Jezuiti v Liptovskom Mikuláši

a. Príchod jezuitov do Liptova
LIPTOVSKÝ SVÄTÝ MIKULÁŠ
Do Liptova prichádzali jezuiti už koncom 16. storočia ako misionári z Kláštora pod
Znievom. Starali sa o duchovnú správu Troch Sliačov, ktoré patrili turčianskej prepozitúre.
Katolícki veriaci v Liptovskej stolici mali vtedy iba toto miesto, kde sa slúžila svätá omša
a vykladala katolícka náuka. Odtiaľ ich pozývali kázať aj do okolitých dedín, aby oživili
katolícku vieru.
Druhým obdobím, kedy jezuiti rozvinuli v Liptove a na Orave rozsiahlu misijnú činnosť,
boli sedemdesiate roky 17. storočia. Strediskom činnosti bol Ružomberok, kde viedli aj faru.
Podľa mestských protokolov v rokoch 1672-73 tam pôsobil P. Mikuláš Nemeši, 1674-77 bol
farárom v Ružomberku P. Andrej Fugač. Ako misionári v Liptove a na Orave pôsobili pátri Juraj
Cisar, Ján Garajský, Gabriel Chynoranský, Melichar Pongrác a Ján Simonides. P. Ján Simonides
asi na jar 1671 nastúpil svoju misijnú činnosť v Nižnej na Orave. Potom pracoval v Ružomberku
a roku 1673 v Palúdzke. Z tej doby sa spomínajú ešte misie v Bobrovci, Liptovskom Trnovci a
Trstenej. Aj v ďalších desaťročiach jezuitskí pohybliví misionári navštevovali mestečká a dediny
Liptovskej stolice. Pravda, pre úspešnú prácu sa žiadalo utvoriť v Liptove trvalú misiu. Na to sa
ukázal najvhodnejší pobyt v Liptovskom Svätom Mikuláši.
b. Príchod do Liptovského Svätého Mikuláša
Mesto dostalo meno od patrocínia kostola Svätého Mikuláša. Je to gotická bazilika zo 14.
storočia, s románskym jadrom z 13. storočia. V kostole je oltár Oltárnej sviatosti z 15.-16.
storočia s tabuľovými obrazmi na krídlach, predstavujúcimi svätého Metoda ako vyučuje
Slovanov, medzi nimi Bořivoja a Ľudmilu. Na pravom krídle oltára je obraz, ktorý predstavuje,
ako Slovieni podávajú pápežovi preklad Svätého písma.
Liptovský Svätý Mikuláš sa vyvíjal ako zemepánske mestečko. Roku 1677 sa stal sídlom
Liptovskej stolice. V 18. storočí mal 900 až 1000 obyvateľov. Zemianska šľachta v mestečku
a na okolí prijala evanjelickú vieru. Mestečko sa stalo známym hlavne pôsobením evanjelického
kazateľa Juraja Tranovského (1591-1637), ktorý zostavil prvý evanjelický spevník Cithara
Sanctorum, vydaný v Levoči roku 1638. Po ňom pôsobil v Mikuláši jeho syn Samuel. Vnuk
autora Cithara Sanctorum Ján Tranovský pri svojich štúdiách v cudzine dostal sa do Viedne, kde
1

konvertoval a bol vysvätený za katolíckeho kňaza v Pázmaneu. Účinkoval ako farár v Dolnom
Kubíne, kde ho Tökölyho kuruci roku 1683 umučili a sťali.
Kostol svätého Mikuláša v 17. storočí striedavo patril raz katolíkom, raz evanjelikom.
Roku 1671 ho prevzali katolíci, za Tökölyho povstania roku 1683 katolícky farár Štefan Galgóci
bol vyhnaný a za kazateľa bol dosadený Samuel Tranovský. Roku 1688 kostol je znovu
katolícky, za Rákociho povstania v rokoch 1704-1709 zasa evanjelický. Potom už zostal natrvalo
katolícky.
c. Pôsobenie v Mikuláši
Jezuiti začali trvalo pôsobiť v Liptovskom Svätom Mikuláši v tridsiatych rokoch 18.
storočia. Domová kronika františkánskeho kláštora v Okoličnom spomína, že jezuiti priš1i do
Mikuláša už roku 1729 a bývali tam ako pohybliví misionári. S tým súhlasí údaj v katalógu
Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej na rok 1730, kde sa medzi členmi rezidencie v Kláštore
pod Znievom uvádzajú pátri: Gabriel Jób a Juraj Imrikovič ako „misionari vagi ad S. Nicolaum“.
Roku 1736 sa uvádzajú v katalógu ako samostatná komunita „pohybliví misionári v Liptovskom
Svätom Mikuláši“. Superiorom je P. Gabriel Jób a s ním pracujú pátri Gašpar Janáč (mladší),
Ignác Palič a Melichar Tarnóci. Roku 1738 sa misia zaradila medzi stále misijné domy.
Komunitu tvorili štyria pátri, ktorým pomáhal jeden magister pri vyučovaní v škole; rokoch
1757-58 pracoval v komunite aj jeden rehoľný brat. Trvalý pobyt jezuitov v Liptovskom Svätom
Mikuláši umožnil Ján Okoličáni, ostrihomský kanonik a neskôr veľkovaradínsky biskup, keď
dotoval misiu základinou 13 000 florénov. Pre pátrov kúpil dom pri fare; v ňom bola umiestená aj
škola.
Predstavení misijného domu v Liptovskom Svätom Mikuláši boli pátri:
1736-1745 Gabriel Jób
1746 Ignác Palič
1747-1757 Alexius Okoličáni
1758-1765 Štefan Pongrác
1766-1767 Juraj Nadsombaty
1768 František Pinka
1769-1771 Jpzef Spengler
2

