VIEROZVESTI

IX. 1999/2000 Číslo 10 Cena 8 Sk 

NOVÉRočník 

Časopis študentov Gymnázia sv. Cyrila a Metoda v Nitre 

http://www.home.sk/public/novevierozvesti/ 

VIEROZVESTI

Môj prvý editoriál 

KRISTÍNA STANČOVÁ 

Chodby školy nám spustli, študenti sa kamsi 

vytratili, škola je zrazu akási prázdnejšia..., 

ale nie o tom som chcela. Vonku je 

nádherne, všade cítiť nezvratne prichádzajúce 

leto, slnko usilovne a neúnavne zvyšuje 

svoju intenzitu, ľudia pomaly ale isto 

hnednú ..., ale ani o tom som nechcela. 

Chcela som vám len niečo oznámiť. S odchodom 

našich štvrtákov sa zmenilo veľa 

vecí. Právo najstarších a „najrozumnejších“ 

študentov pripadlo nám - tretiakom, rady 

čakajúcich hladných krkov pred jedálňou sa 

aspoň do augusta nepomerne zmenšili a nastala 

i jedna drobná zmena v najčítanejšom 

časopise našej školy - má nového šéfredaktora, 

lepšie povedané šéfredaktorku (ale pokojne 

ma môžete oslovovať tak, ako doteraz, 

na tituly si nepotrpím). Predstavovať sa 

vám tu nebudem, to má na starosti niekto 

iný o niekoľko strán ďalej (ale neuverte 

všetkému!). 

Chcem vám len povedať, že je pre mňa 

veľkou cťou byť šéfkou časopisu, ktorý čítajú 

takí skvelí ľudia ako ste vy. A čo ma 

ešte veľmi teší, je to, že si nekupujete časopis 

len kvôli kupónu, ale si pomocou neho 

rozširujete obzor svojich vedomostí a informácií 

o tom, čo sa deje (prípadne nedeje) 

v našej milovanej škole. 

Nechcem tu robiť žiadne vyhlásenia, ani sa 

zaväzovať k tomu, čo všetko v časopise 

,pribudne či odbudne, čo sa zmení a čo zostane 

..., veď to všetko časom sami zbadáte. 

Ja mám za úlohu vám prvom rade oznámiť, 

že na poste šéfredaktora časopisu Nové vierozvesti 

nastala „nepatrná“ zmena, a to tá, 

2 

že chalana nahradila baba. Dúfam len (a zároveň 

tomu verím), že tým úroveň časopisu 

neklesne a bola by som nesmierne rada, 

keby jeho kvalita bola funkciou času. 

Tak mi Pán Boh pomáhaj! 

P.S.: V úvode som spomínala slniečko 

a veci s tým spojené. Myslím, že k tomu 

neodmysliteľne patrí i obdobie dvoch mesiacov, 

ktoré študenti nielen našej školy 

sobľubou nazývajú „vytúžené prázdniny“. 

Verím, že sa na ne už strašne tešíte a s radosťou 

sa k vám pripájam i ja. Tak si zaželajme 

veľa tepla, vody, vzduchu, ale predovšetkým 

primerané množstvo bronzu na 

tele. A to je asi všetko.

Spoznávame ťa, ty si 

jeden z nás... 

IGOR HANKO 

Tieto slová z najvydarenejšieho pokusu o muzikál 

bohoslovcov z Nitry, nezneli iba na doskách, 

ktoré „znamenajú svet“, ale snáď najkrajšie 

pri pohľade na žiariace oči plné radosti 

zočakávania „internátnikov“, kto je ten „vymodlený“ 

kaplán pre GCM. Dnes však musím 

povedať, že príbeh Jozefa na tejto škole sa už 

dohral. 

Keď ste sa ma pred dvomi rokmi v časopise 

Nové vierozvesti pýtali, či sa zhoduje práca na 

škole s mojou predstavou poslania kňaza, medzi 

iným som povedal, že poslanie kňaza podľa 

mňa spočíva v tom, že ide tam, kam ho Boh posiela. 

Práve z tohto uhla pohľadu vnímam v posledných 

dňoch vetu zo Skutkov apoštolov, ktorú 

počul Abrahám a reprodukoval sv. Štefan: 

„Odíď zo svojej krajiny a od svojich príbuzných 

a choď do krajiny, ktorú ti ukážem.“ (Sk 7, 3) 

Iste ste počuli, že som prijal ponuku otca kardinála 

a od budúceho akademického roku odchádzam 

študovať biblickú teológiu na „PONTIFI- 

CIA UNIVERSITA GREGORIANA“ do Ríma. 

Odchádzam z milovaného GCM, od svojich 

„drobcov“, priateľov a kolegov do krajiny, 

v ktorej sa stanem študentom, aby som mohol 

novou formou poznávať kto je Boh a plniť tak 

svoje poslanie, podobne ako Abrahám. 

Milovaní priatelia! Od vás sa nedá odísť iba tak: 

„Odchádzam. Bolo mi s vami fajn. Majte sa tu 

pekne.“ Veď to, čo sme spolu prežili, sa nedá 

len tak jedným šmahom ruky otočiť, ako ďalší 

popísaný list v denníku. Chcem vám v tejto 

chvíli povedať, i keď to nebolo vždy jednoduché, 

že od prvého dňa až po posledný som prežíval 

veľkú radosť zo všetkých vás, ktorí ste 

sami seba objavovali, nachádzali, prijímali 

a stávali sa stále podobnejšími obrazu, na ktorý 

ste boli stvorení. Zároveň som sa nesmierne tešil 

každej vami prijatej aktivite, ktorá vám pomáhala 

na ceste k budovaniu priateľstva, spoločenstva 

a Božej rodiny. Dnes som vďačný 

Bohu, že som mohol byť pri tom. Tieto slová 

nechcú byť lúčením, sú iba ďakovnou modlitbou 

Bohu za to, že mi dal stretnúť, spoznávať 

a pomohol milovať krásnych ľudí v každom 

jednom z vás. 

V závere týchto niekoľkých nesúvislých viet, 

povzbuďme sa testamentom apoštola, ktorému 

Kristus zveril Cirkev. Nachádzame ho 

v Druhom liste sv. Petra: „Vynaložte všetko úsilie 

na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, 

k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, 

k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, 

k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej 

náklonnosti lásku. Ak toto všetko máte a ak 

sa to rozhojňuje, nebudete nečinnými a neplodnými 

v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista.“ (2 

Pt 1, 5-8) Nech prázdniny vo Veľkom Jubileu 

2000, každému z vás umožnia nové poznávanie 

nášho Pána. 

Žehná vás a o modlitby prosí váš kaplán Igor! 

3

Domáca úloha 

na prázdniny 

KAROL ŽÁK 

Počas mojich gymnaziálnych štúdií každú 

výročnú správu zakončil riaditeľ týmito slovami: 

„Uvedomte si, že i cez prázdniny zostávate 

žiakmi školy - preto nezabúdajte na 

učenie a dobré správanie.“ „De jure“ mal 

pravdu. V skutočnosti nám študentom tieto 

slová pripadali veľmi frázovité a priznám sa, 

že nám hrozne liezli na nervy. Nie že by sme 

sa chceli cez prázdniny nejako zle správať či 

zanevrieť na školu, ale vadilo nám, že ktosi 

chce organizovať ešte i naše zaslúžené voľné 

dni. 

Toto všetko sa mi vybavilo v spomienkach 

(a je to už viac než 30 rokov!), keď som bol 

požiadaný napísať vám niekoľko riadkov na 

prázdniny. Ak teda čakáte, že budem napomínať, 

karhať, predpisovať vám povinné hodiny 

štúdia či opakovať nejaký morálny kódex 

študenta gymnázia, čakáte zbytočne. 

Namiesto toho vám odcitujem krásnu vetu 

sv.Augustína - učiteľa Cirkvi spred takmer 

1500 rokov - ktorú tí starší z vás už iste poznajú 

z hodín kresťanskej etiky a ktorá ani 

stáročiami nič nestratila na aktuálnosti: 

„Miluj a rob, čo chceš!“. Obe jej časti sú 

mladému človeku veľmi blízke, iba akosi 

pričasto ich nevie zladiť dohromady. Druhá 

časť bez prvej vedie k anarchii a postupnému 

sebazničeniu. A tú prvú často chápeme úplne 

inak, než je myslená. 

Teda nie príkaz či zákaz rodiča, učiteľa, riaditeľa 

či dokonca orgánov verejnej moci, ale 

LÁSKA mi nedovolí, aby som celé prázdniny 

využil egoisticky iba pre seba. 

LÁSKA mi zabráni konať niečo, čo je v rozpore 

s Božími či ľudskými zákonmi (hoci ma 

pri tom nikto nevidí). 

LÁSKA ma bude nabádať, aby som popri 

potrebnom oddychu nezabúdal ani na službu 

blížnym, najmä starým, chorým, opusteným. 

LÁSKA je ten zázračný liek na všetky problémy, 

obavy, depresie, nepochopenia a sklamania. 

LÁSKA mi dá pochopiť, že hoci celou svojou 

prirodzenosťou túžim byť milovaný, 

omnoho dôležitejšie je aktívne milovať 

iných. 

Ak teda budeme znova pociťovať túžbu robiť 

si, čo sa nám zachce, spomeňme si i na túto 

nutnú podmienku a skúmajme, či je naša láska 

skutočná. A nebojme sa, veď skutočná 

láska nemusí byť v rozpore s oddychom, 

športovaním, turistikou, stretaním sa s partiou 

mladých ľudí, ba ani so zábavou, dobrou 

modernou hudbou či tancom. 

Možno i môj starý riaditeľ pred 30 rokmi to 

myslel práve takto. No bola iná doba a ja vo 

svojich 16 - 18 rokoch som tiež chápal veci 

inak. Dnes ako riaditeľ vám všetkým úprimne 

ďakujem za uplynulý školský rok a na 

prázdniny, ale i do života vám dávam domácu 

úlohu s jediným bodom programu: 

„Miluj a rob, čo chceš!“ 

4

8. ročník 

festivalu LUMEN 

ANKA BADENDIECKOVÁ 

Aj v Jubilejnom roku sa uskutočnil festival 

Lumen a to presne 5. a 6. mája v športovej hale 

Slávia v Trnave. Mnohí z vás tam boli a zažili 

atmosféru jednotlivých koncertov skupín či už 

zo Slovenska alebo zo zahraničia. Heslom sa 

stali slová Ježiša Krista, ktoré mu veľmi ležali 

na srdci „ABY VŠETCI JEDNO BOLI...“ (Jn 

17, 21). Čo o sebe prezradili niektoré osobnosti 

a skupiny sa dočítate v nasledujúcich riadkoch. 

Vašo Patejdl, ktorý mal na starosti otvorenie 

festivalu nám medzi inými peknými a známymi 

piesňami zaspieval aj pieseň Voda, čo ma drží 

nad vodou, pri ktorej ho účastníci sprevádzali 

svojim spevom. Ako správni novinári sme 

striehli a čakali na stretnutie s ním, aby sme mu 

mohli položiť zopár otázok. 

Čo si ceníte na mladých ľuďoch 

Všeobecne na mladých ľuďoch hádam najviac 

si cením ich aktivitu. Mám troch synov v takomto 

veku a najdôležitejšie nájsť si presný 

smer, cieľ v živote a potom ho postupne napĺňať. 

Kto, alebo čo vás dokáže najviac potešiť 

V živote človeka vždy poteší ak vidím alebo 

počujem, že to, čo robím je užitočné, že sa to 

ľuďom páči a že to prináša nejaký osoh. Aj vy 

mladí určite neskôr pochopíte za čím ide každý, 

mať pocit užitočnosti v ktoromkoľvek povolaní. 

Akú najväčšiu zmenu ste v živote zažili 

Bojím sa zmien, nemám ich rád, nemám rád neistotu. 

Moja najväčšia zmena na ktorú si spomínam 

bolo, keď som odchádzal zo skupiny Elán. 

Pred štyrmi rokmi sme sa s chalanmi dali opäť 

dohromady. Dúfam, že keď sa Jožo uzdraví, že 

si opäť spolu zahráme na pódiu. 

Mojím obľúbeným gospelovým spevákom je aj 

Rišo Čanaky, ktorý to na pódiu dokáže rozprúdiť 

a každému ponúknuť niečo čo ho celkom 

osobne osloví. Obdivujem ho pre jeho otvorenosť 

a vyrovnanosť po každej stránke. A svedčia 

o tom aj jeho nasledujúce odpovede. 

O čo ťa obohacuje spievanie a, hranie na gi- 

5

tare 

Spevom môžem vyjadriť to, čo by som nedokázal 

dať navonok slovami, veľmi to dopĺňa komunikáciu 

s ľuďmi. 

Čo z najdrahších vecí vlastníš 

Asi vlastný život. Z tých materiálnych možno 

auto alebo byt, ale aj to ešte nie je prepísané na 

mňa. 

Ako dokážeš prijať podraz najlepšieho priateľa 

Naučil som sa nebrať všetko vážne alebo hneď 

neveriť všetkému čo sa hovorí, ale určite by 

som to veľmi ťažko znášal. 

Rišo nám upresnil aj informácie o prírastku do 

rodiny ktorý spolu s manželkou čakajú. Veľmi 

sa na dieťatko teší a dúfa, že bude dobrým otcom. 

Bude sa snažiť dieťatku čo najlepšie priblížiť 

nášho nebeského Otca. 

Rocková skupina Three Crosses je z USA. V súčasnosti 

je päťčlenná a jej vytvorenie nebolo 

také jednoduché. Vznikla po dlhom predieraní 

sa životom na konci dlhej, tmavej a nebezpečnej 

cesty. Som veľmi rada, že som sa mohla 

rozprávať s jedným členom skupiny, zároveň 

som si precvičila angličtinu čo ma tiež nesmierne 

potešilo a najmä to, že všetkému rozumel, čo 

so sa ho chcela spýtať. Mnohí si myslia, že hudobný 

štýl rock nemá miesto na takomto festivale, 

mnohí zastávajú názor, že je to príliš tvrdá 

hudba. Oni však sa snažia prostredníctvom 

tohto hudobného štýlu pritiahnuť mladých 

k Ježišovi, hovoriť o ňom z vlastných skúseností 

adať všetkým šancu a otvoriť im oči aj tým ktorý 

to už dávno vzdali. Spevák Steven sa nechal 

zasypať otázkami. 

What was the biggest change in your live 

The biggest change in my live was whenever 

I see Jesus as my lord and saviour. 

Who writes your songs Itś nice to hear it and 

the music is also interesting. 

I write the words all the songs and diferent 

friends write the music. 

What person is on the first place in your life 

Jesus is first in my life then my wife and my 

three children. 

What ideas are the main in your songs 

Is for people to follow Jesus Christ that understand 

that they need Jesus to go in Heaven. 

Can you say a message to our students 

This is Steven from Three Crosses and I hope 

You have a wonderful year and don´t forget to 

study hard and listen Three Crosses, trust Jesus 

and you´ll have a great life. 

Aká bola najväčšia zmena v tvojom živote 

Najväčšia zmena v mojom živote bolo, keď 

som spoznal Ježiša ako môjho Pána a Spasiteľa. 

Kto píše vaše piesne Je pekné počúvať ich 

a hudba je tiež zaujímavá. 

Ja píšem slová všetkých piesní a rôzni priatelia 

píšu hudbu. 

Aká osoba je na prvom mieste v tvojom živote 

Ježiš potom moja žena a moje tri deti. 

Aká je hlavná myšlienka piesní 

Je pre ľudí aby nasledovali Ježiša Krista, pochopili, 

že potrebujú Ježiša aby sa dostali do 

neba. 

Môžeš študentom povedať nejaký odkaz 

Tu Steven z Three Crosses, dúfam, že máte 

nádherný rok, nezabudnite tvrdo študovať, 

apočúvať Three Crosses, verte Ježišovi a budete 

mať pekný život. 

6

Čo je pre vás ako skupinu maximálne otravné 

- Keď sme na koncerte a ľudia nereflektujú na 

to čo hráme a spievame. Potom sa aj nám zle 

hrá. Nestáva sa to však často. 

- Maximálne otravné je to keď zvukári si nedávajú 

pozor na svoju prácu a neozvučia nás tak 

ako majú. 

- Jediné čo mi vadí na gospelovej hudbe je 

kompromis so svetovou hudbou. Myslím si, že 

to posolstvo evanjelia, že J.K. zomrel za nás je 

v skladbách zastrená, nepodávaná jasne. 

Čoho sa v živote nedokážete vzdať 

- Bez toho, aby som vymenoval poradie hudba, 

manželka, Boh. 

- Neviem. 

- Všetkého sa možno vzať jedina Boha nie. 

Prezradili nám, že koncom júla, zač. augusta by 

malo uzrieť svetlo sveta ich nové a zároveň 

prvé CD-čko. Držím im, samozrejme, palce, 

aby sa im vydarilo a aby malo pozitívny ohlas. 

Celý festival Lumen ukončila svojím vystúpením 

v sobotu o 21:00 hodine nemecká danceflorová 

skupina Normal Generation . Tvoria ju 

traja osemnásťroční chlapci Steve, Simon 

a Marc. Steve a Marc sú dokonca bratia. Ako 

sa hovorí zlatý klinec na koniec a veru tak aj 

bolo. Práve ich koncert bola jedna veľkolepá 

show s maximálnym nasadením svetelných 

efektov, doplnená koncertnou pyrotechnikou. 

Nik by nepovedal, že pri ich piesňach sa postavia 

aj tí, čo dovtedy sedeli. 

Was bedeutet Got im Euren Leben 

Steve.: Got bedeute eigentlich alles fuer mich. 

Ich kenne ihn seit 5 Jahren und seit dem verbringe 

ich mit ihm jeden Tag. 

Simon.: Ist einfach ein Freund fuer uns, der 

uns hilft mit den Problemen mit den wir reden 

koenen. 

Was mach ihr sonst niňoch Geht ihr zu 

Schule oder habt ihr einen Job 

Steve.: Ich mach eine Bibel schule neben bei 

und verkaufe noch Handys. 

Simon.: Ich gebe Klaviruntericht und bin 

Musiker. 

Marc.: Hauptsächlich musik und arbeite noch 

neben bei kleinere Jobs. 

Wenn ihr auf eine verlassene Insel gehen soltet 

welche drei Dinge wuerdet ihr mitnehmen 

und warum 

Steve.: Bibel - es ist das interesanteste Buch, 

du kannst ewig drin lessen und es wird trotzdem 

nicht langweilig. Du endeckt immer was 

neues. Klavir - um zu spielen und ich wuerde 

eine Frau mitnehmen. Ich denke es ist ganz nett 

jemanden dabei zu haben. 

