VIEROZVESTI VIEROZVESTI

NOVÉ 

Časopis študentov Gymnázia sv. Cyrila a Metoda v Nitre 

Ročník IX. 1999/2000 Číslo 3 Cena 8 Sk 

VIEROZVESTI

Editoriál 

KRISTIÁN ŠEFFER 

2 

Milí čitatelia najlepšieho časopisu na najlepšom 

katolíckom gymnáziu na Slovensku! 

(Najlepšie gymnázium preto, lebo sme vyhrali 

v súťaži katolíckych gymnázií v Bratislave 

a najlepší časopis na škole preto, lebo iný tu 

nie je.) 

Mesiac november máme pomaly šťastne za 

sebou. Je to ešte len tretí mesiac tohto školského 

roku, a predsa sme už toho dosť prežili. 

Máme za sebou imatrikulačky, prázdniny, rôzne 

besedy, Divadelnú Nitru, súťaže... Okrem 

tých všetkých akcií sme všetci prednedávnom 

prežili zmenu času. V poslednom čase ma práve 

čas viac a viac fascinuje. Je ohromné, že 

jedného dňa sa nejakí múdri ľudkovia dali dokopy, 

dlho debatili a napokon sa rozhodli, že 

keď je ráno tma, treba posunúť čas dozadu. 

Nejaká skupinka ľudí sa dohodla, a máme tu 

letný a zimný čas. Osobne tieto vynálezy maximálne 

schvaľujem a podporujem, teda najmä 

ten zimný, pretože si môžem dlhšie pospať. 

Aj keď aj to je len relatívne. No a akoby 

istý pán profesor povedal, tu je ten pes zakopaný: 

čas je relatívny. Keď sa striedajú ročné 

obdobia, mení sa aj čas. Keď letíte na lietadle 

cez kontinenty, prechádzate časovými pásmami 

Predsavte si, že keď máte na hodinkách 

pravé poludnie a s rodinkou svorne obedujete, 

niekde na druhom konci sveta všetci chrnia 

v posteliach. Vlastne v každom časovom pásme 

ľudia robia niečo iné - v jednom venčia 

psov, v druhom už raňajkujú, v treťom obedujú, 

vo štvrtom už večerajú a v piatom práve teraz 

malý tučný Fero vyliezol z postele, skontroloval 

či už rodičia spia a vopchal sa do 

chladničky. Nie som jediný, koho čas zaujíma, 

a som tomu rád. V súčasnosti sa snáď všetci 

zaoberajú časom. Filozofické otázky o nesmrteľnosti 

chrústa sú už vyčerpané, a tak bolo 

treba nájsť pre našich filozofov nejakú novú 

tému. A tak tu máme - ... - ČAS. Dnešní filozofovia 

sa môžu (a aj to robia) hádať o tom, či 

sa rokom 2000 začína nové tisícročie alebo 

nie. V minulosti bojovali medzi sebou filozofia 

a náboženstvo. Teraz si to v ringu rozdávajú 

filozofia a dejepis. Filozofovia tvrdia, že 

nový rok 2000 je aj začiatkom nového milénia 

a nemyslia tým dobre známy seriál z televízie. 

Ak sa však na daný problém spýtate pána profesora 

Žebráka, dostanete veľmi ohnivú odpoveď 

o tom, že ten veľmi filozofický model je 

hlúposť, pretože podľa historikov rok nula neexistuje, 

letopočet sa začal rokom 1 a preto až 

rok 2001 je začiatkom nového milénia. Kde je 

pravda Niekto tvrdí že vo hviezdach, iný že 

OUT THERE. Ja si myslím, že pravda je 

v čase. Čas ukáže, raz budeme zase múdrejší 

a potom to budeme vedieť na sto percent. Ale 

bude to tak naozaj Z mojej hlavy sa mi totiž 

ozýva ďalší poznatok - mních, počítajúci narodenie 

Ježiša Krista sa vraj pomýlil o niekoľko 

(7 - 8) rokov, a tak ani tento náš letopočet nie 

je správny. Nové milénium by sa teda začínalo 

niekedy v rokoch 2007, 2008 alebo 2009. 

Stále ma uchvacuje to, že sa niekto na niečom 

dohodne, niekedy sa aj pomýli, a celý svet ide 

podľa neho. Čo teda vlastne môžme považovať 

za správny čas, keď aj tie najpresnejšie 

atómové hodiny idú podľa systému, ktorý vytvoril 

človek, a ten je, ako sa ukazuje, omylným 

tvorom Bude táto nedokonalosť v definícii 

času niekedy vyriešená Aké zmeny prinesie 

ďalšie milénium, budeme mať aj nejaký 

nový čas Nad všetkými takýmito otázkami 

by som sa mal zamyslieť. Žiaľ, nemôžem, nemám 

čas.

Staňme sa aj my pútnikmi 

IGOR HANKO 

Milí priatelia, podľa Knihy Levitikus, Izraelský 

ľud slávil každý päťdesiaty rok, ako rok v ktorom 

bol každý deň „sabat“, sviatočný sobotný deň. 

Polia neorali, mali si v tom roku oddýchnuť. Predané 

role a domy vracali pôvodnému majiteľovi. 

Otroci dostávali slobodu a dlžníkom sa odpúšťal 

dlh. V tom roku všetci zvlášť putovali do Jeruzalemského 

chrámu. Bol to svätý rok, ktorý patril 

Bohu a blížnym. Bol to rok oslavy a zmierenia. 

Sväté roky slávia aj kresťania. Prvý bol v roku 

1300, keď pápež Bonifác VIII. vyhovel žiadosti 

rímskeho ľudu a slávnostne vyhlásil jubilejný rok. 

Dnes je to už sedemstoročná tradícia, ktorá poskytovala 

odpustenie a odpustky za hriechy tým, čo 

navštívili baziliku svätého Petra. Od toho času potom 

Cirkev vždy slávila Jubileum ako významnú 

etapu svojho napredovania k plnosti v Kristovi. 

Dejiny ukazujú, s akým nadšením prežíval vždy 

Boží ľud Sväté roky. Videl v nich opätovnú príležitosť, 

pri ktorej sa intenzívnejšie ozývala Ježišova 

výzva ku konverzii. Počas tejto cesty nechýbali ani 

zneužitia a nepochopenia, ale svedectvá opravdivej 

viery a úprimnej lásky boli oveľa početnejšie. 1 

Iste už všetci viete, prečo taký zvláštny historický 

úvod... Áno, podobný rok čaká aj nás! Možno by 

mnohí z vás súhlasili s tým ročným „neoraním 

polí“, teda s rok trvajúcou oslavou bez skúšania 

aučenia. To by sme sa však podobali Izraelitom 

iba z polovice. Prečo Jednoducho preto, lebo oni 

mali všetok čas využiť na vlastné pokánie, zmierenie 

s Bohom a s ľuďmi. Mali každému odpustiť, 

dokonca aj „dlh“, a takto spoločne chváliť Boha. 

Bolo to určite veľmi namáhavé, ale aj radostné. 

Čo by sme teda mali robiť my Svätý otec Ján Pavol 

II. nás pozýva prejsť svätou bránou Lateránskej 

baziliky: „Ona pripomína prechod z hriechu 

do milosti, ktorý je povolaný uskutočniť každý 

kresťan. Prejsť touto bránou znamená vyznať, že 

Ježiš Kristus je Pán, a posilňovať vieru v neho, 

aby sme žili novým životom, ktorý nám on daroval. 

Je to rozhodnutie, ktoré predpokladá slobodu 

voliť si niečo a súčasne odvahu zanechať niečo, 

v povedomí, že získavame božský život. V tomto 

duchu prejde svätou bránou v noci z 24. na 25. 

decembra 1999 ako prvý pápež. Keď prekročí jej 

prah, ukáže Cirkvi a svetu Sväté evanjelium, prameň 

života a nádeje pre nastávajúce tretie tisícročie.“ 

1 

Väčšina z vás chodí ráda na výlety, navštevuje neznáme 

miesta, ale aj miesta, na ktorých vám je príjemne. 

Cestovanie je dobre známe každému z vás, 

veď všetci sme pútnici. Na cestu po svete sme sa 

vydali od chvíle narodenia. Sväté Písmo viackrát 

potvrdzuje, že putovať na posvätné miesta má 

svoj význam. Bolo napríklad zvykom, že Izraelita 

šiel na púť do mesta, v ktorom sa uchovávala archa 

zmluvy, alebo navštívil svätyňu v meste Betel 

(porov. Sdc 20, 18), či Šilo, kde Boh vypočul modlitbu 

Anny, matky proroka Samuela (porov. 1 Sam 

1, 3). Aj Ježiš sa dobrovoľne podriadil zákonu 

a putoval s Máriou a Jozefom do svätého mesta 

Jeruzalema (porov. Lk 2, 41). Dejiny Cirkvi sú živým 

denníkom nikdy nekončiaceho putovania. 1 

Kam sa vydáme na púť my Máme jedinečnú šancu. 

Budeme môcť krok za krokom kráčať rokom 

2000. Čaká nás rok plný prekvapení, plný darov 

Božieho milosrdenstva, bohatý na všetky dary 

Ducha Svätého. Je to rok, ktorý sa pre nás môže 

stať žiarivou slávnosťou svetla, predohrou zvlášť 

hlbokého zážitku Božej milosti, ktorý bude pokračovať 

až do ukončenia v deň Zjavenia Pána 6. januára 

2001. Je to rok, v ktorom nás Boh zvlášť 

pozýva, aby sme svoje kroky nasmerovali priamo 

k nemu, aby sme začali žiť novým, plnším životom 

s Kristom. 

Svätý otec nám slovami modlitby odporúča aj najlepšieho 

sprievodcu, ktorý viedol i Ježiša. Pannu 

Máriu, Matku milosrdenstva: „Tá, ktorá so synom 

Ježišom a svojím manželom Jozefom putovala do 

svätého Božieho chrámu, nech ochraňuje na 

ceste tých, ktorí sa stanú v tomto jubilejnom roku 

pútnikmi.“ 1 

1 

Incarnationis mysterium, bula, ktorou pápež Ján 

Pavol II. vyhlasuje Veľké Jubileum roku 2000. 

3

Spravodajstvo 


V tomto čísle sa nám utešene rozbehlo spravodajstvo 

o tom, čo ktoré triedy robia. Veď je toho tak strašne 

veľa, že sa určite nedá pero udržať na uzde. Preto vyzývam 

každú triedu, aby si zvolila svojho redaktora, 

ktorý bude prispievať správičkami z triednych kuloárov. 

Chceme totiž, aby sme sa o Vás všetci čosi dozvedeli. 

Tak sa nenechajte prosiť a píšte! Existujú 

správy školské a triedne. Tu máte zopár príkladov: 

4 

ŠKOLSKÁ IMATRIKULAČNÁ DISCOTHÉQUE 

Naša škola mala imatrikulačky, ak sa dobre pamätám, 

oficiálne po prvýkrát. Prváci si pripravili taký menší 

program na začiatok disky, ktorým sa nám chceli tak 

trochu predstaviť. Nebolo to žiadne slávne predstavenie, 

niekoľkohodinový program ako na iných školách, 

ale stačilo to. Hneď po tomto programe sa už 

išlo na samotnú diskotéku, kde to vrelo ako vždy až 

do konca. 

ZA ŠKOLAMI DO BLAVY 

8. októbra ste v škole zbytočne hľadali jediného štvrtáka. 

Všetci sme totiž okupovali na autobusovej stanici 

dva autobusy. Cieľ cesty bol v Blave, v Dome 

techniky, kde sa konala informačná výstava o pomaturitnom 

vzdelávaní. Plné dva autobusy však veľmi 

spokojné neodchádzali, pretože výstava nesplnila 

naše očakávania. Prezentácia väčšinou spočívala 

v rozdávaní letákov a v dlhých nudných prednáškach. 

Jadro výstavy sa dalo stihnúť pozrieť za 10 minút, 

a preto sme sa väčšinou porozchádzali po našom 

hlavnom meste. 

V AULE BOLO OKO 

Veru tak, prišlo nás navštíviť OKO - občianska iniciatíva. 

Dôvod bol spočiatku tajomný, nik nevedel, 

o čom má diskusia byť. Nakoniec sme sa bavili 

o téme vojenčiny - čo je téma aktuálna najmä pre 

štvrtákov. Snažili sme sa nájsť klady a zápory vojenskej 

služby a civilnej služby. Každý si vytvoril svoj 

názor a našim prednášajúcim sme nedali dýchať. 

Stále sme sa zapájali, veď predsa chceme byť aktívni 

v spoločnosti. Možno sa nám raz pošťastí na Slovensku 

zaviesť také zákony, že si každý bude môcť vybrať 

podľa svojho svedomia... 

NEBEZPEČNÉ CESTY V MESTE NITRA 

Dám vám jednu dobrú radu - dávajte si v meste pozor. 

Niektorí štvrtáci si totiž začali robiť kurzy autoškoly 

a nemocnice sú stále plnšie. Len napríklad 

zo 4.A si robí vodičák 7 ľudí a majú skutočne etické 

heslo: Pomôžte odstrániť smrť z našich ciest - jazdite 

po chodníku !!! Preto odporúčame všetkým, čo môžu, 

aby von z domu vychádzali len v prípadoch núdze. 

Nemusí sa to totiž skončiť dobre... 

KOORDINAČNÉ CVIČENIA (TANEČNÁ) 

Zase sa sem pchajú tí štvrtáci... Stužkovú mali predo 

dvermi a tak sa hromadne prihlásili na tanečnú. Učiť 

nás chodil jeden milý pán z Topoľčian a naozaj sa 

nám niektorým podarilo svoje pohyby ako tak skoordinovať. 

Dievčatá majú nohy celé, aj keď tých stúpancov 

bolo dosť a z chalanov nám vyrástli taneční 

supermajstri. Veď uvidíme, či im pri mamičkách na 

stužkovej nezvädnú krídelká... 

STRETNUTIE KATOLÍCKYCH GYMNÁZIÍ 

v BRATISLAVE - ALEBO AKO SME CHYTILI 

KRTA... 

Každoročne sa usporiadava súťaž katolíckych gymnázií. 

