Politické strany a stranícke systémy - Univerzita Komenského

POLITICKÉ STRANY A STRANÍCKE 

SYSTÉMY 

ÚVOD DO ICH ŠTÚDIA 

MAREK RYBÁŘ  

UČEBNÝ TEXT, 1. VYDANIE 

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE 

2011

Marek Rybář 

Politické strany a stranícke systémy: úvod do ich štúdia (učebný text), 

rozsah 4,50 AH (161 200 znakov) 

© Marek Rybář/Univerzita Komenského v Bratislave 2011 

ISBN: 978-80-223-2992-7 

Text neprešiel jazykovou úpravou. 

2

Obsah 

ÚVOD  4  

POLITICKÉ STRANY: DEFINÍCIE, FUNKCIE A PRÍSTUPY K ICH SKÚMANIU  6  

STRANY, POLITICKÉ IDEOLÓGIE A STRANÍCKE RODINY  17  

SOCIÁLNE ŠTIEPENIA, FORMOVANIE POLITICKÝCH STRÁN  

A PRESKUPOVANIE VOLIČOV  22 

MODELY STRÁN A TRENDY V STRANÍCKEJ ORGANIZÁCII  32  

CHARAKTERISTIKY VOLEBNÝCH SYSTÉMOV  42  

STRANÍCKE SYSTÉMY  50  

VOLEBNÁ KAMPAŇ A JEJ PREMENY  59 

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY  65  

3

Úvod 

Politické strany vytvorili modernú demokraciu a tá je bez nich nepredstaviteľná. 

V tomto konštatovaní klasika politickej vedy Schattschneidera sa zároveň skrýva aj napätie, 

silne prítomné vo všetkých dnešných demokraciách - na jednej strane sú politické strany 

nevyhnutné na sprostredkovanie vôle občanov voči inštitúciám demokratických štátov, na 

strane druhej trpia tie isté politické strany vysokou nedôverou, podozrievavosťou a cynizmom 

voličov. Tí ich často nepovažujú za plnohodnotný a spoľahlivý nástroj reprezentácie 

vlastných postojov a názorov. Práve tento rozpor medzi nevyhnutnosťou strán a ich 

neobľúbenosťou dáva súčasným demokraciám zvláštnu dynamiku. 

Z času načas zaznieva volanie po nových formách politického organizovania sa, ktoré 

by nahradili politické strany. Ako dokumentujeme v prvej kapitole, tieto hlasy nie sú vôbec 

nové. Naopak, objavujú sa so železnou pravidelnosťou od vzniku moderných politických 

strán. V druhej kapitole sa venujeme azda najstaršiemu spôsobu analýzy strán, ktorý berie do 

úvahy ideologické či ideové rozdiely medzi stranami. Ukazujeme, že nielen klasické, ale aj 

novšie prístupy k štúdiu strán berú idey strán vážne, aj keď neexistuje zhoda v tom, či sú 

ideológie len nástrojom na získanie vládnej moci alebo historicky danou „podstatou“ 

politických strán. V tretej kapitole sa zaoberáme otázkou, ako sociálne prostredie a voličské 

podhubie formovalo konflikty medzi politickými stranami a ako tieto reagujú na postupné 

oslabovanie straníckej identifikácie a rozpad väzieb voličov na nimi tradične preferované 

strany. Nasleduje kapitola, v ktorej analyzujeme meniace sa formy straníckych organizácií. 

Ukazujeme, že to, ako sa strany organizujú, nám vypovedá aj o širšom politickom kontexte, 

v ktorom sa stranícka súťaž odohráva. Nasledujúce dve kapitoly presúvajú analytický pohľad 

od fungovania strán na vzťahy medzi stranami a nimi vytvorenými inštitucionálnymi 

podmienkami. Najskôr v piatej kapitole skúmame, ako volebná legislatíva ovplyvňuje počet 

strán v systéme. V šiestej kapitole sa pozeráme na rozličné typy straníckych systémov a 

hľadáme najvyhovujúcejšie spôsoby ich klasifikácie. Posledná kapitola sa dotýka otázok 

spojených s vedením kampaní a meniacimi sa zdrojmi, prostriedkami a kontextom politickej 

komunikácie strán s ich voličmi. 

Tento učebný text nemá ambíciu pokryť vyčerpávajúcim spôsobom všetky aspekty 

straníckej politiky. Pri výbere tém sme sa riadili jednotnou myšlienkou, ktorá dáva týmto 

4

siedmym kapitolám spoločný argumentačný základ. Hlavným cieľom textu je dokumentovať, 

že politické strany prešli v uplynulých desaťročiach významnými zmenami, ale stále 

zostávajú nenahraditeľnými organizáciami zastupiteľskej demokracie. 

5

Kapitola 1 

Politické strany: definície, funkcie a prístupy k ich skúmaniu 

1.1 Tradícia negatívnej reputácie strán 

Jeden zo základných pilierov európskej politológie tvorí skúmanie politických strán 

a straníckych systémov. Hoci pojmy strany a straníckosť nájdeme aj v analýze politiky 

v období pred mnohými storočiami, napr. pri popise fungovania gréckych mestských štátov či 

talianskych mestských republík, sú politické strany s ich dnešnými funkciami v zásade 

výsledkom procesov odohrávajúcich sa v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. 

Z dejín politického myslenia poznáme napr. Madisonovu zdrvujúcu kritiku straníctva, ktorá 

bola jednou z inšpirácií reformy hlavných amerických politických strán na začiatku 20. 

storočia. Madison v Liste Federalistov č. 10 kriticky odkazoval na „stranícke kliky“, pod 

ktorými si predstavoval „istú skupinu občanov, nech už celkove predstavuje väčšinu alebo 

menšinu, zjednotenú a hnanú nejakou spoločnou pohnútkou, vášňou, či záujmom, ktoré sú 

v rozpore s právami iných občanov, resp. s trvalými a celkovými záujmami celej spoločnosti“ 

(Hamilton, Madison a Jay, 2002 [1787]: 117). Hoci Federalisti nemali priamo na mysli 

politické strany v ich dnešnej podobe, ich kritický pohľad na zoskupenia politikov s cieľom 

kontrolovať politickú moc v krajine sa stal predobrazom negatívneho pohľadu na straníctvo. 

Tento negatívny pohľad na trvalé politické organizácie rozvíjali aj ďalší autori. Napríklad 

Mosei Ostrogorski vo svojej práci Demokracia a organizácia politických strán podozrieval 

rozvíjajúce sa politické strany v Británii a v Spojených štátoch z činnosti, ktorá postupne 

vedie k obmedzeniu individuálnej slobody občanov a k ovládnutiu verejných úradov ľuďmi 

podpriemerných kvalít (2002: 252). Domnieval sa, že politické strany sú všeobecne negatívny 

jav, ktorý spôsobila priemyselná revolúcia a rozširovanie volebného práva. Podľa neho len ad 

hoc združenia, a nie politické strany, sú zárukou slobodného rozhodovania občanov 

o politických záležitostiach. Podobne skeptický postoj voči stranám zastával aj Robert 

Michels (1962). Na príklade nemeckej Sociálnodemokratickej strany dokumentoval, že v 

politických stranách existuje neodvratná tendencia koncentrovať moc v rukách úzkej skupiny 

vodcov na úkor radových členov a aktivistov. Kvôli väčšej informovanosti lídrov, ich 

formálnym právomociam rozhodovať o straníckych záležitostiach, a všeobecnej pasivite 

radových straníkov vzniká privilegovaná úzka skupina vodcov, ktorú Michels označil za 

oligarchiu. Tento „železný zákon oligarchie“, typický nielen pre politické strany, ale vlastne 

pre všetky organizácie, zhutnil Michels do vety „kto hovorí organizácia, hovorí oligarchia“ 

6

(1962: 13). Každá fungujúca organizácia totiž prináša so sebou nutnosť deľby práce, 

delegáciu povinností a právomocí, čo vedie k informačným nerovnostiam a vyčleneniu 

skupiny rozhodujúcich aktérov, ktorí svojimi zámernými aktivitami svoje výsadné postavenie 

rozvíjajú a upevňujú. Ak aj v stranách s ideálmi demokracie, slobody a rovnosti, akými 

socialistické strany v minulosti nesporne boli, dochádza k nadvláde úzkej skupiny ľudí, 

politické strany pre Michelsa nie sú nástrojom na odstraňovanie nerovností, ale iba ďalším 

z mechanizmov, ktorým sa existujúce nerovnosti udržiavajú. 

1.2 Ako definovať politické strany? 

Klasická definícia politickej strany pochádza od britského mysliteľa a politika 

Edmunda Burkea, ktorý ju charakterizoval ako „skupinu osôb, ktorí, vedení zdieľanými 

princípmi, sa spojili, aby spoločným úsilím presadzovali národný záujem“ (Burke, 2002:40). 

Hoci sa Burkeova definícia opierala o situáciu v období tesne pred vznikom politických strán 

v ich dnešnej podobe, dôraz na princípy presadzované organizovaným úsilím politikov má 

svojich nasledovníkov aj v súčasnej politickej analýze. Ako uvidíme v nasledujúcej kapitole, 

rozvíjanie politicko-ideologických motivácií straníckej politiky je prítomné aj v modernom 

koncepte straníckych rodín. Presadzovanie ideálov či ideológie ako charakteristický rys 

v moderných definíciách politických strán je zriedkavé. Napríklad známa definícia strany 

LaPalombaru a Weinera zahŕňa štyri hlavné znaky: 1. permanentnú stranícku organizáciu, 2. 

fungujúcu sieť miestnych straníckych organizácií spolupracujúcich na celoštátnej úrovni, 3. 

zámer vodcov politickej strany politickú moc priamo vykonávať, nielen ovplyvňovať, a 4. 

snahu získavať masovú podporu, či už vo voľbách alebo inými spôsobmi (LaPalombara 

a Weiner, 1966: 6). Prvé dve charakteristiky ukazujú na dôležitý aspekt straníckeho 

pôsobenia, konkrétne na fakt, že dlhodobá politická činnosť nie je možná bez systematickej 

organizačnej podpory (bod 1) a že moderná politika je postavená na teritoriálnom základe 

a efektívny výkon politickej moci sa nemôže obmedziť iba na aktivity v politických 

inštitúciách, akými sú parlament a vláda (bod 2). Tretia charakteristika stanovuje rozdiel 

medzi politickou stranou a podobnými politickými organizáciami (organizovanými 

záujmami), štvrtá zase na potrebu legitimity a ľudovej podpory pre výkon politickej moci. 

Akokoľvek príťažlivá a intuitívne vyhovujúca sa táto definícia môže zdať, takáto definícia nie 

je plne vyhovujúca vo všetkých situáciách. Napríklad novovzniknuté politické strany môžu 

byť voličsky úspešné ešte pred tým, než si vybudujú permanentnú efektívnu a dobre rozvinutú 

horizontálnu a vertikálnu organizačnú štruktúru. To viedlo k novým definíciám strán, ktoré sa 

snažili identifikovať kľúčové a nevyhnutné charakteristiky strán. Anthony Downs 

7

argumentoval, že politická strana je každá „skupina osôb, ktoré sa snažia získať kontrolu nad 

verejnými funkciami prostredníctvom slobodných a spravodlivých volieb“ (Downs, 1957: 

25). Pre Downsa boli charakteristiky strán spomínané LaPalombarom aWeinerom 

nepodstatné, dôležitá bola snaha získať politickú moc vo volebnom procese. Avšak takéto 

chápanie strany bolo veľmi úzke a nepoužiteľné na celý rad situácií a kontextov, v ktorých 

strany bežne pôsobili. Downsova definícia napríklad vylučovala komunistické strany 

s monopolom moci v komunistických štátoch, ktoré sa o moc v slobodných a spravodlivých 

voľbách neusilovali. V demokratických štátoch sa zase nedala použiť na rozličné militantné 

náboženské, etnické a regionálne strany operujúce na okraji politického systému a iné 

antisystémové strany, ktoré vôbec neuznávali slobodné voľby. V rozličných autoritárskych 

a poloautoritárskych režimoch sa zase nedala Downsova definícia použiť na dominantné 

politické strany, ktoré voľby a volebný proces manipulovali vo svoj prospech. 

Ústredné postavenie volebného zápasu pre charakteristiku politickej strany zostalo 

zachované aj v jednej z najznámejších definícií strany, ktorá pochádza od Giovanniho 

Sartoriho. Sartori upravil Downsovu definíciu a charakterizoval stranu ako „každú politickú 

skupinu identifikovateľnú pod oficiálnym názvom, ktorá sa zúčastňuje volieb 

a prostredníctvom volieb, či už slobodných alebo nie, umiestňuje svojich kandidátov do 

verejných funkcií“ (Sartori, 2005: 63) . Oproti Downsovej charakteristike je Sartoriho 

definícia otvorenejšia, pretože pripúšťa aj zmanipulované či zinscenované voľby. Aj táto 

definícia sa dočkala modifikácií. Napríklad Kenneth Janda definoval stranu ako „organizáciu, 

ktorej cieľom je nominovať vlastných (a takto vnímaných) zástupcov do vládnych funkcií“ 

(Janda, 1980: 5). Zmyslom tohto vylepšenia je poukázať na fakt, že je to snaha o kontrolu 

vládnych funkcií organizovanou politickou skupinou a nie spôsoby, ktorými sa to dá 

dosiahnuť, ktoré sú kľúčom k pochopeniu aktivít moderných politických strán. Účasť na 

voľbách, slobodných či zmanipulovaných, je len jedným zo spôsobov, ako strany dosahujú 

tento svoj hlavný cieľ. Niektoré strany snažia o kontrolu rozhodujúcich verejných funkcií 

reštrikciou volebnej súťaže alebo jej priamym podkopávaním, nie prostredníctvom 

demokratických volieb. Všetky ostatné charakteristiky, napríklad spomínané ideologické 

pohnútky straníkov, trvácnosť straníckych organizácií a ďalšie, je potom možné považovať za 

druhoradé. Avšak je nepopierateľné, že dlhodobá úspešnosť strán si vyžaduje, aby jej politiky 

boli príťažlivé a identifikovateľné pre kritickú masu ľudí a takéto úsilie by nebolo možné bez 

podpory fungujúcej straníckej organizačnej štruktúry. 

8

1.3 Funkcie politických strán 

Strany možno charakterizovať aj pomocou výpočtu funkcií, ktoré bežne vykonávajú. 

V tejto časti rozoberieme predovšetkým funkcie moderných politických strán, ktoré svoje 

aktivity vykonávajú v demokratických režimoch. Gunther a Diamond (2002: 7-9) spomínajú 

niekoľko takýchto funkcií strán. 

V prvom rade, politické strany zohrávajú kľúčovú stranu vo výbere kandidátov do 

volených verejných funkcií. Prostredníctvom procedúr, ktoré zväčša nie sú regulované 

orgánmi verejnej moci vyberajú strany spomedzi vlastných členov a okruhu strane blízkych 

osôb kandidátov, ktorých potom predstavujú verejnosti a ktorí sa uchádzajú o hlasy voličov. 

V niektorých typoch volieb, napríklad v parlamentných voľbách na Slovensku či v Českej 

republike, môžu byť strany jediné organizácie, ktoré majú právo navrhovať kandidátov 

v parlamentných voľbách. Vo väčšinových volebných systémoch alebo v inom type volieb 

(regionálne, miestne a pod.) strany nemajú monopol na právo výberu kandidátov, pretože 

o podporu sa môžu uchádzať aj jednotlivci bez zjavnej straníckej nominácie. Dôležité je, že 

v demokratických režimoch sú politické strany tie subjekty, ktoré rozhodujúcim spôsobom 

ovplyvňujú výber kandidátov. Stranícki nominanti sa všeobecne tešia trvácnejšej 

a efektívnejšej podpore pre svoje aktivity ako ľudia, ktorí sa na takúto pomoc spoliehať 

nemôžu. 

Volebná mobilizácia je ďalšou dôležitou funkciou strán, ktorá zároveň úzko súvisí 

s výberom kandidátov. Strany sa pokúšajú mobilizovať voličov a motivovať ich pre podporu 

vlastných kandidátov vo voľbách. To sa samozrejme deje predovšetkým formou volebnej 

kampane, presviedčaním, informovaním a motivovaním voličov k účasti vo voľbách. 

V niektorých štátoch strany uľahčujú účasť svojich potenciálnych voličov na volebnom 

procese. Klasickým príkladom je angažovanosť hlavných amerických politických strán, 

Demokratov a Republikánov. Ich aktivisti pomáhajú voličom s registráciou pred voľbami, 

informujú ich o technických a praktických aspektoch voľby a uľahčujú im aj fyzický prístup 

k volebným miestnostiam. 

Politické strany zohrávajú dôležitú úlohu aj pri formovaní štruktúry politických 

konfliktov a nastoľovaní politickej agendy, t.j. tém, ktoré sú na programe dňa. Hĺbka 

a trvácnosť politických konfliktov samozrejme závisí od preferencií a štrukturálnych 

charakteristík voličov. Politické strany tieto konflikty spoluvytvárajú a aktívne udržiavajú pri 

živote. Charakter a štruktúra politických konfliktov a od nej sa odvíjajúca súťaž politických 

strán závisia od toho, či je voličstvo dlhodobo a hlboko rozdelené v niektorých otázkach a či 

tieto otázky viedli k úzkym vzťahom medzi stranami a ich voličmi. Inou možnosťou je, že 

9

politické strany sa sporia o niektoré témy, ktoré sú síce dôležité aj pre ich voličov, ale tieto 

témy sa môžu relatívne ľahko meniť od volieb k voľbám. Takúto tému predstavoval napríklad 

spor o umiestnenie americkej radarovej základne v Českej republike v rokoch 2006-2009, na 

ktorej sa líšili postoje strán a ich voličov. Avšak charakter tohto konfliktu je odlišný, menej 

trvácny, v porovnaní so spormi medzi slovenskými nacionalistickými a maďarskými 

menšinovými stranami na Slovensku v rovnakom období. V tejto súvislosti je namieste 

pripomenúť, že politické strany nemajú monopol na formovanie politickej agendy, pretože 

o túto funkciu súťažia s organizovanými záujmami a občianskymi iniciatívami. Tie majú tiež 

záujem presadiť vlastné témy a ciele a presviedčať verejnosť o ich dôležitosti. Navyše, celý 

proces sa dnes rozhodujúcim spôsobom odohráva prostredníctvom masových médií, ktoré doň 

aktívne vstupujú a svojou činnosťou politickú realitu aj spoluvytvárajú. 

Často zmieňovanou funkciou strán je aj reprezentácia záujmov existujúcich 

v spoločnosti. Nejde pritom o nahrádzanie organizovaných záujmov, ako sú napríklad odbory, 

zamestnávateľské a iné združenia. Predpokladá sa tu skôr prepojenie politických strán so 

skupinami voličov, ktorých politické záujmy strany reprezentujú, resp. o ktorých podporu sa 

usilujú. Svedkami najbežnejších foriem reprezentácie sociálnych záujmov môžeme byť počas 

predvolebných kampaní, kedy sa politickí lídri usilujú o podporu rozličných sociálnych 

skupín voličov. Avšak gro reprezentácie prebieha počas bežného medzivolebného obdobia, 

a to predovšetkým pri legislatívnej činnosti. Strany napríklad zvažujú, ako rozličné 

navrhované opatrenia zasiahnu ich voličské skupiny, resp. aké skupiny voličov svojimi 

rozhodnutiami môžu získať. Ďalšou známou funkciou je agregovanie záujmov, čo je proces 

veľmi úzko spojený s reprezentatívnymi funkciami strán. Je to proces, v ktorom politické 

strany zisťujú záujmy voličských skupín, o ktoré sa (potenciálne) opierajú a vyhodnocujú 

náklady a dôsledky na ich možné uskutočnenie. Na tvorbu verejnej politiky a aj samotné 

postupy strán výrazne vplýva predovšetkým počet relevantných politických strán. Veľký 

počet relevantných politických strán a koaličné vlády zložené z viacerých partnerov často 

spôsobujú nižšiu mieru súdržnosti a kompatibility programov verejnej politiky, keďže vládne 

politické strany presadzujú riešenia, ktoré v prvom rade vyhovujú nimi reprezentovaným 

sociálnym záujmom. 

