ČO KDE NÁJDEŠ

ČO KDE NÁJDEŠ
Plný krčah ... 3
Spomienka na leto ... 4
Dedičstvo I. ... 7
Sobota s D. Komorom ... 10
Bol to anjel? ... 11
Zázračné uzdravenie I. ... 13
Správy zo sveta ... 16
Chata na Podbanskom ... 19
Kunka žltobruchá ... 20
Humor ... 21
Úlohy pre deti ... 23
Kto je kto ... 26
Už je leto, prázdniny, dovolenky
za nami a my sa opäť s chuťou
môžeme pustiť do práce a učenia.
S chuťou?
Niekedy nám tá chuť chýba.
A niekedy by chuť aj bola, ale akosi
nemáme sily zvládnuť všetko, čo by
sme chceli. A naše plány sa stratia do
zabudnutia. Ale chcem Vás povzbudiť
príbehom, ktorý som čítala:
Malý chlapček sa pokúšal
neúspešne pohnúť ťažkým kameňom.
Jeho otec stál opodiaľ a nakoniec sa
ho spýtal, prečo nepoužíva všetku
svoju silu.
Chlapec otca uistil, že používa.
„A prečo si ma nepožiadal o pomoc? spýtal sa otec
„Úspešní ľudia používajú všetku svoju silu. To znamená, že keď
potrebujú pomoc, požiadajú o ňu“.
Predstavte si akú silu máme my, keď môžeme kedykoľvek
požiadať o pomoc nášho Otca. Takže skúsme všetky povinnosti,
ktoré nás čakajú zvládať v Božej sile. Ponúkame Vám ďalšie číslo
nášho časopisu, aby ste aj z jeho stránok mohli načerpať trochu tejto
sily.
Zvolenský Adventistický Spravodaj - štvrťročník zboru CASD vo Zvolene.
Elektronickú podobu časopisu nájdete na http://zvolen.casd.sk. Na tejto
stránke nájdete tiež všetky predchádzajúce čísla.
Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli do tohto čísla.
Uzávierka ďalšieho čísla je 15. decembra 2006.
Foto na zadnej strane obálky: Timotej Hronec

PLNÝ KRČAH
„Každý si na hlavu stavia sám, svoj po okraj, naplnený džbán.“
(nepálske príslovie)
Milé sestry, bratia, mládež a deti !
Toto príslovie je veľmi výstižné. Aj keď je z prostredia inej kultúry,
predsa ho dokážeme pochopiť, lebo si vieme predstaviť o čom hovorí.
Hovorí nám o tom, že náš život si do veľkej miery ovplyvňujeme sami.
Napĺňame si ho najmä vlastným programom, vlastnými plánmi. (Ale je
pravda aj to, že niekedy nám ho napĺňa niekto iný.) A potom si tento
svoj život aj „nesieme na hlave“. Ak sme si čas našich dní naplnili po
okraj, tak sa nám náš život môže zdať naozaj ťažký. Ak si svoj život
napĺňame len trochu, tak sme zase často „smädní“ a náš život sa zdá
prázdny, nenaplnený.
Ako teda plánujeme? Podľa čoho si robíme plány a čím si plníme
svoj život?
Pán Boh nás vyzýva k pokojnému
a rozumnému plánovaniu: „V obrátení
a stíšení bude vaša záchrana, v pokoji
a v dôvere vaše víťazstvo.“ (Iz 30,15) Mne
z toho vyplýva, že náš život by celkovo
nemal byť hektický. Aj keď by mal byť
naplnený, predsa len by mal byť pokojný. Ak
sa toto dá dosiahnuť? Veď na prvý pohľad
sa to zdá nemožné. Ale moja osobná
skúsenosť mi hovorí, že je to možné. Aj prorok píše, že sa to dá
v Božej prítomnosti. Máme žiť v dôvere nášmu dobrému Bohu.
Prišiel čas nového školského roka a tým aj nových povinností. Aj
pre náš zbor nastáva teraz čas nových plánov a činov. Modlime sa
o poznanie Božej vôle, o dobré plány a správne činy. Nech sme
v novom školskom roku dobrým svetlom i soľou pre ľudí okolo nás.
Nech každý z nás splní svoju úlohu, ktorú mu Ježiš dáva.
Jozef Plachý, kazateľ

SPOMIENKA NA LETO
Veľké prázdniny a s nimi aj leto sú
nenávratne za nami a to čo sme počas nich prežili,
ukladáme si už len do spomienok..
Chcem sa v týchto riadkoch teda vrátiť do nedávneho času,
ktorý sme v týždni od 9. do 14 júla prežili na veľkej a peknej chate v
blízkosti Čierneho Balogu, v doline Sviniarka - aj chata má
tento názov.
Spomenutý objekt si vynašli na internete a obstarali myslím 4 rodiny
z Kežmarského zboru, ktorí svojmu dovolenkovaniu pravidelne
dávajú prednosť tráviť uprostred našej slovenskej prírody, čo ich aj
vychádza lacnejšie oproti drahým pobytom niekde pri mori.
Do tejto milej spoločnosti mňa aj môjho syna prizvala jedna moja
spriaznená sestra Blanka, jedna aktívna členka v tamojšom zbore.
Nuž sme sa v tú horúcu nedeľu vydali na cestu: Zo Zvolena do
Brezna sme sa viezli vlakom a potom do Čierneho Balogu
autobusom, kde nás už očakával Marcel Zentko a autom nás
doviezol až k chate. Tam nás privítala skupina veselých detí, ktorým
som na uvítanie predstavila môjho služobného psa Axu, plemeno
Labradorský retriever, čo je práve vhodné k deťom a to sa aj potom
nasledovne po celý čas potvrdilo, lebo v plnej miere bol k tomu
poskytnutý priestor.
Prekrásne horské prostredie, veľké priestranstvo okolo obydlia,
voňavý vzduch, ktorý dopĺňal pokojný zvuk potoka, nás všetkých
hneď očarili.
Tak sme sa ubytovali, navečerali. v spoločenskej miestnosti
nasledovala večerná pobožnosť s početnými piesňami za doprovodu
dvoch gitár. Pri horiacom ohni v kozube, v príjemnej atmosfére sme
sa vzájomne pozoznamovali. Zistili sme, že nás tam bolo 13
dospelých a 15 detí rôzneho veku od 3 do 13 rokov. Spoznala som
ja aj to, že je to spoločnosť vzácnych a veselých ľudí, ktorým viera v
Boha nie je ľahostajná, čo sa potvrdilo aj v nasledujúcich dňoch. V
tento večer bol stanovený plán činnosti nášho spoločného pobytu.
A tak sme sa v nasledujúci deň všetci vydali autami na koniec
doliny a potom niekoľko km peši až za obec Sihla, popásť si oči na

