Skriptá z prednášok z predmetov Lesnícka botanika - Technická ...

1 PREDMET A OBSAH BOTANIKY 

1.1 Systematická botanika (taxonómia): náuka o prirodzenej príbuznosti recentných (súasných) a 

fosílnych (v praveku vyhynutých) rastlín. Opisuje ich tvar (morfológia), ich rozšírenie (chorológia), 

ustáuje ich vedecké názvoslovie (nomenklatúru) a triedi ich poda príbuznosti do vývojovej (fylogenetickej) 

sústavy (systému). 

Systematika – taxonómia: a) synonymá (termíny rovnakého významu), 

b) taxonómia = as systematickej botaniky, ktorá s a zaob erá špeciálne 

teoretickými otázkami ako sú princípy, základy, postupy a normatívy klasifikácie (triedenie, posudzovanie) 

taxónov (systematických jednotiek) od kategórie rastlinná ríša a po kategóriu forma. 

1.2 Pomocné a príbuzné vedné disciplíny (odbory): anatómia (stavba a skladba organizmov), cytológia 

(výskum buniek), histológia (veda o tkanivách), paleontológia (veda o predvekom rastlinstve), 

genetika (veda o vzniku, vývine, dedinosti a premenách organizmov), biochémia (veda o zloení, 

premene a funkcii látok v organizmoch), geobotanika (veda o ras tlinných spoloenstvách), ekológia 

(veda o vzahoch rastlín k faktorom prostredia), fytogeografia (rastlinný zemepis), Lesnícka fytocenológia 

a typológia (veda o lesných geobiocenózach), dendrológia (veda o drevinách a ich vlastnostiach). 

1.3 Systém vyuovania botaniky na Technickej univerzite vo Zvolene 

– Lesnícka botanika špeciálna: systematika a taxonómia (systematická botanika), autekológia, 

fytogeografia, chorológia, evoluné procesy. Predmetom uiva sú najmä rastlinné populácie lesného 

prostredia. Obsah uiva je zameraný na botanické vzdelanie v odbore lesníctvo a v odbore ekológia 

lesa, ako aj v odbore aplikovaná zoológia a poovníctvo (Lesnícka fakulta). 

– Fytológia:a) lesnícka botanika špeciálna a fyziológia rastlín. Obsah uiva je zameraný na 

základné botanické a fyziologické vzdelanie absolventov odboru správy (riadenia) a podnikania v lesníctve. 

S ohadom na zameranie odboru je systém rastlín podstatne zjednodušený. 

b) systematická botanika, autekológia a špeciálna chorológia (fytogeografia). Predmetom 

uiva sú nišie i vyššie rastlinné populácie. Obsah uiva je zameraný na všeobecné botanické 

vzdelanie absolventov v odbore ivotné prostredie a v odbore ekológia. Systém rastlín je zjednodušený, 

prehadný a nie v pravom slova zmysle vývojový. 

2 OD ROZLIŠOVANIA ORGANIZMOV K ICH USPORIADANIU DO SYSTÉMU (SÚSTAV) 

2.1 Naturálne obdobie – poznávanie rastlinstva od úsvitu udstva do zaiatku kultúrnych dejín. Poznatky 

sa zhromaovali z isto praktických potrieb (potrava, stavebný, výrobný materiál a pod.) a 

odovzdávali sa z generácie na generáciu. Kategórie boli rôznej úrovne – organizmy bezprostredne dôleité 

pre ivot na úrovni druhov, menej významné na všeobecnejších úrovniach. Staršia doba kamenná 

– lovek zberate a lovec; mladšia doba kamenná – prvé kultúrne rastliny (pšenica, proso); 

roníctvo – cca 5 000 rokov p. n. l. 

2.2 Obdobie umelých sústav – zaína ARISTOTELOM (384–302 p. n. l.) a koní KAROLOM LINNÉ 

(1707–1778). Umelé sústavy triedia rastliny poda jedného alebo viacerých význaných znakov, napr. 

potu a tvaru tyiniek, piestikov alebo významu, napr. ponohospodárskeho, zdravotníckeho. 

TEOFRASTOS ERESIOS (371 –26 4 p. n. l.) – zapísal Aristotelove poznatky, opís al 480 lieivých rastlín. 

Poda Aristotelovho systému ich rozdelil na dreviny a byliny. Prvý opísal aj niekoko rastlinných 

spoloenstiev, preto sa povauje za „otca botaniky“ – menoslovný systém. 

DIOSKORIDES – rímsky lekár (1. stor. n. l.) v diele „De materia medica“ (500 lieivých rastlín) 

má u snahu o prirodzené zoskupovanie rastlín – zavrhuje usporiadanie poda menoslovu. 

PLÍNIUS starší (23–79) – v diele „His toria naturalis“ opisuje skoro 1 000 lieivých rastlín. Spisy 

tohto uenca boli vzorom pre stredovekých botanikov, ktorí staršie diela spravidla len ítali a vysvet- 

ovali. 

AVICENNA (IBN SINÁ) (952–1001) – perzský lekár a filozof tadického pôvodu v spise „Kanon“ 

opísal asi 800 rastlín (v stredoveku jedine moslimovia rozširovali vedomosti z botaniky). 

PETER ANDREJ MATTHIOLI (1501–1577) – vydal najznámejší herbár 16. stor. Vydanie umonilo 

vynájdenie kníhtlae. Význanými autormi herbárov boli aj BRUNFELS, LOBELIUS, CAESALPINUS, 

BAUHINUS a i. 

1

CLUSIUS (D’ÉCLUSE) – Holanan, ktorý prvý zaal opisova rastliny na mieste, kde rastú. V diele 

„Rariorum plantarum historia“ (1601) uvádza aj rastliny zo Slovenska. 

BAUHINUS (1550–1624) – v snahe získa jednotný obraz o rastlinách porovnal opisy asi 6 000 v 

tom ase známych rastlín. 

JUNGIUS (1587–1657) – vypracoval prvú termino lógiu rastlinnej morfológie. 

KAROL LINNÉ (158 7–1 657 ) – švédsky p rírodovedec a lekár. V práci „Classes plantarum“ (1738) 

sa pokúsil o vytvorenie prirodzeného systému. Rastlinstvo rozdelil do 65 radov (mnohé sú platné dodnes). 

Táto práca nebola docenená, botanici rešpektovali viac jeho diela „Genera plantarum“ (1737) 

a „Species plantarum“ (1753). V „Species plantarum“ bolo rastlinstvo zatriedené do tried poda 

morfologického utvárania pohlavných ústrojov (orgánov). Semenné rastliny zatriedil do 23 tried a 

výtrusné do 24. Linného sústava je prehadná, nedostatkom bolo okrem iného to, e delenie (napr. 

poda potu tyiniek) bolo mechanické. Rastliny z tej istej eade sa dostali do iných tried napr. veronika 

s dvoma alebo so štyrmi tyinkami. Linné zaviedol binomickú nomenklatúru, ktorá sa pouíva 

dodnes (rodové a druhové meno). Poznal syntaxonomické jednotky trieda, rad, rod, druh a odroda; 

nepoznal ea. Zdokonali Linného systém sa bezúspešne pokúšalo vea botanikov. Linném sa 

koní prvé obdobie sústavnej botaniky. Jej základom bola dogma (axióma) o stálosti druhov a ich 

stvorení. Jeho predstavy o vzniku rodu pri stvorení sveta (kreacionizmus) a vzniku druhu v mladšom 

procese (evolucionizmus) však naznaujú, akoby druhom pripisoval takmer evoluný pôvod. 

2.3 Obdobie prirodzených (morfologických) sústav (systémov) 

ADAMSON – francúzsky botanik. V r. 1771 vyslovil názor, e systém zaloený iba na niektorých 

znakoch nemôe by prirodzený. Prirodzený môe by len na základe zhodnotenia všetkých znakov. 

BERNHAR D DE JUSSIEN (zassin) – záhradník parískej trianonskej záhrady je zakladateom prirodzenej 

(morfologickej) sústavy. Zverejnená bola a po jeho smrti v diele „Genera plantarum“ 

(1789). Rozoznával bezklíne, jednoklíne a d vojklíne rastliny. 

AUGUST DE CANDOLLEA – francúzsky botanik; V diele „Prodromus“ dáva dôraz na anatomické 

znaky, najmä cievnych zväzkov. Toto dielo bolo základom botanických prác do konca 19. stor. 

ŠTEFAN ENDLICHER – Bratislavan, univerzitný profesor vo Viedni prispel k vývoju prirodzených 

systémov rozdelením rastlinstva na stielkaté (Thallophyta) a na listnatoosové (Cormophyta). 

BROGNIERT – francúzsky botanik rozdelil v polovici 19. stor. rastliny na tajnosnubné – krytosemenné 

(Cryptogamae) a javnosnubné – nahosemenné (Phanerogamae). 

2.4 Obdobie vývinových sústav 

F. UNGER (185 2) – zamietol uenie o stálosti druhov, tvrdil (aj na základe paleontológie), e 

medzi druhmi existujú plynulé prechody, zo starších druhov vznikli nové. 

JEAN BAPTISTE LAMARCK (1744–1829) – francúzsky prírodovedec, zakladate vývojovej teórie. 

Vývoj povaoval za prirodzenú gradáciu od najjednoduchších foriem k zloitejším a dokonalejším. 

CHARLES ROBER T DARW IN (1809–1882) – anglický prírodovedec. Jeho dielami „O vzniku druhu 

prirodzeným výberom“ (1859), „Pôvod loveka a pohlavný výber“ (1871) a „Premenlivos rastlín 

a ivoíchov za domáceho pestovania“ (1868) sa zaal v systematike dôsledne uplatova princíp 

vývinu a vývinových vzahov. Darwin objavil materiálno-prírodno-historické príiny evolúcie, vaka 

omu sa evoluné uenie premenilo na evolunú teóriu. Evoluná teória v Darwinovom slova zmysle 

nedala taxonómom bezprostredne nové metódy a postupy pre konštrukciu klasifikácie. Jej dôleitos 

spoíva v tom, e dala argument, aby klasifikácie tvorené napr. morfologickým spôsobom boli interpretované 

(vysvetované) z evoluného hadiska. 

ENGLEROVA sústava „Sylabus der Pflanzenfamilie“ (1892) bola najznámejšia a donedávna všeobecne 

pouívaná. V tomto systéme vznikli napr. diela „Die natür liche Pflanzenfamilien“, „Pflanzenreich“, 

„Flora SSSR“. Rastliny boli zadeované do 14 oddelení. 

R. WETTS TEIN – v diele „Handbuch der systematische Botanik“ (1924) zdokonalil a prepracoval 

Englerov systém. Rastliny zaraoval do 9 oddelení. 

HALLIER A BESSEY povaujú za základný rad krytosem enných rastlín is kerníkotvaré rastliny. 

HUTCHINSON (194 8) – rozdelil dvojklíne rastliny na vývinový rad drevín (Lignosae) a vývinový 

rad bylín (Herbosae). 

2

2.5 Obdobie cytogeneticko-biosystema tické – zaalo sa v dvadsiatich rokoch nášho storoia a trvá 

dodnes. V tomto období sa pre systematiku vyuili pokroky cytológie a genetiky ako napr. analýzy 

chromozómov, štúdie karyotypov, polyploidia, kríenie, at. Dynamické cháp anie podstaty populácie 

(selekcia, mutácie, náhodné zmeny) a genetickej podstaty organizmov (chromozómy) viedlo ku: 

a) koncepcii biologického druhu, ktorá definuje druh ako „gene pool“ t.j. ako génovú výbavu, 

ie súhrnnú genetickú informáciu vyjadrenú sútom všetkých génov v danom ase, 

b) zhodnotenie potu chromozómov ako ukazovateov (markerov) pre ohranienie taxonomických 

skupín a pre vypracovanie koncepcie kmeového vývoja ako historického sledu (kontinuity) 

jednotlivých skupín. 

Pri charakterizovaní a klasifikovaní taxónov sa vyuívajú nové poznatky anatómie, palynológie a 

embryológie rastlín. V konštrukcii systému dominuje klasifikácia poda fylogenetického vývoja. 

2.6 Obdobie chemosystematické a numerotaxonomické 

Táto zaínajúca sa perióda vzniká ako snaha o vyuitie poznatkov makromolekulárnej biológie, 

výpotovej techniky, štatistiky, modelovania, at. pri systémovom hodnotení a chápaní procesov vývoja 

organizmov a konštrukcie systémov. Ich význam spoíva: 

a) v uplatnení nových makromolekulárnych znakov, teórií systémov a výpotových techník pre 

konštrukciu alebo modifikáciu klasifikaného systému a definíciu taxónov, 

b) v hodnotení fylogenetických vzahov ako je napr. spoloný pô vod, kontinuita evoluných stup- 

ov, rekonštrukcia vývojových etáp a pod. 

2.7 Evo luný proces 

Myšlienka o vývoji organizmov sa objavila u v dielach starovekých filozofov, dodnes však nie je 

prijatá všeobecne uznávaná definícia tohto procesu. Ide o zloitý proces, na ktorom sa zúastujú 

mnohé elementárne faktory v dynamických asovopriestorových vzahoch. Komplexný, syntetický 

prístup štúdia vývoja ivej prírody sa oznauje ako syntetická teória evolúcie. 

Evoluný proces sa asto oznauje ako vznikanie nových druhov, ie speciácia (species = druh). 

Druh (species) = základná klasifikaná jednotka definovaná ako súbor vlastností a znakov, ktorými 

sa organizmus líši od ostatných organizmov. Pravidlá pre tvorenie a pomenovanie tejto klasifikanej 

jednotky sa riadia medzinárodným kódom botanickej nomenklatúry. Pri ich opise sa uplatovali 

znaky zodpovedajúce úrovni poznania toho-ktorého vývojového obdobia botaniky a subjektívne 

hadisko. Aby sa zabránilo nomenklatorickému chaosu, prijal sa zákon priority, t.z., e platné je to 

pomenovanie a opis druhu, ktoré bolo urobené prvýkrát (prvým autorom). Za názvom druhu sa preto 

uvádza aj skratka mena autora, ktorý druh op ísal napr. Ligustrum vulgare L. (L. = Linné). V súasnosti 

musí by opis nového taxónu dokumentovaný holotypom, t.j. konkrétnym jedincom – herbárovou 

dokumentáciou. 

Skutoné, ideálne alebo tzv. biologické druhy (evolucionisti, experimentatoristi) = reálne prírodné 

jednotky organizmov, tvorené vekým potom jedincov, ktoré sa môu kríi a od iných jednotiek 

organizmov sú izolované reproduknými b ariérami. 

Populácia = súbor všetkých štrukturálno-vývinových (pe, semeno, klíiaca, juvenilná, dospelá, 

odumierajúca, kvitnúca, sterilná, zakrpatená ako aj plne ivotaschopná rastlina) a genetický ch foriem 

(isté genetické línie, hybridy, mutanty at.). 

Mutaný proc es – p rvý evoluný faktor = náhle a neusmerované zmeny organizmov v ich tvare, 

vlastnostiach a reakcii na faktory prostredia. Mutácie triedime poda príiny: 

a) hmotnej na genómové, chromozómové a génové, 

b) asovej (poda zodpovedajúceho štádia individuálneho vývinu) na somatické a gametické, 

c) podnetu na spontánne a indukované. 

Populané vlny – druhý evoluný faktor = kolísanie potu individuí. Takýto výkyv preije obvykle 

len málo jedincov, o je spôsobené selekciou. Význam je v tom, e zriedkavé mutácie na okrajoch 

fyziologického a ekologického optima sa individualizujú v okrajových (stresových) podmienkach. 

Génovo typový druh preíva iba v optimálnych podmienkach (napr. sarane). 

Prírodný výber – tretí evoluný faktor = proces ktorý uruje pravdepodobnos, e urité indivíduum 

dosiahne reprodukný vývojový cyklus. Vý ber pôsobí p redovšetký m v rámci populácie. Výber 

vdy prijíma alebo odmieta uritú skupinu genotypov ako nositeov vlastností. 

3

Hyb ridizácia = kríenie medzi jedincami, ktoré patria bu k tomu istému druhu (vnútrodruhová 

hybridizácia) alebo k dvom pohlavne izolovaným druhom. Rastliny „kritické“, t.j. z hadiska klasifikácie 

ako zaraditené majú pôvod v medzidruhovom kríení. 

Introgresívna hybridizácia = ide o postupnú infiltráciu genetického materiálu jedného druhu do 

iného. Je to výsledok priameho a spätného kríenia, ím vzniká genetická modifikácia toho-ktorého 

druhu iným a to prostredníctvom hybridov. 

Hybridný index = rozdiel znakov (morfologických, genetických, at.) medzi kríiacimi sa druhmi 

a podiel znakov pôvodných jedincov v intermediárnom (hybridnom) jedincovi. 

Polyploidia = znásobenie potu chromozómov somatickou (telovou) alebo gametickou (pohlavnou) 

cestou. 

Somatická polyploidia = znásobenie normálneho (diploidného – dvojnásobného) potu chromozómov 

v embryonálnych (zárodoných) a meristematických (delivých) pletivách. 

Gametická polyploidia = vznik gamét s neredukovaným, somatickým, diploidným (dvojnásobným 

– 2n) potom chromozómov ako dôsledok porúch v reduknom delení. 

Autoploidia = znásobenie pôvodnej sady chromozómov, o sa dá oakáva pri rastlinách samoopelivých 

alebo pri narušení mitotického cyklu, ke sa namiesto dvoch buniek s normálnym (diploidným) 

potom chromozómov vytvorí jedna polyploidná. 

Antro ploidia je zriedkavejšia a pri vzniku druhov sa menej uplatuje. 

Aloploidia = zmnoenie potu chromozómov patriacich k rôznym genómom, ktoré sa pri kríení 

dostali do jedného organizmu. Auto- a aloploidia majú rôznu plodnos a produktivitu. Autoploidné 

organizmy tvoria normálne dvojice chromozómov (bivalenty) a tým aj ivotaschopné gaméty, resp. 

spó ry, aloploidné tvoria polyvalenty, ktoré sa asto nepravidelne rozdeujú, ím vzniká menší poet 

ivotaschopných gamét a spór. 

Polyploidia je viazaná na kríenie medzi druhmi alebo jednotkami nišími ako druh. astejšia je 

pri trvácich bylinách, menej astá je pri jednoroných a zriedkavá je pri drevinách. Na jdôleitejším 

úinkom polyploidie je genetická izolácia medzi polyploidom a jeho diploidným predkom. Polyploidy 

sa udrali a rozšírili, diploidy vyhynuli. Polyploidiou (di – 2×; tetra – 4×; hexa – 6×; okta – 8×; dekaploidia 

– 10×) sa zväšuje celá rastlina alebo jej asti (prieduchy, peové zrná a pod.) – typ organizmu 

gigas. Polyloidia sa všeobecne povauje za jeden z hlavných dôvodov tvorenia nových druhov (speciácie). 

Apomixia = reprodukcia vyšších rastlín bez oplodnenia ako dôsledok iastoného alebo úplného 

potlaenia pohlavného procesu. Jej najastejšou formou je aga mosp ermia. 

Vegetatívne rozmnoova nie = nový jedinec vzniká z materskej rastliny delením vegetatívnych 

astí ako napr. húz, podzemkov, poplazov, at. Takto vzniknuté geneticky identické skupiny jedincov 

sa nazývajú klony. Klony majú tie isté vlast nosti ako maters ké rastliny. 

2.8 Taxón a jeho realita 

Organizmy poznáme ako jedince. Na základe poznávania (morfologického, genetického, ekologického, 

at.) väšieho, i menšieho potu jedincov si tvoríme predstavu o populácii. Skutonosou je, 

e v rozhodujúcej väšine prípadov ani dve indivíduá nie sú úplne rovnaké. Všetky súbory organizmov 

rôzneho stupa (forma a trieda) sú preto abstrakciou. Abstrahujú sa všeobecné znaky charakteristické 

pre kategórie rôznej systematickej hodnoty. Charakteristika druhu a niších taxonomických 

jednotiek s a viac blíi i reálnemu jedincovi. ím vyššia kategória, tým je abstrakcia všeobecnejšia. 

JOHN STUART MILL v súvislosti s realitou taxónu, hlavne taxonomickej jednotky druh, tvrdí, e 

klasifikané jednotky nie je moné povaova za existujúcu realitu. Jednu klasifikáciu toti robí príroda 

a druhú my. Toho istého názoru bol aj DARW IN. Mnoho bádateov povauje za reálnu taxonomickú 

jednotku druh – to platí pre druhy, ktoré sú od príbuzných druhov diferencované zretenými hranicami. 

Pri druhoch, ktoré majú poddruhy, vzniká dilema, i máme za reálny taxón povaova druh alebo 

jeho nišie kategórie (poddruh, varieta, forma). Poda HUXLEYA (Haksli) predstave druhu ako prírodnej 

realite vyhovuje taká charakteristika taxónu, ktorá spa tieto poiadavky, má uritý areál, pravdepodobne 

jediný pôvod, uritú morfologickú jednotnos indivíduí, predpokladanú genetickú rozmanitos 

oproti príbuzným skupinám, ku ktorým chýbajú akékovek prechody. Ide teda o jednotku, ktorá je 

od najpríbuznejších jednotiek oddelená bariérami asovými, priestorovými, ekologickými, genetickými, 

at. 

4

4 ZÁKLADNÉ ROZDELENIE ORGANIZMOV 

5 

V súasnosti rozlišujeme dve základné úrovne organizácie ivota na zemi. 

4.1 Nebunkové formy ivota (vírusy, bakteriofágy) – majú len jeden typ nukleovej kyseliny – DNA 

(deoxyribonukleovú) alebo RNA (ribonukleovú). Tie sú nositemi genetickej informácie a predstavujú 

hlavnú zloku vírusu. 

Rozmnoujú sa replikáciou (zdvojením). Ide o identické zmnoenie molekúl DNA, ktorá sa uskutouje 

semikonzervatívnym spôsobom, ke nová bunka dostáva z dvojitej šp irály nukleovej kyseliny 

jednu starú a jednu novosyntetizovanú jednotku. Táto vlastnos charakterizuje vírusy skôr ako makromolekulárne 

astice ne ako ivé organizmy. 

4.2 Bunkové organizmy – majú morfologicky lenené bunky, ktoré obsahujú DNA aj RNA, protoplazmu 

a bunkovú s tenu, resp. iný bunkový obal. 

Rozmnoujú sa delením materských buniek. 

Dokáu tvori, transformova a akumulova energiu. 

a) Prokaryota (prvojadrové organizmy – baktérie, rickettsie, aktinomycéty, sinice, prvozelené 

riasy; predstavujú fylogeneticky prvý vývojový stupe). 

Nemajú zretene ohraniené jadro. V ich bunkách chýba jadrová membrána a jadierko, ako aj niektoré 

alšie špecializované bunkové štruktúry a neuskutouje sa mitotický spôsob delenia (nepriame 

bunkové delenie, pri ktorom sa chromozómy rozdelia na dve identické skupiny tak, e novovzniknuté 

bunky majú rovnaký poet chromozómov ako pôvodná bunka). 

b) Eukaryota (jadrové organizmy – ostatné rastliny a ivoíchy). 

Organizmy patriace do tejto skupiny majú hlavnú as DNA uloenú v chromozómoch, ktoré sa 

pri mitotickom (nepriamom) delení zdvojujú simultánne pozdnym delením. 

Chromozómy sú obklopené dvojitou membránou, s ktorou tvoria jadro (nucleus, eukaryon). 

Genetická rekombinácia – uskutouje sa prostredníctvom pohlavného procesu, ktorého výsledkom 

je spojenie dvoch jadier pochádzajúcich od dvoch rodiov. 

Meiotickým delením, v priebehu ktorého nastáva rekombinácia génov, vznikajú jadrá s poloviným 

(haploidným) potom chromozómov. 

Fúziou haploidných jadier (karyogamiou) vzniká jadro s dvojnásobným (diploidným) potom 

chromozómov. 

Bunka má morfologicky a funkne špecializované štruktúry ako plastidy, mitochondrie (hrudkovité 

alebo tyinkovité útvary v protoplazme), Golgiho aparát a endoplazmatické retikulum (sie- 

ovitá sústava v cytoplazme). 

Tylakoidy (fytosyntetické mem brány rastlín) sú uloené v osobitných organelách – chloroplastoch, 

obklopené sú dvojitou membránou, poprípade dvoma membránami endoplazmatického retikula 

(sieoviny). Mitochondrie aj chloroplasty obsahujú malé mnostvo DNA. 

Pyrenoid – osobitné bielkovinové teliesko, ktoré je súasou chloroplastu a hromadia sa v om zásobné 

látky. 

Leukoplasty – organely podobné chloroplastom, ale neobsahujú asimilané farbivo. Uskutouje 

sa v nich syntéza menších organických molekúl na väšie – ukladajú sa v nich zásob né látky. 

4.3 Klasická diferenciácia ivých organizmov 

a) ivoíšna ríša (Animalia) – nem ajú celulózovú b unkovú stenu ani chloroplasty. 

b) Rastlinná ríša (Plantae) – vykonávajú fotosyntézu, resp. chemosyntézu, bunky obsahujú celulózovú 

bunkovú blanu, tvoria diaspóry (útvary, prostredníctvom ktorých sa rozširujú). 

Do rastlinnej ríše sa zvyajne zaraujú aj huby, aj ke nemajú plastidy a teda nemajú schopnos 

fotosyntetizova. Majú vakuoly, bunkovú stenu zloenú z uhohydrátov alebo látok podobných chitínu 

(hubová celulóza) a tvoria výtrusy (spóry).

Rastlinnú ríšu rozleujeme na: 

a) Nišie rastliny (stielkaté – Thallobionta) – rastliny s málo diferencovanou s tavbou tela, nemajú 

vyvinuté základné štruktúry vyšších rastlín, akými sú napr. kore, stonka a listy. Telo s takouto jednoduchou 

stavbou sa volá stielka – thallus. 

b) Vyššie rastliny (cievnaté, telómové – Cormobionta, resp. Telomobionta) – rastliny s vysokodiferencovanou 

stavbou tela. Majú vyvinuté pravé cievne zväzky a ostatné štruktúry ako kore, stonku, 

listy, kvety a pod. 

Stretávame sa aj s triedením 

a) Rastliny výtrusné – Sporophyta 

b) Rastliny semenné – Spermatophyta 

1) Rastliny tajnosnubné – Cryptogamae (krytosemenné) 

2) Rastliny javnosnubné – Phanerogamae (nahosemenné) 

Všetky triedenia predpokladajú ostrú hranicu medzi skup inami, o však niekedy neplatí. Machorasty 

bývajú napr. priraované k vyšším rastlinám s uritými výhradami, pretoe obsahujú iba nepravé 

rastlinné orgány a cievne zväzky. 

5 SYSTÉM RASTLÍN 

Procaryotae (Prokaryota) 

Oddelenie: Archaebacteriophyta (archeobaktérie) 

– bunková stena je zloená z glukozamínov, proteínov alebo heteropolysacharidov; 

– bunková stena neobsahuje kyselinu muramovú a D-aminokyseliny; 

– primárna a sekundárna štruktú ra 16 S–r RNA má šp ecifické rysy, niektoré gény ob sahujú intróny; 

Oddelenie: Eubacteriophyta (pravé baktérie) 

– bunková stena je zloená z p eptidoglykó nov ob sahujúcich kyselinu muramovú a D-aminokyseliny; 

– gény obsahujú intró ny; 

– autotrofné (fotolitotrofné a chemolitotrofné); 

– heterotrofné (fotoorganotrofné a chemoorganotrofné); 

– schopnos fotosyntézy, resp. chemosyntézy majú fotolitotrofné (CO 2) a fotoorganotrofné (acetát, 

fumarát a iné jednoduché organické zlúeniny) baktérie; 

– schopnos oxidácie anorganických látok (napr. amónnych solí) voným kyslíkom majú chemolitotrofné 

b aktérie; 

– schopnos oxidácie organických látok za anaeróbnych alebo aeróbnych podmienok (napr. kvasný 

proces) majú chemoorganotrofné baktérie; 

Oddelenie: Cyanophyta (sinice) 

– autotrofné (fototrofné) eubaktérie s fotosyntézou; 

– majú chlorofyl „a“, donorom elektrónov je voda; 

– uvoujú kyslík; 

Eucaryotae (Eukaryota) 

– bunková stena je z celuló zy; 

– majú chloroplasty a mitochondrie; 

Výnimka: Skupina (okruh) Fungi (huby) 

– bunková stena obsahuje chitín; 

– majú mitochondrie, nem ajú chloroplasty; 

6

6 CHARAKTERISTIKA SYSTEMATICKÝCH JEDNOTIEK 

Thallobionta (nišie – s tielkaté rastliny) 

Nišie rastliny majú telo, ktoré nazývame stielka (thallus). Stielka býva jednobunková alebo viacbunková 

a nie je rozlíšená na pravé orgány vyšších rastlín – kore, os a listy. Pri typických predstaviteoch 

niších rastlín nie sú ešte vyvinuté archegóniá (samiie pohlavné orgány vyšších rastlín s 

charakteristickou stavbou). Ich rozmnoovacie orgány (spórangiá a gametangiá) nie sú chránené parafýzou 

(zvláštny obal sterilných buniek). 

Oddelenie: Bacteriophyta (baktérie) 

Baktérie sú malé, vemi jednoduché a v prírode najrozšírenejšie organizmy, ktoré sú morfologicky, 

fyziologicky a vývojovo rôznorodou skupinou. Prevane sú jednobunkové, len malá as je 

mnohobunková. ijú jednotlivo alebo v bunkových zdrueniach. 

Tvar: – guaté baktérie (najastejšie) sú koky (cocci – 0,5–2 m); 

– tyinkové a palikové sú baktérie a bacily (bacteria, bacilli – 2–10 m); 

– mierne rotekové sú vibriony (vibriones); 

– vývrtkovité sú spirily (spirilla); 

– vývrtkovité (závitové) s vekým mnostvom malých závitov sú spirochéty (spirochaetae); 

– vláknité sa podobajú podhubiu (mycéliu) húb, môu by nerozkonárené a rozkonárené; 

Tvar sa môe poas individuálneho vývinu a vplyvom prostredia meni. 

Zdruovanie baktérií: 

– zoogley – baktérie sú uloené v sp olonom slizovitom obale; 

– kolónie – dcérske bunky po rozdelení ostávajú spolu; 

a) diplokoky a diplobaktérie, resp. diplobacily – dva koky (guovité, resp. tyinkovité baktérie 

ostávajú pri sebe; 

b) streptokoky, streptobaktérie, streptobacily – koky, resp. tyinkovité baktérie tvoria dlhé retiazky; 

c) tetrakoky – rôzne typy baktérií tvoria štvorice; 

d) sarcíny (sarcinae) – guaté baktérie tvoria b alíkovité útvary; 

e) stafylokoky – guaté b aktérie tvoria strapcovité útva ry; 

f) pla zmódá – pohyb livé útvary; 

Rozmery: Mnohé sú na hranici viditenosti optického mikroskopu (Micrococcus – 0,15 m), 

vláknité sú a 50 m dlhé. Guaté baktérie majú priemer 0,5–2 m, tyinkové majú dku 2–10 a hrúbku 

0,7–2,5 m. 

Pohyb: Zabezpeujú ho biíky a brvy. Sú to vemi tenké, niekedy a 70 m dlhé ektoplazmatické 

útvary. Poda potu biíkov (flagellum) a bv (trichoma) sa rozoznávajú atrichické (bezbrvé), monotrichické 

(jednobiíkaté, resp. jednobrvé), amfitrichické (po jednom biíku na opaných póloch), lotritrofické 

(majú viac biíkov a bv na jednom alebo dvoch protiahlých miestach), peritrichické (majú 

biíky a brvy po celom tele). 

Rýchlos pohybu: rôzna, napr. Vibrio cholera s vekosou cca 2 m prekoná za jednu sekundu 

dvestokrát svoju dku. 

Organizácia (štruktúra) buniek: 

– jemná bunková blana, zloená z hemicelulózy a pektínových látok, ktoré asto napuiavajú a 

zoslizovatejú; 

– puzdro – vzniká zoslizovatením bunkovej blany (spojením puzdier susedných baktérií – zooglea); 

– vnútorný obsah bunky baktérií sa skladá z protoplazmy a metaplazmatických látok; 

– protoplazma sa delí na cytoplazmu a jadrovú hmotu; 

a) cytoplazma – zloitá koloidná sústava mikro- a makroštruktúr. Jej základom sú lipoproteíny. 

Spoiatku je opticky homogénna, asom sa v nej objavujú vakuoly. Na povrchu cytoplazmy 

sa nachádza polopriepustná (semipermeabilná) blanka, zloená z lipoproteínového komplexu z vekých 

molekúl. 

7

) jadrová hmota, resp. bunkové jadro (pozorova ho mono len po zafarbení) môe by v 

cytoplazme: 

– rozptýlená (difúzne jadro) – pri baktériách, ktoré sú na nišom vý vojovom stupni; 

– chromatínové zrnieka (nukleoidy) – baktérie, ktoré sú u na vyššom vývojovom stupni; 

– pevné jadro – vývinovo najvyššie baktérie. 

Jadrová hmota sa skladá z komplexu nukleoproteidov, a to z bielkovín a ribonukleovej kyseliny. 

Rozmnoovanie: môe by (najastejšie) nepohlavné, zriedkavejšie pohlavné. 

– nepohlavne sa rozmnoujú delením pohyblivými vírivými bunkami (a) a nepohyblivými výtrusmi 

(b). 

a) materská bunka sa jednoducho rozdelí na dve dcérske bunky, priom sa priehradka vytvorí 

vdy v tej istej rovine (diplokoky, streptokoky) alebo pravidelne v dvoch na seba kolmých rovinách 

(tetrakoky), alej nepravidelne v dvoch na seba kolmých rovinách (stafylokoky) alebo napokon v 

troch na seba kolmých rovinách (sarcíny). Pri tyinkových baktériách a spirilách sa priehradka utvorí 

vdy kolmo na pozdnu os. Obe dcérske bunky môu by rovnaké (izomorfné) alebo rôzne veké (heteromorfné). 

Rýchlos delenia je 20–60 minút. 

b) nepohyblivé výtrusy vznikajú rozpadom celých vláken priamo na výtrusy alebo v os obitných 

plodniciach. Mechanizmus delenia na spóry sa vysvetuje tak, e spóra sa tvorí z jedného postupne sa 

zväšujúceho „zrna“, príp. spojením niekokých zn alebo koncentráciou cytoplazmy na jednom konci 

bunky, resp. v jej strede. Na povrchu takto vzniknutej spó ry sa vylúi bunková blana. Blana materskej 

bunky zoslizovatie a neskôr sa rozpadne. Za nepriaznivých ivotných podmienok sa utvárajú endospóry 

a odpoívajúce výtrusy (artrospóry). Vydria celé tisícroia a preijú aj teplotu 130–200 °C. 

endospóra – vzniká zhustením protoplazmy vnútri bunky, ktorá sa potom obalí pevnou blanou. 

artrospóra – utvára sa jednoduchý m zhrubnutím b unkovej blany. 

Výiva: môe by autotrofná alebo (v prevanej miere) heterotrofná. 

– autotrofné baktérie sú fylogeneticky staršie; získavajú uhlík z CO 2 a to fotosyntézou alebo chemosynteticky 

(purpurové a zelené sírne baktérie). Vodík nezískavajú z H 2O, ale H 2S. Rozdeujeme ich 

na nitrifikané, vodíkové, metánové, elezité a bezfarebné sírne baktérie. Oxidujú pavok, kyselinu 

dusitú, elementárny alebo ústrojný vodík, metán, dvojmocný oxid eleza a sírovodík. 

– heterotrofné baktérie získavajú potrebný uhlík prevane z látok mtvych organizmov (saprofytické) 

v menšej miere sú cudzopasné (parazitické). Osobitné miesto majú nitrog énne baktérie. 

– saprofytické baktérie poda innosti rozdeujeme na kvasné (zymogénne), hnilobné (saprogénne), 

farbotvorné (chromogénne), teplotvorné (termogénne) a svetielkujúce (fotogénne). 

Najdôleitejšie sú: 

– kvasné baktérie: sú anaeróbne (nepotrebujú vzduch) a štiepia bezdusíkaté organické látky. 

Delia sa na alkoholové, mliene, maslové, octové a celulózové. Produktom kvasenia je alkohol 

alebo organické kyseliny (mliena, maslová, octová). 

– hnilobné baktérie – spôsobujú rozklad dusíkatých látok, najmä bielkovín. 

– nitrogénne baktérie – môu asimilova aj atmosférický molekulárny dusík. 

– parazitické baktérie – s potrebú vajú bielkoviny ivého organizmu, zapríiujú mnoho 

chorôb (patogénne baktérie). 

Systém baktérií: je umelý, lebo všetky snahy o vytvorenie fylogenetického systému boli neúspešné. 

Najastejšie sa lenia do tried: 

Trieda: Bacteridae – baktérie pravé 

Jednoduché nerozkonárené baktérie, najastejšie koky, tyinky, vlákna alebo špirály. Bunka má 

difúzne rozptýlenú jadrovú hmotu (chromatín). Niektoré majú biíky, iné sú bez nich. Guovité baktérie 

sa rozmnoujú delením na diplokoky, tetrakoky, strepto- a stafylokoky, poprípade kockovié zhluky 

(sarcíny). 

Rody: Micrococcus – rozšírený v pô de a vode (Micrococcus aureus). 

Nitrosococcus – oxiduje pavok na kyselinu dusinú (Bacilus nitrobacter, Rizobium legununosorum). 

Streptococcus – tvorí retiazky, je pôvodcom chorôb. 

8

Trieda: Myxobacteridae – slizovité baktérie 

Baktérie, ktorých bunky nemajú pevnú vonkajšiu blanu, ale ani biíky a pohybujú sa reaktívnym 

spôsobom, ktorý je vyvolaný procesom napúania slizu. Zúastujú sa na rozklade celuló zy (Sorangium, 

Polyngium, Hondromyces, Myxococcus). 

Trieda: Spirochaetidae – spirochéty 

Bezblanité baktérie špirálovitého tvaru. M ajú urité znaky prvokov. Nemajú však jadro, preto sa 

zaraujú medzi baktérie (Treponoma palidum, Borelia recurrentis – zvratný týfus). 

Trieda: Actinomycetidae – lúovité baktérie 

Jednobunkové baktérie, ktoré majú tvar rozkonárených vláken (mycélií), ím sa znane podobajú 

hubám. Mycéliá sú však tenšie ako pri hubách a nemajú zretené jadro, kým v mycéliu niších húb sa 

nachádza viacero jadier. Okrem toho aktinomycéty potrebujú alkalické a huby kyslé prostredie. Rozmnoujú 

sa fragmentáciou vláken alebo puaním, delením, príp. vytváraním výtrusov na vzdušnej 

asti mycélia (sporofóry), priom zostávajúca as mycélia je ponorená v substráte. Pri segmentácii s a 

celý sporofór rozdelí naraz priehradkami a všetky bunky sa premenia na spóry. 

Význam: mnohé z nich sú aerób ne pôdne baktérie, rozkladajúce organické látky (z toho pochádza 

aj charakteristická vôa pô dy). Získavajú sa z nich antib iotiká (streptomycín, aktinomycetín, aureomycín, 

streptotricín), enzýmy a vitamíny (B 12). Mnohé z nich sú parazitické. Streptomyces griseus, S. 

antibioticus. 

Mycobacterium tuberculosis – tuberkulóza. 

Mycobacterium leprae – lepra. 

Actinomyces bovis – aktinomykóza zvierat a loveka (opuchy a hnisavé procesy v ústnej dutine po 

utí klasov tráv a obilnín). 

Oddelenie: Cyanophyta (sinice) 

Bunky siníc sú modrozelené, zelenkasté, sivé, fialové a ervené, lebo v nich prevláda modrý 

fykocyán a ervený fykoeritrín nad zeleným chlorofylom „a“. Chlorofyl „b“ chýba. Fotosynteticky 

aktívny chlorofyl „a“ je uloený v diskovitých a guovitých telieskach – fykobilizómoch, ktoré sú 

prichytené na tylakoidoch, nachádzajúcich sa na okraji protoplazmy. Nie sú teda zabudované do chloroplastov 

ako pri eukaryotických organizmoch. Deoxyribonukleová kyselina je ako pri baktériách zabudovaná 

do strednej asti protoplastu (nukleoplazma – jadrový ekvivalent, prokaryon) a nie v jadre. 

Podobne ako baktérie, bunky siníc neobsahujú mitochondrie (hrudkovité, resp. tyinkovité útvary), 

Golgiho aparát (útvar v cytoplazme umiestnený pozd jadra) a endoplazmatické retikulum (vnútroplazmatickú 

sieovinu). 

Rezervný polysacharid je cyanofycín (sinicový škrob), ktorého zrná sú uloené spolu s tylakoidmi 

v chromatoplazme. 

Tvar jednobunkových alebo v kolóniách ijúcich siníc: guovitý, oválny, valcovitý, palikovitý, 

ojedinele vretenovitý. Jednobunkové sinice sú niekedy zoskupené do vláken, na rozdiel od tzv. pravých 

vláken však medzi nimi neexistuje nijaké fyziologické spojenie. 

Štruktúra: 

Protoplazma: – chromatoplazma – periférna plazma s tylakoidmi; 

– centroplazma – menej zafarbená ako chromatoplazma; 

– nukleoplazma – plazma so sústredenou DNA; 

Protoplast: viskózny, neprúdi; 

Ribozómy (iastoky, na ktorých sa syntetizujú bielkoviny – ribonukloproteínové astice): leia 

roztrúsené v protoplaste. 

Polyfosfátové zrnká: pravdepodobne slúia ako fosfátová rezerva. 

Plynové vakuoly (pseudovakuoly): sú naplnené plynom (podob ne ako pri baktériách) a nie tekutinou 

ako pri eukaryotických druhoch. 

9

Cyanofycínové zrnká: majú vysoký obsah aminokyselín a slúia zrejme ako rezervoár dusíka. Dusíkaté 

a fosfátové rezervy umoujú siniciam rozmnoova sa aj tam, kde boli nitráty a fosfáty od- 

erpané. 

Bunková stena: pri niektorých druhoch je obalená slizom, má štyri submikroskopické vrstvy, zlo- 

ená je z mureínu (chýba pri eukaryontoch). 

Heterocysty a aktinocysty (spóry, atrospóry): špeciálne bunky niektorých vláknitých siníc. 

Vznikajú premenou vegetatívnych buniek, majú sklovitý, zvyajne ltkastý a zelenkastý obsah, ktorý 

je bez rezervných cyanofycínových zrniek a plynových vakuol. Majú význam pri sporulácii a pri fixácii 

atmosferického NO 2. Po prekonaní nepriaznivého poasia vyklíia za vzniku nového vlákna. 

Rozmnoovanie: – nepohlavne delením buniek na dve asti alebo fragm entáciou stielky. 

– spó ry – endospóry, ex ospóry, na nocysty, akinet y a heterocysty. 

Pohyb: jednoduché sinice majú trhavý pohyb, vláknité plazivý a kzavý. 

Rozšírenie: sú všeobecne rozšírené, najastejšie v sladkých vodách, pô de, vlhkom dreve, ale aj v 

moriach a oceánoch. Obubujú teplotne extrémne stanovištia ako napr. horúce pramene a povrchové 

vrstvy snehu a adu. Sú dô leitou zlokou fytoplanktónu a bentosu. Pri premnoení vytvárajú vodný 

kvet (Oscillatoria, Microcystis). ervené more má farbu od druhov rodu Trichodesmium, ktoré tvoria 

zväzky do ervena zafarbených vláken. V istých vodách prerastajú pod povrch kameov, alej ijú na 

povrchu pôdy alebo v jej povrchovej vrstve. Niektoré sinice ijú v symbióze s inými rastlinami, najznámejšia 

je symbióza s hýfami húb – lišajníky. Pri iných rastlinách, napr. peeovka Blasia, vodná 

papra Azola, nahosemenné rastliny Cycas a Gunera sa sinice vyskytujú v medzibunkových priestoroch 

alebo v p ovrchových priehlbinách. ijú v symbióze s prvokami, hubkami, jeovkami a mäkkýšmi. 

Geologický vek a vývoj: popri farebných baktériách sú to najstaršie a najprimitívnejšie autotrofné 

organizmy. Ich absolútny vek je 3,4–3,7 miliardy rokov, známe sú z prekambria, fosílne i recentné 

stielky sú podobné, preto sa usudzuje, e ich vývoj sa ukonil v dávnych dobách. Tvoria slepú vývojovú 

líniu, ktorá sa udrala dodnes. 

Systematické lenenie: vzhadom na podobnos s baktériami ich niektorí autori zaraujú medzi 

Bacteriophyta ako triedu Cyanobacteria. Opísaných bolo okolo tritisíc druhov, ktoré boli zaradené do 

250 rodov. 

Trieda: Cyanophyceae 

Rad: Chroococeales (kokálne sinice) 

Jednobunkové sinice ijúce jednotlivo alebo v kolóniách obklopených slizom. Druhy rodu Microcystis 

(M. aeruginosa) sú benou súasou vodného kvetu. 

Rad: Oscilatoriales 

Majú nevetvené trichómy alebo vlákna v rozplývajúcich sa pošvách. Oscilatoria rubens, rastúca v 

riedkych nezlepených zhlukoch medzi riasami vytvára ervený vodný kvet. 

Rad: Nostococales 

Vláknité sinice so schopnosou fixova vzdušný dusík. Druhy rodu Nostoc sa vyskytujú na vlhkej 

pôde, v machu, na borke stromov. Ich kolónie sú jedlé. Anabacna flos-aquae je hojná v planktóne rybníkov 

ako zloka vodného kvetu. Produkuje toxíny. 

Oddelenie: Prochlorophyta 

Bunky nemajú (podobne ako sinice) morfologicky diferencované jadro ani plastidy, ale na rozdiel 

od nich obsahujú fykobilíny a prítomný je aj chlorofyl „b“, ktorý sa nachádza v zelených rastlinách a 

ervenookách. Objavenie prokaryotických buniek s chlorofylom „a“ a „b“ podporuje endosymbiotickú 

hypotézu, poda ktorej všetky chloroplasty pochádzajú z prokaryotických buniek. 

10

Trieda: Prochlorophyceae 

Rad: Prochlorales 

Prochloron didemmii – ije v mimobunkovej symbióze s morskými ascídiami v pobrenej zóne 

tropickej asti Tichého oceánu. Vytvára jednotlivé guovité bunky bez slizu. 

Prochlorothrix holandica – tvorí vlákna podobné ako pri rode Oscilatoria, ale s chlorofylom „b“. 

Skupina: Algae (riasy) 

Sú to vo vode, príp. vo vlhkom prostredí ijúce jednobunkové alebo mnohobunkové organizmy. 

Ich gaméty a spóry sa tvoria v jednobunkových orgánoch, ktoré sú bez obalu. Zygota sa nevyvíja v samiom 

pohlavnom orgáne na embryo. Pri vyšších riasach sú biíkaté iba samie gaméty. Plastidy majú 

väšinou pyrenoid, ktorý je centrom tvorby zásobnej látky – škrobu. 

Riasy sa zatrieujú do taxonomických jednotiek väšinou poda zafarbenia plastidov (ervené, 

zelené at.) alebo poda stupa organizácie stielky (biíkatá stielka – monádoidná, kapsálna, kokálna 

– nepohyblivá, vláknitá – trichálna at.). Bunky sú väšinou jadnojadrové, len riasy so sifonálnymi 

alebo sifonokladálnymi stielkami majú mnohojadrové bunky. 

Riasy sú dô leitým producentom organickej hmoty a kyslíka. Vo forme morského fytoplanktónu 

pokrývajúceho a 70 % zemského povrchu produkujú rovnaké mnostvo b iomasy ako suchozemské 

rastliny. Významné postavenie majú v trofickom reazci morí ako primárni producenti. Vyuívajú sa 

aj hospodársky v textilnom priemysle, krmovinárstve, kulinárstve a pod. 

Nepredstavujú jednotnú fylogenetickú skupinu. Jednotlivé oddelenia sa však pravdepodobne vyvíjali 

súbene. Aj ke ich vývoj trval ovea dlhšie ako pri cievnatých rastlinách, zostali na jednoduchom 

stupni organizácie tela. Všeobecne sa predpokladá, e machorasty a všetky vyššie rastliny majú 

pôvod v zelených riasach. 

Oddelenie: Rhodophyta – ervené riasy 

Hlavné znaky: 

Najjednoduchšie ervené riasy sú mikroskopické, jednobunkové alebo málobunkové, vláknité, 

nerozkonárené alebo rozkonárené, listové a lupeovité. Vyspelejšia forma stielok je pletivová, morfologicky 

aj funkne diferencovaná. Makroskopická stielka má nielen pletivá, ale je aj funkne diferencovaná 

na rizoidy (pakorienky), kauloidy (pabyku) a fyloidy (palístky). Hlavné stredové vlákna kauloidu 

sa obklopujú obvodovými kôrovými vláknami. Stielky sú najastejšie ervenej a ervenopurpurovej 

farby. 

Bunková stena je asto hrubá, skladá sa z fib rilárnej a amorfnej asti. Fibrilárna as sa skladá z 

celulózy alebo xylánu a bunke dodáva pevnos. Amorfná as je tvorená slizom, ktorý je pravdepodobne 

produktom Golgiho aparátu. 

Chloroplasty obsahujú ervené (fykoeritrín), modré (fykocyanín) a zelené (chlorofyl „b“) farbivá, 

sú obklopené chloroplastovými membránami. Tylakoidy (fotosyntetické membrány) sú jednotlivé, 

netvoria snopce, rozloené sú po celom chloroplaste. Na chloroplastoch je uloený aj zásobný polysacharid 

– fluoridový škrob. Systém vakov (cisterien) endoplazmatického retikula sa nevytvára. 

Rozmnoovanie: 

– fragmentáciou – vegetatívne rozmnoovanie; 

– oogamiou – pohlavné rozmnoovanie zvláštneho typu, ktoré prebieha nasledovne: 

a) v samom pohlavnom orgáne spermatangiu (anterídiu) sa utvorí iba jedna bezbiíkatá 

androgaméta (spermácium), ktorá nemá bunkovú stenu. 

b) samií orgán (karpogón) má na vrcholovom konci dlhý výrastok – trichogín. 

c) uvonené androgaméty (spermáciá) sa pasívne vo vodnom prostredí dostávajú ku karpogónu, 

zachytávajú sa na trichogíne, jadro jedného spermácia vnikne do karpogónu a splynie s jeho jadrom. 

Vznikne zygota. 

d) zygota sa bu priamo redukne delí na spóry (karpospóry) alebo z nej vyrastie malá rastlinka 

(karposporofyt), na ktorej sa tvoria karpospóry. Ke sa zygota rozdelí redukne, karpospóry sú 

haploidné (n), pri nereduknom delení je karposporofyt, karpospóry a stielka, ktorá vyklíi z karpospóru 

diploidná a a na nej sa tvoria haploidné spóry, z ktorých vyrastie gametofyt. Takéto striedanie 

11

haploidnej a diploidnej generácie (rodozmena) gametofytu a na om rastúceho karposporofytu je charakteristické 

pre ervené riasy (obr.). 

Rozšírenie: 

Väšinou rastiú v litorálnej a sub litorálnej zóne morí, niektoré sú prichytené na ulitách mäkkýšov 

a na rastlinách. Nevyskytujú sa v planktóne. Dokáu vyui nepatrné mnostvo svetla, ktoré u hnedým 

a zeleným riasam nestaí. Nachádzajú sa aj v hbke 100–180 m. Sladkovodné sa vyskytujú v istých 

vodách, prameniskách, horských potokoch a istých stojatých vodách. 

Vyuívajú sa ako potravina a na lekárske úely. Zo stielok rodov Gelidium a Gracilaria sa získava 

agar, ktorý sa vyuíva pri vý robe pudingov, elatín, ovocných rôsolov a taktie pri konzervovaní rýb, 

resp. ako ivné médium v mikrobiológii. 

Systém: 

Trieda: Rhodophyceae 

Podtrieda: Bangiophycidae (Bangia fuscopurpurea) 

Podtrieda: Florideophycidae (Batrachospermum moniliforme – abie semä) 

Oddelenie: Heterokontophyta – rôznobiíkaté riasy 

Patria sem riasy, ktorých biíkaté bunky sú heterokontné, t.j. pohybujú sa jedným dlhým pleuronematickým 

(plávajúcim) biíkom a jedným kratším, zvyajne dozadu ohnutým biíkom. Chloroplasty 

obsahujú chlorofyl „a“ a „ c“ a rozliné karotenoidy. Heterokontophyta je prirodzená skupina rias so 

zloitou ultraštruktúrou buniek. 

Trieda: Chrysophyceae – ltohnedé riasy 

Chloroplasty sú zlatolté a hnedé, lebo chlorofyly „a“ a „c“ sú zastreté farbivom fukoxantínom. 

Zásobnou látkou je p olysacharid chryzolaminarín. Bunka obsahuje jednu alebo dve pulzujúce vakuoly, 

ktoré majú osmoregulanú funkciu, t.j. odstraujú nadbytonú vodu aj látky, ím zabraujú prasknutiu 

bunky. Vnútri protoplastu sa môu tvori cysty s kremitou stenou. Niektoré druhy majú bunky pokryté 

kremitými šupinami. Bunky obsahujú Golgiho aparát (charakteristický pre eukaryotické organizmy), v 

ktorom sa tvoria stavebné látky pre bunkovú stenu, sliz, kremité šupiny at. 

Väšina druhov predstavuje jednobunkové alebo kolóniové biíkovce, iba niekoko zástupcov má 

jednoduchú viacbunkovú stavbu. 

Pohybujú sa dop redu (zriedkavejšie dozadu) skrutkovitým alebo vlnovitý m pohybom dlhšieho bi- 

íka, kratší je pasívny. Rozmnoujú sa delením, príp. pohlavne kopuláciou izogamét. ijú spravidla v 

sladkých vodách, iba niektoré ijú v mori. Najastejšie ich nájdeme v planktóne a litorále stojatých a 

teúcich vôd, v malých kaluiach, jazierkach, v rašelinových vodách, väšinou poas chladnejších 

roných období. 

Systém: Je to samostatná vývojová skupina, nemono ju odvodi od iadnej inej skupiny. Najväšími 

skupinami sú: 

Rad: Chrysomonadales (biíkaté ltohnedé riasy – chryzomonády) – Ochromonas fragilis. 

Rad: Rhizochrysidales (amébovité ltohnedé riasy) – Rhizochrysis scherffeli. 

Rad: Chrysocapsales (hemimonádové ltohnedé riasy). 

Rad: Chrysosphaerales (bunkové ltohnedé riasy) – Chrysosphera paludosa. 

Rad: Phaeothamiales (vláknité ltohnedé riasy). 

Trieda: Xanthophyceae (ltozelené riasy) 

Chloroplasty sú zelené a ltozelené, niekedy ltohnedé, Chlorofyl „a“ a „c“ je prekrytý prídavnými 

karotenoidmi. Vyskytuje sa -karotén a xantofyly. Zásobná látka je chryzolaminarín. Bunková 

stena sa skladá zväša z celulózových mikrofibríl, asto je impregnovaná oxidom kremiitým. 

12

ltozelené riasy sú mikroskopické, ojedinele makroskopické, zväša sladkovodné, pasívne sa 

vznášajúce vo vode alebo prichytené na rozlinom podklade. Monádovité a amébovité riasy majú periplast, 

ostatné typy stielok (stupe monádoidný – biíkovcový, rizopodiálny – koreonocový, kokálny 

– bunkový, trichálny – vláknitý , sifonálny – rúrkovitý , sifonokladálny – zloité stielky) majú bunky 

obalené bunkovou stenou. 

Rozmnoovanie: bunky bez bunkovej steny sa delia na dve asti. Bunky so stenou sa rozmnoujú 

zoosp órami, auxospórami a aplanospórami. Bunky vláknitých rias sa delia na dve asti. Pohlavné rozmnoovanie 

sa uskutouje iba pri rode Vaucharia a to oogamiou. 

Rozšírenie: u nás sa najastejšie vyskytujú v litoráli studených plytkých vôd koncom zimy a na 

jar, ojedinele v planktóne oligotrofných jazier a riek, prípadne aj v eutrofných vodách. Mnohé druhy 

ijú v pôde alebo na jej povrchu. V planktóne morí a v brakických vodách sú zriedkavé. 

Rad: Heterochloridales (biíkaté ltozelené riasy) – Heterochloris mutabilis. 

Rad: Rhizochloridales (amébovité ltozelené riasy) – Rhizochloris stigmatica. 

Rad: Heterogloeales (hemimonádové ltozelené riasy). 

Rad: Mischococcales (bunkové ltozelené riasy). 

Rad: Heterotrichales (vláknité ltozelené riasy). 

Rad: Botridiales (rúrkovité ltozelené riasy) – Botridium granulatum. 

Trieda: Bacillariophyceae (rozs ievky) 

Chloroplasty sú hnedé, olivovohnedé a hnedolté. Chlorofyl je prekrytý hnedým farbivom fukoxantínom. 

Zásobné látky – polysacharid chryzolaminarín, olejové kvapky a polyfosfáty. 

Bunka – má vdy bunkovú stenu, pektínová vrstva je inkrustovaná hydratovaným amorfným oxidom 

kremiitým. Nazýva sa schránka. 

Schránka sa skladá z dvoch tvarovo rovnakých astí – misiek, z ktorých väšia – epitéka prekrýva 

menšiu – hypotéku ako veko škatule. Poda tvaru a usporiadania misiek rozdeujeme rozsievky na: 

1) lúovité (centrálne) – misky s ú usporia dané symetricky poda stredového bodu. Ako vzor môe 

slúi Petriho miska. 

2) perovité (penátne) – majú misky predené jedným smerom. Väšinou sú symetrické poda 

troch rovín súmernosti. Niektoré majú na dnách schránok (valva) v pozdnej osi štrbinu (raphe), cez 

ktorú prúdi protoplazma a tak sa uskutouje pohyb rozsievok. 

Apikálny smer – smer predenia bunky pri penátnych rozsievkach, udáva dku. 

Transapikálny smer – smer kolmý na apikálnu os a na os spájajúcu stredy misiek. 

Valválny pohad (rovina) – pohad na bunku zhora. 

Pleurálny pohad (rovina) – pohad na bunku zboku. 

Rozmnoovanie – delením na dve, vdy vo valválnej rovine. Proces prebieha nasledovne: 

a) pred delením sa obsah buniek zväšuje. 

b) epitéka a hypotéka sa od seb a odtláajú bez obnaenia protoplastu. 

c) v štádiu oddelenia misiek nastáva mitóza – delenie protoplastu. 

d) po delení protoplastu si dcérska bunka s epitékou utvorí hypotéku a opane (obr. od Záhoru). 

Kadej dcérskej bunke dorastá vdy vnútorná, teda menšia schránka, o po sérii delení vedie k znanému 

zniovaniu vekostí dcérskych buniek. Ak bunka dosiahne uritú minimálnu vekos, tvoria sa 

auxospóry, prostredníctvom ktorých sa v populácii obnovuje pôvodná vekos. Tvorba auxospór je 

spôsob pohlavného rozmnoovania. Niektoré centrické rozsievky sa rozmnoujú aj oogamiou, t.j. 

splynutím samej a samiej bunky za vzniku zygoty, ktorá sa mení na auxospóru. 

Rozšírenie – patria medzi najhojnejšie a najrozšírenejšie riasy. Najastejšie sú v stojatých a teúcich 

vodách, kde tvoria podstatnú as fytoplanktónu a fytobentosu. V planktóne sa vyskytujú najmä 

centrálne rozsievky. V planktóne morí sa v znanej miere podieajú na tvorbe kyslíka a organickej 

biomasy. Celá výiva v mori závisí priamo alebo nepriamo od fytoplanktónu. U nás sa vyskytujú v 

rozliných typoch sladkovodných biotopov predovšetkým v jarnom a jesennom období. 

Geologický význam – ich schránky sa vyskytujú v druhohorných a najmä v treohorný ch sedimentoch. 

Vytvorili mohutné usadeniny – rozsievkovité zeminy (diatomity). 

Systém – delia sa na asi 6000 druhov, ich systematické lenenie sa zakladá na štruktúre misiek. 

Predstavujú vyhranenú skupinu, ktorá vývojovo ustrnula na jednobunkovosti. Za vývojovo staršie sa 

povaujú lúovité druhy a druhy bez raphe. 

13

14 

Rad: Coscinodiscales (lúovité – centrálne rozsievky) – Stephanodiscus astrea. 

Rad: Naviculales (perovité, penátne) – Navicula radiosa. 

Trieda: Phaeophyceae (hnedé riasy – chaluhy) 

Chloroplasty hnedých rias obsahujú hnedé farbivo fukoxantín, alej chlorofyl „a“ , „c“, -karotén 

a xantofyly. Štruktúra chloroplastu je podobná ako pri ostatných triedach. 

Zásobné látky: chryzolaminarín (laminarín) – nachádza sa v osobitných vakuolách, alkoholický 

cukor (manitol) a tukové látky. Mnohé obsahujú jód. 

Bunková stena je dvojvrstvová, zloená z pevnej – vláknitej a slizovitej – amorfnej asti. Pevná 

as je plsovitá, obsahuje celulózu a nerozpustné algínové kyseliny. Slizovitá as sa skladá z algínových 

kyselín rozpustných vo vode a z fukoidanu (polymér monosacharidu fruktózy). Zvápenatené 

stielky sú zriedkavé. 

Chloroplasty sú sústredené v povrchovej kôrovej asti (p eriplaste). Kôra má asimilanú a kryciu 

funkciu, vnútorné pletivo plní podpornú a zásob nú funkciu. Niektoré hnedé riasy majú vodivé pletivo 

zloené z rúrkovitých buniek s prederavenými prienymi stenami pripomínajúce sitkovice v lyku vyšších 

rastlín. 

Stielka je vdy vláknitá alebo pletivová, biíkatý a kokálny organizaný stupe nie je známy. Najdokonalejšie 

sú pletivové stielky (stictoblasty) zloené z rizoidov, z valcovitého alebo plochého kauloidu 

a rozmanito utváraných fyloidov. 

Rozmnoovanie: 

– bunky hnedých rias sa rozmnoujú delením na dve asti. 

– stielka sa rozmnouje vegetatívne fragmentáciou, nepohlavne spórami a pohlavne izogamiou, 

anizogamiou a oogamiou. Charakteristické je striedanie haploidného gametofytu a diploidného sporofytu. 

Niektoré majú obe generácie morfologicky rovnaké (izomerická rodozmena), iné tvarovo odlišné 

(heteromorfná rodozmena). 

Rozšírenie: ijú v slaných vodách, výnimkou je pä rodov ijúcich v biotopoch sladkých vôd (v 

prameniskách a vo väších riekach – Lithoderma fluviatila tvorí husté p lsovité povlaky na kameoch, 

balvanoch a ulitách slimákov). Podobne ako ervené, aj hnedé riasy rastú prevane prichytené o podklad 

v litorálnej a sublitorálnej zóne morí, len málo druhov ije vone (pelagicky). Zostupujú do hbky 

cca 50 m. Proti vyschnutiu ich pri odlive chráni hrubá slizová vrstva. Najrozšírenejšie sú v chladných 

vodách. Medzi karibskou oblasou a Azorskými ostrovmi (Atlantikum) sa nachádzajú obrovské porasty 

vone sa vznášajúcich hnedých rias rodu Sargassum. Toto Sargasové more objavil u Kolumbus. 

Je to jediné miesto, kde sa vo vonej prírode rozmnoujú úhory. 

Vyuitie: hnojivo, palivo, výroba sódy, potašu a jódu. V Škandinávii ich pri odlive spásali ovce, v 

íne a Japonsku sa z nich robia jedlá a prísady do polievok. Pouívajú sa pri výrobe farieb, stavebného 

materiálu, gleja, papiera, v petrochémii, fotografickom a textilnom priemysle (impregnácia lán). 

História: fosílie sa nezachovali (rý chlo sa rozkladajú), známe sú iba odtlaky ich stielok. Najstaršie 

sú z prvohôr, najhojnejšie boli v treohorách. 

Systém: napriek tvarovej variabilite predstavujú jeden organizaný stupe viacbunkovej vláknitej 

a pletivovej stielky. Trieda má cca 250 rodov a 2000 druhov rozdelených do 12 radov. Rady sa zoskupujú 

do skupín poda striedania generácií. 

1. skupina: Isogeneratae – izomerická rodozmena. ivotný cyklus sa skladá z dvoch striedajúcich 

sa generácií s rovnakou morfologickou štruktúrou. Gam etofyt a s porofyt sa tvarovo neodlišujú . Patria 

sem najjednoduchšie, iba niekoko cm veké vláknité alebo listovité stielkaté riasy (Cutleria multifida, 

Padina pavonia). 

2. skupina: Heterogeneratae – heteromorfná rodozmena. ivotný cyklus sa skladá z dvoch generácií, 

ktoré majú rozliný tvar aj vekos (Macrocystis pyrifera, Laminaria sacharina). 

3. skupina: Cyclosporae – osobitná forma striedania generácií. Stielka je diploidný sporofyt, na 

ktorom sa tvoria haploidné spóry, schopné priamo kopulova ako ga méty. 

Oddelenie: Haptophyta 

Patria sem riasy, ktoré okrem dvoch biíkov majú aj haptonému. 

Haptonéma = kratší alebo dlhší, vláknitý, asto stiahnutený prívesok, ktorý nemá pohyblivú funkciu 

a nachádza sa medzi dvoma biíkmi kadej bunky. Haptonéma sa submikroskopickou stavbou vý-

azne odlišuje od biíkov. Má 6–7 kaskádovito usporiadaných tubalov. Biíky majú štruktúru zloenú 

z dvoch centrálnych a 9 periférnych tubalov (Záhor, str. 66). 

Bunky sú pokryté celulózovými šupinami s pavuinovito rozloenými celulózovými mikrofibrilami. 

Bunky sladkovodných druhov obsahujú 1– 2 pulzujúce vakuoly. 

Chloroplasty sú lté a hnedé, chlorofyl „a“ a „c“ je prekrytý fukoxantínom, diadinoxantínom a 

diatoxantínom, chlorofyl „b“ chýba. 

Zásobná látka: chryzolaminarín. 

Rozmnoovanie: pozdnym delením. 

Rozšírenie: vyskytujú sa zriedkavo. 

Oddelenie: Eustigmatophyta 

Do tohto oddelenia sa zaraujú druhy, ktorých zoospóry majú spravidla iba jeden biík (obr.) a 

ich stigma je uloená mimo chloroplastu. 

Biík je dlhý, smerový a má dva rady biíkových bv. 

Chloroplasty majú dvojitú chloroplastovú membránu, obalenú záhybom endoplazmatického 

retikula. Sú ltozelené a zelené, majú chlorofyl „a“ a „c“, prídavné farbivá sú -karotén, violaxatín a 

vancherioxatín. 

Trieda: Eustigmatophyceae 

Trieda nie je zatia rozdelená na nišie kategórie a obsahuje asi 10 druhov. (Polyedriella helvetica, 

Elipsoidion acuminatum, Pleurochloris magna). 

Oddelenie: Cryptophyta (kryptomonády) 

Kryptomonády sú jednobunkové pohyblivé biíkovce s charakteristickou dorziventrálnou (predozadnou) 

stavbou tela (obr.). 

Biíky sú dva, rôzne dlhé, smerové, resp. jeden je smerový a druhý vlený. Dlhší biík má dva 

rady vláskov, kratší biík iba jeden (mastigoném). 

Bunky sú na dorzálnej (chrbtovej) strane vyklenuté, na ventrálnej (brušnej) strane vyduté, na vrchole 

(apexe) sú zošikmené priehlbinou. 

Chloroplasty sú obalené záhybom endoplazmatického retikula, sú hnedé a ltohnedé, olivovozelené, 

hnedoervené a ervenkasté, príp. modrozelené. 

Chlorofyly „a“ a „c“ sú spravidla zastreté prídavnými farb ivami, - a -karoténom a xantofylmi. 

Rozmnoujú sa delením na dve asti, pohlavné rozmnoovanie nebolo pozorované. 

Trieda: Cryptophyceae 

Rad: Cryptomonadales 

Kryptomonády majú cca 21 radov so 120 druhmi (Cryptomonas curvata, Rhodomonas pusilla, 

Chromomonas nordstedtii). 

Oddelenie: Dinophyta (panciernat ky) 

Panciernatky sú jednobunkové vone ijúce biíkovce. 

Biíky sú dva, nerovnako dlhé, vyrastajú spravidla na ventrálnej strane, na prienom biíku sú 

vlásky v jednom rade, na pozdnom v dvoch radoch. 

Bunky sú dorziventrálne, pohyblivé bunky majú prienu a pozdnu ryhu, pokryté sú periplastom 

alebo celulózovou bunkovou stenou. 

Chloroplasty majú trojitú membránu, sú zväša hnedé, chlorofyl je prekrytý hnedými a ltými farbivami. 

Zásobnou látkou je škrob. Ukladá sa v tvare zrniek mimo chloroplastu. 

Jadro je interfázové, obsahuje vemi kontrahované chromozómy. Tento typ jadra sa nazýva dinokaryon. 

