M O S T Y

1/2013 / ročník 3. ISSN 1338-2713 časopis o sociálnej práci s rodinou a deťmi 

M O S T Y 

k r o d i n e 

Závislosti u detí v detských 

domovoch a nástrahy dnešnej doby 

Prečo treba 

hovoriť o 

drogách? 

Rozhovor 

s MUDr. 

Ľubomírom 

Okruhlicom 

Aj z detského 

šampanského 

„číha“ hrozba 

závislosti 

Vydáva SPDDD 

Úsmev ako dar 

v spolupráci s Trnavskou 

univerzitou.

Úvod 

Odborný časopis vydávaný 

Spoločnosťou priateľov detí z detských 

domovov Úsmev ako dar. 

Obsah 

M O S 

k r o d 

júl 2013 Číslo 1/2013, Ročník 3., I 

Téma čísla: Závislosti u detí v detských domovoch a nástrahy dnešnej doby 

Editoriál: Áno, som závislý ... Mgr. Tomáš Cehlár 

Detské domovy potrebujú skvalitniť otvorenú komunikáciu a pritiahnuť viac mužov, ktorí budú mať záujem 

o prácu v nich - Rozhovor s Mgr. Zdenkom Michalidesom, ktorý vedie Fórum riaditeľov a zamestnancov detských 

domovov – Andrea Eliášová 

Prečo treba hovoriť o drogách? - Mgr. Daniela Vašková Kasáková 

Rozhovor s MUDr. Ľubomírom Okruhlicom – Mgr.Tomáš Cehlár 

Látkové a nelátkové závislosti mladých ľudí - PhDr. Zuzana Alexanderčíková, PhD. 

Žiaci závislí na omamných látkach sú v školách ospalí alebo agresívni - Tri otázky pre pedagogičku PhDr. Evu 

Šothovú, zástupkyňu riaditeľky a výchovnú poradkyňu zo Strednej umeleckej školy scénického výtvarníctva v 

Bratislave - Andrea Eliášová 

Aj z detského šampanského „číha“ hrozba závislosti - Andrea Eliášová 

Tínedžeri najradšej četujú, na internete denne strávia priemerne 110 minút 

S ing. Miroslavom Drobným hovoríme o tom, čo v oblasti prevencie a bezpečného používania internetu a nových 

technológií priniesol projekt zodpovedne.sk - Andrea Eliášová 

Deti vo virtuálnej sieti (Využite „rolové“ hry ako modelovú pomoc v praxi) 

Námety na ďalšie číslo posielajte na adresu cehlar@usmev.sk 

Vnútro: Fotografie v časopise sú archívu UaD a sxc.hu 

Čakáme Vaše podnety ! 

Ak máte návrh na zaujímavú tému, ktorej by sme sa mohli venovať v ďalšom čísle, 

alebo návrhy na zlepšenie časopisu, dajte nám vedieť na email cehlar@usmev.sk

T Y 

i n e 

“Čím vyššie sa človek dostane, 

tím ľahšie niečomu podľahne. 

“ 

Pavel Kosorin 

SSN: 1338-2713 

Áno, som závislý ... 

Tri ťažké slová na konci ťažkej cesty k priznaniu závislosti, no 

zároveň tri slová na začiatku nového života. 

Závislosť- každý jeden z nás sa s týmto výrazom určite stretol. 

Dnes na nás číhajú z každej strany hrozby, ktorým nejeden človek 

podľahne. Vieme sa im ubrániť? Vedia to naše deti v detských 

domovoch? Ako odhaliť závislosti a ako pracovať so závislými? Aj 

na tieto otázky sa snažíme odpovedať v tomto čísle. 

Pred tým, ako sme sa pustili do práce na novom čísle časopisu, 

urobil som si malý prieskum v detských domovoch. Výskum 

sa pýtal na to, či sa v domovoch stretávajú ich pracovníci so 

závislosťami medzi deťmi, a ak áno, akými. Výsledky: 

• 25 z 27 opýtaných uviedlo, že majú skúsenosti so závislosťami 

u detí v domovoch. 

• Najčastejšou závislosťou je fajčenie, potom sa objavujú drogy 

a samozrejme internet, počítače. 

• 23 z 27 opýtaných uviedlo, že sa im zvyšuje počet detí so 

závislosťami. 

Aj tento malý výskum naznačuje, že závislosti sú problémom 

u detí v detských domovoch a je potrebné zaoberať sa tým. 

Minimálne v takej miere, aby boli pracovníci detských domovov dobre pripravení na prácu so závislými deťmi. 

V tomto čísle nájdete aj rozhovor so Zdenkom Michalidesom, ktorý vedie Fórum riaditeľov a zamestnancov 

detských domovov a ktorý naznačil cestu, ako je potrebné pracovať s deťmi v detských domovoch, aby sme 

predchádzali závislostiam. 

Verím, že aj toto číslo aspoň trošku prispeje k orientácie v problematike a možno Vás inšpiruje v práci s deťmi, 

ktoré žijú v detských domovoch. 

Mgr. Tomáš Cehlár 

Kontaktné informácie : 

Redakcia: 

SPDDD Úsmev ako dar, Ševčenkova 21, 851 01 Bratislava / Tel. 02/63815208/209 / Email: mostykrodine@usmev.sk 

Web: www.mostykrodine.sk / 

Kontakt pre autorov - prispievateľov: Mgr. Tomáš Cehlár, cehlar@usmev.sk / 

Marketing-Inzercia: Mgr. Tomáš Cehlár, cehlar@usmev.sk / 

Odborný garant-Šéfredaktor: Prof.MUDr. Jozef Mikloško, PhD. 

Zástupca šéfredaktora: Andrea Eliášová 

Grafická úprava: Tomáš Peciar, www.peciar.info / 

Jazyková korektúra: Andrea Eliášová / 

Vydávanie odborného internetového časopisu www.mostykrodine.sk sa v roku 2012 realizuje 

vďaka finančnej podpore Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

4 

Mosty k rodine • Jún 2013 

Detské domovy potrebujú skvalitniť 

otvorenú komunikáciu a pritiahnuť 

viac mužov, ktorí budú mať záujem 

o prácu v nich 

Rozhovor s Mgr. Zdenkom 

Michalidesom, ktorý 

vedie Fórum riaditeľov 

a zamestnancov 

detských domovov 

Pán Mgr. Michalides, nie všetci 

na Slovensku vedia, že detské 

domovy majú aj svoje oficiálne 

stavovské združenie, ktorým je 

Fórum riaditeľov detských domovov. 

Dočítala som sa, že vašu pomerne 

rozsiahlu členskú základňu 

tvoria v súčasnosti štatutári 

nielen štátnych, ale aj niektorých 

neštátnych detských domovov na 

území Slovenska. V čom sa doteraz 

najviac ukázala opodstatnenosť 

založenia fóra? V čom vám 

a ostatným pracovníkom domovov 

najviac pomáha? 

- Musím upozorniť, že nový názov 

uvedenej organizácie je Fórum 

riaditeľov a zamestnancov detských 

domovov. Združuje približne okolo 

tisíc ľudí. Sú v ňom zastúpení jednak 

štatutári štátnych detských domovov 

(64) a z neštátnych máme asi dvoch 

– troch štatutárov z tých dvadsiatich 

a ešte máme sekcie – sekciu 

vychovávateľov, sekciu sociálnych 

pracovníkov, sekciu odborných 

zamestnancov (psychológovia, 

liečební i špeciálni pedagógovia ), 

máme sekciu zdravotných sestier, 

sekciu ekonómov. My sme sa snažili 

združenie organizačne rozčleniť podľa 

jednotlivých „problematík“, ktoré sa 

riešia v detských domovoch. Hlavnou 

úlohou je pomôcť rozvoju detských 

domovov, vymeniť si vzájomné 

skúsenosti, pretože každý detský 

domov je trochu iný (na základe 

priestorov či regiónu, v ktorom sa 

nachádza atď.), naštartovať rozvoj 

motivácie zamestnancov. Samozrejme, 

prioritou je zvyšovať starostlivosť 

o tých, pre ktorých sme tu a to sú deti 

v detských domovoch. 

Prezraďte, osvedčila sa činnosť 

združenia napríklad aj pri tvorbe 

príslušnej legislatívy? Vieme, že 

posledné roky sú na Slovensku aj 

v znamení náročnej transformácie 

detských domovov. Apropo, 

v akom stave je dnes táto 

transformácia? 

- Jednou z úloh Fóra riaditeľov 

a zamestnancov detských domovov 

je aj aktívne vstupovať do tvorby 

legislatívneho procesu prípravy 

jednotlivých právnych noriem. Aj to 

bol jeden z cieľov vzniku organizácieako 

zjednotiť názory, vytvoriť 

komunikačný priestor, aby sme 

mohli vystupovať jednotne v rámci 

toho, na čom sa dohodneme. Pokiaľ 

ide o transformáciu detských 

domovov, ide o proces, ktorý je 

nekonečný, vyvíja sa s tým, ako sa 

vyvíja život a aké problémy prináša. 

Nemôžeme povedať, že je to už 

ukončený proces. Na jej začiatku 

stála zmena detských domovov 

z internátneho typu na typ rodinný, 

cieľom bolo priblížiť sa rodinám, teraz 

sa skôr vynárajú do popredia riešení 

pedagogicko-výchovné problémyvzťahová 

väzba, rozvoj dieťaťa, pomoc 

dieťaťu s vysporiadaním sa problémov. 

Týmto v tejto dobe žijeme. 

Majú dnes detské domovy na 

Slovensku dosť financií na 

prevádzku? Čo by v súčasnosti 

najviac potrebovali? 

- Myslím si, že finančné „krytie“ 

v detských domovoch je dostatočné. 

Viem si samozrejme predstaviť aj 

lepšie, ale tvrdím, že naším prioritným 

cieľom nie je budovať luxus v detských 

domovoch, ale budovať podmienky, 

ktoré sú prijateľné pre prípravu detí na 

budúci život. 

Položím aj otázku, ktorá bude 

zaujímať hádam najmä laickú 

verejnosť, pretože pracovníci 

domovov v nej majú „jasno“: 

pribúda dnes alebo „odbúda“ detí 

z detských domovov? 

- Nepovedal by som, že detí 

v domovoch pribúda, aj keď kapacitne 

sú domovy dosť vyťažené. Skôr by 

som povedal, že sa mení veková 

štruktúra detí, ktoré sú umiestňované 

v detských domovoch. Pribúda skôr 

starších detí vo veku nad 10 rokovhovorím 

to aj preto, že predtým vládla 

predstava, že detské domovy, to sú 

najmä malé deti. Takže vidíme, že 

veková štruktúra sa mení a pribúdajú 

najmä deti s výchovnými problémami, 

poruchami správania. Alebo ide o deti 

z väčších súrodeneckých skupín.

5 


S čím súvisí tento fenomén podľa 

vás, aké preň máte vysvetlenie? 

- Kríza rodiny, kríza vzťahov vo 

všeobecnosti, do istej miery to môže 

byť spôsobené aj sociálnou situáciou. 

Ale hlavne je to kríza vzťahov 

a rodiny. To, že prichádzajú staršie 

deti do domovov, je prinajmenšom 

signál, že konkrétna rodina sa borí 

s nejakým problémom, ktorý nejaký 

čas zvláda a potom keď ho prestane 

zvládať, dieťa skončí v detskom 

domove. Aj keď čas zotrvania 

v detskom domove sa naopak, 

skracuje. Takže predstava, že dieťa 

príde na neurčitý čas do detského 

domova, je mylná. My sa snažíme 

v čo najkratšom čase vrátiť dieťa späť 

do rodiny, pokiaľ je to možné. 

V čom sú najhlavnejšie rozdiely 

medzi štátnymi a neštátnymi 

detskými domovmi? (pokiaľ 

ide o chod, činnosť, problémy, 

ktorými žijú, počty detí, finančné 

zabezpečenie) 

- Nijaké veľké rozdiely nevidím. 

Teraz je obdobie spolupráce medzi 

štátnymi a neštátnymi subjektami. 

Takže, aj pokiaľ ide o podmienky 

pre zamestnancov, vnímam ich ako 

približne rovnaké. 

Čo rozhoduje o tom, či sa dieťa 

dostane do štátneho alebo 

neštátneho detského domova? 

- Mala by o tom rozhodovať 

individuálna potreba dieťaťa. 

V podstate: štát si objednáva určité 

miesta v neštátnych zariadeniach a 

sú to miesta, ktoré zvyčajne dopĺňajú 

celý „systém potreby.“ Väčšinou sú 

to napríklad profesionálne rodiny, 

diagnostické centrá, krízové strediská 

atď. Mala by o tom rozhodnúť 

potreba dieťaťa, regionalizácia 

daného zariadenia, súrodenecké 

vzťahy, rodinné vzťahy a potreby. 

Potreba dieťaťa je však priorita, nie 

to, či je v štátnom alebo neštátnom 

zariadení. 

Čo vás osobne naučila služba 

v detskom domove o našej 

spoločnosti, o deťoch i o vás 

samom? Čo považujete za 

najdôležitejšie získané poznanie? 

- Táto práca je náročná najmä 

na sebapoznanie, rozvoj seba 

samého. Uvedomenie si samého 

seba, svojho poslania, zreálnenie 

svojho pôsobenia, neustály tlak na 

ďalšie vzdelávanie. V tejto rovine 

rozvíja človeka vo všeobecnosti. 

Je náročná na čas, stresy, osobnú 

zainteresovanosť a keď chce túto 

prácu človek robiť dobre, musí 

tomu veľa obetovať. Najťažšia je 

práca s dospelými ľuďmi, teda 

rozvoj zamestnancov, napĺňanie 

predpokladov a aj to, aby to bolo 

ruka v ruke s potrebami detí. Deti 

prinášajú radosti aj sklamania, 

nato si človek dokáže zvyknúť, ale 

predpokladá určitú úroveň a rozvoj 

zamestnancov. A v tom je tá oblasť 

náročná, neustále si vyžaduje 

kvalitnejších a kvalitnejších ľudí. 

Akých pracovníkov teda potrebujú 

detské domovy? 

- Ľudí s vysokou motiváciou, takých, 

ktorí majú v prvom rade schopnosť 

pracovať na sebe v oblasti rozvíjania 

sa, ľudí komunikačne zdatných, 

s rozhľadom, lebo iba takýto človek 

môže pomôcť deťom zvládnuť vážnu 

situáciu, v ktorej sa nachádzajú. 

Predovšetkým však človek musí mať 

záujem o túto prácu. Aby mal rád 

deti, aby ich dokázal vnímať reálne 

v danej situácii a aby hlavne dokázal 

reálne vnímať sám seba. Je jedno, či 

má človek 50 alebo 20 rokov. Musí 

byť emočne zrelý, teda rozvážny 

a motivačný pre deti. 

Aký je dnes typický pracovník 

detského domova u nás, ako by 

ste ho charakterizovali? 

- Dalo by sa hovoriť o dvoch rovinách 

pohľadu: ideál a skutočnosť, aká je. 

Boríme sa s vysokou feminizáciou, 

privítali by sme, keby prejavilo 

viac mužov záujem o túto sféru, 

vekovo skôr starších. Momentálne 

dominujú ženy v stredných rokoch. 

Špecializáciu máme jasne danú 

zákonmi. 

A čo vás priviedlo k tomuto 

povolaniu? 

- Ja som sa skôr chcel venovať 

výchove, ako vzdelávaniu. Som 

vyštudovaný učiteľ. Tam, kde som 

kedysi robil, sídlil v jednej budove 

internát aj detský domov, dostal 

som ponuku a tak som nastúpil ako 

vychovávateľ do detského domova. 

A aj som tam zostal (od r. 1993). 

Začiatky boli ťažké, lebo my sme 

začínali ako špecializované zariadenie 

pre deti s poruchami správania, ktoré 

v podstate nešli do reedukačných 

detských domovov, ale bol to ako 

medzistupeň medzi detskými 

domovmi a reedukačnými detskými 

domovmi , takže keď som nastúpil, 

bolo tam pätnásť detí, o ktoré sa 

starali dvaja vychovávatelia. 

Dnes ste riaditeľom Detského 

domova v Liptovskom hrádku. Ste 

dobrým riaditeľom? 

- To nech posúdi niekto iný. 

Ste prísny šéf? 

- Ani aby som nepovedal. 

Témou nášho čísla sú „Závislosti 

u detí v detských domovoch 

a nástrahy dnešnej doby.“ 

Ktoré nástrahy považujete za 

najvážnejšie pre deti, mladých? 

Máte konkrétne skúsenosti ? 

Aké prípady ste museli riešiť? 

Ako si vôbec dokážu v detských 

domovoch ich pracovníci poradiť 

so závislosťami zverencov? 

- Medi najvážnejšie závislosti 

okrem fajčenia patria alkohol a drogy. 

Máme skúsenosti s marihuanou, ale

6 


aj tvrdými drogami. Rizikom je to, že 

väčšina týchto našich detí má nízku 

motiváciu. Už pri príchode k nám 

absentuje u nich záujem o nejakú 

oblasť spoločenského, kultúrneho 

alebo športového života. A to, že 

dieťa nemá svoj vyhranený záujem, 

vedie k tomu, že môže prepadnúť 

závislosti. Často sa to prejavuje aj 

u dievčat (alkohol), pretože už ako 

13-14 ročné navštevujú partie, kde 

sa pravidelne používa alkohol. U detí, 

ktoré k nám do detských domovov 

prichádzajú vo veku 14-15 rokov, 

je vysoké percento závislosti 

na fajčení, dosť veľké percento 

detí má skúsenosti aj s mäkkými 

drogami a niektoré aj s tvrdými. 

Čo robíte v takýchto prípadoch? 

- V prvom rade je to pre 

vychovávateľa výzva otvorene 

sa s dieťaťom o týchto veciach 

zhovárať, veď často je to jeden 

z dôvodov, prečo deti skončili 

v detskom domove. Dieťa sa 

však zmení vtedy, keď sa samo 

chce zmeniť. Našou cestou teda 

je primäť ho k tomu, aby o tom 

uvažovalo a prijalo potrebné 

rozhodnutie. Napokon, mnohí 

majú zlé skúsenosti, kam ich to 

vlastne „dohnalo.“. 

V akom „stave“ detské domovy 

odovzdávajú deti do života? 

- Máme určité rezervy. 

Predstava, že detský domov má 

čarovný prútik, ktorým dieťa 

rýchle zmení, nie je reálna. Naša 

neustála robota je premýšľať stále 

nad skvalitňovaním práce. Spätná 

väzba je pozitívna aj negatívna, 

ale pozitívom je fakt, že čoraz 

menší počet detí skončí pobyt 

v detskom domove plnoletosťou. 

Zvyčajne sa problémy v rodine 

vyriešia a dieťa sa tam vracia, čo 

predtým nebolo. A v detských 

domovoch po „osemnástke“ alebo 

do „osemnástky“ zostanú deti, 

ktorým sa nepodarilo vyriešiť 

daný rodinný problém, to sú deti 

s trošku ťažším osudom, veľakrát 

spojeným aj s osobným postihom, 

napr. retardáciou. A z tohoto 

hľadiska je zaraďovanie detí 

všeobecne ťažké. Takže z tohto 

pohľadu sa tieto umiestňovania 

zdajú komplikované a náročné, 

aj také sú. A aj tá úspešnosť je tam 

dakedy „polemizovateľná,“ ale treba si 

naozaj uvedomiť, koľko detí odíde skôr 

domov. 

Čo môžu urobiť rodičia 

v biologických rodinách preto, aby 

ich deti neohrozili závislosti-najmä 

ak dnes často hovoríme, že rodičia 

majú málo času na vlastné deti? 

- Základom je mať v rodine vyrovnané, 

harmonické vzťahy. 

Čo čaká detské domovy na 

Slovensku v najbližšom období? 

- Skvalitňovanie práce, rozvoj 

zamestnancov, rozvoj detí, 

skvalitnenie otvorenej komunikácie, 

naplnenie volebnej inštitucionalizácie, 

to znamená, individuálnych potrieb 

detí, koncepcie ústredia (lebo niektorí 

sa presťahovali, niektorí volia cestu 

špecializácie a pod.). Každý deň sa 

vlastne boríme s tým, ako našim 

deťom zlepšiť starostlivosť. A pomôcť 

im do života.

7 


Ste riaditeľom Detského domova 

v Liptovskom Hrádku. Načo 

z doterajšej činnosti ste najviac 

hrdý? Čo môže byť inšpiráciou pre 

ostatných kolegov ? 

- Máme dobrý kolektív, máme 

aj dosť vysoké zastúpenie mužov – 

personálne, sme špecializovaní na 

poruchy správania. Už len fakt, že 

deti môžu byť u nás a nemusia byť 

v reedukačnom detskom domove, 

nás napĺňa hrdosťou – v domove 

máme 62 detí (plná kapacita), robíme 

dosť úspešné výchovné opatrenia 

v zmysle zákona č. 305. Zvyčajne 

pracujeme najmä s deťmi s poruchami 

správania, čo je dosť náročné, ale o to 

radostnejšie je, keď vidíme, že to má 

zmysel. 

Nikdy ste si nepovedali, vidiac 

problémy: „Radšej by som išiel učiť?“ 

- Sú aj také situácie, ale človek 

by sa nemal vzdávať. Vždy si musí 

nájsť nejakú motiváciu, ktorá ho 

„štartuje“ ďalej. 

A čo je tou vašou motiváciou? 