koníkoch, ktoré sú prirodzene žijúce pod holým nebom v ohrade.
Niektorí milovníci týchto zvierat si mohli aj na nich zajazdiť. Cesta
peši ta a naspäť bola dosť vyčerpávajúca, vo vyše 30-stupňovej
horúčave, slnečnej páľave, sme takto pochodovali nádhernými
horehronskými lúkami, kde sme nachádzali plno práve
dozrievajúcich jahôd a čučoriedok. Deti sa mohli takpovediac
napásť. Boli také milé, že aj mne tiež nosili v hŕstkach tieto vzácne
plody.
Po návrate do nášho rekreačného obydlia sme sa občerstvili
jedlom, o ktoré sa každý deň postarala vždy iná rodina.
Do kompletného hygienického vybavenia chaty nechýbala ani
sprcha s teplou vodou, takže sme sa každodenne všetci mohli umyť.
Bolo by zdĺhavé rozpisovať každý
z piatich dní tohto podujatia, veď si to
už tak podrobne ani nepamätáme.
Na jednotlivých zložkách programu sa
podieľali tiež všetci prítomní, či sa
to už týkalo ranných a večerných
pobožností, prác v kuchyni, upratovaní,
starosť o deti atď.
Obdivovala som teda manželov Zentkovcov s deťmi, brata
Džadoňa s rodinou - ktorí je vedúci kežmarského zboru, Manželov
Šolcovcov, Rodinu Jankurovú, nápaditú Blanku Fuchsovú.
Deti, naši "patfinderi" sa predovšetkým vyžívali v stavaní bunkrov z
haluzín z blízkych stromov. Dva bunkre, nuž aj dve skupiny detí, boli
aj príčinou ich detských nedorozumení a škriepok. To sa však riešilo
jeden večer pri táboráku. Najprv na problém poukázali rodičia a
potom sa malo k tomu vyjadriť každé dieťa. Všetci sa zhodli, že by
takto nemohli pokračovať a zlo "hriech" sa nepáči na deťoch Pánovi
Ježišovi. Potom každé dieťa jednou vetou v tomto zmysle povedalo
svoju modlitbu.
Jedným takým pekným výletom bola spoločná návšteva
horského skanzenu vo Vydrovke. Detičky sa tam previezli
atraktívnou horehronskou železnicou.

V našej doline sme objavovali značné množstvo lesných
plodov. Priam posiate boli horské lúčky kuriatkami, nuž naši hubári
sa mohli v zberateľskej činnosti priam predbiehať a už od včasného
rána, pri východe slnka, putovali za týmto účelom, kochajúc sa
sviežosťou prebúdzajúceho sa nového dňa.
V tejto prekrásnej doline sme jedno dopoludnie venovali tiež
bojovke, obľúbenému podujatiu takmer všetkých zborových výletov.
Aj táto dobre zorganizovaná vec prebehla v piatich skupinách detí i
dospelých bezvadne.
V jeden večer medzi nás zavítal miestny kazateľ Kežmarského
zboru, brat Uhrín so svojím 12-ročným synom Timotejom, ktorý hneď
zapadol medzi svojich rovesníkov.
Brat nás však svojou prítomnosťou potešil len krátko, na druhý deň
sa pobral za svojimi povinnosťami. A to boli povinnosti pre
kežmarčanov smutné, lebo práve v tých dňoch brat prechádzal z ich
zboru do služby v Banskej Bystrici.
V posledný večer nám prichystali nádhernú rozlúčku
hlavní organizátori Zentkovci. Zhodnotili celú akciu a každého
obdarovali nejakou sladkosťou a upomienkovým darčekom, ktoré
zhotovili spolu s deťmi.
Tak sme sa teda rozlúčili, poďakujúc Bohu, že nás pri tom všetkom
ochraňoval, lebo naozaj žiadna nehoda sa neudiala a to si vždy
treba uvedomiť.
Ja ešte chcem dodať, že spomienku na tieto opísané dni by
som si chcela uchovať nielen v pamäti, ale predovšetkým v srdci,
lebo spoločnosť opísaných vzácnych sestier a bratov ma naozaj
obohatila. Nadšená som bola aj tým, že sa plne venovali deťom a aj
pobožnosti boli tak prispôsobené, aby sa mohli pri nich vyžívať. Deti
sa rodia nielen z vôle rodičov, ale týmto rodičom ich Pán zveruje do
výchovy, čo je veľká zodpovednosť. No je pred Bohom
zodpovednosť aj zboru, ako sa bude týmto svojím mladším členom
venovať, aby im raz mohli čo najdokonalejšie odovzdať štafetu
Božieho poslania nás kresťanov na tejto zemi.
Darina Kadašiová