Simon.: Ich wuerde ein grosses Boot mitne- 

7

hmen um von der Insel zu kommen. Motor und 

Benzin. 

Marc.: Auf jeden Fall eine Stereoanlage, ein 

Album von den neusten Hits und ich wuerde 

mir wuenschen mit den Simon im Boot mitzufahren 

wenn es mir einmal langweilig wird. 

Wie gefällt es euch in der Slowakei 

Steve.: Die Leute sind ziemlich nett, die uns 

hier betreuen. 

Simon.: Wir hatten im Hotel ein richtig gutes 

essen etwas vom Rhee. 

Marc.: Das essen war echt gut und bilig. 

Welche Person ist in euren Leben auf der ersten 

Stelle 

Steve.: Jesus. 

Simon.: Auch Jesus er wurde Mensch. 

Marc.: Jesus. 

Was koennt Ihr unseren Lessern adressieren 

Steve.: Es wäre cool wenn sie uns einladen wuerden. 

Wir moechten noch die Slowakei kennenlernen. 

Also wenn ihr uns haben wolt laut 

rufen und wir kommen oder uns im Internet anklicken 

www.normalgeneration.de. Noch zwei 

Sachen. Ihr habt sicher mitgekricht das wir 

Christen sind, ich kanns nur empfehlen. Es ist 

eure Entscheidung aber Jesus ist wirklich cool. 

Zum anderen beim spuelen erst die glässer, 

dann das Besteck, dann die Teller und dann die 

Toepfe. 

Čo znamená Boh vo vašom živote 

Steve.: Boh znamená vlastne všetko pre mňa. 

Poznám ho päť rokov a odvtedy s ním trávim 

každý deň. 

Simon.: Je jednoducho pre nás priateľom, ktorý 

nám pomáha s problémami s ktorým sa môžeme 

rozprávať. 

Čo ešte okrem toho robíte Chodíte do školy 

alebo máte nejakú prácu 

Steve.: Robím si biblickú školu povedľa a predávam 

mobilné telefóny. 

Simon.: Ja dávam hodiny klavíru a som muzikant. 

Marc.: Hlavne hudba a povedľa pracujem 

v menších prácach. 

8 

Keby ste mali ísť na opustený ostrov, aké tri 

veci by ste si so sebou zobrali a prečo 

Steve.: Bibliu - je to pre mňa tá najzaujímavejšia 

kniha, môžeš v nej večne čítať a napriek 

tomu sa nikdy nenudíš. Vždy objavíš niečo 

nové. Klavír - aby som mohol hrať a ženu. 

Myslím si, že je celkom milé mať niekoho pri 

sebe. 

Simon.: Zobral by som veľkú loď, aby som sa 

dostal z ostrova, motor a benzín. 

Marc.: Pre každý prípad hifi vežu, album najnovších 

hitov a prial by som si spolu so 

Simonom ísť v lodi, keď sa raz budem nudiť. 

Ako sa vám páči na Slovensku 

Steve.: Ľudia ktorí sa o nás starajú sú celkom 

milí. 

Simon.: Mali sme v hoteli veľmi dobré jedlo 

niečo zo srnky. 

Marc.: Jedlo bolo skutočne dobré a lacné. 

Ktorá osoba je na prvom mieste vo vašom živote 

Steve.: Ježiš. 

Simon.: Tiež Ježiš stal sa človekom. 

Marc.: Ježiš. 

Čo by ste mohli adresovať našim čitateľom 

Steve.: Bolo by super keby nás pozvali. Chceli 

by sme ešte spoznať Slovensko. Takže ak nás 

chcete stačí hlasno zavolať a my prídeme alebo 

nás navštíviť na internete www.normalgeneration.de. 

Ešte dve veci. Určite ste si všimli, že 

sme kresťania. Môžem to len odporučiť. Je to 

vaše rozhodnutie ale Ježiš je naozaj super. Po 

druhé pri umývaní najskôr poháre, potom príbor, 

potom taniere a potom hrnce. 

Ďakujem predovšetkým organizátorom, ktorí mi 

umožnili stretnúť sa s jednotlivými skupinami 

a samozrejme, že si zaslúžia obrovskú pochvalu, 

čo sa týka priebehu a celej organizácie. 

Pre tých, ktorých táto reportáž oslovila a chceli 

by sa o rok zúčastniť festivalu máme zistené aj 

predbežné termíny 4. a 5. mája 2001. Informácie, 

ktoré by sa nemali šancu zmestiť do nášho 

časopisu si môžete ešte vyhľadať na internete 

www.festivallumen.de.

Láska je silnejšia 

MONIKA ROLKOVÁ, LEA SIMAICHLOVÁ 

16. apríla v Divadle Andreja Bagara v Nitre 

vystúpili mladí ľudia Divadelného spoločenstva 

Rafael pri Kolpingovej rodine z Bošian 

so svojím muzikálom „Láska je silnejšia“ pod 

réžiou minuloročnej víťazky DOS za najlepší 

ženský herecký výkon za úlohu Lady Macbeth 

v hre Macbeth - Adely Gáborovej. 

Takto by možno vyzerala jasná, no stručná 

informácia. Vy však máte možnosť dozvedieť 

sa o tomto muzikále o čosi viac, o ľuďoch, 

o nahrávaní, o problémoch, o tom, čo pre samotných 

účinkujúcich tento muzikál znamená. 

Kto dal hlavnú myšlienku tomuto programu 

Hlavná myšlienka sa zrodila v hlave pána 

kaplána Petra Holbičku, pretože on už hral 

v muzikále Jozef Egyptský a chcel aj mladých 

do takéhoto diela zasvätiť. 

Vy všetci ste naozaj iba amatéri 

Tí, čo pripravovali tento muzikál, ako napríklad 

pani Adela Gáborová, tí sú profesionáli, 

ale my ostatní sme amatéri. 

Ako vyzeralo nacvičovanie a celá príprava 

My sme nemali domácku scénu, nacvičovali 

sme napr. v miestnosti päťkrát päť metrov. 

Pre televíziu sme natáčali pri troch stupňoch 

Celzia v decembri, kameramani mali rukavice 

a my bosé nohy a to všetko stmeľuje 

ten kolektív a keď niekto povie, že s tým už 

končí, je mu to ľúto, lebo vždy niečo nové 

niečo zažije, vždy nových a nových ľudí 

stretne a má pocit, že to čo robí, má nejaký 

zmysel. 

Aké najväčšie problémy ste mali pri nacvičovaní 

Choreografia - my sme neboli na takúto robotu 

zvyknutí, prvé dni sme vôbec nechodili, 

9

mali sme svalovicu. 

Koľko trvala príprava tohto muzikálu 

Ako narodenie dieťaťa, deväť mesiacov. 

Ako ste si vôbec našli čas 

Vedeli sme, čo nás čaká a tak sme išli do toho 

aj s tým, že čas si nájdeme. 

Čo človek zažíva po vystúpení v takomto veľkom 

divadle 

Je to perfektný pocit, keď ľudia tlieskajú 

a my sa na konci klaniame. Prvé dojmy 

z predstavenia sú také, že človek je šťastný, 

že to dopadlo fajn. 

Prvý perfektný pocti som mal, keď som prišiel 

do Nitry a do DAB dnes ráno. Vtedy 

som si vravel, že to už je pocta hrať na takomto 

javisku, na ktorom hrali aj skutoční 

profesionáli. Ale zasa pred vystúpením som 

nemal žiadnu trému. 

Ako na teba pôsobila pani Adela Gáborová 

Keďže nehrám hlavnú úlohu, tak som sa 

s ňou stretávala len v takých bežných všeobecných 

situáciách, ale pristupovala k nám 

naozaj matersky, no a bola aj prísna, pretože 

je profesionálka a tak sa snažila vyťažiť z nás 

čo najviac. 

Po tom všetkom, čo ste zažili, chceli by ste sa 

stať aj profesionálnymi hercami 

Nie, viem čo to obnáša, len pri amatérstve 

a nie ešte pri profesionalite. Nie. 

Zatiaľ si nerobím nijaké plány, takže zotrvám 

skôr len takto pri amatérstve, na a potom neskôr, 

keď sa podarí, uvidíme. 

Splnilo toto predstavenie vaše očakávania 

Štyri týždne pred premiérou sme nemali ešte 

ani scénu, takže sa ani nevedelo, či vlastne 

ukážeme verejnosti to, na čom sme niekoľko 

mesiacov dreli, ale naše očakávanie to prekročilo 

ďaleko, ďaleko. Jedna vec je, že sme 

to dokázali spraviť, druhá vec je, že to chodíme 

hrať a tretia vec je to, že sme to dokázali 

dať na CD-čka a kazety a takto si každý doma 

ten dej môže premietnuť. Je to možno taká 

rozprávka, ktorá je vlastne z bežného života 

10 

okolo nás. 

Boli medzi tým aj nejaké sklamania, problémy 

Ohromne silný duch bol medzi nami a všetko 

sa riešilo férovou cestou, vždy sme sa preniesli 

cez problém. Nikto sa nad nikoho nepovyšoval, 

každý sa snažil jeden druhému pomôcť. 

(Všetkým účastníkom rozhovoru srdečne ďakujeme. 

O rozhovor sme taktiež požiadali 

choreografa muzikálu i pána kaplána Petra 

Holbičku ako jedného z hlavných tvorcov) 

Ako ste sa vôbec dostali k tomuto muzikálu 

ako choreograf 

Už predtým som robil muzikál s Adelkou 

práve s Vašim pánom kaplánom v hlavnej 

úlohe, takže sme robili muzikál Jozef 

Egyptský a na základe toho, taká overená partia 

ma oslovili. 

Čo taká choreografia vlastne obnáša 

V prvom rade choreograf nemôže byť len tanečník, 

ale musí byť hlavne aj pedagóg, aby 

to vedel naučiť tých druhých, a možno, že tu 

sa to tak práve ukázal, že títo ľudia, ktorí to 

začali robiť, nevedeli tancovať vôbec, niektorí 

troška, takže to, čo som ich naučil tancovať, 

bolo niekoľko hodín driny a spoločného 

hľadanie tanečných prvkov, aby to pre nich 

nebolo náročné, ale aj príliš jednoduché. 

Ako často ste kričali 

Na začiatku som bol veľmi mierny, potom to 

už bolo horšie, ale ja si myslím, že som na 

nich nekričal, že by som zúril, ale som ich tak 

burcoval do roboty. 

Vyzeralo to niekedy tak, že všetko padne 

Nie, lebo keby to vyzeralo, že to padne, tak to 

je neschopnosť choreografa. Zase som si povedal, 

že už keď sme to začali, tak už to dotiahneme 

do zdarného konca. Tak boli tam 

samozrejme určité krízy, keď už všetci mali 

toho plné zuby, ale myslím si, že ste mohli 

byť šťastní, že sme to dotiahli do zdarného

konca. 

pán kaplán Peter Holbička 

Ako ste spokojný s nitrianskym obecenstvom 

Ja som bol spokojní, lebo väčšinou tu boli aj 

známi, od nás z Bošian tu boli asi tri autobusy, 

takže ja si myslím, že boli veľmi perfektní. 

Čo pre vás znamená stvárnenie postavy Rafaela 

a čo to prináša pre váš život 

Rafael znamená, Boh uzdravuje človeka, alebo 

predstavuje osobu, ktorej záleží na druhých 

ľuďoch, privádza ich na správnu cestu, 

ktorú Boh má pre každého jedného z nás určenú, 

tak o to sa snažím aj vo svojom živote. 

Myslíte, že táto hra splnila svoj pôvodný zámer 

Vždy sme si hovorili, že keď ľudia pôjdu 

z tohoto predstavenia, aby si nehovorili len 

bolo to pekné, a nič viac, ale aby si možno 

niečo z toho odniesli. Keď nie nejakú myšlienku, 

tak aspoň tie piesne, ktoré majú veľmi 

silný náboj a veľmi krásnu myšlienku. 

Verili ste od začiatku, že to tých ľudí naokolo 

osloví 

My sme to všetko vložili do rúk Božích, a aj 

kde sme od začiatku nevedeli, čo vlastne 

z toho vznikne, mal to byť len taký komorný 

jednoduchý muzikál, ale potom, keď sme počuli 

hudbu, povedali sme si, že toto si zaslúži 

taký väčší projekt. 

Vieme o Vás, že ste kaplánom v Bošanoch. 

Vo voľnom čase sa určite nevenujete tancu, 

takže ako ste sa vžili do tohto tancovania, 

ktoré ste ako Rafael na konci tancovali 

No ja nehrám len postavu Rafaela, ale hrám 

aj postavu bodyguarda - takže ja sa aj zapotím, 

keď tancujem tie ostatné kreácie, takže 

som musel drieť spolu s nimi a aj kilá šli 

dole, ako tým ostatným. No a na záver odkaz 

našim študentom: Aby bol pre Vás Ježiš 

opravdivým priateľom a aby ste sa ho držali. 

11

Ako to bude, keď 

pôjdem na vojenčinu 


Najskôr to chcem upresniť, že ja sa na žiadnu 

vojnu nechystám, ale chystajú sa tam chlapci. 

Majú však ešte trošku času, aby sa definitívne 

rozhodli, či nastúpia alebo si vyberú civilnú 

vojenskú službu. Ja som sa rozhodla tento 

čas využiť a s pomocou štyroch odvážnych vojakov 

som pre nich pripravila nasledujúcu reportáž. 

Hádam sa nikto nenahnevá, ak ju budem 

prednostne venovať chlapcom do 

3.B triedy. 

Keby ste stáli pred rozhodnutím vykonať základnú 

vojenskú službu alebo ísť na civilnú 

vojenskú službu. Čo by ste si vybrali a prečo 

Miro O.: Keby som mal tú možnosť ešte raz, 

určite by som si vybral civilnú v.s.. Prečo 

12 

Základná v.s. v tejto dobe je strata času. 

Ivan R.: Vojnu. 

Gábor N.: Normálnu vojnu. Civilnú nie, lebo 

vtedy bola civilka dva roky. 

Ondrej V.: Neviem aj jedno má svoje výhody 

aj druhé. Základná v.s. lebo je kratšia. 

Čo bolo pre vás po nástupe na základnú v.s. 

najťažšie 

M.: Asi strata slobody a prispôsobenie sa vojenskému 

režimu. 

I.: Smrad z kafilérky. 

G.: Slovenčina. 

O.: Chcel som ísť domov a nemohol som. 

Na čo si nemôžete zvyknúť 

M.: Postupom času sa dá zvyknúť na všetko. 

I.: Na všetko sa dá zvyknúť... aj na smrad. 

G.: Na gumy, že stále rozkazujú. 

O.: Na zelenú farbu a služby. 

Kto, alebo čo je pre vás oporou, keď sa cítite 

akoby na vás celý svet zabudol 

M.: Jednou z najdôležitejších vecí, aby sa 

človek na takomto mieste nezbláznil je mať 

dobrých priateľov na ktorých sa dá spoľahnúť 

aj v tých najťažších chvíľach. 

I.: Tých 217 dní čo mám ešte pred sebou. 

G.: Telefonovanie a v poslednom čase pivo. 

O.: Najlepší priatelia. 

Máte aj pekný zážitok s ktorým by ste sa 

chceli podeliť 

M.: Na konkrétny si teraz nespomeniem, ale 

na vojne človek zažije i dosť pozitívnych zážitkov, 

aj keď si to veľa ľudí nemyslí. 

G.: Nie. 

O.: Z vojny Nie. 

Na čo sa najviac tešíte, keď sa vrátite navždy 

domov

M.: Asi najviac sa teším na 

slobodu, na to, že už nebudem 

obmedzovaný. 

I.: Na Tamaru. 

G.: Na kočky. 

O.: Že budem slobodný. 

Na čo nikdy nezabudnete 

M.: Na príchod do kasární 

a prvý deň v nich. 

I.: Na všetko sa dá zabudnúť. 

G.: Na chalanov, čo tu boli 

so mnou. 

O.: Na vojenčinu. 

Čo by vás v tejto chvíli najviac 

potešilo 

M.: Keby založili profesionálnu 

armádu. 

I.: Spoločnosť príjemnej 

baby. 

G.: Keby som išiel tento víkend 

na opušťák. 

O.: Keby mi Števčík povedal, 

že zajtra idem do civilu. 

Čo by ste odkázali chalanom, 

ktorých ešte takéto 

rozhodnutie čaká 

M.: Nech si uvedomia čo je 

pre nich výhodnejšie. Vďaka 

Bohu, že je tu tá možnosť, 

buď civilka, alebo vojna. 

I.: Hoďte si to. (27) 

G.: Vojnu. 

O.: Nech berú vojnu. 

Dúfam, že ten rok nebol celkom 

zbytočný a že ste si našli 

aj nových kamarátov s ktorými 

zostanete v kontakte. 

Prajem vám ešte príjemných 

27 dní a potom šťastný návrat 

domov. Držte sa 

a chráňte našu vlasť! 

LUMEN 2000 

Tak trochu iné... 

KATARÍNA CHLÚSTIKOVÁ 

Tak trochu iné predstavenie na Lumene v piatok o polnoci, Tak 

trochu iné - tanečné. Keď však pod tan.com rozumiete valčík, 

polku, čaču, balet, či dokonca nejaký ten odzemok, ste na veľkom 

omyle. Tu totiž šlo o scénický tanec. Tanec plný emócií, výrazu, 

tanec o niečom. Šlo o pár navzájom nesúvisiacich choreografií, 

ktoré predviedli traja mladí chalani, a tak priviedli okolosediacich 

(preplnený stan) k úžasu, ktorý nebol ani zďaleka 

nemý. No a keďže toto predstavenie zaujalo i mňa, nuž som sa - 

tak trochu „inak“, zo zvedavosti rozhodla, že vyspovedám týchto 

troch členov tanečného divadla ATAK z Bratislavy. 

Na úvod by sa patrilo predstaviť: 

Paľo: (šéf) Naše tanečné divadlo Atak je formácia bratislavských 

študentov, ktorí sa úplne neformálne venujú tancu a snažia 

sa to urobiť čo najlepšie, nie však pre vlastný prospech, ale 

a j pre dobro iných. 

Študujete iba na obyčajných (nie tanečných) školách 

Paľo: Áno, niektoré dievčatá však chodili a j na tanečné krúžky. 

Odkedy existuje vaše tanečné divadlo Koľko vás je 

13

Peťo: Sme spolu dva roky. Prvý rok nás bolo 

dvadsať, teraz nás je iba 16, teda 17. 