- Jednak vybudovať zariadenie, 

ktoré má a bude slúžiť deťom, ale 

bude aj kvalitne pracovať s rodinami, 

kde budú ľudia spokojní a svoju 

spokojnosť budú môcť prenášať aj na 

prácu s deťmi. Viete, niekedy si človek 

kladie otázku, či má zato vôbec brať 

plat, je to poslanie a povolanie. Sú to 

síce silné slová, ale je to zamestnanie, 

ktoré treba vykonávať so všetkou 

vážnosťou a nedá sa to ohraničiť 

pracovným časom. Teda človek musí 

byť tomu detskému domovu 

k dispozícii 24 hodín denne, aj 

keď netvrdím, že každý deň je 

taký. Ale keď zazvoní telefón 

o desiatej večer alebo sa niečo 

deje, musíte byť pripravený 

zastupovať zariadenie. V tomto 

je to náročné a je to povolanie, 

kde sa aj vaša rodina musí s tým 

naučiť istým spôsobom žiť. 

Kedy prežívate najkrajší, 

najlepší pocit v detskom 

domove? 

- Keď sa nám podarí to, čo 

sme si s dieťaťom naplánovali, 

teda keď napr. konkrétne dieťa 

dosiahne to, čo si predsavzalo, 

alebo keď reprezentuje detský 

domov , keď sa dieťa môže vrátiť 

alebo keď dostaneme dobrú 

spätnú väzbu od iných- keď nás 

niekto pochváli, to dobre padne. 

A najhorší je pocit, keď nás 

niekto skritizuje. Želám si, aby sa 

naďalej skvalitňovala práca pre 

deti v detských domovoch na 

Slovensku, aby čo najmenej detí 

muselo vyrastať mimo vlastnej 

rodiny a keď už ich takýto 

osud „postretne“, aby prišli do 

prostredia, ktoré netvrdím, že im 

ich rodinu nahradí, ale aby im 

pomohlo ich situáciu riešiť. To je 

naša túžba. 

Ďakujeme za rozhovor. 

Andrea Eliášová

8 


Prečo treba hovoriť o drogách? 

Mgr. Daniela Vašková Kasáková, RE/set, o. z. – http://rastamama.sk 

Abstrakt: Legálne drogy sa aj vďaka 

médiám dnes berú ako normálna 

súčasť života. V určitom okamihu 

života sa však adolescenti dajú aj 

na cestu iného poznávania, kde sa 

dostávajú do styku s nelegálnymi 

drogami. Závislosť od drogy sa začína 

často ako neškodné a nepravidelné 

zmierňovanie nepríjemných životných 

situácií. Závislá osoba si tento 

prechod neuvedomuje, nahovára 

si, že situáciu zvláda a dokáže s jej 

užívaním prestať. Kľúčovú skupinu 

tvoria najmä deti, ktoré s užívaním 

drog začínajú pod vplyvom viacerých 

faktorov. Veľmi dôležitá je výchova 

dieťaťa v zdravom rodinnom prostredí 

s pevne stanovenými pravidlami, 

kde býva rodič pre dieťa pozitívnym 

vzorom. Cieľom preventívnej práce 

je vytvorenie systému opatrení 

zameraných na znižovanie, resp. 

vylúčenie rizika nepriaznivých 

životných situácií, stavov, procesov, 

javov pôsobiacich na samotného 

človeka alebo skupinu. Medzi 

najčastejšie užívané drogy patria: 

Marihuana, Hašiš, Pervitín, Heroín, 

Extáza. 

Problematika drog je v dnešnej 

spoločnosti veľmi aktuálnou. 

Rozvojom masovokomunikačných 

prostriedkov nám reklama posúva 

pomyselné hranice, čím si mladí ľudia 

upravujú názor na užívanie legálnych 

drog, ktoré by sa za normálnych 

okolností nepovažovali za drogy. 

Na Slovensku medzi ne možno 

zaradiť alkohol, tabak, kofeín a 

lieky, ktorých predávkovanie môže 

taktiež spôsobiť vážne zdravotné 

problémy a dokonca smrť. Legálne 

drogy sa berú ako normálna súčasť 

života a povedzme si, že väčšina 

dospelých ľudí začína prechod cez túto 

pomyselnú hranicu aj do určitej miery 

akceptovať. Nie vždy však adolescenti 

zostávajú len pri konzumácii legálnych 

drog. V určitom okamihu života sa 

dajú aj na cestu iného poznávania, kde 

sa dostávajú do styku s nelegálnymi 

drogami. Preto je namieste, aby sa 

o problematike nelegálnych drog 

neustále rozprávalo, riešili sa dôvody, 

prečo k ich užívaniu dochádza a ako 

ich užívanie obmedziť, resp. mu 

zabrániť. 

Nie každé experimentovanie 

s nelegálnymi drogami musí 

automaticky prerásť do závislosti. 

Mladistvých a maloletých možno 

rozdeliť do troch skupín. Prvou 

skupinou sú mladí ľudia, ktorí 

sa doteraz nedostali do styku 

s drogou, alebo nemali záujem 

o experimentovanie s ňou; druhou 

sú takí, ktorí drogu vyskúšali, ale 

ich experimentovanie neprerástlo 

do závislosti a do tretej zaraďujeme 

mladých ľudí, ktorí s drogami 

experimentujú a ich užívanie 

prerástlo do závislosti. Závislosť od 

drogy sa začína často ako neškodné 

a nepravidelné zmierňovanie 

nepríjemných životných situácií. 

Závislá osoba si tento prechod 

neuvedomuje, nahovára si, že situáciu 

zvláda a dokáže s jej užívaním prestať. 

Kľúčovú skupinu tvoria najmä deti, 

ktoré s užívaním drog začínajú pod 

vplyvom viacerých faktorov: 

- chýbajúce vzory v rodine, 

v škole a v spoločnosti, 

- chýbajúce teplo domova, 

- malá schopnosť riešiť vlastné 

problémy, 

- nízke sebavedomie a chybné 

sebahodnotenie, 

- znížená komunikačná zručnosť, 

- slabá schopnosť nadviazať 

vzťah a prežívať lásku, 

- znížená schopnosť prežívať 

zážitky, 

- strach z budúcnosti, 

- hľadanie vlastnej identity, tzv. 

„skúšanie“ roly dospelého, 

- konzumný život spoločnosti. 

Keď dôjde k zisteniu užívania drog 

mladistvou alebo maloletou osobouzväčša 

ide o marihuanu- nemalo by 

dochádzať k panike, obviňovaniu 

a unáhlenému hodnoteniu situácie. 

Nie je jednoduché zachovať si chladnú 

hlavu, ale rozhovor s partnerom, 

vychovávateľom, manželom alebo 

inou osobou o možnom riešení, môže 

neskôr vo veľkej miere ovplyvniť postoj 

„prichytenej“ osoby voči vám. Treba sa 

snažiť o otvorený rozhovor, prípadne 

si pozvať na „sedenie“ osobu, ktorej 

„prichytený“ dôveruje a vyjadriť jasný 

nesúhlas s užívaním akejkoľvek drogy. 

Nebojte sa prejaviť svoj strach a obavy 

a následne nastoliť tzv. „tvrdú“ lásku, 

ktorá zahŕňa kontrolu, pomáhanie 

a stanovenie nových, prísnejších 

pravidiel. 

Veľmi dôležitá je výchova dieťaťa 

v zdravom rodinnom prostredí s 

pevne stanovenými pravidlami, kde 

býva rodič pre dieťa pozitívnym 

vzorom. Nie je to však vždy možné, 

najmä preto, že veľa detí nevyrastá 

v úplných rodinách, deti boli 

umiestnené v detských domovoch 

Nie vždy však adolescenti zostávajú len pri 

konzumácii legálnych drog, v určitom okamihu 

života sa dajú aj na cestu iného poznávania. 

Dostávajú sa do styku s nelegálnymi drogami. 

Preto je namieste, aby sa o problematike nelegálnych 

drog neustále rozprávalo. 

alebo v rodinách s náhradnými 

rodičmi. Vždy je však dôležité, aby 

bolo dieťaťu venované dostatočné 

množstvo pozornosti, jeho čas 

bol dostatočne vyplnený rôznymi 

krúžkami, ktoré ponúkajú školské 

alebo mimoškolské zariadenia. 

Dospelí musia dieťa naučiť odolávať

tlaku okolia a pomôcť mu nájsť si 

vhodnú spoločnosť. 

Postoj detí voči nelegálnym drogám 

nie je ovplyvnený len rodinou, 

skupinou kamarátov, ale aj školou, 

ktorú dieťa navštevuje. Niektoré 

školské zariadenia sa už na túto 

cestu preventívneho pôsobenia 

vydali a v spolupráci s políciou, 

psychodiagnostickými centrami, či 

občianskymi združeniami realizujú 

rôzne preventívne aktivity už u detí 

v predškolskom veku, kedy deti 

dokážu vnímať a pochopiť veľké 

množstvo informácií. Nadobudnuté 

vedomosti, zručnosti a návyky môžu 

základné školy ďalej využívať pri 

krátkodobých alebo dlhodobých 

preventívnych programoch 

zameraných na prevenciu užívania 

nelegálnych drog, pričom si samotní 

žiaci vytvárajú na danú problematiku 

svoj vlastný názor a sú schopní chápať 

ich negatívne pôsobenie na fyzickú 

a psychickú stránku osobnosti. Počas 

preventívnych aktivít môžu byť deťom 

predstavené - prostredníctvom 

„drogového kufra“ - atrapy 

najznámejších nelegálnych drog a 

pomôcky pre ich aplikáciu. Cieľom 

preventívnej práce je vytvorenie 

systému opatrení zameraných na 

znižovanie, resp. vylúčenie rizika 

nepriaznivých životných situácií, 

stavov, procesov, javov pôsobiacich 

na samotného človeka alebo skupinu. 

Prehľad najčastejšie užívaných 

nelegálnych drog ponúka slangové 

názvy, najčastejší spôsob užívania, 

bezprostredné účinky a bezprostredné 

riziká: 

Marihuana / hašiš 

Slangové názvy: tráva, mariška, 

čokoláda, šit, gas, haľ, džoint, maruška, 

marihuana, gandža 

Charakteristika drogy: 

Marihuana patrí medzi najrozšírenejšiu 

nelegálnu omamnú látku s mierne 

utlmujúcimi účinkami. Jej jednorazové 

alebo občasné užívanie však obvykle 

nespôsobuje negatívne zdravotné 

následky. Získava sa z usušených 

a podrvených listov, plodov alebo 

kvetov konopy (Cannabis sp.). 

Najvyššiu koncentráciu účinných látok 

delta-9-tetrahydrokanabionol alebo 

skrátené THC obsahujú mladé lístky, 

kvety (tzv. šišky/šištičky) a vrcholec 

samičej rastliny. 

Hašiš je živicový extrakt tuhej 

konzistencie z rastliny rodu Cannabis 

s vysokým podielom psychoaktívnych 

zložiek. Býva lisovaný do tvaru 

9 


kociek, tyčiniek alebo platničiek 

tmavohnedej farby s mierne mastným 

povrchom s jemnou aromatickou 

vôňou. Z hľadiska účinnosti je hašiš 

niekoľkokrát silnejší ako marihuana. 

Najčastejší spôsob užívania: 

Marihuana a hašiš sa vo forme 

sušiny alebo hmoty fajčia samostatne 

v rôznych fajkách, upravených 

umelohmotných fľašiach s vodou 

alebo bez, tzv. bongo, alebo sa 

zmiešavajú s tabakom, kedy hovoríme 

o jointe. Zriedkavo sa užívajú ústne, 

ale toto podávanie musí byť najskôr 

tepelne spracované vo zvolených 

potravinách (mlieko, maslo), ktoré sa 

ďalej dajú použiť pri príprave rôznych 

druhov pečiva. 

Bezprostredné účinky: 

Účinky pri fajčení nastupujú spravidla 

do piatich minút a trvajú dve až štyri 

hodiny. Pri tepelnom spracovaní 

v rôznych potravinách sa účinky 

prejavia do 60 až 90 minút a môžu 

trvať 8 až 10 hodín. U konzumenta 

dochádza k výraznému prekrveniu 

očných spojiviek, zvýšenej frekvencii 

srdca a suchu v ústach, pričom 

dochádza aj k zhoršeniu motorickej 

koordinácie tela a predĺženiu 

reakčného času. Na psychickej úrovni 

sa dostavuje mierne euforický stav, 

v ktorom sa čas spomaľuje a zvyšuje 

sa citlivosť na zrakové, sluchové a 

hmatové pocity. Užívateľ sa môže 

cítiť rozradostený, niekedy upadá do 

neutíšiteľného smiechu, prípadne sa 

ponára do vlastných nálad, pocitov 

alebo fantázií. Myšlienky plynú rýchlo 

a krátkodobá pamäť je utlmená. 

Marihuana alebo hašiš podporujú chuť 

do jedla a pri doznievaní ich účinkov 

nastáva ospalosť. 

Bezprostredné riziká: 

Ústne užitie drogy môže vyvolať 

nevoľnosť alebo zvracanie, zmätenosť, 

dezorientáciu, stratu koordinácie 

a halucinácie. Fajčenie marihuany 

môže vyvolať stav úzkosti spojenej 

s paranoidnými myšlienkami, 

príležitostne vystupňovanej až do 

paniky. 

Heroín 

Slangové názvy: kryštál, Harry, skala, 

drak, facko, háčko, herák, matroš, 

prach, kakao 


Patrí medzi nelegálnu omamnú 

látku s rýchlou fyzickou a psychickou 

závislosťou. V čistom stave sa jedná 

o biely prášok horkastej chuti. 

Najčastejšie má však hnedú farbu 

z dôvodu rôznych prímesí. 


Málokedy sa užíva šnupaním cez nos, 

užitím cez ústa, alebo vdychovaním 

výparov z hliníkovej fólie. Užívatelia 

si ho injekčne aplikujú do žily, svalov 

alebo pod pokožku. 


Účinky heroínu nastupujú veľmi 

rýchlo, uvádza sa, že je to v priebehu 

15 až 30 sekúnd a trvajú od 6 do 8 

hodín. Na fyzickej úrovni sa tieto 

účinky prejavujú celkovým útlmom 

nervového systému, dochádza k 

poklesu frekvencie srdca, zníženiu 

telesnej teploty, spomalenému 

dýchaniu, potlačeniu vnímania bolesti, 

či extrémnemu zúženiu zreníc. Na 

psychickej úrovni sa bezprostredne po 

užití heroínu dostaví eufória bohatá na 

zmyslové vnemy vrátane halucinácií 

alebo snových predstáv, neskôr začnú 

prevládať utlmujúce účinky heroínu 

a dostavuje sa otupenosť, ospalosť a 

zníženie fyzickej aktivity. 


Smrť u užívateľa môže nastať pri 

nežiaducich prímesiach v aplikovanej 

droge a pri zlom odhade medzi 

bežne užívanou dávkou a smrteľnou 

dávkou. Bez ohľadu na kvalitu 

heroínu môže u niektorých osôb 

dôjsť aj k náhlej smrti - už pri prvej 

dávke. Táto skutočnosť je vysvetlená 

ako neschopnosť organizmu prijať 

akékoľvek množstvo heroínu. 

Extáza 

Slangové názvy: hnedé hrdličky, 

fantázia, éčko, ekina, pilule, koleso, 

bobuľa 


Patrí medzi nelegálnu psychotropnú 

látku syntetického pôvodu zo skupiny 

amfetamínov. Jej účinnou látkou je 

3,4-metyleniosy-N-metylamfetamín 

(MDMA). Najčastejšie sa vyskytuje vo 

forme tabletiek s rôznou podtlačou, 

farbou, či nápisom, menej vo forme 

kapsúl alebo kryštalického prášku. 


Ak je droga vo forme kryštalického 

prášku alebo rozdrvených tabletiek, 

tak sa aplikuje šnupaním. Tabletky sa 

prehĺtajú alebo nechajú pôsobiť pod 

jazykom do rozpustenia. 


Účinky extázy nastupujú v priebehu 

30 až 60 minút a trvajú od 3 do 6 

hodín. Vedľajšie účinky aplikovanej 

drogy sa môžu prejaviť zvýšenou 

srdcovou činnosťou, nechuťou k jedlu, 

pocitom sucha v ústach, bolesťou 

hlavy, nevoľnosťou, zvracaním, či 

halucináciami. Medzi očakávané

účinky extázy patria pocity empatie, 

pohody, lásky a potreby sa niekoho 

dotýkať. 


Extáza navodzuje intenzívnejšie 

prežívanie hudby, čo spôsobuje, že 

osoba i po niekoľkých hodinách 

tanca nepociťuje varovné signály 

smädu a únavy, čoho následkom je 

prehriatie a vyčerpanie organizmu. 

Ale tiež naopak: pri jednorazovom 

10 


V čistom stave ide o bielu kryštalickú 

látku horkej chuti, pričom v dôsledku 

rôznych prímesí je jeho sfarbenie 

rôzne. Medzi nebezpečné prímesi 

môžeme zaradiť mliečny cukor, kofeín 

a omietka. 


Najčastejšie sa užíva šnupaním alebo 

injekčne, prípadne fajčením cez alobal. 


Po injekčnej aplikácii nastávajú účinky 

Závislosť od drogy sa začína 

často ako neškodné a 

nepravidelné zmierňovanie 

nepríjemných životných 

situácií. 

stereotypné správanie (opakovanie 

určitej činnosti stále dookola). 


U užívateľa pervitínu môže dochádzať 

k pocitom úzkosti, strachu, paranojám 

alebo k panike, prípadne sa môžu 

objaviť halucinácie, poruchy myslenia. 

Nebezpečenstvo je aj v predávkovaní 

- vzhľadom na neznámu kvalitu užitej 

dávky, ako aj neznáme prímesi, a to 

hlavne pri injekčnom užívaní. Osoba 

taktiež nepociťuje varovné signály 

dehydratácie a vyčerpania organizmu. 

Zdroje: 

www.rastamama.sk 

Vašková Kasáková, D. 2012: Poznaj 

mestskú políciu. Petit Sereď [online] 

Publikované december 2012. [citované 

04.04.2013]. Dostupné z http://msp. 

sered.sk/pictures/web/prevencia/ 

brozura_poznaj_mestsku_policiu.pdf. 

užití neprimerane veľkého množstva 

tekutín môže nastať rozvrátenie 

vnútorného prostredia organizmu 

a dôjsť k poškodeniu vnútorných 

orgánov. Problém môže nastať i v užití 

dávky v krátkom časovom rozpätí od 

poslednej dávky, ako aj kombináciou 

s inými látkami, drogami, ale aj 

niektorými džúsmi (ríbezľový). 

Pervitín 

Slangové názvy: piko, péčko, perník, 

pedro, speed 


Patrí medzi nelegálnu psychotropnú 

látku syntetického pôvodu chemicky 

označovanú ako metamfetamín. 

takmer okamžite, pri šnupaní alebo 

fajčení za 5 až 10 minút, pričom jeho 

intoxikácia trvá od 4 do 8 hodín, ale 

doznievanie drogy (tzv. „dojazd“) môže 

pretrvávať aj počas nasledujúceho 

dňa. Na psychickej úrovni dochádza 

najmä k celkovej stimulácii organizmu, 

ktorá sa prejavuje prívalom energie 

a zároveň sa vytráca únava a chuť k 

jedlu. Tiež sa dostavuje pocit eufórie, 

nárast sebavedomia, zhovorčivosť, 

strata zábran a celková psychická 

uvoľnenosť. Urýchľuje sa proces 

prijímania vonkajších informácií a 

tok myšlienok, ale často na úkor 

schopnosti tieto podnety zmysluplne 

spracovať, prípadne sa môže objaviť 

Poznámka: RE/ set, občianske 

združenie, je mimovládna organizácia, 

ktorá vznikla v roku 2008. Jej cieľom 

je rozvíjať všestrannú informovanosť 

o drogách v spoločnosti, podporovať 

prevenciu zneužívania drog a 

znižovať škody súvisiace s ich 

užívaním. Súčasťou jej aktivít je tiež 

poskytovanie konzultácií k právnym 

a sociálnym skutočnostiam týkajúcim 

sa užívania nelegálnych látok, členmi 

a podporovateľmi združenia sú 

právnici, psychológovia isociálni 

pracovníci. 

Kontakt: reset@rastamama.sk, RE/set, 

o. z., Svätoplukova 35, 902 01 Pezinok

11 

Mosty k rodine • Jún 2013

12 


Typické pre závislosť je to, že človek 

stratí kontrolu nad určitou činnosťou 

Rozhovor s MUDr. Ľubomírom 

Okruhlicom CSc., psychiatrom a 

popredným slovenským odborníkom na 

liečbu závislostí z bratislavského Centra 

pre liečbu drogových závislostí 

MUDr. Ľubomír Okruhlica, CSc. (1952) 

vyštudoval Lekársku fakultu UK v 

Bratislave (1976). Niekoľko rokov bol 

odborným asistentom na Psychiatrickej 

klinike. V rokoch 1989-93 pôsobil v 

rámci medzinárodnej technickej pomoci 

v africkej Zambii. Už niekoľko rokov 

vedie Centrum pre liečbu drogových 

závislostí na Hraničnej ulici v Bratislave 

ako jeho riaditeľ, problematiku drog 

v rámci prevencie a hrozby možných 

rizík aj medializuje. 

Pán doktor Okruhlica, 

prečo sa venujete práve 

problematike závislostí? 

• No (úsmev), lebo je to 

najčastejšia duševná choroba, 

ktorá sa dá liečiť a dokonca 

sa jej dá predísť. Ak sa 

nelieči, alebo neskoro lieči, 

má mnoho, mnoho ďalších 

následkov –negatívnych, 

zdravotných. Ide o ochorenia 

onkologické, kardiovaskulárne 

a množstvo ďalších ochorení 

je u veľkej časti populácie 

vlastne podmienených tým, že 

konzumujú látky, ktoré vytvoria 

závislosť. Je tu však veľká 

možnosť, ako ovplyvniť zdravie 

populácie, aj jednotlivcov. 