1772-1773 Štefan Sentiváni
O činnosti misijného domu si môžeme urobiť obraz z dispozície, ako ju uvádzajú ročné
katalógy. Tak roku 1744:
P. Gabriel Jób, superior, misionár, prefekt školy, operarius.
P. Andrej Neogradi, misionár, operarius, katechéta vo farnosti, má na starosti ľudovú
školu a hospitál.
P. František Beňovský, misionár, operarius, má na starosti väznicu, píše kroniku domu.
P. Melichar Tarnóci, misionár, slovenský operarius, spovedník domu.
Magister Adam Kolár, učí syntax a gramatiku, prézes kongregácie študentov a ich kazateľ.
Svetský učiteľ učí parvistov a principistov.
d. Školská činnosť
Škola bola hlavným prostriedkom obrody katolíckeho života. Aj misionári v Liptovskom
Svätom Mikuláši, len čo sa trvalo usadili, hneď zriadili aj školu. Roku 1737 mala už 69 žiakov. V
júli toho roku žiaci vystúpili pred liptovskú verejnosť s divadlom. Hrali svätého Alexia s veľkým
úspechom. Pán Ladislav Okoličáni sa postaral o prémie pre usilovných žiakov. Zemianski chlapci
dostali knihy v pozlátenej väzbe, chudobnejší šaty. Do školy prijímali aj chlapcov z
protestantských rodín, podmienkou bolo, že budú zachovávať školský poriadok a navštevovať
vyučovanie katechizmu. Od Turíc do jesene katechéza bývala v kostole, v zimných mesiacoch v
škole. Roku 1741 bolo v Mikuláši už nižšie gymnázium: prefektom školy bol P. Jób, profesorom
gramatiky a syntaxe magister Jozef Drobný, on viedol aj mariánsku kongregáciu študentov,
svetský učiteľ učil parvistov a principistov. Výsledok školskej a výchovnej práce jezuitov bol
pozoruhodný. Po rokoch domová kronika františkánskeho kláštora v Okoličnom zaznamenáva:
„Akou horlivosťou sa pátri venovali misiám a vyučovaniu mládeže, dosvedčuje to..., že u nich
vychovaná mládež, na ich večitú slávu, za našich čias zaujíma prvé kreslá liptovského
magistrátu“ (Hist. Ord. Seraf., Locus 33).
Rozvinutá školská a pastoračná činnosť si žiadala novú budovu. Ťažkosti boli so získaním
pozemku. Predstavený P. Alexius Okoličáni sa obrátil s prosbou na kráľovnú Máriu Teréziu, aby
prepustila na tento ciel časť pozemku, ktorý bol majetkom eráru a patril pod správu v
Liptovskom Hrádku. Mária Terézia to povolila dekrétom zo dňa 10. júla 1750 s podmienkou, že
deväť domov stojacich na pozemku, sa premiestni inde. Na pomoc prišli Pongrácovci, ktorí
3