Delenie: pozdne na dve asti. 

15

Panciernatky sú prevane planktónové riasy slaných a brakických vôd a litorálnej asti vodných 

nádrí. Ich nadmerné rozmnoenie zapríiuje hromadné hynutie rýb. Ustrice z takéhoto prostredia sú 

dokonca smrtene jedovaté. 

Panciernatiek je asi 1000 druhov. Do podtried (troch) sú zaraované poda morfologických znakov 

buniek. Triedy tvoria samostatné vývojové línie. V sladkých vodách ije napr. Gymnodinum fuscum, 

v slaných vodách Nosticula mirabilis. 

Oddelenie: Euglenophyta (ervenooká, euglény) 

Do tohto oddelenia patria jednobunkové biíkovce, ijúce v sladkých a brakických vodách, zriedka 

aj v mori. Niektoré druhy ijú aj v rašeliniskách a elezitých vodách. V istých vodách s a spravidla 

nevyskytujú. 

Biíky sú umiestnené na apikálnom konci na dne faškovitého útvaru (ampuly), ktorý je charakteristický 

len pre tieto riasy. Na pohyb slúi dlhší biík. Je iba taký dlhý ako ampula. 

Bunky sú skrutkovito skrútené (torzné), niekedy nesúmerné. 

Chloroplasty obsahujú chlorofyl „a“ a „b“, „ c“ chýba. Nie sú prekryté inými farbivami. 

Rezervnou látkou je polysacharid paramylón v tvare zrniek alebo prstenca. 

Rozmnoovanie sa uskutouje pozdnym delením buniek na dve asti, pohlavné rozmnoovanie 

sa nezistilo. 

Nepriaznivé obdobia prekávajú v slizovitých kolóniách alebo cystách. 

Výiva: Druhy s chloroplastmi sa ivia autotrofne, bezfarebné sa ivia heterotrofne a to bu organickými 

látkami nachádzajúcimi sa vo forme roztokov (saprotrofné, osmotrofné), pohlcovaním ivých 

organizmov (rias, baktérií – fagotrofné, prvokov – zootrofné) alebo paraziticky v tráviacich sústavách 

ivoíchov. 

Trieda: Euglenophyceae 

16 

Trieda má dva rady a asi 1000 druhov. 

Rad: Euglenales 

Aktívne pohyblivé organizmy ako Euglena polymorpha, E. viridis, Trachelomonas volvocina. 

Rad: Colaciales 

Do radu patrí druh Colocium cyclopicola, ktorého vegetatívne bunky bývajú prichytené na vodných 

kôrovcoch a vírnikoch. 

Oddelenie: Chlorophyta (zelené riasy) 

Zelené riasy sú druhovo, morfologicky, cytologicky a geneticky najzloitejšou skupinou rias. Sú 

to jednobunkové a mnohobunkové organizmy, z ktorých sa fylogeneticky vyvinuli zloitejšie nišie a 

vyššie rastliny. 

Biíkaté bunky sú spravidla bilaterálne súmerné a majú dva alebo štyri rovnaké biíky. 

Chloroplast je obalený dvojitou chloroplastovou membránou, podobne ako pri ervených riasach a 

cievnatých rastlinách (Bryophyta, Tracheophyta). Chloroplasty nie sú spojené s jadrom prostredníctvom 

endoplazmatického retikula. Chlorofyly („a“ a „b“) nie sú zastreté inými farbivami. 

Zásobná látka – škrob sa vyskytuje vdy v tvare zrniek uloených v chlorop lastoch, resp. na pyrenoide. 

Bunková stena je chemicky (predovšetkým prítomnosou celulózy) podobná výšším rastlinám. 

Trieda: Prasinophyceae 

Do tejto triedy patria zelené biíkaté riasy, ktorých bunky majú na povrchu periplastu a biíkov 

celulóz ové šupiny.

Biíky sú štyri (rovnako dlhé), pri niektorých druhoch iba 1 – 2, pokryté sú jemnými vláskami a 

šupinami. 

Diferenciálny znak op roti Chlorophyceae je prítomnos celulózových šupiniek na povrchu buniek 

a biíkov (syntetizujú sa v Golgiho aparáte). 

Trieda: Chlorophyceae (vlastné zelené riasy) 

Je to umelo vytvorená taxonomická skupina, do ktorej sa zaraujú riasy odlišné ultraštruktúrou, 

biochemicky a ivotným cyklom. Rozšírené sú prevane v sladkovodných hydrobiotopoch a pôdach. 

Trieda má asi 500 rodov a 7000 druhov zaradených do šiestich radov. 

Diferenciálne znaky: na rozdiel od Phrasinophyceae nemajú celulózové šupiny, od Conjugathophyceae 

sa líšia absenciou jemných vláskov na biíkoch, od Charophyceae osob itnou stavbou s tielky. 

Chlorofyl nie je prekrytý prídavnými farbivami, okrem chlorofylu „a“ a „b“ a -karoténu sú prítomné 

xantofyly. 

Bunka má (podobne ako pri ervených a hnedých riasach) vnútornú bunkovú stenu vláknitú a 

vonkajš iu amorfnú. Vláknitá vrstva dodáva bunke pevnos, amorfná (slizovitá) odolnos voi vonkajším 

vplyvom. 

Nepohlavné rozmnoovanie sa deje prostredníctvom zoospór, hemizoospór, auxospór a delením 

bunky na dve asti. 

Vegetatívne rozmnoovanie sa uskutouje rozpadom stielky. 

Pohlavné rozmnoovanie prebieha pomocou izogamét, niekedy oogamiou a anizogamiou. Izomorfná 

a heteromorfná rodozmena je významným znakom, ktorý spoíva v striedaní diploidnej a haploidnej 

generácie. 

Nepriaznivé podmienky prekonávajú prostredníctvom tvorenia akinet s hrubou stenou, ktorá je 

niekedy spevnená oxidom eleza alebo mangánu. 

Rad: Volvocales (biíkaté zelené rias y) 

V morskej vode sú zriedkavé, majú dva biíky, makroskopický je iba rod Volvox. Chlamydomonas 

vaginalis spôsobuje ochorenie udí. Vemi rozšírený je aj rod Volvox (Volvox ayrens). 

Rad: Chlorococales 

Do tohto radu patria zelené riasy s kokálnou organizáciou buniek, bunky vo vegetatívnom stave 

nemajú pulzujúcu vakuolu, biíky, ani stigmu. Tvoria kolónie alebo cenóbiá (Pediastrum boryanum, 

Hydrodiction reticulatum, Scenedesmus quadricaude). 

Rad: Ulotrichales (vláknité zelené riasy) 

Druhy tohto rodu sú mnohobunkové, vláknité alebo pletivové makroskopické zelené riasy. Listovú 

stielku má v mori rastúci jedlý druh Ulva lactuca (morský šalát). Druhy rodu Raphidonema spôsobujú 

zafarbenie snehu do zelena. Viaceré rody ijú v symbióze s hubami (Stichococus, Trentepolia, 

Phytocepeltis at.). 

Rad: Siphonocladales 

Stielka je zloená z nerozkonáreného alebo rozkonáreného vlákna, zvyajne je rizoidom prichytená 

na podklad. V našich vodách je hojný rod Cladophora – abí vlas (Cladophora glomerata). 

Trieda: Conjugatophyceae (spájavky) 

Jednobunkové, kolóniové alebo vláknité zelené riasy, rozšírené v sladkých vodách, ojedinele v 

brakických alebo morskej vode. Trieda má 50 radov s 4– 6000 druhmi. 

Konjugácia je zvláštny spôsob pohlavného rozmnoovania spájaním. Spájanie sa uskutouje 

bu vytvorením kanálikov medzi dvoma bunkami vláken nachádzajúcich sa veda seba alebo tým, e 

protoplasty amébovito vystúpia z rozpoltených membrán. Bunky vláken sa v dobe spájania stávajú 

17

gametangiami a ich protoplasty gamétami. Na stavbe gaméty sa zúastuje celý protop last bunky. 

Zygota sa obklopí pevnou vrstevnatou blanou, nepriaznivé obdobie prekonáva ako zygospóra. 

Rad: Zygnematales (jarmovky) 

Majú valcovité bunky spojené do nerozkonáreného, niekedy ahko rozpadavého vlákna. Hviezdicovité 

chloroplasty majú druhy rodu Zygnema, skrutkovité má rod Spirogyra, v tvare plochej doštiky 

rod Mongeotia. 

Rad: Mesotaeniales 

Sú to jednobunkové riasy, vyskytujúce sa jednotlivo alebo v slizových kolóniách. Ich bunky sú 

oválne, vretenovité alebo valcovité. Doštikovité chloroplasty má Mesotaenium endlicherianum, 

hviezdicovité Netrium digitus. 

Rad: Desmidiales (desmídie) 

Jednobunkové riasy, niekedy uloené v slizovitých kolóniách alebo v jednoradový ch vláknitých 

útvaroch. ijú v bentose, litoráli stojatých vôd, v planktóne, sú súasou fytoedafónu, v rašelinových 

vodách a pod. (Gonatozygon, Penium at.) 

Trieda: Charophyceae (chary) 

Sú to vysokoorganizované zelené riasy s mnohobunkovou diferencovanou s tielkou. Predstavujú 

najvyšší vývojový stupe zelených rias. Známe sú zo silúru. 

Stielka je diferencovaná na pakorienky (rizoidy), pabyku (kauloid) a palístky (fyloidy). 

Pabyka je pravidelne delená na vemi dlhé lánky – medziuzlia (internódiá). 

Pakonáriky majú obmedzený rast, po 3 a 15 praslenoch prestávajú rás. 

Vegetatívne rozmnoovacie útvary sú bezfarebné guovité huzy, ktoré vznikajú v praslene rizoidov 

alebo pabyliek. 

Nepohlavný spôsob rozmnoovania zoospórami chýba. 

Pohlavné rozmnoova nie je oogamia osobitného typu. Pohlavné orgány vznikajú bu blízko 

seba na jednej pabyke (jednodomé) alebo na rôznych rastlinách (dvojdomé). 

– Anterídiá (samie pohlavné orgány) sú guovité a sploštené. Stena anterídia má 8 b uniek, z 

kadej smerom dovnútra vyrastá valcovitá bunka – rukovä (manubrium). Tá tvorí 4–6 drobných buniek 

a z nich vyrastie 3–5 spermatogénnych vláken. Z kadej bunky spermatogenného vlákna vznikne 

jeden spermatozoid s dvoma biíkmi. Spermatozoidy majú jedno veké jadro. Pri dozretí anterídia sa 

obalové bunky rozostupujú, spermatogénne vlákna sa dostávajú von a spermatozoidy otvorom v spermatogénnej 

bunke vyplávajú do vody. 

– Oog óniá (samiie pohlavné orgány) sú elipsovito-vajcovité. Obal má 5 dlhých stoených buniek. 

Kadá na vrcholovom konci oddelí jednu alebo dve bunky tvoriace korunku oogónií. Spermatozoid 

sa dostane do oogónia štrbinkou pod korunkou alebo otvorom, ktorý vznikol po odpadnutí korunky. 

Po oplodnení oosféry zrastá vnútorná stena obalových buniek so stenou oosféry a vytvorí tuhý 

obal. Redukné delenie nastáva pri klíení. Zo štyroch vzniknutých buniek tri degenerujú. Vnútorný 

obsah sa rozdelí na dve bunky. Jedna zostane vo vnútri, druhá roztrhne obal a opä sa rozdelí na dve 

bunky, z ktorých vyrastú dve vlákna. Z vlákna, ktoré rastie smerom nahor, vznikne prvoklík (prochara), 

z druhého vznikne pakorienok (rizoid). Prochara tvorí lánkovité a uzlové apochlorické útvary, a 

sa na jednej z uzlových buniek vytvorí praslen z ôsmich zelených palístkov. 

Gametopartenog enéza je vznik zygoty bez oplodnenia oosféry. Takto vznikajú samiie rastliny. 

Vegetatívne rozmnoova nie sa deje fragmentáciou stielky alebo „huzkami“, ktoré vznikajú v 

praslene rizoidu a fyloidov. 

Rad: Charales 

Rod: Chara (Ch. vulgaris, Ch. hispida) má korunku oogónia zloenú z piatich buniek a pabyku a palístky 

p okryté kôrový mi bunkami. 

18

Oddelenie: Myxophyta (slizovky) 

Slizovky sú nezelené primitívne organizmy nejasného pôvodu a príbuznosti. Stavbou tela a výivou 

sa podobajú viac na ivoíchy ako rastliny, take sú mnohokrát zaraované do ríše Animales. Z 

didaktických dô vodov sa uvádzajú spolone s hubami. 

Rastlinné znaky: rozmnoovanie spórami, celulózová bunková blana. 

Charakteristickou ivotnou fázou je mnohobunková bezblanná slizovitá masa rôznej farby (plazmódium). 

Plazmódium sa pohybuje pomaly pomocou panôok (amébovito). 

Výiva sa zabezpeuje pohlcovaním pevných organických látok. 

Rezervná látka je glykogén. 

Rozmnoova nie sa sa uskutouje prostredníctvom zahusovania plazmódia, ím vznikajú bu 

samostatné výtrusnice (spórangiá) alebo astejšie bochníkovité útvary, predstavujúce súbory spórangií 

bez obalov. Jadrá sa vo výtrusniciach redukne delia. Haploidné dcérske jadrá sa obalia vrstvou 

cytoplazmy s blanou a premenia sa na výtrusy, ktoré sa po rozrušení obalu výtrusnice dostávajú von. 

Za priaznivých podmienok (hlavne vo vlhkom pros tredí) zo spó ry vyklíia 1–4 biíkaté bunky (štádium 

myxomonádne) – myxoflageláty. Tie po ase strácajú biíky a menia sa na myxoaméby. Myxoflageláty 

aj myxoaméby sa môu delením rozmnoova. Neskôr sa dvojice myxoaméb navzájom 

spájajú (sexuálny akt), ím vzniká najprv dvojradová a po splynutí jadier (karyogamia) jednojadrová 

améboidná zygota. Jadro zygoty sa niekokokrát mitoticky delí, zväší sa ob jem cytoplazmy, ím 

vzniká plazmódium s vekým potom diploidných jadier. Niekedy sa spája niekoko améb do jedného 

plazmódia. 

Trieda: Mycomycetes (pravé slizovky) 

Majú výtrusnice obalené sprvu zvláštnym obalom (perídium), v ktorom sa tvoria spóry. Najznámejšie 

s ú rody Lycogala a Fuligo, ktoré sa vyskytujú aj v našich lesoch. 

Trieda: Plasmodiophoromycetes (nádorovky) 

Cudzopasné obligátne endoparazity cievnatých rastlín, rias a húb, na ktorých spôsobujú enormné 

zväšovanie buniek. Njznámejší a najviac preštudovaný je ivotný cyklus nádorovky kapustovej 

(Plasmodium brassicacae), ktorá parazituje na druhoch eade kapustovitých (Brasicaceae). 

Skupina: Fungi (huby) 

Definova pojem „huba“ nie je jednoduché, kee sú rôznorodé a líšia sa vzhadom, správaním aj 

spôsobom ivota. Spoloné znaky: 

1. Sú to eukaryotické (ja drové ) heterotrofné organizmy. 

2. ijú saprofyticky (z odumretých organizmov), paraziticky (cudzopasne) alebo symbioticky 

(spoluitie). 

3. Prítomné sú všade (vzduch, voda, pôda, organizmy). 

4. Ich stielka (thallus) je na substráte alebo v om ako: 

a) plazmódium (mnohojadrový útvar vzniknutý splynutím buniek). 

b) hýfy – vlákna vegetatívnej stielky; hýfa = mnohobunkový ú tvar, ktorý je alebo nie je priehradkovaný 

(septovaný). 

5. Bunková stena je zväša z chitínu, len pri Oomycetes z celulózy. 

6. Rezervnou látkou je glykogén (ivoíšny škrob vytváraný z cukru v krvi a uskladovaný ako 

rezervná ivina v peeni a priene pruhovaných svaloch), tukové kvapôky, manit (alkoholický cukor 

vyskytujúci sa v rastlinách). 

7. Zásobnou látkou nie je nikdy škrob – organická látka vzniknutá fotosyntézou. 

Vzájomné príbuzenské ani fylogenetické vzahy nie sú pri hubách objasnené, sú len na úrovni dohadov. 

Poda najnovších údajov sa predpokladá, e ide o samostatnú skupinu oddelenú od ivoíchov 

a rastlín v ranom štádiu vývoja. 

Pri hubách sa morfologická rôznorodos vegetatívnych orgánov neprejavuje tak intenzívne ako pri 

riasach. Rozdiely sa vyskytujú predovšetkým v reprodukných štruktúrach. 

19

Predpokladá sa, e na svete existuje 150 000 a 250 000 druhov húb, vzhadom na slabú prebádanos 

tropického pásma pravdepodobne aj viac. 

Niektorí autori medzi huby zaraujú aj slizovky (Myxomycota). Sú to organizmy so znakmi 

ivoíšnej ríše (ivia sa fagotrofne baktériami, spórami húb, kvasinkami a inými mikroorganizmami) a 

rastlinnej ríše (celulózová stena bunky s prímesou chitínu). Vegetatívna stielka je tvorená myxomonádami, 

myxoamébami a plazmódiom. i sú slizovky príbuzné s hubami, nie je jednoznané. 

Niektorí autori ich zaraujú k riasam ako samostatné oddelenie Myxophyta. 

Oddelenie: Eumycota (huby) 

Stielka húb nie je plazmódium ani pseudoplazmódium, ale je jednobunková alebo vláknitá. 

Spoloné znaky: 

1) organizácia stielky 

2) výiva 

3) rozmnoovanie 

4) fyziológia 

Organizácia stielky: 

Stielka (thallus) húb je jednobunková alebo viacbunková. Väšinou je tvorená hýfami, ktoré tvoria 

vegetatívnu stielku. 

Hýfy (hubové vlákna) sú: 

a) bez priehradok 

b) s priehradkami (septami) 

Priehradky rozlišujeme poda perforácie na: 

a) priehradky bez perforácie (len tie, ktoré oddeujú reprodukné štruktúry); 

b) priehradky s otvorom – pórom (pri vegetatívnych hýfach). Pór v priehradke môe by: 

– jednoduchý (Ascomycotina, Deuteromycotina) 

– zhrubnutý na oboch koncoch v tvare deravého suda – dolipór (Basidiomycotina – okrem 

hrdzí a snetí). 

Z hýf vzniká mycélium. Ke vznikne z jednej spóry, sú všetky bunkové jadrá geneticky rovnaké 

a mycélium je homokaryotické. Ak sú v bunkách mycélia geneticky rozdielne jadrá, mycélium je 

heterokaryotické. Pre Basidiomycotina a Ascomycotina je charakteristické mycélium, ktoré má v kadej 

bunke dve geneticky rozdielne jadrá – dikaryotné mycélium; naopak, ke je v bunke jedno jadro, 

mycélium ja monokaryotné. 

Zrastením vláken mycélia vzniká nepravé pletivo – plektenchým, z ktorého sa tvoria najmä 

plodnice makroskopických húb, ale aj iné somatické (telové) štruktúry ako rizomorfy (povrazce) a 

skleró ciá – huzky. Z mycélia parazitických húb sa tvoria apresóriá, ktorými sa vlákna prichytávajú 

na hostitea a haustóriá, ktorými prenikajú do ivých buniek a erpajú z nich iviny. 

Eukarpné stielky majú vegetatívnu as (s vyivovacou funkciou) a reproduknú as. 

Holokarpné stielky nie sú diferencované na vegetatívnu a generatívnu as. 

Štruktúra bunky: 

Bunka húb je eukaryotická, obsahuje všetky eukaryotické organely okrem chloroplastov. Kadá 

bunka má diferencované jadro, obklop ené dvojitou memb ránou, ktorá je op atrená viacerými pórmi, 

zabezpeujúcimi kontakt medzi jadrom a cytoplazmou. 

– bunková b lana húb s a skla dá z chitínu a z celuló zy; 

– mitochondrie sú väšinou podlhovasté; 

– endoplazmatické retikulum môe by hladké alebo drsné – vtedy sú na om umiestnené ribozómy 

(ribonukleoproteínové astice o vekosti cca 150 nm, na ktorých sa syntetizujú bielkoviny); 

– bunka má asto cytoplazmatické mikrotubuly, zodpovedajúce za tvar buniek a pohyb protoplazmy; 

– Golgiho aparát je pomerne zriedkavý. 

20

Rozmnoovanie: 

Huby sa rozmnoujú pohlavne a nepohlavne: 

a) nepohlavne sa rozmnoujú delením alebo puaním (jednobunkové huby), alej úlomkami stielok 

– fragmentáciou, rizomorfami a skleróciami (odpoívajúcimi útvarmi vzniknutými z jednotlivých 

astí alebo aj z celého podhubia) a rôznymi druhmi výtrusov – spór. 

Typy výtrusov: 

a) poda pohybu a vzhadu: 

– planospóry – zoospóry (biíkaté pohyblivé vírivé vý trusy) 

– aplanospóry (nepohyblivé) 

b) poda umiestnenia: 

– endosp óry (vznikajú vnútri výtrusnice) 

– exospóry (vznikajú na koncoch vláken) 

c) poda vzniku: 

– anamorfy (vznikajú asexuálne) 

– telemorfy (vznikajú sexuálnym spôsobom) 

Asexuálne vznikajú: 

– planospóry – zoospóry (vznikajú endogénne v zoospórangiách vodných a na vlhko viazaných 

húb pododdelenia Mastigomycotina. Ich biíky môu by hladké, obrvené alebo kombinované – hladký 

s obrveným). 

– aplanospóry (nepohyblivé, rozširujú sa vetrom, vodou, hmyzom, vznikajú endogénne alebo 

exogénne). 

Endogénne vznikajú: 

– spórangiospóry – vznikajú v mnohobunkových spórangiách (aplanospórangiách), môe ich 

by tisíce alebo iba jedna (sporangiola) 

Exogénne vznikajú: 

– konídie – hruškovité jednobunkové spóry, vznikajúce na charakteristických nosioch – konídiách 

alebo konídioforoch. 

– chlamydospóry – hrubostenné výtrusy vzniknuté z jednotlivých vegetatívnych buniek vlákna 

podhubia. Obsahujú vea zásobných látok, slúia na prekonanie nepriaznivého obdobia. 

– oidiospóry (oidie) – vznikajú rozpadom priehradkovaného (septovaného) mycélia. 

Sexuálne (telomorfne) vznikajú: 

– oospóry – sú výsledkom oogametangiogamie. Oosféry (samiie pohlavné bunky) oogamiou 

splynú so samiími jadrami, ktoré sa k nim dostanú pasívne cez kop ulané vlákno zo samieho pohlavného 

orgánu – anterídia (Oomycetes). 

– zygospóry – vznikajú po plazmogamii (splývanie plazmy) dvoch rovnakých gamét alebo vláken 

(Zygomycetes). 

– askospóry – vznikajú karyogamiou (splynutím dvoch jadier) s následnou meiózou (redukným 

delením). Vzniknú štyri haploidné jadrá, ktoré sa alej mitoticky delia na 8 jadier, z ktorých 

vznikajú askos póry, umiestnené vo vreckách. Ide o endos póry. 

– bazídiospóry – vznikajú tým istým spôsobom ako askospóry. Rozdiel je v tom, e bazídiospóry 

sú exospóry umiestnené na stopkách (stigmách) bazídií. 

V osobitných prípadoch môu spóry prebra funkciu gamét a tak sa zúastova na pohlavnom 

rozmnoovaní. 

b) Pohlavné rozmnoova nie je vemi rozmanité a postupom od ivota húb vo vodnom prostredí 

k suchozemskému sa zjednodušuje. Vlastné oplodnenie nastáva splynutím plazmy (plazmogamia) 

dvoch gamét a následným spojením ich jadier (karyogamia). 

Spôsoby oplodnenia: 

a) gametogamia 

– izogamia – proces splývania dvoch rovnakých pohlavných buniek (gaméty rovnakého 

tvaru a vekosti); 

– anizogamia – proces splývania gamét nerovnakého tvaru a vekosti; 

– oogamia – pohlavný proces, pri ktorom je nepohyblivá samiia gaméta oplodnená p ohyblivou 

samou gamétou; 

21

) gametangiogam ia (proces splývania p lazmy a jadier dvoch tvarovo odlišných pohlavných 

orgánov – gametangií); 

– oplodovací proces, pri ktorom na rozdiel od gamét splývajú (kopulujú) gametangiá 

(pohlavné orgány, v ktorých vznikajú gaméty); 

c) hýfogamia – zjednodušené pohlavné rozmnoovanie najvyššie organizovaných húb (bazídiových), 

pozostávajúce zo splynutia dvoch vegetatívnych buniek podhubia. 

Význaným znakom pohlavného rozmnoovania je to, e najskôr dochádza k splynutiu p lazmy a 

a neskôr, na inom mieste dôjde k spojeniu jadier. Prvá fáza má dve jadrá a jednu protoplazmu (dikaryotná), 

druhá fáza má po splynutí dvoch jadier iba jedno jadro (monokaryotná fáza). Striedanie dia 

monokaryotný ch fáz je typické pre huby. 

Pôvod húb a ich význam: 

Sú známe u z biogénnych sedimentov starého prekambria spred asi 2,7 miliardy rokov. Ich fylogenetický 

pôvod doposia nie je usspokojivo objasnený. Huby sú samostatnou skupinou oddelenou od 

rastlín i od ivoíchov. Je to skupina polyfyletická. 

Oddelenie Eumycota sa chápe ako skupina húb, v ktorej sú zjednotené nasledujú ce vývojové línie 

eukaryotických, bunkovou stenou opatrených heterotrofných organizmov. 

a) samostatná vývojová línia sa priznáva triede Oomycetes, ktorá mohla vzniknú z rias stratou 

chlorofylu; 

b) druhú líniu tvoria huby z triedy Chytridiomycetes, v ktorej majú pravdepodobne korene všetky 

ostatné huby. 

Celkom samostatný vývoj mali Myxomycota. 

Význam húb v prírode je nenahraditený. Sp olone s baktériami rozkladajú nahromadené organické 

zlúeniny, parazitické môu spôsobi znané škody, niektoré druhy sú jedlé, mnohé sa vyuívajú 

v biotechnológiách ako producenti antibiotík a vitamínov. Náuka o hubách sa v súasnosti rozvíja v 

piatich hlavných smeroch ako systematická, fytopatologická, technická, lekárska a veterinárna mykológia. 

Oddelenie Eumycota sa delí na 5 pododdelení. 

Pododdelenie: Mastigomycotina 

22 

Do tejto skupiny patria prevane vodné huby s p ohyblivými spó rami. 

1. Trieda Chytridiomycetes má zoospóry s jedným hladkým biíkom. 

2. Trieda Hyphochytridiomycetes má zoospóry s jedným obrveným biíkom. 

3. Trieda Oomycetes má zoospóry s jedným hladkým a jedným obrveným biíkom. 

Trieda: Chytridiomycetes (bunkovky) 

Ich vegetatívna stielka je jednobunková, mikroskopická, asto rozkonárená, môe vytvára rizoidové 

mycélium, pomocou ktorého sa upevuje a vyivuje. 

Nepohlavne sa rozmnoujú planospórami, pohlavne izogamiou, anizogamiou a oogamiou. Patria 

medzi ne saprofyty i parazity (najmä vodných, ale aj suchozemských rastlín). Trieda sa delí na rady: 

Chytridiales (bunkovkotvaré), Blastocladiales (pakonárovcotvaré), Monoblepharidales (jednobrvkotvaré). 

Rad: Chytridiales (bunkovkotvaré) 

Zástup covia radu sú vodné huby, ktoré rastú saprofyticky na rastlinných a ivoíšnych substrátoch 

v pôde, kým iné parazitujú na podzemných aj nadzemných astiach semenných rastlín. Sú to významné 

fytopatogénne hub y. 

ea: Olpidiaceae (hrdlovcovité) 

Olpidium brassicae (hrdlovec kapustový) spôsobuje v pareniskách nekrózu a ernanie hypokotylu 

mladých priesad.

ea: Synchytriaceae (rakovinovcovité) 

23 

Najnebezpenejším druhom je Synchytrium endobioticum (rakovinovec zemiakový). 

eade: Rhizidiaceae a Cladochytriaceae 

Sú parazitmi rias a drobných vodných ivoíchov alebo ijú saprofyticky na zvyškoch tiel hmyzu 

a na odumretých rastlinách. 

Rad: Blastocladiales (pakonárovcotvaré) 

Tieto huby ijú prevane saprofyticky v pôde, vo vode, na nahromadených rastlinných a ivoíšnych 

zvyškoch. 

Rad: Monoblepharidales (jednobrvkotvaré) 

Huby patriace do tohto radu sú prevane saprofyty na rastlinných zvyškoch v sladkých vodách. 

Trieda Hyphochytridiomycetes (bunkoveky) 

Väšinou sú to parazity v sladkých i slaných vodách, na riasach alebo iných hubách. Vea 

spoloného majú s triedou Oomycetes. 

Trieda: Oomycetes (riasovky) 

Okrem výskytu dvojbiíkatých planospór sú pre charakteristiku riasoviek významné: 

a) sexuálne rozmnoovanie – oogametangiogamia. Samiia oosféra sa oplodní samiím jadrom 

cez oplodovaciu hýfu, ktorá je súasou samieho gametangia – anterídia; 

b) mycélium vegetatívnej stielky je diploidné a meióza prebieha len v gametangiách pred vznikom 

gamét; 

c) ich bunkové steny sú celulózne; 

d) K charakteristike triedy patrí aj progresívna vý vojová tendencia prechodu z vodného prostredia 

do pôdy a na suchú zem. 

Trieda Oomycetes sa delí na štyri rady: 

Rad: Saprolegniales (hnilovkotvaré) 

Je to najznámejšia skupina vodných húb vyskytujúcich sa v sladkých vodách i vo vlhkej pôde ako 

saprofyty, ale aj ako parazity na vodných ivoíchoch a rybách. Významná je z fylogenetického hadiska, 

lebo práve na tejto úrovni nastal prechod húb z vodného prostredia na suchú zem, ktorý sa zavšil 

pri rade Peronosporales. 

Rad: Peronosporales (peronospórotvaré) 

Sú to parazity vyšších semenných rastlín. Spórangiá sú rozširované vetrom. Peronospora brassiceae 

(peronospóra kapustová) spôsobuje hnilobu uskladnených hlávok kap usty. Peronospora destructor 

(peronospóra cibuová) je pôvodcom hniloby cibule. Plasmopara viticola (plazmopara viniová), 

bene nazývaná perenospóra, je príinou ochorenia vinia hroznorodého. 

Pododdelenie: Zygomycotina (plesne) 

Spoloným znakom týchto húb je osobitný spôsob rozmnoovania. Nepohlavne sa rozmnoujú 

nepohyblivými spórami (aplanospóry). Sú rozširované vetrom, daom alebo zvieratami. Sexuálne 

rozmnoovanie prebieha izogametangiogamiou alebo anizogametangiogamiou.

Trieda: Zygomycetes (plesne) 

Chýbajú im akékovek pohyblivé bunky. Plesne majú dobre vyvinuté, bohato rozkonárené, väšinou 

nepriehradkované cenocytické mycélium. Priehradky (septá) vznikajú len pri tvorbe rozmnoovacích 

štruktúr. 

Nepohlavne sa rozmnoujú sp órangiospórami, sporangiolami a konídiosp órami. 

Pohlavné rozmnoovanie – gametangiogamia (zygogamia) prebieha ako fúzia polykaryotnej plazmy 

dvoch gametangií. Produktom je zygospórangium, ktoré sa postupne obalí hrubou stenou a stane 

sa zygospórou. 

V sexuálnom procese smeruje progresia od izogametangiogamie k anizogametangiogamii a k 

tvorbe ochran ných obalový ch vláken okolo zygospó ry. 

Väšinou sú to huby suchozemské, sap rofytické, ijúce na tlejúcich organických zvyškoch. Významne 

sa podieajú na tvorbe humusu. 

Rad: Mucorales (plesotvaré) 

Mucor mucedo (plese hlavikatá) je najtypickejším zástupcom eade. Vytvára bohaté mycélium 

na rôznych rozkladajúcich sa organických substrátoch i potravinách. Rhizopus stolonifer sa vyuíva 

pri výrobe kyseliny fumarovej. Rhizopus nigricans sa vuíva pri kvasných procesoch a zapríiuje 

hnilobu dozretého ovocia. 

Rad: Entomophtorales (hmyzomorkotvaré) 

Entomophtora muscae (hmyzomorka mušia). Spôsobujú muší mor, ktorý sa rozmáha na domácich 

muchách koncom leta za vlhkého poasia. 

Pododdelenie: Ascomycotina (vreckaté huby) 

Spoloným znakom Ascomycotina je vytváranie vreciek (askus). Sú to špeciálne spórangiá, v ktorých 

vznikajú spóry (askospóry) ako dôsledok predchádzajúceho pohlavného procesu. 

Vegetatívnu stielku môe tvori jediná bunka (kvasinky) alebo priehradkované, rozkonárené hýfy 

s jednoduchým pórom. Hýfy môu vytvára pletivá pseudoparenchymatického a parenchymatického 

typu. ijú v pôde, na hnoji, v sladkej i slanej vode, ako saprofyty na rastlinách a ivoíchoch, ale 

mnoho druhov je aj parazitických. 

Rozmnoovanie: 

Netvoria iadne pohyblivé rozmnoovacie útvary. 

Nepohlavné rozmnoovanie zabezpeujú spóry. Okrem askospór sa na špecifických nosioch 

(konídioforoch) vytvárajú konídiospóry (konídie), ktoré majú charakteristický tvar pre jednotlivé rody. 

alej sa môu tvori oidie, chlamydospóry alebo skleróciá. Známa je aj fragmentácia hýf. 

Pohlavné rozmnoovanie: 

Pri pohlavnom rozmnoovaní je dôleitá kompatibilita alebo inkompatibilita mycélií. V prvom 

prípade vyrastie mycélium z jednej askospóry a je schopné vytvori plodniky (askokarp). V druhom 

prípade potrebuje na to partnera. Oplodnenie nastane len vtedy, ak sa stretne samie a samiie gametangium 

z dvoch rôznych mycélií. Pri vreckatých hubách existujú len dva kríitené typy, urené 

dvoma alelami (dediný základ znaku organizmu +, –). 

Pohlavné rozmnoovanie sa najastejšie uskutouje ako oogametangiogamia. Samiie gametangium 

(askogón) je mnohojadrové s trichogýnom. Po dotyku samieho (mnohobunkového) anterídia s 

trichogýnom askónu vznikne otvor, cez ktorý sa plazma a samie jadrá dostávajú do askogónu. Nastáva 

splývanie plazmy (plazmogamia) a miešanie jadier. Z oplodneného askogónu vyrastá väší poet 

askogénnych hýf. 

Askogénne hýfy rastú a na úrove zakladajúcej sa výtrusorodej vrstvy (técium) a posledná askogénna 

bunka sa stane vreckom. Tesne predtým sa koniec hýfy (hrot) hákovito ohne a simultánne prebehne 

mitóza. Dve priehradky, ktoré sa vytvoria, oddelia terminálnu bunku s dvoma jadrami, z ktorej 

sa postupne vyvinie askus. V om nastáva druhá fáza pohlavného rozmnoovania – karyogamia (splý- 

24

vanie jadier). Výsledkom je dikaryon, na o ihne nadväzuje meióza a vzniknú štyri haploidné jadrá. 

Tieto sa alej mitoticky delia, obyajne na 8 haploidných jadier, ktoré sa stanú základom budúcich 

askos pór. Jadrá sa obalia plazmou, vytvoria si bunkovú stenu a stanú sa askospórami. 

Spermatizácia nastáva v prípade, ke funkciu samích pohlavných buniek preberajú mikrokonídie 

(spermácie). P roces sp lývania prebieha ako pri ooga metangiogamii. 

Soma togamia sa vyznauje splý vaním plazmy a prechodom jadier medzi dvoma somatickými 

(vegetatívnymi) bunkami, ím vznikne dikaryon. V prípade apomixie, pri ktorej nedochádza k striedaniu 

jadrových fáz, zostáva mycélium stále haploidné. Pri samooplodnení (partenogamii) anterídium 

chýba a askogón je viacbunkový. Medzi jeho bunkami dochádza k výmene a párovaniu jadier. 

Tvar vreciek je rôzny. Pri predstaviteoch s pasívnym rozširovaním askospór je askus obyajne 

guovitého tvaru. Vo väšine prípadov má však kyjaikovitý tvar a spóry sú aktívne vymršované. 

Vemi dôleitým taxonomickým znakom je štruktúra steny vrecka a mechanizmus jeho otvárania. 

a) Prototunikátne vrecko – protoascus má guovitý tvar, jeho stena je bez otváracieho aparátu a 

pri dozretí akospór zoslizovatie, take v zrelej plodnike sú len askosp óry. 

b) Unitunikátny askus je vrecko s tenkou stenou, ktorá je dvojvrstvová alebo viacvrstvová, ale 

kompaktná. Na temene má vieko (operkulum), ktorým sa otvára operkulátne vrecko alebo je bez 

vieka s iným otváracím aparátom – inoperkulátne vrecko. 

c) Bitunikátny askus je vrecko s hrubšou dvojitou nekompaktnou stenou. Má zvláštny spôsob 

vyprázdovania sa. Jeho vonkajšia stena (exoaskus) sa na temene pretrhne a vnútorná stena (endoaskus) 

sa predi a o svoju pôvodnú dku a askospóry sú vystreované cez elastický pór. 

Vrecká sú len v málo prípadoch holé, nechránené, neob klopené hýfam i (napr. pri Endomycetales, 

Taphrinales). Vo väšine prípadov okolité sterilné hýfy vytvárajú ochranný obal plodniky (askokarp). 

Dozretý askokarp sa lení na stenu askokarpu a na vnútro, v ktorom sú vrecká nepravidelne 

rozptýlené alebo tvoria súvislú výtrusorodú vrstvu – técium. Medzi vreckami sú asto sterilné hý fy – 

parafýzy. 

Tvar askokarpov je rozmanitý. 

1) V najjednoduchšom prípade je askokarp tvorený spletenými sterilnými hýfami bez pevnej steny 

– prototécium. 

2) Plodniky s pevnou stenou sa poda tvaru rozdeujú na: 

a) Kleistotécium – guatá uzavretá plodnika bez otváracieho aparátu. Otvára sa rozpadom 

alebo zoslizovatením buniek steny. Vrecká sú obyajne guaté, v plodnike nepravidelne usporiadané 

a vdy bez parafýz. 

b) Peritécium – má faškovitý tvar s otvorom (ostiolum) na vrchole. Vrecká sú skôr kyjaikovité 

a obyajne spolu s parafýzami tvoria súvislú vrstvu na dne plodniky. 

c) Apotécium – má spravidla miskovitý tvar so stopkou alebo bez nej. Je to otvorená plodnika, 

na priereze ktorej mono pozorova niekoko vrstiev. Najnápadnejšia je výtrusorodá vrstva, técium, 

ktorá vystiea vrchnú as apotécia. Tvoria ju kyjaikovité alebo valcovité vrecká, ktoré stoja tesne 

veda seba vdy oddelené sterilnými parafýzami. Parafýzy môu presahova hladinu vreciek a ak sú 

navzájom spojené, tvoria epitécium, ktoré obyajne uruje sfarbenie técia. Tesne pod vreckami je vrstva 

z hustejšie poprepletaných hýf, hypotécium. Na okrajoch je técium ohraniené excipulom. 

Trieda: Hemiascomycetes 

Huby, ktoré sem patria, nevytvárajú plodniku (askokarp), ím sa odlišujú od všetkých ostatných 

vreckatých húb. Vrecká vznikajú jednotlivo po karyogamii a nie z askogénnych hýf. 

Rad: Protomycetales 

25 

Parazity na vyšších rastlinách. 

Rad: Endomycetales (endomycétotvaré) 

Patria sem technicky významné huby – kvasinky. Sú to prevane drobné jednobunkové mikroskopické 

organizmy, ktoré majú fermentané schopnosti.

ea: Endomycetaceae (endomycétovité) 

Patria sem saprofytické huby, ktoré ijú na substrátoch obsahujúcich cukry, ako sú ovocné šavy, 

lekvár, miazga z drevín. Eremascus fertilis rastie na cukornatých substrátoch. 

ea: Saccharomycetaceae (kvasinkovité) 

Vegetatívnou stielkou je jediná bunka. Rozmnoujú sa puaním a delením sprevádzaným tvorbou 

priehradiek. Vývinový cyklus kvasiniek môe by haplontný, haplodiplontný a diplontný. Saccharomyces 

cerevisiae (kvasinka pivná). Niektoré druhy rodu Candida sú príinou primárnych dermatomykóz 

nechtov. 

Rad: Taphrinales (grmanníkotvaré) 

Sú obligátnym parazitmi semenný ch rastlín a papradí. Taphrina deformans (grmanník broskyový) 

spôsobuje kueravos listov broský a mandlí. Taphrina pruni (grmanník slivkový) spô sobuje 

deformáciu plodov sliviek. 

Trieda: Plectomycetes 

26 

Do tejto skupiny patria huby s rudimentárnymi askokarpmi, ktoré majú aleb o nemajú pevné steny. 

Rad: Eurotiales (paplesotvaré) 

Sú to prevane saprofytické huby, zriedkavejšie parazity rastlín a homoiotermných ivoíchov. 

ea: Eurotiaceae (paplesovité) 

Patria sem všeobecne známe a vemi rozšírené paplesne, Aspergillus a Penicillium. Pri rode 

Aspergillus sa konídiofor terminálne rozširuje do guovitého vezikula, okolo ktorého s a vytvárajú 

krátke sterigmy. Nad nimi s a nachádzajú fialidy faškovitého tvaru, ktoré produkujú v retiazkach konídie. 

Pri rode Penicillium sa konídiofory na konci dichotomicky rozkonárujú do kratších metúl, ktoré sa 

alej môu dichotomicky rozkonárova, ale ukonené sú fialidami, ktoré p rodukujú konídie. Rod 

Aspergillus je astým pôvodcom mykotických ochorení zvierat a loveka. Rod Penicillium je jednou z 

najrozšírenejších kozmopolitných húb. Z druhu Penicillium notatum sa izolovalo antibiotikum – 

penicilín. Pri výrobe syrov sa vyuívajú druhy P. italicum a P. ligitatum. 

Rad: Erysiphales (múnatkotvaré) 

Sem patria výlune obligátne parazity cievnatých rastlín. Pomenovanie dostali od pomúeného 

vzhadu napadnutých rastlinných orgánov (apendixy) cha rakteristického tvaru, ktorý sa vyuíva pri 

ich klasifikácii. 

Trieda: Discomycetes 

Do tejto triedy patria huby, ktorých plodniky majú v dobe zrelosti hornú vrstvu askokarpu vystlanú 

tesne veda seba stojacimi vreckami, medzi ktorými sú parafýzy. Je to výtrusorodá vrstva – técium 

(niekedy oznaovaná aj hyménium). Plodniky sú typu apotécia, majú obyajne miskovitý tvar so 

stopkou. 

Rad: Pezizales (iaškotvaré) 

Sú to sap rofytické huby, ktoré ijú na odumretých rastlinných zvyškoch, dreve, v humuse alebo na 

rastlinnom hnoji. Do radu okrem saprofytických húb patria aj parazitické druhy. Lachnellula (Trichoscyphella) 

willkommii (iašoka Willkomova) je pôvodcom rakoviny smrekovcov. Hnitie kôstkovín 

sp ôsobuje Monilia laxa (monília slivková).

Rad: Phacidiales (šošovikovcotvaré) 

Sú to prevane parazity a saprofyty listnatých a ihlinatých stromov. Majú veký význam v lesníckej 

fytopatológii. 

Rad: Tuberales (huzovkotvaré) 

Sú to huby s podzemnými plodnicami (hypogeické), ktoré ijú v mykoríze s drevinami eade Fagaceae. 

Tuber aestivum (huzovka letná) rastie vzácne v teplejších oblastiach na vápencových pôdach 

pod dubmi, bukmi a hrabmi. Pokladá sa za lahôdku. 

Trieda: Pyrenomycetes 

Huby patriace do tejto skupiny majú askokarpy obklopené pevnou stenou – perídiom, vrecká sú 

unitunikátne a väšinou vytvárajú výtrusorodú vrstvu. Plodniky sú typu peritécia. 

Rad: Sphaeriales (sfériotvaré) 

Patria sem saprofyty, vyskytujúce sa väšinou na dreve a rastlinných zvyškoch, ale aj parazity drevín. 

Rad: Clavicipitales (kyjanikotvaré) 

Ich peritéciá vznikajú v mäsitej stróme, majú hrubú apikálnu iapoku, askospóry sú nitkovité. 

Claviceps purpurea (kyjanika purpurová) cudzopasí v semenníkoch mnohých lipnicovitých rastlín 

(psiarka, pšenica, jame a iné), ale najmä v semenníkoch rae. Vyrábajú sa z nej lieky proti krvácaniu 

a vysokému krvnému tlaku. Je jedinou hub ou, ktorá je zaznamenaná v slovenskom liekopise (Secale 

cornutum). 

Trieda: Loculoascomycetes (dutinovky) 

Charakteristickým znakom tejto triedy sú bitunikátne vrecká s dvoma zretene oddelitenými 

stenami. Vonkajšia stena (exoascus) nie je pruná, ale v ase zrelosti askospór sa na temene alebo na 

boku pretrhne a umoní tak vnútornej stene (endoascus), ktorá je pruná, predi sa o svoju pôvodnú 

dku. Askospóry putujú k temenu s otvorom, cez ktorý sú postupne vystreované. 

Vrecká sú uloené v plodnike, ktorá sa nazýva askostróma. Má tvar peritécia, vznikajúceho (na 

rozdiel od pravého peritécia) ako dutina (loculus) v stróme. Takáto plodnika sa povauje za pseudoperitécium. 

Rad: Dothideales (vredovcotvaré) 

Venturia inaegualis (chrastavník jablkový) a V. pyrina (ch. hruškový) spôsobujú chrastavos jabk 

a hrušiek. 

Pododdelenie: Basidiomycotina (baz ídiové hub y, bazídiomycéty) 

Majú dobre vyvinuté rozkonárené septované mycélium. Hlavnou súasou bunkových stien je chitín, 

celulóza nebola dokázaná. Na rozdiel od dvojvrstvovej steny askomycétov sa ich bunkové steny 

skladajú z viacerých tenkých vrstiev. 

Priehradka bazídiomycétov má jednoduchý pór, ktorý je zhrubnutý (dolipór). Dolipór nemajú iba 

hrdze a sneti. 

Hýfy bývajú belavé, splietajú sa do rôzne hrubých povrazcov (rizomorfy). 

Nepohlavne sa rozmnoujú konídiami, oídiami alebo chlamydospórami. Špeciálne konídiofory, 

podobné ako pri pododdelení Ascomycotina, sa vytvárajú vemi zriedkavo. 

Pohlavné rozmnoovanie, kee sa nevytvárajú iadne morfologicky diferencované pohlavné orgány, 

prebieha medzi dvoma somatickými bunkami a nazýva sa somatogamia (aj hýfogamia). 

27

Výtrusy, bazídiospóry, sú pohlavne rozlíšené na „+“ a „–“. P ri ich klíení vzniká prvotné, primárne 

mycélium, ktorého bunky sú jednojadrové. Je to monokaryotné mycélium, ktoré je haploidné. 

Ke dôjde ku kontaku buniek dvoch mycélií, nastane prechod jadier a miešanie plazmy (plazmogamia), 

ím vznikne sekundárne dvojjadrové mycélium. Je to heterokaryotický dikaryon, ale mycélium 

je haploidné. Dve jadrá sa v kadej bunke delia simultánne. Je to konjugované delenie jadier. D ikaryotné 

mycélium má charakteristický tvar, jeho rast je sprevádzaný tvorbou praciek (fibulae). 

Tvorba praciek: 

Koncová dikaryotná bunka vytvorí háik, do ktorého sa presahuje jedno jadro a zane sa deli. Z 

vzniknutý ch jadier jedno zostane v háiku, druhé sa presahuje do vrcholovej asti koncovej bunky; 

súasne sa delí aj druhé jadro, z ktorého sa jedno dcérske jadro presahuje do vrcholovej asti a druhé 

do spodnej. Potom sa utvoria priehradky medzi vrchnou, spodnou asou aj háikom, ím sa háik oddelí 

od koncovej bunky. Potom háik zrastie zo spodnou dcérskou bunkou, ím vznikne prackovité 

spojenie medzi bunkami, jadro sa presahuje do spodnej asti dcérskej bunky a tak sa vytvoria znova 

dve dvojjadrové b unky. 

Sekundárne mycélium môe i dlhý as. Môe vytvori plodniku – bazídiokarp, ktorá nesie 

výtrusorodú vrstvu – hyménium. 

Pri bazídiomycétoch rozoznávame dva typy plodníc – hyméniové a gastrá lne. 

Pri hyméniových plodnikách hyménium (výtrusorodá vrstva) pokrýva bu celú plodniku alebo 

osobitné útva ry (hymenofor). Morfologický tvar hymenoforu môe by hladký, ostnitý, rúrkovitý a 

lupeovitý, s mnostvom prechodov medzi nimi. 

Ke je hyménium u od zaiatku diferenciácie plodniky voné, nechránené, ide o gymnoka rpné 

plodniky. Hemiangiokarpné plodniky sú tie, ktorých hyménium sa obnaí a druhotne, po dozretí 

výtrusov. Angiokarpné plodniky sú zatvorené, ich výtrusorodá vrstva je trvalo chránená zákrovkami 

(gastrálne plodniky). 

Ke porovnáme vývinový cyklus bazídiomycétov s askomycétami, pri prvých je nápadná redukcia 

haplofázy (primárne mycélium) v prospech sekundárneho mycélia (dikaryon). Haplofáza môe by 

v niektorých prípadoch redukovaná úplne, lebo asto u medzi klíiacimi bazídiospórami dochádza k 

somatogamii a k vzniku sekundárneho mycélia. Kee väšia as ivotného cyklu bazídiomycétov 

prebieha v dikaryotnej fáze, povaujú sa za dikaryotné organizmy. Vznik plodniky nie je pri bazídiomycétoch 

je podmienený bezprostredným pohlavným procesom, lebo ich dikaryotné mycélium 

môe i roky bez toho, aby vytvorilo plodniku. 

Medzi bazídiomycéty patria predovšetkým saprofytické huby, tvoriace podstatnú zloku pôdnej a 

humusovej mikroflóry. Veké mnostvo druhov ije v tesnom fyziologickom spojení s drevinami 

alebo bylinami, s ktorými vytvárajú viaceré typy mykoríz. 

Mnohé bazídiomycéty majú schopnos rozklada celulózu alebo lignín, sú to drevné huby. Fytopatologicky 

sú významné tie, ktoré parazitujú na ivom dreve a spôsobujú jeho hnilobu. Mnohé druhy 

sa zb ierajú a vyuívajú ako pochutina. 

Aj systém, ktorý preberáme poda WEBSTERA (1983), je umelý a pododdelenie Basidiomycotina 

sa v om poda znakov baz ídiokarp u delí na tr i tried y: 

1. trieda: Hymenomycetes – plodnika je gymnokarpná alebo hemiangiokarpná, bazídiá sú holobazídiá 

alebo fragmobazídiá a b azídiospóry sú balistospórami. 

2. trieda: Gasteromycetes – plodnika je angiokarp ná, bazídiá sú holobazídiá a bazídiospóry nie sú 

balis tosp óry. 

3. trieda: Teliomycetes – chýb ajúca p lodnika je nahradená teliospórami a chlamydospórami. Sú 

parazitmi vyšších rastlín. 

Trieda: Hymenomycetes (rúchovky) 

Je to druhovo najpoetnejšia trieda, do ktorej okrem iného patria aj všetky klobúkaté huby 

(makromycéty). Ich bazídiá sú väšinou palisádovo usporiadané a vytvárajú hyménium, ktoré je v ase 

zrelosti bazídiospór obnaené (voné) na rozdiel od Gasteromycetes. Poda štruktúry bazídií triedu 

delíme na podtriedy Holobasidiomycetidae a Phragmobasidiomycetidae. 

28

Podtrieda: Holobasidiomycetidae (holob azídiomycéty, celistvoba zídiové huby) 

Rad: Aphyllophorales (rozlinotvaré) 

Pletivo (trauna) plodniiek je komplexnejšie vybudované. Skladá sa z tenkostenných generatívnych 

hýf, ktoré sú poprepletané hrubostennými, nerozkonárenými (skeletovými) alebo bohato rozkonárenými 

spojovacími hýfami. Plodniky sú prevane gymnokarpné. 

Sú to väšinou drevné, saprofytické huby, ktoré osídujú drevo konárov, kmeov, príp. rastú na 

lesnom humuse alebo pôde. Mnohé z nich môu za uritých podmienok prejs k parazitickému spôsobu 

ivota (saproparazity). Vstupnou cestou môu by poranenia, celkové oslabenie hostitea a pod. 

ea: Stereaceae (pevníkovité) 

Plodniky sú väšinou resupinátne (rozprestreté na podklade v podobe tuhého alebo kôrovitého 

povlaku). Väšina saprofytických druhov rozkladá lignín. 

ea: Telephoraceae (plesovkovité) 

Patria sem väšinou terestrické druhy, ktorých plodniky sú resupinátne, kríkovité alebo klobúkaté. 

ea: Clavariaceae (kyjaikovité) 

29 

Plodniky sú kríkovité a kyjakovité. 

ea: Cantharellaceae (kuriatkovité) 

Majú mäsitú alebo koovitú plodniku, rozlíšenú na hlúbik a klobúk. Hymenofor je lištovitý. 

Cantharellus cibarius (kuriatko jedlé). 

ea: Polyporaceae (trúdnikovité) 

Majú dobre vyvinuté, väšinou konzolovité plodniky. Sú mäsitej, koovitej i drevnatej konzistencie, 

jednoroné aleb o pret rvávajúce. Patria sem aj ekonomicky významné druhy, ktoré sú pôvodcami 

hnilôb mtveho dreva i ivých stromov. 

Polyporus squamosus (trúdnik šupinkatý) môe vytvára a polmetrové plodnice. 

ea: Pleurotaceae (hlivovité) 

Pleurotus ostreatus (hliva ustricovitá). 

Rad: Agaricales (peiarkotvaré) 

Patria sem všetky huby s lupeovitým (lamelóznym) hymenoforom. Ich plodniky sú jednotného 

tvaru. Sú rozlíšené na hlúbik (stipes), ktorý nesie klobúk (pileus). Na spodnej strane klobúka je hymenofor, 

ktorý je lupeovitý (lamely) alebo rúrkovitý (póry). Hymonofor môe by pri mladých plodnikách 

zakrytý iastonou plachtikou (velum partiale), z ktorej po jej roztrhnutí zostáva na hlúbiku prste 

(annulus). Ak je velum pa rtiale tenké a priesvitné, hovoríme o pavuinke (cortina). Pri niektorých 

rodoch obauje plodniku aj celková plachtika (velum universale), ktorá sa pri vývine zväšujúcej sa 

plodniky roztrhne a ako zvyšok z nej zostáva na báze hlúbika pošva (volva) a na povrchu klobúka 

útrky, chrasty, bradavky (verrucae). 

Od predchádz ajúceho radu sa líšia nasledujúcimi znakmi: 

– plodniky sú väšinou hemiangiokarpné; 

– plodniky majú obmedzený rast, ke dosiahnu uritý tvar a vekos u sa nemenia; 

– väšinou sú to mykorízne huby.

Rastú na rozmanitých substrátoch, v lesoch, na lúkach, na povrchu pôdy, na dreve, na rastlinných 

zvyškoch. Patrí sem asi 4 000 druhov. 

V taxonómii sa vyuíva najmä tvar lupeov, spôsob ich pripojenia na hlúbik a ich anatomická 

stavba. 

ea: Tricholomataceae (írovkovité) 

30 

Tricholoma terreum (írovka zemná). 

Marasmius oreades (tanenica poná). 

ea: Amanitaceae (muchotrávkovité) 

Majú dobre vyvinutú celkovú p lachtiku, z ktorej zostáva na hlúbiku volva a z iastonej plachtiky 

annulus. 

Amanita phalloides (muchotrávka zelená), A. verna, A. virosa, A. muscaria (m. ervená), A. caesarea 

(m. cisárska) a A. rubescens (m. ervenkastá). 

ea: Agaricaceae (peiarkovité) 

Plodniky majú ahko vylomitený hlúbik s dobre vyvinutou iastkovou plachtikou, z ktorej sa 

zachováva prste. 

Agaricus campestris (peiarka poná), A. arvensis (p. ovia), Macrolepiota procera (beda vysoká). 

ea: Russulaceae (plávkovité) 

Patria sem huby s krehkými mäsitými plodnicami. Ich charakteristickým znakom je zrnitá duina 

(sú lámavé). Plodnice rodu Lactarius obsahujú mlienice. 

Lactarius deliciosus (rýdzik pravý), L. torminosus (r. kravský), Russula vesca (plávka mandová), 

R. cyanoxantha (plávka modrastá). 

ea: Boletaceae (hríbovité) 

Hyménium je rúrkovité, rúrky sa otvárajú pórmi. Väšina hríbovitých húb ije v mykoríznej symbióze 

s ihlinatými a listnatými drevinami. 

Boletus reticulatus (hríb dubový), B. satanas (hríb satanský), Xerocomus badius (suchohríb hnedý), 

Leccinum scabrum (kozák brezový), Suillus luteus (masliak obyajný). 

Rad: Dacrymycetales (slzovcotvaré) 

Sú to prevane drevné saprofyty, bene rozšírené v našich lesoch. Ich plodniky sú vankúšikovité, 

kyjaikovité alebo koralovitého tvaru, rô solovitej alebo chrupavkovitej konzistencie. 

Podtrieda: Phragmobasidiomycetideae (fragmobazídiomycéty, delenobazídiové huby) 

Na rozdiel od holobazídiomycétov majú huby tejto podtriedy delené bazídiá – fragmobazídiá. Po 

meióze sa štyri haploidné jadrá okamite od seb a oddelia p riehradkami. 

Fragmobazídiomycéty sú prevane saprofytické huby na dreve. Ich systematické triedenie vychádza 

predovšetkým z morfologického tvaru bazídií. Plodniky sú väšinou rôsolovité alebo chrupavkovité. 

Rad: Tremellales (rôsolovkotvaré) 

Rad: Auriculariales (uchovkotvaré)

Trieda: Gasteromycetes (bruchatky) 

Preds tavujú umelú skupinu, ktorú zjednocujú tieto znaky: 

– plodniky sú uzavreté, angiokarpné, otvárajú sa a v dobe zrelosti bazídiospór; 

– bazídiospóry nemajú charakter balistospór, nie sú aktívne vymršované. 

Plodniky obauje viacvrstvový obal – zákrovka (perídium). Spravidla sa skladá z dvoch astí, 

vonkajšej (exoperídium) a vnútornej (endoperídium). Exoperídium je pseudoparenchymatické a niekedy 

mizne. Endoperídium pretrváva. Vnútro plodniky vypa výtrusorodé pletivo – gléba. 

Huby, ktoré sem patria, sú väšinou saprofytické a ich plodniky sú bu nadzemné (epigeické) 

alebo podzemné (hypogeické). 

Rad: Lycoperdales (prášnicotvaré) 

Plodnice sú guaté, hruškovité alebo kyjakovité, asto s hornou asou plodnou a spodnou stopkatou 

sterilnou. Zákrov sa v dobe zrelosti nepravidelne rozdeuje do cípov. Vnútorná zákrovka je tenká, 

otvára sa malým otvorom. 

Lycoperdon perlatum (prášnica bradavinatá) 

Rad: Nidulariales (Gastrales – hniezdovcotvaré) 

Plodniky sú guovité alebo pohárikovité. Sú to saprofyty na práchnivejúcom dreve alebo rastlinných 

zvyškoch. 

Rad: Phallales (hadovkotvaré) 

Gléba sa nachádza na špeciálnom nosii – receptákule, ktorý ju v dobe zrelosti vynesie nahor a 

zápachom lákaný hmyz roznáša spóry. Plodnica sa zakladá pod povrchom pôdy ako belavé vajíko, 

ktoré sa dostáva na povrch tesne pred jeho dozretím. 

Phallus impudicus (hadovka smradavá). 

Trieda: Teliomycetes 

Patria sem dve skupiny ekonomicky významných patogénnych húb, ktoré sú parazitmi semenných 

rastlín. Sú to sneti – rad Ustilaginales a hrdze – rad Uredinales. Od doteraz uvedených Basidiomycotina 

sa odlišujú tým, e: 

– nevytvárajú plodniky; 

– vytvárajú septované mycélium, ktorého septá majú jednoduchý pór (dolipór); 

– štruktúre bazídií zodpovedá hrubostenná teleutospóra, všeobecne nazývaná chlamydospóra. 

Sneti parazitujú len na krytosemenných rastlinách a hrdze na papradiach, nahosemenných i krytosemenných 

rastlinách. Hrdze majú vemi komplikovaný vývinový cyklus a väšinou k nemu potrebujú 

dvoch rôznych hostiteov. 

Rad: Ustilaginales (sneotvaré) 

Mycélium spravidla podnecuje bunky hostitea na tvorbu hyperplázií (nádorov), ktoré sú naplnené 

chlamydospórami. Významným znakom snetí je ich dimorfizmus, o znamená, e v ich ontogenéze sa 

vyskytuje aj saprofytické štádium. 

Poda spô sobu klíenia chlamydosp ór rozlišujeme dve eade – Ustilaginaceae a Tilletiaceae. 

ea: Ustilaginaceae (sneovité, p rašné sneti) 

Škody na obilninách spôsobujú Ustilago tritici (sne pšenicová), U. hordei (sne jameová), U. 

avenae (sne ovsová), U. maydis (sne kukuricová). 

31

ea: Tilletiaceae (mazavkovité, mazavé sneti) 

Chlamydospóry sa nachádzajú v pôde, kde infikujú obilné zrno, a po jeho vyklíení rastú s klínou 

rastlinkou alej a do klasu, kde sa vyt voria chlamydosp óry. 

Rad: Uredinales (hrdzotvaré, hrdze) 

Ich mycélium nemá pracky, je intercelulárne a do ivých buniek vysiela haustóriá. Napadnuté 

bunky neusmrcuje, ale ich podnecuje na tvorbu hypertrofií, hyperplázií a na deformáciu uritých astí 

alebo celého hostitea. 

Plodniky sa nevytvárajú, namiesto nich sa pod pokokou tvoria myceliárne vankúšiky, na ktorých 

vznikajú spóry. Tlak pribú dajúcich spór spôsobuje puzgierovité vyklenutie pokoky a nakoniec 

jej pretrhnutie, ím sa obnaia loiská (sorusy) ltých, oranových, hrdzavých alebo iernych výtrusov. 

Pre väšinu druhov sú charakteristické hrubostenné zimné vý trusy – teliospó ry. 

Najznámejším druhom je hrdza trávová – Puccinia graminis, ktorá sa kadorone vyskytuje na 

obilninách v podobe prášivý ch hrdzavých loísk. 

Rad má dve eade – Melampsoraceae a Pucciniaceae, odlišujúce sa výskytom aécií a typom teliospór. 

Pododdelenie: Deuteromycotina (nedokonale známe huby – Fungi imperfecti) 

Trieda nedokonalých húb predstavuje umelú triedu s mnohobunkovým podhubím, pri ktorej poznáme 

len konídiové štádium. Nepoznáme tu teda ani vrecká ani bazídiá, v dôsledku oho nemôeme 

zisti príslušnos k jednotlivým pododdeleniam. Tvorba vreciek, resp. bazídií v mnohých prípadoch u 

pravdepodobne úplne zanikla. Napriek tomu sa však nedokonalé huby s postupujúcim výskumom postupne 

zaraujú do existujúceho systému. Ich poet je cca 20 000. Mnohé sú nebezpené parazity. 

Okrem konídií sa deuteromycéty rozmnoujú aj chlamydospórami, ktoré sú väšie, hrubostenné a 

slúia na prekonávanie nepriaznivých ivotných podmienok. 

Deuteromycéty sú všeobecne a hojne rozšírené huby. Ich konídiá mono nájs všade, lebo spravidla 

produkujú veké mnostvo výtrusov. ijú saprofyticky i paraziticky. Mnoho druhov sa zúastuje 

na rozklade rastlinných i ivoíšnych zvyškov a pri tvorbe humusu. Parazitické druhy sú významné 

vo fytopatológii, sú pôvodcami hubových chorôb mnohých kultúrnych rastlín. Iné patogénne druhy 

spô sobujú choroby ivoíchov i loveka. 

Poda spôsobu tvorby konídií sa deuteromycéty systematicky rozdeujú do troch umelých skupín: 

1. trieda: Coelomycetes – konídiá vznikajú v pyknídiách alebo acervulách; 

2. trieda: Hyphomycetes – mycélium je bu sterilné alebo z neho vyrastajú konidiofory, ktoré 

môu by jednotlivé alebo v zhlukoch (korémiách); 

3. trieda: Blastomycetes – pravé mycélium chýba, vzniká len pseudomycélium. Charakteristický je 

pre ne kvasinkový tva r a blastospó ry. 

Trieda: Coelomycetes 

Rad: Sphaeropsidales (pyknídovkotvaré) 

32 

Patria sem fytopatologicky významné parazity a saprofyty. 

Septoria apii (septória zelerová) spôsobuje škvrnitos zelerovej vate. 

Rad: Melanconiales (iernospórkovcotvaré) 

Melanconium ferrugineum (iernospórkovec viniový) – zapríiuje horkú hnilobu hrozna. 

Trieda: Hyphomycetes 

Aj sem patria huby významné vo fytopatológii, technickej mykoló gii i humánnej medicíne (dermatofyty).

Alternaria solani (alternaria uková) zapríiuje nekrotické škvrny na listoch zemiakov a rajiakov. 

Skupina: Lichenes 

Lišajníky majú zvláštne miesto medzi rastlinami. Kadý lišajník tvoria dve zloky: huba – mykobiont 

a riasa alebo sinica – fotobiont. Mykobiont ije niekedy v symbióze aj s dvoma fotobiontmi. 

Symbióza medzi nimi je taká veká, e mykobiont nie je schopný i bez fotobionta. V tejto symbióze 

sa schopnosti mykobionta a fotobionta nesítavajú, ale vzniká ich fyziologická jednota (1 + 1 = 1), 

ktorá sa prejavuje: 

– tesným fyzickým kontaktom partnerov; 

– jednosmerným i striedavým transportom produktov; 

– tvorbou jednotnej, asto zloito št rukturovanej stielky; 

– tvorbou špecifických lišajníkových látok; 

– tvorbou diaspór, ktorý mi sa spolone rozširujú ob e zloky. 

Mykobiont: predstavitelia hubovej zloky sa grupujú zo štyroch vekých skupín húb (Zygomycotina, 

Ascomycotina – vreckaté huby, Basidiomycotina – bazídiové huby a Deuteromycotina – nedokonale 

známe huby). Absolútnu prevahu však majú Ascomycotina (99 %). 

Fotobiont (fycobiont): zatia poznáme asi 30 rodov. Dve tretiny z nich tvoria rody zelených rias 

a tretinu rody siníc. Najhojnejšími zelenými jednobunkovými riasami sú Trebouxia a Myrmecia, z 

vláknitých zelených rias je to Trentefolia, ltozelené riasy zastupuje rod Heterococcus a hnedé riasy 

rod Petrodroma. Spomedzi jednobunkových siníc je to najastejšie rod Gloeocapsa a z vláknitý ch 

Scytonema a Nostoc. 

Gonídiá = bunky rias a siníc tvoriace súas lišajníkov. 

Mykob iont a fotobiont vytvárajú spolonú vegetatívnu štruktúru. 

Stielka lišajníkov môe by poda tvaru kôrovitá, šupinatá, lupeovitá a kríkovitá. Stielka, ktorá 

od podkladu odstáva, sa nazýva podécium, primárna stielka je prisadnutá. 

Poda štruktúry môe ís o homeomerickú alebo heteromerickú stielku. 

Heteromerická stielka má bunky alebo vlákna fotobiontov rozptýlené, netvoria teda zretenú, od 

ostatných astí stielky odlíšenú vrstvu. 

Homeo merická stielka má bunky alebo vlákna fotobionta nakopené do zretenej vrstvy. Jej 

usporiadanie môe by dorziventrálne (kolmo na stredovú os) alebo radiálne (lúovité). Zvyajne je 

vyvinutá vrchná kôra, ktorá je zloená z husto stlaených a rozline orientovaných vláken mykobionta, 

pod ou je vrstva tvorená fotobiontom a v strede stielky je stre, ktorý je tvorený vonejšie 

usporiadanými hubovými vláknami. Na spodnej strane je asto vyvinutá spodná kôra, z ktorej pri 

lupeovitých alebo kríkovitých druhoch vystupujú rizíny. 

Rizíny sú tvorené zväzkami hýf (hubové vlákno s retiazkovo usporiadanými bunkami). Podob ajú 

sa na korienky vyšších rastlín a slú ia na prichytávanie stielky k podkladu. V spodnej vrstve druhov 

rodu Stricta sa vyskytujú šošovkovité dutiny (cyfely) a vo vrchnej vrstve pseudocefy (nepravé otvory), 

ktoré pravdepodob ne slúia na výmenu plynov. 