Tento rok sa konala v Bratislave, na gymnáziu 

Matky Alexie. Naše gymnázium sa vždy umiestňovalo 

okolo 2.-3. miesta. Tento rok však vyslalo silnú 

posádku štvrtákov (6 zo 4.A, 3 z.4.B a 3 z 4.C) 

a ostatné školy nemali šancu. Hneď za nami tesne 

skončil náš najväčší súper - Gymnázium sv. Jozefa 

Kalazanského v Nitre. Naša škola bola tento rok jednoznačne 

najlepšia. V matematike sme boli prví, 

v biológii šiesti, v nemčine druhí, v slovenčine druhí, 

v angličtine tretí a v dejepise tiež. Celkovo nám 

v Blave bolo dobre. Okrem súťaže sme navštívili aj 

výstavu pri príležitosti 10. výročia nežnej revolúcie 

a zažili kopec vecí. Čítajte budúce číslo a dozviete sa 

viac, aj to, čo vlastne znamená ten krt... 

AKCIA PRED TESCOM 

Pred istým časom letela v školskom rozhlase ponuka 

a prosba o pomoc pri organizovaní veľkej informačnej 

akcie Spoločnosti pre pomoc osobám s autizmom. 

Naša škola sa tiež zapojila do organizovania a v sobotu, 

13. novembra ráno sa pred hyperTESCOm v bielych 

tričkách okrem iných ponevierali aj štyria gécémáci 

- dvaja technici rádia SOVA, moderátorka Anka 

a ešte moja maličkosť. Ako už v predchádzajúcom 

článku bolo spomenuté - kto číta, o mesiac si nájde...

Ferko Kapusňák 

- 

tak ako ho (ne)poznáme 

Prispieva do nášho časopisu, je kňaz - misionár 

a je s ním kopec srandy. Ak ho ešte nepoznáte, čítajte. 

Vieme o vás, že sa často sťahujete. Prezradíte 

nám, kde všade ste žili 

Žil som 6 rokov v Krnove, 12 rokov v Turzovke, 

2 roky v Košiciach, 2 roky na Morave (Tišnov, 

Znojmo), 8 rokov v Bratislave potom rok v Nemecku, 

8 rokov v Ríme, 6 rokov v Nitre a 2 roky 

v Moskve. 

Prezradíte nám niečo zo svojich mladších čias 

Keď sme boli stredoškoláci, mali sme kopu uhlia 

pod oknami a tak keď nás to v hlavách nám napadlo 

skákať z druhého poschodia do tejto kopy uhlia, 

bola to tragédia, lebo to bolo tesne 

pod riaditeľňou, riaditeľ vybehol 

hore ktosi bol pripravený skočiť 

dolu, ale nepodarilo sa mu to 

a hneď letela dvojka zo správania. 

Kde ste sa mali najlepšie, počas 

svojho pôsobenia v misiách 

Najlepšie mi bolo v Moskve. 

Mám tu takú príhodu, keď 

prišli za mnou dedko s babkou 

a povedali mi: „Fero 

pokrsti nás!“ 

Aký je váš denný režim 

práce 

Strašne rád si pospím. Večer 

idem spať o desiatej, 

ráno o tretej sa zobudím, 

svieži, pripravím si kázeň, 

teším sa, že som 

odpočinutý. 

Aké jedlo máte najradšej 

Všetko od kapusty. V Nitre 

u Františkánov - boli sme štyria vojaci, 

ANDREJ MATUŠKA, DUŠAN TOPOR 

sranda, najlepšie keď nám aj čaj prihorel. 

Spomínate rád na Nitru 

Áno. 

Ako si spomínate na vojenské roky 

Pôsobil som v železničnom vojsku, kde sme mali 

veľa nárokov. Raz sme stáli na placi, prišiel veliteľ 

a spýtal sa nás: „Vojaci, kto vie nakupovať“ 

Akeďže ja som bol taký vojak na „baterky“, a tak 

som sa prihlásil, že viem. A tak som vždy ráno kupoval 

raňajky, zaniesol ich babičke a vrátil sa naspäť. 

Mám takú príhodu (Brno - tábor): Sedel som 

v parku, užíval si slnka, išiel okolo dôstojník a tak 

som sa tváril, že nič nevidím. Dôstojník sa zvrtol 

a pýtal sa: „Vojačik, prečo nezdravíte“ Začal som 

utekať. Začal na mňa kričať: „Vojačik, poďte 

sem!“ A tak som od neho utekal čo najďalej. 

Ako ste sa dostali k svojmu poslaniu 

Keď som sa obrátil na pravú vieru, kamoš ma poslal 

na duchovné, kde som si uvedomil, že 

jestvuje niečo, pre čo sa oplatí žiť. 

Duch Svätý si zamakal, dopracoval 

ma na kňazskú vysviacku. 

Primičnú omšu som slúžil 

v Ríme v Slovenskom 

ústave sv. Cyrila a Metoda. 

Na ktoré roky si najradšej 

spomínate a za 

čo vďačíte Pánu Bohu 

Najkrajšie roky boli tie, 

ktoré som strávil v škole 

(27 rokov). Pánu Bohu 

som vďačný za to, že 

existuje veľa krásnych 

ľudí, ktorí potvrdili to, 

čo chceli dokázať. 

Ďakujeme za rozhovor. 

5

(Naj)výlet 3.B 

NAĎA GURSKÁ 

Začalo sa to úplne obyčajne. Rozmýšľanie, 

dohadovanie, telefonovanie, hlasovanie,... 

Ani sme nenazdali a už sme nastupovali 

6. októbra do vlaku (3.B s pánom profesorom 

Tomášom Lengyelfalusym a pani profesorkou 

Janou Golianovou). Našim cieľom bola - 

nami doteraz neprebádaná časť Slovenska - 

Orava. 

Cestovali sme iba tromi vlakmi (Nitra - 

Leopoldov - Žilina - Párnica) a autobusom do 

Zázrivej. 

Vlak do Párnice sa stal osudným pre našu 

spolužiačku (S. Š.), ktorá si v ňom zabudla 

ruksak s dokladmi, peniazmi... Našťastie pán 

6 

profesor Lengyelfalusy nestratil duchaprítomnosť 

a využil svoje organizačné schopnosti, 

čím sa mu podarilo docieliť, že sa k nemu dostal 

už nasledujúce ráno a to s nezmeneným 

obsahom. 

Už počas cesty do Žiliny sme si všimli podozrivé 

dymenie z komínov rodinných domov 

a v duchu sme začali rátať, koľko kusov teplého 

a nepremokavého oblečenia máme so sebou. 

V Zázrivej sme sa všetci rýchlo hrnuli do 

školy. Teda do tej časti, v ktorej bola naša 

ubytovňa prerobená z nevyužitých tried. Jej 

zariadenie nás milo prekvapilo: veľké, radiá-

tormi vyhriate izby, plne vybavená kuchyňa, 

jedáleň, spoločenská miestnosť (s TV)... 

Po krátkej noci nastala prvá nepríjemná časť 

výletu. Už vám asi došlo, že ňou bolo vstávanie. 

Ešte v autobuse do Terchovej sme si nadávali 

do hlupákov, že sme neposlúchli rady 

starších, ale hlavne skúsenejších a nevyspali 

sa na tento náročný deň. 

Na začiatku sme sa vybrali na krátku prehliadku 

Terchovej: Pozreli sme si drevený 

betlehem v kostole sv. Cyrila a Metoda, navštívili 

múzeum Juraja Jánošíka a potom sme 

sa vydali na túru na Rozsutec (niektorí si to 

skrátili len k Rozsutcu). Cesta tam sa podobala 

Slovenskému raju: rebríky, reťaze, skaly, 

potoky, vodopády, mosty, mostíky, poskakovanie 

po šmykľavých kameňoch... Cez Jánošíkove 

diery sme sa dostali až k Malému Rozsutcu 

asi o 12:15 hod. Tí vytrvalejší sa rozhodli 

zdolať ho a ostatní sa vzdali výstupu 

a krásneho zahmleného výhľadu a vydali sa 

na cestu nazad. Povzbudila nás hlavne orientačná 

tabuľa: Zázrivá dve hodiny a ubezpečenie 

pána profesora, že nás čaká super turistický 

chodníček, nič náročné... (na jeho obhajobu 

musím pripomenúť, že nám vopred povedal, 

že tadiaľ ešte nikdy nešiel). Ten „turistický 

chodníček“ je pre niektorých z nás ešte 

stále nočnou morou. Jeho stručná charakteristika: 

strmý, šmykľavý, vyčnievajúce korene 

stromov, kopy lístia... Zvládli sme ho každý 

po svojom. Niektorí vyobjímali všetky stromy, 

iní ich likvidovali vytrhnutím. Niektorí 

utekali, iní si radšej sadli. Tí z nás ktorí sa vyobliekali 

ako na módnu prehliadku to veru 

ľutovali (aspoň sme sa naučili prať v rukách). 

Po prekonaní tejto nepríjemnej časti túry sme 

sa dostali na lúku. Neviem, či to bol Zázriv- 

7

ský trojuholník alebo niečo iné, ale naša nemenovaná 

spolužiačka (Z. Z.) stratila orientačné 

schopnosti a na krátky čas (asi 60 min.) 

sa nám stratila z dohľadu. Všetci sme sa potešili, 

keď sa sama našla a vrátila sa do chaty. 

Určite by jej nebolo veľmi veselo, keby vedela, 

že v oblasti kde sa stratila sú premnožené 

medvede. To sme sa dozvedeli až na druhý 

deň, keď nám prednášal profesionálny záchranár 

o správaní sa v prírode počas turistiky 

(škoda, že až deň po našej túre). Po jeho prednáške 

sme sa niektorí vydali pozrieť peň zo 

stromu, ktorý bol poslaný sv. Otcovi. 

Nemyslite si že toto bolo všetko, čo sme zažili. 

Napríklad sme zistili, že pán profesor vie 

spraviť: sáčkovú polievku, kolienka s lečom 

8 

(zjedli sme ich ...ovi, lebo boli výborné), kolienka 

s bryndzou (ale vie urobiť aj halušky), 

pečený chlieb vo vajíčku (zo štyroch chlebov 

a 20 vajíčok, na raňajky pre nás všetkých) 

a ešte veľa iných vecí. Mali sme aj pudingový 

večer (bola aj šľahačka, koláče, chlebíčky,...), 

kartovú noc (nie o peniaze), popolnočné párky, 

večernú sv. omšu a samozrejme kopec 

srandy (napr. pri volejbalovom turnaji) a veľa 

nových zážitkov. 

Na záver to najdôležitejšie: pán profesor Lengyelfalusy 

a pani profesorka Golianová boli 

ste SUPER. Ďakujeme. 

P.S. Viacerí sme sa zhodli, že výlet bol zatiaľ 

asi ten naj.

Naše zážitky 

zo Slovenského raja 

LUCIA MIKULCOVÁ 

Sviatok všetkých svätých a hlavne s ním súvisiace 

prázdniny sa stali slamkou pre topiacich 

sa študentov. Veď každý z nás potreboval trochu 

znížiť biflovaciu rýchlosť a aspoň pár dní 

pobudnúť v takom normálnom svete bez písomiek 

a stresujúcich skúšaní. Nuž, ale nám (3.A) 

sa tieto prázdniny zdali také nemastné - neslané. 

Veď čo sú to tri dni (Víkend je víkend, ten sa 

nepočíta.) A tak sme to spolu s pani profesorkou 

Jankou Bohovičovou a pánom profesorom 

Milanom Jozekom vzali do vlastných rúk. 

V utorok sme si zbalili „pár švestek“ a v stredu 

poďho na štvordňový školský výlet. Naša triedna, 

pani profesorka Eva Balková bohužiaľ nemohla 

ísť s nami. 

Zaplnili sme pomerne veľkú časť rýchlika idúceho 

do Dobšinej, ale neboli sme úplní. 

Chýbala nám spolužiačka Zuzka, ktorá sa však 

ešte v ten deň objavila na chate vďaka svojmu 

ockovi. Ráno sa im cestou pokazil autobus. Nuž 

aj to sa stáva, najmä ak idete na výlet. Po niekoľkohodinovom 

brázdení koľajníc sme maximálne 

vyspatí a vykartovaní konečne vystúpili. 

Vlaková stanica Stratená. Menší zapadákovček, 

ktorý mal byť naším domovom na nasledujúce 

štyri dni. Príroda však bola ako vystrihnutá 

z rozprávky. Okolité stromy boli namaľované 

štetcom namáčaným do tých najkrajších odtieňov 

žltej a červenej. Kochali sme sa a zároveň 

niektorí fúkali na sčervenené ruky, ktoré už pomaly 

a iste odmietali záťaž našich tašiek. 

Konečne sa pred nami vypínala chata. Naša radosť 

z toho, že sme dorazili ale netrvala dlho. 

O pár minút sa tam ukázal chatár, ktorý nám na 

naše veľké prekvapenie oznámil, že na nás zabudli 

a že potrebujú asi hodinku na upratovanie. 

To však nebol najväčší problém, ten ešte len 

prišiel. Pán profesor spadol a udrel si ruku. 

Neprestávajúca bolesť ho prinútila nasadnúť do 

autobusu idúceho do Rožňavy. Vrátil sa až večer. 

Ku kamarátke kamere pribudla ešte jedna - 

sadra až po lakeť. Pri páde si zlomil dve zápäst- 

9

né kosti ľavej ruky. 

Čo sďalším dňom Rozhodli sme sa predsa len 

ísť na túru na Suchú Belú. Išla s nami pani profesorka 

Janka Bohovičová. Zvládli sme to vysoko 

profesionálne. Potom naše, už trochu spomalené 

kroky viedli do Mlyniek. Boli sme maximálne 

vyhladovaní, preto sme urobili nájazd na 

menší motorest, kde už na nás čakal pán profesor 

a dve dievčatá, ktoré neboli na túre a samozrejme 

ešte aj kamera domáhajúca sa nášho 

10 

úsmevu. Piatok bol dňom dlhšieho spánku. Pred 

obedom sme sa predsa len dostali von (aj to nie 

všetci) a rozhodli sa dobyť vrch Havrania skala. 

Trvalo to trochu dlhšie ako sme čakali, lebo 

dvere chaty sme otvárali až o 17:00. Čo sa týka 

jedla, zabudla som oznámiť, že varili sme si 

sami. Spoločná dohoda pred výletom o tom, kto 

čo má priniesť naozaj nebola na zahodenie. 

Piatkovou špecialitou bola francúzska polievka 

a špagety. 

Ráno a večer sme samozrejme 

chválili Pána modlitbou a piesňami. 

A večer sme sa snažili 

vymyslieť si vždy niečo zábavné. 

Ten náš posledný bol trochu 

výnimočný. Po ruženci sme si 

opekali a potom sme sa všetci 

stali účastníkmi pudingpárty. 

