Listy z noviciátu - Jezuiti

LISTY
lETO 2008
ČASOPIS JEZUITSKÝCH NOVICOV

Úvodník
Každé stretnutie sa začína pozdravom.
Zmŕtvychvstalý Kristus, keď
sa prvýkrát zjavil učeníkom, pozdravil
ich slovami: „Pokoj Vám“. My, novici,
sa s vami môžme stretnúť prostredníctvom
nášho noviciátneho časopisu, ktorý
sa vám opäť dostáva do rúk. Preto
vás všetkých chcem v mene celého noviciátu
pozdraviť a zaželať vám Kristov
pokoj.
Ten, kto posiela list, chce adresáta
informovať a hlavne sa s ním podeliť o všetko, čo zažil, čo má
nové, a ako sa má. Našim listom pre vás je tento časopis s jednoduchým,
výstižným a známym názvom: Listy z noviciátu. V prvom
rade si tu nájdete niečo z nášho života, čo všetko sa zmenilo a možno
aj nezmenilo odvtedy, čo sme vám naposledy napísali. Jednu vec
by som chcel vyzdvihnúť; že toto číslo je venované jezuitskému novicovi
Tomášovi Munkovi. Prečo? To sa dozviete na nasledujúcich
stranách. Náš list je doplnený fotografiami z jeho života a tiež zaujímavými
kresbami od tohto, mnohými talentmi obdareného človeka.
Určite si tu nájdete aj iné podnetné články, ktoré vás určite obohatia
a povzbudia. Aspoň sme sa o to chceli posnažiť. V krátkosti
len toľko, lebo dôležitejšie je to, čo nasleduje v týchto Listoch ďalej.
Keďže je aj čas prázdnin, tak vám prajeme, aby ste ich prežili
s radosťou, ktorú vám určite prinesú nasledujúce týždne oddychu.
Želáme vám, aby vás vo všetkom sprevádzala Božia milosť, dobrota
a láska, a aby sme tento čas spoločne odovzdali Bohu, lebo On nám ho
dá prežiť krajšie, ako sú naše obmedzené ľudské očakávania. Len je
potrebné mu ho zveriť. Tak smelo do toho.
Per Buša
LISTY 3

Trigram Ježišova jména
Zeptáme-li se někoho, kdo se alespoň trochu orientuje
v náboženské problematice, jaký znak používají jezuité, dostaneme
odpověď: „No přece IHS.“ Je to pravda, na první řádové pečeti
sv. Ignáce byl tento trigram Ježíšova jména, na každé jezuitské
budově, v každém jezuitském kostele nalezneme nejedno charakteristické
IHS. A přece tento znak není výlučně znakem jezuitů,
ba ani ho nesestrojili, jen ho převzali, je totiž mnohem starší.
Za autora trigramu Ježíšova jména je považován františkán sv. Bernardin
Sienský ( 1 3 8 0 - 1 4 4 4 ) ,
který ho prý sám namaloval v živých
barvách a na- bízel lidem, aby
jim více připomí- nalo co slyšeli
v jeho kázání. Je to vlastně shrnutí
úcty ke jménu Je- žíš. Sv. Bernardin
říkával: „To je můj úmysl:
obnovit a očis- tit jméno Ježíš,
jako to bylo v pr- votní církvi“,
a vysvětloval, že jestliže kříž evokuje
Kristovo utrpení, pak jeho jméno připomíná všechny aspekty jeho
života: chudobu jeslí, skromnou dílnu tesaře, pokání na poušti, zázraky
božské lásky, utrpení na Kalvárii, triumf vzkříšení a nanebevstoupení.
Symbol se skládá ze zářivého slunce na modrém poli, na kterém jsou
zlatá písmena IHS, která jsou prvními třemi začátečními písmeny jména
Ježíš v řečtině 1 (ale jsou dávána i jiná vysvětlení: např. zkratka z „In Hoc
Signo /vinces/" - motto císaře Konstantina „V tomto znamení zvítězíš“
nebo zkratka z „Iesus Hominum Salvator“ - „Ježíš spasitel lidí“.) Každému
prvku symbolu přiložil Bernardin nějaký význam; centrální slunce
je jasná narážka na Krista, který dává život, jako to dělá i slunce v přírodě
a cítíme, jak z něho vyzařuje láska. Žár slunce se šíří paprsky, kterých
je zde dvanáct klikatých, to je dvanáct apoštolů a pak osm paprsků
přímých, ty zase představují blahoslavenství; pás, který obklopuje slun-
ce představuje štěstí blahoslavených, které nemá konce, nebeské pozadí
(barva) je symbolem víry; zlato lásky. Bernardin prodloužil také pravou
svislou čáru znaku H, nahoře z ní udělal znak kříže, v jiných případech
je kříž postaven na středu příčného břevna písmene H. Mystický výklad
klikatých paprsků vyjadřo- valalitanie:
1.útočiště hříšníků; 2.prapo- re bojujících;
3.uzdravení (léku) ne- mocných;
4.posilo trpících; 5.chloubo v ě ř í c í c h ;
6.radosti kazatelů; 7.odmě- no pracujících;
8.pomocníku chy- b u j í c í c h ;
9.povzdechu rozjímajících; 10.přímluvo
těch, kdo se modlí; 11.po- těšení kontemplujících;
12.slávo osla- v e n ý c h .
Celý symbol je obkroužen v n ě j š í m
kruhovým pásem s vloženým nápisem z listu
sv. Pavla Filipanům v latině: „Při Ježíšově
jménu musí pokleknout každé koleno na
nebi, na zemi i v podsvětí.“ Užívání trigramu
však způsobilo sv. Bernardinovi obžalobu
z hereze a modlářství, zvláště od augustiniánů
a dominikánů a světec musel podstoupit
tři procesy a dokazovat svou neotřesitelnou
jasnou pravověrnost - byl pokaždé osvobozen.
Přesto měl trigram velký úspěch, když se rozšířil po celé Evropě;
Jana z Arcu ho chtěla mít vyšitý na svém praporu a později ho
přijali jezuité. Od nich zřejmě pochází další vysvětlení zkratky Ježíšova
jména: „Jesum habemus socium“ „Ježíše máme za společníka“.
O to bychom se chtěli se všemi podělit a prosíme Pána, abychom
měli jeho jméno „uložené do svého srdce a do své duše, přivázané jako
znamení na ruku a značku mezi očima“ (srov. Deut 11,26)
zpracováno podle Antonio Borelli
K problematice psaní jména Ježíš: viz www. jesuit.cz/ihs.php.
LISTY 4 LISTY 5

Príbeh obyčajného, neobyčajného chlapca
Tomáš Munk sa narodil vo
veľmi zámožnej rodinke. Aspoň
v krátkosti spomeňme udalosti pred
narodením, lebo dotvoria obraz,
v akej atmosfére žil novodobý hrdina
a v istom zmysle aj mučeník. Tomáš
sa narodil v bohatej rodine šikovného
podnikateľa a
manažéra Františka
Munka.
Dnes by sme povedali
žargónom
mladých: Tomáš
bol poriadny zazobanec.Naozaj,
po hmotnej
stránke nielen
chlapcovi Tomášovi,
ale ani celej
Munkovej rodine
takmer nič
nechýbalo a až
s výnimkou posledných
troch-
-štyroch mesiacov, nikdy hmotne
alebo finančne nepociťovali núdzu.
Jeho mamka Gizela Kohnová, pred
vzťahom s Františkom Munkom,
bola civilne zosobášená s istým židovským
chlapíkom. Bol to strojný
inžinier, Eugen Politzer, výrazne
starší ako Gizela. Manželstvo stroskotalo
na bližšie neznámych rozporoch
medzi 21-ročnou dievčinou
a výrazne starším podnikateľom. Gizelu
Kohnovú-Politzerovú a Eugena
Politzera rozviedol civilný súd.
O niekoľko mesiacov sa Gizela
zoznámila
s vekovo i povahovo
bližším,
d y n a m i c k ý m
manažérom strojárskych
firiem
v prvej ČSR.
František Fulop
Munk bol veľmi
šikovným
a vzdelaným
mužom - pôvodnepochádzajúci
zo židovskej
krčmárskej rodiny
pri Bratislave.
František
Munk pracoval v dobe zoznámenia
sa s Gizelou ako riaditeľ strojárskej
firmy v Lučenci. Obaja mladí ľudia,
František i Gizela, v tom čase už bez
záväzkov, si veru čoskoro padli do
oka. O niekoľko týždňov mali civilný
obrad manželstva. 29.januára
1924 sa manželom Munkovcom narodil
prvý syn Tomáš Dezider.
Tomáš žil prvé roky detstva
v Lučenci, v Bratislave, neskôr sa
celá Munkova família presťahovala
na kratší čas do Mukačeva, kde otec
pracoval ako riaditeľ a manažér vo
firme Latorica, hospodárskej a priemyselnej
akciovej spoločnosti.
Tomáš žil v ovzduší pohody,
pokoja, harmónie mestského prostredia,
značného hmotného blahobytu,
rodičovskej lásky. V roku 1930 sa
Munkovcom narodil syn Juraj.
Tomáš, a ani Juraj, pravdepodobne
v židovskej viere formovaní neboli;
jeho otec a matka, ako sa sami vyjadrili
na začiatku 30-tych rokov,
vyznávali prirodzené náboženstvo.
Podľa štúdia osobnej korešpondencie
medzi rodičmi Munkovcami, ich náboženská
viera postupne dozrievala
a rástla. Ešte okolo roku 1936 rodina
Munkovcov vyznávala náboženstvo,
ktoré, domnievam sa, bolo akousi
zmesou židovstva a židovských tradícií,
kresťanských prvkov, ale aj filozofického
panteizmu. Najstarší syn
Tomáš od detstva intenzívne vnímal
svet okolo seba, ale duchovne spriaznený
a naklonený kresťanstvu bol
pravdepodobne už na evanjelickej
škole v Bratislave. Po presťahovaní
Munkovcov na Liptov v roku 1938
nastúpil od septembra do Ružomberského
štátneho slovenského gymnázia.
Podľa dobových záznamov, listov
a zápisov z osobných archívnych
dokumentov, už zvlášť Tomášov
otec dlhšie hľadal vieru v Boha. Prestup
zo židovstva a prijatie krstu, ako
aj pokrstenie svojej manželky a detí
chápal ako prirodzený vývoj v hľadaní
zmyslu života svojho a rovnako
svojej rodiny. Otec František považoval
konverziu zo židovstva na katolícku
vieru za prirodzený dôsledok
vo svojom živote a živote jeho najdrahších.
Tomáš sa dostal do kontaktu
so živou kresťanskou vierou
(je možné, že aj s katolíckou vierou,
keďže na nemeckej škole sa učili aj
deti z nemeckých katolíckych rodín)
pravdepodobne v Bratislave, kde študoval
na cirkevnej Nemeckej evanjelickej
škole (roky 1932–1938). Jeho
smerovanie ku Kristovi nadobudlo
ešte zreteľnejšie kontúry po prestupe
na gymnázium v Ružomberku a zoznámení
sa s viacerými slovenskými
chlapcami, ktorí úprimne hľadali
a nachádzali osobnú vieru. Zvlášť
priateľstvo s vychudnutým, dlhým,
tichým a skromným chlapcom Pavlom
Anslom-Horským z Vlkolínca
mu otvorilo cestu k po
LISTY 4 LISTY 5