Rozmnoova nie je z vekej asti zabezpeované fragmentáciou, t.j. rozpadom stielky. Vegetatívne 

sa lišajníky rozmnoujú aj sorédiami, t.j. drobnými, práškovitými zhlukmi gonídiových buniek, 

opletených hubovými vláknami. Vznikajú v goníciovej vrstve a uvoujú sa po rozpade kôry. 

Niekedy sa tvoria na uritých miestach stielky, ktoré sa volajú sorály. 

Izídiá = drobné rozmnoovacie útvary, najastejšie šupinovité výrastky na vrchnej strane stielky, 

obsahujú hubovú aj gonídiovú zloku. 

Rozmnoovanie výtrusmi je zriedkavé. Výtrusy sa tvoria v spó rangiách, ktorý ch súb ory vytvárajú 

bu guovité, takmer úplne uzavreté plodniky (peritéciá) alebo plodniky, ktoré sú v ase zrelosti 

otvorené (apotéciá). Po vyklíení spóry sa musí hýfové vlákno dosta do kontaktu s riasou alebo sinicou. 

Epilitické lišajníky rastú na skalách. 

Epifytické lišajníky rastú na iných rastlinách. 

Terestrické lišajníky rastú na minerálnej pôde. 

33

Cormobionta (vyššie rastliny) 

Oddelenie: Bryophyta (machorasty) 

Ich stielka (thallus) nemá ešte vyvinutý dokonalý vodivý systém. Jej orgány nie sú ešte pravé, sú 

iba podobné pravým orgánom. Sú to pakorienky, pabyka a palístky (rizoidy, kauloidy, fyloidy). 

Pre machorasty je typická antitetická rodozmena. Názov antitetická sa pre u pouil na zdôraznenie 

nápadných kontrastov dvoch generácií – pohlavnej (gametofyt) a nepohlavnej (sporofyt), ktoré sa 

vyskytujú poas individuálneho vývinu jedinca machorastov. Kontrasty sú v štyroch základných 

aspektoch, ktoré nazývame aj kritériá metagenézy. Sú to: 

1) Kritérium karyologické – gametofyt je vdy haploidný, sporofyt diploidný. 

2) Morfologické – gametofyt má inú a podstatne odlišnú morfologickú stavbu ako sporofyt. 

3) Funkné – úlohou gametofytu je prinies gaméty a zabezpei tak pohlavné rozmnoovanie, 

úlohou sporofytu je utvori spóry a zabezpei nepohlavné rozmnoovanie. 

4) Fyziologické – gametofyt je vdyzelený, asimilujúci, sebestaný, sporofyt je na odkázaný 

výivou. 

Pri machorastoch prevláda gametofyt nad sporofytom, asto pretrváva mnoho vegetaných období. 

Súasou gametofytu sú pohlavné orgány (gametangiá), v ktorých sa tvoria pohlavné bunky (gaméty). 

Vznikajú bu spolone na tom istom jedincovi (jednodomé druhy) alebo osobitne na oddelených 

jedincoch (dvojdomé druhy). 

Samí pohlavný orgán – plemenníek (anterídium) je obyajne guovitého, kyjaikovitého alebo 

valcovitého tvaru. Tvoria sa v om dvojbiíkaté spermatozoidy. 

Samií pohlavný orgán – zárodoník (archegónium) má bankovitý tvar a vytvára sa v om samiia 

pohlavná bunka – vajcová bunka (oosféra). 

Okolo pohlavných orgánov zvyajne vyrastá mnoho sterilných vláken (nazývajú sa parafýzy), 

ktoré udriavajú okolo gametangií potrebnú vlahu. Spermatozoidy sú vo vodnom prostredí chemotakticky 

priahované k oosfére. Spojením haploidných gamét (oosféra a spermatozoid) vzniká diploidná 

zygota, ktorá predstavuje zárodok druhej, t.j. nepohlavnej generácie (sporofyt). Sporofyt sa skladá z 

troch astí: 

– nôky (bulbus), ktorá ako haustórium vniká do pletív gametofytu a erpá z neho iviny; 

– stopky (seta), ktorá má úlohu nosia výtrusnice; 

– výtrusnice (kapsula, theca, spórangium), v ktorej sa tvoria haploidné výtrusy (spóry, bryospóry). 

Výtrusy sú jednobunkové telieska obalené hrubším celulózovým obalom (exína). Pod ním je tenší 

vnútorný celulózový obal (intína). 

Popri antitetickej rodozmene sa machorasty rozmnoujú aj vegetatívne, úlomkami prvoklíka, pabyliek, 

palístkov alebo osobitnými drobnými telieskami (gemmae). Tieto sa tvoria na pabyke, palístkoch, 

príp. v zvláštnych miskovitých alebo mesiaikovitých útvaroch (thallidium). 

Výskyt, pôvod a systematické lenenie: 

Väšinou sú to rastliny vlhkomilné, prípadne vodné, menej typov je suchomilných. Spolu s lišajníkmi 

a inými nišími rastlinami sú jednými z prvých priekopníkov ivota na skalách a obnanej pôde. 

Najstaršie fosílne nálezy pochádzajú zo stredného karbónu (paleozoikum). Poda fylogenetikov mohli 

machorasty vzniknú zo zelených vláknitých rias. 

Zástancovia druhej, „telómovej“ teórie pokladajú machorasty za priamych potomkov rhyniorastov 

(vyhynutá skupina prvých suchozemských rastlín). 

Zo systematického hadiska rozdeujeme oddelenie m achorastov na na sledujúce skupiny: 

Trieda: Hepaticopsida (peeovky) 

Trieda: Anthocerotopsida (roteky) 

Trieda: Muscopsida (machy) 

Trieda: Hepaticopsida (peeovky) 

Ich stielky mono zatriedi do dvoch základných typov – frondózny (lupeovitý) a foliózny 

(listovitý). Z fylogenetického hadiska sa za staršie povaujú foliózne typy. Na rozdiel od machov palístky 

peeoviek nikdy nemajú strednú ilku. 

34

Gametangiá peeoviek vznikajú exogénne, bu sú ponorené do stielky alebo sú sediace na povrchu, 

príp. sú umiestnené v diskoch na osobitných stopkovitých nosioch (anterídiofory, archegóniofory, 

receptákulá). 

Sporogón býva zvyajne hyalinný a rýchlo miznúci. Výtrusnica je najastejšie guovitá alebo vajcovitá, 

bez pravých prieduchov, iapoky a vnútorného stpika. Pri takmer všetkých peeovkách sú 

vyvinuté hygroskopické rozhadzovae výtrusorodých buniek (elatery). 

Vegetatívne rozmnoovanie peeoviek sa uskutouje rôznymi typmi rozmnoovacích teliesok. 

Rad: Jungermanniales (trsovkotvaré) 

Je to bohatý rad peeoviek rozmanitého vzhadu zahajúci väšinu druhov peeoviek. Pôvodnejšie 

typy majú folióznu stielku. Od nich odvodené mladšie typy majú frondóznu, dichotomicky rozkonárenú 

stielku. 

Podrad: Acrogyna e (Jungermannineae, vrcholoplodé) 

Sú to výlune foliózne peeovky. Rozšírené sú hlavne v tropických oblastiach. Z našich druhov 

sem patria: Ptilidium pulcherimum, Frulania dilatata, Plagiochila asplenioides. 

Podrad: Anacrogyneae (nevrcholoplodé) 

35 

Sú to peeovky s lupeovitou, stukovitou alebo pásikovitou stielkou. 

Pelia epiphylla – hojná v listnatých lesoch. 

Rad: Marchantiales (porastnicotvaré) 

Gam etofyt tohto radu je vdy frondózny, dorziventrálne sploštený, spravidla dichotomicky rozkonárený. 

Asimilané pletivo tvorí vrchnú as stielky. 

Marchantia polymorpha je druh rastúci na vlhkých miestach. 

Conocephalum conicum rastie na vlhkých a tônistých miestach. 

Trieda: Anthocerotopsida (roteky) 

Malá skupina v rámci oddelenia machorastov, niekedy priraovaná k peeovkám. 

Trieda: Muscopsida (machy) 

Machy sú treou, najväšou a najdokonalejšou triedou oddelenia Bryophyta. Majú zvyajne dobre 

vyvinutý mnohobunkový prvoklík, ktorý je väšinou vláknitý. Gametofyt je vdy rozlíšený na rizoidy, 

kauloidy a fyloidy. 

Fyloidy sú najastejšie uloené v genetickej špirále alebo v niekokých súbených pozdnych 

radoch. Progresívnym znakom je výskyt strednej ilky vo fyloidoch väšiny predstaviteov. 

Gametangiá machov sú zvyajne umiestnené v ochranných ob aloch (pericheciách), ktoré vznikli 

premenou fyloidov. 

Sporogón býva vo väšine prípadov dobre rozlíšený na nôku, stopku a výtrusnicu. 

Výtrusnica machov má zloitú stavbu. Vo väšine prípadov sa skladá z vlastnej spodnej asti (urna) 

a vieka (operkulum). Medzi urnou a viekom býva vyvinutý prstenec (annulus). Jeho innosou 

sa oddeuje vieko od urny. Horný okraj urny sa nazýva ústie (stóma) a na obvode býva vyvinutý veniec 

hygroskopických zúbkov (peristóma). Jeho funkciou je regulova uvoovanie výtrusov z urny. 

Z fylogenetického hadiska tvoria machy slepú vývojovú líniu, ktorá neviedla k vývoju dokonalejších 

foriem.

Podtrieda: Sphagnidae (machy rašelinníkové) 

Je to skupina najnišie organizovaných machov charakteristického vzhadu a zafarbenia. Rastú na 

vlhkých miestach alebo priamo vo vode, kde ich spodná as stielky postup ne odumiera, preto nemajú 

vyvinuté rizoidy. Rizoidy sa tvoria len na mladých lupienkovitých prvoklíkoch. 

Kauloid na vrchole postupne dorastá a má zloitú anatomickú stavbu. Jeho stredom sa tiahne str- 

ové pletivo (medulla) a na jeho obvode sa nachádza vrstva hrubostenný ch buniek (skleroderma). C elkom 

na povrchu je vrstva prázdnych bezfarebných buniek (hyaloderma). Sú zásobárou vody. Celá 

hlavná pabyka je pokrytá zväzokami krátkych boných p abyliek, na vrchole nakopených do hlávky. 

Fyloidy rašelinníkov sú vdy bez iliek. Význaným znakom rašelinníkov je heterofýlia. V kadom 

fyloide sú dva typy buniek – veké prázdne (leukocyty) sú zásobárou vody a medzi nimi sú vklinené 

drobné zelené bunky (chlorocyty). 

Nôka a stopka sporogónu sú redukované. Guatá výtrusnica sedí na nepravej stopke – pastopke 

(pseudopódium). 

Rašelinníky rastú v súvislých vankúšoch na miestach s dostatkom vody. Tvoria osobitné rastlinné 

formácie – rašeliniská. 

Podtrieda má jediný rod Sphagnum s 300 druhmi (Sphagnum palustre, S. rubellum, S. squarosum, 

S. girgensohnii a i.) 

Podtrieda: Andreaeidae (machy štrbinkové) 

Malá skupina stojaca svojou organizáciou stielky medzi rašeliníkmi a prútnikovými machmi, ktorým 

je blízka predovšetkým stavbou gametofytu. 

Má jediný rod Andreaea s vyše 100 druhmi. 

Podtrieda: Bryidae (machy prútnikové) 

Táto trieda predstavuje najvyššiu organizáciu v rámci oddelenia Bryophyta. Gametofyt je dobre 

rozlíšený na rizoidy, kauloid a fyloidy. Fyloidy majú jednu alebo aj viac stredných iliek. Gametangiá 

sú bu na vrchole hlavnej pabyky (acrocarp) alebo po jej bokoch (pleurocarp). Sporogón má nôku, 

stopku a výtrusnicu. Otvára sa viekom. 

Do tejto triedy sa zarauje pribline 670 rodov s asi 1 4 500 druhmi. 

Rad: Polytrichales (ploníkotvaré) 

36 

Polytrichum commune, P. juniperinum, P. formosum, Atrichum undulatum. 

Rad: Fissidentales (pošvatcotvaré) 

Hojne sa vyskytujú zástupcovia rodu Fissidens. 

Citlivým indikátorom istoty vodných tokov je druh Octodiceras julianum. 

Rad: Dicranales (dvojhrototvaré) 

Ceratodon purpureus, Leucobryum glaucum. 

Rad: Pottiales 

Syntrichia ruralis – ostnochlp obyajný. 

Rad: Grimmiales (drobinkotvaré) 

Na druhy najbohatším rodom je Grimmia.

Rad: Funariales (skrutkotvaré) 

Typickým zástupcom je Funaria hygrometrica. Rastie hojne na spáleniskách, starých múroch a 

piesonatých pôdach. 

Rad: Bryales (prútnikotvaré) 

Rod Bryum zaha stovky druhov. Nízke striebrobiele porasty na okrajoch ciest, na poliach, rumoviskách 

a úhoroch tvorí druh Bryum argenteum. 

V hojnom pote rastú aj okolo potokov, pramenísk v lesoch i na lúkach. Mnium undulatum (merík 

vlnkatý), Aulocomium palustre (páskavec moiarny), Climacium dendroides (rebríkovec stromkový). 

Rad: Hypnales (rakytotvaré) 

Najbohatší rad machov. 

Druhy: Hypnum cupressiforme (rakyt cyprusovitý), Rhytidiadelphus triquetrus (kostrbatec trojrohý), 

Hylocomium splendens (rakytník lesklý), Thuidium abietinum (tujovika jedová), Brachytecium 

velutinum (bankovec zamatový), Pleurozium schreberii (porastník Schreberov). 

Tracheophytina (cievnaté rastliny) 

Majú vyvinuté cievne zväzky. Základné ivotné funkcie cievnatých rastlín preberá nepohlavná 

(sporofytná) generácia. Bunky tvoria jednoduché alebo zloité pletivá, napr. delivé, krycie, mechanické, 

vodivé. Novými sú vodivé pletivá – cievne zväzky, ktoré rozvádzajú vodu, anorganické látky a 

asimiláty. 

Pohlavná generácia (gametofyt) je pri niších vývojových typoch ešte morfologicky a fyziologicky 

samostatnou generáciou. Postupne sa však zredukovala na niekoko buniek, fyziologicky závislých 

na sporofyte (nepohlavnej generácii). 

Klasifikácia cievnatých rastlín nie je jednotná. Za najuznávanejšiu sa povauje TACHTADJANOVA 

klasifikácia z roku 1973: „Evolution und Ausb reitung der Blütenpflanzen“. Jeho poatiu je blízka klasifikácia 

„Flóry Slovenska“ a „Kvteny SSR“ (H EJNÝ, SLAVÍK, 1988). 

Oddelenie: Pteridophyta (papraorasty) 

Papraorasty sú prevane zelené, suchozemské, najvyššie organizované mnohobunkové výtrusné 

rastliny s význanou, ale oproti machorastom u zredukovanou antitetickou (heterofázickou) rodozmenou, 

v ktorej sú obe generácie (sporofytická a gametická) organicky samostatné. 

Aj ke je gametofyt poas oplodovania ešte stále odkázaný na vodné prostredie, papraorasty sa 

v porovnaní s ostatnými výtrusnými rastlinami najviac prispôsobili suchozemskému ivotu. Od vodného 

prostredia sa oslobodil najmä sporofyt, na ktorom sa v súvislosti s adaptáciou na ivot na suchej 

zemi uskutonila diferenciácia tela na os, listy a kore s diferencovanými pletivami (kormus), predovšetkým 

cievnymi zväzkami. Najstarším tvarom sporofytu je telóm, t.j. bezlistá, obyajne vidlicovito 

rozkonárená os s jediným koncentrickým cievnym zväzkom (protostélé), t.j. s drevnou asou uprostred 

osi a lykovou asou na ob vode so sitkovicami. 

So zväšujúcimi sa rozmermi tela nastala aj potreba zvýšenej asimilácie. Na bezlistom telóme sa 

zaínali utvára jednoduché výrastky pokoky, tzv. enácie, do ktorých na vyššom stupni vývoja vstúpil 

aj cievny zväzok. Tým vznikol mikrofyl. Vývin listu sa dokonil vznikom makrofylu, a to tak, e 

sa boné osi sploštili a zrástli do syntelómu, ktorý sa vyskytuje napr. pri papradiach. Makrofyly sa 

mohli druhotne zjednoduši a vznikli tzv. meiofyly (napr. pri praslikách). Najstaršie papraorasty 

mali na podzemnej osi len pakorienky (rizoidy) a a neskôr sa z nej vyvinul kore s lúovitým cievnym 

zväzkom. 

Z diferencovaných pletív to boli pletivá na zmenšenie vyparovania vody, a to pokoka s kutikulou 

a prieduchy. Bunková blana je z celulózy bez inkrustácie. Chloroplastov je vea a asimilaným produktom 

je škrob. 

Na sporofytickej generácii (sporofyte) vznikajú výtrusnice – sp órangiá. V prípade papradí sa 

spórangiá vyskytujú na listoch (na rozdiel od vyhynutých bezlistých prapapradí s výtrusnicami na 

37

konci osi). Listy, na ktorých sa tvoria výtrusnice, sa nazývajú sporofyly na rozdiel od trofofylov, 

ktoré slúia len na asimiláciu (rebrovka). Niekedy sa ob e funkcie spájajú na tom istom liste a list je 

zárove sporofylom i trofofylom; ide o trofosporofyl (napr. sladi). Niekedy sa sporofyly zoskupujú 

do klasovitých a šišticovitých útvarov – strobilov (plavúne). 

Vo výtrusniciach sa tvoria haploidné výtrusy (spóry), ktoré majú vdy dva obaly – exospórium a 

endospórium. Spóry môu by morfologicky i fyziologicky rovnaké (izospóry) alebo morfologicky 

rovnaké a fyziologicky rozdielne (homoiospóry) a napokon morfologicky i fyziologicky rozdielne 

(heterospóry). Izospórické papraorasty sú jednodomé, homoiospórické a heterospórické sú dvojdomé 

rastliny. 

Z haploidných výtrusov vzniká haploidná gametofytická generácia – gametofyt, ktorá sa pri papraorastoch 

nazýva prvorast (protálium). Má vzhad sploštenej zelenej stielky s jednobunkovými 

pakorienkami. Na prvoraste vznikajú pohlavné ústroje (gametangiá). V plemeníkoch (anterídiách) 

sa tvoria samie pohlavné bunky – spermatozoidy. V zárodoníku (archegóniu) je jedna vajcová 

bunka (oosféra). Vodnou cestou sa sp ermatozoidy dostanú do archegónií a nastane oplodnenie vajcovej 

bunky. Z diploidnej zygoty sa vyvinie diploidný zárodok (embryo) a z neho diploidný sporofyt. 

Na zárodku rozoznávame nohu (haustórium), ktorou je zárodok ponorený do pletiva prvorastu a odtia 

vyivovaný. Oproti nôke sa utvorí prvý list (klíny list) a pri om hrbolek (plumula), z ktorého 

sa vyvinie druhý list a neskoršie os s vedajším (adventívnym) koreom. Papraorasty nemajú 

hlavný kore. Neskoršie vyrastajú alšie vláknité vedajšie korene (primárna homorízia) a prvorast 

zahynie. 

Papraorasty sú starou rastlinnou skupinou. Pravdepodobne sa vyvinuli z rias s o silnou sporofytickou 

generáciou a preds tavujú paralelnú vývinovú líniu s machorastami. Zjavili sa vo vrchnom silúre, 

rozvinuli sa v devóne, najmä však v karbóne, ke sa stali najdôleitejšou zlokou rastlinného 

pokryvu (ierne uhlie). V perme zaali vymiera a dnes sa zachovali len v nepatrnom mnostve. Od 

prapapradí sa vývin uberal dvoma smermi. Mikrofylovú líniu predstavujú plavúne, na ktoré vývinovo 

nadväzujú mikrofylové formy nahosemenných rastlín, najmä ihliiny. Makrofylovú líniu predstavujú 

prasliky (meiofyly) a najmä paprade, z ktorých smeroval vývin k semenným papradiam a od nich k 

makrofylovým formám nahosemenných rastlín a k rastlinám krytosemenným. 

Pododdelenie: Psilophytina (prapaprade) 

Boli to trváce byliny alebo malé stromy (max. 3 m vysoké). Rástli ponorené do vody, z ktorej 

trali len konce osi. Mali podzemok s p akorienkami. Os bola nerozkonárená alebo vidlicovitá. Najprimitívnejšie 

druhy nemali listy, vyvinutejšie m ali tovité vý rastky (enácie), z ktorých sa vyvinuli 

mikrofyly i makrofyly telómového pôvodu. V osi bol len jeden cievny zväzok (protostélé) a na konci 

výhonkov boli terminálne spórangiá. Vyhynuli vo vrchnom devóne. 

Najjednoduchšou spomedzi nich bola Rhynia elegans. Bola bez listov, prieduchy sa nachádzali na 

osi a dosahovala výšku asi 50 cm. 

Psilophyton princeps je najstaršia známa listnatoosová rastlina. Mikrofyly mal rod Asteroxylon a 

makrofyly rod Pseudosporochus. 

Pododdelenie: Psilotophytina (prú tovky) 

Prútovky tvoria malú skupinu tropických trvácich bylín. Sporofyly sú vidlicovito rozkonárené a v 

ich rázsoche sú umiestnené dvoj- alebo trojpuzdrové spórangiá (synangiá) s izospórami. Systematické 

postavenie prútoviek je sporné. Príbuz ensky najblišie stoja k prapapradiam, ale medzi obidvoma triedami 

nie je nijaká spojovacia forma. Prútovky sú recentné rastliny. Najznámejším druhom spomedzi 

nich je Psilotum triquetrum. 

Pododdelenie: Lycopodiophytina (plavúne) 

Sú to papraorasty s vidlicovito rozkonárenou osou, na ktorej sú obyajne špirálovito usporiadané 

zelené mikrofyly s jedným cievnym zväzkom (trofofyly). Sporofyly sú obyajne zoskupené do klasov. 

Sú izospórické alebo heterospórické a ich spermatozoidy sú dvojbiíkaté (len šidlatkotvaré majú mnohobiíkaté 

spermatozoidy). as plavúov má pajazýek trichómového pôvodu, umiestnený na báze 

38

vrchnej asti listu a slúiaci na prijímanie vody (plavúnky, šidlatky). Známe je u nich druhotné hrubnutie 

osi. 

Z vývinového hadiska zrejme nadväzujú na mikrofylové prapaprade. Povaujú sa za východisko 

mikrofylovej asti nahosemenných rastlín (Coniferophytina). 

Trieda: Lycopodiopsida 

39 

Trieda má sedem radov. U nás sa vyskytujú eade a rody z radov Lycopodiales a Selaginellales. 

Rad: Lycopodiales (plavúotvaré) 

U nás je zastúpený eaami Huperziaceae a Lycopodiaceae. 

ea: Huperziaceae (chvostníkovité) 

Sú to trváce byliny s priamymi alebo vystúpavými, vidlicovito rozkonárenými byami. Listy sú 

husté, strechovito sa prekrý vajúce. Sporofyly sa navonok neodlišujú od trofofylov, take výtrusnicový 

klas nie je zretený. Výtrusnice sú stopkaté, sedia v pazuchách listov. 

ea je u nás zastúpená jediným druhom Huperzia selago. Je to trváca bylina. Sporofyly nie sú 

odlíšené od trofofylov, klas preto nie je zretený. Hojný je vo vysokých horách oblasti Eucarpatica. 

ea: Lycopodiaceae (plavúovité) 

Do eade plavúovitých patria malé vdyzelené byliny s vidlicovito rozkonárenou, plnou a ne- 

lánkovanou, spravidla plazivou byou, ktorá je pokrytá malými, závitnicovito usporiadanými, zelenými, 

iarkovitými alebo šupinkovitými listami (mikrofylmi) bez jazýka a vdy len s jedným cievnym 

zväzkom. Zo spodnej strany byle vyrastá veké mnostvo vidlicovito rozkonárených adventívnych 

koreov s mykorízou. Os má lúovité cievne zväzky, druhotne nehrubne. 

Výtrusnice sú vdy umiestnené na báze vrchnej strany sporofylov alebo na konci riedko olistených 

bylí. Plavúne sú jednodomé rastliny. Z oplodnenej vajcovej bunky vz niká zárodok a z neho vyrastá 

sporofyt, ktorý nemá na svojom rastovom vrchole terminálu, ale mnohobunkové delivé pletivo. 

Plavúne sa okrem rozmnoovania výtrusmi rozmnoujú aj vegetatívne opadavými púikmi v pazuchách 

listov. 

Druhy plavúovitých (asi 400) tvoria iba niekoko rodov, rozšírené sú však po celom zemskom 

povrchu, ale najmä v hornatých krajinách subtropického a tropického pásma, kde sú známe i ep ifytické 

druhy. 

Našim najznámejším druhom je plavú obyajný (Lycopodium clavatum) rastúci na kyslých pôdach 

horský ch ihlinatých lesov. Jeho výtrusy sa pouívali v metalurgickom priemysle pri odlievaní 

kovových predmetov, aby sa odliatok neprilepil k forme. Taktie sa pouívali v lekárnictve na obaovanie 

piluliek, aby sa nezlepili a v medicíne na zasypávanie mokvavých rán. Vo vlhkých lesoch rastie 

plavú puivý (Lycopodium annotinum) a na mokrých lúkach plavúnec zaplavovaný (Lycopodium 

inundatum). 

Rad: Selaginellales (plavúnkotvaré) 

Do radu plavúnkotvarých zaraujeme rastliny, ktoré sú vemi podobné plavúotvarým a líšia sa 

od nich predovšetkým heterospóriou, listami s pajazýkom (lingula) a vemi redukovaným gametofytom. 

ea: Selaginellaceae (plavúnkovité) 

Trváce, malé, machom podobné byliny. Stonka je plazivá, v miestach rozkonárenia zakoreujúca. 

Listy sú malé, sediace, s malým pajazýkom (lingula), husté, jednoilové, celistvookrajové aleb o brvito 

zúbkaté, usp oriadané v skrutkovici alebo v štyroch radoch. Sporofyly sa iba málo odlišujú od trofofylov, 

na konci konárikov tvoria výstrusnicové klasy. Megaspórangiá sa nachádzajú v spodnej, mikrospórangiá 

v hornej asti výtrusnicového klasu.

Z vývinového hadiska plavúnkotvaré nadväzujú na prvoplavúotvaré a objavujú vo vrchnom 

karbóne, najmä však v kriede. 

U nás sa najastejšie vyskytuje plavúnka brvitá (Selaginella selaginoides), rastúca vo Vysokých a 

Nízkych Tatrách a vranek švajiarsky (Lycopodioides helveticum), ktorý rastie aj na podunajských lúkach 

pri Bratislave. 

Rad: Lepidodendrales (lepidodendrotvaré) 

Do tohto radu patria len vyhynuté stromovité heterospórické papraorasty s listami s pajazýkom, 

ktoré ili prevane v prvohorách a len v malej miere i v druhohorách. 

Lepidodendrotvaré niekedy dosahovali výšku a 30 m a ich kmene boli a 2 m hrubé. 

Prispeli k vzniku ierneho uhlia. Vyvinuli sa z nich dnešné šidlatky a zo semenných foriem mikrofylové 

formy nahosemenných rastlín (kordaity, ginkgá a ihliiny). 

Rad: Isoëtales (šidlatkotvaré) 

ea: Isoëtaceae (šidlatkovité) 

Šidlatkovité sú bu vo vode ponorené alebo na vlhkom p odklade rastúce heterospórické trváce 

byliny s výrazne skrátenou druhotne hrubnúcou osou. Majú šidlovité listy s pajazýkom a sú typické 

mnohobiíkatý mi spermatozoidmi. 

Listy sú naspodu rozšírené a na vnútornej strane nad listovou bázou majú blanitý pajazýek (lingula). 

V strede listovej ruice sú umiestnené trofofyly a smerom k okraju zasa trofosporofyly, nijako 

sa neodlišujúce od sporofylov. 

Šidlatkovité po vývinovej stránke nadväzujú na druhohorné formy lepidodendrotvarých, a to na 

rody Pleuromeia a Nathorstiana, ktorých os u bola zrejme skrátená. Skameneliny šidlatiek sú známe 

od kriedy. Vyskytujú sa na Šumave. 

Pododdelenie: Equisetophytina (Stachyophytina) 

Trieda: Equisetopsida (Sphenopsida, Articulatae, Equisetinae – prasliky) 

Do triedy prasliiek patria izospórické, homoiospórické i heterospórické bylinné alebo stromovité 

papraorasty s lánkovanou osou, s p raslenovo usporiadanými listami, so zretene odlíšenými a do 

koncových klasov zoskupenými sporofylmi, na ktorých sú vdy dva alebo i viac anatropných, t.j. k osi 

klasu obrátených výtrusníc; spermatozoidy sú mnohobiíkaté. 

Os je vdy lánkovaná. Pri vývojovo niších druhoch je ešte vidlicovito rozkonárená a nachádza 

sa v nej drevostredný alebo lúovitý cievny zväzok. Os vývinovo vyšších druhov je vdy praslenovito 

monopodiálne rozkonárená a cievny zväzok je drevostredný so strom. Dnešné prasliky druhotne 

nehrubnú. Majú pravé korene a asto sa pri nich vyskytuje podzemok (rizoma). 

Listy sú telómového pôvodu (makrofyly) a sú vdy praslenovité. Sporofyly sa výrazne líšia od 

trofofylov a sú zoskupené do terminálnych klasov. 

Z vývinového hadiska trieda prasliiek nadväzuje na prapaprade, z ktorých sa vyvinuli paralelne 

s triedami plavúov a papradí. Zjavili sa v devóne a najvyšší stupe vývinu dosiahli v karbóne, kde 

druhotne hrubnúce stromovité kalam ity (Calamites) spolu s lepidodendrami a sigiláriami podstatne 

prispeli k vzniku ierneho uhlia. 

Rad: Equisetales (pras likotvaré) 

40 

Do radu pras likotvarých patrí len jediná ea. 

ea: Equisteaceae (pras likovité) 

Súasné praslikovité sú vý lune trváce byliny a len medzi fosílnymi boli i stromovité formy. 

Charakteristickým znakom dnešných prasliiek je dutá a lánkovaná monopodiálne rozkonárená os, 

ktorá však druhotne nehrubne. Skladá sa z uzlových a medziuzlových astí a vmedzerené delivé pleti-

vo na spodnej strane osových lánkov je chránené pošvou zrastených nezelených listov. Aj boné 

konáre vyrastajú v praslenoch a to vdy medzi listami a preráajú listovú pošvu. Kee listy prasliiek 

sú nezelené, asimiláciu preberá zelená by s prieduchmi a chloroplastami. Povrch letný ch bylí je ryhovaný 

a sú na om viditené rebrá (carinae) a brázdy (valleculae). Pokoková vrstva je preniknutá 

oxidom kremiitým. Cievne zväzky sú kolaterálne. Vo vnútri osi je veká lyzigénna dutina, vzniknutá 

rozpustením bunkový ch blán. Podzemok (rizoma) je podobne lánkovaný ako os, len jeho povrch je 

hladký a lyzigénna dutina je ovea menej výrazná. 

Štítkovité sporofyly sú praslenovito usporiadané na konci byle, priom sporofyly jednotlivých 

praslenov sa striedajú a tvoria husté výtrusné klasy. 

Praslikovité sa objavili u v karbóne a a do obdobia keuperu je známy stromovitý druh Equisetum 

arenaceum. 

Do rodu recentný ch prasliiek patrí 25 druhov. Poda bylí ich delíme na: 

1) prasliky s dvojakými byami. Ich plodné byle sú hnedé, jalové zelené. Hnedé po vypadnutí 

výtrusov odumrú, potom z korea vyrastajú zelené sterilné osi s asimilanými orgánmi (Equisetum 

arvense, E. maximum). 

2) prasliky s jednou byou. Na jar je by hnedá, po dozretí výtrusov ozelenie (Equisetum sylvaticum). 

3) prasliky s jednou zelenou byou, z vrcholu ktorej vyrastá sporofylový klas (Equisetum palustre, 

E. hiemale). 

Pododdelenie: Phyllophytina (Polypodiophytina) 

Patria sem zelené, izospórické alebo heterospórické, bylinné, len ojedinele stromovité papraorasty 

s nelánkovanou plnou osou a s vekými, bohato ilkovanými, špirálovito alebo dvojradovo 

usporiadanými makrofylový mi listami. Tie sú obyajne niekokokrát perovito zloené a zamlada spravidla 

špirálovito zvinuté. Výtrusné listy väšinou nie sú zoskupené do klasov. Výtrusnice sú na ich 

spodnej strane alebo okraji, a to jednotlivo alebo zoskupené do kôpok (sorusov). Spermatozoidy sú 

mnohobiíkaté. 

Pri vývojovo niších papradiach je os vidlicovito a pri vývinovo vyšších monopodiálne rozkonárená. 

Vývin anatomickej stavby smeroval od protostélé k aktinostélé, sifonostélé, solenostélé a dyktiostélé. 

Len osmundovité a jazykovité majú eustélé s bikolaterálnymi cievnymi zväzkami. Jazykovité 

navyše aj slabo druhotne hrubnú (na rozdiel od ostatných papradí, ktoré druhotne nehrubnú vôbec). 

Listy sú typicky makrofylové, s charakteristickou ilnatinou, pri ktorej sú ilky všetkých rádov 

rovnako hrubé a smerom ku koncu sa nestenujú. Bunky pokoky ešte obsahujú chlorofyl. Cievny 

zväzok listu je koncentrický s drevnou asou obklopenou lykom. 

Paprade majú pravé korene s radiálnymi cievnymi zväzkami. 

Výtrusnice môu by hrubostenné (eusporangiátne) a tenkostenné (leptosporangiátne). Otvárajú sa 

bu chlopovým pukaním alebo pomocou osobitného hygroskopického zariadenia. 

Paprade predstavujú vývinový základ pre makrofylovú as nahosemenných rastlín (semenné 

paprade, cykasy), ako aj všetkých rastlín krytosemenných. 

Rad: Ophioglossales (jazykotvaré) 

Patrí sem len ea Ophioglossaceae s prib line 80 druhmi. Sú t o všetko trváce byliny s krátkym 

nerozkonáreným podzemkom. Pre korene je význaná mykoríza. Z podzemku kadý rok vyrastá len 

jeden, v mladosti šp irálovito nezvinutý list. R ozdelený je na priosovú plodonosnú a okrajovú asimilanú 

as. 

U nás sa vyskytuje druh Ophioglossum vulgatum (jazyk hadí). Jalová as listu je vajcovitá, celistvookrajová, 

plodná as listu tvorí jednoduchý klások. Rastie na mokrých lúkach. 

Botrichium lunaria (vratika mesiaikovitá) má jalovú as listu rozdelenú na polm esiaikovité 

výnelky, plodná as je metlina. Rastie na horských lúkach. 

41

Rad: Osmundales (osmundotvaré) 

Patria sem veké suchozem ské b yliny (niekedy a stromekovitého vzrastu) s výraznými podzemkami. 

Anatomická stavba osi vykazuje všetky prechody od protostélé cez sifonostélé a k eustélé. Druhotné 

hrubnutie sa nevyskytuje. Listy sú za mlada špirálovito zvinuté. 

Výtrusnice majú iba jednovrstvovú stenu, zakladajú sa len z jednej bunky pokoky. Hygroskopické 

zariadenie na otváranie výtrusníc (prstenec) je iba naznaené v podobe niekokých hrubostenných 

buniek, ktoré sú umiestnené na jednej strane výtrusnice a otvárajú sa prostredníctvom vrcholovej 

štrbiny. Rastú prevane v trópoch. 

U nás sa vyskytuje Osmunda regalis (osmunda kráovská). Výtrusnice má na osobitnej asti pozmeneného 

listu. 

Rad: Polypodiales (sladiotvaré) 

Prevane ide o tenkovýtrus nicové byliny. Patria medzi ne takmer všetky naše paprade. Sú to 

obyajne suchozemské trváce byliny s podzemkom, len zriedkavejšie ide o stromy, jednoroné byliny, 

liany alebo ep ifyty. 

Kme stromových pap radí je jednoduchý , a 20 m vysoký, na vrchole má šticu a 6 m dlhých perovito 

zloených listov. Vo vnútri kmea sa nachádza veké mnostvo cievnych zväzkov. Kme druhotne 

nehrubne a neobsahuje teda kompaktnú drevnú hmotu. 

Podzemok môe by krátky a nerozkonárený, pokrytý šupinami a plevovitými chpkami. Z takéhoto 

typu podzemku vyrastajú ruice listov (napr. papra samia). Pri inom type je podzemok hladký 

a dlhý a vyrastajú z neho len jednotlivé listy (napr. sladi). 

Korene sú len adventívne, sú tenké a asto vidlicovito rozkonárené. Majú lúovité cievne zväzky. 

Listy tvoria hlavnú as biomasy papradí. Najastejšie sú perovité alebo perovito zloené, len zriedkakedy 

jednoduché a nedelené (jelení jazyk). Anatomická stavba listu je zhodná s vyššími rastlinami 

(okrem cievneho zväzku). Za mlada sú špirálovito zvinuté brušnou stranou smerom dovnútra. Bu sú 

všetky rovnaké a slúia na výivu i na tvorbu výtrusov (trofosporofyly – napr. sladi, papra samia) 

alebo majú osobitné asimilujúce listy (trofofyly) a osobitné výtrusné listy (sporofyly) ako napr. rebrovka 

alebo perovník. 

Stopkaté výtrusnice vznikajú na rube listov, zriedkavejšie na ich okraji. Vznikajú vdy len z jednej 

bunky pokoky listového výbeku – placenty (receptákulum) a to na boných ilkách. Výtrusnice 

sa otvárajú prstencom (anulus). Tvar a poloha prstenca, ako aj spôsob puknutia výtrusnice slúia ako 

dôleitý systematický znak. 

Výtrusnice sú obyajne zoskupené do kôpok (sorusov). Tie môu by pokryté zásterkou (indusium). 

Tvar zásterky je taktie významným systematickým znakom. 

Z izospóry vyrastá prvoras t (protálium), ktorý je najprv vláknitý a a neskôr nadobúda charakteristický 

srdcovitý tvar. Medzi pakorienkami sa vytvárajú guovité plemenníky (anterídiá) so špirálovitými 

spermatozoidmi. Na vrchnej strane pod srdcovitým výrezom sa vytvárajú zárodoníky (archegóniá) 

s vajcovou bunkou. Obidva typy pohlavných ústrojov sú povrchové. 

Plemenníky sú v porovnaní s machorastami zredukované. Vznikajú z jedinej bunky prvorastu. Tá 

sa najprv vyklenie a potom sa delí na štyri bunky. Stenu plemeníka tvoria dve nad sebou uloené prstencové 

bunky. Stredná bunka sa delí, vznikajú z nej materské bunky spermatozoidov a z nich mnohobiíkaté 

špirálovité spermatozoidy. Napuaním p rstencových buniek sa odhodí vieková bunka a 

spermatozoidy sa uvonia. 

Zárodoník vzniká z jednej bunky prvorastu podobne ako u machorastov. 

Rozdelením oplodnenej vajcovej bunky (zygoty) vznikne zárodok (embryo), ktorý je nôkou 

(haustórium) spojený s prvorastom a erpá z neho iviny. Zárodok obsahuje základ osi, rastový vrchol 

a základ prvého listu. Korene papradí sú vdy len adventívne. Z embrya vyrastá diploidný sporofyt – 

nepohlavná generácia, predstavujúca vlastnú dospelú rastlinu. Poda uvedenej schémy je teda aj pre 

paprade charakteristická antitetická (heterofázická) rodozmena. 

Spomedzi zvláštnych foriem rozmnoovania treba uvies apospóriu, partenogenézu a apogamiu. 

Pri apospórii sa diploidná výtrusnica mení p riamo na diploidný prvorast (gametofyt) bez toho, aby v 

nej vznikli haploidné výtrusy. Pri partenogenéze sa vajcová bunka bez oplodnenia mení na zygotu a 

zárodok. V prípade apogamie vajcová bunka na diploidnom prvoraste zanikne a nová rastlina vznikne 

z diploidných vegetatívnych buniek prvorastu. 

42

43 

Paprade sa rozmnoujú i vegetatívne, a to podzemkami a adventívnymi púikmi. 

K sladiotvarým patrí asi 7 000 druhov a ich systém sa zakladá na sukces ii. 

ea: Polypodiaceae (sladiovité) 

Polypodium vulgare (sladi obyajný) – ide o geofyt, rastúci hlavne na vlhkých, machom porastených 

skalách a balvanoch (predovšetkým v lesoch), ale aj na práchnivejúcich poch, skládkach štrku 

alebo kamenia, vo viniciach, príp. na múroch, vdy však na neváp enatom podklade. Jeho p odzemok je 

jedlý, s ladký a vyuíva sa ako droga. 

Rad: Pteridales (krídelnicotvaré) 

ea: Cryptogramaceae (kueravcovité) 

Cryptograma crispa (kueravec iarkový). Má neplodné a výtrusné listy, je to hemikryptofyt, 

rastú ci medzi ulovými balvanmi v alp ínskom pás me. 

Rad: Dicksoniales (diksóniotvaré) 

ea: Dennstaedtiaceae (Hypolepidiaceae – dennstedtiovité) 

Patria sem trváce byliny s rovnakými listami (nediferencovanými na fertilné a sterilné). 

Pteridium aquilinum (papradie orliie) – z podzemku vyrastá len jeden veký, perovito zloený 

list. Ako geofyt sa vyskytuje na suchej i vlhkej pôde, na otvorených a polozatienených stanovištiach 

ako napr. okraje lesov, od níin do horského pásma. 

Rad: Aspidiales (Dryopteridales – papraotvaré) 

ea: Thelypteridiaceae (papradníkovité) 

Sú charaktereistické plazivými podzemkami. Listy sú rovnakotvaré, asto od seba vzdialené, 1–3krát 

perovito zloené. Kôpky výtrusníc na chrbtovej strane listov sú okrúhle, zriedka podlhovasté. Zásterka 

je vrchná, oblikovitá, opadavá alebo chýbajúca. 

Thelypteris palustris (papradník moiarny) je geofyt, typický pre rašelinné lú ky, moariská, podmáané 

jelšiny od níin do horského pásma. 

Lastrea limbosperma (pereinovec horský) sa ako geofyt vyskytuje na tienistých i svetlých, vlhkých 

a mokrých nevápencových stanovištiach v podhorskom stup ni. 

Phegopteris polypodioides (sladiovec buinový) – rastie geofyticky na nevápenatom podklade 

(najastejšie na ule) a to na vlhkých miestach, najastejšie v buinách, od pahorkatín po subalpínske 

pásmo. 

Gymnocarpium dryopteris (peraina dúbravová) – geofyt, rastúci v tienistých buinách, smreinách 

i kosodrevine, obubujúci nevápenné kyslejšie pôdy v podhorskom a subalpínskom pásme. 

Gymnocarpium robertianum (peraina Robertova) – geofyt, obubujúci št rkovit é pô dy, skaly, 

niekedy múry, predovšetkým na vápencoch a dolomitoch, na svetlých miestach rastie aj v lesoch. 

ea: Aspleniaceae (slezinníkovité) 

Do tejto skupiny patria malé paprade s krátkym podzemkom a rovnakotvarými, perovito zloenými 

alebo vidlicovitými listami usporiadanými v trse. V stonke sa nachádzajú dva cievne zväzky, 

kôpky výtrusníc sú podlhovasté, zásterka boná. 

Phyllitis scolopendrium (jazyk jelení) je hemikryptofyt, obubujúci karbonátový substrát, kde rastie 

na skalách, medzi balvanmi, v sutinách, štrku a na vlhkých tienistých miestach. 

Asplenium trichomanes (slezovník ervený) – hemikryptofyt, rastúci na skalách a sutinách na 

všetkých horninách (väšinou porastených machmi) od níin po subalpínske pásmo. 

Asplenium viride (slezovník zelený) – hemikryptofyt, vyskytujúci sa v štrbinách tienistých vlhkých 

skál, vzácne aj na lesnom humuse, najastejšie na vápencoch a dolomitoch, melafýroch a pieskovcoch, 

najmä v buinách a smreinách. 

Ceterach officinalis (cetera k lekársky) – hemikryptofyt alebo geofyt , vzácny.

ea: Athyriaceae (papradkovité) 

Ich podzemok je plazivý, vodorovný alebo priamy, listy spravidla 3-krát perovito zloené 

(Matteucia – rovnakotvaré), kôpky výtrusníc sú väšinou okrúhle (pri rode Athyrium podlhovasté), 

zásterky spodné (Athyrium filix-femina) alebo boné (A. distentifolium). 

Athyrium filix-femina (papradka samiia) je hemikryptofyt obubujúci vlhké lesy (najmä buiny) 

od níin po subalpínske pásmo. 

Athyrium distentifolium (papradka alpínska) je hemikryptofyt rastúci na nevápenatých substrátoch, 

väšinou na hornej hranici lesa, resp. v horských buinách a smreinách. 

Matteucia struthiopteris (perovník pštrosí) – hemikryptofyt, uprednostujúci nevápenaté stanovištia, 

väšinou mokré (najastejšie náplavové biotopy potokov a riek, vrbiny, jelšiny). 

Woodsia ilvensis (vudsia skalná) – geofyt, vyskytujúci sa na suchých skalách, skalných stupoch, 

v štrbinách skál na vyvrelých horninách ako andezity, ryolity, adie, melafýry a uly. 

Cystopteris fragilis (puzgiernik krehký) – hemikryptofyt, rastie na kamenitých miestach, sutinách, 

skalách, v tienistých lesoch, v kosodrevine, obas aj na múroch od níin a po alpínske pásmo. 

Cystopteris montana (puzgiernik horský) – geofyt s výskytom na karbonátoch, v buinách, smre- 

inách a kosodrevine na tienistých, vlhkých kamenistý ch miestach, na skalách alebo skalnej suti, 

obas aj na rašeline. 

ea: Aspidiaceae (Dryopteridaceae – papraovité) 

Väšinou ide o veké paprade, listy tvoria trs alebo lievik a sú 1 –3-krát perovito zloené. Jalové i 

plodné listy sú viac-menej rovnaké, v osi sa nachádza 2–18 cievnych zväzkov, kôpky výtrusníc sú na 

chrbtovej strane íl, zásterky sú vrchné, dookola voné, pripevnené k ilkám len vo výkrojku. 

Polystychum lonchitis (papraovec kopijovitý) – hemikryptofyt, pre ktorý je typický nevápenný, 

balvanitý, štrkovitý alebo sutinovitý podklad, najastejšie v pásme smreín, kosodreviny, alpínskych 

hô, príp. horských buín a javorín. 

Polystychum lobatum (papraovec lalonatý) – hemikryptofyt s výskytom vo vlhký ch humóznych 

lesoch s kamenitým podkladom alebo v sutinách v pásme buín, smreín a v sutinových lesoch od 

níin po subalpínske pásmo. 

Dryopteris filix-mas (papra samia) – hemikryptofyt, rastie na erstvej humóznej pôde v tienistých 

lesoch, na balvanitých miestach v buinách, smreinách, ojedinele aj v hrabových a dub ových 

lesoch, taktie na rúbaniskách, od níin a po alpínske pásmo. 

Dryopteris cristata (papra hrebenistá) – hemikryptofyt, obubujúci miesta so studeným vzduchom 

(napr. mokraové jelšové lesy) od níin po podhorské pásmo. 

Dryopteris spinulosa (papra ostnatá) – hemikryptofyt so širokou ekologickou amplitúdou, hojný 

na mokrých miestach, v jelšinách, na brehoch p otokov, menej hojný v dubinách a hrabinách a na suchších 

a menej zatienených pôdach. Celková oblas výskytu siaha od níin a po supramontánny stupe. 

Rad: Blechnales (rebrovkotvaré) 

ea: Blechnaceae (rebrovkovité) 

Blechnum spicant (rebrovka rôznolistá) – hemikryptofyt, vyskytujúci sa na kyslých, chudobný ch 

pôdach vo vlhkých a mokrých tienistých lesoch (väšinou v smreinách), celkovo od níin a po horské 

pásmo. 

Trieda: Marsileopsida 

Rad: Marsileales (marsileotvaré) 

ea: Marsileaceae (marsileovité) 

Sú to bahenné tenkovýtrusnicové bylinné heterospórické paprade s plazivým podzemkom a vemi 

redukovaným samím a samiím prvorastom. Sporofyt má dorziventrálnu plazivú os (podzemok). 

Listy sú zamlada špirálovito zvinuté a z podzemku vyrastajú v dvoch radoch. V ýtrusnice sú bez 

prstenca a tvoria kôpky, uzavreté v asti listového výnelku. 

44

Marsilea quadrifolia (marsilea štvorlistá) – hydrofyt, vodná trváca bylina s dlaovito štvorpoetnými 

listami na dlhých stopkách a bôbovitými sporokarpami. Oblas výskytu tvoria mtve ramená 

a moiare v niších polohách. 

Rad: Salviniales (salvíniotvaré) 

Ide o plávajúce tenkovýtrusnicové bylinné heterospórické paprade s vemi redukovaným samím 

a samiím prvorastom. Listy nie sú zamlada špirálovito zvinuté. Výtrusnice sú zoskupené do kôpok 

uzavretých v sporokarpe. 

ea: Salviniaceae (salvíniovité) 

Salvinia natans (salvínia plávajúca) – bezkorenná bylina s trojpoetnými praslenmi, z ktorých sú 

dva zelené, nedelené a plávajúce, tretí je ponorený a premenený na nitkovité korene (rizofylum) a na 

guaté sporokarpy. Salvínia zriedkavo rastie v stojatých vodách níin. 

ea: Azollaceae (azolovité) 

Azolla caroliniana (azola americká) – drobná rastlina plávajúca na vode. Jej by je vidlicovitá, má 

striedavé listy, pripomína mach. Pochádza z Ameriky a pouíva sa ako akvarijná rastlina (ako zavle- 

ený druh sa vyskytuje v okolí Štúrova). 

Oddelenie: Gymnospermatophyta (nahosemenné rastliny) 

Nahosemenné rastliny sú dreviny, a to stromy a kry s monopodiálnym, zriedkavejšie s ympodiálnym 

rozkonárovaním osi. Okrem tried lianovcov, velvíií a chvojníkov (Gnetopsida, Welwitschiopsida, 

Ephedropsida) majú v sekundárnom dreve vdy len cievice (tracheidy) s pravými dvorekovitými 

steneninami. V uvedených troch triedach sa nachádzajú aj cievy (trachey), ktoré sú heteroxylické (na 

rozdiel od ostatných elementov vodivých pletív, ktoré sú homoxylické. Kolaterálne cievne zväzky sú 

otvorené a z medzizväzkových a zväzkových kambií sa utvára kambiálny kruh, ktorým nahosemenné 

rastliny druhotne hrubnú. Sitkovice sú ešte bez sprievodných buniek. V pletivách nahosemenných 

rastlín sa nachádzajú ivicové alebo slizové kanáliky. 

Listy sú mikrofylového alebo megafylového pôvodu. Táto skutonos je dôleitá pri systematickom 

triedení nahosemenných rastlín. 

Pri mikrofylovom type (sfenopsidová mikrofýlia) sú listy stukového, ihlicovitého alebo šupinkovitého, 

zriedka lupeovitého tvaru (ginkgo). 

Listy megafylového typu sú pri formách na nišom vývojom stupni ešte papraovitého vejárového 

typu a majú ešte circinátnu vernáciu, zatia o listy foriem na vyššom vývojom stupni sú nedelené a 

nemajú circinátnu vernáciu. 

Na listový ch orgánoch nahosemenných rastlín sa nachádzajú dvojaké prieduchy, a to hap locheilické 

alebo syndetocheilické. Pri prvom type sa materská bunka prieduchu priamo rozdelí na dve 

zatváravé bunky, kým pri druhom type sa materská bunka delí dvakrát za sebou a dve vnútorné bunky 

sa potom stanú zatváravými bunkami. Prieduchy sú taktie dôleité pri systematickom triedení nahosemenných 

rastlín. 

Kvetné orgány nahosemenných rastlín sú jednopohlavné, iba niektorí predstavitelia z fosílnej triedy 

Cycadeoideopsida (benetity) mali obojpohlavné kvety s kvetným obalom. Dnešné nahosemenné sú 

jednodomé alebo dvojdomé rastliny bez kvetného obalu. Vývoj orgánov s výtrusnicami prebiehal v 

oddelení nahosemenných rastlín dvojakou cestou. 

Vývoj orgánov s výtrusnicami v mikrofylovej asti prebiehal pravdepodobne samostatne a nezávisle 

od listov. Samie a samiie výtrusnice (mikrospórangiá a megaspórangiá) sa tvoria na sporangioforoch, 

ktoré sú zrejme orgánmi osového pôvodu. 

Rozoznávame pri tom: 

1) mikrosporangiofory (tyinky), ktoré majú dve alebo niekoko navzájom nezrastených mikrospórangií 

(peové komôrky) s poetnými mikrospórami, 

2) megasporangiofory s terminálnymi vajíkami s jedným vajíkovým obalom. Tento spôsob 

vývoja spórangií sa nazýva stachyspóriou a zvyajne sa spája s mikrofýliou. 

45

Vývoj orgánov s výtrusnicami v megafylovej asti je viazaný na listy (syntelómy), ktoré nazývame 

výtrusnými listami (sporofylmi), na ktorých vznikajú spórangiá. Tyinky sa teda v tomto prípade 

pokladajú za mikros porofyly a plodolisty za mega sporofyly. Tento spôsob vývoja spórangií sa nazýva 

fylospóriou a viae sa s megafýliou. 

Samie kvety zvyajne pozostávajú z poetných mikrosporangioforov, resp. mikrosp orofylov (ty- 

iniek) a tvoria jednoduchú šišticu. Samiie kvety pozostávajú z poetných megasporangioforov, resp. 

megasporofylov, ktoré tvoria jednoduchú alebo zloenú šišticu. 

Najväšiu as nahého vajíka zaberá mnohobunkový diploidný nucelus (vajíkové jadro – megaspórangium), 

ktorého jedna bunka, tzv. materská bunka mega spó ry (megasporocyt) sa zväší a prebehne 

v nej redukné delenie. Vznikne pri tom štvorica (tetráda) haploidných buniek, z ktorých tri zahynú 

a štvrtá sa mení na samií výtrus (megaspóru). Táto je zárodonou bunkou samiieho prvorastu 

(mega protália, megagametofytu) nahosemenných rastlín, oznaovaného tie ako zárodoný miešok 

alebo prvotný endosperm), v ktorom sa tvorí niekoko archegónií pozostávajúcich z vekej vajcovej 

bunky (oosféry), alej z niekokobunkového kika a asto aj z jednej brušnej ka nálikovej bunky, 

ktorá však oskoro zanikne. V triede lianovcov a velvíií však u archegóniá zanikajú. Na rozdiel od 

krytosemenných rastlín však prvotný endosperm všetkých nahosemenných rastlín, tvoriaci v semenách 

vyivovaciu as, vzniká ešte pred oplodnením vajíka. 

Peové zrná nahosemenných rastlín vznikajú z jednobunkových samích výtrusov (mikrospór) a 

zodpovedajú samiemu prvorastu (mikrop rotá liu) rôznovýtrusných papraorastov. Obsahujú niekoko 

buniek. Protáliov é bunky peových zn nahosemenných rastlín sú tenkostenné, malé a oskoro po 

svojom vzniku degenerujú. Najväšia bunka formujúceho sa peového zrna však nezaniká, ale sa mitoticky 

delí a vzniká tak jedna veká vegetatívna bunka a jedna menšia generatívna bunka, zodpovedajúca 

anterídiu. Tá sa potom rozdelí na nástennú bunku a bunku spermatogénnu, zatia o z 

vegetatívnej bunky vyrastie peové vrecúško a v om sa spermatogénna bunka rozdelí na dve spermatické, 

ie samie pohlavné bunky. Spermatické bunky v peovom vrecúšku ginkga a cykasov majú 

ešte brvy, sú pohyblivé a predstavujú ešte skutoné spermatozoidy. Naopak, samie bunky ostatných 

nahosemenných u nemajú brvy, aktívne sa nepohybujú a kee sa skladajú z vekého jadra a vemi 

slabého plazmatického obalu, väšinou ich oznaujeme ako spermatické jadrá. 

Nahosemenné rastliny sú takmer výlune vetroopelivé. Na peovom vchode (mikropyle) sa pri 

viacerých predstaviteoch v ase zrelosti vyluuje tzv. polinaná kvapka, slúiaca na zachytávanie 

peových zn. Vyschnutím polinanej kvapky sa peové zrná vtiahnu do vnútra vajíka, kde z nich 

vyrastajú peové vrecú ška. Iní predstavitelia (napr. chvojníky, lianovce, ale aj viaceré ihliiny) majú 

na vajíkach rúrkovito predený vajíkový obal (integument), ktorý je vo vrcholovej asti výrazne 

rozšírený, ím sa do uritej miery podobá na bliznu krytosemenných rastlín. 

Peové vrecúško prerastá do vnútra samiieho pohlavného orgánu – archegónia. Stena vrecúška sa 

na vrchole rozplynie a jeho obsah sa spojí s cytoplazmou samiej pohlavnej bunky – oosféry (vajcovej 

bunky). Väšia z dvojice sp ermatických buniek sa spojí s jadrom vajcovej bunky, ím vznikne 

diploidná zygota, z ktorej sa vytvorí zárodok – embryo. Iba pri chvojníkoch sa vyskytuje primitívna 

forma dvojitého oplodnenia. 

Po oplodnení sa jadro zygoty niekokokrát mitoticky delí a vo vnútri archegónia sa vytvorí proembryo, 

z vrcholovej asti ktorého sa vyvinie samotný zárodok, spoiatku vyivovaný cytoplazmou 

samiej pohla vnej bunky (iviny z nej erpá pomocou suspenzora), neskôr výivným obsahom prvotného 

endospermu. Na zárodku sa vyvinie prvotný kore (radicula), prvotná stonka (hypocotyl) s rastovým 

vrcholom (plumula) a klíne listy (cotyledo nes). Z vajíkového ob alu sa vyvinie osemenie, 

ktoré sa môe rôznym spôsobom pozmeni. 

Nahosemenné rastliny nie sú fylogeneticky jednotnou skupinou, ale sú súborom samostatných vývinových 

vetiev, ktoré dosiahli uritý stupe vývoja, charakterizovaný stratou samostatnosti gametofytu 

a vznikom peového vrecúška, vajíok a semien. Vo vajíku je vajcová bunka lepšie chránená ako 

vo vonom archegóniu na prvoraste vývojovo niších predstaviteov rastlinnej ríše. Nahosemenné rastliny 

sú starou vývinovou skupinou, siahajúcou svojim vznikom a do vrchného devónu. S najväšou 

pravdepodobnosou vznikli v devóne alebo mono dokonca u v silúre a poda všetkého sa vyvinuli z 

prapapraorastov. Niektoré skupiny dosiahli vrchol svojho vývoja u v karbóne a perme, iné sa rozvinuli 

v druhohorách alebo a treohorách, priom niektoré vo vrchnej kriede vyhynuli a iné zasa pretrvávajú 

a do dnešných ias. 

46

47 

Vzhadom na svoj rozdielny vývoj sa nahosemenné rastliny rozdeujú na dve pododdelenia: 

1. pododdelenie: Cycadophytina 

2. pododdelenie: Coniferophytina 

Pododdelenie: Cycadophytina 

Do pododdelenia Cycadophytina patria nahosemenné rastliny s listami megafylového pôvodu 

(syntelómy), ktoré sú stopkaté, zriedkavejšie sediace, papraového vzhadu, príp. nedelené. Sporofyly 

sú listového pôvodu. Mikrosporofyly (tyinky) zvyajne tvoria šišticu a megasporofyly (plodolist y) 

tvoria bu voné zhluky alebo sú zoskupené do jednoduchých šištíc. 

Pododdelenie rozdeujeme na pä tried: 

1. trieda: Lyginopteridopsida (semenné p aprade) 

2. trieda: Cycadopsida (cykasy) 

3. trieda: Cycadeoideopsida (cykadoidey – benetity) 

4. trieda: Gnetopsida (lianovce) 

5. trieda: Welwitschiopsida (velvíie) 

Trieda: Lyginopteridopsida (semenné paprade – Cycadofilices) 

Patria sem najjednoduchšie fosílne nahosemenné rastliny. Táto trieda je význaná okrem iného aj 

tým, e ju po prvý raz opísal slovenský geológ DIONÝZ ŠTÚR v roku 1885. 

Semenné paprade sú vemi dôleitým vývinovým stupom megafylovej línie nahosemenných 

rastlín (Cycadophytina) a prostredníctvom nich rastlín krytosemenných. 

Trieda: Cycadopsida (cykasy) 

Cykasy sú dvojdomé stromy palmovitého vzhadu so štíhlym alebo guovitým a vajcovitým, 

monopodiálne alebo sympodiálne rozkonáreným kmeom a so špirálovito usporiadanými vekými, 

koovitými, perovito delený mi, niekedy a 3 m dlhými listami, tvoriacimi krásnu šticu listov na vrchole 

krátkeho kmea. Na b ezlistej asti kmea sú podobne v závitnici usporiadané stopy po opadnutých 

listoch a listeoch. Listy rastú na vrchole a majú circinátnu vernáciu, podobne ako paprade. Prieduchy 

sú haplocheilické. 

Cykasy majú v kmeni mohutný stre, okolo ktorého sú kolaterálne cievne zväzky a kambiálny 

kruh, ktorým kme druhotne hrubne. Vo všetkých astia ch rastliny sú rozkonárené slizové kanáliky. 

Mikrosporofyly (tyinky) tvoria vdy šišticu zakonujúcu os. Preto hlavná os samích rastlín zakonuje 

svoj rast a jej úlohu preberá boná os; os samích rastlín je preto vdy sympódium. Samie 

šištice sú zloené z poetných šupinovitých tyiniek – mikrosporofylov, na rube ktorých sa nachádzajú 

skupiny 2–5 mikrospórangií, vývojovo zodpovedajúce kôpkam výtrusníc (sórusom) papradí. 

Samiie generatívne orgány rodu Cycas sú vemi jednoduché. Zretene na nich vidno, e megasporofyly 

(plodolisty – gynosporofyly) sú premenné listy. Na rastovom vrchole vyrastajú obas namiesto 

asimilaných listov megasporofyly (plodolisty), vyrastajúce v hustej závitnici nad asimilanými 

listami. Sú ploché a na dolnom okraji je napr. pri druhu Cycas revoluta a 10 vajíok. Neskoršie 

nad týmito megasporofylmi vyrastajú zasa v závitnici asimilané listy. Tu sa zrejme zachováva rastový 

vrchol samiej rastliny a p reto os je tu m onopódium. Megasporofyly alších druhov sa alej redukujú, 

zoskupujú sa do šištíc a pod štítkovitými megasporofylmi (plodolistami) sú vdy u len dve vajíka. 

Dozreté šišky môu by takmer 1 m dlhé a a 35 kg aké. Ke sa megasporofyly zoskupujú do šištíc, 

šišky vdy zakonujú os a pokraovanie rastu sa tu u uskutouje prostredníctvom bonej osi. Preto v 

tomto prípade u hovoríme o sympódiu. 

Vajíka sú pokryté dvoma obalmi, priom do kadého z nich p renikajú samost atné cievne zväzky. 

Vonkajší obal treba povaova za premenné receptákulum (kupula) semenných papradí, ktoré prirás tlo 

k vlastnému integumentu. Vo vnútri vajíka sa nachádza mnohobunkový nucelus (megaspórangium) a 

v ase zrelosti taktie mnohobunkový samií prvorast (megaprotálium) s niekokými archegóniami; 

vnútri archegónia je jedna veká (a 6 mm v priemere) vajcová bunka (oosféra). Pod peovým vchodom 

je polinaná komora naplnená tekutinou, ktorá s a vytláa cez mikropylárny otvor v podobe 

opeovacej, ie polinanej kvapky. Po zachytení peových zn v polinanej kvapke táto tekutina zas ychá 

a tým sa peové zrno vtiahne do polinanej komory. Hne potom sa mykropylárny otvor zatvorí.

V alšej fáze z peových zn vyrastajú peové vrecúška, ktoré prerastajú cez pletivo nucelu, ím ho 

rozruš ujú a dostávajú sa do blízkosti archegónií, uloených v samiom gametofyte – megap rotáliu. V 

peovom vrecúšku sa vytvoria 2 a 3 mm veké obrvené spermatozoidy, z ktorých jeden oplodní vajcovú 

bunku archegónia. Z op lodneného vajíka vzniká tzv. semenná kô stkovica. V semene sú zvy- 

ajne dva klíne listy fungujúce ako haustórium, erpajúce výivné látky z prvotného endospermu. 

Cykasy sa pravdepodobne vyvinuli z fylogenetického základu prapapraorastov. Na zemskom 

povrchu sa zrejme objavili na zaiatku permu, rozkvet prekonali v období druhohôr. V treohorách 

rástli ešte po celej Európe a dnes rastú u iba v subtropických a tropických krajoch Starého a Nového 

sveta. 

Rad cykasokvetých (Cycadales) rozdeujeme na dve eade: 

1) Cycadaceae – cykasovité 

2) Zamiaceae – zamiovité 

ea: Cycadaceae (cykasovité) 

ea sa vyznauje striedaním asimilaných listov a megasporofylov na vrchole kmea, preto os 

samiích rastlín je monopódium (rastový vrchol nezastaví svoju innos). Os samích rastlín je sympódium, 

pretoe je vdy zakonená šišticou mikrosporofylov. Cycas revoluta je z Japonska a Cycas 

circinalis z Indie. Niektoré druhy majú v strni vea škrobu a vymýva sa z neho tzv. ságo, nahrádzajúce 

múku. 

ea: Zamiaceae (zamiovité) 

Samie a samiie šištice vyrastajú pri predstaviteoch tejto eade vdy na vrchole kmea a preto 

ich rastový vrchol zastavuje svoju innos a v smere hlavnej osi sa vytvorí nová boná os. Preto je os 

samích ako aj samiích rastlín vdy sympódium. 

Vyskytujú sa v Amerike (Dioon edule), Mexiku (Ceratozamia mexicana), na Floride (Zamia angustifolia), 

v junej Afrike (Encephalartos caffer), v Austrálii (Macrozamia sp.) a na Kube (Microcycas 

calocoma). 

Trieda: Cycadeoideopsida (cykadeoidey – benetity – Bennettitopsida) 

Cykadeoidey (benetity) p redstavujú najzvláštnejšiu s kupinu fos ílnych rastlín. Po prvý raz sa objavili 

v triase a vyhynuli v spodnej kriede. Boli to stromy palmovitého (cykasového) vzhadu, mali 

dobre vyvinutý kambiálny kruh, ktorým kmene druhotne hrubli. Listy na rozdiel od triedy cykasov u 

mali konduplikatívnu vernáciu a syndetocheilické prieduchy. 

Najvýznamnejším znakom tejto triedy je, e pri jej niektorých predstaviteoch sa po prvý raz 

objavili obojpohlavné kvety vyrastajúce v pazuchách op adnutých listov na kmeni. 

Cykadeoidey preds tavujú izolovanú triedu, ktorá svojimi p ratyp mi nadväzovala na pra typy semenných 

papradí a cykasov. Od nich sa niekedy odvodzujú dve nasledujúce triedy, a to Gnetopsida a 

Welwitschiopsida; cykadeoidey nemajú nijaké priame fylogenetické vzahy ku krytosemenným rastlinám. 

Trieda: Gnetopsida (lianovce) 

Lianovce sú stromy, kry a liany tropických pralesov. Z anatomického hadiska sú význané tým, 

e popri tracheidách majú aj trachey. Cievne zväzky vnútri kmea tvoria niekoko koncentrický ch 

kambiálnych kruhov. 

Asimilané orgány lianovcov sa podobajú listom dvojklínych rastlín. Sú ploché, koovité, s perovitou 

ilnatinou. Prieduchy sú syndetocheilické. 

Lianovce sú zvyajne dvojdomé rastliny. Ich strobily sú zoskupené do zloených klasov. Jednotlivé 

strobily sedia v pazuchách dvoch praslenových, navzájom golierikovito zrastených listeov. Mikrostrobil 

(samia šištica) pozostáva z tyinkového mikrosporofylu s 1–2 synangiami a z obalu vzniknutého 

z dvoch mediálne postavených listencov. Megastrobil (samiia šištica) pozostáva z jediného 

priameho vajíka s jedným rúrkovito predeným obalom. Charakteristickým znakom lianovcov je, e 

v nucele sa nachádza niekoko zárodoných mieškov s vonými jadrami, bez diferencovaných arche- 

48

gónií. Z voných jadier vzniká niekoko vajcových buniek, ktoré splývajú so samími pohlavnými 

bunkami. Z ostatných jadier vznikne hap loidný endosperm. Vo vajíku sa vytvorí vdy iba jeden zárodok. 