Vytváranie vlád a ich podpora je funkcia, ktorá je kľúčovým predpokladom 

uskutočnenia programov a zámerov politických strán. V parlamentných systémoch potrebuje 

vláda na svoj vznik a normálne fungovanie podporu parlamentu, čo v moderných 

demokraciách znamená kontinuálnu podporu politických strán. Za týmto účelom sa strany 

spájajú a vytvárajú vládne koalície, ktorých funkčnosť a trvanie závisí od existencie 

10

parlamentnej väčšiny podporujúcej exekutívu. V prezidentských systémoch, kde je exekutíva 

od legislatívneho zboru oddelená, vláda síce nevzniká rozhodnutím politických strán 

zastúpených v parlamente, ale bez podpory parlamentných strán by nemohla uskutočňovať 

svoj politický program. Preto sú napr. v USA vždy ostro sledované tzv. midterm elections (t.j. 

voľby do Kongresu uprostred funkčného obdobia úradujúceho prezidenta), ktoré nielen 

naznačujú šance dvoch hlavných strán v nadchádzajúcom súboji o prezidentský post, ale 

rozhodnú, či sa prezident v druhej polovici svojho mandátu bude môcť spoliehať na 

väčšinovú podporu svojej strany v legislatíve. 

Napokon, významnou funkciou politických strán bola sociálna integrácia. 

Predovšetkým v minulosti umožňovali politické strany zapojenie tých vrstiev obyvateľstva do 

politiky, ktoré napr. len nedávno získali volebné právo. Ako príklad môžu slúžiť chudobnejšie 

a menej vzdelané skupiny obyvateľov s novonadobudnutým volebným právom pri jeho 

rozširovaní v európskych štátoch či prisťahovalci v USA, ktorých hlavné politické strany 

zapájali do straníckych mašinérií. Výsledkom bola postupná socializácia ľudí bez 

predchádzajúcich politických zručností a stojacich na okraji systému a tým aj získavanie ich 

podpory pre politický systém. Takto mali aj čerstvo socializovaní voliči záujem na udržiavaní 

existujúcich politických štruktúr, predovšetkým demokratických procedúr rozhodovania. 

V konečnom dôsledku tak došlo k zabezpečeniu pokračovanie existujúcich systémov 

politických strán. 

Pri skúmaní funkcií politických strán je potrebné zastávať dynamickú perspektívu. 

Myslíme tým predovšetkým, ako sa politické strany vyvíjali a ako sa menilo prostredie, v 

ktorom pôsobili, menili sa aj funkcie týchto strán alebo prinajmenšom ich relatívna 

dôležitosť. Agregácia a artikulácia záujmov a sociálna integrácia sú funkcie, ktorých 

dôležitosť je dnes zreteľne na ústupe. Naproti tomu vytváranie a podpora vlády, volebná 

mobilizácia a formovanie politickej agendy sú funkcie, ktorých relatívna dôležitosť vzrástla. 

Inými slovami, funkcie strán sa vyvíjajú a menia – v súčasnosti za hlavné úlohy strán môžeme 

považovať tie činnosti, ktoré smerujú k výkonu vládnej moci. Naproti tomu reprezentácia 

a politická socializácia voličov zohrávali oveľa dôležitejšiu v minulosti úlohu než je tomu 

dnes. 

1.4 Analytické prístupy k štúdiu politických strán 

Za účelom pochopenia fungovania politických strán existuje v súčasnosti celý rad 

zmysluplných analytických prístupov k štúdiu. V predchádzajúcej časti sme sa dotkli funkcií 

politických strán, a práve na tie sa sústreďuje funkcionálny prístup. Predmetom takéhoto 

11

prístupu sú hlavne meniace sa role, ktoré strany zohrávajú, ako sú napr. spomínané agregácia 

a artikulácia záujmov vyvierajúcich zo spoločnosti, vzory regrutácie politických lídrov, 

skúmanie socializácie voličov či spôsoby komunikácie s voličmi. Ďalšou plodnou 

perspektívou, ktorej sa bližšie venujeme v štvrtej kapitole, je organizačná analýza. Tá si 

dáva za cieľ spoznať politické strany ako organizačné (byrokratické) jednotky a tradične sa 

zaoberá rozkladom masových strán, vnútrostraníckou deľbou moci, meniacimi sa 

organizačnými princípmi politických strán a podobne. V súčasnej politológii je veľmi 

vplyvnou perspektíva vychádzajúca z teórie racionálnej voľby. Politická strana sa tu 

nepovažuje za jednoliatu štruktúru, ale za zložený objekt, ktorý je možné analyticky rozčleniť 

na tzv. tri „tváre“: stranu vo verejnej funkcii, stranu ako mimoparlamentnú organizáciu 

a stranu ako súbor členov, aktivistov a voličov (porovnaj Katz a Mair 1993). Prínosom teórie 

racionálnej voľby je skúmanie dôvodov existencie, pretrvávania či zmien týchto tvárí strany, 

pričom ich analýza sa riadi princípmi racionality, výmeny a delegácie (Strom a Svasand, 

1996: 6-8). Princíp racionality znamená, že strany vznikajú a prežívajú, pretože istý počet 

politických aktérov ich považuje za užitočné pri dosahovaní svojich zámerov. Princíp výmeny 

predpokladá, že pre všetkých zúčastnených (poslancov, členov, aktivistov aj voličov) je 

existencia strany výhodná. Prospech pritom nemusí byť len materiálny, ale môže mať rozličné 

podoby (pozri nižšie). Napokon delegácia znamená, že vzťah medzi voličmi a politikmi- 

straníkmi je hierarchický (nerovný), pretože politici sú agentmi voličov, ktorých podpora je 

podmienečná. To je dôležité aj pre pochopenie rozdielov oproti klasickému ekonomickému 

trhu, na ktorom sú vzťahy medzi aktérmi nehierarchické. 

Strana vo verejnej funkcii, typicky vyjadrená v podobe poslaneckého klubu, je 

z hľadiska racionalistického prístupu mechanizmom na riešenie kolektívnych dilem, 

prínosným pre všetkých zúčastnených poslancov. Uľahčuje politikom prekonávať problémy 

spojené s nedostatkom informácií o všetkých dôležitých legislatívnych oblastiach – poslanci 

sa môžu špecializovať na svoje vybrané oblasti a pri rozhodovaní o hlasovaní sa o svoju 

expertízu podeliť. Existencia strany vo verejnej funkcii zabezpečuje, aby poslanci nielen 

profitovali z kolektívneho úsilia svojho klubu, ale aby zároveň prispievali na jeho činnosť a 

podporovali ďalších zúčastnených, napríklad účasťou na hlasovaniach v tých témach 

a oblastiach, na ktorých im veľmi nezáleží, ale sú dôležité pre iných kolegov. Poslanecké 

kluby ako inštitúcie bežne monitorujú hlasovania svojich členov, dávajú im inštrukcie ako 

postupovať, odmeňujú tých, ktorí sa správajú v súlade s centrálnymi pokynmi a sankcionujú 

odpadlíkov. V prvom prípade napríklad materiálnou, logistickou a finančnou pomocou pri 

snahe o znovuzvolenie, v druhom napr. vylúčením takejto podpory, odmietnutím straníckej 

12

podpory vo voľbách, nezaradením na kandidátku a pod. Strana vo verejnej funkcii tak pôsobí 

ako Leviatan, t.j. centrálna autorita pre zúčastnených politikov s právomocou vynucovať 

kolektívne prospešné rozhodnutia. 

Strana ako mimoparlamentná organizácia tiež existuje, lebo zúčastnení z nej majú 

priamy prospech, a podobné benefity im žiadny iný mechanizmus nezabezpečí. 

Mimoparlamentné organizačné jednotky sú prospešné, pretože vykonávajú činnosti na 

zabezpečenie organizačnej kontinuity politického úsilia, najmä (ale nie len) v období pred 

voľbami a počas kampaní. Pre existenciu mimoparlamentnej tváre straníckej organizácie je 

rozhodujúce, aby kľúčové činnosti vykonávala efektívnejšie, než by to dokázali iné 

organizácie, napríklad rozličné PR agentúry a konzultantské firmy. Strom a Svasand uvádzajú 

dva hlavné dôvody, prečo majú mimoparlamentné organizačné útvary strán navrch: disponujú 

špecifickými zručnosťami jedinečnými pre tú ktorú stranu a minimalizujú riziká, ktoré 

vyplývajú z kontrahovania externých nestraníckych aktérov. Mnohé politické strany majú 

zaužívané spôsoby komunikácie s voličmi, ktoré nemusia byť použiteľné pre iné strany - 

mobilizácia, komunikácia a spôsoby informovanie ľavicových strán môže byť výrazne 

špecifické a nepoužiteľné v konzervatívnych stranách. Znalosť týchto pomerov a praktík sa 

vyvíja dlhodobo a preto sa nedá očakávať, že by nimi disponoval ktokoľvek iný než samotná 

stranícka organizácia. Navyše, zverejnenie niektorých aspektov fungovania a organizovania 

činnosti mimo vlastnú organizáciu môže byť pre strany nevýhodná či dokonca riziková. 

Napríklad v prípade neočakávaných zvratov v kampani sa môže preukázať nižšia miera 

flexibility externistov pri jej zvládaní v porovnaní so straníckou organizáciou. 

Nakoniec, strany sú mechanizmus, ktorého podpora je racionálna aj pre voličov. 

Identifikácia voliča so svojou politickou stranou je racionálna, pretože šetrí čas 

a minimalizuje náklady na vstupné údaje. Je len ťažko vyčísliteľné, aké vysoké náklady by 

museli voliči vynaložiť, aby získavali údaje z volebných programov, politických vyhlásení 

a z minulých aktivít všetkých kandidujúcich politikov s cieľom zorientovať sa a vybrať tých, 

ktorí najviac spĺňajú ich predstavy. Politická ideológia strany, resp. iné formy straníckej 

identifikácie voličom šetria náklady a uľahčujú rozhodovanie sa vo voľbách. Samozrejme, 

takéto spôsoby rozhodovania sa voličov sú obzvlášť vhodné v situáciách, keď je súbor 

kandidujúcich politických strán stabilný a keď sa strany profilujú na tých témach, ktoré sú pre 

voličov najvýznamnejšie. 

Poslednou analytickou perspektívou ktorej sa dotkneme je historický prístup. Práca 

Maurica Duvergera je jeho výbornou ilustráciou. Duvergerovým hlavným zistením bolo, že 

fungovanie a podoba strán sú ovplyvnené spôsobom, ako strany vznikli. Historicky najstarším 

13

ol parlamentný vznik strán, keď sa najskôr spájali poslanci v parlamente s cieľom vytvoriť 

parlamentné skupiny, dnes by sme ich označili za poslanecké kluby. V ďalšom kroku vznikali 

izolované volebné výbory, skupiny vplyvných jednotlivcov vo volebných obvodoch, ktorých 

cieľom bolo sponzorovať kandidatúru poslanca z ich obvodu. Napokon, plnohodnotné strany 

v modernom význame vznikali previazaním poslaneckých skupín a volebných výborov. 

Duverger dokumentoval, že poslanecké skupiny vznikali s rozličnými zámermi a motívmi. 

Časté bolo, že poslanci z geograficky príbuzných lokalít sa spájali s cieľom obhajovať 

rozmanité lokálne záujmy. Iné poslanecké skupiny vznikali na základe podobných 

ideologických inklinácií poslancov, či jednoducho s cieľom presadzovať osobné záujmy 

poslancov. 

Iným spôsobom vzniku strán bol proces odohrávajúci sa mimo parlamentu. Rozličné 

záujmové skupiny, ktoré dlhšie fungovali mimo parlamentu, zakladali svoje explicitne 

politické krídlo s cieľom dosiahnuť parlamentný vplyv. Typickým príkladom je odborové 

hnutie. Mnohé ľavicové politické strany pôvodne vznikali ako odnož odborov. Duverer 

uvádza aj ďalšie prípady mimoparlamentných organizácií prenikajúcich priamo do politiky, 

napr. cirkev a vznik katolíckych a kresťanskodemokratických strán, spolky vojnových 

veteránov a fašistické a krajne pravicové strany a pod. Zatiaľ čo parlamentný vznik 

spôsoboval, že takéto politické strany boli výrazne decentralizované a celkovo menej 

inštitucionalizované, mimoparlamentý vznik viedol k väčšej centralizácii, súdržnosti 

a disciplíne. Navyše, poslanecké skupiny boli skôr kontrolované centralizovanou straníckou 

organizáciou a parlamentné pôsobenie bolo popri vzdelávaní členov a presadzovaním istého 

súboru morálnych či duchovných hodnôt iba jedným z viacerých aspektov aktivít takýchto 

strán. 

1.5 Sú politické strany na ústupe? 

Približne od 80.-tych rokov minulého storočia sa vedú úvahy o klesajúcom význame 

politických strán v moderných spoločnostiach. Tvrdenie o „ústupe“ strán sa často dáva do 

kontextu údajného celkového poklesu záujmu o politickú participáciu a úpadku dôvery 

občanov v politikov a politické procesy. Alternatívny opis situácie zase zdôrazňuje, že dôvera 

v politické procesy nebola zásadne narušená, ale miesto a funkcie politických strán 

nahrádzajú jednak organizované záujmy a jednak nové sociálne hnutia. Zástancovia týchto 

vysvetlení poukazovali na nárast korporatívnych foriem vládnutia v západných demokraciách, 

pri ktorých mnohé reprezentatívne funkcie a tvorbu verejnej politiky namiesto strán preberali 

zamestnávateľské zväzy a odbory. Stranám zastúpeným vo vláde mala potom zostať primárne 

14

úloha sprostredkovateľa pri tomto korporativistickom spôsobe prijímania rozhodnutí. Zvonku 

systému potom mali funkcie strán podkopávať rozličné nové sociálne hnutia, často zamerané 

na jedinú tému, ktoré mali byť pre občanov atraktívnejšie než skostnatené politické strany. 

Svojím spôsobom sa tak mala napĺňať Ostrogorského predstava o oslobodení sa občanov spod 

dominancie strán (pozri časť 1.2). 

Menej apokalyptické pohľady poukazovali na postupný pokles identifikácie občanov 

s politickými stranami v uplynulých desaťročiach. Clarke a Stewart (1998) napríklad 

dokumentovali, že výrazne klesal počet tých voličov, ktorí sa silno identifikovali s niektorou 

z politických strán. Navyše narastal podiel voličov, ktorí nemali trvalejšiu väzbu na žiadnu 

politickú stranu a v dôsledku toho boli častejšie náchylní meniť od volieb k voľbám 

preferovanú politickú stranu. 

Úpadok dôvery v demokratickú politiku a ohlasovaný koniec politických strán sú 

predčasné a nie celkom podložené. V prvom rade, argument o nahradení strán inými 

organizáciami je empiricky nepodložený a teoreticky problematický. Hoci neo- 

korporativizmus v mnohých západných demokraciách získaval v 80.-tych rokoch vplyv 

(Schmitter a Lehmbruch 1979), nasledujúce desaťročia patrili skôr nárastu pluralistických 

foriem tvorby verejnej politiky, ktoré viacej zodpovedali nastupujúcemu neoliberálnemu 

ekonomickému presvedčeniu. Organizované záujmy tak prestali byť vnímané ako potenciálna 

náhrada za slabnúce politické strany. Navyše, argument o nástupe nových monotematických 

sociálnych hnutí ako predzvesť konca strán má teoretické nedostatky. Predovšetkým nie je 

možné ignorovať atraktívnosť týchto občianskych iniciatív, ktoré skutočne prilákali 

pozornosť a zvýšili angažovanosť predovšetkým mladej generácie vo verejných 

záležitostiach. Je ale nemožné, aby dlhodobé a komplexné procesy a systematické vládnutie 

(spravovania štátnych záležitostí) vykonávali ad hoc zoskupenia zamerané len na obmedzený 

okruh otázok. Sprostredkujúca aj iniciačná úloha strán tu ostáva nedotknutá. To sa koniec 

koncov nepriamo potvrdilo aj tým, že napr. aktivisti z ekologických a ľudskoprávnych 

iniciatív začali presadzovať svoju agendu zakladaním ekologických a zelených politických 

strán. 

Dôkazy o poklese identifikácie so stranami, poklese volebnej účasti a narastajúcej 

nestabilite volebnej podpory strán je ťažké ignorovať. Takisto sú jasné dôkazy o poklese 

účasti voličov vo voľbách. A napokon, klesá tiež členská základňa politických strán a to 

nielen v absolútnych počtoch členov strán, ale aj ako pomer počtu členov strán k počtu 

oprávnených voličov. Aj tu ale môžeme pochybovať o tom, že sa blíži koniec politických 

strán. Pokles dôvery v rozličné politické autority (predovšetkým v politických lídrov) je síce 

15

dobre zdokumentovaný, rozhodujúce ale je, že v západných demokraciách tento pokles 

dôvery neznamenal aj narastajúcu nedôveru v demokratické politické inštitúcie (Andeweg, 

1996). Ako sme už rozobrali v časti 1.4, funkcie politických strán sa v čase menia. 

Reprezentatívne funkcie, t.j. spájanie občianskej spoločnosti a inštitúcií štátu prostredníctvom 

politických strán, zaznamenali relatívny pokles dôležitosti. Politické strany však dokázali na 

tento trend reagovať, a to nielen inovatívnymi organizačnými formami (pozri štvrtú kapitolu). 

Zdroje na svoju činnosť, ktoré v minulosti čerpali zo spoločnosti, od svojich členov 

a blízkych záujmových skupín, sú dnes čoraz častejšie nahrádzané zdrojmi čerpanými od 

štátu. Máme tu na mysli nielen priame a nepriame financovanie strán z verejných 

prostriedkov, ale napríklad aj patronáž, teda možnosti strán umiestňovať svojich členov do 

rozličných štátnych a verejných (nevolených) pozícií. To všetko jasne ukazuje, že politické 

strany síce prechádzajú v posledných desaťročiach výraznými zmenami, ale správy o ich 

ohlasovanom zániku sú prinajmenšom prehnaná. 

16

2.1 Úvod 

Kapitola 2 

Strany, politické ideológie a stranícke rodiny 

V predchádzajúcej kapitole sme videli, že predovšetkým staršie definície politických 

strán (napr. tá od E. Burkea) brali do úvahy politicko-ideologické súvislosti ich činnosti. 

Politické strany v tomto zmysle vystupujú ako aktéri, ktorí reprezentujú odlišné koncepcie 

vzťahu štátu a spoločnosti a uchádzajú sa o priazeň svojich voličov aj dôsledným dbaním o 

ideový rozmer svojej politiky. Nezaškodí preto pozrieť sa, akú úlohu prisudzujú ideológiám 

súčasné koncepcie politických strán. Podľa jednej tendencie politické ideológie, ktoré boli 

prítomné pri vzniku politických strán, pretrvávajú a zohrávajú významnú úlohu aj 

v neskorších obdobiach. Hoci strany musia prispôsobovať svoje apely meniacej sa politickej 

situácii, v zásade sledujú tie isté ideologické ciele, ku ktorým sa hlásili pri svojom vzniku. 