stupnému nájdeniu plnosti Božieho
zjavenia. Obaja chlapci, Tomáš a Paľo,
viedli dlhé a plodné dialógy o židovstve
i o kresťanskej viere v kontexte
posvätných spisov Starého zákona
a Nového zákona. Mladí intelektuáli
debatovali o rôznych témach
spoločenského i osobného života
(obohacovali sa nielen informáciami
vedomostného rázu o dogmatike
a ravouke Katolíckej cirkvi, resp. židovstva),
ale aj o liturgike Cirkvi. Je
dosť pravdepodobné, že práve priateľ
Paľko priviedol mladého, filozoficky
zameraného židovského chlapca prvýkrát
do katolíckeho chrámu. Sám
páter Horský SJ, teda v 30-tych rokoch
Pavol Ansló, s odstupom času
spomínal, ako si obaja gymnazisti
dopĺňali vedomosti, pričom Tomáš
poučil mladého vlkolínskeho kresťana
o Starom zákone a Pavol Tomáša
obohacoval o novozákonné paralely
a naplnení viacerých proroctiev v dejinách
spásy Ježišom Kristom. Domnievam
sa tiež, že okrem spoznávania
vlastnej životnej cesty, Tomáš
po premýšľaní a rozlišovaní o svojej
budúcnosti sám dospel k záveru, že
skôr ako do manželského života, ho
Pán Boh volá k zasvätenému spôsobu
žitia v jezuitskej reholi a tu chce
zakotviť na celý život. Zvlášť počas
obdobia zosilnených antisemitských
tendencií v Slovenskej republike,
v rokoch 1940-1942 a následne po
ťažko vybojovanej maturite, viac
pocítil na vlastnom živote, ako protižidovské
zákony Slovenskej republiky
obmedzili život ľuďom židovského
pôvodu. Vtedy dospelý Tomáš
stál pred neľahkou voľbou. V lete
1943 podvedome cítil, rozhodoval
sa a nakoniec akoby vedel, že Ježiš
ho volá vykonať voľbu rehoľného
povolania. Po mnohých modlitbách,
stretaniach sa s pátrami jezuitmi
v Ružomberku sa rozhodol podrobiť
examináciám - prijímacím skúškam,
do noviciátu Spoločnosti Ježišovej,
ktorá ho nakoniec prijala do noviciátu
na sviatok sv. Ignáca. Stalo sa tak
31.júla 1943. Tento horúci letný deň
bol slávnostnou rozlúčkou mladého
muža s najbližšími. Netušil, že o niekoľko
rokov neskôr ho Boh spojí do
konca pozemského života s otcom
Františkom. Počas vrcholiaceho leta,
plného slnka, nádhernej oblohy, švitoriacich
škovránkov a kvitnúcich
kvetov vstupoval jeden 19-ročný
chlapec s tmavými vlasmi, nevinnou
tvárou, hádam ako dieťa, nesmelo
cez prah noviciátu Spoločnosti Ježišovej
na Slovensku. Rozlúčil sa
s rodinou a priateľmi, aby žil naplno
jedinému - Kristovi! Vstup do noviciátu
určite nebol jednoduchý, môžeme
predpokladať, že pre mladého
bohatého konvertitu bol čiastočne
šokom, priveľkou zmenou v životnom
štýle. Veď stratil mnoho zo súkromia.
Býval s asi
tridsiatimi inými
šuhajmi v jednej
obrovskej miestnosti,
kde boli postele
predelené len
akýmisi plachtami.
Vstával skoro
ráno na hodinovú
meditáciu, nemal
vlastné súkromie,
tak ako doma. Už
nikdy pravdepodobne
nejedol také
vyberané jedlá
a nápoje, ako mu
doma pripravovala mama a slúžka,
a už nikdy sa nemohol zdôverovať
svojej kamarátke a guvernantke
mladšieho brata Juraja, Matilde Domaratzkej.
Už nikdy nemal vlastnú
posteľ, telefón či vlastný bicykel.
Zriekol sa všetkých hmotných pôžitkov,
všetkého súkromia, meštianskeho
pohodlia, materiálneho zabezpečenia
akéhokoľvek druhu, mnohých
zaužívaných zvykov a stereotypov,
aby sa prispôsobil komunitnému životu
a odovzdal sa jemu Jedinému.
Svojmu dôvernému, ba najlepšiemu
priateľovi, svojmu akoby druhému
bratovi, Ježišovi! Tomáš absolvoval
v noviciáte 1.probáciu, obdobie kandidátov
- postulantov,
ktoré trvalo asi
14 dní. Potom sa začala
2. probácia, samotný
noviciát. Po
období niekoľkých
mesiacov spoločného
života začal najvýznamnejšíexperiment
v Tomášovom
noviciátnom živote.
Stalo sa tak na jeseň
1943, keď pre
všetkých jezuitských
novicov - prvákov
z celého Slovenska
„odštartovali“ 30-dňové duchovné
cvičenia, ktoré podľa neskoršieho
vyjadrenia samotného novicmajstra
najlepšie zvládol práve Tomáš
Munk. Vlastne ani nešlo len o akési
absolvovanie modlitieb a úvah k Bohu,
ale o usporiadanie si a zmenu
života v radikálnosti prijatia evanjelia,
v preniknutí do tajomstiev exercícií
a v systémových meditáciách
v nájdení aplikácií pre ďalšie život
LISTY 6 LISTY 7

né cesty, na ktorých vedie človeka
na väčšiu česť a slávu Božiu a tým
podľa sv. Ignáca, o vniknutie do podstaty
a k praktizovaniu viery v každodenných
všedných situáciách. Dovolím
si povedať, že po ich skončení
Tomáš nastúpil na istú a priamu
cestu za Ježišom, teda preradil na
vyšší stupeň rýchlosti vo formácii
k osobnej zbožnosti a vo svätosti,
v kontexte konania dobrých skutkov,
milého správania sa k spolubratom,
častej modlitby. Tak ani jeho určitá
nešikovnosť pri vykonávaní domácich
prác v noviciáte, či už to bolo
umývanie riadov, akákoľvek pomoc
v kuchyni, v ascetériu, pri zametaní
alebo umývaní schodov neprekážali
k duševnej vyrovnanosti Tomáša.
Zo spomienok mamy Gizely sa dozvedáme,
ako Tomáš dostal jedného
dňa privilégium odniesť v kostole
prázdnu monštranciu do sakristie.
Veľmi jednoduchými, no veľavravnými
slovami opísal svoje pocity
a vnútorné rozpoloženie sám novic
Tomáš: „Moja dobrá matka, buďte
pyšná, nesiem monštranciu, nebojte
sa: nesiem monštranciu, milujte ma:
nesiem monštranciu.“
Toto trojité vyznanie, implicitne zahŕňa
aj Tomášovu úctu a silnú lásku
k eucharistickému Ježišovi. Tomáš
bol v noviciáte milý, ústretový
mladý muž, niekedy tichší a trochu
možno utiahnutejší ako ostatní veselí
chlapci z rozličných kútov Slovenska.
Hoci Tomáš aj ako pokrs-
tený kresťan katolík mal tendencie
k individualizmu, predsa dokázal sa
v noviciáte zapojiť do spoločných
hier a akcií svojich spolubratov. Nebol
mimoriadne telesne zdatný, čo
sa zvlášť prejavovalo v športových
disciplínach rýchlych loptových hier
- futbal, či volejbal a vo výkone prác
v budove noviciátu. Napriek tomu
sa usiloval svoje povinnosti plniť zo
všetkých síl, a tak sa postupne formovať,
zdokonaľovať v začiatkoch
rehoľného života, aby sa raz mohol
stať skutočným spoločníkom Ježiša.
Novici chodili každý týždeň
aspoň jeden deň na výlet, zväčša
na Trlenskú chatu pri Vlkolínci
(postavenú jezuitmi a jezuitskými
sympatizantmi z Liptova ešte v roku
1935). Tam často novici šantili a vystrájali,
ale Tomáš si v dobe rekreácie
dal záležať na tom, aby budoval
zvláštnym a jedinečným príkladom
úkony sebazaprenia a tak dozrieval
v dokonalej pokore, čím sa stával
nenápadným sluhom bratov. Cestou
niesol najťažší batoh s vecami ostatných
spolunovicov. To, čo mladému
novicovi chýbalo v noviciáte pri
upratovaní, pri spoločných zábavách
a rekreáciách, usilovne „nahrádzal“
svojimi veľkými jazykovými znalosťami
pri konverzáciách (Tomáš
Munk aktívne ovládal nemecký, maďarský,
slovenský, francúzsky, latinský
jazyk a dokonca aj hebrejský
jazyk). Novic Tomáš zapôsobil predovšetkým
svojím hlboko zbožným
životom v ružomberskom spoločenstve.
Ako sa vyjadril jeden vtedajší
novic: „Tomáš Munk žil aj vnútorne
veľmi opravdivo z viery a hĺbavo
prežíval svoje povolanie k jezuitskému
kňazstvu.” Okrem lásky k modlitbe
a k duchovnému životu, prejavoval
zrejmé sklony k intelektuálnej
hĺbavosti. Tomášov experiment
v nemocnici v Ružomberku bol
spolu s novicom Alojzom Dlugim
obdobím preukazovania konkrétnej
lásky k blížnym, kde mladí muži,
nasledovníci sv. Alojza Gonzagu,
ošetrovali chorých, povzbudzovali
ich, s poníženosťou im posluhovali
a vykonávali rozličné ďalšie dôležité
hygienické pomocné práce.
27. august 1944 a nasledujúce
dni a týždne hlboko zasiahli do
života celej komunity jezuitov, pátrov
i frátrov, scholastikov i novicov
v Ružomberku. Vtedy totiž povstalci
zastrelili posádku nemeckých dôstojníkov
a vypuklo ešte skôr ako na
iných miestach povstanie partizánov
proti Nemcom.
6. septembra ako z prvého
LISTY 8 LISTY 9