Uvedený vývoj zárodoného mieška sa podstatne odlišuje od vývoja megagametofytu krytosemenných 

rastlín. Z oplodneného vajíka sa vytvorí duinatá semenná kôstkovica. Semenné kôstkovice 

niektorých druhov sú jedlé. 

Systematické postavenie lianovcov je neustále sporné. Zvyajne ich odvodzujeme od triedy Cycadeoidea. 

Poda všetkého lianovce neprejavujú nijaké blišie príbuzenské vzahy k dnešným 

nahosemenným rastlinám a nie sú ani predkami krytosemenných rastlín. 

Do jedinej eade lianovcovitý ch patrí iba rod lianovcov (Gnetum), ktorého druhy (40) rastú v 

trópoch Ázie, Afriky a Junej Ameriky. V monzúnovej oblasti rastie menší strom druhu Gnetum gnemon 

s jedlými semenami a listami pouívanými ako zelenina. Lianovec popínavý (Gnetum scandens) 

pochádza z Indie. 

Trieda: Welwitschiopsida (velvíie) 

Je to monotypická trieda s jediným druhom velvíia podivná (Welwitschia mirabilis), rastúcim na 

suchých miestach juhozápadnej Afriky (púš Kalahari a Angola). V pôde má krátky kolový kore, z 

ktorého vyrastá krátky kme (hypokotyl) s dvoma a 3 m dlhými stukovitými listami. Sú to v skutonosti 

klíne listy, ktoré na báze nestále dorastajú a na vrchole zasa odumierajú. Je to ojedinelý jav v 

rastlinnej ríši. Velvíia je dvojdomá rastlina. Strob ily sporofylov tvoria štvorboké šištice, vyrastajúce v 

pazuchách listov. 

Samiia šiška sa po dozretí rozpadáva a uvouje krídlaté semená, ktoré roznáša vietor. Velvíia 

vznikla pravdepodobne neotenicky, t.j. vývoj vegetatívneho štádia sa nedokonil a predasne prešiel 

do plodného štádia, ktorého stav sa neskôr ustálil. 

Pododdelenie: Coniferophytina 

Patria sem nahosemenné rastliny s listami mikrofylového pôvodu a haplocheilický mi prieduchmi. 

Listy sú prevane malé, sediace, jednoduché, kopijovité a ihlicovité alebo iba v ojedinelých prípadoch 

široké a veké. ilnatina je bu rovnobená alebo dichotomicky rozkonárená, väšinou však iba 

jednoilová. Vyznaujú sa úplnou absenciou sporofylov listového pôvodu. 

Pododdelenie rozdeujeme na štyri triedy: 

1. trieda: Cordaitopsida 

2. trieda: Ginkgopsida 

3. trieda: Pinopsida 

4. trieda: Ephedropsida 

Trieda: Cordaitopsida (kordaity) 

Kordaity boli prvé lesné stromy v dnešnom zmysle slova. Rástli najmä v karbóne a vyhynuli v 

perme. Ich listy boli striedavé, nedelené, asi 1 m dlhé a 10 cm široké; mali rovnobenú ilnatinu bez 

výraznejšej strednej ily. 

Kordaity boli jednodomé rastliny, tvorili veké lesné porasty na okraji vekých karb opermských 

moaristých lesov. 

Trieda sa pomenovala poda známeho eského botanika A. K. KORDU (1809–1849). 

Trieda: Ginkgopsida (ginkgá) 

Patrí sem rad ginkgokvetých (Ginkgoales) s eaou ginkgovitých (Ginkgoaceae) s jediným recentným 

druhom ginkgo dvojlaloné (Ginkgo biloba). 

Je to dvojdomý rozkonárený strom s dvojlalonými opadavými listami. ilnatina listov je vidlicovitá. 

V pazuchách listov (brachyblastov) samích jedincov vyrastajú samie generatívne orgány (mikrostrobily) 

podobné jahadovitým klasom. Na samiích stromoch vyrastajú taktie v pazuchách brachyblastov 

samiie generatívne orgány – m egas trob ily. 

Opelenie sa uskutouje pomocou vetra. Po oplodnení sa vytvorí ltá, guatá, sladkastá semenná 

kôstkovica o vekosti erešne. 

49

Ginkgo bolo rozšírené od kriedy a po adovú dobu v celej Európe. Teraz je pôvodné iba v íne. 

V Japonsku sa povauje za posvätnú rastlinu a pestuje sa okolo kostolov. Od 18. storoia sa asto pestuje 

ako zvláštnos aj v našich parkoch. 

Trieda: Pinopsida (ihliiny – Coniferopsida) 

Ihliiny sú prevane stromy, zriedkavejšie kry, ktorých os sa takmer výlune monopodálne, zriedka 

sympodiálne (tisovec) rozkonáruje. Pri monopodiálnom rozkonárovaní boné konáre asto vyrastajú 

takmer v jednej výške a tým sa vytvárajú význané prasleny, usporiadané v poschodiach nad sebou. 

V osi sú vdy otvorené kolaterálne cievne zväzky, kambiálnym kruhom os druhotne hrubne. V 

druhotnom dreve (nie v metax yléme) sa nachádzajú len tracheidy. ivicové kanáliky sú v kôre, lyku a 

listoch, v dreve môu chýba. Tisotvaré ivicové kanáliky vôbec nemajú. 

Listy sú malé, iarkovité, ihlicovité alebo šupinovité s jednou ilou. Ich postavenie na osi je 

striedavé alebo protistojné, zriedkavejšie praslenovité (Junniperus communis). 

Ihliiny majú jednopohlavné kvety, a to jednodomé alebo dvojdomé. Mikrosporangiofory (tyinky) 

sú usporiadané do samích šištíc – mikrostrobilov. Samiia šištica je v tomto prípade súkvetím redukovaný 

ch megastrobilov, tvorených jedinou semennou šupinou vyrastajúcou z pazuchy podporného 

listea (braktey). Opelenie sa aj v tomto prípade uskutouje pomocou vetra. 

Niekedy medzi opelením a oplodnením nastáva znaný asový rozdiel, napr. pri borovici. Oplodnenie 

a dozrievanie semien sa v tomto prípade uskutouje a v druhom roku po opelení. 

Po oplodnení sa väšinou vytvorí šiška (má zdrevnatené semenné šupiny), ale niekedy aj šiš ková 

bobua (semenné šupiny zrastú a zdunatejú), semenná kôstkovica (zdunatie vonkajšia vrstva osemenia 

– sarkotesta) alebo semenná bobua (zdunatie prstencový val pod vajíkom). Semená ihliín majú 

asto blanité krídlo vzniknuté z vrchnej strany semennej šupiny. 

Ihliiny sa zrejme vytvorili u v karbóne. Vo vrchnom karbóne nastalo rozštiepenie pratypov na 

Cordatiopsida, Ginkgopsida a Pinopsida. 

Rozšírené sú najmä na severnej pologuli , kde tvoria rozsiahle lesné komplexy. 

Triedu Pinopsida (ihlinany) rozdeujeme na tri ra dy: 

1. rad: Voltziales – praihliany 

2. rad: Pinales (Abietales) – borovicotvaré (jedotvaré) 

3. rad: Taxales – tisotvaré 

Rad: Voltziales (praihliany) 

Do tohto radu patria fosílne stromy s ihlicovými alebo šupinovitými listami. Podobali sa dnešným 

araukáriám. 

Rad: Pinales (borovicotvaré) 

Patria sem stromy a kry s malými ihlicovitými alebo šupinovitými listami, spravidla vdyzelenými, 

zriedka opadavými (Larix, Taxodium), závitnicovito, protistojne alebo praslenovito usporiadanými 

na konáriku. 

Megastrobily sú šišticovitého alebo púikovitého tvaru, po oplodnení semien sa vytvorí zdrevnatená 

šiška alebo šišková bobua, príp. semenná kôstkovica. 

Dnes ijúce populácie sú zaradené do eadí: 

- Araucariaceae – araukáriovité 

- Pinaceae – borovicovité 

- Taxodiaceae – tisovcovité 

- Cupressaceae – cyprusovité 

- Podocarpaceae – nohovcovité 

- Cephalotaxaceae – patisovité 

50

ea: Araucariaceae (araukáriovité) 

Sú to mohutné dvojdomé stromy s pravidelným, zdanlivo praslenovitým rozkonárením osi. ivicové 

kanáliky sú iba v kôre. 

Araucaria excelsa (araukária štíhla) – pripomína náš smrek. 

Araucaria araucana (araukária ílska) – jej semená boli hlavnou potravou indiánov – araukánov. 

Agathis austrialis (damarovník juný) – získava sa z nej kopalový lak, ktorý sa topí len pri vyššej 

teplote a svojim vzhadom pripomína jantár. 

ea: Pinaceae (borovicovité) 

Sú to prevane stromy. Ich kme sa rozkonáruje monopodiálne a boné konáre sa zakladajú tesne 

pod rastovým vrcholom takmer v rovnakej výške (v praslenoch). Listy sú ihlicovitého tvaru a sú usporiadané 

v závitnici. 

Sú jednodomé. Samie šištice pripomínajú jahady. Samiie šištice pozostávajú z poetných podporných 

listeov (brakteí) usporiadaných v závitnici. Po oplodnení zdrevnatejú a vytvoria sa z nich 

väšinou šišky (conus). Semená majú zvyajne jedno jednostranné krídlo. V semene sa nachádza zárodok 

s troma alebo viacerými klínymi listami. 

Význam eade: Jej predstavitelia svojim hromadným výskytom urujú ráz krajiny a taktie aj 

podnebia. Poskytujú stavebné a palivové drevo, surovinu pre rozsiahly papiernický a chemický priemysel 

(umelé vlákna) a z ich ivice sa vyrába terpentínový olej a kolofónia. 

Rozdeujeme ju na tri podeade: 

1. podea: Abietoideae – jedovaté 

2. podea: Laricoideae – smrekovcovaté 

3. podea: Pinoideae – borovicovaté 

Podea: Abietoideae (jedovaté) 

Semenné šupiny na dozretých samiích šiškách nie sú na vrchole rozšírené (netvoria štítok) a 

šišky dozrievajú u v prvom roku po opelení. 

Stojace rozpadavé šišky má rod jeda (Abies). 

Jeda biela (Abies alba) tvorí samostatné porasty len zriedka, väšinou b ýva p rimiešaná v buinách 

a smreinách. Štíhly kme má bielosivú hladkú borku. Ihlice sú hrebeovito stlaené na dve strany 

a na rube majú pozd ily dva biele voskové pásiky. Semená majú pevne prirastené krídlo. ivicové 

kanáliky sú len v kôre. Drevo je bez stra a bez ivicových kanálikov. V parkoch sa asto vysádza 

jeda srienitá (Abies concolor). 

alšie druhy: jeda balzamová (Abies balsamea) 

jeda sibírska (Abies sibirica) 

jeda grécka (Abies cephalonica) 

jeda španielska (Abies pinsapo) 

jeda Nordmannova (Abies nordmanniana) 

Visiace, nerozpadavé šišky majú rody smrek (Picea), duglaska (Pseudotsuga) a jedovec (Tsuga). 

Z rodu Picea sa u nás pôvodne vyskytuje iba smrek obyajný (Picea abies). Je to strom, rastúci v 

celej Európe a severnej Ázii a po Kamatku vo výške 800–1500 m n. m., na miestach s aspo 700 

mm roných zráok. Má ihlancovitú korunu a hnedoervenú kôru. Hlavný kore je zakrpatený a boné 

korene nezapúša hlboko do zeme, preto rastie aj na miestach s plytkou pôdou. Na konárikoch sú 

štvorhranné, konisté ihlicovité listy rozostavené v hustej závitnici a pretrvávajúce a 12 rokov. 

Svetlolté samie šištice vyrastajú v dolnej asti koruny na minuloroných konárikoch. Samiie 

šištice sú jasnoervené a vyrastajú na konci minuloroných konárikov v hornej asti koruny. Po opelení 

samie šištice zvädnú a opadnú, kým samiie šištice rýchlo rastú alej, ich semenné šupiny zdrevnatejú 

a celá šiška p o dozretí ovisne. Po vypadnutí krídlatých semien (nasledujúcu jar) šiška do roka v 

celosti odpadne. 

Z cudzokrajný ch druhov treb a uvies smrek sibírsky (Picea obovata), smrek omorikový (Picea 

omorika) a smrek p ichavý (Picea pungens). 

51

52 

Ostatné rody a druhy: 

Duglaska: duglaska tisolistá (Pseudotsuga taxifolia) 

Jedovec: jedovec kanadský (Tsuga canadensis) 

Podea: Laricoideae (smrekovcovaté) 

Smrekovec opadavý (Larix decidua) – má mäkké, hebké ihlice, nakopené asi po 15–30 vo zväzokoch 

na krátkych brachyblastoch. Ihlice kadým rokom opadávajú. Malé šišky dozrievajú u koncom 

prvého roka, ale na konárikoch vytrvávajú aj niekoko rokov a potom opadávajú spolone s celými 

konárikmi. Smrekovec opadavý je svetlomilný strom, rastúci v Karpatoch, Sudetoch a Alpách. 

Podea: Pinoideae (borovicovaté) 

Spomedzi borovíc s dvoma ihlicami na brachyblastoch treb a uvies tieto druhy: 

Borovica lesná (borovica sosna – Pinus sylvestris) – ihlice sú na vnútornej strane ploché a na vonkajšej 

strane oblé, s dvojitým cievnym zväzkom v strednej asti. Kvitne v máji a júni. Samie šištice 

sú lté a sú zoskupené do klasovitých útva rov v dolnej asti tohoroných výhonkov. Samiie šištice sa 

tvoria na konci iných tohoroných výhonkov po jednej alebo po dvoch. Popri týchto mladých šišticiach 

sa na bonej strane minuloroných konárikov nachádzajú zelené uzavreté šišky z predchádzajúceho 

roku. Ešte nišie sa nachádzajú dozreté, ale ešte uzavreté, dva roky staré šišky. Šišky sú síce 

dozreté u na konci druhého vegetaného obdobia po opelení, ale poas celej zimy ostávajú na strome 

a a na jar tretieho roku sa semenné šupiny otvoria a zo sivohnedých, vajcovito-kueovitých šišiek 

vypadávajú krídlaté semená. 

Borovica lesná je rozšírená takmer po celej Európe a vo vekej asti Ázie. Ras tie aj tam, kde by sa 

iný strom sotva udral. 

Borovica ierna (Pinus nigra) – pochádza zo Stredomoria a z vý chodnej asti Álp. Má ihlice a 10 

cm dlhé. Je vemi dôleitá v lesníctve, pretoe sa ou zalesujú váp encové a dolomitové oblasti. 

Borovica horská (Pinus mugo) – má plazivý kme a vystúpavé konáre. U nás rastie v dvoch poddruhoch, 

a to na rašeliniskách (Bory na Orave) ako borovica horská barinná (Pinus mugo subsp . uncinata) 

s nápadne nesúmernými šiškami a ako borovica horská kosodrevina (Pinus mugo subsp . mughus) 

nad smrekovým pásmom v horách vo výške od 1600 do 1800 m n. m. (jej šišky sú viac-menej súmerné). 

Borovica Banksova (Pinus banksiana) 

Borovica píniová (pínia – Pinus pinea) 

Borovica prímorská (Pinus pinaster) 

Z druhov s troma listami na brachyblaste si našu pozornos zasluhujú: 

Borovica Jeffreyova (Pinus jeffreyi) – pochádza zo záp adnej asti Severnej Ameriky. 

Borovica tuhá (Pinus rigida) – pochádza z východnej asti Severnej Ameriky. 

Spomedzi borovíc s piatimi ihlicami (v ihliciach je jednoduchý cievny zväzok – podrod Haploxylon) 

treba uvies tieto druhy: 

U nás domáca je borovica limbová (limba – Pinus cembra), ktorá rastie na hranici smrekového a 

kosodrevinového pásma. 

Borovica hladká (vejmutovka – Pinus strobus) – pochádza zo Severnej Ameriky. 

Borovica himalájska (Pinus wallichiana) – pochádza z Himalájí. 

ea: Taxodiaceae (tisovcovité) 

Ich kme sa rozkonáruje monopodiálne s výnim kou rodu tisovec (Taxodium), pri ktorom sa rozkonáruje 

sympodiálne. Majú ihlicovité alebo šupinovité listy, postavenie ktorý ch je takmer výlune (s 

výnimkou rodu Metasequoia) striedavé. Sú jednodomé a ich semená nemajú krídlo. 

Fosílne zvyšky predstaviteov eade sa našli u vo vrs tvách z obdobia kriedy. Súasne ijúce reliktné 

formy sú rozšírené prevane vo východnej Ázii a v Severnej Amerike a ani jeden ich zástupca 

nie je v Európe pôvodný.

Tisovec dvojradový (Taxodium distichum) – tvorí lesy v moaristých krajoch na juhovýchode Severnej 

A meriky. 

Sekvoja vdyzelená (Sequoia sempervirens) – rastie vo vlhkých brehových porastoch. 

Metasekvoja ínska (Metasequoia glyptostroboides) – pochádza zo strednej íny a je jedinou recentnou 

rastlinou, ktorá bola objavená skôr ako jej príbuzné fos ílne druhy. 

ea: Cupressaceae (cyprusovité) 

Ich listy sú ihlicovité alebo šupinovité, krimo protistojné alebo usporiadané v trojpoetných praslenoch. 

Mladé listy sú vdy ihlicovité a a neskôr sa vyvinú šupinovité a škridlicovito sa prekrývajú ce 

listy. 

Sú to jednodomé alebo dvojdomé rastliny. Na ich semenách sa nenachádzajú krídla. 

ea rozdeujeme na tri podeade: 

1. podea: Thujoideae – tujovaté 

2. podea: Cupressoideae – cyprusovaté 

3. podea: Juniperoideae – borievkovaté 

Podea: Thujoideae (tujovaté) 

Vyznaujú sa koovitými semennými šupinami na dozretých šiškách, ktoré sa škridlicovito kryjú. 

Spomedzi predstaviteov rodu Thuja (tuja) sa v našich podmienkach asto pestuje tuja západná 

(Thuja occidentalis) a tuja riasnatá (Thuja plicata). 

Podea: Cupressoideae (cyprusovaté) 

V parkoch sa u nás asto vysádzajú druhy rodu cypruštek (Chamaecyparis) a to cypruštek Lawsonov 

(Chamaecyparis lawsoniana) a cypruštek hrachonosný (Chamaecyparis pisifera). 

Podea: Juniperoideae (borievkovaté) 

Majú viac-menej mäsité semenné šupiny, ktoré medzi sebou zrastajú a vytvárajú šiškovú bobuu 

(galbula). 

Z rodu borievka (Juniperus) sa na našom území pôvodne vyskytuje borievka obyajná (Juniperus 

communis) – dvojdomý ker zarastajúcich pasienkov a lúk. Má ihlancovitú korunu a trojpoetné prasleny 

ihlicovitých listov. Belaso oinovatená ierna šišková bobua dozrieva dva roky. Preto sa na s ami- 

ích rastlinách zárove nachádzajú zelené tohoroné aj ierne šiškové bobule z predchádzajúceho 

roku. Jej poddruh borievka obyajná nízka (Juniperus communis subsp . nana) je poliehavým krom 

arktických krajín a vysokých vrchov. 

Borievka netatová (netata – Juniperus sabina) je pôvodná v p ohoriach junej Európy a v Alpách a 

u nás rastie len na nedostupných miestach Pienin. asto sa sadí v parkoch ako ozdobný ker. 

ea: Podocarpaceae (nohovcovité) 

53 

Do eade patria stromy alebo kry lesov trópov a subtrópov junej pologule. 

ea: Cephalotaxaceae (patisovité) 

Do tejto eade patria stromy a kry vzhadu náš ho tisu, od ktorého sa líšia jedným ivicovým kanálikom 

v strni a poetnými ivicovými kanálikmi v kôre a v listoch. 

Rad: Taxales (tisotvaré) 

Tisotvaré sú mikrofylové ihliiny, ktorých význaným znakom oproti borovicotvarým je, e sa pri 

nich zachoval jediný terminálny telóm s terminálnym vajíkom (megaspórangium) a e v ich dreve a 

listoch sa nenachádzajú ivicové kanáliky.

Tisotvaré predstavujú samostatnú vývojovú líniu ihliín, ktorá sa odštiepila od základnej vývojovej 

línie u niekedy v triase. 

ea: Taxaceae (tisovité) 

Patria sem bohato rozkonárené kry a stromy so vdyzelenými ihlicovitými a kopijovitými, striedavými 

alebo protis tojnými listami. Sú dvojdomé. Z dozretého vajíka sa vytvára semenná bobua. 

Tis obyajný (Taxus baccata) rastie ako nízky strom alebo ker. Má ploché, konisté, na líci tmavozelené 

a na rub e svetlejšie striedavé ihlice, ktoré sú na konárikoch hrebeovito rozloené. Tis obsahuje 

vo svojich pletivách prudko jedovatý alkaloid taxín, spôsobujúci ochrnutie dýchacieho centra. 

Pomiestne je rozšírený v celej Európe, v Ázii a po Amur a v Afrike v pohorí Atlas. V strednej Európe 

je však takmer na pokraji vyhynutia. Nikde netvorí uzavreté porasty a najlepšie sa mu darí na vápencovom 

p odklade. 

Z ostatných druhov treba spomenú cudzokrajné druhy Taxus chinensis a Taxus canadensis. 

Trieda: Ephedropsida (chvojníky) 

Do tejto triedy patrí iba jeden rad – Ephedrales (chvojníkotvaré) s jedinou eaou chvojníkovitých 

(Ephedraceae) a s jedným rodom chvojník (Ephedra). Druhy tohto rodu rastú prevane od 

vnútornej Ázie a po Stredomorie a ojedinele aj v strednej Európe. Sú to malé metlovité kry so zelenými 

konárikmi a nepatrnými krimo protistojnými šupinovitými listami. 

Väšinou sú vetroopelivé, ale niektoré druhy sa opeujú aj hmyzom. Po oplodnení vzniká ervená 

semenná kôstkovica. 

Chvojníky sú zaujímavou skupinou, pri ktorej sa u uskutouje dvojité oplodnenie a zárove ešte 

nezanikli archegóniá. Preto ich niektorí systematici zaraujú aj ku krytosemenným rastlinám. 

Mediteránny druh chvojník dvojklasý (Ephedra distachya) rastie u nás nealeko Štúrova a toto 

nálezisko predstavuje najsevernejší bod jeho rozšírenia. Podobne ako aj iné druhy chvojníkov obsahuje 

alkaloid efedrín a poskytuje drogu Herba Ephedrae. 

Oddelenie: Angiospermatophyta (Angiospermae – krytosemenné rastliny) 

Všeobecné znaky krytosemenných rastlín: 

Z vývojového hadiska stránky predstavujú krytosemenné rastliny najmladšie, ale zárove aj najvyspelejšie 

oddelenie rastlinnej ríše. Ich vývin súvisí s dokonalým prispôsobením sa sporofytu k suchozemskému 

ivotu, s ím súvisí ešte väšia redukcia gametofytu ako pri nahosemenných rastlinách. 

Od nahosemenných rastlín sa odlišujú nasledujú cimi znakmi: 

1) Plodolisty svojimi okrajmi zrastajú a vytvárajú dutý semenník, v ktorom sú vajíka dokonalejšie 

chránené ako pri nahosemenných rastlinách. 

2) So vznikom semenníka súvisí aj vznik pravých plodov (v oddelení nahosemenných rastlín sa 

vyskytovali iba tzv. semenné plody). 

3) Krytosemenné rastliny sú spolovice dreviny a spolovice byliny. Bylinný charakter krytosemenných 

rastlín je druhotne získaným znakom a súvisí s prispôsobením sa rastlín zhoršeným klimatickým 

podmienkam. 

Pretrvávanie rastlín podzemnými asami (trváce byliny) alebo semenami (jedno- a dvojroné ako 

aj trváce byliny) je pre rastliny výhodnejším zariadením. 

Telo, rozlíšené na kore, os a listy je dokonalejšie prispôsobené k suchozemskému ivotu väšou 

rozmanitosou. 

Z primárneho korienka v semene sa vyvinie bu dobre vyvinutý hlavný kore s bonými koremi 

(alorízia) alebo hlavný kore zakrp atie, resp. zanikne a jeho ú lohu preberú adventívne korene (homorízia). 

Kore s prvotnou anatomickou stavbou má lúovitý (radiálny) cievny zväzok (aktinostélé), 

ale korene viacroných rastlín môu druhotne hrubnú pomocou kambiálneho kruhu; tento vzniká 

celý z trváceho základného parenchymatického pletiva, preto je v celom svojom rozsahu druhotným 

delivým pletivom. Stavba druhotne hrubnúceho korea sa vemi podobá stavbe druhotne hrubnúcej osi 

(pseudeustélé). 

Os sa zvyajne rozkonáruje sympodiálne, menej monopodiálne a len celkom zriedkavo dichotomicky 

(napr. palma Hyphaena thebaica). Cievne zväzky sú prevane kolaterálne, a to otvorené a 

54

usporiadané do kruhu (eustélia) alebo zatvorené a rozptýlené v osi (ataktostélia). Viacroné rastliny s 

otvorenými kolaterálnymi cievnymi zväzkami druhotne hrub nú pomocou ka mbiálneho kruhu, zloeného 

zo zväzkového a medzizväzkového (prvotného a druhotného) delivého pletiva. Okrem kolaterá lnych 

cievnych zväzkov sú tu aj bikolaterálne (napr. ukovité) a koncentrické cievne zväzky (napr. 

amfivazálny cievny zväzok v podzemku kosatcov). V stavbe cievnych zväzkov sa javí väšia dokonalos 

oproti nahosemenným rastlinám. Popri tracheidách sú zvyajne prítomné aj trachey (heteroxylické 

cievne zväzky) a len pri najprimitívnejších eadiach sa v cievnych zväzkoch nachádzajú len tracheidy 

(homoxylické cievne zväzky, nap r. Drimys a i.). Tracheí v cievnych zväzkoch neustále pribúda, 

a napr. v steble lipnicovitých sú v cievnych zväzkoch u len trachey. innos vodivých prvkov dreva 

podporuje drevný parenchým a lyka zasa lykový parenchým (dvojklíne rastliny) a sprievodné bunky, 

doprevádzajúce sitkovice. 

Listy sú megafylového pôvodu (syntelómy) a vyznaujú sa sieovitou alebo rovnobenou, prevane 

uzavretou ilnatinou. Oproti nahosemenným rastlinám sú pri listoch astokrát vyvinuté prílistky. 

Cievne zväzky sa v liste sp ájajú do jedného hlavného cievneho zväzku a tak vstup ujú do osi (dvojklíne 

rastliny) alebo sa hlavný cievny zväzok nevyvinie a z listu do osi vstupuje viac cievnych zväzkov 

(jednoklíne rastliny). 

Pri prenikaní listových stôp z osi sa stélé osi rozostupuje a vznikajú tzv. listové medzery, listové 

lakuny. Poda potu medzier rozoznávame unilakulárne uzly s jednou, trilakunárne s tromi a multilakunárne 

s väším potom listových medzier. Trilakunárny typ sa nachádza v primitívnejších skupinách 

a povauje sa za fylogeneticky pôvodnejší. 

Pôvodne sú na liste vyvinuté všetky tri podstatné asti listu, a to listová pošva, listová stopka a 

listová epe, z ktorých však niektorá as môe aj chýba (napr. listy lipnicovitých nemajú stopku). 

Postavenie listov na osi je pôvodne viacradovo striedavé, vyšším vývojovým znakom je dvojradovo 

striedavé, protistojné a praslenovité postavenie listov. Listy sú pôvodne jednoduché nedelené a 

vdyzelené, druhotne delené alebo zloené a opadavé. 

Prispôsobením sa k suchozemskému ivotu súvisí aj rozmanitý vývoj pokoky a chlpov alebo v 

extrémne suchom prostredí vývoj zásobného vodného pletiva v sukulentných rastlinách. Mod ifikácie 

korea, osi a listov tu prejavujú najväšiu rozmanitos (huzy, podzemok, cibua, tne, úponky a i.). 

Najvýznanejším orgánom krytosemenných rastlín je ich kvet (flos). Kvet mal pôvodne tvar šištice 

(antostrobilus), mal zretenú os , na ktorej boli všet ky kvetné asti umiestnené v závitnici. V spodnej 

asti sa nachádzali jalové fylómy, ktoré chránili vyššie umiestnené mikrosporofyly – tyinky a najvyššie 

umiestnené megasporofyly – plodolisty. Kvet bol pôvodne obojpohlavný a mal kvetný obal a 

len druhotne z neho vznikol jednopohlavný kvet alebo kvet bez kvetného obalu. Všetky uvedené asti 

a na kvetnú os – kvetné lôko a na s pórangiá sú fylómového, teda listového pôvodu. Spoiatku bol 

ich poet na závitnici ešte neustálený. Neskôr sa zredukoval prevane na pä (pentamérický kvet dvojklínych 

rastlín) alebo na štyri resp. tri (trimérický kvet jednoklínych rastlín) a len zriedka vplyvom 

extrémnych ivotných podmienok na menší poet, napr. iba na jednu. 

Kvetný obal (periant) bol pôvodne rôznorodý, rozlíšený na kalich a korunu. Ak sú lístky kvetného 

obalu v závitnici, nie je medzi nimi ostrá hranica. Poda strobilárnej teórie lístky kvetného obalu 

sú bu premenené listene alebo premenené tyinky. Kališné lístky (sepalá) sú vo všeobecnosti premenené 

listene a korunné lupienky (petalá) zasa najastejšie premenené tyinky. Pôvodné asti kvetného 

obalu boli voné, medzi sebou navzájom nezrastené. Zvyajne a pri cyklickom postavení môu susedné 

asti kvetného obalu medzi sebou zrasta a teda rastliny so zrastenými lístkami kvetného obalu 

treba povaova za vývojovo vyššie. 

Poda vývoja kvetného obalu rozoznávame tieto typy kvetov: 

1) kvet heterochlamydeický, ktorého kvetný ob al sa skladá z vonkajšieho zeleného kalicha (calyx) 

a vnútornej farb istej koruny (coro lla); jednotlivé kališné lís tky sa nazývajú sepa lá a korunné lupienky 

petalá (sepalum, petalum). 

2) homochlamydeický kvet, pri ktorom sú lístky kvetného obalu rovnaké; kvetný obal sa tu nazýva 

okvetie (perigón) a jeho asti predstavujú okvetné lístky – tepalá (tepalum). Homochlam ydeický 

kvet môe by dvojaký: 

– homoiochlamydeický kvet, pri ktorom sú okvetné lístky v dvoch kruhoch; 

– haplochlamydeický kvet, kde sú okvetné lístky v jednom kruhu. 

Nahé kvety môu by taktie dvojakého druhu, a to apochlamydeické, ke chýba kalich a koruna 

a achlamydeické, ktorým chýba okvetie. Ke z heterochlamydeického kvetu zanikne jeden kvetný 

55

obal, vznikne monochlamydeický kvet; v tomto prípade, ako aj v prípadoch nahých kvetov sa pôvodná 

stavba kvetu zisuje porovnávaním s p ríbuz nými rastlinam i. 

Poda stavby kvetného obalu je pôvodným znakom pravidelný kvet, ktorý sa a neskôr v dôsledku 

prisp ôsob enia na opelenie hmyzom stal súmerným alebo a nesúmerným. Poda symetrie rozoznávame 

tieto typy kvetov: pravidelný (aktinomorfný), ke sa v kvete nachádza viac rovín súmernosti 

ako dve, bisymetrický (bilaterálny) kvet, ke sú v kvete dve roviny súmernosti, a to jedna v mediáne 

a druhá v transverzále (napr. kap ustovité), súmerný (zygomorfný) kvet, ke je v kvete iba jedna rovina 

súmernosti a nesúmerný (asymetrický) kvet, ke v kvete nie je rovina súmernosti (napr. kana). 

Súmerné kvety môu by súmerné poda mediány, ke rovina súmernosti súhlasí s rovinou mediány 

(napr. bôb), alej môu by priene (transverzálne) súmerné, ke rovina súmernosti súhlasí s transverzálou 

(napr. chochlaka) a napokon šikmo súmerné, ke rovina súmernosti leí medzi dvoma uvedenými 

rovinami (napr. blen). 

Pôvodne boli kvety na rastline jednotlivé, a to terminálne na vrchole výhonku (napr. magnólia). 

Neskôr sa vyvinulo pazušné postavenie jednotlivých kvetov. Napokon sa vyvinuli súkvetia, asto s 

vekým potom malých kvetov. Redukciou súkvetí sa môu zasa vyvinú druhotne jednotlivé kvety. 

Poda TACHTADJANA za najpôvodnejšie súkvetie treba povaova vidlicu (dicházium) zo skupiny 

cymóznych súkvetí. Z nej sa vyvinuli všetky ostatné súkvetia. Poas fylogenetického vývoja sa z 

pleiocházia vyvinul strapec ako najjednoduchší typ racemózneho súkvetia , a to zväšením potu 

boných kvetonosných osí a zmenou otvárania sa kvetov (z bazipetálneho smeru na akropetálny). 

Tyinky (mikros porofyly) krytosemenných zodpovedajú mikrosporofylom rôznovýtrusných papraorastov, 

priom nitka a spájadlo zodpovedajú redukovanej epeli mikrosporofylu a penica štyrom 

mikrospórangiám. Mikrospórangiá tyiniek krytos emenných rastlín však navzájom zrástli a 

vytvorili sa z nich penicové komôrky, tvoriace mikrosynangium. Tyinky najprimitívnejších krytosemenných 

rastlín sú lupeovité a ploché (napr. Degeneria a Drimys) a a v priebehu alšieho vývoja 

sa vyvinula typická tyinka diferencovaná na nitku, spájadlo a penicu. Tyinky sú zvyajne jedno- 

ilové, unilakunárne a iba tyinky primitívnych eadí (Magnoliaceae, Degeneriaceae) sú trojilové a 

trilakunárne. Pôvodným znakom je veké mnostvo voných, navzájom nezrastených tyiniek, neskorším 

vývojom sa však ich poet ustálil a tyinky môu asto medzi sebou rôznym spôsobom zrasta. 

Ich súbor v kvete sa nazýva andreceum. V peových komôrkach vznikajú mikrospóry, z ktorých sa 

tvoria peové zrná. Mikrospóry vznikajú redukným delením (meiózou) materských buniek (mikrosporocytov) 

sukcedánne alebo simultánne. Pri sukcedánnom delení, ktoré je vývojovo pôvodnejšie, 

sa mikrosporocyt rozdelí najprv na dve a potom na štyri dcérske bunky – mikrospóry. Tento spôsob 

delenia je charakteristický pre ea Magnoliaceae a pre vekú as jednoklínych rastlín. Pri simultánnom 

delení sa pri prvom delení nevytvorí bunková blana, vzniknú štyri jadrá a tie sa a potom 

odrazu obalia bunkovou blanou. Simultánne delenie je význané pre väšinu krytosemenných rastlín, 

ale iba pre niektoré jednoklíne rastliny. Peové zrná sú bu jednotlivé alebo os távajú spojené v tetrádach 

(napr. Ericaceae) alebo v skupinách tetrád, ktoré sa nazývajú masuly (napr. Acacia), príp . sa celý 

obsah peového váku sa zlepí do jednej peovej vloky, ktorá sa nazýva polínium (napr. vstavaovité). 

Peové zrná obaujú dve blany, a to vnútorná pektínová intína a vonkajšia kutinizovaná exína. 

Kým intína je úplne s úvislou blanou bez akýchkovek otvorov, na exíne sa môu vyskytova stenené 

miesta alebo dokonca otvory, cez ktoré po vyklíení peových zn na blizne vyrastajú peové vrecúška. 

Všetky tieto steneniny a otvory sa nazývajú apertúry a ich poloha, tvar a stavba sú dôleité pri 

systematickom triedení krytosemenných rastlín. Poloha apertúr na peovom zrne je presne urená jeho 

pôvodnou polohou v peovej tetráde. Polárna os je priamka, ktorá prechádza stredom tetrády a stredom 

peového zrna. Rovníkom (ekvátorom) peového zrna je rovina, ktorá prechádza jeho stredom a 

je kolmá na polárnu os. Rovník rozdeuje peové zrno na proximálnu polovicu, ktorá sa „díva“ do 

vnútra tetrády a na distálnu, ktorá je odvrátená smerom von. Poda toho sú apertúry polárne (na peových 

zrnách krytosemenných rastlín iba distálne), alej ekvatoriálne ie zonálne (nakopené na rovníku 

alebo v líniách rovnobených s ním) a napokon globálne, ktoré sú viac-menej rovnomerne rozloené 

po celom povrchu. Apertúry sa poda svojho tvaru delia na podlhovasté peové štrbiny (kolpus – 

kolpy, colpus – colpi) a na okrúhle póry (pór – póry, porus – pori). Na urenie polohy uvedených apertúr 

sa pouívajú grécke predpony ana-, zoni- a pan-. Peové zrno s kolpami alebo pórmi v distálnej 

asti je anakolpátne alebo anaporátne. Peové zrno s kolp ami alebo pórmi na rovníku alebo v líniách 

paralelných s ním je zonikolpátne alebo zoniporátne. Peové zrno s kolpami a pórmi viac-menej rovnomerne 

rozloenými po celom povrchu je pankolpátne alebo panporátne. Pri definovaní potu apertúr 

56

si pritom asto p omáhame gréckymi íslovkami mono-, bi-, tri-, poly-, at. a môeme hovori napr. o 

monokolpátnych, monoporátnych, bikolpátnych, polyporátnych at. peových zrnách. Pri niektorých 

druhoch krytosemenných rastlín sú apertúry zloité. Kolpy a póry môu ma viac-menej okrúhlu sten- 

eninu, ktorá siaha hlbšie ne okraj kolpusu alebo póru. Takéto apertúry sú kolporátne (kolpus – os, 

oris – ústa) a pororátne a hovoríme napr. o zonikolporátnych peových zrnách, pri ktorých sú kolporátne 

apertúry na rovníku a pankolporátnych peových zrnách s kolporátnymi apertúrami viacmenej 

po celom povrchu. Peové zrná bez apertúr sú nonaperturátne alebo inaperturátne. 

Peové zrná predstavujú urité vývinové štádium vemi redukovaného samieho gametofytu. Sú 

bu dvojbunkové alebo trojbunkové. V dvojbunkových peových zrnách sa väšia bunka nazýva vegetatívna 

a je pozostatkom sterilnej – vegetatívnej asti samieho prvorastu (mikroprotália). Druhá 

menšia bunka je generatívna a pokladá sa za pozostatok samieho pohlavného orgánu – anterídia. Pri 

klíení peového zrna prechádzajú obidve uvedené bunky do peového vrecúška, kde sa generatívna 

bunka rozdelí na dve spermáciá (spermatické jadrá). V trojbunkových peových zrnách je generatívna 

bunka u rozdelená na dve spermatické jadrá a pri klíení teda do peového vrecúška vstupujú a tri 

bunky. Trojbunkové peové zrná sú charakteristické napr. pre mrkvotvaré a astrotvaré (Daucales, 

Asterales). 

Poda usporiadania tyiniek v cyklických kvetoch rozoznávame haplostemonický kvet, pri ktorom 

sú tyinky v jednom kruhu (haplostemónia), diplostemonický kvet, ke sú tyinky v dvoch kruhoch, 

priom alternujú s korunou a gyneceom (diplostemónia) a obdiplostemonický kvet, pri ktorom 

sú tyinky usporiadané v dvoch kruhoch a vznikli z tristemónického (trojkruhovitého) kvetu po zaniknutí 

vonkajšieho alebo vnútorného kruhu tyiniek. Ke sú tyinky rozostavené v troch kruhoch, kvet 

je tristemonický a ke sú vo viacerých kruhoch, je polystemonický. Poda toho, i tyinky stoja za 

korunnými lupienkami (resp. korunnými cípmi) alebo za okvetnými, resp. kališnými lístkami, rozoznávame 

epipetálne, epitepálne a episepálne tyinky. 

Tyinky môu svojimi nitkami alebo penicami navzájom zrasta. Poda toho rozoznávame viaczväzkové 

tyinky (polyadelfické andreceum), ke tyinky zrastajú do dvoch zväzkov, jednozväzkové 

tyinky (monadelfické andreceum), ke všetky tyinky v kvete zrastajú do jedného zväzku, alej poznáme 

súpenicové tyinky (synanterické andreceum), ke zrastajú medzi sebou penice a napokon 

synandrické tyinky (synandrické andreceum), ke tak nitky ako aj penice zrastajú do jedného spoloného 

útvaru. 

Plodolisty krytosemenných rastlín (karpely, carpellum) sú homologické s megasporofylmi heterospórických 

papraorastov. Súbor megasporofylov ie plodolistov v jednom kvete sa nazýva gyneceum 

a je zloený z voných alebo navzájom zrastených plodolis tov. Tak vznikol piestik (pistillum), 

ktorého spodnú as tvorí dutý semenník (ovarium) na vrchu s bliznou (stigma) a medzi nimi zvy- 

ajne s nelkou (stylus). Pôvodným znakom kvetu krytosemenných rastlín je existencia vekého 

mnostva voných plodolistov, z ktorých kadý tvorí samostatný piestik. Je to tzv. apokarpné gyneceum. 

Semenníky boli pôvodne umiestnené v špirále. Neskôr sa ich poet zmenšoval a ke sa rozmiestnili 

do cyklov, zaali medzi sebou zrasta, ím vzniklo tzv. cenokarpné gyneceum. Redukciou 

apokarpných semenníkov na jeden semenník sa vytvorilo monokarpné gyneceum. Zrastanie semenníkov 

postupovalo smerom odspodu. Na prvom vývojovom stupni zrastajú spodné asti plodolistov, 

vrchné asti a nelky sú ešte voné. V priebehu alšieho vývoja u medzi sebou úplne zrastajú plodolisty 

s výnimkou neliek, ktoré ešte ostávajú voné. Napokon je toto zrastanie kompletné a vyvinie sa 

tak piestik s jedinou nelkou. Ke v cenokarpnom gyneceu ostávajú zachované boné steny plodolistov, 

ktorými zrástli, hovoríme o synkarnom gyneceu, ktoré má toko puzdier, z kokých plodolistov 

zrástlo. Pri progresívnejších formách boné steny plodolistov zanikajú a vzniká tak jednopuzdrové 

parakarpné alebo, ak sa zachová jeho stredná uhlová as, lyzikarpné gy neceum. Gyneceum 

je pôvodne vrchné (hypogynický kvet), druhotne je polospodné (perigynický kvet) alebo 

spodné (epigynický kvet), ktoré najdokonalejšie chráni vajíka. 

Vývojovo staršie krytosemenné rastliny majú v semenníku vajíka s dvoma vajíkovými obalmi 

(integumentum), vývojovo pokroilejšie však majú iba jeden vajíkový obal. Na vrchole medzi integumentmi 

sa zvyajne nachádza peový vchod – mikrop yla, cez ktorý sa do vajíka dostáva peové 

vrecúško. Na opanej strane vajíka je chaláza, ktorá sa na semenicu (placentu) pripája pomocou 

vajíkovej šnúry (funiculus). Vnútro vajíka vypa vajíkové jadro – nucelus, ktoré je vyvinuté 

bu dobre (eusporangiátne – krasinucelátne vajíko, vývojovo staršie rastliny) alebo iba vemi 

slabo (leptosporangiátne – tenuinucelátne vajíko, vývojovo pokroilejšie rastliny). 

57

Nucelus vývojovo zodp ovedá megaspórangiu. V nucele sa nachádza výtrusorodé pletivo – samiie 

archespórium, pozostávajúce z jednej alebo niekokých buniek. Jedna bunka samiieho archespória sa 

znane zväší a premení sa na materskú bunku megaspóry, megasporocyt, ktorý sa redukne delí. 

Vznikne tetráda haploidných buniek, z ktorých tri horné zvyajne zanikajú a zo spodnej štvrtej sa vytvorí 

haploidná megaspóra, materská bunka zárodoného mieška. Jej delením na 8 buniek vznikne 

vlastný zárodoný miešok (sacculus em bryonalis), predstavujúci u vemi redukovaný samií prvorast 

– megaprotálium, ie haploidný megagametofyt. Na kadom z jeho pólov sa nachádza trojica 

buniek, zodpovedajúca dvom vemi redukovaným archegóniám. Pod peovým vchodom je vajcová 

bunka (oosféra) a dve pomocné bunky (synergidy). Oproti nim sa na protiahlom póle zárodoného 

mieška nachádzajú tri protistojné bunky (antipódy), v ktorých vajcová bunka u úplne s tratila svoju 

pohlavnos. Kadá z doteraz uvedených buniek je haploidná, t.j. obsahuje poloviný poet chromozómov. 

Ostávajúce dve bunky zostupujú z protiahlých pólov zárodoného mieška do jeho stredu, 

kde sa po ich spojení vytvára jediné diploidné centrálne jadro. 

Okrem uvedeného normálneho typu zárodoného mieška (typ Polygonum) sa môu na jeho vzniku 

zúastova aj dve alebo a štyri megaspóry, avšak ani v týchto prípadoch nevzniká mnohobunkové 

megaprotálium a nevyvíjajú sa ani samostatné archegóniá. 

Vajíka vo vnútri semenníka sú umiestnené na semenici (placente). Rozoznávame tieto typy 

placenty: 

1) okrajová ie marginálna placenta – vajíka vyrastajú blízko okraja plodolistu, 

2) stredouhlová ie axilárna placenta – vajíka vyrastajú v synkarpnom semenníku v uhle zrastených 

plodolistov, 

3) nástenná ie parietálna placenta – vajíka vyrastajú v parakarpnom gyneceu blízko okraja 

zrastených plodolistov, 

4) vrcholová ie apikálna (terminálna) placenta – je to forma parietálnej placenty s jediným 

vajíkom, ktoré je zavesené na apikálnej strane dutiny semenníka, 

5) stredová ie centrálna placenta – vajíka sú umiestnené na strednom stpiku lyzikarpného 

semenníka, 

6) spodná ie bazálna placenta – je to forma centrálnej placenty, pri ktorej v spodnej asti semenníka 

vyrastá len jedno jediné vajíko, 

7) epeová ie laminálna placenta – vajíka vyrastajú na ploche plodolis tu, a to laminálno-difúzne, 

laminálno-laterálne alebo laminálno-mediánne. 

Pôvodným typom je laminálna placenta. Primitívna je aj marginálna placenta, na vyššom vývojovom 

stupni je stredouhlová, parietálna, centrálna a bazálna placenta. 

Postavenie vajíok na placente nie je jednotné, ale pre uritú skupinu rastlín stále. Rozoznávame 

tieto typy postavenia vajíok na placente: 

1) Priame ie ortotropné (atropné) vajíko – os nucelu leí v priamom predení funikulu. 

2) Poloobrátené ie hemitropné vajíko – os nucelu je priama a oproti funikulu je pootoená o 

90 °. 

3. Obrátené ie anatropné vajíko – os nucelu je priama, oproti funikulu pootoená o 180 °. 

Anatropné vajíko môe by dvojaké, a to epitropné, ke visiace vajíko má ventrálnu a vystúpavé 

vajíko dorzálnu raphe alebo apotropné, ke visiace vajíko má dorzálnu a vystúpavé vajíko ventrálnu 

raphe. 

4) Priene ie kampylotropné vajíko – os nucelu je mierne zakrivená, pootoená oproti funikulu. 

5) Ohnuté ie amfitropné vajíko – osi nucelu a zárodoného mieška sú podkovovito ohnuté a 

pootoené oproti funikulu. 

Fylogeneticky najstarším typom je atropné a najviac odvodeným je zasa anatropné vajíko. 

Opelenie kvetov krytosemenných rastlín sa uskutouje pomocou hmyzu, vetra, vtákov, zriedkavejšie 

netopiermi alebo vakovcami a takisto zriedka vodou. Peové zrná sa na rozdiel od nahosemenných 

rastlín nedostávajú priamo k peovému vchodu, ale na bliznu. Tam z nich vyrastajú peové 

vrecúška, ktoré zvyajne cez peový vchod vnikajú do vajíok a zabezpeujú tak oplodnenie. Za pôvodnejšiu 

treba povaova porogamiu, ke peové vrecú ško vnikne do vajíka cez mikropylu, za druhotnú 

zasa aporogamiu, a to akrogamiu, chalazogamiu a mezog amiu. Pre krytosemenné rastliny je 

vemi významné dvojité op lodnenie (objavené Navašinom). Jedno samie jadro sa spojí s haploidnou 

vajcovou bunkou, ím vznikne diploidná zygota a z neho zárodok (embryo) ako základ diploidného 

sporofytu. Druhé samie jadro sa spojí s diploidným centrálnym jadrom a vznikne z neho triploidný 

58

endosperm. Vznik endospermu môe by trojaký a poda toho rozoznávame nukleárny endosperm, 

ke najprv nastane voné pomnoenie jadier a len potom sa uskutoní tvorba bunkových blán, alej 

celulárny endosperm, ke s delením jadra nastane ihne aj tvorba bunkovej blany a napokon helobiálny 

endosperm, ke sa po prvom delení jadra vytvorí priehradka, ktorou sa zárodoný miešok 

rozdelí na dve asti, a to na menšiu chalazálnu a väšiu mikropylárnu as, v ktorých sa jadrá najprv 

rýchlo vone delia a a potom sa tvoria bunkové blany. Tento posledný prechodný typ sa vyskytuje v 

primitívnych eadiach abníkovitých a okrasovitých, nukleárny sa vyskytuje v eadiach s vonolupienkovou 

korunou a na pokon celulárny v eadiach so zrastenolupienkovou korunou. Na rozdiel 

od haploidného prvotného endospermu nahosemenných rastlín, ktorý sa vytvára ešte pred oplodnením 

vajíka, teda triploidný druhotný endosperm krytosemenných rastlín vzniká a po oplodnení. 

Po oplodnení sa z vajíka vyvinie semeno (semen) a zo semenníka vznikne plod (fructus), ktorý 

uzatvára a chráni semená. Vyvíjajúce sa embryo je pôvodne obklopené vekým objemom triploidného 

druhotného endospermu. Po jeho spotrebovaní vyvíjajúcim sa zárodkom a uloení zásobných látok v 

jeho klínych listoch však zrelé semeno viacerých druhov krytosemenných rastlín ostáva bez endospermu. 

Výivnou látkou embrya môe by aj diploidný perisperm, vzniknutý z nucelu. 

Oplodnená vajcová bunka sa obalí bunkovou stenou a zane sa deli. Najprv sa rozdelí na dve 

bunky, ím vznikne tzv. proembryo. Jeho vrchná bunka, ktorá leí blišie k peovému vchodu, sa 

postupne delí na vláknitý suspenzor a spodná bunka sa postupným delením mení na diferencovaný 

zárodok (embryo, endoskopické embryo). Tento je suspenzorom vtláaný do vnútra pletiva druhotného 

endospermu alebo perispermu, ktorým je vyivovaný. Na zárodku sa vytvoria klíne listy (ich pôvodný 

poet je 2) a hypokotyl so základným rastovým vrcholom (p lumula) a korienkom (radicula). 

Zaniknutím jedného klíneho listu na zárodku sa vyvinie len jeden klíny list a poda toho sa krytosemenné 

rastliny rozdeujú na nasledujúce dve triedy: 

1. trieda: dvojklíne rastliny 

2. trieda: jednoklíne rastliny 

Poda uvedeného aj krytosemenné rastliny vo svojom individuálnom vývoji prekonávajú rodozmenu 

(metagenézu). Vlastnú rastlinu reprezentuje diploidný sporofyt, kým gametofyt u nie je samostatný 

a je len mikroskopickou súasou nepohlavnej sporofytickej generácie. Samí gametofyt je redukovaný 

na trojicu buniek v peovom zrne, resp. v peovom vrecúšku a samií gametofyt je zastúpený 

len niekokobunkovým zárodoným mieškom bez samostatných archegónií. 

Krytosemenné rastliny sú monofyletického pôvodu, omu nasveduje mnoho znakov, ktoré by sa 

tou istou formou z iného vývojového bodu nemohli zopakova. Sú to v plodolistoch uzavreté vajíka, 

blizna, dvojité oplodnenie, priebeh formovania samiieho gametofytu a embrya, ako aj vznik druhotného 

endospermu. 

Pôvod a systém krytosemenných rastlín 

Pôvod krytosemenných rastlín zatia nie je dostatone objasnený. V posledných desaroiach 

vznikli viaceré nové teórie, ale ani jednu z nich nemono povaova za úplne presvedivú. Paleontologické 

nálezy sú ešte stále pomerne nekompletné a neposkytujú pevný podklad pre zistenie fylogenetických 

vzahov. Novšie nálezy však poukazujú na skutonos, e obdobie vzniku krytosemenných 

rastlín siaha alej do minulosti Zeme ako sa dosia predpokladalo. Zvyšky listov, dreva a predovšetkým 

peové zrná sa našli v geologických vrstvách pochádzajúcich od jury po trias, ba dokonca aj starších. 

Poda týchto údajov predchodcovia krytosemenných rastlín (Proangiospermae) sa mohli vyskytova 

u v perme a v triase, a to predovšetkým v horských oblastiach tropického pásma. Odtiato 

mohlo smerova osídovanie nišie poloených miest vrátane oblastí mierneho pásma smerom na 

sever a na juh. Vo vrchnom triase a jure zaiste mnohé pôvodné skupiny vyhynuli, v dôsledku oho sa 

vytvorili mnohé medzery medzi pô vodne blišie príbuznými skupinami. V období spodnej kriedy 

poda všetkého nastal prudký rozvoj krytosemenných rastlín a z vrchnej kriedy a starších treohôr sa 

u zachovali mnohé fosílne zvyšky predstaviteov dnešných eadí. 

Dnes je u jasné, e Caytoniales a Cycadoideopsida (benetity) ako aj súasne ijúce nahosemenné 

rastliny ako predchodcovia krytosemenných rastlín neprichádzajú do úvahy. Naopak, Proangiospermae 

sa pravdepodobne vyvinuli (podobne ako dnešné nahosemenné rastliny) zo semenných papradí 

(Lyginopteridopsida), priom u vemi skoro mohlo vzniknú niekoko vývojových línií. 

V súasnosti sa všeobecne uznáva, e základným vývojovým radom krytosemenných rastlín je rad 

magnóliokvetých (Magnoliales) a iskerníkokvetých (Ranunculales), od ktorých mono odvodi všetky 

rady dvojklínych rastlín (Polycarpicae). 

59

Progresie krytosemenných rastlín 

Pri budovaní fylogenetického systému, ktorý sa ako jediný snaí vysvetli fylogenetický vývoj 

rastlinstva a zisti skutoné príb uzenské vzahy medzi jednotlivými skupinami, sa prihliada k mnohým 

progresiám v rámci oddelenia krytosemenných rastlín. Z nich treba uvies tieto (vi: nasledujúca strana): 

60

Primitívnejší znak: 

Celkový vzhad: 

1. Dreviny 

2. Trváce byliny 

3. Vegetatívne orgány normálne vyvinuté 

4. Znaky suchozemskej rastliny 

Os: 

1. Jednoduchá nerozkonárená os 

2. Os so zretenými internódiami 

3. Os s osovými listami 

4. Os len s nadzemnými internódiami 

5. Priama os 

6. Os s asimilujúcimi listami 

7. Drevná as bez tracheí, len s tracheidami 

(homoxýlia) 

8. Tracheálne lánky dlhé 

9. Priene steny medzi tracheálnymi lánkami 

viacpórové 

10. Sitkovice s izolovanými sitkami 

Listy: 

1. Listy striedavé 

2. Listy viacradovo striedavé 

3. Listy protistojné 

4. Listy jednoduché nedelené 

5. Listy jednoduché delené 

6. Listy úplné 

7. Listy s asimilujúcou epeou 

8. Listy asimilujúce 

9. Listy vdyzelené 

10. Prílistky voné 

Súkvetia: 

1. Cymózne súkvetia 

2. Dicházium 

3. Jednotlivé kvety 

4. Hlavná os súkvetia dlhá 

5. Kvety v súkvetí voné 

6. Listene v súkvetí voné 

7. Všetky kvety v súkvetí rovnaké 

61 

Odvodenejší znak: 

Byliny 

Dvojroné a jednoroné byliny 

Vegetatívne orgány metamorfované 

Znaky vodnej rastliny 

Rozkonárená os 

Os so skrátenými internódiami 

Os s prízemnou listovou ruicou 

Os s podzemnými internódiami (podzemok, cibua, 

huza a pod.) 

Ovíjavá alebo popínavá os 

Os b ez listov a os sa ma asimiluje 

Trachey sú vyvinuté a postupne prevládajú (heteroxýlia) 

Tracheálne lánky krátke 

Priene steny medzi tracheálnymi lánkami jednopórové 

Sitkovice so zloenými alebo jednoduchými sitkami 

Listy protistojné alebo v praslenoch 

Listy dvojradovo striedavé 

Listy v praslenoch 

Listy jednoduché delené alebo zloené 

Listy zloené 

Listy s niektorou asou redukovanou 

Listy s rozšírenou listovou stopkou (fylódium) 

Listy modifikované (úponky, tne a pod.) 

Listy opadavé 

Prílistky zrastené medzi sebou, prirastené alebo 

chýbajú ce 

Racemózne súkvetia 

Monocházium 

Kvety v súkvetí (redukciou súkvetia niekedy 

druhotne vznikajú aj jednotlivé kvety) 

Hlavná os súkvetia skrátená 

Kvety v súkvetí husté, súkvetie vyvoláva dojem 

jedného kvetu (pseudantium) 

Listene v súkvetí zrastené alebo chýbajú 

Kvety v súkvetí diferencované

Kvetná os: 

1. Kvetná os neskrátená a nezhrubnutá 

2. Kvetná os medzi jednotlivými kruhmi kvetných 

astí nepredená 

Kvety: 

1. Postavenie všetkých kvetných astí na kvetnej 

osi je v závitnici, kvet acyklický 

2. Postavenie kvetných astí sasti v závitnici a 

sasti v kruhoch, kvet spirocyklický 

3. Poet kvetných astí je veký a neuritý 

4. Kvet pravidelný (aktinomorfný, s viacerými 

rovinami súmernosti 

5. Kvet súmerný (zygomorfný), len s jednou rovinou 

súmernosti 

6. Voný prechod medzi jednotlivými kvetnými 

asami 

7. Všetky asti kvetu dobre vyvinuté 

8. Rastliny s obojpohlavnými kvetmi 

9. Rastlina s obojpohlavnými a jednopohlavnými 

kvetmi (androgynomonécia, trimonécia) 

10. Rastlina s jednopohlavnými kvetmi, a to bu 

tyinkovými alebo piestikovými (andromonécia 

alebo gynomonécia) 

11. Opelenie vetrom 

Kvetné obaly: 

1. Kvetný obal rozlíšený na kalich a korunu (heterochlamydeický 

kvet) 

2. Kvetný obal vyvinutý 

3. Okvetie petaloidné 

4. Okvetie v dvoch kruhoch (homoiochlam ydeický 

kvet) 

5. Heterochlamydeický kvet 

6. Kvetný obal voný 

7. Estivácia v púiku stoená (kontortná) 

8. Estivácia škridlicovitá 

62 

Kvetná os skrátená, zhrubnutá, plošne rozšírená 

alebo pohárikovito prehbená, vznik diskusu alebo 

osových efigurácií 

Kvetná os medzi jednotlivými kruhmi predená 

(gynofor alebo androgynofor) 

Postavenie kvetných astí len sasti v závitnici a 

sasti v kruhoch alebo len v kruhoch, kvet spirocyklický 

alebo cyklický 

Postavenie kvetných astí v kruhoch, kvet cyklický 

Poet kvetných astí je malý a ustálený 

Kvet bisymetrický (s dvoma rôznymi rovinami 

súmernosti), súmerný (zygomorfný) alebo nesúmerný 

Kvet bez roviny súmernosti, nesúmerný (asymetrický) 

Jednotlivé kruhy kvetných astí prísne od seba 

oddelené 

Niektoré kvetné asti rudimentárne alebo abortované 

Rastlina iastone s obojpohlavnými a sasti s 

jednopohlavnými kvetmi alebo len s jednopohlavnými 

kvetmi, a to tyinkovými alebo piestikovými 

Rastlina len s jednop ohlavný mi kvetmi, rastliny 

jednodomé (monécia) 

Rastlina bu len s tyinkovými alebo len s piestikovými 

kvetmi, rastliny dvojdomé (diécia) 

Opelenie hmyzom 

Kvetný obal nerozlíšený na kalich a korunu, 

okvetie 

Kvetný obal nevyvinutý, kvety nahé (apochlamydeický 

a achlamydeický kvet) 

Okvetie brakteoidné 

Okvetie v jednom kruhu (haplochlamydeický 

kvet) 

Monochlamydeický kvet po zániku kalicha alebo 

koruny 

Kvetný obal zrastený 

Estivácia škridlicovitá (imbrikátna) alebo chlop- 

ovitá (valvátna) 

Estivácia chlopovitá

Tyinky: 

1. Tyinky v závitnici 

2. Tyiniek vea 

3. Tyinky voné 

4. Tyinky v dvoch kruhoch 

5. Tyinky nerozdelené 

6. Tyinky v kruhu voné 

7. Tyinky normálne vyvinuté 

8. Penice bez príveskov 

9. Z mikrosporocytu sa vytvoria štyri ivotaschopné 

mikrospóry 

10. Sukcedánny typ mikrosporogenézy 

11. Peové zrná voné 

12. Peové zrná pred klíením dvojjadrové 

Plodolisty, gyneceum: 

1. Plodolisty sa konduplikátne spoja so stigmatickou 

kefkou 

2. Semenník vrchný 

3. Semenník polospodný 

4. Plodolisty v závitnici 

5. Plodolisty voné (apokarpia) 

6. nelky voné 

7. nelky zrastené, blizny voné 

8. Poet plodolistov pä alebo viac 

9. Poet puzdier súhlasí s potom plodolistov 

10. Synkarpné gyneceum s axilárnou placentou 

11. Synkarpné gyneceum 

12. Semenník bez nepravých priehradok 

13. Gyneceum a andreceum oddelené 

Vajíka: 

1. Poet vajíok veký 

2. Vajíka s dvoma integumentmi 

3. Vajíka ortotropné 

4. Marginálna a laminálna placenta 

5. Nucelus mnohobunkový (krasinucelátne vajíka) 

6. Archespór viacbunkový s viacerými materskými 

bunkami megaspór 

7. Zárodoný miešok s normálnym potom antipód 

8. Porogamia 

63 

Tyinky v cykloch 

Tyiniek málo 

Tyinky rôznym spôsobom zrastené 

Tyinky v jednom kruhu, astokrát redukované 

a na jednu tyinku 

Tyinky druhotne zmnoené v dôsledku ich rozdelenia 

Tyinky v kruhu prirastené ku korunným lupienkom 

Tyinky petaloidné 

Penice s príveskami 

Z mikrosporocytu vznikne len jedna ivotaschopná 

mikrospóra, ostatné zahynú 

Simultánny typ mikrosporogenézy 

Peové zrná v tetrádach, masulách alebo políniách 

Peové zrná pred klíením trojjadrové 

Okraje zvinutého plodolistu zrastajú za vzniku 

nelky a blizny 

Semenník polospodný alebo spodný 

Semenník spodný 

Plodolisty v kruhu 

Plodolisty zrastajú (cenokarpia) 

nelky zrastené 

Blizny zrastené 

Redukcia plodolistov na tri, dva alebo jeden 

Len jedno alebo niekoko puzdier je plodných, 

ostatné sú neplodné 

Parakarpné gyneceum s parietálnou placentou 

Lyzikarpné gyneceum s centrálnou placentou 

Semenník s nepravými priehradkami 

Gyneceum a andreceum navzájom zrastajú za 

vzniku gynostémia 

Poet vajíok malý alebo redukovaný na jedno 

vajíko 

Vajíka s jediným integumentom 

Vajíka kampylotropné alebo anatropné 

Stredouhlová, parietálna a stredová placenta 

Nucelus málobunkový (tenuinucelátne vajíka) 

Archespór jednobunkový, s jedinou materskou 

bunkou megaspóry 

Zárodoný miešok so zmnoenými antipódami 

Aporogamia

Semená: 

1. Semeno s dob re vyvinutým sekundárnym 

endospermom a s malým zárodkom 

2. Zárodok rovný 

3. Sekundárny endosperm bez haustória 

4. Dva klíne listy 

Plody: 

1. Mechú rik 

2. Mnohosemenný plod 

3. Plodstvo 

4. Jednotlivý plod 

Karyotyp: 

1. Diploidný poet chromozómov (2n) 

64 

Semeno so slabo vyvinutým sekundárnym endospermom 

(príp. celkom bez neho) a s vekým zárodkom 

Zárodok zakrivený 

Sekundárny endosperm s haustóriom 

Klíny list jeden alebo iadny 

Struk, šešua, tobolka, naka, kôstkovica, bobua 

Plod delivý, rozpadavý alebo jednosemenný 

Jednotlivý plod 

Súplodie 

Tetraploidný (4n), hexaploidný (6n) a polyploidný 

poet chromozómov (n) 

Vzorce a diagramy kvetov krytosemenných rastlín 

Pri opisovaní jednotlivých eadí sa pouívajú kvetné vzorce a diagramy. 

Pri kvetných vzorcoch sa v texte pouívajú tieto znaky: 

– listence (prophylla) 

b – listene (bracteae) 

P – okvetie (perigonium, perigón) 

K – kalich (calyx) 

C – koruna (corolla) 

A – súbor tyiniek (androeceum, andreceum) 

G – súbor piestikov (gynoeceum, gyneceum) 

St – patyinky (staminódiá) 

Pi – jalové piestiky (pistilóidiá) 

– rastliny s obojpohlavnými kvetmi 

– jednodomé rastliny 

– dvojdomé rastliny 

– rastlina s tyinkovými kvetmi 

– rastlina s piestikovými kvetmi 

– pravidelné (aktinomorfné) kvety 

– bisymetrické kvety 

– súmerné (zygomorfné) kvety 

x – nesúmerné (asymetrické) kvety 

– acyklické kvety 

– spirocyklické (hemicyklické) kvety 

– cyklické kvety 

3 – íslice znaia uritý poet kvetných astí 

– neuritý a znaný poet kvetných astí 

(1) – zátvorkami sa oznaujú zrastené kvetné asti 

+ – znamienko plus medzi kvetnými asami oznauje, e kvetné asti sú v niekokých kruhoch 

alebo e kvetné asti prirastajú k druhým, napr. tyinky k lupienkom 

G(2) – znaí vrchný semenník, zrastený z dvoch plodolistov, iarka sa píše pod íslicou 

G(2) – znaí spodný semenník, iarka sa píše nad íslicou 

G(2) – znaí polosp odný semenník, iarka sa píše cez polovicu íslice.

Kvetné diagramy znázorujú postavenie kvetných astí premietnutých do vodorovnej roviny. Rozoznávame 

empirický diagram, v ktorom sa znázoruje skutoné postavenie kvetných astí v kvete a 

teoretický diagram, v ktorom sa znázoruje aj také postavenie kvetných astí, ktoré sa práve v kvete 

neprejavuje alebo sa znázorujú pomery v kvete získané porovnávaním. 

Listene a listence sa v kvetných diagramoch majú oznaova iernou farbou so liabkom na chrbtovej 

strane. Kališné lístky, korunné lupienky a okvetné lístky (sepalá, petalá a tepalá) sa znázorujú 

bez liabku, a síce kališné lístky iernou farbou, korunné lupienky bielou a okvetné lístky šrafovane. 

Tyinky sa oznaujú bielo. Vrchný semenník sa oznauje bez obklopujúceho prstenca, polospodný 

iernym prstencom, ktorý je oddelený od semenníka a spodný semenník iernym obklopujúcim prstencom, 

tesne priliehajúcim k semenníku. Osové asti sa oznaujú ierno alebo bodkovane. 

Telómová teória 

Telóm je jednoilová, radiálne súmerná koncová vetvika najprimitívnejších suchozemských rastlín. 

Telómy sa vyskytovali iba pri najstarších suchozemských rastlinách, ich existencia sa skonila v 

devóne. Na základe analýzy paleofytických rastlín mono predpoklada, e rozlíšenie korea, stonky a 

listu vzniklo fylogenetickým vývojom z rovnakého základu, a síce z rovnocenných a homologických 

telómov. Autorom telómovej teórie je nemecký fylogenetik WALTER ZIMMERMANN. Je to fylogenetická 

teória, poda ktorej sa všetky orgány súasných vyšších rastlín vyvinuli zo základného praorgánu 

nazývaného telóm. Najzákladnejšími morfogenetickými procesmi, uplatujúcimi sa poas fylogenézy, 

sú poda Zimmermanna prevyšovanie, vyrovnávanie, splošovanie, zrastanie, redukcia a zakrivovanie 

jednotlivých telómov (obr. 7/5–12). 

1. Prevyšovanie: Pôvodné dibrachiálne (vidlicovité) rozkonárovanie telómov má za následok vytvorenie 

dvoch rovnocenných vetiev. V dôsledku prevyšovania jednej z dcérskych vetví však vznikol 

hlavný pravýhonok a boná vetva. Jedna vidlica sa postavila do smeru materského mezómu, p revýšila 

sesterskú vetvu a z hemiblastického dichopódia vzniklo hemiblastické sympódium. Rrovnaké zákony 

platili pre listovú nervatúru pri vzniku listu. 