Vnímam teda zmysel tejto 

práce a ako psychiater viem 

jasne preukázať na základe 

laboratórnych výsledkov 

vylúčenie alebo potvrdenie 

abstinencie, čo napríklad u 

depresií, schizofrénií a ďalších 

ochorení je veľmi zložité. Naši 

pacienti mávajú samozrejme 

často aj tzv. dvojitú diagnózu, 

teda majú napr. aj depresie, ale 

aj to sa veľmi zlepšuje počas 

liečby a abstinencie. Takže 

môžeme veľa urobiť, ale pacient 

musí chcieť. 

Mali ste vo svojom okolí 

niekoho, kto vás motivoval 

k výberu povolania, ktoré 

robíte? 

• Nie, ale ja som bol kedysi 

fajčiar, no prestal som. V širšom 

príbuzenstve bol u nás aj 

alkoholizmus, ale faktom je, že 

mňa motivovalo to, že som 

robil štyri roky v Afrike, kde bol 

aids. Keď som sa vrátil v r. 1994- 

95, vtedy sa u nás začali šíriť 

drogy a keď som videl, kam by 

mohlo smerovať, keby závislí 

neboli včas liečení alebo by 

nebola možnosť liečiť ich, bola 

to pre mňa výzva. Zaujímavé 

to bolo pre mňa aj v tom, že 

programy pre liečbu závislých 

od drog (tvrdých drog) u nás 

neexistovali. Najprv užívatelia 

drog u nás najprv len fajčili 

a inhalovali heroín, potom, keď 

im „došli“ peniaze, prešli na 

pichanie si drogy do žíl. Vtedy 

sa nám podarilo rozvinúť 

konkrétne odvykacie programy 

a aj vďaka tomu, že liečba 

bola a je dostupná a ľudia, 

ktorí aj dlho nemajú peniaze, 

ju dostanú, väčšinou prestali 

s užívaním drogy, niektorí však 

prešli na iné drogy. 

Sledujete aj motivácie 

závislých, ktorí prestali užívať 

drogy? Prestali kvôli sebe, či 

skôr okoliu? 

• Platia obe možnosti, ale vždy 

je to najmä kvôli sebe. Mnohí 

priznajú, že aj kvôli okoliu, lebo 

často už nemôžu počúvať doma 

neustále výčitky, alebo nechcú 

prísť napríklad o priateľku 

a podobne. 

Aké závislosti teda poznáme? 

• Poznáme závislosti 

na činnostiach, ktoré 

sú neproduktívne a vedú 

k tomu, že ostatné činnosti 

dôležité pre existenciu človek 

začne zanedbávať. Jedinou 

samostatne uznanou, je 

závislosť od patologického 

hráčstva (gamblerstvo). Z južnej 

Kórei poznáme prípad, keď 

matka spolu s otcom prepadli 

hracím automatom a dieťa 

zomrelo, lebo naň „zabudli“. 

Gambleri sa často dostanú 

do situácie, keď zanechajú 

prácu, alebo o ňu prídu zo 

strany zamestnávateľa, lebo 

ich prepustí, nevyspia sa, sú 

podvýživení atď. 

A čo napríklad závislosť na 

úspechu? Existuje také niečo? 

• Samotný pojem závislosť 

z filozoficko-lingvistického 

hľadiska môžeme vnímať aj tak, 

že každý človek je na všeličom 

závislý: na vode, vzduchu, jedle, 

čo sú nevyhnutné veci. Takisto 

na spoločnosti. Takže všetci 

sme od niečoho závislí. Ale ide 

o to, či je to zdraviu škodlivé, 

alebo nie. Z medicínskeho, 

zdravotníckeho hľadiska sa 

považujú za závislosti také 

činnosti, ktoré spôsobujú 

eufóriu, vyvolávajú ju cez určité 

látky v stálych centrách v mozgu 

a ak človek použije namiesto 

vody napr. alkohol, zabúda 

na jedlo, lebo vlastne akoby

13 


nahradí tie normálne stimuly 

inými látkami alebo činnosťou, 

akou je napr. gamblerstvo. 

Existuje však napr. aj závislosť 

na nakupovaní, na sexe, telesnej 

lenivosti, ale nie je pri nich 

jasne preukázaný mechanizmus 

fungovania, príznakov, ako 

u tých klasických, ktoré už 

máme „overené.“ Dnes existujú 

moderné zobrazovacie metódy 

(magnetická rezonancia mozgu) 

a na základe ich použitia sa 

zistilo, že pri hazardnom hraní 

(v prípade patologického 

hráča) sú v mozgu isté centrá 

podráždené, excitované práve 

tým hraním, ako je to pri jedle, 

alebo kokaíne, kým u tých 

ďalších závislostí to nemáme 

preukázané. Tam vychádzame 

len z popisu, ako konkrétni 

ľudia fungujú (napr. že často 

zanedbávajú seba, okolie, 

rodinu). Je to duševná porucha 

a treba s tým niečo robiť, ale 

svoju úlohu tu ešte zohráva aj 

otázka: je to už závislosť, alebo 

bežné konanie? Je to aj činnosť, 

ktorá je normálne potrebná? 

Napr. chorobné prejedanie sa 

ako samostatná diagnóza nie 

je uznaná, ale pritom vieme, 

že existuje. Nedá sa „riešiť“ 

abstinenciou, lebo človek pre 

vlastné prežitie musí jesť. Aj 

isté množstvo cukrov v potrave 

musí dostať. Ale v procese 

liečby je tu potrebné prejsť na 

určité kontrolované jedenie. 

Lebo typické pre závislosť je to, 

že človek stratí kontrolu nad 

určitou činnosťou. Keď ste sa 

pýtali, či existuje závislosť na 

úspechu, či pochvale, treba 

povedať, že do istej miery človek 

potrebuje mať spätnú väzbu 

na svoje konanie. Keď pracuje, 

alebo športuje, podľa odozvy 

vie, že či to robí správne, pohľad 

okolia ho „koriguje.“ Ale keď to 

„preženie“ a napriek už mnohým 

vyjadreným pochvalám človek 

stále nie je spokojný, svedčí to 

o určitom probléme uňho. 

Dnes často hovoríme 

o moderných závislostiach. Čo 

dnes najviac ohrozuje deti? 

• Mení sa spoločnosť. Ťažko 

označiť za chorého niekoho, kto 

polovicu bdelého dna strávi 

na internete a druhú polovicu 

v „reálnom živote“, lebo dnes sú 

mobily, meily, sms-ky súčasťou 

života, zamestnania, dnes sa 

takto pracuje, komunikuje, 

takto sa nakupuje, takže s tým 

treba počítať. Problémom je to 

vtedy, ak nám to začne brániť v 

normálnom živote. Trebárs keď 

je človek celú noc na internete 

a ráno je nevyspatý. 

Niektorí využívajú moderné 

technológie v práci a iní, 

naopak, cítia potrebu ešte 

oveľa viac im „holdovať.“ 

Existujú k tomu predispozície 

už v génoch? 

• Je to podobne, ako s inými 

typmi závislostí, ktoré nazývame 

nelátkovými. Nie vždy ide 

o závislosť, niekedy môže 

ísť o problémy vo vzťahoch, 

osobné problémy, až keď sa 

istý problém veľmi vystupňuje, 

môžeme uvažovať o duševnej 

poruche. Ale inak je to zväčša 

aj otázka sebahodnotenia, 

sebavedomia. Niektorí ľudia si 

však svoje ťažkosti kompenzujú 

práve vo „virtuálnom svete.“ 

Je teda zdravá rodina, zdravé 

prostredie prevenciou voči 

závislostiam? 

• Do veľkej miery áno, ale zdravá 

rodina to nie je len harmónia 

medzi rodičmi alebo úplná 

rodina, ale je to aj príklad života, 

keď rodičia nepijú, neberú 

drogy. Rodičia sú vzorom - či 

chceme, alebo nechceme. 

Dobrá harmonická rodina, ktorá 

zdravo žije a zdravo funguje, 

je ochranným faktorom. Ale 

dodávam - nie stopercentným. 

Kritické obdobie nastáva 

v puberte, keď deti prirodzene 

prestanú svojich rodičov 

obdivovať a začnú k nim byť 

kritickí a to aj voči tým rodičom, 

ktorí fingujú dobre, optimálne. 

Aj ich deti v tomto období 

majú tendenciu byť v opozícii 

a väčšou autoritou sú pre nich 

rovesníci. Preto sa môže stať aj 

v harmonickej rodine, že dieťa 

„narazí“ na problém s drogami. 

Môžu mať nato vplyv spolužiaci, 

susedia atď. Sú teda aj činitele, 

ktoré rodičia nie vždy majú pod 

kontrolou a ťažko ich ovplyvnia. 

U detí v detských domovoch, 

ktoré nemajú vlastných 

rodičov pri sebe, je teda riziko 

väčšie? 

• Ochranný aj preventívny faktor 

je u nich oslabený, to je fakt. 

V náhradných rodinách by to 

mohlo byť lepšie, ale je to aj 

otázka času, koľko sa rodičia 

môžu deťom naozaj venovať. 

Čím viac sa im môžu venovať, 

tým je väčšia šanca, že zbadajú, 

ak dôjde k nejakým problémom. 

Nám to aj samotní pacienti 

priznali, že kým ich rodičia 

„kontrolovali“, neprepadli 

väčším problémom. Stále platí, 

že rodič musí vedieť, čo dieťa 

robí, kde je, s kým chodí von, 

aké má výsledky v škole. To je 

vlastne tá kontrola, ale dôležité 

je, akou formou sa robí. Lebo ak 

je veľmi tvrdá, potom vedie skôr 

ku vzdoru. Len citová opora 

zo strany rodičov nestačí. Mali 

sme prípady, keď rodičia po 

citovej stránke dali dieťaťu aj to 

„posledné“, ale nekontrolovali 

ho. A v procese výchovy musia 

byť zahrnuté oba faktory. Dieťa 

musí cítiť pozitívny, láskavý 

vzťah, ale súčasne musí cítiť aj 

pevnú ruku, vďaka ktorej sa 

naučí spoznávať hranice, čo si 

môže a nemôže dovoliť a prečo.

14 


Tendencia je experimentovať, 

vývin ide tým smerom, že 

v období adolescencie už 14-16 

roční sa považujú za dospelých, 

môžu už mať deti, majú 

fyzickú silu, atď., ale z hľadiska 

psychického sú ešte stále vo 

vývine. Oni „skúšajú hranice,“ 

experimentujú. Sú zvedaví, čo je 

aj pozitívne, aj rizikové zároveň. 

To sa týka neraz aj záľub, ktoré 

objavia 12-13 roční a ktorým 

spočiatku „prepadnú“, pohltia 

ich, no po čase „opadnú“: 

Dotknime sa ešte témy 

fajčenia, ktoré je u detí 

najčastejším problémom. 

Môžu to vôbec vychovávatelia 

v detských domovoch nejako 

ovplyvniť? 

• Fajčeniu mladí holdujú, lebo 

je relatívne lacné. V schopnosti 

sily vyvolať závislosť sa 

nikotínu vyrovná jedine heroín. 

Akurát následky sa tak rýchle 

neprejavia. Takže nikotín má 

obrovskú návykovú silu, preto 

nečudo, že ten, kto začne len 

tak pofajčievať, rýchle stráca 

kontrolu a stáva sa závislým. 

A človek sa k cigaretám aj 

rýchlo a ľahko dostane, no 

a vraví sa, že príležitosť robí 

zlodeja. V detskom veku ešte 

sa stretávame aj s fetovaním 

prchavých látok. Pokiaľ ide 

o fajčenie, je možná aj liečba, 

máme k dispozícii aj lieky, 

ale človek ich nemôže brať 

stále, v tom je to zložité. Vo 

veku 14,15,16 rokov sa berie 

fajčenie na veľmi ľahkú váhu, 

preto už vtedy treba začať 

s vysvetľovaním dieťaťu: „Toto 

nie je dobré pre teba.“ Aj keď 

deti vzdorujú, treba im to 

opakovať, že im cigarety 

škodia, hoci sa môže zdať, že 

argumenty nepočúvajú, oni 

si ich často ukladajú kdesi 

v sebe. My chodíme do škôl 

vysvetľovať škodlivosť fajčenia 

aj prostredníctvom filmov, 

ktoré natočili Američania – tie 

veľmi názorne ukazujú, koľko 

dechtu vyjde z cigarety, koľko 

sa fajčiarovi dostane do

15 


pľúc a pod. Má to význam, 

pretože v tínedžerskom 

veku sú tí ľudia veľmi citliví 

na svoj vzhľad a preto toto 

sú z hľadiska prevencie 

nástroje, ako ich motivovať, 

aby neholdovali cigaretám, 

prípadne aby prestali. Jeden 

príklad: keď napríklad 

chlapci- futbalisti začnú 

fajčiť, začne im zlyhávať 

kondička, ktorá predtým 

dobre fungovala. Trebárs, 

kým pred fajčením zvládol 

celý zápas, po cigaretách je 

už v jeho polovici vyčerpaný. 

Hovorím to preto, že na tom, 

čo je pre tínedžerov, mladých, 

dôležité, im treba ukázať 

škodlivosť, negatíva závislosti. 

So závislými však treba mať 

aj porozumenie, lebo neraz 

aj chcú prestať a nevedia, 

ako. Treba ich teda skôr 

usmerniť. A vychovávateľ by 

určite nikdy nemal fajčiť pred 

deťmi, lebo tým kazí prípadný 

výchovný účinok. V našom 

zariadení máme aj odvykací 

program pre fajčiarov, ak by 

bol záujem. 


Zhováral sa Mgr. Tomáš 

Cehlár. 

Poznámka redakciekontakt 

v prípade potreby: 

Centrum pre liečbu 

drogových závislostí, 

ul: Hraničná 2, P.O. Box 51 

827 99 Bratislava 

Tel.: 02/ 5341 7467, email: 

okruhlica@cpldz.sk

16 


Telesná lenivosť ako závislosť 

Tento príspevok 

je podrobnejším 

rozpracovaním 

témy prednesenej 

na AT konferencii 

v Revúčke v roku 2010. 

Na požiadanie pána 

profesora V. Novotného, 

CSc. Bol tento príspevok 

publikovaný v 

časopise Alkoholizmu 

a drogových závislostí. 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––– 

MUDr. Ľubomír Okruhlica, CSc. 

Centrum pre liečbu drogových 

závislostí v Bratislave, Hraničná 2, 

82105 Bratislava 

Abstrakt 

Úvod. Závislosť od cvičenia je 

v diagnostických systémoch síce 

nezaradený, ale za posledné 

desaťročia sa v odbornom diskurze 

objavujúci pojem. Zaujala nás 

však hypotetická myšlienka 

existencie protipólu – fyzickej 

hypokativity – lenivosti ako 

závislosti. Metódy. S použitím nami 

zozbieraných údajov z dostupných 

zdrojov z odbornej literatúry 

a s aplikáciou deskriptívnych 

kritérií 10. revízie Medzinárodnej 

klasifikácie duševných porúch 

Svetovej zdravotníckej organizácie 

sme sa pokúsili preveriť možnú 

opodstatnenosť vytvorenia 

závislosti od telesnej hypoaktivity 

ako samostatnej, primárnej 

poruchy zdravia. Výsledky a závery. 

Možná nová diagnostická entita, 

či už ako syndróm závislosti od 

fyzickej hypoaktivity pri súčasnej 

kategoriálnej klasifikácii duševných 

porúch, alebo jednoducho ako 

závislosť v perspektíve nového 

dimenzionálneho prístupu 

v diagnostike duševných porúch, 

sa na základe nami spracovaných 

faktov javí byť ako opodstatnená 

a v klinickej praxi použiteľná. 

Kľúčové slová: závislosť od cvičenia, 

závislosť od fyzickej neaktivity, 

závislosť od fyzickej 

hypoaktivity, lenivosť 

Summary 

Title: Physical laziness as addiction 

Introduction. The dependence 

on exercise is not classified in 

the existing diagnostic systems; 

however it appears in the 

discussion among the experts 

in the last decades. We became 

interested in the idea of the 

hypothetical existence of the 

opposite - the physical hypoactivity 

– the laziness as dependence. 

Methods. We tried to examine 

the possible substantiality of the 

constituting of the dependence 

from physical hypoactivity as 

the independent, primary health 

disorder, by collecting the data 

from the sources accessible 

to us and by the application 

of descriptive criteria from the 

International Classification of 

Disorders – 10th revision, World 

Health Organisation. Results and 

Conclusions. The possibility of the 

new diagnostic entity, whether as 

the syndrome of dependence from 

physical hypoactivity, according 

to recent categorical classification 

of mental disorders, or simply 

addiction in the perspective of the 

new dimensional approach in the 

process of making diagnosis of 

mental disorders, based on the 

facts elaborated by us, seems to 

be substantiated and applicable in 

the clinical practice. 

Key words: dependence on exercise, 

dependence on physical inactivity, 

exercise addiction, dependence on 

physical hypoactivity, laziness. 

Úvod 

Podľa našich informácií 

návrhy na zaradenie do novej 

americkej klasifikácie duševných 

porúch DSM-5 obsahovali okolo 

5000 diagnostických kategórií. 

Medzi nimi i niekoľko foriem 

tzv. nelátkových, niekedy tiež 

nazývaných behaviorálnych 

závislostí. Diskusie v čase písania 

tohto príspevku neboli síce ešte 

úplne ukončené, ale trend by 

mal byť zrejme opačný, smerom 

k vytvoreniu väčších diagnostických 

okruhov. Z nelátkových závislostí 

iba patologické hráčstvo 

(„gambling“) má na základe doteraz 

zozbieraných vedeckých dôkazov 

najväčšiu pravdepodobnosť na 

zaradenie ako nová samostatná 

kategória. Napriek uvedenému 

zostáva systém ako i vedecké 

skúmanie perspektívne otvorené 

i pre ďalšie formy. Aj preto sú 

pokusy o nové diagnostické 

jednotky, a v tom aj o nové 

typy nelátkových závislostí, 

opodstatnené. 

Viacerí autori zastávajú 

evolučnú hypotézu, že genetická 

selekcia v priebehu státisícov 

rokov favorizovala jedincov 

s takým genómom, ktorý ich 

predisponoval k zvýšenej fyzickej 

aktivite zabezpečujúcej im prežitie 

do dospelosti. Platilo to až do doby 

kamennej. V súčasnosti, z pohľadu 

histórie vývoja človeka, ale len po 

veľmi krátku dobu, už nie je na 

bezprostredné prežitie väčšiny 

ľudí takáto genetická výbava 

nevyhnutná. Človek ale nemohol 

k dnešným, rýchlo zmeneným 

životným podmienkam za 

obdobie iba niekoľko málo stoviek 

rokov prispôsobiť svoj genetický

17 


základ. Predpokladá sa, že práve 

nesúlad medzi genómom a 

požiadavkami prostredia, v ktorom 

moderný človek žije, v asociácii 

so zníženou fyzickou činnosťou, 

vedie k patofyziologickým zmenám 

v organizme (Booth a spol., 2002; 

Booth a Lees, 2007;). Niekedy 

sa hovorí v tejto súvislosti 

o neskorších následkoch v podobe 

vzniku a nárastu výskytu tzv. 

civilizačných ochorení. Dostatočná 

miera pohybovej aktivity je preto 

stále potrebná na zabezpečenie 

dobrého zdravia organizmu. Už 

Hippokrates pred vyše 2400 

rokmi upozornil na to, že „čo sa 

v tele používa, to sa rozvíja a čo je 

neaktívne to sa znehodnocuje … Ak 

má organizmus nedostatok výživy, 

alebo pohybu ochorie.“ Cvičenie 

je jednou z možných foriem. Ako 

ale uvádzajú niektoré empirické 

zistenia môže dôjsť pri nadmernej 

telesnej aktivite k zdravotným 

poruchám. 

Podľa DSM-IV-TR 

(APA, 2000) cvičenie sa stáva 

nadmerným vtedy, ak významne 

interferuje s dôležitými 

aktivitami v živote jedinca, ak 

sa vyskytuje v nevhodnej dobe 

a v neprimeraných prostrediach, 

alebo keď osoba pokračuje 

s cvičením napriek poraneniu, 

alebo iným zdravotným 

komplikáciám. Nejedná sa však 

o charakteristiky samostatnej 

nozologickej kategórie, ale 

excesívne cvičenie je v DSM-IV- 

TR definované ako fenoménom 

vyskytujúci sa v komplexe porúch 

stravovania, v rámci anorexie 

alebo bulímie nervózy. V odbornej 

literatúre je tiež popisovaný 

ako symptomatický prejav 

u obsedantno-kompulzívnej 

poruchy, prípadne úzkostnej, 

či depresívnej poruchy (Fox, 1999; 

Dimeo a spol., 2001). Názor na 

existenciu závislosti od cvičenia 

ako primárnej, samostatnej 

nozologickej kategórie je 

nejednotný a ani pre klasifikáciu 

duševných porúch zásadné 

klasifikačné systémy DSM-IV-TR/ 

APA (APA, 2000) a MKCH-10/SZO 

(WHO, 1992) túto diagnózu ako 

samostatnú poruchu neobsahujú. 

Prvý zaviedol pojem 

v odbornej literatúre Glasser 

(1976), ktorý ale na rozdiel od 

ostatných ´negatívnych závislostí´ 

zaradil závislosť od cvičenia medzi 

´pozitívne´, zdraviu prospešné. 