A vy traja ste sólisti 

Paľo: No, v podstate každý z nás je sólista, 

keď sa to tak vezme, len sa ešte neocitli v tej 

polohe. Títo dvaja mali už to šťastie. 

Aké projekty ste už doteraz urobili 

Peťo: Prvý projekt v ten prvý rok, čo sme boli 

spolu, sme robili tanečné divadlo Golgota 

a tento druhý rok sme urobili projekt: 

Nechcené rekviem o nenarodených deťoch. 

Choreograf si pravdepodobne ty, však Paľo 

Paľo: No, z väčšej časti, ale nie vždy. 

Jano: Väčšiu časť prinesie Paľo - návrh, ako 

to má vyzerať a niektoré veci nechá úplne na 

nás, niekedy sa dopĺňame. Keď mu povieme, 

čo sa nám napríklad nepáči, síce je toho veľmi 

málo, tak to nejako zmení, alebo, keď nám 

niečo nejde. 

Peťo: Priznám sa, v druhom projekte Paľo 

urobil taký pokus, že dal každému úlohu, vymyslieť 

si niečo na vlastnú tému, ako taký 

konkurz, alebo sebaotestovanie. A mne dal 

vlastne už tému z toho predstavenia. 

A odkiaľ čerpáš námety 

Paľo: Ja to cítim tak, že ak niečo zaujímavé 

objavím, a zdá sa mi to natoľko zaujímavé, že 

sa s tým túžim podeliť aj s inými. Potom, akosi 

automaticky to celé vidím v inej podobe, 

myšlienku pre seba - už sa k tomu automaticky 

pripája nejaký ten prejav, nejaký výraz, 

hudba, možno farba. 

A prečo si si vybral na zrealizovanie svojich 

myšlienok práve tanec 

Paľo: Ja som už skúšal všeličo a toto mi je 

také najbližšie. Nie som síce vôbec tanečník, 

ale cítim, že mi je to najbližšie, pretože niekedy 

slovom človek nevie presne vyjadriť to, čo 

cíti a v tanci sa to dá niekedy ľahšie. Neviem, 

ako je to možné, niektorým sa to zdá ako absurdita, 

ale skutočne, pocit a emóciu človek 

niekedy vyjadrí, aspoň ja, lepšie pohybom. 

Veľmi sa mi na vás páčilo, že ste dávali hrozne 

veľa do výrazu, čo sa málokedy dobre darí 

14 

i profesionálnym tanečníkom. Robí vám niekedy 

aj problémy vkladať výraz do tanca 

Peťo: Neviem, na skúškach to väčšinou ide 

vlastne iba z tej technickej stránky a to nám 

možno Paľo aj niekedy vyčíta, ale myslím si, 

že na tom predstavení sa stačí do toho vžiť 

a výraz už príde sám. 

Jano: Ja si myslím, že vec je poriadne spravená, 

iba keď sa človek do toho vloží celý a ja sa 

o to snažím. 

Ako často a ako dlho skúšate 

Jano: Dvakrát týždenne hodinu a pól. 

Mávate aj technické tréningy, alebo čisto iba 

tvoríte choreografiu 

Paľo: Myslím, že zatiaľ čisto iba choreografie. 

Neplánujete do budúcnosti zavolať si nejakých 

učiteľov tanca a venovať sa trochu 

technike 

Paľo: Neviem. 

Peťo: Ale my už budeme mať jedného učiteľa 

tanca. Janík trošku chodí na balet a tak si myslím, 

že on nás bude mať čo učiť. 

Otázka Janíkovi: Takže ty si sa dostal k tancu 

len cez TD ATAK a takto dosť ťa to zaujalo 

Áno, vlastne pred dvomi rokmi tento tu (ukazuje 

na Paľa) prišiel na našu školu a tak som 

sa tam dostal. 

Paľo, to vlastne v tvojej hlave skrsol nápad, 

že založíš nejaké tanečné divadlo a našiel si 

si na to ľudí 

No, v mojej hlave to síce skrslo, ale nápad bol 

od inakadiaľ, teda si myslím. Ja som bol len 

nástrojom, proste som sa tam dostal úplne takým 

spôsobom, že ani neviem ako, cez 

x osôb. Vôbec som nevedel kto to je, čo to je 

a tak proste prišli - narodili sa. 

Niektorým ľuďom sa včera zdalo, že ste improvizovali. 

Stáva sa vám na predstavení niekedy 

aj to 

Jano: Niekedy áno, keď sa pomýlim. Ale pri 

tomto tanci sa mi to stalo iba na skúškach, 

lebo som nejako vypadol, ale väčšina je pres-

ne daná. Niekedy napríklad, keď vyťahujem 

stuhu z tej knihy (to bola súčasť jeho tanca), 

tak tam behám po javisku ako splašená kobyla. 

Ako ste sa vlastne dostali na Lumen 

Paľo: Naše posledné celovečerné predstavenie 

„Nechcené rekviem“ videli organizátori 

Lumenu a veľmi sa im to páčilo. Chceli, aby 

sme im to tu zahrali, ale pre nedostatok možností, 

priestoru, financií a rôznych iných faktorov, 

ktoré to ovplyvnili tak, že sme to hrať 

nemohli, vznikol variant B, že na menšej ploche 

a v časovo kratšom priestore sa zahrajú 

nejaké diela menších rozmerov. 

Ktoré kapely sa vám zatiaľ najviac páčili 

Peťo: Páčila sa mi tá džezová skupina PP 

kvartet so Suchánkovou. To bolo dobré. Ten 

ich gitarista bol z hudobnín, takže keď budem 

kupovať gitaru, tak 10 percent zľava. A potom, 

čo ja viem Three Crosses - no tak, chlapci 

z Ameriky, ale nie. Bolo to celkom dobré. 

Potom, samozrejme, Atlanta, ale veď ešte nie 

je koniec, uvidíme. 

Jano: Tak celkovo, z každého rožka troška. 

Paľo: Mne sa páčilo, že dali priestor Vašovi 

na začiatku, to bolo také veľmi zaujímavé, 

také symbolické. Tiež sa mi páčila tá Suchánková 

s kvartetom, Atlanta sa mi páči kvôli 

úžasnej hravosti, ako keby štrikovali hlasivkami 

- to je úplne super. Mne sa Three Crosses 

nepáčili veľmi, bol to pre mňa veľký rachot. 

No, a posledná otázka: Čo by ste odkázali čitateľom 

časopisu Nové vierozvesti 

Peťo: Možno, ak majú nadanie, na tanec, divadlo, 

hudbu - proste umenie vôbec, tak nech 

sa snažia. Napríklad, keď niekto hrá na gitare, 

alebo spieva, nech ide s tým aj von, nech ho aj 

druhí vidia, nech nesedí len doma. 

Jano: To isté. 

Paľo: Hej, je rozdiel kameň v studni a semiačko 

v pôde. 

Za rozhovor ďakujem a pozdravujem Paľa 

Danka, Janka Špotáka a Peťa Žižáka. 

Rozlúčkový 

pestrý večer 

JANA MRÁZOVÁ 

Keď tak nad tým premýšľam... Ale nie. 

Radšej nebudem filozofovať nad tým, aké 

mohlo byť niečo krásne a super, keby sa nejaká 

maličkosť urobila ináč. Treba byť optimista, 

ako mi povedal jeden profesor. 

Prečo tento úvod Nasledujúci článok má 

predsa vyjadrovať šťastie so slzou na krajíčku, 

proste byť sladký, až lepkavý, ako to už 

býva, keď sa s niekým lúčite. Nedávno sme 

sa na internáte lúčili s (teraz už bývalými) 

štvrtákmi. Dobre, program sa ako vždy pripravoval 

dva dni pred dňom D, ale mne sa 

zdal dobrý a zábavný. Nápad, predstaviť na 

pestrom večere kultúry rôznych národov 

v podobe tanca, bol super. Len to zháňanie 

ľudí a prehováranie, niekedy až prosenie, nebolo 

až také skvelé. Chcem však poďakovať 

všetkým, ktorí sa na programe akokoľvek podieľali, 

pretože som bola milo prekvapená. 

15

16 

O štvrtákoch sa to povedať veľmi nedalo, 

lebo všetci boli po maturitách 

v búrlivej nálade a zabávali sa väčšinou 

medzi sebou. Po programe sa však 

viacerí priznali, že sa im to páčilo. 

Obecenstvo bolo celkom milé. Na to, 

že pomaly viac ľudí vystupovalo ako 

sa pozeralo, potlesk celkom ušiel. Na 

záver sa už tradične odovzdávali maturantom 

tričká, len sa mi zdalo, že ich 

nejako veľa ostalo. Asi to bolo tým, že 

podaktorí sa neunúvali na rozlúčkový 

pestrý večer, venovaný práve im, ani 

pozrieť. Nakoniec bola krátka diskotéka, 

na ktorej sa konečne nehrali kaleráby 

a všetci sa mohli dosýta vyskákať 

a vyblázniť. 

A ešte jeden ODKAZ PRE 

ŠTVRTÁKOV: Hoci rozlúčka na internáte 

nedopadla podľa predstáv, tie 

ostatné roky strávené s vami všetko 

vyvážili, pretože STE BOLI SUPER.

Báthoryč ka 

z predných radov 

JANA MRÁZOVÁ 

Zo začiatku to vyzeralo, ako keby si herci pomýlili 

predstavenie so skúškou, keď si na javisku 

zakrepčili dievčence zo Sľuku. 

Na tom by nebolo nič zvláštne, ale keď ony si 

zabudli obliecť kostýmy a nabehli v tréningových 

úboroch. Eva Pavlíková predviedla svoju 

mimoriadnu záľubu v pozeraní sa do zrkadla 

a pomenší územčistý Marián Labuda 

ml. sa zahral na mafiána. Duchaplný úvod 

ospevovaného muzikálu Báthoryčka asi málokto 

z divákov pochopil. 

Teda, na celom predstavení nebolo veľmi čo 

chápať, pretože režisér Kákoš si za hlavnú niť 

deja nezvolil príbeh, ale tanečný prejav. 

Kostyméri nechali zapracovať fantáziu, len 

mi bolo trochu ľúto hercov a tanečníkov. Že 

prečo Pretože som ani nestíhala vnímať, 

kedy sa oni stíhali prezliekať. Vždy som si 

myslela, že ľudové súbory tancujú len ľudovky 

a podobné nezáživnosti (teda aspoň pre 

mňa), ale že tancujú aj scénický tanec, tak to 

ma riadne prekvapilo. Eva Pavlíková, sťaby 

Báthoryčka, bola na pódiu sprevádzaná tancujúcou 

dievčinou, ktorá sa niektorým zdala, 

ako keby bola z gumy. Zrejme predstavovala 

grófkino kruté, nešťastné svedomie. (Len neviem, 

ktorá z tých dvoch získala väčšie uznanie 

od publika.) 

Celý muzikál bol vlastne o krvavej grófke 

z Čachtíc, hoci krvi sa diváci veľmi nedočkali. 

Ak niekto čakal, že krv potečie prúdom 

a bude sa dať pokochať mučiarskym umením, 

odišiel s dlhým nosom. Hoci kriku bolo až - 

až, zjavne to nikomu neprekážalo. Nám, sediacim 

v prvých radoch sa ušlo aj dačo zo zámockej 

stršidelnej atmosféry, vďaka ktorej 

sme sa výdatne nadýchali esenciálnych sviečok 

i smradu z ohňostrojov, ktoré znenazdania 

spestrili javisko. Kto nemá rád Woo - doo 

alebo uctievanie satana, ten nech radšej ostane 

doma. Nechcem tým povedať, že celý muzikál 

bol preplnený okultizmom, ale svoje 

miesto si tam našiel. 

Ináč, dobrá hudba aj spev sa dal zniesť, najlepší 

bol jednoznačne tanec. Tanec, tanec, tanec... 

Sľuk sa zasa raz vyznamenal, čo sa odzrkadlilo 

aj v trojnásobnej kľaňačke. Zo zadných 

radov sa možno dobre pozeralo, ale 

vpredu bolo „cítiť“ tajomnú atmosféru a bezprostredný, 

asi dvojmetrový styk s hviezdami 

DAB v Nitre. 

17

Cieľ: Schlierbach 

VERONIKA TÓTHOVÁ 

Jano, Miro, Ida, Rado, Anka, Nika, Marcela, 

Sisa, Kačena, Milan, Dušan, Paťo, sestra 

Josefa + pán kaplán Igor Hanko. Tak to sme 

boli my - kompletná zostava výpravy 2000. 

Nie na mesiac, ale do rakúskeho Schlierbachu. 

Aj keď tá cesta netrvala nejako krátko. 

Mnohí nám už predtým závideli to superné 

ulievanie a ničnerobenie, na ktoré sme sa tak 

všetci tešili. No musím uznať, že nakoniec 

sme nemali ani chvíľu voľného času. A tak 

by som vám chcela aspoň trošku priblížiť atmosféru, 

ktorú sme všetci ten celý týždeň 

sveľkým elánom a smútkom z toho, že sa budeme 

musieť vrátiť domov, prežívali. 

Tieto udalosti boli použité zo zápiskov 

s podrobnými udalosťami celého päťdňového 

diania: 

Konečne 25. apríl - utorok, posledný deň veľkonočných 

prázdnin. Je okolo 5:30 ráno. 

Nemôžem vôbec zaspať. Len tak ležím v posteli 

a premýšľam o ceste, o tom, čo nás tam 

všetkých čaká... Mám už všetko zbalené Počkať! 

Walkman, kazety - niečo S, zubná kefka, peniaze 

foťák, denník,... A ešte jedna maličkosť 

18 

- pas. No hádam mám všetko. 9:00 - pomaly 

sa vytrácam z domu. Posledná rozlúčka s mojou 

izbou, rodičmi, súrodencami. Ešte by som 

mala skočiť do obchodu kúpiť nejaký 858 výrobok 

- to aby som tam aspoň v žalúdku cítila 

teplo domova. Už som v škole - nie že by som 

tam chcela práve ísť, ale vonku sa trošku 

schladilo. Dúfam, že budeme mať dobré počasie. 

Ešte rozlúčka s pánom riaditeľom, zástupcom 

a vrátničkou a autobusár môže potočiť 

kľúčikom. 

Asi takto sa to všetko začalo. My dvanásti 

sme sa moc nepoznali, ale šesťhodinová cesta 

nám stačila na zblíženie. Veď zvuk dvoch gitár 

a naše hlasy robia svoje. Blížime sa k hraniciam. 

Každý usilovne hľadá svoj pas a zakrýva 

fotku. NAJ pas bol pánov kaplánov. 

Ten tam mal pečiatok od výmyslu sveta, ale 

aj pekné manekýnske foto. Ale to sme mali 

viacerí. Pán kaplán začal na rakúskych hraniciach 

rozprávať vreči nemeckej. No neviem, 

či ho colník dobre pochopil. Hlavná vec, že 

my sme mu rozumeli - ale koniec koncov mu 

to ide dobre. A tak sme vstúpili do rakúskej 

zeme. Už len pár hodín a sme tam! Cesta cez

Heinburg, Wien, dlhočizná diaľnica... 

O 13:00 bus stíchol, lepšie povedané, my sme 

stíchli a bolo počuť len natriasajúci autobus. 

Podaktorí zaspali, baby si niečo čítajú, iní 

len tak ležia. Ja sa snažím všetko zapísať. Asi 

sa zbláznim. Kedy tam už budeme! Polhodinová 

cikpauza nám stačila nielen na CIK, ale 

aj na PAUSE - vybláznenie na šmýkačke určenej 

pre „kindern“. 

KONEČNÁ - po mnohých zákrutách tu (práve 

odbili hodiny 16:30), v Schlierbachu. 

Neviem zistiť, či je to dedinka alebo malé 

mestečko, len viem, že je tu strašne pekne. Po 

privítaní schlierbachským direktorom, nám 

ukázali neobývaný internát, ktorý sa stal našim 

päťdňovým domovom. Ak si niekto sťažuje 

na naše schody, mal by si vyskúšať tie 

u nich. Babské a chalanské izby boli od seba 

len pár metrov. Často sme návštevy neprevádzali. 

Väčšinou sme viedli „mnohológy“ cez 

okná v izbách. Potom sme si spravili menšiu 

prehliadku gymnázia - katakomb. Vôbec som 

sa tam v prvom momente nevedela zorientovať. 

Myslím, že som nebola sama. Majú veľ- 

19

mi peknú školu. No najviac sa mi páčila ich 

bombová knižnica. Musím povedať, že aj tu 

nás prenasledovala matika - teda pán profesor 

Tomáš Lengyelfalusy, ktorý sa na nás z obrazu 

usmieval, keď sme prešli okolo. Večer 

sme si zašportovali na ich tartanových ihriskách. 

Potom bola svätá omša v krásnom veľkom 

kostole. Nasledovalo blúdenie do izieb. 

Bomba nakoniec - sprchy. To nám teda dobre 

dlho trvalo, kým sme ich našli, lebo boli niekde 

v škole na prvom poschodí. Mimochodom, 

my ich máme osem, ale koľko majú 

chalani, zatiaľ nevieme. Prvá večierka nezačala 

o 22:00. Veď komu sa chcelo ísť spať. 

Ale zase dlho sme tiež nevydržali. Boli sme 

vyčerpaní z cesty, no museli sme nahrabať 

energiu na nasledujúci deň. 

Streda - 26. 4. Je 6:28 a nedá sa zaspať, pretože 

tie strašné hodiny odbíjajú každých 15 

20 

minút, no o šiestej ráno bili minimálne dvadsaťkrát. 

No, aby som pomaly vstala z tej 

postele. Umyť zuby, učesať, skultúrniť izbu. 

Vonku vyzerá, že bude celkom teplo. Po svätej 

omši a raňajkách (varia výborne) nastáva 

práca na nasledujúce tri dopoludnia. Pracovali 

sme na projekte pre naše GCM - to bolo 

našim hlavným poslaním. Hneď nám zmizol 

úsmev, no nakoniec sme to s Božou pomocou 

a s pomocou schlierbachských PC maniakov 

nejako zvládli. 

No, nechajme tú prácu prácou, veď pozornosť 

treba venovať aj výletom. Jedným z nich bola 

menšia túra po svojich na neďaleký Grillparzer. 

Ešte že sme tam mali jedného gentlemana, 

ktorý nám pobral ruksaky a šľapal s nami 

pomaly, keď sa tí rýchlejší a výkonnejší od 

nás slimákov odtrhli. Po takej hodinke sme sa 

tam nejako dotrepali. My baby sme plne ob-

sadili oddychovú lavičku a mohlo sa začať 

dýchanie čerstvého horského vzduchu. Za ten 

pohľad na ešte zasnežené hory by som nič nevymenila. 