mesta na Slovensku nemecké ťažko
obrnené zbory po prudkých, ale krátkych
bojoch partizánov „vykúrili“
z centra mesta a dobyli prakticky aj
ostatné strategické okolie Ružomberka.
Počas prestreliek jedna mínometná
a delostrelecká paľba neobišla
ani budovu noviciátu, avšak okrem
niekoľkých vytlčených okien, nikomu
sa nič nestalo, čo považujem za
Boží zásah a znamenie ochrany spoločníkov
Ježiša a aj adeptov na vstup
do Spoločnosti. Celá komunita jezuitov
prežívala ťažkú, mimoriadne
stresujúcu jeseň 1944. Niektoré udalosti
spojené s príchodom viacerých
vojsk, POHG–pohotovostných oddielov
Hlinkovej gardy a gestapa,
museli preniknúť i za múry jezuitského
kláštora. Pátranie po židoch
a kresťanoch židovského pôvodu sa
od novembra 1944 ešte vystupňovalo.
Spôsobil to príchod Sipo-Sicherheistpolizei
a po 7. novembri aj tzv.
Sonderkomanda 7A – čiže nemeckej
bezpečnostnej polície, ktorá doslova
sliedila po partizánoch a ľuďoch so
židovskými koreňmi. 14. decembra
1944 bola zadržaná gestapom Tomášova
mamka Gizela. Tomáš sa
o tom dozvedel nečakaným spôsobom.
Ako každý štvrtok išiel aj v ten
deň so spolubratmi na výlet pozdĺž
Váhu. Keď sa okolo štvrtej popoludní
vracali traja novici z Černovej,
zrazu Tomáša niekto volal. Tomáš sa
obzrel a zistil, že k nemu beží mladší
brat Juraj, aby mu oznámil správu
o zatknutí mamy. Tomáš veľmi
smutný dobehol spolubratov, vysvetlil
im situáciu a vrátil sa do noviciátu.
Nasledujúcu noc strávil v modlitbách
a oddanosti Pánovi v kaplnke,
kde ponúkol svoj život za židovský
národ. V piatok predpoludním 15.
decembra 1944 traja Nemci z bezpečnostných
zložiek vnikli do noviciátu,
arogantne a bezprecedentne sa
dožadovali vydania žida Thomasa
Dezidera Munka. Všetko úsilie o záchranu
vekom skoro ešte chlapca,
bolo márne.
Ani novicmajster Rudolf Mikuš
SJ, a ani neskôr provinciál, páter
Jozef Jurovský SJ, nedosiahli to, aby
Tomáš unikol z „pazúrov“ nacistov.
Tomáša odvliekli do ružomberskej
väznice, kde sa stretol s otcom, mamou
i bratom Jurajom. Po Vianociach
1944 bola rodina Munkovcov
odtransportovaná vlakom do sústreďovacieho
tábora v Seredi. Tento
tábor vznikol už v roku 1939, ale až
s nástupom nového veliteľa, Aloisa
Brunnera, sa rozbehol mimoriadne
krutý režim voči väzňom. Viacerí
obyvatelia tábora boli v priebehu
decembra 1944 až januára 1945 zastrelení.
Podľa svedectva spoluväzňa
Munkovcov - Edmunda Bárdoša
- 16. januára 1945 boli Munkovci
násilne rozdelení.
Tomáš a jeho
otec boli naložení
do vlaku smerujúceho
do Sachsenhausenu
a mama
Gizela s Jurajom
boli určení pre tábor
Bergen Belsen
pri Hanoveri. Na
peróne pri odchode
zo Slovenska židovskí
zajatci spievali
svoju hymnu
a Munkovci spolu
s kňazom Edmundom
Bárdošom sa
modlili Itinerarium (modlitbu pred
dlhou a nebezpečnou cestou, kde sa
vzývajú o pomoc anjeli). Tomáš a jeho
otec prežili potom takmer tri mesiace
vo veľkom trápení na nútených
prácach a často o hlade. V Sachsenhausene
ich posilňovala častá a vrúcna
modlitba. Jedného dňa pri odpratávaní
trosiek zo zbombardovaného
Berlína sa Tomášovi a Františkovi
Munkovi podarilo skontaktovať so
zajatým francúzskym kňazom. Ten
im prepašoval do tábora pätnásť
konsekrovaných hostií. Bola to z neba
daná radosť a ohromná vzpruha,
keď po dlhom čase mohli prijať sviatostného
Ježiša!
Na konci pobytu
Munkovcov
v apríli 1945 našiel
na smetisku
Tomáš mrkvu,
nevediac, že je
postriekaná chemikáliou,
zjedol
ju. 21. apríla
1945, keď nacisti
likvidovali
tábor v Sachsenhausene,
stál
Tomáš sotva na
nohách. Vojaci
SS väčšinu
väzňov donútili k rýchlemu pochodu
smerom na sever. Už po hodine
sa však Tomáš úplne vyčerpaný potácal
a často padal na zem. Vojaci ho
vytrhli z radu a spolu s otcom nechali
v priekope. Ďalej existujú dve
svedectvá o posledných chvíľach.
Dôstojný pán Bárdoš napísal: „Ráno
pri krátkom oddychu sme sa stretli
s priateľmi z iných pochodových jednotiek
a títo zvestovali hroz
LISTY 10 LISTY 11

nú novinu, že Tomáš a otec František
sú mŕtvi. Oni to videli na vlastné oči.
Po našom rozlúčení pristúpil k nim
SS-man s krikom: „Hore, poďme
ďalej!“ Otec prosil,
že syn je chorý,
aby doprial chvíľku
oddychu. SS-
-man na to dvoma
strelami z automatu
zastrelil Tomáša
a jeho otca.“
Druhé svedectvo
podal Hugo
Greiner, tiež očitý
svedok, ktorý
udalosť po vojne
opísal bývalej sekretárke
Františka
Munka: „Stalo sa
to, že Tomáš odpadol,
pretože boli
hladní a vysilení.
Odpadol a otec
rýchlo mu chcel
pomôcť, lebo vedeli,
že kto odpadne,
toho strieľajú. Tak sa rýchlo zohol
a Nemec obidvoch zastrelil i otca,
i syna.“ Podľa prvého svedectva
dôstojného pána E. Bárdoša boli Tomáš
a František Munkovci zavraždení
pri meste Neuruppin v apríli 1945.
Tam pravdepodobne ostali aj ich telesné
pozostatky.
Kde čerpal Tomáš takú silu
a kde nachádzal entuziazmus vydržať
také neľudské
podmienky? Nesporne
v živej katolíckej
viere. V osobnom
vzťahu k Ježišovi,
v častej modlitbe
a v prejavovaní milosrdných
skutkov
až do sebazabudnutia.
Je teda ozaj
príkladom hodným
nasledovania, v každodennýchvšedných
situáciách, lebo
aj napriek mnohým
problémom, ťažkostiam
a útrapám kvôli
Kristovi sa oplatí
verne niesť svoj kríž
až do konca života.
Teda Tomáš Munk je
veľkým svedectvom
nezlomnej kresťanskej
viery a hrdinskosti, ktorá je azda
odmenená v nebi.
spracoval Miloslav Bakoš
Modlitba za súcit
Uč ma, ako byť súcitný s trpiacimi,
chudobnými, slepými, chromými a malomocnými;
ukáž mi ako si odkrýval tvoje najhlbšie pocity,
ako vtedy, keď si zotieral slzy,
alebo keď si cítil smútok a mučivú úzkosť,
až kým si nepotil krv
a nepotreboval anjela, aby ťa utešil.
Predovšetkým, chcem sa naučiť,
ako si zniesol extrémnu bolesť kríža,
vrátane opustenosti svojim Otcom.
Pedro Arrupe SJ
V rukách Božích
Viac než inokedy nachádzam seba v rukách Božích.
To je to, čo som chcel celý svoj život od mojej mladosti.
Ale teraz je tu rozdiel,
iniciatívu má výhradne Boh.
To je skutočne základná duchovná skúsenosť,
vedieť a cítiť sa tak úplne v Božích rukách.
Pedro Arrupe SJ
Táto modlitba bola napísaná po tom, ako utrpel mozgovú porážku, ktorej
dôsledky trpezlivo znášal počas posledných rokov jeho života.
Z Knihy Hearts of fire. Praying With Jesuits. Preložil Erik Šopoň
LISTY 12 LISTY 13