Tento pohľad je spojený s koncepciou tzv. straníckych rodín. Alternatívna koncepcia, spojená 

s teóriou racionálnej voľby zase hovorí, že politické ideológie sú len inštrumenty, ktoré strany 

prispôsobujú predstavám svojich voličov s cieľom získať čo najviac hlasov vo voľbách. Nie 

sú to teda ideológie, ktoré formujú strany, ale naopak, politické strany s vlastnými ideovými 

konceptmi narábajú čisto utilitárne, sú pre ne len prostriedkom na ceste k vládnym kreslám. 

Pozrime sa teraz bližšie na tieto koncepcie. 

2.2 Stranícke rodiny 

Koncept straníckych rodín je výsledkom historického analytického prístupu k štúdiu 

strán, pretože sa predpokladá, že jedinečné okolnosti vzniku strán predurčujú ich neskorší 

vývoj a spôsobujú, že prvotné voľby a charakteristiky strán prežívajú aj v budúcnosti. Vznik 

tohto konceptu je spojený s prácou nemeckého politológa Klausa von Beymeho, ktorý na 

základe západoeurópskej skúsenosti identifikoval deväť straníckopolitických rodín (autor sám 

ich nazýva familles spirituelles, teda duchovné rodiny): 1. radikálne a liberálne strany, 2. 

konzervatívne strany, 3. socialistické a sociálnodemokratické strany, 4. 

kresťanskodemokratické strany, 5. komunistické strany, 6. agrárne strany, 7. regionálne 

a etnické strany, 8. extrémna pravica a 9. ekologické strany (von Beyme, 1985). Namieste sú 

dve dôležité poznámky o použiteľnosti von Beymeho klasifikácie. V prvom rade, autor sám 

tvrdil, že jeho klasifikácia straníckych rodín vychádza z historického vývoja v (západnej) 

Európe a politické strany v iných častiach sveta (napr. v Kanade, USA či Japonsku) tak 

nemusia zapadnúť do jeho klasifikačnej schémy. Je to v súlade s myšlienkou, že historické 

17

identity politických strán odvodené od okolností, za ktorých vznikali, dávali spoločný základ 

stranám v straníckych rodinách. Za druhé, von Beyme tiež upozornil, že ani v západnej 

Európe nie je možné zaradiť všetky politické strany do straníckych rodín. Toto pozorovanie 

sa netýkalo len nových strán vzniknutých na konci 20. storočia, ale aj predchádzajúcich 

období, ktoré von Beyme skúmal. Spoločným základom straníckych rodín je, že strany 

v rozličných častiach Európy obhajovali podobné záujmy, čo spôsobilo aj ich politicko- 

ideologickú príbuznosť. Podobné záujmy sa rozvinuli v dôsledku podobnosti procesov 

sociálneho a politického vývoja, napr. vzniku centralizovaných štátnych útvarov, 

industrializácie a rozširovania volebného práva. 

Treba podotknúť, že pojem stranícka rodina, ostatne ako väčšina konceptov 

v sociálnych vedách, nie je jednoznačne definovateľný a rozliční autori prichádzajú 

s odlišnými klasifikáciami a zaradením strán do týchto príbuzenských skupín. Spomínaný 

pôvod strán, t.j. skutočnosť, že strany mobilizovali za podobných historických okolností a 

(alebo) zamýšľajú reprezentovať podobné záujmy, tvorí spoločný znak pokusov 

o charakteristiku straníckych rodín (Gallagher, Laver a Mair, 2005). Ďalším, doplnkovým 

a podporným kritériom, je sebazaradenie politickej strany, teda napríklad príslušnosť 

k medzinárodným združeniam politických strán. Problematickejším je kritérium podobnosti 

politík strán, pretože zvlášť v súčasnej Európe vládne politiky strán nedávajú bezproblémový 

návod k dešifrovaniu ich identity (Gallagher, Laver a Mair, 2005). Gallagher, Laver a Mair 

prichádzajú s vlastnou klasifikáciou straníckych rodín v súčasnej Európe, ktorá sa odlišuje od 

von Beymeho predovšetkým tým, že pridáva novú ľavicu ako samostatnú stranícku rodinu. 

Ide o politické strany, ktoré spadajú do ľavicového tábora spoločne s komunistami, 

socialistami a ekologickými stranami. Podľa autorov je nová ľavica heterogénna skupina, 

ktorej ideologický základ tvoria rozličné neomarxistické a postmarxistické myšlienkové prúdy 

spoločne s feminizmom a podopreté sú zdieľanými postmateriálnymi hodnotami (Gallagher, 

Laver a Mair, 2005: 250). Dôraz kladú predovšetkým na odmietanie tradičných autorít, 

obhajobe rozmanitých foriem participačnej demokracie a opozíciu trhovým silám. Asi 

najrôznorodejšou je stranícka rodina etnických a regionálnych strán, ktoré majú často veľmi 

rozmanité socio-ekonomické smerovanie (od ľavice po pravicu) a spája ich obrana etnických 

a regionálnych komunít s cieľmi od autonómie až po úplnú samostatnosť. Na základe 

posúdenia strán v súčasnej Európe prichádzajú Gallagher, Laver a Mair k záveru, že len 

zriedkavo sa v tom istom straníckom systéme vyskytujú súbežne silní komunisti a silní 

socialisti, silní konzervatívci a silní kresťanskí demokrati a silní agrárnici spolu so silnými 

18

liberálmi. Každá z týchto dvojičiek je základom ľavicového, pravicového a stredového 

zoskupenia politických strán v súčasných európskych demokraciách. 

Okrem užitočnosti pre samotné skúmanie politických ideológií a identity strán (Mair 

a Mudde, 1998) je koncept straníckej rodiny použiteľný pre vysvetľovanie dôležitých 

dôsledkov činnosti politických strán. Existencia a (alebo) dominancia určitých straníckych 

rodín v demokratických systémoch môže byť napríklad kľúčom k vysvetľovaniu (zmien) 

verejnej politiky v európskych krajinách. Ďalšou možnosťou je rozbor vplyvu rozličných 

straníckych rodín na demokraciu, či už na celoštátnej úrovni alebo vo vnútrostraníckom 

kontexte. Gibson s Harmelom (1998) prišli napríklad k záveru, že strany socialistickej 

straníckej rodiny majú sklon garantovať svojim mimoparlamentným straníckym telesám 

(napr. kongresom) viac právomocí než strany z centristických a pravicových rodín, ktoré 

typicky mocensky zvýhodňujú parlamentné stranícke zložky (t.j. zložené z poslancov a členov 

vlády). 

Paul G. Lewis (2000) sa pokúsil adaptovať von Beymeho klasifikáciu na 

postkomunistické štáty strednej a východnej Európy a dospel k záveru, že v tomto regióne 

existujú veľmi podobné stranícke rodiny ako v západnej Európe. To je vcelku prekvapujúci 

záver, vzhľadom na to, že komunistické režimy prerušili historickú kontinuitu strán v štátoch, 

ktoré mali predkomunistickú skúsenosť s pluralitným politickým systémom (nehovoriac 

o štátoch, ktoré takúto skúsenosť ani nemali a teda strany tu vznikali za úplne iných 

historických okolností než v západnej Európe. Lewis (2000: 55-59) našiel sedem straníckych 

rodín hojne rozšírených v strednej a východnej Európe: (1) nástupnícke komunistické strany, 

(2) sociálni demokrati, (3) liberáli a protrhoví konzervatívci, (4) etnické strany, (5) agrárnici, 

(6) kresťanskí demokrati a tradiční konzervatívci a (7) nacionalisti. Zámena extrémnej pravice 

za nacionalistov je asi najväčším rozdielom oproti von Beymeho roztriedeniu. Ekologické 

a zelené strany síce v strednej a východnej Európe ostávajú stále skôr menej relevantné, ale 

oproti obdobiu, ktoré mapoval Lewis sa ich pozície posilnili a dnes ich už možno považovať 

za plnohodnotnú stranícku rodiny, aj keď v niektorých štátoch ostávajú stále skôr marginálne. 

S určitým zjednodušením tiež platí, že tieto stranícke rodiny zaujímajú na pravo-ľavej 

socioekonomickej škále svoje charakteristické postavenie. Výnimkou sú etnické strany 

(rovnako ako v západnej Európe) a nacionalisti, ktorých agenda sa nedá zaradiť z pohľadu 

socioekonomických tém a v mnohých štátoch spoluvytvárajú ďalšiu dôležitú dimenziu 

straníckeho konfliktu. 

19

2.3 Ideológia ako nástroj v straníckej súťaži 

Nie všetci analytici zdieľajú názor, že politické strany naberú základné ideologické 

smerovanie už pri svojom vzniku a teda že ideológia spojená s identitou strany je ťažko 

meniteľná. Predovšetkým výskumníci narábajúci s teóriou racionálnej voľby majú skôr 

tendenciu nazerať na ideológiu strany ako na nástroj, ktorý je možné meniť s cieľom 

dosiahnuť čo najväčšie množstvo hlasov voličov vo voľbách. Samozrejme, len máloktorí 

z nich by súhlasili s tvrdením, že strany môžu svoje ideológie meniť bez akýchkoľvek 

obmedzení. Avšak v rámci mantinelov daných dôveryhodnosťou vlastnej ideologickej 

premeny a ideologickými postojmi konkurenčných strán na politickej scéne majú stranícki 

lídri voľnú ruku pri modelovaní straníckej ideológie. Prvotnú formuláciu tohto prístupu 

nájdeme v práci Anthonyho Downsa An Economic Theory of Democracy (1957). Downsov 

model stojí na celom rade zjednodušujúcich predpokladov o politických stranách aj o ich 

voličoch. Predovšetkým považuje strany za jednotných aktérov, ktorých jedinou motiváciou 

je maximalizácia voličských hlasov. Môžu síce meniť svoje ideologické pozície, ale vo 

svojom strategickom konaní sú obmedzované ďalšími stranami, Downsov model totiž 

predpokladá, že napr. pri existencii dvoch strán v systéme by si pravicová a ľavicová strana 

nemohli vymeniť svoje pozície, jednoducho nemôžu „preskočiť“ pozíciu svojho konkurenta 

(pozri aj Ware, 1996: 319-321). Taktiež sa počíta s tým, že existencia strán, vrátane ich 

celkového počtu, je spôsobená distribúciou voličov v ideologickom spektre (Downs, 1957: 

321). O voličoch Downsov model predpokladá, že sa rozhodujú výlučne na základe blízkosti 

(zhody) vlastných politických preferencií s postojmi politických strán, teda volia tú stranu, 

ktorá im je programovo (ideologicky) najbližšia. Navyše, komplexná situácia mnohých 

programových otázok je v modeli potlačená a predpokladá sa, že všetci voliči (a aj strany) sa 

dajú zaradiť na jedinú pravo-ľavú škálu. 

Na základe týchto parametrov a pri predpokladanom normálnom rozložení voličov na 

pravo-ľavej škále je potom racionálne, že voličské preferencie sa koncentrujú v dvoch 

politických stranách, ktoré sa postojmi maximálne približujú pozícii mediánneho voliča. To 

tiež znamená, že programové priority takýchto strán sú si veľmi podobné, inými slovami, že 

ideologické rozdiely medzi hlavnými straníckymi aktérmi sa významne zmenšujú. Aj preto 

sťažnosti tých, ktorí napr. americké alebo britské politické strany obviňovali, že neponúkajú 

jasne odlišné alternatívy správy verejných záležitostí, nemajú v očiach teoretikov racionálnej 

voľby opodstatnenie. Strany v takýchto situáciách nemajú inú možnosť. 

Ak sú predpoklady Downsa a jeho nasledovníkov realistické, za takto popísaných 

okolností sa dá očakávať, že ideologické postoje a programy politických strán sa zásadne 

20

zmenia iba v prípade zmien na úrovni voličov. V nasledujúcej kapitole sa preto pozrieme, ako 

politická veda konceptualizuje väzby medzi stranami a ich voličmi a aké zmeny v tomto 

vzťahu nastali. 

21

Kapitola 3 

Sociálne štiepenia, formovanie politických strán a preskupovanie voličov 

3.1 Úvod 

Politické strany v moderných demokraciách sú úzko závislé od podpory voličov. Táto 

podpora často nie je chaotická a náhodná, ale existujú určité pravidelnosti medzi 

charakteristikami voličov a politickými stranami, ktoré vo voľbách podporujú. V tejto 

kapitole sa venujeme najznámejším pokusom kategorizovať a vysvetliť spojenie voličov 

a politických strán. Najskôr sa zameriavame na klasické i novšie konceptualizácie štiepení, 

v druhej časti sa pozrieme, akými zmenami prechádzajú väzby medzi politickými stranami 

a voličmi. Ukážeme, že hoci sa tieto väzby uvoľňujú, výber strán voličmi má svoje 

pravidelnosti aj v čase narastajúcej kritiky strán a apatie voličov. 

3.2 Čo sú to štiepenia? 

Pojem štiepenie (cleavage) sa v politickej sociológii a politológii používa veľmi často, 

hoci rozliční autori si pod ním predstavujú rozličné fenomény. Pôvodne o pojem hojne 

používaný v geológii a označuje trhliny, na ktoré sa rozštiepia minerály, keď sú vystavené 

silnému tlaku. Podobne tak v politológii označuje štiepne línie, ktoré rozdeľujú spoločnosť, 

a ktorej časti nejakým spôsobom reprezentujú politické strany. Výskum štiepení sa často spája 

so základným predpokladom politickej sociológii, podľa ktorého sú politické procesy 

odzrkadlením sociálnych procesov, a teda aj k hlbokým zmenám v politike dochádza 

v dôsledku zmien na úrovni spoločnosti. 

Existuje potenciálne nekonečné množstvo tém, ktoré rozdeľujú spoločnosť, ale len 

niektoré z nich majú status štiepení, t.j. preukázala sa ich relevancia v politickom zápase. 

Lane a Ersson (1999) identifikujú v západnej Európe tri potenciálne štiepenia, ktoré 

spoločnosť nielen fragmentujú, ale sú aj latentnou sociálnou základňou, na ktorej vyvstávajú 

trvalejšie politizované konflikty. Sú to náboženstvo, etnicita a spoločenská trieda. Ich 

komparatívny výskum priniesol niekoľko pozoruhodných záverov. Nezistili napríklad žiadnu 

koreláciu medzi mierou náboženskej fragmentácie spoločnosti a náboženským povedomým 

tých, čo sa aktívne hlásili k niektorej denominácii. Zjednodušene povedané, nepotvrdilo sa, že 

čím viac je spoločnosť nábožensky rozdelená, tým silnejšie príslušníci náboženských skupín 

pociťujú svoju náboženskú identitu. Naproti tomu vysoká miera etnickej fragmentácie úzko 

súvisí so silnou etnickou identifikáciou príslušníkov etnických skupín. Avšak sama osebe 

22

nepostačuje pre vysokú etnickú sebaidentifikáciu, čiže nie všade, kde je spoločnosť rozdelená 

do etnických skupín je etnická identita ich príslušníkov významná. Ukázalo sa tiež, že triedna 

príslušnosť významne súvisí s triednym povedomím, teda „objektívna“ príslušnosť k nejakej 

spoločenskej triede je podporená subjektívnym uvedomovaním si a priraďovaním dôležitosti 

vlastnej triednej príslušnosti. V tomto kontexte potom neprekvapí, že triedne povedomie 

a organizovanosť v odboroch narastá s mierou prerozdeľovania príjmov. Príslušnosť 

k sociálnej triede je tak podľa Laneho a Erssona najsilnejšie politizované štiepenie 

v spoločnosti, a politicky sa prejavuje okrem iného aj silným prepojením organizovanosti 

v odboroch s triednym hlasovaním. 

S odlišným chápaním štiepenia prichádzajú Bartolini a Mair (1990). Podľa nich 

zmysluplná konceptualizácia štiepenia musí zahŕňať ako sociologický tak aj inštitucionálny 

prístup k skúmaniu politiky. Štiepenie potom predstavuje inštitucionálny spôsob, akým sa 

zafixujú sociálne vzťahy. Ich definícia štiepenia obsahuje v sebe tri zložky: empirickú, 

normatívnu a organizačno-behaviorálnu. Empirická zložka štiepenia pozostáva 

z pozorovateľných „objektívne“ existujúcich odlišností, ktoré sú vyjadrené socio-štruktúrne. 

Takouto empiricky vyjadrenou a externe pozorovateľnou empirickou zložkou môže byť 

príslušnosť k etniku (vyjadrená napr. iným jazykovým a kultúrnym zakotvením obyvateľov), 

k náboženskej skupine (vyjadrenou praktizovaním iného náboženstva), socio-ekonomický 

triedny status (vyjadrený výškou príjmu alebo zdieľaným typom pracovného zaradenia) 

a podobne. Normatívna zložka štiepenia znamená, že príslušníci takto identifikovaných 

skupín si svoju spolupatričnosť aj uvedomujú a má pre nich praktický význam. Takíto voliči 

napríklad zdieľajú podobné hodnoty a normy, ktoré formujú pocit spolupatričnosti a identity 

členov tejto skupiny. Organizačno-behaviorálna zložka završuje a kompletizuje štiepenie, 

pretože je inštitucionálnym vyjadrením zdieľanej identity postavenej na socio-štruktúrnych 

základoch. Napríklad v prípade triedneho štiepenia je to členstvo v odboroch, ktoré 

kompletizuje štiepenie reprezentujúce menej privilegované a na vlastnej práci závislé vrstvy 

obyvateľstva. Bartolini a Mair ale upozorňujú, že organizovaná zložka nie je „nadstavba“ 

sociálnej stratifikácie, pretože sociálne a normatívne rozdiely sa stávajú štiepením vtedy, keď 

majú aj organizačné vyjadrenie (Bartolini a Mair, 1990: 218). 

Viacerí výskumníci sa zhodujú, že takáto vyčerpávajúca definícia štiepenia veľmi 

dobre slúži cieľu, ktorí sa Bartolini a Mair snažili dosiahnuť, totiž preveriť, že čím silnejší 

a obsiahlejší je systém štiepení v spoločnosti, tým vyššia je volebná stabilita (tým nižšia je 

volatilita, t.j. sklon voličov voliť v každých voľbách inú politickú stranu). Pre skúmanie 

súčasných spoločností je ich definícia štiepenia fakticky nepoužiteľná, pretože takýchto 

23

kompletných štiepení je v súčasnosti už veľmi málo. S myšlienkou, že o vzťahoch strán 

a voličov nám veľa vypovedajú aj rozličné kombinácie dvoch z troch charakteristík štiepenia 

ponúknutých Bartolinim a Mairom prišiel Deegan-Krause (Deegan-Krause, 2007). 

Prítomnosť aspoň dvoch z troch charakteristík (Deegan-Krause ich nazýva štrukturálna, 

postojová a inštitucionálna) produkuje rozličné druhy väzieb medzi voličmi a stranami, ktoré 

síce nedosahujú kvality plnohodnotného štiepenia Bartoliniho a Maira, ale predstavujú delenia 

zmysluplné z hľadiska pochopenia súčasnej straníckej politiky. Kombinácia štrukturálnej 

a postojovej dimenzie predstavuje nepolitizované potenciálne štiepenie, t.j. situáciu, v ktorej 

existuje „objektívna“ socioštruktúrna blízkosť príslušníkov určitej skupiny, ktorí si dokonca 

svoju zdieľanú identitu uvedomujú, ale aj tak to nie je dostatočným základom pre politickú 

akciu. Ďalší prípad, v ktorom sa kombinuje štrukturálna a inštitucionálna dimenzia 

predstavuje situáciu, keď skupina socioštruktúrne vymedzených voličov volí „svoju“ 

politickú stranu bez toho, aby zdieľali hlbšie normatívne orientované postoje či spoločnú 

identitu. Napokon, v súčasnosti asi najrozšírenejšie delenie vzniká, keď voličov politickej 

strany spájajú zdieľané hodnoty a normy bez toho, aby títo voliči mali aj externe 

pozorovateľné objektívne socioštruktúrne znaky. Inými slovami, voliči s rozličným 

sociálnym, etnickým a náboženským zázemím volia tú istú politickú stranu kvôli spoločne 

zdieľaným hodnotovým orientáciám. 