Po chvíle začali cvakať foťáky. 

Boli to naše prvé hromadné fotky - to sme si 

aj dobre dlho zapózovali. Večer sme mali 

stretnutie s opátom, ktorému sme natrhali 

poľné kvety cestou späť. 

Štvrtok 27. 4. Dnes sa nedeje nič zvláštne. 

Poobede sme boli v benediktínskom kláštore 

v Kremsmunstri, kde nás opát pozval na 

drink. My sme sa mu za to odvďačili piesňou. 

21

Inak, pomaly si začíname zvykať na bludisko. 

Chceli sme hrať večer schovku, len nás prísne 

strážili naši milí starostliví strážcovia. A tak 

z toho nič nebolo. Večer sme hrali futbalový 

zápas. To by ste neverili, ako hrajú dievčence. 

Sice aj s rukami, no pár gólov padlo aj 

tak. Dokonca pán kaplán Hanko si radšej vyvrtol 

členok, len aby nemusel v bráne chytať 

tie šupy. 

28. 4. 2000 - piatok. Naplno vychutnávame aj 

tie posledné chvíle v hradbách gympla. Doobeda 

sme sa boli pozrieť, ako prebieha vyučovanie 

u nich. Samozrejme, bez navštívenia 

nejakého toho mesta sme nemohli ostať. Veď 

treba pomíňať šilingy a urobiť nákupy. Tentokrát 

to bol Linz, kde sme len tak neboli. Boli 

sme v múzeu budúcnosti, ktoré nám priam 

učarovalo. Používať takéto vynálezy v normálnom 

živote by nemuselo byť zlé. A tak nastal 

večer, čas preventívneho balenia. Všetci 

by sme tam veľmi radi zostali, veď komu by 

nebolo smutno za týždňom plným zábavy, 

smiechu. Ale doma nás čakajú spolužiaci, kamoši 

a rodina s nádejou, že im niečo z toho 

super výletu prinesieme. 

Usilovne hádžeme do tašiek, čo sa dá, len aby 

sme tu nič nezabudli. Odvliekli sme ťažké 

tašky do autobusu a ešte sme sa rozlúčili so 

všetkými, ktorí nám tento pobyt u nich umožnili. 

Ako vďaku sme im podarovali slovenské 

šúpolienky a dajaký ten aperitív. Odbila desiata 

hodina a nám zostávalo len mávať rukami... 

Zvyčajne býva cesta tam dlhšia ako späť. 

V našom prípade to bolo naopak, pretože sa 

na hraniciach vyskytli menšie problémy. 

Takže sme si tam postáli hodinu a pol (to 

bolo asi znamenie, aby sme tam zostali.) 

Domov do Nitry sme sa vrátili okolo 19:00. 

Síce trošku smutní, že v pondelok opäť do 

školy. Veľmi rada by som sa tam opäť vrátila, 

čo bohužiaľ možné nie je, ale ako hovorievam, 

vždy musí byť aj druhá cesta a tou sú 

v tomto prípade krásne spomienky. Som rada, 

že som sa takej akcie mohla zúčastniť a spoznať 

spolužiakov z ostatných tried, pretože je 

to dobrý pocit, keď sa stretneme na chodbe 

a pozdravíme sa. Tak by som aspoň touto 

cestou chcela pozdraviť celý „schlierbachský 

výber 2000“. 

22

Ako víly vence vili 

alebo výlet 3.C 

KRISTÍNA BEDNÁROVÁ 

Siréna. Jej ohlušujúci piskot ma znervózňoval. „Vstávaj!“ Aha, 

tak to teda nebola siréna ale budík, ktorý ma budil o 4:30 ráno. 

A tak sa to všetko začalo, mali sme pred sebou krásne tri dni 

plné oddychu a zábavy. 

Zraz na stanici v Nitre o 5:30 sa vydaril. Každý aspoň s dvoma 

taškami, v ktorých bolo viac jedla ako šiat, ešte s trochu zalepenými 

očami, kráčali sme v ústrety dobrodružstvu zvanom: školský 

výlet 3. C. 

A tak sme slávnostne nastúpili do vlaku smer Leopoldov. 

Sprievodca bol veľmi milý a informovaný, zdvihol nám náladu 

až na bod mrazu. 

Z Leopoldova sme pokračovali rýchlikom až do Kraľovian, kde 

sme nastúpili na ďalší vláčik do Oravského Podzámku. Po ceste 

sme si ujedali zo svojich zásob a tak si zmenšovali váhu našich 

tašiek. V Oravskom Podzámku sme si urobili menší výlet na 

Oravský zámok, ktorý sa vypínal na jednom brale a keď som sa 

pozrela hore vôbec sa mi tam nechcelo ísť. (Ešteže sme si dali 

tašky do úschovne.) 

23

24 

Pod hradom bolo pár stánkov so „suvenírmi“ a možnosť kúpy 

ihneď využili naši chlapci, keď si kúpili červeno-čiernu „futbalovú“ 

loptu, ktorú v momente patrične vyskúšali. Potom sa 

už mohla začať aj prehliadka zámku, ktorý bol vskutku nádherný, 

nebyť toho príjemného sprievodcu. Áno, to bol už druhý, 

čo nám popravil náladu a okrem toho sršal vtipom až-až. 

Ale treba uznať, že bol „namakaný“ t. j. jeho vedomosti presahovali 

tie naše o hodný kus. Na takmer najvyššom sprístupnenom 

mieste zámku sme si pozreli 

ukážku šermiarskej skupiny 

z Bojníc. Boli skutočne 

veľkolepí, dokonca mali dobové 

kostýmy (čo som ich ľutovala, 

lebo bolo 32 °C). Po 

návšteve rôznych izieb, salónikov 

a spální sme sa išli 

schladiť do mučiarne. Po upozornení 

„neskúšať na vlastnom 

tele“ sme sa len pozerali. 

Môžem vám povedať, že to 

bolo kruté. Prehliadku sme 

ukončili v múzeu a po prejdení 

zvyšku schodov (spolu ich 

bolo asi 1000) sme zišli dolu 

a naládovali sme sa do autobusu. 

Miesta sme mali každý 

dosť, no každý pre iné: niektorí 

stáli na jednej nohe, iní 

viseli na jednej ruke, tí šťastnejší 

si sedeli na vlastnej () 

taške, pod ktorou bola niečia

noha. Po tretej hodine strávenej v autobuse 

sme prestúpili na iný autobus, ktorý nás mal 

konečne odniesť na miesto určenia. 

Najprv cesta a potom úzky chodník viedol 

k nášmu bydlu. My sme len tipovali, ktoré to 

bude (a tajne sme dúfali, že to nebude tá stará 

chajda plná sena na druhej strane). Našťastie 

() nebola. Po ubytovaní (vnútrajŠOK chaty 

radšej nebudem opisovať) sme si zajedli, neskôr 

sme hrali vybíjanú s novou loptičkou 

avečer bola opekačka. Potom sme sa rozprávali 

dlho a niektorí ešte dlhšie a dvaja úplne 

25

najdlhšie. Budíček nasledujúceho dňa sa trochu pretiahol a tak 

raňajky boli trochu neskôr. 

Napapaní, „vybuvinkaní“, s chuťou (ako ktorí) sme sa vybrali 

na kratšiu túru alebo ak chcete na dlhšiu prechádzku k vysielaču. 

Na lúke pod vysielačom sme si posedeli, zajedli, a potom 

sa to stalo ... stretli sme lesné víly. Neveríte! Boli oblečené 

ako my, vyzerali ako my, ale na hlavách mali vence z lúčnych 

kvetov. Až neskôr sme zistili, že sú to naše spolužiačky a potom 

aj spolužiaci. Takto vyparádení sme sa vydali na cestu 

späť do dediny. Pred miestnym pohostinstvom sme si my, 

členky nežného pohlavia zaspievali „Na Orave dobre, na 

Orave zdravo“ a popri tom sme si aj zakrepčili. Návštevníkom 

pohostinstva opretých o pohár piva skoro oči vypadli (našťastie 

sme ich nemuseli zbierať). To ešte nevideli, také pekné 

devy „lesné žienky“ z GCM tancovať na Orave. Aj babky si 

veru pochvaľovali. 

Na príprave obeda, či radšej olovrantu, sme si vyskúšali naše 

kulinárske schopnosti. Niektorým sa to podarilo, ale niektorým... 

to radšej necháme tak. Potom sme sa niektorí vydali na 

26 

sv. omšu. po návšteve prekrásneho 

kostola sa mohla začať 

oslava Že prečo Náš 

milý spolužiak Jurko oslávil 

svoje 17. narodeniny. Všetko 

najlepšie alebo Happy birthday 

sme mu zaspievali a potom 

patrične oslávili jeho narodenie. 

Ešteže ho máme. 

Potom sme opekali dlho, dlho 

aväčšina ešte dlhšie. Potom 

prišiel deň rozlúčky, s nechuťou 

balím vak a polovicu stravy 

beriem domov, trochu poriadku, 

štrkotanie kľúča a už 

ideme. Zase autobus. Posledné 

kývanie, slzy na krajíčku, 

spomienky na srdci. 

Po prestupe na ďalší autobus 

nám však do smiechu stále 

akosi nebolo. Ja som sedela 

na čele autobusu, lebo som 

mala čudnú farbu a so mnou 

polovica triedy. 

Avšak s vreckami v rukách - 

niektorí potrebovali igelitky 

TESCO a s humorom p. p. 

Jany a p. p. Tibora sme to 

zvládli bez potreby naplniť 

igelitky niečím ... 

V Kraľovanoch sme vystúpili, 

lepšie povedané vyleteli z autobusu 

so šmoulouskou farbou 

v tvári a 

po „chvíľke“ čakania sme nastúpili 

do rýchlika smer 

Leopoldov. Cesta späť už nebola 

taká veselá ako tam. 

Väčšina z nás spala alebo ničila 

zvyšok zásob. V Leopoldove 

sme si „trochu“ počkali 

na motoráčik do Nitry, kde 

sme sa už museli rozlúčiť.

Bilancia: 

- nádherný výlet plný nezabudnuteľných 

chvíľ, ktoré nám môžete len závidieť 

- zistenie, že keď sa rozídeme, každý ukradne 

tomu druhému kus srdiečka 

- tri krásne dni bez učenia, plné slnka a spálených 

chrbtov, tvárí... 

a preto: 

srdečná vďaka za ochotu a láskavosť sprevádzať 

nás na tejto krásnej akcii patrí našej milej 

p. p. Janke Mitošinkovej a nemenej p. p. 

Tiborkovi Kissovi. Ďakujeme. 

Čo na záver 

Zdar výletu 3.C! (No) nazdar učenie! 

27

19. júna by mala 22... 

sr. JOSEFA 

Až zomriem, 

nič na tomto svete sa nezmení, 

len sŕdc niekoľko sa zachveje 

sťa zrána v rose kvetiny. 

Naša spolužiačka, študentka Martina Pouchaničová, 

vydatá Hutirová, by mala 19. júna 

22... 

Maturovala u nás na GCM pred štyrmi rokmi 

(1996). Chodila k nám do 4.A. Sedela v druhej 

lavici pri okne. Keď sa v triede niečo dialo, 

bola vždy pri tom - smiech, radosť, kamarátstvo 

a niekedy aj taká „mamina“ pre ostatných 

spolužiakov. Mala svoje plány, predstavy, 

túžby. Chcela mať veľa detí, chcela učiť 

deti... No ten plán, ktorý mal s ňou Boh, bol 

celkom iný. 

Rozlúčila som sa s ňou päť dní predtým, ako 

si ju Boh povolal k sebe. Bola krásna, vyžaroval 

z nej pokoj a vyrovnanosť. V týchto chvíľach 

som ďakovala za všetky okamihy v jej 

živote, ktoré prežila v milosti - vedela som, 

že to je jediné, čo si môže vziať so sebou. 

28 

Rozlúčili sme sa ticho a jednoducho. Chytila 

ma za ruku, kým som sa s jej manželom za ňu 

modlila ruženec Božieho milosrdenstva. Dala 

som jej bozk na čelo, krížik a ticho som odchádzala. 

Viac sme sa nevideli... 

Keď som vyšla na ulicu, všetci sa mi zdali 

takí unaháňaní, a tak som chcela všetkým povedať: 

„Ľudia, čo robíte Kam sa ženiete 

Veď život je úplne o inom.“ 

Ďakujem ti Pane za Martinu, za jej priateľstvo. 

Ďakujem ti za bolesť, ktorú prijala, 

a viem, že cez ňu sa mohla a môže narodiť 

mnoho nových detí pre teba - pre tvoj život 

milosti. Ona nezomrela, ona sa 25. mája 1999 

narodila pre teba. 

Pri výročnej svätej omši v chrenovskom kostolíku 

sme sa stretli s Martinkinou maminkou 

pani Adrianou Pouchaničovou. Pozvala ma

na krátku návštevu domov a zverila mi poklad. 

Poprosila som ju, či by sa o tento osobný 

poklad nechcela podeliť aj s nami. Myslím, 

že nám tým chce Pán Boh veľa povedať: 

„Vyznanie“ 

20. september 1997 

Deň Tvojej svadby. Deň sveľkým „D“. Žiarila 

si ako slniečko. Nikdy v živote som Ťa nevidela 

šťastnejšiu. Bola si krásna. Do očí sa 

mi tlačili slzy. „Dúfam, že nebudeš plakať, 

mami,“ - zašepkala si. Nie, neplakala som. 

Videla som ťa šťastnú a v duchu som si priala, 

aby to šťastie vydržalo celý Tvoj život. 

V tej chvíli som však netušila, ako veľmi 

rýchlo sa pominie. 

29. september 1997 

Večer si dostala bolesti a musela si vyhľadať 

lekára. Keď si sa vrátila, oznámila si mi, že 

musíš do nemocnice. Hlas sa Ti triasol, 

vočiach si mala slzy. Na druhý deň Ťa operovali. 

Diagnóza znela - rakovina. Situáciu som 

nezvládla. Podlomili sa mi kolená, pred očami 

zatmelo, stratila som vedomie. Prebrala 

som sa a počula lekára, ako ma utešuje. Tá 

bolesť, ktorú som cítila, mi nedala dýchať. 

V hlave mi vírilo tisíc myšlienok. Preboha, čo 

bude, ako Ti to povedať. Myslela som, že je 

to najstrašnejší deň môjho života. Nebol. 

Bola som rozhodnutá, že ti poviem pravdu. 

Bola si rozumná, inteligentná, nemá význam 

klamať Ťa, myslela som si. Keď som však večer 

prišla za Tebou, privítala si ma s úsmevom 

a Tvoje prvé slová boli: „Som tak rada, 

že to mám za sebou, je všetko v poriadku, 

mamička“ Nedokázala som Ti povedať 

pravdu. Bola by som Ťa privinula k sebe 

a povedala Ti, neboj sa, miláčik, budeme bojovať 

spolu a ten boj vyhráme. Mlčky som 

prikývla, dala Ti božtek na čelo. Únava Ťa 

premohla a Ty si spokojná zaspala. Vtedy 

som sa neubránila, po tvári mi stekali slzy 

a ticho som Ti prisahala, že si Ťa nedám 

vziať, že si Ťa budem nadovšetko chrániť. 

Povedala som Ti, ako Ťa strašne ľúbim a urobím 

čokoľvek na svete, len aby som Ťa nestratila. 

Bola si pre mňa malou princeznou. 

V nemocnici si zostala desať dní. Čas sa krátil, 

mala si prísť domov a ja som zápasila 

s tým, ako Ti povedať pravdu. Bolo to ako 

nočná mora. Bezsenné noci, preplakané dni, 

chodila som ako námesačná. Nevnímala okolie. 

Zmobilizovala som všetky sily a prišla za 

Tebou. Sedela si na posteli usmiata, a keď si 

ma uvidela prichádzať, očká Ti žiarili. „Vieš, 

mami, zajtra idem domov, tak veľmi sa teším,“ 

- povedala si. Teraz, teraz Ti to musím 

povedať - hovorila som si. Opatrne som vyberala 

slová. Zvážnela si, nechápavo pozrela 

na mňa. „Prečo, ako dlho“ Zachránil ma 

Tvoj ošetrujúci lekár. „Viete, Martinka, bude 

teraz treba vybrať nejakú chemoterapiu, ale 

od toho my nie sme odborníci, musíte na onkológiu“. 

Viem, čo si v tej chvíli cítila, bola 

si však veľmi statočná. Očká Ti zvlhli a Ty si 

mlčky prikývla. Netrápila si ma, viac žiadne 

otázky. Pochopila si. Bola som Ti za to nesmierne 

vďačná. 

Začiatkom novembra si nastúpila do Bratislavy 

na NOÚ. Musela si vybrať šesť kúr veľmi 

agresívnej chemoterapie. Nastal tvrdý boj. 

Prerušenie štúdia, dlhý pobyt v nemocnici. 

Tvoje plány sa zrútili ako domček z karát. 

Začali sme sa učiť žiť inak. Slovo „rakovina“, 

nám bolo bližšie ako dovtedy ktorékoľvek 

iné. Striedali sme sa pri Tebe s Tvojím manželom. 

Sedávali sme pri Tebe celé dni, a ak to 

bolo možné, aj noci. Dni, ktoré si strávila 

doma, boli pre nás sviatkom. Tvoja liečba 

bola veľmi náročná. Stratila si vlasy. Krásne 

dlhé husté vlasy. Spomínam si, ako si prvý 

deň, keď sme prišli za Tebou, zakryla tvár 

a plačky si nás odháňala preč. Nechcela si, 

aby sme Ťa takú videli. Pre nás si však bola 

29

stále rovnaká. Rovnako krásna, rovnako naša. 

Čo tam po vlasoch, utešovali sme Ťa, dôležitý 

je Tvoj život, Tvoje zdravie. Začal sa neúprosný 

boj, boj o to najcennejšie na svete, 

Tvoj život. Držala si sa statočne. V júni si dobrala 

chemoterapiu. Výsledky boli dobré. 

Tešili sme sa spolu s Tebou. Znovu si žiarila 

šťastím a my sme vedeli, že to šťastie je skutočné. 

Zákerná choroba však opäť zvíťazila. 