Keďže toto číslo venujeme
jezuitskému novicovi Tomášovi
Munkovi, chceli by sme vám
predstaviť aj život jeho najlepšieho
priateľa a spolunovica Pavla
Horského. Pavol Horský sa narodil
15. januára 1924 vo Vlkolínci.
Jeho matka Emília, rodená Kupčová
bola rodáčka
z Vlkolínca. Jeho
otec Imrich Anslo
pochádzal z dolnej
oblasti Maďarska.
Bol pridelený ako
horár na Slovensko
ešte za éry
Rakúsko-Uhorska.
Emília Kupčová
bola jeho druhou
manželkou, keďže
jeho prvá manželka
spolu so synom
podľahli ťažkej
chorobe počas prvej
svetovej vojny.
Pavol dostával
od svojich rodičov veľmi dobrú
výchovu. Keď mal šesť rokov, rodičia
ho dali do cirkevnej školy
v Ružomberku. Býval u krstných
rodičov. V škole sa veľmi dobre
učil. Oproti ostatným deťom z dediny
mal veľkú prevahu v myslení,
múdrosti, šikovnosti, tvorení a najmä
v sebaovládaní.
V roku 1936 po skončení
Najlepší priateľ
piatej triedy ZŠ nastúpil na gymnázium
v Ružomberku. Tu mu bol
veľkým vzorom profesor slovenčiny
Stano, ktorý bol rodákom z Ružomberka.
Za Slovenského štátu
bolo aktuálne poslovenčiť si priezvisko.
Hádam aj na radu svojho
profesora si Paľo zmenil meno na
Horský. Jeho rodičia
si ponechali
pôvodné meno,
a synovi jeho skutok
nevyčítali.
Ďalšie vzory mal
Pavol u jezuitov.
Všetok voľný čas
trávil v kontakte
s novicmi a pátramiSpoločnosti
Ježišovej. Tam
našiel veľký vzor
u pátra Mikuša.
V skromnosti, až
asketizme mu imponoval
Páter Polónyi.
Ešte v nižších
triedach gymnázia sa zblížil
so vzácnym priateľom a spolužiakom
Tomášom Munkom. Paľo bol
skoro denným hosťom v izraelitskej
rodine, ktorá sa pripravovala
na konverziu do Katolíckej cirkvi.
Rodičia boli čestní a inteligentní
ľudia. Ich dvaja synovia boli taktiež
veľmi charakterní, svedomití
a nadaní. Celá rodina prijala svia-
tosť krstu v novembri 1939, ktorú
im vysluhoval farár Ján Ferenčík.
Paľov priateľ Tomáš, keďže bol
pôvodom Žid, nemohol študovať
na gymnáziu. Preto ho učil doma
5. - 8. triedu gymnázia, takže denne
bol u nich. Tomáš pol roka pred
maturitou urobil výborne skúšky
a spolu s Paľom zmaturoval.
Po maturite sa Paľo definitívne
rozhodol opustiť svojich rodičov
a vstúpil spolu s priateľom
Tomášom Munkom do rehole Spoločnosti
Ježišovej. Bolo to 30. júna
1943, kedy vstúpili do noviciátu
v Ružomberku.
V auguste 1944 začal „hon
na Židov” aj v Ružomberku. Nemci
„vyňuchali”, že u jezuitov študuje
„teológiu” Tomáš Munk, konvertita,
pôvodom Izraelita. Odvliekli
ho i s jeho rodičmi a bratom najprv
do Serede a odtiaľ do Nemecka,
kde ich rozdelili. Tam pokračoval
vo väzení so svojím otcom. Podľa
jednej z verzií, v apríli 1945 na
„pochode smrti”, bez jedla a pitia
neďaleko Berlína zástup väzňov
preháňali z miesta na miesto bez
cieľa. Tomáš od vyčerpania nevládal
ísť ďalej a odpadol. Pristúpil
k nemu nemecký vojak a zastrelil
ho. Otec zbadal svojho syna, od žiaľu
sa hodil na mŕtve telo a plakal.
Priskočil k nemu vojak a usmrtil
aj jeho. O osude Tomášovej mamy
a jeho brata Juraja nevieme nič.
Ďalšie životné peripetie Tomáša
a jeho rodiny veľmi ťažko dopadli
na priateľa Pavla. O týchto veciach
nerád s niekým hovoril. Je dôležité
spomenúť veľkú zásluhu Tomáša
na duchovnom formovaní Pavla.
Tomáš bol hlboko veriaci človek.
Po februári 1948 sa začalo
ukazovať, že komunisti sú rozhodnutí
pre akékoľvek násilné činy.
Po barbarskej noci v roku 1950 sa
Paľo ocitol so stovkami rehoľníkov
v Podolínci, kde boli násilne privezení
a internovaní z kláštorov. Po
rozpustení rehoľníkov z Podolínca
Paľo prišiel domov k rodičom,
ale nie nadlho. Odišiel do Nitry.
Tam sa i zamestnal. Bol v spojení
so spolubratom Pavlom Hnilicom,
ktorého eštebáci už naháňali. Situácia
bola veľmi napätá a predstavení
odporúčali tajné vysviacky
kňazov. Z milosti Božej táto sviatosť
bola udelená Pavlovi 1. októbra
1950, samozrejme tajne. Po
rozpustení rehoľných rádov museli
všetci nastúpiť do občianskych zamestnaní.
Pavol ostal a zamestnal
sa v Nitre. V roku 1951 bol odpozorovaný
a zatknutý. 5. februára
1953 bol vynesený rozsudok, kde
bol Pavol odsúdený spolu s ďalšími
šestnástimi obžalovanými. Dostal
desať rokov a bol väznený vo
Valdiciach, kde strávil osem a pol
roka. Prepustený bol na amnestiu
novozvoleným prezidentom. Z vä-
LISTY 14 LISTY 15

dlhšie fúzy, fajčenie a žalúdočné
vredy. Z väzenia sa vrátil domov
do Vlkolínca. V roku 1963 do-
stal povolenie k pastorácii. Hneď na
Vianoce o polnoci pred prekvapenými
Vlkolínčanmi Paľo v tichosti
slúžil svoje primície. Bolo sa však
treba zamestnať. Využil známych,
ktorí ho prijali do opravovne rádií na
ulici Podhora v Ružomberku. V roku
1969 mu odobrali súhlas, vraj
v kázni mal oponentské politické
reči, ale neskôr mu ho vrátili. V 70.
rokoch sa sústredil na obnovu kostola,
aby k jubileu 100 rokov od postavenia,
teda v roku 1975, kostol
vyzeral dôstojnejšie. V roku 1986
sa zdravotný stav Paľovej matky
zhoršil. Srdce vynechávalo, prestala
jesť a piť. Vtedy už mala bezmála
90 rokov. Po smrti matky sa Paľo
duševne pomaly zviechal. Venoval
sa štúdiu, prekladaniu z nemčiny
a pastorácii na Vlkolínci. Horšie
to bolo s jeho zdravím. Bolesti ža-
LISTY 16
lúdka sa pomaly zosilňovali, a to aj
napriek prísnej diéte. Paľo mal svojich
lekárov v Ružomberku, ktorí
sa o neho vzorne starali. Zdá sa, že
sa tu stala chyba z Paľovej strany,
keď sa žalúdočný vred zvrhol na
rakovinu. Bol operovaný v Banskej
Bystrici, aby bola obnovená priechodnosť
zo žalúdka do tenkého
čreva. Po tejto operácii sa pozbieral
viac duševne, ako telesne. Ale bolesti
mal už stále, nezávisle na jedle.
Tých pár mesiacov sa intenzívne
venoval duchovnej starostlivosti.
Každý deň, ako predtým mal sv.
omšu s poctivo pripravenou kázňou.
Veľa čítal. Na prechádzky chodil,
len keď bolo pekne. Jeho zdravotný
stav sa však zhoršil natoľko, že ho
museli odviesť do nemocnice. Zomrel
29. októbra 1995. Pri rozlúčke
v kostole jezuitov v Ružomberku
boli stovky priateľov, známych
a veľký zástup bol i v okolí kostola.
spracoval Per Buša
Zahľadím sa na Ježiša v agónii,
na noc, ktorá predchádzala jeho
smrti...
Postavím sa blízko k Nemu
a vidím, ako vystiera ruku
a prosí ľudí o pomoc...
Teraz Mu však nemôžem pomôcť
— je ponechaný úplne sám na
seba
pred tvárou smrti...
Všetko to porovnávam
s teplom a srdečnosťou večeradla,
z ktorého práve vyšiel...
Keď sa na to pozerám, uvedomím
si, že nakoniec človek môže prijať
Boha, svoje predurčenie i seba
samého len vtedy, keď má odvahu
hľadať samotu...
Pokúsim sa precítiť,
čo to znamená zostať v samote.
Predstavím si, že žijem na púšti:
bez knižiek, bez práce...
neprichádza ku mne žiaden ľudský
hlas...
deň... týždeň... celé mesiace...
Pozorujem svoje reakcie,
keď som ponechaný iba sám na
seba...
keď som pozbavený všetkého,
k čomu utekám,
len aby som nemusel hľadieť na
seba:
práce a spoločenstva ľudí...
Potom sa uvidím
v samotke väzenskej cely:
nepreniknuteľné steny, úzky
priestor,
slabé svetlo žiarovky,
ktorá svieti vo dne i v noci...
Nie je možné vidieť žiadnu ľudskú
tvár...
Púšť
alebo nejakú bytosť...
slnko alebo oblohu...
Neprichádza sem žiaden zvuk
ľudskej reči alebo prírody...
A tak to ide týždeň za týždňom,
mesiac za mesiacom...
Ba ani nevedno, kedy sa to
skončí...
Nakoniec si predstavím, že nastal
kolaps:
môžem počuť slová,
ktoré ľudia vyslovujú a cítiť ich
dotyk,...
nemôžem však s nimi nadviazať
kontakt...
Potom sa znovu vraciam do
života:
k svojim starostiam a práci,...
vraciam sa k svojmu pohodliu a
záujmom,...
do sveta ľudí...
Vidím však, že nie som už ten istý,
odkedy som bol vystavený
ťažkej skúške samoty...
Niekedy sa moje srdce
obracia k Ježišovi, ktorý prežíva
agóniu...
Vidím, ako zápasí so svojím
Bohom
a svojím predurčením...
Tento pohľad ma učí múdrosti,
ktorú mi nemôže darovať žiaden
otras.
Preto sa teda zdržím pri Ježišovi v
agónii
a budem sa dívať...
Anthony de Mello
Z knihy: Pri prameňoch
Vyd. Dobrá Kniha 1996
Vybral Per Buša
LISTY 17

