full text

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES 7 

UNIVERSUM 

2 0 0 7

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES VOL. 7/2007 

Zostavil: 

Redakčná rada: 

Martin Pekár 

Milan Belej (Prešov) 

Imrich Belejkanič (Prešov) 

Roman Holec (Bratislava) 

László Koszta (Szeged) 

Albert Kotowski (Bonn) 

Rastislav Kožiak (Banská Bystrica) 

Imrich Michnovič (Prešov) 

Ján Mojdis (Prešov) 

Martin Pekár (Prešov) – predseda 

Milan Podrimavský (Bratislava) 

Karl Schwarz (Wien) 

Peter Švorc (Prešov) 

Peter Zmátlo (Ružomberok) 

Autori: PhDr. Milan Belej, CSc., prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc., PhDr. Ján Džujko, 

Mgr. Karin Fábrová, PhD., doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., PhDr. Martin Javor, 

PhD., PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., Mgr. Annamária 

Kónyová, PhDr. Patrik Kunec, PhD., PhDr. Henrieta Lisková, PhD., doc. PhDr. Ján 

Mojdis, CSc., PhDr. Michal Schvarc, prof. Ján Šafin, PhD., Mgr. Peter Zmátlo, PhD. 

Recenzenti: prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc., doc. PhDr. Miloslava Bodnárová, 

CSc., doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc., doc. 

PhDr. Ján Mojdis, CSc., PaedDr. Martin Pekár, PhD., prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., 

PhDr. Darina Vasiľová, PhD., Mgr. Peter Zmátlo, PhD. 

Za obsah príspevkov zodpovedajú jednotliví autori 

Obálka: PaedDr. Stanislav Šalko 

Táto publikácia vyšla v rámci riešenia grantových projektov VEGA MŠ SR č. 1/2501/05, 

1/2221/05, 1/4539/07 a 1/4690/07 

© Inštitút histórie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, autori, 2007 

Pre Inštitút histórie FF PU vydalo vydavateľstvo UNIVERSUM 

Javorinská 26, 080 01 Prešov (www.universum-eu.sk) 

Prešov 2007 

ISBN 978-80-89046-45-4 

ISSN 1336-7528

OBSAH 

ŠTÚDIE 

Henrieta Lisková: Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku ............ 7 

Patrik Kunec: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Prekvapujúca 

podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie ......... 27 

Peter Kónya: Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí ....................... 38 

Annamária Kónyová: Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove 

v období dualizmu ....................................................................................... 60 

Ján Mojdis: Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov v slovenskom 

prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia ........................................... 77 

Michal Schvarc: Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie 

Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií ................................... 86 

GRANTOVÉ VÝSTUPY 

Ján Šafin: Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus ................................... 107 

Imrich Belejkanič (preložil): Geórgios Gemisthos Pléthon: 

Slovo o reformách – odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu ....... 133 

Peter Kónya – Annamária Kónyová: K otázke Náboženského fondu 

a Uhorského študijného fondu ..................................................................... 143 

Martin Javor: Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia 

v habsburskej monarchii v 18. storočí ......................................................... 157 

Milan Belej: Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom 

období na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937) .................. 175 

Peter Zmátlo: Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 .............................. 220 

Nadežda Jurčišinová: Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 ... 240 

Ľubica Harbuľová: Osobnosti ruskej emigrantskej komunity 

v medzivojnových Košiciach ....................................................................... 265 

Ján Džujko: Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský 

východ (1919 – 1937) ................................................................................... 272 

Karin Fábrová: Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska 

na území medzivojnového východného Slovenska ..................................... 279 

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY ..................................................................................... 285

CONTENTS 

STUDIES 

Henrieta Lisková: From the life of the commons of Banská Bystrica during 

the Middle Ages .......................................................................................... 7 

Patrik Kunec: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Striking analogy 

between two supplications of Hungarian participants 

in the American Revolution ........................................................................ 27 

Peter Kónya: Economic situation in Michalovce in the 18th century ................... 38 

Annamária Kónyová: Royal Catholic Secondary Grammar School in Prešov 

in the period of Dualism ............................................................................. 60 

Ján Mojdis: Difficulties concerning the implementation of the Western 

European trends in Slovakia at the turn of the 19th and 20th centuries .... 77 

Michal Schvarc: Totalitarian efforts of Deutsche Partei on the example of 

the elimination of Zipserdeutsche Partei and its interest organizations ..... 86 

GRANT CONTRIBUTIONS 

Ján Šafin: Philosophy and Hesychia, Scholasticism and Palamism ..................... 107 

Imrich Belejkanič (translation):Geórgios Gemisthos Pléthon: A word about 

the reforms an advice to Theodor, the emperor of Peloponnese ................ 133 

Peter Kónya – Annamária Kónyová: The issue of the Religious fund 

and Hungarian study fund ........................................................................... 143 

Martin Javor: Organization and structure of the Freemasonry movement 

in the Habsburg monarchy in the 18th century ........................................... 157 

Milan Belej: Emigration from Eastern Slovakia between the world wars 

based on the analysis of statistical facts (1922 – 1937) ............................... 175 

Peter Zmátlo: Tragic clash in Nižný Šebeš in July 1925 ....................................... 220 

Nadežda Jurčišinová: Development of education in the district of Svidník 

in 1945 – 1960 ............................................................................................ 240 

Ľubica Harbuľová: Central figures of the community of Russian 

emigrants in Košice between the world wars ............................................. 265 

Ján Džujko: Russian emigration in the periodical the Slovak East (1919 – 1937) .. 272 

Karin Fábrová: Register of the resource materials concerning political 

emigration from Russia in the east of Slovakia during the period 

between the world wars ............................................................................... 279 

CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS ........................................................................ 285

ŠTÚDIE 

ARTICLES

Zo života banskobystrických mešťanov 

v stredoveku 

Henrieta Lisková 

LISKOVÁ, H.: From the life of the commons of Banská Bystrica during the Middle Ages. 

In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 7-26. 

Banská Bystrica was formed by the gradual fusion of the older village Bystrica that had 

been created by the Slovak population probably before the 11th century and the younger 

settlement (nova villa Bystrice) that had been founded by the German immigrants about 

the half of the 13th century. The oldest written reference is the list of discretions and duties 

released for the Banská Bystrica guests (hospites) in the year 1255. The reeve and the 

council members of Banská Bystrica travelled most frequently to Zvolen, Banská Štiavnica, 

Kremnica and more remote towns like Vienna, Buda or Presburg. According to the note 

in the oldest town book of accounts in this period in the town worked the physician Hensel 

(Hensel Erczetynn) and the bath keeper Franc (Franciscus Balneator). The most important 

duty of the commons was the regular town taxation. In the years 1482, 1489, 1490 and 1493 

the town collected by its burgesses regularly from 1 to 5 florins. The preserved fragment of 

the town criminal code from the year 1390 familiarizes us with the kinds of pains. 

Prostredníctvom nasledujúceho príspevku sa pokúsime nahliadnuť do života mešťanov 

Banskej Bystrice ako jedného z najvýznamnejších stredovekých uhorských banských 

miest na území dnešného Slovenska. Vychádzame pritom zo zachovaného a dostupného 

archívneho materiálu, predovšetkým: 1) najstaršej banskobystrickej mestskej 

knihy (1386 – 1399) 1 a 2) účtovných kníh z rokov 1482, 1489, 1490 a 1493. 2 Kým prvá 

bola okrem registrácie daní, výdajov a príjmov z a do mestskej pokladnice vyhotovená 

za účelom dokumentácie dôležitých administratívnych záležitostí a právnych úkonov, 

ako boli napríklad svedectvá o kúpe a predaji, zálohovaní nehnuteľností či vyrovnaní 

sa dlžných strán, ďalšie sa už obmedzujú iba na zápisy o príjmoch a výdavkoch z a do 

mestskej pokladnice a daňové registre za uvedené roky. 

Hneď v úvode musíme poznamenať, že najstaršia banskobystrická mestská kniha 

nám bola v origináli pre svoju torzovitosť nedostupná a vzhľadom na to, že iný prameň 

podobného charakteru sa pre toto obdobie nezachoval, mohli sme pracovať iba: 

1 FÉJERPATAKY, Lászlo: Magyarországi városok régi szamadáskőnyvei. (Selmeczbánya, Poszony, 

Beszterczebanya (1386 – 1399), Nagyszombat, Sopron, Bartfa és Körmöczbánya városok 

leveltáraiból). Budapest : Magyar tudományos akadémia, 1885. s. 76 – 101 a MATULAY, 

Ctibor: Mesto Banská Bystrica. Katalóg administratívnych písomností (1020) 1255 – 1536, I. 

Bratislava : MV SSR, 1980. 

2 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Banská Bystrica, fond MBB, 915/26, „Stadtregister 

oder Raitung der 1482, 1490, 1493 Jahres“ mestské (účtovné) knihy 1482, 1490 a 1493 

a ŠA, p. BB, MBB, 369/2, „Registrum perceptorum et expositorum in judicatu circumspecti 

Michaelis Khunigsperger“, mestská (účtovná) kniha 1489. 

7


1) s pramennou edíciou jej torza od L. Féjerpatakyho, ktorý ju vydal v latinskom a nemeckom 

jazyku spolu s mestskými knihami Banskej Štiavnice, Kremnice, Bratislavy, 

Spišskej Soboty, Šopronu a Bardejova v roku 1885; 

2) s Katalógom administratívnych písomností od C. Matulaya, banskobystrického archivára, 

ktorý jednotlivé záznamy mestskej knihy preložil do slovenčiny a publikoval 

vo forme regestára s cieľom zorientovať bádateľa a sprehľadniť najstarší fond mesta. 

Obe tieto publikácie (Matulayov regestár a Fejérpatakyho edícia) sa od seba líšia 

nielen jazykom a usporiadaním, ale aj svojím záberom. Matulay jednotlivé záznamy 

chronologicky zoradil a preložil do slovenčiny. Féjerpataky ich publikoval tak, 

ako ich zrejme našiel v pôvodnom latinskom a nemeckom znení, bez chronologického 

sledu. Druhou dôležitou odlišnosťou oboch vydaní je skutočnosť, že Matulay 

do svojho Katalógu, ako sa o tom aj sám v úvode zmieňuje, z tematického hľadiska 

nezaradil daňové zoznamy mešťanov a údaje o výdavkoch a príjmoch mesta v jednotlivých 

obdobiach. Tieto sa dostali teda iba do Féjerpatakyho edície. Napriek úsiliu 

oboch vydavateľov sa všetky záznamy v mestskej knihe zrejme nepodarilo úplne rekonštruovať. 

Väčšina zápisov je veľmi zlomkovitá, obaja editori označili poškodené 

miesta vodorovnými pomlčkami alebo bodkami. V edícii od Féjerpatakyho chýba vo 

viacerých prípadoch presné alebo akékoľvek datovanie. V oboch vydaniach potom 

často mená mešťanov alebo celé časti záznamov. 

Zápisy v publikáciách môžeme z obsahovej stránky rozdeliť do niekoľkých skupín: 

1. Zápisy o kúpe a predaji nehnuteľného majetku medzi jednotlivými banskobystrickými 

mešťanmi a dlžobné úpisy. 

2. Záznamy s charakterom testamentu alebo záznamy o vyrovnaní sa dedičských strán 

po smrti mešťana. 

3. Daňové zoznamy mešťanov s uvedením sumy, akou prispeli do mestskej pokladnice, 

prípadne bez nej. Tieto zoznamy obsahuje iba Féjerpatakyho edícia. 

Pre obdobie druhej polovice 15. storočia sme mali možnosť vychádzať zo zachovaných 

mestských daňových registrov zoradených chronologicky do jedného celku 

s názvom: „Stadtregister oder Raitung der 1482, 1490, 1493 Jahres“ alebo „Registrum 

perceptorum et expositorum sub iudicatu circumspecti Georgij Stürczer“ 3 a samostatne 

stojaceho registra za rok 1489 s názvom „Registrum perceptorum et expositorum in judicatu 

circumspecti Michaelis Khunigsperger, anno 1489“. 4 

Registre vznikli v období, kedy richtársky úrad v Banskej Bystrici zastávali mešťania 

– ťažiari: Juraj Stürzer (Georgius Stürczer) – richtár v rokoch 1482, 1490 a 93 

a Michal Königsberger (Khunigsperger) – richtár v roku 1489, za účelom sprehľadnenia 

hospodárenia s mestskými financiami a tiež ako podklad pre každoročné zúčtovanie na 

konci jednotlivých richtárskych volebných období. Sú to opäť stručné zoznamy zdanených 

mešťanov s uvedením sumy, akou prispeli do mestského rozpočtu, a zápisy o príj- 

3 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, mestské (účtovné) knihy 1482, 1490 a 1493. 

4 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, mestská (účtovná) kniha 1489. 

8

Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku 

moch a výdavkoch do a z mestskej pokladnice na „služobné cesty“, úradné návštevy, 

víno, dary a verejnoprospešné práce za uvedené roky. Sú pre nás cenným dokladom 

najmä pre poznanie charakteru remeselnej výroby a hospodárstva v meste. Umožňujú 

nám aspoň približne (podľa mien) rozpoznať národnostné zloženie banskobystrického 

obyvateľstva a vytvoriť si aspoň približnú predstavu o živote v meste. 

Z pramenných edícií mapujúcich neskoršie obdobie života mesta sme využili najmä 

edíciu mestských štatútov z rokov 1555 – 1577 od dvojice editorov S. Kolosváriho 

a K. Ováriho 5 a publikáciu banskoštiavnického mestského a banského práva od J. Kachelmanna 

6 . Prehľadu a zhodnoteniu literatúry k problematike sa osobitne venujeme 

v príspevku: Vznik a vývoj mesta Banská Bystrica očami najstarších historikov a kronikárov. 

7 

Naznačený charakter východzích prameňov, najmä ich fragmentárnosť, sa premietol 

i do našej práce a obmedzil, resp. určil aj celkové zameranie nášho pohľadu. V jeho 

rámci sa budeme usilovať podrobne preskúmať a popísať najčastejší spôsob dispozície 

mešťanov s vlastným nehnuteľným majetkom a spôsob zakladania nehnuteľností, preskúmame 

právo správy mesta zasiahnuť do majetkových pomerov svojich mešťanov. 

Pokúsime sa o rekonštrukciu dôležitých úradných návštev taverníka, zvolenského župana 

Dávida, potomkov najstaršieho banskobystrického richtára comesa Ondreja – zvolenských 

zemanov Dávida a Vavrinca, alebo inej vrchnosti v meste. Budeme si všímať 

frekvenciu ciest banskobystrických mešťanov do okolitých alebo vzdialenejších miest 

a ich účel a pokúsime sa určiť ich jednotlivých účastníkov. Všimneme si ďalej najstaršie 

zmienky o mestských kúpeľoch, kúpeľníkovi, mestskom lekárovi a Špitáli svätej Alžbety. 

Zameriame sa na najdôležitejšie dane, ktoré mesto platilo, a napokon sa pokúsime 

preskúmať zlomok trestného štatútu mesta z roku 1390, 8 porovnať ho s jednotlivými 

ustanoveniami mestského práva podľa banskoštiavnického vzoru, ktoré mestu formou 

osobitného privilégia udelil Belo IV. 9 

Zo súčasných historických a archeologických výskumov vyplýva, že mesto Banská 

Bystrica vzniklo postupným splynutím staršej dediny Bystrice, vytvorenej slovenským 

obyvateľstvom pravdepodobne ešte pred 11. storočím a mladšieho sídliska (nova villa 

Bystrice), ktoré založili nemeckí prisťahovalci približne v polovici 13. storočia. 10 

5 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae juridico-historica. Corpus 

statutorum. Tomus IV, pars II, statuta et articuli Municipiorum Hungariae cis Danubiorum, 

Budapestini : Academiae sciencirum Hungariae, 1897. 

6 KACHELMANN, Ján: Geschichte der Ungarischen Bergstädte und ihrer Umgebung. Zweite 

Vorlesung (bis zum Jahre 1301), Schemnitz 1855, s. 177 – 192. 

7 LISKOVÁ, Henrieta: Vznik a vývoj mesta Banská Bystrica očami najstarších historikov 

a kronikárov. In: Historie Historica 13. Sborník prací Filozofické fakulty Ostravské univerzity. 

Milan MYŠKA, Jana GROLLOVÁ (ed.). Ostrava : FF OU, 2006, s. 27 – 43. 

8 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105 a FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98. 

9 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 17, č. 9. 

10 ULIČNÝ, Ferdinand: Mesto Banská Bystrica okolo roku 1255. In: Minulosť a prítomnosť 

Banskej Bystrice. I. Zborník z vedeckej konferencie, ktorá sa konala v Banskej Bystrici 

9


O pôvodnej slovenskej roľníckej osade s názvom Bystrica sa nám nezachovali nijaké 

priame písomné zmienky a jej existenciu v súčasnosti dokladá iba jej pomenovanie, 

pochádzajúce od riečky s „bystrou“ rýchlo tečúcou vodou. Najstaršia písomná zmienka 

o nej pochádza až z roku 1255, 11 kedy sa spomína osada saských prisťahovalcov, ktorá 

podľa názvu „nova villa Bystrice“, konkrétne prívlastku „nova“, predpokladá už existujúce 

staršie osídlenie „vetus (villa) Bystrice“. 

Príťažlivosť pôvodnej slovenskej dediny pre nemeckých prisťahovalcov spôsobil 

sčasti dostatok nerastného bohatstva, vedomosťami o jeho výskyte v celej tejto oblasti 

nepochybne disponovalo pôvodné usadené obyvateľstvo, ktoré sa ho podľa svojich 

schopností a technických možností aj usilovalo čo najvýhodnejšie využiť (ryžovanie na 

Hrone), sčasti to bola výhodná poloha pôvodnej slovenskej dediny. Bystrica sa nachádzala 

v blízkosti križovatky dvoch obchodných ciest. Jednej spájajúcej Zvolen s Ľupčou, 

pokračujúcej smerom na východ, v prameňoch známej aj ako Veľká cesta (magna via) 12 , 

a druhej, ktorá smerovala zo Zvolena cez Bystricu a ďalej na sever. 

V blízkosti križovatky týchto ciest, v údolí Hrona, sa tu žijúce slovenské obyvateľstvo 

stretávalo s kupcami, aby si prostredníctvom výmeny a obchodu zabezpečilo potreby 

nevyhnutné pre svoje živobytie. Trhová zvyklosť, ktorá sa tu udomácnila najneskôr 

okolo roku 1200, vytvorila hospodársky predpoklad pre vznik a vývoj Bystrice ako mesta. 

13 Okrem poľnohospodárskych produktov mohli roľníci kupcom idúcim do Zvolena 

občas ponúknuť aj nájdené kúsky rudy, čo upriamilo pozornosť hostí, ktorí sa v blízkosti 

slovenskej dediny usadili po prechodnom pobyte vo Zvolene, o čom by svedčil jeden 

zo súbežne sa vyskytujúcich stredovekých názvov pre mesto – Nový Zvolen (Solium 

Novum, Neusohl). 

Za centrum svojho osídlenia si saskí osadníci zvolili vtedy neobývané alebo opustené 

územie – malú vyvýšeninu nad sútokom Hrona a Bystrice, priamo na trase diaľkovej 

cesty, kde si vytvorili svoje námestie – rínok (Ring) – miesto konania trhov (Markt), 

ktoré sa zakrátko stalo hospodárskym centrom oblasti. Priestor tohto námestia vznikol 

rozšírením ulice pôvodne obchodnej komunikácie zo Zvolena smerom na východ, čo 

dokazuje jeho pretiahnutý tvar. 14 

O okolnostiach a dobe vzniku saskej osady nie sme dostatočne informovaní. Pri datovaní 

vzniku sídliska nám v tomto prípade nepomôže ani jeho najstarší známy názov, 

hoci prívlastok „nova“ by sme v časovom zmysle mohli pochopiť ako „mladá“ alebo 

„nedávno vytvorená“; z vyššie uvedeného je zrejmé, že úlohou tohto prívlastku je skôr 

odlíšiť staršie slovenské sídlisko od mladšieho saského, než upozorniť na jeho vek. Svedv 

dňoch 27. – 28. septembra 2005 pri príležitosti 750. výročia mesta. Banská Bystrica : Katedra 

histórie FHV UMB a ŠVK v Banskej Bystrici, 2005, s. 5 – 14. 

11 MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae : SAV, 1987, 

s. 340 – 341, č. 491. 


13 ULIČNÝ, Ferdinand: Mesto Banská Bystrica..., s. 9. 

14 MENCL, V.: Středověká města na Slovensku. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1928, 

s. 86. 

10


čí o tom aj ďalšie používanie tohto prívlastku. Ako „Noua Biztriche“ bolo mesto označené 

aj v konfirmácii privilégia z roku 1287. 15 Teda ešte v druhej polovici 13. storočia, 

kedy už o mladom alebo čerstvom osídlení hovoriť nemožno. 

Banícka motivácia sídliska saských hostí je výstižne vyjadrená v ďalšom názve pre 

neskoršie mesto „Bersterzebanya“, ktorý sa pre ňu v období druhej polovice 13. storočia 

využíval najmä v súvislosti s donáciami pre najstaršieho richtára Ondreja. Je teda zrejmé, 

že kým pri použití názvu „Bystrica“ bolo ešte v tomto období potrebné uviesť aj prívlastok, 

teda o ktorú z „Bystríc“ (vetus alebo nova) sa jednalo, názov „Bersterzebanya“ alebo 

„Byzterchebana“ bližšie charakterizovať potrebné nebolo. Vyplýva z toho okrem iného 

i to, že obyvateľstvo v „staršej“ Bystrici sa nezaoberalo baníctvom ako svojím hlavným 

zamestnaním, a ak vylúčime lov zveri a rybolov, ktorý si v tejto oblasti podľa listiny ponechal 

panovník, zostáva nám ako hlavný zdroj obživy staršieho obyvateľstva poľnohospodárstvo, 

na strane druhej je pre osadu saských hostí v tomto zmysle typickým baníctvo. 

Najstaršia písomná zmienka o banskom saskom sídlisku – listina práv a povinností, 

ktorú banskobystrickým hosťom v septembri roku 1255 udelil Belo IV., ho už teda zastihuje 

vo fáze, kedy o ňom môžeme hovoriť ako o meste. Zakotvuje slobodnú voľbu richtára 

s právom súdiť všetky prečiny banskobystrického meštianstva na obdobie jedného roka, 

právo slobodnej voľby farára, ktorého vo funkcii schvaľoval ostrihomský arcibiskup, vyňatie 

spod právomoci zvolenského župana, všeobecné celouhorské mýtne oslobodenie, 

právo vyhľadávať a ťažiť drahé kovy zlato a striebro na území Zvolenského komitátu, povinnosť 

platiť urburu (1/10 zlata a 1/8 striebra), vojenskú povinnosť, podmienenú účasťou 

kráľa v rámci vojenských akcií, povinnosť pohostenia kráľovského sprievodu, povinnosť 

každoročnej výmeny mincí a napokon právo svedčiace o saskom pôvode banskobystrických 

hostí – súboj s okrúhlymi štítmi a mečom podľa saského zvyku. 

V druhej polovici 13. storočia disponovalo mesto vlastnou nezávislou samosprávou 

už v roku 1255 vyňatou spod právomoci zvolenského župana a zloženou z richtára, členov 

mestskej rady a mestskej obce, pod ktorou máme na mysli uznášaniaschopné zhromaždenie 

všetkých plnoprávnych mešťanov. Richtár mal za pomoci prísažných právo 

súdiť všetky prečiny banskobystrických mešťanov. 

Stať sa banskobystrickým mešťanom si podľa mestských štatútov zo začiatku druhej 

polovice 16. storočia vyžadovalo najmä mravnú bezúhonnosť a oddanú poslušnosť 

mestskej vrchnosti, teda najmä richtárovi, mestskej rade a obci. 16 Každý cudzinec, ktorý 

sa chcel v meste usadiť, musel predložiť písomné potvrdenie o svojom rodisku, povolaní, 

svojej totožnosti a následne nato zložiť pred vedením mesta prísahu poslušnosti. 

Zaviazal sa v nej poctivo a pravidelne chodiť do kostola a svätiť všetky kresťanské 

sviatky. Statočne platiť všetky dane, dávky a desiatky (Zinnsz, Steuer und Zehendt). 

Dodržiavať ustanovenia platného mestského privilégia a napokon žiť mravným a bezúhonným 

životom. Na svojom hospodárstve a vo svojom dome neprijímať cudzích a podozrivých 

hostí a nevydržiavať ženy ľahších mravov. 

15 JUCK, Ľubomír: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238 – 1350). Bratislava : SAV, 

1987, s. 67, č. 65. 

16 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 100 – 101. 

11


Výsadná vrstva banskobystrického meštianstva (Ringbürgeri) bola usadená na námestí 

– rínku (Ring, Markt). Ich dominantným zamestnaním bolo baníčenie, orientované 

na ťažbu medenej a striebornej rudy, na konci 14. storočia v nižšej miere aj ortuti 

v chotári mesta. 

Väčšinu ťažiarov postihli koncom 14. storočia problémy v ťažbe, vyžadujúce si pomerne 

vysoké investície. Konkrétny charakter týchto problémov nám z väčšiny zápisov najstaršej 

mestskej knihy bohužiaľ nie je známy. Môžeme sa iba domnievať, že ich spôsobila 

spodná voda, nútiaca ťažiarov investovať do výstavby dedičných štôlní, ako to vyplýva 

napríklad zo sporu o zatopenú baňu medzi Petrom z Rábu a Petrom Sartorom 17 , z dohody 

o spôsobe rozdelenia zatopeného banského územia medzi Petrom z Rábu a Czschuda 

Henylom na jednej strane a Gotzelom Waltwurchtom a Konrádom Pumpanom na strane 

druhej 18 , alebo zo zápisu o pôžičke na zariadenie na odčerpávanie spodnej vody medzi 

Henrichom Rulantom a Hanemanom Hellerom 19 , či zo záväzku Mikuláša Karla o zabezpečení 

odvodnenia gelnickej bane Puetten. 20 

Samozrejme, nemôžeme toto tvrdenie zovšeobecniť a považovať ho za jedinú záležitosť, 

vyžadujúcu si rozsiahle finančné investície. Samostatnú skupinu zápisov v knihách 

tvoria napríklad prípady odpredaja alebo zálohy majetku a následného delenia finančnej 

hotovosti v prípade úmrtia mešťana alebo iné. 

Zálohovanie, dlhy a ochrana súkromného majetku mešťanov 

Na základe početných zápisov o kúpe, predaji a záznamov o zálohovaní meštianskeho 

majetku v záujme nadobudnutia finančnej hotovosti vidíme, že takýto spôsob získavania 

peňazí bol koncom 14. storočia pomerne rozšírený. Do zálohy sa za určité finančné 

čiastky mohli dostať domy, záhrady, lúky, lesy, bane, huty i celé poddanské dediny. 

Mešťania sa v tomto období riadili pôvodne banskoštiavnickým mestským a banským 

právom, ktoré si postupne obohacovali o vlastné dodatky, vychádzajúce z miestnych 

špecifík. Základom majetkového práva bolo ustanovenie, podľa ktorého mal každý dospelý 

muž právo slobodne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom, pričom sa mu 

nariaďovalo pamätať na nedotknuteľnosť manželkinej časti – vena (Morgengabe). 21 

Z tohto titulu smel ťažiar založiť alebo predať akúkoľvek časť svojho nehnuteľného 

17 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 31, č. 57; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 89. 

18 WENZEL, Gusztáv: Magyarország bányásztának kritikai története. Budapešť: Magyar tudományos 

Akadémia, 1880, s. 267. 


20 „Her Niclass karll auss dem newen zoll“ Najstaršia mestská kniha Gelnice z rokov 1432 – 

1583, s 1. – 4. ŠA v Levoči, pobočka Levoča, Magistrát mesta Gelnice. PROTZE, Helmut: Das 

älteste Stadtbuch oder königlich freien Bergstadt Göllnitz, Gelnica in der Unterzips. Wien : 

Lang, 2002, s. 61, 63. 

21 „Eyn jeglich Mensch.... mit seinem guet, damit zu thun, was et will.“ KACHELMANN, J.: 

Geschichte der ungarischen Bergstädte, zweite Vorlesung..., s. 178, BOLERÁZSKY, Vojtech: 

Pôvod banskoštiavnického mestského a banského práva. In: Slovenská archivistika, č. 2, Bratislava 

: Archívna správa MV SR, 1969, s. 132. 

12


(samozrejme i hnuteľného) majetku tomu, komu uznal za vhodné, teda aj mešťanovi 

inej ako nemeckej národnosti a cudzincovi – obchodníkovi, odberateľovi medenej alebo 

striebornej rudy, ktorý mal na jeho ťažbe prvoradý záujem. Že tomu tak skutočne bolo, 

vidíme z viacerých zápisov. 22 Vlastníkom nehnuteľnosti v meste sa teda mohol pokojne 

stať i cudzinec. A opačne, zmienky o banskobystrických ťažiaroch nachádzame i v daňových 

zoznamoch okolitých banských miest, z čoho vyplýva, že priamo v nich alebo 

ich chotároch tiež disponovali istými majetkami (domami a baňami). Majetky v Banskej 

Štiavnici mala rodina Karlovcov, medzi popredných kremnických mešťanov patrili 

Crattzerovci, bane tu mali aj Goldnerovci. V Kremnici pravdepodobne žil banskobystrický 

richtár a dlhoročný člen mestskej rady Peter Sartor a iní. 

Slobodnú dispozíciu mešťanov so svojím majetkom malo pod dohľadom vedenie 

mesta. Každá kúpnopredajná zmluva mala byť potvrdená mestskou pečaťou, aby tak bol 

nový majiteľ uchránený od prípadných ťažkostí s nárokmi príbuzných alebo iných predchádzajúcich 

majiteľov. 23 Okrem toho každá zmluva obsahovala mená svedkov, obvykle 

členov mestskej rady, ktorí sa zúčastnili podpisovania listiny, aby v prípade potreby 

mohli svedčiť. Rovnako sa podľa zachovaných záznamov postupovalo i pri zakladaní 

nehnuteľnosti. 

Kúpnopredajných a zálohovacích zmlúv sa nám z druhej polovice 14. a 15. storočia 

zachovalo iba niekoľko. Viac sme o pôžičkách, kúpe a zálohe nehnuteľností informovaní 

z útržkov najstaršej mestskej knihy, kam mestskí pisári každú takúto transakciu 

zapísali. 

V prípade záloh a dlžobných úpisov sa obvykle určoval spôsob, akým sa mal dlh 

vyrovnať. Veriteľ mohol požadovať peniaze. 24 Splátky sa mohli realizovať formou dodávok 

vyťaženej medi alebo striebra. 25 Dôležitou časťou dlžobného úpisu boli sankcie 

postihujúce dlžníka v prípade omeškania alebo opomenutia jeho dlžobnej povinnosti. 26 

22 Napríklad 25. júla 1391 boli založené všetky majetky ťažiara Ulmanna v hodnote 1214 zlatých 

a [50 centnárov medi] Levočanovi Jánovi Teusewoltovi. Časť označená hranatými zátvorkami 

sa nachádza iba u FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 96 

23 KACHELMANN, J.: Geschichte der ungarischen Bergstädte, II..., s. 181, BOLERÁZSKY, 

Vojtech: Pôvod banskoštiavnického..., s. 133. 

24 Napríklad obchodník Ján Teusewolt poskytol pôžičku 250 zlatých ťažiarovi Michalovi, Gotzelovmu 

synovi na ťarchu jeho domu a aj, v prípade potreby, jeho ďalšieho majetku, ktorú mal 

Michal splácať po častiach: 26 zlatých na Vianoce, 25 zlatých na Jakuba. V deň zápisu 18. 

júla 1391 už Michal zaplatil 25 zlatých. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 43, č. 107; FÉJERPA- 

TAKY, Lászlo: c. d., s. 95. 

25 Napríklad: Ťažiar Konrád Pumpan mal svojmu veriteľovi Petrovi Sartorovi splatiť dlh 854 

zlatých prostredníctvom dodávok čiernej medi za 4 zlaté za cent alebo upravovaného striebra 

za 8 zlatých za hrivnu. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 45, č. 115; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. 

d., s. 94. 

26 Napríklad: Istý bližšie neznámy banskobystrický mešťan mal byť v prípade nezaplatenia 

sumy 52 zlatých Henrichovi Roetstokovi uväznený. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 38, č. 85; 

FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98. 

13


Pri niektorých úpisoch je uvedený aj ručiteľ. 27 Pomerne zriedkavo sa napokon vyskytovali 

záznamy s charakterom svedectva o následnom vyrovnaní sa oboch strán 28 alebo 

naopak o prevzatí zálohovaných nehnuteľností novým vlastníkom. 29 

Pomoc vedenia mesta ťažiari využívali najmä v prípadoch, keď sa ukázalo, že dlžník 

nemá hotovosť alebo nie je schopný alebo ochotný svoje dlhy inak splácať. Podľa 

mestských zvyklostí mal totiž každý dlžník, na ktorého podal jeho veriteľ mestskej rade 

sťažnosť, čo sa mohlo diať len pre také jeho dlhy, ktoré bolo možné jasne dokázať (bekandliche 

und beweisliche Shulden), nárok na 14-dňový odklad. 30 Počas tejto lehoty mal 

možnosť zohnať hotovosť (Paar geldt). Ak sa mu to nepodarilo, musel sa po uplynutí 

lehoty o svojej platobnej neschopnosti zaprisahať a zároveň odovzdať aj akési patričné 

potvrdenie. Veriteľove požiadavky sa mali uspokojiť zálohom v podobe dlžníkovho 

domu, prípadne hospodárstva, na ktorom však nesmeli viaznuť žiadne iné ťarchy a ktorého 

užívaním by sa dlh uhradil. Užívať ho však smel najviac rok a jeden deň (Jahr und 

Tag fürüber). Z tohto majetku mali byť zároveň zaplatené aj súdne trovy. 31 

Právo variť a čapovať pivo 

Najbohatší ťažiari vlastnili v tomto období kamenné a murované domy so záhradami 

na rínku. Na prízemí takýchto domov sa obvykle nachádzali šenky, súvisiace s právom 

každého usadeného mešťana na varenie a čapovanie piva 32 a právom rínkových obyvateľov 

na predaj vína, čo mnohým prinášalo nemalé zisky. Pri obchode s pivom navyše 

podľa starého zvyku platila zásada, ktorou sa v meste úplne potlačila akákoľvek cudzia 

konkurencia – zákaz dovážať cudzie pivo. 33 

Na konci 14. storočia v meste so ziskom 6 zlatých od jedného okovu čapoval Osvald 

Sartor, so ziskom 4 zlatých Ulmann, 6 zlatých Hanuš Hayd, 3 a pol zlatého Peter Sartor, 

Peter Kirchenel zarobil na jednom okove 1 až 4 zlaté a Hermann 1 až 5 zlatých. Šenky 

sa nachádzali aj v domoch richtárov Adama a Mikuláša Rosenperghera, člena mestskej 

rady Nemuscha a mešťana Štefana Sutora. 

Pri pive a víne sa nezriedka strhla hádka či bitka, čoho výsledkom boli urážky a zranenia. 

V roku 1390 mestská rada za výtržnosti v Nemuschovom dome odsúdila mešťana 

27 Napríklad už vyššie spomenutý prípad dlhu 52 zlatých, kde sa ako ručiteľ spomína ťažiar 

Ulmann. Pozri predchádzajúcu poznámku. 

28 Napríklad zápis o vyrovnaní 76 zlatých v prospech mešťana Mikuláša Bernnuscha. MATU- 

LAY, Ctibor: Mesto..., s. 37, č. 81; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 77. 

29 Napríklad: V marci roku 1392 prevzal Mikuláš Baracz ako nový majiteľ jemu zálohovaný dom 

a polia. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 46, č. 121; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 81. 

30 „...dass Richter und Rath dem Schuldiger nach Stadt gewohnheit 14 Tag gegeben zur bezahlung,“ 

KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 101. 

31 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 101 – 102. 

32 Právo variť pivo mal v Banskej Bystrici každý dom bez rozdielu. Disponovali ním obyvatelia 

námestia i bočných uličiek. Dozvedáme sa o tom zo žiadosti o udelenie nového privilégia po 

veľkom požiari z roku 1501, pozri: MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 105, č. 331. 


14


Filipa. 34 Ohrozovanie alebo napadnutie člena mestskej rady, často rínkového mešťana 

vlastniaceho šenk sa pritom podľa mestského štatútu trestalo zaplatením pokuty alebo 

prebodnutím ruky, častejšie však na základe rozhodnutia mestskej rady vypovedaním 

z mesta, tzv. proskripciou. V roku 1390 tak proskribovali skupinu mešťanov pravdepodobne 

baníkov, ktorí napadli ťažiarov Mikuláša Karla a Jakuba Hosenytzera 35 , a rovnakým 

spôsobom v tomto roku potrestali aj istého neznámeho delikventa pre zranenie 

prísažného Ulmanna. 36 

Cesty mešťanov do okolitých a vzdialenejších miest a úradné návštevy 

Okrem súdnej funkcie, ktorú si mesto, podľa mestských štatútov, statočne a svedomito 

vykonávalo, sa richtár a mestská rada starali o riadny a plynulý chod mesta. V jeho 

záujme sa podľa potreby zúčastňovali rôznych úradných návštev okolitých miest. Výdavky 

na cesty sa hradili z peňazí mestskej pokladnice. Notár preto každú zaznamenal 

do časti s príjmami a výdavkami v mestskej knihe za určité obdobie. Banskobystričania 

(richtár a členovia mestskej rady alebo notár) najčastejšie cestovali do Zvolena za účelom 

návštevy zvolenského župana (comes), ktorým bol v rokoch 1393 – 1402 a 1404 Dávid 

(de Albeus) 37 , alebo zemana Dávida (dominus David) či jeho brata Vavrinca (Laurentius), 

synov Mikuláša Sasa, potomka najstaršieho banskobystrického richtára comesa 

Ondreja. Títo v chotári mesta vlastnili majetky a pravidelne platili dane do mestskej pokladnice. 

Vavrincovi mešťania podarovali počas jednej z bližšie nedatovaných návštev 

(1386 – 1399) vo Zvolene čiapku, vlnenú látku, nohavice alebo pár topánok. 38 Takýchto 

návštev sa v uvedenom období na pozvanie zemana Dávida uskutočnilo až päť. Výdavky 

na cestu a podarované víno vtedy notár vyčíslil na 4 zlaté v zlate. 39 

So vznikom Zväzu stredoslovenských banských miest, akejsi dohody Banskej Štiavnice, 

Banskej Bystrice, Pukanca, Novej Bane, Ľubietovej a Kremnice postupovať v dôležitých 

záležitostiach týkajúcich sa správy, banskej ťažby a hospodárstva spoločne, 

súvisia návštevy Banskobystričanov v týchto mestách. Najviac sa na konci 14. storočia 

spomínajú cesty do Banskej Štiavnice a Kremnice, ojedinele Novej Bane 40 a Krupiny. 


35 Do Hosenytzera vraj vtedy hádzali nože a tasili na neho tesáky a iné zbrane a chceli ho zabiť 

(nitentes eum mortificare). FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 101. Medzi vypovedaných 

mešťanov patrili: Schalczlawer, Ondrej Ritter, Juraj, Hanuš Smelczer, Jekel, Ondrej Mayer 

a Hensel. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 104. 

36 Tamže, s. 42, č. 102. 

37 Jedna z bližšie nedatovaných návštev richtára a člena mestskej rady Petra Kirchenela spomína 

náklady na potvrdenie istej kráľovskou kanceláriou vydanej darovacej listiny (pro literis 

promotoriis), ktorá stála mesto 100 denárov. FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87. 

38 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87. 

39 Tamže, s. 87. 

40 Kam niekedy v rokoch 1386 – 1399 cestoval za 3 zlaté Peter Kirchenel. FÉJERPATAKY, 

Lászlo: c. d., s. 87. 

15


V roku 1489 cestoval banský majster za bližšie neznámym účelom do Pukanca a majster 

Stenczel do Sklabine. 41 Na konci 15. storočia sa pravidelné výdavky na cestu do Banskej 

Štiavnice (auf dy Schebnicz) rovnali 2 zlatým. Výdavky na cestu do Kremnice (auf 

dy Kremnicz alebo Cremnicz) sa pohybovali od 1 do 4 zlatých. 

Ojedinelé cesty banskobystrických mešťanov v druhej polovici 14. storočia smerovali 

do Budína alebo na Liptov za účelom návštevy panovníka. V niektorom z rokov 1393 

– 1399, kedy úrad zvolenského župana zastával Dávid, sa zástupcovia vedenia mesta vybrali 

do Budína za účelom zásahu proti kastelánom Ľupčianskeho hradu, ktorí napadli 

a zajali banskobystrických mešťanov. 42 Cesta vtedy vyšla mestskú pokladnicu na 2 zlaté. 

Na konci 15. storočia počet návštev vzdialenejších miest vzrástol. V roku 1489 sa 

častejšie dozvedáme o návštevách Viedne (Wien) a Budína (nach Ofen), ktoré neboli iba 

záležitosťou banskobystrických mešťanov a podnikali ich aj Zvolenčania a Kremničania. 

Cestu do Budína za účelom návštevy taverníka mešťania podnikli napríklad v roku 1482 

a mestskú pokladnicu pri tejto príležitosti odľahčili o 10 zlatých. 43 Zväz stredoslovenských 

banských miest si dokonca pre svoje potreby kúpil a udržiaval dom v Budíne. 44 

V roku 1482 mešťania dvakrát cestovali do Bratislavy (Pressburg) za účelom návštevy 

kráľovnej (zu unserer fraw khunigin). Ich cesta mestskú pokladnicu vyšla v jednom 

prípade na 19 a v druhom na 18 zlatých. 45 

Ciest sa, ako sme už uviedli, obvykle zúčastňovali richtári, členovia mestskej rady 

alebo notári. Na konci 14. storočia to boli: richtár Peter Sartor, prísažní Peter Kirchenel, 

Osvald Sartor, Mikuláš Karl, Czschuda Henyl, Bartolomej, Prokop, notár Henrich 

a iní. Na konci 15. storočia to boli richtári Juraj Stürczer, Benedikt Glockniczer a Michal 

Königsberger a členovia mestskej rady Prokop, Ján (Hanuš) Peer, Krištof Smid 

a Stenczel. 

Náklady na cesty v sebe zahŕňali jednak odmenu pre povozníka alebo furmana, jednak 

náklady na dary a víno. Za vhodný dar okrem vína, šafránu a iného luxusného tovaru 

mešťania považovali majstrovsky a precízne vypracovaný a vyzdobený kalich, ktorý 

na objednávku vyrobil jeden z mestských zlatníkov. 46 V roku 1466 si napríklad zvolenskí 

mešťania uctili kastelánov Ľupčianskeho hradu šafránom a čiernym korením. 47 

Okrem týchto „medzimestských“ úradných návštev bolo povinnosťou banskobystrického 

obyvateľstva prijať a patrične pohostiť prípadných cudzích hostí, čo sa obvykle 

41 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 19 – 20. 


43 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 32. 

44 BOLERÁZSKY, Vojtech – VOZÁR, Jozef: Sväz stredoslovenských banských miest. In: Historický 

zborník kraja 2, Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 104. 

45 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 30, 31. 

46 Odmena zlatníčke pravdepodobne za prácu na kalichu (Arbeit auf dem Kalich), ŠA, p. BB, 

MBB, 915/26, p. 37. Záverečné vyčíslenie výdavkov za rok 1489 zahŕňa i výdavok za prácu na 

kalichu (auf den khalich) 30 zlatých. 369/2, p. 24. 

47 SASINEK, Franko Viktor: Zolyóm város samadásaiból Történelmi Tár. Budapestini 1893, 

s. 363. 

16


dialo v dome richtára alebo niektorého z členov mestskej rady. Náklady spojené s pohostením 

najmä vínom, maslom, mäsom a ovsom pre kone znášal hostiteľ, teda richtár 

alebo člen mestskej rady a v mestskej knihe boli zapísané ako dlh mesta voči nim. 

Najviac vína (asi 56 pínt) sa spotrebovalo pri návšteve pána Santsywoya, 48 ďalej 20 pínt 

pri návšteve Vavrinca – brata zemana Dávida 49 a 31 pínt, ktoré sa vypili počas jednej 

z návštev kráľovského taverníka Jána Kanysaiho v roku 1390. 50 Viacnásobná návšteva 

tohto taverníka počas richtárovania mešťana Adama stála mesto v prvom prípade 120 

zlatých, z čoho iba vína sa vypilo za 50 zlatých. Kone taverníkovho sprievodu pritom 

spotrebovali až 31 gbelov ovsa. 51 V druhom prípade jeho pohostenie celkovo z mestskej 

pokladnice odčerpalo 18 zlatých. 52 Podľa výdavkového registra navštívil taverník mesto 

aj v predchádzajúcom období. Jedna z takýchto bohužiaľ však bližšie nedatovaných 

návštev vyšla mesto na 46 a pol zlatého, pričom výdavky zahŕňali ovos, baranie mäso, 

maslo, seno a iné. 53 

Položka „taverníkovi“ (dem Schatzmaister), ktorá mohla zahŕňať jednak výdavky 

mesta na cesty k nemu, jednak náklady spojené s jeho návštevou v meste sa vo výdavkovom 

registri pravidelne objavovala aj na konci 15. storočia. 

Poškodený záznam vo Féjerpatakyho edícii mestskej knihy spomína aj kráľovskú 

návštevu (?), 54 v súvislosti s ktorou v knihe nájdeme výdavky: 1200 denárov pre dverníka 

kráľa a kráľovnej (item ianitoribus regis et reginae), 600 denárov pre kočišov kráľovnej 

(Curriferi reginae 600 denar). Člen mestskej rady Bartolomej dal vtedy vyberačovi 

(procuratori pro croco) 400 denárov za šafrán. Nič bližšie sa však o tejto návšteve zo 

zachovaných písomných prameňov nedozvedáme. 

Poslednou tiež iba približne datovanou (1386 – 99) bola návšteva pána Styboria (domino 

Styborio), pravdepodobne kremnického mešťana, vlastníka dvoch banských mlynov, 

6 a 8-kolesového v Dolnom Turčeku (in inferiori Turczek) pri Kremnici, 55 ktorý si 

tu mohol urobiť zastávku na ceste do Kremnice, kde býval so svojou manželkou Alžbetou. 

56 

Za účelom návštev okolitých i vzdialenejších miest si mesto zo svojho rozpočtu viac 

– menej pravidelne platilo vlastného povozníka alebo furmana. V druhej polovici 14. 

storočia ním bol podľa zápisov v mestskej knihe istý Pavol (Paulus Fuermann). Mesto 


49 Tamže, s. 87. 

50 Tamže, s. 87. 

51 Tamže, s. 99. 


53 „pro avena, pro ovis carnibus, butiro ac aliis.“ FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 83. 


55 BLASIUS Daniel: Generale Repertorium Universorum in Archivo Liberae Regiae ac Montanarum 

Primarice Civitatis Cremnicziensis existentem Auctorum ab Anno 1254 usque inclusive 

Annum 1599 iuxta Nomina Familiarum locorum ac Materiarum ordine Alphabetico digestum 

opera ad id altiori loco, Ordinarii Fiscatis & tandem senatoris, Tomus I, 1794, s. 1075. 

56 LAMOŠ, T.: Vznik a počiatky..., s. 157. 

17


mu v niektorom z rokov 1386 – 1399 kúpilo za 24 zlatých nového koňa, lebo starý mu 

zdochol. 57 Inokedy sa zas spomína výdavok 31 grošov na jeho krytý voz. Na konci 15. 

storočia slúžil mestskej rade ako povozník alebo furman Slanina (Slanyna, Szlanina). 

Okrem povozníka malo mesto svojho vyzvedača alebo skôr vyzvedačov (speculatores), 

ktorým člen mestskej rady Prokop (Procopius) počas svojho pobytu na Liptove 

(quando erat in Liptovia) zaplatil 111 grošov. 58 

Mestský lekár, kúpeľník a kúpele 

V meste pôsobil lekár Hensel, v zápisoch mestskej knihy sa spomína jeho manželka 

respektíve vdova (Hensel Erczetynn) 59 , a kúpeľník Franc (Franciscus Balneator), 60 ktorému 

niekedy medzi z rokmi 1386 – 1399 odovzdal jeden z Rosenpergherovcov (Michal 

alebo Mikuláš) 8 zlatých. 61 

Mesto malo už v tomto období vlastné kúpele. Zo stručného zápisu však nie je zrejmé, 

komu patrili a kde sa presne nachádzali. Viac sa o mestských kúpeľoch dozvedáme 

až zo začiatku 16. storočia. Podľa listiny z 26. apríla roku 1504 (ide o svedectvo 

Budínskej kapituly), odstúpil pätikostolský biskup Žigmund mestu právo na zriadenie 

kúpeľov, ktoré sa oddávna viazalo k jeho domu, 62 toho času zničeného požiarom. Mesto 

podľa tejto listiny mohlo nové kúpele zriadiť na mieste, ktoré samo uznalo za vhodné. 63 

Staré kúpele teda podľa všetkého mohli v druhej polovici 14. storočia patriť najbohatšej 

banskobystrickej rodine Karlovcov, ktorá disponovala aj patronátom nad Špitálom svätej 

Alžbety, vlastnila viaceré bane a poddanské dediny, a mohli sa nachádzať v ich dome. 

Onedlho nato (13. december 1505) požiadal radu o povolenie postaviť verejné kúpele na 

vlastné náklady Michal Königsberger, ktorý ich zriadil na majetku istého Ďurka. 64 Mestská 

rada pritom ustanovila, že ich zamestnanec lazobník alebo bader má mestu v mene 

ročného cenzu odovzdať 12 zlatých a raz štvrťročne sa postarať o bezplatný kúpeľ pre 

chudobných špitála. Chlieb a pivo im v tento deň mali byť po Königsbergerovej smrti 

kúpené z 50 zlatých, ktoré im za základe testamentu na tento účel Michal zo svojho 

majetku vyčlenil. 65 

57 „Paulo Feurman de.... equus moriebatur,...“, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 86. 

58 Tamže, s. 83. Mestského vyzvedača mala v roku 1430 aj Kremnica, pozri: LAMOŠ Teodor: 

Vznik a počiatky banského a mincového mesta Kremnice 1328 – 1430. Banská Bystrica : 

Stredoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 140. 

59 „Hensel Ercztynn dedit 2 flor. 13 gross....“, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 92. 

60 Tamže, s. 91. 

61 Tamže, s. 91. 

62 Ide tu o nám známy tzv. karlovský dom (domus Karolyi sic nuncupatam). 


64 Tamže, s. 113, č. 352. 

65 Tamže, s. 109, č. 339. 

18


Špitál svätej Alžbety 

Za najstarší mestský kostol pôvodne banskobystrickí historici, počnúc Matejom 

Belom považovali kostol, prináležiaci ku Špitálu svätej Alžbety, postavený pri Dolnej 

mestskej bráne na neskoršej Dolnej ulici. 66 Tam podľa nich vzniklo aj najstaršie mestské 

osídlenie, ktoré vytvorilo predpoklady domovej zástavby dnešnej Dolnej ulice. Na 

základe podrobného historického výskumu bol však vznik banskobystrického špitála 

s patrocíniom svätej Alžbety datovaný až do druhej tretiny 14. storočia. 67 

Svätá Alžbeta Durínska, patrónka chudobných a slabých, stelesňovala v tomto období 

dvojakú väzbu prisťahovalcov hostí: 1) väzbu na ich starú vlasť v Nemecku, resp. 

Sasku a 2) na vlasť novú, ktorú si založili v Uhorsku. Jej osobu charakterizovala radikálna 

chudoba, sebazapieranie, služba chorým a odsúdeným na okraji spoločnosti. Práve takáto 

patrónka bola najvhodnejšia pre špitál plný chorých a slabých baníkov, ktorí sa, ako 

spomína Matej Bel, už sami nevládali udržať pri živote. 68 Ďalšou motiváciou pre banskobystrických 

mešťanov pri voľbe tohto kultu bol aj príbuzenský vzťah Alžbety a Bela IV., 

panovníka, ktorý im ako prvý potvrdil ich práva formou privilegiálnej listiny. 

Prvou písomnou zmienkou o jeho existencii bola tzv.: „zmluva o zámene (super 

cambiali permutatione)“ medzi banskobystrickým farárom Štefanom a ťažiarom Petrom 

Karlom z roku 1363. 69 Prostredníctvom nej prevzal Peter a po ňom jeho potomkovia 

patronátne právo nad špitálom od banskobystrického farára Štefana. Za jeho odstúpenie 

Štefan dostal jatku a 8 poddaných. Na základe zmluvy mohol Karl vydržiavať v špitáli 

troch kňazov s právom opatrovať špitálskych chovancov, celebrovať vlastné bohoslužby 

na stanovené sviatky 70 a pochovávať. Títo kňazi boli zároveň oslobodení od predchádzajúcich 

povinností voči farskému kostolu. 

Zo zmluvy vyplýva, že ku špitálu patril kostol, kde sa uvedené bohoslužby konali, 

kde sa konali pohreby a v okolí ktorého sa mohlo pochovávať a je z nej zároveň zrejmé, 

že pred rokom 1363 obe inštitúcie prináležali farskému kostolu a patronátne právo nad 

nimi držal banskobystrický farár. Špitál a Kostol svätej Alžbety tu už zároveň vystupujú 

ako existujúce a fungujúce, z čoho zase vyplýva, že ich výstavba sa musela realizovať 

už skôr, teda približne v druhej tretine 14. storočia, ako sme už uviedli. 

Položku s názvom „Domus Hospitaliensium“ nájdeme v daňovom registri najstaršej 

mestskej knihy, kde sa však spomína iba raz, bez udania konkrétnej sumy, akou 

66 BEL, Matej: Notitia Hungariae novae historico-geographica. Tomus II. Viedeň 1736, s. 413. 

67 Ku vzniku a existencii Špitála pozri bližšie: GRAUS, Igor: Špitál Svätej Alžbety ako predmet 

zápasu Banskej Bystrice s turzovsko-fuggerovským mediarskym podnikom v prvej polovici 

16. storočia. In: Historický časopis 4, Bratislava : 1998, s. 557 – 577. 

68 BEL, Matej: Notitia ..., s. 412. 

69 SEDLÁK, Vincent: Regesta diplomatika nec non epistolaria Slovaciae. Tomus II. Bratislava : 

VEDA, 1987, s. 122, č. 228. 

70 Na Vianoce (in festo nativitatis Christi), na Veľkú noc (Paschae), Nanebovstúpenie Pána 

(Ascensionis), Letnice (Penthecostes), Nanebovzatie Panny Márie (Assumptionis), Narodenia 

Matky Božej (Nativitatis), Očisťovanie Márie (Purificationis Mariae). 

19


do mestskej pokladnice prispel. Vo Féjerpatakyho edícii registra však zmienka nie je 

datovaná. 71 

Po Karlovcoch sa vlastníkom patronátneho práva nad špitálom (jus patronatus hospitalis 

S. Elisabeth) stala až do roku 1465 alebo 1466 rodina Jungovcov. Neskôr patril 

Ernstovcom a po nich Thurzovcom podľa toho, kto bol práve aktuálnym majiteľom majetkov 

prináležiacich ku tzv. karlovskému domu (domus qondam Karolyi sic nuncupatam), 

na ktorý sa toto právo viazalo. 72 Od augusta roku 1516 sa jeho vlastníkom napokon 

stalo mesto. Za 240 zlatých mu ho vtedy predala dedička karlovského majetkového komplexu, 

vnučka Egida z Bergu a Agnesy, Anna Baumgartová. 73 

Na špitálskych chudobných a Kostol svätej Alžbety vo svojom testamente pamätal 

Mikuláš Jung, ktorý mu venoval veľkú pozlátenú monštranciu a v prípade úmrtí celý 

majetok, pôvodne patriaci jeho neteri a synovcovi, teda časť klenotov z truhlice, kde sa 

nachádzali pozlátené čaše, poháre, lyžice, šálky a poháre kované striebrom a ozdobené 

briliantmi a časť dlžoby Alberta Gailsama, ktorú tvorilo približne 4000 tisíc zlatých. 74 

Michal Königsberger odkázal biednym v špitáli 200 zlatých, 12 zlatých špitálskemu 

farárovi Jánovi, 50 zlatých za chlieb a pivo pre špitálskych chudobných vo voľné kúpeľné 

dni. 

O spásu duší oboch banskobystrických rodín sa okrem toho starali aj ich príslušníci 

v kňazských funkciách. Špitálskym farárom v rodine Štefana Junga bol Mikulášov brat 

a Štefanov syn Jakub a rovnakú funkciu zastával aj syn Michala Königsbergera Ján. 75 

Starostlivosť o chudobných v špitáli, ktorú M. Bel vo svojich Notíciách veľmi chválil, 

tak ležala predovšetkým v rukách najmajetnejších ťažiarov, pre ktorých títo baníci pôvodne 

pracovali. 

Mestské dane 

Najdôležitejšou povinnosťou, ktorá neobišla žiadneho z obyvateľov mesta, boli pravidelné 

mestské dane. V rokoch 1482, 89, 90 a 93 mesto od svojich mešťanov pravidelne 

za jednotlivé zdaňovacie obdobia vyberalo od 1 do 15 zlatých. Vyššie dávky sa pritom 

týkali bohatých mešťanov, remeselníkov a najmä majiteľov baní, ktorí mestu navyše platili 

dane za námedzné banské robotníctvo, zamestnané v ich baniach 76 , a banskú ťažbu. 

Obvyklou taxou väčšiny meštianstva bol však 1 až 4 zlaté. Medzi zdanené obyvateľstvo 

patril aj richtár. 

71 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 77. Graus ju datuje do roku 1386, pozri: GRAUS, Igor: Špitál 

Svätej Alžbety..., s. 561. 

72 ŠA, p. BB, MBB-Kpr-298, odpis z polovice 19. storočia, pozri: GRAUS, Igor: Špitál Svätej 

Alžbety..., s. 562. 


74 SKLADANÝ, M.: Zápas o banskobystrickú meď..., s. 190, poznámky č. 64. a 65. 

75 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 76, č. 234 a 108, č. 339. 

76 Jeden z takýchto zoznamov uverejnil P. Ratkoš, pozri: RATKOŠ, Peter: Predohra baníckeho 

povstania v našich banských mestách v rokoch 1525/1526. In: Historický časopis, 3, 1966, 

s. 374. Na jeho základe vypočítava počet robotníkov v jednotlivých banských spoločnostiach. 

20


V 80. a 90. rokoch 15. storočia mesto z daní svojich mešťanov pravidelne odovzdávalo: 

1. Daň svätého Michala (sandt Michaelis lassung), ktorá tvorila v rokoch 1482, 1489 

a 1490 sumu 56 zlatých. 77 Dávku mešťania posielali na Zvolenský zámok. 

2. Daň svätého Juraja (sandt Jorig lassung alebo Jorig zins), ktorú v rokoch 1489 a 1490 

tvorilo po 112 zlatých. 78 Uvedené peniaze mešťania tiež posielali na Zvolenský zámok. 

Podľa výpočtu z roku 1490 bola daň svätého Juraja zložená z podielu súčtu 

viacerých položiek. Celkovo sa vtedy od meštianstva vyzbieralo 194 zlatých a 93 denárov. 

79 58 zlatých a 19 denárov z toho tvoril príjem z poddanských dedín patriacich 

mestu (Suma sandt Georig lasung mitsampt der Stadtpawern). 80 Podieľať sa na nej 

mohli aj príjmy od banských ťažiarov a čiastky, ktoré mestu plynuli z prenájmu mäsiarskych 

pultov (von den flasthpenkgen). Príjem z nich iba za rok 1489 činil dokopy 

45 zlatých. 81 

Okrem týchto dvoch dávok mesto platilo aj mimoriadnu daň „Anschnidt taxa“, ktorú 

v roku 1493 tvorilo celkovo 585 zlatých a 70 denárov. 82 Najväčší podiel na výbere tejto 

dane mali podľa sťažností z roku 1568 najbohatší mešťania. Obec sa vtedy usilovala presadiť 

rovnomerné rozloženie dane na všetkých usadených mešťanov (Hauszgeseszner) 

podľa výšky príjmu z ich živností (ierer Hantirung und Gewerb nach). 83 

Okrem daní patrili mestu poplatky vyberané od cudzích obchodníkov tzv. „markgeld“, 

ktoré využívalo na údržbu obchodných komunikácií, mostov a budov. V roku 

1489 ho mestskí výbercovia od prichádzajúcich kupcov vybrali 2-krát. V prvom prípade 

šlo o 26 a v druhom o 28 zlatých. 84 Vyberali aj dane z obchodu s vínom tzv. „ungelt“, 

ktorý napríklad v roku 1489 bol 577 zlatých. 85 Priemerný príjem z ungeltu v rokoch 1489 

– 1526 bol podľa výskumu J. Slaného až 870 zlatých a počet obchodníkov s vínom, zdanených 

mestskou radou, sa v uvedenom období pohyboval od 22 po 31. 86 

77 V roku 1482, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 36, „losung Michael“ v roku 1489, pozri: ŠA, 

p. BB, MBB, 369/2, p. 24, „Sandt Michaelis lassung... In das Alt Zoll, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 

915/26, p. 141. V roku 1493 sa vybralo v mene dávky svätého Michala celkovo 162 zlatých 

a 22 denárov, neuvádza sa však, koľko z toho putovalo na Zvolenský zámok, pozri: ŠA, p. BB, 

MBB, 915/26, p. 109. 

78 V roku 1489 „losung Georgii“, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 24, v roku 1490 pozri: ŠA, 

p. BB, MBB, 915/26, p. 69. 

79 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 48. 

80 Zdanené v tomto roku boli tieto dediny: Rudlová (Rudelsdorff), Svätý Jakub (Sand Jacob), 

Kostiviarska (Windischdorf), Kynceľová (Kinczelsdorf), Sásová (Sandt Anthoni) a Nemecká 

(Deutschendorf). 

81 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12. 

82 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 119. 

83 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 137. 

84 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12. 

85 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12. 

21


Stavebné úpravy opevnenia areálu farského kostola 

V druhej polovici 15. storočia mesto prechádzalo viacerými rozsiahlejšími stavebnými 

úpravami. Jednalo sa najmä o prestavbu opevnenia farského kostola (dy Kirchen) 

a priľahlých budov. Najstaršia zmienka o ňom ako o banskobystrickom „fortaliciu“ pochádzala 

zo 17. septembra roku 1442 zo zmluvy o prímerí medzi šľachtou Novohradskej 

a Hontianskej stolice a Jánom Jiskrom z Brandýsa. 87 V najstaršej fáze toto opevnenie pozostávalo 

z drevených palisád. Vstup do okolia kostola tvorila Petermanova veža s veľkými 

odbíjacími hodinami, v daňových registroch označovanými ako „dy Glocken“. Do 

konca 15. storočia si mešťania okolo opevnenia vyhĺbili vodnú priekopu (Graben) a vystavali 

ďalšie fortifikačné objekty – bašty. Drevené opevnenie bolo postupne nahradené 

kamenným a zakončené šindľovou strieškou. Na jeho výstavbu mešťania využili lomový 

kameň z neďalekého vrchu Urpín. 88 

O týchto stavebných úpravách nás v útržkoch informujú zachované daňové registre 

z 80. a 90. rokov 15. storočia, kde mestský pisár zaznamenal najmä položky, ktoré 

mesto zo svojho rozpočtu zaplatilo za drevo (für holz, umb zimerholz, umb phünholz, 

umb Schranken holz), dubové drevo (auf das aichen holz), široké klince (umb negl, latten 

nägel, umb schindl nagel, umb negl zu der Puetenstube), dosky, šindeľ a kameň 

(umb stain). Samostatnú časť pritom tvoria položky vyčlenené na odmeny za prácu remeselníkom, 

pracujúcim na prestavbe opevnenia. Patril medzi ne najmä plat tesárovi 

Tomášovi (carpentario, dem czimerman, zymerman) 89 , plat pre zámočníka (dem Slosser 

umb Sloss), kováča, respektíve mestského kováča Hensela (dem Schmid, dem Stadt 

Schmidt). 90 Odmeny pre kamenárskeho majstra Štefana (Maister Steffan Steinmetz alebo 

Maurer) a robotníkov pracujúcich pri lámaní kameňa (Arbeitern yn den Steinbruch). 91 

V rokoch 1482 – 1493 sa podľa daňových registrov pracovalo na hĺbení vodnej priekopy 

(dem Arbeitt an den Graben). Od roku 1493 na kopaní štôlne, slúžiacej na odvádzanie 

a privádzanie vody do priekopy (auf den Stollen zu den Graben). V rokoch 1489 a 93 

mešťania nechali za rovnakým účelom osadiť drevené žľaby (umb Rynnen auf dy Kirchen, 

auf das wasser). 92 

86 SLANÝ, Július: Banskobystrický trh v období rozmachu medenorudného baníctva na Slovensku 

(1495 – 1570). In: Stredné Slovensko 9. Zborník stredoslovenského múzea. Banská 

Bystrica : SSM, 1990, s. 42 – 43. 

87 GRAUS, Igor: Vývoj fortifikácie Banskej Bystrice do konca 16. storočia v podmienkach špecifík 

pasívnej obrany stredoslovenských banských miest. In: Vojenská história 1, 2000, s. 6 – 7. 

88 FILLOVÁ, Ľubica – MÁCELOVÁ, Marta – ŠIMKOVIC, Michal: Opevnenie mestského hradu 

v Banskej Bystrici v 15. a na začiatku 16. storočia. In: Archaeologia historica 27/02, Brno, 

Nitra : AU SAV a Musejní a vlastivědná společnost, 2002, s. 357. 

89 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 29 

90 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 142. 

91 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 17. 

92 Rok 1489, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 17. V závere tohto registra sa nachádza súhrnný 

súpis najdôležitejších položiek vyplatených mimo pravidelných výdajov, na ktoré mesto 

v uplynulom roku prispelo. Je medzi nimi i položka „na vodu“ – auf das wasser, ktorá by 

22


Ďalší vývoj opevnenia farského kostola a priľahlých budov ovplyvnil známy požiar, 

ktorý mesto postihol 10. apríla v roku 1500. Po ňom museli mešťania opevnenie kompletne 

zrekonštruovať. Do roku 1500 opevnený areál farského kostola tvorili: Kostol 

svätého Kríža, hospodárske a obytné objekty, radnica, bašty a vodná priekopa. 

O správu opevnenia, ktoré tvorili, ako sme mali možnosť vidieť, viaceré fortifikačné 

objekty ako vodná priekopa, bašty a kamenné hradby s pochôdzkami pre mestské stráže, 

sa staral mestský kapitán (hauptmann alebo Pezoth). Dozvedáme sa o ňom najskôr 

z kúpnopredajnej zmluvy, prostredníctvom ktorej v roku 1459 predala jeho vdova po 

jednom z nich Klára lúky na Banoši (v chotári mesta) šiestim mestským poddaným. 93 

Kapitán mestského opevnenia zodpovedal za rozostavenie a kontrolu mestských 

stráží, za poriadok a čistotu okolia farského kostola, v záujme ktorej sem nesmel vpúšťať 

svine, psov a iné (podobné) zvieratá. 94 Zákazu vstupu do areálu kostola podliehali 

aj ozbrojené osoby. 95 Kapitánovou úlohou bola aj náhodná nočná kontrola stráží. 96 Ak 

niekoho prichytil pri spánku, stanovil mu druh a výšku trestu podľa vlastného uváženia. 

Nijaký člen hliadky nesmel bez jeho súhlasu opustiť svoje stanovište. 

Mestskému kapitánovi ďalej prináležala zodpovednosť za údržbu výzbroje a bezpečné 

uloženie pušného prachu. Všetky uschované zbrane museli byť funkčné a vhodné 

na okamžité použitie. 97 Preberal ich pri nástupe do svojej funkcie a o prevzatí vyhotovil 

inventúrny súpis. 98 

Medzi jeho ďalšie povinnosti patrilo starať sa o včasné otvorenie a uzavretie hlavnej 

brány, ktorá sa otvárala hodinu pred svitaním (ein Stundt auffen Tag) a zatvárala večer 

hodinu pred zotmením (ein Stundt vor Nacht). 99 Jej otváranie a zatváranie ohlasoval na 

to určený zvonec (Glöckel zuvor geleitet soll werden). Kto sa chcel do areálu farského 

kostola dostať v čase po zotmení alebo pred svitaním, musel zaklopať (mit dem Hammer 

zuvor anklopft und angeschlagen). 

Kľúče od ďalších brán a miestností v budovách v areáli kostola kapitán nesmel nikomu 

vydať a jeho povinnosťou bola tiež čo najčastejšia osobná prítomnosť v objekte, starostlivosť 

o mestské privilégiá, uložené v kostolnej veži, dôležité dokumenty a archívne 

mohla predstavovať sumu vynaloženú na prácu a materiál pri osadzovaní zmienených drevených 

žľabov, pozri bližšie: ŠA, p. BB, MBB, 369/2. p. 24. Za rok 1493 pozri: ŠA, p. BB, MBB, 

915/26, p. 91, 94. 

93 Kapitán sa označuje ako „Hawptman unser Kyrchen oder Peseczung“, MATULAY, Ctibor: 

Mesto..., s. 77, č. 237. 

94 Mestský štatút zo 6. júla 1577, KOLOSVÁRI, S – OVÁRI, K.: Monumenta Hungariae..., 

s. 106. 

95 Tamže, s. 107. 

96 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri v službách mesta Banskej Bystrice v 16. 

storočí. In: Vojenská história 4, 2005, s. 61. 


98 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 62. 


23


listiny, ktoré mal v prípade potreby kedykoľvek sprístupniť. Počítalo sa ďalej s jeho účasťou 

v rámci rôznych mestských záležitostí, ako bola pomoc pri doprave a podobne. 100 

Kapitán mestského opevnenia pri výkone svojich povinností v plnej miere podliehal 

vedeniu mesta a najmä richtárovi, ktorému podával každé ráno hlásenie. 101 

V rokoch 1489 a 90 mu mesto za bližšie neznámych okolností vyplatilo zo svojho 

rozpočtu dokopy 3 zlaté 25 denárov. 102 Pravidelný plat vo výške 1 zlatého a 50 denárov 

dostával ale až od polovice 16. storočia. 103 

Trestný štatút mesta 

Pomerne časté prečiny, vraždy a iné násilenstvá nútili vedenie mesta vypracovať 

vlastný trestný štatút, rešpektujúci miestne zvyklosti, pri spracovávaní ktorého sa riadili 

banskoštiavnickým mestským právom. Zlomok tohto štatútu, pochádzajúci z roku 1390 

obsahuje najstaršia banskobystrická mestská kniha. 104 

Najťažší trest – trest smrti sťatím vo vlastnom dome, mal podľa neho postihnúť mešťana 

za neznámy zločin. 105 Trestanie týmto spôsobom sa v praxi podľa zápisov knihy 

nevyskytlo. 

Druhým pomerne ťažkým trestom bolo prebodnutie ruky, zabavenie zbrane a zaplatenie 

pokuty za ohrozovanie člena mestskej rady vytasením meča alebo noža. Vzhľadom 

na to, že v domoch členov mestskej rady sa zriaďovali šenky, dochádzalo k prečinom 

tohto druhu, ako sme mali možnosť vidieť, pomerne často. Mestská rada na čele 

s richtárom ako hlavným sudcom, všetky prečiny „vybavila“ vypovedaním z mesta, teda 

proskripciou, z čoho vidíme istú voľnosť alebo individuálnosť prístupu mestského súdu 

k jednotlivým prípadom. 

O charaktere proskripcie sa z útržkov štatútu bohužiaľ nedozvedáme nič bližšie. 

Vieme len to, že sa ňou trestal útek z väzenia a že v tomto prípade šlo o trvalú proskripciu, 

teda, že mešťan alebo vinník mal mesto opustiť natrvalo. Banskoštiavnické trestné 

právo stanovuje dĺžku proskripcie na 1 rok, pričom sa vypovedanému počas jeho plynutia 

zakazuje usadiť sa v hociktorom inom kráľovskom meste. Ak by sa predsa len usadil 

a prichytili by ho, mal byť popravený. Jednoročnou proskripciou Banskoštiavničania 

trestali úmyselnú a dokázanú vraždu. 106 

100 Tamže, s. 107. 


102 V roku 1489 to boli 2 zlaté, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 20 a v roku 1490 1 zlatý a 25 

denárov, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 70. 


104 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98. 

105 Miesto s konkrétnym označením druhu zločinu bolo poškodené, neobsahuje ho ani jedna 

z publikácií. 

106 KACHELMANN, J.: Geschichte der ungarischen Bergstädte II..., s. 185; BOLERÁZSKY, 

Vojtech: Pôvod banskoštiavnického..., s. 133. 

24


V Banskej Bystrici bola proskripcia, ako to vyplýva z jednotlivých zápisov, univerzálnym 

trestom. Trestali ňou napadnutie člena mestskej rady, istý bližšie nešpecifikovaný 

zločin prenasledovania (pro insecutione, quod dicitur umb ayn nachvolgen), ktorého 

sa napríklad v roku 1390 dopustil Peter Munchewitzer, 107 ublíženie na zdraví s následkom 

smrti, akési „camperwunde“ (pro vulnere letali, quod dicitur camperwunde), čo 

v rovnakom roku vykonal mešťan Štefan, vraždu, ktorú vtedy spáchal Haynczmann syn 

vdovy Manleta Smyta – ťažiar, známy ako výtržník, alebo odseknutie ruky, čoho pôvodcom 

bol Pavel Teuschnel. 108 Proskripciou ďalej trestali neuposlúchnutie rozhodnutia 

mestského súdu, 109 vyvolanie bitky (gweram), ktorá mohla byť hodnotená aj ako vzbura, 

110 pokus o znásilnenie, 111 lúpežné prepadnutie 112 a spomenutý útek z väzenia, za ktorý 

mal byť vinník proskribovaný natrvalo. 113 

Z uvedeného teda vyplýva, že vypovedanie z mesta sa ako univerzálny a podľa 

všetkého aj obávaný čin využíval ako trest za násilie vo všeobecnosti. Podľa prípadu 

Haynczmanna syna vdovy Manleta Smyta, ktorého v roku 1390 za vraždu z mesta 

vypovedali, vidíme, že i v Banskej Bystrici existovala obmedzená proskripcia. Tento 

Haynczmann totiž v roku 1398 prepustil svoje pole mešťanovi Bartolomejovi 114 , z čoho 

vyplýva, že sa v meste zdržiaval i potom a ako slobodný a plnoprávny mešťan disponoval 

so svojím majetkom. 

Najčastejším trestom za vraždu bolo podľa zápisov v knihe vykonanie púte do Cách 

alebo Ríma, prípadne zaplatenie pokuty, takzvaného „homágia“ príbuzným alebo pozostalým 

zavraždeného. V obidvoch prípadoch sa však za zločinca museli zaručiť iní 

mešťania. Tak tomu bolo napríklad v roku 1389, kedy sa za mešťana Czecha, vraha Hana 

Schvertfegera, zaručili Kerner a Tyrmann. V roku 1390 zložil bližšie neznámy vrah Mikuláša 

Kytnickera a jeho priatelia pozostalým obete homágium. 115 V rovnakom roku sa 

za mäsiara Mikuláša, vraha istého Hammana zaručil vtedajší richtár Adam, a tak sa jeho 

trest obmedzil iba na dvojnásobné vykonanie púte ku svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi 

do Ríma za spásu Hammanovej duše, ktoré sa mali uskutočniť v pôstnych obdobiach 

107 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 100; MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 102. 

108 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 100 – 101; MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 41 – 42, č. 102 

a s. 42, č. 104. 

109 Za čo bol v roku 1390 vypovedaný baník Jakub. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 39, č. 91. 

110 Za čo z mesta v roku 1393 vypovedali Hana Groesa a Rittera. MATULAY, Ctibor: Mesto..., 

s. 50, č. 139. 

111 Okolo roku 1386 proskribovali mešťana Michala Rosknechta, ktorý chcel v noci znásilniť 

nejakú ženu. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 29, č. 50. 

112 Za čo v roku 1390 z mesta vypovedali Kynestela, ktorý prepadol akúsi ženu a vzal jej ručník. 

Tamže, s. 40, č. 97. 

113 Za čo v rovnakom roku (1390) z mesta vypovedali Seydela a Knybeutela, ktorý pri úteku 

z väzenia zranil v byte väzenského dozorcu istú ženu a ušiel aj s mestskými okovami. Tamže, 

s. 40, č. 97. 

114 Tamže, s. 59, č. 177. 

115 Tamže, s. 40, č. 96; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98. 

25


nasledujúcich dvoch rokov. Osud mäsiara Mikuláša však z ďalších zápisov knihy nie je 

celkom jasný, keďže jeho meno sa objavilo aj medzi zločincami, ktorých v tom istom 

roku z mesta vypovedali. 116 

O výške homágia, akéhosi finančného odškodnenia príbuzným alebo pozostalým 

zavraždeného, si môžeme urobiť predstavu na základe záznamu z roku 1392, kedy sa 

za neznámeho zločinca, ktorý sa mal z vraždy vykúpiť púťou do Ríma a Cách, zaručili 

viacerí banskobystrickí mešťania, medzi inými napríklad Peter Sporer, Mikuláš Sneyder 

a majster Hanuš. Vinník sa pozostalým zavraždeného (vdove a synom) zaviazal do roka 

zaplatiť 32 zlatých. 117 

Posledným zachovaným ustanovením mestského trestného štatútu bola pokuta 7 fertónov, 

ktorú mal prípadný vinník zaplatiť za bližšie neznáme ublíženie na zdraví, tzv. 

„blawe Sleghe“. 118 V nami skúmanom období podľa zápisov mestskej knihy k takto špecifikovanému 

prečinu nedošlo. 

Z porovnania ustanovení trestného práva oboch miest jednoznačne vyplýva, že banskobystrický 

štatút bol prísnejší. Prípady ako útek z väzenia, vyvolanie roztržky alebo 

neuposlúchnutie rozhodnutia mestskej rady trestal trvalou alebo dočasnou proskripciou, 

kým v Banskej Štiavnici takto trestali úmyselnú a dokázanú vraždu. Veľkú dôležitosť 

mal pritom samotný mestský súd, ktorý mohol svoje rozhodnutie individualizovať podľa 

špecifík prípadu bez ohľadu na ustanovenia štatútu. Miernejšie naopak (v porovnaní 

s banskoštiavnickým mestským právom) trestal vrahov a ľudí z najvyššej meštianskej 

vrstvy – cirkulárne meštianstvo (príklad Haynczmanna, syna vdovy Manleta Smyta). 

Tresty si banskobystrickí mešťania odpykávali v mestskom väzení (Gwelb), ktoré 

sa podľa všetkého nachádzalo v dome väzenského dozorcu – mestského zamestnanca. 

Ten sa staral o stravu a čistotu väzenia. Na jeho chod mu mesto v roku 1482 pravidelne 

vyplácalo polovicu zlatého (alebo 50 denárov). 119 V rokoch 1489 a 93 najčastejšie 1 zlatý, 

výnimočne 2 alebo 3 zlaté. 120 V januári roku 1568 sa širšia mestská rada (Dvadsaťštvorka) 

sťažovala na vtedajšieho väzenského dozorcu, ktorý s väzňami zle zaobchádzal, trápil 

ich hladom a nútil žiť v špine, keďže väznicu riadne neudržiaval (unsauber halte). 

Obec preto vedenie mesta prosila, aby mu rozkázalo stavať sa ku svojim povinnostiam 

usilovnejšie a nenechávať väzňov umierať od hladu. 121 

116 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 37, č. 79, a s. 40, č. 97; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 95 

a 98. 

117 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 46 – 47, č. 122; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 94. 


119 Pozri register za rok 1482, ŠA, p. BB, MBB, 915/26. 

120 Pozri registre za roky 1493, ŠA, p. BB, MBB, 915/26 a 1489, ŠA, p. BB, MBB, 369/2. 


26

„Aurea libertas fulvo non venditur auro“ 

Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských 

účastníkov americkej revolúcie 

Patrik Kunec 

KUNEC, P.: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Striking analogy between two 

supplications of Hungarian participants in the American Revolution In: Annales historici 

Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 27-37. 

The object of presented study are two written supplications of two different Hungarian 

participants of the American Revolution in which they were asking for permitting their 

military activity in the army of the USA. First was written in Latin by Michal Kováč de 

Fabricy (c. 1724 – 1779) on January 13, 1777 in a French town of Bordeaux and addressed 

to Benjamin Franklin, at that time an extraordinary envoy to the French royal court. The 

latter was written also in Latin by František Serafín Beňovský (1753 – 1789), younger 

brother of the famous adventurer Móric August Beňovský, probably in early December 

1779 in Philadelphia. Beňovský’s supplication was addressed to the Continental Congress. 

The very interesting fact is – and for a long time not observed by historians – that the 

texts of the both supplications are very similar, even identical, as the transcriptions and 

translations of these documents attached to the study can show. Unfortunately, we do not 

know the explanation of the surprising similarity of the both texts. It is possible that some 

text-patterns of the various applications were used by the foreign warriors in America. 

There can not be a place for the speculations that František S. Beňovský got text-pattern 

from Kováč personally because at the time of his arrival to the USA Michal Kováč was 

dead. As for the results of these supplications the Kováč’s one was successful and he 

finally fought until his death in the special unit called the Count Pulaski Legion, contrary 

to František S. Beňovský whose application was dismissed and he finally returned from 

the USA under very adventurous circumstances to his birth-town of Vrbové. 

Medzi málopočetných a svojím osobným zaangažovaním skôr marginálnych účastníkov 

amerického boja za nezávislosť uhorského pôvodu patril aj Michal Kováč de Fabricy 

(1724 – 1779), ale práve on spomedzi nich zohral v americkej revolúcii najdôležitejšiu 

úlohu. Hoci v americkej, francúzskej a poľskej historiografickej literatúre sa o ňom 

nachádzajú len kusé zmienky a navyše je v súvislosti s ním uvedených mnoho mylných 

informácií, ktoré sa dotýkajú najmä jeho pôvodu a národnosti (prevažne bol pokladaný 

za Poliaka), v súčasnej dobe je jeho biografia už detailne známa. Je to najmä zásluha 

Aladára Póku-Pivnyho, ktorý sa ako prvý venoval odkrývaniu osudov Michala Kováča 

na základe archívnych výskumov. 1 Na jeho historický výskum nadviazal súčasný vojen- 

1 Najobsiahlejšia z jeho rozsahom menších štúdií je štúdia PÓKA-PIVNY, Aladár: A Hungarian 

under Washington. In: The Hungarian Quarterly, Vol. VII., No. 2 (Autumn 1941), s. 366 

– 373. A. Póka-Pivny nebol profesionálnym historikom, ale pracoval ako sudca. Vo výskume 

osudov Michala Kováča mu pomáhali korešpondenti v Amerike. 

27

Patrik Kunec 

ský historik József Zachar, ktorý je autorom obsiahlej a komplexnej biografie Michala 

Kováča. 2 Napriek tomu, že sa Michal Kováč narodil na dnešnom maďarskom území, 

jeho osoba je spojená do veľkej miery aj so Slovenskom, na území ktorého sa často pohyboval, 

pôsobil a mal tu najbližšiu rodinu. Prítomná štúdia si nekladie za cieľ osvetliť 

jeho bojovú činnosť vo vojne Američanov za svoju slobodu, ale upriamiť pozornosť na 

zaujímavú podobnosť jednej jeho latinskej supliky s inou žiadosťou, ktorú adresoval 

Kontinentálnemu kongresu iný účastník americkej revolúcie – František Serafín Beňovský, 

mladší brat slávnejšieho Mórica Augusta. 

*** 

O pôvode a rodine Michala Kováča sa vie pomerne málo. Nie je známy ani presný 

dátum jeho narodenia, ale je pravdepodobné, že sa narodil v auguste 1724 v Karcagu 

(dnes mestečko v župe Jász-Nagykun-Szolnok). 3 On sám počas výsluchu rakúskymi 

úradmi v roku 1761 udal, že sa narodil v Karcag-Újszállás a že bol kumánskeho pôvodu. 

4 Kumáni žili v oblasti južného a juhovýchodného Maďarska po dlhé storočia a tešili 

sa privilégiám, ktoré ich vyňali z masy poddanského obyvateľstva. Michal Kováč bol 

teda osobne slobodným človekom a pravdepodobne patril k zemianskemu stavu. Istým 

je tiež fakt, že bol kalvínskeho vierovyznania. 

Rokom 1740 nastúpil Michal vojenskú dráhu, najprv ako radový husár v štvrtom 

– Hávorom (od roku 1744 Dessewffyho) pluku. 5 V ňom neskôr avansoval na rotného. 

Na začiatku vojny o rakúske dedičstvo sa dostal do francúzskej armády, ale už v roku 

1745 ho Rakúšania chytili v Pasove (Passau) a v Budíne ho postavili pred vojenský súd. 

Kováč z neho vyviazol viac-menej naľahko, pretože už krátko po súde bol husárom Hallerovho 

husárskeho pluku. Magyar Nagylexikon uvádza, že v roku 1746 prebehol Kováč 

ku Francúzom a stal sa vojakom Berčéniho husárskeho pluku. 6 Táto informácia je však 

mylná. Záznam o Michalovi Kováčovi v pluku Berčéniho husárov sa nenachádza ani 

v zozname uhorských príslušníkov tohto pluku, ktorý publikoval J. Zachar! 7 Naopak, 

2 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi háború magyar hőse: 

Kováts Mihály ezredes élete 1724 – 1779. Budapest, 1982. J. Zachar uviedol ako spoluautora 

A. Póku-Pivnyho, ktorý už v čase vydania monografie nežil, na znak vďaky, že mohol čerpať 

z jeho bohatých poznámok a výpisov z archívnych materiálov. 

3 Existujú totiž aj iné dátumy jeho narodenia (1712, 1719, 1722 a 1723), ktoré udával pri rôznych 

príležitostiach samotný Kováč. Pravdepodobne si pridával roky kvôli urýchleniu kariérneho 

postupu, s čím sa stretávame napríklad aj v prípade Mórica Beňovského. 

4 ZACHAR, József: Kováts Mihály levele Benjamin Franklinnak 1777. január 13. In: Hadtörténelmi 

Közlemények, r. 26, 1979, č. 2, s. 309. 

5 Priebeh vojenskej kariéry Michala Kováča udávam podľa faktov uvedených v štúdii ZACHAR, 

József: Kováts Mihály..., c. d., s. 309 – 310. Autor všetky uvedené fakty opiera o citácie archívnych 

prameňov. Doplňujúce informácie čerpám z vyššie uvedenej monografie J. Zachara. 

6 Magyar Nagylexikon, 11. zv. (Kir – Lem). Budapest, 2000, s. 400 (heslo Kováts Mihály). 

7 ZACHAR, József: A franciaországi Bercsényi-huszárezred története 1721 – 1791. In: Hadtörténelmi 

Közlemények, r. 105, 1992, č. 4, s. 67. 

28


Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie 

Kováč nedobrovoľne upadol do pruskej, a nie francúzskej služby. Roku 1746 totiž prenasledoval 

do Čiech svojho moravského sluhu menom Sabin, ktorý mu ukradol dva kone. 

Cez Prahu ho prenasledoval až do Horného Sliezska, kde ho však zajali Prusi a držali 

istý čas vo väzení. Neskôr ho transportovali do mesta Vroclav (Breslau) a donútili ho 

vstúpiť do ich armády. V pruskej armáde absolvoval výcvik ako v pechote, tak i v jazdectve. 

Dňa 23. septembra 1752 sa stal kornetom v prvom pruskom husárskom regimente. 

Na čele tohto pluku, v ktorom bojovalo mnoho uhorských dôstojníkov, bol v rokoch 

1750 až 1758 Michal Székely. 

Na začiatku sedemročnej vojny sa Kováč zúčastnil výprav do Saska a Čiech. V roku 

1759 sa stal poručíkom a v bojových akciách velil iregulárnej husárskej jednotke. 

Pravdepodobne preukázal značnú mieru rozhodnosti, odvahy a samostatného vojenského 

úsudku, pretože už 27. marca 1760 sa stal kapitánom a veliteľom vlastnej jazdeckej 

jednotky či stotiny (tzv. „Kováčov zbor“). Napriek zjavne úspešnej kariére v pruskej 

službe sa Kováč rozhodol prejsť do poľskej. Z akých dôvodov tak učinil – nevieme. 

Kováč ušiel do Poľska 12. marca 1761, nesúc so sebou viac odporúčajúcich listov na vedúcich 

poľských politikov a osobnosti z kruhu okolo následníka poľského trónu – princa 

Karola Kristiána, syna Augusta III. Saského. V Poľsku sa ale nezdržal dlho, pretože 

už 11. mája 1761 ho zadržali v Kežmarku so štyrmi sluhami. Rakúsky dvor, presnejšie 

Dvorská vojenská rada (Hofkriegsrat), ho sledovala už od roku 1760. Pri výsluchu Kováč 

tvrdil, že bol osemnásť rokov v pruskej službe a na svoju obhajobu uvádzal, že hranice 

prekročil so zámerom vstúpiť opäť do uhorskej služby. Úradne bol eskortovaný cez Levoču, 

Banskú Bystricu a Bratislavu do Viedne, kde bol držaný vo väzbe. V máji 1762 ho 

Mária Terézia po ročnom väzení oslobodila, pravdepodobne aj vzhľadom na veľký počet 

Prusov, ktorí slúžili v rakúskej armáde. 8 Vrátili mu aj jeho finančné prostriedky (6450 

zlatých) a panovníčka mu vo vlastnoručne písanom liste sľúbila podporu aj do budúcnosti. 

Napriek tomuto ubezpečeniu ostal Kováč pod dohľadom úradov. V októbri 1762 si 

podal prostredníctvom Uhorského hlavného veliteľstva v Budíne žiadosť o vstup do rakúskeho 

vojska, ale bol striktne odmietnutý. To ale Michala Kováča neodradilo. Listom 

z 21. januára 1763 požiadal priamo kráľovnú o potvrdenie svojej vojenskej hodnosti, aby 

sa mohol uchádzať buď o penziu, alebo o učiteľský post na vojenskej akadémii, s poukázaním 

na svoje znalosti vojenského remesla. Dvorská vojenská rada najprv jeho prosbu 

odmietla, ale panovníčka rozhodla inak a 31. januára mu odobrila hodnosť majora mimo 

služby s ročnou penziou 500 zlatých, aby mohol primerane existovať. 

V zlepšenej existenčnej situácii sa Michal Kováč rozhodol oženiť. Nie je známe, kde 

a kedy sa spoznal so šarišským podžupanom Žigmundom Szinyei-Merseom, ktorého 

najmladšiu dcéru Františku si v roku 1763 zobral za manželku. Tá bola od neho o devätnásť 

rokov mladšia a zdá sa, že to nebol sobáš z lásky, ale skôr z pragmatických dôvodov. 

Manželstvo nebolo šťastné a už krátko po svadbe žili manželia odlúčene. 

8 Túto domnienku vyslovil J. ZACHAR: Kováts Mihály..., c. d., s. 311. 

29

Patrik Kunec 

Od roku 1765 sa Michal Kováč často zdržiaval v Prešove v spoločnosti kniežaťa Karola 

Stanisława Radziwiłła. 9 Svedčí o tom sťažnosť Žigmunda Szinyei-Merseho na zaťa, 

ktorú podal v júni 1765 na vojenské hlavné veliteľstvo, a v ktorej Szinyei-Merse písal, že 

jeho zať minul celé manželkino veno, jeho dcéru si nectí, v dome si vydržiava milenku 

a v Prešove sa zdržiava v spoločnosti kniežaťa Radziwiłła, vilniuského vojvodu. 10 K. S. 

Radziwiłł bol vedúcou osobnosťou šľachtického vlasteneckého zoskupenia, ktoré sa netajilo 

odporom k reformám zavádzaným na dvore Stanislava II. Augusta Poniatowskeho 

a tiež voči ruskej ingerencii do vnútropoľských záležitostí, hoci neskôr sa stal Radziwiłł 

poslušným nástrojom predstaviteľa ruskej moci, veľvyslanca Nikolaja Repnina. 11 Spolu 

s Radziwiłłom prišlo v roku 1765 do Prešova množstvo Poliakov, prenajali si v meste 

niekoľko desiatok domov a počas dlhého obdobia bojov Barskej konfederácie proti Rusom 

sa stal Prešov ich hlavnou uhorskou základňou. 12 Do poľského kruhu rýchlo zapadol 

aj Michal Kováč. Potvrdzujú to aj nasledujúce udalosti v jeho živote, najmä vyšetrovanie 

šarišskými župnými orgánmi o jeho stykoch s poľskými exulantmi. Kováč im s najväčšou 

pravdepodobnosťou pomáhal pri verbovaní uhorských vojakov. 13 

Meno Michala Kováča sa v období rokov 1767 – 1772 stráca z archívnych dokumentov. 

Z jeho neskorších osudov je možné predpokladať, že sa zapojil do bojov poľskej 

vlasteneckej šľachty združenej v Barskej konfederácii proti Rusom a kráľovi Stanislavovi 

II. Augustovi Poniatowskému. J. Zachar tvrdí, že mohol bojovať v poľských jednotkách 

a azda sa prechodne zdržiaval v niektorom z poľských vojenských táborov na 

uhorskej strane medzi Prešovom a Bardejovom. Je ale pozoruhodné, že sa jeho meno 

v rozmedzí piatich rokov nenachádza v prameňoch Dvorskej vojenskej rady, hoci sa v jej 

protokoloch v spojitosti s poľským odbojom spomína viacero maďarských mien. 14 Zachar 

sa taktiež domnieva, že Kováč pravdepodobne nepoužíval svoje pravé meno a aj 

preto sa stopa po ňom v písomných prameňoch stráca. 

V tejto súvislosti si dovoľujem uviesť zaujímavú domnienku poľského bádateľa 

Edwarda Kajdańskeho, ktorý Michala Kováča stotožňuje s istým Grigorijom Kuznecovom 

(argumentujúc aj tým, že „kuznec“ v ruštine znamená „kováč“!) – vyhnancom 

9 Karol Stanisław Radziwiłł (1734 – 1790), v Poľsku známy pod prezývkou „Panie Kochanku“ 

(Miláčik; podľa ním často užívaného oslovenia), bol vojvodom vilniuským a jedným z najbohatších 

magnátov v Poľsku. Patril k tzv. národnej strane a postavil sa proti novému kráľovi 

Stanislavovi II. Augustovi Poniatowskemu. V rokoch 1764 – 1767 sa zdržiaval v Prešove, kde 

si prenajímal honosný dom na hlavnom námestí a tiež zámoček v Nižnej Šebastovej. Po vypuknutí 

povstania Barskej konfederácie sa vrátil do Poľska, kde sa snažil bez úspechu získať 

vedúce postavenie medzi vodcami konfederácie. 

10 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 88. 

11 GRODZISKI, Stanisław: Polska w czasach przełomu (1764 – 1815). Wielka historia Polski, 

tom 6. Kraków 1999, s. 19 – 20. 

12 O aktivitách Poliakov v Prešove pozri štúdiu BENKOVSKÁ, Melánia: Barskí konfederáti 

a Prešov. In: Nové obzory 18. Prešov 1976, s. 99 – 143. 


14 ZACHAR, József: Kováts Mihály..., c. d., s. 312. 

30



v kamčatskom Boľšerecku, odkiaľ v roku 1771 utiekol s Móricom Beňovským! 15 Hoci je 

pravdou, že až do roku 1772 sa Michal Kováč v prameňoch neobjavuje, istá skutočnosť 

hovorí proti tomu, že by mohol byť spolu s Beňovským na Kamčatke a neskôr v radoch 

utečencov na palube lode Sv. Peter a Pavol. Vieme totiž, že 18. júla 1772 Beňovský a jeho 

spoločníci prichádzajú po ročnej plavbe do prístavu na ostrove Île de Groix, oproti 

prístavu L’Orient v Bretónsku, a že 19. júla Móric Beňovský píše list prvému ministrovi 

Francúzska kniežaťu d’Aiguillonovi. 16 A v lete roku 1772 sa Kováč objavil v uniforme 

husárskeho vojaka v Budíne, kde už 4. júla 1772 podal žiadosť vrchnému vojenskému 

veliteľstvu o zrušenie odnímania jednej tretiny jeho penzie ako alimentov pre zabezpečenie 

syna, pretože jeho syn zomrel. 17 Ak je dátum tejto žiadosti pravdivý, Michal Kováč 

nemohol byť v skupine kamčatských utečencov na čele s Móricom Beňovským. 

Po návrate do Uhorska sa jeho hmotná situácia pravdepodobne zhoršila, pretože 

na neho doliehali viacerí veritelia. V tomto čase začína Kováč uvažovať o vycestovaní 

z Uhorska a začatí vojenskej kariéry v zahraničí. Po získaní pasu od dvorskej kancelárie 

skutočne na prelome leta a jesene roku 1776 vycestoval do Talianska. V novembri sa 

zdržiaval v Janove, čo dokladá hlásenie rakúskeho vyslanca v Benátkach grófa Giacoma 

Durazza. 18 Ďalšou stopou po ňom je až latinsky písaný list zachovaný v pozostalosti 

Benjamina Franklina, ktorý mu Kováč písal 13. januára 1777 v akvitánskom prístavnom 

meste Bordeaux. 19 B. Franklin v tom čase iba krátku dobu pôsobil v Paríži ako zvláštny 

komisár nedávno vyhlásenej americkej republiky. Z Kováčovho listu Franklinovi vysvitá, 

že jeho cieľom boli Spojené štáty americké, kde sa chcel zúčastniť boja Američanov 

za svoju nezávislosť od Veľkej Británie. Latinské znenie listu je nasledovné: 

„Magnificentissime Domine! 

Aurea Libertas fulvo non venditur auro: 

Propugnatores Libertatis Antiquitus audiebant Patres Patriae; Ego quoque qui Praesentes 

Litteras Magnificentiae Vestrae porrigendi honorem habeo, sum Libertate et 

Natione Hungarica praeditus in Exercitu Regis Borussiae non tantum educatus, sed 

etiam ab imo Militiae Gradu, ad Fastigium Praefecti Supremi Vigiliarum non tam casu, 

quam Virtute Bellica, non tam fato, quam diligentissima subordinatione evectus. In omnibus 

Expeditionibus bellicis periculis cruentatis didici, quae sunt summe necessaria 

15 KAJDAŃSKI, Edward: Tajemnica Beniowskiego. Odkrycia, intrygi, fałszerstwa. Warszawa 

1994, s. 380 – 381. 

16 CULTRU, Prosper: Un Empereur de Madagascar au 18e siècle. Benyowszky. Paris 1906, 

s. 59. 

17 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 91 – 92. 

18 Tamže, s. 94. 

19 The Benjamin Franklin Papers, American Philosophical Society, Philadelphia, Pa., vol. LXX, 

no. 88, p. 1 – 4. Výťah listu bol publikovaný aj v pramennej edícii LABAREE, Leonard W. 

et alii (ed.): The Papers of Benjamin Franklin. New Haven-London 1983, vol. 23, s. 173. Celý 

jeho text je napokon aj v štúdii ZACHAR, József: Kováts Mihály..., c. d., faksimile na s. 313 

– 316, maďarský preklad na s. 318. 

31

Patrik Kunec 

ad formandos Tyrones, illosque multis studiis iam veteranos factos, idoneis accingere 

armis ad Propellendos Hostes, non sicus in omnibus Evolutionibus Militaribus, et occasionibus 

bellicis dulcissimam pro virili defendere Patriam. 

Ultro itaque et spontanei, immensis itineris laboribus et fatigiis huc adveni, in his 

omnibus quae in discriminibus et in maximis periculis ab honesto bellatore expectari 

possunt, pro detrimento Josephi, non minus pro Libertate Unius Almae Congregationis 

totum me fidelissime sacrificaturum, ubi, Cooperante et mihi fidelissime assistente 

domino Fädevill, civitatis huius Mercatore, non minus congregationis et Iusta Caussa 

benevolo fautore, occasionem navalem sum nactus, Nomine Catharine Froom Darmouth, 

cuius capitaneus Whippy. 

Proinde rogo Magnificentiam Vestram, ut Passuales et credentiales litteras ad Almam 

Congregationem mihi mittere dignetur proxime, et quoniam ad huc Socios expecto 

qui nondum hic amparuerunt Magnificentia Vestra que verus Patriota Caussam Communem 

sincere pro motura erit, si Domino Fädevill aut aliis rebus Vestris huc bene 

faventibus commisionem dederit, cum illi huc pervenerunt, quo citius ad Almam Congregationem 

transmittantur. 

Postremum, ad gratiosum responsum praestolando, nihil tam ardenter opto, quam 

cito proficisci, ut ibi qui summa necessitas bellica postulaverit iungi cum obseqvio vivam 

et moriar. 

Magnificentiae Vestrae, nec non Universae Almae Congregationis 

Fidelissimus ad Mortem 

Michael Kováts de Fabricy 

Bourdeaux die 13 o jan. 1777 

P. S. Pareat ergo Magnificentia Vestra, cum enim expedite Gallice vel Anglice necdum 

sciam, necessitor Latine vel germanice scribere.“ 

Voľný slovenský preklad znie nasledujúco: 

„Veľkomožný Pane! 

Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato. 

Za dávnych čias bojovníci za slobodu počúvali otcov vlasti. Aj ja, ktorý Tvojej Veľkomožnosti 

s úctou odovzdávam tento list, som slobodným šľachticom uhorskej národnosti; 

vo vojsku pruského kráľa som nezískal iba výcvik, ale z najnižšej hodnosti som 

bol povýšený na majora; nie však náhodou, ale skôr na základe svojich vojenských cností; 

a ani nie z milosti osudu, ale skôr vďaka usilovnému plneniu služobnej disciplíny som 

postúpil; v rôznych vojenských akciách som sa uprostred krvavých nebezpečenstiev naučil 

všetko, čo je nanajvýš potrebné pre výcvik nováčika; a aj to, že keď sa už po dlhom 

výcviku stali z nich ostrieľaní vojaci, ako ich treba vyzbrojiť vhodnými zbraňami, aby 

zahnali nepriateľa na útek; ako aj to, ako uprostred akejkoľvek vojenskej situácie a vojnovej 

udalosti treba ochrániť najsladšiu vlasť. 

Prišiel som teda sem dobrovoľne a z vlastnej vôle, za cenu nezmerateľných námah 

a únavy z ciest s tým úmyslom, aby som vo všetkom, čo sa od poctivého bojovníka očakáva 

v krízových situáciách a v najväčších nebezpečenstvách, na škodu Jozefa, ale o nič 

menej za slobodu najúctivejšieho Zhromaždenia čo najvernejšie obetoval celého seba; 

32



prišiel som teda sem, kam som sa dostal vďaka ochotne poskytnutej pomoci pána Fädevilla, 

obchodníka tunajšieho mesta – ktorý je súčasne prívržencom Zhromaždenia 

a spravodlivej veci – ktorý mi sprostredkoval dopravu na lodi Catharina Froom Darmouth, 

ktorej kapitánom je Whippy. 

Vzhľadom na to prosím Tvoju Veľkomožnosť, aby mi ráčila urýchlene poslať cestovné 

doklady a odporúčajúci list k najúctivejšiemu Zhromaždeniu. Keďže tu zatiaľ čakám 

na svojich druhov, ktorí sem ešte nedorazili, nech Tvoja Veľkomožnosť poverí niektorého 

ďalšieho tunajšieho prívrženca, aby, keď sem dorazia, ich čo najskôr prepravil k najúctivejšiemu 

Zhromaždeniu. 

Na záver, očakávajúc Tvoju priaznivú odpoveď, si neprajem nič tak horlivo, ako sa 

čo najskôr vydať na cestu, aby som tam, kde si to najvyššia vojenská nevyhnutnosť vyžaduje, 

v nepretržitej službe žil alebo umrel. 

Tvojej Veľkomožnosti a celému najúctivejšiemu Zhromaždeniu 

Michal Kováts de Fabricy, v. r. 

Bourdeaux 13. januára 1777 

P. S.: Prosím Tvoju Veľkomožnosť, aby mi prepáčila, ale keďže ešte neviem dokonale 

po francúzsky alebo po anglicky, som nútený písať po latinsky alebo po nemecky.“ 

Datovanie listu robí z Kováča jedného z prvých európskych záujemcov o službu 

v americkej armáde. Kto a kde mu vnukol nápad napísať Franklinovi a žiadať ho 

o sprostredkovanie miesta v americkej armáde, a to v čase, keď sa tam z Francúzska 

vyberalo iba málo európskych dobrovoľníkov a samotný Franklin pôsobil v Paríži len 

tri týždne? 20 Môžeme sa len domnievať, že Kováč sa cestou z Janova do Bordeaux zastavil 

v Paríži a dozvedel sa o americkej misii vedenej v tom čase Silasom Deanom, ktorá 

čoskoro po svojom etablovaní začala organizovať aj nábor európskych dobrovoľníkov 

pre boj Spojených štátov amerických za nezávislosť. 21 Možno sa Kováč rozhodol pre 

vstup do americkej armády samostatne a konal individuálne, ale tento predpoklad do 

istej miery vyvracia fakt, že v závere listu žiada Franklina o asistenciu pre seba a svojich 

druhov, ktorí takisto túžia vstúpiť do služieb mladej republiky. 22 

Hoci je Kováčov list klasickým príkladom formálnej supliky vojaka bez postavenia, 

ktorá o skutočných dôvodoch jeho rozhodnutia vstúpiť do služieb americkej armády 

nehovorí nič podstatné, pri jeho obsahu je potrebné sa pristaviť. List je totiž zaujímavý 

20 V Spojených štátoch v tom čase ešte nepôsobili významnejší predstavitelia boja za ich nezávislosť, 

ako napr. markíz de La Fayette alebo bývalý barský konfederát Kazimierz Pułaski. La 

Fayette sa vydal do Ameriky v apríli 1777, Pułaski v júni 1777. 

21 DULL, Jonathan R.: A Diplomatic History of the American Revolution. New Haven-London 

1985, s. 63. 

22 V liste zo 14. januára 1777, ktorý napísal Fädeville Franklinovi a odoslal spolu s listom M. 

Kováča, tento uvádza, že zmieňovanými druhmi sú dvaja – traja dôstojníci, ktorí slúžili s Kováčom 

v pruskej armáde. Bližšie detaily neuviedol. LABAREE, Leonard W. et alii (ed.): The 

Papers of Benjamin Franklin. New Haven-London 1983, vol. 23, s. 173, poznámka č. 8. 

33

Patrik Kunec 

tým, že sa na svojich prvých dvoch stranách takmer doslovne zhoduje s neskoršou latinsky 

písanou suplikou iného uhorského uchádzača o miesto v americkej armáde – Františka 

Serafína Beňovského! 23 

Toto je znenie listu, ktorý v decembri 1779 adresoval František Beňovský Kontinentálnemu 

kogresu Spojených štátov amerických: 

„Magnificentissime D-ne! 

Aurea Libertas Fulvo non venditur Auro. 

Propugnatores Libertatis antiquitus Patres Patriae appelari moeruere: Ego quoque 

qui Praesentes Litteras Congregationis Honorificentissimae Porrigendi honorem habeo, 

sum Libertate et Natione Polonica. Praeditus in Exercitu Sue Caesareo - Regiae 

atque Apostolicae Majestatis, ita quam et regis Borussiae, Poloniae, Novo Tartariae 

et Galliae, non modo educatus, set etiam ibidem ab imo Militiae gradu, in superiora 

Perveni. Non tam casu, quam virtute Bellica, non tam fato, quam diligentissima subordinatione 

erectus, in omnibus expeditionibus Bellicis Periculis Cruentatis didici, quae 

sunt summe necessaria ad formandos Tyrones, illosque omni studio ac diligentia iam in 

Veteranos transmutatos, idoneis accingere armis ad Propellendos Hostes et in omnibus 

occasionibus Bellicis Dulcissimam pro virili defendere Patriam. 

Ultro itaque et spontanei, incredibilibus viae Laboribus et Fatigiis, iam ut nudus 

huc adveni, in his omnibus quae in maximis Periculis ab Honesto Bellatore expectari 

possunt, Pro Libertate Unius Almae Congregationis Honorificentissimae – me Fidelissime 

sacrificaturus. 

Quod reliquum, ut dicam: nil tam ardenter desiderii est, – quam Citissime saequi 

posse exemplaria Fratruelis mei, et ut ibi, ubi Summa postulaverit Necessitas Bellica, 

Vivam et Moriar. 

Magnificentiae V-rae, nec non Universae Almae 

Congregationis Honorificentissimae. 

Fidelissimus ad Mortem 

F. S. Baro de Benyowszky mp 

L. Coll. Confo[e]deratio Poll.“ 24 

23 O pobyte F. S. Beňovského v USA na prelome rokov 1779 a 1780 pojednáva autor tohto príspevku 

v štúdii: Sporný pobyt Mórica Beňovského v Spojených štátoch amerických v rokoch 

1779 – 1780. In: Vojenská história, r. 9, 2005, č. 2, s. 92 – 101. 

24 Library of Congress, Washington, D. C., Papers of Continental Congress No. 78, Vol. III., folio 

415. Znenie listu publikujem podľa dvoch existujúcich prepisov uverejnených W. Z. Waydom 

v štúdii Beniowski w Ameryce. In: Kwartalnik Historyczny, Vol. 40, 1926, s. 419 – 420, 

a Leonom Orłowskim v diele ORŁOWSKI, L.: Maurycy August Beniowski. Warszawa 1961, 

s. 246 (príloha č. 3). Faksimile dokumentu je publikované tamtiež ako obrazová príloha. 

34



Voľný slovenský preklad znie: 

„Veľkomožný pane! 

Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato. 

Za dávnych čias bojovníci za slobodu si zaslúžili nazývať sa otcovia vlasti: Ja, ktorý 

mám česť predložiť najúctivejšiemu zhromaždeniu toto písmo, som slobodným Poliakom. 

Pôsobiaci vo vojsku jeho cisársko-kráľovskej a apoštolskej výsosti, rovnako tiež 

kráľa pruského, poľského, ruského [novotatárskeho] a francúzskeho, nebol som iba vyučený, 

ale pritom tiež od najnižšej vojenskej hodnosti povýšený, a to nie náhodou, ale 

bojovníckou zdatnosťou, nie vďaka osudu, ale najsvedomitejšou službou povýšený. Vo 

všetkých vojenských výpravách a krvavých nebezpečenstvách naučil som sa všetko, čo 

je potrebné, aby sa regrúti cvičením a usilovnosťou zmenili na veteránov, ktorí by boli 

schopní so zbraňami vyzbrojení odvrátiť nepriateľov a po mužsky v každom bojovom 

stretnutí brániť najsladšiu vlasť. A preto som dobrovoľne a z vlastnej vôle, bez prostriedkov 

a po neuveriteľných útrapách a prekážkach prišiel sem, aby som vo všetkých veľkých 

nebezpečenstvách obetoval život za slobodu najúctivejšieho Spojeného zhromaždenia, 

ako sa šľachetnému bojovníkovi patrí. 

Končiac hovorím: po ničom viac netúžim, ako čo najrýchlejšie dať doklady mojej 

vernosti a aby tam, kde to bude vyžadovať najvyššia bojová potreba, mohol som žiť 

alebo umrieť. 

Vašej Jasnosti a najúctivejšiemu zhromaždeniu najvernejší až do smrti 

F. S. barón de Benyowszky, v. r. 

podplukovník [L. C. = lieutenant-colonel?] poľskej konfederácie“ 25 

Na zjavnú podobnosť oboch listov upozorňuje už úvodné latinské heslo Aurea Libertas 

fulvo non venditur auro (Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato), nachádzajúce sa na 

oboch suplikách. Dokonca sa daný výrok v oboch žiadostiach nachádza na tom istom 

mieste – hneď za oslovením. Ale aj pri zbežnom porovnaní obsahu oboch listov je zrejmé, 

že ich úvod a záver je až na drobné rozdiely rovnaký, a teda že neskorší list by mohol 

byť kópiou toho predošlého (prípadne kópiou Kováčovej kópie neznámeho originálu). 

Vyvstáva tu teda otázka, z akého dôvodu písali dvaja uhorskí vojaci v časovom rozpätí 

troch rokov svoje supliky rovnakou formou? Písal František Beňovský svoju latinskú 

žiadosť Kontinentálnemu kongresu na podklade vzoru od Michala Kováča? Alebo obaja 

dostali vzor od niekoho tretieho? Bohužiaľ, odpoveď na dané otázky nepoznáme. 

Ak by František dostal kópiu žiadosti od Kováča, vynára sa ďalšia otázka – kde 

a kedy sa mohol František Beňovský s Kováčom osobne spoznať, prípadne znovu sa 

s ním stretnúť ešte pred jeho odchodom do Francúzska a neskôr do USA? Ani na takto 

položenú otázku nám zatiaľ známe pramene nedávajú odpoveď. Zaujímavé však je, že 

v ojedinele zachovanom „curriculu vitae“, ktoré spísal František Beňovský v septembri 

1783 v Istanbule pred rakúskym internunciom (diplomatická hodnosť rovná veľvyslan- 

25 Za pomoc pri preklade oboch uvádzaných listov srdečne ďakujem kolegovi PhDr. Imrichovi 

Nagyovi, PhD. 

35

Patrik Kunec 

covi) Pierrom Philippom von Herbert-Rathkealom, je hneď v prvej vete zmienka o jeho 

službe v Poľsku pod velením generála Pulawskeho (teda Pułaskeho) v roku 1767. 26 

Vzhľadom na to, že v tom čase mal pisateľ len trinásť rokov, je tento jeho údaj nanajvýš 

sporný. Skôr sa s Kováčom mohol poznať starší brat Móric, ktorý v rokoch 1768 a 1769 

skutočne pôsobil vo vojsku barských konfederátov, rovnako ako aj (hoci zatiaľ prameňmi 

nedoložene) Michal Kováč. Možnože oboch žiadateľov vybavil touto listinou Móric 

Beňovský. Zvlášť pravdepodobné je to v prípade jeho brata Františka Serafína, ktorý 

sa po svojom príchode do Ameriky v auguste 1779 snažil čo najrýchlejšie dostať ku 

Kazimierzovi Pułaskemu. Zo zápisu vojenskej komisie Kongresu vieme, že mal pri sebe 

nejaké písomnosti, medzi inými aj list pre brigádneho generála Pułaskeho. Vybavil ho 

týmito dokumentmi jeho starší brat Móric? To znie veľmi pravdepodobne, dôkazy pre 

toto tvrdenie však zatiaľ nepoznáme. 

Kľúč k vyriešeniu záhady takmer identických listov Michala Kováča a Františka Beňovského 

by mohol spočívať v osvetlení histórie úvodného hesla oboch suplík. S jeho 

uvedením v iných publikovaných prameňoch som sa však nestretol a jeho znenie som 

neobjavil ani náhodným pátraním na internete. Kde sa prvýkrát objavilo, kto a kedy 

ho používal? Môže mať toto heslo nejaký, doteraz neobjasnený, súvis s neznámou historickou 

udalosťou alebo skupinou ľudí? Takouto udalosťou, spoločnou pre Michala 

Kováča a bratov Mórica a Františka Beňovských, mohlo byť jedine povstanie Barskej 

konfederácie, ale to je zatiaľ len hypotéza, ktorá musí počkať na svoje potvrdenie alebo 

vyvrátenie. 

Záhadu dvoch takmer identických listov dvoch účastníkov americkej revolúcie môžeme 

uzavrieť pohľadom na ich účinnosť. V prípade M. Kováča nevieme, či mu Franklin 

nejaké odporúčanie pre Kongres dal, isté však je, že už 26. februára opustil Bordeaux 

na palube lode Katarína z Dartmouthu (Catherina Froom Darmouth) a bol už určite 30. 

apríla v meste Providence (Rhode Island), kde doručil isté vojenské informácie generálovi 

Spencerovi a neskôr dokonca samotnému Washingtonovi. 27 Fakt, že Kováč bol 

prijatý samotným Washingtonom v Morristowne (New Jersey), potvrdzuje jeho list 

Kongresu zo dňa 17. 5. 1777. 28 Napriek týmto stretnutiam sa Michalovi Kováčovi nepodarilo 

vstúpiť do radov kontinentálnej armády – na jeho oficiálnu žiadosť mu 23. mája 

Kontinentálny kongres dal zamietavú odpoveď. 29 Keďže nemohol vstúpiť do radov armády, 

vo Philadelphii sa prihlásil Kováč do milícií, kam ho prijali. Stal sa dôstojníkom 

špeciálneho nemeckého práporu s úlohou náboru nováčikov. 30 Zlom v Kováčovej kariére 

26 „L’an 1767 – J’ai servi en Pologne sous le Général Pulawski” (v dobových materiáloch ide 

o často používanú, i keď nepresnú, formu mena grófov Pułaskich). Österreichisches Staatsarchiv 

Wien, Haus-, Hof-, und Staatsarchiv, Staatskanzlei, Türkei II, Berichte 1783 VII-X, kart. 

81, fasc. 2 (mesiace september-október), f. 68 


28 Tamže, s. 102 

29 Tamže, s. 103. 

30 Tamže, s. 103. Tiež Haiman, M.: Poland and the American Revolution War. Chicago, Ill., 

1932, s. 84. 

36



nastal až s príchodom Kazimierza Pułaskeho do Ameriky, ktorého musel Kováč dobre 

poznať – pravdepodobne v období bojov Barskej konfederácie, teda v čase, keď nemáme 

o Kováčovi žiadne písomné zmienky. K Pułaskému sa pripojil krátko po bitke pri 

Germantowne (4. október 1777) a odvtedy boli nerozlučnou dvojicou. Pułaski sa v tom 

čase zaoberal organizáciou a výcvikom jazdy, najslabšej časti mladej americkej armády, 

a skúsenosti ostrieľaného Kováča mu prišli len vhod. Jednoznačne na prosbu Pułaského 

a za sprostredkovania Washingtonom bol Michal Kováč napokon vojenskou komisiou 

Kontinentálneho kongresu menovaný 14. januára 1778 na „majstra“ vo výcviku jazdy 

a neskôr povýšený za veliaceho plukovníka (colonel-commandant) v jazdeckej légii. 31 

Jeho úspešné pôsobenie sa skončilo tragicky v bitke pri Charlestone dňa 11. mája 1779. 

V prípade Františka Beňovského jeho žiadosť Kontinentálnemu kongresu nemala 

pozitívny účinok. Na jej rube je poznámka, že po prednesení žiadosti v Kongrese dňa 13. 

decembra 1779 bola odoslaná do vojenskej komisie Kongresu. Na svoju žiadosť dostal 

v dňoch 20. a 24. decembra 1779 zamietavé odpovede, ale v písaní suplík pokračoval aj 

v prvej polovici nasledujúceho roka. 32 Keď jeho úpenlivé prosby nenašli odozvu v ušiach 

kongresmanov, František sa v takmer neriešiteľnej situácii rozhodol pre dezerciu k Britom, 

čo dokladá jedna zmienka v liste Williama Clajona, tajomníka generála Gatesa 

z 20. augusta 1780. 33 Možno práve odmietnutie služby v americkej armáde Kongresom 

ho zachránilo pred osudom Michala Kováča a priviedlo napokon späť do rodného Vrbového. 


32 GRIFFITHS, David: Maurice August Benyowsky: A Military Adventurer in Revolutionary 

America. Štúdia publikovaná v ruskom internetovom historickom časopise Mir istorii 4/2002 

na stránke: historia.ru/2002/04/ griffiths.htm (stránka dostupná aj ku dňu 1. 5. 2007). 

33 „Count Pulaski’s pretended Brother is Gone to the Enemy. I suppose he was afraid of being 

known to have been expelled out of Lauzun’s Legion in the French Service, that Corps being 

at Newport.“ The State Records of North Carolina (coll. and ed. by Walter CLARK). Vol. 

XIV (1779 – 1780). Winston, NC, 1896, s. 566 – 567. 

37

Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí 

Peter Kónya 

KÓNYA, P.: Economic situation in Michalovce in the 18th century. In: Annales historici 


Michalovce underwent a complex economic and social development during the 18th 

century. At the beginning, Michalovce fell into rapid decline when it lost its status of 

the significant regional centre of crafts and trade and became almost depopulated. In the 

first half of the century, the town was gradually growing into large agricultural centre. 

As to handicraft, it was not as significant as it used to be at the end of the Middle Ages. 

In the second half of the century, Michalovce still remained mainly agricultural town, 

although the craft was becoming stronger. The trade was enhanced by seven annual fairs. 

The economic development of the town was closely related to the changes concerning the 

ownership of the town, especially after the Sztáray dynasty came to power. 

Na území Zemplínskej stolice, ležiacej na severovýchode Uhorska, ktorá patrila 

k najrozsiahlejším stoliciam v krajine vôbec, neboli v minulosti žiadne slobodné kráľovské 

mestá. V hospodárskom a spoločenskom živote ich nahrádzali početné mestečká. 

Tie, najmä vďaka skupine tokajských mestečiek v južnej časti stolice, jej aj v tomto 

ohľade zabezpečovali jedno z popredných miest. Okrem nich sa však na teritóriu stolice 

rozvíjali aj viaceré iné väčšie alebo menšie zemepanské mestečká (najväčšie z nich 

označované ako mestá). Jedným z najvýznamnejších boli Michalovce, ležiace na jej východnom 

okraji, na krajinskej ceste, na hraniciach s Užskou stolicou. 

Vlastnícke pomery 

Najväčšiu časť pôdy, poddanských usadlostí a panské sídla mali na začiatku 18. storočia 

v rukách dva šľachtické rody: Pongráczovci z Michaloviec a Sztárayovci, používajúci 

takisto predikát z Michaloviec (Nagymihályi). 1 Pánmi Michalovského hradu 

(kaštieľa), mestečka a väčšiny panstva boli až do r. 1711 Pongráczovci, menovite Ladislav 

a Ján. Sobášom Márie Pongráczovej z Michaloviec s Františkom Barkóczym dostali 

sa medzi tunajších zemepánov aj Barkóczyovci. Finančné problémy v prvých rokoch 

18. storočia a neskôr počas povstania Františka II. Rákócziho prinútili majiteľov panstva 

k predaju, zálohu či darovaniu časti svojich majetkov, medzi inými aj v Michalovciach. 

V dôsledku toho sa v krátkom čase zväčšil počet zemepánov mestečka, resp. osôb, vlastniacich 

v ňom väčší alebo menší majetkový podiel. 

Podobne sa medzi michalovských zemepánov dostal ešte koncom 17. storočia Imrich 

Gombos, manžel Anny Pongráczovej. Okrem Pongráczovcov, Sztárayovcov a už uvedených 

šľachtických rodín mali na prelome storočí svoje majetkové čiastky v mestečku 

1 ŠA (Štátny archív) Prešov, Stárai Michalovce, 151, 152, 153, 154, 155, 156, 157, 158: Dokumenty 

o zálohovaní majetkov v Michalovciach z prelomu 17. a 18. storočia. 

38


aj Bánffyovci, Michal Szentiványi, Zuzana Soósová, Andrej Szirmay, Štefan Boronkay 

a azda aj ďalší, menší zemepáni. 2 

V prvých rokoch 18. storočia dochádzalo zálohovaním k ďalšiemu deleniu majetkov 

v mestečku. Z už uvedených šľachticov získal ďalšie usadlosti a polia najmä Andrej 

Szirmay. Okrem viacerých poddanských hospodárstiev, polí a lúk dostal od Márie 

Pongráczovej r. 1699 dve opustené usadlosti (Tarcaliho a Lakatosovu) spolu so záhradou, 

patriacou kaštieľu. 3 Tá istá Mária Pongráczová zálohovala r. 1696 za 500 zlatých svojmu 

švagrovi Imrichovi Gombosovi michalovskú kúriu, so všetkými poliami, lúkami, lesmi 

a rybníkmi, ako aj hostinec, užívaný dovtedy Andrejom Vargom. 4 Malé majetkové podiely, 

často neprevyšujúce jednu usadlosť sa dostali do rúk novým vlastníkom, ako bol 

napr. Andrej Mészáros 5 , František Potocký, Štefan Lendvay 6 , Štefan Nevický či Štefan 

Török. 7 V roku 1707 dal Ladislav Pongrácz za 600 zlatých do zálohu Františkovi Barkóczymu 

svoj hostinec so všetkými náležitosťami, spolu s jednou sedliackou usadlosťou. 

Záloh mal byť vyplatený po šiestich rokoch. 8 

Po porážke posledného protihabsburského povstania nastal rýchly mocenský vzrast 

rodu Sztárayovcov, ktorý sa stal v pomerne krátkom čase pánom celého panstva i mestečka. 

V priebehu 20. a 30. rokov 18. storočia Imrich Sztáray nielen nahradil niekdajších 

majiteľov panstva Pongráczovcov, ale postupne vytlačil z ich pozícií aj Szirmayovcov, 

držiacich začiatkom storočia v zálohu takmer celé Michalovce. 

Úlohu pritom zohrala i zainteresovanosť miestnych zemepánov na poslednom protihabsburskom 

odboji a ich ochota vyjadriť vernosť legitímnemu panovníkovi. Tak Andrej 

Szirmay (vďaka zálohu vlastník takmer celého mestečka) už koncom roku 1710 odišiel do 

Prešova zložiť prísahu vernosti Jozefovi I. 9 Napriek pomerne pohotovej zmene politickej 

orientácie sa mu však nepodarilo rozísť sa so svojou kuruckou minulosťou bez finančných 

strát a v nasledujúcom roku musel vyplatiť do cisárskej vojnovej pokladnice 1 700 

rýnskych zlatých. 10 Jedným z dôvodov rýchleho úpadku moci Pongráczovcov bola zrej- 

2 Tamtiež. 

3 ŠA Prešov, SM, 156: Zmluva o zálohovaní majetku z r. 1699. 

4 ŠA Prešov, SM, 153: Dohoda o zálohovaní kúrie, hostinca a ďalších majetkov Máriou 

Pongráczovou za 500 zlatých, z r. 1696. 

5 ŠA Prešov, SM, 160: Dohoda o zálohovaní majetku a krčmy v Michalovciach A. Mészárosovi 

za 400 zlatých z r. 1702. 

6 ŠA Prešov, SM, 160: Dohoda o zálohovaní majetku za 60 zlatých Štefanovi Lendvayovi 

z r. 1702. 

7 ŠA Prešov, SM, 162, 163: Dohody o zálohovaní polí Františkovi Potockému a Štefanovi Nevickému 

z r. 1705 a 1706. ŠA Prešov, 161: darovanie majetku v Michalovciach Štefanovi Törökövi 

z r. 1703. 

8 ŠA Prešov, SM, 164: Dohoda o zálohovaní hostinca a usadlosti v Michalovciach Ladislavom 

Pongráczom za 600 zlatých z r. 1707. 

9 Szirmay András naplója, 71. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VII, (Ed. Dongó, 

Gy., B.). Sátoraljaújhely 1902, s. 271. 

10 Szirmay András naplója, 74. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VIII, (Ed. Dongó, 

Gy., B.). Sátoraljaújhely 1903, s. 14. 

39

Peter Kónya 

me ich prílišná angažovanosť na strane Františka II. Rákociho počas povstania. Ladislav 

Pongrácz so svojím synovcom Jánom patrili k popredným stúpencom odboja v stolici a ich 

prechod na stranu panovníka nebol pravdepodobne taký jednoduchý. 11 Mocenský vzostup 

Sztárayovcov uľahčila aj situácia Pongráczovcov, keď sa Ján Pongrácz ocitol bez mužského 

potomka a tak práve v období po Satmárskom mieri napokon ich rod po meči vymrel. 12 

Až do začiatku 40. rokov boli pánmi väčšej časti Michaloviec Szirmayovci. Užívali 

ich spolu s viacerými obcami panstva na základe zálohu z r. 1696. Okrem kaštieľa (hradu) 

a väčšiny sedliackych usadlostí i remeselníckych domácností mali v držbe i pivovar, 

krčmu (neskôr niekoľko krčiem), bitúnok a mýtne právo na trhu a na moste cez Laborec. 

Ešte v polovici 30. rokov patril vdove a synom Andreja Szirmaya (Andrejovi, Imrichovi 

a Adamovi) kaštieľ a dve z troch michalovských kúrií. 13 

Ďalším z vlastníkov mestečka bol Imrich Sztáray, jediný legitímny dedič niekdajšieho 

pongráczovsko-sztárayovského panstva. Svoju rezidenciu v čase szirmayovského 

zálohu nemal v Michalovciach, ale na neďalekom hrade Vinné. Spomedzi majiteľov 

menších podielov panstva a mestečka bol najvýznamnejším barón Imrich Luzsénszky, 

vlastník jednej z miestnych kúrií. Ďalšími menšími vlastníkmi jednotlivých usadlostí 

v tomto období boli: Boronkayovci, Neviczkovci, Szánkiovci, Gombosovci a iní. 14 

Významným medzníkom v dejinách Michaloviec je rok 1743. Vtedy barón Imrich 

Sztáray uzavrel dohodu s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení väčšiny mestečka 

a veľkej časti michalovského panstva, zálohovaného Pongráczovcami r. 1696. Záloh 

bol vyplatený sumou 68 000 uhorských zlatých. 15 Gróf Sztáray získal vtedy takmer 150 

sedliackych a želiarskych usadlostí a súčastí majera v Michalovciach, spolu s kaštieľom, 

dvoma kúriami a k nim patriacimi poliami, lúkami, lesmi, resp. inými náležitosťami. 16 

Szirmayovcom ostala iba jedna kúria, obývaná Adamom Szirmayom, s poliami a lúkami. 

Súčasne stratili aj práva varenia piva, výčapu a vyberania mýta z trhov v mestečku, 

ktoré prešli na grófa Imricha Sztáraya. Mohli si so sebou zobrať svojich sluhov a remeselníkov 

z majera. 17 

11 Ladislav Pongrácz ešte aj na sklonku povstania, v januári 1711 sa pri kapitulácii hradu Vinné 

zaviazal síce rešpektovať vôľu svojich podriadených, sám však vtedy rozhodnutie prejsť na 

stranu panovníka nevyjadril. ŠA Prešov, SM, 388: Ponuka kapitulácie veliteľa hradu Vinné 

Ladislava Pongrácza z Michaloviec z 26. januára 1711. 

12 NAGY, Iván: Magyrország családjai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, X. Pest 1863, 

s. 868. 

13 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení 

zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743. BEL, 

Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174. 

14 ŠA Prešov, SM, 172 – 185: dokumenty k zálohovaniu, predaju a kúpe majetkov v Michalovciach 

z 20. a 30. rokov 18. storočia. 


zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743. 

16 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743. 



40


Aj potom však ostali v Michalovciach viacerí menší šľachtickí vlastníci. V roku vyplatenia 

zálohu, r. 1743 tu mali majetkové podiely: barón Luzsénszky kúriu a 7 usadlostí, 

Egri 6 usadlostí, Ján Nagymihályi 3 usadlosti, Ladislav Boronkay 3 usadlosti, Ladislav 

a Štefan Neviczky 2 usadlosti a Adam Szemere, Juraj Dohny, Tolnay a barón Vécsey po 

jednej usadlosti. 18 

Gróf Sztáray získaval postupne aj ďalšie majetky v mestečku a sceľoval tak svoje 

domínium. V roku 1748 kúpil usadlosť Adama Szemereho a r. 1756 mu zanechala svoj 

podiel Anna Neviczká. 19 V 50. rokoch už boli Sztárayovcoi takmer výlučnými pánmi 

Michaloviec. R. 1752 vlastnili popri poddaných v mestečku i rozsiahly majer, z ktorého 

iba jedna desatina bola v držbe iných zemepánov (najmä baróna Luzsénszkeho). 20 R. 1760 

gróf Sztáray získal do zálohu za 3160 uhorských zlatých od barónky Judity Luzsénszkej 

jej michalovskú kúriu a za 910 zlatých usadlosti v obciach Vrbovec, Jastrabie, Trnava 

a Čečehov. 21 

Od polovice 18. storočia bol vývin vlastníckych pomerov v Michalovciach i v celom 

panstve charakterizovaný ďalším upevňovaním pozícií Sztárayovcov, ktorí sa postupne 

stávali ich jedinými majiteľmi. V priebehu 50. rokov pokračoval gróf Imrich Sztáray 

v sceľovaní svojej domény v mestečku i ďalších častiach panstva. V roku 1762 mu zanechal 

barón Boronkay jednu usadlosť v Michalovciach v hodnote 100 zlatých 22 a postupne 

získaval polia, domy i šľachtické sídla od ostatných drobných zemianskych vlastníkov. 

Keď r. 1769 gróf Imrich Sztáray umrel, v Michalovciach ostal gróf Michal Sztáray, 

ktorý pokračoval v úsilí svojho otca o sceľovanie a povznesenie rodovej domény. Táto 

snaha bola natoľko úspešná, že už r. 1770 patrili okrem troch usadlostí zemana Prinyiho 

a jednej baróna Boronkaya všetky domy, polia a ďalšie majetky v mestečku Sztárayovcom. 

23 Začiatkom 70. rokov malo potom iba dvoch majiteľov: Sztárayovcov a Boronkayovcov. 

Pritom však barón Andrej Boronkay vlastnil iba jednu poddanskú usadlosť, ktorú 

mal vtedy v držbe Pavol Vladár. 24 Do konca storočia boli však Sztárayovci už jedinými 

pánmi Michaloviec, skutočného centra i sídla svojho rozsiahleho panstva. 25 

Okrem územného rozširovania svojich majetkov na úkor iných majiteľov upevňoval 

gróf svoju hospodársku aj politickú moc takisto inými spôsobmi. Od 70. rokov zrušil 


19 ŠA Prešov, SM, 203, 212: dohody o predaji a odkázaní usadlostí v Michalovciach Imrichovi 

Sztárayovi. 

20 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis majetkov v Michalovciach z r. 1752. 

21 ŠA Prešov, SM, 433: Dohoda grófa Imricha Sztáraya s barónkou Juditou Luzsénszkou o zálohovaní 

kúrie v Michalovciach a majetkov v obciach Vrbovec, Jastrabie, Trnava a Čečehov 

z 12. VI. 1760. 

22 ŠA Prešov, SM, 217: Zanechanie jednej usadlosti v Michaloviach L. Boronkayom grófovi 

Michalovi Sztárayovi. 

23 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770. 

24 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. 

25 KORABINSKY, Johann Matthias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von 

Ungarn. Pressburg 1786, s. 632. 

41

Peter Kónya 

viacero výhod, ktoré kedysi jeho otec udelil michalovským poddaným, a zmocnil sa 

dovtedy obecných, sedliakmi užívaných polí a lúk. 26 Takto bezohľadne však postupoval 

nielen voči poddaným. Podobne už začiatkom 70. rokov odňal miestnemu rímskokatolíckemu 

farárovi právo na sobotné výnosy z horného a prostredného mlyna v mestečku. 

27 V dôsledku takéhoto postupu voči obyvateľstvu sa od začiatku svojho nástupu na 

čelo panstva dostával do konfliktu s poddanými. 28 Gróf ďalej rozširoval a modernizoval 

panský majer a pokračoval i v prebudovávaní a zveľaďovaní kaštieľa, ku ktorému pribudli 

rozsiahle záhrady, parky a letné sídla. 29 

Hospodárske pomery 

Počas celého 18. storočia dominovalo v hospodárskom živote Michaloviec poľnohospodárstvo 

nad remeslom a obchodom. Na prelome storočí sa poľnohospodárska výroba 

sústreďovala na sedliackych hospodárstvach a panskom majeri. Žiaľ, z prvých rokov 

18. storočia nie sú k dispozícii údaje o štruktúre, veľkosti a počte roľníckych usadlostí, 

rovnako ani o zemepanskom veľkostatku. V Michalovciach sa vtedy pestovali tradičné 

obilniny ako pšenica, raž, jačmeň, ovos, ale aj také plodiny ako hrach, šošovica, proso, 

pohánka, menej ľan a konope. 30 Poľnohospodárska pôda v chotári bola rozdelená na 

dve časti, jednu, ležiacu pri Laborci, poškodzovala počas častých povodní voda. Lúky 

neužívali poddaní žiadne, tie patrili zrejme k majeru. V mestečku (zrejme ako súčasť 

majera) boli dva mlyny. 31 Jeden z nich patril Andrejovi Szirmayovi a druhý majiteľovi 

panstva Ladislavovi Pongráczovi. 32 Na základe analógií s predchádzajúcim obdobím sa 

aj začiatkom 18. storočia dá predpokladať pestovanie hrozna vo vinohradoch na Ďurkove 

(Györke, dnes Hrádok) a dorábanie vína v mestečku. 33 

Na prelome storočí žilo v Michalovciach veľmi málo poddanského sedliackeho obyvateľstva. 

Stoličný súpis z r. 1696 uvádza iba 6 sedliackych usadlostí 34 , čo bolo približne 

na úrovni okolitých dedín a mnohonásobne menej, než v Humennom. Keďže remeselná 

výroba nebola v tom období v mestečku na takej úrovni, aby predstavovala prevládajúci 


27 Archív košického rímskokatolíckeho arcibiskupstva: Kanonická vizitácia michalovskej farnosti 

z r. 1773. 

28 Poddaní sa s grófom súdili viackrát, r. 1770, r. 1786 a r. 1787. ŠA Prešov, SM, 968. 

29 KORABINSKY, Johann Matthias: c. d., s. 632. 

30 Szirmay András naplója, 49. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez V, (Ed. Dongó, 

Gy., B.). Sátoraljaújhely 1900, s. 204 – 205. 

31 Tamže, s. 205. 

32 MOL (Magyar Országos Levéltár) Budapest, Rákóczi-szabadságharc levéltára, G-28, 89. cs.: 

Extractus naturalium repertitionis Inclyti Commitatus Zempleniensis intertentione militiae 

deputatam et cassarium administrandam, 1710. 

33 DIENES, Dénes: Református egyházlátogatási jegyzökönyvek 16 – 17. század. Budapest 

2001, s. 245: kanonická vizitácia michalovskej reformovanej farnosti z r. 1619 – 1620. 

34 BAZML (Borsod-Abaúj-Zemplén Megyei Levéltár), Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV- 

1005/a, 37. cs., Loc. 123, No. 78: Series conumerationis portarum A. 1696. 

42


zdroj obživy, možno predpokladať, že pokles počtu roľníckych usadlostí bol dôsledkom 

vojnových udalostí, pravdepodobne pustošenia z čias nedávneho povstania Imricha 

Tököliho a pobytu habsburských vojsk počas protitureckej vojny. Na túto skutočnosť 

ostatne nepriamo poukazujú aj správy o vojenskom využívaní Michalovského hradu 

(opevneného kaštieľa) i konkrétny údaj o vyčíňaní chorvátskej jazdy, ubytovanej v ňom 

v roku 1695. 35 

Súpis poddaných z r. 1696 uvádza šiestich poddaných, ktorí užívali polia s rôznou 

výmerou. Dvaja vysievali po 2,5 prešporskej merici obilia, dvaja po 2, jeden 3 a jeden 

iba 1 prešporskú mericu. Richtár bol zrejme oslobodený od časti vrchnostenských dávok 

a nie je uvedená rozloha jeho polí. Lúky nemali v držbe žiadne. 36 Podobne šesť poddanských 

sedliackych usadlostí, z nich dve domácnosti remeselníkov, uvádza aj ďalší, panský 

súpis z r. 1699. Traja z nich hospodárili na celej usadlosti, jeden na polovičnej. Dvaja 

sedliaci boli oslobodení. Keďže richtár sa v súpise nenachádza, jeho usadlosť bola buď 

oslobodená, alebo ním bol mešťan (remeselník). 37 Súpis obsahuje aj niektoré povinnosti 

poddaných. Popri finančných povinnostiach a práci na panskom majeri odovzdávali 

sedliaci zemepánovi časť úrody, svine, remeselnícke výrobky (čižmy a kože) a museli 

predávať panské víno. 38 

Pokles počtu obyvateľov a s ním aj hospodárskej úrovne mestečka pokračoval aj začiatkom 

storočia, predovšetkým počas povstania Františka II. Rákociho. Údaje z r. 1709 

neuvádzajú už ani jednu sedliacku usadlosť, iba 5 želiarskych, 2 sedliacke oslobodené 

(resp. nájomnícke) a 10 meštianskych (remeselníckych) domácností. Avšak ako opustené 

je označených až 40 usadlostí. Bolo to viac ako vo všetkých okolitých obciach spolu. 39 

Tento negatívny vývin pokračoval aj v nasledujúcich rokoch, minimálne do r. 1711. 

Poľnohospodárska výroba v mestečku sa tak začiatkom 18. storočia dostala do krízy, 

stagnovala a postupne sa zrejme obmedzila iba na panský majer a súkromné hospodárstva 

mešťanov (remeselníkov). Remeslo, ktoré samo bolo pomerne málo vyvinuté, sa 

v tomto období stalo prevažujúcim zamestnaním obyvateľstva. Na konci 17. storočia sa 

v Michalovciach rozvíjalo niekoľko odvetví remeselnej výroby. Svoje cechy mali krajčíri, 

gombikári, kožušníci (od r. 1674), mäsiari (od r. 1677) a čižmári (od r. 1698). 40 

35 ŠA Prešov, SM, 153: Dohoda o zálohovaní kúrie, hostinca a ďalších majetkov Máriou 

Pongráczovou za 500 zlatých, z r. 1696. 

36 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV-1005/a, 37. cs., Loc. 123, No. 78: Series conumerationis 

portarum A. 1696. 

37 ŠA Prešov, SM, 380: Súpis naturálnych a peňažných dávok v obciach michalovského panstva 

z r. 1699. 

38 Tamtiež. 

39 Szirmay András naplója. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VII, (Ed. Dongó, Gy., 

B.). Sátoraljaújhely 1902, s. 113. Z údajov nie je jasné, či sa týkajú celých Michaloviec, alebo 

časti, patriacej Andrejovi Szirmayovi. Tomu však vtedy patrila už väčšina mestečka, a tak ani 

v tom prípade by neboli celkové počty poddanského obyvateľstva príliš odlišné. 

40 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, cechové artikuly z r. 1674, 1677 a 1699. 

43

Peter Kónya 

Bližšie údaje z tohto obdobia sú známe iba pre dokumentovanie pôsobenia najmladšieho 

cechu, čižmárskeho. Členovia cechu sa r. 1700 obrátili na majiteľov panstva Ladislava 

a Jána Pongrácza s prosbou o priznanie privilégií košických čižmárov, ktoré si 

spolu s pečaťou priniesli z Košíc. Podľa nich mal byť prvý a druhý cechmajster oslobodený 

od daní, ostatní členovia cechu museli naďalej platiť dane i dohodnuté dávky 

zemepánom. 41 

Artikuly košického čižmárskeho cechu začali so súhlasom vrchnosti užívať už v tom 

istom roku, keďže onedlho sa na nich sťažovali humenskí čižmári. Predmetom sťažnosti 

boli problémy, ktoré im spôsobovali michalovskí čižmári pri predaji ich výrobkov. Títo 

potom, ako získali privilégiá košického cechu, prestali púšťať humenský cech na miestny 

trh, naďalej však nakupovali lacnejšie kože od obuvníckeho cechu v Humennom, 

v čom im tamojší čižmári nebránili. 42 Konflikt sa pravdepodobne podarilo v krátkom 

čase vyriešiť, pretože už v nasledujúcom roku uzavreli predstavitelia cechu dohodu 

s Ladislavom Pongráczom a Františkom Sztárayom o svojich povinnostiach voči zemepánom 

a zvýhodnenom predaji svojich výrobkov pre zamestnancov panstva. 43 

Z tohto obdobia sú známe aj niektoré mená remeselníkov. Je zaujímavé, že kým 

r. 1699 mali ešte dvaja remeselníci priezviská označujúce ich povolanie, ako Matej Csizmadia 

a Martin Varga, v roku 1701 mali všetci členovia čižmárskeho cechu vlastné, od 

profesie odlišné mená. Prvým cechmajstrom bol Ján Pap, druhým Štefan Harangozó 

a ďalšími majstrami Štefan Bátory, Michal Cifra, Ján Enyiczkey a Andor Katuk. 44 

Okrem majera, dvoch mlynov a remeselníckych dielní existovali v mestečku aj 

niektoré iné hospodárske objekty patriace panstvu. Boli to predovšetkým dva hostince, 

resp. krčmy, dávané do nájmu miestnym obyvateľom i zemanom. 45 Ryby zrejme chytali 

v Laborci, existencia rybníkov v tomto období doložená nie je. 

V prvej polovici 18. storočia v dôsledku hospodárskeho vyčerpania, pobytu a pustošenia 

vojsk, no najmä morovej epidémie prebiehal v Michalovciach negatívny demografický 

a ekonomický vývin. Aj po roku 1711 klesal počet obyvateľov mestečka, ktoré 

už zrejme niekoľko rokov neplnilo svoje niekdajšie úlohy centra remeselnej výroby 

a obchodu na východe Zemplína. Kedysi prekvitajúce stredisko remesiel sa zmenilo na 

dedinu, obývanú iba niekoľkými domácnosťami, z ktorých sa väčšina venovala poľnohospodárstvu. 

Väčšia časť bola opustená a prekonávanie tohto vývoja bolo veľmi zdĺhavé 

a problematické. 

41 ŠA Prešov, SM, 158: Žiadosť čižmárskeho cechu o povolenie užívania artikulov košických 

čižmárov. 

42 ŠA Prešov, SM, 166: Sťažnosť humenských čižmárov na problémy zo strany michalovského 

cechu. 

43 ŠA Prešov, SM, 159: Dohoda čižmárskeho cechu s Ladislavom Pongráczom o povinnostiach 

voči vrchnosti. 

44 Tamtiež. 

45 Správy o hostinci a jeho nájomcovi obsahujú dohody o zálohovaní majetkov. ŠA Prešov, SM, 

153, 164. 

44


Na značné vyľudnenie, zničenie a schudobnenie poukazujú údaje z prvej štvrtiny 

18. storočia. Tento kritický stav sa dokonale odráža už v celokrajinskom súpise z roku 

1715. V Michalovciach bolo vtedy zaznamenaných iba sedem poddanských domácností. 

Z nich všetky, vrátane dvoch remeselníckych, sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom. 

Spustošenie a vyľudnenie dokumentuje skutočnosť, že ďalších 39 usadlostí 

bolo uvedených ako opustené. 46 Zo súpisu je zrejmý predovšetkým pokračujúci prudký 

pokles počtu obývaných sedliackych, resp. meštianskych usadlostí. V porovnaní s údajmi 

z roku 1709 sa ich stav znížil o desať, t. j. o viac ako polovicu. 