3.3. Klasická teória štiepení 

Doposiaľ sme sa venovali hlavne otázke, čo sú to štiepenia, pričom ich pôvod a vývoj 

sme nechali nepovšimnuté. Práve týmito základnými otázkami sa zaoberali Lipset a Rokkan 

vo svojej vplyvnej práci z roku 1967. Lipset a Rokkan argumentovali, že všetky štiepenia je 

možné lokalizovať na dvojdimenzionálnej škále skladajúcej sa z teritoriálnej a funkcionálnej 

dimenzie. V prípade teritoriálnej dimenzie nachádzame historické spory, v ktorých sa 

angažovali okrajové regióny, jazykové menšiny a inak kultúrne ohrozené menšiny čeliace 

centralizačným tendenciám dominantných národných elít. Na opačnom konci teritoriálnej 

dimenzie zase nachádzame konflikty vo vnútri centrálnej národnej elity o celkové poňatie 

a fungovanie štátu. Funkcionálna dimenzia pretína teritoriálnu dimenziu, pretože ju tvoria 

konflikty skupín osôb s podobným postavením bez ohľadu na ich teritoriálne umiestnenie. 

Tvoria ju konflikty o ekonomické záujmy (redistribúciu zdrojov) na jednom konci 

a ideologicky či nábožensky definované hnutia s ambíciou totálnej kontroly a lojality svojich 

príslušníkov na druhom póle funkcionálnej dimenzie (Lipset a Rokkan, 1990 [1967]: 95-97). 

Samotné reálne existujúce štiepenia sú výsledkom zlomových historických udalostí vo vývoji 

24

Európy: štiepenia centrum - periféria a štát - cirkev sú výsledkom národnej revolúcie, 

procesu vedúceho k vzniku moderných centralizovaných národných štátov. Štiepenia mesto – 

vidiek a zamestnanec – vlastník sú zase výsledkom priemyselnej revolúcie, ktorá viedla 

k totálnej premene sociálno-ekonomických vzťahov a v ktorej sa sformovali nové 

politizované spoločenské záujmy. 

Pozoruhodná je najmä elasticita Lipsetovej a Rokkanovej analýzy: všetky štyri 

štiepenia ostávajú aktuálne aj v súčasnosti, hoci ich obsah sa v porovnaní s pôvodnou 

formuláciou výrazne zmenil. Centrum – periféria pôvodne odkazovalo na konflikty medzi 

centralizačnými tendenciami vládcov (kontrola nad celým územím štátu napr. v podobe 

efektívneho výberu daní) a odporom predstaviteľov miestnych záujmov. Štiepenie štát – 

cirkev malo zase podobu konfliktu medzi tradičnými cirkevnými privilégiami 

a centralizujúcimi ašpiráciami národných štátov. Štiepenie mesto – vidiek má svoje korene 

v konflikte medzi predstaviteľmi priemyselných záujmov, ktorí sa s pokračujúcou 

industrializáciou a urbanizáciou stávali čoraz vplyvnejšími a reprezentantmi tradičných 

pozemkových vlastníkov, ktorých prosperita závisela na tradičných (pôdohospodárskych) 

spôsoboch produkcie (Lipset a Rokkan, 1990 [1967]: 99-101). V dvadsiatom storočí mali 

tieto štiepiace línie podobu sporov medzi centralizujúcimi politickými stranami a etnickými 

menšinami (centrum – periféria), medzi sekulárnymi liberálnymi vrstvami a katolíckym 

obyvateľstvom (štát – cirkev) a medzi zástancami kapitalizmu voľnej súťaže a vidieckymi 

záujmami obhajovanými rozličnými agrárnymi stranami (mesto – vidiek). 

Konflikt zamestnanec - vlastník prekonal relatívne najmenšie historické premeny, čo 

súvisí s jeho univerzálnosťou a všadeprítomnosťou. Robotnícke a socialistické strany vznikali 

v celej Európe, ale až revolúcia v Rusku v roku 1917 rozdelila socialistické hnutie zavŕšila 

formovanie štiepenia zamestnanec – vlastník. Práve toto štiepenie je spomedzi štyroch 

konfliktov pomenovaných Lipsetom a Rokkanom historicky najmladšie a aj najvplyvnejšie, 

pretože malo schopnosť premeniť a neskôr konsolidovať štruktúru politických konfliktov. 

Socio-ekonomické redistribučné spory vďaka svojej univerzálnosti prispeli k „nacionalizácii“ 

straníckych systémov, čím máme na mysli to, že politické strany stojace proti sebe v tomto 

konflikte postupne dokázali rozšíriť svoju pôsobnosť a aktivity fakticky do všetkých 

teritoriálnych oblastí štátu. Tým došlo k sformovaniu celoštátnych straníckopolitických 

konfliktov. Transformujúci účinok štiepenia zamestnanec – vlastník sa prejavil aj v tom, že 

strany sa museli začať vymedzovať na redistribučných témach, čím došlo k zjednodušeniu 

a sprehľadneniu straníckej scény pozdĺž jedinej (alebo dominantnej) pravo-ľavej konfliktnej 

línie. 

25

Ak boli historické procesy národnej a priemyselnej revolúcie univerzálne prítomné 

v celej západnej Európe, ako je možné, že reálne existujúce konfliktné línie nie sú vo 

všetkých krajinách rovnaké? Inými slovami, prečo boli politizované sociálne konflikty odlišné 

napríklad v Nemecku a Veľkej Británii? Lipset a Rokkan (1990: 113-115) to vysvetľujú 

odlišnými bariérami, ktoré museli predstavitelia sociálnych záujmov prekonávať na ceste 

k politickému uznaniu a etablovaniu sa na politickej scéne. Bariéra legitimity predstavovala 

prekážky pre tie spoločenské záujmy, ktoré boli odmietané ako neprípustná konšpirácia 

v krajinách, kde nebolo uznávané právo kritizovať a oponovať vládnej moci. Bariéra 

začlenenia do politického systému odrážala možnosti reprezentantov societálnych záujmov 

zúčastňovať sa politických procesov, predovšetkým v podobe možnosti výkonu volebného 

práva. Iné stratégie a iné možnosti mali skupiny s volebným právom a iné bez tohto práva. 

Bariéra reprezentácie sa týkala možností samostatného vystupovania sociálneho hnutia na 

politickej scéne, resp. nutnosti spojiť sa s etablovanými silami pri presadzovaní svojich 

záujmov. Bariéra väčšinového rozhodovania súvisela s otázkou, či v prípade víťazstva 

reprezentantov sociálnych hnutí vo voľbách mohlo dôjsť relatívne ľahko a rýchlo k nimi 

presadzovaným zmenám, alebo či boli v politickom systéme zakotvené blokačné 

mechanizmy, ktoré nedokázala prelomiť jednoduchá vôľa väčšiny. Podľa Lipseta a Rokkana 

práve tieto bariéry spôsobili, že hnutia, ktoré ich dokázali prelomiť a preniknúť do politického 

systému ako strany, mali veľmi silnú podporu v spoločnosti a ani v dlhodobom časovom 

horizonte ich nedokázala eliminovať jednoduchá manipulácia s inštitúciami, napr. 

s volebnými systémami. Práve hlboká zakorenenosť politických strán v spoločnosti bola 

predpokladom tzv. hypotézy zmrazenia. Podľa nej stranícke opozície a systémy politických 

strán na konci 60.-tych rokov odrážali štruktúru štiepení, ktorá sa sformovala už v 20.-tych 

rokoch dvadsiateho storočia. V štruktúre politických konfliktov sa nič zásadného nezmenilo 

napriek ničivému efektu medzivojnovej hospodárskej krízy, II. svetovej vojne a povojnového 

rozmachu. Autori vidia dva hlavné dôvody: predovšetkým, nové generácie voličov vyrastali 

v existujúcej štruktúre politických konfliktov a prostredníctvom rozmanitých socializačných 

procesov si nielen zvykli na existujúcu situáciu, ale svojou politickou činnosťou aj prispievali 

k jej obnove a zachovávaniu. Aj samotné politické strany a ich lídri aktívne pôsobili smerom 

k udržaniu tejto štruktúry konfliktov. Bez väčších podrobností hovoria o „zužovaní trhu 

s voličskou podporou“ politickými stranami, čím majú na mysli zámerné kroky straníckych 

aktérov, ktoré upevňujú existujúce politické strany a predchádzajú vzniku nových 

v spoločnosti zakorenených aktérov (Lipset a Rokkan 1990: 134-135). Obrovský záber a s 

ním aj spojená viacznačnosť ich práce sa prejavila aj v tom, že na ich tvrdenia nadväzovali 

26

autori s rozdielnymi analytickými projektmi. Hoci väčšina rokkanovskej tradície je 

„sociologická“, t.j. pripisuje prvoradú dôležitosť sociálnym procesom, „zužovanie trhu“ 

stranami naznačuje dôležitosť zámerov a aktivít aktérov, ktorí dokážu spoločenské procesy 

usmerňovať a nie sú ich bezmocnými rukojemníkmi. 

3.4 Narušenie väzieb medzi stranami a voličmi 

Hypotéza zmrazenia sa stala predmetom mnohých analýz a testov, pričom výsledky 

sú, ako to v sociálnych vedách býva, protirečivé. Napríklad už spomínaní Bartolini a Mair 

prichádzajú k záveru, že hypotéza zmrazenia platila nielen do konca 60.-tych rokov, ako to 

tvrdili jej autori, ale aj o niekoľko desaťročí neskôr. Podľa týchto záverov sú väzby medzi 

stranami a voličmi naďalej relatívne stabilné a voličská volatilita, t.j. „prebiehanie“ voličov 

medzi stranami, ostáva obmedzená len na bloky príbuzných strán. Inými slovami, radikálne 

zmeny voleného správania sú zriedkavé a hoci voliči z času načas zmenia svoje volebné 

rozhodnutie, väčšinou ostávajú pri voľbe politicky príbuzných strán. Volatilita je tak nanajvýš 

vnútrobloková, obmedzená na pravicový či naopak ľavicový tábor. 

Kritici naopak spochybňujú platnosť hypotézy zmrazenia a prichádzajú s alternatívnou 

tézou o prerušení stabilných väzieb medzi stranami a ich tradičnými voličmi (v angličtine 

dealignment). Lane a Ersson sa prostredníctvom štatistickej analýzy pokúšali odhaliť, v akej 

miere ovplyvňuje sociálna štruktúra volebné rozhodnutia voličov v západoeurópskych 

štátoch. Na základe tzv. ekologickej analýzy, v ktorej sa skúma vzťah medzi voličskou 

podporou strán a štrukturálnych charakteristík volebných obvodov (regiónov) dospeli 

k záveru, že štrukturálne charakteristiky sú najsilnejšie v krajinách ako Belgicko, Írsko, 

Holandsko a Veľká Británia, naopak najslabšie sú vo Francúzsku, Španielsku a Grécku (Lane 

a Ersson, 1999: 113-120). Pre autorov je rozhodujúce, že štrukturálne charakteristiky 

vysvetľujú zhruba 40 % variácie vo výbere politickej strany vo voľbách. Lipsetove 

a Rokkanove štiepenia v súčasnosti sú zjavne dôležité, ale ani zďaleka nevysvetľujú všetky 

dôvody volebného rozhodovania. Ak aj v minulosti došlo k zmrazeniu straníckych systémov, 

posledné desaťročia poľa Laneho a Erssona túto hypotézu nepodporujú. 

Na pochopenie všetkých aspektov tvrdenia o narušení väzby medzi stranami a voličmi 

je potrebné hlbšie analyzovať predpoklady hypotézy zmrazenia. Voličská volatilita môže totiž 

pôsobiť na stranícku scénu vo svojej hrubej aj čistej podobe. V prvom prípade dochádza 

k prebehlíctvu voličov bez toho, aby to ovplyvnilo volebné zisky strán, čiže zmeny volebného 

správania sa odohrávajú na individuálnej úrovni, ale strán sa v konečnom dôsledku nedotknú. 

Napríklad medzi dvoma voľbami môže dôjsť k poklesu volebnej účasti povedzme o desať 

27

percentných bodov, ale žiadnej z relevantných strán nepoklesne volebná podpora výraznejšie 

ako iným, neúčasť voličov ich postihne všetky rovnako. Na individuálnej úrovni teda prišlo 

k výrazným zmenám (prinajmenšom 10 % voličov volilo inak než v predchádzajúcich 

voľbách, t.j. nevolilo vôbec), ale strany to nijako nepocítili. Naproti tomu čistá volatilita sa 

prejavuje nielen na systémovej, ale aj individuálnej úrovni, teda zmenené volebné rozhodnutia 

voličov sa pretavia aj do úrovne politických strán. V prípade hypotézy zmrazenia Lipset 

a Rokkan implicitne narábajú s jej silnou verziou. Implicitne predpokladajú, že nielen čistá, 

ale aj hrubá volatilita je veľmi nízka, teda že existujú veľmi úzke väzby medzi stranami a ich 

voličmi, voliči minimálne menia svoje volebné rozhodnutia a stranícke opozície tak ostávajú 

nedotknuté (porovnaj Lane a Ersson, 1999: 125). Naproti tomu ich nasledovníci, vrátane 

Bartoliniho a Maira už argumentujú slabšou hypotézou, t.j. prežívaním straníckych alternatív 

a obmedzením prebehlíctva voličov len na príbuzné politické strany v rámci 

straníckopolitických blokov. 

Lane s Erssonom (1999:127) vypočítali hrubú volatilitu v západnej Európe v 90.-tych 

rokoch minulého storočia na úrovni 40 %. Započítali do nej nielen preskakovanie voličov od 

strany ku strane, ale aj voličov, ktorí v jedných voľbách volili a nasledujúcich sa nezúčastnili 

(či naopak) a tiež zmeny zapríčinené odchodom (najmä v dôsledku úmrtia) a príchodom 

voličov (dovŕšenie veku umožňujúceho voliť). Čistá volatilita, t.j miera prebehlíctva, ktorá sa 

prejavila na ziskoch hlasov vo voľbách dosiahla podľa zistení tých istých autorov podiel asi 

10 %. (Lane a Ersson, 1999: 129), jej prejavenie sa vo forme zmenených počtoch kresiel 

v parlamente (tzv. parlamentná volatilita) je v priemere o niečo málo vyššia ako čistá 

volatilita. Pritom ale v uplynulých desaťročiach čistá aj parlamentná volatilita rástli. Podľa 

Laneho a Erssona je to neklamný znak toho, že narastajúca hrubá volatilita skôr či neskôr 

spôsobí aj zvýšenie čistej a parlamentnej volatility. Inak povedané, procesy dealignmentu, 

narúšania väzieb medzi stranami a ich tradičnými voličmi, vedú aj k zmenám straníckeho 

systému. S poklesom volebnej účasti a nárastom hrubej aj čistej volatility sa zvyšuje 

pravdepodobnosť vzniku nových strán a rastie tak ich relevantný počet. Podľa kritikov to sú 

jasné dôkazy svedčiace proti platnosti hypotézy zmrazenia v súčasných demokraciách. 

Zaujímavou otázkou ostáva, či voliči, ktorí sa „uvoľnili“ z väzieb na tradičné strany, 

nepredstavujú aj sociálny základ, na ktorom môžu dlhodobo stavať nové politické strany. To 

je aj východisková úvaha pre tvrdenia Ronalda Ingleharta, ktorý argumentoval, že zvýšená 

volatilita je dôsledkom meniacich sa hodnotových orientácií generácií vyrastajúcich 

v blahobytných spoločnostiach povojnovej západnej Európy (1990). Základom tejto kultúrnej 

zmeny, ktorá má podobu a dôsledky „tichej revolúcie“, je posun v hodnotových orientáciách 

28

od materialistických smerom k post-materialistickým preferenciám. Príslušníci nových 

generácií vyrastajúci v materiálne zabezpečených podmienkach sú oveľa vnímavejší voči 

novým hodnotám namiesto vyznávania životného štýlu, ktorý je zameraný na ekonomický 

rast bez ohľadu na jeho dôsledky. Sem patrí napríklad vyznávanie alternatívnych životných 

štýlov a orientácií, ochrana rozmanitých menšín, zdôrazňovanie ekologických štandardov 

a ochrana životného prostredia a pod. 

Podľa Ingleharta sa post-materialistické hodnoty najvýraznejšie prejavujú v kohortách 

najmladších obyvateľov, pričom je predpoklad, že tieto skupiny si ich udržia aj v dlhšom 

časovom horizonte. Vznikajú tak skupina voličov so špecifickými hodnotovými orientáciami, 

a dá sa preto predpokladať, že o ich priazeň sa budú uchádzať nové politické strany. To je 

základom tézy o novom štiepení vzniknutom na nových hodnotových orientáciách časti 

voličov (v angličtine tzv. realignment). Inglehartove zistenia o zmenených hodnotových 

orientáciách sa časovo prekrývali s nástupom a nárastom dôležitosti nových sociálnych hnutí, 

ktoré často vyústili do rozličných ľavicovo-libertariánskych strán (Kitschelt 1989), ktoré 

kombinujú ekologické témy s témami alternatívnych životných štýlov a podozrievavosti voči 

tradičným autoritám. Pravdepodobne je ešte príliš skoro na zhodnotenie dôsledkov týchto 

zmien optikou makrohistorického pohľadu Lipseta a Rokkana. Podľa Laneho a Erssona 

„otázny nie je ani tak výskyt postmateriálnych hodnôt, ako ich stabilita vo forme nového 

štiepenia“ (1999: 123). 

3.5 Stranícka identifikácia a jej úpadok 

Ďalším nástrojom, pomocou ktorého sa politológovia snažili poukázať na zmeny vo 

vzťahoch medzi stranami a ich voličmi je koncept straníckej identifikácie. Zjednodušene, 

myslí sa tým stotožnenie sa voliča s politickou stranou, ktoré ale ide ďalej než je len podpora 

tejto strany vo voľbách. Podľa zástancov konceptu, väčšina voličov pristupovala k voľbám 

a ďalším politickým aktivitám s relatívne stálym súborom straníckych dispozícií. Na základe 

straníckej identifikácie sa dalo predvídať, ako budú voliči vnímať a hodnotiť celú plejádu 

politických rozhodnutí a ako politicky aktívni budú oni sami. Stranícka identifikácia totiž 

voličom slúžila ako nástroj pre zjednodušenie hodnotenia politických javov. Psychologická 

väzba na určitú politickú stranu pomáhala voličovi orientovať sa a hodnotiť aktivity, návrhy 

a program rozličných politických strán – „jeho“ vlastnej aj ďalších. Oproti iným 

ukazovateľom charakterizujúcim voličov, napríklad triednej alebo náboženskej príslušnosti, 

mala stranícka identifikácia schopnosť predpovedať výrazne väčší rozsah politických aktivít 

(Dalton, 2000). Súvisí to s tým, že politické strany v moderných demokraciách sú dôležité 

29

takmer vo všetkých politických procesoch a svojimi postojmi a hodnoteniami tak dávajú 

voličom kľúč na hodnotenie celej škály politických javov. 