Gal 3,18: „Lebo ak je dedičstvo zo zákona, potom už nie viacej zo
zasľúbenia, no Abrahámovi daroval Boh z milosti skrze zasľúbenie.“
D E D I Č S T V O - I časť.
Otázka „dedičstva“ je na tejto zemi veľmi dôležitá a v bežnom
živote sa s ňou často stretávame. Kto môže dediť, za akých
podmienok, kedy, a hlavne čo – o tom budeme spolu uvažovať.
Najbližší príbuzný dedí zo zákona, alebo je spísaná záveť, ktorá je
platná podľa dnešných zákonov (svetských).
ALE ČO MYSLEL BOH TÝM, KEĎ POVEDAL: „BUDETE
DEDIŤ“?
Čítali sme v liste Galaťanom, že nededíme zo zákona. Na
príklade Abrahám si ukážeme kto a ako dedí a hlavne prečo. O čo
ide Bohu? Aké sú podmienky?
1. Mojžišova kap.12, 1-2: „ A Hospodin riekol Abramovi: Vyjdi
zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca a iď
do zeme, ktorú ti ukážem.
A učiním ťa veľkým národom a požehnám ťa a zvelebím tvoje
meno, a budeš požehnaním.“
1. Mojžišova kap. 17, 2-5: „A dám svoju smluvu, aby bola medzi
mnou a medzi tebou, a rozmnožím ťa prenáramne. Vtedy padol
Abram na svoju tvár, a Bôh hovoril s ním a riekol:
Ja som, hľa, moja smluva je s tebou, a budeš otcom mnohých
národov. Ani sa už viacej nebude volať tvoje meno Abram (Abram =
Vysoký-otec,) ale tvoje meno bude Abrahám (Abrahám = Otecmnožstva),
lebo som ťa učinil otcom mnohých národov..
Boh sľúbil Abrahámovi dedičstvo, úrodnú zem, celú krajinu
a potomstvo. Obrovský majetok – čo si viac môže človek želať? Toto
všetko Boh sľubuje a uzatvára s Abrahámom zmluvu. Abrahám
nedrží v ruke nič, žiadny dôkaz, ani len hrsť piesku – o potomstve
ani nehovoriac (to sa zdá úplne nemožné, vzhľadom na ich vek).
Žiadne ľudské kalkulácie ani zákony neplatia. Z Božej strany je
tu „len“ sľub – zasľúbenie – zmluva. A táto zmluva má silu zákona!
Abrahám nemá NÁROK! A tak akým právom získa tak obrovské
dedičstvo, čo je podmienkou a koľko platí?

Nič. „A uveril Bohu“. Hospodin dáva zadarmo. Abrahám neplatí
nič, žiadne poplatky, žiadne obete, ani zlato, ani peniaze. Boh dáva
– Abrahám berie. Toto je zmluva, ktorá je právoplatná.
A na tomto základe:
1. Na Božom sľube 2. Viere Abrahámovej
VZNIKÁ VZŤAH
Medzi Bohom a človekom. Nie sú to dve zmluvné stránky, ktoré dali
niečo na papier, opečiatkovali, zaplatili a išli domov. Nie! Tu ide
o viac! Táto zmluva je nad všetkými zákonmi. „Nededíme zo zákona“
hovorí ap. Pavel, „ale z milosti skrze zasľúbenie“.
„Abrahám uveril Hospodinovi a On mu to počítal za
spravodlivosť.“(1 Moj 15,6)
Aká je to viera, ktorá urobí človeka spravodlivým? Táto viera, ktorú
má Abrahám nie je slepá viera – neviem síce o čo ide, ale verím
a trasiem sa strachom. Abrahám vie presne o čo ide, je dostatočne
informovaný, len nevie ako to Hospodin splní. On sa rozpráva
s Bohom, jedná s ním a kladie mu otázky:
„ A ešte povedal Abram: Hľa, mne si
nedal semena, a tak hľa, cudzí syn
môjho domu bude mojím dedičom. A
hľa, slovo Hospodinovo stalo sa k
nemu povediac: Ten nebude tvojím
dedičom, ale ten, ktorý vyjde z tvojho
života, ten bude tvojím dedičom. A
Hospodin ho vyviedol von a riekol:
Nože pozri hore na nebo a spočítaj
hviezdy, ak ich budeš môcť spočítať. A
potom mu riekol: Tak bude tvoje semä.
A uveril Hospodinovi, a on mu to
počítal za spravedlivosť.“(1Moj 15,3-6).
Abrahám sa bojí, že keď sa pominie, čo bude potom. Nestratí moje
potomstvo dedičstvo? Či trvale zdedí zem: „A povedal: Ó, Pane,
Hospodine, po čom poznám, že ju zdedím trvale? A stalo sa, keď
zapádalo slnce, že padol tuhý spánok na Abrama, a hľa, náramný
strach a veľká tma pripádala na neho. A Hospodin riekol Abramovi:

Vedz istotne, že tvoje semeno bude pohostínom v zemi, ktorá
nebude patriť im, a budú im, ľuďom tej zeme, slúžiť, a budú ich trápiť
štyristo rokov. Ale aj národ, ktorému budú slúžiť, ja budem súdiť, a
potom vyjdú s veľkým majetkom“ (1 Moj 15, 8.12-14).
Ano! Abrahám uveril Bohu a vykročil „vpred“. Nevypočul si
Boha a nepovedal mu: „Je to krásne, to čo si mi sľúbil, verím
dokonca tomu, ale nepohnem sa z miesta! Mám svoje istoty,
nechcem nič zmeniť. Boh je síce dobrý, verím tomu, že exituje zem,
ktorú mi sľúbil, niekde ďaleko, ale zostanem v tom, v čom som sa
narodil. Krok viery je krok vpred!
Abrahám pobalil svoj majetok i rodinu a vykročil dopredu. Do
neznáma – prevziať svoje dedičstvo. Pretože uveril Bohu –
a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Toto bola hybná sila, ktorá ho
poháňala vpred. Boh sľúbil – ja mu verím – a preto ho poslúcham.
Ja ho poznávam – poznám ho – a idem ďalej. Viera mi dáva silu
opustiť všetko a kráčať dopredu, nebyť stojatou vodou, ktorá sa
nehýbe. Zasľúbená zem je symbolom hojnosti a slobody, kde sa
Boh predstavuje. Týmto zasľúbeným dedičstvom nadväzuje nový
vzťah s človekom, ktorý dávno stratil. A z Abrahámovej strany vzniká
vzťah, ktorý nie je založený na strachu, ale na dôvere. Boh pre neho
nie je vzdialený, neznámy, ani ten, ktorého sa treba báť a preto ho
poslúchať. Pán Boh sa predstavuje ako ten, ktorý dáva a ponúka a
nie ten, ktorý prikazuje a zakazuje. Najdôležitejšia otázka znie:
PREČO? ponúka Boh také veľké dedičstvo smrteľnému človekovi.
„Požehnám ťa budeš velikým národom ako hviezd na nebi
a morského piesku a ešte ti dám aj zem úrodnú – Kanán.“
Jeremiáš 3,19: „ A ja som povedal vtedy: Oj, ako ťa postavím
medzi synov, ó, dcéro, a dám ti prežiadúcu zem, najkrásnejšie
dedičstvo zpomedzi krásnych dedičstiev národov. A povedal
som: Budete ma volať: Môj Otče, a neodvrátite sa, aby ste neišli
za mnou“.
(pokračovanie nabudúce)
Hedviga Knapeková

