a na prahu nepoznateľného ničí samu seba. „Jediné“ je
možné poznať iba pred extázou alebo po extáze, ale to znamená nepoznať, pretože to nie
je extáza. V okamihu extázy „druhý“ neexistuje, teda neexistuje ani poznanie. 2 Ale veď
filozofia na hranici už nie je filozofia, hoci v istom zmysle má tam svoje žriedlo. Vtedy
sa filozofia mení na mystiku, filozof sa mení na mystika...
Na druhej strane, keď hesychazmus vychádza na stretnutie s filozofiou na hranicu
Tradície, čo mu bráni uvidieť seba zvonku, vtedy on, sebazničujúc, je redukovaný do
vyložene ľudskej činnosti, mení sa na nespoznanie...
2 Pozri LOSSKY, Vl.: Dogmatická teológie. Praha 1994, s. 13.
108

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
Dnes je situácia ešte komplikovanejšia. História filozofie novej a najnovšej doby, s jej
postupne sa zosilňujúcim dôrazom na sebareflexiu a sebakritiku, na prekonanie metafyziky
vo fenomenológii, na sebazničenie v dekonštrukcii dosvedčuje, že filozofia sa stále
viac a viac rozchádza so svojimi antickými prameňmi – hesychiou v zbožnosti. Súčasne
tento sám k sebe neľútostný proces odstraňuje tie presupozície, ktoré vytvárajú priehradu
medzi filozofiou a úplne bezpremisným hesychazmom. Preto sa obraciame nielen k starej,
ale aj k súčasnej filozofii. Z tohto dôvodu nebudeme podrobne hovoriť o neoplatónskej
paradigme podstaty a energie, tradične uvádzanej do vzťahu s teologickými základmi
hesychazmu. Existuje ešte jedna príčina: táto téma je detailne preskúmaná hlavne
v prácach A. F. Loseva.
I.
Pokiaľ ide o západnú religióznu filozofiu, predovšetkým o scholastiku, 3 tá sa v podstate
hesychazmu takmer vôbec nedotýka. Ruská religiózna filozofia, do istej miery
príbuzná nemeckého idealizmu, sa zasa výrazne odlišuje od scholastiky, predstavujúc
veľmi zložitý a zďaleka nehomogénny fenomén – koniec-koncov to isté platí aj o stredovekej
a novšej scholastike – ktorý vyžaduje samostatné preskúmanie. Podstatnejšia
príčina spočíva v tom, že ako sme už hovorili, filozofiu tuná ponímame ako isté autonómne
dielo, vo svojom ustanovení nezaložené na zjavení, a korelujeme ju s Tradíciou
práve v takomto „bezprímesnom“ prejavení. Na každom „mieste“ univerza filozofickej
tradície môžeme rozlišovať jeho rozličné aspekty – otázky, ktoré sa tu hodí predstaviť.
Napríklad o akom probléme sa hovorí, kto sa pýta, ako sa odpovedá. My sa tu nezaoberáme
problémom metódy a jazyka takéhoto vzájomného vzťahu. Poznamenáme však ešte
raz, že vzájomný vzťah napríklad Boha a Druhého, Kráľovstva a iného, pekla a chaosu
– mohli by sme dodať stromu poznania a stromu života, anjela smrti a Satana, zlatého
veku a rajského prebývania človeka, utópie a eschatológie – reálií duchovnej skúsenosti
a filozofických konceptov v žiadnom prípade nie je chápaný ako možnosť ich syntézy,
či, o to viac, identity. Jedny a tie isté slová, ako môžeme počuť od sv. Gregora Palamu,
napríklad smrť alebo mienka, taktiež nie sú chápané identicky. V stretnutí sa poznáva
odlišnosť...
Východiskový zmysel slov
Slová „filozofia“ a „hesychia“ by sme chceli použiť v ich prvotnom význame. Filozofia
– láska k múdrosti – nie je osobitným druhom intelektuálnej činnosti, nie je to
„bibliotéka“, ale spôsob života, riadiaci sa touto láskou, usilujúci sa ju vyjadriť. Stopu
takéhoto sebavyznania filozofie je možné odhaliť aj v našej dobe: „Husserl hovorí
o spojenom s ním (absolútnym radikalizmom myslenia vo filozofii) radikálnom životnom
riešení, v ktorom ako výsledok subjekt objavuje sám seba... na najblahejšie v hodnotovej
škále vedenia a na húževnaté vžívanie sa (zavrtávania sa) do idey tohto blahého.“
3 Por. STEENBERGHEN, F. von: Dějiny středověké filosofie. Praha 1990. IVANKA, Endré
von : Plato christianus. Praha 2003.
109

Ján Šafin
Hesychia – pokoj a ticho – je jedno z pôvodných ustanovení ľudskej existencie; táto sa
sebarealizuje nielen v hesychazme – fundamentálnej časti pravoslávneho podania, ale
aj v iných tradíciách, medzi nimi aj filozofických. 4 Pri takomto ponímaní je možné filozofiu
a hesychiu porovnať v ich zhodnosti i protikladnosti. Hesychiu na pôde filozofie
je možné definovať ako jej hranicu. Filozofický diskurz sa môže zastavovať v hesychii.
Tak sa to deje u Platóna, keď je dialóg prerušovaný pri kontemplovaní inteligibilného.
Hesychia sa môže rovnať nielen koncu, ale aj začiatku filozofického diskurzu. „Pôsobenie
rozumu môže mať miesto až po apercepciu či vnímanie... duša sa môže dostať do
hladkého a zrkadlového, tichého a nehlučného stavu (hesychie).“ Vtedy ona v „prvom
vedení“ pocíti, ako pôsobí myslenie.
Bezpremisnosť
Hesychia v takomto ponímaní je vo vzájomnom vzťahu s bezpremisnosťou – kritickým
ustanovením súčasnej filozofie. Požiadavka bezpremisnosti je zjavne prítomná vo
fenomenológii, do istej miery ju určujúc ako metódu: „Teoreticko-poznávajúce bádanie
má uspokojiť princíp bezpremisnosti.“ Husserl, vychádzajúc z intencionálnosti vedomia
predpokladal, že vo svojej fenomenológii uspokojil túto požiadavku. M. Heidegger prijal
vedomie ako predpoklad, podliehajúci odstráneniu, a svoju filozofiu založil na metafyzike
prítomnosti. Prítomnosť bola spoznaná ako premisa v raných prácach Jacquesa Derridu...
Je možné, že tento proces kritickej dekonštrukcie nikdy nedostihne stav Plotína,
pretože sa rozvetvuje v priestore filozofických konceptov. Aby sme vyšli z tohto priestoru,
nestačí kritizovať subjektivizmus novej doby a romanticky vyzývať na návrat ku
gréckym filozofickým princípom, ako to robil Martin Heidegger, ale je potrebné prestať
byť človekom, ktorý je mentálne spojený s novovekom, čo sa vlastnými silami nedá.
II.
Aby sme pochopili podstatu hesychastického sporu, hovorí biskup Kallistos Ware,
musíme sa na chvíľu vrátiť späť, do ranej histórie východnej mystickej teológie. V základných
črtách táto bola rozpracovaná Klementom Alexandrijským (z. r. 215) a Origenom
Alexandrijským (z. r. 253/254) a rozvinutá v 4. storočí Kappadočanmi, osobitne
sv. Gregorom Nysským, a taktiež jeho učeníkom Evagriom z Pontu (z. r. 394), mníchom
4 Napríklad u stoikov sa stretávame s pojmom ataraxia – neochvejnosť, neotrasiteľnosť. V prípade
stoikov šlo o dokonale vyrovnaný stav duše, ktorý sa nedá vyviesť z rovnováhy ani
vášňami, ani životnými ťažkosťami a ktorý vyplýva z cnosti, zdatnosti (areté), ktorá je zasa
výsledkom rovnováhy štyroch základných cností (rozumu, statočnosti, umiernenosti a spravodlivosti).
Podľa stoikov je najvyšším blahom (eudaimonia) človeka. Iba človek, ktorý to dosiahol,
je skutočne slobodný a jeho domovom (oikeiósis) je celý obývaný svet riadený jediným
Logom. Takýto stav duše je nazývaný tiež aponiá (stav bez námahy, bez bolesti a ťažkosti).
Epikurovci k stoickej cnosti dodávali poznanie zákonov prírody a jej hmotnej podstaty bez
bohov a posmrtného života.
110

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
egyptskej púšte. Pre túto mystickú tradíciu je charakteristický stroho apofatický prístup,
pri ktorom je Boh opisovaný nie natoľko v pozitívnych či katafatických, nakoľko v negatívnych
– nie v zmysle zla, ale toho, čo Boh nie je, teda apofatických termínoch. Pretože
ľudský rozum nemá adekvátne sily na to, aby postihol Boha, akékoľvek vyjadrenia
o Ňom sú iba približné. Preto menej chybným bude používať apofatický než katafatický
spôsob vyjadrenia. Sv. Gregor Nysský tvrdí: „Skutočné poznanie a nazeranie Boha
spočíva v tomto: vidieť, že On je neviditeľný. Pretože to, čo hľadáme, leží za hranicami
akéhokoľvek poznania, súc v plnosti ukryté mrakom nepostihnuteľnosti.“ 5 Apofatická
teológia dostala svoje klasické vyjadrenie v tzv. „areopagitských“ spisoch. Maxim Vyznávač
(okolo 580 – 662) zostavil scholie k areopagitskému korpusu, čím im naveky
zabezpečil miesto v pravoslávnej teológii. Veľkej úcte sa diela pod menom sv. Dionýza
Areopagitu tešili aj na latinskom Západe. Johann Scotus Eriugen (okolo 810 – 877) ich
prekladal do latinčiny už okolo polovice 9. st. Hugo od Sv. Viktora ich mal veľmi rád.
Tomáš Akvinský vo svojej teologickej Summe cituje sv. Dionýza 1760-krát, jeden anglický
kronikár v 14. st. poznamenáva, že „Mystická teológia“ záhadného Areopagitu
„takou rýchlosťou prebehla po Anglicku ako doslova divoký jeleň“. Apofatický jazyk sv.
Dionýza si osvojili mnohí. „Boh je nekonečný a nepostihnuteľný,“ píše Ján Damaský,
„a všetko, čo sa dá o Ňom postihnúť – to je Jeho nekonečnosť a nepostihnuteľnosť...
Boh nepatrí k tomu, čo existuje: nie, žeby neexistoval, ale On je nad všetkým existujúcim
a dokonca nad samotnou existenciou.“ 6 Na prvý pohľad sa môže zdať, že takýto dôraz
na nepoznávateľnosť Boha automaticky vylučuje akúkoľvek bezprostrednú skúsenosť
obcovania či spoločenstva s Ním. No v skutočnosti mnohí z tých, ktorí sa uchyľujú
k apofatickému prístupu, vidia v ňom nie natoľko filozofickú konštrukciu a zriadenie
pre označenie vyššej transcendentnosti Boha, nakoľko (a oveľa častejšie) prostriedok
splynutia s Bohom v modlitbe.
Apofatické vyjadrenia neslúžia iba na ohraničenie pozitívnych vyjadrení o Bohu, ale
aj ako odrazový mostík pre mystického teológa – zakaždým, keď sa ten chce ponoriť
do živého tajomstva Boha. Práve tak sa majú veci vo vzťahu k sv. Gregorovi Nysskému,
Dionýzovi či Maximovi, ktorí zoširoka praktizovali apofatický prístup. Pre nich bola
„cesta negovania“ zároveň „cestou zjednotenia“. No nás sa môžu spýtať: ako sa dá stretnúť
tvárou v tvár s Tým, Kto je v najvyššej miere transcendentný? Ako môže byť Boh
súčasne postihnuteľný i nepostihnuteľný?
Toto bola jedna z otázok, ktorá stála pre hesychastami 14. storočia. A s touto otázkou
bola spojená ešte iná otázka: aká je úloha tela v modlitbe? Evagrios ako aj Origenes čas
od času prejavujú veľkú náklonnosť k platonizmu: hovoria o modlitbe v intelektuálnych
termínoch ako o činnosti rozumu, ale nie osoby vcelku. Vzniká dojem, že nevidia nijakú
pozitívnu úlohu ľudského tela v procese vykúpenia a zbožštenia. Rovnováha medzi
telom a dušou bola obnovená v homíliách druhého asketického autora – Makaria. Tradične
je stotožňovaný s Makariom Egyptským (asi 300 – 390), no dnes sa niektorí au-
5 Pozri jeho dielo Život Mojžiša, 11, 163 (377 А).
6 O pravoslávnej viere (De orthodoxa fidei) I, 4 P. G. XCIV, 800 В.
111

Ján Šafin
tori domnievajú, že tieto homílie boli v skutočnosti napísané v Sýrii alebo v Malej Ázii
v osemdesiatych rokoch 4. st. Nech je to už akokoľvek, Makariove homílie zastávajú
biblickejšiu predstavu o ľudskej osobe, podľa ktorej človek nie je iba duša, uväznená do
temnice tela (ako si mysleli mnohí poprední grécki filozofi), ale jediný celok, duša aj telo
spolu. Kde Evagrios hovorí o rozume alebo intelekte (grécky nús), tam Makarios používa
hebrejský pojem srdce. Takáto zmena je dôležitá, pretože pod srdcom je chápaný celý
človek – nielen rozum, ale taktiež vôľa, emócie a dokonca telo.
Používajúc pojem „srdce“ v tomto makariovskom zmysle, pravoslávni často hovoria
o „modlitbe srdca“. Čo to znamená? Keď sa človek začína modliť, najprv musí pohybovať
perami a vynakladá intelektuálne úsilie na to, aby pochopil zmysel slov. No keď sa
modli neustále a sústredene, vtedy sa rozum a srdce stávajú jedným: um „zostupuje do
srdca“ a poznáva silu „prebývania v srdci“. Takto sa modlitba stáva „modlitbou srdca“:
modlitba nie je vyslovovaná iba perami a nielen rozumom, ale spontánne je prednášaná
celou ľudskou bytosťou – jeho perami, umom, zmyslami, vôľou a telom. Modlitba úplne
zapĺňa vedomie človeka a už nevyžaduje nijaké úsilie, ale sa vylieva sama od seba.
Takáto modlitba srdca nie je plodom iba samotných vlastných úsilí človeka, ale darom
Božím. Keď pravoslávni hovoria o „modlitbe srdca“, zvyčajne majú na mysli jednu konkrétnu
– Isusovu – modlitbu. Z gréckych autorov najprv Diadoch z Fotiki (pol. 5. st.),
potom Ján Klimakos (Lestvičnik) z hory Sinaj (579? – 649?) odporúčajú ako osobitne
účinnú formu modlitby neustále opakovanie alebo pamätanie na meno Isus. S plynutím
času vzývanie Isusovho mena vykryštalizovalo do krátkej frázy, nazývanej Isusovou
modlitbou: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja“ (Pane Ježišu Kriste, zmiluj
sa nado mnou). 7 V 13. st., ak už nie skôr, sa vyslovovanie Isusovej modlitby začalo spájať
s istými fyzickými akoby cvičeniami, považujúcimi sa za také, ktoré napomáhajú koncentrácii.
Dýchanie bolo detailne regulované v zhode s tempom vyslovovania modlitby,
dokonca bolo odporúčané zachovávať istú polohu tela: hlava spustená, brada sa opiera
o hruď, oči sú nasmerované do oblasti srdca. 8 Netreba si však myslieť, že pre samotných
hesychastov tieto „cvičenia“ predstavovali podstatu modlitby. Nepozerali na nich ako
na samotný cieľ, ale ako na pomocný prostriedok sústredenia, užitočný pre niektorých,
no nezáväzný pre všetkých. Hesychasti veľmi dobre vedeli, že neexistujú mechanické
spôsoby získavania Božej milosti, ako niet techniky, ktorá by automaticky privádzala
do mystického stavu.
Pre byzantských hesychastov mystická skúsenosť dosahovala svoju kulmináciu
v nazeraní nestvoreného Božieho svetla. Napríklad diela sv. Simeona Nového Teológa
(10. – 11. st.) sú plné tejto „mystiky svetla“. Opisujúc vlastnú skúsenosť, stále znova
a znova hovorí o Božom svetle, nazývajúc ho „skutočne Božím ohňom“, „nestvoreným
a neviditeľným ohňom, bezpočiatočným a nemateriálnym“. Hesychasti verili, že nimi
7 „... pomiluj mja hrešnoho“ (zmiluj sa nado mnou hriešnym) (por. modlitbu mýtnika Lk 18, 13).
8 Niektorí autori robia zaujímavé paralely medzi hesychastickou „metódou“ zo strany jednej
a hinduistickou jógou a moslimským „dhíkr“ zo strany druhej. Črty zhody sú v týchto prípadoch
neraz zveličované a preháňané, pričom samotná podstata veci chýba alebo sa stráca.
112

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
videné svetlo je to isté, aké sa zjavilo trom Christovým učeníkom v čase premenenia
Isusa na hore Tábor. Ako ale zladiť toto videnie Božieho svetla s apofatickým učením
o transcendentnosti a nedostupnosti Boha?
Skrytý Boh
III.
Výklad myslenia sv. Gregora Palamu sa obvykle začína s určením jeho miesta v histórii
tzv. „apofatického bohoslovia“ Východu. V ňom sú rozlišované dva prúdy: prvý,
ktorý vyviera z neoplatonizmu, považuje transcendentnosť a nepoznateľnosť Boha za
dôsledok ohraničenosti stvoreného rozumu – aby sa dalo dosiahnuť poznanie Božstva,
stačí „prekonať seba“, „vzdať sa súceho“, „zjednotiť sa“.
Druhý prúd, hoci využíva obecne prijatú terminológiu neoplatonizmu, potvrdzuje
Božskú transcendentnosť ako vlastnosť Boha, ktorého ovládnuť nemôže nijaké vzdanie
sa, žiadne prekonanie seba samého – Boh Biblie je „Deus absconditus – skrytý Boh“,
ktorý odhaľuje sám seba, kedy chce, v podmienkach, ktoré On sám určuje. V učení
sv. Gregora Palamu s plným odôvodnením bolo vybádané vyjadrenie druhého prúdu. 9
Takýmto spôsobom problém „apofatického“ bohoslovia sa ukazuje byť prameňom byzantských
teologických sporov 14. storočia, lebo protivníci sv. Gregora nesporne bránili
prvú koncepciu Božej nepoznávateľnosti, pričom každý z nich do nej vnášal osobitné
odtiene. Pokiaľ ide o Barlaáma, tak ten vystúpil ako obranca krajného apofatizmu, ktorý
bol v podstate agnosticizmom a ktorý úplne vychádzal z gréckej filozofickej tradície:
pretože Boha je možné poznať iba ľudským rozumom, no ľudský rozum je ohraničený
vo svojich možnostiach, tak Boh zostáva pre nás nepoznateľný. So zarátaním filozofických
predpokladov Barlaáma apofatická teológia privádzala k nominalizmu. Pokiaľ
ide o Akindina a Nikefora Gregoru, títo Byzantínci na rozdiel od kalábrijského mnícha
zaujali pred tvárou učenia sv. Gregora Palamu vyložene obrannú pozíciu. Charakteristické
pre nich bolo to, že odmietali formulácie, vyzdvihnuté učiteľom „hesychie“ proti
Barlaámovi, no nepredkladali žiadnu konkrétnu teóriu poznania Boha; fakticky váhali
medzi nominalizmom a potvrdzovaním možnosti poznať Božiu podstatu. Takto mohol
Akindin súčasne tvrdiť, že akékoľvek zjavenie Boha je iba „znak“ „symbolicky mnohotvárneho“
Boha, 10 poznávaného iba v Jeho stvoreniach 11 ako prostá podstata, ktorej
9 Popov, I.V.: Ličnosť i učenie blažennogo Avgustina. Sergijev Posad 1917, T. I., s. 361 – 370;
Losskij, V.: Otricateľnoje bogoslovie v učenii Dionisia Areopagita. In: Seminarium Kondakovianum.
Praha 1931, T. III, s. 133 – 134 /nepresná reedícia „Bogoslovskie trudy“. Moskva
1985, zb. 26/; Lossky, V.: Essai sur la theologie mystique..., s. 28 – 29; archiman. Kiprian
Kern, Antropologia..., s. 276 – 280.
10 Protiv Palamy, II., Monac. gr. 223. F 102 v. (doslovný preklad citátu „symbolicky mnohopodobné
(mnohoforemné) a všepodobné (všeforemné) božské“); por. Nikefor Gregoras: Historia
XXXII. In: PG CXLIX. Col. 357 AB).
11 4. Ibid. F. 122 v.: „Aby nie z nestvorených energií Ho bolo možné poznávať, ale z Ním stvoreného“.
Ibid. V. F., s. 304.
113

Ján Šafin
vlastnosti sú medzi sebou rozlišované čisto nominálne, 12 a že Božstvo je „svojou podstatou
úplne dostupné participovaniu (prijímaniu) bytosti“.
Nehľadiac na zdanlivé rozchádzanie sa v názoroch, protivníci sv. Gregora Palamu
zdieľali obecnú koncepciu intelektuálneho poznania Boha a esenciálnu filozofiu ako základ
svojej teológie. Tu sa dá ľahko urobiť paralela medzi ich ponímaním Boha a ponímaním
Boha Tomáša Akvinského, preto ani neudivuje, že mnohí antipalamisti končili
svoje dni na Západe, „v rímskej viere“ – teda, že konvertovali k rímskokatolíckej cirkvi,
no dôležité je zdôrazniť, že ani Barlaám, ani – a to hlavne – Akyndin a Nikefor Gregoras
nezakúsili na sebe bezprostredný vplyv latinského myslenia či spôsobu uvažovania:
s latinským intelektualizmom ich skôr a v podstate spríbuzňovali filozofické pojmy, prebrané
z obecného žriedla – učenia Aristotela alebo neoplatonikov, posvätené autoritou
Pseudo-Dionýza – a filozofické postupy či metódy.
Dve exegézy Dionýza
Tu máme možnosť odhaliť podstatu problému Dionýza, alebo hoci len určiť, ktorý
z dvoch výkladov Dionýza – či sv. Gregora Palamu, alebo Tomáša Akvinského – je
správny. Poznamenajme, že ako na Východe, tak aj na Západe obe tendencie pri výklade
Dionýza istú dobu koexistovali: v podstate z jednej strany Ír – možno Škót – Johann
Scottus Eriugena mohol čítať sv. Dionýza očami Východu, nevládnuc pritom teologickým
vzdelaním – aspoň nie bezprostredným – a christocentrickou duchovnou koncepciou,
ktorá dovolila sv. Gregorovi Palamovi zahrnúť Dionýza do skutočne kresťanského
syntetického učenia 13 ; z druhej strany rodáci z kresťanského Orientu Akyndinos a Gregoras
mohli vykladať Dionýza západným spôsobom, nevládnuc pritom, pochopiteľne,
filozofickým géniom Tomáša Akvinského... Takýmto spôsobom sa počas byzantských
sporov v 14. storočí problém exegézy sv. Dionýza nachádzal v centre pozornosti. Už
Barlaám vo svojom nominalistickom výklade Areopagitu mal v úmysle dokázať, že videnie
Boha, o ktorom hovorí sv. Dionýz, sa javí odrodou či druhom stvoreného stavu,
a nie vzájomným dotykom, stretnutím s Božstvom. Tento Kalábrijčan napríklad uvádzal
to miesto z Cirkevnej hierarchie, kde Dionýz hovorí o „cieli hierarchie“ ako „neustálej
láske k Bohu“ a súčasne o „poznaní bytností takými, akými sú vo „videní“ a „poznaní
svätej pravdy“, „Božskom prijímaní (participácii?) v zjednocujúcej dokonalosti“ a robil
nasledujúci záver: „Najlepší dar, ktorý sme od Boha dostali – to je hierarchia; jej cieľom
je poznanie podstát; ako nás učia tieto slová Dionýza, poznanie podstaty, to je filozofia
12 5. Ibid. III. F. 188 (doslova: „Mnohými menami, ale nie skutočne“); por. Gregoras: Historia,
XXX//PG CXLIX. Col. 256 C, 277 D; XXXIII. Col. 373 A, 381 A.
13 O spojení medzi Dionýzom a Johannom Skottom existuje síce stará, no stále vynikajúca
a užitočná rozsiahla štúdia A. Brilliantova, nazvaná Vlijanie vostočnogo bogoslovia na zapadnoje
v proizvedeniach Ioanna Skota Erigeny. St. Peterburg 1898 (nedávno vyšla reedícia).
Z novšej literatúry zvlášť poz. práce E. Jeauneaua Pseudo-Dionysius, Gregory of Nyssa, and
Maximus the Confessor in the Works of John Scottus Eriugena // Carolingian Essays / U.-R.
Blumenthal. Washington 1983. 137 – 149/.
114

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
a je najlepšie z toho, čo máme.“ Tento intelektualizmus teórie poznania Boha privádzal
Barlaáma k záverom metafyzického poriadku, taktiež sa vzťahujúcom na výklad Dionýza.
Ten písal: „...podávané od nedotknuteľného Boha prozreteľné sily – samorealizácia,
samooživenie, samozbožštenie – na ktorých je bytnostiam vlastné participovať, sú nazývané
aj súce, i živé, aj božské...“ Barlaám to komentuje takto: „Samozbožštenie a iné
reality, ktoré veľký Dionýz jasne nazýva na tomto mieste silami, nie sú večné, no Blahý
im daruje existenciu... Je sláva Božia, ktorej je nemožné byť príčastným, večná realita,
totožná s podstatou; a je sláva, na ktorej môžeme participovať, odlišná od Božskej podstaty,
teda ona nie je večná, pretože aj Jej Spoločná príčina (teda Boh, naša poz.) dáva
bytie.“ Akindin vykladá Dionýza zhodným spôsobom: zbožštenie, darované ľuďom Bohom,
ich nečiní účastníkmi či prijímateľmi jediného Božstva, ale im dáva „to, čo sa
nazýva božskosťou ľudí“, ktorá, súc stvorenou, nenarúša jednotu a prostotu Božstva.
Nakoniec aj Nikefor Gregoras vysvetľuje Dionýzove proodoi...... ako stvorenie, pretože
my mu môžeme byť „anatomicky“ príčastní. Vidíme, že z pohľadu protivníkov učenia
sv. Gregora Palamu tie miesta, kde Dionýz hovorí o zbožštení, boli nepostačujúce, aby
sa dala zbaviť Božia transcendentnosť jej absolútneho charakteru: byť účastníkmi Boha
sa ukazovalo nemožné dokonca aj pre „zbožštených ľudí“; apofatická teológia sv. Dionýza
im slúžila na ospravedlnenie ich odmietania reálneho zbožštenia; dovoľovala im
dodať nominálny alebo symbolický zmysel tým miestam Písma či dielam svätých otcov
(osobitne samotného Dionýza), kde sa hovorilo o participácii ľudí na „božskej prirodzenosti“.
Skutočne, pod ich perom systém Areopagitu sa sám neutralizoval a zároveň bolo
neutralizované Zjavenie. Toto boli plody „scholastického experimentu“.
Je však zrejmé, že práca, ktorú vykonali stredovekí západoeurópski scholastici, môže
byť definovaná ako kolosálny intelektuálny experiment iba z nášho, retrospektívneho
pohľadu; samotným stredovekým filozofom-teológom by sotva prišlo na um hodnotiť
seba ako „experimentátorov“. A predsa len podobné traktovanie scholastiky má právo
na existenciu. Skutočne, postavenie, do ktorého sa dostal kresťanský filozof, sa v jadre
odlišuje od toho, v ktorom sa nachádzal jeho kolega-pohan: podľa definície súc „milovníkom
múdrosti“, a teda aj „hľadačom pravdy“, prvý si nevdojak sám musí postaviť
otázku týkajúcu sa toho, čo má robiť a čo hľadať po tom, ako sa Pravda sama zjavila
svetu, potom ako Božský Logos sa inkarnoval a predstúpil pred ľudí ako Christos (Mesiáš),
ukrižovaný, vykúpiaci ľudské hriechy a vzkriesený? Navyše, Zjavenie ukázalo, že
plnosť Pravdy nemôže byť principiálne postihnutá vyložene racionálnymi prostriedkami:
nie „koncepcia“, nie „učenie“, ale Blahá Zvesť (Evanjelium) kresťanstva sa ukázali
byť bláznovstvom pre helénsky spôsob myslenia, škandálom v ušľachtilej filozofickej
rodine.
Vo vzniknúcej situácii kresťanský filozof môže, predovšetkým, uvidieť a vybrať si
dva navzájom protikladné exody. Prvý bol sformulovaný ešte Tertulliánom (ok. 160 – po
220): filozofia, usilujúca sa o racionalizáciu, t. j. o svojrázne „prispôsobenie“ pod rozumné
postihnutie – iracionálne religiózne dogmy, je prameňom všetkých heréz a na tomto
základe musí byť odvrhnutá (a nemôžeme neuznať, že podobný prístup zohral svoju
užitočnú úlohu pri formulovaní kresťanskej dogmatiky počas epochy všeobecných snemov).
Inými slovami: čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom, Akadémie s Cirkvou....?
115

Ján Šafin
Druhý variant, taktiež rozšírený v kresťanskom prostredí, no s najväčšou jasnosťou
predstavený v teológii na scholastické myslenie vplývajúceho islamského teológa Abú
Hámida al-Ghazzálí (1058/59 – 1111), je obsiahnutý v tom, že medzi poznaním a vierou
niet v skutočnosti nijakého rozdielu: pravé poznanie je však niečo iné ako výlučné poznanie
právd viery, ktoré je treba prijímať „bez kolísaní, pochybnosti a duševného znepokojenia...
pomocou napodobňovania a počúvania, bez štúdia a uvádzania dôkazov“.
Al-Ghazzílího cieľom bolo predovšetkým preklenúť priepasť, ktorá sa vytvárala medzi
racionalizmom teológie a ezoterizmom mystiky. V diele Ako sa vyhnúť bludu zhodnotil
pochybnosť ako racionálne východisko a nástroj hľadania Boha a intuícii mystikov
prisúdil jedinečnú schopnosť doviesť človeka k najvyššiemu poznaniu. Rozum ovláda
zmyslové vnímanie, intuícia riadi nadzmyslovú inteligenciu. Filozofiu kritizoval kvôli
jej založeniu výlučne na rozume a logických postupoch uvažovania. Pretože v poslednom
prípade, ako sa zdá, máme do činenia s takou interpretáciou poznania, pri ktorej
pojem filozofia vo všeobecnosti stráca akýkoľvek zmysel, daný východ nemôže byť
uznaný za úspešný.
Avšak historicky vcelku „neprešiel“ ani variant Tertulliána: v mene realizovania
kresťanstvom jeho pozemskej úlohy premenenia a spasenia stvoreného bytia sa kresťania
odvážili na najväčšie pre seba riziko, spojené s oduševnením nielen telesnej, hmotnej
sféry človeka a s vytvorením kresťanského umenia, ale aj s oduchovnením jeho duševnej
(intelektuálnej) sféry a ako dôsledok, s rozpracovaním kresťanskej filozofie. Pritom
ale netreba strácať zo zreteľa, že súc neoddeliteľnou časťou kresťanskej kultúry, filozofia,
podľa slov Tomáša Akvinského, nesmie vychádzať za rámec svojho vysokého postavenia
pomocníčky („slúžky“) viery či teológie a pretendovať na úlohu svojej „panej“
(teológie). Človek, ktorý si praje byť kresťanským filozofom, musí nevyhnutne mať ten
jemný cit pre priority, ktorý dovoľuje uchytiť hranicu pripustiteľného obrátenia ducha
do ideálnych konštrukcií. Ako povedal Tomáš Kempenský: „Chcem zakúšať pokánie,
a nie poznať jeho definovanie.“
IV.
Teraz sa pokúsime rozobrať termín „scholastika“, aký význam do neho vkladáme.
Pokiaľ rozumieme pod scholastikou vo všeobecnosti stredoveké, v istom zmysle z pohľadu
západného človeka postpatristické myslenie alebo „večnú filozofiu“, potom podobná
definícia, hoci krajne nepresná, predsa len nie je zbavená svojho významu. Preto
nás neudivuje prítomnosť kapitol o politických doktrínach pápežstva, kázňach Františka
z Assisi alebo napríklad o symbolizme stredovekého myslenia v učebniciach zo stredovekej
filozofie, hoci ani prvé, ani druhé, ani tretie priamy vzťah k filozofii nemá. Na druhej
strane sa dá uviesť príklad scholastickej vedy, v rámci ktorej sa prírodoveda v mnohom
rozvíjala ako žáner komentáru na „Šestodnev (Haexameron, šesť dní stvorenia)“,
optika (náuka o perspektíve) bola nerozlučne spojená s takzvanou metafyzikou svetla,
špekulatívna gramatika módistov (Petra d´Ailly a iných) – s aristotelovskou fyzikou
a kinematika (Oxfordská škola) s teologickou koncepciou milosti (cháris). Všetky odvetvia
poznania boli takýmto spôsobom navzájom tak tesne spojené, že fakticky nevlád-
116

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
li individuálnou či izolovanou existenciou, ale predstavovali momenty jediného korpusu
„kresťanskej múdrosti“. Navyše v 20. st. Erwin Panofsky vyzdvihuje myšlienku o štylistickej
jednote scholastických súm a gotických katedrál, čo nám dovoľuje hovoriť nielen
o scholastickej vede či náuke, ale aj o scholastickom umení. Nasledujúce, presnejšie definovanie
scholastiky vyplýva z etymológie slova: scholastika je školská veda. Avšak scholastické
myslenie je podľa výstižnej poznámky Schenu ponímané v takom prípade ako
svojrázny druh remesla (ars), vládnuci vlastnými definíciami, určeniami a pre všetkých
ustanovenými zákonmi, príkladmi, metódami majstrovstva, analogický inému remeslu,
napríklad stolárskemu či umeleckému. Odtiaľto pochádza celý rad scholastike ako štýlu
myslenia vlastných vlastností: vzdelanosť (univerzitná korporácia je v takomto prípade
analogická remeselníckemu cechu alebo umeleckej dielni; prítomnosť inštrumentária
(knihy analogické sekerám alebo štetcom); jednotvárnosť – aspoň z pohľadu človeka
novej doby; záverov (pravdy môžu byť rôznym spôsobom interpretované a dosahované,
no sú jedné a tie isté pre všetkých, rovnako ako sú jediné pre všetkých vzorové kánony
krásy, rovnako ako sú, povedzme, stoly, ktoré sa môžu odlišovať formou a štýlom prevedenia,
no všetky stále rovnako sa skladajú z plochy, upevnenej na odpovedajúcej opore);
principiálna otvorenosť štruktúry myslenia (analogická rovnako principiálne otvorenej
architektúre gotických katedrál, kontrastujúca s „teatrálnou“ architektúrou renesancie
a novoveku až po konštruktivizmus); encyklopedickosť (pre správne myslenie sa svet
ukazuje ako úplne poznávateľný, pričom rezultátom tohto poznania je jediná a neprotirečivá
budova „kresťanskej múdrosti“, ktorej analógiou opäť bude gotická katedrála ako
syntéza umení: architektúry, sochárstva, maliarstva, divadla atď.). Avšak základným
princípom, na ktorom bazíruje scholastické myslenie, je pevná a neotrasiteľná vzájomná
zhoda vytvárajúcich jednotlivín či jednotiek bytia: myslenia a reči – t. j. vecí (res), alebo
presnejšie jej rozumovo postihnuteľnej formy, pojmy (conceptum) o tejto veci a slová
(verbum), vyjadrujúceho tento pojem, a taktiež spojení sukcesií medzi nimi – ontologických
(poriadok veci), logických (chod myslenia) a gramatických (striedanie spôsobov
vyjadrovania). Takýmto spôsobom v ideáli vytvárané v rozume scholastu pojmové
schémy a konštrukcie jeho reči musia mať plnú koreláciu s metafyzickou štruktúrou
samotnej skutočnosti. A nakoniec tretie – a pre nás teraz najdôležitejšie – traktovanie
scholastiky spočíva v jej preskúmaní ako pokusu o racionálne ozmyslenie (a ospravedlnenie)
kresťanskej viery ako rezultátu, ku ktorému smeruje a ktorý dosahuje „viera
hľadajúca rozumenie“ (fides quaerens intellectum). A je veľmi charakteristické, že
ukázané naladenie mysle bolo blízke nielen Augustínovi a Anzelmovi Canterburskému
(1033 – 1109), ale aj takým mysliteľom mystického založenia, ako bol Richard od sv.
Viktora (1123 – 1173), ktorý, neodťahujúc sa od pokusu pochopiť toľko, koľko je vo
všeobecnosti dostupné pre ľudský rozum, usiloval sa v traktáte O Trojici (De Trinitate)
ukázať nielen možné, ale aj nevyhnutné základy (rationes necessariae) kresťanskej viery
– viery v existenciu Boha, v Jeho jednotu a trojičnosť, večnosť a všemohúcnosť. Rozum
(inteligibilný svet), ktorým Boh obdaril človeka a v ktorom tento vidí svoju Bohopodobnosť,
je v rámcoch daného prístupu fakticky skúmaný ako svojrázny prameň: zjavenia
o vyššej či hornej realite, prameň, ktorý existuje spolu s dvoma druhými: Svätým Písmom
(a taktiež tradíciou otcov) a prírodou (svetom zmyslovým).
117

Ján Šafin
V.
Je zrejmé, že jedným z určujúcich aspektov evolúcie stredovekého myslenia bola
postupná zmena priorít: Rozum (božský či ľudský) v rezultáte prenechal svoje vedúce
postavenie Vôli (zasa ako v ohľade prirodzenosti Boha, tak aj v ohľade prirodzenosti
človeka); „racionalistický systém“ zrelého stredoveku bol zamenený „voluntaristickým“,
charakteristickým pre jeho neskoré štádium, a neskôr aj pre novovekú kultúru protestanizmu,
v ktorého rámcoch otázka týkajúca sa vzájomného vzťahu právd rozumu a právd
viery sama od seba vypadla. Napriek tomu, pokiaľ sa toto nestalo, pokiaľ vôľový nával
či nápor nezamenil metafyzické konštrukcie vytvorené s takou námahou, ukázaný
problém nemohol v princípe vystúpiť z uhla pohľadu scholastov, z ktorých väčšina sa
podľa všetkého úplne stotožňovala s názorom Huga od sv. Viktora (ok. 1096 – 1141)
o tom, že svet v jeho terajšom stave je tak usporiadaný, že človek nemôže Boha úplne
postihnúť, ale ani nemôže byť v stave totálnej neznalosti o Ňom: pokiaľ by sa Boh predstavil
či ukázal poznaniu v celej svojej dokonalosti (Deus manifestus), potom by viera
nemala zásluhy a neverectvo by nebolo možné; no pokiaľ by On bol dokonalo skrytým
(Deus absconditus), potom viera, zostanúc bez podpory vedenia, padala by do zúfalstva
a strácala by sa, a neverectvo by našlo svoje ospravedlnenie v takomto plnom nevedení
(O tajomstvách kresťanskej viery / De sacramentis christianae fidei).
A tak predovšetkým pravdy rozumu by mohli byť skúmané ako nevyhnutná opora
pre pravdy viery, čoho svedectvom je aj samotný systém univerzitného vzdelania stredoveku,
podľa ktorého mohol žiak pristúpiť k štúdiu teológie až potom, keď prešiel predbežný
kurz filozofickej fakulty (fakulty slobodných vied). Tento model je jasne predstavený
zvlášť u Honória Augustodunonského (1075/80 – 1156), ktorý v jednom zo svojich
diel opisuje vystupovanie poznávajúcej duše po „stupňoch“ – etapách: od slobodných
umení k teológii; vystupovanie, ktoré vyvádza dušu z hlbín nevedenia, miesta jej „vyhnanstva“,
a navracajúce dušu do jej „otčiny“, kde táto, dosiahnuc plnosť poznania, pripodobňuje
sa anjelskému stavu (O vyhnaní duše a jej otčine / De animae exsilio et patria).
Typické v tejto súvislosti sú aj úvahy spomínaného Huga od sv. Viktora o tom, že
vedecké poznanie je nevyhnutné ako príprava k prijatiu Písma a iných foriem božského
Zjavenia, a taktiež ku kontemplatívnemu životu: od postihnutia rezultátov tvorby Boha
(slobodné umenia) a od pojmového vedenia o Ňom (teológia) duša prechádza k mystickému
videniu samotného Stvoriteľa (ktoré je zasa predobrazom budúceho nazerania ňou
Boha na nebesiach). Pri tomto ako navzájom sa zamieňajúce stupne poznania súceho
Hugo vydeľuje prosté myslenie (cogitatio) o zmyslových veciach, odlišujúce sa povrchnosťou
a približnosťou; premýšľanie (meditatio), t. j. diskurzívne myslenie, skúmajúce
podstaty a vzťahy veci, a taktiež reflexiu nasmerovanú na duchovný svet človeka; nazeranie
(comtemplatio), hranične intenzívnu intelektuálnu intuíciu, s pomocou ktorej
sa človek povznáša nad zmyslové a racionálne poznanie, realizuje – za podmienky, že
vládne pevnou vierou, mravnou dokonalosťou a Božou milosťou – akt bezprostredného
videnia ideálnych objektov a udržania ich vo vedomí.
Ďalej, samotná teológia mohla byť skúmaná ako veda. A problém nespočíva dokonca
ani v tom, že práve takéto miesto je jej prideľované v mnohopočetných stredovekých
118

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
klasifikáciách poznania (napríklad, Dominika Gundissalina), alebo v tom, že takzvané
„dialektiky“ (zvlášť Berengarius z Tours) využívali racionalistické metódy pre interpretáciu
jej tajomstiev (sviatosti?!). Máme na mysli nasledujúce: z pohľadu celého
radu scholastov, v situácii zápasu s religióznymi názormi, ktoré stáli proti kresťanstvu
a odmietajúcimi dôvody Zjavenia, je nezmyselné obracať sa k neuznávanej ich stúpencami
autorite Písma a sv. otcov, napriek tomu k pravdám viery sa dá v tomto prípade
priblížiť cestou logicky odôvodnených racionálnych dôkazov, t. j. inými slovami na
obranu kresťanského učenia presvedčenia o opaku moslimov, judaistov a heretikov je
treba uchyľovať sa k dôvodom, argumentom rozumu, ktoré sú rovnako prijateľné pre
všetkých ľudí. Teológia teda podľa možnosti musí byť budovaná či konštruovaná v súlade
s aristotelovským ideálom vedy, t. j. ako súhrn vyjadrení, deduktívne derivovaných
v logickom poriadku z hraničných premís alebo princípov, ktoré predstavujú úplne
zrejmé pravdivé tézy, či tézy, ktoré nemožno negovať, odmietať, neupadajúc pritom do
protirečenia. Pokus o podobnú konštrukciu bol podniknutý ešte Petrom Abaelardom,
ktorý bol presvedčený o tom, že pokiaľ Boh nadeľuje rozum každého človeka spôsobilosťou
k poznaniu Boha, potom, využívajúc predkladané dialektikou dôkazy, antickí
filozofi samostatne prišli k mnohým pravdám kresťanstva. Avšak Zjavenie učinilo dostupným
pre všetkých to, čo skôr bolo známe iba vzdelaným. Takýmto spôsobom ani
kresťanom sa nepatrí uspokojovať slepou vierou, pretože „viera, neosvietená rozumom,
nie je dôstojná človeka“. Nevyhnutnou podmienkou každej pravej viery je predbežné
preskúmanie jej obsahu s cieľom určiť, či si zaslúži vieru, resp. dôveru, alebo nie. Podľa
Abaelarda jedine chápanie dogmy činí možnou vieru v to, čo on tvrdí: „Nemôž veriť
v to, čo nami nebolo predbežne prijaté.“ No pokiaľ autorita kresťanskej dogmatiky (ako
aj celej cirkevnej Tradície) môže – a musí – byť potvrdená prostriedkami dialektického
dôkazu, potom sa teológia transformuje na vyložene deduktívnu vedu, dajúcu objasnenie
viery bez nevyhnutného odvolania sa na pravdy, zjavené skrze Zjavenie. Pravdepodobne
v najdokonalejšej podobe naznačený prístup našiel svoje vyjadrenie v teologicko-
-filozofickom myslení Alaina z Lille /Alanus ab Insulis/ (1120/30 – 1202/03), ktorý sa
usiloval o – anticipujúc metódu Spinozu – pokiaľ sa dá čo najväčšie priblíženie štruktúry
teologických konštrukcii k modelu matematického racionálneho uvažovania, ako je táto
predstavená v geometrii, k priblíženiu, v ideály privádzajúcemu k „teológii, vyloženej
geometrickým spôsobom“ (theologia more geometrico demonstrata). Ako výsledok Pravidla
posvätnej teológie (Regulae de sacra theologia) Alaina sú skonštruované tak ako
reťaz zo 134 úplne zrejmých axióm, „teologických krajností“ (maximae theologicae)
s komentármi, ktoré počínajúc definíciou termínu „Jednotka“ opisujú proces prechodu
od jedinečnosti Boha k mnohosti sveta prostredníctvom hierarchie medzipriestorových
stupňov-substancií a logicky privádzajú k postulátom, ktoré sa vzťahujú k Stvoriteľovi,
stvoreniu, Vteleniu Boha, vykúpeniu, vzkrieseniu, sviatostiam atď. Medzi týmito postulátmi
je postretávaná aj znamenitá definícia: „Boh je rozumom postihovaná sféra, ktorej
centrum je všade, a obvod (kružnica) nikde.“ Je zrejmé, že súc dovedeným do svojho
logického konca, vyznačeným Abaelardom a podrobne rozpracovaným Alainom chod
myslenia sa vo svojej hranici opiera o znamenitý „kombinátorný stroj“ Raimunda Lulla
(1235 – 1315).
119

Ján Šafin
120
VI.
Vychádzajúc z hore uvedeného dalo sa predpokladať, že skôr či neskôr obecná tendencia
rozvinutia scholastického myslenia musí priviesť k vzdaniu sa skúmania filozofie
a teológie ako postupných stupňov postihnutia reality, tak aj od ich faktického stotožnenia.
A skutočne, pozorujeme postupné odlúčenie sfér uvedených disciplín: či už vo
vzťahu ich predmetných oblastí, alebo ohľadom využívaných nimi metodológií, či vo
vzťahu ich cieľov a úloh. Ešte Gilbert z Poitiers (Poretanus; 1075/80 – 1154) trvá na rozdelení
sfér filozofie (ako vedy o svete) a teológie, tvrdiac pritom, že zákony, ktoré riadia
prirodzené poznanie, nemôžu byť bez akýchkoľvek ohraničení využívané a používané
k poznaniu teologickému, vládnucemu vlastnými, hoci aj neprotirečiacimi ukázaným
zákonom princípmi. A o niečo neskôr Guillome Overský (1180/90 – 1249) priznáva filozofii
právo na to, aby vlastnila jedine jej vlastné subjekty skúmania. Napriek tomu toto
rozdelenie samo o sebe problém, týkajúci sa vzťahu stredovekého mysliteľa k tým často
navzájom protirečivým záverom, neodstraňovalo (ohľadom večnej alebo dočasnej existencie
sveta, slobodného alebo nevyhnutného charakteru božských pôsobení, stupňov
poznania Boha, sveta atď.), ku ktorým prichádzali „vyložene“ teológovia z jednej strany
a „vyložene“ filozofi z druhej. Tento vzťah mohol byť trojakého rodu.
1. Bolo možné, ako to vo svojej väčšine robili augustiniánci bonaventurovskej školy
– a zvlášť Roger z Marstonu (1245/50 – 1303) vo svojich Sporných otázkach (Quaestiones
diskuptae) – tvrdiť, kladúc proti sebe pohľady svätých (sancti) a filozofov
(philosophi) spolu s filozofujúcimi teológmi (theologi philosophantes), že, v prípade
rozchádzania sa medzi nimi, svätým – Augustínovi, Anzelmovi Canterburskému a i.
– už kvôli autorite Tradície patrí sa dávať prednosť pred ostatnými.
2. Druhý variant: podobne tzv. latinským avveroistom (Sigerovi Brabantskému, Boethiovi
Dáckemu a ich stúpencom), nekladúc pred sebou úlohu zosúladenia peripatetických
– či akýchkoľvek iných – filozofických názorov s tézami kresťanskej dogmatiky, pridržiavať
sa koncepcie „dvojakej pravdy“, podľa ktorej to, čo je pravdivé z hľadiska teológie,
nemusí byť pravdivým z pohľadu filozofie a naopak. Takto, napríklad, Vitelo
(1125/30 – 1292) – súdiac podľa všetkého, veľmi empatický a chápavo sa správajúci
k spomínanej teórii – opisujúc vo svojom spise O prvotnej príčine pokánia v ľuďoch
a o prirodzenosti démonov (De causa primaria poenitentiae in hominibus et de natura
daemonum) usporiadanie vesmíru cestou vytvárania (budovania) zostupnej hierarchie
stvorených živých bytostí, nevidí nič divné v zjavnom odstúpení od dogmatického
učenia o páde anjelov, keď na najvyšší stupeň hierarchie umiestňuje netelesných
duchov (intelligencie), konkrétne Lucifera, realizujúceho pohyb nebeských sfér
a odovzdávajúceho vplyvy, vychádzajúce od Boha, celému systému vesmíru, takže
dokonca aj duše ľudí sú osvecované svetlom božských právd iba skrze prostredníctvo
Lucifera, obdržiavajúceho svetlo chápania bezprostredne od Boha.
3. A nakoniec, najproduktívnejší prístup spočíval v prevedení pedantskej práce vytvárania
harmonického teologo-filozofickej syntézy, povolanej ukázať, že medzi pravdami
viery a pravdami rozumu v skutočnosti niet žiadnej globálnej protirečivosti,
no filozofické a teologické metódy postihnutia reality existujú v stave spolupráce

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
a vzájomného doplnenia. Tento teoretický prístup obdržal svoje odôvodnenie ešte
v predloženej klasifikácii tvrdení už spomínaným Hugom od sv. Viktora, skúmaných
z hľadiska ich možnej pravdivosti. Tieto môžu byť: z rozumu (nepotrebujú vieru),
podľa rozumu (nevyplývajúc z neho bezprostredne, predsa sa s ním zhodujú; potrebujú
vieru), vyššie rozumu (pre neho nepostihnuteľné, hoci mu nie sú protivné,
neodporujú mu; potrebujú vieru), proti rozumu (nezasluhujú si vieru). Kresťanská
dogmatika bola takýmto spôsobom Hugom myslená buď ako zhodná z rozumom,
alebo pre neho nedostupná, no v žiadnom prípade mu neprotirečiaca.
Avšak najpodstatnejší vklad do ustanovenia harmonických vzťahov medzi vierou
a rozumom bol urobený o niečo neskôr, konkrétne v 13. st. Albertom Veľkým (1193 alebo
1206/07 – 1280) a jeho stúpencami (predovšetkým Tomášom Akvinským). Albert vo
svojich prácach zreteľne rozdeľuje medzi oblasťou teológie a filozofie, nezmiešavajúc
ich ani ich nekladúc proti sebe, no priznávajúc autoafirmáciu každej sfére svojej prílohy.
Teológia – javiac sa praktickým učením, usilujúcim sa o poznanie nie kvôli nemu samotnému,
ale ako prostriedku spásy – skúma svoj predmet z hľadiska jej dobročinnosti (res
ut beatificabilis), pričom sa riadi darovanými nám tézami viery, ktoré rozum nemôže
posudzovať, pretože pravdy Zjavenia (ako napríklad tajomstvo Svätej Trojice) nie sú mu
dostupné. Avšak filozofia, ako rozumné postihnutie súceho, či vecí samých osebe (res in
se), zo svojej strany v procese získania vedenia o nich nie je závislá na žiadnych autoritách,
okrem logického dôkazu a skúsenosti, a za svoj cieľ má samotné toto poznanie
(dokonca aj keď vykladá o arcisúcom, t. j. o Bohu). Filozofi (a spomedzi nich hlavne
Aristoteles) sa vo svojej náuke opierajú o nižšiu, racionálnu spôsobilosť rozumu, avšak
teológovia (a medzi nimi hlavne Augustín) čerpajú svoju múdrosť z jeho skrytej časti
(abditum mentis), ožiarenej svetlom Božstva (lumen infusum). Pri tomto, pretože z logickej
nutnosti prijatia prapríčiny sa derivuje nepriamy dôkaz Božieho bytia, a viditeľný
svet, ako učia sv. Otcovia a Písmo (Rim 1, 20), je stvorený, aby prostredníctvom jeho štúdia
bolo realizované prirodzené poznanie Boha, myšlienkovo vychádzajúc od stvorenia
k Stvoriteľovi – viera (v určitých hraniciach) môže sa uchyľovať k službám rozumu pre
svoje posilnenie a rozšírenie medzi ľuďmi.
VII.
Už súčasník Alberta Veľkého Henrich Gentský (ok. 1217 – 1293) trval na tom, že
Boh z vlastnej slobodnej vôle môže v ktoromkoľvek momente prerušiť ako nejaviacu sa
nevyhnutnou existenciu celého univerza, tak aj ktorejkoľvek jeho časti. A v tomto konzekventnom
potvrdzovaní ničím nedeterminovanej slobody Božej vôle (ktoré našlo svoj
odraz v znamenitých odsúdeniach r. 1277) sa tajilo pokiaľ nie zjavné, no postupne sa
stávajúce stále zrejmejším nebezpečenstvo ako pre teologo-filozofickú harmóniu zrelého
stredoveku, tak aj pre samotný štýl myslenia, vlastného vrcholnej scholastike a opierajúceho
sa o vyššie zaznamenaný východiskový izomorfizmus ontologickej, logickej
a gramatickej štruktúry. Tento izomorfizmus bol podrobený spochybneniu ešte Petrom
Johannom Olivi (1248/49 – 1298), ktorý spravil jasné rozlíšenie medzi bytostnými a pojmovými
rovinami reality, z ktorých v každej pôsobia vlastné zákony a normy; avšak de-
121

Ján Šafin
finitívne bol odvrhnutý o niečo neskôr Williamom Ockhamom (ok. 1285 – 1349) a tými,
ktorí anticipovali alebo vo väčšej či menšej miere zdieľali jeho názory.
Takto Peter Aureolus (ok. 1280 – 1322), dotýkajúc sa scottistického rozlíšenia intuitívneho
a abstraktného poznania (notitia intuitiva et notitia abstraktiva), podrobil kritike
tézu, podľa ktorej intuitívne poznanie predpokladá ako svoju záväznú podmienku
aktuálnu prítomnosť a reálnu existenciu objektu – či predmetu – hovoriac, že je možné
aj intuitívne vedenie o neprítomnej alebo aktuálne neprítomnej veci. Avšak v prípade
Božieho zamiešania sa či zásahu, uskutočňovaného prostredníctvom absolútnej moci
(potentia absoluta) Božej, intuitívne vedenie môže byť vo všeobecnosti oddelené od poznávaného
objektu, Bohom v ľudskej duši akokoľvek dlho ho zachovávajúc, dokonca aj
vtedy, keď On úplne ničí tento objekt. Pokiaľ ide o Gregora z Rimini (ok. 1300 – 1358),
ten vo svojich úvahách taktiež vychádza z toho, že objekty a javy, s ktorými má čo-
-to dočinenia naša prirodzená skúsenosť, sú náhodné, pretože stále môžu byť zmenené,
kedy si tak Boh želá. Takýmto spôsobom aj keď bude priznané, že svet je časovo
a priestorovo konečný a že numericky je jeden, neexistujú žiadne prekážky na to, aby ho
Boh neučinil nekonečným a večným alebo nestvoril okrem nášho aj iné svety. Pretože
obsah vedy vytvára iba vedenie o univerzálnom a nevyhnutnom, jej objektom nemôže
byť vonkajšia, zmyslovo prijímaná realita, zahŕňajúca do seba iba náhodné a jedinečné.
Jediný teda možný objekt vedy sa nachádza v hraniciach samotnej duše a je to ona
rozumová realita, ktorá sa skladá z dokázateľných a logicky odôvodnených zmyslových
javov, ku ktorým privádzajú rozumové závery (significata conclusionum): univerzálne
poznanie (notitia universalis) nie je spojené s reálne existujúcimi univerzáliami, ale so
znakmi, predstavujúcimi skupiny individualít. Filozofia takýmto spôsobom sa z poznania
o svete transformuje do analýzy termínov, rozum akoby sa uzatváral sám do seba
a už nemôže (rovnako ako príroda) byť prijímaný v zmysle Písmo doplňujúceho prameňa
Zjavenia. Avšak priepasť medzi pravdami rozumu a pravdami viery sa ukazuje
natoľko veľkou, že otázka o ich premostení je zbavovaná akéhokoľvek zmyslu: nielen
fakt stvorenia sveta, ale aj samotný fakt Božieho bytia nevstupuje, podľa Gregora, do
nijakého vzájomného vzťahu – buď protirečenie alebo zhoda – s racionálnou sférou,
úplne patriac do oblasti credibilia.
Je charakteristické, že práve v tomto období (14. – zač. 15. st.), kedy niekdajší „pán“
a „slúžka“ jeden druhého viac už nepotrebovali, rozišli sa natoľko ďaleko, že vo všeobecnosti
prestali vyjasňovať medzi sebou akékoľvek vzťahy, neskoro stredoveké myslenie
sa vcelku taktiež hranične polarizovalo, súc – pokiaľ vynesieme za zátvorky stratiacich
tvorivú aktivitu prívržencov „starej cesty“ (via antiqua) a taktiež výnimky, ako
bol autor početných komentárov k Aristotelovi Walter Burleigh či pokračovateľ v diele
Raimunda Llla Raimund zo Sabundy – reprezentovanou protikladnými (ale aj vládnucimi
vzájomnou podmienenosťou) krajnosťami: terminizmom, tvrdiacim bezdôvodnosť
viery, a mysticizmom, zakladajúcim vieru na skúsenosti reálneho obcovania či spoločenstva
s Bohom. Zdalo by sa, že žiadna pôda pre novú kooperáciu viery a rozumu už
vzniknúť nemôže.
122

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
VIII.
Napriek tomu sa na konci stredoveku objavuje figúra, ktorá dokázala, ako sa zdá, na
novej – presnejšie, nedostatočne zabudnutej starej – úrovni obnoviť niekdajšiu spoluprácu.
Bol to profesor teológie a kancelár Parížskej univerzity Jean Gerson (1363 – 1429),
ktorého názory boli rovnako blízke ako „novej ceste“ (via moderna), tak aj „novej zbožnosti“
(devotio moderna): jeho príbuznosť s ockhamistami je vysvetľovaná obavami
a znepokojením, ktoré boli vyvolané odstránením z kresťanskej teológie Božskú slobodu
a všemohúcnosť ohraničujúcich elementov grécko-arabského myslenia, a spríbuznenosť
s mystikmi – sympatiou k ideálom Dionýza Areopagitu, predstaviteľom svätoviktorskej
školy a Bonaventury. Ponímajúc neplodnosť akejkoľvek teológie, zamieňajúcej živého
Boha za systém metafyzických konštrukcií, Gerson zároveň zdôvodňoval možnosť
– a navyše aj nevyhnutnosť – neustáleho spoločenstva s Božstvom, jasne si pritom uvedomujúc
aj nebezpečenstvo mystických prežívaní, odtrhnutých od pevného teologického
fundamentu. V diele O skúmavej mystickej teológii (De mystica theologia speculativa)
vychádza z toho, že žiaden reálny protiklad intelektuálnych a vôľových aktov neexistuje
a ani existovať nemôže, pretože poznanie akéhokoľvek objektu je nevyhnutne sprevádzané
určitým emočným k nemu stavom (alebo do seba takýto zahŕňa), a akákoľvek
emócia vo vzťahu k akémukoľvek objektu zahŕňa do seba aj istý poznávajúci element:
„Pravdepodobne nemôžeme nájsť poznanie, ktoré by formálne alebo reálne nebolo
istým prežívaním, presne tak isto ako my, zrejme, nie sme schopní nájsť prežívanie,
ktoré by nebolo nejakým skúsenostným poznaním.“ Takýmto spôsobom rozum a viera
(postihnutie a tiahnutie), súc navzájom spojenými, vždy samé seba prejavujú v jedinom,
nerozdielnom pôsobení; preto aj cesta k poznaniu Boha, neexistujúca bez živého
s Ním obcovania či spoločenstva, sa tiahne skrze vzájomné pôsobenie v jedinom akte
viery intelektuálnych a emocionálno-vôľových schopnosti človeka. Podľa Gersona, ľudskej
duši sú vlastné tri poznávajúce a tri emocionálne schopnosti. Je to z jednej strany
– myslenie (cogitatio) o zmyslových veciach, premýšľanie (meditatio), t. j. diskurzívne
myslenie o veciach ideálnych a nazeranie (contemplatio) ako čisté rozumenie božského;
a z druhej strany – zmyslové tiahnutie ako láska k telesnému, rozumové tiahnutie ako
láska k pravde a vyložene duchovné tiahnutie, ktoré je láskou k Bohu, blahu ako takému
(synderesis). Pri tomto do vzájomného pôsobenia vstupujú navzájom si odpovedajúce
články každej reťaze, takže prostriedkom obcovania s Bohom a súčasne poznania v ňom
Božstva je aktualizácia založenej do hlbiny duše, do jej „iskry“ (scintilla animae) Božej
podobnosti; táto aktualizácia je výsledkom tých zjednocujúcich úsilí, ktoré – pri nutnej
asketickej príprave a vplyve milosti – prevádzajú contemplatio a synderesis.
A pokiaľ daná doktrína označuje zavŕšenie scholastického experimentu, či potom
môžeme hovoriť o neúspechu?
123

Ján Šafin
IX.
Dvojitosť poznania podľa sv. Gregora Palamu
V čase svojho prebývania v Byzancii Barlaám Kalábrijský sa aktívne zúčastňoval
vtedajších sporov, predovšetkým ohľadom dvoch dôležitých a vnútorne spojených otázok.
Jedna sa týkala vychádzania Svätého Ducha, druhá hesychie. V otázke vychádzania
Svätého Ducha v podstate vystúpil proti latinskému učeniu, vonkoncom ale nie z pozície
byzantskej teologickej literatúry, ako ju môžeme poznávať od dôb sv. Fótia (9. st.).
V druhej otázke zasa začal ťaženie proti hesychastom. Toto nesvedčilo o jeho dôkladnom
prieniku do danej problematiky. Pre Byzantíncov problematika hesychazmu nepredstavovala
čosi úplne odlišné od učenia o vychádzaní Svätého Ducha. Byzantíncom navyše
prekážalo, že v oboch prípadoch použil gnostické kritériá, dávajúc do jednej roviny
filozofiu a teológiu. Jeho názory vyvolali rozhodný odpor a protest, predovšetkým zo
strany sv. Gregora Palamu. V tomto spore Palamove dôvody obsahovali rad dvojakých
rozlíšení, z ktorých osobitne sa vydeľovalo učenie o dvojitosti poznania. V tomto učení
sa dajú vydeliť tri aspekty: odlišnosť filozofie od teológie, rozdiel v samotnej teológii
– dvoch ciest poznania Boha, a nakoniec rozdiel medzi teológiou a videním Boha, alebo
theoptia.
Filozofia a teológia
Zjednodušene povedané, odlišnosť medzi filozofiou a teológiou sa objavila ako výsledok
v apoštolskej dobe vzniknúceho strohého konfliktu medzi kresťanským učením
a gréckou filozofiou. Čas od času tento konflikt opäť vyvstával a počas celej epochy
renesancie bol základným v celej sfére intelektuálneho života. Čím ďalej šli bádania
humanistov, tým väčšia úloha bola udeľovaná ľudskému faktoru pri poznaní Božského;
teda tým vyššie bola oceňovaná filozofia.
Barlaám, ktorého by sme mohli považovať za jedného z predstaviteľov epochy humanizmu
a renesancie a v istom zmysle jej pripravovateľom, prišiel k záverom o identite
cieľov, metódy a dosiahnutí filozofie a teológie argumentujúc pri dôkazoch tým, že
každé ľudské blaho je dar Boží, a preto sú filozofia a teológia rovnocenné. 14 Zvyčajne
hovoril, že ako neexistujú dva druhy fyzického zdravia – jedno, ktoré je dané Bohom,
a druhé, podporované dojmami, pocitmi, rovnako neexistujú dva druhy poznania: jedno
Božieho pôvodu a druhé – od človeka, ale je len jediné. Filozofia a teológia ako Božie
dary sú rovnako dôstojné.
Podľa tejto analógie grécki filozofi boli povýšení na úroveň Mojžiša a prorokov. Neskôr
sa táto tendencia rozšírila do takej miery, že osobnosti ako Sokrates, Platón, Aristoteles
a iní mudrci začali byť zobrazovaní v ikonografii Gréckej pravoslávnej cirkvi.
Barlaám tvrdil, že ako „výroky mužov božskej múdrosti, ktorá v nich prebývala, tak aj
14 Defensio Hesychastarum II, 1, 4. (Tri triády Na obranu prebývajúcich v posvätnom mlčaní
/вященнобезмолвствующих/).
124

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
svetská filozofia sú nasmerované k objektu, ktorý je jediným svojho druhu, a teda majú
obecný cieľ – nájdenie pravdy, pretože pravda, ktorá v nich všetkých prebýva, je jedna.
Táto pravda je na začiatku Bohom daná apoštolom; napriek tomu táto pravda sa získava
prostredníctvom úpornej práce a očistenia. Bádania v oblasti filozofie prirodzene napomáhajú
ustanoveniu pravdy, na začiatku Bohom danej apoštolom, a veľmi pomáhajú pri
postihnutí nehmotných prazákladov“. 15 To, že Barlaám aktívne bránil tento argument,
ešte neznamená, že bol filozofom-racionalistom. Ďalej rozvíjajúc túto myšlienku prichádza
k záverom, ktoré majú blízko k agnosticizmu. Skutočne tvrdil, že človek je absolútne
neschopný vo svojom prirodzenom stave postihnúť Božské, a podobne ako Platón
i Dionýz Areopagita, usiluje sa očistiť a oslobodiť od materiálneho tela, aby dostihol
videnie Boha v stave extázy.
Palama na rozdiel od Barlaáma jasné rozhraničuje filozofiu a teológiu. Prirodzene,
takéto rozhraničenie nebolo jediným v tej dobe. Učenie averroistov bolo odvrhnuté a odsúdené
v r. 1277, a to preto, lebo medzi svojimi tézami averroisti mali aj takú, ako sme
už spomínali, že pravdivé učenie filozofie môže byť lživé podľa teologického učenia
a naopak, teda, že môžu existovať dve akoby navzájom sa vylučujúce a protirečiace si
pravdy. 16 Práve teraz prebiehal spor o tom, akú pozíciu zaujímali averroisti, a zvlášť Siger
de Brabant v tomto rozdelení, ktoré oni urobili medzi múdrosťami, vyplývajúcimi
ako výsledok logických rozumových záverov a pravdami viery. Je však zrejme, že u nich
existoval určitý základ pre takéto rozdelenie filozofie a teológie, ktorý sa opäť objavuje
vo filozofiii Williama z Ockhamu. 17
Je veľmi nepravdepodobné, že by Palama čo len niečo vedel o týchto západných teológoch.
Jeho východiskové premisy a ciele boli absolútne iné. Keď bol donútený ujať sa
tejto témy, obrátil sa k byzantskej teológii a našiel v nej dostatočné základy pre svoju
pozíciu. Sv. Apoštol Pavel, keď sa v základe obracal k učeným mužom Atén a Korintu:
mudrcom a zvedavcom tohto veku, poukazuje na neprekonateľnú priepasť medzi dvoma
druhmi filozofie: múdrosťou tohto sveta, ktorá ako nerozumnosť bola odvrhnutá,
a na premúdrosť Boha, ktorá odvekov prebýva a daruje spásu. 18 Taktiež apoštol Jakub
charakterizoval múdrosť tohto sveta ako pozemskú, zmyslovú a besovskú či diabolskú,
ale premúdrosť ktorá zostupuje zhora nazýva naplnenou dobrými plodmi a čistotou. 19
Vzťah týchto dvoch apoštolov je určovaný ich misiou tej doby a nepripúšťal existenciu
akéhokoľvek vzťahu medzi dvoma druhmi poznania. Neznamená to, ako sa niektorí
domnievajú, že šlo o totálne odmietanie poznatkov tohto sveta. Celý problém je oveľa
zložitejší. Vidieť protiklad medzi pozíciou apoštolov a apologétov 2. a 3. storočia znamená
nepochopiť celý zmysel ich slov.
15 Op. cit. II, 1, 5. (Por. ruský preklad tohto textu).
16 Mandonnet, P.: Siger de Brabant et l‘averoisme latin au XIIIe s., 2eme ed., Louvain 1911, V.
II, 175.
17 Sent. I, prol. ed. P. Boener, ? 13 – 15.
18 I Kor 1, 18 – 31; 2, 6 – 10;II Cor. 1, 12.
19 Jak 3, 13 – 17.
125

Ján Šafin
U niektorých apologétov, ktorí vyšli z iného historicky sa utvoriaceho prostredia
a realizovali svoju misiu za iných okolností, bol iný vzťah k tejto otázke. Našu pozornosť
v tejto otázke zvlášť priťahuje pozícia sv. Klementa Alexandrijského. Ten ponímal, že
pôvodná pravda je jediná, no postupne bola rozčlenená filozofickými školami podobne
tomu, ako bol Bakchantkami roztrhaný nešťastný kráľ Pentheus. Hoci niektoré zo škôl
tvrdili, že vládnu plnosťou pravdy, v skutočnosti vlastnili iba jej nejakú časť. Z toho
vyplýva, že vo filozofii existuje akási vlastná hodnota, no medzi ňou a teológiou existuje
fundamentálny rozdiel, pretože filozofia má dočinenia s menami, to jest s vonkajšou
ochranou (krovom), zatiaľ čo teológia sa musí zaoberať atribútmi (vlastnosťami), t. j.
podstatami. „Teda, pretože existujú dva druhy pravdy“, hovorí Klement, „jeden druh
v podobe mien, a druhý – v podstatách vecí, tak niektorí ľudia uprednostňujú možnosť
mať dočinenia s menami. Tí, ktorí sa zaoberajú krasorečníctvom (krásou reči) – to sú
grécki filozofi, my však, barbari, skúmame podstatu veci.“ 20 „Napriek tomu poznanie
vytvára ohnivká reťaze, v ktorej prípravné učenia (prvotné zaujatia svetskými vedami)
slúžia filozofii ako svojej panej, a samotná filozofia slúži ako svojej panej teológii.“ 21
Preberajúc tento spôsob exegézy od Filóna Alexandrijského, 22 Klement používa Hagaru
a Sáru ako reprezentatívne typy otrokyne a jej panej, z ktorých každá postupne, keď na
ňu prišiel rad, prináša Abrahámovi dlho očakávané deti, no nie rovnakej dôstojnosti. 23
Abrahám sa obracia k Sáre, zožieranej hnevom, „z jednej strany prijímam svetské vedenie
ako mladšie a ako tvoju slúžku, z druhej si ctím tvoju náuku ako dokonalú paniu“. 24
Je celkom zrejme, že podľa Klementa, hoci vo filozofických systémoch aj je obsiahnutá
časť pravdy, v teológii sa nachádza celá jej plnosť. Diadoch z Fotiky z iného uhla pohľadu
skúma toto rozdelenie, vzťahuje ho k prvému pádu človeka a uzatvára, že toto je rozdelenie
medzi pravdou a zablúdením či herézou. Svojím hriešnym pádom sa človek „rozdelil
v dvojitosti poznania“. 25 Sv. Bazil Veľký spája tieto dva druhy poznania s podmienkami
života človeka. Múdrosť tohto sveta učí tunajšiemu pomíňajúcemu životu a napomáha
jeho úspešnému prejdeniu. Božská premúdrosť vyzbrojuje na dosiahnutie blaženosti budúceho
veku. 26 Tieto dva druhy poznania si neprotirečia, spolu akoby vytvárajú jeden
strom, na ktorom jedno poznanie dáva pitie a druhé prináša plody. 27 Vracajúc sa k sv.
Gregorovi Palamovi vidíme, že on nevystupuje proti tvrdeniam Barlaáma Kalábrijské-
20 Stromata 6, 17.
21 Op. сit. 1, 5. „Svetské poznanie nevítam kvôli ničomu inému ako jeho mladosti a necením si
ho o nič viac než jednoduchú slúžku, v tebe však uctievam skutočnú paniu a tvoje vedenie si
vážim ako najdokonalejšie, uspokojujúce hlbšie a šľachetnejšie“ (ruský preklad N. Korsunského,
Jaroslavľ 1890).
22 De congr. 14,71ff.
23 Stromata 1, 5.
24 Ibid.
25 Capita 88, E. DES PLACES, p. 148, 17.
26 In Psalmos, 14, PG 29, 256.
27 Ad juniores, 2.
126

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
ho, že každé blaho je od Boha, a každý Jeho dar je dokonalý, no taktiež poznamenáva,
že každý dar je nezáväzne stále dokonalejší. 28 A pokiaľ sú Božie dary rozdeľované na
prirodzené a duchovné, filozofia zostáva prírodným či prirodzeným darom 29 a ako taká
pod vplyvom zla (diabla) sa dostala do zablúdenia (zišla z pravej cesty) a v niektorých
prípadoch sa zmenila na šialenosť (bláznovstvo). 30 Prirodzene, že za určitých okolností
filozofia napomáha poznaniu bytia. No pretože toto poznanie nemôž stotožniť s božskou
premúdrosťou 31 alebo považovať ho za jej rovnú, stáva sa pochopiteľným, že nie vždy zlé
(v zmysle nesprávneho) nevedenie a nie vždy poznanie je blahom. 32 Kvôli tejto príčine
oddanosti filozofie netreba robiť prekážky, no jej zlé použitie má byť stroho pokarhané
(odsúdené). 33 Takýmto spôsobom ciele týchto dvoch disciplín sú určené dokonalo presne.
Cieľ filozofie z jednej strany je obsiahnutá v štúdiu prírody a zákonov rozvinutia
bytia, a z druhej v určení či definovaní princípov spoločenského života. Pokiaľ filozofia
nevychádza za tieto hranice, vtedy je „uvažovaním o pravde“, pokiaľ sa ale zaoberá
hľadaním čohokoľvek za týmito hranicami, stáva sa absurdnou činnosťou, neužitočnou
a nebezpečnou, pretože táto sféra patrí teológii či Božskej filozofii (filozofia Christa),
ktorej predurčením je štúdium duchovného a večného. 34 Pretože ciele týchto dvoch disciplín
sú jasné, potom aj závery a konklúzie oboch môžu byť pravé.
Tento krátky exkurz ukazuje, že podľa Palamovho učenia svetské poznanie a duchovné
vedenie sú jasne rozhraničené a riadia sa paralelnými cestami. Predurčením každej
disciplíny je určovaná aj jej hodnota. Jedna disciplína je predurčená pre tento život,
a je užitočnou služobníčkou, napriek tomu nie je nutná pre spásu. Druhá je predurčená
pre večný život, má viac dôstojnosti a je absolútne nevyhnutná pre spásu. 35 Toto je jediný
rozdiel, kvôli ktorému Palama naliehavo používa termín „dvojaké poznanie“, „double
knowledge“.
Dve cesty poznania Boha
Keď odvrhujeme filozofiu tohto sveta a nasledujeme kresťanskú pravdu, odhaľujeme
ešte jedno rozdelenie. Napriek tomu je objekt našich skúmaní jeden a ten istý, nami
skúmaná otázka sa skôr dotýka dvoch ciest poznania než dvojitosti poznania. Barlaám
je horlivým stúpencom jednoty poznania Boha a cesty poznania, odmietal, že sylogizmom
sa dajú dokázať obecné pojmy, arci príčiny aj Boha. 36 Domnieval sa, že osvietenie
(illuminatio), darované všetkým dokonalým ľuďom dávnej minulosti: prorokom, apoš-
28 Defensio hesychastarum, II, 2, 11.
29 Op. cit. II, 1, 28.
30 Op. cit. I, 1, 19.
31 Op. сit. II, 1, 7.
32 Op. сit. I, 3, 14.
33 Op. сit. II, 1, 16.
34 Contra Acindynum, 6, 1 // Cod. Coisl. gr. 98, 149/149v.
35 Defensio Hesychastarum, II, 1, 5.
36 Epistola I ad Palaman, ed. SCHIRO 243.
127

Ján Šafin
tolom či dokonca filozofom, bolo jediným spôsobom poznania Boha. Bolo im udeľované
potom, ako boli očistení od každej poškvrny veľmi intenzívnou duchovnou prácou. Toto
osvietenie ich všetkých činilo „Bohovidcami“. 37 Barlaám bol presvedčený, že dôkaz je
použiteľný jedine k všetkému tomu, čo je pomíňajúce vo svete, to jest k tomu, čo podlieha
zmene. Palama naopak odmietal akúkoľvek možnosť dôkazu práve všetkého toho,
čo pomíňa, citujúc Aristotelov výrok, „pre to, čo je pomíňajúce, neexistuje dôkaz“. 38
Barlaám prijímal vieru vo veľmi širokom význame, ako základ pre všetko poznanie
skrze osvietenie. Palama taktiež považoval vieru za úplne základný fundament, avšak
pridával jej dva významy, a to hlavne široký význam pre nedokázateľné veci, a úzky
zmysel – pre tie, ktoré sa poddávajú dôkazu.
Učenie o dvoch spôsoboch poznanie idey od Platóna a Aristotela. Pri rozdelení štyroch
hybných síl poznania, t. j. zmyslu, vedy, intelektu a mienky na dve skupiny Aristoteles
tvrdil, že sily prvej skupiny poskytujú dokázateľné poznanie: zmysly na základe pociťovania
apercepovaných objektov, vedecké poznanie skrze primárne premisy, zatiaľ čo sily
druhej skupiny poskytujú poznanie sporné a nedokázateľné. 39 V podstate tieto štyri sily
poznania je možné zlúčiť do dvoch: k sile vedy a sile mienky. V oboch prípadoch je predpokladaná
funkcia potvrdenia – viera, ktorá podľa Aristotelovho učenia je uvedomením si
presvedčenia o pravde poznania. 40 Klement Alexandrijský reprodukuje učenie o dvojitosti
poznania a dvojitej viere. „Viera je však dvojaká“, hovorí Klement, „jedna je spojená s vedeckým
poznaním a o neho sa opiera, druhá sa ale opiera o poznanie vysnené (fantastické)
a zdanlivé. Nič preto neprekáža ani dôkazom v prospech viery rozdeľovať na dva druhy: na
dôkazy všestranne presné a dôkazy povrchné. Pretože aj poznanie vo všeobecnosti, a rovnakým
spôsobom aj predbežné vedenia, ktoré sú nevyhnutné pre dôkaz čohokoľvek, sú
taktiež dvojaké: prvé – detailne vypracované a overené skúsenosťou, druhé však nedostatočné
a nedokonalé.“ 41 Klement vysvetľuje, že človeku je vlastné prejavovať svoj názor, ale
vedecký dôkaz sa opiera o Sväté Písmo; napriek tomu v mnohých prípadoch, zdôrazňuje
Klement, presný dôkaz môže byť dosiahnutý dokonca aj nezávislé od Svätého Písma. Ako
vidíme, nejaká sila prevláda v oboch prípadoch, a to je viera, ktorá je v Stromatach určená
nasledujúcim spôsobom: „Viera je ako by skrátené poznanie nevyhnutných právd, ale samotné
poznanie je nemeniteľným a presným odhalením toho, čo je prijaté skrze vieru.“ 42
To, čo Klement formuluje, riadiac sa metódami existujúcich filozofických škôl, druhí
svätí otcovia opakujú v jednoduchšej forme. Teodor Edesský (Savait) nazýva tieto dve
37 Epistola I ad Barlaam, 22.
38 Anal. Poster. 1, 8.
39 De anima, ed. Of Oxford ?, 3, 427b/428b.
40 Op. сit. ?, 3, 428a, sof. Elenchi4, 165b, Physica ?8, 262?
41 Stromata 2, 11. (Tento citát zo Stromát je uvádzaný podľa ruského prekladu N. Korsunského).
42 Op. сit. 7, 10. „Viera, pokiaľ je možné takto sa vyjadriť, je skráteným poznaním najnevyhnutnejších
právd. Poznanie je však nemeniteľné a neporaziteľné, aj v slove i vskutku odhalenie
právd, prijatých vierou. Toto odhalenie, zhodné s učením Spasiteľa a upevnené na základe viery,
vedie rozum k poznaniu, k postihnutiu dokonalému a k bezhriešnosti.“ (Ruský preklad.)
128

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
cesty poznania prirodzenou a nadprirodzenou, 43 zatiaľ čo ctih. Maxím Vyznávač dáva
týmto dvom cestám poznania rôzne pomenovania, a to v závislosti od okolností: rozum
a duchovná skúsenosť, 44 obecne prijaté vedenie a praktické poznanie, 45 relatívne a pravdivé
vedenie. 46
Prvý pár poznania je vlastný intelektu a napomáha organizovaniu či usporiadaniu vecí
v existujúcom živote. Druhý je činný a náučný a dáva zbožštenie v budúcom živote. 47
Takýmto spôsobom ctih. Maxím v samotnej teológii uvádza to isté rozlíšenie, ktoré
urobil sv. Bazil Veľký medzi filozofiou a teológiou. Učenie Pseudo-Dionýza Areopagitu,
obsiahnuté v jeho katafatickom a apofatickom bohosloví sa neveľmi odlišuje od tejto
teórie.
X.
Keď začal Palama vystupovať proti Barlaámovým argumentom, nechýbali svedectvá
zo svätootcovského podania, týkajúce sa dvoch ciest poznania Boha. Taktiež je málo
pravdepodobné, že bol bezprostredne oboznámený s učením scholastov na Západe, hoci
je možné, že do istej miery bol o ich náukách informovaný. V otázke poznania Boha
v oboch prístupoch k tejto problematike existujú očividné protirečenia. Barlaám, hoci aj
prehodnocoval význam gréckej filozofie, nakoniec odvrhol filozofickú i teologickú cestu
poznania. Palama hoci aj neprikladal taký význam gréckej filozofii, uznával význam
prirodzeného poznania Boha. Protirečenie u Barlaáma sa odstraňuje tým, že on odchádzal
od telesnosti k bezprostrednému videniu Boha v stave extázy, akémusi úniku z tela;
zatiaľ čo u Palamu je stroho ohraničené využitie, použitie či aplikovanie jeho učenia.
Palamova pozícia je sumarizovaná v jednom z jeho listov. 48 Božské prebýva nad
dialektikou a dôkazmi; nepodriaďuje sa ani zmyslovému svetu, ani sylogizmu. No svätí
otcovia nás naučili božskému rozumu a sylogizmus, vzťahujúci sa k božskému, opísali
ako možný pre dôkaz, dodávajúc mu význam univerzálneho rozumu. Otázka sa tuná
týka toho, aký je tento sylogizmus, odlišujúci sa od sylogizma dialektiky.
Ako už bolo povedané, Palama tvrdí, že existujú prirodzené a duchovné dary Boha.
Týmito prirodzenými darmi netreba opovrhovať ako sekundárnymi, pretože môžu priviesť
hoci by len k nejasnému, no predsa poznaniu o Bohu. Toto sa deje preto, že Boh
nie je akousi abstraktnou substanciou, ale Osobou, ktorá má mnohopočetné prejavy.
Klement Alexandrijský vyjadril zhodnú myšlienku: „Prejavenie Boha nie je jediné, ale
mnohé; existuje rozdiel medzi úsilím nájsť Boha a húževnatým želaním obdŕžať svedectvo
o Bohu. Vo všeobecnosti neexistujúce vlastností (prejavy) každej veci treba odlišovať
od jej podstaty.“ 49 Taktiež Palama odlišoval podstatu Boha, Jeho nestvorené jednanie,
43 Theoreticum , ed. 1960, 1, 326.
44 Capita varia, 4, 31.
45 Op. cit. 4, 29.
46 Capita theologica, 1, 22. (р. п. I, 218 – 219).
47 Capita varia, 4, 29.
48 Epistola I ad Barlaam, 33.
49 Stromata 6, 17.
129

Ján Šafin
pôsobenie (energiu) a Jeho stvorenie. Na tomto základe povedal: „Niečo o Bohu sa stáva
známym, druhé je hľadané, aby sa stalo známym, zatiaľ čo zostávajúce je dokonalo
nepostihnuteľné a neznáme.“ 50
Čo je nám však známe o Bohu? Po prvé, vieme o tom, čo stvoril a o Jeho prítomnosti
v stvorenom. Toto poznanie obrátilo ľudský rod k poznaniu Boha pred zákonom
a prorokmi; a toto poznanie obracia ľudí aj teraz, 51 pretože ľudia skúmajú príčiny veci,
postihujú silu aj múdrosť, i prítomnosť Boha. 52 Toto je to poznanie, ktoré je získavané
intelektuálno-rozumovou činnosťou človeka podľa prirodzenosti. Toto je nedokázateľné
a ohraničujúce poznanie, ktoré môže byť dostupné aj ľuďom, ktorí svojím charakterom
a duchovnou skúsenosťou nie sú dokonalí. A nad týmto existuje dokázateľné poznanie.
V otázkach, ktoré sa týkajú božského, sa nedá použiť dialektický sylogizmus, vedúci
iba k jednoduchým pravdepodobnostiam, no dokazovaný sylogizmus, majúci do činenia
s vecami večnými, nemeniteľnými a pravdivými. 53 Použitie tohto dokázateľného sylogizmu
je účinné, pretože ako sme už videli, existujú aspekty tejto teologickej problematiky,
ktoré môžu byť dokázateľné. Tento dôkaz je z jednej strany založený na kolektívnej
skúsenosti, názoroch a zákonoch, z druhej – na samodokazujúcich premisách, obdŕžaných
ako výsledok zjavenia. Teda tu nachádzame spojenie prirodzených a duchovných
darov, ktoré zjednocuje viera a láska. Podľa Palamu viera nie je dvojitá ako u Aristotela
a Klementa, ale jediná, a táto zjednocuje tieto dve cesty poznania. Vierou premenená
schopnosť človeka k poznaniu sa stáva božskou 54 a môže dôjsť do úrovne ponímania
toho, čo je nad stvorením, t. j. do ponímania nestvoreného pôsobenia Boha. Táto druhá
cesta poznania Boha je výborne nazvaná „teológiou“.
Bohoslovie a videnie Boha
Pokiaľ odložíme prvú cestu poznania Boha – prirodzeného poznania, či poznania
z prírody – a pôjdeme cestou dôkazov a teológie, odhalíme nové odvetvie. Toto nasmerovanie
sa stáva zrejmým, keď sa človek dostane na cestu duchovného zápasu, aby našiel
Boha. V dávnoveku asketika rozlišovala tri stavy človeka a jeho cesty priblíženia
sa k Bohu, a to hlavne: praktickú činnosť, prirodzené vedenie a teologizovanie. Tieto
pojmy idú od Origena, ktorý sa domnieval, že veriaci „skrze svoju rozumovú činnosť
(umnoje delanie, modlitba rozumu) prijíma Christa ako svojho Hospodina, prostredníctvom
prirodzeného poznania (vedenia podľa prírody) prijíma Ho ako Kráľa, no okrem
toho skrze teológiu (teologickú lásku k múdrosti) ako Boha“. 55 Evagrios zachováva ako
pomenovanie, tak aj význam týchto termínov, 56 zatiaľ čo Diadoch z Fotiky do istej mie-
50 Epistola I ad Acindynum, 8.
51 Defensio Hesychastarum, II, 3, 44.
52 Op. cit., II, 3, 15/16.
53 Epistola I ad Acindynum, 13.
54 Defensio Hesychastarum I, 1, 9.
55 Origenus. In Psalmos 126 // PG 12, 1641.
56 Evagrius Ponticus. Practicus prolegomena et cap. 1 // PG 40.
130

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus
ry modifikuje túto terminológiu, využívajúc slová: poznanie (dar vedenia), premúdrosť
(dar premúdrosti) a teológia (dar teologizovania). 57
Palama potom, ako vo svojich prácach dostatočne jasne reflektoval vlastné ponímanie
prirodzeného (podľa prírody) a teologického poznania Boha, prišiel k záveru, že výsledky,
ktoré boli obdŕžané pri druhej ceste, sú významnejšie než rezultáty prvej cesty.
No koniec koncov poníma, že sa odhaľuje ešte jedna cesta, cesta, ktorá vedie k neporovnateľne
drahocennejším výsledkom: cesta videnia (nazerania) Boha. Teológia – to je iba
uvažovanie o Bohu, zatiaľ čo videnie Boha – to je do istej miery beseda s Bohom. Existuje
veľmi veľký rozdiel medzi týmito dvoma cestami 58 , ako medzi vedením o nejakej
veci a vládnutím (vlastnením) nad ňou. Izák Sýrsky hovoriac o duchovných očiach – pre
videnie premúdrosti Boha a pre videnie Jeho Božskej Slávy, 59 skrze obraz vyjadruje to,
čo Palama opisuje analyticky. Podľa Palamu „Boh nie je podstata, s tým, čo my len
môžeme o Ňom hovoriť, že On povedal „Ja som súcnosť“, ale On povedal „Ja som súci“.
60 Pretože nie Súci vychádza zo súcnosti, ale súcnosť zo Súceho (pretože Súci v Sebe
objíme všetkosť Bytia). 61 Preto je Boh Osobou, ktorá nás priťahuje k Sebe; tou Osobou,
ktorej prítomnosť pociťujeme a o stretnutie s Ktorou sa usilujeme. Pokiaľ podstata Boha
zostáva nedosiahnuteľná, Jeho Božie činnosti (Energie) nám môžu byť dostupné. Ľudia,
ktorí sa očistili, môžu podľa milosti najvyššieho duchovného daru vidieť Božie svetlo,
rovnako ako toto svetlo videli apoštoli na hore Tábor. A hoci je toto svetlo nazvané symbolom,
je vlastné Božej prirodzenosti a neexistuje oddelene od nej; inými slovami, toto
je nestvorené pôsobenie Boha. 62 Nazeranie tohto nestvoreného svetla vytvára počiatok
stretnutia, ktoré sa završuje účasťou na pôsobeniach (energiách) Boha. Teda človek vďaka
svojmu videniu Boha je bez akejkoľvek telesnej extázy povyšovaný na úroveň osoby,
ktorá môže hovoriť s Bohom, a môže sa stať priateľom a spolupracovníkom Boha.
XI.
Idey Palamu boli odobrené snemom v r. 1341 a Barlaám odišiel do Itálie. S Palamom
potom nejakú dobu viedol spory Gregor Akindin a neskôr filozof Nikefor Gregoras. Medzi
rokmi 1342 až 1347 Akindina podporoval, hlavne z politických dôvodov, vtedajší
patriarcha Ján XIV. Kalekas, no po skončení občianskej vojny, v ktorej zvíťazil Ján VI.
Kantakuzen, bol Kalekas detronizovaný. Kantakuzen, inak výborný učenec a teológ, potom
predsedal na dvoch konštantínopolských snemoch v r. 1347 a 1352, ktoré opätovne
potvrdili pravosť a tradičnosť Palamovho učenia. Palamu v r. 1347 zvolili za tesalonic-
57 Capita, 9, 66, 67.
58 Defensio Hesychastarum, I, 3, 42.
59 Sermo 72, ed. SPETSIERIS, 281. (Poz. taktiež v Slove 74 Izák Sýrsky hovorí o získavaní
videnia Boha).
60 Ex. 3, 14.
61 Defensio Hesychastarum III, 2, 12.
62 Op. cit. III, 1, 14. (taktiež Op. cit. III, 1, 13, poz. prekl.).
131

Ján Šafin
kého arcibiskupa a jeho blízki priatelia a žiaci – Izidor Bucharis, Kallistos a pokrstený
Žid Filotej Kokkinos – sa postupne stali konštantínopolskými patriarchami.
Na príklade palamistického sporu sa dá dobre ilustrovať, že hoci impérium Palaiológovcov,
potom čo sa zbavilo panovania latiníkov v Konštantinopole, ani politicky, ani
ekonomicky už nikdy nenadobudlo predchádzajúcu silu, napriek tomu kultúrna prestíž
Byzancie, tejto zákonitej pokračovateľky Rímskej ríše, zostala podobne ako v minulosti
veľmi vysoká. Pokiaľ ale predtým historici nástojčivo zdôrazňovali úlohu byzantského
vplyvu na taliansku renesanciu, dnes sa ju snažia zúžiť. Podobne ani fundamentálna
úloha Byzancie v kultúrnej histórii slovanských krajín, tradične patriacich do sféry jej
vplyvu, sa spochybňovať nedá. Veď pôvodcom tzv. „druhého južnoslovanského vplyvu“,
ktorý našiel hlboký odraz v duchovnom, literárnom a umeleckom tvorení Rusi,
bola Byzancia. Južní Slovania sa vďaka blízkym spojeniam s Konštantínopolom stali
prostredníkmi pri vypracovaní vybrúsene-ornamentálneho štýlu „pletenia slovies“, uvedenia
do poriadku správneho písania, obohatenia a skomplikovania jazyka. Nové črty
sa prejavili nielen pri prekladoch z gréčtiny, ktoré boli v základe urobené bulharskými
a srbskými mníchmi, ale aj v originálnych spisoch napísaných v Bulharsku, Srbsku a na
Rusi. A nakoniec, bez palamizmu zostane nepochopený ani samotný génius ctih. Andreja
Rubľova.
Použitá literatúra
BRILLIANTOV, A. I.: Vlijanie vostočnogo bogoslovia na zapadnoje v proizvedeniach
Ioanna Skota Erigeny. St. Peterburg 1898.
DAMASKÝ, Ctih. Ján: O pravoslávnej viere (De orthodoxa fidei), P. G. XCIV.
IVANKA, Endré von: Plato christianus. Praha 2003.
PALAMAS, Gregorios: Defensio Hesychastarum, II, 1, 5; Cit. podľa ruského prekladu
V. Veniaminova: Св. Григорий Палама, „Триады в защиту священно-
-безмолвствующих“ Москва, 1995).
JEAUNEAU, E.: Pseudo-Dionysius, Gregory of Nyssa, and Maximus the Confessor in
the Works of John Scottus Eriugena. In: Carolingian Essays / U.-R. Blumenthal,
Washington 1983.
LOSSKY, Vl.: Dogmatická teológie. Praha 1994.
LOSSKIJ, Vl.: Otricateľnoje bogoslovie v učenii Dionisia Areopagita. In: Seminarium
Kondakovianum. Praha 1931, T. III, 133 – 134 /nepresná reedícia „Bogoslovskie trudy“.
Moskva 1985, zb. 26/.
MANDONNET, P.: Siger de Brabant et l‘averoisme latin au XIIIe s., 2eme ed., Louvain
1911.
GREGORAS, Nikefor: Historia XXXII. In: PG CXLIX. Col. 357 AB.
POPOV, I. V.: Ličnosť i učenie blažennogo Avgustina. Sergijev Posad 1917, T. I.
STEENBERGHEN, F. von: Dějiny středověké filosofie. Praha 1990.
132

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách
– odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu *
Preklad: Imrich Belejkanič
1. Pre záchranu tých, ktorí sa plavia loďou, kapitán má právo robiť všetko, čo považuje
za potrebné, tak ako aj veliteľ pre víťazstvo svojich vojakov. Ani námorníkom
a ani vojakom by sa nepodarilo či už len na krátky čas zachovať poriadok, ak by sa
nepodriaďovali jednému človeku. Jasne vidíme, že v takých napätých situáciách,
kedy hrozí veľké nebezpečenstvo, centralizovaná vláda sa ukazuje ako najlepšia
a najosožnejšia forma velenia. Okrem toho vieme aj to, že na lodi každému námorníkovi,
ktorý si to želá, je umožnené predložiť svoj návrh na záchranu všetkých;
a v armáde vojakovi, ktorý vymyslel dobré východisko, je dovolené poradiť a oznámiť
kapitánovi alebo veliteľovi to, čo ho napadlo. A oni (velitelia) sú povinní ho
vypočuť a buď jeho odporúčanie prijať, alebo zavrhnúť; ale bez zlosti a pokojne.
Veď je úplne odpustiteľné, ak v momente všeobecného ohrozenia, niekto si uvedomuje,
že zodpovednosť za záchranu sa týka aj jeho. Vám, božský vládca, Vašim
otcom, súčasným imperátorom, bola zverená všetka starostlivosť o našu krajinu
a jej národ, – On získal moc v dôsledku následníctva svojich predkov; a Vám je tiež
zverené spravovať veci podľa vlastného uváženia; súčasne však aj tak, aby to bolo
prospešné aj pre nás, pretože všetci sme Vám poslušní a nikto nemá toľko smelosti,
aby Vám protirečil.
2. Vo vzťahu k Vám veci sa majú práve takto. Nachádzame sa v centre veľkých nebezpečenstiev.
Sme ohrozovaní zo všetkých strán – na suší i z mora; vo vlastnej
krajine nás utláčajú nielen barbari, ale aj vlastní občania, a najviac tí barbari, ktorí
sa nachádzajú v susedstve s nami, nazývajúci sa v minulosti Paropamisadi. Títo
barbari boli porazení Alexandrom, Filipovým synom, a potom zúčastniac sa s ním
i s Grékmi v ťažení do Indie, teraz aj po dlhom časovom období, získavajú stonásobok
z nás Grékov za danú účasť. V súčasnosti nás natoľko prekonali v sile, že pri
každom nájazde nám hrozí úplná skaza. V takejto situácii sa mi zdá, že nebude namieste,
keď rozmýšľajúc o všeobecnom dobru viac ako iní, navrhnem Vám, nášmu
vládcovi, také veci, ktoré podľa môjho presvedčenia i pre Vás budú užitočné a nám
všetkým poslúžia ku záchrane. Predovšetkým Vás prosím, ak nie všetko v mojom
slove bude pre Vás príjemné alebo ak niečo sa Vám bude zdať priamym, prepáčte
mi, pretože chcem dobro pre všetkých. Vidím, že lekári sa starajú o zdravie chorých
a neboja sa nijakých liekov, hoci mnohokrát aj škodia telu. Preto nie vždy pomáha
to, čo je príjemné, ale niekedy aj nepríjemné prináša osoh.
* Preklad vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR 1/2501/05. Bližšie o G. G. Pléthonovi pozri
v Annales historici Presovienses 6/2006, s. 301.
133