Srdce a jeho význam v duchovním životě
Srdce je středem lidského
duševního a duchovního života.
Takže: v srdci začíná a rodí se lidské
rozhodnutí jednat tím či oním
způsobem. Vznikají v něm nejrůznější
úmysly a přání. Srdce je
příbytek vůle a jejích chtění. Tato
volní konání jsou záměrná, chtění
a rozhodnutí vyjadřují výroky
typu: „Pojal jsem do srdce svého...“
(Kaz 1,13). „A předsevzal si
Daniel v srdci svém...“ (Dan 1,8).
„Můj otec David měl na srdci...“
(1Král 8,17). To samé říkají výrazy:
„náklonnost srdce“ (Řím 10,2),
„... Jak se ve svém srdci rozhodl“
(2Kor 9,7; Sk 11,22). Ve starém
Izraeli musel každý přinést dary
na vybudování přenosné svatyně:
„každý ať ze srdce dobrovolně přinese...“
(Ex 35,5), „a každý, koho
srdce pudilo...“ (tamtéž, v. 21).
Ten, kdo vyslovoval své přání,
říkal „všechno, co měl na srdci“
(1Král 10,2). Když něco děláme
rádi, pak to děláme „od srdce“
(Řím 6,17). Máme-li někoho rádi,
odevzdáváme mu své srdce a naopak
jej také chováme ve vlastním
srdci: „můj synu, dej mi své srdce“
(Př 23,26). Nebo: „jste v našem
LISTY 18
srdci...“ (2Kor 7,3), „vždyť vás
nosím v srdci...“ (Flp 1,7). Srdce
je příbytek všech duševních poznávacích
schopností. Přemýšlení
je „danost srdce“ (Př 16,1), rada
srdce: „poradilo mi mé srdce ve
mně“ (Neh 5,7). „Srdcem“ uznat
znamená pochopit (Dt 8,5). Poznat
„celým srdcem“ znamená plně pochopit
(Joz 23,14). Kdo nedokáže
„chápati“ srdcem, nemá „ani oči,
aby viděly, ani uši, aby slyšely“
(Dt 29,3 /4/). Když srdce ztvrdne,
člověk ztrácí schopnost všímat si
a rozumět nejsamozřejmějším projevům
Boží Prozřetelnosti: „špatně“
slyší „svýma ušima“ a má „zalepené
oči“ (Iz 6,10). Vůbec „každý
smýšlí ve svém srdci“ (Gn 6,5).
Špatný člověk má „srdce osnující
ničemné plány“ (Př 6,18). Falešní
prorokové „prorokují lest vlastního
srdce“ (Jer 14,14), „ohlašují
vám vidění svých srdcí, ale ne to,
co vyšlo z úst Hospodinových“
(Jer 23,16). Myšlenky jsou „záměry
srdcí“ (1Kor 4,5). Slovo Boží
„rozsuzuje touhy a myšlenky srdce“
(Žl 4,12). Co si neochvějně
pamatujeme, zapečeťujeme v duši
a osvojujeme, to vkládáme, uklá-
dáme a zapisujeme do vlastního
srdce, „tato má slova si vložte do
srdce“ (Dt 11,18). „Polož si mě na
srdce jako pečeť“ (Pís 8,6). „Maria
však to všechno uchovávala v srdci
a rozvažovala o tom“ (Lk 2,19).
„Napiš je (slova moudrosti) na tabulku
svého srdce“ (Př 3,3). Vše,
co nám vytane v mysli anebo se
vybaví v paměti, „vystupuje na povrch
srdce“. V království slávy asketové,
kteří trpěli za pravdu a víru,
„si věci minulé nepřipomínají
a ty jim nevstoupí na mysl (v ruské
bibli „srdce“, totéž srv. dále)“
(Iz 65,17). „Co ani člověku na mysl
(srdce) nepřišlo, připravil Bůh těm,
kdo Ho milují“ (1Kor 2,9).
Stejně jako je slovo projev nebo
výraz myšlení, přesto je obojí
pronášeno „ze srdce“ (Job 8,10).
„Ústa přece mluví to, čeho je srdce
plné“ (Mt 12,34). A stejně jako je
myšlení rozhovor duše se sebou,
pak přemýšlející vede tento vnitřní
rozhovor ve svém „srdci“: „Rozmlouval
jsem se svým srdcem“
(Kaz 2,1). „Když si však špatný
služebník řekne (ve svém srdci)...“
(Mt 24,48).
Srdce je středobod nejrůznějších
duševních prožívání,
vzruchů a vášní. Srdce si osvojuje
všechny stupně radosti, od přejícného
rozpoložení duše (Iz 65,14)
po vytržení a radostí před Boží tváří
(Iz 83,3; Sk 2,46). Ale jsou mu
vlastní také všechny druhy bolesti,
počínaje smutnou náladou, „kdy
vášeň, dolehnuvší na tělo, (v těle)
srdce uráží „a když „mužovu srdci
škodí smutek“ (Př 25,20.21). Až po
zoufalé hoře, kdy člověk „křičí pro
bolest srdce“ (Iz 65,14), a kdy cítí,
že „jeho srdce se chvěje a chce vyskočit
ze svého místa“ (Job 37,1),
všechny stupně nepřátelství, počínaje
žárlivostí a „horlivou závistí“
(Př 3,17; Jon 3,14), až po zuřivost,
v níž člověk jen zlostí zatíná zuby
(Sk 7,54), kvůli níž jeho srdce
začíná planout pomstychtivostí
(Dt 19,6). V srdci člověk prožívá
všechny druhy nespokojenosti, počínaje
neklidem, kdy srdce člověka
„tíží“ (Př 12,25), až po zoufalost,
kdy se srdce „odvrací“ od všeho
marného pachtění (Kaz 2,20).
A nakonec člověk v srdci prožívá
všechny druhy strachu, od zbožné
bázně (Jer 32,40), až po hrůzné šílenství
a pomatení mysli (Dt 28,28;
Iz 4,24). Srdce horečně buší a svírá
se steskem (Joz 5,1; Jer 4,19).
Podle míry utrpení srdce „taje jako
vosk“ (Žl 22,15), anebo schne
LISTY 19