SOBOTA S DANIELOM KOMOROM
V sobotu 23.9.06 prišiel nás navštíviť predseda Klubu
Pathfinder Daniel Komora. Sobota sa začínala ako zvyčajne.
Dospelí mali sobotnú školu a my deti sme mali sobotnú škôlku
s Danielom Komorom. Hovorili sme o všeličom ako napríklad
o kopírovaní. Je to hriech, keď odpíšeme od spolužiaka domácu
úlohu.
Keď sa skončila sobotná škola, tak Daniel
pripravil pre nás kázeň. Na začiatok sme si
spievali pesničky: Cestou zaprášenou, S novým
nadšením a Matúško Krnáč mu robil asistenta.
Daniel hral na gitare. Bolo to niečo úžasné. Boli sme všetci nadšení
a veľmi sa nám to páčilo. Keď skončilo kázanie Božieho slova, tak
sme si na koniec zaspievali všetci piesne: S Ježišom som OK
a Baránok Boží. O 12:30 bolo posilnenie pre tých, čo sú hladní,
také malé agapé. Naši rodičia nám napiekli koláče, niektorí spravili
pomazánky a pripravili chlebíky. Jožko Plachý so svojou manželkou
Anetkou navarili sójový guláš, ktorí bol vynikajúci.
Deti a dospelí sme sa občerstvili a o 14:00 bola hra pre tých, čo
sa vedia hrať. Bojovka bola na námestí SNP – Zvolen. Boli určené
stanovištia. Na každom stanovišti stáli Ivetka, Janka, Paľko, Honza,
Jožko a Lukáš a oni mali pre nás rôzne úlohy, ktoré sme mali splniť.
Niektoré úlohy boli ťažké, hlavne na zamyslenie. Chodili sme
v trojiciach, vždy sme sa museli držať za ruky, ináč by sme boli
vyradení z bojovky. Kontroloval nás náš Rastík. Pri poslednom
stanovišti bol Lukáš. Blízko neho v kríkoch bola ukrytá krásna
truhlica, ktorú robila Anetka Plachá a bola plná sladkej odmeny.
Najrýchlejšie boli v hľadaní pokladu mladšie deti. Deti sú šikovné.
Boli to Linduška, Eliška a malá Noemi. Keďže boli šikovné, dostali aj
sladkú odmenu a každá obrázok.
Po skončení bojovky sme sa vrátili do zboru. Všetci nás
privítali. Nakoniec Jožko a Paľko nám spravili spoločnú fotografiu
s Danielom Komorom. Potom sme sa všetci rozlúčili a poodchádzali
domov, plný nadšenia a radosti. Ďakujeme nášmu Otcovi
Nebeskému, že nás sprevádzal po celý deň.
Janka Nemcová

BOL TO ANJEL?
Tento príbeh sa odohral v čase normalizácie, Vy starší sa
na to snáď ešte pamätáte. Učila som na Ľudovej škole umenia v
Banskej Štiavnici. Každú chvíľu nejaké politické školenia,
diskusie a nakoniec záverečné školenia.
Niekomu to zrejme vadilo, a tak sa na okres dostalo, že v
škole pracuje nábožensky zaťažená učiteľka. A tak si ma
predvolali na okres do Žiaru nad Hronom. V kancelárii boli traja
páni. Jeden sa pýtal, jeden písal a tretí sa prechádzal a dával
pozor. Pýtali sa na všeličo a nakoniec padla otázka:
Keby ste si mali vybrať školu-zamestnanie alebo náboženstvo,
čo si vyberiete?“
Hneď som odpovedala, že
náboženstvo.
„Inú odpoveď sme ani nečakali“,
a výsluch skončil.
Keď sa rodičia detí
dozvedeli, že odchádzam, písali
petície, chodili na okres a
podnikali všetko možné i
nemožné, aby sa tak nestalo, ale
nič nepomohlo.
A tak mi nič neostávalo, len sa pýtať po okolitých školách, či
nie je voľné miesto. Napokon sa ozvali z Levíc, že môžem prísť
podpísať zmluvu.
Na ceste do Levíc sa nám pokazilo auto a aby som prišla
načas na podpis zmluvy šla som stopom. Všetko dobre
dopadlo, a tak som nastúpila od septembra učiť na tunajšej
škole. Riaditeľka, ozajstná ateistka, vždy rešpektovala moje

požiadavky na odpracovanie pracovných sobôt. Stalo sa, že
istá kolegyňa, jej vyčítala, že ja nemusím prísť v sobotu a ona
má štyri deti a musí prísť. Dostala odpoveď, že keď ona bude
svätiť tak ako ja, dostane tiež voľno.
Po piatich rokoch som sa dozvedela zaujímavú vec, čo ma
veľmi prekvapilo. Povedala mi to najlepšia kamarátka, ktorá sa
to dozvedela od riaditeľky.
Tá chcela vedieť, či
poznám toho človeka.
Ja som sa na ňu
nechápavo
pozrela o kom hovorí a
ona mi vysvetlila.
Riaditeľka jej povedala,
že predtým ako som
nastúpila, bol v škole
nejaký mladý pán,
úžasný fešák, krásne
oblečený, ktorý
odporúčal, aby ma prijala a potom to dostala "príkazom" z
okresu.
Keď som sa to dozvedela, pýtali sme sa všetkých známych,
kazateľov (tých, ktorí boli do toho zainteresovaní) z Bratislavy a
Prahy, ale nikto z nich v Leviciach nebol.
Dospeli sme k záveru, že to bol sám anjel.
Ruti Knapeková, BŠ