Imrich Belejkanič
3. Predovšetkým je dôležité si pamätať, že aj v tých najťažších situáciách, ani samostatní
občania, ani krajiny a národy, nesmú strácať nádej na záchranu. S mnohými
to už tak bolo. Trojanci (Trójania), potom ako ich vlasť bola Grékmi spustošená,
spoločne s Éneom z Frýgie odišli do Itálie a následne sa usadili v Ríme, spolu so
Sabinčanmi, ktorí pochádzali zo Sparty, a potom dosiahli takého rozkvetu, akého
dovtedy nikto nedosiahol. Tak isto aj Peržania, hoci boli porazení Alexandrom
s pomocou Grékov a Macedóncov, keď však Macedónia bola dobytá Rimanmi
s pomocou Partov, dosiahli všeobecnú prosperitu. Peržania tak isto neustále bojovali
s rímskym štátom, ktorý vtedy bol silný, pričom nie vždy boli úspešní, ale
nakoniec dosiahli nad Rimanmi také rozhodujúce víťazstvo, že ich na mnoho rokov
zaťažili daňami.
4. Preto by bolo nespravodlivé, ak by sme sami seba ponechali osudu, nesnažiac sa
o záchranu. Aj v tých najťažších situáciách, v nádeji na lepšie, sme povinní snažiť
sa so všetkým úsilím k úspešnému zavŕšeniu našich vecí, aby sme sa podľa
možnosti dopracovali k lepšiemu a šťastnejšiemu životu. Avšak niet nijakého iného
spôsobu, ako zásadným rozhodnutím vyviesť krajinu či národ alebo aj celé ľudstvo
z krízovej situácie inak, ako zmenou štátneho systému. Pretože niet nijakej inej
príčiny dobrého alebo zlého stavu štátu, okrem dobrého alebo zlého systému. A aj
keď krajina dosiahne želateľný úspech, nebude to stály stav a skoro sa všetko môže
zmeniť k horšiemu. Vo väčšine prípadov úspech štátu závisí od efektívneho systému
a zlý systém vedie krajinu do úpadku a zániku.
5. Gréci dosiahli slávu v celom svete iba vtedy, keď Herakleos, syn Amphitriona, oslobodil
krajinu od neporiadku, zaviedol zákonnosť a snaženie k dobru. Pretože do Heraklea
Gréci boli málo známi, pretože nad nimi vládli Danajci a Kadmijci, cudzinci
z barbarských krajín. S obdobím po Herakleovi sa spájajú veľké víťazstva Grékov,
ako v Helade, tak aj v barbarských krajinách. Lakedamonci iba vtedy získali prevahu
nad Grékmi, keď Likurgos zaviedol spravodlivú zákonnosť, ktorá je hodná
pochvaly. Aj oni boli porazení a odstránení od nadvlády nie skôr, ako sa vzdialili
od ustanoveného štátneho systému. Pritom sa snažili aj o nadvládu na mori, to v čase,
keď predtým viedli vojenské ťaženia na súši. Konská jazda bola v ich prípade
veľmi zle zorganizovaná, pretože o chov koní sa starali bohatí občania. Keď vojsko
potrebovalo, odovzdávali zbrane najatým národom, ktorí nie vždy vedeli s nimi zaobchádzať.
Neobmedzene vládli nad spojencami. Preto boli porazení Fivancami na
čele s Epaminondom, ktorý bol horlivým stúpencom učenia pytagorejcov. Tak isto
aj Filip, bič Fivancov, ktorý bol vychovaný známym Epaminondom, stal sa významným
ochrancom Grékov. Aj Alexander, jeho syn, vychovaný svojím otcom a taktiež
Aristotelom, stal sa veliteľom Grékov a po podmanení Peržanov aj vládcom Ázie.
6. Rimania vďaka svojmu vzornému štátnemu systému dosiahli významné úspechy.
K úpadku začali smerovať vtedy, keď začali meniť zaužívaný poriadok. Saracéni
boli niekedy bezvýznamným arabským rodom a boli podriadení Rimanom. Ale
keď boli u nich ustanovené zákony a vytvorený nový štátny systém, poslúžilo im
to na rozšírenie ich teritórií a posilnenie vojenskej sily. Predovšetkým sa dostali do
134

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie
Theodorovi vládcovi Peloponézu
čela im príbuzných Arabov, potom zabrali Rimanom mnohé prosperujúce oblasti,
ovládli Lýbiu, podriadili si Peržanov a pod svoju vládu zabrali ich územia. Mnohé
iné národy sveta, prijímajúc nové zákony, ktoré dodržiavali, zdá sa, že dosiahli
úspechy. Taktiež aj barbari, ktorí získali nad nami nadvládu, používajúc podobné
zákony, dosiahli veľkú silu. Keď do úvahy zoberieme všetko ostatné, potom uvidíme,
že národy a štáty v závislosti od dobrého alebo zlého systému sa nachádzajú
v dobrom alebo zlom stave. Ak podľa toho začneme uvažovať, akými prostriedkami
môžeme dospieť k záchrane a akými cestami zo súčasného stavu môžeme prísť
k lepšiemu, potom niet iného spôsobu, než zmeniť štátny systém, t. j. zo súčasného
zlého stavu prejsť k lepšiemu. Štát pozostáva z mnohých častí, z ktorých každá
môže byť zorganizovaná lepšie alebo horšie. Ak v týchto častiach prevládajú tie,
ktoré sú lepšie zorganizované, potom je aj celá krajina dobre usporiadaná, ale keď
prevládajú zlé, potom je aj celý štátny útvar zle zorganizovaný.
7. Jestvujú tri hlavné spôsoby štátneho usporiadania – monarchia, oligarchia a demokracia,
a každý z nich má mnoho podôb, podľa ktorých sú krajiny spravované
lepšie alebo horšie. Podľa názoru najviac reálne zmýšľajúcich, za najlepší z nich sa
považuje monarchia, ktorá má dobrých radcov a zákonodarstvo, majúce potrebnú
silu. Medzi radcami je najlepšie mať určitý počet dobre vzdelaných ľudí. Namieste
sú obavy, že celý národ, medzi ktorým väčšinu tvoria nevzdelaní ľudia, nemôže dosiahnuť
vzájomného pochopenia, príjme mnohé nerozumné rozhodnutia. Na druhej
strane, od neveľkého počtu ľudí – vládcov, ktorí sa zaujímajú iba o svoje výhody, je
ťažko očakávať dobrých rád. Naopak, konkrétny počet dobre vzdelaných ľudí, ktorí
sú odborne zdatní v jednom a iní v inom, pričom majú na zreteli všeobecné dobro,
lepšie a dôveryhodnejšie poradia krajine. Dobré je, ak poradcovia majú priemerné
spoločenské postavenie, nie je dobré, ak by boli príliš bohatí alebo príliš chudobní.
Pretože prví budú príliš pripútaní k bohatstvu a budú sa snažiť radiť iba tak, aby
boli zvýhodnení, a druhí, v dôsledku svojej biedy, budú pozerať na to, aby naplnili
svoje potreby. Ľudia priemerného postavenia budú sa starať iba o to, čo prinesie
úžitok celej krajine. Toto sa vzťahuje na poradcov.
8. Za čiastkové zákony, hovoriac všeobecne, sa považujú tie, ktoré každému v štáte
i v krajine určujú okruh jeho pôsobnosti a zakazujú sa miešať do záležitostí, ktoré
sa ho netýkajú. V každom štáte prvým a nevyhnutným i najpočetnejším spoločenstvom
sú pracujúci, t. j. roľníci, chovatelia dobytka a všetci tí, ktorí vlastnou pracou
pestujú plody zeme. Im a ostatným spoločenským vrstvám štátu slúži druhé
spoločenstvo – spoločenstvo remeselníkov, kupcov, obchodníkov a im podobní.
Remeselníci dodávajú predmety, nevyhnutné ľuďom k ich každodennému životu.
Kupci prostredníctvom dovozu a vývozu takých tovarov, ktorých v jednej oblasti je
prebytok a v druhej nedostatok, vyrovnávajú tento nepomer a tým preukazujú službu
všetkým, ktorí z dôvodu svojho zaneprázdnenia nemajú času sa venovať týmto
povinnostiam. Obchodníci nakupujú u remeselníkov a kupcov veci a predávajú ich
konkrétnym osobám, podľa ich potreby. Nakoniec všetci získavajú prostriedky na
život, predávajúc svoju pracovnú silu tu alebo tam.
135

Imrich Belejkanič
9. Okrem týchto jestvuje ešte vládnuca vrstva, ktorej povinnosťou je udržiavať stabilitu
i obranu celej krajiny, hoci v nej žije jeden alebo viac národov. Na ich čele
stojí imperátor alebo iný vládca; v tom čase, kedy iní spravujú časti národa alebo
krajiny. Nie je možné presvedčiť všetkých ľudí dodržiavať spravodlivosť, nikoho
neklamať ani nesnažiť sa získať cudzí majetok; vždy sa prejavuje slabosť ľudí, niekedy
zanechávajú svoju prácu na poli alebo inú prácu, ktorá im prináša prostriedky
k životu a snažia sa získať plody cudzej práce. Proti týmto ľuďom sú ustanovené
úrady sudcov a iných štátnych úradníkov; a pre vojenské záležitosti – vojaci s ich
veliteľmi. Pretože tým, ktorých povinnosťou je ochrana všetkých, je potrebné zabezpečovať
ich vydržiavanie, od výrobcov sa žiadajú dane pre nasýtenie slúžiacich
pri obrane a vyplatenie ich mzdy. Taký je pôvod daní.
10. Pri účasti týchto troch hlavných vrstiev spoločnosti, každému z nich prislúchajú
osobitné remeslá a úlohy; a dobré zákony musia určiť, aby sa každý zaoberal svojím
dielom a aby sa nikto nemiešal do remesla a úloh inej spoločenskej vrstvy. Pre
vládnucu vrstvu neprislúcha nijaká služobná úloha, nakoľko každý spôsob služby
protirečí spravovaniu. K takýmto spôsobom služby patrí veľkoobchod a maloobchod.
Dobré zákony nesmú povoľovať vládnucej vrstve ani obchodníkom nijakú nezákonnú
činnosť. Armádu je nevyhnutné oddeliť od národa, celkovo ochrancov od
ochraňovaných. Oni sú povinní, v budúcnosti oslobodení od všetkých daní, vykonávať
vojenskú službu a vystavovať sa riziku za všetkých, plniac si svoje povinností;
súčasne podľa svojich možností platili primerané dane na vydržiavanie vládnucej
vrstvy a vojenských veliteľov. Väčšinová a základná časť vojska by sa mala skladať
z miestnych rodákov a nie z cudzincov, nakoľko cudzinci vo väčšine prípadov sú
neverní, často sa z ochrancov a strážcov stavajú nepriatelia. Miestni ľudia, ak je
o nich náležite postarané, sú spoľahliví a verní. Väčšina roľníkov slúžiacich v armáde
na svoj účet, môže sa združovať do skupín, ktoré budú obrábať pôdu, striedajúc
sa pri práci na poli a pri výkone vojenskej služby; a tak medzi nimi bude možné
vymedziť starostlivosť o svoje vlastné hospodárstvo i ochranu krajiny.
11. V armáde pešiaci musia byť oddelení od jazdcov. Pešiaci musia byť rozdelení do
oddielov, ktoré budú vedené jednotlivými veliteľmi; a jazdci na eskadróny a pluky,
ktoré budú rýchlo nasadené tam, kde to bude potrebné. Nie je potrebné súčasne sa
starať o obe vojenské sily, pozemné a námorné, ale vždy o jednu, a keď to vyplynie
z povahy národa a štátu; a taktiež aj z členitosti krajiny, hlavne o pozemnú silu
a nie o obe vojenské sily, aby sme tým veľa nestratili. Sila krajiny musí byť postavená
na odvahe vojenských veliteľov a chrabrosti vojakov a nie na umení vlastníkov
lodí a iných zlých ľudí. Vládcovia krajiny sú povinní získavať prostriedky zo
svojej vlasti a nie z cudzích štátov. Nachádzajúc sa vo väčšine prípadov ďaleko od
prímorských krajín, je potrebné, okrem výnimočných prípadov, viesť vojnu iba so
svojimi najbližšími susedmi, a nie naraz s mnohými, so susedmi i od nás vzdialenými.
Všetko toto v mnohom zlepší a upevní vojenskú silu.
136

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie
Theodorovi vládcovi Peloponézu
12. Jestvujú tri spôsoby, ako je možné rozdeliť daňovú povinnosť, platbou určenej
sumy v peniazoch, iných cennostiach alebo platbou určenou časťou produkcie.
Povinnosti sa ukazujú pre daňovníkov ako najťažšie, pretože sa nejedná o prínos
produktov, ale o fyzickú prácu. Nevyhovujúce sú aj pre vyberačov daní, nakoľko
ich prítomnosť je každoročne nevyhnutná v čase vykonávania prác. Ustanovenie
konkrétnej peňažnej platby je nemenej zaťažujúcou pre platcov daní, ukazuje sa
nerovnomerná; pri výpočte jej výšky nie je možné v plnosti určiť majetok daňovníkov,
ustanovením daňového základu nie je určená skutočná ekonomická sila daňovníka,
pretože tá sa neustále mení. Ešte viac je sťažená tým, že sa platí po častiach
v priebehu celého roka a vyberá sa mnohými vyberačmi. Platba konkrétnej časti
vyrobených produktov je najmenej komplikovaná, pričom sa berie do úvahy čas
zberu úrody; a taktiež ľahším a vyhovujúcim, než iný spôsob daní takejto cennosti,
pretože zodpovedajúca časť je vyberaná súčasne so zberom úrody. A nakoniec, aj
zo všetkých daní sa táto platba javí ako najviac rovnomerná a spravodlivá, nakoľko
každý daňovník platí v závislosti od sily svojho hospodárstva. Preto tento spôsob
platby je pre štát jednoduchý, spravodlivý a najvýhodnejší, ak sa správne zorganizuje.
Teraz je potrebné posúdiť, ako ho správne zorganizovať.
13. Na získanie dobrej úrody sú potrebné tri elementy: prostriedky na produkciu, s ktorých
pomocou pracujú pestovatelia, t. j. dobytok, vinohrady, pasienky a iné im podobné,
ako aj ochranu tohto všetkého. Preto úroda v skutočnosti patrí pracujúcim,
a aj tým, ktorí zabezpečujú výsledky produkcie. A po tretie: ochraňujúcim a spravujúcim
všetko, ktorých sme nazvali imperátormi, vojvodcami a inými vládcami.
Preto tým, ktorí obrábajú pôdu sami a na svoje náklady za predpokladu, že s tým
súhlasia, prislúchajú dve časti príjmu: prvá za prácu a druhá za náklady. Tretiu
časť sú povinní odvádzať štátu a tým, ktorí zabezpečujú bezpečnosť krajiny, ktorí
v tomto období musia byť oslobodení od všetkých daní i ostatných služobných povinností.
Bude to spravodlivá daň, ktorá bude dôstojným darom, zabezpečujúcim
ľudí, ktorým sú zverené štátne záležitosti. Hľa, toto sa týka daní.
14. Spôsob života všetkých občanov, vrátane vládnucej vrstvy, musí byť pevný a nie
neistý. Musia sa zaobísť bez ľahkomyseľných a neužitočných cudzích zásahov,
neustále byť pripravenými na vojnu, vždy mať pripravené všetko nevyhnutné na
vojenské ťaženie. Vojenské ťaženia budú neúspešné, keď sa nerozumne použijú
prostriedky. Tovary krajiny môžu sa vyvážať iba v prípade, že sa zaplatí polovica
z ceny výrobku ako vývozné clo, ak ich chceme vyviesť našim zahraničným
spojencom. Znamená to, že ich možno do cudziny vyvážať iba vtedy, ak miestny
obchodník dvojnásobne zaplatí cenu výrobku. Len v prípade zámeny za železo,
zbrane alebo iné veľmi potrebné tovary vývoz môže byť oslobodený od cla. Netreba
na to naše a ani cudzie peniaze. Pretože tento spôsob je pre našu krajinu škodlivý.
Peňažný styk má nemalý význam pre štát. Výrobcovia mincí nesmú byť trestaní
nezvyčajným barbarským spôsobom, avšak ak aj po potrestaní sa dopustia priestupku
a prejavia sa ako nenapraviteľní, je omnoho lepšie ich zbaviť života, a tak
137

Imrich Belejkanič
oslobodiť dušu od tela, pretože nevedia správne žiť svoj život. V dôsledku kaličenia
ľudí zničené a nepoužiteľné telá stávajú sa nadbytočným zaťažením pre štát.
15. Takými a podobnými sú zákony dobre fungujúceho štátu; avšak pre krajinu i občanov
je najvážnejší správny pohľad na Boha. Hlavné tri vieroučné zásady sú nasledujúce.
Po prvé, Boh je hlavná podstata: po druhé, Boh sa stará o ľudí a požehnáva
všetky ľudské skutky, veľké i malé: po tretie, že Boh podľa svojej prozreteľnosti
a dobroty správne a spravodlivo riadi všetko, nikdy neodstupuje od toho, čo má
nasledovať, avšak nie podľa darov ľudí, v ktorých nemá núdzu, a ani netrpí nedostatkom
v niečom inom. Keď je to už tak, potom z toho vyplýva, že úctivá poklona
Bohu, obete a dary, prinášané v primeranej miere a s dobrými úmyslami, sú svedectvom
priznania, že každé dobro pochádza od Boha. Mýliaci sa v tom žijú v presvedčení,
že ovládli jeden alebo dva spôsoby bezbožia. Iní dopúšťajú zveličenú rozkoš
v bohoslužbe tak doma, ako aj v spoločnosti, akoby vyššou cenou obetí mohli čosi
zmeniť, a skôr majú snahu vykúpiť sa z nejakej viny alebo záväzku a nepriniesť
obeť; im je prisvojený tretí stupeň bezbožia. Avšak ak zdravé základy a názory našli
svoje opodstatnenie u jednotlivcov a v celej spoločnosti zapustili hlboké korene,
to všade, kde dominujú prekvitá morálka, blahobyt a smerovanie k lepšiemu.
16. Všetko zlé i všetky veľké ľudské hriechy pochádzajú z protikladných názorov.
Vždy sa nájdu ľudia, ktorí rozmýšľajú nerozumne. Niektorí vôbec neveria v jestvovanie
Boha. Iní veria v jeho existenciu, ale nie v jeho starostlivosť o človeka. Tretí
veria v jeho jestvovanie aj v starostlivosť o človeka, ale počítajú, že obeťami, darmi
a modlitbami ho možno ovplyvniť natoľko, aby nepostupoval pri súde rázne.
Z týchto dvoch protikladných názorov o Božstve, ako aj z prameňov, pochádzajú
dve nie menej protikladné životné pravidlá. Podľa prvého z nich ústretovosť sa považuje
za jediné a vyššie dobro; podľa druhého zmyslom života je rozkoš. Prirodzenosť
človeka je zložená z božského i smrteľného počiatku. Toto priznávajú všetci
rozumom obdarení ľudia, tak medzi Grékmi, ako aj barbarmi; za božský počiatok
považujú – dušu a za smrteľný – telo. Tí, ktorí majú náklonnosť k božskému, podľa
svojich predstáv považujú za cieľ svojho života milosrdenstvo a dobro, a podľa toho
sa riadia vo svojom živote. Tí, ktorých ovládajú smrteľné a zvieracie pudy, mýlia sa
v chápaní Boha, pretože považujú rozkoš za cieľ svojho života, preto konajú mnohé
zlé skutky. Medzi nimi sa nachádzajú aj takí, ktorí sa usilujú o slávu a bohatstvo,
avšak sláva je výsledkom milosrdenstva a peniaze iba prostriedkom k životu.
17. V každom storočí jestvovali ľudia, ktorí sa usilovali o dobro, ako napríklad Herakles,
syn Amfytriona, ktorý zaviedol Grékom spravodlivé zákonodarstvo a dal im
podnet usilovať sa o dobro a stal sa tak známym po celom svete. Prezentoval aj svoju
dokonalosť mnohými skutkami a obetami. Ďalej, keď Lakedamčanovi Lykurgovi
zomrel jeho brat, ktorý nemal potomka, jeho manželka vdova otehotnela. Vtedy
navrhla Lykurgovi zničiť zárodok, oženiť sa s ňou a ovládnuť kráľovstvo. Lykurgos
nesúhlasil s jej návrhom, pretože to bolo nespravodlivé, ale všetkými spôsobmi sa
snažil ochrániť život synovi svojho brata a osvojiť si ho za vlastného. Keď potom
138

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie
Theodorovi vládcovi Peloponézu
bol v krajine zvolený za zákonodarcu, vytvoril všetkými ospevované štátne spoločenstvo,
ustanoviac najlepší spoločenský systém medzi Grékmi i barbarmi. Potom
Alexander, kráľ Macedónska, vďaka svojej chrabrosti a múdrosti, stal sa vodcom
všetkých Grékov, vytvoril pre Grékov a Macedóncov hegemóniu nad celou Áziou.
A z barbarov Peržan Kýros, svojou chytrosťou nielen oslobodil Peržanov spod nadvlády
Medančanov, ale urobil ich vládcami nad nimi i nad celou Áziou.
18. Spomedzi iných aj Alexander z Ilionu, syn Priama, pri súde nad bohyňami a výbere
spôsobu života opovrhol Hérou, ochrankyňou dobra, a Aténou, ktorá bola pôvodkyňou
slávy, uprednostnil a vyvolil Afroditu, bohyňu rozkoše. Vôbec sa neobával
o stratu Hérou sľubovaného kráľovstva a šťastného života, založeného na milosrdenstve,
a tak isto aj na vojenskej sile, dare Atény, a čestnom a slávnom živote.
Namiesto toho prijal ako odmenu za svoje nespravodlivé rozhodnutie, že si vzal za
manželku dcéru Tindara Lakedamčanku Helenu, manželku Menelaja, Atridovho
syna. Jeho cieľom bola rozkoš, pretože (Helena) bola veľmi pekná, hoci mala veľmi
zlú povesť, tým zničil seba i svoju krajinu. Tak isto aj Asýrčan Sardanapal svojou
zhýralosťou a obžerstvom zničil vládu svojich obyvateľov Asýrčanov, ktorí sa
dostali pod nadvládu Medančanov. Aj Riman Nero, ktorý vykonal mnohé úžasné
a nehanebné skutky, zavraždil svoju matku a sám zahynul úžasnou smrťou. Opovrhoval
svojou krajinou a iba dobrosrdečnosť Rimanov, ktorá ešte nebola v úpadku,
nedovolila im úplne zaniknúť.
19. Veľa je aj iných ľudí, tak medzi vládcami, ako aj v národe, ktorí vykonali väčšie
alebo menšie zlo. K ním patria aj tí, ktorí považujú za tieň a prázdne slová spravodlivosť,
pravdu, všeobecné dobro a usilujú sa o získanie zlata a iných cenností; blahobyt
oceňujú na základe odevov, množstvá striebra a zlata, neustálou lenivosťou
a obžerstvom a považujú za nepodstatné bezpečnosť krajiny a slobodu. Jestvujú aj
takí, ktorí pokiaľ sa nezjaví zlato alebo nejaká iná cennosť jemu podobná, sú veľmi
silnými rečníkmi o spravodlivosti a pravde; keď sa však zjaví zlato alebo jemu
podobná cennosť, ich jazyk drevenie, ústa sa zatvárajú a mlčia o spravodlivosti,
pretože ich snaženie je nasmerované ku protikladu. Ak sú krajiny spravované takými
alebo im podobnými ľuďmi, nachádzajú sa vo veľmi zlom stave, nakoľko aj najlepšie
zákony sú vzdialené od ich realizácie a vládne neporiadok. Pretože krajiny
potrebujú nielen dobré, ale aj účinné zákony. A zákony sú účinné vtedy, ak je dobrý
panovník a ak ľudia žijú tak, že uplatňujú tri spôsoby bázne pred Bohom, o ktorých
sa už hovorilo.
20. Teraz potrebujeme spásu a vlastnú záchranu. Vidíme, k čomu doviedlo veľké impérium
Rimanov, ktorí stratili všetko, zostali im iba dve mestá v Trácii a na Peloponéze,
aj to nie v priebehu celého obdobia; okrem toho tu i tam im zostal nejaký
ostrovček. Avšak záchrana krajiny je možná iba pri patričnom zákonodarstve, preto
je potrebné prijať dobré zákony a podľa možnosti ustanoviť aj najlepších správcov.
V čím horšom stave sa nachádzajú naše riešenia a čím väčšia je naša slabosť v porovnaní
s ohrozujúcimi nás nepriateľmi, tým viac je nevyhnutné správnym štát-
139

Imrich Belejkanič
nym systémom zmäkčiť naše ťažkosti. A akým spôsobom vytvoriť správny štátny
systém, o tom sme už to najhlavnejšie povedali, v súčasnosti je nevyhnutné už iba
usporiadať niektoré záležitosti, čo nie je až také ťažké. Ak od jedného človeka závisí,
či sa to vykoná alebo nie, potom to nemôže byť nevykonateľné a ani obzvlášť
ťažké.
21. Hovoriac o jedinej vôli, myslím predovšetkým o Vašej vôli. Ak by Vám, Vladárovi,
nadelenému vyššou mocou nad nami, Boh vnukol želanie uviesť do života veľkolepé
a krásne; a nakoľko Vy ste podľa svojho charakteru náklonný k dobru a veľkoleposti,
nebolo by to ťažké všetko uskutočniť a naša záchrana nebola by beznádejná.
Pretože v tom spočíva všetko, od čoho závisia naša záchrana alebo zánik. Ak by ste
chceli zaviesť do života niečo veľké a prekrásne, nič lepšie by ste nenašli, než je
záchrana národa a posilnenie krajiny. Toto posilnenie nemôže spočívať v inom ako
zavedení patričného štátneho systému. Najlepší štátny systém nemôže byť vytvorený
ináč, ako som to uviedol a ako to vo všetkých obdobiach bolo riešené v krajinách,
v ktorých boli uplatňované najlepšie zákony.
22. Ak si to Vy sami želáte a obrátite svoj um, nájdete mnohých stúpencov, pretože
najschopnejších ľudí ustanovíte do štátnych funkcií a ostatných privediete k povinnostiam
presvedčením, dobrými vzťahmi a trestami. Budete uplatňovať dva spôsoby
správy: presvedčovaním rozumných a trestaním neposlušných. Pretože dobré
výsledky je možné dosiahnuť iba vtedy, keď sa o uskutočnenie premysleného nekompromisne
usilujeme. A ochrániť tieto dobré výsledky možno iba pri spojení
rozumu so stanoveným cieľom. Svoje štátnické zmeny môžete začať výberom svojich
poradcov, určiac ich nevyhnutný počet. Z tohto je dobre začať a potom ďalej
pokračovať v záležitostiach systému a konkrétnych zmien. Vy ste povinný povedať
im, v akých ťažkostiach sa nachádzajú naše záležitosti a že nemáme inú možnosť
záchrany, okrem správnej reformy štátneho systému. Veď aj pre chorých, ak sa
ukáže, že ich doterajší spôsob života škodí, niet nijakého iného vykorenenia ich
nemoci, len zmena doterajšieho spôsobu života na spôsob užitočnejší.
23. Potom je treba Vašu pozornosť venovať vojsku, rozdeliac Peloponézcov na dve triedy,
na povinných vykonávať vojenskú službu a na tých, ktorí budú zaťažení daňami
v závislosti od toho, k akým povinnostiam majú najväčšiu náklonnosť. Nesmie
byť väčšina takých ľudí, ktorí súčasne vykonávajú vojenskú službu a platia dane.
Pretože nemôžete zachrániť samého seba i národ, ak nezvíťazíte nad nepriateľom.
A zvíťaziť nad nepriateľom nie je možné bez vojska, ktoré by bolo nielen početné,
ale aj verné a uvedomelé. Je veľmi ťažké, aby vojsko, ktoré platí dane, bolo verné
a uvedomelé, preto vojsko, ktoré je zaťažené takými veľkými povinnosťami, by
v krízových situáciách zlyhalo.
24. Správcov je potrebné oslobodiť od obchodovania. Je nevyhnutné im zakázať akýkoľvek
obchod, aby sa mohli v plnosti venovať práci spojenej so správou, zveriť
im povinnosti o ochrane bezpečnosti. Nesmú sa zaoberať druhoradými záležitosťami,
ako sú súdne veci alebo iné problémy nesúvisiace s ich činnosťou. Ak
140

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie
Theodorovi vládcovi Peloponézu
niektorí obchodníci budú chcieť spravovať krajinu a prejavia sa dobre, musia sa
vzdať obchodu, keď to nedokážu, potom musia byť prepustení zo štátnej služby.
Vykonať takéto rozdelenie je nevyhnutné, nie je možné spájať obchodníkov so
správcami, vojakov so zelotmi a žiadať od zelotov zabezpečenie obrany. Bol by
to veľmi zlý štátny systém, pri ktorom by nebolo možné uskutočniť niečo veľkolepé
a krásne. Veď nepoužívame oslov na tú prácu, ktorú vykonávajú kone, a ani
kone nevykonávajú tú činnosť, ktorú zverujeme oslom. Myslím si, že ani kone
nepoužívame na tú istú činnosť, niektoré používame na vojenskú činnosť a iné na
prepravu nákladu. Je veľmi dôležité, aby sme aj medzi ľuďmi uskutočnili takéto
rozdelenie a nezmiešavali ich.
25. Namiesto početných daní, vyberaných v nevysokých sumách a často nesprávne,
je potrebné ustanoviť jedinú daň, ktorá, tak ako som hovoril, je spravodlivá
a spočíva v odvode jednej tretiny z vyrobenej produkcie. Táto daň je výhodná pre
daňovníkov i pre štát. Kvôli tejto daní nikto nebude odchádzať z krajiny a ani sa
vystavovať nespravodlivosti zo strany vyberačov, ktorým je tiež výhodné, aby sa
situácia daňovníkov zlepšovala, pretože aj im pripadne vyššia časť z vyberanej
dane. Z odvodov aj Vy môžete zobrať, koľko je potrebné pre Vás i pre Váš personál,
ostatné potom rozdeliť medzi správcov a vojsko podľa kľúča, ktorý Vy ustanovíte.
Každého potom treba zaviazať na základe výšky podielu z daní k tomu,
aby na vojenskú službu určil presný počet zo svojich poddaných. Nepatrí sa, aby
z odvedených štátnych daní niekto žil v rozkoši a nemal povinnosti chrániť krajinu
pred nepriateľom. Všetky príjmy z daní musia byť použité na vydržiavanie armády
a na zabezpečenie potrieb imperátora, vojenských veliteľov a správcov. Tí, ktorí
nezodpovedne míňajú prostriedky nevyhnutné na vojnu, strácajú vlastnú dôstojnosť,
stávajú sa ľuďmi, ktorých považujeme za nepriateľov, pretože sú nebezpeční
pre ostatných obyvateľov.
26. Obráťte svoju pozornosť na príklady z prírody. Orol sa nazýva kráľovským vtákom,
oddávna zasvätený Diovi. Pritom nemá pestrú krásu ani zlaté perie. Páv je pestrý
a okrášlený zlatom, avšak je najmenej kráľovský v prírode. Jestvuje mnoho vtákov
okrem páva, ktoré vynikajú pestrosťou svojho peria. Preto je namieste obávať sa tých
ľudí, ktorí chodia oblečení v pestrých a zlatom vyšitých šatách, pretože sa podobajú
pávom, ktorí sú krásni iba svojím zovňajškom. Povedzte teda, kto je viac dôstojný
a prijateľný, ten, kto zabezpečuje vo vojne bezpečnosť krajiny, pričom je oblečený do
skromného odevu a žije striedmym a skromným spôsobom života tak, že si ho vážia
aj naši nepriatelia a môže byť poradcom vyššej moci; alebo ten, ktorý sa oblieka do
zlatom vyšitého odevu a trasie sa a bojí nepriateľov? Keby ste boli pastiermi, ako
by ste použili mlieko? Primeranú časť by ste zúžitkovali pre seba, druhú časť na
nakŕmenie silných psov, ktorí by ochraňovali vaše stádo pred divými zvermi, aby
vaše stádo zachránili pre vás, aby ste mohli byť naďalej pastiermi a nadlho používať
plody z vašej práce? Alebo by ste uprednostnili užívať mlieko oblievajúc svoj odev
a namiesto silných psov by ste ním kŕmili maličkých psíkov, líšky, nebodaj medveďov
či iných žravých živočíchov, ktorí nie sú vhodní na ochranu stáda? Verte, že
141

Imrich Belejkanič
Vaše stádo by bolo veľmi rýchlo roztrhané a usmrtené. Veľmi podobná situácia tejto
by bola tá, kedy by ste chceli vydržiavať ľudí, ktorí k Vám prichádzajú s chytrosťou
a lesťou, či so zámerom pohltiť všetko naraz a v dôsledku svojej nenásytnosti nemôžu
sa ovládať.
27. Ak chcete konať to, čo je spravodlivé a osožné pre Vás i pre ostatný národ a čo
prináša spokojnosť dobrému a spravodlivému človeku, využite na to všetko svoje
snaženie. Neustúpte od tohto cieľa a nepozerajte na to, či niektorí z predchádzajúcich
imperátorov alebo panovníkov alebo aj Vy sám ste predtým rozhodol inak a či
Vaše rozhodnutie neprinesie niekomu nepríjemnosti. Musíte vyskúšať všetko, neobávajúc
sa ničoho, čo môže priniesť úžitok. Známe je Vám, že kvôli záchrane tela
režú a pália, odtínajú ruky i nohy. Preto aj Vy ste povinný urobiť všetko, čo budete
považovať za potrebné na záchranu celej krajiny a vo vzťahu k ostatnému poprosiť
súhlas Vášho svätého otca imperátora. Ak uvidí Vaše úsilie, ktoré je nasmerované
k tomuto cieľu, určite bude súhlasiť s Vašimi rozhodnutiami. Keď do života uvediete
všetko potrebné na záchranu krajiny, potom už nebude ťažké uskutočniť aj
ostatné, čo je nevyhnutné pre blaho štátu. Týmto spôsobom budú vytvorené najlepšie
podmienky pre fungovanie štátneho systému. Myslite aj na to, akú podporu sme
Vám ochotní prejaviť na uskutočnenie tohto zámeru a aké škody budú spôsobené,
keby došlo k nejakému nešťastiu. Práve Vám prislúcha myslieť na všeobecné blaho
a starať sa o neho bez zmeškania. Nehodí sa otáľať, keď je nebezpečenstvo blízko,
a nie je dobré robiť nejaké odklady. Správne povedal Hésiodos:
„Pomalý muž nikdy neprekoná nešťastie.“
Použitá literatúra
Preklad z ruského jazyka: Geórgios Gemisthos Pléthon: Slová. Vizantijskij vremennik,
diel 6. Moskva 1953. Dostupné na http://www.vostlit.ifo/Texts/Dokumenty/Byzanz/
XV/Plifon/te-xt2.htm
142

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti
od vzniku do roku 1918) *
Peter Kónya – Annamária Kónyová
KÓNYA, P. – KÓNYOVÁ, A. The issue of the Religious fund and Hungarian study fund.
In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 143-156.
The foundations (fundatio, alapítvány) existing in the Middle Ages and the Early Modern
Times were established in order to carry out specific functions related to religious life,
education and social welfare. Significant changes as to the status, administration and use
of foundations occurred in the period of Enlightened Absolutism. At that time, the state
took over most of the competences in the sphere of education, social welfare, even the
religious life of the inhabitants of the country. In relation to the objectives of state policy,
some of the existing foundations were confiscated and subordinated to the chamber. At
the same time two large public service funds – religious and study funds - were raised
from the confiscated property and some other (also the state) resources. Their function
was to finance religious life, church institutions and some of the schools in accordance
with the interests of the state. It is necessary to make difference between the two funds
and the foundations established for specific objectives by private citizens or institutions.
While foundation could use only the profits from the capital and immovable property, the
funds (fundus, alap) had both moveable and immovable property at their disposal, which
could be rented or sold by their authorities in order to raise the profits.
Úvod
Na plnenie špecifických úloh, súvisiacich predovšetkým s náboženským životom,
vzdelávaním a sociálnou starostlivosťou, existovali v stredoveku a ranom novoveku
základiny. Vytvárali ich fundátori z radov cirkevných prelátov či svetskej aristokracie,
neskôr aj inštitúcie, pričom presne určili, na aké ciele majú byť využívané. Tieto základiny,
resp. fundácie boli viazané k inštitúcii (rehole, školy, farnosti, chudobince, špitály),
pre ktoré boli určené, a po ich zániku, zlúčení či transformovaní spravidla strácali
zmysel svojej existencie. Prevádzkovali a spravovali ich práve tieto k nim sa viažuce
právne subjekty, s výnimkou krátkeho obdobia na sklonku jozefínskej doby (v 80. rokoch
18. storočia), keď došlo k pokusu o ich sekularizáciu. Na ciele fundácií mohli byť
pritom spravidla využívané iba ich výnosy, samotný kapitál či nehnuteľnosť, tvoriace
podstatu základiny, museli ostať nedotknuté.
Významné zmeny v postavení, spravovaní a využívaní fundácií nastali v období
osvietenského absolutizmu, s ktorým sú spojené prvé začiatky transformácie stavovskej
spoločnosti na spoločnosť občiansku. Štát vtedy začal preberať väčšinu úloh a kompeten-
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/4690/07.
143

Peter Kónya – Annamária Kónyová
cií v oblasti školstva, sociálnej starostlivosti, dokonca i náboženského života obyvateľov
krajiny. V súvislosti s cieľmi štátnej náboženskej, školskej, sociálnej a kultúrnej politiky
bola časť dovtedajších fundácií skonfiškovaná a podriadená komore. Zároveň boli z týchto
majetkov, no takisto z iných (aj štátnych) zdrojov vytvorené dva veľké verejnoprávne
fondy: náboženský a študijný. Ich poslaním bolo financovanie náboženského života, cirkevných
inštitúcií a časti najmä vyšších škôl v súlade so záujmami štátu. Vzhľadom na
dominantné postavenie katolíckej cirkvi, ostávajúcej až do prvej polovice storočia panujúcou
cirkvou (v zmysle zákona z r. 1791), ako aj kvôli tomu, že v období osvietenského
absolutizmu bola jedinou, do činnosti ktorej mohol štát (teda panovník) na základe vrchného
patronátneho práva zasahovať, boli obidva fondy katolícke. To však neznamená, že
boli majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Keďže ich ciele sa v nasledujúcich desaťročiach
stali súčasťou výlučných kompetencií štátu, vznikol tlak na ich sekularizáciu. Transformácia
spoločnosti, kapitalizácia, zánik privilégií a nastolenie občianskej rovnosti vo vyspelých
európskych krajinách prinieslo laicizáciu a sekularizáciu. V súvislosti s týmito
zákonitými procesmi došlo v jozefínskom období a potom opäť v revolúcii r. 1848/1849
k pokusom o sekularizáciu obidvoch fondov, ktoré boli síce spravované a riadené štátom,
ich výnosy a dôchodky boli však naďalej určené výlučne pre katolíckych občanov.
Napriek tomu, že v obidvoch prípadoch (kvôli odvolaniu reforiem Jozefa II. a porážke
revolúcie r. 1849) nedošlo k realizácii týchto cieľov, ďalší vývin krajiny, rozšírenie kompetencií
štátu v školskej i cirkevnej politike, vyvolávali nové snahy o zmenu charakteru
obidvoch fondov, zvlášť keď po zrovnoprávnení ostatných kresťanských náboženstiev
s katolíckym, vykonával štát tieto kompetencie aj vo vzťahu k iným, než iba katolíckym
občanom. V dôsledku osobitého vývinu Uhorska v období dualizmu (1867 – 1918)
a silnejúceho tlaku rímskokatolíckej cirkvi, usilujúcej sa o odluku od štátu, ostal až do
zániku monarchie v jeseni 1918 zachovaný nezmenený charakter obidvoch fondov. Ten
neumožnil stanoviť ani vylúčiť jednoznačne ich cirkevný alebo verejný charakter.
Obidva fondy je nutné odlišovať od už spomínaných fundácií, zakladaných súkromnými
osobami či inštitúciami na plnenie špecifických cieľov. Kým fundácia (základina,
fundatio, alapítvány) mohla pre svoje ciele využívať iba výnosy z kapitálu či nehnuteľnosti,
oba fondy (fundus, alap) mohli disponovať rovnako celým hnuteľným i nehnuteľným
majetkom, ktorý ich správa mohla prenajímať, resp. predávať v záujme zvýšenia
svojich príjmov.
Vzhľadom na to, že študijný, no najmä náboženský fond vo svojej činnosti nadviazal
na už existujúce inštitúcie a skôr vydané zákony, ako aj kvôli tomu, že počas diskusií
o ich právnej povahe obidve strany často argumentovali ich právnymi predchodcami
a normami, regulujúcimi ich existenciu, nasledujúca časť bude venovaná vzťahu štátu
a cirkvi, v procese plnenia cieľov a úloh, neskôr vykonávaných obidvoma fondmi v období
pred ich založením.
144
Katolícka cirkev v stredovekom a ranonovovekom Uhorsku
Katolícka cirkev, ako jediná kresťanská cirkev stredoveku v západnej a strednej Európe,
je spätá s uhorským štátom od začiatku jeho existencie. Prvý uhorský kráľ sv.
Štefan bol zároveň christianizátorom krajiny, aj keď časť jej slovanského i maďarského

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)
obyvateľstva vyznávala kresťanstvo už predtým. Od r. 1000 bolo kresťanstvo štátnym
náboženstvom a katolícka cirkev, jej inštitúcie a rehole dostávali na zabezpečenie svojho
pôsobenia pozemkové majetky. Okrem dvoch arcibiskupstiev a viacerých biskupstiev
ich vlastnili najmä rôzne mníšske rády a ich kláštory: benediktíni, neskôr premonštráti,
cisterciti, pavlíni, karmelitáni, kamalduli, augustiniáni, kartuziáni, františkáni či dominikáni.
Podobne ako inde v Európe, už v stredoveku realizovali cirkevné inštitúcie
(kapituly, rehole) aj iné ako náboženské potreby obyvateľov. Starali sa o zdravotné a sociálne
zabezpečenie, zakladali a prevádzkovali prvé školy. Ich pozemkový majetok, získaný
kráľovskými donáciami i darmi od magnátov, šľachty či mešťanov, slúžil tak od
začiatku aj na zabezpečenie týchto ich činností.
Postavenie katolíckej cirkvi v Uhorskom kráľovstve v stredoveku sa vo viacerých
aspektoch líšilo od západoeurópskych krajín. Cirkev nikdy nedosiahla taký vplyv, aby
sa mohla osamostatniť od vplyvu kráľa a neskôr i popredných hodnostárov krajiny (palatín,
kráľovský sudca, taverník). Zároveň disponovala aj pomerne malým pozemkovým
majetkom, čo tiež vyvolávalo potrebu zásahov ústrednej moci do zabezpečovania jej
kompetencií. Vzhľadom na christianizačnú činnosť sv. Štefana nadobudla cirkev za Arpádovcov
črty krajinskej i súkromnej cirkvi, riadenej panovníkom. Po jej prechodnom
posilnení v 13. storočí (najmä vďaka privilégiám Ondreja II. a Bela IV.) sa jej nepodarilo
získať prevahu nad svetskými veľmožmi a silní panovníci v nasledujúcich storočiach jej
takisto neumožnili ďalší mocenský rozmach. Karol Róbert aj Ľudovít Veľký sa usilovali
o oslabenie vplyvu pápeža v krajine, menovali cirkevných hodnostárov a neváhali
siahnuť aj na uprázdnené cirkevné majetky, či zdaniť pápežské príjmy. V tejto politike
pokračoval i Žigmund I., ktorý získal aj vrchné patronátne právo a časť cirkevných majetkov
určil na udržiavanie línie pevností proti Turkom. Pozemkový majetok katolíckej
cirkvi v Uhorsku do konca stredoveku nepresiahol 12% všetkej pôdy, čo bolo až trojnásobne
menej, než v západoeurópskych štátoch.
Veľké zmeny v ďalšom vývine cirkevných pomerov nastali po tragickej bitke pri
Moháči r. 1526. Spôsobené boli jednak uprázdnením viacerých biskupstiev, opátstiev
a kláštorov, ich spustošením či priamym obsadením Turkami, všeobecným chaosom
a vnútornou vojnou, najmä však šírením reformácie. V jeho dôsledku sa do konca
16. storočia hlásilo k myšlienkam Martina Luthera a Jána Kalvína viac ako 90 % obyvateľstva.
Katolícka cirkev stratila nielen dominantné postavenie, ale aj veľkú časť svojho
niekdajšieho vplyvu, vrátane väčšiny nehnuteľného majetku. Ten sa dostal čiastočne do
držby svetskej šľachty a kráľovských miest, čiastočne do užívania nových protestantských
farností. Tie, spolu s kráľovskými mestami a magnátmi, prevzali takisto zabezpečenie
nových škôl, špitálov či charitatívnych inštitúcií. Keďže veľká väčšina mníšskych
reholí a ich kláštorov v celej krajine počas reformácie zanikla, ich majetok bol čiastočne
sekularizovaný a čiastočne nevyužívaný.
V druhej polovici 16. storočia sa aj u nás začal proces rekatolizácie, výrazne podporovaný
habsburskými panovníkmi, ako bezprostrednými predstaviteľmi štátu. Spojenie
štátnej moci s rekatolizáciou spôsobilo zmenu vo vzťahu panovníka, resp. štátu a katolíckej
cirkvi. Kvôli malému vplyvu a ekonomickej slabosti katolíckej cirkvi, značne poškodenej
šíriacou sa reformáciou, musel sa štát väčšou mierou podieľať na zabezpečení
145

Peter Kónya – Annamária Kónyová
niektorých jej funkcií. To bol prvý obrat v ich vzájomnom vzťahu, vďaka ktorému sa
upevnila pozícia panovníka a jeho patronátneho práva.
Po prevzatí nových úloh musel štát hľadať ďalšie zdroje príjmov na ich pokrytie,
zvlášť, keď v priebehu postupujúcej rekatolizácie rýchlo rástol počet nových katolíckych
farností, škôl, rádov a ich kláštorov. Možným riešením bolo získanie nehnuteľností, patriacich
vtedy už neexistujúcim inštitúciám katolíckej cirkvi. Z toho dôvodu v roku 1548
uhorský snem prijal zákon č. 12, podľa ktorého mal byť majetok opustených kláštorov,
kapitúl a iných katolíckych inštitúcií využitý na náboženské a školské ciele.
Od začiatku 17. storočia, najmä po viedenskom mieri (r. 1606), sa začala na panovníckom
dvore presadzovať myšlienka nutnosti finančnej podpory rekatolizácie v Uhorsku.
V jej zmysle Ferdinand II. diplomom r. 1625 obmedzil dispozičné právo príslušníkov
katolíckej hierarchie na nakladanie s jej hnuteľným majetkom v závetoch, pričom
iba polovicu mohli voľne odkazovať a polovica mala byť poskytnutá na financovanie
kňazských seminárov a pomoc chudobným farnostiam. Po uzavretí lineckého mieru
(r. 1645) sa panovník rozhodol vytvoriť základinu, zameranú na pomoc rímskokatolíckym
farnostiam a kňazom. Založil ju r. 1650 a odvtedy mala pokladnica vyplácať
sumu 6000 zlatých ročne do rúk ostrihomského arcibiskupa, teda hlavy katolíckej cirkvi
v krajine (prímasa). Vzhľadom na to, že tieto peniaze neboli vyplácané pravidelne, došlo
r. 1676 k uzavretiu novej dohody, v zmysle ktorej sa cirkev zriekla možnosti vyplatenia
nedoplatkov a panovník (Leopold I.) sa zaviazal pravidelne postúpiť uvedenú sumu
do zvláštnej pokladnice, kontrolovanej prešporskou kapitulou i Uhorskou komorou. Už
v tomto období, teda ešte pred vznikom samotného náboženského fondu sa na tvorbe
i správe tohto majetku podieľala cirkev spoločne so štátom.
Na začiatku 18. storočia vstúpila krajina do novej epochy svojho vývinu. V priebehu
oslobodzovacej vojny v r. 1683 – 1699 došlo k obsadeniu rozsiahlych území okupovaných
Turkami a Satmársky mier r. 1711 uzavrel viac ako sto rokov trvajúce obdobie
protihabsburských povstaní. Naďalej pokračovala panovníkom podporovaná rekatolizácia
a štát začal intenzívnejšie vstupovať do viacerých sfér života spoločnosti, predtým
spadajúcich do kompetencií cirkvi. Bližšie spojenie katolíckej cirkvi so štátnou mocou
sa premietlo v posilnení úlohy panovníka pri jej hmotnom zabezpečení. V roku 1732
rozhodol o založení samostatnej pokladnice na dofinancovanie každej farnosti do výšky
150 zlatých. Nová inštitúcia nazvaná Cassa parochorum (Farárska pokladnica) pôsobila
pod predsedníctvom prímasa v rámci Miestodržiteľskej rady, spravovaná dvoma úradníkmi
(miestodržiteľskej) rady a jedným úradníkom komory. Jej majetok pozostával
z pôvodnej Ferdinandovej základiny vo výške 6000 zlatých, jej nevyplatených nedoplatkov
(4000 zlatých), majetkového komplexu vytvoreného z pozostalosti kaločského
arcibiskupa Imricha Csákyho a opustených farností (6000 zlatých), celkovo dosahoval
sumu 16 000 zlatých. Postupne sa stala jedinou organizáciou zabezpečujúcou hospodársky
kontakt štátu s rímskokatolíckymi farnosťami a kňazmi.
K ešte silnejšiemu upevneniu vzťahu štátu a rímskokatolíckej cirkvi a posilneniu
úlohy štátu došlo v období osvietenského absolutizmu. Prvé významné zmeny priniesla
vláda Márie Terézie. Panovníčka na jednej strane získala titul apoštolského kráľa, čím
si upevnila nadradené postavenie nad uhorskou katolíckou cirkvou a jej hierarchiou, na
146

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)
strane druhej urobila prvé závažné kroky na ceste k štátnemu zabezpečeniu duchovných
potrieb obyvateľstva a postupnej sekularizácii cirkevného života. V roku 1769 zriadila
cirkevný výbor Miestodržiteľskej rady, ktorý prevzal kontrolu Cassy parochorum. Ďalším
nariadením prikázala arcibiskupstvám, biskupstvám a ďalším veľkým cirkevným
inštitúciám prispievať po 10 % z dôchodkov zo svojich majetkov do pokladnice a ďalších
10 % do fondu na opravu pevností. Ďalším krokom na ceste k štátnemu financovaniu
katolíckej cirkvi a kontrole štátu nad využívaním časti jej majetku bolo zriadenie samotného
Náboženského fondu.
Vznik a vývin Náboženského fondu
Náboženský fond (Fundus Religionis) vytvoril panovník Jozef II. patentom z 10. septembra
1782 z majetkov Ferdinandovej základiny, Cassy parochorum a majetkov bývalých
kláštorov, zrušených ďalším panovníckym patentom z decembra 1781 (týkal sa všetkých
reholí a ich kláštorov, nevykonávajúcich vzdelávaciu a charitatívnu činnosť), dovtedy
spravovaných komorou. Jeho cieľom bolo vytvorenie fondu na zakladanie katolíckych
farností a ich lepšie finančné zabezpečenie. Do držby fondu v skutočnosti fyzicky neprešiel
všetok majetok zrušených kláštorov, iba väčšie panstvá. Menšie majetky, jednotlivé
budovy, záhrady, lúky, polia, hnuteľný majetok, cennosti, zlaté a strieborné predmety,
boli predané. Utŕžené peniaze boli pripojené k existujúcemu hnuteľnému majetku zrušených
kláštorov a spolu s ním úročené. Na správu a riadenie fondu, resp. fondov (takéto
fondy boli zriadené aj v ďalších krajinách monarchie) vytvoril Jozef II. zvláštny cirkevný
úrad Duchovnú dvorskú komisiu (Geistliche Hofkomission). V nasledujúcich rokoch
rozšíril majetok náboženského fondu o ďalšie súčasti, ako boli interkalariálne dôchodky
a Fundus Comissariaticus (určený na vydržiavanie miest vo Svätej zemi a neskôr pre niekoľko
františkánskych kláštorov). Celkový majetok Náboženského fondu predstavoval
r. 1786 až 5 559 195 strieborných zlatých, suma ročných príjmov z úrokov činila 266 095
strieborných zlatých a ročné výnosy nehnuteľností 565 988 strieborných zlatých. Po odrátaní
výdavkov predstavovali reálne ročné príjmy fondu 565 988 zlatých (strieborných).
Ďalej sa panovník snažil o postupné začlenenie fondu (spolu so skôr vytvoreným
študijným fondom) do štátnej pokladnice, predaj nehnuteľností a vytvorenie bázy pre
štátne financovanie katolíckej cirkvi a jej aktivít. Kvôli odporu voči jeho reformám, ktorý
vyvolal ich odvolanie v januári 1790, však tieto zámery už realizované neboli.
Proces postupného preberania časti cirkevných majetkov a ich ďalšieho využívania
na pôvodné ciele pod správou štátu sa tak po Jozefovej smrti prerušil. Vzhľadom na to,
že katolícka cirkev stále ostávala panujúcou cirkvou v krajine, ani Jozefova snaha nič nemenila
na určení príjmov z fondu, ktoré mali byť naďalej využívané pre svoje pôvodné
ciele, mali teda slúžiť katolíckym veriacim a ich duchovným, resp. školským či sociálnym
potrebám. Rozdiel medzi starým a jozefínskym ponímaním určenia tohto majetku
bol v nazeraní na veriacich, tvoriacich už nie súčasť cirkvi a jej inštitúcií, ale občanov
štátu, ktorého povinnosťou bolo zabezpečiť ich potreby. Na jeho cieľavedomé a správne
využívanie mala slúžiť práve štátna správa a kontrola.
Po zrušení jozefínskych reforiem nastali významné zmeny vo vývine Náboženského
fondu za vlády Františka I. Po obnovení niektorých reholí a navrátení Jozefom skonfiš-
147

Peter Kónya – Annamária Kónyová
kovaných majetkov kláštorom benediktínov, premonštrátov a cistercitov (r. 1802) klesol
celkový objem majetku fondu o viac ako 180 000 zlatých. Stratou bolo takisto odňatie
interkaláriálnych príjmov. Hospodárenie fondu priniesla aj niekoľkonásobná devalvácia
počas napoleonských vojen na začiatku 19. storočia (hodnota papierových peňazí klesla
viac ako päťnásobne). Kompenzáciou malo byť rozšírenie majetku fondu o prebytok
príjmov biskupstiev a kapitúl, spravovaný ako jeho samostatná súčasť.
Počas panovania Františka I. boli stanovené hlavné úlohy fondu, ako aj štruktúra
jeho správy, postup pri úročení kapitálu, hospodárení na pozemkových majetkoch, ich
prenajímanie a ďalšie využívanie, ktoré ostali bez väčších zmien až do druhej polovice
19. storočia. Hlavnými oblasťami, financovanými náboženským fondom odvtedy boli:
zakladanie a budovanie nových rímskokatolíckych a gréckokatolíckych farností, vybavenie
nových biskupstiev a kapitúl, pomoc chudobným kňazom, zakladanie a podpora
katolíckych kňazských seminárov, starostlivosť o starých kňazov a chudobnejších mníchov,
stavba a údržba fár a kostolov, pomoc pri ich zariadení, vyrovnávanie dôchodkov
katolíckych kňazov a i.
Nové nazeranie na náboženský fond priniesli 30. a 40. roky 19. storočia, známe ako
reformné obdobie. Hlavní uhorskí politici tohto obdobia, usilujúci sa o transformáciu
stavovskej spoločnosti na modernú občiansku spoločnosť podľa západoeurópskych vzorov
na princípoch národného liberalizmu uvažovali o zmene charakteru fondu, v ktorom
videli pozostatok feudálneho vlastníctva stredovekej cirkvi. Z ich iniciatívy bola r. 1831
vytvorená komisia na prešetrenie problémov spojených so správou fondov a fundácií,
zložená z cirkevných i svetských činiteľov, pod vedením palatína.
Rozpory medzi viedenskou vládou a uhorskou liberálnou opozíciou viedli v marci
1848 k revolúcii. Jej prvým výsledkom bolo prijatie tzv. marcových zákonov, uvádzajúcich
do života zrušenie poddanstva a stavovských privilégií, rovnosť pred zákonom
a základné občianske slobody. V zmysle zákona č. 3 boli verejnoprávne základiny (verejné
fondy), medzi nimi i náboženský fond, odovzdané do správy novovytvorenej samostatnej
uhorskej vlády, zodpovednej novému parlamentu. Podľa návrhu Kossutha sa
náboženská a študijná základina dostali do kompetencií ministerstva výchovy (školstva)
a jeho ministra baróna Jozefa Eötvösa. Ten podrobil fondy dôkladnej kontrole s cieľom
získať podrobný obraz o stave a pôvode ich majetku. Jeho úmyslom bolo vyriešiť spornú
výnosnosť nehnuteľností patriacich náboženskému fondu rozdelením majetkov na
menšie časti s cieľom ich prenajatia, príp. na veľkostatky v rôznych stoliciach, určené
pre nové poľnohospodárske odborné školy. Hĺbková kontrola fondu ukázala jeho veľmi
zlý stav, pričom počas revolúcie bolo zrušené aj dovtedy povinné prispievanie cirkevnej
hierarchie do náboženského fondu aj na opravu pevností. Kvôli dôležitejším problémom,
vojne a následnej vojenskej porážke revolúcie ostali však tieto zmeny nerealizované
a k novej právnej úprave oboch fondov napokon nedošlo.
Napriek tomu aj po revolúcii, počas neoabsolutistického režimu Alexandra Bacha,
došlo k ďalšiemu významnému kroku na ceste k sekularizácii náboženského fondu. Obidva
fondy (náboženský aj školský) boli podriadené rakúskemu ministerstvu náboženstva
a verejného vzdelávania a ich príjmy boli začlenené do štátneho rozpočtu. Vzhľadom na
zlú finančnú situáciu krajiny poskytovala vláda náboženskému fondu iba minimálnu
148

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)
výpomoc, obmedzenú na sporadické finančné čiastky. V rokoch 1853 – 1855 bol k fondu
pripojený dovtedy samostatne spravovaný fond prebytkov biskupstiev a (v zmysle konkordátu
z r. 1855) opäť interkalariálne dôchodky. V roku 1856 sa stala novou súčasťou
fondu základina vo výške 3000 zlatých, vytvorená biskupským zborom z prostriedkov,
poskytnutých vládou z titulu odškodnenia cirkvi za urbárske pozemky po zrušení poddanstva,
určená na vzdelávanie katolíckych kňazov.
Zastavenie ďalšieho posilňovanie štátu v správe fondu znamenalo podpísanie konkordátu
medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom r. 1855. V zmysle jeho 31. článku
mali byť obidva fondy spravované v mene katolíckej cirkvi. Jeho príjmy mali naďalej
slúžiť pôvodným cieľom a schodok v hospodárení mal byť krytý panovníkom. Hospodárenie
fondu sa od prvej polovice storočia príliš nezmenilo. Všetky majetky s výnimkou
lesov boli dávané do prenájmu. R. 1865 bol fond vyňatý spod správy rakúskeho ministerstva
a odovzdaný obnovenej Miestodržiteľskej rade. Majetky fondu boli rozdelené
do šiestich obvodov, na čele s hospodárskymi správcami (na území Slovenska boli dva:
v Šali nad Váhom a Nižnej Myšli) a celý fond spravovalo riaditeľstvo so sídlom v Pešti.
Snahy o obnovu ústavnosti a samostatnej uhorskej vlády v polovici 60. rokov vyvolali
nové diskusie o budúcnosti náboženského fondu. Jedna z koncepcií predpokladala
jeho začlenenie do pripravovaného uhorského pôdneho úverového ústavu. Keďže to by
znamenalo jeho faktickú sekularizáciu alebo aspoň oslabenie vplyvu katolíckej cirkvi
v ňom, biskupský zbor vyvíjal tlak na panovníka, aby pri zachovaní charakteru fondu,
poveril jeho správou zmiešanú komisiu, zloženú z cirkevných a svetských členov.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 bol náboženský aj študijný fond odovzdaný
pod správu ministerstva náboženstva a verejného vzdelávania novej uhorskej vlády. Tak
sa fond dostal opäť do kompetencií toho istého rezortu ako na jar 1848. Jeho vedením
bol poverený ten istý minister barón Jozef Eötvös. Stav majetku fondu bol po viac ako
pätnásťročnom riadení rakúskou vládou veľmi zlý: nedoplatky dosahovali 2 000 000
zlatých, veľkostatky a budovy boli zanedbané a neudržiavané. Obrovské straty prinieslo
fondu oneskorené vyplácanie štátneho výkupu z poddanstva.
Ministerstvo sa snažilo o racionálne využívanie majetkov fondu v rámci danom jeho
právnym postavením. Minister naďalej presadzoval prenajímanie jednotlivých hospodárstiev,
s využitím modernej techniky a postupov. Nevýnosná pôda mala byť predaná
a za peniaze kúpené nové veľkostatky. Celková rozloha nehnuteľného majetku náboženského
fondu predstavovala 194 408 jutár, z čoho na poľnohospodársku pôdu pripadalo
123 400 a na lesy 71 008 jutár. Napriek cieľavedomému úsiliu ministra neprinášali však
jeho majetky žiadané výnosy a v hospodárení sa vyskytlo viacero ťažko prekonateľných
ťažkostí. Jednotlivé veľkostatky mali rôznu rozlohu, ležali na rozličných, často veľmi
vzdialených miestach krajiny, čo komplikovalo ich správu, nemalú časť hnuteľného majetku
tvorili staré budovy, najmä kláštory a kostoly, pričom na ich údržbu vynakladalo
ministerstvo až 10% dôchodkov a ani prenájom drobným nájomcom, kvôli neplateniu
nájmu a narastaniu nedoplatkov, neprinášal očakávané príjmy.
Popri úsilí o racionálne využívanie pozemkového majetku fondu sa Eötvös rovnako
upriamil na výnosné spravovanie kapitálov fondu. Na konci 60. rokov disponoval náboženský
fond celkovým kapitálom vo výške takmer 15 miliónov zlatých a spolu s pohľa-
149

Peter Kónya – Annamária Kónyová
dávkami dosahoval až 16 miliónov zlatých. V zmysle uhorsko-chorvátskeho vyrovnania
z r. 1868 a následného majetkového vyrovnania z r. 1873 a 1880 bol majetok fondu znížený
o 1 139 309 zlatých.
Od začiatku 70. rokov sa opäť stala aktuálnou otázka ďalšieho postavenia náboženského
i študijného fondu. Okrem úsilí o jeho rýchlejšiu sekularizáciu vystúpila s požiadavkami
aj katolícka cirkev, usilujúca sa o prevzatie náboženského (i študijného) fondu
do skutočného vlastníctva. Tieto snahy vychádzali z autonomistického hnutia katolíckej
cirkvi v Uhorsku, ktoré vzniklo po I. Vatikánskom koncile r. 1870. Stúpenci hnutia za
autonómiu sa usilovali dosiahnuť presadenie odluky cirkvi od štátu, čo by znamenalo
prevzatie celého radu úloh a kompetencií, zabezpečovaných čiastočne alebo úplne štátom.
Predpokladom autonómie tak bolo hmotné zaistenie cirkvi, na čo mali slúžiť okrem
iného aj fondy, najmä náboženský fond. Stúpenci autonómie sa preto snažili dokázať cirkevnú
právnu povahu aj skutočný charakter fondov. Ich úsilie sa však nestretlo s pochopením
u panovníka, ani u celej cirkevnej hierarchie, ktorej v podstate vyhovoval daný
stav a vďaka fondom i ďalším otázkam mohla cirkev úspešne zasahovať do politiky.
S cieľom objasnenia právnej povahy a prípadnej zmeny charakteru fondov pôsobila
v r. 1870 – 1886 osobitná parlamentná komisia (v jednotlivých obdobiach v rôznom zložení).
Počas jej činnosti vzniklo viacero hodnotení náboženského od fondu, v závislosti od
politického zamerania ich tvorcov: od návrhov na sekularizáciu, cez kompromisné, konzervujúce
daný stav po autonomistické, požadujúce ich pretvorenie na cirkevný majetok.
Autor prvej analýzy Koloman Ghyczy vychádzal z hodnotení liberálnych politikov
reformného obdobia pred revolúciou r. 1848. Podľa neho bola síce právna povaha
náboženského fondu pôvodne cirkevná, keďže takmer celý jeho majetok bol pôvodne
majetkom katolíckych inštitúcií, jej vlastníkom a jediným disponentom bol však štát.
Cirkevný pôvod väčšiny majetku fondu logicky vysvetľoval tým, že cirkevné inštitúcie
v čase jeho získania plnili úlohy, vykonávané vtedy už štátom, pričom na báze uhorských
zákonov poukazoval na legálnu možnosť využitia fondov aj na iné štátne ciele.
Právne odmietal súčasnú cirkev považovať za nástupcu niekdajších vlastníkov majetku
fondu, ktorý, vzhľadom na ich zrušenie označoval za odúmrť alebo opustený majetok.
Búrlivé parlamentné diskusie o zaradení príjmov fondu do štátneho rozpočtu vyvolali
vytvorenie novej komisie na prešetrenie právnej povahy fondov. Ďalšiu správu
vypracoval r. 1875 kráľovský správca verejnoprávnych fondov Pavol Hamar. Takisto on
poukazoval na cirkevnú právnu povahu majetku fondu, spravovaného štátom na plnenie
cieľov katolíckej cirkvi. Jeho stanovisko sa odlišovalo od predchádzajúceho a odporúčal
postupné odovzdanie majetku fondu do držby katolíckej cirkvi po jej odluke od štátu.
O zblíženie obidvoch stanovísk sa usiloval vo svojej analýze všetkých verejnoprávnych
fondov právny riaditeľ kráľovskej pokladnice Michal Szepessy (1878). Nespochybňoval
pôvodnú povahu majetku náboženského fondu, niekdajšie nehnuteľnosti cirkevných inštitúcií
však nepovažoval za skutočné donácie, iba za odovzdanie do večného užívania na
náboženské ciele. Fond tak označil za základinu uhorského apoštolského kráľa, ktorého
výlučnou kompetenciou (s istými právami parlamentu) bolo aj jeho spravovanie.
Ďalšie pôsobenie komisie inicioval minister náboženstva a vzdelávania Augustín
Trefort v súvislosti s fúziou vládnych strán, ku ktorým sa pridali aj sily, opierajúce sa
150

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)
o katolícku hierarchiu. Nakoniec bola práca komisie ukončená bez konkrétneho výsledku
a vo veci náboženského fondu zachovaný existujúci stav. Posledným z posudkom
bolo stanovisko dvoch predstaviteľov katolíckeho politického tábora, stúpencov autonomistického
hnutia grófa Alberta Apponyiho a Štefana Apáthyho z r. 1882. Kým Apponyi
sa sústredil na náboženský fond, Apáthy analyzoval študijný fond. Náboženský fond
považoval pritom za cirkevný majetok, pričom medzi jeho určením a majetkovou podstatou
hľadal nezrušiteľný právny vzťah. Za nezákonné považoval akékoľvek odčlenenie
fondu od katolíckej cirkvi, pritom však nezaujal stanovisko ani k zotrvaniu jeho majetku
v rukách vlády, ani k jeho prípadnému odovzdaniu do vlastníctva cirkvi.
V dôsledku ďalších politických zmien, najmä vôli parlamentnej väčšiny o zachovanie
status quo a oslabenia autonomistických snáh katolíckej cirkvi sa od polovice 80.
rokov prestal parlament otázkou verejnoprávnych fondov zaoberať.
Od roku 1867 až do rozpadu Uhorska r. 1918 bol náboženský fond v správe uhorského
ministerstva náboženstva a vzdelávania, kde spadal do právomocí jeho VII. odboru.
Napriek tomu, že prvý minister barón Jozef Eötvös bol za istých podmienok ochotný
odovzdať autonómnej katolíckej cirkvi nehnuteľný majetok fondu, jeho nástupca Augustín
Trefort nemal záujem nič meniť na existujúcom stave a správe fondov. V právomociach
ministerstva boli okrem dovtedajších kompetencií vo vzťahu k náboženskému
i študijnému fondu postupne aj ďalšie úlohy: vypracovávanie rozpočtu a prehľadu financovania
fondov, právne a finančné riadenie v najširšom zmysle slova, výdavky spojené
s patronátnym právom (vo farnostiach na majetkoch fondu), správa fondov a zabezpečenie
dozornej komisie, pôsobiacej od r. 1880.
Novú komisiu zriadil z iniciatívy biskupského zboru František Jozef I. r. 1880. Bola
zložená z politikov a odborníkov, stojacich blízko katolíckej cirkvi a katolíckych politických
strán. V skutočnosti nikdy neprekročila hranice poradného a dozorného orgánu
a nemala výraznejší vplyv na správu fondov. Na sklonku storočia pribudli k úlohám
náboženského fondu ďalšie, najmä v súvislosti s rozsiahlou obnovou pamiatok, financovanou
z jej príjmov (medzi nimi aj bardejovský Chrám sv. Egídia a košický Dóm sv.
Alžbety). Hospodárenie fondu sa naďalej uberalo smerom, stanoveným ešte koncom
60. rokov, pri racionálnom využívaní pozemkového majetku, prenajímaní jeho súčastí
a ďalšom zveľaďovaní kapitálu fondu. Viaceré nedostatky a chyby boli v druhej polovici
80. rokov odstránené a na prelome storočí prosperoval z nových možností podnikania
v poľnohospodárstve.
Na začiatku 20. storočia, v období pred prvou svetovou vojnou vznikli nové snahy
o zmenu právneho postavenia, majetkových pomerov a správy náboženského fondu.
Úzko súviseli s činnosťou troch významných katolíckych politikov vo funkcii ministra
náboženstva a verejného vzdelávania: Juraja Lukácsa, grófa Alberta Apponyiho a grófa
Jána Zichyho. Všetci traja boli stúpencami katolíckeho autonomizmu, predpokladajúceho
úplnú odluku cirkvi od štátu. V názoroch na ďalšie smerovanie fondov neboli jednotní.
Kým náboženský fond plánovali po dovŕšení autonómie odovzdať do rúk cirkvi, za
podmienku odovzdania študijného fondu považovali poväčšine prevzatie starostlivosti
o školy cirkvou od štátu. Ich snahy však pre zmenu vo vládnej koalícii neboli realizované.
151

Peter Kónya – Annamária Kónyová
V tom istom období sa však stále častejšie objavovali aj iné názory, z opačnej strany
politického spektra, požadujúce urýchlenú sekularizáciu náboženského fondu. Vychádzali
z programov nových politických strán, predovšetkým sociálno-demokratickej, ale
aj menších občianskych radikálnych a agrárnych strán, žiadajúcich rozparcelovanie majetkov
fondu medzi drobných roľníkov. Svoje stanovisko k fondu zaujali takisto poprední
predstavitelia protestantských cirkví, poukazujúci na skutočnosť, že v čase tvorby
majetku náboženského fondu a jeho právnych predchodcov neexistovala v krajine iná
cirkev ako katolícka, a tak príslušné majetky mohli byť pre plnenie špecifického poslania
odovzdané iba jej. Požadovali teda odčlenenie majetkového podielu z fondu, zodpovedajúcemu
ich skutočnému postaveniu v krajine (protestanti tvorili asi jednu tretinu
obyvateľstva) alebo vytvorenie nových štátnych protestantských fondov.
V tejto situácii sa vláda predbežne nepriklonila k žiadnemu z dvoch skupín názorov
a až do r. 1918 za najvhodnejšie naďalej považovala zachovanie status quo. Pred rokom
1918 predstavoval pozemkový majetok všetkých verejnoprávnych fondov v Uhorsku iba
niečo viac ako 0,5 % všetkej pôdy. Zároveň však náboženský fond bol šiestym najväčším
statkárom v krajine. Celkovo sa jeho majetky rozprestierali na ploche 148 000 katastrálnych
jutár, z čoho po rozpade monarchie pripadlo Československu (Slovensku) 7531 katastrálnych
jutár.
152
Právna povaha Uhorského náboženského fondu
Ako vyplýva z už uvedeného, otázka právnej povahy náboženského i študijného fondu
bola aktuálnou od 70. rokov 19. storočia, v súvislosti s prehlbovaním a upevňovaním
občianskej spoločnosti po obnovení ústavnosti po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.
Spomínané právne expertízy sa od seba odlišovali a prikláňali sa buď na stranu štátnej
alebo cirkevnej povahy náboženského fondu. Pritom všetky boli výsledkom starostlivej
historickej a právnej analýzy, žiadnu z nich nemožno označiť za nedokonalú alebo nesprávnu.
Z tohto vyplýva, že právna povaha fondu v tom období bola rovnako cirkevná
ako aj štátna. Bol to predovšetkým dôsledok dvojakého charakteru tohto inštitútu ako
právnickej osoby a skutočného vlastníka jeho majetkov. Na jednej strane stál cirkevný
pôvod väčšiny jeho vlastníctva, na strane druhej jeho štátna správa, štátne riadenie
a štátne ciele, na ktoré bol určený.
Z toho ďalej vyplýva, že iba na základe právneho postavenia fondu do r. 1918 nemožno
dostatočne zodpovedať otázku jeho právnej podstaty, presnejšie zodpovedať ju
v prospech jednej alebo druhej strany. Tento paradoxný stav bol spôsobený nedokonalosťou
a neukončenosťou transformácie uhorskej stavovskej spoločnosti na spoločnosť
občiansku. Vzhľadom na porážku revolúcie r. 1848 – 1849 neboli všetky nutné reformy
spoločnosti a jej právneho systému dotiahnuté do konca a nasledujúce obdobie nadviazalo
tak na prerušený vývin nového liberálneho demokratizujúceho sa štátu, ako aj na
právnu kontinuitu s predchádzajúcim stavovským obdobím. V platnosti naďalej ostal
Corpus Juris so všetkými zákonmi, vydanými od čias sv. Štefana a viaceré feudálne
prežitky v spoločenskej oblasti.
Jedným z nich bolo aj nedoriešené postavenie náboženského fondu a jeho štátom
spravovaného a využívaného majetku. Ten totiž, ak by bol uznaný za cirkevný, v zmys-

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)
le stále platných zákonov z feudálneho obdobia, nesmel byť odovzdaný inej inštitúcii
ako cirkvi. Tá istá legislatíva však zároveň bránila jeho uznaniu za súkromný majetok
cirkvi, ktorá by s ním mohla voľne nakladať. Ako naznačili niektoré uvádzané analýzy,
jednoznačnejšie bolo stanovenie povahy majetku fondu vo vzťahu k jeho pôvodným
vlastníkom. Vo vzťahu k sumám poukázaným panovníkom do Cassy parochorum a ďalším
jeho vkladom ním bol štát. Majiteľom pozemkových majetku boli už neexistujúce
subjekty (zrušené rády), ktoré mali síce cirkevný charakter, uhorská katolícka cirkev
v 19. storočí však nebola ich právnym nástupcom.
Pre objasnenie problému právnej povahy náboženského fondu je nutné preniesť sa do
teoretickej roviny a vychádzať z ďalšieho možného vývinu jeho právneho postavenia vo
vzťahu k jeho úlohám, cieľom a spôsobu správy na začiatku 20. storočia. Ako už bolo
viackrát uvedené, v období dualizmu (1867 – 1918) plnil fond úlohy štátnej náboženskej
a kultúrnej politiky, bol teda nielen v správe, ale aj v užívaní a službách štátu. Jeho ďalší
vývin, najmä jeho nehnuteľného majetku, sa mohol uberať dvoma cestami. Buď by
bol odovzdaný do vlastníctva cirkvi, avšak iba za predpokladu dosiahnutia autonómie,
teda po dovŕšení odluky a prevzatí dovtedajších štátnych kompetencií cirkvou, k čomu
však nebola vôľa nielen panovníka a časti politického spektra, ale ani samotnej cirkevnej
hierarchie. Pravdepodobnejšou cestou ďalšieho vývoja fondu bola tak jeho sekularizácia.
Na prelome storočia ju požadovali rovnako tradičné občianske (pravicové), ako aj
nové robotnícke, roľnícke a občianske radikálne politické strany. Tlak na sekularizáciu
a skutočné poštátnenie majetku fondu by ešte viac zosilnel po pripravovanom prijatí
zákona o všeobecnom volebnom práve a ďalších demokratických zmenách, prerušených
vypuknutím prvej svetovej vojny.
Záverom možno teda konštatovať, že právna povaha nehnuteľného majetku fondu
bola cirkevná iba v obmedzenej miere. Pôvodnými stredovekými vlastníkmi boli skutočne
cirkevné inštitúcie, tie ich však dostali na plnenie špecifických funkcií, vykonávaných
od druhej polovice 18. storočia v stále väčšom rozsahu štátom (platenie kňazov,
ich dôchodkové zabezpečenie, budovanie fár a kostolov, oprava a údržba chrámov ako
kultúrnych pamiatok, prevádzka farností, biskupstiev a ďalších cirkevných inštitúcií
a i.). Ich právnym nástupcom krajinská katolícka cirkev nebola a mohla by tieto majetky
získať do skutočného vlastníctva len po odluke od štátu a odčlenení spomínaných úloh
zo štátneho rozpočtu, takisto na ich finančné zabezpečenie. Skutočným majiteľom nehnuteľností
fondu bol samotný Uhorský náboženský fond (Magyar Vallásalap), riadený
štátom, z čoho logicky vyplýva, že bolo iba otázkou času transformovanie jeho vlastníctva
na vlastníctvo štátne, keďže štát plnil (a dodnes plní) všetky úlohy, na ktoré bol od
konca 18. storočia určený náboženský fond.
Uhorský študijný fond
Uhorský študijný fond, rovnako ako Uhorský náboženský fond vznikol v období
osvietenského absolutizmu, v súvislosti s tým, že štát postupne preberal do svojej kompetencie
zabezpečenie časti stredných škôl. Začiatky tohto procesu možno sledovať od
panovania Karola III., ktorý zákonom č. 74 z r. 1715 prevzal vrchný dozor nad všetkými
153

Peter Kónya – Annamária Kónyová
katolíckymi kňazskými seminármi, konviktmi, ďalšími s nimi spojenými výchovnými
zariadeniami a základinami určenými na ich zabezpečenie.
Impulzom pre vytvorenie študijného fondu bolo rozpustenie Spoločnosti Ježišovej
(jezuitskej rehole) pápežom Klementom XIV. v roku 1773. Zároveň pápež nariadil uhorským
biskupom, aby prevzali majetok zrušeného rádu a využili ho na zbožné ciele. Panovníčka
Mária Terézia z titulu svojho vrchného patronátneho práva tento zásah pápeža
odmietla a zakázala jeho vyhlásenie v krajine. Vo vzťahu k bývalému majetku jezuitov
nariadila 6. februára 1775 Miestodržiteľskej rade využiť ho na hmotné zabezpečenie
členov rozpustenej rehole, ďalej na zbožné ciele, no najmä na zabezpečenie tých úloh,
ktorí dovtedy plnili jezuiti.
V priebehu rekatolizácie sa totiž Spoločnosť Ježišova stala najvýznamnejším a spočiatku
jediným zakladateľom a prevádzkovateľom všetkých katolíckych stredných škôl
a univerzít v krajine, samozrejme, s významnou podporou panovníka. Po jej zrušení
musel zákonite tieto úlohy rádu prevziať štát. Zo všetkého jezuitského nehnuteľného
majetku, bez ohľadu na jeho pôvod, vytvorila Mária Terézia patentom z 25. marca 1780
študijný fond, určený na zabezpečenie bývalých jezuitských gymnázií. Fond sa stal prvým
verejnoprávnym fondom, spravovaným a riadeným štátom, určeným na plnenie
úloh svojho predchodcu, ktoré medzitým prešli do kompetencie štátu. Práve študijný
fond, spravujúci bývalý jezuitský majetok, umožnil Márii Terézii realizovať veľkorysú
reformu školstva, známu ako Ratio Educationis.
Malá časť bývalých jezuitských majetkov, predovšetkým komplex budov s kostolom
v Trnave, turčianske a bzovícke prepoštstvo, panstvo Šaľa nad Váhom, majetok Biely
Potok, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami na celom území, boli zlúčené do univerzitného
fondu. Odvtedy slúžili na zabezpečenie prevádzky Trnavskej univerzity, presťahovanej
r. 1774 do Budína a odtiaľ do Pešti s novým menom Uhorská kráľovská univerzita.
Študijný fond, založený r. 1780 bol v mnohom podobný o niečo neskôr zriadenému
náboženskému fondu. Líšil sa iba svojím presným určením. Slúžil na zabezpečenie
bývalých jezuitských gymnázií, štátnej školskej správy a tzv. normálnych škôl (štátom
podporovaných základných škôl). Vzhľadom na tieto funkcie fondu sa v ňom ešte viac
ako pri náboženskom fonde upevnilo úzke spojenie so štátom, ktorý v nasledujúcom
storočí prevzal podstatnú časť starostlivosti o katolícke školstvo v krajine.
Jozef II. zveril fond spolu s náboženským fondom do správy komory, s úmyslom pretvoriť
ho na súčasť pokladnice. Tieto plány však neboli uskutočnené a v nasledujúcom
období vykonávala správu fondu Miestodržiteľská rada. Nariadením kráľovskej kancelárie
z r. 1793 bol fond opäť vyhlásený za verejný fond, disponujúci svojím majetkom.
Podobne ako v prípade náboženského fondu riadili hospodárenie na veľkostatkoch a lesoch
fondu štátni správcovia (úradníci), menšie hospodárstva boli odovzdané do prenájmu.
Spolu s náboženským fondom boli majetky študijného fondu rozdelené do šiestich
obvodov. Na konci 18. a začiatku 19. storočia získal fond nové majetky od panovníka,
najmä výmenou, na rôznych miestach, hlavne na juhu krajiny (v Tolnianskej a Temešskej
stolici). Počas revolúcie r. 1848 – 1849 a v období po nej bol študijný fond spravovaný
a riadený tými istými orgánmi a rovnakým spôsobom ako náboženský fond.
154

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)
Majetok Uhorského študijného fondu pozostával zo štyroch veľkých súčastí. Predovšetkým
ho tvorili kapitály, domy, hospodárstva, budovy, zariadenie, vybavenie a všetok
hnuteľný majetok patriaci kedysi jezuitom, prevedený Máriou Teréziou na fond, ďalej
bývalé nehnuteľné majetky zrušeného jezuitského rádu, po r. 1849 štátne dlhopisy ako
náhrady za urbársku pôdu, rozdelenú po zrušení poddanstva a takisto dlhopisy za štátny
výkup desiatku z vína na majetkoch fondu. Rozloha majetkov fondu po jeho prevzatí
Uhorským kráľovským ministerstvom náboženstva a verejného vzdelávania (po r. 1867)
predstavovala 58 158 jutár, po zmenách v nasledujúcom období (predaj časti nehnuteľností)
klesla na začiatku 20. storočia na 39 000 katastrálnych jutár. Príjmy fondu boli
využívané na financovanie stredných a vysokých katolíckych škôl (vrátane právnických
a teologických akadémií, kňazských seminárov a i.), štátnej školskej správy a katolíckych
základných škôl (protestantské školstvo malo autonómiu a štát sa na jeho zabezpečení
podieľal menšou mierou).
Právna povaha študijného fondu je veľmi podobná právnej povahe náboženského
fondu. Väčšinu jeho majetku tvorili bývalé majetky Spoločnosti Ježišovej, ako zaniknutej
katolíckej cirkevnej inštitúcie, pričom krajinská katolícka cirkev nebola jej právnym
nástupcom. Tento majetok bol však od vzniku fondu využívaný na úlohy zabezpečované
štátom. V druhej polovici 19. storočia sa nielen posilnilo vedúce postavenie štátu vo
vývine uhorského, najmä katolíckeho, školstva (napr. jedine katolícke školy sa mohli nazývať
uhorské kráľovské), posilnil sa však občiansky charakter týchto škôl, na ktorých
študovali nielen katolícki, ale aj protestantskí a židovskí žiaci. Fond tak zabezpečoval
úlohy štátu vo vzťahu k potrebám už nielen katolíckych, ale všetkých občanov.
Vzhľadom na špecifické úlohy fondu sa analýzy jeho právnej povahy odlišovali od
hodnotenia náboženského fondu. Ich cirkevná stránka sa v podstate obmedzovala na
konštatovanie pôvodného majiteľa, Spoločnosti Ježišovej. Rovnako minister barón Jozef
Eötvös, ako autori uvádzaných hodnotení právnej povahy fondov Koloman Ghyczy, Pavol
Hamar či Michal Szepessy považovali študijný fond za výsostne verejný, teda štátny,
slúžiaci na plnenie úloh štátu. Osobitná komisia vedená Pavlom Hoffmannom a Alexandrom
Csikym vypracovala správu o študijnom fonde, v ktorom ho, vychádzajúc z jeho
verejného charakteru a určenia jeho príjmov na krajinské školské ciele, odporúčali
zaradiť do štátneho rozpočtu. Takisto väčšina katolíckych politikov pri vypracovávaní
koncepcií autonómie uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu
nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol iba Štefan Apáthy,
snažiaci sa vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu, argumentujúc najmä
legislatívou z feudálneho obdobia a minister gróf Ján Zichy, predpokladajúci vo svojej
koncepcii autonómie cirkvi včlenenie fondu do jej majetku, avšak spolu s prevzatím
všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát financoval.
Z toho vyplýva, že Uhorský študijný fond ešte v priebehu 19. storočia sa v dôsledku
svojho špecifického poslania transformoval na fakticky (nie právne) štátnu inštitúciu.
Jeho odovzdanie do vlastníctva katolíckej cirkvi, nepredstavujúcej právneho nástupcu
pôvodného majiteľa, bolo prípustné iba po odluke cirkvi od štátu a zároveň prevzatí zo
strany cirkvi zabezpečenia siete katolíckych základných, štátnych a vysokých škôl, v plnom
či čiastočnom rozsahu financovaných štátom.
155

Peter Kónya – Annamária Kónyová
Použité pramene a literatúra
A Pallas Nagy lexikona I, X, XV, XVI. Budapest 1893, 1895, 1897.
APPONYI, Albert – APÁTHY, István: A magyarországi katholikus vallási és tanulmányi
alapok és alapítványok jogi természetének megvizsgálatására jelentései. Budapest
1883.
Corpus Juris Hungarici. Magyar Törvénytár. Budapest 1900.
CSORBA, László: A vallásalap „jogi természete“. Az egyház problémája a polgári átalakulás
kori Magyaroroszágon. Budapest 1999.
FORSZTER, Gyula: A Magyar vallásalap hajdan és most. Budapest 1888.
HAMAR, Pál: „...közalapítványi királyi ügyigazgató, mint a Szent korona egyik ügyészének
véleménye, melyet a magyar főpapi javak és az ezekből kifolyó vallásalap
jogi természete kérdésébe előterjeszt. Budapest 1875.
KRISTÓ, Gyula – BARTA, János – GERGELY, Jenő: Magyarország története előidőktől
2000-ig. Budapest 2002.
KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid: Katolícke fundácie v Uhorsku v období raného novoveku.
Dizertačná práca, rkp. Bratislava 2004.
MORAVČÍKOVÁ, Michaela – CIPÁR, Marián: Cisárovo cisárovi. Bratislava 2001.
SALACZ, Gábor: Egyház és az állam Magyarországon a dualizmus korában 1867 –
1918. Budapest 1974.
ZSILINSZKY, Mihály: Az országos egyházi alapok és alpítványok kérdéséhez. Rákosliget
1914.
156

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí *
Martin Javor
JAVOR, M.: The organization and structure of the Freemasonry movement in the
Habsburg monarchy in the 18th century. In: Annales historici Presovienses 7/2007.
Prešov : Universum, 2007, pp. 157-174.
The work discusses the organization and structure of the freemasonry movement in the
Habsburg monarchy in the 18th century. Its aim is to implement the movement into the
structure of the European freemasonry. The problems which freemasons had to come up
against are introduced in this contribution. It also deals with the complex network of the
various freemasonry branches and similar organizations which were quite widespread
in the 18th century. Freemasonry lodges had their mother lodges out of the territory of
the monarchy, mostly in countries which had problematic relations with the Habsburg
monarchy. This was the reason for all the reforms which were accepted by Joseph II. in
the 80´s in the 18th century. The organizational cornerstone of the movement was the
periodical „Journal für Freymaurer“, which is mentioned in this contribution. The survey
of all the lodges in the monarchy is a part of the work as well.
Organizácia každej spoločnosti ponúka množstvo námetov na zamyslenie a jej forma
potom odráža aj jej obsah. Máloktorá organizácia v 18. storočí mala svoju štruktúru tak
komplikovanú a neprehľadnú ako práve slobodomurárske hnutie. V štúdii bude mojím
zámerom zmapovať štruktúru a organizáciu slobodomurárskeho hnutia v habsburskej
monarchii, predstavím jednotlivé „bunky“ slobodomurárskeho hnutia, zaradím ich do
súradníc európskeho slobodomurárstva a pokúsim sa dešifrovať zložitú sieť rôznych
slobodomurárskych odnoží a slobodomurárstvu podobných organizácií, ktoré boli
v 18. storočí veľmi rozšírené.
Dosiahnutie takto stanoveného cieľa nie je vôbec jednoduché. Slobodomurárske
hnutie totiž v 18. storočí vôbec netvorilo jednoliaty celok. Bolo ťažké pochopiť spleť
rôznych obediencií, systém materských lóží, platenia poplatkov a podobne. Je až zarážajúce,
aké sofistikované slobodomurárske hnutie už v 18. storočí bolo. V prvom rade
je potrebné si uvedomiť, že slobodomurárske hnutie v habsburskej monarchii nebolo
pôvodným, domácim elementom. Do monarchie sa dostalo prostredníctvom cudzích,
bavorsko-sasko-francúzskych vojsk počas Vojny o habsburské dedičstvo v 40. rokoch
18. storočia. Tento fakt zohrával dôležitú úlohu pri udomácňovaní hnutia, pri budovaní
jeho štruktúr a de facto počas celého 18. storočia ovplyvňoval postoj panovníckeho
dvora k slobodomurárstvu. Keďže slobodomurárstvo sa do monarchie dostalo poväčšine
z krajín, ktoré neboli naklonené politike Márie Terézie, ovplyvňoval tento fakt aj zahraničnú
politiku monarchie v 18. storočí. Druhým dôležitým momentom, ktorý treba mať
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/4539/05.
157

Martin Javor
na zreteli, je fakt, že vytváranie štruktúr a organizácie slobodomurárskeho hnutia bolo
pozvoľným, dlhodobým procesom, ktorý nebol ukončený ani v období zákazu slobodomurárskeho
hnutia v monarchii v r. 1794.
Už slobodomurárske hnutie v západnej Európe v druhej polovici 18. storočia netvorilo
súvislé, jasne čitateľné hnutie, avšak skladalo sa z mnohých odnoží a škôl, z ktorých
väčšina sa udomácnila aj na území habsburskej monarchie. Vzťah viedenského panovníckeho
dvora ku slobodomurárstvu bol od začiatku problematický. Bol ovplyvnený
niekoľkými faktormi. V prvom rade to bola zahraničná politika habsburskej monarchie
a vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie.
Cisárovná Mária Terézia mala ku slobodomurárstvu ťažko definovateľný vzťah. Jej
manžel František Lotrinský totiž v roku 1731 vstúpil do lóže v Haagu a od roku 1742 bol
členom prvej viedenskej lóže. 1 Ako už bolo spomenuté, slobodomurárstvo do habsburskej
monarchie vstúpilo pod ochranou cudzích, hlavne francúzsko-bavorsko-saských
armád, ktoré mali v r. 1741 podporiť bavorského kurfirsta Karola Alberta na český
trón proti Márii Terézii. 2 Preto cisárovná nemohla slobodomurárske hnutie podporovať
a 8. októbra 1766 vydala dokonca dvorný dekrét, ktorým prehlásila každého úradníka,
ktorý by sa stal členom slobodomurárskeho či rozenkruciánskeho spolku, za zbaveného
úradu. 3 Tieto antislobodomurárske kroky vyplývali zo zahraničnej politiky Márie Terézie.
Keďže pruský kráľ Fridrich II. podporoval zakladanie a fungovanie slobodomurárskych
lóží, cisárovná sa k tomuto hnutiu stavala odmietavo. 4
Prvých 30 rokov existencie slobodomurárskeho hnutia v monarchii, teda približne
obdobie rokov 1740 – 1770, je práve v znamení hľadania „miesta v spoločnosti“. Toto
hľadanie však bolo apriori ovplyvnené spomenutými vnútropolitickými a zahraničnopolitickými
udalosťami. V tomto časovom intervale existovalo hnutie len v niekoľkých
mestách na západe monarchie, de facto len v Prahe a vo Viedni. Predovšetkým pražská
lóža takmer 20 rokov svoju činnosť redukovala len na získanie uznania svojej existencie
od niektorej z materských lóží, predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách. Nové
slobodomurárske lóže totiž mohli vznikať len akýmsi oddelením, alebo odštiepením
od pôvodnej, tzv. materskej lóže. Ostatné „pokútne lóže“, ktoré takto nevznikli, neboli
ostatnými lóžami uznané za „pravé“ a veľmi rýchlo ukončovali svoju činnosť, nakoľko
nemali k dispozícii výhody, ktoré mali lóže „pravé“. To bol hlavný dôvod, prečo
prvé desaťročia existencie prvých lóží v monarchii boli vyplnené práve vyhľadávaním
uznania od niektorej z materských lóží, keďže lóže, ktoré ich založili, neboli „pravé“
slobodomurárske. To však predovšetkým pražské lóže netušili. Vôbec, rôzne podvody
1 ABAFI, Lajos: A szabadkömüvesség és az uralkodóház. Budapest 1896, s. 5.
2 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 83.
3 Oberösterreichisches Landesarchiv (OÖLA), Wien, Patentsammlung Krackowizer, Hs. 189,
Nr. 93.
4 Mária Terézia však v liste citovanom Abafim uviedla, že si je vedomá existencie hnutia napriek
jej zákazu, nechce však o ňom vedieť a ak nebudú vystupovať verejne a tým ju zosmiešňovať,
nič proti nim nepodnikne. In: ABAFI, Lajos: A szabadkömüvesség és az uralkodóház.
Budapest 1896, s. 7.
158

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
v slobodomurárskom prostredí, alebo lepšie povedané podvody na úkor slobodomurárov
boli v 18. storočí bežné.
Na základe archívnych dokumentov je možné dešifrovať snahu o uznanie predovšetkým
lóže v Prahe. Táto sa v prvých rokoch svojej existencie snažila hlavne o získanie
„konštitúcie“ či uznania od niektorej slobodomurárskej veľmoci, ktorá mala právo
nové lóže zakladať. Dvadsať rokov po svojom založení hľadala slobodomurársku veľkolóžu,
ktorá by jej mohla dať novú ústavu. Pražská lóža bola v slobodomurárskom
svete považovaná za lóžu neregulárnu, bočnú. Podľa J. Volfa to bol dôvod, prečo lóža do
60. rokov intenzívnejšie nefungovala a až pokoj po skončení sedemročnej vojny a trvalejší
pobyt vojenských posádok v Prahe jej dal podnet k oživeniu. Pražská lóža, zriadená
francúzskymi dôstojníkmi, stratila príliš skoro po svojom založení väčšinu svojich členov
predovšetkým kvôli ich francúzskemu pôvodu a samozrejme po prehratej vojne bol
tento odliv prirodzený.
Postup pražskej lóže U troch korunovaných hviezd nám umožňuje poukázať na problémy,
s ktorými sa slobodomurárske hnutie vo svojich začiatkoch v monarchii stretávalo.
Príklad pražskej lóže je ukážkový a s takýmito problémami sa stretávali aj lóže v iných
častiach monarchie, predovšetkým vo Viedni. Členovia pražskej lóže sa obrátili na drážďanskú
lóžu Zu den 3 Granatäpfeln (U troch granátov), ktorá dostala od berlínskej Der
Mutterloge zur drei Weltkugeln (Materskej lóže u troch zemegulí) právo na zakladanie
nových lóží a na ich vybavenie všetkými potrebnými dokumentmi. 5 So žiadosťou sa na
túto lóžu obrátil v mene pražskej lóže Zu den drei gekrönten Sternen (U troch korunovaných
hviezd) barón Skölen, ktorý žiadosť predložil pokladníkovi drážďanskej lóže
Jánovi Spiessovi. J. Spiess vyjadril potešenie nad prejaveným záujmom pražskej lóže,
v odpovedi Skölenovi píše: „... je nám cťou, ak je naše kráľovské umenie Vami dokonalo
prijímané, aby sme mohli žiť v správnom spojení a jednote ako to má byť u správne
zmýšľajúcich slobodomurárov, až kým sa veľkolepá stavba sveta na prach neobráti.“ 6
Zároveň J. Spiess poprosil „niečo zaobstarať“ pre drážďanskú lóžu, ktorá „nemá ani
grajciar“. 7
O niekoľko dní poslal J. Spiess návrh na spôsob konštituovania pražskej lóže. Ako
vo svojom liste uisťuje: „... jeho lóža je materskou a je oprávnená konštituovať iné lóže,
takže nič nebráni konštitúcii pražských bratov“. 8 Aby celá záležitosť prebehla v poriadku,
J. Spiess navrhol, aby jeden z členov pražskej lóže pricestoval do Drážďan, alebo
naopak aby jeden z drážďanských bratov pricestoval do Prahy na vysvetlenie konštitučných
aktov, kópií, zákonov a rituálov. Celkové náklady na konštitúciu J. Spiess vyčíslil
na 130 zlatých, pričom podotkol, že drážďanskú lóžu tento akt stál až 400 zlatých. 9
5 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 1 – 25. Tu sa nachádza korešpondencia medzi
pražskou lóžou Zu den drei gekrönten Sternen (U troch korunovaných hviezd) a drážďanskou
lóžou Zu den 3 Granatäpfeln (U troch granátov) ohľadom udelenia konštitúcie.
6 MOL Budapest, P 1134, 4. cs, Bd. 68, fol. 2, list Spiessa Skölenovi, Drážďany 23. júla 1763.
7 Tamtiež.
8 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 3, list J. Spiessa Skölenovi.
9 Tamtiež.
159