V novembri Ťa operovali znovu. Opäť sme 

prežívali všetko od začiatku. Nastúpila ďalšia 

chemoterapia, Vianoce strávené v nemocnici 

a znovu chvíľa strávená v Tvojej prítomnosti 

bola veľkým darom pre nás. Ale opäť si bola 

statočnejšia ako my všetci. Tentokrát bola 

choroba zo dňa na deň silnejšia. Znovu si dostala 

silné bolesti, vyhľadala si lekára. „Krvácanie 

do bruška,“ znel verdikt lekárov. Behom 

hodiny si sa ocitla na operačnom stole. 

Minúty tam vonku na nemocničnej chodbe trvali 

večnosť. Stála som tam bezbranná, celú 

tú dobu prosiac Boha o Tvoju záchranu. 

Vtedy, ako sa zdalo, ma vyslyšal. Prežila si. 

Z operačky Ťa previezli na ÁRO. Tvoj stav 

bol veľmi vážny. Každým okamihom mohlo 

nastať nové krvácanie. Zúfalá som sedela 

pred budovou nemocnice a znovu prosila 

Boha, aby mi Ťa nebral, ako veľmi veľa pre 

mňa znamenáš. O pol hodinu som mohla za 

Tebou. Ležala si nehybne, napojená na prístroje, 

ktoré dýchali za Teba. Bože, koľko ma 

to stálo síl! Nie, tu nesmiem plakať, ak tu 

chcem zostať, nie. Bola by som Ťa najradšej 

zobrala do náručia, privinula k sebe a vybozkávala 

ako kedysi, keď si bola ešte bábätko. 

Bezbranná, odkázaná na pomoc druhých. 

Zatiaľ som stála obďaleč od postele a mlčky 

pozerala na Teba. V tej chvíli som si uvedomila, 

ako málo stačí, aby som Ťa stratila. Tá 

predstava ma desila. Prístroje začali hlasite 

pípať a ja som musela do vedľajšej miestnosti. 

Vraj si zacítila moju prítomnosť a tá ťa 

rozrušila. Cez okno som pozerala na Teba. Po 

tvári mi stekali slzy a znovu som prosila 

Boha, aby mi ťa nebral. Po chvíli mi dovolili 

znovu ísť za Tebou. Podišla som bližšie 

k Tvojej postieľke. Neviem presne, ako dlho 

som tam nehybne stála, pozerajúc na Teba, 

a za ten čas sa mi premietal celý Tvoj život. 

Predstavovala som si Ťa ako bábätko, ako si 

30

obila prvé krôčiky, ako malú školáčku i ako 

veľkú slečnu, ktorá sa prvýkrát vrátila zo 

schôdzky. Videla som Ťa ako krásnu nevestu, 

žiariacu po boku milovaného manžela. 

Nechcela som veriť, že teraz tu nehybne ležíš 

a zápasíš o svoj život. Podišla som ešte bližšie, 

aby som Ťa mohla aspoň pohladiť. Vtom 

sa Tvoja rúčka pomaly začala dvíhať smerom 

ku mne. Bože, ako som Ti ďakovala za ten 

okamih! Vedela si, že som pri Tebe. Po polnoci 

som odišla, Tvoj stav sa stabilizoval. 

Na druhý deň Ťa znovu previezli na gynekológiu. 

Bola si usmiata, očká Ti opäť žiarili 

a minulá noc mi pripadala ako zlý sen. Povedala 

som Ti všetko, ako som bola pri Tebe, 

ako lekári zápasili o Tvoj život, ako... „Chúďatko, 

mamička moja, ako veľmi si trpela“, 

povedala si mi. Toľko náhod, vždy sa to dobre 

skončilo, to nie je len tak. Budem určite 

žiť, mami, Boh to tak chce - povedala si. 

Znovu sme boli šťastní. O dva týždne Ťa prepustili 

domov. Znovu sme boli všetci spolu, 

znovu si bola naše slniečko, znovu nám bolo 

krásne. Nie však dlho. Tvoje bolesti sa začali 

stupňovať a po desiatich dňoch si znovu ležala 

v nemocnici. Pán primár nám vyšiel 

v ústrety a dovolil nám byť pri Tebe vo dne 

v noci. Boli sme mu nesmierne vďační. 

Vedel, že prežívaš posledné dni svojho života. 

Iba my sme to nechceli vedieť. Nechceli 

sme počuť nič, boli sme hluchí, slepí, veriac, 

že sa stane zázrak. Život bez Teba sme si nevedeli 

predstaviť. Celé dva týždne si nemohla 

nič jesť, napojená na infúzie, ale ešte vždy 

plná optimizmu. Až v pondelok ráno. Sedeli 

sme s Tvojím manželom u Teba na postieľke 

a Ty si nám oznámila tú strašnú správu. 

Správu, že už nevládzeš bojovať, že si sa rozhodla 

zomrieť. Nezmohli sme sa na slovo. 

Ty, čo si sa tak veľmi bránila, bola tak veľmi 

statočná, si teraz rezignovala a stratila chuť 

do života. Ach, dcérenka moja, ako veľmi si 

vtedy musela trpieť, čo všetko sa premietalo 

v Tvojej hlavičke, s čím všetkým si zápasila, 

keď si sa rozhodla urobiť niečo také. Vedela 

si, čo pre nás znamenáš, a my sme vedeli tiež, 

čo znamenáme pre Teba, a napriek tomu nemala 

si dosť síl zostať s nami. Chytila si ma 

za ruku a povedala: „Nezabudni, mamička 

moja, chcem, aby si vedela, že ťa strašne ľúbim 

- pamätaj si to celý život“, dodala si, 

„a nezabudni, prosím ťa, že máš ešte Kristínku 

a tá ťa tiež veľmi potrebuje“. V tej chvíli 

som nechápala, o čom hovoríš. Nikdy som 

nezapochybovala o Tvojej láske. Vedeli sme 

predsa obe rovnako, že nemôže byť nič krajšie 

a nič silnejšie ako náš vzťah, ako láska 

medzi matkou a dieťaťom. Tak veľmi sme sa 

milovali, tak veľa jedna pre druhú znamenali! 

Odhodlané jedna za druhú dať svoje život. 

A ja som ten svoj ponúkala teraz. Bola by 

som dala všetko na svete, dcérenka moja, len 

aby si mohla žiť, byť zdravá. Nikto ma však 

nepočúval a moje tiché prosby nevyslyšal. 

Boli sme tak blízko seba a ďaleko zároveň. 

Pomaly si sa od nás vzďaľovala a ja som nemohla 

urobiť nič. Tá bezmocnosť bola hrozná. 

Koho viniť 

Utorok - 25. máj 

Celý deň sme obaja, ja a Tvoj manžel sedeli 

pri Tebe a ani na okamih sme neodišli Bola si 

strašne slabučká. 

Ťažko sa Ti rozprávalo. Hovorila si málo 

aveľmi potichu. „Nenamáhaj sa, miláčik“, 

vravela som, „budeme Ti rozprávať my a Ty 

nás budeš počúvať“. Slabučko si prikývla na 

znak súhlasu. Občas si si pýtala piť a znovu 

ticho. Zavše sa otvorili dvere a sestrička Ti 

prišla podať utišujúcu injekciu od bolesti. 

Okolo obeda si sa brala domov. Bola si napojená 

na infúzie a nebolo to možné. „Pôjdeš, 

miláčik, ak začneš papať, určite pôjdeš,“ - 

sľúbili sme Ti to. „Áno“, zašepkala si. Popoludnie 

bolo rušné, mala si veľa návštev. Všetci, 

ktorí boli pri Tebe, Ťa mali úprimne radi. 

31

Kristínka, všetci príbuzní, Tvoje kamarátky. 

Bože, keď som videla, s akou nehou obiehali 

okolo Teba, koľko lásky Ti prejavovali, a Ty 

si zatiaľ tichučko ležala na postieľke a obdarúvala 

ich svojim úsmevom! Trhalo mi to 

srdce, anjelik môj. Bolo to také strašne smutné 

a krásne zároveň. Mala si okolo seba ľudí, 

ktorých si milovala a oni milovali Teba. 

Okolo šiestej prišiel za Tebou kňaz. Mala 

som tak trochu obavy, ako ho prijmeš, ako 

zareaguješ. Očká Ti zažiarili. Akoby si čakala 

len na to. Po jeho odchode si sa úplne prebrala. 

Znovu si sa usmievala a začala sa s nami 

rozprávať. Rozprávala si svojmu manželovi, 

ako ho veľmi ľúbiš, pripomenula si Vašu 

svadbu, vyčarila ten najkrajší úsmev a dala 

pusu. Ani mňa si nenechala bokom. „Mamička 

moja, jediná“, povedala si mi, vystrela ku 

mne rúčky a vzápätí som dostala najkrajší 

bozk môjho života. Vtedy sme verili, že prišla 

tá chvíľa, že sa stal ten dlho očakávaný 

zázrak. Bola si šťastná, vyžarovala z Teba pohoda 

a pomaly sme verili tomu, že naozaj je 

to ten najväčší zázrak nášho života. Iba Ty si 

vedela, že to tak nie je. Iba Ty si v tej chvíli 

vedela, že je to inak, že je to Tvoja rozlúčka 

s nami. Koľko Ťa to muselo stáť síl, bez jednej 

slzy, bez jedného záchvevu hlasu. Aká si 

musela byť silná, dcérenka moja, silnejšia 

ako my všetci spolu. 

„Maminka“, povedala si zrazu, „ten pozdrav, 

čo Vám potom pošlem, Vám prinesie vtáčik“. 

Nechápali sme. Myslela som, že si zadriemala 

a niečo sa Ti snívalo. Ty si ma však ubezpečila, 

že vieš, o čom hovoríš. Dýchala si tichučko 

a nám sa zdalo, že sa Ti chce spinkať. 

„Spinkaj, anjelik, pokojne spinkaj, zostaneme 

pri Tebe celú noc, oddýchni si“, vraveli sme. 

Slabučko si pokývala hlavičkou a chytila nás 

ešte mocnejšie. Chcela si vedieť, koľko je hodín. 

Bolo presne 19:50. Držali sme Ťa za rúčky 

a hladili. Zdalo sa, že si zaspinkala. Zrazu 

si otvorila očká, znovu sa na nás usmiala 

a vydýchla. Bolo 19:55. Pre Teba sa v tom 

okamihu zastavil čas. Tvoje srdiečko dotĺklo. 

Práve sa otvorili nebesá a vítali nového anjela. 

A ja som v tej chvíli stratila najcennejší 

poklad života - svoje dieťa. Odišla si, dala si 

sa na cestu, z ktorej niet návratu. 

Za oknom preletela biela holubica a my sme 

vedeli, že je to ten sľúbený pozdrav od Teba. 

A ak za tým oknom budú holubice dve, budeme 

znovu spolu. Moc sa na to teším. Tak veľmi 

by som to už chcela. Ty sama však vieš, 

že nemôžem. Musím kráčať po ceste, na ktorej 

Teba už niet, po ceste, na ktorej ma potrebuje 

Kristínka. Ty sama si mi ukázala ako. 

Ďakujem Ti za to. Ďakujem Bohu, že mi Ťa 

dal. Navždy zostaneš v mojom srdiečku, dcérenka 

moja. Ľúbim Ťa. 

32

Odpusť nám naše viny... 

„ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY“ 

Táto prosba je taká dôležitá, že je jediná ku ktorej 

sa Pán vracia a rozvíja ju. V tej chvíli keď 

Judáš povedal: „Môj hriech je príliš veľký, som 

stratený.“ Lotor, ktorý bol celý život zloduchom, 

bol zachránený. Nech by bol hriech akokoľvek 

veľký, bude prikrytý bezhraničným božím 

milosrdenstvom. Hriech je ohraničený, ale 

božie milosrdenstvo nie je ohraničené. Nikdy 

však nie je neskoro, lebo Boh je ako otec márnotratného 

syna, ktorý s túžbou čaká na návrat 

svojho syna. Tento prúd milosrdenstva ale nemôže 

preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme 

tým, čo nás urazili. Láska je nedeliteľná: 

nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak 

nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. 

Máme ale právo dúfať a všetko očakávať od 

Boha. To nám hovorí celé Sv. písmo i celé dejiny 

spásy. Nádej je úsmev kresťanského života. 

Treba vždy dúfať, ale nikdy nezúfať, lebo Pán 

je dobrý. Božie milosrdenstvo je ako jazero 

a naše hriechy sú ako kamene. Čím sú väčšie, 

tým viac sa Boh stará, aby zostali v hĺbke a nedostali 

sa na povrch, aby nás neznepokojovali. 

Je tu sv. spoveď, ktorá je niečo nádherné, čo by 

sa muselo vynájsť, keby to už Boh nebol vynašiel. 

Táto sviatosť v nebi spôsobuje veľkú radosť, 

ale na zemi je ku nej veľký odpor. Pre 

hriešnika je to šťastie, že sa mu dá vedieť 

o vážnosti jeho stavu. Naše hriechy sú výstražné 

znamenia. Napriek všetkému, čo bolo, sa 

môže človek stať veľkým svätcom a môže tým 

začať hneď teraz. 

BEATA FINTOROVÁ 

„AKO I MY ODPÚŠŤAME SVOJIM 

VINÍKOM“ 

Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. 

Odpustenie je vrcholom kresťanskej 

modlitby a svedčí o tom, že v našom svete je 

láska silnejšia ako hriech. Božie odpustenie nás 

zmieruje s Bohom, s nami samými a so všetkými 

ostatnými. Treba odpustiť a prepáčiť, to je 

základný predpoklad k svätosti. Musíme sa usilovať, 

aby sme obtiažne osoby vedeli trpezlivo 

znášať, ale aj sa snažiť o to, aby sme neliezli 

iným na nervy. A to je láska. Nie je to ľahké, 

ale dokážeme to, ak sa naša láska k blížnemu 

orientuje na skutočnú Božiu lásku. Keď skutočne 

milujeme Ježiša, budeme schopní milovať aj 

tých, ktorí nám idú na nervy, aj tých, ktorí sú 

nám na prvý pohľad nesympatickí. Kto chce 

inému urobiť dobro, musí predovšetkým mať 

rád. Všetci nám odpúšťajú, keď nám Boh odpúšťa, 

všetci nás milujú, keď nás Boh miluje. 

To nie je obchod, výmena. To neznačí: „Pane, 

pozri sa, ako ja odpúšťam, odpusť aj ty mne.“ 

My vieme dávať iba to, čo sme dostali. Aby 

sme mohli dobre odpustiť, na to nám treba veľa 

lásky. Jediné odpustenie, ktoré môžeme dobre 

dať, je to čo sme dostali od Boha. Ten, komu sa 

neodpúšťa, nemiluje. Ten, komu sa málo odpúšťa, 

málo miluje. Ale ten, komu sa veľa odpustí, 

veľa miluje. Je veľmi zaujímavé, keď 

niekto hovorí: „Videl som tam stáť leva, tiger 

mi položil labu na plece, alebo slon tam jedol 

listy zo stromu.“ Nikoho však nezaujíma, keď 

hovorí: „Videl som roj komárov.“ Tieto zvieratká 

sú malé, ale neobyčajne dotieravé a bodajú 

všade. Tak aj v živote nestretneme ľudí, ktorí 

nás okradnú, zbijú, zabijú… Ale často stretneme 

ľudí, ktorí sú nudní, dotieraví, nepríjemní, 

ktorí nám lezú na nervy. Tých musíme mať 

radi, musíme byť k nim zhovievaví, znášať ich, 

prijímať ich. Jedného, hoci pri čistení nosa vydáva 

zvuk ako trúba, druhého, hoci chlípe polievku, 

tretieho, hoci je hluchý ako peň, ďalšieho, 

hoci už nemá žiadne zuby, a zase ďalšieho, 

hoci je neustále hulvátsky… Je ľahké znášať 

ľudí, ktorí bývajú ďaleko, nie sú tu a nestúpajú 

nám na nohy, ťažšie je milovať všetkých, aj 

tých, ktorí sú dotieraví, prijímať ich a odpúšťať 

im. 

33

Predstavujeme: 

BIRGIT KUPPELWIESER (SR. MARIA) 

34 

ANKA BADENDIECKOVÁ, preklad sr. JOSEFA 

Je medzi nami už deviaty rok. Po chodbách sa 

premáva v krásnych bielych šatách a na perách 

má vždy úsmev. To je naša sr. Mária. 

Aké to bolo pre Vás, keď ste sa dozvedeli, že 

máte ísť na naše gymnázium 

Bolo to veľké prekvapenie. Všetko sa zbehlo 

veľmi rýchlo. Dokonca som sa ani nemohla 

rozlúčiť s rodičmi, pretože boli práve na dovolenke. 

Už o deväť dní potom, ako som sa to 

dozvedela, som po prvýkrát stála v triede. 

O Slovensku som nevedela nič, okrem toho, 

že Bratislava je hlavné mesto, a že je to bývalá 

komunistická krajina. Ako sa tam žije, čo 

sa tam je, ...o tom som nemala ani potuchy. 

Jazyk som nepoznala vôbec. 

Znelo to pre mňa príšerne a nedokázala 

som si predstaviť, že by 

som z toho niekedy niečo rozumela. 

Až dotiaľ som vyučovala 

len na základnej škole, a tak som 

mala obavy, ako to bude s väčšími 

žiakmi. Boli sme však veľmi nadšene 

prijatí. Medzi študentmi sme hneď našli 

dobrých tlmočníkov. (Pre nich 

boli vtedy misionári - lektori 

niečím celkom novým. 

Mnohí sa s veľkou 

horlivosťou učili 

jazyk.) Veľmi krásnym 

a povbudivým bolo slovo 

zo Svätého Písma, 

ktoré sme si na začiatku 

otvorili. „Ja som 

dvere k ovciam.“ 

Naozaj sme chceli ku 

všetkým pristupovať cez Ježiša. Veď On nás 

poslal. Jeho sme chceli priniesť. 

Teraz ste tu už deväť rokov. Mohli by ste porovnať 

zmeny - aké to bolo na začiatku a teraz 

Na začiatku sme boli misionári - lektori, niečo, 

čo bolo celkom nové pre študentov. Mnohí 

sa s veľkou horlivosťou učili jazyk. Bolo tu 

málo študentov, a tým bola atmosféra rodinnejšia 

než teraz. Na známkovanie som si musela 

najprv zvyknúť. Teraz sa už známkuje 

prísnejšie než v začiatkoch. Myslím, že to aj 

viac zodpovedá realite. Okrem ruženca 

sme vždy mávali aj stretnutia so študentami 

- mariánsku rodinu. Bolo 

to veľmi radostné a hlboké. 

Možno mali študenti vtedy viac 

času - vtedy ešte navštevovali 

menej seminárov. Materiálne 

vybavenie školy sa veľmi zlepšilo, 

ale aj duchovne sa škola upevnila. 