Prieskumy verejnej mienky jasne ukazujú, že v uplynulých desaťročiach významne 

poklesol podiel voličov, ktorí mali jasnú identifikáciu s nejakou politickou stranou. Dalton a 

kol (2000: 25-27) a ďalší autori (napr. Schmitt a Holmberg 1995) uvádzajú jasné údaje 

o klesajúcej identifikácii voličov s politickými stranami a tiež o klesajúcej dôvere voličov 

voči politickým stranám. Je zrejmé, že interpretácie, ktoré poukazujú na okolnosti špecifické 

pre tú-ktorú krajinu (napríklad rozčarovania z neschopnej vlády, nárast korupcie a pod.) ako 

vysvetlenie nepostačujú. Pokles je totiž univerzálny a zasahuje príliš veľké množstvo 

vyspelých industriálnych demokracií, čiže je oprávnené sa domnievať, že v pozadí sa 

nachádzajú univerzálne procesy a mechanizmy. 

Pokračujúca sociálna a politická modernizácia vyspelých demokracií v druhej 

polovici 20. storočia je spoločné pomenovanie pre celý rad takýchto procesov. Narastajúca 

vzdelanostná úroveň voličov postupne spôsobila zníženie závislosti od sprostredkúvania 

informácií a vysvetľovania udalostí politickými stranami. Nástup masových médií 

a pluralizácia politických organizácií (organizovaných záujmov, nových sociálnych hnutí, 

hnutí jednej témy a pod.) prispel k oslabeniu väzieb medzi voličom a stranou a ďalej znížil 

závislosť na politických stranách (Wattenberg 2000). Oproti minulosti, keď sa nevoliči 

a ľudia bez straníckej identifikácie nadpriemerne vyskytovali v radoch marginalizovaných 

a menej vzdelaných skupinách, sú dnes ľudia bez straníckej identifikácie v zvýšenej miere 

nadpriemerne vzdelaní. To len potvrdzuje dôležitosť modernizačných trendov v procese 

poklesu straníckej identifikácie. 

3.6. Dôsledky rozpadu straníckych väzieb 

Rozklad straníckej identifikácie a oslabenie väzieb medzi stranami a ich voličmi sa 

prejavuje mnohými spôsobmi. Najviditeľnejší je pokles volebnej účasti. Keďže straníci a so 

stranami identifikovaní občania chodia voliť výrazne častejšie, nižšia stranícka identifikácia 

spôsobuje aj nižšiu volebnú účasť. Wattenberg (2000: 70-74) ukazuje, že v druhej polovici 

minulého storočia došlo v rozvinutých západných demokraciách k poklesu volebnej účasti 

zhruba na úrovni 10 percentuálnych bodov. Aj keď klesanie nie je lineárne, v perspektíve 

niekoľkých desaťročný je zjavné. 

Ďalším prejavom rozpadu straníckych väzieb je nárast volatility (pozri vyššie), úpadok 

niektorých tradičných strán a vstup nových politických strán do politického systému. Zmeny 

na úrovni voličov sa tak prenášajú aj do súťaže politických strán. Klesá aktívna účasť na 

30

predvolebných kampaniach, a to nielen dobrovoľná pomoc stranám, ale aj prostá účasť na 

mítingoch a iných tradičných predvolebných aktivitách. Ruka v ruke s týmito trendmi 

dochádza aj k posunu načasovania rozhodnutia, ktorú stranu občania vo voľbách zvolia. Kým 

v minulosti vďaka straníckej identifikácii strany viacej mobilizovali a menej presviedčali 

voličov, posun rozhodnutia „na poslednú chvíľu“ pred voľbami mení spôsoby kampaní 

politických strán (pozri kapitolu). S klesajúcou identifikáciou voličov s politickými stranami 

narastá podiel voličov, ktorí sa skôr stotožňujú s individuálnymi straníckymi lídrami. To 

spôsobuje zmenu vnútrostraníckej dynamiky v rozdelení moci v stranách. V nasledujúcej 

kapitole sa pozrieme na vývoj straníckych organizácií a preskúmame, ako politické strany 

reagovali na zmeny v spoločnosti. 

31

4.1 Úvod 

Kapitola 4 

Modely strán a trendy v straníckej organizácii 

Skúmanie strán ako organizácií je jedným z najrozšírenejších prístupov k pochopeniu 

fungovania politických strán. Organizačná analýza má v politológii bohatú tradíciu a uplatnila 

sa v prácach, ktoré dnes považujeme za klasické diela analyzujúce politické strany. Kľúčom 

k vysvetleniu atraktívnosti skúmania strán ako organizácií je, že organizačné modely strán 

nám vypovedajú nielen o kvalitách a vlastnostiach samotných strán, ale aj o širšom 

politickom prostredí, v ktorom strany operujú. Meniace sa historické typy straníckych 

organizácií najlepšie pochopíme práve s odkazom na prostredie, v ktorom strany vznikali, 

formulovali svoje ciele a získavali pre ne podporu voličov. 

4.2 Historické organizačné jednotky strán 

Zložená podstata politických strán, t.j. ich vnútorná komplexnosť a aj rôznorodosť, 

viedla M. Duvergera ku konštatovaniu, že „strana nie je jednotné spoločenstvo, ale súbor 

spoločenstiev, zväzok skupiniek roztrúsených po krajine, ktoré sú spojené koordinačnými 

inštitúciami.“ (Duverger, 1954: 17). Na príklade historických strán identifikoval štyri 

základné organizačné jednotky, ktoré sa premietli aj do výrazných rozdielov medzi 

politickými stranami. Historicky najstaršou organizačnou jednotkou bol klub (v angličtine 

caucus). Bola to organizačná zložka politických strán bežná v čase majetkovo obmedzeného 

volebného práva, v ktorej zohrávali dominantnú úlohu tradičné sociálne elity. Sila a vplyv 

klubov spočíval predovšetkým v kvalite jeho členov, t.j. v ich vplyve, a nie v počte členov. 

Kluby vlastne ani nefungovali s cieľom rozširovať okruh svojich členov, dôležitejšie bolo na 

svoju stranu získať vplyvných jednotlivcov - mecenášov a iných predstaviteľov lokálnej 

honorácie. Každý klub bol plne samostatný a svoju činnosť akceleroval predovšetkým v čase 

volieb s cieľom zvoliť svojho kandidáta do parlamentu. Počas medzivolebného obdobia 

existoval iba v latentnej podobe, každodenná politická práca v dnešnom zmysle v kluboch 

neexistovala. Politické strany, ktoré sa skladali z takýchto klubov boli vlastne voľné zväzky 

autonómnych klubov, ktorých predstavitelia zacielili svoje spoločné aktivity na pôdu 

parlamentu a vlády. 

Naproti tomu sekcia (v angličtine branch) je v kľúčových aspektoch opakom klubu. 

Sekcie podľa Duvergera mali zmysel len ako súčasti väčšieho celku, ich funkčná autonómia 

32

ola minimálna. Sekcie existovali permanentne, nielen v čase pred voľbami, ale aj 

v medzivolebnom období, pretože ich ciele boli širšie než len dosiahnutie zvolenia vlastného 

kandidáta. Sekcie ako vynález socialistických strán organizovali pravidelné schôdze, ktorých 

predmetom boli diskusie o politickej stratégii a ideologickom smerovaní strany a o miestnych 

problémoch. Ich činnosť sa zameriavala na získavanie a politické vzdelávanie nových členov 

a ako také zohrávali významnú úlohu v procese regrutácie robotníckych politických lídrov. 

Počet členov bol pre sekciu dôležitý, pretože jej dodávali nielen legitimitu, ale prispievali na 

jej chod finančne a svojou dobrovoľnou prácou. Ako hovorí Duverger, čo kluby získavali 

kvalitou vplyvu svojich členov, to získavali sekcie svojou masovosťou. 

Celkom odlišnými organizačnými jednotkami boli bunky a milície. Podľa Duvergera 

bunka (v angličtine cell) sa od sekcie odlišovala svojím organizačným princípom, ktorý nebol 

teritoriálny, ale pracovno-profesný (Duverger, 1954: 27-29). Bunky vznikali nie podľa 

bydliska ich členov, ale na pracoviskách – v úradoch, továrňach, dielňach a inde. Tento 

pracovno-profesný princíp posilňoval prepojenie a akcieschopnosť zúčastnených, a bol plne 

v súlade s ideológiou komunistických politických strán, ktoré boli založené práve na bunkách. 

Aj počet členov buniek bol iný, nižší než v sekciách, kvôli zachovaniu akcieschopnosti 

a efektívnosti (Duverger, 1954: 28). Kombinácia týchto dvoch organizačných princípov 

spôsobila, že bunky mali oveľa väčší dosah na svojich členov, pretože ich permanentná 

existencia a každodenné stretávanie sa ich členov na pracovisku viedli k nepretržitým 

kontaktom medzi členmi strany. Bunky tak pohodlne dosahovali striktnú disciplínu svojich 

členov. Dôležité tiež bolo, že bunky mohli na rozdiel od predchádzajúcich organizačných 

jednotiek pracovať aj v tajnosti, čo sa hodilo najmä v časoch prenasledovania alebo 

plánovania tajných akcií. 

Poslednou organizačnou jednotkou strán podľa Duvergera sú milície (v angličtine 

militia). Sú to zoskupenia organizované na spôsob súkromnej armády, ktorých členovia sa 

aktivizujú podobne ako v armáde, t.j. podliehajú striktnej autorite a podstupujú aj podobný 

výcvik. Ich vonkajšie prejavy spočívajú v nosení uniforiem, a podnikajú rozličné pochody 

s cieľom demonštrovať svoje odhodlanie, zastrašiť alebo ochraňovať svojich lídrov na 

politických mítingoch. Milície sú hierarchicky usporiadané, väčšie celky sa skladajú 

z menších, podobne organizovaných jednotiek (Duverger, 1954: 36-37). Žiadna strana nebola 

organizovaná výlučne na princípe milícií, ale vo fašistických stranách zohrávali milície vždy 

veľmi dôležitú úlohu. Duverger tiež uvádza, že fašistické strany sa často organizovali nielen 

na základe milícií, ale aj buniek. Naopak, komunistické strany okrem buniek nezriedka 

33

používali aj svoje vlastné milície. Koniec koncov, Ľudové milície v bývalom Československu 

boli práve takouto ozbrojenou zložkou Komunistickej strany Československa. 

4.3 Masové a elitné strany 

Duverger rozoznáva dva základné organizačné typy politických strán, masové a elitné 

(kádrové). Hlavný rozdiel nespočíva v počte členov, ale v odlišnej organizačnej štruktúre. Pre 

masové strany je regrutácia členov životne dôležitá aktivita, a to nielen z politických, ale aj 

finančných dôvodov (Duverger, 1954: 63). Je to nástroj demokratizácie, pretože veľké 

množstvo občanov sa podieľa na politických aktivitách strany, napríklad počas volebnej 

agitácie, a zároveň táto masa malými príspevkami finančne zabezpečuje stranu. Masové 

strany vyberaním členského, organizovaním politického vzdelávania svojich členov, 

výberom budúcich politických lídrov prispievali k integrácii dovtedy marginalizovaných 

vrstiev obyvateľstva do demokratizujúcich sa politických režimov konca 19. a začiatku 20. 

storočia. Hustá organizačná sieť strany na viacerých úrovniach krajiny, formalizované 

členstvo, mobilizácia a politická socializácia širokých vrstiev sú hlavné prejavy tohto 

špecifického organizačného typu politickej strany. 

Naproti tomu elitné strany boli stranami vplyvných predstaviteľov miestnych 

honorácií. Podľa Duvergera sa v nich združovalo obmedzené množstvo aktérov, 

predovšetkým vplyvné osobnosti, ktoré sa váhou svojho vplyvu a majetku postavili za 

kandidujúcich politikov, ďalej experti, disponujúci znalosťami o tom, ako viesť kampaň a ako 

zabezpečiť kandidátom hlasy, a napokon finančníci, ktorí svojimi peniazmi poskytli potrebné 

finančné krytie (Duverger, 1954: 64). Členstvo v elitných stranách sa výrazne líšilo od 

členstva v masových stranách: „členovia“ elitných strán prechádzajú striktným 

a neformálnym výberom a ich počty sú len obmedzené, rozhoduje kvalita ich vplyvu. Elitné 

strany zodpovedajú prostrediu, v ktorom vznikali: obmedzené volebné právo a teda 

obmedzené množstvo voličov, majetkový cenzus, a prirodzený záujem vplyvných ľudí 

o politické rozhodovanie. Masové strany vznikali s rozširovaním všeobecného volebného 

práva. Podpora pre oba typy strán zhruba odráža rozdielne politické záujmy voličských 

skupín, o ktoré sa opierali. Elitné strany boli stranami buržoáznymi, zastupujúce záujmy 

strednej triedy, masové strany boli stranami socialistickými, reprezentujúce nižšie vrstvy. 

S dávkou zjednodušenia platí, že elitné strany sa organizačne skladali predovšetkým z klubov, 

zatiaľ čo základnou organizačnou jednotkou masovej strany boli sekcie. Neplatí to ale 

univerzálne, pretože masové strany boli aj strany založené na bunkách a milíciách, i keď 

Duverger tvrdí, že v menšej miere. Dôležité bolo, že komunistické a fašistické strany 

34

uplatňovali silný princíp výberovosti, čo sa prejavovalo napr. periodickými čistkami 

v komunistických stranách a selektovaním najlepších a najodvážnejších záujemcov vo 

fašistických stranách. Podľa Duvergera boli masové strany modernejšie a viacej vyhovovali 

demokratickým režimom so všeobecným volebným právom, a aj preto elitné strany postupom 

času začali čiastočne napodobňovať organizačné princípy masových strán tým, že strany sa 

stávali flexibilnejšie a otvárali sa masám. Avšak mimoparlamentné časti strany boli od 

parlamentných izolované a ich vplyv na rozhodnutia politickej reprezentácie bol obmedzený 

(Duverger, 1954: 66). 

Koncept masovej politickej strany sa stal nielen analytickým nástrojom na popísanie 

fungovania jedného organizačného typu, ale aj predmetom idealizovania. Aj v súčasnosti 

v bežnom verejnom diskurze prevláda názor, že legitímna strana má byť organizovaná podľa 

princípov zodpovedajúcich masovým stranám. Podobné myšlienky sa vynárajú napr. pri 

diskusiách o financovaní strán. Podľa týchto úvah majú byť politické strany súkromnými 

organizáciami svojich vlastných členov, ktorí sa majú na ich činnosť poskladať či 

prinajmenšom významne podieľať. Oprávnenosť existencie strany je tiež často hodnotená vo 

svetle počtu jej členov, rozvetvenosti organizačnej základne či pevnosti ideologického 

presvedčenia. Tieto názory neberú na zreteľ, že masové strany vznikali v jednom historickom 

období vývoja moderných politických systémov a ich organizácia zodpovedala špecifickému 

spoločensko-politickému kontextu. So zmenou tohto kontextu sa pominuli aj dôvody 

a motivácie organizovania masových strán, a teda posudzovanie dnešnej reality optikou 

minulosti nie je veľmi prínosné. Takéto konštatovanie nie je v zásadnom rozpore so závermi 

S. Scarrow (2000), ktorá spochybňuje existenciu „zlatého veku“ masových strán, 

lokalizovaného najneskôr do prvej polovice 20. storočia, po ktorom už nasledoval iba rozklad 

a oslabovanie masových strán. Podľa Scarrow to platilo hlavne pre ľavicové strany, ale 

pravicové strany v Európe (napr. nemeckí a taliansky konzervatívci) sa podľa nej stali 

masovými stranami až v tretej štvrtine 20. storočia. Ani úpadok členskej základne nie je podľa 

nej logický a nevyhnutný, naopak, niektoré spôsoby vnútornej demokratizácie zvyšujú 

atraktívnosť členstva v stranách a zvyšujú dôležitosť radových členov pre straníckych lídrov. 

4.4 Všeľudové strany 

Azda v žiadnej inej koncepcii organizačného typu sa previazanosť charakteru strany 

a prostredia v ktorom operuje neprejavuje tak výrazne ako v prípade všeľudovej (po anglicky 

catch-all) strany. Autor tohto konceptu Otto Kirchheimer sa vo svojej práci zaujímal 

o transformáciu moderných spoločností v druhej polovici 20. storočia a zmeny vo fungovaní 

35

politických strán boli v jeho práci iba jedným z prejavov tejto zmeny. Kirchheimer súhlasil 

s Duvergerovým záverom, že elitné strany sa nedokázali plne pretransformovať na 

organizácie zodpovedajúce politike v systémoch s všeobecným volebným právom. Avšak ani 

masové strany nedokázali dosiahnuť svoj veľký politický cieľ – zavŕšiť premenu agrárnych 

spoločností na priemyselné spoločnosti aj premenou politického systému tak, aby sa 

dosiahla plná integrácia a participácia všetkých segmentov spoločnosti na politickom 

rozhodovaní (Kirchheimer, 1990: 50-51). A to napriek tomu, že strany demokratickej 

integrácie (Neumann, 1990), socialistické a kresťansko-demokratické (katolícke) hnutia 

disponovali hustou sieťou pridružených organizácií, ktoré aktivizovali činnosť straníkov a ich 

rodín a pokrývali ju „od kolísky až po hrob“. O politickú integráciu a transformáciu sa 

pokúšali aj strany totálnej integrácie (Neumann, 1990), komunistické a fašistické strany, ale 

ich cieľom nebolo politické systémy reformovať, ale zničiť a nahradiť ich totalitnými 

formami vládnutia. 

V povojnovej Európe dochádzalo podľa Kirchheimera k dôležitých sociálnym 

premenám, ktoré súborne nazývame modernizácia. Jedným z jej dôsledkov bolo oslabenie 

sociálnych (triednych a konfesionálnych) identít obyvateľov, čo znamenalo aj oslabovanie 

väzieb medzi stranami a voličmi a potenciálne aj reálne straty hlasov jasne vyhranených strán 

obhajujúcich špecifické záujmy tradičných voličov. Veľké politické strany s ambíciou účasti 

na vládnej moci si nemohli dovoliť ignorovať tieto zmeny a dôsledkom bola postupná 

premena strán masovej integrácie na všeľudové strany. Táto premena mala niekoľko 

prejavov. V prvom rade sa dramaticky znížila „ideologická záťaž“ politických strán. 

Ideologická ortodoxia mohla byť na mieste pri mobilizovaní jasných kolektívnych identít 

voličov, ale s uvoľnením týchto identít museli strany oslovovať aj nové skupiny voličov, 

ktorých staré ideologické apely neoslovovali. S tým súviselo aj zníženie dôrazu strán na 

špecifické triedne a denominačné záujmy a otváranie ich agendy smerom k väčšej inklúzii. 

Pre imidž všeľudovej strany otvorenej všetkým bez ohľadu na pôvod sa znížila aj úloha 

individuálnych členov a narástla dôležitosť lídrov a straníckeho vedenia. Kirchheimer 

poznamenáva, že ich identifikácia s cieľmi vlastnej organizácie je menej dôležitá než ich 

schopnosť prispieť k efektívnemu fungovaniu celého sociálneho systému (1990: 58), čo 

dokumentuje posun od reprezentatívnych funkcií smerom k praktickému výkonu vládnej 

politiky. Všeľudové strany sa snažili aj zabezpečiť si prístup k celému radu rozmanitých 

organizovaných záujmov, nielen tradičných, na ktoré boli v minulosti naviazané. Okrem 

získavania finančných prostriedkov bolo dôležitou motiváciou aj to, že organizované záujmy 

mohli zabezpečiť podporu svojich členov pre strany vo voľbách. S nástupom všeľudových 

36

strán sa spája aj zmena poňatia výkonu politiky. Strany už nezískavajú voličov s prísľubmi, že 

dokážu lepšie zabezpečiť plnenie ich záujmov, ale viac zdôrazňujú svoje schopnosti lepšie 

uskutočniť navrhnuté opatrenia. 