Martin Javor
Formálna žiadosť bola do Drážďan odoslaná 5. augusta 1763. Píše sa v nej: „Keďže
kráľovské umenie sa viac a viac rozširuje aj v našich krajoch a množstvo našich pravých
bratov preukazuje prianie pokračovať vo svojej práci podľa správneho poriadku,
tak žiadame my podpísaní vás, ctihodných bratov, neponechať nás samých v našom
úprimnom pláne, ale udeliť nám listinu, aby sme mohli pokračovať v našej kráľovskej
výstavbe, zaopatriť nám potrebné zákony a nariadenia a všetko, čo patrí k pravej a dokonalej
lóži.“ 10
Odovzdaním žiadosti boli poverení bratia Skölen a Furttenburg. Rokovania sa naťahovali
z dôvodu ďalších požiadaviek pražských bratov, ktorí nastolili požiadavku
zriadenia kapituly pre celé Čechy, ktorá by mala právomoc konštituovať nové lóže.
S novou požiadavkou drážďanská lóža súhlasila, avšak pod podmienkou, že lóža a aj
kapitula bude zriadená presne podľa jej predpisov a že ich práca začne pod vedením
drážďanského komisára. Bola dohodnutá aj cena, patent stál 300 zlatých, ďalších 20
zlatých bolo sľúbených sekretárovi drážďanskej lóže H. Benardovi ako úhrada nákladov
za kopírovanie konštitúcie, rituálov, katechizmu, vysvetlenie zákonov, reglementov
a historických zošitov. 11 Medzitým v polovici roku 1763 boli títo vyslanci pražskými
bratmi vymenovaní do najvyšších funkcií novozriadenej lóže Zu den drei gekrönten
Sternen (U troch korunovaných hviezd) a kapituly Zu den vier Evangelisten (K štyrom
evanjelistom). 12
Korešpondencia medzi lóžami v Prahe a v Drážďanoch svedčí o tom, ako vznikali
nové lóže na území habsburskej monarchie. Základným predpokladom na vznik lóže
bolo jej uznanie niektorou veľkolóžou, pod ktorú sa potom mohla novovzniknutá lóža
začleniť. Veľkolóže otvorene vítali vznik novej lóže pod svojím patronátom, pretože si
tak rozšírili sféru svojho vplyvu a výrazne si polepšili aj finančne. Je zaujímavé, aké
zdĺhavé boli rokovania medzi jednotlivými lóžami a nezanedbateľné boli aj sumy, ktoré
sa na týchto rokovaniach dohadovali.
V stredoeurópskom slobodomurárstve je problémom orientácia v množstve lóží a pri
objasňovaní štruktúry hnutia azda najväčším problémom bolo zistiť, ktoré lóže boli tzv.
materské, teda mali právo zakladať nové lóže. Niektoré z lóží si toto právo prisvojili bez
akejkoľvek dohody so slobodomurárskymi autoritami, niekoľko rokov právo využívali,
kým sa na tento „podvod“ neprišlo. To bol aj prípad pražskej lóže, ktorá už v roku 1764
10 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 118, Pre materskú lóžu „Zu den 3 Granatäpfeln“
(U troch granátov) v Drážďanoch, formulár bez dátumu. Žiadosť podpísali vedúci predstavitelia
lóže František Karol gróf Clary-Aldringen, Filip gróf Clary-Aldringen, Ján gróf Lützow,
František Karol gróf Martinitz, Karol Wilhelm barón Skölen, Ján Karol barón Furttenburg,
Leopold z Prachtu, Jozef František Martinelli a ďalší.
11 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 5., záležitosti A. H. Benarda a J. Spiessa, 1. septembra
1763.
12 J. Skölena vymenovali za majstra lóže Zu den 3 gekrönten Sternen (U troch korunovaných
hviezd) a Furttenburga za predstaveného kapituly Zu den 4 Evangelisten (K štyrom evanjelistom).
MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 106 Skölenov koncept bez dátumu.
160

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
zistila, že drážďanská lóža nemala právo zakladať nové lóže, a preto de facto v slobodomurárskom
svete pražská lóža nemá právny základ. 13
O situácii v stredoeurópskom slobodomurárstve a o problémoch s konštitúciami informoval
pražskú lóžu člen lóže Zu den 3 Granatäpfel (U troch granátových jabĺk) lekár
Murder, ktorý bol zástupcom svojej lóže pri lóži v Jene. Tento svojím listom zo 6. marca
1764 informoval o rozsiahlom podvode v berlínskej veľkolóži, ktorej bola drážďanská
lóža podriadená. Murder uviedol, že predchádzajúce listy o nutnosti maximálnej opatrnosti
písal on ako predstaviteľ drážďanskej lóže, ktorá „berlínsku lóžu takisto opustila
a s všetkou úctou sa priradila ku veľkokapitule, vzniknutej v Jene, kde sa v súčasnosti
zdržuje veľactený veľmajster. Ak sa aj vy chcete pridať k šťastným bratom a na stranu
veľmajstra, nasledujte cestu, ktorú vám ukazujeme, pošlite delegátov do Jeny a dostanete
všetko k vašej spokojnosti“. 14
Leopold Pracht Murderovi odpísal, že jeho správa bola v Prahe prijatá „...s výnimočným
prekvapením a úžasom“. Podľa Murderovho návodu, ktorý „nemôžu považovať za
iný ako úprimný a bratský“, ihneď napíšu na vyššiu kapitulu v Jene. 15
Už nasledujúci deň poslali pražskí bratia do Jeny list, v ktorom sa členovia kapituly
Pracht, Skölen a Schmidburg odovzdávajú do ochrany veľkokapituly s najväčšou poníženosťou.
V liste píšu: „... nech najvyšší majster v milosti nazerá na zbúraný chrám a jeho
stĺpy, ktoré ešte trčia z ruín. Očakávame dobrosrdečnosť v tom, že nám ukáže cestu
k novému Jeruzalemu najvyššia veľkokapitula. Nevieme sa dočkať našu lóžu podriadiť
za poníženú vašej veľkokapitule a neželáme si nič túžobnejšie, ako po týchto nepríjemnostiach,
kedy sme až 15 a viac rokov boli ťahaní za nos, môcť pokračovať v našich prácach
podľa pravých pravidiel slobodomurárstva.“ Do Jeny boli vyslaní delegáti, na čele
s J. Skölenom, ktorý po príchode do Prahy podal členom lóže správu. J. Skölen píše, že
do Jeny väčšina nemeckých lóží poslala delegátov, ktorí boli vybavení zodpovedajúcimi
spismi a konštitúciami, takže podľa J. Skölena nemali dôvod ich nenasledovať. Pražskí
slobodomurári teda na začiatku roku 1764 zmenili svoju konštitúciu a len rok starú
podriadenosť lóži v Drážďanoch vymenili za podriadenosť lóži v Jene.
Je zaujímavé, aká ambiciózna bola pražská lóža (U troch korunovaných hviezd). Jej
prvoradou deklarovanou úlohou bolo zriadenie kapituly. „Je to síce zriadenie, ktoré nevyžaduje
veľa námahy, myslím však, že sa vynaloží úsilie, aby bolo dosiahnuté spoločné
dielo.“ 16 Začiatkom novembra 1763 už boli pražskí bratia natoľko pripravení, že žiadali
materskú lóžu o zaslanie komisára, ktorý by mal inštaláciu nových lóží viesť.
Plány pražských bratov však prekazila smrť kráľa Augusta II., po ktorej nemohol byť
žiaden z členov drážďanskej lóže vyslaný do Prahy. Drážďanská lóža preto ponechala
13 Išlo o celostredoeurópsky „slobodomurársky podvod“ istého pána Johnsona, ktorý si rôznymi
podvodmi podriadil medzi inými aj berlínsku veľkolóžu. Viac pozri ABAFI, Lajos:
Geschichte I., s. 203 – 204.
14 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 12. Merder pre priora Prachta, 14. marca 1764.
15 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 13. Pracht Merderovi, 16. marca 1764.
16 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 5, list Spiessa Skölenovi, 3. októbra 1763.
161

Martin Javor
celý proces konštitúcie na Prahe. „Prenechávame vám teda pokračovať v kráľovskom
umení a prajeme si, aby výstavba našej ctenej dcérskej lóže bola úprimná, aby vám
nechýbali stĺpy, ktoré podopierajú krásu a silu vašej kráľovskej stavby, nech žije v každom
čase pravé úsilie, aby ste mohli pokračovať v rozširovaní a oslavovaní kráľovského
umenia v pravom zmysle. Nepochybujeme, že zariadite všetko podľa nariadení a daných
predpisov a dúfame, že od vás dostaneme správu, kto sú vaši členovia a aké úrady zastávajú.“
17
Aj naďalej sa pražská lóža obracala na materskú lóžu v Drážďanoch s najrôznejšími
problémami. Pri otváraní novej kapituly napríklad došlo k čítaniu materiálov z Drážďan
ohľadom Hyramovej legendy 18 , ktorú nevedel nikto z pražských členov vysvetliť, tak
o vysvetlenie požiadali Drážďany, „aby ich pochybnosti vyriešila a upokojila pravým
vysvetlením Hyrama a celého tajomstva“. 19
Tieto organizačné problémy sa vyhli ďalšiemu „hniezdu“ slobodomurárstva v monarchii,
a to Viedni. Je zaujímavé, že do Viedne sa slobodomurárstvo dostalo práve z Prahy.
Prvá viedenská lóža U troch kanónov mala svoje prvé zasadanie 17. septembra 1742.
Jej prvým veľmajstrom bol Albert Jozef Reichsgraf von Hoditz. Pôvodne deväťčlenná
viedenská lóža si počínala veľmi dobre, počas prvého pol roka svojej existencie usporiadala
22 stretnutí, kde „zasvätila“ ďalších 56 kandidátov – Nemcov, Maďarov, Chorvátov,
Talianov a Francúzov. Bola to po dlhú dobu jediná slobodomurárska lóža v Rakúsku,
pretože prvá mimoviedenská lóža vznikla až v r. 1777 v Innsbrucku. 20
Kým 60. roky boli problematické z hľadiska konštitúcií, 70. roky 18. storočia sa niesli
v znamení organizačných zmien nielen v slobodomurárstve stredoeurópskom, ale v slobodomurárstve
ako takom. Predstavitelia špičiek lóží sa dohodli na zvolaní slobodomurárskeho
konventu do mesta Kohlo. 21 Účelom konventu, ktorý sa konal v dňoch 4. – 23.
júna 1772, bolo „...odstrániť neporiadok v prefektúrach, dať záležitosti prefektúr do poriadku
podľa vypracovaného projektu a zavrhnúť snahy o výrobu zlata a iné pochybné
veci, ktoré odrádzajú bratov od skutočných cieľov Rádu“. 22 Bola to vôbec prvá snaha
o usporiadanie pomerov v európskom slobodomurárstve.
Na konvente vyhlásili päť aktívnych prefektúr 23 za pravé a boli im udelené miesta
a hlasovacie právo v provinciálnej Kapitule. Dostali takisto podiel na správe Kapituly.
17 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 6, 15. novembra 1763.
18 Hyramova legenda je jednou z najkrajších a najdôležitejších slobodomurárskych legiend, ktorá
odvádza vznik slobodomurárskeho hnutia už do čias starovekého Egypta.
19 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 106.
20 Beránek, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, str. 90.
21 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 69, Lühe grófovi Sauerovi a grófovi Kiniglovi 18. novembra
1771, fol. 1, 2.
22 MOL Budapest, P 1134, 4. Cs., Bd. 69, list grófovi Kiniglovi st., 16. marca 1772.
23 Tempelburg v Kurlande, Gommern v Drážďanoch, Derla v Leipzigu, Brunopolis
v Braunschweigu a Kalenberg v Hannoveri.
24 Templin v Berlíne, Baruth v Görlitzi, Rittersfeld vo Frankfurte nad Mohanom a Nistitz
v Sliezsku.
162

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
Vzniklo 6 nových prefektúr 24 a ich právomoci boli presne stanovené. Doterajšia provinciálna
Kapitula sa zmenila na stálu „Capitular – Regierung“ (Kapitulárnu vládu), ktorá
mala na starosti predovšetkým finančné záležitosti. Veľmajstrom všetkých zjednotených
škótskych lóží sa stal vojvoda Ferdinand von Braunschweig. 25 Kapitulárna vláda,
pozostávajúca z ôsmich členov zastupujúcich prefektúry zúčastnené na konvente, mala
za úlohu riadiť činnosť hnutia. Konvent v Kohlo vniesol aký-taký poriadok do organizácie
a štruktúry hnutia v Európe, avšak habsburskej monarchie sa dotkol len okrajovo.
V 70. rokoch 18. storočia teda vrcholným orgánom všetkých európskych slobodomurárov
bola Kapitulárna vláda, na čele s vojvodom Ferdinandom von Braunschweig. Pod
touto organizáciou existovalo 11 prefektúr, ktoré mali právo zakladať nové lóže a boli
riadiacimi orgánmi Kapituly v jednotlivých krajinách Európy.
Predovšetkým sa slobodomurársky konvent uzniesol aj na možnosti vytvorenia novej
prefektúry s pôsobnosťou pre Čechy, ktorá mala byť vytvorená, ak bude činnosť lóží,
ktoré by pod jej právomoc mali patriť, uznaná za dostačujúcu na vytvorenie prefektúry.
Zatiaľ Kapitulárna vláda určila, že lóže patriace pod budúcu českú prefektúru, ktorej
dali meno Rodomskoy, by sa mali pričleniť pod správu prefektúry Gommern v Drážďanoch.
Dovtedy budú lóže v Čechách vystupovať ako Prepozitúra Rodomskoy. 26 Za
vedúcich členov prepozitúry boli vymenovaní gróf Sebastián Kinigl a jeho syn Gašpar
Herman Kinigl.
Takýto stav mal trvať minimálne do nasledujúceho konventu. Ten sa konal v roku
1775 v Braunschweigu. Požiadavka pražských slobodomurárov na etablovanie českej
prefektúry bola prejednaná počas zasadnutia konventu 26. mája 1775. Žiadosť bola posúdená
pozitívne, a to aj prefektúrou Gommern v Drážďanoch.
O tomto rozhodnutí upovedomil veľmajster 28. júna pražskú lóžu, ktorá zároveň požiadala
o vystavenie pečate a vymenovanie prefekta a vrchného komisára. 27 Do mesiaca
boli do najvyšších funkcií v prefektúre vymenovaní noví funkcionári. Gróf Kinigl ml. sa
stal prefektom a členom provinciálnej veľkolóže, gróf Thun sa stal vrchným komisárom
a gróf Kinigl starší čestným prefektom. 28
Na konvente v Braunschweigu bolo takisto rozhodnuté, že pražská prefektúra
bude voči lóžam nižšieho stupňa vystupovať pod názvom Prefektúra Rodomskoy, ale
provinciálna lóža mala vystupovať pod menom Zu den drei gekrönten Sternen und
drei gekrönten Säulen (U troch korunovaných hviezd a troch korunovaných stĺpov).
O takéto pomenovanie žiadal osobne pri svojej poslednej návšteve vojvoda Albert. 29
O pozdvihnutí pražskej lóže na úroveň prefektúry boli upovedomené všetky podriade-
25 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 42, fol. 5.
26 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 26. fol. 462 – 775: Protokol konventu z Kohlo.
27 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 97., fol. 39 – 40, Protokol prefektúry Rodomskoy. Požiadavke
pečate lóže bolo ihneď vyhovené. Na pečati je vyobrazený korunovaný lev s dvojitým
chvostom z českého erbu, ktorý oboma labami drží erb prefektúry.
28 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 91, fol. 58.
29 ABAFI, Lajos: Geschichte, 3., s. 11.
163

Martin Javor
né lóže ako aj neprítomní bratia, predovšetkým však bol o tom informovaný vojvoda
Albert. 30
Pražská prefektúra teda mohla byť formálne otvorená. Bolo potrebné zaobstarať potrebné
vybavenie lóže, napríklad pozlátiť zástavu pravým zlatom. Začiatkom decembra
1775 bolo vybavenie lóže hotové. 31
Prefektúra bola slávnostne otvorená 22. decembra 1775 a v prvých týždňoch jej
existencie sa snažila predovšetkým o prijímanie nových členov, ktorí sa do nej húfne
hlásili. 32 Prefektúra zasahovala do činnosti pražských lóží, len ak to bolo nevyhnutné.
Pod pražskú prefektúru patrila aj viedenská lóža, ktorej sa však v roku 1776 podarilo
osamostatniť, a to bez vedomia pražskej prefektúry. Spory s Viedňou boli hlavnou náplňou
práce prefektúry v roku 1776. Snahou Prahy bolo hlavne udržať si od viedenskej
lóže príspevky na pražský sirotinec. Viedenskí slobodomurári vo svojom liste pražskej
prefektúre vysvetľujú dôvody svojho osamostatnenia. Podľa Viedne väčšina listov adresovaných
pražskej prefektúre nebola zodpovedaná, alebo ak áno, tak až po 3 – 4 mesiacoch.
Predovšetkým im ale prekážalo to, že Praha nepotvrdzovala načas prijatie finančných
príspevkov na sirotinec. Viedenským bratom bolo podľa listu nepríjemné, že ich
posledný príspevok nebol vôbec spomenutý v najnovšej vytlačenej správe. Okrem toho
sa viedenskí slobodomurári sťažovali na nedostatočnú informovanosť o konaní prefektúry.
33
Koncom marca 1776 bol z Viedne pražskej prefektúre poslaný list, v ktorom bolo
oznámené, že veľmajster na základe želania vojvodu Alberta udelil povolenie na zriadenie
prefektúry vo Viedni, k čomu došlo 21. februára 1776. Nová viedenská prefektúra
vyslovila vôľu aj naďalej pokračovať v podporovaní pražského sirotinca podľa svojich
možností. 34 Nakoniec pražská prefektúra slávnostne odpustila Viedni dlžné poplatky
a výšku poplatku na sirotinec nechala na „veľkorysosti viedenských bratov“. 35 Viedenská
prefektúra dokonca prisľúbila pražskej, že príspevok na sirotinec budú považovať
za jednu zo svojich prvoradých povinností. 36 Teda v habsburskej monarchii existovali
koncom 70. rokov už dve prefektúry, teda najvyššie slobodomurárske organizácie. Tu
je však potrebné uviesť, že hnutie sa rozvíjalo naďalej predovšetkým v dvoch mestách
– v Prahe a vo Viedni.
Od roku 1769 sa slobodomurárstvo dostáva aj do východnej časti monarchie, do
Uhorska. Územie Uhorska je možné vo vzťahu k zakladaniu slobodomurárskych lóží
rozdeliť do troch oblastí. Prvou oblasťou je oblasť Zadunajska a Bratislavy. Na tomto
30 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 39, 47; Protokol Rodomskoy z 2. júla a 1. augusta
1775.
31 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, Protokol Rodomskoy, fol. 48, 56.
32 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 71, Protokol Rodomskoy z 26. 12. 1775.
33 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 97, 95; Protokol z 2. apríla 1776; Bd. 39, fol. 223
– 224 – korešpondencia prefektúry a Endersa.
34 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 219.
35 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 248, Enders Schafgotschovi 4. mája 1776.
36 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 257.
164

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
území nové lóže zakladali predovšetkým viedenské lóže. Členovia nových lóží úzko
spolupracovali predovšetkým s viedenskými slobodomurármi, ktorí boli väčšinou úplne
lojálni k centrálnemu panovníckemu dvoru vo Viedni. Druhú oblasť tvoria východné
oblasti a územie dnešného Slovenska. Tu sa rozširovali filiálky Francúzmi založenej
varšavskej lóže. Tieto lóže boli voči Viedni a habsburskému dvoru naladené kritickejšie.
Neskôr sa prikláňali skôr k rozenkruciánstvu. Tretiu oblasť tvorí juh krajiny. Práve
tu sa zrodil samostatný uhorský slobodomurársky systém – Draškovičova observancia.
V lóžach na juhu krajiny mal prevahu predovšetkým vojenský živel. Slobodomurárske
hnutie sa v Uhorsku rozvíjalo, na rozdiel od územia Rakúska, Čiech a Moravy, nielen
v najväčších mestách krajiny. Ak nepočítame juh krajiny, tak lóže vznikli až v ôsmich
mestách Uhorska (Prešov, Bratislava, Košice, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Miskolc,
Budín, Pešť).
V 70. rokoch 18. storočia už bolo hnutie v Uhorsku pevne zakorenené, avšak organizačne
bolo len na úrovni samostatných lóží, z ktorých niektoré boli riadené z Viedne,
iné z Varšavy. Rokovacím jazykom v uhorských lóžach bola nemčina, čo prekážalo maďarským
členom lóží, ktorí sa pod vedením grófa Ivana Draškoviča 37 rozhodli postúpiť
uhorské slobodomurárstvo reforme. Gróf I. Draškovič sa spolu s grófom Štefanom Niczkym
podujali vytvoriť jednotnú organizačnú štruktúru uhorského slobodomurárstva po
vzore Prefektúry Rodomskoy v Prahe, alebo organizácií lóží v hlavnom meste monarchie.
Ich cieľom bolo vytvorenie nezávislého, samostatného uhorského slobodomurárstva.
So svojimi plánmi vystúpili v roku 1773, keď začali podnikať kroky na vytvorenie
väčšej organizácie, ktorá by zastrešovala všetky v Uhorsku ležiace lóže. 38
Zjednocovanie, tak ako v iných častiach monarchie, narážalo na rôzne prekážky. Ak
niektorá z lóží chcela pristúpiť k novovytvorenému systému, musela prerušiť zväzky so
svojou materskou lóžou, čo sa väčšinou nestretlo s porozumením Napokon sa podarilo
zjednotiť štyri lóže v centrálnom a južnom Uhorsku, ktoré na svojom spoločnom zasadnutí
22. októbra 1775 založili tzv. Uhorské slobodomurárstvo – Latomia Libertatis sub
corona Hungariae. 39 Bola tak vytvorená samostatná uhorská obediencia. Plánom zakladateľov
bolo, že sa ku nej prihlásia všetky lóže existujúce v Uhorsku a samozrejme aj
všetky novozaložené lóže. V záveroch prvého stretnutia tejto Uhorskej lóže sa písalo, že
stúpenci tejto obediencie si vážia všetky ostatné slobodomurárske systémy. Ako dôvod
vytvorenia vlastnej obediencie uvádzajú komplikovanú komunikáciu so vzdialenými lóžami
a svoju „lásku ku slobode a nezávislosti“. 40
„Draškovičov systém“ ako organizácia zastrešujúca uhorské lóže síce nedosiahla
taký význam, ako viedenská provinciálna lóža alebo Prefektúra Rodomskoy, výsledky
jej činnosti sú aj tak pozoruhodné. Členmi lóží patriacich pod tento systém boli maďarskí
príslušníci majetných vrstiev, župani jednotlivých stolíc, dôležití úradníci miesto-
37 Ivan Draškovič (1740 – 1787) Gróf a chorvátsky vojenský dôstojník.
38 ABAFI, Lajos: Szabadkömüvesség története..., s. 73.
39 Tamtiež. Pozri aj HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10. fol. 130 – 158.
40 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 147.
165

Martin Javor
držiteľskej rady a dištriktov vytvorených Jozefom II. a niekoľkí im blízki príslušníci
inteligencie, ktorí bojovali spoločne nielen za osvietenstvo vo všeobecnosti, ale predovšetkým
o jozefínsky program. Činnosť lóže spočívala na prednáškach o národno-hospodárskych
a politických otázkach. V jej štatútoch sú zakorenené jozefínske princípy
hovoriace o tom, že slobodomurári nechceli zmeniť spoločenský poriadok, ale mali za
cieľ „...veľkých vrátiť späť k nášmu stavu a malých k nám pozdvihnúť“ 41 . Úloha slobodomurára
mala tkvieť v hľadaní zlepšenia a pomoci. Jednotlivým bratom sa mali dať
určité úlohy, oni by mali jednotlivé problémy preskúmať, napísať o nich články, a tie, ak
je to možné, publikovať.
Zachoval sa zoznam úloh, ktorý uvádza otázky, ktoré majú spracovať duchovní, armáda,
úradníci a právnici. 42 Pre úradníkov boli navrhnuté témy, ako napríklad, či je
potrebné zvýšiť počet obyvateľov v Uhorsku, či sa majú cudzinci usídliť, či je možné
podporovať obchod Uhorska, akým spôsobom a akými zákonmi. Medzi témami bol aj
spôsob prerozdelenia daní, zlepšenie situácie roľníctva, zmeny v zmýšľaní národa. Zaujímavou
mohla byť prednáška „Dá sa zmeniť zmýšľanie národa a na čom sa zakladá
láska k vlasti“. Právnici sa mali zaoberať podstatou konštitúcie v Uhorsku, alebo otázkami
o najlepšej forme vlády. Diskusia sa viedla o uhorskej ústave.
Problémami uhorského obchodu, modernizácie ústavy a situácie sedliactva sa spočiatku
zaoberali prevažne slobodomurári pochádzajúci z juhu Uhorska, ktorí tvorili
jadro Draškovičovho systému. Členom lóže bol guvernér v Terste Karol Zinzendorf,
ktorý agitoval v prospech jednotného uhorského slobodomurárstva počas študijnej cesty
cez Uhorsko a Sedmohradsko už v roku 1772. Karla Zinzendorfa počas jeho pôsobenia
vo Viedni často vyhľadávali uhorskí slobodomurári a pozývali na porady. 43 S Karolom
Zinzendorfom mali dobré kontakty zakladatelia uhorskej národohospodárskej vedy, ako
Mikuláš Skerlecz, Jozef Podmaniczký, Pavol Almásy a Jozef Szapáry. Títo významní
teoretici mali veľký vplyv na zmýšľanie šľachty a meštianstva. 44
Gróf I. Draskovich sa počas svojich ciest po Uhorsku snažil o podriadenie lóží novému
systému. Počas svojho pôsobenia v Bratislave, pravdepodobne už v roku 1777, presvedčil
bratislavskú lóžu Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) na pripojenie. Draškovičov
systém sa udomácnil aj v Pešti a Budíne.
41 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 148.
42 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 147 – 150.
43 O vzťahoch grófa Karola von Zinzendorf a Uhorska porovnaj BALÁZS, E.: Karl von Zinzendorf
et ses relations avec la Hongrie á l epoque de l absolutisme éclairé. In: Studia Historica,
Budapest 1975.
44 Medzi najaktívnejších príslušníkov tejto skupiny patria Mikuláš Skerlecz a Jozef Podmanický.
Obidvaja neskôr spolupracovali v obchodnej komisii, ktorá sa usilovala o reformu uhorského
hospodárstva po ríšskom sneme z r. 1790/91. Spisy tejto komisie sa nachádzajú v MOL,
Archivum Regnicolare Lad. KKK. O ekonomických názoroch slobodomurárov podáva dôležité
informácie Robert Townson. TOWNSON, R.: „Membrum Societatis Edinburgensis“,
wichtige Daten. In: Travels in Hungary with a short account of Wienna in the year 1793.
London 1797.
166

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
Po odchode I. Draškoviča do Sedmohradska v roku 1780 sa pozícia Draškovičovho
systému oslabuje. Draškovičov systém bol v septembri 1781 po rokovaniach s viedenskou
provinciálnou lóžou podriadený Viedni. 45 Novou organizačnou štruktúrou uhorských
slobodomurárov bolo vytvorenie „Uhorskej provinciálnej lóže“ v roku 1784.
Po nástupe Jozefa II. na trón došlo v slobodomurárskom hnutí k niekoľkým zmenám.
Pomer Jozefa II. k slobodomurárstvu bol zo začiatku priaznivý. Aj jeho znepokojovalo,
keď sa lóže v monarchii obracali pre svoje písomné konfirmácie do Berlína a čerpali
odtiaľ svoj rituál. Preto cisár 26. marca 1781 vydal nariadenie, ktoré svetským i náboženským
organizáciám zakazovalo podriaďovať sa zahraničným inštitúciám a odvádzať
im akékoľvek peňažné dávky 46 .
Dôležitým momentom v dejinách štruktúry hnutia bolo vytvorenie Rakúskej krajinskej
veľkolóže 24. apríla 1784, ktorá reprezentovala štyri novovzniknuté provinciálne
lóže v jednotlivých krajinách monarchie. 47 Išlo o rakúsku, českú, uhorskú a sedmohradskú
provinciálnu lóžu. Týmto krokom sa vytvorila nová organizačná štruktúra slobodomurárskeho
hnutia v monarchii, každá lóža v monarchii musela patriť pod Rakúsku krajinskú
veľkolóžu prostredníctvom svojej provinciálnej lóže. Tento krok zrušil dovtedajšie
kapitulárne a prefekturálne zastúpenie lóží v monarchii a vytvoril úplne nový systém
organizácie hnutia. Je otázne, ako sa na tento nový systém pozerali samotné materské
lóže mimo monarchie, avšak Jozef II. nebol ochotný v tejto veci diskutovať.
Na vytvorení Rakúskej krajinskej veľkolóže sa uzniesli predstavitelia najvýznamnejších
lóží v monarchii už koncom marca 1784. 48 Zhodli sa na základných princípoch, podľa
ktorých bude slobodomurárske hnutie v monarchii existovať. Protokol z tohto rokovania
je dôležitým dokumentom pre porozumenie organizácie slobodomurárskeho hnutia.
Členovia lóží sa dohodli na demokratických zásadách pri hlasovaní o návrhoch zasadnutia.
Mali byť schválené len tie uznesenia, na ktorých sa zhodnú všetci prítomní členovia.
Väčšinu uznesení obsahujú právomoci Rakúskej krajinskej veľkolóže k provinciálnym
lóžam a k samotným lóžam. Rakúska krajinská veľkolóža je v uznesení definovaná ako
zhromaždenie reprezentantov všetkých lóží v dedičných krajinách. Jednotlivé lóže mali
voľnosť pri voľbe svojho vedenia. Voľbu by nemali ovplyvňovať ani dosiahnuté stupne,
ani doba pôsobenia v ráde, ale len dôvera bratov. Členom lóže sa mohol stať len muž,
ktorý dosiahol 24. rok života, ak vlastnil povolenie svojho otca, mohol byť prijatý už ako
21-ročný, syn slobodomurára dokonca aj ako 20-ročný. Mal by to byť muž s preverenou
čestnosťou, ktorú potvrdzovali traja členovia lóže, pričom jeho bezúhonnosť museli písomne
potvrdiť. 49
45 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 176.
46 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 98.
47 HHStA, Wien, Vertrauliche Akten 63, fol. 17 – 19.
48 Išlo o predstaviteľov lóží vo Viedni, Linzi, Mahrburgu, Banskej Štiavnici, Brne, Tarnowa, Varasdina,
Innsbrucku, Prešova a Bratislavy. MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 96.
49 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 98.
167

Martin Javor
Povinnosťou každého člena bola poslušnosť voči zákonu, spolupráca pri konaní
dobra, úplná rovnocennosť a mlčanlivosť. Žiadny člen lóže nemohol ani vo svojom občianskom
živote vykonávať činnosti, ktoré by protirečili týmto zásadám. Každá lóža
mala právo svojich členov trestať. Protokol hovorí o piatich stupňoch trestu. Najnižším
trestom bol dohovor majstra s previnilcom medzi štyrmi očami, druhým stupňom bol
pohovor v zhromaždení úradníkov lóže, tretím stupňom dohovor v zhromaždení lóže,
štvrtým stupňom trestu bolo vylúčenie na dobu určitú a najvyšším trestom bolo úplné
vylúčenie. Dodržiavala sa prezumpcia neviny. Člen lóže, ktorý bol obžalovaný zo zločinu,
musel ostať až do skončenia súdu mimo lóžu a až po jeho ukončení z nej bol buď vylúčený,
alebo opäť prijatý. Každý člen lóže ju mohol kedykoľvek opustiť, nemusel potom
dodržiavať nijaké povinnosti, okrem mlčanlivosti. Lóža mu mala poskytnúť písomné
potvrdenie o dosiahnutej hodnosti. Lóža sa zaviazala pri smrti člena lóže postarať sa
o jeho vdovu a deti. 50
Lóže, podľa zachovaného protokolu, svojich členov delili na riadnych a čestných.
Čestní členovia sa mohli zúčastniť len na niektorých zasadnutiach lóže a na slobodomurárskom
vzdelávaní. Protokol hovorí ešte o „slúžiacich bratoch“, ktorí mali na starosti
práce súvisiace s činnosť lóže. Išlo o upratovanie, rozposielanie pozvánok, niektoré
obrady a pod. V lóži sa bratia delia do troch stupňov – učeň, tovariš a majster. Povýšenie
do vyššieho stupňa bolo plne v právomoci samotnej lóže. Prijatie a povýšenie sa museli
odohrať výlučne počas zasadnutia lóže. Každému prijatému bratovi, ktorý sa stane
majstrom, sa mal vyhotoviť patent, ktorý mal dotyčný odovzdať, ak lóžu opustí alebo
ak bude vylúčený. Učňom a tovarišom sa odovzdávali len odporúčajúce listy. 51 Žiadna
lóža nemohla prijať ašpiranta na členstvo, ak existovala v mieste jeho bydliska iná lóža.
Takýto ašpirant mohol byť prijatý, len ak s tým súhlasila lóža v mieste jeho bydliska.
Taktiež nebolo možné ponúkať bratov iným lóžam.
Vedenie lóže tvorilo predsedníctvo. Členmi predsedníctva boli veľmajster, dvaja dozorcovia
a úradníci lóže, ktorými boli sekretár, hovorca, pokladník a ceremoniár. Všetci
títo funkcionári sa volili len spomedzi majstrov. Lóža si týchto predstaviteľov volila,
alebo potvrdzovala každý rok 14 dní pred sviatkom sv. Jána. Zhromaždenia lóže sa delili
na pracovné, vzdelávacie a poradné. Pracovných a vzdelávacích stretnutí sa mohli
zúčastniť aj čestní členovia. Každý člen lóže dostal odporúčanie pre iné lóže monarchie,
ktoré mu museli ponúknuť všetky svoje služby. O tejto pomoci mali majstri dotknutých
lóží vedieť pre prípad, ak nastane nejaká pochybnosť. S každým bratom, ktorý sa
preukázal patentom alebo odporúčajúcim listom, sa malo zaobchádzať ako s vlastným
bratom a mohol byť pripustený k všetkým prácam lóže. 52
Provinciálnym lóžam boli dané takisto dôležité právomoci. Každá lóža musela každoročne
posielať provinciálnej lóži zoznam členov. Ak bol voči členovi lóže vykonaný
50 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 98 – 107.
51 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 103.
52 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 104.
168

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
trest štvrtého alebo piateho stupňa, muselo to byť oznámené provinciálnej lóži, ktorá to
sprostredkovávala ostatným lóžam. Provinciálna lóža mala právomoc zakladať nové lóže
a takisto lóžu zrušiť. Lóže volili každý rok 13 členov provinciálnej lóže. Boli volení tak,
aby sa každý rok striedali z jednotlivých lóží podriadených provinciálnej lóži. Veľmajster
provinciálnej lóže mal dôležitú výkonnú moc. Svoj úrad mohol zastávať maximálne
tri roky. Viedol provinciálnu lóžu a mal právo zúčastniť sa na všetkých zasadnutiach
podriadených lóží. 53 Provinciálna lóža mala zasadať každý mesiac. Mala rozhodovať
v sporoch svojich lóží a prijímať návrhy bratov na zlepšenie činnosti lóže. Provinciálna
lóža musela všetky dôležité uznesenia predkladať Rakúskej krajinskej veľkolóži. 54
Rakúska krajinská veľkolóža rozhodla o prerozdelení jednotlivých lóží do provinciálnych
lóží. Českej provinciálnej lóži boli podriadené lóže v Čechách, na Morave
a v časti Sliezska. Rakúskej provinciálnej lóži boli podriadené lóže vo Viedni, v hornom
Rakúsku a Tirolsku. Uhorskej provinciálnej lóži lóže pôsobiace na území celého Uhorska,
Chorvátska, Slavónie a Dalmácie. Sedmohradskej provinciálnej lóži lóže v Sedmohradsku
a Bukovine. 55 Okrem týchto provinciálnych lóží nemohla existovať žiadna
slobodomurárska lóža.
K ďalšej veľkej organizačnej zmene v slobodomurárskom hnutí v habsburskej monarchii
došlo v r. 1785. Kabinetný list Jozefa II. nariaďoval, že od 1. 1. 1786 môžu byť
slobodomurárske lóže len v hlavných krajinských mestách monarchie, a to nanajvýš
v počte tri. 56 Podľa nariadenia mal byť každý rok poskytovaný zoznam členov lóží
a oznamované meno veľmajstra 57 . Toto nariadenie bolo odpoveďou na prenikanie rôznych
magicko-alchymistických spoločností do slobodomurárskych lóží.
Jozef II. chcel využiť slobodomurárske hnutie, podľa pruského vzoru, na presadenie
svojich štátnych a dynastických záujmov. V tomto smere ho slobodomurárstvo sklamalo.
Aj keď zriadením vlastnej krajinskej organizácie prestali byť lóže v monarchii
závislé na zahraničí, stavali sa k cisárovým snahám inštalovať do funkcií provinciálnych
veľmajstrov predstaviteľov štátnej správy odmietavo. Skrachovali aj cisárove plány
na zapojenie slobodomurárskeho elementu do niektorých politických plánov, vrátane
myšlienky vymeniť Bavorsko za habsburské Nizozemsko. Podľa niektorých historikov
odrážal Jozefov protislobodomurársky kabinetný list podráždenosť nad narastajúcou nekontrolovateľnou
aktivitou neprivilegovaných vrstiev spoločnosti. 58
Organizačnou a korešpondenčnou centrálou lóží jozefínskej doby bol Journal für Freimaurer
(Časopis pre slobodomurárov). Vychádzal od januára 1784 až do konca roku 1786
so štvrťročnou periodicitou a uverejňoval predovšetkým prednášky prednášané v lóžach.
Časopis vydávali členovia viedenskej lóže Zur wahren Eintracht (K pravej svornosti) 59
53 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 108.
54 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 112.
55 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 118.
56 HHStA, Wien, Protokollbuch der Handbillets, 916 – 920.
57 ŠA Prešov, Šarišská župa II., 109 Urk, 1786.
58 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 104.
169

Martin Javor
a nebol určený ľuďom mimo lóže. Mal slúžiť predovšetkým na zlepšenie vlastného slobodomurárskeho
sebapoznávania. Veľkú váhu preto hlavný organizátor časopisu Ignác
Born pripisoval článkom, ktoré sa zaoberali tajnými spoločnosťami a mystériami v dejinách
a pátrali po prípadných podobnostiach so slobodomurárstvom. Výsledkom týchto
snažení bolo uverejnenie prednášky O mystériách Egypťanov už v prvom čísle časopisu.
60 Medzi podobné články sa dajú zaradiť eseje O analógii medzi kresťanstvom prvých
dôb a slobodomurárstvom 61 a Dejiny pytagorejských spoločenstiev. 62
Do inej kategórie patria články o organizácii hnutia ako napríklad článok O ceremónii
a O slobodomurárskej prísahe. 63 Vnútornému systému hnutia sú venované niektoré
básne, napr. Blumauerove Vyznanie viery (človeka) zápasiaceho s pravdou 64 a Modlitby
slobodomurára 65 . Básne uverejnené v časopise v roku 1786 sa väčšinou vzťahujú na
sporný Slobodomurársky patent od Jozefa II. 66 , ako napríklad O Cisárom Jozefom Druhým
povolenom strpení slobodomurárskeho rádu, Jozef Druhý ochranca slobodomurárskeho
rádu, Radosť murárov a Leonove Pocity nad slobodomurárstvu v dedičných
krajinách verejne poskytnutou ochranou.
Časopis sa venoval aj politickým otázkam. V treťom čísle z roku 1784 bolo v rubrike
Slobodomurárske správy uverejnené doslovné znenie „Nariadenia bavorského kniežaťa
proti tajným schôdzam od 22.júna 1784“. 67 V druhom ročníku časopisu boli opäť publikované
Príspevky k dejinám prenasledovania murárstva a osvietenstva v Bavorsku 68 .
Časopis informoval aj o prenasledovaní slobodomurárskeho hnutia v Benátskej repub-
59 Svoj zámer a obsah časopisu vyjadrili v dodatku k prvému zväzku.
„Každý štvrťrok sa objaví jeden zväzok ako tento a to s týmto obsahom:
I. Rozpravy a výskumy o mystériách všetkých národov, o cieľoch Murárstva, ich ceremóniách,
a o iných s murárstvom príbuzných a týkajúcich sa predmetoch;
II. Rozhovory, ktoré sú zároveň zábavné a poučné
III. Básne
IV. Oznámenia a murárske aktuality“. In: Journal für Freymaurer, 1784, I. Quartal s. 249.
60 Journal für Freymaurer 1784, I. Quartal, s. 15 – 134. Ignác Born zdôvodňuje takéto články
takto: „Ale práve láska a úcta nášmu pocty hodnému rádu bola tou, ktorá nás podnietila
dopátrať sa najvzdialenejších stôp jeho vzniku a všetkých hoci len náhodných podobností,
ktorých sa rád domnieval, že má s tajnými spoločnosťami všetkých čias a národov.[…] Poskytujeme
nakoniec našim bratom správy o mystériách všetkých národov; Féninčanov, Egypťanov,
Peržanov, Indiánov, Grékov a Rimanov, správy o mystériách kresťanov a o zbratrení
stredoveku.“ Tamtiež, s. 12. Ignác Born je aj autorom príspevku O mystériach Indov, ktorý
vyšiel neskôr. In: Journal für Freymaurer 1784, IV. Quartal, s. 5 – 54.
61 Journal für Freymaurer 1784, II. Quartal, s. 5 – 64.
62 Journal für Freymaurer 1785, I. Quartal, s. 3 – 28.
63 Journal für Freymaurer 1784, II. Quartal s. 105 – 154.
64 Journal für Freymaurer 1784, III. Quartal, s. 216 – 234.
65 Journal für Freymaurer 1784, I. Quartal, s. 227 – 234.
66 Journal für Freymaurer 1786, I. Quartal, s. 143 – 170.
67 Journal für Freymaurer 1784, III. Quartal, s. 241 – 247.
68 Journal für Freymaurer 1785, II. Quartal, s. 239 – 248.
170

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
like. Uverejnené bolo opatrenie na univerzite v Ingolstadte z februára 1785, ktoré obviňovalo
zakladateľa iluminátskeho rádu A. Weishaupta zo zneužitia svojho postavenia. 69
Časopis teda slúžil na obhajobu slobodomurárskeho hnutia, ktoré vo svojich príspevkoch
obhajoval predovšetkým Ignác Born. Vo svojich článkoch poukazoval na svoju hrdosť
na príslušnosť k rádu. 70
Ďalším významným organizátorom časopisu bol básnik Aloys Blumauer, ktorý
bol redaktorom časopisu a mal na starosti jeho odbyt. Časopis preto propagoval medzi
všetkými lóžami v monarchii. A. Blumauer sa snažil dostať časopis do všetkých krajín
monarchie. Journal für Freimaurer podrobne informoval o vytvorení Rakúskej krajinskej
veľkolóže v roku 1784. V slobodomurárskych správach detailne analyzoval body
zjednotenia. Časopis slúžil ako dôležitý komunikačný a organizačný nástroj.
Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie zavládol v Európe strach zo slobodomurárskeho
hnutia. Hnutie sa považovalo za jedného z inšpirátorov revolúcie a za možné
„ohnisko nákazy“ revolúcie aj do ostatných oblastí Európy. Situácia slobodomurárskeho
hnutia v habsburskej monarchii po vypuknutí revolúcie nevyzerala zo začiatku tak zle.
Nielenže po nástupe Leopolda II. na trón v roku 1790 nedošlo k hromadnému vystupovaniu
členov z lóží v dôsledku údajnej vládnej perzekúcie, ale naopak, nastalo posledné
krátke obdobie slobodomurárskeho rozvoja, ktoré skončilo predčasnou Leopoldovou
smrťou v marci 1792.
Cisár Leopold II. chcel vybudovať modernú tajnú službu. Jej cieľom bolo získať bez
verejného kompromitovania cisárskeho majestátu intelektuálnu elitu monarchie k tajnej
spolupráci s panovníkom 71 . Táto činnosť spočívala predovšetkým v získavaní spravodajských
informácií, ktoré mali Leopoldovi sprostredkovať nálady obyvateľstva. V oblasti
slobodomurárskej politiky sa Leopoldov záujem orientoval od začiatku predovšetkým
na tie lóže, ktoré vzhľadom k ich štátotvorným postojom mohol získať pre vládne záujmy.
Snažil sa slobodomurárov dostať pod jednotné vedenie oddané panovníkovi.
Náhla Leopoldova smrť 1. apríla 1792 a krátko nato aj zavraždenie švédskeho kráľa
Gustáva III. medzitým ešte viac podporili povesti o slobodomurárskych praktikách
rozpútavajúcich revolúciu. Vo viedenskej vládnej politike voči slobodomurárstvu nastal
radikálny obrat, ktorý nebol spôsobený len zmenou na tróne a na najvyšších miestach
štátneho aparátu, ale aj zostrením situácie vo Francúzsku a tým, z pohľadu Viedne, zvýšeným
nebezpečenstvom revolučnej nákazy v strednej Európe. Režim Františka I., ktorý
videl „strašiaka“ revolúcie vo všetkom, čo sa kedysi v minulosti honosilo puncom osvietenosti
a pokrokovosti, nadštátneho kozmopolitizmu a rovnostárstva, mohol len ťažko
naďalej trpieť podobné inštitúcie. Skutočnosť, že sa lóžové spoločnosti vôbec nesprávali
podozrivo, bola režimu sama o sebe značne podozrivá. Vo Francúzsku medzitým vrcholila
jakobínska diktatúra a rakúske intervenčné armády tu stíhala jedna porážka za
druhou. Vývoj smeroval k zákazu slobodomurárskeho hnutia Františkom II. v r. 1795.
69 Tamtiež, s. 247.
70 Journal für Freymaurer 1785, IV. Quartal, s. 93 – 122.
71 Viac pozri SILAGI, D.: Ungarn und der geheime mitarbeiterkreis Kaiser Leopolds II. In.:
Südosteuropäische arbeiten, 57, München 1961.
171

Martin Javor
Mimo tohto oficiálneho prúdu slobodomurárskeho hnutia sa na území habsburskej
monarchie udomácnili aj rôzne odnože slobodomurárstva, ktoré neboli uznané za pravé,
avšak v stredoeurópskych podmienkach boli rovnako progresívne ako „praví“ slobodmurári.
Ide predovšetkým o rozenkruciánov a iluminátov. Títo boli organizovaný na
úplne inom princípe ako slobodomurári.
Rozenkruciánske hnutie predstavovalo vysokostupňovú odnož slobodomurárstva.
Najvyššou funkciou bola funkcia Majstra svetelnej žiary a strateného slova. Nad touto
hodnosťou bolo deväť stupňov zasvätenia a číslo deväť bolo opakujúcim sa symbolom
rádu. Sídlami rádu bola Viedeň, Drážďany a Berlín. V ráde panovala úplná mlčanlivosť.
72 Blízko k rozenkruciánom mali Rytieri a bratia sv. Jána Evanjelistu z Ázie v Európe,
skrátene sa im hovorilo ázijskí bratia. Základom ich systému bola predovšetkým
kabala a číselná symbolika. V porovnaní s rozenkruciánmi boli zameraní viac proti
osvietenstvu. Snažili sa o zhromaždenia „ušľachtilých, zbožných a učených mužov“.
Rozenkruciáni boli aktívni predovšetkým v Uhorsku. Po udomácnení hnutia v Prešove
v r. 1769 sa v druhej polovici 70. rokov väčšina lóží založených prešovskou lóžou
prikláňa k rozenkruciánstvu. Hlavným dôvodom boli alchymistické skúmania členov
rozenkruciánskeho spolku, nezanedbateľnú úlohu tu určite zohral aj fakt, že v banských
mestách, v ktorých lóže existovali, boli vynikajúce podmienky práve pre alchýmiu.
Zatiaľ čo spomínané spoločnosti boli skôr konzervatívne až protiosvietenské, ich
protikladom bol tajný zväz iluminátov. Ilumináti sa zaoberali skôr humanitnými vedami.
Založil ich okolo roku 1776 profesor cirkevného práva na univerzite v Ingolstadte
Adam Weishaupt. Weishaupt vychádzal predovšetkým zo spisov francúzskych encyklopedistov
Holbacha a Helvétia. Jeho hlavnou úlohou bolo šírenie tohto diela a vytvorenie
organizovanej spoločnosti určenej k tomuto šíreniu. Predovšetkým vďaka radikálnemu
osvietencovi Adolfovi Kniggeovi sa ilumináti dostali za hranice Bavorska. Podarilo sa
mu zapojiť iluminátstvo do slobodomurárstva, pričom prvé stupne mali slúžiť ako príprava
k činnosti v lóžach. Spolu s A. Weishauptom vypracoval A. Knigge myšlienku
svetového výchovného plánu. Najprv sa malo vyučovať v strediskách zväzu, tzv. „minervaloch“,
a potom rozširovať myšlienky vzdelania a osvietenstva do ostatných vrstiev
spoločnosti. Autori hnutia sa usilovali o priazeň z radov aristokracie a súčasne o vytváranie
čitateľských spoločností. 73 Na území monarchie pôsobili ilumináti v Brne. Brnenská
bunka bola v 80. rokoch jedna z najproduktívnejších v Európe vôbec. Ilumináti tu
založili Čitateľský spolok a väčšina z nich patrila aj do tunajšej slobodomurárskej lóže.
Štruktúra a organizácia slobodomurárskeho hnutia v habsburskej monarchii v 18. storočí
bola veľmi zložitá a v niektorých momentoch aj ťažko čitateľná. Pre čitateľa nezaoberajúceho
sa profesionálne slobodomurárstvom je ťažko zrozumiteľná celá organizácia,
preto pripájam tabuľku so všetkými lóžami v monarchii v sledovanom období.
72 Viac o rozenkruciánoch pozri: STEINER, G.: Freimaurer und Rosenkreuzer. Berlin 1985.
73 Viac o iluminátoch pozri: Richard van DÜLMEN: Geheimbund der illuminaten. Darstellung-
Analyse-Dokumentation. Stuttgart 1975.
172

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia
v habsburskej monarchii v 18. storočí
Mesto
Názov lóže
ČECHY
Dátum
založenia
Dátum
zániku
Praha Prefektúra Rodomskoy (Prefektúra) 1775 1784
Prepozitúra Rodomskoy (Prepozitúra) 1772 1775
Zu den vier Evangelisten (Kapitula) 1763 1784
Zu den drei gekrönten Sternen
(K trom korunovaným hviezdam) /do roku
1763 pravdepodobne pod názvom Zu den drei
Kronen (K trom korunám)
Zu den drei gekrönten Säulen
(K trom korunovaným stĺpom)
Zu den drei gekrönten Sternen und den drei
gekrönten Säulen
(K trom korunovaným hviezdám a k trom
korunovaným stĺpom; Provinciálna lóža)
1741 1794
1771 1785
1775 1784
Zu den neun Sternen (K deviatim hviezdám) 1771 1785
Zur Wahrheit und Einigkeit
(K pravde a svornosti)
1783 1785
Union ? 1785
Zum Redlichkeit (K poctivosti) 1772 1784 ?
Zu den drei gekrönten Sternen und Redlichkeit
(K trom korunovaným hviezdám a poctivosti)
Wahrheit und Einigkeit zu den drei
gekrönten Säulen (Pravda a svornosť k trom
korunovaným stĺpom)
1786 1794
1786 1794
Klatovy Sincerité (Úprimnosť) 1776 1785
Brno
MORAVA
Zu den wahren vereinigten Freunden
(K pravým jednotným priateľom)
Zur aufgehenden Sonne
(K vychádzajúcemu slnku)
Freimaurer-Geselschaft
(Spoločnosť slobodomurárov)
1784 1786
1782 1786
1786 1794
173

Martin Javor
Prešov
Košice
Miskolc
Banská
Bystrica
Banská
Štiavnica
UHORSKO
Zum tugendhaften Reisenden
(K cnostnému cestovateľovi)
1769 1782
Zum schlafenden löwen (K spiacemu levovi) 1786? ?
Zum brennenden Busch
(K horiacemu kru)
Zur ungefährdeten Tugend
(K neohrozenej cnosti)
Die tugendhaften Kosmopoliten
(Cnostní kozmopoliti)
Zur gekrönten Hoffnung
(Ku korunovanej nádeji)
Zu den tugendhaften Menschenfreunde
(K cnostným ľudomilom)
1779 ?
? 1794
1781 1794
1773 1786
1774 ? 1786
Bratislava Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) 1771 1786
Zur Vereinigung (K jednote) 1782
1786
(1793?)
Zur Sicherheit (K istote) 1777 1785
Pešť Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) 1786 1789
Zur erste Unschuldenheit
(K prvej nevinnosti)
? 1789
Zur Großmuth (K šľachetnosti ) 1775? 1794
Z tabuľky vidíme, že väčšina lóží bola založená v 70. rokoch 18. storočia a väčšina
ukončila svoju činnosť pod vplyvom spomínaného nariadenia Jozefa II. z roku 1785.
Významnejšie lóže ukončili potom činnosť až nútene po zákaze hnutia v roku 1794.
Azda základným momentom organizácie hnutia v monarchii je fakt, že slobodomurárske
lóže mali do vytvorenia Rakúskej krajinskej veľkolóže v roku 1784 svoje materské
lóže mimo územia monarchie, väčšinou v krajinách, ktoré mali s habsburskou monarchiou
problematické vzťahy. Tento fakt bol príčinou spomínaného reformného patentu
Jozefa II. z roku 1785 o vytvorení samostatných provinciálnych lóží v jednotlivých
krajinách monarchie a o regulácii slobodomurárskych lóží. Napriek istej roztrieštenosti,
rôznym sporom medzi lóžami a nepochopeniu zo strany panovníckeho dvora, zohralo
slobodomurárstvo dôležitú úlohu pri šírení osvietenských myšlienok v monarchii a svojou
charitatívnou činnosťou môže byť vzorom aj dnešným podobným spoločnostiam.
174

Vysťahovalectvo z východného Slovenska
v medzivojnovom období na základe analýzy
štatistických údajov (1922 – 1937) *
Milan Belej
BELEJ, M.: Emigration from Eastern Slovakia between the world wars based on the
analysis of statistical facts (1922 – 1937). In: Annales historici Presovienses 7/2007.
Prešov : Universum, 2007, pp. 175-219.
In this paper the dates of the official Czechoslovak statistics from 1922 - 1937 based on
the numbers of issued emigration passports on the level of districts, regions and complete
territory of Eastern Slovakia are presented and analyzed. The course of emigration was
searched through the annual numbers of the issued passports, the emigration intensity
through the numbers of emigrants per numbers of inhabitants. The paper analyses the
course of migration to the main target areas – Transatlantic and Europe and its changes.
The ethnic distribution of both the emigrants and the inhabitants on the level of districts,
regions as well as whole Eastern Slovakia is shown, as well.
Masový charakter vysťahovalectva z východného Slovenska, jeho príčiny, priebeh
spoločenské dôsledky pútali pozornosť mnohých bádateľov už v minulosti. Z tých, ktorí
sa špeciálne venovali problémom vysťahovalectva z tohto regiónu v období pred I. svetovou
vojnou, je potrebné uviesť najmä L. Tajtáka, 1 J. Hanzlíka, 2 A. B. Manna, 3 Z. Sáposovú 4
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05.
1 TAJTÁK, Ladislav: Východoslovenské vysťahovalectvo do prvej svetovej vojny. In: Nové obzory,
Prešov 1961, roč. 3, s. 221 – 247. Celoslovenský záber majú ďalšie jeho štúdie, ktoré
sú však významné pre poznanie charakteru vysťahovalectva z východného Slovenska a jeho
komparácie s migračnými pohybmi na zvyšnom teritóriu Slovenska: TAJTÁK, Ladislav: Slovenské
vysťahovalectvo a migrácia v rokoch 1900 – 1914. In: Historický časopis, 1975, roč.
23, č. 3, s. 377 – 415; TAJTÁK, Ladislav: Vývin, pohyb a štrukturálne zmeny obyvateľstva
v predvojnovom období (1900 – 1914). In: Historický časopis, 1980, roč. 28, č. 4, s. 497 – 530.
2 HANZLÍK, Ján: Vysťahovalectvo z východného Slovenska od druhej polovice 19. storočia do
roku 1918. In: HOLOTÍK, Ľudovít (ed.): Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava
: Vydavateľstvo SAV, 1964, s. 220 – 232.
3 MANN, Arno B.: Etnografický pohľad na vysťahovalectvo zo severovýchodného Slovenska
(príčiny, organizovanie, formy) do prvej svetovej vojny. In: Historica Carpatica. Košice 1983,
roč. 14, s. 129 – 153.
4 SÁPOSOVÁ, Zlatica: Migračné procesy stredného Zemplína v období dualizmu (1867 – 1978)
I. In: Človek a spoločnosť, 2003, roč. VI, č. 4. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/
cas/4-2003/saposova@saske.sk; SÁPOSOVÁ, Zlatica: Migračné procesy stredného Zemplína
v období dualizmu (1867 – 1918) II. In: Človek a spoločnosť, 2004, roč. VII, č. 1. Dostupné
na internete: http://www.saske.sk/cas/1-2004/saposova@saske.sk
175

Milan Belej
a autora tejto štúdie. 5 Edíciu prameňov k dejinám vysťahovalectva do roku 1918 zostavili
F. Bielik a E. Rákoš. 6
Stav výskumu a spracovania problematiky vysťahovalectva z východného Slovenska
v medzivojnovom období doposiaľ zaostáva za poznaním jeho staršej fázy. Menší záujem
historikov o výskum medzivojnových zahraničných migrácií, najmä transatlantických,
nie je vlastný len slovenskej historickej vede, ale aj historikom v Českej republike 7 a Európe.
8 Na druhej strane bolo v minulosti k uvedenej problematike zostavených viacero
zväzkov pramenných edícií. 9 Štúdiu, tematicky rámcovanú problematikou vysťahovalectva
z východného Slovenska v medzivojnovom období publikoval F. Bielik. 10 V skutočnosti
sa však autor venuje problematike východoslovenského vysťahovalectva len marginálne.
Publikované štatistiky majú zväčša celoslovenský záber a východnému Slovensku
je venovaný osobitný priestor len pri analýze štruktúry cieľových oblastí z vybraných
okresov východného Slovenska za jediný rok 1936. V 70. rokoch uverejnil štúdiu o vysťahovalectve
z východného Slovenska I. Michnovič. 11 Hoci štúdia vychádza z dobového
zamerania vtedajšej slovenskej historiografie, jej najväčším prínosom je detailná analýza
spoločensko-ekonomických pomerov na základe bohatého štatistického materiálu a s nimi
súvisiacich príčin, ktoré motivovali vonkajšiu migráciu prevažne roľníckeho obyvateľstva
z východného Slovenska. E. Jakešová, ktorá od 80. rokov spomedzi slovenských
historikov najvýraznejšie posunula poznanie o medzivojnových migračných procesoch
a podmienkach ich realizácie, sa regionálnou problematikou špeciálne nezaoberala.
5 BELEJ, Milan: Analýza etnickej štruktúry transatlantickej migrácie pred 1. svetovou vojnou
na úrovni krajiny a regiónu. In: ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica – SCHWARZ, Karl
(eds.): Národnostná otázka v strednej Európe v rokoch 1849 – 1938. Prešov : Universum,
2005, s. 145 – 159.
6 BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty I. Do roku
1918. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969, 408 s.
7 „Těmto migracím, jež nepřesáhly rozsah několika tisíc osob, byla dlouho upírána akademická
pozornost.“ NEŠPOR, Zdeněk R.: České migrace 19. a 20. století a jejich dosavadní
studium. In: Soudobé dějiny, roč. XII, 2005, č. 2, s. 259.
8 BADE, Klaus J.: Evropa v pohybu. Evropské migrace dvou staletí. Praha : Lidové noviny,
2005, s. 247.
9 BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty II. 1918
– 1939. Martin : Matica Slovenská, 1975, 352 s.; BIELIK, František (ed.): Slovenské vysťahovalectvo.
Dokumenty III. Korešpondencia z rokov 1893 – 1939. Martin : Matica Slovenská,
1976, 316 s.; BIELIK, František (eds): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty IV. Korešpondencia
z rokov 1880 - 1939. Martin : Matica Slovenská, 1985, 264 s.; BALÁŽ, Claude (ed.):
Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty V. Pramene k dejinám slovenského vysťahovalectva
do Francúzska a Belgicka v rokoch 1920 – 1945. Martin : Matica Slovenská, 1990, 296 s.
10 BIELIK, František: Vysťahovalectvo z východného Slovenska za prvej ČSR. In: HOLOTÍK,
Ľudovít (ed.): Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo SAV,
1964, s. 298 – 313.
11 MICHNOVIČ, Imrich: Vysťahovalectvo z východného Slovenska v rokoch buržoáznej ČSR
ako problém roľníctva. In: Historica Carpatica. Košice 1977, roč. 8, s. 69 – 84.
176

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Vysťahovalectvo na východnom Slovensku malo v predvojnovom období charakter
transatlantickej pracovnej migrácie a bolo súčasťou tzv. novej imigrácie („new immigration“),
ktorá od 80. rokov 19. storočia začala v USA nahrádzať pôvodných prisťahovalcov
z krajín severozápadnej a západnej Európy. „Noví prisťahovalci“ tam prichádzali
z krajín východnej časti strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Ako ukazujú
štatistiky, na východnom Slovensku v tom čase absolútne prevládalo vysťahovalectvo
do USA, kam smerovalo viac než 99 % vysťahovalcov. 12 Migračné pohyby východoslovenského
obyvateľstva mali pred I. svetovou vojnou aj podobu vnútornej migrácie, prevažne
v rámci uhorskej časti monarchie. Vysťahovalectvo, ako každý migračný pohyb,
predstavuje vždy interakciu medzi podmienkami vo východzích a cieľových oblastiach
(„push and pull areas“). Na „vytláčaní“ obyvateľstva východného Slovenska sa podieľal
širší komplex paralelne pôsobiacich príčin a podmienok. Z geografického hľadiska to
bol periférny, z ekonomického zasa zaostalý región, v ktorom v dôsledku demografického
rastu obyvateľstva vznikol prebytok pracovnej sily, nenachádzajúcej uplatnenie
na miestom pracovnom trhu. V období prechodu od agrárnej k priemyselnej spoločnosti
uhorská ekonomika nedokázala predovšetkým kvôli zaostávajúcej úrovni industrializácie
absorbovať túto voľnú pracovnú silu. Tá preto hľadala a nachádzala uplatnenie
v baníctve a priemysle Spojených štátov, prechádzajúcom v tom čase štádiom búrlivého
rozvoja, ktorý vyžadoval množstvo nekvalifikovaných pracovníkov. Transatlantická
migrácia sa pred I. svetovou vojnou uskutočňovala v ničím nelimitovaných podmienkach,
utváraných na jednej strane liberálnou uhorskou legislatívou, 13 na strane druhej
otvorenou americkou imigračnou politikou.
V období medzi svetovými vojnami nedošlo na východnom Slovensku k diametrálnej
zmene vyššie načrtnutých podmienok ani po vzniku nového štátu. Ako ukázal
I. Michnovič, ekonomika východného Slovenska si i naďalej zachovala zaostalý agrárny
charakter, pričom nedostatočná úroveň rozvoja industrializácie a urbanizácie, ako i limitovaný
rozvoj domáckeho priemyslu nevytvárali dostatok pracovných príležitostí mimo
sektoru poľnohospodárstva, čo viedlo k agrárnemu preľudneniu. 14 Československo, aj
napriek počiatočným diskusiám, pokračovalo v predvojnovom liberálnom kurze vysťahovaleckej
politiky, legislatívne ukotvenej zákonom o vysťahovalectve z roku 1922. 15
K zásadným a rozhodujúcim zmenám však došlo v cieľových oblastiach. I. svetová vojna
totiž uzavrela epochu liberálnej migračnej politiky v Európe i USA a odštartovala
politiku štátnych zásahov do migračných pohybov a ich reštrikcií. 16 V 20. rokoch sa uvedené
zmeny prejavili najvýraznejšie v USA, kde v dôsledku rastu xenofóbnych nálad,
12 Konkrétna štatistické údaje sú uvedené v jednotlivých analýzach smerovania vysťahovalectva
z každého regiónu.
13 JAKEŠOVÁ, Elena: Uhorské zákonodarstvo a vysťahovalectvo Slovákov. In: Historické štúdie
36. Bratislava 1995, s. 137 – 151.
14 MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11, s. 73, 77.
15 K hodnoteniu československej emigračnej politiky: JAKEŠOVÁ, Elena: Vysťahovalecká politika
a Slovensko (1918 – 1939). Historické štúdie 34. Bratislava 1993, s. 107 – 125.
16 BADE, Klaus J.: ref. 8, s. 216 – 217.
177

Milan Belej
vyplývajúcich z rozširovania pocitu ohrozenia základov americkej civilizácie, prijali už
v roku 1921 imigračný zákon, ktorý výrazne obmedzil prisťahovalectvo z krajín strednej,
juhovýchodnej a východnej Európy. Pre Československo stanovil maximálnu ročnú
kvótu 14 269 imigrantov, ktorí mohli byť pripustení na americké teritórium. Fakticky
úplnú likvidáciu prisťahovalectva znamenal zákon z roku 1924, definitívne potvrdený
v roku 1929, ktorý túto kvótu zredukoval na 3073 osôb ročne. Uvedené zásahy nielen
kvantitatívne zredukovali vysťahovalectvo do USA, ktoré v polovici roka 1920 obnovilo
svoj masový charakter, približujúc sa ročným maximám pred vojnou, ale tiež prinútili
vysťahovalcov hľadať nové cieľové teritóriá v zámorí (hlavne v Kanade a Južnej
Amerike) a Európe. 17 Napriek zavedeniu vízovej povinnosti väčšinou európskych štátov
po skončení I. svetovej vojny a dočasnej reštriktívnej kontrole prisťahovalectva v dôsledku
povojnových hospodárskych problémov, sa po stabilizácii národných ekonomík
začiatkom 20. rokov už voči migrácii nekládli žiadne významnejšie bariéry. V dôsledku
zmien v politickom usporiadaní Európy došlo k transformácii charakteru niektorých
vnútorných migrácií na vonkajšie, čo sa v prípade Slovenska týkalo najmä Maďarska,
Rakúska a do istej miery aj Rumunska a Juhoslávie.
Medzníkom vo vývoji medzivojnového vysťahovalectva a začiatkom prechodu do
jeho druhej etapy bol prelom 20. a 30. rokov. Dôsledky veľkej hospodárskej krízy totiž
priniesli aj definitívnu redukciu dovtedy masovej transatlantickej i európskej pracovnej
migrácie. Od roku 1930 postupne začala uplatňovať väčšina krajín podobné reštrikčné
protiimigračné opatrenia, aké boli už predtým zavedené v USA, hoci ich príčiny boli
diametrálne odlišné. Ako prvá zo zámorských štátov zastavila prisťahovalectvo Kanada
(1930) 18 , neskôr i štáty Južnej Ameriky. Francúzsko, kam v Európe smerovalo najviac
slovenských vysťahovalcov, v roku 1931 najskôr imigráciu len obmedzilo a v nasledujúcom
roku definitívne zastavilo, k čomu sa pridalo i Belgicko (1930, resp. 1934). 19
Konkrétne prejavy zmien v procese medzivojnového vysťahovalectva, ktoré spôsobili
migračné reštrikcie ako aj v štruktúre cieľových oblastí na úrovni východného Slovenska,
jeho regiónov a okresov, sú predmetom tejto štúdie. Pre skúmanie týchto otázok
sme ako základný prameň použili oficiálnu československú vysťahovaleckú štatistiku,
publikovanú na úrovni okresov na základe počtu vystavených vysťahovaleckých pasov
v rokoch 1922 – 1937. 20 Táto štatistika však bola organizovaná na jednotnom základe až
17 J. Svetoň uvádza na základe údajov amerických štatistík odhad vyše 30 000 osôb, ku ktorému
dospel sčítaním Slovákov, Slovincov a Chorvátov i časti Maďarov. Pred rokom 1914 dosiahlo
vysťahovalectvo vrchol v rokoch 1905 – 1907, keď sa aj zo Slovenska do USA vysťahovalo viac
než 40 000 osôb ročne. Vysťahovalectvo z fiškálneho roku 1920 znesie porovnanie iba s rokom
1909, keď sa zo Slovenska vysťahovalo 30 597 osôb. SVETOŇ, Ján: Obyvateľstvo Slovenska
za kapitalizmu. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 152, 170.
18 JAKEŠOVÁ, Elena: Vysťahovalectvo Slovákov do Kanady. Bratislava : Veda, 1981, s. 91 – 92.
19 BADE, Klaus J.: ref. 8, s. 254. BIELIK, František (ed.): Slováci vo svete 2. Martin : Matica
slovenská, 1980, s. 260.
20 Uvedená štatistika je publikovaná v jednotlivých ročníkoch každoročne publikovanej ročenky
pod názvom Zprávy Státního úřadu statistického Republiky Československé (ďalej Zprávy
178

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
od 1. januára 1922. Údaje z predošlého obdobia (1920 a 1921) zo Slovenska a tiež Podkarpatskej
Rusi nie sú úplné. Boli zisťované na základe metodiky uhorskej štatistiky, zavedenej
v roku 1899, založenej taktiež na zbere údajov o vystavených vysťahovaleckých
pasov. Podľa nej bolo v roku 1920 na Slovensku vydaných 13 373 vysťahovaleckých
pasov a v roku 1921 ich počet stúpol na 15 023. 21 Spomenuté údaje však nie sú prezentované
na regionálnej úrovni a tak nemohli byť použité pre tento výskum, čo v konečnom
dôsledku znemožnilo vytvoriť kompletný obraz o východoslovenskom vysťahovalectve
v medzivojnovom období. Pokus o analytické využitie štatistických údajov z tohto obdobia
sme vykonali prostredníctvom sondy do vysťahovaleckých dotazníkov z rokov
1920 – 1921 v našich predošlých výskumoch. 22
Vysťahovalecká štatistika, zisťovaná na základe vystavených vysťahovaleckých
pasov, je jednou z viacerých, ktoré boli použité v medzivojnovom období v Československu.
Tieto štatistiky sa od seba odlišujú metodikou spracovania údajov, ich štruktúrovaním
a z toho rezultujúcimi odlišnými výsledkami. Práve nami použitá štatistika,
založená na údajoch o vystavených vysťahovaleckých pasoch, má viaceré nedostatky, na
ktoré upozornili už jej zostavovatelia, ako aj bádatelia, ktorí sa uvedenou problematikou
zaoberali v minulosti. 23 Tento druh štatistiky totiž vyjadruje skôr úmysel jednotlivca
vysťahovať sa, no neinformuje o tom, či k vysťahovaniu skutočne aj došlo.
Najviac nedostatkov sa vyskytuje v štatistických údajoch o zámorskom vysťahovalectve,
obzvlášť do USA. V štatistických údajoch na regionálnej úrovni, uvedených
v ďalšej časti štúdie, sú veľké rozdiely v počte vystavených vysťahovaleckých pasov
v období 1922 – 1925. Tie boli zapríčinené administratívnymi opatreniami, súvisiacimi
s reguláciou a obmedzovaním vysťahovalectva do USA. Tak napríklad, pokles počtu
vydaných pasov v roku 1923 súvisí so zákazom vystavovať pasy do tejto krajiny počas
celého roka 1923. 24 Uvoľnenie zákazu viedlo na začiatku roka 1924 k masovému podá-
SÚS). Použité boli nasledujúce pramene: Zprávy SÚS, 1923, roč. IV, č. 103, s. 870; Zprávy
SÚS, 1924, roč. V, č. 25 – 26, s. 219 – 221; Zprávy SÚS, 1925, roč. VI, č. 28, s. 415 – 416; Zprávy
SÚS, 1926, roč. VII, č. 32 – 33, s. 237 – 238; Zprávy SÚS, 1927, roč. VIII, č. 27 – 28, s. 206
– 207; Zprávy SÚS, 1928, roč. IX, č. 60 – 61, s. 462 – 463; Zprávy SÚS, 1929, roč. X, č. 75 – 76,
s. 600; Zprávy SÚS, 1930, roč. XI, č. 84 – 85, s. 704; Zprávy SÚS, 1931, roč. XII, č. 103 – 104,
s. 846; Zprávy SÚS, 1932, roč. XIII, č. 84 – 85, s. 680; Zprávy SÚS, 1933, roč. XIV, č. 58 – 59,
s. 466; Zprávy SÚS, 1934, roč. XV, č. 55 – 56, s. 422; Zprávy SÚS, 1935, roč. XVI, č. 11 – 12,
s. 84; Zprávy SÚS, 1936, roč. XVII, č. 10 – 11, s. 79; Zprávy SÚS, 1937, roč. XVIII, č. 13 – 14,
s. 100; Zprávy SÚS, 1938, roč. XIX, č. 9 – 10, s. 73. Všetky štatistické údaje na úrovni okresov
a regiónov pochádzajú z citovaných publikácií, pokiaľ nie je uvedené inak.
21 Statistická příručka Republiky Československé. II. Ed. Státní úřad statistický. Praha 1925,
s. 437.
22 BELEJ, Milan: Analýza vysťahovaleckých dotazníkov o emigrácii do USA (1920 – 1922). In:
Slovenská archivistika, roč. XXX, 1995, č. 1, s. 65 – 82.
23 SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 168. BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): ref. 6, s. 40.
24 Vestník Ministerstva vnútra, 15.12.1922, roč. IV, č. 11, s. 452. Štátny archív v Prešove, fond
Policajný komisariát v Prešove, inv. č. 5, sign. 11, Zákaz vystavovania vysťahovaleckých pasov
do Spoj. št. severoam. do 31. XII. 1923 roku , 6. 8. 1923, kartón 2.
179

Milan Belej
vaniu žiadostí o vysťahovalecké pasy. Vysťahovalci už totiž mali informácie o príprave
sprísneného imigračného zákona v USA a žiadosti si podávali ako poistku do budúcnosti,
čo následne viedlo k mnohonásobnému prekročeniu československej prisťahovaleckej
kvóty a opätovnému vydaniu zákazu vystavovať pasy do USA od 15. februára 1924. 25
K vysťahovaniu týchto osôb došlo až po uplynutí dlhšieho časového obdobia a v niektorých
prípadoch sa držitelia pasov nevysťahovali vôbec. Zavedenie nového kvótového
systému v USA od fiškálneho roku 1924/5 a existencia veľkého počtu vysťahovaleckých
pasov z predošlých rokov viedli k výraznej redukcii vydávania pasov do USA a hľadaniu
nových migračných cieľových štátov, čo sa opätovne odrazilo v štatistikách poklesom
počtu pasov v roku 1925. V prípade ďalších zámorských štátov sa uvedené disproporcie
neprejavujú natoľko výrazne a v prípade vysťahovalectva do európskych štátov
je štatistika vysťahovalectva zisťovaná na základe vystavených vysťahovaleckých pasov
považovaná za spoľahlivejšiu. 26
Pri výskume vysťahovalectva z východného Slovenska sme nemali možnosť využiť
údaje z iných typov štatistík, pretože neposkytujú informácie na úrovni okresov a regiónov.
Ide najmä o štatistické údaje paroplavebných spoločností o počte osôb prepravených
do zámoria, ktoré korigujú nedostatky štatistiky o počte vysťahovaleckých pasov, ale
aj o štatistické výkazy štátnej vysťahovaleckej stanice v Libni a pohraničnú kupónovú
štatistiku, ktorej zásadným nedostatkom je nekompletnosť údajov. Niektorí autori
v minulosti využili údaje vysťahovaleckej štatistiky podľa kníh evidencií cestovných
pasov okresných úradov. 27 Iní bádatelia využili vysťahovalecké sčítacie lístky, zachované
v prezidiálnych oddeleniach archívnych fondov okresných úradov. 28 Oba pramene sú
prínosné najmä pre bližšie špecifikovanie a kvantitatívne rozlíšenie vysťahovalectva do
jednotlivých cieľových migračných štátov. Na druhej strane, ako vyplýva aj zo záverov,
ku ktorým autori dospeli, torzovitosť a nekompletnosť uvedených prameňov znemožňuje
stanoviť na ich základe presné počty vysťahovalcov z jednotlivých okresov, resp.
regiónov za dlhšie časové obdobie. Stav zachovania archívnych fondov okresných, resp.
notárskych úradov z medzivojnového obdobia na východnom Slovensku nedovoľuje využiť
tieto údaje vo väčšine okresov.
Tieto nedostatky do značnej miery odstraňujú údaje z publikovaných štatistík, ktoré
sme použili pri výskume vysťahovalectva z východného Slovenska. Ich hlavnou výhodou
je komplexnosť a ucelenosť a tiež skutočnosť, že poskytujú údaje zozbierané a vyhodnotené
jednotnou metódou. V štúdii sú analyzované údaje z 26 východoslovenských okre-
25 O rozmeroch, ktoré nadobudlo vystavovanie vysťahovaleckých pasov do USA, svedčí aj údaj,
podľa ktorého bolo na Slovensku v prvom štvrťroku 1924 vystavených 23 286 vysťahovaleckých
pasov z celkového počtu 35 199, vydaných v tomto roku. Statistická příručka, ref. 21,
s. 442.
26 SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 168.
27 FORDINÁLOVÁ, Eva: Vysťahovalectvo zo západného Slovenska v medzivojnovom období.
In: Slováci v zahraničí 9. Martin : Matica slovenská, 1983, s. 31 – 43.
28 ŠULGANOVÁ, Ľudmila: Príspevok k dejinám vysťahovalectva z okresu Prievidza v rokoch
1918 – 1938. Slováci v zahraničí 7. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 55 – 74.
180

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
sov. 29 Problémom pri spracovaní údajov z obdobia 1922 – 1937 sa stala skutočnosť, že
kým údaje z roku 1922 sú v štatistikách uvedené ešte na úrovni žúp, z rokov 1923 – 1937
sú už prezentované na úrovni okresov. Aby bolo možné využiť celý štatistický materiál,
rozdelili sme celé teritórium východného Slovenska na štyri regióny a jednu oblasť.
Na zmeny v hraniciach jednotlivých okresov a regiónov uskutočnených po roku 1923
upozorňujeme vždy na začiatku každého regionálneho prehľadu. Tabuľky, spracované
v štúdii na úrovni žúp, preto obsahujú údaje z rokov 1922 – 1937, kým údaje uvádzané za
jednotlivé okresy obsahujú údaje len za roky 1923 – 1937. Údaje prezentované i na úrovni
regiónov súčasne umožňujú vykonať komparáciu základných regionálnych vysťahovaleckých
trendov z obdobia spred I. svetovej vojny s medzivojnovým obdobím.
Medzi svetovými vojnami došlo k niekoľkým zmenám v usporiadaní niektorých východoslovenských
okresov. Z tohto dôvodu uvádzame v celej štúdii zlúčený Svidnícky
a Stropkovský okres pod názvom Stropkov, hoci do 1. decembra 1925 bolo sídlo okresu
vo Svidníku. Okres Trebišov mal až do roku 1928 svoje sídlo v Sečovciach, avšak v našom
prehľade ho uvádzame pod názvom Trebišov počas celého obdobia.
Na základe štatistických údajov sme na regionálnej úrovni skúmali priebeh vysťahovalectva
z viacerých aspektov. Samotný priebeh a jeho dynamiku sme analyzovali na
základe každoročných údajov o počte vystavených vysťahovaleckých pasov. Aby sme
nerušili plynulosť textu, zaradili sme prehľadné tabuľky o absolútnom počte vystavených
vysťahovaleckých pasov v rokoch 1923 – 1937 a ich rozdelení na zámorie a európske
štáty za každý skúmaný okres do prílohy na konci analýzy každého regiónu. Do
príloh sú zaradené aj výsledky na úrovni regiónov za roky 1922 – 1937.
Keďže obmedzenie výskumu vysťahovalectva len na absolútne počty vysťahovalcov
nevypovedá nič o skutočnej intenzite sťahovania, do analýzy sme zaradili aj údaje o počte
vysťahovalcov na 1000 obyvateľov za každý okres a región. Použili sme podobnú metódu,
akú uplatnil v 50. rokoch J. Svetoň pri výpočte transatlantického vysťahovalectva
z európskych krajín. 30 Výpočet je výsledkom podielu ročných priemerov vysťahovalcov
za dané obdobie a údajov zo sčítaní obyvateľstva. Pre výpočet intenzity sťahovania na
úrovni okresov v 20. rokoch sme použili podiel ročných priemerov vysťahovalcov z obdobia
1923 – 1930 a priemeru zo sčítaní obyvateľstva v rokoch 1921 a 1930. Podobne
sme postupovali v prípade období 1931 – 1937 a 1923 a 1937, keď sme ročné priemery
vysťahovalcov z uvedených období vydelili údajom zo sčítania obyvateľstva z roku
1930. 31 Podobnú metódu sme použili pri prepočte vysťahovalcov na počet obyvateľstva
v regiónoch, s tým, že do výpočtu boli zahrnuté aj údaje z roku 1922.
29 Kritériá ich výberu sú objasnené v časti venovanej analýze vysťahovalectva z východného
Slovenska.
30 Samotný autor upozorňoval na fakt, že metóda výpočtu na základe podielu priemeru ročných
koeficientov a údajov zo sčítaní obyvateľstva nie je najsprávnejšia, ale umožňuje jednotné
výpočty pre jednotlivé európske štáty. SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 171.
31 Pre obdobie 30. rokov sme už nemohli využiť údaje zo sčítaní obyvateľstva na Slovensku
a v Maďarsku zo začiatku 40. rokov, lebo okresy nejestvovali v medzivojnových hraniciach.
181

Milan Belej
V štatistikách na úrovni okresov sú údaje o vysťahovaleckých pasoch vydaných do
zámoria a európskych štátov uvádzané len od roku 1924. Preto aj všetky výpočty a zisťovanie
vzájomného pomeru zámorského a európskeho vysťahovalectva sú vykonané
len za obdobie 1924 – 1937. Absencia údajov o cieľových migračných oblastiach do roku
1924, keď vysťahovalci smerovali vo väčšej miere do zámorských štátov, je značným
nedostatkom publikovaných štatistík, ktoré preto neodrážajú stav a zmeny v smerovaní
vysťahovalectva v celom medzivojnovom období, ale sú obmedzené len na jeho väčšiu
časť.
Časť analýzy vysťahovalectva z východného Slovenska je venovaná aj etnickej štruktúre
vysťahovalcov. Keďže štatistické údaje o národnostnej príslušnosti vo všeobecnosti
nie sú stále a môžu sa meniť v závislosti na spoločenských, politických pomeroch a do
istej miery i osobných preferencií, ich vyhodnocovanie vyžaduje zvýšený kritický prístup
bádateľa. Už samotná klasifikácia národnostnej štruktúry v dobových štatistikách
je odrazom oficiálnych politických a ideologických názorov k uvedenej problematike.
Medzivojnové vysťahovalecké štatistiky ani štatistiky zo sčítaní obyvateľstva nerozlišujú
Čechov a Slovákov, ale klasifikujú ich spoločne ako Čechoslovákov. V analýze
národnostnej štruktúry vysťahovalcov pohybu sme sa tomuto dobovému pojmu vyhli
a nahradili ho pojmom Slováci, aj keď nevylučujeme skutočnosť, že zlomok vysťahovalcov
z východného Slovenska mohol byť českej národnosti. Vyhli sme sa aj používaniu
dobového pojmu ruská národnosť, ktorá je niekedy bližšie špecifikovaná aj ako národnosť
veľkoruská, ukrajinská či karpatoruská, a nahradili ho pojmom Rusíni, ktorý zahŕňa
rusínske a ukrajinské obyvateľstvo východného Slovenska. O problémoch s klasifikáciou
židovskej národnosti sa zmieňujeme bližšie v časti venovanej postaveniu Židov
v etnickej štruktúre vysťahovalcov z východného Slovenska.
Keďže izolovaná analýza etnickej štruktúry vysťahovalectva má limitovanú výpovednú
hodnotu, vykonali sme jej komparáciu s etnickou štruktúrou obyvateľstva okresov
a regiónov podľa stavu, zachyteného sčítaním obyvateľstva v roku 1930. Výsledky
rozdielov, ku ktorým sme dospeli komparáciou etnickej štruktúry vysťahovalcov a obyvateľstva
komentujeme v analýze len výberovo.
Vysťahovalecký pohyb z východného Slovenska nie je v štatistikách zachytený komplexne.
Absentujú informácie o reemigrácii, ktorá je významnou súčasťou pracovnej
zahraničnej migrácie. Táto dôležitá fáza migračných pohybov teda nie je zachytená ani
v našej analýze a migrantov v nej uvedených nie je možné považovať en bloc za trvalých
vysťahovalcov.
Na druhej strane štatistiky obsahujú informácie o sezónnom vysťahovalectve. Tento
typ migrácie nezohrával na východnom Slovensku významnejšiu úlohu a preto sme údaje
o sezónnych vysťahovalcoch osobitne neanalyzovali.
V nasledujúcej časti podávame konkrétne analýzy štatistických údajov z jednotlivých
regiónov.
182
Pre celé obdobie 1923 – 1937 sme využili sčítania obyvateľstva z roku 1930, ktoré sa uskutočnilo
chronologicky uprostred skúmaného obdobia.