Hlavným zamestnaním obyvateľstva počas celej prvej polovice 18. storočia bolo poľnohospodárstvo. 

Všetci zo 7 sedliakov, resp. mešťanov, uvedených v súpise z r. 1715, sa 

venovali poľnohospodárstvu a každý z nich mal v držbe ornú pôdu s rovnakou rozlohou 

8 gbelov, celé mestečko hospodárilo na rozlohe 56 gbelov. Rovnako každý mal v držbe 

lúky s plochou 3 koscov, celé mesto užívalo lúky s výmerou 21 koscov. 47 Okrem toho sa 

dvaja spomedzi nich zaoberali aj remeslom (jeden kováč a jeden mäsiar). Skutočnosť, 

že ďalší traja sedliaci mali mená označujúce remeslá (Kerékjártó, Lakatos, Borbély), 

akiste poukazuje na ich pôvodné zamestnanie, ktoré v dôsledku hospodárskeho úpadku 

opustili a venovali sa obrábaniu pôdy. 48 

Polia v chotári mali michalovskí poddaní rozdelené do troch častí. Pôda bola kvalitná 

a bez väčšej námahy dávala dobrú úrodu, na brehu Laborca však spôsobovala veľké škody 

rieka, často sa vylievajúca z koryta. Lúky nestačili uspokojovať potreby sedliakov, 

ich malú rozlohu kompenzovali však dobré pasienky. V chotári nemali poddaní k dispozícii 

žiadne lesy, kde by mohli zbierať drevo na kúrenie. Museli na to využívať lesy, 

patriace iným obciam. Vinice na Ďurkove, využívané ešte začiatkom 18. storočia, boli 

v tom období spustnuté. Svoje poľnohospodárske výrobky mohli poddaní predávať na 

trhoch, konaných priamo v mestečku. 49 

Údaje zo súpisu jasne dokumentujú hlboký hospodársky úpadok Michaloviec v prvej 

tretine 18. storočia. Jeho príčinou mohli byť popri už uvádzaných dôsledkoch Rákociho 

povstania a morovej epidémie, takisto extrémne klimatické podmienky a nimi zapríčinená 

neúroda. V roku 1713 sa na panstve neurodilo ani obilie, ani ovocie či hrozno, ba 

dokonca ani žalude v dubových lesoch a takisto seno bolo zlé a zabahnené. 50 

Napriek ťažkým dôsledkom hlbokej krízy, v ktorej sa mestečko na začiatku storočia 

ocitlo, došlo ku koncu druhého desaťročia k miernemu oživeniu. Poukazuje na to ďalší 

celokrajinský súpis, vykonaný o päť rokov neskôr. K roku 1720 vzrástol počet sedliac- 

46 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV. A. 1005/a: Szirmay-féle pénztári és biztossági 

iratok 1533 – 1777. Loc. 114, No. 89: Conscriptio Totius Comitatus pro Cassa Contributionalis 

deserviens, 1715. 

47 Tamtiež. 

48 Tamtiež. 

49 Tamtiež. 

50 Szirmay András naplója, 83. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez IX, (Ed. Dongó, 

Gy., B.). Sátoraljaújhely 1904, s 18. 

45

Peter Kónya 

kych usadlostí na 15, teda viac ako dvojnásobne. Ešte výraznejšie sa zväčšila výmera 

obrábanej pôdy, ktorá v tom roku dosahovala už 240 gbelov polí a 45 koscov lúk. V tejto 

ploche sú však zahrnuté už nielen polia obhospodarované jednotlivými sedliackymi 

domácnosťami, ale takisto aj pôda patriaca k panskému majeru, rozrastajúcemu sa na 

území opustených poddanských usadlostí. Došlo i k obnoveniu pestovania viniča na 

Ďurkove, kde panstvo vysadilo vinohrady s rozlohou 7 kopáčov. 51 

Súpis z roku 1720 dokladá určitý hospodársky vzostup Michaloviec, ten sa však 

v nasledujúcom období spomalil a ešte aj údaje z 30. rokov poukazujú na veľmi zdĺhavé 

a ťažké prekonávanie hospodárskeho úpadku. Domáce obyvateľstvo pred r. 1711 z väčšej 

časti zahynulo alebo opustilo mestečko a nahradili ho prisťahovalci, ktorí, napriek 

kvalitným poliam, sa nedokázali systematicky venovať poľnohospodárstvu a živili sa 

najmä sezónnymi námezdnými prácami. 52 Poväčšine boli zrejme zamestnaní na panskom 

majeri a iba postupne si osvojili spôsob života tunajších poddaných sedliakov. 

Dynamickejší hospodársky rozvoj mestečka nastal zrejme až od druhej polovice 

30. rokov 18. storočia, no najmä po r. 1743, keď ho gróf Sztáray a jeho potomkovia začali 

systematicky meniť na svoje rezidenčné mesto, centrum rozsiahleho rovnomenného 

panstva. V polovici 40. rokov zaznamenali panskí úradníci v Michalovciach už 150 poddanských 

(sedliackych, želiarskych, meštianskych) usadlostí. 53 Z nich takmer dve tretiny 

(48 usadlostí) bolo ešte stále opustených a takisto nie všetky zvyšné usadlosti užívali 

poddaní, ale často zemepáni alebo ich nájomcovia. Väčšinu z nich mali však v rukách 

sedliaci a želiari, ktorých počet vtedy už určite prevýšil 50 a za necelé štyri desaťročia 

tak vzrástol viac ako sedemnásobne. 54 

Do konca 40. rokov sa podarilo majiteľom panstva prekonať hlbokú krízu zo začiatku 

18. storočia, osídliť mestečko novým roľníckym obyvateľstvom a pozdvihnúť poľnohospodárstvo 

minimálne na úroveň predchádzajúceho obdobia. Hospodárilo v ňom 

vtedy približne päťdesiat sedliakov a želiarov, čím sa stalo ďaleko najväčším strediskom 

v celom slúžnovskom okrese i v priľahlých oblastiach Užskej stolice. 

Avšak prinajmenšom takú výmeru pôdy ako sedliacke hospodárstva zaberal panský 

majer. K majeru patrili najmä polia v časti chotára smerom k Močaranom, s rozlohou 

258 rolí, resp. 212 gbelov. 55 Súčasťou majera boli aj lúky, opäť s podstatne väčšou plochou 

ako v úžitku poddaných. Spolu s tými, čo patrili k opusteným usadlostiam, malo 

panstvo 47 lúk, celkovo s výmerou 144 koscov. 56 Podobne boli pričlenené k majeru, resp. 

obhospodarované v réžii panstva, aj viaceré opustené sedliacke usadlosti. Na niektorých 

z nich zriadilo panstvo ovocné záhrady. 57 

51 ACSÁDY, Ignác: Magyarország népessége a Pragmatica Sanctio korában. Budapest 1896, 

s. 186. 

52 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174. 


54 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis majetkov v Michalovciach z r. 1752. 

55 Tamtiež. 

56 ŠA Prešov, SM, 209: Súpis panských lúk v Michalovciach z r. 1753. 


46


Hospodársku úroveň Michaloviec na konci 50. rokov 18. storočia presnejšie umožňuje 

rekonštruovať stoličný daňový súpis z tohto obdobia. V mestečku vtedy žilo 76 zdaňovaných 

domácností, z nich dve patrili taxalistom a ďalšie poddaným. Spomedzi týchto 

usadlostí však iba 29 užívalo polia s výmerou najmenej 2 gbely. Ostatné domácnosti buď 

nemali žiadnu pôdu (remeselníci, želiari a židia), alebo vlastnili políčka (skôr záhrady) 

s rozlohou nižšou ako 1 gbel. 58 

Celkovo sa v mestečku na konci 50. rokov poľnohospodárstvu venovalo 44 zdaňovaných 

domácností. Celá obec hospodárila na 82 a 2 štvrtinách gbelu polí a užívala lúky 

s rozlohou 83 koscov. Z tejto výmery na 49 a 2 štvrtinách gbelu vysievali oziminy a na 

zvyšných 43 gbeloch jariny. 59 Vinice nemali poddaní v držbe žiadne, vinohrady na Ďurkove 

boli súčasťou panského majera. 

Väčšinu ornej pôdy malo medzi sebou rozdelených 29 sedliackych usadlostí. Z nich 

15 hospodárilo na výmere 4 gbelov a 14 na poliach s plochou väčšou ako 2 a menšou ako 

3 gbely. Títo sedliaci užívali lúky s rôznou rozlohou: jeden s výmerou 4, takisto jeden 

s plochou 1, pätnásti s rozlohou 3 a dvanásti s výmerou 2 koscov. 60 Ďalších 22 roľníckych 

domácností nemalo v držbe žiadne polia. Iba 5 z nich obrábalo pôdu. Všetci mali 

v držbe lúky s rozlohou 1 kosca. Ostatní neužívali nijakú pôdu, no aj medzi nimi bol 

jeden kováč, s lúkou na ploche 2 koscov. 61 Z domácich zvierat na všetkých usadlostiach 

spolu chovali 40 volov, 4 kone, 46 kráv, 15 býčkov a 61 svíň. Voly mali v držbe sedliacke 

usadlosti, svine, no najmä kravy však aj želiarske a remeselnícke domácnosti. Remeselníci 

a obchodníci chovali kone, ktoré používali pri svojej práci. 62 

Chotár mali sedliaci rozdelený už nie na dve, ale na tri časti. Lúky užívali v dostatočnom 

množstve, lesy však stále nemali k dispozícii žiadne. Svoje poľnohospodárske 

výrobky predávali na miestnych trhoch. V 50. rokoch 18. storočia utrpeli značné škody 

počas viacerých požiarov, pri ktorých stratili aj veľkú časť dobytka. 63 

Druhým najdôležitejším zamestnaním obyvateľov Michaloviec v prvej polovici 

18. storočia, zďaleka nie však takým významným ako poľnohospodárstvo, bola remeselná 

výroba. Ako dokumentujú už uvádzané údaje z obdobia po Satmárskom mieri, 

práve remeslo utrpelo v prvej štvrtine storočia najväčšie straty. Z kedysi prekvitajúceho 

strediska výroby s niekoľkými prosperujúcimi cechmi ostali v roku 1715 iba dvaja remeselníci: 

jeden kováč a jeden mäsiar. 64 Remeselná výroba sa zrejme spamätávala po- 

58 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása 

1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755 

után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry. 

59 Tamtiež. 

60 Tamtiež. 

61 Tamtiež. 

62 Tamtiež. 

63 Tamtiež. 

64 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV. A. 1005/a: Szirmay-féle pénztári és biztossági 

iratok 1533 – 1777. Loc. 114, No. 89: Conscriptio Totius Comitatus pro Cassa Contributionalis 

deserviens, 1715. 

47

Peter Kónya 

malšie ako poľnohospodárstvo a tak ešte v polovici 30. rokov bol počet remeselníkov 

v mestečku odhadovaný na minimum. 65 

Zvyšoval sa až na prelome 30. a 40. rokov, zrejme v súvislosti s požiadavkami rozrastajúceho 

sa panstva. Iba časť z nich bývala v mestečku a pracovala pre potreby jeho 

obyvateľov, ostatní boli v podstate súčasťou majera a zhotovovali výrobky pre svojich 

zemepánov. Takýmito boli už uvádzaní remeselníci, ktorých si pri vyplatení zálohu 

r. 1743 vzali so sebou Szirmayovci: traja kožušníci, dvaja debnári, obuvník, gombikár 

a zámočník. 66 Na začiatku 50. rokov pôsobili v Michalovciach remeselníci viacerých odvetví. 

Boli medzi nimi gombikári, kováči, kolesári, čižmári, obuvníci, mäsiari, murári 

a iní majstri. Svoje cechy mali vtedy v mestečku čižmári, krajčíri a obuvníci. 67 

Podľa údajov stoličného súpisu z konca 50. rokov 18. storočia žilo vtedy v Michalovciach 

36 remeselníkov. Pritom 8 z nich sa zároveň venovalo i poľnohospodárstvu a malo 

v držbe ornú pôdu a lúky s rovnakou výmerou ako ostatní sedliaci. Najpočetnejším odvetvím 

boli obuvníci, zastúpení šiestimi majstrami. Po nich nasledovali štyria krajčíri, 

traja čižmári a mäsiari, dvaja kováči, murári, tkáči a gombikári. Iba jedným majstrom 

boli zastúpení farbiari, remenári, kožušníci, kolesári, tehliari, medirytci, povrazníci, pekári, 

zámočníci, hrnčiari a mlynári. 68 Dvaja remeselníci (jeden hrnčiar a jeden čižmár) 

boli v postavení želiarov na panskom majeri a v kúrii. Je zaujímavé, že jeden z mäsiarov 

bol žid, akiste neponúkal mäso obyvateľom, ale zabezpečoval potreby príslušníkov židovskej 

obce v mestečku a okolí. 69 

Ďalším, najmenej zastúpeným a zrejme aj najpomalšie sa rozvíjajúcim odvetvím hospodárstva 

Michaloviec prvej polovice 18. storočia bol obchod. Mestečko už od stredoveku 

užívalo obchodné privilégiá, ktoré umožňovali niekoľkokrát v roku konať trhy. Tieto 

výsady ostali zachované aj v čase jeho najväčšieho ekonomického úpadku a naďalej boli 

v Michalovciach usporadúvané trhy. Tie však slúžili zrejme najmä potrebám miestnych 

sedliakov, neskôr i remeselníkov a poddaných z okolitých obcí a ešte v polovici 30. rokov 

bola ich návštevnosť veľmi nízka. 70 Výročné trhy v Michalovciach sa konali sedemkrát 

v roku, a to v deň Narodenia Pána, na Hromnice, Kvetnú Nedeľu, sv. Stanislava, 

sv. Lucie, sv. Andreja a Nanebovzatia Panny Márie. 71 Ich význam vzrástol po prekonaní 

krízy a hospodárskych ťažkostí koncom prvej polovice storočia, keď poskytovali odbyt 








69 Tamtiež. 


71 Tamže. BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök 

összeírása 1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 

– 1755 után. 

48


nielen miestnym sedliakom, ale aj rozvíjajúcemu sa remeslu a navštevovali ich poddaní 

zo Zemplínskej i Užskej stolice. 

Okrem trhov slúžili na obchodné účely aj obchodíky (krámiky) na námestí. V 40. rokoch 

18. storočia bolo takýchto stánkov či obchodíkov päť. Panstvo ich dávalo do prenájmu 

a jeden z nich mali v držbe mäsiari. 72 

Obyvateľov mestečka zaoberajúcich sa výlučne obchodom bolo počas celej prvej 

polovice storočia pomerne málo. Ešte na konci 50. rokov sa obchodu ako jedinému povolaniu 

venovali iba traja Michalovčania. Z nich bol jeden podželiar, bývajúci vo väčšom 

panskom hostinci (Juraj Zubilo), jeden žid (Jozef Mojzesovič) a jeden Grék (Bazileus 

Görög). 73 Veľká kolónia Grékov existovala vtedy v Užhorode, odkiaľ pravdepodobne 

prišiel aj michalovský Bazileus Görög (teda Grék). 

Z predchádzajúceho obdobia existovali v Michalovciach tri mlyny, horný, prostredný 

a dolný. Jeden z nich bol súčasťou panstva, druhý patril až do druhej polovice 50. 

rokov barónovi Imrichovi Luzsénszkemu a Sztárayovci ho získali až od jeho dedičov po 

r. 1755. 74 Čiastočné užívanie jedného z mlynov (horného alebo prostredného) odovzdal 

gróf Imrich Sztáray r. 1749 miestnej rímskokatolíckej farnosti. Bol to pomerne veľký 

mlyn so siedmimi mlynskými kameňmi. 75 Druhý, dolný mlyn, patril k majeru a panstvo 

ho odovzdávalo do prenájmu kresťanským (nežidovským) nájomcom. 76 

V prvej polovici 18. storočia boli v Michalovciach minimálne dva pivovary, pričom 

jeden bol súčasťou sztárayovského (do r. 1743 v zálohu Szirmayovcov) panstva a druhý 

patril barónovi Imrichovi Luzsénszkemu. Prvý pivovar, umiestnený na brehu Laborca, 

užívali priamo Szirmayovci, neskôr Sztárayovci a pivom z neho zásobovali svoje krčmy. 

77 V roku 1740 dal Adam Szirmay postaviť novú murovanú budovu pivovaru v hodnote 

100 zlatých. 78 Druhý pivovar sa nachádzal v mestečku na dvoch opustených sedliackych 

usadlostiach a Luzsénszkovci ho prenajímali, spolu s jednou krčmou. 79 V roku 

1743 je ako jeho vlastník uvedený pán Egry. 80 

72 ŠA Prešov, SM, 199, 998: Súpisy usadlostí v Michalovciach z rokov 1743 a 1752. 




74 Archív Košického rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Protocollum Canonicae Visitationis 

A. D. 1749, Districtum Homonensem. ŠA Prešov, SM, 211: Spor o dedičstvo po barónovi 

Imrichovi Luzsénszkom z r. 1755. 

75 ŠA Prešov, SM, 205: Súpis majetku rímskokatolíckej farnosti v Michalovciach z r. 1749. 





78 ŠA Prešov, SM, 190: Dohoda Adama Szirmaya s barónom Imrichom Sztáraym o postavení 

nového pivovaru za 100 zlatých z r. 1740. 

79 ŠA Prešov, SM, 158, 196: Zmluvy o prenájme hostinca Helenou Gombosovou, manželkou 

baróna Imricha Luzsénszkeho z r. 1729 a 1740. 


49

Peter Kónya 

Významné dôchodky plynuli majiteľom panstva aj iným zemepánom z miestnych 

krčiem a hostincov. V súpise majetku z r. 1743 sa uvádza v mestečku až päť krčiem. 

Jedna patrila barónovi Luzsénszkemu, jedna barónovi Vécseymu, ďalšia Szemeremu, 

Boronkaymu a Szánkimu. 81 Ďalšiu užívali Szirmayovci. Šľachtickí vlastníci krčiem ich 

zväčša prenajímali, často židovským nájomcom. Aj väčšiny týchto výnosných podnikov 

sa od polovice 40. rokov postupne zmocnil gróf Imrich Sztáray. R. 1743 získal späť 

krčmu od Szirmayovcov, r. 1747 si prenajal ďalšiu od Luzsénszkeho, ktorá sa neskôr 

stala predmetom už spomínaného dedičského súdneho sporu. 82 Na konci 50. rokov stáli 

v mestečku okrem niekoľkých krčiem aj dva hostince. Jeden z nich uvádza stoličný súpis 

ako väčší panský hostinec. 83 

Ďalšími zdrojmi príjmov panstva boli bitúnky. Mäsiarstvo bolo jedným z dvoch 

remesiel, ktoré nezanikli ani v období najhlbšieho úpadku mestečka. Produkcia mäsa 

sa rozvíjala zrejme so zveľaďovaním panského majera a okrem zásobovania miestneho 

obyvateľstva sa zameriavala akiste na výrobu pre časté výročné trhy. V 40. rokoch 

18. storočia stáli v Michalovciach štyri bitúnky. Súčasťou jedného z nich bol aj mäsiarsky 

krámik. Tri mali v prenájme miestni mäsiari, jeden užívali zemepáni. 84 

Posledným významnejším objektom panstva bola tehelňa. Stála priamo na majeri 

smerom k Močaranom. 85 Eviduje ju zoznam majetkov zo začiatku 50. rokov, bližšie údaje 

o nej však nie sú známe. Už spomínaný stoličný súpis z konca 50. rokov uvádza jedného 

tehliara, označeného sa novoprisťahovalca. 86 

Poľnohospodárstvo ostávalo hlavným zamestnaním obyvateľov Michaloviec aj počas 

druhej polovice 18. storočia. Jeho dominantné postavenie v hospodárstve mestečka 

neohrozil ani pozvoľný vzostup remeselnej výroby a árendy panských regálov v jozefínskom 

období. V roku 1770 sa zo 131 poddanských (resp. zemianskych bez šľachtického 

statku) domácností 85 zaoberalo poľnohospodárstvom. Pritom iba 56 z nich patrilo 

poddaným sedliakom alebo želiarom. Ďalšiu časť poľnohospodárskeho obyvateľstva 

Michaloviec predstavovali nájomcovia panskej pôdy (sedliackych usadlostí). Ostatné 

domácnosti vlastnili chudobní zemania a zamestnanci panského majera (správca, dozorca, 

kočiš). 88 

81 Tamtiež. 

82 ŠA Prešov, SM, 211: Spor o dedičstvo po barónovi Imrichovi Luzsénszkom z r. 1755. 





85 Tamtiež. 





88 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis mestečka 

Michalovce z r. 1787. 

50


R. 1787 sa mu stále venovalo asi 55 zo 102 poddanských usadlostí 89 a r. 1791 približne 

70 zo 126 zdaňovaných domácností. 90 Pritom aj naďalej ostávalo vedľajším zamestnaním 

mnohých remeselníkov aj nájomcov krčiem, mlynov či iných panských regálov. 

Poľnohospodárska výroba v mestečku však neprebiehala iba na sedliackych a želiarskych 

hospodárstvach, ale jej podstatná časť pripadala na panský majer. Ten sa v druhej 

polovici storočia naďalej dynamicky rozvíjal. Sztárayovci vybudovali vtedy nový majer, 

kde uplatňovali moderné spôsoby v pestovaní rôznych plodín i veľkochove dobytka. 91 

Významné zmeny v organizácii hospodárstva poddansko-zemepanských vzťahoch 

priniesla začiatkom 70. rokov urbárska regulácia Márie Terézie. V Michalovciach 

vykonali urbársky súpis komisári Zemplínskej stolice 23. septembra 1772. 92 Poddaní 

v mestečku mali vtedy dvoch zemepánov: grófa Michala Sztáraya a Pavla Vladára. 

Keďže Vladár vlastnil iba jednu sedliacku usadlosť, bol jeho podiel na vlastníctve i hospodárstve 

Michaloviec zanedbateľný. 

Celkovo mal Sztáray 40 sedliackych, 20 želiarskych a 3 podželiarske urbárske 

usadlosti, okrem nich potom ďalších 16 sedliackych a 7 želiarskych usadlostí mimo 

mestečka a urbárskej pôdy, na tzv. pažiti. Spolu s jednou Vladárovou usadlosťou tak 

bolo v Michalovciach 87 poddanských domácností (zrejme okrem čisto remeselníckych 

a árendátorských), z nich 64 urbárskych a 23 neurbárskych. Spomedzi týchto usadlostí 

bolo 57 sedliackych, 27 želiarskych a 3 podželiarske. 93 V mestečku už vtedy nebola 

žiadna opustená poddanská usadlosť. 94 

U všetkých urbárskych sedliakov nebola určená rozloha ich usadlosti, len plocha užívaných 

polí, vyjadrená množstvom vysievaných prešporských meríc obilia. Rovnako 

poddaní na pažiti nemali stanovenú veľkosť usadlosti, ba ani kapacitu užívaných polí. 

Spomedzi 41 urbárskych sedliakov malo 19 v držbe ornú pôdu s rozlohou 42 prešporských 

meríc a 22 vysievalo po 21 prešporských meríc obilia. Okrem ornej pôdy užívali 

aj lúky, a to štrnásti s výmerou 4, dvanásti 3, piati 7, po dvaja 6 a 8 a jeden s plochou 

5 koscov. Urbárski želiari ani podželiari nemali v držbe žiadnu pôdu alebo lúky. Želiari 

mohli hospodáriť na pôde, patriacej k ich domu (záhrade), podželiari, keďže nemali 

vlastný dom, pracovali iba pre zemepána (často boli takto označovaní remeselníci, neraz 

aj árendátori). Spolu celé mestečko hospodárilo na pôde s rozlohou 1218 prešporských 

meríc a užívalo lúky s výmerou 167 koscov. 95 

89 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis mestečka 

Michalovce z r. 1791/92. 


91 TAKÁCS, Péter – UDVARI, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés 

korából, I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61. 


93 TAKÁCS, Péter – UDVARI, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés 

korából, I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61. 


95 Tamtiež. 

51

Peter Kónya 

Neurbárski poddaní, bývajúci „na pažiti“, mali v držbe pôdu, ktorej rozloha nie je 

z urbárskeho súpisu zrejmá. Sú v ňom uvedené iba lúky, pravdepodobne patriace k urbariátu 

(azda sú to práve tie lúky, ktoré kedysi užívali všetci poddaní spoločne a gróf 

ich potom rozdelil medzi poddaných v extraviláne). Pritom viacerí želiari mali v držbe 

väčšie lúky, než sedliaci. Títo neurbárski poddaní užívali lúky s nerovnakou výmerou: 

siedmi s plochou 1, po štyria 3 a 2, traja 4, po dvaja 5 a 6 a jeden s rozlohou 7 koscov. 96 

Polia v chotári mestečka mali urbárski poddaní rozdelené na tri časti, hornú, prostrednú 

a dolnú. Najkvalitnejšia bola dolná, situovaná na brehu Laborca. 97 Hlinitá a piesčitá 

pôda v chotári bola úrodná. 98 Pestovali na nej predovšetkým obilniny ako pšenicu, raž 

a jačmeň, no takisto aj iné plodiny (hrach, proso, šošovicu, aj dovtedy neznámu fazuľu 

a kukuricu). Kvôli lepšej úrode svoje polia hnojili, avšak iba raz za niekoľko rokov. Mali 

dostatok lúk, ktoré kosili dvakrát ročne. Pre svoj dobytok mali aj postačujúce pasienky 

a zdroje vody na napájanie. Takisto mali k dispozícii dobrú pitnú vodu i vodné plochy 

na namáčanie konope. V chotári zbierali chmeľ, zrejme pre potreby panského pivovaru. 

Svoje obilie mohli mlieť v troch zemepanských mlynoch na Laborci. Vedľa svojich domov 

v intraviláne mali záhrady a ovocné sady. 99 Veľkým nedostatkom bolo, že v chotári 

sa nenachádzali žiadne lesy, kde by mohli ťažiť drevo na stavbu, no najmä na kúrenie, 

prípadne pásť svine. Veľké škody na úrode im spôsobovali záplavy, hlavne v hornej 

časti chotára. 100 

Okrem vlastnej práce na poliach sa poddaní zaoberali aj niektorými ďalšími aktivitami. 

V rieke Laborec chytali ryby, zo súpisu však nie je zrejmé, či len pre vlastnú 

potrebu alebo aj na predaj. Peniaze v hotovosti si mohli zarábať povozníctvom pre potreby 

kráľovského soľného skladu, zriadeného v tomto období v mestečku, i podobného 

v Humennom. Rovnako poskytovali svoje služby aj početným miestnym židom pri preprave 

ich nákladov. Ďalej si mohli zarábať takisto sezónnym i prácami vo vinohradoch, 

rozprestierajúcich sa v chotároch okolitých obcí (zrejme Vinné, Kaluža a i.). 101 

Výhodou pre nich bola aj skutočnosť, že v mestečku bývalo viacero remeselníkov, 

od ktorých získavali potrebné nástroje a iné výrobky. Svoje poľnohospodárske produkty 

mohli potom predávať na siedmich miestnych výročných trhoch, no takisto s nimi 

chodili aj na týždenné trhy a jarmoky do neveľmi vzdialeného Humenného. Pozitívne 

hodnotili i skutočnosť, že panstvu neodvádzali deviatok v peniazoch ani naturáliách, ale 

vo forme roboty, čo zvyšovalo ich poľnohospodárske prebytky. 102 

Na základe tohto súpisu a celokrajinských smerníc bol vypracovaný nový urbár pre 

mestečko. V Michalovciach bolo vtedy 63 urbárskych poddanských usadlostí, z nich 

96 Tamtiež. 

97 VÁLYI, A.: Magyar Országnak Leirása, II. Buda 1799. 

98, Takács, Péter – Udvari, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés korából, 

I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61. 

99 Tamtiež. 

100 Tamtiež. 

101 Tamtiež. 

102 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tabella. 

52


41 sedliackych, 19 želiarskych a 3 podželiarske. Takmer všetky patrili grófovi Michalovi 

Sztárayovi, jedna Pavlovi Vladárovi (majiteľom bol Andrej Boronkay). Iné ako urbárske 

(na pažiti, v extraviláne) usadlosti nový súpis neuvádza. 103 

Po realizácii urbárskej regulácie boli už všetky sedliacke usadlosti jednotne klasifikované 

podľa rozlohy k nim patriacej pôdy. V Michalovciach bolo vtedy 19 celých 

a 22 polovičných sedliackych usadlostí. Každá celá usadlosť mala v držbe polia s výmerou 

od 20 do 24 a ¾ jutár, pričom jedno jutro sa osievalo približne dvoma prešporskými 

mericami obilia. 104 Polovičné usadlosti mali v držbe pôdu s rozlohou 10, 10 a ¼ a 10 a 3/8 

jutra. Celé aj polovičné usadlosti užívali lúky s rôznou plochou, od 2 do 6 a ¾ kosca. 104 

Podľa nového urbára mali byť zmiernené dôsledky niektorých negatívnych skutočností 

pre hospodárenie poddaných. Sedliaci nemali mať prideľovanú iba pôdu v menej 

kvalitnej, povodňami ohrozovanej časti chotára, ale rovnomerne vo všetkých jeho súčastiach. 

Za ročný poplatok (árendu) mali mať k dispozícii spoločné (obecné) pasienky 

pre svoje domáce zvieratá, vedľa pasienkov farára a učiteľa. Dobytok mali pásť ich 

vlastní obecní pastieri. Je zaujímavé, že na týchto pasienkoch vysievali sedliaci ďatelinu. 

Vzhľadom na to, že v chotári neboli nijaké sedliacke alebo spoločné urbárske lesy, malo 

panstvo poddaným dovoliť ťažiť stavebné drevo a zbierať drevo na kúrenie vo svojich 

lesoch. Okrem lesov nemali poddaní ani spoločné slivkové či iné ovocné sady, polia, 

lúky, záhrady a ďalšie obvyklé spoločné úžitky. 105 

Napriek tomu, že v tomto období už v chotári mestečka neexistovali panské ani urbárske 

vinohrady, poddaní mali dovolené dorábať vlastné víno a predávať ho vo svojich 

domoch (pod viechou) odo dňa sv. Michala do Vianoc. 106 Sedliaci pestovali hrozno najskôr 

v záhradách či ovocných sadoch vedľa domov v intraviláne. V ďalšom bode tereziánsky 

urbár určoval sedliakom, vlastniacim kotol na pálenie pálenky, platiť zaňho 

panstvu ročne poplatok v sume 2 zlaté. 107 

Situáciu v hospodárení michalovských poddaných v období po zavedení tereziánskeho 

urbáru do praxe dokumentujú údaje z dicálneho súpisu z r. 1777 a nasledujúcich 

rokov. V mestečku bolo vtedy 39 sedliackych a 15 želiarskych domácností a 5 usadlostí 

patrilo sedliackym vdovám. Spolu všetci hospodárili na ornej pôde s rozlohou 628 

a 5/8 jutra a užívali lúky s výmerou 170 a 3/8 kosca. 108 Rozdelenie polí v chotári a ich 

výmera ešte verne odrážali situáciu z urbárskej regulácie r. 1774. Celú usadlosť malo 

v držbe 19 a polovičnú 22 sedliackych domácností. Sedliaci s celou usadlosťou hospodárili 

na pôde s plochou od 20 do 24 a ¾ jutra a poloviční na približne polovici tejto 

rozlohy, a to na poliach od 10 do 10 a 4/8 jutra. Podobne jednotlivé domácnosti užívali 

103 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tlačený urbár. 

104 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tabella. 


106 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tlačený urbár. 

107 Tamtiež. 

108 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis 

mestečka Michalovce z r. 1777. 

53

Peter Kónya 

aj lúky s nerovnakou výmerou, a to od 2 do 6 a 5/8 koscov, najčastejšie však po 3 a po 

6 koscov. 109 

Súpis obsahuje aj údaje o chove domácich zvierat v mestečku. Všetci poddaní spolu 

mali na svojich hospodárstvach 72 volov, 45 kráv, 5 jalovíc, 32 býčkov, 29 teliat, 4 kone 

a 100 svíň. Vysoké stavy volov nepriamo poukazujú na dôležité doplnkové zamestnanie 

sedliakov, na povozníctvo. Spolu sa povozníctvu venovalo 32 sedliakov, ktorí mali 

76 volských, resp. konských záprahov. Ďalšou vedľajšou hospodárskou činnosťou michalovských 

poddaných boli v tomto období sezónne manuálne práce. Celkovo sa do 

nich zapájalo 39 domácností, teda všetci sedliaci. 110 

Tieto pomery sa však na konci 70. rokov zmenili. Majitelia panstva pristúpili prostredníctvom 

svojich úradníkov k novému prerozdeleniu pôdy v chotári, v dôsledku 

čoho sa najlepšie polia dostali do panského majera a sedliaci museli opäť obrábať aj 

menej úrodné plochy. 35 Keďže nové diely pôdy boli rozdelené medzi poddaných rovnomerne, 

zanikli rozdiely medzi celými a polovičnými usadlosťami. Podobne boli nanovo 

pridelené sedliakom aj lúky. Tento stav odráža dicálny súpis z r. 1782. V mestečku bolo 

vtedy 40 sedliackych, 14 želiarskych a 32 podželiarskych domácností, 2 patrili sedliackym 

vdovám a 3 sedliackym synom. Keďže medzi želiarmi a podželiarmi bolo aj 

34 remeselníkov, dvaja mlynári, nájomca pivovaru (a krčiem), ako aj krčmári a azda aj 

iní árendátori regálov, minimálne 40 obyvateľov sa nevenovalo primárne poľnohospodárstvu. 

Celková výmera chotára sa pritom oproti predchádzajúcim rokom nezmenila 

a všetci poddaní obrábali polia s rozlohou 645 jutár a užívali lúky s plochou 172 koscov. 

Každý sedliak mal však v držbe ornú pôdu s rovnakou výmerou 15 jutár a lúky s rozlohou 

4 koscov. 111 Ďalej výrazne poklesli stavy domácich zvierat. Celkovo vtedy poddaní 

v Michalovciach chovali už iba 36 volov, 34 kráv, 2 býčky, 9 teliat a 26 svíň. 112 Možno 

sa iba domnievať, že to bolo buď dôsledkom nejakej živelnej pohromy (aj v predchádzajúcom 

období boli časté požiare), alebo necitlivého prístupu panstva, ktoré odňalo 

poddaným dovtedy spoločne užívané lúky a pasienky. 113 Znížil sa aj počet obyvateľov, 

venujúcich sa povozníctvu na 23, so 48 záprahmi. Manuálne práce boli pritom vedľajším 

zdrojom príjmov už iba pre 15 poddaných. 114 

Podobné rozdelenie chotára a podmienky pre hospodárenie poddaných pretrvávali 

aj v druhej polovici 80. rokov. V Michalovciach bolo vtedy 43 sedliackych (3 patrili 

sedliackym synom), 16 želiarskych a 32 podželiarskych domácností, pričom tento po- 

109 Tamtiež. 

110 Tamtiež. 

111 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov 

z r. 1786. 



113 Tamtiež. 


z r. 1786. 

54


čet opäť obsahoval aj remeselníkov a nájomcov. Celková výmera pôdy v držbe poddaných 

sa mierne znížila, a to na 628 a 1/16 jutra, plocha polí ostávala takmer nemenná, 

170 a 3/8 kosca. Rozdelenie chotára bolo naďalej rovnomerné, 40 sedliackych usadlostí 

užívalo polia s plochou 15 jutár a lúky s výmerou 4 koscov, jedna hospodárila na rozlohe 

14 jutár a jedna na 14 a 1/16 jutár pôdy a užívali po 5 a 2/8 a 5 a 1/8 koscov lúk. 115 

Stavy dobytka sa pritom výrazne zvýšili. Celkovo chovali všetci poddaní 50 volov, 

43 kráv, 6 býčkov, 20 teliat, 18 koní a 56 svíň. Stúpol aj počet domácností s vedľajšou 

ekonomickou činnosťou. Povozníctvu sa venovalo 32 sedliakov so 68 záprahmi a manuálnymi 

prácami si zarábalo 69 poddaných. 116 

K ďalším zmenám došlo na prelome 80. a 90. rokov. Opäť bola znížená výmera sedliakmi 

obrábanej pôdy, no na druhej strane sa výrazne zvýšila plocha nimi užívaných 

lúk. Údaje dicálneho súpisu za rok 1791/92 uvádzajú v mestečku 47 poddanských (po 

jednej syna a dcéry poddaných), 29 želiarskych a 45 podželiarskych domácností. Tie naďalej 

zahŕňali remeselníkov aj nájomcov, nevšímali si však židov. Celkovo hospodárili 

poddaní na poliach s výmerou 540 jutár a mali v držbe lúky s plochou 270 koscov. Pôdu 

mali opäť rozdelenú rovnomerne, avšak ku každej zo 45 sedliackych usadlostí patrila 

orná pôda s rozlohou iba 12 jutár a lúky s výmerou 6 koscov. 117 

Výrazne sa zvýšili aj stavy domácich zvierat a dosiahli dosiaľ najvyššie počty. Všetky 

poddanské hospodárstva vtedy spolu držali 82 volov, 71 kráv, 10 jalovíc, 42 býčkov, 

49 teliat, 34 svíň a 168 oviec. Povozníctvom si zarábalo 45 obyvateľov (okrem sedliakov 

aj niektorí nájomcovia) a používalo pritom 110 dobytčích záprahov. Veľký počet poddaných, 

až 169 sa venoval aj manuálnym námezdným prácam. 118 

Hospodárenie poddaných sedliakov, želiarov a nájomcov na nimi užívanej pôde nepokrývalo 

však zďaleka celú poľnohospodársku produkciu Michaloviec v tomto období. 

Jej väčšia a významnejšia časť stále pripadala na panský majer, kde pracovali poddaní 

z titulu svojej robotnej povinnosti. V druhej polovici storočia ho však zemepáni zmodernizovali 

a ďalej zveľaďovali. Predovšetkým bol zrušený starý majer a na jeho mieste 

zriadil gróf Sztáray niekoľko želiarskych usadlostí. R. 1770 tam bývalo päť rodín v piatich 

domoch. 119 

Nový majer vybudovalo panstvo zrejme ďalej od rozrastajúceho mestečka a patrili 

k nemu polia i viaceré hospodárske objekty na celom území chotára. Zmodernizovaný 

majer, uplatňujúci viaceré progresívne prvky poľnohospodárskej výroby (nájomné hospodárstvo, 

nové plodiny, ustajnenie dobytka a i.), prinášal Sztárayovcom obrovské zisky. 

V polovici 70. rokov predstavovali príjmy z majera sumu 3562 zlatých. 120 



116 Tamtiež. 

117 Tamtiež. 


mestečka Michalovce z r. 1791/92. 

119 Tamtiež. 


55

Peter Kónya 

Jeho súčasťou boli nové stajne, maštale a chlievy pre dobytok. V modernom murovanom 

kravíne bolo ustajnených 40 kráv, poskytujúcich mlieko určené na predaj (každá 

prinášala zisk asi 10 zlatých ročne). 121 Produkcia mlieka v nasledujúcich rokoch ešte 

vzrástla a ku koncu storočia boli Michalovce známe výrobou kvalitných syrov. 122 Panstvo 

vybudovalo aj nové maštale, kde chovalo 40 kobýl a rovnaký počet mulíc. Ešte väčšie 

príjmy prinášali dva veľké moderné chlievy. Chovali v nich svine, z ktorých ročne 

predali asi 30 kusov. 123 Takisto ďalšie budovy na majeri, ako sýpky, stodoly a senníky 

boli nové a panstvom vzorne udržiavané. 

Orná pôda patriaca k panskému veľkostatku zaberala plochu 2400 prešporských meríc. 

V skladbe pestovaných plodín dominovali vtedy obilniny, určené na predaj i pre 

miestny pivovar. Z výmery 1600 prešporských meríc bolo v polovici 70. rokov najviac, 

560 meríc, vysievaných ovsom, na ploche 200 meríc sa pestovala pšenica, na 460 raž 

a na 300 mericiach jačmeň. Na rozlohe zvyšných 80 meríc vysievali hrach, šošovicu, 

ľan a konope. Okrem týchto plodín pestovalo panstvo aj ovocie, predovšetkým jablká 

a hrušky, predávané potom sušené. Z ľanu a konope vyrábali na panstve plátno, takisto 

určené na predaj. 124 

Skladba rastlinnej výroby na michalovskom majeri sa do konca storočia zmenila iba 

čiastočne. K roku 1798 sa panské polia rozprestierali v šiestich častiach chotára: Na veľkim 

koču, Za Geľatkom, V Herličkom, V kuce, Matiska a Milovaná. Na týchto poliach 

sa pestovala pšenica, raž, jačmeň, ovos, proso, kukurica a ľan. Najväčšia bola produkcia 

jačmeňa, a to 249 a ½ gbelu, potom pšenice, 187 a ¼ gbelu, iba o niečo menej ovsa, no 

pomerne málo, len 55 a ¼ gbelu raže. Podiel ostatných plodín bol neveľký: kukurica 

9 gbelov, proso 1 a 3/8 gbelu a ľan 5/8 gbelu. 125 

Súčasťou majera boli aj panské lúky, poskytujúce približne 150 siah sena ročne, 

určeného na predaj. K veľkostatku patrili aj tri záhrady a dve ovocné záhrady (sady) 

v mestečku, ležiace vedľa bývalých kúrií Potockých a Nagymihályiovcov. 126 Ročný úhrn 

urbárskej robotnej povinnosti sedliakov predstavoval 2420 dní s vlastným záprahom 

a 5440 dní manuálnych prác (pešo). Želiari boli povinní odpracovať na majeri 1858 dní 

pešo. Popri tom v čase žatvy museli sedliaci pracovať na panskej pôde ďalšie 4 dni, celkovo 

teda 160 dní so záprahom. 127 

Okrem robotnej povinnosti sedliakov a želiarov, ako aj podželiarov a ďalších poddaných, 

ktorí sa zaoberali prácami na majeri, mal veľkostatok aj vlastných hospodárskych 

zamestnancov. V roku 1770 nimi boli štyria obyvatelia mestečka: inšpektor, správca ma- 

121 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775. 

122 Tamtiež. 

123 Korabinsky, Johann, Matthias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. 

Pressburg 1786, s. 632. 



126 ŠA Prešov, SM, 1303: Výkaz pestovaných plodín a príjmov z nich na panstve, v privizoráte 

Michalovce z r. 1798. 


56


jera, dozorca sýpok a kočiš. Všetci mali v držbe poddanskú usadlosť a boli oslobodení 

od vrchnostenských dávok. 128 Ďalej sa na chode majera podieľali panskí drábi a služobníctvo 

z kaštieľa, tieto kategórie obyvateľstva nie sú však uvedené v majetkových ani 

stoličných súpisoch. 

Počet remeselníkov v Michalovciach v priebehu druhej polovice 18. storočia mierne, 

ale sústavne stúpal. V r. 1770 sa remeslom zaoberalo 23 obyvateľov. Deviati z nich boli 

zároveň árendátormi panskej pôdy alebo domov a jeden (krajčír) žil mimo mestečka, na 

už spomínanej „pažiti“. 129 Začiatkom 80. rokov, r. 1782, dosiahol počet remeselníkov v Michalovciach 

už 34 130 a na tejto úrovni pretrval aj v nasledujúcich rokoch. V súpise z r. 1787 

je uvedených 33 remeselníckych domácností. 131 Opäť vzrástol na prelome desaťročí 

a k r. 1791/92 bolo už v mestečku 51 remeselníkov. 132 Všetky remeslá sú označené ako druhej 

triedy. Remeselníci boli v súpisoch zaradení do kategórie želiarov alebo podželiarov. 

Žiaľ, uvedené údaje nedovoľujú zistiť, ktorými remeslami sa títo obyvatelia zaoberali. 

Tieto informácie obsahuje iba najstarší súpis, z r. 1770. Podľa nich žilo vtedy v mestečku 

23 remeselníkov. Z nich najpočetnejší boli krajčíri, zastúpení piatimi remeselníkmi. 

Za nimi nasledovali kováči, reprezentovaní troma majstrami. Dvaja Michalovčania sa 

venovali jednému z najstarších miestnych remesiel, čižmárstvu. Ostatné remeslá boli 

zastúpené iba jedným majstrom. V súpise je doložený jeden mäsiar, kožušník, medikováč 

(výrobca medených kotlov), zámočník, povrazník, gombikár, murár, remenár, 

kolesár, debnár a nemecký obuvník. K remeselníkom možno zaradiť aj jedného ránhojiča 

(chirurgus Mankovič) a mlynárku (zrejme mlynárova vdova). 133 Viacerí remeselníci 

v majetkovom súpise panstva nie sú označení priezviskom, ba ani krstným menom, iba 

latinským pomenovaním príslušného remesla. Iní majú zasa mená identické s vykonávaným 

povolaním (dvaja kováči sa volajú Kovács, debnár Bednár). Ďalší majú uvedené 

iba krstné meno a iba niektorí obidve mená. 134 

Stále iba pomerne malá časť obyvateľov sa venovala obchodu. Počet obchodníkov 

kolísal, najviac je ich však doložených šesť. Boli medzi nimi židia, Gréci i domáci obyvatelia. 

V už spomínanom súpise z r. 1770 je uvedených šesť osôb, ktoré sa s najväčšou 

pravdepodobnosťou venovali obchodu. Sú to traja židovskí nájomcovia, platiaci pomerne 

vysokú árendu na to, aby mali v prenájme sedliacku usadlosť či dom (10, 32 a 33 zlatých), 

Grék Ladislav (33 zlatých) a dvaja prenájomcovia krámikov na tržnom námestí 

(Andrej Hrebenár a vdova Džadovská, platiaci po 8 zlatých). 135 


129 Tamtiež. 







134 Tamtiež. 

135 Tamtiež. 

57

Peter Kónya 

Zo spomínaných štyroch stoličných dicálnych súpisov sú obchodníci uvedení iba 

v jednom, z r. 1787. Obidvaja boli židia (Samuel Moyzes a Jozef Moyzes) a platili árendu 

po 30 zlatých. Ich obchod je klasifikovaný ako tretej kategórie. Napriek tomu, že spoločensky 

boli zaradení medzi podželiarov (bez sedliackej usadlosti a vlastného domu), 

patrili zrejme k bohatším obyvateľom mestečka, keďže obaja mali vo svojich domácnostiach 

aj jedného sluhu. 136 

Všetko z troch mlynov panstvo prenajímalo árendátorom nežidovského pôvodu. Spolu 

s mlynom dostal od panstva ich nájomca aj 50 prešporských meríc obilia, 300 meríc 

raže, 60 meríc hrachu a štyri svine. Celkovo malo panstvo z mlynov ročný príjem 1800 

zlatých. 137 Na konci storočia bol prebudovaný horný mlyn, vtedy užívaný nájomcom 

Pastonickým. Prestavba z r. 1789, výsledkom ktorej bol moderný vodný mlyn s piatimi 

mlynskými kameňmi, stála majiteľov panstva 600 zlatých. 138 

Ďalším, rozhodne najvýnosnejším panským hospodárskym objektom v mestečku 

bol pivovar. Panstvo ho v tomto období dávalo do prenájmu vždy aj s pálenicou, hostincom 

a krčmami, neraz i nachádzajúcimi sa v okolitých obciach. V Michalovciach stálo 

vtedy sedem krčiem: Oproti soľnému skladu, U zeleného stromu, Pri stolici, U Saracéna 

alebo Pekára, U žida Marka, U Hoľkani, U Benátčana a Oproti mostu. 139 Okrem nich bol 

v mestečku aj nový hostinec, kde musel židovský nájomca zamestnávať kresťanského 

hostinského. V 70. rokoch k nim dávalo panstvo aj krčmy v Stráňanoch, Topoľanoch, 

Petrovci, Veľkých Zalužiciach, Čečehove a Lučkovciach. 140 

V krčmách a hostinci sa čapovali všetky známe nápoje, ako víno, pivo, pálenka, medovina, 

rozoliš (sladká liehovina, likér) a dokonca aj káva. 141 Pivo pochádzalo z miestneho 

pivovaru, ktorý bol hlavným predmetom árendy, podobne aj pálenka. Víno iste poskytovalo 

panstvo zo svojich vinohradov na okolí (Vinné, Kaluža) alebo v Tokajskom podhorí. 

Árenda pivovaru, pálenice a krčiem bola najvýnosnejším regálom panstva. Výška 

ročného prenájmu dosahovala obrovské sumy: r. 1763 to bolo 2475 zlatých 142 a r. 1773 

už 3300 rýnskych zlatých. 143 

Nájomca (v tomto období už spravidla žid) bol okrem prevádzkovania týchto objektov 

a odovzdávania dohodnutého nájmu povinný aj inými službami. Pálenku mohol páliť 




138 ŠA Prešov, SM, 1300: Vyúčtovanie a nákres prestavby horného mlyna, prenajatého Štefanovi 

Pstovickému z r. 1789. 

139 ŠA Prešov, SM, 943: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach 

Jakubovi Lonovicsovi z r. 1763. 


z r. 1773. 

141 Tamtiež. 


Jakubovi Lonovicsovi z r. 1763. 


z r. 1773. 

58


iba vo vlastných kotloch a odpad odovzdával na kŕmenie panského dobytka. Poddaným 

na krstiny alebo na svadbu mal predávať alkohol za 8 poltúr (zrejme lacnejšie). Prvý sud 

z pálenice, podobne aj prvé uvarené pivo odovzdával panstvu, podobne podľa potreby 

z každého gbelu raže odvádzal jeden sud piva. Od panstva musel kúpiť ročne 200 gbelov 

obilia, 300 gbelov jačmeňa, 10 sudov tokajského a 30 sudov kalužského vína za nižšiu 

cenu. Nesmel predávať na úver viac alkoholu ako za 2 zlaté. Na druhej strane panstvo sa 

zaviazalo poskytnúť mu 18 vozov dreva, 8 vozov jačmennej slamy a jedného bíreša do 

pivovaru, ďalej svoje pivnice, nachádzajúce sa pod sýpkami, spolu s jedným debnárom 

na zhotovovanie či opravy sudov. Pivovar, pálenicu, krčmu a miesto na státie vozov pred 

hostincom Zelený strom udržiavali zemepáni na vlastné náklady. Okrem nájomcu mali 

v Michalovciach a vo všetkých obciach, na ktoré sa vzťahovala árenda, poddaní zákaz 

dovážať alebo predávať víno, pivo a pálenku. 144 

O ostatných hospodárskych objektoch panstva sa veľa správ nezachovalo. Patrili k nim 

najmä tehelňa a kameňolom na vrchu Hrádok. Nalámaný kameň, ako aj vypálené tehly 

panstvo predávalo, kameň v cene 4 rýnske zlaté za siahu, tehly po 5 zlatých (za tisíc). 145 

Predmetom árendy v tomto období bola vo veľkom meradle aj pôda a obytné domy 

v mestečku. Z prenájmu ornej pôdy malo koncom 60. rokov panstvo príjem 540 a z árendy 

obytných domov dokonca až 902 rýnskych zlatých ročne. 146 Počet týchto drobných 

nájomcov pôdy alebo domov (resp. oboch) bol v tomto období pomerne vysoký. V roku 

1770 ich žilo v mestečku približne 35 147 a r. 1791 už 40. 148 Ani títo árendátori, podobne 

ako nájomcovia mlynov, spravidla neboli židovského pôvodu a platili pomerne nízke 

sumy (do 10 zlatých). Často boli medzi nimi želiari, usadení na tzv. pažiti, alebo prisťahovalci, 

ktorým panstvo rozdelilo bývalé spoločne užívané polia, lúky a pasienky. Výmera 

tejto prenajímanej pôdy ani počet prenajatých domov sa nedá určiť, pretože súpisy 

neuvádzajú zemepanské majetky, iba urbárske. 

Nemalé príjmy plynuli majiteľom panstva z mýta. Z titulu vrchnostenského práva 

vyberali Sztárayovci tržné mýto zo siedmich výročných trhov konaných v mestečku 

a mýto za používanie mosta cez Laborec. 149 Výnosy trhového mýta predstavovali ročne 

sumu asi 500 zlatých. 150 O údržbu mosta sa starali poddaní formou bezplatnej roboty 

v počte 6 dní v roku so záprahom. 151 

144 Tamtiež. 


146 Tamtiež. 




149 ŠA Prešov, SM, 447: Výpis z kongregačnej zápisnice o práve grófa Imricha Sztáraya na 

mýto na moste cez laborec z r. 1775. 



z r. 1786. 

59

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove 

v období dualizmu 

Annamária Kónyová 

KÓNYOVÁ, A.: Royal Catholic Secondary Grammar School in Prešov in period of 

Dualism. In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 60-76. 

The period of dualism (1867 – 1918) was the most important part of existence the Royal 

catholic secondary grammar school in Prešov. In this time was realized the construction 

of new school building and gymnasium, also the school obtained considerable possesions. 

The number of students was high and they were not only from Prešov and its surrounding, 

but many of them were living in distant parts of monarchy. On the Royal catholic 

secondary grammar school were teaching very competent teachers, the students could 

be the members of various school unions and clubs. The school gave classical education, 

so students had most lessons from Latin, Greek languages, mathematics, geometry, but 

also the teaching of others subjects was on very high level. So we can note, that Royal 

catholic grammar school in Prešov belonged in researcher time to really prestige schools 

in monarchy. 

Dejiny katolíckeho gymnázia v Prešove sa začali písať v poslednej tretine 17. storočia, 

keď proces rekatolizácie vytvoril podmienky na uskutočnenie dlhoročných snáh 

františkánov a jezuitov ohľadom založenia katolíckej školy v meste. 1 18. marca 1673 sa 

v Prešove prvýkrát otvorili brány katolíckeho gymnázia, ktoré bolo umiestnené na prízemí 

starej mestskej školy a vyučovali v ňom traja jezuiti. Toto prvé obdobie v dejinách 

katolíckeho gymnázia v Prešove pod vedením jezuitov bolo do veľkej miery poznačené 

dobovými politickými udalosťami, najmä protihabsburskými povstaniami, kvôli ktorým 

bola výučba často na niekoľko rokov prerušená. Až konsolidácia pomerov po Satmárskom 

mieri umožnila škole rozvoj, rozšírenie výučby aj do vyšších ročníkov a postupné 

zvyšovanie počtu študentov. Po zrušení jezuitského rádu roku 1773 zabezpečovali 

na krátky čas gymnaziálne vyučovanie minoriti (1773 – 1787), až kým ich nestretol 

rovnaký osud ako jezuitov. V roku 1787 po odchode minoritov bolo gymnázium opäť 

zatvorené. Snaha predstaviteľov mesta o obnovu školy bola úspešná v roku 1801, keď 

1 Absencia katolíckej školy v meste bola dôsledkom najmä konfesionálnych, spoločenských 

a politických pomerov, ktoré v meste prevládali. Zo slovenského, nemeckého a maďarského 

obyvateľstva bol najsilnejšou zložkou práve nemecké meštianstvo, vďaka ktorému sa v meste 

veľmi rýchle rozšírili myšlienky reformácie a do roku 1673 bolo celé mesto prevažne evanjelické. 

Malú početnosť katolíckeho obyvateľstva v 16. – 17. storočí dokazuje fakt, že katolíci 

nemali svoj kostol ani farára a tajné bohoslužby uskutočňovali františkáni z Nižnej Šebastovej 

v súkromných domoch. Bližšie: SEDLÁK, Imrich a kol.: Dejiny Prešova 1 – 2. Košice : 

Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 175 a RUBY, József: Az Eperjesi Kir. Kath. Főgymnázium 

Története 1673 – 1890. Eperjes : Kosch Arpád könyvnyomdája, 1890, s. 3. 

60

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu 

panovník František I. 21. júla tohto roku vydal povolenie na zriedenie nižšieho štvortriedneho 

gymnázia. Mestská rada chcela riadenie gymnázia zveriť piaristom, ale kvôli 

ich vysokým finančným nárokom prijala nakoniec služby františkánov. V tejto etape do 

života školy zasiahli najmä udalosti revolučných rokov 1848 – 1849 a ambícia vedenia 

školy o získanie oficiálneho povolenia od ministerstva školstva na zriadenie vyššieho 

gymnázia. Nové školské reformy požadujúce stále vyššiu kvalitu výučby, a tým aj kvalifikovaných 

učiteľov ukázali, že najlepším riešením v zabezpečení nerušenej existencie 

gymnázia bude jeho reorganizácia na štátne gymnázium, čím vlastne štát preberie na 

seba všetky záležitosti týkajúce sa fungovania školy. Toto úsilie vedenia mesta sa naplnilo 

rozhodnutím panovníka 11. decembra 1865, keď štát prebral na seba všetky finančné 

bremená školy, čím sa vlastne poštátnila a pretransformovala na Prešovské kráľovské 

katolícke vyššie gymnázium (Eperjesi Királyi Katólikus Főgymnázium). 2 Od roku 1861 

škola sídlila v budove nemocnice. 

Minister školstva a kultu barón Jozef Eötvös vymenoval roku 1867 za nového riaditeľa 

gymnázia Eduarda Sziebera, ktorý počas svojho trojročného pôsobenia pozdvihol 

školu ,,na úroveň, kde stoja najlepšie organizované gymnáziá v štáte“. 3 Predstavitelia 

rehoľných rádov postupne školu opustili a nahradili ich štátom menovaní riadni profesori 

ako napríklad Anton Koch, Jozef Ruby, Július Sándy, Augustín Kavalszký a ďalší. 

V roku 1870 po odchode Eduarda Sziebera za riaditeľa Kráľovského vyššieho gymnázia 

v Levoči, sa riaditeľom stal Alexander Nuber. Vo všeobecnosti bolo pre profesorský zbor 

charakteristické časté striedanie profesorov, iba málo z nich pobudlo na gymnáziu viac 

ako niekoľko rokov. 

V roku 1886 sa majetok katolíckeho gymnázia značne rozrástol vďaka štedrému daru 

Ľudovíta Szent-Andrássyho, 4 ktorý sa rozhodol oceniť výsledky gymnázia v oblasti 

vzdelávania a rozširovania maďarizácie darovaním dvojposchodového domu a pozemku 

na Hlavnej a Jarkovej ulici. Podľa darovacej listiny sa mal dom využiť ako stravovňa pre 

študentov. Radosť vedenia gymnázia však netrvala dlho, lebo v požiari, ktorý vypukol 

6. mája 1887, došlo k značnému poškodeniu nielen darovanej budovy, ale obeťou plameňov 

sa stala aj strecha gymnázia. Tieto udalosti znova rozprúdili diskusie o potrebe 

novej gymnaziálnej budovy. Snahy o postavenie nového gymnázia kvôli stále vzrastajúcemu 

počtu študentov už existovali dávnejšie a výpočty ohľadom rekonštrukcií poškodených 

budov ukázali, že z finančného, ale hlavne pedagogického hľadiska bude lepším 

riešením výstavba novej školskej budovy. 

Za sumu 12 000 zlatých bol kúpený pozemok (na dnešnom Kmeťovom stromoradí), 

kde podľa plánov architekta Karola Maixnera malo byť za náklady necelých 101 000 forintov 

postavené gymnázium. Realizáciou stavebných prác, ktoré sa začali v júni 1888, 

bola poverená prešovská firma Hermann a Gasch. 5 O rok nato už stála nová majestátna 

2 LUKÁČ, Eduard: Stredné školy v Prešove do roku 1945. Prešov : Privatpress, 2002, s. 51 

3 RUBY, József: c. d., s. 108. 

4 Ľudovít Szent-Andrássy sa narodil v Prešove roku 1819. Vzdelaním právnik, ktorý neskôr pôsobil 

ako kráľovský poradca a nositeľ Rytierskeho rádu Františka Jozefa I. Na znak vďaky za 

jeho štedrý dar sa rozhodlo vedenie gymnázia každoročne usporiadať oslavy na jeho počesť. 

61


budova Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia uspôsobená a zariadená podľa najnovších 

pedagogických požiadaviek svojej doby. Nová, ale už iba krátka kapitola v dejinách 

prešovského katolíckeho gymnázia sa začala písať školským rokom 1889/90, keď 

bola slávnostne odovzdaná nová budova školy. 

Sľubný rozvoj gymnázia zmarili udalosti prvej svetovej vojny. Od júla 1914 do januára 

1915 bola budova gymnázia využívaná ako kasáreň, neskôr v nej fungovala nemocnica, 

napriek tomu vyučovanie pokračovalo v popoludňajších hodinách v budove 

evanjelického gymnázia. 6 Najväčšiu škodu utrpela budova telocvične, ktorá vyhorela 

v roku 1917. Po vzniku Československej republiky bola činnosť Kráľovského katolíckeho 

gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským ukončená. Posledné vysvedčenia 

dostali študenti 8. marca 1919. 7 

Štúdium a spolková činnosť 

Štúdium a celý výchovno-vzdelávací proces na Kráľovskom katolíckom vyššom 

gymnáziu v období dualizmu určovali jednak všeobecné nariadenia vydávané uhorských 

ministerstvom školstva a kultu a jednak interné nariadenia stanovené samotnou 

školou. Riadnym študentom katolíckeho gymnázia sa mohol stať každý, kto úspešne 

vykonal povinné prijímacie skúšky v posledných septembrových a prvých októbrových 

dňoch. Neskôr, keď sa začiatok školského roka stanovil na 1. septembra, boli prijímacie 

pohovory uskutočňované v posledný augustový týždeň. Okrem zaplatenia poplatku 

a úspešného absolvovania prijímacej skúšky musel mať uchádzač dovŕšených 9 rokov 

a ukončené štyri ročníky základnej školy. Od uchádzačov starších ako 12 rokov sa od 

roku 1887 na základe zákonného článku 22 vyžadovalo aj osvedčenie o absolvovaní 

druhého očkovania proti kiahňam. Za štúdium sa platilo školné vo výške 24 zlatých, ďalej 

1 zlatý a 50 grajciarov ako poplatok za používanie knižnice a na iné školské výdavky, 

za vyučovanie cirkevného spevu 50 grajciarov, spevu 2 zlaté a 4 zlaté za kreslenie. Za 

súkromné skúšky sa platilo mimo školného a prijímacieho poplatku ešte 40 zlatých. Je 

teda zrejmé, že štúdium bolo finančne pomerne náročné, avšak pre chudobnejších študentov 

existovala možnosť odpustenia poplatkov v prípade, že zo všetkých povinných 

predmetov dosiahli dobré alebo vynikajúce hodnotenie, prípadne mohli požiadať o sociálne 

štipendium. 

Postup do ďalšieho ročníka bol podmienený získaním aspoň dostatočného hodnotenia 

z každého povinného predmetu, v opačnom prípade musel študent vykonať opravnú 

skúšku, maximálne však z dvoch predmetov. Opravná skúška sa nepovoľovala ani 

vtedy, keď sa zhoršená známka týkala správania. Opakovanie ročníka bolo možné len 

raz. V prípade nejakého telesného postihnutia mohol byť žiak oslobodený z povinných 

predmetov len od telesnej výchovy, kreslenia a geometrie. Študentom židovskej viery sa 

5 LUKÁČ, Eduard: Stredné školy v Prešove do roku 1945. Prešov : Privatpress, 2002, s. 52. 

6 Az eperjesi kir. kath. főgymnázium 1915/16 Értesítöje. Eperjes : Szent Miklós könyvnyomda 

1916, s. 1. 

7 LUKÁČ, Eduard: c. d., s. 52. 

62


z náboženských dôvodov povoľovala absencia zo sobotňajších hodín kreslenia a písania, 

len vtedy, keď sa študent pripravoval na povolanie rabína. 8 

Disciplinárny poriadok Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia dával za povinnosť 

všetkým študentom zúčastňovať sa bohoslužieb svojej cirkvi každý deň, v nedeľu 

a vo sviatočné dni. K samozrejmým povinnostiam patrilo úctivé správanie k vlastným 

rodičom, pestúnom, profesorom, spolužiakom a vôbec ku všetkým ľuďom. Školský poriadok 

vyžadoval, aby študenti chodili do školy upravení, v čistom odeve len s pomôckami 

a knihami určenými na vyučovanie, akékoľvek iné predmety boli prísne zakázané. 

Pred alebo po vyučovaní mali žiaci zakázané združovať sa pred školou, pred a počas 

vyučovania sa smeli zdržiavať len vo vlastnej triede, samozrejme v tichosti a disciplinovane. 

Povinnosťou každého študenta bolo dostatočne sa pripravovať na vyučovanie, 

písať domáce úlohy a nosiť so sebou školské pomôcky. Prísne sa trestalo poškodzovanie 

školského aj cudzieho majetku (kreslenie na steny domov, náhrobné kamene, ničenie 

zelene a pod.), nevhodné správanie v škole alebo na verejnosti (týranie zvierat, krádež, 

vlastnenie nebezpečných látok, požičiavanie peňazí, robenie dlhov, hazardné hry a pod.). 

Zakladanie a členstvo v spolkoch bolo možné len s povolením profesorského zboru. 

Škola dohliadala aj na život študentov mimo nej. Na mieste ubytovania boli študenti 

povinní byť v letných mesiacoch od deviatej a v zimných od ôsmej hodiny večer. 

Návšteva divadla a rôznych spoločenských podujatí sa mohla uskutočniť iba s vedomím 

rodičov, pestúnov a s povolením profesorského zboru. 

Priestupky voči školskému poriadku sa trestali napomenutím, pokarhaním, verejným 

pokarhaním, vylúčením z gymnázia alebo aj zo všetkých okolitých škôl. Na záver 

školského poriadku bolo vyjadrené očakávanie spolupráce zo strany rodičov alebo pestúnov 

na dodržovaní a plnení týchto pravidiel. 9 

Učebný plán, ktorý stanovoval vyučovacie predmety v jednotlivých ročníkoch a ich 

počet, sa niekoľkokrát menil, dopĺňal podľa aktuálnych vyhlášok a smerníc vydávaných 

ministerstvom pre vieru a verejnú výučbu. V 70. rokoch platil s menšími zmenami 

učebný plán, ktorý znázorňuje tabuľka 1 spracovaná podľa údajov zo školského roka 

1871/72. 10 Z tabuľky je zrejmé, že veľká pozornosť sa venovala jazykovedných predmetov, 

pričom najväčší počet hodín mali študenti z latinského jazyka. Na druhom mieste 

boli prírodovedné predmety a až po nich nasledovali predmety humanitné a výchovné. 

Priemerný počet hodín do týždňa bol 30. Okrem týchto povinných predmetov si žiaci 

1. – 8. ročníka mohli vybrať ako voliteľné predmety spev alebo francúzsky jazyk, žiaci 

vyššieho gymnázia kreslenie. 

8 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1887 – 88. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád 

könyvnyomtató intézete, 1888. 



10 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1871 – 72. tanévi Értesítöje. Eperjes : Staudy Antal 

nyomtató intézete, 1872. 

63


Učebný plán zo školského roka 1871/72 

I. II. III. IV. V. VI. VII. VIII. ∑ 

Náboženstvo 2 2 2 2 2 1 1 1 13 

Maďarský jazyk 3 3 3 3 3 3 3 3 24 

Latinský jazyk 6 6 5 6 6 5 5 5 44 

Nemecký jazyk 2 2 2 2 2 2 2 2 16 

Grécky jazyk 5 5 4 4 18 

Rusínsky jazyk 2 2 2 2 2 10 

Zemepis 2 2 2 2 8 

Dejepis 2 2 3 3 3 4 17 

Matematika 4 4 3 3 4 4 3 3 28 

Prírodopis 2 2 3 2 9 

Prírodoveda 3 4 2 4 4 17 

Krasopis 1 1 2 

Filozofia 2 2 4 

Rýchlopis 1 1 2 

Kreslenie 4 4 4 4 16 

Telesná výchova 2 2 2 2 2 2 2 2 16 

Týždenný počet hodín 30 30 30 28 33 32 31 30 

Roku 1890 uskutočnilo ministerstvom školstva výraznejšie zmeny v učebnom pláne 

gymnázií, ktoré sa týkali vyučovania gréckeho jazyka. Podľa nariadenia č. 30 si študenti 

miesto hodín gréckeho jazyka mohli povinne zvoliť tzv. gréčtinu nahradzujúce predmety: 

štúdium maďarských spisovateľov v súvislosti s prekladmi diel gréckych klasikov 

a voľné a geometrické kreslenie. Tieto predmety absolvovali študenti vo všetkých ročníkoch 

vyššieho gymnázia po 2 hodiny týždenne. 11 

V rozvrhu zo školského roku 1900/01 figuruje pre ročníky nižšieho gymnázia predmet 

geometria s celkovým počtom 10 vyučovacích hodín. Pre študentov siedmeho a ôsmeho 

ročníka pribudol nový predmet zdravotná výchova s dotáciou jednej vyučovacej 

hodiny do týždňa. 

Okrem rozvoja duševných schopností a nadobúdania nových vedomostí mala v učebnom 

pláne katolíckeho gymnázia dôležité postavenie telesná výchova. Tá sa začala pravidelne 

vyučovať od školského roku 1870/71, keď bol jej výučbou poverený diplomovaný 

učiteľ telesnej výchovy Jozef Ruby. V zimných mesiacoch slúžil na tieto účely 



64


Hlavacsekovský dom (dom č.189), v letných mesiacoch do roku 1873, kým nemala škola 

vlastnú ,,letnú telocvičňu“, využívali študenti priestory evanjelického kolégia. 12 Súčasťou 

novej budovy Kráľovského katolíckeho gymnázia bola aj priestranná telocvičňa. 

Ako už bolo vyššie uvedené, pod učebnými pomôckami rozumieme všetky prostriedky 

slúžiace na skvalitnenie, urýchlenie a zefektívnenie výučby. Teda pod týmito pomôckami 

si môžeme predstaviť učebnice, rôzny demonštračný materiál, vyučovaciu techniku, 

ktorú učiteľ používa, čiže celkovú organizáciu hodiny. 

Najbežnejšou učebnou pomôckou boli učebnice a knihy používané na vyučovaní. 

Tie boli presne určené pre každý ročník a predmet, pričom museli byť na začiatku každého 

roka schválené ministerstvom školstva a kultu. Študentom vyššieho gymnázia slúžila 

Mládežnícka knižnica, z ktorej si mohli vypožičiavať beletriu i odbornú literatúru. 

Knižnica mala v roku 1900/01 spolu 2795 zväzkov. Pre potreby profesorov gymnázia 

slúžila Profesorská knižnica, ktorá okrem odborných a literárnych diel obsahovala aj 

zbierky obrázkov a odoberala množstvo maďarských a nemeckých odborných časopisov 

(Századok, Magyar pedagogika, Középiskolai mathematikai Lapok, Zeitschriftung 

für den physikalischen und chemischen Unterricht a pod.), svedčiace o veľkom záujme 

profesorov o nové poznatky z jednotlivých vied. 

Na obohatenie výučby slúžili rôzne demonštračné pomôcky uložené v zbierkach alebo 

kabinetoch jednotlivých predmetov. Profesori jazykovedných predmetov využívali 

Filologické múzeum obsahujúce starožitnosti, obrazy, mapy a obrázkové knihy. Na záver 

školského roku 1900/01 mala zbierka 376 exemplárov. Výučbe geografie slúžila Geografická 

zbierka nástenných máp a obrazov. Zaujímavé pomôcky, ako napríklad Edisonov 

fonograf, Lambrachtov barometer, vypchávky zvierat, minerály a iné predmety boli 

uložené v prírodovednom a prírodopisnom kabinete. K ďalším kabinetom patril kabinet 

kreslenia a kabinet telesnej výchovy. Zbierka mincí a medailí obsahovala podľa inventáru 

na záver školského roka 1900/01 presne 441 kusov. Počet pomôcok, resp. exemplárov, 

ktoré jednotlivé zbierky obsahovali, neprevyšoval počet niekoľko sto kusov, určite však 

bohato postačili na kvalitné vyučovanie každého predmetu. 

K úrovni výučby značnou mierou prispieva aj kultúra prostredia, v ktorom vyučovanie 

prebieha. Vysoké nároky na vyučovanie bezpochyby spĺňala architektonicky veľmi 

účelne riešená nová gymnaziálna budova od architekta Karola Maixnera, odovzdaná do 

prevádzky v roku 1889. Nová budova disponovala priestrannou a bohato presvetlenou 

učebňou kreslenia, veľkou telocvičňou a zaujímavo riešeným prepojením medzi kabinetom 

prírodovedy, učebňou, laboratóriom a kabinetom prírodopisu. 

Okrem klasických vyučovacích hodín sa študenti gymnázia mohli každoročne zúčastniť 

aj na školskej exkurzii alebo výlete s cieľom upevniť a obohatiť svoje vedomosti, či už 

z prírodovedy, geografie alebo histórie. Niekoľkohodinové výlety do blízkeho okolia podnikali 

žiaci so svojimi profesormi v jarných a letných mesiacoch pomerne často. K najčastejšie 

vyberaným miestam patrilo okolie Šarišského hradu, Sigord, Haršag (Záborské), 

kaštieľ vo Veľkom Šariši. Neboli zriedkavé ani vzdialenejšie ciele, ako Sedmohradsko, 

12 RUBY, József: c. d., s. 110. 

65


Vysoké Tatry alebo dokonca cesta na trase Budapešť – Fiume – Záhreb, ktorej sa v školskom 

roku 1907/08 zúčastnilo 28 študentov. 13 Peniaze na podporu chudobnejších študentov, 

aby sa mohli takýchto exkurzií zúčastniť, sa získavali z výťažkov zo spoločnej športovej 

súťaže s evanjelickým gymnáziom a zo základiny Prešovského profesorského krúžku 

organizovaním prednášok profesorov obidvoch gymnázií, kde sa vyberalo vstupné. 14 

V období dualizmu prebiehala na Kráľovskom katolíckom vyššom gymnáziu čulá 

spolková činnosť. Každý spolok mohol pôsobiť len s povolením profesorského zboru 

a s presne určenými stanovami. Na čele každého spolku stál niektorý z profesorov gymnázia 

dohliadajúci na jeho riadenie a činnosť. Členovia jednotlivých študentských spolkov 

sa často spoločne zúčastňovali na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach 

v škole aj meste, organizovali súťaže a slávnostné predstavenia. 

Spolkom s najstaršou tradíciou bola Mládežnícka Mariánska kongregácia – Ifjusági 

Mária-kongregáció, ktorá po 132-ročnej odmlke obnovila svoju činnosť v školskom 

roku 1905/06. Cieľom kongregácie bolo, ,,aby uplatnením najvznešenejšieho spôsobu 

bratskej lásky a prostriedkom vzájomného osvecovania sa, upevňovala vo svojich členoch 

vieru a lásku k morálnemu dobru,... Skalopevný charakter!“ 15 Členovia spolku sa 

počas svojich stretnutí raz do týždňa v nedeľu a vo sviatočných dňoch po bohoslužbe 

zúčastňovali na prednáškach, ktoré mali napĺňať cieľ spolku. Na jeho čele stál profesor 

náboženstva, okrem toho mal spolok ešte dozorného tajomníka, notára, zástupcu notára, 

vedúceho spevu a človeka starajúceho sa o sakristiu. Mládežnícka Mariánska kongregácia 

mala okolo 90 členov. 

Spolok s podobným zameraním si utvorili študenti 4. – 8. ročníka gréckokatolíckeho 

vierovyznania v decembri 1908 s názvom Gréckokatolícky mládežnícky oltárny spolok 

– Görög kathólikus ifjusági Oltáregyesület. Aj na čele tohto spolku s približným počtom 

80 členov stál učiteľ náboženstva, konkrétne Štefan Szémán. 

V roku 1867 bol založený študentský samovzdelávací spolok s názvom Kisfaludyho 

krúžok – Kisfaludy 16 kör. Náplňou členov spolku bolo čítanie, prednášanie literárnych 

diel, poetické rozjímanie, prekladateľská činnosť a účasť na verejných školských slávnostiach. 

Riadni členovia aj podporovatelia krúžku, ktorých počet sa pohyboval okolo 

120, platili členské vo výške 2 koruny na rok, z čoho sa potom financovala činnosť spolku. 

Členovia s najlepšími výsledkami dostali zápisničnú pochvalu. Na čele spolku stál 

profesor maďarského jazyka. 

13 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1907/08 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató 

intézete 1908, s. 117. 


intézete 1908, s. 98. 


intézete 1907, s. 51. 

16 Karol Kisfaludy (1788 – 1833) bol maďarský básnik, spisovateľ a maliar. Písal diela s historickou 

tematikou ako Tatári v Uhorsku, Vajda Stibor, Mária Széchyová alebo elégiu Moháč. 

Jeho meno niesli a nesú mnohé literárne združenia. Magyar Nagylexikon 11. Budapest : Magyar 

Nagylexikon kiadó, 2000, s. 44. 

66


Pre zdokonalenia sa v rôznych športových hrách a osvojenie si správnych pohybových 

návykov bol založený Mládežnícky telovýchovný krúžok – Ifjusági Tornakör pod 

vedením učiteľa telesnej výchovy Františka Petheho. Krúžok mal priemerne 50 členov, 

ktorí sa stretávali každý týždeň, väčšinou v stredu na 4 – 6 hodín, kedy sa venovali 

najmä loptovým hrám. Športovci predvádzali svoje zručnosti na rôznych domácich slávnostiach 

a súťažiach, ku ktorým patrila od 1. júna 1902 každoročne usporiadaná spoločná 

súťaž medzi katolíckym a evanjelickým gymnáziom v Prešove. Zisk vyzbieraný zo 

vstupeniek, ktoré stáli 40 halierov, si školy rovnomerne rozdelili a venovali ich základine 

určenej na školské exkurzie. K súťažným kategóriám patril beh na 60 a 80 metrov, 

prekážkový beh, hod guľou, skok do výšky a futbal, pričom rozhodcovskú funkciu plnili 

členovia Prešovského šermiarskeho združenia. 17 Spoločná športová súťaž patrila každý 

rok k veľmi očakávaným a úspešným školským podujatiam na obidvoch gymnáziách. 

Od roku 1867 existoval na gymnáziu Gabelsberger-Markovitsov 18 rýchlopisný krúžok 

– Gabelsberger-Márkovits gyorsíró kör, o založenie ktorého sa pričinil profesor Eduard 

Szieber, neskorší riaditeľ a škôldozorca. Členovia krúžku boli rozdelení na začiatočníkov, 

pokročilých a cvičných študentov. Ich činnosť spočívala v osvojení si a postupnom 

zdokonaľovaní sa v rýchlopise. Rýchlopisný krúžok mal aj vlastnú knižnicu. 

Na prehĺbenie vedomostí z histórie pre študentov 8.ročníka vznikol v školskom roku 

1912/13 Historický seminár – Történelmi szeminárium, ktorý viedol profesor dejepisu 

Dezider Jakobei. 

Charakteristika študentov, ich prospech a dochádzka 

To, že prešovské Kráľovské katolícke vyššie gymnázium patrilo k vyhľadávanej 

školskej inštitúcii nielen na území Šarišskej stolice, dosvedčuje aj celkový počet jeho 

študentov, ktorých za obdobie 1867 – 1917 bolo 17 899, takže priemerne na každý rok 

vychádza okolo 351 študentov, pričom tento stav sa nezmenil ani počas rokov prvej svetovej 

vojny. 19 Vysoký počet študentov si vyžiadal v roku 1876 otvorenie dvoch prvých 

ročníkov a v niektorých nasledujúcich rokoch aj dvoch tried v druhom ročníku. Najväčší 

počet študentov malo gymnázium v školskom roku 1903/04, keď bol tento počet 

436, a najmenej zapísaných študentov, s počtom 271, bolo v roku 1893/94. 

Študenti všetkých gymnázií v štáte boli podľa statusu rozdelení na riadnych tzv. 

verejných žiakov, ktorí celý rok školu fyzicky navštevovali, a tzv. súkromných žiakov 

vzdelávajúcich sa doma. Títo prichádzali do školy len na vykonanie záverečných skú- 


intézete 1902. 

18 Xavier František Gabelsberger (1789 – 1849) bol nemeckým objaviteľom po ňom pomenovaného 

systému rýchlopisu, ktorý sa veľmi rýchlo rozšíril aj do Uhorska. Roku 1863 transformoval 

tento rýchlopisný systém do maďarčiny Ivan Markovits a tak vytvoril tzv. Gabelsbergerov-Markovitsov 

systém rýchlopisu. A Pallas Nagy Lexikona 7. Budapest : Pallas irodalmi 

és nyomdai rézsvénytársaság, 1985, s. 752. 

19 Údaje sú zo štatistických tabuliek výročných správ z rokov 1867 – 1917. 

67


šok. Súkromní žiaci pochádzali väčšinou z bohatších rodín, ktoré si z finančného hľadiska 

mohli dovoliť platiť domáceho učiteľa, prípadne pre nejakú inú príčinu (telesné 

postihnutie alebo choroba) nemohli školu navštevovať. Na základe výskumu záznamov 

o študentoch prvého ročníka katolíckeho gymnázia v rokoch 1902 – 1914 20 bolo možné 

zistiť, že z celkového počtu 966 študentov malo status riadneho žiaka 98 % a status 

súkromného okolo 2 % žiakov. Pri porovnaní percentuálneho zloženia ôsmeho ročníka 

daného obdobia, kde bolo 97 % verejných a 3 % súkromných študentov, možno konštatovať 

takmer zhodu. K miernemu nárastu počtu súkromných žiakov došlo počas vojnových 

rokov, kedy pravdepodobne mnohí rodičia usúdili, že z hľadiska bezpečnosti bude 

lepšie, ak sa ich deti budú vzdelávať doma. 

Čo sa týka vekovej skladby študentov, v rokoch 1902 – 1914 bol v prvom ročníku 

takmer rovnaký počet žiakov vo veku 10 a 11 rokov (350 a 351), potom nasledovali 12- 

-roční (180), 9-roční (73) a na piatom mieste 13-roční žiaci (56), neboli však zriedkaví 

ani 14- alebo až 17-roční. Napriek tomu, že gymnázium mohli žiaci navštevovať po 

dovŕšení 9 rokov, predsa táto veková skupina tvorí oveľa menší počet oproti vekovým 

skupinám starším. Vysvetlením tejto skutočnosti môže byť pravdepodobná obava rodičov 

najmä z odľahlejších stolíc z poslania dieťaťa v takomto mladom veku do školy 

tak ďaleko od domova. Zo študentov ôsmeho ročníka sa na prvom mieste s počtom 208 

umiestnili 18-roční, na druhom žiaci vo veku 17- (200), na treťom 19- (107) a štvrtom 

s rovnakým počtom 31 16- a 17-roční študenti. Medzi študentmi ôsmeho ročníka však 

možno nájsť aj oveľa starších, napríklad v školskom roku 1917/18 bol študentom ôsmej 

triedy aj jeden 30- a ďalší 34-ročný muž. 

Zaujímavý a rôznorodý obraz o študentoch katolíckeho gymnázia môže poskytnúť 

analýza bydliska ich rodičov, ukazujúca priestorový záber tejto školskej inštitúcie 

v období dualizmu. Vo vyššie uvedených rokoch boli študenti podľa miesta bydliska 

vo rozdelení výskume do týchto kategórií: na miestnych, teda Prešovčanov, potom pochádzajúcich 

z okolia do 20 km od Prešova, ďalej zo Šarišskej stolice, stolíc patriacich 

do Uhorska a zahraničných. Záznamy o prvákoch ukázali, že najviac študentov prvého 

ročníka pochádzalo priamo z Prešova (40 %), potom z okolitých stolíc (19,6 %), na treťom 

mieste zo Šariša (17,6 %), ďalej z okolia Prešova (12,3 %), na piatom mieste boli 

študenti s bydliskom v zahraničí (5,7 %) a posledné miesto mali študenti pochádzajúci 

z iných uhorských stolíc (4,8 %). Takéto poradie sa zachovalo aj v ôsmom ročníku, len sa 

mierne zmenili percentá pre jednotlivé kategórie. Pokles percent zaznamenalo zastúpenie 

Prešovčanov (32,3 %), okolia Prešova (8,1 %) a zahraničných (4 %), kým nárast bol 

z okolitých stolíc (25,6 %), Šariša (23,2 %) a ostatných stolíc Uhorska (6,7 %). Súhrne 

možno konštatovať, že v prvom ročníku tvorili miestni (pochádzajúci zo Šarišskej stolice) 

¾ študentov, kým v ôsmom ročníku to boli len 2/3. 

Ďalším údajom dotvárajúcim mozaiku obrazu o študentoch navštevujúcich prešovské 

Kráľovské katolícke vyššie gymnázium je etnický pôvod ich priezviska, podobne 

20 ŠA Prešov. 1ŠGP. In. č. 18 – 20. Hlavný katalóg I. – VIII. ročníka. 1902 – 1914. Všetky údaje 

z rokov 1902 – 1914 pochádzajú z uvedeného archívneho prameňa. 

68


ako šľachtický alebo iný pôvod študentov, resp. ich rodičov. Pri analýze priezviska bolo 

vyčlenených 9 skupín: neidentifikovateľné alebo neznáme priezvisko, poľské, ukrajinské, 

rumunské, nemecké, židovské, maďarské, slovenské a iné. V prvom ročníku mali priezviská 

slovenského charakteru ako napríklad Andrasovský, Blatný, Czimbala, Szlávkovszký, 

Marczinko, Ondriáš, Turek, Stefanyák, Hambor a pod. najväčšie zastúpenie (46,4 %), 

potom nasledovali priezviská maďarské ako Saly, Sárossy, Kocsis, Mikó, Szabados, Lengyel, 

Mirossay, Bíró, Lukács, Derfényi, Csizmadia a iné (24,5 %). Priezviská nemeckého 

pôvodu ako Wieiner, Wott, Haberman, Scholz, Schreiber, Feldman, Weis, Kitchner malo 

13,8 % študentov, 11,2 % tvorili rusínske priezviská (Groholy, Avramovics, Paulisin, Mihalics, 

Mihalovics, Gojdits a pod.). Posledné miesta patrili žiakom so židovskými priezviskami 

(1,2 %) napríklad Kohn, Pollák, Lövi a najmenšie takmer nepatrné zastúpenie 

mali poľské priezviská ako Dugolinszký, Csarnogurszký, Zsagora (0,1 %). Priezviská, 

ktoré nebolo možné jednoznačne zaradiť, také ako Székely/Skránek, Kavulics/Kolozsvári, 

Bátori/Buckó, alebo boli iného etnického charakteru tvorili 2,8 %. 

Aristokratický pôvod sa spomedzi študentov prvého ročníka v rokoch 1902 – 1914 

dal bezpečne preukázať iba u troch študentov. Nositeľom titulu barón boli Ivan Wardner, 

pravdepodobne jeho brat Michal Wardner a Dezider Collas. Vysvetlením tohto nízkeho 

zastúpenia detí aristokracie je zrejme to, že mali vlastných súkromných učiteľov, prípadne 

navštevovali prestížnejšie zahraničné školy. Podľa tvaru priezviska, resp. na základe 

ďalších záznamov (vlastníctvo kaštieľa alebo nejaká významnejšia funkcia otca u dvora) 

sa mohli identifikovať ďalšie osoby, pravdepodobne šľachtického pôvodu. V danom 

období ich bolo 17, napríklad Béla Dessewffy, Alajos Hegymeghy, Béla Krucsay, Jozef 

Kalnássy a iní. Iba jeden žiak Ján Csatáry mal otca šľachtického pôvodu a s univerzitným 

titulom Dr., otcovia ďalších 11 mali ,,len“ univerzitný titul. 

Spoľahlivejšie než podľa pôvodu priezviska možno etnickú príslušnosť študentov 

určiť z analýzy ich materinského jazyka. V skúmanom období bolo v monarchii bežným 

javom, najmä medzi vzdelanými vrstvami obyvateľstva, ovládanie niekoľkých jazykov. 

Okrem rodného jazyka, resp. dialektu hovorili ešte zväčša po maďarsky a po nemecky. 

Aj záznamy z rokov 1884 – 1904 o jazykových znalostiach študentov potvrdzujú tento 

fakt. Pri znalosti niekoľkých jazykov sa vychádza z predpokladu, že sa v záznamoch 

o študentoch vždy ako prvý uvádzal rodný jazyk. V prvom ročníku bolo percento tých, 

čo ovládali dva jazyky, slovenský a maďarský (23,5 %) a maďarský a slovenský (21,2 %) 

takmer rovnaký. Podobne to bolo aj zo znalosťou nemeckého a maďarského jazyka 

(11,4 %) a v prípade opačnej kombinácie (11,7 %). Jednu reč, maďarčinu ovládalo 7,7 % 

prvákov. Na šiestom mieste bola kombinácia jazykov rusínčina a maďarčina (5,7 %) 

a opačná kombinácia (3,3 %). Troma jazykmi, po maďarsky, po nemecky a po slovensky 

hovorilo len 1,4 % študentov prvého ročníka. Iné jazyky, ako napríklad rumunčinu alebo 

angličtinu, prípadne kombináciu rusínčiny, maďarčiny a nemčiny ovládalo ani nie pol 

percenta študentov. 

V ôsmom ročníku možno sledovať zaujímavé zmeny percentuálneho zloženia jednotlivých 

jazykov. Na prvom mieste sa tentoraz umiestnili tí študenti, ktorí hovorili po maďarsky 

a po nemecky (24,9 %), za nimi nasledovala kombinácia maďarčiny a slovenčiny 

(22,3 %). Slovenčinu ako rodný jazyk a ďalej maďarčinu ovládalo 14 % ôsmakov. Okolo 

69


10 % tvorili študenti so znalosťou nemčiny a maďarčiny (10,1 %), maďarčiny a rusínčiny 

(9,7 %) a len maďarského jazyka (9,3 %). Mierne sa zvýšil počet tých, čo ovládali 

rusínčinu a maďarčinu (8,5 %). Po maďarsky, po nemecky a po slovensky a takisto po 

rusínsky, po maďarsky a po slovensky hovorilo 1,4 % študentov. 

Ak vychádzame z predpokladu, že sa ako prvý uvádzal vždy jazyk materinský, tak 

v prvom ročníku uviedlo slovenčinu ako svoju rodnú reč 23,5 % a maďarčinu celkovo 

45,3 % študentov. V ôsmom ročníku sa ale tento pomer výrazne posunul (slovenčina 

14 %, maďarčina 67,6 %). Skutočnosť ale, že v gymnaziálnych katalógoch nebola explicitne 

uvedená národnosť, nám neumožňuje jednoznačne vierohodne ukázať reálny 

podiel jednotlivých národností medzi študentmi gymnázia. 

Obraz o sociálnej štruktúre žiakov katolíckeho gymnázia umožňuje vytvoriť poznanie 

povolania otca, prípadne tútora. Z otcov, resp. tútorov 1024 prvákov najviac, 227 (22,2 %) 

pochádzalo z radov inteligencie, teda zastávalo povolania ako farár, učiteľ, školský dozorca, 

kurátor, kantor a pod. S počtom 193 (18,8 %) sa na druhom mieste umiestnili detí 

remeselníkov, za nimi nasledovali roľníci (10,3 %), potom povolania ako sudca, notár, 

vojenský veliteľ, starosta, riaditeľ pošty, teda vyšší úradníci (9,9 %). Okolo 7% bolo detí, 

ktorých rodičia boli odbornými robotníkmi (zubný technik, kuchár, domovník), maloobchodníkmi 

alebo nižšími úradníkmi (policajt, poštár, sprievodca). Pod 5 % sa umiestnili 

robotnícke povolania ako baník, sluha, nádenník, ďalej súkromní úradníci (3,7 %), statkári 

(3 %), podnikatelia (1,2 %). Detí príslušníkov slobodných povolaní (lekár, advokát, 

staviteľ), umeleckých alebo bližšie nešpecifikovaných povolaní bolo po 1 %. 

Analýza povolaní rodičov u ôsmakov bola odlišná. Bezo zmeny ostalo zastúpenie 

inteligencie, dokonca bol zaznamenaný percentuálny nárast na 30,3 % a u remeselníkov 

na 11 %. S 12,1 % nasledovali deti vyšších úradníkov, potom statkárov, ktorí sa takmer 

s 10% dostali na štvrtú pozíciu. Oproti predchádzajúcej analýze pokles o dve miesta 

možno zistiť u roľníkov (8 %) a o jedno u nižších úradníkov (6,3 %) a odborných robotníkov 

(5 %). Súkromní úradníci aj maloobchodníci mali okolo 4 %, ostatné povolania sa 

dostali pod túto hranicu. 

Vysvetlením týchto rozdielov medzi 1. a 8. ročníkom môže byť to, že deti z jednoduchších 

rodín, kde rodičia zastávali väčšinou roľnícke, robotnícke alebo iné menej 

kvalifikované povolania, mali v ôsmej triede percentuálne menšie zastúpenie, lebo 

veľká miera takýchto detí navštevovala školu len do povinného školského veku, ďalej 

finančná náročnosť štúdia a okrem toho aj nižšia hodnota vzdelania v takýchto sociálnych 

vrstvách. Naopak, v 8. ročníku sa zvýšil počet rodičov s takým povolaním, ktoré 

si vyžadovalo vyššie, resp. univerzitné vzdelanie, čiže v skupine povolaní zaradenej do 

kategórií inteligencia, slobodné povolania alebo vyšší úradníci. Pomerne veľký ,,skok“ 

na vyššie priečky bol pri ôsmakoch zaznamenaný u detí statkárov, pravdepodobne preto, 

lebo z finančného hľadiska nemali ich rodičia problém hradiť štúdia svojich detí. 

Z konfesionálneho hľadiska bolo Kráľovské katolícke vyššie gymnázium otvorené, 

čiže školu navštevovali aj príslušníci iných vierovyznaní a v jednotlivých desaťročiach 

obdobia dualizmu v rôznej miere dotvárali a menili konfesionálny obraz študentstva. 

Z globálneho hľadiska možno povedať, že od roku 1867 do konca 70. rokov zo všetkých 

študentov gymnázia bolo 55,2 % rímskokatolíckeho a 26,3 % gréckokatolíckeho nábo- 

70


Percentuálne zastúpenie študentov podľa povolania otca, resp. tútora 

Umiestnenie 1.ročník % 8. ročník % 

1. inteligencia 22,2 inteligencia 30,3 

2. remeselníci 18,8 remeselníci 11 

3. roľníci 10,3 vyšší úradníci 12,1 

4. vyšší úradníci 9,9 statkári 9,4 

5. nižší úradníci 7,7 roľníci 8 

6. odborní robotníci 7,2 nižší úradníci 6,3 

7. maloobchodníci 7 odborní robotníci 5 

8. robotníci 5 maloobchodníci 4,3 

9. súkromní úradníci 3,7 súkromní úradníci 4,1 

10. statkári 3 robotníci 3,3 

11. dôchodcovia. 1,6 slobodné povolania 2,5 

12. podnikatelia 1,2 podnikatelia 1,7 

13. slobodné povolania 1 dôchodcovia 1,4 

14. zamestnanec 0,9 umelecké p. a zamestnanci 1 

15. umelecké povol. 0,6 

ženstva. Tretie miesto s 18,2 % patrilo židovskému vierovyznaniu. Protestantskí študenti 

tvorili len nepatrné percento, z toho mali evanjelici 0,2 % a reformovaní 0,1 %. 

V nasledujúcich rokoch sa výraznejšie zmenil iba pomer židov, ktorých počet začal klesať, 

a v 90. rokoch tvorili už iba 8,1 % z celkového počtu študentov. Tento úbytok na jednej 

strane vyvolal nepatrné prírastky pri ostatných konfesiách. Podiel rímskokatolíckej 

vzrástol na 60,3 %, gréckokatolíckej na 26,3 %, evanjelickej a. v. na 1 % a reformovanej 

na 0,3 %. Pravoslávne náboženstvo nemalo takmer žiadne zastúpenie, len v druhej 

polovici 80. rokov sa každý rok vyskytol jeden pravoslávny študent. Príčinou rapídneho 

úbytku študentov židovskej konfesie mohla byť proti nim sa zvyšujúca netolerancia 

práve koncom 19. storočia. Malé percento evanjelických alebo kalvínskych študentov 

vysvetľuje existencia evanjelického Kolegiálneho gymnázia v Prešove, ktoré tieto deti 

majoritne navštevovali. 

V období rokov 1901 – 1918, z ktorého máme záznamy študentov prvého a ôsmeho 

ročníka, ostal percentuálny pomer jednotlivých náboženstiev z 90. rokov (okrem ďalšieho 

poklesu študentov židovského náboženstva na približne 6 %) v podstate nezmenený. 

Istú charakteristiku, resp. poznatok o študentoch katolíckeho gymnázia poskytujú 

záznamy o osobe alebo osobách vychovávajúcich študenta. 90 % študentov prvého ročníka 

malo v záznamoch uvedeného žijúceho otca, u ôsmakov to bolo približne 81 %. 

Pomerne veľký rozdiel je medzi skúmanými ročníkmi v prípade záznamov, kde bola 

uvedená len matka (vdova). U prvých to bolo 8,4 % a u druhých 15,6 %. Matka (vdova) 

71


Podiel jednotlivých konfesií medzi študentmi katolíckeho gymnázia 

Ročník Rímskokat. Gréckokat. Reformovaní Evanjelici Židia 

1. 62,2 % 30,4 % 0,4 % 0,5 % 6,5 % 

8. 54,7 % 36,4 % 1,4 % 1,6 % 6 % 

a pestún boli spoločne uvedení len u 0,5% študentov obidvoch ročníkov. Najmenej žiakov, 

1,1 % a 2,7 % malo v záznamoch uvedeného len pestúna. 

O disciplíne, morálke, náročnosti štúdia a ďalších aspektoch študentského života 

vypovedajú údaje o známkach a hodnoteniach študentov zo správania, jednotlivých 

učebných predmetov a počte vymeškaných hodín. Správanie a prospech boli na rozdiel 

od dnešnej praxe hodnotené len škálou štyroch stupňov. Pri správaní to bola nasledovná 

stupnica: príkladné, správne (regulárne), menej správne a zlé. Prospech sa hodnotil 

takto: výborný, dobrý, dostatočný a nedostatočný. 

Dodržiavanie školského poriadku a slušné správanie sa prísne vyžadovalo od každého 

žiaka Kráľovského katolíckeho gymnázia, práve preto ani údaje prvého ročníka 

z rokov 1902 – 1914 a ôsmeho ročníka z rokov 1902 – 1917 neukazujú nejaké vážnejšie 

porušenie stanovených pravidiel alebo nedisciplinované správanie. U prvákov malo 

správanie hodnotené ako príkladné okolo 70 %, správne 18,5 % a len 0,4 % študentov 

ako menej správne. O zlepšení disciplíny vo vyšších ročníkoch svedčia údaje, podľa ktorých 

77,5 % študentov vykazovalo príkladné a 8 % regulárne správanie, ostatné stupne 

hodnotenia sa tu už vôbec nevyskytli. Vysvetlením takejto zmeny môže byť dosiahnutie 

hranice dospelosti, kedy si študenti sami uvedomujú potrebu dodržiavania a rešpektovania 

stanovených pravidiel. Okrem toho študenti so zlým správaním v nižších ročníkoch 

mohli byť zo školy postupne vylúčení, a tak sa do ôsmeho ročníka už ani nedostali. 

Maďarský jazyk a literatúra 21 bol po latinskom jazyku druhým predmetom s najvyšším 

počtom hodín. Tento stav bol výsledkom školskej politiky maďarskej vlády najmä 

v druhej polovici obdobia dualizmu a jeho znalosť sa stala neodmysliteľnou potrebou 

a nutnosťou v oblasti vzdelania a výkonu mnohých povolaní. Hoci väčšina študentov 

gymnázia maďarčinu ovládala ako hovorovú reč, predsa študijné výsledky žiakov 

z tohto predmetu patria k jedným z najhorších. Príčinou tohto stavu mohla byť veľká 

prísnosť, s ktorou sa výkony žiakov hodnotili, alebo aj fakt, že mnohí zo žiakov hovorovo 

ovládali niekoľko jazykov a dialektov, ktoré im mohli sťažovať správne osvojenie 

iného jazyka. Aritmetický priemer prvého ročníka bol 2,60, pričom až 447 žiakov dostalo 

dostatočnú známku, 261 dobrú, 96 nedostatočnú a 95 výbornú. Aj v ôsmej triede 

bolo najviac ,,trojkárov“ (178), nasledovali ,,dvojkári“ (140), zvýšil sa počet žiakov s jednotkou 

(59) a výraznejšie klesli prepadávajúci na počet 9. Tak sa priemer celého ročníka 

trocha vylepšil na 2,35. 

21 Všetky údaje týkajúce sa prospechu študentov z jednotlivých predmetov pochádzajú z obdobia 

školských rokov 1896/97 – 1909/10. 

72


Napriek najväčšiemu počtu vyučovacích hodín bol aritmetický priemer prvého (2,86) 

aj ôsmeho ročníka (2,57) najhorší z predmetu latinský jazyk. Takmer štvrtina prvákov 

(245) bola klasifikovaná známkou nedostatočnou, najviac, polovicu tvorili ,,trojkári“ 

(543), potom nasledovali s hodnotením dobrý (175) a presne 10 % (107) bolo ,,jednotkárov“. 

Výsledky známok z latinského jazyka u ôsmeho ročníka sú nasledovné: dostatočných 

bolo 241, dobrých 94, výborných 40 a nedostatočných 11. 

Ďalším jazykovým predmetom bol nemecký jazyk, ktorý sa vyučoval od tretieho 

ročníka gymnázia v priemere tri hodiny týždenne. Zo študijných výsledkov a aritmetického 

priemeru študentov ôsmeho ročníka (2,46) vyplýva, že patril medzi stredne náročné 

predmety. Aj pri tomto predmete bolo najpočetnejšie hodnotenie známkou dostatočnou 

(205), potom dobrou (121), výbornou (48) a nakoniec nedostatočnou (11). 

Gréčtina uzatvárala povinné jazyky, ktoré sa vyučovali na vyšších gymnáziách. Po 

vydaní školského zákona v roku 1890 si mohli študenti vybrať medzi gréckym jazykom 

alebo dvoma gréčtinu nahradzujúcimi predmetmi. Štúdium gréckeho jazyka si zvolilo 

57,9 % študentov, pričom z predmetu dosiahla skupina aritmetický priemer 2,35. Pomerné 

rozdelenie známok ostalo rovnaké ako u predchádzajúcich predmetov, teda 109 ,,trojkárov“, 

73 ,,dvojkárov“, 36 ,,jednotkárov“ a 2 prepadávajúci. Zvyšných 42,1 % študentov 

dosiahlo zo štúdií maďarských spisovateľov v súvislosti s prekladmi diel gréckych klasikov 

aritmetický priemer 2,13 a z voľného a geometrického kreslenia 2,09. 

Prírodovedné predmety reprezentovala na katolíckom gymnáziu matematika, geometria, 

zemepis, prírodopis a prírodoveda, resp. fyzika, a pretože prírodopis sa vyučoval 

vo štvrtom, piatom a šiestom ročníku, ktoré neboli predmetom výskumu, budú 

uvedené len študijné výsledky z ostatných troch predmetov. 

Matematika, ktorá sa vyučovala vo všetkých ročníkoch gymnázia a z prírodovedných 

predmetov mala najväčší počet hodín, patrila podľa výsledkov žiakov k náročnejším 

vyučovacím predmetom. Celkovo nebol zaznamenaný výraznejší rozdiel vo výkonoch 

prvého a ôsmeho ročníka, pričom u prvých bol aritmetický priemer 2,47 a druhých 2,44. 

Rovnaké bolo aj poradie počtu známok: na prvom mieste sa umiestnili žiaci s trojkami, 

u prvákov s počtom 252 a ôsmakov 204, ďalej ,,dvojkári“ 151 a 158, tretie umiestnenie 

patrilo klasifikovaným známkou výborný 70 a 56. U prvákov z matematiky prepadlo 

29 a u ôsmakov 24 študentov. 

Geometria ako príbuzný predmet matematiky sa vyučovala len na nižšom gymnáziu 

a v porovnaní s matematikou boli dosiahnuté študijné výsledky prvákov z tohto predmetu 

trocha horšie (2,59). 

Pri zemepise sa celkový výkon prvého ročníka pohyboval na hranici dvojky a trojky 

(2,58). Takmer polovica žiakov (48,6 %) dostalo ,,trojku“, 34,2 % ,,dvojku“ a skoro rovnako 

obstáli najlepší (8,3 %) a najhorší (9 %). 

V rámci prírodovedy sa v ôsmom ročníku vyučovala na katolíckom gymnáziu fyzika. 

Aritmetický priemer ôsmakov bol 2,38, čo bol z prírodovedných predmetov najlepší 

výsledok. Poradie počtu jednotlivých známok ostalo rovnaké ako u predchádzajúcich 

predmetov, 181 dostatočných, 143 dobrých, 52 výborných a 9 nedostatočných. 

K povinným predmetom patril aj krasopis (v prvých dvoch ročníkoch nižšieho gymnázia) 

a telesná výchova. 

73


Krasopis by sme mohli považovať vzhľadom na ostatné predmety za ľahší, z ktorého 

budú aj študijné výsledky žiakov prvého ročníka pomerne lepšie. Výsledky však ukázali, 

že patril k stredne náročným predmetom a dokonca pri niektorých, podľa môjho názoru 

ťažších predmetoch ako filozofia či dejepis, boli výsledky lepšie, resp. rovnaké, ako napríklad 

v prípade fyziky u ôsmakov. Teda aritmetický priemer známok bol 2,38, pričom 

takmer rovnaký počet dosiahli žiaci s hodnotením dostatočný (379) a dobrý (377), ďalej 

nasledovali s hodnotením výborný (105) a nedostatočný (37). 

Zaujímavé výsledky sa ukázali aj pri výkonoch študentov na telesnej výchove. 

96,3 % aktívnych študentov, teda bez ospravedlnenia, malo priemer 2,25, pričom boli 

aj takí (19), ktorí dostali ,,nedostatočnú“. Najviac bolo ,,trojkárov“(361), potom nasledovali 

,,dvojkári“ (310) a na treťom mieste boli obvykle ,,jednotkári“ (165). V ôsmom 

ročníku sa výkony žiakov zlepšili na 1,89. Na prvé miesto sa dostali žiaci s hodnotením 

dobrý (142), potom výborný (120) a dostatočný (84). 7,5 % (28) študentov bolo z hodiny 

pravdepodobne pre zdravotné dôvody ospravedlnených, pričom nikto z predmetu neprepadol. 

Možnou príčinou prepadnutia niektorých študentov prvých ročníkov mohla byť 

miesto fyzickej nešikovnosti skôr absencia z hodín alebo nedostatočná príprava (napr. aj 

nenosením telocvičného úboru). 

Od roku 1899 bola medzi povinné predmety zaradená aj zdravotná výchova spoločne 

pre siedmy a ôsmy ročník s dotáciou jednej hodiny týždenne. Z tohto predmetu, možno 

aj pre jeho praktický význam, dosahovali študenti najlepšie výsledky, o čom svedčí aj 

aritmetický priemer ôsmakov, ktorý bol 1,43. Z predmetu nikto neprepadol a najväčší 

počet bol ,,jednotkárov“ (179), potom ,,dvojkárov“ (128) a na poslednom mieste sa 

umiestnili ,,dostatoční“ (2). 

Počtom hodín boli humanitné predmety náboženstvo (náboženská výchova) dejepis 

a filozofia na treťom mieste. 

Náboženstvu ako vyučovaciemu predmetu bola logicky venovaná veľká pozornosť, 

o čom svedčí aj jeho výučba vo všetkých ročníkoch gymnázia po dve hodiny týždenne. 

Dôležitosť predmetu dokazuje aj prísnosť hodnotenia študijných výsledkov žiakov odrážajúca 

sa v školských známkach, ktoré boli u prvákov nasledovné: najviac bolo ,,dvojkárov“, 

teda tých, ktorí boli hodnotení známkou dobrý (338), potom výborný (330), 

dostatočný (324) a nakoniec nedostatočný (44). Aritmetický priemer triedy bol 2,25. 

U študentom ôsmeho ročníka boli študijné výsledky výrazne lepšie, čo vyjadruje už 

samotný aritmetický priemer triedy 1,44. Počet známok s hodnotením výborný (242) 

značne prevyšuje počet známok s hodnotením dobrý (118) a dostatočný (27), nedostatočnú 

nedostal nikto. 

Dejepis sa vyučoval od tretieho ročníka a z humanitných predmetov mu bol venovaný 

najväčší počet hodín. Pomer rozdelenia známok v triede bol rovnaký ako u väčšiny jazykovedných 

predmetov, čo znamená, že 165 študentov bolo klasifikovaných dostatočnou, 

128 dobrou, 87 výbornou a 6 známkou nedostatočnou. Celkový výkon triedy bol 2,23. 

Druhý najlepší výsledok z humanitných predmetov bol dosiahnutý u študentov ôsmeho 

ročníka katolíckeho gymnázia pri filozofii resp. filozofickej propedeutike (2,02). 

Nikto z predmetu neprepadol, najväčší podiel patril študentom s hodnotením dobrý 

(150) a malý rozdiel bol medzi ,,trojkármi“ (124) a ,,jednotkármi“ (115). 

74


Okrem povinných predmetov si mohli študenti gymnázia rozšíriť svoje vedomosti 

z mimoriadnych resp. voliteľných predmetov, ako spev, rusínsky jazyk, rýchlopis, francúzsky 

jazyk alebo kreslenie. 

Spev bol v prvom ročníku povinný a dokonca niektorí z neho aj prepadli. Priemerná 

úspešnosť bola 2,2. V ostatných ročníkoch, kde už figuroval ako predmet voliteľný, bol 

záujem študentov oveľa menší. Rusínsky jazyk si mohli zvoliť všetci študenti okrem 

prvákov. Z ôsmeho ročníka o neho prejavilo záujem okolo 27 % študentov, pričom ich 

priemerný prospech bol 1,68, z predmetu nikto neprepadol. Rýchlopis navštevovalo 

zhruba 6 % študentov a skoro rovnako nízky záujem prejavili aj o štúdium francúzskeho 

jazyka (3,6 %) a hudby (2,3 %). Kreslenie väčšinou navštevovali len žiaci nižšieho 

gymnázia, percentuálne okolo 29 % s priemerným výkonom 1,87. 

Okrem úspešného absolvovania povinných predmetov a predmetov, ktoré si študenti 

ôsmeho ročníka zvolili, čakal na nich ešte akt dovŕšenia štúdia v podobe zloženia maturitných 

skúšok, kde museli preukázať dostatočné vedomosti z: 1. maďarského jazyka, 

kde mali napísať prácu na zadanú tému, 2. prekladu z maďarčiny do nemeckého jazyka 

(príkladom zadania bol text s názvom Etele, kráľ Hunov), 3. prekladu z maďarčiny do 

latinského jazyka, 4. prekladu z gréckeho jazyka do maďarčiny (napríklad verš z Homérovej 

Odysey), 5. matematiky, kde riešili príklady z algebry a geometrie. Písomné 

maturitné skúšky sa konali v druhej polovici mája a ústne začiatkom júna. V skúmaných 

rokoch dosahovali študenti úspešnosť z písomných 92 % a na ústnych maturitných skúškach, 

ktoré boli z piatich predmetov (maďarský jazyk a literatúra, latinský jazyk, dejiny 

Uhorska, matematika a prírodoveda), 90,7 %. Po zvládnutí maturity študenti pokračovali 

v štúdiu na univerzitách alebo vysokých školách, alebo nastúpili do zamestnania, 

preto údaje o voľbe povolania dotvárajú obraz o študentoch, kvalite výučby a zamerania 

školy ohľadom prípravy na budúce povolanie resp. ďalšie štúdium. Podľa údajov 

výročných správ gymnázia z niektorých rokov obdobia dualizmu, kde boli uvedené aj 

záznamy o voľbe budúceho povolania, možno konštatovať, že viac ako tretina študentov 

(31,4 %) si zvolila teologickú dráhu, na druhom mieste bolo právnické povolanie 

(22,1 %), potom technické (lesnícky, strojnícky) a ekonomické smery (16,6 %), takmer 

rovnaký podiel mali tí, čo si zvolili prácu na úrade, železnici, v obchode (9 %) a adepti 

na lekárske povolanie (8,8 %). Pomerne málo študentov si zvolilo štúdium na vojenských 

(4,8 %) a filozofických (4 %) fakultách a 3,3 % si vybralo učiteľskú dráhu. 

Ďalšie informácie o študentoch Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia poskytujú 

okrem samotných študijných výsledkov aj údaje o dochádzke. V rokoch 1902 

– 1914 bolo v prvom ročníku vymeškaných spolu 17 920 vyučovacích hodín, pričom 

ich rozrátaním na počet študentov vychádza, že každý študent vymeškal v priemere 19 

vyučovacích hodín, čo v prepočte podľa priemerného počtu hodín za deň znamená približne 

3 vymeškané dni. 98 % vymeškaných hodín predstavovali hodiny ospravedlnené, 

zvyšné percentá boli neospravedlnené. Na základe počtu vymeškaných hodín a percentuálneho 

podielu ospravedlnených a neospravedlnených hodín možno konštatovať, že 

dochádzka bola skutočne dobrá a študenti sa snažili chýbať z vyučovania iba v naozaj 

nevyhnutných prípadoch, čoho vysvetlením miesto zdanlivo mimoriadne dobrého zdravotného 

stavu študentov mohol byť skôr fakt, že štúdium bolo platené, a tak sa ho snažili 

75


maximálne využiť. Samozrejme boli aj výnimky, z prvákov bol najväčším absentérom 

Alexander Máhr, chýbajúci na 415 vyučovacích hodinách, a u ôsmakov Alexander Csizmadia, 

ktorý vymeškal 250 hodín. 22 

Obdobie dualizmu patrí v prípade Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia 

v Prešove k najvýznamnejšiemu obdobiu jeho dlhej existencie. Okrem mnohých prínosov 

v materiálnom zabezpečení školy, ako bolo založenie stravovne, telocvične, získanie 

rozsiahlych majetkov a najmä výstavba novej kolegiálnej budovy, svedčí o tom i počet 

študentov navštevujúcich školu z blízkeho okolia, ale aj vzdialenejších kútov monarchie. 

Škola si dobré meno získala aj vďaka svojim kvalifikovaným profesorom, ktorí boli zárukou 

získania kvalitného vzdelania. O čulom študentskom živote vypovedá existencia 

a činnosť gymnaziálnych záujmových krúžkov a spolkov. Z rozvrhu a vyučovacích 

predmetov je zrejmé, že katolícke gymnázium v zhode s nárokmi svojej doby poskytovalo 

klasické vzdelanie, čo dokazujú počty vyučovacích hodín latinčiny, gréčtiny, dejepisu, 

matematiky. Veľká pozornosť však bola venovaná i výučbe jazykov. Na základe 

prospechu a dochádzky možno konštatovať, že v porovnaní s dneškom boli v minulosti 

na študentov v oblasti vzdelávania kladené oveľa väčšie nároky a vyžadovala sa od nich 

prísnejšia disciplína a mravné správanie ako dnes. 

22 ŠA Prešov. 1ŠGP. In. č. 18 – 20. Hlavný katalóg I. – VIII. ročníka. 1902 – 1914. 

76

Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov 

v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia 

Ján Mojdis 

MOJDIS, J.: Difficulties concerning the implementation of the Western European trends 

in Slovakia at the turn of the 19th and 20th centuries. In: Annales historici Presovienses 

7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 77-85. 

One of the central issues of the history of Slovak political effort at the end of the 19 th and 

at the beginning of the 20 th centuries is the question of national priorities enforcement 

not only in the existing context of domestic political situation of Habsburg monarchy, but 

also outside it, especially in Western Europe. It also concerned enforcement of political, 

cultural and other trends in Slovak politics, culture and arts. Our aim is to introduce those 

who mostly contributed to the adoption of western European trends in Slovak environment. 

We realize that our views and chosen personalities are only a representative sample from 

among variety of other personalities and political and cultural trends, which contributed 

to more intensive acceptance of western European solutions for Slovak science, culture, 

and politics. This paper presents views, attitudes, and significance of representatives from 

among Slovaks (e.g. J. Lajčiak, S. H. Vajanský), as well as from among well-known and 

less well-known foreign personalities (B. Björnson and others). 

Koniec 19. začiatok 20. storočia je v slovenskom prostredí okrem problémov spätých 

s asimilačnými tendenciami uhorskej vlády poznamenaný aj čoraz početnejšími snahami 

o vytváranie presvedčivejšieho obrazu o existencii slovenského národa v Uhorsku, 

aby sa aj v zahraničí vedelo, že takýto národ existuje a má svoje dejiny, kultúru a predovšetkým 

má aj svoju budúcnosť. Jedným z možných východísk bolo rozšírenie spolupráce 

na celé územie habsburského dvojštátia a tiež nadväzovanie užších kontaktov 

so slovanskými národmi mimo monarchie, rovnako aj spolupráca v širšom európskom 

rámci, nakoľko jedným z možných východísk boli pokusy dostať slovenskú otázku na 

medzinárodné fórum. Vládnuce uhorské orgány v zahraničí prezentovali Uhorsko ako 

idylickú krajinu bez nacionálnych či iných sociálnych, ekonomických a politických 

problémov. V propagandistických aktivitách preto registrujeme čoraz početnejší okruh 

predstaviteľov slovenského národa, ktorí sa snažili napĺňať túto úlohu, hoci sa v týchto 

aktivitách prezentovali bez konfesionálneho členenia, často však práve ich náboženská 

príslušnosť rozhodovala o cieľoch ich zahraničného pôsobenia. 

V sledovanom období bola slovenská spoločnosť čoraz viac konfrontovaná so silnejúcimi 

vplyvmi nielen východnej, ale aj západnej časti Európy. Výraznou mierou 

k tomu prispieval čoraz väčší pohyb obyvateľstva v Európe, ktorý bol dôsledkom uplatňovania 

procesov „modernizácie“, výrazne sa presadzujúcich predovšetkým v západnej 

časti európskeho kontinentu. Tieto procesy mali nielen ekonomické, ale následne 

výrazne aj mnohé iné dopady, ako napríklad zvýšenú migráciu obyvateľstva nielen 

v rámci Európy, ale aj mimo nej. V podmienkach habsburskej monarchie tieto „modernizačné“ 

procesy sa výrazne oneskorovali, avšak nepriamo pôsobili na obyvateľstvo, 

77

Ján Mojdis 

nevynímajúc Slovákov obývajúcich prevažne severné časti Uhorska. Takéto tendencie 

narastali aj po politických zmenách, počnúc napríklad rozdelením monarchie, či po 

zjednocovacích procesoch v Nemecku a v Taliansku. Okrem toho rastúci vplyv nacionalizmu 

sa výraznejšie presadzoval predovšetkým v mnohonárodných štátoch akou bola 

aj habsburská monarchia. Slovenské obyvateľstvo monarchie sa v sledovanom období 

dostáva pod čoraz väčší maďarský tlak, napriek deklarujúcim zlepšeniam v národnostnej 

otázke, čo malo prezentovať napríklad prijatie národnostného zákona. K tomu zhoršujúce 

sa sociálne postavenia obyvateľstva, ktoré nenachádzalo ekonomické možnosti 

pre svoju potrebu a začalo čoraz v početnejších vlnách migrovať, a to tak smerom na 

východ, predovšetkým do Ruska, ako aj na západ až do USA. V tomto období dochádza 

aj k silnejúcim tendenciám odchodu slovenskej inteligencie, a to či už z dôvodov 

štúdia, prenasledovania, či prípadne lepších možností uplatnenia svojho talentu, 

čoho dokladom je to, že práve obdobie konca 19. a začiatok 20. storočia je obdobím, 

kedy sa výrazne prezentujú významné osobnosti slovenskej vedy a kultúry vo svete, 

z ktorých mnohí sa zapísali výrazným spôsobom do dejín kultúry, vedy a techniky. 1 

Narastajúci migračný pohyb, vnútorne zhoršujúce sa sociálno-ekonomické podmienky 

a narastajúci národnostný útlak má preto za následok, že aj v rámci slovenskej spoločnosti 

dochádza k čoraz väčším názorovým stretom. Máme tu na mysli predovšetkým 

tradičný slovenský konzervativizmus a na druhej strane silnejúce liberálnejšie smery, 

ktoré reprezentovali vo väčšine prípadov tí, ktorí boli vo väčšej miere ovplyvnení západoeurópskym 

prostredím. To následne malo nielen politické, ale aj kultúrne dopady 

na vývoj slovenskej spoločnosti sledovaného obdobia. Na strane druhej narastajúci 

migračný pohyb Slovákov vedie aj k tomu, že v mimohabsburskom prostredí narastá 

informovanosť nielen o existencii či problémoch postavenia slovenského národa, ale 

rozrastá sa aj komunita významných osobností z rôznych štátov, predovšetkým západnej 

Európy, ktorá sa silou svojej osobnosti, svojimi kontaktmi a svojou odbornou prácou 

snaží zapájať do procesov nielen lepšieho poznania Slovákov, ich kultúry, ale aj 

do zápasov o jeho národné a politické uplatnenie v rámci habsburskej monarchie. Ich 

snaženia majú rôzne podoby a v slovenskom prostredí to vedie k čoraz väčšiemu presadzovaniu 

sa osobností, ktoré prijímajú nielen morálnu pomoc z toho prostredia, ale dochádza 

aj k presadzovaniu moderných západoeurópskych tendencií v politike, myslení 

a kultúre vôbec. Má to nielen kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne dopady na 

slovenskú spoločnosť, ktorá začína prijímať moderné trendy západnej Európy, hoci iba 

veľmi pomaly, a v mnohých prípadoch to vedie k obrovským názorovým stretom s tými, 

ktorí často pod rúškom ochrany slovenského národa sa snažia zabrániť prenikaniu 

a uplatňovaniu sa týchto trendov. 

1 Napríklad významné technické objavy či úspechy slovenských vzdelancov (prvá slovenská 

doktorka na parížskej Sorbonne H. Turcerová-Devečková, dvojnásobný doktor J. Lajčiak, 

ktorý získal tieto ocenenia v Nemecku a vo Francúzsku, etablovanie sa vo francúzskych vedeckých 

kruhoch M. R. Štefánika a pod.). 

78



Tradičné časté cesty slovenských protestantov do Nemecka 2 či západnej Európy vôbec 

vytvárali dobré predpoklady na to, aby sa nachádzali možnosti pre ďalších potencionálnych 

záujemcov o cesty týmto smerom. Aj keď v mnohých prípadoch tým hlavným 

popudom ich záujmu boli náboženské otázky, popri nich rozvíjali aj spoluprácu v širších 

kultúrnych, vedeckých, či literárnych oblastiach. Koncom 19. storočia, keď sa v Európe 

vytvára mocenské zoskupenie Trojspolok a následne Dohoda, to malo výrazný vplyv 

aj na orientáciu slovenského národného hnutia, ktoré sa začalo viac orientovať na dohodové 

mocnosti, kde hľadali možnosti svojej prezentácie, či pomoc pri riešení svojich 

problémov, ako to dokumentuje aj D. Kováč: „Napriek nedostatočnej informovanosti 

o slovenskej otázke vo svete možno konštatovať, že slovenské národné hnutie sa už na 

prelome storočí (19. a 20. storočie – J. M.) začalo orientovať na krajiny Dohody, predovšetkým 

na Rusko… Základná zmena v postavení Slovákov mohla nastať iba v dôsledku 

mocenského posunu pri väčšom vplyve dohodového bloku, najmä Ruska a Francúzska 

v stredoeurópskom priestore.“ 3 Napriek tomu, že v tomto období ešte slovenskí politici 

do medzinárodných záležitosti nevstúpili, začala svetová verejnosť, lepšie povedané európska 

verejnosť, o slovenskej otázke vedieť, a to vďaka aktivitám osobností z radov Slovákov, 

ktorí reprezentovali kultúrne, náboženské či iné aktivity v zahraničí a popri nich 

takto pomaly vsúvali aj problémy „slovenskej otázky“ do širších európskych súvislostí. 

Na strane druhej narastal počet zahraničných osobností, ktoré sa čoraz viac a fundovanejšie 

zasadzovali o riešenie a zlepšenie postavenia slovenského národa v habsburskej 

monarchii. Aj keď by sme si snáď nemali namýšľať, že tento proces bol priamočiary, 

bezproblémový a jednoduchý. V tomto období totiž prevažovali v západoeurópskej verejnosti 

predstavy o Slovanoch ako o barbaroch, ktorých sa skôr treba obávať, ako im pomáhať. 

Vyjadruje to napríklad ešte tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny anglický 

básnik Rupert Brook, ktorý sa o Slovanoch a Rusku – spojencovi V. Británie, vyjadril 

nasledovne: „Francúzsko a Anglicko sú jediné krajiny, ktoré by mali mať moc. Prusko 

je diabol. A Rusko znamená koniec Európy a akejkoľvek slušnosti. Predpokladám, že 

budúcnosť patrí slovanskej ríši svetového rozsahu, despotickej a šialenej.“ 4 Takéto vyjadrenia 

sa objavovali oveľa častejšie v západoeurópskej verejnosti o strednej a východnej 

Európe, o Slovanoch a východe Európy vôbec. Takže prejavy sympatií či pozornosti 

slovenskej otázke v takomto prostredí znamenalo často dostávať sa do konfrontácie 

s väčšinovou verejnou mienkou a nepochopením, čo vlastne tie „východné slovanské 

národy“ chcú a že je lepšie mať sa pred nimi na pozore. Preto ak sa dnes zamýšľame nad 

prácou tých Západoeurópanov, ktorí sa venovali slovanskej a slovenskej otázke, nemali 

2 Aj napriek tomu, že na konci 19. storočia začali v slovenskom prostredí prevažovať antigermánske 

nálady. Svedčí o tom list Andreja Halašu: „Kam čert nemôže pošle vraj starú babu. 

No podobne môžeme povedať, že kde čert nemôže narušiť pokoj národov, tam posiela obyčajne 

svojho paholka Nemca, tohoto diabolského podnecovateľa mnohých národných svárov.“ 

ALU SNK Martin, sign. Č. 37 V 63, s. 1 – 2. 

3 KOVÁČ, Dušan: Slovenská otázka a jej medzinárodné súvislosti. In: Zborník Slovensko 

a stredná Európa (1867 – 1914). Bratislava 1995, s. 18. 

4 HASSALL, C.: Rupert Brooke. A. Biography. London 1964, s. 395. 

79

Ján Mojdis 

by sme zabúdať aj na to, že v takomto prostredí to nebolo vôbec jednoduché ani z hľadiska 

verejnej mienky, ba často ani z politických či iných dôvodov. Avšak aj napriek tomu 

registrujeme početnú koncentráciu takýchto osobnosti nielen v prostredí francúzskom, 

ale aj anglickom, či západoeurópskom oveľa širšom. Na strane druhej ani slovenské 

prostredie neprijímalo často pomoc so západnej Európy vždy priaznivo, nakoľko slovenské 

prostredie bolo značne konzervatívne a tak prijímanie západoeurópskych vplyvov 

hospodárskych či kultúrnych bolo prijímané s istou dávkou nedôvery alebo v niektorých 

prípadoch až s odmietaním, ako na to upozorňuje Ivan Dérer, keď v jednej zo svojich 

prác píše: „Slovensko sa vždy bálo a bojí nových myšlienok a nových umeleckých prúdov, 

ktoré vznikali po Európe, a pokladali ich za príliš revolučné a nečisté, aby nimi 

mohli ovplyvňovať a rozprúdiť literárnu mŕtvolu pod Tatrami… Idyličnosť neznamená 

vždy len hovieť si bez práce a bez pohybu…, ale ich práca je ustavične prekladanie 

piesku z jednej hromady na druhú a prehrabávaním toho, čo bolo už pred nimi lepšie 

a vhodnejšie vytvorené.“ 5 Liberálno-demokratický smer v slovenskom národnom hnutí 

začiatkom 20. storočia reprezentoval najprv časopis Hlas, potom Slovenský denník 

a Slovenský týždenník, ktorý redigoval Milan Hodža. Predstavitelia tohto smeru prišli 

s novými pohľadmi nielen na národno-emancipačné snaženia slovenského národa, ale 

sa usilovali o novú zahranično-politickú orientáciu. Pokúšali sa nájsť jej nové určenie 

a význam, chceli reálne vytipovať perspektívnych spojencov slovenského emancipačného 

procesu. Odmietali Vajanského chápanie politickej orientácie na Rusko a za novú 

a záväznú axiómu slovenskej politiky považovali orientáciu na česko-slovenskú spoluprácu 

a cez ňu na západné demokracie a Francúzsko. 6 

S. H. Vajanský, jedna z vedúcich osobností slovenského politického života na konci 

19. storočia, napriek svojim kontaktom so západoeurópskym prostredím prejavoval 

voči nemu opatrnosť až skepsu, kde mu prekážal predovšetkým jeho antiklerikalizmus, 

liberalizmus a voľnomyšlienkárstvo. O jeho skepticizme voči západnej Európe svedčia 

napríklad jeho správy v slovenskej tlači, keď v Národnom hlásniku môžeme čítať: „Vo 

Francúzsku sú stále trenice o to, aby sa úplne oddelila cirkev od štátu a aby aj vydala 

cirkev také nariadenie, aby kňazi boli od nej nezávislí ako aj štátni úradníci… Chceme 

veriť, že Francúzsko bude zachránené pred náboženskou vojnou. Katolíci žiadajú iba to, 

aby k vykonávaniu náboženstva nebol im nanútený taký poriadok, ktorý sa protiví ich 

svedomiu.“ 7 Takéto správy svedčia o tom, že spomínaný prístup k spravovaniu verejných 

vecí nachádzal na Slovensku veľa oponentov, predovšetkým z konzervatívnych kruhov. 

Podobné články môžeme zaregistrovať aj v Národných novinách v tomto období: 

„Francúzsky parlament… útočí proti katolíckej viere a vlastne proti kresťanstvu.“ 8 Svetozár 

Hurban Vajanský v Národných novinách roku 1904 v článku pod názvom Pravý 

náhľad o vojne mimo iného píše: „…, že okrem zrnitých ruských správ úradných, všet- 

5 Z pozostalosti I. Dérera „Nástup generácií“. ALU SNK Martin, sign. Č. 180 D 2, s. 1 – 7. 

6 Bližšie pozri HODŽA, Milan: K vývoju slovenskej politiky. In: Slovenská čítanka. Praha 

1925, s. 202 – 218. 

7 Čo nového vo svete. In: Národný hlásnik. R. 39, r. 1906, č. 20, s. 308. 

8 Čo robia Francúzi. In: Národné noviny. R. 41, r. 1910, č. 16, s. 6. 

80



ko ostatné dochodí k nám cez jedovaté média anglické, americké a zvlášť židovské...“ 9 

S. H. Vajanskému na Francúzoch prekážala značná antiklerikálnosť či až bezbožnosť, 

ktorá sa výrazne presadzovala vo Francúzsku aj na konci 19. a začiatkom 20. storočia 

nielen vo francúzskej politike, ale aj v tlači, predovšetkým s otázkami presadzovania 

politiky odlúčenia cirkvi od štátu. V Národných novinách roku 1910 píše: „Francúzsky 

parlament ukladá vláde brániť svetskú školu od všetkých jej protivníkov… Ešte majú 

pole k útokom proti cirkvi, proti katolíckej viere a vlastne proti kresťanstvu.“ 10 Takže aj 

keď sám mal blízko k francúzskej literatúre a Francúzom, ich „bezbožnosť“ mu veľmi 

prekážala, a tak veľmi často odmietal z francúzskeho prostredia také podnety, ktoré boli 

liberálnejšie a nedôveroval predovšetkým moderným umeleckým smerom. Politicky 

jasne preferoval konzervatívnejšie prúdy vo Francúzsku, v ktorých videl záruku užšieho 

prepojenia Francúzov so slovanským svetom a Ruskom. 

S. H. Vajanský tieto svoje postoje pretavoval aj vo vzťahoch k Čechom, ktorých tiež 

považoval za antiklerikálov, čo našlo svoj odraz v jeho postojoch napríklad k hlasistom, 

a to nenapomáhalo bližšiemu rozvoju slovensko-českých kontaktov, ako na to upozornil 

aj vo svojom liste S. Smetana A. Halašovi, kde píše o potrebe väčšej propagácie spolupráce 

Čechov a Slovákov a odmieta Vajanského názory na Čechov: „Naša Národná 

strana oproti tomu nevedela žiadneho pádneho dôvodu postaviť, iba ich bezbožnosť. 

Tomu sa sedliak skoro smeje. Ale pán Vajanský nabáda, že je to hrozný mysticizmus… 

A to jeho hrozne, nemúdre fumigovanie Čechov.“ 11 Osobitnou kapitolou je napríklad aj 

situácia, keď prvá Slovenka študujúca na parížskej Sorbonne H. Turcerová-Devečková 

zbierala na Slovensku podklady k písaniu doktorskej práce o Ľ. Štúrovi. S. H. Vajanský 

ju odrádzal od toho, aby odišla študovať materiály o ňom do Prahy, pretože sa obával, že 

to na ňu môže mať „nedobrý vplyv“. Aj na základe týchto názorov môžeme konštatovať 

nedôveru voči akýmkoľvek informáciám západoeurópskeho pôvodu, pretože tie sú zamerané 

antislovansky, antirusky a sledujú iba svoje imperiálne ciele. Takéto a podobné 

vyjadrenia nám dokladajú, že slovenské prostredie sa síce zaujímalo o život v západnej 

Európe, snažilo sa nachádzať tam svojich priateľov, ktorí by napomáhali presadzovaniu 

slovenských požiadaviek a problémov, avšak pristupovalo k prijímaniu západnej kultúry, 

názorov a pohľadov príliš opatrne, často až odmietavo. 

Ďalším kritikom zaostalosti slovenských pomerov bol Ján Lajčiak, kňaz, učenec 

a prvý významný „slovenský sociológ“, ktorý veľmi dobre poznal slovenské pomery, 

a nakoľko strávil niekoľko rokov v západnej Európe na niekoľkých významných univerzitách, 

jednoznačne a bez okolkov kritizoval to, čo považoval za problém „slovenskej 

spoločnosti“ súvekého obdobia. „Faktom, a to faktom smutným však zostane vždy, že 

bol malosťou i malichernosťou, stiesnenosťou a zaostalosťou a nemohúcnosťou slovenských 

pomerov ubitý a jeho vedecké a hlavne duchovné ašpirácie preťaté. Možno to 

bola jeho sila alebo slabosť, že ich nevedel a nemohol rozraziť…“ 12 Toto konštatovanie 

9 Pravý náhľad o vojne. Národné noviny. R. 1904, č. 60 – 61, s. 3. 

10 Národné noviny. R. 1910, č. 16, s. 1. 

11 Z korešpondencie A. Halašu. ALU SNK Martin, sign. 37 J 9. 

12 Zabudnutý slovenský učenec. ALU SNK Martin, sign. 180 D 2, s. 32. 

81

Ján Mojdis 

vyplýva z toho, že tento významný slovenský učenec po svojich štúdiách v zahraničí nenašiel 

vo vtedajšom Uhorsku primerané zamestnanie, a tak väčšiu časť svojho plodného 

života prežil v malej dedine Vyšná Boca, kde nemohol uplatniť svoj vedecký potenciál 

a širokospektrálne znalosti získané na zahraničných univerzitách. „Mladý dvojnásobný 

doktor, vedec slovenský, pracoval však na svojej opustenej a zapadlej fare na Boci v Liptove 

vedecky málo. Keď nemohol pracovať vedecky, preniesol sa na iné pole… čo ho 

ubilo telesne až k smrti a duševne dalo mu trpieť veľké muky a obralo ho o ovocie jeho 

talentu a vedeckých príprav i jazykových kvalifikácii, ktorých mal na slovenské pomery 

veľmi mnoho.“ 13 V roku 1914 rozpracoval svoju jedinú, ale nedokončenú prácu pod názvom 

Slovensko a kultúra, ktorá neskôr vyšla vďaka F. Osuskému na Myjave v roku 1920. 

Táto práca je analýzou slovenských politických, spoločenských, morálnych a kultúrnych 

pomerov na začiatku 20. storočia. Od mnohých iných autorov sa líšil J. Lajčiak predovšetkým 

vedeckou kritikou slovenských pomerov, keď zdôrazňoval, že pasívne očakávanie 

zlepšenia daných pomerov nie je tou správnou cestou, že predstavy o „...akomsi 

slovenskom mesianizme trpiteľa predstavovalo sa slovenské jestvovanie, ktoré priam 

fatalistickým spôsobom pasívne prijímalo každý údel“. 14 Jeho oprávnená kritika až rozhorčenie 

narážalo často na nepochopenie nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v prostredí 

slovenského politického života daného obdobia. 

Aj na základe uvedených faktov môžeme konštatovať, že v sledovanom období sa 

už dosť výrazne objavujú medzi slovenskými národnými dejateľmi aj osobnosti, ktoré 

prijímajú liberálnejšie západoeurópske trendy. Mnohým je jasné, že čisto agrárny ráz 

slovenskej krajiny, čo by si ako želali, nie je možné do budúcnosti zachovať. Spriemyselňovanie 

a skomercionalizovanie aj v slovenskom prostredí už urobilo isté pokroky 

a začalo prenikať aj do poľnohospodárstva či iných oblastí života slovenského človeka. 

A tak predovšetkým tí slovenskí dejatelia, ktorí istý čas pôsobili mimo územia monarchie, 

či bližšie poznali aj práce západoeurópskej proveniencie prinášali do slovenského 

prostredia nové prvky, ktoré priamo či nepriamo pôsobili na názorové spektrum, či 

menili ideály starého „Slovenska“. Ďalším problémom, s ktorým sa stretávame v tomto 

období pri presadzovaní slovenských požiadaviek, bola nejednotnosť slovenského národného 

hnutia. Táto nejasnosť v stratégii a taktike národného hnutia mala najrôznejšie 

dôvody. Keď napríklad na jeseň 1898 prichádza Milan Rastislav Štefánik do Prahy na 

vysokoškolské štúdiá, prichádza aj s nedôverou voči slovenským študentom v Prahe, 

ktorými boli v tom čase napríklad V. Šrobár a hlasisti. Považoval ich totiž za zradcov 

národa, ako o tom píše v spomienkach Juraj Šujan: „Veril asi, že prišiel medzi zradcov 

slovenského národa, nedoukov, neznabohov a všetko možné, len nie medzi poriadnych 

ľudí…“ 15 Avšak po istom čase a po oboznámení sa s názormi a postojmi týchto ľudí sa aj 

M. R. Štefánik stáva jedným z tých, ktorí presadzujú hlasistické stanoviská. 

Na problémy zaostávania slovenského prostredia za progresívnymi prúdmi Európy 

poukázala aj už spomínaná prvá „slovenská doktorka“ parížskej Sorbonny H. Turcero- 

13 Tamtiež, s. 33. 


15 Korešpondencia J. Šujana. ALU SNK Martin, sign. C 234, s. 3. 

82



vá-Devečková, ktorá počas svojho odlúčenia od slovenského prostredia, jednak tým, že 

vyrastala v Rusku a následne študovala v Paríži, mohla objektívnejšie a oslobodená od 

rôznych vplyvov poukázať na to, čo ťaží napredovanie „slovenskej politiky“ v 19. a začiatkom 

20. storočia. Svoje názory prezentovala vo svojej doktorskej práci o Ľ. Štúrovi, 

kde poukazuje na názorovú roztrieštenosť pri posudzovaní dejín Slovákov už od Veľkej 

Moravy a po jej rozpade, porovnáva vývoj na Morave, v Čechách a na Slovensku, pričom 

podčiarkuje, že v ďalšom vývoji jednotlivých národov významnú úlohu zohrávala náboženská 

otázka, ktorá bola vždy viac či menej spätá s národným hnutím. „Národné cítenie, 

ktoré sa v Prahe hneď zjednotilo s náboženskými reformnými snahami, zdá sa, preniklo 

k Slovákom oveľa neskoršie.“ 16 A oneskorovanie náboženských reforiem na Slovensku 

malo za následok, že v oveľa neskorších obdobiach slovenských dejín to viedlo k náboženskej 

nejednotnosti, čo sa priamo odrážalo v národnom hnutí. „...pokroky katolicizmu 

na Slovensku sú predsa len pomalšie ako v Čechách. Náboženstvo, ktoré kedysi vytvorilo 

medzi dvoma skupinami silné spojivo, ich teraz skôr rozdeľuje.“ 17 V Čechách nezohrávala 

náboženská otázka takú dominantnú úlohu, nakoľko tam náboženská tolerantnosť bola 

oveľa zreteľnejšia než na Slovensku. Možno povedať, že celý český národ bez ohľadu na 

konfesionálnu príslušnosť stál na národných pozíciách – bol národne homogénny – zatiaľ 

čo na Slovensku náboženská netolerancia silne pôsobila aj na charakter národného 

hnutia. Preto „....spojenie všetkých katolíkov a protestantov na národnej báze bolo určené 

nevyhnutnosťou spojenia proti maďarskému ohrozeniu.“ 18 Slováci by si mali vziať 

príklad a poučenie od Francúzov, kedy v istých dobách náboženská netolerantnosť viedla 

k mnohým občianskym vojnám a nepokojom. Veľkou vzpruhou v národnom zápase pre 

Slovákov bola vždy pomoc Čechov, ktorú H. Turcerová-Devečková vysoko oceňovala. 

Veľkou chybou slovenských dejateľov, a aj Ľ. Štúra bolo to, že nedostatočne rozvíjali spoluprácu 

s Čechmi. Osobitne negatívne na Čechov zapôsobilo to, že zo Štúrovej iniciatívy 

došlo k uzákoneniu spisovnej slovenčiny, čím proti sebe popudil značnú časť českých 

intelektuálov, a tak došlo k rozštiepeniu jednotného československého kmeňa. 

Takéto problémy a takéto stanoviska či tendencie sledujeme v danom období v slovenskom 

prostredí, a tak aj presadzovanie „slovenskej otázky“ do širšieho západoeurópskeho 

rámca bolo týmto poznamenané. Početnosť či väčšia koncentrácia osobností 

v západoeurópskom prostredí, ktoré by pristupovali jednoznačne na obranu Slovákov, 

teda nebola veľká. Z osobností vo Francúzsku môžeme spomenúť predovšetkým Ernesta 

Denisa, Louisa Legera, Fuciena Dominois, Louis Eisenmena, André Cheradama a iných. 

Vo V. Británii R. W. Setona-Watsona, Švajčiara W. Rittera, ktorý viac pôsobil v Nemecku, 

Björstena Björnsona v Nórsku. Slovenskému protestantskému prostrediu boli bližší 

konfesionálne podobne orientovaní predstavitelia. Z francúzskeho prostredia hlavne 

E. Denis, z britského R. W. Seton-Watson. Ich pôsobenie v domácich podmienkach sa 

16 TURCEROVÁ, Helena: Louis Stur et l´ ideé independance Slovaque (1815 – 1856). Paris 

1913, s. 6. 

17 TURCEROVÁ, Helena: c. d., s. 7. 

18 TURCEROVÁ, Helena: c. d., s. 4. 

83

Ján Mojdis 

však stretávalo často s nepochopením, ba až odsudzovaním, pretože o stredoeurópskych 

národoch vedeli v západnej Európe veľmi málo a aj údaje o nich boli často skreslené, 

nepresné či démonizované. 19 Napriek tomu ich snaha brániť malé a neznáme národy mala 

veľký význam, ako to vyjadril aj B. Björnson: „Čím sú štáty väčšie a čím je mocnejší ich 

vplyv, tým surovšie znie toto ich – len prospech svojho národa… Prirodzenou, všeobecne 

uznávanou zásadou politiky je stále – usilujem sa len o prospech vlastného národa.“ 20 

Škótsky historik Seton-Watson 21 nepricestoval do Rakúska s úmyslom brániť Slovákov 

či študovať ich históriu a kultúru. Jeho prvotným záujmom bolo samotné Rakúsko- 

-Uhorsko ako najdôležitejší činiteľ v stredoeurópskom priestore. Mal záujem spracovať 

dejiny Rakúsko-Uhorska po Viedenskom kongrese. Skôr však ako začal písať a analyzovať 

dejinný vývoj a pomery v podunajskej veľmoci, chcel si pripraviť pôdu dejinným 

prehľadom národnostnej otázky. Desať rokov pred vojnou sa venoval štúdiu stredoeurópskej 

histórie a politiky, hlavný problém sústredený okolo Rakúska-Uhorska a Balkánu, 

„…verejná mienka ani netušila, aký priepastný rozdiel bol medzi ich vlastným záujmom 

a hlbokou ľahostajnosťou britského obyvateľstva ku všetkým takým to problémom“. 22 

Takže bolo pre neho veľkým prekvapením, keď zistil, aké zložité sú národnostné a politické 

pomery, ktoré panujú v tejto časti Európy. Po študijnom pobyte vo Viedni absolvoval 

trojmesačnú študijnú cestu z Viedne cez Budapešť, Košice, Levoču, Tatry, Debrecín 

a ďalšie uhorské mestá. Avšak prelom v jeho názoroch na otázku postavenia národností 

v Rakúsko-Uhorsku malo pre neho stretnutie s Antonom Štefánekom, ktorý v tom čase 

učil na viedenskom gymnáziu a neskôr pracoval v redakcii Slovenského denníka v Budapešti. 

Po tých skúsenostiach, presnejšie zhruba od roku 1910, sa začala cesta, na ktorej 

R. W. Seton-Watson sa stal jedným z najvýznamnejších obhajcov Slovákov v západnej 

Európe. K zaujatiu proslovenských postojov iste prispeli aj jeho diskusie so slovenskými 

politikmi tohto obdobia, a predovšetkým stretnutie s A. Hlinkom v tom istom roku. 

Preto, aby priblížil svojim krajanom slovenský národ a na strane druhej pomohol Slovákom, 

zabezpečil jednoročný študijný pobyt v Škótsku dvom evanjelickým bohoslovcom 

Fedorovi Ruppeldtovi a Vladimírovi Royovi. Seton-Watsonovi záležalo predovšetkým 

na posilnení slovenskej evanjelickej inteligencie, a tak v roku 1911 umožnil študovať 

ďalším dvom slovenským protestantom Martinovi Rázusovi a Ľudovítovi Šenšelovi, ná- 

19 Francúzsky historik J. Bérenger ešte v roku 1976 v práci L´Europe Danubienne de 1848 a nos 

jours. Paris 1976 mimo iného o stredoeurópskych slovanských národov a ich postavení v monarchii 

napísal: „Rozbitie monarchie sa teda javí ako výčin nerozvážnych intelektuálov, zväčša 

novinárov a pomýlených patriciov, ktorí žiaľ strhli so sebou aj dohodové mocnosti, a tak 

zničili štát, ktorý bol slávny kvalitou svojich úradov a nepoznal rozhodujúcu porážku.“ 

20 BJÖRNSON, Björsten: Česť a chvála večnej jari. Články a prejavy o európskej politike 1880 

– 1910. Veľké štáty vo vzťahu k malým, s. 79. 