(Žl 102,5), pálí a plane (Žl 39,4;
73,21), anebo je zlomené a zkroušené
(Jer 23,9; Žl 147,3). Jeli člověk
mdlý, „bývá ve svém srdci bojácný
a zbabělý“ (Dt 20,8). Díky lítosti
se srdce „vzpírá“ (Oz 11,8). Milostí
naplněné Boží slovo v srdci působí
jako „hořící oheň“ (Jer 20,9).
Dotýká-li se jej paprsek božského
slova, srdce začíná planout a hořet
(Lk 24,32).
A nakonec je srdce středobod
lidského mravního života. V srdce
se spojují všechny lidské mravní
stavy, od nejvyšší tajemné lásky
k Bohu, jež zvolává: „Bůh bude
navěky skála mého srdce a můj
podíl“ (Žl 73,26), až po nadutost,
která samu zbožšťuje, „vydává své
srdce za srdce božské“ a říká si:
„jsem Bůh“ (Ez 28,2). Podle rozdílu
mravních neduhů se srdce ocitá
ve tmě (Řím 1,21), srdce může
„ztučnět“ (Iz 6,10), být zatvrzelé
(Iz 63,17), kamenné (Ez 11,19),
nelidské a zvířecí (Dan 4,13).
Existuje „zlé srdce“ (Jer 16,12),
„pomíjivé srdce“ (Iz 5,10), „scestné
srdce“ (Rím 1,21). Srdce je výchozí
bod,odkud vycházejí všechna
lidská slova, myšlenky a činy se
vším, co je v nich dobrého i zlého.
Srdce je buď dobrý nebo špatný po-
LISTY 20
klad člověka. „Dobrý člověk vydává
z dobré pokladnice svého srdce
dobro, ale zlý ze zlého vydává zlo“
(Lk 6,45). Srdce je tabulka, na níž
je napsán přirozený mravní zákon.
Proto pohané „ukazují, že obsah
zákona mají vepsaný ve svém srdci“
(Řím 2,15). Na této tabulce je
napsán rovněž zákon milosti: „lidé
moji“, vyzývá nás Pán, „kdo máte
můj zákon napsán ve svých srdcích“
(Žl 51,7). „Svůj zákon jim
dám do nitra, vepíši jim jej do srdce“
(Jer 31,33). Kvůli tomu je také
Boží slovo zaséváno do „srdcí“
(Mt 13,19). Svědomí má svůj příbytek
„v srdci“ (Žid 10,22). Kristus
se „díky víře usídluje v našich srdcích“
(Žid 3,17). Také nám „vložil
do srdce Ducha“ (2Kor 1,22). ,Ať
ve vašem srdci vládne Kristův pokoj“
(Kol 3,15). „Neboť Boží láska
je vylita do našich srdcí skrze
Ducha Svatého“ (Řím 5,5). Světlo
milosti „zazáří v našich srdcích“
(2Kor 4,6). Ale na druhé straně
ďábel hříšníkovi vkládá do „srdce“
zlé úmysly (Jan 13,2), naplňuje
jeho srdce zlými pomyšleními
(Sk 5,3). K těm, kdo neposlouchají
Boží slovo příliš pozorně, „hned
přijde satan a obere je o slovo do
nich zaseté“ (Mk 4,15).
Srdce je jakožto středobod celého
tělesného a různorodého lidského
duchovního života nazýváno
během či zdrojem života: „Především
střež a chraň své srdce, vždyť
z něho vychází život“ (Př 4,23).
Srdce (?)“spaluje běh našeho života“
(Jak 3,6). Je to tedy koloběh či
cirkulace, v jehož rotacích spočívá
celý náš život. Z toho důvodu
také srdce tvoří nejhlubší část naší
bytosti: „Nejúskočnější ze všeho
je srdce působící zkázu. Kdopak
je zná?“ (Jer 17,9). „Žádné zevní
projevy slova, myšlenek či skutků
toto zřídlo nikdy nevyčerpají“. Ozdoba
„skrytá v srdci“ (1Petr 3,4).
Takovou ozdobou může člověk odhalovat
jedině v Bohu: „Bůh přece
zná tajnosti srdce“ (Žl 44,22).
Stav srdce vyjadřuje veškerý lidský
duševní stav (Žl 51,12; 84,3).
Člověk musí Bohu odevzdat pouze
své srdce, aby Mu mohl být věrný
v myšlenkách, slovech a skutcích:
„Můj synu, dej mi své srdce“ vyzývá
člověka Boží velemoudrost
(Př 23,26).
Pavel Florenskij
Z knihy: Sloup a opora pravdy,
Refugium Velehrad – Roma, 2003
Osobná modlitba
Pedra Arrupeho
Daruj mi, Ó Pane,
aby som všetko dnes videl
novými očami,
rozlišoval a skúmal duchov,
čítal znamenia čias,
radoval sa z vecí,
ktoré ti patria
a ohlasoval ich druhým.
Daj mi čistotu porozumenia,
ktorú si daroval Ignácovi.
LISTY 21

Služobníci Kristovej misie
Na stretnutí novicátov
v poľskom Krakove sme sa
zúčastnili na prednáškach pátra
Orlanda Torresa SJ, sekretára 35.
Generálnej kongregácie (GK), ktorý
sa s nami podelil o to, čo Duch
Svätý prostredníctvom GK hovorí
jezuitom v tejto dobe.
Okrem zvolenia Adolfa
Nicolasa za nášho nového generálneho
predstaveného, páter O. Torres
zdôraznil 2 témy, ktoré ale tvoria
jednotu: identitu jezuitov a misie.
Kým má byť jezuita v súčasnosti?
Čo sa od neho očakáva?
Ako reagovať na nové znamenia
čias a premeny doby? Na nový
kultúrny kontext? Ak sa ponoríme
do základu ignaciánskej identity,
stretneme sa s víziou sv. Ignáca
v La Storte pri Ríme, kde mal
videnie, ako ho Boh Otec pridružuje
ku Kristovi, a ako Ježiš, kto-
rý nesie kríž, ho prijíma so
slovami:„ Chcem aby si nám
slúžil”. V základoch jezuitskej
identity nie je nasledovanie sv.
Ignáca, preto sa ani nevoláme
ignaciáni, ale nasledovanie
Ježiša, a to Ježiša, ktorý nesie
kríž. Keďže Ježiš je dnes,
ako aj včera, prítomný v chudobných,
deťoch, trpiacich...,
znamená to uhasiť prúdom
živej vody každý smäd utrápenej
ľudskosti. Znamená to tiež žiť
ako spoločenstvo priateľov Pána
a v Pánovi a byť k dispozícii pre
univerzálnu misiu svätej Cirkvi vo
vernosti pápežovi. Páter Orlando
zdôraznil, že naša identita je založená
na Ježišovi Kristovi. Spoznávame
ju tým, že na Neho hľadíme.
Nehľadáme ju osamotene, ale
v spoločenstve s Pánom a s inými
a zdôraznil jej hlbokú spojitosť
s misiou. Sme služobníci Kristovej
misie, úzko spojení s Kristom
a vsadení do sveta. Našim spôsobom
postupovania je kontemplácia
v činnosti, to znamená byť v stálom
spojení s Ježišom pri vykonávaní
akýchkoľvek činností. Nemáme
upadať do rozdelenia medzi
časom modlitby a časom na prácu,
a ako kyvadlo striedať tieto fázy,
ale ako kruh v pohybe neustále byť
v dynamike a napätí apoštolského
života a života modlitby.
Nové sociálne, politické
a ekonomické zmeny, ktoré prináša
súčasnosť, sa nesmú vnímať jednostranne
a negatívne. Globálny
kontext, kde sa na jednej strane vyostrujú
etnické, kultúrne a enviromentálne
problémy, vytvára zároveň
prostredníctvom nových komunikačných
prostriedkov a možností
jednu globálnu „dedinu”. Vyžaduje
sa od nás, aby sme mysleli globálne
a konali lokálne, hlboko si uvedomujúc,
že vytvárame jedno univerzálne
telo a sme účastní Kristovej
misie v radikálnej rôznorodosti našich
situácií. Nebezpečenstvo tkvie
v separácii, vo vytváraní nových
múrov a hraníc, nových marginalizovaných
skupín, ktoré nebudú
mať napr. prístup ku vzdelaniu alebo
k novým technológiám. Jezuiti
sú vyzvaní, aby objavovali nové
možnosti poznania a dialógu, ako
hlásať Slovo nádeje a spásy pre
súčasnosť. Vyžaduje to byť na hraniciach,
v predných líniách a mať
odvahu ísť tam, kde iní nechcú alebo
nemôžu ísť, stať sa pútnikom,
kde trasu kreslí Boží prst. Jezuiti
sú volaní k tomu, aby spájali a stavali
mosty, medzi sebou a s ostatnými,
aby sa otvorili pre misiu,
ktorá je najmä misiou zmierenia
v dialógu. Medzinárodný a multikultúrny
charakter tela Spoločnosti
môže svedčiť o zmierení v solidarite
všetkých Božích detí. Ježišova
misia je misiou zmierenia. Pre nás
to znamená misiu zmierenia s Bohom,
najmä prostredníctvom duchovných
cvičení a v sprevádzaní,
v potrebe zdieľať skúsenosť zmierenia
s druhými. Misiu zmierenia
s ľuďmi, stavaním mostov medzi
bohatými a chudobnými, medzi
tými, čo sú na okraji, s tými, čo
sú v centre, presadzovaním spravodlivosti,
intelektuálnym a sociálnym
apoštolátom, komunikačnými
technológiami, s preferovaním
chudobných, ktorých Ježiš sám
vyzdvihuje. Misiu zmierenia s celým
stvorením, a to aj v starostlivosti
o prostredie a v podporovaní
environmentálnych výskumov.
V pestovaní citlivosti a zmyslu
pre posvätné, ktoré je prítomné vo
stvorení a vo svete.
Aby sme mohli žiť túto misiu
v našom porušenom svete, je
potrebné, aby sme vytvárali bratské
a radostné komunity, kde sa môžu
zjednocovať naše odlišnosti a vnášať
do života naša kreativita, kde
môžeme žiť a vyjadriť našu výhradnú
vášeň – vášeň pre Krista a pre
jeho misiu. Otvorme sa preto Duchu
Svätému, a dovoľme mu pretvoriť
naše srdcia, aby skrze nás pôsobil
vo svojej plnej sile a kráse.
Erik Šopoň
LISTY 22 LISTY 23