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Okresy zemplínskeho regiónu
Zemplín bol najľudnatejším a najväčším regiónom východného Slovenska. Po I. svetovej
vojne sa južná časť pôvodného teritória Zemplínskej župy stala súčasťou Maďarska.
Do regiónu Zemplína sme nezaradili ani okres Stropkov, ktorý bol zlúčený s okresom
Svidník, lebo máme k dispozícii údaje zväčša len pre celý okres, pričom prevažná časť
obyvateľstva a sídiel sa nachádzali na území Šariša. Na rozdiel od predvojnového obdobia
sa v rokoch 1918 – 1922 súčasťou Zemplínskej župy stali aj okresy bývalej Užskej
župy: Veľkokapušiansky a Sobranecký. Uvedené dva okresy sú spolu s ďalšími siedmimi
(Humenné, Kráľovský Chlmec, Medzilaborce, Michalovce, Trebišov, Snina, Vranov nad
Topľou) v príspevku analyzované až do roku 1937 ako súčasť zemplínskeho regiónu.
Prehľad vývoja absolútnych počtov vydaných vysťahovaleckých pasov z jednotlivých
okresov v období 1923 – 1937, ako aj o smerovaní vysťahovalcov prinášajú prehľadné
tabuľky uvedené v prílohe I. Do nej sme zaradili aj zosumarizované výsledky za
celý región, ktoré obsahujú rozšírené údaje za roky 1922 – 1937.
Z porovnania číselných údajov vyplýva, že tento najľudnatejší región mal aj najvyšší
počet vysťahovalcov v absolútnych číslach, ktorým bolo v rokoch 1922 – 1937 vydaných
dovedna 22 241 vysťahovaleckých pasov. Najviac vysťahovalcov v absolútnych počtoch
nielen v regióne Zemplína, ale aj v rámci východného Slovenska bolo v rokoch 1923
– 1937 zaznamenaných v okrese Michalovce, keď jeho obyvateľom vydali dovedna 4259
vysťahovaleckých pasov. Absolútny počet vysťahovalcov bol vysoký aj v okresoch Sobrance
(2990 pasov), ktorý bol na východnom Slovensku na štvrtom mieste, a tiež v okrese
Trebišov (2589 – 8. miesto). Aj keď početnosť obyvateľstva okresov bola nepochybne
jedným z faktorov determinujúcich úroveň vysťahovalectva v absolútnych počtoch,
tento vplyv nemožno preceňovať. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva v roku 1930 bol
okres Michalovce na štvrtom, Trebišov na piatom a Sobrance až na 17. mieste spomedzi
východoslovenských okresov. 32
Zreálnenie uvedených údajov prestavuje až výsledok prepočtu absolútnych počtov
vysťahovalcov na početnosť obyvateľstva, ktorý je uvedený v tabuľke číslo 1. Z porovnania
údajov vyplýva, že v regióne Zemplína bolo až šesť okresov, v ktorých bola
intenzita vysťahovaleckého pohybu za obdobie 1923 – 1937 vyššia než priemer východoslovenských
okresov (3,7), čo radilo Zemplín v tomto ukazovateli na druhé miesto
na východnom Slovensku. Vysťahovalectvo najviac zasiahlo okres Sobrance, kde bol
v 20. rokoch najvyšší relatívny počet vysťahovalcov na východnom Slovensku, keď odtiaľ
v priemere ročne odchádzalo až 12,3 osôb na 1000 obyvateľov. Okrem Sobranského
okresu (7,5) bola v tomto období zaznamenaná vysoká miera vysťahovalectva aj v okresoch
Michalovce (5,8), Medzilaborce (5,6) a Veľké Kapušany (5,4). Naopak, v rovnakom
období sa z okresu Kráľovský Chlmec vysťahovalo iba 2,2 osôb na 1000 obyvateľov, čo
predstavovalo tretiu najnižšiu hodnotu na východnom Slovensku. Aj údaje zo zemplín-
32 V roku 1930 žilo v okrese Michalovce 50 238 obyvateľov, v okrese Trebišov 47 417 obyvateľov
a v okrese Sobrance 26 632 obyvateľov. Štatistický lexikon obcí v republike československej.
III. Krajina slovenská. Praha : Štátny úrad štatistický, 1936, s. XVII – XVIII.
183

Milan Belej
skeho regiónu ukazujú, že v 30. rokoch došlo k výraznému poklesu intenzity vysťahovaleckého
pohybu, pričom však platí, že okresy s vyššou než priemernou mierou vysťahovalectva
v 20. rokoch si toto postavenie udržali aj v nasledujúcom desaťročí.
Tabuľka č. 1:
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Zemplína
Okres
1923-
1930
1931-
1937
1923-
1937
okres
1923-
1930
1931-
1937
1923-
1937
Humenné 6,7 1,6 4,2 Sobrance 12,3 2,2 7,5
Kráľ. Chlmec 3,7 1,0 2,2 Trebišov 5,7 1,3 3,7
Medzilaborce 9,3 2,3 5,6 Veľ. Kapušany 9,0 1,5 5,4
Michalovce 9,6 1,8 5,8 Vranov n. /T. 5,5 1,5 3,5
Snina 5,1 1,0 3,0 Zemplín 33 7,7 1,5 4,8
Údaje o absolútnych počtoch a intenzite vysťahovalectva vykazujú príbuzné analógie
s obdobím pred rokom 1914. Podľa oficiálnych štatistických údajov bola Zemplínska
župa regiónom s najvyšším absolútnym počtom vysťahovalcov v Uhorsku, keď sa z jej
teritória v rokoch 1899 – 1913 vysťahovalo dovedna 82 584 osôb. Patrilo jej aj popredné
miesto z hľadiska intenzity vysťahovaleckého pohybu, keď sa odtiaľ v rovnakom období
vysťahovalo priemerne 16,3 osôb na 1000 obyvateľov. Z porovnania údajov spred I. svetovej
vojny vyplýva určitá paralela s vysokou mierou vysťahovalectva z okresu Sobrance
a do istej miery aj z okresu Veľké Kapušany. Tie boli totiž súčasťou Užskej župy,
ktorá mala v rámci Uhorska najvyššiu mieru vysťahovalectva, predstavujúcu 19,2 osôb
na 1000 obyvateľov. 34
Dynamika vysťahovaleckého pohybu, narušená v roku 1925 výrazným poklesom
počtu vydaných cestovných pasov, súvisiacim s faktickým zastavením vysťahovalectva
do USA, mala s výnimkou okresu Sobrance podobnú tendenciu vo všetkých zvyšných
okresoch regiónu. Aj na Zemplíne je zásadným prelomom v dynamike vysťahovalectva
rok 1931. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na priebeh vysťahovalectva z okresu
Humenné, kde k výraznejšiemu poklesu vysťahovalectva došlo už v priebehu roku 1930,
kým vo zvyšných okresoch k nemu došlo o rok neskôr. Náznaky výraznejšieho oživenia
vysťahovaleckého pohybu sa aj v tomto regióne prejavili až v roku 1937, s výnimkou
okresu Snina. Tak ako v ďalších regiónoch Slovenska, aj v zemplínskych okresoch viac
než 4/5 vysťahovalcov odišlo v rokoch 1923 – 1930. Vzájomný pomer osôb vysťahovaných
v rokoch 1923 – 1930 a 1931 – 1937 bol nasledujúci: Humenné: 81,7 % – 18,3 %,
Kráľovský Chlmec: 79,8 % – 20,2 %, Medzilaborce: 81 % – 19 %, Michalovce: 85,1 %
– 14,9 %, Snina: 84,5 % – 15,5 %, Sobrance: 86,5 % – 13,5 %, Trebišov: 82,9 % – 17,1 %,
33 Údaje za Zemplín sú z rokov 1922 – 1937.
34 Magyar statisztikai közlemények. Új sorozat. 67. kötet. A Magyar szent korona országainak
kivándorlása és visszavándorlása 1899 – 1918 (ďalej MSK). Budapest 1918, s. 2 – 7.
184

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Veľké Kapušany: 87,3 % – 12,7 %, Vranov nad Topľou: 80 % – 20 %. Pokles počtu vysťahovalcov
v 30. rokoch bol však v zemplínskych okresoch miernejší. Až päť okresov
z ôsmich, ktoré mali v 30. rokoch na východnom Slovensku nadpriemerný počet vysťahovalcov,
sa nachádzalo na Zemplíne (Kráľovský Chlmec, Vranov n. Topľou, Humenné,
Trebišov a Snina). Na druhej strane sa medzi desiatimi okresmi s najvyšším pomerom
osôb, vysťahovaných v 20. rokoch nenachádzal ani jeden z tohto regiónu.
Smery vysťahovalectva pre jednotlivé okresy v absolútnych číslach sú uvedené v tabuľkách
v prílohe I. Región Zemplína je možné zaradiť medzi oblasti s významným podielom
zámorského vysťahovalectva. Už v rokoch 1911 – 1913 smerovalo do zámoria, a to
výlučne do USA, až 99,7 % vysťahovalcov. Zvyšní sa sťahovali do Nemecka (0,1 %) a inde
(0,2 %). 35 V období 1924 – 1937 bola štruktúra vzájomného pomeru zámorského a európskeho
vysťahovalectva v zemplínskych okresoch nasledujúca: Humenné: 96,6 % – 3,4 %,
Kráľovský Chlmec: 97,7 % – 2,3 %, Medzilaborce: 73,2 % – 26,8 %, Michalovce: 89,9 %
– 10,1 %, Snina: 96,7 % – 3,3 %, Sobrance: 88,6 % – 11,4 %, Trebišov: 99,3 % – 0,6 %,
Veľké Kapušany: 99,9 % – 0,1 %, Vranov n. Topľou: 100 % – 0. 36 Aj keď jediným okresom
bez vysťahovalectva do Európy v zemplínskom regióne bol Vranov nad Topľou, z väčšiny
z nich, až zo šiestich, sa do zámoria sťahovalo viac než 96 % vysťahovalcov. Okresy s vysokým
relatívnym počtom vysťahovalcov do európskych štátov boli Michalovce, Sobrance,
no najmä Medzilaborce, odkiaľ viac než štvrtina vysťahovalcov dlhodobo smerovala
do Európy, čím sa zaradil na piate miesto v rámci východoslovenských okresov.
Z porovnania údajov o smerovaní vysťahovalcov v 20. a 30. rokoch vyplýva zvyšovanie
počtu okresov s výlučne zámorským smerovaním. Kým v 20. rokoch k nim patril
len okres Vranov n. Topľou, v 30. rokoch k nemu pribudli aj okresy Veľké Kapušany
a Snina. Vo všetkých zemplínskych okresoch poklesol v 30. rokoch počet vysťahovalcov
do Európy v absolútnych číslach a vo väčšine z nich aj v relatívnych. Medzi štatisticky
nevýznamné patrí nárast počtu vysťahovalcov do Európy v 30. rokoch, zaznamenaný
v okrese Kráľovský Chlmec. Významnou zmenou je však viac než 10 % nárast zastúpenia
vysťahovalcov do európskych štátov v okrese Medzilaborce (24,5 % v 20. rokoch,
36,4 % v 30. rokoch), hoci v absolútnych číslach došlo k ich poklesu. Vysťahovalectvo
do Európy z Medzilaboreckého okresu však malo dlhodobo stabilný a kvantitatívne vyrovnaný
charakter.
Štatistické údaje o etnickom zložení obyvateľstva zemplínskeho regiónu i vysťahovalcov
sa po I. svetovej vojne výrazne zmenili. V období 1899 – 1913 bola viac než polovica
vysťahovaných osôb zo Zemplína slovenskej národnosti (53,6 %), hoci ich podiel
v etnickej štruktúre obyvateľstva sa pohyboval v intervale 27,1 % – 32,3 %. 37 Naopak,
35 MSK, ref. 34, s. 14.
36 Údaje o cieľovej oblasti neuviedli 2 osoby z okresu Trebišov a 14 osôb z okresu Vranov nad
Topľou.
37 Údaje o etnickom zložení obyvateľstva žúp pochádzajú z výsledkov sčítaní obyvateľstva v rokoch
1900 a 1910. Aj údaje, uvedené v nasledujúcich regiónoch pri komparáciách etnického
zloženia vysťahovalcov a obyvateľstva z obdobia 1899 – 1913 pochádzajú z toho istého zdroja
a boli využité v našich predošlých výskumoch BELEJ, Milan: ref. 5, s. 158.
185

Milan Belej
Maďari, tvoriaci viac než polovicu populácie Zemplína (53,1 % – 56,6 %) sa na vysťahovalectve
podieľali len o niečo viac ako tretinou (36,5 %). Tretia najpočetnejšia národnosť,
rusínska, ktorá tvorila približne desatinu obyvateľstva (10,6 %, resp. 11,4 %), sa
najviac proporčne približovala zastúpeniu v etnickej štruktúre vysťahovalcov (8,9 %).
Tabuľka č. 2:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch
zemplínskeho regiónu
národnosť
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
abs. % abs. % abs. % abs. % Abs % abs % abs %
Humenné 1343 91,2 51 3,5 31 2,1 3 0,2 - - 6 0,4 38 2,6
Kr. Chlmec 11 0,8 2 0,2 2 0,2 1294 96,6 - - 12 0,9 18 1,3
Medzilaborce 57 3,3 1567 90,4 17 1,0 1 0,1 3 0,1 50 2,9 39 2,2
Michalovce 4121 94,5 3 0,1 24 0,6 126 2,9 - - 18 0,4 67 1,5
Snina 439 29,6 977 65,9 5 0,4 2 0,1 - - 43 2,9 16 1,1
Sobrance 2883 96,4 23 0,8 11 0,4 5 0,1 - - 15 0,5 53 1,8
Trebišov 2305 89,1 6 0,2 3 0,1 246 9,5 - - - - 29 1,1
V. Kapušany 891 53,8 9 0,5 12 0,7 731 44,1 - - 1 0,1 12 0,7
Vranov n. T. 1480 97,3 3 0,2 14 0,9 1 0,1 - - 11 0,7 12 0,8
Tabuľka č. 3:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v zemplínskom
regióne.
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
národnosť
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Zemplín 15 792 71,0 2885 13,0 168 0,7 2580 12,8 3 - 258 1,2 285 1,3
Etnickú štruktúru vysťahovalcov z okresov zemplínskeho regiónu v medzivojnovom
období reflektujú údaje uvedené v tabuľkách číslo 2 a 3. Vyplýva z nich, že vysťahovalci
slovenskej národnosti dominovali dovedna v šiestich okresoch, pričom v piatich výrazne
(okresy Humenné, Michalovce Trebišov, Sobrance, Vranov nad Topľou). V týchto okresoch
žilo aj najviac obyvateľov československej národnosti a s výnimkou okresu Humenné
bol ich podiel zastúpenia medzi vysťahovalcami vždy vyšší, než v etnickej štruktúre
obyvateľstva. Z okresu Veľké Kapušany sa tiež vysťahovalo najviac Slovákov (53,8 %),
avšak najpočetnejšími obyvateľmi boli Maďari (55,7 %), ktorých podiel v štruktúre vysťahovalcov
bol výrazne nižší (44 %). Z okresu Kráľovský Chlmec sa naproti tomu sťahovalo
najmenej Slovákov spomedzi všetkých okresov na východnom Slovensku (0,8 %).
Dovedna až 71 % vysťahovalcov zo zemplínskeho regiónu tvorili osoby československej
národnosti. Pretože v roku 1930 žilo v okresoch zemplínskeho regiónu 62,2 % osôb uvedenej
národnosti, možno konštatovať, že predvojnová tendencia výraznejšieho zastúpenia
Slovákov medzi vysťahovalcami pretrvávala naďalej, i keď v zníženej miere.
186

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Medzi vysťahovalcami z dvoch okresov (Medzilaborce, Snina) prevažovali osoby
rusínskej národnosti, k čomu došlo na východnom Slovensku ešte v okresoch Stropkov
a Stará Ľubovňa. Z uvedených okresov sa Rusíni sťahovali vo väčšej miere než bolo
ich zastúpenie v štruktúre obyvateľstva, pričom tu boli ich relatívne počty najvyššie na
východnom Slovensku (90,4 % v okrese Medzilaborce a 65,9 % v okrese Snina). Z porovnania
zastúpenia Rusínov medzi vysťahovalcami z okresov celého regiónu (13,0 %)
s údajmi zo sčítania obyvateľstva (14,3 %) však vyplýva mierny rozdiel v prospech zastúpenia
v etnickej štruktúre, ktorý je podobný pomeru pred I. svetovou vojnou.
Maďarské obyvateľstvo zemplínskeho regiónu bolo približne rovnako početné ako
rusínske (17,3 %). Tiež tvorilo väčšinu obyvateľov v dvoch okresoch (Veľké Kapušany
a Kráľovský Chlmec), avšak osoby maďarskej národnosti dominovali len medzi vysťahovalcami
z okresu Kráľovský Chlmec, kde súčasne žilo aj najviac Maďarov na východe
Slovenska (78,9 %). Na východnom Slovensku sa z tohto okresu vysťahovalo najviac
Maďarov v absolútnych i relatívnych počtoch (96,6 %), pričom ich zastúpenie medzi vysťahovalcami
bolo výrazne vyššie než v štruktúre obyvateľstva. Vo všeobecnosti však
na regionálnej úrovni, podobne ako pred I. svetovou vojnou, bol podiel maďarského
obyvateľstva vyšší (17,3 %) než jeho zastúpenie medzi vysťahovalcami (12,8 %).
Na východnom Slovensku žilo najviac židovského obyvateľstva v relatívnych číslach
práve v zemplínskom regióne (4,5 %), rovnako ako v abovskom. Podľa štatistických údajov
odchádzali najvyššie relatívne počty židovských vysťahovalcov na východnom Slovensku
z okresov Medzilaborce a Snina (2,9 %). Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami
bolo však vždy nižšie než medzi obyvateľstvom. Výnimkou bol okres Snina, ktorý bol
jediným na východnom Slovensku, kde bol uvedený pomer opačný.
Príloha I. – tabuľky pre región Zemplína
Tabuľka č. I/1:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Humenné
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 14 neud. neud. 14 1931 22 22 - -
1924 182 182 - - 1932 24 24 - -
1925 33 25 8 - 1933 29 29 - -
1926 176 172 4 - 1934 32 32 - -
1927 260 254 6 - 1935 26 26 - -
1928 239 225 14 - 1936 32 31 1 -
1929 227 214 13 - 1937 104 104 - -
1930 72 68 4 - Spolu 1 472 1 408 50 14
187

Milan Belej
Tabuľka č. I/2:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Kráľovský Chlmec
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 8 neud. neud. 8 1931 39 39 - -
1924 169 169 - - 1932 22 20 2 -
1925 30 30 - - 1933 23 18 5 -
1926 130 130 - - 1934 27 26 1 -
1927 225 225 - - 1935 35 35 - -
1928 125 125 - - 1936 27 27 - -
1929 252 247 5 - 1937 97 94 3 -
1930 130 116 14 - Spolu 1 339 1 301 30 8
Tabuľka č. I/3:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Medzilaborce
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 54 neudané neudané 54 1931 53 34 19 -
1924 135 134 1 - 1932 32 17 15 -
1925 38 37 1 - 1933 39 15 24 -
1926 156 149 7 - 1934 50 28 22 -
1927 203 203 - - 1935 19 17 2 -
1928 254 252 2 - 1936 55 40 15 -
1929 320 189 131 - 1937 82 59 23 -
1930 244 55 189 - Spolu 1 734 1 229 451 54
Tabuľka č. I/4:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Michalovce
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 48 neudané neudané 48 1931 50 43 7 -
1924 682 682 - - 1932 28 28 - -
1925 152 137 15 - 1933 65 65 - -
1926 478 470 8 - 1934 87 87 - -
1927 565 565 - - 1935 73 72 1 -
1928 534 533 1 - 1936 95 93 2 -
1929 849 633 216 - 1937 250 206 44 -
1930 403 260 143 - Spolu 4 359 3 874 437 48
188

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Tabuľka č. I/5:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Trebišov
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 34 neudané neudané 34 1931 58 57 1 -
1924 274 274 - - 1932 17 16 1 -
1925 46 46 - - 1933 28 28 - -
1926 480 476 2 2 1934 43 43 - -
1927 434 433 1 - 1935 41 41 - -
1928 275 275 - - 1936 75 75 - -
1929 452 452 - - 1937 180 180 - -
1930 152 142 10 - Spolu 2 589 2 538 15 36
Tabuľka č. I/6:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Snina
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 23 neudané neudané 23 1931 39 39 - -
1924 185 185 - - 1932 17 17 - -
1925 29 29 - - 1933 26 26 - -
1926 258 253 5 - 1934 49 49 - -
1927 213 211 2 - 1935 30 30 - -
1928 260 246 14 - 1936 35 35 - -
1929 172 145 27 - 1937 34 34 - -
1930 112 112 - - Spolu 1 482 1 411 48 23
Tabuľka č. I/7:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Sobrance
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 71 neudané neudané 71 1931 71 49 22 -
1924 288 267 21 - 1932 17 15 2 -
1925 229 164 65 - 1933 22 22 - -
1926 433 411 22 - 1934 43 43 - -
1927 342 335 7 - 1935 35 35 - -
1928 440 433 7 - 1936 46 43 3 -
1929 392 391 1 - 1937 169 166 3 -
1930 392 213 179 - Spolu 2 990 2 587 332 71
189

Milan Belej
Tabuľka č. I/8:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Veľké Kapušany
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 1 neud. neud. 1 1931 23 23 - -
1924 360 360 - - 1932 16 16 - -
1925 38 38 - - 1933 12 12 - -
1926 241 239 2 - 1934 21 21 - -
1927 261 261 - - 1935 17 17 - -
1928 197 197 - - 1936 30 30 - -
1929 222 222 - - 1937 92 92 - -
1930 125 125 - Spolu 1 656 1 653 2 1
Tabuľka č. I/9:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Vranov nad Topľou
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 53 neudané neudané 53 1931 16 16 - -
1924 298 284 - 14 1932 6 6 - -
1925 60 60 - - 1933 15 15 - -
1926 190 190 - - 1934 29 29 - -
1927 219 219 - - 1935 56 56 - -
1928 37 37 - - 1936 50 50 - -
1929 277 277 - - 1937 132 132 - -
1930 83 83 - - Spolu 1 521 1 454 0 67
Tabuľka č. I/10: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Zemplína
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.
1922 – 30 19 134 14 566 1 147 3 421 1922 – 30 76,1 % 6,0 % 17, 9 %
1931 – 37 3 107 2 889 218 0 1931 – 37 93,0 % 7,0 % 0 %
1922 – 37 22 241 17 455 1 365 3 421 1922 – 37 78,5 % 6,1 % 15,4 %
Okresy šarišského regiónu
Do regiónu Šariša sme zaradili dovedna päť okresov – Bardejovský, Giraltovský,
Prešovský, Stropkovský a Sabinovský. Oproti stavu spred I. svetovej vojny je hlavnou
zmenou zaradenie bývalého Stropkovského okresu, ktorý bol zlúčený so Svidníckym.
V štatistikách sú v niektorých rokoch údaje z uvedených okresov uvedené osobitne
(vlastný okres Stropkov a expozitúra Svidník), avšak v zvyšných rokoch sú údaje za oba
okresy prezentované spolu, čo znemožňuje zostaviť osobitný kontinuálny prehľad vysťahovalectva
z oboch okresov za celé medzivojnové obdobie. Vychádzajúc zo skutoč-
190

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
nosti, že väčšina sídiel i obyvateľstva „veľkého“ Stropkovského okresu sa nachádzala na
území Šarišskej župy, zaradili sme ho do prehľadu za šarišský región. Druhou zmenou je
pričlenenie obcí z južnej časti Šariša do okresu Košice – vidiek. Uvedené obce sú preto
uvádzané v prehľade za abovský región.
Z analyzovaných regiónov je Šariš druhým najpočetnejším z hľadiska absolútnych
počtov vysťahovalcov i obyvateľstva. Prehľad každoročného vývoja vydaných vysťahovaleckých
pasov zo šarišských okresov v období 1923 – 1937 v absolútnych počtoch,
ako aj o rozdelení vysťahovalcov do zámoria a európskych štátov je uvedený v prílohe
II. Jej súčasťou sú aj zosumarizované výsledky za celý región na základe údajov,
rozšírených o rok 1922 až do konca roku 1937, keď bolo v Šariši vydaných 15 172 vysťahovaleckých
pasov. Z okresov tohto regiónu odchádzalo do zahraničia mimoriadne
vysoké množstvo vysťahovalcov. Nachádzali sa tu až tri okresy zo šiestich s najvyšším
absolútnym počtom vysťahovaných osôb na východnom Slovensku. Bardejovský okres
bol na druhom mieste (3500 osôb), Stropkovský na treťom (3159) a Prešovský (2928)
na šiestom mieste.
Skutočnosť, že s výnimkou okresu Prešov nepatrili uvedené okresy medzi najľudnatejšie,
svedčí o mimoriadnej intenzite vysťahovaleckého pohybu v tomto regióne.
Údaje o počte vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, ktoré sú uvedené v tabuľke číslo 4
túto skutočnosť nielen potvrdzujú, ale vyplýva z nich aj to, že v období 1923 – 1937
bolo v rámci východného Slovenska vysťahovalectvo zo Šariša najintenzívnejšie (4,9 na
1000 obyvateľov). Príbuzné, i keď o niečo nižšie hodnoty, vykazovala iba intenzita sťahovania
zo Zemplína. Stropkovský a Bardejovský okres boli dlhodobo na treťom, resp.
štvrtom mieste medzi okresmi na východnom Slovensku v pomere vysťahovaných osôb
k obyvateľstvu. Žiaden zo šarišských okresov nevykazoval nízke hodnoty v tomto ukazovateli.
Vo všetkých okresoch regiónu sa intenzita sťahovania v tridsiatych rokoch výrazne
znížila (v rámci celého Šariša o viac než ¾), avšak okresy s vysokými hodnotami
v rámci východného Slovenska v 20. rokoch si ich, aj keď výrazne znížené, zachovali aj
v 30. rokoch.
Uvedené výsledky potvrdzujú kontinuitu základných tendencií demografických
aspektov vysťahovalectva zo Šariša v porovnaní s predvojnovým obdobím. V rámci
uhorských žúp bola totiž Šarišská župa na treťom mieste z hľadiska absolútnych počtov
vysťahovalcov, keď z jej územia odišlo v rokoch 1899 – 1913 dovedna 50 390 osôb. 38 Súčasne
išlo o región, ktorý mal v rovnakom období druhý najvyšší počet vysťahovalcov
(19,1) na 1000 obyvateľov vôbec. Tento pomer bol takmer totožný s najvyššou mierou
intenzity vysťahovalectva v Uhorsku, ktorá bola vykázaná v Užskej župe. 39
38 V rámci Uhorska spolu s Chorvátskom patrilo Šarišskej župe v tomto ukazovateli štvrté
miesto. MSK, ref. 34, s. 3.
39 Z Užskej župy sa v období 1899 – 1913 vysťahovalo 19,2 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov.
MSK, ref. 34.
191

Milan Belej
Tabuľka č. 4:
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Šariša
okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Okres
1923
–
1930
1931
–
1937
Bardejov 9,5 2,2 5,9 Sabinov 5,7 0,7 3,2
Giraltovce 8,1 1,5 4,8 Stropkov 10,8 3,3 7,0
Prešov 5,3 0,8 3,0 Šariš 40 8,0 1,5 4,9
1923
–
1937
Priebeh vysťahovalectva z okresov v Šariši sa výraznejšie neodlišoval od situácie
v iných regiónoch. Značná redukcia počtu vydaných pasov v rokoch 1923 a 1925 súvisela
s obmedzeniami vysťahovalectva do USA, kam dovtedy smerovala väčšina vysťahovalcov.
Prvý výrazný pokles vysťahovaleckého pohybu vidieť už v roku 1930 a štatistické
údaje za nasledujúci rok vykazujú výrazný úbytok vysťahovalcov, ktorý zostával
na nízkych hodnotách počas 30. rokov. Tento pokles však nebol všade rovnaký, ako
ukazuje aj porovnanie vzájomného podielu vydaných vysťahovaleckých pasoch na úrovni
jednotlivých okresov v rokoch 1923 – 1930 a 1930 – 1937: Bardejov: 82,4 % – 17,6 %,
Giraltovce: 85,3 % – 14,7 %, Prešov: 87,9 % – 12,1 %, Sabinov: 90,4 % – 9,6 %, Stropkov:
77,7 % – 22,3 %. Vysoký relatívny počet vysťahovalcov v Stropkovskom okrese v 30. rokoch
ho radil na druhé miesto v rámci okresov východného Slovenska. Vo zvyšných
okresoch bol tento rozdiel výraznejší, a to najmä v Sabinovskom okrese, kde v 30. rokoch
došlo k druhému najvyššiemu poklesu vysťahovalectva na východnom Slovensku.
Súčasne však možno na úrovni jednotlivých okresov konštatovať absolútnu podobnosť
základných tendencií vo vývoji vysťahovalectva. Ak by sme chceli pohľad na priebeh
vysťahovalectva v šarišských, ale i zemplínskych okresoch zjednodušiť, mohli by sme
s istou nevyhnutnou mierou zovšeobecnenia konštatovať, že kým v 20. rokoch počnúc
rokom 1923 odchádzali každoročne stovky vysťahovalcov, v 30. rokoch ich boli už len
desiatky. Výnimkou bol okres Stropkov, kde k uvedenému poklesu došlo len v období
1932 – 1934.
V štruktúre smerovania vysťahovalcov v šarišských okresoch absolútne dominovalo
zámorské vysťahovalectvo. V žiadnom zo zvyšných regiónoch východného Slovenska
neklesla miera európskeho vysťahovalectva vo všetkých okresoch pod 5 % ako v Šariši.
Pomer zámorského a európskeho vysťahovalectva v jednotlivých okresoch bol v rokoch
1924 – 1937 takýto: Bardejov: 100 % – 0, Giraltovce: 99,9 % – 0,4 %, Prešov: 96,6 %
– 3,4 %, Sabinov: 99,5 % – 0,1 %, Stropkov: 96,5 % – 3,5 %. 41 Počas celého obdobia sa
z okresov Giraltovce a Sabinov vysťahovali do európskych štátov len jednotlivci, z okresu
Bardejov dokonca nikto. Mierny nárast relatívnych počtov vysťahovalcov do Európy
v okrese Stropkov v 30. rokoch (z 3,3 % v období 1924 – 1930 na 4,1 %) je štatisticky
bezvýznamný. 42 V okresoch šarišského regiónu si teda vysťahovalectva uchovalo v naj-
40 Údaje za Šariš sú z rokov 1922 – 1937.
41 V okrese Sabinov neudalo cieľovú oblasť 8 vysťahovalcov.
42 V 30. rokoch sa zo Stropkovského okresu vysťahovalo len 29 osôb.
192

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
väčšej miere svoj transatlantický charakter, ktorý malo pre I. svetovou vojnou, keď v rokoch
1911 – 1913 smerovalo 99,5 % vysťahovalcov do USA, 0,1 % do Nemecka a 0,4 %
do iných krajín. 43
Pred I. svetovou vojnou dominovali Slováci nielen v etnickej štruktúre obyvateľstva
Šarišskej župy (66 % – 58,3 %), ale ešte vo väčšej miere medzi tamojšími vysťahovalcami
(82,5 %). Podiel príslušníkov zvyšných národností na vysťahovaleckom pohybe
bol vždy nižší než v etnickej štruktúre. Týkalo sa to aj druhej najpočetnejšej národnosti
– Rusínov, ktorí tvorili približne 1/5 obyvateľstva, no ich podiel medzi vysťahovalcami
predstavoval iba 14 %.
Základné údaje o etnickej skladbe vysťahovalcov z šarišských okresov i celého šarišského
regiónu sú uvedené v tabuľkách číslo 5 a 6. Najsilnejšie postavenie medzi vysťahovalcami
mali i naďalej osoby slovenskej národnosti. V Šariši bolo ich zastúpenie najsilnejšie
v rámci všetkých regiónov východného Slovenska nielen medzi vysťahovalcami
(74,3 %), ale aj v etnickej štruktúre obyvateľstva (71,8 %). Vo všetkých štyroch okresoch
s prevahou vysťahovalcov slovenskej národnosti (Bardejov, Giraltovce, Prešov, Sabinov)
bolo ich percentuálne zastúpenie vyššie (65,4 % – 91,7 %) v porovnaní s ich postavením
v etnickej štruktúre obyvateľstva (57,5 % – 90,3 %). Aj v okrese Stropkov, kde Slováci
tvorili len 33 % obyvateľstva, bol ich pomer medzi vysťahovalcami vyšší (42,2 %).
Tabuľka č. 5:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch
šarišského regiónu
národnosť
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Bardejov 2289 65,4 1069 30,5 32 0,9 1 0,1 3 0,1 54 1,5 52 1,5
Giraltovc 1213 90,0 84 6,2 13 1,0 - - 1 0,1 7 0,5 30 2,2
Prešov 2684 91,7 5 0,2 111 3,8 21 0,7 - - 73 2,5 34 1,1
Sabinov 1595 81,8 291 14,9 29 1,5 6 0,3 1 0,1 10 0,5 17 0,9
Stropkov 1333 42,2 1684 53,3 4 0,1 3 0,1 - - 81 2,6 54 1,7
Tabuľka č. 6:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v šarišskom
regióne
československá
ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
národnosť
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Šariš 11 278 74,3 3133 20,7 189 1,3 31 0,2 5 - 349 2,3 187 1,2
43 MSK, ref. 34, s. 14 .
193

Milan Belej
Vysťahovalci rusínskej národnosti sa sťahovali hlavne z okresu Stropkov, kde tvorili
aj väčšinu obyvateľstva (59,8 %), a vo významných absolútnych i relatívnych počtoch
najmä z Bardejovského, ale aj Sabinovského okresu. Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami
na regionálnej úrovni (20,7 %) a v etnickej štruktúre obyvateľstva (20,8 %) bolo
približne rovnaké, čo znamená, že v porovnaní s obdobím pred rokom 1914 došlo k nárastu
ich zastúpenia medzi vysťahovalcami. Vo všetkých troch okresoch s najvyšším
absolútnym počtom vysťahovalcov bol však pomer Rusínov v etnickej štruktúre obyvateľstva
vyšší. 44
V štatistikách šarišského regiónu je vykázaný najvyšší počet židovských vysťahovalcov
v porovnaní so zvyšnými regiónmi východného Slovenska, a to tak v absolútnych,
ako aj relatívnych počtoch (2,3 %). Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami sa v tomto
regióne najviac približuje ich pomeru v etnickej štruktúre obyvateľstva (3,7 %). Zároveň
je potrebné zdôrazniť, že na úrovni jednotlivých okresov, kde však absentujú údaje za
rok 1922, bol relatívny počet židovských vysťahovalcov vždy nižší, než ich relatívne
postavenie v etnickej štruktúre obyvateľstva.
Príloha II. – tabuľky pre región Šariša
Tabuľka č. II/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Bardejov
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 50 neud. neud. 50 1931 62 62 - -
1924 1 176 1 176 - - 1932 34 34 - -
1925 94 94 - - 1933 41 41 - -
1926 317 316 - 1 1934 63 63 - -
1927 351 351 - - 1935 94 94 - -
1928 311 311 - - 1936 123 123 - -
1929 435 435 - - 1937 200 200 - -
1930 149 149 - - Spolu 3 500 3 449 0 51
Tabuľka č. II/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Giraltovce
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 17 neud. neud. 17 1931 22 22 - -
1924 422 421 1 - 1932 16 16 - -
1925 49 49 - - 1933 14 14 - -
1926 162 162 - - 1934 27 27 - -
1927 155 155 - - 1935 18 18 - -
1928 135 135 - - 1936 17 17 - -
1929 140 140 - - 1937 84 84 - -
1930 70 66 4 - Spolu 1 348 1 326 5 17
194

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Tabuľka č. II/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Prešov
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 242 neudané neudané 242 1931 45 45 - -
1924 940 940 - - 1932 35 33 2 -
1925 126 121 5 - 1933 20 20 - -
1926 287 266 21 - 1934 47 47 - -
1927 232 224 8 - 1935 38 38 - -
1928 274 258 16 - 1936 55 55 - -
1929 332 312 20 - 1937 113 113 - -
1930 142 123 19 - Spolu 2 928 2 595 91 242
Tabuľka č. II/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Sabinov
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 141 neudané neudané 141 1931 29 27 2 -
1924 693 685 - 8 1932 12 12 - -
1925 48 48 - - 1933 16 16 - -
1926 142 142 - - 1934 18 18 - -
1927 121 121 - - 1935 27 27 - -
1928 317 317 - - 1936 43 43 - -
1929 235 235 - - 1937 43 43 - -
1930 64 64 - - Spolu 1 949 1 798 2 149
Tabuľka č. II/5: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Stropkov
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 59 neudané neudané 59 1931 109 86 23 -
1924 456 456 - - 1932 51 49 2 -
1925 42 40 2 - 1933 42 41 1 -
1926 318 318 - - 1934 57 54 3 -
1927 376 373 3 - 1935 109 109 - -
1928 486 486 - - 1936 132 132 - -
1929 392 383 9 - 1937 203 203 - -
1930 327 261 66 - Spolu 3 159 2 991 109 59
44 V okrese Bardejov žilo v roku 1930 34,8% obyvateľov rusínskej národnosti, v okrese Sabinov
zasa 17,4%. Štatistický lexikon , ref. 32, s. XVII – XVIII.
195

Milan Belej
Tabuľka č. II/6: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Šariša
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.
1922 – 30 13 113 10 133 174 2 806 1922 – 30 77,3 % 1,3 % 21,4 %
1931 – 37 2 059 2 026 33 0 1931 – 37 98,4 % 1,6 % 0
1922 – 37 15 172 12 159 207 2 806 1922 – 37 80,1 % 1,4 % 18,5 %
Okresy spišského regiónu
Spišský región tvorí dovedna sedem okresov: Gelnica, Kežmarok, Levoča, Poprad,
Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves a Stará Ľubovňa. Tento región sa svojím rozsahom
najviac spomedzi skúmaných regiónov približuje pôvodnému teritóriu bývalej Spišskej
župy. Najväčšou zmenou oproti predvojnovému obdobiu bolo pričlenenie obcí v severnej
časti Spiša k Poľsku. Preto aj východiská pre vzájomnú komparáciu vysťahovaleckého
pohybu v predvojnovom a medzivojnovom období sa spomedzi všetkých regiónov na
východnom Slovensku najviac približujú na Spiši.
Údaje o absolútnom počte vydaných vysťahovaleckých pasov, ich počte do zámoria
a európskych krajín v jednotlivých okresoch na Spiši v období 1923 – 1937, ako aj v regióne
Spiša v tom istom období, rozšírenom o rok 1922 sú uvedené v prílohe III. Počet
10 793 vysťahovalcov radil Spiš na tretie miesto spomedzi východoslovenských regiónov.
Počas obdobia 1923 – 1937 sa najviac osôb (2934) vysťahovalo z okresu Stará Ľubovňa,
čo ho radilo na piate miesto na východnom Slovensku. Naopak, okres Spišská Stará Ves,
odkiaľ sa v uvedenom období vysťahovalo 405 osôb, bol na poslednom a okres Gelnica
s 992 vysťahovalcami na predposlednom mieste v rámci východného Slovenska.
Početnosťou obyvateľstva Spiš zaostával v roku 1930 za regiónom Šariša len o približne
8000 obyvateľov. 45 Pri nižších absolútnych počtoch vysťahovalcov tak bola miera
vysťahovalectva na Spiši v rámci východného Slovenska na priemernej úrovni (3,6 osôb
na 1000 vysťahovalcov), ako to ukazujú údaje o počtoch vysťahovalcov na 1000 obyvateľov,
ktoré sú uvedené v tabuľke číslo 7. Väčšie rozdiely v intenzite sťahovania sa
na Spiši prejavili v 20. rokoch, kým v nasledujúcom desaťročí už neboli také výrazné.
K značným diferenciám v intenzite sťahovania však dochádzalo na úrovni jednotlivých
okresov. Vo väčšine z nich bola intenzita vysťahovaleckého pohybu v rámci východného
Slovenska na podpriemernej úrovni. Relatívne najmenej vysťahovalcov (2,3 na
1000 obyvateľov) odchádzalo z Gelnického okresu, čo ho radilo na štvrté miesto v rámci
východného Slovenska. Naopak, priemerne najvyššiu mieru vysťahovalectva na východnom
Slovensku mal okres Stará Ľubovňa (8,4 osôb na 1000 obyvateľov). Iba v 20.
rokoch ho v tomto ukazovateli predstihol Sobranský okres. 46 Okres Stará Ľubovňa tak
45 V roku 1930 žilo na Spiši 184 939 obyvateľov a v okresoch šarišského regiónu 192 930 obyvateľov.
Vypočítané podľa Štatistický lexikon, ref. 32, s. s. XVII – XVIII.
46 V 20. rokoch sa z okresu Sobrance sťahovalo 12,3 osôb na 1000 obyvateľov, kým z okresu
Stará Ľubovňa 11,5 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov.
196

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
modelovo inklinoval skôr k okresom Bardejov, Stropkov a Medzilaborce, ktoré dovedna
tvorili región s najvyššou mierou intenzity vysťahovalectva, než k zvyšným okresom na
Spiši.
Tabuľka č. 7:
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Spiša
okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Gelnica 3,8 0,5 2,3 Spiš. Nová Ves 4,9 0,6 2,7
Kežmarok 4,4 0,6 2,5 Spiš. Stará Ves 4,8 0,7 2,9
Levoča 4,8 0,5 2,7 Stará Ľubovňa 11,5 5,5 8,4
Poprad 6,5 0,9 3,6 Spiš 47 5,8 1,2 3,6
Pred I. svetovou vojnou patril Spiš medzi regióny s najvyšším počtom vysťahovalcov
v absolútnych číslach. V rokoch 1899 – 1913 sa odtiaľ vysťahovalo dovedna 46 007
osôb, čo radilo Spišskú župu na piate miesto v rámci žúp v Uhorsku spolu s Chorvátskom.
V intenzite sťahovania jej patrilo štvrté miesto, keď sa z nej na 1000 obyvateľov
vysťahovalo 17,7 osôb. 48 Z porovnania údajov teda vyplýva, že masová a intenzívna vysťahovalecká
vlna na Spiši v medzivojnovom období slabla výraznejšie než v ďalších
regiónoch východného Slovenska.
Pre všetky okresy na Spiši sa stal predelom rok 1931, v ktorom došlo k zásadnej
redukcii vysťahovaleckého pohybu. Vzájomný pomer vysťahovalectva v rokoch 1923
– 1930 a 1931 – 1937 bol v jednotlivých okresoch nasledujúci: Gelnica: 89,9 % – 10,1 %,
Kežmarok: 88,9 % – 11,1 %, Levoča: 90,5 % – 9,5 %, Poprad: 88,5 % – 11,5 %, Spišská
Nová Ves: 90,3 % – 9,7 %, Spišská Stará Ves: 88,4% – 11,6 %, Stará Ľubovňa: 69,5 %
– 30,5 %. V prípade Spiša ako regiónu došlo k paradoxnému javu, keď tu bol v rámci
východného Slovenska pokles vysťahovalectva v 30. rokoch najnižší (85,2 % v období
1922 – 1930, oproti 14,8 % v 30. rokoch), avšak na úrovni okresov sa až šesť, teda všetky
okrem Starej Ľubovne, nachádzalo medzi 11 okresmi s najvýraznejším oslabením
vysťahovaleckého pohybu v 30. rokoch. Tento nesúlad je možné objasniť vysokou intenzitou
vysťahovalectva z okresu Stará Ľubovňa v 30. rokoch, ktorej miera sa zásadne
odlišovala nielen od modelu v spišských okresoch, ale bola jedinečná aj v kontexte východného,
ba aj celého Slovenska. V okrese Stará Ľubovňa zostávalo vysťahovalectvo aj
v 30. rokoch naďalej na veľmi vysokej úrovni a s výnimkou rokov 1932 – 1933 absolútny
počet vysťahovalcov neklesol pod 100 osôb ročne. Zo zvyšných spišských okresov sa
však v 30. rokoch nevysťahovalo v žiadnom roku viac než 50 osôb.
Tak ako aj v ďalších župách na východnom Slovensku, bolo pred I. svetovou vojnou
aj vysťahovalectvo zo Spiša orientované primárne na USA. Do tejto krajiny smerovalo
47 Údaje za Spiš sú z rokov 1922 – 1937.
48 Vyššiu mieru intenzity sťahovania mali len Užská, Šarišská a Abovská župa.
197

Milan Belej
v období 1911 – 1913 „len“ 99 % vysťahovalcov, čo bolo najmenej na východnom Slovensku.
Ďalší sa sťahovali do Nemecka (0,2 %), Rumunska (0,4 %) a iných krajín (0,4 %). 49
Spišský región mal v medzivojnovom období na východnom Slovenska špecifické postavenie
vo vzťahu k významu vysťahovalectva do európskych štátov. Hoci v období
1922 – 1937 práve tu najviac, takmer štvrtina, vysťahovalcov neuviedlo, kam sa sťahujú,
ďalšia štvrtina udala ako cieľ niektorý z európskych štátov (24,8 %). Kým v ostatných
regiónoch sa miera zámorského vysťahovalectva pohybovala na úrovni 71,2 % – 80,1 %,
na Spiši smerovalo za Atlantik len 52,2 % vysťahovalcov. Vzájomný pomer zámorského
a európskeho vysťahovalectva bol v rokoch 1924 – 1937 v jednotlivých spišských okresoch
takýto: Gelnica: 35,7 % – 64,3 %, Kežmarok: 88,2 % – 11,7 %, Levoča: 85 % – 15 %,
Poprad: 93,5 % – 6,5 %, Spišská Nová Ves: 69,1 % – 30,9 %, Spišská Stará Ves: 100 %
– 0 a Stará Ľubovňa: 46,2 % – 53,6 %. 50 Až z piatich spišských okresov sa viac než 10 %
osôb sťahovalo do európskych štátov, pričom v prípade dvoch – Stará Ľubovňa a Gelnica
– to bolo viac než 50 %. Takáto vysoká miera sťahovania do Európy nebola zistená
v žiadnom z východoslovenských regiónov. Iba v piatich ďalších okresoch boli relatívne
počty vysťahovalcov do Európy vyššie než 10 %, no žiadnom z nich neprekročili úroveň
30%. Vysoká miera migrácie do Európy mala pritom rôzny charakter. V okrese Gelnica
bolo najviac pasov vystavených v rokoch 1924 – 1926, pričom v jedinom roku 1924 bolo
vydaných až 306 vysťahovaleckých pasov do Európy. Aj v okrese Stará Ľubovňa bolo
takýchto pasov najviac vystavených v rokoch 1924 – 1926, avšak v nasledujúcich rokoch
boli odchody vysťahovalcov z tohto okresu do Európy omnoho pravidelnejšie než
z okresu Gelnica. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že aj na Spiši bol jeden okres
(Spišská Stará Ves) s výlučne zámorským vysťahovalectvom. Napriek uvedenému sa
vzájomný pomer vysťahovalectva do zámoria a Európy posunul s výnimkou okresu Stará
Ľubovňa v prospech odchodov do zámoria. Z tohto okresu odchádzalo do európskych
štátov v 20. rokoch 46,2 % vysťahovalcov, kým v 30. rokoch až 67,7 %.
Pred rokom 1918 dominovali v etnickej štruktúre vysťahovalcov zo Spišskej župy
dve národnosti: slovenská a nemecká. Kým dominantní Slováci tvorili o niečo viac než
polovicu obyvateľstva (57, 2 % – 56,2 %), v rokoch 1899 – 1913 ich medzi spišskými
vysťahovalcami boli približne ¾ (75,8 %). Druhé najpočetnejšie etnikum – Nemci – boli
v národnostnej štruktúre obyvateľstva Spiša zastúpení o niečo menej ako štvrtinou
(24,9 % – 22,2 %), no ich podiel medzi vysťahovalcami predstavoval v rovnakom období
len 16,7 %. Zastúpenie iných etník medzi vysťahovalcami bolo tiež nižšie než ich postavenie
v etnickej štruktúre obyvateľstva, keď sa zo Spiša sťahovalo 6 % Rusínov a 1,3 %
Maďarov. 51
49 MSK, ref. 34, s. 14.
50 Neúplnosť vzájomného pomeru v okrese Stará Ľubovňa je dôsledkom neudania cieľovej oblasti
6 vysťahovalcami. V ďalších okresoch bol počet neudaných cieľových oblastí nižší: Kežmarok:
1 osoba, Spišská Nová Ves: 1 osoba, Spišská Stará Ves: 1 osoba.
51 Podľa údajov zo sčítaní obyvateľstva v rokoch 1900 a 1910 žilo v Spišskej župe 8,3 %, resp.
7,1 % Rusínov a 6,3, resp. 10, 8 % Maďarov. BELEJ, Milan: ref. 5, s. 156.
198

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Tabuľka č. 8:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch
spišského regiónu
národnosť
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Gelnica 739 74,5 - - 186 18,8 58 5,8 1 0,1 2 0,2 6 0,6
Kežmarok 667 55,9 5 0,4 513 43,0 2 0,2 - - 4 0,3 3 0,2
Levoča 1062 97,7 1 0,1 16 1,5 3 0,3 - - - - 5 0,4
Poprad 1332 89,3 1 0,1 150 10,0 3 0,2 - - - - 6 0,4
Sp. N. Ves 1369 89,9 73 4,8 62 4,1 5 0,3 - - 2 0,1 12 0,8
Sp. St. Ves 323 79,8 70 17,4 7 1,7 1 0,2 - - 1 0,2 3 0,7
St. Ľubovňa 886 30,2 1867 63,6 172 5,9 5 0,2 - - - - 4 0,1
Tabuľka č. 9:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v spišskom
regióne
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
národnosť
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Spiš 7 322 67,8 2019 18,7 1320 12,3 80 0,7 4 - 9 0,1 39 0,4
Ako vidieť z údajov v tabuľkách č. 8 a 9, Slováci boli dominantnou národnosťou na
Spiši medzi obyvateľstvom i vysťahovalcami aj v období 1922 – 1937. Kým ich podiel
v etnickej štruktúre do roku 1930 stúpol (70,1 %), medzi vysťahovalcami už nemali také
výrazné zastúpenie (67,8 %). Aj v jednotlivých okresoch sa k slovenskej národnosti hlásila
viac než polovica obyvateľov (51,8 % – 85,4 %). V piatich okresoch si Slováci uchovali
dominantné postavenie aj medzi vysťahovalcami, v troch z nich (Gelnica, Levoča,
Poprad) bol podiel ich zastúpenia medzi vysťahovalcami o viac než 10 % vyšší (11,4 %
– 13,9 %) než v etnickej štruktúre obyvateľstva. Z okresu Levoča sa vysťahoval relatívne
najvyšší počet Slovákov spomedzi východoslovenských okresov (97,7 %). Jediným spišským
okresom, v ktorom slovenskí vysťahovalci neboli v prevahe, bola Stará Ľubovňa.
Kým Nemci boli naďalej druhou najpočetnejšou národnosťou na Spiši (18,5 %), podiel
ich zastúpenia medzi vysťahovalcami klesol až do takej miery (12,3 %), že ich predstihli
Rusíni (18,7 %). Najviac Nemcov v pomere k zvyšnému obyvateľstvu žilo v okresoch
Gelnica a Kežmarok (31,4 %, resp. 39,4 %) a tiež v okrese Poprad (19,8 %). Najvýraznejšie
postavenie mali Nemci medzi vysťahovalcami z okresu Kežmarok (43 %), ktorý
bol súčasne jediným spišským okresom, kde pomer vysťahovaných Nemcov prevyšoval
ich postavenie v etnickej štruktúre obyvateľstva. Z tohto okresu sa vysťahovalo najviac
Nemcov na východnom Slovensku absolútne i relatívne. Na druhom mieste v oboch
ukazovateľoch bol okres Gelnica.
V medzivojnovom období narástol na Spiši podiel vysťahovaných Rusínov. Tvorili
6,1 % obyvateľstva tohto regiónu a najviac ich žilo na severe v okresoch Stará Ľubovňa
199

Milan Belej
(28 %) a Spišská Stará Ves (13,4 %). V ďalších piatich okresoch ich podiel na etnickej
štruktúre nepresiahol 4 %. V období 1923 – 1937 sa z väčšiny okresov vysťahovali len
jednotlivci rusínskej národnosti. Vyšší podiel vysťahovaných Rusínov z okresu Spišská
Stará Ves (17,4 %) však predstavoval v absolútnych číslach len 70 osôb. Možno teda
uzavrieť, že vysťahovalectvo Rusínov zo Spiša bolo predovšetkým obmedzené na okres
Stará Ľubovňa, odkiaľ sa ich vysťahovalo najviac na východnom Slovensku v absolútnych
počtoch. V tomto okrese sa k rusínskej národnosti hlásilo len 28 % obyvateľstva,
no medzi vysťahovalcami ich bolo až 63,6 %. Tento rozdiel je nielen najvyšší spomedzi
všetkých etník vo všetkých okresoch východného Slovenska, ale súčasne je aj príčinou
najvyššieho rozdielu na regionálnej úrovni na východnom Slovensku.
Príloha III. – tabuľky pre región Spiša
Tabuľka č. III/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Gelnica
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 164 neud neud. 164 1931 14 3 11 -
1924 360 54 306 - 1932 10 8 2 -
1925 102 11 91 - 1933 17 2 15 -
1926 60 9 51 - 1934 10 10 - -
1927 17 17 - - 1935 2 2 - -
1928 43 43 - - 1936 25 21 4 -
1929 70 70 - - 1937 22 19 3 -
1930 76 27 49 - Spolu 992 296 532 164
Tabuľka č. III/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Kežmarok
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 173 neud. neud. 173 1931 30 19 11 -
1924 248 237 10 1 1932 6 6 - -
1925 42 22 20 - 1933 13 13 - -
1926 170 148 22 - 1934 17 17 - -
1927 71 71 - - 1935 8 8 - -
1928 76 75 1 - 1936 10 10 - -
1929 174 145 29 - 1937 49 46 3 -
1930 107 84 23 - Spolu 1 194 901 119 174
200

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Tabuľka č. III/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Levoča
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 88 neud. neud. 88 1931 11 11 - -
1924 341 338 3 - 1932 10 9 1 -
1925 33 18 15 - 1933 5 2 3 -
1926 94 94 - - 1934 25 23 2 -
1927 65 65 - - 1935 16 14 2 -
1928 86 86 - - 1936 14 14 - -
1929 170 112 58 - 1937 22 22 - -
1930 107 41 66 - Spolu 1 087 849 150 88
Tabuľka č. III/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Poprad
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 301 neudané neudané 301 1931 28 28 - -
1924 296 296 - - 1932 21 21 - -
1925 23 20 3 - 1933 19 15 4 -
1926 139 138 1 - 1934 22 22 - -
1927 120 120 - - 1935 15 15 - -
1928 143 138 5 - 1936 26 26 - -
1929 205 152 53 - 1937 41 41 - -
1930 93 82 11 - Spolu 1 492 1 114 77 301
Tabuľka č. III/5: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Spišská Nová Ves
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 207 neudané neudané 207 1931 14 11 3 -
1924 334 267 66 1 1932 19 17 2 -
1925 42 17 25 - 1933 13 7 6 -
1926 84 72 12 - 1934 15 15 - -
1927 105 105 - - 1935 20 20 - -
1928 164 129 35 - 1936 32 32 - -
1929 298 155 143 - 1937 34 29 5 -
1930 142 33 109 Spolu 1 523 909 406 208
201

Milan Belej
Tabuľka č. III/6: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Spišská Stará Ves
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 47 neudané neudané 47 1931 4 4 - -
1924 144 144 - - 1932 1 1 - -
1925 - - - - 1933 1 1 - -
1926 32 31 - 1 1934 2 2 - -
1927 17 17 - - 1935 10 10 - -
1928 37 37 - - 1936 14 14 - -
1929 53 53 - - 1937 15 15 - -
1930 28 28 - - Spolu 405 357 0 48
Tabuľka č. III/7: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Stará Ľubovňa
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 326 neudané neudané 326 1931 122 28 94 -
1924 330 223 105 2 1932 88 9 79 -
1925 191 16 171 4 1933 89 14 75 -
1926 292 113 179 - 1934 105 20 85 -
1927 130 61 69 - 1935 164 61 103 -
1928 208 161 47 - 1936 147 59 88 -
1929 310 253 57 - 1937 180 98 82 -
1930 252 88 164 - Spolu 2 934 1 204 1 398 342
Tabuľka č. III/8: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Spiša
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.
1922-30 9 196 4 716 1 999 2 481 1922-30 51,3 % 21,7 % 27 %
1931-37 1 597 914 683 0 1931-37 57,2 % 42,8 % 0
1922-37 10 793 5 630 2 682 2 481 1922-37 52,2 % 24,8 % 23 %
Okresy abovského regiónu
Región Abova tvoria okresy Košice-mesto, Košice-vidiek a Moldava nad Bodvou.
Južná časť pôvodnej Abovsko-turnianskej župy sa po roku 1918 stala súčasťou Maďarska.
Abovský región bol však rozšírený pripojením niektorých južných obcí Šarišskej
župy k okresu Košice-vidiek. Pri vzájomnom porovnávaní vysťahovalectva z obdobia
pred rokom 1914 a v medzivojnovom období teda treba rátať s najväčšími diferenciami
a skresleniami spomedzi všetkých regiónov na východnom Slovensku.
202

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Údaje o absolútnych počtoch vysťahovaleckých pasov ako aj pasov, vydaných do zámorských
a európskych krajín v okresoch abovského regiónov období 1923 – 1937, sú uvedené
v prílohe IV. V tej istej prílohe sú uvedené rovnaké údaje z regiónu Abova, rozšírené
o dáta z roku 1922. Hoci v početnosti obyvateľstva abovský región v roku 1930 zaostával
za Spišom len o niečo viac ako 25 000 obyvateľov, 52 v absolútnych počtoch sa odtiaľ v rokoch
1922 – 1937 nevysťahovala ani polovica z počtu osôb, ktoré odišli zo Spiša, čo tento
región radilo na štvrté miesto v rámci východného Slovenska. Z okresu Košice-mesto,
najľudnatejšieho na východnom Slovensku, sa v absolútnych počtoch vysťahovalo najmenej
osôb po okrese Spišská Stará Ves. Je však potrebné pripomenúť, že údaje o vysťahovalcoch
za rok 1928 z okresu Košice-mesto nie sú v oficiálnych štatistikách uvedené, čo
nepochybne čiastočne skresľuje výsledné hodnotenie vysťahovalectva z tohto okresu.
Uvedená charakteristika sa ešte viac zvýrazní porovnaním intenzity sťahovania, vyjadrenej
prepočtom absolútneho počtu vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, ako to vidieť
aj z údajov v tabuľke č. 10. V rokoch 1923 – 1937 sa z okresu Košice-mesto vysťahovalo
najmenej osôb v pomere k obyvateľstvu na východnom Slovensku (0,7). Za ním na druhom
mieste nasledoval okres Košice-vidiek (2,1). Keďže miera vysťahovalectva z okresu
Moldava nad Bodvou taktiež nedosahovala ani priemernú úroveň, celý región Abova
mal najnižšiu mieru vysťahovalectva v rámci regiónov na východe Slovenska. Uvedené
rozdiely sú markantné tak v 20., ako aj v 30. rokoch.
Tabuľka č. 10:
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Abova
okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Košice-mesto 1,3 0,2 0,7 Moldava n. B. 4,9 0,6 2,8
Košice-vidiek 3,8 0,5 2,1 Abov 3,3 0,4 1,9
Keďže mestské prostredie okresu Košice-mesto sa vyznačovalo osobitnou štruktúrou
obyvateľstva i životnými podmienkami, okres mal špecifické postavenie nielen na
východnom Slovensku, ale aj na úrovni krajiny. Preto sme porovnali intenzitu vysťahovalectva
z Košíc s úrovňou, ktorú dosiahla v podobnom prostredí, v okrese Bratislava-
-mesto. Tento okres bol najľudnatejším v 20. aj 30. rokoch na Slovensku. Miera vysťahovalectva
z Bratislavy sa značne približovala hodnotám, zisteným v Košiciach: v rokoch
1923 – 1930 sa odtiaľ vysťahovala len 1 osoba na 1000 obyvateľov, v 30. rokoch iba
0,3 osoby a v skúmanom období dohromady iba 0,6 obyvateľov. Z porovnania údajov
vyplýva, že najväčšie mestá na Slovensku mali nízku mieru vysťahovalectva, keďže
v špecifických podmienkach tu hlavné príčiny vysťahovalectva nepôsobili v takej miere
ako na vidieku. Navyše, migračné pohyby smerovali skôr do uvedených miest než opač-
52 V roku 1930 žilo v okresoch na Spiši 194 939 obyvateľov, kým tri okresy tvoriace Abovský
región mali dovedna 159 318 obyvateľov. Vypočítané podľa: Štatistický lexikon, ref. 32,
s. XVII – XVIII.
203

Milan Belej
ným smerom, pretože práve v týchto okresoch bol v 20. rokoch zaznamenaný najvyšší
prírastok obyvateľstva. 53
Podľa údajov uhorskej vysťahovaleckej štatistiky bolo však vysťahovalectvo z Košíc
značne intenzívne, keď tam v rokoch 1899 – 1913 pripadlo na 1000 obyvateľov až
7 vysťahovalcov. V rovnakom období pritom v Bratislave pripadlo len 1,4 vysťahovalca
na 1000 obyvateľov. V porovnaní s predvojnovým obdobím došlo po roku 1921 k výraznému
poklesu intenzity sťahovania aj z abovského regiónu. Z územia celej Abovskej
župy (bez mesta Košice) sa totiž v rokoch 1899 – 1913 vysťahovalo 18,7 osôb na 1000
obyvateľov, čo ju radilo na tretie miesto v Uhorsku dovedna s Chorvátskom. Pokles miery
vysťahovalectva z tohto regiónu vynikne pri porovnaní s údajmi zo Spišskej župy, odkiaľ
v rovnakom období odišlo 17,7 osôb na 1000 obyvateľov, avšak po I. svetovej vojne
intenzita sťahovania z Abova presiahla len o niečo viac ako polovicu úrovne Spiša.
Z porovnania dynamiky sťahovania v 20. a 30. rokoch vyplýva, že vysťahovalectvo
zo všetkých troch okresov v abovskom regióne pokleslo v 30. rokoch výraznejšie než bol
východoslovenský priemer. V rokoch 1923 – 1930 a 1931 – 1937 bol vzájomný pomer vystavených
vysťahovaleckých pasov v jednotlivých okresoch nasledujúci: Košice-mesto:
86,9 % – 13,1 %, Košice-vidiek: 89,9 % – 10,1 % a Moldava nad Bodvou: 90 % – 10 %. Pokles
vysťahovalectva v Moldavskom okrese bol štvrtý najvyšší na východnom Slovensku.
Pred I. svetovou vojnou, v rokoch 1911 – 1913, až 99,8 % vysťahovalcov z Abovsko-
-turnianskej župy odišlo do USA, čo bolo najviac na východnom Slovensku. Zvyšok
smeroval do Nemecka (0,1 %) a iných krajín (0,1 %). V rovnakom období patril medzi
najvyššie aj podiel vysťahovalcov, ktorí do USA odišli z Košíc (99,6%). Ďalší sa vysťahovali
do Rumunska (0,3%) a do iných krajín (0,1%). 54 V štruktúre vysťahovalectva
z abovského regiónu aj v medzivojnovom období jednoznačne prevládol transatlantický
smer. Hoci na rozdiel od ostatných regiónov na východnom Slovensku sa tu nenachádzal
žiaden okres s výlučne zámorským vysťahovalectvom, v období 1924 – 1937 tam smerovalo
viac než 90 % vysťahovalcov zo všetkých troch okresov. Vzájomný pomer zámorského
a európskeho vysťahovalectva bol v jednotlivých okresoch takýto: Košice-mesto:
95,7 % – 4,3 %, Košice-vidiek: 90,5 % – 9,5 %, Moldava nad Bodvou: 92,3 % – 7,7 %.
K istým odlišnostiam v štruktúre smerovania vysťahovalectva z abovských okresov došlo
až v 30. rokoch. Z okresu Košice-mesto odchádzali vysťahovalci už len výlučne do
zámoria. Na druhej strane sa zvýšilo zastúpenie európskych štátov v smerovaní vysťahovalcov
z okresu Moldava nad Bodvou (14,9 %), avšak pri výraznom poklese vysťahovalectva
sa uvedený nárast týkal v podstate len jednotlivcov (dovedna 20 osôb).
Pred I. svetovou vojnou mala Abovsko-turnianska župa najvyšší podiel obyvateľstva
a vysťahovalcov maďarskej národnosti zo všetkých žúp na Slovensku. Kým podiel
53 Podľa neúplných údajov v rokoch 1921 – 1930 predstavoval prírastok obyvateľstva okresu
Bratislava-mesto 32,9% a okresu Košice-mesto 32,77%. Najviac sa im približoval prírastok
obyvateľstva z okresu Poprad na úrovni 22,79%, pričom prírastok obyvateľstva v rámci celého
Slovenska predstavoval 11,1%. Statistická příručka Republiky československé. IV. Praha :
Státní úřad statistický, 1932, s. 8.
54 MSK, ref. 34, s. 14.
204

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
maďarského obyvateľstva sa pohyboval na úrovni 73 % – 78 %, v období 1899 – 1913
medzi vysťahovalcami tvorili Maďari 69,8 %. Druhou najpočetnejšou národnosťou boli
Slováci, ktorí tvorili 22,9 % – 18,7% z obyvateľstva župy, avšak medzi vysťahovalcami
ich bolo o niečo viac ako štvrtina (27,3 %). 55
Údaje o národnostnej štruktúre vysťahovalcov z okresov abovského regiónu sú uvedené
v tabuľkách číslo 11 a 12. Po pričlenení južnej polovice bývalej Abovsko-turnianskej
župy k Maďarsku sa podiel maďarského obyvateľstva v slovenskej časti výrazne
zredukoval (21,3 %). Dominantnou národnosťou sa i tu stali Slováci (67,2 %), relatívne
vysoké zastúpenie mali aj Nemci (4,7 %) a Židia (4,5 %). V rokoch 1922 – 1937 boli
viac než 3/5 vysťahovalcov z tohto regiónu Slováci (61,4 %), avšak uvedený relatívny
počet bol najnižší na východnom Slovensku. Takmer tretinu vysťahovalcov (30,2 %)
tvorili Maďari, čo bolo najvyššie zastúpenie spolu s okresmi Rožňava a Revúca, ktoré
sme nevyčlenili ako osobitný región. V absolútnych počtoch sa však najviac Maďarov
vysťahovalo z regiónu Zemplína. Abovský región bol po Spiši na druhom mieste vo
vysťahovalectve Nemcov, a to tak v absolútnych číslach, ako i v pomernom zastúpení
medzi vysťahovalcami (6,2 %).
Tabuľka č. 11:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch
abovského regiónu
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
národnosť
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Košice-mesto 283 44,1 7 1,1 73 11,4 236 36,8 1 0,2 17 2,7 24 3,7
Košice-vidiek 1694 92,1 - - 13 0,7 118 6,4 - - - - 15 0,8
Moldava 316 23,7 1 0,1 143 10,7 866 64,8 - - 2 0,1 8 0,6
Tabuľka č. 12:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v abovskom
regióne
národnosť
československá
ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Abov 2 937 61,4 8 0,2 294 6,2 1446 30,2 4 0,1 45 0,9 47 1,0
Analýza národnostnej štruktúry vysťahovalcov na úrovni jednotlivých okresov však
ukazuje na značné vzájomné rozdiely. V okrese Košice-vidiek absolútne dominovali vysťahovalci
slovenskej národnosti (92,1 %) a zastúpenie príslušníkov zvyšných národností
medzi vysťahovalcami bolo zanedbateľné, čo v podstate odrážalo aj etnickú štruktúru
obyvateľstva tohto okresu. Tieto údaje sa viac približovali etnickej štruktúre južných
šarišských okresov (Prešov, Giraltovce). Okres Košice-mesto mal zasa etnicky najpes-
55 BELEJ, Milan: ref. 5, s. 153.
205

Milan Belej
trejšiu štruktúru vysťahovalcov na východnom Slovensku, z hľadiska významného podielu
zastúpenia až štyroch národností. Sťahovalo sa z neho síce tiež najviac Slovákov
(44,1 %), avšak medzi vysťahovalcami netvorili ani polovicu a navyše ich zastúpenie
medzi nimi bolo nižšie než v etnickej štruktúre košického obyvateľstva (66 %). Opačný
trend je možné pozorovať u Maďarov, keď ich zastúpenie medzi vysťahovalcami bolo
výrazne vyššie (36,8 %) než medzi obyvateľstvom mesta (18 %). Takáto výrazná disproporcia
bola na východnom Slovensku zistená iba v okrese Kráľovský Chlmec. Podiel
nemeckých vysťahovalcov z Košíc bol tretí najvyšší spomedzi okresov na východnom
Slovensku (11,4%), rovnako ako relatívny počet židovských vysťahovalcov (2,7 %).
Okres Moldava nad Bodvou bol zasa jedným z dvoch na východe Slovenska, kde medzi
vysťahovalcami dominovali Maďari (64,8 %). Tento podiel výrazne prevyšoval ich
zastúpenie v etnickej štruktúre obyvateľstva (56,3 %). Podiel zastúpenia slovenských
vysťahovalcov tu patril k najnižším na východnom Slovensku (23,7 %), podiel vysťahovalcov
nemeckej národnosti zasa k najvyšším (10,7 %).
Príloha IV – tabuľky pre región Abova
Tabuľka č. IV/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Košice-mesto
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 36 neud. neud. 36 1931 17 17 - -
1924 339 334 5 - 1932 4 4 - -
1925 32 25 7 - 1933 7 7 - -
1926 32 21 11 - 1934 2 2 - -
1927 48 47 1 - 1935 15 15 - -
1928 údaje sú uvedené iba za okres Košice 1936 19 19 - -
1929 48 46 2 - 1937 20 20 - -
1930 22 22 - - Spolu 641 579 26 36
Tabuľka č. IV/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Košice-vidiek
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 44 neud. neud. 44 1931 26 15 11 -
1924 237 237 - - 1932 15 13 2 -
1925 60 55 5 - 1933 8 7 1 -
1926 172 167 5 - 1934 44 43 1 -
1927 267 266 1 - 1935 17 17 - -
1928 344 344 - - 1936 33 32 1 -
1929 281 277 4 - 1937 43 41 2 -
1930 249 112 137 - Spolu 1 840 1 626 170 44
206

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
Tabuľka č. IV/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese
Moldava nad Bodvou
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 39 neudané neudané 39 1931 30 20 10 -
1924 340 331 9 - 1932 4 4 - -
1925 73 47 26 - 1933 20 14 6 -
1926 135 130 5 - 1934 19 19 - -
1927 182 170 12 - 1935 7 7 - -
1928 188 185 3 - 1936 12 12 - -
1929 178 162 16 - 1937 42 38 4 -
1930 67 58 9 - Spolu 1 336 1 197 100 39
Tabuľka č. IV/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Abova
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.
1922-30 4 377 3 036 258 1 083 1922-30 69,4 % 5,9 % 24,7 %
1931-37 404 366 38 0 1931-37 90,6 % 9,4 % 0
1922-37 4 781 3 402 296 1 083 1922-37 71,2 % 6,2 % 22,6 %
Okresy Revúca a Rožňava
Obraz o vysťahovalectve z východného Slovenska dopĺňa analýza okresov Revúca
a Rožňava. Tieto dva okresy sme neanalyzovali ako osobitný región. V minulosti boli
súčasťou Gemersko-malohontskej župy, avšak vzhľadom na skutočnosť, že z jej celkovej
výmery tvoria len menšiu časť, prípadná komparácia so stavom pred rokom 1914 by
viedla k výraznejším skresleniam. Na rozdiel od štyroch východoslovenských regiónov
sme do analýzy nezaradili ani údaje z roku 1922, ktoré boli ešte uvádzané na úrovni
žúp.
Údaje o počte vydaných vysťahovaleckých pasov z rokov 1923 – 1937 v okresoch
Revúca a Rožňava sú uvedené v tabuľkách umiestnených v prílohe V. Priebeh vysťahovalectva
z uvedených okresov bol rozdielny. Absolútny počet vysťahovalcov radil Rožňavský
okres na siedme miesto na východnom Slovensku, avšak v tom istom ukazovateli
sa okres Revúca radil na štvrté miesto od konca. Podľa údajov o počte vysťahovalcov
na 1000 obyvateľov, ktoré sú uvedené v tabuľke č. 11, hodnoty zistené v okrese Revúca
sa nachádzali pod východoslovenským priemerom, kým v Rožňavskom okrese boli nadpriemerné.
Intenzita sťahovania z Rožňavského okresu bola vysoká najmä v 20. rokoch,
čo ho radilo na deviate miesto v rámci okresov východného Slovenska.
207

Milan Belej
Tabuľka č. 13:
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v okresoch Revúca
a Rožňava
okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Okres
1923
–
1930
1931
–
1937
1923
–
1937
Revúca 5,2 0,7 3,1 Rožňava 7,6 1,0 4,4
Dynamika vysťahovaleckého pohybu v oboch okresoch bola takmer totožná. Vzájomný
pomer vydaných vysťahovaleckých pasov v rokoch 1923 – 1930 a 1930 – 1937
bol nasledujúci: okres Revúca: 89,8 % – 10,2 %, okres Rožňava: 89,5 % – 10,5 %. To
znamená, že uvedené okresy patrili v rámci východného Slovenska k tým, v ktorých došlo
k najvýraznejšiemu poklesu vysťahovalectva v relatívnych hodnotách v 30. rokoch.
Špecifickou stránkou priebehu vysťahovalectva z okresu Revúca je fakt, že tu v roku
1924 nebol vydaný ani jeden vysťahovalecký pas.
Revúcky okres patril medzi tie štyri okresy na východnom Slovensku, v ktorých
nebol vydaný žiaden vysťahovalecký pas do niektorého z európskych štátov. Aj tu sa
prejavujú značné rozdiely v porovnaní s cieľovými oblasťami vysťahovalcov z okresu
Rožňava. Tento okres mal totiž na východnom Slovensku štvrtý najvyšší relatívny počet
vysťahovalcov do Európy a v absolútnych počtoch mu patrilo druhé miesto. Kým do zámoria
smerovalo z tohto okresu 72,6 % vysťahovalcov, do európskych štátov odchádzala
viac než štvrtina (27,3 %). 56 Migrácia do Európy sa zintenzívnila v relatívnych číslach
najmä v 30. rokoch, keď tam smerovalo 44,9 % vysťahovalcov z Rožňavského okresu.
Tabuľka č. 14:
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch
Revúca a Rožňava
československá
národnosť
ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %
Revúca 881 86,2 - - 2 0,2 133 13 - - 4 0,4 2 0,2
Rožňava 1645 58,2 1 0,1 125 4,4 1041 36,8 - - 2 0,1 11 0,4
Rozdielnosť etnického zloženia vysťahovalcov, podľa údajov v tabuľke č. 14, je odrazom
rozdielneho národnostného zloženia obyvateľstva oboch okresov. V Revúckom
okrese bola dominantnou národnosťou slovenská, a to tak medzi obyvateľstvom (86,1 %),
ako aj medzi vysťahovalcami (86,2 %). Zastúpenie Maďarov bolo síce výrazne nižšie,
rovnako medzi obyvateľstvom (9,6 %), ako i medzi vysťahovalcami (13 %), avšak v po-
56 Traja vysťahovalci neuviedli údaje o cieľovej oblasti.
208

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
merných i v absolútnych číslach sa okres Revúca radil na siedme miesto na východnom
Slovensku vo vysťahovalectve tejto národnosti. Pomerný počet vysťahovalcov oboch
národností prevyšoval ich zastúpenie v štruktúre obyvateľstva. Údaje z okresu Rožňava
sa pestrosťou etnického zloženia vysťahovalcov približovali k dátam susedného okresu
Moldava nad Bodvou, s tým rozdielom, že v Rožňavskom okrese prevažovalo zastúpenie
Slovákov (58,2 %). Tento okres sa vyznačoval vysokou mierou vysťahovalectva
Maďarov, tak v absolútnych, ako i relatívnych počtoch (štvrté až piate mieste na východnom
Slovensku). Významnejšie bolo aj vysťahovalectvo osôb nemeckej národnosti
(siedme miesto). Zastúpenie všetkých troch uvedených národností medzi vysťahovalcami
v Rožňavskom okrese bolo vyššie než medzi obyvateľstvom. 57
Príloha V – tabuľky pre región okresov Revúca a Rožňava
Tabuľka č. V/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Revúca
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 206 neudané neudané 206 1931 15 15 - -
1924 - - - - 1932 18 18 - -
1925 2 2 - - 1933 7 7 - -
1926 190 190 - - 1934 14 14 - -
1927 170 170 - - 1935 10 10 - -
1928 86 86 - - 1936 18 18 - -
1929 198 198 - - 1937 22 22 - -
1930 66 66 - - Spolu 1 022 1 022 0 206
Tabuľka č. V/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Rožňava
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.
1923 193 neudané neudané 193 1931 43 34 9 -
1924 887 625 261 1 1932 24 17 7 -
1925 200 104 94 2 1933 23 12 11 -
1926 216 210 6 - 1934 12 9 3 -
1927 273 269 4 - 1935 27 23 4 -
1928 188 187 1 - 1936 24 24 - -
1929 395 259 136 - 1937 143 44 99 -
1930 177 95 82 - Spolu 2 825 1 912 717 196
57 Obyvateľstvo okresu Rožňava tvorilo 55,6 % Slovákov, 35 % Maďarov a 4,2 % Nemcov. Štatistický
lexikon , ref. 32, s. XVIII.
209

Milan Belej
Východné Slovensko
V tejto štúdii je pod pojmom východné Slovensko chápaná oblasť ohraničená na západe
okresmi Poprad, Rožňava a Revúca, na severe, východe a juhu štátnymi hranicami.
Na uvedenom území sa nachádzalo dovedna 26 okresov, ktoré sme rozdelili do
štyroch regiónov a jednej osobitne skúmanej oblasti (Rožňava, Revúca). Vymedzenie
tohto teritória a jeho členenie na regióny bolo vedené snahou o vykonanie komparácie
s migračnými pohybmi z obdobia pred I. svetovou vojnou, ako aj o kompatibilitu našej
analýzy s predošlým výskumom. Z toho dôvodu analyzujeme v rámci východného Slovenska
aj okres Revúca, ktorého príslušnosť k danému teritóriu môže byť z viacerých
hľadísk sporná. 58
Pred rokom 1914 bolo práve teritórium východného Slovenska tým regiónom, ktorý
sa vyznačoval najvyššou intenzitou vysťahovalectva nielen v rámci dnešného Slovenska,
ale aj celého vtedajšieho Uhorska. Na základe oficiálnych uhorských štatistických údajov
L. Tajták vypočítal, že v rokoch 1900 – 1913 sa z teritória štyroch východoslovenských
žúp (Zemplínska, Šarišská, Spišská a Abovsko-turnianska) vysťahovalo dovedna
212 930 osôb, kým zo zvyšných jedenástich slovenských žúp to bolo 148 144 osôb, čo
predstavovalo vzájomný pomer 58,9 % – 41,1 % v prospech vysťahovalectva z východného
Slovenska. Vzájomný pomer ich obyvateľstva pritom predstavoval 27,5 % – 72,5 %
v neprospech východných žúp. 59
Východné Slovensko si zachovalo aj v medzivojnovom období postavenie vysťahovaleckého
regiónu, avšak intenzita sťahovania neustále slabla a postupne sa dostávala na rovnakú,
ba až nižšiu úroveň v porovnaní s celoslovenskými hodnotami. Uvedené tendencie
je možné dokázať najmä porovnaním absolútnych a relatívnych počtov vystavených vysťahovaleckých
pasov. Tieto údaje sú uvedené v tabuľkách číslo 15 a 16. Vzájomný pomer
obyvateľstva na východe Slovenska k zvyšku krajiny sa oproti predvojnovému obdobiu
zmenil len minimálne. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930 tu žilo 893 969 obyvateľov,
čo bolo 26,8 % z celkového počtu 3 329 793 obyvateľov Slovenska. 60 To znamená,
že od prvej tretiny 20. rokov až do konca desaťročia pomer vysťahovaných osôb (32,1 %)
ešte stále prevyšoval zastúpenie východoslovenskej populácie v celoslovenskom meradle.
Tento rozdiel by bol pravdepodobne vyšší, ak by sme mali k dispozícii štatisticky kompatibilné
údaje z rokov 1920 – 1921, keď bolo na Slovensku vydaných dovedna 28 396 vysťahovaleckých
pasov. 61 Ukončenie masového vysťahovalectva v 30. rokoch malo omnoho
výraznejší dopad na východnom Slovensku a prispelo k tomu, že po prvýkrát sa pomerné
hodnoty vysťahovalectva z východného Slovenska dostali pod celoslovenskú úroveň. Príčinu
tohto poklesu treba s najväčšou pravdepodobnosťou hľadať v sprísnení imigračných
predpisov v zámorských krajinách, tradičných cieľových oblastiach východoslovenských
58 Problematiku vysťahovalectva z východného Slovenska skúmal I. Michnovič na rovnakom
teritóriu. MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11.
59 TAJTÁK, Ladislav: Vývin, ref. 1, s. 504.
60 Štatistický lexikon, ref. 32, s. XVII – XVIII.
61 Statistická příručka II, ref. 21, s, 437.
210

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
vysťahovalcov. Intenzita migračného pohybu na východnom Slovensku však bola v 20.
rokoch natoľko silná, že jej výsledné hodnoty počas takmer celého medzivojnového obdobia
(1922 – 1937) boli vyššie než celoslovenský priemer (31 %).
Tabuľka č. 15:
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov na východnom Slovensku
a Slovensku v rokoch 1922 – 1937
1922 – 1930 1931 – 1937 1922 – 1937
Slovensko 153 339 29 907 183 246
východné Slovensko 49 267 7 567 56 834
podiel východného Slovenska 32,1 % 25,3 % 31 %
Tabuľka č. 16:
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov na východnom Slovensku
a Slovensku v rokoch 1922 – 1937
1922 – 1930 1931 – 1937 1922 – 1937
Slovensko 5,4 1,3 3,4
východné Slovensko 6,5 1,2 4,0
V rokoch 1923 – 1937 sa na východnom Slovensku vysťahovalo najviac osôb v absolútnych
počtoch z okresov Michalovce (4359), Bardejov (3500), Stropkov (3159), Sobrance
(2990), Stará Ľubovňa (2934), Prešov (2928), Rožňava (2825) a Trebišov (2589). Menej
než 1000 osôb sa v rovnakom období vysťahovalo z okresov Spišská Stará Ves (405),
Košice-mesto (641) a Gelnica (992). Aj keď početnosť obyvateľstva môže byť jedným
z determinujúcich faktorov, ktoré vplývajú na početnosť obyvateľstva, najľudnatejší východoslovenský
okres, Košice-mesto, je príkladom obmedzenej platnosti tohto vzťahu.
Vzhľadom na rozdielnu početnosť obyvateľstva jednotlivých okresov, zreálnenie údajov
o absolútnych počtoch vysťahovalcov prináša až zisťovanie migračnej intenzity na
základe prepočtu početnosti vysťahovalcov a populácie. Z analýzy štatistických údajov
na regionálnej úrovni vyplýva, že najvyššia intenzita vysťahovalectva bola v šarišskom
a zemplínskom regióne, najmä v okresoch hraničiacich na severe s Poľskom a na východe
s Podkarpatskou Rusou. Ide o dve súvislé teritóriá, tvorené okresmi Stará Ľubovňa,
Bardejov, Stropkov, Medzilaborce a okresmi Sobrance, Veľké Kapušany a Michalovce.
V rokoch 1923 – 1937 sa z nich sťahovalo 5,4 – 8,4 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov.
Na opačnom póle stáli okresy v abovskom regióne: Košice-mesto a Košice-vidiek. Ako
sme ukázali, okres Košice-mesto bol osobitným, mestským prostredím, s výrazne špecifickými
ekonomickými, sociálnymi a demografickými podmienkami, teda faktormi,
ktoré v najväčšej miere podnecovali migráciu. Aj preto sa charakter vysťahovalectva
z Košíc približoval najväčšiemu slovenskému mestu – Bratislave, než zvyšným okresom
na východnom Slovensku.
Ako už bolo naznačené, dynamika vysťahovaleckého pohybu na východnom Slovensku
mala zostupnú tendenciu. Aj keď zásadný zlom vo vývoji vysťahovalectva nastal
211

Milan Belej
v roku 1931, k jeho prvému väčšiemu obmedzeniu, ako sme uviedli v úvode štúdie, došlo
po prijatí imigračných zákonov v Spojených štátoch v rokoch 1921 a 1924. 62 Nárast
počtu vystavených pasov v druhej polovici 20. rokov súvisí s presunom vysťahovalcov
do náhradných cieľových teritórií (Kanada, latinskoamerické štáty, najmä Argentína,
európske štáty).
Po vzniku veľkej hospodárskej krízy a následnom prijatí protiimigračných opatrení
vo väčšine cieľových štátov, došlo na Slovensku od roku 1931 k výraznej redukcii počtu
vystavených vysťahovaleckých pasov. Podľa údajov z tabuľky č. 15 z celkového počtu
vysťahovaleckých pasov vydaných na Slovensku v rokoch 1922 – 1937 pripadlo až 83,7 %
na obdobie 1922 – 1930 a len 16,3 % na obdobie 1931 – 1937. Na východnom Slovensku
vysťahovalectvo pokleslo v 30. rokoch ešte výraznejšie, keď vzájomný pomer vystavených
pasov v uvedených obdobiach predstavoval 86,7 % : 13,3 %. Hoci náznaky vplyvov
imigračných reštrikcií sa na poklese absolútnych počtov vysťahovalcov prejavili už v roku
1930, zásadný zlom v takmer všetkých okresoch nastal v roku 1931. K výraznejšiemu
poklesu vysťahovalectva došlo v 30. rokoch v okresoch abovského a spišského regiónu,
s výnimkou okresu Stará Ľubovňa. V tom období sa z tohto okresu vysťahovala takmer
tretina z celkového počtu vysťahovaných osôb v rokoch 1923 – 1937, čo bolo v kontexte
východného Slovenska výnimočné.
Pred I. svetovou vojnou smerovali takmer všetci vysťahovalci z celého teritória Slovenska
do USA. Aj keď existovali rozdiely medzi východným a západným Slovenskom,
neboli až natoľko významné. L. Tajták na základe porovnania štruktúry cieľových oblastí
v rokoch 1911 – 1913 uviedol, že 93,7 % vysťahovalcov zo západného a stredného
Slovenska smerovalo do USA, 3 % do Nemecka, 0,3 % do Rumunska a 3 % do iných
krajín. Na východnom Slovensku bolo transatlantické smerovanie ešte výraznejšie, keď
do USA odišlo až 99,5 % vysťahovalcov, zatiaľ čo do Nemecka len 0,1 % a do iných
krajín 0,4 %. 63
V medzivojnovom období sa rozdiely medzi smerovaním vysťahovalcov z východného
Slovenska a zvyšku krajiny prehĺbili vo väčšej miere, ako je možné vidieť z údajov
v tabuľke č. 17. Takmer polovica vysťahovalcov zo Slovenska do zámoria tam odišla
v období 1924 – 1937 práve z východného Slovenska (45,4 %). V rokoch 1924 – 1930 podiel
východného Slovenska na transatlantickej migrácii v rámci Slovenska predstavoval
44,7 %. V 30. rokoch sa podiel východného Slovenska na slovenskom zámorskom vysťahovalectve
zvýšil až na 49,4 %. Podiel východného Slovenska na zámorskom vysťahovalectve
bol teda vyšší než jeho zastúpenie na celkovom vysťahovaleckom pohybe z krajiny.
Na druhej strane, vysťahovalectvo do európskych krajín bolo na východe Slovenska
vedľajšou záležitosťou. Sotva každý desiaty vysťahovalec do Európy zo Slovenska pochádzal
v rokoch 1924 – 1930 z východu krajiny (9,1%). Pritom v období 1924 – 1930
bol podiel východného Slovenska na slovenskom vysťahovalectve do európskych štátov
o niečo vyšší (9,9 %) než v nasledujúcom období (6,6 %). Zlom, ktorý nastal vo vysťa-
62 Príčiny výkyvov počtov vystavených vysťahovaleckých pasov sú objasnené v úvode štúdie.
63 TAJTÁK, Ladislav: Vývin, ref. 1, s. 507.
212

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
hovalectve v roku 1931, priniesol výraznú redukciu absolútnych počtov vysťahovalcov
odchádzajúcich do zámoria. Tento pokles bol na Slovensku i východe krajiny približne
rovnaký, v prípade Slovenska približne 6-násobný, v prípade východného Slovenska približne
5,5-násobný. Redukcia vysťahovalectva do Európy nebola v 30. rokoch natoľko
výrazná, avšak na východnom Slovensku predstavovala v porovnaní s predošlým obdobím
(1924 – 1930) až 3,8-násobok v porovnaní s 2,4-násobkom Slovenska.
Tabuľka č. 17:
Počet vysťahovaleckých pasov vydaných do zámorských a európskych
krajín na Slovensku a východnom Slovensku v rokoch 1924 – 1937 64
Slovensko
Zámorie Európa Východné Zámorie Európa
abs. % abs. % Slovensko abs. % abs. %
1924 – 1930 78588 65,6 41290 34,4 1924 – 1930 35118 89,4 4162 10,6
1931 – 1937 13046 43,6 16861 56,4 1931 – 1937 6462 85,4 1105 14,6
1924 – 1937 91934 61,2 58151 38,8 1924 – 1937 41580 88,8 5267 11,2
Štruktúra štatistických údajov na úrovni okresov, resp. regiónov, neumožňuje skúmať
smerovanie vysťahovalcov do konkrétnych štátov. 65 V rokoch 1922 – 1936 najviac
vysťahovalcov zo Slovenska smerovalo v zámorí do Severnej Ameriky, pričom 49,4 %
odišlo do USA a 34,9 % do Kanady. 66 Vysťahovalci, ktorým bolo znemožnené vycestovať
do USA, obrátili v rokoch 1922 – 1930 svoju pozornosť na Kanadu, avšak protiimigračný
zákon, prijatý v roku 1930 v dôsledku nástupu hospodárskej krízy, výrazne obmedzil
od roku 1931 masový charakter prisťahovalectva zo Slovenska do tejto krajiny. 67 Zo
zvyšných 15,7% vysťahovalcov cestujúcich do zámoria odišlo najviac do štátov Južnej
Ameriky: Argentíny (13 %), Uruguaja (najmenej 0,5 %) 68 a Brazílie (0,4 %), v rokoch
1933 – 1936 odišlo niekoľko desiatok osôb aj do Paraguaja. V neeurópskom vysťahovalectve
od roku 1933 vzrastal aj počet osôb, vysťahovaných do Palestíny. 69
64 Údaje v štatistikách z rokov 1922 – 1923 neobsahujú informácie o cieľovej krajine na úrovni
okresov, preto tieto roky neboli zahrnuté do prehľadu. Do prehľadnej tabuľky neboli zaradené
ani údaje o vysťahovalcoch, ktorí neudali cieľ cesty, preto sú relatívne počty vyjadrením
výlučne vzájomného pomeru vysťahovalectva do zámoria a Európy.
65 Štatistiky evidujú osobitne len počet vydaných vysťahovaleckých pasov do USA, aj to iba
v období 1924 – 1925. Práve štatistika na základe počtu vystavených pasov do USA z roku
1924 má viaceré nedostatky, o ktorých sme sa zmienili v úvode štúdie.
66 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 55 138 vysťahovaleckých pasov do USA
a 39 022 do Kanady. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných vysťahovaleckých pasov
v období 1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20.
67 JAKEŠOVÁ, Elena: ref. 18, s. 92
68 V štatistkách je Uruguaj osobitne uvádzaný len v rokoch 1928 – 1932.
69 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 14 546 vysťahovaleckých pasov do Argentíny,
najmenej 570 do Uruguaja a 450 do Brazílie. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných
213

Milan Belej
Ako ukázali výsledky analýzy zámorského vysťahovalectva na regionálnej úrovni,
v období 1924 – 1937 vo všetkých okresoch na východe Slovenska (s výnimkou dvoch)
absolútna väčšina vysťahovalcov smerovala do zámoria. Najvyšší podiel vysťahovalcov
do zámoria odišiel zo šarišského regiónu, kde ich relatívne počty v žiadnom okrese neklesli
pod 95 %, a z abovského regiónu, kde boli vo všetkých okresoch vyššie než 90 %.
Až zo štyroch okresov na východe Slovenska odišli všetci vysťahovalci do zámoria.
Boli to okresy Bardejov, Revúca, Spišská Stará Ves a Vranov nad Topľou. Keďže ide
o okresy, ktoré sú geograficky rozptýlené, nemožno preto ani výlučné zámorské vysťahovalectvo
považovať za regionálne vymedzené. Trend nárastu relatívnych počtov
vysťahovalcov do zámoria v 30. rokoch na východe Slovenska možno ilustrovať faktom,
že k nemu došlo až v 12 okresoch. Kým od roku 1924 odchádzali vysťahovalci výlučne
do zámoria z piatich východoslovenských okresov, v 30. rokoch ich bolo už osem. 70
Ani v prípade vysťahovalectva do Európy štatistické údaje neumožňujú špecifikovať
podiel jednotlivých krajín na úrovni okresov. Zo všetkých vysťahovaleckých pasov, vystavených
na Slovensku v období 1922 – 1936 do európskych štátov, viac než 2/3 vydali
vysťahovalcom do Francúzska (69,1 %). Vysťahovalecké pasy boli okrem Francúzska
najčastejšie vystavované do Maďarska (12,5 %), Belgicka (najmenej 6,6 %) 71 , Nemecka
(3,1 %), Rakúska (2,6 %), Juhoslávie (2,1 %), ZSSR (1,7 %) a Poľska (0,4 %). 72 K novým
migračným teritóriám po I. svetovej vojne pribudlo najmä Francúzsko. Vysťahovalectvo
do tejto krajiny malo pomerne stabilný charakter a bolo len krátkodobo obmedzované
počas hospodárskych kríz (1921, 1927, 1931 – 1932). Vysťahovalectvo do Belgicka bolo
krátkodobé, ohraničené rokmi 1928 – 1932, keď nadobudlo intenzívny charakter. V rokoch
1928 – 1929 mali byť práve na východnom Slovensku najatí vo väčšom meradle
poľnohospodárski robotníci pre prácu v tamojších baniach. 73 Sťahovanie do Belgicka
prerušili administratívne zásahy v dôsledku hospodárskej krízy. Príkladom krajiny, kde
vysťahovaleckých pasov v období 1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. Údaje o počte vydaných
vysťahovaleckých pasov uvádza niekoľkokrát aj F. Bielik. Kým v prípade USA a Kanady
sú údaje správne, v prípade latinskoamerických krajín došlo pri prepise údajov zo štatistík
k mnohým nepresnostiam. Po prvýkrát ich takto uviedol v roku 1964 (BIELIK, František: ref.
10, s. 304), potom v nezmenenej podobe v ďalších prácach (BIELIK, František: ref. 6, s. 44,
BIELIK, František: ref. 19, s. 48).
70 Okrem už uvedených okresov k nim v 20. rokoch patril okres Sabinov, v 30. rokoch okresy
Giraltovce, Košice-mesto, Snina a Veľké Kapušany.
71 V štatistikách je Belgicko osobitne uvádzané až od roku 1928. Zprávy SÚS, ref. 20.
72 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 42 890 vysťahovaleckých pasov do Francúzska,
7786 do Maďarska, najmenej 4083 do Belgicka, 1899 do Nemecka, 1583 do Rakúska,
1322 do Juhoslávie, 1068 do ZSSR a 275 do Poľska. Zvyšné pasy boli vydané do iných európskych
štátov. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných vysťahovaleckých pasov v období
1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. Aj tieto údaje uvádza F. Bielik v citovaných prácach (ref.
70). S výnimkou počtu cestovných pasov, vydaných do Francúzska a Nemecka, sú údaje pre
zvyšné krajiny v niektorých rokoch nepresné.
73 BALÁŽ, Claude. Francúzsko. In: BIELIK, František: ref. 19, s. 239 – 241.
214

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
sa dovtedy vnútorná migrácia zmenila na vonkajšiu je Maďarsko, kam bol najmä v rokoch
1923 – 1925 vystavený väčší počet vysťahovaleckých pasov. 74
Najvyšší podiel vysťahovaleckých pasov do európskych štátov, takmer štvrtina, bol
na východnom Slovensku v období 1922 – 1937 v relatívnych počtoch vystavený na Spiši.
Tu sa nachádzali aj jediné okresy, Gelnica a Stará Ľubovňa, kde bolo v uvedenom
období vystavených viac pasov do Európy, než do zámoria. Na východnom Slovensku
sa však nenachádzal ani jeden okres, v ktorom by boli vystavili pasy výlučne do európskych
štátov. V 30. rokoch došlo k zvýšeniu podielu vysťahovalectva do európskych
krajín v pomere k zámorskému v ôsmich okresoch, 75 pričom len v štyroch z nich (Medzilaborce,
Moldava nad Bodvou, Rožňava a Stará Ľubovňa) bolo zvýšenie výraznejšie,
avšak i tu sprevádzané poklesom absolútnych počtov vysťahovalcov.
V minulosti viacerí autori upozornili na prevahu transatlantického smerovania zahraničnej
migrácie z okresov východného Slovenska, ktorá mala dosahovať až 90 –
100 %. 76 Rozbor štatistických údajov o štruktúre smerovania vysťahovalcov na úrovni
okresov túto základnú tézu síce potvrdzuje, avšak tiež dokazuje, že priemernú hodnotu
na východnom Slovensku je potrebné minimálne v období 1924 – 1937 posunúť pod
úroveň 90 %. Súčasne však existovali na východnom Slovensku aj okresy, kde bol podiel
zámorského vysťahovalectva omnoho nižší.
Keďže na západnom a strednom Slovensku, kde sa v 30. rokoch zvýšil podiel migrácie
do Európy, bol pokles miery vysťahovalectva miernejší, porovnali sme údaje východoslovenských
okresov, v ktorých bol v 30. rokoch najvyšší relatívny počet vysťahovalcov
v pomere k predošlému obdobiu. Spomedzi ôsmich okresov, odkiaľ sa v 30. rokoch
vysťahovalo aspoň 15 % vysťahovalcov, boli tri také, kde bol zaznamenaný relatívny
nárast vysťahovalcov do Európy (Stará Ľubovňa, Stropkov, Kráľovský Chlmec), pričom
k výraznejšiemu nárastu počtu vystavených vysťahovaleckých pasov došlo len v Staroľubovnianskom
okrese. Tieto tri okresy mali najvyšší relatívny počet vysťahovalcov
v 30. rokoch na východnom Slovensku (Stará Ľubovňa – 30,5%, Stropkov – 22,3 %,
Kráľovský Chlmec – 20,2 %). V zvyšných piatich (Bardejov, Humenné, Trebišov, Snina,
Vranov nad Topľou) bol podiel zámorského vysťahovalectva vyšší alebo na rovnakej
úrovni ako v 20. rokoch, pričom v dvoch okresoch malo vysťahovalectvo výlučne zámorský
charakter počas celého obdobia. Z týchto piatich okresov sa v 30. rokoch do
zámoria vysťahovalo 15,5 % – 20 % osôb z celkového počtu, zisteného v období 1924
– 1937. Z uvedeného vyplýva, že nemožno dokázať priamu súvislosť medzi pomalším
poklesom vysťahovalectva v 30. rokoch a zvýšenou mierou sťahovania do európskych
štátov.
74 Na Slovensku vystavili v rokoch 1923 – 1925 do Maďarska 6183 vysťahovaleckých pasov.
Zprávy SÚS, ref. 20.
75 Išlo o okresy Košice-vidiek, Kráľovský Chlmec, Medzilaborce, Moldava nad Bodvou, Rožňava,
Sabinov, Stará Ľubovňa a Stropkov.
76 BIELIK, František: ref. 10, s. 307. MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11, s. 75.
215

Milan Belej
Údaje o etnickom zložení vysťahovalcov sú uvedené v tabuľke číslo 18. Špecifická
pestrosť etnického zloženia vysťahovalcov z východného Slovenska je primárne determinovaná
multietnicitou jeho obyvateľstva. Výsledky analýzy na úrovni okresov však
ukázali viaceré odlišnosti, ktoré sa prejavujú v nerovnakom zastúpení príslušníkov tej
istej národnosti medzi obyvateľmi a vysťahovalcami.
Tabuľka č. 18:
Etnické zloženie vysťahovalcov z východného Slovenska a Slovenska
v rokoch 1922 – 1937 v porovnaní s etnickým zložením obyvateľstva
v roku 1930
Východné Slovensko slovens. rusínska nemec. maďar. poľská židov. iné/neuv.
vysťahovalci abs. 39 855 8 046 2 098 5 581 16 667 571
% 70,1 14,2 3,7 9,8 - 1,2 1,0
obyvateľstvo % 67,1 10,5 5,2 11,8 - 3,6 1,8
Slovensko
vysťahovalci abs. 153 289 8 202 6 597 13 581 21 807 749
% 83,7 4,5 3,6 7,4 - 0,4 0,4
obyvateľstvo % 72,1 2,8 4,5 17,6 - 2,0 1,0
Podiel východného Slovenska na etnickom zložení vysťahovalcov zo Slovenska
vysťahovalci % 26 98,1 31,8 41,1 - 82,7 76,2
Väčšinu vysťahovalcov z východného Slovenska v absolútnych i relatívnych číslach
tvorili osoby slovenskej národnosti. Ich podiel medzi vysťahovalcami prevyšoval zastúpenie
v etnickej štruktúre obyvateľstva. Analogickú tendenciu je vidieť i na celoslovenskej
úrovni, avšak tu boli Slováci medzi vysťahovalcami zastúpení vo väčšej miere.
Približne každý štvrtý vysťahovalec slovenskej národnosti pochádzal z východu Slovenska.
Vysťahovalci slovenskej národnosti tvorili viac než polovicu vysťahovalcov v 19
okresoch východného Slovenska a v okrese Košice-mesto ich bolo najviac spomedzi
všetkých. Len v šiestich okresoch bolo medzi vysťahovalcami viac príslušníkov iného
etnika než Slovákov. Boli to štyri okresy na severe východného Slovenska: Stará Ľubovňa,
Stropkov, Medzilaborce a Snina. Ďalším bol okres Kráľovský Chlmec na juhovýchode
a Moldava nad Bodvou na juhu východného Slovenska. Až v polovici okresov
z východného Slovenska (13) bolo medzi vysťahovalcami viac než 80 % Slovákov. Boli
to okresy Giraltovce, Humenné, Košice-vidiek, Levoča, Michalovce, Poprad, Prešov,
Revúca, Sabinov, Sobrance, Spišská Nová Ves, Trebišov a Vranov nad Topľou. Podiel
slovenského obyvateľstva bol v uvedených okresoch tiež vyšší než 80 %, s výnimkou
okresu Sabinov. V okrese Spišská Stará Ves bol tento pomer opačný, avšak rozdiely
medzi podielom Slovákov medzi vysťahovalcami (79,8 %) a obyvateľstvom (80,5 %) boli
minimálne. Možno teda vysloviť uzáver, že okresy s najvyšším podielom slovenského
obyvateľstva mali súčasne i najvyšší podiel vysťahovalcov slovenskej národnosti. Súčasne
možno potvrdiť dva hlavné trendy, ktoré sa prejavovali vo vysťahovalectve Slovákov
už v období pred I. svetovou vojnou. Prvým bol vyšší podiel Slovákov medzi vysťaho-
216

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
valcami než medzi obyvateľstvom. Druhým bola stagnácia, resp. pokles tohto zastúpenia
vo väčšine žúp východného Slovenska. 77
Rusíni obývali prevažne severné a severovýchodné okresy východného Slovenska.
Skutočnosť, že až 98,1 % rusínskych vysťahovalcov na Slovensku pochádzalo z východu
krajiny, oprávňuje charakterizovať rusínske vysťahovalectvo ako výlučne východoslovenské.
Rusíni tvorili vyše polovicu obyvateľstva i vysťahovalcov v okresoch Medzilaborce,
Snina a Stropkov, avšak medzi vysťahovalcami absolútne dominovali ešte v okrese
Stará Ľubovňa. Rusínski vysťahovalci tvorili viac než 10 % vysťahovalcov v okresoch
Bardejov, Sabinov a Spišská Stará Ves, v ktorých žilo tiež viac než 10 % rusínskej národnosti.
Podiel rusínskych vysťahovalcov na východnom Slovensku najviac spomedzi
všetkých národností prevyšoval ich podiel v štruktúre obyvateľstva. Výsledky na regionálnej
úrovni síce ukazujú v prevažnej väčšine okresov (až 19, jeden má vyrovnanú
bilanciu) nižšie zastúpenie Rusínov medzi vysťahovalcami než medzi obyvateľstvom,
avšak práve v okresoch s výrazne dominantným rusínskym vysťahovalectvom (Medzilaborce,
Stará Ľubovňa) je rozdiel v prospech vysťahovalcov mimoriadne vysoký.
Nie je vylúčené, že išlo o čiastočné pokračovanie v trende, nastúpenom pred I. svetovou
vojnou, keď bol síce podiel rusínskych vysťahovalcov nižší než ich zastúpenie medzi
obyvateľstvom, avšak vo všetkých troch župách, kde žili Rusíni, dochádzalo k vyrovnávaniu
týchto rozdielov. 78
Na východnom Slovensku žilo najviac Nemcov na Spiši a v troch okresoch v juhozápadnej
časti východného Slovenska (Košice-mesto, Moldava nad Bodvou, Rožňava),avšak
v žiadnom z nich netvorili viac než 40 % obyvateľstva. V regiónoch Zemplína
a Spiša boli ich relatívne počty nízke a nepresahovali 2 %. Pred I. svetovou vojnou bol
podiel Nemcov medzi vysťahovalcami na východnom Slovensku nižší než ich pomerné
zastúpenie v štruktúre obyvateľstva. Tento trend pokračoval i v medzivojnovom období
s tým, že na východe Slovenska bol výraznejší než v celoslovenských reláciách. Napriek
tomu bol podiel nemeckých vysťahovalcov z východného Slovenska v celoslovenskom
kontexte významný, keď odtiaľ pochádzal takmer každý tretí nemecký vysťahovalec.
Najvyšší počet Nemcov v absolútnych i relatívnych číslach odišiel z okresov Kežmarok
a Gelnica, viac než 10 % medzi vysťahovalcami tvorili Nemci aj okresoch Košice-mesto,
Moldava nad Bodvou, a Poprad. V týchto okresoch žil aj najvyšší počet Nemcov. Napriek
skutočnosti, že až z polovice okresov sa vysťahovalo v relatívnych číslach viac
Nemcov, než bol ich podiel v etnickej štruktúre obyvateľstva (ďalšie tri okresy mali
vyrovnanú bilanciu), v kontexte celého východného Slovenska bol tento pomer, ako už
bolo uvedené, opačný. Na úrovni okresov, kde vysťahovalectvo Nemcov bolo intenzívne,
dochádzalo k rozdielom, keď v niektorých z nich bola bilancia podielu vysťahovalci/
77 K poklesu v relatívnych počtoch Slovákov medzi vysťahovalcami došlo v Abovsko-turnianskej
a Zemplínskej župe, ich relatívne počty stagnovali v Šarišskej župe. BELEJ, Milan: ref.
5, s. 150.
78 Išlo o Spišskú, Šarišskú a Zemplínsku župu. BELEJ, Milan: ref. 5, s. 152.
217