21 Robert Wiliam Seton-Watson sa narodil 20. 8. 1879 v Londýne a napriek tomu sa vždy hrdo 

hlásil k svojmu škótskemu pôvodu. Počas svojho života bol známy ako nezávislý európsky 

historik, ktorý sympatizoval s utláčanými národmi a pomáhal im. 

22 SETON-WATSON, Robert Wiliam: Europe in the Melting-Pot. London, Macmillan and Company 

1919, s. 9. 

84



sledne v roku 1912 umožnil pobyt v Edinburgu ďalším slovenským evanjelikom Jánovi 

Halašovi a Jozefovi Koreňovi. 

V iných podmienkach a inými prostriedkami napomáhal slovenským záujmom v západnej 

Európe nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, B. Björnson. 23 

Angažoval sa nielen za vlastný národ, ale aj za rovnocenný národný a sociálny zápas 

ostatných národov v Európe. B. Björnson ako bojovník za práva vlastného nórskeho národa 

si uvedomoval, že žiadny národ si nevytvorí nezávislý a slobodný štát, ak nebude 

mať jasný obraz o sebe a bude mu chýbať vlastná identita. Ak sa B. Björnson roku 1907 

rozhodol kritizovať „maďarský absolutizmus“, môžeme to vnímať ako jednu líniu boja 

za spravodlivosť tak doma, ako aj v zahraničí. „Lož o uhorskom štáte slobody ešte aj 

dnes zaslepuje verejnú mienku v Európe, zúfalé výkriky utláčaných o pomoc doliehajú 

len sem k nám, ale cez nemecký múr nepreniknú ďalej do šíreho sveta.“ 24 

Osobitné miesto pri presadzovaní slovenskej otázky v západnej Európe zohral Švajčiar 

W. Ritter, ktorý pomáhal nielen presadzovaním a informovaním o slovenskej vede 

a kultúre či presadzovaním Slovákov v západoeurópskych inštitúciách, ale snažil sa 

ovplyvňovať aj kultúrne myslenie na Slovensku svojimi prácami, ktoré svoj zdroj nachádzali 

v prostredí Slovenska. Je potrebné zdôrazniť, že nie všetky jeho aktivity a názory 

boli prijímané v slovenskom prostredí. Na jednej strane jeho zreteľný antisemitizmus 25 

a na druhej liberalizmus 26 často vzbudzovali v slovenskom prostredí rozpaky. Napriek 

tomu mu však za jeho celoživotnú aktivitu v prospech slovenského národa patrí významné 

miesto, ktoré, žiaľ, dodnes nie je dostatočne výrazne ocenené v slovenskom prostredí. 

Mohli by sme analyzovať a hodnotiť ďalších autorov, avšak uvedené príklady nám 

naznačujú, aké trendy prevládali v slovenskom prostredí v sledovanom období, či kto 

a ako v zahraničí sa staval k „slovenskej otázke“. Pričom musíme konštatovať, že napriek 

zložitým sociálno-ekonomickým podmienkam často sa nedarilo presadzovať slovenské 

požiadavky aj pre „konzervativizmus“ či zaostalosť slovenského prostredia, nakoľko 

aj mnohí vedúci slovenskí dejatelia tohto obdobia nenachádzali dostatok síl či odvahy, 

aby v slovenskom prostredí presadzovali modernejšie a progresívnejšie prvky, prípadne 

nenašli dostatok odvahy pre jasnejšie prejavy tolerancie, ako ich k tomu nabádali niektorí 

„zástancovia Slovákov“ zo západnej časti Európy. Pritom títo priatelia Slovákov 

doma museli neraz bojovať aj proti tým, ktorí nechápali ich postoje a považovali ich za 

rojkov, ktorí sa snažia pomáhať niekomu, kto vlastne ani nejestvuje, či obhajovať záujmy 

národa, ktorý patril medzi tie, ktoré boli súčasťou vojensko-politického zoskupenia 

nepriateľského voči Francúzsku, V. Británii, ale aj Ruska. 

23 B. Björnson sa narodil 8. decembra 1832 na fare v Bjorgane na drsnom severe Nórska. Jeho 

otec bol sedliacky syn, ktorý vyštudoval teológiu a hoci sa stal kňazom, nikdy sa neprestal 

venovať roľníctvu. Jeho matka Inger Elise Nordraaková mala svoje korene vo Švédsku. 

24 BJÖRNSON, Björsten: Česť a chvála večnej jari života. Bratislava 1998, s. 31. 

25 Napríklad práca „Tvrdohlavosť slovenská“, kde považuje Židov za jednu z hlavných príčin 

biedy slovenského človeka konca 19. storočia a pod. 

26 Tu je príkladom zasa jeho osobný život a zápisy z denníka J. Cádru, ktorý pracoval ako jeho 

osobný tajomník. 

85

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie 

Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií 

Michal Schvarc 

SCHVARC, M.: Totalitarian efforts of Deutsche Partei on the example of the elimination 

of Zipserdeutsche Partei and its interest organizations. In: Annales historici Presovienses 

7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 86-103. 

Opposition groups of the German minority in Slovakia in the years 1938 – 1945 are still 

a topic that the research has not focused on yet. In this study we tried to present a more 

complex image of the forms that the Deutsche Partei (DP) used in the German community 

to present itself as the only representative of Germans in Slovakia. This fact is shown on 

the example of the main rival of DP – the Zipser Deutsche Partei (ZDP) during the rise of 

the authoritarian regime in Slovakia. As the next goal we tried to deal with the stereotypes 

that are presented in the previously written works on this topic as the ZDP is only one of 

the opposition groups. Even though leaders of DP caught its political rival out of step, they 

found no support in some groups of Zips Germans. According to the view of DP the Zips 

region stayed a problematic region. 

Spišskí Nemci prešli v rokoch 1918 – 1945 zložitým spoločenským vývojom. Ako 

lojálni uhorskí občania a súčasne silní lokálpatrioti sa po roku 1918 len s veľkými problémami 

prispôsobovali novým politickým, hospodárskym a spoločenským pomerom. 

Hungarofilské reminiscencie pretrvávali medzi spišskými Nemcami aj počas dvoch 

desaťročí existencie Československej republiky a prežívali najmä medzi predstaviteľmi 

staršej generácie, opierajúcich sa o Zipser Deutsche Partei (ZDP). Mladí v priebehu 

30. rokov minulého storočia, hlavne po roku 1935 inklinovali čoraz viac k nacionálnej 

myšlienke a k potrebe zjednotenia všetkých slovenských Nemcov, ktoré hlásala Karpatendeutsche 

Partei (KdP). Keďže pred rokom 1918 nejestvovala spoločná identita slovenských 

Nemcov, spišskí Nemci radi vyzdvihovali svoju akúsi „nadradenosť“, odvolávajúc 

sa pri tom na historický vývoj a niekoľko storočí existujúcu samosprávu spišských Sasov 

v rámci uhorského štátu. Diferencie medzi spišskými Nemcami a zvyšným nemeckým 

obyvateľstvom sa prejavovali aj v pôvode, mentalite a jazyku. Všetky tieto faktory 

sa premietli do organizovania politického života slovenských Nemcov. Vyšli najavo aj 

v niekoľkoročnom zápase o politické smerovanie spišských Nemcov, ktorý sa neľútostne 

odohrával medzi ZDP a KdP a ktorý neustal ani po zmene politickej konštelácie na 

jeseň 1938. Zmenila sa len forma a obsah. 

I. Zastavenie činnosti ZDP a perzekúcia jej členov 

Rok 1938 priniesol zásadnú zmenu v nemeckom politickom spektre na Slovensku. 

„Anšlus“ Rakúska a karlovarský zjazd Sudetendeutsche Partei (SdP) mal veľký vplyv 

na posilnenie pozícií KdP na Spiši. Tento vývoj znamenal pre vedenie ZDP vážne obavy 

nad ďalšou existenciou strany. Nepomáhali ani rady z Budapešti, ktorá aj naďalej vy- 

86

Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei 

a jej záujmových organizácií 

jadrovala predsedovi ZDP Andorovi Nitschovi plnú dôveru a podporu. 1 Vedenie ZDP 

náporu protivníka, ktorému nahrávali zahraničnopolitické a vnútropolitické okolnosti, 

nedokázalo účinne odolávať a tak po 6. októbri 1938 upadla strana do bezvýchodiskovej 

situácie. Franz Karmasin, novopečený „volksgruppenführer“, mohol preto pristúpiť 

k realizácii prvého bodu programu KdP – t. j. k politickému zjednoteniu slovenských 

Nemcov, a to pod egidou Deutsche Partei (DP), ktorá sa otvorene hlásila k nacistickej 

ideológii a vodcovskému princípu. Avšak definitívne utlmenie hungaristických resentimentov 

a pasívnej rezistencie na Spiši sa v rokoch 1938 – 1945 aj napriek zvýšenému 

úsiliu vedeniu DP nepodarilo. 

Napriek okliešteným možnostiam sa vedenie ZDP usilovalo udržať stranu v aktívnej 

činnosti. Hoci ono samotné vyzývalo k jednote spišských a karpatských Nemcov 

a A. Nitsch vyhlásil, že „nejestvujú strany, jestvujú len Nemci“, 2 bolo viac ako jasné, kto 

bude hrať prím v nemeckom politickom spektre na Slovensku. Nepomohli ani lojálne 

vyhlásenia v týždenníku Karpathen-Post, 3 ktoré odzneli na adresu opatrení novej slovenskej 

autonómnej vlády, pretože slovenské úrady ZDP upodozrievali zo snáh pripojiť 

Spiš k Maďarsku, keďže strana sa dovolávala práva na sebaurčenie. Vedenie strany síce 

tieto správy dementovalo, avšak úrady si nemohli nevšimnúť hungarofilstvo spišskonemeckých 

elít, ktoré živili „nádej, že v týchto prevratových časoch podarí sa vyvolať 

hnutie za spätné pripojenie Spiša k Maďarsku“. 4 Z uvedeného postoja úradov štátnej 

správy jasne vyplývalo, že ZDP sa nebude môcť oprieť ani o etablujúcu sa moc. 

F. Karmasin využil všetky prostriedky na to, aby svojho politického konkurenta definitívne 

odstavil. V prvej polovici druhej októbrovej dekády 1938 odcestoval na Spiš 

„urobiť poriadky“. V Kežmarku sa stretol s predstaviteľmi ZDP, nie však s A. Nitschom. 

Dohodol sa s nimi na rozpustení strany a prechode členstva do DP. A. Nitsch a jeho najbližší 

spolupracovníci mali byť odstránení z politického života, rovnako sa dohodlo, že 

dôjde k zlúčeniu Karpathen-Post s oficiálnym orgánom DP Deutsche Stimmen. Redakcia 

mala sídliť v Bratislave, kým samotná tlač sa mala realizovať v Kežmarku. 5 Keďže 

A. Nitsch sa rozhovorov nezúčastnil, nepovažoval ich závery za záväzné a naďalej sa 

usiloval o zachovanie „nezávislosti“ ZDP. 

Vedenie DP demonštrovalo svoju silu na zhromaždení v Kežmarku 23. októbra 1938, 

na ktorom sa aj napriek zlým poveternostným podmienkam zúčastnilo približne 2 500 

osôb. Ako hlavný rečník vystúpil F. Karmasin. Zhromaždenie sprevádzalo zborové vyvolávanie 

sloganov „Ein Reich, ein Volk, ein Führer“, „Wir danken unserem Führer“ 

a nechýbal ani nacistický pozdrav. 6 A hoci veľká časť členskej základne ZDP prejavila 

1 KOVÁČ, Dušan: Nemecko a nemecká menšina na Slovensku. Bratislava 1991, s. 122 – 123. 

2 Karpathen-Post, 8. 10. 1938, s. 1. 


4 Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad (ďalej ŠA Levoča, p. Poprad), f. Okresný úrad v Kežmarku 

1923 – 1945 (ďalej OÚ Kežmarok), š. 33, 2 503/1938 prez. 

5 Národní archiv České republiky (ďalej NA ČR), f. Auswärtiges Amt 136-61-1/606-608. Správa 

H. Neuwirtha (?) z 15. 10. 1938. 

6 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 33, 2 503/1938 prez. 

87


ochotu splynúť s DP, A. Nitsch aj napriek uzneseniu ZDP z 20. októbra, v ktorom uvítala 

„zjednocovacie snahy nemeckého národa na Slovensku“ 7 a spoluprácu s DP, naďalej 

zotrvával nekompromisne na svojom stanovisku. 

Predseda ZDP nátlaku Karmasinovho vedenia DP odolával. Koncom októbra 1938 

sa v tejto súvislosti stretol v Prahe so slovenským ministerským predsedom Jozefom 

Tisom. Predseda autonómnej vlády vo vzájomnom rozhovore uviedol, že vytvorenie 

Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku je 

len gestom voči Nemecku a samotný sekretariát má kompetencie len v oblasti kultúrnej 

samosprávy. J. Tiso dal A. Nitschovi najavo, že v blízkom čase dôjde k likvidácii politických 

strán a z toho dôvodu nemal záujem na zlúčení ZDP s DP. Podľa Tisových slov 

mal mať predseda ZDP voľnú ruku v hospodárskej oblasti a DP mu nemala na tomto poli 

klásť prekážky. 8 Pre A. Nitscha znamenal tento rozhovor povzbudenie a stále vyvíjal 

aktivity smerujúce k udržaniu vlastnej strany. 

Nacistické úrady a organizácie sledujúce problematiku nemeckých národnostných 

menšín v juhovýchodnej Európe považovali Nitschovu ZDP za neakceptovateľnú, ktorá 

„stojí úplne v službách maďarskej iredenty“. 9 Naopak očakávali, že práve F. Karmasin 

slovenských Nemcov „čoskoro pevne zjednotí a zorganizuje“. 10 A. Nitschovi vyčítali najmä 

zotrvávanie v maďarskom poslaneckom klube česko-slovenského Národného zhromaždenia, 

čím dával priestor maďarskej propagande, aby ho prezentovala ako jediného 

predstaviteľa spišských Nemcov. Podľa nemeckých inštancií tak nahrával Maďarom, pre 

ktorých to bol zároveň dôkaz, „že Spišiaci žiadajú o pričlenenie k Maďarsku“. 11 Aj nemecký 

konzul v Bratislave Ernst von Druffel ho obviňoval zo zastupovania maďarských 

záujmov. Za týchto okolností dal aj predseda slovenskej vlády J. Tiso najavo svoje želanie 

ZDP zakázať. Odôvodňoval to tým, že A. Nitsch mal neustále styky s Maďarmi a je všeobecne 

považovaný za maďaróna, ktorý získal svoj poslanecký mandát len vďaka maďarskej 

podpore. 12 Tým boli Nitschove aktivity odsúdené na neúspech, hoci stále veril v pomoc 

a zásah Budapešti. Ďalší vývoj však potvrdil, že jeho nádeje sú viac ako iluzórne. 

A. Nitsch sa napriek nepriaznivému vývoju nevzdával. Výsledok Viedenskej arbitráže 

ho vyburcoval k ďalšej aktivite. Okrem iného sa zasadzoval o pripojenie Spiša 

k Maďarsku, čo by mu umožňovalo, aby sa aj naďalej udržal v politike. Preto v polovici 


8 Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Národný súd (ďalej NS), Tn ľud 17/1947 

– F. Karmasin, mikrofilm II. A 945. Messlerov záznam z 27. 10. 1938. 

9 Österreichisches Staastarchiv/Archiv der Republik (ďalej ÖstA/AdR), f. Bürckel-Materie, 

š. 184, fascikel 2771/1. Steyerova nedatovaná správa z novembra 1938. 

10 Politisches Archiv des Auswärtiges Amtes Berlin (ďalej PA AA), R 101 360, fólia 387 238 

– 245. Záznam z rokovania z 15. 10. 1938 v Zahraničnom úrade o nemecko-československej 

menšinovej zmluve. 

11 ÖstA/AdR, f. Bürckel-Materie, š. 184, fascikel 2771/1. Steyerova nedatovaná správa z novembra 

1938. 

12 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 1. Dôverná správa z 11. 11. 

1938. 

88



novembra 1938 odišiel spolu s delegáciou spišských Nemcov do Prahy, kde sa o tomto 

kroku snažil presvedčiť nemeckého chargé d` affaires Andora Henckeho. Delegácia 

svoju požiadavku zdôvodňovala zlou ekonomickou situáciou, hlavne na dolnom Spiši. 

A. Henckemu predložila memorandum, v ktorom žiadala o vyslanie ríšskonemeckej delegácie, 

aby sa o jej tvrdeniach presvedčila, pričom nezabudla zdôrazniť, že vedeniu DP, 

ale ani slovenskej vláde nedôveruje a neočakáva z ich strany nijakú pomoc. Nemecký 

diplomat si požiadavky spišskonemeckej delegácie síce vypočul, no zároveň jej oznámil, 

že na ďalšiu zmenu hraníc neexistuje politická vôľa. Odporučil jej, aby sa s problémami 

obrátila na F. Karmasina, resp. konzula E. von Druffela. 13 Táto odpoveď členov delegácie 

neuspokojila a Henckeho odporúčania jednoducho neakceptovali. Na záver audiencie 

demonštratívne deklarovali odhodlanie „do posledného dychu sa usilovať o to, aby sa 

vrátili do Maďarska“. 14 

Viac porozumenia našli spišskí Nemci u maďarského vyslanca Jánosa Wettsteina. 

Ten im prisľúbil, že ich požiadavky bude tlmočiť talianskemu vyslancovi Francescovi 

Fransonimu. 15 Členov delegácie tento krok maďarského vyslanca posmelil. Po ich návrate 

na Spiš sa v Kežmarku a okolí začali rozširovať chýry o tom, že A. Nitsch odcestoval 

do Ríma, aby o pripojení Spiša k Maďarsku rokoval s talianskym ministrom zahraničných 

vecí Galeazzom Cianom. 16 Rozširované správy sa ukázali ako mylné. Pravdepodobne 

boli výsledkom konšpiračných hier maďarských spravodajských orgánov a zameriavali 

sa na aktivizáciu hnutia, ktorého cieľom malo byť pripojenie Spiša a východného 

Slovenska k Maďarsku. 17 

Napätá situácia a promaďarské nálady medzi časťou nemeckého obyvateľstva na Spiši 

F. Karmasina síce znepokojovali, ale podpora Nemecka a aj slovenskej vlády hrala v jeho 

prospech. A. Nitsch hru nervov nevydržal. Vytušil, že jeho úsilie je márne, preto 1. decembra 

1938 vyhľadal v Bratislave „volksgruppenführera“ a požiadal ho o rozhovor. Predseda 

ZDP predostrel F. Karmasinovi nasledovný návrh: za to, aby do konca volebného obdobia 

mohol svoju činnosť vyvíjať pod názvom ZDP, bol ochotný vzdať sa predsedníctva 

v Spišskom zväze roľníkov a požiarnom zbore. Vodca DP s jeho návrhom súhlasil. 

Čo primälo F. Karmasina k takémuto rozhodnutiu? Predovšetkým si uvedomoval 

skutočnosť, že ZDP jeho pozície už ohroziť nemôže. Na druhej strane, organizácie, ktoré 

mu A. Nitsch ponúkol, poskytovali dostatočný priestor na posilnenie jeho vlastného 

vplyvu najmä medzi roľníkmi, ktorí tvorili hlavnú časť členskej základne a elektorátu 

ZDP. Miestnym štruktúram DP nariadil z tohto dôvodu dôkladnú „glajchšaltáciu“ oboch 

13 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 2. Henckeho záznam zo 17. 

11. 1938. 

14 DEÁK, Ladislav (zost.): Viedenská arbitráž 2. november 1938. Dokumenty III. Martin 2005, 

dokument 82, s. 188. 

15 KOVÁČ, Dušan: Nemecko a..., c. d., s. 144. 

16 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 2. Šéf Hlavného 

bezpečnostného úradu (SHA) Zahraničnému úradu 22. 11. 1938. 

17 Bližšie k situácii na východnom Slovensku pozri PEKÁR, Martin: Východné Slovensko 1939 

– 1945. Prešov 2007, s. 46 – 53. 

89


korporácií. Myšlienku začlenenia ZDP do DP napokon zavrhol ako nepotrebnú, lebo „sa 

tak ušetríme pred elementmi, ktoré nepotrebujeme... Som teda za to, aby sme uzatvorili 

taký druh mieru, ktorý ZDP nominálne umožní existenciu do konca parlamentného 

obdobia s tým, že ju nebudeme spomínať a jej existenciu nebudeme jednoducho brať na 

vedomie“. 18 Tento krok znamenal Karmasinove definitívne víťazstvo. Odpor ZDP sa mu 

podarilo zlomiť, nie však antipatie určitých vrstiev nemeckého obyvateľstva Spiša. Tie 

stále upierali svoje nádeje smerom k Maďarsku. 

ZDP sa vzhľadom na uzavretú dohodu prestala verejne angažovať. Miestni funkcionári 

DP začali pohon na jej členov, pričom im vyčítali ich promaďarské presvedčenie 

a tvrdenia o tom, že „sú Nemci s maďarskou krvou“. 19 DP členov a prívržencov ZDP 

neustále sledovala. Za týchto okolností vedenie strany dospelo k rozhodnutiu pozastaviť 

svoju činnosť. Stalo sa tak deň po vyhlásení slovenského štátu, 15. marca 1939. 20 De 

facto však ZDP neprestala existovať. Členovia strany aj napriek tomu, že ju vedenie 

DP považovalo za nejestvujúci subjekt, si nárokovali na uplatnenie svojich mandátov 

v obecných zastupiteľstvách na základe výsledkov obecných volieb z júna 1938. K pozoruhodnému 

záveru dospel aj Krajinský úrad, ktorý po právnej stránke potvrdil jej 

existenciu a „v dôsledku tohto stavu niet zákonného podkladu k tomu, aby mandáty ZDP 

v obecných zastupiteľstvách boli zrušené“. 21 Pre vedenie DP to znamenalo nepríjemnosti 

navyše. Spor sa dostal na ministerstvo vnútra. 

Nový energický krajský tajomník DP v Kežmarku Heinz Drkosch vyhlásil krátko po 

nástupe do funkcie „boj proti maďarónskym šíriteľom fám“. Počas dvoch mesiacov jeho 

činnosti na novom poste bolo zatknutých 11 funkcionárov ZDP. Okrem toho dal podnet 

na internovanie A. Nitscha a tajomníka Johanna Lindta. Z tohto dôvodu žiadal štátny 

sekretariát, aby u štátnych úradov docielil rozpustenie ZDP. Samotnú iniciatívu štátneho 

sekretariátu však pokladal za nedostatočnú. Okrem iného podnikol aj kroky proti Spišskej 

banke, bašte ZDP, 22 ktoré mali oslabiť jej dôveryhodnosť medzi nemeckým obyvateľstvom. 

F. Karmasin sa s Drkoschovým návrhom zlikvidovať protivníka nestotožnil, 

pretože „v prípade rozpustenia ZDP by museli byť rozpustené aj všetky ostatné strany, 

takže takýmto nariadením by sa vytvorila vynútená jednota. Máme o toto záujem?“ 23 

H. Drkosch ustúpil. Tentokrát pomohli slovenské úrady. V noci zo 14. na 15. júla 

1939 zatkli príslušníci levočskej žandárskej stanice v Tatranskej Polianke právnika 

18 SNA, f. F. Karmasin 116-19-3/271-272. F. Karmasin R. Klecknerovi 2. 12. 1938. 

19 ŠA Levoča, p. Poprad, f. Okresný úrad v Poprade 1923 – 1945 (ďalej OÚ Poprad), š. 114, 

10/1938 adm. 

20 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha – politika Spišskonemeckej strany. In: Z minulosti 

Spiša, IX – X, 2001/2002. Levoča 2002, s. 227. 

21 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 42, 183/1939 prez. Za poskytnutie dokumentu 

ďakujem Mgr. Jánovi Kokorákovi. 

22 Bundesarchiv Berlín (ďalej BArch), f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. Drkoschova 

správa za jún 1939. 

23 BArch, f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. F. Karmasin H. Drkoschovi 3. 7. 

1939. 

90



Dr. Kalchbrennera, ktorý bol podozrivý zo špionáže v prospech Maďarska. V rámci toho 

členovia polovojenskej zložky DP – Freiwillige Schutzstaffel (FS) – uskutočnili domové 

prehliadky u viacerých popredných funkcionárov ZDP, medzi inými aj u A. Nitscha. 24 

Útek ďalších dvoch hľadaných osôb do Maďarska bol pre ríšskonemecký Sicherheitsdienst 

(SD) neklamným dôkazom, že „medzi Budapešťou a Spišom jestvuje spravodajský 

kanál, cez ktorý sa doručujú správy so zámerom pripojiť Spiš k Maďarsku“. 25 To bol 

dostatočný argument na zatvorenie úradovne ZDP v Kežmarku, ku ktorému sa vedenie 

DP odhodlalo v deň začiatku nemeckého útoku na Poľsko. Okrem toho policajné orgány 

zaistili viacero funkcionárov ZDP, ktorí boli označení za nespoľahlivé osoby. Sám 

A. Nitsch bol internovaný v Ilave v čase od 1. septembra do 10. októbra 1939. 26 Jeho 

promaďarská orientácia znamenala dostatočný dôvod na zatknutie. Neustále napäté slovensko-maďarské 

vzťahy predstavovali živnú pôdu pre šírenie maďarskej propagandy, 

ktorá aj naďalej nachádzala odozvu najmä medzi staršou generáciou spišských Nemcov. 

A práve zaistený A. Nitsch bol predstavovaný ako jeden z jej hlavných pilierov. 

Diferencie medzi prívržencami DP a ZDP pretrvávali a niekde prerastali aj do otvorených 

konfliktov. Niektorí funkcionári ZDP si udržiavali vo svojom okolí naďalej veľký 

vplyv, najmä tajomník strany J. Lindt. H. Drkosch sa usiloval o jeho angažovanie v rámci 

DP s odôvodnením, „že Lindt je faktorom, s ktorým sa musí počítať“ 27 a Lindtove 

prijatie do DP vnímal ako „gesto zmierenia a našej ochoty vyjsť v ústrety“ požiadavkám 

spišských Nemcov. J. Lindt sa ponúkol sám, pravdepodobne z materiálnych dôvodov. 

Súčasne sa zaviazal, že sa v prospech DP pokúsi získať aj tých roľníkov, ktorí neustále 

inklinovali k ZDP. 28 H. Drkosch všemožne vynakladal úsilie o jeho prijatie. Krajský tajomník 

si totiž príliš dobre uvedomoval potrebu obrúsiť hrany a zmenšiť trecie plochy 

na čo možno najmenšiu mieru a prinútiť tak nepoddajných Spišiakov k rezignácii, resp. 

k spolupráci. 

Drkoschove zámery zostali na papieri. Vedenie DP jednoducho nebolo ochotné pripustiť 

avantúry podobného druhu. Veľký rozruch spôsobilo mimoriadne valné zhromaždenie 

Karpathenvereinu 17. marca 1940. „Spacifikovanie“ tejto korporácie, ktorá 

bola ovládaná ľuďmi z ZDP, vyvolalo medzi jej funkcionármi veľké rozhorčenie. Táto 

akcia „karmasinovcov“ spôsobila nárast antagonizmov medzi oboma skupinami a mala 

za následok to, že „spišskí Nemci štvú proti vedeniu FS a DP“. 29 Vzájomné rozpory sa 

nedarilo preklenúť, nepriateľstvo pretrvávalo. 

24 BArch, f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. Drkoschova správa za júl 1939. 

25 PA AA, R 27 496, fólia 341 676 – 680. Správa šéfa SHA W. Kepplerovi z 19. 9. 1939. Príloha. 

26 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha..., c. d. , s. 227. 

27 SNA, f. F. Karmasin 116-20-3/38. H. Drkosch Úradu vodcu národnostnej skupiny 4. 11. 

1939. 

28 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924. H. Drkosch F. Karmasinovi, 

E. Herrmannovi a Hlavnému personálnemu úradu DP 19. 10. 1939. 

29 Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (ďalej A MSNP), f. VIII, 

š. 8, 49/63. Správa okresného náčelníka v Kežmarku za marec 1940. 

91


Tieto okolnosti povzbudili aj A. Nitscha. Usiloval sa o získanie szantóvskeho veľkostatku 

v katastrálnom území Veľkej Lomnice, o ktorý malo záujem aj vedenie DP 

a plánovalo tam zriadiť poľnohospodársku školu zameranú na výchovu roľníckeho dorastu. 

Pozemky chcel A. Nitsch rozdeliť medzi tamojších roľníkov a posilniť si tak svoj 

vplyv medzi nimi, resp. využiť ich proti záujmom Karmasinovej skupiny. „Volksgruppenführer“ 

si následky tohto konania príliš dobre uvedomoval, pretože ak by vedenie 

DP pozemky získalo, mohlo počítať s tým, že sa roľníci postavia proti nemu. 30 Tomu sa 

F. Karmasin chcel bezpodmienečne vyhnúť. 

Neutíchajúce rozpory začali opätovne zaujímať štátne úrady. Kežmarský okresný 

náčelník stále upozorňoval na napäté vzťahy medzi funkcionármi DP, prevažnú časť 

ktorých tvorili sudetskí Nemci, a miestnymi Nemcami. 31 O prešetrenie pomerov požiadal 

Župný úrad v Ružomberku, hoci ZDP ako taká už stranícku činnosť nevykonávala, 

aj keď fakticky zrušená nebola. Okresný náčelník túto skutočnosť len potvrdil a zároveň 

dospel k záveru, že „veľká časť Nemcov, ktorí dosiaľ do Deutsche Partei nevstúpili, 

pokladá sa za členov Zipser Deutsche Partei“. 32 Ako hlavné motívy tohto konania uviedol 

spory osobného charakteru a maďarské cítenie dotyčných osôb. Úradné rozpustenie 

ZDP považoval za najlepší prostriedok, ako neistú situáciu upokojiť. 

Hoci sa A. Nitsch po prepustení z ilavskej väznice zaviazal k politickej nečinnosti, 

zdá sa, že sa aktivít v tejto oblasti úplne nevzdal. DP disponovala informáciami o jeho 

pravidelných cestách do Budapešti. Od slovenských úradov preto požadovala, aby 

A. Nitschovi nevydávali cestovné povolenia. 33 Okrem toho sa v dňoch 21. – 22. septembra 

1940 zúčastnil rokovania funkcionárov Maďarskej strany v Tatranskej Polianke, 

ktoré v druhý deň navštívil aj maďarský vyslanec na Slovensku Miklós Szabó. Účastníci 

rozhovoru, medzi nimi aj A. Nitsch, požadovali pripojenie Slovenska k Maďarsku. Maďarský 

vyslanec s ich názorom nesúhlasil, naopak, vyzýval ich k opatrnosti a varoval 

ich pred dôsledkami takýchto aktivít. 34 Pre A. Nitscha musel byť postoj maďarského 

diplomata trpkým sklamaním. Jedine v Maďarsku videl záchranu spišských Nemcov 

pred znacizovanou Deutsche Partei. Jeho nádeje sa preto postupne rozplývali. 

Nitschove aktivity viedli k jeho opätovnej internácii. Dňa 3. novembra 1940 bol zaistený 

príslušníkmi ÚŠB a uväznený v Ilave. Za daných okolností bývalý predseda ZDP 

rezignoval. Cez prostredníka žiadal o rozhovor s F. Karmasinom. Navrhoval zmier, pretože 

život „štvanca“ ho už vyčerpával. Krajské vedenie DP v Kežmarku prišlo s návrhom, 

aby A. Nitsch prehovoril na zhromaždení v Starej Lesnej, kde mal predseda ZDP 

stále silný vplyv a tunajší Nemci odmietali vstúpiť do DP. Práve pred týmto plénom 

30 SNA, f. F. Karmasin 116-22-1/43. F. Karmasin H. Drkoschovi 19. 3. 1940. 

31 SNA, f. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ďalej ÚŠB) 209-851-4/130. Správa okresného náčelníka 

v Kežmarku za máj 1940. 

32 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 48, 1 054/1940 prez. 

33 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924. H. Drkosch E. Herrmannovi 

5. 4. 1940. 

34 PA AA, R 27 659, fólia E 0869 047 – 048. Správa nemeckého vyslanca M. von Killingera 

z 3. 10. 1940. 

92



mal priznať mylnosť svojej dovtedajšej politiky, uznať autoritu A. Hitlera a formálne 

odovzdať vodcovstvo spišských Nemcov do rúk predstaviteľov DP. 35 Či A. Nitsch túto 

dehonestujúcu ponuku prijal, je viac než otázne. Faktom ale zostáva, že 15. novembra 

1940 bol prepustený z väzenia. 36 Po týchto udalostiach sa A. Nitsch definitívne stiahol do 

úzadia. Ale DP a takisto štátne orgány ho naďalej sledovali. 

Okrem A. Nitscha bol rôznym neprávostiam a perzekúcii vystavený aj ďalší popredný 

funkcionár ZDP, evanjelický farár, dlhoročný starosta Popradu a senátor Národného 

zhromaždenia Emmerich Varga. Pre svoj postoj musel na nátlak DP začiatkom júna 

1939 rezignovať na post vládneho komisára mesta Poprad. Podobne ako A. Nitsch bol 

1. septembra 1939 ako nespoľahlivá osoba zaistený a uväznený v Ilave. 37 Miestni funkcionári 

DP ho neustále obviňovali z protištátnej činnosti a propagandy, z celebrovania 

omší v maďarskom jazyku a maďarského cítenia. Miestna skupina DP z týchto dôvodov 

žiadala jeho premiestnenie. 38 E. Varga napriek tomuto tlaku v Poprade ostal. Naďalej 

však zostával terčom útokov agilných členov DP. Keď sa začali deportácie Židov, vedenie 

miestnej skupiny DP mu vyčítalo, že pokrstil štyri židovské rodiny. K tomu sa 

pripojilo obvinenie z defraudácie finančných prostriedkov, takže DP napokon docielila 

jeho penzionovanie. Stalo sa tak 1. júla 1942. 39 

Prostredníctvom represívnych krokov za pomoci štátnych úradov dosiahlo vedenie 

DP svoj cieľ – rozloženie štruktúr politického protivníka. Na to nepotrebovalo ani úradné 

rozpustenie ZDP, postačovali nátlakové a represívne prostriedky. Hoci sa F. Karmasinovi 

podarilo ZDP vytlačiť z politického spektra, získať priazeň bývalých príslušníkov 

a voličov tejto strany sa mu v plnej miere nikdy nepodarilo. Prispelo k tomu viacero 

faktorov, z ktorých ako najdôležitejší možno uviesť hungarofilskú orientáciu spišských 

Nemcov, ktorá v meniacej sa intenzite pretrvávala medzi staršou generáciou počas celého 

sledovaného obdobia, a prehlbujúcu sa priepasť medzi nimi a sudetskými Nemcami, 

ktorí sa s tunajším prostredím vo väčšine prípadov nezžili a v očiach Spišiakov zostávali 

aj naďalej ako cudzí prvok. 

II. „Glajchšaltácia“ Karpathenvereinu 

Karpathenverein, pôvodne Ungarischer Karpathenverein, 40 je najstaršou korporáciou 

svojho druhu na Slovensku. Vznikol 10. augusta 1873 v Starom Smokovci a jeho 

činnosť sa zameriavala na oblasť turistiky, horolezectva a neskôr na rozvoj turistického 

35 SNA, f. F. Karmasin 116-22-1/59-60. H. Drkosch F. Karmasinovi 7. 11. 1940 a A. Reich 

F. Karmasinovi 6. 11. 1940. 

36 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha, c. d. , s. 227. 

37 ŠA Levoča, f. Okresný ľudový súd v Levoči 1945 – 1947 (ďalej OĽS Levoča), T ľud 291/ 

1947. 

38 SNA, f. F. Karmasin 116-17-1/33-34. Miestna skupina DP v Poprade štátnemu sekretariátu 

3. 5. 1940. 

39 CHALUPECKÝ, Ivan et al: Dejiny Popradu. Košice 1998, s. 296, 302 – 303. 

40 ŠULC, I.: Uhorský karpatský spolok a Karpathenverein na Slovensku. Košice 2004, s. 16. 

93


ruchu. Jedným z hlavných cieľov spolku bolo objavovanie a sprístupňovanie Vysokých 

Tatier. Už od založenia hrali v spolku prím spišskí Nemci. Po rozpade Rakúsko-Uhorska 

zostala činnosť spolku istý čas ochromená. Úradne bola jeho činnosť v Československej 

republike (ČSR) povolená schválením stanov 23. marca 1922 pod názvom Karpathenverein. 

41 Postupne sa stal členom dvoch najvýznamnejších nemeckých turistických 

strešných organizácií v ČSR, a to – Hauptverband der deutschen Wintersportvereine 

(HDW) so sídlom v Liberci, ktorý mal pod svojou kuratelou lyžovanie a zimné športy, 

a Hauptverband der deutschen Gebirgs- und Wandervereine (HDGW) sídliaci v Ústí 

nad Labem, zastrešujúci nemecké turistické spolky. 42 Okrem toho mal Karpathenverein 

aj svoje pobočky – cestovné kancelárie – v samotnom Nemecku (Berlín, Drážďany, 

Wroclaw). 43 

Dominantné postavenie v spolku si stále udržiavali spišskí Nemci a Karpathenverein 

sa stal jednou z organizácií, v ktorých sa výrazne prejavoval vplyv ZDP. Spolok síce 

dostával dotácie z Nemecka, no po nástupe nacistov k moci v januári 1933 začali mať 

ríšske inštitúcie výhrady proti jeho vedeniu. Vyčítali mu najmä „výslovne maďarónsku 

tvár“ a vedúce osobnosti Karpathenvereinu označovali za „bandu politických a ekonomických 

hochštaplerov“. 44 Skutočnosť, že predstavitelia Karpathenvereinu nerešpektovali 

zjednocovacie snahy Nemcov žijúcich v ČSR pod vedením Konráda Henleina, ktoré 

podporovala aj Nemecká ríša, viedla k námietke, že „doterajšia činnosť Karpathenvereinu 

nepriniesla pre Nemcov na Slovensku nijaké výhody, ktoré by stáli za zmienku“. 45 

Z tohto dôvodu nepovažovala Nemecká ríša za žiaduce, aby bol spolok uprednostňovaný 

pri prideľovaní devíz, keďže už vtedy pociťovala ich akútny nedostatok. 

Karpathenverein napriek tomu zotrvával na platforme ZDP. V polovici roku 1938 

zaujal odmietavé stanovisko proti snahám HDGW začleniť sa pod Sudetonemeckú stranu 

s odôvodnením, „že medzi členmi je veľa Maďarov, ojedinele aj Slovákov a že začlenenie 

má politický charakter“. 46 Za rozhodnutím možno priam vidieť úzke prepojenie 

spolku s ZDP, ktorá v tom čase výrazne strácala pozície práve na úkor svojho protivníka 

– Henleinovho hnutia – KdP. 

Zmena politicko-spoločenských pomerov po 6. októbri 1938 neobišla ani Karpathenverein. 

F. Karmasin mal eminentný záujem spolok, ako jednu z bášt ZDP, „úplne 

zglajchšaltovať“. 47 Zrejme pod vplyvom vedenia DP zaviedlo predsedníctvo spolku do 

stanov tzv. árijský paragraf. Pre vedenie Karpathenvereinu to bol iste nepríjemný krok 

41 ŠULC, I.: Uhorský karpatský, c. d., s. 33. 

42 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina na Slovensku a jej telovýchovné a športové aktivity 

v rokoch 1918 – 1945. Bratislava 2006, s. 42 – 43. 

43 PA AA, R 60 234, Správa nemeckého konzulátu v Košiciach nemeckému vyslanectvu v Prahe 

z 20. 12. 1935. 

44 PA AA, R 60 234, Správa Dr. Wehenkla z apríla 1935. 

45 PA AA, R 60 234, Langmann Ríšskemu úradu pre devízové hospodárenie 3. 8. 1936. 

46 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Banská Bystrica (ďalej ŠA BB, p. BB), f. Karpatský 

spolok v Banskej Bystrici 1923 – 1944 (ďalej KV BB), š. 2, 19/1938. 

47 SNA, f. F. Karmasin 116-19-3/271-272. F. Karmasin R. Klecknerovi 2. 12. 1938. 

94



a jednotlivé pobočky žiadal neprijímať od židovských členov členské príspevky na rok 

1939. Okrem toho mali pobočky svojich židovských členov vhodnou formou informovať, 

aby do konca roku 1938 dobrovoľne zo spolku vystúpili. 48 Viaceré pobočky proti zavedeniu 

uvedeného ustanovenia protestovali. Vari najpregnantnejšie to vyjadrila pobočka 

z Banskej Bystrice, kde Židia tvorili nezanedbateľnú časť jej členstva: „Počas 65-ročnej 

spolupráce všetkých členov spolku, aj keď boli rôznej národnosti, sa vytvorili veľké 

materiálne a vysoké morálne hodnoty, ktoré nemožno považovať za nemecké nacionálne 

dedičstvo. Aby sa tieto vytvorené hodnoty nášho spolku neohrozili, žiadame hlavné 

predstavenstvo, aby bol spolok vedený naďalej v doterajšom duchu a zostal naďalej 

otvorený pre všetky národnosti Karpatskej kotliny.“ 49 Za daných podmienok to bola rýdza 

ilúzia. Hlavné opatrenia smerujúce ku „glajchšaltácii“ mali ešte len prísť. 

Dňa 16. marca 1939 vymenoval Okresný úrad v Kežmarku po dohode s DP Tibora 

Braisza za vládneho komisára spolku. 50 Predsedníctvo Karpathenvereinu tento krok 

pobúril. Vnímalo ho ako spolitizovanie celej záležitosti, hoci za spolkom prakticky od 

jeho transformácie v podmienkach ČSR stála ZDP. Bratislavskému vedeniu DP nešlo 

len o odstránenie politického konkurenta. Karpathenverein počas dovtedajšej, viac ako 

60-ročnej činnosti, nadobudol pomerne rozsiahly majetok, a preto sa usilovala, aby sa čo 

najskôr dostal pod jej správu, čiže súčasťou Deutscher Turn- und Sportverband (DTSV), 

ktorý predstavoval jedinú strešnú organizáciu pre nemecké športové spolky a organizácie 

na Slovensku. 51 

Hlavnou úlohou vládneho komisára T. Braisza bola, povedané jazykom ríšskonemeckého 

SD, „majorizácia spolku nemeckými členmi“, 52 čo neznamenalo nič iné, ako jeho 

„glajchšaltáciu“ a ovládnutie prostredníctvom DP. Hoci si T. Braisz vynútil rezignáciu 

predsedníctva spolku a presunul termín valného zhromaždenia z 13. apríla na 6. augusta 

1939, 53 očakávaný úspech sa nedostavil. Naopak, vládny komisár narazil na tvrdý odpor 

bývalého vedenia spolku. DP sa snažila ovládnuť valné zhromaždenie tým, že na 

miesto konania do Tatranskej Lomnice vyslala neuniformovaný, asi 30-členný oddiel 

FS a niekoľko desiatok svojich členov. Tých však stúpenci zosadeného predsedníctva 

Karpathenvereinu do rokovacej sály nepustili. Dôvod bol prozaický – nemali členské 

preukazy. Bývalý predseda spolku Alfréd Grosz žiadal okrem toho od vládneho komisára 

verejné ospravedlnenie za krivé obvinenia. Ten to však odmietol. Na valnom 

zhromaždení sa zúčastnil aj kežmarský okresný náčelník. Svojím vyhlásením, že DP si 

vymenovanie vládneho komisára vynútila, len vyostril už aj tak dosť napätú atmosféru, 

v ktorej sa valné zhromaždenie konalo. Personálne návrhy T. Braisza delegáti zhromaž- 

48 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 26/1938. 


50 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/353. Hermannov záznam z 15. 3. 1940. 

51 K činnosti DTSV pozri BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 90 – 102. 

52 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 572 – 575. Jacobiho správa 

o KV z 21. 2. 1940. 

53 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 93. 

95


denia neprijali. 54 Keďže hrozil škandál, vládny komisár valné zhromaždenie predčasne 

ukončil. 

T. Braisz sa pokúšal riešiť patovú situáciu rokovaním s bývalým vedením spolku. 

To sa uskutočnilo 12. decembra 1939 v Kežmarku. 55 Vládny komisár bez okolkov prezentoval 

„svoj“ zámer – „glajchšaltáciu“ ako jediné možné riešenie za danej situácie. 

Prítomných bývalých funkcionárov vyzval, aby medzi členskou základňou presadili akceptovanie 

jeho návrhov na personálne obsadenie nového predsedníctva. Nezabudol dodať, 

že je to vôľa vedenia DP a Volksdeutsche Mittelstelle (VoMi). Tým chcel pripraviť 

hladký priebeh mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré plánoval zvolať začiatkom 

jari 1940. Ak by sa tak nestalo, hrozil likvidáciou spolku. 

A. Grosz odmietol tento návrh ako ďalší „pokus o diktát“. V tom ho podporili aj 

ostatní odvolaní funkcionári. Otto Bruckner žiadal, aby sa k navrhovanej zmene vyjadrili 

všetky pobočky. T. Braisz a Gejza Klein sa proti tejto požiadavke ohradili. Príliš 

dobre si uvedomovali, že by narazili na nevôľu u väčšiny pobočiek. A. Grosz ďalej 

navrhoval, aby o celej záležitosti rozhodli F. Karmasin a János Esterházy ako vodcovia 

národnostných menšín s tým, že Karpathenverein sa rozdelí na dve sekcie – nemeckú 

a maďarskú. Majetok a vedenie spolku mali zostať podľa neho spoločné. T. Braisz 

a Gejza Klein odmietli aj tieto návrhy. A. Groszovi nepomohlo ani odvolávanie sa na 

zohľadňovanie hospodárskych záujmov a potrieb nemeckého Spiša. 

Bývalé vedenie spolku sa snažilo zachrániť situáciu všemožnými prostriedkami. 

Zápisnicu z vyššie uvedeného rokovania zaslalo ako dôverný materiál všetkým sympatizujúcim 

členom, aby boli informovaní o zámeroch vedenia DP. Okrem toho plánovalo 

intervenovať vo svoj prospech u štátnych úradov. A. Grosz a tajomník Oskar Zuber 

požiadali 8. januára 1940 kežmarský okresný úrad o odvolanie vládneho komisára 

T. Braisza a zároveň podali sťažnosť na Štátny policajný úrad v Kežmarku. Ustanovenie 

vládneho komisára do spolku považovali za protizákonný akt a jeho dovtedajšiu činnosť 

označili za „žalostnú impotenciu komisárskej správy“. 56 Rovnako aj ďalšie Braiszove 

kroky, ako napr. zastavenie prijímania členov, boli v rozpore so stanovami spolku. Tieto 

skutočnosti predstavovali dostatočné dôvody na to, aby bol z funkcie odvolaný. Štátny 

policajný úrad všetky body sťažnosti zohľadnil a posúdil dosadenie vládneho komisára 

ako nezákonné. Svoj návrh a aj sťažnosť bývalých funkcionárov predsedníctva Karpathenvereinu 

odstúpil ministerstvu vnútra. 57 

Vedenie DP sa preto rozhodlo bezodkladne konať. Na ministerstve sa snažilo zdôvodniť 

svoj nárok na spolok tým, že „Karpathenverein je nemeckým kapitálom a preto 

54 Institut für die Zeitgeschichte Mníchov (ďalej IfZ), MA 650/3, fólia 9 394 731 – 734. Správa 

SD-LA Viedeň o situácii na Slovensku v auguste 1939. 


56 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/367-369. A. Grosz a O. Zuber Štátnemu policajnému úradu 

v Kežmarku 8. 1. 1940. 

57 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/370. Štátny policajný úrad v Kežmarku ministerstvu vnútra 

12. 2. 1940. 

96



aj nemeckým záujmom“ a potrebu dosadenia vládneho komisára odôvodňovalo tvrdením, 

že „vedenie Karpathenvereinu tvoria slobodomurári, poloviční Židia a takmer bez 

výnimky maďaróni“. 58 Za tejto situácie T. Braisz po dohode s H. Drkoschom a F. Karmasinom 

zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spolku na 17. marca 1940. 59 Na ňom malo 

dôjsť k definitívnemu ovládnutiu Karpathenvereinu prostredníctvom DP. Štátny sekretariát 

podnikol okrem toho všetky patričné kroky na to, aby ministerstvo vnútra T. Braisza 

z funkcie vládneho komisára neodvolalo. Vedenie DP zároveň blokovalo športové aktivity 

lyžiarskej sekcie Karpathenvereinu a pri nomináciách uprednostňovalo bratislavský 

lyžiarsky klub. 60 Staré predsedníctvo spolku aj napriek tomu verilo v priaznivý verdikt 

štátnych úradov. Priebeh mimoriadneho valného zhromaždenia a najmä kontrolné opatrenia 

zo strany DP však jeho nádeje posunuli do imaginárnej roviny. 

Prípravám valného zhromaždenia venovalo vedenie DP mimoriadnu pozornosť. Minister 

vnútra Ferdinand Ďurčanský prisľúbil deň pred zasadnutím, že žiadosť proti dosadeniu 

vládneho komisára predbežne podrží, a bude informovať Okresný úrad v Kežmarku, 

aby valné zhromaždenie považoval za zákonné. 61 Okrem toho sa na akciu pripravovala 

aj krajská organizácia DP na hornom Spiši. Na rozkaz krajského veliteľa FS Williho 

Kunzmanna si ešte pred zastavením prijímania nových členov do spolku, samozrejme 

bez vedomia vládneho komisára, zadovážilo okolo 400 príslušníkov FS platné členské 

preukazy spolku. Hoci títo FS-mani neboli do plánu „Gleichschalstungsunternehmen 

KV 17. 3. 40“ 62 plne zasvätení, 16. marca 1940 bola vyhlásená pohotovosť. V noci zo 

16. na 17. marca obsadili jednotky FS miestnosť, kde sa valné zhromaždenie malo uskutočniť. 

Okrem toho obsadili všetky ubytovacie kapacity v Kežmarku, aby tak stúpencom 

starého vedenia zabránili v meste prenocovať. Ráno 17. marca bola rokovacia miestnosť 

plná FS-manov. Tí rozostavili hliadku pri vstupe do budovy a kontrolovali preukazy. Do 

vnútra sa dostalo len okolo 135 stúpencov bývalého predsedníctva. Ďalších 400 zostalo 

mimo rokovacej siene. Keďže väčšina valného zhromaždenia odmietla, aby skupina delegátov, 

ktorú FS-mani do miestnosti nepustili, mohla uplatniť svoje hlasovacie právo, 

135 prítomných opozičných delegátov na znak protestu rokovanie valného zhromaždenia 

opustilo. 63 Cesta pre „glajchšaltáciu“ spolku sa tak otvorila. 

Vedenie DP presadilo svoju vôľu, keďže sa z jeho pohľadu týmto „uvoľnila cesta 

pre zdravý vývoj“ 64 tohto tlakom odolávajúceho spolku. Za predsedu Karpathenvereinu 

bol zvolený vedúci miestnej skupiny DP v Poprade Gejza Klein, za tajomníka dovte- 

58 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924, H. Drkosch F. Karmasinovi 

31. 1. 1940; f. F. Karmasin 116-12-4/362. H. Drkosch F. Karmasinovi 14. 2. 1940. 

59 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/360. Záznam L. Dostala z 1. 3. 1940. 


o KV z 21. 2. 1940. 

61 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/350. Dostalov záznam zo 6. 4. 1940. 

62 SNA, f. F. Karmasin 116-2-1/54. H. Drkosch F. Karmasinovi 13. 5. 1940. 


o KV z 1. 4. 1940. 

64 SNA, f. F. Karmasin 116-18-2/168. F. Karmasin T. Braiszovi 19. 3. 1940. 

97


dajší vládny komisár T. Braisz. A. Grosz sa stal, vzhľadom na svoje zásluhy v spolku, 

čestným predsedom. Vedenie DP jeho meno tak doslova zneužilo pre vlastné ciele. 

On sám napriek určitým nádejam „majorizácii“ spolku nedokázal zabrániť. 65 Väčšinu 

v predsedníctve získali vysokí funkcionári DP. Členmi výboru sa stali aj Walter Donath, 

veliteľ FS a náčelník DTSV, poslanec Sigmund Keil, krajský tajomník DP H. Drkosch 

a pracovník slovenského referátu VoMi v Berlíne Ferdinand Putz. 66 Valné zhromaždenie 

odhlasovalo napokon aj vstup Karpathenvereinu do DTSV. 67 DP tak ovládla aj ďalšiu 

záujmovú organizáciu spišských Nemcov, hoci odpor stúpencov ZDP úplne neotupila. 

Škandalózny priebeh valného zhromaždenia vyvolal medzi promaďarskými členmi 

spolku veľkú búrku nevôle. Odvahu im dodal najmä výnos ministerstva vnútra, ktorým 

ministerstvo potvrdilo nezákonný postup pri vymenovaní vládneho komisára a vyzvalo 

kežmarský okresný úrad, aby vládneho komisára odvolalo a písomnosti spolku vrátilo 

bývalému predsedníctvu. 68 To prakticky znamenalo neplatnosť prijatých uznesení 

valného zhromaždenia a vôbec nezákonnosť jeho konania. Krátko nato podalo 54 členov 

spolku proti tomu sťažnosť a žiadalo úradné prešetrenie zmanipulovaného valného 

zhromaždenia. 69 

Bývalý vládny komisár ich sťažnosť označil za „celkom bezdôvodnú“ a odmietol 

tvrdenia o protizákonných praktikách pri príprave a počas priebehu valného zhromaždenia. 

Nespokojenci adresovali sťažnosť nielen Okresnému úradu a Štátnemu policajnému 

úradu v Kežmarku, ale aj Župnému úradu v Ružomberku a ministerstvu vnútra. Nový 

predseda Karpathenvereinu G. Klein sa preto obrátil na F. Karmasina s prosbou, aby sa 

postaral o rýchle zamietnutie sťažnosti, pretože pretrvávajúce nejasnosti sťažovali prácu 

a pozície novozvoleného vedenia spolku. 70 Zdá sa, že úrady sa s vysvetlením prípadu 

príliš neponáhľali, hoci išlo jednoznačne o nezákonný akt. Daný stav určite vyhovoval 

Klubu slovenských turistov a lyžiarov, ktorý sa usiloval dosiahnuť vo Vysokých Tatrách 

dominantné postavenie. 

Ani VoMi nebola úplne spokojná s voľbou nového predsedníctva Karpathenvereinu. 

Jej zástupca F. Putz mal veľké výhrady hlavne voči osobe tajomníka T. Braisza a na jeho 

miesto navrhoval Jusa Gretzmachera, 71 spritus movens bývalého mládežníckeho spolku 

Zipserdeutsche Pfadfinderschaft, ktorý mal ešte za ČSR kontakty so zakázanou branno-športovou 

organizáciou Deutsche Nationalsozialistische Arbeiterpartei (DNSAP) 

Volkssport. Okrem toho bol J. Gretzmacher vedúci expozitúry SD na Spiši 72 a ríšskone- 




68 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/350. Dostalov záznam zo 6. 4. 1940; f. Alexandrijský archív, 

mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 609 – 610. Nedatovaná správa SD-LA Praha. 

69 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/336-340. Nedatovaná sťažnosť O. Zubera a spol. 

70 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/328. G. Klein F. Karmasinovi 17. 4. 1940. 


o KV z 1. 4. 1940. 

72 BArch, R 70 Slowakei/354, GA III I 13/21 – VM Julius Gretzmacher. 

98



mecké orgány ho považovali za „svetonázorovo a politicky spoľahlivého Nemca“, kým 

T. Braisz sa v ich očiach javil ako „príliš mäkký a nerozhodný“. 73 F. Karmasin napokon 

T. Braisza vo funkcii aj napriek istým tlakom ponechal. Na ceste ku „glajchšaltácii“ 

spolku odviedol pre vedenie DP neoceniteľné služby. Aj vďaka nemu padla ďalšia bašta 

maďarsky cítiacich spišských Nemcov. 

III. Zastavenie vydávania týždenníka Karpathen-Post 

Tradičný spišskonemecký týždenník Karpathen-Post, vychádzajúci od roku 1880, 

sa po zastavení činnosti ZDP a „glajchšaltácii“ Karpathenvereinu stal ďalším objektom 

záujmu totalitných snáh vedenia DP. Pre hungarofilských spišských Nemcov mali noviny 

význam ako posledné útočisko pred prenikajúcou nacistickou ideológiou, ktorá sa čoraz 

agresívnejšie presadzovala aj na samotnom nemeckom Spiši. Svojím postojom a určitým 

odstupom od bratislavských nemeckých novín, ktoré vychádzali pod kuratelou DP, 

vzbudzovali stále väčšiu nevôľu medzi funkcionármi strany, či už na miestnej úrovni 

alebo na ústredí. 74 Karmasinove vedenie sa preto rozhodlo nepohodlnú „hlásnu trúbu“ 

stúpencov ZDP a promaďarského smeru navždy umlčať. 

Poprední predstavitelia DP pôvodne uvažovali o zlúčení týždenníka s hlavným orgánom 

DP Deutsche Stimmen. Keďže sa Karpathen-Post novej línii do istej miery prispôsobil, 

nejestvoval pádny dôvod na jeho zrušenie. Jeden z funkcionárov DP označil 

síce noviny za „dobré a vychádzajúce v ústrety našim záujmom“, no na druhej vystríhal 

pred prípadnými neopodstatnenými útokmi na týždenník, „pretože je tu nebezpečie, že 

sa v takom prípade dostane do starých koľají“. 75 Vedenie DP si veľmi dobre uvedomovalo, 

že ak chce periodikum získať na svoju stranu, musí „zlomiť“ jeho majiteľa, vydavateľa 

a šéfredaktora v jednej osobe Theodora Sautera. Prvý pokus o ovládnutie novín 

vyšiel naprázdno. Príliš nevyberaný a ambiciózny vedúci štábu DP Eduard Hermann sa 

koncom mája 1939 márne aj za pomoci vyhrážok pokúšal T. Sautera prinútiť, aby dal 

Karpathen-Post strane do prenájmu. Rovnako pochodili začiatkom júla 1939 aj vedúci 

Úradu DP pre tlač a propagandu Karl Hauskrecht a redaktor denníka Grenzbote Fritz 

Fiala, pričom sa neštítili použiť aj hrubý psychický nátlak. 76 Vlastník zostal aj napriek 

hrozbám neoblomný. 

Pre F. Karmasina bolo horšie to, že T. Sauter sa spojil s ďalším „rebelantom“ Rudolfom 

Göllnerom z Mníška nad Hnilcom. Karpathen-Post sa samozrejme postavil na jeho 

stranu. Krajský tajomník DP v Gelnici Herbert Chrobok preto ihneď požadoval, aby 

vedenie strany zaujalo proti novinám ostré stanovisko a zároveň nástojil na Göllnerovom 


o KV z 1. 4. 1940. 

74 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte. Rückschau auf ein Menschenalter Karpatendeutschtum. 

Teil 2: Von 1939 bis 1945 und wie es weiter ging. Viedeň 1996, s. 311. 

75 BArch, R 142/106. Nedatované hlásenie o týždenníku Karpathen-Post. 

76 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942. 

99


vylúčení z DP. 77 Postoj Karpathen-Post považoval jeden z dôverníkov pražskej oblastnej 

ústredne SD za opätovný pokus „postaviť deliaci múr medzi prisťahovaných a domácich 

Nemcov“ 78 , čo znamenalo opätovný odklon od línie, ktorú sa vedenie DP v prípade 

periodika usilovalo forsírovať. 

Čoraz odvážnejšie a kritickejšie články nútili vedenie DP uvažovať nad spôsobmi, 

ako sa s nepohodlným, takpovediac opozičným periodikom vysporiadať. Popri kritických 

výhradách proti spôsobu písania Karpathen-Post zakázalo 15. júla 1941 kolportáž 

novín do Nemecka. 79 Keďže sa snažilo o zachovanie značky, kalkulovalo na začiatku 

roku 1942 s tou možnosťou, že noviny premení na mesačník, ktorý sa bude venovať výlučne 

problematike cestovného ruchu. Podľa tvrdenia pracovníka slovenského referátu 

VoMi F. Putza T. Sauter prejavil ochotu pristúpiť na takúto transformáciu novín. Ďalej 

sa počítalo s alternatívou, že Karpathen-Post sa stane oficiálnym orgánom „zglajchšaltovaného“ 

Karpathenvereinu a bude distribuovaný aj do Nemecka. 80 Lenže realita plány 

predstihla. 

Neskôr sa ukázalo, že T. Sauter nie je tomuto plánu príliš naklonený. Keď mu 25. marca 

1942 K. Hauskrecht ultimatívne predložil uvedenú požiadavku a nútil ho k vstupu do 

DP, odmietol tento diktát prijať. Na postup vedenia DP sa sťažoval dokonca nemeckému 

vyslancovi na Slovensku Hannsovi Elardovi Ludinovi. V obšírnom a emotívne ladenom 

liste uviedol: „Celý návrh Dr. Hauskrechta má zjavnú pečať oného politického smeru, 

ktorý už bol raz proti Spišu použitý: kultúrne zbavovanie akejkoľvek svojbytnosti, či už 

tradícií alebo puta k rodnému kraju.“ 81 Sauterov postreh pregnantne vystihol zámery 

vedenia DP v zápase o presadenie nacistickej ideológie medzi hungarofilským obyvateľstvom 

nemeckého Spiša. Tým len potvrdil, že bratislavské predsedníctvo DP nemalo 

záujem na skutočnom riešení problémov spišských Nemcov, ale išlo mu len o ich politické 

ovládnutie. 

Hauskrechtova odpoveď na Sauterove „nie“ bola veľmi tvrdá. Vyčítal T. Sauterovi, 

neochotu prispôsobiť sa politickému vývoju v rámci nemeckej menšiny, pričom nezabudol 

zdôrazniť, že „vedenie národnostnej skupiny je jedinou a výlučnou politickou inštanciou 

národnostnej skupiny,... ktorá má na starosti všetky oblasti života národnostnej 

skupiny, preto má teda za povinnosť totálne podchytiť národnostnú skupinu prostredníctvom 

straníckeho aparátu“. Okrem toho mu zopakoval požiadavku vedenia DP a prezentoval 

ju „ako posledný pokus dohodnúť sa po dobrom“. K. Hauskrecht ostrým tónom 

pokračoval: „Je úplne vylúčené, aby súkromná osoba, ktorá navyše nepochopila, že jej 

77 BArch, R 142/76. H. Chrobok F. Karmasinovi 16. 4. 1940. 

78 The United States National Archives and Records Administrations, Washington DC (ďalej 

NARA), T – 175 Records of the Reich Leader of the SS and Chief the German Police (ďalej len 

T – 175), Record Group 242, roll 541, fólia 9 415 010 – 011. Príloha hlásenia zlínskej úradovne 

SD SD-LA Praha z 11. 7. 1940. 


80 SNA, f. F. Karmasin 116-15-2/212-218. Správa K. Hauskrechta z pracovnej cesty v Berlíne 

z 31. 1. 1942. 


100



najprimitívnejšou povinnosťou je vstup do organizácie národnostnej skupiny, robila na 

základe svojho osobného názoru politiku v nejakých novinách. Preto je nezmeniteľnou 

požiadavkou vedenia národnostnej skupiny, aby Vaše noviny čo najskôr prestali byť 

politickým orgánom.“ 82 

T. Sauter hrubému nátlaku tvrdošijne odolával. Zrejme si plne neuvedomoval, akými 

mocenskými pákami vedenie DP disponuje a nazdával sa, že ho podporí aj nemecké 

vyslanectvo. K. Hauskrechtovi dochádzala trpezlivosť. Jeho pôvodná „ponuka“ premeniť 

Karpathen-Post na mesačník o cestovnom ruchu sa stala neaktuálnou. Za daných 

okolností ďalšia existencia periodika neprichádzala do úvahy, 83 keďže T. Sauter a jeho 

syn neboli ochotní požiadavky vedenia DP akceptovať a 17. augusta 1942 ich definitívne 

odmietli. 84 O to prekvapujúcejšie bolo, keď 22. augusta 1942 Karpathen-Post svojim 

čitateľom oznámil, že vychádza „v novom šate“, pričom sa zmenil aj jeho podtitul na 

„Volksdeutsches Wochenblatt zur Förderung der gesamten Belange des Zisperdeutschtums“. 

85 Pre vedenie DP to bol signál, aby zasiahlo. Po Karmasinovej intervencii ministerstvo 

vnútra 25. augusta nariadilo vydávanie novín zastaviť. 86 VoMi, ani nemecké 

vyslanectvo nemali proti tomuto kroku nijaké výhrady. 87 Zdalo sa, že F. Karmasin má 

situáciu pevne pod kontrolou. Lenže rýchla akcia vedenia DP vzbudila nevôľu v širších 

kruhoch spišských Nemcov. 

Svoje antipatie prejavili najmä spišskonemeckí vysokoškoláci, študujúci na nemeckej 

pražskej univerzite, ktorí viac-menej neuznávali Karmasinovu autoritu a pokladali sa za 

lepších nacionálnych socialistov ako samotné vedenie DP. Viacerí z nich pracovali pre 

oblastnú ústredňu SD v Prahe ako dôverníci alebo donášači. Aktívny bol predovšetkým 

Egon Kehler. 88 Spolu s Albínom Kunschom a Sauterovým synom Erhardom 28. augusta 

1942 protestovali proti rozhodnutiu vedenia DP u samotného „volksgruppenführera“, 

ktorý si ich zavolal, aby ich oboznámil s dôvodmi, prečo siahol k uvedeným opatreniam. 

Trojici dal jasne najavo, že „každú ďalšiu opozíciu potlačí všetkými prostriedkami“. 89 

Napätú situáciu vyostril list E. Kehlera ríšskemu vodcovi študentského zväzu Gustavovi 

Adolfovi Scheelovi z 9. septembra 1942, v ktorom vyjadril nesúhlas s pozastavením 

tlače Karpathen-Post a zároveň ostro napadol F. Karmasina, keď mu vyčítal netaktnosť 

a politickú krátkozrakosť. Okrem toho žiadal urýchlene o zásah ríšskonemeckých in- 

82 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/278-282. K. Hauskrecht T. Sauterovi H. E. Ludinovi 4. 4. 

1942. 

83 SNA, f. F. Karmasin 116-15-2/103. K. Hauskrecht F. Karmasinovi 2. 7. 1942. 

84 PA AA, R 100 386, Zahraničný úrad VoMi 14. 10. 1942. 

85 Karpathen-Post, 22. 8. 1942. s. 1. V preklade to znamená Nemecký týždenník na podporu 

všetkých záujmov spišského nemectva. 

86 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, 10 754/1942 adm. 

87 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 311. 

88 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 994, fólia 9 416 182 – 184. Ďalekopis SD-LA 

Praha RSHA IIIB a SD-LA Viedeň z 10. 10. 1942. 

89 PA AA, R 100 953. Zápisnica z rozhovoru medzi F. Karmasinom a A. Kunschom, E. Sauterom 

a E. Kehlerom z 28. 8. 1942. 

101


štancií, lebo „by v rámci národnostnej skupiny mohlo dôjsť ku škandálu, ktorý by mohol 

veľmi poškodiť vážnosť ríše a bol by sústom pre nepriateľskú propagandu“. 90 

Rebelanti sa obrátili so žiadosťou o podporu aj na nemecké vyslanectvo. Lenže vyslancova 

pravá ruka, vyslanecký radca Hans Gmelin, umožnil F. Karmasinovi nahliadnuť 

do spomenutého Kehlerovho listu a do jeho hlásenia pre pražskú SD. 91 „Volksgruppenführer“ 

odcestoval 10. septembra okamžite do Kežmarku a nespokojencom sa vyhrážal 

ilavskou väznicou. 92 Karmasinove opatrenia schvaľoval nielen vyslanec H. E. Ludin, ale 

aj jeho najvyšší nadriadený, šéf VoMi Werner Lorenz. Lenže vodca DP sa rozhodol pre 

iné, menej radikálne riešenie. Uvedomoval si, že unáhlené konanie by mohlo vyvolať 

ďalšiu vlnu pasívnej rezistencie. Preto chcel tomu za každú cenu zabrániť. Dňa 26. septembra 

1942 spolu s vedúcim Úradu DP pre kultúru Hansom Friedlom si v Kežmarku 

dali predvolať E. Kehlera. Ten pod tlakom okolností ustúpil. Uznal, že nekonal správne 

a F. Karmasinovi sa ospravedlnil. 93 Vedenie DP všetkých troch rebelantov odstavilo 

z aktívneho pôsobenia v rámci nemeckej národnostnej menšiny a spoluprácu s T. Sauterom 

považovalo za vylúčenú. 94 Tým pokladalo prípad za uzavretý. 

F. Karmasin dobre vedel, že nitky vedú až k pražskej SD. E. Kehler sa k spolupráci 

s SD-LA Praha napokon priznal. Pražská oblastná ústredňa sa po Kehlerovom odhalení 

od všetkého dištancovala. Jej pokus destabilizovať už aj tak dosť oslabenú Karmasinovu 

pozíciu síce stroskotal, ale pre vodcu DP znamenala jej aktivita varovný prst. 

Viedenská SD totiž už na jeseň 1941 začala tzv. „mimoriadnu akciu“ proti vedeniu DP, 

počas ktorej boli z podozrenia pre homosexualitu zadržaní traja vysokí funkcionári DP, 

blízki Karmasinovi spolupracovníci, a uväznení v nemeckých koncentračných táboroch. 

F. Karmasin v tejto súvislosti prisľúbil W. Lorenzovi, že vo vedení DP dôjde k personálnym 

zmenám. 95 Pokus pražskej ústredne SD vnímal ako pokračovanie započatej akcie, 

a preto koncom roku 1942 rezignoval na akýkoľvek, čo i len verbálny odpor. Na jar 1943 

ponúkol spravodajskú službu DP viedenskej SD. 

Týždenník Karpathen-Post tak po 62 rokoch zanikol. Nepomohli ani prosby a protestné 

listy významných osobností z radov spišských Nemcov. Vedenie DP nemalo na 

ďalšej existencii periodika záujem. Spiš zostal bez nemeckých novín a maďarsky cítiaci 

spišskí Nemci stratili svoju poslednú oporu. 

Zápas o Spiš medzi nemeckým a promaďarským smerom prebiehal už od konca 

20. rokov minulého storočia. Sledované obdobie predstavuje jeho vyvrcholenie. Vyradením 

ZDP ako politického faktora, „majorizáciou“ Karpathenvereinu a zastavením tlače 

týždenníka Karpathen-Post podniklo vedenie DP všetky kroky k tomu, aby definitívne 

90 SNA, f. F. Karmasin 116-46-1/264-265. E. Kehl G. A. Scheelovi 9. 10. 1942. 

91 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 311 – 313. 

92 PA AA, R 100 953. Záznam z 11. 9. 1942. 

93 SNA, f. F. Karmasin 116-1-2/245-247. Záznam z rozhovoru medzi E. Kehlerom a F. Karmasinom 

z 26. 9. 1942. 

94 SNA, f. 116-46-1/247-254. F. Karmasin VoMi 30. 9. 1942. 

95 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 314. 

102



presadilo svoje totalitné nároky v rámci nemeckej národnostnej menšiny. Hoci sa mu 

uvedené faktory podarilo eliminovať, časť spišských Nemcov zostávala aj napriek nátlaku 

voči nacistickej ideológii, ktorú DP ako organizácia reprezentovala, imúnna. Priepasť 

medzi sudetskými Nemcami, zastávajúcimi prevažnú časť straníckych funkcií, a miestnym 

nemeckým obyvateľstvom sa nezmenšovala, práve naopak, ešte viac sa roztvárala. 

Rok 1942 bol pre vedenie DP azda poslednou šancou zvrátiť priebeh „bitky o Spiš“ natrvalo 

vo svoj prospech. Likvidácia Karpathen-Post naznačila, že nie všetci Nemci stoja 

za Karmasinovou skupinou. Okrem tohto zásahu, ktorý posudzovali spišskonemecké 

elity za netaktný a chybný, oslabovali autoritu vedenia DP aj nábory do Waffen-SS, ktoré 

sa uskutočnili na prelome rokov 1942/43, teda v čase, keď nemeckým armádam na 

východnom fronte začali zjavne dochádzať sily. V dôsledku „dobrovoľných“ odvodov sa 

začali množiť žiadosti o vstup do Maďarskej strany, resp. viacerí spišskí Nemci sa začali 

hlásiť k maďarskej národnosti. Tieto prejavy začali naberať na intenzite počas druhej 

náborovej akcie do Waffen-SS v lete 1944 a najmä počas evakuácie na jeseň 1944 a na 

prelome rokov 1944/45, keď Spišiaci odmietali nútene evakuovať. Strach z postupujúcej 

Červenej armády bol ale zrejme silnejší a prevažná časť spišských Nemcov predsa len 

svoje domovy opustila. 

103

104

GRANTOVÉ VÝSTUPY 

GRANT CONTRIBUTIONS

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus * 

Ján Šafin 

ŠAFIN, J.: Philosophy and Hesychia, Scholasticism and Palamism. In: Annales 

historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 107-132. 

This study deals about byzantine history in period of seven Ecumenical councils (in 

years 325 – 787); it lays stress upon theological problems, which was solved at these 

councils. After general introduction about Byzantium, forming of byzantological studies 

and historical relevance of Byzantium in cultural context, this monograph dedicates to the 

apperception of philosophy in early Byzantine period and then to the relationship between 

philosophy and theology, between contents and form, between orthodoxy and heresies 

with stress on theological problems. The monograph ends in year 787, when the 7th 

ecumenical council took place in Nicea. Without theology of seven Ecumenical councils 

problems of Palamism (Hesychasm) can’t be understood. Therefore, this monograph 

spotlights attention on teaching of 1st century Fathers. 

Nasledujúce vyjadrenia uvedieme ako také, ktoré reprezentujú hľadisko filozofie 

a hesychie. Prvé patrí Sokratovi: „...najväčším blahom človeka je každodenne rozprávať 

o cnosti a o všetkom ostatnom... skúmať seba aj druhých.“ Teraz obrátime pozornosť 

na to, čo ten istý veľký Aténčan povedal potom, keď nad ním vyniesli rozsudok smrti: 

„No, už je čas, aby som odtiaľto odišiel, ja aby som zomrel, vy aby ste žili, a čo je z toho 

lepšie, to nikto nevie okrem Boha.“ Pozerajúc sa na smrť, pred jej mŕtvolne bledou tvárou 

filozof vyznával najvyššiu hodnotu filozofie v jej pozemskosti čisto ľudského diela 

v tomto svete. 

Autorom druhého vyjadrenia je jeden z najväčších pravoslávnych „bezmolvnikov“, 

teda hesychastov, Efrém Sýrsky: „Mlčanie je tajomstvom budúceho veku, a slová nástrojom 

tohto sveta.“ Samo osebe je jasné, že pre Efréma je budúci vek neporovnateľne 

hodnotnejší, cennejší než tento svet, a že preto aj mlčanie je neporovnateľne cennejšie 

ako slová. Sv. Gregor Palama, hesychasta, teológ, učiteľ „mlčanlivosti“ a modlitby srdca 

aj mysle, hovorí o neporovnateľnosti hesychie 1 a filozofie: „...poznanie získavané vonkajšou 

učenosťou nielen že nie je nepodobné, ale aj protirečivé poznaniu skutočnému a duchovnému... 

dokonca aj keď niektorý z otcov hovorí to isté čo vonkajší filozofi, zhoda je 

iba v slovách, avšak v zmysle je veľký rozdiel: u jedných je podľa ap. Pavla um Christov 

(1 Kor 2, 16), a druhí zvestujú z ľudského rozumového uvažovania, pokiaľ ešte nie horšie...“ 

Tieto slová sv. Gregora neponechávajú nikoho na pochybnostiach o takmer absolút- 

* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2501/05. 

1 Pomenovanie pochádza z gréckeho slova hesychia (isichia), označujúceho vnútornú spokojnosť. 

Hesychastom je nazývaný ten, kto sa necháva zasväcovať do mlčanlivej modlitby, 

oslobodenej, nakoľko je to možné, od akýchkoľvek obrazov, predstáv, slov či diskurzívnych 

úvah. 

107

Ján Šafin 

nej nesúmerateľnosti hesychie a filozofie. Skutočne, hesychazmus v jeho vnútornom samovyznávaní 

je dielom Božej milosti. Človek iba spolupracuje s Bohom. Filozofia je však 

dielom ľudským. Filozofia je určovaná časom a okolnosťami – logicky a historicky. Mení 

sa v dejinách (hoci aj je spôsobilá a schopná seba samu vždy spoznať) a končí sa prerušením 

terajšieho eónu, tohto veku. Tradícia Cirkvi, prebývajúca v hesychii, zahŕňajúca hesychiu, 

žije Duchom a má v sebe nepomíňajúcu záruku budúceho eónu Kráľovstva. Ešte raz 

si pripomenieme slová Efréma Sýrskeho, že „mlčanie je tajomstvom budúceho veku“. 

Hesychastická skúsenosť teda korení vo večnosti. Filozofia sa prejavuje v myslení, 

v duševnej aktivite. Filozofia definuje, pomenuváva... snaží sa poznať Jediné. Filozofia 

samu seba prejavuje v myslení, v hesychii je myslenie prerušované. Stretnutie hesychie 

a filozofie nie je preto možné vo vnútri Tradície, pretože filozofia podľa vlastného sebaurčenia 

je autonómnou ľudskou činnosťou a nachádza sa mimo Tradície. Hesychazmus 

je založený na zjavení; ako takýto nemôže byť prijatý filozofiou: toto by bolo narušenie 

zákona dostatočného dôkazu. Toto stretnutie sa nemôže udiať ani mimo Tradície, pretože 

hesychazmus by bol v takom prípade ako ryba, vytiahnutá z vody – bol by zbavovaný 

Ducha Života. Filozofia je nazeraná zvnútra podania ako dielo tunajšieho bytia; v istom 

zmysle podobne ako zákon, filozofia nie je viac ako tieň budúcich bláh. Filozofia a hesychazmus 

vo svojom vnútornom prebývaní sú navzájom rozdelené. Ich stretnutie je možné 

iba na hranici. No filozofia na hranici už nie je filozofia, hoci v istom zmysle má tam 

svoj zdroj. Vladimír Lossky by povedal, že filozof sa vtedy mení na mystika. V človeku 

totiž ako v kozmickom centre je najvyšším prvkom rozum (nús, νους), jeden zo stupňov 

jednoty. Úroveň rozumu (nús) je tiež úrovňou bytia, alebo presnejšie: „nús“ a „bytie“, 

myslenie a jeho objekt sú totožné. Objekt existuje, pretože je myslený, myslenie existuje, 

pretože objekt sa nasledovne redukuje na intelektuálne súcno. Avšak táto identita nie je 

absolútna, pretože sa prejavuje istá obojakosť, v ktorej naďalej trvá sféra toho „druhého“. 

Teda aby sme poznali „Jediné“ v celej plnosti, musíme sa pozdvihnúť nad úroveň 

nús. Keď ale prekonáme hranice myslenia a mysliteľnej reality, onú poslednú diádu bytia 

a intelektu, vstupujeme do oblasti „ne-bytia“ (zápor tu ukazuje na plus, transcendenciu, 

nie na nirvánu). No potom nutne začne mlčanie. Nevysloviteľné nie je možné pomenovať, 

pretože nevysloviteľné nemôže byť k ničomu postavené ako náprotivok a nemôže 

byť ničím vymedzené. Jediným spôsobom, ako ho postihnúť, bude nepoznať ho. „Ne- 

-poznanie“ ako prelom do bezmedzna je extáza. Filozofia v osobe neoplatonika Plotína 

dosiahla najkrajnejšie hranice a na prahu nepoznateľného ničí samu seba. „Jediné“ je 

možné poznať iba pred extázou alebo po extáze, ale to znamená nepoznať, pretože to nie 

je extáza. V okamihu extázy „druhý“ neexistuje, teda neexistuje ani poznanie. 2 Ale veď 

filozofia na hranici už nie je filozofia, hoci v istom zmysle má tam svoje žriedlo. Vtedy 

sa filozofia mení na mystiku, filozof sa mení na mystika... 

Na druhej strane, keď hesychazmus vychádza na stretnutie s filozofiou na hranicu 

Tradície, čo mu bráni uvidieť seba zvonku, vtedy on, sebazničujúc, je redukovaný do 

vyložene ľudskej činnosti, mení sa na nespoznanie... 

2 Pozri LOSSKY, Vl.: Dogmatická teológie. Praha 1994, s. 13. 

108

Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus 

Dnes je situácia ešte komplikovanejšia. História filozofie novej a najnovšej doby, s jej 

postupne sa zosilňujúcim dôrazom na sebareflexiu a sebakritiku, na prekonanie metafyziky 

vo fenomenológii, na sebazničenie v dekonštrukcii dosvedčuje, že filozofia sa stále 

viac a viac rozchádza so svojimi antickými prameňmi – hesychiou v zbožnosti. Súčasne 

tento sám k sebe neľútostný proces odstraňuje tie presupozície, ktoré vytvárajú priehradu 

medzi filozofiou a úplne bezpremisným hesychazmom. Preto sa obraciame nielen k starej, 

ale aj k súčasnej filozofii. Z tohto dôvodu nebudeme podrobne hovoriť o neoplatónskej 

paradigme podstaty a energie, tradične uvádzanej do vzťahu s teologickými základmi 

hesychazmu. Existuje ešte jedna príčina: táto téma je detailne preskúmaná hlavne 

v prácach A. F. Loseva. 

I. 

Pokiaľ ide o západnú religióznu filozofiu, predovšetkým o scholastiku, 3 tá sa v podstate 

hesychazmu takmer vôbec nedotýka. Ruská religiózna filozofia, do istej miery 

príbuzná nemeckého idealizmu, sa zasa výrazne odlišuje od scholastiky, predstavujúc 

veľmi zložitý a zďaleka nehomogénny fenomén – koniec-koncov to isté platí aj o stredovekej 

a novšej scholastike – ktorý vyžaduje samostatné preskúmanie. Podstatnejšia 

príčina spočíva v tom, že ako sme už hovorili, filozofiu tuná ponímame ako isté autonómne 

dielo, vo svojom ustanovení nezaložené na zjavení, a korelujeme ju s Tradíciou 

práve v takomto „bezprímesnom“ prejavení. Na každom „mieste“ univerza filozofickej 

tradície môžeme rozlišovať jeho rozličné aspekty – otázky, ktoré sa tu hodí predstaviť. 

Napríklad o akom probléme sa hovorí, kto sa pýta, ako sa odpovedá. My sa tu nezaoberáme 

problémom metódy a jazyka takéhoto vzájomného vzťahu. Poznamenáme však ešte 

raz, že vzájomný vzťah napríklad Boha a Druhého, Kráľovstva a iného, pekla a chaosu 

– mohli by sme dodať stromu poznania a stromu života, anjela smrti a Satana, zlatého 

veku a rajského prebývania človeka, utópie a eschatológie – reálií duchovnej skúsenosti 

a filozofických konceptov v žiadnom prípade nie je chápaný ako možnosť ich syntézy, 

či, o to viac, identity. Jedny a tie isté slová, ako môžeme počuť od sv. Gregora Palamu, 

napríklad smrť alebo mienka, taktiež nie sú chápané identicky. V stretnutí sa poznáva 

odlišnosť... 

Východiskový zmysel slov 

Slová „filozofia“ a „hesychia“ by sme chceli použiť v ich prvotnom význame. Filozofia 

– láska k múdrosti – nie je osobitným druhom intelektuálnej činnosti, nie je to 

„bibliotéka“, ale spôsob života, riadiaci sa touto láskou, usilujúci sa ju vyjadriť. Stopu 

takéhoto sebavyznania filozofie je možné odhaliť aj v našej dobe: „Husserl hovorí 

o spojenom s ním (absolútnym radikalizmom myslenia vo filozofii) radikálnom životnom 

riešení, v ktorom ako výsledok subjekt objavuje sám seba... na najblahejšie v hodnotovej 

škále vedenia a na húževnaté vžívanie sa (zavrtávania sa) do idey tohto blahého.“ 

3 Por. STEENBERGHEN, F. von: Dějiny středověké filosofie. Praha 1990. IVANKA, Endré 

von : Plato christianus. Praha 2003. 

109

Ján Šafin 

Hesychia – pokoj a ticho – je jedno z pôvodných ustanovení ľudskej existencie; táto sa 

sebarealizuje nielen v hesychazme – fundamentálnej časti pravoslávneho podania, ale 

aj v iných tradíciách, medzi nimi aj filozofických. 4 Pri takomto ponímaní je možné filozofiu 

a hesychiu porovnať v ich zhodnosti i protikladnosti. Hesychiu na pôde filozofie 

je možné definovať ako jej hranicu. Filozofický diskurz sa môže zastavovať v hesychii. 

Tak sa to deje u Platóna, keď je dialóg prerušovaný pri kontemplovaní inteligibilného. 

Hesychia sa môže rovnať nielen koncu, ale aj začiatku filozofického diskurzu. „Pôsobenie 

rozumu môže mať miesto až po apercepciu či vnímanie... duša sa môže dostať do 

hladkého a zrkadlového, tichého a nehlučného stavu (hesychie).“ Vtedy ona v „prvom 

vedení“ pocíti, ako pôsobí myslenie. 

Bezpremisnosť 

Hesychia v takomto ponímaní je vo vzájomnom vzťahu s bezpremisnosťou – kritickým 

ustanovením súčasnej filozofie. Požiadavka bezpremisnosti je zjavne prítomná vo 

fenomenológii, do istej miery ju určujúc ako metódu: „Teoreticko-poznávajúce bádanie 

má uspokojiť princíp bezpremisnosti.“ Husserl, vychádzajúc z intencionálnosti vedomia 

predpokladal, že vo svojej fenomenológii uspokojil túto požiadavku. M. Heidegger prijal 

vedomie ako predpoklad, podliehajúci odstráneniu, a svoju filozofiu založil na metafyzike 

prítomnosti. Prítomnosť bola spoznaná ako premisa v raných prácach Jacquesa Derridu... 

Je možné, že tento proces kritickej dekonštrukcie nikdy nedostihne stav Plotína, 

pretože sa rozvetvuje v priestore filozofických konceptov. Aby sme vyšli z tohto priestoru, 

nestačí kritizovať subjektivizmus novej doby a romanticky vyzývať na návrat ku 

gréckym filozofickým princípom, ako to robil Martin Heidegger, ale je potrebné prestať 

byť človekom, ktorý je mentálne spojený s novovekom, čo sa vlastnými silami nedá. 

II. 

Aby sme pochopili podstatu hesychastického sporu, hovorí biskup Kallistos Ware, 

musíme sa na chvíľu vrátiť späť, do ranej histórie východnej mystickej teológie. V základných 

črtách táto bola rozpracovaná Klementom Alexandrijským (z. r. 215) a Origenom 

Alexandrijským (z. r. 253/254) a rozvinutá v 4. storočí Kappadočanmi, osobitne 

sv. Gregorom Nysským, a taktiež jeho učeníkom Evagriom z Pontu (z. r. 394), mníchom 

4 Napríklad u stoikov sa stretávame s pojmom ataraxia – neochvejnosť, neotrasiteľnosť. V prípade 

stoikov šlo o dokonale vyrovnaný stav duše, ktorý sa nedá vyviesť z rovnováhy ani 

vášňami, ani životnými ťažkosťami a ktorý vyplýva z cnosti, zdatnosti (areté), ktorá je zasa 

výsledkom rovnováhy štyroch základných cností (rozumu, statočnosti, umiernenosti a spravodlivosti). 

Podľa stoikov je najvyšším blahom (eudaimonia) človeka. Iba človek, ktorý to dosiahol, 

je skutočne slobodný a jeho domovom (oikeiósis) je celý obývaný svet riadený jediným 

Logom. Takýto stav duše je nazývaný tiež aponiá (stav bez námahy, bez bolesti a ťažkosti). 

Epikurovci k stoickej cnosti dodávali poznanie zákonov prírody a jej hmotnej podstaty bez 

bohov a posmrtného života. 

110


egyptskej púšte. Pre túto mystickú tradíciu je charakteristický stroho apofatický prístup, 

pri ktorom je Boh opisovaný nie natoľko v pozitívnych či katafatických, nakoľko v negatívnych 

– nie v zmysle zla, ale toho, čo Boh nie je, teda apofatických termínoch. Pretože 

ľudský rozum nemá adekvátne sily na to, aby postihol Boha, akékoľvek vyjadrenia 

o Ňom sú iba približné. Preto menej chybným bude používať apofatický než katafatický 

spôsob vyjadrenia. Sv. Gregor Nysský tvrdí: „Skutočné poznanie a nazeranie Boha 

spočíva v tomto: vidieť, že On je neviditeľný. Pretože to, čo hľadáme, leží za hranicami 

akéhokoľvek poznania, súc v plnosti ukryté mrakom nepostihnuteľnosti.“ 5 Apofatická 

teológia dostala svoje klasické vyjadrenie v tzv. „areopagitských“ spisoch. Maxim Vyznávač 

(okolo 580 – 662) zostavil scholie k areopagitskému korpusu, čím im naveky 

zabezpečil miesto v pravoslávnej teológii. Veľkej úcte sa diela pod menom sv. Dionýza 

Areopagitu tešili aj na latinskom Západe. Johann Scotus Eriugen (okolo 810 – 877) ich 

prekladal do latinčiny už okolo polovice 9. st. Hugo od Sv. Viktora ich mal veľmi rád. 

Tomáš Akvinský vo svojej teologickej Summe cituje sv. Dionýza 1760-krát, jeden anglický 

kronikár v 14. st. poznamenáva, že „Mystická teológia“ záhadného Areopagitu 

„takou rýchlosťou prebehla po Anglicku ako doslova divoký jeleň“. Apofatický jazyk sv. 

Dionýza si osvojili mnohí. „Boh je nekonečný a nepostihnuteľný,“ píše Ján Damaský, 

„a všetko, čo sa dá o Ňom postihnúť – to je Jeho nekonečnosť a nepostihnuteľnosť... 

Boh nepatrí k tomu, čo existuje: nie, žeby neexistoval, ale On je nad všetkým existujúcim 

a dokonca nad samotnou existenciou.“ 6 Na prvý pohľad sa môže zdať, že takýto dôraz 

na nepoznávateľnosť Boha automaticky vylučuje akúkoľvek bezprostrednú skúsenosť 

obcovania či spoločenstva s Ním. No v skutočnosti mnohí z tých, ktorí sa uchyľujú 

k apofatickému prístupu, vidia v ňom nie natoľko filozofickú konštrukciu a zriadenie 

pre označenie vyššej transcendentnosti Boha, nakoľko (a oveľa častejšie) prostriedok 

splynutia s Bohom v modlitbe. 

Apofatické vyjadrenia neslúžia iba na ohraničenie pozitívnych vyjadrení o Bohu, ale 

aj ako odrazový mostík pre mystického teológa – zakaždým, keď sa ten chce ponoriť 

do živého tajomstva Boha. Práve tak sa majú veci vo vzťahu k sv. Gregorovi Nysskému, 

Dionýzovi či Maximovi, ktorí zoširoka praktizovali apofatický prístup. Pre nich bola 

„cesta negovania“ zároveň „cestou zjednotenia“. No nás sa môžu spýtať: ako sa dá stretnúť 

tvárou v tvár s Tým, Kto je v najvyššej miere transcendentný? Ako môže byť Boh 

súčasne postihnuteľný i nepostihnuteľný? 

Toto bola jedna z otázok, ktorá stála pre hesychastami 14. storočia. A s touto otázkou 

bola spojená ešte iná otázka: aká je úloha tela v modlitbe? Evagrios ako aj Origenes čas 

od času prejavujú veľkú náklonnosť k platonizmu: hovoria o modlitbe v intelektuálnych 

termínoch ako o činnosti rozumu, ale nie osoby vcelku. Vzniká dojem, že nevidia nijakú 

pozitívnu úlohu ľudského tela v procese vykúpenia a zbožštenia. Rovnováha medzi 

telom a dušou bola obnovená v homíliách druhého asketického autora – Makaria. Tradične 

je stotožňovaný s Makariom Egyptským (asi 300 – 390), no dnes sa niektorí au- 

5 Pozri jeho dielo Život Mojžiša, 11, 163 (377 А). 

6 O pravoslávnej viere (De orthodoxa fidei) I, 4 P. G. XCIV, 800 В. 

111

Ján Šafin 

tori domnievajú, že tieto homílie boli v skutočnosti napísané v Sýrii alebo v Malej Ázii 

v osemdesiatych rokoch 4. st. Nech je to už akokoľvek, Makariove homílie zastávajú 

biblickejšiu predstavu o ľudskej osobe, podľa ktorej človek nie je iba duša, uväznená do 

temnice tela (ako si mysleli mnohí poprední grécki filozofi), ale jediný celok, duša aj telo 

spolu. Kde Evagrios hovorí o rozume alebo intelekte (grécky nús), tam Makarios používa 

hebrejský pojem srdce. Takáto zmena je dôležitá, pretože pod srdcom je chápaný celý 

človek – nielen rozum, ale taktiež vôľa, emócie a dokonca telo. 

Používajúc pojem „srdce“ v tomto makariovskom zmysle, pravoslávni často hovoria 

o „modlitbe srdca“. Čo to znamená? Keď sa človek začína modliť, najprv musí pohybovať 

perami a vynakladá intelektuálne úsilie na to, aby pochopil zmysel slov. No keď sa 

modli neustále a sústredene, vtedy sa rozum a srdce stávajú jedným: um „zostupuje do 

srdca“ a poznáva silu „prebývania v srdci“. Takto sa modlitba stáva „modlitbou srdca“: 

modlitba nie je vyslovovaná iba perami a nielen rozumom, ale spontánne je prednášaná 

celou ľudskou bytosťou – jeho perami, umom, zmyslami, vôľou a telom. Modlitba úplne 

zapĺňa vedomie človeka a už nevyžaduje nijaké úsilie, ale sa vylieva sama od seba. 

Takáto modlitba srdca nie je plodom iba samotných vlastných úsilí človeka, ale darom 

Božím. Keď pravoslávni hovoria o „modlitbe srdca“, zvyčajne majú na mysli jednu konkrétnu 

– Isusovu – modlitbu. Z gréckych autorov najprv Diadoch z Fotiki (pol. 5. st.), 

potom Ján Klimakos (Lestvičnik) z hory Sinaj (579? – 649?) odporúčajú ako osobitne 

účinnú formu modlitby neustále opakovanie alebo pamätanie na meno Isus. S plynutím 

času vzývanie Isusovho mena vykryštalizovalo do krátkej frázy, nazývanej Isusovou 

modlitbou: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja“ (Pane Ježišu Kriste, zmiluj 

sa nado mnou). 7 V 13. st., ak už nie skôr, sa vyslovovanie Isusovej modlitby začalo spájať 

s istými fyzickými akoby cvičeniami, považujúcimi sa za také, ktoré napomáhajú koncentrácii. 

Dýchanie bolo detailne regulované v zhode s tempom vyslovovania modlitby, 

dokonca bolo odporúčané zachovávať istú polohu tela: hlava spustená, brada sa opiera 

o hruď, oči sú nasmerované do oblasti srdca. 8 Netreba si však myslieť, že pre samotných 

hesychastov tieto „cvičenia“ predstavovali podstatu modlitby. Nepozerali na nich ako 

na samotný cieľ, ale ako na pomocný prostriedok sústredenia, užitočný pre niektorých, 

no nezáväzný pre všetkých. Hesychasti veľmi dobre vedeli, že neexistujú mechanické 

spôsoby získavania Božej milosti, ako niet techniky, ktorá by automaticky privádzala 

do mystického stavu. 

Pre byzantských hesychastov mystická skúsenosť dosahovala svoju kulmináciu 

v nazeraní nestvoreného Božieho svetla. Napríklad diela sv. Simeona Nového Teológa 

(10. – 11. st.) sú plné tejto „mystiky svetla“. Opisujúc vlastnú skúsenosť, stále znova 

a znova hovorí o Božom svetle, nazývajúc ho „skutočne Božím ohňom“, „nestvoreným 

a neviditeľným ohňom, bezpočiatočným a nemateriálnym“. Hesychasti verili, že nimi 

7 „... pomiluj mja hrešnoho“ (zmiluj sa nado mnou hriešnym) (por. modlitbu mýtnika Lk 18, 13). 

8 Niektorí autori robia zaujímavé paralely medzi hesychastickou „metódou“ zo strany jednej 

a hinduistickou jógou a moslimským „dhíkr“ zo strany druhej. Črty zhody sú v týchto prípadoch 

neraz zveličované a preháňané, pričom samotná podstata veci chýba alebo sa stráca. 

112


videné svetlo je to isté, aké sa zjavilo trom Christovým učeníkom v čase premenenia 

Isusa na hore Tábor. Ako ale zladiť toto videnie Božieho svetla s apofatickým učením 

o transcendentnosti a nedostupnosti Boha? 

Skrytý Boh 

III. 

Výklad myslenia sv. Gregora Palamu sa obvykle začína s určením jeho miesta v histórii 

tzv. „apofatického bohoslovia“ Východu. V ňom sú rozlišované dva prúdy: prvý, 

ktorý vyviera z neoplatonizmu, považuje transcendentnosť a nepoznateľnosť Boha za 

dôsledok ohraničenosti stvoreného rozumu – aby sa dalo dosiahnuť poznanie Božstva, 

stačí „prekonať seba“, „vzdať sa súceho“, „zjednotiť sa“. 

Druhý prúd, hoci využíva obecne prijatú terminológiu neoplatonizmu, potvrdzuje 

Božskú transcendentnosť ako vlastnosť Boha, ktorého ovládnuť nemôže nijaké vzdanie 

sa, žiadne prekonanie seba samého – Boh Biblie je „Deus absconditus – skrytý Boh“, 

ktorý odhaľuje sám seba, kedy chce, v podmienkach, ktoré On sám určuje. V učení 

sv. Gregora Palamu s plným odôvodnením bolo vybádané vyjadrenie druhého prúdu. 9 

Takýmto spôsobom problém „apofatického“ bohoslovia sa ukazuje byť prameňom byzantských 

teologických sporov 14. storočia, lebo protivníci sv. Gregora nesporne bránili 

prvú koncepciu Božej nepoznávateľnosti, pričom každý z nich do nej vnášal osobitné 

odtiene. Pokiaľ ide o Barlaáma, tak ten vystúpil ako obranca krajného apofatizmu, ktorý 

bol v podstate agnosticizmom a ktorý úplne vychádzal z gréckej filozofickej tradície: 

pretože Boha je možné poznať iba ľudským rozumom, no ľudský rozum je ohraničený 

vo svojich možnostiach, tak Boh zostáva pre nás nepoznateľný. So zarátaním filozofických 

predpokladov Barlaáma apofatická teológia privádzala k nominalizmu. Pokiaľ 

ide o Akindina a Nikefora Gregoru, títo Byzantínci na rozdiel od kalábrijského mnícha 

zaujali pred tvárou učenia sv. Gregora Palamu vyložene obrannú pozíciu. Charakteristické 

pre nich bolo to, že odmietali formulácie, vyzdvihnuté učiteľom „hesychie“ proti 

Barlaámovi, no nepredkladali žiadnu konkrétnu teóriu poznania Boha; fakticky váhali 

medzi nominalizmom a potvrdzovaním možnosti poznať Božiu podstatu. Takto mohol 

Akindin súčasne tvrdiť, že akékoľvek zjavenie Boha je iba „znak“ „symbolicky mnohotvárneho“ 

Boha, 10 poznávaného iba v Jeho stvoreniach 11 ako prostá podstata, ktorej 

9 Popov, I.V.: Ličnosť i učenie blažennogo Avgustina. Sergijev Posad 1917, T. I., s. 361 – 370; 

Losskij, V.: Otricateľnoje bogoslovie v učenii Dionisia Areopagita. In: Seminarium Kondakovianum. 

Praha 1931, T. III, s. 133 – 134 /nepresná reedícia „Bogoslovskie trudy“. Moskva 

1985, zb. 26/; Lossky, V.: Essai sur la theologie mystique..., s. 28 – 29; archiman. Kiprian 

Kern, Antropologia..., s. 276 – 280. 

10 Protiv Palamy, II., Monac. gr. 223. F 102 v. (doslovný preklad citátu „symbolicky mnohopodobné 

(mnohoforemné) a všepodobné (všeforemné) božské“); por. Nikefor Gregoras: Historia 

XXXII. In: PG CXLIX. Col. 357 AB). 

11 4. Ibid. F. 122 v.: „Aby nie z nestvorených energií Ho bolo možné poznávať, ale z Ním stvoreného“. 

Ibid. V. F., s. 304. 

113

Ján Šafin 

vlastnosti sú medzi sebou rozlišované čisto nominálne, 12 a že Božstvo je „svojou podstatou 

úplne dostupné participovaniu (prijímaniu) bytosti“. 

Nehľadiac na zdanlivé rozchádzanie sa v názoroch, protivníci sv. Gregora Palamu 

zdieľali obecnú koncepciu intelektuálneho poznania Boha a esenciálnu filozofiu ako základ 

svojej teológie. Tu sa dá ľahko urobiť paralela medzi ich ponímaním Boha a ponímaním 

Boha Tomáša Akvinského, preto ani neudivuje, že mnohí antipalamisti končili 

svoje dni na Západe, „v rímskej viere“ – teda, že konvertovali k rímskokatolíckej cirkvi, 

no dôležité je zdôrazniť, že ani Barlaám, ani – a to hlavne – Akyndin a Nikefor Gregoras 

nezakúsili na sebe bezprostredný vplyv latinského myslenia či spôsobu uvažovania: 

s latinským intelektualizmom ich skôr a v podstate spríbuzňovali filozofické pojmy, prebrané 

z obecného žriedla – učenia Aristotela alebo neoplatonikov, posvätené autoritou 

Pseudo-Dionýza – a filozofické postupy či metódy. 

Dve exegézy Dionýza 

Tu máme možnosť odhaliť podstatu problému Dionýza, alebo hoci len určiť, ktorý 

z dvoch výkladov Dionýza – či sv. Gregora Palamu, alebo Tomáša Akvinského – je 

správny. Poznamenajme, že ako na Východe, tak aj na Západe obe tendencie pri výklade 

Dionýza istú dobu koexistovali: v podstate z jednej strany Ír – možno Škót – Johann 

Scottus Eriugena mohol čítať sv. Dionýza očami Východu, nevládnuc pritom teologickým 

vzdelaním – aspoň nie bezprostredným – a christocentrickou duchovnou koncepciou, 

ktorá dovolila sv. Gregorovi Palamovi zahrnúť Dionýza do skutočne kresťanského 

syntetického učenia 13 ; z druhej strany rodáci z kresťanského Orientu Akyndinos a Gregoras 

mohli vykladať Dionýza západným spôsobom, nevládnuc pritom, pochopiteľne, 

filozofickým géniom Tomáša Akvinského... Takýmto spôsobom sa počas byzantských 

sporov v 14. storočí problém exegézy sv. Dionýza nachádzal v centre pozornosti. Už 

Barlaám vo svojom nominalistickom výklade Areopagitu mal v úmysle dokázať, že videnie 

Boha, o ktorom hovorí sv. Dionýz, sa javí odrodou či druhom stvoreného stavu, 

a nie vzájomným dotykom, stretnutím s Božstvom. Tento Kalábrijčan napríklad uvádzal 

to miesto z Cirkevnej hierarchie, kde Dionýz hovorí o „cieli hierarchie“ ako „neustálej 

láske k Bohu“ a súčasne o „poznaní bytností takými, akými sú vo „videní“ a „poznaní 

svätej pravdy“, „Božskom prijímaní (participácii?) v zjednocujúcej dokonalosti“ a robil 

nasledujúci záver: „Najlepší dar, ktorý sme od Boha dostali – to je hierarchia; jej cieľom 

je poznanie podstát; ako nás učia tieto slová Dionýza, poznanie podstaty, to je filozofia 

12 5. Ibid. III. F. 188 (doslova: „Mnohými menami, ale nie skutočne“); por. Gregoras: Historia, 

XXX//PG CXLIX. Col. 256 C, 277 D; XXXIII. Col. 373 A, 381 A. 

13 O spojení medzi Dionýzom a Johannom Skottom existuje síce stará, no stále vynikajúca 

a užitočná rozsiahla štúdia A. Brilliantova, nazvaná Vlijanie vostočnogo bogoslovia na zapadnoje 

v proizvedeniach Ioanna Skota Erigeny. St. Peterburg 1898 (nedávno vyšla reedícia). 

Z novšej literatúry zvlášť poz. práce E. Jeauneaua Pseudo-Dionysius, Gregory of Nyssa, and 

Maximus the Confessor in the Works of John Scottus Eriugena // Carolingian Essays / U.-R. 

Blumenthal. Washington 1983. 137 – 149/. 

114


a je najlepšie z toho, čo máme.“ Tento intelektualizmus teórie poznania Boha privádzal 

Barlaáma k záverom metafyzického poriadku, taktiež sa vzťahujúcom na výklad Dionýza. 

Ten písal: „...podávané od nedotknuteľného Boha prozreteľné sily – samorealizácia, 

samooživenie, samozbožštenie – na ktorých je bytnostiam vlastné participovať, sú nazývané 

aj súce, i živé, aj božské...“ Barlaám to komentuje takto: „Samozbožštenie a iné 

reality, ktoré veľký Dionýz jasne nazýva na tomto mieste silami, nie sú večné, no Blahý 

im daruje existenciu... Je sláva Božia, ktorej je nemožné byť príčastným, večná realita, 

totožná s podstatou; a je sláva, na ktorej môžeme participovať, odlišná od Božskej podstaty, 

teda ona nie je večná, pretože aj Jej Spoločná príčina (teda Boh, naša poz.) dáva 

bytie.“ Akindin vykladá Dionýza zhodným spôsobom: zbožštenie, darované ľuďom Bohom, 

ich nečiní účastníkmi či prijímateľmi jediného Božstva, ale im dáva „to, čo sa 

nazýva božskosťou ľudí“, ktorá, súc stvorenou, nenarúša jednotu a prostotu Božstva. 

Nakoniec aj Nikefor Gregoras vysvetľuje Dionýzove proodoi...... ako stvorenie, pretože 

my mu môžeme byť „anatomicky“ príčastní. Vidíme, že z pohľadu protivníkov učenia 

sv. Gregora Palamu tie miesta, kde Dionýz hovorí o zbožštení, boli nepostačujúce, aby 

sa dala zbaviť Božia transcendentnosť jej absolútneho charakteru: byť účastníkmi Boha 

sa ukazovalo nemožné dokonca aj pre „zbožštených ľudí“; apofatická teológia sv. Dionýza 

im slúžila na ospravedlnenie ich odmietania reálneho zbožštenia; dovoľovala im 

dodať nominálny alebo symbolický zmysel tým miestam Písma či dielam svätých otcov 

(osobitne samotného Dionýza), kde sa hovorilo o participácii ľudí na „božskej prirodzenosti“. 

Skutočne, pod ich perom systém Areopagitu sa sám neutralizoval a zároveň bolo 

neutralizované Zjavenie. Toto boli plody „scholastického experimentu“. 

Je však zrejmé, že práca, ktorú vykonali stredovekí západoeurópski scholastici, môže 

byť definovaná ako kolosálny intelektuálny experiment iba z nášho, retrospektívneho 

pohľadu; samotným stredovekým filozofom-teológom by sotva prišlo na um hodnotiť 

seba ako „experimentátorov“. A predsa len podobné traktovanie scholastiky má právo 

na existenciu. Skutočne, postavenie, do ktorého sa dostal kresťanský filozof, sa v jadre 

odlišuje od toho, v ktorom sa nachádzal jeho kolega-pohan: podľa definície súc „milovníkom 

múdrosti“, a teda aj „hľadačom pravdy“, prvý si nevdojak sám musí postaviť 

otázku týkajúcu sa toho, čo má robiť a čo hľadať po tom, ako sa Pravda sama zjavila 

svetu, potom ako Božský Logos sa inkarnoval a predstúpil pred ľudí ako Christos (Mesiáš), 

ukrižovaný, vykúpiaci ľudské hriechy a vzkriesený? Navyše, Zjavenie ukázalo, že 

plnosť Pravdy nemôže byť principiálne postihnutá vyložene racionálnymi prostriedkami: 

nie „koncepcia“, nie „učenie“, ale Blahá Zvesť (Evanjelium) kresťanstva sa ukázali 

byť bláznovstvom pre helénsky spôsob myslenia, škandálom v ušľachtilej filozofickej 

rodine. 

Vo vzniknúcej situácii kresťanský filozof môže, predovšetkým, uvidieť a vybrať si 

dva navzájom protikladné exody. Prvý bol sformulovaný ešte Tertulliánom (ok. 160 – po 

220): filozofia, usilujúca sa o racionalizáciu, t. j. o svojrázne „prispôsobenie“ pod rozumné 

postihnutie – iracionálne religiózne dogmy, je prameňom všetkých heréz a na tomto 

základe musí byť odvrhnutá (a nemôžeme neuznať, že podobný prístup zohral svoju 

užitočnú úlohu pri formulovaní kresťanskej dogmatiky počas epochy všeobecných snemov). 

Inými slovami: čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom, Akadémie s Cirkvou....? 

115

Ján Šafin 

Druhý variant, taktiež rozšírený v kresťanskom prostredí, no s najväčšou jasnosťou 

predstavený v teológii na scholastické myslenie vplývajúceho islamského teológa Abú 

Hámida al-Ghazzálí (1058/59 – 1111), je obsiahnutý v tom, že medzi poznaním a vierou 

niet v skutočnosti nijakého rozdielu: pravé poznanie je však niečo iné ako výlučné poznanie 

právd viery, ktoré je treba prijímať „bez kolísaní, pochybnosti a duševného znepokojenia... 

pomocou napodobňovania a počúvania, bez štúdia a uvádzania dôkazov“. 

Al-Ghazzílího cieľom bolo predovšetkým preklenúť priepasť, ktorá sa vytvárala medzi 

racionalizmom teológie a ezoterizmom mystiky. V diele Ako sa vyhnúť bludu zhodnotil 

pochybnosť ako racionálne východisko a nástroj hľadania Boha a intuícii mystikov 

prisúdil jedinečnú schopnosť doviesť človeka k najvyššiemu poznaniu. Rozum ovláda 

zmyslové vnímanie, intuícia riadi nadzmyslovú inteligenciu. Filozofiu kritizoval kvôli 

jej založeniu výlučne na rozume a logických postupoch uvažovania. Pretože v poslednom 

prípade, ako sa zdá, máme do činenia s takou interpretáciou poznania, pri ktorej 

pojem filozofia vo všeobecnosti stráca akýkoľvek zmysel, daný východ nemôže byť 

uznaný za úspešný. 

Avšak historicky vcelku „neprešiel“ ani variant Tertulliána: v mene realizovania 

kresťanstvom jeho pozemskej úlohy premenenia a spasenia stvoreného bytia sa kresťania 

odvážili na najväčšie pre seba riziko, spojené s oduševnením nielen telesnej, hmotnej 

sféry človeka a s vytvorením kresťanského umenia, ale aj s oduchovnením jeho duševnej 

(intelektuálnej) sféry a ako dôsledok, s rozpracovaním kresťanskej filozofie. Pritom 

ale netreba strácať zo zreteľa, že súc neoddeliteľnou časťou kresťanskej kultúry, filozofia, 

podľa slov Tomáša Akvinského, nesmie vychádzať za rámec svojho vysokého postavenia 

pomocníčky („slúžky“) viery či teológie a pretendovať na úlohu svojej „panej“ 

(teológie). Človek, ktorý si praje byť kresťanským filozofom, musí nevyhnutne mať ten 

jemný cit pre priority, ktorý dovoľuje uchytiť hranicu pripustiteľného obrátenia ducha 

do ideálnych konštrukcií. Ako povedal Tomáš Kempenský: „Chcem zakúšať pokánie, 

a nie poznať jeho definovanie.“ 

IV. 

Teraz sa pokúsime rozobrať termín „scholastika“, aký význam do neho vkladáme. 

Pokiaľ rozumieme pod scholastikou vo všeobecnosti stredoveké, v istom zmysle z pohľadu 

západného človeka postpatristické myslenie alebo „večnú filozofiu“, potom podobná 

definícia, hoci krajne nepresná, predsa len nie je zbavená svojho významu. Preto 

nás neudivuje prítomnosť kapitol o politických doktrínach pápežstva, kázňach Františka 

z Assisi alebo napríklad o symbolizme stredovekého myslenia v učebniciach zo stredovekej 

filozofie, hoci ani prvé, ani druhé, ani tretie priamy vzťah k filozofii nemá. Na druhej 

strane sa dá uviesť príklad scholastickej vedy, v rámci ktorej sa prírodoveda v mnohom 

rozvíjala ako žáner komentáru na „Šestodnev (Haexameron, šesť dní stvorenia)“, 

optika (náuka o perspektíve) bola nerozlučne spojená s takzvanou metafyzikou svetla, 

špekulatívna gramatika módistov (Petra d´Ailly a iných) – s aristotelovskou fyzikou 

a kinematika (Oxfordská škola) s teologickou koncepciou milosti (cháris). Všetky odvetvia 

poznania boli takýmto spôsobom navzájom tak tesne spojené, že fakticky nevlád- 

116


li individuálnou či izolovanou existenciou, ale predstavovali momenty jediného korpusu 

„kresťanskej múdrosti“. Navyše v 20. st. Erwin Panofsky vyzdvihuje myšlienku o štylistickej 

jednote scholastických súm a gotických katedrál, čo nám dovoľuje hovoriť nielen 

o scholastickej vede či náuke, ale aj o scholastickom umení. Nasledujúce, presnejšie definovanie 

scholastiky vyplýva z etymológie slova: scholastika je školská veda. Avšak scholastické 

myslenie je podľa výstižnej poznámky Schenu ponímané v takom prípade ako 

svojrázny druh remesla (ars), vládnuci vlastnými definíciami, určeniami a pre všetkých 

ustanovenými zákonmi, príkladmi, metódami majstrovstva, analogický inému remeslu, 

napríklad stolárskemu či umeleckému. Odtiaľto pochádza celý rad scholastike ako štýlu 

myslenia vlastných vlastností: vzdelanosť (univerzitná korporácia je v takomto prípade 

analogická remeselníckemu cechu alebo umeleckej dielni; prítomnosť inštrumentária 

(knihy analogické sekerám alebo štetcom); jednotvárnosť – aspoň z pohľadu človeka 

novej doby; záverov (pravdy môžu byť rôznym spôsobom interpretované a dosahované, 

no sú jedné a tie isté pre všetkých, rovnako ako sú jediné pre všetkých vzorové kánony 

krásy, rovnako ako sú, povedzme, stoly, ktoré sa môžu odlišovať formou a štýlom prevedenia, 

no všetky stále rovnako sa skladajú z plochy, upevnenej na odpovedajúcej opore); 

principiálna otvorenosť štruktúry myslenia (analogická rovnako principiálne otvorenej 

architektúre gotických katedrál, kontrastujúca s „teatrálnou“ architektúrou renesancie 

a novoveku až po konštruktivizmus); encyklopedickosť (pre správne myslenie sa svet 

ukazuje ako úplne poznávateľný, pričom rezultátom tohto poznania je jediná a neprotirečivá 

budova „kresťanskej múdrosti“, ktorej analógiou opäť bude gotická katedrála ako 

syntéza umení: architektúry, sochárstva, maliarstva, divadla atď.). Avšak základným 

princípom, na ktorom bazíruje scholastické myslenie, je pevná a neotrasiteľná vzájomná 

zhoda vytvárajúcich jednotlivín či jednotiek bytia: myslenia a reči – t. j. vecí (res), alebo 

presnejšie jej rozumovo postihnuteľnej formy, pojmy (conceptum) o tejto veci a slová 

(verbum), vyjadrujúceho tento pojem, a taktiež spojení sukcesií medzi nimi – ontologických 

(poriadok veci), logických (chod myslenia) a gramatických (striedanie spôsobov 

vyjadrovania). Takýmto spôsobom v ideáli vytvárané v rozume scholastu pojmové 

schémy a konštrukcie jeho reči musia mať plnú koreláciu s metafyzickou štruktúrou 

samotnej skutočnosti. A nakoniec tretie – a pre nás teraz najdôležitejšie – traktovanie 

scholastiky spočíva v jej preskúmaní ako pokusu o racionálne ozmyslenie (a ospravedlnenie) 

kresťanskej viery ako rezultátu, ku ktorému smeruje a ktorý dosahuje „viera 

hľadajúca rozumenie“ (fides quaerens intellectum). A je veľmi charakteristické, že 

ukázané naladenie mysle bolo blízke nielen Augustínovi a Anzelmovi Canterburskému 

(1033 – 1109), ale aj takým mysliteľom mystického založenia, ako bol Richard od sv. 

Viktora (1123 – 1173), ktorý, neodťahujúc sa od pokusu pochopiť toľko, koľko je vo 

všeobecnosti dostupné pre ľudský rozum, usiloval sa v traktáte O Trojici (De Trinitate) 

ukázať nielen možné, ale aj nevyhnutné základy (rationes necessariae) kresťanskej viery 

– viery v existenciu Boha, v Jeho jednotu a trojičnosť, večnosť a všemohúcnosť. Rozum 

(inteligibilný svet), ktorým Boh obdaril človeka a v ktorom tento vidí svoju Bohopodobnosť, 

je v rámcoch daného prístupu fakticky skúmaný ako svojrázny prameň: zjavenia 

o vyššej či hornej realite, prameň, ktorý existuje spolu s dvoma druhými: Svätým Písmom 

(a taktiež tradíciou otcov) a prírodou (svetom zmyslovým). 

117

Ján Šafin 

V. 

Je zrejmé, že jedným z určujúcich aspektov evolúcie stredovekého myslenia bola 

postupná zmena priorít: Rozum (božský či ľudský) v rezultáte prenechal svoje vedúce 

postavenie Vôli (zasa ako v ohľade prirodzenosti Boha, tak aj v ohľade prirodzenosti 

človeka); „racionalistický systém“ zrelého stredoveku bol zamenený „voluntaristickým“, 

charakteristickým pre jeho neskoré štádium, a neskôr aj pre novovekú kultúru protestanizmu, 

v ktorého rámcoch otázka týkajúca sa vzájomného vzťahu právd rozumu a právd 

viery sama od seba vypadla. Napriek tomu, pokiaľ sa toto nestalo, pokiaľ vôľový nával 

či nápor nezamenil metafyzické konštrukcie vytvorené s takou námahou, ukázaný 

problém nemohol v princípe vystúpiť z uhla pohľadu scholastov, z ktorých väčšina sa 

podľa všetkého úplne stotožňovala s názorom Huga od sv. Viktora (ok. 1096 – 1141) 

o tom, že svet v jeho terajšom stave je tak usporiadaný, že človek nemôže Boha úplne 

postihnúť, ale ani nemôže byť v stave totálnej neznalosti o Ňom: pokiaľ by sa Boh predstavil 

či ukázal poznaniu v celej svojej dokonalosti (Deus manifestus), potom by viera 

nemala zásluhy a neverectvo by nebolo možné; no pokiaľ by On bol dokonalo skrytým 

(Deus absconditus), potom viera, zostanúc bez podpory vedenia, padala by do zúfalstva 

a strácala by sa, a neverectvo by našlo svoje ospravedlnenie v takomto plnom nevedení 

(O tajomstvách kresťanskej viery / De sacramentis christianae fidei). 

A tak predovšetkým pravdy rozumu by mohli byť skúmané ako nevyhnutná opora 

pre pravdy viery, čoho svedectvom je aj samotný systém univerzitného vzdelania stredoveku, 

podľa ktorého mohol žiak pristúpiť k štúdiu teológie až potom, keď prešiel predbežný 

kurz filozofickej fakulty (fakulty slobodných vied). Tento model je jasne predstavený 

zvlášť u Honória Augustodunonského (1075/80 – 1156), ktorý v jednom zo svojich 

diel opisuje vystupovanie poznávajúcej duše po „stupňoch“ – etapách: od slobodných 

umení k teológii; vystupovanie, ktoré vyvádza dušu z hlbín nevedenia, miesta jej „vyhnanstva“, 

a navracajúce dušu do jej „otčiny“, kde táto, dosiahnuc plnosť poznania, pripodobňuje 

sa anjelskému stavu (O vyhnaní duše a jej otčine / De animae exsilio et patria). 

Typické v tejto súvislosti sú aj úvahy spomínaného Huga od sv. Viktora o tom, že 

vedecké poznanie je nevyhnutné ako príprava k prijatiu Písma a iných foriem božského 

Zjavenia, a taktiež ku kontemplatívnemu životu: od postihnutia rezultátov tvorby Boha 

(slobodné umenia) a od pojmového vedenia o Ňom (teológia) duša prechádza k mystickému 

videniu samotného Stvoriteľa (ktoré je zasa predobrazom budúceho nazerania ňou 

Boha na nebesiach). Pri tomto ako navzájom sa zamieňajúce stupne poznania súceho 

Hugo vydeľuje prosté myslenie (cogitatio) o zmyslových veciach, odlišujúce sa povrchnosťou 

a približnosťou; premýšľanie (meditatio), t. j. diskurzívne myslenie, skúmajúce 

podstaty a vzťahy veci, a taktiež reflexiu nasmerovanú na duchovný svet človeka; nazeranie 

(comtemplatio), hranične intenzívnu intelektuálnu intuíciu, s pomocou ktorej 

sa človek povznáša nad zmyslové a racionálne poznanie, realizuje – za podmienky, že 

vládne pevnou vierou, mravnou dokonalosťou a Božou milosťou – akt bezprostredného 

videnia ideálnych objektov a udržania ich vo vedomí. 

Ďalej, samotná teológia mohla byť skúmaná ako veda. A problém nespočíva dokonca 

ani v tom, že práve takéto miesto je jej prideľované v mnohopočetných stredovekých 

118


klasifikáciách poznania (napríklad, Dominika Gundissalina), alebo v tom, že takzvané 

„dialektiky“ (zvlášť Berengarius z Tours) využívali racionalistické metódy pre interpretáciu 

jej tajomstiev (sviatosti?!). Máme na mysli nasledujúce: z pohľadu celého 

radu scholastov, v situácii zápasu s religióznymi názormi, ktoré stáli proti kresťanstvu 

a odmietajúcimi dôvody Zjavenia, je nezmyselné obracať sa k neuznávanej ich stúpencami 

autorite Písma a sv. otcov, napriek tomu k pravdám viery sa dá v tomto prípade 

priblížiť cestou logicky odôvodnených racionálnych dôkazov, t. j. inými slovami na 

obranu kresťanského učenia presvedčenia o opaku moslimov, judaistov a heretikov je 

treba uchyľovať sa k dôvodom, argumentom rozumu, ktoré sú rovnako prijateľné pre 

všetkých ľudí. Teológia teda podľa možnosti musí byť budovaná či konštruovaná v súlade 

s aristotelovským ideálom vedy, t. j. ako súhrn vyjadrení, deduktívne derivovaných 

v logickom poriadku z hraničných premís alebo princípov, ktoré predstavujú úplne 

zrejmé pravdivé tézy, či tézy, ktoré nemožno negovať, odmietať, neupadajúc pritom do 

protirečenia. Pokus o podobnú konštrukciu bol podniknutý ešte Petrom Abaelardom, 

ktorý bol presvedčený o tom, že pokiaľ Boh nadeľuje rozum každého človeka spôsobilosťou 

k poznaniu Boha, potom, využívajúc predkladané dialektikou dôkazy, antickí 

filozofi samostatne prišli k mnohým pravdám kresťanstva. Avšak Zjavenie učinilo dostupným 

pre všetkých to, čo skôr bolo známe iba vzdelaným. Takýmto spôsobom ani 

kresťanom sa nepatrí uspokojovať slepou vierou, pretože „viera, neosvietená rozumom, 

nie je dôstojná človeka“. Nevyhnutnou podmienkou každej pravej viery je predbežné 

preskúmanie jej obsahu s cieľom určiť, či si zaslúži vieru, resp. dôveru, alebo nie. Podľa 

Abaelarda jedine chápanie dogmy činí možnou vieru v to, čo on tvrdí: „Nemôž veriť 

v to, čo nami nebolo predbežne prijaté.“ No pokiaľ autorita kresťanskej dogmatiky (ako 

aj celej cirkevnej Tradície) môže – a musí – byť potvrdená prostriedkami dialektického 

dôkazu, potom sa teológia transformuje na vyložene deduktívnu vedu, dajúcu objasnenie 

viery bez nevyhnutného odvolania sa na pravdy, zjavené skrze Zjavenie. Pravdepodobne 

v najdokonalejšej podobe naznačený prístup našiel svoje vyjadrenie v teologicko- 

-filozofickom myslení Alaina z Lille /Alanus ab Insulis/ (1120/30 – 1202/03), ktorý sa 

usiloval o – anticipujúc metódu Spinozu – pokiaľ sa dá čo najväčšie priblíženie štruktúry 

teologických konštrukcii k modelu matematického racionálneho uvažovania, ako je táto 

predstavená v geometrii, k priblíženiu, v ideály privádzajúcemu k „teológii, vyloženej 

geometrickým spôsobom“ (theologia more geometrico demonstrata). Ako výsledok Pravidla 

posvätnej teológie (Regulae de sacra theologia) Alaina sú skonštruované tak ako 

reťaz zo 134 úplne zrejmých axióm, „teologických krajností“ (maximae theologicae) 

s komentármi, ktoré počínajúc definíciou termínu „Jednotka“ opisujú proces prechodu 

od jedinečnosti Boha k mnohosti sveta prostredníctvom hierarchie medzipriestorových 

stupňov-substancií a logicky privádzajú k postulátom, ktoré sa vzťahujú k Stvoriteľovi, 

stvoreniu, Vteleniu Boha, vykúpeniu, vzkrieseniu, sviatostiam atď. Medzi týmito postulátmi 

je postretávaná aj znamenitá definícia: „Boh je rozumom postihovaná sféra, ktorej 

centrum je všade, a obvod (kružnica) nikde.“ Je zrejmé, že súc dovedeným do svojho 

logického konca, vyznačeným Abaelardom a podrobne rozpracovaným Alainom chod 

myslenia sa vo svojej hranici opiera o znamenitý „kombinátorný stroj“ Raimunda Lulla 

(1235 – 1315). 

119

Ján Šafin 

120 

VI. 

Vychádzajúc z hore uvedeného dalo sa predpokladať, že skôr či neskôr obecná tendencia 

rozvinutia scholastického myslenia musí priviesť k vzdaniu sa skúmania filozofie 

a teológie ako postupných stupňov postihnutia reality, tak aj od ich faktického stotožnenia. 

A skutočne, pozorujeme postupné odlúčenie sfér uvedených disciplín: či už vo 

vzťahu ich predmetných oblastí, alebo ohľadom využívaných nimi metodológií, či vo 

vzťahu ich cieľov a úloh. Ešte Gilbert z Poitiers (Poretanus; 1075/80 – 1154) trvá na rozdelení 

sfér filozofie (ako vedy o svete) a teológie, tvrdiac pritom, že zákony, ktoré riadia 

prirodzené poznanie, nemôžu byť bez akýchkoľvek ohraničení využívané a používané 

k poznaniu teologickému, vládnucemu vlastnými, hoci aj neprotirečiacimi ukázaným 

zákonom princípmi. A o niečo neskôr Guillome Overský (1180/90 – 1249) priznáva filozofii 

právo na to, aby vlastnila jedine jej vlastné subjekty skúmania. Napriek tomu toto 

rozdelenie samo o sebe problém, týkajúci sa vzťahu stredovekého mysliteľa k tým často 

navzájom protirečivým záverom, neodstraňovalo (ohľadom večnej alebo dočasnej existencie 

sveta, slobodného alebo nevyhnutného charakteru božských pôsobení, stupňov 

poznania Boha, sveta atď.), ku ktorým prichádzali „vyložene“ teológovia z jednej strany 

a „vyložene“ filozofi z druhej. Tento vzťah mohol byť trojakého rodu. 

1. Bolo možné, ako to vo svojej väčšine robili augustiniánci bonaventurovskej školy 

– a zvlášť Roger z Marstonu (1245/50 – 1303) vo svojich Sporných otázkach (Quaestiones 

diskuptae) – tvrdiť, kladúc proti sebe pohľady svätých (sancti) a filozofov 

(philosophi) spolu s filozofujúcimi teológmi (theologi philosophantes), že, v prípade 

rozchádzania sa medzi nimi, svätým – Augustínovi, Anzelmovi Canterburskému a i. 

– už kvôli autorite Tradície patrí sa dávať prednosť pred ostatnými. 

2. Druhý variant: podobne tzv. latinským avveroistom (Sigerovi Brabantskému, Boethiovi 

Dáckemu a ich stúpencom), nekladúc pred sebou úlohu zosúladenia peripatetických 

– či akýchkoľvek iných – filozofických názorov s tézami kresťanskej dogmatiky, pridržiavať 

sa koncepcie „dvojakej pravdy“, podľa ktorej to, čo je pravdivé z hľadiska teológie, 

nemusí byť pravdivým z pohľadu filozofie a naopak. Takto, napríklad, Vitelo 

(1125/30 – 1292) – súdiac podľa všetkého, veľmi empatický a chápavo sa správajúci 

k spomínanej teórii – opisujúc vo svojom spise O prvotnej príčine pokánia v ľuďoch 

a o prirodzenosti démonov (De causa primaria poenitentiae in hominibus et de natura 

daemonum) usporiadanie vesmíru cestou vytvárania (budovania) zostupnej hierarchie 

stvorených živých bytostí, nevidí nič divné v zjavnom odstúpení od dogmatického 

učenia o páde anjelov, keď na najvyšší stupeň hierarchie umiestňuje netelesných 

duchov (intelligencie), konkrétne Lucifera, realizujúceho pohyb nebeských sfér 

a odovzdávajúceho vplyvy, vychádzajúce od Boha, celému systému vesmíru, takže 

dokonca aj duše ľudí sú osvecované svetlom božských právd iba skrze prostredníctvo 

Lucifera, obdržiavajúceho svetlo chápania bezprostredne od Boha. 

3. A nakoniec, najproduktívnejší prístup spočíval v prevedení pedantskej práce vytvárania 

harmonického teologo-filozofickej syntézy, povolanej ukázať, že medzi pravdami 

viery a pravdami rozumu v skutočnosti niet žiadnej globálnej protirečivosti, 

no filozofické a teologické metódy postihnutia reality existujú v stave spolupráce


a vzájomného doplnenia. Tento teoretický prístup obdržal svoje odôvodnenie ešte 

v predloženej klasifikácii tvrdení už spomínaným Hugom od sv. Viktora, skúmaných 

z hľadiska ich možnej pravdivosti. Tieto môžu byť: z rozumu (nepotrebujú vieru), 

podľa rozumu (nevyplývajúc z neho bezprostredne, predsa sa s ním zhodujú; potrebujú 

vieru), vyššie rozumu (pre neho nepostihnuteľné, hoci mu nie sú protivné, 

neodporujú mu; potrebujú vieru), proti rozumu (nezasluhujú si vieru). Kresťanská 

dogmatika bola takýmto spôsobom Hugom myslená buď ako zhodná z rozumom, 

alebo pre neho nedostupná, no v žiadnom prípade mu neprotirečiaca. 

Avšak najpodstatnejší vklad do ustanovenia harmonických vzťahov medzi vierou 

a rozumom bol urobený o niečo neskôr, konkrétne v 13. st. Albertom Veľkým (1193 alebo 

1206/07 – 1280) a jeho stúpencami (predovšetkým Tomášom Akvinským). Albert vo 

svojich prácach zreteľne rozdeľuje medzi oblasťou teológie a filozofie, nezmiešavajúc 

ich ani ich nekladúc proti sebe, no priznávajúc autoafirmáciu každej sfére svojej prílohy. 

Teológia – javiac sa praktickým učením, usilujúcim sa o poznanie nie kvôli nemu samotnému, 

ale ako prostriedku spásy – skúma svoj predmet z hľadiska jej dobročinnosti (res 

ut beatificabilis), pričom sa riadi darovanými nám tézami viery, ktoré rozum nemôže 

posudzovať, pretože pravdy Zjavenia (ako napríklad tajomstvo Svätej Trojice) nie sú mu 

dostupné. Avšak filozofia, ako rozumné postihnutie súceho, či vecí samých osebe (res in 

se), zo svojej strany v procese získania vedenia o nich nie je závislá na žiadnych autoritách, 

okrem logického dôkazu a skúsenosti, a za svoj cieľ má samotné toto poznanie 

(dokonca aj keď vykladá o arcisúcom, t. j. o Bohu). Filozofi (a spomedzi nich hlavne 

Aristoteles) sa vo svojej náuke opierajú o nižšiu, racionálnu spôsobilosť rozumu, avšak 

teológovia (a medzi nimi hlavne Augustín) čerpajú svoju múdrosť z jeho skrytej časti 

(abditum mentis), ožiarenej svetlom Božstva (lumen infusum). Pri tomto, pretože z logickej 

nutnosti prijatia prapríčiny sa derivuje nepriamy dôkaz Božieho bytia, a viditeľný 

svet, ako učia sv. Otcovia a Písmo (Rim 1, 20), je stvorený, aby prostredníctvom jeho štúdia 

bolo realizované prirodzené poznanie Boha, myšlienkovo vychádzajúc od stvorenia 

k Stvoriteľovi – viera (v určitých hraniciach) môže sa uchyľovať k službám rozumu pre 

svoje posilnenie a rozšírenie medzi ľuďmi. 

VII. 

Už súčasník Alberta Veľkého Henrich Gentský (ok. 1217 – 1293) trval na tom, že 

Boh z vlastnej slobodnej vôle môže v ktoromkoľvek momente prerušiť ako nejaviacu sa 

nevyhnutnou existenciu celého univerza, tak aj ktorejkoľvek jeho časti. A v tomto konzekventnom 

potvrdzovaní ničím nedeterminovanej slobody Božej vôle (ktoré našlo svoj 

odraz v znamenitých odsúdeniach r. 1277) sa tajilo pokiaľ nie zjavné, no postupne sa 

stávajúce stále zrejmejším nebezpečenstvo ako pre teologo-filozofickú harmóniu zrelého 

stredoveku, tak aj pre samotný štýl myslenia, vlastného vrcholnej scholastike a opierajúceho 

sa o vyššie zaznamenaný východiskový izomorfizmus ontologickej, logickej 

a gramatickej štruktúry. Tento izomorfizmus bol podrobený spochybneniu ešte Petrom 

Johannom Olivi (1248/49 – 1298), ktorý spravil jasné rozlíšenie medzi bytostnými a pojmovými 

rovinami reality, z ktorých v každej pôsobia vlastné zákony a normy; avšak de- 

121

Ján Šafin 

finitívne bol odvrhnutý o niečo neskôr Williamom Ockhamom (ok. 1285 – 1349) a tými, 

ktorí anticipovali alebo vo väčšej či menšej miere zdieľali jeho názory. 

Takto Peter Aureolus (ok. 1280 – 1322), dotýkajúc sa scottistického rozlíšenia intuitívneho 

a abstraktného poznania (notitia intuitiva et notitia abstraktiva), podrobil kritike 

tézu, podľa ktorej intuitívne poznanie predpokladá ako svoju záväznú podmienku 

aktuálnu prítomnosť a reálnu existenciu objektu – či predmetu – hovoriac, že je možné 

aj intuitívne vedenie o neprítomnej alebo aktuálne neprítomnej veci. Avšak v prípade 

Božieho zamiešania sa či zásahu, uskutočňovaného prostredníctvom absolútnej moci 

(potentia absoluta) Božej, intuitívne vedenie môže byť vo všeobecnosti oddelené od poznávaného 

objektu, Bohom v ľudskej duši akokoľvek dlho ho zachovávajúc, dokonca aj 

vtedy, keď On úplne ničí tento objekt. Pokiaľ ide o Gregora z Rimini (ok. 1300 – 1358), 

ten vo svojich úvahách taktiež vychádza z toho, že objekty a javy, s ktorými má čo- 

-to dočinenia naša prirodzená skúsenosť, sú náhodné, pretože stále môžu byť zmenené, 

kedy si tak Boh želá. Takýmto spôsobom aj keď bude priznané, že svet je časovo 

a priestorovo konečný a že numericky je jeden, neexistujú žiadne prekážky na to, aby ho 

Boh neučinil nekonečným a večným alebo nestvoril okrem nášho aj iné svety. Pretože 

obsah vedy vytvára iba vedenie o univerzálnom a nevyhnutnom, jej objektom nemôže 

byť vonkajšia, zmyslovo prijímaná realita, zahŕňajúca do seba iba náhodné a jedinečné. 

Jediný teda možný objekt vedy sa nachádza v hraniciach samotnej duše a je to ona 

rozumová realita, ktorá sa skladá z dokázateľných a logicky odôvodnených zmyslových 

javov, ku ktorým privádzajú rozumové závery (significata conclusionum): univerzálne 

poznanie (notitia universalis) nie je spojené s reálne existujúcimi univerzáliami, ale so 

znakmi, predstavujúcimi skupiny individualít. Filozofia takýmto spôsobom sa z poznania 

o svete transformuje do analýzy termínov, rozum akoby sa uzatváral sám do seba 

a už nemôže (rovnako ako príroda) byť prijímaný v zmysle Písmo doplňujúceho prameňa 

Zjavenia. Avšak priepasť medzi pravdami rozumu a pravdami viery sa ukazuje 

natoľko veľkou, že otázka o ich premostení je zbavovaná akéhokoľvek zmyslu: nielen 

fakt stvorenia sveta, ale aj samotný fakt Božieho bytia nevstupuje, podľa Gregora, do 

nijakého vzájomného vzťahu – buď protirečenie alebo zhoda – s racionálnou sférou, 

úplne patriac do oblasti credibilia. 

Je charakteristické, že práve v tomto období (14. – zač. 15. st.), kedy niekdajší „pán“ 

a „slúžka“ jeden druhého viac už nepotrebovali, rozišli sa natoľko ďaleko, že vo všeobecnosti 

prestali vyjasňovať medzi sebou akékoľvek vzťahy, neskoro stredoveké myslenie 

sa vcelku taktiež hranične polarizovalo, súc – pokiaľ vynesieme za zátvorky stratiacich 

tvorivú aktivitu prívržencov „starej cesty“ (via antiqua) a taktiež výnimky, ako 

bol autor početných komentárov k Aristotelovi Walter Burleigh či pokračovateľ v diele 

Raimunda Llla Raimund zo Sabundy – reprezentovanou protikladnými (ale aj vládnucimi 

vzájomnou podmienenosťou) krajnosťami: terminizmom, tvrdiacim bezdôvodnosť 

viery, a mysticizmom, zakladajúcim vieru na skúsenosti reálneho obcovania či spoločenstva 

s Bohom. Zdalo by sa, že žiadna pôda pre novú kooperáciu viery a rozumu už 

vzniknúť nemôže. 

122


VIII. 

Napriek tomu sa na konci stredoveku objavuje figúra, ktorá dokázala, ako sa zdá, na 

novej – presnejšie, nedostatočne zabudnutej starej – úrovni obnoviť niekdajšiu spoluprácu. 

Bol to profesor teológie a kancelár Parížskej univerzity Jean Gerson (1363 – 1429), 

ktorého názory boli rovnako blízke ako „novej ceste“ (via moderna), tak aj „novej zbožnosti“ 

(devotio moderna): jeho príbuznosť s ockhamistami je vysvetľovaná obavami 

a znepokojením, ktoré boli vyvolané odstránením z kresťanskej teológie Božskú slobodu 

a všemohúcnosť ohraničujúcich elementov grécko-arabského myslenia, a spríbuznenosť 

s mystikmi – sympatiou k ideálom Dionýza Areopagitu, predstaviteľom svätoviktorskej 

školy a Bonaventury. Ponímajúc neplodnosť akejkoľvek teológie, zamieňajúcej živého 

Boha za systém metafyzických konštrukcií, Gerson zároveň zdôvodňoval možnosť 

– a navyše aj nevyhnutnosť – neustáleho spoločenstva s Božstvom, jasne si pritom uvedomujúc 

aj nebezpečenstvo mystických prežívaní, odtrhnutých od pevného teologického 

fundamentu. V diele O skúmavej mystickej teológii (De mystica theologia speculativa) 

vychádza z toho, že žiaden reálny protiklad intelektuálnych a vôľových aktov neexistuje 

a ani existovať nemôže, pretože poznanie akéhokoľvek objektu je nevyhnutne sprevádzané 

určitým emočným k nemu stavom (alebo do seba takýto zahŕňa), a akákoľvek 

emócia vo vzťahu k akémukoľvek objektu zahŕňa do seba aj istý poznávajúci element: 

„Pravdepodobne nemôžeme nájsť poznanie, ktoré by formálne alebo reálne nebolo 

istým prežívaním, presne tak isto ako my, zrejme, nie sme schopní nájsť prežívanie, 

ktoré by nebolo nejakým skúsenostným poznaním.“ Takýmto spôsobom rozum a viera 

(postihnutie a tiahnutie), súc navzájom spojenými, vždy samé seba prejavujú v jedinom, 

nerozdielnom pôsobení; preto aj cesta k poznaniu Boha, neexistujúca bez živého 

s Ním obcovania či spoločenstva, sa tiahne skrze vzájomné pôsobenie v jedinom akte 

viery intelektuálnych a emocionálno-vôľových schopnosti človeka. Podľa Gersona, ľudskej 

duši sú vlastné tri poznávajúce a tri emocionálne schopnosti. Je to z jednej strany 

– myslenie (cogitatio) o zmyslových veciach, premýšľanie (meditatio), t. j. diskurzívne 

myslenie o veciach ideálnych a nazeranie (contemplatio) ako čisté rozumenie božského; 

a z druhej strany – zmyslové tiahnutie ako láska k telesnému, rozumové tiahnutie ako 

láska k pravde a vyložene duchovné tiahnutie, ktoré je láskou k Bohu, blahu ako takému 

(synderesis). Pri tomto do vzájomného pôsobenia vstupujú navzájom si odpovedajúce 

články každej reťaze, takže prostriedkom obcovania s Bohom a súčasne poznania v ňom 

Božstva je aktualizácia založenej do hlbiny duše, do jej „iskry“ (scintilla animae) Božej 

podobnosti; táto aktualizácia je výsledkom tých zjednocujúcich úsilí, ktoré – pri nutnej 

asketickej príprave a vplyve milosti – prevádzajú contemplatio a synderesis. 

A pokiaľ daná doktrína označuje zavŕšenie scholastického experimentu, či potom 

môžeme hovoriť o neúspechu? 

123

Ján Šafin 

IX. 

Dvojitosť poznania podľa sv. Gregora Palamu 

V čase svojho prebývania v Byzancii Barlaám Kalábrijský sa aktívne zúčastňoval 

vtedajších sporov, predovšetkým ohľadom dvoch dôležitých a vnútorne spojených otázok. 

Jedna sa týkala vychádzania Svätého Ducha, druhá hesychie. V otázke vychádzania 

Svätého Ducha v podstate vystúpil proti latinskému učeniu, vonkoncom ale nie z pozície 

byzantskej teologickej literatúry, ako ju môžeme poznávať od dôb sv. Fótia (9. st.). 

V druhej otázke zasa začal ťaženie proti hesychastom. Toto nesvedčilo o jeho dôkladnom 

prieniku do danej problematiky. Pre Byzantíncov problematika hesychazmu nepredstavovala 

čosi úplne odlišné od učenia o vychádzaní Svätého Ducha. Byzantíncom navyše 

prekážalo, že v oboch prípadoch použil gnostické kritériá, dávajúc do jednej roviny 

filozofiu a teológiu. Jeho názory vyvolali rozhodný odpor a protest, predovšetkým zo 

strany sv. Gregora Palamu. V tomto spore Palamove dôvody obsahovali rad dvojakých 

rozlíšení, z ktorých osobitne sa vydeľovalo učenie o dvojitosti poznania. V tomto učení 

sa dajú vydeliť tri aspekty: odlišnosť filozofie od teológie, rozdiel v samotnej teológii 

– dvoch ciest poznania Boha, a nakoniec rozdiel medzi teológiou a videním Boha, alebo 

theoptia. 

Filozofia a teológia 

Zjednodušene povedané, odlišnosť medzi filozofiou a teológiou sa objavila ako výsledok 

v apoštolskej dobe vzniknúceho strohého konfliktu medzi kresťanským učením 

a gréckou filozofiou. Čas od času tento konflikt opäť vyvstával a počas celej epochy 

renesancie bol základným v celej sfére intelektuálneho života. Čím ďalej šli bádania 

humanistov, tým väčšia úloha bola udeľovaná ľudskému faktoru pri poznaní Božského; 

teda tým vyššie bola oceňovaná filozofia. 

Barlaám, ktorého by sme mohli považovať za jedného z predstaviteľov epochy humanizmu 

a renesancie a v istom zmysle jej pripravovateľom, prišiel k záverom o identite 

cieľov, metódy a dosiahnutí filozofie a teológie argumentujúc pri dôkazoch tým, že 

každé ľudské blaho je dar Boží, a preto sú filozofia a teológia rovnocenné. 14 Zvyčajne 

hovoril, že ako neexistujú dva druhy fyzického zdravia – jedno, ktoré je dané Bohom, 

a druhé, podporované dojmami, pocitmi, rovnako neexistujú dva druhy poznania: jedno 

Božieho pôvodu a druhé – od človeka, ale je len jediné. Filozofia a teológia ako Božie 

dary sú rovnako dôstojné. 

Podľa tejto analógie grécki filozofi boli povýšení na úroveň Mojžiša a prorokov. Neskôr 

sa táto tendencia rozšírila do takej miery, že osobnosti ako Sokrates, Platón, Aristoteles 

a iní mudrci začali byť zobrazovaní v ikonografii Gréckej pravoslávnej cirkvi. 

Barlaám tvrdil, že ako „výroky mužov božskej múdrosti, ktorá v nich prebývala, tak aj 

14 Defensio Hesychastarum II, 1, 4. (Tri triády Na obranu prebývajúcich v posvätnom mlčaní 

/вященнобезмолвствующих/). 

124


svetská filozofia sú nasmerované k objektu, ktorý je jediným svojho druhu, a teda majú 

obecný cieľ – nájdenie pravdy, pretože pravda, ktorá v nich všetkých prebýva, je jedna. 