darovali náhradný pozemok, kde sa postavilo deväť domkov a tak sa uvolnil pozemok pre stavbu
školy. Potom nastali ťažkosti so susedmi. Konečne Správa eráru v Liptovskom Hrádku s
desaťčlennou komisiou presne a viditeľne vyznačila medze pozemku určeného pre novú budovu.
Hneď sa začalo so stavbou. Nová budova postavená v rokoch 1757-1764 v barokovo-klasickom
slohu je dvojpodlažná, s priebežnou chodbou v strede, z ktorej sa vchádza do jednotlivých
miestností. Časť poschodia bola dokončená až po zrušení Spoločnosti, roku 1779. Zo základiny
5500 florénov, ktorú daroval biskup Juraj Giláni, jezuiti založili konvikt pre chudobných
zemianskych žiakov.
e. Misionárska práca
Hlavným poslaním misijného domu bola misionárska práca. Zakladateľ Ján Okoličáni si
žiadal, aby misia mala sídlo v Liptovskom Svätom Mikuláši a misionári aby chodili po hornatých
krajoch, ako sú stolice Liptovská, Oravská, Turčianska, Gemerská a Spišská; majú konať misie s
kázňami, katechézami a vysluhovaním sviatostí a tak pracovať na obrátení poblúdených. Zo
základiny môže Spoločnosť Ježišova vydržiavať toľko misionárov, koľko za dobré uzná.
Misie boli tvrdou a ťažkou prácou, žiadali si mužov obetavých a silných duchovne i
fyzicky. Veľkú zásluhu na úspechu misií v Liptove a na Orave má P. Gabriel Jób, ktorý mal
nielen meno Jóbovo, ale i srdce. Narodil sa v Žiline roku 1693, roku 1713 vstúpil v Trenčíne do
Spoločnosti Ježišovej, filozofiu a teológiu úspešne študoval v Štajerskom Hradci, dva roky
prednášal na Trnavskej univerzite. Potom šestnásť rokov pracoval ako misionár a bol prvým
predstaveným misijného domu v Mikuláši. Neraz ho vraj hľadali na smrť a musel sa skrývať, ale
on svojou láskavosťou a obozretnosťou skrotil hnevy a urovnával protirečenia.
Počas misií pátri kázali a vyučovali pravdám viery, rozdali tisíce katechizmov a spovedali.
Cez jarné a letné mesiace pracovali v samom Mikuláši. Len čo sa skončili poľné práce, dvaja
pátri chodili po misiách. Spomenutá kronika františkánskeho kláštora v Okoličnom im pripisuje,
že „mnohé obce oboch stolíc, Liptovskej a Oravskej, ktorých obyvatelia sa predtým pridŕžali
Lutherovho učenia, dnes sú verní svätej rímskokatolíckej cirkvi“. V Mikuláši zaviedli slávnostné
procesie Božieho tela po námestí, čo sa predtým nik neopovážil robiť. Na slávnosť povolali veľa
hosťov aj z okolia, medzi nimi františkánov z Okoličného. Pravidelne navštevovali okolité obce.
Tak roku 1737 chodievali každú druhú nedeľu do Bobrovca: ráno vyučovali dospelých,
popoludní deti. Mali tiež na starosti duchovnú správu v Liptovskom Hrádku. Okrem Liptova a
4

Oravy nachádzame pohyblivých misionárov aj v Honte, Trenčianskej stolici a na Spiši. Ročné
správy (Litterae annuae) zachycujú obraz o tom, akú prácu vykonali mikulášski misionári pre
duchovnú obrodu stredného Slovenska.
f. Zrušenie
V roku 1773 pracovali v misijnom dome v Mikuláši štyria pátri: Štefan Sentiváni ako
superior a prefekt školy; Adam Pinterič ako profesor na gymnáziu a prézes mariánskej
kongregácie, Ján Šedý a Jozef Melnar ako misionári. Tu ich zastihlo zrušenie Spoločnosti. P.
Štefan Sentiváni sa stal farárom v Nemeckej Ľupči, P. A. Pinterič v Liptovskej Teplej. O budovu
sa zaujímali stoliční páni. P. Š. Sentiváni naliehal na františkánov, aby ju oni prevzali a zachránili
školu i misiu. 20. októbra 1777 sa do budovy, medzitým dosť zničenej, nasťahovali siedmi
františkáni. Na papieri síce dostali všetky základiny, ale v skutočnosti trpeli veľkú núdzu. P.
Štefan Sentiváni ešte vymohol na vrchnostiach 14. mája 1779 podporu 1653 zlatých na
dokončenie poschodia budovy. Za ne postavili ešte šesť miestností. Tým dostala budova dnešnú
podobu.
Ale nádeje na záchranu misie a školy netrvali dlho. Roku 1787 cisár Jozef II. zrušil mnohé
kláštory, medzi nimi aj františkánsky kláštor v Mikuláši a tým misia celkom zanikla. No v ľude
zostala pamiatka na jezuitov misionárov aspoň v názve budovy; dosiaľ sa nazýva „kláštorík“.
Dnes je v budove umiestené Múzeum slovenského krasu.
Emil KRAPKA, Vojtech MIKULA, Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, Dobrá Kniha,
Cambridge 1990, s. 165-168.
5