Prišla sobota. Nikto ju nečakal. 

A my sme museli dať zbohom 

všetkému peknému a jednoducho 

ísť domov. Cestu sme si 

skrášľovali spevom a kartami, 

ktoré nám nechceli dať pokoj 

celý výlet. A už sme sa ocitli 

v Šuranoch. A ako sme sa 

mali Na stanici sme sa ešte 

hodnú chvíľu rozprávali s tými, 

ktorí čakali na vlak do Nitry. 

Akosi sme sa nevedeli rozlúčiť. 

A to o niečom hovorí. Náš výlet 

bol poučným, lebo každý si 

od nehody pána profesora dával 

dobrý pozor na to, kam stúpa. 

Bol hodnotným, lebo sme si 

dokázali hlbšie vniknúť do našich 

duší a ešte lepšie sa spoznať. 

My sme neboli na výlete ako 

trieda, ktorú tvorilo 24 študentov, 

ale ako rodina, v ktorej 

sme boli všetci priateľmi - medzi 

sebou navzájom, s profesormi, 

s Bohom. A to bolo na tom 

to najkrajšie.

Ako si Marcela odrela zadok 

alebo 

ako som prežíval výlet 

JURAJ BELKO 

12 

Piatok ráno 5:50 SELČ 

Otvorím oči, pozriem sa na hodiny a panicky vystrelím 

z postele, v tom okamihu stojím predo 

dverami s vakom v ruke a zdravím zbytok svojej 

rodiny. Vybehnem z domu a upaľujem na zastávku. 

Čakám na autobus a nadávam, kde toľko 

trčí. Konečne sa dovalil a ja rýchlo nastúpim 

a čakám na odchod. 

Po polhodine vystúpim na autobusovej stanici 

a klusom smerom na železničnú stanicu. No to 

by som nebol ja, keby som si niečo nepoplietol. 

Namiesto o pol deviatej som prišiel o pol ôsmej. 

Tiež tam boli i iní moji kamoši, takže som nebol 

sám. 

Po čase k nás tam pribúdalo stále viac a viac. Čakali 

sme na vlak do Leopoldova. Keď sme tam 

boli všetci (samozrejme na chorých a dvoch oneskorencov), 

zrátali sme sa a nastúpili na stojaci 

vlak. Ja a pani profesorka Mária Hrdá sme čakali, 

či sa náhodou tí oneskorenci neukážu. Po 

chvíli sme si to vymenili s pánom profesorom 

Tomášom Lengyelfalusym a spolu sme nastúpili 

na vlak. Už sme čakali na odchod, keď sa v tom 

otvorili dvere a v nich sa objavila Mária (oneskorenec 

číslo jeden) a za ňou pán profesor. Celý 

vagón sa dal do džavotu. Tu pán profesor povedal 

pre srandu: „Poďme zakývať Ľubošovi!“ 

(oneskorenec číslo dva). V tom sa vlak dal do 

pohybu a ozval sa akýsi výkrik, všetci sa nahrnuli 

k oknu, no tak i ja som sa išiel pozrieť. Videl 

som Ľuboša chytajúceho sa za hlavu. To bolo 

smiechu. Sedel som s profesormi. Pani profesorku 

sme zabávali trikmi, ktoré boli staré ako Praha. 

Prestupovali sme v Leopoldove a čakali na 

vlak do Piešťan. Táto cesta bola veľmi krátka. 

V Piešťanoch, po výstupe sme trielili na autobus. 

Samozrejme v autobuse som musel byť ako 

prvý. Cesta bola dobrá, povedal by som že až 

prepchatá. Konečne sme vystúpili a pán profesor 

povedal, že nás čaká cesta ako od školy po TES- 

CO. Z môjho pohľadu to bol asi kilometer. „Tak 

toto je ono!“ zaznel výkrik po dlhej ceste zo susednej 

dediny, stojac pod barokovým kaštieľom. 

No delilo nás od neho ešte 56 schodov. Po prekonaní 

tejto prekážky to stálo za to. Chvíľa čakania 

na nádvorí na konečný verdikt, kto a ako, 

v akej izbe, sme sa vrútili dnu. Ja som si ukoristil 

jednu z mála izieb vo vežičke spolu s Paľom.

Keď sme sa usalašili a prezliekli vyrútili sme sa 

cez nádvorie smerom k jedálni. Tam nás už čakal 

obed. Najedli sme sa a od profesorov sme dostali 

jasný príkaz, o pol hodinu na nádvorí. A tak sme 

sa vytrúsili do izieb. Zišli sme sa na nádvorí 

a s hundrajúcim davom sme sa vybrali na cestu. 

Šli sme a šli… Od nudy som si vystrúhal palicu, 

ktorú som nakoniec venoval pani profesorke. 

Veľmi sa potešila pretože sa jej zle išlo, ale keď 

som sa pozrel na jej obuv tak som sa tomu nečudoval. 

Mala totiž obuté topánky na opätku. Ani 

sme si neuvedomili a objavili sme sa na lúke 

pod zrúcaninou hradu Tematín. Páni profesori 

nám dali jasné inštrukcie čo môžeme a čo nie 

a potom sme sa vyšplhali na zrúcaninu pre spoločné 

foto. Po fotení sme sa rozliezli po zrúcanine. 

Ja som sa rozhodol že si ho bližšie preskúmam. 

O svojich poznatkoch sa nebudem zmieňovať. 

Zrazu som počul jasnú výzvu, ktorá sa šírila 

zo študenta na študenta, aby sme sa vrátili. Na 

lúke sme sa odfotili, kým ostatní odišli, ja a pán 

profesor sme si išli pozrieť jeden 

pomník. Ako poslední s pánom 

profesorom sme si rozprávali 

rôzne zážitky a tu vznikla 

prvá výzva zo strany pána profesora 

napísať tento dlhokánsky 

epos. Postupne sme dobehli 

pani profesorku na „opätkoch“ 

a nakoniec sme ju i predbehli. 

Cestou sme si obaja všimli nádhernú 

bielu stenu. Pán profesor 

mi navrhol aby sme sa išli na ňu 

vyšplhať a ja som jeho výzvu 

prijal. Cestou tam sme stretli 

Marcelu, ktorá sa k nám pridala. 

No fígeľ bol v tom, že to nebola 

stena, ale kameňolom. Vyšplhali 

sme sa po drobných kamienkoch 

až hore. Ja som bol najvyššie, 

podo mnou bol pán profesor 

a na konci Marcela. Držali 

sme sa ako dieťa svojej mamy, 

pretože tu bolo stále riziko, že 

padneme. Keď sme dosiahli najvyšší 

dostupný bod, vykrikovali 

sme na pani profesorku, ale tá nás nepočula. 

Rozhodli sme sa ísť dolu. Problém bol v tom, že 

sa nedalo ísť ani dolu ani hore, ani doprava, ani 

doľava. Pán profesor obehol Marcelu a zliezol 

dolu, odkiaľ nám dával rady ako máme zliezť 

a popod fúzy sa nám smial. Ja a Marcela sme 

tam viseli a panicky sme kričali o pomoc. Už 

som vedel ako mám zliezť no Marcela mi zavadzala. 

Tak nakoniec to vyriešila diplomaticky, 

sadla si na zadok a spustila sa až dolu. 

Všetci traja sme sa tomu smiali. Keď nás prešiel 

smiech vrátili sme sa na pôvodnú cestu. 

Keď sme dorazili naspäť, zvalil som sa na 

posteľ. Po chvíli som sa zdvihol a išiel som do 

susednej izby za kamošom. Pozdravil som všetkých 

„Čaute!“ a pokračoval som ďalej v ceste. 

„Ahoj Ľuboš“! Pozdravil som a pokračoval som 

v ceste. „Ľuboš“ zastavil som a obzrel som sa. 

Porozprávali sme sa a povedal mi ako sa sem 

vlastne dostal, ale to by bol dlhý príbeh. 

Na večeri to bolo fajn., taká bola dobrá až mi 

13

olo zle. Po večeri sme sa dohodli na večernom 

programe. 

Urobili sme si diskotéku , ale najprv iba v izbe, 

no potom sme sa presťahovali na chodbu. 

Atmosféra postupne narastala. Tancoval tam naozaj 

každý z každým. Najväčšia sranda bola, 

keď Mišo tancoval s pani profesorkou, zatiaľ čo 

pán profesor bol vo svojej izbe so študentskou 

návštevou. Potom sa už len tancovalo až kým 

nás nezrušili. Bolo asi 23:00 hod. 

Všetci sme sa rozišli po izbách. Ešte nočné vtáky 

pobehovali po izbách, čo nám hrozne liezlo na 

nervy, ale o to sa postarali páni profesori. My 

sme na našej izbe hrali karty. Už ani neviem koľko 

bolo vlastne hodín, keď niekto nám stále klopal 

na izbu. Ja som sa rozhodol, že ho vypátram. 

Postavil som sa na chodbu a čakal som. No ale 

otvorili sa dvere izby pani profesorky, ktorá ma 

tak spucovala, že som nevedel čí som, a tak som 

išiel do izby s ovisnutým sebavedomím a s nevypátraným 

neposlušníkom. V izbe sa hrali karty, 

hrala muzika a bol tam poriadny binec. 

Sobota ráno medzi 4:30 a 5:00 SELČ 

Konečne som si išiel ľahnúť po dlhej noci. O pol 

hodinu ma ale Paľo zobudil tým, že mi do hlavy 

hodil vankúš. Hrali vankúšovú vojnu. Bolo to 

tam ako po výbuchu atómovej bomby. A naviac 

v dvojposteľovej izbe spal i tretí a dokopy ich 

tam hralo asi päť. Skoro ma šľak trafil, keď som 

to videl. Tak som vstal a išiel som sa obliecť, ale 

zbadal som, že som vlastne oblečený. S náladou 

ako po opici (čo by som po takej noci asi čakal) 

som si šiel spraviť rannú hygienu. Medzitým 

chalani zobudili i pána profesora, s ktorým som 

si skrížil nakoniec cestu a prehodili pár slov. 

Vtedy mi pán profesor povedal: „Choď sa obliecť, 

niečo ti ukážem!“ Keď som sa odchádzal 

obliecť tak za mnou ešte zakričal: „Ale nie aby 

sme išli dvadsiati!“ Prikývol som a odišiel som 

na izbu. Obliekol som sa a vrátil som sa na izbu 

k pánovi profesorovi. Vyšli sme von a odrazu 

som bol odfúknutý o pár metrov ďalej. Taký vetrisko 

fúkal, že keď som vyskočil odfúklo ma dozadu. 

A tak sme vyrazili. Šli sme po úzkom, ale 

dobre vyšliapanom chodníčku. O chvíľu sme sa 

ocitli pred tenisovým kurtom. Po ľavej strane 

bola hrobka posledných majiteľov kaštieľa. Po 

pravej strane ohnisko a hojdačky. Zamierili sme 

si to k hojdačkám. Pohojdali sme sa a keď nám 

bolo dosť, pobrali sme sa ďalej. Vstúpili sme do 

nádhernej aleje, ktorá bola dlhá asi 30 metrov 

14

a potom sa točila doľava. Šli sme rovno po nej 

a na zatáčke sme vystúpili na jednu roľu, kde 

som pochopil prečo sa to volá Lúka nad Váhom. 

Všade naokolo boli nádherné lúky. 

Vrátili sme sa späť, ale pán profesor chcel ísť 

dolu do dediny. Samozrejme, išiel som s ním. 

Mal to namierené rovno do obchodu, kde sme si 

kúpili banány v čokoláde a Pribináčikov. Vrátili 

sme sa na izbu, kde sme ich potajomky zjedli. 

Keď som vychádzal z izby stretol som pani profesorku, 

ktorej som povedal kde sme boli a tá 

povedala, že nie sme normálni. Išiel som do svojej 

izby. Zrazu chalani kamsi utekali. A mne až 

opäť minút trklo, že utekajú na raňajky. 

Neostalo mi nič iné ako utekať za nimi. A vôbec 

som sa nemusel ponáhľať, pretože sme čakali 

dobrých desať minút, pokým nám otvorili jedáleň. 

Po raňajkách sme dostali rozkazy. Rozišli 

sme sa po izbách. Mali sme sa baliť, ale pokým 

sa chalani balili, ja som stihol ešte vybaviť zopár 

vecí. Potom som sa začal baliť aj ja. V zápale 

práce nás prišli skontrolovať profesori. Chalani 

odišli na nádvorie čakať na odchod. Ja som zatiaľ 

skontroloval 

izbu, či si niekto niečo 

nezabudol. Našťastie 

nie. Potom 

som sa aj ja pridal 

k davu čakajúcemu 

na odchod. Po sčítaní 

ľudu sme sa dali 

na cestu ako na začiatku, 

lenže o trochu 

dlhšiu, pretože zastávka bola až na druhej 

strane dediny. S frflaním sme všetci čakali v tej 

zime na autobus. Autobus nie a nie prísť. Bola to 

celá večnosť. Keď konečne prišiel, tak sme sa 

tam nahrnuli a znovu vládla prepchatá atmosféra. 

Prišli sme do Piešťan, odkiaľ sme išli vlakom do 

Leopoldova. Príliš veľa si z cesty nepamätám, 

pretože som ju prespal (po takej noci sa ani nečudujem). 

V Leopoldove sme prestúpili na vlak 

do Nitry. Aj túto cestu som prespal. Zobudili ma 

až v Nitre na stanici, odkiaľ som rýchlo utekal na 

autobus. Z autobusu rovno domov. A to čo bolo 

doma, si nechám pre seba. 

15

Deti kvetov 

á la 

Pestrý večer 1999 

LEA SIMAICHLOVÁ 

Tak ako každoročne v jeseni 

študenti sa tratia z ízb 

a všade sa šušká tajomne 

o tento večer nesmieš prísť. 

16 

Priznám sa, že to nekonštatujem 

s úsmevom na tvári, ale 

naozaj je to tu: Môj posledný 

pestrý večer. Teda ten ozajstný, 

pretože na internáte je 

každý večer pestrý. Nech to 

bolo už akokoľvek náročné, 

určite by so mnou väčšina súhlasila, 

všetok ten zhon a kruhy 

pod očami stáli za to,... za 

tie spomienky. A som si stopercentne 

istá, že sa nenájde 

nik z tých, ktorí 14. októbra 

1999 boli na internáte, kto by 

na tento večer zabudol. Uznajte, 

že už sám názov znie 

zaujímavo: DETI KVETOV. 

