asopis jazierko final

hrdzavej postele a potom utiekla. No to sa už celý kaštieľ vydal na pátraciu akciu, aby ma
našli. Monika a ďalšie služobníctvo sa hnalo k domčeku a mne nič iné nenapadlo, len zavrieť
oči. Monika otvorila dvere a vošla dnu. Tvárila som sa, že spím. Monika najprv zastavila
pátranie a potom išla za mnou. ,,Gabriela, čo tu robíš?“
Opatrne som otvorila oči a začala som hrať divadielko. Poobzerala som sa okolo seba
a potom na ňu. ,,Čo tu robíme? No to by som aj ja rada vedela. Asi som bola opäť
námesačná.“
,,Och Gabi, som taká rada, že sa ti nič nestalo!“
Vrátili sme sa do kaštieľa a ja som musela ísť do školy. V škole som nemyslela na nič
iné, len na to tajomné dievča. Večer som si ľahla a nastavila som si budík na trištvrte na šesť.
Na okná a dvere domčeka som namontovala staré pružiny a drievko, aby sa zaklapli,
keď dievča opäť zavíta do domčeka. Päť minút pred šiestou som už čupela za starým vedrom,
zakrytá špinavou, šedou plachtou. Onedlho dievča vliezlo cez zadné okno. Akonáhle preliezla
do domčeka, okná a dvere zatarasilo drevo. V tom momente som vyliezla z úkrytu a tvárila
som sa pritom ako najväčší hrdina, ktorý chce zadržať nepriateľa.
,,Och, Gabča! Celkom dobrý plán,“ uznalo dievča, „až nato, že si stále nepochopila,
že so mnou nemôžeš súperiť. Si totiž veľmi malá a slabá!“
Dievča vykoplo okno a vyhodilo ma cez neho. Dosť ma to zabolelo. Rozbehla som sa
s nádejou, že sa mi podarí ujsť naspäť domov. Keď sa dievča prestalo pozerať, skryla som sa
za strom. Bola ešte tma, no svoju záhradu poznám veľmi dobre. Obišla som záhradu a dostala
som sa k domčeku zo zadnej strany. Dievča o tom nemalo ani potuchy.
„Kde len môže byť tá chodba?“ frflalo dievča. To, že dievča niečo hľadalo, mi bolo
hneď jasné. Ale čo, to som teda nevedela. Možno si tú chodbu mama len vymyslela. Vtedy
som sa už nechcela ďalej skrývať. Nechcela som riskovať, že dievča znovu ujde.
„Neviem, kto je tvoja mama, ale určite si nič nevymyslela,“ povedala som jej. Dievča
vyzeralo prekvapene, že ma znovu vidí, ale nič nepovedala.
,,Otec mi rozprával rôzne príbehy, medzi iným aj o nejakej tajnej chodbe na našom
pozemku. Ako sa voláš? A kto je tvoja mama? Kto vôbec si a čo tu hľadáš?“
,,Volajú ma Ingrida, priezvisko nemám. Moja mama bola už dosť stará, keď som prišla
na svet. Vždy bola cestovateľka. Naposledy, keď bola na Filipínach, zrútilo sa s ňou lietadlo.“
Ingrida si utrela slzu z oka a vtedy sa mi zazdalo, že sa veľmi podobá na môjho otca.
Keď stále cestovala, musel ma niekto strážiť. Tak som chodila od susedy k susede, pokiaľ
13