Táto pravda je na začiatku Bohom daná apoštolom; napriek tomu táto pravda sa získava 

prostredníctvom úpornej práce a očistenia. Bádania v oblasti filozofie prirodzene napomáhajú 

ustanoveniu pravdy, na začiatku Bohom danej apoštolom, a veľmi pomáhajú pri 

postihnutí nehmotných prazákladov“. 15 To, že Barlaám aktívne bránil tento argument, 

ešte neznamená, že bol filozofom-racionalistom. Ďalej rozvíjajúc túto myšlienku prichádza 

k záverom, ktoré majú blízko k agnosticizmu. Skutočne tvrdil, že človek je absolútne 

neschopný vo svojom prirodzenom stave postihnúť Božské, a podobne ako Platón 

i Dionýz Areopagita, usiluje sa očistiť a oslobodiť od materiálneho tela, aby dostihol 

videnie Boha v stave extázy. 

Palama na rozdiel od Barlaáma jasné rozhraničuje filozofiu a teológiu. Prirodzene, 

takéto rozhraničenie nebolo jediným v tej dobe. Učenie averroistov bolo odvrhnuté a odsúdené 

v r. 1277, a to preto, lebo medzi svojimi tézami averroisti mali aj takú, ako sme 

už spomínali, že pravdivé učenie filozofie môže byť lživé podľa teologického učenia 

a naopak, teda, že môžu existovať dve akoby navzájom sa vylučujúce a protirečiace si 

pravdy. 16 Práve teraz prebiehal spor o tom, akú pozíciu zaujímali averroisti, a zvlášť Siger 

de Brabant v tomto rozdelení, ktoré oni urobili medzi múdrosťami, vyplývajúcimi 

ako výsledok logických rozumových záverov a pravdami viery. Je však zrejme, že u nich 

existoval určitý základ pre takéto rozdelenie filozofie a teológie, ktorý sa opäť objavuje 

vo filozofiii Williama z Ockhamu. 17 

Je veľmi nepravdepodobné, že by Palama čo len niečo vedel o týchto západných teológoch. 

Jeho východiskové premisy a ciele boli absolútne iné. Keď bol donútený ujať sa 

tejto témy, obrátil sa k byzantskej teológii a našiel v nej dostatočné základy pre svoju 

pozíciu. Sv. Apoštol Pavel, keď sa v základe obracal k učeným mužom Atén a Korintu: 

mudrcom a zvedavcom tohto veku, poukazuje na neprekonateľnú priepasť medzi dvoma 

druhmi filozofie: múdrosťou tohto sveta, ktorá ako nerozumnosť bola odvrhnutá, 

a na premúdrosť Boha, ktorá odvekov prebýva a daruje spásu. 18 Taktiež apoštol Jakub 

charakterizoval múdrosť tohto sveta ako pozemskú, zmyslovú a besovskú či diabolskú, 

ale premúdrosť ktorá zostupuje zhora nazýva naplnenou dobrými plodmi a čistotou. 19 

Vzťah týchto dvoch apoštolov je určovaný ich misiou tej doby a nepripúšťal existenciu 

akéhokoľvek vzťahu medzi dvoma druhmi poznania. Neznamená to, ako sa niektorí 

domnievajú, že šlo o totálne odmietanie poznatkov tohto sveta. Celý problém je oveľa 

zložitejší. Vidieť protiklad medzi pozíciou apoštolov a apologétov 2. a 3. storočia znamená 

nepochopiť celý zmysel ich slov. 

15 Op. cit. II, 1, 5. (Por. ruský preklad tohto textu). 

16 Mandonnet, P.: Siger de Brabant et l‘averoisme latin au XIIIe s., 2eme ed., Louvain 1911, V. 

II, 175. 

17 Sent. I, prol. ed. P. Boener, ? 13 – 15. 

18 I Kor 1, 18 – 31; 2, 6 – 10;II Cor. 1, 12. 

19 Jak 3, 13 – 17. 

125

Ján Šafin 

U niektorých apologétov, ktorí vyšli z iného historicky sa utvoriaceho prostredia 

a realizovali svoju misiu za iných okolností, bol iný vzťah k tejto otázke. Našu pozornosť 

v tejto otázke zvlášť priťahuje pozícia sv. Klementa Alexandrijského. Ten ponímal, že 

pôvodná pravda je jediná, no postupne bola rozčlenená filozofickými školami podobne 

tomu, ako bol Bakchantkami roztrhaný nešťastný kráľ Pentheus. Hoci niektoré zo škôl 

tvrdili, že vládnu plnosťou pravdy, v skutočnosti vlastnili iba jej nejakú časť. Z toho 

vyplýva, že vo filozofii existuje akási vlastná hodnota, no medzi ňou a teológiou existuje 

fundamentálny rozdiel, pretože filozofia má dočinenia s menami, to jest s vonkajšou 

ochranou (krovom), zatiaľ čo teológia sa musí zaoberať atribútmi (vlastnosťami), t. j. 

podstatami. „Teda, pretože existujú dva druhy pravdy“, hovorí Klement, „jeden druh 

v podobe mien, a druhý – v podstatách vecí, tak niektorí ľudia uprednostňujú možnosť 

mať dočinenia s menami. Tí, ktorí sa zaoberajú krasorečníctvom (krásou reči) – to sú 

grécki filozofi, my však, barbari, skúmame podstatu veci.“ 20 „Napriek tomu poznanie 

vytvára ohnivká reťaze, v ktorej prípravné učenia (prvotné zaujatia svetskými vedami) 

slúžia filozofii ako svojej panej, a samotná filozofia slúži ako svojej panej teológii.“ 21 

Preberajúc tento spôsob exegézy od Filóna Alexandrijského, 22 Klement používa Hagaru 

a Sáru ako reprezentatívne typy otrokyne a jej panej, z ktorých každá postupne, keď na 

ňu prišiel rad, prináša Abrahámovi dlho očakávané deti, no nie rovnakej dôstojnosti. 23 

Abrahám sa obracia k Sáre, zožieranej hnevom, „z jednej strany prijímam svetské vedenie 

ako mladšie a ako tvoju slúžku, z druhej si ctím tvoju náuku ako dokonalú paniu“. 24 

Je celkom zrejme, že podľa Klementa, hoci vo filozofických systémoch aj je obsiahnutá 

časť pravdy, v teológii sa nachádza celá jej plnosť. Diadoch z Fotiky z iného uhla pohľadu 

skúma toto rozdelenie, vzťahuje ho k prvému pádu človeka a uzatvára, že toto je rozdelenie 

medzi pravdou a zablúdením či herézou. Svojím hriešnym pádom sa človek „rozdelil 

v dvojitosti poznania“. 25 Sv. Bazil Veľký spája tieto dva druhy poznania s podmienkami 

života človeka. Múdrosť tohto sveta učí tunajšiemu pomíňajúcemu životu a napomáha 

jeho úspešnému prejdeniu. Božská premúdrosť vyzbrojuje na dosiahnutie blaženosti budúceho 

veku. 26 Tieto dva druhy poznania si neprotirečia, spolu akoby vytvárajú jeden 

strom, na ktorom jedno poznanie dáva pitie a druhé prináša plody. 27 Vracajúc sa k sv. 

Gregorovi Palamovi vidíme, že on nevystupuje proti tvrdeniam Barlaáma Kalábrijské- 

20 Stromata 6, 17. 

21 Op. сit. 1, 5. „Svetské poznanie nevítam kvôli ničomu inému ako jeho mladosti a necením si 

ho o nič viac než jednoduchú slúžku, v tebe však uctievam skutočnú paniu a tvoje vedenie si 

vážim ako najdokonalejšie, uspokojujúce hlbšie a šľachetnejšie“ (ruský preklad N. Korsunského, 

Jaroslavľ 1890). 

22 De congr. 14,71ff. 


24 Ibid. 

25 Capita 88, E. DES PLACES, p. 148, 17. 

26 In Psalmos, 14, PG 29, 256. 

27 Ad juniores, 2. 

126


ho, že každé blaho je od Boha, a každý Jeho dar je dokonalý, no taktiež poznamenáva, 

že každý dar je nezáväzne stále dokonalejší. 28 A pokiaľ sú Božie dary rozdeľované na 

prirodzené a duchovné, filozofia zostáva prírodným či prirodzeným darom 29 a ako taká 

pod vplyvom zla (diabla) sa dostala do zablúdenia (zišla z pravej cesty) a v niektorých 

prípadoch sa zmenila na šialenosť (bláznovstvo). 30 Prirodzene, že za určitých okolností 

filozofia napomáha poznaniu bytia. No pretože toto poznanie nemôž stotožniť s božskou 

premúdrosťou 31 alebo považovať ho za jej rovnú, stáva sa pochopiteľným, že nie vždy zlé 

(v zmysle nesprávneho) nevedenie a nie vždy poznanie je blahom. 32 Kvôli tejto príčine 

oddanosti filozofie netreba robiť prekážky, no jej zlé použitie má byť stroho pokarhané 

(odsúdené). 33 Takýmto spôsobom ciele týchto dvoch disciplín sú určené dokonalo presne. 

Cieľ filozofie z jednej strany je obsiahnutá v štúdiu prírody a zákonov rozvinutia 

bytia, a z druhej v určení či definovaní princípov spoločenského života. Pokiaľ filozofia 

nevychádza za tieto hranice, vtedy je „uvažovaním o pravde“, pokiaľ sa ale zaoberá 

hľadaním čohokoľvek za týmito hranicami, stáva sa absurdnou činnosťou, neužitočnou 

a nebezpečnou, pretože táto sféra patrí teológii či Božskej filozofii (filozofia Christa), 

ktorej predurčením je štúdium duchovného a večného. 34 Pretože ciele týchto dvoch disciplín 

sú jasné, potom aj závery a konklúzie oboch môžu byť pravé. 

Tento krátky exkurz ukazuje, že podľa Palamovho učenia svetské poznanie a duchovné 

vedenie sú jasne rozhraničené a riadia sa paralelnými cestami. Predurčením každej 

disciplíny je určovaná aj jej hodnota. Jedna disciplína je predurčená pre tento život, 

a je užitočnou služobníčkou, napriek tomu nie je nutná pre spásu. Druhá je predurčená 

pre večný život, má viac dôstojnosti a je absolútne nevyhnutná pre spásu. 35 Toto je jediný 

rozdiel, kvôli ktorému Palama naliehavo používa termín „dvojaké poznanie“, „double 

knowledge“. 

Dve cesty poznania Boha 

Keď odvrhujeme filozofiu tohto sveta a nasledujeme kresťanskú pravdu, odhaľujeme 

ešte jedno rozdelenie. Napriek tomu je objekt našich skúmaní jeden a ten istý, nami 

skúmaná otázka sa skôr dotýka dvoch ciest poznania než dvojitosti poznania. Barlaám 

je horlivým stúpencom jednoty poznania Boha a cesty poznania, odmietal, že sylogizmom 

sa dajú dokázať obecné pojmy, arci príčiny aj Boha. 36 Domnieval sa, že osvietenie 

(illuminatio), darované všetkým dokonalým ľuďom dávnej minulosti: prorokom, apoš- 

28 Defensio hesychastarum, II, 2, 11. 

29 Op. cit. II, 1, 28. 

30 Op. cit. I, 1, 19. 

31 Op. сit. II, 1, 7. 

32 Op. сit. I, 3, 14. 

33 Op. сit. II, 1, 16. 

34 Contra Acindynum, 6, 1 // Cod. Coisl. gr. 98, 149/149v. 

35 Defensio Hesychastarum, II, 1, 5. 

36 Epistola I ad Palaman, ed. SCHIRO 243. 

127

Ján Šafin 

tolom či dokonca filozofom, bolo jediným spôsobom poznania Boha. Bolo im udeľované 

potom, ako boli očistení od každej poškvrny veľmi intenzívnou duchovnou prácou. Toto 

osvietenie ich všetkých činilo „Bohovidcami“. 37 Barlaám bol presvedčený, že dôkaz je 

použiteľný jedine k všetkému tomu, čo je pomíňajúce vo svete, to jest k tomu, čo podlieha 

zmene. Palama naopak odmietal akúkoľvek možnosť dôkazu práve všetkého toho, 

čo pomíňa, citujúc Aristotelov výrok, „pre to, čo je pomíňajúce, neexistuje dôkaz“. 38 

Barlaám prijímal vieru vo veľmi širokom význame, ako základ pre všetko poznanie 

skrze osvietenie. Palama taktiež považoval vieru za úplne základný fundament, avšak 

pridával jej dva významy, a to hlavne široký význam pre nedokázateľné veci, a úzky 

zmysel – pre tie, ktoré sa poddávajú dôkazu. 

Učenie o dvoch spôsoboch poznanie idey od Platóna a Aristotela. Pri rozdelení štyroch 

hybných síl poznania, t. j. zmyslu, vedy, intelektu a mienky na dve skupiny Aristoteles 

tvrdil, že sily prvej skupiny poskytujú dokázateľné poznanie: zmysly na základe pociťovania 

apercepovaných objektov, vedecké poznanie skrze primárne premisy, zatiaľ čo sily 

druhej skupiny poskytujú poznanie sporné a nedokázateľné. 39 V podstate tieto štyri sily 

poznania je možné zlúčiť do dvoch: k sile vedy a sile mienky. V oboch prípadoch je predpokladaná 

funkcia potvrdenia – viera, ktorá podľa Aristotelovho učenia je uvedomením si 

presvedčenia o pravde poznania. 40 Klement Alexandrijský reprodukuje učenie o dvojitosti 

poznania a dvojitej viere. „Viera je však dvojaká“, hovorí Klement, „jedna je spojená s vedeckým 

poznaním a o neho sa opiera, druhá sa ale opiera o poznanie vysnené (fantastické) 

a zdanlivé. Nič preto neprekáža ani dôkazom v prospech viery rozdeľovať na dva druhy: na 

dôkazy všestranne presné a dôkazy povrchné. Pretože aj poznanie vo všeobecnosti, a rovnakým 

spôsobom aj predbežné vedenia, ktoré sú nevyhnutné pre dôkaz čohokoľvek, sú 

taktiež dvojaké: prvé – detailne vypracované a overené skúsenosťou, druhé však nedostatočné 

a nedokonalé.“ 41 Klement vysvetľuje, že človeku je vlastné prejavovať svoj názor, ale 

vedecký dôkaz sa opiera o Sväté Písmo; napriek tomu v mnohých prípadoch, zdôrazňuje 

Klement, presný dôkaz môže byť dosiahnutý dokonca aj nezávislé od Svätého Písma. Ako 

vidíme, nejaká sila prevláda v oboch prípadoch, a to je viera, ktorá je v Stromatach určená 

nasledujúcim spôsobom: „Viera je ako by skrátené poznanie nevyhnutných právd, ale samotné 

poznanie je nemeniteľným a presným odhalením toho, čo je prijaté skrze vieru.“ 42 

To, čo Klement formuluje, riadiac sa metódami existujúcich filozofických škôl, druhí 

svätí otcovia opakujú v jednoduchšej forme. Teodor Edesský (Savait) nazýva tieto dve 

37 Epistola I ad Barlaam, 22. 

38 Anal. Poster. 1, 8. 

39 De anima, ed. Of Oxford ?, 3, 427b/428b. 

40 Op. сit. ?, 3, 428a, sof. Elenchi4, 165b, Physica ?8, 262? 

41 Stromata 2, 11. (Tento citát zo Stromát je uvádzaný podľa ruského prekladu N. Korsunského). 

42 Op. сit. 7, 10. „Viera, pokiaľ je možné takto sa vyjadriť, je skráteným poznaním najnevyhnutnejších 

právd. Poznanie je však nemeniteľné a neporaziteľné, aj v slove i vskutku odhalenie 

právd, prijatých vierou. Toto odhalenie, zhodné s učením Spasiteľa a upevnené na základe viery, 

vedie rozum k poznaniu, k postihnutiu dokonalému a k bezhriešnosti.“ (Ruský preklad.) 

128


cesty poznania prirodzenou a nadprirodzenou, 43 zatiaľ čo ctih. Maxím Vyznávač dáva 

týmto dvom cestám poznania rôzne pomenovania, a to v závislosti od okolností: rozum 

a duchovná skúsenosť, 44 obecne prijaté vedenie a praktické poznanie, 45 relatívne a pravdivé 

vedenie. 46 

Prvý pár poznania je vlastný intelektu a napomáha organizovaniu či usporiadaniu vecí 

v existujúcom živote. Druhý je činný a náučný a dáva zbožštenie v budúcom živote. 47 

Takýmto spôsobom ctih. Maxím v samotnej teológii uvádza to isté rozlíšenie, ktoré 

urobil sv. Bazil Veľký medzi filozofiou a teológiou. Učenie Pseudo-Dionýza Areopagitu, 

obsiahnuté v jeho katafatickom a apofatickom bohosloví sa neveľmi odlišuje od tejto 

teórie. 

X. 

Keď začal Palama vystupovať proti Barlaámovým argumentom, nechýbali svedectvá 

zo svätootcovského podania, týkajúce sa dvoch ciest poznania Boha. Taktiež je málo 

pravdepodobné, že bol bezprostredne oboznámený s učením scholastov na Západe, hoci 

je možné, že do istej miery bol o ich náukách informovaný. V otázke poznania Boha 

v oboch prístupoch k tejto problematike existujú očividné protirečenia. Barlaám, hoci aj 

prehodnocoval význam gréckej filozofie, nakoniec odvrhol filozofickú i teologickú cestu 

poznania. Palama hoci aj neprikladal taký význam gréckej filozofii, uznával význam 

prirodzeného poznania Boha. Protirečenie u Barlaáma sa odstraňuje tým, že on odchádzal 

od telesnosti k bezprostrednému videniu Boha v stave extázy, akémusi úniku z tela; 

zatiaľ čo u Palamu je stroho ohraničené využitie, použitie či aplikovanie jeho učenia. 

Palamova pozícia je sumarizovaná v jednom z jeho listov. 48 Božské prebýva nad 

dialektikou a dôkazmi; nepodriaďuje sa ani zmyslovému svetu, ani sylogizmu. No svätí 

otcovia nás naučili božskému rozumu a sylogizmus, vzťahujúci sa k božskému, opísali 

ako možný pre dôkaz, dodávajúc mu význam univerzálneho rozumu. Otázka sa tuná 

týka toho, aký je tento sylogizmus, odlišujúci sa od sylogizma dialektiky. 

Ako už bolo povedané, Palama tvrdí, že existujú prirodzené a duchovné dary Boha. 

Týmito prirodzenými darmi netreba opovrhovať ako sekundárnymi, pretože môžu priviesť 

hoci by len k nejasnému, no predsa poznaniu o Bohu. Toto sa deje preto, že Boh 

nie je akousi abstraktnou substanciou, ale Osobou, ktorá má mnohopočetné prejavy. 

Klement Alexandrijský vyjadril zhodnú myšlienku: „Prejavenie Boha nie je jediné, ale 

mnohé; existuje rozdiel medzi úsilím nájsť Boha a húževnatým želaním obdŕžať svedectvo 

o Bohu. Vo všeobecnosti neexistujúce vlastností (prejavy) každej veci treba odlišovať 

od jej podstaty.“ 49 Taktiež Palama odlišoval podstatu Boha, Jeho nestvorené jednanie, 

43 Theoreticum , ed. 1960, 1, 326. 

44 Capita varia, 4, 31. 

45 Op. cit. 4, 29. 

46 Capita theologica, 1, 22. (р. п. I, 218 – 219). 

47 Capita varia, 4, 29. 

48 Epistola I ad Barlaam, 33. 


129

Ján Šafin 

pôsobenie (energiu) a Jeho stvorenie. Na tomto základe povedal: „Niečo o Bohu sa stáva 

známym, druhé je hľadané, aby sa stalo známym, zatiaľ čo zostávajúce je dokonalo 

nepostihnuteľné a neznáme.“ 50 

Čo je nám však známe o Bohu? Po prvé, vieme o tom, čo stvoril a o Jeho prítomnosti 

v stvorenom. Toto poznanie obrátilo ľudský rod k poznaniu Boha pred zákonom 

a prorokmi; a toto poznanie obracia ľudí aj teraz, 51 pretože ľudia skúmajú príčiny veci, 

postihujú silu aj múdrosť, i prítomnosť Boha. 52 Toto je to poznanie, ktoré je získavané 

intelektuálno-rozumovou činnosťou človeka podľa prirodzenosti. Toto je nedokázateľné 

a ohraničujúce poznanie, ktoré môže byť dostupné aj ľuďom, ktorí svojím charakterom 

a duchovnou skúsenosťou nie sú dokonalí. A nad týmto existuje dokázateľné poznanie. 

V otázkach, ktoré sa týkajú božského, sa nedá použiť dialektický sylogizmus, vedúci 

iba k jednoduchým pravdepodobnostiam, no dokazovaný sylogizmus, majúci do činenia 

s vecami večnými, nemeniteľnými a pravdivými. 53 Použitie tohto dokázateľného sylogizmu 

je účinné, pretože ako sme už videli, existujú aspekty tejto teologickej problematiky, 

ktoré môžu byť dokázateľné. Tento dôkaz je z jednej strany založený na kolektívnej 

skúsenosti, názoroch a zákonoch, z druhej – na samodokazujúcich premisách, obdŕžaných 

ako výsledok zjavenia. Teda tu nachádzame spojenie prirodzených a duchovných 

darov, ktoré zjednocuje viera a láska. Podľa Palamu viera nie je dvojitá ako u Aristotela 

a Klementa, ale jediná, a táto zjednocuje tieto dve cesty poznania. Vierou premenená 

schopnosť človeka k poznaniu sa stáva božskou 54 a môže dôjsť do úrovne ponímania 

toho, čo je nad stvorením, t. j. do ponímania nestvoreného pôsobenia Boha. Táto druhá 

cesta poznania Boha je výborne nazvaná „teológiou“. 

Bohoslovie a videnie Boha 

Pokiaľ odložíme prvú cestu poznania Boha – prirodzeného poznania, či poznania 

z prírody – a pôjdeme cestou dôkazov a teológie, odhalíme nové odvetvie. Toto nasmerovanie 

sa stáva zrejmým, keď sa človek dostane na cestu duchovného zápasu, aby našiel 

Boha. V dávnoveku asketika rozlišovala tri stavy človeka a jeho cesty priblíženia 

sa k Bohu, a to hlavne: praktickú činnosť, prirodzené vedenie a teologizovanie. Tieto 

pojmy idú od Origena, ktorý sa domnieval, že veriaci „skrze svoju rozumovú činnosť 

(umnoje delanie, modlitba rozumu) prijíma Christa ako svojho Hospodina, prostredníctvom 

prirodzeného poznania (vedenia podľa prírody) prijíma Ho ako Kráľa, no okrem 

toho skrze teológiu (teologickú lásku k múdrosti) ako Boha“. 55 Evagrios zachováva ako 

pomenovanie, tak aj význam týchto termínov, 56 zatiaľ čo Diadoch z Fotiky do istej mie- 

50 Epistola I ad Acindynum, 8. 

51 Defensio Hesychastarum, II, 3, 44. 

52 Op. cit., II, 3, 15/16. 

53 Epistola I ad Acindynum, 13. 

54 Defensio Hesychastarum I, 1, 9. 

55 Origenus. In Psalmos 126 // PG 12, 1641. 

56 Evagrius Ponticus. Practicus prolegomena et cap. 1 // PG 40. 

130


ry modifikuje túto terminológiu, využívajúc slová: poznanie (dar vedenia), premúdrosť 

(dar premúdrosti) a teológia (dar teologizovania). 57 

Palama potom, ako vo svojich prácach dostatočne jasne reflektoval vlastné ponímanie 

prirodzeného (podľa prírody) a teologického poznania Boha, prišiel k záveru, že výsledky, 

ktoré boli obdŕžané pri druhej ceste, sú významnejšie než rezultáty prvej cesty. 

No koniec koncov poníma, že sa odhaľuje ešte jedna cesta, cesta, ktorá vedie k neporovnateľne 

drahocennejším výsledkom: cesta videnia (nazerania) Boha. Teológia – to je iba 

uvažovanie o Bohu, zatiaľ čo videnie Boha – to je do istej miery beseda s Bohom. Existuje 

veľmi veľký rozdiel medzi týmito dvoma cestami 58 , ako medzi vedením o nejakej 

veci a vládnutím (vlastnením) nad ňou. Izák Sýrsky hovoriac o duchovných očiach – pre 

videnie premúdrosti Boha a pre videnie Jeho Božskej Slávy, 59 skrze obraz vyjadruje to, 

čo Palama opisuje analyticky. Podľa Palamu „Boh nie je podstata, s tým, čo my len 

môžeme o Ňom hovoriť, že On povedal „Ja som súcnosť“, ale On povedal „Ja som súci“. 

60 Pretože nie Súci vychádza zo súcnosti, ale súcnosť zo Súceho (pretože Súci v Sebe 

objíme všetkosť Bytia). 61 Preto je Boh Osobou, ktorá nás priťahuje k Sebe; tou Osobou, 

ktorej prítomnosť pociťujeme a o stretnutie s Ktorou sa usilujeme. Pokiaľ podstata Boha 

zostáva nedosiahnuteľná, Jeho Božie činnosti (Energie) nám môžu byť dostupné. Ľudia, 

ktorí sa očistili, môžu podľa milosti najvyššieho duchovného daru vidieť Božie svetlo, 

rovnako ako toto svetlo videli apoštoli na hore Tábor. A hoci je toto svetlo nazvané symbolom, 

je vlastné Božej prirodzenosti a neexistuje oddelene od nej; inými slovami, toto 

je nestvorené pôsobenie Boha. 62 Nazeranie tohto nestvoreného svetla vytvára počiatok 

stretnutia, ktoré sa završuje účasťou na pôsobeniach (energiách) Boha. Teda človek vďaka 

svojmu videniu Boha je bez akejkoľvek telesnej extázy povyšovaný na úroveň osoby, 

ktorá môže hovoriť s Bohom, a môže sa stať priateľom a spolupracovníkom Boha. 

XI. 

Idey Palamu boli odobrené snemom v r. 1341 a Barlaám odišiel do Itálie. S Palamom 

potom nejakú dobu viedol spory Gregor Akindin a neskôr filozof Nikefor Gregoras. Medzi 

rokmi 1342 až 1347 Akindina podporoval, hlavne z politických dôvodov, vtedajší 

patriarcha Ján XIV. Kalekas, no po skončení občianskej vojny, v ktorej zvíťazil Ján VI. 

Kantakuzen, bol Kalekas detronizovaný. Kantakuzen, inak výborný učenec a teológ, potom 

predsedal na dvoch konštantínopolských snemoch v r. 1347 a 1352, ktoré opätovne 

potvrdili pravosť a tradičnosť Palamovho učenia. Palamu v r. 1347 zvolili za tesalonic- 

57 Capita, 9, 66, 67. 

58 Defensio Hesychastarum, I, 3, 42. 

59 Sermo 72, ed. SPETSIERIS, 281. (Poz. taktiež v Slove 74 Izák Sýrsky hovorí o získavaní 

videnia Boha). 

60 Ex. 3, 14. 

61 Defensio Hesychastarum III, 2, 12. 

62 Op. cit. III, 1, 14. (taktiež Op. cit. III, 1, 13, poz. prekl.). 

131

Ján Šafin 

kého arcibiskupa a jeho blízki priatelia a žiaci – Izidor Bucharis, Kallistos a pokrstený 

Žid Filotej Kokkinos – sa postupne stali konštantínopolskými patriarchami. 

Na príklade palamistického sporu sa dá dobre ilustrovať, že hoci impérium Palaiológovcov, 

potom čo sa zbavilo panovania latiníkov v Konštantinopole, ani politicky, ani 

ekonomicky už nikdy nenadobudlo predchádzajúcu silu, napriek tomu kultúrna prestíž 

Byzancie, tejto zákonitej pokračovateľky Rímskej ríše, zostala podobne ako v minulosti 

veľmi vysoká. Pokiaľ ale predtým historici nástojčivo zdôrazňovali úlohu byzantského 

vplyvu na taliansku renesanciu, dnes sa ju snažia zúžiť. Podobne ani fundamentálna 

úloha Byzancie v kultúrnej histórii slovanských krajín, tradične patriacich do sféry jej 

vplyvu, sa spochybňovať nedá. Veď pôvodcom tzv. „druhého južnoslovanského vplyvu“, 

ktorý našiel hlboký odraz v duchovnom, literárnom a umeleckom tvorení Rusi, 

bola Byzancia. Južní Slovania sa vďaka blízkym spojeniam s Konštantínopolom stali 

prostredníkmi pri vypracovaní vybrúsene-ornamentálneho štýlu „pletenia slovies“, uvedenia 

do poriadku správneho písania, obohatenia a skomplikovania jazyka. Nové črty 

sa prejavili nielen pri prekladoch z gréčtiny, ktoré boli v základe urobené bulharskými 

a srbskými mníchmi, ale aj v originálnych spisoch napísaných v Bulharsku, Srbsku a na 

Rusi. A nakoniec, bez palamizmu zostane nepochopený ani samotný génius ctih. Andreja 

Rubľova. 

Použitá literatúra 

BRILLIANTOV, A. I.: Vlijanie vostočnogo bogoslovia na zapadnoje v proizvedeniach 

Ioanna Skota Erigeny. St. Peterburg 1898. 

DAMASKÝ, Ctih. Ján: O pravoslávnej viere (De orthodoxa fidei), P. G. XCIV. 

IVANKA, Endré von: Plato christianus. Praha 2003. 

PALAMAS, Gregorios: Defensio Hesychastarum, II, 1, 5; Cit. podľa ruského prekladu 

V. Veniaminova: Св. Григорий Палама, „Триады в защиту священно- 

-безмолвствующих“ Москва, 1995). 

JEAUNEAU, E.: Pseudo-Dionysius, Gregory of Nyssa, and Maximus the Confessor in 

the Works of John Scottus Eriugena. In: Carolingian Essays / U.-R. Blumenthal, 

Washington 1983. 

LOSSKY, Vl.: Dogmatická teológie. Praha 1994. 

LOSSKIJ, Vl.: Otricateľnoje bogoslovie v učenii Dionisia Areopagita. In: Seminarium 

Kondakovianum. Praha 1931, T. III, 133 – 134 /nepresná reedícia „Bogoslovskie trudy“. 

Moskva 1985, zb. 26/. 

MANDONNET, P.: Siger de Brabant et l‘averoisme latin au XIIIe s., 2eme ed., Louvain 

1911. 

GREGORAS, Nikefor: Historia XXXII. In: PG CXLIX. Col. 357 AB. 

POPOV, I. V.: Ličnosť i učenie blažennogo Avgustina. Sergijev Posad 1917, T. I. 

STEENBERGHEN, F. von: Dějiny středověké filosofie. Praha 1990. 

132

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách 

– odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu * 

Preklad: Imrich Belejkanič 

1. Pre záchranu tých, ktorí sa plavia loďou, kapitán má právo robiť všetko, čo považuje 

za potrebné, tak ako aj veliteľ pre víťazstvo svojich vojakov. Ani námorníkom 

a ani vojakom by sa nepodarilo či už len na krátky čas zachovať poriadok, ak by sa 

nepodriaďovali jednému človeku. Jasne vidíme, že v takých napätých situáciách, 

kedy hrozí veľké nebezpečenstvo, centralizovaná vláda sa ukazuje ako najlepšia 

a najosožnejšia forma velenia. Okrem toho vieme aj to, že na lodi každému námorníkovi, 

ktorý si to želá, je umožnené predložiť svoj návrh na záchranu všetkých; 

a v armáde vojakovi, ktorý vymyslel dobré východisko, je dovolené poradiť a oznámiť 

kapitánovi alebo veliteľovi to, čo ho napadlo. A oni (velitelia) sú povinní ho 

vypočuť a buď jeho odporúčanie prijať, alebo zavrhnúť; ale bez zlosti a pokojne. 

Veď je úplne odpustiteľné, ak v momente všeobecného ohrozenia, niekto si uvedomuje, 

že zodpovednosť za záchranu sa týka aj jeho. Vám, božský vládca, Vašim 

otcom, súčasným imperátorom, bola zverená všetka starostlivosť o našu krajinu 

a jej národ, – On získal moc v dôsledku následníctva svojich predkov; a Vám je tiež 

zverené spravovať veci podľa vlastného uváženia; súčasne však aj tak, aby to bolo 

prospešné aj pre nás, pretože všetci sme Vám poslušní a nikto nemá toľko smelosti, 

aby Vám protirečil. 

2. Vo vzťahu k Vám veci sa majú práve takto. Nachádzame sa v centre veľkých nebezpečenstiev. 

Sme ohrozovaní zo všetkých strán – na suší i z mora; vo vlastnej 

krajine nás utláčajú nielen barbari, ale aj vlastní občania, a najviac tí barbari, ktorí 

sa nachádzajú v susedstve s nami, nazývajúci sa v minulosti Paropamisadi. Títo 

barbari boli porazení Alexandrom, Filipovým synom, a potom zúčastniac sa s ním 

i s Grékmi v ťažení do Indie, teraz aj po dlhom časovom období, získavajú stonásobok 

z nás Grékov za danú účasť. V súčasnosti nás natoľko prekonali v sile, že pri 

každom nájazde nám hrozí úplná skaza. V takejto situácii sa mi zdá, že nebude namieste, 

keď rozmýšľajúc o všeobecnom dobru viac ako iní, navrhnem Vám, nášmu 

vládcovi, také veci, ktoré podľa môjho presvedčenia i pre Vás budú užitočné a nám 

všetkým poslúžia ku záchrane. Predovšetkým Vás prosím, ak nie všetko v mojom 

slove bude pre Vás príjemné alebo ak niečo sa Vám bude zdať priamym, prepáčte 

mi, pretože chcem dobro pre všetkých. Vidím, že lekári sa starajú o zdravie chorých 

a neboja sa nijakých liekov, hoci mnohokrát aj škodia telu. Preto nie vždy pomáha 

to, čo je príjemné, ale niekedy aj nepríjemné prináša osoh. 

* Preklad vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR 1/2501/05. Bližšie o G. G. Pléthonovi pozri 

v Annales historici Presovienses 6/2006, s. 301. 

133

Imrich Belejkanič 

3. Predovšetkým je dôležité si pamätať, že aj v tých najťažších situáciách, ani samostatní 

občania, ani krajiny a národy, nesmú strácať nádej na záchranu. S mnohými 

to už tak bolo. Trojanci (Trójania), potom ako ich vlasť bola Grékmi spustošená, 

spoločne s Éneom z Frýgie odišli do Itálie a následne sa usadili v Ríme, spolu so 

Sabinčanmi, ktorí pochádzali zo Sparty, a potom dosiahli takého rozkvetu, akého 

dovtedy nikto nedosiahol. Tak isto aj Peržania, hoci boli porazení Alexandrom 

s pomocou Grékov a Macedóncov, keď však Macedónia bola dobytá Rimanmi 

s pomocou Partov, dosiahli všeobecnú prosperitu. Peržania tak isto neustále bojovali 

s rímskym štátom, ktorý vtedy bol silný, pričom nie vždy boli úspešní, ale 

nakoniec dosiahli nad Rimanmi také rozhodujúce víťazstvo, že ich na mnoho rokov 

zaťažili daňami. 

4. Preto by bolo nespravodlivé, ak by sme sami seba ponechali osudu, nesnažiac sa 

o záchranu. Aj v tých najťažších situáciách, v nádeji na lepšie, sme povinní snažiť 

sa so všetkým úsilím k úspešnému zavŕšeniu našich vecí, aby sme sa podľa 

možnosti dopracovali k lepšiemu a šťastnejšiemu životu. Avšak niet nijakého iného 

spôsobu, ako zásadným rozhodnutím vyviesť krajinu či národ alebo aj celé ľudstvo 

z krízovej situácie inak, ako zmenou štátneho systému. Pretože niet nijakej inej 

príčiny dobrého alebo zlého stavu štátu, okrem dobrého alebo zlého systému. A aj 

keď krajina dosiahne želateľný úspech, nebude to stály stav a skoro sa všetko môže 

zmeniť k horšiemu. Vo väčšine prípadov úspech štátu závisí od efektívneho systému 

a zlý systém vedie krajinu do úpadku a zániku. 

5. Gréci dosiahli slávu v celom svete iba vtedy, keď Herakleos, syn Amphitriona, oslobodil 

krajinu od neporiadku, zaviedol zákonnosť a snaženie k dobru. Pretože do Heraklea 

Gréci boli málo známi, pretože nad nimi vládli Danajci a Kadmijci, cudzinci 

z barbarských krajín. S obdobím po Herakleovi sa spájajú veľké víťazstva Grékov, 

ako v Helade, tak aj v barbarských krajinách. Lakedamonci iba vtedy získali prevahu 

nad Grékmi, keď Likurgos zaviedol spravodlivú zákonnosť, ktorá je hodná 

pochvaly. Aj oni boli porazení a odstránení od nadvlády nie skôr, ako sa vzdialili 

od ustanoveného štátneho systému. Pritom sa snažili aj o nadvládu na mori, to v čase, 

keď predtým viedli vojenské ťaženia na súši. Konská jazda bola v ich prípade 

veľmi zle zorganizovaná, pretože o chov koní sa starali bohatí občania. Keď vojsko 

potrebovalo, odovzdávali zbrane najatým národom, ktorí nie vždy vedeli s nimi zaobchádzať. 

Neobmedzene vládli nad spojencami. Preto boli porazení Fivancami na 

čele s Epaminondom, ktorý bol horlivým stúpencom učenia pytagorejcov. Tak isto 

aj Filip, bič Fivancov, ktorý bol vychovaný známym Epaminondom, stal sa významným 

ochrancom Grékov. Aj Alexander, jeho syn, vychovaný svojím otcom a taktiež 

Aristotelom, stal sa veliteľom Grékov a po podmanení Peržanov aj vládcom Ázie. 

6. Rimania vďaka svojmu vzornému štátnemu systému dosiahli významné úspechy. 

K úpadku začali smerovať vtedy, keď začali meniť zaužívaný poriadok. Saracéni 

boli niekedy bezvýznamným arabským rodom a boli podriadení Rimanom. Ale 

keď boli u nich ustanovené zákony a vytvorený nový štátny systém, poslúžilo im 

to na rozšírenie ich teritórií a posilnenie vojenskej sily. Predovšetkým sa dostali do 

134

Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie 

Theodorovi vládcovi Peloponézu 

čela im príbuzných Arabov, potom zabrali Rimanom mnohé prosperujúce oblasti, 

ovládli Lýbiu, podriadili si Peržanov a pod svoju vládu zabrali ich územia. Mnohé 

iné národy sveta, prijímajúc nové zákony, ktoré dodržiavali, zdá sa, že dosiahli 

úspechy. Taktiež aj barbari, ktorí získali nad nami nadvládu, používajúc podobné 

zákony, dosiahli veľkú silu. Keď do úvahy zoberieme všetko ostatné, potom uvidíme, 

že národy a štáty v závislosti od dobrého alebo zlého systému sa nachádzajú 

v dobrom alebo zlom stave. Ak podľa toho začneme uvažovať, akými prostriedkami 

môžeme dospieť k záchrane a akými cestami zo súčasného stavu môžeme prísť 

k lepšiemu, potom niet iného spôsobu, než zmeniť štátny systém, t. j. zo súčasného 

zlého stavu prejsť k lepšiemu. Štát pozostáva z mnohých častí, z ktorých každá 

môže byť zorganizovaná lepšie alebo horšie. Ak v týchto častiach prevládajú tie, 

ktoré sú lepšie zorganizované, potom je aj celá krajina dobre usporiadaná, ale keď 

prevládajú zlé, potom je aj celý štátny útvar zle zorganizovaný. 

7. Jestvujú tri hlavné spôsoby štátneho usporiadania – monarchia, oligarchia a demokracia, 

a každý z nich má mnoho podôb, podľa ktorých sú krajiny spravované 

lepšie alebo horšie. Podľa názoru najviac reálne zmýšľajúcich, za najlepší z nich sa 

považuje monarchia, ktorá má dobrých radcov a zákonodarstvo, majúce potrebnú 

silu. Medzi radcami je najlepšie mať určitý počet dobre vzdelaných ľudí. Namieste 

sú obavy, že celý národ, medzi ktorým väčšinu tvoria nevzdelaní ľudia, nemôže dosiahnuť 

vzájomného pochopenia, príjme mnohé nerozumné rozhodnutia. Na druhej 

strane, od neveľkého počtu ľudí – vládcov, ktorí sa zaujímajú iba o svoje výhody, je 

ťažko očakávať dobrých rád. Naopak, konkrétny počet dobre vzdelaných ľudí, ktorí 

sú odborne zdatní v jednom a iní v inom, pričom majú na zreteli všeobecné dobro, 

lepšie a dôveryhodnejšie poradia krajine. Dobré je, ak poradcovia majú priemerné 

spoločenské postavenie, nie je dobré, ak by boli príliš bohatí alebo príliš chudobní. 

Pretože prví budú príliš pripútaní k bohatstvu a budú sa snažiť radiť iba tak, aby 

boli zvýhodnení, a druhí, v dôsledku svojej biedy, budú pozerať na to, aby naplnili 

svoje potreby. Ľudia priemerného postavenia budú sa starať iba o to, čo prinesie 

úžitok celej krajine. Toto sa vzťahuje na poradcov. 

8. Za čiastkové zákony, hovoriac všeobecne, sa považujú tie, ktoré každému v štáte 

i v krajine určujú okruh jeho pôsobnosti a zakazujú sa miešať do záležitostí, ktoré 

sa ho netýkajú. V každom štáte prvým a nevyhnutným i najpočetnejším spoločenstvom 

sú pracujúci, t. j. roľníci, chovatelia dobytka a všetci tí, ktorí vlastnou pracou 

pestujú plody zeme. Im a ostatným spoločenským vrstvám štátu slúži druhé 

spoločenstvo – spoločenstvo remeselníkov, kupcov, obchodníkov a im podobní. 

Remeselníci dodávajú predmety, nevyhnutné ľuďom k ich každodennému životu. 

Kupci prostredníctvom dovozu a vývozu takých tovarov, ktorých v jednej oblasti je 

prebytok a v druhej nedostatok, vyrovnávajú tento nepomer a tým preukazujú službu 

všetkým, ktorí z dôvodu svojho zaneprázdnenia nemajú času sa venovať týmto 

povinnostiam. Obchodníci nakupujú u remeselníkov a kupcov veci a predávajú ich 

konkrétnym osobám, podľa ich potreby. Nakoniec všetci získavajú prostriedky na 

život, predávajúc svoju pracovnú silu tu alebo tam. 

135


9. Okrem týchto jestvuje ešte vládnuca vrstva, ktorej povinnosťou je udržiavať stabilitu 

i obranu celej krajiny, hoci v nej žije jeden alebo viac národov. Na ich čele 

stojí imperátor alebo iný vládca; v tom čase, kedy iní spravujú časti národa alebo 

krajiny. Nie je možné presvedčiť všetkých ľudí dodržiavať spravodlivosť, nikoho 

neklamať ani nesnažiť sa získať cudzí majetok; vždy sa prejavuje slabosť ľudí, niekedy 

zanechávajú svoju prácu na poli alebo inú prácu, ktorá im prináša prostriedky 

k životu a snažia sa získať plody cudzej práce. Proti týmto ľuďom sú ustanovené 

úrady sudcov a iných štátnych úradníkov; a pre vojenské záležitosti – vojaci s ich 

veliteľmi. Pretože tým, ktorých povinnosťou je ochrana všetkých, je potrebné zabezpečovať 

ich vydržiavanie, od výrobcov sa žiadajú dane pre nasýtenie slúžiacich 

pri obrane a vyplatenie ich mzdy. Taký je pôvod daní. 

10. Pri účasti týchto troch hlavných vrstiev spoločnosti, každému z nich prislúchajú 

osobitné remeslá a úlohy; a dobré zákony musia určiť, aby sa každý zaoberal svojím 

dielom a aby sa nikto nemiešal do remesla a úloh inej spoločenskej vrstvy. Pre 

vládnucu vrstvu neprislúcha nijaká služobná úloha, nakoľko každý spôsob služby 

protirečí spravovaniu. K takýmto spôsobom služby patrí veľkoobchod a maloobchod. 

Dobré zákony nesmú povoľovať vládnucej vrstve ani obchodníkom nijakú nezákonnú 

činnosť. Armádu je nevyhnutné oddeliť od národa, celkovo ochrancov od 

ochraňovaných. Oni sú povinní, v budúcnosti oslobodení od všetkých daní, vykonávať 

vojenskú službu a vystavovať sa riziku za všetkých, plniac si svoje povinností; 

súčasne podľa svojich možností platili primerané dane na vydržiavanie vládnucej 

vrstvy a vojenských veliteľov. Väčšinová a základná časť vojska by sa mala skladať 

z miestnych rodákov a nie z cudzincov, nakoľko cudzinci vo väčšine prípadov sú 

neverní, často sa z ochrancov a strážcov stavajú nepriatelia. Miestni ľudia, ak je 

o nich náležite postarané, sú spoľahliví a verní. Väčšina roľníkov slúžiacich v armáde 

na svoj účet, môže sa združovať do skupín, ktoré budú obrábať pôdu, striedajúc 

sa pri práci na poli a pri výkone vojenskej služby; a tak medzi nimi bude možné 

vymedziť starostlivosť o svoje vlastné hospodárstvo i ochranu krajiny. 

11. V armáde pešiaci musia byť oddelení od jazdcov. Pešiaci musia byť rozdelení do 

oddielov, ktoré budú vedené jednotlivými veliteľmi; a jazdci na eskadróny a pluky, 

ktoré budú rýchlo nasadené tam, kde to bude potrebné. Nie je potrebné súčasne sa 

starať o obe vojenské sily, pozemné a námorné, ale vždy o jednu, a keď to vyplynie 

z povahy národa a štátu; a taktiež aj z členitosti krajiny, hlavne o pozemnú silu 

a nie o obe vojenské sily, aby sme tým veľa nestratili. Sila krajiny musí byť postavená 

na odvahe vojenských veliteľov a chrabrosti vojakov a nie na umení vlastníkov 

lodí a iných zlých ľudí. Vládcovia krajiny sú povinní získavať prostriedky zo 

svojej vlasti a nie z cudzích štátov. Nachádzajúc sa vo väčšine prípadov ďaleko od 

prímorských krajín, je potrebné, okrem výnimočných prípadov, viesť vojnu iba so 

svojimi najbližšími susedmi, a nie naraz s mnohými, so susedmi i od nás vzdialenými. 

Všetko toto v mnohom zlepší a upevní vojenskú silu. 

136



12. Jestvujú tri spôsoby, ako je možné rozdeliť daňovú povinnosť, platbou určenej 

sumy v peniazoch, iných cennostiach alebo platbou určenou časťou produkcie. 

Povinnosti sa ukazujú pre daňovníkov ako najťažšie, pretože sa nejedná o prínos 

produktov, ale o fyzickú prácu. Nevyhovujúce sú aj pre vyberačov daní, nakoľko 

ich prítomnosť je každoročne nevyhnutná v čase vykonávania prác. Ustanovenie 

konkrétnej peňažnej platby je nemenej zaťažujúcou pre platcov daní, ukazuje sa 

nerovnomerná; pri výpočte jej výšky nie je možné v plnosti určiť majetok daňovníkov, 

ustanovením daňového základu nie je určená skutočná ekonomická sila daňovníka, 

pretože tá sa neustále mení. Ešte viac je sťažená tým, že sa platí po častiach 

v priebehu celého roka a vyberá sa mnohými vyberačmi. Platba konkrétnej časti 

vyrobených produktov je najmenej komplikovaná, pričom sa berie do úvahy čas 

zberu úrody; a taktiež ľahším a vyhovujúcim, než iný spôsob daní takejto cennosti, 

pretože zodpovedajúca časť je vyberaná súčasne so zberom úrody. A nakoniec, aj 

zo všetkých daní sa táto platba javí ako najviac rovnomerná a spravodlivá, nakoľko 

každý daňovník platí v závislosti od sily svojho hospodárstva. Preto tento spôsob 

platby je pre štát jednoduchý, spravodlivý a najvýhodnejší, ak sa správne zorganizuje. 

Teraz je potrebné posúdiť, ako ho správne zorganizovať. 

13. Na získanie dobrej úrody sú potrebné tri elementy: prostriedky na produkciu, s ktorých 

pomocou pracujú pestovatelia, t. j. dobytok, vinohrady, pasienky a iné im podobné, 

ako aj ochranu tohto všetkého. Preto úroda v skutočnosti patrí pracujúcim, 

a aj tým, ktorí zabezpečujú výsledky produkcie. A po tretie: ochraňujúcim a spravujúcim 

všetko, ktorých sme nazvali imperátormi, vojvodcami a inými vládcami. 

Preto tým, ktorí obrábajú pôdu sami a na svoje náklady za predpokladu, že s tým 

súhlasia, prislúchajú dve časti príjmu: prvá za prácu a druhá za náklady. Tretiu 

časť sú povinní odvádzať štátu a tým, ktorí zabezpečujú bezpečnosť krajiny, ktorí 

v tomto období musia byť oslobodení od všetkých daní i ostatných služobných povinností. 

Bude to spravodlivá daň, ktorá bude dôstojným darom, zabezpečujúcim 

ľudí, ktorým sú zverené štátne záležitosti. Hľa, toto sa týka daní. 

14. Spôsob života všetkých občanov, vrátane vládnucej vrstvy, musí byť pevný a nie 

neistý. Musia sa zaobísť bez ľahkomyseľných a neužitočných cudzích zásahov, 

neustále byť pripravenými na vojnu, vždy mať pripravené všetko nevyhnutné na 

vojenské ťaženie. Vojenské ťaženia budú neúspešné, keď sa nerozumne použijú 

prostriedky. Tovary krajiny môžu sa vyvážať iba v prípade, že sa zaplatí polovica 

z ceny výrobku ako vývozné clo, ak ich chceme vyviesť našim zahraničným 

spojencom. Znamená to, že ich možno do cudziny vyvážať iba vtedy, ak miestny 

obchodník dvojnásobne zaplatí cenu výrobku. Len v prípade zámeny za železo, 

zbrane alebo iné veľmi potrebné tovary vývoz môže byť oslobodený od cla. Netreba 

na to naše a ani cudzie peniaze. Pretože tento spôsob je pre našu krajinu škodlivý. 

Peňažný styk má nemalý význam pre štát. Výrobcovia mincí nesmú byť trestaní 

nezvyčajným barbarským spôsobom, avšak ak aj po potrestaní sa dopustia priestupku 

a prejavia sa ako nenapraviteľní, je omnoho lepšie ich zbaviť života, a tak 

137


oslobodiť dušu od tela, pretože nevedia správne žiť svoj život. V dôsledku kaličenia 

ľudí zničené a nepoužiteľné telá stávajú sa nadbytočným zaťažením pre štát. 

15. Takými a podobnými sú zákony dobre fungujúceho štátu; avšak pre krajinu i občanov 

je najvážnejší správny pohľad na Boha. Hlavné tri vieroučné zásady sú nasledujúce. 

Po prvé, Boh je hlavná podstata: po druhé, Boh sa stará o ľudí a požehnáva 

všetky ľudské skutky, veľké i malé: po tretie, že Boh podľa svojej prozreteľnosti 

a dobroty správne a spravodlivo riadi všetko, nikdy neodstupuje od toho, čo má 

nasledovať, avšak nie podľa darov ľudí, v ktorých nemá núdzu, a ani netrpí nedostatkom 

v niečom inom. Keď je to už tak, potom z toho vyplýva, že úctivá poklona 

Bohu, obete a dary, prinášané v primeranej miere a s dobrými úmyslami, sú svedectvom 

priznania, že každé dobro pochádza od Boha. Mýliaci sa v tom žijú v presvedčení, 

že ovládli jeden alebo dva spôsoby bezbožia. Iní dopúšťajú zveličenú rozkoš 

v bohoslužbe tak doma, ako aj v spoločnosti, akoby vyššou cenou obetí mohli čosi 

zmeniť, a skôr majú snahu vykúpiť sa z nejakej viny alebo záväzku a nepriniesť 

obeť; im je prisvojený tretí stupeň bezbožia. Avšak ak zdravé základy a názory našli 

svoje opodstatnenie u jednotlivcov a v celej spoločnosti zapustili hlboké korene, 

to všade, kde dominujú prekvitá morálka, blahobyt a smerovanie k lepšiemu. 

16. Všetko zlé i všetky veľké ľudské hriechy pochádzajú z protikladných názorov. 

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí rozmýšľajú nerozumne. Niektorí vôbec neveria v jestvovanie 

Boha. Iní veria v jeho existenciu, ale nie v jeho starostlivosť o človeka. Tretí 

veria v jeho jestvovanie aj v starostlivosť o človeka, ale počítajú, že obeťami, darmi 

a modlitbami ho možno ovplyvniť natoľko, aby nepostupoval pri súde rázne. 

Z týchto dvoch protikladných názorov o Božstve, ako aj z prameňov, pochádzajú 

dve nie menej protikladné životné pravidlá. Podľa prvého z nich ústretovosť sa považuje 

za jediné a vyššie dobro; podľa druhého zmyslom života je rozkoš. Prirodzenosť 

človeka je zložená z božského i smrteľného počiatku. Toto priznávajú všetci 

rozumom obdarení ľudia, tak medzi Grékmi, ako aj barbarmi; za božský počiatok 

považujú – dušu a za smrteľný – telo. Tí, ktorí majú náklonnosť k božskému, podľa 

svojich predstáv považujú za cieľ svojho života milosrdenstvo a dobro, a podľa toho 

sa riadia vo svojom živote. Tí, ktorých ovládajú smrteľné a zvieracie pudy, mýlia sa 

v chápaní Boha, pretože považujú rozkoš za cieľ svojho života, preto konajú mnohé 

zlé skutky. Medzi nimi sa nachádzajú aj takí, ktorí sa usilujú o slávu a bohatstvo, 

avšak sláva je výsledkom milosrdenstva a peniaze iba prostriedkom k životu. 

17. V každom storočí jestvovali ľudia, ktorí sa usilovali o dobro, ako napríklad Herakles, 

syn Amfytriona, ktorý zaviedol Grékom spravodlivé zákonodarstvo a dal im 

podnet usilovať sa o dobro a stal sa tak známym po celom svete. Prezentoval aj svoju 

dokonalosť mnohými skutkami a obetami. Ďalej, keď Lakedamčanovi Lykurgovi 

zomrel jeho brat, ktorý nemal potomka, jeho manželka vdova otehotnela. Vtedy 

navrhla Lykurgovi zničiť zárodok, oženiť sa s ňou a ovládnuť kráľovstvo. Lykurgos 

nesúhlasil s jej návrhom, pretože to bolo nespravodlivé, ale všetkými spôsobmi sa 

snažil ochrániť život synovi svojho brata a osvojiť si ho za vlastného. Keď potom 

138



bol v krajine zvolený za zákonodarcu, vytvoril všetkými ospevované štátne spoločenstvo, 

ustanoviac najlepší spoločenský systém medzi Grékmi i barbarmi. Potom 

Alexander, kráľ Macedónska, vďaka svojej chrabrosti a múdrosti, stal sa vodcom 

všetkých Grékov, vytvoril pre Grékov a Macedóncov hegemóniu nad celou Áziou. 

A z barbarov Peržan Kýros, svojou chytrosťou nielen oslobodil Peržanov spod nadvlády 

Medančanov, ale urobil ich vládcami nad nimi i nad celou Áziou. 

18. Spomedzi iných aj Alexander z Ilionu, syn Priama, pri súde nad bohyňami a výbere 

spôsobu života opovrhol Hérou, ochrankyňou dobra, a Aténou, ktorá bola pôvodkyňou 

slávy, uprednostnil a vyvolil Afroditu, bohyňu rozkoše. Vôbec sa neobával 

o stratu Hérou sľubovaného kráľovstva a šťastného života, založeného na milosrdenstve, 

a tak isto aj na vojenskej sile, dare Atény, a čestnom a slávnom živote. 

Namiesto toho prijal ako odmenu za svoje nespravodlivé rozhodnutie, že si vzal za 

manželku dcéru Tindara Lakedamčanku Helenu, manželku Menelaja, Atridovho 

syna. Jeho cieľom bola rozkoš, pretože (Helena) bola veľmi pekná, hoci mala veľmi 

zlú povesť, tým zničil seba i svoju krajinu. Tak isto aj Asýrčan Sardanapal svojou 

zhýralosťou a obžerstvom zničil vládu svojich obyvateľov Asýrčanov, ktorí sa 

dostali pod nadvládu Medančanov. Aj Riman Nero, ktorý vykonal mnohé úžasné 

a nehanebné skutky, zavraždil svoju matku a sám zahynul úžasnou smrťou. Opovrhoval 

svojou krajinou a iba dobrosrdečnosť Rimanov, ktorá ešte nebola v úpadku, 

nedovolila im úplne zaniknúť. 

19. Veľa je aj iných ľudí, tak medzi vládcami, ako aj v národe, ktorí vykonali väčšie 

alebo menšie zlo. K ním patria aj tí, ktorí považujú za tieň a prázdne slová spravodlivosť, 

pravdu, všeobecné dobro a usilujú sa o získanie zlata a iných cenností; blahobyt 

oceňujú na základe odevov, množstvá striebra a zlata, neustálou lenivosťou 

a obžerstvom a považujú za nepodstatné bezpečnosť krajiny a slobodu. Jestvujú aj 

takí, ktorí pokiaľ sa nezjaví zlato alebo nejaká iná cennosť jemu podobná, sú veľmi 

silnými rečníkmi o spravodlivosti a pravde; keď sa však zjaví zlato alebo jemu 

podobná cennosť, ich jazyk drevenie, ústa sa zatvárajú a mlčia o spravodlivosti, 

pretože ich snaženie je nasmerované ku protikladu. Ak sú krajiny spravované takými 

alebo im podobnými ľuďmi, nachádzajú sa vo veľmi zlom stave, nakoľko aj najlepšie 

zákony sú vzdialené od ich realizácie a vládne neporiadok. Pretože krajiny 

potrebujú nielen dobré, ale aj účinné zákony. A zákony sú účinné vtedy, ak je dobrý 

panovník a ak ľudia žijú tak, že uplatňujú tri spôsoby bázne pred Bohom, o ktorých 

sa už hovorilo. 

20. Teraz potrebujeme spásu a vlastnú záchranu. Vidíme, k čomu doviedlo veľké impérium 

Rimanov, ktorí stratili všetko, zostali im iba dve mestá v Trácii a na Peloponéze, 

aj to nie v priebehu celého obdobia; okrem toho tu i tam im zostal nejaký 

ostrovček. Avšak záchrana krajiny je možná iba pri patričnom zákonodarstve, preto 

je potrebné prijať dobré zákony a podľa možnosti ustanoviť aj najlepších správcov. 

V čím horšom stave sa nachádzajú naše riešenia a čím väčšia je naša slabosť v porovnaní 

s ohrozujúcimi nás nepriateľmi, tým viac je nevyhnutné správnym štát- 

139


nym systémom zmäkčiť naše ťažkosti. A akým spôsobom vytvoriť správny štátny 

systém, o tom sme už to najhlavnejšie povedali, v súčasnosti je nevyhnutné už iba 

usporiadať niektoré záležitosti, čo nie je až také ťažké. Ak od jedného človeka závisí, 

či sa to vykoná alebo nie, potom to nemôže byť nevykonateľné a ani obzvlášť 

ťažké. 

21. Hovoriac o jedinej vôli, myslím predovšetkým o Vašej vôli. Ak by Vám, Vladárovi, 

nadelenému vyššou mocou nad nami, Boh vnukol želanie uviesť do života veľkolepé 

a krásne; a nakoľko Vy ste podľa svojho charakteru náklonný k dobru a veľkoleposti, 

nebolo by to ťažké všetko uskutočniť a naša záchrana nebola by beznádejná. 

Pretože v tom spočíva všetko, od čoho závisia naša záchrana alebo zánik. Ak by ste 

chceli zaviesť do života niečo veľké a prekrásne, nič lepšie by ste nenašli, než je 

záchrana národa a posilnenie krajiny. Toto posilnenie nemôže spočívať v inom ako 

zavedení patričného štátneho systému. Najlepší štátny systém nemôže byť vytvorený 

ináč, ako som to uviedol a ako to vo všetkých obdobiach bolo riešené v krajinách, 

v ktorých boli uplatňované najlepšie zákony. 

22. Ak si to Vy sami želáte a obrátite svoj um, nájdete mnohých stúpencov, pretože 

najschopnejších ľudí ustanovíte do štátnych funkcií a ostatných privediete k povinnostiam 

presvedčením, dobrými vzťahmi a trestami. Budete uplatňovať dva spôsoby 

správy: presvedčovaním rozumných a trestaním neposlušných. Pretože dobré 

výsledky je možné dosiahnuť iba vtedy, keď sa o uskutočnenie premysleného nekompromisne 

usilujeme. A ochrániť tieto dobré výsledky možno iba pri spojení 

rozumu so stanoveným cieľom. Svoje štátnické zmeny môžete začať výberom svojich 

poradcov, určiac ich nevyhnutný počet. Z tohto je dobre začať a potom ďalej 

pokračovať v záležitostiach systému a konkrétnych zmien. Vy ste povinný povedať 

im, v akých ťažkostiach sa nachádzajú naše záležitosti a že nemáme inú možnosť 

záchrany, okrem správnej reformy štátneho systému. Veď aj pre chorých, ak sa 

ukáže, že ich doterajší spôsob života škodí, niet nijakého iného vykorenenia ich 

nemoci, len zmena doterajšieho spôsobu života na spôsob užitočnejší. 

23. Potom je treba Vašu pozornosť venovať vojsku, rozdeliac Peloponézcov na dve triedy, 

na povinných vykonávať vojenskú službu a na tých, ktorí budú zaťažení daňami 

v závislosti od toho, k akým povinnostiam majú najväčšiu náklonnosť. Nesmie 

byť väčšina takých ľudí, ktorí súčasne vykonávajú vojenskú službu a platia dane. 

Pretože nemôžete zachrániť samého seba i národ, ak nezvíťazíte nad nepriateľom. 

A zvíťaziť nad nepriateľom nie je možné bez vojska, ktoré by bolo nielen početné, 

ale aj verné a uvedomelé. Je veľmi ťažké, aby vojsko, ktoré platí dane, bolo verné 

a uvedomelé, preto vojsko, ktoré je zaťažené takými veľkými povinnosťami, by 

v krízových situáciách zlyhalo. 

24. Správcov je potrebné oslobodiť od obchodovania. Je nevyhnutné im zakázať akýkoľvek 

obchod, aby sa mohli v plnosti venovať práci spojenej so správou, zveriť 

im povinnosti o ochrane bezpečnosti. Nesmú sa zaoberať druhoradými záležitosťami, 

ako sú súdne veci alebo iné problémy nesúvisiace s ich činnosťou. Ak 

140



niektorí obchodníci budú chcieť spravovať krajinu a prejavia sa dobre, musia sa 

vzdať obchodu, keď to nedokážu, potom musia byť prepustení zo štátnej služby. 

Vykonať takéto rozdelenie je nevyhnutné, nie je možné spájať obchodníkov so 

správcami, vojakov so zelotmi a žiadať od zelotov zabezpečenie obrany. Bol by 

to veľmi zlý štátny systém, pri ktorom by nebolo možné uskutočniť niečo veľkolepé 

a krásne. Veď nepoužívame oslov na tú prácu, ktorú vykonávajú kone, a ani 

kone nevykonávajú tú činnosť, ktorú zverujeme oslom. Myslím si, že ani kone 

nepoužívame na tú istú činnosť, niektoré používame na vojenskú činnosť a iné na 

prepravu nákladu. Je veľmi dôležité, aby sme aj medzi ľuďmi uskutočnili takéto 

rozdelenie a nezmiešavali ich. 

25. Namiesto početných daní, vyberaných v nevysokých sumách a často nesprávne, 

je potrebné ustanoviť jedinú daň, ktorá, tak ako som hovoril, je spravodlivá 

a spočíva v odvode jednej tretiny z vyrobenej produkcie. Táto daň je výhodná pre 

daňovníkov i pre štát. Kvôli tejto daní nikto nebude odchádzať z krajiny a ani sa 

vystavovať nespravodlivosti zo strany vyberačov, ktorým je tiež výhodné, aby sa 

situácia daňovníkov zlepšovala, pretože aj im pripadne vyššia časť z vyberanej 

dane. Z odvodov aj Vy môžete zobrať, koľko je potrebné pre Vás i pre Váš personál, 

ostatné potom rozdeliť medzi správcov a vojsko podľa kľúča, ktorý Vy ustanovíte. 

Každého potom treba zaviazať na základe výšky podielu z daní k tomu, 

aby na vojenskú službu určil presný počet zo svojich poddaných. Nepatrí sa, aby 

z odvedených štátnych daní niekto žil v rozkoši a nemal povinnosti chrániť krajinu 

pred nepriateľom. Všetky príjmy z daní musia byť použité na vydržiavanie armády 

a na zabezpečenie potrieb imperátora, vojenských veliteľov a správcov. Tí, ktorí 

nezodpovedne míňajú prostriedky nevyhnutné na vojnu, strácajú vlastnú dôstojnosť, 

stávajú sa ľuďmi, ktorých považujeme za nepriateľov, pretože sú nebezpeční 

pre ostatných obyvateľov. 

26. Obráťte svoju pozornosť na príklady z prírody. Orol sa nazýva kráľovským vtákom, 

oddávna zasvätený Diovi. Pritom nemá pestrú krásu ani zlaté perie. Páv je pestrý 

a okrášlený zlatom, avšak je najmenej kráľovský v prírode. Jestvuje mnoho vtákov 

okrem páva, ktoré vynikajú pestrosťou svojho peria. Preto je namieste obávať sa tých 

ľudí, ktorí chodia oblečení v pestrých a zlatom vyšitých šatách, pretože sa podobajú 

pávom, ktorí sú krásni iba svojím zovňajškom. Povedzte teda, kto je viac dôstojný 

a prijateľný, ten, kto zabezpečuje vo vojne bezpečnosť krajiny, pričom je oblečený do 

skromného odevu a žije striedmym a skromným spôsobom života tak, že si ho vážia 

aj naši nepriatelia a môže byť poradcom vyššej moci; alebo ten, ktorý sa oblieka do 

zlatom vyšitého odevu a trasie sa a bojí nepriateľov? Keby ste boli pastiermi, ako 

by ste použili mlieko? Primeranú časť by ste zúžitkovali pre seba, druhú časť na 

nakŕmenie silných psov, ktorí by ochraňovali vaše stádo pred divými zvermi, aby 

vaše stádo zachránili pre vás, aby ste mohli byť naďalej pastiermi a nadlho používať 

plody z vašej práce? Alebo by ste uprednostnili užívať mlieko oblievajúc svoj odev 

a namiesto silných psov by ste ním kŕmili maličkých psíkov, líšky, nebodaj medveďov 

či iných žravých živočíchov, ktorí nie sú vhodní na ochranu stáda? Verte, že 

141


Vaše stádo by bolo veľmi rýchlo roztrhané a usmrtené. Veľmi podobná situácia tejto 

by bola tá, kedy by ste chceli vydržiavať ľudí, ktorí k Vám prichádzajú s chytrosťou 

a lesťou, či so zámerom pohltiť všetko naraz a v dôsledku svojej nenásytnosti nemôžu 

sa ovládať. 

27. Ak chcete konať to, čo je spravodlivé a osožné pre Vás i pre ostatný národ a čo 

prináša spokojnosť dobrému a spravodlivému človeku, využite na to všetko svoje 

snaženie. Neustúpte od tohto cieľa a nepozerajte na to, či niektorí z predchádzajúcich 

imperátorov alebo panovníkov alebo aj Vy sám ste predtým rozhodol inak a či 

Vaše rozhodnutie neprinesie niekomu nepríjemnosti. Musíte vyskúšať všetko, neobávajúc 

sa ničoho, čo môže priniesť úžitok. Známe je Vám, že kvôli záchrane tela 

režú a pália, odtínajú ruky i nohy. Preto aj Vy ste povinný urobiť všetko, čo budete 

považovať za potrebné na záchranu celej krajiny a vo vzťahu k ostatnému poprosiť 

súhlas Vášho svätého otca imperátora. Ak uvidí Vaše úsilie, ktoré je nasmerované 

k tomuto cieľu, určite bude súhlasiť s Vašimi rozhodnutiami. Keď do života uvediete 

všetko potrebné na záchranu krajiny, potom už nebude ťažké uskutočniť aj 

ostatné, čo je nevyhnutné pre blaho štátu. Týmto spôsobom budú vytvorené najlepšie 

podmienky pre fungovanie štátneho systému. Myslite aj na to, akú podporu sme 

Vám ochotní prejaviť na uskutočnenie tohto zámeru a aké škody budú spôsobené, 

keby došlo k nejakému nešťastiu. Práve Vám prislúcha myslieť na všeobecné blaho 

a starať sa o neho bez zmeškania. Nehodí sa otáľať, keď je nebezpečenstvo blízko, 

a nie je dobré robiť nejaké odklady. Správne povedal Hésiodos: 

„Pomalý muž nikdy neprekoná nešťastie.“ 

Použitá literatúra 

Preklad z ruského jazyka: Geórgios Gemisthos Pléthon: Slová. Vizantijskij vremennik, 

diel 6. Moskva 1953. Dostupné na http://www.vostlit.ifo/Texts/Dokumenty/Byzanz/ 

XV/Plifon/te-xt2.htm 

142

K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu 

(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti 

od vzniku do roku 1918) * 

Peter Kónya – Annamária Kónyová 

KÓNYA, P. – KÓNYOVÁ, A. The issue of the Religious fund and Hungarian study fund. 


The foundations (fundatio, alapítvány) existing in the Middle Ages and the Early Modern 

Times were established in order to carry out specific functions related to religious life, 

education and social welfare. Significant changes as to the status, administration and use 

of foundations occurred in the period of Enlightened Absolutism. At that time, the state 

took over most of the competences in the sphere of education, social welfare, even the 

religious life of the inhabitants of the country. In relation to the objectives of state policy, 

some of the existing foundations were confiscated and subordinated to the chamber. At 

the same time two large public service funds – religious and study funds - were raised 

from the confiscated property and some other (also the state) resources. Their function 

was to finance religious life, church institutions and some of the schools in accordance 

with the interests of the state. It is necessary to make difference between the two funds 

and the foundations established for specific objectives by private citizens or institutions. 

While foundation could use only the profits from the capital and immovable property, the 

funds (fundus, alap) had both moveable and immovable property at their disposal, which 

could be rented or sold by their authorities in order to raise the profits. 

Úvod 

Na plnenie špecifických úloh, súvisiacich predovšetkým s náboženským životom, 

vzdelávaním a sociálnou starostlivosťou, existovali v stredoveku a ranom novoveku 

základiny. Vytvárali ich fundátori z radov cirkevných prelátov či svetskej aristokracie, 

neskôr aj inštitúcie, pričom presne určili, na aké ciele majú byť využívané. Tieto základiny, 

resp. fundácie boli viazané k inštitúcii (rehole, školy, farnosti, chudobince, špitály), 

pre ktoré boli určené, a po ich zániku, zlúčení či transformovaní spravidla strácali 

zmysel svojej existencie. Prevádzkovali a spravovali ich práve tieto k nim sa viažuce 

právne subjekty, s výnimkou krátkeho obdobia na sklonku jozefínskej doby (v 80. rokoch 

18. storočia), keď došlo k pokusu o ich sekularizáciu. Na ciele fundácií mohli byť 

pritom spravidla využívané iba ich výnosy, samotný kapitál či nehnuteľnosť, tvoriace 

podstatu základiny, museli ostať nedotknuté. 

Významné zmeny v postavení, spravovaní a využívaní fundácií nastali v období 

osvietenského absolutizmu, s ktorým sú spojené prvé začiatky transformácie stavovskej 

spoločnosti na spoločnosť občiansku. Štát vtedy začal preberať väčšinu úloh a kompeten- 


143


cií v oblasti školstva, sociálnej starostlivosti, dokonca i náboženského života obyvateľov 

krajiny. V súvislosti s cieľmi štátnej náboženskej, školskej, sociálnej a kultúrnej politiky 

bola časť dovtedajších fundácií skonfiškovaná a podriadená komore. Zároveň boli z týchto 

majetkov, no takisto z iných (aj štátnych) zdrojov vytvorené dva veľké verejnoprávne 

fondy: náboženský a študijný. Ich poslaním bolo financovanie náboženského života, cirkevných 

inštitúcií a časti najmä vyšších škôl v súlade so záujmami štátu. Vzhľadom na 

dominantné postavenie katolíckej cirkvi, ostávajúcej až do prvej polovice storočia panujúcou 

cirkvou (v zmysle zákona z r. 1791), ako aj kvôli tomu, že v období osvietenského 

absolutizmu bola jedinou, do činnosti ktorej mohol štát (teda panovník) na základe vrchného 

patronátneho práva zasahovať, boli obidva fondy katolícke. To však neznamená, že 

boli majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Keďže ich ciele sa v nasledujúcich desaťročiach 

stali súčasťou výlučných kompetencií štátu, vznikol tlak na ich sekularizáciu. Transformácia 

spoločnosti, kapitalizácia, zánik privilégií a nastolenie občianskej rovnosti vo vyspelých 

európskych krajinách prinieslo laicizáciu a sekularizáciu. V súvislosti s týmito 

zákonitými procesmi došlo v jozefínskom období a potom opäť v revolúcii r. 1848/1849 

k pokusom o sekularizáciu obidvoch fondov, ktoré boli síce spravované a riadené štátom, 

ich výnosy a dôchodky boli však naďalej určené výlučne pre katolíckych občanov. 

Napriek tomu, že v obidvoch prípadoch (kvôli odvolaniu reforiem Jozefa II. a porážke 

revolúcie r. 1849) nedošlo k realizácii týchto cieľov, ďalší vývin krajiny, rozšírenie kompetencií 

štátu v školskej i cirkevnej politike, vyvolávali nové snahy o zmenu charakteru 

obidvoch fondov, zvlášť keď po zrovnoprávnení ostatných kresťanských náboženstiev 

s katolíckym, vykonával štát tieto kompetencie aj vo vzťahu k iným, než iba katolíckym 

občanom. V dôsledku osobitého vývinu Uhorska v období dualizmu (1867 – 1918) 

a silnejúceho tlaku rímskokatolíckej cirkvi, usilujúcej sa o odluku od štátu, ostal až do 

zániku monarchie v jeseni 1918 zachovaný nezmenený charakter obidvoch fondov. Ten 

neumožnil stanoviť ani vylúčiť jednoznačne ich cirkevný alebo verejný charakter. 

Obidva fondy je nutné odlišovať od už spomínaných fundácií, zakladaných súkromnými 

osobami či inštitúciami na plnenie špecifických cieľov. Kým fundácia (základina, 

fundatio, alapítvány) mohla pre svoje ciele využívať iba výnosy z kapitálu či nehnuteľnosti, 

oba fondy (fundus, alap) mohli disponovať rovnako celým hnuteľným i nehnuteľným 

majetkom, ktorý ich správa mohla prenajímať, resp. predávať v záujme zvýšenia 

svojich príjmov. 

Vzhľadom na to, že študijný, no najmä náboženský fond vo svojej činnosti nadviazal 

na už existujúce inštitúcie a skôr vydané zákony, ako aj kvôli tomu, že počas diskusií 

o ich právnej povahe obidve strany často argumentovali ich právnymi predchodcami 

a normami, regulujúcimi ich existenciu, nasledujúca časť bude venovaná vzťahu štátu 

a cirkvi, v procese plnenia cieľov a úloh, neskôr vykonávaných obidvoma fondmi v období 

pred ich založením. 

144 

Katolícka cirkev v stredovekom a ranonovovekom Uhorsku 

Katolícka cirkev, ako jediná kresťanská cirkev stredoveku v západnej a strednej Európe, 

je spätá s uhorským štátom od začiatku jeho existencie. Prvý uhorský kráľ sv. 

Štefan bol zároveň christianizátorom krajiny, aj keď časť jej slovanského i maďarského


(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918) 

obyvateľstva vyznávala kresťanstvo už predtým. Od r. 1000 bolo kresťanstvo štátnym 

náboženstvom a katolícka cirkev, jej inštitúcie a rehole dostávali na zabezpečenie svojho 

pôsobenia pozemkové majetky. Okrem dvoch arcibiskupstiev a viacerých biskupstiev 

ich vlastnili najmä rôzne mníšske rády a ich kláštory: benediktíni, neskôr premonštráti, 

cisterciti, pavlíni, karmelitáni, kamalduli, augustiniáni, kartuziáni, františkáni či dominikáni. 

Podobne ako inde v Európe, už v stredoveku realizovali cirkevné inštitúcie 

(kapituly, rehole) aj iné ako náboženské potreby obyvateľov. Starali sa o zdravotné a sociálne 

zabezpečenie, zakladali a prevádzkovali prvé školy. Ich pozemkový majetok, získaný 

kráľovskými donáciami i darmi od magnátov, šľachty či mešťanov, slúžil tak od 

začiatku aj na zabezpečenie týchto ich činností. 

Postavenie katolíckej cirkvi v Uhorskom kráľovstve v stredoveku sa vo viacerých 

aspektoch líšilo od západoeurópskych krajín. Cirkev nikdy nedosiahla taký vplyv, aby 

sa mohla osamostatniť od vplyvu kráľa a neskôr i popredných hodnostárov krajiny (palatín, 

kráľovský sudca, taverník). Zároveň disponovala aj pomerne malým pozemkovým 

majetkom, čo tiež vyvolávalo potrebu zásahov ústrednej moci do zabezpečovania jej 

kompetencií. Vzhľadom na christianizačnú činnosť sv. Štefana nadobudla cirkev za Arpádovcov 

črty krajinskej i súkromnej cirkvi, riadenej panovníkom. Po jej prechodnom 

posilnení v 13. storočí (najmä vďaka privilégiám Ondreja II. a Bela IV.) sa jej nepodarilo 

získať prevahu nad svetskými veľmožmi a silní panovníci v nasledujúcich storočiach jej 

takisto neumožnili ďalší mocenský rozmach. Karol Róbert aj Ľudovít Veľký sa usilovali 

o oslabenie vplyvu pápeža v krajine, menovali cirkevných hodnostárov a neváhali 

siahnuť aj na uprázdnené cirkevné majetky, či zdaniť pápežské príjmy. V tejto politike 

pokračoval i Žigmund I., ktorý získal aj vrchné patronátne právo a časť cirkevných majetkov 

určil na udržiavanie línie pevností proti Turkom. Pozemkový majetok katolíckej 

cirkvi v Uhorsku do konca stredoveku nepresiahol 12% všetkej pôdy, čo bolo až trojnásobne 

menej, než v západoeurópskych štátoch. 

Veľké zmeny v ďalšom vývine cirkevných pomerov nastali po tragickej bitke pri 

Moháči r. 1526. Spôsobené boli jednak uprázdnením viacerých biskupstiev, opátstiev 

a kláštorov, ich spustošením či priamym obsadením Turkami, všeobecným chaosom 

a vnútornou vojnou, najmä však šírením reformácie. V jeho dôsledku sa do konca 

16. storočia hlásilo k myšlienkam Martina Luthera a Jána Kalvína viac ako 90 % obyvateľstva. 

Katolícka cirkev stratila nielen dominantné postavenie, ale aj veľkú časť svojho 

niekdajšieho vplyvu, vrátane väčšiny nehnuteľného majetku. Ten sa dostal čiastočne do 

držby svetskej šľachty a kráľovských miest, čiastočne do užívania nových protestantských 

farností. Tie, spolu s kráľovskými mestami a magnátmi, prevzali takisto zabezpečenie 

nových škôl, špitálov či charitatívnych inštitúcií. Keďže veľká väčšina mníšskych 

reholí a ich kláštorov v celej krajine počas reformácie zanikla, ich majetok bol čiastočne 

sekularizovaný a čiastočne nevyužívaný. 

V druhej polovici 16. storočia sa aj u nás začal proces rekatolizácie, výrazne podporovaný 

habsburskými panovníkmi, ako bezprostrednými predstaviteľmi štátu. Spojenie 

štátnej moci s rekatolizáciou spôsobilo zmenu vo vzťahu panovníka, resp. štátu a katolíckej 

cirkvi. Kvôli malému vplyvu a ekonomickej slabosti katolíckej cirkvi, značne poškodenej 

šíriacou sa reformáciou, musel sa štát väčšou mierou podieľať na zabezpečení 

145


niektorých jej funkcií. To bol prvý obrat v ich vzájomnom vzťahu, vďaka ktorému sa 

upevnila pozícia panovníka a jeho patronátneho práva. 

Po prevzatí nových úloh musel štát hľadať ďalšie zdroje príjmov na ich pokrytie, 

zvlášť, keď v priebehu postupujúcej rekatolizácie rýchlo rástol počet nových katolíckych 

farností, škôl, rádov a ich kláštorov. Možným riešením bolo získanie nehnuteľností, patriacich 

vtedy už neexistujúcim inštitúciám katolíckej cirkvi. Z toho dôvodu v roku 1548 

uhorský snem prijal zákon č. 12, podľa ktorého mal byť majetok opustených kláštorov, 

kapitúl a iných katolíckych inštitúcií využitý na náboženské a školské ciele. 

Od začiatku 17. storočia, najmä po viedenskom mieri (r. 1606), sa začala na panovníckom 

dvore presadzovať myšlienka nutnosti finančnej podpory rekatolizácie v Uhorsku. 

V jej zmysle Ferdinand II. diplomom r. 1625 obmedzil dispozičné právo príslušníkov 

katolíckej hierarchie na nakladanie s jej hnuteľným majetkom v závetoch, pričom 

iba polovicu mohli voľne odkazovať a polovica mala byť poskytnutá na financovanie 

kňazských seminárov a pomoc chudobným farnostiam. Po uzavretí lineckého mieru 

(r. 1645) sa panovník rozhodol vytvoriť základinu, zameranú na pomoc rímskokatolíckym 

farnostiam a kňazom. Založil ju r. 1650 a odvtedy mala pokladnica vyplácať 

sumu 6000 zlatých ročne do rúk ostrihomského arcibiskupa, teda hlavy katolíckej cirkvi 

v krajine (prímasa). Vzhľadom na to, že tieto peniaze neboli vyplácané pravidelne, došlo 

r. 1676 k uzavretiu novej dohody, v zmysle ktorej sa cirkev zriekla možnosti vyplatenia 

nedoplatkov a panovník (Leopold I.) sa zaviazal pravidelne postúpiť uvedenú sumu 

do zvláštnej pokladnice, kontrolovanej prešporskou kapitulou i Uhorskou komorou. Už 

v tomto období, teda ešte pred vznikom samotného náboženského fondu sa na tvorbe 

i správe tohto majetku podieľala cirkev spoločne so štátom. 

Na začiatku 18. storočia vstúpila krajina do novej epochy svojho vývinu. V priebehu 

oslobodzovacej vojny v r. 1683 – 1699 došlo k obsadeniu rozsiahlych území okupovaných 

Turkami a Satmársky mier r. 1711 uzavrel viac ako sto rokov trvajúce obdobie 

protihabsburských povstaní. Naďalej pokračovala panovníkom podporovaná rekatolizácia 

a štát začal intenzívnejšie vstupovať do viacerých sfér života spoločnosti, predtým 

spadajúcich do kompetencií cirkvi. Bližšie spojenie katolíckej cirkvi so štátnou mocou 

sa premietlo v posilnení úlohy panovníka pri jej hmotnom zabezpečení. V roku 1732 

rozhodol o založení samostatnej pokladnice na dofinancovanie každej farnosti do výšky 

150 zlatých. Nová inštitúcia nazvaná Cassa parochorum (Farárska pokladnica) pôsobila 

pod predsedníctvom prímasa v rámci Miestodržiteľskej rady, spravovaná dvoma úradníkmi 

(miestodržiteľskej) rady a jedným úradníkom komory. Jej majetok pozostával 

z pôvodnej Ferdinandovej základiny vo výške 6000 zlatých, jej nevyplatených nedoplatkov 

(4000 zlatých), majetkového komplexu vytvoreného z pozostalosti kaločského 

arcibiskupa Imricha Csákyho a opustených farností (6000 zlatých), celkovo dosahoval 

sumu 16 000 zlatých. Postupne sa stala jedinou organizáciou zabezpečujúcou hospodársky 

kontakt štátu s rímskokatolíckymi farnosťami a kňazmi. 

K ešte silnejšiemu upevneniu vzťahu štátu a rímskokatolíckej cirkvi a posilneniu 

úlohy štátu došlo v období osvietenského absolutizmu. Prvé významné zmeny priniesla 

vláda Márie Terézie. Panovníčka na jednej strane získala titul apoštolského kráľa, čím 

si upevnila nadradené postavenie nad uhorskou katolíckou cirkvou a jej hierarchiou, na 

146



strane druhej urobila prvé závažné kroky na ceste k štátnemu zabezpečeniu duchovných 

potrieb obyvateľstva a postupnej sekularizácii cirkevného života. V roku 1769 zriadila 

cirkevný výbor Miestodržiteľskej rady, ktorý prevzal kontrolu Cassy parochorum. Ďalším 

nariadením prikázala arcibiskupstvám, biskupstvám a ďalším veľkým cirkevným 

inštitúciám prispievať po 10 % z dôchodkov zo svojich majetkov do pokladnice a ďalších 

10 % do fondu na opravu pevností. Ďalším krokom na ceste k štátnemu financovaniu 

katolíckej cirkvi a kontrole štátu nad využívaním časti jej majetku bolo zriadenie samotného 

Náboženského fondu. 

Vznik a vývin Náboženského fondu 

Náboženský fond (Fundus Religionis) vytvoril panovník Jozef II. patentom z 10. septembra 

1782 z majetkov Ferdinandovej základiny, Cassy parochorum a majetkov bývalých 

kláštorov, zrušených ďalším panovníckym patentom z decembra 1781 (týkal sa všetkých 

reholí a ich kláštorov, nevykonávajúcich vzdelávaciu a charitatívnu činnosť), dovtedy 

spravovaných komorou. Jeho cieľom bolo vytvorenie fondu na zakladanie katolíckych 

farností a ich lepšie finančné zabezpečenie. Do držby fondu v skutočnosti fyzicky neprešiel 

všetok majetok zrušených kláštorov, iba väčšie panstvá. Menšie majetky, jednotlivé 

budovy, záhrady, lúky, polia, hnuteľný majetok, cennosti, zlaté a strieborné predmety, 

boli predané. Utŕžené peniaze boli pripojené k existujúcemu hnuteľnému majetku zrušených 

kláštorov a spolu s ním úročené. Na správu a riadenie fondu, resp. fondov (takéto 

fondy boli zriadené aj v ďalších krajinách monarchie) vytvoril Jozef II. zvláštny cirkevný 

úrad Duchovnú dvorskú komisiu (Geistliche Hofkomission). V nasledujúcich rokoch 

rozšíril majetok náboženského fondu o ďalšie súčasti, ako boli interkalariálne dôchodky 

a Fundus Comissariaticus (určený na vydržiavanie miest vo Svätej zemi a neskôr pre niekoľko 

františkánskych kláštorov). Celkový majetok Náboženského fondu predstavoval 

r. 1786 až 5 559 195 strieborných zlatých, suma ročných príjmov z úrokov činila 266 095 

strieborných zlatých a ročné výnosy nehnuteľností 565 988 strieborných zlatých. Po odrátaní 

výdavkov predstavovali reálne ročné príjmy fondu 565 988 zlatých (strieborných). 

Ďalej sa panovník snažil o postupné začlenenie fondu (spolu so skôr vytvoreným 

študijným fondom) do štátnej pokladnice, predaj nehnuteľností a vytvorenie bázy pre 

štátne financovanie katolíckej cirkvi a jej aktivít. Kvôli odporu voči jeho reformám, ktorý 

vyvolal ich odvolanie v januári 1790, však tieto zámery už realizované neboli. 

Proces postupného preberania časti cirkevných majetkov a ich ďalšieho využívania 

na pôvodné ciele pod správou štátu sa tak po Jozefovej smrti prerušil. Vzhľadom na to, 

že katolícka cirkev stále ostávala panujúcou cirkvou v krajine, ani Jozefova snaha nič nemenila 

na určení príjmov z fondu, ktoré mali byť naďalej využívané pre svoje pôvodné 

ciele, mali teda slúžiť katolíckym veriacim a ich duchovným, resp. školským či sociálnym 

potrebám. Rozdiel medzi starým a jozefínskym ponímaním určenia tohto majetku 

bol v nazeraní na veriacich, tvoriacich už nie súčasť cirkvi a jej inštitúcií, ale občanov 

štátu, ktorého povinnosťou bolo zabezpečiť ich potreby. Na jeho cieľavedomé a správne 

využívanie mala slúžiť práve štátna správa a kontrola. 

Po zrušení jozefínskych reforiem nastali významné zmeny vo vývine Náboženského 

fondu za vlády Františka I. Po obnovení niektorých reholí a navrátení Jozefom skonfiš- 

147


kovaných majetkov kláštorom benediktínov, premonštrátov a cistercitov (r. 1802) klesol 

celkový objem majetku fondu o viac ako 180 000 zlatých. Stratou bolo takisto odňatie 

interkaláriálnych príjmov. Hospodárenie fondu priniesla aj niekoľkonásobná devalvácia 

počas napoleonských vojen na začiatku 19. storočia (hodnota papierových peňazí klesla 

viac ako päťnásobne). Kompenzáciou malo byť rozšírenie majetku fondu o prebytok 

príjmov biskupstiev a kapitúl, spravovaný ako jeho samostatná súčasť. 

Počas panovania Františka I. boli stanovené hlavné úlohy fondu, ako aj štruktúra 

jeho správy, postup pri úročení kapitálu, hospodárení na pozemkových majetkoch, ich 

prenajímanie a ďalšie využívanie, ktoré ostali bez väčších zmien až do druhej polovice 

19. storočia. Hlavnými oblasťami, financovanými náboženským fondom odvtedy boli: 

zakladanie a budovanie nových rímskokatolíckych a gréckokatolíckych farností, vybavenie 

nových biskupstiev a kapitúl, pomoc chudobným kňazom, zakladanie a podpora 

katolíckych kňazských seminárov, starostlivosť o starých kňazov a chudobnejších mníchov, 

stavba a údržba fár a kostolov, pomoc pri ich zariadení, vyrovnávanie dôchodkov 

katolíckych kňazov a i. 

Nové nazeranie na náboženský fond priniesli 30. a 40. roky 19. storočia, známe ako 

reformné obdobie. Hlavní uhorskí politici tohto obdobia, usilujúci sa o transformáciu 

stavovskej spoločnosti na modernú občiansku spoločnosť podľa západoeurópskych vzorov 

na princípoch národného liberalizmu uvažovali o zmene charakteru fondu, v ktorom 

videli pozostatok feudálneho vlastníctva stredovekej cirkvi. Z ich iniciatívy bola r. 1831 

vytvorená komisia na prešetrenie problémov spojených so správou fondov a fundácií, 

zložená z cirkevných i svetských činiteľov, pod vedením palatína. 

Rozpory medzi viedenskou vládou a uhorskou liberálnou opozíciou viedli v marci 

1848 k revolúcii. Jej prvým výsledkom bolo prijatie tzv. marcových zákonov, uvádzajúcich 

do života zrušenie poddanstva a stavovských privilégií, rovnosť pred zákonom 

a základné občianske slobody. V zmysle zákona č. 3 boli verejnoprávne základiny (verejné 

fondy), medzi nimi i náboženský fond, odovzdané do správy novovytvorenej samostatnej 

uhorskej vlády, zodpovednej novému parlamentu. Podľa návrhu Kossutha sa 

náboženská a študijná základina dostali do kompetencií ministerstva výchovy (školstva) 

a jeho ministra baróna Jozefa Eötvösa. Ten podrobil fondy dôkladnej kontrole s cieľom 

získať podrobný obraz o stave a pôvode ich majetku. Jeho úmyslom bolo vyriešiť spornú 

výnosnosť nehnuteľností patriacich náboženskému fondu rozdelením majetkov na 

menšie časti s cieľom ich prenajatia, príp. na veľkostatky v rôznych stoliciach, určené 

pre nové poľnohospodárske odborné školy. Hĺbková kontrola fondu ukázala jeho veľmi 

zlý stav, pričom počas revolúcie bolo zrušené aj dovtedy povinné prispievanie cirkevnej 

hierarchie do náboženského fondu aj na opravu pevností. Kvôli dôležitejším problémom, 

vojne a následnej vojenskej porážke revolúcie ostali však tieto zmeny nerealizované 

a k novej právnej úprave oboch fondov napokon nedošlo. 

Napriek tomu aj po revolúcii, počas neoabsolutistického režimu Alexandra Bacha, 

došlo k ďalšiemu významnému kroku na ceste k sekularizácii náboženského fondu. Obidva 

fondy (náboženský aj školský) boli podriadené rakúskemu ministerstvu náboženstva 

a verejného vzdelávania a ich príjmy boli začlenené do štátneho rozpočtu. Vzhľadom na 

zlú finančnú situáciu krajiny poskytovala vláda náboženskému fondu iba minimálnu 

148



výpomoc, obmedzenú na sporadické finančné čiastky. V rokoch 1853 – 1855 bol k fondu 

pripojený dovtedy samostatne spravovaný fond prebytkov biskupstiev a (v zmysle konkordátu 

z r. 1855) opäť interkalariálne dôchodky. V roku 1856 sa stala novou súčasťou 

fondu základina vo výške 3000 zlatých, vytvorená biskupským zborom z prostriedkov, 

poskytnutých vládou z titulu odškodnenia cirkvi za urbárske pozemky po zrušení poddanstva, 

určená na vzdelávanie katolíckych kňazov. 

Zastavenie ďalšieho posilňovanie štátu v správe fondu znamenalo podpísanie konkordátu 

medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom r. 1855. V zmysle jeho 31. článku 

mali byť obidva fondy spravované v mene katolíckej cirkvi. Jeho príjmy mali naďalej 

slúžiť pôvodným cieľom a schodok v hospodárení mal byť krytý panovníkom. Hospodárenie 

fondu sa od prvej polovice storočia príliš nezmenilo. Všetky majetky s výnimkou 

lesov boli dávané do prenájmu. R. 1865 bol fond vyňatý spod správy rakúskeho ministerstva 

a odovzdaný obnovenej Miestodržiteľskej rade. Majetky fondu boli rozdelené 

do šiestich obvodov, na čele s hospodárskymi správcami (na území Slovenska boli dva: 

v Šali nad Váhom a Nižnej Myšli) a celý fond spravovalo riaditeľstvo so sídlom v Pešti. 

Snahy o obnovu ústavnosti a samostatnej uhorskej vlády v polovici 60. rokov vyvolali 

nové diskusie o budúcnosti náboženského fondu. Jedna z koncepcií predpokladala 

jeho začlenenie do pripravovaného uhorského pôdneho úverového ústavu. Keďže to by 

znamenalo jeho faktickú sekularizáciu alebo aspoň oslabenie vplyvu katolíckej cirkvi 

v ňom, biskupský zbor vyvíjal tlak na panovníka, aby pri zachovaní charakteru fondu, 

poveril jeho správou zmiešanú komisiu, zloženú z cirkevných a svetských členov. 

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 bol náboženský aj študijný fond odovzdaný 

pod správu ministerstva náboženstva a verejného vzdelávania novej uhorskej vlády. Tak 

sa fond dostal opäť do kompetencií toho istého rezortu ako na jar 1848. Jeho vedením 

bol poverený ten istý minister barón Jozef Eötvös. Stav majetku fondu bol po viac ako 

pätnásťročnom riadení rakúskou vládou veľmi zlý: nedoplatky dosahovali 2 000 000 

zlatých, veľkostatky a budovy boli zanedbané a neudržiavané. Obrovské straty prinieslo 

fondu oneskorené vyplácanie štátneho výkupu z poddanstva. 

Ministerstvo sa snažilo o racionálne využívanie majetkov fondu v rámci danom jeho 

právnym postavením. Minister naďalej presadzoval prenajímanie jednotlivých hospodárstiev, 

s využitím modernej techniky a postupov. Nevýnosná pôda mala byť predaná 

a za peniaze kúpené nové veľkostatky. Celková rozloha nehnuteľného majetku náboženského 

fondu predstavovala 194 408 jutár, z čoho na poľnohospodársku pôdu pripadalo 

123 400 a na lesy 71 008 jutár. Napriek cieľavedomému úsiliu ministra neprinášali však 

jeho majetky žiadané výnosy a v hospodárení sa vyskytlo viacero ťažko prekonateľných 

ťažkostí. Jednotlivé veľkostatky mali rôznu rozlohu, ležali na rozličných, často veľmi 

vzdialených miestach krajiny, čo komplikovalo ich správu, nemalú časť hnuteľného majetku 

tvorili staré budovy, najmä kláštory a kostoly, pričom na ich údržbu vynakladalo 

ministerstvo až 10% dôchodkov a ani prenájom drobným nájomcom, kvôli neplateniu 

nájmu a narastaniu nedoplatkov, neprinášal očakávané príjmy. 

Popri úsilí o racionálne využívanie pozemkového majetku fondu sa Eötvös rovnako 

upriamil na výnosné spravovanie kapitálov fondu. Na konci 60. rokov disponoval náboženský 

fond celkovým kapitálom vo výške takmer 15 miliónov zlatých a spolu s pohľa- 

149


dávkami dosahoval až 16 miliónov zlatých. V zmysle uhorsko-chorvátskeho vyrovnania 

z r. 1868 a následného majetkového vyrovnania z r. 1873 a 1880 bol majetok fondu znížený 

o 1 139 309 zlatých. 

Od začiatku 70. rokov sa opäť stala aktuálnou otázka ďalšieho postavenia náboženského 

i študijného fondu. Okrem úsilí o jeho rýchlejšiu sekularizáciu vystúpila s požiadavkami 

aj katolícka cirkev, usilujúca sa o prevzatie náboženského (i študijného) fondu 

do skutočného vlastníctva. Tieto snahy vychádzali z autonomistického hnutia katolíckej 

cirkvi v Uhorsku, ktoré vzniklo po I. Vatikánskom koncile r. 1870. Stúpenci hnutia za 

autonómiu sa usilovali dosiahnuť presadenie odluky cirkvi od štátu, čo by znamenalo 

prevzatie celého radu úloh a kompetencií, zabezpečovaných čiastočne alebo úplne štátom. 

Predpokladom autonómie tak bolo hmotné zaistenie cirkvi, na čo mali slúžiť okrem 

iného aj fondy, najmä náboženský fond. Stúpenci autonómie sa preto snažili dokázať cirkevnú 

právnu povahu aj skutočný charakter fondov. Ich úsilie sa však nestretlo s pochopením 

u panovníka, ani u celej cirkevnej hierarchie, ktorej v podstate vyhovoval daný 

stav a vďaka fondom i ďalším otázkam mohla cirkev úspešne zasahovať do politiky. 

S cieľom objasnenia právnej povahy a prípadnej zmeny charakteru fondov pôsobila 

v r. 1870 – 1886 osobitná parlamentná komisia (v jednotlivých obdobiach v rôznom zložení). 

Počas jej činnosti vzniklo viacero hodnotení náboženského od fondu, v závislosti od 

politického zamerania ich tvorcov: od návrhov na sekularizáciu, cez kompromisné, konzervujúce 

daný stav po autonomistické, požadujúce ich pretvorenie na cirkevný majetok. 

Autor prvej analýzy Koloman Ghyczy vychádzal z hodnotení liberálnych politikov 

reformného obdobia pred revolúciou r. 1848. Podľa neho bola síce právna povaha 

náboženského fondu pôvodne cirkevná, keďže takmer celý jeho majetok bol pôvodne 

majetkom katolíckych inštitúcií, jej vlastníkom a jediným disponentom bol však štát. 

Cirkevný pôvod väčšiny majetku fondu logicky vysvetľoval tým, že cirkevné inštitúcie 

v čase jeho získania plnili úlohy, vykonávané vtedy už štátom, pričom na báze uhorských 

zákonov poukazoval na legálnu možnosť využitia fondov aj na iné štátne ciele. 

Právne odmietal súčasnú cirkev považovať za nástupcu niekdajších vlastníkov majetku 

fondu, ktorý, vzhľadom na ich zrušenie označoval za odúmrť alebo opustený majetok. 

Búrlivé parlamentné diskusie o zaradení príjmov fondu do štátneho rozpočtu vyvolali 

vytvorenie novej komisie na prešetrenie právnej povahy fondov. Ďalšiu správu 

vypracoval r. 1875 kráľovský správca verejnoprávnych fondov Pavol Hamar. Takisto on 

poukazoval na cirkevnú právnu povahu majetku fondu, spravovaného štátom na plnenie 

cieľov katolíckej cirkvi. Jeho stanovisko sa odlišovalo od predchádzajúceho a odporúčal 

postupné odovzdanie majetku fondu do držby katolíckej cirkvi po jej odluke od štátu. 

O zblíženie obidvoch stanovísk sa usiloval vo svojej analýze všetkých verejnoprávnych 

fondov právny riaditeľ kráľovskej pokladnice Michal Szepessy (1878). Nespochybňoval 

pôvodnú povahu majetku náboženského fondu, niekdajšie nehnuteľnosti cirkevných inštitúcií 

však nepovažoval za skutočné donácie, iba za odovzdanie do večného užívania na 

náboženské ciele. Fond tak označil za základinu uhorského apoštolského kráľa, ktorého 

výlučnou kompetenciou (s istými právami parlamentu) bolo aj jeho spravovanie. 

Ďalšie pôsobenie komisie inicioval minister náboženstva a vzdelávania Augustín 

Trefort v súvislosti s fúziou vládnych strán, ku ktorým sa pridali aj sily, opierajúce sa 

150



o katolícku hierarchiu. Nakoniec bola práca komisie ukončená bez konkrétneho výsledku 

a vo veci náboženského fondu zachovaný existujúci stav. Posledným z posudkom 

bolo stanovisko dvoch predstaviteľov katolíckeho politického tábora, stúpencov autonomistického 

hnutia grófa Alberta Apponyiho a Štefana Apáthyho z r. 1882. Kým Apponyi 

sa sústredil na náboženský fond, Apáthy analyzoval študijný fond. Náboženský fond 

považoval pritom za cirkevný majetok, pričom medzi jeho určením a majetkovou podstatou 

hľadal nezrušiteľný právny vzťah. Za nezákonné považoval akékoľvek odčlenenie 

fondu od katolíckej cirkvi, pritom však nezaujal stanovisko ani k zotrvaniu jeho majetku 

v rukách vlády, ani k jeho prípadnému odovzdaniu do vlastníctva cirkvi. 

V dôsledku ďalších politických zmien, najmä vôli parlamentnej väčšiny o zachovanie 

status quo a oslabenia autonomistických snáh katolíckej cirkvi sa od polovice 80. 

rokov prestal parlament otázkou verejnoprávnych fondov zaoberať. 

Od roku 1867 až do rozpadu Uhorska r. 1918 bol náboženský fond v správe uhorského 

ministerstva náboženstva a vzdelávania, kde spadal do právomocí jeho VII. odboru. 

Napriek tomu, že prvý minister barón Jozef Eötvös bol za istých podmienok ochotný 

odovzdať autonómnej katolíckej cirkvi nehnuteľný majetok fondu, jeho nástupca Augustín 

Trefort nemal záujem nič meniť na existujúcom stave a správe fondov. V právomociach 

ministerstva boli okrem dovtedajších kompetencií vo vzťahu k náboženskému 

i študijnému fondu postupne aj ďalšie úlohy: vypracovávanie rozpočtu a prehľadu financovania 

fondov, právne a finančné riadenie v najširšom zmysle slova, výdavky spojené 

s patronátnym právom (vo farnostiach na majetkoch fondu), správa fondov a zabezpečenie 

dozornej komisie, pôsobiacej od r. 1880. 

Novú komisiu zriadil z iniciatívy biskupského zboru František Jozef I. r. 1880. Bola 

zložená z politikov a odborníkov, stojacich blízko katolíckej cirkvi a katolíckych politických 

strán. V skutočnosti nikdy neprekročila hranice poradného a dozorného orgánu 

a nemala výraznejší vplyv na správu fondov. Na sklonku storočia pribudli k úlohám 

náboženského fondu ďalšie, najmä v súvislosti s rozsiahlou obnovou pamiatok, financovanou 

z jej príjmov (medzi nimi aj bardejovský Chrám sv. Egídia a košický Dóm sv. 

Alžbety). Hospodárenie fondu sa naďalej uberalo smerom, stanoveným ešte koncom 

60. rokov, pri racionálnom využívaní pozemkového majetku, prenajímaní jeho súčastí 

a ďalšom zveľaďovaní kapitálu fondu. Viaceré nedostatky a chyby boli v druhej polovici 

80. rokov odstránené a na prelome storočí prosperoval z nových možností podnikania 

v poľnohospodárstve. 

Na začiatku 20. storočia, v období pred prvou svetovou vojnou vznikli nové snahy 

o zmenu právneho postavenia, majetkových pomerov a správy náboženského fondu. 

Úzko súviseli s činnosťou troch významných katolíckych politikov vo funkcii ministra 

náboženstva a verejného vzdelávania: Juraja Lukácsa, grófa Alberta Apponyiho a grófa 

Jána Zichyho. Všetci traja boli stúpencami katolíckeho autonomizmu, predpokladajúceho 

úplnú odluku cirkvi od štátu. V názoroch na ďalšie smerovanie fondov neboli jednotní. 

Kým náboženský fond plánovali po dovŕšení autonómie odovzdať do rúk cirkvi, za 

podmienku odovzdania študijného fondu považovali poväčšine prevzatie starostlivosti 

o školy cirkvou od štátu. Ich snahy však pre zmenu vo vládnej koalícii neboli realizované. 

151


V tom istom období sa však stále častejšie objavovali aj iné názory, z opačnej strany 

politického spektra, požadujúce urýchlenú sekularizáciu náboženského fondu. Vychádzali 

z programov nových politických strán, predovšetkým sociálno-demokratickej, ale 

aj menších občianskych radikálnych a agrárnych strán, žiadajúcich rozparcelovanie majetkov 

fondu medzi drobných roľníkov. Svoje stanovisko k fondu zaujali takisto poprední 

predstavitelia protestantských cirkví, poukazujúci na skutočnosť, že v čase tvorby 

majetku náboženského fondu a jeho právnych predchodcov neexistovala v krajine iná 

cirkev ako katolícka, a tak príslušné majetky mohli byť pre plnenie špecifického poslania 

odovzdané iba jej. Požadovali teda odčlenenie majetkového podielu z fondu, zodpovedajúcemu 

ich skutočnému postaveniu v krajine (protestanti tvorili asi jednu tretinu 

obyvateľstva) alebo vytvorenie nových štátnych protestantských fondov. 

V tejto situácii sa vláda predbežne nepriklonila k žiadnemu z dvoch skupín názorov 

a až do r. 1918 za najvhodnejšie naďalej považovala zachovanie status quo. Pred rokom 

1918 predstavoval pozemkový majetok všetkých verejnoprávnych fondov v Uhorsku iba 

niečo viac ako 0,5 % všetkej pôdy. Zároveň však náboženský fond bol šiestym najväčším 

statkárom v krajine. Celkovo sa jeho majetky rozprestierali na ploche 148 000 katastrálnych 

jutár, z čoho po rozpade monarchie pripadlo Československu (Slovensku) 7531 katastrálnych 

jutár. 

152 

Právna povaha Uhorského náboženského fondu 

Ako vyplýva z už uvedeného, otázka právnej povahy náboženského i študijného fondu 

bola aktuálnou od 70. rokov 19. storočia, v súvislosti s prehlbovaním a upevňovaním 

občianskej spoločnosti po obnovení ústavnosti po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. 

Spomínané právne expertízy sa od seba odlišovali a prikláňali sa buď na stranu štátnej 

alebo cirkevnej povahy náboženského fondu. Pritom všetky boli výsledkom starostlivej 

historickej a právnej analýzy, žiadnu z nich nemožno označiť za nedokonalú alebo nesprávnu. 

Z tohto vyplýva, že právna povaha fondu v tom období bola rovnako cirkevná 

ako aj štátna. Bol to predovšetkým dôsledok dvojakého charakteru tohto inštitútu ako 

právnickej osoby a skutočného vlastníka jeho majetkov. Na jednej strane stál cirkevný 

pôvod väčšiny jeho vlastníctva, na strane druhej jeho štátna správa, štátne riadenie 

a štátne ciele, na ktoré bol určený. 

Z toho ďalej vyplýva, že iba na základe právneho postavenia fondu do r. 1918 nemožno 

dostatočne zodpovedať otázku jeho právnej podstaty, presnejšie zodpovedať ju 

v prospech jednej alebo druhej strany. Tento paradoxný stav bol spôsobený nedokonalosťou 

a neukončenosťou transformácie uhorskej stavovskej spoločnosti na spoločnosť 

občiansku. Vzhľadom na porážku revolúcie r. 1848 – 1849 neboli všetky nutné reformy 

spoločnosti a jej právneho systému dotiahnuté do konca a nasledujúce obdobie nadviazalo 

tak na prerušený vývin nového liberálneho demokratizujúceho sa štátu, ako aj na 

právnu kontinuitu s predchádzajúcim stavovským obdobím. V platnosti naďalej ostal 

Corpus Juris so všetkými zákonmi, vydanými od čias sv. Štefana a viaceré feudálne 

prežitky v spoločenskej oblasti. 

Jedným z nich bolo aj nedoriešené postavenie náboženského fondu a jeho štátom 

spravovaného a využívaného majetku. Ten totiž, ak by bol uznaný za cirkevný, v zmys-



le stále platných zákonov z feudálneho obdobia, nesmel byť odovzdaný inej inštitúcii 

ako cirkvi. Tá istá legislatíva však zároveň bránila jeho uznaniu za súkromný majetok 

cirkvi, ktorá by s ním mohla voľne nakladať. Ako naznačili niektoré uvádzané analýzy, 

jednoznačnejšie bolo stanovenie povahy majetku fondu vo vzťahu k jeho pôvodným 

vlastníkom. Vo vzťahu k sumám poukázaným panovníkom do Cassy parochorum a ďalším 

jeho vkladom ním bol štát. Majiteľom pozemkových majetku boli už neexistujúce 

subjekty (zrušené rády), ktoré mali síce cirkevný charakter, uhorská katolícka cirkev 

v 19. storočí však nebola ich právnym nástupcom. 

Pre objasnenie problému právnej povahy náboženského fondu je nutné preniesť sa do 

teoretickej roviny a vychádzať z ďalšieho možného vývinu jeho právneho postavenia vo 

vzťahu k jeho úlohám, cieľom a spôsobu správy na začiatku 20. storočia. Ako už bolo 

viackrát uvedené, v období dualizmu (1867 – 1918) plnil fond úlohy štátnej náboženskej 

a kultúrnej politiky, bol teda nielen v správe, ale aj v užívaní a službách štátu. Jeho ďalší 

vývin, najmä jeho nehnuteľného majetku, sa mohol uberať dvoma cestami. Buď by 

bol odovzdaný do vlastníctva cirkvi, avšak iba za predpokladu dosiahnutia autonómie, 

teda po dovŕšení odluky a prevzatí dovtedajších štátnych kompetencií cirkvou, k čomu 

však nebola vôľa nielen panovníka a časti politického spektra, ale ani samotnej cirkevnej 

hierarchie. Pravdepodobnejšou cestou ďalšieho vývoja fondu bola tak jeho sekularizácia. 

Na prelome storočia ju požadovali rovnako tradičné občianske (pravicové), ako aj 

nové robotnícke, roľnícke a občianske radikálne politické strany. Tlak na sekularizáciu 

a skutočné poštátnenie majetku fondu by ešte viac zosilnel po pripravovanom prijatí 

zákona o všeobecnom volebnom práve a ďalších demokratických zmenách, prerušených 

vypuknutím prvej svetovej vojny. 

Záverom možno teda konštatovať, že právna povaha nehnuteľného majetku fondu 

bola cirkevná iba v obmedzenej miere. Pôvodnými stredovekými vlastníkmi boli skutočne 

cirkevné inštitúcie, tie ich však dostali na plnenie špecifických funkcií, vykonávaných 

od druhej polovice 18. storočia v stále väčšom rozsahu štátom (platenie kňazov, 

ich dôchodkové zabezpečenie, budovanie fár a kostolov, oprava a údržba chrámov ako 

kultúrnych pamiatok, prevádzka farností, biskupstiev a ďalších cirkevných inštitúcií 

a i.). Ich právnym nástupcom krajinská katolícka cirkev nebola a mohla by tieto majetky 

získať do skutočného vlastníctva len po odluke od štátu a odčlenení spomínaných úloh 

zo štátneho rozpočtu, takisto na ich finančné zabezpečenie. Skutočným majiteľom nehnuteľností 

fondu bol samotný Uhorský náboženský fond (Magyar Vallásalap), riadený 

štátom, z čoho logicky vyplýva, že bolo iba otázkou času transformovanie jeho vlastníctva 

na vlastníctvo štátne, keďže štát plnil (a dodnes plní) všetky úlohy, na ktoré bol od 

konca 18. storočia určený náboženský fond. 

Uhorský študijný fond 

Uhorský študijný fond, rovnako ako Uhorský náboženský fond vznikol v období 

osvietenského absolutizmu, v súvislosti s tým, že štát postupne preberal do svojej kompetencie 

zabezpečenie časti stredných škôl. Začiatky tohto procesu možno sledovať od 

panovania Karola III., ktorý zákonom č. 74 z r. 1715 prevzal vrchný dozor nad všetkými 

153


katolíckymi kňazskými seminármi, konviktmi, ďalšími s nimi spojenými výchovnými 

zariadeniami a základinami určenými na ich zabezpečenie. 

Impulzom pre vytvorenie študijného fondu bolo rozpustenie Spoločnosti Ježišovej 

(jezuitskej rehole) pápežom Klementom XIV. v roku 1773. Zároveň pápež nariadil uhorským 

biskupom, aby prevzali majetok zrušeného rádu a využili ho na zbožné ciele. Panovníčka 

Mária Terézia z titulu svojho vrchného patronátneho práva tento zásah pápeža 

odmietla a zakázala jeho vyhlásenie v krajine. Vo vzťahu k bývalému majetku jezuitov 

nariadila 6. februára 1775 Miestodržiteľskej rade využiť ho na hmotné zabezpečenie 

členov rozpustenej rehole, ďalej na zbožné ciele, no najmä na zabezpečenie tých úloh, 

ktorí dovtedy plnili jezuiti. 

V priebehu rekatolizácie sa totiž Spoločnosť Ježišova stala najvýznamnejším a spočiatku 

jediným zakladateľom a prevádzkovateľom všetkých katolíckych stredných škôl 

a univerzít v krajine, samozrejme, s významnou podporou panovníka. Po jej zrušení 

musel zákonite tieto úlohy rádu prevziať štát. Zo všetkého jezuitského nehnuteľného 

majetku, bez ohľadu na jeho pôvod, vytvorila Mária Terézia patentom z 25. marca 1780 

študijný fond, určený na zabezpečenie bývalých jezuitských gymnázií. Fond sa stal prvým 

verejnoprávnym fondom, spravovaným a riadeným štátom, určeným na plnenie 

úloh svojho predchodcu, ktoré medzitým prešli do kompetencie štátu. Práve študijný 

fond, spravujúci bývalý jezuitský majetok, umožnil Márii Terézii realizovať veľkorysú 

reformu školstva, známu ako Ratio Educationis. 

Malá časť bývalých jezuitských majetkov, predovšetkým komplex budov s kostolom 

v Trnave, turčianske a bzovícke prepoštstvo, panstvo Šaľa nad Váhom, majetok Biely 

Potok, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami na celom území, boli zlúčené do univerzitného 

fondu. Odvtedy slúžili na zabezpečenie prevádzky Trnavskej univerzity, presťahovanej 

r. 1774 do Budína a odtiaľ do Pešti s novým menom Uhorská kráľovská univerzita. 

Študijný fond, založený r. 1780 bol v mnohom podobný o niečo neskôr zriadenému 

náboženskému fondu. Líšil sa iba svojím presným určením. Slúžil na zabezpečenie 

bývalých jezuitských gymnázií, štátnej školskej správy a tzv. normálnych škôl (štátom 

podporovaných základných škôl). Vzhľadom na tieto funkcie fondu sa v ňom ešte viac 

ako pri náboženskom fonde upevnilo úzke spojenie so štátom, ktorý v nasledujúcom 

storočí prevzal podstatnú časť starostlivosti o katolícke školstvo v krajine. 

Jozef II. zveril fond spolu s náboženským fondom do správy komory, s úmyslom pretvoriť 

ho na súčasť pokladnice. Tieto plány však neboli uskutočnené a v nasledujúcom 

období vykonávala správu fondu Miestodržiteľská rada. Nariadením kráľovskej kancelárie 

z r. 1793 bol fond opäť vyhlásený za verejný fond, disponujúci svojím majetkom. 

Podobne ako v prípade náboženského fondu riadili hospodárenie na veľkostatkoch a lesoch 

fondu štátni správcovia (úradníci), menšie hospodárstva boli odovzdané do prenájmu. 

Spolu s náboženským fondom boli majetky študijného fondu rozdelené do šiestich 

obvodov. Na konci 18. a začiatku 19. storočia získal fond nové majetky od panovníka, 

najmä výmenou, na rôznych miestach, hlavne na juhu krajiny (v Tolnianskej a Temešskej 

stolici). Počas revolúcie r. 1848 – 1849 a v období po nej bol študijný fond spravovaný 

a riadený tými istými orgánmi a rovnakým spôsobom ako náboženský fond. 

154



Majetok Uhorského študijného fondu pozostával zo štyroch veľkých súčastí. Predovšetkým 

ho tvorili kapitály, domy, hospodárstva, budovy, zariadenie, vybavenie a všetok 

hnuteľný majetok patriaci kedysi jezuitom, prevedený Máriou Teréziou na fond, ďalej 

bývalé nehnuteľné majetky zrušeného jezuitského rádu, po r. 1849 štátne dlhopisy ako 

náhrady za urbársku pôdu, rozdelenú po zrušení poddanstva a takisto dlhopisy za štátny 

výkup desiatku z vína na majetkoch fondu. Rozloha majetkov fondu po jeho prevzatí 

Uhorským kráľovským ministerstvom náboženstva a verejného vzdelávania (po r. 1867) 

predstavovala 58 158 jutár, po zmenách v nasledujúcom období (predaj časti nehnuteľností) 

klesla na začiatku 20. storočia na 39 000 katastrálnych jutár. Príjmy fondu boli 

využívané na financovanie stredných a vysokých katolíckych škôl (vrátane právnických 

a teologických akadémií, kňazských seminárov a i.), štátnej školskej správy a katolíckych 

základných škôl (protestantské školstvo malo autonómiu a štát sa na jeho zabezpečení 

podieľal menšou mierou). 

Právna povaha študijného fondu je veľmi podobná právnej povahe náboženského 

fondu. Väčšinu jeho majetku tvorili bývalé majetky Spoločnosti Ježišovej, ako zaniknutej 

katolíckej cirkevnej inštitúcie, pričom krajinská katolícka cirkev nebola jej právnym 

nástupcom. Tento majetok bol však od vzniku fondu využívaný na úlohy zabezpečované 

štátom. V druhej polovici 19. storočia sa nielen posilnilo vedúce postavenie štátu vo 

vývine uhorského, najmä katolíckeho, školstva (napr. jedine katolícke školy sa mohli nazývať 

uhorské kráľovské), posilnil sa však občiansky charakter týchto škôl, na ktorých 

študovali nielen katolícki, ale aj protestantskí a židovskí žiaci. Fond tak zabezpečoval 

úlohy štátu vo vzťahu k potrebám už nielen katolíckych, ale všetkých občanov. 

Vzhľadom na špecifické úlohy fondu sa analýzy jeho právnej povahy odlišovali od 

hodnotenia náboženského fondu. Ich cirkevná stránka sa v podstate obmedzovala na 

konštatovanie pôvodného majiteľa, Spoločnosti Ježišovej. Rovnako minister barón Jozef 

Eötvös, ako autori uvádzaných hodnotení právnej povahy fondov Koloman Ghyczy, Pavol 

Hamar či Michal Szepessy považovali študijný fond za výsostne verejný, teda štátny, 

slúžiaci na plnenie úloh štátu. Osobitná komisia vedená Pavlom Hoffmannom a Alexandrom 

Csikym vypracovala správu o študijnom fonde, v ktorom ho, vychádzajúc z jeho 

verejného charakteru a určenia jeho príjmov na krajinské školské ciele, odporúčali 

zaradiť do štátneho rozpočtu. Takisto väčšina katolíckych politikov pri vypracovávaní 

koncepcií autonómie uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu 

nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol iba Štefan Apáthy, 

snažiaci sa vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu, argumentujúc najmä 

legislatívou z feudálneho obdobia a minister gróf Ján Zichy, predpokladajúci vo svojej 

koncepcii autonómie cirkvi včlenenie fondu do jej majetku, avšak spolu s prevzatím 

všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát financoval. 

Z toho vyplýva, že Uhorský študijný fond ešte v priebehu 19. storočia sa v dôsledku 

svojho špecifického poslania transformoval na fakticky (nie právne) štátnu inštitúciu. 

Jeho odovzdanie do vlastníctva katolíckej cirkvi, nepredstavujúcej právneho nástupcu 

pôvodného majiteľa, bolo prípustné iba po odluke cirkvi od štátu a zároveň prevzatí zo 

strany cirkvi zabezpečenia siete katolíckych základných, štátnych a vysokých škôl, v plnom 

či čiastočnom rozsahu financovaných štátom. 

155


Použité pramene a literatúra 

A Pallas Nagy lexikona I, X, XV, XVI. Budapest 1893, 1895, 1897. 

APPONYI, Albert – APÁTHY, István: A magyarországi katholikus vallási és tanulmányi 

alapok és alapítványok jogi természetének megvizsgálatására jelentései. Budapest 

1883. 

Corpus Juris Hungarici. Magyar Törvénytár. Budapest 1900. 

CSORBA, László: A vallásalap „jogi természete“. Az egyház problémája a polgári átalakulás 

kori Magyaroroszágon. Budapest 1999. 

FORSZTER, Gyula: A Magyar vallásalap hajdan és most. Budapest 1888. 

HAMAR, Pál: „...közalapítványi királyi ügyigazgató, mint a Szent korona egyik ügyészének 

véleménye, melyet a magyar főpapi javak és az ezekből kifolyó vallásalap 

jogi természete kérdésébe előterjeszt. Budapest 1875. 

KRISTÓ, Gyula – BARTA, János – GERGELY, Jenő: Magyarország története előidőktől 

2000-ig. Budapest 2002. 

KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid: Katolícke fundácie v Uhorsku v období raného novoveku. 

Dizertačná práca, rkp. Bratislava 2004. 

MORAVČÍKOVÁ, Michaela – CIPÁR, Marián: Cisárovo cisárovi. Bratislava 2001. 

SALACZ, Gábor: Egyház és az állam Magyarországon a dualizmus korában 1867 – 

1918. Budapest 1974. 

ZSILINSZKY, Mihály: Az országos egyházi alapok és alpítványok kérdéséhez. Rákosliget 

1914. 

156

Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia 

v habsburskej monarchii v 18. storočí * 

Martin Javor 

JAVOR, M.: The organization and structure of the Freemasonry movement in the 

Habsburg monarchy in the 18th century. In: Annales historici Presovienses 7/2007. 

Prešov : Universum, 2007, pp. 157-174. 

The work discusses the organization and structure of the freemasonry movement in the 

Habsburg monarchy in the 18th century. Its aim is to implement the movement into the 

structure of the European freemasonry. The problems which freemasons had to come up 

against are introduced in this contribution. It also deals with the complex network of the 

various freemasonry branches and similar organizations which were quite widespread 

in the 18th century. Freemasonry lodges had their mother lodges out of the territory of 

the monarchy, mostly in countries which had problematic relations with the Habsburg 

monarchy. This was the reason for all the reforms which were accepted by Joseph II. in 

the 80´s in the 18th century. The organizational cornerstone of the movement was the 

periodical „Journal für Freymaurer“, which is mentioned in this contribution. The survey 

of all the lodges in the monarchy is a part of the work as well. 

Organizácia každej spoločnosti ponúka množstvo námetov na zamyslenie a jej forma 

potom odráža aj jej obsah. Máloktorá organizácia v 18. storočí mala svoju štruktúru tak 

komplikovanú a neprehľadnú ako práve slobodomurárske hnutie. V štúdii bude mojím 

zámerom zmapovať štruktúru a organizáciu slobodomurárskeho hnutia v habsburskej 

monarchii, predstavím jednotlivé „bunky“ slobodomurárskeho hnutia, zaradím ich do 

súradníc európskeho slobodomurárstva a pokúsim sa dešifrovať zložitú sieť rôznych 

slobodomurárskych odnoží a slobodomurárstvu podobných organizácií, ktoré boli 

v 18. storočí veľmi rozšírené. 

Dosiahnutie takto stanoveného cieľa nie je vôbec jednoduché. Slobodomurárske 

hnutie totiž v 18. storočí vôbec netvorilo jednoliaty celok. Bolo ťažké pochopiť spleť 

rôznych obediencií, systém materských lóží, platenia poplatkov a podobne. Je až zarážajúce, 

aké sofistikované slobodomurárske hnutie už v 18. storočí bolo. V prvom rade 

je potrebné si uvedomiť, že slobodomurárske hnutie v habsburskej monarchii nebolo 

pôvodným, domácim elementom. Do monarchie sa dostalo prostredníctvom cudzích, 

bavorsko-sasko-francúzskych vojsk počas Vojny o habsburské dedičstvo v 40. rokoch 

18. storočia. Tento fakt zohrával dôležitú úlohu pri udomácňovaní hnutia, pri budovaní 

jeho štruktúr a de facto počas celého 18. storočia ovplyvňoval postoj panovníckeho 

dvora k slobodomurárstvu. Keďže slobodomurárstvo sa do monarchie dostalo poväčšine 

z krajín, ktoré neboli naklonené politike Márie Terézie, ovplyvňoval tento fakt aj zahraničnú 

politiku monarchie v 18. storočí. Druhým dôležitým momentom, ktorý treba mať 


157

Martin Javor 

na zreteli, je fakt, že vytváranie štruktúr a organizácie slobodomurárskeho hnutia bolo 

pozvoľným, dlhodobým procesom, ktorý nebol ukončený ani v období zákazu slobodomurárskeho 

hnutia v monarchii v r. 1794. 

Už slobodomurárske hnutie v západnej Európe v druhej polovici 18. storočia netvorilo 

súvislé, jasne čitateľné hnutie, avšak skladalo sa z mnohých odnoží a škôl, z ktorých 

väčšina sa udomácnila aj na území habsburskej monarchie. Vzťah viedenského panovníckeho 

dvora ku slobodomurárstvu bol od začiatku problematický. Bol ovplyvnený 

niekoľkými faktormi. V prvom rade to bola zahraničná politika habsburskej monarchie 

a vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie. 

Cisárovná Mária Terézia mala ku slobodomurárstvu ťažko definovateľný vzťah. Jej 

manžel František Lotrinský totiž v roku 1731 vstúpil do lóže v Haagu a od roku 1742 bol 

členom prvej viedenskej lóže. 1 Ako už bolo spomenuté, slobodomurárstvo do habsburskej 

monarchie vstúpilo pod ochranou cudzích, hlavne francúzsko-bavorsko-saských 

armád, ktoré mali v r. 1741 podporiť bavorského kurfirsta Karola Alberta na český 

trón proti Márii Terézii. 2 Preto cisárovná nemohla slobodomurárske hnutie podporovať 

a 8. októbra 1766 vydala dokonca dvorný dekrét, ktorým prehlásila každého úradníka, 

ktorý by sa stal členom slobodomurárskeho či rozenkruciánskeho spolku, za zbaveného 

úradu. 3 Tieto antislobodomurárske kroky vyplývali zo zahraničnej politiky Márie Terézie. 

Keďže pruský kráľ Fridrich II. podporoval zakladanie a fungovanie slobodomurárskych 

lóží, cisárovná sa k tomuto hnutiu stavala odmietavo. 4 

Prvých 30 rokov existencie slobodomurárskeho hnutia v monarchii, teda približne 

obdobie rokov 1740 – 1770, je práve v znamení hľadania „miesta v spoločnosti“. Toto 

hľadanie však bolo apriori ovplyvnené spomenutými vnútropolitickými a zahraničnopolitickými 

udalosťami. V tomto časovom intervale existovalo hnutie len v niekoľkých 

mestách na západe monarchie, de facto len v Prahe a vo Viedni. Predovšetkým pražská 

lóža takmer 20 rokov svoju činnosť redukovala len na získanie uznania svojej existencie 

od niektorej z materských lóží, predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách. Nové 

slobodomurárske lóže totiž mohli vznikať len akýmsi oddelením, alebo odštiepením 

od pôvodnej, tzv. materskej lóže. Ostatné „pokútne lóže“, ktoré takto nevznikli, neboli 

ostatnými lóžami uznané za „pravé“ a veľmi rýchlo ukončovali svoju činnosť, nakoľko 

nemali k dispozícii výhody, ktoré mali lóže „pravé“. To bol hlavný dôvod, prečo 

prvé desaťročia existencie prvých lóží v monarchii boli vyplnené práve vyhľadávaním 

uznania od niektorej z materských lóží, keďže lóže, ktoré ich založili, neboli „pravé“ 

slobodomurárske. To však predovšetkým pražské lóže netušili. Vôbec, rôzne podvody 

1 ABAFI, Lajos: A szabadkömüvesség és az uralkodóház. Budapest 1896, s. 5. 

2 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 83. 

3 Oberösterreichisches Landesarchiv (OÖLA), Wien, Patentsammlung Krackowizer, Hs. 189, 

Nr. 93. 

4 Mária Terézia však v liste citovanom Abafim uviedla, že si je vedomá existencie hnutia napriek 

jej zákazu, nechce však o ňom vedieť a ak nebudú vystupovať verejne a tým ju zosmiešňovať, 

nič proti nim nepodnikne. In: ABAFI, Lajos: A szabadkömüvesség és az uralkodóház. 

Budapest 1896, s. 7. 

158


v habsburskej monarchii v 18. storočí 

v slobodomurárskom prostredí, alebo lepšie povedané podvody na úkor slobodomurárov 

boli v 18. storočí bežné. 

Na základe archívnych dokumentov je možné dešifrovať snahu o uznanie predovšetkým 

lóže v Prahe. Táto sa v prvých rokoch svojej existencie snažila hlavne o získanie 

„konštitúcie“ či uznania od niektorej slobodomurárskej veľmoci, ktorá mala právo 

nové lóže zakladať. Dvadsať rokov po svojom založení hľadala slobodomurársku veľkolóžu, 

ktorá by jej mohla dať novú ústavu. Pražská lóža bola v slobodomurárskom 

svete považovaná za lóžu neregulárnu, bočnú. Podľa J. Volfa to bol dôvod, prečo lóža do 

60. rokov intenzívnejšie nefungovala a až pokoj po skončení sedemročnej vojny a trvalejší 

pobyt vojenských posádok v Prahe jej dal podnet k oživeniu. Pražská lóža, zriadená 

francúzskymi dôstojníkmi, stratila príliš skoro po svojom založení väčšinu svojich členov 

predovšetkým kvôli ich francúzskemu pôvodu a samozrejme po prehratej vojne bol 

tento odliv prirodzený. 

Postup pražskej lóže U troch korunovaných hviezd nám umožňuje poukázať na problémy, 

s ktorými sa slobodomurárske hnutie vo svojich začiatkoch v monarchii stretávalo. 

Príklad pražskej lóže je ukážkový a s takýmito problémami sa stretávali aj lóže v iných 

častiach monarchie, predovšetkým vo Viedni. Členovia pražskej lóže sa obrátili na drážďanskú 

lóžu Zu den 3 Granatäpfeln (U troch granátov), ktorá dostala od berlínskej Der 

Mutterloge zur drei Weltkugeln (Materskej lóže u troch zemegulí) právo na zakladanie 

nových lóží a na ich vybavenie všetkými potrebnými dokumentmi. 5 So žiadosťou sa na 

túto lóžu obrátil v mene pražskej lóže Zu den drei gekrönten Sternen (U troch korunovaných 

hviezd) barón Skölen, ktorý žiadosť predložil pokladníkovi drážďanskej lóže 

Jánovi Spiessovi. J. Spiess vyjadril potešenie nad prejaveným záujmom pražskej lóže, 

v odpovedi Skölenovi píše: „... je nám cťou, ak je naše kráľovské umenie Vami dokonalo 

prijímané, aby sme mohli žiť v správnom spojení a jednote ako to má byť u správne 

zmýšľajúcich slobodomurárov, až kým sa veľkolepá stavba sveta na prach neobráti.“ 6 

Zároveň J. Spiess poprosil „niečo zaobstarať“ pre drážďanskú lóžu, ktorá „nemá ani 

grajciar“. 7 

O niekoľko dní poslal J. Spiess návrh na spôsob konštituovania pražskej lóže. Ako 

vo svojom liste uisťuje: „... jeho lóža je materskou a je oprávnená konštituovať iné lóže, 

takže nič nebráni konštitúcii pražských bratov“. 8 Aby celá záležitosť prebehla v poriadku, 

J. Spiess navrhol, aby jeden z členov pražskej lóže pricestoval do Drážďan, alebo 

naopak aby jeden z drážďanských bratov pricestoval do Prahy na vysvetlenie konštitučných 

aktov, kópií, zákonov a rituálov. Celkové náklady na konštitúciu J. Spiess vyčíslil 

na 130 zlatých, pričom podotkol, že drážďanskú lóžu tento akt stál až 400 zlatých. 9 

5 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 1 – 25. Tu sa nachádza korešpondencia medzi 

pražskou lóžou Zu den drei gekrönten Sternen (U troch korunovaných hviezd) a drážďanskou 

lóžou Zu den 3 Granatäpfeln (U troch granátov) ohľadom udelenia konštitúcie. 

6 MOL Budapest, P 1134, 4. cs, Bd. 68, fol. 2, list Spiessa Skölenovi, Drážďany 23. júla 1763. 

7 Tamtiež. 

8 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 3, list J. Spiessa Skölenovi. 

9 Tamtiež. 

159

Martin Javor 

Formálna žiadosť bola do Drážďan odoslaná 5. augusta 1763. Píše sa v nej: „Keďže 

kráľovské umenie sa viac a viac rozširuje aj v našich krajoch a množstvo našich pravých 

bratov preukazuje prianie pokračovať vo svojej práci podľa správneho poriadku, 

tak žiadame my podpísaní vás, ctihodných bratov, neponechať nás samých v našom 

úprimnom pláne, ale udeliť nám listinu, aby sme mohli pokračovať v našej kráľovskej 

výstavbe, zaopatriť nám potrebné zákony a nariadenia a všetko, čo patrí k pravej a dokonalej 

lóži.“ 10 

Odovzdaním žiadosti boli poverení bratia Skölen a Furttenburg. Rokovania sa naťahovali 

z dôvodu ďalších požiadaviek pražských bratov, ktorí nastolili požiadavku 

zriadenia kapituly pre celé Čechy, ktorá by mala právomoc konštituovať nové lóže. 

S novou požiadavkou drážďanská lóža súhlasila, avšak pod podmienkou, že lóža a aj 

kapitula bude zriadená presne podľa jej predpisov a že ich práca začne pod vedením 

drážďanského komisára. Bola dohodnutá aj cena, patent stál 300 zlatých, ďalších 20 

zlatých bolo sľúbených sekretárovi drážďanskej lóže H. Benardovi ako úhrada nákladov 

za kopírovanie konštitúcie, rituálov, katechizmu, vysvetlenie zákonov, reglementov 

a historických zošitov. 11 Medzitým v polovici roku 1763 boli títo vyslanci pražskými 

bratmi vymenovaní do najvyšších funkcií novozriadenej lóže Zu den drei gekrönten 

Sternen (U troch korunovaných hviezd) a kapituly Zu den vier Evangelisten (K štyrom 

evanjelistom). 12 

Korešpondencia medzi lóžami v Prahe a v Drážďanoch svedčí o tom, ako vznikali 

nové lóže na území habsburskej monarchie. Základným predpokladom na vznik lóže 

bolo jej uznanie niektorou veľkolóžou, pod ktorú sa potom mohla novovzniknutá lóža 

začleniť. Veľkolóže otvorene vítali vznik novej lóže pod svojím patronátom, pretože si 

tak rozšírili sféru svojho vplyvu a výrazne si polepšili aj finančne. Je zaujímavé, aké 

zdĺhavé boli rokovania medzi jednotlivými lóžami a nezanedbateľné boli aj sumy, ktoré 

sa na týchto rokovaniach dohadovali. 

V stredoeurópskom slobodomurárstve je problémom orientácia v množstve lóží a pri 

objasňovaní štruktúry hnutia azda najväčším problémom bolo zistiť, ktoré lóže boli tzv. 

materské, teda mali právo zakladať nové lóže. Niektoré z lóží si toto právo prisvojili bez 

akejkoľvek dohody so slobodomurárskymi autoritami, niekoľko rokov právo využívali, 

kým sa na tento „podvod“ neprišlo. To bol aj prípad pražskej lóže, ktorá už v roku 1764 

10 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 118, Pre materskú lóžu „Zu den 3 Granatäpfeln“ 

(U troch granátov) v Drážďanoch, formulár bez dátumu. Žiadosť podpísali vedúci predstavitelia 

lóže František Karol gróf Clary-Aldringen, Filip gróf Clary-Aldringen, Ján gróf Lützow, 

František Karol gróf Martinitz, Karol Wilhelm barón Skölen, Ján Karol barón Furttenburg, 

Leopold z Prachtu, Jozef František Martinelli a ďalší. 

11 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 5., záležitosti A. H. Benarda a J. Spiessa, 1. septembra 

1763. 

12 J. Skölena vymenovali za majstra lóže Zu den 3 gekrönten Sternen (U troch korunovaných 

hviezd) a Furttenburga za predstaveného kapituly Zu den 4 Evangelisten (K štyrom evanjelistom). 

MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 106 Skölenov koncept bez dátumu. 

160



zistila, že drážďanská lóža nemala právo zakladať nové lóže, a preto de facto v slobodomurárskom 

svete pražská lóža nemá právny základ. 13 

O situácii v stredoeurópskom slobodomurárstve a o problémoch s konštitúciami informoval 

pražskú lóžu člen lóže Zu den 3 Granatäpfel (U troch granátových jabĺk) lekár 

Murder, ktorý bol zástupcom svojej lóže pri lóži v Jene. Tento svojím listom zo 6. marca 

1764 informoval o rozsiahlom podvode v berlínskej veľkolóži, ktorej bola drážďanská 

lóža podriadená. Murder uviedol, že predchádzajúce listy o nutnosti maximálnej opatrnosti 

písal on ako predstaviteľ drážďanskej lóže, ktorá „berlínsku lóžu takisto opustila 

a s všetkou úctou sa priradila ku veľkokapitule, vzniknutej v Jene, kde sa v súčasnosti 

zdržuje veľactený veľmajster. Ak sa aj vy chcete pridať k šťastným bratom a na stranu 

veľmajstra, nasledujte cestu, ktorú vám ukazujeme, pošlite delegátov do Jeny a dostanete 

všetko k vašej spokojnosti“. 14 

Leopold Pracht Murderovi odpísal, že jeho správa bola v Prahe prijatá „...s výnimočným 

prekvapením a úžasom“. Podľa Murderovho návodu, ktorý „nemôžu považovať za 

iný ako úprimný a bratský“, ihneď napíšu na vyššiu kapitulu v Jene. 15 

Už nasledujúci deň poslali pražskí bratia do Jeny list, v ktorom sa členovia kapituly 

Pracht, Skölen a Schmidburg odovzdávajú do ochrany veľkokapituly s najväčšou poníženosťou. 

V liste píšu: „... nech najvyšší majster v milosti nazerá na zbúraný chrám a jeho 

stĺpy, ktoré ešte trčia z ruín. Očakávame dobrosrdečnosť v tom, že nám ukáže cestu 

k novému Jeruzalemu najvyššia veľkokapitula. Nevieme sa dočkať našu lóžu podriadiť 

za poníženú vašej veľkokapitule a neželáme si nič túžobnejšie, ako po týchto nepríjemnostiach, 

kedy sme až 15 a viac rokov boli ťahaní za nos, môcť pokračovať v našich prácach 

podľa pravých pravidiel slobodomurárstva.“ Do Jeny boli vyslaní delegáti, na čele 

s J. Skölenom, ktorý po príchode do Prahy podal členom lóže správu. J. Skölen píše, že 

do Jeny väčšina nemeckých lóží poslala delegátov, ktorí boli vybavení zodpovedajúcimi 

spismi a konštitúciami, takže podľa J. Skölena nemali dôvod ich nenasledovať. Pražskí 

slobodomurári teda na začiatku roku 1764 zmenili svoju konštitúciu a len rok starú 

podriadenosť lóži v Drážďanoch vymenili za podriadenosť lóži v Jene. 

Je zaujímavé, aká ambiciózna bola pražská lóža (U troch korunovaných hviezd). Jej 

prvoradou deklarovanou úlohou bolo zriadenie kapituly. „Je to síce zriadenie, ktoré nevyžaduje 

veľa námahy, myslím však, že sa vynaloží úsilie, aby bolo dosiahnuté spoločné 

dielo.“ 16 Začiatkom novembra 1763 už boli pražskí bratia natoľko pripravení, že žiadali 

materskú lóžu o zaslanie komisára, ktorý by mal inštaláciu nových lóží viesť. 

Plány pražských bratov však prekazila smrť kráľa Augusta II., po ktorej nemohol byť 

žiaden z členov drážďanskej lóže vyslaný do Prahy. Drážďanská lóža preto ponechala 

13 Išlo o celostredoeurópsky „slobodomurársky podvod“ istého pána Johnsona, ktorý si rôznymi 

podvodmi podriadil medzi inými aj berlínsku veľkolóžu. Viac pozri ABAFI, Lajos: 

Geschichte I., s. 203 – 204. 

14 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 12. Merder pre priora Prachta, 14. marca 1764. 

15 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 13. Pracht Merderovi, 16. marca 1764. 

16 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 5, list Spiessa Skölenovi, 3. októbra 1763. 

161

Martin Javor 

celý proces konštitúcie na Prahe. „Prenechávame vám teda pokračovať v kráľovskom 

umení a prajeme si, aby výstavba našej ctenej dcérskej lóže bola úprimná, aby vám 

nechýbali stĺpy, ktoré podopierajú krásu a silu vašej kráľovskej stavby, nech žije v každom 

čase pravé úsilie, aby ste mohli pokračovať v rozširovaní a oslavovaní kráľovského 

umenia v pravom zmysle. Nepochybujeme, že zariadite všetko podľa nariadení a daných 

predpisov a dúfame, že od vás dostaneme správu, kto sú vaši členovia a aké úrady zastávajú.“ 

17 

Aj naďalej sa pražská lóža obracala na materskú lóžu v Drážďanoch s najrôznejšími 

problémami. Pri otváraní novej kapituly napríklad došlo k čítaniu materiálov z Drážďan 

ohľadom Hyramovej legendy 18 , ktorú nevedel nikto z pražských členov vysvetliť, tak 

o vysvetlenie požiadali Drážďany, „aby ich pochybnosti vyriešila a upokojila pravým 

vysvetlením Hyrama a celého tajomstva“. 19 

Tieto organizačné problémy sa vyhli ďalšiemu „hniezdu“ slobodomurárstva v monarchii, 

a to Viedni. Je zaujímavé, že do Viedne sa slobodomurárstvo dostalo práve z Prahy. 

Prvá viedenská lóža U troch kanónov mala svoje prvé zasadanie 17. septembra 1742. 

Jej prvým veľmajstrom bol Albert Jozef Reichsgraf von Hoditz. Pôvodne deväťčlenná 

viedenská lóža si počínala veľmi dobre, počas prvého pol roka svojej existencie usporiadala 

22 stretnutí, kde „zasvätila“ ďalších 56 kandidátov – Nemcov, Maďarov, Chorvátov, 

Talianov a Francúzov. Bola to po dlhú dobu jediná slobodomurárska lóža v Rakúsku, 

pretože prvá mimoviedenská lóža vznikla až v r. 1777 v Innsbrucku. 20 

Kým 60. roky boli problematické z hľadiska konštitúcií, 70. roky 18. storočia sa niesli 

v znamení organizačných zmien nielen v slobodomurárstve stredoeurópskom, ale v slobodomurárstve 

ako takom. Predstavitelia špičiek lóží sa dohodli na zvolaní slobodomurárskeho 

konventu do mesta Kohlo. 21 Účelom konventu, ktorý sa konal v dňoch 4. – 23. 

júna 1772, bolo „...odstrániť neporiadok v prefektúrach, dať záležitosti prefektúr do poriadku 

podľa vypracovaného projektu a zavrhnúť snahy o výrobu zlata a iné pochybné 

veci, ktoré odrádzajú bratov od skutočných cieľov Rádu“. 22 Bola to vôbec prvá snaha 

o usporiadanie pomerov v európskom slobodomurárstve. 

Na konvente vyhlásili päť aktívnych prefektúr 23 za pravé a boli im udelené miesta 

a hlasovacie právo v provinciálnej Kapitule. Dostali takisto podiel na správe Kapituly. 

17 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 6, 15. novembra 1763. 

18 Hyramova legenda je jednou z najkrajších a najdôležitejších slobodomurárskych legiend, ktorá 

odvádza vznik slobodomurárskeho hnutia už do čias starovekého Egypta. 

19 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 106. 

20 Beránek, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, str. 90. 

21 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 69, Lühe grófovi Sauerovi a grófovi Kiniglovi 18. novembra 

1771, fol. 1, 2. 

22 MOL Budapest, P 1134, 4. Cs., Bd. 69, list grófovi Kiniglovi st., 16. marca 1772. 

23 Tempelburg v Kurlande, Gommern v Drážďanoch, Derla v Leipzigu, Brunopolis 

v Braunschweigu a Kalenberg v Hannoveri. 

24 Templin v Berlíne, Baruth v Görlitzi, Rittersfeld vo Frankfurte nad Mohanom a Nistitz 

v Sliezsku. 

162



Vzniklo 6 nových prefektúr 24 a ich právomoci boli presne stanovené. Doterajšia provinciálna 

Kapitula sa zmenila na stálu „Capitular – Regierung“ (Kapitulárnu vládu), ktorá 

mala na starosti predovšetkým finančné záležitosti. Veľmajstrom všetkých zjednotených 

škótskych lóží sa stal vojvoda Ferdinand von Braunschweig. 25 Kapitulárna vláda, 

pozostávajúca z ôsmich členov zastupujúcich prefektúry zúčastnené na konvente, mala 

za úlohu riadiť činnosť hnutia. Konvent v Kohlo vniesol aký-taký poriadok do organizácie 

a štruktúry hnutia v Európe, avšak habsburskej monarchie sa dotkol len okrajovo. 