Neviem, čí to bol nápad a aký 

bol pôvodný úmysel, ja som 

si však tento názov vysvetlila 

ako spomienky na 60-te roky, 

najmä kvôli 30-temu výročiu 

legendárneho festivalu mieru 

a lásky WOODSTOCKu. 

Myslím, že každý si to vysvetlil 

podobne, pretože v ten 

večer sa celý internát obsypal 

kvetmi, všade to voňalo poko-

jom a samozrejme všetci sme sa potkýňali 

o „zvoncáky“. Úlohy moderátorov perfektne 

zvládli Anka a Juro. 

Samozrejme nechýbalo ani predstavovanie 

prvákov a potom (po výdatnom občerstvení) 

sme sa stali priamymi účastníkmi 

módnej prehliadky najnovších 

trendov rokov 60-tych. 

Po tomto avantgardnom vystúpení sme 

nastúpili na scénu my - štvrtáčky za silnej 

podpory Martina a Jurka a ohúrili obecenstvo, 

najmä ich uši, vlastnou interpretáciou 

Sestry v akcii. Po nás nasledoval 

zlatý klinec programu, ktorým bola nová 

internátna hymna, dokonale podaná legendárnou 

skupinou BEATLES, ktorá 

otvorila tradičnú tancovačku. 

Na záver sa chcem poďakovať všetkým 

účinkujúcim, moderátorom, Vladovi 

a Mirovi, ktorí obsluhovali mixážny pult 

a predovšetkým tým, bez ktorých by tento 

večer nemal ten správny šmrnc, teda 

našim sestrám. 

ĎAKUJEM! 

A teraz mi už nezostáva nič iné len dodať, 

že internátnikom sa zase čosi vydarilo. 

17

Pestrý večer 

alebo 

Zlaté šesťdesiate roky 

Všetko sa začalo revolúciou. Tisíce mladých 

ľudí zapĺňajú ulice San Francisca. Drogy, 

voľný život, všadeprítomné kvety… Asi takto 

by sa dala charakterizovať kvetinová revolúcia, 

ktorá do značnej miery ovplyvnila i našich 

rodičov. Zvonové nohavice, tesné tričká, 

maximálne krátke sukničky (ak sa tak dajú 

nazvať) a okolo krku množstvo korálok. Nie 

JANA MRÁZOVÁ 

ako teraz, kedy mnohí dbajú na decentné zladenie 

farieb oblečenia. Čo ste práve našli 

v skrini, to sa vám hodilo, bez akéhokoľvek 

rozmýšľania nad farebným efektom. 

14. októbra asi tak okolo 19:00 sa chodby 

nášho internátu začali napĺňať mladými ľuďmi. 

No, na tom by samozrejme nebolo nič 

zvláštne, keby vám oni neboli poobliekaní asi 

18

tak, ako som spomínala pred 

chvíľou. Dôvod Nik mi neprezradil, 

no nakoniec sa mi 

ho podarilo zistiť. Na internáte 

sa začínal pestrý večer 

s názvom: DETI KVETOV. 

Chodbami sa rozliehala hudba 

od The Doors, Beatles, 

B. E. Kinga, Franka Sinatru 

a podobne. Spoločenská 

miestnosť s názvom Atény sa 

naplnila a na scénu sa postavil 

chlapík s óóóbrovským 

klobúkom, v menčestrákoch 

a bielej košeli. Samozrejme, 

nemohol to byť nik iný ako 

Elvis Presley. Za ním pribehla 

bláznivá Janis Joplin, ktorá 

mala na sebe navlečené šaty, 

sukňu, blúzku, klobúk, množstvo 

gorálok a čo ja viem, čo 

ešte. Na to, že u nás prvýkrát 

moderovali pestrý večer im to 

šlo ausgezeichnet, unbelievable, 

neuveriteľne. Keď odpálili prvé 

číslo, chvíľu bolo ticho, nič sa 

nedialo. Potom do miestnosti 

vbehli podivuhodné osoby, akoby 

vystrihnuté z ročníka 1967. 

Tesilové nohavice, zvoňáky, kožené 

bundy, klobúky… Vlasy 

sčesané do čela, do vysokého 

chvosta, dokonca na štýl alla 

Peter Nagy. (Nehovorte to nikomu, 

ale bol tam jeden „týpek“ 

s krásnou oranžovou kravatou, 

ktorý mi pripomínal pána kaplána 

Igora Hanka. Len tie tmavé 

okuliare a nagelované vlasy ma 

akosi zmiatli.) Až keď začali 

spievať, som si bola stopercentne 

istá, že sú to naše sestry 

s kaplánom, pretože ich neopa- 

19

kovateľný spev ma vytrhol z počiatočného 

prekvapenia. No ale povedali 

by ste na sr. Josefu, že si sčeše 

vlasy prudko do čela, sr. Chiara si 

oblečie kožák a sr. Anna bude vyzerať 

ako Rybana Ich vystúpenie 

zožalo neuveriteľný aplauz, ktorý 

im právom patril. Ďalej nasledovala 

scénka zo študentského života. 

Pričinili sa o ňu tretiačky, ktoré si 

zahrali našich profesorov v štýle 

hippies. Musím uznať, že vytvorili 

unikátne kópie našich profesorov, 

dokonca použili výroky z rubriky 

Odznelo na GCM. Predstavte si napríklad 

pani profesorku Evu Balkovú 

s kvetinami vo vlasoch alebo 

pána profesora Tomáša Lengyelfalusyho 

v priliehavých zvonových 

nohaviciach a menčestrovom saku. 

(Ten sa po scénke priznal, že takto 

20

nejako naozaj vyzeral v druhej 

triede na gymnáziu.) Táto 

humorná scénka bola takisto 

odmenená neočakávaným potleskom, 

kvôli ktorému sme 

sa vrátili na pódium a povedali, 

ktorá akého profesora 

hrala. A už prišli baby, ktoré 

nám predviedli pútavú módnu 

prehliadku na počesť 

Coco Chanel. Prechádzali sa 

po imaginárnom móle ako 

profesionálne modelky. Potom 

na scénu prišli tri zbožné 

sestry a ich ďalšie kolegyne, 

ktoré spolu zatancovali zaujímavý 

tanec na hudbu z filmu 

Sestra v akcii. (Aby ste si nemysleli, 

že to boli naozajstné 

sestry! To teda nie. Sestričky 

si zahrali naše milé štvrtáčky 

a dokonca si s nimi zatancovali 

i dvaja chlapci, ktorí boli 

dievčatám podobní na nerozoznanie.) 

Takisto si vytancovali 

burácajúci potlesk. Do 

programu bolo zaradené 

i predstavovanie prvákov, 

ktorí museli splniť rôzne úlohy. 

Nakoniec prišli na pódium 

nezabudnuteľní Beatles. 

Predstavili sa nám ako Paul, 

John, George a Jack alias 

Ringo. Zaspievali nám rockand-rollovú 

internátnu hymnu 

a ňou zároveň odštartovali 

diskotéku 60. rokov. Náš pestrý 

večer stál naozaj za to 

a chcela by som touto cestou 

poďakovať moderátorom aj 

všetkým účinkujúcim, ktorí 

spolu vytvorili vynikajúcu atmosféru. 

Pozdrav od 

Ferka Kapusňáka 

z Pápežských misijných 

diel v Bratislave 

FERKO KAPUSŇÁK 

Svätý otec Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio rozlišuje: 

Misie „Ad gentes“ - poslanie tým, ktorí ešte nepoznajú, 

nestretli Pána Ježiša Krista v Jeho Svätej Cirkvi; ako poslanie 

k verným: apoštolát a katechéza v spoločenstve veriacich a poslanie 

k neverným: nová evanjelizácia, vyhľadávanie tých, čo sa 

stratili, čo zabudli, odhodili dar viery zdedený po otcoch. 

Vo februári sme boli v Kľačne, dedinke pod Kľakom, s rodinami 

zo Spoločenstva rodín na Slovensku; boli sme sa lyžovať, oddýchnuť. 

V sobotu, cestou do „školy v prírode“, kde sme boli 

ubytovaní, sa pýtam ľudí: ,,O ktorej je, prosím vás, nedeľná svätá 

omša“ Nik mi nevedel povedať a až po veľkom vypytovaní som 

našiel osobu, ktorá bola schopná mi to prezradiť. ,,Ej!“ hovorím 

si, ,,tu čosi nehrá.“ V nedeľu nás bolo v kostole 140 bumbrlákov 

našich a pár ľudí z dediny. A to má Kľačno 400 čísiel. To je vec! 

Čo sme urobili Rozdelili sme si 400 čísiel, každá rodina 15 - 17 

domov a úlohou každej rodiny bolo navštíviť dom, zaklopať 

a spýtať sa: ,,Prosím Vás, bývajú tu katolíci“ Podľa odpovede 

ponúknuť malú pozornosť s pozvaním na akcie, ktoré sme v ten 

týždeň v dedine plánovali. 

To Vám bola šou! Každý večer sme prežívali ako učeníci, keď sa 

vrátili k Pánu Ježišovi a rozprávali mu zážitky. Jeden na ukážku: 

Rodina vojde do dvora, na dvore rúbal človek drevo. Pýtajú sa: 

„Dobrý človek, bývajú tu katolíci“ On sa na nich s prekvapením 

pozerá a hovorí: „deťúrence milé, ani vám neviem povedať, ale 

spýtajte sa mojej starej!“ 

Kam by ste zaradili takúto skúsenosť Misia „Ad gentes“, poslanie 

k verným alebo nová evanjelizácia 

Ponuka dňa: Skúste si pri najbližšom výlete, pobyte mimo Nitry 

(je to možné vyskúšať si i v Nitre) podobnú akciu. Pravidlá sú 

veľmi jednoduché: Po slušnom zaklopaní, keď vám niekto otvorí, 

sa spýtate: „Prosím vás, bývajú tu katolíci“ Po nadviazaní rozhovoru 

je potrebné ponúknuť konkrétnu vec: akciu, letáčik, ktorý na 

ňu pozýva, ... Čo vy na to 

21

Predstavujeme: 

MGR. MARTA KVASŇOVSKÁ 

KATARÍNA DOBOŠOVÁ, DANA FUJKOVÁ, KRISTÍNA GAŠPARÍKOVÁ 

Dnes sme tieto stránky zaplnili 

rozhovorom s pani 

profesorkou, ktorú 

iste všetci poznáte. 

Vyučuje 

geografiu a výtvarnú 

výchovu. 

Ak ešte stále neviete, 

o koho ide, 

prezradíme vám 

to. Tento raz sme 

si vzali na mušku 

pani profesorku 

Mgr. Martu 

Kvasňovskú. 

Ak ju chcete 

bližšie spoznať, 

prečítajte si 

nasledujúci rozhovor. 

22 

Mohli by ste sa nám bližšie predstaviť 

Meno poznáte. Som Marta 

Kvasňovská. Bývam 

v Mojmírovciach, 

16 kilometrov od 

Nitry. Narodila som 

sa v revolučnom roku 

akeď sa ma pýtajú na 

vek, tak poviem, že ma 

prinesli Rusi. Možno aj 

preto som išla študovať ruštinu. 

Kedy ste sa rozhodli stať sa 

učiteľkou a čím Vás toto povolanie 

napĺňa 

Bolo to ešte na ZŠ. Páčila sa 

mi práca učiteliek na hodinách 

prírodopisu a slovenčiny. 

No a vtedy som si povedala, 

že aj ja by som chcela byť 

učiteľkou. A čím ma táto 

práca napĺňa Dvoma vetami 

sa to dá len veľmi ťažko povedať, 

ale myslím si, že je to radosť 

z toho, že niekoho môžem 

niečo naučiť. 

Akou ste boli študentkou 

Myslím si, že som patrila k tým lepším

študentom, hoci nemala som vždy len čisté 

jednotky, ale zato ani trojky. Tak jednotky 

a dvojky. 

Ktoré predmety ste obľubovali a ktoré nie 

Obľubovala som slovenčinu a prírodopis 

a nemala som veľmi rada chémiu a matematiku. 

Ako hodnotíte svoju triedu - sekundu 

Svoju triedu sekundu Ako milé a veľmi živé 

deti, ale sú zlaté, úprimné a mám ich veľmi 

rada. 

Ako vyzerá všedný deň vo vašej rodine 

Vstávame pomerne zavčasu, už pred šiestou 

hodinou, potom ten bežný rytmus: kúpeľňa, 

kuchyňa, odchod na autobus. A popoludní, 

keď sa vrátime, tak zase napísať úlohy - niektorí 

členovia rodiny - teda moja dcéra a bežné 

domáce práce ako na dedine. 

Ktoré z domácich prác máte najmenej radi 

Utieranie prachu. 

Aké je vaše obľúbené jedlo, prípadne národná 

kuchyňa 

Ja sa držím zásady, že zjem všetko, čo nezje 

mňa. Pokiaľ sa mi to nehýbe na tanieri, tak 

mi to nevadí. A nemám nejaké špecificky obľubené 

jedlo. Čo by som nezjedla, sú asi tie 

lastúrniky a rôzne morské príšerky. Morské 

živočíchy ako také hej, ale ustrice a slimáky, 

tak to nie. 

Chováte doma nejaké zvieratko 

Chováme dokonca viacero zvieratiek. Máme 

dvoch psíkov, jednu mačičku, teraz asi trojdňovú 

- teda tri dni má, čo ju máme doma. 

A máme ešte nejaké sliepky a kačice. 

Povedzte nám vašu stupnicu hodnôt a na 

ktoré miesto v živote staviate peniaze 

Stupnica hodnôt Myslím si, že najdôležitejšie 

v živote je zdravie. Akokoľvek bohatý 

človek si zdravie jednoducho nekúpi, aj keď 

mnohí si myslia, že sa to dá. A peniaze Nie 

som nijakým ctiteľom peňazí, hoci uznávam, 

že sú k životu nevyhnutné, ale nikdy som ich 

veľa nemala a ani mi to nehrozí. 

Aká knižka leží na vašom nočnom stolíku 

Nasledovanie Krista. Mám ju v knižnici, ale 

pravidelne si ju čítam a snažím sa podľa toho 

žiť. Okrem toho Listy rodičom, ktoré hovoria 

o výchove detí. A ešte viaceré odborné knihy. 

Akú hudbu počúvate 

Veľmi rada mám vážnu hudbu, potom Spirituel 

Quintet, Honzu Nedvěda. 