Naproti tomu Sachs (1981) už 

diferencoval športovcov na 

zanietených, ktorí: (1) cvičia kvôli 

vonkajším odmenám, (2) vnímajú 

svoje cvičenie ako dôležitú, ale 

nie centrálnu zložku svojho života 

a (3) netrpia abstinenčnými 

symptómami, ak z nejakého 

dôvodu nemôžu cvičiť, kým 

v kontraste s nimi športovci so 

závislosťou: (1) cvičia s väčšou 

pravdepodobnosťou pre vnútornú 

odmenu, (2) vnímajú cvičenie 

ako centrálnu súčasť ich životov 

a (3) zažívajú nepríjemné pocity 

deprivácie ak nemôžu cvičiť. 

Vyššie uvedené indukovalo 

u nás otázky: (1) „Ak teda 

existuje fenomén nadmerného 

cvičenia poškodzujúceho zdravie, 

neexistuje na druhej strane aj jeho 

protiklad – nedostatok pohybu, 

ktorý je tiež zdraviu škodlivý?“ 

(2) „Keby existovala závislosť od 

cvičenia, nie je odôvodnená aj 

koncepcia existencie závislosti od 

fyzickej hypoaktivity?“ a (3) „Aký 

rozsah telesnej aktivity, napríklad 

aj vo forme cvičenia, je vyvážený 

a optimálny pre zdravie?“ 

Epidemiológia 

Existuje rada štúdií zaoberajúca 

sa epidemiológiou frekvencie 

pohybovej aktivity u ľudí. 

Uvádzame aspoň niektoré 

výsledky, ktoré sú relevantné pre 

našu prvú otázku. Hausenblas 

a Symons Downs (2001) zistili 

závislosť od cvičenia u 2,5 % 

nimi skúmaných subjektov a 

Terry a spol. (2004) ju našli u 3 % 

pravidelne športujúcich. Naopak, 

znižujúca sa a nedostatočná 

telesná aktivita je globálnym 

trendom so zvýraznením 

v rozvinutých krajinách. Úzko 

súvisí s pokrokom vedy a zvýšenou 

životnou úrovňou obyvateľstva. 

Weiler a spol. (2011) uvádzajú, 

že výdavky na zdravotníctvo 

v dôsledku nedostatku telesnej 

aktivity boli ročne vo Veľkej Británii 

odhadnuté na 8,2 mil. libier, čo je 

približne toľko ako dokopy náklady 

na následky obezity, fajčenia 

a nadmerného konzumu alkoholu. 

Vyše 50 % dospelých Američanov 

má nedostatok telesnej činnosti 

v prospech zdravotných benefitov 

a 25 % je vo voľnom čase 

absolútne neaktívnych (CDC, 2006). 

Jurkovičová (2005) referovala 

zistenia z populačných prieskumov 

vykonaných na Slovensku zo 

začiatku tohto tisícročia. Podľa nich 

až 70 % skúmaných osôb nemalo 

dostatočnú fyzickú aktivitu, len 

20 % sa venovalo takej telesnej 

aktivite, ktorá má pozitívny vplyv 

na prevenciu kardiovaskulárnych 

ochorení a iba 21 % pravidelne 

športovalo. 

Fyzická hypoaktivita má za 

následok zvyšovanie morbidity 

a mortality. Okrem zistení, že 

telesná lenivosť je príčinou 

celej rady chronických ochorení 

a kvalitu života znižujúcich 

porúch zdravia (obezita, 

diabetes, hypertenzia, ICHS, 

osteoporóza, rakovina) majúcich 

vysokú prevalenciou v populácii, 

lenivosť aj život ľuďom 

významne skracuje. Len v USA sa 

odhaduje počet úmrtí v dôsledku 

fyzickej inaktivity asi na 250 000 

ročne (Booth a spol., 2000). 

Diagnostika 

Snahou o odlíšenie 

prirodzenej hypoaktivity, niekedy 

tiež kolokviálne nazývanej 

lenivosťou od lenivosti patologickej 

so závislosťou sa dostávame 

ku diagnostike príznaku straty 

kontroly, k jednému zo základných 

kritérií pre závislosti. Zmena stavu 

pasivity v prípade odpočinku s 

prechodom do aktívnej činnosti si 

vyžaduje zapojenie neporušených 

bulických funkcií, v spojení 

s adekvátnou motivačnou silou, 

s primeranou koncentráciou

18 


a tenacitou pozornosti a v prípade 

telesnej aktivity tiež relatívne dobrý 

fyzický stav. Prechod organizmu 

zo stavu pokoja do pohybu 

vytvára pocit námahy, spravidla 

s momentom prekonávania 

odporu, s potrebou vynaloženia 

úsilia na rozbehnutie činnosti, čo 

je v protiklade s tendenciami 

k skĺznutiu naspäť, k návratu 

a zotrvaniu v stave pasívneho 

pokoja. Pri fyzickej práci, alebo 

športe sú to momenty zažívané 

aj ako pocity fyzickej námahy 

zvýraznené pri naštartovaní 

funkčného stereotypu. („Ťažké 

je sa rozhýbať na začiatku, 

potom to už ide...“). Vnútorné 

prežívanie týchto momentov 

„naštartovania“ aktivity nie je 

prežívané väčšinou príjemne a je 

niekedy ťažké a dlhšie trvá. Kým 

na druhej strane upadnutie do 

pokoja, fyzickej pasivity býva 

oveľa jednoduchšie je rýchle a 

psychicky často príjemné, spojené 

s pocitom uvoľnenia, neraz úľavy. 

Táto opačná tendencia je svojim 

priebehom prakticky zhodná 

s priebehom a prežívaním recidívy 

i pri látkových závislostiach a 

naopak prechod do fyzickej aktivity 

sa viac zhoduje s psychickou 

námahou a prežívaním pri 

prechode do abstinencie. Rozdiel 

medzi „normálne lenivým“ a 

„chorobne lenivým“ je potom 

v tom, že kým v prvom prípade 

„normálnej lenivosti“ nemá 

človek problém s kontrolou nad 

opačnými tendenciami a zvládne 

pomerne ľahko námahu pri 

prechode do fyzickej aktivity, tak 

v prípade „patologickej lenivosti“ 

ide o proces dlhý, namáhavý, 

subjektívne nepríjemný, „bolestivý“, 

často neúspešný s opakovanými 

recidívami pasivity. Príkladom 

môže byť zdravý, oddýchnutý 

človek, ktorý dostatočne dlho 

spal a má napriek tomu problém 

vstať ráno z postele. Pritom vie, 

že by už mal vstávať. Podobných 

konkrétnych situácií je možné 

identifikovať veľa. Porušená 

je kontrola zabezpečujúca 

eufunkčnosť organizmu a tiež je 

možné identifikovať narušenie 

neutrálnej vôle. Fenomén typický 

pre ľudí so syndrómom závislosti. 

Diagnostické kritériá telesnej 

hypoaktivity – lenivosti ako 

syndrómu závislosti 

Tak ako pri iných 

behaviorálnych závislostiach je 

zaujímavé aplikovať na fenomén 

patologickej telesnej hypoaktivity – 

´lenivosti´ deskriptívne kritériá pre 

diagnostiku syndrómu látkových 

závislostí, či už podľa DSM-IV, alebo 

MKCH-10. Aplikujeme postupne 

kritériá MKCH: 

• Neodolateľná túžba 

nenamáhať sa pri 

patologickej telesnej 

lenivosti – asi existuje. (Ak 

čaká v rade, túži, “ťahá ho 

to“ podsadiť sa. Keď stojí, 

chce sa oprieť. V dopravnom 

prostriedku chce vždy sedieť, 

a pod.) 

• Repetitívne, kompulzívne 

správanie – asi existuje. 

Ide o opakované upadanie 

do stavu telesnej lenivosti 

– hypoaktivity. (Napriek 

tomu, že sa človek rozhodne 

kvôli svojmu zdraviu 

cvičiť, chodiť po schodoch 

namiesto výťahom, ísť pešo 

do práce, tak za krátko a 

opakovane zlyháva, ráno 

ide bez cvičenia výťahom do 

garáže a potom autom do 

roboty. Po práci si namiesto 

vychádzky ľahne doma na 

gauč a pozerá web, televíziu, 

alebo si pohodlne číta.); 

• Zvyšovanie tolerancie – 

asi existuje. Človek so 

závislosťou od telesnej 

lenivosti potrebuje stále viac 

oddychu, alebo rovnako, 

ale a už po menšej fyzickej 

námahe (Napríklad kedysi 

oddychoval až keď vyšiel po 

schodoch na prvé poschodie, 

teraz odpočíva už na 

medziposchodí.); 

• Abstinenčný stav – asi 

existuje. (Mohli by sme 

sem zaradiť duševné pocity 

únavy, symptóm vyčerpania, 

bolesti svalov, problémy 

s dýchaním, tachykardiu, 

ktoré vnikajú už pri predtým 

bežnej fyzickej námahe); 

• Redukcia ostatných záujmov 

– pravdepodobne existuje. 

(Výrazne to vidieť napríklad 

na zanechaní záujmov 

vyžadujúcich fyzickú 

námahu – športovania, 

vychádzok do prírody, 

stretávok s priateľmi 

na bicykloch, prestanie 

chodenia na tanec, do fitka 

a pod. Alebo na ich redukcii: 

stále kratšie a zriedkavejšie 

prechádzky, nakoniec len 

po pohyblivých schodoch 

v nákupnom centre.); 

• Zotrvávanie v telesnej 

lenivosti, napriek vedomosti 

o jej nepriaznivých 

zdravotných následkoch 

– pravdepodobne 

existuje. Veľmi typická 

charakteristika, príznak 

s možnými fatálnymi 

následkami. Príkladmi 

môžu byť obézni ľudia 

s metabolickým syndrómom, 

s kardiovaskulárnymi 

problémami v ich 

počiatočnom štádiu, či 

so zníženou inzulínovou 

toleranciu a s predispozíciou 

k diabetu typu 2, ktorí ešte 

predtým ako sa takéto 

stavy u nich dostavia, 

napriek vedomostiam 

o rizikách a následkoch 

porúch zdravia skracujúcich 

ich život, ktorým by 

mohli predísť zvýšením 

pohybovej aktivity, napriek 

odporúčaniu lekárov svoju 

úroveň fyzickej aktivity 

nezvýšia. Lebo sú závislí 

od telesnej hypoaktivity – 

lenivosti. 

Pri poslednej charakteristike 

je jasne preukázateľný jeden 

z typických mechanizmov 

uplatňujúcich sa aj pri iných 

závislostiach, súvisiaci so stratou 

kontroly, s neschopnosťou 

ovládania impulzov, s vôľovou

19 


nezdržanlivosťou. Jedná sa 

o neschopnosť odložiť si odmenu 

v čase a človek so závislosťou 

uprednostňuje v prípade 

možnosti výberu spravidla skoršie 

uspokojenie, odmeny ktoré sú 

v čase čo najskôr. Nie je schopný 

tejto možnosti odolať, hoci 

vie, že takéto správanie bude 

mať pre neho neskôr závažné 

negatívne dôsledky. Typické je to 

pre všetky látkové závislosti: od 

tabaku, alkoholu, od ostatných 

psychoaktívnych látok, ale aj pre 

nelátkové. V súvislosti s telesnou 

aktivitou je príjemné teraz 

oddychovať a začať sa hýbať až 

potom neskôr. Racionalizácií na 

takéto rozhodnutie má človek so 

závislosťou celú plejádu. 

Koľko pohybu? 

Z časového hľadiska sa 

uvádzajú ako zdraviu, hlavne 

kardiovaskulárnemu, prospešné 

hodnoty aerobnej telesnej aktivity 

(cvičenia) v časoch od 30 minút do 

2 hodín denne (Blair a spol., 1992). 

Ide však skôr o spodné, minimálne 

limity, od ktorých sa začínajú 

výrazne prejavovať benefity 

telesnej aktivity. Podľa viacerých 

zistení sa tieto pozitívne zdravotné 

účinky ďalej úmerne zvyšujú 

s dávkou telesnej činnosti (Haskell 

a spol., 2007). Profesionálni 

športovci sú neraz v pohybe 4-8 

hodín denne. Zo zdravotného 

hľadiska sú preferované aerobné 

a intenzívnejšie typy športovania. 

Mnohí ťažko denne fyzicky 

pracujúci ľudia sa dožívali 

a dožívajú i dnes vysokého 

veku v plnom zdraví. A to boli 

v ťažkej práci, najmä na farmách 

a v lesoch od rána do večera. 

Preto horné časové limity 

napríklad dve hodiny cvičenia 

denne sa pre súčasníka so 

sedavým zamestnaním javia byť 

veľmi relatívne. 

Použiteľný a medicínsky 

korektnejší je však iný prístup. 

Za momentálne najvhodnejšie 

indikátory dostatočnej úrovne 

telesnej aktivity je možné použiť 

také fyziologické parametre 

akými sú VO2, alebo pulzová 

frekvencia srdca. Ak má fyzicky 

aktívny človek pokojovú frekvenciu 

srdcovej činnosti medzi 48 – 55 

pulzov za minútu, zodpovedá to 

optimálnej úrovni jeho fyzickej 

aktivity a kardiovaskulárneho 

zdravia, bez ohľadu na to za 

aký čas venovaný pohybu to 

dosiahol. Zaujímavé je ako sa 

v tomto smere vyvíjalo medicínske 

poznanie v kardiológii. Dlho 

prevládal v lekárskej literatúre 

údaj, že prejavom optimálneho 

zdravia je u dospelého človeka 

pulzová frekvencia pohybujúca 

sa v priemere okolo 72 pulzov za 

minútu. Neskoršie, novšie štúdie 

ale ukázali, že táto hodnota je 

významne nižšie. Údaj o optimálnej 

hodnote 72 úderov srdca za 

minútu sa dostal do učebníc na 

základe meraní britských lekárov 

v 19. storočí. Merania sa ale vtedy 

uskutočnili na preselektovanej 

skupine bohatých probandov, 

ktorí už v tom čase žili v pomerne 

veľkom pohodlí. 

Diskusia 

V odpovedi na nami 

položenú prvú skúmanú otázku 

empirické, epidemiologické štúdie 

naznačujú, že áno. Nedostatok 

pre zdravie potrebného pohybu 

v populácii existuje. Vynára 

sa ďalšia otázka, či z hľadiska 

verejného zdravia je vyšším 

rizikom pravidelná fyzická 

aktivita, napríklad cvičenie, alebo 

jej protipól – fyzická pasivita. 

Okrem diskutabilnosti existencie 

diagnózy závislosti od cvičenia, 

stojí za pozornosť aj jej pomerne 

nízky výskyt. Práce anglosaských 

autorov (CDC 2006; Booth a Lees 

2007; Weiler a spol. 2011), ale aj 

slovenské prieskumy (Jurčovičová, 

2005) nasvedčujú, že ak aj 

jestvuje závislosť od cvičenia 

je v súčasných podmienkach 

len marginálnym problémom 

verejného zdravia, oproti 

závažným zdravotným problémom 

vznikajúcim v dôsledku nedostatku 

pravidelnej telesnej činnosti. 

Súčasný stav zreteľne indikuje, že 

štatistický priemer v spoločnosti 

a pravdepodobne aj sociálna 

norma toho, čo je podľa laika 

adekvátna telesná aktivita, je 

posunutý inde, ako je jej optimálna 

úroveň pre zdravie. Je to jav známy 

z výskytu zubného kazu. Biologicky 

normálny chrup je zdravý, bez 

kazov, ale štatisticky sa jedná 

u dospelého Slováka o extrém. Ak 

si uvedomíme, že v rozvinutých 

krajinách v súčasnosti pravidelne, k 

zdraviu potrebnej miere, športuje 

len menšia časť populácie a že 

časť ľudí, ktorá fyzicky adekvátne 

pracuje sa neustále zmenšuje 

je žiaduce sa problematikou 

nedostatku telesného pohybu 

z odbornej stránky intenzívne 

zaoberať. 

Zaujímavé sú zistenia, ktoré 

by nepriamo na biologickej úrovni 

mohli podporovať koncepciu 

fyzickej hypoaktivity ako závislosti. 

Dôležitým argumentom je 

podľa nás rozdielna rýchlosť 

nadobúdania a redukcie ako 

svalového proteínu, tak aj expanzie 

a naopak úbytku mitochondriálnej 

kapacity v kostrovom svalstve. 

Šesťdňová prestávka v aerobnom 

tréningu zníži u ľudí GLUT4 proteín 

nachádzajúci sa v kostrovom 

svalstve na úroveň sedavého 

životného štýlu. Takáto neaktivita 

spôsobuje potom znižovaním 

úrovne GLUT4 proteínu 

predispozíciu k diabetu typu 2 

(Holloszy, 2005). Henrikson (1977) 

zistil, že aktivita cytochrómoxidázy 

(markera aktivity v mitochondriách) 

bola u ľudí v kvadriceps femoris 

po ôsmych týždňoch aerobného 

tréningu zvýšená o 35 %, ale pri 

návrate k sedavému štýlu života 

bez cvičenia sa vrátila na pôvodnú 

úroveň už za dva týždne. Podobne 

aj pri látkových závislostiach je 

fyzická maladaptácia organizmu 

pri recidíve oveľa rýchlejšia, ako 

znovunadobudnutie zdravej 

kondície organizmu. 

Ako sa ukázalo vyššie 

diagnostické kritériá pre 

syndróm závislosti MKCH-10/

20 


SZO by boli použiteľné v prípade 

akceptácie diagnózy závislosti od 

fyzickej hypoaktivity – lenivosti 

a umožnili by nám jej odlíšenie 

od nepatologickej telesnej 

hypoaktivity napríklad v prípade 

oddychu, či regenerácie. Ak 

ale budú dnešné kategoriálne 

klasifikačné systémy 

duševných porúch nahradené 

dimenzionálnymi, bola by 

ostrá hranica medzi patológiou 

a normou nahradená rozmazaným 

prechodným pásmom, kde 

určujúcim prvkom by mal byť 

objem (intenzita a dĺžka) fyzickej 

lenivosti, respektíve aktivity, v čase. 

Na to by však bolo potrebné 

vytvorenie na vedeckých dôkazoch 

založenej, klinicky merateľnej škály 

s identifikovaním optimálneho 

pásma pohybovej aktivity 

medzi extrémami. Nápomocné 

v tomto smere by mohli byť 

merania niektorých základných 

fyziologických funkcií. 

Rozdiel medzi vyššie 

uvedenými definíciami 

excesívneho cvičenia ako 

symptómu podľa DSM-IV-TR 

(2000) a primárnou závislosťou 

podľa Sachsa (1981) je výrazný. 

Kým v DSM sa síce jedná 

o malfunkčný, ale v zásade predsa 

len o kompenzačný mechanizmus, 

sekundárny fenomén pri iných 

duševných poruchách, ktorý 

môže spôsobiť a spôsobuje 

ďalšie zdravotné komplikácie, tak 

v prípade závislosti od cvičenia 

ako primárnej poruchy sú 

popisované charakteristiky, ktoré 

nie sú v klasifikácii duševných 

porúch uvádzané ako patologické. 

Podobne ani samotný Glaser, 

ktorý sa považuje za autora 

pojmu závislosti od cvičenia, 

nepovažoval tento stav za 

patologický. Za posledných 30 

rokov došlo v odborných kruhoch 

k výrazným posunom v nazeraní 

na športovanie. Práve na základe 

zistení veľkých zdravotných 

benefitov súčasná lekárska veda 

na rozdiel od Sachsa (1981) 

preferuje rekreačné športovanie 

s vnútorným uspokojením pred 

súťažným, ktoré je spájané s úsilím 

o vonkajšiu odmenu. Pravidelné 

rekreačné športovanie, pohyb 

je propagovaný ako podstatná 

zložka zdraviu prospešného 

životného štýlu a aj keď nie ako 

centrálna, ale určite ako dôležitá 

zložka individuálnej životnej 

filozofie a ako prevencia porúch 

zdravia. Súvisí to aj so zachovaním 

potrebnej úrovne motivácie. 

Treba odlišovať pokračovanie 

v neprimeranej telesnej aktivite 

napriek poškodeniu zdravia, 

napríklad pri úrazoch, alebo 

chorobe u športujúcich ľudí, 

čo je prejav patológie zrejme 

sekundárnej duševnej poruchy, od 

na druhej strane nepríjemného 

pocitu frustrácie a potreby pohybu, 

ktorý sa dostaví napríklad pri 

vynútenom dlhšom prerušení 

pravidelnej fyzickej aktivity. To 

je to, čo považuje Sachs (1981) 

za jeden zo znakov patologickej 

závislosti od fyzickej aktivity. 

Dovolíme si s ním nesúhlasiť, 

pretože naopak v zhode 

s Glaserom (1976) považujeme 

pravidelnú fyzickú aktivitu za 

základnú potrebu pre udržanie 

zdravia človeka a príznaky, ktoré 

uvádza Sachs sú na rozdiel 

od neho podľa nás varovnými 

symptómami upozorňujúcimi na 

to, že je pre zdravie organizmu 

potrebné, aby sa znovu zvýšila 

úroveň aktivity, nakoľko existujúca 

pasivita je pre neho škodlivá. 

Ak sa napriek pasivite príznaky 

z nedostatku pohybu nedostavia, 

alebo ustúpia ak sa po ich 

objavení aktivita nezvýši jedná sa 

o maladaptáciu organizmu na stav 

telesnej lenivosti. 