Naša kronika
20.januára: V našom Kostole Povýšenia Svätého kríža sme organizovali
ekumenické stretnutie v rámci týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.
Zúčastnili sa na nej evanjelický farár s manželkou, a tiež zástupcovia
baptistickej a adventistickej cirkvi. Z našej strany to boli pátri V. Suchý
a O. Gábriš. Po bohoslužbe sa konalo agapé v pastoračných priestoroch.
2.februára: Na sviatok Obetovania Pána sme
sa zúčastnili stretnutia zasvätených osôb
Spišskej diecézy, ktoré sa konalo na Spišskej
kapitule. Slávnostnú svätú omšu celebroval
Mons. Štefan Sečka, spišský pomocný
biskup.
26.februára-27.marca: Novici prvého ročníka
absolvovali 30-dňové duchovné cvičenia
pod vedením nášho magistra pátra Vojtěcha
Suchého v Kolíne. Po ich skončení sme sa
zastavili ešte
na pár dní v Prahe. Novic Ján Klabník počas
tohto času oddychoval v Ružomberku
pri rôznych prácach okolo domu. Neskôr
prišiel k nám do Kolína, kde si vykonal
8-dňové duchovné cvičenia spolu s dvoma
sestrami CJ.
10.apríl: V rámci týždňa modlitieb za
kňazské a rehoľné povolania sa zišli všetci
rehoľníci a rehoľníčky Ružomberka pri
spoločnej modlitbe ruženca a na svätej
omši, počas ktorej sa predstavili jednotlivé
rehoľné komunity. Potom nasledovalo
agapé, ktoré pripravili rehoľné sestry
a napiekli výborné koláče.
12. apríl: Novic Ján Klabník po úplnom zakončení
doby noviciátu zložil svoje rehoľné sľuby pri svätej
omši v našej noviciátnej kaplnke. Bol veľmi šťastný.
3. máj: Boli sme
spolu s naším novým
bratom Janom,
jeho sestrou
a sestrou Paulínou
CJ na svätej omši
v Šípkove pri príležitosti
desiateho výročia úmrtia pátra
Jozefa Porubčana SJ, ktorú celebroval
páter Jozef Šuppa SJ spolu s ďalšími
jezuitskými pátrami a miestnymi i pozvanými kňazmi. Po omši a obede,
ktorý bol na obecnom úrade, sme šli pozrieť rodný dom pátra Porubčana,
ako aj celé hospodárstvo, na ktorom mohol byť páter počas komunizmu ako
súkromne hospodáriaci roľník, keďže nemohol verejne vykonávať kňazskú
službu.
10.–17.máj: Zúčastnili sme sa stretnutia
noviciátov v Poľsku. Boli tam
zastúpené noviciáty z juhopoľskej aj
severopoľskej provincie, náš československý
noviciát,noviciát z Chorvátska
a zastúpenie mal aj ruský noviciát-jediným
novicom, ktorý je vo
formácii v Poľsku. Prvé dva dni sme
strávili v Krakove. Základom bolo
stretnutie s pátrom Torresom a jeho
prednášky, ktoré sa týkali 35. generálnej kongregácie. Stretli sme sa aj so
slovenskými školastikmi, ktorí tam študujú. Ďalšie dni sme strávili v juhopoľskom
noviciáte v Starej Wsi. Tu program tvorili prednášky pátrov Grzebiena,
Inglota a Steczka. Uvoľnením pre nás bol vilový deň s futbalovým
turnajom. V piatok šestnásteho sme sa zúčastnili slávnostnej svätej omše pri
príležitosti spomienky na mučeníka Andreja Bobolu SJ v Strachocine,
LISTY 24 LISTY 25

LISTY 26
ktorá je pravdepodobne jeho
rodiskom. V tento deň sa pre
nás toto veľmi pekné stretnutie
skončilo a vrátili sme sa
domov.
27. máj: Za prítomnosti pátra
provinciála Jána Ďačoka SJ,
zástupcov mesta Ružomberok
a iných významných pozvaných
hostí sme slávnostne
odhalili tabuľu Tomášovi Munkovi. Tomu predchádzala svätá omša a prezentácia
knihy o tomto novicovi z pera Dr. Ivana Petranského, vydané Vydavateľstvom
Michala Vaška. Nakoniec nechýbalo malé agapé.
Okrem týchto dôležitých udalostí by som rád spomenul aj naše vilové dni.
Z toho veľkého množstva vyberám tie, ktoré boli
pre nás najzau- jímavejšie: výstupy na Sidorovo,
Šiprúň, Salatín, Ľubochnianska dolina, tiesňava
Hučiak. Bolo toho dosť veľa, ale tieto boli naj.
Navštívili sme aj starobylý kostol v Martinčeku.
Tiež sme neobyšli našu chatu v Trlenskej
doline a zasta- vili sme sa aj v Liptovskej Lužnej,
v rodnom domčeku frátra Klementa. Počas
cyklistickej túry cez kúpele Lúčky a Malatinú
nás zastihla po- riadna búrka s veľkými krúpami,
takže náš zá- mer okúpať sa v Liptovskej Mare
bol splnený nad očakávanie.
Náš brat Eugen odchádza
Esej alebo postrehy jedného
bývalého jezuitského novica
v Indii
Iba pred týždňom som sedel
v autobuse a… Čo myslíte, na koho
som narazil? Aha, Jimmy Oskar!
Ach, vy asi neviete, kto je Jimmy.
Ale nie ste prvý, kto sa na neho pýta.
Jimmy Oskar bol môj blízky kamarát
a spolunovic vo formácii Spoločnosti
Ježišovej. V súčasnosti je
Jimmy a má päť detí, čo vôbec nie
je prekvapujúce, pretože on sám cítil,
že nemá povolanie k zasvätenému
životu. A tak odišiel z noviciátu.
Keď vstúpiš do noviciátu rehole
jezuitov, absolvuješ plné dva roky,
aby si spoznával život a spiritualitu,
a zároveň zisťuješ, či Ti spôsob
života „sedí“, a či Boh ho pripravil
pre teba. Ak nie, si úplne slobodný
a odchádzaš. Nie je teda vôbec
zriedkavé v indických provinciách
SJ, že medzi mnohými novicmi sa
traja rozhodli opustiť noviciát, a tak
odísť slúžiť Pánu Bohu vonku „vo
svete“. Jezuitské povolanie veru nie
je pre háklivé a precitlivelé duše.
Vyžaduje si odhodlanú, pretrvávajúcu
lásku k Bohu plnú viery, ktorú
nie každý kresťanský chlapec alebo
mladý muž cíti rovnako. Ale jednu
vec by som dodal, a to podčiarknem
aj pre tých, ktorí nás opustili: rozišli
sme sa a spomíname na seba v dobrom
až do dnešných dní. Tí, ktorí
odišli z noviciátu, nemali nič proti
Spoločnosti Ježišovej, ale rozlíšili,
že nemajú povolanie do tejto rehole.
Ich úprimnosť im takto dodáva
ešte viac morálneho kreditu. Je teda
veľmi ojedinelé, aby jezuitský novic,
ktorý opustil Spoločnosť, stal
sa zatrpknutým alebo rozladeným,
a dokonca ešte zriedkavejšie, aby
taký „ex-jezuita“, si sadol a napísal
knihu, či poskytol interview
novinárom proti svojim bývalým
bratom a spoločníkom. Ak sa tak
stalo, to prirodzene vedie k záveru,
že aj dobrí ľudia uveria, že všetky
náhodne uvedené situácie a rôzne
blúznenia popísané o nás, sú faktickou
pravdou. Žiaľbohu, klebety,
osočovania a rôzne malé zlá môžu
niekedy vykonať viac negatívneho,
ako veľa dobra. Človek, čo opustí
spoločnosť s pocitmi vďačnosti
a priateľstva, obyčajne ani nepomyslí
na napísanie knihy o noviciáte.
Ale späť k môjmu príbehu. Keď
Jimmy a dvaja iní novici odišli,
boli sme na jednej strane smutní,
že sa oddelili od Spoločnosti, no
na druhej strane vedeli sme, že určite
nie je v Božej vôli, aby každý
mohol nasledovať jezuitský život.
Byť jezuitom je milosť, ktorú
Boh dáva iba niektorým mužom.
Na druhej strane, keď nás
LISTY 27