Čo si na ľuďoch najviac ceníte a čo nie 

Čo si cením Otvorenosť, pravdovravnosť 

a čestnosť. A čo si necením, alebo čo sa mi 

nepáči na ľuďoch, tak je to zákernosť anetaktnosť. 

Stali ste sa zberateľkou kupónov. Ktorá trieda 

v tomto smere vedie 

Haha. Neviem odpovedať, pretože je to také, 

že z každej triedy mám niekoľko kupónov - 

suvenírov. Ale, ktorá vedie, v ktorej mám 

najviac, to naozaj neviem. O tom si záznamy 

nerobím. 

Na záver ešte odkaz od Vás našim študentom. 

Takže našim študentom: Aby s radosťou chodili 

do školy, aby sa im dobre učilo a aby boli 

vždy veselí a spontánni. 

Ďakujeme za rozhovor našej pani profesorke 

Marte Kvasňovskej a želáme jej veľa úspechov 

a trpezlivosti v práci so študentmi. 

23

Rozhovor 

s prvým slovenským kozmonautom 

plk. Ivanom Bellom 

PETER HORVÁTH 

24 

Ešte v apríli tohto roku som mal možnosť 

zúčastniť sa tlačovej konferencie 

s prvým slovenským kozmonautom 

plk. Ivanom Bellom. Tu je zopár otázok, 

na ktoré mi ochotne odpovedal. 

Nech sa páči, čítajte: 

Snívali ste ako dieťa že budete 

kozmonautom Je to splnenie 

vášho sna 

Nie, pravdupovediac, ako dieťa 

som bol veľmi živý a bol som 

pri všetkom, kde sa niečo dialo, 

takže som chcel byť každý 

deň niečím iným. Ako 

som dospieval, získal som 

vzťah k rôznym atraktívnym 

alebo adrenalínovým 

športom. Jednoducho, cez 

rôzne druhy športov, ako 

sú skoky na lyžiach, parašutizmus 

som sa nakoniec 

dostal k samotnému 

lietaniu, 

ktoré mi pomohlo dostať 

sa ku kozmonautike. 

Ako je známe, na 

MIRe ste robili rôzne 

pokusy, dá sa povedať, 

že ich výsledky boli pozitívne. 

Ako vidíte ich uplatnenie 

Naše pokusy s prepelicami sledovali problém výživy 

kozmonautov pri dlhodobých letoch. Dnes sa 

dá povedať, že sa počíta s ich zaradením do potravinového 

reťazca kozmonautov. Rovnako sme sledovali 

kozmické žiarenie, ktoré môže byť veľmi 

nebezpečné pri medziplanetárnych letoch, pri ktorých 

sa raketa nemôže aspoň na určitú dobu schovať 

do tieňa za našu matičku Zem. 

Mali ste počas letu aj nejaký 

voľný čas na oddych 

Aj by som mal, kedy sa nám 

nebola pokazila centrifuga, 

v ktorej boli prepelice ubytované. 

Od toho momentu 

som musel pekne jednu 

po druhej kŕmiť zfľašky 

ako malé deti. A to mi 

zabralo poradny čas. 

Ako sa pozeráte na dlhodobé 

lety k iným 

planétam 

Nie je to až taká 

vzdialená budúcnosť. 

Už sú pripravené 

a rozpracované 

modely letu na Mars. 

Niekedy okolo roku 

2007 sa s týmto dlhodobým 

letom počíta. 

Trval by asi tri 

roky. Zhruba rok by 

sa letelo tam, rok je 

vyhradený na pobyt 

a rok na návrat. 

Vrátite sa do vesmíru, 

ak bude možnosť 

Vsúčasnosti som zamestnancom 

ministerstva obrany. Pracujem vo verifikačnom 

centre, čo až tak veľmi nesúvisí s oblasťou 

kozmonautiky. Je pravdepodobné, že keď 

bude vytvorené nové kozmické centrum, budú sa 

nás tam snažiť dostať, aby sme mali možnosť využiť 

vedomosti, všetky skúsenosti a kontakty, ktoré 

sme získali. 

Ďakujem za rozhovor.

Karikatúra 2.A 

IDA HORNIAKOVÁ 

Zvoní, zvoní, volá trieda, Otázok je mnoho, veľa, 

profesor sa odbiť nedá. raďte, raďte milá trieda. 

V knihe ďalej listuje, Za dva sme to zvládli spolu, 

domácu nám diktuje. zájdeme na coca-colu. 

S pokrikom ho vyháňame Hurá! Hurá! Sláva! Sláva! 

a na chodbu uháňame. Matika, fyzika, chémia a biola. 

V zborovni si držia uši: Na suple sme pozrieť boli, 

„V ktorej stajni to tak hučí“ profesori sú nám chorí. 

Vždy sme lační prevelice, „Chceme voľno!“ kričí trieda, 

máme hlasy jak levice. to sa že vraj spraviť nedá. 

Pre internát žrádlo treba, Ako áno, ako nie, 

„Nikto nemá žiadny chleba!“ je posledné zvonenie. 

V prestávky sa neučíme, A už amen zaznie znova, 

hlavu školou nemučíme. celá trieda pohotová. 

Tancujeme, spievame, Na obed my bežíme, 

čo nás práve napadne. tam papáme, pijeme. 

To snáď nie, už opäť zvoní : Každý domov rýchlo letí, 

„Šup do triedy stádo koní!“ šatňa plná veľkých detí. 

Do lavíc si posadáme, „Hurá! Hurá, doma som!“ 

chytro niečo našprtáme. Každý kričí viac hlasom. 

Joj, už je tu profesor, Moja taška v kúte leží, 

čítaš rýchlo ako stroj. v žalúdku má múdrych rečí. 

A keď klasák otvorí, Piatok, to je krásny deň, 

je tu ako po boji. do školy viac nepôjdem (až v pondelok). 

Prikrčení všetci k zemi, Takto sme my 2.A, 

niektorí sú porazení. občas trochu prispatá. 

Profák kričí: „ K tabuli!“ Všetci sa však radi máme, 

Kupón, kupón, moja spása, občas si aj zaspievame. 

stratil platnosť, ako zdá sa. 

25

Dein lifestyle 

ANGLICKÁ PRÍLOHA ČASOPISU NOVÉ VIEROZVESTI 

Arts column 

Theatre Review: 

Macbeth 

ZUZANA BAČOVÁ 

Shakespeare's „Macbeth“. A somber story of 

a man who couldn't quench his thirst for power. 

The story of a murderer. This classic tragedy 

became the concept for a modern representation 

that was staged by the Volcano 

Theatre Company from Great Britain. Some 

of you saw this play at the Divadelna Nitra 

Festival. Mostly I've heard negative comments 

about this performance, but maybe you 

would like to know something about the intention 

of the directors and performers- Fern 

Smith and Paul Davies- who were also the 

writers of the „English Macbeth“. They by no 

means wanted to stage Shakespeare's original. 

Volcano was inspired by the recent case of 

British serial killers Fred and Rose West. 

Through the primitivism that is the basis of 

the play, the Company wanted to show the 

„banality of evil“. They tried to analyze 

man's inhumanity and his acts leading to selfdestruction. 

I got all this information after the performance. 

And maybe it influenced my opinion about 

the play. Actually, I had expected a classic 

Shakespearian tragedy and I wasn't „prepared“ 

for this type of drama. It was really full 

of primitivism and elementarism. Two characters- 

the only ones- acted only on the principle 

26 

of animal and sexual instincts. All the story 

was one big chaos that was hardly understandable. 

But sometimes you could notice some 

symbols that had a deeper meaning. For 

example, dancing the waltz. At some moments 

both actors stopped their insignificant 

activity and they began to dance to the rhythm 

of a waltz. This can probably symbolize the 

behavior of today's society that tries to hide its 

crimes behind a cultivated appearance. Our 

society, the society of the third millenium, appropriates 

the right to decide about the life 

and death of human beings that are too young, 

too old or too weak to protest. But the dancing 

always ended as a stupid farce... 

Maybe this play wanted to be a kind of shock 

therapy. Every day we watch on TV news 

about cruel crimes, about disasters. But we all 

think it can only happen somewhere else to 

somebody else. This play probably wanted to 

make us feel responsible. Because we all are. 

In spite of this, I didn't like this performance 

very much. Maybe, when I go to the theater 

I want to see something nice and positive. 

I think that reality is bad enough and art should 

stay beautiful. Art should be something 

that touches the hearts of people and makes 

them better.

Hlohovecké 

putovanie 

JANA HETÉNYIOVÁ 

Neviem, či bolo v utorok pekné počasie, ale 

v našej triede vyšlo slniečko, keď sme sa dozvedeli, 

že o dva dni ideme do planetária. Deň 

odchodu, čiže 30. september sa blížil a my sme 

rozmýšľali (možno len niektorí), či sa netešíme 

iba na dve vymeškané hodiny. 

O 12:30 sme sa svorne celá kvarta pobrali k železničnej 

stanici, kúpili si lístky a niekto bystrozraký 

(asi pani profesorka Miroslava Jenisová) 

zahlásil, že vlak je už tu. Cesta trvala asi 

trištvrte hodiny. Potom sme vystúpili a vedenie 

prebrala pani profesorka Janka Bohovičová, 

ktorá sa „tam vyzná“. Polovicu cesty tvorilo 

stúpanie a tí lenivší z nás už rozmýšľali, či sa 

radšej nezložiť pri strome a cestou späť sa pridať. 

Planetárium stálo na kopci. Prišiel náš 

sprievodca a my sme pekne zaradom cez ďalekohľad 

pozorovali objekt, ktorý vyšiel v utorok 

v triede, naše slniečko. Potom sme sa presunuli 

do budovy, presnejšie do miestnosti, kde sme 

sa uložili na sedadlá. V polohe ležmo sme sledovali 

planéty našej galaxie, hviezdy, kométy... 

Nad hlavami nám premietali južnú aj severnú 

oblohu a toto všetko bolo doplnené príjemnou 

pomalou hudbou. Spoznali sme aj tváre objaviteľov 

všetkých divov neživej prírody. Cestou 

po vesmíre nás sprevádzal pilot a kozmonautka 

Klaudia so zaujímavo zafarbeným hlasom. Pri 

oprave malej technickej poruchy sme mali prestávku. 

Tá netrvala dlho a my sme zas putovali 

vesmírom. Pri konci exkurzie sme sa pýtali na 

všetko, čo nás zaujímalo a nebolo nám jasné. 

Náš turistický výkon sa vyplatil a domov sme 

si odniesli spomienky na Hlohovecké planetárium. 

Reakcia na článok 

„Hudba - produkt 

ľudského ducha“ 

MIROSLAV ECKER 

V tomto článku nechcem útočiť proti autorke 

minulých článkov o hudbe, ale chcem tiež povedať 

vlastný názor. 

Hudba nie je na to, aby nás kazila, ale aby sme 

sa pri nej uvoľnili. Mnohí ľudia sa dokážu uvoľniť 

pri rôznych štýloch hudby. Časť ľudí pri 

rocku, hip hope, ale zas tá druhá časť nie. 

Niektorí ľudia majú radi house-techno a pri nej 

pohodlne relaxujú. Jedným z tých mála ľudí 

som aj ja. Mnohokrát mi to niektorí ľudia vyčítali, 

ako môžem počúvať v kuse Scooter a pod. 

Dokážem počúvať všetko, ale pri tomto štýle 

som tzv. „doma“. Nezachádzajme ale ďaleko. 

Chcem reagovať na riadky o rock'n rolle. 

Nedávno sa na internáte konal pestrý večer, ktorý 

bol v znamení 60-tych rokov. Autorka článku 

písala, že z rock'n rollu vyplýva, citujem: „sila, 

hlasitosť a agresivita“. Keby to bolo tak, v ten 

večer by sme nemohli tancovať, pretože by to 

nebolo cirkevne správne, hučali a skákali by 

sme po sebe. Dokonca aj sestry, pedagógovia 

a pán riaditeľ si sem tam v tú noc potľapkávali 

a poskakovali na zlaté 60-te roky, ktoré priniesli 

Beatles či Elvis Presley. On však nebol žiadny 

rebel. Pred ľuďmi vystupoval s novým štýlom, 

ktorý predtým nebol vídaný nikde. Bolo to niečo 

úplne nové, čo ľudia predtým nevideli. Elvis 

nezahajoval vôbec sexuálnu revolúciu, ale nový 

štýl, ktorý znamenal pre mládež uvoľnenie. 

Mamy a otcovia ho tiež pochvaľovali za jeho 

melodické pesničky. Jeho mýtus pokračuje až 

do dnešných rokov. Jeho staré evergreeny pretrvávajú 

až do dnes, jeho platinové či zlaté albumy 

sa vydávajú na CD. No a ak nás zvádza naše 

ucho k zlému a počúvaniu zlej muziky, nemusíme 

si ho odrezať a odhodiť od seba, stačí ak si 

stíšime, prípadne vypneme rádio. 

27

Z redakčnej špajze - Kto sme my 

„Zelenáč“ Ľuboš 

MÁRIA IRINGOVÁ 

sem-tam, je vyťažený 

študijným parlamentom 

a dokonca je aj jeho šéfom, 

čo určite väčšina 

z vás vie. Verím, že zostane 

aj naďalej taký, 

aký je, pretože viem, že 

dokáže pomôcť, keď treba. 

Je neodmysliteľnou 

súčasťou 

kvinty B 

a k záveru 

mu patrí 

v ď aka 

za 

Náš spolužiak, kamoš, mozog triedy a neviem 

čo všetko ešte je... Býva za humnami 

v Nitre. Svetlo sveta uzrel o 11:20, 2. novembra 

1984. Je to fajn človek. Tak, ako 

každý človek má svoje klady aj zápory. 

Je sympatický okuliarnatý filozof triedy, ktorý 

chová jedného škorpióna a štyri korytnačky 

v paneláku. Má veľa kladov. Napríklad je 

ochranca prírody a skaut, ale najdôležitejšie 

je asi to, že je dobrý kamoš. Veľmi 

rád spí... Dokázal to aj na začiatku 

nášho výletu - chytal 

sa za hlavu na stanici keď 

sme mu osobákom utiekli 

preč. Niekedy nás 

unavuje svojimi 

častými filozofickými 

úvahami 

na hodinách (ale dá sa mu to 

odpustiť). Rád študuje všetko 

možné, najmä však všetko o dejepise, 

čo sa odrazí aj na jeho výsledkoch. 