2. Vyrovnávanie alebo planácia: Vetvy, ktoré boli pôvodne rozloené do všetkých smerov, sa 

postupne zrovnávali do jednej roviny (obr. 7/7–8). Planácia je protikladom rozvetvovania všetkými 

smermi a prechodom k plošným dorziventrálnym orgánom – fylómom. 

3. Splošovanie alebo klado difikácia: Valcovité telómy, prípadne aj susedné mezómy sa postupne 

premenili na ploché, v rovine planácie rozšírené orgány, ktoré mali väšiu asimilanú plochu (obr. 

7/9). 

4. Zrastanie alebo syntelomizácia: Navzájom susediace kladodifikované telómy a mezómy sa 

spájali a zrastali boným parenchymatickým pletivom (obr. 7/10), priom sa ešte viac zväšovala 

asimilaná plocha za vzniku syntelómov. 

5. Redukcia: Zánik jednotlivých telómov alebo celých ich sústav mal za následok zmenšenie a 

zjednodušenie (obr. 7/11). 

6. Zakrivovanie: Nerovnomerný vývin pletív na protiahlých stranách telómov spôsobil ich 

zakrivovanie (obr. 7/12). Pri plochých orgánoch (napr. v príp ade fertilných syntelómov) spôsob il 

nerovnaký vývin ich spodnej a vrchnej strany presun okrajových výtrusníc na plochu fylómu (tzv. sklz 

spórangií po epeli, obr. 7/40–41). 

Zimmermann rozdelil najstaršie suchozemské rastliny na pä typov: 

1. rhyniový, pri ktorom rastlina nemá listy a jej telo je tvorené len telómami, mezómami a rhizoidmi 

(obr. 52/1–3); 

2. psilofytný, ktorého pravýhonok a vetvy majú postranné, ostom podobné výrastky (obr. 52/9– 

11); 

3. mikrofylný, pri ktorom je u telo rastliny rozdelené na vidlicovito rozkonárenú stonku a jednoduché, 

ihlicovité alebo šupinovité jednoilové listy (obr. 15/1); 

4. hemikormofytný, ktorého telómy sú rozdelené do sústav jalových vetviiek a fertilných telómov 

(obr. 52/7); 

5. megafylný (makrofylný), pri ktorom sa sústavy jalových teló mov planáciou, kladodifikáciou a 

boným zrastaním premenili na ploché asimilané listy (obr. 7/17 – 25; 52/12 – 13). 

65

Emergenná teó ria 

Na hladkej stonke telómu, resp. mezómu sa poda tejto teórie najprv vytvorili emergencie (enácie), 

na stavb e ktorých sa podieala nielen pokoka, ale aj podpokoková vrstva. Asimilanú funkciu plnili 

šupinovité, ihlicovité alebo ostom podobné útvary – enafyly alebo psilofyly, ktorých úlohou bola 

fotos yntéza. Emergencie boli pôvodne výhradne povrchové, bez cievneho zväzku; postupnou inerváciou 

sa však menili na mikrofyly. Poas nasledujúceho vývoja sa pôvodne jednoduchý nerv rozvetvil 

za súasného rozširovania a delenia epele. Vznik mikrofylov z psilofytných emergencií (enácií) 

však doteraz nie je paleob otanicky doloený. 

Úplný cievny zväzok cievnatých rastlín s a skladá z drevnej (xylém) a lykovej asti (floém). Poda 

vzájomného postavenia týchto astí rozoznávame cievne zväzky sústredené alebo koncentrické (amfikribrálne 

– paprade), lúovité alebo radiálne (korene krytosemenných rastlín), boné alebo kolaterálne 

(stonky semenných rastlín) a dvojboné alebo bikolaterálne. 

Cievne zväzky bývajú obalené pošvou (endodermis), ktorá oddeuje tzv. stredný valec od krycích 

pletív. Súbor cievnych zväzkov sa nazýva stélé, o v grétine znamená stp. Stredný valec má pod pošvou 

jednu alebo niekoko vrstiev parenchymatického pletiva (perikambium) a vo vnútri jeden alebo 

niekoko cievnych zväzkov; uprostred valca je asto stre. Stavba stredného valca sa stala podkladom 

pre vznik stelárnej teórie. 

Stelárna teória 

Rôzne typy vodivých zväzkov vznikajú rôznymi formami zrastania rozvetvujúcej sa stélé a sú ur- 

ované štiepením alebo vetvením protoxylému a vývojom i utváraním metaxylému a deuteroxylému. 

Protostélé (haplostélé) je sústredný drevostredný cievny zväzok (obr. 8/1) s centrálnym protoxylémom 

(Lepidodendrales). Rozvetvením protoxylému a rozbrázdením metaxylému odvodíme stelátnu 

protostélé (obr. 8/2–3), ktoré sa vyskytuje pri druhu Huperzia selago. Rozdelením drevných a 

lykových astí do lúovito sa striedajúcich pruhov (kadá as je umiestnená na inom lúi) vzniká 

pravá aktinostélé (radiálna protostélé – obr. 8/4–5). 

Zo stelátnej protostélé sa špeciálnym usporiadaním metaxylému vytvorila plektostélé (obr. 8/6), 

ktorej drevná as je rozmiestnená v samostatných povrazcoch alebo pásoch vo vnútri lyka (Lycopodium). 

Z protostélé sa rozdelením xylému v strede vytvára ektoflo ická sifonostélé (Botrychium), ktorej 

stre je obklopený valcom xylému, na ktorý nadväzuje lyková (floémová) vrstva (obr. 8/7). 

Z ektofloickej sifonostélé vniká rozdelením súvislého valca xylému a floému do osobitných povrazcov 

arthrostélé (obr. 8/8), ktorá sa vyznauje centrálnou dutinou v stonke alebo karinálnou dutinou 

v cievnom zväzku. Rozdelením drevného valca do jednotlivých pruhov sa ektofloická sifonostélé mení 

na diktyoxylickú monostélé (mezostélé – obr. 8/9), ktorá sa vyskytuje napr. pri rode Osmunda. Podobným 

rozdelením lykového valca a p riblíením xylémových a floémových astí vzniká eustélé (obr. 

8/10). Ak dôjde k rozpadu eustélé sprevádzanému redukciou trvalého kambia a ak sa xylémofloémové 

povrazce rozptýlia medzi dreou a kadý sa uzavrie svojou vlastnou pošvou, dôjde k ataktostélii (obr. 

8/11) jednoklínych rastlín. Pri amfifloickej sifonostélé je trubica xylému zvonku obalená a zvnútra 

vystlaná lykom a strový stpec je obalený valcom lyka – obr. 8/12–13). Ak sú jednotlivé vetvy cievneho 

zväzku na prienom priereze protostélické, hovoríme o typickej diktyostélé (obr. 8/15). Eumeristélé 

je zloená z niekokých eus télé (obr. 8/16). V drevnej asti cievneho zväzku niších cievnatý ch 

rastlín sa nachádzajú len tracheidy (cievice, cievky, cievnice). V lykovej asti cievneho zväzku sú naopak 

význané sitkovice. Sitkovice sa však vyvíjali ovea neskôr ako tracheidy. 

Tvorba bunkových stien pri delení buniek prebieha odstredivo (centrifugálne) alebo smerom dovnútra 

(centripetálne). Bunková blana pritom zhrubne bu úplne alebo iba iastone. Pri úplnom 

hrubnutí ostávajú nezhrubnuté iba „kanáliky“ elipsovitého, okrúhleho alebo štrbinovitého tvaru, ktoré 

sa pri miernom zväšení javia ako svetlejšie bodky (obr. 23 /1, ernohorský 1971 – Základy morfológie). 

Bodky usmerujú pohyb látok medzi bunkami so zhrubnutou lamelou. Bunky s bodkami kruhovitého 

alebo elipsovitého tvaru oznaujeme ako bodkované, s bodkami štrbinovitými a uloenými nad 

sebou ako schodíkovité. 

Pri iastonom zhrubnutí bunková blana hrubne ne uritých miestach. Tie vyzerajú ako lišty na 

vnútornej strane bunky, ktoré môu utvára krúky, prstence, skrutkovice alebo sa môu rozkonárova. 

Poda toho rozoznávame kruhovité, skrutkovicovité a sieovité hrubnutie b unkovej steny. 

Bodkami sa prenášajú tekutiny na malé vzdialenosti. Na zabezpeenie ich transportu na väšie 

vzdialenosti sa preto vyvinula sústava súvislých rúrok. Tie vznikajú splynutím predených buniek, 

ktorých priene priehradky sa iastone alebo úplne rozpustili. 

66

Sústava pletív 

– delivé pletivá (meristematické a embryonálne); 

– krycie pletivá (pokoka – epidermis, hypodermis, kôra – peridermis); 

– vodivé a mechanické pletivá; 

– základné pletivá. 

Pokokové útvary 

– Chlpy, trichómy – vznikajú z jednej pokokovej bunky. 

– Výnelky, emergencie – vznikajú zo skupiny pokokových alebo podpokokových buniek. 

Bývajú vyvinuté ako ostne (rua, egreš, ostruina), liazky (púiky pagaštana, topoa), tentákulá 

mäsoravých rastlín (rosika), kvetné i mimokvetné nektáriá. 

Sústava vodivých pletív 

– Sitkovice (obr. 38 –40) vznikajú z predených ivých buniek, ktoré sú usporiadané jedna nad 

druhou v pozdnych radoch a ich priene priehradky sú perforované. Perforované asti priehradiek sa 

zdruujú do jedného alebo niekokých sitiek. Úloha sitkovíc spoíva predovšetkým v transporte organických 

látok, ktoré sú rozpustné v ich bunkovej šave (cukry, bielkoviny). Funkné sú obyajne len 

poas jedného vegetaného obdobia. 

– Cievy (obr. 41) sú odumreté rúrkovité bunky s viac alebo menej zhrubnutými a zdrevnatenými 

stenami. Okrem transportu vody a rozpustných anorganických látok majú aj mechanickú funkciu. 

Rozoznávame dva druhy ciev: 

1) cievice (tracheidy – obr. 3–4 ) predstavujú úzke rú rkovité útvary, ktorý ch priene priehradky nie 

sú prederavené; 

2) trachey (vlastné cievy – obr. 41 , 44–45, 1–2) sú široké bunky s iastone alebo úp lne rozpustenými 

p riehradkami. 

Úplný cievny zväzok sa skladá z drevnej (xylémovej) asti, ktorú tvoria cievy a z lykovej (floémovej) 

asti, ktorú tvoria sitkovice. 

Typy cievnych zväzkov: 

1) kolaterálne (boné) – majú lyko a drevo za sebou, lyko odstredivo od stredu osi, drevo dostredivo, 

obe asti sú na tom istom polomere osi); 

2) bikolaterálne (dvojboné) – lyko sa nachádza na protiahlých stranách dreva (ostredivo-dostredivé); 

3) koncentrické (sústredné) – drevná a lyková as je usporiadaná sústredne, priom drevo je bu 

v prostriedku (drevostredný cievny zväzok) alebo na obvode (lykostredný cievny zväzok); 

4) radiálne (lúovité) – drevné a lykové asti sú usp oriadané lúovito, priom sa drevo a lyko vzájomne 

striedajú. 

Trieda: Dicotyledonae (dvojklíne rastliny) 

Na bokoch primárneho rastového vrcholu (plumuly) majú dva protistojné klíne listy, len vemi 

ojedinele viac (rod Degeneria) alebo iba jeden, vzniknutý synkotýliou, ie zrastením (rod Ficaria), 

resp. pseudomonokotýliou, ie zakrp atením jedného z pôvodnej dvojice klínych listov (rod Corydalis). 

Pri nadzemnom klíení je tvar klínych listov jednoduchý a niím nepripomína tvar listov dospelých 

rastlín. P ri podzemnom klíení sú klíne listy hrubé, nezelené a obsahujú veké mnostvo zásobných 

látok. Hlavný kore len zriedka zakrpatie, boné korene sú spravidla monopodiálne rozkonárené. 

Korene viacroných rastlín druhotne hrubnú prostredníctvom kambiálneho kruhu. 

Os klíiacej rastliny vyrastá z primárneho rastového vrchola, nachádzajúceho sa medzi klínymi 

listami. Rozkonáruje sa sympodiálne alebo monopodiálne. Má kolaterálne (zriedka bikolaterálne) 

cievne zväzky, usporiadané do kruhu (eustélé). Stonka viacroných dvojklínych rastlín druhotne 

hrubne. Pravá atakostélé je zriedkavá. 

Drevnú as cievneho zväzku dvojklínych rastlín tvoria trachey, len vývojovo primitívnejší predstavitelia 

majú aj tracheidy (t.j. ich cievny zväzok je heteroxylický). V lyku sa nachádzajú sitkovice, 

podporné bunky a lykový parenchým. 

67

Listy sú zloené z listovej stopky, epele a ilnatiny, listová pošva a palístky asto chýbajú. Okraj 

listu je celistvý alebo rôzne lenený (delený, zloený, strihaný a pod.). Listová ilnatina je perovito 

alebo dlaovito sieovitá, ojedinele jednoilová. N a dcérskych konároch sú prvé dva listy vdy postavené 

tra nsverzálne – priene, podobne ako pri nahosemenných rastlinách. 

Kvety sú päpoetné (pentamérické) alebo štvorpoetné (tetramérické) a päkruhové (pentacyklické). 

Vývojovo primitívnejší predstavitelia majú väší a neustálený poet kvetných astí, ktoré sú 

závitnicovito usporiadané na kvetnom lô ku (acyklické kvety). Niektoré kvetné asti môu by usporia 

dané aj cyklicky – sp irocyklické (hemicyklické) kvety. 

Mikrospóry sa tvoria simultánne, zrelé peové zrná sú tvarovo vemi rôznorodé. Endosperm je 

nukleárny aleb o celulárny. 

Názory na vznik dvojklínych rastlín z hypotetických Proangiospermae nie sú jednotné. Všeobecne 

sa však prijíma názor, e pôvod dvojklínych rastlín je monofyletický. Za najprimitívnejšiu skupinu 

sa povaujú magnóliotvaré (Magnoliales). Existuje však aj názor o skorom rozštiepení skupiny Polycarpicae 

na skupinu drevín (Lignosae) s východiskovým radom Magnoliales a na skupinu bylín (Herbosae) 

s východiskovým radom iskerníkovitých (Ranunculales). 

Rad: Magnoliales (magnóliotvaré) 

Patria sem najprimitívnejšie krytosemenné rastliny. Sú to dreviny, sasti liany, prevane heteroxylické 

(v dreve sú popri tracheách aj tracheidy), v menšej miere homocyklické (v dreve sú len tracheidy. 

asto obsahujú sekrené bunky, vyluujúce silice. Prieduchy sú syndetocheilické (majú ved- 

ajšie bunky) alebo haplocheilické (bez vedajších buniek). 

Listy sú vdyzelené alebo opadavé, na osi postavené striedavo, spravidla neobsahujú pa lístky. 

Listy sú tri, pä alebo viac ráz medzernaté, ojedinele môu by medzernaté aj jedenkrát. 

Kvety sú acyklické, spirocyklické alebo aj cyklické, prevane heterochlamydeické, takmer vdy 

pravidelné, obojpohlavné. Jednotlivé asti kvetných obalov sú väšinou nezrastené. 

Andreceum je tvorené vekým mnostvom voných tyiniek, ktoré sú asto ploché, široké a nerozlíšené 

na nitku a penicu so spájadlom. 

Peové zrná sú pri vývojovo niších eadiach monokolpátne, niekedy bývajú zoskupené do tetrád. 

Gyneceum je apokarpné, zloené z mnohých semenníkov, len pri predstaviteoch eade Winteraceae 

je monokarpné. Plodmi sú mechúrik alebo naka. 

Progresívne znaky: 

– vývoj od acyklických kvetov cez spirocyklické a k cyklickým, 

– vývoj od predeného kvetného lôka ku krátkemu a prehbenému, 

– vývoj od diferencovaného kvetného obalu k jednoduchému, s merujúci a k jeho zániku, 

– vývoj od vekého potu jednotlivých astí kvetu k malému potu, niekedy a k jednej, 

– vývoj od plochých, nediferencovaných tyiniek k tyinkám diferencovaným na nitku a penicu 

so spájadlom, 

– vývoj od apokarpného gynecea k pseudokarpnému a cenokarpnému, 

– vývoj plodu od mechúrika k nake, 

– vývoj peových zn od monokolpátnych k trikolpátnym, 

– vývoj x ylému s tracheidami ku xylému s tracheami. 

Rad Magnoliales má pravdepodobne najblišie príbuzenské vzahy k radom Piperales, Aristolochiales 

a Dilleniales. 

Podrad: Magnoliinea (vlastné magnóliotvaré) 

Sú to prevane heteroxylické dreviny so striedavými listami, majú sekrené bunky vyluujúce silice, 

prieduchy sú syndetocheilické, kvety prevane acyklické, sporofyly trojilné. 

Podrad sa delí na štyri eade, u nás sa v parkoch pestujú najmä druhy rodov: 

Magnolia – M. denudata (magnólia holá) – pôvodom z íny, 

– M. liliiflora (m. aliokvetá), 

– M. grandiflora (m. vekokvetá) – pôvodom zo severnej Ameriky. 

Liriodendron – Liriodendron tulipifera (aliovník tulipánokvetý) – v Európe sa pestuje od konca 

16. stor., pôvodom je zo Severnej Ameriky. Je to pomerne odolný, a 35 m vysoký strom s 10 a 20 

cm dlhými listami a a 6 cm vekými tulipánovitými kvetmi. 

68

Podrad: Laurineae (vavrínotvaré) 

Do tejto skupiny sa zaraujú heteroxylické dreviny s jednoduchý mi, striedavými alebo protistojnými 

listami bez prílistkov, syndetocheilickými prieduchmi a sekrenými bunkami v pletivách. Sú to 

tropické rastliny. Rozdeujú sa na 8 eadí. U nás sú najznámejšie: 

ea Calycanthaceae (kalykantovité) 

Calycanthus floridus (kalykant floridský). 

ea: Lauraceae (vavrínovité) – vdyzelené stromy alebo kry (asi 31 rodov s 2300 druhmi). 

Laurus nobilis (vavrín bobkový – „ bobkový list“) – charakteristický druh stredomoria; jeho listy sú 

korením, plody sú lieivé, vence z jeho vetviiek sú tradiným symbolom slávy. 

Persea americana (hruškovec americký) – avokádo, pestuje sa kvôli jedlým plodom. 

Cinnamomum zeylanicum (škoricovník cejlónsky). 

Camphora officinarum (gáfrovník lekársky) – poskytuje lieivý gáfor. 

Rad: Aristolochiales (vlkovcotvaré) 

Sú to autotrofné byliny a dreviny alebo nezelené parazitické tropické rastliny s jednoduchými striedavými 

listami bez prílistkov. Listy sú pomerne veké, zelené lupeovité alebo nezelené šupinovité, 

niekedy môu aj chýba. 

Kvety sú trojpoetné, pravidelné alebo súmerné, pôvodne obojpohlavné, druhotne jednopohlavné, 

haplochlamydeické, ojedinele heterochlamydeické, ich koruna je farebná. 

Tyiniek je šes a vea, nitky asto zrastajú s nelkou do s poloného stpika (gynostémia). 

Gyneceum je spravidla cenokarpické (synkarpné alebo parakarpné) s vekým potom vajíok. Semenník 

je väšinou spodný, neliek je šes (asto sú zrastené do stpika), blizna je šeslaloná. Plodom 

je tobolka, semená sú ploché alebo podlhovasto trojhranné. Pletivá majú sekrené bunky. 

Progresie: 

– vývoj od voných (apokarpných) plodolistov k plodolistom prirasteným k osi (cenokarpným), 

– vývoj od voných tyiniek k tyinkám prirasteným nitkami k nelke alebo rúrke kvetného obalu, 

– vývoj od rôznorodých kvetných obalov k jednoduchým (redukciou vnútorného kruhu na rudimentárny 

útvar), 

– vývoj plodu od mechúrika cez tobolku k delivým plodom, 

– vývoj výivy od autotrofie k parazitizmu s rozsiahlou redukciou osového a koreového systému. 

ea: Aristolochiaceae (vlkovcovité) 

Patria sem byliny alebo ovíjavé kry s jednoduchými, stopkatými, dvojradovo striedavými listami 

bez prílistkov. Listy sú srdcovité alebo oblikovité, kvety obojpohlavné, pravidelné alebo súmerné, 

trojpoetné, väšinou (po redukcii vnútorného kruhu kvetného obalu) haplochlamydeické. Predstavitelia 

eade sú rozšírení prevane v trópoch. U nás rastie druh: 

Asarum europaeum (kopytník európsky). Je to trváca bylina tienistých a vlhších lesov, rozšírená 

od níin po subalpínske pásmo. Kvety voajú po iernom korení, podzemok obsahuje éterické oleje a 

glykozidy, ktoré rušivo pô sobia na nervovú sústavu. Semená roznášajú mravce. 

Os je tenká, má málo výivných látok (uvedený jav je charakteristický pre tropické rastliny s neprerušovanou 

vegetanou dobou). Listy sú koovité, vdyzelené a obnovujú sa a v nasledujúcom vegetanom 

období. Na jar môu hne asimilova, tvorba zásobných látok preto nie je potrebná. Takéto 

listy majú aj iné treohorné rastliny (Hepatica nobilis, Cyclamen europaeum, Vinca minor), ktorých 

vznik zodpovedá vlhkým a teplým podmienkam terciéru. Doba adová pozmenila opeovacie podmienky 

(nedostatok hmyzu). Opeovanie preto zaali vykonáva ivoíchy, ktoré kvety vyhadávali 

ako úkryt, resp. sa zabezpeovalo samoopelením. Kvety kopytníka sa zaínajú vyvíja u v marci, 

hne po zmiznutí snehu. Toto skoré kvitnutie a skoré dozrievanie plodov poukazuje na adaptáciu na 

krátkeme vegetané obdobie adovej doby (rastlina krátkeho da). Napriek tomu však kopytník nie je 

glaciálnou rastlinou (nerastie v arktickej oblasti). V súvislosti so svojim tropickým pôvodom rastie nanajvýš 

do 1300 m n. m. Bol súasou treohorných listnatých lesov, s ústupom ktorých sa poas adovej 

doby s ahoval na juh a po jej skonení opä na sever. Vdyzelené listy sú pozostatkom tre- 

69

ohornej doby a nie prispôsobením sa na intenzívne vyuitie svetla v predjarnom, bezlistom období 

opadavých lesov. Na zabezpeenie rozširovania semien tesne nad zemským povrchom, kde je nedostatoné 

prúdenie vzduchu, majú na semene vytvorený mäsitý výrastok, ktorý slúi mravcom ako potrava. 

Z geologického hadiska ide o pozostatok rastlinstva z obdobia treohôr a po stránke geografickej 

o s evernú hranicu tropickej flóry. 

Aristolochia clematitis (vlkovec obyajný) – trvalka s plazivým podzemkom, vidlicovito rozkonárená; 

byle sú poliehavé, vystúpavé, šup inaté; páperisté lis ty sú srdcovito-oblikovité, v lete lesklé, 

kvety hnedé (P – perigonium). Svojim výskytom je typický pre vlhšie listnaté lesy, kroviny (buiny), 

pôdy výivné, ± vápnité. R astie v teplejších oblastiach na rô znych geologických substrátoch, na pôdach 

bohatých na iviny. Pôvodný je v luných lesoch, ale druhotne sa vyskytuje na násypoch, hrádzach, 

v priekopách, na okrajoch krovísk a plotov. 

Rad: Ranunculales (iskerníkotvaré) 

70 

Rad je u nás zastúpený jednou eaou s 24 rodmi. 

ea: Ranunculaceae (iskerníkovité) 

Sú to trváce, zriedka jednoroné byliny alebo dreviny. Listy sú striedavé alebo iba v prízemnej ru- 

ici, zriedka protistojné. Kvety sú jednotlivé alebo v jednoduchých strapcovitých sú kvetiach, obojpohlavné, 

acyklické alebo spirocyklické, pravidelné alebo súmerné. Okvetie je korunovité alebo heterochlamydeické. 

Niekedy sa na lupienkoch nachádzajú nektáriá. Tyinky sú voné, podsemenníkové, 

od vekého mnostva po pä, väšinou sú usp oriadané v skrutkovici na vyvýš enom kvetnom lô ku. 

Gyneceum je apokarpné, tvorené mnohými plodolistami, ojedinele zdanlivo synkarpné. Piestikov je 

mnoho, zriedkavo jeden. Semenník je jednopuzdrový, mnohojazýkový. Plodom je mechúrik, naka, 

bobua, zriedka nepravá tobolka. K najvýznamnejším rodom a druhom patria: 

Caltha palustris (zárulie moiarne) – trváca bylina s mohutným podzemkom, vystúpavou stonkou, 

listová epe je srdcovitá a oblikovitá, vrúbkovaná. Kvety sú obojpohlavné, okvetné lístky päa 

viacpoetné, lté. Tyinky sú mnohopoetné (do 90). Piestikov je 5 a 8, plody sú mechúriky s krátkym 

zobáikom. Je to druh vzhadovo vemi premenlivý. Ide o hemikryptofyt rozširovaný vodou, 

vyskytujúci sa od níin do alpínskeho stupa. Rastie na mokrých lúkach, prameniskách, mokradiach, 

priekopách, popri potokoch a v mokrých lesoch. 

Trollius altissimus (ltohlav obyajný) – trváca bylina s podzemkom, by je priama, prízemné listy 

dlaovito strihané, na okraji pílkovité, byové listy striedavé, odspodu nahor sa zmenšujúce. Kvety sú 

vrcholové, kališné lís tky korunovité v pote okolo 10 (5–15), lupienky sú premenené na nektáriá. 

Plody sú mnohosemenné (30–40) mechúriky. Z ekologického kadiska je to hemikryptofyt, rozšírený 

od níin a po alpínske pásmo na vlhkých, najmä vápenatých pôdach, obas aj neutrálnych, príp. slabo 

kyslých. 

Helleborus purpurascens (emerica purpurová) – trváca bylina s hrubým podzemkom, obyajne 

vytvára dva neprezimujúce listy s dlhou (30 cm) stopkou a výraznou, dlhou (30–40 cm), 4–6-krát 

strihanou epeou. Kvety sú aktinomorfné. Kališné lístky sú korunovité, väšinou v pote 5 (4–6). Korunné 

lupienky sú premenené na nektáriá. Tyinky sa vyskytujú v pote 50 a viac, semenník sa skladá 

z 5–9 polodolistov, ktoré sú na báze zrastené. 

Isopyrum thalictroides (veterník ltuškovitý) – trváca bylina s plazivým podzemkom, stonka je 

priama, v hornej asti rozkonárená a olistená, prízemné listy dlhostopkaté, byové krátkostopkaté, 

kvety jednotlivé, pravidelné, obojpohlavné, kalich korunovitý (4–6-poetný), lupienky premenené na 

nektáriá, andreceum polymerické, gyneceum apokarpické, semenník zloený z dvoch plodolistov. Plodom 

je mechúrik. Ide o geofyt, rastú ci na ersto vlhkých, kamenistých, silne humóznych pôdach na 

rôznych substrátoch od níin po subalpínske pásmo. 

Actaea spicata (samorastlík klasnatý) – trváca bylina s hrubým podzemkom, nepríjemne páchnuca. 

Stonka je priama, viac alebo menej rozkonárená, olistená, listy stopkaté, perovito zloené, lístky dlhostopkaté, 

zastrihované, nepravidelne ostro pílkované. Kvety sú usporiadané vo vrcholovom alebo pazušnom 

strapci, plod je bobua. Hemikryptofyt, uprednostujúci tienisté vlhké miesta na vápenci, väšinou 

v buinách od pahorkatín do horského pásma. 

Aconitum firmum (prilbica tuhá) – trvalka, ktorej podzemok je charakteristický repovito zhrubnutými 

koremi. By je priama (150 cm), rozkonárená; listy tuhé, na rube svetlé, lesklé, dlaovito striha-

né. Strapec je mnohokvetý, dolné kvety dlhostopkaté, dolné listene sa podobajú listom; horné listy sú 

vajcovité, prilbica vysoko vyklenutá, na báze uzavretá, okvetné lístky modré, jedovaté. Plodom je mechúrik. 

Karpatský endemit, viazaný na horské nivy, prameniská, brehy potokov; pôdy vlhké, neutrálne 

a mierne kyslé, kamenisté. 

Aquilegia vulgaris (orlíek obyajný) – trváca bylina s krátkym hrub ým podzemkom. Stonka je 

priama, v hornej asti rozkonárená, prízemné listy dlhostopkaté, obyajne dvakrát trojpoetné, lístky 

nepravidelne vrúbkované a zarezávané. Modro a tmavofialové kvety sú umiestnené na dlhých stopkách, 

lupienky s nektáriámi sú p redené do ostrohy. Tyinky sú poetné, nakop ené, plodom je mechúrik. 

Ide o hemikryptofyt, uprednostujúci svetlé lesy, kriainy, luky, pasienky a rúbaniská, najmä 

na váp enci. 

Nigella arvensis (ernuška roná) – bylina s dlhým koreom, úkrojky listov sú iarkovito-kopijovité, 

kvety jednotlivé. Termofyt, vyskytujúci sa na poliach, úhoroch, viniciach, väšinou na suchých 

pôdach bohatých na vápnik od níin do submontánneho pásma. 

Anemone (veternica) – do tohto rodu patria byliny s výrazným podzemkom a priamou nerozkonárenou 

byou. Prízemné listy (ak sú) sú dlhos topkaté, trojpoetné aleb o dlaovito delené, byové stopkaté 

alebo sediace, obyajne podobné bazálnym listom, vytvárajú zdanlivý praslen. Kvety sú obyajne 

jednotlivé (ke ich je viacej, sú v okolíku), dlhostopkaté, pravidelné. O kvetie je tvorené 5–8 tepalami. 

Nektáriá chýbajú. Tyinky a semenníky sú poetné. Naky majú krátky zobáik. 

Anemone nemorosa (veternica hájna) – prízemný list je dlhostopkatý, trojpoetný, lístky sú dvojdielne, 

hlboko pílkovité, kvety jednotlivé. Ide o geofyt, vyskytujúci sa na rôznom podloí od níin do 

horského stupa. 

Anemone ranunculoides (veternica iskerníkovitá) – kvety sú zlatolté, jednotlivé, zriedka v okolíku, 

rozšírenie je podobné ako pri predchádzajúcom druhu, ale vzácnejšie. 

Anemone narcissiflora (veternica narcisokvetá) – kvety sú v 3–8-poetnom okolíku, ruovkasto 

sfarbené. Celá rastlina je jedovatá. Geofyt, rastúci v horskom a subalpínskom pásme, dáva prednos 

vápenatému podkladu. 

Anemone sylvestris (veternica lesná) – listová epe je dlaovito troj- a pädielna, okvetné lístky 

biele, s priemerom 4–7 cm. Hemikryptofyt, vyskytuje sa na rôznych podkladoch, najastejšie však na 

vápenatých pôdach od níin do podhorského stupa. 

Pulsatilla (poniklec) – do tohto rodu patria trváce byliny s rozkonárenou koreovou sústavou. Z 

kadého konára vyrastá ruica perovitých alebo zloených listov a jednoduchá ochlpená by. Kvety sú 

obojpohlavné, pravidelné, okvetných lístkov je spravidla 6, sú modré, fialové, biele alebo lté, na 

vonkajšej strane chlpaté. Tyinky a semenníky sú tvorené poetnými plodolistami. Plodom je naka s 

dlhým chlpatým chvostíkom. 

Pulsatilla alba (poniklec biely) – kvet má v priemere a 4,5 cm, okvetné lístky sú na vnútornej 

strane biele, na vonkajšej strane modrasté, vzácnejšie biele, husto bielo chlpaté. Hemikryptofyt, viazaný 

na trávnaté svahy a skalnaté miesta na kyslom podloí, predovšetkým v subalpínskom a alpínskom 

stupni. 

Pulsatilla grandis (poniklec vekokvetý) – celý list je pokrytý striebornými alebo hrdzavými chlpmi. 

Kvet je zvonekovitý, neskôr miskovito rozprestretý s priemerom a 6 cm, tmavofialový. Hemikryptofyt, 

obubujúci trávnaté, prípadne skalnaté miesta, vzácne sa vyskytuje aj v dubinách na kyslom, 

ale aj zásaditom podklade od níin do supramontánneho stupa. 

Ranunculus acris (iskerník prudký) – trvalka s krátkym podzemkom. By je priama (70 cm), rozkonárená, 

mnohokvetá. Prízemné listy sú dlhos topkaté, pošvaté , hlboko dlaovito 3–5-dielne, byové 

podobné, ale menšie, krátkostop katé, horné sediace, dlaovito strihané. Koruna je zlatoltá, naky zobáikovité. 

Rastie na lúkach, pasienkoch, lesných istinách, na vlhkých výivných pôdach. Mezofyt. 

Ranunculus lanuginosus (iskerník chlpatý) – trvalka s krátkym podzemkom, by je hrubá, priama, 

bohato rozkonárená, chlpatá, prízemné listy sú dlhostopkaté, epele do troch štvrtín 3–5-dielne, dolné 

byové listy podobné prízemným, horné sediace s dvoma úkrojkami, všetky listy mäkko (odstávajúco) 

chlpaté. Koruna je sýtoltá, plody sú naky. Uprednostuje bukové sutinové lesy na vlhkých, výivných, 

prevane zásaditých, stredne akých pôdach. 

Ranunculus repens (iskerník plazivý) – trvalka, byle sú poliehavé a vystúpavé, na uzloch zakore- 

ujúce. Prízemné listy sú stopkaté, epele trojpoetné (vajcovito-trojuholníkové), lístky vajcovité, zastrihovano 

zubaté a lalonaté, horné sediace. Korunné lupienky sú zlatolté, súkvetím je chocholík, 

plody sú naky. Rastie na poliach, úhoroch, v záhradách, na lúkach, v luných lesoch, na vlhkých, vý- 

ivných, neutrálnych a mierne kyslých pôdach. 

71

Ficaria verna (blyská jarný) – trvalka s kyjaikovito huznatými koremi, byle sú rozkonárené, 

poliehavé, na koncoch vystúpavé, na uzloch zakoreujúce. Prízemné listy sú dlhostopkaté, srdcovitovajcovité, 

celistvookrajové, tenko mäsité, lesklé, lysé, byové krátkostopkaté. Korunné lupienky sú 

lté, lesklé, naky liabkovité. Vyskytuje sa v luných lesoch, na vlhkých lúkach, úhoroch, v záhradách, 

na výivných, neutrálnych, stredne akých pôdach. 

Thalictrum aquilegiifolium (ltuška orlíkolistá) – trvalka s krátkym podzemkom, by je priama, 

jemne ryhovaná, lysá, prízemné listy sú dlhostopkaté, 2–3-krát trojpoetné, perovito zloené, metlina 

± stiahnutá. Kvety sú poetné, ale nenápadné, naky sú krídlaté. Uprednostuje luné lesy a horské 

nivy na vlhkých, priepustných, výivných, viac alebo menej vápnitých, ahkých pôdach. 

Clematis vitalba (plamienok plotný) – ker s uzlovitým podzemkom. Jeho stonka je drevnatá, popínavá 

(a 30 m dlhá), na báze štvorhranná, listy opadavé, stopkaté, nep árno perovito zloené, podlhovasto 

vajcovité, celistvookrajové. Súkvetím je metlina. Okvetné lístky sú biele, naky sú charakteristické 

chlpatým príveskom. Svojim výskytom je viazaný na svetlé lesy, kroviny, pôdy vlhké, výivné, 

zásadité a ahké. 

Rad: Papaverales (makotvaré) 

Prevažne jednoroné alebo trváce byliny (niekedy s huzami – Corydalis) s jednoduchými, nedelenými 

alebo delenými striedavými listami bez prílistkov. Kvety sú jednotlivé, terminálne alebo pazušné 

v strap coch; sú cyklické, pravidelné, bisymetrické alebo priene súmerné, heterochlamydeické, zvyajne 

dvoj-, zriedka trojpoetné. Kalich pozostáva z dvoch (zriedka troch) zvyajne prchavých kališných 

lístkov, koruna zo štyroch (C 2+2), zriedkavejšie zo šiestich (C 3+3) korunných lupienkov. Andreceum 

je cyklické, tvorené poetnými tyinkami usporiadanými vo viacerých kruhoch. Vrchný semenník 

je parakarpný a pozostáva z 2–20 (G 2–20) plodolistov. Plodom je tobolka alebo nažka. Semená 

majú vonojadrový endosperm s množstvom oleja a bielkovín (napr. mak siaty). 

Parenchymatické pletivá majú lánkované mlienice (Papaveraceae) alebo rúrkovité idioblasty 

(Fumariaceae) a cievy s jednoduchou perforáciou p riehradok. Z b iochemickej stránky treba uvies 

poetné alkaloidy ako morfín, kodeín, protopín, papaverín a berberín. 

ea: Papaveraceae (makovité) 

Sú to rastliny s mlienicami, pravidelnými alebo bisymetrickými kvetmi, s opadavými kališnými 

lístkami, s celistvými korunnými lupienkami bez ostrohy, s poetnými tyinkami v niekokých kruhoch 

a s parakarpným semenníkom. Plodom je tobolka. 

Chelidonium majus (lastoviník väší) – má lté alebo ervenkasté, dvojpoetné (zriedka trojpoetné) 

bisymetrické kvety bez ostrohy. Je to trváca bylina s nepárno perovito delenými listami, so ltými 

kvetmi v okolíku, sešuovitou tobolkou a semenami s mäsitým príveskom. lté alebo biele jedovaté 

mlieko obsahuje alkaloidy chelidonín a sanguinarín. 

Papaver rhoeas (mak vlí) – charakteristický ja náp adnými erveno sfarbenými korunnými lupienkami. 

Papaver somniferum (mak siaty) – pochádza zo Stredomoria, odkia sa rozšíril do Indie a do íny. 

Z polodozretých makovíc (Fructus Papaveris immaturi) sa získava ópium, obsahujúce alkaloidy kodeín, 

morfín, teb aín, narkotín a papaverín. Dozreté semená (Semen Papaveris) neobsahujú ópium a sú 

vemi výivné, lebo obsahujú a vyše 50 % oleja. Vylisovaný olej je jedlý a pouíva sa v priemysle 

(výroba farieb a mydla). Mak siaty sa pestuje v odrode s pukavou tobolkou (P. s. var. album, pukavý 

mak) a s nepukavou tobolkou (P. s. var. genuinum, nepukavý mak). 

ea: Fumariaceae (zemedymovité) 

Do tejto eade patria byliny, väšinou s perovito delenými listami a bisymetrickými kvetmi. Jeden 

alebo dva korunné lupienky vytvárajú väšinou ostrohu, dve tyinky sú dvojzväzkové. Z dvojplodolistového 

semenníka sa vytvára pukavá tobolka alebo jednosemenná naka. Fumariaceae nemajú 

mlienice, ale rúrkovité idioblasty, ob sahujúce alkaloidy. 

Corydalis cava (chochlaka dutá) – má huzovito zhrubnutú hlavnú os. 

Corydalis solida (chochlaka plná) – má huzovitý kore. 

72

Rad: Urticales (phavotvaré) 

Sú to stromy alebo kry, zriedka byliny so strieda vými alebo protistojnými listami a prílistkam i, 

ktoré vemi skoro opadávajú . V pletivách sa nachádzajú mlienice a cystolity s cennými vláknami. 

Kvety sú jednopohlavné, jednodomé alebo dvojdomé, vetroopelivé s vrcholíkovým súkvetím. 4–6-po- 

etné okvetie je kalichovitého vzhadu, tyinky sú epipetálne, vrchný semenník je tvorený 1–2 plodolistami, 

plodom je naka alebo kôstkovica. 

ea: Ulmaceae (brestovité) 

Patria sem stromy so striedavými, asto dvojradovo postavenými dvojito p ílkovitý mi listami s 

prílistkami, ktoré oskoro po vypuaní listov opadávajú. Nemajú mlienice. 

ea: Cannabaceae (konopovité) 

Sú to dvojdomé byliny so striedavými alebo protistojnými listami a neopadavymi prílistkami. V 

pletivách nemajú mienice. Dvojdomé kvety sú zoskupené do bohatých vrcholíkovitých súkvetí. 

Kvety sú päpoetné, plodom je naka. 

Cannabis sativa (konopa siata) – pochádza z Ázie, má pevné lyko, zo semenca (naiek) sa lisuje 

olej, je lieivá. 

Cannabis indica (konopa indická – hašišová) – získava sa z nej omamná látka, hašiš. 

ea: Urticaceae (phavovité) 

Do najpoetnejšej eade v rámci radu Urticales sa zaraujú jednoroné alebo trváce byliny so 

striedavými alebo protistojnými listami s prílistkami a phlivými trichóm ami. Nemajú mlienice, asté 

sú však cystolity. Pravidelné kvety sú jednopohlavné, jednodomé alebo dvojdomé, okvetné lístky sú 

sfarbené do zelena. V tyinkovom kvete sú štyri dovnútra ohnuté tyinky, ktoré sa pri rozkvitnutí vymršujú 

a vysýpa sa z nich pe. Piestikový kvet má jeden vrchný semenník, plodom je naka. 

Urtica dioica (phava dvojdomá) – trvalka, nitrofilná burina so ltým, bohato rozkonáreným podzemkom. 

Listy sú dlhostopkaté, vajcovito-kopijovité (7 cm), na báze srdcovité, s pílkovitým okrajom. 

Súkvetie je jednopohlavné. Svojim výskytom je typická pre luné lesy, ale aj kroviny, rúbaniská a rumoviská 

na výivných pôdach bohatých na dusík. 

Urtica urens (phava malá). 

Parietaria officinalis (múrovník lekársky) – rastie na rumoviskách a vo vlhkých krovinách, podobne 

ako phava dvojdomá je lieivou rastlinou. 

Rad: Dianthales (Silenales, Caryophyllales – klinekotvaré) 

Predstavitelia tohto radu sa vyznaujú prevane heterochlamydeickými, cyklickými kvetmi so 

zdanlivo obdiplostemonickým andreceom a synkarpným alebo parakarpným gyneceom. 

ea: Stellariaceae (hviezdicovité) 

Sú to jednoroné alebo trváce byliny s jednoduchými, nedelenými, krimo protistojnými, asto 

úzkymi listami s celistvým okrajom, bez prílistkov. 

Kvety sú jednodomé, terminálne, zvyajne zoskupené do vidlicového súkvetia, ktoré je typické pre 

túto ea. Kvety sú pravidelné, obojpohlavné, cyklické, päpoetné a p entacyklické, kvetný oba l je 

rôznorodý. Kalich môe by zrastený alebo vonolístkový, koruna je však vdy vonolupienková, niekedy 

vemi redukovaná. Tyiniek je vdy pä, sú ob diplostemonické, semenník je vrchný, jednopuzdrový, 

plodom je tobolka. 

Stellaria media (hviezdica prostredná) – b urina s lieivými ú inkami, nelky sú a po bázu voné. 

Je to typický kozmopolit, viazaný na poný biochór. V tvare a stavbe kvetov je vemi premenlivá. Semená 

si zachovávajú klíivos a dvadsa rokov, preto ide o prakticky nevykynoitenú burinu. Je to 

efemérna rastlina, po vyrastení u o niekoko týdov prináša plody. Poskytuje dobré krmivo. 

73

Stellaria holostea (hviezdica vekokvetá) – trvalka so štvorhrannou vystúpavou byou. Pomerne 

veké biele kvety sú usporiadané do riedkych vidlicovitých súkvetí, listy sú kopijovité. Obubuje svetlé 

listnaté (väšinou dubové alebo bukové) lesy na vlhkých, ahkých, neutrálnych a slabo kyslých 

pôdach. 

Stellaria graminea (hviezdica trávovitá) – má chabú vystúpavú štvorhrannú by, kvety sú pravidelné, 

vrcholové, riedke. Rastie na vlhkých lúkach, pasienkoch a na brehoch potokov. 

Stellaria nemorum (hviezdica hájna) – trváca bylina s tenkým, výhonkatým podzemkom a lámavou, 

a 60 cm vysokou byou. Prízemné listy sú stopkaté, srdcovito-vajcovité, brvité, horné krátkostopkaté, 

vajcovité. Koruné lupienky sú biele, plodom je podlhovastá tobolka. Obubuje luné a vlhké 

listnaté lesy, ako aj horské nivy na vlhkých, mezotrofných pôdach. 

Holosteum umbellatum (burinka okolíkatá) – burina s prízemnou ruicou listov a nepravým okolíkom. 

Cerastium arvense (roec roný) – burina, vyskytujúca sa na poliach, suchých pasienkoch, medziach, 

násypoch a rumoviskách. 

Moehringia trinervia (meringia trojilová) – jednoroná, zriedka trváca poliehavá bylina. Listy 

(2,5 cm) sú vajcovité, 3–5-ilové, stopkaté, horné sediace, kvety sa vyskytujú jednotlivo v pazuchách 

listov. Korunné lupienky sú biele, plodom je tobolka. Vyskytuje sa v tônistých hájoch, krovinách, na 

vlhkých, výivných, nevápenatých, viac alebo menej zakyslených pôdach. 

Minuartia (kurika) – druhy tohto rodu rastú na piesonatých miestach a skalách. 

Sagina (machovika) – buriny vyskytujúce sa popri cestách v horských oblastiach. 

Spergula arvensis (kolenec roný) – poná burina, miestami vysievaná ako krmivo. 

ea: Dianthaceae (klinekovité) 

Do tejto eade sa zaraujú byliny s protistojnými, nedeleným i listami bez prílistkov. Kvety sú 

usporiadané v dicháznom alebo vo vrcholíkovo-hlávkovom súkvetí, príp. jednotlivo. Sú 4–5-poetné, 

kališné lístky sú zrastené, korunné lupienky voné. Plodom je tobolka alebo bobua. 

Agrostemma githago (kúko poný) – poná burina, vyskytujúca sa najmä v oziminách, pôvodná v 

juhovýchodnej Európe, dnes zriedkavá. Semená sú jedovaté. 

Lychnis flos-cuculi (kukuka lúna) – trváca bylina, vysoká niekedy a 90 cm, by je obyajne rozkonárená, 

prízemné listy sú stopkaté, podlhovasto lopatovité, usporiadané v ruici. Osové listy sú protistojné, 

na báze zrastené. Súkvetím je vrcholová pavidlica. Korunné lupienky sú ervené, plodom je 

tobolka. Svojim výskytom je viazaná na vlhké lúky na výivných, mezotrofných, neutrálnych a mierne 

kyslých pôdach. 

Steris viscaria (smolnika obyajná) – trvalka, vysoká a 90 cm, s priamou, viac alebo menej rozkonárenou 

byou, ktorá je pod uzlami lepkavá. Prízemné listy sú lysé, stopkaté, vajcovito-kopijovité, 

na báze brvité. Súkvetím je metlina. Koruna je ervená, plodom je tobolka. Rozšírená je na suchých 

lúkach, pasienkoch, na zarastených skalách a v svetlých lesoch na nevápenatých, ahkých pôdach. 

Silene vulgaris (silenka obyajná) – vone trsnatá, lysá, sivozelená trváca bylina s rozkonárenou 

byou a vajcovitými a kopijovitými listami. Kvety sa vyskytujú jednotlivo alebo v pavidlici. Kalich je 

nápadne nafúknutý, korunné lupienky sú biele. Premenlivý druh, vyskytujúci sa na suchých lúkach, 

pasienkoch, na medziach, v krovinách, na vlhkých, mezotrofných, ± vápenatých pôdach. 

Silene nutans (silenka ovisnutá) – trvalka, vysoká do 60 cm s nerozkonárenou byou. Prízemné 

listy sú podlhovasto kopijovité (10 cm), horné iarkovito-kopijovité, podzemok je drevnatý, Kalich je 

liazkato páperistý, koruna biela. Súkvetie je riedke s ovisnutými kvetmi. Premenlivý druh, uprednostujúci 

zásadité a slabo kyslé navápenaté pôdy. 

Melandrium album (knotovka biela) – dvojdomá trváca burina s bielymi kvetmi, ktoré sa otvárajú 

a veer. Celá rastlina je chlpatá, byle rozkonárené, listy vajcovité (dolné stopkaté, horné sediace). 

Súkvetím je pavidlica, kalich je nápadne nafúknutý, koruna biela. 

Melandrium sylvestre (M. rubrum – knotovka ervená) – trváca, predchádzajúcemu druhu podobná 

bylina so široko vajcovitými listami. Kvety sa roztvárajú ráno, nevoajú, korunné lupienky sú ervené, 

plodom je tobolka, nachádzajúca sa v nafúknutom kalichu. Vyskytuje sa v luných lesoch a na vlhkých 

a horských lúkach na mezotrofných, vlhkých a ahkých pôdach. 

74

Dianthus carthusianorum (klinek kartuziánsky) – trváca bylina s husto trsnatou byou a rozkonáreným 

podzemkom. V ýhonky sú v hornej asti štvorhranné, olistené. Listy sú iarkovité, protistojné, 

pošvaté, kalich je rúrkovitý, koruna ervená. Kvety sú usporiadané vo zväzokoch. Rastie na suchých, 

predovšetkým horských lúkach na kamenistých, humóznych, vlhkých, zásaditých pôdach. Je vemi 

premenlivý. 

Dianthus deltoides (klinek slzikový) – má rozkonárený podzemok a husto olistené výhonky. Korunné 

lupienky sú karmínovoervené a purpurové. Vyskytuje sa na suchých, chudobných pasienkoch 

a lúkach a v svetlých lesoch. 

Dianthus superbus (klinek pyšný) – jeho by je vystúp avá, v hornej asti rozkonárená, listy (ako 

pri všetkých predstaviteoch rodu) iarkovito-kopijovité, protistojné, pošvaté, na okraji drsné. Podzemok 

je drevnatý, korunné lupienky ruové. Obubuje vlhkejšie lúky (väšinou s kolísajúcou vlhkosou) 

na výivných, humóznych, zásaditých, piesonato-hlinitých sprašových pôdach. 

Otites cuneifolius (pasilenka malokvetá) – svojim výskytom je typická pre výslnné skalnaté stráne, 

piesonaté pasienky a s vetlé krovinné lesy. 

Gypsophila paniculata (gypsomilka metlinatá) – rastie na piesonatých pôdach, má bohaté 

strapcovité súkvetie s vekým mnostvom (a 1000) bielych kvietkov. V podzemku má saponíny, 

preto sa asto pouíva v lekárnictve a kozmetike. 

Saponaria officinalis (mydlica lekárska) – má biele, príjemne voajúce kvety. Celá rastlina obsahuje 

saponín, poívaný v lekárstve (odstrauje púcne hlieny) a kozmetike. Najastejšie rastie v pobrených 

húštinách. 

Rad: Chenopodiales (mrlíkotvaré) 

Sú to jedno- alebo dvojroné, príp. trváce byliny (zriedkavejšie kry aleb o stromy) s jednoduchými, 

striedavými alebo krimo protistojnými listami bez palístkov. Ich kvety sú haplochlamydeické, päpo- 

etné, s epipetálnymi tyinkami a parakarpným gyneceom. 

ea: Chenopodiaceae (mrlíkovité) 

Patria sem jednoroné alebo trváce sukulentné byliny a kry slancov, slaných púští, morských pobreí, 

pôd bohatých na dusík, rumovísk a plôch devastovaných lovekom. Ich listy sú striedavé, asto 

mäsité, neobsahujú prílistky. 

Pravidelné a päpoetné kvety sú obojpohlavné, majú jednoduché zelenkasté okvetie s vonými 

alebo zrastenými okvetnými lístkami. Sú zoskupené do vrcholíkových kbov, ktoré tvoria väšinou 

strapcovité klasy alebo metliny. Semenník je vrchný, dvojplodolistový , jednopuzdrový , plodom je 

naka. 

Chenopodium album (mrlík biely) – na rube má bielo pomúené listy. Je to najobyajnešia burina 

polí, je hostiteom mnohých škodcov ponohospodárskych plodín. 

Chenopodium bonus-henricus (mrlík dobrý) – je to jediný trváci mrlík s a 1 m vysokou byou. 

Atriplex patula (loboda konáristá) – pôvodom zo strednej Ázie, hojne sa pestuje ako zelenina. Je to 

jednodomá rastlina zaburinených úhorov, záhrad, ciest a kompostov. 

Beta vulgaris (repa obyajná) – je hospodársky najdôleitejším predstaviteom eade. Jej poddruhom 

je Beta vulgaris ssp. maritima (repa obyajná prímorská), ktorá rastie ako jednoroná halofytná 

rastlina na pobreí stredozemného mora a Atlantického oceánu. 

ea: Amaranthaceae (láskavcovité) 

Sú to jednoroné, zriedkavejšie trváce byliny, príp. dreviny so striedavými alebo protistojnými listami 

bez palístkov, s poliehavou alebo priamou byou, asto s fialovým nádychom. Kvety sú obojpohlavné 

alebo jednopohlavné, cyklické, sú drobné a zoskupené do dichaziálnych zväzokov, ktoré 

tvoria klasy, metliny alebo strapce. Okvetné lístky sú obyajne koovité, blanité a suché, niekedy zrastené 

a zafarbené. Tyinky sú epitepálne, svojimi bázami sú zvyajne zrastené do pohárikovitého alebo 

rúrkovitého útvaru. Ich poet sa zhoduje s potom okvetných lístkov. Medzi tyinkami sú útvary stipulárneho 

pôvodu (pseudostaminódiá). 

Gyneceum sa skladá z 2–3 plodolistov, semenník je vrchný, jednopuzdrový, plodom je tobolka, 

naka alebo bobua. 

75

Od príbuzných mrlíkovitých sa líšia suchými blanitými listencami a okvetnými lístkami, ako aj 

zrastením tyinkových nitiek a astým výskytom pseudostaminódií. Väšinou sú to tropické alebo subtropické 

rastliny, iba zriedkavejšie ide o rastliny mierneho klimatického pásma. 

Amaranthus retroflexus (láskavec ohnutý) – je to chlpatá statná jednoroná bylina, pochádzajúca 

zo severnej Ameriky, v súasnosti rozšírená prakticky v celom miernom klimatickom pásme. Za 

mlada poskytuje výivné krmivo. 

Rad: Polygonales (stavikrvotvaré) 

Do tohto radu patria byliny, zriedka kroviny s lánkovanou osou a jednoduchým i nedeleným i, 

striedavými listami. Prílistky sú zrastené do rúrky, obopínajúcej os. 

ea: Polygonaceae (stavikrvovité) 

Sú to jednoroné alebo trváce byliny s drobnými kvetmi, tvoriacimi rôzne typy súkvetí. Kvety sú 

pravidelné, cyklické, obojpohlavné, okvetie je usporiadané v dvoch kruhoch. Opelenie sa uskutouje 

prostredníctvom hmyzu, plodom je trojboká naka. Poet tyiniek je zhodný s potom okvetných lístkov. 

Patrí sem predovšetkým rod Rumex, ktorý sa vyznauje tým, e po odkvitnutí vnútorný kruh okvetných 

lístkov alej rastie, zväšuje sa, zrastá z nakou a pomáha pri jej rozširovaní. Popri cestách, na 

suchších a kyslých pôdach rastie Rumex acetosella (Acetosella vulgaris – štiavec menší, resp. štiavika 

obyajná) a na lúkach, najmä na erstvo vlhkej pôde sa vyskytuje Rumex acetosa (Acetosa pratensis – 

štiav lúny). Na holiach, pri salašoch vo vekých skup inách rastie Rumex alpinus. Na rumoviskách je 

hojný Rumex obtusifolius, R. crispus a R. sanguineus. 

Rumex obtusifolius (štiavec tupolistý) – trvalka s rozkonárenou byou, prízemné listy sú dlhostopkaté, 

epe vajcovitá, celistvookrajová, 2-krát dlhšia ako širšia (30 cm), na báze srdcovitá. Súkvetím 

je metlina, zväzoky kvetov sú oddialené, P 3+3 (vonkajšie okvetné lístky sú menšie). Plod je trojboká 

naka. Vemi variabilný druh (4 poddruhy) vyskytujúci sa na rumoviskách, úhoroch, a rúbaniskách 

na vlhkých, výivných, väšinou neutrálnych pôdach. 

Acetosa pratensis (štiav lúny) – trváca bylina s priamou, a 60 cm vysokou byou. Dolné listy sú 

podlhovasté, 2–4-krát dlhšie ako širšie, na báze šípovité s konisto odstávajúcimi lalokmi. Horné by- 

ové listy sú kopijovité, šípovitou bázou poloobjímavé. Sú kvetím je metlina, krovky sú viac-menej 

okrúhle, na báze s mozoekom. Je to druh lúk, pasienkov alebo okrajov ciest. Uprednostuje vlhké a 

mokré mezotrofné p ôdy. 

Acetosella vulgaris (štiavika obyajná) – trváca bylina s priamou, rozkonárenou byou, listy sú 

kopijovité, na báze šípovité, krovky vajcovité, nezlepené s plodom. Plody sú naky. Rastie na úhoroch, 

medziach, chudobných pasienkoch, rumoviskách na suchých, chudobných, kyslých a ahkých 

pôdach. 

Bistorta major (hadovník väší) – trvalka s hrubý m podzemkom a p riamou, do 1 m vysokou by- 

ou. Dolné listy majú dlhú krídlatú stopku, sú podlhovas to vajcovité, na báze uaté, celistvookrajové, 

horné sú trojuholníkovito kopijovité. Kvety sú ruové, súkvetím je paklas. Ide o druh vlhkých a rašelinových 

lúk a horských nív na nevápenatých, výivných, neutrálnych a slabo kyslých pôdach. 

Persicaria lapathifolia (horiak štiavolistý) – byle sú poliehavé a vystúpavé, kvety ruové alebo 

bledozelené, paklasy predené, naky ierne. Vemi premenlivý druh. 

Persicaria vulgaris (horiak broskyolistý) – byle sú vystúpavé alebo priame, okvetie sýtoruové, 

naky ierne. Rastie na úhoroch, v záhradách, v priekopách a na brehoch vôd. 

Polygonum aviculare (stavikrv vtáí) – vemi variabilný kozmopolitný druh, vyskytujúci sa v blízkosti 

udských obydlí, ale aj na skalách, spustnutých miestach alebo úhoroch. 

Fallopia dumetorum (pohánkovec kroviskový) – byle sú ovíjavé, listy trojuholníkovito kopijovité, 

plodom je naka. Svojim výskytom je viazaný na luné lesy a pobrené kroviny. 

Rheum rhabarbarum (rebarbora vlnitá) – pôvodom je z východnej Ázie, je to bene pestovaná zelenina. 

Fagopyrum esculentum (pohánka jedlá) – pôvodná v strednej Ázii, odpradávna sa pestuje (u nás 

predovšetkým v horských regiónoch). 

76

Rad: Plumbaginales (olovníkotvaré) 

ea: Plumbaginaceae (olovníkovité) 

Ide o kry, polokry alebo byliny so striedavými listami alebo listami v prízemnej ruici. Listy sú 

jednoduché, majú celistvý okraj a sú bez prílistkov. Kvety sú zvyajne zrastenolupienkové, štvorkruhové, 

päpoetné, ob ojpohlavné, pravidelné, s piatimi epipetálnymi tyinkami a vrchným jednopuzdrovým 

semenníkom. Kvety sú v racemóznych alebo cymóznych súkvetiach (hlávky a závinky). 

Sú to halofyty zasolených stepí, púští a morských pobreí a xerofyty s ihlicovitými listami. 

Armeria vulgaris (trávnika obyajná) – husto trsnatá rastlina s ruovými hlávkami na tenkom 

stvole. Rastie na lúkach a pasienkoch teplejších polôh. 

Rad: Hypericales (ubovníkotvaré) 

Sú to dreviny, v menšej miere byliny, väšinou s protistojnými listami. Kvety sú obojpohlavné, 

zriedkavejšie jednopohlavné, sú pravidelné, spirocyklické alebo cyklické, jednotlivé alebo zoskupené 

do vrcholíkových súkvetí. Heterochlamydeický kvet je päpoetný. Tyiniek je vea a ich nitky asto 

zrastajú (synandria). Gyneceum je cenokarpné. Semenník je vdy vrchný. Plodom je tobolka, zriedkavejšie 

bobua, kôstkovica alebo oriešok. 

Obsahujú schizogénne olejové nádrky, ktoré sú na listoch viditené ako priesvitné bodky (Hypericum 

perforatum) a idioblasty. 

ea: Hypericaceae (ubovníkovité) 

Ide o stromy a byliny, zriedkavejšie liany s protistojnými alebo praslenovými jednoduchými listami 

bez prílistkov. Kvety sú obojpohlavné, aktinomorfné, cyklické, heterochlamydeické, zvyajne vo 

vrcholíkových súkvetiach, niekedy redukovaných a na jediný kvet. Andreceum pozostáva z poetných 

tyiniek, ktoré môu by voné alebo zrastené v troch zväzokoch. 

Z anatomických znakov treba uvies schizogénne nádrky a kanáliky so ivicami, ktoré sa nachádzajú 

vo všetkých astiach rastliny. 

ubovníkovité rastú väšinou v teplejších klimatických pásmach a u nás sa vyskytuje len rod ubovník 

(Hypericum). Z jeho druhov sú najznámejšie: 

Hypericum perforatum (ubovník bodkovaný ) – trváca bylina s rozkonáreným podzemkom. Byle 

sú priame, rozkonárené, oblé, listy vajcovito-elipsovité, ± sediace, celistvookrajové, s priesvitnými 

bodkami. Kvety sú lté, listy bodkované od schizogénnych silicových a olejových nádriek. Kvety 

tvoria vrcholík. Je to druh výslnných strání, suchých lúk a pastvín. 

Hypericum montanum (ubovník horský) – trváca bylina s krátkym podzemkom. Jej by je priama, 

nerozkonárená, oblá, listy sú vajcovité, sediace, horné podlhovasto kopijovité, srdcovito objímavé, na 

okraji iernobodkované. Súkvetím je pavidlica. Koruna je bledoltá, plodom je tobolka. Rastie v svetlých 

lesoch a krovinách na výhrevných, suchých, zásaditých pôdach. 

Rad: Violales (fialkotvaré) 

ea: Violaceae (fialkovité) 

U nás sú to byliny, v trópoch však aj dreviny so striedavými listami a prílistkami. Kvety sú súmerné, 

predný korunný lupienok tvorí ostrohu. Pri dvoch tyinkách na ostrohovitom lupienku sú dlhé nektáriové 

prívesky. Semenník je vrchný, trojplodolistový. Plodom je lokulicídna tobolka. 

U nás rastú len druhy rodu fialka (Viola, 22 druhov). 

Viola odorata (fialka voavá) – trváca bylina s krátkym podzemkom a 1–2 cm dlhými, tenkými 

koreujúcimi poplazmi. Listy sú v prízemnej ruici. Chlpaté epele sú okrúhlo vajcovité, na báze srdcovité. 

Kvitne na jar voavými fialovými kvetmi, ktoré však neprinášajú plody. A v lete vyrastajú na 

krátkych stopkách ovisnuté kvety, ktoré sa ale neotvárajú. To sú kleistogamické kvety, v ktorých sa 

penice tesne prikladajú k blizne, pe sa na u vysype a nastane samoopelenie v nerozvitých kvetoch. 

Je to obúbená záhradná ozdobná rastlina, ktorá sa niekedy pestuje kvôli výrobe fialkového parfému. 

Fialka voavá je tie lieivou ras tlinou, oddávna pestovanou a zdomácnenou v humóznych lesoch junej 

Európy. 

77

Viola reichenbachiana (fialka les ná) – trváca b ylina s krátkym podzemkom. Byle vyrastajú zo stredu 

ruice a z pazúch listov, sú vystúpavé (15 cm), lysé. Prízemné listy sú dlhostopkaté, byové krátkostopkaté, 

srdcovito-vajcovité. Koruna je fialová, ostroha rovná, plodom je tobolka. Rastie v svetlých 

listnatých lesoch, v krovinách alebo na pasienkoch na mezotrofných pôdach. 

Viola tricolor (fialka trojfarebná) – trváca bylina s krátkym podzemkom a vystúpavými, rozkonárenými 

byami. epele dolných listov sú srdcovité, vrúbkované, pri horných listoch vajcovité a kopijovité. 

Kvety sa tvoria na stopkách v pazuchách listov, koruna je fialová, ltá alebo trojfarebná. Vyskytuje 

sa na lúkach, medziach, pasienkoch, na ruderálnych biotopoch, najmä na vysýchavých, výhrevných, 

neutrálnych, nevápenatých pôdach. 

Viola hirta (fialka srstnatá) – druh suchých lúk a lesov. 

Viola mirabilis (fialka podivuhodná) – rozšírená je vo vlhkých lesoch. 

Viola canina (fialka psia) – je astá v svetlých lesoch. 

Hybanthus ipecacuanha – poskytuje drogu sp ôsobujúcu vracanie (Radix Ipecacuanhae). Pochádza 

z Junej Ameriky. 

Rad: Cistales (cistotvaré) 

ea: Cistaceae (cistovité) 

Tvoria ju nízke kry alebo byliny s protistojnými listami s prílistkami alebo bez nich a s pravidelnými, 

vekými kvetmi vyskytujúcimi sa jednotlivo alebo v cymóznych súkvetiach. Voné tyinky sú 

umiestnené na trochu predenom kvetnom lô ku. Vrchný semenník je jednopuzdrový. Plodom je tobolka. 

Sú to rastliny severnej pologule, najmä Stredomoria. 

Helianthemum ovatum (devätorník vajcovitý) – poliehavý ker, trsnatý (po 10–40), listy sú krátkostopkaté, 

iarkovito-p odlhovasté, chlpaté s prílistkami. Súkvetím je strapcovitý vrcholík. Korunné lupienky 

sú lté. Jeho biotopmi sú výslnné kamenité stráne, suché pasienky, svetlé lesy, väšinou na vysýchavých, 

plytkých, stredne akých pôdach. 

Rad: Passiflorales (muenkotvaré) 

ea: Passifloraceae (muenkovité) 

Do tejto eade patria kry a byliny, zvyajne popínavé pomocou pazušných úponkov. Ich listy sú 

striedavé a zvyajne majú prílistky. Pekné veké kvety sú pravidelné, kalich a koruna tvoria kvetnú 

iašku (receptákulum), na okraji ktorej sú farbisté brvy, tvoriace tzv. „korunu“. Plodom je tobolka 

alebo bobua. 

Rad: Cucurbitales (tekvicotvaré) 

Rad tekvicokvetých so svojimi tetracyklickými a pentamérnymi kvetmi je radom zrastenolupienkovým. 

Tyinky sú ohnuté alebo esovito poskrúcané. Spodný semenník je trojpuzdrový. 

Predstavitelia radu Cucurbitales sú zvyajne popínavé rastliny s jednopohlavnými kvetmi, spodným 

a väšinou trojplodolistovým semenníkom. 

ea: Cucurbitaceae (tekvicovité) 

Patria sem jednoroné alebo trváce byliny so striedavými listami bez prílistkov a vdy sympodiálne 

sa rozkonárujúcou osou. Dolná as úponkov je osového pôvodu, zatia o pôvod citlivých a otáavých 

astí je listový. Listy sú jednoduché, nedelené alebo dlaovito lalonaté a dlaovito dielne. 

Majú bikolaterálne cievne zväzky a nemajú mlienice. 

Päpoetné a štvorkruhové kvety sú pravidelné a jednopohlavné, jednodomé alebo dvojdomé. Koruna 

je zvonekovitého alebo tanierovitého tvaru. Charakteristické sú tyinky, ktoré zvyajne zrastajú 

do jedného stpika (synandrium) alebo zrastajú v skupinách po 2 + 2 + 1, take sa zdá, akoby boli v 

kvete iba tri tyinky. Majú spodný parakarpný semenník. 

Plodom je mäsitá bobua so sploštenými semenami bez endospermu a vekými klínymi listami. 

Tekvicovité sú znane špecializovanou eaou tak po morfologickej ako aj po biochemickej 

stránke (obsahujú špecifické horiny a niektoré alkaloidy). 

78

Spomedzi viacerých progresií v rámci eade treba uvies aspo tieto: 

1) Tyinky voné nitky naspodu párovito súvisiace, piata z nich je voná nitky párovito 

zrastajú, piata z nich je voná tyinky dokonale zrastajú do synandria: všetky nitky sú zrastené a 

penice sú spojené do jedného stredového stpika. 

2) Tyinky na dne receptákula tyinky ± vysoko inserované na vnútornej strane receptákula 

tyinky vyrastajú na okraji receptákula. 

3) Téky rovné ohnuté esovito zakrivené spojené do dvoch horizontálnych prsteov. 

Do eade patrí asi 100 rodov s pribline 850 druhmi. 

Cucurbita pepo (tekvica obyajná) – pochádza z Mexika. Jej veké mäs ité bobule slú ia ako pokrm 

alebo krmivo. Jej semená obsahujú a 25 % oleja. 

Cucumis sativus (uhorka siata) – pochádza z juhovýchodnej Ázie. Jej výivná hodnota je malá, 

lebo obsahuje a 94 % vody a strávitenej sušiny je len 3–4 %. 