V 70. rokoch 18. storočia teda vrcholným orgánom všetkých európskych slobodomurárov 

bola Kapitulárna vláda, na čele s vojvodom Ferdinandom von Braunschweig. Pod 

touto organizáciou existovalo 11 prefektúr, ktoré mali právo zakladať nové lóže a boli 

riadiacimi orgánmi Kapituly v jednotlivých krajinách Európy. 

Predovšetkým sa slobodomurársky konvent uzniesol aj na možnosti vytvorenia novej 

prefektúry s pôsobnosťou pre Čechy, ktorá mala byť vytvorená, ak bude činnosť lóží, 

ktoré by pod jej právomoc mali patriť, uznaná za dostačujúcu na vytvorenie prefektúry. 

Zatiaľ Kapitulárna vláda určila, že lóže patriace pod budúcu českú prefektúru, ktorej 

dali meno Rodomskoy, by sa mali pričleniť pod správu prefektúry Gommern v Drážďanoch. 

Dovtedy budú lóže v Čechách vystupovať ako Prepozitúra Rodomskoy. 26 Za 

vedúcich členov prepozitúry boli vymenovaní gróf Sebastián Kinigl a jeho syn Gašpar 

Herman Kinigl. 

Takýto stav mal trvať minimálne do nasledujúceho konventu. Ten sa konal v roku 

1775 v Braunschweigu. Požiadavka pražských slobodomurárov na etablovanie českej 

prefektúry bola prejednaná počas zasadnutia konventu 26. mája 1775. Žiadosť bola posúdená 

pozitívne, a to aj prefektúrou Gommern v Drážďanoch. 

O tomto rozhodnutí upovedomil veľmajster 28. júna pražskú lóžu, ktorá zároveň požiadala 

o vystavenie pečate a vymenovanie prefekta a vrchného komisára. 27 Do mesiaca 

boli do najvyšších funkcií v prefektúre vymenovaní noví funkcionári. Gróf Kinigl ml. sa 

stal prefektom a členom provinciálnej veľkolóže, gróf Thun sa stal vrchným komisárom 

a gróf Kinigl starší čestným prefektom. 28 

Na konvente v Braunschweigu bolo takisto rozhodnuté, že pražská prefektúra 

bude voči lóžam nižšieho stupňa vystupovať pod názvom Prefektúra Rodomskoy, ale 

provinciálna lóža mala vystupovať pod menom Zu den drei gekrönten Sternen und 

drei gekrönten Säulen (U troch korunovaných hviezd a troch korunovaných stĺpov). 

O takéto pomenovanie žiadal osobne pri svojej poslednej návšteve vojvoda Albert. 29 

O pozdvihnutí pražskej lóže na úroveň prefektúry boli upovedomené všetky podriade- 


26 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 26. fol. 462 – 775: Protokol konventu z Kohlo. 

27 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 97., fol. 39 – 40, Protokol prefektúry Rodomskoy. Požiadavke 

pečate lóže bolo ihneď vyhovené. Na pečati je vyobrazený korunovaný lev s dvojitým 

chvostom z českého erbu, ktorý oboma labami drží erb prefektúry. 

28 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 91, fol. 58. 

29 ABAFI, Lajos: Geschichte, 3., s. 11. 

163

Martin Javor 

né lóže ako aj neprítomní bratia, predovšetkým však bol o tom informovaný vojvoda 

Albert. 30 

Pražská prefektúra teda mohla byť formálne otvorená. Bolo potrebné zaobstarať potrebné 

vybavenie lóže, napríklad pozlátiť zástavu pravým zlatom. Začiatkom decembra 

1775 bolo vybavenie lóže hotové. 31 

Prefektúra bola slávnostne otvorená 22. decembra 1775 a v prvých týždňoch jej 

existencie sa snažila predovšetkým o prijímanie nových členov, ktorí sa do nej húfne 

hlásili. 32 Prefektúra zasahovala do činnosti pražských lóží, len ak to bolo nevyhnutné. 

Pod pražskú prefektúru patrila aj viedenská lóža, ktorej sa však v roku 1776 podarilo 

osamostatniť, a to bez vedomia pražskej prefektúry. Spory s Viedňou boli hlavnou náplňou 

práce prefektúry v roku 1776. Snahou Prahy bolo hlavne udržať si od viedenskej 

lóže príspevky na pražský sirotinec. Viedenskí slobodomurári vo svojom liste pražskej 

prefektúre vysvetľujú dôvody svojho osamostatnenia. Podľa Viedne väčšina listov adresovaných 

pražskej prefektúre nebola zodpovedaná, alebo ak áno, tak až po 3 – 4 mesiacoch. 

Predovšetkým im ale prekážalo to, že Praha nepotvrdzovala načas prijatie finančných 

príspevkov na sirotinec. Viedenským bratom bolo podľa listu nepríjemné, že ich 

posledný príspevok nebol vôbec spomenutý v najnovšej vytlačenej správe. Okrem toho 

sa viedenskí slobodomurári sťažovali na nedostatočnú informovanosť o konaní prefektúry. 

33 

Koncom marca 1776 bol z Viedne pražskej prefektúre poslaný list, v ktorom bolo 

oznámené, že veľmajster na základe želania vojvodu Alberta udelil povolenie na zriadenie 

prefektúry vo Viedni, k čomu došlo 21. februára 1776. Nová viedenská prefektúra 

vyslovila vôľu aj naďalej pokračovať v podporovaní pražského sirotinca podľa svojich 

možností. 34 Nakoniec pražská prefektúra slávnostne odpustila Viedni dlžné poplatky 

a výšku poplatku na sirotinec nechala na „veľkorysosti viedenských bratov“. 35 Viedenská 

prefektúra dokonca prisľúbila pražskej, že príspevok na sirotinec budú považovať 

za jednu zo svojich prvoradých povinností. 36 Teda v habsburskej monarchii existovali 

koncom 70. rokov už dve prefektúry, teda najvyššie slobodomurárske organizácie. Tu 

je však potrebné uviesť, že hnutie sa rozvíjalo naďalej predovšetkým v dvoch mestách 

– v Prahe a vo Viedni. 

Od roku 1769 sa slobodomurárstvo dostáva aj do východnej časti monarchie, do 

Uhorska. Územie Uhorska je možné vo vzťahu k zakladaniu slobodomurárskych lóží 

rozdeliť do troch oblastí. Prvou oblasťou je oblasť Zadunajska a Bratislavy. Na tomto 

30 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 39, 47; Protokol Rodomskoy z 2. júla a 1. augusta 

1775. 

31 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, Protokol Rodomskoy, fol. 48, 56. 

32 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 71, Protokol Rodomskoy z 26. 12. 1775. 

33 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 97, 95; Protokol z 2. apríla 1776; Bd. 39, fol. 223 

– 224 – korešpondencia prefektúry a Endersa. 


35 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 248, Enders Schafgotschovi 4. mája 1776. 


164



území nové lóže zakladali predovšetkým viedenské lóže. Členovia nových lóží úzko 

spolupracovali predovšetkým s viedenskými slobodomurármi, ktorí boli väčšinou úplne 

lojálni k centrálnemu panovníckemu dvoru vo Viedni. Druhú oblasť tvoria východné 

oblasti a územie dnešného Slovenska. Tu sa rozširovali filiálky Francúzmi založenej 

varšavskej lóže. Tieto lóže boli voči Viedni a habsburskému dvoru naladené kritickejšie. 

Neskôr sa prikláňali skôr k rozenkruciánstvu. Tretiu oblasť tvorí juh krajiny. Práve 

tu sa zrodil samostatný uhorský slobodomurársky systém – Draškovičova observancia. 

V lóžach na juhu krajiny mal prevahu predovšetkým vojenský živel. Slobodomurárske 

hnutie sa v Uhorsku rozvíjalo, na rozdiel od územia Rakúska, Čiech a Moravy, nielen 

v najväčších mestách krajiny. Ak nepočítame juh krajiny, tak lóže vznikli až v ôsmich 

mestách Uhorska (Prešov, Bratislava, Košice, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Miskolc, 

Budín, Pešť). 

V 70. rokoch 18. storočia už bolo hnutie v Uhorsku pevne zakorenené, avšak organizačne 

bolo len na úrovni samostatných lóží, z ktorých niektoré boli riadené z Viedne, 

iné z Varšavy. Rokovacím jazykom v uhorských lóžach bola nemčina, čo prekážalo maďarským 

členom lóží, ktorí sa pod vedením grófa Ivana Draškoviča 37 rozhodli postúpiť 

uhorské slobodomurárstvo reforme. Gróf I. Draškovič sa spolu s grófom Štefanom Niczkym 

podujali vytvoriť jednotnú organizačnú štruktúru uhorského slobodomurárstva po 

vzore Prefektúry Rodomskoy v Prahe, alebo organizácií lóží v hlavnom meste monarchie. 

Ich cieľom bolo vytvorenie nezávislého, samostatného uhorského slobodomurárstva. 

So svojimi plánmi vystúpili v roku 1773, keď začali podnikať kroky na vytvorenie 

väčšej organizácie, ktorá by zastrešovala všetky v Uhorsku ležiace lóže. 38 

Zjednocovanie, tak ako v iných častiach monarchie, narážalo na rôzne prekážky. Ak 

niektorá z lóží chcela pristúpiť k novovytvorenému systému, musela prerušiť zväzky so 

svojou materskou lóžou, čo sa väčšinou nestretlo s porozumením Napokon sa podarilo 

zjednotiť štyri lóže v centrálnom a južnom Uhorsku, ktoré na svojom spoločnom zasadnutí 

22. októbra 1775 založili tzv. Uhorské slobodomurárstvo – Latomia Libertatis sub 

corona Hungariae. 39 Bola tak vytvorená samostatná uhorská obediencia. Plánom zakladateľov 

bolo, že sa ku nej prihlásia všetky lóže existujúce v Uhorsku a samozrejme aj 

všetky novozaložené lóže. V záveroch prvého stretnutia tejto Uhorskej lóže sa písalo, že 

stúpenci tejto obediencie si vážia všetky ostatné slobodomurárske systémy. Ako dôvod 

vytvorenia vlastnej obediencie uvádzajú komplikovanú komunikáciu so vzdialenými lóžami 

a svoju „lásku ku slobode a nezávislosti“. 40 

„Draškovičov systém“ ako organizácia zastrešujúca uhorské lóže síce nedosiahla 

taký význam, ako viedenská provinciálna lóža alebo Prefektúra Rodomskoy, výsledky 

jej činnosti sú aj tak pozoruhodné. Členmi lóží patriacich pod tento systém boli maďarskí 

príslušníci majetných vrstiev, župani jednotlivých stolíc, dôležití úradníci miesto- 

37 Ivan Draškovič (1740 – 1787) Gróf a chorvátsky vojenský dôstojník. 

38 ABAFI, Lajos: Szabadkömüvesség története..., s. 73. 

39 Tamtiež. Pozri aj HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10. fol. 130 – 158. 

40 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 147. 

165

Martin Javor 

držiteľskej rady a dištriktov vytvorených Jozefom II. a niekoľkí im blízki príslušníci 

inteligencie, ktorí bojovali spoločne nielen za osvietenstvo vo všeobecnosti, ale predovšetkým 

o jozefínsky program. Činnosť lóže spočívala na prednáškach o národno-hospodárskych 

a politických otázkach. V jej štatútoch sú zakorenené jozefínske princípy 

hovoriace o tom, že slobodomurári nechceli zmeniť spoločenský poriadok, ale mali za 

cieľ „...veľkých vrátiť späť k nášmu stavu a malých k nám pozdvihnúť“ 41 . Úloha slobodomurára 

mala tkvieť v hľadaní zlepšenia a pomoci. Jednotlivým bratom sa mali dať 

určité úlohy, oni by mali jednotlivé problémy preskúmať, napísať o nich články, a tie, ak 

je to možné, publikovať. 

Zachoval sa zoznam úloh, ktorý uvádza otázky, ktoré majú spracovať duchovní, armáda, 

úradníci a právnici. 42 Pre úradníkov boli navrhnuté témy, ako napríklad, či je 

potrebné zvýšiť počet obyvateľov v Uhorsku, či sa majú cudzinci usídliť, či je možné 

podporovať obchod Uhorska, akým spôsobom a akými zákonmi. Medzi témami bol aj 

spôsob prerozdelenia daní, zlepšenie situácie roľníctva, zmeny v zmýšľaní národa. Zaujímavou 

mohla byť prednáška „Dá sa zmeniť zmýšľanie národa a na čom sa zakladá 

láska k vlasti“. Právnici sa mali zaoberať podstatou konštitúcie v Uhorsku, alebo otázkami 

o najlepšej forme vlády. Diskusia sa viedla o uhorskej ústave. 

Problémami uhorského obchodu, modernizácie ústavy a situácie sedliactva sa spočiatku 

zaoberali prevažne slobodomurári pochádzajúci z juhu Uhorska, ktorí tvorili 

jadro Draškovičovho systému. Členom lóže bol guvernér v Terste Karol Zinzendorf, 

ktorý agitoval v prospech jednotného uhorského slobodomurárstva počas študijnej cesty 

cez Uhorsko a Sedmohradsko už v roku 1772. Karla Zinzendorfa počas jeho pôsobenia 

vo Viedni často vyhľadávali uhorskí slobodomurári a pozývali na porady. 43 S Karolom 

Zinzendorfom mali dobré kontakty zakladatelia uhorskej národohospodárskej vedy, ako 

Mikuláš Skerlecz, Jozef Podmaniczký, Pavol Almásy a Jozef Szapáry. Títo významní 

teoretici mali veľký vplyv na zmýšľanie šľachty a meštianstva. 44 

Gróf I. Draskovich sa počas svojich ciest po Uhorsku snažil o podriadenie lóží novému 

systému. Počas svojho pôsobenia v Bratislave, pravdepodobne už v roku 1777, presvedčil 

bratislavskú lóžu Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) na pripojenie. Draškovičov 

systém sa udomácnil aj v Pešti a Budíne. 


42 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 147 – 150. 

43 O vzťahoch grófa Karola von Zinzendorf a Uhorska porovnaj BALÁZS, E.: Karl von Zinzendorf 

et ses relations avec la Hongrie á l epoque de l absolutisme éclairé. In: Studia Historica, 

Budapest 1975. 

44 Medzi najaktívnejších príslušníkov tejto skupiny patria Mikuláš Skerlecz a Jozef Podmanický. 

Obidvaja neskôr spolupracovali v obchodnej komisii, ktorá sa usilovala o reformu uhorského 

hospodárstva po ríšskom sneme z r. 1790/91. Spisy tejto komisie sa nachádzajú v MOL, 

Archivum Regnicolare Lad. KKK. O ekonomických názoroch slobodomurárov podáva dôležité 

informácie Robert Townson. TOWNSON, R.: „Membrum Societatis Edinburgensis“, 

wichtige Daten. In: Travels in Hungary with a short account of Wienna in the year 1793. 

London 1797. 

166



Po odchode I. Draškoviča do Sedmohradska v roku 1780 sa pozícia Draškovičovho 

systému oslabuje. Draškovičov systém bol v septembri 1781 po rokovaniach s viedenskou 

provinciálnou lóžou podriadený Viedni. 45 Novou organizačnou štruktúrou uhorských 

slobodomurárov bolo vytvorenie „Uhorskej provinciálnej lóže“ v roku 1784. 

Po nástupe Jozefa II. na trón došlo v slobodomurárskom hnutí k niekoľkým zmenám. 

Pomer Jozefa II. k slobodomurárstvu bol zo začiatku priaznivý. Aj jeho znepokojovalo, 

keď sa lóže v monarchii obracali pre svoje písomné konfirmácie do Berlína a čerpali 

odtiaľ svoj rituál. Preto cisár 26. marca 1781 vydal nariadenie, ktoré svetským i náboženským 

organizáciám zakazovalo podriaďovať sa zahraničným inštitúciám a odvádzať 

im akékoľvek peňažné dávky 46 . 

Dôležitým momentom v dejinách štruktúry hnutia bolo vytvorenie Rakúskej krajinskej 

veľkolóže 24. apríla 1784, ktorá reprezentovala štyri novovzniknuté provinciálne 

lóže v jednotlivých krajinách monarchie. 47 Išlo o rakúsku, českú, uhorskú a sedmohradskú 

provinciálnu lóžu. Týmto krokom sa vytvorila nová organizačná štruktúra slobodomurárskeho 

hnutia v monarchii, každá lóža v monarchii musela patriť pod Rakúsku krajinskú 

veľkolóžu prostredníctvom svojej provinciálnej lóže. Tento krok zrušil dovtedajšie 

kapitulárne a prefekturálne zastúpenie lóží v monarchii a vytvoril úplne nový systém 

organizácie hnutia. Je otázne, ako sa na tento nový systém pozerali samotné materské 

lóže mimo monarchie, avšak Jozef II. nebol ochotný v tejto veci diskutovať. 

Na vytvorení Rakúskej krajinskej veľkolóže sa uzniesli predstavitelia najvýznamnejších 

lóží v monarchii už koncom marca 1784. 48 Zhodli sa na základných princípoch, podľa 

ktorých bude slobodomurárske hnutie v monarchii existovať. Protokol z tohto rokovania 

je dôležitým dokumentom pre porozumenie organizácie slobodomurárskeho hnutia. 

Členovia lóží sa dohodli na demokratických zásadách pri hlasovaní o návrhoch zasadnutia. 

Mali byť schválené len tie uznesenia, na ktorých sa zhodnú všetci prítomní členovia. 

Väčšinu uznesení obsahujú právomoci Rakúskej krajinskej veľkolóže k provinciálnym 

lóžam a k samotným lóžam. Rakúska krajinská veľkolóža je v uznesení definovaná ako 

zhromaždenie reprezentantov všetkých lóží v dedičných krajinách. Jednotlivé lóže mali 

voľnosť pri voľbe svojho vedenia. Voľbu by nemali ovplyvňovať ani dosiahnuté stupne, 

ani doba pôsobenia v ráde, ale len dôvera bratov. Členom lóže sa mohol stať len muž, 

ktorý dosiahol 24. rok života, ak vlastnil povolenie svojho otca, mohol byť prijatý už ako 

21-ročný, syn slobodomurára dokonca aj ako 20-ročný. Mal by to byť muž s preverenou 

čestnosťou, ktorú potvrdzovali traja členovia lóže, pričom jeho bezúhonnosť museli písomne 

potvrdiť. 49 



47 HHStA, Wien, Vertrauliche Akten 63, fol. 17 – 19. 

48 Išlo o predstaviteľov lóží vo Viedni, Linzi, Mahrburgu, Banskej Štiavnici, Brne, Tarnowa, Varasdina, 

Innsbrucku, Prešova a Bratislavy. MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 96. 

49 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 98. 

167

Martin Javor 

Povinnosťou každého člena bola poslušnosť voči zákonu, spolupráca pri konaní 

dobra, úplná rovnocennosť a mlčanlivosť. Žiadny člen lóže nemohol ani vo svojom občianskom 

živote vykonávať činnosti, ktoré by protirečili týmto zásadám. Každá lóža 

mala právo svojich členov trestať. Protokol hovorí o piatich stupňoch trestu. Najnižším 

trestom bol dohovor majstra s previnilcom medzi štyrmi očami, druhým stupňom bol 

pohovor v zhromaždení úradníkov lóže, tretím stupňom dohovor v zhromaždení lóže, 

štvrtým stupňom trestu bolo vylúčenie na dobu určitú a najvyšším trestom bolo úplné 

vylúčenie. Dodržiavala sa prezumpcia neviny. Člen lóže, ktorý bol obžalovaný zo zločinu, 

musel ostať až do skončenia súdu mimo lóžu a až po jeho ukončení z nej bol buď vylúčený, 

alebo opäť prijatý. Každý člen lóže ju mohol kedykoľvek opustiť, nemusel potom 

dodržiavať nijaké povinnosti, okrem mlčanlivosti. Lóža mu mala poskytnúť písomné 

potvrdenie o dosiahnutej hodnosti. Lóža sa zaviazala pri smrti člena lóže postarať sa 

o jeho vdovu a deti. 50 

Lóže, podľa zachovaného protokolu, svojich členov delili na riadnych a čestných. 

Čestní členovia sa mohli zúčastniť len na niektorých zasadnutiach lóže a na slobodomurárskom 

vzdelávaní. Protokol hovorí ešte o „slúžiacich bratoch“, ktorí mali na starosti 

práce súvisiace s činnosť lóže. Išlo o upratovanie, rozposielanie pozvánok, niektoré 

obrady a pod. V lóži sa bratia delia do troch stupňov – učeň, tovariš a majster. Povýšenie 

do vyššieho stupňa bolo plne v právomoci samotnej lóže. Prijatie a povýšenie sa museli 

odohrať výlučne počas zasadnutia lóže. Každému prijatému bratovi, ktorý sa stane 

majstrom, sa mal vyhotoviť patent, ktorý mal dotyčný odovzdať, ak lóžu opustí alebo 

ak bude vylúčený. Učňom a tovarišom sa odovzdávali len odporúčajúce listy. 51 Žiadna 

lóža nemohla prijať ašpiranta na členstvo, ak existovala v mieste jeho bydliska iná lóža. 

Takýto ašpirant mohol byť prijatý, len ak s tým súhlasila lóža v mieste jeho bydliska. 

Taktiež nebolo možné ponúkať bratov iným lóžam. 

Vedenie lóže tvorilo predsedníctvo. Členmi predsedníctva boli veľmajster, dvaja dozorcovia 

a úradníci lóže, ktorými boli sekretár, hovorca, pokladník a ceremoniár. Všetci 

títo funkcionári sa volili len spomedzi majstrov. Lóža si týchto predstaviteľov volila, 

alebo potvrdzovala každý rok 14 dní pred sviatkom sv. Jána. Zhromaždenia lóže sa delili 

na pracovné, vzdelávacie a poradné. Pracovných a vzdelávacích stretnutí sa mohli 

zúčastniť aj čestní členovia. Každý člen lóže dostal odporúčanie pre iné lóže monarchie, 

ktoré mu museli ponúknuť všetky svoje služby. O tejto pomoci mali majstri dotknutých 

lóží vedieť pre prípad, ak nastane nejaká pochybnosť. S každým bratom, ktorý sa 

preukázal patentom alebo odporúčajúcim listom, sa malo zaobchádzať ako s vlastným 

bratom a mohol byť pripustený k všetkým prácam lóže. 52 

Provinciálnym lóžam boli dané takisto dôležité právomoci. Každá lóža musela každoročne 

posielať provinciálnej lóži zoznam členov. Ak bol voči členovi lóže vykonaný 

50 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 98 – 107. 



168



trest štvrtého alebo piateho stupňa, muselo to byť oznámené provinciálnej lóži, ktorá to 

sprostredkovávala ostatným lóžam. Provinciálna lóža mala právomoc zakladať nové lóže 

a takisto lóžu zrušiť. Lóže volili každý rok 13 členov provinciálnej lóže. Boli volení tak, 

aby sa každý rok striedali z jednotlivých lóží podriadených provinciálnej lóži. Veľmajster 

provinciálnej lóže mal dôležitú výkonnú moc. Svoj úrad mohol zastávať maximálne 

tri roky. Viedol provinciálnu lóžu a mal právo zúčastniť sa na všetkých zasadnutiach 

podriadených lóží. 53 Provinciálna lóža mala zasadať každý mesiac. Mala rozhodovať 

v sporoch svojich lóží a prijímať návrhy bratov na zlepšenie činnosti lóže. Provinciálna 

lóža musela všetky dôležité uznesenia predkladať Rakúskej krajinskej veľkolóži. 54 

Rakúska krajinská veľkolóža rozhodla o prerozdelení jednotlivých lóží do provinciálnych 

lóží. Českej provinciálnej lóži boli podriadené lóže v Čechách, na Morave 

a v časti Sliezska. Rakúskej provinciálnej lóži boli podriadené lóže vo Viedni, v hornom 

Rakúsku a Tirolsku. Uhorskej provinciálnej lóži lóže pôsobiace na území celého Uhorska, 

Chorvátska, Slavónie a Dalmácie. Sedmohradskej provinciálnej lóži lóže v Sedmohradsku 

a Bukovine. 55 Okrem týchto provinciálnych lóží nemohla existovať žiadna 

slobodomurárska lóža. 

K ďalšej veľkej organizačnej zmene v slobodomurárskom hnutí v habsburskej monarchii 

došlo v r. 1785. Kabinetný list Jozefa II. nariaďoval, že od 1. 1. 1786 môžu byť 

slobodomurárske lóže len v hlavných krajinských mestách monarchie, a to nanajvýš 

v počte tri. 56 Podľa nariadenia mal byť každý rok poskytovaný zoznam členov lóží 

a oznamované meno veľmajstra 57 . Toto nariadenie bolo odpoveďou na prenikanie rôznych 

magicko-alchymistických spoločností do slobodomurárskych lóží. 

Jozef II. chcel využiť slobodomurárske hnutie, podľa pruského vzoru, na presadenie 

svojich štátnych a dynastických záujmov. V tomto smere ho slobodomurárstvo sklamalo. 

Aj keď zriadením vlastnej krajinskej organizácie prestali byť lóže v monarchii 

závislé na zahraničí, stavali sa k cisárovým snahám inštalovať do funkcií provinciálnych 

veľmajstrov predstaviteľov štátnej správy odmietavo. Skrachovali aj cisárove plány 

na zapojenie slobodomurárskeho elementu do niektorých politických plánov, vrátane 

myšlienky vymeniť Bavorsko za habsburské Nizozemsko. Podľa niektorých historikov 

odrážal Jozefov protislobodomurársky kabinetný list podráždenosť nad narastajúcou nekontrolovateľnou 

aktivitou neprivilegovaných vrstiev spoločnosti. 58 

Organizačnou a korešpondenčnou centrálou lóží jozefínskej doby bol Journal für Freimaurer 

(Časopis pre slobodomurárov). Vychádzal od januára 1784 až do konca roku 1786 

so štvrťročnou periodicitou a uverejňoval predovšetkým prednášky prednášané v lóžach. 

Časopis vydávali členovia viedenskej lóže Zur wahren Eintracht (K pravej svornosti) 59 




56 HHStA, Wien, Protokollbuch der Handbillets, 916 – 920. 

57 ŠA Prešov, Šarišská župa II., 109 Urk, 1786. 


169

Martin Javor 

a nebol určený ľuďom mimo lóže. Mal slúžiť predovšetkým na zlepšenie vlastného slobodomurárskeho 

sebapoznávania. Veľkú váhu preto hlavný organizátor časopisu Ignác 

Born pripisoval článkom, ktoré sa zaoberali tajnými spoločnosťami a mystériami v dejinách 

a pátrali po prípadných podobnostiach so slobodomurárstvom. Výsledkom týchto 

snažení bolo uverejnenie prednášky O mystériách Egypťanov už v prvom čísle časopisu. 

60 Medzi podobné články sa dajú zaradiť eseje O analógii medzi kresťanstvom prvých 

dôb a slobodomurárstvom 61 a Dejiny pytagorejských spoločenstiev. 62 

Do inej kategórie patria články o organizácii hnutia ako napríklad článok O ceremónii 

a O slobodomurárskej prísahe. 63 Vnútornému systému hnutia sú venované niektoré 

básne, napr. Blumauerove Vyznanie viery (človeka) zápasiaceho s pravdou 64 a Modlitby 

slobodomurára 65 . Básne uverejnené v časopise v roku 1786 sa väčšinou vzťahujú na 

sporný Slobodomurársky patent od Jozefa II. 66 , ako napríklad O Cisárom Jozefom Druhým 

povolenom strpení slobodomurárskeho rádu, Jozef Druhý ochranca slobodomurárskeho 

rádu, Radosť murárov a Leonove Pocity nad slobodomurárstvu v dedičných 

krajinách verejne poskytnutou ochranou. 

Časopis sa venoval aj politickým otázkam. V treťom čísle z roku 1784 bolo v rubrike 

Slobodomurárske správy uverejnené doslovné znenie „Nariadenia bavorského kniežaťa 

proti tajným schôdzam od 22.júna 1784“. 67 V druhom ročníku časopisu boli opäť publikované 

Príspevky k dejinám prenasledovania murárstva a osvietenstva v Bavorsku 68 . 

Časopis informoval aj o prenasledovaní slobodomurárskeho hnutia v Benátskej repub- 

59 Svoj zámer a obsah časopisu vyjadrili v dodatku k prvému zväzku. 

„Každý štvrťrok sa objaví jeden zväzok ako tento a to s týmto obsahom: 

I. Rozpravy a výskumy o mystériách všetkých národov, o cieľoch Murárstva, ich ceremóniách, 

a o iných s murárstvom príbuzných a týkajúcich sa predmetoch; 

II. Rozhovory, ktoré sú zároveň zábavné a poučné 

III. Básne 

IV. Oznámenia a murárske aktuality“. In: Journal für Freymaurer, 1784, I. Quartal s. 249. 

60 Journal für Freymaurer 1784, I. Quartal, s. 15 – 134. Ignác Born zdôvodňuje takéto články 

takto: „Ale práve láska a úcta nášmu pocty hodnému rádu bola tou, ktorá nás podnietila 

dopátrať sa najvzdialenejších stôp jeho vzniku a všetkých hoci len náhodných podobností, 

ktorých sa rád domnieval, že má s tajnými spoločnosťami všetkých čias a národov.[…] Poskytujeme 

nakoniec našim bratom správy o mystériách všetkých národov; Féninčanov, Egypťanov, 

Peržanov, Indiánov, Grékov a Rimanov, správy o mystériách kresťanov a o zbratrení 

stredoveku.“ Tamtiež, s. 12. Ignác Born je aj autorom príspevku O mystériach Indov, ktorý 

vyšiel neskôr. In: Journal für Freymaurer 1784, IV. Quartal, s. 5 – 54. 

61 Journal für Freymaurer 1784, II. Quartal, s. 5 – 64. 

62 Journal für Freymaurer 1785, I. Quartal, s. 3 – 28. 

63 Journal für Freymaurer 1784, II. Quartal s. 105 – 154. 

64 Journal für Freymaurer 1784, III. Quartal, s. 216 – 234. 



67 Journal für Freymaurer 1784, III. Quartal, s. 241 – 247. 

68 Journal für Freymaurer 1785, II. Quartal, s. 239 – 248. 

170



like. Uverejnené bolo opatrenie na univerzite v Ingolstadte z februára 1785, ktoré obviňovalo 

zakladateľa iluminátskeho rádu A. Weishaupta zo zneužitia svojho postavenia. 69 

Časopis teda slúžil na obhajobu slobodomurárskeho hnutia, ktoré vo svojich príspevkoch 

obhajoval predovšetkým Ignác Born. Vo svojich článkoch poukazoval na svoju hrdosť 

na príslušnosť k rádu. 70 

Ďalším významným organizátorom časopisu bol básnik Aloys Blumauer, ktorý 

bol redaktorom časopisu a mal na starosti jeho odbyt. Časopis preto propagoval medzi 

všetkými lóžami v monarchii. A. Blumauer sa snažil dostať časopis do všetkých krajín 

monarchie. Journal für Freimaurer podrobne informoval o vytvorení Rakúskej krajinskej 

veľkolóže v roku 1784. V slobodomurárskych správach detailne analyzoval body 

zjednotenia. Časopis slúžil ako dôležitý komunikačný a organizačný nástroj. 

Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie zavládol v Európe strach zo slobodomurárskeho 

hnutia. Hnutie sa považovalo za jedného z inšpirátorov revolúcie a za možné 

„ohnisko nákazy“ revolúcie aj do ostatných oblastí Európy. Situácia slobodomurárskeho 

hnutia v habsburskej monarchii po vypuknutí revolúcie nevyzerala zo začiatku tak zle. 

Nielenže po nástupe Leopolda II. na trón v roku 1790 nedošlo k hromadnému vystupovaniu 

členov z lóží v dôsledku údajnej vládnej perzekúcie, ale naopak, nastalo posledné 

krátke obdobie slobodomurárskeho rozvoja, ktoré skončilo predčasnou Leopoldovou 

smrťou v marci 1792. 

Cisár Leopold II. chcel vybudovať modernú tajnú službu. Jej cieľom bolo získať bez 

verejného kompromitovania cisárskeho majestátu intelektuálnu elitu monarchie k tajnej 

spolupráci s panovníkom 71 . Táto činnosť spočívala predovšetkým v získavaní spravodajských 

informácií, ktoré mali Leopoldovi sprostredkovať nálady obyvateľstva. V oblasti 

slobodomurárskej politiky sa Leopoldov záujem orientoval od začiatku predovšetkým 

na tie lóže, ktoré vzhľadom k ich štátotvorným postojom mohol získať pre vládne záujmy. 

Snažil sa slobodomurárov dostať pod jednotné vedenie oddané panovníkovi. 

Náhla Leopoldova smrť 1. apríla 1792 a krátko nato aj zavraždenie švédskeho kráľa 

Gustáva III. medzitým ešte viac podporili povesti o slobodomurárskych praktikách 

rozpútavajúcich revolúciu. Vo viedenskej vládnej politike voči slobodomurárstvu nastal 

radikálny obrat, ktorý nebol spôsobený len zmenou na tróne a na najvyšších miestach 

štátneho aparátu, ale aj zostrením situácie vo Francúzsku a tým, z pohľadu Viedne, zvýšeným 

nebezpečenstvom revolučnej nákazy v strednej Európe. Režim Františka I., ktorý 

videl „strašiaka“ revolúcie vo všetkom, čo sa kedysi v minulosti honosilo puncom osvietenosti 

a pokrokovosti, nadštátneho kozmopolitizmu a rovnostárstva, mohol len ťažko 

naďalej trpieť podobné inštitúcie. Skutočnosť, že sa lóžové spoločnosti vôbec nesprávali 

podozrivo, bola režimu sama o sebe značne podozrivá. Vo Francúzsku medzitým vrcholila 

jakobínska diktatúra a rakúske intervenčné armády tu stíhala jedna porážka za 

druhou. Vývoj smeroval k zákazu slobodomurárskeho hnutia Františkom II. v r. 1795. 


70 Journal für Freymaurer 1785, IV. Quartal, s. 93 – 122. 

71 Viac pozri SILAGI, D.: Ungarn und der geheime mitarbeiterkreis Kaiser Leopolds II. In.: 

Südosteuropäische arbeiten, 57, München 1961. 

171

Martin Javor 

Mimo tohto oficiálneho prúdu slobodomurárskeho hnutia sa na území habsburskej 

monarchie udomácnili aj rôzne odnože slobodomurárstva, ktoré neboli uznané za pravé, 

avšak v stredoeurópskych podmienkach boli rovnako progresívne ako „praví“ slobodmurári. 

Ide predovšetkým o rozenkruciánov a iluminátov. Títo boli organizovaný na 

úplne inom princípe ako slobodomurári. 

Rozenkruciánske hnutie predstavovalo vysokostupňovú odnož slobodomurárstva. 

Najvyššou funkciou bola funkcia Majstra svetelnej žiary a strateného slova. Nad touto 

hodnosťou bolo deväť stupňov zasvätenia a číslo deväť bolo opakujúcim sa symbolom 

rádu. Sídlami rádu bola Viedeň, Drážďany a Berlín. V ráde panovala úplná mlčanlivosť. 

72 Blízko k rozenkruciánom mali Rytieri a bratia sv. Jána Evanjelistu z Ázie v Európe, 

skrátene sa im hovorilo ázijskí bratia. Základom ich systému bola predovšetkým 

kabala a číselná symbolika. V porovnaní s rozenkruciánmi boli zameraní viac proti 

osvietenstvu. Snažili sa o zhromaždenia „ušľachtilých, zbožných a učených mužov“. 

Rozenkruciáni boli aktívni predovšetkým v Uhorsku. Po udomácnení hnutia v Prešove 

v r. 1769 sa v druhej polovici 70. rokov väčšina lóží založených prešovskou lóžou 

prikláňa k rozenkruciánstvu. Hlavným dôvodom boli alchymistické skúmania členov 

rozenkruciánskeho spolku, nezanedbateľnú úlohu tu určite zohral aj fakt, že v banských 

mestách, v ktorých lóže existovali, boli vynikajúce podmienky práve pre alchýmiu. 

Zatiaľ čo spomínané spoločnosti boli skôr konzervatívne až protiosvietenské, ich 

protikladom bol tajný zväz iluminátov. Ilumináti sa zaoberali skôr humanitnými vedami. 

Založil ich okolo roku 1776 profesor cirkevného práva na univerzite v Ingolstadte 

Adam Weishaupt. Weishaupt vychádzal predovšetkým zo spisov francúzskych encyklopedistov 

Holbacha a Helvétia. Jeho hlavnou úlohou bolo šírenie tohto diela a vytvorenie 

organizovanej spoločnosti určenej k tomuto šíreniu. Predovšetkým vďaka radikálnemu 

osvietencovi Adolfovi Kniggeovi sa ilumináti dostali za hranice Bavorska. Podarilo sa 

mu zapojiť iluminátstvo do slobodomurárstva, pričom prvé stupne mali slúžiť ako príprava 

k činnosti v lóžach. Spolu s A. Weishauptom vypracoval A. Knigge myšlienku 

svetového výchovného plánu. Najprv sa malo vyučovať v strediskách zväzu, tzv. „minervaloch“, 

a potom rozširovať myšlienky vzdelania a osvietenstva do ostatných vrstiev 

spoločnosti. Autori hnutia sa usilovali o priazeň z radov aristokracie a súčasne o vytváranie 

čitateľských spoločností. 73 Na území monarchie pôsobili ilumináti v Brne. Brnenská 

bunka bola v 80. rokoch jedna z najproduktívnejších v Európe vôbec. Ilumináti tu 

založili Čitateľský spolok a väčšina z nich patrila aj do tunajšej slobodomurárskej lóže. 

Štruktúra a organizácia slobodomurárskeho hnutia v habsburskej monarchii v 18. storočí 

bola veľmi zložitá a v niektorých momentoch aj ťažko čitateľná. Pre čitateľa nezaoberajúceho 

sa profesionálne slobodomurárstvom je ťažko zrozumiteľná celá organizácia, 

preto pripájam tabuľku so všetkými lóžami v monarchii v sledovanom období. 

72 Viac o rozenkruciánoch pozri: STEINER, G.: Freimaurer und Rosenkreuzer. Berlin 1985. 

73 Viac o iluminátoch pozri: Richard van DÜLMEN: Geheimbund der illuminaten. Darstellung- 

Analyse-Dokumentation. Stuttgart 1975. 

172



Mesto 

Názov lóže 

ČECHY 

Dátum 

založenia 

Dátum 

zániku 

Praha Prefektúra Rodomskoy (Prefektúra) 1775 1784 

Prepozitúra Rodomskoy (Prepozitúra) 1772 1775 

Zu den vier Evangelisten (Kapitula) 1763 1784 

Zu den drei gekrönten Sternen 

(K trom korunovaným hviezdam) /do roku 

1763 pravdepodobne pod názvom Zu den drei 

Kronen (K trom korunám) 

Zu den drei gekrönten Säulen 

(K trom korunovaným stĺpom) 

Zu den drei gekrönten Sternen und den drei 

gekrönten Säulen 

(K trom korunovaným hviezdám a k trom 

korunovaným stĺpom; Provinciálna lóža) 

1741 1794 

1771 1785 

1775 1784 

Zu den neun Sternen (K deviatim hviezdám) 1771 1785 

Zur Wahrheit und Einigkeit 

(K pravde a svornosti) 

1783 1785 

Union ? 1785 

Zum Redlichkeit (K poctivosti) 1772 1784 ? 

Zu den drei gekrönten Sternen und Redlichkeit 

(K trom korunovaným hviezdám a poctivosti) 

Wahrheit und Einigkeit zu den drei 

gekrönten Säulen (Pravda a svornosť k trom 

korunovaným stĺpom) 

1786 1794 

1786 1794 

Klatovy Sincerité (Úprimnosť) 1776 1785 

Brno 

MORAVA 

Zu den wahren vereinigten Freunden 

(K pravým jednotným priateľom) 

Zur aufgehenden Sonne 

(K vychádzajúcemu slnku) 

Freimaurer-Geselschaft 

(Spoločnosť slobodomurárov) 

1784 1786 

1782 1786 

1786 1794 

173

Martin Javor 

Prešov 

Košice 

Miskolc 

Banská 

Bystrica 

Banská 

Štiavnica 

UHORSKO 

Zum tugendhaften Reisenden 

(K cnostnému cestovateľovi) 

1769 1782 

Zum schlafenden löwen (K spiacemu levovi) 1786? ? 

Zum brennenden Busch 

(K horiacemu kru) 

Zur ungefährdeten Tugend 

(K neohrozenej cnosti) 

Die tugendhaften Kosmopoliten 

(Cnostní kozmopoliti) 

Zur gekrönten Hoffnung 

(Ku korunovanej nádeji) 

Zu den tugendhaften Menschenfreunde 

(K cnostným ľudomilom) 

1779 ? 

? 1794 

1781 1794 

1773 1786 

1774 ? 1786 

Bratislava Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) 1771 1786 

Zur Vereinigung (K jednote) 1782 

1786 

(1793?) 

Zur Sicherheit (K istote) 1777 1785 

Pešť Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) 1786 1789 

Zur erste Unschuldenheit 

(K prvej nevinnosti) 

? 1789 

Zur Großmuth (K šľachetnosti ) 1775? 1794 

Z tabuľky vidíme, že väčšina lóží bola založená v 70. rokoch 18. storočia a väčšina 

ukončila svoju činnosť pod vplyvom spomínaného nariadenia Jozefa II. z roku 1785. 

Významnejšie lóže ukončili potom činnosť až nútene po zákaze hnutia v roku 1794. 

Azda základným momentom organizácie hnutia v monarchii je fakt, že slobodomurárske 

lóže mali do vytvorenia Rakúskej krajinskej veľkolóže v roku 1784 svoje materské 

lóže mimo územia monarchie, väčšinou v krajinách, ktoré mali s habsburskou monarchiou 

problematické vzťahy. Tento fakt bol príčinou spomínaného reformného patentu 

Jozefa II. z roku 1785 o vytvorení samostatných provinciálnych lóží v jednotlivých 

krajinách monarchie a o regulácii slobodomurárskych lóží. Napriek istej roztrieštenosti, 

rôznym sporom medzi lóžami a nepochopeniu zo strany panovníckeho dvora, zohralo 

slobodomurárstvo dôležitú úlohu pri šírení osvietenských myšlienok v monarchii a svojou 

charitatívnou činnosťou môže byť vzorom aj dnešným podobným spoločnostiam. 

174

Vysťahovalectvo z východného Slovenska 

v medzivojnovom období na základe analýzy 

štatistických údajov (1922 – 1937) * 

Milan Belej 

BELEJ, M.: Emigration from Eastern Slovakia between the world wars based on the 

analysis of statistical facts (1922 – 1937). In: Annales historici Presovienses 7/2007. 

Prešov : Universum, 2007, pp. 175-219. 

In this paper the dates of the official Czechoslovak statistics from 1922 - 1937 based on 

the numbers of issued emigration passports on the level of districts, regions and complete 

territory of Eastern Slovakia are presented and analyzed. The course of emigration was 

searched through the annual numbers of the issued passports, the emigration intensity 

through the numbers of emigrants per numbers of inhabitants. The paper analyses the 

course of migration to the main target areas – Transatlantic and Europe and its changes. 

The ethnic distribution of both the emigrants and the inhabitants on the level of districts, 

regions as well as whole Eastern Slovakia is shown, as well. 

Masový charakter vysťahovalectva z východného Slovenska, jeho príčiny, priebeh 

spoločenské dôsledky pútali pozornosť mnohých bádateľov už v minulosti. Z tých, ktorí 

sa špeciálne venovali problémom vysťahovalectva z tohto regiónu v období pred I. svetovou 

vojnou, je potrebné uviesť najmä L. Tajtáka, 1 J. Hanzlíka, 2 A. B. Manna, 3 Z. Sáposovú 4 


1 TAJTÁK, Ladislav: Východoslovenské vysťahovalectvo do prvej svetovej vojny. In: Nové obzory, 

Prešov 1961, roč. 3, s. 221 – 247. Celoslovenský záber majú ďalšie jeho štúdie, ktoré 

sú však významné pre poznanie charakteru vysťahovalectva z východného Slovenska a jeho 

komparácie s migračnými pohybmi na zvyšnom teritóriu Slovenska: TAJTÁK, Ladislav: Slovenské 

vysťahovalectvo a migrácia v rokoch 1900 – 1914. In: Historický časopis, 1975, roč. 

23, č. 3, s. 377 – 415; TAJTÁK, Ladislav: Vývin, pohyb a štrukturálne zmeny obyvateľstva 

v predvojnovom období (1900 – 1914). In: Historický časopis, 1980, roč. 28, č. 4, s. 497 – 530. 

2 HANZLÍK, Ján: Vysťahovalectvo z východného Slovenska od druhej polovice 19. storočia do 

roku 1918. In: HOLOTÍK, Ľudovít (ed.): Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava 

: Vydavateľstvo SAV, 1964, s. 220 – 232. 

3 MANN, Arno B.: Etnografický pohľad na vysťahovalectvo zo severovýchodného Slovenska 

(príčiny, organizovanie, formy) do prvej svetovej vojny. In: Historica Carpatica. Košice 1983, 

roč. 14, s. 129 – 153. 

4 SÁPOSOVÁ, Zlatica: Migračné procesy stredného Zemplína v období dualizmu (1867 – 1978) 

I. In: Človek a spoločnosť, 2003, roč. VI, č. 4. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/ 

cas/4-2003/saposova@saske.sk; SÁPOSOVÁ, Zlatica: Migračné procesy stredného Zemplína 

v období dualizmu (1867 – 1918) II. In: Človek a spoločnosť, 2004, roč. VII, č. 1. Dostupné 

na internete: http://www.saske.sk/cas/1-2004/saposova@saske.sk 

175

Milan Belej 

a autora tejto štúdie. 5 Edíciu prameňov k dejinám vysťahovalectva do roku 1918 zostavili 

F. Bielik a E. Rákoš. 6 

Stav výskumu a spracovania problematiky vysťahovalectva z východného Slovenska 

v medzivojnovom období doposiaľ zaostáva za poznaním jeho staršej fázy. Menší záujem 

historikov o výskum medzivojnových zahraničných migrácií, najmä transatlantických, 

nie je vlastný len slovenskej historickej vede, ale aj historikom v Českej republike 7 a Európe. 

8 Na druhej strane bolo v minulosti k uvedenej problematike zostavených viacero 

zväzkov pramenných edícií. 9 Štúdiu, tematicky rámcovanú problematikou vysťahovalectva 

z východného Slovenska v medzivojnovom období publikoval F. Bielik. 10 V skutočnosti 

sa však autor venuje problematike východoslovenského vysťahovalectva len marginálne. 

Publikované štatistiky majú zväčša celoslovenský záber a východnému Slovensku 

je venovaný osobitný priestor len pri analýze štruktúry cieľových oblastí z vybraných 

okresov východného Slovenska za jediný rok 1936. V 70. rokoch uverejnil štúdiu o vysťahovalectve 

z východného Slovenska I. Michnovič. 11 Hoci štúdia vychádza z dobového 

zamerania vtedajšej slovenskej historiografie, jej najväčším prínosom je detailná analýza 

spoločensko-ekonomických pomerov na základe bohatého štatistického materiálu a s nimi 

súvisiacich príčin, ktoré motivovali vonkajšiu migráciu prevažne roľníckeho obyvateľstva 

z východného Slovenska. E. Jakešová, ktorá od 80. rokov spomedzi slovenských 

historikov najvýraznejšie posunula poznanie o medzivojnových migračných procesoch 

a podmienkach ich realizácie, sa regionálnou problematikou špeciálne nezaoberala. 

5 BELEJ, Milan: Analýza etnickej štruktúry transatlantickej migrácie pred 1. svetovou vojnou 

na úrovni krajiny a regiónu. In: ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica – SCHWARZ, Karl 

(eds.): Národnostná otázka v strednej Európe v rokoch 1849 – 1938. Prešov : Universum, 

2005, s. 145 – 159. 

6 BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty I. Do roku 

1918. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969, 408 s. 

7 „Těmto migracím, jež nepřesáhly rozsah několika tisíc osob, byla dlouho upírána akademická 

pozornost.“ NEŠPOR, Zdeněk R.: České migrace 19. a 20. století a jejich dosavadní 

studium. In: Soudobé dějiny, roč. XII, 2005, č. 2, s. 259. 

8 BADE, Klaus J.: Evropa v pohybu. Evropské migrace dvou staletí. Praha : Lidové noviny, 

2005, s. 247. 

9 BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty II. 1918 

– 1939. Martin : Matica Slovenská, 1975, 352 s.; BIELIK, František (ed.): Slovenské vysťahovalectvo. 

Dokumenty III. Korešpondencia z rokov 1893 – 1939. Martin : Matica Slovenská, 

1976, 316 s.; BIELIK, František (eds): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty IV. Korešpondencia 

z rokov 1880 - 1939. Martin : Matica Slovenská, 1985, 264 s.; BALÁŽ, Claude (ed.): 

Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty V. Pramene k dejinám slovenského vysťahovalectva 

do Francúzska a Belgicka v rokoch 1920 – 1945. Martin : Matica Slovenská, 1990, 296 s. 

10 BIELIK, František: Vysťahovalectvo z východného Slovenska za prvej ČSR. In: HOLOTÍK, 

Ľudovít (ed.): Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 

1964, s. 298 – 313. 

11 MICHNOVIČ, Imrich: Vysťahovalectvo z východného Slovenska v rokoch buržoáznej ČSR 

ako problém roľníctva. In: Historica Carpatica. Košice 1977, roč. 8, s. 69 – 84. 

176

Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období 

na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937) 

Vysťahovalectvo na východnom Slovensku malo v predvojnovom období charakter 

transatlantickej pracovnej migrácie a bolo súčasťou tzv. novej imigrácie („new immigration“), 

ktorá od 80. rokov 19. storočia začala v USA nahrádzať pôvodných prisťahovalcov 

z krajín severozápadnej a západnej Európy. „Noví prisťahovalci“ tam prichádzali 

z krajín východnej časti strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Ako ukazujú 

štatistiky, na východnom Slovensku v tom čase absolútne prevládalo vysťahovalectvo 

do USA, kam smerovalo viac než 99 % vysťahovalcov. 12 Migračné pohyby východoslovenského 

obyvateľstva mali pred I. svetovou vojnou aj podobu vnútornej migrácie, prevažne 

v rámci uhorskej časti monarchie. Vysťahovalectvo, ako každý migračný pohyb, 

predstavuje vždy interakciu medzi podmienkami vo východzích a cieľových oblastiach 

(„push and pull areas“). Na „vytláčaní“ obyvateľstva východného Slovenska sa podieľal 

širší komplex paralelne pôsobiacich príčin a podmienok. Z geografického hľadiska to 

bol periférny, z ekonomického zasa zaostalý región, v ktorom v dôsledku demografického 

rastu obyvateľstva vznikol prebytok pracovnej sily, nenachádzajúcej uplatnenie 

na miestom pracovnom trhu. V období prechodu od agrárnej k priemyselnej spoločnosti 

uhorská ekonomika nedokázala predovšetkým kvôli zaostávajúcej úrovni industrializácie 

absorbovať túto voľnú pracovnú silu. Tá preto hľadala a nachádzala uplatnenie 

v baníctve a priemysle Spojených štátov, prechádzajúcom v tom čase štádiom búrlivého 

rozvoja, ktorý vyžadoval množstvo nekvalifikovaných pracovníkov. Transatlantická 

migrácia sa pred I. svetovou vojnou uskutočňovala v ničím nelimitovaných podmienkach, 

utváraných na jednej strane liberálnou uhorskou legislatívou, 13 na strane druhej 

otvorenou americkou imigračnou politikou. 

V období medzi svetovými vojnami nedošlo na východnom Slovensku k diametrálnej 

zmene vyššie načrtnutých podmienok ani po vzniku nového štátu. Ako ukázal 

I. Michnovič, ekonomika východného Slovenska si i naďalej zachovala zaostalý agrárny 

charakter, pričom nedostatočná úroveň rozvoja industrializácie a urbanizácie, ako i limitovaný 

rozvoj domáckeho priemyslu nevytvárali dostatok pracovných príležitostí mimo 

sektoru poľnohospodárstva, čo viedlo k agrárnemu preľudneniu. 14 Československo, aj 

napriek počiatočným diskusiám, pokračovalo v predvojnovom liberálnom kurze vysťahovaleckej 

politiky, legislatívne ukotvenej zákonom o vysťahovalectve z roku 1922. 15 

K zásadným a rozhodujúcim zmenám však došlo v cieľových oblastiach. I. svetová vojna 

totiž uzavrela epochu liberálnej migračnej politiky v Európe i USA a odštartovala 

politiku štátnych zásahov do migračných pohybov a ich reštrikcií. 16 V 20. rokoch sa uvedené 

zmeny prejavili najvýraznejšie v USA, kde v dôsledku rastu xenofóbnych nálad, 

12 Konkrétna štatistické údaje sú uvedené v jednotlivých analýzach smerovania vysťahovalectva 

z každého regiónu. 

13 JAKEŠOVÁ, Elena: Uhorské zákonodarstvo a vysťahovalectvo Slovákov. In: Historické štúdie 

36. Bratislava 1995, s. 137 – 151. 

14 MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11, s. 73, 77. 

15 K hodnoteniu československej emigračnej politiky: JAKEŠOVÁ, Elena: Vysťahovalecká politika 

a Slovensko (1918 – 1939). Historické štúdie 34. Bratislava 1993, s. 107 – 125. 

16 BADE, Klaus J.: ref. 8, s. 216 – 217. 

177

Milan Belej 

vyplývajúcich z rozširovania pocitu ohrozenia základov americkej civilizácie, prijali už 

v roku 1921 imigračný zákon, ktorý výrazne obmedzil prisťahovalectvo z krajín strednej, 

juhovýchodnej a východnej Európy. Pre Československo stanovil maximálnu ročnú 

kvótu 14 269 imigrantov, ktorí mohli byť pripustení na americké teritórium. Fakticky 

úplnú likvidáciu prisťahovalectva znamenal zákon z roku 1924, definitívne potvrdený 

v roku 1929, ktorý túto kvótu zredukoval na 3073 osôb ročne. Uvedené zásahy nielen 

kvantitatívne zredukovali vysťahovalectvo do USA, ktoré v polovici roka 1920 obnovilo 

svoj masový charakter, približujúc sa ročným maximám pred vojnou, ale tiež prinútili 

vysťahovalcov hľadať nové cieľové teritóriá v zámorí (hlavne v Kanade a Južnej 

Amerike) a Európe. 17 Napriek zavedeniu vízovej povinnosti väčšinou európskych štátov 

po skončení I. svetovej vojny a dočasnej reštriktívnej kontrole prisťahovalectva v dôsledku 

povojnových hospodárskych problémov, sa po stabilizácii národných ekonomík 

začiatkom 20. rokov už voči migrácii nekládli žiadne významnejšie bariéry. V dôsledku 

zmien v politickom usporiadaní Európy došlo k transformácii charakteru niektorých 

vnútorných migrácií na vonkajšie, čo sa v prípade Slovenska týkalo najmä Maďarska, 

Rakúska a do istej miery aj Rumunska a Juhoslávie. 

Medzníkom vo vývoji medzivojnového vysťahovalectva a začiatkom prechodu do 

jeho druhej etapy bol prelom 20. a 30. rokov. Dôsledky veľkej hospodárskej krízy totiž 

priniesli aj definitívnu redukciu dovtedy masovej transatlantickej i európskej pracovnej 

migrácie. Od roku 1930 postupne začala uplatňovať väčšina krajín podobné reštrikčné 

protiimigračné opatrenia, aké boli už predtým zavedené v USA, hoci ich príčiny boli 

diametrálne odlišné. Ako prvá zo zámorských štátov zastavila prisťahovalectvo Kanada 

(1930) 18 , neskôr i štáty Južnej Ameriky. Francúzsko, kam v Európe smerovalo najviac 

slovenských vysťahovalcov, v roku 1931 najskôr imigráciu len obmedzilo a v nasledujúcom 

roku definitívne zastavilo, k čomu sa pridalo i Belgicko (1930, resp. 1934). 19 

Konkrétne prejavy zmien v procese medzivojnového vysťahovalectva, ktoré spôsobili 

migračné reštrikcie ako aj v štruktúre cieľových oblastí na úrovni východného Slovenska, 

jeho regiónov a okresov, sú predmetom tejto štúdie. Pre skúmanie týchto otázok 

sme ako základný prameň použili oficiálnu československú vysťahovaleckú štatistiku, 

publikovanú na úrovni okresov na základe počtu vystavených vysťahovaleckých pasov 

v rokoch 1922 – 1937. 20 Táto štatistika však bola organizovaná na jednotnom základe až 

17 J. Svetoň uvádza na základe údajov amerických štatistík odhad vyše 30 000 osôb, ku ktorému 

dospel sčítaním Slovákov, Slovincov a Chorvátov i časti Maďarov. Pred rokom 1914 dosiahlo 

vysťahovalectvo vrchol v rokoch 1905 – 1907, keď sa aj zo Slovenska do USA vysťahovalo viac 

než 40 000 osôb ročne. Vysťahovalectvo z fiškálneho roku 1920 znesie porovnanie iba s rokom 

1909, keď sa zo Slovenska vysťahovalo 30 597 osôb. SVETOŇ, Ján: Obyvateľstvo Slovenska 

za kapitalizmu. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 152, 170. 

18 JAKEŠOVÁ, Elena: Vysťahovalectvo Slovákov do Kanady. Bratislava : Veda, 1981, s. 91 – 92. 

19 BADE, Klaus J.: ref. 8, s. 254. BIELIK, František (ed.): Slováci vo svete 2. Martin : Matica 

slovenská, 1980, s. 260. 

20 Uvedená štatistika je publikovaná v jednotlivých ročníkoch každoročne publikovanej ročenky 

pod názvom Zprávy Státního úřadu statistického Republiky Československé (ďalej Zprávy 

178



od 1. januára 1922. Údaje z predošlého obdobia (1920 a 1921) zo Slovenska a tiež Podkarpatskej 

Rusi nie sú úplné. Boli zisťované na základe metodiky uhorskej štatistiky, zavedenej 

v roku 1899, založenej taktiež na zbere údajov o vystavených vysťahovaleckých 

pasov. Podľa nej bolo v roku 1920 na Slovensku vydaných 13 373 vysťahovaleckých 

pasov a v roku 1921 ich počet stúpol na 15 023. 21 Spomenuté údaje však nie sú prezentované 

na regionálnej úrovni a tak nemohli byť použité pre tento výskum, čo v konečnom 

dôsledku znemožnilo vytvoriť kompletný obraz o východoslovenskom vysťahovalectve 

v medzivojnovom období. Pokus o analytické využitie štatistických údajov z tohto obdobia 

sme vykonali prostredníctvom sondy do vysťahovaleckých dotazníkov z rokov 

1920 – 1921 v našich predošlých výskumoch. 22 

Vysťahovalecká štatistika, zisťovaná na základe vystavených vysťahovaleckých 

pasov, je jednou z viacerých, ktoré boli použité v medzivojnovom období v Československu. 

Tieto štatistiky sa od seba odlišujú metodikou spracovania údajov, ich štruktúrovaním 

a z toho rezultujúcimi odlišnými výsledkami. Práve nami použitá štatistika, 

založená na údajoch o vystavených vysťahovaleckých pasoch, má viaceré nedostatky, na 

ktoré upozornili už jej zostavovatelia, ako aj bádatelia, ktorí sa uvedenou problematikou 

zaoberali v minulosti. 23 Tento druh štatistiky totiž vyjadruje skôr úmysel jednotlivca 

vysťahovať sa, no neinformuje o tom, či k vysťahovaniu skutočne aj došlo. 

Najviac nedostatkov sa vyskytuje v štatistických údajoch o zámorskom vysťahovalectve, 

obzvlášť do USA. V štatistických údajoch na regionálnej úrovni, uvedených 

v ďalšej časti štúdie, sú veľké rozdiely v počte vystavených vysťahovaleckých pasov 

v období 1922 – 1925. Tie boli zapríčinené administratívnymi opatreniami, súvisiacimi 

s reguláciou a obmedzovaním vysťahovalectva do USA. Tak napríklad, pokles počtu 

vydaných pasov v roku 1923 súvisí so zákazom vystavovať pasy do tejto krajiny počas 

celého roka 1923. 24 Uvoľnenie zákazu viedlo na začiatku roka 1924 k masovému podá- 

SÚS). Použité boli nasledujúce pramene: Zprávy SÚS, 1923, roč. IV, č. 103, s. 870; Zprávy 

SÚS, 1924, roč. V, č. 25 – 26, s. 219 – 221; Zprávy SÚS, 1925, roč. VI, č. 28, s. 415 – 416; Zprávy 

SÚS, 1926, roč. VII, č. 32 – 33, s. 237 – 238; Zprávy SÚS, 1927, roč. VIII, č. 27 – 28, s. 206 

– 207; Zprávy SÚS, 1928, roč. IX, č. 60 – 61, s. 462 – 463; Zprávy SÚS, 1929, roč. X, č. 75 – 76, 

s. 600; Zprávy SÚS, 1930, roč. XI, č. 84 – 85, s. 704; Zprávy SÚS, 1931, roč. XII, č. 103 – 104, 

s. 846; Zprávy SÚS, 1932, roč. XIII, č. 84 – 85, s. 680; Zprávy SÚS, 1933, roč. XIV, č. 58 – 59, 

s. 466; Zprávy SÚS, 1934, roč. XV, č. 55 – 56, s. 422; Zprávy SÚS, 1935, roč. XVI, č. 11 – 12, 

s. 84; Zprávy SÚS, 1936, roč. XVII, č. 10 – 11, s. 79; Zprávy SÚS, 1937, roč. XVIII, č. 13 – 14, 

s. 100; Zprávy SÚS, 1938, roč. XIX, č. 9 – 10, s. 73. Všetky štatistické údaje na úrovni okresov 

a regiónov pochádzajú z citovaných publikácií, pokiaľ nie je uvedené inak. 

21 Statistická příručka Republiky Československé. II. Ed. Státní úřad statistický. Praha 1925, 

s. 437. 

22 BELEJ, Milan: Analýza vysťahovaleckých dotazníkov o emigrácii do USA (1920 – 1922). In: 

Slovenská archivistika, roč. XXX, 1995, č. 1, s. 65 – 82. 

23 SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 168. BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): ref. 6, s. 40. 

24 Vestník Ministerstva vnútra, 15.12.1922, roč. IV, č. 11, s. 452. Štátny archív v Prešove, fond 

Policajný komisariát v Prešove, inv. č. 5, sign. 11, Zákaz vystavovania vysťahovaleckých pasov 

do Spoj. št. severoam. do 31. XII. 1923 roku , 6. 8. 1923, kartón 2. 

179

Milan Belej 

vaniu žiadostí o vysťahovalecké pasy. Vysťahovalci už totiž mali informácie o príprave 

sprísneného imigračného zákona v USA a žiadosti si podávali ako poistku do budúcnosti, 

čo následne viedlo k mnohonásobnému prekročeniu československej prisťahovaleckej 

kvóty a opätovnému vydaniu zákazu vystavovať pasy do USA od 15. februára 1924. 25 

K vysťahovaniu týchto osôb došlo až po uplynutí dlhšieho časového obdobia a v niektorých 

prípadoch sa držitelia pasov nevysťahovali vôbec. Zavedenie nového kvótového 

systému v USA od fiškálneho roku 1924/5 a existencia veľkého počtu vysťahovaleckých 

pasov z predošlých rokov viedli k výraznej redukcii vydávania pasov do USA a hľadaniu 

nových migračných cieľových štátov, čo sa opätovne odrazilo v štatistikách poklesom 

počtu pasov v roku 1925. V prípade ďalších zámorských štátov sa uvedené disproporcie 

neprejavujú natoľko výrazne a v prípade vysťahovalectva do európskych štátov 

je štatistika vysťahovalectva zisťovaná na základe vystavených vysťahovaleckých pasov 

považovaná za spoľahlivejšiu. 26 

Pri výskume vysťahovalectva z východného Slovenska sme nemali možnosť využiť 

údaje z iných typov štatistík, pretože neposkytujú informácie na úrovni okresov a regiónov. 

Ide najmä o štatistické údaje paroplavebných spoločností o počte osôb prepravených 

do zámoria, ktoré korigujú nedostatky štatistiky o počte vysťahovaleckých pasov, ale 

aj o štatistické výkazy štátnej vysťahovaleckej stanice v Libni a pohraničnú kupónovú 

štatistiku, ktorej zásadným nedostatkom je nekompletnosť údajov. Niektorí autori 

v minulosti využili údaje vysťahovaleckej štatistiky podľa kníh evidencií cestovných 

pasov okresných úradov. 27 Iní bádatelia využili vysťahovalecké sčítacie lístky, zachované 

v prezidiálnych oddeleniach archívnych fondov okresných úradov. 28 Oba pramene sú 

prínosné najmä pre bližšie špecifikovanie a kvantitatívne rozlíšenie vysťahovalectva do 

jednotlivých cieľových migračných štátov. Na druhej strane, ako vyplýva aj zo záverov, 

ku ktorým autori dospeli, torzovitosť a nekompletnosť uvedených prameňov znemožňuje 

stanoviť na ich základe presné počty vysťahovalcov z jednotlivých okresov, resp. 

regiónov za dlhšie časové obdobie. Stav zachovania archívnych fondov okresných, resp. 

notárskych úradov z medzivojnového obdobia na východnom Slovensku nedovoľuje využiť 

tieto údaje vo väčšine okresov. 

Tieto nedostatky do značnej miery odstraňujú údaje z publikovaných štatistík, ktoré 

sme použili pri výskume vysťahovalectva z východného Slovenska. Ich hlavnou výhodou 

je komplexnosť a ucelenosť a tiež skutočnosť, že poskytujú údaje zozbierané a vyhodnotené 

jednotnou metódou. V štúdii sú analyzované údaje z 26 východoslovenských okre- 

25 O rozmeroch, ktoré nadobudlo vystavovanie vysťahovaleckých pasov do USA, svedčí aj údaj, 

podľa ktorého bolo na Slovensku v prvom štvrťroku 1924 vystavených 23 286 vysťahovaleckých 

pasov z celkového počtu 35 199, vydaných v tomto roku. Statistická příručka, ref. 21, 

s. 442. 

26 SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 168. 

27 FORDINÁLOVÁ, Eva: Vysťahovalectvo zo západného Slovenska v medzivojnovom období. 

In: Slováci v zahraničí 9. Martin : Matica slovenská, 1983, s. 31 – 43. 

28 ŠULGANOVÁ, Ľudmila: Príspevok k dejinám vysťahovalectva z okresu Prievidza v rokoch 

1918 – 1938. Slováci v zahraničí 7. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 55 – 74. 

180



sov. 29 Problémom pri spracovaní údajov z obdobia 1922 – 1937 sa stala skutočnosť, že 

kým údaje z roku 1922 sú v štatistikách uvedené ešte na úrovni žúp, z rokov 1923 – 1937 

sú už prezentované na úrovni okresov. Aby bolo možné využiť celý štatistický materiál, 

rozdelili sme celé teritórium východného Slovenska na štyri regióny a jednu oblasť. 

Na zmeny v hraniciach jednotlivých okresov a regiónov uskutočnených po roku 1923 

upozorňujeme vždy na začiatku každého regionálneho prehľadu. Tabuľky, spracované 

v štúdii na úrovni žúp, preto obsahujú údaje z rokov 1922 – 1937, kým údaje uvádzané za 

jednotlivé okresy obsahujú údaje len za roky 1923 – 1937. Údaje prezentované i na úrovni 

regiónov súčasne umožňujú vykonať komparáciu základných regionálnych vysťahovaleckých 

trendov z obdobia spred I. svetovej vojny s medzivojnovým obdobím. 

Medzi svetovými vojnami došlo k niekoľkým zmenám v usporiadaní niektorých východoslovenských 

okresov. Z tohto dôvodu uvádzame v celej štúdii zlúčený Svidnícky 

a Stropkovský okres pod názvom Stropkov, hoci do 1. decembra 1925 bolo sídlo okresu 

vo Svidníku. Okres Trebišov mal až do roku 1928 svoje sídlo v Sečovciach, avšak v našom 

prehľade ho uvádzame pod názvom Trebišov počas celého obdobia. 

Na základe štatistických údajov sme na regionálnej úrovni skúmali priebeh vysťahovalectva 

z viacerých aspektov. Samotný priebeh a jeho dynamiku sme analyzovali na 

základe každoročných údajov o počte vystavených vysťahovaleckých pasov. Aby sme 

nerušili plynulosť textu, zaradili sme prehľadné tabuľky o absolútnom počte vystavených 

vysťahovaleckých pasov v rokoch 1923 – 1937 a ich rozdelení na zámorie a európske 

štáty za každý skúmaný okres do prílohy na konci analýzy každého regiónu. Do 

príloh sú zaradené aj výsledky na úrovni regiónov za roky 1922 – 1937. 

Keďže obmedzenie výskumu vysťahovalectva len na absolútne počty vysťahovalcov 

nevypovedá nič o skutočnej intenzite sťahovania, do analýzy sme zaradili aj údaje o počte 

vysťahovalcov na 1000 obyvateľov za každý okres a región. Použili sme podobnú metódu, 

akú uplatnil v 50. rokoch J. Svetoň pri výpočte transatlantického vysťahovalectva 

z európskych krajín. 30 Výpočet je výsledkom podielu ročných priemerov vysťahovalcov 

za dané obdobie a údajov zo sčítaní obyvateľstva. Pre výpočet intenzity sťahovania na 

úrovni okresov v 20. rokoch sme použili podiel ročných priemerov vysťahovalcov z obdobia 

1923 – 1930 a priemeru zo sčítaní obyvateľstva v rokoch 1921 a 1930. Podobne 

sme postupovali v prípade období 1931 – 1937 a 1923 a 1937, keď sme ročné priemery 

vysťahovalcov z uvedených období vydelili údajom zo sčítania obyvateľstva z roku 

1930. 31 Podobnú metódu sme použili pri prepočte vysťahovalcov na počet obyvateľstva 

v regiónoch, s tým, že do výpočtu boli zahrnuté aj údaje z roku 1922. 

29 Kritériá ich výberu sú objasnené v časti venovanej analýze vysťahovalectva z východného 

Slovenska. 

30 Samotný autor upozorňoval na fakt, že metóda výpočtu na základe podielu priemeru ročných 

koeficientov a údajov zo sčítaní obyvateľstva nie je najsprávnejšia, ale umožňuje jednotné 

výpočty pre jednotlivé európske štáty. SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 171. 

31 Pre obdobie 30. rokov sme už nemohli využiť údaje zo sčítaní obyvateľstva na Slovensku 

a v Maďarsku zo začiatku 40. rokov, lebo okresy nejestvovali v medzivojnových hraniciach. 

181

Milan Belej 

V štatistikách na úrovni okresov sú údaje o vysťahovaleckých pasoch vydaných do 

zámoria a európskych štátov uvádzané len od roku 1924. Preto aj všetky výpočty a zisťovanie 

vzájomného pomeru zámorského a európskeho vysťahovalectva sú vykonané 

len za obdobie 1924 – 1937. Absencia údajov o cieľových migračných oblastiach do roku 

1924, keď vysťahovalci smerovali vo väčšej miere do zámorských štátov, je značným 

nedostatkom publikovaných štatistík, ktoré preto neodrážajú stav a zmeny v smerovaní 

vysťahovalectva v celom medzivojnovom období, ale sú obmedzené len na jeho väčšiu 

časť. 

Časť analýzy vysťahovalectva z východného Slovenska je venovaná aj etnickej štruktúre 

vysťahovalcov. Keďže štatistické údaje o národnostnej príslušnosti vo všeobecnosti 

nie sú stále a môžu sa meniť v závislosti na spoločenských, politických pomeroch a do 

istej miery i osobných preferencií, ich vyhodnocovanie vyžaduje zvýšený kritický prístup 

bádateľa. Už samotná klasifikácia národnostnej štruktúry v dobových štatistikách 

je odrazom oficiálnych politických a ideologických názorov k uvedenej problematike. 

Medzivojnové vysťahovalecké štatistiky ani štatistiky zo sčítaní obyvateľstva nerozlišujú 

Čechov a Slovákov, ale klasifikujú ich spoločne ako Čechoslovákov. V analýze 

národnostnej štruktúry vysťahovalcov pohybu sme sa tomuto dobovému pojmu vyhli 

a nahradili ho pojmom Slováci, aj keď nevylučujeme skutočnosť, že zlomok vysťahovalcov 

z východného Slovenska mohol byť českej národnosti. Vyhli sme sa aj používaniu 

dobového pojmu ruská národnosť, ktorá je niekedy bližšie špecifikovaná aj ako národnosť 

veľkoruská, ukrajinská či karpatoruská, a nahradili ho pojmom Rusíni, ktorý zahŕňa 

rusínske a ukrajinské obyvateľstvo východného Slovenska. O problémoch s klasifikáciou 

židovskej národnosti sa zmieňujeme bližšie v časti venovanej postaveniu Židov 

v etnickej štruktúre vysťahovalcov z východného Slovenska. 

Keďže izolovaná analýza etnickej štruktúry vysťahovalectva má limitovanú výpovednú 

hodnotu, vykonali sme jej komparáciu s etnickou štruktúrou obyvateľstva okresov 

a regiónov podľa stavu, zachyteného sčítaním obyvateľstva v roku 1930. Výsledky 

rozdielov, ku ktorým sme dospeli komparáciou etnickej štruktúry vysťahovalcov a obyvateľstva 

komentujeme v analýze len výberovo. 

Vysťahovalecký pohyb z východného Slovenska nie je v štatistikách zachytený komplexne. 

Absentujú informácie o reemigrácii, ktorá je významnou súčasťou pracovnej 

zahraničnej migrácie. Táto dôležitá fáza migračných pohybov teda nie je zachytená ani 

v našej analýze a migrantov v nej uvedených nie je možné považovať en bloc za trvalých 

vysťahovalcov. 

Na druhej strane štatistiky obsahujú informácie o sezónnom vysťahovalectve. Tento 

typ migrácie nezohrával na východnom Slovensku významnejšiu úlohu a preto sme údaje 

o sezónnych vysťahovalcoch osobitne neanalyzovali. 

V nasledujúcej časti podávame konkrétne analýzy štatistických údajov z jednotlivých 

regiónov. 

182 

Pre celé obdobie 1923 – 1937 sme využili sčítania obyvateľstva z roku 1930, ktoré sa uskutočnilo 

chronologicky uprostred skúmaného obdobia.



Okresy zemplínskeho regiónu 

Zemplín bol najľudnatejším a najväčším regiónom východného Slovenska. Po I. svetovej 

vojne sa južná časť pôvodného teritória Zemplínskej župy stala súčasťou Maďarska. 

Do regiónu Zemplína sme nezaradili ani okres Stropkov, ktorý bol zlúčený s okresom 

Svidník, lebo máme k dispozícii údaje zväčša len pre celý okres, pričom prevažná časť 

obyvateľstva a sídiel sa nachádzali na území Šariša. Na rozdiel od predvojnového obdobia 

sa v rokoch 1918 – 1922 súčasťou Zemplínskej župy stali aj okresy bývalej Užskej 

župy: Veľkokapušiansky a Sobranecký. Uvedené dva okresy sú spolu s ďalšími siedmimi 

(Humenné, Kráľovský Chlmec, Medzilaborce, Michalovce, Trebišov, Snina, Vranov nad 

Topľou) v príspevku analyzované až do roku 1937 ako súčasť zemplínskeho regiónu. 

Prehľad vývoja absolútnych počtov vydaných vysťahovaleckých pasov z jednotlivých 

okresov v období 1923 – 1937, ako aj o smerovaní vysťahovalcov prinášajú prehľadné 

tabuľky uvedené v prílohe I. Do nej sme zaradili aj zosumarizované výsledky za 

celý región, ktoré obsahujú rozšírené údaje za roky 1922 – 1937. 

Z porovnania číselných údajov vyplýva, že tento najľudnatejší región mal aj najvyšší 

počet vysťahovalcov v absolútnych číslach, ktorým bolo v rokoch 1922 – 1937 vydaných 

dovedna 22 241 vysťahovaleckých pasov. Najviac vysťahovalcov v absolútnych počtoch 

nielen v regióne Zemplína, ale aj v rámci východného Slovenska bolo v rokoch 1923 

– 1937 zaznamenaných v okrese Michalovce, keď jeho obyvateľom vydali dovedna 4259 

vysťahovaleckých pasov. Absolútny počet vysťahovalcov bol vysoký aj v okresoch Sobrance 

(2990 pasov), ktorý bol na východnom Slovensku na štvrtom mieste, a tiež v okrese 

Trebišov (2589 – 8. miesto). Aj keď početnosť obyvateľstva okresov bola nepochybne 

jedným z faktorov determinujúcich úroveň vysťahovalectva v absolútnych počtoch, 

tento vplyv nemožno preceňovať. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva v roku 1930 bol 

okres Michalovce na štvrtom, Trebišov na piatom a Sobrance až na 17. mieste spomedzi 

východoslovenských okresov. 32 

Zreálnenie uvedených údajov prestavuje až výsledok prepočtu absolútnych počtov 

vysťahovalcov na početnosť obyvateľstva, ktorý je uvedený v tabuľke číslo 1. Z porovnania 

údajov vyplýva, že v regióne Zemplína bolo až šesť okresov, v ktorých bola 

intenzita vysťahovaleckého pohybu za obdobie 1923 – 1937 vyššia než priemer východoslovenských 

okresov (3,7), čo radilo Zemplín v tomto ukazovateli na druhé miesto 

na východnom Slovensku. Vysťahovalectvo najviac zasiahlo okres Sobrance, kde bol 

v 20. rokoch najvyšší relatívny počet vysťahovalcov na východnom Slovensku, keď odtiaľ 

v priemere ročne odchádzalo až 12,3 osôb na 1000 obyvateľov. Okrem Sobranského 

okresu (7,5) bola v tomto období zaznamenaná vysoká miera vysťahovalectva aj v okresoch 

Michalovce (5,8), Medzilaborce (5,6) a Veľké Kapušany (5,4). Naopak, v rovnakom 

období sa z okresu Kráľovský Chlmec vysťahovalo iba 2,2 osôb na 1000 obyvateľov, čo 

predstavovalo tretiu najnižšiu hodnotu na východnom Slovensku. Aj údaje zo zemplín- 

32 V roku 1930 žilo v okrese Michalovce 50 238 obyvateľov, v okrese Trebišov 47 417 obyvateľov 

a v okrese Sobrance 26 632 obyvateľov. Štatistický lexikon obcí v republike československej. 

III. Krajina slovenská. Praha : Štátny úrad štatistický, 1936, s. XVII – XVIII. 

183

Milan Belej 

skeho regiónu ukazujú, že v 30. rokoch došlo k výraznému poklesu intenzity vysťahovaleckého 

pohybu, pričom však platí, že okresy s vyššou než priemernou mierou vysťahovalectva 

v 20. rokoch si toto postavenie udržali aj v nasledujúcom desaťročí. 

Tabuľka č. 1: 

Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Zemplína 

Okres 

1923- 

1930 

1931- 

1937 

1923- 

1937 

okres 

1923- 

1930 

1931- 

1937 

1923- 

1937 

Humenné 6,7 1,6 4,2 Sobrance 12,3 2,2 7,5 

Kráľ. Chlmec 3,7 1,0 2,2 Trebišov 5,7 1,3 3,7 

Medzilaborce 9,3 2,3 5,6 Veľ. Kapušany 9,0 1,5 5,4 

Michalovce 9,6 1,8 5,8 Vranov n. /T. 5,5 1,5 3,5 

Snina 5,1 1,0 3,0 Zemplín 33 7,7 1,5 4,8 

Údaje o absolútnych počtoch a intenzite vysťahovalectva vykazujú príbuzné analógie 

s obdobím pred rokom 1914. Podľa oficiálnych štatistických údajov bola Zemplínska 

župa regiónom s najvyšším absolútnym počtom vysťahovalcov v Uhorsku, keď sa z jej 

teritória v rokoch 1899 – 1913 vysťahovalo dovedna 82 584 osôb. Patrilo jej aj popredné 

miesto z hľadiska intenzity vysťahovaleckého pohybu, keď sa odtiaľ v rovnakom období 

vysťahovalo priemerne 16,3 osôb na 1000 obyvateľov. Z porovnania údajov spred I. svetovej 

vojny vyplýva určitá paralela s vysokou mierou vysťahovalectva z okresu Sobrance 

a do istej miery aj z okresu Veľké Kapušany. Tie boli totiž súčasťou Užskej župy, 

ktorá mala v rámci Uhorska najvyššiu mieru vysťahovalectva, predstavujúcu 19,2 osôb 

na 1000 obyvateľov. 34 

Dynamika vysťahovaleckého pohybu, narušená v roku 1925 výrazným poklesom 

počtu vydaných cestovných pasov, súvisiacim s faktickým zastavením vysťahovalectva 

do USA, mala s výnimkou okresu Sobrance podobnú tendenciu vo všetkých zvyšných 

okresoch regiónu. Aj na Zemplíne je zásadným prelomom v dynamike vysťahovalectva 

rok 1931. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na priebeh vysťahovalectva z okresu 

Humenné, kde k výraznejšiemu poklesu vysťahovalectva došlo už v priebehu roku 1930, 

kým vo zvyšných okresoch k nemu došlo o rok neskôr. Náznaky výraznejšieho oživenia 

vysťahovaleckého pohybu sa aj v tomto regióne prejavili až v roku 1937, s výnimkou 

okresu Snina. Tak ako v ďalších regiónoch Slovenska, aj v zemplínskych okresoch viac 

než 4/5 vysťahovalcov odišlo v rokoch 1923 – 1930. Vzájomný pomer osôb vysťahovaných 

v rokoch 1923 – 1930 a 1931 – 1937 bol nasledujúci: Humenné: 81,7 % – 18,3 %, 

Kráľovský Chlmec: 79,8 % – 20,2 %, Medzilaborce: 81 % – 19 %, Michalovce: 85,1 % 

– 14,9 %, Snina: 84,5 % – 15,5 %, Sobrance: 86,5 % – 13,5 %, Trebišov: 82,9 % – 17,1 %, 

33 Údaje za Zemplín sú z rokov 1922 – 1937. 

34 Magyar statisztikai közlemények. Új sorozat. 67. kötet. A Magyar szent korona országainak 

kivándorlása és visszavándorlása 1899 – 1918 (ďalej MSK). Budapest 1918, s. 2 – 7. 

184



Veľké Kapušany: 87,3 % – 12,7 %, Vranov nad Topľou: 80 % – 20 %. Pokles počtu vysťahovalcov 

v 30. rokoch bol však v zemplínskych okresoch miernejší. Až päť okresov 

z ôsmich, ktoré mali v 30. rokoch na východnom Slovensku nadpriemerný počet vysťahovalcov, 

sa nachádzalo na Zemplíne (Kráľovský Chlmec, Vranov n. Topľou, Humenné, 

Trebišov a Snina). Na druhej strane sa medzi desiatimi okresmi s najvyšším pomerom 

osôb, vysťahovaných v 20. rokoch nenachádzal ani jeden z tohto regiónu. 

Smery vysťahovalectva pre jednotlivé okresy v absolútnych číslach sú uvedené v tabuľkách 

v prílohe I. Región Zemplína je možné zaradiť medzi oblasti s významným podielom 

zámorského vysťahovalectva. Už v rokoch 1911 – 1913 smerovalo do zámoria, a to 

výlučne do USA, až 99,7 % vysťahovalcov. Zvyšní sa sťahovali do Nemecka (0,1 %) a inde 

(0,2 %). 35 V období 1924 – 1937 bola štruktúra vzájomného pomeru zámorského a európskeho 

vysťahovalectva v zemplínskych okresoch nasledujúca: Humenné: 96,6 % – 3,4 %, 

Kráľovský Chlmec: 97,7 % – 2,3 %, Medzilaborce: 73,2 % – 26,8 %, Michalovce: 89,9 % 

– 10,1 %, Snina: 96,7 % – 3,3 %, Sobrance: 88,6 % – 11,4 %, Trebišov: 99,3 % – 0,6 %, 

Veľké Kapušany: 99,9 % – 0,1 %, Vranov n. Topľou: 100 % – 0. 36 Aj keď jediným okresom 

bez vysťahovalectva do Európy v zemplínskom regióne bol Vranov nad Topľou, z väčšiny 

z nich, až zo šiestich, sa do zámoria sťahovalo viac než 96 % vysťahovalcov. Okresy s vysokým 

relatívnym počtom vysťahovalcov do európskych štátov boli Michalovce, Sobrance, 

no najmä Medzilaborce, odkiaľ viac než štvrtina vysťahovalcov dlhodobo smerovala 

do Európy, čím sa zaradil na piate miesto v rámci východoslovenských okresov. 

Z porovnania údajov o smerovaní vysťahovalcov v 20. a 30. rokoch vyplýva zvyšovanie 

počtu okresov s výlučne zámorským smerovaním. Kým v 20. rokoch k nim patril 

len okres Vranov n. Topľou, v 30. rokoch k nemu pribudli aj okresy Veľké Kapušany 

a Snina. Vo všetkých zemplínskych okresoch poklesol v 30. rokoch počet vysťahovalcov 

do Európy v absolútnych číslach a vo väčšine z nich aj v relatívnych. Medzi štatisticky 

nevýznamné patrí nárast počtu vysťahovalcov do Európy v 30. rokoch, zaznamenaný 

v okrese Kráľovský Chlmec. Významnou zmenou je však viac než 10 % nárast zastúpenia 

vysťahovalcov do európskych štátov v okrese Medzilaborce (24,5 % v 20. rokoch, 

36,4 % v 30. rokoch), hoci v absolútnych číslach došlo k ich poklesu. Vysťahovalectvo 

do Európy z Medzilaboreckého okresu však malo dlhodobo stabilný a kvantitatívne vyrovnaný 

charakter. 

Štatistické údaje o etnickom zložení obyvateľstva zemplínskeho regiónu i vysťahovalcov 

sa po I. svetovej vojne výrazne zmenili. V období 1899 – 1913 bola viac než polovica 

vysťahovaných osôb zo Zemplína slovenskej národnosti (53,6 %), hoci ich podiel 

v etnickej štruktúre obyvateľstva sa pohyboval v intervale 27,1 % – 32,3 %. 37 Naopak, 

35 MSK, ref. 34, s. 14. 

36 Údaje o cieľovej oblasti neuviedli 2 osoby z okresu Trebišov a 14 osôb z okresu Vranov nad 

Topľou. 

37 Údaje o etnickom zložení obyvateľstva žúp pochádzajú z výsledkov sčítaní obyvateľstva v rokoch 

1900 a 1910. Aj údaje, uvedené v nasledujúcich regiónoch pri komparáciách etnického 

zloženia vysťahovalcov a obyvateľstva z obdobia 1899 – 1913 pochádzajú z toho istého zdroja 

a boli využité v našich predošlých výskumoch BELEJ, Milan: ref. 5, s. 158. 

185

Milan Belej 

Maďari, tvoriaci viac než polovicu populácie Zemplína (53,1 % – 56,6 %) sa na vysťahovalectve 

podieľali len o niečo viac ako tretinou (36,5 %). Tretia najpočetnejšia národnosť, 

rusínska, ktorá tvorila približne desatinu obyvateľstva (10,6 %, resp. 11,4 %), sa 

najviac proporčne približovala zastúpeniu v etnickej štruktúre vysťahovalcov (8,9 %). 


Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch 

zemplínskeho regiónu 

národnosť 

slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné 

abs. % abs. % abs. % abs. % Abs % abs % abs % 

Humenné 1343 91,2 51 3,5 31 2,1 3 0,2 - - 6 0,4 38 2,6 

Kr. Chlmec 11 0,8 2 0,2 2 0,2 1294 96,6 - - 12 0,9 18 1,3 

Medzilaborce 57 3,3 1567 90,4 17 1,0 1 0,1 3 0,1 50 2,9 39 2,2 

Michalovce 4121 94,5 3 0,1 24 0,6 126 2,9 - - 18 0,4 67 1,5 

Snina 439 29,6 977 65,9 5 0,4 2 0,1 - - 43 2,9 16 1,1 

Sobrance 2883 96,4 23 0,8 11 0,4 5 0,1 - - 15 0,5 53 1,8 

Trebišov 2305 89,1 6 0,2 3 0,1 246 9,5 - - - - 29 1,1 

V. Kapušany 891 53,8 9 0,5 12 0,7 731 44,1 - - 1 0,1 12 0,7 

Vranov n. T. 1480 97,3 3 0,2 14 0,9 1 0,1 - - 11 0,7 12 0,8 


Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v zemplínskom 

regióne. 


národnosť 

abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs % 

Zemplín 15 792 71,0 2885 13,0 168 0,7 2580 12,8 3 - 258 1,2 285 1,3 

Etnickú štruktúru vysťahovalcov z okresov zemplínskeho regiónu v medzivojnovom 

období reflektujú údaje uvedené v tabuľkách číslo 2 a 3. Vyplýva z nich, že vysťahovalci 

slovenskej národnosti dominovali dovedna v šiestich okresoch, pričom v piatich výrazne 

(okresy Humenné, Michalovce Trebišov, Sobrance, Vranov nad Topľou). V týchto okresoch 

žilo aj najviac obyvateľov československej národnosti a s výnimkou okresu Humenné 

bol ich podiel zastúpenia medzi vysťahovalcami vždy vyšší, než v etnickej štruktúre 

obyvateľstva. Z okresu Veľké Kapušany sa tiež vysťahovalo najviac Slovákov (53,8 %), 

avšak najpočetnejšími obyvateľmi boli Maďari (55,7 %), ktorých podiel v štruktúre vysťahovalcov 

bol výrazne nižší (44 %). Z okresu Kráľovský Chlmec sa naproti tomu sťahovalo 

najmenej Slovákov spomedzi všetkých okresov na východnom Slovensku (0,8 %). 

Dovedna až 71 % vysťahovalcov zo zemplínskeho regiónu tvorili osoby československej 

národnosti. Pretože v roku 1930 žilo v okresoch zemplínskeho regiónu 62,2 % osôb uvedenej 

národnosti, možno konštatovať, že predvojnová tendencia výraznejšieho zastúpenia 

Slovákov medzi vysťahovalcami pretrvávala naďalej, i keď v zníženej miere. 

186



Medzi vysťahovalcami z dvoch okresov (Medzilaborce, Snina) prevažovali osoby 

rusínskej národnosti, k čomu došlo na východnom Slovensku ešte v okresoch Stropkov 

a Stará Ľubovňa. Z uvedených okresov sa Rusíni sťahovali vo väčšej miere než bolo 

ich zastúpenie v štruktúre obyvateľstva, pričom tu boli ich relatívne počty najvyššie na 

východnom Slovensku (90,4 % v okrese Medzilaborce a 65,9 % v okrese Snina). Z porovnania 

zastúpenia Rusínov medzi vysťahovalcami z okresov celého regiónu (13,0 %) 

s údajmi zo sčítania obyvateľstva (14,3 %) však vyplýva mierny rozdiel v prospech zastúpenia 

v etnickej štruktúre, ktorý je podobný pomeru pred I. svetovou vojnou. 

Maďarské obyvateľstvo zemplínskeho regiónu bolo približne rovnako početné ako 

rusínske (17,3 %). Tiež tvorilo väčšinu obyvateľov v dvoch okresoch (Veľké Kapušany 

a Kráľovský Chlmec), avšak osoby maďarskej národnosti dominovali len medzi vysťahovalcami 

z okresu Kráľovský Chlmec, kde súčasne žilo aj najviac Maďarov na východe 

Slovenska (78,9 %). Na východnom Slovensku sa z tohto okresu vysťahovalo najviac 

Maďarov v absolútnych i relatívnych počtoch (96,6 %), pričom ich zastúpenie medzi vysťahovalcami 

bolo výrazne vyššie než v štruktúre obyvateľstva. Vo všeobecnosti však 

na regionálnej úrovni, podobne ako pred I. svetovou vojnou, bol podiel maďarského 

obyvateľstva vyšší (17,3 %) než jeho zastúpenie medzi vysťahovalcami (12,8 %). 

Na východnom Slovensku žilo najviac židovského obyvateľstva v relatívnych číslach 

práve v zemplínskom regióne (4,5 %), rovnako ako v abovskom. Podľa štatistických údajov 

odchádzali najvyššie relatívne počty židovských vysťahovalcov na východnom Slovensku 

z okresov Medzilaborce a Snina (2,9 %). Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami 

bolo však vždy nižšie než medzi obyvateľstvom. Výnimkou bol okres Snina, ktorý bol 

jediným na východnom Slovensku, kde bol uvedený pomer opačný. 

Príloha I. – tabuľky pre región Zemplína 

Tabuľka č. I/1: 

Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Humenné 

Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud. 

1923 14 neud. neud. 14 1931 22 22 - - 

1924 182 182 - - 1932 24 24 - - 

1925 33 25 8 - 1933 29 29 - - 

1926 176 172 4 - 1934 32 32 - - 

1927 260 254 6 - 1935 26 26 - - 

1928 239 225 14 - 1936 32 31 1 - 

1929 227 214 13 - 1937 104 104 - - 

1930 72 68 4 - Spolu 1 472 1 408 50 14 

187

Milan Belej 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Kráľovský Chlmec 


1923 8 neud. neud. 8 1931 39 39 - - 

1924 169 169 - - 1932 22 20 2 - 

1925 30 30 - - 1933 23 18 5 - 

1926 130 130 - - 1934 27 26 1 - 

1927 225 225 - - 1935 35 35 - - 

1928 125 125 - - 1936 27 27 - - 

1929 252 247 5 - 1937 97 94 3 - 

1930 130 116 14 - Spolu 1 339 1 301 30 8 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Medzilaborce 


1923 54 neudané neudané 54 1931 53 34 19 - 

1924 135 134 1 - 1932 32 17 15 - 

1925 38 37 1 - 1933 39 15 24 - 

1926 156 149 7 - 1934 50 28 22 - 

1927 203 203 - - 1935 19 17 2 - 

1928 254 252 2 - 1936 55 40 15 - 

1929 320 189 131 - 1937 82 59 23 - 

1930 244 55 189 - Spolu 1 734 1 229 451 54 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Michalovce 



1924 682 682 - - 1932 28 28 - - 

1925 152 137 15 - 1933 65 65 - - 

1926 478 470 8 - 1934 87 87 - - 

1927 565 565 - - 1935 73 72 1 - 

1928 534 533 1 - 1936 95 93 2 - 

1929 849 633 216 - 1937 250 206 44 - 

1930 403 260 143 - Spolu 4 359 3 874 437 48 

188




Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Trebišov 



1924 274 274 - - 1932 17 16 1 - 

1925 46 46 - - 1933 28 28 - - 

1926 480 476 2 2 1934 43 43 - - 

1927 434 433 1 - 1935 41 41 - - 

1928 275 275 - - 1936 75 75 - - 

1929 452 452 - - 1937 180 180 - - 

1930 152 142 10 - Spolu 2 589 2 538 15 36 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Snina 


1923 23 neudané neudané 23 1931 39 39 - - 

1924 185 185 - - 1932 17 17 - - 

1925 29 29 - - 1933 26 26 - - 

1926 258 253 5 - 1934 49 49 - - 

1927 213 211 2 - 1935 30 30 - - 

1928 260 246 14 - 1936 35 35 - - 

1929 172 145 27 - 1937 34 34 - - 

1930 112 112 - - Spolu 1 482 1 411 48 23 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Sobrance 



1924 288 267 21 - 1932 17 15 2 - 

1925 229 164 65 - 1933 22 22 - - 

1926 433 411 22 - 1934 43 43 - - 

1927 342 335 7 - 1935 35 35 - - 

1928 440 433 7 - 1936 46 43 3 - 

1929 392 391 1 - 1937 169 166 3 - 

1930 392 213 179 - Spolu 2 990 2 587 332 71 

189

Milan Belej 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Veľké Kapušany 


1923 1 neud. neud. 1 1931 23 23 - - 

1924 360 360 - - 1932 16 16 - - 

1925 38 38 - - 1933 12 12 - - 

1926 241 239 2 - 1934 21 21 - - 

1927 261 261 - - 1935 17 17 - - 

1928 197 197 - - 1936 30 30 - - 

1929 222 222 - - 1937 92 92 - - 

1930 125 125 - Spolu 1 656 1 653 2 1 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Vranov nad Topľou 



1924 298 284 - 14 1932 6 6 - - 

1925 60 60 - - 1933 15 15 - - 

1926 190 190 - - 1934 29 29 - - 

1927 219 219 - - 1935 56 56 - - 

1928 37 37 - - 1936 50 50 - - 

1929 277 277 - - 1937 132 132 - - 

1930 83 83 - - Spolu 1 521 1 454 0 67 

Tabuľka č. I/10: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Zemplína 

Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud. 

1922 – 30 19 134 14 566 1 147 3 421 1922 – 30 76,1 % 6,0 % 17, 9 % 

1931 – 37 3 107 2 889 218 0 1931 – 37 93,0 % 7,0 % 0 % 

1922 – 37 22 241 17 455 1 365 3 421 1922 – 37 78,5 % 6,1 % 15,4 % 

Okresy šarišského regiónu 

Do regiónu Šariša sme zaradili dovedna päť okresov – Bardejovský, Giraltovský, 

Prešovský, Stropkovský a Sabinovský. Oproti stavu spred I. svetovej vojny je hlavnou 

zmenou zaradenie bývalého Stropkovského okresu, ktorý bol zlúčený so Svidníckym. 

V štatistikách sú v niektorých rokoch údaje z uvedených okresov uvedené osobitne 

(vlastný okres Stropkov a expozitúra Svidník), avšak v zvyšných rokoch sú údaje za oba 

okresy prezentované spolu, čo znemožňuje zostaviť osobitný kontinuálny prehľad vysťahovalectva 

z oboch okresov za celé medzivojnové obdobie. Vychádzajúc zo skutoč- 

190



nosti, že väčšina sídiel i obyvateľstva „veľkého“ Stropkovského okresu sa nachádzala na 

území Šarišskej župy, zaradili sme ho do prehľadu za šarišský región. Druhou zmenou je 

pričlenenie obcí z južnej časti Šariša do okresu Košice – vidiek. Uvedené obce sú preto 

uvádzané v prehľade za abovský región. 

Z analyzovaných regiónov je Šariš druhým najpočetnejším z hľadiska absolútnych 

počtov vysťahovalcov i obyvateľstva. Prehľad každoročného vývoja vydaných vysťahovaleckých 

pasov zo šarišských okresov v období 1923 – 1937 v absolútnych počtoch, 

ako aj o rozdelení vysťahovalcov do zámoria a európskych štátov je uvedený v prílohe 

II. Jej súčasťou sú aj zosumarizované výsledky za celý región na základe údajov, 

rozšírených o rok 1922 až do konca roku 1937, keď bolo v Šariši vydaných 15 172 vysťahovaleckých 

pasov. Z okresov tohto regiónu odchádzalo do zahraničia mimoriadne 

vysoké množstvo vysťahovalcov. Nachádzali sa tu až tri okresy zo šiestich s najvyšším 

absolútnym počtom vysťahovaných osôb na východnom Slovensku. Bardejovský okres 

bol na druhom mieste (3500 osôb), Stropkovský na treťom (3159) a Prešovský (2928) 

na šiestom mieste. 

Skutočnosť, že s výnimkou okresu Prešov nepatrili uvedené okresy medzi najľudnatejšie, 

svedčí o mimoriadnej intenzite vysťahovaleckého pohybu v tomto regióne. 

Údaje o počte vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, ktoré sú uvedené v tabuľke číslo 4 

túto skutočnosť nielen potvrdzujú, ale vyplýva z nich aj to, že v období 1923 – 1937 

bolo v rámci východného Slovenska vysťahovalectvo zo Šariša najintenzívnejšie (4,9 na 

1000 obyvateľov). Príbuzné, i keď o niečo nižšie hodnoty, vykazovala iba intenzita sťahovania 

zo Zemplína. Stropkovský a Bardejovský okres boli dlhodobo na treťom, resp. 

štvrtom mieste medzi okresmi na východnom Slovensku v pomere vysťahovaných osôb 

k obyvateľstvu. Žiaden zo šarišských okresov nevykazoval nízke hodnoty v tomto ukazovateli. 

Vo všetkých okresoch regiónu sa intenzita sťahovania v tridsiatych rokoch výrazne 

znížila (v rámci celého Šariša o viac než ¾), avšak okresy s vysokými hodnotami 

v rámci východného Slovenska v 20. rokoch si ich, aj keď výrazne znížené, zachovali aj 

v 30. rokoch. 

Uvedené výsledky potvrdzujú kontinuitu základných tendencií demografických 

aspektov vysťahovalectva zo Šariša v porovnaní s predvojnovým obdobím. V rámci 

uhorských žúp bola totiž Šarišská župa na treťom mieste z hľadiska absolútnych počtov 

vysťahovalcov, keď z jej územia odišlo v rokoch 1899 – 1913 dovedna 50 390 osôb. 38 Súčasne 

išlo o región, ktorý mal v rovnakom období druhý najvyšší počet vysťahovalcov 

(19,1) na 1000 obyvateľov vôbec. Tento pomer bol takmer totožný s najvyššou mierou 

intenzity vysťahovalectva v Uhorsku, ktorá bola vykázaná v Užskej župe. 39 

38 V rámci Uhorska spolu s Chorvátskom patrilo Šarišskej župe v tomto ukazovateli štvrté 

miesto. MSK, ref. 34, s. 3. 

39 Z Užskej župy sa v období 1899 – 1913 vysťahovalo 19,2 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov. 

MSK, ref. 34. 

191

Milan Belej 


Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Šariša 

okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

Bardejov 9,5 2,2 5,9 Sabinov 5,7 0,7 3,2 

Giraltovce 8,1 1,5 4,8 Stropkov 10,8 3,3 7,0 

Prešov 5,3 0,8 3,0 Šariš 40 8,0 1,5 4,9 

1923 

– 

1937 

Priebeh vysťahovalectva z okresov v Šariši sa výraznejšie neodlišoval od situácie 

v iných regiónoch. Značná redukcia počtu vydaných pasov v rokoch 1923 a 1925 súvisela 

s obmedzeniami vysťahovalectva do USA, kam dovtedy smerovala väčšina vysťahovalcov. 

Prvý výrazný pokles vysťahovaleckého pohybu vidieť už v roku 1930 a štatistické 

údaje za nasledujúci rok vykazujú výrazný úbytok vysťahovalcov, ktorý zostával 

na nízkych hodnotách počas 30. rokov. Tento pokles však nebol všade rovnaký, ako 

ukazuje aj porovnanie vzájomného podielu vydaných vysťahovaleckých pasoch na úrovni 

jednotlivých okresov v rokoch 1923 – 1930 a 1930 – 1937: Bardejov: 82,4 % – 17,6 %, 

Giraltovce: 85,3 % – 14,7 %, Prešov: 87,9 % – 12,1 %, Sabinov: 90,4 % – 9,6 %, Stropkov: 

77,7 % – 22,3 %. Vysoký relatívny počet vysťahovalcov v Stropkovskom okrese v 30. rokoch 

ho radil na druhé miesto v rámci okresov východného Slovenska. Vo zvyšných 

okresoch bol tento rozdiel výraznejší, a to najmä v Sabinovskom okrese, kde v 30. rokoch 

došlo k druhému najvyššiemu poklesu vysťahovalectva na východnom Slovensku. 

Súčasne však možno na úrovni jednotlivých okresov konštatovať absolútnu podobnosť 

základných tendencií vo vývoji vysťahovalectva. Ak by sme chceli pohľad na priebeh 

vysťahovalectva v šarišských, ale i zemplínskych okresoch zjednodušiť, mohli by sme 

s istou nevyhnutnou mierou zovšeobecnenia konštatovať, že kým v 20. rokoch počnúc 

rokom 1923 odchádzali každoročne stovky vysťahovalcov, v 30. rokoch ich boli už len 

desiatky. Výnimkou bol okres Stropkov, kde k uvedenému poklesu došlo len v období 

1932 – 1934. 

V štruktúre smerovania vysťahovalcov v šarišských okresoch absolútne dominovalo 

zámorské vysťahovalectvo. V žiadnom zo zvyšných regiónoch východného Slovenska 

neklesla miera európskeho vysťahovalectva vo všetkých okresoch pod 5 % ako v Šariši. 

Pomer zámorského a európskeho vysťahovalectva v jednotlivých okresoch bol v rokoch 

1924 – 1937 takýto: Bardejov: 100 % – 0, Giraltovce: 99,9 % – 0,4 %, Prešov: 96,6 % 

– 3,4 %, Sabinov: 99,5 % – 0,1 %, Stropkov: 96,5 % – 3,5 %. 41 Počas celého obdobia sa 

z okresov Giraltovce a Sabinov vysťahovali do európskych štátov len jednotlivci, z okresu 

Bardejov dokonca nikto. Mierny nárast relatívnych počtov vysťahovalcov do Európy 

v okrese Stropkov v 30. rokoch (z 3,3 % v období 1924 – 1930 na 4,1 %) je štatisticky 

bezvýznamný. 42 V okresoch šarišského regiónu si teda vysťahovalectva uchovalo v naj- 

40 Údaje za Šariš sú z rokov 1922 – 1937. 

41 V okrese Sabinov neudalo cieľovú oblasť 8 vysťahovalcov. 

42 V 30. rokoch sa zo Stropkovského okresu vysťahovalo len 29 osôb. 

192



väčšej miere svoj transatlantický charakter, ktorý malo pre I. svetovou vojnou, keď v rokoch 

1911 – 1913 smerovalo 99,5 % vysťahovalcov do USA, 0,1 % do Nemecka a 0,4 % 

do iných krajín. 43 

Pred I. svetovou vojnou dominovali Slováci nielen v etnickej štruktúre obyvateľstva 

Šarišskej župy (66 % – 58,3 %), ale ešte vo väčšej miere medzi tamojšími vysťahovalcami 

(82,5 %). Podiel príslušníkov zvyšných národností na vysťahovaleckom pohybe 

bol vždy nižší než v etnickej štruktúre. Týkalo sa to aj druhej najpočetnejšej národnosti 

– Rusínov, ktorí tvorili približne 1/5 obyvateľstva, no ich podiel medzi vysťahovalcami 

predstavoval iba 14 %. 

Základné údaje o etnickej skladbe vysťahovalcov z šarišských okresov i celého šarišského 

regiónu sú uvedené v tabuľkách číslo 5 a 6. Najsilnejšie postavenie medzi vysťahovalcami 

mali i naďalej osoby slovenskej národnosti. V Šariši bolo ich zastúpenie najsilnejšie 

v rámci všetkých regiónov východného Slovenska nielen medzi vysťahovalcami 

(74,3 %), ale aj v etnickej štruktúre obyvateľstva (71,8 %). Vo všetkých štyroch okresoch 

s prevahou vysťahovalcov slovenskej národnosti (Bardejov, Giraltovce, Prešov, Sabinov) 

bolo ich percentuálne zastúpenie vyššie (65,4 % – 91,7 %) v porovnaní s ich postavením 

v etnickej štruktúre obyvateľstva (57,5 % – 90,3 %). Aj v okrese Stropkov, kde Slováci 

tvorili len 33 % obyvateľstva, bol ich pomer medzi vysťahovalcami vyšší (42,2 %). 



šarišského regiónu 

národnosť 



Bardejov 2289 65,4 1069 30,5 32 0,9 1 0,1 3 0,1 54 1,5 52 1,5 

Giraltovc 1213 90,0 84 6,2 13 1,0 - - 1 0,1 7 0,5 30 2,2 

Prešov 2684 91,7 5 0,2 111 3,8 21 0,7 - - 73 2,5 34 1,1 

Sabinov 1595 81,8 291 14,9 29 1,5 6 0,3 1 0,1 10 0,5 17 0,9 

Stropkov 1333 42,2 1684 53,3 4 0,1 3 0,1 - - 81 2,6 54 1,7 


Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v šarišskom 

regióne 

československá 

ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné 

národnosť 


Šariš 11 278 74,3 3133 20,7 189 1,3 31 0,2 5 - 349 2,3 187 1,2 

43 MSK, ref. 34, s. 14 . 

193

Milan Belej 

Vysťahovalci rusínskej národnosti sa sťahovali hlavne z okresu Stropkov, kde tvorili 

aj väčšinu obyvateľstva (59,8 %), a vo významných absolútnych i relatívnych počtoch 

najmä z Bardejovského, ale aj Sabinovského okresu. Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami 

na regionálnej úrovni (20,7 %) a v etnickej štruktúre obyvateľstva (20,8 %) bolo 

približne rovnaké, čo znamená, že v porovnaní s obdobím pred rokom 1914 došlo k nárastu 

ich zastúpenia medzi vysťahovalcami. Vo všetkých troch okresoch s najvyšším 

absolútnym počtom vysťahovalcov bol však pomer Rusínov v etnickej štruktúre obyvateľstva 

vyšší. 44 

V štatistikách šarišského regiónu je vykázaný najvyšší počet židovských vysťahovalcov 

v porovnaní so zvyšnými regiónmi východného Slovenska, a to tak v absolútnych, 

ako aj relatívnych počtoch (2,3 %). Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami sa v tomto 

regióne najviac približuje ich pomeru v etnickej štruktúre obyvateľstva (3,7 %). Zároveň 

je potrebné zdôrazniť, že na úrovni jednotlivých okresov, kde však absentujú údaje za 

rok 1922, bol relatívny počet židovských vysťahovalcov vždy nižší, než ich relatívne 

postavenie v etnickej štruktúre obyvateľstva. 

Príloha II. – tabuľky pre región Šariša 

Tabuľka č. II/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Bardejov 


1923 50 neud. neud. 50 1931 62 62 - - 

1924 1 176 1 176 - - 1932 34 34 - - 

1925 94 94 - - 1933 41 41 - - 

1926 317 316 - 1 1934 63 63 - - 

1927 351 351 - - 1935 94 94 - - 

1928 311 311 - - 1936 123 123 - - 

1929 435 435 - - 1937 200 200 - - 

1930 149 149 - - Spolu 3 500 3 449 0 51 

Tabuľka č. II/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Giraltovce 


1923 17 neud. neud. 17 1931 22 22 - - 

1924 422 421 1 - 1932 16 16 - - 

1925 49 49 - - 1933 14 14 - - 

1926 162 162 - - 1934 27 27 - - 

1927 155 155 - - 1935 18 18 - - 

1928 135 135 - - 1936 17 17 - - 

1929 140 140 - - 1937 84 84 - - 

1930 70 66 4 - Spolu 1 348 1 326 5 17 

194



Tabuľka č. II/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Prešov 



1924 940 940 - - 1932 35 33 2 - 

1925 126 121 5 - 1933 20 20 - - 

1926 287 266 21 - 1934 47 47 - - 

1927 232 224 8 - 1935 38 38 - - 

1928 274 258 16 - 1936 55 55 - - 

1929 332 312 20 - 1937 113 113 - - 

1930 142 123 19 - Spolu 2 928 2 595 91 242 

Tabuľka č. II/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Sabinov 



1924 693 685 - 8 1932 12 12 - - 

1925 48 48 - - 1933 16 16 - - 

1926 142 142 - - 1934 18 18 - - 

1927 121 121 - - 1935 27 27 - - 

1928 317 317 - - 1936 43 43 - - 

1929 235 235 - - 1937 43 43 - - 

1930 64 64 - - Spolu 1 949 1 798 2 149 

Tabuľka č. II/5: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Stropkov 



1924 456 456 - - 1932 51 49 2 - 

1925 42 40 2 - 1933 42 41 1 - 

1926 318 318 - - 1934 57 54 3 - 

1927 376 373 3 - 1935 109 109 - - 

1928 486 486 - - 1936 132 132 - - 

1929 392 383 9 - 1937 203 203 - - 

1930 327 261 66 - Spolu 3 159 2 991 109 59 

44 V okrese Bardejov žilo v roku 1930 34,8% obyvateľov rusínskej národnosti, v okrese Sabinov 

zasa 17,4%. Štatistický lexikon , ref. 32, s. XVII – XVIII. 

195

Milan Belej 

Tabuľka č. II/6: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Šariša 


1922 – 30 13 113 10 133 174 2 806 1922 – 30 77,3 % 1,3 % 21,4 % 

1931 – 37 2 059 2 026 33 0 1931 – 37 98,4 % 1,6 % 0 

1922 – 37 15 172 12 159 207 2 806 1922 – 37 80,1 % 1,4 % 18,5 % 

Okresy spišského regiónu 

Spišský región tvorí dovedna sedem okresov: Gelnica, Kežmarok, Levoča, Poprad, 

Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves a Stará Ľubovňa. Tento región sa svojím rozsahom 

najviac spomedzi skúmaných regiónov približuje pôvodnému teritóriu bývalej Spišskej 

župy. Najväčšou zmenou oproti predvojnovému obdobiu bolo pričlenenie obcí v severnej 

časti Spiša k Poľsku. Preto aj východiská pre vzájomnú komparáciu vysťahovaleckého 

pohybu v predvojnovom a medzivojnovom období sa spomedzi všetkých regiónov na 

východnom Slovensku najviac približujú na Spiši. 

Údaje o absolútnom počte vydaných vysťahovaleckých pasov, ich počte do zámoria 

a európskych krajín v jednotlivých okresoch na Spiši v období 1923 – 1937, ako aj v regióne 

Spiša v tom istom období, rozšírenom o rok 1922 sú uvedené v prílohe III. Počet 

10 793 vysťahovalcov radil Spiš na tretie miesto spomedzi východoslovenských regiónov. 

Počas obdobia 1923 – 1937 sa najviac osôb (2934) vysťahovalo z okresu Stará Ľubovňa, 

čo ho radilo na piate miesto na východnom Slovensku. Naopak, okres Spišská Stará Ves, 

odkiaľ sa v uvedenom období vysťahovalo 405 osôb, bol na poslednom a okres Gelnica 

s 992 vysťahovalcami na predposlednom mieste v rámci východného Slovenska. 

Početnosťou obyvateľstva Spiš zaostával v roku 1930 za regiónom Šariša len o približne 

8000 obyvateľov. 45 Pri nižších absolútnych počtoch vysťahovalcov tak bola miera 

vysťahovalectva na Spiši v rámci východného Slovenska na priemernej úrovni (3,6 osôb 

na 1000 vysťahovalcov), ako to ukazujú údaje o počtoch vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, 

ktoré sú uvedené v tabuľke číslo 7. Väčšie rozdiely v intenzite sťahovania sa 

na Spiši prejavili v 20. rokoch, kým v nasledujúcom desaťročí už neboli také výrazné. 

K značným diferenciám v intenzite sťahovania však dochádzalo na úrovni jednotlivých 

okresov. Vo väčšine z nich bola intenzita vysťahovaleckého pohybu v rámci východného 

Slovenska na podpriemernej úrovni. Relatívne najmenej vysťahovalcov (2,3 na 

1000 obyvateľov) odchádzalo z Gelnického okresu, čo ho radilo na štvrté miesto v rámci 

východného Slovenska. Naopak, priemerne najvyššiu mieru vysťahovalectva na východnom 

Slovensku mal okres Stará Ľubovňa (8,4 osôb na 1000 obyvateľov). Iba v 20. 

rokoch ho v tomto ukazovateli predstihol Sobranský okres. 46 Okres Stará Ľubovňa tak 

45 V roku 1930 žilo na Spiši 184 939 obyvateľov a v okresoch šarišského regiónu 192 930 obyvateľov. 

Vypočítané podľa Štatistický lexikon, ref. 32, s. s. XVII – XVIII. 

46 V 20. rokoch sa z okresu Sobrance sťahovalo 12,3 osôb na 1000 obyvateľov, kým z okresu 

Stará Ľubovňa 11,5 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov. 

196



modelovo inklinoval skôr k okresom Bardejov, Stropkov a Medzilaborce, ktoré dovedna 

tvorili región s najvyššou mierou intenzity vysťahovalectva, než k zvyšným okresom na 

Spiši. 


Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Spiša 

okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Gelnica 3,8 0,5 2,3 Spiš. Nová Ves 4,9 0,6 2,7 

Kežmarok 4,4 0,6 2,5 Spiš. Stará Ves 4,8 0,7 2,9 

Levoča 4,8 0,5 2,7 Stará Ľubovňa 11,5 5,5 8,4 

Poprad 6,5 0,9 3,6 Spiš 47 5,8 1,2 3,6 

Pred I. svetovou vojnou patril Spiš medzi regióny s najvyšším počtom vysťahovalcov 

v absolútnych číslach. V rokoch 1899 – 1913 sa odtiaľ vysťahovalo dovedna 46 007 

osôb, čo radilo Spišskú župu na piate miesto v rámci žúp v Uhorsku spolu s Chorvátskom. 

V intenzite sťahovania jej patrilo štvrté miesto, keď sa z nej na 1000 obyvateľov 

vysťahovalo 17,7 osôb. 48 Z porovnania údajov teda vyplýva, že masová a intenzívna vysťahovalecká 

vlna na Spiši v medzivojnovom období slabla výraznejšie než v ďalších 

regiónoch východného Slovenska. 

Pre všetky okresy na Spiši sa stal predelom rok 1931, v ktorom došlo k zásadnej 

redukcii vysťahovaleckého pohybu. Vzájomný pomer vysťahovalectva v rokoch 1923 

– 1930 a 1931 – 1937 bol v jednotlivých okresoch nasledujúci: Gelnica: 89,9 % – 10,1 %, 

Kežmarok: 88,9 % – 11,1 %, Levoča: 90,5 % – 9,5 %, Poprad: 88,5 % – 11,5 %, Spišská 

Nová Ves: 90,3 % – 9,7 %, Spišská Stará Ves: 88,4% – 11,6 %, Stará Ľubovňa: 69,5 % 

– 30,5 %. V prípade Spiša ako regiónu došlo k paradoxnému javu, keď tu bol v rámci 

východného Slovenska pokles vysťahovalectva v 30. rokoch najnižší (85,2 % v období 

1922 – 1930, oproti 14,8 % v 30. rokoch), avšak na úrovni okresov sa až šesť, teda všetky 

okrem Starej Ľubovne, nachádzalo medzi 11 okresmi s najvýraznejším oslabením 

vysťahovaleckého pohybu v 30. rokoch. Tento nesúlad je možné objasniť vysokou intenzitou 

vysťahovalectva z okresu Stará Ľubovňa v 30. rokoch, ktorej miera sa zásadne 

odlišovala nielen od modelu v spišských okresoch, ale bola jedinečná aj v kontexte východného, 

ba aj celého Slovenska. V okrese Stará Ľubovňa zostávalo vysťahovalectvo aj 

v 30. rokoch naďalej na veľmi vysokej úrovni a s výnimkou rokov 1932 – 1933 absolútny 

počet vysťahovalcov neklesol pod 100 osôb ročne. Zo zvyšných spišských okresov sa 

však v 30. rokoch nevysťahovalo v žiadnom roku viac než 50 osôb. 

Tak ako aj v ďalších župách na východnom Slovensku, bolo pred I. svetovou vojnou 

aj vysťahovalectvo zo Spiša orientované primárne na USA. Do tejto krajiny smerovalo 

47 Údaje za Spiš sú z rokov 1922 – 1937. 

48 Vyššiu mieru intenzity sťahovania mali len Užská, Šarišská a Abovská župa. 

197

Milan Belej 

v období 1911 – 1913 „len“ 99 % vysťahovalcov, čo bolo najmenej na východnom Slovensku. 

Ďalší sa sťahovali do Nemecka (0,2 %), Rumunska (0,4 %) a iných krajín (0,4 %). 49 

Spišský región mal v medzivojnovom období na východnom Slovenska špecifické postavenie 

vo vzťahu k významu vysťahovalectva do európskych štátov. Hoci v období 

1922 – 1937 práve tu najviac, takmer štvrtina, vysťahovalcov neuviedlo, kam sa sťahujú, 

ďalšia štvrtina udala ako cieľ niektorý z európskych štátov (24,8 %). Kým v ostatných 

regiónoch sa miera zámorského vysťahovalectva pohybovala na úrovni 71,2 % – 80,1 %, 

na Spiši smerovalo za Atlantik len 52,2 % vysťahovalcov. Vzájomný pomer zámorského 

a európskeho vysťahovalectva bol v rokoch 1924 – 1937 v jednotlivých spišských okresoch 

takýto: Gelnica: 35,7 % – 64,3 %, Kežmarok: 88,2 % – 11,7 %, Levoča: 85 % – 15 %, 

Poprad: 93,5 % – 6,5 %, Spišská Nová Ves: 69,1 % – 30,9 %, Spišská Stará Ves: 100 % 

– 0 a Stará Ľubovňa: 46,2 % – 53,6 %. 50 Až z piatich spišských okresov sa viac než 10 % 

osôb sťahovalo do európskych štátov, pričom v prípade dvoch – Stará Ľubovňa a Gelnica 

– to bolo viac než 50 %. Takáto vysoká miera sťahovania do Európy nebola zistená 

v žiadnom z východoslovenských regiónov. Iba v piatich ďalších okresoch boli relatívne 

počty vysťahovalcov do Európy vyššie než 10 %, no žiadnom z nich neprekročili úroveň 

30%. Vysoká miera migrácie do Európy mala pritom rôzny charakter. V okrese Gelnica 

bolo najviac pasov vystavených v rokoch 1924 – 1926, pričom v jedinom roku 1924 bolo 

vydaných až 306 vysťahovaleckých pasov do Európy. Aj v okrese Stará Ľubovňa bolo 

takýchto pasov najviac vystavených v rokoch 1924 – 1926, avšak v nasledujúcich rokoch 

boli odchody vysťahovalcov z tohto okresu do Európy omnoho pravidelnejšie než 

z okresu Gelnica. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že aj na Spiši bol jeden okres 

(Spišská Stará Ves) s výlučne zámorským vysťahovalectvom. Napriek uvedenému sa 

vzájomný pomer vysťahovalectva do zámoria a Európy posunul s výnimkou okresu Stará 

Ľubovňa v prospech odchodov do zámoria. Z tohto okresu odchádzalo do európskych 

štátov v 20. rokoch 46,2 % vysťahovalcov, kým v 30. rokoch až 67,7 %. 

Pred rokom 1918 dominovali v etnickej štruktúre vysťahovalcov zo Spišskej župy 

dve národnosti: slovenská a nemecká. Kým dominantní Slováci tvorili o niečo viac než 

polovicu obyvateľstva (57, 2 % – 56,2 %), v rokoch 1899 – 1913 ich medzi spišskými 

vysťahovalcami boli približne ¾ (75,8 %). Druhé najpočetnejšie etnikum – Nemci – boli 

v národnostnej štruktúre obyvateľstva Spiša zastúpení o niečo menej ako štvrtinou 

(24,9 % – 22,2 %), no ich podiel medzi vysťahovalcami predstavoval v rovnakom období 

len 16,7 %. Zastúpenie iných etník medzi vysťahovalcami bolo tiež nižšie než ich postavenie 

v etnickej štruktúre obyvateľstva, keď sa zo Spiša sťahovalo 6 % Rusínov a 1,3 % 

Maďarov. 51 

49 MSK, ref. 34, s. 14. 

50 Neúplnosť vzájomného pomeru v okrese Stará Ľubovňa je dôsledkom neudania cieľovej oblasti 

6 vysťahovalcami. V ďalších okresoch bol počet neudaných cieľových oblastí nižší: Kežmarok: 

1 osoba, Spišská Nová Ves: 1 osoba, Spišská Stará Ves: 1 osoba. 

51 Podľa údajov zo sčítaní obyvateľstva v rokoch 1900 a 1910 žilo v Spišskej župe 8,3 %, resp. 

7,1 % Rusínov a 6,3, resp. 10, 8 % Maďarov. BELEJ, Milan: ref. 5, s. 156. 

198





spišského regiónu 

národnosť 



Gelnica 739 74,5 - - 186 18,8 58 5,8 1 0,1 2 0,2 6 0,6 

Kežmarok 667 55,9 5 0,4 513 43,0 2 0,2 - - 4 0,3 3 0,2 

Levoča 1062 97,7 1 0,1 16 1,5 3 0,3 - - - - 5 0,4 

Poprad 1332 89,3 1 0,1 150 10,0 3 0,2 - - - - 6 0,4 

Sp. N. Ves 1369 89,9 73 4,8 62 4,1 5 0,3 - - 2 0,1 12 0,8 

Sp. St. Ves 323 79,8 70 17,4 7 1,7 1 0,2 - - 1 0,2 3 0,7 

St. Ľubovňa 886 30,2 1867 63,6 172 5,9 5 0,2 - - - - 4 0,1 


Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v spišskom 

regióne 


národnosť 


Spiš 7 322 67,8 2019 18,7 1320 12,3 80 0,7 4 - 9 0,1 39 0,4 

Ako vidieť z údajov v tabuľkách č. 8 a 9, Slováci boli dominantnou národnosťou na 

Spiši medzi obyvateľstvom i vysťahovalcami aj v období 1922 – 1937. Kým ich podiel 

v etnickej štruktúre do roku 1930 stúpol (70,1 %), medzi vysťahovalcami už nemali také 

výrazné zastúpenie (67,8 %). Aj v jednotlivých okresoch sa k slovenskej národnosti hlásila 

viac než polovica obyvateľov (51,8 % – 85,4 %). V piatich okresoch si Slováci uchovali 

dominantné postavenie aj medzi vysťahovalcami, v troch z nich (Gelnica, Levoča, 

Poprad) bol podiel ich zastúpenia medzi vysťahovalcami o viac než 10 % vyšší (11,4 % 

– 13,9 %) než v etnickej štruktúre obyvateľstva. Z okresu Levoča sa vysťahoval relatívne 

najvyšší počet Slovákov spomedzi východoslovenských okresov (97,7 %). Jediným spišským 

okresom, v ktorom slovenskí vysťahovalci neboli v prevahe, bola Stará Ľubovňa. 

Kým Nemci boli naďalej druhou najpočetnejšou národnosťou na Spiši (18,5 %), podiel 

ich zastúpenia medzi vysťahovalcami klesol až do takej miery (12,3 %), že ich predstihli 

Rusíni (18,7 %). Najviac Nemcov v pomere k zvyšnému obyvateľstvu žilo v okresoch 

Gelnica a Kežmarok (31,4 %, resp. 39,4 %) a tiež v okrese Poprad (19,8 %). Najvýraznejšie 

postavenie mali Nemci medzi vysťahovalcami z okresu Kežmarok (43 %), ktorý 

bol súčasne jediným spišským okresom, kde pomer vysťahovaných Nemcov prevyšoval 

ich postavenie v etnickej štruktúre obyvateľstva. Z tohto okresu sa vysťahovalo najviac 

Nemcov na východnom Slovensku absolútne i relatívne. Na druhom mieste v oboch 

ukazovateľoch bol okres Gelnica. 

V medzivojnovom období narástol na Spiši podiel vysťahovaných Rusínov. Tvorili 

6,1 % obyvateľstva tohto regiónu a najviac ich žilo na severe v okresoch Stará Ľubovňa 

199

Milan Belej 

(28 %) a Spišská Stará Ves (13,4 %). V ďalších piatich okresoch ich podiel na etnickej 

štruktúre nepresiahol 4 %. V období 1923 – 1937 sa z väčšiny okresov vysťahovali len 

jednotlivci rusínskej národnosti. Vyšší podiel vysťahovaných Rusínov z okresu Spišská 

Stará Ves (17,4 %) však predstavoval v absolútnych číslach len 70 osôb. Možno teda 

uzavrieť, že vysťahovalectvo Rusínov zo Spiša bolo predovšetkým obmedzené na okres 

Stará Ľubovňa, odkiaľ sa ich vysťahovalo najviac na východnom Slovensku v absolútnych 

počtoch. V tomto okrese sa k rusínskej národnosti hlásilo len 28 % obyvateľstva, 

no medzi vysťahovalcami ich bolo až 63,6 %. Tento rozdiel je nielen najvyšší spomedzi 

všetkých etník vo všetkých okresoch východného Slovenska, ale súčasne je aj príčinou 

najvyššieho rozdielu na regionálnej úrovni na východnom Slovensku. 

Príloha III. – tabuľky pre región Spiša 

Tabuľka č. III/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Gelnica 


1923 164 neud neud. 164 1931 14 3 11 - 

1924 360 54 306 - 1932 10 8 2 - 

1925 102 11 91 - 1933 17 2 15 - 

1926 60 9 51 - 1934 10 10 - - 

1927 17 17 - - 1935 2 2 - - 

1928 43 43 - - 1936 25 21 4 - 

1929 70 70 - - 1937 22 19 3 - 

1930 76 27 49 - Spolu 992 296 532 164 

Tabuľka č. III/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Kežmarok 


1923 173 neud. neud. 173 1931 30 19 11 - 

1924 248 237 10 1 1932 6 6 - - 

1925 42 22 20 - 1933 13 13 - - 

1926 170 148 22 - 1934 17 17 - - 

1927 71 71 - - 1935 8 8 - - 

1928 76 75 1 - 1936 10 10 - - 

1929 174 145 29 - 1937 49 46 3 - 

1930 107 84 23 - Spolu 1 194 901 119 174 

200



Tabuľka č. III/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Levoča 


1923 88 neud. neud. 88 1931 11 11 - - 

1924 341 338 3 - 1932 10 9 1 - 

1925 33 18 15 - 1933 5 2 3 - 

1926 94 94 - - 1934 25 23 2 - 

1927 65 65 - - 1935 16 14 2 - 

1928 86 86 - - 1936 14 14 - - 

1929 170 112 58 - 1937 22 22 - - 

1930 107 41 66 - Spolu 1 087 849 150 88 

Tabuľka č. III/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Poprad 



1924 296 296 - - 1932 21 21 - - 

1925 23 20 3 - 1933 19 15 4 - 

1926 139 138 1 - 1934 22 22 - - 

1927 120 120 - - 1935 15 15 - - 

1928 143 138 5 - 1936 26 26 - - 

1929 205 152 53 - 1937 41 41 - - 

1930 93 82 11 - Spolu 1 492 1 114 77 301 

Tabuľka č. III/5: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Spišská Nová Ves 



1924 334 267 66 1 1932 19 17 2 - 

1925 42 17 25 - 1933 13 7 6 - 

1926 84 72 12 - 1934 15 15 - - 

1927 105 105 - - 1935 20 20 - - 

1928 164 129 35 - 1936 32 32 - - 

1929 298 155 143 - 1937 34 29 5 - 

1930 142 33 109 Spolu 1 523 909 406 208 

201

Milan Belej 

Tabuľka č. III/6: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Spišská Stará Ves 



1924 144 144 - - 1932 1 1 - - 

1925 - - - - 1933 1 1 - - 

1926 32 31 - 1 1934 2 2 - - 

1927 17 17 - - 1935 10 10 - - 

1928 37 37 - - 1936 14 14 - - 

1929 53 53 - - 1937 15 15 - - 

1930 28 28 - - Spolu 405 357 0 48 

Tabuľka č. III/7: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Stará Ľubovňa 



1924 330 223 105 2 1932 88 9 79 - 

1925 191 16 171 4 1933 89 14 75 - 

1926 292 113 179 - 1934 105 20 85 - 

1927 130 61 69 - 1935 164 61 103 - 

1928 208 161 47 - 1936 147 59 88 - 

1929 310 253 57 - 1937 180 98 82 - 

1930 252 88 164 - Spolu 2 934 1 204 1 398 342 

Tabuľka č. III/8: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Spiša 


1922-30 9 196 4 716 1 999 2 481 1922-30 51,3 % 21,7 % 27 % 

1931-37 1 597 914 683 0 1931-37 57,2 % 42,8 % 0 

1922-37 10 793 5 630 2 682 2 481 1922-37 52,2 % 24,8 % 23 % 

Okresy abovského regiónu 

Región Abova tvoria okresy Košice-mesto, Košice-vidiek a Moldava nad Bodvou. 

Južná časť pôvodnej Abovsko-turnianskej župy sa po roku 1918 stala súčasťou Maďarska. 

Abovský región bol však rozšírený pripojením niektorých južných obcí Šarišskej 

župy k okresu Košice-vidiek. Pri vzájomnom porovnávaní vysťahovalectva z obdobia 

pred rokom 1914 a v medzivojnovom období teda treba rátať s najväčšími diferenciami 

a skresleniami spomedzi všetkých regiónov na východnom Slovensku. 

202



Údaje o absolútnych počtoch vysťahovaleckých pasov ako aj pasov, vydaných do zámorských 

a európskych krajín v okresoch abovského regiónov období 1923 – 1937, sú uvedené 

v prílohe IV. V tej istej prílohe sú uvedené rovnaké údaje z regiónu Abova, rozšírené 

o dáta z roku 1922. Hoci v početnosti obyvateľstva abovský región v roku 1930 zaostával 

za Spišom len o niečo viac ako 25 000 obyvateľov, 52 v absolútnych počtoch sa odtiaľ v rokoch 

1922 – 1937 nevysťahovala ani polovica z počtu osôb, ktoré odišli zo Spiša, čo tento 

región radilo na štvrté miesto v rámci východného Slovenska. Z okresu Košice-mesto, 

najľudnatejšieho na východnom Slovensku, sa v absolútnych počtoch vysťahovalo najmenej 

osôb po okrese Spišská Stará Ves. Je však potrebné pripomenúť, že údaje o vysťahovalcoch 

za rok 1928 z okresu Košice-mesto nie sú v oficiálnych štatistikách uvedené, čo 

nepochybne čiastočne skresľuje výsledné hodnotenie vysťahovalectva z tohto okresu. 

Uvedená charakteristika sa ešte viac zvýrazní porovnaním intenzity sťahovania, vyjadrenej 

prepočtom absolútneho počtu vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, ako to vidieť 

aj z údajov v tabuľke č. 10. V rokoch 1923 – 1937 sa z okresu Košice-mesto vysťahovalo 

najmenej osôb v pomere k obyvateľstvu na východnom Slovensku (0,7). Za ním na druhom 

mieste nasledoval okres Košice-vidiek (2,1). Keďže miera vysťahovalectva z okresu 

Moldava nad Bodvou taktiež nedosahovala ani priemernú úroveň, celý región Abova 

mal najnižšiu mieru vysťahovalectva v rámci regiónov na východe Slovenska. Uvedené 

rozdiely sú markantné tak v 20., ako aj v 30. rokoch. 


Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Abova 

okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Košice-mesto 1,3 0,2 0,7 Moldava n. B. 4,9 0,6 2,8 

Košice-vidiek 3,8 0,5 2,1 Abov 3,3 0,4 1,9 

Keďže mestské prostredie okresu Košice-mesto sa vyznačovalo osobitnou štruktúrou 

obyvateľstva i životnými podmienkami, okres mal špecifické postavenie nielen na 

východnom Slovensku, ale aj na úrovni krajiny. Preto sme porovnali intenzitu vysťahovalectva 

z Košíc s úrovňou, ktorú dosiahla v podobnom prostredí, v okrese Bratislava- 

-mesto. Tento okres bol najľudnatejším v 20. aj 30. rokoch na Slovensku. Miera vysťahovalectva 

z Bratislavy sa značne približovala hodnotám, zisteným v Košiciach: v rokoch 

1923 – 1930 sa odtiaľ vysťahovala len 1 osoba na 1000 obyvateľov, v 30. rokoch iba 

0,3 osoby a v skúmanom období dohromady iba 0,6 obyvateľov. Z porovnania údajov 

vyplýva, že najväčšie mestá na Slovensku mali nízku mieru vysťahovalectva, keďže 

v špecifických podmienkach tu hlavné príčiny vysťahovalectva nepôsobili v takej miere 

ako na vidieku. Navyše, migračné pohyby smerovali skôr do uvedených miest než opač- 

52 V roku 1930 žilo v okresoch na Spiši 194 939 obyvateľov, kým tri okresy tvoriace Abovský 

región mali dovedna 159 318 obyvateľov. Vypočítané podľa: Štatistický lexikon, ref. 32, 

s. XVII – XVIII. 

203

Milan Belej 

ným smerom, pretože práve v týchto okresoch bol v 20. rokoch zaznamenaný najvyšší 

prírastok obyvateľstva. 53 

Podľa údajov uhorskej vysťahovaleckej štatistiky bolo však vysťahovalectvo z Košíc 

značne intenzívne, keď tam v rokoch 1899 – 1913 pripadlo na 1000 obyvateľov až 

7 vysťahovalcov. V rovnakom období pritom v Bratislave pripadlo len 1,4 vysťahovalca 

na 1000 obyvateľov. V porovnaní s predvojnovým obdobím došlo po roku 1921 k výraznému 

poklesu intenzity sťahovania aj z abovského regiónu. Z územia celej Abovskej 

župy (bez mesta Košice) sa totiž v rokoch 1899 – 1913 vysťahovalo 18,7 osôb na 1000 

obyvateľov, čo ju radilo na tretie miesto v Uhorsku dovedna s Chorvátskom. Pokles miery 

vysťahovalectva z tohto regiónu vynikne pri porovnaní s údajmi zo Spišskej župy, odkiaľ 

v rovnakom období odišlo 17,7 osôb na 1000 obyvateľov, avšak po I. svetovej vojne 

intenzita sťahovania z Abova presiahla len o niečo viac ako polovicu úrovne Spiša. 

Z porovnania dynamiky sťahovania v 20. a 30. rokoch vyplýva, že vysťahovalectvo 

zo všetkých troch okresov v abovskom regióne pokleslo v 30. rokoch výraznejšie než bol 

východoslovenský priemer. V rokoch 1923 – 1930 a 1931 – 1937 bol vzájomný pomer vystavených 

vysťahovaleckých pasov v jednotlivých okresoch nasledujúci: Košice-mesto: 

86,9 % – 13,1 %, Košice-vidiek: 89,9 % – 10,1 % a Moldava nad Bodvou: 90 % – 10 %. Pokles 

vysťahovalectva v Moldavskom okrese bol štvrtý najvyšší na východnom Slovensku. 

Pred I. svetovou vojnou, v rokoch 1911 – 1913, až 99,8 % vysťahovalcov z Abovsko- 

-turnianskej župy odišlo do USA, čo bolo najviac na východnom Slovensku. Zvyšok 

smeroval do Nemecka (0,1 %) a iných krajín (0,1 %). V rovnakom období patril medzi 

najvyššie aj podiel vysťahovalcov, ktorí do USA odišli z Košíc (99,6%). Ďalší sa vysťahovali 

do Rumunska (0,3%) a do iných krajín (0,1%). 54 V štruktúre vysťahovalectva 

z abovského regiónu aj v medzivojnovom období jednoznačne prevládol transatlantický 

smer. Hoci na rozdiel od ostatných regiónov na východnom Slovensku sa tu nenachádzal 

žiaden okres s výlučne zámorským vysťahovalectvom, v období 1924 – 1937 tam smerovalo 

viac než 90 % vysťahovalcov zo všetkých troch okresov. Vzájomný pomer zámorského 

a európskeho vysťahovalectva bol v jednotlivých okresoch takýto: Košice-mesto: 

95,7 % – 4,3 %, Košice-vidiek: 90,5 % – 9,5 %, Moldava nad Bodvou: 92,3 % – 7,7 %. 

K istým odlišnostiam v štruktúre smerovania vysťahovalectva z abovských okresov došlo 

až v 30. rokoch. Z okresu Košice-mesto odchádzali vysťahovalci už len výlučne do 

zámoria. Na druhej strane sa zvýšilo zastúpenie európskych štátov v smerovaní vysťahovalcov 

z okresu Moldava nad Bodvou (14,9 %), avšak pri výraznom poklese vysťahovalectva 

sa uvedený nárast týkal v podstate len jednotlivcov (dovedna 20 osôb). 

Pred I. svetovou vojnou mala Abovsko-turnianska župa najvyšší podiel obyvateľstva 

a vysťahovalcov maďarskej národnosti zo všetkých žúp na Slovensku. Kým podiel 

53 Podľa neúplných údajov v rokoch 1921 – 1930 predstavoval prírastok obyvateľstva okresu 

Bratislava-mesto 32,9% a okresu Košice-mesto 32,77%. Najviac sa im približoval prírastok 

obyvateľstva z okresu Poprad na úrovni 22,79%, pričom prírastok obyvateľstva v rámci celého 

Slovenska predstavoval 11,1%. Statistická příručka Republiky československé. IV. Praha : 

Státní úřad statistický, 1932, s. 8. 

54 MSK, ref. 34, s. 14. 

204



maďarského obyvateľstva sa pohyboval na úrovni 73 % – 78 %, v období 1899 – 1913 

medzi vysťahovalcami tvorili Maďari 69,8 %. Druhou najpočetnejšou národnosťou boli 

Slováci, ktorí tvorili 22,9 % – 18,7% z obyvateľstva župy, avšak medzi vysťahovalcami 

ich bolo o niečo viac ako štvrtina (27,3 %). 55 

Údaje o národnostnej štruktúre vysťahovalcov z okresov abovského regiónu sú uvedené 

v tabuľkách číslo 11 a 12. Po pričlenení južnej polovice bývalej Abovsko-turnianskej 

župy k Maďarsku sa podiel maďarského obyvateľstva v slovenskej časti výrazne 

zredukoval (21,3 %). Dominantnou národnosťou sa i tu stali Slováci (67,2 %), relatívne 

vysoké zastúpenie mali aj Nemci (4,7 %) a Židia (4,5 %). V rokoch 1922 – 1937 boli 

viac než 3/5 vysťahovalcov z tohto regiónu Slováci (61,4 %), avšak uvedený relatívny 

počet bol najnižší na východnom Slovensku. Takmer tretinu vysťahovalcov (30,2 %) 

tvorili Maďari, čo bolo najvyššie zastúpenie spolu s okresmi Rožňava a Revúca, ktoré 

sme nevyčlenili ako osobitný región. V absolútnych počtoch sa však najviac Maďarov 

vysťahovalo z regiónu Zemplína. Abovský región bol po Spiši na druhom mieste vo 

vysťahovalectve Nemcov, a to tak v absolútnych číslach, ako i v pomernom zastúpení 

medzi vysťahovalcami (6,2 %). 



abovského regiónu 


národnosť 


Košice-mesto 283 44,1 7 1,1 73 11,4 236 36,8 1 0,2 17 2,7 24 3,7 

Košice-vidiek 1694 92,1 - - 13 0,7 118 6,4 - - - - 15 0,8 

Moldava 316 23,7 1 0,1 143 10,7 866 64,8 - - 2 0,1 8 0,6 


Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v abovskom 

regióne 

národnosť 




Abov 2 937 61,4 8 0,2 294 6,2 1446 30,2 4 0,1 45 0,9 47 1,0 

Analýza národnostnej štruktúry vysťahovalcov na úrovni jednotlivých okresov však 

ukazuje na značné vzájomné rozdiely. V okrese Košice-vidiek absolútne dominovali vysťahovalci 

slovenskej národnosti (92,1 %) a zastúpenie príslušníkov zvyšných národností 

medzi vysťahovalcami bolo zanedbateľné, čo v podstate odrážalo aj etnickú štruktúru 

obyvateľstva tohto okresu. Tieto údaje sa viac približovali etnickej štruktúre južných 

šarišských okresov (Prešov, Giraltovce). Okres Košice-mesto mal zasa etnicky najpes- 

55 BELEJ, Milan: ref. 5, s. 153. 

205

Milan Belej 

trejšiu štruktúru vysťahovalcov na východnom Slovensku, z hľadiska významného podielu 

zastúpenia až štyroch národností. Sťahovalo sa z neho síce tiež najviac Slovákov 

(44,1 %), avšak medzi vysťahovalcami netvorili ani polovicu a navyše ich zastúpenie 

medzi nimi bolo nižšie než v etnickej štruktúre košického obyvateľstva (66 %). Opačný 

trend je možné pozorovať u Maďarov, keď ich zastúpenie medzi vysťahovalcami bolo 

výrazne vyššie (36,8 %) než medzi obyvateľstvom mesta (18 %). Takáto výrazná disproporcia 

bola na východnom Slovensku zistená iba v okrese Kráľovský Chlmec. Podiel 

nemeckých vysťahovalcov z Košíc bol tretí najvyšší spomedzi okresov na východnom 

Slovensku (11,4%), rovnako ako relatívny počet židovských vysťahovalcov (2,7 %). 

Okres Moldava nad Bodvou bol zasa jedným z dvoch na východe Slovenska, kde medzi 

vysťahovalcami dominovali Maďari (64,8 %). Tento podiel výrazne prevyšoval ich 

zastúpenie v etnickej štruktúre obyvateľstva (56,3 %). Podiel zastúpenia slovenských 

vysťahovalcov tu patril k najnižším na východnom Slovensku (23,7 %), podiel vysťahovalcov 

nemeckej národnosti zasa k najvyšším (10,7 %). 

Príloha IV – tabuľky pre región Abova 

Tabuľka č. IV/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Košice-mesto 


1923 36 neud. neud. 36 1931 17 17 - - 

1924 339 334 5 - 1932 4 4 - - 

1925 32 25 7 - 1933 7 7 - - 

1926 32 21 11 - 1934 2 2 - - 

1927 48 47 1 - 1935 15 15 - - 

1928 údaje sú uvedené iba za okres Košice 1936 19 19 - - 

1929 48 46 2 - 1937 20 20 - - 

1930 22 22 - - Spolu 641 579 26 36 

Tabuľka č. IV/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Košice-vidiek 


1923 44 neud. neud. 44 1931 26 15 11 - 

1924 237 237 - - 1932 15 13 2 - 

1925 60 55 5 - 1933 8 7 1 - 

1926 172 167 5 - 1934 44 43 1 - 

1927 267 266 1 - 1935 17 17 - - 

1928 344 344 - - 1936 33 32 1 - 

1929 281 277 4 - 1937 43 41 2 - 

1930 249 112 137 - Spolu 1 840 1 626 170 44 

206



Tabuľka č. IV/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese 

Moldava nad Bodvou 



1924 340 331 9 - 1932 4 4 - - 

1925 73 47 26 - 1933 20 14 6 - 

1926 135 130 5 - 1934 19 19 - - 

1927 182 170 12 - 1935 7 7 - - 

1928 188 185 3 - 1936 12 12 - - 

1929 178 162 16 - 1937 42 38 4 - 

1930 67 58 9 - Spolu 1 336 1 197 100 39 

Tabuľka č. IV/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Abova 


1922-30 4 377 3 036 258 1 083 1922-30 69,4 % 5,9 % 24,7 % 

1931-37 404 366 38 0 1931-37 90,6 % 9,4 % 0 

1922-37 4 781 3 402 296 1 083 1922-37 71,2 % 6,2 % 22,6 % 

Okresy Revúca a Rožňava 

Obraz o vysťahovalectve z východného Slovenska dopĺňa analýza okresov Revúca 

a Rožňava. Tieto dva okresy sme neanalyzovali ako osobitný región. V minulosti boli 

súčasťou Gemersko-malohontskej župy, avšak vzhľadom na skutočnosť, že z jej celkovej 

výmery tvoria len menšiu časť, prípadná komparácia so stavom pred rokom 1914 by 

viedla k výraznejším skresleniam. Na rozdiel od štyroch východoslovenských regiónov 

sme do analýzy nezaradili ani údaje z roku 1922, ktoré boli ešte uvádzané na úrovni 

žúp. 