Jeho obľúbený spisovateľ' 

je Dostojevskij. Suverénne 

je vegán. Veľmi rád píše do 

Nových vierozvestí o biologických 

otázkach života. Má rád 

klasickú hudbu. Do kina chodí 

28 

všetku pomoc 

a trpezlivosť 

s našou triedou. 

P.S.: Ľuboš, 

nehnevaj sa!

Ekookienko 

Stop toxic! 

ĽUBOMÍR ANDRÍSEK 

Je skoro ráno. Cez práve sa budiace ulice prechádza 

auto napchaté materiálom až po strechu, rýchly 

nafukovací čln s logom Greenpeace je diskrétne 

prikrytý. Za mesto vyráža medzinárodná skupina, 

plne odhodlaná hájiť záujmy zdravej prírody a čistých 

riek. Je tomu zhruba viac ako rok, čo spoločnosť 

Synthesia prisľúbila zastavenie vypúšťania 

nebezpečných odpadových vôd do blízkej rieky. 

Nikto netuší, či svoj sľub skutočne splní. Greenpeace 

je však pripravené na všetko. Ako, to sa 

ukáže... 

Tento zdanlivo radikálny krok je celkom prirodzeným 

vyústením takmer dvojročnej snahy o dokázanie 

skutočnej nebezpečnosti Synthesii pre okolie 

a jej následné eliminovanie. Štyridsaťosem dní neustále 

pracovali aktivisti Greenpeace na odbere 

celkovo 57 vzoriek viacerých chemických spoločností, 

medzi nimi i spomínanej Synthesii, ktorej 

výsledok nielenže dopadol najhoršie, ale priamo 

katastrofálne. Odpadové vody zo Synthesie sa totiž 

podobajú starému, pekelne zapáchajúcemu riedidlu, 

zmiešanému so zvyškami farieb. Nie je teda náhoda, 

že v rieke pod Synthesiou bol minulý rok zaznamenaný 

masívny úhyn rýb zapríčinený bližšie 

neurčenými chemikáliami. Vinníka sa nepodarilo 

odhaliť. Dané fakty nám však dávajú jasnú odpoveď 

a teda samozrejmú oprávnenosť krokov 

Greenpeace... 

Predsunutá jednotka čaká na dohovorenom mieste 

dva kilometre pred potrubím. Prišla už o deň skôr, 

aby mohla informovať o celkovej situácii a potrebe 

špeciálneho inventára. Ak by totiž Synthesia nedodržala 

slovo a vypúšťala by svoje jedy ďalej, k zablokovaniu 

potrubia by boli potrebné protichemické 

obleky. Padajú posledné príkazy. Čln vyráža 

asúčasne s ním aj pozemná skupina. Už čoskoro 

zastane na mieste a rozvinie transparent priamo 

nad inkriminovaným otvorom potrubia- obludným 

vrahom mnohých nevinných živých tvorov. Krátko 

na to prichádza čln s obrovskou železnou zátkou. 

Trubky sú suché. Synthesia aspoň tentoraz dodržala 

slovo. Špeciálna skupina začína spúšťať oválny 

kovový kruh... Hotovo! Tam, kde ešte včera tiekli 

dravým prúdom jedy do rieky, bude od dnes ako 

memento obrovská zátka s vizitkou Greenpeace. 

Dnes zatiaľ ešte zvíťazil zdravý rozum nad hrubou 

túžbou po peniazoch, no čo bude zajtra Greenpeace 

sa má stále na pozore... 

29

Humor - soľ života 

PETER HORVÁTH 

Chytia ľudožrúti troch cigánov. 

Jedného varia, druhého dusia 

a tretieho grilujú. Náčelník chodí 

a kontroluje, ako sa pripravuje 

obed. Keď ide okolo ohňa, kde 

sa griluje tretí cigáň, vidí ako ľudožrút 

rýchlo točí s ražňom. 

Opýta sa: - Prečo tak rýchlo točíš 

s tým ražňom Ľudožrút mu vraví: 

- Náčelník, keď točím pomaly, 

tak kradne zemiaky z pahreby. 

* * * 

Učiteľ dohovára žiakovi: 

- Zajtra mi donesieš stokrát napísané: 

„Učiteľovi sa netyká.“ 

Žiak na druhý deň prinesie napísané 

dvestokrát. 

- Prečo si to napísal dvestokrát, 

keď som ti kázal len sto 

- Vieš, chcel som ti urobiť radosť. 

* * * 

Šťastný policajt príde na stanicu 

a hovorí: - Predstavte si! Kúpil 

som si stavebnicu, bolo tam napísané 

do troch rokov a ja som to 

poskladal za jeden! 

* * * 

- Láskavo si vyber ruku z vrecka, 

keď ma zdravíš! 

- Ale, veď ja som vás nezdravil, 

pán profesor! 

* * * 

- Pán vodič, už piatykrát vám 

vravím, že vám z auta vyteká 

voda! 

- A ja vám už piaty raz vravím, 

že to auto je polievacie! 

* * * 

- Príde muž na WC. Dvere sú zatvorené, 

tak zaklope a opýta sa: 

- Je tam niekto 

- Čo si sprostý, kto by tu jedol 

30 

Idú dvaja poľovníci chytiť pumu 

a berú si sieť, pušku a psa Gulervaca. 

Keď prídu pod strom, na 

ktorom je puma, jeden hovorí: 

- Ja vyleziem na strom, zhodím 

pumu dolu. Ty potom na neho 

hodíš sieť a pustíš psa Gulervaca. 

- Dobre - hovorí druhý - ale na 

čo nám je puška 

- No, to pre istotu. Keby som náhodou 

spadol ja, tak zastrelíš psa 

Gulervaca. 

* * * 

Istá žena dala žobrákovi desať 

korún. 

- Ale neprepiť, - hovorí mu. 

- No dovoľte, - ohradí sa žobrák, 

- so svojimi peniazmi si môžem 

robiť, čo chcem! 

* * * 

Stretnú sa Robin Hood, Wiliam 

Tell a Jánošík. Každý postaví 

k stromu dievča a dá jej na hlavu 

jablko. Robin Hood natiahne 

svoj luk, vystrelí, pretne jablko 

na polovicu a povie „I AM RO- 

BIN HOOD“. Ide Wiliam Tell 

vystrelí z kuše pretne jablko na 

polovicu a povie „I AM WI- 

LIAM TELL“. Ide Jánošík, chytí 

valašku, hodí ju a pretne dievčaťu 

hlavu a povie „I AM SORRY“. 

· * * * 

Idú Janko a Marienka po lese. Sú 

smädní. Zrazu Janko zbadá jeleniu 

stopu, v ktorej je voda. Marienka 

pribehne a vraví: - Janíčko, 

nepi z tej stopy, ostaneš jelenčekom! 

Janko sa napije z kaluže 

a hovorí: 

- Image je nanič. Nasleduj inštinkt! 

Počúvaj smäd! 

Príde červená čiapočka za babičkou 

a pýta sa: 

- Babička, a prečo máš také veľké 

oči 

- Aby som ťa lepšie videla. 

- Babička, a prečo máš také veľké 

uši 

- Aby som ťa lepšie počula. 

- Babička, a prečo máš taký veľký 

nos 

- Aby som ťa lepšie cítila. 

- Babička, a prečo si taká škaredá 

- Aby sme boli do páru! 

* * * 

- Príde novinár k bačovi. Chce 

napísať správu o dennom režime 

baču. Bača mu hneď začal hovoriť: 

- Ráno vstanem, vypijem si zo 

dva zo tri poháriky, potom idem 

vypustiť ovce na pašu, znova si 

vypijem zo dva zo tri poháriky. 

A v tom ho zastaví novinár: 

- No to tak nemôžete hovoriť, 

veď čo si o vás ľudia pomyslia, 

radšej namiesto tých pohárikov 

povedzte, že si prečítate zo dve 

zo tri knižky. 

Bača súhlasil a hneď spustil: 

- Ráno vstanem, prečítam si zo 

dve zo tri knižky, potom idem 

dať ovce na pašu, znova si prečítam 

zo dve zo tri knižky. Poobede 

zájdem do kníhkupectva, tam 

si nakúpim zopár knižiek. Keď 

sa vrátim na salaš, poprečitujem 

tie knižky, čo som si kúpil. No 

avečer idem s kamarátmi do čitárne 

a tam čítame až do rána. 

* * * 

- Dežo, kam ideš 

- Teraz už nikam.

Odznelo na GCM 

JANA MRÁZOVÁ, ANNA MATEJOVIČOVÁ 

Náučné texty majú bohatú interrupciu. (interpunkciu) 

(Zuzana Lomjanská) 

A takto ten Krebsov cyklus v tele prebieha a o 

dve hodiny ste hladní. 

(p. p. Lujza Voleková) 

- Čo pokrýva hubu, keď je ešte mladá 

- Pršiplášť! (plachtička) 

(p. p. Jana Bohovičová a Lukáš Roganský) 

- Ja si to asi rozmyslím. 

- Už je neskoro, už ťa mám. 

(Katarína Poročáková a p. p. Tomáš Lengyelfalusy) 

Vy už ste písali z bioly Céčkari sa úplne trasú. 

Veď tam stačí vedieť, aké huby nemáš dať do 

huby, nie 

(p. p. Tomáš Lengyelfalusy) 

Mládež, čo ste choré 

(p. p. Kamil Lieskovský) 

Ide tu o manželské vzťahy. Napríklad dcéra si nemôže 

vziať vnučku. 

(p. p. Tibor Kiss) 

- Ktoré živočíchy najlepšie prežívajú v nepriaznivých 

podmienkach 

- Ľudia! 

(p. p. Jana Bohovičová a Ján Vanko) 

Ivan Krasko napísal napríklad Noc et solitudo. 

(Nox et solitudo) 

(Michal Šimunek) 

Ja toho Šupinu asi zatlčem papučou do zeme. 

(p. p. Pavel Žebrák) 

Aké sú toto telesá Pravidelné a nespravidelné. 


Katarína Chlústiková odíde z triedy. 

- A ten kde odišiel 

- To bola ona! 

- To je jedno. 

(p. p. Eva Balková) 

Počkaj, ja som ešte len na druhej vete. Ako mám 

počúvať, čo ty píšeš 

(Veronika Vahalová) 

- Martin, tam sa nepozeraj, tam to presvitá. 

- To ste mi nemali povedať. 

(p. p. Jana Bohovičová a Martin Števár) 

- No, mládež, vráťte mi tie konáriky. 

- Ešte nie! 

(p. p. Jana Bohovičová a Mária Bartakovičová) 

- Čo mi to sem furt hádžeš 

- Šak to má kolovať! 

(Katarína Chlústiková a Peter Macák) 

To je optický klam, keď sa pozriem do zrkadla. 

Aspoň dúfam. 


Ty, keď skočím na teba! 


Ak je tu charakteristická skupina, dvojitá väzba je 

v offside. 

(p. p. Lujza Voleková) 

Keby bola olympiáda v hlúposti, Slovania by vyhrali 

na celej čiare. A ešte by sa hádali, či vyhrajú 

Česi alebo Poliaci. 

(p. p. Pavel Žebrák) 

Čo si všíma dievča na chlapcovi, ktorý sa jej 

páči No predsa mužskosť a ženskosť. 

(p. p. Tibor Kiss) 

Ondrej, kde je Peter Veď ty s ním spávaš. 


Oni majú na to zvláštnu taktiku. Dohodnú sa a v 

rovnaký čas idú na WC. No, ktovie, niekto si to 

môže naplánovať. 


- A kde je polka triedy 

- Oni riešia matiku. 

- Čo, toho potkana (klokana) 


- Maťo, aké bude „n“ v slovnom spojení napoleonské 

vojny 

- Mäkké. 

- Prosím 

- Tak tvrdé! 

(Matej Mikle-Barát a p. p. Jana Golianová) 

31

Grafitti 

JURAJ KOPERNICKÝ 

Vy, čo si myslíte, že Grafitti sú iba obyčajné 

čmáranice,mýlite sa! Je to životná filozofia, 

štýl, o ktorom veľa toyov nemá ani potuchy. 

Vždy, keď sa prejdem po uliciach Nitry a vidím 

kvantum čarbaníc, ktorým ich autori hovoria 

tagy, som zhrozený. Týchto potom hádžu 

do jedného vreca s writermi, ktorí sa 

snažia dať novú tvár našej betónovosivej realite. 

Keď robíte interview s ktorýmkoľvek zo 

skúsených writerov, dozviete sa asi toto: 

„Každý človek chce niečím vyniknúť. 

Niektorý extravagantným oblečením, iný farbou 

vlasov. My proste robíme Grafitti.“ 

Niežeby bolo celé Grafitti o tom, že niekto 

chce vyniknúť. Problém je v tom, že vo veľkomestách, 

v ktorých celá sreetkultúra 

vznikla, považujú ľudí za nejaké číslo na zozname 

a celý systém sa len málo stará o bežné 

problémy ľudí. A potom sa čuduje narastajúcej 

kriminalite. Celé Grafitti je založené 

na tom, dať o sebe vedieť. 

Najviac grafitov nájdete na vlakoch a v po- 

32

dobe chrómu na uliciach. 

Menej rozšírené sú legaly, 

ktoré sú striekané na voľných 

zónach. Writery sa 

združujú do skupín, ktoré sa 

volajú crew. Keď ide striekať 

úzky okruh osôb, striekajú 

sa rôzne heslá a fejsy, 

ale keď ide striekať celá 

crew, strieka sa jej názov. 

Grafitti väčšinou súvisí 

s hip-hopovou hudbou, ale 

to nie je pravidlo. Nikde nie 

je napísané, že každý writer 

počúva hip-hop. Je to jeho 

vec a nikto sa mu do toho 

nestará. 

Toto umenie mnohokrát hraničí 

s vandalizmom, ale to je 

práve pre tú zhumplovanosť 

systému, ktorá aj u nás naberá 

hrozivé rozmery. Writeri 

sú ochotní tolerovať systém, 

ak prestane sústavne 

vymýšľať nové bezpredmetné 

opatrenia, ktoré v konečnom 

dôsledku nikam nevedú. 

Malý Graffiti slovník: 

writer - ten, kto robí Grafitti; 

toy - začínajúci writer; 

tag - podpis writera; 

cap - tryska na sprej; 

legal - vec na povolenej 

zóne; 

ilegal - vec na nepovolenej 

zóne; 

bombing - ilegal vo forme 

chrómu na uliciach 

crew - skupina writerov 

Aj múdri schibý 

K. GAŠPARÍKOVÁ, K. MACZVALDOVÁ, K. DOBOŠOVÁ 

Viete, čie tváre sú vytlačené na päťdesiatkorunovej bankovke 

sv. Cyril a Metod 

p. p. Jana Golianová: Päťdesiat korunová bankovka Vieš 

čo, ja ani neviem akej je farby. Modrá Ale tváre neviem. 