Milan Belej
obyvateľstvo naklonená v prospech vysťahovalcov (Kežmarok, Košice-mesto) v ďalších
bol vzájomný pomer opačný (Gelnica, Moldava nad Bodvou, Poprad).
Maďarské obyvateľstvo obývalo prevažne teritórium pozdĺž južnej hranice východného
Slovenska. Až v troch okresoch tvorilo viac než polovicu populácie (Kráľovský
Chlmec, Veľké Kapušany a Moldava nad Bodvou), v ďalších dvoch malo viac než 10 %
podiel (Rožňava, Košice-mesto). V okresoch Šariša a severného Zemplína podiel Maďarov
nepresiahol ani 2 %. Pred I. svetovou vojnou sa z východoslovenských žúp sťahovalo
menej Maďarov v porovnaní s ich podielom v etnickej štruktúre obyvateľstva.
Uvedený trend pokračoval i v medzivojnovom období, hoci na úrovni Slovenska bol
výraznejší než na východe krajiny. Vyše 40 % Maďarov, ktorí sa vysťahovali zo Slovenska,
odišlo z jeho východnej časti. Viac než polovicu vysťahovalcov tvorili Maďari
v okresoch Kráľovský Chlmec a Moldava nad Bodvou, pričom ich zastúpenie medzi vysťahovalcami
bolo výrazne vyššie než medzi populáciou. Dôkazom výrazných rozdielov
na regionálnej úrovni sú údaje z okresu Veľké Kapušany, kde mali Maďari absolútne
dominantné postavenie medzi populáciou, avšak medzi vysťahovalcami tvorili nadpolovičnú
väčšinu Slováci. V 14 okresoch na východnom Slovensku boli relatívne počty
Maďarov medzi vysťahovalcami nižšie než medzi obyvateľstvom a 3 ďalšie okresy mali
vyrovnanú bilanciu.
Poslednou národnosťou, ktorá je významnejším spôsobom zachytená v štatistikách,
sú Židia. V uhorských štatistikách neboli židovskí vysťahovalci vykazovaní osobitne,
preto nie je možné vykonať komparáciu základných vysťahovaleckých trendov tejto
národnosti pred a po I. svetovej vojne. Z porovnania údajov o zastúpení Židov medzi
vysťahovalcami vyplýva, že ich podiel v etnickej štruktúre obyvateľstva bol vyšší než
medzi vysťahovalcami tak na celom území Slovenska, ako i na východe krajiny. Aj na
úrovni okresov bol zistený len jediný (Snina), kde bol tento pomer opačný. Z východného
Slovenska však odišli do zahraničia až 4/5 tých vysťahovalcov, ktorí sa na Slovensku
prihlásili k židovskej národnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že časť
príslušníkov židovskej populácie, ktorá sa aj v minulosti identifikovala vo väčšej miere
s inými národnosťami (Nemci, Maďari a po roku 1918 vo väčšej miere i Slováci), môže
v štatistikách byť „stratená“ medzi inými etnikami. Istú korekciu by mohla priniesť
analýza údajov o náboženskej príslušnosti vysťahovalcov, tá však nebola publikovaná na
úrovni okresov. Väčší počet osôb židovskej národnosti môže byť vykázaný i v kolónke
„iní“, kde boli na úrovni okresov spravidla zaradení vysťahovalci tej národnosti, ktorých
počet v príslušnom roku neprekročil číslo 10. Najvyšší podiel vysťahovalcov židovskej
národnosti bol zistený v severovýchodných okresoch na Zemplíne a v Šariši (Snina,
Medzilaborce, Stropkov, Bardejov), Rovnakú úroveň dosiahlo vysťahovalectvo Židov
v relatívnych číslach aj z okresov Košice-mesto a Prešov. V regionálnych prehľadoch,
kde sú zahrnuté aj údaje za rok 1922, keď bol zaznamenaný mimoriadne vysoký počet
židovských vysťahovalcov z východného Slovenska (až 252), sa ich najviac v absolútnych
i relatívnych počtoch vysťahovalo zo šarišského regiónu.
Vo väčšine okresov bola etnická štruktúra vysťahovalcov charakterizovaná dominantným
postavením jednej národnosti. Jedinou výnimkou je okres Košice-mesto, kde
bolo etnické zloženie vysťahovalcov mimoriadne pestré. Absolútne dominantné posta-
218

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)
venie tu nemala žiadna národnosť a s výnimkou Rusínov bolo zastúpenie vysťahovalcov
každej národnosti významné. Najviac vysťahovalcov bolo slovenskej národnosti, avšak
hodnoty relatívneho zastúpenia vysťahovalcov maďarskej, nemeckej i židovskej národnosti
patrili medzi najvyššie na východnom Slovensku.
Analýza etnickej štruktúry vysťahovalcov z východného Slovenska neodhalila podstatné
zmeny v základných trendoch, ktoré sa prejavovali medzi jednotlivými národnosťami
pred I. svetovou vojnou. Potvrdila pretrvávanie etnicky pestrého charakteru
vysťahovalectva a odkryla viaceré špecifiká na regionálnej úrovni (okresy, regióny).
219

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 *
Peter Zmátlo
ZMÁTLO, Peter: Tragic clash in Nižný Šebeš in July 1925. In: Annales historici
Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 220-239.
In his contribution the author looks at the tragic clash between Czechoslovak authority
and local inhabitants in the village of Nižný Šebeš in July 1925. Using archival and
contemporary press sources, he describes the course of these tragic events, in which
one man, Matej Huľa, died as a result of his injuries. He also analyses the causes of the
conflict and considers some of the key players in it, especially the Franciscan priest, Agap
Malkušák. In his conclusion he offers lessons the conflict taught, lessons which we can all
draw from in our own lives.
Tragický konflikt miestnych občanov s brachiálnou mocou v dedine na okraji Prešova
v ôsmom roku existencie nového československého štátu bol odrazom všetkých
spoločenských protirečení vtedajšej doby, a to najmä politických, nacionálnych, religióznych
i prostých medziľudských zlyhaní. Politický režim prvej Československej republiky
(ČSR) sa pomaly stabilizoval a demokratizoval, čo bolo určite úľavou po poprevratových
revolučných mesiacoch rokov 1918 – 1919 aj pre obyvateľov východného
Slovenska, v našom prípade šarišskej dediny Nižný Šebeš (v súčasnosti Nižná Šebastová).
1 Stabilizáciu miestnych pomerov narušil však konflikt 2 v júli 1925, ktorý sa odohral
v tejto dedine, hoci nie prvýkrát (prvý konflikt podobného charakteru sa uskutočnil už
v roku 1920 3 ), ale v takom rozsahu to bola premiéra, bohužiaľ, i s tragickým koncom. Čo
* Príspevok vznikol v rámci riešenia grantového projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05.
1 Budeme používať dobový názov Nižný Šebeš.
2 Terminologicky správne vystihnúť a označiť skúmané udalosti nie je jednoznačné. Pre konflikty
podobného charakteru z našich dejín, ktoré mali menší rozsah, sa používa názov vzbura
(napr. Krompašská vzbura), vhodný je podľa nás aj pojem konflikt (v tomto prípade menšieho
rozsahu), ktorý prevažne používame, menej vhodný a presný termín sú výtržnosti.
3 Na začiatku roka 1920 podalo vojenské veliteľstvo v Tarnove na správcu františkánskeho
kláštora v Nižnom Šebeši pátra Justína Šeberta trestné oznámenie, že pri agitačnej ceste za
Slovenskú ľudovú stranu v Gaboltove štval proti československému vojsku a vychvaľoval
Maďarov. Na základe tohto udania urobila vojenská polícia v kláštore prehliadku, pri ktorej
našli celý balík letákov a brožúr, písaných proti československému štátu a jeho vojsku. Tieto
letáky už mali byť dávno podľa úradnej vyhlášky odovzdané príslušným úradom. Preto podali
trestné oznámenie štátnemu zástupcovi. Po prevedení spomínanej domovskej prehliadky
v kláštore gazda kláštora Ján Slobodník vyšiel na ulicu a vyzýval obyvateľstvo, aby službu
konajúcim vojakom prekazilo ich prácu. Pre tento čin podali na neho trestné oznámenie. Pozri
Domovská prehliadka vo františkánskom kláštore v Šebeškelemeši. In: Šarišské hlasy, 11. 4.
1920, roč. II., č. 15, s. 7 (názov článku v dobových novinách nie je správny, lebo Šebeškelemeš
je starý názov vedľajšej dediny Šarišské Lúky, dnes už samostatne neexistujúcej). Po tejto
220

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
sa vlastne vtedy v Nižnom Šebeši stalo? Aké boli príčiny tohto konfliktu? Nedalo sa mu
zabrániť? Aké poučenie by sme si mali z neho zobrať?
Hľadanie príčin tragického konfliktu v Nižnom Šebeši v lete 1925 nás privedie do
miestneho kláštora františkánov. Kňazi z tohto kláštora boli v dedine vážení a boli nepochybne
morálnymi autoritami, u ktorých hľadali miestni občania najmä duchovné povzbudenie
v neľahkých životných situáciách. Bolo tu totiž silné náboženské cítenie, väčšina
obyvateľov boli katolíci, podobne ako to bolo na celom Šariši i na väčšine východného
Slovenska. Tu niekde by sme mohli hľadať odpoveď na otázku, prečo tak vehementne
miestni ľudia bránili „svojho kňaza“ či „svojich kňazov“, keď zavítali do kláštora četníci.
Príčina ich príchodu do dediny nám osvetlí bezprostrednú príčinu vzniku tohto konfliktu
medzi miestnym obyvateľstvom a četníkmi ako predstaviteľmi štátnej moci.
V miestnom františkánskom kláštore pôsobili v tomto sledovanom období, t. j. na začiatku
júla 1925, Bartolomej Kocháň (ako kustód kláštora), pátri Agap Malkušák, Adalbert
Štefanovič a fráter Prokop Šteglík. Podľa úradných záznamov vtedajšej četníckej
stanice v Prešove sa títo kňazi venovali aj politike, teda skôr politizovaniu či politikárčeniu.
Problém bol v tom, že politicky neboli jednotní a inklinovali k rôznym politickým
stranám. Kustód Kocháň sympatizoval so štátotvornými stranami, najmä s agrárnou stranou,
pátri Malkušák a Štefanovič boli ľudáci, 4 fráter Šteglík bol národným demokratom
a snažil sa v obci rozširovať noviny Československej národno-demokratickej strany.
Vo februári 1925 oznámil veliteľ četníckej stanice 5 v Prešove vrchnému strážmajstrovi
Lesákovi, že kostolník tohto kláštora františkánov bez povolenia predával cez
sviatky noviny Slovenskej ľudovej strany Slovenská Pravda. Po tomto zistení kostolník
tieto noviny nesmel predávať, až kým nedostal ďalšie povolenie na predaj.
Dňa 7. marca 1925 pri príležitosti 75. narodenín prezidenta Masaryka mala byť
v kláštornom kostole svätá omša. Fráter Šteglík sa opýtal 6. marca 1925 po večeri v jedálni
kustóda Kocháňa (prítomní boli i pátri Malkušák a Štefanovič), či budú pri svätej
omši slúženej za pána prezidenta rozsvietené na hlavnom oltári i všetky elektrické
lampičky, ako to bývalo pri omšiach na veľké sviatky. Páter Malkušák, nevyčkajúc na
odpoveď kustóda, „prehodil“: „Za prezidenta nemôže byť slúžená svätá omša, pretože
on z rímskokatolíckej cirkvi vystúpil, je inoverec a kacír. K českobratskej sa prihlásil
preto, že očakával odtiaľ prospech.“ 6
prehliadke v kláštore a po podaných trestných oznámeniach zrejme vzrástlo napätie medzi
brachiálnom mocou a miestnymi kňazmi z františkánskeho kláštora a miestnym obyvateľstvom
Nižného Šebeša, ale tento konflikt z poprevratových rokoch nie je ešte dostatočne preskúmaný,
ale určite nedosiahol také rozmery, ako nami skúmaný z roku 1925.
4 Prívrženci Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa pred parlamentnými voľbami v roku 1925 premenovala
na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS).
5 Termíny četnícka stanica, četníci, četnícky veliteľ a pod. sú dobové české slovné spojenia
a lepšie a výstižnejšie približujú danú dobu, preto ich budeme používať namiesto slovenských
spisovných spojení policajná stanica, policajt, policajný veliteľ.
6 Štátny archív v Prešove, pobočka Prešov (ďalej ŠAP-pP), Okresný úrad Prešov (ďalej OÚ-P),
šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.
221

Peter Zmátlo
Asi tri dni na to čítal niekto z pátrov v jedálni noviny Slovenskej ľudovej strany Slovák,
kde bol uverejnený článok o nejakom vlámaní. Medzi páchateľmi tohto vlámania
mali byť traja Slováci a jeden Čech. Po prečítaní tohto článku poznamenal Malkušák:
„Vláda posiela na Slovensko z Čiech nevyškolených, otrhaných ľudí a kmínov (zlodejov
– pozn. autor), ktorí vyžierajú Slovensko.“ Podobne sa vraj hovorilo veľmi často.
Frátrovi Šteglíkovi ostatní kňazi – františkáni často vyčítali, že je príslušníkom
Československej národno-demokratickej strany, ktorá je vraj proticirkevná a veľmi
im prekážalo, že rozširuje v Nižnom Šebeši jej noviny Národný denník vychádzajúci
v Bratislave a Národní politiku vychádzajúcu v Prahe. Frátra Šteglíka považovali pátri
Malkušák a Štefanovič za vyzvedača, a preto sa ho snažili z kláštora odstrániť. Zrejme
oni oznámili nadriadeným, že sa nespráva, ako sa na mnícha patrí. Je vraj „homo sexualis“,
chodí po domoch a dokonca vraj i na verejnej ceste sedel s nejakou ženou a štípal
ju. V dôsledku tohto oznámenia mal byť fráter Šteglík preložený do Bratislavy. Dňa 4.
mája 1925 ráno mu oznámil kustód Kocháň, že 6. júla 1925 má nastúpiť na nové miesto
v Bratislave.
Nevieme, ako na to reagoval samotný Šteglík, ale určite sa ho to dotklo. Rozhodol
sa pre pomstu. Pred svojím odchodom do Bratislavy prišiel 4. júla 1925 o 10. hodine na
okresné četnícke veliteľstvo v Prešove a povedal veliteľovi četníckej stanice nadporučíkovi
(npor.) Karlovi Dvořákovi výrok, ktorý podľa Šteglíka povedal páter Malkušák
6. marca 1925 (o prezidentovi Masarykovi) i ďalší výrok, ktorý vyriekol o tri dni neskôr
(kritika Čechov). Npor. Karel Dvořák videl v prvom výroku skutkovú podstatu prečinu
urážky prezidenta republiky podľa § 11, v druhom zase prečin rušenia všeobecného
mieru podľa § 14 bod 3 zákona na ochranu republiky. Pretože záležitosť považoval za
chúlostivú, rozhodol sa, že vec vyšetrí osobne.
V ten istý deň, t. j. 4. júla 1925, si predpísal npor. Dvořák so strážmajstrom Karlom
Masaříkom zo stanice Prešov obchôdzku cez obec Nižný Šebeš, kde prišli o 10,45 hod. 7
Aby predvolaním mníchov z františkánskeho kláštora na miestny obecný úrad nevzbudili
pozornosť obyvateľov, rozhodol sa npor. Dvořák, že výsluch mníchov urobí priamo
v kláštore. Keď sa dozvedel, že starosta obce nie je doma, vzal so sebou ako svedka
Andreja Čirča, hostinského z Nižného Šebeša, ktorého našiel doma. Ostatní obyvatelia
väčšinou pracovali na poliach.
Pri vchode do kláštora vyhľadal npor. Dvořák kustóda Kocháňa a povedal mu príčinu
svojho príchodu, pričom ho súčasne vypočul ako svedka. Kustód Kocháň udal ohľadom
urážlivého výroku prezidenta republiky, že podobné výroky 6. marca 1925 po večeri
Malkušák povedal. Slová „inoverec“, „kacír“ vraj počul, ale nemohol si spomenúť pres-
7 V jedinom slovenskom denníku na východnom Slovensku v Slovenskom Východe v prvom
článku o tomto konflikte bolo uvedené, že npor. Dvořák išiel prvýkrát vypočuť Malkušáka do
kláštora v Nižnom Šebeši už v piatok 3. júla, čo je zrejme nepresný údaj. Porov. Hrozná noc
v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4. Podobne nesprávne
údaje sú v Slovákovi: Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 3. Správne
to uviedli v Slovenskom denníku, pozri Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7.
1925, roč. VIII., č. 151, s. 4.
222

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
ne na slovosled prednesenej urážky. Na poburujúci výrok o Čechoch, ktorý mal Malkušák
povedať o tri dni, sa tiež nepamätal. Niečo podobné však počul. Potom bol predvolaný
páter Malkušák, ktorý ohľadom urážky uviedol, že sa na vec nepamätá. Pripustil,
že výrok „za inoverca, kacíra nemôže byť slúžená omša“ predniesol, ale nie s úmyslom
uraziť prezidenta. Jemu pripisovaný výrok poburovania rozhodne poprel. Npor. Dvořák
ešte vypočul pátra Adalberta Štefanoviča, ktorý prehlásil, že podobné výroky v kláštore
nikdy nepočul. Tak vypočúvanie ukončili a obaja četníci odišli do Prešova.
Npor. Dvořák po príchode na četnícku stanicu v Prešove naďalej intenzívne rozmýšľal
nad týmto prípadom a napadlo ho, že sa zabudol opýtať, či pri prednesení inkriminovaného
výroku nebol prítomný i niekto iný, pretože sa domnieval, že v tomto čase
mohlo byť v kláštore viacej mníchov. Preto v ten istý deň o 15,00 hod. nastúpil znova na
obchôdzku cez Nižný Šebeš za účelom doplniť vyšetrovanie. Tentoraz si vzal so sebou
dvoch četníkov zo stanice Prešov, a to strážmajstrov Masaříka a Kaněru.
Do Nižného Šebeša prišli o 16,15 hod. Vzali so sebou ako svedka opäť Andreja Čirča
a odišli do kláštora. Na dvore kláštora stretli frátra Šteglíka, ktorý im povedal, že pátri
Malkušák a Štefanovič odišli na prechádzku. Súčasne dodal, že keď Malkušák a Štefanovič
odchádzali z kláštora, hrozil mu z ulice pred ľuďmi Malkušák palicou. Na to
odišli četníci ihneď smerom ku Kapušanom v domnienke, že tam stretnú Malkušáka.
Krátko na to sa vrátili a išli späť ulicou k Nižnému Šebešu. Na spiatočnej ceste četníci
spozorovali, že na ceste v Nižnom Šebeši sa zhromažďoval ľud. Po obci sa už rozniesla
falošná správa, že četníci chcú zatýkať kňazov. Kto ju po obci rozšíril, nedalo sa dosiaľ
presne zistiť. Podľa pátra Štefanoviča túto správu rozširoval fráter Šteglík. Povedal to
vraj Márii Hriciščákovej, keď četníci prišli druhýkrát do Nižného Šebeša a keď odišli
smerom do Kapušian. Mária Hriciščáková povedala, že to nie je pravda a že so Šteglíkom
nehovorila už niekoľko mesiacov. Faktom však je, že dcéra Hriciščákovej utekala
vtedy, keď četníci odišli smerom na Kapušany, za pátrami ku kúpeľom v Išli, kam skôr
odišli, a keď ich na spiatočnej ceste neďaleko Nižného Šebeša stretla, povedala im, že
četníci ich idú vziať. Pravdepodobne táto domnienka vznikla medzi obyvateľmi omylom,
keď videli četníkov vchádzať po druhýkrát do kláštora.
Ako to presne bolo, dnes už ťažko zistíme, v každom prípade jednou z hlavných príčin
hnevu miestnych obyvateľov bola falošná a nepravdivá správa o tom, že četníci budú
brať so sebou mníchov – františkánov z obce. Istá bola aj skutočnosť, že pod vplyvom
tejto falošnej správy rástlo v popoludňajších hodinách 4. júla napätie medzi obyvateľmi
Nižného Šebeša.
Keď prišla hliadka na okraj obce, priblížil sa dav asi 100 ľudí k četníkom a obkľúčil
ich. Tvorili ho ženy a muži. Mnohí z nich mali so sebou motyky a hrable. Pracovali na
poliach a pribehli do dediny s tým, s čím pracovali. Dav volal na četníkov: „My si našich
kňazov vziať nedáme.“ Npor. Dvořák im povedal, že četníci nechcú brať kňazov, len ich
vypočuť (urobiť s nimi výsluch) a vyzval ľudí z davu, aby sa v mene zákona rozišli a neprekážali
im vo výkone služby. Zhromaždení jedinci však nechceli počúvnuť četníkov
a napätie rástlo. Treba zdôrazniť, že npor. Dvořák si od začiatku uvedomoval nebezpečenstvo
vyhrotenia konfliktu a všemožne sa snažil vyhnúť možnému krviprelievaniu.
V dobrom i zlom, žartovným i vážnym slovom pobádal ľudí k rozchodu, čo dosvedčili
223

Peter Zmátlo
všetci prítomní četníci a z obyvateľov Nižného Šebeša Ján Foltýn (napriek tomu, že jeho
syn bol 6. júla 1925 zatknutý). 8 Jeho snaha však bola márna, napätie nepovoľovalo, práve
naopak.
Pokiaľ sa npor. Dvořák snažil všemožným spôsobom utíšiť dav, približovali sa poľnou
cestou od kúpeľov v Išli pátri Malkušák a Štefanovič sprevádzaní 5 – 6 mladými
študentmi a hneď za nimi utekalo z poľa asi 15 osôb s motykami a hrabľami. Pátri Malkušák
a Štefanovič prišli k zástupu ľudí, ktorý stál okolo četníkov. Malkušák sa opýtal
npor. Dvořáka, čo od neho chcú. Npor. Dvořák mu povedal: „Poďte s nami k richtárovi,
chcem sa Vás na niečo opýtať.“ Na to reagoval rozhnevaný dav: „Ale i my pôjdeme
k richtárovi.“ „Pôjdeme teda do kláštora,“ navrhoval Malkušák. „I tam pôjdeme,“ volal
dav. Pretože nálada bola veľmi zlá a napätá a bolo ju nebezpečné stupňovať, súhlasil
npor. Dvořák s návrhom Malkušáka. Opýtal sa ho tam na ulici, kto bol všetko prítomný
v jedálni, keď povedal inkriminované výroky. Npor. Dvořák si zapísal údaje od Malkušáka
do poznámkového zošita a povedal, že tým je vec ukončená. V tom ale niekto
zo zástupu zvolal: „A teraz poďme toho frátra argaláša.“ Na to sa dav otočil a hrnul sa
ku kláštoru, kde bol fráter Šteglík. Na čele davu utekal páter Malkušák, viedol sa pod
rukou s nejakým gazdom a živo debatoval. Podľa vlastných slov utekal ku kláštoru na
čele zástupu len preto, aby ľud pri vchode zadržal.
Četníci, aby si skrátili cestu a obsadili vchod do kláštora, pustili sa cez humna a záhrady.
V tomto momente prichádzala od Kapušian do Nižného Šebeša i hliadka četníkov,
v ktorej boli strážmajstri Vavřina a Zelík, ktorí spozorujúc nepriaznivú situáciu, utekali
svojim kolegom na pomoc. Četníci uzavreli kordónom vchod do kláštora a zadržali dav,
ktorý vzrástol medzitým až na 200 osôb. Niekoľko ľudí však stihlo pred príchodom
četníkov vniknúť do kláštora a vyviesť frátra Šteglíka na dvor. Četníci však obsadili
dvor a vytlačili z neho mladíkov na náves pred kláštor. Zhromaždený dav pri objavení
sa Šteglíka začal zúriť a volal: „Hoďte ho Judáša do vody a zabite ho kameňom.“ Npor.
Dvořák požiadal pátra Malkušáka, aby ako kňaz svojím vplyvom pôsobil na ľud a prinútil
ho k upokojeniu. Podľa výpovede četníkov páter Malkušák zdvihol ruky do výšky
a rozčúleným hlasom povedal: „Ja ich mám upokojovať, keď ste to vy zapríčinili.“ Ľud
stále kričal „zabiť frátra“. Aby sa situácia nejako vyriešila a obyvatelia sa upokojili, prehlásil
npor. Dvořák pred davom, že frátra Šteglíka zatkol a že ho odvedie do Prešova, čo
sa davu veľmi páčilo. Keď četníci odvádzali pod bodákmi frátra Šteglíka, dav tlieskal od
radosti a kričal: „Sláva, tak ti treba, Judáš.“ Nálada sa potom upokojila a dav sa rozišiel.
Četnícka hliadka odišla do Prešova a fráter Šteglík išiel akože s nimi. 9 Pretože obyvatelia
Nižného Šebeša boli aj naďalej štvaní a huckaní v tom zmysle, že četníci prídu v noci
pátrov zatknúť, bola postavená cez noc pri kláštore stráž z miestnych parobkov. Nastala
podobná situácia ako v roku 1921 pri sociálnych nepokojoch zapríčinených pátrom Justínom
Šebertom, tiež františkánom.
8 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.
9 Porov. Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 1925, roč. VIII., č. 151, s. 4; Podrobnosti
vyšetrovania udalostí v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 10. 7. 1925, roč. VII.,
č. 153, s. 4.
224

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
Npor. Dvořák i ostatní četníci odišli z Nižného Šebeša o 18,45 hod. Hneď po návrate
do Prešova o 20,00 hod. odišiel npor. Dvořák na okresný úrad a tam podal podrobné
hlásenie o prípade hlavnému slúžnemu Kaprálčikovi (Kapráltschikovi). Po dohode so
župným úradom bol stanovený ďalší postup: v noci z 5. na 6. a 7. júla malo byť sústredených
do Prešova 30 četníkov z najbližších staníc. O 23,00 hod. malo odísť z Prešova
25 četníkov pešo do Nižného Šebeša, kde mali zatknúť 3 – 4 osoby, ktoré 4. júla 1925
vyzývali k násilnostiam proti orgánom štátnej moci. 10 O 24,00 hod. malo prísť z Prešova
do Nižného Šebeša auto, ktoré malo rýchlo odviesť zatknutých na štátne zastupiteľstvo
v Prešove. Táto akcia sa mala uskutočniť v noci, aby sa o nej nedozvedeli miestni občania.
Tí, podľa četníkov, ktorí akciu pripravovali, „už mali odpočívať a nevedieť nič
o tejto veci“. Tento plán však stroskotal a udalosti sa vyvinuli úplne ináč.
Po odchode četníkov a odvedení pátra Šteglíka nastal v dedine pokoj. Len niekoľko
mladíkov stálo na stráži pri kláštore. Podobne to bolo aj nasledujúci deň 5. júla 1925.
Len niektorí mládenci sa vyhrážali hostinskému Andrejovi Čirčovi, ktorého si vzala
četnícka hliadka ako svedka k výsluchu pátrov v kláštore 4. júla 1925. Až okolo 21,00
hod. 5. júla 1925 nastal v Nižnom Šebeši poplach. Zásluhou nejakého občana (pri vyšetrovaní
nezistili jeho totožnosť) sa začala šíriť po dedine falošná správa, že akísi špióni
liezli cez plot do kláštora. Správa sa rýchle rozniesla po dedine a v kláštornom kostole
začali zvoniť na poplach (zvonili aj v ďalších obciach šebešskej farnosti, a to vo Vyšnom
Šebeši, v Kelemeši [dnes Ľubotice] a vo Finčiciach [Fintice] 11 ). Na poplašné znamenie sa
ľud hrnul do Nižného Šebeša i z okolitých obcí a hľadali v záhrade kláštora a po poliach
domnelých špiónov. Keď nikoho nenašli, rozišli sa po domoch, zanechajúc stráže okolo
kláštora, kde tieto zotrvali až do rána 6. júla.
Udalosti vyvrcholili 6. júla 1925, čo bol pracovný pondelok. Popoludní v tento deň
vlakom pricestovali do Prešova na sústredenie traja četníci. Na stanici v Nižnom Šebeši
ich údajne videli železniční zriadenci a od týchto sa to dozvedeli taktiež občania Nižného
Šebeša. Na túto správu v neďalekej obci Finčice (Fintice) začali zvoniť na poplach
okolo 16,00 hod. Podobne i vo Vyšnom Šebeši. Na poplašné zvonenie hrnul sa ľud do
Nižného Šebeša chrániť mníchov. Okolo kláštora sa zhromaždilo asi 300 ľudí, ktorí boli
veľmi bojovne naladení.
Starší rozumní občania, ako Jozef Šmolka z Nižného Šebeša či učiteľka Oľga Schranzová
z Košíc, ktorá prišla 6. júla 1925 o 13,00 hod. do Nižného Šebeša na návštevu, snažili
sa ľud prehovoriť, aby nerobil nezmysly a neporiadok. Snažili sa ľuďom vysvetliť,
že keby četníci chceli vziať kňazov, mohli ich vziať, keď tu boli prvý raz. Ostatne, keď
ich chcú vraj vziať, ľud im aj tak v tom nezabráni. Bolo to však zbytočné. Ľudia boli tak
sfanatizovaní, že nechceli podobné upokojujúce reči ani počúvať. Stále sa vyhrážali, že
sa četníkov neboja, že prídu obyvatelia zo všetkých okolitých dedín a četníkov pobijú.
Podobne i sám páter Malkušák udal 6. júla, že i „on sa snažil prehovoriť ľud“, bolo to
však zbytočné. Ľud bol vraj ako šialený. Stále len hovoril: Nech idú oni len do kláštora,
10 V originálnej úradnej správe bolo použité slovné spojenie „proti orgánom vrchnosti“.
11 Krvavá noc v Šebeši, s. 4.
225

Peter Zmátlo
my si to už sami urobíme. My sa to nemusíme učiť od nikoho. My vieme, ako to máme
urobiť. Tak i v roku 1921 sme si zachránili pátra Justína pred četníkmi. Četníkov pobijeme
a podobne.
Zlosť obyvateľov obrátila sa proti hostinskému Čirčovi za to, že chodil ako svedok
s četníkmi. Jeho žena s deťmi musela už ráno utiecť z Nižného Šebeša do Cemjaty. 6. júla
okolo 20,00 hod. sa dozvedel okresný četnícky veliteľ npor. Dvořák, že rozzúrený
ľud pripravuje sa k demolácii domu hostinského Čirča a že on sám musel utiecť, aby si
zachránil život.
V dôsledku tejto poplašnej správy musel npor. Dvořák zakročiť, lebo situácia v Nižnom
Šebeši už bola vážna. Okolo 20,30 hod. odišlo 24 četníkov pod velením strážmajstra
Polívky pešo z Prešova do Nižného Šebeša urobiť poriadok. O 21,15 hod. vyšlo za
prvým oddielom auto s 9 četníkmi a npor. Dvořákom a zástupcom richtára v Nižnom
Šebeši Viktorom Lenartom. Auto predbehlo peší oddiel četníkov na kraji dediny. Po
príchode do Nižného Šebeša četníci zistili, že všetky okná na Čirčovom dome bolo rozbité
a do stien bola vybúraná diera. Demoláciu domu mali na svedomí mladíci z Finčíc
(Fintíc), ktorí v nej však nemohli pokračovať, lebo rozostavené stráže obyvateľov obce
ich upozornili na príchod četníkov. Hlavným iniciátorom ničenia Čirčovho domu bol
podrichtár Sabol z Fintíc.
Auto s 9 četníkmi zastavilo pri škole pred kláštorom, kde sa na volanie o pomoc a na
poplašné znamenie zbiehali muži. Četníci vyskákali z auta a rozvinuli sa v reťaz. Pred
kláštorom bolo zhromaždených asi 600 – 700 ľudí. Podrichtár Lenart zvolal na ľud:
„Pre Boha Vás prosím, ľudia, choďte domov. Nerobte v obci takú balamutu, to bude
bieda!“ Dav ľudí sa však nerozchádzal a mlčal. Každý mal v ruke nejakú zbraň (palice,
vidly). Na to npor. Dvořák vyzval dav v mene zákona, aby sa rozišiel. Ešte ani nedozneli
posledné slová jeho výzvy a z davu niekto vystrelil ranu. Muselo to byť dohovorené
znamenie, pretože po výstrele bolo četníctvo okamžite zasypané kameňmi a vrchný
strážmajster Beran, veliteľ stanice v Širokom, klesol na zem v bezvedomí. Npor. Dvořák
na to dal rozkaz strieľať. Vystrelili četníci, a to strážmajstri Náplava, Bockschneider,
Ptáček a vrchný strážmajster Koranda. V tom momente auto rozsvietilo reflektory, ktoré
boli predtým zhasnuté. Vo svetle bolo jasne vidieť, ako sa dav zhromaždených ľudí hrnie
na četníkov. Z davu sa ozvalo ešte asi 5 výstrelov, ktoré zneli ako rany z revolveru, flóbertky
a jedna z vojenskej pušky. Kamene padali ako dážď. Medzitým prišiel tiež oddiel
peších četníkov. Pretože dav sa hnal ďalej na četníkov a hádzal stále kamene, vystrelilo
po jednej rane ešte 7 četníkov. Na to bodákovým útokom četníci dav rozohnali, pričom
bolo niekoľko osôb ľahko ranených pažbou. V ten deň bolo zatknutých celkom 25 osôb,
medzi nimi 2 ženy a pátri Malkušák a Štefanovič. Väčšina zatknutých bola 6. júla 1925
zadržaná na mieste činu. Niektorí pre účasť na násilí proti štátnym orgánom („orgánom
vrchnosti“ podľa originálu úradného spisu zo 4. júla 1925). Četníci pátrali aj v ďalších
dňoch po účastníkoch vzbury. Ďalšie zatknutia však neboli prevedené. Vyšetrovanie bolo
sťažené tým, že účastníci útoku na četníkov zo 6. júla 1925 utiekli do okolitých hôr.
Pokoj a verejný poriadok bol obnovený v Nižnom Šebeši v noci zo 6. na 7. júla 1925.
Priebeh konfliktu, ktorý sme v predchádzajúcom texte opísali, bol napísaný na základe
svedectva týchto osôb: Jozef Kralovjanský z Prešova, bytom Údenárska ulica č. 17, bol
226

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
vodičom auta, na ktorom prišli četníci; Viktor Lenart, podrichtár Nižného Šebeša; Ján
Foltýn, roľník z Nižného Šebeša, č. 61; Jozef Smolka, roľník z Nižného Šebeša; učiteľka
Štátnej ľudovej školy v Košiciach Oľga Schrancová; páter Adalbert Štefanovič z kláštora
františkánov v Nižnom Šebeši, ktorý pri podávaní svedectva bol vo vyšetrovacej väzbe
na štátnom zastupiteľstve v Prešove; Agap Malkušák, páter z kláštora v Nižnom Šebeši,
tiež bol počas podávania svedectva vo vyšetrovacej väzbe na štátnom zastupiteľstve
v Prešove; npor. Karel Dvořák, okresný četnícky veliteľ v Prešove; strážmajstri z Prešova
– Karel Masařík, Alois Vavřina, Antonín Kaněra a Antonín Zelík; Prokop Šteglík,
kňaz z kláštora františkánov v Nižnom Šebeši, ktorý 8. júla 1925 odcestoval do svojho
domova v Nových Zámkoch, Ulica Svätej Anny č. 4; Andrej Čirč, hostinský v Nižnom
Šebeši, č. 142; Vojtech Vrábel, kováč v Nižnom Šebeši, č. 33; vrchný strážmajster František
Koranda, veliteľ četníckej stanice v Mereticiach; vrchný strážmajster Václav Polívka,
veliteľ četníckej stanice v Lemešanoch. 12
Po upokojení situácie a skončení konfliktu nastalo od 7. júla 1925 intenzívne vyšetrovanie
celého prípadu. Hlavným vyšetrovateľom bol okresný četnícky veliteľ npor.
Karel Dvořák, ktorý na základe udania bývalého frátra Šteglíka v zmysle platných predpisov
musel vypočutím pátrov v kláštore v Nižnom Šebeši vyšetriť túto udalosť, a to čo
najskôr, pretože páter Malkušák bol súdom v Banskej Bystrici trestaný za protištátnu
činnosť a ešte nedávno si odpykával trest. Bol tiež vedený na četníckej stanici v Prešove
ako osoba podozrivá z protištátnej činnosti.
Výsledkom vyšetrovania bola pomerne podrobná správa, ktorú napísal npor. Dvořák.
V ďalšej časti budeme pri opise a analýze udalostí v Nižnom Šebeši vychádzať z tejto
správy a jej záverov. Pri páchaní násilia na četníkoch ako zástupcoch štátnej (brachiálnej)
moci (v dobovej terminológii to boli, ako sme už uviedli, „orgány vrchnosti“) 4. júla
1925 vyčerpal npor. Dvořák všetky miernejšie prostriedky do poslednej krajnosti a vďaka
jeho rozvahe a obozretnosti nedošlo ku krviprelievaniu už v tento deň. Po udalostiach
zo 4. júla nebolo možné ukončiť tento prípad nejakým miernym spôsobom bez toho,
aby neutrpela autorita štátu. Preto zatknutie hlavných buričov bolo podľa npor. Dvořáka
potrebné, pretože podobné prípady by sa tam mohli vyskytovať opakovane. Sám páter
Malkušák, ako bolo uvedené vyššie, udal, že obyvateľstvo, keď ho chcel upokojiť, odvolávalo
sa na udalosti z roku 1921, kedy četníci úplne ustúpili pred ľubovôľou miestnych
obyvateľov.
12 Okrem svedectva týchto osôb, podľa ktorého sme opisovali výtržnosti zo 6. júla 1926 v Nižnom
Šebeši a ktoré sú súčasťou nami citovaných archívnych prameňov, je možné porovnať
pre objektívnosť priebeh tohto konfliktu z dobovej tlače, napr. Hrozná noc v Nižnom Šebeši.
In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4; Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7.
1925, roč. VII., č. 151, s. 3; Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 1925, roč. VIII.,
č. 151, s. 4; Csendőrök és őslakosok véres éjjeli ütközete Eperjes szomszédságában. In: Kassai
Napló, 9. 7. 1925, roč. XLI., č. 152; Letartóztattak egy franciskánus pátert, egy papnövendéket
és a községi birót. In: Kassai Ujság, 9. 7. 1925, roč. LXXXVII.; Podrobnosti vyšetrovania
udalostí v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 10. 7. 1925, roč. VII., č. 153, s. 4; V Šebeši
u Prešova tiekla slovenská krv. In: Slovenská Pravda, 12. 7. 1925, roč. VI., č. 28, s. 1 – 2.
227

Peter Zmátlo
Keď prišla správa o demolovaní domu hostinského Čirča 6. júla 1925, museli ísť četníci
do Nižného Šebeša obnoviť verejný poriadok. Podľa npor. Dvořáka z dojmov, ktoré
získal pri vyšetrovaní, všetku vinu za konflikt nesú pátri Malkušák a Štefanovič. Obaja
nepoužili svoj veľký vplyv, ktorý mali na miestnych obyvateľov, ani aspoň k tomu, aby
sfanatizovaný dav upokojili. Svojím správaním, i keď nie priamo, predsa však náladu
obyvateľstva ešte stupňovali. Keď 4. júla 1925 požiadal npor. Dvořák pátra Malkušáka,
aby svojím vplyvom ako farár upokojil ľud, zdvihol ruky hore a rozčúlene povedal: „Ja
mám upokojiť, čo ste vy zapríčinili.“ Páter Štefanovič hneď pri prvom zhromaždení na
ceste 4. júla 1925 na požiadanie npor. Dvořáka, aby upokojil ľud, odsekol pred rozčúleným
davom: „Čo ste si navaril, to si aj zjedzte.“ Obaja pátri sa k týmto výrokom úplne
nepriznali. Malkušák tvrdil, že to povedal npor. Dvořákovi potichu len do ucha. Že by sa
za takých okolností hovorilo len do ucha, je veľmi pochybné. Páter Štefanovič svoj výrok
tiež poprel a priznal sa len k tomu, že npor. Dvořákovi povedal toto: „Ako my môžeme
donútiť ľud, aby sa rozišiel? My nie sme policajti.“ Viac vraj nepovedal. Že obaja pátri
inkriminované výroky povedali, dosvedčilo 5 četníkov.
Páter Malkušák pred podpísaním vyšetrovacej správy tvrdil, že ľudí v nedeľu 5. júla
1925 i v kostole na svätej omši pri kázni napomínal, aby sa upokojili a nerobili prekážky
četníkom pri službe. Vraj to nepomáhalo, pretože ľud bol ako šialený. Npor. Dvořák však
zistil, že toto tvrdenie Malkušáka sa nezakladalo na pravde. Ján Foltýn a Jozef Smolka,
obaja z Nižného Šebeša, boli 5. júla 1925 na svätých omšiach v kostole a nepočuli, že by
páter Malkušák pri kázaní čo len slovom sa zmienil pred veriacimi, aby sa ľud neschádzal
a neprekážal četníkom. A Foltýn nemal príčinu, aby hovoril proti Malkušákovi.
Naopak, mal by príčinu hovoriť proti četníkom, lebo títo zatkli 6. júla 1925 jeho syna
pre účasť na páchaní násilia proti četníkom ako „orgánom vrchnosti“. Pátri neurobili
ani to, čo bolo v ich moci. Napríklad nezakázali ich kostolníkovi, aby zvonil na poplach
v kláštornom kostole.
Npor. Dvořák vo svojej vyšetrovacej správe o osobách Malkušáka a Štefanoviča tiež
uviedol: „Malkušák i Štefanovič sú pomerne mladí ľudia a zdajú sa v istom zmysle naivnými
a neskúsenými. Platí to hlavne o Malkušákovi. Preto im muselo veľmi lichotiť,
keď videli, ako sa ich ľud obetavo a fanaticky zastáva a cítili sa pritom ako martýri.
Z toho dôvodu sa nesnažili ľud upokojiť v dňoch 4., 5. a 6. júla 1925 po odchode četníkov
z Nižného Šebeša.“
Na základe uvedených skutočností napísal npor. Dvořák vo svojej vyšetrovacej správe,
že četníci museli 6. júla 1925 „za účelom udržania verejného poriadku a bezpečnosti
zakročiť a použitie zbrane pri zákroku je podľa § 13 zákona o četníctve a § 65 a § 66
četníckej inštrukcie odôvodnené“. Vyjadril sa tiež k správaniu četníkov pri zákroku
proti demonštrantom: „Počul som sťažnosti, že niektorí četníci pri zatýkaní osôb po použití
zbrane sa chovali v niektorých prípadoch hrubo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť
konkrétny prípad. V tomto zmysle a smere prevediem ďalšie vyšetrovanie a eventuálny
kladný výsledok budem hlásiť dodatočne.“
Túto správu z vyšetrovania udalostí v Nižnom Šebeši v júli 1925 poslali priamo na
tieto inštitúcie: Ministerstvu vnútra v Prahe, vojenskému prokurátorovi v Košiciach,
Zemskému četníckemu veliteľstvu pre Slovensko v Bratislave, exponovanému četnícke-
228

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
mu štátnemu dôstojníkovi v Košiciach. Prvopis poslali generálnemu veliteľstvu četníctva
v Prahe, podpísaný bol veliteľ oddelenia škpt. Ledník. 13
Tento konflikt brachiálnej moci s obyvateľmi Nižného Šebeša i okolitých dedín mal
charakter vzbury či revolty menšieho rozmeru, no napriek tomu sa neobišiel bez jednej
obeti na živote. Tou obeťou bol Matej Huľa (písaný aj Hula) z Jarovníc (okres Sabinov),
bývalý sluha u hostinského Fecka v Šarišských Lúkach (vtedy Šebešské Lúky, ľudovo
Šebeškelemeš), ktorý bol zasiahnutý guľkou, tá mu vnikla do ľavého boku a prešla celým
trupom. Mal prestrelenú ľavú nohu na lýtku a na rovnakej nohe prerazený členok.
Bol ukrytý v byte Ravasa, odkiaľ ho previezli do bytu jeho brata, kde zomrel na druhý
deň 7. júla 1925 o 23,15 hod. Jeho pohreb sa uskutočnil 8. júla 1925 v Nižnom Šebeši,
kde bol aj pochovaný. Pochovávali ho traja rímskokatolícki kňazi v úplnej tichosti bez
príhovorov.
Ďalšie zranenia z radov občanov: Ondrej Adam – strelná rana do nohy, ľahké zranenie,
ukrýval sa na poli a v lese. Úderom pažby boli zranení Juraj Hajtol a Juraj Lapoš,
obaja z Fintíc, a Matej Baran z Nižného Šebeša. Ranený bol vraj aj starosta z Nižného
Šebeša Andrej Adam, ktorý sa skrýval taktiež v lese. V lesoch sa skrývalo zo strachu
pred zatknutím viacero zranených občanov.
Z četníkov bol ťažko zranený vrchný strážmajster Bedřich Beran, ktorý bol v mdlobách
dopravený do auta, obviazaný a neskôr dopravený do mestskej nemocnice v Prešove,
kde bol okamžite podrobený operácii, pričom jeho zranenie bolo ťažké. Bol zasiahnutý
štyrmi veľkými kameňmi, a to dvakrát do hlavy, jedným do ruky a jedným do
kolena. Strážmajster Karel Šandera mal zranenie prirodzenia a pravej nohy, v dôsledku
čoho bol po incidente neschopný pracovať. Strážmajster František Cvejn mal zranený
prst pravej ruky. Veliteľ npor. Karel Dvořák mal na pravej nohe na kolene dve tržné rany
a na ľavej nohe tiež dve tržné rany spojené so zelenou opuchlinou vo veľkosti jablka.
Kameňmi boli zasiahnutí takmer všetci četníci i zástupca richtára Lenart, viditeľné zranenia
však nemali.
Podľa lekárskej správy, resp. nálezu z 9. júla 1925 bol opis zranení četníkov nasledovný
(nie je uvádzaný najťažšie zranený Bedřich Beran): vrchný strážmajster Václav
Polívka – 46 rokov, pracovné pôsobisko Lemešany, opuchnutý palec na pravej ruke,
veľká bolesť, obmedzený pohyb, medzi palcom a ukazovákom jedna tržná rana veľkosti
šošovice; vrchný strážmajster František Cvejn – 28 rokov, Bogdanovce (dnes Šarišské
Bohdanovce), opuchlina na predlaktí pravej ruky veľkosti jablka, tržné rany na prstoch
pravej ruky, na ľavej ruke za lakťom opuchlina, obmedzený pohyb ruky; strážmajster Jozef
Baron – 28 rokov, Soľnohrad, na predlaktí ľavej ruky jedna bolestná opuchlina veľká
ako orech, obmedzený pohyb ruky; strážmajster Štefan Krejčířik – 29 rokov, Klembark
(dnes Klenov), následkom kopnutia do pravého boku ťažké dýchanie spojené s pichaním;
strážmajster František Šmat – 36 rokov, Veľký Šariš, rana na ľavej nohe po udretí;
strážmajster Karel Hederlín – 32 rokov, Tulčík, na pravej nohe pod kolenom opuchlina,
na ľavej nohe tržná bolestivá rana, následkom úrazu obmedzený pohyb; strážmajster
13 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.
229

Peter Zmátlo
Václav Bockschneider – 38 rokov, Tulčík, vzadu na krku bolestivá opuchlina veľká ako
orech; vrchný strážmajster František Koranda – 38 rokov, Meretice, na pravom ramene
bolestivá opuchlina zelenej farby, obmedzený pohyb ruky; strážmajster František
Staněk – 27 rokov, Klembark (Klenov), úder do pŕs, v dôsledku toho ťažké dýchanie;
strážmajster Václav Ptáček – 45 rokov, Klembark (Klenov), udretie do pŕs, ťažké dýchanie;
strážmajster Josef Rabenseifner – 29 rokov, Soľnohrad, na pravej nohe pod členkom
bolestivá opuchlina, obmedzený pohyb vo väčšej miere; npor. Karel Dvořák – 42 rokov,
okresný četnícky veliteľ v Prešove, po udretí kameňom do hrudníka ťažké dýchanie,
nervózny tikot srdca, tržná rana na pravej ruke medzi palcom a ukazovákom, v dôsledku
toho obmedzený pohyb prstov, na pravej nohe na kolene dve tržné rany, na holennej kosti
bolestivá opuchlina, následkom toho obmedzený pohyb, na ľavej nohe dve tržné rany;
strážmajster Karel Šandera – 25 rokov, Prešov, opuchnutie pravej nohy po údere, na ľavej
nohe opuchlina a na nej tržná rana asi 3 cm dlhá, na kĺbe pravej nohy jedna tržná rana
asi 4 cm dlhá a 2,5 cm široká, pravá časť genitálií spuchnutá s pocitom veľkej bolesti,
následkom zranenia akýkoľvek pohyb vylúčený a nutný pobyt v nemocnici.
Pokračujúce vyšetrovanie prinieslo ďalšie podrobnejšie informácie o priebehu konfliktu.
Četníci pri prvej salve strelili do davu, pričom vystrelili štyri rany, z ktorých tri
dostal Matej Huľa (jednu do ľavého boku, druhú do ľavej nohy na lýtku a tretiu do členku
tej istej ľavej nohy). Bolo zistené, že Matej Huľa ozbrojený vidlami útočil na vrchného
strážmajstra Bedřicha Berana vtedy, keď ten zranený kameňmi už bez vedomia ležal
na zemi. Npor. Dvořák v tomto okamihu dal príkaz k streľbe a štyria četníci za týchto
okolností boli nútení streliť, nie ani tak do davu, ako na útočníka Mateja Huľu, čo bolo
dokázané aj tým, že zo štyroch rán útočník dostal tri. Na druhú salvu padlo 17 rán, keď
17 četníkov vystrelilo po jednej rane. Táto salva padla do vzduchu a musela byť velená
preto, lebo dav neustále hádzal kamene. Na to bol dav bodákovým útokom rozohnaný.
Po zrážke četníkov s davom a po potlačení vzbury boli o 23,00 hod. 6. júla 1925
zatknuté tieto osoby: Ján Greš a Juraj Hajtol z Fintíc, Imrich Konečný a Ján Grega z Kelemeša
(dnes Ľubotice, časť Prešova), z Nižného Šebeša Ján Boľanovský ml. (syn starostu
Nižného Šebeša Jána Boľanovského, študoval teológiu 14 ), Mária Boľanovská, Michal
Markus, Michal Petrus, Jozef Fenič, Jozef Foltýn, Ján Bujnovský, Juraj Barani, Juraj
Marcin, Ján Sitár, Bertalán Sitár, Jozef Štefanič, Ján Desiatnik a Mária Hriciščáková
(dolapená už v jej dome), Juraj Oľha zo Šebešských Lúk (dnes Šarišské Lúky, časť Prešova).
Zatknutí boli tiež pátri Agap Malkušák a Adalbert Štefanovič, taktiež starosta
obce Ján Boľanovský.
Na druhý deň zavčasu ráno prišiel do Nižného Šebeša na „miesto vzbury“ škpt. Ledník
s lekárom a komisiou spolu s 30 četníkmi a previedli prvé a hlavné vyšetrovanie. 15
V nasledovnej správe zrejme z tohto vyšetrovania (datovaná je 7. júla 1925), ktorej autorom
bol okresný četnícky veliteľ v Prešove npor. Karel Dvořák, sa tiež uvádzalo: „Pre-
14 Túto informáciu nám poskytol doc. PhDr. Ľudovít Petraško, PhD., z Filozofickej fakulty Prešovskej
univerzity.
15 Hrozná noc v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4.
230

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
tože všetci uvedení boli zatknutí pri spáchaní trestného činu, zúčastnili sa aktívne zhromaždenia
v dave (v češtine shluknutí) a útoku na četníkov a keďže tento trestný čin je
takej povahy, že tým bola vyvolaná výtržnosť a ďalšiemu porušeniu verejného poriadku
mohlo byť zabránené len zatknutím uvedených osôb, bolo prevedené ich dodanie štátnemu
zastupiteľstvu. Eskortovanie zatknutých osôb sa prevádzalo v noci, boli z dôvodu
bezpečného doprovodu dané retiazky na ruky, okrem žien.“ 16
Vyšetrovanie bolo na tri dni zamedzené tým, že výtržníci sa rozutekali do hôr. 9. júla
1925 sa prihlásili niektorí z nich dobrovoľne na četníckej stanici a četníci mali i menoslov
ďalších ľudí, ktorých žiadali zatknúť. Četnícke veliteľstvo oznámilo, že ďalšie osoby
nebudú zatknuté, aby obyvatelia mohli pokojne pracovať na poliach. Do 10. júla 1925
boli zistení títo vinníci: Ján Boľanovský, starosta obce Nižný Šebeš, zatknutý; Ondrej
Adam, starosta obce Vyšný Šebeš, ľahko ranený; Juraj Hajtol, člen obecnej rady z Fintíc,
ľahko ranený. Títo traja boli príslušníkmi Slovenskej ľudovej strany. Okresný náčelník
navrhol miestnym organizáciám Slovenskej ľudovej strany vylúčiť uvedených členov
z obecného zastupiteľstva. Podľa správy okresného náčelníka z 10. júla 1925 obecné
zastupiteľstvá v Nižnom Šebeši i Vyšnom Šebeši boli zostavené výlučne z ľudákov, vo
Finticiach bolo 7 ľudáckych a 8 mandátov agrárnej strany.
Na zákroku proti vzbúrenému davu sa 6. júla 1925 zúčastnili títo četníci (uvádzaní
sú ako svedkovia, z toho usudzujeme, že sa zúčastnili na zákroku): strážmajstri Václav
Bockschneider, Norbert Hrdlička, Karel Hedrlín, Jaroslav Hladík, Josef Wiktora, Ludvík
Chodil, František Šmat, Josef Galla, Josef Bezděk, Josef Sokola, Josef Komárek,
Josef Kolis, Josef Skřípal, Martin Zbránek, František Cvejn, Josef Strnad, Josef Baron,
Josef Rabenseifer, František Náplava, Josef Sochor, Alois Formánek, Václav Ptáček,
František Staněk, Štěpán Krejčiřík, Bohumír Šuba, Karel Masařík, Antonín Kaněra,
Alois Vavřina, Antonín Zelík, Karel Šandera, vrchný strážmajster Václav Polívka, František
Koranda a npor. Karel Dvořák.
Medzi hlavné postavy tragického konfliktu v Nižnom Šebeši v júli 1925 patril kňaz
Agap Malkušák. Stál v pozadí jeho vzniku, keď v úzkom kruhu františkánskych kňazov
kritizoval otvorene prezidenta T. G. Masaryka, československú vládu a Čechov prichádzajúcich
na Slovensko a za to ho udal na četníckej stanici brat františkán Prokop
Šteglík. Malkušák mal zrejme ťažšiu povahu, pretože mal problémy už v predchádzajúcom
období na svojom predošlom pôsobisku.
Narodil sa 18. februára 1895 v Jablunkove v Poľsku, okres Nowy Targ, bol poľským
štátnym príslušníkom a mal cestovný pas vystavený poľským konzulátom v Košiciach.
Počas pôsobenia v Kremnici vraj počas obecných volieb v roku 1923 verejne povzbudzoval
k nenávisti proti miestnym Čechom a agitoval za maďarskú Kresťansko-sociálnu
stranu. 17 Za túto činnosť podalo štátne zastupiteľstvo v Banskej Bystrici pre prečin podľa
§-u 14. bod 3 zákona na ochranu republiky na neho žalobu a Malkušák bol odsúdený súdom
v Banskej Bystrici na jeden mesiac väzenia. Odvolal sa na súd v Bratislave, ale ten
16 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.
17 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 4, inv. č. 194, č. 1438/1926 prez.
231

Peter Zmátlo
potvrdil rozsudok z Banskej Bystrice. Potom podal ešte zmätočnú sťažnosť na Najvyšší
správny súd v Brne, ktorý túto sťažnosť taktiež zamietol a odsúdil ho na jeden mesiac
do väzenia. Trest mal nastúpiť 17. januára 1925. Podal však žiadosť o milosť, preto trest
až do rozhodnutia o spomínanej žiadosti nebol vykonaný.
Ministerstvo ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska výnosom z 29. decembra
1923 č. 15832/23/D nariadilo, aby bola preskúmaná štátna príslušnosť Agapa Malkušáka
a aby bol v prípade, že je poľským štátnym príslušníkom, po odpykaní prípadne mu
uloženého trestu pre uvedený prečin, vyhostený z územia ČSR. Na základe tohto nariadenia
bola preskúmaná štátna príslušnosť menovaného a 18. júla 1924 pod. č. 7723/1924
adm. Československý konzulát v Krakove oznámil župnému úradu, že „kňaz Agap Malkušák,
narodený 18. júla 18 1895, je príslušný do obce Jablonka (Poľsko)“. Pretože však
Malkušák nemal pri sebe žiadne doklady, na základe ktorých by mohol preukázať svoju
poľskú štátnu príslušnosť a na základe ktorých by mohol byť z ČSR vyhostený, Župný
úrad v Turčianskom Sv. Martine nariadil mu cez Okresný úrad v Kremnici, aby si zadovážil
platný cestovný pas, o ktorý síce Malkušák požiadal, ale nemal ho ešte a dostal
lehotu si ho zadovážiť do 31. decembra 1924. Skôr, ako táto lehota uplynula, bol preložený
z Kremnice do Nižného Šebeša. Okrem toho bol Československý konzulát v Krakove
prípisom zo 4. decembra 1924 č. 11177/1924 prez. požiadaný, aby zaslal župnému úradu
dokument o poľskej príslušnosti menovaného kňaza, na ktoré konzulát do 13. januára
1925 neodpovedal a žiadny dokument nezaslal. 19 Konzulát bol upozornený na súrnosť
tohto prípadu a po zaslaní potrebného dokumentu malo byť rozhodnuté o osude kňaza
Malkušáka. V tomto prípade sa to pre neho skončilo dobre, lebo nebol vypovedaný
z ČSR a pôsobil v Nižnom Šebeši.
Počas svojho pôsobenia v Nižnom Šebeši (pôsobil tu ako člen Rádu sv. Františka od
decembra 1924 do júla 1926) sa dopustil v roku 1925 urážky prezidenta prvej ČSR T. G.
Masaryka, československej vlády a českej národnosti, preto bolo proti nemu zavedené
trestné stíhanie. Bol považovaný tiež za pôvodcu nepokojov a výtržností (keď mal byť
zatknutý pre urážku prezidenta, československej vlády a občanov českej národnosti, tak
podľa niektorých svedkov on zverboval ľud proti četníkom, takže títo museli použiť
zbrane), ktoré sa stali v Nižnom Šebeši 6. júla 1925. 20
Malkušák po výtržnostiach v Nižnom Šebeši bol vo vyšetrovacej väzbe a podľa kroniky
kláštora františkánov v Nižnom Šebeši sa dostal na slobodu 27. júla 1925, keď bola
za neho zložená kaucia vo výške 7000 Kč. 21 Po prepustení na slobodu bol preložený
18 Vyššie uvádzame mesiac jeho narodenia 18. februára, tak nie je isté, v ktorom mesiaci sa
narodil, lebo v dostupných a citovaných archívnych prameňoch sa uvádza február a na inom
mieste júl ako mesiace narodenia kňaza Malkušáka.
19 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.
20 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 4, inv. č. 194, č. 1438/1926 prez.
21 Súdna stolica požadovala pôvodne 10 000 Kč za prepustenie Malkušáka na kauciu, ale františkánom
sa podarilo zohnať len 7000 Kč, s čím nakoniec sudca súhlasil. Peniaze pýtali aj
od veľkostatkára Dessewffyho (mal v prenájme okolité polia), ten asi odmietol, nakoniec sa
v kronike spomína superior Bruno, ktorý ich zabezpečil zrejme z dobrovoľnej zbierky od ľudí
232

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
do kláštora Rádu sv. Františka v Trnave, kde odišiel 20. júla 1926. Oficiálnou príčinou
zmeny jeho pôsobiska bola politická nespoľahlivosť a nepriateľské zmýšľanie voči československému
štátu. 22
Z Nižného Šebeša odišiel aj priateľ Agapa Malkušáka Adalbert Štefanovič, ktorý
26. augusta 1925 vystúpil dokonca z rehole františkánov. 23 Bol to určite dôsledok opisovaných
júlových udalostí i zlého postavenia priateľa Malkušáka, do ktorého sa vďaka
nim dostal a s ktorým si Štefanovič rozumel nielen po osobnej, a ako sme už uviedli, i po
politickej stránke.
Udalosti v Nižnom Šebeši v júli 1925 boli vhodným námetom pre dobovú tlač, či
už slovenskú regionálnu, alebo celorepublikovú, ale i maďarskú. Redaktori či redakcie
jednotlivých novín reagovali a následne opisovali tento konflikt z pozícií svojich donátorov,
ktorými boli najmä politické strany, ale niektoré si zachovali značnú apolitickosť
a nadhľad. Články sú buď neautorizované, alebo pochádzajú „od zvláštnych spravodajcov“.
Tlačové orgány Slovenskej ľudovej strany (Slovák, Slovenská pravda) informovali
o tomto konflikte značne neobjektívne, tendenčne z pozícií protirepublikových (t. j. namierených
proti režimu prvej ČSR) a protičeských, teda v tomto zmysle sa prikláňali na
stranu Agapa Malkušáka a zásah četníkov ostro kritizovali, resp. ho opisovali tendenčne
a nepravdivo. 24 Obe noviny uverejnili prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Štefana
a možno určitou časťou prispeli i samotní františkáni. Štátny archív v Prešove, fond Františkáni
v Nižnej Šebastovej 1634 – 1946, inv. č. 2/a, šk. 1, Historia conventus Sebesiensis
1838 – 1949, s. 251 – 252. Za preklad z latinčiny zo spomínanej kroniky ďakujeme kolegovi
Mgr. Jaroslavovi Nemešovi, PhD.
22 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 4, inv. č. 194, č. 1438/1926 prez.
23 Štátny archív v Prešove, fond Františkáni v Nižnej Šebastovej 1634 – 1946, inv. č. 2/a, šk. 1,
Historia conventus Sebesiensis 1838 – 1949, s. 253.
24 Tlačový orgán Slovenskej ľudovej strany Slovák o tomto konflikte prvýkrát informoval v čísle
151 z 9. júla 1925 v značne tendenčnom, neautorizovanom (zrejme redakčnom) článku Plebana,
joj, plebana, kde napr. vôbec nebola uvedená príčina príchodu četníkov v noci 6. júla do
Nižného Šebeša (príčinou príchodu bolo ničenie majetku krčmára Čirča zo strany miestnych
občanov – vzbúrencov), ale bolo len konštatované, že „Po porade s politickými úradmi četníctvo
rozhodlo sa zavrieť kňaza a niektorých Slovákov-Šebešanov v pondelok 6. júla v noci.
Mali ísť autom pochytať ich potichy. Keď ľud spí a odviezť ľud s františkánom.“ Okrem týchto
nepresností obsahuje článok mnoho „bulvárnych“ a zveličených konštatovaní, napr. o streľbe
četníkov do ľudí: „Zazneli ďalšie salvy. Bolo ich 10 – 12 po doznaní četníkov a prítomných.
Strieľali so ôsmi. Boly to hrozné chvíle. Slovenská Černová v 1925. roku. Náš šarišský ľud
pocítil bratskú guľu milosti.“ O zatknutí františkánov: „Prišla posila četníctva. Bolo z osemdesiat
četníkov vystrojených do boja. Rozbili ľud. Vnikli do kláštora. Sviazali 2 františkánov
A. Malkušáka a A... bijúc ich špinavým spôsobom, prezradzujúcim veľkú inteligenciu, zaviezli
ich autom do Prešova do štátnej väznice. P. Malkušák spínal ruky o pomoc k ľuďom a četníci
bili ho koľbami, kopali doňho...“ Článok končí takto posmešne zvýrazneným písmom: „Teraz
vyšetrujú četníci, sťa všemocní bohovia, chodia z domu do domu. Ľud zažíva v nevysloviteľných
rozkošiach časy slobody a oslobodenia.“ Pozri Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7.
1925, roč. VII., č. 151, s. 3.
233

Peter Zmátlo
Onderča v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia 9. júla 1925, v ktorom značne
tendenčne opísal konflikt v Nižnom Šebeši. 25 Ľudácka tlač síce venovala konfliktu
v Nižnom Šebeši najviac priestoru, ale zároveň tieto články boli najmenej objektívne.
Ďalšie noviny, ktoré sa mu venovali, stáli na opačnom póle ako spomínané ľudácke
noviny a väčšinou obraňovali počínanie četníkov a kritizovali františkánskych kňazov,
najmä Agapa Malkušáka, ktorí vraj „huckali ľudí proti četníkom“. Takto orientované
príspevky prinášali noviny Národnej roľníckej strany (napr. Slovenský denník) či noviny
Československej národno-demokratickej strany (napr. Národný denník). O objektivitu sa
pokúšal Východný Slovák, vtedy týždenník Národnej kresťansko-sedliackej strany, ktorý
kritizoval aj Slovenskú ľudovú stranu. 26 Medzi najobjektívnejšie noviny prinášajúce správy
o tejto smutnej udalosti patril Slovenský Východ, nezávislý slovenský denník, ktorý
priniesol prvú správu o tejto udalosti už 8. júla 1925. 27 Niektoré známe slovenské periodiká
tejto udalosti vôbec nevenovali pozornosť, napr. Národnie noviny, orgán Slovenskej
národnej strany. Konfliktu v Nižnom Šebeši sa venovali prevažne regionálne noviny
z východného Slovenska, najmä zo Šariša, z Košíc to boli maďarské noviny Kassai Napló
a Kassai Ujság, 28 z celoslovenských najmä ľudácky Slovák.
Opisovaný konflikt v dnešnej Nižnej Šebastovej je pomerne neznámy u Slovákov, pamätajú
si ho snáď niektorí najstarší občania Nižnej Šebastovej, ktorí pomaly vymierajú.
V roku 2005 však prebehla pri 80. výročí tragických udalostí menšia slávnosť v Nižnej
Šebastovej a na miestnom katolíckom kostole umiestnili novú pamätnú tabuľu venovanú
obeti tejto „vzbury“ Matejovi Huľovi.
25 Väčšia časť prejavu tvorí prílohu č. 2.
26 K výtržnostiam priniesol tento týždenník neautorizovaný článok na titulnej strane pod názvom
Krvavý deň v Šebeši, kde bolo pri záverečnom zhrnutí prípadu bolo uvedené: „Neobviňujeme
nikoho, lebo pravá príčina všetkého sa ešte presne zistiť nemôže, rozhodne sa však stala chyba
aj so strany jednej, aj s druhej. Obozretnosti bolo treba väčšej a tiež viac smyslu pre taktickosť.
Teraz, keď stojíme tesne pred voľbami, bolo treba si toho prípadu viac všimnúť, lebo iste bude
vedieť tento prípad ľudová strana veľmi dobre použiť pre svoje agitačné ciele.“ Pozri bližšie
Krvavý deň v Šebeši. In: Východný Slovák, 10. 7. 1925, roč. IV., č. 28, s. 1.
27 V článku Hrozná noc v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151,
s. 4. Slovenský Východ bol vtedy nestranným orgánom východného Slovenska a Podkarpatskej
Rusi.
28 Kassai Napló (Košický denník), orgán Magyar nemzeti párt, priniesol celostránkový článok
o pondelňajšom šebešskom konflikte už 9. júla 1925, t. j. vo štvrtok: Csendőrök és őslakosok
véres éjjeli ütközete Eperjes szomszédságában. In: Kassai Napló, 9. 7. 1925, roč. XLI., č. 152.
Pokračovaním bol článok uverejnený v nasledujúci deň: Alsósebes éjféli párbaja papjaiért.
In: Kassai Napló, 10. 7. 1925, roč. XLI., č. 153. V Kassai Ujság (Košické noviny) sa už tiež
9. júla 1925 venovali výtržnostiam v Nižnom Šebeši v článku Letartóztattak egy franciskánus
pátert, egy papnövendéket és a községi birót. In: Kassai Ujság, 9. 7. 1925, roč. LXXXVII.
Vystúpeniu Štefana Onderču v parlamente, kde sa venoval spomínanému konfliktu, venovali
tieto maďarské noviny priestor v článku A sárosi vérfürdó a prágai parlamentben. In: Kassai
Ujság, 21. 7. 1925, roč. LXXXVII.
234

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
Tento konflikt však nie je známy ani odborníkom – historikom. Venoval sa im len
germanista a publicista, vysokoškolský pedagóg docent Ľudovít Petraško, rodák zo
Šarišských Lúk. V rokoch 1991 až 2005 publikoval o tejto „zabudnutej tragédii“, ako
nazval túto tragickú udalosť, viacero populárnych článkov v novinách a časopisoch. 29
Hoci ide o viacero článkov, ich obsah je takmer totožný. Petraško vychádzal prevažne
len z jedného článku zo Slovenského Východu pod názvom Hrozná noc v Nižnom Šebeši,
30 ktorý hodnotí ako dosť nespoľahlivý a čechoslovakisticky orientovaný, 31 a z článku
vo Východnom Slovákovi. Keďže nepoužil iné pramene (archívne alebo ďalšiu dobovú
tlač), dopustil sa v týchto článkoch opakovaných viacerých nepresností. Udalosti dáva
skôr do spojitosti s oslavami Jána Husa, ktoré vraj františkáni odmietli, a čuduje sa, prečo
dobové noviny spomínajú v tejto súvislosti prezidenta Masaryka a nie Jána Husa. 32
Nazdávame sa, že v tejto súvislosti išlo o náhodu, že výtržnosti vyvrcholili práve 6. júla,
kedy bol upálený Ján Hus v roku 1415 (z predchádzajúceho opisu je zrejmé, že práve 6.
júla páter Šteglík mal byť preložený do Bratislavy na nové miesto, cítil sa však ukrivdený,
tak išiel udať svojich „kolegov“ na četnícku stanicu a spustil tak opisované udalosti).
Išlo jednoznačne o urážku prezidenta Masaryka, z ktorej sa postupne udalosti vyvinuli
tak, ako sme ich opísali a analyzovali v našom príspevku.
29 Boli to tieto články: Zasunutá tragédia. Keď odmietli oslavovať sviatok majstra Husa. In: Život,
8. 8. 1991, roč. XLI., č. 32, s. 20 – 21; článok na pokračovanie Zabudnutá tragédia v Nižnej
Šebastovej (1. – 4.). In: Prešovské noviny, 29. 11. 1991, roč. XXXIV., č. 94, s. 3; tamže, 3. 12.
1991, č. 95, s. 3; Prešovské noviny. Šariš, 6. 12. 1991, č. 96, s. 3; tamže 10. 12. 1991, č. 97, s. 3;
Zabudnutá tragédia... pretože odmietli sviatok majstra Jana Husa. In: Slovenský národ, 21. 9.
1993, roč. IV., č. 35, s. 14; S kameňmi na četníkov. Po stopách článku v Slovenskom východe
o zabudnutej tragédii spred sedemdesiatich rokov. In: Slovenský východ, 13. 9. 1995, č. 212,
s. 7; S kameňmi na četníkov. In: Prešovský večerník, 1. 7. 1998, roč. IX., č. 1223, s. 6 – 7;
S kameňmi na četníkov. V „šebešskej“ vzbure v roku 1925 prišiel o život mladý človek. In:
Východoslovenské noviny/Korzár, 15. 2. 2001, roč. III, č. 36, s. 11; S kameňmi na četníkov.
Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: Kultúra, 15. 5. 2002, roč. V., č. 10,
s. 7; S kameňmi na četníkov. Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej v roku 1925, ktorá sa
dostala aj na pretras v parlamente. In: Prešovský večerník, 29. 6. 2005, roč. XVI, č. 3743,
s. 10 – 11; S kameňmi na četníkov. Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In:
Korzár/Východoslovenské noviny, 7. 7. 2005, roč. VII., č. 151, s. 17. Za zoznam týchto článkov
úprimne ďakujeme ich autorovi doc. PhDr. Ľudovítovi Petraškovi, PhD.
30 Spomíname, resp. citujeme ho i my, napr. v pozn. č. 13 a 25.
31 Petraško v tejto súvislosti napísal: „Najvýdatnejším zdrojom pri pátraní po tom, čo sa tu na
začiatku leta 1925 stalo, je vtedajší košický denník Slovenský východ. Najvýdatnejším – no
nie najspoľahlivejším. Pre svoje jednoznačne čechoslovakistické pozície referoval o udalosti,
ktorá nás zaujíma, prinajmenšom mätúco.“ Pozri PETRAŠKO, Ľudovít: Zabudnutá tragédia
v Nižnej Šebastovej (1.). In: Prešovské noviny, 29. 11. 1991, roč. XXXIV., č. 94, s. 3.
32 V tejto záležitosti Petraško napísal: „Na začiatku bolo očividne obvinenie, že páter-františkán
Agap Malkušák odmieta slúžiť omšu „za kacíra a bezbožníka“. Tým nemal byť azda Majster
Hus – vzhľadom na blížiaci sa sviatok – ale ktovie prečo samotný prezident Masaryk,
prinajmenšom podľa novín.“ Pozri PETRAŠKO, Ľudovít: S kameňmi na četníkov. Zabudnutá
„vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: Kultúra, 15. 5. 2002, roč. V., č. 10, s. 7.
235

Peter Zmátlo
V tejto súvislosti treba ešte dodať skutočnosti, ktoré viedli k ustanoveniu pamätného
dňa Jána Husa. Na konci marca a začiatkom apríla 1925 odhlasovali totiž poslanci
vo vtedajšom československom parlamente zákon o nedeliach, sviatkoch a pamätných
dňoch. Bol zrušený sviatok Jána Nepomuckého a zavedený pamätný deň Jána Husa na
výročie jeho upálenia 6. júla. Preto bol tento Husov pamätný deň prvýkrát oslavovaný
v roku 1925. Po oslavách vypukla známa aféra s nunciom Marmaggim, ktorý opustil
Prahu, a nastal konflikt medzivojnovej ČSR s Vatikánom. 33 V dobovej tlači všetky noviny
referovali o tejto afére, zásluhou ktorej sa udalosti v Nižnom Šebeši ocitli „na druhej
koľaji“ a v novinách sa prestali spomínať a opisovať.
* * *
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši takmer sedem rokov po vzniku novej československej
štátnosti bol výsledkom viacerých protirečení a napätí vo vtedajšej spoločnosti
na Slovensku, v našom prípade na východnom Slovensku v Šariši. Slovenská spoločnosť,
tobôž vidiecke obyvateľstvo východného Slovenska, nebola pripravená na tak prevratné
zmeny, ktoré sa udiali po skončení prvej svetovej vojny vznikom nových štátov
na území bývalého Rakúsko-Uhorska. Obyvateľstvo vtedajšieho Slovenska bolo silne
religiózne a prevažne katolíckeho vierovyznania, pričom silná religiozita bola práve na
vidieku, kde však v období prevratu roku 1918 existovala ešte stále aj vysoká negramotnosť.
Šariš patril medzi najreligióznejšie oblasti Slovenska, katolícki kňazi a farári
tu boli veľmi vážení a uznávaní medzi miestnym obyvateľstvom. Mnohí katolícki
duchovní, i slovenskí, v uhorskom období neodolali tlaku maďarizácie a presadzovali
aj v kostoloch uhorskú štátnu ideológiu. Po prevrate a vzniku Československej republiky
väčšina slovenských katolíckych kňazov opustila „maďarizačné vody“ a pridala sa
k Andrejovi Hlinkovi a jeho Slovenskej ľudovej strane presadzujúcej autonómiu Slovenska.
Táto politika však narážala na odpor oficiálnej politiky ČSR, ktorá bola čechoslovakistická,
t. j. presadzovala jednotný československý štát a jednotný československý
národ, hoci s dvoma vetvami. Dokonca tiež niektorým slovenským kňazom bola blízka
táto politika štátoprávnych centralistických československých strán, a tak ani slovenskí
katolícki kňazi neboli jednotní vo vzťahu k novému československému režimu. Nejednotnosť
ich myšlienok a názorov na politický režim prvej ČSR bola vec normálna, veď
ľudská rôznorodosť je prirodzená a vo svojej podstate demokratická. Táto nejednotnosť
však bola jednou z bezprostredných príčin tragického konfliktu štátnej československej
moci s miestnymi obyvateľmi v Nižnom Šebeši v roku 1925. Z naznačených súvislostí
vyplývajú aj ďalšie širšie príčiny tohto konfliktu – urputná obrana „svojich“ kňazov
františkánov v dôsledku silnej religiozity miestneho prostredia (pritom nebolo rozhodujúce,
či kňazi boli v práve, alebo sa mýlili, či boli „dobrí“ alebo „zlí“, miestni občania
by ich bránili v každom prípade), či dôležitý rozpor pre pochopenie nášho konfliktu
33 O tom bližšie v najnovšej literatúre napr. KOVTUN, Jiří: Republika v nebezpečném světě.
Éra prezidenta Masaryka 1918 – 1935. Praha : Torst, 2005, s. 379 – 382.
236

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
– spravodliví kňazi versus neveriaci prezident ČSR či prezident odpadlík (od pravej
rímskokatolíckej viery). Vzťah prezidenta Masaryka ku katolíckej viere bol všeobecne
známy, podobne ako vzťah miestnej českej minority (ktorá sa postupne po roku 1919 na
Slovensku udomácňovala) ku katolíckej viere a všeobecne k náboženskému vierovyznaniu,
ktorý bol vlažný, mnohokrát až odmietavý, ateistický. Citliví Slováci to vnímali
veľmi negatívne a nemohli sa s tým stotožniť a Čechov preto vo všeobecnosti, najmä vo
vzťahu k viere, brali ako cudzí nechcený element. Brachiálnu policajnú (četnícku) moc,
na čele ktorej stáli Česi, tiež považovali miestni Slováci v určitom význame za cudzí
prvok na „ich“ Slovensku, a preto vyšetrovanie konfliktov, priestupkov či až zločinov,
ktoré táto úradná moc mala na starosti, považovala miestna slovenská komunita sa nespravodlivé
či neobjektívne. Tu niekde musíme hľadať širšie či bezprostredné príčiny
tragických udalostí v Nižnom Šebeši v júli 1925. V každom prípade však tento konflikt
nesúvisel s oslavami Jána Husa, bola to len náhoda, že udalosti vyvrcholili práve v júli
na výročie jeho upálenia.
Tento konflikt nemusel skončiť tragicky, keby boli vypočuté pokyny a usmernenia
pracovníkov vrchnostenských úradov (četníkov) a miestni obyvatelia by sa za každú
cenu snažili zabrániť vypuknutiu násilia a včas utlmili „horúce“ hlavy. Ostalo však len
pri tom „keby“, to však nebráni nám súčasníkom, aby sme si z týchto tragických udalostí
zobrali poučenie do budúcnosti, aby sa podobné udalosti už nikdy neopakovali.
Príloha
V prílohe prinášame tiež zoznam obvinených z tejto vzbury či konfliktu so štátnou
mocou. Ľudí uvedených v tomto zozname mali vyšetrovať na četníckom veliteľstve, ako
sa správali od 4. júla 1925, aké mali zamestnanie, rodinné a majetkové pomery, do akej
situácie by sa dostali, keby boli odsúdení a čí sú hodní milosti. Odsúdený zrejme nebol
nikto, ani Agap Malkušák, pretože sme nenašli o tom žiadne archívne záznamy.
Príloha: Zoznam obvinených z výtržností v Nižnom Šebeši 6. júla 1925 34
Údaje sú v poradí: poradové číslo, priezvisko, meno, rok narodenia alebo vek, bydlisko
(u niektorých chýba presná adresa, teda číslo domu). Celý zoznam obsahuje 5 menších
zoznamov, ktoré sú rozdelené podľa bydliska obvinených.
Zoznam č. 1: 1. Adam Ondrej, 1872, Vyšný Šebeš (ďalej VŠ) č. 34; 2. Baran Juraj,
1878, Nižný Šebeš (ďalej NŠ) č. 76; 3. Baran Juraj, 1901, NŠ č. 67; 4. Blihar Jozef, 1896,
NŠ č. 116; 5. Boľanovská Mária, 43 rokov, NŠ č. 64; 6. Boľanovský Jozef st., 1878, NŠ
č. 118; 7. Boľanovský Jozef ml., 1905, NŠ č. 118; 8. Boľanovský Ján st., 1879, NŠ č. 64;
9. Boľanovský Ján ml., 1902, NŠ č. 64; 10. Boľanovský Michal, 1892, NŠ č. 48; 11. Bujnovský
Ján, 1904, NŠ ?; 12. Čipkešová Anna, 1906, NŠ č. 56; 13. Desatnik Ján, 1885, NŠ
č. 66; 14. Fenič Jozef, 1903, NŠ č. 54; 15. Foltyn Jozef, 1884, NŠ č. 61; 16. Foltyn Ján,
34 Zoznam spracovaný podľa: ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 5, inv. č. 195, č. j. 398/1927 prez.
237

Peter Zmátlo
1853, NŠ č. 61; 17. Foltyn Ferdinand, 1903, NŠ č. 53; 18. Galdun Ondrej, 43 rokov, NŠ
č. 25; 19. Gimerová Dorota, 1907, NŠ č. 53; 20. Gimera Jozef, 1901, NŠ č. 73; 21. Gimera
Michal, 1905, NŠ č. 69; 22. Harniščáková Ilona, 1907, NŠ ?; 23. Ižar Ján, 1869, NŠ č. 107;
24. Ižar Michal, 1906, NŠ č. 107; 25. Goldun Jozef ml., 1878, NŠ č. 12; 26. Hriciščáková
Mária, 1875, NŠ č. 29; 27. Hlavatá Anna, 1906, NŠ ?; 28. Hudák Štefan, 1899, NŠ ?; 29.
Kuharik Jozef, 1876, NŠ č. 43; 30. Kríž Gabriel, 1897, NŠ ?; 31. Komar Jozef, 1878, NŠ
?; 32. Lenert (asi Lenart) Viktor, 1891, NŠ č. 14; 33. Lipka Juraj, 1906, NŠ č. 40; 34. Lipka
Jozef, 1896, NŠ č. 40; 35. Lukáč Ján, 1900, NŠ č. 21; 36. Malkušák Agap, 1895, NŠ
č. 21; 37. Marcin Andrej, 1885, NŠ č. 91; 38. Marcin Michal, 1905, NŠ č. 74; 39. Marcin
Jozef, 1907, NŠ č. 115; 40. Marcin Juraj, 1897, NŠ č. 126; 41. Marcinová Barbora, 1906,
NŠ č. 58; 42. Marcinová Verona, 43 rokov, NŠ č. 58; 43. Markus Michal st., 67 rokov,
NŠ č. 78; 44. Markus Michal ml., 1900, NŠ č. 78; 45. Markus Štefan, 1905, NŠ č. 78; 46.
Muška Štefan st., 1897, NŠ ?; 47. Muška Štefan ml., 1903, NŠ ?; 48. Sitar Bartolomej, 17
rokov, NŠ ?; 49. Sitar Ján, 1875, NŠ ?; 50. Slebodnik Ján st., 1897, NŠ ?; 51. Slebodnik
Jan ml., 1900, NŠ ?; 52. Slebodnik Jozef, 1903, NŠ ?; 53. Smolka Andrej, 1900, NŠ ?; 54.
Štefanovič Adalbert, 1881, NŠ ?; 55. Štofková Pavla, 1888, NŠ ?; 56. Šofranko Andrej,
1906, NŠ ?; 57. Tkáč Viktor, 1900, NŠ č. 44; 58. Tuhrinský Jozef, 1904, NŠ č. 102; 59.
Petruš Michal, 1888, NŠ ?; 60. Potocký Ján, 1897, NŠ ?; 61. Pribula Jozef, 1898, NŠ ?; 62.
Puchala Ján, 1896, NŠ ?; 63. Puchala Jozef, 1899, NŠ ?; 64. Puzder Jozef, 1907, NŠ ?; 65.
Puzdrová Anna, 38 rokov, NŠ ?; 66. Varga Andrej, 37 rokov, NŠ ?; 67. Varga Jozef, 1893,
NŠ č. 109; 68. Varga Štefan, 1904, NŠ č. 22; 69. Zaleha Jozef, 1908, NŠ č. 70.
Zoznam č. 2: 1. Balik Ján, 1901, Kelemeš (dnes Ľubotice) č. 69; 2. Balik Michal,
1907, Kelemeš (ďalej K) 108; 3. Bozula Juraj, 1891, K č. 38; 4. Čajková Mária, 46 rokov,
K č. 28; 5. Čepiga Ján, 1901, K č. 50; 6. Cemjan Jozef, 1879, K č. 61; 7. Dziak Andrej,
1897, K č. 46; 8. Kaščáková Ružena, 1901, Kelemešské Lúky (dnes Šarišské Lúky) ?;
9. Konečný Imrich, 45 rokov, K ?; 10. Gabor Ján, 1905, K č. 55; 11. Gibová Mária, 54 rokov,
K č. 62; 12. Grega Ján, 1902, K č. 47; 13. Molčan Ján, 1901, K č. 13; 14. Sedlák
Štefan, 1893, K č. 34; 15. Špišák Štefan, 1887, K ?; 16. Staško Ján, 1888, K ?; 17. Štefanič
Jozef, 1894, K ?; 18. Šandala Anna, 1905, Šebeškelemeš (ďalej Š)?; 19. Palenčár Ján,
1903, K ?; 20. Pešta Michal, 1889, NŠ ?; 21. Pokšiva Štefan, 1868, NŠ ?
Zoznam č. 3: 1. Adamčík Andrej, 54 rokov, Vyšný Šebeš (dnes Vyšná Šebastová) č. 6;
2. Baran Ján, 1904, Vyšný Šebeš (ďalej VŠ) č. 60; 3. Baran Michal ml., 1906, VŠ č. 49; 4.
Baran Štefan, 1870, VŠ č. 16; 5. Barančo Jozef, 1900, VŠ č. 17; 6. Barančo Ján, 1887, VŠ
č. 26; 7. Baran Michal, 1902, VŠ č. 49; 8. Franko Štefan, 1866, VŠ č. 63; 9. Chromý Ján,
57 rokov, VŠ č. 32; 10. Chromý Štefan, 46 rokov, VŠ č. 32; 11. Jurko Štefan, 1886, VŠ
č. 67; 12. Jurko Michal, 1877, VŠ č. 67; 13. Krištof Jozef, 1880, VŠ č. 49; 14. Geci Andrej,
1903, VŠ č. 23; 15. Geci Ján, 1900, VŠ č. 23; 16. Gondžur Michal, 1900, VŠ č. 67; 17.
Hajtáš Štefan, 1885, VŠ č. 27; 18. Hanudel Jozef, 1905, VŠ č. 52; 19. Hudák Ján, 1899, VŠ
?; 20. Hudák Jozef, 1901, VŠ č. 64; 21. Krisko Štefan, 1902, VŠ č. 32; 22. Kraviar Ján, 42
rokov, VŠ č. 43; 23. Lipták Andrej, 1873, VŠ č. 60; 24. Lipták Michal, 1899, VŠ č. 70; 25.
Majerský Ján, 1888, VŠ č. 15; 26. Marcinčin Ján, 63 rokov, VŠ č. 1; 27. Marcinčin Štefan,
238

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925
1901, VŠ č. 46; 28. Marcinko Ján, 1898, VŠ č. 19; 29. Marcinko Štefan, 1906, VŠ č. 58;
30. Mikolaj Juraj, 35 rokov, VŠ č. 82; 31. Sabol Ján ml., 1894, VŠ ?; 32. Sabol Štefan,
1904, VŠ ?; 33. Seman Ján I., 1903, VŠ ?; 34. Seman Jozef ml., 1906, VŠ ?; 35. Seman
Jozef II. st., 1892, VŠ ?; 36. Seman Jozef najstarší, 1879, VŠ ?; 37. Seman Michal, 1877,
VŠ ?; 38. Stanek Jozef, 1894, VŠ ?; 39. Semanová Anna, 1892, VŠ ?; 40. Tkačik Štefan,
1900, VŠ č. 37; 41. Tomčo Ján, 1901, VŠ č. 70; 42. Tomko Michal, 60 rokov, VŠ č. 43; 43.
Onofrej Jozef, 1905, VŠ č. 21; 44. Vavrek Michal, 1902, VŠ č. 21;
Zoznam č. 4: 1. Bednarik Juraj ml., 1887, Finčice (dnes Fintice) č. 30; 2. Bohňák Ján,
1904, Finčice (ďalej F) č. 5; 3. Bujnovský Antonín, 1904, F č. 117; 4. Čulik Ján, 1882,
F č. 63; 5. Fabula Juraj, 1901, F č. 130; 6. Fabula Jozef, 1900, F č. 68; 7. Feľko Ján, 1903,
F č. 51; 8. Janič Andrej, 1905, F č. 132; 9. Juhas Juraj, 1887, F č. 124; 10. Karabinoš Michal,
1904, F č. 105; 11. Kočičák Ján, 1892, F č. 102; 12. Kočičák Juraj, 1903, F č. 102;
13. Kríž Andrej, 1906, F č. 17; 14. Gimera Štefan, 1899, F č. 190; 15. Gogol Jozef Mucko,
1903, F č. 98; 16. Greš Ján st. I., 1886, F ?; 17. Greš Ján ml. II., 1906, F ?; 18. Greš Ján
III., 1868, F č. 63; 19. Greš Ján IV., 1902, F č. 28; 20. Greš Ján V., 1902, F č. 38; 21. Hajtol
Juraj, 1898, F č. 85; 22. Hajtol Štefan, 1893, F č. 110; 23. Heger Augustín, 1870, F č. 86;
24. Heger Štefan, 1896, F č. 86; 25. Kriško Jozef, 1897, F ?; 26. Lapoš Juraj I., 1903,
F č. 75; 27. Lapoš Juraj II., 1876, F č. 104; 28. Lapoš Juraj III., 1898, F č. 26; 29. Lejko
Ján, 1900, F č. 14; 30. Martin Čulák Ján, 1901, F č. 110; 31. Sabol Ján I., 1874, F ?; 32.
Silvay Jozef, 1906, F ?; 33. Slajančo Michal, 1900, F ?; 34. Slajančo Juraj, 15 rokov, F ?;
35. Silvaj Ján, 1894, F ?; 36. Sajdák Ján, 18 rokov, F ?; 37. Trusa Jozef, 1896, F č. 77; 38.
Pipko Ján, 1897, F ?; 39. Pribula Michal, 1900, F ?; 40. Vargovčík Juraj, 1867, F 25; 41.
Župa Štefan, 23 rokov, F č. 73.
Zoznam č. 5: 1. Balik Michal, 1897, Podhradík (ďalej P) č. 28; 2. Bobák Juraj, 1888,
P č. 23; 3. Kaminský Ján, 40 rokov, P č. 9; 4. Marko Štefan, 1901, P č. 2; 5. Seman Ján II.,
1892, P ?; 6. Repko Michal, 1901, P č. 30; 7. Varga Michal, 1903, P č. 43; 8. Tukot Juraj,
1866, Kereštvej (dnes Okružná) ?; 9. Olha Juraj, 1887, Kelemešské Lúky ?; 10. Verešpej
Ján, 1905, Hranice ?.
239

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 *
Nadežda Jurčišinová
JURČIŠINOVÁ, N.: Development of education in the district of Svidník in 1945 – 1960.
In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 240-262.
Development of Svidník education after the World War II was marked by on the one
side enormous efforts on removing of consequences caused by the World War II and
on the other side it was noticed by growth of the number of infant schools but mostly
folk (national) schools. General activity of schools was determined by socio-political
changes in Czechoslovakia in 1945 – 1960. In some cases was their impact more obvious,
especially by enforcing of the action “P”, but also by introduction of learning language
in schools in the Svidník region, where during not even 10 years where realized three
changes – from Slovak to Russian and then to Ukrainian learning language. As like as
other schools in Czechoslovakia also the Svidník schools have conformed and adapted
after 1948 to governmental communist ideology.
Druhá svetová vojna znamenala milióny stratených životov a nepredstaviteľné materiálne
škody, ktoré mali nepriaznivý dopad aj na školstvo. Začiatky vyučovania a uvedenie
škôl do riadnej prevádzky v povojnových rokoch boli veľmi ťažké. Zničené boli
najmä budovy, zariadenia a školské pomôcky. Na opravu vojnou zničených zariadení
museli byť vynaložené značné finančné a materiálne prostriedky, ktoré sa v prevažnej
miere uhrádzali zo štátnych zdrojov.
Medzi základné princípy, na ktorých sa po oslobodení začalo budovať československé
školstvo, patril princíp štátneho charakteru školy. Znamenalo to, že všetky školy
a vzdelávacie zariadenia sa zriaďovali a spravovali štátom a jeho okresnými a miestnymi
orgánmi. Na Slovensku boli školy poštátnené už v priebehu Slovenského národného
povstania, a to nariadením Slovenskej národnej rady (SNR) zo 6. septembra 1944, č. 5 Zb.
o poštátnení školstva na Slovensku. 1 Zavŕšením postupného poštátňovania všetkých škôl
bolo nariadenie č. 34/1945 Zb. SNR a školského majetku nariadenie č. 47/1945 Zb. SNR
a v dôsledku toho i prevzatie povinnosti zo strany štátu hradiť všetky výdavky na školy. 2
Poštátnením škôl odstránil vtedajší režim ich organizačnú nejednotnosť. Štát tým prevzal
nielen zodpovednosť za udržiavanie škôl, ale mal tak právo usmerňovať a riadiť ich
vnútorný život. Ústredné orgány zdôvodňovali príčiny tohto presunu povinností a práv
jednak rastom významu vzdelania a tým aj škôl z hľadiska štátnych záujmov, a na druhej
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05.
1 Československé školské zákonodárství 1918 – 1968. Přehled právních norem. Olomouc :
Státní vědecká knihovna, 1968, s. 7. Pred oslobodením existovali popri štátnych školách
obecné a cirkevné školy podľa rôznych konfesií.
2 HRIVNÁK, Jozef: Význam poštátnenia školstva z hľadiska finančného. In: Jednotná škola,
roč. I., 1945/1946, č. 5 – 6, s. 187.
240

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
strane aj tým, že sa prejavila čiastočná alebo úplná „neschopnosť bývalých udržiavateľov“
znášať náklady na školu primerané potrebám doby, teda pokroku vo vzdelávaní
a výchove.
Školskej otázke patrilo významné miesto medzi povojnovými úlohami, ktoré stáli
pred novými orgánmi verejnej správy – národnými výbormi – okresným národným výborom
(ONV) a miestnymi národnými výbormi (MNV). Pozornosť jej venoval už na
prvom zasadnutí začiatkom februára 1945 reorganizovaný ONV vo Svidníku, ktorému
predsedal riaditeľ školy v Nižnej Písanej Ivan Sučko a tajomníkom bol učiteľ Andrej
Masica. Situáciu v školstve zhodnotil ako nepriaznivú. 3 Konkrétnejšie a hlbšie sa Rada
ONV zaoberala situáciou v školstve na druhom zasadnutí 21. februára 1945. Najzávažnejším
problémom bol nedostatok vyhovujúcich školských budov. Obšírny referát
o stave škôl v okrese predniesol riaditeľ Štátnej národnej školy v Hunkovciach Andrej
Kapišovský, ktorý zastával funkciu referenta ONV pre školské záležitosti. Upozornil,
že zo 47 škôl v okrese bolo vojnou zničených sedem škôl, sčasti bolo zničených 38 škôl
a len dve ostali vojnovými udalosťami neporušené. V dvoch školách so štyrmi triedami
sa v tom čase už vyučovalo a v deviatich školách s 21 triedami sa v krátkej dobe predpokladal
začiatok výučby. Padol návrh, aby bol v okrese ustanovený školský inšpektorát
so sídlom vo Svidníku. ONV v zdôvodnení argumentoval „dávnou túžbou“ a potrebami
učiteľov okresu, komunikačnými ťažkosťami, najmä vtedajšími povojnovými životnými
podmienkami a počtom škôl v okrese – 47 škôl s 87 triedami. Návrh bol jednomyseľne
prijatý a do funkcie školského inšpektora odporúčali Andreja Kapišovského. 4
Okrem organizačných záležitostí, kádrového a materiálneho vybavenia bola vo Svidníckom
okrese s prevahou rusínskeho obyvateľstva závažná otázka vyučovacieho jazyka.
Už po oslobodení mesta (19. januára 1945) bol úradným jazykom v okrese jazyk ruský
a dočasný ONV vo Svidníku na zasadnutí 4. februára 1945 podal návrh na zavedenie
ruského jazyka do všetkých typov škôl v okrese. Proces zavádzania ruského jazyka ako
vyučovacieho nabral rýchle tempo a už po dvoch týždňoch mohla Rada ONV vo Svidníku
na zasadnutí 21. februára 1945 konštatovať, že v okrese bol v 31 školách vyučovacím jazykom
ruský jazyk, v siedmich školách sa učilo slovensko-rusky a len v deviatich školách
3 Štátny archív (ŠA) Prešov, pobočka (pob.) Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna
a Rady ONV 1945 – 1946. Zápis z Rady ONV 4. februára 1945. Učitelia Svidníckeho okresu
sa už od oslobodenia aktívne zapájali aj do politického života. Boli členmi ONV a MNV.
Do definitívneho ONV vo Svidníku boli 12. júla 1945 zvolení aj dvaja učitelia zo Svidníka
– Viktor Kopčák a Andrej Masica. Zastúpenie mali aj v 20-člennom ONV po voľbách v novembri
1946, keď za predsedu ONV bol zvolený riaditeľ školy v Hrabovčíku Ivan Petrík,
za prvého podpredsedu riaditeľ meštianskej školy vo Svidníku Zoltán Majdák a za druhého
podpredsedu učiteľ meštianskej školy vo Svidníku Viktor Kopčák.
4 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946.
Zápis z Rady ONV z 21. februára 1945. Zápisy zo zasadnutí pléna a Rady ONV sa viedli
v ruskom jazyku.
5 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946.
Zápis Rady ONV zo 4. februára 1945 a z 21. februára 1945.
241