BOŽIE DOSLOVA ZÁZRAČNÉ UZDRAVENIE
Keď som mala asi 12 rokov, bola som dievča, ako každé iné.
Chcela som dobre vyzerať, aby som sa páčila iným, samozrejme
chlapcom. Mala som veľmi pekné detstvo. Vyrastala som uprostred
veľmi peknej prírody. Rodiča sa o mňa s láskou starali a moja
sestra, ktorá je odo mňa staršia, mi bola vždy veľkým vzorom. Takže
doma mi vôbec nič nechýbalo (veľakrát sa zamýšľam, že ako by
bolo dobre, keby aj moje deti mali také detstvo, ako ja). Táto
spokojnosť a bezstarostnosť mi trvala do jedného dňa, kedy sa mi
zmenil život a začala som mať jednu veľkú starosť. Ale začnem od
začiatku, ako sa to stalo.
Jedného dňa som dostala angínu. Nič neobvyklé to nebolo,
nemala som ju prvý krát. Ale keď prišiel večer, tak mi hrdlo veľmi
opuchlo, že som nemohla dýchať. Nič neostávalo, len aby ma
rodičia zaviezli na lekársku pohotovosť, kde mi dali „horúcu“ injekciu
a hrdlo v tej chvíli povolilo. Bola som veľmi rada, ži mi lekári pomohli.
Keď som večer zaspávala spokojná, tak som ešte netušila, že to
nebol koniec mojich starostí, zdravotných problémov a starostí
mojich rodičov so mnou, ale len začiatok.
Po niekoľkých dňoch ráno, keď som sa zobudila, som mala celé
telo obsiate malými červenými vyrážkami. Nerobila som z toho
paniku, lebo som bola presvedčená, že je to koprívka a to je bežná
vec, ktorá po pár dňoch zmizne. A tak som ani rodičom nič
nehovorila. No dni ubiehali a mne nič nezmizlo, skôr opačne, začalo
sa mi to zväčšovať. Jedného dňa to už zbadal moja mamina, už som
to pred ňou nezakryla. Ja som jej pokojne vysvetlila, že to mám asi
koprívku, ale ona sa nedala odbiť, vravela, že to určite nebude
koprívka. A tak sme išli ku lekárke.
Keď sme išli od lekárky, tak nastala v mojom živote veľká
zmena. Pokoj, spokojnosť, bezstarostnosť skončila a začala iná
realita s diagnózou, ktorú mi zistili. Bola to diagnóza psoriasis – čiže
psoriáza. Tie chvíle, keď sme išli od lekárky si pamätám úplne,
mám ich pred očami. Bola som ochotná bojovať o svoje zdravie, ako
som len mohla. Spomínam si, ako nám v ambulancii dali rady, ako
sa mám stravovať a medzi inými tam bola rada, aby som nesladila
jedlo klasickým cukrom. A tak, keď sme išli domov od lekárky,

mamina mi kúpila keksy, ešte sme vyberali slané, lebo som sa
začala hneď v tú minútu riadiť radami lekárky. Keď som si tie keksy
rozbalila a zahryzla do prvého zistila som, že je sladký, tak som ich
hneď všetky zahodila do koša. Hneď sme s rodičmi začali zisťovať,
čo je to za ochorenie. Čím viac informácií sme zistili, tým som sa
cítila viac bezradnejšia a ustarostenejšia. Zistili sme, že je to
nevyliečiteľná choroba, že zatiaľ nevedia pôvod a lieky na tú
chorobu. A sama som zistila, že len skúšajú, čo môže trochu
pomôcť, lebo mi dávali stále inú masť, ale nič mi nepomohlo, stále
sa mi to zhoršovalo. Dokonca sme sa dočítali (a to bol pre mňa šok),
že tá choroba, ten „ekzém“ môže dôjsť až tak ďaleko, že musia ľudí
baliť do igelitov, aby mohli nejako lepšie prežívať, aby sa im uľavilo,
keď majú celé telo, pokožku boľavú. Tejto vízie som sa bála aj ja,
lebo som mala vyhádzanú veľkú časť tela a stále sa mi tie vyrážky
zväčšovali až na väčšie fľaky.
Cez deň to nejako ušlo, snažila som sa to psychicky zvládať
a nedať najavo, ako ma to zmáha. Veď rodičia mali dosť starostí,
aby zisťovali, ako mi pomôcť. Ale každý večer, keď som ostala
v izbe, na posteli, iba ja a Pán Ježiš, som plakávala do noci a veľmi
prosila Pána Ježiša, aby ma uzdravil, lebo som vedela, že ja mám
len jedinú možnosť.
To boli moje chvíle, kedy som bola veľmi smutná. Bola to moja
druhá veľká rana v živote. (Prvá bola, keď mi zomrela starká, ktorú
som mala veľmi, veľmi rada, po ťažkej chorobe). V tie noci, keď som
plakávala a modlila s ku Pánovi Ježišovi, som zároveň verila, že ma
Pán Ježiš uzdraví. Boli to pre mňa veľmi ťažké chvíle, no zároveň
som mohla cítiť blízkosť Pána Ježiša a odkázanosť na neho.
Mala som veľmi veľké šťastie, bola to Božia milosť, že oboch
rodičov som mala (aj mám) kresťanov. Nie iba na papieri, ale
prežívajúcich život s Bohom a Ježišom Kristom a tak mi boli veľkou
oporou aj v tejto životnej situácii. Veľkú výhodu som mala aj v tom,
že ma môj ocino viedol k Bohu a Ježišovi Kristovi cez vzťah. Už
v tej chvíli som Boha Otca a Ježiša vnímala ako tých, ktorí majú ku
mne a ja k Nim vzťah veľmi úzky a vedela som, že aj
v bezvýchodiskových situáciách mám riešenie hľadať u Boha a to
ma držalo. Som veľmi rada, že som mohla spoznať od detstva Boha
cez môjho ocina naozaj takého, aký je. A ľudia z blízkej rodiny

