r. 2003, č. 9 - Hudobné centrum

NEBO PLAKALO
O TOM, ČO NEBO-LO A MOHLO BYŤ NA 49. ROČNÍKU FOLKLÓRNEHO FESTIVALU VÝCHODNÁ
○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○
Folklórny festival Východná čochvíľa oslávi okrúhlu päťdesiatku.
Jeho 49. ročník sa konal toto leto v dňoch 4. – 6. júla. Tak ako to už
v tomto čase a priestore medzi majestátnymi tatranskými vrchmi býva, počasie
bolo premenlivé. Slnko, ak tu svieti, tak páli na nevydržanie a keď
prší, tak aj to poriadne. V histórii festivalu by bolo možné na prstoch jednej
ruky zrátať ročníky, kedy nezapršalo. Tentoraz však svätí nemali zľutovania
a takmer všetky tri dni lialo ako z krhly.
Programy, aj keď zo strany autorov pripravované zodpovedne, utrpeli
touto skutočnosťou a to nielen tie scénické, ale i nescénické a sprievodné.
Sériu programov uvádzaných vo veľkom amfiteátri už tradične dopĺňajú
koncerty a vystúpenia na prehliadkovom pódiu, v obecnom dome kultúry
a v obidvoch kostoloch dediny, ľudový jarmok, vyrezávanie drevených
sôch v nadživotnej veľkosti, prezentácie prác ľudových remeselníkov
v priestore pod májkou a rôzne tematické výstavy vo vitrínach v areáli
amfiteátra, ale i v obci. Zdá sa, že trendom festivalu sa stal i vývoz niektorých
programov do okolitých lokalít a usporadúvanie nových festivalových
podujatí, v širšom duchu Dní tradičnej
kultúry.
Nedávno sa k týmto podujatiam
pridružila i séria tzv. mimoscénických
programov, ktoré obohatili dianie počas
festivalu happeningovou formou.
Z nich sa však, žiaľ, udržalo iba torzo,
a to program, sľubujúci nočnú mágiu
„Jánska noc”, uvádzaný vždy v sobotu
po poslednom hlavnom programe
v amfiteátri a jediná z pôvodných 12
postavičiek z davu – poštár.
Organizátori sa tak, ako to zrejme
tradícia tohoto festivalu – pamätníka
vyžaduje, vracajú k starým
osvedčeným formám i dramaturgii
a aj tento rok sa zamerali predovšetkým
na scénické programy, uvádzané v amfiteátri a na prehliadkovom
pódiu. Žijeme v pre kultúru zložitých časoch, a tak nové podmienky komercializácie
podujatí ovplyvňujú i priebeh festivalu vo Východnej. Po neúspešnej
a stagnujúcej spolupráci so Slovenskou televíziou sa usporiadateľom
podujatia podarilo nadviazať kontakt pri realizácii priameho prenosu festivalového
galaprogramu s komerčnou súkromnou televíznou spoločnosťou
Markíza. 60-minútový živý vstup do vysielania vyžadoval náležitú prípravu
podmienok a tak drevenú scénu amfiteátra zohyzdila kovová konštrukcia
horizontálneho prekrytia scény. To sa však nakoniec aj napriek nie
najlepšiemu „vizuálu” ukázalo ako šťastné riešenie, pretože dovolilo odznieť
všetkým tým programom, ktoré by sa kvôli výdatným dažďom inak
uskutočniť nemohli. Takým bol napríklad aj jeden z „ťahákov” festivalu,
piatkový program Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, tanečné
divadlo STROM.