Počkaj, nó Hviezdoslav to nebude. Bude to spisovateľ 

Alebo politik No ..., no bude to nejakýýý, nejaký bývalý 

politik. Nejaký starodávny politik, áno. 

p. kaplán Igor Hanko: - Nó, nejakého ujca, nie Päťdesiatka, 

počkaj, počkaj viem, však ju aj niekedy používam. 

Júhahahaha (obrovský záchvat smiechu). No a nechcete sa 

radšej spýtať na stokorunáčku Na stokorunáčke je levočská 

Panna Mária. (po chvíli) Je tam nejaká..., nejaký muž nie 

Miro Ecker: Pätdesiatkorunovej Cyril a Metod, né 

Andrea Rajtárová: Sv. Cyril a Metod. 

Povedzte aspoň päť slov so širokým ä. 

päť, mäso, smäd, svätý, úpätie 

p. p. J. G.: (p. profesorke sme túto otázku nepoložili, lebo je 

slovenčinárka) 

p. k. I. H.: Žriebä, hej Holúbä, ehm..., mäso, hahaha 

(smiech), mäso... (dlhé ticho). Zastav na chvíľu Kaťa, lebo 

ja si musím spomenúť. (po chvíli) Sovä, sovä - to je také, 

hej, malé sovíča. (ticho) Jáj, deti moje, ja som dnes unavený, 

viete To stačia štyri. 

M. E.: Nó, takže... So širokým ä Počkaj, mä..., mäkký, 

svätý, holúbä, mäso, ešte jedno..., žriebä. 

A. R.: Žriebä, päta, mláď..., hm..., mäso. Musím rozmýšľať. 

Päť. 

Doplňte: Čo sa za mladi naučíš... 

v starobe akoby si našiel 

p. p. J. G.: Na staré kolená nájdeš. 

p. k. I. H.: Na starobu ako by si našiel. 

M. E.: Na stari nezabudneš. 

A. R.: 4. A: V starobe akoby si našiel. 

33

Koľko zmyslov má človek 

5 

p. p. J. G.: Človek..., počkaj, zrátam to: 

uši, nos, počkaj..., jazyk. Päť, päť. 

p. k. I. H.: No niekto má aj šiesty, ale obyčajne 

mávame päť zmyslov. 

M. E.: Päť. 

A. R.: Zmyslov Čuch, chuť, zrak, sluch, 

hmat. Päť. 

Išli husi jedna za druhou. Koľko ich bolo 

3 

p. p. J. G.: Dve. 

p. k. I. H.: Keď išli jedna za druhou tak 

boli tri. 

M. E.: Jako Išli husi jedna za druhou, koľko 

ich bolo Šak dve, né 

A. R.: Počkaj, jedna za druhou, počkaj..., 

jedna... tri. 

Koľko percentné môžu byť pivá 

- bežné: 8%, 10%, 12% 

- iné: 7%, 9%, 11%, 13%, 14%, 16%, 18%, 

21% 

p. p. J. G.: Pivá..., pivá..., počkaj no, 10 

pre tých menších opilcov, 11 a 12 pre väčších 

opilcov. 

p. k. I. H.: Koľko percentné Rôzne, to 

podľa toho, na čo máš chuť. Sú aj sedmičky..., 

pivá Ako pivo, hej Sú sedmičky, sú 

desinky, jedenástky, ale keď si zohreješ, 

môže mať aj 34 stupňov. 

M. E.: Šak osem, desať, dvanásť. 

A. R.: Desať, jedenásť, dvanásť. 

Aký je rozdiel medzi bojlerom a brojlerom 

- bojler: zásobník a ohrievač vody 

- brojler: mladá jatočná hydina vykrmovaná 

intenzívnym spôsobom 

p. p. J. G.: Bojler..., počkaj. Brojler to sú 

tie zavesené kurence v hydinárni, áno 

a bojler To je na teplú vodu, taký veľký 

kotol. 

p. k. I. H.: No dosť veľký! Lebo v tom prvom 

si môžeš zohriať vodu a toho druhého 

si treba uvariť alebo ugrilovať. 

M. E.: Počkaj, bojler je na vodu a brojler 

je..., brojler je..., čo ja viem, blor..., brojler 

neviem. No neviem! 

A. R.: Brojler to je druh sliepok a bojler to 

je, ..., na zohrievanie vody. 

Čo je medzi dolinou a kopcom 

samohláska a 

p. p. J. G.: Medzi dolinou a kopcom. 

Dolina je dolu, kopec je nad ním. (po chvíli) 

Mostík. 

p. k. I. H.: Medzi dolinou a kopcom je práve 

to..., akoby som to..., to..., jak sa to volá 

(rukami sa nám to snaží vysvetliť). Nejaká 

tá šikmá plocha, proste ten, ten... Je úpätie, 

hej, úpätie a potom tam... Čo sa smeješ Ju 

potom nahrajte, napíšte ako sa mi tu smeje. 

No, Danka - hahaha. 

M. E.: Hííí! Srnky. Á, ne, neviem. 

A. R.: Medzi dolinou..., kopec, dolina... To 

je nejaký chyták. Dolinou a kopcom 

Rovina. 

Aká je najväčšia hviezda v našej slnečnej 

sústave 

Slnko 

p. p. J. G.: V našej slnečnej sústave hviezda 

Vieš čo, hneď ma nejaká filmová 

hviezda napadla, nie, nie... Slnko 

p. k. I. H.: V našej slnečnej sústave 

Severka Jáháháhá (výbuch smiechu). Jáj, 

ahá, no Slniečko. 

M. E.: Počkaj. Sever..., počkaj Slnko, 

Slnko. 

A. R.: Najväčšia hviezda Slnko. 

34

Geniality zo 4.B 

Malý synonymický slovník 

Január 

Február 

Marec 

Apríl 

Máj 

Jún 

Júl 

August 

September 

Október 

November 

December 

Jar 

Leto 

Jeseň 

Zima 

JULIANA SERSENOVÁ, ALENA FÜRSTENZELLEROVÁ 

časť 1.: kalendár 

snežnátvár 

semtamšál 

jarec 

časvír 

háj 

új! 

žúr 

čľapkus 

knihyber 

holýker 

dáždnikber 

šťastiuver 

časť 2.: ročné obdobia 

žiar 

vrieto 

zdeseň 

skryma 

35

KODAK 

Réžia: 

David 

Lynch 

21 

svet filmu 

Lost higway 

KODAK 

22 

svet filmu 

Lost higway 

KODAK 

23 

Hrajú: 

Bill Pullman, 

Patricia Arquette 

Film USA, 1997, 

135 min. 

KO- 

MÁRIA PIETOVÁ 

Čaute! Dnes som sa rozhodla predstaviť 

vám film trochu iného rázu ako môžete bežne 

vidieť v kine. Všetky komerčnosti necháme 

teraz stranou a priblížime si film excentrického 

režiséra Davida Lyncha o ,,tom, 

ako sa čas vymyká kontrole a život je jazdou 

po stratenej diaľnici.“ (citácia upútavkového 

plagátu k filmu) 

Predtým, ako som film videla, sa názory 

všetkých známych, ktorí ma predbehli, 

zhruba zhodovali: ,,Je to dobrý film, ale nepochopil 

som ho.“ Po jeho uvidení som 

mohla skonštatovať asi to isté, s výnimkou 

toho, že by som to nenazvala ,,nechápaním 

filmu“, ale skôr pochopením, že tam ani 

niet veľmi čo pochopiť. 

Základným kameňom, na ktorom režisér 

postavil celý film, je ponímanie času celkom 

inak ako je v skutočnosti. Film sa akoby 

,,nepomestil“ do bežných časových merítok 

a preto sa môže stať, že sa jednotlivé 

dejové línie prelínajú až nakoniec neviete, 

čo sa stalo najprv a čo potom a v konečnom 

dôsledku neviete už vôbec NIČ. To celé je 

jednoducho jedna veľká ,,haluz“. 

Čo sa týka deja - myslím, že akákoľvek 

snaha o jeho zaznamenanie by bola márna, 

ale priblížim vám aspoň niektoré momenty, 

aby ste vedeli zhruba čoho sa to týka. 

Začína sa to tým, že mladý manželský pár - 

nazvime ich MUŽ A ŽENA - nájdu jedného 

dňa pred domom tajomnú videokazetu. Keď 

36 

si ju pustia, je na nej natočený ich dom 

zvonka. Na druhý deň ich čaká znova videokazeta, 

tentokrát je na nej obývačka, 

chodba a nakoniec spálňa, v ktorej spia oni 

dvaja. Celé je to nasnímané pohľadom zhora, 

akoby sa niekto vznášal nad ich bytom. 

Pekne ich to vystraší a zavolajú detektívov. 

Na tretí deň však nájdu ďalšiu videokazetu, 

ktorej obsah je šokujúci: je na nej MUŽ, 

ktorý práve zavraždil svoju ŽENU a prekvapene 

sa pozerá do kamery. Ako sa MUŽ 

na to šialené video celý zhrozený pozerá, 

detektívi mu už mieria na hlavu so slovami 

,,ste zatknutý pre vraždu svojej ženy“ (ktorú 

vzápätí našli mŕtvu). A nič nechápajúceho 

MUŽA odsúdia na elektrické kreslo (na 

ktoré sa ale nedostane, pretože jedného dňa 

nájdu strážcovia väznice v jeho cele namiesto 

neho úplne iného človeka a nikto - 

vrátane divákov - nechápe, čo sa stalo). 

Začiatok filmu sa nesie v majstrovsky pochmúrnej 

a stiesnenej nálade, dokonca by 

som povedala, že až s hororovým nádychom. 

Režisér narába s vizuálnymi efektmi 

a hudbou tak zručne, že si čoskoro uvedomíte, 

že máte rovnaké pocity ako hlavný hrdina 

vo filme nervy vypäté na maximum. 

To chcel samozrejme režisér dosiahnuť. 

Celkove je film veľmi dobre spravený. Len 

pointu ukryl režisér veľmi dobre a musela 

by som to vidieť ešte aspoň päťkrát, aby 

som tam našla súvislosti. Toť asi vsio.

Príbeh: 

Slávna 

šestka 

MÁRIA SARVAŠOVÁ 

Boli šiesti priatelia, ktorí 

šli na Filipíny. Išli sa pozrieť 

na sopku, do jaskyne 

v sopke. Už bol večer, tak 

tam ostali spať. Traja sa 

zobudili, lebo im bolo teplo. 

Skúšali zobudiť aj 

ostatných, ale nedalo sa. 

Uvideli vzadu otvor a za 

ním uvideli dlhú chodbu. 

Išli po nej. Uvideli najvyšší 

vrch vo Filipínach. Našli 

tam aj laná, po ktorých sa 

dalo vyliezť na kopec. Už 

sa zobudili aj ostatní na to 

teplo. Už sa šírila láva. 

Jeden sa pozrel von a uvidel 

lávu. 

Povedal to aj ostatným. 

Oni sa dookola pozerali, 

jeden zbadal dlhú chodbu. 

Išli po nej a zbadali tam 

ostatných. 

Spolu sa vyšplhali na kopec. 

Keď vyliezol posledný, 

zrazu láva zaliala všetko 

okrem vrchu kopca. 

Keď prišla záchranná helikoptéra, 

nasadli a išli domov. 

Kosatka dravá 

KRISTÍNA ŠÁŠIKOVÁ 

Veľryby a veľrybotvaré sú veľmi inteligentné cicavce. Medzi 

ne patrí aj Kosatka dravá (presnejšie do čeľade Delfínovité) 

a je ich najväčším zástupcom. Mala zlú povesť krvilačného zabijaka, 

ktorá bola často len zbytočne zveličovaná veľrybármi. 

Kosatka je veľmi hravá a aj napriek svojim rozmerom prekvapujúco 

obratná. Rada plieska chvostom o hladinu mora, obtiera 

sa o riasy, vyskakuje. Kosatka je čierneho sfarbenia. Na bruchu, 

za očami a za chrbtovou plutvou môžeme spozorovať biele 

škvrny. Má kužeľovitý tvar hlavy, dlhé telo a veľkú chrbtovú, 

chvostovú a brušné plutvy. Samec a samica sa od seba odlišujú 

dĺžkou tela a výškou chrbtovej plutvy. Samice bývajú 

menšie 6 - 7 m, vážia 4 tony. Samci sú väčší 8 - 9,5 m, vážia 

8 ton. Chrbtová plutva samíc je viac kosákovitá, menšia. 

U samcov môže dosahovať výšku až 1,8 m a je rovnejšia. 

Ťarchavosť kosatiek trvá 15 - 16 mesiacov. Samice prinášajú 

na svet mláďatá raz za tri roky. Narodené mláďa meria cca 2,2 

- 2,9 m. 

Kosatky sa živia rybami, menšími delfíno-blížnymi, alebo 

väčšími veľrybami. Lovia v skupinách. Sú rozšírené vo všetkých 

moriach. Dožívajú sa okolo 35 rokov. Kosatka dravá zatiaľ 

nepatrí medzi ohrozený druh a ja len dúfam, že to tak aj 

zostane. 