Zároveň je stále otvorená 

tomu, aby sa ďalej rozvíjala. Musí 

to tak byť, pretože tu žijeme 

v živom spoločenstve 

učiteľov a žiakov. 

Každý by mal prijímať 

toho druhého 

a s láskou ho rešpektovať 

- vtedy človek 

rastie. 

Kto Vám bude najviac 

chýbať 

Učitelia, ktorí sa stali 

našimi priateľmi, ur-

čite študenti a samozrejme sestry, s ktorými 

som tu žila. Slovensko s jeho mentalitou, teraz 

dokonca jazyk, zákusky. Určite mi bude všetko 

chýbať, aj sväté omše na Kalvárii. 

Máte nejaký mimoriadne pekný zážitok Ak 

áno, mohli by ste sa oň s nami podeliť 

Mojim povolaním ako sestry je prinášať Ježiša. 

Napriek chybám, ktoré mám, mnohí prijali, 

čo som im chcela sprostredkovať. Často 

obdivujem vernosť, s akou prichádzate na ruženec 

aj vtedy, keď ste už unavení. Krásne sú 

jednotlivé zážitky v triedach, na vyučovaní, 

ale aj podujatia ako vianočné hry alebo nedávna 

meditácia pred Veľkou nocou. Ďakujem aj 

riaditeľstvu školy za to, že ich umožňuje 

a podporuje. Kresťanský duch totiž nevychádza 

z mena školy alebo z toho, čo sa učí, ale 

z toho, čo človek prijme do srdca a čo chce 

žiť. Som presvedčená o tom, že spoločná 

modlitba a zasvätenie sa Panne Márii sú pre 

nás takou pomocou, ktorej hodnotu naozaj 

spoznáme až v nebi. Veselé zážitky boli samozrejme 

tiež. Raz som skúšala slovíčka 

a aby to nebolo jednoduché, hovorila som ich 

po slovensky. Tak som sa spýtala na slovo odborná 

škola. Čo mojou slovenskou výslovnosťou 

znelo: „odporná škola“. Všetci sa smiali 

a ja som nechápala prečo. Alebo sa prišiel študent 

ospravedlniť. „Entschuldigen Sie, bitte. 

Ich habe mein Heft zu Hause gegessen.“ 

Namiesto vergessen. (Prepáčte, prosím, zjedol 

som doma svoj zošiť.) Alebo - „Ich kann nicht 

zum Seminare kommen, ich habe Baumschmerzen.“ 

namiesto Bauchschmerzen, čo 

znamená „Nemôžem prísť na seminár, lebo 

ma bolí strom“, namiesto brucho. 

Boli ste aj triednou profesorkou, aké to malo 

prednosti 

Triednou profesorkou som bola dvakrát v jazykových 

triedach so zameraním: angličtina, 

nemčina a nemčina. Mali sme veľmi pekné 

vzájomné vzťahy. Pre niektorých tu iste bola 

niekedy aj jazyková bariéra, napriek tomu 

sme si však rozumeli. S prvou triedou sme sa 

napríklad spolu rozhodli, že nebudeme mať 

stužkovú, a že sa namiesto toho pôjdeme spolu 

lyžovať. A tak sme si aj šli na pár dní spolu 

zalyžovať. Keď sme sa vrátili, rodičia predsa 

len chceli stužkovú. Za týždeň sme všetko pripravili 

s perfektným programom, bola to super 

stužková. Teraz už mnohí študenti ukončili 

vysoké školy. Niektorí sú ženatí, vydaté a ja 

sa vždy teším, keď sa kdekoľvek stretneme. 

Čo by ste chceli zanechať študentom a profesorom 

Želala by som si, aby študentom nezostali len 

vedomosti z nemčiny, ale aby vedeli, že ich 

mám rada. Človek chce prijať do srdca každého 

študenta jednotlivo rozmanitým spôsobom. 

Chcela by som, aby cítili, že som tu bola s radosťou, 

hoci to možno na základe môjho temperamentu 

nebolo vždy také zjavné. Takisto si 

želám, aby ste boli vďační za ponuky, ktoré tu 

dostávate. Aby ste vedeli, že šťastní budete 

s Bohom, pretože iba s ním sa dá nájť trvalé 

a hlboké šťastie. 

Ako ste prijali správu o Vašom preložení do 

Talianska 

Nebola pre mňa prekvapením. Od októbra 

som sa modlila s mojimi predstavenými o Božiu 

vôľu. Takéto rozhodnutie nie je len jednoducho 

z nejakých praktických dôvodov. 

Samozrejme, že sa uvažuje aj o tom, čo potrebuje 

spoločenstvo, kto je pre tú - ktorú úlohu 

vhodný. Rozhodujúce však je: Chce to Boh 

Na jednej strane sa teším, idem do Talianska. 

Na druhej strane pociťujem neistotu, či dokážem 

opustiť to, čo mi je teraz zverené a začať 

s niečím, čo sa musím učiť celkom odznova. 

Preto, aby som mala pokoj v srdci, je však pre 

mňa podstatné vedieť jedno: Pretože Boh to 

tak chce, dá mi všetko, čo potrebujem a vždy 

mi bude pomáhať. Túto istotu želám vám 

všetkým. Modlím sa za vás a budem sa tešiť 

z každej vašej návštevy v Taliansku. 

Ďakujeme za rozhovor. 

35

Dein lifestyle 

NEMECKÁ PRÍLOHA ČASOPISU NOVÉ VIEROZVESTI 

Schwester Maria und Ihre 

9 Jahre an unserer Schule 


Wie war es für Sie als Sie erfahren haben, 

dass Sie auf unsere Schule gehen sollen 

Es war eine grosse Überaschung. Es ging alles 

so schnell. Ich hatte auch keine Möglichkeit, 

mich von den Eltern zu verabschieden, da sie 

auf Urlaub waren. Schon neun Tage nachdem 

ich es erfahren hatte, stand ich erstmals in der 

Klasse. Über die Slowakei wusste ich nichts, 

ausser, dass Bratislava die Hauptstadt ist und es 

ein ehemaliges kommunistisches Land 

ist. Was man dort isst, wie man 

lebt, ...davon hatte keine 

Ahnung. Die Sprache konnte 

ich überhaupt nicht. Es hat 

für mich schreklich geklungen, 

und ich konnte 

mir nicht vorstellen, jemals 

etwas davon zu verstehen. 

Bis dahin hatte ich nur an 

der Grundschule unterrichtet. 

Deshalb machte ich 

mir schon Sorgen, wie es 

mit den grossen Schülern 

werden würde. Wir wurden 

aber sehr herzlich aufgenommen, 

fanden auch 

gleich gute Dolmetscher 

unter den Schülern. (Für 

sie waren wir Misionäre - 

Lektoren, etwas ganz 

Neues. Viele hatten einen 

sehr grossen Eifer, die 

Sprache zu lernen.) Sehr 

36 

schön und ermutigend war das Wort in der Hl. 

Schrift, das wir aufgeschlagen haben: „Ich bin 

die Tür zu den Schafen.“ Wir wollten wirklich 

durch Jesus auf alle zugehen, die wir treffen 

würden. Er hatte uns ja gesand. IHN wollten wir 

bringen. 

Jetzt sind Sie hier 9 Jahre. Können Sie die 

Veränderung vom Anfang und die jetzige Zeit 

vergleichen 

Am Anfang waren wir Misionäre, 

Lektoren etwas ganz Neues für 

die Schüler. Viele hatten grossen 

Eifer, die Sprache zu lernen. 

Es waren weniger 

Schüler, daher war die 

Atmosphäre noch familiärer 

als jetzt. Auf die Benotung 

musste ich mich 

erst einstellen. Jetzt wird 

schon strenger beurteilt, 

als früher. Das finde ich 

auch, dass es der Realität 

mehr enspricht. Ausser 

dem Rosenkranz, hatten 

wir auch Treffen mit den 

Schülern: Marianische 

Familie. Es war sehr fröhlich 

und tief. Vielleicht 

hatten die Schüler mehr 

Zeit, da sie weniger Seminare 

besuchten. Die materielle 

Ausstatung der 

Schule hat sich sehr ver-

essert, aber auch geistig ist die Schule gefestigt. 

Gleichzeitig ist sie auch offen, sich weiter 

zu entfalten. Das muss so sein, denn wir leben 

hier in einer lebendigen Gemeinschaft von Lehrern 

und Schülern. Man muss immer in Liebe 

aufeinnander eingehen, so wächst man. 

Wer wird Ihnen am meisten fehlen 

Die Lehrer , die uns zu Freunden geworden sind 

und sicher auch die Schüler und natürlich die 

Schwestern mit denen ich zusammengelebt 

habe. Die slowakische Art, jetzt sogar die Sprache, 

die Kuchen. Sicher wird mir alles fehlen, 

auch die Heiligen Messen auf Kalvaria... 

Haben Sie ein besonders schönes Erlebnis, 

wenn ja können Sie es mit uns teilen 

Meine Berufung als Schwester ist es, Jesus zu 

bringen.Trotz der Fehler, die ich habe, haben 

viele aufgenommen, was ich ihnen vermitteln 

wollte. Oft bewundere ich die Treue mit der ihr 

zum Rosenkranz kommt auch wenn ihr schon 

müde seid. Schön sind einzelne Erlebnisse in 

den Klassen, im Untericht, aber auch Veranstaltungen 

wie die Weihnachtspiele oder die Medidation 

vor kurzem. Ich danke auch der Direktion, 

die das ermöglicht und unterstützt. Denn 

der christliche Geist kommt nicht vom Namen 

der Schule oder von dem was man lernt, sondern 

von dem, was man im Herzen aufnimmt 

und leben will. Ich bin überzeugt, dass das gemeinsame 

Gebet und die Weihe an die Gottesmutter 

solche Hilfe sind für uns, wie wir es im 

Himmel richtig erkennen werden. Lustige 

Erlebnisse hat es natürlich auch gegeben. Einmal 

prüfte ich Vokabeln und sagte sie auf slowakish, 

damit es nicht so einfach ist. So fragte 

ich nach dem Wort odporná škola, alle lachten 

und ich verstand nicht warum. Ich hatte es aber 

falsch ausgesprochen: otp... Oder ein Schüler 

entschuldigte sich: Ich habe mein Heft zu Hause 

gegesen. Ich kann nicht zum Seminar kommen, 

ich habe Baumschmerzen. 

Sie waren auch Klassenlehrerin. Welche 

Vorteile hatte das 

Zweimal war ich Klassenlehrerin von Sprachklassen 

mit der Orientierung Englisch - Deutsch 

und Deutsch. Wir hatten sehr gute Beziehungen 

zueinander. Für einige war aber sicher die 

Sprache manchmal ein Problem. Mit der ersten 

Klassen entschieden wir uns, keinen Maturaball 

zu haben, so gingen wir für ein paar Tage zum 

Schifahren. Alls wir zurükkamen, war es der 

Wunsch der Eltern doch einen Ball zu veranstalten. 

Dieser wurde in nur eine Woche mit einem 

Superprogramm vorbereitet. Jetzt sind schon 

viele Schüler mit dem Studium fertig oder auch 

verheiratet, und ich freue mich immer sie irgenwo 

zu treffen. 

Was möchten Sie den Studenten und Profesoren 

hinterlasen 

Wünschen würde ich mir, das nicht nur 

Deutschkenmntnisse bei den Schülern zurükbleiben, 

sondern dass sie wissen, dass ich sie 

lieb habe. Auf verschiedene Weise will man jeden 

Schüler einzeln ins Herz aufnehmen. Dass 

sie spüren, dass ich mit Freude da war, auch 

wenn es durch mein Temperament vielleicht 

nicht immer sichtbar war. Ich wünsche mir 

auch, dass ihr dankbar seid für das, was ihr hier 

angeboten bekommt. Dass ihr glüklich werdet 

mit Gott, denn nur mit IHM ist das bleibende 

tiefe Glück zu finden. 

Wie haben Sie die Nachricht über Ihre Verlegung 

nach Italien angenomen 

Das war jetzt keine Überaschung. Seit Oktober 

betete ich mit meinen Oberen, was Gott will. So 

eine Entscheidung wird nicht einfach nur aus 

praktischen Gründen getroffen. Man überlegt 

natürlich, was die Gemienschaft braucht, wer 

für die Aufgabe in Frage kommt... Entscheidend 

aber ist:Will es Gott Auf der einen Seite freue 

uch mich nach Italien zu gehen, auf der anderen 

Seite bin ich etwas unsicher, weil ich das, was 

mir vertraut ist, verlassen werde und etwas beginne, 

was ich ganz neu lernen muss.Wesentlich 

für mich um Frieden im Herzen zu haben ist, 

dass ich weiss: Weil Gott es will, wird Er mir 

alles geben, was ich brauche und mir immer 

helfen. Diese Sicherheit wünsche ich euch allen. 

Ich bete für euch und freue mich über jeden 

Besuch von euch in Italien. 

37

Z redakčnej špajze - Kto sme my 

Kristína Stančová 

ĽUDMILA JANČÁROVÁ 

Určite ste si už no chodbách našej školy všimli 

to malé, tiché, smutné, vystrašené, utiahnuté, 

večne unavené dievča. Viete kto to je Nie 

Ani ja, ale tá, ktorú vám dnes s radosťou predstavujem, 

je jej pravý opak. Ak stojíte, navrhujem, 

aby ste si sadli, pretože Vás chcem zoznámiť 

s najlepšou šéfredaktorkou, akú len náš časopis 

môže mať, a to Kristínu Stančovú z 3. B. 

A prečo je taká úžasná Býva predsa blízko 

mňa! Ale vážne. Naša Kristínka je veľmi milé, 

momentálne do ryšava ladené dievča s veľkým 

zmyslom pre humor, ale hlavne s veľkým srdcom. 

Niekedy vie byť aj riadne drzá, ale každý, 

kto ju pozná, vie, že to tak nemyslí (ak aj myslí, 

myslite si, že nemyslí - bude to tak lepšie). 

Kristínka je športovo založený typ človeka. Ak 

by ste ju chceli potešiť, alebo by ste ju chceli 

nejako udobriť, skúste gumových medvedíkov 

- to zaručene zaberie. 

Čo sa týka školy, Kristína je na tom 

asi takto: „Už aby boli prázdniny!,“ 

ale to asi väčšina z nás. Ak by ste sa 

jej spýtali na študijné výsledky, 

z radosťou vám oznámi, že vyhrala 

1. miesto v celoslovenskom 

kole SOČ (samozrejme nebola 

sama). 

Učí sa zásadne na jednotky, 

ale sem - tam padne nejaká 

tá dvojka. Ale pozor! 

Nie je to žiadna bifloška. 

Radšej ma vytiahne von 

(samozrejme vtedy, 

keď sa máme učiť), ale 

vtedy na to doplatím 

len ja. Kristína vie totiž 

ovplyvniť a presvedčiť ľudí 

o tom, čomu sama neverí (za túto vetu budem 

mať asi problémy). 

Býva na internáte, kde je športovým referentom. 

Čo sa týka poriadkumilovnosti, patrí medzi 

tých ľudí, ktorí sa riadia heslom: „Bez práce 

nie sú otlaky.“ (Ale sem - tam utrie prach). 

Jej kuchárske umenie stojí tiež za zmienku. Vie 

dokonca upiecť aj perník a musím povedať, že 

ešte žijem. 

Ak ste sa dlho nesmiali, ste na dobrej adrese. 

Kristína vás rozosmeje ešte aj pri učení fyziky. 

Je to typ „nočného vtáka“. Najradšej vedie okolo 

11:00 večer monológy, ktoré si potom sem - 

tam ani nepamätá. A ak ju chcete na noc umlčať, 

spravte jej kávu. Po nej zaručene zaspí. Má 

strašne rada diskotéky (najmä so mnou). 

Mimochodom Kristína pochádza z viacčlennej 

rodiny. Má brata aj sestru (má aj psa, ale 

toho nechcem zaradiť medzi príbuzných). 

Ak by ste ju chceli navštíviť, 

zastavte sa v Radave. 

Keby ste jej chceli zavolať, máte 

smolu, sú bez telefonického spojenia, 

ale zato býva blízko TEMPA. 

Von chodí zásadne len keď je sucho, 

pretože vtedy, ako ona vraví, sa 

nešmykne. A čo sa týka chalanov, 

naša nová šéfredaktorka je veľmi 

prieberčivá, ale keď si už 

vyberie, len ťažko sa jej 

dotyčný zbaví. Lenže momentálne 

máte všetci chalani 

smolu, pretože je zadaná 

(aspoň na čas). 

PS: Ak chcete vedieť o Kike 

niečo viac, stavte sa v 3. B, 

možno sa práve nebude smiať. 

38

Tutanchamonová hrobka 

VIKTOR HORKA 

Mlčiaca hrobka mladého faraóna Tutanchamóna 

v egyptskom Údolí kráľov, ktoré sa už dávno považovalo 

za hlavné pohrebisko faraónov zostala 

33 storočí utajená a prakticky nedotknutá. 

Napokon však predsa len vydala úžasný poklad. 

Nález takmer nepoškodenej hrobky zabezpečil jej 

objaviteľovi - britskému archeológovi Howardovi 

Carterovi - svetovú slávu (1922). Jeho tím skúmal 

takmer každú prasklinu v celom údolí osem rokov. 

Už takmer strácal nádej, keď 4. novembra 

1922 jeden z jeho robotníkov natrafil na nízky 

schod vytesaný v hornine na dne údolia v blízkosti 

hrobky Ramessa VI. Po odkrytí celého schodiska 

so 16. stupňami našli dvere a na nich vyrytý 

nápis NEBKHEPRUNE - TUTANCHAMÓN. 

Uvolnil vstup a objavila sa dlhá naklonená chodba, 

na konci ktorej boli ďalšie zapečatené dvere. 