4.5 Kartelové strany 

Predchádzajúce tri organizačné modely sú založené na vzťahu politických strán a 

spoločnosti. V prípade elitných strán nie je jasné a striktné oddelenie štátu a spoločnosti, 

pretože privilegované vrstvy sú zároveň voliči aj vykonávatelia štátnej moci na jej rozličných 

úrovniach. Naopak, pri masových stranách existuje oddelenie štátu a spoločnosti a strany 

slúžia na premostenie týchto dvoch sfér. Reprezentujú záujmy existujúce v spoločnosti 

v inštitúciách štátu. Napokon všeľudové strany plnia úlohu akéhosi sprostredkovateľa medzi 

spoločnosťou a štátom: prezentujú štátu požiadavky občanov a spätne obhajujú politiku štátu 

pred občanmi (Katz a Mair, 1995: 11-12). Narastajúca symbióza medzi štátom a politickými 

stranami na konci minulého a začiatku tohto storočia predstavuje základ pre pokus nanovo 

konceptualizovať organizačné charakteristiky súčasných politických strán, ktoré si namiesto 

zakorenenia strán v spoločnosti viac všímajú práve prehlbujúce sa vzťahy strán so štátom. 

Výsledkom tohto uvažovania je model kartelovej strany, s ktorým prišli Richard Katz a Peter 

Mair (1995). Autori (podobne ako Kircheimer) neponúkajú jasnú definíciu nového 

organizačného modelu kartelovej strany, ale prichádzajú s niekoľkými charakteristikami, 

z ktorých dve najdôležitejšie sú prenikanie strán do štátu a nový vzorec správania sa 

medzi politickými stranami. V stabilných západných demokraciách sa za posledné 

desaťročia zvýšil počet politických strán, ktoré sa buď priamo podieľali na vláde alebo mali 

prospech z podpory (tolerovania) vlády, či sa inak podieľali na užívaní verejných zdrojov 

počas pobytu v opozícii. Autori uvádzajú viacero prejavov týchto trendov, napríklad priame 

štátne financovanie politických strán, prístup do médií verejnej služby, vplyv na fungovanie 

pološtátnych a verejných inštitúcií prostredníctvom straníckych nominácií a podobne. Podľa 

Katza a Maira tieto skutočnosti zapríčiňujú aj zmeny v správaní sa politických strán medzi 

sebou. Dochádza k postupnému zbližovaniu strán, zhode v mnohých cieľoch (a často aj 

prostriedkoch) verejnej politiky, stranícki lídri z konkurenčných strán síce súťažia o voličské 

hlasy, ale navzájom sa vnímajú ako partneri v podobnej situácii. Záujem strán na ich 

kolektívnom prežití sa má prejavovať aj spoločným a koordinovaným úsilím (odtiaľ výraz 

kartelová strana) predchádzať vstupu nových aktérov do straníckeho systému, t.j. kladenie 

prekážok (v rámci demokratických noriem) pre novovzniknuté strany v ich úsilí o prerazenie 

do parlamentov. Katz a Mair sumarizujú svoje tvrdenia do štyroch bodov (1995: 17-20): 

37

Politika sa stáva zamestnaním ako každé iné, prestáva byť povolaním, presadzuje sa 

manažérsky prístup k správe verejných záležitostí a demokratické mechanizmy nie sú viac 

prostriedkom na sociálne zmeny, ale na sociálnu stabilitu. Súťaživosť strán klesá, pretože 

majú záujem na spoločnom kolektívnom prežití. Významne sa mení zdrojová základňa 

strán: na vedenie nákladných centralizovaných kampaní pod dohľadom mediálnych expertov 

a profesionálnych PR špecialistov strany potrebujú peniaze z verejných zdrojov. A nakoniec, 

menia sa vzťahy medzi členskou základňou a vedením politickej strany. Formálne 

právomoci individuálnych radových členov narastajú - rozširuje sa napríklad priestor pre 

priame vnútrostranícke voľby a referendá, ale atomizáciou členstva dochádza de facto 

k posilneniu právomocí lídrov strán. Dôvodom je, že rozšírením priameho rozhodovania na 

radových členov sa obchádzajú informovanejší, ambicióznejší a aj kritickejší predstavitelia 

strednej úrovne straníckych kádrov, čím dochádza k obmedzeniu vnútrostraníckej opozície. 

Pôsobenie strán v demokraciách sa s príchodom kartelových strán mení na servis, ktorý pre 

spoločnosť zabezpečujú strany v úzkej symbióze so štátom, a za ktorý si strany od štátu 

nechávajú zaplatiť. 

Katzov a Mairov príspevok do debaty o organizačných formách politických strán 

nepochybne veľmi presne zachytil niektoré trendy a skutočnosti vo fungovaní dnešných strán. 

Napriek tomu celá ich koncepcia má aj viacero slabých miest, konceptuálnych aj 

empirických. V prvom rade, ako poznamenal aj R.Koole (1995), autori zmiešavajú dve 

analytické roviny, keď charakteristiky straníckeho systému prenášajú na popis individuálnych 

strán. Pritom nie je vôbec zrejmé, prečo by všetky strany systému mali vykazovať rovnaké 

individuálne charakteristiky. Inými slovami, vyžaduje si kartel strán, aby ho tvorili výlučne 

kartelové strany? Ďalej, kartel strán nie je, použijúc termín z teórie racionálnej voľby, 

ekvilibriom, „konečnou stanicou“ vo vývoji straníckych systémov, pretože novovzniknuté 

strany môžu existenciu kartelu zameraného proti nim oprávnene a zmysluplne kritizovať 

a tým získavať verejnú podporu. Z empirického hľadiska sa navyše nezdá, že kartel strán, ak 

aj skutočne existuje, je efektívnym nástrojom v rukách politických strán. Počas posledných 

desaťročí totiž do systému prenikol celý rad politických strán, predovšetkým (ale nie výlučne) 

zelených ekologických strán a extrémnej pravice. Navyše, nie sú k dispozícii ani presvedčivé 

údaje, ktoré by dokumentovali, že oproti minulosti sa zvyšuje podiel verejných zdrojov na 

financovaní politických strán. Obe hlavné tézy kartelovej strany - zmenené vzťahy 

v straníckom systéme a nárast dôležitosti verejných výdajov vo fungovaní strán - tak 

zostávajú nepreukázané. 

38

4.6 Fungovanie straníckych organizácií: výber vedenia a kandidátov 

S oslabením tradičných sociálnych identít, uvoľnením väzieb medzi stranami 

a voličmi a vznikom nových úspešných strán sa do popredia úvah politických lídrov dostala 

praktická otázka, ako si v takýchto neistých časoch udržať priazeň a hlasy voličov. Strany 

zintenzívňujú volebné kampane, často sa tak deje na úkor každodenných politických aktivít 

a práce so širšou členskou a voličskou základňou. Do popredia sa dostávajú populárni 

stranícki lídri, ktorí svojou charizmou a presvedčivosťou dokážu pritiahnuť voličov. Niektoré 

strany sa rozhodli umožniť svojim členom priamo sa zúčastňovať na dôležitých 

vnútrostraníckych rozhodnutiach: usporadúvajú sa stranícke referendá, demokratizuje sa 

výber kandidátov strán do volieb, či už v podobe garantovania vplyvu nižším zložkám strany 

na tomto procese alebo prenesením právomocí výberu priamo na členskú základňu. Je to 

relatívne lacný spôsob poskytnutia nových motivácií členom a sympatizantom angažovať sa 

v práci a rozličných aktivitách pre politické strany. 

Okrem posudzovania týchto zmien cez prizmu taktických trikov na vylepšenie povesti 

a získania pozornosti verejnosti môže byť demokratickosť rozhodovania vo vnútri strán 

súčasťou širších úvah o podobe a užitočnosti demokratických procesov ako takých. Aj 

v demokratickej teórii existujú dve proti sebe stojace koncepcie o rozsahu a cieľoch 

demokratických procedúr. Adaptácia klasickej elitistickej koncepcie demokracie spojenej 

s prácou J. Schumpetera (2003) na posudzovanie demokracie postuluje, že vnútrostranícke 

rozhodovacie procesy nie sú nevyhnutné. Dôležitejšie než plne inkluzívne procesy a debaty 

o rozhodnutiach a smerovaní strany je, aby voliči mali možnosť vybrať si z viacerých 

alternatív správy verejných vecí. Inak povedané, vnútrostranícke demokratické mechanizmy 

negarantujú demokratický režim. Ten je zabezpečený len vtedy, ak voliči majú na výber 

z rozličných politických alternatív. Prílišná demokratizácie strán by naopak mohla viesť k ich 

znefunkčneniu a v konečnom dôsledku ohrozeniu demokratického režimu paralyzovaním 

parlamentu a vlády. Naproti tomu participačná koncepcia demokracie (napr. Pateman, 1970), 

o ktorú sa často opierajú zástancovia širokej vnútrostraníckej demokracie, predpokladá, že 

správne fungovanie demokratických režimov vyžaduje rozšírenie vyjednávania, dohadovania 

a aktívnej účasti občanov vo všetkých zložkách života spoločnosti, vrátane politických strán. 

Väčšina európskych štátov necháva na úvahe samotných strán, ako si zariadia svoje 

vnútrostranícke rozhodovacie mechanizmy, pričom zasahuje len v prípade, ak nezávislý súd 

príde k záveru, že činnosť politickej strany smeruje k potláčaniu práv a slobôd občanov a je 

v rozpore s ústavou. Výnimkou je Fínsko a Nemecko, ktoré zákonom stanovujú jasné 

požiadavky na demokratické vnútrostranícke rozhodovacie procedúry. Iná prax je v USA, kde 

39

je výber kandidátov dvoch najväčších politických strán organizovaný štátom a strany samotné 

nemajú žiadny vplyv na to, kto bude v ich mene oficiálnym kandidátom vo voľbách. Treba 

podotknúť, že americké politické strany sa výrazne odlišujú od strán v Európe a svojou 

takmer výlučnou koncentráciou na voľby (väčšinové jednokolové voľby) trochu pripomínajú 

elitné strany európskej minulosti. Tento systém primárnych volieb (primárok) je mimoriadne 

otvorený a umožňuje kandidatúru a účasť na výbere kandidátov širokému okruhu 

potenciálnych záujemcov. Napriek tomu nájdeme prinajmenšom tri negatívne sprievodné javy 

amerických primárok: nízku účasť voličov, nedostatok informácií o kandidátoch a oslabenie 

súdržnosti politických strán. 

V Európe sú „primárky“ vnútornou záležitosťou politických strán, ktoré si ich môžu 

organizovať na základe vlastných straníckych dokumentov. Napriek tomu politické strany 

dosť často experimentujú s rozličnými formami vnútrostraníckej demokratizácie. Strany 

demokratizujú výber svojich kandidátov do volieb a umožňujú participáciu radových členov 

či nižších organizačných zložiek na výbere lídrov strany a otvárajú im aj prípravu svojich 

programových dokumentov (napr. volebných programov či dlhodobých programových vízií). 

Jedna komparatívna analýza ukázala, že právomoc výberu straníckych kandidátov sa posúva 

smerom k členskej základni ako celku, aj keď lídri strán si ponechávajú možnosť 

intervenovať do týchto rozhodnutí. Existuje aj trend, aj keď nie univerzálne platný, smerom 

k väčšej účasti nižších zložiek strany a radových členov na výbere lídra strany. V prípade 

tvorby programových dokumentov síce ostáva kontrola v rukách straníckeho vedenia, to sa 

ale snaží získať súhlas členskej základne ako celku (Scarrow, Webb a Farrell, 2000: 134-149). 

Vnútrostranícke rozhodovacie mechanizmy sú otvorenejšie, ale výsledkom týchto procesov 

nie je oklieštenie právomocí a manévrovacieho priestoru vedenia politických strán. 

Užitočný rámec pre klasifikáciu výberu kandidátov politickými stranami ponúkajú 

Rahat a Hazan (2001). Dve kľúčové otázky v tomto procese sú Kto môže kandidovať za 

politickú stranu? A Kto môže vyberať kandidátov? Zjednodušene, požiadavky na kandidátov 

variujú od každého občana cez člena strany až po členov strany plniacich ďalšie dodatočné 

podmienky. Čím exkluzívnejšie sú požiadavky na kandidátov, tým ostrejšia je hranica medzi 

straníckym a nestraníckym prostredím strán. Pre ilustráciu, ešte na začiatku 70.-tych rokov 

20. storočia museli kandidáti Belgickej socialistickej strany spĺňať nasledovné požiadavky: 

museli byť členmi strany najmenej 5 rokov, pravidelne odoberať stranícku tlač, ich najbližší 

rodinní príslušníci (manžel/ka a deti) museli byť angažovaní v organizáciách pridružených 

k Socialistickej strane, deti mali navštevovať nie katolícke, ale štátne školy a pod. (Rahat 

a Hazan, 2001: 301). Takéto striktné požiadavky boli zmysluplné pre tie strany, ktoré boli 

40

úzko naviazané na jasne definovaný segment voličov, čo v belgickej konsociačnej demokracii 

platilo. Podobné požiadavky nie sú zriedkavé ani v súčasnosti, stačí spomenúť podmienku 

kandidátov Strany maďarskej koalície v slovenských parlamentných voľbách roku 2002, aby 

ich deti navštevovali maďarské školy a kandidáti a ich partneri používali maďarské verzie 

priezvisk bez slovenského prechyľovania. Rahat a Hazan klasifikujú aj aktérov, ktorí môžu 

rozhodnúť o výbere kandidátov politickej strany: Sú to všetci voliči, členovia strany, volený 

stranícky orgán, nevolený stranícky orgán, volený líder a nevolený líder. Aj pri tejto škále sa 

uplatňuje princíp od najväčšej otvorenosti (všetci voliči) po najväčšiu exkluzívnosť (nevolený 

líder). Ako príklad najväčšej otvorenosti môžu slúžiť spomínané americké primárky, ktorých 

sa v princípe môže zúčastniť každý oprávnený volič. Rahat s Hazanom ako príklad najväčšej 

exkluzívnosti uvádzajú malé náboženské politické strany v Izraeli, v ktorých je to nevolená 

náboženská autorita, ktorá vyberá kandidátov strany a poradie na kandidátnej listine. 

Zaujímavý prípad je výber kandidátov nevoleným straníckym orgánom. Hnutie za 

demokraciu, vzniklo len niekoľko dní pred oficiálnym termínom registrácie kandidátnych 

listín pre slovenské parlamentné voľby 2002. Výber a poradie kandidátov tak ostalo v rukách 

prípravného výboru strany, ktorý nebol zvolený, ale tvorilo ho niekoľko zakladateľov strany. 

V mnohých politických stranách je výber kandidátov viacstupňový a do procesu je 

zapojených viacero úrovní a orgánov. Preto pri empirickom skúmaní výberu kandidátov je 

potrebné rozlišovať medzi právom nominovať a právom stanoviť poradie (v prípade 

proporčných volebných systémov). Navyše, z hľadiska reálneho mocenského rozhodovania je 

dôležité, kto nominuje kandidátov na bezpečné miesta (na kandidátnej listine alebo 

vo volebnom obvode s vysokými šancami na zvolenie), nie kto má hoci aj reálnu možnosť 

rozhodnúť o nomináciách na málo atraktívne miesta na kandidátnej listine. Touto krátkou 

diskusiou sa dostávame k rozdielom medzi volebnými systémami, ktoré sú predmetom 

nasledujúcej kapitoly. 

41

5.1 Úvod 

Kapitola 5 

Charakteristiky volebných systémov 

Volebný systém zďaleka nie je len rutinnou záležitosťou prepočítania a technického 

pretransformovania hlasov voličov na parlamentné kreslá. Naopak, je jednou z kľúčových 

inštitúcií, ktorá dáva rámec celej politickej súťaži a zásadne ovplyvňuje postupy politických 

strán aj individuálnych kandidátov. V tejto kapitole sa sústreďujeme na dve základné otázky: 

Ako sa dá usporiadať a porozumieť obrovskému množstvu technických detailov celého radu 

volebných pravidiel, ktoré sa používajú v súčasných demokraciách. Hoci detaily sa od krajiny 

ku krajine líšia, predsa len je možná zmysluplná klasifikácia volebných systémov. Za druhé, 

aké sú dôsledky týchto volebných systémov, predovšetkým pre charakter a počet politických 

strán? 

5.2 Základné znaky volebných systémov 

Bežne sa na klasifikovanie volebných systémov používajú tri základné rozlišovacie 

znaky: volebný vzorec, veľkosť volebného obvodu a štruktúra voličského hlasu. Každá 

z týchto charakteristík ovplyvňuje mieru proporčnosti volebných výsledkov, avšak skutočné 

dopady volebného systému je možné komplexne zhodnotiť len ak si všímame spoločné 

pôsobenie týchto parametrov. 

Dá sa povedať, že používaný volebný vzorec rozhodujúcim spôsobom určuje ráz 

celého volebného systému. V rámci tejto kategórie môžeme odlíšiť systém relatívnej väčšiny, 

systém absolútnej väčšiny a pomerný systém. Každý z týchto vzorcov sa môže používať 

samostatne a na rozdelenie všetkých postov volených vo voľbách do hlavného legislatívneho 

orgánu, čo bola prevládajúca prax až do začiatku 90.-tych rokov 20. storočia. Za uplynulých 

20 rokov ale celý rad krajín začal uplatňovať kombináciu viacerých volebných vzorcov pri 

voľbe do svojho legislatívneho zboru. O týchto kombinovaných (zmiešaných systémoch) 

píšeme nižšie. V tejto súvislosti je ale zaujímavé pripomenúť, že historický trend minulosti 

bol posun od väčšinových k pomerným systémom, ako tomu bolo v celom rade štátov od 

konca 19. storočia. Bola to často reakcia na pripustenie, resp. prenikanie nových politických 

strán (hlavne socialistických a sociálnodemokratických) do politického systému. 

Azda najznámejším príkladom systému relatívnej väčšiny je britský systém víťaz berie 

všetko, v ktorom na zvolenie poslanca (v jednomandátovom volebnom obvode) stačí zisk 

42

najvyššieho počtu platných hlasov spomedzi všetkých kandidátov. Blais a Massicotte (2002) 

uvádzajú aj ďalšie historické i súčasné varianty relatívnej väčšiny, ako napríklad blokové 

hlasovanie, ktoré sa používa vo voľbách voliteľov v prezidentských voľbách v USA. Systém 

obmedzeného hlasovania zase funguje na princípe, že každý volič má o niečo menší počet 

hlasov, než je počet poslancov, ktorý sa má zvoliť v jeho viacmandátovom volebnom obvode. 

Najdramatickejšiu podobu mal tento princíp vo voľbách v Japonsku, kde v prípade tzv. 

systému jedného neprenosného hlasu mal volič možnosť odovzdať hlas iba jednému 

kandidátovi vo viacmandátových volebných obvodoch. Takýto systém kladie veľký dôraz na 

vnútrostranícku volebnú koordináciu kandidátov kandidujúcich za jednu a tú istú politickú 

stranu, pretože pri slabej koordinácii by najsilnejšia strana mohla získať výrazne menej 

mandátov, než by naznačovala jej voličská podpora. 

Systémy absolútnej väčšiny sú postavené na normatívnom predpoklade, že na 

legitímne pôsobenie volených zástupcov sa vyžaduje väčšia ľudová podpora než dáva 

jednoduchá väčšina. V prvom kole sú tak zvolení len tí kandidáti, ktorí získajú absolútnu 

väčšinu platných hlasov. V prípade, že takúto podporu nezíska žiadny kandidát, koná sa druhé 

kolo, kam postupujú najúspešnejší kandidáti. Počet „najúspešnejších“ sa rôzni, veľmi často sú 

to dvaja najúspešnejší, ale napríklad vo Francúzsku, ktoré tento systém používa do Národného 

zhromaždenia, treba na postup do druhého kola získať najmenej 12,5 % hlasov, pričom na 

zvolenie v druhom kole už stačí len relatívna väčšina (Elgie, 2005). 