Údaje o počte vydaných vysťahovaleckých pasov z rokov 1923 – 1937 v okresoch 

Revúca a Rožňava sú uvedené v tabuľkách umiestnených v prílohe V. Priebeh vysťahovalectva 

z uvedených okresov bol rozdielny. Absolútny počet vysťahovalcov radil Rožňavský 

okres na siedme miesto na východnom Slovensku, avšak v tom istom ukazovateli 

sa okres Revúca radil na štvrté miesto od konca. Podľa údajov o počte vysťahovalcov 

na 1000 obyvateľov, ktoré sú uvedené v tabuľke č. 11, hodnoty zistené v okrese Revúca 

sa nachádzali pod východoslovenským priemerom, kým v Rožňavskom okrese boli nadpriemerné. 

Intenzita sťahovania z Rožňavského okresu bola vysoká najmä v 20. rokoch, 

čo ho radilo na deviate miesto v rámci okresov východného Slovenska. 

207

Milan Belej 


Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v okresoch Revúca 

a Rožňava 

okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Okres 

1923 

– 

1930 

1931 

– 

1937 

1923 

– 

1937 

Revúca 5,2 0,7 3,1 Rožňava 7,6 1,0 4,4 

Dynamika vysťahovaleckého pohybu v oboch okresoch bola takmer totožná. Vzájomný 

pomer vydaných vysťahovaleckých pasov v rokoch 1923 – 1930 a 1930 – 1937 

bol nasledujúci: okres Revúca: 89,8 % – 10,2 %, okres Rožňava: 89,5 % – 10,5 %. To 

znamená, že uvedené okresy patrili v rámci východného Slovenska k tým, v ktorých došlo 

k najvýraznejšiemu poklesu vysťahovalectva v relatívnych hodnotách v 30. rokoch. 

Špecifickou stránkou priebehu vysťahovalectva z okresu Revúca je fakt, že tu v roku 

1924 nebol vydaný ani jeden vysťahovalecký pas. 

Revúcky okres patril medzi tie štyri okresy na východnom Slovensku, v ktorých 

nebol vydaný žiaden vysťahovalecký pas do niektorého z európskych štátov. Aj tu sa 

prejavujú značné rozdiely v porovnaní s cieľovými oblasťami vysťahovalcov z okresu 

Rožňava. Tento okres mal totiž na východnom Slovensku štvrtý najvyšší relatívny počet 

vysťahovalcov do Európy a v absolútnych počtoch mu patrilo druhé miesto. Kým do zámoria 

smerovalo z tohto okresu 72,6 % vysťahovalcov, do európskych štátov odchádzala 

viac než štvrtina (27,3 %). 56 Migrácia do Európy sa zintenzívnila v relatívnych číslach 

najmä v 30. rokoch, keď tam smerovalo 44,9 % vysťahovalcov z Rožňavského okresu. 



Revúca a Rožňava 


národnosť 



Revúca 881 86,2 - - 2 0,2 133 13 - - 4 0,4 2 0,2 

Rožňava 1645 58,2 1 0,1 125 4,4 1041 36,8 - - 2 0,1 11 0,4 

Rozdielnosť etnického zloženia vysťahovalcov, podľa údajov v tabuľke č. 14, je odrazom 

rozdielneho národnostného zloženia obyvateľstva oboch okresov. V Revúckom 

okrese bola dominantnou národnosťou slovenská, a to tak medzi obyvateľstvom (86,1 %), 

ako aj medzi vysťahovalcami (86,2 %). Zastúpenie Maďarov bolo síce výrazne nižšie, 

rovnako medzi obyvateľstvom (9,6 %), ako i medzi vysťahovalcami (13 %), avšak v po- 

56 Traja vysťahovalci neuviedli údaje o cieľovej oblasti. 

208



merných i v absolútnych číslach sa okres Revúca radil na siedme miesto na východnom 

Slovensku vo vysťahovalectve tejto národnosti. Pomerný počet vysťahovalcov oboch 

národností prevyšoval ich zastúpenie v štruktúre obyvateľstva. Údaje z okresu Rožňava 

sa pestrosťou etnického zloženia vysťahovalcov približovali k dátam susedného okresu 

Moldava nad Bodvou, s tým rozdielom, že v Rožňavskom okrese prevažovalo zastúpenie 

Slovákov (58,2 %). Tento okres sa vyznačoval vysokou mierou vysťahovalectva 

Maďarov, tak v absolútnych, ako i relatívnych počtoch (štvrté až piate mieste na východnom 

Slovensku). Významnejšie bolo aj vysťahovalectvo osôb nemeckej národnosti 

(siedme miesto). Zastúpenie všetkých troch uvedených národností medzi vysťahovalcami 

v Rožňavskom okrese bolo vyššie než medzi obyvateľstvom. 57 

Príloha V – tabuľky pre región okresov Revúca a Rožňava 

Tabuľka č. V/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Revúca 



1924 - - - - 1932 18 18 - - 

1925 2 2 - - 1933 7 7 - - 

1926 190 190 - - 1934 14 14 - - 

1927 170 170 - - 1935 10 10 - - 

1928 86 86 - - 1936 18 18 - - 

1929 198 198 - - 1937 22 22 - - 

1930 66 66 - - Spolu 1 022 1 022 0 206 

Tabuľka č. V/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Rožňava 



1924 887 625 261 1 1932 24 17 7 - 

1925 200 104 94 2 1933 23 12 11 - 

1926 216 210 6 - 1934 12 9 3 - 

1927 273 269 4 - 1935 27 23 4 - 

1928 188 187 1 - 1936 24 24 - - 

1929 395 259 136 - 1937 143 44 99 - 

1930 177 95 82 - Spolu 2 825 1 912 717 196 

57 Obyvateľstvo okresu Rožňava tvorilo 55,6 % Slovákov, 35 % Maďarov a 4,2 % Nemcov. Štatistický 

lexikon , ref. 32, s. XVIII. 

209

Milan Belej 

Východné Slovensko 

V tejto štúdii je pod pojmom východné Slovensko chápaná oblasť ohraničená na západe 

okresmi Poprad, Rožňava a Revúca, na severe, východe a juhu štátnymi hranicami. 

Na uvedenom území sa nachádzalo dovedna 26 okresov, ktoré sme rozdelili do 

štyroch regiónov a jednej osobitne skúmanej oblasti (Rožňava, Revúca). Vymedzenie 

tohto teritória a jeho členenie na regióny bolo vedené snahou o vykonanie komparácie 

s migračnými pohybmi z obdobia pred I. svetovou vojnou, ako aj o kompatibilitu našej 

analýzy s predošlým výskumom. Z toho dôvodu analyzujeme v rámci východného Slovenska 

aj okres Revúca, ktorého príslušnosť k danému teritóriu môže byť z viacerých 

hľadísk sporná. 58 

Pred rokom 1914 bolo práve teritórium východného Slovenska tým regiónom, ktorý 

sa vyznačoval najvyššou intenzitou vysťahovalectva nielen v rámci dnešného Slovenska, 

ale aj celého vtedajšieho Uhorska. Na základe oficiálnych uhorských štatistických údajov 

L. Tajták vypočítal, že v rokoch 1900 – 1913 sa z teritória štyroch východoslovenských 

žúp (Zemplínska, Šarišská, Spišská a Abovsko-turnianska) vysťahovalo dovedna 

212 930 osôb, kým zo zvyšných jedenástich slovenských žúp to bolo 148 144 osôb, čo 

predstavovalo vzájomný pomer 58,9 % – 41,1 % v prospech vysťahovalectva z východného 

Slovenska. Vzájomný pomer ich obyvateľstva pritom predstavoval 27,5 % – 72,5 % 

v neprospech východných žúp. 59 

Východné Slovensko si zachovalo aj v medzivojnovom období postavenie vysťahovaleckého 

regiónu, avšak intenzita sťahovania neustále slabla a postupne sa dostávala na rovnakú, 

ba až nižšiu úroveň v porovnaní s celoslovenskými hodnotami. Uvedené tendencie 

je možné dokázať najmä porovnaním absolútnych a relatívnych počtov vystavených vysťahovaleckých 

pasov. Tieto údaje sú uvedené v tabuľkách číslo 15 a 16. Vzájomný pomer 

obyvateľstva na východe Slovenska k zvyšku krajiny sa oproti predvojnovému obdobiu 

zmenil len minimálne. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930 tu žilo 893 969 obyvateľov, 

čo bolo 26,8 % z celkového počtu 3 329 793 obyvateľov Slovenska. 60 To znamená, 

že od prvej tretiny 20. rokov až do konca desaťročia pomer vysťahovaných osôb (32,1 %) 

ešte stále prevyšoval zastúpenie východoslovenskej populácie v celoslovenskom meradle. 

Tento rozdiel by bol pravdepodobne vyšší, ak by sme mali k dispozícii štatisticky kompatibilné 

údaje z rokov 1920 – 1921, keď bolo na Slovensku vydaných dovedna 28 396 vysťahovaleckých 

pasov. 61 Ukončenie masového vysťahovalectva v 30. rokoch malo omnoho 

výraznejší dopad na východnom Slovensku a prispelo k tomu, že po prvýkrát sa pomerné 

hodnoty vysťahovalectva z východného Slovenska dostali pod celoslovenskú úroveň. Príčinu 

tohto poklesu treba s najväčšou pravdepodobnosťou hľadať v sprísnení imigračných 

predpisov v zámorských krajinách, tradičných cieľových oblastiach východoslovenských 

58 Problematiku vysťahovalectva z východného Slovenska skúmal I. Michnovič na rovnakom 

teritóriu. MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11. 

59 TAJTÁK, Ladislav: Vývin, ref. 1, s. 504. 

60 Štatistický lexikon, ref. 32, s. XVII – XVIII. 

61 Statistická příručka II, ref. 21, s, 437. 

210



vysťahovalcov. Intenzita migračného pohybu na východnom Slovensku však bola v 20. 

rokoch natoľko silná, že jej výsledné hodnoty počas takmer celého medzivojnového obdobia 

(1922 – 1937) boli vyššie než celoslovenský priemer (31 %). 


Počet vydaných vysťahovaleckých pasov na východnom Slovensku 

a Slovensku v rokoch 1922 – 1937 

1922 – 1930 1931 – 1937 1922 – 1937 

Slovensko 153 339 29 907 183 246 

východné Slovensko 49 267 7 567 56 834 

podiel východného Slovenska 32,1 % 25,3 % 31 % 


Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov na východnom Slovensku 

a Slovensku v rokoch 1922 – 1937 

1922 – 1930 1931 – 1937 1922 – 1937 

Slovensko 5,4 1,3 3,4 

východné Slovensko 6,5 1,2 4,0 

V rokoch 1923 – 1937 sa na východnom Slovensku vysťahovalo najviac osôb v absolútnych 

počtoch z okresov Michalovce (4359), Bardejov (3500), Stropkov (3159), Sobrance 

(2990), Stará Ľubovňa (2934), Prešov (2928), Rožňava (2825) a Trebišov (2589). Menej 

než 1000 osôb sa v rovnakom období vysťahovalo z okresov Spišská Stará Ves (405), 

Košice-mesto (641) a Gelnica (992). Aj keď početnosť obyvateľstva môže byť jedným 

z determinujúcich faktorov, ktoré vplývajú na početnosť obyvateľstva, najľudnatejší východoslovenský 

okres, Košice-mesto, je príkladom obmedzenej platnosti tohto vzťahu. 

Vzhľadom na rozdielnu početnosť obyvateľstva jednotlivých okresov, zreálnenie údajov 

o absolútnych počtoch vysťahovalcov prináša až zisťovanie migračnej intenzity na 

základe prepočtu početnosti vysťahovalcov a populácie. Z analýzy štatistických údajov 

na regionálnej úrovni vyplýva, že najvyššia intenzita vysťahovalectva bola v šarišskom 

a zemplínskom regióne, najmä v okresoch hraničiacich na severe s Poľskom a na východe 

s Podkarpatskou Rusou. Ide o dve súvislé teritóriá, tvorené okresmi Stará Ľubovňa, 

Bardejov, Stropkov, Medzilaborce a okresmi Sobrance, Veľké Kapušany a Michalovce. 

V rokoch 1923 – 1937 sa z nich sťahovalo 5,4 – 8,4 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov. 

Na opačnom póle stáli okresy v abovskom regióne: Košice-mesto a Košice-vidiek. Ako 

sme ukázali, okres Košice-mesto bol osobitným, mestským prostredím, s výrazne špecifickými 

ekonomickými, sociálnymi a demografickými podmienkami, teda faktormi, 

ktoré v najväčšej miere podnecovali migráciu. Aj preto sa charakter vysťahovalectva 

z Košíc približoval najväčšiemu slovenskému mestu – Bratislave, než zvyšným okresom 

na východnom Slovensku. 

Ako už bolo naznačené, dynamika vysťahovaleckého pohybu na východnom Slovensku 

mala zostupnú tendenciu. Aj keď zásadný zlom vo vývoji vysťahovalectva nastal 

211

Milan Belej 

v roku 1931, k jeho prvému väčšiemu obmedzeniu, ako sme uviedli v úvode štúdie, došlo 

po prijatí imigračných zákonov v Spojených štátoch v rokoch 1921 a 1924. 62 Nárast 

počtu vystavených pasov v druhej polovici 20. rokov súvisí s presunom vysťahovalcov 

do náhradných cieľových teritórií (Kanada, latinskoamerické štáty, najmä Argentína, 

európske štáty). 

Po vzniku veľkej hospodárskej krízy a následnom prijatí protiimigračných opatrení 

vo väčšine cieľových štátov, došlo na Slovensku od roku 1931 k výraznej redukcii počtu 

vystavených vysťahovaleckých pasov. Podľa údajov z tabuľky č. 15 z celkového počtu 

vysťahovaleckých pasov vydaných na Slovensku v rokoch 1922 – 1937 pripadlo až 83,7 % 

na obdobie 1922 – 1930 a len 16,3 % na obdobie 1931 – 1937. Na východnom Slovensku 

vysťahovalectvo pokleslo v 30. rokoch ešte výraznejšie, keď vzájomný pomer vystavených 

pasov v uvedených obdobiach predstavoval 86,7 % : 13,3 %. Hoci náznaky vplyvov 

imigračných reštrikcií sa na poklese absolútnych počtov vysťahovalcov prejavili už v roku 

1930, zásadný zlom v takmer všetkých okresoch nastal v roku 1931. K výraznejšiemu 

poklesu vysťahovalectva došlo v 30. rokoch v okresoch abovského a spišského regiónu, 

s výnimkou okresu Stará Ľubovňa. V tom období sa z tohto okresu vysťahovala takmer 

tretina z celkového počtu vysťahovaných osôb v rokoch 1923 – 1937, čo bolo v kontexte 

východného Slovenska výnimočné. 

Pred I. svetovou vojnou smerovali takmer všetci vysťahovalci z celého teritória Slovenska 

do USA. Aj keď existovali rozdiely medzi východným a západným Slovenskom, 

neboli až natoľko významné. L. Tajták na základe porovnania štruktúry cieľových oblastí 

v rokoch 1911 – 1913 uviedol, že 93,7 % vysťahovalcov zo západného a stredného 

Slovenska smerovalo do USA, 3 % do Nemecka, 0,3 % do Rumunska a 3 % do iných 

krajín. Na východnom Slovensku bolo transatlantické smerovanie ešte výraznejšie, keď 

do USA odišlo až 99,5 % vysťahovalcov, zatiaľ čo do Nemecka len 0,1 % a do iných 

krajín 0,4 %. 63 

V medzivojnovom období sa rozdiely medzi smerovaním vysťahovalcov z východného 

Slovenska a zvyšku krajiny prehĺbili vo väčšej miere, ako je možné vidieť z údajov 

v tabuľke č. 17. Takmer polovica vysťahovalcov zo Slovenska do zámoria tam odišla 

v období 1924 – 1937 práve z východného Slovenska (45,4 %). V rokoch 1924 – 1930 podiel 

východného Slovenska na transatlantickej migrácii v rámci Slovenska predstavoval 

44,7 %. V 30. rokoch sa podiel východného Slovenska na slovenskom zámorskom vysťahovalectve 

zvýšil až na 49,4 %. Podiel východného Slovenska na zámorskom vysťahovalectve 

bol teda vyšší než jeho zastúpenie na celkovom vysťahovaleckom pohybe z krajiny. 

Na druhej strane, vysťahovalectvo do európskych krajín bolo na východe Slovenska 

vedľajšou záležitosťou. Sotva každý desiaty vysťahovalec do Európy zo Slovenska pochádzal 

v rokoch 1924 – 1930 z východu krajiny (9,1%). Pritom v období 1924 – 1930 

bol podiel východného Slovenska na slovenskom vysťahovalectve do európskych štátov 

o niečo vyšší (9,9 %) než v nasledujúcom období (6,6 %). Zlom, ktorý nastal vo vysťa- 

62 Príčiny výkyvov počtov vystavených vysťahovaleckých pasov sú objasnené v úvode štúdie. 

63 TAJTÁK, Ladislav: Vývin, ref. 1, s. 507. 

212



hovalectve v roku 1931, priniesol výraznú redukciu absolútnych počtov vysťahovalcov 

odchádzajúcich do zámoria. Tento pokles bol na Slovensku i východe krajiny približne 

rovnaký, v prípade Slovenska približne 6-násobný, v prípade východného Slovenska približne 

5,5-násobný. Redukcia vysťahovalectva do Európy nebola v 30. rokoch natoľko 

výrazná, avšak na východnom Slovensku predstavovala v porovnaní s predošlým obdobím 

(1924 – 1930) až 3,8-násobok v porovnaní s 2,4-násobkom Slovenska. 


Počet vysťahovaleckých pasov vydaných do zámorských a európskych 

krajín na Slovensku a východnom Slovensku v rokoch 1924 – 1937 64 

Slovensko 

Zámorie Európa Východné Zámorie Európa 

abs. % abs. % Slovensko abs. % abs. % 

1924 – 1930 78588 65,6 41290 34,4 1924 – 1930 35118 89,4 4162 10,6 

1931 – 1937 13046 43,6 16861 56,4 1931 – 1937 6462 85,4 1105 14,6 

1924 – 1937 91934 61,2 58151 38,8 1924 – 1937 41580 88,8 5267 11,2 

Štruktúra štatistických údajov na úrovni okresov, resp. regiónov, neumožňuje skúmať 

smerovanie vysťahovalcov do konkrétnych štátov. 65 V rokoch 1922 – 1936 najviac 

vysťahovalcov zo Slovenska smerovalo v zámorí do Severnej Ameriky, pričom 49,4 % 

odišlo do USA a 34,9 % do Kanady. 66 Vysťahovalci, ktorým bolo znemožnené vycestovať 

do USA, obrátili v rokoch 1922 – 1930 svoju pozornosť na Kanadu, avšak protiimigračný 

zákon, prijatý v roku 1930 v dôsledku nástupu hospodárskej krízy, výrazne obmedzil 

od roku 1931 masový charakter prisťahovalectva zo Slovenska do tejto krajiny. 67 Zo 

zvyšných 15,7% vysťahovalcov cestujúcich do zámoria odišlo najviac do štátov Južnej 

Ameriky: Argentíny (13 %), Uruguaja (najmenej 0,5 %) 68 a Brazílie (0,4 %), v rokoch 

1933 – 1936 odišlo niekoľko desiatok osôb aj do Paraguaja. V neeurópskom vysťahovalectve 

od roku 1933 vzrastal aj počet osôb, vysťahovaných do Palestíny. 69 

64 Údaje v štatistikách z rokov 1922 – 1923 neobsahujú informácie o cieľovej krajine na úrovni 

okresov, preto tieto roky neboli zahrnuté do prehľadu. Do prehľadnej tabuľky neboli zaradené 

ani údaje o vysťahovalcoch, ktorí neudali cieľ cesty, preto sú relatívne počty vyjadrením 

výlučne vzájomného pomeru vysťahovalectva do zámoria a Európy. 

65 Štatistiky evidujú osobitne len počet vydaných vysťahovaleckých pasov do USA, aj to iba 

v období 1924 – 1925. Práve štatistika na základe počtu vystavených pasov do USA z roku 

1924 má viaceré nedostatky, o ktorých sme sa zmienili v úvode štúdie. 

66 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 55 138 vysťahovaleckých pasov do USA 

a 39 022 do Kanady. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných vysťahovaleckých pasov 

v období 1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. 

67 JAKEŠOVÁ, Elena: ref. 18, s. 92 

68 V štatistkách je Uruguaj osobitne uvádzaný len v rokoch 1928 – 1932. 

69 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 14 546 vysťahovaleckých pasov do Argentíny, 

najmenej 570 do Uruguaja a 450 do Brazílie. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných 

213

Milan Belej 

Ako ukázali výsledky analýzy zámorského vysťahovalectva na regionálnej úrovni, 

v období 1924 – 1937 vo všetkých okresoch na východe Slovenska (s výnimkou dvoch) 

absolútna väčšina vysťahovalcov smerovala do zámoria. Najvyšší podiel vysťahovalcov 

do zámoria odišiel zo šarišského regiónu, kde ich relatívne počty v žiadnom okrese neklesli 

pod 95 %, a z abovského regiónu, kde boli vo všetkých okresoch vyššie než 90 %. 

Až zo štyroch okresov na východe Slovenska odišli všetci vysťahovalci do zámoria. 

Boli to okresy Bardejov, Revúca, Spišská Stará Ves a Vranov nad Topľou. Keďže ide 

o okresy, ktoré sú geograficky rozptýlené, nemožno preto ani výlučné zámorské vysťahovalectvo 

považovať za regionálne vymedzené. Trend nárastu relatívnych počtov 

vysťahovalcov do zámoria v 30. rokoch na východe Slovenska možno ilustrovať faktom, 

že k nemu došlo až v 12 okresoch. Kým od roku 1924 odchádzali vysťahovalci výlučne 

do zámoria z piatich východoslovenských okresov, v 30. rokoch ich bolo už osem. 70 

Ani v prípade vysťahovalectva do Európy štatistické údaje neumožňujú špecifikovať 

podiel jednotlivých krajín na úrovni okresov. Zo všetkých vysťahovaleckých pasov, vystavených 

na Slovensku v období 1922 – 1936 do európskych štátov, viac než 2/3 vydali 

vysťahovalcom do Francúzska (69,1 %). Vysťahovalecké pasy boli okrem Francúzska 

najčastejšie vystavované do Maďarska (12,5 %), Belgicka (najmenej 6,6 %) 71 , Nemecka 

(3,1 %), Rakúska (2,6 %), Juhoslávie (2,1 %), ZSSR (1,7 %) a Poľska (0,4 %). 72 K novým 

migračným teritóriám po I. svetovej vojne pribudlo najmä Francúzsko. Vysťahovalectvo 

do tejto krajiny malo pomerne stabilný charakter a bolo len krátkodobo obmedzované 

počas hospodárskych kríz (1921, 1927, 1931 – 1932). Vysťahovalectvo do Belgicka bolo 

krátkodobé, ohraničené rokmi 1928 – 1932, keď nadobudlo intenzívny charakter. V rokoch 

1928 – 1929 mali byť práve na východnom Slovensku najatí vo väčšom meradle 

poľnohospodárski robotníci pre prácu v tamojších baniach. 73 Sťahovanie do Belgicka 

prerušili administratívne zásahy v dôsledku hospodárskej krízy. Príkladom krajiny, kde 

vysťahovaleckých pasov v období 1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. Údaje o počte vydaných 

vysťahovaleckých pasov uvádza niekoľkokrát aj F. Bielik. Kým v prípade USA a Kanady 

sú údaje správne, v prípade latinskoamerických krajín došlo pri prepise údajov zo štatistík 

k mnohým nepresnostiam. Po prvýkrát ich takto uviedol v roku 1964 (BIELIK, František: ref. 

10, s. 304), potom v nezmenenej podobe v ďalších prácach (BIELIK, František: ref. 6, s. 44, 

BIELIK, František: ref. 19, s. 48). 

70 Okrem už uvedených okresov k nim v 20. rokoch patril okres Sabinov, v 30. rokoch okresy 

Giraltovce, Košice-mesto, Snina a Veľké Kapušany. 

71 V štatistikách je Belgicko osobitne uvádzané až od roku 1928. Zprávy SÚS, ref. 20. 

72 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 42 890 vysťahovaleckých pasov do Francúzska, 

7786 do Maďarska, najmenej 4083 do Belgicka, 1899 do Nemecka, 1583 do Rakúska, 

1322 do Juhoslávie, 1068 do ZSSR a 275 do Poľska. Zvyšné pasy boli vydané do iných európskych 

štátov. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných vysťahovaleckých pasov v období 

1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. Aj tieto údaje uvádza F. Bielik v citovaných prácach (ref. 

70). S výnimkou počtu cestovných pasov, vydaných do Francúzska a Nemecka, sú údaje pre 

zvyšné krajiny v niektorých rokoch nepresné. 

73 BALÁŽ, Claude. Francúzsko. In: BIELIK, František: ref. 19, s. 239 – 241. 

214



sa dovtedy vnútorná migrácia zmenila na vonkajšiu je Maďarsko, kam bol najmä v rokoch 

1923 – 1925 vystavený väčší počet vysťahovaleckých pasov. 74 

Najvyšší podiel vysťahovaleckých pasov do európskych štátov, takmer štvrtina, bol 

na východnom Slovensku v období 1922 – 1937 v relatívnych počtoch vystavený na Spiši. 

Tu sa nachádzali aj jediné okresy, Gelnica a Stará Ľubovňa, kde bolo v uvedenom 

období vystavených viac pasov do Európy, než do zámoria. Na východnom Slovensku 

sa však nenachádzal ani jeden okres, v ktorom by boli vystavili pasy výlučne do európskych 

štátov. V 30. rokoch došlo k zvýšeniu podielu vysťahovalectva do európskych 

krajín v pomere k zámorskému v ôsmich okresoch, 75 pričom len v štyroch z nich (Medzilaborce, 

Moldava nad Bodvou, Rožňava a Stará Ľubovňa) bolo zvýšenie výraznejšie, 

avšak i tu sprevádzané poklesom absolútnych počtov vysťahovalcov. 

V minulosti viacerí autori upozornili na prevahu transatlantického smerovania zahraničnej 

migrácie z okresov východného Slovenska, ktorá mala dosahovať až 90 – 

100 %. 76 Rozbor štatistických údajov o štruktúre smerovania vysťahovalcov na úrovni 

okresov túto základnú tézu síce potvrdzuje, avšak tiež dokazuje, že priemernú hodnotu 

na východnom Slovensku je potrebné minimálne v období 1924 – 1937 posunúť pod 

úroveň 90 %. Súčasne však existovali na východnom Slovensku aj okresy, kde bol podiel 

zámorského vysťahovalectva omnoho nižší. 

Keďže na západnom a strednom Slovensku, kde sa v 30. rokoch zvýšil podiel migrácie 

do Európy, bol pokles miery vysťahovalectva miernejší, porovnali sme údaje východoslovenských 

okresov, v ktorých bol v 30. rokoch najvyšší relatívny počet vysťahovalcov 

v pomere k predošlému obdobiu. Spomedzi ôsmich okresov, odkiaľ sa v 30. rokoch 

vysťahovalo aspoň 15 % vysťahovalcov, boli tri také, kde bol zaznamenaný relatívny 

nárast vysťahovalcov do Európy (Stará Ľubovňa, Stropkov, Kráľovský Chlmec), pričom 

k výraznejšiemu nárastu počtu vystavených vysťahovaleckých pasov došlo len v Staroľubovnianskom 

okrese. Tieto tri okresy mali najvyšší relatívny počet vysťahovalcov 

v 30. rokoch na východnom Slovensku (Stará Ľubovňa – 30,5%, Stropkov – 22,3 %, 

Kráľovský Chlmec – 20,2 %). V zvyšných piatich (Bardejov, Humenné, Trebišov, Snina, 

Vranov nad Topľou) bol podiel zámorského vysťahovalectva vyšší alebo na rovnakej 

úrovni ako v 20. rokoch, pričom v dvoch okresoch malo vysťahovalectvo výlučne zámorský 

charakter počas celého obdobia. Z týchto piatich okresov sa v 30. rokoch do 

zámoria vysťahovalo 15,5 % – 20 % osôb z celkového počtu, zisteného v období 1924 

– 1937. Z uvedeného vyplýva, že nemožno dokázať priamu súvislosť medzi pomalším 

poklesom vysťahovalectva v 30. rokoch a zvýšenou mierou sťahovania do európskych 

štátov. 

74 Na Slovensku vystavili v rokoch 1923 – 1925 do Maďarska 6183 vysťahovaleckých pasov. 

Zprávy SÚS, ref. 20. 

75 Išlo o okresy Košice-vidiek, Kráľovský Chlmec, Medzilaborce, Moldava nad Bodvou, Rožňava, 

Sabinov, Stará Ľubovňa a Stropkov. 

76 BIELIK, František: ref. 10, s. 307. MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11, s. 75. 

215

Milan Belej 

Údaje o etnickom zložení vysťahovalcov sú uvedené v tabuľke číslo 18. Špecifická 

pestrosť etnického zloženia vysťahovalcov z východného Slovenska je primárne determinovaná 

multietnicitou jeho obyvateľstva. Výsledky analýzy na úrovni okresov však 

ukázali viaceré odlišnosti, ktoré sa prejavujú v nerovnakom zastúpení príslušníkov tej 

istej národnosti medzi obyvateľmi a vysťahovalcami. 


Etnické zloženie vysťahovalcov z východného Slovenska a Slovenska 

v rokoch 1922 – 1937 v porovnaní s etnickým zložením obyvateľstva 

v roku 1930 

Východné Slovensko slovens. rusínska nemec. maďar. poľská židov. iné/neuv. 

vysťahovalci abs. 39 855 8 046 2 098 5 581 16 667 571 

% 70,1 14,2 3,7 9,8 - 1,2 1,0 

obyvateľstvo % 67,1 10,5 5,2 11,8 - 3,6 1,8 

Slovensko 

vysťahovalci abs. 153 289 8 202 6 597 13 581 21 807 749 

% 83,7 4,5 3,6 7,4 - 0,4 0,4 

obyvateľstvo % 72,1 2,8 4,5 17,6 - 2,0 1,0 

Podiel východného Slovenska na etnickom zložení vysťahovalcov zo Slovenska 

vysťahovalci % 26 98,1 31,8 41,1 - 82,7 76,2 

Väčšinu vysťahovalcov z východného Slovenska v absolútnych i relatívnych číslach 

tvorili osoby slovenskej národnosti. Ich podiel medzi vysťahovalcami prevyšoval zastúpenie 

v etnickej štruktúre obyvateľstva. Analogickú tendenciu je vidieť i na celoslovenskej 

úrovni, avšak tu boli Slováci medzi vysťahovalcami zastúpení vo väčšej miere. 

Približne každý štvrtý vysťahovalec slovenskej národnosti pochádzal z východu Slovenska. 

Vysťahovalci slovenskej národnosti tvorili viac než polovicu vysťahovalcov v 19 

okresoch východného Slovenska a v okrese Košice-mesto ich bolo najviac spomedzi 

všetkých. Len v šiestich okresoch bolo medzi vysťahovalcami viac príslušníkov iného 

etnika než Slovákov. Boli to štyri okresy na severe východného Slovenska: Stará Ľubovňa, 

Stropkov, Medzilaborce a Snina. Ďalším bol okres Kráľovský Chlmec na juhovýchode 

a Moldava nad Bodvou na juhu východného Slovenska. Až v polovici okresov 

z východného Slovenska (13) bolo medzi vysťahovalcami viac než 80 % Slovákov. Boli 

to okresy Giraltovce, Humenné, Košice-vidiek, Levoča, Michalovce, Poprad, Prešov, 

Revúca, Sabinov, Sobrance, Spišská Nová Ves, Trebišov a Vranov nad Topľou. Podiel 

slovenského obyvateľstva bol v uvedených okresoch tiež vyšší než 80 %, s výnimkou 

okresu Sabinov. V okrese Spišská Stará Ves bol tento pomer opačný, avšak rozdiely 

medzi podielom Slovákov medzi vysťahovalcami (79,8 %) a obyvateľstvom (80,5 %) boli 

minimálne. Možno teda vysloviť uzáver, že okresy s najvyšším podielom slovenského 

obyvateľstva mali súčasne i najvyšší podiel vysťahovalcov slovenskej národnosti. Súčasne 

možno potvrdiť dva hlavné trendy, ktoré sa prejavovali vo vysťahovalectve Slovákov 

už v období pred I. svetovou vojnou. Prvým bol vyšší podiel Slovákov medzi vysťaho- 

216



valcami než medzi obyvateľstvom. Druhým bola stagnácia, resp. pokles tohto zastúpenia 

vo väčšine žúp východného Slovenska. 77 

Rusíni obývali prevažne severné a severovýchodné okresy východného Slovenska. 

Skutočnosť, že až 98,1 % rusínskych vysťahovalcov na Slovensku pochádzalo z východu 

krajiny, oprávňuje charakterizovať rusínske vysťahovalectvo ako výlučne východoslovenské. 

Rusíni tvorili vyše polovicu obyvateľstva i vysťahovalcov v okresoch Medzilaborce, 

Snina a Stropkov, avšak medzi vysťahovalcami absolútne dominovali ešte v okrese 

Stará Ľubovňa. Rusínski vysťahovalci tvorili viac než 10 % vysťahovalcov v okresoch 

Bardejov, Sabinov a Spišská Stará Ves, v ktorých žilo tiež viac než 10 % rusínskej národnosti. 

Podiel rusínskych vysťahovalcov na východnom Slovensku najviac spomedzi 

všetkých národností prevyšoval ich podiel v štruktúre obyvateľstva. Výsledky na regionálnej 

úrovni síce ukazujú v prevažnej väčšine okresov (až 19, jeden má vyrovnanú 

bilanciu) nižšie zastúpenie Rusínov medzi vysťahovalcami než medzi obyvateľstvom, 

avšak práve v okresoch s výrazne dominantným rusínskym vysťahovalectvom (Medzilaborce, 

Stará Ľubovňa) je rozdiel v prospech vysťahovalcov mimoriadne vysoký. 

Nie je vylúčené, že išlo o čiastočné pokračovanie v trende, nastúpenom pred I. svetovou 

vojnou, keď bol síce podiel rusínskych vysťahovalcov nižší než ich zastúpenie medzi 

obyvateľstvom, avšak vo všetkých troch župách, kde žili Rusíni, dochádzalo k vyrovnávaniu 

týchto rozdielov. 78 

Na východnom Slovensku žilo najviac Nemcov na Spiši a v troch okresoch v juhozápadnej 

časti východného Slovenska (Košice-mesto, Moldava nad Bodvou, Rožňava),avšak 

v žiadnom z nich netvorili viac než 40 % obyvateľstva. V regiónoch Zemplína 

a Spiša boli ich relatívne počty nízke a nepresahovali 2 %. Pred I. svetovou vojnou bol 

podiel Nemcov medzi vysťahovalcami na východnom Slovensku nižší než ich pomerné 

zastúpenie v štruktúre obyvateľstva. Tento trend pokračoval i v medzivojnovom období 

s tým, že na východe Slovenska bol výraznejší než v celoslovenských reláciách. Napriek 

tomu bol podiel nemeckých vysťahovalcov z východného Slovenska v celoslovenskom 

kontexte významný, keď odtiaľ pochádzal takmer každý tretí nemecký vysťahovalec. 

Najvyšší počet Nemcov v absolútnych i relatívnych číslach odišiel z okresov Kežmarok 

a Gelnica, viac než 10 % medzi vysťahovalcami tvorili Nemci aj okresoch Košice-mesto, 

Moldava nad Bodvou, a Poprad. V týchto okresoch žil aj najvyšší počet Nemcov. Napriek 

skutočnosti, že až z polovice okresov sa vysťahovalo v relatívnych číslach viac 

Nemcov, než bol ich podiel v etnickej štruktúre obyvateľstva (ďalšie tri okresy mali 

vyrovnanú bilanciu), v kontexte celého východného Slovenska bol tento pomer, ako už 

bolo uvedené, opačný. Na úrovni okresov, kde vysťahovalectvo Nemcov bolo intenzívne, 

dochádzalo k rozdielom, keď v niektorých z nich bola bilancia podielu vysťahovalci/ 

77 K poklesu v relatívnych počtoch Slovákov medzi vysťahovalcami došlo v Abovsko-turnianskej 

a Zemplínskej župe, ich relatívne počty stagnovali v Šarišskej župe. BELEJ, Milan: ref. 

5, s. 150. 

78 Išlo o Spišskú, Šarišskú a Zemplínsku župu. BELEJ, Milan: ref. 5, s. 152. 

217

Milan Belej 

obyvateľstvo naklonená v prospech vysťahovalcov (Kežmarok, Košice-mesto) v ďalších 

bol vzájomný pomer opačný (Gelnica, Moldava nad Bodvou, Poprad). 

Maďarské obyvateľstvo obývalo prevažne teritórium pozdĺž južnej hranice východného 

Slovenska. Až v troch okresoch tvorilo viac než polovicu populácie (Kráľovský 

Chlmec, Veľké Kapušany a Moldava nad Bodvou), v ďalších dvoch malo viac než 10 % 

podiel (Rožňava, Košice-mesto). V okresoch Šariša a severného Zemplína podiel Maďarov 

nepresiahol ani 2 %. Pred I. svetovou vojnou sa z východoslovenských žúp sťahovalo 

menej Maďarov v porovnaní s ich podielom v etnickej štruktúre obyvateľstva. 

Uvedený trend pokračoval i v medzivojnovom období, hoci na úrovni Slovenska bol 

výraznejší než na východe krajiny. Vyše 40 % Maďarov, ktorí sa vysťahovali zo Slovenska, 

odišlo z jeho východnej časti. Viac než polovicu vysťahovalcov tvorili Maďari 

v okresoch Kráľovský Chlmec a Moldava nad Bodvou, pričom ich zastúpenie medzi vysťahovalcami 

bolo výrazne vyššie než medzi populáciou. Dôkazom výrazných rozdielov 

na regionálnej úrovni sú údaje z okresu Veľké Kapušany, kde mali Maďari absolútne 

dominantné postavenie medzi populáciou, avšak medzi vysťahovalcami tvorili nadpolovičnú 

väčšinu Slováci. V 14 okresoch na východnom Slovensku boli relatívne počty 

Maďarov medzi vysťahovalcami nižšie než medzi obyvateľstvom a 3 ďalšie okresy mali 

vyrovnanú bilanciu. 

Poslednou národnosťou, ktorá je významnejším spôsobom zachytená v štatistikách, 

sú Židia. V uhorských štatistikách neboli židovskí vysťahovalci vykazovaní osobitne, 

preto nie je možné vykonať komparáciu základných vysťahovaleckých trendov tejto 

národnosti pred a po I. svetovej vojne. Z porovnania údajov o zastúpení Židov medzi 

vysťahovalcami vyplýva, že ich podiel v etnickej štruktúre obyvateľstva bol vyšší než 

medzi vysťahovalcami tak na celom území Slovenska, ako i na východe krajiny. Aj na 

úrovni okresov bol zistený len jediný (Snina), kde bol tento pomer opačný. Z východného 

Slovenska však odišli do zahraničia až 4/5 tých vysťahovalcov, ktorí sa na Slovensku 

prihlásili k židovskej národnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že časť 

príslušníkov židovskej populácie, ktorá sa aj v minulosti identifikovala vo väčšej miere 

s inými národnosťami (Nemci, Maďari a po roku 1918 vo väčšej miere i Slováci), môže 

v štatistikách byť „stratená“ medzi inými etnikami. Istú korekciu by mohla priniesť 

analýza údajov o náboženskej príslušnosti vysťahovalcov, tá však nebola publikovaná na 

úrovni okresov. Väčší počet osôb židovskej národnosti môže byť vykázaný i v kolónke 

„iní“, kde boli na úrovni okresov spravidla zaradení vysťahovalci tej národnosti, ktorých 

počet v príslušnom roku neprekročil číslo 10. Najvyšší podiel vysťahovalcov židovskej 

národnosti bol zistený v severovýchodných okresoch na Zemplíne a v Šariši (Snina, 

Medzilaborce, Stropkov, Bardejov), Rovnakú úroveň dosiahlo vysťahovalectvo Židov 

v relatívnych číslach aj z okresov Košice-mesto a Prešov. V regionálnych prehľadoch, 

kde sú zahrnuté aj údaje za rok 1922, keď bol zaznamenaný mimoriadne vysoký počet 

židovských vysťahovalcov z východného Slovenska (až 252), sa ich najviac v absolútnych 

i relatívnych počtoch vysťahovalo zo šarišského regiónu. 

Vo väčšine okresov bola etnická štruktúra vysťahovalcov charakterizovaná dominantným 

postavením jednej národnosti. Jedinou výnimkou je okres Košice-mesto, kde 

bolo etnické zloženie vysťahovalcov mimoriadne pestré. Absolútne dominantné posta- 

218



venie tu nemala žiadna národnosť a s výnimkou Rusínov bolo zastúpenie vysťahovalcov 

každej národnosti významné. Najviac vysťahovalcov bolo slovenskej národnosti, avšak 

hodnoty relatívneho zastúpenia vysťahovalcov maďarskej, nemeckej i židovskej národnosti 

patrili medzi najvyššie na východnom Slovensku. 

Analýza etnickej štruktúry vysťahovalcov z východného Slovenska neodhalila podstatné 

zmeny v základných trendoch, ktoré sa prejavovali medzi jednotlivými národnosťami 

pred I. svetovou vojnou. Potvrdila pretrvávanie etnicky pestrého charakteru 

vysťahovalectva a odkryla viaceré špecifiká na regionálnej úrovni (okresy, regióny). 

219

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 * 

Peter Zmátlo 

ZMÁTLO, Peter: Tragic clash in Nižný Šebeš in July 1925. In: Annales historici 


In his contribution the author looks at the tragic clash between Czechoslovak authority 

and local inhabitants in the village of Nižný Šebeš in July 1925. Using archival and 

contemporary press sources, he describes the course of these tragic events, in which 

one man, Matej Huľa, died as a result of his injuries. He also analyses the causes of the 

conflict and considers some of the key players in it, especially the Franciscan priest, Agap 

Malkušák. In his conclusion he offers lessons the conflict taught, lessons which we can all 

draw from in our own lives. 

Tragický konflikt miestnych občanov s brachiálnou mocou v dedine na okraji Prešova 

v ôsmom roku existencie nového československého štátu bol odrazom všetkých 

spoločenských protirečení vtedajšej doby, a to najmä politických, nacionálnych, religióznych 

i prostých medziľudských zlyhaní. Politický režim prvej Československej republiky 

(ČSR) sa pomaly stabilizoval a demokratizoval, čo bolo určite úľavou po poprevratových 

revolučných mesiacoch rokov 1918 – 1919 aj pre obyvateľov východného 

Slovenska, v našom prípade šarišskej dediny Nižný Šebeš (v súčasnosti Nižná Šebastová). 

1 Stabilizáciu miestnych pomerov narušil však konflikt 2 v júli 1925, ktorý sa odohral 

v tejto dedine, hoci nie prvýkrát (prvý konflikt podobného charakteru sa uskutočnil už 

v roku 1920 3 ), ale v takom rozsahu to bola premiéra, bohužiaľ, i s tragickým koncom. Čo 

* Príspevok vznikol v rámci riešenia grantového projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05. 

1 Budeme používať dobový názov Nižný Šebeš. 

2 Terminologicky správne vystihnúť a označiť skúmané udalosti nie je jednoznačné. Pre konflikty 

podobného charakteru z našich dejín, ktoré mali menší rozsah, sa používa názov vzbura 

(napr. Krompašská vzbura), vhodný je podľa nás aj pojem konflikt (v tomto prípade menšieho 

rozsahu), ktorý prevažne používame, menej vhodný a presný termín sú výtržnosti. 

3 Na začiatku roka 1920 podalo vojenské veliteľstvo v Tarnove na správcu františkánskeho 

kláštora v Nižnom Šebeši pátra Justína Šeberta trestné oznámenie, že pri agitačnej ceste za 

Slovenskú ľudovú stranu v Gaboltove štval proti československému vojsku a vychvaľoval 

Maďarov. Na základe tohto udania urobila vojenská polícia v kláštore prehliadku, pri ktorej 

našli celý balík letákov a brožúr, písaných proti československému štátu a jeho vojsku. Tieto 

letáky už mali byť dávno podľa úradnej vyhlášky odovzdané príslušným úradom. Preto podali 

trestné oznámenie štátnemu zástupcovi. Po prevedení spomínanej domovskej prehliadky 

v kláštore gazda kláštora Ján Slobodník vyšiel na ulicu a vyzýval obyvateľstvo, aby službu 

konajúcim vojakom prekazilo ich prácu. Pre tento čin podali na neho trestné oznámenie. Pozri 

Domovská prehliadka vo františkánskom kláštore v Šebeškelemeši. In: Šarišské hlasy, 11. 4. 

1920, roč. II., č. 15, s. 7 (názov článku v dobových novinách nie je správny, lebo Šebeškelemeš 

je starý názov vedľajšej dediny Šarišské Lúky, dnes už samostatne neexistujúcej). Po tejto 

220

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 

sa vlastne vtedy v Nižnom Šebeši stalo? Aké boli príčiny tohto konfliktu? Nedalo sa mu 

zabrániť? Aké poučenie by sme si mali z neho zobrať? 

Hľadanie príčin tragického konfliktu v Nižnom Šebeši v lete 1925 nás privedie do 

miestneho kláštora františkánov. Kňazi z tohto kláštora boli v dedine vážení a boli nepochybne 

morálnymi autoritami, u ktorých hľadali miestni občania najmä duchovné povzbudenie 

v neľahkých životných situáciách. Bolo tu totiž silné náboženské cítenie, väčšina 

obyvateľov boli katolíci, podobne ako to bolo na celom Šariši i na väčšine východného 

Slovenska. Tu niekde by sme mohli hľadať odpoveď na otázku, prečo tak vehementne 

miestni ľudia bránili „svojho kňaza“ či „svojich kňazov“, keď zavítali do kláštora četníci. 

Príčina ich príchodu do dediny nám osvetlí bezprostrednú príčinu vzniku tohto konfliktu 

medzi miestnym obyvateľstvom a četníkmi ako predstaviteľmi štátnej moci. 

V miestnom františkánskom kláštore pôsobili v tomto sledovanom období, t. j. na začiatku 

júla 1925, Bartolomej Kocháň (ako kustód kláštora), pátri Agap Malkušák, Adalbert 

Štefanovič a fráter Prokop Šteglík. Podľa úradných záznamov vtedajšej četníckej 

stanice v Prešove sa títo kňazi venovali aj politike, teda skôr politizovaniu či politikárčeniu. 

Problém bol v tom, že politicky neboli jednotní a inklinovali k rôznym politickým 

stranám. Kustód Kocháň sympatizoval so štátotvornými stranami, najmä s agrárnou stranou, 

pátri Malkušák a Štefanovič boli ľudáci, 4 fráter Šteglík bol národným demokratom 

a snažil sa v obci rozširovať noviny Československej národno-demokratickej strany. 

Vo februári 1925 oznámil veliteľ četníckej stanice 5 v Prešove vrchnému strážmajstrovi 

Lesákovi, že kostolník tohto kláštora františkánov bez povolenia predával cez 

sviatky noviny Slovenskej ľudovej strany Slovenská Pravda. Po tomto zistení kostolník 

tieto noviny nesmel predávať, až kým nedostal ďalšie povolenie na predaj. 

Dňa 7. marca 1925 pri príležitosti 75. narodenín prezidenta Masaryka mala byť 

v kláštornom kostole svätá omša. Fráter Šteglík sa opýtal 6. marca 1925 po večeri v jedálni 

kustóda Kocháňa (prítomní boli i pátri Malkušák a Štefanovič), či budú pri svätej 

omši slúženej za pána prezidenta rozsvietené na hlavnom oltári i všetky elektrické 

lampičky, ako to bývalo pri omšiach na veľké sviatky. Páter Malkušák, nevyčkajúc na 

odpoveď kustóda, „prehodil“: „Za prezidenta nemôže byť slúžená svätá omša, pretože 

on z rímskokatolíckej cirkvi vystúpil, je inoverec a kacír. K českobratskej sa prihlásil 

preto, že očakával odtiaľ prospech.“ 6 

prehliadke v kláštore a po podaných trestných oznámeniach zrejme vzrástlo napätie medzi 

brachiálnom mocou a miestnymi kňazmi z františkánskeho kláštora a miestnym obyvateľstvom 

Nižného Šebeša, ale tento konflikt z poprevratových rokoch nie je ešte dostatočne preskúmaný, 

ale určite nedosiahol také rozmery, ako nami skúmaný z roku 1925. 

4 Prívrženci Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa pred parlamentnými voľbami v roku 1925 premenovala 

na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). 

5 Termíny četnícka stanica, četníci, četnícky veliteľ a pod. sú dobové české slovné spojenia 

a lepšie a výstižnejšie približujú danú dobu, preto ich budeme používať namiesto slovenských 

spisovných spojení policajná stanica, policajt, policajný veliteľ. 

6 Štátny archív v Prešove, pobočka Prešov (ďalej ŠAP-pP), Okresný úrad Prešov (ďalej OÚ-P), 

šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez. 

221

Peter Zmátlo 

Asi tri dni na to čítal niekto z pátrov v jedálni noviny Slovenskej ľudovej strany Slovák, 

kde bol uverejnený článok o nejakom vlámaní. Medzi páchateľmi tohto vlámania 

mali byť traja Slováci a jeden Čech. Po prečítaní tohto článku poznamenal Malkušák: 

„Vláda posiela na Slovensko z Čiech nevyškolených, otrhaných ľudí a kmínov (zlodejov 

– pozn. autor), ktorí vyžierajú Slovensko.“ Podobne sa vraj hovorilo veľmi často. 

Frátrovi Šteglíkovi ostatní kňazi – františkáni často vyčítali, že je príslušníkom 

Československej národno-demokratickej strany, ktorá je vraj proticirkevná a veľmi 

im prekážalo, že rozširuje v Nižnom Šebeši jej noviny Národný denník vychádzajúci 

v Bratislave a Národní politiku vychádzajúcu v Prahe. Frátra Šteglíka považovali pátri 

Malkušák a Štefanovič za vyzvedača, a preto sa ho snažili z kláštora odstrániť. Zrejme 

oni oznámili nadriadeným, že sa nespráva, ako sa na mnícha patrí. Je vraj „homo sexualis“, 

chodí po domoch a dokonca vraj i na verejnej ceste sedel s nejakou ženou a štípal 

ju. V dôsledku tohto oznámenia mal byť fráter Šteglík preložený do Bratislavy. Dňa 4. 

mája 1925 ráno mu oznámil kustód Kocháň, že 6. júla 1925 má nastúpiť na nové miesto 

v Bratislave. 

Nevieme, ako na to reagoval samotný Šteglík, ale určite sa ho to dotklo. Rozhodol 

sa pre pomstu. Pred svojím odchodom do Bratislavy prišiel 4. júla 1925 o 10. hodine na 

okresné četnícke veliteľstvo v Prešove a povedal veliteľovi četníckej stanice nadporučíkovi 

(npor.) Karlovi Dvořákovi výrok, ktorý podľa Šteglíka povedal páter Malkušák 

6. marca 1925 (o prezidentovi Masarykovi) i ďalší výrok, ktorý vyriekol o tri dni neskôr 

(kritika Čechov). Npor. Karel Dvořák videl v prvom výroku skutkovú podstatu prečinu 

urážky prezidenta republiky podľa § 11, v druhom zase prečin rušenia všeobecného 

mieru podľa § 14 bod 3 zákona na ochranu republiky. Pretože záležitosť považoval za 

chúlostivú, rozhodol sa, že vec vyšetrí osobne. 

V ten istý deň, t. j. 4. júla 1925, si predpísal npor. Dvořák so strážmajstrom Karlom 

Masaříkom zo stanice Prešov obchôdzku cez obec Nižný Šebeš, kde prišli o 10,45 hod. 7 

Aby predvolaním mníchov z františkánskeho kláštora na miestny obecný úrad nevzbudili 

pozornosť obyvateľov, rozhodol sa npor. Dvořák, že výsluch mníchov urobí priamo 

v kláštore. Keď sa dozvedel, že starosta obce nie je doma, vzal so sebou ako svedka 

Andreja Čirča, hostinského z Nižného Šebeša, ktorého našiel doma. Ostatní obyvatelia 

väčšinou pracovali na poliach. 

Pri vchode do kláštora vyhľadal npor. Dvořák kustóda Kocháňa a povedal mu príčinu 

svojho príchodu, pričom ho súčasne vypočul ako svedka. Kustód Kocháň udal ohľadom 

urážlivého výroku prezidenta republiky, že podobné výroky 6. marca 1925 po večeri 

Malkušák povedal. Slová „inoverec“, „kacír“ vraj počul, ale nemohol si spomenúť pres- 

7 V jedinom slovenskom denníku na východnom Slovensku v Slovenskom Východe v prvom 

článku o tomto konflikte bolo uvedené, že npor. Dvořák išiel prvýkrát vypočuť Malkušáka do 

kláštora v Nižnom Šebeši už v piatok 3. júla, čo je zrejme nepresný údaj. Porov. Hrozná noc 

v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4. Podobne nesprávne 

údaje sú v Slovákovi: Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 3. Správne 

to uviedli v Slovenskom denníku, pozri Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 

1925, roč. VIII., č. 151, s. 4. 

222


ne na slovosled prednesenej urážky. Na poburujúci výrok o Čechoch, ktorý mal Malkušák 

povedať o tri dni, sa tiež nepamätal. Niečo podobné však počul. Potom bol predvolaný 

páter Malkušák, ktorý ohľadom urážky uviedol, že sa na vec nepamätá. Pripustil, 

že výrok „za inoverca, kacíra nemôže byť slúžená omša“ predniesol, ale nie s úmyslom 

uraziť prezidenta. Jemu pripisovaný výrok poburovania rozhodne poprel. Npor. Dvořák 

ešte vypočul pátra Adalberta Štefanoviča, ktorý prehlásil, že podobné výroky v kláštore 

nikdy nepočul. Tak vypočúvanie ukončili a obaja četníci odišli do Prešova. 

Npor. Dvořák po príchode na četnícku stanicu v Prešove naďalej intenzívne rozmýšľal 

nad týmto prípadom a napadlo ho, že sa zabudol opýtať, či pri prednesení inkriminovaného 

výroku nebol prítomný i niekto iný, pretože sa domnieval, že v tomto čase 

mohlo byť v kláštore viacej mníchov. Preto v ten istý deň o 15,00 hod. nastúpil znova na 

obchôdzku cez Nižný Šebeš za účelom doplniť vyšetrovanie. Tentoraz si vzal so sebou 

dvoch četníkov zo stanice Prešov, a to strážmajstrov Masaříka a Kaněru. 

Do Nižného Šebeša prišli o 16,15 hod. Vzali so sebou ako svedka opäť Andreja Čirča 

a odišli do kláštora. Na dvore kláštora stretli frátra Šteglíka, ktorý im povedal, že pátri 

Malkušák a Štefanovič odišli na prechádzku. Súčasne dodal, že keď Malkušák a Štefanovič 

odchádzali z kláštora, hrozil mu z ulice pred ľuďmi Malkušák palicou. Na to 

odišli četníci ihneď smerom ku Kapušanom v domnienke, že tam stretnú Malkušáka. 

Krátko na to sa vrátili a išli späť ulicou k Nižnému Šebešu. Na spiatočnej ceste četníci 

spozorovali, že na ceste v Nižnom Šebeši sa zhromažďoval ľud. Po obci sa už rozniesla 

falošná správa, že četníci chcú zatýkať kňazov. Kto ju po obci rozšíril, nedalo sa dosiaľ 

presne zistiť. Podľa pátra Štefanoviča túto správu rozširoval fráter Šteglík. Povedal to 

vraj Márii Hriciščákovej, keď četníci prišli druhýkrát do Nižného Šebeša a keď odišli 

smerom do Kapušian. Mária Hriciščáková povedala, že to nie je pravda a že so Šteglíkom 

nehovorila už niekoľko mesiacov. Faktom však je, že dcéra Hriciščákovej utekala 

vtedy, keď četníci odišli smerom na Kapušany, za pátrami ku kúpeľom v Išli, kam skôr 

odišli, a keď ich na spiatočnej ceste neďaleko Nižného Šebeša stretla, povedala im, že 

četníci ich idú vziať. Pravdepodobne táto domnienka vznikla medzi obyvateľmi omylom, 

keď videli četníkov vchádzať po druhýkrát do kláštora. 

Ako to presne bolo, dnes už ťažko zistíme, v každom prípade jednou z hlavných príčin 

hnevu miestnych obyvateľov bola falošná a nepravdivá správa o tom, že četníci budú 

brať so sebou mníchov – františkánov z obce. Istá bola aj skutočnosť, že pod vplyvom 

tejto falošnej správy rástlo v popoludňajších hodinách 4. júla napätie medzi obyvateľmi 

Nižného Šebeša. 

Keď prišla hliadka na okraj obce, priblížil sa dav asi 100 ľudí k četníkom a obkľúčil 

ich. Tvorili ho ženy a muži. Mnohí z nich mali so sebou motyky a hrable. Pracovali na 

poliach a pribehli do dediny s tým, s čím pracovali. Dav volal na četníkov: „My si našich 

kňazov vziať nedáme.“ Npor. Dvořák im povedal, že četníci nechcú brať kňazov, len ich 

vypočuť (urobiť s nimi výsluch) a vyzval ľudí z davu, aby sa v mene zákona rozišli a neprekážali 

im vo výkone služby. Zhromaždení jedinci však nechceli počúvnuť četníkov 

a napätie rástlo. Treba zdôrazniť, že npor. Dvořák si od začiatku uvedomoval nebezpečenstvo 

vyhrotenia konfliktu a všemožne sa snažil vyhnúť možnému krviprelievaniu. 

V dobrom i zlom, žartovným i vážnym slovom pobádal ľudí k rozchodu, čo dosvedčili 

223

Peter Zmátlo 

všetci prítomní četníci a z obyvateľov Nižného Šebeša Ján Foltýn (napriek tomu, že jeho 

syn bol 6. júla 1925 zatknutý). 8 Jeho snaha však bola márna, napätie nepovoľovalo, práve 

naopak. 

Pokiaľ sa npor. Dvořák snažil všemožným spôsobom utíšiť dav, približovali sa poľnou 

cestou od kúpeľov v Išli pátri Malkušák a Štefanovič sprevádzaní 5 – 6 mladými 

študentmi a hneď za nimi utekalo z poľa asi 15 osôb s motykami a hrabľami. Pátri Malkušák 

a Štefanovič prišli k zástupu ľudí, ktorý stál okolo četníkov. Malkušák sa opýtal 

npor. Dvořáka, čo od neho chcú. Npor. Dvořák mu povedal: „Poďte s nami k richtárovi, 

chcem sa Vás na niečo opýtať.“ Na to reagoval rozhnevaný dav: „Ale i my pôjdeme 

k richtárovi.“ „Pôjdeme teda do kláštora,“ navrhoval Malkušák. „I tam pôjdeme,“ volal 

dav. Pretože nálada bola veľmi zlá a napätá a bolo ju nebezpečné stupňovať, súhlasil 

npor. Dvořák s návrhom Malkušáka. Opýtal sa ho tam na ulici, kto bol všetko prítomný 

v jedálni, keď povedal inkriminované výroky. Npor. Dvořák si zapísal údaje od Malkušáka 

do poznámkového zošita a povedal, že tým je vec ukončená. V tom ale niekto 

zo zástupu zvolal: „A teraz poďme toho frátra argaláša.“ Na to sa dav otočil a hrnul sa 

ku kláštoru, kde bol fráter Šteglík. Na čele davu utekal páter Malkušák, viedol sa pod 

rukou s nejakým gazdom a živo debatoval. Podľa vlastných slov utekal ku kláštoru na 

čele zástupu len preto, aby ľud pri vchode zadržal. 

Četníci, aby si skrátili cestu a obsadili vchod do kláštora, pustili sa cez humna a záhrady. 

V tomto momente prichádzala od Kapušian do Nižného Šebeša i hliadka četníkov, 

v ktorej boli strážmajstri Vavřina a Zelík, ktorí spozorujúc nepriaznivú situáciu, utekali 

svojim kolegom na pomoc. Četníci uzavreli kordónom vchod do kláštora a zadržali dav, 

ktorý vzrástol medzitým až na 200 osôb. Niekoľko ľudí však stihlo pred príchodom 

četníkov vniknúť do kláštora a vyviesť frátra Šteglíka na dvor. Četníci však obsadili 

dvor a vytlačili z neho mladíkov na náves pred kláštor. Zhromaždený dav pri objavení 

sa Šteglíka začal zúriť a volal: „Hoďte ho Judáša do vody a zabite ho kameňom.“ Npor. 

Dvořák požiadal pátra Malkušáka, aby ako kňaz svojím vplyvom pôsobil na ľud a prinútil 

ho k upokojeniu. Podľa výpovede četníkov páter Malkušák zdvihol ruky do výšky 

a rozčúleným hlasom povedal: „Ja ich mám upokojovať, keď ste to vy zapríčinili.“ Ľud 

stále kričal „zabiť frátra“. Aby sa situácia nejako vyriešila a obyvatelia sa upokojili, prehlásil 

npor. Dvořák pred davom, že frátra Šteglíka zatkol a že ho odvedie do Prešova, čo 

sa davu veľmi páčilo. Keď četníci odvádzali pod bodákmi frátra Šteglíka, dav tlieskal od 

radosti a kričal: „Sláva, tak ti treba, Judáš.“ Nálada sa potom upokojila a dav sa rozišiel. 

Četnícka hliadka odišla do Prešova a fráter Šteglík išiel akože s nimi. 9 Pretože obyvatelia 

Nižného Šebeša boli aj naďalej štvaní a huckaní v tom zmysle, že četníci prídu v noci 

pátrov zatknúť, bola postavená cez noc pri kláštore stráž z miestnych parobkov. Nastala 

podobná situácia ako v roku 1921 pri sociálnych nepokojoch zapríčinených pátrom Justínom 

Šebertom, tiež františkánom. 

8 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez. 

9 Porov. Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 1925, roč. VIII., č. 151, s. 4; Podrobnosti 

vyšetrovania udalostí v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 10. 7. 1925, roč. VII., 

č. 153, s. 4. 

224


Npor. Dvořák i ostatní četníci odišli z Nižného Šebeša o 18,45 hod. Hneď po návrate 

do Prešova o 20,00 hod. odišiel npor. Dvořák na okresný úrad a tam podal podrobné 

hlásenie o prípade hlavnému slúžnemu Kaprálčikovi (Kapráltschikovi). Po dohode so 

župným úradom bol stanovený ďalší postup: v noci z 5. na 6. a 7. júla malo byť sústredených 

do Prešova 30 četníkov z najbližších staníc. O 23,00 hod. malo odísť z Prešova 

25 četníkov pešo do Nižného Šebeša, kde mali zatknúť 3 – 4 osoby, ktoré 4. júla 1925 

vyzývali k násilnostiam proti orgánom štátnej moci. 10 O 24,00 hod. malo prísť z Prešova 

do Nižného Šebeša auto, ktoré malo rýchlo odviesť zatknutých na štátne zastupiteľstvo 

v Prešove. Táto akcia sa mala uskutočniť v noci, aby sa o nej nedozvedeli miestni občania. 

Tí, podľa četníkov, ktorí akciu pripravovali, „už mali odpočívať a nevedieť nič 

o tejto veci“. Tento plán však stroskotal a udalosti sa vyvinuli úplne ináč. 

Po odchode četníkov a odvedení pátra Šteglíka nastal v dedine pokoj. Len niekoľko 

mladíkov stálo na stráži pri kláštore. Podobne to bolo aj nasledujúci deň 5. júla 1925. 

Len niektorí mládenci sa vyhrážali hostinskému Andrejovi Čirčovi, ktorého si vzala 

četnícka hliadka ako svedka k výsluchu pátrov v kláštore 4. júla 1925. Až okolo 21,00 

hod. 5. júla 1925 nastal v Nižnom Šebeši poplach. Zásluhou nejakého občana (pri vyšetrovaní 

nezistili jeho totožnosť) sa začala šíriť po dedine falošná správa, že akísi špióni 

liezli cez plot do kláštora. Správa sa rýchle rozniesla po dedine a v kláštornom kostole 

začali zvoniť na poplach (zvonili aj v ďalších obciach šebešskej farnosti, a to vo Vyšnom 

Šebeši, v Kelemeši [dnes Ľubotice] a vo Finčiciach [Fintice] 11 ). Na poplašné znamenie sa 

ľud hrnul do Nižného Šebeša i z okolitých obcí a hľadali v záhrade kláštora a po poliach 

domnelých špiónov. Keď nikoho nenašli, rozišli sa po domoch, zanechajúc stráže okolo 

kláštora, kde tieto zotrvali až do rána 6. júla. 

Udalosti vyvrcholili 6. júla 1925, čo bol pracovný pondelok. Popoludní v tento deň 

vlakom pricestovali do Prešova na sústredenie traja četníci. Na stanici v Nižnom Šebeši 

ich údajne videli železniční zriadenci a od týchto sa to dozvedeli taktiež občania Nižného 

Šebeša. Na túto správu v neďalekej obci Finčice (Fintice) začali zvoniť na poplach 

okolo 16,00 hod. Podobne i vo Vyšnom Šebeši. Na poplašné zvonenie hrnul sa ľud do 

Nižného Šebeša chrániť mníchov. Okolo kláštora sa zhromaždilo asi 300 ľudí, ktorí boli 

veľmi bojovne naladení. 

Starší rozumní občania, ako Jozef Šmolka z Nižného Šebeša či učiteľka Oľga Schranzová 

z Košíc, ktorá prišla 6. júla 1925 o 13,00 hod. do Nižného Šebeša na návštevu, snažili 

sa ľud prehovoriť, aby nerobil nezmysly a neporiadok. Snažili sa ľuďom vysvetliť, 

že keby četníci chceli vziať kňazov, mohli ich vziať, keď tu boli prvý raz. Ostatne, keď 

ich chcú vraj vziať, ľud im aj tak v tom nezabráni. Bolo to však zbytočné. Ľudia boli tak 

sfanatizovaní, že nechceli podobné upokojujúce reči ani počúvať. Stále sa vyhrážali, že 

sa četníkov neboja, že prídu obyvatelia zo všetkých okolitých dedín a četníkov pobijú. 

Podobne i sám páter Malkušák udal 6. júla, že i „on sa snažil prehovoriť ľud“, bolo to 

však zbytočné. Ľud bol vraj ako šialený. Stále len hovoril: Nech idú oni len do kláštora, 

10 V originálnej úradnej správe bolo použité slovné spojenie „proti orgánom vrchnosti“. 

11 Krvavá noc v Šebeši, s. 4. 

225

Peter Zmátlo 

my si to už sami urobíme. My sa to nemusíme učiť od nikoho. My vieme, ako to máme 

urobiť. Tak i v roku 1921 sme si zachránili pátra Justína pred četníkmi. Četníkov pobijeme 

a podobne. 

Zlosť obyvateľov obrátila sa proti hostinskému Čirčovi za to, že chodil ako svedok 

s četníkmi. Jeho žena s deťmi musela už ráno utiecť z Nižného Šebeša do Cemjaty. 6. júla 

okolo 20,00 hod. sa dozvedel okresný četnícky veliteľ npor. Dvořák, že rozzúrený 

ľud pripravuje sa k demolácii domu hostinského Čirča a že on sám musel utiecť, aby si 

zachránil život. 

V dôsledku tejto poplašnej správy musel npor. Dvořák zakročiť, lebo situácia v Nižnom 

Šebeši už bola vážna. Okolo 20,30 hod. odišlo 24 četníkov pod velením strážmajstra 

Polívky pešo z Prešova do Nižného Šebeša urobiť poriadok. O 21,15 hod. vyšlo za 

prvým oddielom auto s 9 četníkmi a npor. Dvořákom a zástupcom richtára v Nižnom 

Šebeši Viktorom Lenartom. Auto predbehlo peší oddiel četníkov na kraji dediny. Po 

príchode do Nižného Šebeša četníci zistili, že všetky okná na Čirčovom dome bolo rozbité 

a do stien bola vybúraná diera. Demoláciu domu mali na svedomí mladíci z Finčíc 

(Fintíc), ktorí v nej však nemohli pokračovať, lebo rozostavené stráže obyvateľov obce 

ich upozornili na príchod četníkov. Hlavným iniciátorom ničenia Čirčovho domu bol 

podrichtár Sabol z Fintíc. 

Auto s 9 četníkmi zastavilo pri škole pred kláštorom, kde sa na volanie o pomoc a na 

poplašné znamenie zbiehali muži. Četníci vyskákali z auta a rozvinuli sa v reťaz. Pred 

kláštorom bolo zhromaždených asi 600 – 700 ľudí. Podrichtár Lenart zvolal na ľud: 

„Pre Boha Vás prosím, ľudia, choďte domov. Nerobte v obci takú balamutu, to bude 

bieda!“ Dav ľudí sa však nerozchádzal a mlčal. Každý mal v ruke nejakú zbraň (palice, 

vidly). Na to npor. Dvořák vyzval dav v mene zákona, aby sa rozišiel. Ešte ani nedozneli 

posledné slová jeho výzvy a z davu niekto vystrelil ranu. Muselo to byť dohovorené 

znamenie, pretože po výstrele bolo četníctvo okamžite zasypané kameňmi a vrchný 

strážmajster Beran, veliteľ stanice v Širokom, klesol na zem v bezvedomí. Npor. Dvořák 

na to dal rozkaz strieľať. Vystrelili četníci, a to strážmajstri Náplava, Bockschneider, 

Ptáček a vrchný strážmajster Koranda. V tom momente auto rozsvietilo reflektory, ktoré 

boli predtým zhasnuté. Vo svetle bolo jasne vidieť, ako sa dav zhromaždených ľudí hrnie 

na četníkov. Z davu sa ozvalo ešte asi 5 výstrelov, ktoré zneli ako rany z revolveru, flóbertky 

a jedna z vojenskej pušky. Kamene padali ako dážď. Medzitým prišiel tiež oddiel 

peších četníkov. Pretože dav sa hnal ďalej na četníkov a hádzal stále kamene, vystrelilo 

po jednej rane ešte 7 četníkov. Na to bodákovým útokom četníci dav rozohnali, pričom 

bolo niekoľko osôb ľahko ranených pažbou. V ten deň bolo zatknutých celkom 25 osôb, 

medzi nimi 2 ženy a pátri Malkušák a Štefanovič. Väčšina zatknutých bola 6. júla 1925 

zadržaná na mieste činu. Niektorí pre účasť na násilí proti štátnym orgánom („orgánom 

vrchnosti“ podľa originálu úradného spisu zo 4. júla 1925). Četníci pátrali aj v ďalších 

dňoch po účastníkoch vzbury. Ďalšie zatknutia však neboli prevedené. Vyšetrovanie bolo 

sťažené tým, že účastníci útoku na četníkov zo 6. júla 1925 utiekli do okolitých hôr. 

Pokoj a verejný poriadok bol obnovený v Nižnom Šebeši v noci zo 6. na 7. júla 1925. 

Priebeh konfliktu, ktorý sme v predchádzajúcom texte opísali, bol napísaný na základe 

svedectva týchto osôb: Jozef Kralovjanský z Prešova, bytom Údenárska ulica č. 17, bol 

226


vodičom auta, na ktorom prišli četníci; Viktor Lenart, podrichtár Nižného Šebeša; Ján 

Foltýn, roľník z Nižného Šebeša, č. 61; Jozef Smolka, roľník z Nižného Šebeša; učiteľka 

Štátnej ľudovej školy v Košiciach Oľga Schrancová; páter Adalbert Štefanovič z kláštora 

františkánov v Nižnom Šebeši, ktorý pri podávaní svedectva bol vo vyšetrovacej väzbe 

na štátnom zastupiteľstve v Prešove; Agap Malkušák, páter z kláštora v Nižnom Šebeši, 

tiež bol počas podávania svedectva vo vyšetrovacej väzbe na štátnom zastupiteľstve 

v Prešove; npor. Karel Dvořák, okresný četnícky veliteľ v Prešove; strážmajstri z Prešova 

– Karel Masařík, Alois Vavřina, Antonín Kaněra a Antonín Zelík; Prokop Šteglík, 

kňaz z kláštora františkánov v Nižnom Šebeši, ktorý 8. júla 1925 odcestoval do svojho 

domova v Nových Zámkoch, Ulica Svätej Anny č. 4; Andrej Čirč, hostinský v Nižnom 

Šebeši, č. 142; Vojtech Vrábel, kováč v Nižnom Šebeši, č. 33; vrchný strážmajster František 

Koranda, veliteľ četníckej stanice v Mereticiach; vrchný strážmajster Václav Polívka, 

veliteľ četníckej stanice v Lemešanoch. 12 

Po upokojení situácie a skončení konfliktu nastalo od 7. júla 1925 intenzívne vyšetrovanie 

celého prípadu. Hlavným vyšetrovateľom bol okresný četnícky veliteľ npor. 

Karel Dvořák, ktorý na základe udania bývalého frátra Šteglíka v zmysle platných predpisov 

musel vypočutím pátrov v kláštore v Nižnom Šebeši vyšetriť túto udalosť, a to čo 

najskôr, pretože páter Malkušák bol súdom v Banskej Bystrici trestaný za protištátnu 

činnosť a ešte nedávno si odpykával trest. Bol tiež vedený na četníckej stanici v Prešove 

ako osoba podozrivá z protištátnej činnosti. 

Výsledkom vyšetrovania bola pomerne podrobná správa, ktorú napísal npor. Dvořák. 

V ďalšej časti budeme pri opise a analýze udalostí v Nižnom Šebeši vychádzať z tejto 

správy a jej záverov. Pri páchaní násilia na četníkoch ako zástupcoch štátnej (brachiálnej) 

moci (v dobovej terminológii to boli, ako sme už uviedli, „orgány vrchnosti“) 4. júla 

1925 vyčerpal npor. Dvořák všetky miernejšie prostriedky do poslednej krajnosti a vďaka 

jeho rozvahe a obozretnosti nedošlo ku krviprelievaniu už v tento deň. Po udalostiach 

zo 4. júla nebolo možné ukončiť tento prípad nejakým miernym spôsobom bez toho, 

aby neutrpela autorita štátu. Preto zatknutie hlavných buričov bolo podľa npor. Dvořáka 

potrebné, pretože podobné prípady by sa tam mohli vyskytovať opakovane. Sám páter 

Malkušák, ako bolo uvedené vyššie, udal, že obyvateľstvo, keď ho chcel upokojiť, odvolávalo 

sa na udalosti z roku 1921, kedy četníci úplne ustúpili pred ľubovôľou miestnych 

obyvateľov. 

12 Okrem svedectva týchto osôb, podľa ktorého sme opisovali výtržnosti zo 6. júla 1926 v Nižnom 

Šebeši a ktoré sú súčasťou nami citovaných archívnych prameňov, je možné porovnať 

pre objektívnosť priebeh tohto konfliktu z dobovej tlače, napr. Hrozná noc v Nižnom Šebeši. 

In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4; Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7. 

1925, roč. VII., č. 151, s. 3; Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 1925, roč. VIII., 

č. 151, s. 4; Csendőrök és őslakosok véres éjjeli ütközete Eperjes szomszédságában. In: Kassai 

Napló, 9. 7. 1925, roč. XLI., č. 152; Letartóztattak egy franciskánus pátert, egy papnövendéket 

és a községi birót. In: Kassai Ujság, 9. 7. 1925, roč. LXXXVII.; Podrobnosti vyšetrovania 

udalostí v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 10. 7. 1925, roč. VII., č. 153, s. 4; V Šebeši 

u Prešova tiekla slovenská krv. In: Slovenská Pravda, 12. 7. 1925, roč. VI., č. 28, s. 1 – 2. 

227

Peter Zmátlo 

Keď prišla správa o demolovaní domu hostinského Čirča 6. júla 1925, museli ísť četníci 

do Nižného Šebeša obnoviť verejný poriadok. Podľa npor. Dvořáka z dojmov, ktoré 

získal pri vyšetrovaní, všetku vinu za konflikt nesú pátri Malkušák a Štefanovič. Obaja 

nepoužili svoj veľký vplyv, ktorý mali na miestnych obyvateľov, ani aspoň k tomu, aby 

sfanatizovaný dav upokojili. Svojím správaním, i keď nie priamo, predsa však náladu 

obyvateľstva ešte stupňovali. Keď 4. júla 1925 požiadal npor. Dvořák pátra Malkušáka, 

aby svojím vplyvom ako farár upokojil ľud, zdvihol ruky hore a rozčúlene povedal: „Ja 

mám upokojiť, čo ste vy zapríčinili.“ Páter Štefanovič hneď pri prvom zhromaždení na 

ceste 4. júla 1925 na požiadanie npor. Dvořáka, aby upokojil ľud, odsekol pred rozčúleným 

davom: „Čo ste si navaril, to si aj zjedzte.“ Obaja pátri sa k týmto výrokom úplne 

nepriznali. Malkušák tvrdil, že to povedal npor. Dvořákovi potichu len do ucha. Že by sa 

za takých okolností hovorilo len do ucha, je veľmi pochybné. Páter Štefanovič svoj výrok 

tiež poprel a priznal sa len k tomu, že npor. Dvořákovi povedal toto: „Ako my môžeme 

donútiť ľud, aby sa rozišiel? My nie sme policajti.“ Viac vraj nepovedal. Že obaja pátri 

inkriminované výroky povedali, dosvedčilo 5 četníkov. 

Páter Malkušák pred podpísaním vyšetrovacej správy tvrdil, že ľudí v nedeľu 5. júla 

1925 i v kostole na svätej omši pri kázni napomínal, aby sa upokojili a nerobili prekážky 

četníkom pri službe. Vraj to nepomáhalo, pretože ľud bol ako šialený. Npor. Dvořák však 

zistil, že toto tvrdenie Malkušáka sa nezakladalo na pravde. Ján Foltýn a Jozef Smolka, 

obaja z Nižného Šebeša, boli 5. júla 1925 na svätých omšiach v kostole a nepočuli, že by 

páter Malkušák pri kázaní čo len slovom sa zmienil pred veriacimi, aby sa ľud neschádzal 

a neprekážal četníkom. A Foltýn nemal príčinu, aby hovoril proti Malkušákovi. 

Naopak, mal by príčinu hovoriť proti četníkom, lebo títo zatkli 6. júla 1925 jeho syna 

pre účasť na páchaní násilia proti četníkom ako „orgánom vrchnosti“. Pátri neurobili 

ani to, čo bolo v ich moci. Napríklad nezakázali ich kostolníkovi, aby zvonil na poplach 

v kláštornom kostole. 

Npor. Dvořák vo svojej vyšetrovacej správe o osobách Malkušáka a Štefanoviča tiež 

uviedol: „Malkušák i Štefanovič sú pomerne mladí ľudia a zdajú sa v istom zmysle naivnými 

a neskúsenými. Platí to hlavne o Malkušákovi. Preto im muselo veľmi lichotiť, 

keď videli, ako sa ich ľud obetavo a fanaticky zastáva a cítili sa pritom ako martýri. 

Z toho dôvodu sa nesnažili ľud upokojiť v dňoch 4., 5. a 6. júla 1925 po odchode četníkov 

z Nižného Šebeša.“ 

Na základe uvedených skutočností napísal npor. Dvořák vo svojej vyšetrovacej správe, 

že četníci museli 6. júla 1925 „za účelom udržania verejného poriadku a bezpečnosti 

zakročiť a použitie zbrane pri zákroku je podľa § 13 zákona o četníctve a § 65 a § 66 

četníckej inštrukcie odôvodnené“. Vyjadril sa tiež k správaniu četníkov pri zákroku 

proti demonštrantom: „Počul som sťažnosti, že niektorí četníci pri zatýkaní osôb po použití 

zbrane sa chovali v niektorých prípadoch hrubo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť 

konkrétny prípad. V tomto zmysle a smere prevediem ďalšie vyšetrovanie a eventuálny 

kladný výsledok budem hlásiť dodatočne.“ 

Túto správu z vyšetrovania udalostí v Nižnom Šebeši v júli 1925 poslali priamo na 

tieto inštitúcie: Ministerstvu vnútra v Prahe, vojenskému prokurátorovi v Košiciach, 

Zemskému četníckemu veliteľstvu pre Slovensko v Bratislave, exponovanému četnícke- 

228


mu štátnemu dôstojníkovi v Košiciach. Prvopis poslali generálnemu veliteľstvu četníctva 

v Prahe, podpísaný bol veliteľ oddelenia škpt. Ledník. 13 

Tento konflikt brachiálnej moci s obyvateľmi Nižného Šebeša i okolitých dedín mal 

charakter vzbury či revolty menšieho rozmeru, no napriek tomu sa neobišiel bez jednej 

obeti na živote. Tou obeťou bol Matej Huľa (písaný aj Hula) z Jarovníc (okres Sabinov), 

bývalý sluha u hostinského Fecka v Šarišských Lúkach (vtedy Šebešské Lúky, ľudovo 

Šebeškelemeš), ktorý bol zasiahnutý guľkou, tá mu vnikla do ľavého boku a prešla celým 

trupom. Mal prestrelenú ľavú nohu na lýtku a na rovnakej nohe prerazený členok. 

Bol ukrytý v byte Ravasa, odkiaľ ho previezli do bytu jeho brata, kde zomrel na druhý 

deň 7. júla 1925 o 23,15 hod. Jeho pohreb sa uskutočnil 8. júla 1925 v Nižnom Šebeši, 

kde bol aj pochovaný. Pochovávali ho traja rímskokatolícki kňazi v úplnej tichosti bez 

príhovorov. 

Ďalšie zranenia z radov občanov: Ondrej Adam – strelná rana do nohy, ľahké zranenie, 

ukrýval sa na poli a v lese. Úderom pažby boli zranení Juraj Hajtol a Juraj Lapoš, 

obaja z Fintíc, a Matej Baran z Nižného Šebeša. Ranený bol vraj aj starosta z Nižného 

Šebeša Andrej Adam, ktorý sa skrýval taktiež v lese. V lesoch sa skrývalo zo strachu 

pred zatknutím viacero zranených občanov. 

Z četníkov bol ťažko zranený vrchný strážmajster Bedřich Beran, ktorý bol v mdlobách 

dopravený do auta, obviazaný a neskôr dopravený do mestskej nemocnice v Prešove, 

kde bol okamžite podrobený operácii, pričom jeho zranenie bolo ťažké. Bol zasiahnutý 

štyrmi veľkými kameňmi, a to dvakrát do hlavy, jedným do ruky a jedným do 

kolena. Strážmajster Karel Šandera mal zranenie prirodzenia a pravej nohy, v dôsledku 

čoho bol po incidente neschopný pracovať. Strážmajster František Cvejn mal zranený 

prst pravej ruky. Veliteľ npor. Karel Dvořák mal na pravej nohe na kolene dve tržné rany 

a na ľavej nohe tiež dve tržné rany spojené so zelenou opuchlinou vo veľkosti jablka. 

Kameňmi boli zasiahnutí takmer všetci četníci i zástupca richtára Lenart, viditeľné zranenia 

však nemali. 

Podľa lekárskej správy, resp. nálezu z 9. júla 1925 bol opis zranení četníkov nasledovný 

(nie je uvádzaný najťažšie zranený Bedřich Beran): vrchný strážmajster Václav 

Polívka – 46 rokov, pracovné pôsobisko Lemešany, opuchnutý palec na pravej ruke, 

veľká bolesť, obmedzený pohyb, medzi palcom a ukazovákom jedna tržná rana veľkosti 

šošovice; vrchný strážmajster František Cvejn – 28 rokov, Bogdanovce (dnes Šarišské 

Bohdanovce), opuchlina na predlaktí pravej ruky veľkosti jablka, tržné rany na prstoch 

pravej ruky, na ľavej ruke za lakťom opuchlina, obmedzený pohyb ruky; strážmajster Jozef 

Baron – 28 rokov, Soľnohrad, na predlaktí ľavej ruky jedna bolestná opuchlina veľká 

ako orech, obmedzený pohyb ruky; strážmajster Štefan Krejčířik – 29 rokov, Klembark 

(dnes Klenov), následkom kopnutia do pravého boku ťažké dýchanie spojené s pichaním; 

strážmajster František Šmat – 36 rokov, Veľký Šariš, rana na ľavej nohe po udretí; 

strážmajster Karel Hederlín – 32 rokov, Tulčík, na pravej nohe pod kolenom opuchlina, 

na ľavej nohe tržná bolestivá rana, následkom úrazu obmedzený pohyb; strážmajster 


229

Peter Zmátlo 

Václav Bockschneider – 38 rokov, Tulčík, vzadu na krku bolestivá opuchlina veľká ako 

orech; vrchný strážmajster František Koranda – 38 rokov, Meretice, na pravom ramene 

bolestivá opuchlina zelenej farby, obmedzený pohyb ruky; strážmajster František 

Staněk – 27 rokov, Klembark (Klenov), úder do pŕs, v dôsledku toho ťažké dýchanie; 

strážmajster Václav Ptáček – 45 rokov, Klembark (Klenov), udretie do pŕs, ťažké dýchanie; 

strážmajster Josef Rabenseifner – 29 rokov, Soľnohrad, na pravej nohe pod členkom 

bolestivá opuchlina, obmedzený pohyb vo väčšej miere; npor. Karel Dvořák – 42 rokov, 

okresný četnícky veliteľ v Prešove, po udretí kameňom do hrudníka ťažké dýchanie, 

nervózny tikot srdca, tržná rana na pravej ruke medzi palcom a ukazovákom, v dôsledku 

toho obmedzený pohyb prstov, na pravej nohe na kolene dve tržné rany, na holennej kosti 

bolestivá opuchlina, následkom toho obmedzený pohyb, na ľavej nohe dve tržné rany; 

strážmajster Karel Šandera – 25 rokov, Prešov, opuchnutie pravej nohy po údere, na ľavej 

nohe opuchlina a na nej tržná rana asi 3 cm dlhá, na kĺbe pravej nohy jedna tržná rana 

asi 4 cm dlhá a 2,5 cm široká, pravá časť genitálií spuchnutá s pocitom veľkej bolesti, 

následkom zranenia akýkoľvek pohyb vylúčený a nutný pobyt v nemocnici. 

Pokračujúce vyšetrovanie prinieslo ďalšie podrobnejšie informácie o priebehu konfliktu. 

Četníci pri prvej salve strelili do davu, pričom vystrelili štyri rany, z ktorých tri 

dostal Matej Huľa (jednu do ľavého boku, druhú do ľavej nohy na lýtku a tretiu do členku 

tej istej ľavej nohy). Bolo zistené, že Matej Huľa ozbrojený vidlami útočil na vrchného 

strážmajstra Bedřicha Berana vtedy, keď ten zranený kameňmi už bez vedomia ležal 

na zemi. Npor. Dvořák v tomto okamihu dal príkaz k streľbe a štyria četníci za týchto 

okolností boli nútení streliť, nie ani tak do davu, ako na útočníka Mateja Huľu, čo bolo 

dokázané aj tým, že zo štyroch rán útočník dostal tri. Na druhú salvu padlo 17 rán, keď 

17 četníkov vystrelilo po jednej rane. Táto salva padla do vzduchu a musela byť velená 

preto, lebo dav neustále hádzal kamene. Na to bol dav bodákovým útokom rozohnaný. 

Po zrážke četníkov s davom a po potlačení vzbury boli o 23,00 hod. 6. júla 1925 

zatknuté tieto osoby: Ján Greš a Juraj Hajtol z Fintíc, Imrich Konečný a Ján Grega z Kelemeša 

(dnes Ľubotice, časť Prešova), z Nižného Šebeša Ján Boľanovský ml. (syn starostu 

Nižného Šebeša Jána Boľanovského, študoval teológiu 14 ), Mária Boľanovská, Michal 

Markus, Michal Petrus, Jozef Fenič, Jozef Foltýn, Ján Bujnovský, Juraj Barani, Juraj 

Marcin, Ján Sitár, Bertalán Sitár, Jozef Štefanič, Ján Desiatnik a Mária Hriciščáková 

(dolapená už v jej dome), Juraj Oľha zo Šebešských Lúk (dnes Šarišské Lúky, časť Prešova). 

Zatknutí boli tiež pátri Agap Malkušák a Adalbert Štefanovič, taktiež starosta 

obce Ján Boľanovský. 

Na druhý deň zavčasu ráno prišiel do Nižného Šebeša na „miesto vzbury“ škpt. Ledník 

s lekárom a komisiou spolu s 30 četníkmi a previedli prvé a hlavné vyšetrovanie. 15 

V nasledovnej správe zrejme z tohto vyšetrovania (datovaná je 7. júla 1925), ktorej autorom 

bol okresný četnícky veliteľ v Prešove npor. Karel Dvořák, sa tiež uvádzalo: „Pre- 

14 Túto informáciu nám poskytol doc. PhDr. Ľudovít Petraško, PhD., z Filozofickej fakulty Prešovskej 

univerzity. 

15 Hrozná noc v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4. 

230


tože všetci uvedení boli zatknutí pri spáchaní trestného činu, zúčastnili sa aktívne zhromaždenia 

v dave (v češtine shluknutí) a útoku na četníkov a keďže tento trestný čin je 

takej povahy, že tým bola vyvolaná výtržnosť a ďalšiemu porušeniu verejného poriadku 

mohlo byť zabránené len zatknutím uvedených osôb, bolo prevedené ich dodanie štátnemu 

zastupiteľstvu. Eskortovanie zatknutých osôb sa prevádzalo v noci, boli z dôvodu 

bezpečného doprovodu dané retiazky na ruky, okrem žien.“ 16 

Vyšetrovanie bolo na tri dni zamedzené tým, že výtržníci sa rozutekali do hôr. 9. júla 

1925 sa prihlásili niektorí z nich dobrovoľne na četníckej stanici a četníci mali i menoslov 

ďalších ľudí, ktorých žiadali zatknúť. Četnícke veliteľstvo oznámilo, že ďalšie osoby 

nebudú zatknuté, aby obyvatelia mohli pokojne pracovať na poliach. Do 10. júla 1925 

boli zistení títo vinníci: Ján Boľanovský, starosta obce Nižný Šebeš, zatknutý; Ondrej 

Adam, starosta obce Vyšný Šebeš, ľahko ranený; Juraj Hajtol, člen obecnej rady z Fintíc, 

ľahko ranený. Títo traja boli príslušníkmi Slovenskej ľudovej strany. Okresný náčelník 

navrhol miestnym organizáciám Slovenskej ľudovej strany vylúčiť uvedených členov 

z obecného zastupiteľstva. Podľa správy okresného náčelníka z 10. júla 1925 obecné 

zastupiteľstvá v Nižnom Šebeši i Vyšnom Šebeši boli zostavené výlučne z ľudákov, vo 

Finticiach bolo 7 ľudáckych a 8 mandátov agrárnej strany. 

Na zákroku proti vzbúrenému davu sa 6. júla 1925 zúčastnili títo četníci (uvádzaní 

sú ako svedkovia, z toho usudzujeme, že sa zúčastnili na zákroku): strážmajstri Václav 

Bockschneider, Norbert Hrdlička, Karel Hedrlín, Jaroslav Hladík, Josef Wiktora, Ludvík 

Chodil, František Šmat, Josef Galla, Josef Bezděk, Josef Sokola, Josef Komárek, 

Josef Kolis, Josef Skřípal, Martin Zbránek, František Cvejn, Josef Strnad, Josef Baron, 

Josef Rabenseifer, František Náplava, Josef Sochor, Alois Formánek, Václav Ptáček, 

František Staněk, Štěpán Krejčiřík, Bohumír Šuba, Karel Masařík, Antonín Kaněra, 

Alois Vavřina, Antonín Zelík, Karel Šandera, vrchný strážmajster Václav Polívka, František 

Koranda a npor. Karel Dvořák. 

Medzi hlavné postavy tragického konfliktu v Nižnom Šebeši v júli 1925 patril kňaz 

Agap Malkušák. Stál v pozadí jeho vzniku, keď v úzkom kruhu františkánskych kňazov 

kritizoval otvorene prezidenta T. G. Masaryka, československú vládu a Čechov prichádzajúcich 

na Slovensko a za to ho udal na četníckej stanici brat františkán Prokop 

Šteglík. Malkušák mal zrejme ťažšiu povahu, pretože mal problémy už v predchádzajúcom 

období na svojom predošlom pôsobisku. 

Narodil sa 18. februára 1895 v Jablunkove v Poľsku, okres Nowy Targ, bol poľským 

štátnym príslušníkom a mal cestovný pas vystavený poľským konzulátom v Košiciach. 

Počas pôsobenia v Kremnici vraj počas obecných volieb v roku 1923 verejne povzbudzoval 

k nenávisti proti miestnym Čechom a agitoval za maďarskú Kresťansko-sociálnu 

stranu. 17 Za túto činnosť podalo štátne zastupiteľstvo v Banskej Bystrici pre prečin podľa 

§-u 14. bod 3 zákona na ochranu republiky na neho žalobu a Malkušák bol odsúdený súdom 

v Banskej Bystrici na jeden mesiac väzenia. Odvolal sa na súd v Bratislave, ale ten 



231

Peter Zmátlo 

potvrdil rozsudok z Banskej Bystrice. Potom podal ešte zmätočnú sťažnosť na Najvyšší 

správny súd v Brne, ktorý túto sťažnosť taktiež zamietol a odsúdil ho na jeden mesiac 

do väzenia. Trest mal nastúpiť 17. januára 1925. Podal však žiadosť o milosť, preto trest 

až do rozhodnutia o spomínanej žiadosti nebol vykonaný. 

Ministerstvo ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska výnosom z 29. decembra 

1923 č. 15832/23/D nariadilo, aby bola preskúmaná štátna príslušnosť Agapa Malkušáka 

a aby bol v prípade, že je poľským štátnym príslušníkom, po odpykaní prípadne mu 

uloženého trestu pre uvedený prečin, vyhostený z územia ČSR. Na základe tohto nariadenia 

bola preskúmaná štátna príslušnosť menovaného a 18. júla 1924 pod. č. 7723/1924 

adm. Československý konzulát v Krakove oznámil župnému úradu, že „kňaz Agap Malkušák, 

narodený 18. júla 18 1895, je príslušný do obce Jablonka (Poľsko)“. Pretože však 

Malkušák nemal pri sebe žiadne doklady, na základe ktorých by mohol preukázať svoju 

poľskú štátnu príslušnosť a na základe ktorých by mohol byť z ČSR vyhostený, Župný 

úrad v Turčianskom Sv. Martine nariadil mu cez Okresný úrad v Kremnici, aby si zadovážil 

platný cestovný pas, o ktorý síce Malkušák požiadal, ale nemal ho ešte a dostal 

lehotu si ho zadovážiť do 31. decembra 1924. Skôr, ako táto lehota uplynula, bol preložený 

z Kremnice do Nižného Šebeša. Okrem toho bol Československý konzulát v Krakove 

prípisom zo 4. decembra 1924 č. 11177/1924 prez. požiadaný, aby zaslal župnému úradu 

dokument o poľskej príslušnosti menovaného kňaza, na ktoré konzulát do 13. januára 

1925 neodpovedal a žiadny dokument nezaslal. 19 Konzulát bol upozornený na súrnosť 

tohto prípadu a po zaslaní potrebného dokumentu malo byť rozhodnuté o osude kňaza 

Malkušáka. V tomto prípade sa to pre neho skončilo dobre, lebo nebol vypovedaný 

z ČSR a pôsobil v Nižnom Šebeši. 

Počas svojho pôsobenia v Nižnom Šebeši (pôsobil tu ako člen Rádu sv. Františka od 

decembra 1924 do júla 1926) sa dopustil v roku 1925 urážky prezidenta prvej ČSR T. G. 

Masaryka, československej vlády a českej národnosti, preto bolo proti nemu zavedené 

trestné stíhanie. Bol považovaný tiež za pôvodcu nepokojov a výtržností (keď mal byť 

zatknutý pre urážku prezidenta, československej vlády a občanov českej národnosti, tak 

podľa niektorých svedkov on zverboval ľud proti četníkom, takže títo museli použiť 

zbrane), ktoré sa stali v Nižnom Šebeši 6. júla 1925. 20 

Malkušák po výtržnostiach v Nižnom Šebeši bol vo vyšetrovacej väzbe a podľa kroniky 

kláštora františkánov v Nižnom Šebeši sa dostal na slobodu 27. júla 1925, keď bola 

za neho zložená kaucia vo výške 7000 Kč. 21 Po prepustení na slobodu bol preložený 

18 Vyššie uvádzame mesiac jeho narodenia 18. februára, tak nie je isté, v ktorom mesiaci sa 

narodil, lebo v dostupných a citovaných archívnych prameňoch sa uvádza február a na inom 

mieste júl ako mesiace narodenia kňaza Malkušáka. 



21 Súdna stolica požadovala pôvodne 10 000 Kč za prepustenie Malkušáka na kauciu, ale františkánom 

sa podarilo zohnať len 7000 Kč, s čím nakoniec sudca súhlasil. Peniaze pýtali aj 

od veľkostatkára Dessewffyho (mal v prenájme okolité polia), ten asi odmietol, nakoniec sa 

v kronike spomína superior Bruno, ktorý ich zabezpečil zrejme z dobrovoľnej zbierky od ľudí 

232


do kláštora Rádu sv. Františka v Trnave, kde odišiel 20. júla 1926. Oficiálnou príčinou 

zmeny jeho pôsobiska bola politická nespoľahlivosť a nepriateľské zmýšľanie voči československému 

štátu. 22 

Z Nižného Šebeša odišiel aj priateľ Agapa Malkušáka Adalbert Štefanovič, ktorý 

26. augusta 1925 vystúpil dokonca z rehole františkánov. 23 Bol to určite dôsledok opisovaných 

júlových udalostí i zlého postavenia priateľa Malkušáka, do ktorého sa vďaka 

nim dostal a s ktorým si Štefanovič rozumel nielen po osobnej, a ako sme už uviedli, i po 

politickej stránke. 

Udalosti v Nižnom Šebeši v júli 1925 boli vhodným námetom pre dobovú tlač, či 

už slovenskú regionálnu, alebo celorepublikovú, ale i maďarskú. Redaktori či redakcie 

jednotlivých novín reagovali a následne opisovali tento konflikt z pozícií svojich donátorov, 

ktorými boli najmä politické strany, ale niektoré si zachovali značnú apolitickosť 

a nadhľad. Články sú buď neautorizované, alebo pochádzajú „od zvláštnych spravodajcov“. 

Tlačové orgány Slovenskej ľudovej strany (Slovák, Slovenská pravda) informovali 

o tomto konflikte značne neobjektívne, tendenčne z pozícií protirepublikových (t. j. namierených 

proti režimu prvej ČSR) a protičeských, teda v tomto zmysle sa prikláňali na 

stranu Agapa Malkušáka a zásah četníkov ostro kritizovali, resp. ho opisovali tendenčne 

a nepravdivo. 24 Obe noviny uverejnili prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Štefana 

a možno určitou časťou prispeli i samotní františkáni. Štátny archív v Prešove, fond Františkáni 

v Nižnej Šebastovej 1634 – 1946, inv. č. 2/a, šk. 1, Historia conventus Sebesiensis 

1838 – 1949, s. 251 – 252. Za preklad z latinčiny zo spomínanej kroniky ďakujeme kolegovi 

Mgr. Jaroslavovi Nemešovi, PhD. 


23 Štátny archív v Prešove, fond Františkáni v Nižnej Šebastovej 1634 – 1946, inv. č. 2/a, šk. 1, 

Historia conventus Sebesiensis 1838 – 1949, s. 253. 

24 Tlačový orgán Slovenskej ľudovej strany Slovák o tomto konflikte prvýkrát informoval v čísle 

151 z 9. júla 1925 v značne tendenčnom, neautorizovanom (zrejme redakčnom) článku Plebana, 

joj, plebana, kde napr. vôbec nebola uvedená príčina príchodu četníkov v noci 6. júla do 

Nižného Šebeša (príčinou príchodu bolo ničenie majetku krčmára Čirča zo strany miestnych 

občanov – vzbúrencov), ale bolo len konštatované, že „Po porade s politickými úradmi četníctvo 

rozhodlo sa zavrieť kňaza a niektorých Slovákov-Šebešanov v pondelok 6. júla v noci. 

Mali ísť autom pochytať ich potichy. Keď ľud spí a odviezť ľud s františkánom.“ Okrem týchto 

nepresností obsahuje článok mnoho „bulvárnych“ a zveličených konštatovaní, napr. o streľbe 

četníkov do ľudí: „Zazneli ďalšie salvy. Bolo ich 10 – 12 po doznaní četníkov a prítomných. 

Strieľali so ôsmi. Boly to hrozné chvíle. Slovenská Černová v 1925. roku. Náš šarišský ľud 

pocítil bratskú guľu milosti.“ O zatknutí františkánov: „Prišla posila četníctva. Bolo z osemdesiat 

četníkov vystrojených do boja. Rozbili ľud. Vnikli do kláštora. Sviazali 2 františkánov 

A. Malkušáka a A... bijúc ich špinavým spôsobom, prezradzujúcim veľkú inteligenciu, zaviezli 

ich autom do Prešova do štátnej väznice. P. Malkušák spínal ruky o pomoc k ľuďom a četníci 

bili ho koľbami, kopali doňho...“ Článok končí takto posmešne zvýrazneným písmom: „Teraz 

vyšetrujú četníci, sťa všemocní bohovia, chodia z domu do domu. Ľud zažíva v nevysloviteľných 

rozkošiach časy slobody a oslobodenia.“ Pozri Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7. 

1925, roč. VII., č. 151, s. 3. 

233

Peter Zmátlo 

Onderča v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia 9. júla 1925, v ktorom značne 

tendenčne opísal konflikt v Nižnom Šebeši. 25 Ľudácka tlač síce venovala konfliktu 

v Nižnom Šebeši najviac priestoru, ale zároveň tieto články boli najmenej objektívne. 

Ďalšie noviny, ktoré sa mu venovali, stáli na opačnom póle ako spomínané ľudácke 

noviny a väčšinou obraňovali počínanie četníkov a kritizovali františkánskych kňazov, 

najmä Agapa Malkušáka, ktorí vraj „huckali ľudí proti četníkom“. Takto orientované 

príspevky prinášali noviny Národnej roľníckej strany (napr. Slovenský denník) či noviny 

Československej národno-demokratickej strany (napr. Národný denník). O objektivitu sa 

pokúšal Východný Slovák, vtedy týždenník Národnej kresťansko-sedliackej strany, ktorý 

kritizoval aj Slovenskú ľudovú stranu. 26 Medzi najobjektívnejšie noviny prinášajúce správy 

o tejto smutnej udalosti patril Slovenský Východ, nezávislý slovenský denník, ktorý 

priniesol prvú správu o tejto udalosti už 8. júla 1925. 27 Niektoré známe slovenské periodiká 

tejto udalosti vôbec nevenovali pozornosť, napr. Národnie noviny, orgán Slovenskej 

národnej strany. Konfliktu v Nižnom Šebeši sa venovali prevažne regionálne noviny 

z východného Slovenska, najmä zo Šariša, z Košíc to boli maďarské noviny Kassai Napló 

a Kassai Ujság, 28 z celoslovenských najmä ľudácky Slovák. 

Opisovaný konflikt v dnešnej Nižnej Šebastovej je pomerne neznámy u Slovákov, pamätajú 

si ho snáď niektorí najstarší občania Nižnej Šebastovej, ktorí pomaly vymierajú. 

V roku 2005 však prebehla pri 80. výročí tragických udalostí menšia slávnosť v Nižnej 

Šebastovej a na miestnom katolíckom kostole umiestnili novú pamätnú tabuľu venovanú 

obeti tejto „vzbury“ Matejovi Huľovi. 

25 Väčšia časť prejavu tvorí prílohu č. 2. 

26 K výtržnostiam priniesol tento týždenník neautorizovaný článok na titulnej strane pod názvom 

Krvavý deň v Šebeši, kde bolo pri záverečnom zhrnutí prípadu bolo uvedené: „Neobviňujeme 

nikoho, lebo pravá príčina všetkého sa ešte presne zistiť nemôže, rozhodne sa však stala chyba 

aj so strany jednej, aj s druhej. Obozretnosti bolo treba väčšej a tiež viac smyslu pre taktickosť. 

Teraz, keď stojíme tesne pred voľbami, bolo treba si toho prípadu viac všimnúť, lebo iste bude 

vedieť tento prípad ľudová strana veľmi dobre použiť pre svoje agitačné ciele.“ Pozri bližšie 

Krvavý deň v Šebeši. In: Východný Slovák, 10. 7. 1925, roč. IV., č. 28, s. 1. 

27 V článku Hrozná noc v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, 

s. 4. Slovenský Východ bol vtedy nestranným orgánom východného Slovenska a Podkarpatskej 

Rusi. 

28 Kassai Napló (Košický denník), orgán Magyar nemzeti párt, priniesol celostránkový článok 

o pondelňajšom šebešskom konflikte už 9. júla 1925, t. j. vo štvrtok: Csendőrök és őslakosok 

véres éjjeli ütközete Eperjes szomszédságában. In: Kassai Napló, 9. 7. 1925, roč. XLI., č. 152. 

Pokračovaním bol článok uverejnený v nasledujúci deň: Alsósebes éjféli párbaja papjaiért. 

In: Kassai Napló, 10. 7. 1925, roč. XLI., č. 153. V Kassai Ujság (Košické noviny) sa už tiež 

9. júla 1925 venovali výtržnostiam v Nižnom Šebeši v článku Letartóztattak egy franciskánus 

pátert, egy papnövendéket és a községi birót. In: Kassai Ujság, 9. 7. 1925, roč. LXXXVII. 

Vystúpeniu Štefana Onderču v parlamente, kde sa venoval spomínanému konfliktu, venovali 

tieto maďarské noviny priestor v článku A sárosi vérfürdó a prágai parlamentben. In: Kassai 

Ujság, 21. 7. 1925, roč. LXXXVII. 

234


Tento konflikt však nie je známy ani odborníkom – historikom. Venoval sa im len 

germanista a publicista, vysokoškolský pedagóg docent Ľudovít Petraško, rodák zo 

Šarišských Lúk. V rokoch 1991 až 2005 publikoval o tejto „zabudnutej tragédii“, ako 

nazval túto tragickú udalosť, viacero populárnych článkov v novinách a časopisoch. 29 

Hoci ide o viacero článkov, ich obsah je takmer totožný. Petraško vychádzal prevažne 

len z jedného článku zo Slovenského Východu pod názvom Hrozná noc v Nižnom Šebeši, 

30 ktorý hodnotí ako dosť nespoľahlivý a čechoslovakisticky orientovaný, 31 a z článku 

vo Východnom Slovákovi. Keďže nepoužil iné pramene (archívne alebo ďalšiu dobovú 

tlač), dopustil sa v týchto článkoch opakovaných viacerých nepresností. Udalosti dáva 

skôr do spojitosti s oslavami Jána Husa, ktoré vraj františkáni odmietli, a čuduje sa, prečo 

dobové noviny spomínajú v tejto súvislosti prezidenta Masaryka a nie Jána Husa. 32 

Nazdávame sa, že v tejto súvislosti išlo o náhodu, že výtržnosti vyvrcholili práve 6. júla, 

kedy bol upálený Ján Hus v roku 1415 (z predchádzajúceho opisu je zrejmé, že práve 6. 

júla páter Šteglík mal byť preložený do Bratislavy na nové miesto, cítil sa však ukrivdený, 

tak išiel udať svojich „kolegov“ na četnícku stanicu a spustil tak opisované udalosti). 

Išlo jednoznačne o urážku prezidenta Masaryka, z ktorej sa postupne udalosti vyvinuli 

tak, ako sme ich opísali a analyzovali v našom príspevku. 

29 Boli to tieto články: Zasunutá tragédia. Keď odmietli oslavovať sviatok majstra Husa. In: Život, 

8. 8. 1991, roč. XLI., č. 32, s. 20 – 21; článok na pokračovanie Zabudnutá tragédia v Nižnej 

Šebastovej (1. – 4.). In: Prešovské noviny, 29. 11. 1991, roč. XXXIV., č. 94, s. 3; tamže, 3. 12. 

1991, č. 95, s. 3; Prešovské noviny. Šariš, 6. 12. 1991, č. 96, s. 3; tamže 10. 12. 1991, č. 97, s. 3; 

Zabudnutá tragédia... pretože odmietli sviatok majstra Jana Husa. In: Slovenský národ, 21. 9. 

1993, roč. IV., č. 35, s. 14; S kameňmi na četníkov. Po stopách článku v Slovenskom východe 

o zabudnutej tragédii spred sedemdesiatich rokov. In: Slovenský východ, 13. 9. 1995, č. 212, 

s. 7; S kameňmi na četníkov. In: Prešovský večerník, 1. 7. 1998, roč. IX., č. 1223, s. 6 – 7; 

S kameňmi na četníkov. V „šebešskej“ vzbure v roku 1925 prišiel o život mladý človek. In: 

Východoslovenské noviny/Korzár, 15. 2. 2001, roč. III, č. 36, s. 11; S kameňmi na četníkov. 

Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: Kultúra, 15. 5. 2002, roč. V., č. 10, 

s. 7; S kameňmi na četníkov. Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej v roku 1925, ktorá sa 

dostala aj na pretras v parlamente. In: Prešovský večerník, 29. 6. 2005, roč. XVI, č. 3743, 

s. 10 – 11; S kameňmi na četníkov. Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: 

Korzár/Východoslovenské noviny, 7. 7. 2005, roč. VII., č. 151, s. 17. Za zoznam týchto článkov 

úprimne ďakujeme ich autorovi doc. PhDr. Ľudovítovi Petraškovi, PhD. 

30 Spomíname, resp. citujeme ho i my, napr. v pozn. č. 13 a 25. 

31 Petraško v tejto súvislosti napísal: „Najvýdatnejším zdrojom pri pátraní po tom, čo sa tu na 

začiatku leta 1925 stalo, je vtedajší košický denník Slovenský východ. Najvýdatnejším – no 

nie najspoľahlivejším. Pre svoje jednoznačne čechoslovakistické pozície referoval o udalosti, 

ktorá nás zaujíma, prinajmenšom mätúco.“ Pozri PETRAŠKO, Ľudovít: Zabudnutá tragédia 

v Nižnej Šebastovej (1.). In: Prešovské noviny, 29. 11. 1991, roč. XXXIV., č. 94, s. 3. 

32 V tejto záležitosti Petraško napísal: „Na začiatku bolo očividne obvinenie, že páter-františkán 

Agap Malkušák odmieta slúžiť omšu „za kacíra a bezbožníka“. Tým nemal byť azda Majster 

Hus – vzhľadom na blížiaci sa sviatok – ale ktovie prečo samotný prezident Masaryk, 

prinajmenšom podľa novín.“ Pozri PETRAŠKO, Ľudovít: S kameňmi na četníkov. Zabudnutá 

„vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: Kultúra, 15. 5. 2002, roč. V., č. 10, s. 7. 

235

Peter Zmátlo 

V tejto súvislosti treba ešte dodať skutočnosti, ktoré viedli k ustanoveniu pamätného 

dňa Jána Husa. Na konci marca a začiatkom apríla 1925 odhlasovali totiž poslanci 

vo vtedajšom československom parlamente zákon o nedeliach, sviatkoch a pamätných 

dňoch. Bol zrušený sviatok Jána Nepomuckého a zavedený pamätný deň Jána Husa na 

výročie jeho upálenia 6. júla. Preto bol tento Husov pamätný deň prvýkrát oslavovaný 

v roku 1925. Po oslavách vypukla známa aféra s nunciom Marmaggim, ktorý opustil 

Prahu, a nastal konflikt medzivojnovej ČSR s Vatikánom. 33 V dobovej tlači všetky noviny 

referovali o tejto afére, zásluhou ktorej sa udalosti v Nižnom Šebeši ocitli „na druhej 

koľaji“ a v novinách sa prestali spomínať a opisovať. 

* * * 

Tragický konflikt v Nižnom Šebeši takmer sedem rokov po vzniku novej československej 

štátnosti bol výsledkom viacerých protirečení a napätí vo vtedajšej spoločnosti 

na Slovensku, v našom prípade na východnom Slovensku v Šariši. Slovenská spoločnosť, 

tobôž vidiecke obyvateľstvo východného Slovenska, nebola pripravená na tak prevratné 

zmeny, ktoré sa udiali po skončení prvej svetovej vojny vznikom nových štátov 

na území bývalého Rakúsko-Uhorska. Obyvateľstvo vtedajšieho Slovenska bolo silne 

religiózne a prevažne katolíckeho vierovyznania, pričom silná religiozita bola práve na 

vidieku, kde však v období prevratu roku 1918 existovala ešte stále aj vysoká negramotnosť. 

Šariš patril medzi najreligióznejšie oblasti Slovenska, katolícki kňazi a farári 

tu boli veľmi vážení a uznávaní medzi miestnym obyvateľstvom. Mnohí katolícki 

duchovní, i slovenskí, v uhorskom období neodolali tlaku maďarizácie a presadzovali 

aj v kostoloch uhorskú štátnu ideológiu. Po prevrate a vzniku Československej republiky 

väčšina slovenských katolíckych kňazov opustila „maďarizačné vody“ a pridala sa 

k Andrejovi Hlinkovi a jeho Slovenskej ľudovej strane presadzujúcej autonómiu Slovenska. 

Táto politika však narážala na odpor oficiálnej politiky ČSR, ktorá bola čechoslovakistická, 

t. j. presadzovala jednotný československý štát a jednotný československý 

národ, hoci s dvoma vetvami. Dokonca tiež niektorým slovenským kňazom bola blízka 

táto politika štátoprávnych centralistických československých strán, a tak ani slovenskí 

katolícki kňazi neboli jednotní vo vzťahu k novému československému režimu. Nejednotnosť 

ich myšlienok a názorov na politický režim prvej ČSR bola vec normálna, veď 

ľudská rôznorodosť je prirodzená a vo svojej podstate demokratická. Táto nejednotnosť 

však bola jednou z bezprostredných príčin tragického konfliktu štátnej československej 

moci s miestnymi obyvateľmi v Nižnom Šebeši v roku 1925. Z naznačených súvislostí 

vyplývajú aj ďalšie širšie príčiny tohto konfliktu – urputná obrana „svojich“ kňazov 

františkánov v dôsledku silnej religiozity miestneho prostredia (pritom nebolo rozhodujúce, 

či kňazi boli v práve, alebo sa mýlili, či boli „dobrí“ alebo „zlí“, miestni občania 

by ich bránili v každom prípade), či dôležitý rozpor pre pochopenie nášho konfliktu 

33 O tom bližšie v najnovšej literatúre napr. KOVTUN, Jiří: Republika v nebezpečném světě. 

Éra prezidenta Masaryka 1918 – 1935. Praha : Torst, 2005, s. 379 – 382. 

236


– spravodliví kňazi versus neveriaci prezident ČSR či prezident odpadlík (od pravej 

rímskokatolíckej viery). Vzťah prezidenta Masaryka ku katolíckej viere bol všeobecne 

známy, podobne ako vzťah miestnej českej minority (ktorá sa postupne po roku 1919 na 

Slovensku udomácňovala) ku katolíckej viere a všeobecne k náboženskému vierovyznaniu, 

ktorý bol vlažný, mnohokrát až odmietavý, ateistický. Citliví Slováci to vnímali 

veľmi negatívne a nemohli sa s tým stotožniť a Čechov preto vo všeobecnosti, najmä vo 

vzťahu k viere, brali ako cudzí nechcený element. Brachiálnu policajnú (četnícku) moc, 

na čele ktorej stáli Česi, tiež považovali miestni Slováci v určitom význame za cudzí 

prvok na „ich“ Slovensku, a preto vyšetrovanie konfliktov, priestupkov či až zločinov, 

ktoré táto úradná moc mala na starosti, považovala miestna slovenská komunita sa nespravodlivé 

či neobjektívne. Tu niekde musíme hľadať širšie či bezprostredné príčiny 

tragických udalostí v Nižnom Šebeši v júli 1925. V každom prípade však tento konflikt 

nesúvisel s oslavami Jána Husa, bola to len náhoda, že udalosti vyvrcholili práve v júli 

na výročie jeho upálenia. 

Tento konflikt nemusel skončiť tragicky, keby boli vypočuté pokyny a usmernenia 

pracovníkov vrchnostenských úradov (četníkov) a miestni obyvatelia by sa za každú 

cenu snažili zabrániť vypuknutiu násilia a včas utlmili „horúce“ hlavy. Ostalo však len 

pri tom „keby“, to však nebráni nám súčasníkom, aby sme si z týchto tragických udalostí 

zobrali poučenie do budúcnosti, aby sa podobné udalosti už nikdy neopakovali. 

Príloha 

V prílohe prinášame tiež zoznam obvinených z tejto vzbury či konfliktu so štátnou 

mocou. Ľudí uvedených v tomto zozname mali vyšetrovať na četníckom veliteľstve, ako 

sa správali od 4. júla 1925, aké mali zamestnanie, rodinné a majetkové pomery, do akej 

situácie by sa dostali, keby boli odsúdení a čí sú hodní milosti. Odsúdený zrejme nebol 

nikto, ani Agap Malkušák, pretože sme nenašli o tom žiadne archívne záznamy. 

Príloha: Zoznam obvinených z výtržností v Nižnom Šebeši 6. júla 1925 34 

Údaje sú v poradí: poradové číslo, priezvisko, meno, rok narodenia alebo vek, bydlisko 

(u niektorých chýba presná adresa, teda číslo domu). Celý zoznam obsahuje 5 menších 

zoznamov, ktoré sú rozdelené podľa bydliska obvinených. 

Zoznam č. 1: 1. Adam Ondrej, 1872, Vyšný Šebeš (ďalej VŠ) č. 34; 2. Baran Juraj, 

1878, Nižný Šebeš (ďalej NŠ) č. 76; 3. Baran Juraj, 1901, NŠ č. 67; 4. Blihar Jozef, 1896, 

NŠ č. 116; 5. Boľanovská Mária, 43 rokov, NŠ č. 64; 6. Boľanovský Jozef st., 1878, NŠ 

č. 118; 7. Boľanovský Jozef ml., 1905, NŠ č. 118; 8. Boľanovský Ján st., 1879, NŠ č. 64; 

9. Boľanovský Ján ml., 1902, NŠ č. 64; 10. Boľanovský Michal, 1892, NŠ č. 48; 11. Bujnovský 

Ján, 1904, NŠ ?; 12. Čipkešová Anna, 1906, NŠ č. 56; 13. Desatnik Ján, 1885, NŠ 

č. 66; 14. Fenič Jozef, 1903, NŠ č. 54; 15. Foltyn Jozef, 1884, NŠ č. 61; 16. Foltyn Ján, 

34 Zoznam spracovaný podľa: ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 5, inv. č. 195, č. j. 398/1927 prez. 

237

Peter Zmátlo 

1853, NŠ č. 61; 17. Foltyn Ferdinand, 1903, NŠ č. 53; 18. Galdun Ondrej, 43 rokov, NŠ 

č. 25; 19. Gimerová Dorota, 1907, NŠ č. 53; 20. Gimera Jozef, 1901, NŠ č. 73; 21. Gimera 

Michal, 1905, NŠ č. 69; 22. Harniščáková Ilona, 1907, NŠ ?; 23. Ižar Ján, 1869, NŠ č. 107; 

24. Ižar Michal, 1906, NŠ č. 107; 25. Goldun Jozef ml., 1878, NŠ č. 12; 26. Hriciščáková 

Mária, 1875, NŠ č. 29; 27. Hlavatá Anna, 1906, NŠ ?; 28. Hudák Štefan, 1899, NŠ ?; 29. 

Kuharik Jozef, 1876, NŠ č. 43; 30. Kríž Gabriel, 1897, NŠ ?; 31. Komar Jozef, 1878, NŠ 

?; 32. Lenert (asi Lenart) Viktor, 1891, NŠ č. 14; 33. Lipka Juraj, 1906, NŠ č. 40; 34. Lipka 

Jozef, 1896, NŠ č. 40; 35. Lukáč Ján, 1900, NŠ č. 21; 36. Malkušák Agap, 1895, NŠ 

č. 21; 37. Marcin Andrej, 1885, NŠ č. 91; 38. Marcin Michal, 1905, NŠ č. 74; 39. Marcin 

Jozef, 1907, NŠ č. 115; 40. Marcin Juraj, 1897, NŠ č. 126; 41. Marcinová Barbora, 1906, 

NŠ č. 58; 42. Marcinová Verona, 43 rokov, NŠ č. 58; 43. Markus Michal st., 67 rokov, 

NŠ č. 78; 44. Markus Michal ml., 1900, NŠ č. 78; 45. Markus Štefan, 1905, NŠ č. 78; 46. 

Muška Štefan st., 1897, NŠ ?; 47. Muška Štefan ml., 1903, NŠ ?; 48. Sitar Bartolomej, 17 

rokov, NŠ ?; 49. Sitar Ján, 1875, NŠ ?; 50. Slebodnik Ján st., 1897, NŠ ?; 51. Slebodnik 

Jan ml., 1900, NŠ ?; 52. Slebodnik Jozef, 1903, NŠ ?; 53. Smolka Andrej, 1900, NŠ ?; 54. 

Štefanovič Adalbert, 1881, NŠ ?; 55. Štofková Pavla, 1888, NŠ ?; 56. Šofranko Andrej, 

1906, NŠ ?; 57. Tkáč Viktor, 1900, NŠ č. 44; 58. Tuhrinský Jozef, 1904, NŠ č. 102; 59. 

Petruš Michal, 1888, NŠ ?; 60. Potocký Ján, 1897, NŠ ?; 61. Pribula Jozef, 1898, NŠ ?; 62. 

Puchala Ján, 1896, NŠ ?; 63. Puchala Jozef, 1899, NŠ ?; 64. Puzder Jozef, 1907, NŠ ?; 65. 

Puzdrová Anna, 38 rokov, NŠ ?; 66. Varga Andrej, 37 rokov, NŠ ?; 67. Varga Jozef, 1893, 

NŠ č. 109; 68. Varga Štefan, 1904, NŠ č. 22; 69. Zaleha Jozef, 1908, NŠ č. 70. 

Zoznam č. 2: 1. Balik Ján, 1901, Kelemeš (dnes Ľubotice) č. 69; 2. Balik Michal, 

1907, Kelemeš (ďalej K) 108; 3. Bozula Juraj, 1891, K č. 38; 4. Čajková Mária, 46 rokov, 

K č. 28; 5. Čepiga Ján, 1901, K č. 50; 6. Cemjan Jozef, 1879, K č. 61; 7. Dziak Andrej, 

1897, K č. 46; 8. Kaščáková Ružena, 1901, Kelemešské Lúky (dnes Šarišské Lúky) ?; 

9. Konečný Imrich, 45 rokov, K ?; 10. Gabor Ján, 1905, K č. 55; 11. Gibová Mária, 54 rokov, 

K č. 62; 12. Grega Ján, 1902, K č. 47; 13. Molčan Ján, 1901, K č. 13; 14. Sedlák 

Štefan, 1893, K č. 34; 15. Špišák Štefan, 1887, K ?; 16. Staško Ján, 1888, K ?; 17. Štefanič 

Jozef, 1894, K ?; 18. Šandala Anna, 1905, Šebeškelemeš (ďalej Š)?; 19. Palenčár Ján, 

1903, K ?; 20. Pešta Michal, 1889, NŠ ?; 21. Pokšiva Štefan, 1868, NŠ ? 

Zoznam č. 3: 1. Adamčík Andrej, 54 rokov, Vyšný Šebeš (dnes Vyšná Šebastová) č. 6; 

2. Baran Ján, 1904, Vyšný Šebeš (ďalej VŠ) č. 60; 3. Baran Michal ml., 1906, VŠ č. 49; 4. 

Baran Štefan, 1870, VŠ č. 16; 5. Barančo Jozef, 1900, VŠ č. 17; 6. Barančo Ján, 1887, VŠ 

č. 26; 7. Baran Michal, 1902, VŠ č. 49; 8. Franko Štefan, 1866, VŠ č. 63; 9. Chromý Ján, 

57 rokov, VŠ č. 32; 10. Chromý Štefan, 46 rokov, VŠ č. 32; 11. Jurko Štefan, 1886, VŠ 

č. 67; 12. Jurko Michal, 1877, VŠ č. 67; 13. Krištof Jozef, 1880, VŠ č. 49; 14. Geci Andrej, 

1903, VŠ č. 23; 15. Geci Ján, 1900, VŠ č. 23; 16. Gondžur Michal, 1900, VŠ č. 67; 17. 

Hajtáš Štefan, 1885, VŠ č. 27; 18. Hanudel Jozef, 1905, VŠ č. 52; 19. Hudák Ján, 1899, VŠ 

?; 20. Hudák Jozef, 1901, VŠ č. 64; 21. Krisko Štefan, 1902, VŠ č. 32; 22. Kraviar Ján, 42 

rokov, VŠ č. 43; 23. Lipták Andrej, 1873, VŠ č. 60; 24. Lipták Michal, 1899, VŠ č. 70; 25. 

Majerský Ján, 1888, VŠ č. 15; 26. Marcinčin Ján, 63 rokov, VŠ č. 1; 27. Marcinčin Štefan, 

238


1901, VŠ č. 46; 28. Marcinko Ján, 1898, VŠ č. 19; 29. Marcinko Štefan, 1906, VŠ č. 58; 

30. Mikolaj Juraj, 35 rokov, VŠ č. 82; 31. Sabol Ján ml., 1894, VŠ ?; 32. Sabol Štefan, 

1904, VŠ ?; 33. Seman Ján I., 1903, VŠ ?; 34. Seman Jozef ml., 1906, VŠ ?; 35. Seman 

Jozef II. st., 1892, VŠ ?; 36. Seman Jozef najstarší, 1879, VŠ ?; 37. Seman Michal, 1877, 

VŠ ?; 38. Stanek Jozef, 1894, VŠ ?; 39. Semanová Anna, 1892, VŠ ?; 40. Tkačik Štefan, 

1900, VŠ č. 37; 41. Tomčo Ján, 1901, VŠ č. 70; 42. Tomko Michal, 60 rokov, VŠ č. 43; 43. 

Onofrej Jozef, 1905, VŠ č. 21; 44. Vavrek Michal, 1902, VŠ č. 21; 

Zoznam č. 4: 1. Bednarik Juraj ml., 1887, Finčice (dnes Fintice) č. 30; 2. Bohňák Ján, 

1904, Finčice (ďalej F) č. 5; 3. Bujnovský Antonín, 1904, F č. 117; 4. Čulik Ján, 1882, 

F č. 63; 5. Fabula Juraj, 1901, F č. 130; 6. Fabula Jozef, 1900, F č. 68; 7. Feľko Ján, 1903, 

F č. 51; 8. Janič Andrej, 1905, F č. 132; 9. Juhas Juraj, 1887, F č. 124; 10. Karabinoš Michal, 

1904, F č. 105; 11. Kočičák Ján, 1892, F č. 102; 12. Kočičák Juraj, 1903, F č. 102; 

13. Kríž Andrej, 1906, F č. 17; 14. Gimera Štefan, 1899, F č. 190; 15. Gogol Jozef Mucko, 

1903, F č. 98; 16. Greš Ján st. I., 1886, F ?; 17. Greš Ján ml. II., 1906, F ?; 18. Greš Ján 

III., 1868, F č. 63; 19. Greš Ján IV., 1902, F č. 28; 20. Greš Ján V., 1902, F č. 38; 21. Hajtol 

Juraj, 1898, F č. 85; 22. Hajtol Štefan, 1893, F č. 110; 23. Heger Augustín, 1870, F č. 86; 

24. Heger Štefan, 1896, F č. 86; 25. Kriško Jozef, 1897, F ?; 26. Lapoš Juraj I., 1903, 

F č. 75; 27. Lapoš Juraj II., 1876, F č. 104; 28. Lapoš Juraj III., 1898, F č. 26; 29. Lejko 

Ján, 1900, F č. 14; 30. Martin Čulák Ján, 1901, F č. 110; 31. Sabol Ján I., 1874, F ?; 32. 

Silvay Jozef, 1906, F ?; 33. Slajančo Michal, 1900, F ?; 34. Slajančo Juraj, 15 rokov, F ?; 

35. Silvaj Ján, 1894, F ?; 36. Sajdák Ján, 18 rokov, F ?; 37. Trusa Jozef, 1896, F č. 77; 38. 

Pipko Ján, 1897, F ?; 39. Pribula Michal, 1900, F ?; 40. Vargovčík Juraj, 1867, F 25; 41. 

Župa Štefan, 23 rokov, F č. 73. 

Zoznam č. 5: 1. Balik Michal, 1897, Podhradík (ďalej P) č. 28; 2. Bobák Juraj, 1888, 

P č. 23; 3. Kaminský Ján, 40 rokov, P č. 9; 4. Marko Štefan, 1901, P č. 2; 5. Seman Ján II., 

1892, P ?; 6. Repko Michal, 1901, P č. 30; 7. Varga Michal, 1903, P č. 43; 8. Tukot Juraj, 

1866, Kereštvej (dnes Okružná) ?; 9. Olha Juraj, 1887, Kelemešské Lúky ?; 10. Verešpej 

Ján, 1905, Hranice ?. 

239

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 * 

Nadežda Jurčišinová 

JURČIŠINOVÁ, N.: Development of education in the district of Svidník in 1945 – 1960. 


Development of Svidník education after the World War II was marked by on the one 

side enormous efforts on removing of consequences caused by the World War II and 

on the other side it was noticed by growth of the number of infant schools but mostly 

folk (national) schools. General activity of schools was determined by socio-political 

changes in Czechoslovakia in 1945 – 1960. In some cases was their impact more obvious, 

especially by enforcing of the action “P”, but also by introduction of learning language 

in schools in the Svidník region, where during not even 10 years where realized three 

changes – from Slovak to Russian and then to Ukrainian learning language. As like as 

other schools in Czechoslovakia also the Svidník schools have conformed and adapted 

after 1948 to governmental communist ideology. 

Druhá svetová vojna znamenala milióny stratených životov a nepredstaviteľné materiálne 

škody, ktoré mali nepriaznivý dopad aj na školstvo. Začiatky vyučovania a uvedenie 

škôl do riadnej prevádzky v povojnových rokoch boli veľmi ťažké. Zničené boli 

najmä budovy, zariadenia a školské pomôcky. Na opravu vojnou zničených zariadení 

museli byť vynaložené značné finančné a materiálne prostriedky, ktoré sa v prevažnej 

miere uhrádzali zo štátnych zdrojov. 

Medzi základné princípy, na ktorých sa po oslobodení začalo budovať československé 

školstvo, patril princíp štátneho charakteru školy. Znamenalo to, že všetky školy 

a vzdelávacie zariadenia sa zriaďovali a spravovali štátom a jeho okresnými a miestnymi 

orgánmi. Na Slovensku boli školy poštátnené už v priebehu Slovenského národného 

povstania, a to nariadením Slovenskej národnej rady (SNR) zo 6. septembra 1944, č. 5 Zb. 

o poštátnení školstva na Slovensku. 1 Zavŕšením postupného poštátňovania všetkých škôl 

bolo nariadenie č. 34/1945 Zb. SNR a školského majetku nariadenie č. 47/1945 Zb. SNR 

a v dôsledku toho i prevzatie povinnosti zo strany štátu hradiť všetky výdavky na školy. 2 

Poštátnením škôl odstránil vtedajší režim ich organizačnú nejednotnosť. Štát tým prevzal 

nielen zodpovednosť za udržiavanie škôl, ale mal tak právo usmerňovať a riadiť ich 

vnútorný život. Ústredné orgány zdôvodňovali príčiny tohto presunu povinností a práv 

jednak rastom významu vzdelania a tým aj škôl z hľadiska štátnych záujmov, a na druhej 


1 Československé školské zákonodárství 1918 – 1968. Přehled právních norem. Olomouc : 

Státní vědecká knihovna, 1968, s. 7. Pred oslobodením existovali popri štátnych školách 

obecné a cirkevné školy podľa rôznych konfesií. 

2 HRIVNÁK, Jozef: Význam poštátnenia školstva z hľadiska finančného. In: Jednotná škola, 

roč. I., 1945/1946, č. 5 – 6, s. 187. 

240

Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 

strane aj tým, že sa prejavila čiastočná alebo úplná „neschopnosť bývalých udržiavateľov“ 

znášať náklady na školu primerané potrebám doby, teda pokroku vo vzdelávaní 

a výchove. 

Školskej otázke patrilo významné miesto medzi povojnovými úlohami, ktoré stáli 

pred novými orgánmi verejnej správy – národnými výbormi – okresným národným výborom 

(ONV) a miestnymi národnými výbormi (MNV). Pozornosť jej venoval už na 

prvom zasadnutí začiatkom februára 1945 reorganizovaný ONV vo Svidníku, ktorému 

predsedal riaditeľ školy v Nižnej Písanej Ivan Sučko a tajomníkom bol učiteľ Andrej 

Masica. Situáciu v školstve zhodnotil ako nepriaznivú. 3 Konkrétnejšie a hlbšie sa Rada 

ONV zaoberala situáciou v školstve na druhom zasadnutí 21. februára 1945. Najzávažnejším 

problémom bol nedostatok vyhovujúcich školských budov. Obšírny referát 

o stave škôl v okrese predniesol riaditeľ Štátnej národnej školy v Hunkovciach Andrej 

Kapišovský, ktorý zastával funkciu referenta ONV pre školské záležitosti. Upozornil, 

že zo 47 škôl v okrese bolo vojnou zničených sedem škôl, sčasti bolo zničených 38 škôl 

a len dve ostali vojnovými udalosťami neporušené. V dvoch školách so štyrmi triedami 

sa v tom čase už vyučovalo a v deviatich školách s 21 triedami sa v krátkej dobe predpokladal 

začiatok výučby. Padol návrh, aby bol v okrese ustanovený školský inšpektorát 

so sídlom vo Svidníku. ONV v zdôvodnení argumentoval „dávnou túžbou“ a potrebami 

učiteľov okresu, komunikačnými ťažkosťami, najmä vtedajšími povojnovými životnými 

podmienkami a počtom škôl v okrese – 47 škôl s 87 triedami. Návrh bol jednomyseľne 

prijatý a do funkcie školského inšpektora odporúčali Andreja Kapišovského. 4 

Okrem organizačných záležitostí, kádrového a materiálneho vybavenia bola vo Svidníckom 

okrese s prevahou rusínskeho obyvateľstva závažná otázka vyučovacieho jazyka. 

Už po oslobodení mesta (19. januára 1945) bol úradným jazykom v okrese jazyk ruský 

a dočasný ONV vo Svidníku na zasadnutí 4. februára 1945 podal návrh na zavedenie 

ruského jazyka do všetkých typov škôl v okrese. Proces zavádzania ruského jazyka ako 

vyučovacieho nabral rýchle tempo a už po dvoch týždňoch mohla Rada ONV vo Svidníku 

na zasadnutí 21. februára 1945 konštatovať, že v okrese bol v 31 školách vyučovacím jazykom 

ruský jazyk, v siedmich školách sa učilo slovensko-rusky a len v deviatich školách 

3 Štátny archív (ŠA) Prešov, pobočka (pob.) Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna 

a Rady ONV 1945 – 1946. Zápis z Rady ONV 4. februára 1945. Učitelia Svidníckeho okresu 

sa už od oslobodenia aktívne zapájali aj do politického života. Boli členmi ONV a MNV. 

Do definitívneho ONV vo Svidníku boli 12. júla 1945 zvolení aj dvaja učitelia zo Svidníka 

– Viktor Kopčák a Andrej Masica. Zastúpenie mali aj v 20-člennom ONV po voľbách v novembri 

1946, keď za predsedu ONV bol zvolený riaditeľ školy v Hrabovčíku Ivan Petrík, 

za prvého podpredsedu riaditeľ meštianskej školy vo Svidníku Zoltán Majdák a za druhého 

podpredsedu učiteľ meštianskej školy vo Svidníku Viktor Kopčák. 

4 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946. 

Zápis z Rady ONV z 21. februára 1945. Zápisy zo zasadnutí pléna a Rady ONV sa viedli 

v ruskom jazyku. 


Zápis Rady ONV zo 4. februára 1945 a z 21. februára 1945. 

241


v okrese prebiehala výučba po slovensky. 5 Zmeny vyučovacieho jazyka zo slovenského 

na ruský sa uskutočnili na základe dohody medzi SNR a Ukrajinskou národnou radou 

Prjaševščiny (UNRP), ktorá bola ustanovená 1. marca 1945 v Prešove. 6 Proces zmeny 

vyučovacieho jazyka na školách nadobudol aj vo Svidníckom okrese na jar 1945 až živelný 

charakter, čo viedlo k nedorozumeniam medzi UNRP a štátnymi orgánmi. UNRP 

chcela mať rozhodujúce kompetencie v tejto otázke. Po vzájomných rokovaniach bol pri 

Povereníctve školstva a osvety (PŠO) SNR ustanovený osobitný referát pre ukrajinské 

a ruské školy (RUŠ), ktorý bol priamo podriadený povereníkovi pre školstvo a osvetu. 

Vedúci a celý personál referátu boli menovaní na základe návrhu UNRP. Súhlas na zmenu 

vyučovacieho jazyka dával RUŠ, a to na základe žiadosti rodičov školopovinných detí. 

Takýmto postupom sa slovenský vyučovací jazyk zmenil na ruský v týchto obciach Svidníckeho 

okresu:Vyšný Orlík, Dubová, Stročín, Mlynárovce, Rovné, Rakovčík, Kapišová, 

Krajná Poľana, Príkra, Ladomirová, Hunkovce, Šemetkovce, Vagrinec a vo Svidníku. 

V obciach s rusko-slovenským obyvateľstvom bolo možné, ak bolo na škole 20 školopovinných 

detí a rodičia požadovali vyučovanie v slovenčine, otvoriť triedu s vyučovacím 

jazykom slovenským a na štátnej škole sa mohla otvoriť slovenská paralelka. 7 

Záujem o zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský, resp. ukrajinský 

spôsobilo viacero činiteľov. Bola to nielen málo tolerantná školská politika v predvojnovom 

období, ale aj prirodzené nadšenie z oslobodenia. Národnostným školám po vojne 

pripadla kľúčová úloha v úsilí o obrodenie národného povedomia Rusínov/Ukrajincov. 

„Išlo o oblasť, do ktorej sa v koncentrovanej podobe premietali takmer všetky problémy 

charakterizujúce vtedajšie postavenie rusínskej/ukrajinskej menšiny na Slovensku.“ 8 Na 

základe nariadenia PŠO SNR č. 6810/45 z decembra 1945 bol pre školy s vyučovacím 

jazykom ruským a ukrajinským zriadený Ukrajinský školský inšpektorát (UŠI) so sídlom 

v Stropkove a do jeho kompetencie spadali ruské a ukrajinské školy z okresov Svidník, 

Stropkov, Giraltovce a Vranov nad Topľou. Do funkcie školského inšpektora bol Dekrétom 

RUŠ PŠO SNR v Bratislave 20. decembra 1945 ustanovený Jozef Chudík, ktorý sa 

ujal funkcie 1. januára 1946. K ďalším zmenám v organizácii školstva dochádzalo od 

januára 1949 v súvislosti so vznikom krajských štruktúr, keď prešli národné (ľudové) 

a stredné školy do kompetencie krajských národných výborov (KNV) a ONV. V súlade 

6 UNRP vznikla na Prvom zjazde delegátov ukrajinských obcí a okresov v Ruskom dome 

v Prešove 1. marca 1945, ktorý vyhlásil utvorenie UNRP, ako národnopolitického orgánu reprezentujúceho 

rusínske, ukrajinské a ruské obyvateľstvo žijúce na východnom Slovensku. 

UNRP proklamovala národnú jednotu obyvateľov tzv. Prjaševščiny s ľudom Zakarpatskej 

Ukrajiny a ruským národom a snažila sa rozvinúť široké ľudové hnutie za pripojenie Prjaševščiny 

k ZSSR. Tohto ustanovujúceho zjazdu sa zúčastnili aj zástupcovia Svidníckeho 

okresu. 


Zápis z Rady ONV z 21. februára 1945. 

8 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle 

polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Prešov-Užhorod : 

Universum, 1999, s. 88. 

242


so závermi Politického sekretariátu ÚV KSS z februára 1949 sa zmenilo postavenie RUŠ 

PŠO SNR a UŠI, ktoré boli v priebehu roka 1949 fakticky zrušené. 9 Prvé zmeny v tomto 

smere pocítil UŠI od 1. marca 1949. Na základe rozhodnutia Prezídia Povereníctva školstva, 

vied a umení (PŠVU) SNR bol ustanovený Školský inšpektorát Svidník, ktorý však 

až do vyriešenia otázky ubytovania a presťahovania úradu mal dočasné sídlo v Stropkove. 

10 Školský inšpektorát Svidník, v tom čase so sídlom v Stropkove, zahrňoval do svojho 

obvodu všetky školy okresu Svidník bez rozdielu vyučovacieho jazyka a školy s vyučovacím 

jazykom ruským a ukrajinským z okresu Stropkov. S pôsobnosťou od 1. septembra 

1950 bol novoaktivizovaný Referát pre školstvo, osvetu a telovýchovu ONV vo Svidníku 

pre okres Svidník, čím sa definitívne odčlenil od Školského inšpektorátu v Stropkove. 11 

Ešte v období, keď školstvo v okrese Svidník spadalo pod UŠI so sídlom v Stropkove, 

došlo k jeho poštátneniu, čo dokladuje výkaz tejto inštitúcie o počte ľudových a meštianskych 

škôl pred a po poštátnení z 8. apríla 1946. Z neho sa dozvedáme, že pred poštátnením 

spadalo pod inšpektorát 93 ľudových škôl so 135 triedami, z nich bolo päť obecných 

ľudových škôl, 71 ľudových škôl gréckokatolíckych, jedna škola pravoslávna a zvyšných 

16 štátnych škôl. Všetky neštátne ľudové školy boli v duchu spomínaných zákonov poštátnené. 

Dve meštianske školy s 11 triedami boli už od ustanovenia štátne. 12 

K závažným zmenám v budovaní československého školstva došlo po februárovom 

prevrate v roku 1948, keď boli prijaté nové školské zákony a nariadenia. Prvým z nich 

bol zákon z 21. apríla 1948, č. 95 Zb. o základnej úprave jednotného školstva. Vzťahoval 

sa okrem vysokých škôl, vojenských a bohosloveckých škôl na všetky stupne a druhy 

vzdelávacích inštitúcií na celom území ČSR a začlenil ich do jednotnej školskej sústavy. 

Povinnú školskú dochádzku predĺžil o jeden rok, teda do veku 15 rokov a zjednotil vzdelávaciu 

sústavu i školské predpisy v rámci celej ČSR. Cieľom zákona sa stala unifikácia 

výchovy a vzdelania bez ohľadu na pohlavie, náboženské vyznanie a sociálny pôvod a to 

v materských školách, v školách prvého stupňa – národných, druhého stupňa – stredných 

(vzdelávacie inštitúcie pre deti vo veku 11 – 15 rokov), školách tretieho stupňa – základných 

odborných školách, odborných školách, vyšších odborných školách a gymnáziách. 13 

Školská sústava vybudovaná v roku 1948 mala isté nedostatky. Hlavné námietky sa týkali 

veľmi dlhej školskej dochádzky. Ako nevyhnutné sa ukázalo jej skrátenie, za čo sa pri- 

9 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle 

polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Prešov-Užhorod : 

Universum, 1999, s. 91. 

10 Pri korešpondencii sa mal využívať úradný názov inšpektorátu – Školský inšpektorát Svidník 

t. č. so sídlom v Stropkove. Inšpektorát v Stropkove bol zároveň povinný v čo najkratšom čase 

sa postarať o presťahovanie úradu do Svidníka, ako aj celého archívu škôl okresu Svidník. 

11 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. 

12 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Výkaz o počte ľudových a meštianskych škôl pred a po 

poštátnení. 

13 GABZDILOVÁ, Soňa: Komunistická strana Československa a školstvo na Slovensku v rokoch 

1948 – 1953. In: Boľševizmus, komunizmus a radikálny socializmus v Československu. 

Svazek I. Praha : Dokorán, 2003, s. 202 – 203. 

243


hovárala aj ťažká situácia škôl – nedostatok budov, učební a najmä nedostatok kvalifikovaných 

učiteľov. Zmenu v tomto smere priniesol zákon z 24. apríla 1953 č. 31 Zb. o školskej 

sústave a vzdelávaní učiteľov, ktorý zohral vážnu úlohu v ďalšom vývine školstva. 

Vytvoril dôsledne jednotnú školu a odstránil rozdelenie vtedajšej školy na jednotlivé od 

seba oddelené školské stupne. 14 Zákonom bola ustanovená všeobecnovzdelávacia škola 

v podobe päť + tri + tri, t. j. päť tried národnej školy, tri triedy nižšej strednej školy (tvorili 

s predchádzajúcimi piatimi triedami povinnú osemročnú strednú školu) a tri triedy 

vyššej strednej školy, ktoré tvorili spolu s predchádzajúcimi ôsmimi triedami Jedenásťročnú 

strednú školu. Povinná školská dochádzka bola teda skrátená o rok. Čoskoro sa 

ukázalo, že skrátenie školopovinnosti z deviatich na osem rokov nebolo šťastným opatrením. 

Nedostatky školského zákona z roku 1953 odstránil zákon z 15. decembra 1960 č. 