Citrullus lanatus (dya ervená). 

Lagenaria vulgaris (faškovec obyajný – kalabasa) – pouíva sa ako nabera na víno zo suda. 

Z junej Európy p ochádzajú posedy (Bryonia): 

Bryonia alba (posed biely) – jednodomá popínavá rastlina s iernymi bobuami. 

Bryonia dioica (posed dvojdomý). 

Rad: Caparales (Brassicales – kaparkotvaré) 

ea: Brassicaceae (kapustovité) 

Biscutella laevigata (dvojštítok hladkoplodý) – trvalka s vidlicovito rozkonáreným drevnatým 

podzemkom. Byle sú priame, v hornej asti rozkonárené. Listy v ruici sú podlhovasté, celistvookrajové 

a lalonaté, chlpaté, byové sediace, uškato objímavé. Sú kvetia tvoria rozkonárené strap ce. 

Kalich je ltozelený, koruna ltá. Plodom je šešua. Ide o variab ilný druh (8 poddruhov). U nás sa naj- 

astejšie vyskytuje ssp. hungarica, ktorý je viazaný na vápencové pohoria. 

Capsella bursa-pastoris (kapsika pastierska) – jedno- a dvojroná bylina, ktorej byle sú jednoduché 

(zriedka rozkonárené), priame, jemne ryhované, v dolnej asti roztrúseno chlpaté. Prízemné 

listy v ruici sa smerom k stopke zuujú, sú celistvookrajové a lýrovito perovito strihané, byové listy 

prisadajú k stopke svojou uškatou bázou, celkovo sa podobajú na ruicové listy (s vý nimkou horných 

byových listov, ktoré sú ± iarkovité). Súkvetím je hustý strapec, korunné lupienky sú biele. Rastie na 

úhoroch, pasienkoch, rumoviskách, poliach, okrajoch ciest na vlhkých, humóznych piesonato-hlinitých 

a hlinitých pôdach. 

Lunaria rediviva (mesanica trváca) – trvalka s plazivým podzemkom a vystúpavou, hranatou, 

chlpatou, rozkonárenou byou. Listy má veké, stopkaté, srdcovité, zubaté, dolné protistojné, horné 

striedavé. Kalich aj koruna sú fialové. Plody sú ploché, široko elipsovité šešule. Svojim výskytom je 

viazaná na podhorské a sutinové lesy na vlhkých, ± vápnitých, kamenitých, humóznych pôdach. 

Dentaria bulbifera (zubaka cibukonosná) – trvalka s plazivým, šupinatým podzemkom. Jej by 

je priama, jednoduchá. Prízemné listy sú dlhostopkaté, perovito zloené, väšinou 7-poetné (3–7), 

byové striedavé, 2–3-jarmové, horné jednoduché a pílkovito zubaté. V pazuchách byových listov sa 

nachádzajú hnedofialové rozmnoovacie cibuky. Korunné lupienky sú fialové. Obubuje tônisté lesy 

(buiny) na vlhkých, humóznych, vápenatých i nevápenatých pôdach. 

Cardamine pratensis (erušnica lúna) – trvalka, vytvárajúca trsy. Jej by je priama, lysá a dutá. 

Prízemné listy sú v ruici, sú dlhostop katé, p erovito zloené, 3– 11-jarmové, koncový list je oblikovitý, 

zubatý a trojlalonatý. Byové listy sú krátkostopkaté a perovito strihané. Súkvetím je strapec, 

koruna je fialová, plodom je šešua. Je to druh luných lesov a vlhkých lúk, uprednostujúci vlhké a 

mokré, neutrálne a kyslé, piesonato-hlinité pô dy. 

Cardamine amara (erušnica horká) – trvalka, ktorej podzemok je výhonkatý, byle sú hranaté, v 

hornej asti rozkonárené, vystúpavé z p lazivej bázy. Prízemné listy sú stopkaté, 2–3-jarmové, byové 

poetné (8–12), 3–5-jarmové, koncový list je široko vajcovitý. Kvety vytvárajú strapec, koruna je bledofialová, 

šešule iarkovité. Osíduje pram eniská, b rehy potokov a luné lesy na mokrých, výivných, 

zásaditých, humóznych, piesonato-hlinitých, rašelinových i hlinitých pôdach. 

79

Cardaminopsis arenosa (erušniník piesoný) – jedno- alebo dvojroná bylina; byle sú priame, 

prízemné a dolné byové listy krátkostopkaté, lýrovito perovito zárezové alebo perovito dielne, horné 

kopijovité, sediace, lalonato alebo ostinkato zubaté. Kvety s bielymi alebo ruovými korunnými lupienkami 

vytvárajú strapec. Rastie na zarastených stráach, násypoch, pasienkoch, medziach, okrajoch 

ciest, zboreniskách, na suchých a vlhkých, ahkých zásaditých pôdach. 

Alliaria petiolata (cesnaka lekárska) – trváca bylina, vysoká do 100 cm, s priamou, husto olistenou 

byou. Dolné listy sú dlhostopkaté, oblikovité, vrúbkovano zubaté, byové krátkostopkaté, trojuholníkovité 

so srdcovitou bázou, nepravidelne zubaté. Súkvetím je strapec, koruna je biela, šešua 

iarkovitá. Rozšírená je v listnatých lesoch, krovinách, na zboreniskách alebo ako záhradná burina. 

Uprednostuje vlhké, výivné, ahké pôdy. 

ea: Resedaceae (rezedovité) 

doplni 

Rad: Ericales (vresovcotvaré) 

ea: Ericaceae (vresovcovité) 

Ledum palustre (rojovník moiarny) – vdyzelený ker (150 cm), rozkonárený, mladé konáre hrdzavo 

plstnaté, listy koovité, iarkovito-elipsovité (15–50 × 2–12 mm), na rube hrdzavo plstnaté, podvinuté. 

Súkvetím je okolík, koruna je biela, tobolka visiaca. Je to druh viazaný na kyslé rašeliniská. 

Andromeda polifolia (andromédka sivolistá) – kríek (10–40 cm) s plazivým podzemkom, konáriky 

má poliehavé, zakoreujúce, vystúpavé ± nerozkonárené, listy striedavé, krátkostopkaté, iarkovito-podlhovasté 

(10–40 × 2–8 mm), celistvookrajové, podvinuté, na líci tmavozelené, na rube striebristo 

oinovatené. Koruna je kriakovitá, bledoruová, neskôr biela. Súkvetím je chocholík, plodom je 

tmavomodrozelená tobolka. Rastie na rašelinových pôdach. 

Calluna vulgaris (vres obyajný) – metlovito rozkonárený kríek s protistojnými, na boných 

konárikoch škridlicovitými, iarkovitými (2 ,5–3 ,5 × 1 mm), uškato ob jímavý mi listami a metlinovitým 

súkvetím. Kalich je štvorpoetný, ruovofialový, koruna je dvakrát kratšia ako kalich, plodom je 

tobolka. Vyskytuje sa na pasienkoch, výslnných nevápenatých skalách, pieskoch, rašeliniskách, v svetlých, 

kyslých dubových a borovicových lesoch na vysýchavých, kyslých, chudobných, plytkých kamenistých 

pôdach. 

Vaccinium myrtillus (brusnica uoriedková – uoriedka) – husto rozkonárený kríek, kmienky sú 

plazivé a vzpriamené, zelené, hranaté, listy striedavé, opadavé, vajcovité (10–30 × 6–18 mm), pílkovité, 

lysé, sýtozelené. Kvety sú usporiadané jednotlivo, koruna je guatá, bledozelenkastá a ruová, 

plodmi sú modré bobule. Rastie v svetlých lesoch, v kosodrevine, na rašeliniskách a vrchoviskách na 

vlhkých, humóznych, kyslých, nevápenatých pôdach. 

Vaccinium vitis-idaea (brusnica obyajná) – husto rozkonárený kríek s plazivým podzemkom, 

konáriky sú vystúpavé, oblé, listy koovité, neopadavé, krátkostopkaté, vajcovité, celistvookrajové, 

slabo podvinuté, na rube s hnedými bodkovanými liazkami. Kvety sú nakopené vo vrcholovom strapci, 

listene sú ervenkasté, koruna biela a ruová, zvonekovitá, bobule ervené. Rozšírená je na rašeliniskách, 

v suchších lesoch, na vrchoviskách, alpínskych holiach, výlune na vlhkých, chudobných, 

kyslých, piesonato-hlinitých a hlinitých pôdach. 

Oxycoccus palustris (kukva moiarna) – poliehavý ker s vajcovitými (6–10 × 3–5 mm), celistvookrajovými, 

slabo podvinutými, na líci tmavozelenými, na rube oinovatenými listami. Súkvetie tvorí 

vrcholový strapec, koruna je jasnoruová, a po bázu delená, bobule ervené. Ide o druh viazaný na 

rašeliniská a mokré, chudobné, kyslé pô dy. 

ea: Pyrolaceae (hruštikovité) 

Pyrola rotundifolia (hruštika okrúhlolistá) – trvalka s plazivým, rozkonáreným podzemkom. By 

je vystúpavá, trojhranná, v hornej asti s objímavými, podlhovasto kopijovitými šupinami. Listová 

stopka je dlhšia ako list, spodné byové listy ± v ruici, okrúhlo a široko vajcovité, vrúbkované, ko- 

ovité. Súkvetím je strapec, koruna je biela, plodom je tobolka. Rastie v tônis tých ihlinatých lesoch 

(aj listnatých) na vlhkých, zásaditých a kyslých, nevápenných, rašelinových, ahkých pôdach. 

80

Orthilia secunda (hruštica jednostranná) – trvalka, ktorej podzemok je a 1 m dlhý, plazivý, rozkonárený, 

by vystúpavá (25 cm), dolu okrúhla, riedko šupinatá, v dolnej tretine s ruicou listov. Listy 

sú stopkaté, epe široko vajcovitá, vrúbkovane pílkovitá, dlhšia ako stopka. Súkvetie tvorí jednostranný 

strapec. Koruna je zvonekovitá, zelenkastobiela. Je to druh ihlinatých lesov a krovín, uprednostujúci 

vlhké, chudobné, zásadité a ± kyslé, ahké pôdy. 

Moneses uniflora (jednokvietok vekokvetý) – trvalka, obsahujúca podzemok s nitkovitými výhonkami. 

By je pribline 15 cm vysoká, priama, hranatá, listy sú nakopené v prízemnej ruici, protistojné, 

okrúhle (10–30 mm), vrúbkovano pílovité. Pomerne veké kvety sa vyskytujú v pote 1–2, ich 

koruna je biela, plodom je tobolka. O bubuje vlhké machnaté ihlinaté lesy na priep ustný ch, zásaditých, 

kamenistých a hlinitých pôdach. 

Rad: Primulales (prvosienkotvaré) 

ea: Primulaceae (prvosienkovité) 

Cortusa matthioli (kortúza Matthioliho) – trváca bylina, vytvárajúca prízemnú ruicu. Listy sú 

dlhostopkaté, oblikovité, na báze srdcovité, lalonaté, mäkko chlpaté, stvol dvakrát dlhší a ko listy, 

okolík ovisnutý, koruna purpurovofialová, tobolky vajcovité. Je to sciofyt, nároný na iviny. 

Soldanella hungarica (soldanelka uhorská) – kore je hnedý, listové stopky obsahujú stopkaté 

liazky, listy sú okrúhlo oblikové, na rube fialové. Koruna je fialová. Svojim výskytom je viazaná na 

smreiny a kosodrevinu. D elí sa na dva poddruhy (S. h. ssp. major, S. h. ssp. hungarica). 

Lysimachia nummularia (erká peniatekový) – trváca bylina, v zime zelená, plazivá, zakoreujúca. 

Listy sú protistojné, okrúhle, celistvookrajové, ervenobodkované. Sýtolté kvety sa nachádzajú 

v pazuchách listov. Uprednostuje vlhké stanovištia (lúky, lesy). 

Rad: Euphorbiales (mlienikotvaré) 

ea: Euphorbiaceae (mlienikovité) 

Mercurialis perennis (baanka trváca) – jej podzemok je tmavofialový, byle štvorhranné, nerozkonárené, 

listy elipsovité, vrúbkované, protistojné. Samie kvety vytvárajú strapce alebo klbká, samiie 

sa formujú v pazuchách horných listov. 

Tithymalus cyparissias (mlienik chvojkový) – trváca bylina s drevnatým podzemkom a byou v 

hornej asti viac alebo menej rozkonárenou prostredníctvom pavidlíc. Listy sú striedavé, iarkovité, 

listene sú usporiadané v praslene, liazky sú polmesiaikovité, lté. Súkvetím je nepravý okolík. 

Tithymalus amygdaloides (mlienik mandolistý) – podzemok je drevnatý, by sa rozkonáruje prostredníctvom 

pavidlíc v pazuchách listov. Listy sú obráteno vajcovité a srdcovité, ervenkasté, nakopené 

v prízemnej ruici. Podporné listene sú ± zrastené, liazky sú lté alebo ervené. Súkvetia sú 

nepravé okolíky. 

Rad: Rosales (ruotvaré) 

ea: Rosaceae (ruovité) 

Aruncus sylvestris (udatník lesný) – trváca bylina s a 2 m dlhou nerozkonárenou byou, listy sú 

dvakrát trojuholníkovito perovito zloené (a 1 m dlhé), súkvetím je b ohatá metlina zloená zo strapcov, 

korunné lupienky sú biele. Rastie v tônistých lesoch. 

Filipendula ulmaria (túobník brestový) – trváca bylina s koremi bez húz, byle sú ± rozkonárené, 

prízemné listy pílkovité, obsahujú 2–5 jariem vajcovitých lístkov. Korunné lupienky sú sfarbené 

do biela. Premenlivý druh, delí sa na viacero poddruhov. 

Filipendula vulgaris (túobník obyajný) – korene vytvárajú huzy, by je málo olistená, listy 

20–25-jarmové, pílkovité, obsahujú perovito zarezávané lístky. Kvety sú biele, na rube ruové, plody 

sú naky. 

Rubus idaeus (ostruina malinová – malina) – ker s oblými, mäkko ostnatými, za mlada oinovatenými 

kmienkami. Listy sú perovito zloené, 2–3 -jarmové, na rube bielo plstnaté. Súkvetím je strapec. 

Korunné lupienky sú biele, plody sú ervené kôstkoviky. 

Potentilla erecta (nátrník vzpriamený) – obsahuje podzemok, kvitnúce byle sú husto páperisté, 

listy sú päpoetné, horné tri chlpaté, podlhovasto vajcovité. Súkvetím je vrcholík, kvety sú lté. Ide o 

variabilný druh, ktorý sa alej lení na 7 subspécií. 

81

Potentilla alba (nátrník biely) – listy sú dlhostopkaté, obráteno vajcovito-kopijovité, celistvookrajové, 

len na vrchnej asti zubaté, na rube striebristo plstnaté, tvoria prízemnú ruicu. Kvety sú biele, 

tvoria vrcholík. 

Fragaria vesca (jahoda obyajná) – trváca bylina, ktorej podzemok vytvára nadzemné zakoreujúce 

výhonky. Stvoly sú chlpaté, listy trojpoetné, stopkaté, obráteno vajcovité, pílkovité, tvoria prízemnú 

ruicu. Korunné lupienky sú biele, kvetné lôko zdunatie za vzniku erveného plodstva, na povrchu 

ktorého sa nachádzajú drobné naky. Plodstvo sa od kalicha oddeuje. 

Geum urbanum (kuklí k mestský ) – bylina s výrazným podzemkom a rozkonárenou, chlp atou by- 

ou. Listy sú striedavojarmové, nepárno perovito zloené (1–5 járm), konisté, kvety dlhostopkaté, 

10–15 mm dlhé. Súkvetím je 2–5-kvetý vrcholík, korunné lupienky sú rozostúpené. Po odkvitnutí sa 

vytvára plodstvo, na ktorom sa nachádzajú jednotlivé naky bez karpoforu. 

Geum rivale (kuklík potoný) – prízemné listy má 3–6-jarmové, na konci oblé, koncové 2–5 cm, 

kvety zvonekovité, kalich tmavo hnedopurpurový, korunné lupienky sivoervené. 

Agrimonia eupatoria (repík lekársky) – trváca bylina so liazkatou, chlpatou byou, listy sú nahlu- 

ené v spodnej asti byle (má skrátené internódiá), sú 3–6-jarmové, pílkovité, na líci tmavozelené, na 

rube sivo p lstnaté. Koruna je ltá, súkvetím je klas. 

Sanguisorba officinalis (krvavec lekársky) – trváca bylina s rozkonárenou byou, dolné listy sú 

3–7-jarmové, lístky sú vajcovito-srdcovité, zubaté, na rube sivé. Kalich je hnedokarmínový, koruna 

chýba, naky ostávajú uz avreté v kvetnej iaške. 

Poterium sanguisorba (krvavník menší) – viac alebo menej chlpatý, rozkonárený, listy v prízemnej 

ruici sú 3–12-jarmové, elipsovité, hlávky guaté. 

Alchemilla vulgaris (alchemilka obyajná) – správne A. monticola a A. xanthochlora) – sivozelená, 

na slnku sa nezafarbuje do fialova, listy sú okrúhle a vajcovité, chlpaté, málo zvlnené, laloky polovajcovité, 

súkvetie chlpaté, kvety so zreteným kalichom a korunou sú usporiadané v klbkách. 

Rad: Saxifragales (lomikameotvaré) 

ea: Crassulaceae (tunolistové) 

Sedum acre (rozchodník prudký ) – trváca bylina, lysá, riedko trsnatá, nekvitnúce jedince sú husto 

škridlicovito olistené, listy sú mäsité, zhrubnuté, súkvetie pozostáva z 2–3 závinkov, kvety sú drobné, 

jasnolté, plodmi s ú hviezdicovito rozostúpené mechúriky. 

Sedum maximum (rozchodník najväší) – 30–80 cm vysoký. Podlhovasto vajcovité, sediace a objímavé, 

celistvookrajové listy sú protistojne oddialené alebo usporiadané v trojpoetných praslenoch, 

kvety sú ltkasté. 

ea: Saxifragaceae (lomikameovité) 

Chrysosplenium alternifolium (slezinovka striedavolistá) – trváca bylina s trojhrannou byou; prízemné 

listy sú oblikovito-srdcovité, vrúbkované, plytko lalonaté, listene ltkasté, koruna chýba. 

ea: Parnassiaceae (bielokvetovité) 

Parnassia palustris (bielokvet moiarny – p arnasia) – trváca sivozelená bylina s jednoduchou by- 

ou, prízemné listy sú stopkaté, okrúhle so srdcovitou bázou, na rube ervenkasto bodkované, byové 

listy sediace, kvety biele. 

Rad: Droserales (rosikotvaré) 

ea: Droseraceae (rosikovité) 

Drosera rotundifolia (rosika okrúhlolistá) – okrúhle listy s ervenými digesnými azami sú rozloené 

v ruici, listové stopky sú chlpaté, kvety biele. 

82

Rad: Fabales (bôbotvaré) 

ea: Fabaceae (bôbovité) 

Genista tinctoria (kruinka farbiarska) – poloker alebo ker s hranatými zelenými konárikmi bez 

tov, listy sú sediace, elipsovité (5 0 × 15 mm), na líci tmavozelené, na rube svetlejšie, na okraji brvité. 

Súkvetím je mnohokvetý vrcholík, resp. metlina, koruna je ltá, nezretene dvojpyská. 

Genista germanica (kruinka nemecká) – chlpatá s tmi, listy elipsovité, 20 × 5 mm, na rube 

chlpaté. Súkvetím je strapec, kalich je dvojpyský, koruna zlatoltá, struky iernohnedé, chlpaté. 

Genista pilosa (kruinka chlpatá) – poliehavý ker, p ritlaeno chlpatý, listy sú obráteno kopijovité, 

na rube lesklo chlpaté, koruna ltá, struk sploštený, striebristo plstnatý. 

Lembotropis nigricans (zanovätník ernejúci) – ker s oblými, zelenými, chlpatými konármi, listy 

sú trojpoetné, elipsovité, na lícnej strane tmavozelené, na rube svetlozelené, koruna ltá. 

Trifolium pratense (atelina lú na) – trváca bylina, ± chlpatá, by je väšinou jednoduchá, hranatá, 

listy sa nachádzajú na dlhých stopkách po tri, sú obráteno vajcovité, asto uprostred s belavou škvrnou, 

dolné na rube chlpaté. Hlávky sú guaté, koruna ervenofialová. Variabilný druh. 

Trifolium alpestre (atelina alpínska) – listy sú krátkostopkaté, bez belavej škvrny, koruna je purpurová. 

Trifolium repens (atelina plazivá) – vytvára podzemok s plazivými, zakoreujúcimi byami, listy 

sú 3–4-poetné, klinovito vajcovité, kvety biele (2 subspécie). 

Anthyllis vulneraria (bôhoj lekársky) – byle sú oblé, chlpaté, prízemné listy tvoria ruicu, sú nepárno 

perovito zloené, lístky s ú podlhovasto vajcovité, hlá vky lté. 

Astragalus glycyphyllos (kozinec sladkolistý) – by je poliehavá, hranatá, listy sú 4–7-jarmové (20 

cm), lístky vajcovité, 5–7-ilné, súkvetím je strapec, koruna je zelenkastoltá, struk iarkovitý. 

Coronilla varia (ranostaj pestrý) – vytvára poetné poliehavé, rozkonárené byle s podzemkom, 

listy sú 10-jarmové s vajcovitými lístkami, hlávka je dlhostopkatá, kvet ruový, pastruk štvorhranný, 

zakrivený smerom dohora. 

Vicia sepium (vika plotná) – popínavá prostredníctvom úponkov, byle sú hranaté, od bázy rozkonárené, 

jarmové lístky sú ostito-hrotité, listy vajcovité, na rube chlpaté, koruna špinavo modrofialová. 

Vicia cracca (vika vtáia) – popínavá (ú ponky), byle sú pritlaeno chlpaté, listy majú iarkovitopodlhovasté 

jarmové lístky, koruna je modrofialová. 

Lathyrus vernus (hrachor jarný) – byle sú nerozkonárené, nekrídlaté, hranaté, v dolnej asti šupinaté. 

Listy sú trojjarmové, bez úponkov, koruna ervenofialová, struky hnedé, lysé. 

Lathyrus niger (hrachor ierny) – by sa rozkonáruje, listy sú 6-jarmové, modrozelené, koruna fialová 

a hnedastá, struky ierne. 

Rad: Lythrales (vrbicotvaré) 

ea: Lythraceae (vrbicovité) 

Lythrum salicaria (vrbica vbolistá) – ± sivo chlpatá, s krídlovito štvorhrannou, rozkonárenou by- 

ou. Dolné listy sú protistojné, trojpraslenovité, horné striedavé, kopijovité. Súkvetím je strapec, kvety 

sú ervenofialové, plodom je tobolka. 

ea: Onagraceae (Oenotheraceae – pupalkovité) 

Chamaerion angustifolium (kyprina úzkolistá) – byle sú oblé, rozkonárené, listy kopijovité, podvinuté, 

kvetné strapce bohaté, koruna ervená, plodom je tobolka. 

Epilobium hirsutum (vbovka chlpatá) – byle sú v dolnej asti hranaté, hore oblé, huaté, listy kopijovité, 

chlpaté, koruna ruovoervená, plod: tobolka. 

Epilobium montanum (vbovka horská) – byle sú oblé s dvoma radmi chlpov, listy sú protistojné, 

vajcovité, kvety sú jednotlivé, purpurovoruové. 

Circaea lutetiana (arovník obyajný) – by je krehká, chlpatá, listy dlhostopkaté, srdcovité a vajcovité, 

na rube páperisté, súkvetím je vrcholový strapec, koruna je biela, plodmi sú naky s háikmi. 

83

Rad: Rutales (rutotvaré) 

ea: Rutaceae (rutovité) 

Dictamnus albus (jasenec biely) – by je zdrevnatená, páperistá, liazkatá, listy nepárno perovito 

zloené, 3–5-jarmové, lístky kopijovité, priesvitnobodkované, súkvetím je vrcholový strapec. Kvety sú 

svetloruové, tobolka liazkatá. 

Rad: Geraniales (pakostotvaré) 

ea: Oxalidaceae (kyslikovité) 

Oxalis acetosella (kyslika obyajná) – podzemok je tenký, nadzemok šupinatý, by je zakrpatená, 

listy prízemné, dlhostopkaté, kvety štvorpoetné, korunné lupienky biele, plod: tobolka. 

ea: Geraniaceae (pakostovité) 

Geranium robertianum (pakost smradavý) – krehká, ervenkastá, chlpatá, poliehavá bylina s rozkonárenou 

byou. Byové listy sú protistojné, dlhostopkaté, 1–2-krát perovito dielne, kvety sú 

karmínovoervené, súkvetie: vrcholík. 

Geranium palustre (pakost moiarny) – byle sú vystúp avé, listy hlboko dlaovito dielne, dolné 

dlhostopkaté; súkvetie: mnohokvetá pavidlica, kvety modré s ervenofialovými ilkami, plody chlpaté. 

Rad: Sapindales (mydlovníkotvaré) 

ea: Balsaminaceae (Impatientaceae – netýkavkovité) 

Impatiens noli-tangere (netýkavka nedotklivá) – by je priama, vodnatá so zdurenými uzlinami. 

Listy sú elip sovito-kop ijovité, kvety lté, tobolka pri dotyku pukavá. 

Rad: Polygalales (horinkotvaré) 

ea: Polygalaceae (horinkovité) 

Polygala vulgaris (horinka obyajná) – podzemok je drevnatý, listy obráteno vajcovité, striedavé, 

chlpaté; súkvetie: strapec, kvety modré, koruna rúrkovitá. 

Rad: Apiales (Daucales, Araliales – mrkvotvaré) 

Patria sem prevane byliny so striedavými, zriedkavejšie protis tojnými listami, zvyajne bez palístkov, 

asto s listovou pošvou. Význaným znakom je jednoduchý alebo zloitý okolík, pod ktorým 

sa nachádzajú praslenovito usporiadané listene, tvoriace obal (involucrum). Pod okolíkami sú v zlo- 

itom okolíku obaleky (involucelum), ktoré môu aj chýba. 

ea: Hydrocotylaceae (pupkovníkovité) 

Byliny a polokry, rastú najmä na junej pologuli, od mrkvovitých sa odlišujú jednoduchým okolíkom, 

nakami s drevnatým endokarpom a absenciou silicových kanálikov. 

Hydrocotyle vulgaris (pupkovník obyajný) – rastie na mokrých a rašelinovitých biotopoch Záhoria. 

ea: Apiaceae (Daucaceae – mrkvovité) 

Prevane ide o jedno-, dvoj- alebo viacroné, resp. trváce byliny s kolovitým koreom, podzemkom, 

hypokotylovou huzou (Smyrnium) alebo buvou (Apium). Os je dutá, lánkovaná, na povrchu 

obyajne ryhovaná. Listy sú striedavé, zvyajne s vekou pošvou objímajúcou os; epe je najastejšie 

perovito delená a niekokokrát perovito zloená, len zriedka je nedelená s celistvým okrajom (Bupleurum). 

84

Kvety sú drobné, súkvetie tvorí jednoduchý alebo zloený okolík, obas hlávka alebo strapec. Súkvetia 

sa javia ako biologický celok – biologický kvet. Kvety sú pravidelné, päpoetné, štvorkruhové 

a obojpohlavné, len na okraji okolíka sú niekedy väšie, súmerné a jednopohlavné. Kalich je malý, 

sotva viditený, koruna je biela alebo ltá, andreceum sa skladá z piatich episep álnych tyiniek. Semenník 

je dvojplodolistový, spodný, plod je dvojnaka. 

Sekrené kanáliky sú v koreni, osi, listoch a oplodí, obsahujú ivice a aromatické oleje. Pri systematickom 

triedení s ú dôleité najmä anatomické a morfologické znaky naiek. Mono na nich rozozna 

pä hlavných rebier (jugum) a štyri brázdy (vallecullae). Hlavné rebrá môu by krídlaté a ostnaté, 

v brázdach (vedajších rebrách) sú olejové kanáliky (vittae). Semená ivoíchy nepoierajú. Obrys 

endospermu na reze nakou je taktie dôleitým systematickým znakom. 

Mrkvovité predstavujú uzavretú ea s vekou stálosou a podobnosou v stavbe kvetných orgánov, 

vajíok, plodov a semien. Druhy tejto eade sú rozšírené najmä v severnom extratropickom pásme. 

Má okolo 200 rodov a 3 000 druhov. 

Eryngium campestre (kotú poný) – jeho by je tuhá, v hornej asti košato rozkonárená do guovitého 

tvaru, listy sú ostnato pílkovité, 2–3-krát perovito strihané. Súkvetie je chocholíkovité. Ras tie 

roztrúsene na suchých pastvinách, úhoroch a kamenistých stepných stráach v teplejších oblastiach. 

Sanicula europaea (indava európska) – vyznauje sa olistenou, nerozkonárenou, lysou, hranatou 

byou. Listové epele sú 3–5-dielne, vrúbkovano pílkovité, okolíky sa nachádzajú na vidliciach. Koruna 

je ruová. Vys kytuje sa v svetlý ch listnatých, zmiešaných a luných lesoch. 

Astrantia major (jarmanka väšia) – jej podzemok je drevnatý, by priama, slabo rozkonárená, listová 

epe je dlanito 3–5(7)-dielna. Súkvetím je jednoduchý , spravidla vrcholový okolík. Koruna je 

biela. Vyskytuje sa roztrúsene v horskom stupni. Obubuje tienisté lesy a kroviny na vlhkých, ivných, 

zásaditých a neutrálnych pôdach. 

Bupleurum falcatum (prerastlík kosákovitý) – vyznauje sa drevnatým podzemkou a rozkonárenou, 

olistenou byou. Listy sú 5–7-ilové, vajcovito a kopijovito-iarkovité, súkvetie: okolík. Osíd- 

uje stepné lúky, výslnné stráne, skaly, krovinaté stráne a svetlé lesy na chudobných, vysýchavých, 

asto vápenatých, stredne hlbokých pôdach v teplejších oblastiach. 

Cicuta virosa (rozpuk jedovatý) – vemi jedovatá rastlina, 1,5 m vysoká, trváca, s huzovito zhrubnutým 

a priehradkovaným podzemkom (jed – cikutoxín spôsobuje ke a zvracanie). Stonka je dutá, 

listy 2–3-krát p erovito zastrihované, obal na okolíkoch chýba, koruna je biela. R astie na bahnitých 

brehoch stojatých vôd. 

Carum carvi (rasca lúna) – dvojroná bylina horských lúk, jej stonka je priama, hranatá, slabo 

rozkonárená. Listy sú 2–3-krát perovito zastrihované, dolné pošvaté. Okolíky sa nachádzajú na koncoch 

jednotlivých výhonkov, koruna je belavá a naruovelá. Osíduje lúky, pasienky, medze. Uprednostuje 

vlhké, ivné, zásadité i neutrálne pô dy. 

Pimpinella saxifraga (bedrovník lomikameový) – jeho by je oblá, jemne ryhovaná, plná, rozkonárená, 

v hornej asti bezlistá. Listy sú 3–7-jarm ové, kalich zakrpatený, koruna biela a ruová. Ide o 

vemi premenlivý druh, vyskytujúci sa na suchých lúkach, pastvinách, vo výslnných krovinách a v 

svetlých lesoch na zásaditých a neutrálnych pôdach. 

Aegopodium podagraria (kozonoha hostcová) – podzemok má rozkonárený a plazivý; stonka je 

dutá, ryhovaná, rozkonárená. Listy sú 1–2-krát perovito strihané, súkvetím je okolík, ale ob aly a obal- 

eky chýbajú. Koruna je biela, ojedinele ruová. Obubuje tienisté, vlhké kroviny, lesy alebo lúky na 

ivných, zásaditých a slabo kyslých pôdach. Hojná. 

Seseli elatum ssp. heterophyllum (sezel sivý rôznolistý) – panónsky endemit, typický pre výslnné 

kamenité stráne. 

Angelica sylvestris (angelika lesná) – podzemok vonia po mrkve (horký, pálivý), stonka je priama, 

dutá, hranatá, rozkonárená. Listy sú 2–3-krát perovito zastrihované, pošvy veké, nafúknuté. Okolíky 

sú bohaté (20–3 5 okolíkov), kalich je nezretený, koruna biela a ervenkastá. Rastie roztrúsene v 

svetlých lesoch a krovinách, na vlhkých lúkach, horských nivách a v kosodrevine (ssp. montana). Uprednostuje 

vlhké a bahnité, ivné pôdy, väšinou s neutrálnou reakciou. 

Heracleum sphondylium (boševník boršový) – nepríjemne páchnuca bylina s viachlavým podzemkom; 

by je srstnatá, dutá, ryhovaná, rozkonárená. Listy sú rôznotvaré (jednoduché, lalonaté a 

perovito strihané), bohaté okolíky (2 0–3 0 okolíkov) sa nachádzajú na koncoch jednotlivých výhonkov. 

Kališné lístky sú široké, koruna biela, naruovelá alebo ltkastá. Rastie na vlhkých lúkach, v pobrených 

krovinách, na lesných okrajoch; obubuje vlhké, ivné, zásadité a neutrálne pôdy. 

85

Daucus carota (mrkva obyajná) – stonka je štetinovito chlpatá, rozkonárená. Listy sú 2 –3-krát perovito 

zastrihované, listene obalu perovito strihané, kvety obojpohlavné, v okrajových astiach okolíkov 

len samie. Kalich je nezretený. Je to druh suchších lúk, pastvín a úhorov. Uprednostuje vysýchavé, 

ivné, zásadité a slabo kyslé pôdy. 

Chaerophyllum hirsutum (krkoška chlpatá) – aromatická, podzemok je viachlavý, stonka dutá, ryhovaná, 

chlpatá, rozkonárená. Listy sú 3–4-krát trojmo perovito zastrihované, okolík sa skladá z 

10–20 okolíkov, koruna je biela alebo naruovelá. Je to druh tienistých, vlhkých luných lesov a 

pobrených krovín, vyskytujúci sa na vlhkých, ivných, piesonatých a hlinitých pôdach. 

Chaerophyllum aromaticum (krkoška voavá) – vonia po mrkve, má plazivý podzemok a rozkonárenú, 

v dolnej asti škvrnitú, pod uzlinami zhrubnutú ryhovanú stonku. Listy sú 2–3-krát perovito 

strihané. Okolíky sa skladajú z 12–20 okolíkov, koruna je biela. Vyskytuje sa roztrúsene v tienistých, 

vlhkých lesoch a pobrených krovinách na vlhký ch, ivných, väšinou neváp enatých pôdach teplejších 

oblastí. 

Anthriscus sylvestris (trebuka lesná) – podzemok je hrubý, viachlavý, stonka ostro hranatá, dutá, 

páperistá a štetinatá. Listy sú 2–3-krát perovito strihané. Okolík sa skladá zo 6–16 okolíkov; obal 

chýba, obaleky (5 –8) sú kopijovité. Koruna je biela a ltkastá. Rozšírená je na vlhších lúkach, v 

krovinách a ruderálnych biotopoch na vlhkých, humóznych pôdach. 

Rad: Gentianales (horcotvaré) 

ea: Apocynaceae (zimozeleovité) 

Vinca minor (zimozele menšia) – trvalka, poliehavá alebo vystúpavá, na báze drevnatejúca. Listy 

sú kopijovité, elipsovité a vajcovité, na báze klinovité, prezimujúce. Koruna je modrá, rúrkovitá, plodom 

je mechúrik. Rastie v svetlých lesoch, krovinách a vo viniciach na vlhkých, zásaditých, humóznych 

pôdach. 

ea: Asclepiadaceae (glejovkovité) 

Vincetoxicum hirundinaria (luská lekársky) – trvalka s rozkonáreným podzemkom, byle sú priame 

(100 cm), jednoduché, oblé. Listy sú protistojné (zriedka praslenovité po 3–4), stopkaté, srdcovitovajcovité. 

Korunné lupienky sú ltkasté. Vyskytuje sa na trávnatých, krovinatých výslnných stráach a 

v lesostepiach na zásaditých a slabo kyslých pô dach. 

ea: Gentianaceae (horcovité) 

Centaurium erythraea (zemel menšia) – dvojroná bylina s lysou, priamou, v hornej asti vidlicovito 

rozkonárenou štvorhrannou byou. Prízemné listy tvoria ruicu, sú obráteno vajcovité (1–5 × 

0,5–2 cm). Byové listy sú podlhovasto vajcovité; koruna je ruovoervená, rúrkovitá. Rastie v svetlých 

lesoch, krovinách a na pasienkoch na vlhkých, výivných, vápenatých pôdach s miernym pH. 

Gentiana asclepiadea (horec luskáovitý) – trsnatá trvalka so šikmo vzpriamenou, nerozkonárenou, 

husto olistenou byou, vysokou 20–100 cm. Listy sú sediace, protistojné, vajcovito-kopijovité; 

Kvety sa vyskytujú jednotlivo v pazuchách listov. Koruna je tmavomodrá, rúrkovitá. Rozšírený je na 

horských nivách, pasienkoch a v kosodrevine na výivných, zásaditých a kyslých pôdach. 

Gentiana punctata (horec bodkovaný) – trvalka s viachlavým podzemkom a priamou, jednoduchou, 

lysou, dutou, slabo hranatou byou. Listy sú vajcovité, objímavé, 5–7-ilné. Koruna je bledoltá, 

tmavofialovo bodkovaná. Vyskytuje sa na kamenistých horských holiach, horských nivách a v kosodrevine. 

Uprednostuje vlhké, kyslé, nevá penaté pôdy. 

ea: Menyanthaceae (vachtovité) 

Menyanthes trifoliata (vachta trojlistá) – lysá, horká trvalka s hrubým plazivým podzemkom, vysoká 

10–30 cm. Listy sú striedavé, dlhostopkaté, stop ka je v dolnej asti pošvatá; lístky (3) sú sediace, 

obráteno vajcovité, 10 cm dlhé, celistvookrajové. Kvetné byle sú vystúpavé, bezlisté. Súkvetím je 

vzpriamený strapec. Kvety sú päpoetné, obojpohlavné, pravidelné – K(5), C(5). Koruna je hlboko 

delená, lievikovitá, z vonkajšej strany ruová, vnútri biela. Obubuje biotopy s vysokou hladinou podzemnej 

vody alebo zamokrené rašeliniskové a slatinné lúky a luné lesy. 

86

Rad: Rubiales (marenotvaré) 

Do tohto radu patria jednoroné a trvalé byliny, polokry, ale aj mohutné stromy, liany i ep ifyty. 

Ich listy môu by jednoduché, nedelené alebo aj zloené, usporiadané protistojne alebo v praslenoch. 

Môu by s prílistkami alebo bez nich. 

Kvety v eadiach na zaiatku radu sú ešte pravidelné, na vyššom stupni vývoja sú však u súmerné 

a nesúmerné. Kvety tvoria vrcholíkové súkvetia (biologický kvet). Sú štvorpoetné, zriedkavejšie 

päpoetné, štvorkruhové s rôznorodými kvetnými obalmi. Kalich je zvyajne dobre vyvinutý, ale 

môe aj zakrpatie. Pôvodných 4–5 tyiniek sa niekedy redukuje a na jednu jedinú. Semenník je 

spodný, zloený z (2 –5) plodolistov, je 1– 5-puzdrový s jednoduchým vajíkovým obalom. 

WAGEN IG (1959) zarauje ea marenovitých do radu Gentianales a ostatné eade Rubiales do 

radu Dipsacales. Sériodiagnostické pozorovania však potvrdzujú blízku vzájomnú príbuznos eadí 

radu marenokvetých. 

ea: Rubiaceae (marenovité) 

U nás sú to byliny, v trópoch dreviny s jednoduchými protistojnými listami s celistvým listovým 

okrajom a s prílistkami. Prílistky sa niekedy znane zväšia a podobajú sa listom a takto sa okolo osi 

vytvorí zdanlivý 6-poetný praslen listov; inokedy susedné prílistky zrastajú a tým sa okolo osi vytvorí 

štvorpoetný praslen; napokon sa môu aj zmnoi, ím vznikne zdanlivý mnohopoetný praslen 

listov. Iba v pazuchách skutoných listov sa nachádzajú pazušné púiky alebo boné konáriky. 

Kvety sú pravidelné, zriedka súmerné, štvor- alebo päpoetné, zvyajne obojpohlavné, asto s redukovaným 

kalichom. Tyinky prirastajú ku korune. Spodný semenník sa zvyajne skladá z dvoch 

plodolistov. Plodom je naka alebo kôstkovica. 

Z biochemického hadiska sú marenovité charakteristické prítomnosou poetných alkaloidov (kofeín, 

chinín, cinchonín, teobromín a i.) a glykozidov (morindín, alizarín, purpurín a i.). 

Rozšírené sú na celom zemskom povrchu od trópov a po arktické kraje (kávovník, chinínovník a 

pod.). 

Pausinystalia yohimba (johimbovník vzpruujúci) – poskytuje alkaloid johimbín (afrodiziakum). 

Asperula tinctoria (marinka farbiarska) – trváca bylina s oranovým plazivým podzemkom, byle 

sú priame, 20–70 cm vysoké, štvorhranné, rozkonárené, lysé. „Listy“ sú 4–6-poetné (nepravé prasleny), 

kopijovité a iarkovité, trojilné. Kvety sú usporiadané v riedkych pavidliciach, tvoriacich metlinu. 

Korunu tvorí biela, úzka lievikovitá rú rka. Rastie v svetlých lesoch, krovinách, na stepných lúkach, 

zarastených skalách, väšinou na zásaditých, asto vápenatých pôdach. 

Galium odoratum (lipkavec marinkový) – trváca bylina s plazivým, rozkonáreným podzemkom a 

štvorhrannou nerozkonárenou lysou osou. Nepravé prasleny obsahujú 6–9 „listov“; súkvetím je pavidlicová 

metlina. Koruna je lievikovitá, biela; plodom je háikovito ostinkatá dvojnaka. Buinový 

druh eutrofných, zásaditých pôd. 

Galium aparine (lipkavec obyajný) – poliehavá, popínavá jednoroná bylina s naspä zahrnutými 

štetinovitými úponkami. By je štvorhranná, široko kopijovité „ listy“ sú usporiadané v nepravých 

praslenoch po 6–9. Súkvetím je pazušná pavidlica. Korunné lupienky sú zelenkastobiele. Vyskytuje sa 

v krovinách, pobrených nivách a húštinách na vlhkých, zásaditých pôdach. 

Galium mollugo (lipkavec mäkký) – trváca bylina s hrubý m, rozkonáreným, ervenkastým podzemkom 

a rozkonárenou, vystúpavou a poliehavou, nevýrazne štvorhrannou byou. „Listy“ sú usporiadané 

v nepravých praslenoch po 4–8, sú celistvookrajové, podlhovasto obráteno kopijovité. Korunné 

lupienky sú belavé, súkvetie je riedke, dvojnaky bradavinaté. Rastie na lúkach, v svetlých lesoch 

a krovinách, na vysýchavých, zásaditých a neutrálnych pôdach. 

Galium verum (lipkavec syridlový) – trváca bylina s rozkonáreným podzemkom, byle sú v dolnej 

asti oblé so štyrmi tenkými lištami. iarkovité, na okraji podvinuté „listy“ sú usporiadané v nepravých 

praslenoch po 8–12. Sú kvetím je hustá metlina. Koruna je ltá, dvojnaky sú lysé alebo bradavinaté. 

Je to druh suchých lúk a pasienkov, medzí a stepných strání s vysýchavými, zásaditými a 

slabo kyslými pôdami. 

Galium schultesii (lipkavec Schultes ov) – trváca bylina, v dolnej asti sivozelená, by je pri praslenoch 

zhrubnutá, nechlpatá, lysá, kvety sú biele. 

87

ea: Loniceraceae (zemolezovité) 

88 

Do tejto eade patria väšinou dreviny, zriedkavejšie liany a iba celkom zriedka b yliny. 

ea: Adoxaceae (pimovkovité) 

Patrí sem len jediný druh: 

Adoxa moschatellina (pimovka mošusová) – drobná, lysá, trváca bylina s plazivým podzemkom a 

priamou jednoduchou byou. Prízemné listy sú 2–3-poetné s lalonatými a perovito strihanými lístkami. 

Byové listy tvoria jediný pár, sú trojpoetné, protistojné a bez prílistkov. Kvety sú ltozelené, 

súkvetím je vrcholová hlávka. Plodom je kôstkovica. Celá rastlina po rozotretí slabo zapácha pimom. 

Rastie vo vlhký ch, luných lesoch a v blízkosti pramenísk. Uprednostuje mokré, humózne, zásadité 

a slabo kyslé pôdy. 

ea: Valerianaceae (valeriánovité) 

Sú to jednoroné alebo trváce byliny (s p odzemkami alebo huzami), zriedka kry s p rotistojnými, 

jednoduchými, nedelenými alebo delenými, príp. zloenými listami bez prílistkov, s dichaziálne rozkonárenou 

osou a s drobnými entomogamnými kvetmi, usporiadanými do mnohokvetých vrcholíkových 

súkvetí (vrcholíkové metliny, dicháziá a závinky). 

Kvety sú obojpohlavné alebo jednopohlavné, nesúmerné, päpoetné. Kalich je nepatrný a asto sa 

zachováva ako perovitý chocholec alebo blanitý golierik na plode. Päcípa koruna je zrastenolupienková, 

niekedy s ostrohou alebo je korunná rúrka len jednostranne rozšírená. Andreceum tvoria štyri, tri 

alebo iba jedna tyinka. Tyinky sú prirastené k stene rúrky koruny. Spodný semenník je trojplodolistový. 

Plodom je jednosemenná naka. 

Valerianella (valerianka) – sú to rastliny s priamou, vidlicovito rozkonárenou byou, ktorých listy 

sú protistojné, bez prílistkov, vo väšine prípadov prisadnuté. Obojpohlavné kvety sa nachádzajú v pazuchách 

konárikov jednotlivo alebo v koncových pavidliciach. Kališné lístky sú vyvinuté, pretrvávajúce 

na plodoch alebo zakrpatené. Korunu tvorí malá, päcípa, modrastá lievikovitá rúrka. Plodom 

je naka. 

Valeriana officinalis (valeriána lekárska) – trváca bylina s nerozkonáreným podzemkom a priamou, 

nerozkonárenou, liabkovito ryhovanou, 6–9(12)-lánkovou byou. Listy sú perovito strihané, 

6–12-jarmové. Metlina pavidlíc je bohatá, kvety sú obojpohlavné, biele a ruové. Vyskytuje sa na 

vlhkých a slatinných lúkach a pobrených nivách na eutrofných, mokrých a vlhkých, zásaditých, humóznych 

pôdach. 

Valeriana dioica (valeriána dvojdomá) – trvalka s p lazivým, nerozkonáreným podzemkom. Jej by 

je priama, jednoduchá; prízemné listy sú celistvookrajové, dolné nedelené, ostatné lýrovito perovito 

delené. Súkvetím je vrcholová pravidlica. Kvety sú obojpohlavné, s bielou a ruovou korunou. Rastie 

na vlhkých lúkach, rašeliniskách a slatinách. Viazaná je teda na humózne, rašelinové, zásadité a kyslé 

pôdy. 

ea: Dipsacaceae (štetkovité) 

Patria sem byliny alebo polokry s protistojný mi listami bez prílistkov, ktoré niekedy zrastajú a vytvárajú 

tak okolo osi vodou naplnené nádrky, ktoré napr. mravcom znemoujú prístup do kvetov. 

Kvety sú drobné, obojpohlavné, zoskupené do cymóznych vrcholíkových hlávok. Podopreté sú listemi 

na spôsob zákrovu úboru. Jednotlivé kvietky sú štvor- alebo päpoetné, súmerné, kalich je 

zakrpatený. K rúrke kvetu sú prirastené tyri tyinky (piata zakrpatela). Semenník je spodný, dvojplodolistový 

a jednopuzdrový. Okrem kalicha je pod kadým kvietkom vyvinutý aj kalištek (epikalyx), 

vzniknutý z dvoch párov listencov. Kadý kvietok hlávky mono povaova za jednokveté súkvetie a 

celú hlávku za zloené súkvetie. Plodom je naka, na vrchole ovenená trvácim kalichom a kalištekom. 

Dipsacus sylvestris (štetka lesná) – dvojroná rastlina, ktorej by je a 200 cm vysoká, priama, hranatá, 

vidlicovito rozkonárená. Podlhovasto vajcovité prízemné listy tvoria ruicu, byové listy sú podlhovasto 

kopijovité, na báze perovito zrastené, vrúbkovano pílkovité. Hlávka je vajcovito-valcovitá,

zákrovné listene iarkovité, ostnaté. Koruna je bledofialová. Osíduje rumoviská a ruderálne stanovištia 

na vlhkých, zásaditých a neutrálnych humóznych pôdach. 

Succisa pratensis (ertkus lúny) – trváca, lysá bylina. Podzemok je ierny, krátky, byle sú priame 

(20–100 cm), v hornej asti vidlicovito rozkonárené. Prízemné listy sú úzko elipsovité, celistvookrajové, 

zúené do dlhej listovej stopky. Byové listy sú protistojné, na báze p erovito zrastené, kopijovité. 

Hlávka je dlhostopkatá, koruna fialová a tmavomodrá, naky chlpaté. Vyskytuje sa na vlhkých 

a rašelinových lúkach, pasienkoch a lesných istinách na zásaditých, ale aj kyslých pôdach. 

Knautia arvensis (chrastavec roný) – dvojroná alebo trváca bylina so sympodiálnym podzemkom. 

Byle sú riedko trsnaté, priame (75 cm), asto rozkonárené, v dolnej asti ervenobodkované, štetinato 

chlpaté, v hornej asti lysé. Prízemné listy sú v ruici, sú nedelené alebo lýrovito perovité; by- 

ové sú lýrovito perovito delené (2–6). Kvety tvoria hlávku (podob ne ako pri celej eadi). Kalich je 

miskovitý, koruna modrofialová. Ide o variabilný druh, vyskytujúci sa v suchších lesoch, krovinách, 

na pasienkoch, úhoroch a okrajoch ciest. 

Scabiosa ochroleuca (hlavá ltkastý) – trvalka s krátkym, rozkonáreným podzemkom a priamou 

(80 cm), páperistou, rozkonárenou byou s 2–5 pármi listov. Listy v prízemnej ruici sú vajcovito-kopijovité, 

vrúbkované, dolné byové sú celistvé alebo lýrovito perovité, horné perovito strihané, páperisté. 

Hlávka je dlhostopkatá, koruna bledoltá. Obubuje výslnné trávnaté a krovinné stráne, zarastené 

skaly, násypy, okraje ciest so zásaditý mi a neutrálnymi (asto vápenatými) pôdami, prevane v teplejších 

oblastiach. 

Rad: Convolvulales (pupencotvaré) 

Sú to väšinou byliny, zriedkavejšie kry alebo stromy so striedavými alebo protistojnými listami 

bez prílistkov. Kvety sú p ravidelné alebo súmerné, vdy zrastenolupienkové, obojpohlavné, päpoetné 

a päkruhové. Pä tyiniek prirastá k stene rúrky koruny, v súmerných kvetoch sa ich poet redukuje. 

Význaným znakom je vrchný dvojplodolistový semenník. 

ea: Polemoniaceae (vojnovkovité) 

Prevane ide o byliny, zriedka dreviny so striedavými alebo protistojnými, jednoduchými alebo 

zloenými listami. Pravidelné alebo zriedkavejšie súmerné kvety sú päpoetné a štvorkruhové, s piatimi 

tyinkami, p rstencovým diskom a vrchným trojplodolistovým semenníkom. Plodom je mnohosemenná 

tobolka. 

Kry a stromy eade predstavujú reliktné formy a trváce a jednoroné byliny zas a odvodené typy. 

Odvodeným znakom je aj protistojné postavenie listov. Prstencový diskus sa povauje za zvyšok druhého 

kruhu tyiniek. 

Polemonium coeruleum (vojnovka belasá) – trvalka s jednoduchou, hranatou, olistenou, 30– 90 cm 

vysokou byou, ktorá je v dolnej asti lysá, v hornej chlpatá a liazkatá. Listy sú podlhovasté (a 40 

cm dlhé), nep árno perovito zloené, 10–14-jarmové. Kalich je zvonekovitý, do 1 /2 zras tený. Koruna 

je taktie zvonekovitá, jasnobelasá. Plodom je guatá tobolka. Ide o druh viazaný na vlhké lúky, nivy 

a tônisté pobrené kroviny na vlhkých, výivných, zásaditých (najmä vápenatých), humóznych pôdach. 

ea: Convolvulaceae (pupencovité) 

Patria sem ovíjavé byliny (inde však aj stromy alebo kry) so strelovitými alebo srdcovitými listami, 

bikolaterálnymi cievnymi zväzkami, (zvyajne) lánkovanými mlienicami a lievikovitými kvetmi. 

Kvety sú päpoetné, väšinou s vonými kališnými lístkami a so zrastenolupienkovou korunou, 

ktorá je pred rozkvitnutím pozdne poskladaná a zvinutá. Vrchný s emenník je spravidla zloený z 

dvoch plodolistov a je druhotne rozdelený nepravou priehradkou. Plodom je tobolka. 

Pupencovité sú prevane rastliny trópov a subtrópov. 

Convolvulus arvensis (pupenec roný) – trvalka s dlhým, plazivým podzemkom a poliehavou, a 1 

m dlhou, tupo 6-hrannou byou so stopkatými, srdcovitými alebo podlhovasto vajcovitými, na báze 

dvojlalonými listami. Kvety sú jednotlivé, so široko lievikovitou bielou korunou. Plodom je tobolka. 

Je to ruderálny druh (polia, úhory, cesty) vlhkých a suchých, výivných, zásaditých a neutrálnych 

pôd. 

89

Calystegia sepium (povoja plotná) – trvalka s plazivým, rozkonáreným podzemkom a a 200 cm 

dlhou, popínavou, rozkonárenou byou. Listy sú dlhostopkaté, trojuholníkovito vajcovité, trojica bazálnych 

lalokov je (podobne ako pri ateline) rozostúpená. Koruna je biela, plodom je guatá tobolka. 

Vyskytuje sa v luných lesoch a v trstinách na vlhkých a mokrých, slabo zásaditých pôdach. 

ea: Cuscutaceae (kukuinovité) 

Kukuinovité sa od pupencovitých odlišujú parazitickým spôsobom ivota, nedostatkom chlorofylu, 

kolaterálnymi cievnymi zväzkami, škridlicovitou estiváciou koruny a intrastaminálnymi šupinkovitými 

emergenciami. Majú dlhú a tenkú, avostranne ovíjavú by s haustóriami, vyluujúcimi rôzne 

enzýmy (cytáza, amyláza ) a so šupinkovitými listami alebo vôbec bez nich. Kvety sú v guatých hlávkach 

alebo v strapci; plodom je tobolka. 

Cuscuta europaea (kukuina európska) – jednoroná bylina s hrubou, bohato rozkonárenou, a 150 

cm dlhou, asto ervenkastou byou. 4–5-poetné kvety sú nahluené v klbkách. Kalich je obráteno 

kueovitý, kratší alebo rovnako dlhý ako korunná rúrka. Celá koruna je zvonekovitá, tobolka je gu- 

ovitá a hruškovitá. Rastie predovšetkým v luných lesoch a pobrených krovinách. Ako poloparazit 

je viazaný na taxóny Urtica, Humulus, Calystegia, Artemisia, Heracleum, Solanum dulcamara, Salix, 

Alnus, zriedka Asteraceae, príp. Fabaceae. 

Rad: Boraginales (borákotvaré) 

Do tohto radu sa zaraujú prevane byliny, zriedkavejšie dreviny so striedavými listami bez prílistkov 

a s tuhými a pevnými chlpmi na listoch a na byli. Jednotlivé alebo do vrcholíkových súkvetí 

(závinok) usporiadané kvety sú prevane pravidelné, päpoetné, s piatimi tyinkami a dvojplodolistovým 

vrchným semenníkom. Plodom je tobolka. 

ea: Boraginaceae (drsnolistovité) 

Sú to drsné a štetinkato chlpaté byliny alebo polokry s jednoduchými, nedelenými, striedavými 

listami bez prílistkov. Súkvetím je závinok, resp. dvojzávinok (boragoid), ktorý má na vrchnej strane 

súos ia kvety a na spodnej strane listene. Päpoetné kvety sú pravidelné a len zriedkavejšie slabo súmerné 

(Echium). V rúrkovitej korune niektorých rodov (Symphytum, Pulmonaria) sa nachádzajú duté 

výrastky (fornices), striedajúce sa s tyinkami a uzatvárajúce vstup do rúrky koruny. Kalich je voný 

alebo na bá ze zrastený . Semenník je vrchný . Plod tvoria štyri tvrdky, zriedka môe by plodom aj 

kôstkovica. nelka vyrastá takmer z úplného spodku semenníka. 

Borákovité rastú najmä v miernych pásmach, odkia sa rozšírili do tropických a subarktických 

oblastí. 

Omphalodes scorpioides (pupkovec nezábudkový) – jednoroná bylina s poliehavou alebo vystúpavou 

(40 cm), na báze rozkonárenou byou a kop ijovitým i a lopatkovitými, dvojradovo striedavými 

listami. Letné b yle sú štvorhranné, vzpriamené, s protistojnými listami a jednotlivými kvetmi. Kalich 

je zvonekovitý, koruna bledomodrá (podobná nezábudke), tvrdky krátko chlpaté. Obubuje tônisté 

kroviny a luné lesy na vlhkých, výivných, neutrálnych pôdach. 

Symphytum – je to rod trvácich, srstnato chlpatých bylín s hrubým podzemkom a priamymi, hranatými 

a krídlatými byami. Listy sú striedavé, prízemné majú dlhé listové stopky, byové sú sediace, 

zbiehavé, celistvookrajové. Dvojzávinky sú olistené, kvety ovisnuté, obojpohlavné, pravidelné, päpoetné. 

Semenník je dvojplodolistový, koruna rúrkovito kriakovitá, tyinky vynievajú z korunnej 

rúrky, tvrdka je bradavinatá. 

Symphytum officinale (kostihoj lekársky) – štetinato chlpatá bylina, ktorej podzemok je kolmý 

(zvislý), rozkonárený, byle rozkonárené, listy podlhovasto vajcovité, byové vajcovito-kopijovité, široko 

zbiehajúce po osi (preto sú byle široko krídlaté). Kvety sú usporiadané v závinkoch, kalich je 

hlboko delený, koruna rúrkovito-kriakovitá, modrofialová. Rastie na vlhkých lúkach, pobrených 

nivách, v luných lesoch a na ruderálnych lokalitách s výivnými, vlhkými, slabo zásaditými pôdami. 

Symphytum tuberosum (kostihoj huznatý) – podzemok je plazivý , striedavo zhrubnutý, listy za 

mlada liazkaté, byle priame, jednoduché, málo rozkonárené, spodné listy v ase kvitnutia odumreté, 

koruna bledoltá. Vyskytuje sa v dubových a bukových lesoch. 

90

Symphytum cordatum (kostihoj srdcovitý) – podzemok je plazivý, rovnomerne zhrubnutý, byle a 

listy sú mäkko chlpaté, prízemné listy srdcovito-vajcovité, dlhostopkaté, horné krátkostopkaté a sediace, 

na báze zaokrúhlené. Kvety sú usporiadané vo vrcholových dvojzávinkoch, koruna je bledoltá. 

Rastie v tônistých lesoch, buinách a jelšinách na vlhkých, priepustných, výivných, zásaditých a 

neutrálnych, humóznych pôdach. 

Anchusa officinalis (smohla lekárska) – trváca alebo dvojroná bylina (2 0–8 0 cm) s priamou by- 

ou. Listy sú kopijovité, celistvookrajové, prisadajúce svojou širokou bázou. Prízemné listy sú zúené, 

tvoria ruicu a v ase kvitnutia sú odumreté. Závinky sú krátke, husté, kvety sediace s modrofialovou 

korunou. Svojim výskytom je viazaná na výslnné pasienky a kamenisté krovinaté stráne na výivných, 

väšinou neutrálnych pôdach. 

Cynoglossum officinale (psojazyk lekársky) – jednoroná bylina, zapáchajúca myšinou. Byle sú 

vzpriamené (80 cm), hranaté, husto olistené, byové listy sú podlhovasté, dolné s listovou stopkou, 

horné sediace a objímavé, kvety v závinku. Koruna je tmavohnedoervená, rúrkovitá, plody sú tvrdky. 

Obubuje výslnné pasienky a kamenisté stráne v teplejších oblastiach so suchými, výivnými, zásaditý 

mi pôdami. 

Buglossoides purpurocoerulea (kamienkovec purpurovomodrý) – trvalka s plazivým podzemkom. 

Kvitnúce byle sú priame, nerozkonárené (60 cm), nekvitnúce sú poliehavé. Listy sú kopijovité, na 

okraji brvité, koruna je ervenofialová, po opelení modrá, korunná rúrka je dlhš ia ako kalich. Vyskytuje 

sa v lesostepiach, svetlých hájoch a na krovinatých stráach s vysýchavými, výivnými, zásaditými 

a neutrálnymi pôdami. 

Myosotis palustris (nezábudka moiarna) – trvalka s plazivým podzemkom a vystúpavou a priamou, 

tupo hranatou byou. Listy sú kopijovité, spodné s krátkou olistenou stopkou, vrchné prisadajúce 

bázou k osi. Kalich je do 1/3 delený, koruna ruová a jasnomodrá, korunná rúrka vynieva z kalicha, 

tvrdka je lesklá. Ide o druh obubujúci vlhké lúky, brehy vôd a luné lesy s mokrými, výivnými, 

neutrálnymi a kyslými pôdami. 

Myosotis arvensis (nezábudka roná) – dvojroná bylina s vystúpavou (60 cm), hranatou, rozkonárenou 

byou a chlpato sivozelenými listami. Prízemné listy tvoria ruicu, sú obráteno vajcovité, krátkostopkaté. 

Byové listy sú prisadnuté, obráteno kopijovité. Kalich je delený, chlpatý, koruna tvorí 

jasnomodrú rúrku, tvrdky sú ierne s postrannou ryhou. Vyskytuje sa na poliach, úhoroch, medziach a 

pasienkoch na vlhkých, vysýchavých, výivných, zásaditých, ale nevápenatých pôdach. 

Cerinthe minor (voskovka menšia) – dolné listy sú stopkaté, podlhovasto vajcovité, s bielymi škvrnami, 

horné sediace a úzko zbiehavé (objímajú os). Koruna je ltá, súkvetím je závinok. Rastie v teplejších 

oblastiach na poliach, zhoreniskách, úhoroch, na miestach s výhrevnými, vysýchavými, vý- 

ivnými, asto vápenatými p ôdami. 

Echium vulgare (hadinec obyajný) – dvojroná alebo trváca bylina (90–120 cm) s jednoilovými 

(5–15 × 1–2 cm), p ritlaeno štetinatými listami. Prízemné listy tvoria ruicu a sú podlhovasté, horné 

sú iarkovito-kopijovité. Súkvetie tvoria záviny usporiadané do „valcovitého strapca“, koruna je lievikovitá, 

modrá alebo modrofialová. Je to druh výslnný ch strání, m edzí, úhorov, násypov a lomov s vysýchavými, 

výivnými, neutrálnymi a slabo zásaditými pôdami. 

Pulmonaria officinalis (púcnik lekársky) – trvalka s plazivým, rozkonáreným podzemkom. Listová 

stopka prízemných listov je a 15 cm dlhá, epele vajcovité, na báze srdcovité, bieloškvrnité. Byové 

listy svojou zúenou bázou prisadajú k osi. Kvety sú usporiadané v troch závinkoch. Vyskytuje sa v 

zmiešaný ch lesoch, v luných lesoch a na ruderálnych lokalitách s vlhkými, zásaditými, výivnými 

pôdami. 

Pulmonaria obscura (púcnik tmavý) – trvalka s plazivým, rozkonáreným podzemkom a vystúpavou 

(10–30 cm) byou. Listy majú pomerne krátku listovú stopku a ich epele sú vajcovito-srdcovité a 

neškvrnité, resp. s bledozelenými škvrnami. Koruna je modrofialová, neskôr ervenofialová, rúrkovitá. 

Rastie v svetlý ch humóznych hájoch a luných lesoch na vlhkých, priepustný ch, výivných, zásaditých 

a neutrálnych pôdach. 

91

Rad: Solanales (ukotvaré) 

Väšinou sú to byliny, zriedkavejšie dreviny, pri niektorých eadiach ešte s pravidelnými, pri prevanej 

asti eadí však u so zygomorfnými, päpoetnými, asto aj (najmä v andreceu a gyneceu) 

oligomerickými kvetmi. Tyiniek je pä, štyri alebo iba dve, gyneceum pozostáva zriedka z piatich, 

zvyajne z dvoch plodolistov s vekým potom vajíok na stredouhlovej placente dvojpuzdrového semenníka. 

Plodom je tobolka alebo bobua. 

ea: Solanaceae (ukovité) 

U nás ju tvoria prevane byliny (jednoroné, dvojroné aj trváce), zriedkavejšie polokry (Solanum 

dulacamara) a kry (Lycium), ale v trópoch a subtrópoch sú asté aj stromy. Rozkonárenie osi je sympodiálne. 

Listy sú striedavé, jednoduché alebo zloené, vdy bez prílistkov. V dôsledku zrastania listovej 

stopky s osou je ich postavenie na osi asto posunuté. Kvety sú obojpohlavné, zvyajne sú usporiadané 

v závinkoch a iba zriedka sú jednotlivé. Sú rozmanitého tvaru (rúrkovité, tanierovité, zvonekovité, 

lievikovité alebo kriakovité), päpoetné a len v gyneceu dvojpoetné. Kalich je zrastenolupienkový, 

pretrvávajúci, cípy zrastenolupienkovej koruny sú pred rozkvitnutím špirálovito riasovito 

zvinuté. Tyinky viac-menej prirastajú k dolnej asti koruny. Vrchný dvojplodolistový semenník je 

dvojpuzdrový. Plodom je tobolka, resp. duinatá alebo suchá bobua. Semená majú mäsitý endosperm. 

Z anatomického kadiska treba vyzdvihnú bikolaterálne cievne zväzky; po biochemickej stránke 

zasa prítomnos poetných alkaloidov (solanín, hyosciamín, atropín, skopolamín, nikotín, nikoteín a 

i.). 

ukovité predstavujú vemi rozmanitú (85 rodov a 2300 druhov), pritom však vývojovo pomerne 

primitívnu ea. Najväšia as ukovitých je tropického pôvodu (bohato sa rozvinuli predovšetkým 

v Junej Amerike) a len niektoré rody prenikajú aj do mierneho pásma. 

Pri ich systematickom triedení sa prihliada predovšetkým na to, i je zárodok rovný alebo zakrivený, 

i je semenník dvojpuzdrový alebo viacpuzdrový, i sú všetky tyinky plodné a i sú rovnako 

alebo nerovnako dlhé. Prevaná as ukovitých má zakrivené embryo, pä rovnako dlhých a plodných 

tyiniek a dvojpuzdrový semenník. 

Atropa bella-donna (ukovec zlomocný) – trváca bylina s hrubou, liazkato páperistou, tupo hranatou 

rozkonárenou byou a striedavými, vajcovitými, a celistvookrajovými listami. Kvety sú jednotlivé, 

so zvonekovitou hnedofialovou korunou. Plodom je ierna bobua. Obubuje mezo- a eutrofné 

ruderálne biotop y. 

Hyoscyamus niger (blen ierny) – jeho by je liazkato vlnitá, rozkonárená, vysoká do 150 cm. 

Prízemné listy sú dlhostopkaté, podlhovas to vajcovité, perovito lalonaté, byové sediace a objímavé. 

Súkvetím je závinok. Koruna je bledoltá, plody sú tobolky. Rastie na ruderálnych, eutrofných a mezotrofných 

biotopoch teplejších oblastí. 

Solanum dulcamara (uok sladkohorký) – popínavá trvalka, vysoká 30–200 cm. Listy sú dlhostopkaté, 

vajcovité a vajcovito-kopijovité, na báze srdcovité, celistvookrajové. Súkvetie je vrcholíkové, 

koruna fialová, plody sú ervené bobule. Vyskytuje sa v luných lesoch, krovinách, na rú baniskách 

a ruderálnych biotopoch. Je pomerne nároný na obsah ivín v pôde. 

Solanum tuberosum (uok zemiakový) – podzemok tvorí nápadné huzy, byle sú rozkonárené, 

vysoké do 80 cm, v hornej asti hrana té. Listy sú sediace, nepárno perovito zloené s 3–5 pármi vajcovitých 

stopkatých lístkov, medzi ktorými sa nachdzajú palístky. Súkvetie tvorí boný vrcholík, koruna 

je biela alebo ruová, modrá, príp. fialová. Ide o známu kultúrnu rastlinu, pochádzajúcu z Junej 

Ameriky. 

Solanum pseudocapsicum (uok paprikový) – trváca bylina s rozkonárenou byou a striedavými 

alebo protis tojnými, podlhovasto kopijovitými listami s celistvým okrajom a vyvinutou listovou stopkou. 