Workoholizmus 

akéhokoľvek druhu a zvýšená 

telesná aktivita vedú 

k zvýhodňovaniu jedinca vo 

vnútrodruhovom súperení, čo 

nemožno použiť ako argument 

pri závislostiach klasifikovaných 

v súčasných diagnostických 

systémoch. Psychologická, 

dynamická koncepcia 

charakterizuje závislosť: pasivitou, 

nedostatkom sebakontroly 

(preto potrebou umelej kontroly) 

a konzumnosťou. Jej protikladom 

je záujem o život, aktívne zaujatie, 

vyhľadávanie činností v reálnom 

svete a prijímanie odmien. 

Tento pomerne často, najmä 

psychologickou odbornou obcou 

akceptovaný názor, nie len že 

oslabuje argumenty pre zaradenie 

workoholizmu a nadmerného 

cvičenia medzi poruchy v zmysle 

nesubstančných závislostí, ale 

čo v tomto kontexte pokladáme 

za zvlášť dôležité je, že definícia 

exponuje opačný behaviorálny stav 

– stav zníženej aktivity, až pasivity 

ako jadro závislého správania 

To sú len niektoré pohľady, 

ktoré dokumentujú, prečo nie 

je zhoda na tom, či existuje 

diagnóza závislosti od cvičenia ako 

samostatná, primárna duševná 

porucha. 

. „Lenivosť“, či už sa 

prejavuje vo forme duševnej, alebo 

telesnej je v prvom rade mentálny 

stav. Hypoaktivitu, pasivitu tak 

ako sa prejavuje pri primárnej 

depresii, organickom poškodení 

mozgu, schizofrénii pokladáme za 

sekundárny prejav inej jadrovej 

poruchy a v psychopatológii takúto 

pasivitu nestotožňujeme s pojmom 

lenivosť. Ponúka sa otázka, či 

sa lenivosť môže vyskytnúť aj 

u duševne zdravého človeka. Sme 

názoru, že áno. ´Fyziologická´ 

lenivosť je normálny stav, ktorý 

sa môže dostaviť po opakovanom 

nadmernom vypätí, býva súčasťou 

krátkodobej, či dlhodobejšej 

regenerácie organizmu. Ani ľudia 

lovci neboli v neustálom pohybe, 

ale mali i dni kedy oddychovali 

(Booth s Lees, 2007). 

Nami položenú tretiu 

otázku, aký je rozsah telesnej 

aktivity, napríklad aj vo forme 

cvičenia, ktorý je vyvážený 

a optimálny pre zdravie 

nedokážeme na základe literárnych 

zistení jednoznačne zodpovedať. 

Nepovažujeme za optimálne 

odporúčať len čas ako kritérium 

pre zdraviu prospešnú fyzickú 

aktivitu. Jednalo by sa o veľké 

zjednodušenie. Benefity totiž vo

21 


veľkej miere závisia aj od ďalších 

faktorov, ako je napríklad 

intenzita, či spôsob telesnej 

aktivity. Dá sa predpokladať, že 

nároky sa menia i s vekom človeka 

a preto aj tu by mali byť dôležitými 

ukazovateľmi dostatku telesnej 

aktivity výsledky klinických meraní 

vyššie spomenutých fyziologických 

parametrov. 

Samostatnou a veľmi 

zaujímavou časťou problematiky je 

existencia a produkcia endorfínov 

pri telesnej aktivite, ale aj iných 

hormónov, ako kortizolu, inzulínu. 

Už súčasné vedecké poznatky si 

zaslúžia samostatné spracovanie. 

Predpokladá sa, že ich dostatočná 

produkcia zabezpečovaná práve 

fyzickou aktivitou podporuje 

zdravie, posilňuje imunitný systém, 

podporuje emočnú vyrovnanosť, 

udržuje prah pre bolesť na úrovni, 

kedy bežná fyzická námaha nie je 

vnímaná ako nepríjemná a tým sa 

zabezpečuje kvalitné fungovanie 

organizmu (Cohen a spol., 2010). 

Tieto aspekty sú širokým poľom 

pre budúce skúmania. 

Nakoniec by sme chceli po 

biologických a psychologických 

súvislostiach v krátkosti diskutovať 

v rámci tejto koncepcie niekoľko 

možných epigenetických 

asociácii. Nie len vo vývoji ľudstva 

fylogeneticky, ale aj vo vývoji 

jednotlivca v priebehu jeho života, 

v ontogenéze zohrávajú okrem 

genetických faktorov veľkú rolu 

tiež environmentálne, sociokulturálne 

činitele. Práve v nich je 

možné hypoteticky hľadať dôvody 

zistení Jurčovičovej (2005), že 

primeraná telesná aktivita klesá 

s vekom. Najvyššiu aktivitu udávali 

v slovenskom prieskume osoby 

v najmladšej vekovej skupine, so 

stúpajúci vekom postupne klesala 

aktivita u mužov a u žien prudko 

už od 25 rokov veku. Len približne 

štvrtina žien udávala primeranú 

fyzickú aktivitu. Keďže v tom veku 

je ešte podiel vynútenej redukcie 

fyzickej aktivity spôsobenej 

biologickými činiteľmi starnutia 

organizmu relatívne malý, súvisí 

to pravdepodobne so zmenou 

spoločenskej pozície a životného 

štýlu. Sú to rodinné povinnosti, 

práca, zmenené spoločenské 

postavenie, rozšírenie palety 

aktivít v dospelosti ktoré súperia, 

respektíve sú predpokladom 

znižovania fyzickej činnosti jedinca, 

napríklad možnosť získania 

vodičského oprávnenia, možnosť 

samostatne podnikať, neraz 

vyššie príjmy a iné. Dôležitú rolu 

v znižovaní telesnej aktivity 

pod zdraviu prospešnú úroveň 

zohráva reklama rôznych 

produktov, ktoré lákajú 

k príjemnej pasivite. Dôležité 

sú masmédiá, najmä televízia, 

web, filmová produkcia, ktoré sa 

snažia upútať čo najviac ľudí, po 

čo najdlhšiu dobu. Autá, doprava, 

ubytovanie, prístupy do inštitúcií, 

úžitkové výrobky sa ponúkajú tak, 

aby boli čo najpohodlnejšie, aby 

sa dali využívať s vynakladaním 

čo najmenšej fyzickej námahy. 

Nastala epidémia pohyblivých 

schodov. To mnoho razy na 

nevedomej úrovni utvrdzuje 

ľudí v presvedčení, že pre 

zdravie je prospešné, aby sa po 

telesnej stránke čo najviac šetrili. 

Propagácia športu, reklama 

zdravého životného štýlu je oveľa 

skromnejšia a adekvátne s menším 

vplyvom na formovanie životného 

štýlu človeka. A potenciálna 

terapia? Keď neberieme do úvahy 

roľníkov v Andách žuvajúcich 

koku, ktorí majú pohybu až dosť, 

tak medikamentózne pokusy 

so stimulanciami tu už boli. 

Dnes formou samomedikácie 

si ich aplikujú napríklad tzv. 

bodybuildery, svalovci vo 

fitneskách, ale i iní športovci, aby 

mali nie len výdrž, ale aj motiváciu 

a chuť do tréningu. Podobne, 

v snahe cvičením si zlepšiť 

lenivosťou zanedbanú postavu, 

sa o to pokúšajú aj niektoré ženy, 

najmä na jar predtým ako si 

oblečú plavky. V týchto prípadoch 

existuje veľké riziko nahradenia 

nelátkovej závislosti za substančnú. 

Pokusy s antidepresívami s 

indikáciou na cieľový symptóm 

telesnej hypoaktivity ako prejavu 

depresívnej poruchy, už tiež 

boli. Najsľubnejšie sa zdali byť 

tie antidepresíva, ktoré majú 

stimulujúci účinok, ako napríklad 

bupropion. Ich aplikácia by však 

vo väčšine prípadov patologickej 

telesnej lenivosti bola “off 

label”, nakoľko je len málo 

pravdepodobné, že by až 70 % 

našej populácie malo chronicky 

prebiehajúcu depresívnu poruchu. 

Preto ak by sme rozpoznávali 

telesnú hypoaktivitu ako závislosť, 

analogicky s použitím pri iných 

formách, významnú úlohu v terapii 

by mali mať motiváciu zvyšujúce 

a kognitívno-behaviorálne 

psychoterapeutické prístupy. 

Záver 

Záverom citujeme 

Murakamiho myšlienku prebratú 

z jedného japonského fitniska: 

“Svaly sa ťažko naberajú, ale ľahko 

strácajú a so sadlom je to naopak” 

(Murakami, 2010). Tento citát 

výstižne poukazuje na validitu 

hypotézy, že v dnešnom svete je 

znížená telesná aktivita – lenivosť 

jednou z najrozšírenejších porúch 

duševného zdravia s typickými 

charakteristikami závislosti. 

Zastávame predpoklad, že 

chronická telesná hypoaktivita 

môže byť duševnou poruchou a 

lenivosť primárnou nelátkovou 

formou závislosti. Prvoradá je 

prevencia so začiatkom v útlom 

detského veku prostredníctvom 

rodičov, školy a celej spoločnosti. 

Sekundárnou prevenciou je liečba 

založená na princípoch kognitívnobehaviorálnej 

terapie so 

súčasným dôkladným somatickým 

monitoringom, s harmonizovanou 

cielenou medicínskou liečbou 

prípadných komplikujúcich 

ochorení. 

Literatúra 

American Psychiatric Association: 

Diagnostic and Statistical Manual 

of Mental Disorders, Fourth Edition, 

Text Revision. Washington, DC, 

American Psychiatric Association,

22 


2000. 

Blair, S.N., Kohl, H.W., Gordon, 

N.F., Paffenbarger, R.S. Jr.: How 

much physical activity is good for 

health? Annu Rev Public Health. 

1992,13:99-126. 

Booth, F. W., Gordon, S.E., Carlson, C. 

J., Hamilton, M.T.: Waging war on 

modern chronic diseases: primary 

prevention through exercise 

biology. J Appl Physiol., 2000, 88 

(2), p. 774 – 787. 

Booth, F. W., Chakravarthy, M. 

V., Gordon, S. E., Spangenburg, 

E. E.: Waging war on physical 

inactivity: using modern molecular 

ammunition against an ancient 

enemy. J Appl Physiol., 2002 Jul, 93 

(1), p. 3 – 30. 

Booth, F. W., Lees, S. J.: 

Fundamental questions about 

genes, inactivity, and chronic 

diseases. Physiological Genomics, 

2007, 28, p. 146 – 157. 

Cohen, E.E., Ejsmond-Frey, R., 

Knight, N., Dunbar, R.I.: Rowers‘ 

high: behavioural synchrony is 

correlated with elevated pain 

thresholds. Biol Lett. 2010, 

6(1):106-8. 

Centers for Disease Control and 

Prevention. Physical Activity for 

Everyone: The Importance of 

Physical Activity (http://www. 

cdc.gov/nccdphp/dnpa/physical/ 

importance/index.htm) 2006. 

Dimeo, F., Bauer, M., Varahram, I., 

Proest, G., Halter U.: Benefits from 

aerobic exercise in patients with 

major depression: a pilot study. Br 

J Sports Med. 2001, 35(2):114-7. 

Fox, K. R.: The influence of physical 

activity on mental well-being. 

Public Health Nutr., 1999 Sep, 2 

(3A), p. 411 – 418. 

Glasser, W.: Positive Addictions. 

Harper and Row, New York, 1976. 

Haskell, W.L., Lee, I.M., Pate, R.R., 

Powell, K.E., Blair, S.N., Franklin, B.A., 

Macera, C.A.,Heath, G.W., Thompson, 

P.D., Bauman, A.: Physical activity 

and public health: updated 

recommendation for adults from 

the American College of Sports 

Medicine and the American Heart 

Association. Med Sci Sports Exerc. 

2007, 39(8):1423-34. 

Hausenblas, H. A., Symons Downs, 

D.: How much is too much? The 

development and validation of 

the Exercise Dependence Scale. 

Psychology and Health, 2001, 17, p. 

387 – 404. 

Henriksson, J., Reitman, J. S.: Time 

course of changes in human 

skeletal muscle succinate 

dehydrogenase and cytochrome 

oxidase activities and maximal 

oxygen uptake with physical 

activity and inactivity. Acta Physiol 

Scand , 1977, 99, p. 91 – 97. 

Holloszy, J. O.: Exercise-induced 

increase in muscle insulin 

sensitivity. J Appl Physiol, 2005, 99, 

p. 338 – 343. 

Jurkovičová, J.: Vieme zdravo 

žiť? Zdravotný stav slovenskej 

populácie 1999 – 2004 a prevencia 

kardiovaskulárnych a civilizačných 

ochorení Univerzita Komenského 

v Bratislave, Lekárska fakulta 

Univerzity Komenského 

v Bratislave, Bratislava 2005, s. 165. 

Murakami, H.: O čem mluvím, 

když mluvím o běhání. ODEON, 

Praha, 2010, s. 176. (Preklad 

z japonského originálu: Haširu 

koto ni cuite kataru toki ni boku no 

kataru koto.Bungei šundžú, Tokio, 

2007). 

Sachs, M. L.: Running addiction. In 

M. H. Sacks & M. L. Sachs (Eds.), 

Psychology of running. Champaign, 

IL: Human Kinetics Publishers, 

1981, p. 116 – 126. 

WHO: ICD-10/WHO, WHO Ženeva, 

1992. 

Weiler, R., Stamatakis, E., Blair, S.: 

Should health policy focus on 

physical activity rather than 

obesity? Yes. BMJ. 2010 May 

25;340:c2603. 

Adresa autora: MUDr. Ľubomír 

Okruhlica, CSc. 

Centrum pre liečbu drogových 

závislostí 

Hraničná 2 

821 05 Bratislava 

okruhlica@cpldz.sk

23 


24 


Látkové a nelátkové závislosti mladých ľudí 

PhDr. Zuzana Alexanderčíková, PhD. 

Abstrakt: Najnovšie sa v odbornej 

terminológii objavujú diskusie 

o vhodnosti termínu „návyková“ látka. 

U mladých ľudí, adolescentov, sa vo 

väčšine prípadov stanovuje diagnóza 

závislosti od psychoaktívnych látok 

veľmi opatrne, keďže títo ľudia 

získavajú skúsenosti s užívaním 

psychoaktívnych látok postupne. 

V roku 2011 v priemere 54 % 

európskych žiakov vyskúšalo aspoň 

raz fajčenie cigariet. Pri monitorovaní 

užívania nelegálnych psychoaktívnych 

látok 28 % slovenských adolescentov 

má aspoň jednu takúto skúsenosť, 

pričom výrazne prevláda skúsenosť 

s marihuanou – 17 %, pričom 

prevládajú chlapci oproti dievčatám. 

Skúsenosť s inými nelegálnymi 

drogami priznáva asi 1-3 % žiakov. 

Existuje mnoho štúdií zaoberajúcich 

sa epidemiológiou frekvencie 

pohybovej aktivity u ľudí. WHO 

odporúča pre vekovú skupinu detí 

a mladých ľudí od 5 do 17 rokov 60 

minút stredne náročnej až náročnejšej 

aeróbnej telesnej aktivity denne, 

pričom každé množstvo navyše 

prináša benefity. 

Anekdotické dôkazy hovoria, že 

mládež na Slovensku sa málo hýbe 

a stáva sa vďačným konzumentom 

médií. Centrum pre liečbu drogových 

závislostí v Bratislave preto v roku 

2011 realizovalo malý pilotný 

prieskum o užívaní drog a športovej 

aktivite - na vzorke 101 študentov 

stredných škôl v Bratislave vo veku 

16 rokov. Celkove 62, 4 % študentov 

v dotazníkoch uviedlo, že užívajú 

drogy (vrátane fajčenia a pitia 

alkoholu). Je však ľahké kritizovať 

adolescentov za užívanie drog 

a záhaľčivý životný štýl. Príkladom 

im však sme všetci – rodičia, učitelia, 

vychovávatelia, lekári, psychológovia. 

Pozrime sa sami do zrkadla, či v ňom 

neuvidíme prsty zažltnuté od cigariet 

a prevísajúce brucho. 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––– 

–––––––––––––––––––––––––––––––––– 

Psychoaktívna látka je substancia, 

ktorá je schopná človekovi 

navodiť subjektívne prežívaný 

stav ovplyvnenia/zmeny vedomia. 

Novšie sa v odbornej adiktologickej 

terminológii objavujú diskusie 

o vhodnosti termínu „návyková“ 

látka. Od uvedeného termínu sa 

skôr upúšťa – nakoľko je evidentný 

konotačný rozdiel v slovách návyk 

a závislosť. Závislosť je choroba, nie 

návyk. Na psychoaktívne látky sa 

nevytvára návyk, ale ľudia sa od 

nich môžu stať závislými (Okruhlica, 

2009). 

Svetová zdravotnícka organizácia 

(WHO) definuje drogu ako akúkoľvek 

látku, ktorá po vstupe do organizmu 

dokáže pozmeniť jednu alebo viac 

jeho funkcií, priamo alebo nepriamo 

pôsobiť na centrálny nervový systém 

a môže mať aj status lieku (Nociar In 

Heretik, 2007). 

Všeobecne však podľa MKH – 10 sa 

tieto látky rozdeľujú do nasledovných 

skupín: alkohol, opioidy, kanabinoidy, 

sedatíva a hypnotiká, kokaín, 

stimulanciá, halucinogény, tabak, 

prchavé látky. 

Kritériá pre stanovenie diagnózy 

závislosti podľa Medzinárodnej 

klasifikácie chorôb, desiata revízia, 

časť F – Duševné poruchy a poruchy 

správania sú nasledovné (pričom 

pre diagnostiku závislosti musia 

byť prítomné minimálne tri z týchto 

kritérií po dobu aspoň jedného roka). 

1. Silná túžba alebo pocit nutkania 

užiť látku 

2. Zhoršená schopnosť 

sebaovládania vo vzťahu 

k užívanej látke. Ťažkosť kontroly 

správania (jeho ovládania) 

smerom proti užívaniu návykovej 

látky, v zmysle jeho iniciovania, 

ukončenia, alebo množstva užitej 

látky. 

3. Patofyziologické prejavy 

odvykacieho stavu. 

4. Dôkaz tolerancie k účinku látky. 

5. Zaujatie užívaním látky, 

Svetová zdravotnícka organizácia definuje drogu ako 

akúkoľvek látku, ktorá po vstupe do organizmu dokáže 

pozmeniť jednu alebo viac jeho funkcií, priamo alebo 

nepriamo pôsobiť na centrálny nervový systém a môže 

mať aj status lieku. 

prejavujúce sa opustením alebo 

zredukovaním iných dôležitých 

záľub prípadne záujmov 

v dôsledku užívania látky. 

6. Trvalé užívanie látky navzdory 

jasnému dôkazu škodlivých 

následkov. 

U mladých ľudí, adolescentov, sa vo 

väčšine prípadov stanovuje diagnóza 

závislosti od psychoaktívnych látok 

veľmi opatrne, keďže títo ľudia 

získavajú skúsenosti s užívaním 

psychoaktívnych látok postupne, 

pričom k rozvoju závislosti môže, 

alebo (vo väčšine prípadov) 

nemusí dôjsť. Hovoríme preto skôr 

o skúsenosti s užívaním legálnych 

a nelegálnych psychoakívnych 

látok. Najčastejším dôvodom 

experimentovania s drogami 

u adolescentov býva spravidla 

zvedavosť, členstvo v rizikovej 

sociálnej skupine - „partii“, zábava 

a podobne. V nasledujúcich častiach 

článku teda budeme hovoriť o užívaní 

psychoaktívnych látok, nie o závislosti. 

Čo odhalil prieskum? 

V Európe sa periodicky realizuje 

Európsky školský prieskum o alkohole 

a iných drogách – ESPAD. Zatiaľ

25 


posledná, piata vlna prieskumu 

ESPAD sa uskutočnila v roku 2011. 

Prieskum zozbieral porovnateľné 

údaje o užívaní legálnych 

a nelegálnych psychoaktívnych látok 

u 15-16 ročných žiakov z 37 krajín 

Európy. V roku 2011 v priemere 54 % 

európskych žiakov vyskúšalo aspoň 

raz fajčenie cigariet, pričom 28 % 

priznalo, že fajčili v posledných 30 – 

tich dňoch. Slovensko s 39 % patrí 

ku krajinám s vysokým výskytom 

fajčenia u mladých ľudí. Priemerný 

vek začiatku fajčenia bol podľa 

tohto prieskumu 13 rokov, 87 % detí 

uviedlo, že už majú nejakú skúsenosť 

s alkoholom, pričom 79 % túto 

skúsenosť nadobudlo v poslednom 

roku a 5 7% v posledných 30 – tich 

dňoch. Medzi nápojmi dominuje 

pivo, skúsenosť s alkoholom má 

stále viac chlapcov ako dievčat. Na 

Slovensku sa 26 % chlapcov a 20 % 

dievčat opilo za posledný mesiac. 

Slovenské deti dokonca pripustili, 

že majú v dôsledku pitia problémy 

(bitky, problémy s políciou, v škole, 

s rodičmi). 

Pri monitorovaní užívania 

nelegálnych psychoaktívnych látok 

28 % slovenských adolescentov 

má aspoň jednu takúto skúsenosť, 

pričom výrazne prevláda skúsenosť 

s marihuanou – 17 %, pričom 

prevládajú chlapci oproti dievčatám. 

Skúsenosť s inými nelegálnymi 

drogami priznáva asi 1-3 % žiakov. 

Celkovo možno povedať, že rast 

užívania nelegálnych látok u žiakov 

od roku 1995 do roku 2003 sa 

v rokoch 2007 až 2011 stabilizoval 

(EMCDDA, 2012). 