Osvedčená a zabehaná dramaturgia festivalu vo Východnej obsahuje
programy klasifikované podľa tém (tých je pomenej), no najmä podľa
zaradenia kolektívov, ktoré v programoch účinkujú. Takými sú napríklad
každoročne programy detských folklórnych súborov, folklórnych súborov,
modulácie
44
PRIMÁŠ A BASISTA ĽUDOVEJ HUDBY JOZEFA KROKU-ČESLAKA
(dedinských) folklórnych skupín, ďalej kolektívov a sólistov interpretujúcich
hudobný folklór, delených znova na detských a dospelých. V tomto ročníku
dramaturgiu programov ešte skomplikovalo „nutné” (kvôli využitiu finančného
zdroja?) uvádzanie programov zahraničných detských folklórnych
súborov, folklórnych súborov a folklórnych skupín – tentokrát (alebo
znova?) susedných krajín Višegrádskej štvorky (V4). Je zrejmé, že pri
takto časovo a priestorovo náročných požiadavkách na nejakú tematickú
„fajnšmekerskú” prácu priestor neostáva.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že žiaden z programov tohto ročníka
sa nevyhol zabehanému stereotypu. Noviniek bolo pramálo a invenčných
autorských, režijných či spracovateľských postupov ešte menej. Najmä
v hlavných programoch v amfiteátri dominujú už dávnejšie skladačkové
kompozície programov s viacerými interpretmi, kde figuruje všetko to, čo
kto ponúkne, alebo čo si kto vyberie. Už dávno sa vo Východnej neobjavil
tematicky komponovaný, pekne vyriešený a vydarený program, aspoň
taký, aké uvádzali nadšení tvorcovia s ešte nadšenejšími kolektívmi v 60. –
70. rokoch minulého storočia.
Nevravím, že festival vo Východnej
je jediný, ktorý sa tlaku vonkajších
podmienok poddáva, no ešte stále je
v očiach verejnosti tým najvýznamnejším
a najprestížnejším zo slovenských
folklórnych sviatkov, a preto by
si zaslúžil väčšiu pozornosť i zodpovednejší
prístup zo strany usporiadateľov
i tvorcov. Pritom k tomu možno
netreba tak veľa. Jedným z tzv.
novodobých „folklórnych prejavov”
je aj neustále sťažovanie sa na nedostatok
financií, ale mnohé by sa dalo
vylepšiť i osobnejším a zanietenejším
prístupom zainteresovaných k imaginárnemu
cieľu. Prvým predpokladom
je však splnenie základných podmienok, akými by v prípade Východnej
bolo aspoň raz do roka pred festivalom pokosiť po kolená siahajúcu trávu
vytŕčajúcu spomedzi lavíc v amfiteátri. Potom by mohlo nasledovať dotiahnutie
detailov, lebo nech si každý hovorí, čo chce – práve na detailoch stojí
veľa, aj keď tie až tak veľa nestoja. Priateľské prijatie, ochota pomôcť, či len
obyčajný úprimný úsmev môžu rozjasniť aj chmáry na nebi. Bohužiaľ,
k takejto forme manipulácie s počasím nám ešte veľa chýba.
Darmo, doba je iná, žijeme v informačnej spoločnosti tretieho tisícročia
a kontakt medzi vzdialenými sa nám zdá byť cennejší ako medzi blízkymi.
Tak si príznačne miesto vo Východnej našiel aj kamión istého prevádzkovateľa
internetového servera, núkajúci návštevníkom odoslanie virtuálnej
pohľadnice z Východnej. Akoby sa dôležitejším stávalo „bol som tam”,
namiesto „videl som, zažil som, stretol som...”. A aj ten nešťastný internet
bolo načase vziať do služieb už dávno pred festivalom. Potom by si určite
prišli na svoje všetci tí, ktorí sa márne surfujúc snažili nájsť program festivalu
na webe. Lenže my všetko robíme naopak, a tak tam nebol, ako aj mnoho
iných vecí. Možno aj preto sa mi zdalo, že nebo nad tohtoročnou Východnou
plakalo. ROBERT FALTUS
○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○ ○
FOTO M. VESELSKÝ
HUDOBNÝ ŽIVOT • 9 • 2003