tiež drahý novic Eugen, musel
opustiť, nikto z nás mu nemohol
pomôcť niesť tak ťažký kríž,
ktorý sa stal Božím rozhodnutím.
Eugen bol jedným z mála ľudí, ktorého
keby ste poznali, okamžite si
ho obľúbite. Bol veľmi mladý. Pre
každého z nás mal vždy pripravený
úsmev. Byť v jeho prítomnosti znamenalo
zotaviť sa. Eugen bol atletickým
majstrom na štátnej strednej
športovej škole a, veru, nenašiel
sa nikto široko-ďaleko, kto by tak
perfektne vedel hrať futbal či basketbal.
Napriek tomu, tento chlapec
vôbec nerozprával o svojich športových
výkonoch, tak ako sa napokon,
nikto z veľkých skromných
ľudí sám nechváli. Eugen pôsobil
extraordinárne nábožne (dokonca aj
nad štandardy noviciátu), bol veľmi
oddaný Matke Božej a ešte si každý
deň našiel cestičku, aby mohol
prichádzať na adoráciu do kaplnky.
LISTY 28
Osobne som získal akúsi inštinktívnu
náklonnosť k Eugenovi a to mohol
byť dôvod, prečo sa mi všetko
okolo jeho osoby zdalo také skvelé.
Aký svätý jezuita raz Eugen bude!
Hútal som. Aký apoštol! Veru, hlboko
som sa mýlil. Božie plány s týmto
novicom Spoločnosti Ježišovej
boli odlišné. Môj priateľ, napriek
všetkým svojím komunikačným
schopnostiam, len veľmi ťažko dokázal
hovoriť o sebe. Jedného dňa
som sa dozvedel, že kým Eugen
vstúpil do noviciátu, a tým nasledoval
volanie našej Spoločnosti (našej
Panej), prekonal mnohé ťažké
obety. Eugen sa vzdal výnimočnej
medicínskej kariéry, a čo bolo ešte
bolestivejšie, zlomil srdcia svojich
rodičov. Bol totiž jedináčikom a jeho
otec, lekár, potom čo sa Eugen
rozhodol vstúpiť do Spoločnosti
Ježišovej, odmietol mať s ním čokoľvek
dočinenia, úplne sa od syna
dištancoval. Táto bolesť rodičov
bola tým, čo ich syn pociťoval najprenikavejšie.
Raz ráno, dojedli sme raňajky,
a keď sme sa pripravovali
vrhnúť do kolotoča nášho každodenného
programu, zistili sme, že
novicmajster nás čaká v rekreačnej
izbe. Vyzeral zronený a smutný,
hoci inokedy mal pre nás vždy
úsmev. Zhromaždili sme sa okolo
neho a on nám oznámil novú Jóbovu
zvesť. Potom prečítal nasledu-
júci list, ktorý som si zapamätal na
mnohé roky:
Moji drahí spolubratia!
Asi pred týždňom mi s ľútosťou
oznámil otec novicmajster, že je Božia
vôľa, aby som opustil noviciát.
Viete, minulý rok som trpel chronickými
a intenzívnymi bolesťami
hlavy, ktoré spôsobili, že bolo pre
mňa mimoriadne náročné študovať,
alebo dokonca čokoľvek prečítať.
Dobrý otec rektor a otec novicmajster
urobili všetko, čo bolo v ich silách,
aby mi umožnili liečenie pri
najlepších špecialistoch v meste,
no Boh mal iné zámery. Lekári tušili,
že nebudem schopný absolvovať
ďalšie štúdiá smerujúce ku kňazstvu.
Toto je zvlášť ťažký kríž, no
viem, že by ste mi určite pomohli ho
ľahšie znášať s vašimi modlitbami.
Neviem, ako sa vám mám poďakovať
za vašu dobrotu ku mne. Navždy
si chcem uchovať v pamäti drahocenný
poklad šťastného roka a pol,
ktorý som strávil s vami, a to ma
bude potešovať v bolesti, aby som si
tak častejšie vybavoval z mysle tie
nádherné chvíle, prežité vo vrúcne
milovanej Spoločnosti. Rád by som
s láskou povedal zbohom každému
individuálne, skôr ako skončím list,
ale cítim, že by som to nedokázal.
Váš nehodný spoločník Eugen
Všimol som si, že novicmajstrov
hlas sa pri čítaní posledných
riadkov triasol a oči viacerých novicov
sa dojatím zarosili. Tak bolo
úplne jasné, ako veľmi bol náš
Eugen všetkými milovaný, a ako
každému z nás bude chýbať. Cesty
Božie sú tajomné a nevyspytateľné,
dodal novicmajster, no nemôžeme
pochybovať o jeho láske k nám.
Prijmite teda jeho rozhodnutie lásky
a buďte ponížení, že pre našu
Spoločnosť si vyberá nás, a tým získavame
prednosť pred ľuďmi, ako
je náš milý Eugen, ktorý je oveľa
svätejší a bližší Ježišovmu srdcu.
Eugen bol bez prieťahov odvezený
do nemocnice, kde ho ošetrovali
s láskou rodičia a každý týždeň ho
navštevoval otec novicmajster. Nepovedal
nám celú pravdu o pôvode
Eugenových ťažkostí, rakoviny
mozgu. Onedlho potom, Eugen odišiel
do neba, a my, jeho spoločníci,
priatelia veríme, že je k nám bližšie
a oroduje za nás, aby sme žili svoje
povolanie tak, ako si to on vysoko
vážil, kým žil na Zemi.
Preložené z knihy:
Oh These Jesuits!
Gujarát Sahitya Prakash, Anand
1992, 3. vydanie,
Vybral a preložil
Miloslav Bakoš
LISTY 29

LISTY 30
Úloha bratov v Spoločnosti
27. septembra 1540 pápež
Pavol III. podpísal bulu Regimini
militantis Ecclesiae, ktorou sa potvrdilo
nové rehoľné spoločenstvo
s názvom Spoločnosť Ježišova. Zakladaná
spoločnosť mohla mať na
začiatku len šesťdesiat profesných
členov. Bolo to
dosť vysoké číslo
na to, aby nehatilo
počiatočný
rozvoj a neskôr
sa podľa potreby
dalo upraviť
novým dekrétom.
Na začiatku
boli prijímaní do
spoločnosti iba
hotoví kňazi. Ich
práca bola čisto
duchovného
rázu. Základom
bolo šírenie a obrana viery, pokrok
duší v kresťanskom živote, kázne,
prednášky, duchovné cvičenia, katechéza
detí a jednoduchých ľudí,
spovedanie a vysluhovanie sviatostí.
Avšak pohyblivosť, ktorú si vyžadovala
apoštolská univerzálnosť,
mnohorakosť služieb a zvlášť potreby
pri vykonávaní tohto poslania
priviedli Ignáca k tomu, že prijal do
organizmu Spoločnosti rozličných
členov, kňazov a bratov, pričom
všetci mali mať účasť na tom istom
povolaní a mali prispieť k jednému
spoločnému poslaniu. Všetci
členovia Spoločnosti v rozličných
spoločenských a kultúrnych situáciách
boli obdarovaní tým istým
povolaním, aby
nasledovali chudobného
a poníženého
Ježiša. Všetci
počuli to isté pozvanie,
aby mu slúžili
v jeho Cirkvi.
Ignác, zároveň po
odmietnutí akéhokoľvekrovnostárstva
a akejkoľvek
uniformity, hlboko
veril v rozdielnosť
povolaní,
ktorá sa zakladá na
skutočnosti, že Boh každého z nás
volá po mene. Len v tomto duchu
otvorenosti a prijímania sa môžu
rozvíjať rozličné dary, ktoré spoločne
utvárajú Spoločnosť. Pre
tento dôvod Ignác pokladal stupne
v Spoločnosti za rozličné cesty
na včlenenie sa do toho istého tela
a na splnenie toho istého poslania
bez toho, že by sa z toho odvodzovali
rozdiely v dokonalosti alebo
zásluhách v Božej službe. Bratia,
rovnako ako kňazi, sú včlenení do
Spoločnosti tým istým spoločným
volaním Pána, aby ho nasledovali
evanjeliovou radikálnosťou rehoľného
života. Avšak povolanie
rehoľného brata je odlišné od povolania
ku kňazstvu. Rehoľný brat istým
spôsobom stelesňuje rehoľný
život v jeho podstate (esencii), a tak
môže osobitne výrazne zviditeľniť
tento život. Preto prvý a najdôležitejší
príspevok rehoľného brata je
dar seba samého, slobodne ponúknutý
do Pánovej služby. V dôsledku
toho, prostredníctvom zjavne rehoľného
života poskytuje prorocké
svedectvo v Cirkvi a Spoločnosti
dnešnému svetu. Brat žije svoje rehoľné
povolanie ako „poslaný”. Je
bytostne mužom s poslaním, ktoré
prijíma v konečnom dôsledku od
samého Krista cez
svojich predstavených.
Vykonáva toto
poslanie ako člen
apoštolského organizmu,
ktorý sa celkom
venuje s Božou
milosťou nielen spáse
a zdokonaleniu
vlastných duší, ale s
tou istou milosťou sa
vytrvalo usiluje pomáhať
k spáse a zdokonaleniu
iných.
Bohaté dejiny svätých a blahoslavených
bratov, ako aj úlohy a ministériá,
v ktorých sa bratia angažovali
a angažujú vo svete, jasne ukazujú
pestrosť a doplnkovosť, ktoré
charakterizujú apoštolské poslanie
brata v Spoločnosti. Je správne,
keď spolu s postavami bratov, ako
boli Alfonz Rodriguez a František
Garate, ktorí dosiahli svätosť v domácich
prácach, oboznamujeme sa
aj so životmi iných, ako boli Jakub
Kisai, Dominik Collins a Mikuláš
Owen, ktorí oddane a veľkodušne
pracovali vo vonkajších službách
Spoločnosti až po obetovanie svojich
vlastných životov. Toto prispeje
k úplnejšiemu obrazu povolania
rehoľného brata a môže pritiahnuť
nové povolania.
Per Buša
LISTY 31

Info
Pre všetkých priateľov
Noviciátu Spoločnosti Ježišovej
LISTY Z NOVICIÁTU SJ
Vydávajú novici Slovenskej a
Českej provincie SJ
Vytlačila dobrá kniha v Trnave
NEPREDAJNÉ!
Za každý príspevok na
Noviciát SJ, ktorý nám zašlete
na číslo účtu:
142 740 1959/0200
alebo na našu adresu,
Vám budeme vďační.
ADRESA
Noviciát SJ
Nám. A. Hlinku 56/1
034 01 Ružomberok
TEL: 044/430 51 26
044/ 430 51 37
noviciatsj@post.sk
www.jezuiti.sk
www.jesuit.cz
Obsah
Úvodník str. 1
Trigram Ježišova jména str. 2
Príbeh obyčajného,
neobyčajného chlapca str. 4
Najlepší priateľ str. 14
Púšť str. 17
Srdce a jeho význam
v duchovním životě str. 18
Služobníci Kristovej misie str. 22
Naša kronika str. 24
Náš brat Eugen odchádza str. 27
Úloha bratov v Spoločnosti str. 30
Obálka:
Fotografia Tomáša Munka z maturitného
tabla
Výtvarné práce Tomáša Munka
Novici SJ na stretnutí v Poľsku
2008©Ondrej Gabriš SJ
LISTY 32
Mladému človeku, ktorý túži byť jezuitom,
by som povedal:
Seď doma, ak ťa táto myšlienka rozrušuje
a znervózňuje.
Ani nechoď k nám, ak tvoja láska k Cirkvi
je ako k macoche, než k matke.
Ani nechoď k nám, ak si myslíš, že tým
Spoločnosti Ježišovej činíš láskavosť.
Príď, ak služba Kristovi
je skutočným centrom tvojho života.
Príď, ak máš široké a dostatočne silné ramená.
Príď, ak máš otvoreného ducha, primerane
otvorenú myseľ a srdce väčšie než svet.
Príď, ak vieš povedať vtip a smiať sa s ostatnými a ...
príležitostne sa zasmiať aj na sebe.
Pedro Arrupe SJ

Milosrdný Bože, skrze Ducha Svätého vkladáš do sŕdc veriacich
dary svojej lásky. Daj našim príbuzným, priateľom a dobrodincom duševné
i telesné zdravie, aby Ťa milovali z celého srdca a ochotne plnili Tvoju vôľu
skrze Krista nášho Pána. Amen.