Pomerné volebné vzorce sa vyskytujú v dvoch podobách. Najrozšírenejšie sú pomerné 

vzorce postavené na kandidátnych listinách strán alebo aliancií strán. Do tejto skupiny patrí aj 

systém jedného prenosného hlasu, ktorý sa dlhodobo používa v Írsku. 

V prípade, ak sa voľby odohrávajú s kandidátnymi listinami strán a koalícií, je 

potrebné, aby tvorcovia volebnej legislatívy rozhodli aj o ďalších aspektoch dizajnu 

volebného systému. Predovšetkým, veľkosť volebného obvodu zásadne ovplyvňuje výstupy 

volebného systému. Pod veľkosťou obvodu máme na mysli počet poslancov, ktorí budú 

zvolení v danom volebnom obvode (v anglosaskej literatúre sa používa výstižný výraz district 

magnitude, t.j. hustota volebného obvodu, označovaná skrátene M). Čím väčší je volebný 

obvod, tým proporčnejšie sa kreslá prerozdelia medzi listinami kandidujúcich strán, za 

podmienky, že ostatné parametre systému sú konštantné. 

Ďalším dôležitým aspektom proporčných vzorcov je stanovenie minimálneho kvóra, 

ktoré strana musí prekročiť na to, aby získala nárok na parlamentné zastúpenie. Volebné 

kvórum (niekedy tiež vstupná, resp. prahová klauzula) je v zásade nesystémový prvok 

v pomerných volebných systémoch, ktorého hlavným cieľom je marginalizovať menšie 

43

politické strany a zabrániť tak zvýšenej fragmentácii parlamentu. Volebné kvórum je možné 

stanoviť univerzálne pre všetky strany a na celoštátnej úrovni, ale tiež na úrovni volebného 

obvodu (ako je tomu napr. v Španielsku), prípadne stanoviť, že na niektoré politické strany 

(napr. zastupujúce etnické menšiny) sa vzťahovať nebude. Azda jediným zovšeobecniteľným 

zistením o výške volebného kvóra je, že v starých demokraciách západnej Európy je spravidla 

nižšie než je tomu v nových demokraciách strednej a východnej Európy. Platí tiež, že 

zvýšené kvórum pre formálne predvolebné koalície sa uplatňuje vo východnej Európe (napr. 

v ČR môže dosiahnuť v prípade štvorkoalície až 20 %), pričom v západnej časti kontinentu sa 

nepoužíva. Za zmienku stojí tiež až 10 % kvórum pre stranu na vstup do parlamentu 

v Turecku, čo je neobvykle vysoká podmienka. Dôležité rozhodnutie pri listinných 

pomerných vzorcov sa týka aj možností voličov meniť poradie kandidátov politickej strany na 

kandidátnej listine. Sú štáty, ktoré uplatňujú uzavreté kandidátne listiny (napr. Španielsko 

a Izrael), kde voliči nemajú možnosť odovzdať preferenčné hlasy kandidátom na nimi 

zvolenej listine. V iných prípadoch (napr. Rakúsko, Česká republika a pod.) majú voliči 

možnosť indikovať preferencie pre konkrétneho kandidáta (resp. niekoľkých kandidátov) 

na nimi volenej kandidátnej listine. To voličom umožňuje určitú mieru korekcie rozhodnutia 

straníckych centrál o zvolených poslancoch). 

Veľmi dôležitou otázkou je, ako sa pri pomerných volebných vzorcoch prerozdeľujú 

kreslá medzi politické strany na úrovni volebných obvodov. V zásade, ako podotýkajú Blais 

a Massicotte (2002: 48), existujú dve možnosti: metóda najväčších podielov, ktorá používa 

sériu radu deliteľov a metóda najväčších zostatkov, v ktorej sa používajú kvóty. V prvej 

metóde sa počet hlasov dosiahnutý každou politickou stranou delí sériou deliteľov, pričom 

príslušné kreslo pripadne vždy tej politickej strane, ktorej podiel po delení je najvyšší. 

Používa sa celý rad sérií deliteľov, pričom azda najznámejšou je tzv. D'Hondtova metóda, pri 

ktorej sa ako delitele používa číselný rad 1, 2, 3, 4, (atď). Inou používanou metódou je metóda 

Saint-Lague, ktorá používa delitele 1, 3, 5, 7, (atď). Modifikovaná Saint-Lague metóda (prvý 

deliteľ je zvýšený na 1,4) patrí tiež medzi relatívne často uplatňované. Ak sú všetky ostatné 

parametre systému konštantné, platí, že D'Hondtove delitele zvýhodňujú strany s väčšími 

volebnými ziskami, pretože pretransformujú hlasy na kreslá mierne neproporčne. Aj pre tento 

aspekt volebnej politiky platí, že je predmetom manipulácií politickými stranami (ktoré 

v parlamentoch menia volebné zákony), a aj preto sa vyskytol celý rad modifikácií 

a arbitrárnych deliteľov. V Českej republike parlament prijal zákon, podľa ktorého sa mala 

použiť D'Hondtova postupnosť s tým, že prvý deliteľ sa mal zvýšiť na 1,42, čím by sa 

44

dosiahol ešte menej proporčný výsledok než pri čistej D'Hondtovej postupnosti, čo 

mimochodom český ústavný súd neskôr označil za protiústavné. 

Metóda najväčších zostatkov funguje odlišne. V prvom kroku je potrebné vypočítať 

kvótu, ktorá sa následne použije ako deliteľ pre volebný zisk (hlasy) dosiahnuté každou 

politickou stranou. Odlišnosti existujú práve pre výpočet tejto kvóty. Vždy sa ako delenec 

berie počet všetkých platných hlasov odovzdaných v danom volebnom obvode a ako deliteľ 

sa použije buď počet kresiel, ktoré sa majú v obvode rozdeliť (tzv. Hareova metóda), počet 

kresiel zvýšený o jedna (tzv. Hagenbach-Bischoffova metóda, niekedy nazývaná aj Droopova 

kvóta, kvôli podobnosti s Droopovou kvótou používanom v systémej jedného prenosného 

hlasu, pozri nižšie). Vcelku častou je aj metóda Imperiali, pri ktorej sa ako deliteľ používa 

počet kresiel zvýšený o dve. V druhom kroku sa potom počty hlasov každej strany vo 

volebnom obvode vydelia príslušnou (v danom volebnom systéme používanou) kvótou. 

Výsledky (čísla pred desatinnou čiarkou) zároveň indikujú aj počet mandátov, ktoré získala 

každá politická strana. V prípade, že zostali ešte kreslá, ktoré neboli rozdelené medzi politické 

strany, do úvahy sa berú „zostatky“, t.j. veľkosť čísla za desatinnou čiarkou. Zvyšné mandáty 

sa priraďujú stranám podľa poradia od najvyššieho k najnižšiemu zostatku. 

V niektorých volebných systémoch s kandidátnymi listinami sa prerozdeľovanie 

hlasov medzi stranami nekončí na úrovni volebného obvodu, ale hlasy (ktoré neboli použité 

na pridelenie parlamentného kresla, alebo na kreslá vopred priamo vyhradené pre vyššiu 

úroveň) sa agregujú na vyššej úrovni než je úroveň volebného obvodu. V slovenčine sa pre 

takéto prípady používa výraz druhé (prípadne tretie) skrutínium, v angličtine sa hovorí 

o stupňoch, resp. úrovniach (tiers). Často je zámerom kompenzovať menšie politické strany, 

ktorých hlasy vďaka týmto pravidlám neprepadnú už na nižšom stupni prerozdeľovania 

kresiel, ale môžu na dodatočné kreslá dosiahnuť práve vo vyššom skrutíniu. To samozrejme 

platí v prípade, že pre postup do ďalšieho skrutínia nie je stanovené minimálne kvórum. 

Druhou podobou pomerných volebných vzorcov je systém jedného prenosného hlasu. 

Tento volebný systém je síce založený na odovzdávaní hlasov konkrétnym kandidátom, avšak 

jeho dôsledky sú vysoko proporčné. Najznámejším prípadom krajiny, kde sa tento systém 

používa, je Írsko (ďalšie prípady sú Malta a Estónsko na začiatku 90.-tych rokov). Územie 

štátu je rozdelený do viacmandátových volebných obvodov s relatívne nízkym počtom 

mandátov, priemerná veľkosť volebného obvodu je okolo 4 (Gallagher, 2005: 519). Kandidáti 

na volebnom lístku sú zoradení v abecednom poradí, pričom volič musí vyznačiť 

prinajmenšom jedného kandidáta (pripísaním čísla 1), ktorému týmto odovzdáva svoj hlas. Pri 

ostatných kandidátoch môže, ale nemusí vyznačiť poradie. Takýmto spôsobom voliči 

45

odovzdávajú „preferenčné hlasy“ kandidátom vo svojom volebnom obvode. Na rozhodnutie 

o tom, ktorí kandidáti budú zvolení, sa vypočítava Droopova kvóta (počet všetkých platných 

hlasov odovzdaných vo volebnom obvode sa vydelí počtom kresiel vyhradených pre volebný 

obvod zvýšených o jedna) a k výsledku sa pripočíta ešte číslo 1. Všetci kandidáti, ktorí získali 

vyšší počet prvých preferenčných hlasov, než je kvóta, sú zvolení. Tie hlasy (hlasovacie 

lístky), ktoré zvoleným poslancom neboli potrebné (t.j. všetky hlasovacie lístky nad potrebnú 

kvótu) sú v nasledujúcom kroku prerozdelené v prospech kandidátov, ktorí na nich boli 

vyznačení ako voľba č. 2. Tieto hlasy sa pripočítajú k ich dosiahnutým prvým preferenciám. 

Kandidáti, ktorí takto prekročili kvótu, sú tiež zvolení do parlamentu. V prípade, že na 

zvolenie potrebného počtu poslancov stále chýbajú hlasy (nedosiahnutie kvóty), vylúči sa 

najmenej úspešný kandidát (s najnižším počtom prvých preferencií) a jeho hlasy sa 

prerozdelia v prospech kandidátov uvedených na týchto hlasovacích lístkoch na nasledujúcom 

mieste. Takto sa postupuje až dokiaľ nie je zvolený plánovaný počet poslancov v každom 

volebnom obvode. 

Tento volebný systém podľa jeho zástancov kombinuje výber individuálnych 

kandidátov voličmi s proporčnými dôsledkami pre zisky politických strán. Hoci transfer 

„nepotrebných“ (nadkvótnych) hlasov so sebou prináša určitú mieru náhody (keďže sa 

prenášajú tie hlasy/hlasovacie lístky, ktoré fyzicky prevyšovali nad stanovenú kvótu), podľa 

Gallaghera (2005) výskumy ukázali, že tento spôsob v zásade neovplyvňuje, ktorí kandidáti 

sú dodatočne zvolení a ktorí nie. 

Spomenuli sme, že každý z volebných vzorcov sa používa samostatne, avšak 

v posledných dvoch desaťročiach narástol počet krajín, ktoré vo voľbách do toho istého 

legislatívneho orgánu používajú kombináciu volebných vzorcov. Inými slovami, časť 

poslancov je zvolená na základe pomerného a časť na základe väčšinového volebného vzorca. 

Najznámejším príkladom kombinovaného princípu je volebný systém používaný v Spolkovej 

republike Nemecko, ktorý sa po roku 1989stal inšpiráciou pre viacero krajín v procese 

demokratizácie. V nemeckom prípade platí v pomernej časti volebného systému 5 % volebné 

kvórum do parlamentu, to sa ale neuplatní na tie strany, ktoré vo väčšinovom elemente 

volebného systému dokázali získať prinajmenšom tri kreslá v parlamente. Tým sa má 

zabezpečiť reprezentácia menšinových politických názorov, ktorú sú teritoriálne 

koncentrované. Nemecký spôsob kombinácie volebných vzorcov predstavuje práve možnosť, 

ktorá sa označuje ako korekčné systémy. Ide o súhrnné pomenovanie pre kombinované 

systémy, v ktorých aspoň niektoré hlasy odovzdané pre strany bez dostatočne vysokej 

celoštátnej podpory neprepadajú, ale menším stranám sa pripíšu na základe dobrého výsledku 

46

v druhej časti volebného systému. Avšak existujú aj kombinované volebné systémy, v ktorých 

neexistuje žiadna takáto korekcia. V podstate hovoríme o dvoch paralelných systémoch bez 

korekcie pre menšie strany. Takéto volebné systémy potom môžu prinášať výrazne 

disproporčné výsledky pre kandidujúce strany (silné nadhodnotenie väčších strán), ako tomu 

bolo donedávna napr. vo voľbách do ruskej Dumy. Naopak, špeciálnym prípadom 

„superkompenzačného“ princípu je maďarský volebný systém. Jeho komplexnosť je nad 

rámec tohto učebného textu, v princípe ale ide o mechanizmus, v ktorom sa mieša proporčný 

a dvojkolový väčšinový systém s tým, že hlasy prepadnuté v oboch častiach sa korigujú 

dodatočným prerozdelením na vyššej úrovni (napr. Bennoit, 2005). Volebná legislatíva, ktorá 

vznikla v čase prechodu k demokracii v roku 1989, pekne odráža neistotu vtedajších 

prorežimných a opozičných síl, ktoré si neboli isté svojou budúcou voličskou podporou 

a snažili sa zabezpečiť pre prípad slabšieho volebného výsledku. 

5.3 Dôsledky volebných systémov 

Už Duverger (1954) prišiel s komplexnou teóriou, ako volebná legislatíva vplýva na 

počet strán v systéme. Podľa neho majú volebné systémy dva druhy účinkov - psychologické 

a mechanické. Psychologické účinky pôsobia na rozhodovanie sa voličov a straníckych lídrov, 

zatiaľ čo mechanické účinky sú dané prepočtom hlasov na mandáty a vyplývajú 

z používaného volebného systému. Psychologický účinok volebnej legislatívy je založený na 

predpoklade racionality aktérov, ktorí dokážu predvídať očakávané dôsledky volebných 

zákonov a prispôsobovať sa im. V prípade straníckych lídrov (a kandidátov) ide o vytváranie 

volebných partnerstiev, koalícií a vzájomnej podpory vlastných kandidátov. Ešte známejší je 

predpoklad racionality voliča, ktorý v dôsledku predvídania účinkov volebnej legislatívy často 

volí strategicky (sofistikovane). Inými slovami, podporí strany alebo kandidátov, ktorí síce 

nie sú jeho prvou (najpreferovanejšou) alternatívou, ale majú reálne šance na zvolenie a viacej 

zodpovedajú jeho predstavám než ďalšie alternatívy s reálnou šancou na úspech. Mechanické 

účinky sú vplyvy volebnej legislatívy na počet strán, ktoré získajú parlamentné zastúpenie 

v dôsledku disproporčnosti volebného systému. 

Vplyv volebnej legislatívy na počet strán v systéme nie je vždy považovaný za 

jednoznačne preukázaný. V širšom zmysle spadá spor zástancov alternatívnych vysvetlení do 

debaty medzi inštitucionalistami (ktorí zdôrazňujú obmedzujúce účinky inštitúcií, akými sú aj 

volebné systémy, na správanie sa aktérov) a historickými politickými sociológmi, podľa 

ktorých existujúce inštitúcie sú výsledkom interakcií už existujúcich záujmov aktérov. Oba 

prístupy sú v politológii plnohodnotné a každý z nich sa zaoberá trochu inou časťou 

47

„kauzálneho reťazca“. Ako uviedol Giovanni Sartori, „to, že volebné systémy sú zapríčinené 

ešte neznamená, že sa v tomto okamžiku kauzálny reťazec preruší“ (Sartori 2001:38). Debate 

o vplyve volebných pravidiel na politické strany už dlhé desaťročie kraľuje dedičstvo Maurica 

Duvergera, ktorý sformuloval tzv. Duvergerov zákon a Duvergerovu hypotézu. Duvergerov 

zákon hovorí, že systém relatívnej väčšiny s jednomandátovými obvodmi nahráva („favors“) 

systému dvoch strán. Duvergerova hypotéza tvrdí, že dvojkolový väčšinový a proporčný 

volebný mechanizmus nahrávajú systému viacerých strán. O Duvergerovom zákone sa 

niekedy hovorí, že je to jeden z mála zákonov sociálnych vied (v zmysle, akom sa tento výraz 

používa v prírodných vedách). Jeden z najvplyvnejších príspevkov do následnej rozsiahlej 

diskusie o účinkoch volebných pravidiel na počet strán priniesla práca Garyho Coxa (1997). 

Ten skúmal volebné výsledky kandidátov v jednomandátových volebných obvodoch a prišiel 

k záveru, že v prípade jednokolovej väčšinovej voľby existuje jasná tendencia koncentrovať 

hlasy voličov v prospech dvoch hlavných kandidátov. Inými slovami, Duvergerov zákon sa 

empiricky potvrdil na úrovni volebného obvodu, kde dve hlavné alternatívy súťažia o jediné 

miesto v parlamentne. Cox zovšeobecnil svoje zistenia do známeho pravidla M+1, ktoré 

hovorí, že hlasy v jednokolových väčšinových systémoch sa koncentrujú v prospech 

kandidátov, ktorých počet je o 1 vyšší než je počet poslancov, ktorí majú byť zvolení. 

Z hľadiska Duvergerovho zákona je dôležité pripomenúť, že samotný fakt koncentrácie 

hlasov medzi dvoch najúspešnejších kandidátov nám ešte nezaručuje, že strany, ktoré týchto 

kandidátov nominovali, sú rovnaké v dostatočnom množstve volebných obvodov, čím by sa 

systém dvoch strán mohol sformovať aj na celoštátnej úrovni. Takáto eventualita je 

podmienená celým radom ďalších faktorov, ako sú existujúca podoba štiepení v spoločnosti, 

miera koncentrácie, resp. rozptylu voličov s podobnými politickými záujmami alebo 

sociálnymi charakteristikami vo volebných obvodoch atď. 

Podobné úvahy stáli aj v pozadí Sartoriho (2001) úsilia o špecifikáciu nevyhnutných 

podmienok platnosti zákonov o účinkoch volebných pravidiel. Sartori hovorí 

o štruktúrovanosti straníckeho systému a voličskom rozptyle ako o rozhodujúcich 

kontextových faktoroch, ktoré treba vziať do úvahy pri formulácii logicky platných pravidiel. 

Štruktúrovanosť straníckeho systému (2001:49) je určená mierou, v akej voliči hlasujú za 

vplyvných jednotlivcov (nízka štruktúrovanosť), resp. v akej miere ich lojalita patrí politickej 

strane ako takej a až následne jej konkrétnemu kandidátovi (vysoká štruktúrovanosť). Musí 

ísť o situáciu, v ktorej voliči vnímajú existujúce stranícke alternatívy ako prirodzené 

a legitímne. Inými slovami, Sartori hovorí o stabilite a inštitucionalizácii politických strán. 

Voličský rozptyl znamená mieru, do akej sú menšinoví voliči rozptýlení v jednotlivých 

48

volebných obvodoch. Ak sa takíto voliči nachádzajú rozmiestnení približne rovnomerne vo 

viacerých obvodoch, hovorí Sartori o rozptyle, ak sa naopak nachádzajú v niekoľko málo 

obvodoch, hovorí o koncentrácii menšinových voličov. Sartori formuluje účinky volebných 

pravidiel na počet strán nasledovne (2001: 59-60): 1. Ak existuje systémová štruktúrovanosť 

a voličský rozptyl, väčšinový jednokolový systém je postačujúcou podmienkou pre vznik 

dvojstraníckeho formátu. 2. Ak existuje systémová štruktúrovanosť bez voličského rozptylu, 

umožní to existenciu takého počtu strán (vyššieho ako dve), koľko ich umožní dostatočne 

veľká koncentrácia voličov schopných zvoliť kandidátov týchto strán v jednotlivých 

volebných obvodoch. 3. Ak existuje systémová štruktúrovanosť, systém pomerného 

zastúpenia má reduktívny účinok na počet strán v súlade s mierou disproporčnosti volebného 

systému. 