Nadežda Jurčišinová
v okrese prebiehala výučba po slovensky. 5 Zmeny vyučovacieho jazyka zo slovenského
na ruský sa uskutočnili na základe dohody medzi SNR a Ukrajinskou národnou radou
Prjaševščiny (UNRP), ktorá bola ustanovená 1. marca 1945 v Prešove. 6 Proces zmeny
vyučovacieho jazyka na školách nadobudol aj vo Svidníckom okrese na jar 1945 až živelný
charakter, čo viedlo k nedorozumeniam medzi UNRP a štátnymi orgánmi. UNRP
chcela mať rozhodujúce kompetencie v tejto otázke. Po vzájomných rokovaniach bol pri
Povereníctve školstva a osvety (PŠO) SNR ustanovený osobitný referát pre ukrajinské
a ruské školy (RUŠ), ktorý bol priamo podriadený povereníkovi pre školstvo a osvetu.
Vedúci a celý personál referátu boli menovaní na základe návrhu UNRP. Súhlas na zmenu
vyučovacieho jazyka dával RUŠ, a to na základe žiadosti rodičov školopovinných detí.
Takýmto postupom sa slovenský vyučovací jazyk zmenil na ruský v týchto obciach Svidníckeho
okresu:Vyšný Orlík, Dubová, Stročín, Mlynárovce, Rovné, Rakovčík, Kapišová,
Krajná Poľana, Príkra, Ladomirová, Hunkovce, Šemetkovce, Vagrinec a vo Svidníku.
V obciach s rusko-slovenským obyvateľstvom bolo možné, ak bolo na škole 20 školopovinných
detí a rodičia požadovali vyučovanie v slovenčine, otvoriť triedu s vyučovacím
jazykom slovenským a na štátnej škole sa mohla otvoriť slovenská paralelka. 7
Záujem o zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský, resp. ukrajinský
spôsobilo viacero činiteľov. Bola to nielen málo tolerantná školská politika v predvojnovom
období, ale aj prirodzené nadšenie z oslobodenia. Národnostným školám po vojne
pripadla kľúčová úloha v úsilí o obrodenie národného povedomia Rusínov/Ukrajincov.
„Išlo o oblasť, do ktorej sa v koncentrovanej podobe premietali takmer všetky problémy
charakterizujúce vtedajšie postavenie rusínskej/ukrajinskej menšiny na Slovensku.“ 8 Na
základe nariadenia PŠO SNR č. 6810/45 z decembra 1945 bol pre školy s vyučovacím
jazykom ruským a ukrajinským zriadený Ukrajinský školský inšpektorát (UŠI) so sídlom
v Stropkove a do jeho kompetencie spadali ruské a ukrajinské školy z okresov Svidník,
Stropkov, Giraltovce a Vranov nad Topľou. Do funkcie školského inšpektora bol Dekrétom
RUŠ PŠO SNR v Bratislave 20. decembra 1945 ustanovený Jozef Chudík, ktorý sa
ujal funkcie 1. januára 1946. K ďalším zmenám v organizácii školstva dochádzalo od
januára 1949 v súvislosti so vznikom krajských štruktúr, keď prešli národné (ľudové)
a stredné školy do kompetencie krajských národných výborov (KNV) a ONV. V súlade
6 UNRP vznikla na Prvom zjazde delegátov ukrajinských obcí a okresov v Ruskom dome
v Prešove 1. marca 1945, ktorý vyhlásil utvorenie UNRP, ako národnopolitického orgánu reprezentujúceho
rusínske, ukrajinské a ruské obyvateľstvo žijúce na východnom Slovensku.
UNRP proklamovala národnú jednotu obyvateľov tzv. Prjaševščiny s ľudom Zakarpatskej
Ukrajiny a ruským národom a snažila sa rozvinúť široké ľudové hnutie za pripojenie Prjaševščiny
k ZSSR. Tohto ustanovujúceho zjazdu sa zúčastnili aj zástupcovia Svidníckeho
okresu.
7 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946.
Zápis z Rady ONV z 21. februára 1945.
8 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle
polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Prešov-Užhorod :
Universum, 1999, s. 88.
242

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
so závermi Politického sekretariátu ÚV KSS z februára 1949 sa zmenilo postavenie RUŠ
PŠO SNR a UŠI, ktoré boli v priebehu roka 1949 fakticky zrušené. 9 Prvé zmeny v tomto
smere pocítil UŠI od 1. marca 1949. Na základe rozhodnutia Prezídia Povereníctva školstva,
vied a umení (PŠVU) SNR bol ustanovený Školský inšpektorát Svidník, ktorý však
až do vyriešenia otázky ubytovania a presťahovania úradu mal dočasné sídlo v Stropkove.
10 Školský inšpektorát Svidník, v tom čase so sídlom v Stropkove, zahrňoval do svojho
obvodu všetky školy okresu Svidník bez rozdielu vyučovacieho jazyka a školy s vyučovacím
jazykom ruským a ukrajinským z okresu Stropkov. S pôsobnosťou od 1. septembra
1950 bol novoaktivizovaný Referát pre školstvo, osvetu a telovýchovu ONV vo Svidníku
pre okres Svidník, čím sa definitívne odčlenil od Školského inšpektorátu v Stropkove. 11
Ešte v období, keď školstvo v okrese Svidník spadalo pod UŠI so sídlom v Stropkove,
došlo k jeho poštátneniu, čo dokladuje výkaz tejto inštitúcie o počte ľudových a meštianskych
škôl pred a po poštátnení z 8. apríla 1946. Z neho sa dozvedáme, že pred poštátnením
spadalo pod inšpektorát 93 ľudových škôl so 135 triedami, z nich bolo päť obecných
ľudových škôl, 71 ľudových škôl gréckokatolíckych, jedna škola pravoslávna a zvyšných
16 štátnych škôl. Všetky neštátne ľudové školy boli v duchu spomínaných zákonov poštátnené.
Dve meštianske školy s 11 triedami boli už od ustanovenia štátne. 12
K závažným zmenám v budovaní československého školstva došlo po februárovom
prevrate v roku 1948, keď boli prijaté nové školské zákony a nariadenia. Prvým z nich
bol zákon z 21. apríla 1948, č. 95 Zb. o základnej úprave jednotného školstva. Vzťahoval
sa okrem vysokých škôl, vojenských a bohosloveckých škôl na všetky stupne a druhy
vzdelávacích inštitúcií na celom území ČSR a začlenil ich do jednotnej školskej sústavy.
Povinnú školskú dochádzku predĺžil o jeden rok, teda do veku 15 rokov a zjednotil vzdelávaciu
sústavu i školské predpisy v rámci celej ČSR. Cieľom zákona sa stala unifikácia
výchovy a vzdelania bez ohľadu na pohlavie, náboženské vyznanie a sociálny pôvod a to
v materských školách, v školách prvého stupňa – národných, druhého stupňa – stredných
(vzdelávacie inštitúcie pre deti vo veku 11 – 15 rokov), školách tretieho stupňa – základných
odborných školách, odborných školách, vyšších odborných školách a gymnáziách. 13
Školská sústava vybudovaná v roku 1948 mala isté nedostatky. Hlavné námietky sa týkali
veľmi dlhej školskej dochádzky. Ako nevyhnutné sa ukázalo jej skrátenie, za čo sa pri-
9 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle
polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Prešov-Užhorod :
Universum, 1999, s. 91.
10 Pri korešpondencii sa mal využívať úradný názov inšpektorátu – Školský inšpektorát Svidník
t. č. so sídlom v Stropkove. Inšpektorát v Stropkove bol zároveň povinný v čo najkratšom čase
sa postarať o presťahovanie úradu do Svidníka, ako aj celého archívu škôl okresu Svidník.
11 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI.
12 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Výkaz o počte ľudových a meštianskych škôl pred a po
poštátnení.
13 GABZDILOVÁ, Soňa: Komunistická strana Československa a školstvo na Slovensku v rokoch
1948 – 1953. In: Boľševizmus, komunizmus a radikálny socializmus v Československu.
Svazek I. Praha : Dokorán, 2003, s. 202 – 203.
243

Nadežda Jurčišinová
hovárala aj ťažká situácia škôl – nedostatok budov, učební a najmä nedostatok kvalifikovaných
učiteľov. Zmenu v tomto smere priniesol zákon z 24. apríla 1953 č. 31 Zb. o školskej
sústave a vzdelávaní učiteľov, ktorý zohral vážnu úlohu v ďalšom vývine školstva.
Vytvoril dôsledne jednotnú školu a odstránil rozdelenie vtedajšej školy na jednotlivé od
seba oddelené školské stupne. 14 Zákonom bola ustanovená všeobecnovzdelávacia škola
v podobe päť + tri + tri, t. j. päť tried národnej školy, tri triedy nižšej strednej školy (tvorili
s predchádzajúcimi piatimi triedami povinnú osemročnú strednú školu) a tri triedy
vyššej strednej školy, ktoré tvorili spolu s predchádzajúcimi ôsmimi triedami Jedenásťročnú
strednú školu. Povinná školská dochádzka bola teda skrátená o rok. Čoskoro sa
ukázalo, že skrátenie školopovinnosti z deviatich na osem rokov nebolo šťastným opatrením.
Nedostatky školského zákona z roku 1953 odstránil zákon z 15. decembra 1960 č.
186 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania. Podľa neho školy a výchovné zariadenia tvorili
jednotnú školskú sústavu, v ktorej jednotlivé stupne škôl na seba organicky nadväzovali,
a ktorá umožňovala získať i najvyššie vzdelanie. Predškolská výchova sa uskutočňovala
pre deti do šiestich rokov v jasliach a v materských školách. Základné vzdelanie bolo
povinné pre všetku mládež od šiestich do 15 rokov, čím sa predĺžila školopovinnosť na
deväť rokov a tým vznikli základné deväťročné školy. Stredné vzdelanie poskytovali odborné
učilištia, učňovské školy, stredné všeobecnovzdelávacie školy a stredné školy pre
pracujúcich. Najvyšší stupeň jednotnej školskej sústavy tvorili vysoké školy.
Sprievodným znakom zmien v školskej politike pofebruárového vývoja bola postupná
politizácia vzdelávacích inštitúcií. Nový spoločensko-politický systém tým potvrdil,
že tak ako uskutočnil zásadné zmeny v oblasti materiálno-technickej základne, nie
s menším odhodlaním urobí zmeny v celej duchovnej nadstavbe. 15 Vo všetkých školách
sa začal uskutočňovať jednotný výchovný proces v duchu socialistických zásad. Zavedením
nových učebných osnov a postupným vydávaním nových učebníc bola výučba po
obsahovej i pedagogickej stránke postavená na nový základ, ktorý bol v súlade s vládnou
politikou – malo sa posilniť socialistické výchovné pôsobenie. Politickým cieľom
bolo vybudovanie socializmu a škola musela slúžiť predovšetkým tomuto účelu. Úsilím
všetkých pracovníkov v školskom rezorte malo byť „vychovať z mladej generácie ľudí
bezvýhradne oddaných vlasti, robotníckej triede, komunistickej strane, súdruhovi Klementovi
Gottwaldovi, vychovať ľudí rozumne, telesne a mravne zdatných, zanietených
pre výstavbu socializmu, verných spojenectvu so Sovietskym zväzom, verných veľkým
myšlienkam Lenina a Stalina, vychovať ľudí, ktorí nenávidia nepriateľa pracujúceho
ľudu“. 16 Zvýšená pozornosť sa v duchu socialistickej výchovy venovala rozvíjaniu spolupráce
so Sovietskym zväzom tak vo vyučovacom procese, ako aj mimo neho.
Ako sme už vyššie uviedli, jedným z najvážnejších problémov v povojnovom školstve
boli zlé materiálne podmienky. Ani jedna zo škôl vo Svidníckom okrese nemala vhodné
podmienky na vyučovanie v zimnom období, preto sa v roku 1945 vyučovalo iba v lete.
14 KOTOČ, J.: O učebniciach. In: Jednotná škola roč. VII, 1951/52, č. 2 – 3, s. 67.
15 MICHNOVIČ, Imrich: Vranov nad Topľou v 20. storočí. (Časť druhá: 1948 – 2000) Vranov
nad Topľou : Vydalo mesto Vranov nad Topľou, 2005, s. 83.
16 KOTOČ, J.: O učebniciach. In: Jednotná škola roč. VII, 1951/52, č. 2 – 3, s. 69.
244

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
Až po čiastočnej rekonštrukcii školskej budovy sa v októbri 1945 začalo vyučovať v Štátnej
meštianskej škole vo Svidníku a až v polovici decembra 1945 sa začalo vyučovanie
v národnej (ľudovej) škole vo Svidníku. Na pálčivú školskú otázku v okresoch Svidník
a Stropkov upozorňoval v auguste 1945 článok v Hlase ľudu pod názvom Školské pomery
v okresoch Stropkov a Svidník. Autor článku vyzýval kompetentné orgány na jej „okamžité
riešenie“. Poukázal na skutočnosť, že v oboch okresoch od apríla 1944 nenavštevovalo
školu 1056 školopovinných detí z 24 škôl, pretože školské budovy boli zničené alebo
poškodené. Z uvedeného počtu žiakov skoro polovica vo veku osem – deväť rokov nevedela
čítať a písať, pretože nemohla skončiť ani prvý ročník. Podobne starší žiaci, aj keď sa
niečo naučili, počas dlhých nútených prázdnin podstatnú časť vedomostí zabudli. Autor
sa odvolával aj na výkazy UŠI v Stropkove, podľa ktorých sa v školskom roku 1945/1946
vyučovalo v oboch okresoch len v 52 školách, z ktorých 35 bolo vo vlastných budovách,
13 škôl bolo umiestnených v prenajatých súkromných budovách a štyri školy boli v drevených
barakoch. Vyučovanie prebiehalo len v letnom období, pretože ani jedna z týchto škôl
nevyhovovala výučbe v zimnom období, okrem iného aj pre nedostatok dreva na kúrenie.
Školy vo vlastných budovách na dedinách boli len provizórne a nedostatočne opravené
MNV. Rovnako aj prenajaté súkromné budovy a drevené baraky nevyhovovali výučbe
v zimnom období. V snahe zlepšiť situáciu sa do konca októbra 1946 plánovala výstavba
vyše 60 špeciálnych drevených školských barakov v obciach východného Slovenska,
s čím autor článku nesúhlasil a považoval za rozumnejšie a hospodárnejšie opraviť poškodené
školské budovy. Poskytol čitateľovi zoznam obcí Svidníckeho okresu, kde boli školy
poškodené – Bodružal, Vápeník, Hunkovce, Dobroslava, Jurkova Voľa, Kapišová, Vyšný
a Nižný Komárnik, Kečkovce, Korejovce, Kožuchovce, Krajná Bystrá, Krajná Poľana,
Krajná Porúbka, Kružľová, Ladomirová, Nižný Orlík, Nižná Písaná, Pstriná, Roztoky,
Svidnička, Suchá, Šemetkovce, Hrabovčík, Dubová, Nižná Jedľová, Kurimka, Vyšný
a Nižný Mirošov, Mlynárovce, Príkra, Rovné, Stročín, Cernina, Cigľa a Vyšný Svidník.
Vyzval kompetentné orgány, aby v uvedených obciach dali budovy čím skôr do pôvodného
stavu tak, aby v nich mohla už v nasledujúcom školskom roku 1946/47 prebehnúť
výučba aj v zimných mesiacoch. Dodal: „Len takýmto spôsobom bude možné odstrániť
a zabrániť šíreniu sa kultúrnej biedy a analfabetizmu na východnom Slovensku.“ 17
Prezídium PŠO SNR si uvedomovalo zložitú situáciu vo svojom rezorte a 12. januára
1946 zaslalo UŠI v Stropkove list so žiadosťou, aby mu do 20. januára 1946 poslal správu
s podrobnými údajmi, kde bolo treba postaviť provizórne drevené školské pavilóny.
(Odvolávali sa na poradu školských inšpektorov 5. a 6. decembra 1945.) Do úvahy prichádzali
obce, kde bola školská budova počas vojny úplne zničená alebo kde zriadenú
školu nebolo možné obnoviť pre nedostatok čo i len provizórneho umiestnenia (napr.
nájom miestnosti), ale aj o obce, ktoré síce mali školskú budovu, ale bola celkom v dezolátnom
stave. 18 Z promptnej odpovede inšpektora Jozefa Chudíka z 24. januára 1946 sa
17 Školské pomery v okresoch Stropkov a Svidník. In: Hlas ľudu roč. II., 31. augusta 1946, s. 3.
18 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. V správe sa odvolávali na poradu školských inšpektorov
5. a 6. decembra 1945.
245

Nadežda Jurčišinová
dozvedáme, že vo Svidníckom okrese bola úplne zničená školská budova v Belejovciach
a pre nedostatok provizórneho umiestnenia nebolo možné obnoviť školy v obciach Dobroslava,
Dlhoňa, Šemetkovce, Vyšný Orlík. V dezolátnom stave sa nachádzala školská
budova v Kapišovej. 19 Inšpektor osobne viackrát urgoval rýchlejšiu rekonštrukciu školských
budov, čo dokladuje aj jeho list RUŠ PŠO SNR z 9. októbra 1946. Pripomenul
v ňom, že celá oblasť a bezmála všetky školské budovy boli vojenskými udalosťami
zničené alebo značne poškodené. Ak chcel teda pomôcť školám a neoddiaľovať začiatok
vyučovania, musel niekoľkokrát osobne navštíviť MNV, ONV a neskôr štátne stavebné
úrady v Michalovciach a v Prešove a vyzvať ich, aby pomohli rýchlejšie opraviť školské
budovy. Uviedol, že do termínu žiadosti sa vyučovanie už realizovalo v 48 opravených
školských budovách. Okrem toho musel prenajať súkromné priestory na umiestnenie
23 škôl. Od marca 1946 vykonal aj komisionálnu prehliadku 27 pozemkov na výstavbu
drevených školských barakov. Navyše musel riešiť požiadavky 25 škôl na definitívnu
budovu ešte v roku 1946 a v súvislosti s tým vykonal v 22 prípadoch komisionálnu prehliadku
pozemkov. V liste spojenom so žiadosťou ďalej konštatoval, že školy v obvode
sa nachádzali v širokom regióne – na území štyroch okresov, ktorý nebol ľahko dostupný.
Veľké problémy mu spôsobovala absencia vhodných ciest a dopravných prostriedkov
na inšpekčnú činnosť. 20 Napriek týmto snahám neprebiehala rekonštrukcia školských
budov v povojnových rokoch uspokojivo, na čo kriticky upozorňovali členovia Rady
ONV na zasadnutí 23. septembra 1950: „V okrese nebola doposiaľ prevedená oprava
školských budov a nebolo začaté s adaptáciou žiackeho internátu vo Svidníku.“ 21 V nasledujúcom
roku sa situácia v obnove a výstavbe školských budov zlepšila.
Mimoriadnou aktivitou ukrajinských inštitúcií a funkcionárov a v dôsledku dobovej
atmosféry sa v priebehu rokov 1945 až 1948 zvýšil počet rusko/ukrajinských škôl,
čo miestami pripomínalo rusifikáciu. Nie vždy sa to celkom zhodovalo s prevládajúcou
mienkou miestneho obyvateľstva. V okrese Svidník bolo v školskom roku 1946/47
47 škôl so 74 triedami, v nasledujúcom školskom roku 1947/48 ich počet stúpol na 50 so
78 triedami. Výrazný nárast zaznamenali v školskom roku 1948/49, keď ich bolo v okrese
63 s 94 triedami. 22
Situácia v postoji štátu k národným školám s ruským a ukrajinským vyučovacím jazykom
sa nezmenila ani po spoločensko-politických zmenách, ktoré nastali po februári
19 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List UŠI v Stropkove Prezídiu PŠO SNR z 24. januára
1946 o potrebe výstavby skladacích drevených pavilónov.
20 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List UŠI Referátu PŠO SNR z 9. októbra 1946. Na zvládnutie
úloh a prekonanie uvedených nepriaznivých podmienok musel školský inšpektor vo
veľmi krátkom čase vynaložiť veľké úsilie a mal s tým spojené aj vysoké mimoriadne výdavky.
Dožadoval sa preto preplatenia nákladov na cestovné i diéty a mimoriadnych výdavkov,
ktoré vyčíslil na 5000 Kč.
21 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Okresná správa po roku 1945. ONV vo Svidníku
I. Zápisnice z pléna a Rady ONV.
22 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Výkaz o počte škôl a tried pri ONV – Referát pre školstvo
a osvetu vo Svidníku z 29. júla 1950.
246

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
1948, keď bol prijatý spomínaný zákon č. 95/1948 z 21. apríla 1948 o základnej úprave
jednotného školstva. Ním bol síce slovenský jazyk ustanovený za vyučovací jazyk na
Slovensku, ale uvedený zákon nepostihoval národnostné školstvo Rusínov/Ukrajincov,
keďže títo mali v tom čase už hustú sieť škôl, ktoré navštevovali žiaci tejto národnosti.
Ich počet aj v roku 1948 naďalej stúpal. Zároveň sa však množili aj žiadosti o opätovnú
zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský. Obyvatelia viacerých obcí sa totiž po vojne
dali presvedčiť a súhlasili s ruskou školou, no neskôr sa stále častejšie domáhali jeho
zmeny, najmä po prvých náznakoch ukrajinizácie školstva. Dôvody k tejto zmene nespočívali
len v obavách z nej, ale zvlášť v nedostatočnej vybavenosti škôl učebnicami,
učebnými pomôckami a nedostatkom kvalifikovaných učiteľov. Tieto faktory vyvolali
oprávnené obavy rodičov, či ich deti dostávajú vedomosti a sú vzdelávané na požadovanej
úrovni. PŠVU SNR sa preto v októbri 1948 rozhodlo zistiť skutočné pomery v národnostných
školách na východnom Slovensku prostredníctvom dotazníkov pre školské
inšpektoráty jednotlivých ONV. „Ukázalo sa, že zriaďovanie ruských škôl priamo
organizoval RUŠ prostredníctvom ukrajinských školských inšpektorátov a za pomoci
učiteľov a osvetových pracovníkov ukrajinskej národnosti s cieľom ich sieť maximálne
rozšíriť, pričom neraz jediným dôvodom pre založenie ukrajinskej školy bolo gréckokatolícke
náboženstvo obyvateľstva obce a nie jeho národnostná príslušnosť.“ 23 V druhej
polovici 50. rokov sa pomery v ukrajinskom školstve na Slovensku čiastočne stabilizovali
a nedochádzalo ani k výraznejším zmenám v počte škôl.
V hodnotenom období sa venovala zvýšená pozornosť vyučovaniu ruského jazyka
na školách, ktoré ako „školy pedagogického socialistického realizmu“ vyžadovali od
učiteľov, aby študovali ruský jazyk a sovietsku pedagogickú literatúru, bez ktorej sa „vo
vedeckej práci naši pedagógovia nezaobídu, lebo obsahuje cenné skúsenosti v duchu
pedagogického socialistického realizmu“. Uvádzalo sa to v pokynoch pre pedagogických
pracovníkov. 24 Keďže učitelia nemali dostatok učebníc na vyučovanie ruského jazyka,
dostávali konkrétne rady ako ho majú učiť v časopise Jednotná škola. 25 Na význam
ruského jazyka upozorňovala aj jedna zo smerníc PŠVU SNR z 27. augusta 1953: „Aby
sme splnili odkaz Klementa Gottwalda, že jedným z hlavných zákonov rozvoja ľudovodemokratických
krajín je stále širšie a hlbšie využívanie sovietskych skúseností a že pri
ich poznávaní a uplatňovaní vo všetkých odboroch výstavby socializmu je nám veľkým
pomocníkom znalosť ruského jazyka. ... Učme sa jazyku Lenina a Stalina – medzinárodnému
jazyku pokroku a mieru!“ 26
23 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku
v rokoch 1948 – 1953. In: Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Praha : Ústav pro soudobé
dějiny AV ČR, 1994, Svazek 21, s. 105.
24 EDEDY, Ján: Pokyny pre činnosť okresných pedagogických zborov v školskom roku 1949/
1950. In: Jednotná škola V., 1949/50, č. 1 – 2, s. 59.
25 CHORVÁT, C. – ORSZAGOVÁ, V.: Učíme sa po rusky. In: Jednotná škola roč. I., 1945/1946,
č. 1., s. 29 – 33.
26 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.
247

Nadežda Jurčišinová
Podobne ako pre iné okresy, aj pre Svidnícky závažnou bola otázka kádrov a zabezpečenia
chodu škôl, čo často rezonovalo aj v korešpondencii medzi RUŠ PŠO SNR
v Bratislave a UŠI v Stropkove. V snahe zistiť skutočný stav vecí vykonal inšpektor RUŠ
Mikuláš Bobak v dňoch 26. – 29. marca 1947 inšpekciu na UŠI v Stropkove. V protokole
z nej okrem iného uviedol, že najvyšší počet obcí, ktoré spadali pod tento inšpektorát,
bol z okresu Svidník – 49, zároveň tu bol aj najvyšší počet škôl – 45 ľudových škôl so
70 triedami, meštianka a jedna detská opatrovňa. Upozornil na skutočnosť, že obvod
pociťoval nedostatok učiteľských síl. Navrhol, aby v ďalších dvoch obciach tohto okresu
Vyšná Jedľová a Vyšná Písaná boli založené ľudové školy. Odporúčal založiť v okrese aj
nové detské opatrovne v obciach Rovné, Cernina, Hrabovčík, Ladomirová, Vyšný Mirošov
a Nižný Mirošov. Mali sa zriadiť v rámci dvojročného plánu. Pri inšpekcii zisťoval aj
stav školských budov, resp. súkromných budov prenajatých na vyučovanie. V súvislosti
s tým konštatoval, že v školskom roku 1946/47 boli drevené školské baraky vo Svidníckom
okrese pre ľudové školy postavené v obciach: Belejovce, Hunkovce, Dobroslava
a Nižná Písaná. Na niektorých školských budovách ešte prebiehala rekonštrukcia, ktorú
organizovali štátne stavebné úrady v Prešove a v Michalovciach. Prístup Štátneho stavebného
úradu v Michalovciach hodnotil ako pomalý. Upozornil na skutočnosť, že vlakové
spojenie v regióne nebolo a autobusové bolo po trasách Stropkov – Svidník – Giraltovce
– Prešov, Stropkov – Vranov nad Topľou a Stropkov – Medzilaborce. Až 90 % obcí
bolo bez dopravného spojenia a návšteva škôl a ich inšpekcia sa mohli uskutočniť len
konským povozom alebo peši. 27 Upozornil aj na slabé technické vybavenie UŠI, ktoré
pozostávalo z dvoch písacích strojov so slovenskou klávesnicou, a tak aj protokol z jeho
inšpekcie bol napísaný latinkou v rusínčine. Práca na inšpektoráte bola mimoriadne náročná,
pretože inšpektorát bol svojou pôsobnosťou veľký, archív úradu bol v dôsledku
vojenských udalostí vo veľkej miere zničený a na inšpektoráte pracovali len dve osoby.
Z hľadiska zabezpečenia kvality vyučovania bolo potrebné posúdiť kvalifikačné
predpoklady učiteľov, ktorí už pôsobili v školách. Situáciu komplikovala aj skutočnosť,
že UŠI v Stropkove nemal podklady o kvalifikačnej úrovni temer všetkých učiteľov obvodu,
pretože tie boli spolu s celým archívom bývalého školského inšpektorátu zničené
počas vojny. Z tohto dôvodu školský inšpektor požiadal 13. marca 1946 RUŠ PŠO SNR
o schválenie návrhu na zriadenie kvalifikačnej komisie pre učiteľov v obvode inšpektorátu
na funkčné obdobie rokov 1946, 1947 a 1948. (Keďže všetky školy v obvode boli
štátne, nenavrhoval inšpektorát členov do komisie z radov cirkevnej vrchnosti.) Až po
schválení mohla skúšobná kvalifikačná komisia pre učiteľov ľudových a meštianskych
škôl zasadať. Učitelia boli povinní absolvovať kvalifikačnú skúšku. Pri hodnotení sa
uplatňovala stupnica od jeden do päť s tým, že jednotka bola veľmi dobre, dvojka dobre,
trojka uspokojivo, štvorka menej uspokojivo a päťka neuspokojivo. Ak bolo celkové
hodnotenie učiteľa uspokojivé alebo menej uspokojivé či neuspokojivé, mohol sa do štyroch
týždňov po upovedomení o výsledku skúšky odvolať na úrade služobne mu pria-
27 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Protokol z inšpekcie na UŠI. Počet školských budov,
ktoré spadali pod UŠI, bolo 50.
248

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
mo nadriadenom. V prípade, že bolo hodnotenie menej uspokojivé, odporúčala komisia
ponechať učiteľa v škole až do ďalšieho hodnotenia. Prezídium PŠO SNR v snahe vyjsť
v ústrety učiteľom meštianskych škôl a stredných škôl a pomôcť im úspešne zvládnuť
skúšky učiteľskej spôsobilosti, ponúkalo v obežníku z 14. mája 1946 prípravný šesťtýždňový
kurz (od 5. júla do 24. augusta 1946) pre predmety slovenský jazyk, dejepis,
zemepis, telesná výchova, matematika, deskriptívna geometria, ale zvlášť z ruského jazyka.
Absolventi kurzu dostali „frekventačné“ vysvedčenie. 28 Po schválení návrhu na
zloženie kvalifikačná komisia pri UŠI na zasadnutí 18. novembra 1946 posúdila kvalifikačné
predpoklady 78 učiteľov vrátane učiteľov z okresu Svidník. Komisii predsedal
školský inšpektor Jozef Chudík a jedným z podpredsedov bol inšpektor zo Svidníka
Mikuláš Turčanij.
Krátko po vojne sa aj vo Svidníckom okrese začala rozrastať sieť detských opatrovní,
ktoré boli verejnými sociálnymi a výchovnými zariadeniami pre deti predškolského
veku. Materiálne vybavenie detských opatrovní bolo v prvých povojnových rokoch zastarané
a značne poškodené vojnovými udalosťami. Chýbalo im vnútorné zariadenie
a hračky. Situácia bola sťažená najmä tým, že dochádzka do detských opatrovní nebola
povinná a tak bola slabá a nepravidelná, čo bolo spôsobené aj tým, že deti v predškolskom
veku boli väčšinou vychovávané iba v rodine. Školským zákonom č. 95/1948 boli
detské opatrovne premenované na materské školy a stali sa súčasťou školského systému.
Vo svojej činnosti sa riadili rozvrhom hodín, ktorý bol vypracovaný riaditeľkou školy na
šesť dní v týždni, teda od pondelka do soboty. Dopoludnia sa deti zväčša venovali vecnému
rozhovoru, cvičeniu zmyslov a telesnej výchove. Po roku 1948 počet materských
škôl v okrese stúpol, začiatkom 50. rokov boli okrem Svidníka v ďalších šiestich obciach
– v Cernine, Hunkovciach, Kurimke, Ladomirovej, Rovnom a vo Vyšnom Mirošove. 29
V máji 1952 pribudli k nim ďalšie tri materské školy. V šiestich materských školách bola
zavedená celodenná starostlivosť. V tom istom roku došlo, na pokyn vyšších orgánov,
k prehodnoteniu činnosti materských škôl v obciach, ktoré malo politický podtext. Hodnotila
sa totiž nielen dochádzka deti do zariadení, ale aj zaradenie matiek do pracovného
pomeru a zvlášť sa sledovalo zapojenie sa obyvateľov obce do procesu kolektivizácie.
O tom, či materská škola v obci ostane alebo bude zrušená, rozhodovalo aj to, či mala
obec Jednotné roľnícke družstvo (JRD) a akého typu alebo nejaký podnik. V prípade,
ak rodičia pracovali na vlastnom majetku a v obci nebolo JRD ani závod, padlo odporúčanie
zastaviť činnosť materskej školy. Postoj vyšších orgánov sa zmenil, keď v obci založili
JRD alebo závod. Po tejto previerke nedošlo v okrese k podstatnej redukcii počtu
materských škôl, pretože v roku 1955 boli v ôsmich obciach – Dubová, Cigla, Kečkovce,
Kurimka, Krajná Poľana, Ladomirová, Mestisko, Stročín a vo Svidníku. 30
28 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník Prezídia PŠO zo 14. mája 1946 školským inšpektorátom.
29 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Súpis škôl vo Svidníckom okrese všetkých typov.
30 ŠA Prešov, pob. Prešov. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Zoznam
všetkých škôl v okrese Svidník.
249

Nadežda Jurčišinová
Podstatne iná situácia bola vo Svidníckom okrese vo sfére všeobecnovzdelávacích
škôl (ľudových škôl), ktoré poskytovali základné všeobecné vzdelanie pre život a prácu
v spoločnosti a vytvárali predpoklady pre ďalšie odborné vzdelávanie. 31 Elementárna
ľudová (národná) škola poskytovala popri troch elementárnych spôsobilostiach (čítaní,
písaní a počítaní) i základy rozumovej, ideovo-politickej, mravnej, pracovnej, estetickej
a telesnej výchovy. Vstupovali do nej deti po šiestom roku veku. Obyvateľstvo Svidníckeho
okresu po vojne bolo väčšinou rozptýlené do menších dedín a to si priam vynútilo,
že sa v obciach zakladali školy s malým počtom žiakov. Tak väčšina žiakov obcí Svidníckeho
okresu navštevovala nižšie organizované ľudové (národné) zväčša jednotriedne
či dvojtriedne školy. Boli to školy najnižšej organizačnej štruktúry a práca učiteľa v nich
bola mimoriadne náročná, pretože učiteľ tu vyučoval žiakov niekoľkých postupových
ročníkov. Rozvrh hodín na jednotriednej národnej škole bol v jednotlivých dňoch pondelok
až sobota zostavený podľa oddelení. V jednej triede bolo jeden až päť oddelení
podľa ročníkov. 32
V školskom roku 1950/1951 boli vo Svidníckom okrese všeobecnovzdelávacie školy,
t. j. štátne ruské (ukrajinské) ľudové školy napr. v obciach Mlynárovce, Vyšný Orlík, Vyšný
Mirošov, Krajná Porúbka, Jurkova Voľa, Kurimka, Kružlová, Vyšný Komárnik, Vápeník,
Vagrinec, Bodružal, Dlhoňa, Hrabovčík, Krajná Bystrá, Svidnička, Dubová, Stročín,
Dobroslava, Kečkovce, Nižná Písaná, Vyšná Jedľová, Belejovce, Korejovce, Miroľa, Krajné
Čierne, Nižný Komárnik, Pstriná a Národná škola (slovenská) v Mestisku a v Stročíne.
33 Začiatkom 50. rokov bolo v okrese Svidník celkove 48 národných škôl I. typu, z nich
45 bolo s vyučovacím jazykom ruským/ukrajinským. V roku 1955 ich počet poklesol na
42 v dôsledku toho, že šesť národných škôl bolo preradených na osemročné stredné školy.
Týkalo sa to škôl v obciach Cernina, Krajná Poľana, Kružlová, Mestisko, Nižný Mirošov,
Pstriná a vo Svidníku. Týmto krokom mali ľudové (národné) školy okrem 1. až 5. ročníka
aj 6. až 8. ročník. V súvislosti s touto zmenou sa aj počet učiteľov na osemročných školách
zvýšil. V Cernine a v Nižnom Mirošove zabezpečovali vyučovanie štyria učitelia,
v Krajnej Poľane a v Kružlovej pôsobilo po päť učiteľov, v Mestisku boli traja učitelia,
v Pstrinej dvaja a vo svidníckej škole bolo sedem učiteľov. 34 Vo všetkých uvedených školách
okrem školy v Mestisku bol vyučovací jazyk ukrajinský.
31 V prvej ČSR sa za všeobecnovzdelávacie školy považovali ľudové školy, meštianske školy,
reálky a všetky typy gymnázií. Podľa školského zákona č. 95/1948 patrili k všeobecnovzdelávacím
školách päťročné – národné školy, štvorročné stredné školy (nižšie) a štvorročné
gymnáziá. Podľa školského zákona č. 31/1953 národné školy, osemročné stredné školy a jedenásťročné
stredné školy.
32 Napr. učiteľ v pondelok v jednej triede mal tri oddelenia – prvákov až tretiakov, a tak na prvej
hodine preberal v prvom oddelení s prvákmi prvouku, v druhom oddelení s druhákmi mal
vlastivedu a v treťom oddelení vyučoval tretiakov slovenský jazyk. Niektoré predmety i keď
s rozdielnym obsahom primeraným veku detí (ročníku) mali spoločné, ako napr. počty (matematika),
náboženská výchova, vlastiveda, kreslenie, telesná výchova, hudobná výchova.
33 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.
34 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI.
250

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
V roku 1955 sa odbor školstva Rady KNV v Prešove zaoberal otázkou národných
(ľudových) škôl s nízkym počtom žiakov. Na základe rozhodnutia, ktoré oznámili
15. augusta 1955 odboru školstva, osvety a telovýchovy ONV vo Svidníku, sa rozhodili
ponechať jednotriedne národné školy s menším počtom žiakov ako 15 v obciach
Belejovce, Dobroslava, Medvedie, Nižná Jedlová, Príkra, Vápeník a Nižná Písaná.
Všetky boli s vyučovacím jazykom ukrajinským. 35 Dochádzka žiakov na vyučovanie
v ľudových (národných) školách bola v povojnovom období nepravidelná a sprevádzala
ju vysoká absencia. Jej najčastejšími dôvodmi boli nedostatok obuvi, šatstva, nefunkčná
doprava, ale aj fakt, že rodičia potrebovali deti doma z rôznych dôvodov (na práce
v poľnohospodárstve, na pomoc pri výchove súrodencov najmä u vdov a vdovcov a i.)
a niekedy nechodili deti do školy z nedbalosti rodičov.
Už pred 2. svetovou vojnou bola vo Svidníku Štátna obvodná meštianska škola zmiešaná,
ktorá od školského roku 1945/1946 niesla názov Štátna ruská meštianska škola vo
Svidníku. 36 Zmenil sa nielen názov školy, ale aj vyučovací jazyk, a to zo slovenského
na ruský. Aj celá administratíva, týkajúca sa školy vrátane zápisníc zo zasadnutí učiteľského
zboru sa už viedla nie v slovenčine, ale v ruštine. Vysvedčenia boli vypisované
dvojjazyčne – v slovenskom a ruskom jazyku. Okrem chovania sa hodnotili povinné
predmety a to náboženská výchova, slovenský jazyk s náukou o písomnostiach, ruský
jazyk, občianska náuka a výchova, zemepis, dejepis, prírodopis, prírodospyt, počty
s jednoduchým účtovníctvom, kreslenie, spev, telesná výchova. 37 Medzi predmety rozšíreného
vyučovania patrili chémia a náuka o hospodárstve. Vo štvrtom ročníku bol
vyučovací jazyk rusínsky (ruský) a vyučovali sa predmety občianska náuka a výchova,
dejepis, zemepis, prírodopis, prírodospyt, počty, merba a rysovanie, kreslenie, ručné
práce chlapčenské a ručné práce dievčenské s náukou o domácom hospodárstve a telesná
výchova. Ako nepovinné predmety sa vyučoval nemecký jazyk, rýchlopis, písanie
na písacom stroji a spev pre dievčatá. V školskom roku 1945/46 navštevovalo školu
171 žiakov a výučba prebiehala v štyroch triedach. Prevažná väčšina žiakov si uvádzala
národnosť ruskú (len zriedkavo slovenskú) a vierovyznanie gréckokatolícke, občas pravoslávne
či rímskokatolícke. Napr. z 36 žiakov 2. A sa okrem piatich všetci ostatní hlásili
k národnosti ruskej a ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu. Podobná situácia bola aj
v ostatných triedach. 38
Do roku 1948 neboli v okrese Svidník stredné všeobecnovzdelávacie školy (SVŠ)
a tak významným príspevkom k normálnemu fungovaniu školstva sa stalo rozhodnutie
založiť vo Svidníku gymnázium. Bolo zriadené 14. septembra 1948 a jeho prvým
35 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Ponechanie
národných škôl s malým počtom žiakov.
36 Vyučovanie v nej sa začalo po čiastočnej rekonštrukcii jej budovy 1. októbra 1945 a skončilo
sa 28. júna 1946.
37 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Štátna obvodná meštianska škola
vo Vyšnom Svidníku.
38 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Štátna obvodná meštianska škola
vo Vyšnom Svidníku.
251

Nadežda Jurčišinová
riaditeľom sa stal ruský emigrant Alexander Levin. (V tom istom roku ho vystriedal
P. Rastorgujev.) Vyučovanie prebiehalo v ruskom jazyku. Školu v školskom roku 1948/
49 navštevovalo 50 žiakov, približne 50 % z nich bolo z okresov Bardejov, Humenné,
Stropkov, Giraltovce, Medzilaborce a Sabinov. Obyvatelia Svidníka privítali utvorenie
školy a pomáhali pedagógom a žiakom s ubytovaním, čo nebolo v povojnových rokoch
ľahké. Ako internát slúžili žiakom spočiatku triedy gymnázia. 39 Na základe rozhodnutia
PŠVU SNR bolo gymnázium pri príležitosti 5. výročia Karpatsko-duklianskej
operácie premenované na Ruské gymnázium pamiatky duklianskych hrdinov vo Svidníku.
Škola sa postupne rozrastala. Už v nasledujúcom školskom roku 1949/50 mala
štyri triedy so 116 žiakmi. V druhom polroku školského roku 1950/1951 zaviedli v škole
nový vyučovací predmet – ukrajinský jazyk. V tom istom roku (1951) došlo k zmene
vyučovacieho jazyka na ukrajinský a to na základe uznesenia z konferencie učiteľov
Svidníckeho okresu konanej 30. augusta 1951. 40 Závažnú zmenu v činnosti školy priniesol
školský zákon z roku 1953, ktorým sa zavádzala v školstve jednotná sústava vyučovania
a vzdelávania mládeže. Zanikali gymnáziá ako základný typ SVŠ a namiesto nich
sa vytvárali jedenásťročné stredné školy (JSŠ). Vo svidníckych školských pomeroch to
znamenalo, že od. 1. septembra 1953 sa gymnázium (jeho 1. a 2. ročník) zlúčilo so základnou
(národnou) školou a s meštianskou školou. Riaditeľom JSŠ sa stal dovtedajší
riaditeľ gymnázia Ilja Vološčuk. 41 Po tejto integrácii navštevovalo JSŠ v školskom roku
1953/54 vyše 300 žiakov a vyučovanie zabezpečovalo 24 učiteľov – Ján Dacej, Vasiľ
Rudy, Ctibor Hrabi, Jozef Dušenka, Ján Mindoš, Vasiľ Franko, Jozef Karaffa, Melánia
Gavulová, Andrej Masica, Ján Zbihlej, Peter Holent, Jozef Košč, Irena Karaffová, Cecília
Golecová, Anna Lučkaničová, Mária Petríková, Oľga Fecurková, Mária Ňachajová,
Mária Zbihlejová, Juliana Laputková, Mária Lacková, Mária Mindošová, Peter Jacenko
a Anna Pichaničová. 42 V prvom a druhom ročníku sa vyučoval len ukrajinský jazyk, až
v treťom ročníku pribudol žiakom slovenský jazyk. Povinnými jazykmi pre šiestakov
už boli slovenský, ukrajinský a ruský jazyk. Okrem nich sa vyučoval dejepis, zemepis,
matematika, biológia, telesná výchova, kreslenie, hudobná výchova a práce v dielni.
Žiaci 8. ročníka sa podrobili záverečnej skúške zo slovenského jazyka, ktorá pozostávala
z diktátu, slohu a ústnej skúšky, z ruského jazyka museli zvládnuť ústnu skúšku
a z matematiky písomnú i ústnu skúšku. Pri „zvolenom“ predmete nemali žiaci možnosť
výberu a museli vykonať skúšku z ukrajinského jazyka, ktorá pozostávala opäť
z diktátu, slohu a ústnej skúšky. Záverečná skúška zo slovenského jazyka pozostávala
z ústnej časti, v ktorej žiaci dostali jednu otázku z gramatiky a druhú z literatúry. Na
39 HIRJAK, Emil – HNAT, Michal: Gymnázium včera. In: Gymnázium duklianskych hrdinov
Svidník. 50. výročie. Svidník : Akcent, 1998, s. 7.
40 HIRJAK, Emil – HNAT, Michal: Gymnázium včera. In: Gymnázium duklianskych hrdinov
Svidník. 50. výročie. Svidník : Akcent, 1998, s. 8. V roku 1952 sa na svidnícke gymnázium
hlásilo viac záujemcov o štúdium, než bolo smerné číslo.
41 Až do prijatia nového školského zákona v roku 1960 sa na poste riaditeľa školy vystriedali
Ján Dacej, Andrej Masica a Štefan Minčič.
42 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.
252

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
ilustráciu uvádzame niektoré stanovené literárne témy pre školský rok 1956/57: Jozef
Gregor Tajovský a jeho Statky zmätky, Martin Kukučín: Rysavá jalovica, Fraňo Kráľ:
Čenkovej deti, Andrej Sládkovič: Detvan, Ján Kalinčiak: Reštaurácia, Peter Jilemnický:
Kronika, O dvoch bratoch, Kus cukru, Pole neorané, Milan Lajčiak: Pieseň o veľkom
priateľstve, Ján Kostra: Nové ráno, Samo Chalupka: Mor ho!, Ján Botto: Smrť Jánošíkova,
Július Fučík: Reportáž spod šibenice, František Hečko: Drevená dedina, Janko Kráľ:
Jarná pieseň, Božena Němcová: Babička. 43 Záverečné skúšky sa zvyčajne konali v prvej
polovici júna pred sedemčlennou komisiou, ktorej predsedal riaditeľ školy a ďalšími jej
členmi boli – zástupca školskej správy, triedny učiteľ a štyria skúšajúci učitelia za jednotlivé
predmety. Triedna kniha, triedne výkazy a školská dokumentácia boli vedené
dvojjazyčne v slovenskom a ukrajinskom jazyku. Žiaci mali v triednej knihe v kolónke
národnosti uvedenú vo väčšine prípadov už ukrajinskú národnosť a len časť z nich mala
uvedenú slovenskú, ruskú či cigánsku národnosť. K tomu sa viazalo aj priznanie k náboženskému
vierovyznaniu. Väčšina žiakov si nahlásila pravoslávnu vieru. Len v prípade,
že si žiaci uviedli slovenskú národnosť, hlásili sa i ku katolíckemu vierovyznaniu, pritom
len zriedka uviedli, či išlo o rímskokatolícke alebo gréckokatolícke. Niektorí žiaci
sa k otázke vierovyznania vôbec nevyjadrili. 44 JSŠ sa snažila vyjsť v ústrety aj deťom,
ktoré mali záujem o štúdium na nej v slovenskom jazyku a tak v školskom roku 1956/57
bola zriadená Slovenská národná škola pri JSŠ ukrajinskej vo Svidníku. Záujem o štúdium
v nej prejavilo 50 žiakov slovenskej národnosti, boli to prevažne deti zamestnancov
v štátnej správe. 45 Záujem o štúdium v JSŠ bol značný, čo dokladuje aj stúpajúci
počet žiakov a tried. V roku 1960 mala JSŠ 23 tried so 650 žiakmi, ktorých vyučovalo
32 učiteľov na čele s mladým riaditeľom Štefanom Minčičom. Okrem svidníckych ju
navštevovali i deti z okolitých obcí.
Odborné školy vo Svidníckom okrese pred 2. svetovou vojnou neboli. Postupný hospodársky
vývoj, s prihliadnutím na poľnohospodársky charakter okresu, si vyžiadal zriadenie
poľnohospodárskej školy. Rozhodnutie o ich založení vo Svidníku a vo Vyšnom
Orlíku padlo na zasadnutí Rady ONV vo Svidníku 21. decembra 1945. V nasledujúcom
období počet poľnohospodárskych škôl stúpol. Už v máji 1946 boli v obciach Ladomirová
(od 1. októbra 1945), Nižná Jedľová (od 1. marca 1946) a Vyšný Mirošov (bola založená
ešte 1. septembra 1938). Záujem o založenie poľnohospodárskej školy prejavili i obce
Cernina, Dubová, Kapišová, Kečkovce, Krajná Poľana, Kurimka, Nižná Písaná, Nižný
Mirošov, Pstriná, Rovné, Roztoky, Stročín, Svidnička, Hunkovce a Mlynárovce. 46
43 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku
1953 – 1961.
44 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku
1953 – 1961. Od školského roku 1956/57 sa začali v agende školy využívať nové tlačivá,
ktoré boli v ukrajinskom jazyku a vierovyznanie sa v nich neuvádzalo.
45 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku
1953 – 1961.
46 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List Školského inšpektora v Stropkove Prezídiu UNRP
v Prešove z 8. mája 1946.
253

Nadežda Jurčišinová
Nové možnosti vo výchove a vzdelávaní mládeže Svidníckeho okresu ponúkala
Ľudová škola umenia vo Svidníku (neskôr základná umelecká škola), ktorú ustanovili
15. novembra 1959. Jej zakladateľom a prvým riaditeľom bol Albín Lauko. Celé štyri
roky učil na škole sám a mal k dispozícii len jednu miestnosť v bývalej knižnici. Škola
umožňovala rozvíjať talent deti v oddelení hudobnej výchovy v hre na akordeón, husle
a klavír, mala tiež oddelenie umeleckého prednesu a výtvarné oddelenie. 47
Medzi povinné predmety žiakov všeobecnovzdelávacích a meštianskych škôl
v predvojnovom období i v prvých rokoch po vojne patrilo náboženstvo, ktoré bolo v povojnových
učebných plánoch premenované na náboženskú výchovu. Tým sa mal „správne
zdôrazniť“ jeden z najdôležitejších cieľov práce učiteľa náboženstva „vychovávať zo
žiaka človeka charakteru, pevnej chrbtovej kosti, pevnej vôle, človeka statočnosti, mravnosti
a lásky, človeka, ktorý bude vedieť vnášať viac kresťanstva do svojho praktického
života“. 48 Takýto pozitívny vzťah štátnych orgánov k náboženstvu vo vyučovacom procese
zotrval len do februárového prevratu v roku 1948, po ktorom došlo postupne k zásadnej
zmene postoja nielen k vyučovaniu náboženskej výchovy, ale aj vo vzťahu k vierovyznaniu
žiakov i učiteľskej obce. PŠO SNR výnosom zo 16. augusta 1948 vydalo nový učebný
plán a učebné osnovy pre národné (ľudové) školy, v ktorých ešte náboženská výchova
ostala medzi povinnými predmetmi s rozsahom dvoch hodín týždenne v každom ročníku
a bola tiež súčasťou vyučovacieho procesu na stredných školách v rozsahu dvoch, resp.
jednej hodiny týždenne. Vedúci činitelia KSČ si zrejme v tom období uvedomovali, že
zrušenie vyučovania náboženstva by bolo veľmi radikálnym a neproduktívnym krokom.
Rozhodli sa však rozvinúť protináboženskú kampaň, ktorá vyvrcholila v rokoch 1952
a 1953. Pozícia vyučovania náboženstva v školách bola značne oslabená po prijatí uznesenia
Ústredného výboru KSČ v júni 1952, ktoré zaväzovalo všetkých rodičov prihlásiť
svoje dieťa na vyučovanie náboženstva, pokiaľ chceli, aby sa na ňom zúčastňovalo. Toto
uznesenie konkretizoval výnos PŠVU SNR, na základe ktorého náboženská výchova bola
povinným vyučovacím predmetom len pre tie deti, ktorých rodičia si to želali a dieťa na
náboženstvo prihlásili. Zároveň platila aj smernica, na základe ktorej mali rodičia právo
odhlásiť svoje deti z vyučovania náboženstva i v priebehu školského roka. 49 Náboženstvo
vyučovali kapláni alebo farári príslušného vierovyznania.
V polovici 50. rokov sa vytláčanie vyučovania náboženstva zo škôl naplno prejavilo
aj vo Svidníckom okrese. 50 V dokumente Cirkevná situačná správa, ktorý prerokovala
47 ŠVORC, Peter – DERFIŇÁK, Patrik – JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Svidník v premenách
času. Sabinov : Dino, 2005, s. 48.
48 BORTEL, Ľudovít: Náboženstvo či náboženská výchova? In: Jednotná škola roč. I., 1945/
1946, č. 5 – 6, s. 220.
49 GABZDILOVÁ, Soňa: Komunistická strana Československa a školstvo na Slovensku v rokoch
1948 – 1953. In: Boľševizmus, komunizmus a radikálny socializmus v Československu.
Svazek I. Praha : Dokorán, 2003, s. 221 – 222.
50 Bližšie: ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV vo Svidníku I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná
situácia. Situačné správy. Výkazy o vyučovaní náboženstva na školách v okrese za
rok 1955.
254

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
Rada ONV vo Svidníku vo februári 1955, sa s uspokojením konštatovalo, že „vyučovanie
náboženstva v tunajšom okrese sa prevádza v dvoch obciach a to Mestisku a Stročíne“.
51 Vyučovanie náboženstva obmedzovali rôzne nariadenia. Napr. veriaci z obce
Vyšný Mirošov sa sťažovali, že aj napriek tomu, že sa ich deti prihlásili na vyučovanie
náboženstva, tak sa jeho výučba neuskutočnila, pretože miestny farár, ktorý mal náboženstvo
vyučovať, ho odmietol učiť po skončení vyučovania. Trval na tom, že ho chce
učiť doobeda alebo tesne po obede, s čím zase miestny učiteľ nechcel súhlasiť. Učiteľa
samozrejme podporil aj okresný inšpektorát školstva, a tak v duchu jeho pokynov sa mal
farár podriadiť a vyučovať náboženstvo po ukončení vyučovacieho programu. Zaujímavá
situácia vznikla v obci Ladomirová, kde bola podaná sťažnosť na miestneho farára,
ktorý vyučoval náboženstvo na fare a v kostole. Takéto počínanie mu bolo zakázané
s odôvodnením, že v obci neboli deti prihlásené na vyučovanie náboženstva. V pohovore
sa farár obhajoval tým, že on pripravoval deti len na sväté prijímanie a vo svoj prospech
využil i údaj, že sa na škole nikto neprihlásil na vyučovanie náboženstva. 52
Aj keď sa vyučovanie náboženstva realizovalo len v skromnej miere, predsa bolo
sledované štátnymi a straníckymi orgánmi. Odbor pre cirkevné záležitosti Rady KNV
v Prešove zaslal 23. novembra 1955 pokyny pre cirkevných tajomníkov ONV, na základe
ktorých mali podať podrobnú „situačnú správu“ o situácii v okrese podľa jednotlivých
cirkví. V súvislosti so školstvom sa od cirkevného tajomníka požadovalo, aby zhodnotil
priebeh vyučovania náboženstva v školách – aké formy výučby používajú duchovní
a učitelia náboženskej výchovy, aký bol záujem detí o vyučovanie náboženstva, aká bola
dochádzka na náboženskú výchovu, či boli deti v priebehu školského roka odpútavaní
od vyučovania náboženstva, aké formy sa pri tom využívali a či sa deti z vyučovania odhlasovali.
Zároveň mal zaznamenať reakciu učiteľov na vyučovanie náboženstva. 53 Na
úspešnosť vytláčania náboženstva zo škôl a na pokles religiozity v okrese poukazovalo
aj hlásenie odboru cirkevných záležitosti ONV vo Svidníku z 9. marca 1955 zaslané na
cirkevný odbor KNV do Prešova. Okrem iného sa v ňom s uspokojením konštatovalo,
že oproti minulosti poklesla „metodická moc“ cirkví a duchovenstva a že medzi mládežou
sa osvedčila propaganda vedeckého svetonázoru, v dôsledku čoho došlo i k poklesu
návštevnosti kostolov. V lete 1955 dostali cirkevní tajomníci ONV smernice na štatistickú
evidenciu žiakov, ktorí sa prihlásili na vyučovanie náboženstva. Z nej vyplývalo,
že od počtu prihlásených žiakov závisel aj počet hodín náboženskej výchovy, a tak čím
bol nižší počet žiakov, tým nižší bol i počet hodín. Vyučovanie náboženskej výchovy sa
otvorilo pri počte dvoch žiakov ako jedno oddelenie s hodinou mesačne. Keď bolo zá-
51 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV vo Svidníku I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná
situácia. Cirkevná situačná správa za mesiac február 1955. Zaslal cirkevný odbor ONV Svidník
na cirkevný odbor KNV v Prešove.
52 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia.
Situačná správa.
53 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia.
Situačná správa.
255

Nadežda Jurčišinová
ujemcov o vyučovanie náboženstva päť až osem, bolo utvorené jedno oddelenie a učilo
sa hodinu raz za dva týždne. Pokiaľ bolo prihlásených deväť až 15 žiakov, utvorili jedno
oddelenie, ale vyučovalo sa hodinu týždenne. Keď prejavilo záujem viac ako 16 žiakov,
boli zaradení opäť do jedného oddelenia a výučbe náboženstva boli venované dve hodiny
týždenne. V jednom oddelení mohlo byť aj viac než 50 žiakov. Pre vytvorenie oddelenia
bol smerodajný počet žiakov tej istej náboženskej konfesie na škole a nie v jednotlivých
triedach. Prihlášku na náboženstvo museli podpísať obaja rodičia. Len v prípade,
ak jeden z rodičov pracoval dlhšiu dobu mimo bydliska, stačil jeden podpis. Odovzdať
sa mala riaditeľstvu školy a riaditeľ bol povinný oznámiť počet prihlásených žiakov na
príslušný odbor školstva ONV. V zmysle zákona č. 218/49 Zb. bol každý farár povinný
bezplatne odučiť osem hodín a kaplán 10 hodín týždenne. 54
Výrazný vplyv na pokles záujemcov o vyučovanie náboženstva v školách Svidníckeho
okresu mala tzv. pravoslávna akcia, ktorá sa naplno rozvinula začiatkom 50. rokov.
Jej obsahom bolo štátne zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a náboženstva a jeho nahradenie
pravoslávnou cirkvou a konfesiou. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a zavedenie
pravoslávia bolo politicky zdôvodňované snahou oslabiť vplyv Vatikánu na obyvateľstvo.
Pri príprave a realizácii akcie P, ako sa pravoslavizácia označovala, bol popieraný
nacionálny charakter s tým, že spadá do oblasti cirkevnej a nie národnostnej politiky.
V skutočnosti však ani objektívne nebolo možné, aby pravoslávna akcia nezasiahla do
národnostných pomerov v regióne, pretože gréckokatolícka cirkev bola hlavnou oporou
rusínskeho obyvateľstva a teda vážnou prekážkou ukrajinizácie. Administratívne
rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola stálou inštitúciou rusínsko-ukrajinského
obyvateľstva na Slovensku, bolo zákonite pochopené ako vonkajší zásah nielen proti
viere, ale aj proti národnosti. 55 Pravoslavizácia sa prejavila i v oblasti školstva jednak
v poklese záujmu o vyučovanie náboženstva, keďže išlo o školy v obciach s obyvateľmi
prevažne gréckokatolíckeho vierovyznania, ale aj v administratíve a evidencii žiakov
školy, ktorí prešli nielen zmenami vo vyučovacom jazyku zo slovenského na ruský a potom
na ukrajinský, ale aj v hlásení sa k vierovyznaniu. Nie zriedkavé boli prípady, že
žiaci v priebehu školskej dochádzky zmenili osobné údaje tak o národnosti, ako i o vierovyznaní.
Jedným z nich bol aj žiak národnej školy v Krajnej Poľane Ivan Drozd, ktorý
sa v školskom roku 1946/47 hlásil ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, pričom si národnosť
neuviedol, v nasledujúcom školskom roku 1947/48 si to isté vierovyznanie ponechal,
ale národnosť si už uviedol, a to ruskú. V školskom roku 1949/50 zmenil národnosť
na ukrajinskú a vierovyznanie mal stále gréckokatolícke. V školskom roku 1950/51
si národnosť opäť neuviedol, ale vieru si nahlásil pravoslávnu a v školskom roku 1951/52
54 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia.
Situačná správa.
55 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku
v rokoch 1948 – 1953. In: Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Praha : Ústav pro soudobé
dějiny AV ČR, 1994, Svazek 21, s. 114.
256

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
mal už evidovanú národnosť ukrajinskú a vierovyznanie pravoslávne. 56 Z uvedeného je
zrejmé, že sa postupne musel prispôsobiť spoločensko-politickej klíme v štáte.
Spoločensko-politickým a ideologickým zmenám sa museli prispôsobiť, pokiaľ chceli
zotrvať na svojich miestach, aj učitelia, riaditelia škôl a ostatní školskí zamestnanci.
Prejavilo sa to aj na rokovaní konferencie učiteľov škôl okresu Svidník v polovici júna
1950 vo Svidníku, kde sa organizátorom podarilo presadiť svoje zámery pri realizácii
akcie P tým, že sa 112 prítomných učiteľov „manifestačne“ podpísalo, že prestupujú
z gréckokatolíckej viery na pravoslávnu a teda, že „sa vracajú k viere svojich predkov
a nechcú mať nič so zradnou politikou Vatikánu“. 57
Učitelia boli nútení podriadiť sa vládnej politike, pretože boli sledovaní, hodnotení
a kádrovaní v duchu pokynov a nariadení štátnych orgánov už pred rokom 1948, ale
najmä po ňom. Na základe tajného príkazu RUŠ PŠO SNR s označením Evidencia z 10.
apríla 1947 s odvolaním sa na to, že „mnohí učitelia často nedodržujú príkazy školských
úradov, správajú sa nedôstojne menu učiteľa, dokonca často vedú škodlivú agitáciu proti
školským úradom a nastoleným poriadkom“, prikazovali UŠI, aby zaviedol okrem oficiálnej
aj prísne tajnú evidenciu, v ktorej mal zaznamenávať správanie sa jednotlivých
učiteľov nielen v škole, ale aj mimo školy, evidovať aktivity proti školstvu, proti UNRP,
proti RUŠ a proti Sovietskemu zväzu. Takto získané informácie mali zohrávať rozhodujúcu
úlohu pri udeľovaní eventuálnych učiteľských výhod, pri odporúčaniach, pri premiestňovaní
či vylučovaní učiteľov. Podľa pokynov mal inšpektorát pri premiestnení,
vylučovaní a odmeňovaní učiteľov predložiť svoje vyjadrenie v dvoch obálkach, z nich
jedna mala byť označená červeným nápisom Tajné. 58 O dva týždne neskôr 21. apríla
1947 dostal UŠI v Stropkove od PŠO SNR obežník s označením Dôverné!, v ktorom sa
školským inšpektorom okrem iného nariaďovalo, aby pozorne sledovali každú činnosť
všetkých učiteľov, zvlášť tých „horšie preverených“. Nespokojnosť v ňom vyslovili najmä
s realizáciou štátnoobčianskej výchovy, ktorá sa podľa ich mienky neuskutočňovala
dosť intenzívne. Apelovali na inšpektorov, aby mali na pamäti to, že „správna štátoobčianska
výchova“ musí byť založená na ideách, na ktorých štát vznikol – „pokrok, vláda
ľudu, sociálna rovnosť, národná a slavianska jednota a bratstvo, pomoc a sila Červenej
armády a ZSSR, duch národného povstania, orientácia všeslavianska, ľudová demokracia,
československá štátna jednota“. 59 Inšpektori boli povinní osobne sa presvedčiť, že
uvedené heslá boli nielen spomenuté, ale že sa „aj dôkladne prehĺbili vhodne v každej
škole a v každej triede“ a učiteľom mali „dôrazne“ pripomínať, že majú „v tomto duchu
pôsobiť“. To už boli zreteľné prejavy postupnej ideologizácie školstva, ktorá sa naplno
56 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Národná škola Krajná Poľana
1946/47 – 1952/53.
57 Učiteľská konferencia vo Svidníku. In: Hlas ľudu VI., 25. júna 1950, č. 25, s. 5.
58 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List RUŠ PŠO SNR v Bratislave UŠI v Stropkove
z 10. apríla 1947.
59 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník čís. 67/47 PŠO SNR v Bratislave UŠI v Stropkove
z 21. apríla 1947.
257

Nadežda Jurčišinová
rozvinula po februári 1948, keď došlo k zmene spoločensko-politických pomerov v Československu.
Tie sa osobitne citlivo dotkli aj učiteľov. Požiadavkou prijímať do ich radov
iba osoby spoľahlivé a po odporúčaní príslušným národným výborom sa sledovala očista
škôl od osôb politicky sa angažujúcich v bývalom režime. Učiteľov ako štátnych zamestnancov
zaradila nová vládna moc k tým vrstvám spoločnosti, ktorým sa musela venovať
zvýšená pozornosť. Boli tak sledovaní, preverovaní, školení, prevychovávaní, usmerňovaní
a to nielen v pracovnej činnosti, ale aj mimo nej a často i s pomocou donucovacích
prostriedkov. V zmysle ustanovenia 41 vládneho nariadenia zo 14. decembra 1948 o znížení
počtu štátnych a verejných zamestnancov a o ich preradení do výroby bolo postihnutých
veľa učiteľov. Keďže Prezídium PŠVU SNR prejavilo nespokojnosť s priebehom
presunu štátnych a verejných zamestnancov na základe dobrovoľných prihlášok, ktorá
sa podľa jeho mienky stretla u zamestnancov školského rezortu s malým pochopením, 60
pristúpilo sa k druhej fáze realizácie vládneho uznesenia zo 14. decembra 1948, v intenciách
ktorého sa mal vybrať potrebný počet zamestnancov pre výrobu z úradnej moci.
Od školských inšpektorov sa tak žiadalo, aby spísali návrhy na zamestnancov (učiteľov
– kvalifikovaných, administratívnych a pomocných zamestnancov), ktorí by mohli prísť
do úvahy na preradenie do výroby. Podľa ich pokynov mali byť kritériami výberu – politický
postoj k terajšiemu režimu a morálne i pracovné kvality zamestnanca (nepriateľ
režimu, zaháľač a pod.). Výber osôb sa mal konzultovať aj s orgánmi KSS a návrhy sa
mali predložiť Prezídiu PŠVU SNR. 61 UŠI v Stropkove promptne reagoval na obežník
a navrhoval zaradiť do výroby z okresu Svidník dočasného učiteľa vo Svidničke Jána
Ščerbu a „definitívneho“ učiteľa z Pstrinej Juraja Suchého.
Hodnotení a kádrovaní boli nielen učitelia, ale i riaditelia škôl a inšpektori. V podmienkach
Svidníckeho okresu sa realizovalo kádrovanie riaditeľov škôl na základe pokynov,
ktoré zaslal Referát pre školstvo, osvetu a telesnú výchovu KNV v Prešove v podobe
dokumentu pod názvom Vzor kádrového posudku. Referát pre školstvo, osvetu
a telovýchovu ONV vo Svidníku bol povinný vypracovať na jeho základe hodnotenia
riaditeľov škôl. Okrem osobných (meno a priezvisko, dátum a miesto narodenia, bydlisko
a zaradenie) sa v nich uvádzali i stranícke údaje – či bol riaditeľ členom KSS, odkedy,
aké stranícke funkcie vykonával, akým bol straníkom či uvedomelým členom, oddaným
strane, či dostatočne obhajoval politiku KSS a pod. Potom nasledovala kádrová charakteristika
– z akej rodiny pochádzal, za čo bol pôvodne vyučený, kde pracoval do februára
1948 a po februári 1948, ako sa zachoval počas okupácie, či a ako sa podieľal na socializácii
dediny a na organizovaní JRD. Evidovalo sa aj jeho členstvo v spoločenských
organizáciách Národného frontu a osobné vlastnosti. Na záver sa musel referát ONV
vyjadriť, či odporúča alebo neodporúča ponechať riaditeľa národnej školy vo funkcii.
Pokiaľ mal výhrady, tak v závere navrhol meno prípadného nástupcu s jeho stručnou
60 Upozorňoval na to dôverný Obežník č. 24/1949 z 12. februára 1949, adresovaný školským
inšpektorátom v záležitosti prevodu štátnych a verejných zamestnancov do výroby.
61 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník Prezídia PŠVU v Bratislave z 12. februára
1949.
258

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
predbežnou charakteristikou. Napr. z posudku na riaditeľa strednej školy vo Svidníku
Jána Bakoša sa okrem iného dozvedáme, že bol „po stránke ideologickej uvedomelým
členom KSS i keď na ňom občas badať vplyv manželky, najmä vo vzťahu k náboženstvu,
čo je iba rázu prechodného“. 62 Napriek tejto výhrade ho referát ONV vo Svidníku odporúčal
ponechať vo funkcii pre jeho odborné a pedagogické znalostí a najmä s prihliadnutím
na to, akú úctu požíval od všetkých straníkov a pokrokovo zmýšľajúcich učiteľov.
Vyskytli sa aj prípady, že riaditeľ školy nedostal odporúčanie a to často najmä z dôvodu,
že bol nestraník.
Ako v celoštátnom meradle na úseku školstva, tak aj na okresnej úrovni bolo potrebné
nájsť „reakčné a nespoľahlivé učiteľské živly“, ktoré „nevedeli pochopiť“, že „v budovaní
socializmu má veľký význam ideologická výzbroj a vzdelanie ľudu“. 63 K hľadaniu
nepriateľov strany a spoločnosti vyzýval i „veľmi dôležitý“ obežník Prezídia PŠVU
SNR, ktorý nariaďoval školským inšpektorom, aby vyhľadávali vo svojom okrese pracovníkov,
ktorí sa zúčastňovali alebo spolupôsobili pri protištátnych akciách alebo takúto
činnosť vykazovali ich rodinní príslušníci.
Jedným z prejavov kádrových čistiek v školstve bol nedostatok „spoľahlivých“ učiteľov,
ktorý nová vládna moc riešila tým, že obsadzovala učiteľské miesta ľuďmi, ktorí
dovtedy pracovali priamo vo výrobnom procese, pričom určujúcim kritériom pri ich
prijímaní do školských služieb sa stal súhlas a ochota presadzovať líniu tzv. socialistickej
kultúrnej revolúcie a realizovať vyučovací proces v súlade s marxisticko-leninskou
ideológiou. Aktivity učiteľov mali byť v súlade s vytýčenou líniou, ktorú charakterizoval
Klement Gottwald: „Skúsenosť nás učí, že pre budovanie socializmu si musí pracujúci
ľud vytvoriť a vychovať vlastnú inteligenciu pochádzajúcu z jeho stredu a s ním triedne
a ideologicky spätú.“ 64 K úspešnému plneniu tejto idey mala prispieť i okresná politická
škola, ktorá bola zriadená koncom roka 1949 pri OV KSS vo Svidníku a ktorou museli
prejsť všetci učitelia stredných škôl vo Svidníku. Prvý turnus školenia sa začal 20. decembra
1949 za účasti 32 frekventantov. 65 Učitelia museli byť činní nielen v škole, ale aj
mimo nej, boli povinní zúčastňovať sa rôznych politických školení, kurzov a besied.
Vládnej ideológii a politike sa museli podriadiť aj žiaci, ináč boli potrestaní. Jedným
z nich bol študent ruského gymnázia vo Svidníku Andrej Kurimský. O jeho „záškodníckej
činnosti“ zaslal „prísne dôvernú“ správu sekretariát OV KSS vo Svidníku na Referát
školstva a osvety ONV vo Svidníku. S rozhorčením v nej oznamoval: „Bolo zistené
z výpovedí svedkov, že Andrej Kurimský študent rus. gymnázia vo Svidníku pred viacerými
občanmi v obci Varadka prejavil nekladný postoj k terajšiemu ľudovodemokratickému
zriadeniu a hlavne proti Sov. Zväzu, taktiež jeho otec je dedinským boháčom
62 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Posudok školského inšpektora na Jána Bakoša.
63 Bližšie: MICHNOVIČ, Imrich: Vranov nad Topľou v 20. storočí. (Časť druhá: 1948 – 2000)
Vranov nad Topľou : Vydalo mesto Vranov nad Topľou, 2005, s. 84.
64 NOVOMESKÝ, Ladislav: IX. zjazd KSČ a naša škola. In: Jednotná škola roč. V., 1949/1950,
č. 1 – 2, s. 1.
65 Okresná politická škola vo Svidníku. In: Hlas ľudu roč. VI. 1950, č. 1, s. 9.
259

Nadežda Jurčišinová
a má záporný postoj k terajšiemu zriadeniu, tiež bol potrestaný pre viac priestupkov
protištátneho smýšľania.“ 66 Sekretariát OV KSS vo Svidníku trval na tom, aby bol študent
okamžite prepustený zo školy, pretože nemal čo študovať na socialistickej škole.
Napokon ho v máji 1951 zo školy prepustili.
Vyučovací proces na všetkých stupňoch škôl bol začiatkom 50. rokov plne poznamenaný
„rýchlym budovaním socializmu a zostrujúcim sa triednym bojom“. Učitelia
v rámci tohto procesu boli využívaní pri realizovaní mocensko-politických cieľov komunistickej
strany. Ich ideovo-politická vyspelosť v duchu vládnej ideológie sa v ďalších
rokoch uplatňovala v rámci metodických združení, prostredníctvom diaľkového štúdia,
individuálnym štúdiom politickej a pedagogickej literatúry. Veľký počet učiteľov sa
zúčastňoval prednášok v rámci pedagogických rád, ako aj na úsekových poradách Revolučného
odborového hnutia. Politický rozmer dostala i konferencia 112 učiteľov škôl
okresu Svidník, ktorá sa uskutočnila 15. júna 1950 vo Svidníku. Hovorilo sa na nej
nielen o stave školstva v ČSR a o školskej politike na Slovensku, ale najmä o rokovaní
IX. zjazdu KSS. Z dobovej tlače sa o konferencii okrem iného dozvedáme, že „učitelia
všetky prejavy prijali s veľkým porozumením a zaviazali sa, že úlohy vyplývajúce
z uznesení IX. zjazdu KSS budú plniť na 100 % nielen v škole, ale aj mimo školy, najmä
v JRD“. 67
Stranícke materiály zo zjazdov KSS, ktoré stanovovali aj „hlavné smerovanie školskej
politiky“, boli hlbšie a detailnejšie rozpracované PŠVU SNR pre všetky typy škôl
na Slovensku, a to v podobe plánov hlavných úloh na jednotlivé štvrťroky a také boli
zasielané na referáty školstva a osvety ONV. Napr. plán na tretí štvrťrok 1955, ktorý pozostával
z piatich častí, hneď v prvej časti upriamil pozornosť na rozpracovanie záverov
KSČ pre oblasť školstva vo vzťahu k učiteľom a školským pracovníkom. Zdôrazňoval,
že je potrebné „zabezpečiť, aby všetci učitelia a školskí pracovníci boli pripravení na
plnenie úloh vyplývajúcich zo zjazdu KSS; za tým účelom sa malo organizovať štúdium
zjazdových referátov a školenia, obsahom ktorých mali byť otázky – komunistická výchova
mládeže, komunistická morálka, boj proti buržoáznemu nacionalizmu (najmä
proti ľudáckemu separatizmu), vedecko-ateistická výchova žiakov, školy v boji za udržanie
svetového mieru, základné politicko-ekonomické otázky so zreteľom na výchovu
mládeže“. 68 Druhá časť sa venovala politickému, pedagogickému a organizačnému
zabezpečeniu nového školského roka 1955/56. V nej bola zakotvená i úloha adresovaná
dedinským učiteľom, od ktorých sa požadovalo, aby sa zúčastnili osobitných osemdňových
prázdninových školení na zlepšenie ich kultúrno-osvetovej práce na dedine.
Vo vzťahu k ukrajinským a maďarským školám sa mali v dôsledku zmien v učebných
66 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List OV KSS vo Svidníku Referátu školstva, osvety a telesnej
výchovy ONV vo Svidníku a list Referátu školstva, osvety a telesnej výchovy ONV
vo Svidníku Ruskému gymnáziu vo Svidníku zo 7. mája 1951.
67 Učiteľská konferencia vo Svidníku. In: Hlas ľudu VI., 25. júna 1950, č. 25, s. 5.
68 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Plán hlavných
úloh Povereníctva školstva na III. štvrťrok 1955.
260

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960
plánoch vydať nové učebné osnovy a zabezpečiť ich osvojenie si všetkými učiteľmi,
ktorí v týchto školách učili. V tretej časti pod názvom Zvýšiť výchovnú starostlivosť
o žiakov počas prázdnin bola okrem iného aj úloha podporovať a kontrolovať letnú aktivitu
mládeže. Štvrtá a piata časť plánu sa zaoberala otázkami skvalitnenia organizácie
a riadenia práce PŠVU SNR a nižších zložiek. Týkala sa aj politických a hospodársko-
-organizačných úloh pri plnení plánu na úseku investičnej výstavby, generálnych opráv
a údržby školských budov.
Nielen na realizácii straníckych uznesení, ale aj na spoločensko-politickom dianí
sa museli podieľať všetky typy škôl. Prejavom ich aktivity bolo i prijímanie rôznych
záväzkov zo strany riaditeľov, učiteľov a žiakov, čím prejavovali svoj postoj k socialistickému
zriadeniu. Napr. pri príležitosti I. zjazdu československých obrancov mieru
prijímali riaditelia, učitelia i žiaci rôzne záväzky. Učitelia Štátnej ruskej ľudovej školy
v Kružlovej sa zaväzovali, že „každý učiteľ sa riadne pripraví na vyučovanie, aby zlepšil
prospech žiakov na škole, vyučovanie na škole budeme prevádzať v duchu marxisticko-leninskej
ideológie, každý učiteľ počas školského roku prednesie po dve prednášky
pre ženy v miestnej obci so zameraním na mierové hnutie na celom svete“. 69 Záväzky
žiakov národnej školy vo Vyšnom Orlíku pri tejto príležitosti boli: „Do školy budeme
chodiť riadne každý deň, do školy budeme chodiť čistí, vyzdobíme si za pomoci súdruha
učiteľa školu podľa sovietskeho vzoru, v škole budeme dbať na vzornú čistotu, budeme
sa pilne učiť, budeme rodičom hovoriť o JRD, taktiež budeme rodičov oboznamovať
s bojom za svetový mier, naučíme sa niekoľko ruských piesní, naučíme sa niekoľko básní,
lepší žiaci budeme pomáhať slabším, čím sa zvýši znalosť, zavedieme súťaž medzi
ročníkmi o dochádzke do školy.“ 70 Ich riaditeľ si stanovil tieto úlohy: „Budem dbať
o riadnu dochádzku školy, budem dbať o čistotu v škole, vyzdobím školu podľa socialistického
vzoru so žiakmi, budem sa snažiť na hodinách vyučovať zamerane na boj za
svetový mier, budem sa snažiť pri vyučovaní zamerať každý predmet na JRD, budem sa
starať o zlepšenie a prehĺbenie socialistickej výchovy na škole štúdiom marx-leninskej
literatúry a odbornej sovietskej literatúry. Zavediem v škole socialistické súťaženie medzi
postupovými ročníkmi v čistote a dochádzke do školy, budem sa pridržiavať nového
školského poriadku, odprednášam jednu prednášku v obci Vyšný Orlík „Výhody v JRD“
a i.“ 71 V podobnom duchu boli koncipované aj záväzky, ktoré si dávali zamestnanci
a žiaci ostatných škôl. Záväzky sa prijímali pri rôznych príležitostiach, napr. pri príležitosti
72. narodenín J. V. Stalina, výročiach Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie,
oslobodenia ČSR a pod. Okrem toho sa školy zapájali do rôznych podujatí, ktoré boli
celoštátne vyhlásené, napr. v rámci „ľudového zberu“ druhotných surovín zbierali žiaci
železo, farebné kovy, kosti, handry, fľaše, papier a pod.
Riaditelia škôl i učitelia mali v správnom ideologickom duchu pôsobiť nielen na žiakov,
ale aj na ich rodičov. K tomu im mali poslúžiť rôzne mimoškolské podujatia a stret-
69 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.
70 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.
71 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.
261

Nadežda Jurčišinová
nutia v rámci združenia rodičov a priateľov školy (ZRPŠ), ktoré pôsobili pri školách.
V programe ich zasadnutí boli popri otázkach týkajúcich sa chodu školy aj prednášky
politicko-propagačného charakteru, napr. na zasadnutí ZRPŠ na Národnej škole v Mestisku
v roku 1950 odzneli témy O význame JRD, O činnosti pionierskej organizácie na
škole a i. Riaditeľstvo Národnej školy v Hrabovčíku zaradilo do plánu porád ZRPŠ prednášky
O prednostnom povolaní v baníctve a hutníctve, príprava žiakov vo vyše uvedených
odboroch, Socializácia dediny a úlohy novej školy pri výstavbe socializmu v našej
zemi, Škola – bojový nástroj mieru, Pomoc školstva pri prerode dediny, Pionieri – nádej
nášho národa a pod. 72 Zo správ ZRPŠ je zrejmé, že sa ich členovia zúčastňovali aj
všetkých kultúrnych a politických podujatí, ktoré škola organizovala.
Vládny režim po februári 1948 sa všetkými možnými prostriedkami usiloval o to,
aby si učitelia osvojili vládnuci svetonázor marxizmus-leninizmus a boli jeho aktívnymi
šíriteľmi medzi žiakmi. Realizácia tejto úlohy bola povinná nielen pre komunistov, ale
aj nekomunistov, nestraníkov, pretože „na diele výchovy inteligencie pre budovanie socializmu
bude spolupracovať i v školskej práci učiteľstvo aj v komunistickej strane neorganizované“.
Škola mala byť, ako to zdôraznil i vtedajší povereník školstva a osvety
Ladislav Novomeský, „účinným inštrumentom“ pre socialistickú výchovu mládeže. 73 Už
v priebehu 50. rokov bolo celé školstvo plne v službách nového komunistického režimu.
Vývoj školstva v okrese Svidník po 2. svetovej vojne bol poznamenaný na jednej
strane enormným úsilím o odstránenie dôsledkov vojnových udalostí, na druhej strane
zaznamenal stúpajúcu tendenciu. Z roka na rok sa zvyšoval počet materských škôl, ale
najmä ľudových (národných), a tak už v marci 1947 z celkového počtu 49 obcí Svidníckeho
okresu boli v 45 obciach ľudové školy so 70 triedami. Ako vyučovací jazyk bola na
prevažnej väčšine ľudových škôl zavedená ruština, ktorá bola rusínskemu obyvateľstvu
blízka a ktorá v priebehu jari 1945 nahradila jazyk slovenský. V školskom roku 1953/54
bola ako výchovný a vyučovací jazyk v školách zavedená ukrajinčina. V povojnovom
období postupne pribúdali v okrese školy od materských cez všeobecnovzdelávacie školy
až po gymnázium. V podstatne menšej miere boli v okrese zastúpené odborné školy,
išlo len o poľnohospodárske. Celková činnosť škôl a obsahové zameranie ich fungovania
boli determinované spoločensko-politickými zmenami v Československu v rokoch 1945
až 1960. V niektorých prípadoch bol ich dosah a dopad zreteľnejší. Stalo sa tak zvlášť
pri realizovaní akcie P, ale aj pri zavádzaní vyučovacieho jazyka v školách v okrese.
V tomto prípade v priebehu ani nie desiatich rokov došlo k trom zmenám – zo slovenského
na ruský a potom na ukrajinský vyučovací jazyk. Podobne ako všetky školy v štáte, aj
školy v okrese Svidník sa podriadili a prispôsobili po obsahovej stránke pofebruárovej
vládnej ideológii.
72 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Plán ZRPŠ pri
národnej škole v Mestisku a Hrabovčíku.
73 NOVOMESKÝ, Ladislav: IX. zjazd KSČ a naša škola. In: Jednotná škola roč. V., 1949/1950,
č. 1 – 2, s. 1. Ministrom školstva a osvety ČSR po oslobodení bol Zdeněk Nejedlý.
262

Inštitucionálny projekt FF PU v Prešove č. 10/IVP/2006
POLITICKÁ EMIGRÁCIA Z RUSKA
A VÝCHODNÉ SLOVENSKO
Východné Slovensko sa v prvej polovici 20. storočia niekoľkokrát stalo územím, cez
ktoré prechádzali exulanti z východnej Európy. Nástup boľševikov k moci v Rusku v jeseni
1917 i následná občianska vojna spôsobili jednu z najmasovejších migrácií obyvateľov
východnej Európy. V dôsledku nesúhlasu s politickým vývojom v krajine opustilo
Rusko viac ako dva milióny obyvateľov. Stali sa z nich exulanti hľadajúci pomoc a nový
domov v mnohých európskych i mimoeurópskych krajinách.
Československá republika sa zaradila k tým krajinám, ktoré v medzivojnovom období
poskytli emigrantom z Ruska pomoc a podporu a pre tisíce z nich sa stala aj novým
domovom. Väčšina emigrantov žila v Prahe, no niektorí z nich sa usadili aj na Slovensku.
Región východného Slovenska mal v živote politických emigrantov z Ruska osobité
postavenie. Východné Slovensko lákalo emigrantov nielen svojou geografickou polohou,
ale hlavne jazykovou a konfesionálnou blízkosťou ukrajinsko-rusínskeho obyvateľstva
žijúceho v severovýchodnej časti regiónu. Nie náhodou sa práve v Košiciach vytvorilo
druhé najvýznamnejšie centrum emigrácie na Slovensku a v dedinke Ladomírová jediné
konfesionálne stredisko Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí na území celého Československa.
Pre niektorých emigrantov sa východné Slovensko stalo natrvalo druhým
domov, pre iných len miestom kam ich priviedli pracovné povinnosti alebo ich odborný
záujem.
Činnosť a aktivity politických exulantov z Ruska na východnom Slovensku sú súčasťou
širšieho kontextu dejín medzivojnového Československa. Keď sa v poslednej dekáde
20. storočia začal výskum dovtedy tabuizovaného pôsobenia politickej emigrácie
z Ruska v Československu, stali sa predmetom záujmu odborných kruhov v prvom rade
aktivity emigrantov v Prahe a v tých mestách, kde žili početnejšie komunity emigrantov
(Brno, Moravská Třebová, Poděbrady, Bratislava). Život emigrantov v jednotlivých
regiónoch Čiech, Moravy a na Slovensku ostával pre svoju parciálnosť dlho mimo odborného
záujmu.
Na východnom Slovensku už v 90. rokoch 20. storočia vznikli prvé práce, ktoré boli
venované pôsobeniu emigrácie v tomto regióne. Boli však tematicky rôznorodé a chýbal
im syntetizujúcejší pohľad na skúmanú problematiku. Túto fúgu sa snažil vyplniť
inštitucionálny projekt Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko (1918 – 1945)
realizovaný od roku 2006 na Filozofickej fakulte PU v Prešove. Jeho cieľom bolo priblížiť
vytváranie ruskej emigrantskej komunity na východnom Slovensku, charakterizovať
komplexnejšie jej pôsobenie i aktivity konkrétnych predstaviteľov. Riešiteľský kolektív
sa súčasne pokúsil zmapovať existujúce primárne a sekundárne pramene k emigrácii,
ktoré sa nachádzajú na území regiónu. Čiastkové výsledky projektu boli prezentované
na vedeckom seminári Pôsobenie ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku
v rokoch 1919 – 1945 konanom 9. 11. 2005 na pôde Filozofickej fakulty v Prešove.
Seminár bol realizovaný v spolupráci so Štátnou vedeckou knižnicou v Prešove a príspevky,
ktoré na ňom odzneli, boli publikované v zborníku Ruská a ukrajinská emigrá-
263

Inštitucionálny projekt FF PU v Prešove č. 10/IVP/2006
cia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945 (Eds.: Ľ. Harbuľová, M. Ňachajová,
Ľ. Babotová. Prešov: Štátna vedecká knižnica, 2006.) Druhým výstupom z realizovaného
projektu bol vedecký seminár (november 2007) venovaný osobnostiam ruskej a ukrajinskej
emigrácie, ktoré žili a pracovali na východnom Slovensku. Parciálnou súčasťou
projektu sú aj nasledujúce príspevky, ktoré sa dotýkajú troch okruhov, v ktorých sa realizuje
súčasný výskum: osobnosti ruskej emigrantskej komunity, súpis primárnych prameňov
v miestnych archívoch a odraz života emigrantskej komunity v regionálnej tlači.
Vyústením realizovaného výskumu i riešeného inštitucionálneho projektu by mala byť
komplexnejšia syntéza o pôsobení politických exulantov z Ruska na území východného
Slovenska v 20. – 30. rokoch 20. storočia.
Ľubica Harbuľová
264

Osobnosti ruskej emigrantskej komunity
v medzivojnových Košiciach
Ľubica Harbuľová
HARBUĽOVÁ, Ľ.: Central figures of the community of Russian emigrants in Košice
between the world wars. In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum,
2007, pp. 265-271.
In the period between the world wars Košice became the second centre of Russian
immigrants to Slovakia. (Bratislava was the first one.) The number of immigrants living
in Košice was changing because of their frequent migration. It is, however, estimated that
approximately 50 – 100 people were living there. The community was represented by two
associations – the Russian Circle and the Union of Russian Emigrants which performed
cultural and supportive work. The community of Russian emigrants in Košice was formed
gradually and it consisted of former soldiers, workers, craftsmen, clerks, doctors, teachers
and lawyers. Among well-known representatives of the community of Russian emigrants
were Alexej Jemeljanov, Grigorij Medveckij, Jelena Kornilovova, Foma Gajdukevič, Jefim
Voskobojnikov, Konstantin Gubanov, Vladimír Čebotarev and others.
Politickí exulanti z Ruska opúšťajúci svoju vlasť po nástupe boľševikov k moci na
svojej ceste za novými domovmi, ktorými sa stali mnohé západoeurópske mestá, prechádzali
aj územím východného Slovenska. Exulanti prichádzali legálnym i ilegálnym
spôsobom a bolo prirodzené, že neobišli centrum regiónu – mesto Košice. V Košiciach
hľadali útočisko i nevyhnutnú pomoc. Košice sa tak v medzivojnovom období stali po
Bratislave druhým centrom emigrácie z Ruska na území Slovenska.
Začiatkom 20. rokov 20. storočia emigranti Košicami a východným Slovenskom väčšinou
len prechádzali, no so zvyšujúcim sa počtom emigrantov pribúdalo tých, ktorí sa
rozhodli v Košiciach či v inom meste na východnom Slovensku usadiť. 1 Kvantitatívne
najviac emigrantov sa sústredilo v samotných Košiciach. 2 Pri ich rozhodovaní v prospech
Košíc hovorila nielen skutočnosť, že to bolo župné mesto a centrum regiónu, ktoré
ponúkalo aj rôzne pracovné príležitosti, ale aj také faktory, akými boli rýchlo sa formujúci
a rozvíjajúci sa kultúrny život mesta či multietnické zloženie mestskej spoločnosti,
v ktorej si našli svoje miesto aj propagátori myšlienok všeslovanskej vzájomnosti. Počet
emigrantov žijúcich v Košiciach sa vzhľadom na ich častú migráciu menil, no predpo-
1 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In: Ruská
a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Eds: HARBUĽOVÁ,
Ľ., ŇACHAJOVÁ, Ľ., BABOTOVÁ, Ľ. Prešov 2006, s. 9 – 24.
2 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Košice – ako centrum ruskej porevolučnej emigrácie v medzivojnovom
období. In: Menej známe kapitoly z dejín Košíc za ostatných sto rokov. Zost.: Štefan
ELIÁŠ. Košice 1999, s. 5 – 17.
265

Ľubica Harbuľová
kladáme, že v medzivojnovom období sa pohyboval od 50 – do 100 ľudí. 3 Etnické aj
sociálne zloženie emigrantského spoločenstva bolo identické so zložením ruskej emigrantskej
komunity na Slovensku. Etnicky v ňom boli zastúpení hlavne Rusi a Ukrajinci,
ktorých odborná orientácia bola rôzna. Boli medzi nimi robotníci rôznych profesií, remeselníci,
obchodníci, úradníci, inžinieri, lekári, učitelia.
Nárast počtu emigrantov v Košiciach v polovici 20. rokov 20. storočia priviedol
predstaviteľov užhorodskej pobočky pražskej organizácie Zemgor 4 k tomu, že sa obrátili
na pražské ústredie s návrhom vytvoriť v Košiciach samostatné oddelenie Zemgoru.
Košické oddelenie bolo otvorené v októbri 1924 a jeho úlohou malo byť zabezpečenie
všetkých nevyhnutných potrieb ruských utečencov, ktorí prichádzali do Košíc. Súčasne
sa košické oddelenie malo postarať o požiadavky emigrantov už usadených v meste
i v jeho okolí, ako aj o naplnenie ich kultúrnych a osvetových záujmov. Zvýšenie počtu
emigrantov žijúcich v Košiciach viedlo členov emigrantskej komunity k potrebe vzájomne
si pomáhať, spoločne riešiť identické sociálne problémy, ale aj rôzne životné situácie
neznáme domácemu obyvateľstvu. Tieto potreby vyústili do založenia vlastných
spolkových organizácií.
V roku 1924 vznikla v Košiciach prvá takáto organizácia s názvom Ruský krúžok,
ktorý bol vytvorený nielen z iniciatívy emigrantov, ale predovšetkým na základe aktivít
ich domácich sympatizantov a prívržencov slovanskej vzájomnosti. Krúžok mal kultúrny
charakter a jeho cieľom bolo „zabezpečiť vzájomný styk miestnych obyvateľov s Rusmi,
oboznamovať tunajšiu spoločnosť s ruskou kultúrou a podľa možnosti aj poskytovať
podporu Rusom, ktorí to potrebujú“. 5 Záujmy a potreby emigrantov mal explicitnejšie
hájiť druhý spolok, ktorý bol založený v roku 1930 pod názvom Jednota ruských emigrantov.
Jeho cieľom bolo „poskytovať materiálnu, právnu a duchovnú podporu a ochranu
ruským emigrantom“. 6 Oba spolky sa na prelome 20. – 30. rokov 20. storočia stali
centrom činnosti ruských emigrantov, no súčasne boli tiež prostriedkom zjednotenia
celej ruskej komunity a jej sympatizantov žijúcich v meste i jeho okolí. Kultúrne a podporné
aktivity oboch spolkov dávali miestnemu obyvateľstvu vedieť o prítomnosti komunity
ako celku, no súčasne uvádzali do povedomia obyvateľov Košíc i širšieho okolia
3 Policajné hlásenie z roku 1936 uvádzalo, že v Košiciach žije 45 ruských a ukrajinských emigrantov.
Vzhľadom na to, že ide o obdobie, kedy sa počty exulantov z Ruska v ČSR už znižovali,
predpokladáme, že v polovici 20. rokoch 20. storočia počty emigrantov v Košiciach boli
vyššie. In: Štátny archív Košice. Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach. Mat.
č. 50-1-152, č. j. 2090/1936.
4 Zemgor (Objedinenije rossijskich zemskich i gorodskich dejatelej v Čechoslovackoj respublike)
bol založený 17. 3. 1921. Cieľom organizácie bolo všemožným spôsobom pomáhať
všetkým ruským občanov nachádzajúcim sa na území Československa. Vo vedení Zemgoru
sa postupne vystriedali V. M. Zenzimov, V. J. Gurievič, I. N. Brušvit.
5 Stanovy Ruského krúžku v Košiciach . s. 1. In: Archív mesta Košíc. Fond: Magistrát mesta
Košíc. 1923 – 1938. č. k. 288/66.
6 Stanovy Jednoty ruských emigrantov v Košiciach, s. 1. In: Archív mesta Košíc. Fond: Magistrát
mesta Košíc. 1923 – 1938, č. k. 288/66.
266

Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach
jej najvýznamnejších predstaviteľov ako aj mnohých významných reprezentantov ruskej
kultúry a vedy, ktorí žili v emigrácii v Prahe alebo v iných mestách medzivojnového
Československa. 7
Komunita emigrantov z Ruska žijúca v medzivojnových Košiciach sa vytvárala
v niekoľkých etapách. Prvými boli ruskí vojaci internovaní vo vojenskom tábore, ktorý
bol v Košiciach zriadený v roku 1918. V roku 1921 bol tábor zmenený na pracovný
oddiel, ktorý bol v nasledujúcom roku rozpustený a vojaci dostali povolenie na pobyt
v Československu. Druhú etapu vo vytváraní košickej ruskej komunity tvoria príchody
politických emigrantov, ktorí začali prichádzať do Košíc od roku 1922. Poslednú etapu
predstavuje začiatok 30. rokov 20. storočia, keď na východné Slovensko prišli ruskí
technickí odborníci, ktorých sem priviedli pracovné povinnosti. Niektorí emigranti žili
v Košiciach len krátko, ďalší sa tu usadili natrvalo
Priblížiť životné príbehy a osudy jednotlivých ruských emigrantov, ktorí žili v medzivojnových
Košiciach, je náročné a v mnohých prípadoch už takmer nemožné. Archívne
materiály ponúkajú často len mená, základné biografické údaje, no na podrobnejšie
informácie o súkromnom živote sú skúpe. Fúgy v informáciách čiastočne vykrývajú
informácie od pamätníkov i potomkov. Skladaním získaných informácií a údajov sa postupne
podarilo rekonštruovať životné osudy aspoň niektorých exulantov z Ruska, ktorí
na dlhšiu alebo kratšiu dobu spojili s Košicami svoj život a svojou prácou a aktivitami
zanechali v medzivojnovej histórii mesta výraznejšiu či menej výraznú stopu.
Jedným z tých, ktorí sa do Košíc dostal v roku 1915 ako vojnový zajatec, bol Sergej
Seludčenko. Po zrušení vojenského tábora dostal povolenie na pobyt v Československu,
neskôr získal aj československé štátne občianstvo. Seludčenko ostal žiť v Košiciach, kde
si našiel prácu ako obuvník a založil si tu rodinu. Zomrel v roku 1931. 8
Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa do Československa vracali príslušníci československých
légií z Ruska a spolu s nimi prichádzali aj niektorí ruskí emigranti z oblasti
Sibíri, ale aj ruské manželky legionárov. Jednou z nich bola aj Anna Makajevová, ktorá
do Košíc prišla spolu s manželom, ktorý tu pracoval ako policajný inšpektor. Makajevová
sa od vzniku Ruského krúžku zapojila do jeho činnosti a patrila po niekoľko rokov
k funkcionárom spolku.
Archívne materiály súvisiace s činnosťou emigrantských spolkov v Košiciach uvádzajú
mená aj ďalších ruských emigrantov, ktorí sa angažovali v spolkovej činnosti.
Z nich možno spomenúť Maxima Aksenova, Ivana Avdejeva, Nikolaja Čikareva,
7 Bližšie o činnosti oboch spolkov pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko.
Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie na Slovensku v rokoch 1919 – 1939. Prešov
2001, s. 153 – 163; HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská knižnica v Košiciach. In: Knihovník. Verejná
knižnica Jana Bocatia v Košiciach. 1999, č. 1, s. 23 – 24.
8 Sergej Seludčenko mal dve deti. Dcéra Alexandra študovala na Ruskom reálnom gymnáziu
v Moravskej Třebovej. Syn Alexander, narodený 1. 11. 1923, študoval na Ruskom reálnom
gymnáziu v Prahe (6 tried). Po zmene spoločensko-politických pomerov v Československu
v roku 1938 sa musel vrátiť do Košíc, kde sa začal učil za stolára. V roku 1942 odišiel do
Belehradu, kde sa stal členom Ruskej oslobodeneckej armády.
267