a z nášho kresťanského spoločenstva sa snažili pomôcť mne aj
mojim rodičom rôznymi radami, kde sa čo dočítali, kde čo počuli a ja
som sa snažila hneď to aj aplikovať, ale nič nepomáhalo.
Spomínam si, ako prišiel za nami brat Libor Knapek s radami
a jedna bola, že sa dočítal v knižke od Márii Trebenovej, že mám
jesť len kompóty a nie surové ovocie. Hneď som to aj tak robila.
Niekomu to možno pomohlo, ale mne nie. Už som mala po celom
tele fľaky, s ktorých sa mi odlupovala koža. Mala som ich na rukách,
nohách, bruchu, chrbte, proste všade okrem tvári a vlasov. Rady,
ako mi pomôcť prichádzali od rôznych ľudí rôzne.
Niekto, ani neviem kto, radil mojej mamine, aby išla so mnou
k ľudovému liečiteľovi, ktorý za splnu mesiaca chodí nejakým
zobákom po tele chorého a vraj ho vylieči. Samozrejme, že prišli aj
takéto rady a pokúšania, aby sme to riešili inak, nie ako chce Boh.
Bola to skúška hlavne pre
mojich rodičov, lebo môj stav
sa stále zhoršoval a oni sa mali
nečinne prizerať, keď nič
nezaberalo a Pán Boh riešenie
neposielal. Vedeli sme, že to
nie je Božie riešenie ísť ku
tomu liečiteľovi a tak sme sa
úpenlivo modlili, aj moji rodičia
a aj ja každý večer čo večer so
slzami na svojej posteli. Spln
mesiaca sa blížil a práve v tej
istej chvíli, keď ponúkal
riešenie na môj veľký problém,
v tej istej chvíli prehovoril ku nám aj Pán Boh.
Bolo to, ako keď na púšti nájdete po dlhej dobe oázu, ako keď
v hustej tme sa rozsvieti v diaľke svetielko, ako keď padáš a Pán
Boh nastaví dlaň a ty do nej mäkko vhupneš.
(pokračovanie nabudúce)
Rena Hemplová

SPRÁVY ZO SVETA
Adventistickí špecialisti na internet diskutovali o možnostiach
jeho využitia v evanjelizácii.
(San Diego, USA) Túžba povedať svetu o Kristovej pomoci tzv.
„informačnej superdiaľnice“ priviedla asi 100 technikov, kazateľov
a laických členov z CASD na 4. Fórum globálnej internetovej
evanjelizácie, ktoré sa konalo 31.8.-3.9. 2006.
„Na zhromaždení sa diskutovalo o mnohých nápadoch a stratégiách,
ako využiť možnosti internetu na dokončenie našej úlohy globálnej
evanjelizácie“, povedal Tajmund Dabrowski, vedúci oddelenia
komunikácie GK. „Túžime využiť internet tak, aby to zodpovedalo
potrebám cirkvi a zároveň prinieslo naše posolstvo novým ľuďom
a komunitám.
Na fóre bolo predvedených niekoľko nových evanjelizačných
internetových projektov
z Nemecka, Poľska, Brazília
a Spojených štátov.
Okrem iných aj kazateľ Mark
Finley, miestopredseda cirkvi,
ktorý je v rámci svojej
služobnosti zodpovedný aj za
oblasť využívania internetu
v cirkvi, povedal vo svojom
vystúpení: „Veríme, že naša
úloha ešte len bude
dokončená a že Boh urobí
s použitím rôznych technológii
v posledných dňoch histórie
Zeme niečo úžasné.
Adventisti s.d. sú ľudia pokroku. Adventisti s.d. sú ľuďmi technológií.
Veríme, že Boh dokončí svoju prácu aj s použitím rádia, televízie
a internetu.

Na konferencii však zaznel aj triezvy pohľad v podaní špecialistky na
závislosti Wendi Kannenbergovej. „Závislosť na internete sa totiž šíri
nielen v USA, ale aj v ďalších krajinách sveta. Medzi najviac
ohrozených patria ľudia, ktorí sú „osamotení“ na vedúcich pozíciách,
pod tlakom, aby žili morálne príkladný život, a ktorí kvôli svojej práci
prežívajú silné emocionálne napätie.
Ďalšie podobné stretnutie by sa malo konať v roku 2007 v Európe.
Festival náboženskej slobody v Bukurešti: Staňte sa znamením
(Bukurešť, Rumunsko) „Náboženská sloboda – ako som sa naučila
je veľmi dôležitou problematikou, ale pre mňa ostáva hlavne
obrovským darom milosti. Možno ju
nebudeme mať stále. Môže sa stať, že
budeme povolaní, aby sme svojou
vierou a vernosťou Pánovi niesli
svedectvo tak, ako naši predchodcovia“,
povedala počas Festivalu náboženskej
slobody, ktorý sa konal 16. 9.2006
v Bukurešti v Rumunsku, Carmen
Timos.
Carmen sa stala známou v roku 1999.
Vtedy mala 15 rokov a práve dokončila
povinnú školskú dochádzku. Aby mohla
ísť na strednú školu musela prejsť
„skúškou porozumenia“. Podľa
rozhodnutia ministerstva školstva mali túto skúšku vykonať všetci,
ktorí prechádzali na strednú školu a mala sa konať v sobotu.
Predseda CASD v Rumunsku, požiadal oficiálne ministerstvo
školstva o výnimočný termín pre adventistické deti, ale žiadosť bola
zamietnutá.
Nakoniec viac než 400 adventistických detí a rodičov podalo na
ministerstvo žalobu. Aj keď nižšie súdy rozhodli v prospech
ministerstva, Najvyšší súd nakoniec rozhodol v prospech

náboženskej slobody. Mladí adventisti dostali možnosť vykonať
skúšku v náhradnom termíne.
Na Festivale náboženskej slobody zaznelo nielen mnoho príbehov
podobných Carmeninmu, ale tiež rada iných skúseností, ktoré
nedopadli tak dobre.
Počas programu si pripomenuli nespočetné množstvo kresťanov,
ktorí trpeli pre svoju vieru. Špeciálnu pozornosť venovali niekoľkým
ľuďom, ktorí prežili komunistické väzenie a šiestim adventistickým
mučeníkom, ktorí za svoje náboženské presvedčenie zaplatili
životom.
John Graz, predseda oddelenia náboženskej slobody pri GK vo
svojom prejave vyzval účastníkov, aby nielen hľadali znamenia, ale
sami sa znamením stali svojím aktívnym a cieľavedomým zapojením
sa, aby prijali zodpovednosť a prevzali aktivitu v spoločnosti.
Z www.casd.cz spracovala I. Brlážová