186 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania. Podľa neho školy a výchovné zariadenia tvorili 

jednotnú školskú sústavu, v ktorej jednotlivé stupne škôl na seba organicky nadväzovali, 

a ktorá umožňovala získať i najvyššie vzdelanie. Predškolská výchova sa uskutočňovala 

pre deti do šiestich rokov v jasliach a v materských školách. Základné vzdelanie bolo 

povinné pre všetku mládež od šiestich do 15 rokov, čím sa predĺžila školopovinnosť na 

deväť rokov a tým vznikli základné deväťročné školy. Stredné vzdelanie poskytovali odborné 

učilištia, učňovské školy, stredné všeobecnovzdelávacie školy a stredné školy pre 

pracujúcich. Najvyšší stupeň jednotnej školskej sústavy tvorili vysoké školy. 

Sprievodným znakom zmien v školskej politike pofebruárového vývoja bola postupná 

politizácia vzdelávacích inštitúcií. Nový spoločensko-politický systém tým potvrdil, 

že tak ako uskutočnil zásadné zmeny v oblasti materiálno-technickej základne, nie 

s menším odhodlaním urobí zmeny v celej duchovnej nadstavbe. 15 Vo všetkých školách 

sa začal uskutočňovať jednotný výchovný proces v duchu socialistických zásad. Zavedením 

nových učebných osnov a postupným vydávaním nových učebníc bola výučba po 

obsahovej i pedagogickej stránke postavená na nový základ, ktorý bol v súlade s vládnou 

politikou – malo sa posilniť socialistické výchovné pôsobenie. Politickým cieľom 

bolo vybudovanie socializmu a škola musela slúžiť predovšetkým tomuto účelu. Úsilím 

všetkých pracovníkov v školskom rezorte malo byť „vychovať z mladej generácie ľudí 

bezvýhradne oddaných vlasti, robotníckej triede, komunistickej strane, súdruhovi Klementovi 

Gottwaldovi, vychovať ľudí rozumne, telesne a mravne zdatných, zanietených 

pre výstavbu socializmu, verných spojenectvu so Sovietskym zväzom, verných veľkým 

myšlienkam Lenina a Stalina, vychovať ľudí, ktorí nenávidia nepriateľa pracujúceho 

ľudu“. 16 Zvýšená pozornosť sa v duchu socialistickej výchovy venovala rozvíjaniu spolupráce 

so Sovietskym zväzom tak vo vyučovacom procese, ako aj mimo neho. 

Ako sme už vyššie uviedli, jedným z najvážnejších problémov v povojnovom školstve 

boli zlé materiálne podmienky. Ani jedna zo škôl vo Svidníckom okrese nemala vhodné 

podmienky na vyučovanie v zimnom období, preto sa v roku 1945 vyučovalo iba v lete. 

14 KOTOČ, J.: O učebniciach. In: Jednotná škola roč. VII, 1951/52, č. 2 – 3, s. 67. 

15 MICHNOVIČ, Imrich: Vranov nad Topľou v 20. storočí. (Časť druhá: 1948 – 2000) Vranov 

nad Topľou : Vydalo mesto Vranov nad Topľou, 2005, s. 83. 

16 KOTOČ, J.: O učebniciach. In: Jednotná škola roč. VII, 1951/52, č. 2 – 3, s. 69. 

244


Až po čiastočnej rekonštrukcii školskej budovy sa v októbri 1945 začalo vyučovať v Štátnej 

meštianskej škole vo Svidníku a až v polovici decembra 1945 sa začalo vyučovanie 

v národnej (ľudovej) škole vo Svidníku. Na pálčivú školskú otázku v okresoch Svidník 

a Stropkov upozorňoval v auguste 1945 článok v Hlase ľudu pod názvom Školské pomery 

v okresoch Stropkov a Svidník. Autor článku vyzýval kompetentné orgány na jej „okamžité 

riešenie“. Poukázal na skutočnosť, že v oboch okresoch od apríla 1944 nenavštevovalo 

školu 1056 školopovinných detí z 24 škôl, pretože školské budovy boli zničené alebo 

poškodené. Z uvedeného počtu žiakov skoro polovica vo veku osem – deväť rokov nevedela 

čítať a písať, pretože nemohla skončiť ani prvý ročník. Podobne starší žiaci, aj keď sa 

niečo naučili, počas dlhých nútených prázdnin podstatnú časť vedomostí zabudli. Autor 

sa odvolával aj na výkazy UŠI v Stropkove, podľa ktorých sa v školskom roku 1945/1946 

vyučovalo v oboch okresoch len v 52 školách, z ktorých 35 bolo vo vlastných budovách, 

13 škôl bolo umiestnených v prenajatých súkromných budovách a štyri školy boli v drevených 

barakoch. Vyučovanie prebiehalo len v letnom období, pretože ani jedna z týchto škôl 

nevyhovovala výučbe v zimnom období, okrem iného aj pre nedostatok dreva na kúrenie. 

Školy vo vlastných budovách na dedinách boli len provizórne a nedostatočne opravené 

MNV. Rovnako aj prenajaté súkromné budovy a drevené baraky nevyhovovali výučbe 

v zimnom období. V snahe zlepšiť situáciu sa do konca októbra 1946 plánovala výstavba 

vyše 60 špeciálnych drevených školských barakov v obciach východného Slovenska, 

s čím autor článku nesúhlasil a považoval za rozumnejšie a hospodárnejšie opraviť poškodené 

školské budovy. Poskytol čitateľovi zoznam obcí Svidníckeho okresu, kde boli školy 

poškodené – Bodružal, Vápeník, Hunkovce, Dobroslava, Jurkova Voľa, Kapišová, Vyšný 

a Nižný Komárnik, Kečkovce, Korejovce, Kožuchovce, Krajná Bystrá, Krajná Poľana, 

Krajná Porúbka, Kružľová, Ladomirová, Nižný Orlík, Nižná Písaná, Pstriná, Roztoky, 

Svidnička, Suchá, Šemetkovce, Hrabovčík, Dubová, Nižná Jedľová, Kurimka, Vyšný 

a Nižný Mirošov, Mlynárovce, Príkra, Rovné, Stročín, Cernina, Cigľa a Vyšný Svidník. 

Vyzval kompetentné orgány, aby v uvedených obciach dali budovy čím skôr do pôvodného 

stavu tak, aby v nich mohla už v nasledujúcom školskom roku 1946/47 prebehnúť 

výučba aj v zimných mesiacoch. Dodal: „Len takýmto spôsobom bude možné odstrániť 

a zabrániť šíreniu sa kultúrnej biedy a analfabetizmu na východnom Slovensku.“ 17 

Prezídium PŠO SNR si uvedomovalo zložitú situáciu vo svojom rezorte a 12. januára 

1946 zaslalo UŠI v Stropkove list so žiadosťou, aby mu do 20. januára 1946 poslal správu 

s podrobnými údajmi, kde bolo treba postaviť provizórne drevené školské pavilóny. 

(Odvolávali sa na poradu školských inšpektorov 5. a 6. decembra 1945.) Do úvahy prichádzali 

obce, kde bola školská budova počas vojny úplne zničená alebo kde zriadenú 

školu nebolo možné obnoviť pre nedostatok čo i len provizórneho umiestnenia (napr. 

nájom miestnosti), ale aj o obce, ktoré síce mali školskú budovu, ale bola celkom v dezolátnom 

stave. 18 Z promptnej odpovede inšpektora Jozefa Chudíka z 24. januára 1946 sa 

17 Školské pomery v okresoch Stropkov a Svidník. In: Hlas ľudu roč. II., 31. augusta 1946, s. 3. 

18 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. V správe sa odvolávali na poradu školských inšpektorov 

5. a 6. decembra 1945. 

245


dozvedáme, že vo Svidníckom okrese bola úplne zničená školská budova v Belejovciach 

a pre nedostatok provizórneho umiestnenia nebolo možné obnoviť školy v obciach Dobroslava, 

Dlhoňa, Šemetkovce, Vyšný Orlík. V dezolátnom stave sa nachádzala školská 

budova v Kapišovej. 19 Inšpektor osobne viackrát urgoval rýchlejšiu rekonštrukciu školských 

budov, čo dokladuje aj jeho list RUŠ PŠO SNR z 9. októbra 1946. Pripomenul 

v ňom, že celá oblasť a bezmála všetky školské budovy boli vojenskými udalosťami 

zničené alebo značne poškodené. Ak chcel teda pomôcť školám a neoddiaľovať začiatok 

vyučovania, musel niekoľkokrát osobne navštíviť MNV, ONV a neskôr štátne stavebné 

úrady v Michalovciach a v Prešove a vyzvať ich, aby pomohli rýchlejšie opraviť školské 

budovy. Uviedol, že do termínu žiadosti sa vyučovanie už realizovalo v 48 opravených 

školských budovách. Okrem toho musel prenajať súkromné priestory na umiestnenie 

23 škôl. Od marca 1946 vykonal aj komisionálnu prehliadku 27 pozemkov na výstavbu 

drevených školských barakov. Navyše musel riešiť požiadavky 25 škôl na definitívnu 

budovu ešte v roku 1946 a v súvislosti s tým vykonal v 22 prípadoch komisionálnu prehliadku 

pozemkov. V liste spojenom so žiadosťou ďalej konštatoval, že školy v obvode 

sa nachádzali v širokom regióne – na území štyroch okresov, ktorý nebol ľahko dostupný. 

Veľké problémy mu spôsobovala absencia vhodných ciest a dopravných prostriedkov 

na inšpekčnú činnosť. 20 Napriek týmto snahám neprebiehala rekonštrukcia školských 

budov v povojnových rokoch uspokojivo, na čo kriticky upozorňovali členovia Rady 

ONV na zasadnutí 23. septembra 1950: „V okrese nebola doposiaľ prevedená oprava 

školských budov a nebolo začaté s adaptáciou žiackeho internátu vo Svidníku.“ 21 V nasledujúcom 

roku sa situácia v obnove a výstavbe školských budov zlepšila. 

Mimoriadnou aktivitou ukrajinských inštitúcií a funkcionárov a v dôsledku dobovej 

atmosféry sa v priebehu rokov 1945 až 1948 zvýšil počet rusko/ukrajinských škôl, 

čo miestami pripomínalo rusifikáciu. Nie vždy sa to celkom zhodovalo s prevládajúcou 

mienkou miestneho obyvateľstva. V okrese Svidník bolo v školskom roku 1946/47 

47 škôl so 74 triedami, v nasledujúcom školskom roku 1947/48 ich počet stúpol na 50 so 

78 triedami. Výrazný nárast zaznamenali v školskom roku 1948/49, keď ich bolo v okrese 

63 s 94 triedami. 22 

Situácia v postoji štátu k národným školám s ruským a ukrajinským vyučovacím jazykom 

sa nezmenila ani po spoločensko-politických zmenách, ktoré nastali po februári 

19 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List UŠI v Stropkove Prezídiu PŠO SNR z 24. januára 

1946 o potrebe výstavby skladacích drevených pavilónov. 

20 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List UŠI Referátu PŠO SNR z 9. októbra 1946. Na zvládnutie 

úloh a prekonanie uvedených nepriaznivých podmienok musel školský inšpektor vo 

veľmi krátkom čase vynaložiť veľké úsilie a mal s tým spojené aj vysoké mimoriadne výdavky. 

Dožadoval sa preto preplatenia nákladov na cestovné i diéty a mimoriadnych výdavkov, 

ktoré vyčíslil na 5000 Kč. 

21 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Okresná správa po roku 1945. ONV vo Svidníku 

I. Zápisnice z pléna a Rady ONV. 

22 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Výkaz o počte škôl a tried pri ONV – Referát pre školstvo 

a osvetu vo Svidníku z 29. júla 1950. 

246


1948, keď bol prijatý spomínaný zákon č. 95/1948 z 21. apríla 1948 o základnej úprave 

jednotného školstva. Ním bol síce slovenský jazyk ustanovený za vyučovací jazyk na 

Slovensku, ale uvedený zákon nepostihoval národnostné školstvo Rusínov/Ukrajincov, 

keďže títo mali v tom čase už hustú sieť škôl, ktoré navštevovali žiaci tejto národnosti. 

Ich počet aj v roku 1948 naďalej stúpal. Zároveň sa však množili aj žiadosti o opätovnú 

zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský. Obyvatelia viacerých obcí sa totiž po vojne 

dali presvedčiť a súhlasili s ruskou školou, no neskôr sa stále častejšie domáhali jeho 

zmeny, najmä po prvých náznakoch ukrajinizácie školstva. Dôvody k tejto zmene nespočívali 

len v obavách z nej, ale zvlášť v nedostatočnej vybavenosti škôl učebnicami, 

učebnými pomôckami a nedostatkom kvalifikovaných učiteľov. Tieto faktory vyvolali 

oprávnené obavy rodičov, či ich deti dostávajú vedomosti a sú vzdelávané na požadovanej 

úrovni. PŠVU SNR sa preto v októbri 1948 rozhodlo zistiť skutočné pomery v národnostných 

školách na východnom Slovensku prostredníctvom dotazníkov pre školské 

inšpektoráty jednotlivých ONV. „Ukázalo sa, že zriaďovanie ruských škôl priamo 

organizoval RUŠ prostredníctvom ukrajinských školských inšpektorátov a za pomoci 

učiteľov a osvetových pracovníkov ukrajinskej národnosti s cieľom ich sieť maximálne 

rozšíriť, pričom neraz jediným dôvodom pre založenie ukrajinskej školy bolo gréckokatolícke 

náboženstvo obyvateľstva obce a nie jeho národnostná príslušnosť.“ 23 V druhej 

polovici 50. rokov sa pomery v ukrajinskom školstve na Slovensku čiastočne stabilizovali 

a nedochádzalo ani k výraznejším zmenám v počte škôl. 

V hodnotenom období sa venovala zvýšená pozornosť vyučovaniu ruského jazyka 

na školách, ktoré ako „školy pedagogického socialistického realizmu“ vyžadovali od 

učiteľov, aby študovali ruský jazyk a sovietsku pedagogickú literatúru, bez ktorej sa „vo 

vedeckej práci naši pedagógovia nezaobídu, lebo obsahuje cenné skúsenosti v duchu 

pedagogického socialistického realizmu“. Uvádzalo sa to v pokynoch pre pedagogických 

pracovníkov. 24 Keďže učitelia nemali dostatok učebníc na vyučovanie ruského jazyka, 

dostávali konkrétne rady ako ho majú učiť v časopise Jednotná škola. 25 Na význam 

ruského jazyka upozorňovala aj jedna zo smerníc PŠVU SNR z 27. augusta 1953: „Aby 

sme splnili odkaz Klementa Gottwalda, že jedným z hlavných zákonov rozvoja ľudovodemokratických 

krajín je stále širšie a hlbšie využívanie sovietskych skúseností a že pri 

ich poznávaní a uplatňovaní vo všetkých odboroch výstavby socializmu je nám veľkým 

pomocníkom znalosť ruského jazyka. ... Učme sa jazyku Lenina a Stalina – medzinárodnému 

jazyku pokroku a mieru!“ 26 

23 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku 

v rokoch 1948 – 1953. In: Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Praha : Ústav pro soudobé 

dějiny AV ČR, 1994, Svazek 21, s. 105. 

24 EDEDY, Ján: Pokyny pre činnosť okresných pedagogických zborov v školskom roku 1949/ 

1950. In: Jednotná škola V., 1949/50, č. 1 – 2, s. 59. 

25 CHORVÁT, C. – ORSZAGOVÁ, V.: Učíme sa po rusky. In: Jednotná škola roč. I., 1945/1946, 

č. 1., s. 29 – 33. 

26 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. 

247


Podobne ako pre iné okresy, aj pre Svidnícky závažnou bola otázka kádrov a zabezpečenia 

chodu škôl, čo často rezonovalo aj v korešpondencii medzi RUŠ PŠO SNR 

v Bratislave a UŠI v Stropkove. V snahe zistiť skutočný stav vecí vykonal inšpektor RUŠ 

Mikuláš Bobak v dňoch 26. – 29. marca 1947 inšpekciu na UŠI v Stropkove. V protokole 

z nej okrem iného uviedol, že najvyšší počet obcí, ktoré spadali pod tento inšpektorát, 

bol z okresu Svidník – 49, zároveň tu bol aj najvyšší počet škôl – 45 ľudových škôl so 

70 triedami, meštianka a jedna detská opatrovňa. Upozornil na skutočnosť, že obvod 

pociťoval nedostatok učiteľských síl. Navrhol, aby v ďalších dvoch obciach tohto okresu 

Vyšná Jedľová a Vyšná Písaná boli založené ľudové školy. Odporúčal založiť v okrese aj 

nové detské opatrovne v obciach Rovné, Cernina, Hrabovčík, Ladomirová, Vyšný Mirošov 

a Nižný Mirošov. Mali sa zriadiť v rámci dvojročného plánu. Pri inšpekcii zisťoval aj 

stav školských budov, resp. súkromných budov prenajatých na vyučovanie. V súvislosti 

s tým konštatoval, že v školskom roku 1946/47 boli drevené školské baraky vo Svidníckom 

okrese pre ľudové školy postavené v obciach: Belejovce, Hunkovce, Dobroslava 

a Nižná Písaná. Na niektorých školských budovách ešte prebiehala rekonštrukcia, ktorú 

organizovali štátne stavebné úrady v Prešove a v Michalovciach. Prístup Štátneho stavebného 

úradu v Michalovciach hodnotil ako pomalý. Upozornil na skutočnosť, že vlakové 

spojenie v regióne nebolo a autobusové bolo po trasách Stropkov – Svidník – Giraltovce 

– Prešov, Stropkov – Vranov nad Topľou a Stropkov – Medzilaborce. Až 90 % obcí 

bolo bez dopravného spojenia a návšteva škôl a ich inšpekcia sa mohli uskutočniť len 

konským povozom alebo peši. 27 Upozornil aj na slabé technické vybavenie UŠI, ktoré 

pozostávalo z dvoch písacích strojov so slovenskou klávesnicou, a tak aj protokol z jeho 

inšpekcie bol napísaný latinkou v rusínčine. Práca na inšpektoráte bola mimoriadne náročná, 

pretože inšpektorát bol svojou pôsobnosťou veľký, archív úradu bol v dôsledku 

vojenských udalostí vo veľkej miere zničený a na inšpektoráte pracovali len dve osoby. 

Z hľadiska zabezpečenia kvality vyučovania bolo potrebné posúdiť kvalifikačné 

predpoklady učiteľov, ktorí už pôsobili v školách. Situáciu komplikovala aj skutočnosť, 

že UŠI v Stropkove nemal podklady o kvalifikačnej úrovni temer všetkých učiteľov obvodu, 

pretože tie boli spolu s celým archívom bývalého školského inšpektorátu zničené 

počas vojny. Z tohto dôvodu školský inšpektor požiadal 13. marca 1946 RUŠ PŠO SNR 

o schválenie návrhu na zriadenie kvalifikačnej komisie pre učiteľov v obvode inšpektorátu 

na funkčné obdobie rokov 1946, 1947 a 1948. (Keďže všetky školy v obvode boli 

štátne, nenavrhoval inšpektorát členov do komisie z radov cirkevnej vrchnosti.) Až po 

schválení mohla skúšobná kvalifikačná komisia pre učiteľov ľudových a meštianskych 

škôl zasadať. Učitelia boli povinní absolvovať kvalifikačnú skúšku. Pri hodnotení sa 

uplatňovala stupnica od jeden do päť s tým, že jednotka bola veľmi dobre, dvojka dobre, 

trojka uspokojivo, štvorka menej uspokojivo a päťka neuspokojivo. Ak bolo celkové 

hodnotenie učiteľa uspokojivé alebo menej uspokojivé či neuspokojivé, mohol sa do štyroch 

týždňov po upovedomení o výsledku skúšky odvolať na úrade služobne mu pria- 

27 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Protokol z inšpekcie na UŠI. Počet školských budov, 

ktoré spadali pod UŠI, bolo 50. 

248


mo nadriadenom. V prípade, že bolo hodnotenie menej uspokojivé, odporúčala komisia 

ponechať učiteľa v škole až do ďalšieho hodnotenia. Prezídium PŠO SNR v snahe vyjsť 

v ústrety učiteľom meštianskych škôl a stredných škôl a pomôcť im úspešne zvládnuť 

skúšky učiteľskej spôsobilosti, ponúkalo v obežníku z 14. mája 1946 prípravný šesťtýždňový 

kurz (od 5. júla do 24. augusta 1946) pre predmety slovenský jazyk, dejepis, 

zemepis, telesná výchova, matematika, deskriptívna geometria, ale zvlášť z ruského jazyka. 

Absolventi kurzu dostali „frekventačné“ vysvedčenie. 28 Po schválení návrhu na 

zloženie kvalifikačná komisia pri UŠI na zasadnutí 18. novembra 1946 posúdila kvalifikačné 

predpoklady 78 učiteľov vrátane učiteľov z okresu Svidník. Komisii predsedal 

školský inšpektor Jozef Chudík a jedným z podpredsedov bol inšpektor zo Svidníka 

Mikuláš Turčanij. 

Krátko po vojne sa aj vo Svidníckom okrese začala rozrastať sieť detských opatrovní, 

ktoré boli verejnými sociálnymi a výchovnými zariadeniami pre deti predškolského 

veku. Materiálne vybavenie detských opatrovní bolo v prvých povojnových rokoch zastarané 

a značne poškodené vojnovými udalosťami. Chýbalo im vnútorné zariadenie 

a hračky. Situácia bola sťažená najmä tým, že dochádzka do detských opatrovní nebola 

povinná a tak bola slabá a nepravidelná, čo bolo spôsobené aj tým, že deti v predškolskom 

veku boli väčšinou vychovávané iba v rodine. Školským zákonom č. 95/1948 boli 

detské opatrovne premenované na materské školy a stali sa súčasťou školského systému. 

Vo svojej činnosti sa riadili rozvrhom hodín, ktorý bol vypracovaný riaditeľkou školy na 

šesť dní v týždni, teda od pondelka do soboty. Dopoludnia sa deti zväčša venovali vecnému 

rozhovoru, cvičeniu zmyslov a telesnej výchove. Po roku 1948 počet materských 

škôl v okrese stúpol, začiatkom 50. rokov boli okrem Svidníka v ďalších šiestich obciach 

– v Cernine, Hunkovciach, Kurimke, Ladomirovej, Rovnom a vo Vyšnom Mirošove. 29 

V máji 1952 pribudli k nim ďalšie tri materské školy. V šiestich materských školách bola 

zavedená celodenná starostlivosť. V tom istom roku došlo, na pokyn vyšších orgánov, 

k prehodnoteniu činnosti materských škôl v obciach, ktoré malo politický podtext. Hodnotila 

sa totiž nielen dochádzka deti do zariadení, ale aj zaradenie matiek do pracovného 

pomeru a zvlášť sa sledovalo zapojenie sa obyvateľov obce do procesu kolektivizácie. 

O tom, či materská škola v obci ostane alebo bude zrušená, rozhodovalo aj to, či mala 

obec Jednotné roľnícke družstvo (JRD) a akého typu alebo nejaký podnik. V prípade, 

ak rodičia pracovali na vlastnom majetku a v obci nebolo JRD ani závod, padlo odporúčanie 

zastaviť činnosť materskej školy. Postoj vyšších orgánov sa zmenil, keď v obci založili 

JRD alebo závod. Po tejto previerke nedošlo v okrese k podstatnej redukcii počtu 

materských škôl, pretože v roku 1955 boli v ôsmich obciach – Dubová, Cigla, Kečkovce, 

Kurimka, Krajná Poľana, Ladomirová, Mestisko, Stročín a vo Svidníku. 30 

28 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník Prezídia PŠO zo 14. mája 1946 školským inšpektorátom. 

29 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Súpis škôl vo Svidníckom okrese všetkých typov. 

30 ŠA Prešov, pob. Prešov. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Zoznam 

všetkých škôl v okrese Svidník. 

249


Podstatne iná situácia bola vo Svidníckom okrese vo sfére všeobecnovzdelávacích 

škôl (ľudových škôl), ktoré poskytovali základné všeobecné vzdelanie pre život a prácu 

v spoločnosti a vytvárali predpoklady pre ďalšie odborné vzdelávanie. 31 Elementárna 

ľudová (národná) škola poskytovala popri troch elementárnych spôsobilostiach (čítaní, 

písaní a počítaní) i základy rozumovej, ideovo-politickej, mravnej, pracovnej, estetickej 

a telesnej výchovy. Vstupovali do nej deti po šiestom roku veku. Obyvateľstvo Svidníckeho 

okresu po vojne bolo väčšinou rozptýlené do menších dedín a to si priam vynútilo, 

že sa v obciach zakladali školy s malým počtom žiakov. Tak väčšina žiakov obcí Svidníckeho 

okresu navštevovala nižšie organizované ľudové (národné) zväčša jednotriedne 

či dvojtriedne školy. Boli to školy najnižšej organizačnej štruktúry a práca učiteľa v nich 

bola mimoriadne náročná, pretože učiteľ tu vyučoval žiakov niekoľkých postupových 

ročníkov. Rozvrh hodín na jednotriednej národnej škole bol v jednotlivých dňoch pondelok 

až sobota zostavený podľa oddelení. V jednej triede bolo jeden až päť oddelení 

podľa ročníkov. 32 

V školskom roku 1950/1951 boli vo Svidníckom okrese všeobecnovzdelávacie školy, 

t. j. štátne ruské (ukrajinské) ľudové školy napr. v obciach Mlynárovce, Vyšný Orlík, Vyšný 

Mirošov, Krajná Porúbka, Jurkova Voľa, Kurimka, Kružlová, Vyšný Komárnik, Vápeník, 

Vagrinec, Bodružal, Dlhoňa, Hrabovčík, Krajná Bystrá, Svidnička, Dubová, Stročín, 

Dobroslava, Kečkovce, Nižná Písaná, Vyšná Jedľová, Belejovce, Korejovce, Miroľa, Krajné 

Čierne, Nižný Komárnik, Pstriná a Národná škola (slovenská) v Mestisku a v Stročíne. 

33 Začiatkom 50. rokov bolo v okrese Svidník celkove 48 národných škôl I. typu, z nich 

45 bolo s vyučovacím jazykom ruským/ukrajinským. V roku 1955 ich počet poklesol na 

42 v dôsledku toho, že šesť národných škôl bolo preradených na osemročné stredné školy. 

Týkalo sa to škôl v obciach Cernina, Krajná Poľana, Kružlová, Mestisko, Nižný Mirošov, 

Pstriná a vo Svidníku. Týmto krokom mali ľudové (národné) školy okrem 1. až 5. ročníka 

aj 6. až 8. ročník. V súvislosti s touto zmenou sa aj počet učiteľov na osemročných školách 

zvýšil. V Cernine a v Nižnom Mirošove zabezpečovali vyučovanie štyria učitelia, 

v Krajnej Poľane a v Kružlovej pôsobilo po päť učiteľov, v Mestisku boli traja učitelia, 

v Pstrinej dvaja a vo svidníckej škole bolo sedem učiteľov. 34 Vo všetkých uvedených školách 

okrem školy v Mestisku bol vyučovací jazyk ukrajinský. 

31 V prvej ČSR sa za všeobecnovzdelávacie školy považovali ľudové školy, meštianske školy, 

reálky a všetky typy gymnázií. Podľa školského zákona č. 95/1948 patrili k všeobecnovzdelávacím 

školách päťročné – národné školy, štvorročné stredné školy (nižšie) a štvorročné 

gymnáziá. Podľa školského zákona č. 31/1953 národné školy, osemročné stredné školy a jedenásťročné 

stredné školy. 

32 Napr. učiteľ v pondelok v jednej triede mal tri oddelenia – prvákov až tretiakov, a tak na prvej 

hodine preberal v prvom oddelení s prvákmi prvouku, v druhom oddelení s druhákmi mal 

vlastivedu a v treťom oddelení vyučoval tretiakov slovenský jazyk. Niektoré predmety i keď 

s rozdielnym obsahom primeraným veku detí (ročníku) mali spoločné, ako napr. počty (matematika), 

náboženská výchova, vlastiveda, kreslenie, telesná výchova, hudobná výchova. 


34 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. 

250


V roku 1955 sa odbor školstva Rady KNV v Prešove zaoberal otázkou národných 

(ľudových) škôl s nízkym počtom žiakov. Na základe rozhodnutia, ktoré oznámili 

15. augusta 1955 odboru školstva, osvety a telovýchovy ONV vo Svidníku, sa rozhodili 

ponechať jednotriedne národné školy s menším počtom žiakov ako 15 v obciach 

Belejovce, Dobroslava, Medvedie, Nižná Jedlová, Príkra, Vápeník a Nižná Písaná. 

Všetky boli s vyučovacím jazykom ukrajinským. 35 Dochádzka žiakov na vyučovanie 

v ľudových (národných) školách bola v povojnovom období nepravidelná a sprevádzala 

ju vysoká absencia. Jej najčastejšími dôvodmi boli nedostatok obuvi, šatstva, nefunkčná 

doprava, ale aj fakt, že rodičia potrebovali deti doma z rôznych dôvodov (na práce 

v poľnohospodárstve, na pomoc pri výchove súrodencov najmä u vdov a vdovcov a i.) 

a niekedy nechodili deti do školy z nedbalosti rodičov. 

Už pred 2. svetovou vojnou bola vo Svidníku Štátna obvodná meštianska škola zmiešaná, 

ktorá od školského roku 1945/1946 niesla názov Štátna ruská meštianska škola vo 

Svidníku. 36 Zmenil sa nielen názov školy, ale aj vyučovací jazyk, a to zo slovenského 

na ruský. Aj celá administratíva, týkajúca sa školy vrátane zápisníc zo zasadnutí učiteľského 

zboru sa už viedla nie v slovenčine, ale v ruštine. Vysvedčenia boli vypisované 

dvojjazyčne – v slovenskom a ruskom jazyku. Okrem chovania sa hodnotili povinné 

predmety a to náboženská výchova, slovenský jazyk s náukou o písomnostiach, ruský 

jazyk, občianska náuka a výchova, zemepis, dejepis, prírodopis, prírodospyt, počty 

s jednoduchým účtovníctvom, kreslenie, spev, telesná výchova. 37 Medzi predmety rozšíreného 

vyučovania patrili chémia a náuka o hospodárstve. Vo štvrtom ročníku bol 

vyučovací jazyk rusínsky (ruský) a vyučovali sa predmety občianska náuka a výchova, 

dejepis, zemepis, prírodopis, prírodospyt, počty, merba a rysovanie, kreslenie, ručné 

práce chlapčenské a ručné práce dievčenské s náukou o domácom hospodárstve a telesná 

výchova. Ako nepovinné predmety sa vyučoval nemecký jazyk, rýchlopis, písanie 

na písacom stroji a spev pre dievčatá. V školskom roku 1945/46 navštevovalo školu 

171 žiakov a výučba prebiehala v štyroch triedach. Prevažná väčšina žiakov si uvádzala 

národnosť ruskú (len zriedkavo slovenskú) a vierovyznanie gréckokatolícke, občas pravoslávne 

či rímskokatolícke. Napr. z 36 žiakov 2. A sa okrem piatich všetci ostatní hlásili 

k národnosti ruskej a ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu. Podobná situácia bola aj 

v ostatných triedach. 38 

Do roku 1948 neboli v okrese Svidník stredné všeobecnovzdelávacie školy (SVŠ) 

a tak významným príspevkom k normálnemu fungovaniu školstva sa stalo rozhodnutie 

založiť vo Svidníku gymnázium. Bolo zriadené 14. septembra 1948 a jeho prvým 

35 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Ponechanie 

národných škôl s malým počtom žiakov. 

36 Vyučovanie v nej sa začalo po čiastočnej rekonštrukcii jej budovy 1. októbra 1945 a skončilo 

sa 28. júna 1946. 

37 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Štátna obvodná meštianska škola 

vo Vyšnom Svidníku. 

38 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Štátna obvodná meštianska škola 

vo Vyšnom Svidníku. 

251


riaditeľom sa stal ruský emigrant Alexander Levin. (V tom istom roku ho vystriedal 

P. Rastorgujev.) Vyučovanie prebiehalo v ruskom jazyku. Školu v školskom roku 1948/ 

49 navštevovalo 50 žiakov, približne 50 % z nich bolo z okresov Bardejov, Humenné, 

Stropkov, Giraltovce, Medzilaborce a Sabinov. Obyvatelia Svidníka privítali utvorenie 

školy a pomáhali pedagógom a žiakom s ubytovaním, čo nebolo v povojnových rokoch 

ľahké. Ako internát slúžili žiakom spočiatku triedy gymnázia. 39 Na základe rozhodnutia 

PŠVU SNR bolo gymnázium pri príležitosti 5. výročia Karpatsko-duklianskej 

operácie premenované na Ruské gymnázium pamiatky duklianskych hrdinov vo Svidníku. 

Škola sa postupne rozrastala. Už v nasledujúcom školskom roku 1949/50 mala 

štyri triedy so 116 žiakmi. V druhom polroku školského roku 1950/1951 zaviedli v škole 

nový vyučovací predmet – ukrajinský jazyk. V tom istom roku (1951) došlo k zmene 

vyučovacieho jazyka na ukrajinský a to na základe uznesenia z konferencie učiteľov 

Svidníckeho okresu konanej 30. augusta 1951. 40 Závažnú zmenu v činnosti školy priniesol 

školský zákon z roku 1953, ktorým sa zavádzala v školstve jednotná sústava vyučovania 

a vzdelávania mládeže. Zanikali gymnáziá ako základný typ SVŠ a namiesto nich 

sa vytvárali jedenásťročné stredné školy (JSŠ). Vo svidníckych školských pomeroch to 

znamenalo, že od. 1. septembra 1953 sa gymnázium (jeho 1. a 2. ročník) zlúčilo so základnou 

(národnou) školou a s meštianskou školou. Riaditeľom JSŠ sa stal dovtedajší 

riaditeľ gymnázia Ilja Vološčuk. 41 Po tejto integrácii navštevovalo JSŠ v školskom roku 

1953/54 vyše 300 žiakov a vyučovanie zabezpečovalo 24 učiteľov – Ján Dacej, Vasiľ 

Rudy, Ctibor Hrabi, Jozef Dušenka, Ján Mindoš, Vasiľ Franko, Jozef Karaffa, Melánia 

Gavulová, Andrej Masica, Ján Zbihlej, Peter Holent, Jozef Košč, Irena Karaffová, Cecília 

Golecová, Anna Lučkaničová, Mária Petríková, Oľga Fecurková, Mária Ňachajová, 

Mária Zbihlejová, Juliana Laputková, Mária Lacková, Mária Mindošová, Peter Jacenko 

a Anna Pichaničová. 42 V prvom a druhom ročníku sa vyučoval len ukrajinský jazyk, až 

v treťom ročníku pribudol žiakom slovenský jazyk. Povinnými jazykmi pre šiestakov 

už boli slovenský, ukrajinský a ruský jazyk. Okrem nich sa vyučoval dejepis, zemepis, 

matematika, biológia, telesná výchova, kreslenie, hudobná výchova a práce v dielni. 

Žiaci 8. ročníka sa podrobili záverečnej skúške zo slovenského jazyka, ktorá pozostávala 

z diktátu, slohu a ústnej skúšky, z ruského jazyka museli zvládnuť ústnu skúšku 

a z matematiky písomnú i ústnu skúšku. Pri „zvolenom“ predmete nemali žiaci možnosť 

výberu a museli vykonať skúšku z ukrajinského jazyka, ktorá pozostávala opäť 

z diktátu, slohu a ústnej skúšky. Záverečná skúška zo slovenského jazyka pozostávala 

z ústnej časti, v ktorej žiaci dostali jednu otázku z gramatiky a druhú z literatúry. Na 

39 HIRJAK, Emil – HNAT, Michal: Gymnázium včera. In: Gymnázium duklianskych hrdinov 

Svidník. 50. výročie. Svidník : Akcent, 1998, s. 7. 

40 HIRJAK, Emil – HNAT, Michal: Gymnázium včera. In: Gymnázium duklianskych hrdinov 

Svidník. 50. výročie. Svidník : Akcent, 1998, s. 8. V roku 1952 sa na svidnícke gymnázium 

hlásilo viac záujemcov o štúdium, než bolo smerné číslo. 

41 Až do prijatia nového školského zákona v roku 1960 sa na poste riaditeľa školy vystriedali 

Ján Dacej, Andrej Masica a Štefan Minčič. 


252


ilustráciu uvádzame niektoré stanovené literárne témy pre školský rok 1956/57: Jozef 

Gregor Tajovský a jeho Statky zmätky, Martin Kukučín: Rysavá jalovica, Fraňo Kráľ: 

Čenkovej deti, Andrej Sládkovič: Detvan, Ján Kalinčiak: Reštaurácia, Peter Jilemnický: 

Kronika, O dvoch bratoch, Kus cukru, Pole neorané, Milan Lajčiak: Pieseň o veľkom 

priateľstve, Ján Kostra: Nové ráno, Samo Chalupka: Mor ho!, Ján Botto: Smrť Jánošíkova, 

Július Fučík: Reportáž spod šibenice, František Hečko: Drevená dedina, Janko Kráľ: 

Jarná pieseň, Božena Němcová: Babička. 43 Záverečné skúšky sa zvyčajne konali v prvej 

polovici júna pred sedemčlennou komisiou, ktorej predsedal riaditeľ školy a ďalšími jej 

členmi boli – zástupca školskej správy, triedny učiteľ a štyria skúšajúci učitelia za jednotlivé 

predmety. Triedna kniha, triedne výkazy a školská dokumentácia boli vedené 

dvojjazyčne v slovenskom a ukrajinskom jazyku. Žiaci mali v triednej knihe v kolónke 

národnosti uvedenú vo väčšine prípadov už ukrajinskú národnosť a len časť z nich mala 

uvedenú slovenskú, ruskú či cigánsku národnosť. K tomu sa viazalo aj priznanie k náboženskému 

vierovyznaniu. Väčšina žiakov si nahlásila pravoslávnu vieru. Len v prípade, 

že si žiaci uviedli slovenskú národnosť, hlásili sa i ku katolíckemu vierovyznaniu, pritom 

len zriedka uviedli, či išlo o rímskokatolícke alebo gréckokatolícke. Niektorí žiaci 

sa k otázke vierovyznania vôbec nevyjadrili. 44 JSŠ sa snažila vyjsť v ústrety aj deťom, 

ktoré mali záujem o štúdium na nej v slovenskom jazyku a tak v školskom roku 1956/57 

bola zriadená Slovenská národná škola pri JSŠ ukrajinskej vo Svidníku. Záujem o štúdium 

v nej prejavilo 50 žiakov slovenskej národnosti, boli to prevažne deti zamestnancov 

v štátnej správe. 45 Záujem o štúdium v JSŠ bol značný, čo dokladuje aj stúpajúci 

počet žiakov a tried. V roku 1960 mala JSŠ 23 tried so 650 žiakmi, ktorých vyučovalo 

32 učiteľov na čele s mladým riaditeľom Štefanom Minčičom. Okrem svidníckych ju 

navštevovali i deti z okolitých obcí. 

Odborné školy vo Svidníckom okrese pred 2. svetovou vojnou neboli. Postupný hospodársky 

vývoj, s prihliadnutím na poľnohospodársky charakter okresu, si vyžiadal zriadenie 

poľnohospodárskej školy. Rozhodnutie o ich založení vo Svidníku a vo Vyšnom 

Orlíku padlo na zasadnutí Rady ONV vo Svidníku 21. decembra 1945. V nasledujúcom 

období počet poľnohospodárskych škôl stúpol. Už v máji 1946 boli v obciach Ladomirová 

(od 1. októbra 1945), Nižná Jedľová (od 1. marca 1946) a Vyšný Mirošov (bola založená 

ešte 1. septembra 1938). Záujem o založenie poľnohospodárskej školy prejavili i obce 

Cernina, Dubová, Kapišová, Kečkovce, Krajná Poľana, Kurimka, Nižná Písaná, Nižný 

Mirošov, Pstriná, Rovné, Roztoky, Stročín, Svidnička, Hunkovce a Mlynárovce. 46 

43 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku 

1953 – 1961. 

44 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku 

1953 – 1961. Od školského roku 1956/57 sa začali v agende školy využívať nové tlačivá, 

ktoré boli v ukrajinskom jazyku a vierovyznanie sa v nich neuvádzalo. 

45 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku 

1953 – 1961. 

46 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List Školského inšpektora v Stropkove Prezídiu UNRP 

v Prešove z 8. mája 1946. 

253


Nové možnosti vo výchove a vzdelávaní mládeže Svidníckeho okresu ponúkala 

Ľudová škola umenia vo Svidníku (neskôr základná umelecká škola), ktorú ustanovili 

15. novembra 1959. Jej zakladateľom a prvým riaditeľom bol Albín Lauko. Celé štyri 

roky učil na škole sám a mal k dispozícii len jednu miestnosť v bývalej knižnici. Škola 

umožňovala rozvíjať talent deti v oddelení hudobnej výchovy v hre na akordeón, husle 

a klavír, mala tiež oddelenie umeleckého prednesu a výtvarné oddelenie. 47 

Medzi povinné predmety žiakov všeobecnovzdelávacích a meštianskych škôl 

v predvojnovom období i v prvých rokoch po vojne patrilo náboženstvo, ktoré bolo v povojnových 

učebných plánoch premenované na náboženskú výchovu. Tým sa mal „správne 

zdôrazniť“ jeden z najdôležitejších cieľov práce učiteľa náboženstva „vychovávať zo 

žiaka človeka charakteru, pevnej chrbtovej kosti, pevnej vôle, človeka statočnosti, mravnosti 

a lásky, človeka, ktorý bude vedieť vnášať viac kresťanstva do svojho praktického 

života“. 48 Takýto pozitívny vzťah štátnych orgánov k náboženstvu vo vyučovacom procese 

zotrval len do februárového prevratu v roku 1948, po ktorom došlo postupne k zásadnej 

zmene postoja nielen k vyučovaniu náboženskej výchovy, ale aj vo vzťahu k vierovyznaniu 

žiakov i učiteľskej obce. PŠO SNR výnosom zo 16. augusta 1948 vydalo nový učebný 

plán a učebné osnovy pre národné (ľudové) školy, v ktorých ešte náboženská výchova 

ostala medzi povinnými predmetmi s rozsahom dvoch hodín týždenne v každom ročníku 

a bola tiež súčasťou vyučovacieho procesu na stredných školách v rozsahu dvoch, resp. 

jednej hodiny týždenne. Vedúci činitelia KSČ si zrejme v tom období uvedomovali, že 

zrušenie vyučovania náboženstva by bolo veľmi radikálnym a neproduktívnym krokom. 

Rozhodli sa však rozvinúť protináboženskú kampaň, ktorá vyvrcholila v rokoch 1952 

a 1953. Pozícia vyučovania náboženstva v školách bola značne oslabená po prijatí uznesenia 

Ústredného výboru KSČ v júni 1952, ktoré zaväzovalo všetkých rodičov prihlásiť 

svoje dieťa na vyučovanie náboženstva, pokiaľ chceli, aby sa na ňom zúčastňovalo. Toto 

uznesenie konkretizoval výnos PŠVU SNR, na základe ktorého náboženská výchova bola 

povinným vyučovacím predmetom len pre tie deti, ktorých rodičia si to želali a dieťa na 

náboženstvo prihlásili. Zároveň platila aj smernica, na základe ktorej mali rodičia právo 

odhlásiť svoje deti z vyučovania náboženstva i v priebehu školského roka. 49 Náboženstvo 

vyučovali kapláni alebo farári príslušného vierovyznania. 

V polovici 50. rokov sa vytláčanie vyučovania náboženstva zo škôl naplno prejavilo 

aj vo Svidníckom okrese. 50 V dokumente Cirkevná situačná správa, ktorý prerokovala 

47 ŠVORC, Peter – DERFIŇÁK, Patrik – JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Svidník v premenách 

času. Sabinov : Dino, 2005, s. 48. 

48 BORTEL, Ľudovít: Náboženstvo či náboženská výchova? In: Jednotná škola roč. I., 1945/ 

1946, č. 5 – 6, s. 220. 

49 GABZDILOVÁ, Soňa: Komunistická strana Československa a školstvo na Slovensku v rokoch 

1948 – 1953. In: Boľševizmus, komunizmus a radikálny socializmus v Československu. 

Svazek I. Praha : Dokorán, 2003, s. 221 – 222. 

50 Bližšie: ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV vo Svidníku I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná 

situácia. Situačné správy. Výkazy o vyučovaní náboženstva na školách v okrese za 

rok 1955. 

254


Rada ONV vo Svidníku vo februári 1955, sa s uspokojením konštatovalo, že „vyučovanie 

náboženstva v tunajšom okrese sa prevádza v dvoch obciach a to Mestisku a Stročíne“. 

51 Vyučovanie náboženstva obmedzovali rôzne nariadenia. Napr. veriaci z obce 

Vyšný Mirošov sa sťažovali, že aj napriek tomu, že sa ich deti prihlásili na vyučovanie 

náboženstva, tak sa jeho výučba neuskutočnila, pretože miestny farár, ktorý mal náboženstvo 

vyučovať, ho odmietol učiť po skončení vyučovania. Trval na tom, že ho chce 

učiť doobeda alebo tesne po obede, s čím zase miestny učiteľ nechcel súhlasiť. Učiteľa 

samozrejme podporil aj okresný inšpektorát školstva, a tak v duchu jeho pokynov sa mal 

farár podriadiť a vyučovať náboženstvo po ukončení vyučovacieho programu. Zaujímavá 

situácia vznikla v obci Ladomirová, kde bola podaná sťažnosť na miestneho farára, 

ktorý vyučoval náboženstvo na fare a v kostole. Takéto počínanie mu bolo zakázané 

s odôvodnením, že v obci neboli deti prihlásené na vyučovanie náboženstva. V pohovore 

sa farár obhajoval tým, že on pripravoval deti len na sväté prijímanie a vo svoj prospech 

využil i údaj, že sa na škole nikto neprihlásil na vyučovanie náboženstva. 52 

Aj keď sa vyučovanie náboženstva realizovalo len v skromnej miere, predsa bolo 

sledované štátnymi a straníckymi orgánmi. Odbor pre cirkevné záležitosti Rady KNV 

v Prešove zaslal 23. novembra 1955 pokyny pre cirkevných tajomníkov ONV, na základe 

ktorých mali podať podrobnú „situačnú správu“ o situácii v okrese podľa jednotlivých 

cirkví. V súvislosti so školstvom sa od cirkevného tajomníka požadovalo, aby zhodnotil 

priebeh vyučovania náboženstva v školách – aké formy výučby používajú duchovní 

a učitelia náboženskej výchovy, aký bol záujem detí o vyučovanie náboženstva, aká bola 

dochádzka na náboženskú výchovu, či boli deti v priebehu školského roka odpútavaní 

od vyučovania náboženstva, aké formy sa pri tom využívali a či sa deti z vyučovania odhlasovali. 

Zároveň mal zaznamenať reakciu učiteľov na vyučovanie náboženstva. 53 Na 

úspešnosť vytláčania náboženstva zo škôl a na pokles religiozity v okrese poukazovalo 

aj hlásenie odboru cirkevných záležitosti ONV vo Svidníku z 9. marca 1955 zaslané na 

cirkevný odbor KNV do Prešova. Okrem iného sa v ňom s uspokojením konštatovalo, 

že oproti minulosti poklesla „metodická moc“ cirkví a duchovenstva a že medzi mládežou 

sa osvedčila propaganda vedeckého svetonázoru, v dôsledku čoho došlo i k poklesu 

návštevnosti kostolov. V lete 1955 dostali cirkevní tajomníci ONV smernice na štatistickú 

evidenciu žiakov, ktorí sa prihlásili na vyučovanie náboženstva. Z nej vyplývalo, 

že od počtu prihlásených žiakov závisel aj počet hodín náboženskej výchovy, a tak čím 

bol nižší počet žiakov, tým nižší bol i počet hodín. Vyučovanie náboženskej výchovy sa 

otvorilo pri počte dvoch žiakov ako jedno oddelenie s hodinou mesačne. Keď bolo zá- 

51 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV vo Svidníku I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná 

situácia. Cirkevná situačná správa za mesiac február 1955. Zaslal cirkevný odbor ONV Svidník 

na cirkevný odbor KNV v Prešove. 

52 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia. 

Situačná správa. 



255


ujemcov o vyučovanie náboženstva päť až osem, bolo utvorené jedno oddelenie a učilo 

sa hodinu raz za dva týždne. Pokiaľ bolo prihlásených deväť až 15 žiakov, utvorili jedno 

oddelenie, ale vyučovalo sa hodinu týždenne. Keď prejavilo záujem viac ako 16 žiakov, 

boli zaradení opäť do jedného oddelenia a výučbe náboženstva boli venované dve hodiny 

týždenne. V jednom oddelení mohlo byť aj viac než 50 žiakov. Pre vytvorenie oddelenia 

bol smerodajný počet žiakov tej istej náboženskej konfesie na škole a nie v jednotlivých 

triedach. Prihlášku na náboženstvo museli podpísať obaja rodičia. Len v prípade, 

ak jeden z rodičov pracoval dlhšiu dobu mimo bydliska, stačil jeden podpis. Odovzdať 

sa mala riaditeľstvu školy a riaditeľ bol povinný oznámiť počet prihlásených žiakov na 

príslušný odbor školstva ONV. V zmysle zákona č. 218/49 Zb. bol každý farár povinný 

bezplatne odučiť osem hodín a kaplán 10 hodín týždenne. 54 

Výrazný vplyv na pokles záujemcov o vyučovanie náboženstva v školách Svidníckeho 

okresu mala tzv. pravoslávna akcia, ktorá sa naplno rozvinula začiatkom 50. rokov. 

Jej obsahom bolo štátne zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a náboženstva a jeho nahradenie 

pravoslávnou cirkvou a konfesiou. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a zavedenie 

pravoslávia bolo politicky zdôvodňované snahou oslabiť vplyv Vatikánu na obyvateľstvo. 

Pri príprave a realizácii akcie P, ako sa pravoslavizácia označovala, bol popieraný 

nacionálny charakter s tým, že spadá do oblasti cirkevnej a nie národnostnej politiky. 

V skutočnosti však ani objektívne nebolo možné, aby pravoslávna akcia nezasiahla do 

národnostných pomerov v regióne, pretože gréckokatolícka cirkev bola hlavnou oporou 

rusínskeho obyvateľstva a teda vážnou prekážkou ukrajinizácie. Administratívne 

rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola stálou inštitúciou rusínsko-ukrajinského 

obyvateľstva na Slovensku, bolo zákonite pochopené ako vonkajší zásah nielen proti 

viere, ale aj proti národnosti. 55 Pravoslavizácia sa prejavila i v oblasti školstva jednak 

v poklese záujmu o vyučovanie náboženstva, keďže išlo o školy v obciach s obyvateľmi 

prevažne gréckokatolíckeho vierovyznania, ale aj v administratíve a evidencii žiakov 

školy, ktorí prešli nielen zmenami vo vyučovacom jazyku zo slovenského na ruský a potom 

na ukrajinský, ale aj v hlásení sa k vierovyznaniu. Nie zriedkavé boli prípady, že 

žiaci v priebehu školskej dochádzky zmenili osobné údaje tak o národnosti, ako i o vierovyznaní. 

Jedným z nich bol aj žiak národnej školy v Krajnej Poľane Ivan Drozd, ktorý 

sa v školskom roku 1946/47 hlásil ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, pričom si národnosť 

neuviedol, v nasledujúcom školskom roku 1947/48 si to isté vierovyznanie ponechal, 

ale národnosť si už uviedol, a to ruskú. V školskom roku 1949/50 zmenil národnosť 

na ukrajinskú a vierovyznanie mal stále gréckokatolícke. V školskom roku 1950/51 

si národnosť opäť neuviedol, ale vieru si nahlásil pravoslávnu a v školskom roku 1951/52 



55 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku 

v rokoch 1948 – 1953. In: Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Praha : Ústav pro soudobé 

dějiny AV ČR, 1994, Svazek 21, s. 114. 

256


mal už evidovanú národnosť ukrajinskú a vierovyznanie pravoslávne. 56 Z uvedeného je 

zrejmé, že sa postupne musel prispôsobiť spoločensko-politickej klíme v štáte. 

Spoločensko-politickým a ideologickým zmenám sa museli prispôsobiť, pokiaľ chceli 

zotrvať na svojich miestach, aj učitelia, riaditelia škôl a ostatní školskí zamestnanci. 

Prejavilo sa to aj na rokovaní konferencie učiteľov škôl okresu Svidník v polovici júna 

1950 vo Svidníku, kde sa organizátorom podarilo presadiť svoje zámery pri realizácii 

akcie P tým, že sa 112 prítomných učiteľov „manifestačne“ podpísalo, že prestupujú 

z gréckokatolíckej viery na pravoslávnu a teda, že „sa vracajú k viere svojich predkov 

a nechcú mať nič so zradnou politikou Vatikánu“. 57 

Učitelia boli nútení podriadiť sa vládnej politike, pretože boli sledovaní, hodnotení 

a kádrovaní v duchu pokynov a nariadení štátnych orgánov už pred rokom 1948, ale 

najmä po ňom. Na základe tajného príkazu RUŠ PŠO SNR s označením Evidencia z 10. 

apríla 1947 s odvolaním sa na to, že „mnohí učitelia často nedodržujú príkazy školských 

úradov, správajú sa nedôstojne menu učiteľa, dokonca často vedú škodlivú agitáciu proti 

školským úradom a nastoleným poriadkom“, prikazovali UŠI, aby zaviedol okrem oficiálnej 

aj prísne tajnú evidenciu, v ktorej mal zaznamenávať správanie sa jednotlivých 

učiteľov nielen v škole, ale aj mimo školy, evidovať aktivity proti školstvu, proti UNRP, 

proti RUŠ a proti Sovietskemu zväzu. Takto získané informácie mali zohrávať rozhodujúcu 

úlohu pri udeľovaní eventuálnych učiteľských výhod, pri odporúčaniach, pri premiestňovaní 

či vylučovaní učiteľov. Podľa pokynov mal inšpektorát pri premiestnení, 

vylučovaní a odmeňovaní učiteľov predložiť svoje vyjadrenie v dvoch obálkach, z nich 

jedna mala byť označená červeným nápisom Tajné. 58 O dva týždne neskôr 21. apríla 

1947 dostal UŠI v Stropkove od PŠO SNR obežník s označením Dôverné!, v ktorom sa 

školským inšpektorom okrem iného nariaďovalo, aby pozorne sledovali každú činnosť 

všetkých učiteľov, zvlášť tých „horšie preverených“. Nespokojnosť v ňom vyslovili najmä 

s realizáciou štátnoobčianskej výchovy, ktorá sa podľa ich mienky neuskutočňovala 

dosť intenzívne. Apelovali na inšpektorov, aby mali na pamäti to, že „správna štátoobčianska 

výchova“ musí byť založená na ideách, na ktorých štát vznikol – „pokrok, vláda 

ľudu, sociálna rovnosť, národná a slavianska jednota a bratstvo, pomoc a sila Červenej 

armády a ZSSR, duch národného povstania, orientácia všeslavianska, ľudová demokracia, 

československá štátna jednota“. 59 Inšpektori boli povinní osobne sa presvedčiť, že 

uvedené heslá boli nielen spomenuté, ale že sa „aj dôkladne prehĺbili vhodne v každej 

škole a v každej triede“ a učiteľom mali „dôrazne“ pripomínať, že majú „v tomto duchu 

pôsobiť“. To už boli zreteľné prejavy postupnej ideologizácie školstva, ktorá sa naplno 

56 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Národná škola Krajná Poľana 

1946/47 – 1952/53. 

57 Učiteľská konferencia vo Svidníku. In: Hlas ľudu VI., 25. júna 1950, č. 25, s. 5. 

58 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List RUŠ PŠO SNR v Bratislave UŠI v Stropkove 

z 10. apríla 1947. 

59 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník čís. 67/47 PŠO SNR v Bratislave UŠI v Stropkove 

z 21. apríla 1947. 

257


rozvinula po februári 1948, keď došlo k zmene spoločensko-politických pomerov v Československu. 

Tie sa osobitne citlivo dotkli aj učiteľov. Požiadavkou prijímať do ich radov 

iba osoby spoľahlivé a po odporúčaní príslušným národným výborom sa sledovala očista 

škôl od osôb politicky sa angažujúcich v bývalom režime. Učiteľov ako štátnych zamestnancov 

zaradila nová vládna moc k tým vrstvám spoločnosti, ktorým sa musela venovať 

zvýšená pozornosť. Boli tak sledovaní, preverovaní, školení, prevychovávaní, usmerňovaní 

a to nielen v pracovnej činnosti, ale aj mimo nej a často i s pomocou donucovacích 

prostriedkov. V zmysle ustanovenia 41 vládneho nariadenia zo 14. decembra 1948 o znížení 

počtu štátnych a verejných zamestnancov a o ich preradení do výroby bolo postihnutých 

veľa učiteľov. Keďže Prezídium PŠVU SNR prejavilo nespokojnosť s priebehom 

presunu štátnych a verejných zamestnancov na základe dobrovoľných prihlášok, ktorá 

sa podľa jeho mienky stretla u zamestnancov školského rezortu s malým pochopením, 60 

pristúpilo sa k druhej fáze realizácie vládneho uznesenia zo 14. decembra 1948, v intenciách 

ktorého sa mal vybrať potrebný počet zamestnancov pre výrobu z úradnej moci. 

Od školských inšpektorov sa tak žiadalo, aby spísali návrhy na zamestnancov (učiteľov 

– kvalifikovaných, administratívnych a pomocných zamestnancov), ktorí by mohli prísť 

do úvahy na preradenie do výroby. Podľa ich pokynov mali byť kritériami výberu – politický 

postoj k terajšiemu režimu a morálne i pracovné kvality zamestnanca (nepriateľ 

režimu, zaháľač a pod.). Výber osôb sa mal konzultovať aj s orgánmi KSS a návrhy sa 

mali predložiť Prezídiu PŠVU SNR. 61 UŠI v Stropkove promptne reagoval na obežník 

a navrhoval zaradiť do výroby z okresu Svidník dočasného učiteľa vo Svidničke Jána 

Ščerbu a „definitívneho“ učiteľa z Pstrinej Juraja Suchého. 

Hodnotení a kádrovaní boli nielen učitelia, ale i riaditelia škôl a inšpektori. V podmienkach 

Svidníckeho okresu sa realizovalo kádrovanie riaditeľov škôl na základe pokynov, 

ktoré zaslal Referát pre školstvo, osvetu a telesnú výchovu KNV v Prešove v podobe 

dokumentu pod názvom Vzor kádrového posudku. Referát pre školstvo, osvetu 

a telovýchovu ONV vo Svidníku bol povinný vypracovať na jeho základe hodnotenia 

riaditeľov škôl. Okrem osobných (meno a priezvisko, dátum a miesto narodenia, bydlisko 

a zaradenie) sa v nich uvádzali i stranícke údaje – či bol riaditeľ členom KSS, odkedy, 

aké stranícke funkcie vykonával, akým bol straníkom či uvedomelým členom, oddaným 

strane, či dostatočne obhajoval politiku KSS a pod. Potom nasledovala kádrová charakteristika 

– z akej rodiny pochádzal, za čo bol pôvodne vyučený, kde pracoval do februára 

1948 a po februári 1948, ako sa zachoval počas okupácie, či a ako sa podieľal na socializácii 

dediny a na organizovaní JRD. Evidovalo sa aj jeho členstvo v spoločenských 

organizáciách Národného frontu a osobné vlastnosti. Na záver sa musel referát ONV 

vyjadriť, či odporúča alebo neodporúča ponechať riaditeľa národnej školy vo funkcii. 

Pokiaľ mal výhrady, tak v závere navrhol meno prípadného nástupcu s jeho stručnou 

60 Upozorňoval na to dôverný Obežník č. 24/1949 z 12. februára 1949, adresovaný školským 

inšpektorátom v záležitosti prevodu štátnych a verejných zamestnancov do výroby. 

61 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník Prezídia PŠVU v Bratislave z 12. februára 

1949. 

258


predbežnou charakteristikou. Napr. z posudku na riaditeľa strednej školy vo Svidníku 

Jána Bakoša sa okrem iného dozvedáme, že bol „po stránke ideologickej uvedomelým 

členom KSS i keď na ňom občas badať vplyv manželky, najmä vo vzťahu k náboženstvu, 

čo je iba rázu prechodného“. 62 Napriek tejto výhrade ho referát ONV vo Svidníku odporúčal 

ponechať vo funkcii pre jeho odborné a pedagogické znalostí a najmä s prihliadnutím 

na to, akú úctu požíval od všetkých straníkov a pokrokovo zmýšľajúcich učiteľov. 

Vyskytli sa aj prípady, že riaditeľ školy nedostal odporúčanie a to často najmä z dôvodu, 

že bol nestraník. 

Ako v celoštátnom meradle na úseku školstva, tak aj na okresnej úrovni bolo potrebné 

nájsť „reakčné a nespoľahlivé učiteľské živly“, ktoré „nevedeli pochopiť“, že „v budovaní 

socializmu má veľký význam ideologická výzbroj a vzdelanie ľudu“. 63 K hľadaniu 

nepriateľov strany a spoločnosti vyzýval i „veľmi dôležitý“ obežník Prezídia PŠVU 

SNR, ktorý nariaďoval školským inšpektorom, aby vyhľadávali vo svojom okrese pracovníkov, 

ktorí sa zúčastňovali alebo spolupôsobili pri protištátnych akciách alebo takúto 

činnosť vykazovali ich rodinní príslušníci. 

Jedným z prejavov kádrových čistiek v školstve bol nedostatok „spoľahlivých“ učiteľov, 

ktorý nová vládna moc riešila tým, že obsadzovala učiteľské miesta ľuďmi, ktorí 

dovtedy pracovali priamo vo výrobnom procese, pričom určujúcim kritériom pri ich 

prijímaní do školských služieb sa stal súhlas a ochota presadzovať líniu tzv. socialistickej 

kultúrnej revolúcie a realizovať vyučovací proces v súlade s marxisticko-leninskou 

ideológiou. Aktivity učiteľov mali byť v súlade s vytýčenou líniou, ktorú charakterizoval 

Klement Gottwald: „Skúsenosť nás učí, že pre budovanie socializmu si musí pracujúci 

ľud vytvoriť a vychovať vlastnú inteligenciu pochádzajúcu z jeho stredu a s ním triedne 

a ideologicky spätú.“ 64 K úspešnému plneniu tejto idey mala prispieť i okresná politická 

škola, ktorá bola zriadená koncom roka 1949 pri OV KSS vo Svidníku a ktorou museli 

prejsť všetci učitelia stredných škôl vo Svidníku. Prvý turnus školenia sa začal 20. decembra 

1949 za účasti 32 frekventantov. 65 Učitelia museli byť činní nielen v škole, ale aj 

mimo nej, boli povinní zúčastňovať sa rôznych politických školení, kurzov a besied. 

Vládnej ideológii a politike sa museli podriadiť aj žiaci, ináč boli potrestaní. Jedným 

z nich bol študent ruského gymnázia vo Svidníku Andrej Kurimský. O jeho „záškodníckej 

činnosti“ zaslal „prísne dôvernú“ správu sekretariát OV KSS vo Svidníku na Referát 

školstva a osvety ONV vo Svidníku. S rozhorčením v nej oznamoval: „Bolo zistené 

z výpovedí svedkov, že Andrej Kurimský študent rus. gymnázia vo Svidníku pred viacerými 

občanmi v obci Varadka prejavil nekladný postoj k terajšiemu ľudovodemokratickému 

zriadeniu a hlavne proti Sov. Zväzu, taktiež jeho otec je dedinským boháčom 

62 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Posudok školského inšpektora na Jána Bakoša. 

63 Bližšie: MICHNOVIČ, Imrich: Vranov nad Topľou v 20. storočí. (Časť druhá: 1948 – 2000) 

Vranov nad Topľou : Vydalo mesto Vranov nad Topľou, 2005, s. 84. 

64 NOVOMESKÝ, Ladislav: IX. zjazd KSČ a naša škola. In: Jednotná škola roč. V., 1949/1950, 

č. 1 – 2, s. 1. 

65 Okresná politická škola vo Svidníku. In: Hlas ľudu roč. VI. 1950, č. 1, s. 9. 

259


a má záporný postoj k terajšiemu zriadeniu, tiež bol potrestaný pre viac priestupkov 

protištátneho smýšľania.“ 66 Sekretariát OV KSS vo Svidníku trval na tom, aby bol študent 

okamžite prepustený zo školy, pretože nemal čo študovať na socialistickej škole. 

Napokon ho v máji 1951 zo školy prepustili. 

Vyučovací proces na všetkých stupňoch škôl bol začiatkom 50. rokov plne poznamenaný 

„rýchlym budovaním socializmu a zostrujúcim sa triednym bojom“. Učitelia 

v rámci tohto procesu boli využívaní pri realizovaní mocensko-politických cieľov komunistickej 

strany. Ich ideovo-politická vyspelosť v duchu vládnej ideológie sa v ďalších 

rokoch uplatňovala v rámci metodických združení, prostredníctvom diaľkového štúdia, 

individuálnym štúdiom politickej a pedagogickej literatúry. Veľký počet učiteľov sa 

zúčastňoval prednášok v rámci pedagogických rád, ako aj na úsekových poradách Revolučného 

odborového hnutia. Politický rozmer dostala i konferencia 112 učiteľov škôl 

okresu Svidník, ktorá sa uskutočnila 15. júna 1950 vo Svidníku. Hovorilo sa na nej 

nielen o stave školstva v ČSR a o školskej politike na Slovensku, ale najmä o rokovaní 

IX. zjazdu KSS. Z dobovej tlače sa o konferencii okrem iného dozvedáme, že „učitelia 

všetky prejavy prijali s veľkým porozumením a zaviazali sa, že úlohy vyplývajúce 

z uznesení IX. zjazdu KSS budú plniť na 100 % nielen v škole, ale aj mimo školy, najmä 

v JRD“. 67 

Stranícke materiály zo zjazdov KSS, ktoré stanovovali aj „hlavné smerovanie školskej 

politiky“, boli hlbšie a detailnejšie rozpracované PŠVU SNR pre všetky typy škôl 

na Slovensku, a to v podobe plánov hlavných úloh na jednotlivé štvrťroky a také boli 

zasielané na referáty školstva a osvety ONV. Napr. plán na tretí štvrťrok 1955, ktorý pozostával 

z piatich častí, hneď v prvej časti upriamil pozornosť na rozpracovanie záverov 

KSČ pre oblasť školstva vo vzťahu k učiteľom a školským pracovníkom. Zdôrazňoval, 

že je potrebné „zabezpečiť, aby všetci učitelia a školskí pracovníci boli pripravení na 

plnenie úloh vyplývajúcich zo zjazdu KSS; za tým účelom sa malo organizovať štúdium 

zjazdových referátov a školenia, obsahom ktorých mali byť otázky – komunistická výchova 

mládeže, komunistická morálka, boj proti buržoáznemu nacionalizmu (najmä 

proti ľudáckemu separatizmu), vedecko-ateistická výchova žiakov, školy v boji za udržanie 

svetového mieru, základné politicko-ekonomické otázky so zreteľom na výchovu 

mládeže“. 68 Druhá časť sa venovala politickému, pedagogickému a organizačnému 

zabezpečeniu nového školského roka 1955/56. V nej bola zakotvená i úloha adresovaná 

dedinským učiteľom, od ktorých sa požadovalo, aby sa zúčastnili osobitných osemdňových 

prázdninových školení na zlepšenie ich kultúrno-osvetovej práce na dedine. 

Vo vzťahu k ukrajinským a maďarským školám sa mali v dôsledku zmien v učebných 

66 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List OV KSS vo Svidníku Referátu školstva, osvety a telesnej 

výchovy ONV vo Svidníku a list Referátu školstva, osvety a telesnej výchovy ONV 

vo Svidníku Ruskému gymnáziu vo Svidníku zo 7. mája 1951. 

67 Učiteľská konferencia vo Svidníku. In: Hlas ľudu VI., 25. júna 1950, č. 25, s. 5. 

68 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Plán hlavných 

úloh Povereníctva školstva na III. štvrťrok 1955. 

260


plánoch vydať nové učebné osnovy a zabezpečiť ich osvojenie si všetkými učiteľmi, 

ktorí v týchto školách učili. V tretej časti pod názvom Zvýšiť výchovnú starostlivosť 

o žiakov počas prázdnin bola okrem iného aj úloha podporovať a kontrolovať letnú aktivitu 

mládeže. Štvrtá a piata časť plánu sa zaoberala otázkami skvalitnenia organizácie 

a riadenia práce PŠVU SNR a nižších zložiek. Týkala sa aj politických a hospodársko- 

-organizačných úloh pri plnení plánu na úseku investičnej výstavby, generálnych opráv 

a údržby školských budov. 

Nielen na realizácii straníckych uznesení, ale aj na spoločensko-politickom dianí 

sa museli podieľať všetky typy škôl. Prejavom ich aktivity bolo i prijímanie rôznych 

záväzkov zo strany riaditeľov, učiteľov a žiakov, čím prejavovali svoj postoj k socialistickému 

zriadeniu. Napr. pri príležitosti I. zjazdu československých obrancov mieru 

prijímali riaditelia, učitelia i žiaci rôzne záväzky. Učitelia Štátnej ruskej ľudovej školy 

v Kružlovej sa zaväzovali, že „každý učiteľ sa riadne pripraví na vyučovanie, aby zlepšil 

prospech žiakov na škole, vyučovanie na škole budeme prevádzať v duchu marxisticko-leninskej 

ideológie, každý učiteľ počas školského roku prednesie po dve prednášky 

pre ženy v miestnej obci so zameraním na mierové hnutie na celom svete“. 69 Záväzky 

žiakov národnej školy vo Vyšnom Orlíku pri tejto príležitosti boli: „Do školy budeme 

chodiť riadne každý deň, do školy budeme chodiť čistí, vyzdobíme si za pomoci súdruha 

učiteľa školu podľa sovietskeho vzoru, v škole budeme dbať na vzornú čistotu, budeme 

sa pilne učiť, budeme rodičom hovoriť o JRD, taktiež budeme rodičov oboznamovať 

s bojom za svetový mier, naučíme sa niekoľko ruských piesní, naučíme sa niekoľko básní, 

lepší žiaci budeme pomáhať slabším, čím sa zvýši znalosť, zavedieme súťaž medzi 

ročníkmi o dochádzke do školy.“ 70 Ich riaditeľ si stanovil tieto úlohy: „Budem dbať 

o riadnu dochádzku školy, budem dbať o čistotu v škole, vyzdobím školu podľa socialistického 

vzoru so žiakmi, budem sa snažiť na hodinách vyučovať zamerane na boj za 

svetový mier, budem sa snažiť pri vyučovaní zamerať každý predmet na JRD, budem sa 

starať o zlepšenie a prehĺbenie socialistickej výchovy na škole štúdiom marx-leninskej 

literatúry a odbornej sovietskej literatúry. Zavediem v škole socialistické súťaženie medzi 

postupovými ročníkmi v čistote a dochádzke do školy, budem sa pridržiavať nového 

školského poriadku, odprednášam jednu prednášku v obci Vyšný Orlík „Výhody v JRD“ 

a i.“ 71 V podobnom duchu boli koncipované aj záväzky, ktoré si dávali zamestnanci 

a žiaci ostatných škôl. Záväzky sa prijímali pri rôznych príležitostiach, napr. pri príležitosti 

72. narodenín J. V. Stalina, výročiach Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, 

oslobodenia ČSR a pod. Okrem toho sa školy zapájali do rôznych podujatí, ktoré boli 

celoštátne vyhlásené, napr. v rámci „ľudového zberu“ druhotných surovín zbierali žiaci 

železo, farebné kovy, kosti, handry, fľaše, papier a pod. 

Riaditelia škôl i učitelia mali v správnom ideologickom duchu pôsobiť nielen na žiakov, 

ale aj na ich rodičov. K tomu im mali poslúžiť rôzne mimoškolské podujatia a stret- 




261


nutia v rámci združenia rodičov a priateľov školy (ZRPŠ), ktoré pôsobili pri školách. 

V programe ich zasadnutí boli popri otázkach týkajúcich sa chodu školy aj prednášky 

politicko-propagačného charakteru, napr. na zasadnutí ZRPŠ na Národnej škole v Mestisku 

v roku 1950 odzneli témy O význame JRD, O činnosti pionierskej organizácie na 

škole a i. Riaditeľstvo Národnej školy v Hrabovčíku zaradilo do plánu porád ZRPŠ prednášky 

O prednostnom povolaní v baníctve a hutníctve, príprava žiakov vo vyše uvedených 

odboroch, Socializácia dediny a úlohy novej školy pri výstavbe socializmu v našej 

zemi, Škola – bojový nástroj mieru, Pomoc školstva pri prerode dediny, Pionieri – nádej 

nášho národa a pod. 72 Zo správ ZRPŠ je zrejmé, že sa ich členovia zúčastňovali aj 

všetkých kultúrnych a politických podujatí, ktoré škola organizovala. 

Vládny režim po februári 1948 sa všetkými možnými prostriedkami usiloval o to, 

aby si učitelia osvojili vládnuci svetonázor marxizmus-leninizmus a boli jeho aktívnymi 

šíriteľmi medzi žiakmi. Realizácia tejto úlohy bola povinná nielen pre komunistov, ale 

aj nekomunistov, nestraníkov, pretože „na diele výchovy inteligencie pre budovanie socializmu 

bude spolupracovať i v školskej práci učiteľstvo aj v komunistickej strane neorganizované“. 

Škola mala byť, ako to zdôraznil i vtedajší povereník školstva a osvety 

Ladislav Novomeský, „účinným inštrumentom“ pre socialistickú výchovu mládeže. 73 Už 

v priebehu 50. rokov bolo celé školstvo plne v službách nového komunistického režimu. 

Vývoj školstva v okrese Svidník po 2. svetovej vojne bol poznamenaný na jednej 

strane enormným úsilím o odstránenie dôsledkov vojnových udalostí, na druhej strane 

zaznamenal stúpajúcu tendenciu. Z roka na rok sa zvyšoval počet materských škôl, ale 

najmä ľudových (národných), a tak už v marci 1947 z celkového počtu 49 obcí Svidníckeho 

okresu boli v 45 obciach ľudové školy so 70 triedami. Ako vyučovací jazyk bola na 

prevažnej väčšine ľudových škôl zavedená ruština, ktorá bola rusínskemu obyvateľstvu 

blízka a ktorá v priebehu jari 1945 nahradila jazyk slovenský. V školskom roku 1953/54 

bola ako výchovný a vyučovací jazyk v školách zavedená ukrajinčina. V povojnovom 

období postupne pribúdali v okrese školy od materských cez všeobecnovzdelávacie školy 

až po gymnázium. V podstatne menšej miere boli v okrese zastúpené odborné školy, 

išlo len o poľnohospodárske. Celková činnosť škôl a obsahové zameranie ich fungovania 

boli determinované spoločensko-politickými zmenami v Československu v rokoch 1945 

až 1960. V niektorých prípadoch bol ich dosah a dopad zreteľnejší. Stalo sa tak zvlášť 

pri realizovaní akcie P, ale aj pri zavádzaní vyučovacieho jazyka v školách v okrese. 

V tomto prípade v priebehu ani nie desiatich rokov došlo k trom zmenám – zo slovenského 

na ruský a potom na ukrajinský vyučovací jazyk. Podobne ako všetky školy v štáte, aj 

školy v okrese Svidník sa podriadili a prispôsobili po obsahovej stránke pofebruárovej 

vládnej ideológii. 

72 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Plán ZRPŠ pri 

národnej škole v Mestisku a Hrabovčíku. 

73 NOVOMESKÝ, Ladislav: IX. zjazd KSČ a naša škola. In: Jednotná škola roč. V., 1949/1950, 

č. 1 – 2, s. 1. Ministrom školstva a osvety ČSR po oslobodení bol Zdeněk Nejedlý. 

262

Inštitucionálny projekt FF PU v Prešove č. 10/IVP/2006 

POLITICKÁ EMIGRÁCIA Z RUSKA 

A VÝCHODNÉ SLOVENSKO 

Východné Slovensko sa v prvej polovici 20. storočia niekoľkokrát stalo územím, cez 

ktoré prechádzali exulanti z východnej Európy. Nástup boľševikov k moci v Rusku v jeseni 

1917 i následná občianska vojna spôsobili jednu z najmasovejších migrácií obyvateľov 

východnej Európy. V dôsledku nesúhlasu s politickým vývojom v krajine opustilo 

Rusko viac ako dva milióny obyvateľov. Stali sa z nich exulanti hľadajúci pomoc a nový 

domov v mnohých európskych i mimoeurópskych krajinách. 

Československá republika sa zaradila k tým krajinám, ktoré v medzivojnovom období 

poskytli emigrantom z Ruska pomoc a podporu a pre tisíce z nich sa stala aj novým 

domovom. Väčšina emigrantov žila v Prahe, no niektorí z nich sa usadili aj na Slovensku. 

Región východného Slovenska mal v živote politických emigrantov z Ruska osobité 

postavenie. Východné Slovensko lákalo emigrantov nielen svojou geografickou polohou, 

ale hlavne jazykovou a konfesionálnou blízkosťou ukrajinsko-rusínskeho obyvateľstva 

žijúceho v severovýchodnej časti regiónu. Nie náhodou sa práve v Košiciach vytvorilo 

druhé najvýznamnejšie centrum emigrácie na Slovensku a v dedinke Ladomírová jediné 

konfesionálne stredisko Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí na území celého Československa. 

Pre niektorých emigrantov sa východné Slovensko stalo natrvalo druhým 

domov, pre iných len miestom kam ich priviedli pracovné povinnosti alebo ich odborný 

záujem. 

Činnosť a aktivity politických exulantov z Ruska na východnom Slovensku sú súčasťou 

širšieho kontextu dejín medzivojnového Československa. Keď sa v poslednej dekáde 

20. storočia začal výskum dovtedy tabuizovaného pôsobenia politickej emigrácie 

z Ruska v Československu, stali sa predmetom záujmu odborných kruhov v prvom rade 

aktivity emigrantov v Prahe a v tých mestách, kde žili početnejšie komunity emigrantov 

(Brno, Moravská Třebová, Poděbrady, Bratislava). Život emigrantov v jednotlivých 

regiónoch Čiech, Moravy a na Slovensku ostával pre svoju parciálnosť dlho mimo odborného 

záujmu. 

Na východnom Slovensku už v 90. rokoch 20. storočia vznikli prvé práce, ktoré boli 

venované pôsobeniu emigrácie v tomto regióne. Boli však tematicky rôznorodé a chýbal 

im syntetizujúcejší pohľad na skúmanú problematiku. Túto fúgu sa snažil vyplniť 

inštitucionálny projekt Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko (1918 – 1945) 

realizovaný od roku 2006 na Filozofickej fakulte PU v Prešove. Jeho cieľom bolo priblížiť 

vytváranie ruskej emigrantskej komunity na východnom Slovensku, charakterizovať 

komplexnejšie jej pôsobenie i aktivity konkrétnych predstaviteľov. Riešiteľský kolektív 

sa súčasne pokúsil zmapovať existujúce primárne a sekundárne pramene k emigrácii, 

ktoré sa nachádzajú na území regiónu. Čiastkové výsledky projektu boli prezentované 

na vedeckom seminári Pôsobenie ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku 

v rokoch 1919 – 1945 konanom 9. 11. 2005 na pôde Filozofickej fakulty v Prešove. 

Seminár bol realizovaný v spolupráci so Štátnou vedeckou knižnicou v Prešove a príspevky, 

ktoré na ňom odzneli, boli publikované v zborníku Ruská a ukrajinská emigrá- 

263

Inštitucionálny projekt FF PU v Prešove č. 10/IVP/2006 

cia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945 (Eds.: Ľ. Harbuľová, M. Ňachajová, 

Ľ. Babotová. Prešov: Štátna vedecká knižnica, 2006.) Druhým výstupom z realizovaného 

projektu bol vedecký seminár (november 2007) venovaný osobnostiam ruskej a ukrajinskej 

emigrácie, ktoré žili a pracovali na východnom Slovensku. Parciálnou súčasťou 

projektu sú aj nasledujúce príspevky, ktoré sa dotýkajú troch okruhov, v ktorých sa realizuje 

súčasný výskum: osobnosti ruskej emigrantskej komunity, súpis primárnych prameňov 

v miestnych archívoch a odraz života emigrantskej komunity v regionálnej tlači. 

Vyústením realizovaného výskumu i riešeného inštitucionálneho projektu by mala byť 

komplexnejšia syntéza o pôsobení politických exulantov z Ruska na území východného 

Slovenska v 20. – 30. rokoch 20. storočia. 

Ľubica Harbuľová 

264

Osobnosti ruskej emigrantskej komunity 

v medzivojnových Košiciach 


HARBUĽOVÁ, Ľ.: Central figures of the community of Russian emigrants in Košice 

between the world wars. In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 

2007, pp. 265-271. 

In the period between the world wars Košice became the second centre of Russian 

immigrants to Slovakia. (Bratislava was the first one.) The number of immigrants living 

in Košice was changing because of their frequent migration. It is, however, estimated that 

approximately 50 – 100 people were living there. The community was represented by two 

associations – the Russian Circle and the Union of Russian Emigrants which performed 

cultural and supportive work. The community of Russian emigrants in Košice was formed 

gradually and it consisted of former soldiers, workers, craftsmen, clerks, doctors, teachers 

and lawyers. Among well-known representatives of the community of Russian emigrants 

were Alexej Jemeljanov, Grigorij Medveckij, Jelena Kornilovova, Foma Gajdukevič, Jefim 

Voskobojnikov, Konstantin Gubanov, Vladimír Čebotarev and others. 

Politickí exulanti z Ruska opúšťajúci svoju vlasť po nástupe boľševikov k moci na 

svojej ceste za novými domovmi, ktorými sa stali mnohé západoeurópske mestá, prechádzali 

aj územím východného Slovenska. Exulanti prichádzali legálnym i ilegálnym 

spôsobom a bolo prirodzené, že neobišli centrum regiónu – mesto Košice. V Košiciach 

hľadali útočisko i nevyhnutnú pomoc. Košice sa tak v medzivojnovom období stali po 

Bratislave druhým centrom emigrácie z Ruska na území Slovenska. 

Začiatkom 20. rokov 20. storočia emigranti Košicami a východným Slovenskom väčšinou 

len prechádzali, no so zvyšujúcim sa počtom emigrantov pribúdalo tých, ktorí sa 

rozhodli v Košiciach či v inom meste na východnom Slovensku usadiť. 1 Kvantitatívne 

najviac emigrantov sa sústredilo v samotných Košiciach. 2 Pri ich rozhodovaní v prospech 

Košíc hovorila nielen skutočnosť, že to bolo župné mesto a centrum regiónu, ktoré 

ponúkalo aj rôzne pracovné príležitosti, ale aj také faktory, akými boli rýchlo sa formujúci 

a rozvíjajúci sa kultúrny život mesta či multietnické zloženie mestskej spoločnosti, 

v ktorej si našli svoje miesto aj propagátori myšlienok všeslovanskej vzájomnosti. Počet 

emigrantov žijúcich v Košiciach sa vzhľadom na ich častú migráciu menil, no predpo- 

1 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In: Ruská 

a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Eds: HARBUĽOVÁ, 

Ľ., ŇACHAJOVÁ, Ľ., BABOTOVÁ, Ľ. Prešov 2006, s. 9 – 24. 

2 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Košice – ako centrum ruskej porevolučnej emigrácie v medzivojnovom 

období. In: Menej známe kapitoly z dejín Košíc za ostatných sto rokov. Zost.: Štefan 

ELIÁŠ. Košice 1999, s. 5 – 17. 

265


kladáme, že v medzivojnovom období sa pohyboval od 50 – do 100 ľudí. 3 Etnické aj 

sociálne zloženie emigrantského spoločenstva bolo identické so zložením ruskej emigrantskej 

komunity na Slovensku. Etnicky v ňom boli zastúpení hlavne Rusi a Ukrajinci, 

ktorých odborná orientácia bola rôzna. Boli medzi nimi robotníci rôznych profesií, remeselníci, 

obchodníci, úradníci, inžinieri, lekári, učitelia. 

Nárast počtu emigrantov v Košiciach v polovici 20. rokov 20. storočia priviedol 

predstaviteľov užhorodskej pobočky pražskej organizácie Zemgor 4 k tomu, že sa obrátili 

na pražské ústredie s návrhom vytvoriť v Košiciach samostatné oddelenie Zemgoru. 

Košické oddelenie bolo otvorené v októbri 1924 a jeho úlohou malo byť zabezpečenie 

všetkých nevyhnutných potrieb ruských utečencov, ktorí prichádzali do Košíc. Súčasne 

sa košické oddelenie malo postarať o požiadavky emigrantov už usadených v meste 

i v jeho okolí, ako aj o naplnenie ich kultúrnych a osvetových záujmov. Zvýšenie počtu 

emigrantov žijúcich v Košiciach viedlo členov emigrantskej komunity k potrebe vzájomne 

si pomáhať, spoločne riešiť identické sociálne problémy, ale aj rôzne životné situácie 

neznáme domácemu obyvateľstvu. Tieto potreby vyústili do založenia vlastných 

spolkových organizácií. 

V roku 1924 vznikla v Košiciach prvá takáto organizácia s názvom Ruský krúžok, 

ktorý bol vytvorený nielen z iniciatívy emigrantov, ale predovšetkým na základe aktivít 

ich domácich sympatizantov a prívržencov slovanskej vzájomnosti. Krúžok mal kultúrny 

charakter a jeho cieľom bolo „zabezpečiť vzájomný styk miestnych obyvateľov s Rusmi, 

oboznamovať tunajšiu spoločnosť s ruskou kultúrou a podľa možnosti aj poskytovať 

podporu Rusom, ktorí to potrebujú“. 5 Záujmy a potreby emigrantov mal explicitnejšie 

hájiť druhý spolok, ktorý bol založený v roku 1930 pod názvom Jednota ruských emigrantov. 

Jeho cieľom bolo „poskytovať materiálnu, právnu a duchovnú podporu a ochranu 

ruským emigrantom“. 6 Oba spolky sa na prelome 20. – 30. rokov 20. storočia stali 

centrom činnosti ruských emigrantov, no súčasne boli tiež prostriedkom zjednotenia 

celej ruskej komunity a jej sympatizantov žijúcich v meste i jeho okolí. Kultúrne a podporné 

aktivity oboch spolkov dávali miestnemu obyvateľstvu vedieť o prítomnosti komunity 

ako celku, no súčasne uvádzali do povedomia obyvateľov Košíc i širšieho okolia 

3 Policajné hlásenie z roku 1936 uvádzalo, že v Košiciach žije 45 ruských a ukrajinských emigrantov. 

Vzhľadom na to, že ide o obdobie, kedy sa počty exulantov z Ruska v ČSR už znižovali, 

predpokladáme, že v polovici 20. rokoch 20. storočia počty emigrantov v Košiciach boli 

vyššie. In: Štátny archív Košice. Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach. Mat. 

č. 50-1-152, č. j. 2090/1936. 

4 Zemgor (Objedinenije rossijskich zemskich i gorodskich dejatelej v Čechoslovackoj respublike) 

bol založený 17. 3. 1921. Cieľom organizácie bolo všemožným spôsobom pomáhať 

všetkým ruským občanov nachádzajúcim sa na území Československa. Vo vedení Zemgoru 

sa postupne vystriedali V. M. Zenzimov, V. J. Gurievič, I. N. Brušvit. 

5 Stanovy Ruského krúžku v Košiciach . s. 1. In: Archív mesta Košíc. Fond: Magistrát mesta 

Košíc. 1923 – 1938. č. k. 288/66. 

6 Stanovy Jednoty ruských emigrantov v Košiciach, s. 1. In: Archív mesta Košíc. Fond: Magistrát 

mesta Košíc. 1923 – 1938, č. k. 288/66. 

266

Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach 

jej najvýznamnejších predstaviteľov ako aj mnohých významných reprezentantov ruskej 

kultúry a vedy, ktorí žili v emigrácii v Prahe alebo v iných mestách medzivojnového 

Československa. 7 

Komunita emigrantov z Ruska žijúca v medzivojnových Košiciach sa vytvárala 

v niekoľkých etapách. Prvými boli ruskí vojaci internovaní vo vojenskom tábore, ktorý 

bol v Košiciach zriadený v roku 1918. V roku 1921 bol tábor zmenený na pracovný 

oddiel, ktorý bol v nasledujúcom roku rozpustený a vojaci dostali povolenie na pobyt 

v Československu. Druhú etapu vo vytváraní košickej ruskej komunity tvoria príchody 

politických emigrantov, ktorí začali prichádzať do Košíc od roku 1922. Poslednú etapu 

predstavuje začiatok 30. rokov 20. storočia, keď na východné Slovensko prišli ruskí 

technickí odborníci, ktorých sem priviedli pracovné povinnosti. Niektorí emigranti žili 

v Košiciach len krátko, ďalší sa tu usadili natrvalo 

Priblížiť životné príbehy a osudy jednotlivých ruských emigrantov, ktorí žili v medzivojnových 

Košiciach, je náročné a v mnohých prípadoch už takmer nemožné. Archívne 

materiály ponúkajú často len mená, základné biografické údaje, no na podrobnejšie 

informácie o súkromnom živote sú skúpe. Fúgy v informáciách čiastočne vykrývajú 

informácie od pamätníkov i potomkov. Skladaním získaných informácií a údajov sa postupne 

podarilo rekonštruovať životné osudy aspoň niektorých exulantov z Ruska, ktorí 

na dlhšiu alebo kratšiu dobu spojili s Košicami svoj život a svojou prácou a aktivitami 

zanechali v medzivojnovej histórii mesta výraznejšiu či menej výraznú stopu. 

Jedným z tých, ktorí sa do Košíc dostal v roku 1915 ako vojnový zajatec, bol Sergej 

Seludčenko. Po zrušení vojenského tábora dostal povolenie na pobyt v Československu, 

neskôr získal aj československé štátne občianstvo. Seludčenko ostal žiť v Košiciach, kde 

si našiel prácu ako obuvník a založil si tu rodinu. Zomrel v roku 1931. 8 

Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa do Československa vracali príslušníci československých 

légií z Ruska a spolu s nimi prichádzali aj niektorí ruskí emigranti z oblasti 

Sibíri, ale aj ruské manželky legionárov. Jednou z nich bola aj Anna Makajevová, ktorá 

do Košíc prišla spolu s manželom, ktorý tu pracoval ako policajný inšpektor. Makajevová 

sa od vzniku Ruského krúžku zapojila do jeho činnosti a patrila po niekoľko rokov 

k funkcionárom spolku. 

Archívne materiály súvisiace s činnosťou emigrantských spolkov v Košiciach uvádzajú 

mená aj ďalších ruských emigrantov, ktorí sa angažovali v spolkovej činnosti. 

Z nich možno spomenúť Maxima Aksenova, Ivana Avdejeva, Nikolaja Čikareva, 

7 Bližšie o činnosti oboch spolkov pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko. 

Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie na Slovensku v rokoch 1919 – 1939. Prešov 

2001, s. 153 – 163; HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská knižnica v Košiciach. In: Knihovník. Verejná 

knižnica Jana Bocatia v Košiciach. 1999, č. 1, s. 23 – 24. 

8 Sergej Seludčenko mal dve deti. Dcéra Alexandra študovala na Ruskom reálnom gymnáziu 

v Moravskej Třebovej. Syn Alexander, narodený 1. 11. 1923, študoval na Ruskom reálnom 

gymnáziu v Prahe (6 tried). Po zmene spoločensko-politických pomerov v Československu 

v roku 1938 sa musel vrátiť do Košíc, kde sa začal učil za stolára. V roku 1942 odišiel do 

Belehradu, kde sa stal členom Ruskej oslobodeneckej armády. 

267


V. V. Karamana, Jefima Voskobojnikova, ktorý bol obchodníkom, alebo Konstantina 

Gubanova, ktorý v dobových dotazníkoch uvádza, že pracuje ako robotník. Viac sa 

o týchto emigrantoch nateraz nepodarilo zistiť. 

Jedným z prvých predstaviteľov ruskej inteligencie, ktorý prišiel do Košíc, bol 

dr. Alexej Jemeljanov. Od roku 1922 začal pracovať na súde v Košiciach a patril k tým 

dvanástim ruským emigrantom, ktorým ministerstvo spravodlivosti ČSR ponúklo v roku 

1922 miesta na jednotlivých okresných súdoch na Slovensku. Alexej Jemeljanov pôsobil 

v Košiciach v 20. rokoch 20. storočia a aktívne sa zapájal do spolkovej činnosti 

emigrantov, hlavne do práce Ruského krúžku. Z Košíc sa presťahoval do Starej Ľubovne, 

kde v roku 1932 zomrel. 

Na košických úradoch pracovali aj ďalší ruskí emigranti. Na merníckom úrade našiel 

zamestnanie Alexander Kiselev a na vrchnom súde ako konceptný úradník Peter Diomidov. 

Od roku 1929 pracoval na Vrchnom súde v Košiciach ako úradník aj Vladimír 

Čebotarev. Do Košíc prišiel z Prahy, kde absolvoval Ruskú právnickú fakultu. Počas 

pôsobenia v justičnej službe na východe Slovenska bol vedúcim komisií pre zakladanie 

nových pozemkových kníh. V Košiciach pôsobil do roku 1938, kedy sa presťahoval do 

Popradu. 9 

Súčasťou košickej ruskej komunity boli tiež lekári a učitelia. Z lekárov, ktorí pôsobili 

v medzivojnových Košiciach, možno nateraz spomenúť MUDr. Anatolija Kazara, 

o ktorom však podrobnejšie informácie chýbajú. Početnejšie zastúpení boli učitelia. Na 

košických školách pôsobila Jelena Kornilovová a Foma Gajdukevič, ktorý bol stredoškolským 

profesorom na košickej obchodnej akadémii. 

Výraznou postavou ruskej komunity, ale aj kultúrneho života medzivojnových Košíc 

bol dr. Grigorij Medveckij. 10 Na Slovensko prišiel z Prahy v septembri 1926, keď bol 

9 Vladimír Čebotarev (15. 3. 1895, Voronež – 29. 5. 1980, Bratislava) gymnázium absolvoval vo 

Voroneži. Začal študovať na právnickej fakulte na univerzite v Charkove, od roku 1916 študoval 

na Vojenskej akadémii v Odese. Aktívne sa zapojil do občianskej vojny. V roku 1919 bol 

s bielymi vojskami evakuovaný do Turecka. V roku 1922 prišiel do Československa. V rokoch 

1922 – 1926 študoval na Ruskej právnickej fakulte v Prahe. Po skončení štúdia vykonával rozmanité 

práce: prekladateľskú činnosť i robotnícke práce na stavbách. 8. 4. 1929 bol prijatý do 

justičnej služby na Vrchnom súde v Košiciach. V roku 1938 odišiel do Popradu, kde do roku 

1946 pracoval na okresnom súde. V roku 1946 prešiel do rezortu školstva a stal sa učiteľom 

ruského jazyka na Štátnej obchodnej akadémii v Poprade. V rokoch 1952 – 1953 pôsobil na 

Ruskom gymnáziu v Humennom. V roku 1953 sa presťahoval do Bratislavy a začal pôsobiť 

na Univerzite Komenského na Právnickej fakulte na Katedre jazykov. Tu pôsobil až do odchodu 

do dôchodku. 

10 Grigorij Medveckij (20. 11. 1899, Bendery – 27. 12. 1976, Trenčín) získal základné vzdelanie 

v rodisku. Na filozofickej fakulte začal študovať v Černoviciach. V roku 1921 prišiel do 

Československa. V rokoch 1921 – 1926 študoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe. V rokoch 

1924 – 1926 vyučoval na Ruskom reálnom gymnáziu v Prahe. Od roku 1926 pôsobil na 

Slovensku. V roku 1938 sa presťahoval do Trenčína, kde začal pôsobiť ako profesor ruského 

jazyka na miestnej obchodnej akadémii (1938 – 1958). V Trenčíne žil a pracoval až do svojej 

smrti v roku 1976. 

268


menovaný za profesora Štátnej československej akadémie a neskôr Vyššej hospodárskej 

a roľníckej školy v Košiciach. V decembri 1927 mu mesto Košice udelilo domovské právo 

a neskôr získal aj československé štátne občianstvo. V Košiciach si založil rodinu, 

oženil sa s očnou lekárkou Máriou Jančovou. V roku 1937 sa im narodila dcéra Nadežda. 

V košickom školstve pôsobil len krátko. Už rok po príchode do Košíc, v roku 

1927, prešiel do oblasti kultúry a stal sa zástupcom riaditeľa Východoslovenského múzea 

v Košiciach. Od začiatku svojho pobytu v Košiciach sa výrazne zapájal do kultúrneho 

života mesta. Bol aktívnym členom mnohých košických spolkov, spolupracoval 

s košickým rozhlasom a prispieval do regionálnej tlače. Skoro po príchode do mesta si 

našiel cestu k ruskej emigrantskej komunite a stal sa členom vedenia Ruského krúžku 

a neskôr aj Jednoty ruských emigrantov. Veľkú pozornosť venoval šíreniu ruskej kultúry 

na Slovensku, k čomu sám prispieval početnými prednáškami, no predovšetkým 

svojou prekladateľskou činnosťou. Preložil do ruštiny niektoré prejavy a články T. G. 

Masaryka, z ruštiny preložil Puškinove rozprávky a mal aj zásluhu na vydaní prekladov 

diel M. Aldanova v slovenčine. 11 Uverejnil celý rad publicistických článkov venovaných 

problematike československo-ruských kultúrnych vzťahov a ideám slovanskej vzájomnosti, 

ktorým veril a ktoré napĺňal svojou konkrétnou činnosťou. V Košiciach žil do 

roku 1938, keď sa presťahoval do Trenčína. V Trenčíne sa Grigorij Medveckij vrátil 

k učiteľskému povolaniu a podieľal sa na tvorbe učebníc ruského jazyka pre potreby 

slovenských škôl. 12 Grigorij Medveckij patril k najznámejším ruským emigrantom, ktorí 

žili v medzivojnových Košiciach a aktívne sa zapájali do kultúrneho života mesta. Svojimi 

aktivitami v pedagogickej, prekladateľskej i kultúrnej oblasti prispieval k šíreniu 

slovanskej vzájomnosti a ruskej kultúry v tomto regióne. 

S históriou košického školstva spojil nakrátko svoje meno známy ruský geológ Dmitrij 

Andrusov, ktorý sa presťahoval z Prahy na Slovensko v roku 1938. 13 V rokoch 1938 

– 1939 bol profesorom geológie na Vysokej škole technickej v Košiciach a súčasne viedol 

Geologický ústav SVŠT. V roku 1939 sídlo vysokej školy i ústavu bolo premiestnené 

do Bratislavy a Dmitrij Andrusov sa spolu s rodinou presťahoval do hlavného mesta. Začiatkom 

30. rokov 20. storočia ruskú komunitu v Košiciach doplnili predstavitelia ruskej 

11 Známe sú jeho preklady: Puškin v osveščenii F. Dostojevskogo. Praha-Ľvov 1926; Sovitelka. 

Košice 1927; T. G. Masaryk: Jan A. Komenskij. Košice 1928; Masarik i jego kuľturnyje svjazy 

s russkimi učonymi. Košice 1930; František Udržal. Košice 1931. 

12 V rokoch 1941 – 1942 pripravil Grigorij Medveckij prvú učebnicu ruského jazyka pre slovenské 

školy. Táto učebnica vyšla v roku 1943 pod názvom Kniga dľa čtenija, perevodov 

i pereskazov (Ruská gramatika pre obchodnú akadémiu v Trenčíne). V roku 1944 vydal Medveckij 

v spoluautorstve Slovensko-ruský slovník. 

13 Dmitrij Andrusov (7. 11. 1897, Tartu – 1. 4. 1976, Bratislava) študoval na gymnáziu v Kyjeve 

a v Petrohrade. V rokoch 1915 – 1918 absolvoval Prírodovedeckú fakultu v Petrohrade. V rokoch 

1920 – 1922 študoval na Sorbone v Paríži, v rokoch 1922 – 1923 Chemicko-technologickú 

fakultu ČVUT v Prahe. Od roku 1926 bol spolupracovníkom Štátneho geologického ústavu 

v Prahe. Od roku 1938 žil na Slovensku. Stál pri zrode Prírodovedeckej fakulty Slovenskej 

univerzity i pri zrode geológie ako vedného odboru na Slovensku. 

269


technickej inteligencie, ktorí prichádzali na Slovensko po skončení českých vysokých 

škôl. Časopis Spolku ruských inžinierov a technikov so sídlom v Bratislave v jednom 

zo svojich čísel v roku 1935 uviedol, že v Košiciach žilo 25 ruských inžinierov a technikov. 

14 Z nich možno spomenúť Ing. Grigorija Bajdala, Ing. Valentina Mjasnikova, 

Ing. Tjučeva. 

Košice neostávali mimo záujmu ani predstaviteľov ruského umeleckého sveta. Už 

v marci a v júni v roku 1922 tu vystupovalo Ruské komorné divadlo A. N. Ostrovského. 

V roku 1924 pricestoval do Košíc ruský básnik Nikolaj Mazurkevič. 15 Do emigrácie 

odišiel v roku 1921 a pred príchodom do Československa žil dva roky v bulharskej Sofii. 

Po príchode do ČSR sa rozhodol usadiť na východnom Slovensku. Snažil sa etablovať 

v kultúrnom prostredí Košíc i Prešova a nadviazať kontakty s miestnymi kultúrnymi 

i politickými predstaviteľmi. 16 V roku 1925 vydal v Košiciach zbierku básní Otygrala 

mjateľ. 17 Podľa nateraz známych údajov žil na východnom Slovensku do konca 20. rokov 

20. storočia. Jeho pobyt na východe Slovenska bol sprevádzaný rôznymi škandálmi, 

pre ktoré bol sledovaný policajnými orgánmi, ale aj často medializovaný v regionálnej 

tlači. 

Súčasne s Nikolajom Mazurkevičom pricestoval v roku 1924 do Košíc aj jeho priateľ 

ruský maliar Stepan Uvarov, 18 ktorý bol profesorom petrohradskej akadémie umení. 

Uvarov v roku 1924, ale aj v nasledujúcich rokoch, usporiadal v niekoľkých slovenských 

mestách, medzi nimi aj v Košiciach, putovné výstavy svojich diel. 

Na pozvanie Ruského krúžku prichádzali do Košíc vystupovať a koncertovať celé 

ruské umelecké súbory. Napríklad v roku 1928 v Košiciach koncertoval Všeštudentský 

ruský chór A. A. Archangeľského a v roku 1932 Zbor donských kozákov pod vedením 

dirigenta N. F. Kostrjukova. Ruský krúžok spolu s Jednotu ruských emigrantov sa zaslúžili 

o to, že do Košíc prišli s prednáškami aj mnohí poprední predstavitelia ruského vedeckého 

a kultúrneho sveta žijúci v Prahe. V Košiciach niekoľkokrát prednášal známy 

14 Bjulleteň Sojuza russkich inženerov i technikov v Slovakii. Bratislava 1935, č. 2. 

15 Nikolaj Ivanovič Mazurkevič, ruský básnik a novinár. V rokoch 1914 – 1918 bol predsedom 

Zväzu spisovateľov južného Ruska. V rokoch 1918 – 1920 pôsobil v Tiflise. V rokoch 1921 

– 1923 žil v Sofii v Bulharsku a bol vydavateľom časopisu Balkanskij žurnal. Od roku 1924 

žil v Československu. 

16 Bližšie o jeho živote na východnom Slovensku pozri: ŠELEPEC, Jozef.: Literárny život 

ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie na východnom Slovensku. In: HARBUĽOVÁ, Ľ., 

ŇACHAJOVÁ, M., BABOTOVÁ, Ľ. (eds): Ruská a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku 

v rokoch 1919 – 1945. Prešov 2006, s. 54 – 59. 

17 MAZURKEVIČ, N. M.: Otygrala mjateľ. Sbornik odinnadcatyj. Košice 1925. 43. s. 

18 Stepan Nikitovič Uvarov – Skitalec (1848, Tiflis – 1936, Banská Bystrica) ruský maliar. Bol 

profesorom na umeleckej akadémii v Petrohrade. Do Československa pricestoval v roku 1921 

a do roku 1924 žil v Prahe. V roku 1924 usporiadal sériu výstav po celom Slovensku. V roku 

1930 sa zúčastnil veľkej výstavy ruského maliarstva v Belehrade. Poriadal putovné výstavy 

a prednášky o ruskom umení v Prahe, ale aj na Slovensku. Usadil sa v Banskej Bystrici, kde 

žil aj umrel. 

270


ruský zoológ a bývalý rektor moskovskej univerzity M. M. Novikov. Z ďalších možno 

uviesť I. Lapšina, A. A. Kizevettera, A. A. Argunova, A. N. Fatajeva a iných. 

Spomínajúc predstaviteľov ruskej emigrantskej komunity v Košiciach je vhodné 

spomenúť aj ich domácich košických spolupracovníkov – Slovákov, Čechov, Maďarov, 

ktorí boli členmi ruských emigrantských spolkov a svojou prácou sa zaslúžili o ich činnosť 

a propagáciu ruskej kultúry. Spomedzi domácich členov Ruského krúžku je treba 

osobitne spomenúť MUDr. Soňu Stuchlíkovú, 19 ktorá stála pri zrode Ruského krúžku 

v Košiciach a niekoľko rokov bola jeho predsedkyňou. Patrila k tým, ktorí ruským utečencom 

pomáhali nielen slovom, ale aj skutkami. Z jej iniciatívy Ruský krúžok zrealizoval 

najväčšiu akciu počas svojej existencie, ktorou bolo postavenie pamätníka padlým 

ruským vojakom v prvej svetovej vojne. Pomník postavili v Bardejovských kúpeľoch 

v roku 1932. Soňa Stuchlíková našla podporu pre svoju činnosť aj u svojho manžela 

lekára neurológa MUDr. Jaroslava Stuchlíka, ktorý sa tiež zapájal do činnosti Ruského 

krúžku. Z ďalších obyvateľov Košíc, ktorým boli blízke myšlienky slovanskej vzájomnosti 

a výrazom ich náklonnosti bola aj podpora aktivít košického Ruského krúžku, 

možno spomenúť armádneho generála Jozefa Šnejdárka, 20 alebo slovenského spisovateľa 

Ela Šándora, ktorý bol v rokoch 1926 – 1933 prednostom expozitúry Hypotečnej 

banky v Košiciach. Elo Šándor bol vo verejnom živote známy ako slovanofil, rusofil 

a propagátor ruského jazyka a literatúry, čo potvrdzoval aj svojimi aktivitami v rámci 

činnosti košického Ruského krúžku. 

Uvedení predstavitelia ruskej emigrantskej komunity predstavujú torzo tých emigrantov, 

ktorí sa v medzivojnovom období v Košiciach zastavili, či v tomto meste usadili 

a spojili s ním svoj ďalší život. Realizovaný výskum prinesie, predpokladáme, ďalšie 

mená, odhalí životné osudy ďalších ruských exulantov, čím umožní historikom doplniť 

a rozšíriť vedomosti o živote ruskej komunity v medzivojnových Košiciach a jej konkrétnych 

predstaviteľoch. Nové poznatky tak umožnia urobiť ďalší krok vo vytváraní 

finálnej syntézy o živote a práci politickej emigrácie z Ruska na území východného Slovenska. 

21 

19 MUDr. Soňa Stuchlíková sa narodila 25. 12. 1898. Študovala v Rusku, Švajčiarsku, Nemecku. 

Pôsobila ako lekárka v Košiciach. Bola riaditeľkou Československého domova a predsedníčkou 

Ruského krúžku v Košiciach. V odborných lekárskych časopisoch uverejňovala 

vedecké články z odboru vnútornej a detskej medicíny. 

20 Armádny generál Josef Šnejdárek (1875 – 1945) v rokoch 1898 – 1917 bol dôstojníkom francúzskej 

cudzineckej légie a neskôr francúzskej armády. V rokoch 1917 – 1918 jeden z organizátorov 

československých légií vo Francúzsku a v Rusku. V rokoch 1925 – 1935 bol zemským 

vojenským veliteľom v Košiciach. Od roku 1940 žil v Maroku, kde aj umrel. 

21 Príspevok vznikol aj ako súčasť projektu VEGA č. 1/4531/07 Migrácia obyvateľov východnej 

Európy a Slovensko (prvá polovica 20. storočia). 

271

Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika 

Slovenský východ (1919 – 1937) 

Ján Džujko 

DŽUJKO, J.: Russian emigration in the periodical the Slovak East (1919 – 1937). In: 

Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 272-278. 

This essay deals with reflection of problems of Russian emigration on the pages of 

Slovenský východ published in Košice in 1919 – 1937. Czechoslovakia belonged between 

these European countries that accepted Russian emigrants in an inter-war period and 

gave them favourable conditions for their life in a new country. News about Russian 

emigrants were marginally published on the pages of Slovak written papers. Slovenský 

východ belonged between the most important Slovak daily in the inter-war period. It 

engaged in questions of the Russian emigration only marginally. From the articles that 

were published in it we mostly know about some activities of Russian emigrant societies 

working in Košice, these were for example Ruský krúžok and Jednota ruských emigrantov, 

organisation Zemgor and some personalities of Russian emigration living in Slovakia. 

This news were completed by torso of the information from the cultural and social life of 

Russian emigrants in Czechoslovakia and in the world. 

Československá republika v medzivojnovom období prijala tisícky ruských emigrantov 

a poskytla im vhodné podmienky pre ich život v novej vlasti. Výraznejší prílev 

ruských emigrantov do ČSR nastal až v jeseni 1920 po novembrovej porážke armády 

generála Wrangela na Kryme. V rozpätí rokov 1921 – 1923 túto vlnu nasledovali v rámci 

koordinovanej humanitárnej akcie ďalšie skupiny emigrantov: asi 1500 študentov, 2000 

roľníkov a kozákov z oblasti Donu, Tereku a Kubáne, niekoľko sto utečencov z Carihradu, 

Ďalekého východu a skupina Kalmykov. 1 Počet ruských emigrantov v medzivojnovom 

období stúpal do roku 1925, potom sa ich stav neustále znižoval. Do ČSR 

prichádzali ako občania cárskeho Ruska, po roku 1921 boli dekrétom sovietskej vlády 

tohto občianstva zbavení. V ČSR žili na základe preukazov vydaných ministerstvom zahraničných 

vecí, od roku 1930 sa legitimovali tzv. Nansenovými pasmi. Ilegálni prisťahovalci 

tu boli bez potrebných dokladov. Významnými centrami ruskej emigrácie v ČSR 

sa stali Praha, Příbram, Moravská Třebová, Brno, Bratislava, Košice a Užhorod. 

Pomoc ruským emigrantom poskytli nielen rozličné organizácie a spolky, ale predovšetkým 

vláda formou niekoľkomiliónovej podpory zastrešenej projektom s názvom 

Ruská pomocná akcia, ktorého realizáciou bolo poverené Ministerstvo zahraničných 

vecí ČSR. Jeho dôraz sa kládol predovšetkým na sociálnu a kultúrnu oblasť. Utečencom 

bolo najprv potrebné poskytnúť ubytovanie, stravu, ošatenie či zamestnanie, no dôležitý 

význam sa pripisoval i vzdelávaniu a výchove. Emigranti po príchode do ČSR boli 

1 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej 

univerzity, 2001, s. 20. 

272

Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937) 

nútení sústrediť svoju pozornosť najmä na zabezpečenie nevyhnutných materiálnych 

a sociálnych potrieb. K organizáciám, ktoré im poskytovali pomoc, patril okrem iných 

aj Zemgor a Komitét pre umožnenie štúdia ruských a ukrajinských študentov v ČSR. 

Popri rozličných kultúrnych spolkoch, organizáciách a vydavateľstvách vznikol v ČSR 

postupne aj celý systém ruských škôl, od predškolských zariadení až po vysoké školy. 

Hoci sa centrom ruskej emigrácie stala Praha, kde bola sústredená väčšina týchto inštitúcií, 

ich pobočky sa zriaďovali aj na Slovensku. Tu sa strediskami spolkového života 

emigrácie stali mestá Bratislava a Košice. 2 

Ruskí emigranti a ich spolky si vytvorili v ČSR aj vlastné tlačové orgány, v ktorých 

prezentovali svoje názory z politickej, hospodárskej, kultúrnej, spoločenskej oblasti. 

Väčšina periodík vychádzala v Čechách. Na Slovensku vychádzalo len niekoľko 

časopisov a bulletinov. Problematika ruskej emigrácie sa preto okrajovo dostávala aj 

na stránky slovenských periodík. Slovenský východ (1919 – 1937) 3 bol v medzivojnovom 

období jedným z málo úspešných denníkov vychádzajúcich na Slovensku, vydávaným 

predovšetkým pre východné Slovensko a Podkarpatskú Rus. 4 Napriek podtitulom, 

v ktorých hlásal svoju politickú nestrannosť, stal sa v skutočnosti skrytým nástrojom 

Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu na Slovensku. Okrem propagácie 

myšlienok tejto politickej strany obhajoval tiež politiku pražskej centralistickej 

vlády a ideu čechoslovakizmu. Hoci zo začiatku v denníku prevládalo regionálne 

spravodajstvo, neskôr sa popri úsilí redaktorov zachytiť udalosti z domácej politickej 

scény objavilo aj úsilie prinášať aktuálne informácie tiež z politického diania v zahraničí. 

Pozorne sledovali najmä vývoj v Maďarsku, Nemecku a Rusku/ZSSR. Čo sa týka 

pozornosti, ktorú venoval denník ZSSR a Rusom ako jednému zo slovanských národov, 

najviac priestoru sa dostávalo vnútropolitickému, hospodárskemu a kultúrnemu životu 

v ZSSR, neporovnateľne menej už problematike ruskej emigrácie. Tá sa na stránkach 

denníka zrkadlila v takej miere, v akej sa aktivizovali príslušníci ruskej emigrácie na 

Slovensku, ale predovšetkým na východnom Slovensku. 

2 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia..., s. 32 – 36. 

3 Slovenský východ sa po vzniku ČSR stal prvým regionálnym denníkom na Slovensku 

a zároveň priekopníkom po slovensky písanej tlače na východe krajiny. Vychádzal v Košiciach 

denne okrem pondelka. Iniciátorom, zakladateľom a prvým šéfredaktorom novín sa 

stal Edmund Borek, jeho ďalšími redaktormi boli Hana Gregorová, Ján Hrušovský, Rostislav 

Korčák a Anton Straka. Veľkú zásluhu na vzniku novín mali plk. František Schöbel 

a pplk. František Bartoš, ktorí rozhodli o tom, že zo začiatku bol financovaný z prostriedkov 

vojenskej správy a k dispozícii mu bol i potrebný personál z radu vojenských osôb. V priebehu 

takmer 19-ročnej existencie denníka sa niekoľkokrát zmenil nielen jeho podtitul, ale 

i redaktori a vydavatelia. 10. 4. 1937 Slovenský východ prestal vychádzať. Jeho pokračovateľom 

sa stal denník s novým názvom Novosti (1937 – 1938). 

4 V roku 1923 bol jedným zo šiestich a v roku 1929 jedným z deviatich po slovensky písaných 

denníkov vychádzajúcich na Slovensku. Pozri: Soznam časopisov na Slovensku 1923. 

Bratislava : Tlačový referát Ministerstva pre správu Slovenska v Bratislave, 1923. a Soznam 

časopisov na Slovensku dľa stavu zo dňa 1. júla 1929. Bratislava : Tlačový referát prezídia 

Krajinského úradu v Bratislave, 1923, s. 20. 

273

Ján Džujko 

V rokoch 1919 až 1923 sa v novinách objavuje niekoľko prvých správ týkajúcich 

sa ruských emigrantov. Ide najmä o informácie o ruských utečencoch smerujúcich do 

rôznych krajín Európy – Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, Nemecka, Bulharska 

či Poľska. Objavujú sa však aj správy o transportoch prichádzajúcich do Československa. 

V decembri 1921 pricestovalo z Moskvy do Československa 600 detí na 

zotavovací pobyt. 5 Do Pardubíc smerovala z Carihradu v januári 1922 skupina 1126 

poľnohospodárov, ktorí mali byť prerozdelení ako pracovná sila pre našich hospodárov. 

6 Vo februári toho istého roku prešiel cez Košice transport vysťahovalcov zo sovietskeho 

Ruska do USA. 7 O mesiac neskôr, v marci, bolo na ceste z Terstu do Pardubíc 

spolu s československými a poľskými občanmi ďalších 16 Rusov. 8 V Košiciach vnímali 

obyvatelia prechádzajúce transporty, ale i časť zostávajúcich ruských emigrantov pozitívne. 

Prostredníctvom Červeného kríža sa košické rodiny ujali ruských hladujúcich 

detí, pričom množstvo prihlášok prevyšovalo samotný počet detí. 9 Zorganizovali sa tu 

aj prvé predstavenia ruským umelcov propagujúce ruskú kultúru, ktoré mali medzi 

verejnosťou veľký úspech. 10 

Až po vzniku ruských spolkov v Košiciach sa na stránky denníka začali pravidelnejšie 

dostávať správy o ruských emigrantoch, čo súviselo predovšetkým s mierou ich 

aktivít, ktoré tu vyvíjali. Prvý začal v Košiciach pôsobiť Ruský krúžok, ktorý v novinách 

uverejnil oznam o ustanovujúcej schôdzi spolku, ktorá sa konala 4. 4. 1924. 

Z vyhlásenia výboru Ruského krúžku sa dozvedáme, že sa mal stať miestom, „...kde by 

sa pravidelne mohli schádzať tunajší ruskí príslušníci a s nimi sympatizujúci členovia 

košickej spoločnosti“. 11 Podľa krátkych oznamov uverejňovaných v Slovenskom východe 

krúžok svoju činnosť zameral najmä na oblasť kultúry. Popri niekoľkých finančných 

zbierkach a pravidelnej dobročinnej akcii Vianočný stromček pripravoval širokú škálu 

rozličných akcií týkajúcich sa umenia, vzdelávania, výchovy či osvety. V tejto súvislosti 

sa najviac angažoval v usporadúvaní prednášok prevažne ruských univerzitných 

profesorov pôsobiacich v Prahe. Košická verejnosť si tak mohla vypočuť prednášky A. 

A. Kizivettera (Puškin, Dostojevskij, Tolstoj a ruská duša), M. M. Novikova (Staroba 

a omladzovanie) či D. N. Verguna (Ivan. Sergejevič Turgenev), ale i samotných členov 

krúžku: G. Medveckého (O novej literatúre sovietskej i emigrantskej), S. Stuchlíkovej 

(O súčasnom Rusku), Oravcovej (O sociálnom cítení v prítomnej ruskej literatúre). 12 

5 Ruské deti do našej republiky. In: Slovenský východ, roč. III, 15. 12. 1921, č. 287, s. 3. 

6 Transport vysťahovalcov z Ruska. In: Slovenský východ, roč. IV, 8. 1. 1922, č. 6, s. 3. 

7 Transport vysťahovalcov z Ruska do Ameriky. In: Slovenský východ, roč. IV, 28. 2. 1922, 

č. 48, s. 2. 

8 Transport vysťahovalcov z Ruska. In: Slovenský východ, roč. IV, 29. 3. 1922, č. 72, s. 3. 

9 Kto sa ujme ruskej siroty? In: Slovenský východ, roč. IV, 20. 5. 1922, č. 115, s. 3. 

10 Dk.: ,,Ruský večer“ v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. IV, 19. 2. 1922, č. 41, s. 4; SIZO- 

NA: Druhý večer Prvej Ruskej Umeleckej Družiny v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. 

IV, 21. 2. 1922, č. 42, s. 4; P. UMKIN: Večierok ruského umenia. In: Slovenský východ, roč. 

V, 22. 6. 1923, č. 141, s. 4; 

11 ,,Ruský krúžok“ v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VI, 3. 4. 1924, č. 78, s. 3. 

274


Spolok v rámci akcií, akými boli Rodinný večierok ruského krúžku, Ruské štvrtky, 

Ruský čaj, Večierok ruskej kultúry, organizoval aj koncerty vážnej hudby, divadelné 

predstavenia a výstavy, prostredníctvom ktorých oboznamoval nielen svojich členov, 

ale i košickú verejnosť s významnými osobnosťami ruskej kultúry. Krátkymi kultúrnymi 

programami si tiež pripomínal výročie narodenín prezidenta T. G. Masaryka. 

V rokoch 1928, 1929, 1930 usporadúval kurzy ruského jazyka pre deti i dospelých, 

začiatočníkov i pokročilých. Podieľal sa aj na otvorení oddelenia ruských kníh a najnovšej 

ruskej literatúry v košickej verejnej knižnici v októbri 1925, v novembri 1929 

otvoril ruskú ľudovú knižnicu pri Ruskom krúžku a v decembri 1933 prispel k otvoreniu 

čitárne pre Rusov žijúcich v Košiciach. 13 Poslednou akciou spolku, ktorú avizoval 

v denníku, bola Mikulášska zábava v decembri 1935. 14 V nasledujúcich ročníkoch Slovenského 

východu sa informácie o Ruskom krúžku nenachádzajú. Od roku 1936 však 

správy o ňom chýbajú aj v iných prameňoch, a tak sa môžeme domnievať, že koncom 

30. rokov 20. storočia svoju činnosť ukončil. 15 

V novinách sme sa stretli aj s oznamom o Ruskom osvetovom krúžku v Levoči. 

Z neho sa dozvedáme, že v Levoči usporiadal v júni 1933 Deň ruskej kultúry, za účasti 

ruských umelcov – emigrantov z Prahy. 16 Krúžok usporiadal viacero ďalších akcií, ktorých 

oznamy sa však nedostali na stránky novín. 17 

Hoci prvú ruskú prednášku v Košiciach mal zástupca Zemgoru N. N. Voronovič 

(O hospodárskej kríze Ruska) už v decembri 1923, Zemgor rozvinul svoju činnosť v Košiciach 

až v októbri 1924 ako pobočka užhorodského Zemgoru. 18 O činnosti Zemgoru 

sa však zo Slovenského východu dozvedáme len z oznamov uverejnených v poslednom 

štvrťroku 1924 a prvých mesiacoch roku 1925. Podľa nich vďaka Zemgoru v Košiciach 

prednášali: N. S. Timašev (Pravý stav terajšieho Ruska), M. L. Slonim (Nová ruská literatúra), 

V. A. Mjakotin (Tečenia ruskej spoločenskej myšlienky), V. G. Archangeľskij 

(Ruská dedina terajšej doby), A. A. Kizevettzer (Smutné časy v Rusku). 

Ďalším spolkom ruskej emigrácie v Košiciach propagujúcim svoje aktivity na stránkach 

denníka Slovenský východ bola Jednota ruských emigrantov, ktorá vznikla 

12 Prednáškou S. Stuchlíkovej – predsedníčky Ruského krúžku v januári 1930 plánoval spolok 

začať prednáškový cyklus, v rámci ktorého sa mala konať každých 14 dní jedna prednáška. 

Pozri: Prednáška o súčasnom Rusku. In: Slovenský východ, roč. XII, 11. 1. 1930, č. 8, s. 2. 

13 Ruský krúžok v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VII, 27. 9. 1925, č. 220, s. 3; Činnosť 

Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XI, 14. 11. 1929, č. 260, s. 2; Výbor 

Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XV, 16. 12. 1933, č. 286, s. 3. 

14 Ruský krúžok v Košiciach usporiada. In: Slovenský východ, roč. XVII, 3. 12. 1935, č. 275, 

s. 3. 

15 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia..., s. 159. 

16 Deň ruskej kultúry v Levoči. In: Slovenský východ, roč. XV, 10. 6. 1933, č. 204, s. 3. 

17 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In: Ruská 

a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Zost. Ľ. Harbuľová, 

M. Ňachajová, Ľ. Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2006, s. 15 – 16. 

18 Prvá ruská prednáška v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. V, 12. 12. 1923, č. 283, s. 3. 

275

Ján Džujko 

v marci 1930. Priamym podnetom k jej vzniku bola skupinka ruských emigrantov, ktorej 

Ruský krúžok zamietol žiadosť o ich prijatie do tohto spolku. V roku 1930 sa tak na 

stránkach novín začali objavovať oznamy Jednoty ruských emigrantov. 19 Spolok zorganizoval 

niekoľko prednášok, v rámci ktorých v Košiciach vystúpili: S. V. Zavadskij 

(Ruský literárny jazyk), N. M. Mogiľanskij (Kavkaz a Krym), N. J. Astrov (Staré ruské 

mestá), A. A. Argunov (Hospodársko-politické pomery v sovietskom Rusku.). 20 Popri 

prednáškach pripravoval aj literárne večierky, divadelné predstavenia a kultúrne programy. 

Pri týchto podujatiach spolupracoval s Kultúrno-osvetovým spolkom A. Duchnoviča 

v Užhorode a Ruskou pravoslávnou obcou v Košiciach. V sociálnej oblasti sa angažoval 

v organizovaní finančných zbierok. V rámci akcie Deň ruského dieťaťa za hranicami, 

prebiehajúcej každoročne v 14 európskych krajinách, zozbieral spolok v Košiciach 

v roku 1931 1692,70 Kč. 21 V tom istom roku sumou 2118,75 Kč podporil aj vojnových 

ruských invalidov v cudzine. 22 O aktivitách Jednoty ruských emigrantov v Košiciach sa 

na stránkach denníka dozvedáme len z obdobia rokov 1930 – 1932, potom správy o spolku 

v novinách absentujú. 

Ruský krúžok a Jednota ruských emigrantov usporadúvali väčšinu podujatí osobitne, 

niektoré i duplicitne. Ešte v júni 1931 predsedníctvo Ruského krúžku v novinách 

upozornilo čitateľov na to, že v Košiciach existujú dve samostatné a nezávislé organizácie, 

Ruský krúžok a novovzniknutý spolok „Objedinenije ruských emigrantov“. 23 Už 

v januári 1932 sa v novinách objavil oznam s názvom Čaj sdružených ruských spolkov 

Košiciach. Toto podujatie adresované deťom bolo považované za možný prostriedok 

zblíženia týchto spolkov a ukončenie ich vzájomných sporov. 24 Rovnako z novín sa dozvedáme 

aj o spoločne organizovanom Ruskom vianočnom stromčeku v januári 1933. 25 

Oveľa väčšiu mieru kooperácie však preukázali spolky pri realizácii myšlienky stavby 

pamätníka ruským vojakom, ktorí padli na severovýchode Slovenska v čase prvej 

svetovej vojny. 26 Oba spolky zorganizovali spoločnú zbierku v Košiciach, v rámci kto- 

19 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XII, 2. 4. 1930, č. 76, 

s. 2. 

20 Spolok usporiadal viacero z vyššie uvedených prednášok spolu s Kultúrno-osvetovým spolkom 

A. Duchnoviča v Užhorode. Niektoré prednášky, ktoré usporiadal samostatne, neboli 

avizované v Slovenskom východe. 

21 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 16. 4. 1931, č. 88, 

s. 4. 

22 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 10. 6. 1931, č. 131, 

s. 2. 

23 Poslanie Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 2. 6. 1931, č. 125, 

s. 4. 

24 M. O.: Čaj sdružených spolkov v Košiciach. In: Slovenský východ , roč. XIV, 9. 1. 1932, č. 6, 

s. 3. 

25 Slávnosť ruského vianočného stromku. In: Slovenský východ , roč. XV, 5. 1. 1933, č. 4, s. 2. 

26 Hlavným realizátorom stavby pamätníka bol Ruský krúžok a prípravný výbor, ktorý tvorilo 

niekoľko osobností (Medvecký, Mutňanský, Očenášek, Wild, Králik, Mydlík a iní). Pozri: 

276


rej zozbierali 1700 Kč. Výsledky celoštátnej finančnej zbierky, ako aj konkrétne mená 

prispievateľov, organizácií, spolkov i štátnych úradov boli uverejnené aj v Slovenskom 

východe. 27 Z príležitosti postavenia pomníka publikoval v denníku Grigorij Medveckij 

príspevok, v ktorom stručne priblížil pôsobenie ruských vojsk obsadzujúcich územie 

severovýchodného Slovenska v rokoch 1914 – 1915. 28 Z priebehu samotného odhalenia 

pomníka v Bardejovských kúpeľoch priniesol denník článok, z ktorého sa podrobnejšie 

dozvedáme o priebehu tohto slávnostného podujatia. 29 

Slovenský východ popri oznamoch o činnosti ruských emigrantských spolkov v Košiciach 

priniesol sporadicky aj niekoľko správ o niektorých osobnostiach ruskej emigrácie, 

pôsobiacich aspoň krátko na východnom Slovensku. Najväčšej pozornosti denníka 

sa tešil Stepan Nikitič Uvarov. Noviny avizovali jeho výstavy a prednášky, ktoré sa 

konali vo väčších mestách takmer po celom Slovensku. Pred príchodom S. N. Uvarova 

a jeho priateľa Nikolaja Mazurkeviča do Košíc v roku 1924 v obšírnejšom príspevku 

predstavili obe osobnosti ruskej emigrácie. S. N. Uvarova ako bývalého profesora umeleckej 

akadémie v Petrohrade, významného maliara, priateľa L. N. Tolstého a N. Mazurkeviča 

ako básnika Puškinovej školy, autora niekoľkých básnických zbierok. 30 Na počesť 

oboch umelcov sa po otvorení výstavy obrazov v decembri toho istého roku konal 

v Košiciach aj večierok usporiadaný ruským emigrantom Voskobojnikovom, na ktorom 

sa zišla ruská emigrantská inteligencia. 31 V roku 1930 Slovenský východ avizoval ďalší 

príchod S. N. Uvarova do Košíc a jeho prednášku na tému Kde spejeme? 32 V nej predstavil 

svoje názory na krásu muža, ženy a manželstvo. V súvislosti s jeho prednáškou 

sa fotografia umelca dostala na titulnú stranu denníka, čo svedčí o význame tejto osob- 

Vybudujme pomník padlým vojakom u nás! In: Slovenský východ, roč., XIII, 7. 6. 1931, 

č. 129, s. 4. 

27 Na pomník padlým Rusom. In: Slovenský východ, roč. XIII, 19. 7. 1931, č. 163, s. 5; Sbierka 

na pomník padlým ruským vojakom. In: Slovenský východ, roč. XIV, 10. 1. 1932, č. 7, s. 4; 

Akcia na postavenie pomníka padlým ruským vojakom. In: Slovenský východ, roč. XIV, 18. 

5. 1932, č. 114, s. 5; 

28 Pozri: MEDVECKÝ, G.: Rusovia v Šariši za svetovej vojny. Z príležitosti postavenia pomníku 

padlým ruským vojakom na východnom Slovensku za svetovej vojny. In: Slovenský východ, 

roč. XIV, 4. 9. 1932, č. 203, s. 3. 

29 Pozri: Manifestácia slavianskeho a ľudského súcitenia. Odhalenie pomníka padlým ruským 

vojakom v Karpatoch. In: Slovenský východ, roč. XIV, 6. 9. 1932, č. 204, s. 3. 

30 Pozri : Dvaja ruskí umelci v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VI, 30. 11. 1924, č. 275, 

s. 3. 

31 Pozri: Večierok na počesť ruských umelcov. In: Slovenský východ, roč. VI, 16. 12. 1924, 

č. 287, s. 4. 

Zaujímavé je, že podľa správ uverejnených v denníku S. N. Uvarova privítali v Košiciach 

zástupcovia Matice slovenskej, rovnako na otvorení výstavy sa nezúčastnil nikto z príslušníkov 

ruskej emigrácie či členov Ruského krúžku v Košiciach. Až samotný večierok bol 

podujatím, na ktorom sa stretli ruskí emigranti s oboma umelcami. 

32 Profesor Uvarov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XV, 5. 2. 1933, č. 30, s. 2 – 3. 

277

Ján Džujko 

nosti, ktorú mu denník pripisoval. 33 S. N. Uvarov v Slovenskom východe publikoval aj 

vlastný článok, v ktorom prezentoval potrebu výstavby pomníka padlým ruským vojakom 

v Karpatoch. 34 

Popri S. N. Uvarovovi sa denník venoval aj jeho priateľovi N. Mazurkevičovi a ďalšiemu 

ruskému emigrantovi Jevgenijovi Sklarenkovi. Najprv avizoval prednášku J. Sklarenka 

v Košiciach s názvom Súčasný život v sovietskom Rusku a vnútorná politika sovietskej 

vlády. 35 Neskôr priniesol niekoľko správ o jeho zatknutí a väznení v Bratislave 

kvôli jeho údajným finančným podvodom, ktorých sa dopustil na Podkarpatskej Rusi. 36 

Práve medzi touto trojicou ruských emigrantov, ktorá sa dostala na stránky Slovenského 

východu, došlo aj k nezhodám a sporom. J. Sklarenko uverejnil v novinách 

otvorený list adresovaný N. Mazurkevičovi, v ktorom ho obvinil z podvodníctva. 37 Po 

zatknutí J. Sklarenka v Bratislave sa v novinách objavila správa N. Mazurkeviča, vidiaceho 

v jeho uväznení najlepšiu odpoveď na urážky Sklarenkova uverejnené aj v iných 

slovenských periodikách. 38 Rovnako došlo napokon aj k roztržke medzi S. N. Uvarovom 

a N. Mazurkevičom, ktorí na seba podali vzájomne aj trestné oznámenie. 39 Ich osobné 

spory ako aj podozrenie polície z vyzvedačstva spôsobili, že ich činnosť ako aj pobyt na 

Slovensku sledovalo policajné riaditeľstvo. 40 

Slovenský východ nevenoval problematike ruskej emigrácie obzvlášť zvýšenú pozornosť. 

Krátke správy, tzv. drobničky uverejnené v rubrikách Rôzne správy, Chýrnik sa týkali 

predovšetkým aktivít organizácie Zemgor a ruských emigrantských spolkov v Košiciach, 

akými boli Ruský krúžok a Jednota ruských emigrantov. Väčšinou to boli oznamy 

o kultúrnych podujatiach a dobročinných akciách, ktoré tieto spolky organizovali v Košiciach. 

Túto strohú škálu informácií o ruských emigrantoch na východnom Slovensku 

dopĺňali príspevky zaoberajúce sa kultúrnym, spoločenským, zriedkavejšie politickým 

životom ruských emigrantov v ČSR, ale i vo svete. Sporadicky sa denník zmienil i o osudoch 

a ťažkom položení niektorých významných ruských osobností, ktoré sa útekom zo 

svojej vlasti dostali v zahraničí do zlej sociálnej situácie. Tematika ruskej emigrácie tak 

zostávala na periférii záujmu denníka Slovenský východ, zaoberajúceho sa v čase svojej 

existencie intenzívnejšie najmä regionálnym spravodajstvom, doplneným aktuálnymi 

správami z politického, hospodárskeho a kultúrneho diania v Československu. 

33 Pozri: Slovenský východ, roč. XV, 2. 7. 1933, č. 150, s. 1. 

34 prof. S. Uvarov: Pomník Rusom, padlým v Karpatoch. In: Slovenský východ, roč. XVI, 3. 8. 

1934, č. 174, s. 4. 

35 O súčasnom živote v sovietskom Rusku. In: Slovenský východ, roč. VII, 18. 8. 1925, č. 185, 

s. 3. 

36 Ešte Sklarenko. In: Slovenský východ, roč. VII, 20. 9. 1925, č. 214, s. 4. 

37 Dr. Sklarenko, ruský emigrant: ,,Zasiané“. Otvorený list desaťročnému jubilantovi Mazurkievičovi 

(básnikovi). In: Slovenský východ, roč. VII, 18. 8. 1925, č. 185, s. 6. 

38 K zatknutiu sovietskeho sriadenca Sklarenka. In: Slovenský východ, roč. VII, 23. 9. 1925, 

č. 216, s. 3. 

39 Aféra Mazurkievič-Uvarov. In: Slovenský východ, roč. X, 4. 4. 1928, č. 80, s. 2. 

40 Pozri bližšie: Štátny archív Košice. Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach 1923 

– 1938, krab. 113, Uvarov Štepan – ruský emigrant. 

278

Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska 

na území medzivojnového východného Slovenska 

Karin Fábrová 

FÁBROVÁ, K.: Register of the resource materials concerning political emigration from 

Russia in the east of Slovakia during the period between the world wars. In: Annales 

historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 279-282. 

The issue of political emigration from Russia after 1917 was for political reasons made 

taboo for several decades. The attention to this matter was paid mainly in the 1990’s, 

when the research of the Russian emigration in Czechoslovakia, i.e. in the Slovak milieu 

as well, was carried out. Inspite of the existing findings, there is still space for further 

investigation into the given matter. In order to help the scientists with their research, the 

register of the archive funds concerning the issue of the political exile from Russia and 

its activities in Slovakia between the world wars is being worked out. The first part of the 

register includes the list of materials from the archives of Prešov and Košice regions. The 

following work constitutes the component part of the upcoming list of the archive funds 

referring to the investigated issue. It contains the records of the materials from State 

Archives Košice and its branch in Rožňava, State Archives Košice – branch Košice, State 

Archives Prešov and its branches in Prešov and Bardejov and State Archives Levoča and 

its branch in Poprad. 

História sťahovania Rusov z Ruska je stará niekoľko storočí. Výsledkom jednotlivých 

emigračných vĺn bolo vytvorenie početnej ruskej emigrantskej komunity, roztrúsenej po 

celom svete, ktorá dostala názov – Zahraničné Rusko. Politická emigrácia z Ruska prebiehala 

v niekoľkých vlnách, pričom jednou z najvýznamnejších etáp vo vývoji Zahraničného 

Ruska predstavovalo medzivojnové obdobie (1919 – 1939). Tisícky obyvateľov 

Ruska odchádzali z vlasti z dôvodu nesúhlasu s politickým vývojom a k nim sa pridávali 

aj tí, ktorých sovietska vláda násilne vypovedala. Medzivojnové Zahraničné Rusko si 

postupne vytvorilo svoje významné strediská a centrá, v ktorých sa sústredil a rozvíjal 

spoločensko-kultúrny život emigrácie. Jeho súčasťou sa stalo aj Československo, ktorého 

vláda vytvorila priaznivé podmienky na založenie a prácu mnohých ruských škôl 

a vedeckých ustanovizní. 1 

Československé úrady evidovali ruských emigrantov už od prvých rokov ich pobytu 

na území republiky. Prvá evidencia ruských emigrantov na území Slovenska sa konala 

v roku 1922 a odvtedy každoročne až do roku 1927, kedy plošné evidencie boli zrušené 

a úrady boli povinné hlásiť každého emigranta individuálne. V rokoch 1934 – 1936 sa 

uskutočnili dva súpisy emigrantov z Ruska, pri ktorých sa zisťoval nielen počet emig- 

1 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko: Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie 

na Slovensku v rokoch (1919 – 1939). Prešov 2001, s. 7 – 11. 

279


rantov, ale aj ich spolková organizovanosť. Zachované evidencie sú dôležitým zdrojom 

poznania dejín ruskej emigrantskej komunity na Slovensku v danom období. 2 

Problematika odchodu politickej emigrácie z Ruska po roku 1917 bola po celé desaťročia 

z politických dôvodov tabuizovaná a to nielen v samotnom Sovietskom zväze, 

ale po roku 1945 aj vo všetkých krajinách, ktoré sa dostali do sovietskeho mocenského 

bloku. Danej téme sa začala venovať pozornosť hlavne v 90. rokoch 20. storočia, kedy 

sa začal realizovať výskum ruskej emigrácie aj vo vtedajšom Československu, teda zároveň 

aj v slovenskom prostredí. 3 

Napriek existujúcej historickej produkcii slovenských historikov zostáva stále v danej 

oblasti priestor aj pre ďalšie bádania a analýzy zachovaných dobových prameňov 

s cieľom vytvoriť objektívny a ucelený obraz o uvedenej problematike. S cieľom pomôcť 

bádateľom v ich ďalších výskumoch začalo sa pracovať nad súpisom jednotlivých 

archívnych fondov viažucich sa k problematike politického exilu z Ruska a jeho pôsobeniu 

na Slovensku v medzivojnovom období. V prvej etape šlo o súpis materiálov nachádzajúcich 

sa vo fondoch archívov Prešovského a Košického kraja. Na základe získaných 

informácií sa vytvorila evidencia zachovaných písomných dokumentov k dejinách 

ruskej emigrácie na území východného Slovensku. Predložený materiál tvorí parciálnu 

časť pripravovaného a širšie koncipovaného súpisu archívnych fondov k sledovanej 

problematike. 4 

Archív mesta Košice 

Fond: Magistrát mesta Košice 1923 – 1938 

Dokumenty o činnosti Ruského krúžku v Košiciach a Jednoty ruských emigrantov 

v Košiciach (mat. č. 288 1935 II 73 – 43 68 66). Ruský krúžok vojnových invalidov (č. k. 

406/183). Zbierka Deň ruského dieťaťa v emigrácii (č. k. 272/17, 299/97). 

Štátny archív Košice 

Fond: Košická župa 1923 – 1928 

Ruské a ukrajinské emigrantské organizácie v ČSR, vyšetrovanie úradov (č. k. 78). 

Ruskí emigranti v okrese Vyšný Svidník (č. k. 109). Opatrenia proti ukrajinským emigrantom 

na Slovensku. Žiadosť Gallipolijského združenia o pracovné umiestnenie občanov 

ruskej národnosti v Košickej župe (č. k. 171). 

Fond: Policajné riaditeľstvo v Košiciach 1920 – 1938 

Kappervasser Herman, ruský emigrant, vyšetrovanie v záležitosti udelenia československého 

štátneho občianstva (č. k. 24 K/144). Bloch Leonid, ruský občan, šetrenie v záležitosti 

udelenia československého štátneho občianstva (č. k. 5 B/93). Ukrajinská politická 

organizácia Union združujúca emigrantov (č. k. 67). 

2 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko..., s. 187 – 190. 

3 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko..., s. 16. 

4 Príspevok vznikol aj ako súčasť projektu VEGA č. 1/4531/07 Migrácia obyvateľov východnej 

Európy a Slovensko (prvá polovica 20. storočia). 

280

Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska 

na území medzivojnového východného Slovenska 

Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach 1923 – 1938 

Výzvedná činnosť ruských emigrantov (mat. č. 50-1-152). Ruskí emigranti – pozorovanie 

(mat. č. 55-2-152, 55-4-152). Ruský emigrant – Stepan Uvarov (č. k. 113). Organizovanie 

ruských emigrantov (mat. č. 3474/1923) 

Štátny archív Košice, pobočka Rožňava 

Fond: Okresný úrad Rožňava 1923 – 1938 

Ruskí emigranti. Cesty sovietskych občanov do ČSR (mat. č. 1930 12404 – 18989 89, 

1925 402 – 1042 6). 

Fond : Okresný úrad Dobšiná 1938 – 1944 

Zoznamy ruských emigrantov. Úteky Ukrajincov z Nemecka. Úteky ruských zajatcov 

a ukrajinských utečencov. (mat. č. 1942 201 – 648 26, 1944 D1 67 – 269 36, 1944 D1 451 

– 575 38). 

Štátny archív Prešov 

Fond: Šarišsko-zemplínska župa, odd. štáto-bezpečnostné 1940 – 1944 

Prezídium MV-ÚŠB v Bratislave žiadalo zoznamy všetkých ruských emigrantov z bývalého 

Ruska a terajšieho ZSSR (Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, kozákov), ktorí sa zdržujú 

na území príslušného správneho obvodu (mat. č. 829 91/ Ih - 42 ŠB). 

Prezídium ŽÚ v Bratislave oboznámilo dňa 8. 7. 1943 župana ŠZŽ s pripomienkou 

okresného náčelníka vo Svidníku k situačnej správe, ktorá navrhuje, aby všetci pravoslávni 

duchovní na Slovensku boli vedení v presnej evidencii a aby boli medzi nimi zistení 

ruskí emigranti, ktorí by mohli byť zo Slovenska odstránení. (mat. č. 1113 122/ IIIf. 

– 43 ŠB). 

Na základe hlásenia exponovaného vyššieho dôstojníka štábu v Prešove z dňa 13. 6. 1944 

pre Prezídium ŽÚ v Prešove bola MUDr. Alexandra Hauplorenzová obvinená z podozrenia 

udržiavania stykov s ruskými emigrantmi, k spisu je pripojené aj hlásenie OÚ 

v Michalovciach z 25. 7. 1944 o vyšetrovaní menovanej (mat. č. 1215 262/Ivi-44 ŠB). 

Štátny archív Prešov, pobočka Prešov 

Fond: Okresný úrad Prešov 1923 – 1945 

Ruskí emigranti – evidencia, ukrajinskí emigranti (č. k. 17, 105, 178, 219, 458) 

Štátny archív Prešov, pobočka Bardejov 

Fond: Mestský úrad v Bardejove (1919 – 1945) 

Vystúpenie ruského divadla v Bardejove (mat. č. 9053/1934) 

Fond : Obvodný notársky úrad v Bardejovskej Novej Vsi ( 1937 – 1944) 

Obežník Okresného úradu v Bardejove z dňa 16. 10. 1943 vo veci povoľovania zábavných 

a kultúrnych večierkov ruských emigrantov (mat. č. 438 145/1943 prez.). 

Štátny archív Levoča 

Fond: Krajský súd v Levoči 

Ruský krúžok v Levoči ( kar. č. 10, inv. č. 53) 

281


Fond: Četnícke a žandárske stanice na Spiši 1919 – 1945 

Správy o sledovaní ukrajinského emigranta Pavla Bohackého (mat. č. 26/6 1929). 

Fond: Okresný úrad Poprad 1923 – 1945 

Spisy o pátraní po ruských emigrantov a o ich činnosti (mat. č. 1944 D/1 – 30 85, 

322 38 1943 751 – 950 89, 286 2 1927 301 – 650 4, 289 5 1930 151 – 500 15, 

321 37 1942 151 – 285 74, 313 29 1934 851 – 1050 33, 314 30 1935 1 – 200 34, 314 30 201 

– 400 35, 316 32 1937 601 – 1000 46 , 115 8 1938 1001 – 6000). 

Štátny archív Levoča, pobočka Poprad 

Fond: Obecný notársky úrad v Poprade( 1905) 1923 – 1945 (1949) 

Výkaz ruských emigrantov (mat. č. 144.1942 1 – 144). 

Fond: Okresný úrad v Kežmarku ( 1919) 1923 – 1945 

Zoznam ruských emigrantov v okrese (mat. č. 1942 33 – 351 55). 

Fond: Obvodný notársky úrad v Ždiari 1865 – 1944 

Ruskí emigranti, ruskí a ukrajinskí emigranti, ruskí a ukrajinskí utečenci (mat. 

č. 184.1920 487 – 1351 7, 185: 1921 12 – 1699 8, 186, 187 1924 14 – 1954 8). 

Fond: Obecný notársky úrad Liptovská Teplička 

Obežník okresného úradu o vyhotovenie zoznamu ruských emigrantov. 