Ľubica Harbuľová
V. V. Karamana, Jefima Voskobojnikova, ktorý bol obchodníkom, alebo Konstantina
Gubanova, ktorý v dobových dotazníkoch uvádza, že pracuje ako robotník. Viac sa
o týchto emigrantoch nateraz nepodarilo zistiť.
Jedným z prvých predstaviteľov ruskej inteligencie, ktorý prišiel do Košíc, bol
dr. Alexej Jemeljanov. Od roku 1922 začal pracovať na súde v Košiciach a patril k tým
dvanástim ruským emigrantom, ktorým ministerstvo spravodlivosti ČSR ponúklo v roku
1922 miesta na jednotlivých okresných súdoch na Slovensku. Alexej Jemeljanov pôsobil
v Košiciach v 20. rokoch 20. storočia a aktívne sa zapájal do spolkovej činnosti
emigrantov, hlavne do práce Ruského krúžku. Z Košíc sa presťahoval do Starej Ľubovne,
kde v roku 1932 zomrel.
Na košických úradoch pracovali aj ďalší ruskí emigranti. Na merníckom úrade našiel
zamestnanie Alexander Kiselev a na vrchnom súde ako konceptný úradník Peter Diomidov.
Od roku 1929 pracoval na Vrchnom súde v Košiciach ako úradník aj Vladimír
Čebotarev. Do Košíc prišiel z Prahy, kde absolvoval Ruskú právnickú fakultu. Počas
pôsobenia v justičnej službe na východe Slovenska bol vedúcim komisií pre zakladanie
nových pozemkových kníh. V Košiciach pôsobil do roku 1938, kedy sa presťahoval do
Popradu. 9
Súčasťou košickej ruskej komunity boli tiež lekári a učitelia. Z lekárov, ktorí pôsobili
v medzivojnových Košiciach, možno nateraz spomenúť MUDr. Anatolija Kazara,
o ktorom však podrobnejšie informácie chýbajú. Početnejšie zastúpení boli učitelia. Na
košických školách pôsobila Jelena Kornilovová a Foma Gajdukevič, ktorý bol stredoškolským
profesorom na košickej obchodnej akadémii.
Výraznou postavou ruskej komunity, ale aj kultúrneho života medzivojnových Košíc
bol dr. Grigorij Medveckij. 10 Na Slovensko prišiel z Prahy v septembri 1926, keď bol
9 Vladimír Čebotarev (15. 3. 1895, Voronež – 29. 5. 1980, Bratislava) gymnázium absolvoval vo
Voroneži. Začal študovať na právnickej fakulte na univerzite v Charkove, od roku 1916 študoval
na Vojenskej akadémii v Odese. Aktívne sa zapojil do občianskej vojny. V roku 1919 bol
s bielymi vojskami evakuovaný do Turecka. V roku 1922 prišiel do Československa. V rokoch
1922 – 1926 študoval na Ruskej právnickej fakulte v Prahe. Po skončení štúdia vykonával rozmanité
práce: prekladateľskú činnosť i robotnícke práce na stavbách. 8. 4. 1929 bol prijatý do
justičnej služby na Vrchnom súde v Košiciach. V roku 1938 odišiel do Popradu, kde do roku
1946 pracoval na okresnom súde. V roku 1946 prešiel do rezortu školstva a stal sa učiteľom
ruského jazyka na Štátnej obchodnej akadémii v Poprade. V rokoch 1952 – 1953 pôsobil na
Ruskom gymnáziu v Humennom. V roku 1953 sa presťahoval do Bratislavy a začal pôsobiť
na Univerzite Komenského na Právnickej fakulte na Katedre jazykov. Tu pôsobil až do odchodu
do dôchodku.
10 Grigorij Medveckij (20. 11. 1899, Bendery – 27. 12. 1976, Trenčín) získal základné vzdelanie
v rodisku. Na filozofickej fakulte začal študovať v Černoviciach. V roku 1921 prišiel do
Československa. V rokoch 1921 – 1926 študoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe. V rokoch
1924 – 1926 vyučoval na Ruskom reálnom gymnáziu v Prahe. Od roku 1926 pôsobil na
Slovensku. V roku 1938 sa presťahoval do Trenčína, kde začal pôsobiť ako profesor ruského
jazyka na miestnej obchodnej akadémii (1938 – 1958). V Trenčíne žil a pracoval až do svojej
smrti v roku 1976.
268

Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach
menovaný za profesora Štátnej československej akadémie a neskôr Vyššej hospodárskej
a roľníckej školy v Košiciach. V decembri 1927 mu mesto Košice udelilo domovské právo
a neskôr získal aj československé štátne občianstvo. V Košiciach si založil rodinu,
oženil sa s očnou lekárkou Máriou Jančovou. V roku 1937 sa im narodila dcéra Nadežda.
V košickom školstve pôsobil len krátko. Už rok po príchode do Košíc, v roku
1927, prešiel do oblasti kultúry a stal sa zástupcom riaditeľa Východoslovenského múzea
v Košiciach. Od začiatku svojho pobytu v Košiciach sa výrazne zapájal do kultúrneho
života mesta. Bol aktívnym členom mnohých košických spolkov, spolupracoval
s košickým rozhlasom a prispieval do regionálnej tlače. Skoro po príchode do mesta si
našiel cestu k ruskej emigrantskej komunite a stal sa členom vedenia Ruského krúžku
a neskôr aj Jednoty ruských emigrantov. Veľkú pozornosť venoval šíreniu ruskej kultúry
na Slovensku, k čomu sám prispieval početnými prednáškami, no predovšetkým
svojou prekladateľskou činnosťou. Preložil do ruštiny niektoré prejavy a články T. G.
Masaryka, z ruštiny preložil Puškinove rozprávky a mal aj zásluhu na vydaní prekladov
diel M. Aldanova v slovenčine. 11 Uverejnil celý rad publicistických článkov venovaných
problematike československo-ruských kultúrnych vzťahov a ideám slovanskej vzájomnosti,
ktorým veril a ktoré napĺňal svojou konkrétnou činnosťou. V Košiciach žil do
roku 1938, keď sa presťahoval do Trenčína. V Trenčíne sa Grigorij Medveckij vrátil
k učiteľskému povolaniu a podieľal sa na tvorbe učebníc ruského jazyka pre potreby
slovenských škôl. 12 Grigorij Medveckij patril k najznámejším ruským emigrantom, ktorí
žili v medzivojnových Košiciach a aktívne sa zapájali do kultúrneho života mesta. Svojimi
aktivitami v pedagogickej, prekladateľskej i kultúrnej oblasti prispieval k šíreniu
slovanskej vzájomnosti a ruskej kultúry v tomto regióne.
S históriou košického školstva spojil nakrátko svoje meno známy ruský geológ Dmitrij
Andrusov, ktorý sa presťahoval z Prahy na Slovensko v roku 1938. 13 V rokoch 1938
– 1939 bol profesorom geológie na Vysokej škole technickej v Košiciach a súčasne viedol
Geologický ústav SVŠT. V roku 1939 sídlo vysokej školy i ústavu bolo premiestnené
do Bratislavy a Dmitrij Andrusov sa spolu s rodinou presťahoval do hlavného mesta. Začiatkom
30. rokov 20. storočia ruskú komunitu v Košiciach doplnili predstavitelia ruskej
11 Známe sú jeho preklady: Puškin v osveščenii F. Dostojevskogo. Praha-Ľvov 1926; Sovitelka.
Košice 1927; T. G. Masaryk: Jan A. Komenskij. Košice 1928; Masarik i jego kuľturnyje svjazy
s russkimi učonymi. Košice 1930; František Udržal. Košice 1931.
12 V rokoch 1941 – 1942 pripravil Grigorij Medveckij prvú učebnicu ruského jazyka pre slovenské
školy. Táto učebnica vyšla v roku 1943 pod názvom Kniga dľa čtenija, perevodov
i pereskazov (Ruská gramatika pre obchodnú akadémiu v Trenčíne). V roku 1944 vydal Medveckij
v spoluautorstve Slovensko-ruský slovník.
13 Dmitrij Andrusov (7. 11. 1897, Tartu – 1. 4. 1976, Bratislava) študoval na gymnáziu v Kyjeve
a v Petrohrade. V rokoch 1915 – 1918 absolvoval Prírodovedeckú fakultu v Petrohrade. V rokoch
1920 – 1922 študoval na Sorbone v Paríži, v rokoch 1922 – 1923 Chemicko-technologickú
fakultu ČVUT v Prahe. Od roku 1926 bol spolupracovníkom Štátneho geologického ústavu
v Prahe. Od roku 1938 žil na Slovensku. Stál pri zrode Prírodovedeckej fakulty Slovenskej
univerzity i pri zrode geológie ako vedného odboru na Slovensku.
269

Ľubica Harbuľová
technickej inteligencie, ktorí prichádzali na Slovensko po skončení českých vysokých
škôl. Časopis Spolku ruských inžinierov a technikov so sídlom v Bratislave v jednom
zo svojich čísel v roku 1935 uviedol, že v Košiciach žilo 25 ruských inžinierov a technikov.
14 Z nich možno spomenúť Ing. Grigorija Bajdala, Ing. Valentina Mjasnikova,
Ing. Tjučeva.
Košice neostávali mimo záujmu ani predstaviteľov ruského umeleckého sveta. Už
v marci a v júni v roku 1922 tu vystupovalo Ruské komorné divadlo A. N. Ostrovského.
V roku 1924 pricestoval do Košíc ruský básnik Nikolaj Mazurkevič. 15 Do emigrácie
odišiel v roku 1921 a pred príchodom do Československa žil dva roky v bulharskej Sofii.
Po príchode do ČSR sa rozhodol usadiť na východnom Slovensku. Snažil sa etablovať
v kultúrnom prostredí Košíc i Prešova a nadviazať kontakty s miestnymi kultúrnymi
i politickými predstaviteľmi. 16 V roku 1925 vydal v Košiciach zbierku básní Otygrala
mjateľ. 17 Podľa nateraz známych údajov žil na východnom Slovensku do konca 20. rokov
20. storočia. Jeho pobyt na východe Slovenska bol sprevádzaný rôznymi škandálmi,
pre ktoré bol sledovaný policajnými orgánmi, ale aj často medializovaný v regionálnej
tlači.
Súčasne s Nikolajom Mazurkevičom pricestoval v roku 1924 do Košíc aj jeho priateľ
ruský maliar Stepan Uvarov, 18 ktorý bol profesorom petrohradskej akadémie umení.
Uvarov v roku 1924, ale aj v nasledujúcich rokoch, usporiadal v niekoľkých slovenských
mestách, medzi nimi aj v Košiciach, putovné výstavy svojich diel.
Na pozvanie Ruského krúžku prichádzali do Košíc vystupovať a koncertovať celé
ruské umelecké súbory. Napríklad v roku 1928 v Košiciach koncertoval Všeštudentský
ruský chór A. A. Archangeľského a v roku 1932 Zbor donských kozákov pod vedením
dirigenta N. F. Kostrjukova. Ruský krúžok spolu s Jednotu ruských emigrantov sa zaslúžili
o to, že do Košíc prišli s prednáškami aj mnohí poprední predstavitelia ruského vedeckého
a kultúrneho sveta žijúci v Prahe. V Košiciach niekoľkokrát prednášal známy
14 Bjulleteň Sojuza russkich inženerov i technikov v Slovakii. Bratislava 1935, č. 2.
15 Nikolaj Ivanovič Mazurkevič, ruský básnik a novinár. V rokoch 1914 – 1918 bol predsedom
Zväzu spisovateľov južného Ruska. V rokoch 1918 – 1920 pôsobil v Tiflise. V rokoch 1921
– 1923 žil v Sofii v Bulharsku a bol vydavateľom časopisu Balkanskij žurnal. Od roku 1924
žil v Československu.
16 Bližšie o jeho živote na východnom Slovensku pozri: ŠELEPEC, Jozef.: Literárny život
ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie na východnom Slovensku. In: HARBUĽOVÁ, Ľ.,
ŇACHAJOVÁ, M., BABOTOVÁ, Ľ. (eds): Ruská a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku
v rokoch 1919 – 1945. Prešov 2006, s. 54 – 59.
17 MAZURKEVIČ, N. M.: Otygrala mjateľ. Sbornik odinnadcatyj. Košice 1925. 43. s.
18 Stepan Nikitovič Uvarov – Skitalec (1848, Tiflis – 1936, Banská Bystrica) ruský maliar. Bol
profesorom na umeleckej akadémii v Petrohrade. Do Československa pricestoval v roku 1921
a do roku 1924 žil v Prahe. V roku 1924 usporiadal sériu výstav po celom Slovensku. V roku
1930 sa zúčastnil veľkej výstavy ruského maliarstva v Belehrade. Poriadal putovné výstavy
a prednášky o ruskom umení v Prahe, ale aj na Slovensku. Usadil sa v Banskej Bystrici, kde
žil aj umrel.
270

Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach
ruský zoológ a bývalý rektor moskovskej univerzity M. M. Novikov. Z ďalších možno
uviesť I. Lapšina, A. A. Kizevettera, A. A. Argunova, A. N. Fatajeva a iných.
Spomínajúc predstaviteľov ruskej emigrantskej komunity v Košiciach je vhodné
spomenúť aj ich domácich košických spolupracovníkov – Slovákov, Čechov, Maďarov,
ktorí boli členmi ruských emigrantských spolkov a svojou prácou sa zaslúžili o ich činnosť
a propagáciu ruskej kultúry. Spomedzi domácich členov Ruského krúžku je treba
osobitne spomenúť MUDr. Soňu Stuchlíkovú, 19 ktorá stála pri zrode Ruského krúžku
v Košiciach a niekoľko rokov bola jeho predsedkyňou. Patrila k tým, ktorí ruským utečencom
pomáhali nielen slovom, ale aj skutkami. Z jej iniciatívy Ruský krúžok zrealizoval
najväčšiu akciu počas svojej existencie, ktorou bolo postavenie pamätníka padlým
ruským vojakom v prvej svetovej vojne. Pomník postavili v Bardejovských kúpeľoch
v roku 1932. Soňa Stuchlíková našla podporu pre svoju činnosť aj u svojho manžela
lekára neurológa MUDr. Jaroslava Stuchlíka, ktorý sa tiež zapájal do činnosti Ruského
krúžku. Z ďalších obyvateľov Košíc, ktorým boli blízke myšlienky slovanskej vzájomnosti
a výrazom ich náklonnosti bola aj podpora aktivít košického Ruského krúžku,
možno spomenúť armádneho generála Jozefa Šnejdárka, 20 alebo slovenského spisovateľa
Ela Šándora, ktorý bol v rokoch 1926 – 1933 prednostom expozitúry Hypotečnej
banky v Košiciach. Elo Šándor bol vo verejnom živote známy ako slovanofil, rusofil
a propagátor ruského jazyka a literatúry, čo potvrdzoval aj svojimi aktivitami v rámci
činnosti košického Ruského krúžku.
Uvedení predstavitelia ruskej emigrantskej komunity predstavujú torzo tých emigrantov,
ktorí sa v medzivojnovom období v Košiciach zastavili, či v tomto meste usadili
a spojili s ním svoj ďalší život. Realizovaný výskum prinesie, predpokladáme, ďalšie
mená, odhalí životné osudy ďalších ruských exulantov, čím umožní historikom doplniť
a rozšíriť vedomosti o živote ruskej komunity v medzivojnových Košiciach a jej konkrétnych
predstaviteľoch. Nové poznatky tak umožnia urobiť ďalší krok vo vytváraní
finálnej syntézy o živote a práci politickej emigrácie z Ruska na území východného Slovenska.
21
19 MUDr. Soňa Stuchlíková sa narodila 25. 12. 1898. Študovala v Rusku, Švajčiarsku, Nemecku.
Pôsobila ako lekárka v Košiciach. Bola riaditeľkou Československého domova a predsedníčkou
Ruského krúžku v Košiciach. V odborných lekárskych časopisoch uverejňovala
vedecké články z odboru vnútornej a detskej medicíny.
20 Armádny generál Josef Šnejdárek (1875 – 1945) v rokoch 1898 – 1917 bol dôstojníkom francúzskej
cudzineckej légie a neskôr francúzskej armády. V rokoch 1917 – 1918 jeden z organizátorov
československých légií vo Francúzsku a v Rusku. V rokoch 1925 – 1935 bol zemským
vojenským veliteľom v Košiciach. Od roku 1940 žil v Maroku, kde aj umrel.
21 Príspevok vznikol aj ako súčasť projektu VEGA č. 1/4531/07 Migrácia obyvateľov východnej
Európy a Slovensko (prvá polovica 20. storočia).
271

Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika
Slovenský východ (1919 – 1937)
Ján Džujko
DŽUJKO, J.: Russian emigration in the periodical the Slovak East (1919 – 1937). In:
Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 272-278.
This essay deals with reflection of problems of Russian emigration on the pages of
Slovenský východ published in Košice in 1919 – 1937. Czechoslovakia belonged between
these European countries that accepted Russian emigrants in an inter-war period and
gave them favourable conditions for their life in a new country. News about Russian
emigrants were marginally published on the pages of Slovak written papers. Slovenský
východ belonged between the most important Slovak daily in the inter-war period. It
engaged in questions of the Russian emigration only marginally. From the articles that
were published in it we mostly know about some activities of Russian emigrant societies
working in Košice, these were for example Ruský krúžok and Jednota ruských emigrantov,
organisation Zemgor and some personalities of Russian emigration living in Slovakia.
This news were completed by torso of the information from the cultural and social life of
Russian emigrants in Czechoslovakia and in the world.
Československá republika v medzivojnovom období prijala tisícky ruských emigrantov
a poskytla im vhodné podmienky pre ich život v novej vlasti. Výraznejší prílev
ruských emigrantov do ČSR nastal až v jeseni 1920 po novembrovej porážke armády
generála Wrangela na Kryme. V rozpätí rokov 1921 – 1923 túto vlnu nasledovali v rámci
koordinovanej humanitárnej akcie ďalšie skupiny emigrantov: asi 1500 študentov, 2000
roľníkov a kozákov z oblasti Donu, Tereku a Kubáne, niekoľko sto utečencov z Carihradu,
Ďalekého východu a skupina Kalmykov. 1 Počet ruských emigrantov v medzivojnovom
období stúpal do roku 1925, potom sa ich stav neustále znižoval. Do ČSR
prichádzali ako občania cárskeho Ruska, po roku 1921 boli dekrétom sovietskej vlády
tohto občianstva zbavení. V ČSR žili na základe preukazov vydaných ministerstvom zahraničných
vecí, od roku 1930 sa legitimovali tzv. Nansenovými pasmi. Ilegálni prisťahovalci
tu boli bez potrebných dokladov. Významnými centrami ruskej emigrácie v ČSR
sa stali Praha, Příbram, Moravská Třebová, Brno, Bratislava, Košice a Užhorod.
Pomoc ruským emigrantom poskytli nielen rozličné organizácie a spolky, ale predovšetkým
vláda formou niekoľkomiliónovej podpory zastrešenej projektom s názvom
Ruská pomocná akcia, ktorého realizáciou bolo poverené Ministerstvo zahraničných
vecí ČSR. Jeho dôraz sa kládol predovšetkým na sociálnu a kultúrnu oblasť. Utečencom
bolo najprv potrebné poskytnúť ubytovanie, stravu, ošatenie či zamestnanie, no dôležitý
význam sa pripisoval i vzdelávaniu a výchove. Emigranti po príchode do ČSR boli
1 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej
univerzity, 2001, s. 20.
272

Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937)
nútení sústrediť svoju pozornosť najmä na zabezpečenie nevyhnutných materiálnych
a sociálnych potrieb. K organizáciám, ktoré im poskytovali pomoc, patril okrem iných
aj Zemgor a Komitét pre umožnenie štúdia ruských a ukrajinských študentov v ČSR.
Popri rozličných kultúrnych spolkoch, organizáciách a vydavateľstvách vznikol v ČSR
postupne aj celý systém ruských škôl, od predškolských zariadení až po vysoké školy.
Hoci sa centrom ruskej emigrácie stala Praha, kde bola sústredená väčšina týchto inštitúcií,
ich pobočky sa zriaďovali aj na Slovensku. Tu sa strediskami spolkového života
emigrácie stali mestá Bratislava a Košice. 2
Ruskí emigranti a ich spolky si vytvorili v ČSR aj vlastné tlačové orgány, v ktorých
prezentovali svoje názory z politickej, hospodárskej, kultúrnej, spoločenskej oblasti.
Väčšina periodík vychádzala v Čechách. Na Slovensku vychádzalo len niekoľko
časopisov a bulletinov. Problematika ruskej emigrácie sa preto okrajovo dostávala aj
na stránky slovenských periodík. Slovenský východ (1919 – 1937) 3 bol v medzivojnovom
období jedným z málo úspešných denníkov vychádzajúcich na Slovensku, vydávaným
predovšetkým pre východné Slovensko a Podkarpatskú Rus. 4 Napriek podtitulom,
v ktorých hlásal svoju politickú nestrannosť, stal sa v skutočnosti skrytým nástrojom
Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu na Slovensku. Okrem propagácie
myšlienok tejto politickej strany obhajoval tiež politiku pražskej centralistickej
vlády a ideu čechoslovakizmu. Hoci zo začiatku v denníku prevládalo regionálne
spravodajstvo, neskôr sa popri úsilí redaktorov zachytiť udalosti z domácej politickej
scény objavilo aj úsilie prinášať aktuálne informácie tiež z politického diania v zahraničí.
Pozorne sledovali najmä vývoj v Maďarsku, Nemecku a Rusku/ZSSR. Čo sa týka
pozornosti, ktorú venoval denník ZSSR a Rusom ako jednému zo slovanských národov,
najviac priestoru sa dostávalo vnútropolitickému, hospodárskemu a kultúrnemu životu
v ZSSR, neporovnateľne menej už problematike ruskej emigrácie. Tá sa na stránkach
denníka zrkadlila v takej miere, v akej sa aktivizovali príslušníci ruskej emigrácie na
Slovensku, ale predovšetkým na východnom Slovensku.
2 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia..., s. 32 – 36.
3 Slovenský východ sa po vzniku ČSR stal prvým regionálnym denníkom na Slovensku
a zároveň priekopníkom po slovensky písanej tlače na východe krajiny. Vychádzal v Košiciach
denne okrem pondelka. Iniciátorom, zakladateľom a prvým šéfredaktorom novín sa
stal Edmund Borek, jeho ďalšími redaktormi boli Hana Gregorová, Ján Hrušovský, Rostislav
Korčák a Anton Straka. Veľkú zásluhu na vzniku novín mali plk. František Schöbel
a pplk. František Bartoš, ktorí rozhodli o tom, že zo začiatku bol financovaný z prostriedkov
vojenskej správy a k dispozícii mu bol i potrebný personál z radu vojenských osôb. V priebehu
takmer 19-ročnej existencie denníka sa niekoľkokrát zmenil nielen jeho podtitul, ale
i redaktori a vydavatelia. 10. 4. 1937 Slovenský východ prestal vychádzať. Jeho pokračovateľom
sa stal denník s novým názvom Novosti (1937 – 1938).
4 V roku 1923 bol jedným zo šiestich a v roku 1929 jedným z deviatich po slovensky písaných
denníkov vychádzajúcich na Slovensku. Pozri: Soznam časopisov na Slovensku 1923.
Bratislava : Tlačový referát Ministerstva pre správu Slovenska v Bratislave, 1923. a Soznam
časopisov na Slovensku dľa stavu zo dňa 1. júla 1929. Bratislava : Tlačový referát prezídia
Krajinského úradu v Bratislave, 1923, s. 20.
273

Ján Džujko
V rokoch 1919 až 1923 sa v novinách objavuje niekoľko prvých správ týkajúcich
sa ruských emigrantov. Ide najmä o informácie o ruských utečencoch smerujúcich do
rôznych krajín Európy – Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, Nemecka, Bulharska
či Poľska. Objavujú sa však aj správy o transportoch prichádzajúcich do Československa.
V decembri 1921 pricestovalo z Moskvy do Československa 600 detí na
zotavovací pobyt. 5 Do Pardubíc smerovala z Carihradu v januári 1922 skupina 1126
poľnohospodárov, ktorí mali byť prerozdelení ako pracovná sila pre našich hospodárov.
6 Vo februári toho istého roku prešiel cez Košice transport vysťahovalcov zo sovietskeho
Ruska do USA. 7 O mesiac neskôr, v marci, bolo na ceste z Terstu do Pardubíc
spolu s československými a poľskými občanmi ďalších 16 Rusov. 8 V Košiciach vnímali
obyvatelia prechádzajúce transporty, ale i časť zostávajúcich ruských emigrantov pozitívne.
Prostredníctvom Červeného kríža sa košické rodiny ujali ruských hladujúcich
detí, pričom množstvo prihlášok prevyšovalo samotný počet detí. 9 Zorganizovali sa tu
aj prvé predstavenia ruským umelcov propagujúce ruskú kultúru, ktoré mali medzi
verejnosťou veľký úspech. 10
Až po vzniku ruských spolkov v Košiciach sa na stránky denníka začali pravidelnejšie
dostávať správy o ruských emigrantoch, čo súviselo predovšetkým s mierou ich
aktivít, ktoré tu vyvíjali. Prvý začal v Košiciach pôsobiť Ruský krúžok, ktorý v novinách
uverejnil oznam o ustanovujúcej schôdzi spolku, ktorá sa konala 4. 4. 1924.
Z vyhlásenia výboru Ruského krúžku sa dozvedáme, že sa mal stať miestom, „...kde by
sa pravidelne mohli schádzať tunajší ruskí príslušníci a s nimi sympatizujúci členovia
košickej spoločnosti“. 11 Podľa krátkych oznamov uverejňovaných v Slovenskom východe
krúžok svoju činnosť zameral najmä na oblasť kultúry. Popri niekoľkých finančných
zbierkach a pravidelnej dobročinnej akcii Vianočný stromček pripravoval širokú škálu
rozličných akcií týkajúcich sa umenia, vzdelávania, výchovy či osvety. V tejto súvislosti
sa najviac angažoval v usporadúvaní prednášok prevažne ruských univerzitných
profesorov pôsobiacich v Prahe. Košická verejnosť si tak mohla vypočuť prednášky A.
A. Kizivettera (Puškin, Dostojevskij, Tolstoj a ruská duša), M. M. Novikova (Staroba
a omladzovanie) či D. N. Verguna (Ivan. Sergejevič Turgenev), ale i samotných členov
krúžku: G. Medveckého (O novej literatúre sovietskej i emigrantskej), S. Stuchlíkovej
(O súčasnom Rusku), Oravcovej (O sociálnom cítení v prítomnej ruskej literatúre). 12
5 Ruské deti do našej republiky. In: Slovenský východ, roč. III, 15. 12. 1921, č. 287, s. 3.
6 Transport vysťahovalcov z Ruska. In: Slovenský východ, roč. IV, 8. 1. 1922, č. 6, s. 3.
7 Transport vysťahovalcov z Ruska do Ameriky. In: Slovenský východ, roč. IV, 28. 2. 1922,
č. 48, s. 2.
8 Transport vysťahovalcov z Ruska. In: Slovenský východ, roč. IV, 29. 3. 1922, č. 72, s. 3.
9 Kto sa ujme ruskej siroty? In: Slovenský východ, roč. IV, 20. 5. 1922, č. 115, s. 3.
10 Dk.: ,,Ruský večer“ v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. IV, 19. 2. 1922, č. 41, s. 4; SIZO-
NA: Druhý večer Prvej Ruskej Umeleckej Družiny v Košiciach. In: Slovenský východ, roč.
IV, 21. 2. 1922, č. 42, s. 4; P. UMKIN: Večierok ruského umenia. In: Slovenský východ, roč.
V, 22. 6. 1923, č. 141, s. 4;
11 ,,Ruský krúžok“ v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VI, 3. 4. 1924, č. 78, s. 3.
274

Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937)
Spolok v rámci akcií, akými boli Rodinný večierok ruského krúžku, Ruské štvrtky,
Ruský čaj, Večierok ruskej kultúry, organizoval aj koncerty vážnej hudby, divadelné
predstavenia a výstavy, prostredníctvom ktorých oboznamoval nielen svojich členov,
ale i košickú verejnosť s významnými osobnosťami ruskej kultúry. Krátkymi kultúrnymi
programami si tiež pripomínal výročie narodenín prezidenta T. G. Masaryka.
V rokoch 1928, 1929, 1930 usporadúval kurzy ruského jazyka pre deti i dospelých,
začiatočníkov i pokročilých. Podieľal sa aj na otvorení oddelenia ruských kníh a najnovšej
ruskej literatúry v košickej verejnej knižnici v októbri 1925, v novembri 1929
otvoril ruskú ľudovú knižnicu pri Ruskom krúžku a v decembri 1933 prispel k otvoreniu
čitárne pre Rusov žijúcich v Košiciach. 13 Poslednou akciou spolku, ktorú avizoval
v denníku, bola Mikulášska zábava v decembri 1935. 14 V nasledujúcich ročníkoch Slovenského
východu sa informácie o Ruskom krúžku nenachádzajú. Od roku 1936 však
správy o ňom chýbajú aj v iných prameňoch, a tak sa môžeme domnievať, že koncom
30. rokov 20. storočia svoju činnosť ukončil. 15
V novinách sme sa stretli aj s oznamom o Ruskom osvetovom krúžku v Levoči.
Z neho sa dozvedáme, že v Levoči usporiadal v júni 1933 Deň ruskej kultúry, za účasti
ruských umelcov – emigrantov z Prahy. 16 Krúžok usporiadal viacero ďalších akcií, ktorých
oznamy sa však nedostali na stránky novín. 17
Hoci prvú ruskú prednášku v Košiciach mal zástupca Zemgoru N. N. Voronovič
(O hospodárskej kríze Ruska) už v decembri 1923, Zemgor rozvinul svoju činnosť v Košiciach
až v októbri 1924 ako pobočka užhorodského Zemgoru. 18 O činnosti Zemgoru
sa však zo Slovenského východu dozvedáme len z oznamov uverejnených v poslednom
štvrťroku 1924 a prvých mesiacoch roku 1925. Podľa nich vďaka Zemgoru v Košiciach
prednášali: N. S. Timašev (Pravý stav terajšieho Ruska), M. L. Slonim (Nová ruská literatúra),
V. A. Mjakotin (Tečenia ruskej spoločenskej myšlienky), V. G. Archangeľskij
(Ruská dedina terajšej doby), A. A. Kizevettzer (Smutné časy v Rusku).
Ďalším spolkom ruskej emigrácie v Košiciach propagujúcim svoje aktivity na stránkach
denníka Slovenský východ bola Jednota ruských emigrantov, ktorá vznikla
12 Prednáškou S. Stuchlíkovej – predsedníčky Ruského krúžku v januári 1930 plánoval spolok
začať prednáškový cyklus, v rámci ktorého sa mala konať každých 14 dní jedna prednáška.
Pozri: Prednáška o súčasnom Rusku. In: Slovenský východ, roč. XII, 11. 1. 1930, č. 8, s. 2.
13 Ruský krúžok v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VII, 27. 9. 1925, č. 220, s. 3; Činnosť
Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XI, 14. 11. 1929, č. 260, s. 2; Výbor
Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XV, 16. 12. 1933, č. 286, s. 3.
14 Ruský krúžok v Košiciach usporiada. In: Slovenský východ, roč. XVII, 3. 12. 1935, č. 275,
s. 3.
15 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia..., s. 159.
16 Deň ruskej kultúry v Levoči. In: Slovenský východ, roč. XV, 10. 6. 1933, č. 204, s. 3.
17 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In: Ruská
a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Zost. Ľ. Harbuľová,
M. Ňachajová, Ľ. Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2006, s. 15 – 16.
18 Prvá ruská prednáška v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. V, 12. 12. 1923, č. 283, s. 3.
275

Ján Džujko
v marci 1930. Priamym podnetom k jej vzniku bola skupinka ruských emigrantov, ktorej
Ruský krúžok zamietol žiadosť o ich prijatie do tohto spolku. V roku 1930 sa tak na
stránkach novín začali objavovať oznamy Jednoty ruských emigrantov. 19 Spolok zorganizoval
niekoľko prednášok, v rámci ktorých v Košiciach vystúpili: S. V. Zavadskij
(Ruský literárny jazyk), N. M. Mogiľanskij (Kavkaz a Krym), N. J. Astrov (Staré ruské
mestá), A. A. Argunov (Hospodársko-politické pomery v sovietskom Rusku.). 20 Popri
prednáškach pripravoval aj literárne večierky, divadelné predstavenia a kultúrne programy.
Pri týchto podujatiach spolupracoval s Kultúrno-osvetovým spolkom A. Duchnoviča
v Užhorode a Ruskou pravoslávnou obcou v Košiciach. V sociálnej oblasti sa angažoval
v organizovaní finančných zbierok. V rámci akcie Deň ruského dieťaťa za hranicami,
prebiehajúcej každoročne v 14 európskych krajinách, zozbieral spolok v Košiciach
v roku 1931 1692,70 Kč. 21 V tom istom roku sumou 2118,75 Kč podporil aj vojnových
ruských invalidov v cudzine. 22 O aktivitách Jednoty ruských emigrantov v Košiciach sa
na stránkach denníka dozvedáme len z obdobia rokov 1930 – 1932, potom správy o spolku
v novinách absentujú.
Ruský krúžok a Jednota ruských emigrantov usporadúvali väčšinu podujatí osobitne,
niektoré i duplicitne. Ešte v júni 1931 predsedníctvo Ruského krúžku v novinách
upozornilo čitateľov na to, že v Košiciach existujú dve samostatné a nezávislé organizácie,
Ruský krúžok a novovzniknutý spolok „Objedinenije ruských emigrantov“. 23 Už
v januári 1932 sa v novinách objavil oznam s názvom Čaj sdružených ruských spolkov
Košiciach. Toto podujatie adresované deťom bolo považované za možný prostriedok
zblíženia týchto spolkov a ukončenie ich vzájomných sporov. 24 Rovnako z novín sa dozvedáme
aj o spoločne organizovanom Ruskom vianočnom stromčeku v januári 1933. 25
Oveľa väčšiu mieru kooperácie však preukázali spolky pri realizácii myšlienky stavby
pamätníka ruským vojakom, ktorí padli na severovýchode Slovenska v čase prvej
svetovej vojny. 26 Oba spolky zorganizovali spoločnú zbierku v Košiciach, v rámci kto-
19 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XII, 2. 4. 1930, č. 76,
s. 2.
20 Spolok usporiadal viacero z vyššie uvedených prednášok spolu s Kultúrno-osvetovým spolkom
A. Duchnoviča v Užhorode. Niektoré prednášky, ktoré usporiadal samostatne, neboli
avizované v Slovenskom východe.
21 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 16. 4. 1931, č. 88,
s. 4.
22 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 10. 6. 1931, č. 131,
s. 2.
23 Poslanie Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 2. 6. 1931, č. 125,
s. 4.
24 M. O.: Čaj sdružených spolkov v Košiciach. In: Slovenský východ , roč. XIV, 9. 1. 1932, č. 6,
s. 3.
25 Slávnosť ruského vianočného stromku. In: Slovenský východ , roč. XV, 5. 1. 1933, č. 4, s. 2.
26 Hlavným realizátorom stavby pamätníka bol Ruský krúžok a prípravný výbor, ktorý tvorilo
niekoľko osobností (Medvecký, Mutňanský, Očenášek, Wild, Králik, Mydlík a iní). Pozri:
276

Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937)
rej zozbierali 1700 Kč. Výsledky celoštátnej finančnej zbierky, ako aj konkrétne mená
prispievateľov, organizácií, spolkov i štátnych úradov boli uverejnené aj v Slovenskom
východe. 27 Z príležitosti postavenia pomníka publikoval v denníku Grigorij Medveckij
príspevok, v ktorom stručne priblížil pôsobenie ruských vojsk obsadzujúcich územie
severovýchodného Slovenska v rokoch 1914 – 1915. 28 Z priebehu samotného odhalenia
pomníka v Bardejovských kúpeľoch priniesol denník článok, z ktorého sa podrobnejšie
dozvedáme o priebehu tohto slávnostného podujatia. 29
Slovenský východ popri oznamoch o činnosti ruských emigrantských spolkov v Košiciach
priniesol sporadicky aj niekoľko správ o niektorých osobnostiach ruskej emigrácie,
pôsobiacich aspoň krátko na východnom Slovensku. Najväčšej pozornosti denníka
sa tešil Stepan Nikitič Uvarov. Noviny avizovali jeho výstavy a prednášky, ktoré sa
konali vo väčších mestách takmer po celom Slovensku. Pred príchodom S. N. Uvarova
a jeho priateľa Nikolaja Mazurkeviča do Košíc v roku 1924 v obšírnejšom príspevku
predstavili obe osobnosti ruskej emigrácie. S. N. Uvarova ako bývalého profesora umeleckej
akadémie v Petrohrade, významného maliara, priateľa L. N. Tolstého a N. Mazurkeviča
ako básnika Puškinovej školy, autora niekoľkých básnických zbierok. 30 Na počesť
oboch umelcov sa po otvorení výstavy obrazov v decembri toho istého roku konal
v Košiciach aj večierok usporiadaný ruským emigrantom Voskobojnikovom, na ktorom
sa zišla ruská emigrantská inteligencia. 31 V roku 1930 Slovenský východ avizoval ďalší
príchod S. N. Uvarova do Košíc a jeho prednášku na tému Kde spejeme? 32 V nej predstavil
svoje názory na krásu muža, ženy a manželstvo. V súvislosti s jeho prednáškou
sa fotografia umelca dostala na titulnú stranu denníka, čo svedčí o význame tejto osob-
Vybudujme pomník padlým vojakom u nás! In: Slovenský východ, roč., XIII, 7. 6. 1931,
č. 129, s. 4.
27 Na pomník padlým Rusom. In: Slovenský východ, roč. XIII, 19. 7. 1931, č. 163, s. 5; Sbierka
na pomník padlým ruským vojakom. In: Slovenský východ, roč. XIV, 10. 1. 1932, č. 7, s. 4;
Akcia na postavenie pomníka padlým ruským vojakom. In: Slovenský východ, roč. XIV, 18.
5. 1932, č. 114, s. 5;
28 Pozri: MEDVECKÝ, G.: Rusovia v Šariši za svetovej vojny. Z príležitosti postavenia pomníku
padlým ruským vojakom na východnom Slovensku za svetovej vojny. In: Slovenský východ,
roč. XIV, 4. 9. 1932, č. 203, s. 3.
29 Pozri: Manifestácia slavianskeho a ľudského súcitenia. Odhalenie pomníka padlým ruským
vojakom v Karpatoch. In: Slovenský východ, roč. XIV, 6. 9. 1932, č. 204, s. 3.
30 Pozri : Dvaja ruskí umelci v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VI, 30. 11. 1924, č. 275,
s. 3.
31 Pozri: Večierok na počesť ruských umelcov. In: Slovenský východ, roč. VI, 16. 12. 1924,
č. 287, s. 4.
Zaujímavé je, že podľa správ uverejnených v denníku S. N. Uvarova privítali v Košiciach
zástupcovia Matice slovenskej, rovnako na otvorení výstavy sa nezúčastnil nikto z príslušníkov
ruskej emigrácie či členov Ruského krúžku v Košiciach. Až samotný večierok bol
podujatím, na ktorom sa stretli ruskí emigranti s oboma umelcami.
32 Profesor Uvarov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XV, 5. 2. 1933, č. 30, s. 2 – 3.
277

Ján Džujko
nosti, ktorú mu denník pripisoval. 33 S. N. Uvarov v Slovenskom východe publikoval aj
vlastný článok, v ktorom prezentoval potrebu výstavby pomníka padlým ruským vojakom
v Karpatoch. 34
Popri S. N. Uvarovovi sa denník venoval aj jeho priateľovi N. Mazurkevičovi a ďalšiemu
ruskému emigrantovi Jevgenijovi Sklarenkovi. Najprv avizoval prednášku J. Sklarenka
v Košiciach s názvom Súčasný život v sovietskom Rusku a vnútorná politika sovietskej
vlády. 35 Neskôr priniesol niekoľko správ o jeho zatknutí a väznení v Bratislave
kvôli jeho údajným finančným podvodom, ktorých sa dopustil na Podkarpatskej Rusi. 36
Práve medzi touto trojicou ruských emigrantov, ktorá sa dostala na stránky Slovenského
východu, došlo aj k nezhodám a sporom. J. Sklarenko uverejnil v novinách
otvorený list adresovaný N. Mazurkevičovi, v ktorom ho obvinil z podvodníctva. 37 Po
zatknutí J. Sklarenka v Bratislave sa v novinách objavila správa N. Mazurkeviča, vidiaceho
v jeho uväznení najlepšiu odpoveď na urážky Sklarenkova uverejnené aj v iných
slovenských periodikách. 38 Rovnako došlo napokon aj k roztržke medzi S. N. Uvarovom
a N. Mazurkevičom, ktorí na seba podali vzájomne aj trestné oznámenie. 39 Ich osobné
spory ako aj podozrenie polície z vyzvedačstva spôsobili, že ich činnosť ako aj pobyt na
Slovensku sledovalo policajné riaditeľstvo. 40
Slovenský východ nevenoval problematike ruskej emigrácie obzvlášť zvýšenú pozornosť.
Krátke správy, tzv. drobničky uverejnené v rubrikách Rôzne správy, Chýrnik sa týkali
predovšetkým aktivít organizácie Zemgor a ruských emigrantských spolkov v Košiciach,
akými boli Ruský krúžok a Jednota ruských emigrantov. Väčšinou to boli oznamy
o kultúrnych podujatiach a dobročinných akciách, ktoré tieto spolky organizovali v Košiciach.
Túto strohú škálu informácií o ruských emigrantoch na východnom Slovensku
dopĺňali príspevky zaoberajúce sa kultúrnym, spoločenským, zriedkavejšie politickým
životom ruských emigrantov v ČSR, ale i vo svete. Sporadicky sa denník zmienil i o osudoch
a ťažkom položení niektorých významných ruských osobností, ktoré sa útekom zo
svojej vlasti dostali v zahraničí do zlej sociálnej situácie. Tematika ruskej emigrácie tak
zostávala na periférii záujmu denníka Slovenský východ, zaoberajúceho sa v čase svojej
existencie intenzívnejšie najmä regionálnym spravodajstvom, doplneným aktuálnymi
správami z politického, hospodárskeho a kultúrneho diania v Československu.
33 Pozri: Slovenský východ, roč. XV, 2. 7. 1933, č. 150, s. 1.
34 prof. S. Uvarov: Pomník Rusom, padlým v Karpatoch. In: Slovenský východ, roč. XVI, 3. 8.
1934, č. 174, s. 4.
35 O súčasnom živote v sovietskom Rusku. In: Slovenský východ, roč. VII, 18. 8. 1925, č. 185,
s. 3.
36 Ešte Sklarenko. In: Slovenský východ, roč. VII, 20. 9. 1925, č. 214, s. 4.
37 Dr. Sklarenko, ruský emigrant: ,,Zasiané“. Otvorený list desaťročnému jubilantovi Mazurkievičovi
(básnikovi). In: Slovenský východ, roč. VII, 18. 8. 1925, č. 185, s. 6.
38 K zatknutiu sovietskeho sriadenca Sklarenka. In: Slovenský východ, roč. VII, 23. 9. 1925,
č. 216, s. 3.
39 Aféra Mazurkievič-Uvarov. In: Slovenský východ, roč. X, 4. 4. 1928, č. 80, s. 2.
40 Pozri bližšie: Štátny archív Košice. Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach 1923
– 1938, krab. 113, Uvarov Štepan – ruský emigrant.
278

Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska
na území medzivojnového východného Slovenska
Karin Fábrová
FÁBROVÁ, K.: Register of the resource materials concerning political emigration from
Russia in the east of Slovakia during the period between the world wars. In: Annales
historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 279-282.
The issue of political emigration from Russia after 1917 was for political reasons made
taboo for several decades. The attention to this matter was paid mainly in the 1990’s,
when the research of the Russian emigration in Czechoslovakia, i.e. in the Slovak milieu
as well, was carried out. Inspite of the existing findings, there is still space for further
investigation into the given matter. In order to help the scientists with their research, the
register of the archive funds concerning the issue of the political exile from Russia and
its activities in Slovakia between the world wars is being worked out. The first part of the
register includes the list of materials from the archives of Prešov and Košice regions. The
following work constitutes the component part of the upcoming list of the archive funds
referring to the investigated issue. It contains the records of the materials from State
Archives Košice and its branch in Rožňava, State Archives Košice – branch Košice, State
Archives Prešov and its branches in Prešov and Bardejov and State Archives Levoča and
its branch in Poprad.
História sťahovania Rusov z Ruska je stará niekoľko storočí. Výsledkom jednotlivých
emigračných vĺn bolo vytvorenie početnej ruskej emigrantskej komunity, roztrúsenej po
celom svete, ktorá dostala názov – Zahraničné Rusko. Politická emigrácia z Ruska prebiehala
v niekoľkých vlnách, pričom jednou z najvýznamnejších etáp vo vývoji Zahraničného
Ruska predstavovalo medzivojnové obdobie (1919 – 1939). Tisícky obyvateľov
Ruska odchádzali z vlasti z dôvodu nesúhlasu s politickým vývojom a k nim sa pridávali
aj tí, ktorých sovietska vláda násilne vypovedala. Medzivojnové Zahraničné Rusko si
postupne vytvorilo svoje významné strediská a centrá, v ktorých sa sústredil a rozvíjal
spoločensko-kultúrny život emigrácie. Jeho súčasťou sa stalo aj Československo, ktorého
vláda vytvorila priaznivé podmienky na založenie a prácu mnohých ruských škôl
a vedeckých ustanovizní. 1
Československé úrady evidovali ruských emigrantov už od prvých rokov ich pobytu
na území republiky. Prvá evidencia ruských emigrantov na území Slovenska sa konala
v roku 1922 a odvtedy každoročne až do roku 1927, kedy plošné evidencie boli zrušené
a úrady boli povinné hlásiť každého emigranta individuálne. V rokoch 1934 – 1936 sa
uskutočnili dva súpisy emigrantov z Ruska, pri ktorých sa zisťoval nielen počet emig-
1 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko: Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie
na Slovensku v rokoch (1919 – 1939). Prešov 2001, s. 7 – 11.
279

Karin Fábrová
rantov, ale aj ich spolková organizovanosť. Zachované evidencie sú dôležitým zdrojom
poznania dejín ruskej emigrantskej komunity na Slovensku v danom období. 2
Problematika odchodu politickej emigrácie z Ruska po roku 1917 bola po celé desaťročia
z politických dôvodov tabuizovaná a to nielen v samotnom Sovietskom zväze,
ale po roku 1945 aj vo všetkých krajinách, ktoré sa dostali do sovietskeho mocenského
bloku. Danej téme sa začala venovať pozornosť hlavne v 90. rokoch 20. storočia, kedy
sa začal realizovať výskum ruskej emigrácie aj vo vtedajšom Československu, teda zároveň
aj v slovenskom prostredí. 3
Napriek existujúcej historickej produkcii slovenských historikov zostáva stále v danej
oblasti priestor aj pre ďalšie bádania a analýzy zachovaných dobových prameňov
s cieľom vytvoriť objektívny a ucelený obraz o uvedenej problematike. S cieľom pomôcť
bádateľom v ich ďalších výskumoch začalo sa pracovať nad súpisom jednotlivých
archívnych fondov viažucich sa k problematike politického exilu z Ruska a jeho pôsobeniu
na Slovensku v medzivojnovom období. V prvej etape šlo o súpis materiálov nachádzajúcich
sa vo fondoch archívov Prešovského a Košického kraja. Na základe získaných
informácií sa vytvorila evidencia zachovaných písomných dokumentov k dejinách
ruskej emigrácie na území východného Slovensku. Predložený materiál tvorí parciálnu
časť pripravovaného a širšie koncipovaného súpisu archívnych fondov k sledovanej
problematike. 4
Archív mesta Košice
Fond: Magistrát mesta Košice 1923 – 1938
Dokumenty o činnosti Ruského krúžku v Košiciach a Jednoty ruských emigrantov
v Košiciach (mat. č. 288 1935 II 73 – 43 68 66). Ruský krúžok vojnových invalidov (č. k.
406/183). Zbierka Deň ruského dieťaťa v emigrácii (č. k. 272/17, 299/97).
Štátny archív Košice
Fond: Košická župa 1923 – 1928
Ruské a ukrajinské emigrantské organizácie v ČSR, vyšetrovanie úradov (č. k. 78).
Ruskí emigranti v okrese Vyšný Svidník (č. k. 109). Opatrenia proti ukrajinským emigrantom
na Slovensku. Žiadosť Gallipolijského združenia o pracovné umiestnenie občanov
ruskej národnosti v Košickej župe (č. k. 171).
Fond: Policajné riaditeľstvo v Košiciach 1920 – 1938
Kappervasser Herman, ruský emigrant, vyšetrovanie v záležitosti udelenia československého
štátneho občianstva (č. k. 24 K/144). Bloch Leonid, ruský občan, šetrenie v záležitosti
udelenia československého štátneho občianstva (č. k. 5 B/93). Ukrajinská politická
organizácia Union združujúca emigrantov (č. k. 67).
2 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko..., s. 187 – 190.
3 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko..., s. 16.
4 Príspevok vznikol aj ako súčasť projektu VEGA č. 1/4531/07 Migrácia obyvateľov východnej
Európy a Slovensko (prvá polovica 20. storočia).
280

Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska
na území medzivojnového východného Slovenska
Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach 1923 – 1938
Výzvedná činnosť ruských emigrantov (mat. č. 50-1-152). Ruskí emigranti – pozorovanie
(mat. č. 55-2-152, 55-4-152). Ruský emigrant – Stepan Uvarov (č. k. 113). Organizovanie
ruských emigrantov (mat. č. 3474/1923)
Štátny archív Košice, pobočka Rožňava
Fond: Okresný úrad Rožňava 1923 – 1938
Ruskí emigranti. Cesty sovietskych občanov do ČSR (mat. č. 1930 12404 – 18989 89,
1925 402 – 1042 6).
Fond : Okresný úrad Dobšiná 1938 – 1944
Zoznamy ruských emigrantov. Úteky Ukrajincov z Nemecka. Úteky ruských zajatcov
a ukrajinských utečencov. (mat. č. 1942 201 – 648 26, 1944 D1 67 – 269 36, 1944 D1 451
– 575 38).
Štátny archív Prešov
Fond: Šarišsko-zemplínska župa, odd. štáto-bezpečnostné 1940 – 1944
Prezídium MV-ÚŠB v Bratislave žiadalo zoznamy všetkých ruských emigrantov z bývalého
Ruska a terajšieho ZSSR (Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, kozákov), ktorí sa zdržujú
na území príslušného správneho obvodu (mat. č. 829 91/ Ih - 42 ŠB).
Prezídium ŽÚ v Bratislave oboznámilo dňa 8. 7. 1943 župana ŠZŽ s pripomienkou
okresného náčelníka vo Svidníku k situačnej správe, ktorá navrhuje, aby všetci pravoslávni
duchovní na Slovensku boli vedení v presnej evidencii a aby boli medzi nimi zistení
ruskí emigranti, ktorí by mohli byť zo Slovenska odstránení. (mat. č. 1113 122/ IIIf.
– 43 ŠB).
Na základe hlásenia exponovaného vyššieho dôstojníka štábu v Prešove z dňa 13. 6. 1944
pre Prezídium ŽÚ v Prešove bola MUDr. Alexandra Hauplorenzová obvinená z podozrenia
udržiavania stykov s ruskými emigrantmi, k spisu je pripojené aj hlásenie OÚ
v Michalovciach z 25. 7. 1944 o vyšetrovaní menovanej (mat. č. 1215 262/Ivi-44 ŠB).
Štátny archív Prešov, pobočka Prešov
Fond: Okresný úrad Prešov 1923 – 1945
Ruskí emigranti – evidencia, ukrajinskí emigranti (č. k. 17, 105, 178, 219, 458)
Štátny archív Prešov, pobočka Bardejov
Fond: Mestský úrad v Bardejove (1919 – 1945)
Vystúpenie ruského divadla v Bardejove (mat. č. 9053/1934)
Fond : Obvodný notársky úrad v Bardejovskej Novej Vsi ( 1937 – 1944)
Obežník Okresného úradu v Bardejove z dňa 16. 10. 1943 vo veci povoľovania zábavných
a kultúrnych večierkov ruských emigrantov (mat. č. 438 145/1943 prez.).
Štátny archív Levoča
Fond: Krajský súd v Levoči
Ruský krúžok v Levoči ( kar. č. 10, inv. č. 53)
281

Karin Fábrová
Fond: Četnícke a žandárske stanice na Spiši 1919 – 1945
Správy o sledovaní ukrajinského emigranta Pavla Bohackého (mat. č. 26/6 1929).
Fond: Okresný úrad Poprad 1923 – 1945
Spisy o pátraní po ruských emigrantov a o ich činnosti (mat. č. 1944 D/1 – 30 85,
322 38 1943 751 – 950 89, 286 2 1927 301 – 650 4, 289 5 1930 151 – 500 15,
321 37 1942 151 – 285 74, 313 29 1934 851 – 1050 33, 314 30 1935 1 – 200 34, 314 30 201
– 400 35, 316 32 1937 601 – 1000 46 , 115 8 1938 1001 – 6000).
Štátny archív Levoča, pobočka Poprad
Fond: Obecný notársky úrad v Poprade( 1905) 1923 – 1945 (1949)
Výkaz ruských emigrantov (mat. č. 144.1942 1 – 144).
Fond: Okresný úrad v Kežmarku ( 1919) 1923 – 1945
Zoznam ruských emigrantov v okrese (mat. č. 1942 33 – 351 55).
Fond: Obvodný notársky úrad v Ždiari 1865 – 1944
Ruskí emigranti, ruskí a ukrajinskí emigranti, ruskí a ukrajinskí utečenci (mat.
č. 184.1920 487 – 1351 7, 185: 1921 12 – 1699 8, 186, 187 1924 14 – 1954 8).
Fond: Obecný notársky úrad Liptovská Teplička
Obežník okresného úradu o vyhotovenie zoznamu ruských emigrantov.
282

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY
CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS

Životné jubileum prof. PhDr. Tamary Bajcurovej, DrSc.
Životné jubileá bývajú dobrou príležitosťou pripomenúť si prácu našich kolegov, a to
nielen tých súčasných, ale aj bývalých. Tých, ktorí boli našimi predchodcami, stáli pri
zrode dnešných vysokoškolských odborných pracovísk a svojou pedagogickou i vedeckovýskumnou
činnosti prispievali k ich profilovaniu a rozvoju po celé roky.
S prešovskou katedrou histórie spojila v roku 1955 svoju životnú cestu prof. PhDr. Tamara
Bajcurová, DrSc., ktorá začiatkom apríla tohto roka oslávila životné jubileum.
Tamara Bajcurová sa narodila 7. apríla 1932 v Leningrade (dnešný Sankt-Peterburg),
Ruská federácia, v rodine Jakova Ivanoviča a Glafiry Nikolajevny Gorškovových.
V meste Petra Veľkého získala základné i stredoškolské vzdelanie a v roku 1950 sa zapísala
na Historickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity. Jej historické vzdelanie sa
formovalo pod vedením takých pedagógov, akými boli akademik V. V. Struve, profesor
V. V. Mavrodin, profesor S. B. Okuň a mnohí ďalší. Počas štúdia na historickej fakulte
stretla Tamara Bajcurová aj svojho životného partnera Ivana Bajcuru (1930 – 1986),
ktorý bol jedným z československých študentov študujúcich na leningradskej univerzite.
Rok 1955 priniesol do života Tamary Bajcurovej zásadné zmeny. Ukončila vysokoškolské
štúdium, no súčasne opustila aj svoje rodné mesto a vlasť a spolu s manželom
pricestovala na Slovensko.
Po príchode do Prešova začala od septembra 1955 pracovať na Katedre spoločenských
vied Filozofickej fakulty Vyššej školy pedagogickej v Prešove. Po vzniku Univerzity
Pavla Jozefa Šafárika v roku 1959, prešla na Katedru dejín Filozofickej fakulty
UPJŠ. Na tomto pracovisku, ktoré v rokoch 1981 – 1987 viedla ako vedúca katedry,
pracovala až do roku 1990, kedy odišla do dôchodku.
Tamara Bajcurová od začiatku svojho pôsobenia vo vysokoškolskom prostredí venovala
pozornosť nielen vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti, ale aj svojmu odbornému
rastu. V roku 1966 obhájila pod vedením profesora Krandžalova dizertačnú
prácu o Jurijovi Ivanovičovi Venelinovi. Oblasť medzislovanských vzťahov v 19. storočí
sa stala na dlhé roky dominantnou v jej výskumnej činnosti. Priekopnícka práca
Tamary Bajcurovej o Ju. I. Venelinovi vychádzajúca z primárnych zdrojov dostala
knižnú podobu v roku 1968 (Jurij Ivanovič Venelin. Bratislava : SPN, 1968, 308 s.)
a dodnes patrí v slavistických výskumoch uvedenej problematiky k citovaným titulom.
V nasledujúcich rokoch zamerala Tamara Bajcurová svoj výskum na sledovanie osudov
zakarpatských Ukrajincov pôsobiacich na teritóriu cárskeho Ruska. Formou odborných
štúdií a článkov upozornila na osobnosť M. A. Baluďanského, prvého rektora peterburskej
univerzity, na I. S. Orlaja, V. G. Kukoľnika a na ďalších. Nazhromaždené poznatky
zhrnula v druhej monografickej práci o pôsobení zakarpatskoukrajinskej inteligencie
v Rusku v prvej polovici 19. storočia (Zakarpatskoukrajinskaja inteligencija v Rossii
v pervoj polovine XIX veka. Bratislava : SPN, 1971. 227 s.). Vymedzeného tematického
okruhu sa dotýkala aj jej tretia monografia o živote a práci Ivana Semjonoviča Orlaja
(Ivan Semjonovič Orlaj : žizň i dejateľnosť. Bratislava : SPN, 1977. 237 s.). Systematická
vedeckovýskumná práca a erudovaná pedagogická činnosť jej priniesli aj ďalší
odborný postup. V roku 1973 sa stala docentkou histórie, v roku 1983 jej bol udelený
285

titul univerzitnej profesorky a v roku 1989 obhájila vedeckú hodnosť doktora historických
vied.
V 80. rokoch 20. storočia rozšírila Tamara Bajcurová svoju výskumnú činnosť o novú
oblasť. Začala sa venovať ruským dejinám a česko-slovensko-ruským/sovietskym
vzťahom v 20. storočí. Pozornosť zamerala na spracovanie ohlasu októbrovej revolúcie
1917 na Slovensku a v Čechách. Syntetizujúci pohľad na historiografickú produkciu medzivojnového
i povojnového Československa o ruských udalostiach roku 1917 ponúkla
v monografickej práci Veľká októbrová socialistická revolúcia a zápas o jej skúsenosti
v Československu (Praha 1987). Okrem uvedených okruhov výskumu sa Tamara Bajcurová
zaoberala aj teoreticko-metodologickými otázkami historickej vedy. Participovala
ako spoluautorka na celoštátnej učebnici z úvodu do štúdia dejín (Hroch, M. a kol: Úvod
do štúdia dejepisu. Praha : SPN, 1985) a pre prešovských študentov odboru história zostavila
z tejto problematiky skriptum (Úvod do štúdia dejepisu. Košice 1982).
Neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia Tamary Bajcurovej na katedre dejín bola aj pedagogická
činnosť. Dlhé roky prednášala dejiny Sovietskeho zväzu a dejiny svetovej socialistickej
sústavy. Druhou nosnou disciplínou, z ktorej zabezpečovala prednášky, bol
úvod do štúdia dejín s historickým proseminárom. Nezanedbávala ani prácu so študentmi.
Viedla ročníkové práce, práce študentskej vedeckej a odbornej činnosti, diplomové
práce. Bola členkou vedeckej rady Filozofickej fakulty UPJŠ, predsedala štátnicovým,
prijímacím i rigoróznym komisiám. Jej pedagogická činnosť bola ocenená titulom Zaslúžilý
učiteľ (1981) a Zlatou medailou Univerzity P. J. Šafárika (1985).
K životnému jubileu prof. PhDr. Tamary Bajcurovej, DrSc., úprimne blahoželáme
a prajeme jej do ďalších rokov pevné zdravie, veľa spokojnosti a osobnej pohody v kruhu
rodiny i priateľov.
Ľubica Harbuľová
286

Životné jubileum prof. PhDr. Petra Švorca, CSc.
Posledný januárový deň sa člen nášho Inštitútu prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., dožil
významného životného jubilea päťdesiatich rokov. Narodil sa 31. januára 1957 v Liptovskom
Mikuláši. Základné vzdelanie získal vo svojom bydlisku Štrbe a gymnaziálne
štúdiá absolvoval v Poprade. V rokoch 1976 – 1981 študoval na Filozofickej fakulte
v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach odbor história – filozofia. Po ukončení
vysokoškolského štúdia pracoval ako odborný pracovník vo Východoslovenskom múzeu
v Košiciach a od roku 1983 pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte
v Prešove. V r. 1998 sa habilitoval na docenta slovenských dejín na Filozofickej fakulte
Prešovskej univerzity. V r. 2004 prevzal z rúk prezidenta SR diplom univerzitného profesora
v odbore história. Inauguroval sa prednáškou na tému Krajinská hranica medzi
Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období (1919 – 1939).
V rokoch 1993 – 2000 absolvoval viacero študijných pobytov na univerzitách v Nemecku,
Rakúsku, Poľsku a v Čechách. Od r. 2005 je garantom študijného odboru slovenské
dejiny (doktorandské štúdium) a archívnictvo (bakalárske a magisterské štúdium) na
FF PU v Prešove. Jeho nosnými disciplínami, na ktorých sa stretáva so svojimi študentami
sa stali Slovenské a československé dejiny po roku 1918 a Úvod do štúdia dejepisu.
Vo výskumnej činnosti sa zameriava na hospodárske a politické dejiny ČSR so zreteľom
na ich sociálne (vysťahovalectvo) a nacionálne dôsledky, na problematiku dejín
Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918 – 1946, stredoeurópske dejiny 20. stor. a na cirkevné
dejiny 20. storočia so špecializáciou na dejiny protestantizmu na Slovensku a v strednej
Európe.
Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., je autorom 8 vedeckých monografií, 10 odborných
knižných prác, 45 vedeckých štúdií doma a v zahraničí, 3 učebných textov a ďalších
viac ako 340 odborných a publicistických článkov, recenzií, rozhovorov a pod. O reflektovaní
výsledkov jeho vedeckej práce svedčí viac ako tristo citácií, recenzií a iných
ohlasov v domácej a zahraničnej odbornej spisbe. Doteraz viedol 5 medzinárodných výskumných
projektov a podieľal sa či už ako zástupca vedúceho grantovej úlohy, alebo
riešiteľ na 6 domácich výskumných projektoch.
Prof. PhDr. P. Švorc, CSc., pôsobil aj v najvyšších akademických orgánoch Univerzity
P. J. Šafárika a neskôr Prešovskej univerzity ako člen AS UPJŠ, predseda AS FF
UPJŠ, podpredseda AS PU a v r. 2001 – 2005 úspešne pôsobil ako vedúci Katedry slovenských
dejín a archívnictva na FF PU. Vtedy inicioval a zorganizoval celoslovenské
stretnutie vedúcich pracovníkov katedier dejín zo všetkých slovenských univerzít s cieľom
skoordinovať tak pedagogickú, ako aj vedeckovýskumnú činnosť vysokoškolských
učiteľov – historikov.
Je však aj členom viacerých profesijných spoločností a odborných komisií. Už druhé
volebné obdobie je podpredsedom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v Bratislave,
od r. 1993 je členom Spolku slovenských spisovateľov, je členom Muzeálnej slovenskej
spoločnosti, od r. 1994 členom Slovensko-českej komisie historikov. V roku 1997 sa
stal podpredsedom Slovenského národného komitétu historikov, v súčasnosti je jeho členom.
Od r. 2000 je členom pracovnej skupiny pre dejiny protestantských cirkví v strednej
287

a východnej Európe (Aarhus/Dánsko – Münster/Nemecko). Od r. 2002 pôsobí ako člen
Komisie VEGA a od r. 2004 ako člen pracovnej skupiny pri Akreditačnej komisii Ministerstva
školstva SR.
Samozrejme je členom viacerých redakčných rád v domácich i zahraničných odborných
časopisoch. Za vedeckú i literárnu tvorbu mu boli udelené viaceré ocenenia, napr.
Cena Literárneho fondu (1988, 1992, 2004), Cena Slovak Garden Florida (USA, 1992),
Cena rektora UPJŠ (1988) i Cena rektora PU (2004), je nositeľom Ceny mesta Prešov
(1999).
Jubilantovi prajeme predovšetkým zdravie, veľa tvorivej sily, pracovné úspechy i rodinnú
pohodu.
Členovia Inštitútu histórie FF PU
Výberová bibliografia prof. PhDr. Petra Švorca, CSc.
1. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Nakladatelství Lidové noviny,
2007, 318 s.
2. Národnouvedomovací proces Slovákov, Rusínov a Ukrajincov na kontaktnom území
v rokoch 1918 – 1939 a jeho základné determinanty. In: Carpatho-Rusyns and their
Neighbors. Essays in Honor of Paul Robert Magocsi. Editors: Bogdan Horbal – Patricia
A. Krafcik – Elaine Rusinko. Fairfax (USA) : Eastern Christian Publications,
2006, pp. 415 – 428.
3. Die evangelische Kirche Augsburgischen Bekenntnisses in der Slowakei nach dem
Jahr 1989. In: Katharina Kunther – Jens Holger Schjøring (Hg.): Die Kirchen und das
Erbe des Komunismus. Die Zeit nach 1989 – Zäsur, Vergangenheitsbewältigung und
Neubeginn. Erlangen : Martin-Luther-Verlag, 2007, S. 82 – 110.
4. Die slowakische Historiographie und die Regionalgeschichte (19. und 20. Jahrhundert).
In: Bohemia. Zeitschrift für Geschichte und Kultur der böhmischen Länder,
Collegium Carolinum München, Band 44, Heft 2/2003, S. 459 – 476.
5. Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období
(1919 – 1939). Prešov : Universum, 2003, 424 s.
6. Zánik Rakúsko-Uhorska v r. 1918 a snahy prouhorských síl na Slovensku (v zlomových
rokoch 1918 – 1919) o udržanie integrity Uhorska a odmietnutie Československa.
In: Małe regiony w wielkiej polityce Polski, Słowacji i Ukrainy. Red. Marian
Stolarczyk, Andrzej Bonusiak, Jerzeg Kuzicki. Rzeszów : Uniwersytet Rzeszów,
2003, s. 45 – 55.
7. Die evangelische Kirche Augsburger Bekenntnisses in der Slowakei und ihr Schicksal
in der Tschechoslowakei nach 1953. In: Im Räderwerk des „real existierenden Sozialismus“.
Kirchen in Ostmittel- und Osteuropa von Stalin bis Gorbatschow. Herausgegeben
von Hartmut Lehman und Jens Holger Schjørring. Göttingen : Wallstein
Verlag, 2003, S. 125 – 142.
288

8. Vznik ČSR a snahy o definovanie slovensko-rusínskej etnickej a územnej hranice
v 20. rokoch 20. storočia. In: Carpatica – Karpatika. Vypusk 17. Ukrajinsko-slovacki
vzajemyny v galuzi istorii, literatury ta movy. Užhorod 2002, s. 28 – 38.
9. Die Ost-Slovakei am Ende des Jahres 1918. In: Harald Heppner – Eduard Staudinger
(Hrsg.): Region und Umbruch 1918. Zur Geschichte alternativer Ordnungsversuche.
Frankfurt am Main 2001, s. 131 – 147.
10. Slowaken und Ruthenen nach dem Zerfall Österreich-Ungarn in den Jahren 1918 –
1920. Die neue Realität und ihre Widerspiegelung in den gegenseitigen Beziehungen.
In: V. Rajšp, R. Bratož, J. Cvirn, J. Fischer, W. Lukan, B. Marušič (eds.): Melikov
zbornik. Slovenci v zgodovini in njihovi srednjeevropski sosedje. Ljubljana 2001,
s. 919 – 932.
11. Turning points in History and their influence on the Destiny of a small Region (The
Territory and Population of the Carpathian arc after the End of the first World War).
In: Dušan Kováč (ed.): Slovak Contributions to 19 th international Congress of historical
Sciences. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2000, s. 65 – 76.
12. Das Geschlecht der Fornets und ihr Beitrag zur slowakischen Kultur und Bildung im
18. Jahrhundert. In: Jahrbuch für die Geschichte des Protestantismus in Österreich.
Wien 1998, Jahrgang 114, s. 117 – 134.
13. Mestská hromadná doprava v Prešove 1949 – 1999. Prešov 1999, 100 s.
14. (zostavovateľ a spoluautor) Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote
Prešova. Prešov 1999, 160 s.
15. Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Prešov : Universum, 1996, 127 s.
16. (v spoluautorstve s P. Švorcom, st.) Štrbská svadba. Prešov: Universum, 1996, 173 s.
17. Rozbíjali monarchiu. Populárny slovník osobností česko-slovenského odboja 1914
– 1918. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, 175 s.
18. Zrod republiky. (Dobové dokumenty, spomienky a stanoviská 1914 – 1918). Košice
: Slovo, 1991, 132 s.
19. (zostavovateľ a spoluautor) Sprievodca po historickom Prešove. Prešov : Universum,
1997, 115 s.
20. Podtatranské premeny. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988, 196 s.
Zost. Ján Džujko
289

K životnému jubileu doc. PhDr. Mariána Vizdala, CSc.
Okrúhle životné jubileá bývajú vhodnou príležitosťou pripomenúť si činnosť ľudí,
ktorí pre svoj vedný odbor, pracovisko a v neposlednom rade i v oblasti výchovy mladej
nastupujúcej generácie urobili veľký kus záslužnej práce. Jedným z takýchto pracovníkov
Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorého meno a vedecká
činnosť sa stala známou aj za hranicami našej republiky, je doc. PhDr. Marián
Vizdal, CSc.
Rodák z Michaloviec (28. 8. 1957), v rokoch 1976 – 1981 študoval na Filozofickej
fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove odbor dejepis – filozofia. Ešte v priebehu
roku 1981 mu bol udelený titul PhDr. za úspešné absolvovanie rigoróznej skúšky
v odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – teória vyučovania dejepisu.
V nasledujúcich rokoch pracoval ako odborný pracovník Zemplínskeho múzea v Michalovciach
na viacerých dôležitých archeologických náleziskách v oblasti Zemplína.
Od roku 1987 začal pôsobiť ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ, pričom
svoj záujem sústreďoval predovšetkým na praveké a staroveké dejiny. Súčasne popri zabezpečovaní
pedagogických povinností pokračoval v realizácii ďalších významných
archeologických aktivít prezentovaných aj odbornej verejnosti porovnávacou archeologickou
zbierkou uloženou na IH FF v Prešove. Svoju pozornosť venoval predovšetkým
lokalitám z obdobia neolitu (Slavkovce 1988, Malé Raškovce 1988, Zalužice 1991
– 1995, Moravany 1998 – 2007). Jeho vedecká a výskumná činnosť našla svoj odraz,
okrem množstva priebežne publikovaných vedeckých a odborných textov, v roku 1996
aj v úspešnej obhajobe dizertačnej práce z odboru archeológia na tému Osídlenie Východoslovenskej
nížiny v neskorom neolite. Po osemnástich rokoch pedagogickej praxe
v roku 2005 úspešne absolvoval habilitačné konanie na pôde Filozofickej fakulty Prešovskej
univerzity a následne mu bol udelený titul docent.
V priebehu svojho pôsobenia okrem úspešného vedenia štyroch desiatok diplomových
a rigoróznych prác, zabezpečovaní výučby viacerých predmetov a pravidelných
každoročných odborných exkurzií a praxe, sa doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc., venoval
aj publikovaniu výsledkov svojich výskumov. Je autorom vedeckej monografie, štyroch
učebných textov, takmer troch desiatok vedeckých štúdií a osemdesiatich odborných
a popularizačných článkov. O hodnote jeho prác svedčí aj viac ako 150 domácich a zahraničných
citácií. Súčasne zabezpečoval, najmä v priebehu posledných rokov v spolupráci
s domácimi, ale i so zahraničnými archeologickými pracoviskami, napríklad Jagelonskou
univerzitou v Krakove a Karlovou univerzitou v Prahe, terénne výskumy na
území východného Slovenska.
Veľa zdravia, šťastia, pohody doma i v práci a ešte mnoho tvorivých síl jubilantovi
prajú
členovia Inštitútu histórie FF PU.
290

Výberová bibliografia doc. PhDr. Mariána Vizdala, CSc.
1. The Early Linear Potery culture in Eastern Slovakia. Prace Komisji Prehistorii Karpat,
Tom 1. Ed. J. K. Kozlowski. Kraków 1997, s. 43 – 141.
2. Die ältere östliche Linienbandkeramik in Malé Raškovce, Bezirk Michalovce. In:
Saarbrücker Studien und Materialen zur Altertumskunde 4/5, 1995/1996. Bonn
1997, s. 99 – 142.
3. A settltment of the Early Eastern Linear Pottery culture at Moravany (Eastern Slovakia)
within the context of the Upper Tisza Basin. In: Morgenrot der Kulturen Frühe
Etappen der Menschheitegeschichte in Mittel – und Südosteuropa (Festschrift für
Nándor Kalicz zum 75. Geburstag). Ed. Jerem, E. – Raczky, P. Budapest 2003, s. 127
– 143.
4. Badania wykopaliskowe na wczesnoneolitycznej osadzie w miejscowosci Moravany
we wschodniej Slowacji w latach 1998 – 2001. In: Materialy i Sprawozdania
Rzeszowskiego Osrodka Archeologicznego, Tom XXIII. Rzeszow 2002, s. 173 – 197.
(spoluautori Kaczanowska, M. – Kaminská, Ľ. – Kozlowski, J. K. – Nowak, M.)
5. Bukovohorský výrobno-remeselný objekt v Humennom. In: Archeologické rozhledy,
XLI, 1989, 6, s. 654 – 663.
6. Sídlisková jama s lineárnou keramikou v Zbudzi, okres Michalovce. In: Historica
Carpatica, 21, 1990, s. 117 – 131.
7. K problematike neskoroneolitického vývoja na Východoslovenskej nížine. In: Východoslovenský
pravek V. Ed. Lamiová-Schmiedlová, M. Nitra: AÚ SAV, 1998, s. 91
– 104.
8. Neolitické sídlisko v Zalužiciach a jeho význam pre poznanie genézy kultúry s východnou
lineárnou keramikou. In: Zrkadlo histórie II. Ed. Mojdis, J. Prešov: Filozofická
fakulta PU, 2005, s. 167 – 196.
9. Moravany a okolie v praveku a včasnej dobe dejinnej. In: Dejiny obce Moravany. Ed.
Harbuľová, Ľ. Michalovce 2002, s. 14 – 38.
10. Praveké a včasnohistorické osídlenie. In: Veľký Šariš – mesto a hrad. Veľký Šariš
1999, s. 16 – 29.
11. Sprievodca pravekom východného Slovenska. Prešov: MPC, 2003, 96 s.
12. Výskumy a nálezy Zemplínskeho múzea v Michalovciach. In: AVANS 1985. Nitra :
AÚ SAV, 1986, s. 237 – 252.
Zost. Patrik Derfiňák
291

Konferencia Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI
V roku 2001 sa vďaka iniciatíve Martina Lacka uskutočnila na Katedre histórie FF
UCM v Trnave konferencia mladých historikov, ktorých odborným záujmom sa stali
všetky aspekty vývoja prvej Slovenskej republiky. Vznikla tak tradícia spoločných stretnutí,
pričom samotné podujatie sa medzičasom stalo putovným. Po úvodných trnavských
ročníkoch sa hlavným organizátorom týchto stretnutí stali pracoviská UMB v Banskej
Bystrici, reprezentované najmä tandemom Michal Šmigeľ a Peter Mičko. Hostiteľom
šiesteho ročníka sa stal Prešov, pričom hlavným organizátorom konferencie bol Inštitút
histórie FF PU v Prešove.
Konferencia Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI sa uskutočnila
v dňoch 24. – 26. apríla 2007. Širší prípravný výbor konferencie vymedzil jej zameranie
témou Slovenská republika medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami.
V štyroch tematických blokoch odznelo 31 referátov a koreferátov venovaných rôznym
problémom skúmaného obdobia. O mimoriadnom rozsahu podujatia i aktuálnosti
témy svedčí fakt, že aktívni účastníci konferencie reprezentovali dve desiatky inštitúcií
z celého Slovenska a nechýbali ani tradiční referenti z Česka a Poľska. Popri mladých
historikoch do 35 rokov, ktorým je podujatie primárne určené, boli organizátormi pozvaní
ako hostia konferencie aj skúsenejší kolegovia Milan Olejník (Spoločenskovedný
ústav SAV, Košice), František Cséfalvay (Vojenský historický ústav, Bratislava) a Ľudovít
Hallon (Historický ústav SAV, Bratislava).
Medzi referentmi našli samozrejme svoje miesto i pracovníci a študenti IH FF PU
v Prešove. Rokovanie konferencie otvoril vstupným referátom hlavný organizátor podujatia
M. Pekár, ktorý svojím vystúpením uviedol tému konferencie. V jednotlivých blokoch
ďalej postupne vystúpili Dagmar Kuzmová (študentka 5. ročníka), Peter Kovaľ,
Vojtech Kárpáty (interný doktorand) a Patrik Derfiňák.
Prezentované príspevky boli samozrejme rôzne. Vzhľadom na úzko koncipované zameranie
konferencie mali prevažne konkrétnu podobu, avšak neraz spracovávali doteraz
úplne neznáme parciálne problémy. Pri ich hodnotení treba mať na zreteli aj fakt, že sa
jedná o práce nastupujúcej generácie bádateľov. Hlavné poslanie však konferencia istotne
naplnila. Popri tradičných účastníkoch sa na nej objavilo i množstvo nových tvárí,
ktoré by mali byť zárukou kontinuity. Rokovanie konferencie v Prešove poskytlo možnosť
tunajším študentom i všetkým záujemcom o históriu naživo vidieť a počuť mnoho
zaujímavých príspevkov. S potešením môžem konštatovať, že títo ponúknutú možnosť
využili.
Definitívnym zavŕšením podujatia bude vydanie zborníka štúdií, ktoré počas otváracieho
príhovoru verejne prisľúbil dekan FF PU v Prešove R. Dupkala.
Konferencia mala viacero rozmerov. Ešte pred otvorením konferencie sa uskutočnilo
pracovné stretnutie autorského kolektívu syntézy k dejinám prvej SR. Popri samotnom
rokovaní stihli účastníci konferencie absolvovať odbornú exkurziu po pamiatkach druhej
svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku či spoločenský večer. V rámci konferencie
sa ďalej uskutočnila prednáška výskumného pracovníka Ústavu pamäti národa
Mateja Medveckého, ktorý pre študentov prednášal o vzniku ŠTB a nástupe komunis-
292

tickej totality, ako aj neformálna návšteva predsedu správnej rady ÚPN Ivana A. Petranského
na IH FF PU v Prešove.
Hoci hlavným organizátorom konferencie bol IH, podujatie tohto rozmeru by nebolo
možné zorganizovať bez významnej pomoci vedenia Filozofickej fakulty PU v Prešove,
ktorému patrí osobitné poďakovanie. Organizačne i materiálne sa na príprave konferencie
podieľal v osobe Richarda Pavloviča (inak externého doktoranda IH) Štátny archív
v Prešove, pobočka Svidník. Finančne podujatie podporili Slovenská historická spoločnosť
pri SAV v Bratislave a Ústav regionálnych a národnostných štúdií PU v Prešove.
Propagačný materiál poskytli Mestský úrad v Prešove a Úrad PSK. Poďakovanie patrí
tiež riaditeľovi Vojenského múzea v Svidníku, ktorý účastníkom konferencie umožnil
bezplatný vstup do múzea mimo otváracej doby, a študentkám 4. ročníka M. Babjakovej,
N. Jevickej, Z. Karlíkovej a J. Mamrošovej za ochotnú spoluprácu pri organizácii
podujatia.
V závere konferencie prebral symbolickú štafetu Ondrej Podolec, riaditeľ sekcie vedeckého
výskumu Ústavu pamäti národa, ktorý bude organizátorom siedmeho ročníka
konferencie. Témou bratislavského stretnutia budú perzekúcie na Slovensku v rokoch
1938 – 1945.
Martin Pekár
293

Cirkvi a ich vplyv na formovanie národného vedomia národov a národností
v strednej Európe (19. storočie – prvá polovica 20. storočia)
V dňoch 2. – 4. mája 2007 sa na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove
konala medzinárodná vedecká konferencia pod názvom Cirkvi a ich vplyv na formovanie
národného vedomia národov a národností v strednej Európe (19. storočie – prvá
polovica 20. storočia). Na jej organizácii sa podieľali Inštitút histórie Filozofickej fakulty
Prešovskej univerzity v Prešove, Evanjelická teologická fakulta Viedenskej univerzity,
Historická spoločnosť kráľovského mesta Prešov a Slovenská historická spoločnosť
pri SAV v Bratislave. Konferencia sa uskutočnila v rámci riešenia grantového projektu
VEGA Konfesionalita ako faktor formovania národného povedomia v interetnickom
prostredí (východné Slovensko v 18. až 20. storočí, č. /3741/06).
Oficiálne otvorenie tohto stretnutia sa uskutočnilo v historických priestoroch Dvorany
evanjelického Kolégia v Prešove. Domácich, ale predovšetkým zahraničných účastníkov
z Rakúska, Ruska, Ukrajiny, Českej republiky, Poľska a Maďarska privítal rektor
Prešovskej univerzity v Prešove prof. PhDr. František Mihina, CSc. Zúčastneným
historikom zaželal veľa úspechov v riešení danej problematiky a povzbudil ich k organizovaniu
i účasti na ďalších podobných medzinárodných podujatiach. Potom prítomných
privítal riaditeľ biskupského úradu Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v.
Mgr. Peter Ferenčík a následne za usporiadateľov i prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., za FF
PU v Prešove a prof. Dr. Karl Schwarz za Viedenskú univerzitu.
Vedeckú časť konferencie otvoril Peter Švorc príspevkom Cirkev a národnosť – ich
vzájomný vzťah v stredoeurópskom kontexte 19. a 20. storočia. Procesom ideovej a politickej
diferenciácie slovenskej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia sa zaoberal
Milan Podrimavský. V referáte poukázal na špecifické stránky priebehu politického organizovania
katolíckeho obyvateľstva ústiaceho do proklamovania Slovenskej ľudovej
strany, postoje hlasistického prúdu ku konfesionálnej rozčlenenosti slovenskej spoločnosti
a vplyvu cirkví na život obyvateľstva, rovnako ako aj na snahy vedenia Slovenskej
národnej strany vytvoriť jeden politický subjekt, o ktorý by sa opierala národná
politika Slovákov. Prvý uvádzací, všeobecnejší blok k téme konferencie poukazujúci na
základné aspekty tejto problematiky uzavrel svojím príspevkom Problémy vzťahu cirkev
– národ – štát v dlhom 19. storočí a rok 1918 Roman Holec. V druhom bloku referenti
svoju pozornosť obrátili k otázkam týkajúcim sa protestantskej cirkvi v uvedenom
období. Karl Schwarz vystúpil s referátom Nacionalizmus v zrkadle Viedenskej protestantskej
teologickej katedry/fakulty. Libuša Franková sa zaoberala vplyvom cirkvi na
formovanie národného povedomia slovenských študentov na prešovskom evanjelickom
kolégiu, ktoré patrilo medzi významné vedecko-vzdelávacie inštitúcie v Uhorsku. Poukázala
na skutočnosť, že ani samotné kolégium, podobne ako ostatné slovenské školstvo
evanjelickej cirkvi a. v., neobišla maďarizácia. Postupne sa tak evanjelická inteligencia
a školské inštitúcie, ktoré riadila, ocitli pod maďarizačným tlakom. Darina Vasiľová sa
v príspevku Prejavy národného povedomia študentov na pôde prešovského evanjelického
kolégia v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia venovala študentskej samovzdelávacej
Slovenskej spoločnosti, zameranej na kultúrno-výchovnú a vzdelávaciu
294

prácu, ktorú v roku 1870 nahradil samovzdelávací spolok Kolo. Svojou činnosťou sa oba
spolky zaradili k významným strediskám študentského národného a kultúrno-literárneho
diania na Slovensku. Po odznení tohto referátu nasledovala bohatá diskusia, ktorá
uzavrela prvý deň konferencie.
Druhý deň sa konferencia presunula na pôdu Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
v Prešove. Referujúci sa tematicky zamerali na vplyv pravoslávnej a gréckokatolíckej
cirkvi na formovanie národného povedomia. Zoja Sergejevna Nenaševa vystúpila
s príspevkom Ruská pravoslávna cirkev v Prahe: pred tvárou rakúskeho práva a českej
spoločnosti. Radomír Vlček priblížil vo svojom referáte myšlienky a vízie jedného
z najvýznamnejších propagátorov idey slovanskej jednoty a panslavizmu v Rusku – Vladimíra
I. Lamanskiho. Poukázal na jeho polemiky s českými proslovansky orientovanými
politikmi a českými žurnalistami pôsobiacimi v Moskve i stanovisko Lamanskiho,
podľa ktorého sa skutočnými Slovanmi mohli stať iba príslušníci pravoslávnej cirkvi.
Ján Adam v referáte s názvom Od jednej konfesie a jednej etnicity k druhej konfesii
a dvom etnicitám (Na príklade gréckokatolíkov Prešovského a západnej časti Mukačevského
biskupstva) sledoval, odkedy a ako sa v prostredí východného obradu stretávame
s veriacimi označujúcimi sa za Slovákov. Upozornil, že pri etnickej sebaidentifikácii
naďalej rozhodujúcu úlohu zohrávala konfesionálna príslušnosť. Vplyv gréckokatolíckej
cirkvi na formovanie národného vedomia Rusínov (Ukrajincov) v Uhorsku na prelome
19. a 20. storočia ozrejmil Michal Danilák, pričom zdôraznil pozitívne i negatívne stránky
časti národne uvedomelého gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa v Uhorsku stalo
organizátorom národnoobrodzovacieho hnutia Rusínov. Ihor Šnicer sa zaoberal vplyvom
náboženstva na politický a kultúrny život obyvateľov Uhorskej Rusi na začiatku
20. storočia. Príspevkom Vplyv gréckokatolíckeho duchovenstva Mukačevskej eparchie
na proces formovania národného vedomia obyvateľov Podkarpatskej Rusi v 20. rokoch
20. storočia sa prezentoval Ihor Lichtej. Peter Kovaľ sa uviedol referátom Gréckokatolícka
cirkev a formovanie národného vedomia Slovákov na severovýchode Slovenska.
Zdôraznil, že samotné obyvateľstvo v danej oblasti sa otázkou etnicity príliš nezaoberalo.
Stávalo sa tak ľahko manipulovateľným predovšetkým pre gréckokatolíckych kňazov
snažiacich sa ich presvedčiť o tom, že sú Rusínmi. Ich agitácia sa stupňovala najmä v období
sčítania obyvateľstva (1921, 1930), no jej výsledky nepriniesli pozitívne očakávania
– prevahu Rusínov nad Slovákmi na severovýchodnom Slovensku. Krátkym diskusným
príspevkom Národnostné problémy gréckokatolíckeho cirkevného života v medzivojnovej
Prahe sa prezentoval Michail Dronov. Inšpiratívna diskusia plná podnetných otázok
ukončila druhý pracovný deň konferencie. Po nej mali prítomní možnosť zúčastniť sa
prehliadky významných sakrálnych stavieb Prešova pod vedením Marcely Domenovej
z Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.
Program posledného dňa tohto podujatia začal napĺňať Vincenc Rajsp referátom
Cirkev a jej vplyv na formovanie národného vedomia Slovincov od 19. storočia do konca
1. svetovej vojny. Pál Attila Illés sa zaoberal jazykom nižšieho kléru ostrihomskej
arcidiecézy v 19. storočí. Waclaw Wierzbieniec vystúpil s príspevkom na tému Úloha
katolíckej cirkvi pri vytváraní a udržaní národného povedomia obyvateľov Rzeszowa
v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Martin Pekár charakterizoval politic-
295

ký systém sformovaný na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 ako totalitný (s fašistickými
črtami), fungujúci v podmienkach štátu majúceho ambíciu stať sa štátom národným
a navyše obsahujúcom v sebe kresťanské katolícke východiská, pričom poukázal na
vybrané zložky systému a režimu, cez ktoré sa na jeho pozadí prezentoval vzťah etnicity
a konfesionality. Záverečný príspevok konferencie predniesol Vladimír Goněc. Zaoberal
sa v ňom podielom cirkví, cirkevných mysliteľov a konfesijných strán na úsilí o európsku
jednotu v 40. rokoch 20. storočia. Priblížil tiež konkrétne príklady z európskych
krajín, v ktorých došlo k najrazantnejšiemu posunu od národných cieľov k európanstvu.
Tretí deň konferencie, rovnako ako tie dva predošlé zavŕšila diskusia, ktorá priniesla
niekoľko zaujímavých podnetov, ale i otvorených otázok, ktoré poukázali na možnosť
ďalšieho vedeckého bádania v oblasti vzťahu cirkvi a národov, národností v strednej
Európe v 19. i 20. storočí.
Na záver sa prítomným účastníkom za organizátorov tohto podujatia prihovoril Peter
Švorc, ktorý všetkým poďakoval za ich aktívnu účasť a rovnako ocenil aj to, že na
uvedenú tému konferencie zareagovali historici z viacerých zahraničných historických
pracovísk. Poukázal tak aj na skutočnosť, že problematika stredoeurópskeho regiónu
a otázky s ním súvisiace si vyžadujú podobný druh spolupráce historikov zaoberajúcich
sa touto problematikou. Pozitívne zhodnotil referáty, ktoré odzneli na tomto medzinárodnom
stretnutí, a zároveň avizoval i vydanie zborníka v blízkej budúcnosti.
Ján Džujko
296

Exkurzia Bulharsko 2007
Rastúci záujem o rozširovanie možností vzájomných pedagogických i študentských
kontaktov viedol na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty PU v Prešove k príprave ďalšej
z odborných exkurzií. Pod vedením doc. PhDr. M. Vizdala, CSc., sa skupina pedagógov
a študentov vydala skúmať historické pamiatky a zaujímavosti na územie Bulharskej
republiky. I keď táto krajina je pre nás známa skôr ako obľúbený cieľ dovolenkárov na
pobreží Čierneho mora, zámerom organizátorov bolo v rámci niekoľkých dní priblížiť
pozoruhodné, no i pre odborníkov zatiaľ menej známe lokality v jej vnútrozemí. Najmä
vďaka dr. Nikolajovi Nikolovovi, pôsobiacemu v súčasnosti na Prešovskej univerzite
v pozícii lektora bulharského jazyka, sa postupne podarilo pripraviť náročný, no na druhej
strane vyvážený program. V ňom boli zastúpené archeologické lokality z rôznych
období, pamiatky cirkevné i svetské, ľudová architektúra a múzeá rôzneho zamerania.
Exkurzia Bulharsko 2007, s podtitulom po štyroch hlavných mestách Bulharska, sa začala
v nedeľu 29. 4. 2007, vo večerných hodinách odchodom z Prešova. Jednou z veľkých
výhod členstva v Európskej únii je aj to, že v minulosti často niekoľkohodinové čakacie
lehoty na hraničných prechodoch sa skrátili na minimum. Aj preto bolo možné využiť
takto ušetrený čas napríklad na prehliadku centra Bukurešti. Súčasne, už v pondelok
podvečer, sa celá výprava ubytovala v objektoch študentského domova univerzity v Šumene,
pričom od nasledujúceho rána sa postupne začal napĺňať pripravený program.
V prvý deň to bola napríklad prehliadka Šumenu, miestneho múzea s viacerými unikátnymi
pamiatkami, tamojšieho pamätníka i starého hradu. Vďaka bulharským kolegom
nám boli sprístupnené aj oficiálne ešte neotvorené expozície. Popoludní nasledoval
historický areál Plisky, prvého hlavného mesta Bulharska, a unikátna lokalita v Madare.
Tá je známa nielen výnimočným reliéfom jazdca, ale aj svojím múzeom a jaskynnou
svätyňou. Nasledujúci deň boli hlavným cieľom archeologický skanzen v Sveštari s rekonštruovanou
tráckou hrobkou a rímsky tábor s múzeom na území dnešného Razgradu.
Tento deň exkurzie bol významný aj kvôli stretnutiu so zástupcami univerzity v Šumene.
Dôležité bolo predovšetkým rokovanie s vedúcimi pracovníkmi humanitnej fakulty
a predstaviteľmi tamojšieho historického pracoviska. Súčasťou tohto pracovného
stretnutia bolo podpísanie vzájomnej dohody o spolupráci. Tá by v nasledujúcich rokoch
mala viesť nielen k zintenzívneniu vzájomných vzťahov, výmene literatúry, ale aj k vytvoreniu
konkrétnych spoločných výskumných projektov a rozšíreniu spolupráce najmä
v rámci programov Erasmus a Socrates.
I v nasledujúcich dňoch bolo cieľom vedúcich exkurzie v čo možno najväčšej miere
napĺňať naplánovaný program. Štvrtok bol určený na návštevu Preslavu, druhého hlavného
mesta stredovekej bulharskej ríše, a Varny. Najmä druhá z lokalít lákala nielen
svojím unikátnym Archeologickým múzeom, ale pre viacerých študentov predstavovala
aj vítanú možnosť prvýkrát sa v rámci osobného voľna, napriek nepriaznivému počasiu,
zoznámiť s morskými vlnami. V piatok ráno bolo nutné opustiť pohostinný Šumen
a cez Arbanasi, pozoruhodnú obec so zachovanou stredovekou a včasnonovovekou vidieckou
architektúrou, navštíviť Veliko Trnovo, v poradí tretie hlavné mesto Bulharska.
Prehliadku obrovského stredovekého hradného a súčasne mestského komplexu nebolo
297

možné z časových dôvodov absolvovať celú. Aspoň čiastočným odškodnením bol preto
úchvatný výhľad na okolitú nádhernú členitú krajinu. Pre záujemcov o ľudovú architektúru
a kultúru všeobecne bol nepochybne zážitkom skanzen v Etare. Ten vo svojom
rozsiahlom komplexe ponúkol nielen možnosť pozrieť si niekedy naozaj veľmi tvrdé
podmienky, v ktorých kedysi žili bulharskí roľníci a remeselníci, ale aj zakúpiť si drobné
upomienkové predmety vyrábané priamo namieste, v drobných dielničkách. Cez Šipku,
priesmyk dobre známy z rusko-tureckých bojov v 19. storočí, výprava vo večerných
hodinách dorazila do Krnu. Žiaľ, nedostatok času neumožňoval využiť všetky možnosti,
ktoré sa na ďalšie spestrenie programu po ceste ponúkali. S ťažkým srdcom bolo
potrebné oželieť návštevu múzea humoru v Gabrove, i múzea ruží v Kazanlaku. Práve
v Kazanlaku prehliadkou tamojšej zrekonštruovanej tráckej hrobky sa začal posledný
deň pobytu na území Bulharska. Množstvo doteraz nepreskúmaných ďalších pamiatok,
ktoré po sebe zanechal tento pozoruhodný staroveký národ a ktoré často možno pozorovať
priamo z idúceho autobusu, robí z tejto oblasti jednu z najbohatších archeologických
lokalít v Európe. Posledným cieľom, ktorý účastníci exkurzie ešte v sobotu navštívili,
bola Sofia. Žiaľ, očakávaná náročná cesta domov umožnila stráviť v hlavnom meste
Bulharska iba niekoľko hodín. Tie boli naplnené prehliadkou centra a v rámci krátkeho
osobného voľna aj návštevou múzeí a mešity.
Exkurzia Bulharsko 2007 naplnila väčšinu z cieľov, ktoré si jej organizátori naplánovali.
Stalo sa tak aj vďaka nesmiernemu úsiliu, ktorým k jej úspechu prispel najmä
dr. Nikolaj Nikolov, jeho rodina a priatelia. Rovnako je potrebné oceniť aj správanie
študentov, ktorí sa exkurzie zúčastnili. Popri tom, že bez väčších problémov zvládli
náročnú odbornú časť, dokázali aj v rámci programu, pripraveného pre nich bulharskými
kolegami, či to už bola voľba Miss univerzity v Šumene, diskotéka, alebo možnosť
tanečného vyžitia v rámci jednotlivých stravovacích zariadení, schopnosť kultivovane
sa baviť a prispeli tak k šíreniu dobrého mena Prešovskej univerzity.
Patrik Derfiňák
298