CHATA NA PODBANSKOM
Tá chata bola pekná.
Vedľa chaty bol potôčik.
Vedľa bol lesík a v tom lesíku bola kadibúdka.
Každý večer nám Jožko čítal príbeh.
Urobili sme si dve túry.
Jednu túru sme mali cez Štrbské Pleso a išli
sme na Popradské Pleso.
Druhá túra bola do Račkovej doliny.
Za celý tábor sme robili bobríkov – odvahy, mlčania, hladu, smädu,
mierenia, sily a bobríka plávania.
Janka a Lujza robili sľub.
Robili sme si opekačku a bivak.
V sobotu sme mali bohoslužbu v prírode.
V nedeľu sme išli domov.
Evka Hemplová
Z latríny sa zápach valí,
od riadu sa potok kalí.
Monika po schodoch beží,
dole "mŕtvy" Miňo leží.
Lujza išla na huby,
napadli ju holuby.
Jožko o kanibaloch číta,
Maja sa ho stále pýta.
Miro veľkú jamu kope,
Rasťov popol do nej sype.
Tinu komár otravuje,
Maťa ju hneď nasprejuje.
Márka sa pred blchou škerí,
Frankyho pricvikla do dverí.
Janka stále spieva,
a Eva sa na ňu hnevá.
Maťa robí večeru,
Jožko hľadá sekeru.
Bude spln a Mesiac svieti,
Rasťo straší všetky deti.
Martina Krnáčová
Martina Mikulová

KUNKA ŽLTOBRUCHÁ
Kunka žltobruchá je malý druh žaby s hnedastou
bradavicovitou hornou stranou tela. Brucho má nápadne žlté
s modro-čiernymi škvrnami.
Vyskytuje sa od Francúzska
cez celú Európu až do severného
Grécka. Na rozdiel od iných druhov
kuniek žije vo vyšších polohách (do
1000m), preto sa tiež nazýva aj
horská kunka.
Má len malé nároky na svoje
liahniská, často jej stačia vodou
naplnené stopy po kolesách.
Kunky sa pri ohrození zaujímavo správajú. Obrátia sa na chrbát
a obrátia končatiny tak, aby varovné sfarbenie brucha bolo výrazné.
Takto zastrašujú nepriateľov. Okrem toho môžu produkovať jedovatý
výlučok.
Martina Krnáčová

HUMOR – KORENIE (AJ KRESŤANSKÉHO) ŽIVOTA
Dežo sedí pred domom, búcha do gitary a vyspevuje "Aleluja!" na celú
dedinu. Ide okolo na motorke miestny predseda komunistickej strany, chvíľu
neverí vlastným ušiam a potom sa pýta:
- A čo to robíš?
- Chválim Boha Hospodina za to, že previedol dietky izraelské cez Červené
more.
- Ty, Dežo, však to má toto, ako sa to povie, vedecké vysvetlenie. Je
vedecky dokázané, že tam vtedy nebolo vody ani po členky. Tak mi tu
nerob toto, nepriateľskú propagandu a buď ticho.
Po asi pol hodine ide pán predseda naspäť a Dežo stále na lavičke a furt
halelujuje.
Predseda zastaví, pretrie si oči aj uši a hovorí:
- Ty, Dežo, všetko som ti vysvetlil. Bolo vody po členky. Prečo tu teda
vyspevuješ to "Aleluja"???
Lebo mocný Boh Hospodin utopil vo vode po členky celé faraónovo
vojsko...
Jeden muž bol požiadaný, aby opustil bohoslužbu, pretože bol špinavý a
nevhodne oblečený. Jeho šaty tvorili iba zdrapy handier. Muž sa smutne
posadil vonku a začal plakať. O chvíľu zacítil poklepanie po pleci a keď sa
za seba obzrel, uvidel tam stáť Ježiša.
"Prečo plačeš, dieťa moje?" spýtal sa Ježiš. "Pretože ma nechceli nechať
na bohoslužbe." odpovedal muž. Ježiš povedal: "Viem, ako sa cítiš. Tiež sa
tam už roky márne pokúšam dostať!"
Vo zbore ukradli pokladničku. Po týždni prišiel list so stokorunáčkou a
priloženým lístkom, na ktorom stálo: "Ukradol som vašu pokladničku, v
ktorej bolo tisíc korún. Nakoľko ma začalo trápiť svedomie, posielam vám
týchto sto korún. Ak by ma trápiť neprestalo, môžete rátať s ďalšími
splátkami."
Chlapík chytá ryby na Dunaji a zrazu vytiahne
zlatú rybku. Ako to už pri zlatých rybkách býva,
aj táto sa ozve ľudským hlasom: "Ak ma pustíš,
tak ti môžem splniť jedno želanie."
Chlapík sa začuduje, že sa rybke chce isť späť

do tej špinavej, smradľavej vody, ale dobre. Pustil ju a vraví: "Chcem, aby
už skončili všetky bombové útoky na Blízkom východe!"
"Bombové útoky? Som len obyčajná dunajská sladkovodná zlatá rybka,
bombové útoky, to je na mňa trochu veľa. Skús niečo iné."
"Dobre, tak chcem, aby všetci adventisti na Slovensku boli jednomyseľní,
zbožní, trpezliví a milujúci."
Rybička sa na chvíľu zamyslí a hneď na to povie: "Máš pri sebe mapu?
Nech sa pozriem kde je ten Blízky východ."
John Wesley (zakladatel ECM) raz mal podivný sen. Stál pri bráne pekla,
zaklopal a spýtal sa, kto tam je: "Sú tam katolíci?"
Odpoveď znela: "Áno, mnoho."
"Aj apoštolskí?"
"Áno, mnoho!"
"Aj metodisti?"
"Áno, mnoho."
Tá posledná odpoveď ho vydesila. Poponáhľal sa k nebeskej bráne.
Tam položil tie isté otázky, ale v opačnom poradí:
"Sú tu metodisti?"
"Nie sú."
"Apoštolskí?"
"Nie sú!"
"Katolíci?"
"Nie sú."
To mu bolo divné, a tak sa zvedavo spýtal: "A koho tu vlastne máte?"
Dostal odpoveď: "Božie deti."
Adam a Eva mali dokonalé manželstvo:
- Adam nemusel počúvať koľkých mužov si kedysi Eva mohla vziať ...
- Eva nemusela počúvať ako Adamova mama vedela variť ...
Ležia si pes a mačka na peci a cez prižmúrené oči sledujú svojho pána.
Pes rozmýšľa:
Kŕmi ma, stará sa o mňa, dáva mi strechu nad hlavou,
určite je Boh.
Mačka rozmýšľa:
Kŕmi ma, stará sa o mňa, dáva mi strechu nad hlavou,
určite som Boh.