282

KRONIKA, RECENZIE, GLOSY 

CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS

Životné jubileum prof. PhDr. Tamary Bajcurovej, DrSc. 

Životné jubileá bývajú dobrou príležitosťou pripomenúť si prácu našich kolegov, a to 

nielen tých súčasných, ale aj bývalých. Tých, ktorí boli našimi predchodcami, stáli pri 

zrode dnešných vysokoškolských odborných pracovísk a svojou pedagogickou i vedeckovýskumnou 

činnosti prispievali k ich profilovaniu a rozvoju po celé roky. 

S prešovskou katedrou histórie spojila v roku 1955 svoju životnú cestu prof. PhDr. Tamara 

Bajcurová, DrSc., ktorá začiatkom apríla tohto roka oslávila životné jubileum. 

Tamara Bajcurová sa narodila 7. apríla 1932 v Leningrade (dnešný Sankt-Peterburg), 

Ruská federácia, v rodine Jakova Ivanoviča a Glafiry Nikolajevny Gorškovových. 

V meste Petra Veľkého získala základné i stredoškolské vzdelanie a v roku 1950 sa zapísala 

na Historickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity. Jej historické vzdelanie sa 

formovalo pod vedením takých pedagógov, akými boli akademik V. V. Struve, profesor 

V. V. Mavrodin, profesor S. B. Okuň a mnohí ďalší. Počas štúdia na historickej fakulte 

stretla Tamara Bajcurová aj svojho životného partnera Ivana Bajcuru (1930 – 1986), 

ktorý bol jedným z československých študentov študujúcich na leningradskej univerzite. 

Rok 1955 priniesol do života Tamary Bajcurovej zásadné zmeny. Ukončila vysokoškolské 

štúdium, no súčasne opustila aj svoje rodné mesto a vlasť a spolu s manželom 

pricestovala na Slovensko. 

Po príchode do Prešova začala od septembra 1955 pracovať na Katedre spoločenských 

vied Filozofickej fakulty Vyššej školy pedagogickej v Prešove. Po vzniku Univerzity 

Pavla Jozefa Šafárika v roku 1959, prešla na Katedru dejín Filozofickej fakulty 

UPJŠ. Na tomto pracovisku, ktoré v rokoch 1981 – 1987 viedla ako vedúca katedry, 

pracovala až do roku 1990, kedy odišla do dôchodku. 

Tamara Bajcurová od začiatku svojho pôsobenia vo vysokoškolskom prostredí venovala 

pozornosť nielen vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti, ale aj svojmu odbornému 

rastu. V roku 1966 obhájila pod vedením profesora Krandžalova dizertačnú 

prácu o Jurijovi Ivanovičovi Venelinovi. Oblasť medzislovanských vzťahov v 19. storočí 

sa stala na dlhé roky dominantnou v jej výskumnej činnosti. Priekopnícka práca 

Tamary Bajcurovej o Ju. I. Venelinovi vychádzajúca z primárnych zdrojov dostala 

knižnú podobu v roku 1968 (Jurij Ivanovič Venelin. Bratislava : SPN, 1968, 308 s.) 

a dodnes patrí v slavistických výskumoch uvedenej problematiky k citovaným titulom. 

V nasledujúcich rokoch zamerala Tamara Bajcurová svoj výskum na sledovanie osudov 

zakarpatských Ukrajincov pôsobiacich na teritóriu cárskeho Ruska. Formou odborných 

štúdií a článkov upozornila na osobnosť M. A. Baluďanského, prvého rektora peterburskej 

univerzity, na I. S. Orlaja, V. G. Kukoľnika a na ďalších. Nazhromaždené poznatky 

zhrnula v druhej monografickej práci o pôsobení zakarpatskoukrajinskej inteligencie 

v Rusku v prvej polovici 19. storočia (Zakarpatskoukrajinskaja inteligencija v Rossii 

v pervoj polovine XIX veka. Bratislava : SPN, 1971. 227 s.). Vymedzeného tematického 

okruhu sa dotýkala aj jej tretia monografia o živote a práci Ivana Semjonoviča Orlaja 

(Ivan Semjonovič Orlaj : žizň i dejateľnosť. Bratislava : SPN, 1977. 237 s.). Systematická 

vedeckovýskumná práca a erudovaná pedagogická činnosť jej priniesli aj ďalší 

odborný postup. V roku 1973 sa stala docentkou histórie, v roku 1983 jej bol udelený 

285

titul univerzitnej profesorky a v roku 1989 obhájila vedeckú hodnosť doktora historických 

vied. 

V 80. rokoch 20. storočia rozšírila Tamara Bajcurová svoju výskumnú činnosť o novú 

oblasť. Začala sa venovať ruským dejinám a česko-slovensko-ruským/sovietskym 

vzťahom v 20. storočí. Pozornosť zamerala na spracovanie ohlasu októbrovej revolúcie 

1917 na Slovensku a v Čechách. Syntetizujúci pohľad na historiografickú produkciu medzivojnového 

i povojnového Československa o ruských udalostiach roku 1917 ponúkla 

v monografickej práci Veľká októbrová socialistická revolúcia a zápas o jej skúsenosti 

v Československu (Praha 1987). Okrem uvedených okruhov výskumu sa Tamara Bajcurová 

zaoberala aj teoreticko-metodologickými otázkami historickej vedy. Participovala 

ako spoluautorka na celoštátnej učebnici z úvodu do štúdia dejín (Hroch, M. a kol: Úvod 

do štúdia dejepisu. Praha : SPN, 1985) a pre prešovských študentov odboru história zostavila 

z tejto problematiky skriptum (Úvod do štúdia dejepisu. Košice 1982). 

Neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia Tamary Bajcurovej na katedre dejín bola aj pedagogická 

činnosť. Dlhé roky prednášala dejiny Sovietskeho zväzu a dejiny svetovej socialistickej 

sústavy. Druhou nosnou disciplínou, z ktorej zabezpečovala prednášky, bol 

úvod do štúdia dejín s historickým proseminárom. Nezanedbávala ani prácu so študentmi. 

Viedla ročníkové práce, práce študentskej vedeckej a odbornej činnosti, diplomové 

práce. Bola členkou vedeckej rady Filozofickej fakulty UPJŠ, predsedala štátnicovým, 

prijímacím i rigoróznym komisiám. Jej pedagogická činnosť bola ocenená titulom Zaslúžilý 

učiteľ (1981) a Zlatou medailou Univerzity P. J. Šafárika (1985). 

K životnému jubileu prof. PhDr. Tamary Bajcurovej, DrSc., úprimne blahoželáme 

a prajeme jej do ďalších rokov pevné zdravie, veľa spokojnosti a osobnej pohody v kruhu 

rodiny i priateľov. 


286

Životné jubileum prof. PhDr. Petra Švorca, CSc. 

Posledný januárový deň sa člen nášho Inštitútu prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., dožil 

významného životného jubilea päťdesiatich rokov. Narodil sa 31. januára 1957 v Liptovskom 

Mikuláši. Základné vzdelanie získal vo svojom bydlisku Štrbe a gymnaziálne 

štúdiá absolvoval v Poprade. V rokoch 1976 – 1981 študoval na Filozofickej fakulte 

v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach odbor história – filozofia. Po ukončení 

vysokoškolského štúdia pracoval ako odborný pracovník vo Východoslovenskom múzeu 

v Košiciach a od roku 1983 pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte 

v Prešove. V r. 1998 sa habilitoval na docenta slovenských dejín na Filozofickej fakulte 

Prešovskej univerzity. V r. 2004 prevzal z rúk prezidenta SR diplom univerzitného profesora 

v odbore história. Inauguroval sa prednáškou na tému Krajinská hranica medzi 

Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období (1919 – 1939). 

V rokoch 1993 – 2000 absolvoval viacero študijných pobytov na univerzitách v Nemecku, 

Rakúsku, Poľsku a v Čechách. Od r. 2005 je garantom študijného odboru slovenské 

dejiny (doktorandské štúdium) a archívnictvo (bakalárske a magisterské štúdium) na 

FF PU v Prešove. Jeho nosnými disciplínami, na ktorých sa stretáva so svojimi študentami 

sa stali Slovenské a československé dejiny po roku 1918 a Úvod do štúdia dejepisu. 

Vo výskumnej činnosti sa zameriava na hospodárske a politické dejiny ČSR so zreteľom 

na ich sociálne (vysťahovalectvo) a nacionálne dôsledky, na problematiku dejín 

Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918 – 1946, stredoeurópske dejiny 20. stor. a na cirkevné 

dejiny 20. storočia so špecializáciou na dejiny protestantizmu na Slovensku a v strednej 

Európe. 

Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., je autorom 8 vedeckých monografií, 10 odborných 

knižných prác, 45 vedeckých štúdií doma a v zahraničí, 3 učebných textov a ďalších 

viac ako 340 odborných a publicistických článkov, recenzií, rozhovorov a pod. O reflektovaní 

výsledkov jeho vedeckej práce svedčí viac ako tristo citácií, recenzií a iných 

ohlasov v domácej a zahraničnej odbornej spisbe. Doteraz viedol 5 medzinárodných výskumných 

projektov a podieľal sa či už ako zástupca vedúceho grantovej úlohy, alebo 

riešiteľ na 6 domácich výskumných projektoch. 

Prof. PhDr. P. Švorc, CSc., pôsobil aj v najvyšších akademických orgánoch Univerzity 

P. J. Šafárika a neskôr Prešovskej univerzity ako člen AS UPJŠ, predseda AS FF 

UPJŠ, podpredseda AS PU a v r. 2001 – 2005 úspešne pôsobil ako vedúci Katedry slovenských 

dejín a archívnictva na FF PU. Vtedy inicioval a zorganizoval celoslovenské 

stretnutie vedúcich pracovníkov katedier dejín zo všetkých slovenských univerzít s cieľom 

skoordinovať tak pedagogickú, ako aj vedeckovýskumnú činnosť vysokoškolských 

učiteľov – historikov. 

Je však aj členom viacerých profesijných spoločností a odborných komisií. Už druhé 

volebné obdobie je podpredsedom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v Bratislave, 

od r. 1993 je členom Spolku slovenských spisovateľov, je členom Muzeálnej slovenskej 

spoločnosti, od r. 1994 členom Slovensko-českej komisie historikov. V roku 1997 sa 

stal podpredsedom Slovenského národného komitétu historikov, v súčasnosti je jeho členom. 

Od r. 2000 je členom pracovnej skupiny pre dejiny protestantských cirkví v strednej 

287

a východnej Európe (Aarhus/Dánsko – Münster/Nemecko). Od r. 2002 pôsobí ako člen 

Komisie VEGA a od r. 2004 ako člen pracovnej skupiny pri Akreditačnej komisii Ministerstva 

školstva SR. 

Samozrejme je členom viacerých redakčných rád v domácich i zahraničných odborných 

časopisoch. Za vedeckú i literárnu tvorbu mu boli udelené viaceré ocenenia, napr. 

Cena Literárneho fondu (1988, 1992, 2004), Cena Slovak Garden Florida (USA, 1992), 

Cena rektora UPJŠ (1988) i Cena rektora PU (2004), je nositeľom Ceny mesta Prešov 

(1999). 

Jubilantovi prajeme predovšetkým zdravie, veľa tvorivej sily, pracovné úspechy i rodinnú 

pohodu. 

Členovia Inštitútu histórie FF PU 

Výberová bibliografia prof. PhDr. Petra Švorca, CSc. 

1. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 

2007, 318 s. 

2. Národnouvedomovací proces Slovákov, Rusínov a Ukrajincov na kontaktnom území 

v rokoch 1918 – 1939 a jeho základné determinanty. In: Carpatho-Rusyns and their 

Neighbors. Essays in Honor of Paul Robert Magocsi. Editors: Bogdan Horbal – Patricia 

A. Krafcik – Elaine Rusinko. Fairfax (USA) : Eastern Christian Publications, 

2006, pp. 415 – 428. 

3. Die evangelische Kirche Augsburgischen Bekenntnisses in der Slowakei nach dem 

Jahr 1989. In: Katharina Kunther – Jens Holger Schjøring (Hg.): Die Kirchen und das 

Erbe des Komunismus. Die Zeit nach 1989 – Zäsur, Vergangenheitsbewältigung und 

Neubeginn. Erlangen : Martin-Luther-Verlag, 2007, S. 82 – 110. 

4. Die slowakische Historiographie und die Regionalgeschichte (19. und 20. Jahrhundert). 

In: Bohemia. Zeitschrift für Geschichte und Kultur der böhmischen Länder, 

Collegium Carolinum München, Band 44, Heft 2/2003, S. 459 – 476. 

5. Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období 

(1919 – 1939). Prešov : Universum, 2003, 424 s. 

6. Zánik Rakúsko-Uhorska v r. 1918 a snahy prouhorských síl na Slovensku (v zlomových 

rokoch 1918 – 1919) o udržanie integrity Uhorska a odmietnutie Československa. 

In: Małe regiony w wielkiej polityce Polski, Słowacji i Ukrainy. Red. Marian 

Stolarczyk, Andrzej Bonusiak, Jerzeg Kuzicki. Rzeszów : Uniwersytet Rzeszów, 

2003, s. 45 – 55. 

7. Die evangelische Kirche Augsburger Bekenntnisses in der Slowakei und ihr Schicksal 

in der Tschechoslowakei nach 1953. In: Im Räderwerk des „real existierenden Sozialismus“. 

Kirchen in Ostmittel- und Osteuropa von Stalin bis Gorbatschow. Herausgegeben 

von Hartmut Lehman und Jens Holger Schjørring. Göttingen : Wallstein 

Verlag, 2003, S. 125 – 142. 

288

8. Vznik ČSR a snahy o definovanie slovensko-rusínskej etnickej a územnej hranice 

v 20. rokoch 20. storočia. In: Carpatica – Karpatika. Vypusk 17. Ukrajinsko-slovacki 

vzajemyny v galuzi istorii, literatury ta movy. Užhorod 2002, s. 28 – 38. 

9. Die Ost-Slovakei am Ende des Jahres 1918. In: Harald Heppner – Eduard Staudinger 

(Hrsg.): Region und Umbruch 1918. Zur Geschichte alternativer Ordnungsversuche. 

Frankfurt am Main 2001, s. 131 – 147. 

10. Slowaken und Ruthenen nach dem Zerfall Österreich-Ungarn in den Jahren 1918 – 

1920. Die neue Realität und ihre Widerspiegelung in den gegenseitigen Beziehungen. 

In: V. Rajšp, R. Bratož, J. Cvirn, J. Fischer, W. Lukan, B. Marušič (eds.): Melikov 

zbornik. Slovenci v zgodovini in njihovi srednjeevropski sosedje. Ljubljana 2001, 

s. 919 – 932. 

11. Turning points in History and their influence on the Destiny of a small Region (The 

Territory and Population of the Carpathian arc after the End of the first World War). 

In: Dušan Kováč (ed.): Slovak Contributions to 19 th international Congress of historical 

Sciences. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2000, s. 65 – 76. 

12. Das Geschlecht der Fornets und ihr Beitrag zur slowakischen Kultur und Bildung im 

18. Jahrhundert. In: Jahrbuch für die Geschichte des Protestantismus in Österreich. 

Wien 1998, Jahrgang 114, s. 117 – 134. 

13. Mestská hromadná doprava v Prešove 1949 – 1999. Prešov 1999, 100 s. 

14. (zostavovateľ a spoluautor) Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote 

Prešova. Prešov 1999, 160 s. 

15. Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Prešov : Universum, 1996, 127 s. 

16. (v spoluautorstve s P. Švorcom, st.) Štrbská svadba. Prešov: Universum, 1996, 173 s. 

17. Rozbíjali monarchiu. Populárny slovník osobností česko-slovenského odboja 1914 

– 1918. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, 175 s. 

18. Zrod republiky. (Dobové dokumenty, spomienky a stanoviská 1914 – 1918). Košice 

: Slovo, 1991, 132 s. 

19. (zostavovateľ a spoluautor) Sprievodca po historickom Prešove. Prešov : Universum, 

1997, 115 s. 

20. Podtatranské premeny. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988, 196 s. 

Zost. Ján Džujko 

289

K životnému jubileu doc. PhDr. Mariána Vizdala, CSc. 

Okrúhle životné jubileá bývajú vhodnou príležitosťou pripomenúť si činnosť ľudí, 

ktorí pre svoj vedný odbor, pracovisko a v neposlednom rade i v oblasti výchovy mladej 

nastupujúcej generácie urobili veľký kus záslužnej práce. Jedným z takýchto pracovníkov 

Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorého meno a vedecká 

činnosť sa stala známou aj za hranicami našej republiky, je doc. PhDr. Marián 

Vizdal, CSc. 

Rodák z Michaloviec (28. 8. 1957), v rokoch 1976 – 1981 študoval na Filozofickej 

fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove odbor dejepis – filozofia. Ešte v priebehu 

roku 1981 mu bol udelený titul PhDr. za úspešné absolvovanie rigoróznej skúšky 

v odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – teória vyučovania dejepisu. 

V nasledujúcich rokoch pracoval ako odborný pracovník Zemplínskeho múzea v Michalovciach 

na viacerých dôležitých archeologických náleziskách v oblasti Zemplína. 

Od roku 1987 začal pôsobiť ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ, pričom 

svoj záujem sústreďoval predovšetkým na praveké a staroveké dejiny. Súčasne popri zabezpečovaní 

pedagogických povinností pokračoval v realizácii ďalších významných 

archeologických aktivít prezentovaných aj odbornej verejnosti porovnávacou archeologickou 

zbierkou uloženou na IH FF v Prešove. Svoju pozornosť venoval predovšetkým 

lokalitám z obdobia neolitu (Slavkovce 1988, Malé Raškovce 1988, Zalužice 1991 

– 1995, Moravany 1998 – 2007). Jeho vedecká a výskumná činnosť našla svoj odraz, 

okrem množstva priebežne publikovaných vedeckých a odborných textov, v roku 1996 

aj v úspešnej obhajobe dizertačnej práce z odboru archeológia na tému Osídlenie Východoslovenskej 

nížiny v neskorom neolite. Po osemnástich rokoch pedagogickej praxe 

v roku 2005 úspešne absolvoval habilitačné konanie na pôde Filozofickej fakulty Prešovskej 

univerzity a následne mu bol udelený titul docent. 

V priebehu svojho pôsobenia okrem úspešného vedenia štyroch desiatok diplomových 

a rigoróznych prác, zabezpečovaní výučby viacerých predmetov a pravidelných 

každoročných odborných exkurzií a praxe, sa doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc., venoval 

aj publikovaniu výsledkov svojich výskumov. Je autorom vedeckej monografie, štyroch 

učebných textov, takmer troch desiatok vedeckých štúdií a osemdesiatich odborných 

a popularizačných článkov. O hodnote jeho prác svedčí aj viac ako 150 domácich a zahraničných 

citácií. Súčasne zabezpečoval, najmä v priebehu posledných rokov v spolupráci 

s domácimi, ale i so zahraničnými archeologickými pracoviskami, napríklad Jagelonskou 

univerzitou v Krakove a Karlovou univerzitou v Prahe, terénne výskumy na 

území východného Slovenska. 

Veľa zdravia, šťastia, pohody doma i v práci a ešte mnoho tvorivých síl jubilantovi 

prajú 

členovia Inštitútu histórie FF PU. 

290

Výberová bibliografia doc. PhDr. Mariána Vizdala, CSc. 

1. The Early Linear Potery culture in Eastern Slovakia. Prace Komisji Prehistorii Karpat, 

Tom 1. Ed. J. K. Kozlowski. Kraków 1997, s. 43 – 141. 

2. Die ältere östliche Linienbandkeramik in Malé Raškovce, Bezirk Michalovce. In: 

Saarbrücker Studien und Materialen zur Altertumskunde 4/5, 1995/1996. Bonn 

1997, s. 99 – 142. 

3. A settltment of the Early Eastern Linear Pottery culture at Moravany (Eastern Slovakia) 

within the context of the Upper Tisza Basin. In: Morgenrot der Kulturen Frühe 

Etappen der Menschheitegeschichte in Mittel – und Südosteuropa (Festschrift für 

Nándor Kalicz zum 75. Geburstag). Ed. Jerem, E. – Raczky, P. Budapest 2003, s. 127 

– 143. 

4. Badania wykopaliskowe na wczesnoneolitycznej osadzie w miejscowosci Moravany 

we wschodniej Slowacji w latach 1998 – 2001. In: Materialy i Sprawozdania 

Rzeszowskiego Osrodka Archeologicznego, Tom XXIII. Rzeszow 2002, s. 173 – 197. 

(spoluautori Kaczanowska, M. – Kaminská, Ľ. – Kozlowski, J. K. – Nowak, M.) 

5. Bukovohorský výrobno-remeselný objekt v Humennom. In: Archeologické rozhledy, 

XLI, 1989, 6, s. 654 – 663. 

6. Sídlisková jama s lineárnou keramikou v Zbudzi, okres Michalovce. In: Historica 

Carpatica, 21, 1990, s. 117 – 131. 

7. K problematike neskoroneolitického vývoja na Východoslovenskej nížine. In: Východoslovenský 

pravek V. Ed. Lamiová-Schmiedlová, M. Nitra: AÚ SAV, 1998, s. 91 

– 104. 

8. Neolitické sídlisko v Zalužiciach a jeho význam pre poznanie genézy kultúry s východnou 

lineárnou keramikou. In: Zrkadlo histórie II. Ed. Mojdis, J. Prešov: Filozofická 

fakulta PU, 2005, s. 167 – 196. 

9. Moravany a okolie v praveku a včasnej dobe dejinnej. In: Dejiny obce Moravany. Ed. 

Harbuľová, Ľ. Michalovce 2002, s. 14 – 38. 

10. Praveké a včasnohistorické osídlenie. In: Veľký Šariš – mesto a hrad. Veľký Šariš 

1999, s. 16 – 29. 

11. Sprievodca pravekom východného Slovenska. Prešov: MPC, 2003, 96 s. 

12. Výskumy a nálezy Zemplínskeho múzea v Michalovciach. In: AVANS 1985. Nitra : 

AÚ SAV, 1986, s. 237 – 252. 

Zost. Patrik Derfiňák 

291

Konferencia Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI 

V roku 2001 sa vďaka iniciatíve Martina Lacka uskutočnila na Katedre histórie FF 

UCM v Trnave konferencia mladých historikov, ktorých odborným záujmom sa stali 

všetky aspekty vývoja prvej Slovenskej republiky. Vznikla tak tradícia spoločných stretnutí, 

pričom samotné podujatie sa medzičasom stalo putovným. Po úvodných trnavských 

ročníkoch sa hlavným organizátorom týchto stretnutí stali pracoviská UMB v Banskej 

Bystrici, reprezentované najmä tandemom Michal Šmigeľ a Peter Mičko. Hostiteľom 

šiesteho ročníka sa stal Prešov, pričom hlavným organizátorom konferencie bol Inštitút 

histórie FF PU v Prešove. 

Konferencia Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI sa uskutočnila 

v dňoch 24. – 26. apríla 2007. Širší prípravný výbor konferencie vymedzil jej zameranie 

témou Slovenská republika medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. 

V štyroch tematických blokoch odznelo 31 referátov a koreferátov venovaných rôznym 

problémom skúmaného obdobia. O mimoriadnom rozsahu podujatia i aktuálnosti 

témy svedčí fakt, že aktívni účastníci konferencie reprezentovali dve desiatky inštitúcií 

z celého Slovenska a nechýbali ani tradiční referenti z Česka a Poľska. Popri mladých 

historikoch do 35 rokov, ktorým je podujatie primárne určené, boli organizátormi pozvaní 

ako hostia konferencie aj skúsenejší kolegovia Milan Olejník (Spoločenskovedný 

ústav SAV, Košice), František Cséfalvay (Vojenský historický ústav, Bratislava) a Ľudovít 

Hallon (Historický ústav SAV, Bratislava). 

Medzi referentmi našli samozrejme svoje miesto i pracovníci a študenti IH FF PU 

v Prešove. Rokovanie konferencie otvoril vstupným referátom hlavný organizátor podujatia 

M. Pekár, ktorý svojím vystúpením uviedol tému konferencie. V jednotlivých blokoch 

ďalej postupne vystúpili Dagmar Kuzmová (študentka 5. ročníka), Peter Kovaľ, 

Vojtech Kárpáty (interný doktorand) a Patrik Derfiňák. 

Prezentované príspevky boli samozrejme rôzne. Vzhľadom na úzko koncipované zameranie 

konferencie mali prevažne konkrétnu podobu, avšak neraz spracovávali doteraz 

úplne neznáme parciálne problémy. Pri ich hodnotení treba mať na zreteli aj fakt, že sa 

jedná o práce nastupujúcej generácie bádateľov. Hlavné poslanie však konferencia istotne 

naplnila. Popri tradičných účastníkoch sa na nej objavilo i množstvo nových tvárí, 

ktoré by mali byť zárukou kontinuity. Rokovanie konferencie v Prešove poskytlo možnosť 

tunajším študentom i všetkým záujemcom o históriu naživo vidieť a počuť mnoho 

zaujímavých príspevkov. S potešením môžem konštatovať, že títo ponúknutú možnosť 

využili. 

Definitívnym zavŕšením podujatia bude vydanie zborníka štúdií, ktoré počas otváracieho 

príhovoru verejne prisľúbil dekan FF PU v Prešove R. Dupkala. 

Konferencia mala viacero rozmerov. Ešte pred otvorením konferencie sa uskutočnilo 

pracovné stretnutie autorského kolektívu syntézy k dejinám prvej SR. Popri samotnom 

rokovaní stihli účastníci konferencie absolvovať odbornú exkurziu po pamiatkach druhej 

svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku či spoločenský večer. V rámci konferencie 

sa ďalej uskutočnila prednáška výskumného pracovníka Ústavu pamäti národa 

Mateja Medveckého, ktorý pre študentov prednášal o vzniku ŠTB a nástupe komunis- 

292

tickej totality, ako aj neformálna návšteva predsedu správnej rady ÚPN Ivana A. Petranského 

na IH FF PU v Prešove. 

Hoci hlavným organizátorom konferencie bol IH, podujatie tohto rozmeru by nebolo 

možné zorganizovať bez významnej pomoci vedenia Filozofickej fakulty PU v Prešove, 

ktorému patrí osobitné poďakovanie. Organizačne i materiálne sa na príprave konferencie 

podieľal v osobe Richarda Pavloviča (inak externého doktoranda IH) Štátny archív 

v Prešove, pobočka Svidník. Finančne podujatie podporili Slovenská historická spoločnosť 

pri SAV v Bratislave a Ústav regionálnych a národnostných štúdií PU v Prešove. 

Propagačný materiál poskytli Mestský úrad v Prešove a Úrad PSK. Poďakovanie patrí 

tiež riaditeľovi Vojenského múzea v Svidníku, ktorý účastníkom konferencie umožnil 

bezplatný vstup do múzea mimo otváracej doby, a študentkám 4. ročníka M. Babjakovej, 

N. Jevickej, Z. Karlíkovej a J. Mamrošovej za ochotnú spoluprácu pri organizácii 

podujatia. 

V závere konferencie prebral symbolickú štafetu Ondrej Podolec, riaditeľ sekcie vedeckého 

výskumu Ústavu pamäti národa, ktorý bude organizátorom siedmeho ročníka 

konferencie. Témou bratislavského stretnutia budú perzekúcie na Slovensku v rokoch 

1938 – 1945. 

Martin Pekár 

293

Cirkvi a ich vplyv na formovanie národného vedomia národov a národností 

v strednej Európe (19. storočie – prvá polovica 20. storočia) 

V dňoch 2. – 4. mája 2007 sa na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove 

konala medzinárodná vedecká konferencia pod názvom Cirkvi a ich vplyv na formovanie 

národného vedomia národov a národností v strednej Európe (19. storočie – prvá 

polovica 20. storočia). Na jej organizácii sa podieľali Inštitút histórie Filozofickej fakulty 

Prešovskej univerzity v Prešove, Evanjelická teologická fakulta Viedenskej univerzity, 

Historická spoločnosť kráľovského mesta Prešov a Slovenská historická spoločnosť 

pri SAV v Bratislave. Konferencia sa uskutočnila v rámci riešenia grantového projektu 

VEGA Konfesionalita ako faktor formovania národného povedomia v interetnickom 

prostredí (východné Slovensko v 18. až 20. storočí, č. /3741/06). 

Oficiálne otvorenie tohto stretnutia sa uskutočnilo v historických priestoroch Dvorany 

evanjelického Kolégia v Prešove. Domácich, ale predovšetkým zahraničných účastníkov 

z Rakúska, Ruska, Ukrajiny, Českej republiky, Poľska a Maďarska privítal rektor 

Prešovskej univerzity v Prešove prof. PhDr. František Mihina, CSc. Zúčastneným 

historikom zaželal veľa úspechov v riešení danej problematiky a povzbudil ich k organizovaniu 

i účasti na ďalších podobných medzinárodných podujatiach. Potom prítomných 

privítal riaditeľ biskupského úradu Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. 

Mgr. Peter Ferenčík a následne za usporiadateľov i prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., za FF 

PU v Prešove a prof. Dr. Karl Schwarz za Viedenskú univerzitu. 

Vedeckú časť konferencie otvoril Peter Švorc príspevkom Cirkev a národnosť – ich 

vzájomný vzťah v stredoeurópskom kontexte 19. a 20. storočia. Procesom ideovej a politickej 

diferenciácie slovenskej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia sa zaoberal 

Milan Podrimavský. V referáte poukázal na špecifické stránky priebehu politického organizovania 

katolíckeho obyvateľstva ústiaceho do proklamovania Slovenskej ľudovej 

strany, postoje hlasistického prúdu ku konfesionálnej rozčlenenosti slovenskej spoločnosti 

a vplyvu cirkví na život obyvateľstva, rovnako ako aj na snahy vedenia Slovenskej 

národnej strany vytvoriť jeden politický subjekt, o ktorý by sa opierala národná 

politika Slovákov. Prvý uvádzací, všeobecnejší blok k téme konferencie poukazujúci na 

základné aspekty tejto problematiky uzavrel svojím príspevkom Problémy vzťahu cirkev 

– národ – štát v dlhom 19. storočí a rok 1918 Roman Holec. V druhom bloku referenti 

svoju pozornosť obrátili k otázkam týkajúcim sa protestantskej cirkvi v uvedenom 

období. Karl Schwarz vystúpil s referátom Nacionalizmus v zrkadle Viedenskej protestantskej 

teologickej katedry/fakulty. Libuša Franková sa zaoberala vplyvom cirkvi na 

formovanie národného povedomia slovenských študentov na prešovskom evanjelickom 

kolégiu, ktoré patrilo medzi významné vedecko-vzdelávacie inštitúcie v Uhorsku. Poukázala 

na skutočnosť, že ani samotné kolégium, podobne ako ostatné slovenské školstvo 

evanjelickej cirkvi a. v., neobišla maďarizácia. Postupne sa tak evanjelická inteligencia 

a školské inštitúcie, ktoré riadila, ocitli pod maďarizačným tlakom. Darina Vasiľová sa 

v príspevku Prejavy národného povedomia študentov na pôde prešovského evanjelického 

kolégia v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia venovala študentskej samovzdelávacej 

Slovenskej spoločnosti, zameranej na kultúrno-výchovnú a vzdelávaciu 

294

prácu, ktorú v roku 1870 nahradil samovzdelávací spolok Kolo. Svojou činnosťou sa oba 

spolky zaradili k významným strediskám študentského národného a kultúrno-literárneho 

diania na Slovensku. Po odznení tohto referátu nasledovala bohatá diskusia, ktorá 

uzavrela prvý deň konferencie. 

Druhý deň sa konferencia presunula na pôdu Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity 

v Prešove. Referujúci sa tematicky zamerali na vplyv pravoslávnej a gréckokatolíckej 

cirkvi na formovanie národného povedomia. Zoja Sergejevna Nenaševa vystúpila 

s príspevkom Ruská pravoslávna cirkev v Prahe: pred tvárou rakúskeho práva a českej 

spoločnosti. Radomír Vlček priblížil vo svojom referáte myšlienky a vízie jedného 

z najvýznamnejších propagátorov idey slovanskej jednoty a panslavizmu v Rusku – Vladimíra 

I. Lamanskiho. Poukázal na jeho polemiky s českými proslovansky orientovanými 

politikmi a českými žurnalistami pôsobiacimi v Moskve i stanovisko Lamanskiho, 

podľa ktorého sa skutočnými Slovanmi mohli stať iba príslušníci pravoslávnej cirkvi. 

Ján Adam v referáte s názvom Od jednej konfesie a jednej etnicity k druhej konfesii 

a dvom etnicitám (Na príklade gréckokatolíkov Prešovského a západnej časti Mukačevského 

biskupstva) sledoval, odkedy a ako sa v prostredí východného obradu stretávame 

s veriacimi označujúcimi sa za Slovákov. Upozornil, že pri etnickej sebaidentifikácii 

naďalej rozhodujúcu úlohu zohrávala konfesionálna príslušnosť. Vplyv gréckokatolíckej 

cirkvi na formovanie národného vedomia Rusínov (Ukrajincov) v Uhorsku na prelome 

19. a 20. storočia ozrejmil Michal Danilák, pričom zdôraznil pozitívne i negatívne stránky 

časti národne uvedomelého gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa v Uhorsku stalo 

organizátorom národnoobrodzovacieho hnutia Rusínov. Ihor Šnicer sa zaoberal vplyvom 

náboženstva na politický a kultúrny život obyvateľov Uhorskej Rusi na začiatku 

20. storočia. Príspevkom Vplyv gréckokatolíckeho duchovenstva Mukačevskej eparchie 

na proces formovania národného vedomia obyvateľov Podkarpatskej Rusi v 20. rokoch 

20. storočia sa prezentoval Ihor Lichtej. Peter Kovaľ sa uviedol referátom Gréckokatolícka 

cirkev a formovanie národného vedomia Slovákov na severovýchode Slovenska. 

Zdôraznil, že samotné obyvateľstvo v danej oblasti sa otázkou etnicity príliš nezaoberalo. 

Stávalo sa tak ľahko manipulovateľným predovšetkým pre gréckokatolíckych kňazov 

snažiacich sa ich presvedčiť o tom, že sú Rusínmi. Ich agitácia sa stupňovala najmä v období 

sčítania obyvateľstva (1921, 1930), no jej výsledky nepriniesli pozitívne očakávania 

– prevahu Rusínov nad Slovákmi na severovýchodnom Slovensku. Krátkym diskusným 

príspevkom Národnostné problémy gréckokatolíckeho cirkevného života v medzivojnovej 

Prahe sa prezentoval Michail Dronov. Inšpiratívna diskusia plná podnetných otázok 

ukončila druhý pracovný deň konferencie. Po nej mali prítomní možnosť zúčastniť sa 

prehliadky významných sakrálnych stavieb Prešova pod vedením Marcely Domenovej 

z Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. 

Program posledného dňa tohto podujatia začal napĺňať Vincenc Rajsp referátom 

Cirkev a jej vplyv na formovanie národného vedomia Slovincov od 19. storočia do konca 

1. svetovej vojny. Pál Attila Illés sa zaoberal jazykom nižšieho kléru ostrihomskej 

arcidiecézy v 19. storočí. Waclaw Wierzbieniec vystúpil s príspevkom na tému Úloha 

katolíckej cirkvi pri vytváraní a udržaní národného povedomia obyvateľov Rzeszowa 

v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Martin Pekár charakterizoval politic- 

295

ký systém sformovaný na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 ako totalitný (s fašistickými 

črtami), fungujúci v podmienkach štátu majúceho ambíciu stať sa štátom národným 

a navyše obsahujúcom v sebe kresťanské katolícke východiská, pričom poukázal na 

vybrané zložky systému a režimu, cez ktoré sa na jeho pozadí prezentoval vzťah etnicity 

a konfesionality. Záverečný príspevok konferencie predniesol Vladimír Goněc. Zaoberal 

sa v ňom podielom cirkví, cirkevných mysliteľov a konfesijných strán na úsilí o európsku 

jednotu v 40. rokoch 20. storočia. Priblížil tiež konkrétne príklady z európskych 

krajín, v ktorých došlo k najrazantnejšiemu posunu od národných cieľov k európanstvu. 

Tretí deň konferencie, rovnako ako tie dva predošlé zavŕšila diskusia, ktorá priniesla 

niekoľko zaujímavých podnetov, ale i otvorených otázok, ktoré poukázali na možnosť 

ďalšieho vedeckého bádania v oblasti vzťahu cirkvi a národov, národností v strednej 

Európe v 19. i 20. storočí. 

Na záver sa prítomným účastníkom za organizátorov tohto podujatia prihovoril Peter 

Švorc, ktorý všetkým poďakoval za ich aktívnu účasť a rovnako ocenil aj to, že na 

uvedenú tému konferencie zareagovali historici z viacerých zahraničných historických 

pracovísk. Poukázal tak aj na skutočnosť, že problematika stredoeurópskeho regiónu 

a otázky s ním súvisiace si vyžadujú podobný druh spolupráce historikov zaoberajúcich 

sa touto problematikou. Pozitívne zhodnotil referáty, ktoré odzneli na tomto medzinárodnom 

stretnutí, a zároveň avizoval i vydanie zborníka v blízkej budúcnosti. 

Ján Džujko 

296

Exkurzia Bulharsko 2007 

Rastúci záujem o rozširovanie možností vzájomných pedagogických i študentských 

kontaktov viedol na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty PU v Prešove k príprave ďalšej 

z odborných exkurzií. Pod vedením doc. PhDr. M. Vizdala, CSc., sa skupina pedagógov 

a študentov vydala skúmať historické pamiatky a zaujímavosti na územie Bulharskej 

republiky. I keď táto krajina je pre nás známa skôr ako obľúbený cieľ dovolenkárov na 

pobreží Čierneho mora, zámerom organizátorov bolo v rámci niekoľkých dní priblížiť 

pozoruhodné, no i pre odborníkov zatiaľ menej známe lokality v jej vnútrozemí. Najmä 

vďaka dr. Nikolajovi Nikolovovi, pôsobiacemu v súčasnosti na Prešovskej univerzite 

v pozícii lektora bulharského jazyka, sa postupne podarilo pripraviť náročný, no na druhej 

strane vyvážený program. V ňom boli zastúpené archeologické lokality z rôznych 

období, pamiatky cirkevné i svetské, ľudová architektúra a múzeá rôzneho zamerania. 

Exkurzia Bulharsko 2007, s podtitulom po štyroch hlavných mestách Bulharska, sa začala 

v nedeľu 29. 4. 2007, vo večerných hodinách odchodom z Prešova. Jednou z veľkých 

výhod členstva v Európskej únii je aj to, že v minulosti často niekoľkohodinové čakacie 

lehoty na hraničných prechodoch sa skrátili na minimum. Aj preto bolo možné využiť 

takto ušetrený čas napríklad na prehliadku centra Bukurešti. Súčasne, už v pondelok 

podvečer, sa celá výprava ubytovala v objektoch študentského domova univerzity v Šumene, 

pričom od nasledujúceho rána sa postupne začal napĺňať pripravený program. 

V prvý deň to bola napríklad prehliadka Šumenu, miestneho múzea s viacerými unikátnymi 

pamiatkami, tamojšieho pamätníka i starého hradu. Vďaka bulharským kolegom 

nám boli sprístupnené aj oficiálne ešte neotvorené expozície. Popoludní nasledoval 

historický areál Plisky, prvého hlavného mesta Bulharska, a unikátna lokalita v Madare. 

Tá je známa nielen výnimočným reliéfom jazdca, ale aj svojím múzeom a jaskynnou 

svätyňou. Nasledujúci deň boli hlavným cieľom archeologický skanzen v Sveštari s rekonštruovanou 

tráckou hrobkou a rímsky tábor s múzeom na území dnešného Razgradu. 

Tento deň exkurzie bol významný aj kvôli stretnutiu so zástupcami univerzity v Šumene. 

Dôležité bolo predovšetkým rokovanie s vedúcimi pracovníkmi humanitnej fakulty 

a predstaviteľmi tamojšieho historického pracoviska. Súčasťou tohto pracovného 

stretnutia bolo podpísanie vzájomnej dohody o spolupráci. Tá by v nasledujúcich rokoch 

mala viesť nielen k zintenzívneniu vzájomných vzťahov, výmene literatúry, ale aj k vytvoreniu 

konkrétnych spoločných výskumných projektov a rozšíreniu spolupráce najmä 

v rámci programov Erasmus a Socrates. 

I v nasledujúcich dňoch bolo cieľom vedúcich exkurzie v čo možno najväčšej miere 

napĺňať naplánovaný program. Štvrtok bol určený na návštevu Preslavu, druhého hlavného 

mesta stredovekej bulharskej ríše, a Varny. Najmä druhá z lokalít lákala nielen 

svojím unikátnym Archeologickým múzeom, ale pre viacerých študentov predstavovala 

aj vítanú možnosť prvýkrát sa v rámci osobného voľna, napriek nepriaznivému počasiu, 

zoznámiť s morskými vlnami. V piatok ráno bolo nutné opustiť pohostinný Šumen 

a cez Arbanasi, pozoruhodnú obec so zachovanou stredovekou a včasnonovovekou vidieckou 

architektúrou, navštíviť Veliko Trnovo, v poradí tretie hlavné mesto Bulharska. 

Prehliadku obrovského stredovekého hradného a súčasne mestského komplexu nebolo 

297

možné z časových dôvodov absolvovať celú. Aspoň čiastočným odškodnením bol preto 

úchvatný výhľad na okolitú nádhernú členitú krajinu. Pre záujemcov o ľudovú architektúru 

a kultúru všeobecne bol nepochybne zážitkom skanzen v Etare. Ten vo svojom 

rozsiahlom komplexe ponúkol nielen možnosť pozrieť si niekedy naozaj veľmi tvrdé 

podmienky, v ktorých kedysi žili bulharskí roľníci a remeselníci, ale aj zakúpiť si drobné 

upomienkové predmety vyrábané priamo namieste, v drobných dielničkách. Cez Šipku, 

priesmyk dobre známy z rusko-tureckých bojov v 19. storočí, výprava vo večerných 

hodinách dorazila do Krnu. Žiaľ, nedostatok času neumožňoval využiť všetky možnosti, 

ktoré sa na ďalšie spestrenie programu po ceste ponúkali. S ťažkým srdcom bolo 

potrebné oželieť návštevu múzea humoru v Gabrove, i múzea ruží v Kazanlaku. Práve 

v Kazanlaku prehliadkou tamojšej zrekonštruovanej tráckej hrobky sa začal posledný 

deň pobytu na území Bulharska. Množstvo doteraz nepreskúmaných ďalších pamiatok, 

ktoré po sebe zanechal tento pozoruhodný staroveký národ a ktoré často možno pozorovať 

priamo z idúceho autobusu, robí z tejto oblasti jednu z najbohatších archeologických 

lokalít v Európe. Posledným cieľom, ktorý účastníci exkurzie ešte v sobotu navštívili, 

bola Sofia. Žiaľ, očakávaná náročná cesta domov umožnila stráviť v hlavnom meste 

Bulharska iba niekoľko hodín. Tie boli naplnené prehliadkou centra a v rámci krátkeho 

osobného voľna aj návštevou múzeí a mešity. 

Exkurzia Bulharsko 2007 naplnila väčšinu z cieľov, ktoré si jej organizátori naplánovali. 

Stalo sa tak aj vďaka nesmiernemu úsiliu, ktorým k jej úspechu prispel najmä 

dr. Nikolaj Nikolov, jeho rodina a priatelia. Rovnako je potrebné oceniť aj správanie 

študentov, ktorí sa exkurzie zúčastnili. Popri tom, že bez väčších problémov zvládli 

náročnú odbornú časť, dokázali aj v rámci programu, pripraveného pre nich bulharskými 

kolegami, či to už bola voľba Miss univerzity v Šumene, diskotéka, alebo možnosť 

tanečného vyžitia v rámci jednotlivých stravovacích zariadení, schopnosť kultivovane 

sa baviť a prispeli tak k šíreniu dobrého mena Prešovskej univerzity. 

Patrik Derfiňák 

298

Recenzie 

Religion im Nationalstaat zwischen den Weltkriegen 

1918 – 1939. Polen-Tschechoslowakei-Ungarn-Rumänien. 

Herausgegeben von 

Hans-Christian Maner und Martin Schulze 

Wessel (= Forschungen zur Geschichte 

und Kultur des östlichen Mitteleuropa 16). 

Stuttgart : Franz Steiner 2002. 219 Seiten. 

Der hier anzuzeigende Band ordnet sich ein 

in ein Forschungsprogramm, das der Religionsgeschichte 

der Moderne in Ostmitteleuropa 

gewidmet ist. Da solche Fragestellungen in früheren 

Jahrzehnten tabuisiert waren, ist das wissenschaftliche 

und historiographische Interesse 

seit 1989 sprunghaft gestiegen. Dem haben Tagungen 

(beispielsweise über die Christentumsgeschichte 

Ostmitteleuropas oder Ethnizität 

und Religion bzw. Kirche und Gesellschaft) 

Rechnung getragen. Es handelt sich dabei um 

profiliert sozialgeschichtliche Ansätze, die Religion 

als Form „sozialen Verhaltens“ in den 

Blick nehmen und diese Faktoren als „sozialgeformtes 

Symbolsystem“ (Thomas Luckmann) 

neben anderen Systemen innerhalb der modernen, 

säkularen Gesellschaft untersuchen. 

Am Leipziger Geisteswissenschaftlichen 

Zentrum Geschichte und Kultur Ostmitteleuropas 

wurde ein langfristiges Projekt über die 

„Gesellschaftliche Integration und demokratische 

Stabilität in Ostmittel- und Südosteuropa“ 

angesiedelt, das konkret die „Rolle von Konfessionen, 

intermediären Organisationen und 

Deutungsinstanzen in der Zwischenkriegszeit 

(1918 – 1939/41)“ untersucht. Im Rahmen einer 

ersten Tagung im Mai 1999 wurden die vorliegenden 

Beiträge diskutiert. Sie rücken die 

Zwischenkriegszeit in den Mittelpunkt und 

zwar unter der Prämisse einer Beziehung zwischen 

Religiosität und Nationalismus. Aus allen 

Beiträgen ergibt sich eine große Relevanz 

der neu gewonnenen Nationalstaatlichkeit für 

Religion und Kirche, mag diese auch dem Homogenisierungsdruck 

der Gesellschaft widerstanden 

oder auch eine integrierende Wirkung 

gezeitigt haben. Im Blick auf die demokratische 

Stabilität Ostmitteleuropas zwischen den 

Weltkriegen dient die Religionsgeschichte als 

beachtliche „Erklärungsebene“, indem sie die 

Zusammenhänge zwischen der komplexen polyethnischen 

und multikonfessionellen Struktur 

der meisten Nationalstaaten dieses Raumes 

freilegt und die „Politik kultureller Homogenisierung“ 

widerspiegelt. In diesem Zusammenhang 

wird die Frage erörtert, wieweit die 

Kirchen in der Lage waren, Werthaltungen 

und politische Ziele zu kommunizieren, auf 

politischer Ebene zu vertreten und sozusagen 

als „intermediäre Organisationen“ zu fungieren. 

Dabei spielte die Mehrheits- oder Minderheitsposition 

der jeweiligen Kirche eine große 

Rolle, diese beeinflusste die Haltung zur neuen 

politischen Ordnung nach 1918. Doch nicht 

nur die Kirchen wirkten als „religiöse Sinnvermittler“, 

der Band thematisiert auch „nichtinstitutionalisierte 

Religion“, mag sich diese neben 

den Kirchen entfaltet haben oder auch in 

Konflikt mit diesen. So beschreibt Alexandru 

Zub die Orthodoxie als ein „Schlüsselelement 

der nationalen Bewußtseinsbildung der Rumänen“, 

wobei die Sakralisierung des nationalen 

Bewußtseins von Intellektuellen ausging, die 

der Kirche fernstanden, aber in der Religion 

eine Antwort auf die gesellschaftliche Krise 

der Zwischenkriegszeit in Rumänien suchten. 

Der Band enthält zehn unterschiedlich gewichtete 

Beiträge. Der erste von Hartmut Lehmann 

entfaltet in Auseinandersetzung mit Max 

Weber („Entzauberung der Welt“), Eric Voegelin 

(„Die politischen Religionen“), George L. 

Mosse („Die Nationalisierung der Massen“) 

und Karl Barth („Christengemeinde und Bürgergemeinde“) 

die „komplementäre Relation“ 

von „Säkularisierung der Religion“ und „Sakralisierung 

der Nation“ im 20. Jahrhundert, 

er führte durch diese dialektische Sichtweise 

in das Zentrum der Tagung, wobei er eine 

Differenz seiner Analyse zur komplexen Verhältnisbestimmung 

von Nation und Religion 

in Ostmitteleuropa feststellte, die sich aus dem 

Retardando sowohl hinsichtlich der Nationsbildung 

als auch der Säkularisierung ergibt. 

Unter der Überschrift „Konfessionelle 

Konflikte, ethnische Integration und innere 

Nationsbildung“ werden drei Beiträge zusammengefasst, 

welche die konfessionelle 

299

und nationale Identität in Ungarn am Beispiel 

der protestantischen Kirchen darstellt 

(Juliane Brandt), die konfessionellen Konflikte 

in der Ersten Tschechoslowakischen 

Republik behandelt (Martin Schulze Wessel) 

und die orthodoxe, römisch-katholische und 

griechisch-katholische Kirchen (nicht jedoch 

die protestantischen Kirchen !) als Faktoren 

demokratischer Stabilität im Rumänien der 

Zwischenkriegszeit untersucht (Hans-Christian 

Maner) und dabei deren destabilisierende 

Wirkung feststellt. 

Die Untersuchung der Leipziger Historikerin 

Juliane Brandt (S. 31-71) wurde im 

Rahmen eines anderen (und zeitlich divergierenden 

weit ins 19. Jahrhundert zurückweisenden) 

Forschungsprojekts zum Thema „Minderheitsprotestantismus 

und nachholende 

Entwicklung: Der ungarische Protestantismus 

zwischen politischer Versäulung und Strukturwandel 

traditioneller Milieus“ erarbeitet. 

Die Verfasserin, die durch zahlreiche Beiträge 

zur ungarischen Geschichte ausgewiesen ist, 

dehnt ihr ausgesprochen sozialgeschichtliches 

Forschungsinteresse über die engen Grenzen 

der Kirchengeschichte hinaus in Richtung 

Volkskunde/Ethnologie und Sozialanthropologie 

aus und konstruiert einen beachtlichen kulturwissenschaftlichen 

Referenzrahmen, den 

sie mittels bevölkerungsstatistischer Tabellen 

(zu Muttersprache, Ethnie und Konfession) 

empirisch untermauert. Ihre Bilanz ist ernüchternd, 

denn sie konstatiert eine Instrumentalisierung 

der protestantischen Kirchen durch 

konkurrierende Nationalismen, die auf das 

„gleichsam religiöse Recht zu muttersprachlicher 

Kultur“ (S. 63) rekurrieren konnten. Ein 

„überethnisches konfessionelles Bewußtsein“ 

auszubilden, sei den protestantischen Kirchen 

in Ungarn nicht gelungen. 

Die Untersuchung von Martin Schulze 

Wessel zum Problem des Status von Konfessionen 

im Nationalstaat am Beispiel der Ersten 

Tschechoslowakischen Republik (S. 73-101) 

zeigt, dass die Frage der Konfession kein „geeignetes 

Vehikel im Nationalitätenkonflikt“ 

gewesen ist, weil das Verhältnis der nationalen 

Mehrheit (das tschechoslowakische Staatsvolk) 

zu den nationalen Minderheiten (Deutsche, 

Magyaren, Polen, Juden) konfessionell 

nicht signifikant war. Das wird tabellarisch 

nachgewiesen. Hier ist allerdings S. 99 die 

Zahl der Katholiken 1921 richtigzustellen: 

statt 8.378.079 muss es heißen: 10.384.860. 

Das Staatskirchenrecht der ČSR als „Weiterentwicklung 

der konfessionellen Toleranz“ der 

Habsburgermonarchie seit 1781 zu bezeichnen 

(S. 74), lässt die zur Parität führende Verfassung 

von 1867 außer Acht, deren Art. 16 allerdings 

durch § 122 der Verfassung der ČSR 

von 1920 (öffentliche Religionsübung aller 

Bewohner, d.h. auch der Angehörigen staatlich 

nicht anerkannter Religionsgemeinschaften) 

überholt wurde. In Österreich ergab sich nota 

bene diese Rechtslage aufgrund der Bestimmungen 

des Staatsvertrags von St. Germain 

(1919), der dem Art. 16 StGG derogierte. Die 

Konstellation in der ČSR, bestimmt durch den 

laizistischen Kurs der Tschechen, festzumachen 

etwa an dem freilich kaum kohärent ausjudizierten 

Kanzelparagraphen (dazu Beispiele 

S. 74 f.), produzierte einen enormen Gegensatz 

zwischen den tiefkatholischen Slowaken 

und den zur Indifferenz und zum Laizismus 

neigenden Tschechen, den der Verf. geradezu 

als „quasi-konfessionalisierte[n] nationale[n] 

Gegensatz“ werten konnte (S. 76), wobei er in 

der Semantik der slowakischen und magyarischen 

Wortführer bezeichnenderweise vom 

Gegensatz zum „tschechischen ‚Unglauben‘„ 

spricht (ebd.). Die Segmentierung des politischen 

Katholizismus im Parteienspektrum der 

Tschechen, die Herausbildung eines vom modernen 

Zeitgeist abgeschirmten Vereins- und 

Verbandskatholizismus wird exakt nachgezeichnet 

und durch Visitationsberichte illustriert. 

Hier spielte der Bruch in der Verbindung 

zur nationalen tschechischen Hochkultur (der 

durch František Palacký initiierte „Hus-Kult“) 

eine ganz wichtige Rolle, die auch in der Konversion 

des späteren Gründungspräsidenten 

Thomas G. Masaryk von der römisch-katholischen 

Kirche zur evangelischen Kirche H.B. 

(1880) zum Ausdruck kam (insofern zu ergänzen 

S. 81: Jan Šimsa, Masaryk a moravské 

evangelictví, in: T. G. Masaryk a středni Ev- 

300

opa, Brno 1994, S. 20-25). Dessen geflügeltes 

Wort „Wir haben mit Wien abgerechnet, und 

wir werden mit Rom abrechnen“ begegnet im 

Text zweimal (S. 83, 97); der Verf. wertet es 

als programmatische Aussage für den konstatierten 

Kulturkampf, die von Gegnern und 

Anhängern des laizistischen Staatsprogramms 

„unentwegt“ wiederholt wurde. Von der nationalen 

Aufwertung des reformatorischen Erbes 

hätten zunächst die evangelischen Bekenntnisse 

„profitiert“, die tschechischen Lutheraner 

und Reformierten bildeten auch alsbald eine 

Union, um ihren „neuen nationalen Geltungsanspruch“ 

zu unterstreichen (S. 84), sodass die 

deutschen, polnisch-slonsakischen und slowakischen 

Lutheraner Abstand hielten. Die Zahl 

der Konversionen vom Katholizismus zum 

Protestantismus blieb jedoch (im Unterschied 

zur Los-von-Rom-Bewegung in Richtung 

Tschechoslowakische Kirche) relativ gering. 

Die als Kirche der Staatsnation 1920 von der 

Römisch-katholischen Kirche separierte modernistische 

Tschechoslowakische Kirche 

erzielte jedoch rasche Erfolge in Mittel- und 

Ostböhmen (im Bezirk Louny/Laun war sie 

mit 45% die größte Konfession), stabilisierte 

sich bei ca. 800 000 Mitgliedern (= 5,3% der 

Bevölkerung), vermochte aber die numerische 

Dominanz der katholischen Kirche nicht wirklich 

in Frage zu stellen. Aber dem politischen 

Katholizismus wusste sie einen „politischen 

Tschechoslowakismus“ (S. 85) entgegenzusetzen, 

der die hussitische Tradition in gewisser 

Weise wieder „resakralisierte“. Die religiös 

konnotierten Konflikte reichen vom Sturz der 

Mariensäule über zahlreiche Nepomuk-Statuen 

(bis 1921 wurden 273 Fälle von Denkmalstürmen 

gezählt) bis zum Skandal um die 

staatliche Husfeier 1925, welche zur Abreise 

des päpstlichen Nuntius führte. Sie werden 

vom Verf. eingehend und kenntnisreich analysiert, 

etwa der Streit um die Bartholomäuskirche 

von Rakovnik, einen Ort hussitischer Erinnerungskultur 

(S.93) als Beispiel für insgesamt 

86 Kirchenbesetzungen, die tabellarisch 

aufgelistet sind (S. 100 f.). Sie werfen ein interessantes 

Schlaglicht auf die Geschichte der 

ČSR. Zu seinem Beitrag über „Tschechische 

Nation und katholische Konfession vor und 

nach der Gründung des tschechoslowakischen 

Nationalstaats“, in: Bohemia 38, 1997, S. 311 

ff. ist die vorliegende Studie eine wertvolle Ergänzung 

und Weiterführung. 

Hans-Christian Maner, zu Rumänien bestens 

ausgewiesener Historiker und Kirchenhistoriker, 

untersucht das Verhältnis von orthodoxer, 

römisch-katholischer und griechisch-katholischer 

Kirche in der Zwischenkriegszeit, 

um deren stabilisierende oder destabilisierende 

Wirkung festzustellen. In dem nach dem ersten 

Weltkrieg zustandegekommenen „Großrumänien“ 

bestand nicht nur eine Multiethnizität, 

sondern auch ein religiös-kirchlicher 

Pluralismus, der sich zuspitzte, wenn man die 

regionale Disproportionalität, zumal Siebenbürgens 

und des Kreises Maramureş vor Augen 

hat. Die Bikonfessionalität der Rumänen 

in Siebenbürgen rückt in den Mittelpunkt der 

Studie, wobei die unterschiedlichen Untersuchungsebenen 

(Haltung der Kirchen zum Staat 

und zur Regierungspolitik, interkonfessionelle 

und intrakonfessionelle Konflikte innerhalb 

der Orthodoxen Kirche) sorgsam auseinandergehalten 

werden. Die protestantischen Kirchen 

der Magyaren und Siebenbürger Sachsen 

wurden nicht berücksichtigt, sie hätten noch 

zusätzliche Dimensionen des Dissenses eingebracht. 

Ein Lösungsansatz des konfessionellen 

Konflikts wurde in der Vereinigung der Orthodoxie 

mit der unierten Kirche erblickt, wobei 

die Gründung der Tschechoslowakischen Nationalkirche 

und deren nationale Inprägnierung 

mit großer Anteilnahme beobachtet wurde 

(S. 110). Eine vergleichbare Los-von-Rom-Bewegung 

sollte „das alte rumänische Gesetz“, 

„das wahre Gesetz“ der Orthodoxie wieder 

herstellen. Aber von der Seite der Unierten, die 

in Siebenbürgen und im Kreis Maramureş dominierten 

(vgl. aber den Widerspruch zwischen 

Anm. 52 und der Tabelle nach Anm. 8 zur 

Volkszählung 1930), wurde dieser Zusammenschluss 

kategorisch abgelehnt, wenn es auch 

einzelne gegenläufige Bemühungen unter dem 

unierten Episkopat gab. In dem Berichtszeitraum 

eskalierten die Konflikte zu einem richtiggehenden 

„Konfessionskrieg“ (S. 115 f.), der 

301

sogar innenpolitische Krisen hervorrief und 

zur Destabilisierung der Gesellschaft beitrug, 

keineswegs aber einen Beitrag zur Konsolidierung 

des politischen Systems leistete. 

Unter der Überschrift „Kirche und Staat“ 

werden drei Abhandlungen über Polen, ČSR 

und Ungarn zusammengefasst. Werner Benecke 

widmet sich der Lage der russisch-orthodoxen 

Kirche in der Zweiten Polnischen Republik 

1918-1939, die ihre religiös-weltanschauliche 

Neutralität in dem Konflikt aufgab und 

im Interesse der Polonisierung der ukrainischen 

Bevölkerung Ostpolens die Zerstörung 

orthodoxer Gotteshäuser anordnete. Jaroslav 

Šebek untersucht den tschechischen Katholizismus 

im Spannungsfeld von Kirche, Staat 

und Gesellschaft, wobei er stärker auf die innerkirchliche 

Bandbreite eingeht, aber auch 

zum Konflikt zwischen der Regierung und 

der katholischen Kirche im Zusammenhang 

mit der staatlichen Husfeier (1925) und der 

Verwendung der hussitischen Flagge als offizielles 

Zeichen des Staatspräsidenten (S. 147) 

oder den mit der Unterzeichnung eines Modus 

vivendi (1928) einhergehende Entspannung erörtert, 

die beim 1000. Jahrestag des heiligen 

Wenzel, des böhmischen Landespatrons, sogar 

zur Teilnahme des Präsidenten Masaryk an der 

Schlussversammlung am Wenzelsplatz führte. 

In der ersten Hälfte der Dreißigerjahre wurde 

das Verhältnis wieder „komplizierter“. Mit 

dem gesamtstaatlichen Katholikentag 1935 gelang 

zwar, die Loyalität der Kirche gegenüber 

dem Staat zum Ausdruck zu bringen, eine Verständigung 

zwischen den tschechischen, slowakischen 

und deutschen Katholiken schlug 

allerdings fehl. Im Gefolge des Münchener 

Abkommens und nach dem Fall der Ersten 

Republik führte der politische Umbruch zu 

einer Stärkung der Position der katholischen 

Kirche, deren Vertreter mit der Kritik an dem 

untergegangenen Staat nicht zurückhielten, 

sogar die Präsidenten Masaryk und Beneš für 

den moralischen Verfall verantwortlich machten. 

Mit der Rückwendung zur Wenzelstradition 

wurde ein Versuch unternommen, das 

tschechische Nationalbewusstsein zu konsolidieren 

(S. 155), was dann beim Widerstand 

gegen die nationalsozialistische Okkupation 

eine gewisse Rolle spielte. Norbert Spannenberger 

lieferte ein katholisches Koreferat über 

die Rolle der Kirche in Ungarn in ihren „nationalen 

und gesellschaftlichen Bedeutungen“, 

insbesondere im Blick auf eine Revision des 

Friedensvertrags von Trianon oder die direkte 

Beteiligung von Prälaten und Priestern an den 

Regierungsgeschäften der Bethlen-Ära (1921 

– 1931), schließlich hinsichtlich der Schulpolitik 

(Aufblühen des kirchlichen Schulwesens) 

und der Sozialpolitik, namentlich des Bischofs 

Ottokár Prohászka (S. 174). 

„Bedeutungen der Religion in der Gesellschaft“ 

erheben die letzten drei Beiträge und 

zwar am Beispiel der rumänischen Orthodoxie 

(Alexandru Zub), einer Heiligenerscheinung 

im rumänischen Maglavit (Florin Müller) und 

an Hand der Rezeption der katholischen Soziallehre 

durch ungarische Intellektuelle in den 

dreißiger Jahren als „Alternative zum politischen 

Katholizismus“ (Éva Mártonffy-Petrás). 

Auch wenn auf diese Abschnitte nicht 

näher eingegangen werden kann, sei doch abschließend 

festgestellt, dass der Band eine absolut 

kompetente und spannende Darstellung 

des diffizilen Themas darstellt und dem anerkannt 

hohen Niveau der Buchreihe des Leipziger 

Geisteswissenschaftlichen Zentrums 

„Forschungen zur Geschichte und Kultur des 

östlichen Mitteleuropa“ gerecht wird. 

Karl W. Schwarz 

Osobnosti prešovského školstva III/1 (Slovník) 

/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens 

III/1 (Wörterbuch). Ed. Darina Vasiľová. 

Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 

2006. 87 s. ISBN 80-7165-586-4; Osobnosti 

prešovského školstva III/2 (Slovník) /Persönlichkeiten 

des Prešover Schulwesens III/2 

(Wörterbuch). Ed. Darina Vasiľová. Prešov 

: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 79 s. 

ISBN 80-7165-587-2 

Dvojjazyčný slovensko-nemecký slovník 

Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten 

des Prešover Schulwesens III/1, 2 

302

(2006) je výsledkom realizácie vedeckého projektu 

VEGA 01/1206/04 Osobnosti prešovského 

školstva v historickom kontexte 17. – prvej 

polovice 20. stor. (2004 – 2006). Je kontinuitným 

pokračovaním dvoch predchádzajúcich 

častí slovníkov vydaných v roku 2004 a 2005. 

Cieľom grantového projektu, ako uvádza 

v úvode slovníka koordinátorka projektu 

PhDr. Darina Vasiľová, PhD., „je prezentovať 

životné osudy v kontexte procesu vzdelávania 

a profesijnej orientácie, pedagogickú činnosť 

a vedeckú prácu najvýznamnejších osobností 

prešovského stredného, vyššieho a vysokého 

školstva z radov profesorov regionálneho, celoslovenského 

a európskeho významu s dôrazom 

na spoločensko-politický, konfesionálny a kultúrny 

aspekt. Výsledná typológia osobností by 

mala priblížiť tie výrazné osobnosti prešovského 

školstva, ktoré sa do dejín slovenskej historiografie 

a slovenského školstva zapísali najmä 

prínosnou prácou učiteľa-pedagóga a zároveň 

sa zviditeľnili aj ako reformátori školstva, kultúrno-osvetoví 

a spolkoví činitelia, historici, filozofi, 

vedeckí pracovníci v oblasti prírodných 

vied, spisovatelia, publicisti, autori odbornej 

literatúry, verejní a politickí činitelia“ (s. 5). 

Tretia časť slovensko-nemeckého biografického 

slovníka osobností prešovského 

školstva, ktoré boli spracované troma členmi 

grantového tímu vysokoškolských pedagógov 

Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity 

v Prešove (doc. PhDr. Libuša Franková, 

CSc., PhDr. Darina Vasiľová, PhD. – Inštitút 

histórie, doc. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. – Inštitút 

edukológie a sociálnej práce) a ďalšími 

vysokoškolskými pedagógmi (PaedDr. Patrik 

Derfiňák – Inštitút histórie, Mgr. Jarmila Kredátusová, 

PhD. – Inštitút rusistiky, ukrajinistiky 

a slavistiky), internými doktorandkami 

(Mgr. Marcela Domenová, Mgr. Annamária 

Kónyová – Inštitút histórie) a externým doktorandom 

(Mgr. Juraj Kredátus, PhD. – Inštitút 

histórie), je tretím čiastkovým výstupom tohto 

grantového projektu. Nemeckú verziu slovníka 

pripravil doc. PhDr. Pavol Zubal, PhD., 

z Inštitútu germanistiky. 

V dvoch častiach slovníka je v abecednom 

poradí prezentovaných 31 osobností, ktoré 

tvoria samostatné heslá s jednotnou obsahovou 

štruktúrou (život, význam, pedagogická 

činnosť, dielo, bibliografické údaje). Heslá obsahujú 

stručné biografické údaje, informácie 

o činnosti osobností (so zameraním najmä na 

ich pedagogické pôsobenie v Prešove) a ich 

vedeckej práci a publikačnej činnosti. 

Úvod slovníka tvorí slovo zostavovateľky 

D. Vasiľovej. V závere sú uvedené kontaktné 

adresy autorov jednotlivých hesiel. 

Autormi sedemnástich hesiel v prvej časti 

slovníka (B – M) sú: Patrik Derfiňák, Marcela 

Domenová, Libuša Franková, Juraj Kredátus, 

Jarmila Kredátusová, Ľubomíra Millá a Darina 

Vasiľová. 

Patrik Derfiňák spracoval dve heslá, v ktorých 

predstavil spoločensky a publikačne činných 

profesorov prešovského evanjelického 

kolégia – z učiteľského ústavu Jána Fabriczyho 

(s. 37-42) a z kolegiálneho gymnázia Ármina 

Husza (s. 54-58). 

Marcela Domenová sa pri výbere osobností 

prešovského školstva zamerala na obdobie 

18. storočia a v slovníku predstavila profesora 

a rektora prešovského kolégia – Eliáša Chrastinu 

(s. 58-61) a profesora a konrektora školy 

Juraja Ihnathiho (s. 61-62). Spolu s Libušou 

Frankovou participovala na spracovaní informácií 

o osvietenskom vzdelancovi, teológovi, 

filozofovi a rektorovi prešovského kolégia Jánovi 

Carlowszkom. 

Libuša Franková je autorkou ďalších troch 

hesiel: o Žigmundovi Carlowszkom (s. 23-28), 

rektorovi, konrektorovi a profesorovi filozofie 

a logiky na evanjelickom kolégiu v Prešove; 

o Andrejovi Kralowanszkom (s. 72-76), známom 

prírodovedcovi, profesorovi a rektorovi 

kolégia v Prešove, ktorý pôsobil na škole v rokoch 

1795 – 1803, a o Júliusovi Krmešskom 

(s. 76-82), kolegiálnom gymnaziálnom profesorovi, 

vedcovi, ktorý sa zaoberal fyzikou 

a v Prešove pôsobil v rokoch 1923 – 1929. 

Juraj Kredátus a Jarmila Kredátusová sú 

autormi hesla o stredoškolskom a vysokoškolskom 

pedagógovi, ukrajinistovi, jazykovedcovi 

a dialektológovi Petrovi Bunganičovi (s. 12- 

16), ktorý v 40. rokoch 20. storočia pôsobil 

na rôznych stredných školách na východnom 

303

Slovensku a v Prešove a v 50. – 80. rokoch 20. 

storočia pracoval ako vysokoškolský pedagóg. 

Ľubomíra Millá spracovala informácie 

o významných osobnostiach prešovského 

ruského školstva prvej polovice 20. storočia, 

o Štefanovi Gojdičovi (s. 48-54), pedagógovi 

a gréckokatolíckom kňazovi, ktorý pôsobil 

na prešovskom gréckokatolíckom učiteľskom 

ústave, neskôr na ruskej učiteľskej akadémii 

a na ruskom gymnáziu i na Šafárikovom reálnom 

gymnáziu a patril k aktívnym osvetovým 

pracovníkom medzi ukrajinským obyvateľstvom 

východného Slovenska, a Ivanovi Kizakovi 

(s. 62-68) – pedagógovi, spisovateľovi, 

kňazovi, skladateľovi a zakladateľovi i dirigentovi 

mnohých hudobných telies v Prešove, 

ktorý pôsobil ako stredoškolský učiteľ na prešovskom 

ruskom učiteľskom seminári. 

Najväčším počtom hesiel do prvej časti slovníka 

prispela koordinátorka projektu a zostavovateľka 

slovníka Darina Vasiľová spracovaním 

profilov týchto profesorov prešovskej kolegiálnej 

právnickej akadémie: Béla Barthu (s. 8- 

11), právnika, znalca v odbore štátneho práva 

i právnej vedy, vysokoškolského profesora, prodekana, 

publikačne činného autora odborných 

cirkevno-politických prác, právnickej literatúry 

a učebníc, ktorý pôsobil na právnickej akadémii 

v rokoch 1887 – 1891; Olivera Eöttevényiho 

Nagya (s. 28-33), súkromného univerzitného 

profesora pôsobiaceho na akadémii na začiatku 

20. storočia, autora odbornej právnej a politickej 

literatúry, verejne spoločensky činného 

v kultúrno-osvetovej oblasti; Štefana Erekyho 

(s. 33-37), právnika, profesora na prešovskej 

kolegiálnej právnickej akadémii v rokoch 1904 

– 1914, hlavného tabulárneho notára Šarišskej 

župy a verejného činiteľa a autora právno- 

-historických prác a monografií o samospráve; 

Dezidera Körtvélyessyho (s. 68-72), rodáka 

z neďalekých Čeloviec, absolventa prešovského 

kolégia, právnika, profesora na prešovskej kolegiálnej 

právnickej akadémii, verejného činiteľa 

a cirkevného funkcionára; Bela Mariássyho 

(s. 82-86), právnika, profesora na prešovskej 

kolegiálnej právnickej akadémii v rokoch 1897 

– 1918, verejného činiteľa, funkcionára v odborných 

a kultúrnych spolkoch, autora odbornej 

právnickej literatúry. Darina Vasiľová je 

s Jarmilou Kredátusovou spoluautorkou hesla 

Juraj Gerovský (s. 42-48), v ktorom predstavujú 

stredoškolského a vysokoškolského profesora, 

jazykovedca ruskej jazykovej orientácie na 

Podkarpatskej Rusi a východnom Slovensku, 

známeho slavistu, ktorý krátko pôsobil na Štátnej 

ruskej učiteľskej akadémii v Prešove a Štátnom 

ruskom gymnáziu v Prešove. 

Na spracovaní štrnástich hesiel publikovaných 

v druhej časti slovníka (M – W) participovali: 

Patrik Derfiňák, Marcela Domenová, 

Libuša Franková, Annamária Kónyová, 

Eduard Lukáč, Darina Vasiľová. 

Patrik Derfiňák spracoval životopisné údaje, 

pedagogické pôsobenie a spoločenskú činnosť 

dvoch stredoškolských gymnaziálnych 

profesorov – Karola Tuhrinszkeho (s. 70-75), 

profesora na prešovskom kráľovskom katolíckom 

gymnáziu a na mestskej priemyselnej 

škole, a Samuela Wallentínyiho (s. 75-78), pôsobiaceho 

na prešovskom kolegiálnom vyššom 

gymnáziu a spoločensky činného. 

Autorkou piatich biografických hesiel 

osobností prešovského evanjelického školstva 

– Samuel Matthaeides (s. 5-9), Michal Pancratius 

(s. 26-30), Samuel Pomarius (s. 30-37), Jakub 

Röser (s. 43-48) a Ján Schwartz (s. 57-64) 

je Marcela Domenová. 

Libuša Franková zhodnotila pedagogický 

a spoločenský prínos stredoškolského pedagóga, 

publicistu, profesora a rektora prešovského 

evanjelického kolégia Andreja Mayera 

(s. 9-13), významnej osobnosti prešovského 

školstva v rokoch 1783 – 1832, podporovateľa 

myšlienky založenia Cherongerontika – podporného 

dôchodkového ústavu pre prešovských 

evanjelických kňazov, profesorov, učiteľov 

a ich siroty a vdovy. 

Annamária Kónyová je autorkou hesla Jozef 

Ruby (s. 49-53), bol profesorom na prešovskom 

kráľovskom rímskokatolíckom gymnáziu, 

verejným činiteľom, kultúrnym a osvetovým 

pracovníkom – propagátorom národného 

a kultúrneho života Ukrajincov na východnom 

Slovensku. 

Eduard Lukáč, člen grantového tímu, do 

dvojjazyčného slovníka začlenil osobnosť Sta- 

304

nislava Treybala (s. 64-70), profesora na prešovskom 

evanjelickom kolegiálnom gymnáziu 

V hesle okrem biografických údajov prezentuje 

Treybalove pedagogické i publikačné aktivity 

a jeho kultúrno-osvetovú činnosť. 

Darina Vasiľová aj v druhej časti slovníka 

na základe archívnych dokumentov prezentuje 

osobnosti prešovského právnického školstva, 

kolegiálnych profesorov, odborníkov v oblasti 

právnej vedy a štátovedy, publikačne činných 

vo svojom odbore, ktorí pôsobili na evanjelickom 

kolégiu koncom 19. a začiatkom 20. storočia 

– vysokoškolských profesorov: Karola 

Miklera (s. 13-20), Dezidera Obetka (s. 20 

-26), Michala Réza (s. 37-43) a Viliama Sarudyho 

(s. 53-57). 

Vydaním multimediálneho slovníka Osobnosti 

prešovského školstva v historickom kontexte 

17. – prvej polovice 20. storočia (2006) 

v slovenskej a nemeckej jazykovej mutácii bol 

zrealizovaný tento grantový projekt VEGA. 

Slovník bude vhodnou pomôckou najmä 

pre študentov, učiteľov dejepisu stredných škôl 

pri začleňovaní regionálnych dejín do výučby 

dejepisu, ale nepochybne poslúži aj širokej čitateľskej 

verejnosti ako zdroj informácií. 

Michal Murcko 

Osobnosti prešovského školstva v historickom 

kontexte 17. – prvej polovice 20. storočia 

III. /Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens 

im historischen Kontext des 17. bis in die 

erste Hälfte des 20. Jahrhunderts III. : Zborník 

elektronických verzií príspevkov/Sammelband 

von elektronischer Versionen der 

Beiträge (CD-ROM). Zost. Darina Vasiľová. 

Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 

2006. 172 s. ISBN 80-7165-585-6 

Jedným z čiastkových výstupov grantového 

projektu VEGA 01/1206/04 Osobnosti 

prešovského školstva v historickom kontexte 

17. – prvej polovice 20. storočia je aj zborník 

elektronických verzií príspevkov venovaných 

významným osobnostiam prešovského školstva, 

ktoré spracovali členovia grantového 

tímu vysokoškolských pedagógov Filozofickej 

fakulty Prešovskej univerzity Prešove: 

doc. PhDr. Libuša Franková, CSc. a PhDr. Darina 

Vasiľová, PhD. z Katedry novovekých 

a najnovších slovenských dejín Inštitútu histórie, 

doc. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. – z Inštitútu 

edukológie a sociálnej práce, PaedDr. Patrik 

Derfiňák – z Katedry pravekých, starovekých 

a cirkevných dejín Inštitútu histórie a interná 

doktorandka – Katedry archívnictva a pomocných 

vied historických Inštitútu histórie, Filozofickej 

fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, 

Mgr. Marcela Domenová. Do elektronickej 

podoby zborník redakčne pripravil člen grantového 

tímu PaedDr. Július Alcnauer z Katedry 

kvantitatívnej matematiky a manažérskej 

informatiky, Fakulty manažmentu Prešovskej 

univerzity v Prešove a koordinátorka projektu 

– zostavovateľka elektronickej zborníkovej 

verzie PhDr. Darina Vasiľová, PhD. 

Súbor pätnástich príspevkov doplnený 

o fotogalériu prešovských škôl, ako uvádza 

zostavovateľka v úvodnom slove, je „zameraný 

na pedagogické pôsobenie, školskú organizátorskú 

prácu a vedeckú i literárnu činnosť 

osobností, ktoré v premenách času – od 17. 

storočia do polovice 20. storočia pôsobili na 

rôznych typoch škôl v Prešove – evanjelické 

kolégium, kolegiálna právnická akadémia, 

kolegiálne vyššie gymnázium, neskôr slovenské 

evanjelické gymnázium, učiteľský ústav“. 

(s. 6) Vedecké štúdie – najmä príspevky 

Libuše Frankovej a Dariny Vasiľovej, členiek 

grantového tímu, sú výsledkom výskumu tematiky 

v zachovaných archívnych fondoch 

a spracovania literatúry k uvedenej tematike 

v treťom roku realizácie grantového projektu 

(2006). Zborník elektronických verzií príspevkov 

na CD-ROM je pokračovaním už dvoch 

predchádzajúcich elektronických zborníkov 

publikovaných v rokoch 2004 a 2005. 

Zborník je prehľadne rozdelený na: hlavnú 

stránku, bibliografické údaje, obsah, úvodné 

slovo, príspevky s nemeckým resumé a fotogalériou 

Prešovskej školy v premenách času. 

Chronologicky zoradené príspevky sú obsahovo 

zamerané na základné biografické údaje 

osobností ich štúdium a pedagogické pôsobenie 

v Prešove, na školskú i mimoškolskú, verejnú, 

305

spoločenskú, politickú, cirkevnú, kultúrno- 

-osvetovú i športovo-turistickú činnosť. Širší 

priestor je venovaný vedecko-výskumným 

a publikačným aktivitám prezentovaných 

osobností prešovského školstva v období druhej 

polovice 17. – začiatku 20. storočia. 

Úvodná časť zborníka je zaujímavo riešená 

fotogalériou Prešovské školy v premenách času 

(s. 8), ktorá čitateľovi ponúka pestrú mozaiku 

pohľadov na bývalé budovy prešovského Kolégia 

Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. 

v Prešove (dnes Biskupský úrad Východného 

dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. (VD ECAV) 

na Slovensku – Hlavná 137), Starej mestskej 

školy v Prešove (dnes na jej mieste je Knižnica 

P. O. Hviezdoslava – Hlavná 139), Evanjelickej 

a. v. ľudovej a dievčenskej meštianskej školy 

v Prešove (dnes Farský úrad evanjelický a. v. 

– Svätoplukova 11), Kolegiálneho gymnázia 

v Prešove, neskôr Pedagogickej fakulty Univerzity 

Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes 

Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove 

a Rektorát Prešovskej univerzity v Prešove 

– Námestie legionárov 3), Ústavu Sancta Maria 

s rímskokatolíckou dievčenskou ľudovou 

školou, neskôr aj sídlom šesť a štvorročnej 

dievčenskej ľudovej školy, štvorročnej dievčenskej 

meštianskej školy, šesťročnej vyššej 

dievčenskej školy, dvojročnej obchodnej školy, 

rehoľného slovenského dievčenského gymnázia 

(dnes Gymnázium – Konštantínova 2), 

Uhorského kráľovského štátneho učiteľského 

ústavu s cvičnou ľudovou školou a vzorovou 

škôlkou, neskôr štátneho koedukačného učiteľského 

ústavu a ústavu pre vzdelanie učiteliek, 

po roku 1939 štátnej učiteľskej akadémie 

(dnes SOU dopravné v Prešove – Konštantínova 

2), Kráľovského štátneho katolíckeho gymnázia 

v Prešove (dnes Pedagogická a sociálna 

akadémia v Prešove – Kmeťovo stromoradie 

5), Neologickej školy a neologickej synagógy 

v Prešove (Konštantínova 5, 7), Ortodoxnej 

ľudovej školy a rabínskej školy – Ješiva (dnes 

firmy IKARO s. r. o. a JUNKERS software 

spol. s. r. o. – Okružná 32), Gréckokatolíckeho 

bohosloveckého seminára v Prešove (dnes 

na jej mieste je nová budova Divadla Jonáša 

Záborského v Prešove – Námestie legionárov 

6) v rokoch realizácie projektu 2004 – 2006 

a kolégia v 18., 19. a začiatkom 20. storočia, 

katolíckeho gymnázia a gréckokatolíckeho seminára 

v 19. storočí. Autorom fotografii je člen 

grantového tímu Július Alcnauer, ktorý spracoval 

aj záverečný projekt nazvaný Prešovské 

školy – fotogaléria (s. 172) prezentovaný v zaujímavej 

grafickej úprave na záver zborníka. 

Autorkou prvých štyroch príspevkov o významných 

osobnostiach prešovského evanjelického 

kolégia v jeho začiatkoch – v období 

druhej polovice 17. storočia a prvých desaťročiach 

18. storočia je Marcela Domenová. 

V príspevku K životu a dielu prvého rektora 

prešovského evanjelického kolégia dr. Samuela 

Pomaria (1624 – 1683) (s. 10-23) predstavuje 

Samuela Pomaria ako pedagóga, teológa, 

cirkevného hodnostára a spisovateľa, rektora 

kolégia pričinením ktorého sa formovali 

prvé organizačné poriadky a učebné plány 

na škole. Príspevok dopĺňa fotogaléria (s. 24) 

- podobizeň Pomaria a titulné listy jeho prác. 

Ďalšími osobnosťami, ktoré pôsobili na škole 

v jej začiatkoch sa zaoberá príspevok Michal 

Pancratius a Jakub Röser – jedni z prvých pedagógov 

na prešovskom evanjelickom kolégiu 

(s. 25-34), v ktorom autorka uvádza ich pedagogické 

aktivity a publikačnú činnosť s fotogalériou 

ich niektorých prác (s. 36). Príspevok 

Niekoľko poznámok k pôsobeniu prešovského 

rodáka a pedagóga Jána Schwartza (s. 37 – 46) 

doplnený o fotogalériu (s. 47) je venovaný pedagógovi, 

filozofovi, profesorovi a rektorovi 

prešovského evanjelického kolégia a jeho publikačnej 

činnosti. Okruh kolegiálnych profesorov 

uzatvára prezentácia životných osudov 

a tvorivej vedeckej práce osobností, ktoré 

našli svoje miesto a poslanie v pedagogickej 

a organizátorskej práci na evanjelickom kolégiu 

na poste rektorov školy v príspevku Samuel 

Matthaeides, Juraj Ihnathi, Eliáš Chrastina 

a Ján Carlowszky – rektori na prešovskom 

evanjelickom kolégiu v 18. storočí (s. 48-60) 

s fotogalériou (s. 61). 

Libuša Franková je autorkou príspevku 

Cherogerontikon (Podporný dôchodkový ústav 

pre evanjelických kňazov, profesorov, učiteľov 

a ich siroty a vdovy na prešovskom kolégiu 

306

v prvej polovici 19. storočia (s. 62-70), v ktorom 

popisuje okolnosti vzniku a existenciu tejto 

významnej inštitúcie pre hmotné zabezpečenie 

evanjelických duchovných a pedagógov 

v prípade ich odchodu na odpočinok, resp. ich 

pozostalých v prípade úmrtia. Autorka v príspevku 

akcentuje najmä myšlienku založenia 

inštitúcie v roku 1828 a jej cieľové zameranie, 

ktoré určovali stanovy platné do roku 1858. 

Patrik Derfiňák sa v príspevkoch Ján Fabriczy 

a učiteľský ústav prešovského kolégia 

(s. 71-80) a Samuel Wallentínyi – profesor na 

prešovskom kolegiálnom gymnáziu (s. 113- 

127) s fotogalériou portrétu (s. 128) zameral 

na osobnosti dvoch prešovských kolegiálnych 

ústavov – učiteľského ústavu a vyššieho gymnázia, 

na ich pedagogické pôsobenie i literárnu 

tvorbu. V príspevku o Samuelovi Walentínyim 

nevynechal ani jeho charakteristiku druhého 

obdobia pôsobenia na kolegiálnom gymnáziu 

po roku 1918. 

Darina Vasiľová v siedmich príspevkoch 

popisuje životné osudy a profesionálnu dráhu 

profesorov právnickej akadémie prešovského 

evanjelického kolégia, ktorí na škole pôsobili 

na konci 19. a začiatkom 20. storočia. V príspevku 

JUDr. Belo Bartha – profesor a prodekan 

na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii, 

autor a prekladateľ odbornej právnickej 

literatúry (s. 81-89) spracovala výskumom získané 

informácie o Belovi Barthovi, právnikovi, 

pedagógovi, vysokoškolskom profesorovi, 

autorovi odbornej právnickej literatúry, ale aj 

redaktorovi a prekladateľovi so širším záberom 

na pôsobenie tohto právovedného i štátovedného 

odborníka na katedre obchodného 

a zmenkového práva, štatistiky, uhorského 

správneho práva a národohospodárstva v učiteľských 

službách a na prácu ako prodekana 

akadémie. Príspevok JUDr. Viliam Sarudy 

a jeho pôsobenie na prešovskej kolegiálnej 

právnickej akadémii ( s. 90-95), zameraný na 

štúdium Sarudyho na kolégiu a jeho pôsobenie 

v úlohe profesora národohospodárstva, štatistiky, 

uhorského správneho práva, obchodného 

a zmenkového práva, ako aj vedecké a spoločenské 

aktivity, umožňuje čitateľovi utvoriť 

si predstavu o pedagogickom procese na kolégiálnom 

gymnáziu v 80. rokoch 19. storočia 

a o práci profesora na právnickej akadémii na 

prelome storočí. Rovnakú obsahovú štruktúru 

majú aj jej ďalšie príspevky, v ktorých autorka 

sa zameriava predovšetkým na pedagogickú 

činnosť, verejnú a spoločenskú prácu osobnosti 

v prospech mesta i župy a ich publikačné 

aktivity. V príspevku JUDr. Belo Mariássy 

– profesor na prešovskej kolegiálnej právnickej 

akadémii (s. 96-103) autorka prezentuje 

jeho prínos ako právnika, pedagóga, verejného 

činiteľa, člena a funkcionára odborných a kultúrnych 

spolkov a združení, autora odbornej 

právnickej literatúry a publicistu, ktorý pôsobil 

na akadémii v rokoch 1897 – 1918, pre 

rozvoj školstva a spoločenského života mesta. 

Osobnosť Dezidera Körtvélyessyho, právnika, 

verejného činiteľa, pedagóga a cirkevného 

funkcionára je autorkou predstavená najmä vo 

vzťahu k prešovskému kolégiu ( roky štúdia 

na kolegiálnom gymnáziu a obdobie pôsobenia) 

v príspevku JUDr. Dezider Körtvélyessy 

a prešovské evanjelické kolégium (s. 104-111) 

s pomerne rozsiahlou a veľmi zaujímavou fotogalériou 

(s. 112), (rodinné portréty, miesto 

rodiska, bydliska, pôsobenia, rodinná hrobka, 

osobné písomnosti), získaným od potomkov 

Dezidera Körtvélyessyho. 

Príspevok JUDr. Oliver Eöttevényi Nagy 

– právnik, pedagóg, autor právnej a politickej 

literatúry a jeho pôsobenie na prešovskej 

kolegiálnej právnickej akadémii (s. 129-136) 

je obsahovo zameraný na Eöttevényiho pedagogickú 

prácu ako profesora uhorského 

verejného práva, politiky a medzinárodného 

práva na právnickej akadémii a jeho verejnú 

spoločenskú a publikačnú činnosť. Príspevok 

obohacuje fotogaléria (pohľady na budovy bývalej 

Právnickej akadémie v Košiciach v čase 

pôsobenia Olivera Eöttevényiho na pôde 

Košickej univerzity, s. 137). Profil právnika, 

vysokoškolského profesora a autora odbornej 

právnickej literatúry, ktorý na akadémii ako 

profesor zmenkového a obchodného práva, 

súdnych a mimosúdnych konaní od roku 1903 

do zániku akadémie začiatkom roku 1919, 

človeka veľmi dobre vybaveného znalosťou 

jazykov, ktoré vyučoval aj na kolégiu priná- 

307

ša príspevok JUDr. Dezider Obetkó – riaditeľ 

prešovského evanjelického kolégia a profesor 

na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii 

(s. 138-148), v ktorom autorka akcentuje najmä 

jeho organizátorskú a riadiacu prácu prodekana 

akadémie a riaditeľa kolégia. JUDr. Štefan 

Ereky – profesor na prešovskej kolegiálnej 

právnickej akadémii v rokoch 1904 – 1914 (s. 

149-154) – právovedný znalec a kvalifikovaný 

univerzitný profesor, ktorý prednášal správne 

právo, právnu filozofiu a štatistiku uhorského 

štátu, sa stal námetom pre ďalší príspevok Dariny 

Vasiľovej obsahovo, zameraný na prešovské 

pôsobenie, verejnú a spoločenskú činnosť 

a publikačné aktivity pedagóga a právnika 

Štefana Erekyho. Miesto jeho pôsobenia po 

roku 1921 – segedínsku právnickú akadémiu 

prezentuje fotogaléria budovy univerzity i fakulty 

v premenách 19. a 20. storočia spolu so 

Župným domom v Prešove, kde JUDr. Štefan 

Ereky pôsobil ako hlavný tabulárny notár Šarišskej 

župy. (s. 155). 

Eduard Lukáč prispel do zborníka príspevkom 

Stanislav Treybal – významná osobnosť 

prešovského školského, osvetového a kultúrneho 

života (s. 156-170), v ktorom vyzdvihol 

nielen jeho pedagogickú prácu na prešovskom 

evanjelickom kolégiu, ale najmä činnosť v kultúrno-osvetovej 

a hospodárskej oblasti. Fotogaléria 

(s. 171), ktorá dopĺňa príspevok, prináša 

portrét Stanislava Treybala a zábery na profesorský 

zbor evanjelického kolegiálneho gymnázia 

z 30. rokov 20. storočia a z roku 1962 pri 

príležitosti Treybalovej osemdesiatky. 

Zborník príspevkov uzatvára projekt Júliusa 

Alcnauera Prešovské školy – fotogaléria 

(s. 172) so zaujímavo graficky spracovanou 

mozaikou fotografických záberov na významné 

prešovské školy, ktoré boli založené v období 

od polovice 17. do polovice 20. storočia. 

Zborník elektronických verzií príspevkov na 

CD-ROM poskytuje informácie o vybraných 

osobnostiach prešovského školstva v spoločensko-politickom 

a kultúrnom kontexte historického 

diania. V tomto zmysle príspevky dopĺňajú 

biografické heslá publikované v dvojjazyčnom 

slovensko-nemeckom slovníku, poskytujú 

množstvo doteraz nepublikovaných informácií, 

spracovaných na základe archívnych prameňov, 

najmä z fondu Štátneho archívu Prešov 

(príspevky Libuše Frankovej o Cherongerontiku 

a Dariny Vasiľovej o profesoroch kolegiálnej 

právnickej akadémie) a komplexný pohľad 

na dané osobnosti prešovského školstva. 

Príťažlivá a zaujímavá elektronická verzia 

zborníka príspevkov na CD-ROM je spracovaná 

prehľadne, koncepčne a graficky kvalitne. 

Jej súčasťou je printový prehľadný slovensko- 

-nemecký sprievodca v podobe zborníka abstraktov. 

Michal Murcko 

308

Anotácie 

Antika? Zajděte do kina, přečtěte si román... 

Ed. J. Kepartová. Praha : Lidové noviny, 

2006. 210 s. ISBN 80-7106-850-0 

O tom, že skúmanie antických dejín, ich 

významu a vplyvu na súčasného človeka je 

možné z naozaj rôznych pohľadov, dokazuje 

zborník príspevkov, ktorý vydalo renomované 

pražské vydavateľstvo ako už 31. zväzok 

edície Knižnice dějin a současnosti. Mnohé 

z obsahu publikácie naznačuje už samotný 

názov. Skupina autorov, z ktorých väčšina sa 

problematike skúmania starovekých dejín intenzívne 

venuje už niekoľko desaťročí, ponúkla 

v rámci jednotlivých svojich príspevkov naozaj 

netradičný pohľad na problematiku antiky 

predovšetkým prostredníctvom analýzy diel 

súčasnej filmovej alebo literárnej tvorby. Je do 

istej miery otázne, či má význam z hľadiska 

skúmania staroveku i prezentácie výsledkov 

odborníkov najmä voči širokej verejnosti venovať 

pozornosť prevažne americkej filmovej 

produkcii. V tom najortodoxnejšom odbornom 

chápaní skôr nie. Ide predsa len o projekty 

a produkty určené na to, aby priniesli svojim 

divákom zábavu a ich producentom čo najvyšší 

zisk. Na druhej strane, ako poukázal vo 

svojom príspevku R. Skopek, dosah takýchto 

diel je na samotnú popularizáciu antiky a dejín 

všeobecne veľmi veľký. Svoje dôležité miesto 

majú, pravda, väčšinou s potrebným doplňujúcim 

komentárom, aj pri výučbe na základných 

a stredných školách. 

Na prvý pohľad pomerne útly, pritom však 

z technickej i estetickej stránky veľmi pekný 

zborník možno z obsahového hľadiska rozdeliť 

do troch svojím obsahom i rozsahom rôznych 

celkov. Prvý a najrozsiahlejší z nich je 

venovaný hodnoteniu jednotlivých vybraných 

filmových a divadelných diel, ktoré sa objavili 

v posledných rokoch. Popri nákladných amerických 

veľkofilmoch Gladiátor, Alexander 

Veľký, Attila či Trója, sa jednotliví autori venujú 

aj podstatne komornejším divadelným predstaveniam, 

napríklad inscenácii Argonautov. 

Kým pri podrobnejšej analýze pri jednotlivých 

dielach nachádzajú historici spravidla väčšie či 

menšie rozpory i nepresnosti z pohľadu súčasného 

poznania staroveku, ide napríklad o výklad 

a priebeh jednotlivých udalostí, otázky 

výstroja, stravy a predmetov používaných pri 

každodennom živote, v konečnom dôsledku 

o úspechu filmu spravidla rozhoduje niečo iné. 

Veď kým z odborného hľadiska ako obsahovo 

pomerne najvernejší je hodnotený finančne 

a divácky neúspešný film o Alexandrovi Veľkom, 

relatívne najúspešnejší bol prvý z veľkofilmov 

s antickou tematikou Gladiátor, ktorý 

má k historickej pravdivosti najďalej. I keď 

z filmového hľadiska ide nepochybne o kvalitný 

film, z odborného hľadiska je príbeh úplnou 

a do veľkej miery idealizovanou fikciou. 

Do druhej časti zborníka je možné zaradiť 

texty venované didaktike a textom využiteľným 

pri výučbe. Z tohto pohľadu sú zaujímavé 

najmä príspevky I. Koutskej Antický starověk 

v knize Komiksová historie světa a T. Mikesku 

Chléb a hry aneb Zábavná výuka antiky. Kým 

prvý z nich hodnotí, aj keď pritom upozorňuje 

na množstvo chýb a nepresností, pozitívne 

spojenie textu a obrázkov pri priamej výučbe, 

druhý predstavuje súbor konkrétne v praxi 

používaný súbor úloh a zadaní, ktoré vhodne 

motivujú žiakov na hodinách dejepisu pri preberaní 

učiva venovaného antickým dejinám. 

Ako nepochybne veľmi prínosnú možno 

hodnotiť tretiu, záverečnú časť zborníka. Ide 

o konkrétne, z veľkej časti doteraz nepreložené, 

texty antických autorov, ktoré sa priamo viažu 

k jednotlivým v publikácii prezentovaným príspevkom. 

Tieto texty, popri mnohých ďalších, 

sa pritom súčasne stali aj náplňou Letnej školy 

klasických štúdií, ktorá býva každoročne 

organizovaná v rámci Filologického ústavu 

Akademie věd v Prahe. Editorke publikácie sa 

vhodným spojením niekedy dosť rôznorodých 

prác podarilo vytvoriť rozhodne zaujímavý 

prehľad rôznych súčasných prístupov k skúmaniu 

antiky. Vzniklo tak dielko, ktoré je schopné 

minimálne časťou svojho obsahu, zaujať nielen 

odborníka, ale i laického záujemcu a jedno 

z najinšpirujúcejších období dejín ľudstva. 


309

KOSZTA, László: Capitulum III. Írasbeliség 

és egyházservezet. Szeged : JATEPress, 

2007. 275 s. 

V poradí tretia publikácia jednej z edícií 

venovaných stredovekým dejinám vydávaných 

na univerzite v Szegede predstavuje výber 

dvanástich štúdií maďarského historika L. 

Kosztu, ktoré postupne publikoval v rôznych 

periodikách v priebehu osemdesiatych a prvej 

polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia. 

Tematicky sú jednotlivé texty orientované 

prevažne na priestor Péčskej a Kaločskej 

diecézy, pričom zahŕňajú obdobie od 11. až po 

14. storočie. Ako sám autor v úvode naznačil, 

jeho cieľom nebolo výhradne skúmanie týchto 

dvoch regiónov. S využitím porovnávacej metódy 

sa usiloval poukázať na osobitosti vývinu 

nielen miestneho, ale aj zahraničného cirkevného 

života, ich vzájomné ovplyvňovanie a súčasne 

na jeho význam pre rozvoj veľkej časti 

Uhorska. Na Péčskej a Kaločskej diecéze, 

resp. na živote stredovekej cirkvi v južnej časti 

dnešného Maďarska, sa autor pokúsil v jednotlivých 

parciálnych štúdiách priblížiť niektoré 

z problémov, ktoré dodnes nie sú celkom uspokojivo 

vyriešené. Pritom predovšetkým prvá 

z uvedených sídel sa v priebehu stredoveku 

formovalo ako osobitne zaujímavý typ biskupského 

mesta. Ako osobitná skupina materiálov 

v rámci prezentovanej problematiky sa čitateľovi 

ponúka aj téma dnes tak populárna, a to 

otázka každodennosti v rámci stredovekého 

cirkevného spoločenstva. Je to jednak pokus 

o prezentáciu životných osudov jedného z péčskych 

biskupov žijúcich v 13. storočí, ale aj 

analýza pôsobenia kanonikov v rámci jednej 

kapituly. K týmto, môžeme povedať, až regionálnym 

cirkevným dejinám je možné do istej 

miery priradiť aj štúdiu, ktorá je venovaná príchodu 

a začiatkom činnosti Rádu cisterciátov 

v Uhorsku. Ich pôsobenie v tomto priestore 

nadobúda reálnu podobu najmä od obdobia 

vlády kráľa Bela III., ktorý počas svojej vlády 

v závere 12. storočia sám založil päť cisterciátskych 

kláštorov. Čo je zaujímavé, príslušníci 

tohto rádu prichádzajúci na jeho pozvanie do 

Uhorska neboli nemeckej, ale prevažne francúzskej 

národnosti. 

I keď nepochybne každá z prezentovaných 

prác by si zaslúžila osobitnú pozornosť, 

ako z nášho pohľadu osobitne zaujímavé možno 

spomenúť aspoň dva príspevky. V prvom 

z nich pod názvom Egy francia származású főpap 

Magyarországon. Bertalalan pécsi püspök 

(1219 – 1251), na s. 23-44, autor na základe 

dochovaných prameňov približuje životné osudy 

jedného z významných péčskych biskupov. 

Zachytáva nielen ním organizovanú výstavbu 

kláštorov a menších pustovní či každodenné 

kňažské povinnosti, ale aj jeho aktivity diplomatické, 

politické, ktoré z poverenia uhorského 

panovníka či cirkvi realizoval v Španielsku, 

Taliansku, Sedmohradsku, Francúzsku či Byzancii. 

Zaujímavá bola aj jeho úloha v bojoch 

proti Tatárom, ktorých sa osobne zúčastnil. 

Ako prácu z oblasti regionálnych a súčasne aj 

hospodárskych dejín možno spomenúť materiál 

pod názvom Az Árpád – kori halászfalutól 

a püspöki mezövárosig. Mohács a középkorban, 

(s. 191-234). V ňom zachytáva postupnú 

premenu pôvodnej osady na poľnohospodárske 

mestečko, v ktorom okrem miestnych remeselných 

výrobcov sa v rámci trhov stretávajú obchodné 

záujmy aj väčších centier Segedu, Budína 

a Péču. Zaujímavé je aj sledovanie pôvodu 

obyvateľov mestečka, ktorý postupne prichádzali 

z okolitých menších osád a hľadali v stredovekom 

Moháči lepšie životné podmienky. 

Tretí zväzok edície Capitulum tak možno 

hodnotiť z nášho pohľadu nielen ako prezentáciu 

dlhoročného úsilia jedného z maďarských 

historikov, venujúceho sa cirkevným stredovekým 

dejinám, ale aj ako zaujímavý pohľad na 

čiastočnú korekciu pôvodných prác vzhľadom 

na nové poznatky, ktoré každoročne prináša 

výskum v tejto oblasti. 


310

Medievisztikai tanulmányok. A IV. Medievisztikai 

PhD-konferencia (Szeged, 2005. 

június 9. – 10.) előadásai. Szerkesztették 

Szabolcs, M. – Teiszler, É. Szeged : Szegedi 

Középkorász Mühely, 2005. 242 s. ISBN 

963-482-758 

V rámci univerzity v maďarskom Szegede 

pôsobiaca veľmi silná historická škola sa orientuje 

predovšetkým na výskum stredovekých 

dejín strednej Európy. Výsledkom činnosti jej 

členov je nielen niekoľko edícií prameňov, monografií 

a pravidelne sa objavujúcich ročeniek, 

ale aj množstvo príležitostných zborníkov. 

Jedným z nich je aj ďalší, v poradí už štvrtý, 

zväzok štúdií z dejín stredoveku, obsahujúci 

príspevky z medzinárodnej konferencie uskutočnenej 

v Szegede v polovici roka 2005. Do 

zborníka pripraveného aj technicky na slušnej 

úrovni zostavovatelia vybrali celkovo 15 štúdií 

rôzneho rozsahu a obsahu. I keď nesporne 

väčšina z nich by si zaslúžila hlbšiu analýzu, 

z nášho pohľadu ako osobitne zaujímavé sa 

javia práce venované hospodárskym dejinám 

stredoveku. Medzi tie, ktoré riešia konkrétne 

hospodárske problémy, možno zaradiť napríklad 

príspevok Zsolta Hunyadiho o hospodárení 

johanitov v 13.-14. storočí (s. 45-56). 

Autor sa v ňom sústredil na pôsobenie tohto 

rytierskeho rádu v Uhorsku najmä z pohľadu 

vytvárania dostatočnej materiálnej základne 

pre ich aktivity pri šírení viery, zabezpečovaní 

vojenských ale aj správnych úloh. Je samozrejmé, 

že jednotliví predstavení rádu sa usilovali 

o čo najefektívnejšie využitie získaných majetkov, 

pričom najčastejšie využívali rôzne formy 

prenájmov či už na niekoľko rokov, doživotne 

alebo na vopred neurčenú dobu. 

Nemenej zaujímavou aj z hľadiska hospodárskych 

dejín je práca Richarda Szántóa 

o hladomore v Európe v rokoch 1315 – 1317 (s. 

135-142). Autor sa v nej usiluje priblížiť pohľad 

na túto problematiku z pohľadu dodnes výraznejšie 

nevyužívaných uhorských stredovekých 

prameňov. Pritom konfrontácia so známymi 

prameňmi, najmä západoeurópskeho pôvodu, 

naznačuje, že situácia na území Uhorska nebola 

v tom čase taká zlá, ako v ostatnej Európe. 

Veď kým v Európe od hladu ľudia hromadne 

umierali a dôsledkom boli aj značné hospodárske 

ťažkosti, v Uhorsku sa v prameňoch spomína 

v najhoršom prípade zlá úroda a drahota. 

O hladomore sa zmieňuje iba severné oblasti 

mapujúca Spišská kronika. Aj na základe rozboru 

ďalších dochovaných dokumentov preto 

autor dospel k záveru, že obyvatelia Uhorska 

sa z väčšej časti dokázali vyhnúť ničivým dôsledkom 

veľkého európskeho hladomoru. Na 

druhej strane však musí súčasne konštatovať, 

že obyvateľstvo i ekonomika krajiny utrpeli 

značné škody kvôli vnútorným nepokojom súvisiacim 

s postupnou konsolidáciou vlády Karola 

Róberta a likvidáciou šľachtickej opozície. 

Údaje o existencii a využívaní vodných 

mlynov v období vlády Arpádovcov prezentoval 

vo svojej štúdii Tamás Vajda (s. 193-220). 

Okrem najstarších zmienok o jednotlivých 

mlynoch a ich geografickom rozložení si všíma 

aj technickú stránku jednotlivých objektov, 

právne otázky súvisiace s ich vlastníctvom 

a v neposlednom rade aj ich celkový hospodársky 

význam. Zaujímavé informácie o doprave 

a colných tarifách v období vlády Arpádovcov 

sú prezentované v príspevku Weisz Boglárky 

(s. 221-239). Rôzne formy poplatkov, mostné, 

trhové, soľné, vodné atď., predstavovali dôležitú 

časť príjmov panovníkov. Títo si preto 

viacerými listinami zabezpečili dôsledné 

vyberanie týchto poplatkov. Zo sledovaného 

obdobia analyzuje autorka postupne 19 lokalít 

s právom výberu cla. 

Ďalšie práce, ktoré zostavovatelia zaradili 

do zborníka, sú venované napríklad problematike 

chorvátskych dejín 13. storočia, šíreniu 

pohlavných chorôb v stredoveku či topografii 

stredovekých miest. Aj vďaka tomu pomerne 

pestrému spektru riešených otázok predstavuje 

táto publikácia zaujímavý a nasledovania 

hodný pokus prezentovať nové poznatky z dejín 

stredoveku odbornej i laickej verejnosti. 


311

Svätec a jeho funkcie v spoločnosti. I. – II. 

Zost. R. Kožiak, J. Nemeš. Bratislava : 

Chronos, 2006. 440 a 332 s. ISBN 80-89027- 

19-9 a ISBN 80-89027-20-2 

Dvojica zostavovateľov Rastislav Kožiak 

a Jaroslav Nemeš je v súčasnej slovenskej 

historiografii nielen pomerne známa, ale aj 

značne etablovaná. Po konferenčných a zároveň 

edičných podujatiach Rehole a kláštory 

(1999), Pohanstvo a kresťanstvo (2004) 

a iných ďalších ju možno tiež považovať za 

iniciátorov Centra pre štúdium kresťanstva. 

So zrodom tejto inštitúcie sa spája aj jej prvá 

edícia Studia Christiana, do ktorej zostavovatelia 

zaradili ako prvotinu dvojzväzkový 

zborník Svätec a jeho funkcie v spoločnosti, 

vyplývajúci z rovnomennej konferencie uskutočnenej 

v Banskej Bystrici v dňoch 29. – 30. 

marca 2006. Na tomto mieste treba nanajvýš 

vyzdvihnúť, že redakčné práce na predkladanom 

zborníku boli ukončené už v kalendárnom 

roku konania zmienenej konferencie a do 

rúk čitateľov sa dostal prakticky do roka, čo na 

Slovensku, žiaľ, ešte stále nie je zvykom najmä 

pri takých rozsiahlych podujatiach. 

Ústrednou témou zborníka, ako o tom 

vypovedá jeho názov, je význam fenoménu 

svätca v spoločnosti a problémové otázky 

späté s týmto fenoménom a jeho existenciou. 

Aktuálnosť celej problematiky potvrdzuje aj 

fakt, že absolútna väčšina tu publikovaných 

vedeckých štúdií sa tejto stanovenej témy 

viac-menej prísne pridŕža a rieši tak stanovenú 

problematiku v spojitosti historického, spoločenského, 

umeleckého či filozofického vývoja 

kresťanskej kultúry, resp. aj z pohľadu nekresťanských 

náboženstiev. 

Keďže na tomto mieste nie je možné zhodnotiť 

každý jeden z päťdesiatich uverejnených 

príspevkov, stručne uveďme aspoň tie najsignifikantnejšie 

a najprínosnejšie. Za veľmi 

vhodné uvedenie do celej problematiky v aspekte 

predmetnej konferencie, charakterizovanie 

základných problémov a najmä hlavných 

typov svätcov a napokon aj za akúsi chronologickú 

konklúziu možno považovať štúdiu 

prof. Richarda Marsinu Vývoj ideálov svätosti 

a ich typy. Podobný, nemenej kvalitný, avšak 

už skonkretizovaný pokus pre vymedzené 

obdobie nachádzame u Marka Babica v jeho 

článku Svätec v 4. storočí. Autor, podobne ako 

Jarmila Bednaříková (Úloha světce ve společnosti 

5. – 8. století, na základe analýzy legiend) 

sledujú kontext politických a spoločenských 

udalostí spolupôsobiach na vytváraní jednotlivých 

typov svätcov (et vice versa). V podstate 

iba táto trojica prináša komplexnejší pohľad 

takpovediac zhora, z pohľadu spoločnosti a jej 

doby a v nej situovaných svätcov. Prevažná 

väčšina ostatných príspevkov je konkretizovaná 

zvyčajne na jediného svätca, resp. jeden 

problém týkajúci sa témy. Príkladný (a nečakaný?) 

multidisciplinárny efekt priniesli štúdie 

k sv. Alžbete Uhorskej. Ivan Gerát v Téma 

a médium - poznámky k počiatkom obrazového 

kultu sv. Alžbety, otvára a rieši súbor vzťahov 

pomocou architektonického, plastického 

a ikonografického rozboru výzdoby marburského 

relikviára svätice. Analýzou písomného 

prameňa podala Obraz sv. Alžbety v legende 

od dominikánskeho mnícha Teodorika Katarína 

Nádaská. Rýdzo historický prístup zvolila 

Laura Pacindová, aby určila Kult sv. Alžbety 

Uhorskej a jej prisúdené patrocíniá. Napokon 

opäť kunsthistorické hľadisko je v novom pohľade 

Márie Lalíkovej: Svätá Alžbeta a Svätý 

Mikuláš v ikonografii (na transferoch nástenných 

malieb zo starej zvolenskej fary). Zo 

štúdií sledujúcich a skúmajúcich procedurálne 

otázky a vzťahy treba vyzdvihnúť Kanonizačný 

proces ako počiatok kultu zakladateľa rehole 

v stredoveku na príklade kanonizačných 

aktov sv. Dominika od Gabriela Hunčagu. 

Z podobných východísk sledovania kauzality 

vychádza aj Josef Unger hodnotiaci Uchovávání 

ostatků světců. Aj keď sa autor zameral 

aj na architektúru, vyslovene iba tejto látke 

sa venuje Bibiana Pomfyová (Kult svätcov 

a sakrálna architektúra) a pomerne zoširoka 

tiež Jarmila Bencová (Gnozeológia barokového 

zdania: Guariniho theosofická a stavebná 

interpretácia významov sv. Rúcha). Je len na 

škodu, že z tejto významnej disciplíny tu nenachádzame 

viacero obdobných prác pri prevažujúcom 

ostatnom historickom spracovaní. 

Naopak, (u nás) novátorského prístupu a do- 

312

posiaľ málo spracovanej témy, vystihnutej už 

v podnadpise, sa zručne chopila Martina Orosová: 

Módne premeny svätej Barbory. Výtvarné 

dielo ako prameň pre dejiny odievania. 

Ku cti zostavovateľov patrí, že sami aktívne 

prispeli k tomuto dielu popri organizácii 

podujatia nielen svojimi prácami, ale nezabudli 

okrem oslovených autorov ani na takpovediac 

nestora slovenského výskumu svätcov 

a vôbec cirkevných dejín. Oba zväzky zborníka 

tak veľmi vhodne završuje Pro memoria † 

Jozef Kútnik a jeho Dejiny kultu sv. Stanislava 

na Slovensku. Vďaka konkrétnosti absolútnej 

väčšiny príspevkov, fundovanosti ich autorov 

ako aj vďaka aktívnemu pričineniu siedmich 

recenzentov možno len máloktorú stať označiť 

za priemernú. Naopak, zborník obsahuje 

hojnosť novospracovaných tém, nastolených 

otázok a problémov, ako aj kvalitného ponoru 

do vecne poňatých sporov. Po technickej stránke 

je tiež potrebné vyzdvihnúť nenáročnú, ale 

zároveň prehľadnú grafickú podobu tlače, 

s kvantom (čiernobielych) obrazových príloh, 

umiestnenými hneď za príslušnými štúdiami. 

Ján Endrödi 

ŠEDIVÝ, Juraj: Mittelalterliche Schriftkultur 

im Pressburger Kollegiatkapitel. Chronos 

: Bratislava 2007. 283 s. 

Slovenská diplomatika, paleografia, ba aj 

kodikológia už dlhšie obdobie (prakticky od 

deväťdesiatych rokov 20. storočia) nezaznamenali 

výraznejší vydavateľský počin, odhliadnuc 

od výberových a popularizačných edícií 

slovenských prekladov niekoľkých kroník, 

legiend a listín. Doslova prelom v tomto nepriaznivom 

trende predstavuje anotovaná publikácia 

Juraja Šedivého Stredoveká písomná 

kultúra v Bratislavskej kolegiátnej kapitule. 

Autor, zúročiac svoj niekoľkoročný výskum 

najmä v oblasti latinskej paleografie, 

epigrafiky a kodikológie, prezentuje svoju 

syntézu na príklade chronotopu stredovekej 

Bratislavskej kapituly. Dlhodobé snaženie 

a systematickosť vyjadruje už úvodná kapitola 

(Einleitung), kde sú okrem metodológie veľmi 

vhodne a aktuálne riešené problematické otázky 

terminológie a názvoslovia, predovšetkým 

paleografie. Po zhodnotení doterajších výskumov 

k danej téme nasleduje vlastné jadro 

práce pomenované v zhode s celou knihou. 

Pri zvolenej chronologickej postupnosti sa autor 

logicky nevyhol opodstatnenej historickej 

problematike počiatkov kapituly. Tento dejinný 

náhľad je zreteľný aj pri ďalších kapitolách. 

Napokon ich členenie spočíva skôr v aspekte 

celospoločenského vývoja než v nejakej samoúčelnej 

periodizácii podľa pisárskych rúk, 

činnosti kanonikov či podobne. Môžeme tak 

podrobne sledovať písomnú kultúru Bratislavskej 

kapituly od vývoja v 13. stor., cez rozkvet 

v ére Anjouovcov, obdobie internacionalizmu 

za Žigmunda Luxemburského, následne v čase 

Akademie Istropolitany až po kultúru na 

kapitule na prahu novoveku. Takto rozumné 

členenie rytmicky dotvárajú vždy po tri podkapitoly. 

V tejto štruktúre je integrálne zahrnutý 

pohľad na písomnú a knižnú kultúru, 

diplomatické aktivity a činnosť, kanceláriu 

kapituly, ale aj na vzdelávanie a vôbec ostatnú 

kultúru napríklad v podobe stavebného 

rozvoja kolegiátneho chrámu, a tu hlavne 

jeho epigrafických pamiatok. Po zaujímavej 

stati stopujúcej osudy predmetných písomností 

v novoveku nasleduje Záver, ktorý má ako 

jediná časť textu aj svoj slovenský ekvivalent. 

Prehľadnosť textu a jeho znamenitú štrukturovanosť 

ilustruje až 118 čiernobielych obrázkov 

(predovšetkým fotografií) vo výbornej čitateľnosti. 

Takúto organizáciu završujú zoznamy 

skratiek, prameňov a literatúry, registre a najmä 

tri prílohy. Súčasťou printovej podoby je aj 

priložený CD-ROM s Doplňujúcimi vyobrazeniami 

a informáciami (vo formáte .pdf, v nemeckej 

a slovenskej verzii, 2x43 s.), kde okrem 

iného treba vyzdvihnúť 14 tabuliek Štatistiky 

diplomatickej produkcie Bratislavksej kolegiátnej 

kapituly. 

Už z tejto stručnej anotácie vidieť nielen 

úprimný záujem, erudovanosť, hlboké znalosti 

a poctivý výskum autora k uvedenej téme, ale 

predovšetkým skutočnosť, že takto do knižnej 

podoby pretavené poznatky predstavujú na 

Slovensku zatiaľ ojedinelú monografiu. Jednoznačne 

ju možno hodnotiť ako výrazný počin 

313

na poli diplomatiky, paleografie, epigrafiky 

a kodikológie s osobitým dosahom na slovenské 

i stredoeurópske cirkevné a kultúrne dejiny. 

Vyjadrujeme taktiež presvedčenie, že nemecká 

jazyková mutácia v tomto prípade nie 

je na škodu veci, ale naopak, pomôže aj širšej 

vedeckej verejnosti reagovať na prebiehajúci 

výskum a stav poznania. 

Ján Endrödi 

ŠVORC, Peter: Zakletá zem. Podkarpatská 

Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny, 

2007. 320 s. ISBN 978-80-7106-754-2 

V slovenských podmienkach je malým 

sviatkom, keď historikovi vyjde cudzojazyčný 

preklad jeho knihy. Takýmto sviatkom sa stalo 

vydanie prekladu monografie prešovského 

historika P. Švorca Zakliata krajina (Prešov : 

Universum, 1996. 128 s. ISBN 80-967001-6- 

2.). Vydalo ho navyše renomované vydavateľstvo, 

v produkcii ktorého patrí histórii významné 

miesto. 

Pôvodné slovenské vydanie knihy z roku 

1996 vyplnilo biele miesto v slovenskej, ale 

i českej historiografii, čoho najlepším dôkazom 

je vysoká frekvencia jeho citovania v odbornej 

literatúre v podstate až do súčasnosti. 

To je zároveň dôkazom, že aj napriek odstupu 

viac ako desiatich rokov a existencii celého 

radu novších prác nestráca na svojej aktuálnosti. 

České vydanie knihy tvorí okrem úvodu 

štrnásť kapitol. Oproti slovenskému vydaniu 

v nej pribudlo päť kapitol. Pre úplnosť je potrebné 

dodať, že ani tých pôvodných deväť neostalo 

celkom bez zmeny. Celý text teda autor 

doplnil o výsledky svojho výskumu, ktorý realizoval 

v priebehu desiatich rokov. 

V prvých dvoch kapitolách (Svízelná situace, 

Hledání vlastní identity) autor definuje 

predmet svojho záujmu – územie a hlavne jeho 

obyvateľov. Obidve tieto entity sa na začiatku 

20. storočia (a nielen vtedy) nachádzali v komplikovanej 

situácii. Územie neraz predtým, 

a mnohokrát aj neskôr, bolo súčasťou rôznych 

štátov. Rovnaký osud samozrejme postihoval 

i jeho obyvateľov, ktorí aj kvôli tomu žili 

v biede. Ich jedinou útechou bola neraz viera, 

hlásaná prevažne gréckokatolíckymi duchovnými. 

Naproti tomu etnická identita tunajších 

obyvateľov ostala nevyhranená, čo sa v nacionalistickom 

19. i 20. storočí stalo veľkým hendikepom. 

Dôsledkom geopolitického vývoja a identifikačných 

problémov bola vnútorná názorová 

heterogenita predstaviteľov miestnej intelektuálnej 

a politickej elity, ktorej autor venuje 

pozornosť v tretej kapitole (Státoprávní úvahy 

a koncepce Rusínů před rokem 1918). 

Historické udalosti roku 1918 spojili územie 

Podkarpatskej Rusi a osudy jeho obyvateľov 

s Československom. Práve tejto etape 

dejín Podkarpatskej Rusi je v knihe venovaná 

najväčšia pozornosť. Autor postupne v desiatich 

kapitolách sleduje medzinárodnopolitické 

súvislosti, ale i vnútorné okolnosti začlenenia 

tohto územia do ČSR, budovanie systému štátnej 

správy, tunajšie hospodárske, politické, sociálne 

či konfesionálne pomery a v neposlednom 

rade tiež zápas o realizáciu autonómie 

a s ním súvisiacu iredentu a separatizmus. 

V predposlednej (Cesta k autonomii. Připojení 

k Maďarsku) a poslednej kapitole (Připojení 

k Sovětskému svazu) autor napĺňa časový 

rámec stanovený v podtitule knihy rokom 

1946. Robí tak však len v širších medzinárodnopolitických 

súvislostiach a už sa nevenuje 

podrobnejšej analýze situácie Podkarpatskej 

Rusi a jej obyvateľov v horthyovskom Maďarsku. 

Tento stav je ale logický, pretože hoci sa 

jedná o pomerne krátke obdobie, určite by poskytlo 

dosť problémov na samostatné knižné 

spracovanie s ešte viac citovo podfarbeným 

názvom. 

Samozrejmou súčasťou knihy je poznámkový 

aparát, bohatý zoznam prameňov a literatúry 

a menný register. 

Jednoducho, no vkusne graficky spracovanú 

publikáciu dopĺňa celý rad čiernobielych 

fotografií a máp, ilustrujúcich text i atmosféru 

doby. 

Martin Pekár 

314

TIŠLIAR, Pavol: Mimoriadne sčítanie ľudu 

na Slovensku z roku 1919 : Príspevok k populačným 

dejinám Slovenska. Bratislava : Statis, 

2007. 126 s. ISBN 978-80-85659-44-3 

Mimoriadne sčítanie z roku 1919 bolo prvým 

cenzom po vzniku ČSR a ako také prinieslo 

prvé známe základné údaje o prítomnej 

populácii na Slovensku v čase vzniku novej 

štátoprávnej situácie. Napriek tomuto svojmu 

prvenstvu a významu sa aj v odbornej literatúre 

možno neraz stretnúť s konštatovaním, 

že prvé sčítanie sa na Slovensku uskutočnilo 

až v r. 1921. O to viac treba privítať anotovanú 

publikáciu, ktorej autor si za svoj cieľ stanovil 

upozorniť na mimoriadne sčítanie z r. 1919, 

urobiť základnú historicko-štatistickú analýzu 

výsledkov a porovnať ich s predchádzajúcimi 

uhorskými sčítaniami i s výsledkami riadneho 

cenzu z r. 1921. 

Svoj zámer autor napĺňa v troch ťažiskových 

kapitolách. Prvá z nich sa venuje prípravám 

mimoriadneho sčítania. Hneď v jej úvode 

autor konštatuje, že hlavné dôvody mimoriadneho 

sčítania boli dva – zistenie presnej národnostnej 

situácie pre potreby mierovej konferencie 

a vytvorenie základnej organizácie štátnej 

správy. Druhá kapitola je venovaná samotnému 

priebehu sčítania, ktoré sa uskutočnilo v dvoch 

termínoch, v marcovom a augustovom. Tretia, 

najrozsiahlejšia kapitola predstavuje analýzu 

základných výsledkov sčítania a ich komparáciu 

s predošlými a nasledujúcimi výsledkami 

sčítaní. Autor sa postupne venuje základným 

demograficko-štatistickým ukazovateľom, 

akými sú napr. hustota a prírastkovosť obyvateľstva, 

počet domov, pohlavie, etnicita či 

náboženská skladba prítomného obyvateľstva. 

O čosi podrobnejšie sa venuje posledným 

dvom uvedeným ukazovateľom. 

Anotovaná práca obsahuje prehľadný bohatý 

poznámkový aparát a zoznam prameňov 

a literatúry, čo svedčí o autorovej poctivej 

a systematickej práci. 

Prvé dve kapitoly ilustrujú obrázky, na 

ktorých čitateľ môže nájsť napr. ukážky originálnych 

sčítacích hárkov a výkazov. V tretej 

kapitole je viacero tabuliek, ale predovšetkým 

takmer šesť desiatok kartogramov, ktoré názorne 

zachytávajú jednotlivé ukazovatele v ich 

priestorovom a číselnom vyjadrení. Publikácia 

obsahuje dve prílohy, týkajúce sa národnostnej 

skladby, t. j. najdôležitejšieho dobového ukazovateľa, 

a tiež je jej súčasťou mapa administratívneho 

členenia Slovenska v roku 1919. 

Zdanlivo malý stranový rozsah práce je 

spôsobený tým, že práca vyšla v úspornom 

prevedení, vysadzaná menším písmom, a tiež 

v malom náklade čiernobielo. Tento fakt sa 

podpísal najmä pod nižšiu vizuálnu kvalitu 

kartogramov. Tlačená podoba práce je však 

určená pomerne úzkemu okruhu špecialistov. 

Verejnosti bude prístupná jej elektronická internetová 

verzia, ktorá uvedené menšie nedostatky 

nebude mať. 

Martin Pekár 

NÉMETH, Balázs: „... Gott schläft nicht, er 

blinzelt uns zu ...“. Evangelisch-reformierte 

Lebensgestaltung zwischen Kontinuität 

und Wandel – Ungarn im 16. Jahrhundert 

als Beispiel (= Beiträge zur Volkskunde 

und Kulturanalyse N.F. Bd. 3, hg. von Olaf 

Bockhorn), Frankfurt/M. u. a. : Peter Lang/ 

Europäischer Verlag der Wissenschaften, 

2003. 297 S. / NÉMETH, Balázs: „… Isten 

nem aloszik, rejánk pislong …“. Református 

életforma kialakítása a folyamatosság és 

a változások közepette – a 16. szd-i Magyarország 

mint példa, Budapest : Kálvin János 

Kiadója, 2005. 352 S. 

András Szkhárosi Horváth kam wie viele 

der reformatorischen Wanderprediger in Ungarn 

aus der Tradition der Franziskaner Observanten; 

er wirkte an vielen Orten, verfasste 

eine Chronik, welcher der Titel des vorliegenden 

Buches entnommen ist: „Gott schläft nicht, 

er blinzelt uns zu...“ Mit dieser bildhaften Deutung 

der Geschichte antwortete er auf die Klage 

des Volkes, warum Gott nicht eingreift und 

das Land von der Türkenplage befreit. Diese 

Konstellation, die Niederlage bei Mohacs 1526 

und daran anschließend die Türkenherrschaft 

über Zentralungarn, war ein zentrales Thema 

der Literatur des 16. Jahrhunderts: die Magya- 

315

en identifizierten sich mit dem Volk Gottes, 

sie verstanden sich als „auserwähltes Volk“, 

dem Gott die Osmanen als Strafe schickte, 

weil ihre Könige Baalspredigern gefolgt waren 

(5.Mos 28, 21-50). Bei Szkhárosi Horváth kam 

die Herrschafts- und Feudalkritik franziskanischer 

Provenienz noch hinzu, die sich mit 

Motiven des ungarischen Bauernkrieges von 

1514 verband. 

Das Ungarn der zweiten Hälfte des 16. 

Jahrhunderts dient Balázs Németh als Folie, um 

„evangelisch-reformierte Lebensgestaltung“ 

zu veranschaulichen. Mit akribischer Sorgfalt 

analysierte er theologische Quellen aus jener 

Zeit, die Beschlüsse und Kanones von 32 überregionalen 

Synoden zwischen 1545 und 1598, 

Agenden und Katechismen sowie Gesangbücher 

und einzelne Predigtsammlungen, und 

wertete sie im Blick auf das ihnen zugrunde 

liegende ethische Konzept der „Lebensgestaltung“ 

aus. Németh prägt diesen heuristischen 

Begriff, um ihn von anderen kulturwissenschaftlichen 

Ansätzen (Mentalität, Lebensstil, 

Strukturen) abzuheben. Der Begriff ist letztlich 

auch sehr gut geeignet, die interdisziplinäre 

Arbeitsweise an der Grenze zwischen 

Theologie und Sozialwissenschaften, die insbesondere 

aus der Begegnung von Theologie 

und Ethnologie resultiert, zu unterstreichen. 

Der methodisch an Philippe Ariès und Jaques 

Le Goff geschulte Verfasser appliziert die 

sozialgeschichtlichen Fragestellungen an die 

kirchliche Lebenswelt des 16. Jahrhunderts, 

an die Gestaltungsformen der „Übergänge im 

Leben“ (Kapitel 2), bei der Geburt, bei Verlobung/Trauung 

und Scheidung und beim Tod, 

aber auch bei der „Kultivierung des Lebens“ 

(Kapitel 3), bei Fest- und Alltagskultur. Ein besonderes 

Kapitel ist in diesem Zusammenhang 

der „Kultur der Über- und Unterordnung“ gewidmet, 

das von der Sitzordnung in der Kirche 

bis zur Obrigkeitsfrage und zur Rezeption der 

Staatslehren Melanchthons und Calvins reicht. 

Mit Kálmán Benda, dem langjährigen Mentor 

und Freund des Verfassers (seinem Gedenken 

ist auch das Buch gewidmet), erblickt Németh 

im Widerstandsrecht das eigentliche Proprium 

des magyarischen Reformiertentums. Am Beispiel 

des Kampfes István Bocskays gegen die 

Habsburger am Beginn des 17. Jahrhunderts 

hat Benda diese These entfaltet. 

Einen ekklesiologischen Schwerpunkt enthält 

das 4. Kapitel, das nach der „Struktur des 

geistigen Rückhalts im Leben“ fragt und diese 

in der Kirche als Gemeinschaft und als Erziehungsinstanz 

ermittelt. Dieser Abschnitt gibt 

einen schönen Einblick in das reformierte Kirchenrechtsdenken, 

er vermittelt die Bekenntnisbezogenheit 

der kirchlichen Ordnung, mag 

sie sich auf die Disziplin der Amtsträger oder 

auch der Gemeinden beziehen. Er thematisiert 

Einzelaspekte des Patronatsrechts, der Pfarrerbesoldung 

und der Konfliktregelung zwischen 

geistlichen Amtsträgern und Lehrern 

durch synodale Entscheidung, ja sogar Fragen 

der reformierten Kleiderordnung, der auch die 

Frau des Pfarrers („ohne Prunk“) unterworfen 

war, und vor allem den spezifischen Bereich 

reformierter Kirchenzucht. 

In didaktischer Absicht, aber auch um die 

Bauelemente der reformierten Lebensgestaltung 

zu fokussieren, fasst Németh abschließend 

zusammen, was als Ergebnis seiner Untersuchung 

gelten kann: eine festzustellende 

Tendenz zur Rationalität, weiters die ethische 

Durchdringung aller Lebensbereiche in Kirche 

und Gesellschaft, sodann die Hervorhebung 

der Eigenständigkeit der Einzelperson und der 

kirchlichen Gemeinschaft, und schließlich die 

Ausbildung einer „Kultur des Wortes“, wobei 

dies sowohl die Predigt als auch daraus resultierendes 

Handeln umfasste. Er schließt mit 

der Überzeugung, dass diese „Wort“-Konzentration 

„die Gestaltung sowohl des individuellen 

Lebens als auch die des gesellschaftlichen 

Gesamtgefüges humanisierte und in Richtung 

diesseitige Rechtmäßigkeit und Gerechtigkeit 

lenkte“. Dieser Gedankengang bringt nicht 

nur die thematisierte Lebensgestaltung auf 

den Punkt, sondern er macht – wie ich meine 

- auch ein Stück weit die innere Dynamik der 

Theologie des Verfassers transparent, der mit 

dieser Arbeit zum Doktor der Philosophie an 

der Universität Wien promoviert wurde. 


316

Историкии. Юбилеен сборник. Том 1. 

Съставител С. Танев Шумен : Университетско 

издателство Епископ Константин 

Преславски, 2006. 400 с. ISBN 10:954-577- 

346-4 

V rámci desiateho výročia svojho pôsobenia 

pripravili pracovníci Katedry histórie na 

Univerzite biskupa Konštantína Preslavského 

v Šumene reprezentatívny jubilejný zborník. 

Publikácia v úvode popisuje vznik, vývoj i súčasné 

aktivity pracoviska. Redakčná rada, zostavovateľ 

i samotní prispievatelia sa v rámci 

prezentovaných materiálov usilovali vytvoriť 

súčasne aj ukážku vedeckých výskumov, ktorým 

sa venujú jednotlivé špecializované skupiny 

pôsobiace v rámci katedry, prípadne spolupracovníci 

z ďalších pracovísk v Bulharsku. 

Z toho vychádza aj celkové členenie zborníka 

do viacerých oddelených celkov. 

Najrozsiahlejšia a najpestrejšia je prvá skupina 

materiálov zahrnutá do kategórie história. 

I keď pätnásť štúdií chronologicky zahŕňa široké 

obdobie od staroveku až po polovicu 20. 

storočia, prevažná väčšina z nich je venovaná 

udalostiam z konca 19. a prvej polovice 20. 

storočia. Z príspevkov venujúcich sa starším 

obdobiam spomeňme aspoň texty N. Nedelčeva 

a I. Tonalikova zamerané na dejiny staroveku 

či materiál T. Todorova zaoberajúcimi 

sa vzájomnými kontaktmi medzi Preslavom 

a Konštantinopolom v rokoch 893 – 969. 

Z novších dejín 19. a 20. storočia by si 

osobitnú pozornosť zaslúžilo viac príspevkov, 

z nášho pohľadu ako výnimočne zaujímavý 

možno hodnotiť materiál R. Angelovej o potravinárskom 

priemysle v Šumene /1878-1944/. 

Mapuje nielen postupný vývoj jednotlivých 

odvetví od roku 1878, keď sa Šumen a jeho 

okolie definitívne vymanili spod tureckej kontroly, 

ale aj ich kapitálové prepojenia a financovanie. 

Prudký rozvoj v nových pomeroch je 

zreteľný napr. na rozvoji mlynského priemyslu. 

V roku 1878 autorka eviduje v tomto priestore 

iba desať malých mlynov. V nasledujúcich rokoch 

vzniká nielen veľké množstvo ďalších, 

ale aj viaceré akciové parné mlyny. O význame 

tohto výrobného odvetvia svedčí aj skutočnosť, 

že začiatkom 20. storočia tu bol dokonca 

usporiadaný mlynársky kongres. V tridsiatych 

rokoch je už v Šumene a jeho okolí evidovaných 

takmer sto mlynských podnikov. Rozvoj 

jednotlivých odvetví sa ešte viac zdynamizoval 

po roku 1918 nielen v oblasti mlynárstva, 

ale aj pri výrobe jedlých olejov, alkoholu, piva 

a pri ďalších odvetviach potravinárskeho priemyslu. 

Veľké množstvo unikátnych starovekých 

i stredovekých archeologických lokalít vytvára 

pre bádateľov pôsobiacich v Šumene 

a jeho okolí ideálny priestor pre výskum. Práce 

v stredovekých centrách Bulharska, Pliske 

a Preslave, ale i na významných tráckych 

a rímskych lokalitách stále prebiehajú a výsledky 

najnovších objavov si našli svoje miesto 

aj v tomto zborníku. Z viacerých zaujímavých 

materiálov zahrnutých do bloku s názvom archeológia 

a sfragistika je potrebné spomenúť 

aspoň prácu P. Georgieva, venovanú archeologickým 

nálezom súvisiacim s čatalarským nápisom 

chána Omurtaga, či text K. Konstantinova 

popisujúci stredoveké jedálenské náčinie 

nájdene pri výskumoch v Pliske. 

Značná časť zborníka je venovaná textom 

z oblasti etnológie a metodike výučby dejepisu. 

Najmä v druhej skupine príspevkov, vzhľadom 

na skutočnosť, že pracovisko je zamerané 

aj na výchovu budúcich pedagógov, je viacero 

zaujímavých textov, spomenúť je snáď možné 

materiál V. Velikova venovaný problematike 

poznávania každodennosti v súčasnej historickej 

spisbe. 

Úplný záver jubilejného zborníka predstavuje 

prehľad publikačnej činnosti jednotlivých 

členov pracoviska za roky 1994 - 2004, doplnený 

o stručné osobné profily jednotlivých pedagógov. 

Táto pasáž logicky uzatvára a dopĺňa 

zámer zostavovateľa, autorov a redakčnej rady, 

vytvoriť vizitku pracoviska usilujúceho sa po 

prijatí krajiny do Európskej únie rozšíriť spoluprácu 

s bádateľmi predovšetkým v oblasti 

strednej Európy a pre záujemcov vytvoriť súčasne 

možnosti lepšie sa oboznámiť s prácou 

a možnosťami bulharských historikov. 


317

MARINELLI-KÖNIG, Gertraud: Oberungarn 

(Slowakei) in den Wiener Zeitschriften 

und Almanachen des Vormärz (1805 

– 1848). Blicke auf eine Kulturlandschaft 

der Vormoderne. Versuch einer kritischen 

Bestandsaufnahme der Beiträge über die 

historische Region und ihre kulturellen Verbindungen 

zu Wien (= Österreichische Akademie 

der Wissenschaften. Philosophisch- 

-Historische Klasse, Sitzungsberichte 711 

= Veröffentlichungen der Kommission für 

Literaturwissenschaft 23). Wien : Verlag 

der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 

2004. LXVI, 779 S. + 1 Karten- 

-Beilage. ISBN 3-7001-3258-1 

Der vorliegende und anzuzeigende Slowakei-Band 

ist der vierte Teil eines großangelegten 

Slavica-Projekts, das sich zum Ziel setzte, 

die binnenösterreichische Rezeption der Kultur 

der slawischen Länder und Nachbarländer 

der Habsburgermonarchie in der Zeit des Vormärz 

bibliographisch zu erfassen. Die früheren 

Teile waren Russland (1990/1998), Polen 

und Ruthenen (1992) sowie den Südslawen 

(1994) gewidmet. 

Nach einer sehr eingehenden Einleitung, 

welche die historischen und kulturhistorischen, 

politischen und sprachgeschichtlichen 

Prämissen der Arbeit erläutert, die kulturwissenschaftliche 

Methodik abklärt und die 

Quellenlage sowie die ausgewerteten Zeitschriften 

und Almanache erörtert, folgt ein 

knapper Überblick über die Ergebnisse der 

Bestandsaufnahme, gegliedert nach den Themenbereichen: 

I. Literatur und Schrifttum; II. 

Sprachwissenschaften; III. Philosophie, Ästhetik, 

Rhetorik; IV. Geschichte, V. Bildungsinstitutionen; 

VI. Kunst; VII. Religion; VIII. 

Recht, IX. Landeskunde; X. Politische Ökonomie; 

XI. Naturwissenschaften und Mathematik. 

Es folgt eine annotierte Bibliographie, 

die ein ganz enormes Datenmaterial enthält 

und eine Fundgrube des kulturellen Gedächtnisses 

darstellt. Sie bringt Ungarn als multiethnischen 

Raum, als „Europa im Kleinen“ 

(Johann Csaplovics [1820]) in Erinnerung und 

lässt den schwierigen Entstehungsprozess der 

slowakischen Schriftsprache erahnen, der 

sich in zwei Kodifizierungsversuchen (Anton 

Bernolák, Ľudevit Štúr) niederschlug und sich 

nur unter widrigen Bedingungen vollziehen 

konnte. 

Nach ihrer Selbsteinschätzung versteht 

sich die Studie als Lesebuch, Nachschlagewerk, 

Arbeitsbuch und weiterführende Quellensammlung 

zur Erforschung österreichischslowakisch-ungarischer 

Beziehungen – aber 

auch mit einem kritischen Unterton „als ein 

Paradigma für eine hybride vormoderne Kultur 

einer zentraleuropäischen Gesellschaft“. 


JANAS, Karol a kol.: Púchov. Púchov : Medial, 

2006. 320 s. ISBN 80-969574-1-4 

Po viac ako troch desiatkach rokov od vydania 

ostatnej publikácie o dejinách Púchova 

vyšla v roku 2006 nová. Kolektív autorov pod 

vedením K. Janasa (L. Bernát, P. Fleischhacker, 

P. Hudák, I. Kováčiková, V. Majbová, 

J. Moravčík, M. Rúbalová, J. Strižková a K. 

Vaštíková) napísal odbornú monografiu, v ktorej 

sa raz viac, inokedy trochu menej úspešne 

podarilo posunúť hranice doterajšieho poznania 

určite zaujímavých dejín mesta. 

Text publikácie je rozdelený do desiatich 

vnútorne členených kapitol, ktoré kombinujú 

chronologické a obsahové východisko. Sú 

doplnené o registre (starostov, primátorov, poslancov 

atď.), štatút mesta či fotogalériu. Z pohľadu 

odborníka je dôležité, že súčasťou textu 

je aj poznámkový aparát, umiestnený netradične 

celkom vzadu až za spomenutou fotogalériou. 

Chýba snáď len cudzojazyčné resumé, 

inak bežné v tomto type publikácie. 

Monografiu logicky otvárajú podkapitoly 

o najstarších doložených obdobiach. Je všeobecne 

známe, že Púchov a jeho blízke okolie 

je doslova posiate archeologickými nálezmi, 

ktoré dokazujú súvislé osídlenie tohto územia 

už od praveku. Príslušné texty to tiež jednoznačne, 

veľmi pútavo a názorne dokumentujú. 

O tom, že Púchovčania toto svoje špecifikum 

vnímajú, svedčí aj celá samostatná kapitola 

o púchovskej kultúre z pera J. Moravčíka. 

318

Osobitnú zmienku si zaslúži aj kapitola 

o dejinách mesta od polovice 19. storočia po 

súčasnosť od K. Janasa. Autor v nej na základe 

dôkladného štúdia archívnych dokumentov 

jednak poopravil nepresné či dokonca nesprávne 

informácie zo starších publikácií, a zároveň 

prvýkrát spracoval obdobia, ktoré doteraz neboli 

predmetom výskumu. 

Publikácia o dejinách Púchova vyšla vo 

veľkom formáte, na kvalitnom papieri a v celofarebnom 

prevedení. Popri samotných textoch 

obsahuje nielen v prílohe veľké množstvo 

neraz jedinečných fotografií, ktoré ju robia 

atraktívnejšou a názorne približujú históriu 

mesta čitateľom. Aj preto má všetky predpoklady 

osloviť nielen Púchovčanov. 

Martin Pekár 

sú doplnené množstvom pútavých a vzácnych 

čiernobielych i farebných fotografií, reprodukcií 

či nákresov, čo zvyšuje ich výpovednú hodnotu 

a názornosť, atribúty dôležité najmä pre 

širšiu čitateľskú verejnosť. 

Súčasťou anotovanej publikácie je tiež 

zoznam použitej literatúry, chronológia udalostí 

genealogické tabuľky či resumé v dvoch 

svetových jazykoch. 

Kniha o dejinách Považskej Bystrice má 

prehľadnú štruktúru, prináša kvalitné texty, 

množstvo zaujímavého doplňujúceho materiálu 

a je veľmi vkusne graficky spracovaná. Vďaka 

tomu patrí jednoznačne k tomu najlepšiemu, čo 

v ostatných rokoch v rámci tohto žánru vzniklo. 

Otázne je azda len to, prečo sa tvorcovia 

knihy rozhodli pre netradičný formát. 

Martin Pekár 

Považská Bystrica : Z dejín mesta. Zost. B. 

Kortman. Žilina : Knižné centrum, 2006. 

280 s. ISBN 80-8064-244-3 

Ako píše zostavovateľ Bohuslav Kortman 

v úvode publikácie, Považská Bystrica bola až 

do roku 2006 jediným mestom na strednom 

Považí, ktoré nemalo knižne vydanú monografiu 

o vlastných dejinách. O to väčšiu a dôležitejšiu 

prácu vykonal deväťčlenný autorský 

kolektív, zložený z profesionálnych historikov 

i popularizátorov. 

Publikácia je rozdelená na sedem kapitol, 

ktoré sú dané tradičnými periodizačnými 

medzníkmi známymi zo slovenských dejín 

a ktoré sú vnútorne ďalej štrukturované. 

Na rozdiel od mnohých analogických publikácií 

obsahuje tá anotovaná zaujímavé a najmä 

veľmi kvalitné texty, založené na poctivej 

práci a evidentnej znalosti širších súvislostí. 

Takou je napr. kapitola (Považská) Bystrica 

v najstarších písomných prameňoch (s. 37-53) 

od Richarda Marsinu či kapitola Považská 

Bystrica v rokoch 1918 – 1945 (s. 197-231) od 

Karola Janasa. 

Jednotlivé texty, z ktorých viaceré spĺňajú 

prísne odborné kritéria a ktorých samozrejmou 

súčasťou je aj poznámkový aparát, sú napísané 

zrozumiteľne aj pre bežného čitateľa. Navyše 

319

ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES 

VOL. 7 

Zostavil 

Martin Pekár 

Jazyková úprava 

PhDr. Anna Švorcová 

autori 

Anglické abstrakty 

Mgr. Katarína Pekárová 

autori 

Výkonný redaktor 

PaedDr. Martin Pekár, PhD. 

Pre 

Inštitút histórie na Filozofickej fakulte 

Prešovskej univerzity v Prešove 

Ul. 17. novembra č.1, 080 78 Prešov 

vydalo vydavateľstvo 

UNIVERSUM 

Javorinská 26, Prešov 

v roku 2007 

Sadzba 

Ing. Stanislav Kurimai 

Vydanie prvé 

ISBN 978-80-89046-45-4 

ISSN 1336-7528

full text - PreÅ¡ovskÃ¡ univerzita v PreÅ¡ove

Transform your PDFs into Flipbooks and boost your revenue!

full text - PreÅ¡ovskÃ¡ univerzita v PreÅ¡ove

Transform your PDFs into Flipbooks and boost your revenue!

Delete template?

Save as template ?