asopis jazierko final

Chodba úteku
Všimla som si to už dávnejšie. To dievča, ktoré sa každé ráno priblíži k našej zadnej
bráne s lampášom v ruke a dlhým čiernym kabátom. Každé ráno presne o šiestej sa zobudím
na svetlo a šuchot listov. Tam vzadu, kam smeruje moje okno a stráže tam nikdy nie sú.
„Ach Gabika, skoro som ti začala veriť,“ krútila hlavou mama.
Otec sa usmial a povedal: „Gabika, vymýšľaš si také hlúposti. Určite sa ti to iba
snívalo, spi ďalej.“ pohladkal ma po vlasoch otec.
,,Mami, kam idete? Veď je štvrť na sedem!“
„Gabi, ideme až do Viedne. Spinkaj a nezaoberaj sa tým!“ mama mi poslala vzdušnú
pusu a tresla dverami.
„Spinkaj a nezaoberaj sa tým!“ ironicky som ju napodobnila. Ako mám spať, keď sa k
nám už týždeň niekto chce vlámať? Počkala som, kým rodičia odišli a v pyžame som vybehla
na chodbu. Monika, jedna z našich päťdesiatich slúžok, vysávala. A tak som sa po špičkách
vykradla von. Bežala som popri kaštieli, aby ma nevideli cez okno a potom čo najrýchlejšie
k zadnému domčeku so starou bránou. Keď som tam prišla, uvidela som, že v domčeku
sa mihoce svetielko. Bola som taká odhodlaná, až som úplne zabudla, že sa mi môže niečo
stať. Potichu som otvorila dvere a zapla svetlo. Osoba sa hneď zvrtla a rozbehla sa, že ujde.
No odrazu sa zastavila. Uvedomila si totiž, že stojí pred sedemročným dievčatkom, ktoré bolo
celé vydesené.
,,Ty musíš byť mladá lady Gabriela, však?“
,,Áno, a ty asi tá osoba, ktorá ma každé ráno o šiestej budí. Teší ma!“
„Čo tu chceš?“ síce som sa veľmi bála, ale bola som rozhodnutá, že od nej niečo
zistím.
,,Do toho teba nič!“
„Dobre, poviem to našim strážam!“ nenechala som sa odbiť.
,,A myslíš, že ti uveria? Nie, neuveria! Si ešte malá, choď spinkať. Keď sa prebudíš
budeš si myslieť, že to bol len sen.“
Chvíľu som naozaj rozmýšľala, že pôjdem spať, no včas som sa spamätala.
,,Nie!“ postavila som sa pred dvere.
,,Si veľmi odvážna, ale máš len sedem rokov a ja sedemnásť. Povedzme si pravdu,
nemáš šancu nado mnou vyhrať!“ povedala a zdvihla ma ako pierko. Položila ma do starej
12