Recenzie
Religion im Nationalstaat zwischen den Weltkriegen
1918 – 1939. Polen-Tschechoslowakei-Ungarn-Rumänien.
Herausgegeben von
Hans-Christian Maner und Martin Schulze
Wessel (= Forschungen zur Geschichte
und Kultur des östlichen Mitteleuropa 16).
Stuttgart : Franz Steiner 2002. 219 Seiten.
Der hier anzuzeigende Band ordnet sich ein
in ein Forschungsprogramm, das der Religionsgeschichte
der Moderne in Ostmitteleuropa
gewidmet ist. Da solche Fragestellungen in früheren
Jahrzehnten tabuisiert waren, ist das wissenschaftliche
und historiographische Interesse
seit 1989 sprunghaft gestiegen. Dem haben Tagungen
(beispielsweise über die Christentumsgeschichte
Ostmitteleuropas oder Ethnizität
und Religion bzw. Kirche und Gesellschaft)
Rechnung getragen. Es handelt sich dabei um
profiliert sozialgeschichtliche Ansätze, die Religion
als Form „sozialen Verhaltens“ in den
Blick nehmen und diese Faktoren als „sozialgeformtes
Symbolsystem“ (Thomas Luckmann)
neben anderen Systemen innerhalb der modernen,
säkularen Gesellschaft untersuchen.
Am Leipziger Geisteswissenschaftlichen
Zentrum Geschichte und Kultur Ostmitteleuropas
wurde ein langfristiges Projekt über die
„Gesellschaftliche Integration und demokratische
Stabilität in Ostmittel- und Südosteuropa“
angesiedelt, das konkret die „Rolle von Konfessionen,
intermediären Organisationen und
Deutungsinstanzen in der Zwischenkriegszeit
(1918 – 1939/41)“ untersucht. Im Rahmen einer
ersten Tagung im Mai 1999 wurden die vorliegenden
Beiträge diskutiert. Sie rücken die
Zwischenkriegszeit in den Mittelpunkt und
zwar unter der Prämisse einer Beziehung zwischen
Religiosität und Nationalismus. Aus allen
Beiträgen ergibt sich eine große Relevanz
der neu gewonnenen Nationalstaatlichkeit für
Religion und Kirche, mag diese auch dem Homogenisierungsdruck
der Gesellschaft widerstanden
oder auch eine integrierende Wirkung
gezeitigt haben. Im Blick auf die demokratische
Stabilität Ostmitteleuropas zwischen den
Weltkriegen dient die Religionsgeschichte als
beachtliche „Erklärungsebene“, indem sie die
Zusammenhänge zwischen der komplexen polyethnischen
und multikonfessionellen Struktur
der meisten Nationalstaaten dieses Raumes
freilegt und die „Politik kultureller Homogenisierung“
widerspiegelt. In diesem Zusammenhang
wird die Frage erörtert, wieweit die
Kirchen in der Lage waren, Werthaltungen
und politische Ziele zu kommunizieren, auf
politischer Ebene zu vertreten und sozusagen
als „intermediäre Organisationen“ zu fungieren.
Dabei spielte die Mehrheits- oder Minderheitsposition
der jeweiligen Kirche eine große
Rolle, diese beeinflusste die Haltung zur neuen
politischen Ordnung nach 1918. Doch nicht
nur die Kirchen wirkten als „religiöse Sinnvermittler“,
der Band thematisiert auch „nichtinstitutionalisierte
Religion“, mag sich diese neben
den Kirchen entfaltet haben oder auch in
Konflikt mit diesen. So beschreibt Alexandru
Zub die Orthodoxie als ein „Schlüsselelement
der nationalen Bewußtseinsbildung der Rumänen“,
wobei die Sakralisierung des nationalen
Bewußtseins von Intellektuellen ausging, die
der Kirche fernstanden, aber in der Religion
eine Antwort auf die gesellschaftliche Krise
der Zwischenkriegszeit in Rumänien suchten.
Der Band enthält zehn unterschiedlich gewichtete
Beiträge. Der erste von Hartmut Lehmann
entfaltet in Auseinandersetzung mit Max
Weber („Entzauberung der Welt“), Eric Voegelin
(„Die politischen Religionen“), George L.
Mosse („Die Nationalisierung der Massen“)
und Karl Barth („Christengemeinde und Bürgergemeinde“)
die „komplementäre Relation“
von „Säkularisierung der Religion“ und „Sakralisierung
der Nation“ im 20. Jahrhundert,
er führte durch diese dialektische Sichtweise
in das Zentrum der Tagung, wobei er eine
Differenz seiner Analyse zur komplexen Verhältnisbestimmung
von Nation und Religion
in Ostmitteleuropa feststellte, die sich aus dem
Retardando sowohl hinsichtlich der Nationsbildung
als auch der Säkularisierung ergibt.
Unter der Überschrift „Konfessionelle
Konflikte, ethnische Integration und innere
Nationsbildung“ werden drei Beiträge zusammengefasst,
welche die konfessionelle
299

und nationale Identität in Ungarn am Beispiel
der protestantischen Kirchen darstellt
(Juliane Brandt), die konfessionellen Konflikte
in der Ersten Tschechoslowakischen
Republik behandelt (Martin Schulze Wessel)
und die orthodoxe, römisch-katholische und
griechisch-katholische Kirchen (nicht jedoch
die protestantischen Kirchen !) als Faktoren
demokratischer Stabilität im Rumänien der
Zwischenkriegszeit untersucht (Hans-Christian
Maner) und dabei deren destabilisierende
Wirkung feststellt.
Die Untersuchung der Leipziger Historikerin
Juliane Brandt (S. 31-71) wurde im
Rahmen eines anderen (und zeitlich divergierenden
weit ins 19. Jahrhundert zurückweisenden)
Forschungsprojekts zum Thema „Minderheitsprotestantismus
und nachholende
Entwicklung: Der ungarische Protestantismus
zwischen politischer Versäulung und Strukturwandel
traditioneller Milieus“ erarbeitet.
Die Verfasserin, die durch zahlreiche Beiträge
zur ungarischen Geschichte ausgewiesen ist,
dehnt ihr ausgesprochen sozialgeschichtliches
Forschungsinteresse über die engen Grenzen
der Kirchengeschichte hinaus in Richtung
Volkskunde/Ethnologie und Sozialanthropologie
aus und konstruiert einen beachtlichen kulturwissenschaftlichen
Referenzrahmen, den
sie mittels bevölkerungsstatistischer Tabellen
(zu Muttersprache, Ethnie und Konfession)
empirisch untermauert. Ihre Bilanz ist ernüchternd,
denn sie konstatiert eine Instrumentalisierung
der protestantischen Kirchen durch
konkurrierende Nationalismen, die auf das
„gleichsam religiöse Recht zu muttersprachlicher
Kultur“ (S. 63) rekurrieren konnten. Ein
„überethnisches konfessionelles Bewußtsein“
auszubilden, sei den protestantischen Kirchen
in Ungarn nicht gelungen.
Die Untersuchung von Martin Schulze
Wessel zum Problem des Status von Konfessionen
im Nationalstaat am Beispiel der Ersten
Tschechoslowakischen Republik (S. 73-101)
zeigt, dass die Frage der Konfession kein „geeignetes
Vehikel im Nationalitätenkonflikt“
gewesen ist, weil das Verhältnis der nationalen
Mehrheit (das tschechoslowakische Staatsvolk)
zu den nationalen Minderheiten (Deutsche,
Magyaren, Polen, Juden) konfessionell
nicht signifikant war. Das wird tabellarisch
nachgewiesen. Hier ist allerdings S. 99 die
Zahl der Katholiken 1921 richtigzustellen:
statt 8.378.079 muss es heißen: 10.384.860.
Das Staatskirchenrecht der ČSR als „Weiterentwicklung
der konfessionellen Toleranz“ der
Habsburgermonarchie seit 1781 zu bezeichnen
(S. 74), lässt die zur Parität führende Verfassung
von 1867 außer Acht, deren Art. 16 allerdings
durch § 122 der Verfassung der ČSR
von 1920 (öffentliche Religionsübung aller
Bewohner, d.h. auch der Angehörigen staatlich
nicht anerkannter Religionsgemeinschaften)
überholt wurde. In Österreich ergab sich nota
bene diese Rechtslage aufgrund der Bestimmungen
des Staatsvertrags von St. Germain
(1919), der dem Art. 16 StGG derogierte. Die
Konstellation in der ČSR, bestimmt durch den
laizistischen Kurs der Tschechen, festzumachen
etwa an dem freilich kaum kohärent ausjudizierten
Kanzelparagraphen (dazu Beispiele
S. 74 f.), produzierte einen enormen Gegensatz
zwischen den tiefkatholischen Slowaken
und den zur Indifferenz und zum Laizismus
neigenden Tschechen, den der Verf. geradezu
als „quasi-konfessionalisierte[n] nationale[n]
Gegensatz“ werten konnte (S. 76), wobei er in
der Semantik der slowakischen und magyarischen
Wortführer bezeichnenderweise vom
Gegensatz zum „tschechischen ‚Unglauben‘„
spricht (ebd.). Die Segmentierung des politischen
Katholizismus im Parteienspektrum der
Tschechen, die Herausbildung eines vom modernen
Zeitgeist abgeschirmten Vereins- und
Verbandskatholizismus wird exakt nachgezeichnet
und durch Visitationsberichte illustriert.
Hier spielte der Bruch in der Verbindung
zur nationalen tschechischen Hochkultur (der
durch František Palacký initiierte „Hus-Kult“)
eine ganz wichtige Rolle, die auch in der Konversion
des späteren Gründungspräsidenten
Thomas G. Masaryk von der römisch-katholischen
Kirche zur evangelischen Kirche H.B.
(1880) zum Ausdruck kam (insofern zu ergänzen
S. 81: Jan Šimsa, Masaryk a moravské
evangelictví, in: T. G. Masaryk a středni Ev-
300

opa, Brno 1994, S. 20-25). Dessen geflügeltes
Wort „Wir haben mit Wien abgerechnet, und
wir werden mit Rom abrechnen“ begegnet im
Text zweimal (S. 83, 97); der Verf. wertet es
als programmatische Aussage für den konstatierten
Kulturkampf, die von Gegnern und
Anhängern des laizistischen Staatsprogramms
„unentwegt“ wiederholt wurde. Von der nationalen
Aufwertung des reformatorischen Erbes
hätten zunächst die evangelischen Bekenntnisse
„profitiert“, die tschechischen Lutheraner
und Reformierten bildeten auch alsbald eine
Union, um ihren „neuen nationalen Geltungsanspruch“
zu unterstreichen (S. 84), sodass die
deutschen, polnisch-slonsakischen und slowakischen
Lutheraner Abstand hielten. Die Zahl
der Konversionen vom Katholizismus zum
Protestantismus blieb jedoch (im Unterschied
zur Los-von-Rom-Bewegung in Richtung
Tschechoslowakische Kirche) relativ gering.
Die als Kirche der Staatsnation 1920 von der
Römisch-katholischen Kirche separierte modernistische
Tschechoslowakische Kirche
erzielte jedoch rasche Erfolge in Mittel- und
Ostböhmen (im Bezirk Louny/Laun war sie
mit 45% die größte Konfession), stabilisierte
sich bei ca. 800 000 Mitgliedern (= 5,3% der
Bevölkerung), vermochte aber die numerische
Dominanz der katholischen Kirche nicht wirklich
in Frage zu stellen. Aber dem politischen
Katholizismus wusste sie einen „politischen
Tschechoslowakismus“ (S. 85) entgegenzusetzen,
der die hussitische Tradition in gewisser
Weise wieder „resakralisierte“. Die religiös
konnotierten Konflikte reichen vom Sturz der
Mariensäule über zahlreiche Nepomuk-Statuen
(bis 1921 wurden 273 Fälle von Denkmalstürmen
gezählt) bis zum Skandal um die
staatliche Husfeier 1925, welche zur Abreise
des päpstlichen Nuntius führte. Sie werden
vom Verf. eingehend und kenntnisreich analysiert,
etwa der Streit um die Bartholomäuskirche
von Rakovnik, einen Ort hussitischer Erinnerungskultur
(S.93) als Beispiel für insgesamt
86 Kirchenbesetzungen, die tabellarisch
aufgelistet sind (S. 100 f.). Sie werfen ein interessantes
Schlaglicht auf die Geschichte der
ČSR. Zu seinem Beitrag über „Tschechische
Nation und katholische Konfession vor und
nach der Gründung des tschechoslowakischen
Nationalstaats“, in: Bohemia 38, 1997, S. 311
ff. ist die vorliegende Studie eine wertvolle Ergänzung
und Weiterführung.
Hans-Christian Maner, zu Rumänien bestens
ausgewiesener Historiker und Kirchenhistoriker,
untersucht das Verhältnis von orthodoxer,
römisch-katholischer und griechisch-katholischer
Kirche in der Zwischenkriegszeit,
um deren stabilisierende oder destabilisierende
Wirkung festzustellen. In dem nach dem ersten
Weltkrieg zustandegekommenen „Großrumänien“
bestand nicht nur eine Multiethnizität,
sondern auch ein religiös-kirchlicher
Pluralismus, der sich zuspitzte, wenn man die
regionale Disproportionalität, zumal Siebenbürgens
und des Kreises Maramureş vor Augen
hat. Die Bikonfessionalität der Rumänen
in Siebenbürgen rückt in den Mittelpunkt der
Studie, wobei die unterschiedlichen Untersuchungsebenen
(Haltung der Kirchen zum Staat
und zur Regierungspolitik, interkonfessionelle
und intrakonfessionelle Konflikte innerhalb
der Orthodoxen Kirche) sorgsam auseinandergehalten
werden. Die protestantischen Kirchen
der Magyaren und Siebenbürger Sachsen
wurden nicht berücksichtigt, sie hätten noch
zusätzliche Dimensionen des Dissenses eingebracht.
Ein Lösungsansatz des konfessionellen
Konflikts wurde in der Vereinigung der Orthodoxie
mit der unierten Kirche erblickt, wobei
die Gründung der Tschechoslowakischen Nationalkirche
und deren nationale Inprägnierung
mit großer Anteilnahme beobachtet wurde
(S. 110). Eine vergleichbare Los-von-Rom-Bewegung
sollte „das alte rumänische Gesetz“,
„das wahre Gesetz“ der Orthodoxie wieder
herstellen. Aber von der Seite der Unierten, die
in Siebenbürgen und im Kreis Maramureş dominierten
(vgl. aber den Widerspruch zwischen
Anm. 52 und der Tabelle nach Anm. 8 zur
Volkszählung 1930), wurde dieser Zusammenschluss
kategorisch abgelehnt, wenn es auch
einzelne gegenläufige Bemühungen unter dem
unierten Episkopat gab. In dem Berichtszeitraum
eskalierten die Konflikte zu einem richtiggehenden
„Konfessionskrieg“ (S. 115 f.), der
301

sogar innenpolitische Krisen hervorrief und
zur Destabilisierung der Gesellschaft beitrug,
keineswegs aber einen Beitrag zur Konsolidierung
des politischen Systems leistete.
Unter der Überschrift „Kirche und Staat“
werden drei Abhandlungen über Polen, ČSR
und Ungarn zusammengefasst. Werner Benecke
widmet sich der Lage der russisch-orthodoxen
Kirche in der Zweiten Polnischen Republik
1918-1939, die ihre religiös-weltanschauliche
Neutralität in dem Konflikt aufgab und
im Interesse der Polonisierung der ukrainischen
Bevölkerung Ostpolens die Zerstörung
orthodoxer Gotteshäuser anordnete. Jaroslav
Šebek untersucht den tschechischen Katholizismus
im Spannungsfeld von Kirche, Staat
und Gesellschaft, wobei er stärker auf die innerkirchliche
Bandbreite eingeht, aber auch
zum Konflikt zwischen der Regierung und
der katholischen Kirche im Zusammenhang
mit der staatlichen Husfeier (1925) und der
Verwendung der hussitischen Flagge als offizielles
Zeichen des Staatspräsidenten (S. 147)
oder den mit der Unterzeichnung eines Modus
vivendi (1928) einhergehende Entspannung erörtert,
die beim 1000. Jahrestag des heiligen
Wenzel, des böhmischen Landespatrons, sogar
zur Teilnahme des Präsidenten Masaryk an der
Schlussversammlung am Wenzelsplatz führte.
In der ersten Hälfte der Dreißigerjahre wurde
das Verhältnis wieder „komplizierter“. Mit
dem gesamtstaatlichen Katholikentag 1935 gelang
zwar, die Loyalität der Kirche gegenüber
dem Staat zum Ausdruck zu bringen, eine Verständigung
zwischen den tschechischen, slowakischen
und deutschen Katholiken schlug
allerdings fehl. Im Gefolge des Münchener
Abkommens und nach dem Fall der Ersten
Republik führte der politische Umbruch zu
einer Stärkung der Position der katholischen
Kirche, deren Vertreter mit der Kritik an dem
untergegangenen Staat nicht zurückhielten,
sogar die Präsidenten Masaryk und Beneš für
den moralischen Verfall verantwortlich machten.
Mit der Rückwendung zur Wenzelstradition
wurde ein Versuch unternommen, das
tschechische Nationalbewusstsein zu konsolidieren
(S. 155), was dann beim Widerstand
gegen die nationalsozialistische Okkupation
eine gewisse Rolle spielte. Norbert Spannenberger
lieferte ein katholisches Koreferat über
die Rolle der Kirche in Ungarn in ihren „nationalen
und gesellschaftlichen Bedeutungen“,
insbesondere im Blick auf eine Revision des
Friedensvertrags von Trianon oder die direkte
Beteiligung von Prälaten und Priestern an den
Regierungsgeschäften der Bethlen-Ära (1921
– 1931), schließlich hinsichtlich der Schulpolitik
(Aufblühen des kirchlichen Schulwesens)
und der Sozialpolitik, namentlich des Bischofs
Ottokár Prohászka (S. 174).
„Bedeutungen der Religion in der Gesellschaft“
erheben die letzten drei Beiträge und
zwar am Beispiel der rumänischen Orthodoxie
(Alexandru Zub), einer Heiligenerscheinung
im rumänischen Maglavit (Florin Müller) und
an Hand der Rezeption der katholischen Soziallehre
durch ungarische Intellektuelle in den
dreißiger Jahren als „Alternative zum politischen
Katholizismus“ (Éva Mártonffy-Petrás).
Auch wenn auf diese Abschnitte nicht
näher eingegangen werden kann, sei doch abschließend
festgestellt, dass der Band eine absolut
kompetente und spannende Darstellung
des diffizilen Themas darstellt und dem anerkannt
hohen Niveau der Buchreihe des Leipziger
Geisteswissenschaftlichen Zentrums
„Forschungen zur Geschichte und Kultur des
östlichen Mitteleuropa“ gerecht wird.
Karl W. Schwarz
Osobnosti prešovského školstva III/1 (Slovník)
/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens
III/1 (Wörterbuch). Ed. Darina Vasiľová.
Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška,
2006. 87 s. ISBN 80-7165-586-4; Osobnosti
prešovského školstva III/2 (Slovník) /Persönlichkeiten
des Prešover Schulwesens III/2
(Wörterbuch). Ed. Darina Vasiľová. Prešov
: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 79 s.
ISBN 80-7165-587-2
Dvojjazyčný slovensko-nemecký slovník
Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten
des Prešover Schulwesens III/1, 2
302

(2006) je výsledkom realizácie vedeckého projektu
VEGA 01/1206/04 Osobnosti prešovského
školstva v historickom kontexte 17. – prvej
polovice 20. stor. (2004 – 2006). Je kontinuitným
pokračovaním dvoch predchádzajúcich
častí slovníkov vydaných v roku 2004 a 2005.
Cieľom grantového projektu, ako uvádza
v úvode slovníka koordinátorka projektu
PhDr. Darina Vasiľová, PhD., „je prezentovať
životné osudy v kontexte procesu vzdelávania
a profesijnej orientácie, pedagogickú činnosť
a vedeckú prácu najvýznamnejších osobností
prešovského stredného, vyššieho a vysokého
školstva z radov profesorov regionálneho, celoslovenského
a európskeho významu s dôrazom
na spoločensko-politický, konfesionálny a kultúrny
aspekt. Výsledná typológia osobností by
mala priblížiť tie výrazné osobnosti prešovského
školstva, ktoré sa do dejín slovenskej historiografie
a slovenského školstva zapísali najmä
prínosnou prácou učiteľa-pedagóga a zároveň
sa zviditeľnili aj ako reformátori školstva, kultúrno-osvetoví
a spolkoví činitelia, historici, filozofi,
vedeckí pracovníci v oblasti prírodných
vied, spisovatelia, publicisti, autori odbornej
literatúry, verejní a politickí činitelia“ (s. 5).
Tretia časť slovensko-nemeckého biografického
slovníka osobností prešovského
školstva, ktoré boli spracované troma členmi
grantového tímu vysokoškolských pedagógov
Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
v Prešove (doc. PhDr. Libuša Franková,
CSc., PhDr. Darina Vasiľová, PhD. – Inštitút
histórie, doc. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. – Inštitút
edukológie a sociálnej práce) a ďalšími
vysokoškolskými pedagógmi (PaedDr. Patrik
Derfiňák – Inštitút histórie, Mgr. Jarmila Kredátusová,
PhD. – Inštitút rusistiky, ukrajinistiky
a slavistiky), internými doktorandkami
(Mgr. Marcela Domenová, Mgr. Annamária
Kónyová – Inštitút histórie) a externým doktorandom
(Mgr. Juraj Kredátus, PhD. – Inštitút
histórie), je tretím čiastkovým výstupom tohto
grantového projektu. Nemeckú verziu slovníka
pripravil doc. PhDr. Pavol Zubal, PhD.,
z Inštitútu germanistiky.
V dvoch častiach slovníka je v abecednom
poradí prezentovaných 31 osobností, ktoré
tvoria samostatné heslá s jednotnou obsahovou
štruktúrou (život, význam, pedagogická
činnosť, dielo, bibliografické údaje). Heslá obsahujú
stručné biografické údaje, informácie
o činnosti osobností (so zameraním najmä na
ich pedagogické pôsobenie v Prešove) a ich
vedeckej práci a publikačnej činnosti.
Úvod slovníka tvorí slovo zostavovateľky
D. Vasiľovej. V závere sú uvedené kontaktné
adresy autorov jednotlivých hesiel.
Autormi sedemnástich hesiel v prvej časti
slovníka (B – M) sú: Patrik Derfiňák, Marcela
Domenová, Libuša Franková, Juraj Kredátus,
Jarmila Kredátusová, Ľubomíra Millá a Darina
Vasiľová.
Patrik Derfiňák spracoval dve heslá, v ktorých
predstavil spoločensky a publikačne činných
profesorov prešovského evanjelického
kolégia – z učiteľského ústavu Jána Fabriczyho
(s. 37-42) a z kolegiálneho gymnázia Ármina
Husza (s. 54-58).
Marcela Domenová sa pri výbere osobností
prešovského školstva zamerala na obdobie
18. storočia a v slovníku predstavila profesora
a rektora prešovského kolégia – Eliáša Chrastinu
(s. 58-61) a profesora a konrektora školy
Juraja Ihnathiho (s. 61-62). Spolu s Libušou
Frankovou participovala na spracovaní informácií
o osvietenskom vzdelancovi, teológovi,
filozofovi a rektorovi prešovského kolégia Jánovi
Carlowszkom.
Libuša Franková je autorkou ďalších troch
hesiel: o Žigmundovi Carlowszkom (s. 23-28),
rektorovi, konrektorovi a profesorovi filozofie
a logiky na evanjelickom kolégiu v Prešove;
o Andrejovi Kralowanszkom (s. 72-76), známom
prírodovedcovi, profesorovi a rektorovi
kolégia v Prešove, ktorý pôsobil na škole v rokoch
1795 – 1803, a o Júliusovi Krmešskom
(s. 76-82), kolegiálnom gymnaziálnom profesorovi,
vedcovi, ktorý sa zaoberal fyzikou
a v Prešove pôsobil v rokoch 1923 – 1929.
Juraj Kredátus a Jarmila Kredátusová sú
autormi hesla o stredoškolskom a vysokoškolskom
pedagógovi, ukrajinistovi, jazykovedcovi
a dialektológovi Petrovi Bunganičovi (s. 12-
16), ktorý v 40. rokoch 20. storočia pôsobil
na rôznych stredných školách na východnom
303

Slovensku a v Prešove a v 50. – 80. rokoch 20.
storočia pracoval ako vysokoškolský pedagóg.
Ľubomíra Millá spracovala informácie
o významných osobnostiach prešovského
ruského školstva prvej polovice 20. storočia,
o Štefanovi Gojdičovi (s. 48-54), pedagógovi
a gréckokatolíckom kňazovi, ktorý pôsobil
na prešovskom gréckokatolíckom učiteľskom
ústave, neskôr na ruskej učiteľskej akadémii
a na ruskom gymnáziu i na Šafárikovom reálnom
gymnáziu a patril k aktívnym osvetovým
pracovníkom medzi ukrajinským obyvateľstvom
východného Slovenska, a Ivanovi Kizakovi
(s. 62-68) – pedagógovi, spisovateľovi,
kňazovi, skladateľovi a zakladateľovi i dirigentovi
mnohých hudobných telies v Prešove,
ktorý pôsobil ako stredoškolský učiteľ na prešovskom
ruskom učiteľskom seminári.
Najväčším počtom hesiel do prvej časti slovníka
prispela koordinátorka projektu a zostavovateľka
slovníka Darina Vasiľová spracovaním
profilov týchto profesorov prešovskej kolegiálnej
právnickej akadémie: Béla Barthu (s. 8-
11), právnika, znalca v odbore štátneho práva
i právnej vedy, vysokoškolského profesora, prodekana,
publikačne činného autora odborných
cirkevno-politických prác, právnickej literatúry
a učebníc, ktorý pôsobil na právnickej akadémii
v rokoch 1887 – 1891; Olivera Eöttevényiho
Nagya (s. 28-33), súkromného univerzitného
profesora pôsobiaceho na akadémii na začiatku
20. storočia, autora odbornej právnej a politickej
literatúry, verejne spoločensky činného
v kultúrno-osvetovej oblasti; Štefana Erekyho
(s. 33-37), právnika, profesora na prešovskej
kolegiálnej právnickej akadémii v rokoch 1904
– 1914, hlavného tabulárneho notára Šarišskej
župy a verejného činiteľa a autora právno-
-historických prác a monografií o samospráve;
Dezidera Körtvélyessyho (s. 68-72), rodáka
z neďalekých Čeloviec, absolventa prešovského
kolégia, právnika, profesora na prešovskej kolegiálnej
právnickej akadémii, verejného činiteľa
a cirkevného funkcionára; Bela Mariássyho
(s. 82-86), právnika, profesora na prešovskej
kolegiálnej právnickej akadémii v rokoch 1897
– 1918, verejného činiteľa, funkcionára v odborných
a kultúrnych spolkoch, autora odbornej
právnickej literatúry. Darina Vasiľová je
s Jarmilou Kredátusovou spoluautorkou hesla
Juraj Gerovský (s. 42-48), v ktorom predstavujú
stredoškolského a vysokoškolského profesora,
jazykovedca ruskej jazykovej orientácie na
Podkarpatskej Rusi a východnom Slovensku,
známeho slavistu, ktorý krátko pôsobil na Štátnej
ruskej učiteľskej akadémii v Prešove a Štátnom
ruskom gymnáziu v Prešove.
Na spracovaní štrnástich hesiel publikovaných
v druhej časti slovníka (M – W) participovali:
Patrik Derfiňák, Marcela Domenová,
Libuša Franková, Annamária Kónyová,
Eduard Lukáč, Darina Vasiľová.
Patrik Derfiňák spracoval životopisné údaje,
pedagogické pôsobenie a spoločenskú činnosť
dvoch stredoškolských gymnaziálnych
profesorov – Karola Tuhrinszkeho (s. 70-75),
profesora na prešovskom kráľovskom katolíckom
gymnáziu a na mestskej priemyselnej
škole, a Samuela Wallentínyiho (s. 75-78), pôsobiaceho
na prešovskom kolegiálnom vyššom
gymnáziu a spoločensky činného.
Autorkou piatich biografických hesiel
osobností prešovského evanjelického školstva
– Samuel Matthaeides (s. 5-9), Michal Pancratius
(s. 26-30), Samuel Pomarius (s. 30-37), Jakub
Röser (s. 43-48) a Ján Schwartz (s. 57-64)
je Marcela Domenová.
Libuša Franková zhodnotila pedagogický
a spoločenský prínos stredoškolského pedagóga,
publicistu, profesora a rektora prešovského
evanjelického kolégia Andreja Mayera
(s. 9-13), významnej osobnosti prešovského
školstva v rokoch 1783 – 1832, podporovateľa
myšlienky založenia Cherongerontika – podporného
dôchodkového ústavu pre prešovských
evanjelických kňazov, profesorov, učiteľov
a ich siroty a vdovy.
Annamária Kónyová je autorkou hesla Jozef
Ruby (s. 49-53), bol profesorom na prešovskom
kráľovskom rímskokatolíckom gymnáziu,
verejným činiteľom, kultúrnym a osvetovým
pracovníkom – propagátorom národného
a kultúrneho života Ukrajincov na východnom
Slovensku.
Eduard Lukáč, člen grantového tímu, do
dvojjazyčného slovníka začlenil osobnosť Sta-
304

nislava Treybala (s. 64-70), profesora na prešovskom
evanjelickom kolegiálnom gymnáziu
V hesle okrem biografických údajov prezentuje
Treybalove pedagogické i publikačné aktivity
a jeho kultúrno-osvetovú činnosť.
Darina Vasiľová aj v druhej časti slovníka
na základe archívnych dokumentov prezentuje
osobnosti prešovského právnického školstva,
kolegiálnych profesorov, odborníkov v oblasti
právnej vedy a štátovedy, publikačne činných
vo svojom odbore, ktorí pôsobili na evanjelickom
kolégiu koncom 19. a začiatkom 20. storočia
– vysokoškolských profesorov: Karola
Miklera (s. 13-20), Dezidera Obetka (s. 20
-26), Michala Réza (s. 37-43) a Viliama Sarudyho
(s. 53-57).
Vydaním multimediálneho slovníka Osobnosti
prešovského školstva v historickom kontexte
17. – prvej polovice 20. storočia (2006)
v slovenskej a nemeckej jazykovej mutácii bol
zrealizovaný tento grantový projekt VEGA.
Slovník bude vhodnou pomôckou najmä
pre študentov, učiteľov dejepisu stredných škôl
pri začleňovaní regionálnych dejín do výučby
dejepisu, ale nepochybne poslúži aj širokej čitateľskej
verejnosti ako zdroj informácií.
Michal Murcko
Osobnosti prešovského školstva v historickom
kontexte 17. – prvej polovice 20. storočia
III. /Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens
im historischen Kontext des 17. bis in die
erste Hälfte des 20. Jahrhunderts III. : Zborník
elektronických verzií príspevkov/Sammelband
von elektronischer Versionen der
Beiträge (CD-ROM). Zost. Darina Vasiľová.
Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška,
2006. 172 s. ISBN 80-7165-585-6
Jedným z čiastkových výstupov grantového
projektu VEGA 01/1206/04 Osobnosti
prešovského školstva v historickom kontexte
17. – prvej polovice 20. storočia je aj zborník
elektronických verzií príspevkov venovaných
významným osobnostiam prešovského školstva,
ktoré spracovali členovia grantového
tímu vysokoškolských pedagógov Filozofickej
fakulty Prešovskej univerzity Prešove:
doc. PhDr. Libuša Franková, CSc. a PhDr. Darina
Vasiľová, PhD. z Katedry novovekých
a najnovších slovenských dejín Inštitútu histórie,
doc. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. – z Inštitútu
edukológie a sociálnej práce, PaedDr. Patrik
Derfiňák – z Katedry pravekých, starovekých
a cirkevných dejín Inštitútu histórie a interná
doktorandka – Katedry archívnictva a pomocných
vied historických Inštitútu histórie, Filozofickej
fakulty Prešovskej univerzity v Prešove,
Mgr. Marcela Domenová. Do elektronickej
podoby zborník redakčne pripravil člen grantového
tímu PaedDr. Július Alcnauer z Katedry
kvantitatívnej matematiky a manažérskej
informatiky, Fakulty manažmentu Prešovskej
univerzity v Prešove a koordinátorka projektu
– zostavovateľka elektronickej zborníkovej
verzie PhDr. Darina Vasiľová, PhD.
Súbor pätnástich príspevkov doplnený
o fotogalériu prešovských škôl, ako uvádza
zostavovateľka v úvodnom slove, je „zameraný
na pedagogické pôsobenie, školskú organizátorskú
prácu a vedeckú i literárnu činnosť
osobností, ktoré v premenách času – od 17.
storočia do polovice 20. storočia pôsobili na
rôznych typoch škôl v Prešove – evanjelické
kolégium, kolegiálna právnická akadémia,
kolegiálne vyššie gymnázium, neskôr slovenské
evanjelické gymnázium, učiteľský ústav“.
(s. 6) Vedecké štúdie – najmä príspevky
Libuše Frankovej a Dariny Vasiľovej, členiek
grantového tímu, sú výsledkom výskumu tematiky
v zachovaných archívnych fondoch
a spracovania literatúry k uvedenej tematike
v treťom roku realizácie grantového projektu
(2006). Zborník elektronických verzií príspevkov
na CD-ROM je pokračovaním už dvoch
predchádzajúcich elektronických zborníkov
publikovaných v rokoch 2004 a 2005.
Zborník je prehľadne rozdelený na: hlavnú
stránku, bibliografické údaje, obsah, úvodné
slovo, príspevky s nemeckým resumé a fotogalériou
Prešovskej školy v premenách času.
Chronologicky zoradené príspevky sú obsahovo
zamerané na základné biografické údaje
osobností ich štúdium a pedagogické pôsobenie
v Prešove, na školskú i mimoškolskú, verejnú,
305

spoločenskú, politickú, cirkevnú, kultúrno-
-osvetovú i športovo-turistickú činnosť. Širší
priestor je venovaný vedecko-výskumným
a publikačným aktivitám prezentovaných
osobností prešovského školstva v období druhej
polovice 17. – začiatku 20. storočia.
Úvodná časť zborníka je zaujímavo riešená
fotogalériou Prešovské školy v premenách času
(s. 8), ktorá čitateľovi ponúka pestrú mozaiku
pohľadov na bývalé budovy prešovského Kolégia
Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v.
v Prešove (dnes Biskupský úrad Východného
dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. (VD ECAV)
na Slovensku – Hlavná 137), Starej mestskej
školy v Prešove (dnes na jej mieste je Knižnica
P. O. Hviezdoslava – Hlavná 139), Evanjelickej
a. v. ľudovej a dievčenskej meštianskej školy
v Prešove (dnes Farský úrad evanjelický a. v.
– Svätoplukova 11), Kolegiálneho gymnázia
v Prešove, neskôr Pedagogickej fakulty Univerzity
Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes
Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove
a Rektorát Prešovskej univerzity v Prešove
– Námestie legionárov 3), Ústavu Sancta Maria
s rímskokatolíckou dievčenskou ľudovou
školou, neskôr aj sídlom šesť a štvorročnej
dievčenskej ľudovej školy, štvorročnej dievčenskej
meštianskej školy, šesťročnej vyššej
dievčenskej školy, dvojročnej obchodnej školy,
rehoľného slovenského dievčenského gymnázia
(dnes Gymnázium – Konštantínova 2),
Uhorského kráľovského štátneho učiteľského
ústavu s cvičnou ľudovou školou a vzorovou
škôlkou, neskôr štátneho koedukačného učiteľského
ústavu a ústavu pre vzdelanie učiteliek,
po roku 1939 štátnej učiteľskej akadémie
(dnes SOU dopravné v Prešove – Konštantínova
2), Kráľovského štátneho katolíckeho gymnázia
v Prešove (dnes Pedagogická a sociálna
akadémia v Prešove – Kmeťovo stromoradie
5), Neologickej školy a neologickej synagógy
v Prešove (Konštantínova 5, 7), Ortodoxnej
ľudovej školy a rabínskej školy – Ješiva (dnes
firmy IKARO s. r. o. a JUNKERS software
spol. s. r. o. – Okružná 32), Gréckokatolíckeho
bohosloveckého seminára v Prešove (dnes
na jej mieste je nová budova Divadla Jonáša
Záborského v Prešove – Námestie legionárov
6) v rokoch realizácie projektu 2004 – 2006
a kolégia v 18., 19. a začiatkom 20. storočia,
katolíckeho gymnázia a gréckokatolíckeho seminára
v 19. storočí. Autorom fotografii je člen
grantového tímu Július Alcnauer, ktorý spracoval
aj záverečný projekt nazvaný Prešovské
školy – fotogaléria (s. 172) prezentovaný v zaujímavej
grafickej úprave na záver zborníka.
Autorkou prvých štyroch príspevkov o významných
osobnostiach prešovského evanjelického
kolégia v jeho začiatkoch – v období
druhej polovice 17. storočia a prvých desaťročiach
18. storočia je Marcela Domenová.
V príspevku K životu a dielu prvého rektora
prešovského evanjelického kolégia dr. Samuela
Pomaria (1624 – 1683) (s. 10-23) predstavuje
Samuela Pomaria ako pedagóga, teológa,
cirkevného hodnostára a spisovateľa, rektora
kolégia pričinením ktorého sa formovali
prvé organizačné poriadky a učebné plány
na škole. Príspevok dopĺňa fotogaléria (s. 24)
- podobizeň Pomaria a titulné listy jeho prác.
Ďalšími osobnosťami, ktoré pôsobili na škole
v jej začiatkoch sa zaoberá príspevok Michal
Pancratius a Jakub Röser – jedni z prvých pedagógov
na prešovskom evanjelickom kolégiu
(s. 25-34), v ktorom autorka uvádza ich pedagogické
aktivity a publikačnú činnosť s fotogalériou
ich niektorých prác (s. 36). Príspevok
Niekoľko poznámok k pôsobeniu prešovského
rodáka a pedagóga Jána Schwartza (s. 37 – 46)
doplnený o fotogalériu (s. 47) je venovaný pedagógovi,
filozofovi, profesorovi a rektorovi
prešovského evanjelického kolégia a jeho publikačnej
činnosti. Okruh kolegiálnych profesorov
uzatvára prezentácia životných osudov
a tvorivej vedeckej práce osobností, ktoré
našli svoje miesto a poslanie v pedagogickej
a organizátorskej práci na evanjelickom kolégiu
na poste rektorov školy v príspevku Samuel
Matthaeides, Juraj Ihnathi, Eliáš Chrastina
a Ján Carlowszky – rektori na prešovskom
evanjelickom kolégiu v 18. storočí (s. 48-60)
s fotogalériou (s. 61).
Libuša Franková je autorkou príspevku
Cherogerontikon (Podporný dôchodkový ústav
pre evanjelických kňazov, profesorov, učiteľov
a ich siroty a vdovy na prešovskom kolégiu
306

v prvej polovici 19. storočia (s. 62-70), v ktorom
popisuje okolnosti vzniku a existenciu tejto
významnej inštitúcie pre hmotné zabezpečenie
evanjelických duchovných a pedagógov
v prípade ich odchodu na odpočinok, resp. ich
pozostalých v prípade úmrtia. Autorka v príspevku
akcentuje najmä myšlienku založenia
inštitúcie v roku 1828 a jej cieľové zameranie,
ktoré určovali stanovy platné do roku 1858.
Patrik Derfiňák sa v príspevkoch Ján Fabriczy
a učiteľský ústav prešovského kolégia
(s. 71-80) a Samuel Wallentínyi – profesor na
prešovskom kolegiálnom gymnáziu (s. 113-
127) s fotogalériou portrétu (s. 128) zameral
na osobnosti dvoch prešovských kolegiálnych
ústavov – učiteľského ústavu a vyššieho gymnázia,
na ich pedagogické pôsobenie i literárnu
tvorbu. V príspevku o Samuelovi Walentínyim
nevynechal ani jeho charakteristiku druhého
obdobia pôsobenia na kolegiálnom gymnáziu
po roku 1918.
Darina Vasiľová v siedmich príspevkoch
popisuje životné osudy a profesionálnu dráhu
profesorov právnickej akadémie prešovského
evanjelického kolégia, ktorí na škole pôsobili
na konci 19. a začiatkom 20. storočia. V príspevku
JUDr. Belo Bartha – profesor a prodekan
na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii,
autor a prekladateľ odbornej právnickej
literatúry (s. 81-89) spracovala výskumom získané
informácie o Belovi Barthovi, právnikovi,
pedagógovi, vysokoškolskom profesorovi,
autorovi odbornej právnickej literatúry, ale aj
redaktorovi a prekladateľovi so širším záberom
na pôsobenie tohto právovedného i štátovedného
odborníka na katedre obchodného
a zmenkového práva, štatistiky, uhorského
správneho práva a národohospodárstva v učiteľských
službách a na prácu ako prodekana
akadémie. Príspevok JUDr. Viliam Sarudy
a jeho pôsobenie na prešovskej kolegiálnej
právnickej akadémii ( s. 90-95), zameraný na
štúdium Sarudyho na kolégiu a jeho pôsobenie
v úlohe profesora národohospodárstva, štatistiky,
uhorského správneho práva, obchodného
a zmenkového práva, ako aj vedecké a spoločenské
aktivity, umožňuje čitateľovi utvoriť
si predstavu o pedagogickom procese na kolégiálnom
gymnáziu v 80. rokoch 19. storočia
a o práci profesora na právnickej akadémii na
prelome storočí. Rovnakú obsahovú štruktúru
majú aj jej ďalšie príspevky, v ktorých autorka
sa zameriava predovšetkým na pedagogickú
činnosť, verejnú a spoločenskú prácu osobnosti
v prospech mesta i župy a ich publikačné
aktivity. V príspevku JUDr. Belo Mariássy
– profesor na prešovskej kolegiálnej právnickej
akadémii (s. 96-103) autorka prezentuje
jeho prínos ako právnika, pedagóga, verejného
činiteľa, člena a funkcionára odborných a kultúrnych
spolkov a združení, autora odbornej
právnickej literatúry a publicistu, ktorý pôsobil
na akadémii v rokoch 1897 – 1918, pre
rozvoj školstva a spoločenského života mesta.
Osobnosť Dezidera Körtvélyessyho, právnika,
verejného činiteľa, pedagóga a cirkevného
funkcionára je autorkou predstavená najmä vo
vzťahu k prešovskému kolégiu ( roky štúdia
na kolegiálnom gymnáziu a obdobie pôsobenia)
v príspevku JUDr. Dezider Körtvélyessy
a prešovské evanjelické kolégium (s. 104-111)
s pomerne rozsiahlou a veľmi zaujímavou fotogalériou
(s. 112), (rodinné portréty, miesto
rodiska, bydliska, pôsobenia, rodinná hrobka,
osobné písomnosti), získaným od potomkov
Dezidera Körtvélyessyho.
Príspevok JUDr. Oliver Eöttevényi Nagy
– právnik, pedagóg, autor právnej a politickej
literatúry a jeho pôsobenie na prešovskej
kolegiálnej právnickej akadémii (s. 129-136)
je obsahovo zameraný na Eöttevényiho pedagogickú
prácu ako profesora uhorského
verejného práva, politiky a medzinárodného
práva na právnickej akadémii a jeho verejnú
spoločenskú a publikačnú činnosť. Príspevok
obohacuje fotogaléria (pohľady na budovy bývalej
Právnickej akadémie v Košiciach v čase
pôsobenia Olivera Eöttevényiho na pôde
Košickej univerzity, s. 137). Profil právnika,
vysokoškolského profesora a autora odbornej
právnickej literatúry, ktorý na akadémii ako
profesor zmenkového a obchodného práva,
súdnych a mimosúdnych konaní od roku 1903
do zániku akadémie začiatkom roku 1919,
človeka veľmi dobre vybaveného znalosťou
jazykov, ktoré vyučoval aj na kolégiu priná-
307

ša príspevok JUDr. Dezider Obetkó – riaditeľ
prešovského evanjelického kolégia a profesor
na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii
(s. 138-148), v ktorom autorka akcentuje najmä
jeho organizátorskú a riadiacu prácu prodekana
akadémie a riaditeľa kolégia. JUDr. Štefan
Ereky – profesor na prešovskej kolegiálnej
právnickej akadémii v rokoch 1904 – 1914 (s.
149-154) – právovedný znalec a kvalifikovaný
univerzitný profesor, ktorý prednášal správne
právo, právnu filozofiu a štatistiku uhorského
štátu, sa stal námetom pre ďalší príspevok Dariny
Vasiľovej obsahovo, zameraný na prešovské
pôsobenie, verejnú a spoločenskú činnosť
a publikačné aktivity pedagóga a právnika
Štefana Erekyho. Miesto jeho pôsobenia po
roku 1921 – segedínsku právnickú akadémiu
prezentuje fotogaléria budovy univerzity i fakulty
v premenách 19. a 20. storočia spolu so
Župným domom v Prešove, kde JUDr. Štefan
Ereky pôsobil ako hlavný tabulárny notár Šarišskej
župy. (s. 155).
Eduard Lukáč prispel do zborníka príspevkom
Stanislav Treybal – významná osobnosť
prešovského školského, osvetového a kultúrneho
života (s. 156-170), v ktorom vyzdvihol
nielen jeho pedagogickú prácu na prešovskom
evanjelickom kolégiu, ale najmä činnosť v kultúrno-osvetovej
a hospodárskej oblasti. Fotogaléria
(s. 171), ktorá dopĺňa príspevok, prináša
portrét Stanislava Treybala a zábery na profesorský
zbor evanjelického kolegiálneho gymnázia
z 30. rokov 20. storočia a z roku 1962 pri
príležitosti Treybalovej osemdesiatky.
Zborník príspevkov uzatvára projekt Júliusa
Alcnauera Prešovské školy – fotogaléria
(s. 172) so zaujímavo graficky spracovanou
mozaikou fotografických záberov na významné
prešovské školy, ktoré boli založené v období
od polovice 17. do polovice 20. storočia.
Zborník elektronických verzií príspevkov na
CD-ROM poskytuje informácie o vybraných
osobnostiach prešovského školstva v spoločensko-politickom
a kultúrnom kontexte historického
diania. V tomto zmysle príspevky dopĺňajú
biografické heslá publikované v dvojjazyčnom
slovensko-nemeckom slovníku, poskytujú
množstvo doteraz nepublikovaných informácií,
spracovaných na základe archívnych prameňov,
najmä z fondu Štátneho archívu Prešov
(príspevky Libuše Frankovej o Cherongerontiku
a Dariny Vasiľovej o profesoroch kolegiálnej
právnickej akadémie) a komplexný pohľad
na dané osobnosti prešovského školstva.
Príťažlivá a zaujímavá elektronická verzia
zborníka príspevkov na CD-ROM je spracovaná
prehľadne, koncepčne a graficky kvalitne.
Jej súčasťou je printový prehľadný slovensko-
-nemecký sprievodca v podobe zborníka abstraktov.
Michal Murcko
308

Anotácie
Antika? Zajděte do kina, přečtěte si román...
Ed. J. Kepartová. Praha : Lidové noviny,
2006. 210 s. ISBN 80-7106-850-0
O tom, že skúmanie antických dejín, ich
významu a vplyvu na súčasného človeka je
možné z naozaj rôznych pohľadov, dokazuje
zborník príspevkov, ktorý vydalo renomované
pražské vydavateľstvo ako už 31. zväzok
edície Knižnice dějin a současnosti. Mnohé
z obsahu publikácie naznačuje už samotný
názov. Skupina autorov, z ktorých väčšina sa
problematike skúmania starovekých dejín intenzívne
venuje už niekoľko desaťročí, ponúkla
v rámci jednotlivých svojich príspevkov naozaj
netradičný pohľad na problematiku antiky
predovšetkým prostredníctvom analýzy diel
súčasnej filmovej alebo literárnej tvorby. Je do
istej miery otázne, či má význam z hľadiska
skúmania staroveku i prezentácie výsledkov
odborníkov najmä voči širokej verejnosti venovať
pozornosť prevažne americkej filmovej
produkcii. V tom najortodoxnejšom odbornom
chápaní skôr nie. Ide predsa len o projekty
a produkty určené na to, aby priniesli svojim
divákom zábavu a ich producentom čo najvyšší
zisk. Na druhej strane, ako poukázal vo
svojom príspevku R. Skopek, dosah takýchto
diel je na samotnú popularizáciu antiky a dejín
všeobecne veľmi veľký. Svoje dôležité miesto
majú, pravda, väčšinou s potrebným doplňujúcim
komentárom, aj pri výučbe na základných
a stredných školách.
Na prvý pohľad pomerne útly, pritom však
z technickej i estetickej stránky veľmi pekný
zborník možno z obsahového hľadiska rozdeliť
do troch svojím obsahom i rozsahom rôznych
celkov. Prvý a najrozsiahlejší z nich je
venovaný hodnoteniu jednotlivých vybraných
filmových a divadelných diel, ktoré sa objavili
v posledných rokoch. Popri nákladných amerických
veľkofilmoch Gladiátor, Alexander
Veľký, Attila či Trója, sa jednotliví autori venujú
aj podstatne komornejším divadelným predstaveniam,
napríklad inscenácii Argonautov.
Kým pri podrobnejšej analýze pri jednotlivých
dielach nachádzajú historici spravidla väčšie či
menšie rozpory i nepresnosti z pohľadu súčasného
poznania staroveku, ide napríklad o výklad
a priebeh jednotlivých udalostí, otázky
výstroja, stravy a predmetov používaných pri
každodennom živote, v konečnom dôsledku
o úspechu filmu spravidla rozhoduje niečo iné.
Veď kým z odborného hľadiska ako obsahovo
pomerne najvernejší je hodnotený finančne
a divácky neúspešný film o Alexandrovi Veľkom,
relatívne najúspešnejší bol prvý z veľkofilmov
s antickou tematikou Gladiátor, ktorý
má k historickej pravdivosti najďalej. I keď
z filmového hľadiska ide nepochybne o kvalitný
film, z odborného hľadiska je príbeh úplnou
a do veľkej miery idealizovanou fikciou.
Do druhej časti zborníka je možné zaradiť
texty venované didaktike a textom využiteľným
pri výučbe. Z tohto pohľadu sú zaujímavé
najmä príspevky I. Koutskej Antický starověk
v knize Komiksová historie světa a T. Mikesku
Chléb a hry aneb Zábavná výuka antiky. Kým
prvý z nich hodnotí, aj keď pritom upozorňuje
na množstvo chýb a nepresností, pozitívne
spojenie textu a obrázkov pri priamej výučbe,
druhý predstavuje súbor konkrétne v praxi
používaný súbor úloh a zadaní, ktoré vhodne
motivujú žiakov na hodinách dejepisu pri preberaní
učiva venovaného antickým dejinám.
Ako nepochybne veľmi prínosnú možno
hodnotiť tretiu, záverečnú časť zborníka. Ide
o konkrétne, z veľkej časti doteraz nepreložené,
texty antických autorov, ktoré sa priamo viažu
k jednotlivým v publikácii prezentovaným príspevkom.
Tieto texty, popri mnohých ďalších,
sa pritom súčasne stali aj náplňou Letnej školy
klasických štúdií, ktorá býva každoročne
organizovaná v rámci Filologického ústavu
Akademie věd v Prahe. Editorke publikácie sa
vhodným spojením niekedy dosť rôznorodých
prác podarilo vytvoriť rozhodne zaujímavý
prehľad rôznych súčasných prístupov k skúmaniu
antiky. Vzniklo tak dielko, ktoré je schopné
minimálne časťou svojho obsahu, zaujať nielen
odborníka, ale i laického záujemcu a jedno
z najinšpirujúcejších období dejín ľudstva.
Patrik Derfiňák
309

KOSZTA, László: Capitulum III. Írasbeliség
és egyházservezet. Szeged : JATEPress,
2007. 275 s.
V poradí tretia publikácia jednej z edícií
venovaných stredovekým dejinám vydávaných
na univerzite v Szegede predstavuje výber
dvanástich štúdií maďarského historika L.
Kosztu, ktoré postupne publikoval v rôznych
periodikách v priebehu osemdesiatych a prvej
polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Tematicky sú jednotlivé texty orientované
prevažne na priestor Péčskej a Kaločskej
diecézy, pričom zahŕňajú obdobie od 11. až po
14. storočie. Ako sám autor v úvode naznačil,
jeho cieľom nebolo výhradne skúmanie týchto
dvoch regiónov. S využitím porovnávacej metódy
sa usiloval poukázať na osobitosti vývinu
nielen miestneho, ale aj zahraničného cirkevného
života, ich vzájomné ovplyvňovanie a súčasne
na jeho význam pre rozvoj veľkej časti
Uhorska. Na Péčskej a Kaločskej diecéze,
resp. na živote stredovekej cirkvi v južnej časti
dnešného Maďarska, sa autor pokúsil v jednotlivých
parciálnych štúdiách priblížiť niektoré
z problémov, ktoré dodnes nie sú celkom uspokojivo
vyriešené. Pritom predovšetkým prvá
z uvedených sídel sa v priebehu stredoveku
formovalo ako osobitne zaujímavý typ biskupského
mesta. Ako osobitná skupina materiálov
v rámci prezentovanej problematiky sa čitateľovi
ponúka aj téma dnes tak populárna, a to
otázka každodennosti v rámci stredovekého
cirkevného spoločenstva. Je to jednak pokus
o prezentáciu životných osudov jedného z péčskych
biskupov žijúcich v 13. storočí, ale aj
analýza pôsobenia kanonikov v rámci jednej
kapituly. K týmto, môžeme povedať, až regionálnym
cirkevným dejinám je možné do istej
miery priradiť aj štúdiu, ktorá je venovaná príchodu
a začiatkom činnosti Rádu cisterciátov
v Uhorsku. Ich pôsobenie v tomto priestore
nadobúda reálnu podobu najmä od obdobia
vlády kráľa Bela III., ktorý počas svojej vlády
v závere 12. storočia sám založil päť cisterciátskych
kláštorov. Čo je zaujímavé, príslušníci
tohto rádu prichádzajúci na jeho pozvanie do
Uhorska neboli nemeckej, ale prevažne francúzskej
národnosti.
I keď nepochybne každá z prezentovaných
prác by si zaslúžila osobitnú pozornosť,
ako z nášho pohľadu osobitne zaujímavé možno
spomenúť aspoň dva príspevky. V prvom
z nich pod názvom Egy francia származású főpap
Magyarországon. Bertalalan pécsi püspök
(1219 – 1251), na s. 23-44, autor na základe
dochovaných prameňov približuje životné osudy
jedného z významných péčskych biskupov.
Zachytáva nielen ním organizovanú výstavbu
kláštorov a menších pustovní či každodenné
kňažské povinnosti, ale aj jeho aktivity diplomatické,
politické, ktoré z poverenia uhorského
panovníka či cirkvi realizoval v Španielsku,
Taliansku, Sedmohradsku, Francúzsku či Byzancii.
Zaujímavá bola aj jeho úloha v bojoch
proti Tatárom, ktorých sa osobne zúčastnil.
Ako prácu z oblasti regionálnych a súčasne aj
hospodárskych dejín možno spomenúť materiál
pod názvom Az Árpád – kori halászfalutól
a püspöki mezövárosig. Mohács a középkorban,
(s. 191-234). V ňom zachytáva postupnú
premenu pôvodnej osady na poľnohospodárske
mestečko, v ktorom okrem miestnych remeselných
výrobcov sa v rámci trhov stretávajú obchodné
záujmy aj väčších centier Segedu, Budína
a Péču. Zaujímavé je aj sledovanie pôvodu
obyvateľov mestečka, ktorý postupne prichádzali
z okolitých menších osád a hľadali v stredovekom
Moháči lepšie životné podmienky.
Tretí zväzok edície Capitulum tak možno
hodnotiť z nášho pohľadu nielen ako prezentáciu
dlhoročného úsilia jedného z maďarských
historikov, venujúceho sa cirkevným stredovekým
dejinám, ale aj ako zaujímavý pohľad na
čiastočnú korekciu pôvodných prác vzhľadom
na nové poznatky, ktoré každoročne prináša
výskum v tejto oblasti.
Patrik Derfiňák
310

Medievisztikai tanulmányok. A IV. Medievisztikai
PhD-konferencia (Szeged, 2005.
június 9. – 10.) előadásai. Szerkesztették
Szabolcs, M. – Teiszler, É. Szeged : Szegedi
Középkorász Mühely, 2005. 242 s. ISBN
963-482-758
V rámci univerzity v maďarskom Szegede
pôsobiaca veľmi silná historická škola sa orientuje
predovšetkým na výskum stredovekých
dejín strednej Európy. Výsledkom činnosti jej
členov je nielen niekoľko edícií prameňov, monografií
a pravidelne sa objavujúcich ročeniek,
ale aj množstvo príležitostných zborníkov.
Jedným z nich je aj ďalší, v poradí už štvrtý,
zväzok štúdií z dejín stredoveku, obsahujúci
príspevky z medzinárodnej konferencie uskutočnenej
v Szegede v polovici roka 2005. Do
zborníka pripraveného aj technicky na slušnej
úrovni zostavovatelia vybrali celkovo 15 štúdií
rôzneho rozsahu a obsahu. I keď nesporne
väčšina z nich by si zaslúžila hlbšiu analýzu,
z nášho pohľadu ako osobitne zaujímavé sa
javia práce venované hospodárskym dejinám
stredoveku. Medzi tie, ktoré riešia konkrétne
hospodárske problémy, možno zaradiť napríklad
príspevok Zsolta Hunyadiho o hospodárení
johanitov v 13.-14. storočí (s. 45-56).
Autor sa v ňom sústredil na pôsobenie tohto
rytierskeho rádu v Uhorsku najmä z pohľadu
vytvárania dostatočnej materiálnej základne
pre ich aktivity pri šírení viery, zabezpečovaní
vojenských ale aj správnych úloh. Je samozrejmé,
že jednotliví predstavení rádu sa usilovali
o čo najefektívnejšie využitie získaných majetkov,
pričom najčastejšie využívali rôzne formy
prenájmov či už na niekoľko rokov, doživotne
alebo na vopred neurčenú dobu.
Nemenej zaujímavou aj z hľadiska hospodárskych
dejín je práca Richarda Szántóa
o hladomore v Európe v rokoch 1315 – 1317 (s.
135-142). Autor sa v nej usiluje priblížiť pohľad
na túto problematiku z pohľadu dodnes výraznejšie
nevyužívaných uhorských stredovekých
prameňov. Pritom konfrontácia so známymi
prameňmi, najmä západoeurópskeho pôvodu,
naznačuje, že situácia na území Uhorska nebola
v tom čase taká zlá, ako v ostatnej Európe.
Veď kým v Európe od hladu ľudia hromadne
umierali a dôsledkom boli aj značné hospodárske
ťažkosti, v Uhorsku sa v prameňoch spomína
v najhoršom prípade zlá úroda a drahota.
O hladomore sa zmieňuje iba severné oblasti
mapujúca Spišská kronika. Aj na základe rozboru
ďalších dochovaných dokumentov preto
autor dospel k záveru, že obyvatelia Uhorska
sa z väčšej časti dokázali vyhnúť ničivým dôsledkom
veľkého európskeho hladomoru. Na
druhej strane však musí súčasne konštatovať,
že obyvateľstvo i ekonomika krajiny utrpeli
značné škody kvôli vnútorným nepokojom súvisiacim
s postupnou konsolidáciou vlády Karola
Róberta a likvidáciou šľachtickej opozície.
Údaje o existencii a využívaní vodných
mlynov v období vlády Arpádovcov prezentoval
vo svojej štúdii Tamás Vajda (s. 193-220).
Okrem najstarších zmienok o jednotlivých
mlynoch a ich geografickom rozložení si všíma
aj technickú stránku jednotlivých objektov,
právne otázky súvisiace s ich vlastníctvom
a v neposlednom rade aj ich celkový hospodársky
význam. Zaujímavé informácie o doprave
a colných tarifách v období vlády Arpádovcov
sú prezentované v príspevku Weisz Boglárky
(s. 221-239). Rôzne formy poplatkov, mostné,
trhové, soľné, vodné atď., predstavovali dôležitú
časť príjmov panovníkov. Títo si preto
viacerými listinami zabezpečili dôsledné
vyberanie týchto poplatkov. Zo sledovaného
obdobia analyzuje autorka postupne 19 lokalít
s právom výberu cla.
Ďalšie práce, ktoré zostavovatelia zaradili
do zborníka, sú venované napríklad problematike
chorvátskych dejín 13. storočia, šíreniu
pohlavných chorôb v stredoveku či topografii
stredovekých miest. Aj vďaka tomu pomerne
pestrému spektru riešených otázok predstavuje
táto publikácia zaujímavý a nasledovania
hodný pokus prezentovať nové poznatky z dejín
stredoveku odbornej i laickej verejnosti.
Patrik Derfiňák
311

Svätec a jeho funkcie v spoločnosti. I. – II.
Zost. R. Kožiak, J. Nemeš. Bratislava :
Chronos, 2006. 440 a 332 s. ISBN 80-89027-
19-9 a ISBN 80-89027-20-2
Dvojica zostavovateľov Rastislav Kožiak
a Jaroslav Nemeš je v súčasnej slovenskej
historiografii nielen pomerne známa, ale aj
značne etablovaná. Po konferenčných a zároveň
edičných podujatiach Rehole a kláštory
(1999), Pohanstvo a kresťanstvo (2004)
a iných ďalších ju možno tiež považovať za
iniciátorov Centra pre štúdium kresťanstva.
So zrodom tejto inštitúcie sa spája aj jej prvá
edícia Studia Christiana, do ktorej zostavovatelia
zaradili ako prvotinu dvojzväzkový
zborník Svätec a jeho funkcie v spoločnosti,
vyplývajúci z rovnomennej konferencie uskutočnenej
v Banskej Bystrici v dňoch 29. – 30.
marca 2006. Na tomto mieste treba nanajvýš
vyzdvihnúť, že redakčné práce na predkladanom
zborníku boli ukončené už v kalendárnom
roku konania zmienenej konferencie a do
rúk čitateľov sa dostal prakticky do roka, čo na
Slovensku, žiaľ, ešte stále nie je zvykom najmä
pri takých rozsiahlych podujatiach.
Ústrednou témou zborníka, ako o tom
vypovedá jeho názov, je význam fenoménu
svätca v spoločnosti a problémové otázky
späté s týmto fenoménom a jeho existenciou.
Aktuálnosť celej problematiky potvrdzuje aj
fakt, že absolútna väčšina tu publikovaných
vedeckých štúdií sa tejto stanovenej témy
viac-menej prísne pridŕža a rieši tak stanovenú
problematiku v spojitosti historického, spoločenského,
umeleckého či filozofického vývoja
kresťanskej kultúry, resp. aj z pohľadu nekresťanských
náboženstiev.
Keďže na tomto mieste nie je možné zhodnotiť
každý jeden z päťdesiatich uverejnených
príspevkov, stručne uveďme aspoň tie najsignifikantnejšie
a najprínosnejšie. Za veľmi
vhodné uvedenie do celej problematiky v aspekte
predmetnej konferencie, charakterizovanie
základných problémov a najmä hlavných
typov svätcov a napokon aj za akúsi chronologickú
konklúziu možno považovať štúdiu
prof. Richarda Marsinu Vývoj ideálov svätosti
a ich typy. Podobný, nemenej kvalitný, avšak
už skonkretizovaný pokus pre vymedzené
obdobie nachádzame u Marka Babica v jeho
článku Svätec v 4. storočí. Autor, podobne ako
Jarmila Bednaříková (Úloha světce ve společnosti
5. – 8. století, na základe analýzy legiend)
sledujú kontext politických a spoločenských
udalostí spolupôsobiach na vytváraní jednotlivých
typov svätcov (et vice versa). V podstate
iba táto trojica prináša komplexnejší pohľad
takpovediac zhora, z pohľadu spoločnosti a jej
doby a v nej situovaných svätcov. Prevažná
väčšina ostatných príspevkov je konkretizovaná
zvyčajne na jediného svätca, resp. jeden
problém týkajúci sa témy. Príkladný (a nečakaný?)
multidisciplinárny efekt priniesli štúdie
k sv. Alžbete Uhorskej. Ivan Gerát v Téma
a médium - poznámky k počiatkom obrazového
kultu sv. Alžbety, otvára a rieši súbor vzťahov
pomocou architektonického, plastického
a ikonografického rozboru výzdoby marburského
relikviára svätice. Analýzou písomného
prameňa podala Obraz sv. Alžbety v legende
od dominikánskeho mnícha Teodorika Katarína
Nádaská. Rýdzo historický prístup zvolila
Laura Pacindová, aby určila Kult sv. Alžbety
Uhorskej a jej prisúdené patrocíniá. Napokon
opäť kunsthistorické hľadisko je v novom pohľade
Márie Lalíkovej: Svätá Alžbeta a Svätý
Mikuláš v ikonografii (na transferoch nástenných
malieb zo starej zvolenskej fary). Zo
štúdií sledujúcich a skúmajúcich procedurálne
otázky a vzťahy treba vyzdvihnúť Kanonizačný
proces ako počiatok kultu zakladateľa rehole
v stredoveku na príklade kanonizačných
aktov sv. Dominika od Gabriela Hunčagu.
Z podobných východísk sledovania kauzality
vychádza aj Josef Unger hodnotiaci Uchovávání
ostatků světců. Aj keď sa autor zameral
aj na architektúru, vyslovene iba tejto látke
sa venuje Bibiana Pomfyová (Kult svätcov
a sakrálna architektúra) a pomerne zoširoka
tiež Jarmila Bencová (Gnozeológia barokového
zdania: Guariniho theosofická a stavebná
interpretácia významov sv. Rúcha). Je len na
škodu, že z tejto významnej disciplíny tu nenachádzame
viacero obdobných prác pri prevažujúcom
ostatnom historickom spracovaní.
Naopak, (u nás) novátorského prístupu a do-
312

posiaľ málo spracovanej témy, vystihnutej už
v podnadpise, sa zručne chopila Martina Orosová:
Módne premeny svätej Barbory. Výtvarné
dielo ako prameň pre dejiny odievania.
Ku cti zostavovateľov patrí, že sami aktívne
prispeli k tomuto dielu popri organizácii
podujatia nielen svojimi prácami, ale nezabudli
okrem oslovených autorov ani na takpovediac
nestora slovenského výskumu svätcov
a vôbec cirkevných dejín. Oba zväzky zborníka
tak veľmi vhodne završuje Pro memoria †
Jozef Kútnik a jeho Dejiny kultu sv. Stanislava
na Slovensku. Vďaka konkrétnosti absolútnej
väčšiny príspevkov, fundovanosti ich autorov
ako aj vďaka aktívnemu pričineniu siedmich
recenzentov možno len máloktorú stať označiť
za priemernú. Naopak, zborník obsahuje
hojnosť novospracovaných tém, nastolených
otázok a problémov, ako aj kvalitného ponoru
do vecne poňatých sporov. Po technickej stránke
je tiež potrebné vyzdvihnúť nenáročnú, ale
zároveň prehľadnú grafickú podobu tlače,
s kvantom (čiernobielych) obrazových príloh,
umiestnenými hneď za príslušnými štúdiami.
Ján Endrödi
ŠEDIVÝ, Juraj: Mittelalterliche Schriftkultur
im Pressburger Kollegiatkapitel. Chronos
: Bratislava 2007. 283 s.
Slovenská diplomatika, paleografia, ba aj
kodikológia už dlhšie obdobie (prakticky od
deväťdesiatych rokov 20. storočia) nezaznamenali
výraznejší vydavateľský počin, odhliadnuc
od výberových a popularizačných edícií
slovenských prekladov niekoľkých kroník,
legiend a listín. Doslova prelom v tomto nepriaznivom
trende predstavuje anotovaná publikácia
Juraja Šedivého Stredoveká písomná
kultúra v Bratislavskej kolegiátnej kapitule.
Autor, zúročiac svoj niekoľkoročný výskum
najmä v oblasti latinskej paleografie,
epigrafiky a kodikológie, prezentuje svoju
syntézu na príklade chronotopu stredovekej
Bratislavskej kapituly. Dlhodobé snaženie
a systematickosť vyjadruje už úvodná kapitola
(Einleitung), kde sú okrem metodológie veľmi
vhodne a aktuálne riešené problematické otázky
terminológie a názvoslovia, predovšetkým
paleografie. Po zhodnotení doterajších výskumov
k danej téme nasleduje vlastné jadro
práce pomenované v zhode s celou knihou.
Pri zvolenej chronologickej postupnosti sa autor
logicky nevyhol opodstatnenej historickej
problematike počiatkov kapituly. Tento dejinný
náhľad je zreteľný aj pri ďalších kapitolách.
Napokon ich členenie spočíva skôr v aspekte
celospoločenského vývoja než v nejakej samoúčelnej
periodizácii podľa pisárskych rúk,
činnosti kanonikov či podobne. Môžeme tak
podrobne sledovať písomnú kultúru Bratislavskej
kapituly od vývoja v 13. stor., cez rozkvet
v ére Anjouovcov, obdobie internacionalizmu
za Žigmunda Luxemburského, následne v čase
Akademie Istropolitany až po kultúru na
kapitule na prahu novoveku. Takto rozumné
členenie rytmicky dotvárajú vždy po tri podkapitoly.
V tejto štruktúre je integrálne zahrnutý
pohľad na písomnú a knižnú kultúru,
diplomatické aktivity a činnosť, kanceláriu
kapituly, ale aj na vzdelávanie a vôbec ostatnú
kultúru napríklad v podobe stavebného
rozvoja kolegiátneho chrámu, a tu hlavne
jeho epigrafických pamiatok. Po zaujímavej
stati stopujúcej osudy predmetných písomností
v novoveku nasleduje Záver, ktorý má ako
jediná časť textu aj svoj slovenský ekvivalent.
Prehľadnosť textu a jeho znamenitú štrukturovanosť
ilustruje až 118 čiernobielych obrázkov
(predovšetkým fotografií) vo výbornej čitateľnosti.
Takúto organizáciu završujú zoznamy
skratiek, prameňov a literatúry, registre a najmä
tri prílohy. Súčasťou printovej podoby je aj
priložený CD-ROM s Doplňujúcimi vyobrazeniami
a informáciami (vo formáte .pdf, v nemeckej
a slovenskej verzii, 2x43 s.), kde okrem
iného treba vyzdvihnúť 14 tabuliek Štatistiky
diplomatickej produkcie Bratislavksej kolegiátnej
kapituly.
Už z tejto stručnej anotácie vidieť nielen
úprimný záujem, erudovanosť, hlboké znalosti
a poctivý výskum autora k uvedenej téme, ale
predovšetkým skutočnosť, že takto do knižnej
podoby pretavené poznatky predstavujú na
Slovensku zatiaľ ojedinelú monografiu. Jednoznačne
ju možno hodnotiť ako výrazný počin
313

na poli diplomatiky, paleografie, epigrafiky
a kodikológie s osobitým dosahom na slovenské
i stredoeurópske cirkevné a kultúrne dejiny.
Vyjadrujeme taktiež presvedčenie, že nemecká
jazyková mutácia v tomto prípade nie
je na škodu veci, ale naopak, pomôže aj širšej
vedeckej verejnosti reagovať na prebiehajúci
výskum a stav poznania.
Ján Endrödi
ŠVORC, Peter: Zakletá zem. Podkarpatská
Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny,
2007. 320 s. ISBN 978-80-7106-754-2
V slovenských podmienkach je malým
sviatkom, keď historikovi vyjde cudzojazyčný
preklad jeho knihy. Takýmto sviatkom sa stalo
vydanie prekladu monografie prešovského
historika P. Švorca Zakliata krajina (Prešov :
Universum, 1996. 128 s. ISBN 80-967001-6-
2.). Vydalo ho navyše renomované vydavateľstvo,
v produkcii ktorého patrí histórii významné
miesto.
Pôvodné slovenské vydanie knihy z roku
1996 vyplnilo biele miesto v slovenskej, ale
i českej historiografii, čoho najlepším dôkazom
je vysoká frekvencia jeho citovania v odbornej
literatúre v podstate až do súčasnosti.
To je zároveň dôkazom, že aj napriek odstupu
viac ako desiatich rokov a existencii celého
radu novších prác nestráca na svojej aktuálnosti.
České vydanie knihy tvorí okrem úvodu
štrnásť kapitol. Oproti slovenskému vydaniu
v nej pribudlo päť kapitol. Pre úplnosť je potrebné
dodať, že ani tých pôvodných deväť neostalo
celkom bez zmeny. Celý text teda autor
doplnil o výsledky svojho výskumu, ktorý realizoval
v priebehu desiatich rokov.
V prvých dvoch kapitolách (Svízelná situace,
Hledání vlastní identity) autor definuje
predmet svojho záujmu – územie a hlavne jeho
obyvateľov. Obidve tieto entity sa na začiatku
20. storočia (a nielen vtedy) nachádzali v komplikovanej
situácii. Územie neraz predtým,
a mnohokrát aj neskôr, bolo súčasťou rôznych
štátov. Rovnaký osud samozrejme postihoval
i jeho obyvateľov, ktorí aj kvôli tomu žili
v biede. Ich jedinou útechou bola neraz viera,
hlásaná prevažne gréckokatolíckymi duchovnými.
Naproti tomu etnická identita tunajších
obyvateľov ostala nevyhranená, čo sa v nacionalistickom
19. i 20. storočí stalo veľkým hendikepom.
Dôsledkom geopolitického vývoja a identifikačných
problémov bola vnútorná názorová
heterogenita predstaviteľov miestnej intelektuálnej
a politickej elity, ktorej autor venuje
pozornosť v tretej kapitole (Státoprávní úvahy
a koncepce Rusínů před rokem 1918).
Historické udalosti roku 1918 spojili územie
Podkarpatskej Rusi a osudy jeho obyvateľov
s Československom. Práve tejto etape
dejín Podkarpatskej Rusi je v knihe venovaná
najväčšia pozornosť. Autor postupne v desiatich
kapitolách sleduje medzinárodnopolitické
súvislosti, ale i vnútorné okolnosti začlenenia
tohto územia do ČSR, budovanie systému štátnej
správy, tunajšie hospodárske, politické, sociálne
či konfesionálne pomery a v neposlednom
rade tiež zápas o realizáciu autonómie
a s ním súvisiacu iredentu a separatizmus.
V predposlednej (Cesta k autonomii. Připojení
k Maďarsku) a poslednej kapitole (Připojení
k Sovětskému svazu) autor napĺňa časový
rámec stanovený v podtitule knihy rokom
1946. Robí tak však len v širších medzinárodnopolitických
súvislostiach a už sa nevenuje
podrobnejšej analýze situácie Podkarpatskej
Rusi a jej obyvateľov v horthyovskom Maďarsku.
Tento stav je ale logický, pretože hoci sa
jedná o pomerne krátke obdobie, určite by poskytlo
dosť problémov na samostatné knižné
spracovanie s ešte viac citovo podfarbeným
názvom.
Samozrejmou súčasťou knihy je poznámkový
aparát, bohatý zoznam prameňov a literatúry
a menný register.
Jednoducho, no vkusne graficky spracovanú
publikáciu dopĺňa celý rad čiernobielych
fotografií a máp, ilustrujúcich text i atmosféru
doby.
Martin Pekár
314

TIŠLIAR, Pavol: Mimoriadne sčítanie ľudu
na Slovensku z roku 1919 : Príspevok k populačným
dejinám Slovenska. Bratislava : Statis,
2007. 126 s. ISBN 978-80-85659-44-3
Mimoriadne sčítanie z roku 1919 bolo prvým
cenzom po vzniku ČSR a ako také prinieslo
prvé známe základné údaje o prítomnej
populácii na Slovensku v čase vzniku novej
štátoprávnej situácie. Napriek tomuto svojmu
prvenstvu a významu sa aj v odbornej literatúre
možno neraz stretnúť s konštatovaním,
že prvé sčítanie sa na Slovensku uskutočnilo
až v r. 1921. O to viac treba privítať anotovanú
publikáciu, ktorej autor si za svoj cieľ stanovil
upozorniť na mimoriadne sčítanie z r. 1919,
urobiť základnú historicko-štatistickú analýzu
výsledkov a porovnať ich s predchádzajúcimi
uhorskými sčítaniami i s výsledkami riadneho
cenzu z r. 1921.
Svoj zámer autor napĺňa v troch ťažiskových
kapitolách. Prvá z nich sa venuje prípravám
mimoriadneho sčítania. Hneď v jej úvode
autor konštatuje, že hlavné dôvody mimoriadneho
sčítania boli dva – zistenie presnej národnostnej
situácie pre potreby mierovej konferencie
a vytvorenie základnej organizácie štátnej
správy. Druhá kapitola je venovaná samotnému
priebehu sčítania, ktoré sa uskutočnilo v dvoch
termínoch, v marcovom a augustovom. Tretia,
najrozsiahlejšia kapitola predstavuje analýzu
základných výsledkov sčítania a ich komparáciu
s predošlými a nasledujúcimi výsledkami
sčítaní. Autor sa postupne venuje základným
demograficko-štatistickým ukazovateľom,
akými sú napr. hustota a prírastkovosť obyvateľstva,
počet domov, pohlavie, etnicita či
náboženská skladba prítomného obyvateľstva.
O čosi podrobnejšie sa venuje posledným
dvom uvedeným ukazovateľom.
Anotovaná práca obsahuje prehľadný bohatý
poznámkový aparát a zoznam prameňov
a literatúry, čo svedčí o autorovej poctivej
a systematickej práci.
Prvé dve kapitoly ilustrujú obrázky, na
ktorých čitateľ môže nájsť napr. ukážky originálnych
sčítacích hárkov a výkazov. V tretej
kapitole je viacero tabuliek, ale predovšetkým
takmer šesť desiatok kartogramov, ktoré názorne
zachytávajú jednotlivé ukazovatele v ich
priestorovom a číselnom vyjadrení. Publikácia
obsahuje dve prílohy, týkajúce sa národnostnej
skladby, t. j. najdôležitejšieho dobového ukazovateľa,
a tiež je jej súčasťou mapa administratívneho
členenia Slovenska v roku 1919.
Zdanlivo malý stranový rozsah práce je
spôsobený tým, že práca vyšla v úspornom
prevedení, vysadzaná menším písmom, a tiež
v malom náklade čiernobielo. Tento fakt sa
podpísal najmä pod nižšiu vizuálnu kvalitu
kartogramov. Tlačená podoba práce je však
určená pomerne úzkemu okruhu špecialistov.
Verejnosti bude prístupná jej elektronická internetová
verzia, ktorá uvedené menšie nedostatky
nebude mať.
Martin Pekár
NÉMETH, Balázs: „... Gott schläft nicht, er
blinzelt uns zu ...“. Evangelisch-reformierte
Lebensgestaltung zwischen Kontinuität
und Wandel – Ungarn im 16. Jahrhundert
als Beispiel (= Beiträge zur Volkskunde
und Kulturanalyse N.F. Bd. 3, hg. von Olaf
Bockhorn), Frankfurt/M. u. a. : Peter Lang/
Europäischer Verlag der Wissenschaften,
2003. 297 S. / NÉMETH, Balázs: „… Isten
nem aloszik, rejánk pislong …“. Református
életforma kialakítása a folyamatosság és
a változások közepette – a 16. szd-i Magyarország
mint példa, Budapest : Kálvin János
Kiadója, 2005. 352 S.
András Szkhárosi Horváth kam wie viele
der reformatorischen Wanderprediger in Ungarn
aus der Tradition der Franziskaner Observanten;
er wirkte an vielen Orten, verfasste
eine Chronik, welcher der Titel des vorliegenden
Buches entnommen ist: „Gott schläft nicht,
er blinzelt uns zu...“ Mit dieser bildhaften Deutung
der Geschichte antwortete er auf die Klage
des Volkes, warum Gott nicht eingreift und
das Land von der Türkenplage befreit. Diese
Konstellation, die Niederlage bei Mohacs 1526
und daran anschließend die Türkenherrschaft
über Zentralungarn, war ein zentrales Thema
der Literatur des 16. Jahrhunderts: die Magya-
315

en identifizierten sich mit dem Volk Gottes,
sie verstanden sich als „auserwähltes Volk“,
dem Gott die Osmanen als Strafe schickte,
weil ihre Könige Baalspredigern gefolgt waren
(5.Mos 28, 21-50). Bei Szkhárosi Horváth kam
die Herrschafts- und Feudalkritik franziskanischer
Provenienz noch hinzu, die sich mit
Motiven des ungarischen Bauernkrieges von
1514 verband.
Das Ungarn der zweiten Hälfte des 16.
Jahrhunderts dient Balázs Németh als Folie, um
„evangelisch-reformierte Lebensgestaltung“
zu veranschaulichen. Mit akribischer Sorgfalt
analysierte er theologische Quellen aus jener
Zeit, die Beschlüsse und Kanones von 32 überregionalen
Synoden zwischen 1545 und 1598,
Agenden und Katechismen sowie Gesangbücher
und einzelne Predigtsammlungen, und
wertete sie im Blick auf das ihnen zugrunde
liegende ethische Konzept der „Lebensgestaltung“
aus. Németh prägt diesen heuristischen
Begriff, um ihn von anderen kulturwissenschaftlichen
Ansätzen (Mentalität, Lebensstil,
Strukturen) abzuheben. Der Begriff ist letztlich
auch sehr gut geeignet, die interdisziplinäre
Arbeitsweise an der Grenze zwischen
Theologie und Sozialwissenschaften, die insbesondere
aus der Begegnung von Theologie
und Ethnologie resultiert, zu unterstreichen.
Der methodisch an Philippe Ariès und Jaques
Le Goff geschulte Verfasser appliziert die
sozialgeschichtlichen Fragestellungen an die
kirchliche Lebenswelt des 16. Jahrhunderts,
an die Gestaltungsformen der „Übergänge im
Leben“ (Kapitel 2), bei der Geburt, bei Verlobung/Trauung
und Scheidung und beim Tod,
aber auch bei der „Kultivierung des Lebens“
(Kapitel 3), bei Fest- und Alltagskultur. Ein besonderes
Kapitel ist in diesem Zusammenhang
der „Kultur der Über- und Unterordnung“ gewidmet,
das von der Sitzordnung in der Kirche
bis zur Obrigkeitsfrage und zur Rezeption der
Staatslehren Melanchthons und Calvins reicht.
Mit Kálmán Benda, dem langjährigen Mentor
und Freund des Verfassers (seinem Gedenken
ist auch das Buch gewidmet), erblickt Németh
im Widerstandsrecht das eigentliche Proprium
des magyarischen Reformiertentums. Am Beispiel
des Kampfes István Bocskays gegen die
Habsburger am Beginn des 17. Jahrhunderts
hat Benda diese These entfaltet.
Einen ekklesiologischen Schwerpunkt enthält
das 4. Kapitel, das nach der „Struktur des
geistigen Rückhalts im Leben“ fragt und diese
in der Kirche als Gemeinschaft und als Erziehungsinstanz
ermittelt. Dieser Abschnitt gibt
einen schönen Einblick in das reformierte Kirchenrechtsdenken,
er vermittelt die Bekenntnisbezogenheit
der kirchlichen Ordnung, mag
sie sich auf die Disziplin der Amtsträger oder
auch der Gemeinden beziehen. Er thematisiert
Einzelaspekte des Patronatsrechts, der Pfarrerbesoldung
und der Konfliktregelung zwischen
geistlichen Amtsträgern und Lehrern
durch synodale Entscheidung, ja sogar Fragen
der reformierten Kleiderordnung, der auch die
Frau des Pfarrers („ohne Prunk“) unterworfen
war, und vor allem den spezifischen Bereich
reformierter Kirchenzucht.
In didaktischer Absicht, aber auch um die
Bauelemente der reformierten Lebensgestaltung
zu fokussieren, fasst Németh abschließend
zusammen, was als Ergebnis seiner Untersuchung
gelten kann: eine festzustellende
Tendenz zur Rationalität, weiters die ethische
Durchdringung aller Lebensbereiche in Kirche
und Gesellschaft, sodann die Hervorhebung
der Eigenständigkeit der Einzelperson und der
kirchlichen Gemeinschaft, und schließlich die
Ausbildung einer „Kultur des Wortes“, wobei
dies sowohl die Predigt als auch daraus resultierendes
Handeln umfasste. Er schließt mit
der Überzeugung, dass diese „Wort“-Konzentration
„die Gestaltung sowohl des individuellen
Lebens als auch die des gesellschaftlichen
Gesamtgefüges humanisierte und in Richtung
diesseitige Rechtmäßigkeit und Gerechtigkeit
lenkte“. Dieser Gedankengang bringt nicht
nur die thematisierte Lebensgestaltung auf
den Punkt, sondern er macht – wie ich meine
- auch ein Stück weit die innere Dynamik der
Theologie des Verfassers transparent, der mit
dieser Arbeit zum Doktor der Philosophie an
der Universität Wien promoviert wurde.
Karl W. Schwarz
316

Историкии. Юбилеен сборник. Том 1.
Съставител С. Танев Шумен : Университетско
издателство Епископ Константин
Преславски, 2006. 400 с. ISBN 10:954-577-
346-4
V rámci desiateho výročia svojho pôsobenia
pripravili pracovníci Katedry histórie na
Univerzite biskupa Konštantína Preslavského
v Šumene reprezentatívny jubilejný zborník.
Publikácia v úvode popisuje vznik, vývoj i súčasné
aktivity pracoviska. Redakčná rada, zostavovateľ
i samotní prispievatelia sa v rámci
prezentovaných materiálov usilovali vytvoriť
súčasne aj ukážku vedeckých výskumov, ktorým
sa venujú jednotlivé špecializované skupiny
pôsobiace v rámci katedry, prípadne spolupracovníci
z ďalších pracovísk v Bulharsku.
Z toho vychádza aj celkové členenie zborníka
do viacerých oddelených celkov.
Najrozsiahlejšia a najpestrejšia je prvá skupina
materiálov zahrnutá do kategórie história.
I keď pätnásť štúdií chronologicky zahŕňa široké
obdobie od staroveku až po polovicu 20.
storočia, prevažná väčšina z nich je venovaná
udalostiam z konca 19. a prvej polovice 20.
storočia. Z príspevkov venujúcich sa starším
obdobiam spomeňme aspoň texty N. Nedelčeva
a I. Tonalikova zamerané na dejiny staroveku
či materiál T. Todorova zaoberajúcimi
sa vzájomnými kontaktmi medzi Preslavom
a Konštantinopolom v rokoch 893 – 969.
Z novších dejín 19. a 20. storočia by si
osobitnú pozornosť zaslúžilo viac príspevkov,
z nášho pohľadu ako výnimočne zaujímavý
možno hodnotiť materiál R. Angelovej o potravinárskom
priemysle v Šumene /1878-1944/.
Mapuje nielen postupný vývoj jednotlivých
odvetví od roku 1878, keď sa Šumen a jeho
okolie definitívne vymanili spod tureckej kontroly,
ale aj ich kapitálové prepojenia a financovanie.
Prudký rozvoj v nových pomeroch je
zreteľný napr. na rozvoji mlynského priemyslu.
V roku 1878 autorka eviduje v tomto priestore
iba desať malých mlynov. V nasledujúcich rokoch
vzniká nielen veľké množstvo ďalších,
ale aj viaceré akciové parné mlyny. O význame
tohto výrobného odvetvia svedčí aj skutočnosť,
že začiatkom 20. storočia tu bol dokonca
usporiadaný mlynársky kongres. V tridsiatych
rokoch je už v Šumene a jeho okolí evidovaných
takmer sto mlynských podnikov. Rozvoj
jednotlivých odvetví sa ešte viac zdynamizoval
po roku 1918 nielen v oblasti mlynárstva,
ale aj pri výrobe jedlých olejov, alkoholu, piva
a pri ďalších odvetviach potravinárskeho priemyslu.
Veľké množstvo unikátnych starovekých
i stredovekých archeologických lokalít vytvára
pre bádateľov pôsobiacich v Šumene
a jeho okolí ideálny priestor pre výskum. Práce
v stredovekých centrách Bulharska, Pliske
a Preslave, ale i na významných tráckych
a rímskych lokalitách stále prebiehajú a výsledky
najnovších objavov si našli svoje miesto
aj v tomto zborníku. Z viacerých zaujímavých
materiálov zahrnutých do bloku s názvom archeológia
a sfragistika je potrebné spomenúť
aspoň prácu P. Georgieva, venovanú archeologickým
nálezom súvisiacim s čatalarským nápisom
chána Omurtaga, či text K. Konstantinova
popisujúci stredoveké jedálenské náčinie
nájdene pri výskumoch v Pliske.
Značná časť zborníka je venovaná textom
z oblasti etnológie a metodike výučby dejepisu.
Najmä v druhej skupine príspevkov, vzhľadom
na skutočnosť, že pracovisko je zamerané
aj na výchovu budúcich pedagógov, je viacero
zaujímavých textov, spomenúť je snáď možné
materiál V. Velikova venovaný problematike
poznávania každodennosti v súčasnej historickej
spisbe.
Úplný záver jubilejného zborníka predstavuje
prehľad publikačnej činnosti jednotlivých
členov pracoviska za roky 1994 - 2004, doplnený
o stručné osobné profily jednotlivých pedagógov.
Táto pasáž logicky uzatvára a dopĺňa
zámer zostavovateľa, autorov a redakčnej rady,
vytvoriť vizitku pracoviska usilujúceho sa po
prijatí krajiny do Európskej únie rozšíriť spoluprácu
s bádateľmi predovšetkým v oblasti
strednej Európy a pre záujemcov vytvoriť súčasne
možnosti lepšie sa oboznámiť s prácou
a možnosťami bulharských historikov.
Patrik Derfiňák
317

MARINELLI-KÖNIG, Gertraud: Oberungarn
(Slowakei) in den Wiener Zeitschriften
und Almanachen des Vormärz (1805
– 1848). Blicke auf eine Kulturlandschaft
der Vormoderne. Versuch einer kritischen
Bestandsaufnahme der Beiträge über die
historische Region und ihre kulturellen Verbindungen
zu Wien (= Österreichische Akademie
der Wissenschaften. Philosophisch-
-Historische Klasse, Sitzungsberichte 711
= Veröffentlichungen der Kommission für
Literaturwissenschaft 23). Wien : Verlag
der Österreichischen Akademie der Wissenschaften,
2004. LXVI, 779 S. + 1 Karten-
-Beilage. ISBN 3-7001-3258-1
Der vorliegende und anzuzeigende Slowakei-Band
ist der vierte Teil eines großangelegten
Slavica-Projekts, das sich zum Ziel setzte,
die binnenösterreichische Rezeption der Kultur
der slawischen Länder und Nachbarländer
der Habsburgermonarchie in der Zeit des Vormärz
bibliographisch zu erfassen. Die früheren
Teile waren Russland (1990/1998), Polen
und Ruthenen (1992) sowie den Südslawen
(1994) gewidmet.
Nach einer sehr eingehenden Einleitung,
welche die historischen und kulturhistorischen,
politischen und sprachgeschichtlichen
Prämissen der Arbeit erläutert, die kulturwissenschaftliche
Methodik abklärt und die
Quellenlage sowie die ausgewerteten Zeitschriften
und Almanache erörtert, folgt ein
knapper Überblick über die Ergebnisse der
Bestandsaufnahme, gegliedert nach den Themenbereichen:
I. Literatur und Schrifttum; II.
Sprachwissenschaften; III. Philosophie, Ästhetik,
Rhetorik; IV. Geschichte, V. Bildungsinstitutionen;
VI. Kunst; VII. Religion; VIII.
Recht, IX. Landeskunde; X. Politische Ökonomie;
XI. Naturwissenschaften und Mathematik.
Es folgt eine annotierte Bibliographie,
die ein ganz enormes Datenmaterial enthält
und eine Fundgrube des kulturellen Gedächtnisses
darstellt. Sie bringt Ungarn als multiethnischen
Raum, als „Europa im Kleinen“
(Johann Csaplovics [1820]) in Erinnerung und
lässt den schwierigen Entstehungsprozess der
slowakischen Schriftsprache erahnen, der
sich in zwei Kodifizierungsversuchen (Anton
Bernolák, Ľudevit Štúr) niederschlug und sich
nur unter widrigen Bedingungen vollziehen
konnte.
Nach ihrer Selbsteinschätzung versteht
sich die Studie als Lesebuch, Nachschlagewerk,
Arbeitsbuch und weiterführende Quellensammlung
zur Erforschung österreichischslowakisch-ungarischer
Beziehungen – aber
auch mit einem kritischen Unterton „als ein
Paradigma für eine hybride vormoderne Kultur
einer zentraleuropäischen Gesellschaft“.
Karl W. Schwarz
JANAS, Karol a kol.: Púchov. Púchov : Medial,
2006. 320 s. ISBN 80-969574-1-4
Po viac ako troch desiatkach rokov od vydania
ostatnej publikácie o dejinách Púchova
vyšla v roku 2006 nová. Kolektív autorov pod
vedením K. Janasa (L. Bernát, P. Fleischhacker,
P. Hudák, I. Kováčiková, V. Majbová,
J. Moravčík, M. Rúbalová, J. Strižková a K.
Vaštíková) napísal odbornú monografiu, v ktorej
sa raz viac, inokedy trochu menej úspešne
podarilo posunúť hranice doterajšieho poznania
určite zaujímavých dejín mesta.
Text publikácie je rozdelený do desiatich
vnútorne členených kapitol, ktoré kombinujú
chronologické a obsahové východisko. Sú
doplnené o registre (starostov, primátorov, poslancov
atď.), štatút mesta či fotogalériu. Z pohľadu
odborníka je dôležité, že súčasťou textu
je aj poznámkový aparát, umiestnený netradične
celkom vzadu až za spomenutou fotogalériou.
Chýba snáď len cudzojazyčné resumé,
inak bežné v tomto type publikácie.
Monografiu logicky otvárajú podkapitoly
o najstarších doložených obdobiach. Je všeobecne
známe, že Púchov a jeho blízke okolie
je doslova posiate archeologickými nálezmi,
ktoré dokazujú súvislé osídlenie tohto územia
už od praveku. Príslušné texty to tiež jednoznačne,
veľmi pútavo a názorne dokumentujú.
O tom, že Púchovčania toto svoje špecifikum
vnímajú, svedčí aj celá samostatná kapitola
o púchovskej kultúre z pera J. Moravčíka.
318

Osobitnú zmienku si zaslúži aj kapitola
o dejinách mesta od polovice 19. storočia po
súčasnosť od K. Janasa. Autor v nej na základe
dôkladného štúdia archívnych dokumentov
jednak poopravil nepresné či dokonca nesprávne
informácie zo starších publikácií, a zároveň
prvýkrát spracoval obdobia, ktoré doteraz neboli
predmetom výskumu.
Publikácia o dejinách Púchova vyšla vo
veľkom formáte, na kvalitnom papieri a v celofarebnom
prevedení. Popri samotných textoch
obsahuje nielen v prílohe veľké množstvo
neraz jedinečných fotografií, ktoré ju robia
atraktívnejšou a názorne približujú históriu
mesta čitateľom. Aj preto má všetky predpoklady
osloviť nielen Púchovčanov.
Martin Pekár
sú doplnené množstvom pútavých a vzácnych
čiernobielych i farebných fotografií, reprodukcií
či nákresov, čo zvyšuje ich výpovednú hodnotu
a názornosť, atribúty dôležité najmä pre
širšiu čitateľskú verejnosť.
Súčasťou anotovanej publikácie je tiež
zoznam použitej literatúry, chronológia udalostí
genealogické tabuľky či resumé v dvoch
svetových jazykoch.
Kniha o dejinách Považskej Bystrice má
prehľadnú štruktúru, prináša kvalitné texty,
množstvo zaujímavého doplňujúceho materiálu
a je veľmi vkusne graficky spracovaná. Vďaka
tomu patrí jednoznačne k tomu najlepšiemu, čo
v ostatných rokoch v rámci tohto žánru vzniklo.
Otázne je azda len to, prečo sa tvorcovia
knihy rozhodli pre netradičný formát.
Martin Pekár
Považská Bystrica : Z dejín mesta. Zost. B.
Kortman. Žilina : Knižné centrum, 2006.
280 s. ISBN 80-8064-244-3
Ako píše zostavovateľ Bohuslav Kortman
v úvode publikácie, Považská Bystrica bola až
do roku 2006 jediným mestom na strednom
Považí, ktoré nemalo knižne vydanú monografiu
o vlastných dejinách. O to väčšiu a dôležitejšiu
prácu vykonal deväťčlenný autorský
kolektív, zložený z profesionálnych historikov
i popularizátorov.
Publikácia je rozdelená na sedem kapitol,
ktoré sú dané tradičnými periodizačnými
medzníkmi známymi zo slovenských dejín
a ktoré sú vnútorne ďalej štrukturované.
Na rozdiel od mnohých analogických publikácií
obsahuje tá anotovaná zaujímavé a najmä
veľmi kvalitné texty, založené na poctivej
práci a evidentnej znalosti širších súvislostí.
Takou je napr. kapitola (Považská) Bystrica
v najstarších písomných prameňoch (s. 37-53)
od Richarda Marsinu či kapitola Považská
Bystrica v rokoch 1918 – 1945 (s. 197-231) od
Karola Janasa.
Jednotlivé texty, z ktorých viaceré spĺňajú
prísne odborné kritéria a ktorých samozrejmou
súčasťou je aj poznámkový aparát, sú napísané
zrozumiteľne aj pre bežného čitateľa. Navyše
319

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES
VOL. 7
Zostavil
Martin Pekár
Jazyková úprava
PhDr. Anna Švorcová
autori
Anglické abstrakty
Mgr. Katarína Pekárová
autori
Výkonný redaktor
PaedDr. Martin Pekár, PhD.
Pre
Inštitút histórie na Filozofickej fakulte
Prešovskej univerzity v Prešove
Ul. 17. novembra č.1, 080 78 Prešov
vydalo vydavateľstvo
UNIVERSUM
Javorinská 26, Prešov
v roku 2007
Sadzba
Ing. Stanislav Kurimai
Vydanie prvé
ISBN 978-80-89046-45-4
ISSN 1336-7528