Spomedzi nelátkových 

závislostí je v posledných rokoch 

veľmi diskutovaný koncept 

telesnej lenivosti (inaktivity) ako 

závislosti. WHO definuje fyzickú 

aktivitu ako akýkoľvek telesný pohyb 

vyvolaný kostrovým svalstvom, ktorý 

vyžaduje výdaj energie. Fyzická 

inaktivita bola identifikovaná ako v 

poradí štvrtý rizikový faktor celkovej 

mortality, pričom spôsobuje približne 

3,2 miliónov úmrtí ročne. 

Existuje mnoho štúdií 

zaoberajúcich sa epidemiológiou 

frekvencie pohybovej aktivity u ľudí. 

Weiler a spol. (2010) uvádzajú, že 

výdavky na zdravotníctvo v dôsledku 

nedostatku telesnej aktivity boli 

ročne vo Veľkej Británii odhadnuté na 

8,2 mil. libier, čo je približne toľko ako 

náklady na následky obezity, fajčenia 

a nadmerného konzumu alkoholu 

dohromady. Vyše 50 % dospelých 

Američanov má nedostatok telesnej 

činnosti v prospech zdravotných 

benefitov a 25 % je vo voľnom čase 

absolútne neaktívnych (CDC, 2006). 

Populačné prieskumy 

vykonané na Slovensku preukázali, 

že až 70 % skúmaných osôb 

nemalo dostatočnú fyzickú 

aktivitu, len 20 % sa venovalo 

takej telesnej aktivite, ktorá má 

pozitívny vplyv na prevenciu 

kardiovaskulárnych ochorení a iba 

21 % pravidelne športovalo. 

Z časového hľadiska sa 

uvádzajú ako zdraviu, hlavne 

kardiovaskulárnemu, prospešné 

hodnoty aeróbnej telesnej aktivity 

(cvičenia) v časoch od 30 minút do 

2 hodín denne (Blair a spol., 1992). 

WHO odporúča pre vekovú skupinu 

detí a mladých ľudí od 5 do 17 

rokov 60 minút stredne náročnej až 

náročnejšej aeróbnej telesnej aktivity 

denne, pričom každé množstvo 

navyše prináša benefity (WHO, 2010). 

Podľa DSM-IV-TR (APA, 2000) 

cvičenie sa stáva nadmerným 

vtedy, ak významne interferuje s 

dôležitými aktivitami v živote jedinca, 

ak sa vyskytuje v nevhodnej dobe 

a v neprimeraných prostrediach, 

alebo keď osoba pokračuje s 

cvičením napriek poraneniu, či iným 

zdravotným komplikáciám. Ak teda 

existuje fenomén nadmerného 

cvičenia poškodzujúceho zdravie, 

neexistuje na druhej strane aj jeho 

protiklad – nedostatok pohybu, ktorý 

je tiež zdraviu škodlivý? 

Práce anglosaských autorov 

(CDC 2006; Booth a Lees 2007; 

Weiler a spol. 2011), ale aj 

slovenské prieskumy (Jurčovičová, 

2005) naznačujú, že ak aj jestvuje 

závislosť od cvičenia, je v súčasných 

podmienkach len marginálnym 

problémom verejného zdravia, oproti 

závažným zdravotným problémom 

vznikajúcim v dôsledku nedostatku 

pravidelnej telesnej činnosti. 

Vďační konzumenti médií? 

Anekdotické dôkazy hovoria, že 

mládež na Slovensku sa málo hýbe 

U mladých ľudí, adolescentov, sa vo väčšine prípadov 

stanovuje diagnóza závislosti od psychoaktívnych látok 

veľmi opatrne, keďže títo ľudia získavajú skúsenosti 

s užívaním psychoaktívnych látok postupne. 

a stáva sa vďačným konzumentom 

médií. Centrum pre liečbu drogových 

závislostí v Bratislave preto v roku 

2011 realizovalo malý pilotný 

prieskum o užívaní drog a športovej 

aktivite na vzorke 101 študentov 

stredných škôl v Bratislave vo veku 

16 rokov. Celkove 62, 4 % študentov 

v dotazníkoch uviedlo, že užívajú 

drogy (vrátane fajčenia a pitia 

alkoholu). Z výsledkov vyplýva, že 

fajčenie sa u chlapcov a dievčat 

vyskytovalo približne v rovnakej 

miere, pričom denne fajčilo 35 % 

chlapcov a dievčat. Kým približne 20 

% študentov vôbec nepilo alkohol, 

takmer 80 % ho pilo len príležitostne. 

Víkendové užívanie marihuany 

priznalo len 5 % dievčat, tretina 

chlapcov priznala užívanie 

marihuany menej často ako 

víkendovo. Zo sledovania vyplynuli 

zaujímavé signifikantné rozdiely vo 

vnímaní pravidelnosti / dostatočnosti 

športovej aktivity medzi chlapcami a 

dievčatami. Kým viac 80 % chlapcov 

za pravidelný šport považovalo 

športovať 3x za týždeň, takmer 60 

% dievčat za pravidelnú športovú 

aktivitu považovalo aktivitu 

výnimočnú, prípadne 1x za týždeň. 

Celkove možno športovú aktivitu 

našich stredoškolákov, najmä dievčat, 

považovať za nedostatočnú. Vo 

vzorke skúmaných stredoškolákov 

sa preukázali signifikantné rozdiely 

v športovaní medzi pohlaviami, nie 

podľa toho, či študenti užívali drogy, 

alebo nie. Nedá sa teda povedať, že 

by športové aktivity mohli pôsobiť

26 


ako protektívny faktor rozvoja 

drogovej závislosti (Okruhlica et al., 

2001). 

V závere je potrebné zhrnúť, 

že mladí ľudia na Slovensku 

podľa dostupných prieskumov 

pravdepodobne obsadzujú 

popredné priečky v užívaní najmä 

legálnych psychoaktívnych látok, 

alkoholu a tabaku. Naopak, so 

športovou aktivitou sme na tom 

podpriemerne. Skupinou v obzvlášť 

veľkom riziku by mohli byť práve 

inštitucionálne vychovávaní mladí 

ľudia. K tomuto zvýšenému riziku 

môže prospievať viacero faktorov, ako 

napr. podnetová a citová deprivácia, 

daná týmto typom výchovy, väčší tlak 

partie, nižšia miera kontroly. 

Nedá mi však nepodotknúť, že 

je ľahké kritizovať adolescentov za 

užívanie drog a záhaľčivý životný 

štýl. Príkladom im však sme všetci – 

rodičia, učitelia, vychovávatelia, lekári, 

psychológovia. Pozrime sa teda sami 

do zrkadla, či v ňom neuvidíme prsty 

zažltnuté od cigariet a prevísajúce 

brucho. Ako môžeme od mladých 

ľudí očakávať to, k čomu ich často 

sami vlastným príkladom nevedieme? 

Držím teda palce nám, pracovníkom 

v pomáhajúcich profesiách, aby sme 

dokázali byť svojím životným štýlom 

pre mladých ľudí takým modelom, 

ktorý sa oplatí napodobňovať. O to 

viac, ak nukleárna rodina ako 

prirodzený model chýba. 

Literatúra: 

1. American Psychiatric 

Association: Diagnostic and 

Statistical Manual of Mental 

Disorders, Fourth Edition, 

Text Revision. Washington, 

DC, American Psychiatric 

Association, 2000. 

2. Blair, S.N., Kohl, H.W., Gordon, 

N.F., Paffenbarger, R.S. Jr.: 

How much physical activity 

is good for health? Annu Rev 

Public Health. 1992,13:99-126. 

3. Booth, F. W., Chakravarthy, M. 

V., Gordon, S. E., Spangenburg, 

E. E.: Waging war on physical 

Na Slovensku sa 26 % chlapcov a 20 % dievčat opilo za 

posledný mesiac. Slovenské deti dokonca pripustili, že 

majú v dôsledku pitia problémy. 

inactivity: using modern 

molecular ammunition against 

an ancient enemy. J Appl 

Physiol., 2002 Jul, 93 (1), p. 3 

– 30. 

4. Booth, F. W., Lees, S. J.: 

Fundamental questions 

about genes, inactivity, and 

chronic diseases. Physiological 

Genomics, 2007, 28, p. 146 – 

157. 

Centers for Disease Control and 

Prevention. Physical Activity for 

Everyone: The Importance of Physical 

Activity (http://www.cdc.gov/nccdphp/ 

dnpa/physical/importance/index.htm) 

2006. 

5. Európske monitorovacie 

centrum pre drogy a drogovú 

závislosť: Zhrnutie. Správa 

ESPAD za rok 2011. 

Luxemburg, Úrad pre 

vydávanie publikácií Európskej 

únie, 2012. 

6. Heretik A., Heretik A. jr.: 

Klinická psychológia. Nové 

Zámky, Psychoprof 2007. 

7. Jurkovičová, J.: Vieme zdravo 

žiť? Zdravotný stav slovenskej 

populácie 1999 – 2004 a 

prevencia kardiovaskulárnych 

a civilizačných ochorení. 

Univerzita Komenského v 

Bratislave, Lekárska fakulta 

Univerzity Komenského v 

Bratislave, Bratislava 2005, s. 

165. 

8. Okruhlica, Ľ.: Odvykanie 

nie je liečba. Alkoholizmus 

a drodové závislosti, 44, 3, 

2009, 177-179. 

9. Okruhlica, Ľ.: Telesná lenivosť 

ako závislosť. Alkoholizmus 

a drogové závislosti, 2011, roč. 

46, č. 2, s. 65 – 77. 

10. Okruhlica, L, Kaco, J., 

Klempova, D.: Sports Activities 

in the Prevention of Heroin 

Dependency. European 

Addiction Research, 2001, 7. 

83-86. 

11. Weiler, R., Stamatakis, E., Blair, 

S.: Should health policy focus 

on physical activity rather than 

obesity? Yes. BMJ. 25, 2010. 

12. World Health Organization: 

Global Recommendations on 

Physical Activity for Helath. 

Geneva, 2010. 

Kontakt: Centrum pre liečbu 

drogových závislostí, Hraničná 2, 

821 05 Bratislava,

27 


28 


Žiaci závislí na omamných látkach sú v školách 

ospalí alebo agresívni 

Tri otázky pre pedagogičku PhDr. 

Evu Šothovú, zástupkyňu riaditeľky 

a výchovnú poradkyňu zo Strednej 

umeleckej školy scénického 

výtvarníctva v Bratislave 

1. V školstve pracujete roky. Denne máte 

možnosť vnímať aj problémy a 

ťažkosti detí v škole: z Bratislavského 

i mimobratislavského regiónu. 

Ktoré považujete za najvážnejšie? 

- Mám celkový pocit, že dnešní mladí ľudia 

sú menej veselí alebo sa vedia menej tešiť 

z maličkostí. Deti trpia súčasnou sociálnou 

situáciou. Máme žiakov, ktorí prichádzajú do 

školy na drahých autách a máme žiakov, ktorí 

nemôžu prísť do školy koncom mesiaca, lebo 

mamka už nemá peniaze na cestovné pre 

deti, s ktorými žije sama. Najbolestnejší je 

novodobý fenomén – chudoby. Je mi smutno, 

keď príde nejaká žiačka za mnou a pýta si 

aspoň jeden cukrík, lebo celý deň nejedla. 

Vždy mám pohotovostnú zásobu. Spolužiaci 

sú tiež obdivuhodní, nehovoria o týchto 

deťoch ako o chudobných, neodsúvajú 

ich od seba, je úplne samozrejmé, že sa 

podelia s desiatou alebo jednoducho im 

dajú čokoľvek zo svojho jedla. Veľmi vážnym 

problémom je život detí z rozvrátených rodín, 

ktoré veľmi trpia, často akoby brali vinu na 

seba, sú emočne labilné. Sú dezorientované 

vzťahovo, hlavne, keď sú chvíľku v domácnosti 

jedného a potom druhého rodiča. Často 

riešim aj utrápené maminy, ktoré sa veľmi 

snažia a nevládzu, lebo práve vtedy vyskočia 

aj problémy s učením ich dieťaťa. Niektorí 

žiaci sa snažia v zlom upútať na seba na 

pozornosť, lebo ich „nikto nemá rád“ – 

otec má novú partnerku alebo obidvaja 

rodičia majú nové partnerské vzťahy. 

Cítia to tak, že sú prekážkou pre vlastného 

otca a vlastnú mamu. V týchto situáciách 

som riešila aj sebapoškodzovanie žiačok 

rezaním si rúk, záškoláctvo alebo silnú 

agresivitu (za ktorou som nakoniec objavila 

napríklad jedno nešťastné a ubolené 190 cm 

vysoké a mohutné chlapča). Pomáhala som 

aj chlapcovi, ktorý mal mamu alkoholičku, 

žil s otcom, ktorý pracoval v zahraničí, 

čiže bol doma sám. Ja som mu dávala 

recepty, učila som ho, ako sa má variť, prať 

a robiť bežné domáce práce. Pomohla 

som nájsť ubytovanie aj pre jednu žiačku, 

ktorú v deň 18. narodenín otec poslal preč 

z domu a nechcela ju ani vlastná mama 

(obaja už žili s novými partnermi, s ktorými 

mali ďalšie deti). Máme, však, aj pozitívne 

skúsenosti s deťmi z detského domova. 

Mali sme žiačky, ktoré výborne zmaturovali 

a realizujú sa vo svojom umeleckom povolaní. 

Momentálne máme dve žiačky, sestry, ktoré 

majú vynikajúce vzdelávacie výsledky, sú 

veľmi slušné a aktívne. Do maturitného 

ročníka by mal teraz nastúpiť ešte jeden žiak 

z detského domova. Radi mu pomôžeme, aby 

zmaturoval a dostal rovnakú šancu na svoju 

dospelácku dráhu života. 

2. V čom dnes, podľa vašich poznatkov, 

rodičia málo podporujú deti, 

alebo ich zanedbávajú? Čo v takých 

prípadoch môže byť „podhubím“ pre 

možné 

závislosti? 

- Niektorí rodičia vlastnou i nevlastnou vinou 

nemajú dostatok času pre svoje deti, aby 

uživili rodinu, často majú viac zamestnaní. 

Deti nemajú návyky v emočnej oblasti, je 

im odovzdávanej málo lásky a keď sa to 

nenaučia a neprecítia, s ťažkosťami to 

budú vedieť vo vlastných vzťahoch alebo 

budú vyhľadávať virtuálnych „priateľov“ cez 

nebezpečné sociálne siete. Negatívny je aj 

opačný fakt, že z prehnanej úzkostlivosti

29 


o dieťa je potom dieťa menej samostatné 

a náchylnejšie podľahnúť nástrahám. 

V období stredoškolského veku je módne 

aj predvádzanie sa – je to veľmi zraniteľné 

obdobie, kedy môžu mladí najľahšie 

podľahnúť závislostiam na psychotropných 

látkach, užívaní alkoholu, prehnanému 

fajčeniu, prehnanej sebakontrole svojho 

výzoru, ale i závislostiam na sociálnych 

sieťach a počítačových hrách. Rodičia 

prichádzajú poradiť sa, ako majú postupovať, 

keď nájdu svoje deti o štvrtej hodine 

ráno ešte pri počítači a po upozornení sú 

agresívne. V škole sú potom ospalí a apatickí. 

3. Akým spôsobom ohrozujú závislosti 

prípravu detí do školy a ich 

dochádzku alebo sústredenie v procese 

výučby? 

- Nie jednoduchá spoločenská či rodinná 

situácia, v ktorej žijú mladí ľudia, je motívom 

hľadania a nenachádzania naplnenia ich 

ideálov. Negatívne mediálne podnety 

i porovnávanie sociálnej nerovnosti medzi 

spolužiakmi v škole vedie k únikovým 

riešeniam. Na jednej strane žiaci z „biznis“ 

rodín majú potrebu predvádzať sa a majú 

nadbytok vreckového, aby si mohli dovoliť 

„rozptyľovanie sa“ užívaním alkoholu, drog 

alebo iných látok vyvolávajúcich závislosti. 

Na druhej strane je oveľa väčšia skupina 

žiakov z rozvrátených rodín, ktorá podlieha 

rýchlejšie nástrahám doby. Žiaci, ktorí 

sú závislí na omamných látkach, vrátane 

alkoholu, sú väčšinou ospalí alebo agresívni, 

ich nálada sa rýchlo mení, zanedbávajú 

osobnú hygienu, do školy sa im veľmi chodiť 

nechce alebo aspoň nestíhajú prísť na prvé 

vyučovacie hodiny, pozornosť na vyučovaní 

je veľmi slabá. Každá škola, aj naša, má 

v školskom poriadku presné opatrenia, ktoré 

sa týkajú tejto problematiky. Spolupracujeme 

so psychológmi a inými odborníkmi, ktorí 

formou besied a prednášok vysvetľujú 

ohrozenie a následky závislostí. Žiaci sa 

zúčastňujú výtvarných súťaží s danou 

tematikou a vedia svoje názory a predstavy 

naozaj umelecky stvárniť. Našťastie, zatiaľ 

sme nemuseli riešiť problém nejakého 

žiaka, ktorý by bol výrazne pod vplyvom 

drog, V diskusiách mi žiaci často rozprávajú 

o konkrétnych zážitkoch so správaním sa ľudí 

z divadelnej alebo umeleckej sféry, s ktorými 

sa poznajú a ktorí užívajú omamné látky. Viac 

ma trápi závislosť našich žiakov na fajčení. 

Robili sme aj výskumnú prácu v spolupráci 

s Ligou proti rakovine a jednoznačne vyšiel 

alarmujúci vysoký počet dievčat, ktoré fajčia 

a väčšina z týchto dievčat je z prostredia 

mimo Bratislavy. Aj tu je niekde príčina 

i dôsledok absencie správnej rodinnej 

výchovy a návykov i postojov zdravého 

spôsobu života. Chýba aj celoštátna 

konkrétna koncepcia, metodika 

a usmernenie pre učiteľov, ktoré by riešili 

aktuálne problémy žiakov v školách. 

Projekty, ktoré sa robia, sú zatiaľ iba veľkou 

improvizáciou. Školy neboli varované ani 

ohľadom mediálneho škandáu s Občianskym 

združením „Slovensko proti drogám“, ktoré 

je napojené na scientológov a ktoré naďalej 

finančne podporuje štát. Problémy mladých 

veľmi málo riešia aj samotné mestá a dediny, 

je málo akcií, kde by sa zapájali mladí ľudia do 

verejného diania, kde by sa mladí športovo, 

kultúrne alebo relaxačne realizovali. 

Pripravila: Andrea Eliášová

Ondrej začal piť ešte na internáte. „Ja som 

z domu nosil víno, iní chalani slivovicu,“ 

priznáva sa muž v rokoch. V „opiášoch“ 

pokračoval aj po skončení učňovky a 

po práci, keď sa často spil pod obraz 

Boží. Aj manželstvo bolo poznačené jeho 

kamarátstvom s fľašou „Bol som alkoholik 

ako vyšitý, ale pritom som tvrdil, že ja veľa 

nepijem. U každého alkoholika je najťažšie 

priznať si vlastnú bezmocnosť a diagnózu,“ 

hovorí s pokorou muž, ktorý v živote prežil 

veľa ťažkých chvíľ. 

30 


Aj z detského šampanského „číha“ 

hrozba závislosti 

Dnes sa ani nečuduje, že ho vtedy opustila manželka 

aj s deťmi. Pre závislosť od alkoholu má dnes 

zdravotné následky: keď raz počas zimy zaspal 

vonku, omrzli mu nohy. Zachránili ho v hodine 

dvanástej. Neskôr absolvoval protialkoholickú liečbu 

a vrátila sa k nemu aj manželka. Ondrej je dnes iným, 

prerodeným človekom. A stavia na nohy iných, ktorí 

tiež padli do alkoholickej závislosti, ktorá ich ťahá ku 

dnu. Netají sa ani tým, že mu pomáha viera v Boha 

a isté duchovné kresťanské (katolícke) spoločenstvo, 

ktorého je súčasťou. To je tá najväčšia vzpruha, vďaka 

ktorej má Ondrej každý deň na tvári úsmev a dobrú 

náladu, čo po „ťažkých rokoch“ vie oceniť aj manželka 

a jeho syn. Do krčmy už nevkročí. Neťahá ho to tam. 

„Čo by som tam hľadal?,“ hovorí presvedčivo. 

Pán Ondrej, závislosť od alkoholizmu vám dlhé 

roky ničila život, 

dnes radíte ľuďom, ako do nej nepadnúť. Čo 

považujete za najrizikovejšie 

v rodinách? Čo môže byť podnetom na spúšťanie 

závislosti od alkoholu? 

- V našich rodinách je zvykom nalievať už malým 

deťom alkohol: keď je oslava, rodičia a príbuzní 

posmeľujú deti: „Daj si trošku“? „Hlt ti neuškodí“ 

a podobne. Je to veľká chyba a neznalosť. Videl som 

to u mojej nebohej mamy, tiež to robila. Nie je to 

vhodné. Dieťa si totiž „glgne“, ale keď mu to postupne 

zachutí, stane sa z toho časom návyk. Aj v televíziách 

často vidíme používanie detského šampanského. 

Mňa to hnevá. Nedávno som bol na rodinnej oslave: 

na stole bolo všeličo, len nie minerálka. Keď sú na 

Slovensku v rodinách oslavy, sviatky, ako Silvester, 

Nový rok, už 5-6 ročným deťom nalievajú 

šampanské. Deti netreba vôbec ponúkať! Aj 

v reklamách, ba dokonca v programoch pre rodiny 

neraz vidíme propagovanie alkoholu alebo používanie 

množstva alkoholu. Škodí to viac, ako sme schopní 

„Všetkým, ktorých trápi alebo zau 

alkoholu, odporúčam navštíviť int 

priestor (www.triezvypriestor.net 

alkoholikov (www.alkoholici-anon 

užitočných informácií a pomoc. A 

niektorých skupín, kde odborníci 

ohrozeným ľuďom. Takéto stretn 

napríklad aj pre rodiny a deti alko 

o nich sa dočítate na uvedených s 

Ondrej, bývalý alkoholik, d 

si pripustiť. Druhá stránka je, že mnohí rodičia dnes 

nemajú čas na deti, všetko im síce kúpia, ale to 

nestačí. Potom sa nečudujme, kam spejeme. Deťom 

sa treba venovať. Stratený čas už nedoženiete. 