Súkvetie je jedno- a dvojkveté, koruna je biela. Podobne ako pri predchádzajúcom druhu ide o 

kultúrnu rastlinu, pôvodom z Junej Ameriky. 

Lycopersicon esculentum (rajiak jedlý) – vlnato páperistá, aromatická bylina s rozkonárenou 

byou a nepárno perovito zloenými listami. Kvety sú usporiadané v mimopazušných vrcholíkoch, 

koruna je ltá, plodom je ltá alebo ervená bobua. Má rovnaký p ôvod ako predchádzajúce dva druhy. 

92

Capsicum annuum (paprika roná) – má priamu (100 cm) by, dlhostopkaté, striedavé, vajcovité, 

celistvookrajové listy a jednotlivé pazušné kvety. Kalich je zvonekovitý, koruna biela, purpurová 

alebo ltá, bobule sú ervené, lté alebo iernofialové. Je to kultúrna rastlina, pochádzajúca z tropickej 

Ameriky. 

Nicotiana rustica (tabak sedliacky) – lepkavo páperistá bylina s krátkostopkatými, š iroko vajcovitými, 

na báze srdcovitými listami. Súkvetím je metlina, kalich je široko zvonekovitý, koruna ltozelená, 

rúrkovitá, plodom je tobolka. Pôvodný je v Latinskej Amerike. 

Solanum nigrum (uok ierny). 

Rad: Scrophulariales (krtiníkotvaré) 

ea: Scrophulariaceae (krtiníkovité) 

Sú to väšinou byliny, zriedkavejšie dreviny so striedavými alebo protis tojnými, zriedkavejšie 

praslenovými listami. V rôznych rodoch sa objavujú zelené saprofyty, poloparazity s prechodom a k 

holoparazitizmu. 

Kvety sú len zriedka jednotlivé, väšinou vytvárajú rôzne súkvetia ako strapce, klasy, metliny 

alebo okolíky. Ich kvetný obal je päpoetný, andreceum a gyneceum sú však prevane oligomerické. 

Koruna vývojovo primitívnejších rodov je ešte zdanlivo aktinomorfná, postupne sa však stáva oraz 

zretenejšie a úplne zretene zygomorfná. Pri primitívnejších rodoch je ešte tanierovitá (Verbascum), 

smerom k vývojovo dokonalejším je však menej zretene (Digitalis) alebo zretene dvojpyská a škabivá, 

niekedy s ostrohou (Linaria). Tyiniek v zdanlivo súmerných kvetoch je ešte pä, v súmerných 

kvetoch však ich poet klesá na štyri, priom piata zanikne alebo sa premení na staminódium (Scrophularia). 

V kvetoch veroniky (Veronica) poet tyiniek poklesol a na dve. Semenník je vrchný, 

dvojplodolistový, plodom je tobolka. Semená majú mäsitý endosperm. Kvety sú entomogamné alebo 

ornitogamné, zriedkavejšie aj autogamné. 

Z anatomických znakov treba vyzdvihnú kolaterálne cievne zväzky, nedostatok alkaloidov a prítomnos 

glykozidov. 

ea charakterizuje mnohostranné prispôsobenie sa k rôznym ivotným a opeovacím podmienkam. 

Charakterizuje ju dvojica v mediáne postavených plodolistov, dvojpuzdrový semenník a škridlicovitá 

estivácia koruny. Nápadný je prechod k poloparazitizmu alebo a k úplnému parazitizmu. 

Verbascum austriacum (divozel rakúsky). 

Verbascum phoeniceum (divozel tmavoervený). 

Verbascum nigrum (divozel ierny) – trváca rastlina s páp eristo p lstnatou, p riamou, v hornej asti 

ostro hranatou byou. Listy sú vajcovité (15–40 cm), dlhostopkaté, na báze srdcovité, v hornej asti 

bye sediace, vrúbkované, plstnaté. Súkvetie tvorí nepravý strapec, koruna je ltá, v ústí ervenoškvrnitá, 

plodom je tobolka. Ruderálny druh. 

Verbascum densiflorum (Verbascum tapsiforme – divozel vekokvetý) – by je plst natá, vysoká a 

2 m. Prízemné listy sú podlhovasto vajcovité, krídlato stopkaté, vrúbkované, byové zb iehajúce p o osi. 

Súkvetie tvorí pastrapec, koruna je svetloltá, plodom je tobolka. Je to ruderálny druh teplých oblastí. 

Linaria vulgaris (pyštek obyajný) – trváca rastlina, v hornej asti páperistá, s výhonkatým podzemkom. 

Jej by je priama, listy iarkovité, husté, kvety usporiadané vo vrcholovom strapci. Koruna 

je ltá, rúrkovito lievikovitá, vpredu dvojpyská, na báze s ostrohou. Plodom je tobolka. Ide o burinný 

druh ruderálnych lokalít. 

Scrophularia nodosa (krtiník huznatý) – nepríjemne zapáchajúca trvalka s huznatým podzemkom, 

priamou štvorhrannou byou a krátkostopkatými, vajcovitými, na báze srdcovitými, 1–2-krát 

ostro pílovitými listami. Sú kvetie tvorí vrcholová metlina, koruna je zelená, horný pysk hnedý. Rastie 

v luných a mezotrofných listnatých lesoch. 

S. scopolii (krtiník Scopoliho), S. umbrosa (k. tôomilný), S. vernalis (k. jarný). 

Veronica beccabunga (veronika potoná) – trvalka s plazivou, zakoreujúcou byou a protistojnými, 

okrúhlo-vajcovitými listami s vrúbkovano-pílkovitým okrajom. Súkvetím je strapec, koruna je 

sýtomodrá. Vyskytuje sa v prameniskách, potokoch alebo krovinách na eutrofných a mezotrofných 

lokalitách. 

Veronica chamaedrys (veronika obyajná) – trvalka s vystúpavou byou, ochlpenou v dvoch radoch. 

Listy sú striedavé, podlhovasto kopijovité, vrúbkovano pílkovité. Súkvetím je strap ec, koruna je 

modrá. Je to mezotrofný druh pasienkov, krovín a listnatých lesov. 

93

Veronica hederifolia (veronika bretanolistá) – jej by je chlpatá, rozkonárená, poliehavá, listy sú v 

dolnej asti protistojné, v hornej striedavé, trojuholníkovito-vajcovité, pälaloné, kvety s modrou korunou 

sa vyskytujú jednotlivo. Ruderálny druh. 

Veronica officinalis (veronika lekárska) – krátko chlpatá trvalka s poliehavou, koreujúcou, na 

konci vystúpavou byou a protistojnými, stopkatými, vajcovitými, husto chlpatými listami s pílkovitým 

okrajom. Súkvetie tvorí pazušný strapec, koruna je modrá. Ide o oligotrofný druh svetlých lesov a 

pasienkov. 

Veronica teucrium (veronika hrdobradková), V. serpyllifolia (v. dúškolistová), V. dentata (v. 

zúbkatá). 

Pseudolysimachion spicatum (Veronica spicata – veronikovec klasnatý) – páperistá trvalka s plazivým 

podzemkom a protistojnými listami. Listy sú v dolnej asti rastliny stopkaté, v hornej asti sediace, 

podlhovasto kopijovité, na b áze klinovité, celistvookrajové. Sú kvetia tvoria vrcholové strapce, 

koruna je rúrkovito lievikovitá, modrá, plodom je tobolka. Mezotrofný druh, rastúci na výslnných strá- 

ach, v svetlých lesoch a krovinách. 

Digitalis grandiflora (náprstník vekokvetý) – páperistá trvalka s priamou byou. Listy sú striedavé, 

lysé, na rube páperisté, v dolnej asti rastliny stopkaté, v hornej sediace a vajcovito-kopijovité, pílkovité. 

Koruna je rúrkovito lievikovitá, bledooranová, plodom je tobolka. Eutrofný druh listnatých 

lesov. 

Bartsia alpina (bartsia alpínska). 

Melampyrum cristatum (erme hrebenitý) – poloparazit s priamou byou a kopijovitými, zúenou 

bázou prisadajúcimi celistvookrajovými listami. Súkvetím je štvorhranný klas, listene sú srdcovité, 

hrebeovito rozstrapkané, sfarbené do ervena. Kalich je rúrkovitý, lysý, koruna svetloltá, pyskovitá. 

Teplomilný oligotrofný druh svetlých lesov a krovín. 

Melampyrum nemorosum (erme hájny) – podobný predchádzajúcemu druhu, ale listence sú srdcovito-vajcovité, 

hlboko zubaté, modrofialové. Koruna je jasnoltá. Mezotrofný druh. 

Melampyrum arvense (erme roný) – má rozkonárenú by, horné listy sú na rozšírenej báze zastrihovano 

zubaté, na líci lysé, na rube drsno páperisté. Súkvetie tvorí valcovitý klas, listene sú perovito 

strihané, ervené (zelené, príp. biele), na rub e iernobodkované. Koruna je ervená. Variabilný 

druh (5 subspécií) s jadrom výskytu v junej Európe. Burina. 

Melampyrum sylvaticum (erme lesný) – listy má elipsovito-kopijovité, dlho konisté, lysé. Súkvetím 

je strapec, listene sú zelené, na báze majú 1–2 páry zubov. Kalich je páperistý, koruna tmavo 

zlatoltá, s erveným dolným pyskom. Variabilný druh (4 subspécie), vyskytujúci sa v lesoch, krovinách 

a na subalpínskych lúkach (Carpaticum). 

Euphrasia rostkoviana (oianka Rostkovova) – poloparazitická, kueravo páperistá, dolné listy sú 

vajcovito-klinovité s 1–3 pármi zubov, horné s 3–6 pármi konistých zubov, belavo štetinaté. Listene 

sú väšinou protistojné, súkvetím je klas. Koruna je biela, belasá alebo fialová, pysk fialový, plodom 

je tobolka. Variabilný druh (3 subspécie) lúk a pasienkov s nevápenatým, mierne kyslým podkladom. 

Pedicularis palustris (všivec moiarny) – má husto olistenú by a perovito strihané listy, ktorých 

segmenty sú vrúbkované a perovito zarezávané. Byové listy sú usporiadané v trojpoetných praslenoch. 

Súkvetie tvorí strap ec, horné listene sú trojlaloné, kalich dvojpyský, koruna ervená, rúrkovitá, 

plodom je tobolka. Svojim vý skytom je viazaný na raš eliniská a slatiny. 

Rhinanthus alectorolophus (R. major – štrká kohútikový) – chlpatý, listy kopijovité, pílkovité, 

listene široko vajcovité, páperisté. Kalich je bielo vlnatý, koruna je rúrkovitá, ltá, pyskatá, ohnutá 

smerom dohora. Plodom je tobolka. Ide o variabilný druh mezotrofných lúk. 

Odontites ruber (O. rubra – zdravienok jarný) – poloparazit s páperistou, štvorhrannou, rozkonárenou 

lánkovanou byou a protistojnými, sediacimi, kopijovitý mi vrúbkovanými listami. Súkvetie 

tvorí vrcholový klas, listene sú sfarbené do ervena, kalich je zvonekovitý, koruna rúrkovitá, fialovo- 

ervená, pyskatá. Je to burina ruderálnych lokalít. 

Gratiola officinalis (graciola lekárska) – trvalka s plazivým, lánkovaným podzemkom a štvorhrannou 

byou. Listy sú protistojné, poloobjímavé, kopijovité, ostro pílkovité, bodkované. Kvety sa 

vyskytujú jednotlivo, koruna je rúrkovitá, pyskatá, biela. Plodom je tobolka. Rastie na moaristých lúkach 

a v lesných mokradiach. 

94

Lathrea squamaria (zubovník šupinatý) – parazitická nezelená trvalka, sfarbená do biela, v hornej 

asti do fialova. Podzemok je rozkonárený, listy šupinaté, striedavé, okrúhlo vajcovité, objímavé, celistvookrajové, 

súkvetie tvorí jednostranný klas. Kalich je zvonekovitý, koruna ruová, rúrkovitá, 

pyskatá, s erveným dolným pyskom. Plodom je tobolka. Je to mezotrofný a eutrofný druh s výskytom 

v jelšinách alebo buinách. 

ea: Orobanchaceae (zárazovité) 

Tvoria ju nezelené cudzopasné druhy, parazitujúce na koreoch rozliných rastlín. Listy majú šupinkovité 

a kvety sa svojou stavbou vemi podobajú na kvety krtiníkovitých a gesneriovitých. V 

dvojpyskom kvete sa nachádzajú štyri tyinky a vrchný dvojplodolistový jednopuzdrový semenník. 

Plodom je tobolka s vekým mnostvom drobných semien. 

Väšinou sú rozšírené v severnom miernom pásme, menej v trópoch a v miernom pásme junej 

pologule. 

Orobanche flava (záraza deväsilová) – trváca bylina, sfarbená do lta, v hornej asti páperistá. 

Listy sú kopijovité, páp eristé, listene podlhovasté. Koruna je rúrkovitá, pyskatá, ltá. Súkvetie tvorí 

vrcholový klas, plodom je tobolka. Parazituje na predstaviteoch rodov Petasites a Tussilago. 

ea: Utriculariaceae (bublinatkovité) 

Patria sem mäsoravé trváce byliny, rastúce vo vodách a na mokrých miestach. Ich kvety sú vemi 

podobné krtiníkovitým rastlinám, od ktorých sa odlišujú najmä jednopuzdrovým semenníkom s bazálno-centrálnou 

semenicou. Andreceum pozostáva iba z dvoch tyiniek, ktoré majú jednovakovú 

penicu. Plodom je naka. DOSTÁL (1989) ich zarauje do eade Globulariaceae. 

Pinguicula vulgaris (tunica obyajná) – trváca, mäsoravá bylina s mäsitými, lepkavo aznatými, 

celistvookrajovými listami, usporiadanými v ruici. Kvety sa vyskytujú jednotlivo, kalich je dvojpyský, 

koruna fialová, plodom je tobolka. Je to oligotrofný druh, viazaný na rašeliniská, slatiny a bahnité 

lú ky. 

ea: Globulariaceae (gulikovité) 

Sú to dreviny alebo trváce byliny so striedavými, pretrvávajúcimi a asto do listovej ruice zoskupenými 

listami a päpoetnými dvojpyskými kvetmi. Andreceum sa skladá zo štyroch tyiniek a gyneceum 

z jednopuzdrového dvojplodolistového vrchného semenníka. Plodom je jednosemenná naka. 

Kvety sú usporiadané do klasov alebo do hlávok s podpornými listemi. Rozšírené sú hlavne v Stredomorí. 

Globularia punctata (G. elongata, G. willkomii – gulika bodkovaná) – trvalka s rozkonáreným 

podzemkom bez výhonkov, husto olistená, listy v ruici sú krídlato stopkaté, obráteno vajcovité, klinovité, 

celistvookrajové, plytko vykrajované, byové listy sú sediace. Súkvetie tvorí hlávka, koruna je 

belasofialová. Je to oligotrofný druh výslnných strání a suchých lúk. 

Globularia cordifolia (gulika srdcovitá). 

Rad: Plantaginales (skorocelotvaré) 

ea: Plantaginaceae (skorocelovité) 

Do tejto eade sa zaraujú jednoroné alebo trváce byliny (prípadne drevnaté polokry) so striedavými, 

jednoduchými, nedelenými, asto do listovej ruice usporiadanými listami s význanou rovnobenou 

ilnatinou. Nenápadné, prevane obojpohlavné štvorpoetné kvety zvyajne tvoria klas. Kvet 

sa skladá zo štyroch diagonálne usporiadaných kališných lístkov, štyroch tyiniek s pohyblivými penicami 

a z vrchného dvojplodolistového a dvojpuzdrového semenníka. Plodom je viekatá tobolka. 

Skorocelovité sú rozšírené po celom zemskom povrchu (celkovo tvoria 3 rody a 265 druhov). U nás sa 

vyskytujú: 

Plantago major (skorocel väší) – trvalka s ruicami listov, vyrastajúcimi z podzemku. Listy sú 

okrúhlo vajcovité a srdcovité, celistvookrajové, 3–9-ilné, stopka je rovnako dlhá ako list (10 cm). 

Stvol je dlhý, listene vajcovité, kvety tvoria klas. Koruna je belavá, rúrkovitá, plodom je tobolka. Ide o 

variabilný, mezo- a eutrofný druh s výskytom na pasienkoch, lúkach a zošliapávaných miestach. 

95

Plantago media (skorocel prostredný) – od predchádzajúceho druhu sa odlišuje široko elipsovitými 

listami, zuujúcimi sa smerom k listovej stopke, hranatým stvolom, kratším súkvetím (klas je kratší 

ako stvol) a do fialova sfarbenými tyinkami. 

Plantago lanceolata (skorocel kopijovitý) – má iarkovito-kopijovité, 3–5(7)-ilné, chlpaté, sediace 

listy, stvol je ostroliabkový, 5-rebrový, koruna hnedastá. 

Rad: Lamiales (hluchavkotvaré) 

ea: Lamiaceae (hluchavkovité) 

Ajuga reptans (zbehovec plazivý) – trváca bylina, ktorej podzemok obsahuje nadzemné listové výhonky. 

Byle sú nerozkonárené, štvorhranné, na protiahlých stranách páperisté. Ruicové i byové 

listy sú obráteno vajcovité, listene modré, celistvookrajové. Kvety sú usporiadané v papraslenoch, korunu 

tvorí modrá rúrka, plody sú tvrdky. Je to mezotrofný druh lúk a listnatých lesov. 

Ajuga genevensis (zbehovec enevský) – podzemok nemá listové výhonky, byle sú husto vlnaté, 

ruica listov je chudobná. Listy sú vrúbkovano zubaté, poas kvitnutia odumreté, listene vrúbkované, 

trojlaloné. Variabilný, oligotrofný a mezotrofný druh. 

A. montana (z. horský ), A. scordonia. 

Teucrium chamaedrys (hrdobradka obyajná) – poloker s drevna tým podz emkom a chlpatou by- 

ou, listy sú vajcovito-podlhovasté, chlpaté, so 4–8 pármi vrúbkov. Súkvetím je paklas s 2–4(6)- kvetými 

papraslenmi, kalich je rúrkovito zvonekovitý, korunu tvorí ervenofialová, pyskatá rúrka. Plodom 

je tvrdka. Je to oligotrofný xerofytný druh suchých strání a lesostepí. 

Scutellaria galericulata (šišak vrúbkovaný) – trváca bylina s výhonkatým podzemkom a jednoduchou 

byou. Listy sú krátkostopkaté, vajcovito-elipsovité, na báze srdcovité, pílkovité, na rube bledé, 

kvety sú usporiadané do dvojkvetých papraslenov. Korunu tvorí modrofialová pyskatá rúrka, plodom 

je tvrdka. Ide o oligotrofný a mezotrofný druh, ras túci na vlhkých lúkach a v luných lesoch. 

Glechoma hederacea (zádušník bretanový) – trváca bylina, ktorej kvitnúce byle sú vystúpavé, 

sterilné naopak plazivé a zakoreujúce. Listy sú krátkostopkaté, oblikovité, horné okrúhlo srdcovité, 

vrúbkované, paprasleny 2–3-kveté. Kalich tvorí chlpatá rúrka, koruna je modrá, s ervenobodkovaným 

pyskom. Je to mezotrofný a eutrofný druh s výskytom v listnatých lesoch, krovinách a na lúkach. 

Glechoma hirsuta (zádušník chlpatý) – husto chlpatý, listy dlhostopkaté, široko srdcovité, paprasleny 

2–5-kveté, koruna bledomodrá s bieloškvrnitým pyskom. Mezotrofný druh listnatých lesov a krovín. 

Prunella vulgaris (iernohlávok obyajný) – trváca, p áperistá bylina s chudobne rozkonárenou by- 

ou. Prízemné listy tvoria ruicu, dolné byové listy sú dlho-, horné krátkostopkaté, vajcovito- elipsovité, 

celistvookrajové. Súkvetím je hlávkovitý paklas, listene sú hnedasté, koruna pyskovitá, modrofialová. 

Ako typický mezofyt sa vyskytuje predovšetkým na lúkach a pasienkoch. 

Melittis melissophyllum (medunica medovkolistá) – trváca, mäkko chlpatá bylina s hrubým podzemkom 

a hrubou, jednoduchou byou. Listy sú stopkaté, široko vajcovité, tupo pílkovité, paprasleny 

2–6-kveté, kalich široko zvonekovitý, koruna biela a ruová, pyskatá. Je to mezotrofný druh listnatých 

lesov. 

Phlomis tuberosa (sápa huznatá) – trváca, páperistá bylina, ktorej podzemok obsahuje huzky. 

By je hrubá, a 150 cm vysoká, prízemné listy sú veké (30 cm), v ruici dlhostopkaté, podlhovasto 

vajcovité, na báze hlboko srdcovité, hrubo vrúbkované, zubaté, chlpaté. Paprasleny sú 14–40-kveté, 

kalich rúrkovitý, koruna bledofialová, pyskatá. Ako oligotrofný xerofyt obubuje najmä lesostepi a 

výslnné stráne. 

Galeopsis tetrahit (konopnica napuchnutá) – má jednoduchú, pod uzlinami zhrubnutú, husto štetinato 

chlpatú, na hranách štetinatú by, dlhostopkaté (4 cm), kopijovité a široko vajcovité, hrubo zubaté, 

štetinato chlpaté listy a mnohokveté paprasleny, tvoriace preruš ovaný paklas. Koruna je biela 

alebo ruovoervená. Rastie ako burina na poliach (hlavne v okopaninách) a rumoviskách. 

Galeopsis pubescens (konopnica páperistá) – husto belavo chlpatá, na hranách štetinatá. Listy sú 

pílkovito zubaté, páperisté, koruna pyskatá, purpurovoervená alebo ltá. Je to mezotrofný a eutrofný 

termofyt, rastúci na rumoviskách a lesných okrajoch. 

Galeopsis speciosa (konopnica úhadná) – rozkonárená, od predchádzajúceho druhu sa odlišuje 

2–4-kvetými papraslenmi a ltou korunou (iba prostredný cíp dolného pysku je fialový). Je to eutrofný 

druh luných lesov a krovín. 

96

Lamium album (hluchavka biela) – trváca, páperistá bylina s rozkonáreným podzemkom a vystúpavou 

byou. Listy sú dlhostopkaté, podlhovasto vajcovité, na báze srdcovité, hrubo pílkované. Listene 

sú lupeovité, paprasleny pozostávajú z 3–6 kvetov. Koruna je biela, pyskatá, plodom je tvrdka. Ide 

o eutrofný druh krovín a rumovísk. 

Lamium maculatum (hluchavka škvrnitá) – od predchádzajúceho druhu sa líši trojuholníkovitovajcovitý 

mi, na líci bieloškvrnitými listami a ruovopurpurovou korunou. Je to eutrofný druh listnatých 

lesov a krovín. 

Lamium purpureum (hluchavka purpurová) – by je na báze rozkonárená, stopky listov sú krátke 

(1 cm), koruna je ruovofialová, tvrdka sivá. Je to mezotrofný termofyt vyskytujúci sa ako burina v 

záhradách, na poliach a rumoviskách. 

Galeobdolon luteum (hluchavník ltý) – podobná predchádzajúcim druhom. By je na hranách a na 

hladkých plochách lysá. Listy na plazivých výhonkoch sa vyvíjajú a po odkvitnutí, sú široko vajcovité, 

1–2-krát vrú bkované. Listy ani listene nemajú na líci bielu škvrnu. Koruna je ltá. Je to eutrofný 

lesný druh s výskytom v buinách a jelšinách. 

Balota nigra (balota ierna) – trváca, mäkko chlpatá bylina s priamou byou. Dolné listy sú dlhostopkaté, 

vajcovité, hrubo vrúbkované, vráskavé, so srdcovitou bázou. Horné listy sú krátkostopkaté, 

paprasleny mnohokveté, korunu tvorí ervenofialová rúrka. Plodom je tvrdka. Ruderálny (rumoviskový) 

druh. 

Stachys alpina (istec alpínsky). 

Stachys sylvatica (istec lesný) – trváca, husto mäkko chlpatá bylina, vysoká do 100 cm, s protistojný 

mi, dlhostopkatými, srdcovito-vajcovitými, vrúb kovano pílkovitými, riedko chlpatými listami, 

prechádzajúcimi do listeov. Súkvetie tvorí vrcholový paklas, koruna je ervenofialová. Ide o eutrofný 

druh listnatých lesov a krovín. 

Stachys recta (istec rovný) – podzemok je huznatý, dolné listy podlhovasté so zaokrúhlenou bázou, 

vrúbkovano pílkovité, horné a iarkovité, roztrúseno chlpaté. Paprasleny sú 6–16-kveté, koruna 

svetloltá. Je to oligotrofný termofyt, obubujúci výslnné kamenisté stráne a lesostepi. 

Stachys annua (istec roný) – páperistý, s rozkonárenou byou. Listy sú kopijovité, vrúbkovano 

zubaté, dolné krátkostopkaté, ostatné sediace, koruna je bledoltá a biela. Ako burina sa vyskytuje na 

poliach a rumoviskách. 

Stachys palustris (istec moiarny) – mäkko chlpatý, podzemok na jese vytvára huzny, listy sú 

podlhovasté, dolné krátkostopkaté, ostatné sediace, vrúbkované, paprasleny 4–10-kveté, koruna sivastofialová. 

Je to mezotrofný a eutrofný druh viazaný na pobrené kroviny a vlhké lú ky. 

Betonica officinalis (betonika lekárs ka) – trváca bylina s priamou, chlpatou, nerozkonárenou by- 

ou. Dolné listy sú stopkaté, horné sediace, podlhovasto vajcovité, vrúbkovano zubaté. Koruna je karmínovoervená 

alebo ruová. Je to mezotrofný druh listnatých lesov (predovšetkým dubín), pasienkov 

a lúk. 

Salvia pratensis (šalvia lúna) – husto chlpatá trvalka s krátkym podzemkom a priamou byou. 

Prízemné listy tvoria ruicu, sú dlhostopkaté, vajcovité so srdcovitou bázou, hrubo vrúbkované, vráskavé, 

na rube chlpaté. Byové lis ty sú sediace. Paprasleny v paklasoch sú 4–6-kveté, koruna je tmavo 

modrofialová. Je to mezotrofný druh s výskytom na suchých lúkach a pasienkoch. 

Salvia glutinosa (šalvia lepkavá) – by je v hornej asti liazkato lepkavá, listy sú vajcovité, na 

báze oštepovité, páperisté, dolné dlho-, byové krátkostopkaté. Koruna je ltá. Ide o eutrofný, nitrofilný 

lesný druh s výskytom v buinách a suových lesoch. 

Salvia verticillata (šalvia praslenatá) – byle neobsahujú liazky, prízemné listy sú poas kvitnutia 

odumreté, byové sú stopkaté, horné sediace, trojuholníkovito-vajcovité, na báze uaté, listová stopka 

obsahuje palístky. Koruna je ervenofialová, paprasleny 15–30-kveté. Je to mezotrofný xerofyt s výskytom 

na pasienkoch a krovinatých stráach. 

Clinopodium vulgare (Calamintha clinopodium – jarva obyajná) – trváca, páperisto chlpatá, slabo 

olistená bylina s plazivým podzemkom a slabo rozkonárenou byou. Listy sú krátkostopkaté, vajcovité, 

na báze celistvookrajové, inde so 4–7 pármi tupých zubov. Paprasleny sú 10–20-kveté, koruna 

karmínovoervená. Ide o mezotrofný termofyt, rastúci v svetlých lesoch a lesostepiach. 

Acinos arvensis (Calamintha acinos – dušovka roná) – páperistá, s poliehavou, resp. vystúpavou 

byou, krátkostopkatými, podlhovasto vajcovitými listami, ktoré sú na báze celistvookrajové, inde obsahujú 

1–4 páry plytký ch zubov. Koruna je fialová. Rastie na výslnných stepných krovinatých strá- 

ach. 

97

Acinos alpinus (Calamintha alpina – dušovka alpínska) – trváca, lysá bylina alebo poloker s poliehavou, 

vystúpavou, na hranách páperistou osou, elipsovitými, celistvookrajovými, krátkostopkatými 

listami a svieofialovou korunou. Je to vápnomilný (kalcifilný) druh, vyskytujúci sa na vápencový ch 

skalách a sutinách. 

Origanum vulgare (pamajorán obyajný) – trváca, vlnato chlpatá bylina s drevnatým, výhonkatým 

podzemkom a krátkostopkatými, vajcovitými, celistvookrajovými, liazkato bodkovanými listami. 

Paklasy sú usporiadané vo vidlicovej metline. Kalich je asto s farbený do fialova, koruna je svetloervená, 

plodom je tvrdka. Ide o oligotrofný a mezotrofný druh, vyskytujúci sa v svetlých lesoch (hlavne 

dubinách) a lesostepiach. 

Thymus serpyllum (dúška materina) – poloker s plazivými, zdrevnatenými, zakoreujúcimi, chlpatými 

osami (fertilné osi sú štvorhranné), iarkovitými, na báze b rvitým i, celistvookrajový mi listami a 

hlávkovitým súkvetím s ervenofialovou korunou. Je to vyhranený oligotrofný termofyt, osídujúci 

piesonaté stepné istiny a viate piesky. 

Thymus vulgaris (dúška tymianová) – byle má párovito rozkonárené, listy podvinuté, na líci lysé, 

na rube plstnaté, 3–6-kveté paprasleny sú usporiadané v paklase. Koruna je belavá, bledoervená. Je to 

kultúrna rastlina, pochádzajúca zo Stredomoria. 

Lycopus europaeus (karbinec európsky) – trváca bylina, chlpatá, so s ediacimi, vajcovito-kopijovitými 

listami, ktoré sú nad bázou perovito lalonaté, inde tupo zubaté. Listene sú oddialeno zubaté, 

paprasleny mnohokveté. Koruna je biela, purpurovo škvrnitá, plody sú tvrdky. Je to eutrofný a mezotrofný 

vlhkomilný (hygrofilný) druh, vyskytujúci sa v mokrých a vlhkých pobrených húštinách a 

luných lesoch. 

Mentha longifolia (mäta dlholistá) – trváca b ylina s výhonkatým podzemkom, sivo a bielo vlnatou 

byou a sediacimi, podlhovas to elipsovitými, pílkovitými, plstnatý mi listami. Paprasleny sú usporiadané 

v paklase, koruna je fialová, plody sú tvrdky. Ide o oligotrofný a mezotrofný druh, osídujúci 

vlhké, nekosené lú ky, luné lesy a moariny. 

Mentha arvensis (mäta roná) – chlpatá, asto fialovo sfarbená, aromatická trvalka so šupinatým 

podzemkom tvoriacim nadzemné výhonky. Byle sú poliehavé, rozkonárené, listy krátkostopkaté, elipsovito-kopijovité, 

so široko klinovitou bázou a vrúbkovaným okrajom. Paprasleny sú sediace, koruna 

fialová. Je to mezotrofný vlhkomilný druh, vyskytujúci sa na poliach, pasienkoch a mokrých lúkach. 

Mentha aquatica × spicata (M. × piperita – mäta pieporná) – trváca, sivo chlp atá, aromatická bylina 

s dlhostopkatý mi, kopijovitý mi, na rube asto plstnatými listami s jemne pílkovitým okrajom a 

kvetmi usporiadanými do valcovito-hlávkovitých papraslenov, tvoriacich paklas. Koruna je fialová. 

Pestuje sa ako kultúrna rastlina, ale vzniká aj samovone, predovšetkým na mokrých nekosených lúkach 

a na moaristých miestach. 

Nepeta cataria (kocúrnik obyajný) – trváca, trsnatá, aromatická, plstnatá bylina s rozkonárenou 

byou. Listy sú dlhostopkaté, srdcovito-vajcovité, vrúbkovano pílkovité, na rube sivo plstnaté. Sú kvetím 

je vrcholový paklas. Koruna je špinavobiela a ervenkastá, pyskatá. Ide o oligotrofný mezofyt, 

vyskytujúci sa na cestách, rumoviskách a medziach. 

Leonurus cardiaca (srdcovník obyajný) – trváca bylina, bohato rozkonárená, vysoká do 200 cm. 

Listy sú krátkostopkaté, dlaovito pälaloné (horné listy trojlaloné) so zubatými lalokmi. Paprasleny 

sa nachádzajú v pazuchách listeov, v hornej asti sú zblíené, koruna je pyskatá, biela. Je eutrofný, 

nároný na dusík a vyskytuje sa na suchých lúkach, rumoviskách a pasienkoch. 

Melissa officinalis (medovka lekárska) – trváca, rozkonárená, aznato chlpatá, aromatická bylina 

so šupinatým podzemkom a dlhostopkatými, široko vajcovitými listami, ktoré sú na báze celistvookrajové, 

inde hrubo pílkaté. Paprasleny sú málokveté, korunu tvorí ltobiela rúrka. Prirodzene sa vyskytuje 

v Stredomorí, u nás sa pestuje. 

Satureja hortensis (saturejka záhradná) – pochádza z juhovýchodnej Euró py. 

Majoran hortensis (majorán záhradný) – pôvodom z Prednej Ázie. 

Rosmarinus officinalis (rozmarín lekársky) – stredomorský druh. 

Levandula officinalis (levandula lekárska) – p odobne ako predchádzajúci. 

Ocimum basilicum (bazalka pravá) – pochádza z junej Ázie. 

98

Rad: Campanulales (zvonekotvaré) 

ea: Campanulaceae (zvonekovité) 

Campanula carpatica (zvonek karpatský) – kvety a listy má dlhostopkaté, stopky kvetov sú dlhšie 

ako kalich. 

Campanula cervaria (zvonek hrdlohojový) – pichavo štetinatý, nelka je rovná, dlhšia ako kalich, 

dolné listy pos tupne prechádzajú do listovej stopky. 

Campanula patula (zvonek konáristý) – trváca bylina s priamou, hranatou, páperistou byou. 

Dolné listy sú krátkostop katé, podlhovasto kopijovité, vrúbkované, byové listy sú sediace. Kvety sú 

usporiadané v rozloitej metline, koruna je lievikovitá, belasá, plodom je tobolka. Je to mezotrofný 

druh vyskytujúci sa na lúkach, v krovinách a v svetlých lesoch. 

Campanula rapunculoides (zvonek repkovitý) – jeho podzemok je hrubý, rozkonárený, by tupo 

hranatá, drsná, prízemné listy dlhostopkaté, srdcovito-vajcovité, poas kvitnutia odumrú. Dolné byové 

listy sú krátkostopkaté, horné sediace, kopijovité. Všetky listy majú vrúbkovaný okraj. Súkvetím je 

jednostranný strapec. Koruna je lievikovito zvonekovitá, brvitá, belasofialová. Ide o pomerne teplomilný 

mezotrofný druh polí, záhrad, viníc, úhorov, ale aj teplejších lesov a lesostepí. 

Campanula persicifolia (zvonek broskyolistý) – lysý, s plazivým podzemkom, nerozkonárenou 

byou a obráteno vajcovitými, plytko vrúbkovanými listami. Dolné listy sú stopkaté, horné sediace, 

súkvetie tvorí jednostranný strapec. Koruna je široko zvonekovitá, svieo belasofialová. Je to mezotrofný 

a oligotrofný druh svetlých lesov, krovín a horských nív. 

Campanula rotundifolia (zvonek okrúhlolistý) – jeho podzemok je tenký, plazivý, byle vystúpavé, 

prízemné listy dlhostopkaté, vrúbkované, okrúhle, stredné krátkostopkaté, horné iarkovité, celistvookrajové, 

sediace. Koruna je zvonekovitá, belasofialová, plodom je tobolka. Je to mezotrofný druh, 

rastúci na lúkach, pasienkoch, v krovinách a svetlých lesoch. 

Campanula trachelium (zvonek phavolistý) – má priamu, nerozkonárenú, ostro hranatú by a 

drsno chlpaté, stopkaté, kopijovito-vajcovité listy (horné sú sediace). Kvety v 1–3-kvetých hlávkach 

tvoria strapec. Koruna je široko lievikovito-zvonekovitá, jasnobelasá, plodom je tobolka. Ide o eutrofný 

druh, obubujúci svetlé listnaté lesy a kroviny. 

Phytheuma spicatum (zerva klasnatá) – lysá trváca bylina s jednoduchou byou. Prízemné a dolné 

byové listy sú dlhostopkaté, vajcovité, pri stopke hlboko srdcovité, vrúbkované, uprostred s hnedo- 

ervenou škvrnou. Horné listy sú sediace, kopijovité. Koruna je zelenkastoltá, rúrkovitá. Má podobné 

ekologické nároky ako predchádzajúci druh. 

Jasione montana (pávinec horský) – má chlpatú, rozkonárenú, len v dolnej asti olistenú by. Prízemné 

listy sú podlhovasto kopijovité, byové iarkovito-kopijovité, celistvookrajové, sediace. Kvety 

sú zoskupené do guatých hlávok, koruna je svetlobelasá, delená a po bázu, plodom je tobolka. Ide o 

oligotrofný a mezotrofný druh suchých pasienkov, úhorov, medzí a krovín. 

Rad: Asterales (astrotvaré) 

ea: Asteraceae (astrovité) 

Eupatorium cannabinum (konopá obyajný) – by je páperistá, nerozkonárená, listy dlaovito 

3–5-segmentové, úbory tvoria metlinu. Zákrov je 2–3-radový, listene purpurové, koruna ruová. 

Solidago virgaurea (zlatoby obyajná) – by je nerozkonárená, v hornej asti páperistá, prízemné 

listy sú vajcovité, zbiehavo stopkaté, horné iarkovité, úb ory tvoria metlinu alebo strapec. Zákrov je 

zelený, koruna ltá. 

Solidago gigantea (zlatoby obrovská) – vysoká a do 250 cm, by je sivozelená, v dolnej asti 

ervenkastá, listy na rube páperisté, kvety zlatolté. 

Belis perennis (sedmokráska obyajná) – listy sú kopijovité, stopkaté, zoskupené v ruici, súkvetím 

je jediný terminálny úbor. Zelené listene sú usporiadané v dvoch radoch, lôko neobsahuje plievky, 

koruna je biela. 

Belidiastrum michelii (stokráska Micheliho) – je statnejšia ako sedmokráska, listy sú vajcovité, 

stvol kueravý, listene chlpaté, ervenkasté, usporiadané v dvoch radoch. Ter obsahuje viac ako 100 

ltých rúrkovitých kvietkov, koruna jazykovitých kvietkov je biela. 

Aster amellus (astra kopcová) – by je v hornej asti chocholíkovito rozkonárená, chlp atá, asto 

ervenkastá. Listy sú vajcovité, horné kopijovité, úbory sú zoskupené v metline. Zákrov je trojradový, 

jazykovité kvety modrofialové, terové modré (10–40). 

99

Aster alpinus (astra alpínska) – tvorí jediný úbor, prízemné listy sú usporiadané v ruici, byové sú 

sediace, kopijovité, kvety sú sfarbené do belasofialova. Ide o pomerne variabilný druh, ktorý sa delí na 

štyri p oddruhy. 

Erigeron acris (turica ostrá) – má drsno chlpatú , v hornej asti rozkonárenú ervenkastú by. Listy 

sú vajcovité, v hornej asti kopijovité; listové stopky sú brvité, dlhé, listence chlpaté, koruna bledofialová. 

Filago vulgaris (F. germanica – belolist obyajný) – stonka je sivobielo vlnatá, rozkonárená, listy 

kopijovité, úbory zoskupené v guatých klbkách, zákrovy ltkasté, ervenoškvrnité, kvety obojpohlavné, 

hnedé. 

Logfia arvensis (Filago arvensis – bielolístok roný) – stonka je sivobielo vlnatá, strapcovito rozkonárená, 

listy sediace, kopijovité, kvety drobné, lté, úbory zoskupené v klbkách po 3–12. 

Omalotheca sylvatica (Gnaphalium sylvaticum – pap lesnivek lesný) – by je sivo plstnatá, strapcovito 

rozkonárená. Listy sú kopijovité, p lstnaté, prízemné trojilové, byové jednoilové, kvety bledohnedé 

v pazušných úboroch. 

Helichrysum arenarium (Gnaphalium arenarium – slamiha piesoná) – byle sú vlnaté, priame, 

listy kopijovité, prisadnuté, úbory tvoria chocholík, zákrov a koruna sú sfarbené do lta. 

Antennaria dioica (plešivec dvojdomý) – bielo vlnatá rastlina s chocholíkovito rozkonárenou by- 

ou. Listy sú vajcovité, na rube plstnaté, zoskupené v ruici, kvety sú biele alebo ruové. 

Leontopodium alpinum (plesnivec alpínsky) – celá rastlina je bielo vlnatá, prízemné listy sú lopatovité 

a tvoria ruicu, byové sú kopijovité. Úbory sa nachádzajú v hviezdici listov, koruna je ltobiela. 

Inula ensifolia (oman meolistý) – by je vlokovito chlpatá, nerozkonárená. Listy sú iarkovitokopijovité, 

zlatolté kvety tvoria jednotlivé, pomerne veké úbory. 

Inula hirta (oman srstnatý) – stonka je drsno chlpatá, listy vajcovité, zlatolté kvety sú usporiadané 

v jednotlivých úboroch. 

Inula salicina (oman vbolistý) – listy sú podlhovasto kopijovité (š iroké), objímavé, dolné vajcovité, 

zlatolté kvety tvoria jednotlivé úbory. 

Inula conyza (oman hnidákový) – stonka je metlinovito rozkonárená, listy elipsovito-kopijovité, 

dolné stopkaté, kvety hnedolté, úbory tvoria metlinu. 

Telekia speciosa (Buphthalmum speciosum – telekia ozdobná) – by je rozkonárená, hrubá, páperistá, 

listy srdcovito-vajcovité, na rube páperisté, horné sediace. Kvety sú tkovolté, 2–8 vekých 

úborov tvorí metlinu. 

Bidens tripartita (dvojzub trojdielny) – stonka je chlpatá, sfarbená do ervena, listy sú 3 –5-lalonaté, 

protistojné, stopkaté. Koruna je hnedoltá, naky sploštené, trojzubé. 

Bidens cernua (dvojzub ovisnutý) – stonka je ltozelená, listy kopijovité, nedelené, naky 3–4hranné. 

Helianthus annuus (slnenica roná) – stonka je drsno chlpatá, a 3 m vysoká, nerozkonárená, 

lôko je ploché (s priemerom a 40 cm), naky ierne, listy široko vajcovité (4 0 × 35 cm) so srdcovitou 

bázou. T erové kvety sú hnedé, jazykovité kvety sú sfarbené do lta. Pochádza zo Severnej Ameriky, 

u nás sa pestuje ako ponohospodárska plodina. 

Helianthus tuberosus (slnenica huznatá) – stonka je rozkonárená, lôko vypuklé, úbory majú 

priemer 4–8 cm. Pochádza zo Severnej Ameriky, u nás je pestovaná alebo splanená. 

Iva xanthiifolia (iva voškovníkovitá) – stonka je rozkonárená, lysá. Listy sú protistojné, deltovité, 

3–5-lalonaté, na líci drsné, na rube chlpaté, dlhostopkaté, úbory sú usporiadané do drobných pazušných 

i vrcholových klasov. 

Ambrosia artemisiifolia (ambrózia palinolistá) – stonka je rozkonárená, štvorhranná, chlpatá. Listy 

sú protistojné alebo striedavé, 2–3-jarmové, 2–3-krát perovito strihané; bledolté úbory sú zoskupené 

v klbkách tvoriacich strapec. 

Galinsoga parviflora (ltavka maloúborová) – stonka je odstávajúco rozkonárená, listy protistojné, 

vajcovito-konisté, úbory sú zos kupené v p avidlici. Ter je ltý, koruna jazykovitých kvetov biela. 

Anthemis arvensis (ruman roný) – stonka je chlpatá, od bázy rozkonárená. Listy sú 1–3-krát perovito 

dielne; diely sú perovito zarezávané, úb ory sa vyskytujú jednotlivo. Ter je ltý, jazykovité kvety 

biele. 

Anthemis tinctoria (ruman farbiarsky) – listy sú nepárno štvorjarmové, jarmové lístky sú iarkovité, 

zubaté, úbory sa vyskytujú jednotlivo. 

100

Achillea millefolium (rebríek obyajný) – byle sú v hornej asti chocholíkovito rozkonárené, listy 

sú 2–3-krát perovito strihané na pribline 15 párov listových segmentov. Zákrovky sú sivozelené, 

hnedo obrú bené, ter špinavobiely, jazykovité kvety biele. 

Tripleurospermum perforatum (Matricaria inodora – parumanek nevoavý) – stonka je chocholíkovito 

rozkonárená, listy 2–3-krát strihané, mnohopárové listové segmenty sú iarkovité, ostinkato 

konisté. Kvetné lôko je pologuovité, ter ltý, jazykové kvety biele, úbory tvoria chocholík. 

Matricaria recutita (Matricaria chamomilla – rumanek kamilkový). 

Tanacetum vulgare (vrati obyajný) – celá rastlina je aromatická, vysoká do 150 cm, stonka je v 

hornej asti rozkonárená, listy sú perovito dielne a strihané, liazkato bodkované, segmenty perovito 

lalonaté. Jazykovité kvety chýbajú, terové kvety sú lté,10–70 úborov tvorí chocholík. 

Pyrethrum corymbosum (Chrysanthemum corymbosum – rimbaba chocholíkatá) – stonka je rozkonárená, 

a 120 cm vysoká, listy sú na rube lesklé, perovito strihané, 7–20-jarmové, segmenty sú zubaté, 

terové kvety lté, jazykovité biele, 3–15 úborov tvorí chocholík. 

Leucanthemum vulgare (Chrysanthemum leucanthemum – margaréta biela) – by je jednoduchá, 

slabo rozkonárená, prízemné listy sú obráteno vajcovité, dlhostopkaté, ter ltý, koruna jazykovitých 

kvetov biela. Variabilný druh. 

Artemisia vulgaris (palina obyajná) – byle sú hranaté, bohato metlinovito rozkonárené. Listy sú 

jednoducho perovito zarezávané na 1–2 páry dielov, diely sú 3–5-lalonaté, úbory so ltkastými kvetmi 

tvoria metlinu. 

Tussilago farfara (podbe lieivý) – listy sú koovité, srdcovito-okrúhle, plytko dlaovito lalonaté, 

so liabkovitými listovými stopkami (vyrastajú a po odkvitnutí kvetov). Terové a jazykovité 

kvety sú lté. 

Petasites hybridus (deväsil lekársky) – byle sú husto šupinaté, listy dlhostopkaté, lopúchovitého 

tvaru. Kvety sú ruovkastofialové, úb ory tvoria strapec. 

Homogyne alpina (podbelica alpínska) – celá rastlina je vlnato chlpatá, prízemné listy sú okrúhle s 

hlbokou srdcovitou bázou, fialové kvety tvoria jediný úbor. 

Adenostyles alliariae (maucha cesnakovitá) – by je v hornej asti rozkonárená, ryhovaná, listy 

sú trojuholníkovito-srdcovité, na rube chlpaté, byové uš kato sediace, kvety ervenofialové. 

Doronicum austriacum (kamziník rakúsky) – by je hranatá, rozkonárená, mäkko chlpatá, prízemné 

listy sú dlhostopkaté, srdcovito-vajcovité, byové vajcovité. Listová stopka je objímavá, srdcovito 

krídlatá, kvety tmavolté. 

Senecio subalpinus (starek subalpínsky) – podzemok je krátky, by hranatá, olistená, riedko vlnatá, 

nerozkonárená. Dolné listy sú trojuholníkovito-vajcovité, horné lýrovité a perovito strihané. Kvety 

sú sýtolté, úbory sú usporiadané v rozkonárenom okolíku. Naky sú hnedé, lysé. 

Senecio nemorensis (starek hájny) – stonka je rozkonárená, husto olistená. Listy sú viac-menej 

rovnako veké, široko vajcovité, poloobjíma vé, kvety lté, úbory tvoria chocholík. 

Senecio fuchsii (starek Fuchsov) – byle sú purpurovo sfarbené, listy elipsovito-kopijovité, neobjímavé. 

Senecio rivularis (starek potoný) – by je nerozkonárená, vlnatá, listy vajcovité, sediace, kvety 

lté a oranové, úbory tvoria chocholík. 

Senecio jacobaea (starek Jakubov) – dolné listy sú dlhostopkaté, vajcovité, tvoria ruicu, byové 

listy sú perovito delené, kvety zlatolté. 

Senecio viscosus (starek lepkavý) – celá rastlina je lepkavo aznatá, páchnuca, listy sú perovito 

dielne, kvety lté. 

Calendula officinalis (nechtík lekársky) – celá rastlina je mäkko páperistá, liazkatá, stonka je rozkonárená, 

listy úzko vajcovité, kvety zlatolté, tvoria jednotlivé úbory. 

Carlina vulgaris (krasovlas obyajný) – stonka je jednoduchá, listy tuhé, podlhovasto kopijovité, 

ostnaté, listene krémové, kvety ltkasté. Variabilný druh (3 poddruhy). 

Carlina acaulis (krasovlas bezbyový) – nadzemnú as rastliny tvorí prízemná ruica, uprostred 

ktorej sa nachádza jediný, pomerne veký úbor. Listy sú perovito lalonaté, podlhovasto elipsovité, so 

zubatými segmentami. Listene sú na líci striebristobiele, na rube ruovkasté, kvety sú belavé. 

Echinops sphaerocephalus (jeibaba guatohlavá) – stonka je hranatá, plstnatá, v hornej asti liazkatá, 

rozkonárená. Listy sú elipsovité, dolné stopkaté, 1–2-krát perovito zastrihované. Biele alebo 

svetlomodré kvety tvoria jednotlivé hlávky guovitého tvaru. 

101

Arctium tomentosum (lopúch plstnatý) – stonka je rozkonárená, vlokovito chlpatá, listové stopky 

sú plné, listy široko srdcovité (50 × 40 cm), bielo plstnaté, úbory sú husto vlnaté, zákrov je sfarbený 

do fialova. 

Arctium minus (lopúch menší) – by je ryhovaná, listové stopky sú duté. Listy sú široko vajcovité 

so srdcovitou bázou. 

Arctium nemorosum (lopú ch hájny) – stonka je rozloitá, kosákovito ohnutá, listové stopky sú duté, 

epele listov srdcovito-vajcovité, listy sivo plstnaté, trojice úborov sú usp oriadané v strapcoch. Zákrov 

je zelený alebo nafialovelý, kvety ervenofialové, plody sú tmavohnedé naky. 

Arctium lappa (lopúch väší) – by je ryhovaná, v strovej asti plná, listové stopky sú plné, listy 

vrúbkovano zubaté. 

Jurinea mollis (sinokvet mäkký) – s tonka sa nerozkonáruje, v hornej asti je bezlistá. Listy sú vlnaté, 

podlhovasto vajcovité a iarkovito-kopijovité, perovito strihané, úbory podobné bodliaku. 

Cirsium eriophorum (pichlia bielohlavý) – stonka je rozkonárená, vlnatá, nekrídlatá, listy sú perovito 

strihané, ostnaté, úbory sa vyskytujú jednotlivo, zákrov je biely, guatý, kvety purpurové. 

Cirsium palustre (pichlia moiarny) – stonka je priama, obas vet vená, ostnato krí dlatá. Listy sú 

zbiehavé, kopijovité, perovito zastrihované a perovito lalonaté, ostnaté, páperisté. Kvety sú purpurové, 

úbory tvoria hustý vrcholík. 

Cirsium vulgare (pichlia obyajný) – stonka je vlnatá, rozkonárená, ostnato krídlatá, prízemné 

listy tvoria ruicu, byové listy sú zbiehavé, vlnaté, perovito strihané. Segmenty listov sú kopijovité s 

dlhými ostami, kvety sú purpurové. 

Cirsium rivulare (pichlia potoný) – stonka je rozkonárená, v dolnej asti olistená, nekrídlatá. 

Listy sú kopijovité, zúené do listovej stopky, hlboko perovito zarezávané, na okraji mäkko ostnaté. 

Kvety sú ervenofialové, p rostredný úbor je priamy, ostatné odstávajú v pravom uhle. 

Cirsium erisithales (pichlia lepkavý) – lepkavo vlnatý, listy sú zúené do krídlatej uškatej listovej 

stopky, tvorí ich 8–1 2 párov listových s egmentov. Kvety sú svetlolté. 

Cirsium oleraceum (pichlia zelinový) – stonka je plytko ryhovaná, dutá, listy sú mäkko ostinkaté, 

dolné nedelené alebo lalonaté, horné perovito zarezávané, úbory hnedozelené. 

Carduus glaucinus (bodliak sivastý) – stonka je nerozkonárená, v dolnej asti husto olistená, hore 

bezlistá, krídlatá. Listy sú sivozelené, vajcovito-kopijovité, ostnaté; kvety sú ervenofialové. 

Serratula tinctoria (kosienka farbiarska) – stonka je hranatá, páperistá, chocholíkovito rozkonárená. 

Listy sú p erovito dielne, krátkostopka té, listene fialové, kvety ervenofialové, úbory tvoria chocholík. 

Colymbaba scabiosa (Centaurea scabiosa – nevädzník hlaváovitý) – stonka je rozkonárená, hranatá, 

drsná, listy sú nedelené alebo 2-krát perovito dielne; diely sú podlhovasté, kvety fialové, úbory 

sa vyskytujú jednotlivo. 

Acosta rhenana (Centaurea rhenana – nevädzka porýnska) – rozkonárená, listy sú 2-krát perovito 

strihané s kopijovitými segmentami, úbory sa vyskytujú jednotlivo. 

Jacea pratensis (nevädzovec lúny) – vytvára trsy po 1–5, by je hranatá, drsná, nerozkonárená. 

Listy sú drsné, prízemné vajcovité, perovito lalonaté, zúené do listovej stopky, byové sediace. 

Kvety sú purpurové, úbory sa vyskytujú jednotlivo alebo tvoria chocholík. 

Cyanus montanus (nevädza horská) – byle sú široko krídlaté, listy vajcovito-kopijovité, celá rastlina 

je sivoplstnatá, kvety sú sfarbené do fialova, úbory sa vyskytujú jednotlivo. 

Cyanus segetum (nevädza siatinová) – stonka je rozkonárená, hranatá, listy sú vlnaté, lýrovito perovito 

strihané na 1–3 iarkovité segmenty. Kvety sú belasofialové, úbory sa vyskytujú jednotlivo. 

ea: Cichoriaceae (akankovité) 

Cichorium intybus (akanka obyajná) – štetinato chlpatá, prízemné listy sú gracovito perovito 

zarezávané, byové listy sú sediace, nedelené, kvety jasnobelasé. 

Trommsdorfia uniflora (Hypochoeris uniflora – prasatnica jednoúborová) – vlnato plstnatá, podlhovasto 

vajcovité listy sú usporiadané v prízemnej ruici, by je bezlistá, lto sfarbené kvety tvoria jediný 

úbor. 

Leontodon hispidus (púpavec srstnatý) – byle sú nerozkonárené, listy vytvárajú prízemnú ruicu, 

sú p odlhovasto vajcovité, drsno chlpaté, úbor je nezhrubnutý, kvety lté. 

Leontodon autumnalis (púpavec jesenný) – byle sú nerozkonárené, nechlpaté, podlhovasto kopijovité 

listy sú usporiadané v prízemnej ruici, kvety sú sýtolté. 

102

Leontodon incanus (púpavec sivý) – podzemok je repovitý, viachlavý. Byle sú nerozkonárené, sivoplstnaté 

listy sú usporiadané v prízemnej ruici, kvety sú lté. 

Picris hieracioides (horík jastrabníkovitý) – by sa nerozkonáruje, spodné listy sú kopijovité, 

drsno chlpaté, horné sediace, kvety sú lté. 

Scorzonera hispanica (hadomor španielsky) – by je rozkonárená, vysoká a 120 cm, s repovitým 

podzemkom. iarkovito-podlhovasté listy tvoria ruicu, listová stopka je dlhá, kvety citrónovolté, 

tvoria jediný úbor. 

Tragopogon pratensis (kozob rada lúna) – by je rozkonárená, listy široko pošvovité, iarkovitokopijovité, 

kvety sivolté. 

Sonchus arvensis (mlie roný) – byle sú väšinou rozkonárené, listy lesklé, ostinkato zubaté, dolné 

zúené do širokej listovej stopky, vykrajované alebo gracovito perovito delené, byové sediace, 

kvety zlatolté. 

Sonchus oleraceus (mlie zelinný) – by je rozkonárená, v hornej asti ltkasto chlpatá. Listy sú sivozelené, 

dolné s krídlatou stopkou, podlhovasto vajcovité, byové lýrovito delené a gracovité, zúené 

do krídlatej stopky. 

Lactuca serriola (šalát kompasový) – celá rastlina je belavá, listy sú tuhé, perovito dielne, byové 

oštepovito-s rdcovité, sediace, perovito lalonaté; Kvety sú jasnolté. 

Lactuca viminea (šalát prútnatý) – by je vzpriamená, tuhá, krémovobiela, listy sú gracovito perovito 

dielne, uškami prirastené k báze, kvety bledolté. 

Lactuca sativa (šalát siaty). 

Cicerbita alpina (mlieivec alpínsky) – by je erveno liazkato chlpatá. Lýrovito gracovito perovito 

zarezávané listy sú na rube sivozelené, zúené do krídlatej listovej stopky; Kvety sýto belasofialové. 

Mycelis muralis (šalátovka múrová) – stonka je v hornej asti metlinovito rozkonárená, listy sú na 

rube bledozelené, gracovito alebo lýrovito perovito dielne, prostredné prisadajúce srdcovitou bázou; 

kvety sú bledolté. 

Taraxacum officinale – púpava lekárska. 

Lapsana communis (lýrovka obyajná) – by je hranatá, chlpatá, dolné listy sú stopkaté, lýrovito 

perovito zarezávané, horné nedelené. Kvety sú lté, úbory tvoria metlinu. 

Crepis paludosa (škarda moiarna) – by je ryhovaná, dutá, slabo rozkonárená. Listy sú obráteno 

kopijovité s krídlatou listovou stopkou; byové listy sú trojuholníkovité, strelovito objímavé, kvety 

lté. 

Crepis biennis (škarda dvojroná) – by je hranatá, chlpatá, v dolnej asti ervenkastá, vrcholíkovito 

rozkonárená. Listy sú obráteno kopijovité, zúené do úzkej zubatej listovej stonky; kvety sú zlatolté, 

úbory tvoria vrcholík. 

Hieracium murorum (Hieracium sylvaticum – jastrabník lesný) – má hviezdicovito aznato chlpatú 

by. Elipsovité, stopkaté, na báze zastrihovano zubaté, fialovkasto sfarbené listy tvoria prízemnú 

ruicu, kvety sú lté. 

Hieracium argillaceum (Hieracium lachenalii – jastrabník mnoholistý) – podobný predchádzajúcemu 

druhu, ale na osi má viac listov (3–7). 

Hieracium ramosum (jastrabník konáristý) – by je hviezdicovito chlpatá, listy sú na rube chlpaté, 

prízemné elipsovito-kopijovité, horné sediace, na rube asto hnedé; kvety sú sýtolté, úb ory tvoria 

vrcholík. 

Hieracium vulgatum (jastrabník obyajný) – by je chlpatá, listy vajcovité alebo kopijovité, zúené 

do listovej st opky, hrubo oddia leno zubaté, kvety lté. 

Hieracium sabaudum (jastrabník savojský) – by je chlpatá, listy sú vajcovito-elipsovité, iba byové, 

kvety sú lté, úbory tvoria metlinu. 

Pilosella officinarum (chlpánik obyajný) – celá rastlina je chlpatá, listy sú podlhovasto-iarkovité, 

kvety sú lté a tvoria jediný úbor. 

Pilosella bauhinii (chlpánik Bauhinov) – úbory tvoria chocholík. 

103

Trieda: Monocotylenopsida (Liliopsida – jednoklíne rastliny) 

Klíia jedným klínym listom, ktorý má asto zvláštnu as, tzv. haustórium, ktorým sa oderpávajú 

výivné látky z endospermu. Jediný klíny list vzniká zrastom dvoch pôvodných klínych listov 

(synkotýlia), zakrpatením a zaniknutým jedného klíneho listu (heterokotýlia) alebo tým, e v zaiatoných 

fázach vývoja sa z dvoch vegetatívnych bodov skokom vyvinul zárodok s jedným terminálnym 

klínym listom. Ani anatomicky nemono na zárodku zisti nijaké stopy po druhom klínom liste. 

Rastliny, ktorých semená nemajú endosp erm, klíia jednoduchým spôsobom a as klíneho listu 

sa nepremení na haustórium. 

Rastliny, ktorých semená majú znané mnostvo endospermu, klíia poda toho, i je zárodok 

umiestnený centricky v endosperme alebo i sa zárodok bokom prikladá k endospermu. V prvom 

prípade sa vytlaí zárodok zo semena, horná as listu sa premení na haustórium a oderpáva výivné 

látky v semene (cesnak). Na dolnej asti hypokotylu zárodku vyrastie hlavný korienok a na hornej 

asti prvý list. V druhom prípade sa embryo prikladá k endospermu tzv. štítkom (scutellum). Na dolnej 

asti krátkeho hypokotylu sa nachádza základ korienka (radicula) a v jeho hornej asti je umiestnený 

základný rastový vrchol (plumula). Pod ním je zvyajne osová as, tzv. mezokotyl, ktorá v dolnej 

asti prechádza do hypokotylu. 

Primárny kore skoro zanikne a nahradí sa rovnakými adventívnymi koremi (homorízia), ktoré 

vyrastajú endogénne z dolnej asti hypokotylu. 

Jednoklíne rastliny sú prevane viacroné alebo trváce byliny (geofyty s cibuami, huzami a podzemkom), 

v ase kvitnutia vytvárajúce len lánkovanú priamu os. Len zriedka ide o stromy s priamou 

osou a chocholcom listov na vrchole, prípadne o liany s ovíjavou alebo popínavou osou. 

Cievne zväzky sú prevane kolaterálne, rozptýlené v osi (ataktostélia). Sú uzavreté, bez delivého 

pletiva. V osi väšiny lipnicovitých rastlín je veká rexigénna dutina a cievne zväzky sú umiestnené 

blízko obvodu. Niektoré jednoklíne rastliny druhotne hrubnú, a to druhotným delivým pletivom, 

kambiálnym kruhom, ktorý sa tvorí v prvotnej kôre. 

Vodivými elementami cievnych zväzkov v dreve sú prevane pravé cievy – trachey (okrem niektorých, 

väšinou vodných rastlín), sprevádzané drevným p arenchýmom a v lyku sitkovice. 

Z listových stôp zvyajne vstupuje do osi viac cievnych zväzkov. Tieto vnikajú hlboko do osi, aby 

sa potom pomaly priblíili k okraju a spojili sa s inými cievnymi zväzkami. Druhotne vzniknuté cievne 

zväzky (pri druhotnom hrubnutí) u nevstupujú z osi do listov a predstavujú jediné vlastné cievne 

zväzky osi. V os i jednoklínych rastlín bez druhotného hrubnutia sa teda nenachádzajú vlastné osové 

cievne zväzky. 

Rozkonárovanie osi jednoklínych rastlín je pomerne zriedkavé, s výnimkou súkvetí. Súvisí to s 

tým, e pazušný púik sa zvyajne alej nevyvíja. 

Postavenie listov na osi je prevane dvojradovo alebo viacradovo striedavé. Majú zvyajne rovnobenú, 

zriedkavejšie krivoilovú alebo perovitú ilnatinu (napr. banán). Listy sú zvyajne jednoduché 

a bezstopkaté, zvyajne širokou bázou objímajúce os, asto so znane vyvinutou listovou pošvou. Sú 

spravidla celistvookrajové a bez prílistkov. Na hranici listovej pošvy a epele sa asto nachádza jazý- 

ek (ligula). Prvý list sa nachádza na dcérskej osi, vyrastajúcej z pazuchy listu. Druhý list na dcérskej 

osi je protistojný k prvému listu. 

Kvety jednoklínych rastlín sú väšinou trojpoetné. Zvyajne sú pravidelné, obojpohlavné, pentacyklické, 

s jednoduchým kvetným obalom v dvoch kruhoch (homoiochlamydeický kvet), so šiestimi 

tyinkami v dvoch kruhoch a so semenníkom pozostávajúcim z troch plodolistov. Tetrády samích 

výtrusov zvyajne vznikajú sukcedánne a peové zrná majú pomerne jednoduchú stavbu (sú monokolpátne). 

Eusporangiátne vajíka majú zvyajne dva obaly a v nucele sa nachádza jednobunkový samií 

archespór. 

V trojplodolistovom a trojpuzdrovom cenokarpnom gyneceu je zvyajne vea vajíok a zvyajne z 

neho dozrieva viacsemenná bobua alebo tobolka. Ak sa poet vajíok redukuje na jedno, plodom je 

naka, zrno aleb o kôstkovica. Z apokarpného gynecea dozrievajú plodstvá mechúrikov, naiek alebo 

kôstkoviiek. 

Jednoklíne rastliny sú ekologicky vemi plastické. Nájdeme ich vo vodách a moiaroch, ako aj na 

suchých stepiach a v púšach. Mono konštatova, e v súasnos ti sú v plnom rozvoji. 

Jednoklíne rastliny sa povaujú za skupinu, ktorá sa ako boná línia u vemi skoro odštiepila od 

základných radov Magnoliales a Ranunculales zo skupiny Proranales, ktorou sná nadväzujú a na 

spolonú praskupinu krytosemenných rastlín – Proangiospermae. Tento názor potvrdzujú mnohé spo- 

104

loné znaky najprimitívnejších radov jednoklínych rastlín (Alismatales – Helobiae) s radmi Magnoliales 

a Ranunculales. Z týchto znakov treb a uvies apokarpiu a polykarpiu, trojpoetné a spirocyklické 

kvety, laminálnu placentáciu, rozptýlené cievne zväzky, adosovaný prvý list na dcérskej osi, homoríziu, 

monokotýliu a iné znaky. Jednoklíne rastliny však aj napriek tomu treba povaova za rovnocennú 

paralelnú skupinu s dvojklínymi rastlinami. O dštiepenie od sp oloného základu sa muselo 

uskutoni vemi zavasu. Potom kadá zo vzniknutých skupín postupovala svojim vlastným vývojom. 

Vo vysokoorganizovaných radoch dosiahli jednoklíne rastliny vekú diferenciáciu a p reukazujú 

silnejšiu odvodenos ako dvojklíne rastliny. Nápadná je tu najmä znaná adaptácia na opelenie hmyzom, 

suché prostredie, prispôsobenie sa vstavaovitých na symbiózu s hubami, hojný výskyt vodných 

typov (krytosemenné rastliny sa vyvíjali výhradne na suchej zemi a do vody sa vracali druhotne) a 

pod. 

Najstaršie zvyšky jednoklínych rastlín sa našli u v geologických vrstvách zo spodnej kriedy 

spolu so zvyškami najstarších zástupcov dvojklínych rastlín. V starších obdobiach vrchnej kriedy boli 

ešte dos zriedkavé, a le ku koncu kriedovej doby u rástli hojnejšie a plne a rozvinuli v treohorách. 

Spomedzi tropických rastlín patria do tejto skupiny o.i. rody aloa, agáva, dracéna, juka a dioskórea. 

Rad: Butomales (okrasotvaré) 

ea: Butomaceae (okrasovité) 

Butomus umbellatus (okrasa okolíkatá) – vodná trvalka s hrubým, plazivým podzemkom. Listy sú 

na báze pošvovito rozšírené, iarkovité (150 × 1 cm), vzpriamené, tvoriace prízemnú ruicu. Stvol je 

priamy, oblý. Sú kvetím je paokolík (skrutec), kvety sú dlhostopkaté, pravidelné, obojpohlavné (K 3, C 

3, A 6+3, G 6), svetloruové. 

Rad: Hydrocharitales (vodniakotvaré) 

ea: Hydrocharitaceae (vodniakovité) 

Hydrocharis morsus-ranae (vodnianka abia) – vodná rastlina s krátkym podzemkom a s ruicami 

listov, plávajúcich na hladine. Listy sú okrúhle so srdcovitou bázou, celistvookrajové, kvety jednodomé, 

s trojicou bielych korunných lupienkov. Plodom je zelená tobolka. 

Elodea canadensis (vodomor kanadský) – vodná rastlina s rozkonárenou byou. Trojice podlhovasto 

vajcovitých a iarkovitých, presvitavých listov tvoria prasleny. Koruna je biela. Pochádza z juných 

oblastí USA, do Európy sa rozšírila ako invázny druh. U nás sa pravdepodobne vyskytujú iba samiie 

rastliny. 

Rad: Alismatales (abníkotvaré) 

ead: Alismataceae (abníkovité) 

Alisma plantago-aquatica (abník skorocelový) – jeho podzemok je huzovito zhrubnutý, listy sú 

120 cm dlhé, stopkaté, vajcovito-kopijovité, na báze klinovité, vynievajúce z vody. Kvety sú biele, 

otvárajú sa na poludnie. 

Sagittaria sagittifolia (šípovka vodná) – má hrub ý podzemok, listy sú vzplývavé alebo vynorené, 

dlho iarkovito-kopijovité (vynorené sú šípovité), tvoriace ruicu. Súkvetím je metlina, kvety sú usporiadané 

v praslenoch, korunné lupienky sú biele s tmavou škvrnou, plody sú naky. 