ÚLOHY pre deti
Ahojte deti. Hneď na začiatku jedna zmena. Doteraz sa úlohy
delili na úlohy pre I. stupeň a pre II. stupeň ZŠ. Teraz budú úlohy
spoločné, teda pre všetky deti, ktoré už vedia čítať (a písať) až do,
povedzme, 18 rokov.
Úloh ale bude viac, medzi nimi aj ľahké, ale aj ťažšie. Každý vyrieši
tie úlohy, ktoré zvládne. Teda na odoslanie riešenia nie je nutné mať
vyriešené všetky úlohy. Samozrejme pri vyhodnotení sa bude brať
do úvahy vek riešiteľa a aj počet (správne) vyriešených úloh.
Dúfam, že sa zapojíte viacerí (naposledy boli len dvaja, vlastne dve,
ale ten zmrzlinový pohár im za to dúfam stál).
Dnes sa lepšie pozrieme na Dávida, legendárneho kráľa
Izraela. Príbeh Dávida začína jeho pomazaním za kráľa. Tento
príbeh je zaznamenaný v 1. knihe Samuelovej, v 16 kapitole.
1. ÚLOHA
Pomazanie Dávida vykonal prorok Samuel. Boh mu najprv
prikázal naplniť jeho roh na pomazávanie vzácnou tekutinou. Aká
tekutina to bola:
a. krv obetného zvieraťa
b. olej
c. voda z Jordánu
d. pot zo Samuelovho čela
Správnu odpoveď (písmenko) napíš do políčka A v časti Riešenie.
2. ÚLOHA
Samuel samozrejme nevedel, kto bude tým vyvoleným kráľom.
Navštívil Izaiho a pozval jeho aj jeho synov k obeti. Keď uvidel jeho
prvorodeného, veľmi pekného a urasteného mladého muža, myslel
si, že to je ten pravý. Boh mu však povedal pamätné slová: „Nehľaď
na jeho peknú tvár a na výšku jeho postavy, ...lebo ja nehľadím na
to, na čo hľadí človek, ...“.
Otázka znie: Ako sa volal tento syn?
Prvé písmenko jeho mena napíš do políčka B v časti riešenie.

3. ÚLOHA
Pred Samuela postupne predstúpili všetci synovia Izaiho, až
napokon posledný Dávid bol ten, ktorého si Boh vyvolil. Otázka:
Koľko synov mal Izai?
Číslo napíš do políčka C.
4. ÚLOHA
Stretnutie s Goliášom je asi najznámejšia časť zo života
Dávida. Všetko to začalo tým, že starý Izai poslal Dávida, aby
zaniesol svojim bratom-vojakom nejaké jedlo a zistil, ako sa majú.
Až na mieste Dávid počul, ako sa obor Goliáš nepekne vyjadroval
o Izraeli. A tiež počul, že víťaz nad Goliášom dostane za ženu
kráľovu dcéru. A keď videl, ako sa všetci Goliáša boja, rozhodol sa
ísť v Božej sile proti obrovi. A naozaj ho premohol, zabil ho
kameňom vystreleným z praku. Koľko kameňov si vzal Dávid na
tento boj? Počet napíš do políčka D.
5. ÚLOHA
Aký vysoký bol Goliáš?
Jeho výšku v metroch napíš do políčka E.
6. ÚLOHA
Kde je zaznamenaná v Biblii prvá zmienka o Dávidovi? Názov
knihy, kapitolu a verš napíš do políčka F.
7. ÚLOHA
Samuel síce pomazal Dávida, ale v 2. knihe Samuelovej sú
ešte dve (!) zmienky o ďalších pomazaniach Dávida. Najprv to boli
Júdejci, ktorí ho pomazali za kráľa, a neskôr aj ostatné izraelské
kmene. Ako sa volalo mesto, kde sa tieto pomazania odohrali? Prvé
písmeno názvu napíš do políčka G.

8. ÚLOHA
Dávid si veľmi obľúbil Jonatána, syna kráľa Saula. Keď obaja
zahynuli, Dávid rozmýšľal, ako by sa mohol niekomu z ich rodu
„učiniť milosť pre Jonatána“. Vypátral, že ešte žije Jonatánov syn
Mefibóšet, a ponúkol mu, že sa o neho bude starať. Mefibóšet mal
už sám svojho syna. Ako sa volal?
Druhé písmeno jeho mena napíš do políčka H.
9. ÚLOHA
Koľko rokov mal Dávid, keď zomrel?
Počet rokov napíš do políčka I.
10. ÚLOHA
Kde je v Biblii posledná zmienka o Dávidovi? Názov knihy,
kapitolu a verš napíš do políčka J.
RIEŠENIE:
A B C D E
F..........
G H I J ..........
Riešenie odošli ako SMS na číslo 0905 353 631 v tvare:
ZAS 14 meno priezvisko A B C D E F G H I J.
Všetky správne (aj čiastočné) riešenia prijaté do 15. novembra
2006 budú odmenené.

KTO JE KTO
V minulom čísle
ste mohli na
dobových
fotografiách
spoznať:
A teraz ďalšie dve fotky:
Janka Žbirková a Lidka Benešová
Skús uhádnuť, kto je kto. (Odpoveď nájdeš v budúcom čísle)

Vo zbore Zvolen v IV. štvrťroku 2006 plánujeme:
28. X. - br. Stano Bielik
18. XI. - br. Miškej E.
9. XII. - br. Kern B.
30. XII. - Slávnosť pripomienky Večere Pánovej
Myšlienka na záver:
„Bez ohľadu na to, ako ďaleko si na zlej ceste
zašiel, vráť sa.“
Turecké príslovie
Izaiáš 44,22 – Zahladím tvoje prestúpenia ako hustý oblak
a ako mrákavu tvoje hriechy. Navráť sa ku
mne, lebo som ťa vykúpil!