Spravodajca UMB 1/2010 - Univerzita Mateja Bela

2SpravodajcaUniverzity Mateja Belav Banskej Bystricikateľského ducha, využila presvoj rozvoj a získanie financiívšetky existujúce možnosti.Často aj tie, ktoré nie celkomzodpovedajú akademickýmnormám a zvyklostiam. Pokusomosedlať tohto cválajúcehokoňa bol v roku 2002zákon o vysokých školách,ktorý je asi práve z tohtodôvodu aj podľa hodnotiteľovEurópskej asociácie univerzítnajdetailnejším v celej Európea s najvyššou mierou zasahovaniaštátnej administratívydo akademických slobôd.O tom, že nebol prijatý nazáklade jasne premyslenej koncepcie rozvoja vysokého školstva,a že dodnes takáto koncepčná vysokoškolská politika nejestvuje,svedčí aj viacero faktov. Prvým je devätnásť noviel tohto zákona.Medzi nimi sú aj ustanovenia pôvodnému zákonu protikladné,alebo reprezentujúce úzke skupinové záujmy. Do roku 2008 salen minimálne dotýkal súkromných vysokých škôl. Tie to pochopiteľnepodnikateľsky využili a dnes majú 17 % študentov. Vďakaaktívnym krokom ministerstva, ktoré nespravodlivým delenímprostriedkov a účelovými kritériami akreditácie tlačí niektoré verejnévysoké školy k znižovaniu počtu študentov, bolo vlani skoro40 % novoprijatých študentov prvých ročníkov na súkromnýchvysokých školách.Do tohto extenzívneho a neregulovaného vývoja vtrhli dvevážne skutočnosti – bolonský proces a európske peniaze. Bolonskýproces, okrem určite pozitívnej internacionalizácie, priniesol novépravidlá, ktoré boli nariadené príkazom, bez možnosti postupnostia výberu, kde sú vhodné a bez toho, aby systém k nim dozrel.Priniesol aj voľný prístup pobočkám zahraničných vysokých škôl,dôraz na výkon, súťaž, evalvácie rôzneho druhu a neustály prísunnových európskych úloh. Do rezortu vysokých škôl sa postupnena výskum jednej skupine odborov, napr. 40 % a druhej 10 %a potom sa vysoké školy financujú podľa toho, koľko prostriedkovna výskum získali, alebo sa im podľa tohto pomeru z ministerstvarozdelia miesta doktorandov a počet doktorandov sa stane hodnotiacimkritériom s takou istou váhou. Či snáď to je súťaž, ak 70 %členov pracovnej skupiny akreditačnej komisie, ktorá rozhodujeo všetkých programoch daného študijného odboru na Slovensku,je z jednej univerzity?Hodnotenie vysokých škôl založené prevažne na kritériáchtechnických, lekárskych alebo prírodovedných odborov sa stalonárodným až medzinárodným športom. Dnes temer každý, odmedzinárodných asociácií, ministerstva, súkromnej organizácie,samozvanej agentúry až po jednotlivcov si osobuje právo zostavovaťrebríčky a vyhodnocovať mediálne podľa sebou zvolenýchkritérií prácu vysokej školy bez toho, že by ju vôbec videl. Tovšetko je sprevádzané rýchlym verejným odsúdením bez možnostidovolať sa nápravy.Čím to je, že vysoké školy, ktoré by mali byť koncentrátompoznania, etickým regulátorom spoločnosti a uznania hodnýmiinštitúciami sa stali hračkou, do ktorej si každý môže kopnúť?Ako je vôbec možné, že v demokratickom štáte parlament prijmeúčelovú úpravu navrhnutú jedným poslancom, ktorú odmietlia zargumentovali reprezentácie vysokých škôl, že minister nemusíakceptovať ich uznesenia pri stanovovaní rozhodujúcich kritérií,že médiá určujú, čo je plagiát? Je zníženie vážnosti akademickejpôdy naozaj len chyba vlády, politikov a doby, alebo sme si ajsami na vine?Kým odpoviem, tak to trochu zhrniem: Vysoké školy robia viaca produktívnejšie ako predtým, ale množstvo úloh, ktoré majú narôznych úrovniach riešiť a stále v kratšom čase, sa neustále zvyšuje,ešte stále však stúpa aj ich pedagogický a vedecký výkon,dostáva viac ako 1 miliarda eur v európskych projektoch. To súprostriedky, ktoré doteraz nikdy neboli a ani sa už nezopakujú. Pretonielen pomáhajú, ale aj deformujú vysokoškolský priestor, lebomnohým stoja aj za účelové podmienky a zákulisné hry.V poslednom období sa ministerstvo školstva mnohonásobnepokúšalo uchopiť onoho extenzívne cválajúceho koňa za chvostprostredníctvom rôznych opatrení, napr. komplexnej akreditáciea pokusu o diferenciáciu škôl, systému garantovania každéhoštudijného programu iným garantom, prostredníctvom metodikyrozdeľovania štátneho rozpočtu, sprísnenia podmienok vymenúvaciehokonania a pod. Žiaľ, smutné je, že sú plné aj účelovýcha kvantitatívnych pseudokritérií, podľa ktorých sa rozhoduje o bytíči nebytí univerzity a všetky sú vnášané do autonómneho akademickéhopriestoru zvonku.Pod rúškom trhového priestoru sa heslom dňa stala súťaž vrajpodľa kvality. Nepoznám taký rezort v našej spoločnosti, ktorý bybol tak ovládaný pseudosúťažami a hodnotiacou kritériomániou.Vari môže spravodlivo vo vede súťažiť všeobecná univerzita, ktorá„obsluhuje“ desaťtisíce študentov s úzko špecializovanou vysokouškolou, ktorá sa vedecky a pedagogicky venuje len vybranémuodboru, s úzko špecializovaným výskumným ústavom, ktorý ibabáda, alebo dnes dokonca aj so špecializovaným výrobným podnikom?Čo je to za súťaž, ak sa najprv účelovo rozdelia peniazesú enormne zaťažené byrokratickými požiadavkami administratívy,absurdnými kontrolnými mechanizmami, neakademickýmičinnosťami, a to všetko osobitne spoločenskovedne orientovanéuniverzity v ťažkých ekonomických podmienkach. A keďže jezrejmé, že popisovaný vývoj už nemôže dlho pokračovať, alenie je jasné, čo bude s vysokými školami v budúcnosti a ktorékritérium sa zajtra zmení, zvyšujú sa v akademickej obci pocityneistoty. Kladieme si otázku, čo vlastne štát prioritne od nás chce.Máme byť podnikateľskými subjektmi, aby sa o nás nemusel starať,alebo akademickými inštitúciami zaručujúcimi istú intelektuálnu,vedeckú a mravnú kvalitu spoločnosti?Osobne vidím tri dôvody, ktorými samotná akademická obecprispela k súčasnému stavu a v nich je skrytá aj odpoveď ako po-