Rad: Potamogetonales (ervenavcotvaré) 

ead: Juncaginaceae (Triglochinaceae – barikovité) 

Triglochin palustre (barika moiarna) – podzemok je tenký, zakonený rozmnoovacími púikmi. 

Listy sú úzko iarkovité, liabkovito polooblé, okvetné lístky sú ltozelené, súkvetie tvorí strapec, 

plody sú naky. Hydrofyt. 

105

ea: Potamogetonaceae (ervenavcovité) 

Potamogeton crispus (ervenavec kueravý) – jeho podzemok je tenký, byle štvorhranné, a 200 

cm dlhé. Listy sú iarkovité, 3–5-ilné, obsahujú jazýek, sú sfarbené do hneda a ponorené vo vode. 

Súkvetím je krátky klas, plodom je kôstkovica. Hydrofyt. 

Potamogeton natans (ervenavec plávajúci) – trvalka s viac ako 1 m dlhou byou. Jarné listy sú 

ponorené, iarkovité, nanajvýš 3 mm široké, tupé (fylódiá), rýchlo odumierajúce. Ostatné listy sú plávajúce, 

dlhostopkaté (na konci listovej stopky sa nachádza bezfarebný kb), koovité, s podlhovastou 

a okrúhlo vajcovitou, na báze srdcovitou epeou. Rastliny rastúce len v plytkej vode vytvárajú krátkostopkaté 

listy, rastliny rastúce v bahne majú listy takmer sediace, nakopené v ruici. Drobné kvety 

sú usporiadané v klasoch. Plody sú lesklohnedé kôstkovice s priemerom 4–5 mm. Hydrofyt. 

Rad: Liliales (aliotvaré) 

ea: Liliaceae (aliovité) 

Veratrum lobelianum (kýchavica Lobelova) – byové listy sú široko elipsovité, na rube na ilách 

chlpaté. O kvetie je zelené, súkvetím je metlina, plody sú tobolky. 

Anthericum ramosum (jagavka konáristá) – podzemok je krátky, by priama, listy iarkovité, biele 

kvety tvoria priamu metlinu so šidlovito-kopijovitými listemi. 

Colchicum autumnale (jesienka obyajná) – huza sa nachádza hlboko v zemi, kvety sú svetlofialové, 

kvitnú na jese, listy sa formujú na jar spolone s byou a tobolkou. 

Gagea lutea (krivec ltý) – podzemnú as tvorí jediná cibua, by je lysá, s jediným iarkovitokopijovitým, 

kapucovito zakoneným prízemným listom. Byové listy sú dva, sú protistojné, okvetie 

je vo vnútri lté, z vonkajšej strany zelené, plodom je tobolka. 

Gagea pratensis (krivec lúny) – okrem hlavnej má aj vedajšie cibule. Prízemný list je široko 

iarkovitý, kvety lté. 

Erythronium dens-canis (kandík psí) – cibua je podlhovastá, by priama, na báze s dvoma protistojný 

mi, vajcovito-elipsovitými, purpurovoškvrnitý mi listami a jediným ruovým, hnedoškvrnitým 

kvetom. Plodom je trojboká tobolka. 

Fritillaria meleagris (korunkovka strakatá) – cibua je guatá, by jednoduchá, listy striedavé, iarkovité, 

sivozelené. Zvonekovité ovisnuté kvety sa vyskytujú v pote 1–3, okvetné lístky sú šachovnicovito 

hnedopurpurovo škvrnité, ervenkasté; tobolka je nekrídlatá. 

Lilium martagon (alia zlatohlavá) – cibua je vajcovitá, zlatoltá, listy podlhovasté, prostredné 

praslenovité, súkvetie tvorí strap ec. Kvety sú visiace, purpurovoervené, škvrnité, tobolky vzpriamené. 

Scilla bifolia (scila dvojlistá) – cibua je vajcovitá, prízemné listy široko iarkovité, objímavé, vyskytujú 

sa v pote 2. Kvety (1–2) sú bez listeov, okvetie je jasnomodré, plodom je tobolka. Variabilný 

druh s troma subsp éciami. 

Ornithogalum sphaerocarpum (bledavka guatoplodá) – cibua je šupinovitá, s tvol tuhý, listy v 

pote 4–8, iarkovito-kopijovité, sivozelené, strapec 30–60-kvetý, vajcovitý, okvetie bezfarebné, tobolka 

guatá. 

Muscari comosum (modrica chochlatá) – cibua je obalená ervenohnedou šupinou, listy sa vyskytujú 

v pote 3–5(7), sú iarkovité, liabkovité, s drsným okrajom. Stvol ob sahuje valcovitý strapec, 

fertilné kvety sú bledohnedé, vrchné jalové kvety sú fialové vo vrcholovom chocholci. Plody sú vajcovité 

tobolky. 

Muscari botryoides (modrica širokolistá) – cibua je uloená v sivohnedej šupine, listy sú iarkovité, 

na líci sivozelené, na rube 10–13-ilné, vyskytujú sa v pote 2–4. Strapec je hustý, fertilné kvety 

jasnobelasé, jalových je málo a sú svetlejšie. Tobolka je guatá. 

Convallaria majalis (konvalinka voavá) – obsahuje plazivý podzemok, listy sú pošvaté, elipsovito-kopijovité, 

vyskytujú sa v pote 2. Súkvetím je jednostranný strapec, okvetie je zvonekovité, biele, 

plodom je ervená bobua. 

Maianthemum bifolium (tôovka dvojlistá) – obsahuje plazivý podzemok, listy sú srdcovité, s vynievajúcou 

ilnatinou, väšinou v pote 2. Súkvetím je strapec, kvety s bielym okvetím sú usporiadané 

v praslenoch. 

Streptopus amplexifolius (objímavka obyajná) – podzemok je krátky, by rozkonárená, listy srdcovitou 

bázou objímajú os. Dvojice kvetov tvoria prasleny, plodom je ervená bobua. 

106

Polygonatum verticillatum (kokorík praslenatý) – by je hranatá, listy elipsovito-kopijovité, tvoriace 

prasleny po 3–8. Kvety sú biele, rúrkovité, v pazuchách listov tvoria zväzoky po 2–7. Plody sú 

ervené bob ule. 

Polygonatum odoratum (kokorík voavý) – by je hranatá, listy podlhovasto vajcovito-kopijovité, 

striedavé, biele kvety sa v pazuchách listov vyskytujú jednotlivo, plody sú ervené bob ule. 

Polygonatum multiflorum (kokorík mnohokvetý) – by je oblá, listy vajcovité, kvety sú v pazuchách 

dolných a stredných listov po 2–6, okvetie je biele, bobule iernobelasé. 

Paris quadrifolia (vranovec štvorlistý) – podzemok je plazivý, šupinatý, by je zakonená praslenom 

štyroch elipsovitých listov a jediným vrcholovým kvetom. Okvetie je svetlozelené, bobule iernobelasé, 

jedovaté. 

ea: Alliaceae (cesnakovité) 

Allium flavum (cesnak ltý) – cibua je tmavohnedá, by je do polovice obalená pošvami listov, 

listy (2–3) sú polookrúhle, duté, sivé, s dlhými pošvami. Paokolík je pologuovitý, bez cibuliek, tulec 

je dvojúkrojkový, dlho biíkato konistý (11 mm). Okvetie je zvonekovité, lté, tobolka trojboká. 

Allium montanum (cesnak horský ) – cibua sa nachádza na plazivom podzemku, ochranná šupina 

je hnedá, by hranatá, listy (4–9) iarkovité, na rube oblé, na líci ploché, paokolík je guovitý, tulec má 

dku cca 5 mm. Okvetie je fialové, plodom je tobolka. 

Allium ursinum (cesnak medvedí) – šupiny cibule sú belavé, listy (2 –3) úzko vajcovité, v dolnej 

asti oblé, hore zašpicatené, epe je obrátená lícom nadol. P aokolík je bez cibuliek, tulec je krátky. 

Okvetie je biele, tob olka obsahuje tri brázdy. Delí sa na dva poddruhy. 

Allium sativum (cesnak kuchynský) – cibua obsahuje 5–15(60) duinatých šupín – strúikov, by 

je oblá, obalená pošvami. Listy sú ploché, na rube liabkovité, iarkovité. Súkvetím je paokolík s po- 

etnými cibukami, tulec je dlhý 2 5 mm, okvetie je zelenkastobiele. 

Allium victorialis (cesnak hadí) – cibua je vajcovitá, tmavohnedá, obalená škridlicovito usporiadanými 

šupinami. By je nevýrazne dvojhranná, v dolnej tretine je obalená pošvami. Listy sú elipsovité, 

zúené do dlhej objímavej pošvy. Kvety so zelenobielym okvetím sú usporiadané do guatého okolíka. 

Allium cepa (cesnak cibuový – cibua) – cibua je suknicovitá, vonkajšie šupiny sú blanité, hnedé, 

ervené alebo biele. Suknice sú dunaté, listy polookrúhle, duté, v prvom roku iba prízemné, v druhom 

aj byové. Paokolík je guatý, okvetie biele, tobolky guaté. 

Allium schoenoprasum (cesnak paítkový – paítka) – cibule sú malé, úzko vajcovité, listy úzko 

rúrkovité, duté, pošvami zahaujúce dutú by. Paokolík je pologuovitý, hustý, kvety fialové. 

ea: Amaryllidaceae (amarylkovité) 

Galanthus nivalis (sneienka jarná) – podzemnú as tvorí cibua, prízemné listy sú dva, sú iarkovité, 

0,7 × 13 (25) cm, stvol obsahuje jediný kvet s bielym okvetím, plodom je tobolka. 

Leucojum vernum (bledua jarná) – obsahuje cibuu, prízemné listy sú iarkovité 2 × 25 cm, v 

pote 3–4, stvol je krídlatý, kvety sa vyskytujú jednotlivo v pazuche tulcovitého listea. Okvetie je 

biele, tobolka dunatá. Delí s a na dva poddruhy. 

ea: Asparagaceae (asparágovité) 

Asparagus officinalis (asparágus lekársky – šparga) – podzemok je drevnatý, by bohato rozkonárená, 

listy drobné, šupinkovité, v pazuchách so 4–15 iarkovitými zelenými fylokládiami. Kvety sú 

dvojdomé, belavé, bobua tehlovoervená. 

Rad: Iridales (kosatcovité) 

ead: Iridaceae (kosatcovité) 

Crocus heuffelianus (šafran karpatský) – huza je obalená šupinami, listy sú iarkovité (0,4 × 20 

cm) so striebristým pásikom na rube. Kvety sú dlhorúrkovité, lievikovité, fialové, plodom je vajcovitá 

tobolka. 

107

Gladiolus imbricatus (meík obyajný) – podzemnú as rastliny tvorí huza so šupinami, prízemné 

listy sú iarkovité, 1,5 × 35 cm, v pote dva a tri, byové listy sú šidlovité. Súkvetie tvorí jednostranný, 

4–12-kvetý paklas. Okvetie je fialovoervené, tobolka trojboká. 

Iris pseudacorus (kosatec ltý) – podzemok je hrubý, by je vysoká a 120 cm, slabo sploštená, 

riedko olistená. Listy sú iarkovito-meovité, 3 × 90 cm, s vystupujúcou strednou ilkou. Kvety sú 

sfarbené do lta. 

Iris pumila (kosatec nízky) – podzemok je krátky, prízemné listy sú dlhé prib line 1,5 × 15 cm, by 

je iba pribline 1 cm vysoká s jediným sediacim kvetom. Okvetie je fialové, tobolka trojboká. 

Iris sibirica (kosatec sibírsky) – trsnatá rastlina s tenkým podzemkom a oblou byou, vysokou a 

120 cm. Prízemné listy sú úzko iarkovité (1 × 80 cm), tuhé, byové malé, spravidla v pote 3. Súkvetím 

je paklas s 1–3(5) fialovými kvetmi, plodom je tobolka. 

Rad: Juncales (sitinotvaré) 

ea: Juncaceae (sitinovité) 

Juncus conglomeratus (sitina klbkatá) – husto trsnatá rastlina s plazivým podzemkom. Byle sú vysoké 

40–100 cm, na báze s ervenohnedými bezepeovými pošvami, stre je neprerušovaný. Prízemné 

listy sa podob ajú byliam, súkvetie je klbkovité, dolný liste je mnohokrát dlhší ako súkvetie. 

Okvetné lístky sú ltohnedé, tobolky krátko hrotité. 

Juncus articulatus (sitina lánkovaná) – stonka je pravidelne priehradkovaná, súkvetím je vrcholový 

kráe. Okvetné lístky sú ltozelené a hnedé. 

Juncus trifidus (sitina trojzárezová) – husto trsnatá rastlina s plazivým podzemkom. Byle sú tenké, 

oblé, vysoké do 30 cm. 2–4 byové listy majú pílkovitý okraj, vrcholové súkvetie je 2–4-kveté. Listy 

sú dlhšie ako sú kvetie. Okvetné lístky s ú tmavohnedé, p odobne ako tobolky. 

Juncus effusus (sitina rozloitá) – husto trsnatá s plazivým podzemkom. By je vysoká 50–150 cm 

s ervenohnedými bezepeovými pošvami, bezlistá, jemne ryhovaná, stre je neprerušovaný. Prízemné 

listy sa podobajú na by, súkvetie je rozloité, mnohokveté, liste je postavený v smere osi. 

Okvetné lístky sú bledohnedé, tobolka guatá. 

Juncus bufonius (sitina ropušia) – trsnatá, byle sú hnedé, vysoké do 35 cm; listy sú iarkovité, p loché 

(0,5–2 mm), súkvetie tvorí kráe (mnohoramenný vrcholík, ktorého boné konáre sú tým dlhšie, 

ím sú alej od vrcholovej asti súkvetia), okvetné lístky sú zelenolté. 

Luzula campestris (chlpaa poná) – riedko trsnatá rastlina s plazivým, výhonkatým podzemkom. 

By je vysoká do 25 cm, riedko olistená, listy sú iarkovité, na okraji brvité. Súkvetie tvorí kráe z 

2–7 guatých zväzokov po 4–10 kvetoch, prostredný zväzoek je sediaci, ostatné stopkaté, liste je 

kratší ako konáriky kráea. Okvetie je ervenohnedé, plodom je tobolka. 

Luzula luzuloides (chlpaa hájna) – rastlina vone trsnatá s krátkym plazivým podzemkom. By je 

vysoká 30–70 cm, listy sú úzko iarkovité, na okraji bielo brvité, najvyšší liste prevyšuje súkvetie, 

ktorým je výrazne rozkonárený kráe. Okvetné lístky sú belavé. Druh sa rozdeuje na dve subspécie. 

Luzula pilosa (chlpaa chlpatá) – podzemok je krátky, rastlina je husto trsnatá, byle sú vysoké do 

35 cm. Prízemné listy sú iarkovité (5–10 mm), jemne husto brvité, pošva je tmavofialová, kráe 

riedky. Okvetie je tmavohnedé, kvety netvoria zväzoky. Plody sú ltozelené tobolky. 

Luzula sylvatica (chlpaa lesná) – statná, podzemok obsahuje poetné nadzemné a podzemné výhonky, 

byle sú priame, olistené, 30–80 cm vysoké, prízemné listy tvoria ruicu, sú široko iarkovité (3 

× 30 cm), kvety sú zoskupené v hlávkach po 2–5, okvetie je hnedé. 

Luzula multiflora (chlpaa mnohokvetá) – byové listy sú dlhšie ako stvol, dvojica podporných listeov 

je kratšia ako súkvetie. Celá rastlina je chlpatá, okvetné lísky sú ervené. 

Rad: Cyperales (šachorotvaré) 

ea: Cyperaceae (šachorovité) 

Eriophorum angustifolium (páperník úzkolistý) – podzemok je krátky, by je vysoká 30–60 cm, 

oblá, olistená, iba pod kráeom trojhranná. Listy sú iarkovité, liabkovité (3–5 mm), na okraji drsné. 

Kráe je 3–5(7)-kvetý, jednotivé klásky sú dlhé a 2 cm, plevy sú ervenohnedé, okvetné lístky (chlpy) 

biele, 3–4 cm dlhé, naky iernohnedé. Delí sa na dve subspécie. 

108

Eriophorum vaginatum (páperník pošvatý) – podzemok je bez výbekov, byle sú pošvaté a olistené 

pribline do polovice. Listy sú štetinovité, trojhranné, široké cca 1 mm, liabkaté, kratšie ako by. 

Obsahuje iba jeden klások, okvetné chlpy sú biele, dlhé a 2,5 cm. 

Eleocharis palustris (bahnika moiarna) – tmavozelená rastlina s plazivým podzemkom a poetnými, 

a 60 cm vysokými, oblými, chabými, sivozelenými byami s ervenohnedými, bezepeovými 

pošvami. Prízemné listy (ak sú) sú šidlovité. Koncový klások je svetlohnedý, plodom je sploštená naka. 

Scirpus sylvaticus (škripina lesná) – podzemok obsahuje podzemné výhonky, byle sú a 120 cm 

vysoké, tupo hranaté, duté. Listy sú liabkovité, na okraji drsné, 8–20 mm široké. Súkvetie tvorí vrcholový 

kráe s 2–4 listemi. Na koncoch konárikov kráea sa nachádza 2–5 sediacich kláskov. 

Okvetie tvorí 6 hnedo sfarbených štetín. Plevy sú hnedé, naky ltohnedé. 

Carex acutiformis (ostrica ostrá) – netrsnatá, podzemok obsahuje plazivé výhonky, byle sú do 150 

cm vysoké, ostro trojhranné, drsné. Listy sú 5–10 mm široké, dlhšie ako by. Pošvy sú ervenohnedé, 

nerozpadavé. Súkvetie tvorí 5–7 klasov, horné 2–3 sú samie. Plodom je sivozelený, elipsovitý, mierne 

vyklenutý pamechúrik s hladkým, 0,5 mm dlhým dvojzubým zobáikom. 

Carex gracilis (ostrica štíhla) – podzemok je plazivý, s dlhými výhonkami. Rastlina vytvára trsy, 

byle sú asi 120 cm vysoké, tuhé, liabkaté, trojhranné, hladké, iba v hornej asti drsné. Listy sú rovnako 

dlhé ako by, 3 mm široké, liabkaté, drsné, sivasté. Pošvy sú hnedé, nerozpadavé, bez liabku. 

Kláskov je spolu 3–7, 1–3 samie sú sediace, 2–4 samiie sú husté, spodný klas je stopkatý, plevy sú 

iernohnedé. Plodom je elipsovitý, ltozelený mechúrik s krátkym zobáikom. Delí sa na dve subspécie. 

Carex rostrata (ostrica zobáikatá) – nevytvára trsy, podzemok obsahuje šup inaté výhonky, byle 

sú v hornej asti drsné. Listy sú dlhšie ako by, 2,5 mm široké, drsné, pošvy sú sfarbené do ervenohneda. 

Celkový poet kláskov je 4–7, samích 2–4 (prekrývajú sa so samiími), dolný klások je stopkatý. 

Plevy sú hrdzavohnedé, pamechúrik nafúknutý, 4–6 mm dlhý, zobáik dlhý 1,5 mm. 

Carex sylvatica (ostrica lesná) – trsnatá, svieozelená, s krátkym podzemkom. Byle sú a 2 m vysoké, 

hladké, v dolnej asti olistené. Listy sú široké cca 15 mm, liabkovité. Pošvy sú svetlohnedé. 

Kláskov je 4–7, samiie sú na dlhých visiacich stopkách. Pamechúrik je trojuholníkovito-vajcovitý, 

zobáik dlhý. 

Carex pilosa (ostrica chlpatá) – netrsnatá, tmavozelená, s plazivým podzemkom. Byle sú vysoké 

cca 50 cm, hladké, listy brvité, ploché, trojilné, liabkovité, byové krátke, pošva hnedá. Súkvetie 

tvorí 3–5 kláskov, samí je iba jeden, samie klasy sa nachádzajú na 1–5 cm dlhých stopkách. Pamechúrik 

je vajcovitý, bledohnedý, zobáik je dlhý pribline 1,5 mm. 

Carex flava (ostrica ltá) – trsnatá, s krátkym podzemkom, byle sú vysoké a 80 cm, hladké. Listy 

sú ltozelené, široké 3–5 mm, jazýek je asi 5 mm dlhý, pošvy sivohnedé. Súkvetie tvorí 3–5 nakopených 

kláskov, samí je iba jeden, samiie klásky sú vajcovité, krátkostopkaté. Pamechúriky sú jeato 

odstávajúce, citrónovolté. 

Carex digitata (ostrica prstnatá) – trsnatá, p odzemok krátky, byle prib line 30 cm vysoké, bezlisté, 

v hornej asti drsné, listy široké 5 mm, p ošvy purpurové. Sú kvetie je zblíené, 3–4-klasé, plevy sú ervenohnedé, 

samí klas je len jeden. Plodom je páperistý pamechúrik s dvoma rebrami a krátkym zobáikom. 

Carex montana (ostrica horská) – trsnatá s krátkym drevnatým podzemkom, byle sú ovea kratšie 

ako listy, v hornej asti sú drsné. Listy sú 2 mm široké, liabkaté, pošvy purpurové. Súkvetie sa skladá 

z 2–4 zblíených klasov, pamechúrik je krátkostopkatý, plstnatý, na vrchole ierny. 

Carex pilulifera (ostrica gukoplodá) – husto trsnatá s krátkym podzemkom, byle sú vysoké 10–30 

cm, oblúkovito zohnuté, v hornej asti drsné. Listy sú 3 mm široké, ploché, drsné, pošvy hnedé, 

vláknito rozpadavé. Súkvetie je 4–6-klasé, samí klas je len jeden, samiie klasy sú guovito-vajcovité, 

pamechúrik je vajcovitý, páperistý, zobáikatý. 

Carex humilis (ostrica nízka) – husto mainovito trsnatá, byle sú štíhle, hladké, listy poetné, 

omnoho dlhšie ako by, 1,5 mm široké, drsné, pošvy purpurovohnedé, lesklé. Súkvetie tvorí 3–5 kláskov, 

samiie sa nachádzajú na 2–8 mm dlhých stopkách. Plevy sú hrdzavé. Pamechúriky sú vajcovité, 

trojhranné, páperisté, s krátkymi zobáikmi. 

Carex hirta (ostrica srstnatá) – netrsnatá, obsahujúca plazivý podzemok s výhonkami. Byle sú 

15–50 cm vysoké, v súkvetí drsné. Listy sú široké 2–5 mm, ploché, chlpaté, pošvy hnedé. S úkvetie je 

4–7-klasé, samie klasy sú 2–3(4), samiie klasy sú na krátkych (2 cm) stopkách, plevy sú bledohrdzavé. 

Pamechúriky sú zelené, páperisté, kueovité, s dlhým a drsným zobáikom. 

109

Carex firma (ostrica pevná) – husto mainovito trsnatá s husto rozkonáreným drevnatým podzemkom 

bez výhonkov. Byle sú tuhé, do 20 cm vysoké, hladké. Listy siahajú po polovicu byle, sú 1–3 

mm široké, tvoria ruicu, leiacu na zemi. Pošvy sú iernohnedé. Súkvetie je 2–4-klasé, samí klas je 

len jeden, dolný stopkatý samií klas je oddialený , plevy sú hnedé. Pamechúriky sú kopijovité, lysé, s 

dlhým zobáikom. 

Carex paniculata (ostrica metlinatá) – husto trsnatá, plstnaté korene vytvárajú hustú mainu, byle 

sú vysoké 40–100 cm, tuhé, drsné, pošvy sú bledohnedé a iernohnedé, lesklé. Listy sú dlhé asi ako 

by, široké 3–7 mm, tuhé, ostré, paklásky sú zoskupené v metline (spodné sa rozkonárujú), plevy sú 

hnedozelené. Pamechúrik je tmavohnedý, lysý, s krídlatým, drsným zobáikom. 

Carex elongata (ostrica predená) – husto trsnatá, podzemok je krátky, byle 30–60 cm vysoké, 

chabé, drsné, listy dlhé asi ako by, 2–3 mm široké, ploché, drsné, pošvy svetlohnedé, nelesklé. Paklas 

je rozkonárený, tvorí ho 8–12 klasov, horné sú samiie, dolné samie, plevy sú hrdzavohnedé. Pamechúriky 

sú kopijovité, lysé, po dozretí kolmo odstávajúce, zobáik je krátky a drsný. 

Carex praecox (ostrica vasná) – sivozelená, s dlhým plazivým podzemkom, na uzlinách s 10–40 

cm vysokými byami. Pošvy sú bledohnedé, listy dlhé ako polovica byle, široké 1–2 mm, tuhé, drsné. 

V paklase je 3–7 kláskov, samí klas s a nachádza v dolnej asti súkvetia, samiie plevy sú hnedé. Pamechúrik 

je ervenohnedý, do 1/2 krídlatý. Druh sa rozdeuje na štyri poddruhy. 

Carex brizoides (ostrica krátkošijová) – podzemok je dlhý, plazivý, by je vysoká 30–70 cm, oblúkovito 

poliehavá, v hornej asti drsná, olistená, pošvy bledoervenohnedé. Paklas sa skladá z 5–8(15) 

kvetov, samie sú v jeho dolnej asti, plevy sú zelenkasté. Pamechúriky sú krídlaté, drsné, sivozelené, 

s dlhými zobáikmi. 

Carex remota (ostrica oddialená) – husto mainovito trsnatá, byle sú 30–60 cm vysoké, tenké, v 

hornej asti drsné. Listy sú rovnako dlhé ako byle, 2 mm široké, ploché, s hnedými pošvami. Paklas je 

riedky, zloený z 5–10 kláskov, samí sa nachádza v hornej asti, horné samiie klásky sú zblíené, 

spodné vemi oddialené (5–7 cm). Pamechúrik je ltohnedý, lysý, zúený do dlhého, krídlatého zobá- 

ika. 

Carex leporina (ostrica zajaia) – trsnatá, s krátkym podzemkom, by je vysoká 20–60 cm, v hornej 

asti drsná, v dolnej olistená. Listy sú 1,5–3 mm široké, pošvy hnedé, rozpadavé. Paklas je hustý, 

zloený z 3–7 kláskov, samie sa nachádzajú v jeho dolnej asti. Pamechúrik je elipsovitý, priamo odstávajúci, 

bledohnedý, úzko zubato krídlatý. 

Carex echinata (ostrica jeatá) – trsnatá, s krátkym podzemkom. By je sivoz elená, 1 5–3 0 cm vysoká, 

tenká, v hornej asti drsná. Listy sú široké 1–2,5 cm, na okraji drsné. Paklas je tvorený 3–5 gu- 

atými, málo oddialenými klasmi, horné klasy sú samiie, dolný samí, plevy sú bledé . Pamechúrik je 

zelenohnedý a tmavohnedý, vyklenutý, náhle zúený do zobáika. 

Rad: Orchidales (vstavaotvaré) 

ea: Orchidaceae (vstavaovité) 

Corallorhiza trifida (koralica lesná) – nezelená, bledoltá alebo hnedasto sfarbená trvalka s koralovitým 

podzemom bez koreov. By je priama alebo vystúpavá, 5–2 5 cm vysoká, v dolnej polovici s 

3 (2–7) ltohnedými, oddialenými šupinami. Strapec je riedky, tvorený 2–10 drobnými, bledoltkastými 

kvetmi. 

Platanthera bifolia (vemenník dvojlistý) – trvalka s dvoma vajcovitý mi a podlhovastými koreovými 

huzami. By je 30–60 cm vysoká, vzpriamená, ryhovaná, dutá, v dolnej asti s dvoma protis tojnými, 

elipsovitými, pošvato sediacimi listami s výraznou ilnatinou. Horné byové listy sú iarkovitokopijovité, 

podstatne menšie, sediace. Klas je p riamy, riedky, valcovitý . Listene sú rovnako dlhé ako 

semenník. Kvety sú dos veké, odstávajúce, belavé, voavé. Pysk je nedelený, ostroha iarkovitá, na 

konci nezhrubnutá. Penica je úzka, s rovnobenými puzdrami. 

Platanthera chlorantha (vemenník zelenkastý) – trvalka, vemi podobná predchádzajúcemu druhu. 

Klas je riedky, kvety biele, ltkasté alebo zelenkasté, pysk je na konci zúený, sfarbený do zelena. 

Ostroha je na konci kyjaikovito zhrubnutá. Penicové puzdrá sú prehnuté, v dolnej asti oddialené. 

Cypripedium calceolus (rieviník papukový) – trvalka s plazivým, šupinatým podzemkom. By 

je 15–50 cm vysoká, zelená, páperistá, s 3–4 (5) striedavými, sediacimi listami. Listová epe je široko 

elipsovitá, na okraji poprehýbaná, konistá, širokou pošvou objímajúca by. Kvety sú koncové, jednotlivé, 

vzpriamené, veké, v pazuchách lupeovitých listeov. Pysk je ltý, papukovito vydutý , chpkato 

ilkovaný, okvetné lístky sú hnedastoervené. 

110

Epipactis microphylla (kruštík drobnolistý) – trvalka s krátkym plazivým podzemkom. By je 

15–40 cm vysoká, tenká, v dolnej asti husto páperistá. Listy sú malé, vajcovité a iarkovito-kopijovité, 

podstatne kratšie ako internódiá. Kvety sú v riedkom jednostrannom strapci. Sú malé, ervenozelené, 

po odkvitnutí ovisnuté. 

Epipactis palustris (kruštík moiarny) – trvalka s dlhým, plazivý m podzemkom. Byle sú jednotlivé, 

priame, 30– 50 cm vysoké, v hornej asti páperisté. Listy sú krátko objímavé, podlhovasté a úzko 

kopijovité, dlhšie ako byový lánok. Strapec je priamy, ± jednostranný. Kvety sú veké, vonkajšie 

okvetné lístky sú belavé, hnedé alebo purpurovozelené, vnútorné biele, purpurovo ilkované, predný 

diel pysku je vone pohyblivý, biely, ruovobodkovaný. 

Epipactis atrorubens (kruštík tmavoervený) – trvalka s hrubým, plazivým podzemkom. By je aj 

vyše 50 cm vysoká, priama, ervenkas tá, v hornej asti páperistá. Listy sú odstávajúce, mnohoilové, 

na okraji a na ilnatine bradavinato drapavé, dlhšie ako byové lánky. Pomerne malé kvety tvoria 

predený klas. Sú tmavofialové a hnedoiernofialové, voajú vanilkou aleb o klinekmi. 

Gymnadenia conopsea (päprstnica obyajná) – trvalka s plochými, dvojdielnymi a dlaovito delenými 

huzami. By je priama, 20–6 0 cm vysoká. Listy sú p riamo odstávajúce, dolné zblíené, úzko 

kopijovité, na konci liabkaté, horné listy drobné, listeovité, kopijovité, konisté. Klasy sú mnohokveté, 

valcovité, kvety svetlo- a fialovopurpurové alebo mäsovoruové a ruové, zriedkavo biele, 

voavé, s dlhou, tenkou ostrohou. 

Ophrys insectifera (hmyzovník muchovitý) – trvalka s malými, guatými alebo vajcovitými, plytko 

dvojlalonými huzami. By je priama, 15–50 cm vysoká, na báze s 2–5 listami. Listy sú podlhovasto 

kopijovité, dolné ± zúené smerom k báze, horné objímavé. Klas je riedky. Vonkajšie okvetné lístky 

sú podlhovasto vajcovité, lysé, svetlozelené, vnútorné iarkovité, chlpaté, ervenkasté alebo hnedopurpurové. 

Pysk je zamatovo páperistý, hnedofialový, so svetlobelasou kresbou. 

Neottia nidus-avis (hniezdovka hlístová) – nezelená trvalka so zväzkovitým podzemkom, obsahujúcim 

poetné, hrubé, hniezdovito usporiadané korene. By je 10–3 0 cm vysoká, ltkastá alebo hnedo- 

ltá, v dolnej asti huzovito zhrubnutá, aznatá, v dolnej asti pokrytá vajcovito-podlhovastými, v 

hornej kopijovitými šupinami. Kvety sú ltkasté a hnedolté, tvoriace riedky strapec. 

Orchis morio (vstava obyajný) – huzy sú malé, listy tmavozelené, kopijovité, nahluené na báze, 

horné listy malé, pošvovité. Klas je vajcovitý, listene fialové, okvetné lístky purpurové. 

Orchis purpurea (vstava purpurový) – trvalka s guatými alebo vajcovitými huzami. By je priama, 

30–70 cm vysoká, v dolnej asti olistená. Listy sú obráteno vajcovito-podlhovasté, rozostúpené. 

Klas je spoiatku kueovitý, neskôr podlhovasto vajcovitý a široko valcovitý, kvety veké, špinavopurpurové 

alebo hnedoervené, s tmavými, fialovými a iernymi bodkami a iarkami. 

Orchis pallens (vstava bledý) – trvalka s vekými, podlhovastým i a vajcovitými huzami. By je 

priama, 15–35 cm vysoká, okrem hornej tretiny olistená. Listy sú vzpriamené, podlhovasto obráteno 

vajcovité, zúené smerom k báze. Horné listy sú konisté, najvyššie pošvovité. Klas je spoiatku va jcovitý, 

neskôr valcovitý, kvety sú bledolté, nepríjemne zapáchajúce (hlavne veer). 

Dactylorhiza majalis (vstavaovec májový) – trvalka s dvoma stlaenými, p rstovito delenými huzami. 

By je vysoká do 5 0 cm, priama, dutá, v dolnej asti s koovitými šupinami. Dolné listy sú vajcovito-kopijovité, 

krátkopošvaté, na líci fialovkasto škvrnité, horné podstatne ušie. Kvety sú zoskupené 

v hustom strapci, tvoria sa v pazuchách listeov, dlhších ako kvety. Všetky okvetné lístky sú fialovopurpurové, 

s tmavoškvrnitým pyskom. 

Dactylorhiza sambucina (vstavaovec bazový) – huzy sú pozdne vretenovité, dvojklané. Stonka 

je svetlozelená, s výnimkou hornej tretiny olistená. Listy sú neškvrnité, široko iarkovité, 12 × 2,5 cm, 

byové väšinou tri. Súkvetím je valcovitý klas, okvetné lís tky sú svetlolté, resp. purpurové. 

Listera ovata (bradáik vajcovitolistý) – sivozelená trvalka s valcovitým, plazivým podzemkom. 

By je 20–60 cm vysoká, hrubá, pod listami lysá a štvorhranná, nad listami aznato páperistá a oblá. 

Dva protis tojné listy v spodnej asti byle sú vajcovité, krátko konisté, hrubé, lysé, viacilové. Zelenolté, 

na okraji fialovkasté kvety sú zoskupené vo vonom, bohatom klase. 

Listera cordata (bradáik srdcovitolistý) – bledozelená trvalka s krátkym, plazivým podzemkom. 

By je 5–20 cm vysoká, vzpriamená, tenká, v hornej asti ryhovaná, lysá. Dva protistojné listy sa nachádzajú 

v spodnej tretine a polovici, sú srdcovito-trojboké, päilové, na líci leské, na rube sivasté. 

Riedky klas obsahuje 6–12 drobných kvetov. Okvetné lístky sú podlhovasté, tupé, zelené a fialové. 

111

Cephalanthera longifolia (prilbovka dlholistá) – trvalka s plazivým, rozkonáreným podzemkom. 

By je 20–60 cm vysoká, priama. Listy sú podlhovasté, konisté, s vemi výraznou ilnatinou, v hornej 

asti byle takmer iarkovito-kopijovité. Kvety sú jasnobiele, stopkaté, nachádzajú sa v pazuchách listeov. 

Sú zoskupené v riedkom klase. 

Cephalanthera damasonium (prilbovka biela) – trvalka s uzlovitým, plazivým, vidlicovito rozkonáreným 

podzemkom. By je 30–60 cm vysoká, priama, jemne poprehýbaná, v hornej asti hranatá, 

husto olistená. Listy sú zbiehavé, kopijovito-vajcovité, s výraznou ilnatinou. Klas je zloený z 3–8 

ltobielych kvetov. 

Limodorum abortivum (modruška pošvatá) – nezelená trvalka s krátkym podzemkom a hniezdovito 

poprepletanými koremi. By je 20–5 0 cm vysoká, vzpriamená, oceovomodrá, so šupinovitými, 

kopijovitými, fialovkastými listami. Fialové kvety sú zoskupené v pomerne riedkom klase. Okvetné 

lístky sú rozostúpené, vonkajšie odstávajú, vnútorné sú kratšie, konisté. Pysk je ostrohovitý, nevýrazne 

rozdelený na dve asti. 

Goodyera repens (smreinec plazivý) – trvalka s dlhým, plazivým, lánkovaným podzemkom. By 

je 10–30 cm vysoká, vystúpavá, ob lá, v dolnej asti olistená, inde oddialeno šupinatá, krátko aznato 

páperistá. Prízemné listy sú ruicovito zb líené, vajcovité a široko elipsovité, mäsité, sieovito ilkované, 

zúené do pošvatej stopky, konisté. Malé belavé kvety tvoria jednostranný strapec. 

Rad: Poales (lipnicotvaré) 

ea: Poaceae (lipnicovité) 

Cynosurus cristatus (hrebienka obyajná) – ltkastozelená, pošvy sú hladké, uzavreté, epele krátke, 

na vrchole drsné, metlina je kláskovito stiahnutá, jednostranné klásky sú prisadnuté, dvojradé. 

Nardus stricta (psica tuhá) – husto a pevne mainovito trsnatá trvalka. Podzemok je dlhý 3–5 cm, 

plazivý, s mnohými priamymi, hustými trsmi. Steblá sú 10–30 cm dlhé, priame, len v dolnej asti olistené. 

Dolné listy sú lesklo ltkasté, ostatné sú sivozelené, štetinovité, maximálne 0,5 mm široké, vodorovne 

odstávajúce, s hladkými, zelenými pošvami a vemi krátkym jazýkom. Nepravý klas je jednostranný, 

klásky jednokveté, a 12 mm dlhé, úzke, striedavo pritisnuté k výkrojku splošteného vretena, 

neskô r odstávajúce. Plevy chýbajú, plevice sú kopijovité, trojilné, sivomodré, a 3 mm dlhé, s 

drsnou osou. 

Sesleria varia (ostrevka vápnomilná) – husto trsnatá, výbekatá trvalka. Steblá sú 25–45 cm vysoké, 

tenké, priame. Pošvy sú lysé, epele jalových výhonkov 2,5–3 mm široké, 10–25 cm dlhé, na okraji 

so zretenými belavými prúkami, na konci zaokrúhlené. Steblové listy sú aj za sucha ploché, sotva 

1 cm dlhé, s kratukým, strapkato chlpatým jazýkom. Najvyšší lis t sa nachádza asi v polovici dky 

stebla. Nepravý klas je vajcovito-valcovitý, 1–3 cm dlhý. Klásky sú dvojkveté, fialovkasté alebo 

oceovomodré. Plevy sú rovnako dlhé ako plevice, lysé, 5–6 mm dlhé, konisté, s osou. Plievoka je 

dvojzubá. 

Sesleria uliginosa (ostrevka slatinná) – steblá sú v hornej asti drsné, epele na líci ostinkaté. Vyskytuje 

sa na slatinách. 

Alopecurus pratensis (psiarka lúna) – sýtozelená alebo sivozelená netrsnatá trvalka, s plazivým 

podzemkom obsahujúcim len krátke výbeky. Steblá sú priame alebo krátko vystúpavé, 30–100 cm 

vysoké, hladké. Jazýek je dlhý 4–6 mm. epele sú ploché, 4–10 mm široké, na líci drsné. Nepravý 

klas je hustý, valcovitý, 3–7 cm dlhý, na koncoch nezúený. Vajcovité klásky sa nachádzajú po 3–6 na 

kratukých konárikoch. Plevy sú chlpaté, plevica dlhoostitá. 

Phleum pratense (timotejka lúna) – riedko alebo husto trsnatá, svetlozelená trvalka s krátkym plazivým 

podzemkom. Steblá sú priame alebo krátko kolienkato vystúpavé, 20–100 cm vysoké, hladké. 

Jazýek je dlhý 1–3 mm, na horných listoch 5–6 mm. epele sú ploché, 5–8 mm široké, na obidvoch 

stranách drsné. Nepravý klas je hustý, valcovitý, 6–10 cm dlhý, na báze a na vrchole ± uatý. Klásky 

sú sediace, podlhovasté. Plevy sú krátkoostité, plevica neobsahuje os. 

Hordelymus europaeus (jamienka európska) – trsnatá, svieozelená trvalka s krátkym plazivým 

podzemkom. Steblá sú 60–120 cm vysoké, krátko vystúpavé, hladké, pod klasom drsné, pod uzlinami 

huaté. Pošvy dolných listov sú huaté, pri horných listeoch slabo nafúknuté. epele sú ploché, viac 

ako 10 mm široké, vemi drsné, roztrúseno chlpaté, na líci s výraznou bielou strednou ilou. Jazýek je 

zakrpatený. Nepravý klas je zelený, 4–8 cm dlhý. Klásky sú jednokveté, sediace vo výkrojku nelámavého 

vretena, stopkaté, dlhoostité. 

112

Oryza sativa (rya siata) – trsnatá, steblá sú oblé, lysé, listy ploché (60 × 1,5 cm), na okraji drsné, 

so štetinato brvitými uškami. Metlina je dlhá 30 cm, klásky sú stlaené, jednokveté. Pochádza z junej 

Ázie. 

Stipa joannis (kavy Ivanov) – pevne trsnatá, sivozelená, so sivohnedým i, slabo drsnými pošvami. 

Listy sú za sucha zvinuté, vemi dlhé (0,5–1 m, za vlhka 2,5 m), na vrchole so zväzokami chlpov. 

Os plevice je dlhá a 35 cm, jej skrútená as je lysá, ostatné asti chlpaté. 

Poa angustifolia (lipnica úzkolistá) – trsy sú vemi husté, sivastozelené, epele jalových výbekov 

sú štetinovito zloené. Jazýek je dlhší ako 3 mm. Listové šepele sú 2 mm široké, štetinovité. 

Poa palustris (lipnica moiarna) – vone trsnatá, podzemok je výbekatý, steblá hladké, pošvy 

otvorené do 1/2, jazýek dlhý 1– 3 mm ± rozstrapkaný. epele sú na líci drsné, na okraji hladké, konáriky 

drsné. 

Poa annua (lipnica roná) – 1- a 2-roná, príp. trváca, sýtozelená, niekedy zväzkovito rozkonárená 

tráva. Byle sú 5–30 cm vysoké, vystúpavé a priame, hladké, oblé. Boné výhonky zakoreujú. 

Pošvy sú hladké, stlaené, epele 1–3 mm široké, chabé, na konci kapucovité. Jazýek dolných listov 

je 0,5–1 mm dlhý, uatý, pri horných listoch 2 mm dlhý, konistý. Metlina je podlhovasto trojboká, 

voná, konáriky sú priamo odstávajúce, len dolné bývajú zohnuté. Klásky sú 3–5-kveté, 4–6,5 mm 

dlhé. 

Poa pratensis (lipnica lú na) – vone trsnatá trvalka, s mimopošvovými výbekami alebo bez nich. 

Steblá sú priame, 20–50 cm vysoké, hladké, oblé, jazýek ± 1 mm dlhý, uatý. epele sú ploché alebo 

liabkaté, 2–5 mm široké, na okraji a na ilách drsné. Metlina je bohatá, vajcovito-kueovitá, s drsnými 

konárikmi. Klásky sú 3–5-kveté, (kop ijovito)-vajcovité, 4,5–6 mm dlhé, asto fialovkasté. 

Poa nemoralis (lipnica hájna) – husto alebo vone trsnatá, svieozelená trvalka s mimopošvovými 

kvetonosnými výbekami. Steblá sú 15–100 cm vysoké, krátko vystúpavé a priame, pravidelne olistené, 

aj s pošvami hladké. epele sú iarkovité, ploché, 0,5–4,5 mm široké, hladké, vodorovne odstávajúce 

a zohnuté, jazýek krátky, uatý. M etlina je podlhovas tá, rozloitá, 3–15 cm dlhá, po odkvitnutí 

úzko stiahnutá. Klásky sú vajcovito-kopijovité, 2,5–8 mm dlhé, zelené a ltohnedé. Plevy sú kopijovité, 

trojilové, plevice kopijovité. 

Poa chaixii (lipnica Chaixova), husto trsnatá, svetlozelená trvalka. Steblá sú 40–120 cm vysoké, 

pevné, vzpriamené, v hornej asti drsné, spolu s pošvami stlaené. Pošvy sú takmer celé zatvorené, ± 

drsné. epe je pomerne krátka, 5–15 mm široká, tupo konistá, náhle zúená, na okrajoch vemi drsná. 

Jazýek je tupý, brvitý, 0,5–1,5 mm dlhý. Metlina je vajcovitá a ihlanovitá, 7–30 cm dlhá, s drsnými 

konárikmi. Klásky sú vajcovité a podlhovasto kopijovité, 2–6-kveté, 4,5–6 mm dlhé, fialové 

alebo hnedasté. Plevy sú kopijovité, konisté, trojilové, v liabku drsné. Plevice sú široko kopijovité, 

päilové, v liabku ostité. 

Poa compressa (lipnica s tlaená) – výbekatá, sivozelená trvalka. Steblá sú kolienkato vystúpavé, 

20–40 cm vysoké, aj s pošvami dvojhranne stlaené. Pošvy sú a takmer po bázu otvorené. epe je 

2–4 mm široká, hladká, plochá, s 1–3 mm dlhým jazýkom. Metlina je úzko vajcovitá, jednostranná, 

2–7 cm dlhá. Klásky sú vajcovité, 5–8-kveté, fialovo alebo hnedo sfarbené. Plevy sú široko kopijovité, 

nerovnaké. Plevica je kopijovitá, tup á, lysá alebo krátko pritlaeno chlpatá. 

Poa alpina (lipnica alpínska) – sýto (hnedo)zelená, steblo je oblé, hladké, málo olistené, dolné kolienka 

sú zb líené, jazýky sú dlhé a 4 mm. epe je plochá, na vrchole ± drsná, väšinou kapucovito 

zakonená. Klásky sú fialovkasté, asto ivorodé (zozelenené). 

Puccinellia distans (steblovec odstávajúci) – sýto (sivo)zelená, steblá sú v dolnej asti kolienkaté, 

hladké, ± stlaené. Pošvy sú otvorené, epe plochá, na líci papilózna. Metlina je veká, s drsnými konárikmi 

(v dolnej asti metliny sú rozkonárené). Klásky sú fialové, plevice nemajú osti. 

Glyceria fluitans (steblovka splývavá) – tmavo (sivo)zelená s dlhým plazivým podzemkom. Pošvy 

sú stlaené, jazýek je dlhší ako 5 mm. ele je plochá, široká cca 1 cm, na vrchole drsná. Súkvetím je 

jednostranná metlina, dlhá a 50 cm, plevôka je fialová. 

Glyceria maxima (steblovka vodná) – podzemok je dlhý, steblá tuhé, a 200 cm vysoké. Pošvy listov 

sú oblé, mierne drsné, na líci s dvoma trojuholníkovými škvrnami. 

Brachypodium sylvaticum (mrvica lesná) – trsnatá, trávovozelená trvalka. Steblá sú priame alebo 

kolienkato vystúpavé, ± chabé, 50–100 cm vysoké. Kolienka sú husto chlpaté, rovnako ako pošvy. epele 

sú ploché, 0,6–1,2 mm široké, na líci roztrúseno chlpaté. Jazýek je 1–5 mm dlhý, tup ý. Pastrapec 

je ovisnutý, zloený z 8– 12 kláskov. Klásky sú oblé, iarkovité, lysé alebo chlpaté. Plevice obsahujú 

dlhé (7–14 mm) osti. 

113

Brachypodium pinnatum (mrvica páperistá) – svetlozeleno sfarbená trvalka s plazivým podzemkom. 

Steblá sú tuhé, priame, 40–120 cm vysoké, na uzloch mäkko chlpaté. Pošvy horných listov sú 

lysé, jazýek 2 mm dlhý , uatý. epele sú ploché, 0,3–0,7 cm široké, na líci roztrúseno chlpaté. Pastrapec 

je priamy, zloený a z 15 kláskov. Klásky sú iarkovité, oblé. Osti plevíc sú krátke (1–6 mm) 

alebo chýbajú. 

Elytrigia repens (pýr plazivý) – trvalka s dlhým plazivým podzemkom, sýtozelená. Steblá sú priame, 

lysé, 30–120 cm vysoké, pošvy listov sú lysé, jazýek vemi krátky. epele sú ploché, 5–15 mm 

široké, drsné. Paklas je dlhý 5–15 cm, hustý alebo riedky, priamy. Klásky sú 5–7-kveté. Plevice sú bez 

ostí alebo s ib a krátkymi ostinkami. 

Lolium perenne (mätonoh trváci) – tmavozelená trvalka (zriedkavo jednoroná), husto trsnatá, trsy 

sa skladajú z menších trsov sp ojených p odzemkovými lánkami. Steblá sú zloené z 2–4 lánkov, sú 

priame alebo na báze krátko vystúpavé, 30–70 cm vysoké, aj v hornej asti hladké. Pošvy listov sú 

lysé, s 1–2,5 mm dlhým jazýkom. epele sú ploché, 2–4 mm široké, lysé, na líci ± drsné. Paklas je 

3–20 cm dlhý, riedky, ± ovisnutý, s poprehýbaným vretenom. Klásky obsahujú 2–10 kvetov, plevy sú 

dlhšie ako 1/3 klásku, neobsahujú osti. 

Melica transsylvanica (mednika sedmohrads ká) – klásky sú nahluené. 

Melica nutans (mednika ovisnutá) – trvalka s tenkým, plazivým, výbekatým podzemkom. Steblá 

sú 30–60 cm vysoké, tenké, trochu drsné, s vemi dlhými sterilnými výhonkami. Pošvy sú drsné, purpurové. 

epe je plochá, 3–5 mm široká, trochu drsná a roztrúseno chlpatá. Jazýek je vemi krátky, 

uatý a nezretený. Klásky sú v jednostrannom zloenom strapci, na konárikoch ± 6 mm dlhé, jednokveté, 

jednotlivé, len v dolnej asti súkvetia zb líené po 2–3. Plevy sú 6–7 mm dlhé, purpurovohnedé, 

sucho blanité, s výraznými 7–9 ilkami. 

Melica uniflora (mednika jednokvetá) – riedko trs natá, s vieozelená trvalka s plazivým podzemkom. 

Steblá sú 20–40 cm vysoké, vystúpavé, tenké, slabé, s 3–4 listami. Pošvy sú dlho chlpaté alebo 

lysé, ± hladké. epe je plochá, 3–5 mm široká, jazýek krátky, rozstrapkaný, na strane priliehajúcej k 

epeli s konistým p ríveskom. Metlina je riedka, s tenkými, priamo odstávajúcimi konárikmi s 1–3 

kláskami. Dolné konáriky metliny sú predené. Klásky sú jednokveté, 5–6 mm dlhé, hnedofialové. 

Plevy sú vajcovité, konisté, 7 mm dlhé, plevice drsné, dlhé cca 5 mm. 

Milium effusum (pšeno rozloité) – sýtozelená alebo svetlozelená trvalka s plazivým, krátko výbekatým 

podzemkom. Steblá sú 70–100 cm vysoké, priame, lesklé. Pošvy sú hladké, epele ploché, 

10–15 mm široké a a 20 cm dlhé, mäkké, drsné. Jazýek je a 7 mm dlhý, rozstrap kaný. Metlina je 

dlhá a 30 cm, ihlanovitá, vemi voná, riedka, trvalo rozloitá, všestranná, priama, s hladkými, poprehýbaný 

mi, a 10 cm dlhými konárikmi. Klásky sú stopkaté, vajcovité, 2,5–3 mm dlhé, jednokveté, 

zelené, zriedkavo fialovkasté. Plevy sú rovnaké, hladké, plevice nemajú osti. 

Bromus benekenii (stoklas B enekenov) – trsnatá, tm avozelená trvalka s priamym i, 60–90 cm vysokými, 

vemi roztrúseno páperistými steblami. Pošvy listov sú husto a krátko chlpaté. epele sú široké 

0,6–1,5 cm, ploché, roztrúseno chlpaté. Jazýek je ± 2 mm dlhý, tupý, uškatý. Metlina je úzka, v 

hornej asti previsnutá. Klásky sú na konárikoch zoskupené po 2–5, sú 3–6-kveté, kopijovité, konisté. 

Plevy sú drsné, plevice dlhoostité. 

Dactylis glomerata (reznaka lalonatá) – husto trsnatá, s vieozelená a sivozeleno sfarbená trvalka 

s krátko výbekatým podzemkom. Steblá sú 100–150 cm vysoké, vzpriamené. Pošvy sú uzavreté, 

sploštené, drsné, spodné hnedé, koovité, pretrvávajúce. epe je 3–15 mm široká, plochá, na ilkách 

a okrajoch drsná, so 4–10 mm dlhým jazýkom. Metlina je a 20 cm dlhá, najprv úzka, neskôr voná, 

jednostranná, s tenkými, drsnými, odstávajúcimi konárikmi. Klásky sú 2–3-kveté, sploštené. Plevy sú 

kopijovité, hrotité a ostité , s vajcovito-kopijovitý mi plevicami. 

Elymus caninus (pýrovník psí) – má krátky podzemok, pošvy sú v dolnej asti krátko chlpaté, jazýek 

krátky, epele ploché, na líci sivozelené, drsné. Paklas je prehnutý, vreteno chlpaté, os poprehýbaná. 

Secale cereale (ra siata) – steblá sú v hornej asti páperisté, epe je oinovatená, na rozhraní listov 

a listových pošiev sa nachádzajú malé biele ušká. Klas je stlaený, klásky sediace, osti sú dlhé 2–5 cm. 

Triticum aestivum (pšenica letná) – paklas je ± štvorhranný , stlaený, steblá sú aj na kolienkach 

lysé. 

Anthoxanthum odoratum (tomka voavá) – trsnatá s mnohými nekvitnúcimi ruicami. Steblo je 

hladké, jazýek dlhý 4 mm, uatý. epele sú dlhé 4–8 mm, na líci chlpaté. Metlina je hustá, stopky 

kláskov sú chlpaté. Klásky sú dlhé a 9 mm. 

114

Calamagrostis epigeios (smlz kroviskový) – trsnatá, sivozelená trvalka s hrubým plazivým podzemkom, 

obsahujúcim dlhé tenké výbeky. Steblá sú tuhé, priame, 60–150 cm vysoké, pod metlinou 

vemi drsné, podobne ako listové pošvy. Jazýek je dlhý 4–12 mm, neskôr rozstrapkaný. epe je 

4–10 mm široká, plochá, na líci drsná. Metlina je priama, hustá, lalonatá. Klásky sú striebristosivé a 

hnedopurpurové, plevy ± rovnaké, plevica dlhá ako 1/2–2/3 plevy. Os je krátka, chlpy bazálneho 

veneka sú rovnako dlhé ako plevy. 

Calamagrostis varia (smlz pestrý) – trsnatá trvalka s krátkym podzemkom. Steblá sú tuhé, priame, 

30–120 cm vysoké, na báze hrubé, slamovolté, ltkasto šupinaté, hladké, len pod metlinou drsné. Jazýek 

je dlhý 2–4 mm. epele sú široké 4–9 mm, ploché, na báze chlpaté, na rube drsné. Metlina je 

priama, útla, hustá. Klásky sú zlatolté a ervenohnedé, plevy ± rovnaké, plevica ostitá, o nieo kratšia 

ako pleva. Bazálny venek chpkov je dlhý ako 1/2 plevice. 

Calamagrostis villosa (smlz chpkatý) – riedko trsnatá trvalka s plazivým podzemkom a dlhými 

výbekami. Steblá sú krátko kolienkato vystúpavé, 50–150 cm vysoké, hladké. Jazýek je 3–5 mm 

dlhý, rozstrapkaný. epele sú 3–8 mm široké, ploché, na líci drsné, na báze so zväzokami chpkov. 

Metlina je priama, riedka, v ase zrelosti plodov previsnutá. Klásky sú hnedé alebo purp urové , plevy ± 

rovnaké, p levica krátkoostitá, chlpy bazálneho veneka rovnako dlhé ako plevica. 

Calamagrostis arundinacea (smlz trsovitý) – trsnatá trvalka s krátkym plazivým podzemkom a s 

krátkymi výbekami. Steblá sú priame, 60–150 cm vysoké, hladké, len pod metlinou slabo drsné. Pošvy 

listov sú mierne drsné, jazýek 2–4 mm dlhý, tupý a uatý. epele sú ploché, 4–1 2 mm široké, na 

rube vemi drsné, na báze chlpaté. Metlina je kopijovitá, hustá, po odkvitnutí vemi stiahnutá. Klásky 

sú svetlohnedé a purpurovofialové, plevy ± rovnaké, plevica dlhoostitá, bazálny venek chpkov dlhý 

asi ako 1/4 dky plevice. 

Agrostis canina (psinek psí) – trsnatý, s vekým mnostvom hladkých, výbekatých stebiel, ktoré 

na dolných kolienkach koreujú. Listy sú ploché, štetinovité, cca 2 mm široké, slabo drsné. Jazýek je 

zašpicatený, dlhý 2 –5 m m. Metlina je riedka, prib line 15 cm dlhá, s drsnými konárikmi. Klásky sú 

hnedofialové, ostinka kolienkatá. 

Agrostis stolonifera (psinek poplazový) – podzemok vytvára a 2 m dlhé koreujúce výbeky. 

Steblá sú na báze bohato rozkonárené, jazýek je rozstrapkaný, 2–7 mm dlhý. epele sú cca 10 mm 

široké, na líci drs né, metlina dlhá 10–3 0 cm, plevice neobs ahujú osti. 

Arrhenatherum elatius (ovsík obyajný) – podzemok vytvára krátke výbeky. Pošvy sú drsné, epele 

ploché, pribline 10 mm široké. Jazýek je dlhý 1–3 mm, tupý, brvitý, metlina úzka, s poprehýbanou 

strednou kvetnou osou. Klásky sú sploštené, s dvoma fertilnými a jedným sterilným kvetom. 

Festuca pallens (kostrava tvrdá) – oinovatená, s rozpadavými trsmi s vnútropošvovými výbekami. 

Steblá sú hrubé, hladké, v hornej asti drsné. Pošvy sú otvorené, v dolnej asti špinavolté. Jazý- 

ek je uškatý, epele štetinaté a drôtovité, oblé, kosákovito vyhnuté z trsu, na vrchole slabo drsné. 

Metlina je riedka, hladká, s vemi oinovatenými kláskami. 

Festuca gigantea (kostrava obrovská) – vone trsnatá, svieozelená trva lka. Steblá sú 60 –150 cm 

vysoké, oblúkovito vystúpavé, pevné, hladké, s 3–5 listami, skoro a po metlinu objaté pošvou najvyššieho 

listu. Pošvy sú otvorené, dolné drsné, fialovkastoervené. Jazýek je a 2,5 mm dlhý, s objímavými 

uškami. epele sú ploché, drsné, lesklé, 6–1 8 mm široké. Metlina je a 40 cm dlhá, vajcovitá, 

rozloitá, neskôr previsnutá, s tenkými, sploštenými, na báze vemi drsnými, neskôr vodorovne odstávajúcimi 

konárikmi. Plevy sú iarkovité, konisté, vemi nerovnaké. Os plevíc je a 2 cm dlhá. 

Festuca pratensis (kostrava lúna) – vone trsnatá, tmavozelená trvalka s krátkym plazivým podzemkom. 

Steblá sú 30–120 cm vysoké, oblúkovito vystúpavé a priame, hladké, jazýek má tvar úzkej 

obruby s objímavými uškami. epele sú chabé, 3–5 mm široké, na líci slabo drsné. Metlina je úzka, ± 

jednostranná. Klásky sú 11–12 mm dlhé, plevy kopijovité, sucho blanito ob rúbené, plevice nemajú 

osti. 

Festuca arundinacea (kostrava trsovníkovitá) – podobná F. pratensis, ale s dlhým plazivým podzemkom 

a pod metlinou ± drsnými steblami. Ušká sú krátko brvité, listy na líci rebernaté. Vreteno 

metliny je ± hladké, ale konáriky sú vemi drsné. Metlina je cca 20 cm dlhá, plevica hrotitá, resp. krátkoostitá. 

Festuca heterophylla (kostrava rôznolistá) – obsahuje vnútropošvové výbeky. Steblo je hladké s 

troma kolienkami, jazýek je krátky, bez ušiek. Prízemné listy sú dlho niovité, drsné, trojhranné, 

3–5-ilové, byové ploché, 7–11-ilné, na líci chlpaté. Metlina je voná, s drsnými konárikmi, Os plevice 

je dlhá cca 6 mm. 

115

Festuca ovina (kostrava ovia) – svetlozelená a sivozelená, s vnútropošvovými výbekami. Steblá 

sú v hornej asti drsné, pošvy otvorené, jazýek uškatý. epe je oblá, niovitá, na vrchole drsná. Metlina 

je podlhovastá, jej vreteno a konáriky sú drsné, klásky sú sivozelené a fialové. 

Festuca rubra (kostrava ervená) – sýtozelená, s dlhým p lazivým podzemkom a mimopošvovými 

výbekami. Steblá sú hladké, pošvy ervenohnedé a ervené, uzavreté. epele prízemných listov sú 

štetinovito zvinuté, byové ploché. Klásky sú zelené, sivozelené a fialové. 

Festuca altissima (kostrava lesná) – husto trsnatá trvalka s podzemkom bez výbekov. Steblá sú 

priame, 50–120 cm vysoké, ± hladké, prízemné, pošvy nerozpadavé. Jazýek je a 1–5 mm dlhý, zúbkatý, 

bez objímavých ušiek. epele sú ploché, 0,5–1,5 cm široké, na okraji vemi drsné. M etlina je 

riedka, v hornej asti previsnutá, s poprehýbanými konárikmi. Klásky sú 2–5-kveté, boné dlhostopkaté. 

P levy sú rovnako dlhé, plevice nemajú osti. 

Avenella flexuosa (metluška krivolaká) – vone trsnatá, sivastozelená trvalka so slabo plazivým 

podzemkom. Poetné steblá sú 30–70 cm vysoké, hladké, priame, lesklé a hnedasto sfarbené. Pošvy sú 

hladké, hnedasté. epele sú štetinovito zloené, 0,2–0,4 mm široké, drsné, pri steblových listoch krátke. 

Jazýek je a 2 mm dlhý. Metlina je v obryse vajcovitá, pred a po rozkvitnutí stiahnutá, a 15 cm 

dlhá, s vlnovito poprehýbanými, a 8 cm dlhými konrikmi. Klásky sú asi 5 mm dlhé, 2–3-kveté, na 5 

mm dlhých stopkách, svetlohnedé a fialovkasté, jednotlivé. Plevice sú tupo konisté, s dlhými osami. 

Molinia coerulea (bezkolenec belasý) – steblá sú tuhé, s jedným prízemným kolienkom, bazálny 

lánok je zhrubnutý, 5 cm dlhý. Pošvy sú v hornej asti chlpaté, listy sú cca 50 cm dlhé a asi 0,8 cm 

široké, na okraji a na rub e drsné. Metlina je dlhá pribline 40 cm, úzka, riedka, so vzpriamenými konárikmi. 

Klásky sú sfarbené do sivofialova. 

Briza media (traslica prostredná) – vone trsnatá trvalka s podzemkom obsahujúcim krátke výbeky. 

Steblá sú priame, 20–50 cm vysoké, tenké a hladké. Jazýek je asi 0,5– 1 mm dlhý . epele listov sú 

ploché, 2–7 mm široké, na okraji drsné, pri steblový ch listoch krátke. Metlina je priama, rozloito rozkonárená. 

Klásky sú široko a srdcovito-vajcovité, stlaené, ovisnuté, 4–17-kveté, nafialovelé. 

Deschampsia caespitosa (metlica trsnatá) – husto a pevne trsnatá, sýtozelená trvalka. Steblá sú po- 

etné, priame, 30–100 cm vysoké, hladké, niekedy pod metlinou drsné. Konistý jazýek je dlhý 3–15 

mm. epele listov sú 2 –5 mm široké, na líci nápadne pozdne ostro zriasnené a vemi drsné. Metlina 

je priama, ihlanovitá, riedka, rozloitá. Klásky sú 2–3-kveté, striebristo lesklé, niekedy fialovkasté, s 

krátkoostitými plevicami. 

Holcus lanatus (medúnok vlnatý) – husto trsnatá trvalka bez výbekov. Steblá sú poetné, 20–100 

cm vysoké, priame alebo kolienkato vystúpavé, na kolienkach mäkko pritlaeno chlpaté. Pošvy listov 

sú páperisté a mäkko chlpaté, s jazýkom dlhým 1–4 mm. epele sú ploché, 3–8 mm široké, riedko 

chlpaté. Metlina je vajcovitá a podlhovastá, belavá a tmavopurpurová, po odkvitnutí úzka. Klásky sú 

podlhovasto vajcovité, dvojkveté. Horná plevica je 1–2 mm dlhá, zakonená háikovito zahnutou, z 

klásku nevynievajúcou osou. 

Corynephorus canescens (kyjanka sivá) – sivozelená, husto trsnatá trvalka, vytvárajúca rozpadavé 

trsy. Steblá sú poetné, priame, 15–3 0 vysoké, hladké alebo v hornej asti drsné. Listové pošvy sú sivopurpurové, 

drsné, s 2–4 mm dlhým, konistým jazýkom. epele sú štetinovito zloené, drsné. Metlina 

je úzka, podlhovastá, stiahnutá, so vzpriamenými, len v ase kvitnutia rozloitými konárikmi. 

Klásky sú zelené alebo fialovkasté, po odkvitnutí striebrosivé. Plevy sú kopijovité, konisté, drsné, s 

dlhoostitými plevicami. 

Hordeum murinum (jame myší) – jednoroná bylina. Steblá sú priame alebo kolienkato vystúpavé, 

10–40 cm vysoké, jednotlivé alebo vo voných trsoch, hladké a lysé. Pošvy listov sú lysé, hladké 

alebo mierne drsné, s vemi krátkym jazýkom. epele sú 2–8 mm široké, mierne drsné, lysé alebo 

roztrúseno páperisté. Paklas je hustý, podlhovasto valcovitý, 6-radový, rozpadavý. Klásky sú 10–15 

mm dlhé, plevy prostredných obojpohlavných kláskov a vnútorné plevy boných jalových kláskov sú 

spolu s osami dlhé a 25 mm. 

Sieglingia decumbens (trojzub poloený) – 10–30(60) cm vysoká tráva s krátkym, výbekatým 

podzemkom a poliehavými, na koncoch vzpriamenými, hladkými steblami. Pošvy sú na okraji brvité, 

namiesto jazýka majú rad chlpov. epele sú široké 2–3 mm, na líci šedozelené, na kraji drsné. 2–3 

klásky sa nachádzajú na dolnej a jeden klások na hornej vetvike metliny. Plevice obsahujúce zväzo- 

ek chlpov sú zakonené krátkou ostinkou. 

116

Rad: Arales (áronotvaré) 

ea: Araceae (áronovité) 

Arum alpinum (áron alpínsky) – trvalka s huzovitým podzemkom, zvierajúcim s byou ostrý uhol. 

By je 15–4 0 cm vysoká, vzpriamená, na báze šupinatá, rovnako dlhá ako listové stopky. Listy sú tmavozelené, 

dlhostopkaté, pošvovité, v ob ryse trojuholníkovité, š ípovité, t upé, neškvrnité. Kvety, vyrastajúce 

na šúku, sú ukryté v kornútovitom, belavom a zelenkastom, vnútri fialovkastom tulci. Samiie 

kvety sú umiestnené na báze, samie sú uloené vyššie (ob sahujú 3– 4 krátke, fia lovkasté t y- 

inky). Nad nimi sa nachádza prste sterilných, na báze zhrubnutých, v hornej asti brvitých kvetov. 

Koniec šúka je fialovohnedý , kyjakovito zhrubnutý . Plodom je okrúhla, ervená bobua. 

Calla palustris (diablik moiarny) – trvalka s dutým, zeleným, bohato rozkonáreným podzemkom. 

Stvol je 15–30 cm vysoký, zakonený plochým, vajcovitým, konistým, z vonkajšej strany zeleným, 

zvnútra bielo sfarbeným tulcom. Listy sú dlhostopkaté, s koovitými pošvami a lesklou tmavozelenou 

srdcovitou epeou. Veký poet drobných, v závitnici usporiadaných kvetov tvorí cylindrický šúok 

so samími kvetmi v hornej a obojp ohlavný mi kvetmi vo svojej dolnej asti. Plodom je sýtoervená 

bobua. 

Rad: Pandanales (pandanotvaré) 

ea: Typhaceae (pálkovité) 

Typha angustifolia (pálka úzkolistá) – trvalka s hrubým plazivým podzemkom. By je tuhá, priama, 

1–2 m vysoká. Listy sú vzpriamené, iarkovité, dvojradové. epe je 4–6 mm široká, tmavozelená, 

dlhšia ako súkvetie. Samií šúok je 8–20 cm dlhý, 18–25 mm široký, tmavohnedý, oddialený od 

samieho šúka o cca 3–8 cm. 

117

Skriptá z prednášok z predmetov Lesnícka botanika - Technická ...

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?