Za dverami bola predsieň samotnej hrobky a v nej 

predmety, ktoré mal faraón používať v posmrtnom 

živote - pôvodný zlatý trón vykladaný drahokamami, 

pozlátený nábytok, dva pozlátené 

koče, zlaté a alabastrové sošky, fajansové vázy 

a rôzne amulety. Vyprázdňovanie Tutanchamónovej 

hrobky trvalo niekoľko rokov a umožnilo 

získať 1500 predmetov, čo svedčilo o tom, že sa 

jedná o najväčší mimoriadny archeologický objav, 

aký bol kedy v Egypte učinený. Vo februári 

1923 vysekali otvor v treťom zamurovanom 

vchode. Ani nie meter od vchodu sa objavil náhrobok 

z rýdzeho zlata. Bola to pohrebná sieň. Za 

pohrebnou sieňou našiel Carter štvrtú miestnosť, 

ktorá obsahovala najdrahocennejšie predmety celej 

hrobky - skrinky s drahokamami, vázy, pozlátenú 

kravskú hlavu, ktorá predstavuje bohyňu 

Hathor, kanopy s faraónovými vnútornosťami 

a tiež pokladnica. V zlatej schránke našiel rám 

z pozláteného dreva potiahnutý plátnom, v ktorom 

boli tri antropoidné rakvy. Prvý a druhý sarkofág 

je z dreva. Tretia rakva je z rýdzeho zlata 

s hmotnosťou asi 110,4 kg a obsahovala kráľovskú 

múmiu. Na všetkých troch antropoidných 

rakvách je kráľ znázornený rovnakým spôsobom: 

s pokrývkou hlavy menes, s obrannou briadkou 

a skríženými pažami, zvierajúci v rukách odznaky 

kráľovskej moci - žezlo heka v ľavej ruke 

a žezlo nechacha v pravej. Z kráľovho čela vystupuje 

vztýčená kobra (ureaus) a supica, odznaky 

vedžet a nechbet, dve ochranné božstvá Dolného 

a Horného Egypta. Na kremencovej schránke sú 

vytesané štyri ochranné bohyne: ESET - „Pani 

mocných slov“, najväčšia z bohýň, NEBTHET - 

ochranná bohyňa Dolného a Horného Egypta, 

SELKET - ochranná bohyňa v podobe škorpióna, 

NEIT - bohyňa vojny a umenia. Keď zdvihli 

vrchnák tretej antropoidnej truhly, bola v nej do 

plátna zabalená, rozprávkovými drahokamami 

odsypaná múmia chlapčenského kráľa, ktorý vládol 

v Egypte okolo roku 1361 pred n. l. Jeho tvár 

zakrývala drahocenná pohrebná maska z tepaného 

zlata. Väčšiu časť Tutanchamónových pokladov 

vystavujú v káhirskom múzeu. Hrobka má 

jednoduchý pôdorys, typický pre hrobky 18. 

Dynastie: v dolnej časti schodiska končí krátka 

chodba, v štvoruholníkovej predsieni s malým 

prístavkom. Predsieň vedie do pohrebnej komory, 

pri jej východnej stene je druhá miestnosť, ktorú 

Carter nazval „pokladnica“. Pohrebná komora, 

v ktorej stred zaujíma čestné miesto sarkofág 

z červeného kremenca, je jediná miestnosť z celej 

hrobky, vyzdobená maľbami, ktoré znázorňujú 

napríklad Obrad otvárania úst, alebo maľba 

Tutanchamóna, , za ktorým kráčajú: Anup - božský 

balzamovač a Eset v prítomnosti Hathory pri 

plavbe na jej bárke, ktorých víta Nut s Usirom. 

Tieto texty namaľované na stenách, sú prevzaté 

z KNIHY AMDUAT. 

Tutanchamón zomrel v 9. alebo 10. roku svojej 

vlády, vo veku asi 17 rokov za okolností, ktoré 

dosiaľ neboli objasnené. Pred objavením jeho 

hrobky bol takmer neznámym faraónom. Dodnes 

však odpočíva vo svojej hrobke a čaká, ho RE pri 

svojej plavbe po nebi znovuzrodí. 

Použitá literatúra: ÚDOLÍ KRÁLŮ (Alberto 

Siliotti ) 

39

Majstrovstvá sveta 

v ľadovom hokeji 

BARBARA PAVLÍKOVÁ 

40 

Nedá mi, aby som sa, aj keď už len v spomienkach, 

nevrátila k tohtoročným majstrovstvám 

sveta v ľadovom hokeji. Mnohí z vás 

(hlavne chalani) si teraz určite povedia: 

„Moje nervy! Baba, čo tá pchá nos do hokeja“ 

Ale nemusíte sa báť, nejdem sa tu pokúšať 

o odborné hodnotenie ani nič podobné. 

Chcem len z pohľadu diváka, ktorý pozerá 

hokej dva týždne v roku urobiť akúsi stručnú 

() rekapituláciu. 

Jednu nedeľu (30.4.) som si poobede len tak 

zapla televízor. Veď čo budem robiť Ani 

som nevedela, čo by mali vysielať. Keď som 

sa lepšie prizrela, zistila som, že to sa naši hokejisti 

snažia vyhrať nad Rakúskom. Myslím 

si, že vtedy by nikomu z nás nenapadlo hovoriť 

o česko-slovenskom finále. Veď výkon 

nášho družstva v úvodnom a záverečnom zápase 

sa nedá ani porovnať. V pondelok sa 

k nášmu tímu pridal hokejista zo zámoria 

Radoslav Suchý. V zápase s Talianskom to už 

bolo cítiť, aj keď sme prišli o Ronalda Petrovického, 

ktorý s vážnym zranením musel odletieť 

domov. Za zmienku stojí, že náš najväčší 

súper Česko, dokázal vyhrať C-skupinu 

bez straty jediného bodu. V tom čase už Rusi 

utŕžili druhú ranu v zápase do Švajčiarskom. 

Mali fakt smolu a ešte k tomu vo svojom domácom 

prostredí. No, čo už. Hlavné je, že my 

sme vyhrali svoju skupinu. V nedeľu už Rusi 

stratili aj poslednú nádej na postup do štvrťfinále. 

Naši však hrali stále lepšie a lepšie, aj 

keď tie chyby v obrane ich stáli vo finále titul 

majstra sveta. Ale to bolo v tom čase ešte ďaleko. 

V utorok sme stratili Lubomíra Sekeráša, 

ktorého sfauloval kanadský hráč Bertuzzi. 

A to ho ani rozhodca neposadil na trestnú lavicu! 

Netuším, ako sa do zápasu s Kanadou 

dostal americký rozhodca. Opäť smola - ako 

vtedy keď nám dali Česi gól tak, že puk sa 

odrazil od rozhodcovej korčule. V stredu, pár 

dní pred koncom majstrovstiev, sme menili 

brankára. Namiesto Rybára sa do našej brány 

postavil len 21-ročný Lašák. Treba však po-

vedať, že sa osvedčil už v zápase s USA, kde 

sme vyhrali 4:1. (Zdravím pána profesora 

Žebráka a ďakujeme za čokoládu.) V piatok 

naši hokejisti vybojovali pre Slovensko v zápase 

s Českom historický úspech - zaistili si 

strieborné medaily a možnosť hrať o métu 

najvyššiu - titul majstra sveta. 

Večer sa dozvedeli, že ich súper v rozhodujúcom 

zápase bude tím našich niekdajších spoluobčanov 

- Čechov. Už vtedy sa určite začali 

aspoň psychicky pripravovať na nedeľňajší 

súboj. Na Slovensku zatiaľ začala stúpať obrovská 

vlna nadšenia. V nedeľu sa zápas pre 

nás nevyvíjal práve najlepšie a podľa mňa 

boli posledné tri české góly úplne zbytočné 

(hlavne ten piaty). Neviem, ako vy, ale ja som 

41

dve minúty pred koncom zápasu 

za stavu 4:3 zabudla aj 

dýchať. Štadión, ktorý bol na 

našej strane úplne vrel, ale 

ten piaty gól bol totálnym 

schladením. To už bolo jasné, 

že českým reprezentantom sa 

podarilo svoje minuloročné 

prvenstvo obhájiť. 

Naši hokejisti, si odniesli 

úžasné striebro, aj keď našim 

očiam neušli ich nie veľmi 

nadšené tváre. A napokon 

veď Miro Šatan si odniesol 

štyri krásne ocenenia. A to je 

naozaj obrovský úspech. 

Dokazuje to aj dvadsaťtisícový 

dav ľudí, ktorý sa v nedeľu 

večer, či skôr v noci zišiel 

na námestí SNP v Bratislave. 

Aj keď na prílet našich strieborných 

chlapcov museli čakať 

takmer do tretej hodiny, 

vôbec im to nevzalo chuť 

spievať slovenskú hymnu, či 

„Nech Bože dá“. Ako hovorí 

text piesne po takomto rýchlom 

vstupe medzi hokejovú 

elitu na náš ostatní asi tak 

skoro nezabudnú. Ani Američania, 

ktorí potrebovali mapu, 

aby zistili, kde to Slovensko 

vlastne je. 

A nám, či už stálym alebo 

občasným hokejovým fanúšikom 

zostáva len dúfať, že na 

budúci rok si spoločne zakričíme 

„SLOVENSKO JE 

MAJSTROM SVETA!“ Veď 

táto veta nemusí byť len upútavkou 

na istý slovenský denník, 

však Jednoducho povedané 

„My na to máme!“ 

Aj múdri schibý 

D. FUJKOVÁ, K. DOBOŠOVÁ, K. GAŠPARÍKOVÁ 

Vymenujte všetky zvieracie znamenia zverokruhu. 

(Kozorožec, ryby, baran, lev, býk, škorpión, rak) 

p. p. Miroslav Machata: Je tam lev, je tam škorpión, ryby, no 

a veru, viac si nespomeniem. Ešte... ešte štyri Veru viac si nespomeniem. 

p. p. Dagmar Babčanová: Hm... No viete čo, zverokruh ma tak 

nejako nezaujíma, takže ani tie zvieracie znamenia, ale mohli by 

tam byť nejaké ryby, alebo nejaký rak, alebo nejaké také veci. 

Ale všetky, to moc odo mňa chcete. Až keď začnem sa venovať 

astrológii, potom. 

Martin Vaňúr, 1. A: Takže baran, škorpión, váhy, strelec, panna... 

(my: ale zvieracie) Zvieracie jáj... Takže baran, škorpión, 

býk áno... lev... No dobre necháme to už tak. 

Jana Macková 3. B: Ryby, býk, lev... (chvíľa ticha), vypni to 

zatiaľ... baran. Ešte chvíľku... čo tam všetko dáte Tak mi poraďte. 

(my: je to také jedovaté, na púšti to býva) Had (víťazoslávne) 

Ha-ha-ha-ha, škorpión, škorpión (opravuje sa) Nedávajte 

to tam. 

Koľko kilometrov má maratónsky beh 

(42,195 km) 

p. p. M. M: Maratónsky beh To by som si mal pamätať, lebo 

som ho jedenkrát už utekal. 42 kilometrov a 195 metrov. 

p. p. D. B.: A hmm... Myslím, že pôvodne to malo nejaké tie 4, 

nie, 40 kilometrov a teraz ne-viem, či to ostalo pritom. Ale myslím 

si, že raz by som to chcela zabehnúť, ale to sa mi už nepodarí. 

Zbytočne o tom rozmýšľať. 

M. V.: Neviem. No tipnem si... marat... To vôbec neviem. No 

30 alebo 50, no ako ktorý. Tak 50. 

J. M.: Ja neviem vôbec... ja neviem. Nejakých 200 alebo tak. Ja 

neviem. 

Čo je adrenalín a načo slúži 

(hormón nadobličky, sťahujúci krvné cievy a povzbudzujúci činnosť 

srdca) 

p. p. M. M.: Aaha-.ha. Adrenalín... Vy nám dvíhate ten adrenalín 

poriadne. No, adrenalín to je hormón, je to... drene nadobličiek, 

áno, a slúži nám pri záťažových stavoch hlavne, na udržiavanie 

rovnováhy v organizme. 

p. p. D. B.: Adrenalín je taká látka, ktorú by učiteľ vôbec nemal 

mať v sebe, keď chce byť v styku so študentmi. Ha-ha-ha. 

43

44 

M. V.: Adrenalín v krvi, nie Niečo také na 

zvládanie ťažkých... hm... úloh. 

J. M.: Akože, my sme sa učili, že je to hormón 

Hormón nadobličiek a hm... a načo slúži 

Akože ovplyvňuje aj činnosť srdca alebo 

pri strese a tak. 

Kto je autokritik 

(sebakritik) 

p. p. M. M.: Autokritik, tak to je vlastne sebakritik. 

To znamená, že prizná si aj vlastné chyby. 

p. p. D. B.: Autokritik Určite to nieje ten, kto 

sa sám kritizuje, lebo takých je málo. 

M. V.: To si len fakt tipnem. To by mohol byť 

ten, ktorý... Hmm, autokritik... Máme napríklad 

literárne dielo a autokritik je nejaká osoba, 

ktorá to dielo hodnotí a... hovorí tam, čo je 

zlé a čo dobré. 

J. M.: Ten, čo kritizuje sám seba 

Kto je drogista 

(predavač, zamestnanec v drogérií) 

p. p. M. M.: Tak, drogista, ja si myslím, že je 

ten, ktorý vyrába lieky z rozličných rastlín, 

rastlinné prípravky a také niečo. 

p. p. D. B.: Drogista to môžu byť dve veci. 

Drogista môže byť ten, čo predáva v drogérií. 

Ha-ha. Alebo ten, kto berie drogy. Ale ja drogistu 

mám len takého, pretože mám pozitívne 

myslenie. Takže to môže byť jedine, čo predáva 

v drogérií normálne látky bez drog. 

M. V.: Drogista No ten, čo užíva drogy, nie 

Nie Nie je to v tom zmysle niečo (my: ani 

nie) Waw. Dobre. To neviem vôbec, nechajme 

to. 

J. M.: Hm... (dlhé ticho) Ja neviem... drogista 

Neviem..., čo predáva v drogérií. Ha-haha. 

Koľko gúľ je v biliarde 

(s bielou 16) 

p. p. M. M.: Uf! Keď biliard ja nehrávam. 

Hráva sa gulečník s tými tromi guľami, ale 

v biliarde je ich tam veľa. To znamená... tipnem 

si... A postaví sa to do takého trojuholníka. 

Tipnem si šesť, osemnásť... nejakých povedzme 

28. Zmýlil som sa moc (my: potom 

vám prezradíme) Ha- ha- ha. 

p. p. D. B.: Koľko gúľ No, tak viete čo Potom 

túžim práve, že raz sa budem venovať biliardu. 

Potom ich spočítam. Ha-ha-ha. 

M. V.: S bielou... Tipnem si... no 13 

J. M.: To absolútne neviem. Tak si tipnem. 

Nejakých 12. 

Aká je pravdepodobnosť (v pomere), že 

v kartovej hre prvú kartu, ktorú vytiahnete 

bude eso 

(pravdepodobnosť 4:32 alebo 1:8) 

p. p. M. M.: Hm... Je tam 32 kariet, pravda 

32, sú tam 4 esa... to znamená je to... je to 

pravdepodobnosť 1:8. 

p. p. D. B.: Tak u mňa je tam 1:1000. 

M. V.: No, prosím ešte raz. (všetci naokolo tipujú 

a radia) Aká je pravdepodobnosť No ja 

si len tipnem zas. (my: vychádzaj z toho, koľko 

je kariet) To keby som vedel, počkaj... 30 

No, nechajme to. 4:30 Tak 4:32. 

J. M.: Ja neviem takéto. Kariet je 32, či koľko. 

Eso tam je 4 krát. 32 delené 4 Osem. 

(my: ale v pomere) Aha, hej. 

Aký je rozdiel medzi šarlátom a šarlatánom 

(šarlát - dve možnosti:1. druh červenej drahocennej 

tkaniny, 2. červené farbivo. Šarlatán - 

podvodník, klamár) 

p. p. M. M.: Šarlát, to je farba a šarlatán je 

taký, ktorý nemá dôvod, alebo niečo také vymýšľa. 

p. p D. B.: Šarlátové písmeno... a šarlatán je 

nejaký človek, čo nejako si myslí, že má väčšie 

schopnosti, ako má. 

M. V.: Šarlát Šarlatán... A, tak takéto veci... 

Nejak poradiť nemôžete To je... jedno je nejaká 

rastlina Neni nejaká... niečo s rastlinou 

(my: jeden z toho je človek) Šarlatán je človek, 

no neviem aký. To vôbec neviem. A šarlán... 

Šarlát No neviem fakt takéto. 

J. M.: Šarlát... akože šarlát to je šarlátová farba, 

taká červená alebo nie A šarlatán, taký 

človek, taký..., že ktorý tak podvádza alebo 

niečo také.

Zachytené diktafónom 

na výlete 3.C 

MARTINA SOPKOVÁ 

Vďaka diktafónu sa nám podarilo navždy zachytiť 

naše slávne výroky a pocity. A aké boli 

bezprostredné pocity po ubytovaní na chate 

Aďa B.: Neviem, či sa mám radovať alebo 

plakať. Radujem sa preto, že sme po neviem 

koľkých hodinách (10) prišli sem a plakať 

mám asi nad tým, že to tu vyzerá totálne 

hrozne, ale nevadí, my si zvykneme. 

Hanka Ž.: Je tu pani profesorka, veľa nepoviem. 

Marta A.: Už som sa ukľudnila. Bolo to horšie. 

Už som kľudná a vyrovnaná. Najprv to 

bol šok. Už som v pohode. 

Zuzka K.: Mali by sem poslať hygienu. 

Janka K.: Už sa mi to tu zdá celkom dobré. 

Musím sa s tým zmieriť. 

Barbora Č.: Musím byť veľký optimista, 

inak by ma z toho porazilo. Musím si robiť 

srandu zo seba, lebo inak by som sa zbláznila. 

Kristína B.: Keď odtiaľto prídem dám sa odvšivaviť. 

Aďa B.: Čo k tomu dodať, je to smrť. 

A na koniec ešte originálny výrok našej 

Barbory, ktorú treba brať s rezervou: Na tento 

výlet určite nezabudnem, na tú kopu špiny, 

prachu, plesne, červotoče, bĺch, ploštíc, na to 

sa nedá zabudnúť. 

A teraz niekoľko najkrajších, najlepších, 

najúžasnejších zážitkov, z ktorých sme mali 

najkrajší, najlepší a najúžasnejší pocit. 

Martina S.: Ten najkrajší zážitok bolo to, že 

už 30 hodín nespím a celú noc sme boli pri 

krbe a zohrievali sa pri ohníku a opekali si 

špekačky a Palo si pri nás spravil posteľ. Ale 

úplne najlepší zážitok je, že sa môžem nahrávať 

do diktafónu. 

Diana B.: Mám dva najkrajšie zážitky. Prvý, 

keď som mohla vidieť Pala spinkať s tou ručičkou 

maličkou pri hlavičke a s tým noštekom 

jak mu to trčalo spod perinky a tie vlásočky 

ulízané mastnučké. A ten druhý zážitok 

myslím, že to bolo rozdeľovanie prdov. 

p. p. Mitošinková: Všetko bolo super. 