Sú podľa vás dnes viac ohrození závislosťou od 

alkoholu muži alebo 

ženy? Chlapci alebo dievčatá? 

- Podľa mňa je to asi tak narovnako: 50 % ku 

50 %. Horšie však je, že ženy a dievčatá pijú najmä 

potajomky, v skrytosti, doma. Muž sa opije v krčme 

a nedá sa to nevidieť. Ale žena, ktorá pije doma tajne, 

to muž často zistí až po dlhej dobe. Keď muž chodí do 

práce na týždňovky – preč z domu, neraz ani netuší,

31 


že má doma alkoholičku. Poznám taký prípad – ženu, 

ktorá päť rokov takto pila, keď bol manžel v robote, 

kým nato prišiel. Poznám však napr. aj špičkového 

chirurga zo stredného Slovenska, ktorý prepadol 

závislosti od alkoholu. A prečo ľudia pijú? Existujú 

tzv. príležitostní konzumenti a potom tí, u ktorých je 

to už pravidelnosť. Niekedy môže človek závislosť od 

alkoholu aj „zdediť.“ 

Akým spôsobom sa môže človek, ktorý chce 

skoncovať s takouto 

závislosťou „naštartovať“, aby sa mu naozaj 

podarilo úspešne vzdorovať 

pitiu a zachrániť svoj život, svoju dušu? 

jíma oblasť závislosti od 

ernetové stránky Triezvy 

) alebo Anonymných 

ymni.sk). Nájdete tam veľa 

j kontakty na stretnutia 

a bývalí závislí pomáhajú 

utia sú dnes organizované 

holikov, ktoré trpia. Všetko 

tránkach.“ 

nes abstinent a vzorný otec rodiny 

- Dnes si stačí mnoho cenných informácií 

„naťukať“ na internete. Veľa sa dozviete na 

stránkach organizácie Triezvy priestor alebo 

Anonymní alkoholici (internetová skupina na 

pomoc alkoholikom). Tieto stránky aj odporúčam 

do pozornosti tým, ktorých téma zaujíma. Nájdete 

tam príbehy ľudí, príspevky súvisiace s témou, aj 

konkrétnu pomoc, odbornú literatúru, rôzne 

svedectvá. Ja dnes chodím do Pezinskej Pinelovej 

nemocnice, kde som bol aj „odliečený“, vydávať 

svedectvo na povzbudenie pre tých, ktorí majú 

problém so závislosťou od alkoholu. Hovorím, že 

zadarmo som dostal, zadarmo dávam - ako formu 

mojej vďaky. Mávame tam také terapeutické 

skupinové sedenia. Prídu medzi nás rôzni ľudia. 

Pani Jana napríklad dva roky abstinuje a nebola 

pritom nikde na liečení, objavila našu skupinu na 

internete a prišla medzi nás. Podobne právnička 

Pavla. Minule prišiel medzi nás jeden Poliak. Manželku 

s deťmi nechal v hoteli, zobral do ruky mapu, našiel 

nás a prišiel. Má problémy s alkoholom a počas 

návštevy Slovenska nás vyhľadal. Dostávam rôzne 

reakcie. Minule som sa stretol s jedným režisérom 

– dokumentaristom, ktorý mi povedal: „Ondrej, 

vďaka tebe som našiel Boha.“ A jeden závislý mi zase 

v Pezinku na našom „sedení“ povedal: „Ondrej, som 

tu už tretí mesiac, ale to, čo som dostal od teba, mi 

otvorilo oči. Chcem sa ti poďakovať.“ Viete, na takom 

sedení je niekedy aj 25 ľudí, ale nie vždy si všetci 

z toho aj čosi podstatné „odnesú.“ Niekedy aktívne 

počúvajú možno len dvaja – traja z nich, ale mne to 

stačí. Tým, ktorí sa zaujímajú o odpovede na otázky 

k ich problému, vždy rád odpoviem. Môj kamarát – 

motorkár stratil nedávno jediného syna. Zabil mu ho 

opitý šofér. A predsa neriešil bolesť alkoholom. To je 

povzbudenie i výzva. Problémy sa majú riešiť s „čistou 

hlavou.“ 

Aké najdôležitejšie poznanie ste si odniesli do 

súčasného života z obdobia, keď vám ho ničila 

závislosť od alkoholu? 

- Dnes viem, čo dokáže s človekom alkohol 

urobiť, ako ho úplne opantá...Boli chvíle, keď som 

nedokázal žiť ani s fľašou ani bez nej. Bolo mi zle, 

keď som pil, aj keď som nepil. Už ho chvalabohu 

k životu nepotrebujem. Alkoholizmus rozbíja rodiny, 

vzťahy. S mnohými alkoholikmi sa manželky 

rozvedú, niektorí sa potom nemajú kam vrátiť. 

Často treba zmeniť zlé prostredie. Ale človek vtedy 

potrebuje pomoc iného, nemal by sa báť poprosiť 

o pomoc, nesmie uveriť, že sa z toho dostane sám. 

Mnohí si myslia, že to zvládnu sami, ale nikto to ešte 

sám nezvládol. Závisí to neraz aj od toho, ako človeka 

v takomto prípade „podrží“ rodina. U každého je to 

iné. 

Pripravila: Andrea Eliášová

2 

32 


33 


Tínedžeri najradšej četujú, na internete 

denne strávia priemerne 110 minút 

(S ing. Miroslavom Drobným hovoríme 

o tom, čo v oblasti prevencie a 

bezpečného používania internetu 

a nových technológií priniesol 

projekt zodpovedne.sk ) 

Pán ing. Drobný, ste prezidentom projektu zodpovedne. 

sk, ktorý je zameraný na bezpečné a zodpovedné 

používanie internetu, mobilných telefónov a iných 

nových technológií. Tie sú dnes veľkým „lákadlom“ pre 

deti a mládež, ktorá ich často používa a ovláda lepšie, 

než „dospeláci“. Čím si myslíte, že najviac oslovujú 

deti a mládež? Máte k dispozícii nejaké štatistiky, 

alebo aspoň odhady, či deti a mládež využíva častejšie 

internet alebo mobily či iné „segmenty“? 

- V porovnaní s mládežou v Európe, kde sa približne štvrtina 

európskych tínedžerov (Výskum EU Kids Online) pripája na 

internet prostredníctvom telefónu, u nás to v r. 2010 bolo 

iba 14,5 % tínedžerov. (Výskum Tomková, VÚDPaP) 

Čo z internetu je dnes pre deti a mládež 

najpríťažlivejšie? Aké sú vaše poznatky a skúsenosti? 

- Najobľúbenejšou online aktivitou je pre nich četovnanie 

(77, 2 %), menej rozšírenými aktivitami sú emaily, ktoré sú 

na ústupe (64,9 % tínedžerov) a 65,6 % tínedžerov denne 

využíva sociálne siete (ako FB). Od roku 2010 aktivity na 

Facebooku u tínedžerov rapídne stúpli. V r. 2012 malo 

profil na niektorej zo sociálnych sietí 94, 7 % tínedžerov 

(vo veku 15-18 r.) a dokonca až viac ako tri štvrtiny 11- 

až 13-ročných detí, napriek tomu, že veková hranica 

registrácie na FB je 13 rokov. U tínedžerov v rebríčku 

populárnych aktivít (v r.2010) nasledovalo pozeranie videí, 

napr. na YouTube (66,3 %), sťahovanie hudby, filmov 

a softwaru (63,7 %) a online gaming (51,5%). Len 52 % 

tínedžerov udáva využitie internetu na školské účely. 

(Výskum Tomková, VÚDPaP) 

U akého počtu detí a mladých možno hovoriť už 

o závislosti od webu alebo mobilov? Dá sa v tomto 

smere Slovensko porovnať prípadne so svetom? 

- To, že deti trávia veľa času online, nemusí nutne 

znamenať, že dieťa má problém súvisiaci s používaním 

internetu. Najviac sú nadmerným používaním internetu 

a jeho nežiaducimi dôsledkami ohrozené staršie deti, deti 

s emočnými problémami a tie, ktoré majú veľkú potrebu 

vyhľadávať v okolí podnety a vzrušenie. (Výskum EU Kids 

Online) 

Na Slovensku 97,4 % detí vo veku 11-18 rokov využíva 

internet denne priemerne 110 minút počas školských 

dní a 2,5 hodiny počas voľných dní. Typickými prejavmi 

nadmerného používania internetu sú zanedbávanie 

spánku, pravidelnej stravy, domácich úloh, povinností 

alebo socializácie s kamarátmi v dôsledku činnosti 

strávenej aktivitami na internete, alebo bezúspešná snaha 

obmedziť tento čas. 

EU Kids Online dáta dokazujú, že 1 % z reprezentatívnej 

skupiny európskych detí zažíva päť z piatich symptómov 

nadmerného používania internetu a dá sa preto u nich 

predpokladať, že sú ohrozené patologickou mierou 

nadmerného používania. Deti, ktoré u seba zaznamenali 

niektoré z diagnostických znakov, vypovedajú aj o viacerých 

psychických a emočných ťažkostiach, ktoré ovplyvňujú ich 

správanie tak v bežnom živote, ako aj vo virtuálnom svete. 

Keď deti u seba postrehli nejaký zo znakov 

nadmerného používania internetu, najčastejšie išlo 

o to, že pristihli samých seba pri tom, ako surfujú na 

internete ešte aj vtedy, keď ich tam už vlastne nič 

konkrétne nezaujíma. Takéto predlžované zotrvávanie 

na internete zažíva niekedy až 42 % detí. Zo spomínaných 

symptómov nadmerného používania internetu 

najzriedkavejšie zažívajú trávenie času online aktivitami na 

úkor spánku či jedla (17 % detí).“ (Tomková, VÚDPaP) 

Kedy vlastne začne prerastať používanie internetu 

a nových informačných technológií do závislosti? Čo by 

si rodičia a vychovávatelia mali všímať? 

- Všetky internetové závislosti majú jeden hlavný spoločný 

znak, a tým sú rýchlo a jednoducho získané príjemné pocity. 

Pri týchto aktivitách sa v tele človeka tvoria tzv. hormóny 

šťastia (endorfín, dopamín) a navodzujú tak podobné 

pocity, ako pri užívaní alkoholu alebo iných drog. Podobné 

je aj prežívanie a správanie závislého človeka. Keď dieťa 

nedokáže získavať pozitívne a príjemné pocity vo svojom 

reálnom okolí, napr. od svojich rodičov a kamarátov, hľadá 

ich na internete. Závislosti od nových technológií majú 

podobné symptómy ako iné typy závislostí: 

• Dôležitosť: aktivita na počítači alebo internete sa 

stáva najdôležitejšou v živote. Ovplyvňuje správanie 

aj myslenie človeka, púta jeho pozornosť. Aj keď sa 

tejto aktivite práve nevenuje, aspoň o nej rozmýšľa, 

plánuje ju a teší sa na ňu. 

• Zmeny nálady: ak sa človek práve nevenuje aktivite, 

tak sa mení jeho nálada, reaguje podráždene, je 

nervózny, nesústredený. Prehnane reaguje aj na to, 

ak ho niekto pri jeho aktivitách vyruší alebo ho za 

jeho správanie kritizuje. 

• Zvyšovanie tolerancie: na vytvorenie príjemného 

pocitu potrebuje človek tráviť pri aktivite stále 

viac času. Nie je schopný prestať v čase, ktorý si 

dopredu naplánoval, stále nájde ešte niečo, čo 

potrebuje spraviť (dokončiť ďalší „level“ v hre) alebo 

si pozrieť ďalšie videá alebo stránky.

34 


• Abstinenčné príznaky: po prerušení aktivity sa 

dostavujú nepríjemné pocity, rovnako ako vtedy, 

keď sa človek dlhšiu dobu nemôže aktivite venovať. 

Po svojej aktivite túži rovnako ako drogovo závislí 

po ďalšej dávke drogy. Reaguje podráždene, ak sa 

nemôže dostať k počítaču alebo ak sa ocitne niekde, 

kde nie je pripojenie na internet alebo mobilný 

signál. 

• Konflikty s okolím: človek sa pre svoju závislosť 

dostáva do konfliktov s okolím, pretože zanedbáva 

svojich blízkych, školu, prácu či ostatné záujmy, 

nedodržiava dohodnuté termíny. 

• Recidívy: aj keď sa človek snaží závislosti vyhýbať, 

skúša s ňou prestať alebo ju aspoň obmedziť, často 

jej znova podľahne. Pri recidíve býva dokonca do 

nej vtiahnutý rýchlejšie a hlbšie. 

• Zmiešané pocity: človek na jednej strane prežíva 

príjemné pocity a úľavu, keď sa môže venovať svojej 

aktivite na internete, na druhej strane má pocit 

zlyhania, keď sa mu opakovane nepodarí vyhrať 

nad závislosťou. Tiež má pocity hanby a viny, výčitky 

svedomia pre čas, ktorý trávi na internete alebo 

pre aktivity, ktorým sa venuje (napr. závislosť na 

internetovej pornografii). 

Závislosť je len dôsledkom. Rodičia neurobili chybu, 

keď kúpili dieťaťu počítač s pripojením na internet. 

Použijem jeden príklad z amerického Wellingtonu, ktorý sa 

odohral v roku 2007. Vtedy 16-ročný Daniel Petric si kúpil 

hru Halo 3 aj napriek zákazu svojho otca, ktorý nesúhlasil s 

tým, aby hral násilné počítačové hry. Trvalo nejakú chvíľu, 

kým na to rodičia prišli. V tom čase sa hrával aj 18 hodín 

denne. Keď to jeho otec zistil, okamžite mu hru zobral 

a zamkol ju v trezore. Po mesiaci sa Danielovi podarilo 

do trezoru dostať. Okrem hry z neho vybral aj pištoľ a 

následne vošiel do spálne svojich rodičov so slovami: 

„Zatvorte oči, mám pre vás prekvapenie!“ Svoju matku zastrelil, 

otec aj napriek vážnym zraneniam prežil. 

Rodičia by mali hľadať príčiny najmä u seba a pýtať sa: „Aký 

program mám pre svoje dieťa na víkend?“ 

Existuje spôsob, ako predchádzať závislosti od 

uvedených informačných technológií? 

Tráviť s dieťaťom dostatok času plnohodnotným spôsobom 

a rozprávať sa s ním aj na tieto témy. Veď medzi príčiny, 

ktoré sa môžu podieľať na vzniku závislosti, patria: 

• nuda, 

• neúspech v skutočnom živote, problémy v škole, 

• rodičovský vzor trávenia voľného času a riešenia 

problémov, 

• nezáujem rodičov, málo spoločne tráveného času, 

• konflikty v rodine, 

• chýbajúce kamarátske vzťahy, 

• nízke sebavedomie, 

• psychické problémy (depresia, sociálna fóbia, 

úzkostné poruchy), 

• potreba vybitia frustrácie a nahromadeného hnevu 

(násilie v rodine, šikanovanie). 

Rodičia by preto mali venovať každému tomuto bodu 

trochu svojho času. 

Podeľte sa o to, ako váš projekt (www.zodpovedne.sk) 

vznikol, čo k tomu viedlo? A prezraďte aj ohlasy na 

výsledky a doterajšiu činnosť projektu. 

Projekt Zodpovedne.sk vznikol v roku 2007. Slovensko 

sa pripojilo do iniciatívy Európskej únie ako jedna z 

posledných krajín. Medzi hlavné aktivity projektu patrí: 

• pravidelné prieskumy a výskumy v tejto oblasti, 

• príprava a pripomienkovanie strategických 

vládnych dokumentov a legislatívy, 

• odborné školenia pre deti, mládež (CHIPS, Junior 

Ambasador) a pre učiteľov, 

rodičov a ďalších zodpovedných za deti a mládež, 

• vydávanie metodických kníh a publikácií, 

• produkcia vzdelávacieho animovaného seriálu Ovce. 

sk a jeho šírenie na 

Slovensku a v zahraničí, 

• organizácia celoslovenskej súťaže Zodpovedne.sk, 

• v spolupráci s Ministerstvom školstva rozšírenie 

formálneho vzdelávania 

a vyučovacích osnov o problematiku bezpečného 

internetu, 

• koordinácia organizácií a inštitúcií v oblasti 

neformálneho vzdelávania, 

• produkcia vzdelávacích videí pre mládež, 

• príprava medzinárodného Dňa bezpečného internetu 

na Slovensku, 

• vytváranie vzdelávacích SMS kampaní, 

• organizácia detských výborov po celom území 

Slovenska, 

• zastupovanie Slovenska v medzinárodných 

organizáciách INSAFE, INHOPE, EU 

KIDS ONLINE, 

• výroba a európske a celosvetové šírenie 

vzdelávacích a propagačných materiálov 

(online aj v tlačenej forme), 

• administrácia internetových stránok Zodpovedne.sk, 

Pomoc.sk, Stopline.sk, 

Ovce.sk, stránok na Facebook-u a ďalšie aktivity. 

Načo ste mali najväčšie odozvy? Vedia o vás (projekte) 

deti v školách? 

Najväčší ohlas zaznamenal projekt Ovce.sk. To sme ani 

nečakali. Výsledky prieskumu VUDPaP objavili vysokú 

znalosť aj sledovanosť rozprávok Ovce.sk. Zo všetkých 

detí (9-18-ročných) rozprávky pozná 65,6 % opýtaných a 

pozeralo ich 55,8 %. Ich rozšírenosť medzi deťmi významne 

súvisí s vekom - čím mladšie deti, tým viac z nich pozná 

Ovce.sk a tiež ich viaceré z nich aj pozerajú. Najväčší 

úspech majú rozprávky u najmladších, ktorí aj boli cieľovou 

skupinou seriálu. Zo skupiny 9-10-ročných detí rozprávky 

pozná 88, 3 % a 82 % aspoň jednu rozprávku videlo. Takmer 

každé 9-ročné dieťa (92%) pozná rozprávky Ovce.sk a 88 %

35 


už aspoň jednu časť videlo. V tejto vekovej skupine 

je tiež najmenší rozdiel v počte tých, čo rozprávky 

poznajú a tými, čo ich aj pozerajú. V tomto smere sa 

dá hovoriť o veľkej úspešnosti projektu. 

Aké máte ohlasy z médií, s ktorými 

spolupracujete? 

Projekt Ovce.sk je už známy po celej Európe. Včera 

sme napríklad dostali email až z USA: 

„Vážení tvorcovia portálu ovce.sk, rad by som Vám 

zagratuloval k vytvoreniu portálu ovce.sk, stal 

sa trvalou súčasťou mojich prednášok v USA. S 

pozdravom 

PhDr. Vladimír Burčík, PhD. Member of European 

Academy of Digital Media.“ Vždy nás to poteší, že 

výsledok našej práce je pre niekoho užitočný a 

uľahčuje prácu s deťmi a mládežou. 

Spomeňte ešte novinky, ktoré chystáte. 

V súčasnosti máme rozbehnutých niekoľko nových 

zaujímavých projektov. Najaktuálnejší z nich je 

pripravované prvé tlačené vydanie knihy Deti v sieti, 

ktorá sa podrobne venuje rizikám virtuálneho 

priestoru. Publikácia prináša rady, ako chrániť deti 

pred ohrozeniami, na čo je dôležité klásť dôraz 

a akým spôsobom o týchto témach s deťmi hovoriť. 

Táto kniha bude rovnako ako rozprávky Ovce.sk 

šírená bezplatne a bude dostupná na stiahnutie aj 

na internete, či už na stránkach našich mediálnych 

partnerov alebo priamo u nás na www.zodpovedne. 

sk. 

Ďalšie projekty sú: 

• Národná kampaň (MŠVVaŠ) Rady Európy „Hate 

speech online – Bez nenávisti na internete“ 

• DvojDVD OVCE.sk s 24 časťami rozprávok 

• Metodická príručka - pracovný zošit OVCE.sk 

• Detské knihy OVCE.sk 

• Pilotné vzdelávacie videá pre staršie deti (12+) 

• Výskum Forénzno-psychologické aspekty 

zneužívania detí, Dr. Kešický, Dr. Katka Trlicová, 

marec 2013 – marec 2014 

• Krst knihy Deti v sieti a DVD OVCE.sk 19.6.2013 

• Festival „Kde bolo tam bolo“, leto 2013, Bratislava 

(Poznámka Ing. M. Drobného: štatistiky 

poskytla Jarmila Tomková, vedúca výskumného 

tímu Výskumného ústavu detskej psychológie 

a patopsychológie, ktorý sa venuje téme internetu.) 


Zhovárala sa Andrea Eliášová 

S čím sa na vás môže obracať 

verejnosť, záujemcovia? 