37

38 

Osemsmerovka 

MARTIN GALLUS 

D S C N A T R A J M N A V I N O Ý 

I Z I M A T R A K Á N T I D E R K 

L Z Z O B O R E E R A I L O A B S 

A U A M E L G I B S O N O N N A R 

V B B N A D M A R G O R P I D Č U 

N N U A K A B T I L D O M C R A G 

I Á D Ň Z K K 3 O M E G A R T T O 

E P N T Ú R B Ľ P A K O P E Á Í N 

I A Ú A L Z A I Ú M Z A R I L Č R 

N S Ť L A É K Í N Č A R E P E O A 

A T Ú P H N E C C C P É H S C P Č 

V A U T O D R U K O S R R O A Ý N 

O O V T N E M A L R A P A N M N Á 

T A S L O V A N A F L A Ť Ý G B J 

E I N A V O T E T O L E D V I O H 

F A Z Z I P I N O C C H I O B S B 

N S A V K S C H Ä F F E R É ! O O 

prvé písmeno gréckej abecedy; miesto zasadania Národnej 

rady Slovenskej republiky; predseda Strany demokratického 

stredu; druh pračloveka (podľa miesta výskytu), ktorý žil približne 

na území Nemecka; minister spravodlivosti a predseda 

KDH; známa bábka z rozprávky (nakoniec sa z nej stane chlapec); 

doba, obdobie (inak); názov (titulok) tejto osemsmerovky; 

meno jedného z veľkých hamburgerov v Mc Donalds; obľúbené 

talianske jedlo; pomýliť sa (po taliansky); pastier, po 

nemecky (podobne sa volá šéfredaktor časopisu); kanón 

(inak); herec, ktorý stvárnil hrdinu vo filme „Statočné srdce“; 

piváreň blízko našej školy; nosenie rôznych obrazcov na tele 

(farba je v skutočnosti až pod kožou); nosenie náušníc a iných 

kovových predmetov pripevnených na rôzne časti tela (vraj je 

to móda); vdychovanie výparov rôznych (často organických) 

látok (pozri učebné materiály kresťanskej etiky); fyzicky poškodený 

človek; opak slova vyhrať; zisk z úročenia pôžičky 

(používa sa v investičných fondoch a pod.); čipová, alebo 

magnetická karta, „na ktorej“ je určitý kredit (používa sa na 

platenie); jedna z firiem (alebo 

odvetví firmy) F. Mojžiša 

(zaoberá sa výhradne automobilmi); 

skratka slova Incorporated; 

doslovný preklad 

(z ang.) výrazu, ktorého skratka 

je PC; presný návod (postup) 

na to, ako sa má správať 

určitý objekt (najčastejšie zariadenie); 

obľúbený formát 

kompresie určený pre hudbu; 

starší typ disku na uchovávanie 

hudby (prehráva sa na 

gramofónoch); opak slova 

spomenúť si (ale nie je to 

zvratné); ZSSR v azbuke; činnosť, 

keď sa orie; pekár 

(ang.); český kódovaný kanál 

špecializujúci sa na filmy; tradičný 

ruský nápoj (až tak tradičný, 

že sa už skoro vôbec 

nepije); hmota, ktorá sa používa 

na čistenie zubov (u ľudí); 

známy vrch pri Nitre; 

malá haluz (z dreva); spojka 

(používa sa na prirovnanie); 

predmet, ktorý sa používa na 

odomykanie (nie násilne); základný 

prejav nábožnosti 

u kresťana; názov, ktorý sa 

používa pre predlohu na spytovanie 

svedomia (najčastejšie 

pred spoveďou); školská 

pomôcka, v ktorej sú iné školské 

pomôcky (má meno podľa 

pera); skrátené meno Viliam; 

posledné písmeno gréckej 

abecedy.

Larsonove vtipy 


39

40 

Chvála Ti, Kriste Ježišu 

(jubilejný hymnus)

R: Sláva ti, Kriste Ježiš, 

teraz i navždy kraľuješ! 

Sláva ti! Čoskoro prídeš: 

ty naša nádej jediná. 

1. Chvála ti, Kriste, Pán všemohúci. 

Spravodlivý si, odpúšťaš viny. 

Milosti rok nám otvára brány. 

V tebe je pokoj a láska. Amen! Aleluja! 

2. Chvála ti, Srdce Ježiša Krista. 

Ty naše viny krvou svojou zmy. 

Nádej daj všetkým zomierajúcim. 


3. Chvála ti Kriste, Život vesmíru, 

až na smrť Pánov sluha poslušný. 

Daj nášmu svetu novú budúcnosť. 


4. Chvála ti, Kriste, Slovo Otcovo, 

ktoré sa pre nás, človekom stalo. 

Ctia si ťa všetci, veľkí i malí. 


5. Chvála ti, Kriste, uholný Kameň. 

Si vinič pravý a svetlo v tmách. 

Len v tebe svet sa zachráni iste. 


6. Chvála ti, Kriste, vznešený Pastier. 

Veď svoje stádo, bezpečne k spáse, 

k prameňom spásy oživujúcim. 


7. Chvála ti, Kriste, Učiteľ pravdy. 

Kto s tebou kráča, nech berie kríž svoj 

a denne spĺňa radostnú zvesť. 


8. Chvála ti, Kriste, Chlieb nášho žitia, 

pokrm, čo z neba na zem zostúpil. 

Nasýť nás, Pane, veriacich svojich. 


9. Chvála ti, Kriste, milovaný Syn. 

Vo svojej Cirkvi s nami prebývaš. 

Sťa bratov nás vždy objímaš láskou. 


10. Chvála ti, Kriste, ty Boh na kríži. 

Otvor nám srdce, otvor nám náruč, 

u teba nájdu plačúci radosť. 


11. Chvála ti, Kriste, Slnko vzkriesenia. 

Zaodej lúčmi dejiny ľudstva. 

Ty svetlo dávaš tisícročiam. 


12. Chvála ti, Kriste! Voláme s Pannou. 

S blahoslavenou Máriou Matkou. 

Vyslyšíš ju vždy, zdobíš ju slávou. 


13. Chvála ti, Kriste! S tebou vždy Cirkev 

velebí Otca, ktorý je v nebi, 

spieva mu v Duchu s radosťou chvály. 


41

Z tvorby našich 

najmenších 

42 

Čo o vlasti rieka žblnká 

Od východu po západ 

rozpína sa naša vlasť. 

Aj keď nie je taká veľká 

ako iné krajiny, 

môžeme byť za ňu vďační, 

skrýva prírodné divy. 

Tu na teba Tatry hľadia, 

tam zas dobrí ľudia radia. 

Tu sa slávny hrad vypína, 

tam sa z lesa spev ozýva. 

Potom vkročíš do jaskyne, 

a vidíš tam divy iné. 

Miesto mora iba rieky, 

ktoré tečú o preteky. 

Žblnkajú a rozprávajú, 

čo kde ľudia prežívajú. 

Odnesú tie správy o nás, 

ľuďom rôznych národov, rás. 

A aké to budú správy 

Také, akí sme my sami. 

!Hana Bosáková 

Slovensko 

Hory, lesy, štíty - krásne výšiny 

mestá, ľudia, polia - šíre roviny, 

a nad vlasťou krásna obloha 

Slovákom to všetko dané od Boha. 

V tejto zemi ja chcem mier, šťastie, 

nech tu veselá mlaď rastie. 

Som hrdá na moje Slovensko, 

veď je to moje rodisko. 

Magdaléna Pažitná 

Nitra 

Nitra je mesto veľké, krásne 

celé stáročia v ríši dobre značne. 

nad mestom týči sa starý hrad 

a pod hradbami zelený park, 

aby sa mali kde deti hrať. 

Na lúkach kvitnú sedmokrásky - do vencov 

v lúčoch slnka splietajú sa s detským snom. 

Vtáky spevom sa tu zhovárajú, 

všetkým ľuďom radosť rozdávajú. 

Neďaleko strieborný pás 

alebo zrak klame nás 

Nie, to ligoce sa voda, 

dar života od počiatku sveta. 

VŠETKO JE TU KRÁSNE, 

VEĎ TO JE MESTO MOJE RODNÉ. 

Veronika Múdra

Dadabásne 

Dada báseň 

! 

Som tu, hrám golf a varím kašu. 

Džús je jablkový, lopta lepená. 

Vaňa je malá, pohár je z plastu. 

To kura je zase málo uvarené. 

Zmrzlina mi steká po vlasoch. 

Tabuľa ešte nie je žltá, 

bude niekedy pekná nástenka 

Pivo som už zjedol, ale štát nie som. 

Malta sa už mieša, večer bude omša. 

Kangus sú granule, Peťo sú granule. 

Čo je džús 

Čo je to za deň, jablká zas hnijú. 

Mám brčkavé vlasy, v očiach mám piesok. 

Kangus je rozum, Peťo je rozum. 

Čo je miecha 

Píšem dada, som dada, všetko je dada, 

čo je Zuza 

Martin Bulla 

! 

Kvet a strom 

Sedia pri sebe a jeden druhého si nevšímajú. 

On, ten menší, sa pozrie hore a nevidí slnce. 

On, ten druhý, sa pozrie dole, 

ale musí sa viac nahnúť, 

pretože mu vo výhľade vadí oblak. 

Tráva sa nad tým všetkým čuduje. 

Pes oňuchávajúc toho prvého 

poznačí druhého. 

Čudné! 

...A tráva sa nad tým všetkým čuduje. 

Ivana Matejovičová 

! 

Slnko nad strechou 

Slnko si posedáva s oblakmi 

a spolu pobafkávajú. 

Strecha by sa rada pridala, 

ona by tiež rada trochu nikotínu, avšak, 

je leto a deti odišli stanovať. 

Žiarli na nich. 

Občas okolo preletí menší kŕdeľ 

a jeden z vtákov jej robí spoločnosť. 

Chúďa, aj ona by rada trochu nikotínu. 

Ivana Matejovičová 

43

! 

! 

Aj dnes sa ešte píšu básne 

ODKAZ 

Preto píšem vám odkaz krátky, 

aby skončili sa všetky vaše hádky, 

aby ste sa viacej nebili, 

aby zmizli všetci debili, 

nech svet opäť žiary krásou, 

nech neni počuť toľko smutných hlasov, 

aby láska vládla medzi nami 

a potom nebudeme nikdy sami. 

Sami sme smutný, bez života 

ako ten kameň, mŕtva hmota, 

len si tam leží, 

ticho šomre, 

kto nemá lásku, 

rýchlo zomrie. 

Roman ĎURIŠ 

LÁSKA 

44 

Tak ako život skončiť rýchlo môže, 

keď je slabý a zlo nepremôže, 

tak skončiť môže láska, smiech, 

keď poviete si: "Ách čo, nech!" 

Keď len rukou kývneš nad tým 

a nespýtaš sa: "Komu patrím" 

Nedozvieš sa čo to znamená, 

keď padneš, máš rozbité kolená. 

Bolí to keď láska nie je, 

tak bež za ňou, hľadaj, kde je 

Zase zmizla, tam v tých horách 

Alebo je zase chorá 

Nenájdeš ju! 

Zradil si ju! 

Vyhnal si ju! 

Ako zmiju. 

Už nepríde nikdy k tebe 

Je tu stále, v tomto chlebe. 

Roman ĎURIŠ

STROM 

Dačo ma tlačí v hrudi 

srdce sa asi už nudí. 

Chcelo by mať rado znovu, 

chcelo by nájsť lásku novú. 

Lásku veľkú ako hrom, 

vyrástol by na nej strom. 

Strom šťastia a radosti, 

strom plný Božích milostí, 

strom veľký ako celá Zem, 

taký strom ja veľmi chcem. 

Roman ĎURIŠ 

! 

FERO 

Fero že je psychopat 

Prečo Veď len hral sa rád. 

Vonku v piesku, s formičkami. 

S ním ste nikdy neni samy. 

Vždy vám on rád pomôže 

a samotu premôže. 

Zavreli ho. 

Čo už teraz 

Iba slzy po ňom zbieraš. 

Pokropili celú dlážku 

a vyryli do nej drážku. 

Slzy tečú jak prúd krvi, 

ale Fero nebol prvý... 

Zavreli už mnohých pred ním. 

A on bol z tých mnohých jedným. 

Jedným prstom na ruke 

a dievčatkom na lúke. 

Jednou hviezdou na nebi, 

ale nie, kdežeby... 

Roman ĎURIŠ 

ODCHÁDZAŠ 

Vidím už len tvoj obrys v diaľke, 

ďalšia ruža mi zhynula v skalke. 

Stále si ďalej, mizneš za obzorom. 

Myslel som si, že budeme vzorom. 

Že sa budeme mať veľmi radi, 

no zostaneme aj kamarádi. 

Teraz si preč 

a zase som sám, 

keby som mohol 

aj nebo ti dám. 

No nebo nechajme tam kde je, 

veď aj na Zemi dobre je. 

Keď nie si ty, tak príde ďalšia 

a možno to bude ruža krajšia. 

No ešte niečo ti chcem povedať, 

mal som ťa dievča veľmi rád. 

Roman ĎURIŠ 

45!

SPONZOR 

GCM: 

Predmety 

umeleckého 

kováčstva vyrába 

MONTEX s. r. o. 

46 

Dolnočermánska 30 

Tel.: 087/566 318 

Tel./fax: 087/566 427 

www.monet.sk/montex

SPONZORI GCM: 

TC 

tax 

company 

TAX COMPANY, komanditná spoloènos• 

Farská 17, 949 01 Nitra 

Pokyny k využitiu kupónu „Prosím, dnes nie!”: „Študent má 

právo pomocou PLATNÉHO kupónu odmietnuť odpoveď týmto 

spôsobom - na kupón napíše svoje meno a predmet a odovzdá 

ho profesorovi so SLUŠNÝM vysvetlením, prečo mu to 

práve dnes nevychádza. Toto právo nemôže uplatniť: 

1. na písomke; 2. ak vopred vie, že bude vyvolaný; 

3. na seminároch, kde sa skúša opakované učivo. 

Kupón je platný do vydania najbližšieho čísla 

Meno: 

Predmet: 

„Prosím, 

dnes nie!” 

November 1999 

časopisu. Každý študent má právo len na 

JEDEN kupón. V každom klasifikačnom 

zázname bude osobitný zoznam 

študentov s kolónkami mesiacov. 

Ak študent uplatní svoj kupón, 

profesor označí jeho kolónku 

na daný mesiac svojím 

podpisom, čím 

študent stráca nárok 

na ďalšie 

použitie kupónu.” 

Redakčná rada: 

Šéfredaktor: 

Kristián Šeffer 

Zástupkyňa šéfredaktora: 

Jana Mrázová 

Redaktori: 

Veronika Vahalová, Mária Pietová, Lucia Mikulcová, 

Eva Tináková, Soňa Pauková, Monika 

Ažaltovičová, Katarína Dobošová, Martin 

Gallus, Lea Simaichlová, Ľubomír Andrísek, 

Viktor Horka, Kristína Gašparíková, Kristína 

Maczvaldová 

Technická pomoc: 

Marek Hamran, Dušan Poláčik 

Zodpovedný pedagóg: 

Tomáš Lengyelfalusy 

Grafická úprava: 

Peter Horváth 

E-mail: 

phorvath@francis.studnet.sk; 

phorvath@post.sk 

Časopis neprešiel jazykovou úpravou 

Náklad: 

550 ks 

Tlač: 

Garmond

VIEROZVESTI VIEROZVESTI

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?