Všetko bolo najúžasnejšie, najúžasnejšie 

bolo, že ma moji študenti nechali vyspať, boli 

ku mne tolerantní. Jednoducho všetko bolo 

super, super, super. (Ďakujeme veľmi pekne 

za toto úprimné vyznanie. Teraz budeme namyslení). 

Aďa B.: Tiež sa mi páčili prdy a ksichty Jany 

Š. Perfektný výlet dúfam, že taký zažijeme aj 

vo štvrtom ročníku. 

Janka K.: Že som bola Vilko, Maťa včielka 

Maja a Hanka teta Kasandra. 

Kristína B.: Prvý moment, keď som zbadala 

chatu a sprievodcu na hrade. 

Peťo P.: Mne sa najviac páčilo, že som si na 

stanici v Leopoldove našiel nového kamaráta, 

ktorý má asi 80 rokov a videl som ho prvý 

a poslednýkrát v živote. 

Jana Š.: Ako mi Juro nalepil žuvačku na chrbát 

a ako bol mantavý pri futbale. 

Hanka Ž.: Môj najlepší zážitok bol ten, že 

sme na výlete boli, nevnímajúc cestu tam 

a späť. Niektorí sa starali o nemenovaného 

študenta Pavla Vyšného. 

Dúfam, že sa nám aspoň trochu podarilo priblížiť 

atmosféru nášho výletu. Aj keď sa to 

všetko nezačalo ružovo, skončilo to perfektne. 

A spomienky nám ešte dlho zostanú v pamäti. 

45

Humor - soľ života 

PETERT HORVÁTH 

Policajt si kope dvojkorunu 

a stretne ho dôchodca, ktorý mu 

vraví: 

- Pán policajt, s tým peniazom 

môžete urobiť aj niečo užitočné. 

- A čo také 

- No, napríklad si môžete zatelefonovať. 

Policajt dvihne dvojkorunu, pozrie 

sa na ňu a potichu povie: 

„HALO.“ 

* * * 

Policajti dostanú vysielačky a už 

idú po meste, vtom v jednej zachrapčí 

a ozve sa hlas. Policajt sa 

pýta druhého: 

- Čo mám urobiť 

- No predsa stlač gombík a povedz 

príjem ako vo filme. 

Policajt stlačí gombík a vravi: 

- „4200 hrubý.“ 

* * * 

Detičky v škole majú hodinu náboženstva. 

Pani učiteľka im hovorí 

príbeh o Noemovi a o potope. 

Na konci hodiny sa spýta 

detí: 

- Aké zvieratká si zobral Noe na 

loď 

Prihlási sa Anička a povie: 

- Koníka. 

- Dobre. 

Nakoniec sa prihlási Móricko 

a povie: 

- Rybičku. 

Pani učiteľka povie: 

- Dobre. 

Na to jej Móricko povie: 

- Ách, ty sprostá, rybička vie 

plávať. 

* * * 

- Pán doktor, každý ma ignoruje! 

- Ďalší, prosím! 

46 

V okrese Dunajská Streda príde 

zákazník do predajne aut a hovorí: 

- Chcel by som kúpiť nejaký 

auto. 

Vedúci sa ho pýta: 

- Aký by to malo byť značka 

- Najlepšie by bolo DSA, alebo 

DSB. 

* * * 

Prídu indiáni za svojim šamanom 

a pýtajú sa ho: 

- Šaman, aká bude zima 

- Ej, veru, krutá, chystajte mesiac 

drevo! 

A tak sa stalo. Indiáni mesiac rezali 

oštepy, luky, šípy. O mesiac 

prídu zas a pýtajú sa: 

- Šaman, aká bude zima 

- Ej, veru krutá, ešte jeden mesiac 

chystajte drevo! 

Keď indiáni odišli šaman rozmýšľa: 

- Keď opäť prídu, čo im poviem 

Ako ich zasa oblbnúť 

Šaman za teda oholí, upraví na 

belocha a ide na meteorologickú 

stanicu, kde sa pýta: 

- Aká bude zima 

- Ej, synku, veru krutá, indiáni 

už dva mesiace chystajú drevo.. 

* * * 

V meste vládne veľká nezamestnanosť. 

Pred podnikom štrajkujú 

nezamestnaní rómovia v bielych 

košeliach. 

- My chceme prácu! My chceme 

prácu! 

Vyjde von riaditeľ podniku a hovorí: 

- Prijmem zatiaľ iba jedného, tak 

napríklad vy. 

- Prečo práve ja 

V telefóne: 

- Haló! 

Z druhej strany sa pošepky ozve 

detský hlas: 

- Haló 

- S kým hovorím 

- A koho potrebujete 

- Zavolaj mi otecka. 

- Nemôžem, otec nemá čas. 

- Tak zavolaj mamu. 

- Aj mama ma veľa práce. 

- A kto je ešte doma 

- Babička. 

- Tak mi zavolaj babičku. 

- Nemôžem, aj ona má veľa práce. 

- Už nie je u vás nikto iný 

- Ešte sú tu policajti, ale oni tiež 

nemajú čas. Spolu s otcom, mamou 

a babičkou ma hľadajú. 

* * * 

Príde chlap do zelovocu a pýta 

sa predavača: 

- To žlté je čo 

- To sú banány. 

- Tak si prosím 3 kg a každý kus 

osobitne zabaliť. 

- To oranžové je čo 

- To sú pomaranče. 

- Tak mi z nich navážte 5 kg 

a osobitne zabaľte každý kus. 

- A to čierne je čo 

- Na to kašlite, to je mak. 

* * * 

Poštár celý spotený na malej 

loďke vesluje k osamotenému 

majáku na ďalekom ostrove 

a nahnevane odovzdáva strážnikovi 

majáku list. 

- Ešte raz privesluješ s takto naštvaným 

ksichtom, - hovorí mu 

strážnik, - a predplatím si denník.

Odznelo na GCM 

ADRIANA BAŠTRNÁKOVÁ, SANDRA HAULÍKOVÁ, IVANA FUSEKOVÁ 

- Diana, nezdá sa ti, že ti zavadziam 

- Tak viete, nechcela som vám to tak otvorene 

povedať. 

(p. p. Tomáš Lengyelfalusy, Diana Babošová) 

- Či je to trojnásobok alebo štvornásobok, na 

tom vôbec neleží. (nezáleží) 

(p. p. Tomáš Lengyelfalusy) 

Na písomke: - Pani profesorka, nemôžete sa 

ešte trochu prechádzať 

-Barborka, tebe vadí, že som zakotvila v tvojich 

vodách 

(Barbora Čukanová, p. p. Eva Balková) 

- Joži, ešte jeden nežiaduci pohyb z tvojej strany 

a budeš mi robiť spoločnosť. 

(p. p. Eva Balková) 

- Janka, aká si spomalená. 

- Ale nie. Ja som si fúkala nos a zaľahlo mi 

v uchu. 

(p. p. Eva Balková, Jana Vargová) 

- Do určitej pravdy máte mieru obidvaja. 

(p. p. Jana Bohovičová) 

- A potom do nej čo vpustí 

- Jed. 

- Ale, veď už je mŕtva! 

- Pre istotu. 

(p. p. Jana Bohovičová, Juraj Krajčovič) 

- Dávali záznam z corcentu (koncertu). 


- Martina, tebe robí dobre, že sedíš na tých teniskách 

(p. p. Tomáš Lengyelfalusy) 

- Vidíte to 

- Áno! 

- A čo vidíte Tak žasnite! 

(p. p. Stanislav Kudlačák) 

- Ja som tušil, že budete preberať elipsu, tak 

som vám priniesol takúto prísavku, no druhú 

som stratil. (Prísavka po chvíli odpadla) 

- To musíte olízať, pán profesor! 

(p. p. Stanislav Kudlačák, Diana Babošová) 

- Odpoveď napíšte ústnu! 


- Lacko, ja viem, že si tu. Nevyžaduj osobitnú 

starostlivosť! 


- Z tohto bude rýchlo dedo, už teraz mrmle, len 

vizáž bude treba trochu upraviť. 

(p. p. Eva Balková Ivanovi Valentovi) 

- V šesťdesiatke dostanem infarkt! Už ma tu 

šlafil trak! Moje nerváky! 


- Vy ste akí zvláštni ľuďovia 


- A čo zas ja mám urobiť, stojku na mihalnici 

A ty môžeš urobiť aj piruetu vo váze, aj tak dostaneš 

poznámku! Aha tam je! (váza) 

(p. p. Eva Balková Ivanovi) 

- Řekl jsem si: já sprostý Ž (ž)ebrák! 

(p. p. Pavel Žebrák) 

- V kúpeľoch sa ľudia radi močia (namáčajú). 


- Čo to znamená: It is going to be raining 

- Bude pršanlivo. 

(p. p. Beata Miklošková a Erika) 

- Miro, keď ti jednu lepnem, tak ti budú len 

z tej zásuvky trčať nohy! 

(p. p. Pavel Žebrák) 

- Uši vám obtrhám, ak tam budete krátiť! 

(p. p. Miroslava Jenisová) 

- Taká malá, jak ju mohol trafiť bacil 

(p. p. Pavel Žebrák o Zuzke, keď bola chorá) 

- Niektorí sa chceli so mnou hrať hru: Kývaj 

nosom, hádaj kto som. 

(p. p. Miroslava Jenisová) 

- Ľadovec bere so sebou všetko čo vidí. 

(Ivana pri odpovedi) 

- Kam ideš, smerom na Washington 


- Ja som už starší človek, senilný! 

(p. p. Richard Dřízhal - 23 ročný praktikant) 

47

! 

! 

Aj dnes sa ešte píšu básne 

Anjelovi 

Ó, Bože na nebi, vieš o tom, 

Jeden Tvoj anjel prišiel stopom, 

Zložil si krídla za plotom, 

A pomáha naším študentom. 

Dva rôčky lásku rozdával, 

Lásku, ktorú z neba mal, 

Svoje anjelstvo zakrýval, 

Ale úsmevom sa prezrádzal. 

Vďaka Ti anjel za všetko, 

Naučil si nás nejedno, 

Smiať sa i plakať veselo, 

Niesť svoje ťažké bremeno. 

Zasadil si lásky semienká, 

Odletieť musí š do ďaleka, 

Rozdávať ju všade treba, 

To vieme predsa od Teba. 

Andrea SZÁRAZOVÁ 

Kde je nebo 

Tam, kde je láska 

Kde sme my 

Kde je lúka 

Kde sú kvety 

Kde je rieka 

Kde sú lode šťastných detí 

Kde je mama a otec 

Kde je hudba 

Kde je smiech 

Kde sú tvoje farby 

a more bez času... 

Kde je nebo 

Tu, blízko, pozri... 

Soňa PAUKOVÁ 

48

! 

Film 

Scenár v šedom obale 

príšerná parochňa na hlave 

umelá vôňa púdru preráža 

parfém 

biele kostýmy s čipkou 

potlesk pre ľudí, 

ktorí neexistujú 

drahé kvety o chvíľu 

nemajú cenu 

svetlá zhasnú 

padá opona. 


Pavučina snov 

Bledé a neskutočné 

Pekné a nesplniteľné 

Sny divoké ako 

búrka plachtiaca 

v ohnivých farbách 

očí... 

Rieka sĺz 

a oddelených dlaní 

so zvädnutými kvetmi 

šťastie také krátke 

ako úsmev na 

tvojich perách. 


!Chladné rána 

Prázdne steny 

bez obrazov 

mojej obľúbenej krajiny 

Police bez kníh 

o láske , 

bez parfémov 

z tvojich ciest, 

iba čiernobiele 

fotky z albumov 

na zemi pri 

rozliatej káve. 


49

Je učenie naozaj mučenie 

SIMONA KLOBETZOVÁ 

Našou povinnosťou je učiť sa. Aj keď to neznie 

príjemne, ale je to tak. Knihy sa nám zdajú byť 

nepotrebným papierom, za ktorý by sme v zbere 

harabúrd dostali nejaké bubáčiky a išli za ne do 

Slovana na kofolu. Nič sa však nedá robiť, 

a tak, ak chceme v živote niečo znamenať, musíme 

ďalej hľadieť do kníh, ktoré znamenajú 

budúcnosť. 

Je normálne, že žiaci v jednej triede sú rozdielni. 

Inak sa učia. Aj keď možno domácej príprave 

venujú rovnaký čas, u každého sa prejavuje 

iný efekt. 

To znamená, že výsledok ich práce nie je úmerný 

vynaloženému úsiliu. Univerzálny recept, 

ako sa správne učiť neexistuje, ale správna technika 

duševnej práce zaručí lepší výsledok. 

Psychológovia hovoria veľmi zložito, my si to 

teda zjednodušíme: 

Na štúdium sa treba sústrediť. Len človek, ktorý 

je odpočinutý, má dosť fyzických a psychických 

síl. Ak dodržiavate aspoň približný režim dňa, 

ušetríte si čas, aj sily. Netreba sa učiť naraz dlhšie 

jako 45 - 60 minút, potom si urobte krátku 

prestávku. V priebehu pauzy treba úplne vypnúť, 

ale nezaoberajte sa ničím lákavým. Žiadne 

detektívky a podobne! Po prestávke si najprv 

zopakujte, čo ste sa naučili a pokračujte ďalej. 

Naša pamäť nie je schopná zvládnuť odrazu 

veľké množstvo učiva s efektom trvalých vedomostí. 

Ak ju aj donútime, musíme rátať s tým, 

že na ďalšie skúšanie budeme praktizovať nočné 

sovie učenie. 

Neučte sa doslovne! Takto sa učia len definície, 

vzorce a básne. Treba si zapamätať logický obsah 

učeného učiva, spraviť si kostru, aby sme sa 

mali o čo zachytiť pri odpovedi. Domáca príprava 

by mala byť pravidelne v tom istom čase, 

v tej istej izbe a pri tom istom stole. Takto sa 

rýchlejšie sústredíte na prácu. Pri učení treba sedieť! 

Nie ležať! Inak sa organizmus naladí na 

odpočinok a učenie má menší účinok. Neučte sa 

50 

s preplneným žalúdkom, ale ani so škvŕkajúcim 

bruchom. Niečo si dajte, aby ste nezomreli od 

hladu. 

Pohoda. K učivu musíte pristupovať svôľou naučiť 

sa to, čo budete v živote potrebovať. 

Oklamte seba samých, že sa to naučíte, že to 

zvládnete. Vytvorte si teda atmosféru chuti do 

učenie. Domáce úlohy je najlepšie písať vtedy, 

keď vám ich zadajú, lebo výklad máte ešte čerstvý. 

Počas učenia sa nerozptyľujte. Sústreďte 

sa na povinnosti. Ak máte o učivo záujem, nebude 

ťažké zapamätať si ho a udržať koncentrovanú 

pozornosť. Hodina sústredenej práce znamená 

viac, ako niekoľko hodín rozptýleného 

vysedávania nad knihou. Buďte aktívny už pri 

vyučovaní. Pozorne sledujte výklad učiteľa 

a smelo sa spýtajte na to, čomu nerozumiete. 

Som si istá, že s radosťou sa vám bude každý 

profesor venovať. Tí, ktorí nedávajú pozor na 

hodinách, majú oveľa viac práce s domácou prípravou. 

Veľmi dobré je aj to, keď si učivo opakujeme 

s nejakým odpovedajúcim žiakom. 

Géniovia sa týmito radami neriadili, ale nám, 

obyčajným smrteľníkom nezostáva nič iné. Je to 

vynikajúci spôsob nadobúdania informácii. Šetrí 

nám čas. Peniaze síce nie, ale čas je dôležitejší. 

Čím rýchlejšie si splníme školské povinnosti, 

tým skôr sa môžeme venovať športu alebo niečomu, 

čo nás baví. 

Je však len na nás, ako si to zariadime. Toto 

však nie je racept na učenie pre každého. Všetkému 

treba niečo obetovať, teda aj učeniu, 

a preto bez vôle niečo sa naučiť, sa nič nenaučíme. 

Idú už prázdniny a po nich nový školský rok, 

nové zaujímavosti. Skúsme nasledujúci rok 

používať tieto pravidlá a plňme ich čo najsvedomitejšie. 

Uvidíte ten pokrok! A... 

Spomeňte si cez prázdniny aj na tú školičku, 

veď nás tu nebijú, majú nás radi. Všetkým vám 

prajem krásne prázdniny, plné radosti.

SPONZOR GCM: 

panve 

i 

i 

51

SPONZORI GCM: 

Zobortour 

s. r. o. Nitra 

Bednár a syn 

Nové Zámky 

OTČINA 

Pokyny k využitiu kupónu „Prosím, dnes nie!”: „Študent má 

právo pomocou PLATNÉHO kupónu odmietnuť odpoveď týmto 

spôsobom - na kupón napíše svoje meno a predmet a odovzdá 

ho profesorovi so SLUŠNÝM vysvetlením, prečo mu to 

práve dnes nevychádza. Toto právo nemôže uplatniť: 

1. na písomke; 2. ak vopred vie, že bude vyvolaný; 

3. na seminároch, kde sa skúša opakované učivo. 

Meno: 

Predmet: 

„Prosím, 

dnes nie!” 

Kupón je platný do vydania najbližšieho čísla 

časopisu. Každý študent má právo len na 

JEDEN kupón. V každom klasifikačnom 

zázname bude osobitný zoznam 

študentov s kolónkami mesiacov. 

Ak študent uplatní svoj kupón, 

profesor označí jeho kolónku 

na daný mesiac svojím 

podpisom, čím 

študent stráca nárok 

na ďalšie 

použitie kupónu.” 

Jún 2000 

P O I S Ť O V Ň A 

Redakčná rada: 

Šéfredaktor: 

Kristína Stančová 

Zástupkyňa šéfredaktora: 

Simona Klobetzová, Jana Mrázová 

Redaktori: 

Mária Pietová, Lucia Mikulcová, Soňa Pauková, 

Monika Ažaltovičová, Katarína Dobošová, Dana 

Fujková, Ľudmila Jančárová, Kristína Gašparíková, 

Kristína Maczvaldová, Ivana Matejovičová, 

Anka Badendiecková, Martin Bulla 

Technická pomoc: 

Marek Hamran, Dušan Poláčik 

Jazykový redaktor: 

Dáša Meňkyová 

Zodpovedný pedagóg: 

Tomáš Lengyelfalusy 

Grafická úprava: 

Peter Horváth 

Internet: 

http://www.home.sk/public/novevierozvesti/ 

E-mail: 

phorvath@francis.unitra.sk 

Náklad: 

500 ks 

Tlač: 

Garmond

VIEROZVESTI

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?