Každý, kto má záujem zapojiť sa 

do aktivít projektu Zodpovedne. 

sk, nás môže kontaktovať 

mailom na miroslav.drobny@ 

eslovensko.sk 

Samotné deti sa na nás môžu 

obracať prostredníctvom 

projektu Pomoc.sk, ktorý 

rozvíjame v spolupráci s Linkou 

detskej istoty Unicef. Deti sa 

na túto linku môžu obracať so 

svojimi problémami v každej 

oblasti svojho života, či už ide 

o citlivé témy, ako sú strata 

blízkeho, zlyhanie v škole, 

sexuálne zneužívanie, týranie, 

šikanovanie, samovražedné 

sklony a iné. Na túto linku sa 

môžu obrátiť nielen telefonicky 

na čísle 116 111, ale aj 

prostredníctvom online četu na 

stránke www.pomoc.sk. 

eSlovensko o.z. sa aktívne 

venuje aj boju proti 

nezákonnému obsahu a činnosti 

na internete. Ľudia nám 

prostredníctvom projektu 

Stopline.sk môžu nahlásiť, 

ak na internete naďabia na 

obsah týkajúci sa zneužívania 

detí, rasizmu a xenofóbie, 

či iný obsah, ktorý vykazuje 

znaky trestného činu. V rámci 

tohto projektu sme súčasťou 

medzinárodnej siete INHOPE, 

takže prijímame aj hlásenia, 

ktoré sa týkajú obsahu mimo 

územia Slovenska. Nahlasovací 

formulár nájdu ľudia na 

stránkach www.stopline.sk.

36 


Rolové hry a ich úloha v boji proti 

závislotiam na internete 

Rolové hry a internet sú v niečom 

veľmi podobné. Deti sa na 

internete správajú ako keby 

virtuálny svet nebol reálny život 

a ich činy nemali žiadne následky. 

To isté platí aj o rolových hrách. 

V nich deti môžu konať „akože“ 

alebo „zo srandy“ a výsledok 

konania im nezmení život. 

V rolovej hre sa dajú ľahko 

vymieňať hlavné postavy, 

agresor sa stáva obeťou a obeť 

agresorom a to je rovnako bežná 

vec na internete. Dnes šikanujú 

mňa, zajtra ja budem šikanovať 

teba. 

Ale to, čo nie je možné na 

internete a v rolovej hre áno, je 

vstúpiť ako dospelák do ich sveta 

detí. Skôr ako stlačia „enter“ dať 

im podnet na zamyslenie, vytvoriť 

diskusie nad dôsledkom ich 

správania, premýšľať nad každý 

krokom alebo ho jednoducho 

vrátiť späť. To všetko umožňuje 

rolová hra v bezpečí obývačky 

alebo školskej triedy. Je to cesta 

ako deťom priniesť skúsenosti, 

ktoré môžu využiť v reálnych 

situáciách. 

Deti vo virtuálnej sieti 

(Využite „rolové“ hry 

ako modelovú pomoc v 

praxi) 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––– 

„Rolové“ hry (pripomínajúce určité 

modelové situácie) a internet sú 

v niečom veľmi podobné. Deti sa 

na internete správajú, ako keby 

virtuálny svet nebol reálny život 

a ich činy nemali žiadne následky. 

To isté platí aj o „rolových“ hrách. 

V nich môžu deti konať „akoby“ alebo 

„zo žartu“ a výsledok konania im 

pritom život nezmení. V „rolovej“ 

hre sa dajú ľahko vymieňať hlavné 

postavy, agresor sa stáva obeťou 

a obeť agresorom a to je rovnako 

bežná vec na internete: dnes 

šikanujú mňa, zajtra ja budem teba. 

Ale to, čo nie je možné na internete 

a v „rolovej“ hre áno, je vstúpiť ako 

dospelák do sveta detí. Skôr ako 

stlačia „enter“, treba im dať podnet 

na zamyslenie, vytvoriť diskusie nad 

dôsledkom ich správania, premýšľať 

nad každým krokom alebo ho 

jednoducho vrátiť späť. To všetko 

umožňuje „rolová“ hra v bezpečí 

obývačky alebo školskej triedy. Je to 

cesta, ako deťom priniesť skúsenosti, 

ktoré môžu využiť v reálnych 

situáciách. 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––– 

Netolerancia na internete 

Názov hry: Každý sme menšina (1. 

stupeň základnej školy) 

Popis hry: Deti nech opíšu, v akých 

situáciách sa ocitli v menšine. 

Napríklad „Som ľavák,“ „Som vysoký,“ 

„Mám iba sestry,“ „Neviem hrať futbal,“ 

„Nepozerám telku“, „Mám hnedé 

oči,“ „Mám ryšavé vlasy...“ Cieľom je, 

aby sa deti zamysleli, v čom sa cítili 

nepríjemne (ako menšina) a zároveň, 

aká výhoda im z toho plynula. 

Názov hry: Farba očí (2. stupeň 

základnej školy) 

Popis hry: Rozdeľte deti na skupiny 

podľa farby očí. Vyberte prvú skupinu, 

napríklad modrooké deti. Zadajte 

úlohu ostatným skupinám, aby hľadali 

dôvody, prečo sa nechcú kamarátiť 

s modrookými. Keď všetky skupiny 

povedia svoje „argumenty“, nechajte 

modrookých, aby povedali svoje pocity 

z tohto „očného“ rasizmu a nech 

rozoberú, čo sa ich najviac dotklo 

a prečo. Potom skupiny vymeňte. 

Názov hry: Hádaj, odkiaľ pochádzam 

(Stredná škola) 

Popis hry: Rozdeľte deti na tri skupiny. 

Dvom z nich povedzte národnosť / 

krajinu, odkiaľ pochádzajú. Napríklad: 

Estónci a Argentínčania. Prvej 

skupine - Estóncom - zadajte úlohu, 

aby našla dôvody, prečo nemajú radi 

národnosť / krajinu pôvodu druhej 

skupiny, čiže Argentíny. Argentínčania 

naopak majú nájsť dôvody, prečo 

by sa chceli nasťahovať do Estónska. 

Pri „argumentoch“ sa nesmie vysloviť 

národnosť/ meno krajiny. Tretia 

skupina – diváci, majú za úlohu na 

záver uhádnuť, odkiaľ pochádzajú 

obe skupiny. Začnite národnosťou, 

o ktorej deti nemajú veľa znalostí 

a končite kombináciami Slovák-Maďar, 

Róm-Arab a podobne. Po každej hre 

rozoberte pocity detí: čo prežívajú, keď 

ich niekto nechce prijať medzi seba 

a skupiny obmeňte. 

Hry a gambling 

Názov hry: PEGI systém (1. stupeň 


Popis hry: Výrobcovia hier sú povinní 

označiť hru vekovým obmedzením 

a symbolmi nevhodných obsahov, 

ktoré sa v hre objavujú. Ukazujte 

deťom jednotlivé symboly systému 

PEGI a nechajte deti uhádnuť ich 

význam. Nech deti povedia, prečo hra 

s uvedeným symbolom nie je pre nich 

vhodná. 

Názov hry: Pred 50 rokmi bez 

počítačových hier (2. stupeň 


Popis hry: Vyberte dve menšie skupiny 

detí. Jedna bude ukazovať, čo robia, 

keď prídu domov, ako sa hrajú. Druhá 

skupina bude robiť to isté, ale v čase 

pred 50 rokmi, keď nebol internet, 

počítače ani hracie konzoly. Tretia 

skupina – diváci si majú všímať 

rozdiely medzi trávením voľného času 

oboch skupín a nájsť kladné a záporné 

stránky oboch časových období.

37 


Internetové podvody 

Názov hry: Mobil na predaj (2. stupeň 


Popis hry: Vyberte dve deti a ukážte 

im svoj mobil. Jednému z nich ho dáte 

do vrecka, druhé dieťa budem mať 

vo vrecku len niečo, čo sa veľkosťou 

podobá na mobil. Obe deti ho však 

začnú ponúkať na predaj a popisovať, 

ako keby išlo o internetový inzerát - 

predaj. Ostatné deti nevedia, ktoré 

dieťa mobil skutočne má a ktoré len 

predstiera, že ho vlastní. Z otázok 

a odpovedí musia deti určiť, kto je 

podvodník a kto je seriózny predajca. 

Internetové známosti 

Názov hry: Mamíííí (1. stupeň 


Popis hry: Simulujte komunikáciu na 

internete, dávajte deťom otázky a 

oni nech odpovedajú. Jediné pravidlo 

je, že keď prejdete do komunikácie, 

ktorá smeruje k ohrozeniu dieťaťa, 

k „čudným“ otázkam, musia zakričať: 

„Mamííí“. Príklad bežných otázok: „Aj 

u vás dnes svieti slniečko?“ „Ktorý 

predmet v škole máš najradšej?“... 

Príklad podozrivých otázok: „Hovoríš 

niekomu o tom, že si spolu na internete 

píšeme?“, „Počítač máš v detskej izbe, 

vidí ti na monitor?“, „Kontrolujú rodičia 

tvoj počítač?“, „Mohol by si, prosím ťa, 

keď dopíšeme, zmazať naše sms-ky/ 

emaily?“ „Chodíš zo školy domov sama?“, 

„Sľúbiš mi, že nikomu nepovieš, že sme 

kamaráti?“, „Nepovieš to nikomu, keď 

ti nabijem kredit?“ Ak deti nezakričia 

„Mamííí“ vysvetlite, prečo by chcel 

niekto utajiť kamarátstvo, jedine, ak 

za tým je niečo zlé. Otázky dávajte 

striedavo normálne a podozrivé. 

Naučte deti premýšľať nad zmyslom 

otázok. 

Názov hry: Ako získať od chlapca 

akúkoľvek fotku (2. stupeň základnej 

školy) 

Popis hry: Vyberte sympatického 

chlapca a pekné dievča. Vysvetlite 

ostatným deťom, že vybraté dievča 

je len váš falošný profil, ktorý ste si 

vytvorili za účelom komunikácie s 

chlapcom. Dievča bude opakovať iba 

vaše slová, ktoré píšete chlapcovi cez 

internet. Ostatné deti majú vymýšľať 

odpovede za chlapca. Chlapec len 

zopakuje to, čo deti chcú, aby sa 

stalo. Začnite „Ahoj, som Anka, našla 

som ťa na internete, veľmi sa mi páčiš.“ 

Deti kážu chlapcovi, aby odpovedal 

napríklad „Aj ty sa mi páčiš“. Vy ústami 

dievčaťa pokračujete: „Budeš si so 

mnou písať? Posielam ti moju fotku, ale 

mám len takú v plavkách pri mori, čo 

som bola s rodičmi.“ Vysvetlite deťom, 

že fotky, ktoré posielate, sú rovnako 

falošné fotky, ktoré ste si nazbierali 

po internete. Deti odpovedajú, 

chlapec zopakuje: „Budem si s tebou 

písať. Keď si mi ty poslala fotku aj ja 

ti pošlem nejakú v plavkách.“ Dievča 

alias „agresor“ ide za svojím cieľom: 

„Aký si fešák! Odfotím sa ti teraz mojim 

mobilom a pošlem ti ďalšiu fotku. Idem 

sa práve kúpať, dúfam že ti to neprekáža 

a budem sa ti páčiť. Pošli mi aj ty takú 

fotku.“ V prípade, že chlapec - deti 

nebudú chcieť poslať polonahú fotku, 

odpovedzte prostredníctvom dievčaťa: 

„To nie je fér, ja som ti poslala fotku a ty 

nechceš. Ty sa bojíš alebo čo? Pošlem 

ti ešte jednu, ak chceš, ale nebudem 

sa s tebou ďalej kamarátiť ak mi tiež 

nepošleš.“ Deti prikážu chlapcovi poslať 

polonahú fotku. „Agresor“ dokončuje 

hru: „Teraz mám tvoju nahú fotku 

a pošlem ju rodičom, spolužiakom v 

triede, učiteľom v škole, ak neurobíš 

všetko, čo budem od teba chcieť!“ 

Kyber-šikanovanie 

Názov hry: Zahraj obeť šikanovania 

(1. stupeň základnej školy) 

Popis hry: Deti nech pomenujú, 

aké pocity a stavy prežíva obeť 

šikanovania (hanba, depresia, strata 

sebavedomia, strata dôvery, beznádej, 

násilie a pomsta, osamelosť, znaky 

sebapoškodzovania, vyhýbanie sa 

školy...) Vyberte niekoľko detí, ktoré si 

vyberú jeden z pocitov. Mimo triedy 

si pred zrkadlom nacvičia mimiku 

a gestikuláciu, ktorú potom zahrajú 

pred ostatnými. Diváci hádajú, aký 

pocit sa hrá a určia, kto z detí to zahral 

najlepšie a prečo. 

Názov hry: Akú SMS som dostal? (2. 


Popis hry: Deti napíšu na tabuľu / 

papier niekoľko SMS správ. Budú to 

pozitívne správy, ale aj negatívne: 

SMS, ktorou by ste chceli niekoho 

potešiť a naopak SMS, ktorou môžete 

niekomu ublížiť. Predmetom SMS 

bude len oblečenie detí. Napríklad 

„Máš cool tričko“ „Tričko ti neladí k 

nohaviciam.“ alebo „Tvoje okuliare 

sú sexi“, „Tie okuliare sa ti nehodia“. 

Vyberte dieťa, ktoré si sadne do stredu 

a pošlete mu SMS. Úlohou je zahrať, 

ako by sa správalo, keby takú SMS 

naozaj dostalo. Ostatní hádajú, ktorú 

z napísaných SMS dieťa dostalo. 

Názov hry: Kto koho šikanuje? 

(Stredná škola) 

Popis hry: Dve deti idú za 

dvere. Ostatné deti rozdelíte 

na obeť šikanovania (vyberte 

najsebavedomejšie a psychicky 

najsilnejšie dieťa), skupinku detí, ktoré 

budú šikanovať a ostatné deti budú 

svedkami šikanovania. Keď sa vrátia 

deti spoza dverí, ostatní začínajú hrať 

svoje úlohy. Úlohou dvojice je sledovať 

celé dianie a určiť, kto sú agresori, kto 

je obeť a kto sú svedkovia, ktorí sa na 

tom len zabávajú. Po ukončení hry 

rozoberte, čo si deti všímali aby určili, 

kto hrá akú rolu. 

Mobily 

Názov hry: Smajlíky (1.stupeň 


Popis hry: Nakreslite niekoľko 

smajlíkov. Vyberte dieťa, ktoré sa 

postaví chrbtom k ostatným deťom. 

So zrkadlom v ruke si nacvičí jeden 

smajlík – jednu grimasu, otočí sa 

a všetci hádajú, aký smajlík zobrazuje. 

Nakreslite japonské smajlíky a deti 

nech hádajú, čo znamenajú. 

^.^ nebo ^_^ = úsmev, nadšenie 

^_^; = trápna situácia (; symbolizuje 

tečúcu slzičku) 

m^_^m = krčí sa, schováva sa; často 

používaný ako „mačka, ktorá položila

38 


tlapky na stôl + úsmev“, „m“ po stranách 

smajlíka všeobecne znamenajú ruky, 

tlapky v milej polohe 

^_~ alebo ^_- = mrknutie 

^_^// = tlieskanie 

^_^/ = mávanie, pozdrav 

-_- alebo -.- = chorý, ospalý, unavený, 

znechutený 

T_T = plač, smutný 

TT_TT = potoky sĺz, môže byť myslené 

ironicky. 

Deti nech vymyslia vetu, na konci 

ktorej bude smajlíl, avšak typ smajlíka 

bude meniť obsah vety, napríklad „Nie 

si drzý ;-)?“ / „Nie si drzý?“ To si teda 

vymyslel! / To si teda vymyslel 

Názov hry: Kto má lepší mobil (2. 


Popis hry: Opýtajte sa detí, ktorý 

mobil je lepší: či tlačidlový alebo 

s dotykovým displejom. Samsung 

alebo Nokia? Pokračujte, Nokia alebo 

iPhone? Kto je lepší kamarát: ten, čo 

má tlačidlovú Nokiu alebo dotykový 

iPhone? Zmätených detí sa opýtajte, 

prečo sa budú radšej kamarátiť 

s niekým, kto má iPhone. 

Nevhodný obsah na internete 

Názov hry: Koľko máš rokov? (1. 


Popis hry: Opýtajte sa detí, kto z nich 

je na Facebooku. Väčšina detí zdvihne 

ruku. Pokračujte otázkou: „Kto z vás 

má viac ako 14 rokov?“ Nikto sa nehlási. 

„Viete, prečo sa to pýtam?“ Upozornite 

deti na vekové obmedzenie prístupu 

na Facebook. „Keď prídete na stránku, 

ktorá sa „pýta“, či máte 18 rokov, čo 

urobíte? Oklamete, aby ste sa dostali 

ďalej?“ Porozprávajte sa s deťmi, ako 

im môže uškodiť, ak budú porušovať 

takéto obmedzenia. 

Názov hry: Všímam si signály? (2. 

stupeň základnej školy/Stredná škola) 

Popis hry: Vyberiete vhodné dieťa, 

ktoré bude mať za úlohu napísať 

a vyrozprávať, ako prežilo svoj deň. 

Do svojho príbehu musí vsunúť aj 

vety, ktoré sú signálom, že niečo nie 

je v poriadku a dieťa uvažuje, že si 

ublíži, či dokonca o tom, že sa zabije. 

Napríklad: „Takýto život nemá zmysel, 

neoplatí sa žiť, môj život nestojí za nič, 

nikto ma nemá rád, som zbytočný, cítim 

sa tak sám, nikomu nebudem chýbať...“ 

Úlohou detí je spísať všetky signály 

a rozobrať ich výber. 

Nevyžiadaný obsah 

Názov hry: Reťazové listy šťastia (1. 


Popis hry: Posaďte deti do kruhu. 

Prvému dieťaťu vymyslite správu, 

ktorá mu „prinesie“ šťastie alebo 

nešťastie. Napríklad: „Ak nepošleš túto 

správu ďalej, dostaneš z matematiky 

päťku.“ Ak dieťa správe uverí a pocíti 

strach, pošle správu ďalej. V opačnom 

prípade má možnosť vymyslieť vlastnú 

správu a tú pošle ďalej. Rozoberte 

s deťmi situácie, kedy správy posielali 

ďalej, kedy sa báli a kedy naopak 

neposlali správu ďalej a vymysleli novú 

správu. 

Zneužitie osobných údajov 

Názov hry: Polícia! (1.stupeň základnej 

školy) 

Popis hry: Simulujte komunikáciu na 

internete, dávajte deťom otázky a oni 

nech odpovedajú. Jediné pravidlo je, 

že keď prejdete do komunikácie, ktorá 

smeruje k získaniu osobných údajov, 

musia zakričať: „Polícia!“. Príklad 

bežných otázok: „Aj u vás dnes svieti 

slniečko?“ „Ktorý predmet v škole máš 

najradšej?“... Príklad podozrivých 

otázok: „Kde máte uložené peniaze?“, 

„Kedy sú rodičia doma?“, „Kedy idete 

na dovolenku?“, „Máte doma alarm?“ 

„Nechávajte doma samého psa?“ Otázky 

dávajte striedavo bežné a podozrivé. 

Naučte deti premýšľať nad zmyslom 

otázok. 

Sexualita na internete 

Názov hry: Prečo sa so mnou 

nebavíš? (1. stupeň základnej školy) 

Popis hry: Pred vstupom do budovy sa 

postavíte pred ňu v preoblečení, aby 

vás deti nepoznali. Všetky deti okolo 

vás prejdú a nepovedia ani slovo. 

Potom prídete k nim a opýtate sa ich, 

prečo sa neprihovorili, keď išli okolo 

vás. Deti odpovedia, že preto, lebo vás 

nepoznali a boli ste pre nich „cudzia 

osoba“. („A keď vás oslovím ako cudzia 

osoba na internete, budete sa so 

mnou baviť?“) 

Názov hry: Prečo sa dávajú darčeky? 

(2. stupeň základnej školy) 

Popis hry: Simulujete komunikáciu 

na internete. „Nech zdvihne ruku ten, 

kto chce, aby ste mu poslali najnovší 

hit Justina Biebera.“ Deti striedavo 

súhlasia. „Nech zdvihne ruku ten, kto 

by si chcel doblniť kredit na mobile?“ 

Deti sa samozrejme (všetci) prihlásia. 

„Nech zdvihne ruku ten, kto chce nový 

iPhone?“ Deti sa opäť hlásia. Ukončíte 

hru otázkou: „Prečo som vám poslal 

mp3ku, kredit a drahý iPhone?“ Otvorte 

diskusiu s deťmi, prečo ochotne prijali 

všetky darčeky a naopak, aký ste mali 

dôvod im darčeky dávať. 

Závislosti 

Názov hry: Poď von! (1. stupeň 


Popis hry: Vyberiete jedno dieťa, ktoré 

bude simulovať, že sedí za počítačom. 

Ostatné deti budú mať za úlohu 

odlákať ho od počítača. Vybrané dieťa 

musí argumentovať, prečo nechce na 

jednotlivé ponuky pristúpiť a odísť od 

počítača. 

Názov hry: Koľko máš priateľov 

na Facebooku? (2. stupeň základnej 

školy) 

Popis hry: Vyzvete, nech zdvihnú ruku 

deti, ktoré majú na Facebooku viac 

priateľov ako 50. Potom viac ako 100, 

200, 300, až kým nezostane iba víťaz. 

Prídete k nemu a poprosíte ho,aby 

ich všetkých vymenoval. Keď si pri 25- 

tom priateľovi už nevie spomenúť na 

ďalších, ukončíte situáciu otázkou: „Čo 

sú to za priatelia, keď im ani na meno 

nevieš prísť?“ 

Viac informácií: www.zodpovedne. 

sk, www.pomoc.sk, www.stopline.sk a 

publikácia Deti v sieti – riziká virtuálneho 

priestoru a ochrana pred nimi.

39 


40 


Námety na ďalšie číslo posielajte 

na adresu cehlar@usmev.sk 

www.mostykrodine.sk 

Vydáva SPDDD Úsmev ako dar, 

v spolupráci s Trnavskou univerzitou.

M O S T Y

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?