Sartori sa vyjadril aj k procesom, ktoré vedú (napomáhajú) k silnej štruktúrovanosti 

straníckej scény. Podľa si neho nové východoeurópske demokracie, ktoré zaviedli pomerné 

volebné systémy, „vytvorili najmenej priaznivé podmienky na prekonanie atomizácie systému 

strán a dosiahnutie štrukturálnej konsolidácie“ (2001: 59). Tento argument je nejasný a závery 

málo presvedčivé. Sartori vlastne hovorí, že štruktúrna konsolidácia straníckeho systému je vo 

významnej miere výsledkom pôsobenia volebných pravidiel. Avšak jeho zákony o účinkoch 

volebných systémov považujú štruktúrnu konsolidáciu straníckeho systému za nezávislú 

premennú (jav, ktorý spôsobuje, a nie je výsledkom pôsobenia volebných pravidiel). Navyše, 

iné ako proporčné volebné mechanizmy majú negatívne dôsledky pre posilňovanie postavenia 

strán – môžeme dokonca uvažovať, či väčšinové volebné systémy v nových demokraciách 

neposilňujú personalizmus miestnych vplyvných kandidátov na úkor štruktúrna konsolidácie 

strán. V nasledujúcej kapitole si priblížime najvýznamnejšie klasifikácie straníckych 

systémov. 

49

6.1 Úvod 

Kapitola 6 

Stranícke systémy 

V úvodných kapitolách sme si všímali predovšetkým fungovanie a aktivity politických 

strán. Táto a predchádzajúca kapitola sa zameriavajú na vzťahy medzi politickými stranami, 

t.j. na entity, ktoré sa bežne označujú ako stranícke systémy. Predmetom nášho záujmu budú 

najskôr dnes už klasické klasifikácie straníckych systémov, s ktorými prišli Maurice 

Duverger, Jean Blondel a Giovanni Sartori. Zhodnotíme ich prínos i slabšie stránky 

a pozrieme sa aj na novší pokus o charakterizáciu straníckej súťaže v súčasnej Európe. S 

výrazom stranícky systém sa často nakladá veľmi voľne a bez náležitej definície a vysvetlenia 

základných predpokladov, na ktorých stojí jeho používanie. Zaujímame tu stanovisko, že nie 

je zmysluplné nazývať systémom akúkoľvek stranícku scénu, na ktorej existuje viacero 

politických strán. Systém je totiž viac než len súčet jeho častí, t.j. existenciu systému 

v striktnom zmysle predpokladá nielen výskyt viacerých strán v tom istom politickom 

prostredí, ale zahŕňa aj interakcie medzi týmito stranami. O straníckom systéme má teda 

zmysel hovoriť len vtedy, ak politické strany, ktoré v ňom pôsobia, vykazujú aspoň 

minimálnu mieru stability a zároveň sú väzby medzi stranami aspoň v minimálnej miere 

predvídateľné. Situácia, keď sa bežne v parlamentných voľbách do parlamentu dostávajú 

nové relevantné politické strany a dovtedy existujúce strany z parlamentu vypadávajú kvôli 

nedostatočnej voličskej podpore, nevykazuje charakteristiky systému. Podobne, systémové 

črty medzi etablovanými politickými stranami predpokladajú, že ich vzťahy sú do určitej 

miery predvídateľné, napr. že strany majú svojich prirodzených koaličných spojencov 

i názorových oponentov. Práve táto štruktúra spojenectiev a opozícií do veľkej miery definuje 

stranícky systém. Samozrejme, existencia takto definovaného systému neznamená nemennosť 

a rigídnosť straníckych interakcií: občas na parlamentnú pôdu preniknú noví aktéri a strany 

môžu zmeniť vládnych partnerov. Pri straníckych systémoch hovoríme o zmene, ktorá je 

výsledkom novej politickej dynamiky. Toto úvodné definičné objasnenie nie je samoúčelné, 

ale malo by potenciálnych záujemcov napr. o stranícku scénu v nových demokraciách strednej 

a východnej Európy varovať pred používaním teórií straníckych systémov pri analýze štátov, 

v ktorých sa nesformovali žiadne stranícke systémy. 

50

6.2 Kritériá klasifikácií straníckych systémov: nielen počet strán 

S prvou hĺbkovou analýzou straníckych systémov v moderných demokraciách prišiel 

Maurice Duverger (1954). Vo svojej práci navrhoval zamerať sa na počet rozhodujúcich 

politických strán. Toto kritérium ho viedlo k popísaniu troch druhov straníckych systémov: 

systému jednej strany, systému dvoch strán a systému viacerých strán. Treba ale podotknúť, 

že tieto tri druhy systémov sa okrem jednoduchého kritéria – počtu strán – vyznačovali aj 

odlišnou politickou dynamikou a podľa Duvergera sa vyskytovali v odlišných politických 

režimoch, resp. nepredstavovali rovnako kvalitný základ pre fungovanie týchto režimov. 

Systém jednej strany bol zviazaný s totalitnými, resp. autoritárskymi režimami, v ktorých 

dominovala jediná legálna politická strana postavená na ideologicky vyhranenom základe. 

Dobrými ilustráciami na tento druh straníckeho systému sú nacistické Nemecko alebo 

komunistický Sovietsky zväz. Systém dvoch strán bol podľa Duvergera jednoznačne 

najprínosnejší pre moderné štáty, pretože sa vyskytoval v demokratických režimoch a navyše 

mal podľa autorovej interpretácie lepšie predpoklady byť základom stabilných demokracií. 

Duverger argumentoval deduktívne, od všeobecne platných princípov ku konkrétnej aplikácii 

na stranícke systémy. Autor tvrdil, že je v prirodzenosti usporiadania prírody aj spoločnosti, 

že rozličné javy sa vyskytujú zároveň so svojimi alternatívami. Systém dvoch strán mal byť 

vyjadrením takéhoto prirodzeného poriadku vecí, pretože dával voličom na výber z dvoch 

alternatív správy verejných vecí, ktoré sa striedali v kontrole parlamentu a vlády. 

Jednofarebné väčšinové vlády mali byť v súlade s touto argumentáciou akcieschopnejšie 

a stabilnejšie, čo bolo zjavné v porovnaní s nestabilnými systémami viacerých politických 

strán. Stabilita dvojstraníckeho systému vo Veľkej Británii bola pre Duvergera jasná 

v porovnaní s nestabilnými multipartizmami Francúzska a Talianska. Duverger sa domnieval, 

že väčšie množstvo strán v systéme je spojené s nedostatkami v procese artikulácie 

a agregácie záujmov, ktoré vedú k fragmentácii spoločnosti a politickej scény. 

Odhliadnuc od normatívneho zafarbenia jeho argumentácie, hlbší problém 

s Duvergerovou typológiou spočíval v tom, že systém viacerých strán predstavoval priveľmi 

širokú skupinu, v ktorej sa ocitli systémy so zjavne odlišnou dynamikou vzťahov medzi 

stranami. Do tejto kategórie spadali stranícke systémy štátov Beneluxu, Francúzska, 

povojnového Nemecka či Švajčiarska, ktorých reálne fungovanie sa v mnohom zásadne 

odlišovalo. Viacerí politológovia sa preto pokúsili zaviesť okrem počtu strán aj iný znak, 

ktorý by klasifikácie straníckych systémov pomohol spresniť. Pozoruhodný prístup zvolil 

Jean Blondel (1990), ktorý navrhol okrem počtu strán brať do úvahy aj ich relatívnu veľkosť 

a tým aj váhu v straníckom systéme. Blondelova typológia pozostáva zo štyroch typov 

51

straníckych systémov: už známy systém dvoch strán doplnil o systém dva a pol strany, 

a kategóriu viacerých strán rozdelil na viacstranícky systém s dominantnou stranou 

a viacstranícky systém bez dominantnej strany. Systém dva a pol strany sa vyznačoval tým, že 

okrem dvoch veľkých politických strán na politickej scéne pôsobila aj tretia (menšia) strana. 

Tá síce veľkosťou svojej voličskej podpory nemohla konkurovať dvom hlavným rivalom, ale 

jej dôležitosť spočívala v tom, že bola potrebná na vytváranie väčšinových vlád práve 

s jednou z hlavných strán. Takúto úlohu „pol strany“ zohrávali napríklad nemeckí liberáli, 

ktorí boli prirodzenou vládnou stranou kvôli svojej nepostrádateľnosti pri vzniku väčšinových 

vlád, či už s kresťanskými alebo sociálnymi demokratmi. 

Viacstranícky systém s dominantnou stranou odkazoval na tie demokratické stranícke 

systémy, v ktorých popri množstve menších dlhodobo pôsobila aj jedna veľká strana. Podľa 

Blondela rozhodujúcim veľkostným kritériom bolo, že sa volebná podpora takejto strany 

pohybovala okolo 40-50 %. To niekedy stačilo na vznik jednofarebných (napr. aj 

menšinových vlád), za určitých okolností však takáto strana mohla skončiť aj v opozícii. 

Stranícke systémy škandinávskych krajín, hlavne Švédska a Nórska, sa najviac približovali 

takémuto typu straníckeho systému. Ostatné stranícke systémy napĺňali znaky viacstraníckeho 

systému bez dominantnej strany. 

6.2 Sartoriho typológia straníckych systémov 

Najprepracovanejšiu a aj najambicióznejšiu typológiu straníckych systémov predstavil 

vo svojej práci Giovanni Sartori (1976). Takisto začal numerickým kritériom, t.j. počtom 

strán operujúcich v straníckom systéme. Avšak na rozdiel od predchádzajúcich prác sa 

pokúsil stanoviť jasné pravidlá pre počítanie strán. Nie každá strana zastúpená v parlamente 

má rovnakú váhu a vplyv na interakcie na straníckej scéne. Sartori tvrdil, že na to, aby sme 

mohli považovať politickú stranu v systéme za relevantnú, a teda brať ju do úvahy pri 

charakterizovaní straníckeho systému, musí táto disponovať koaličným alebo vydieračským 

potenciálom. Strana nemá koaličný potenciál, ak nikdy nie je potrebná na vytvorenie funkčnej 

väčšinovej koaličnej vlády. Pritom vôbec nezáleží na tom, koľkými poslancami v parlamente 

disponuje, rozhodujúca je nepostrádateľná účasť jej poslancov (prípadne aj poslanca) na 

podpore vlády koaličnej väčšiny. Autor sám upozornil, že koaličný potenciál je deskriptívny 

pojem, ktorý vytvárame na základe predchádzajúcich skúseností, t.j. zisťujeme, či niekedy 

v predchádzajúcich obdobiach bola strana potrebná na zostavenie vlády. Koaličný potenciál 

nie je pre prediktívny pojem, ktorý by nám umožnil predpovedať, či sa tak stane, resp. nestane 

52

niekedy v budúcnosti. Inak povedané, to, že v minulosti strana koaličný potenciál nemala ešte 

neznamená, že sa tak nestane niekedy v budúcnosti. 

Vo viacerých straníckych systémoch existovali politické strany, ktoré síce nemali 

koaličný potenciál, ale nebolo ich možné z hľadiska dynamiky straníckej súťaže považovať za 

irelevantné. Napríklad komunistické strany v povojnovom Taliansku a Francúzsku sa na 

vládnej moci nepodieľali, napriek tomu mali v systéme silné postavenie a dokázali získať až 

okolo jednej štvrtiny voličských hlasov. Sartori pre takéto prípady definoval kritérium 

relevantnosti na základe vydieračského potenciálu strany. Strany boli relevantné aj bez 

koaličného potenciálu, ak ich prítomnosť v systéme ovplyvňovala stratégie politickej súťaže 

ostatných relevantných strán. Napr. spomínaní komunisti sa síce na vláde nepodieľali, ale 

ostatné politické strany, hlavne socialisti a sociálni demokrati, sa museli vyrovnávať s ich 

existenciou pri oslovovaní voličov a uplatňovaním alternatívnych koaličných stratégií. 

Počet relevantných strán v systéme (Sartori ho nazýva aj formátom straníckej súťaže) 

je podľa Sartoriho síce dôležitý, ale nepostačuje na vytvorenie zmysluplnej typológie 

straníckych systémov. Druhým dôležitým kritériom je podľa neho ideologická vzdialenosť 

medzi politickými stranami. Túto dynamiku vzťahov medzi stranami (Sartoriho slovníkom 

mechaniku straníckej súťaže) vymedzuje miera ideologickej polarizácie medzi stranami, ktoré 

sa nachádzajú na krajných póloch straníckeho spektra. Spoločne tieto znaky dávajú základ 

siedmym typom straníckych systémov. Ešte pred ich charakteristikou je potrebné spomenúť, 

že Sartori bol presvedčený o vplyve formátu straníckej súťaže na jej mechaniku. Inými 

slovami, čím viac relevantných politických strán v systéme pôsobí, tým pravdepodobnejšia je 

vysoká ideologická polarizácia. Ak v systéme dlhodobo existuje väčší počet strán, každá 

z nich musí svojim voličom zdôrazňovať svoju jedinečnosť a nenahraditeľnosť, čo podľa 

Sartoriho dosiahnu ideologickou ortodoxiou a ostrým vymedzovaním sa voči ideologickým 

súperom (a často aj spojencom). Jedinou výnimkou boli tzv. segmentované stranícke systémy. 

Tie existujú v demokratických štátoch, ktorých spoločnosti sú rozdelené do „táborov“ 

(segmentov), napr. na základe etnicity, jazyka a pod. Každé takýto malý tábor podľa Sartoriho 

podporuje „svoju“ politickú stranu. Počet strán je síce vysoký, ale nemusia sa kvôli svojmu 

prežitiu voči sebe ideologicky vymedzovať. Stranícke systémy v takýchto štátoch síce sú 

fragmentované, ale nie polarizované. 

6.2.1 Systém jednej strany 

V striktnom slova zmysle nie je úplne namieste hovoriť o systéme v situácii, keď 

existuje len jedna politická strana. Ako sme uviedli na začiatku kapitoly, systém je viac než 

53

len súhrn jeho častí. Obsahuje aj interakcie medzi jeho zložkami a v prípade jedinej strany 

táto nemá mať aké väzby s ďalšími (neexistujúcimi) stranami. Sartori tento typ ilustruje na 

príkladoch totalitných štátov, ako boli napr. Sovietsky zväz s jedinou povolenou 

komunistickou stranou alebo nemecká Tretia ríša s NSDAP. 

6.2.2 Systém hegemónnej strany 

Trochu iný prípad predstavovalo napríklad Československo medzi rokmi 1948 a 1989. 

Okrem Komunistickej strany Československa tu boli povolené ďalšie štyri politické strany: 

Strana slobody a Strana slovenskej obrody na Slovensku a Československá strana lidová 

a Československá strana socialistická v českej časti federácie. Všetky tieto satelitné strany 

mali len obmedzený priestor na svoju činnosť, napr. boli súčasťou komunistami 

kontrolovaného Národného frontu, nemali významnejšiu autonómiu v presadzovaní vlastných 

cieľov, súhlasili s ústavne zakotvenou vedúcou úlohou KSČ a mohli prijímať iba obmedzené 

množstvo členov. Napriek ich zjavne podriadenému postaveniu voči hegemónovi, išlo 

o situáciu s inou dynamikou medzistraníckych vzťahov než v predchádzajúcom prípade 

a Sartori takéto situácie pomenúva ako systém hegemónnej strany. 

6.2.3 Systém dominantnej strany 

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch typov straníckych systémov sa systém 

dominantnej strany vyskytuje v demokratických režimoch. Ide o situácie, kedy jedna a tá istá 

politická strana počas nepretržitého dlhšieho obdobia sama kontroluje absolútnu väčšinu 

kresiel v parlamente. Minimálnu dĺžku dominovania strany Sartori určuje trochu arbitrárne, 

keď uvádza, že dominantná strana získa takýto status vtedy, ak v troch po sebe nasledujúcich 

voľbách kontroluje parlamentnú väčšinu. Dôležité je, že tu stále existuje možnosť volebnej 

prehry aktuálne vládnej strany, čiže demokratický charakter politického režimu nie je 

spochybnený. Jedným z príkladov dominantnej strany bola Labouristická strana v Spojenom 

kráľovstve v rokoch 1997-2010. 

6.2.4 Systém dvoch strán 

Práve britský prípad sa považuje za klasickú ukážku (vcelku zriedkavého) systému 

dvoch strán. Sartoriho charakteristika takéhoto typu zahŕňa štyri nevyhnutné podmienky: 1. 

dve politické strany súťažia o absolútnu väčšinu kresiel v parlamentne, 2. jedna z nich v tomto 

úsilí uspeje, 3. Víťazná strana je pripravená vládnuť sama a 4. porážka vládnej strany v 

budúcich voľbách ostáva nespochybniteľnou možnosťou. Zaujímavé je, že od roku 1997 

54

v Británii nemáme podľa týchto charakteristík systém dvoch strán, keďže Labouristická strana 

dosiahla v období 1997-2010 status dominantnej strany, zatiaľ čo po roku 2010 nie je splnená 

Sartoriho podmienka č. 2: ani jedna z dvoch veľkých strán nezískala nadpolovičnú väčšinu 

kresiel v parlamente a ani podmienka č. 3 nie je splnená, pretože víťazní konzervatívci 

utvorili koaličnú vládu s liberálmi, treťou najväčšou politickou stranou. Počas väčšiny 

povojnového obdobia Británia fungovala presne podľa charakteristík systému dvoch strán 

a stále ostáva najvýstižnejším príkladom pre tento typ straníckeho systému. 

6.2.5 Umiernený pluralizmus 

V konsolidovaných demokraciách západnej Európy sa azda najčastejšie vyskytuje 

umiernený pluralizmus. Pre tento typ je charakteristická dostredivá stranícka súťaž, teda 

politické strany sa v zásade správajú ako zodpovední protivníci a nepredháňajú sa v sľubovaní 

nesplniteľných opatrení. Takáto súťaž nevedie k polarizácii straníckeho spektra. Inými 

slovami, medzi relevantnými politickými stranami existuje relatívne malá ideologická 

vzdialenosť. V umiernenom pluralizme sú časté koaličné vlády, ktoré sa typicky skladajú 

z programovo a ideologicky blízkych strán. V parlamente sa vyskytujú alternatívne koalície, 

čiže vládne koaličné zostavy v parlamente čelia alternatívnym zostavám strán potenciálnej 

budúcej vlády (i keď to neznamená, že pri striedaní vlády dochádza len ku kompletným 

výmenám strán vo vláde). Sartori ohraničil umiernený pluralizmus počtom troch až piatich 

politických strán: menej relevantných strán už z definície naznačuje existenciu iného typu 

straníckeho systému (dominantný, resp. dvojstranícky). Horná hranica, ktorá sa láme na počte 

5-6 relevantných strán je zase v súlade s už spomenutým Sartoriho predpokladom, že vyšší 

počet strán je spojený s ideologickou polarizáciou, ktorá je typická pre polarizovaný 

pluralizmus. 

6.2.6 Polarizovaný pluralizmus 

Dôležité je mať na zreteli, že pri odlíšení umierneného a polarizovaného pluralizmu je 

počet strán skôr orientačným kritériom. Rozhodujúca je zvýšená ideologická vzdialenosť 

strán stojacich na opačných koncoch straníckeho spektra. V tomto zmysle je polarizovaný 

pluralizmus charakteristický vysokou mierou ideologickej polarizácie, pretože v krajine 

pôsobia relevantné antisystémové strany, ktoré podkopávajú legitimitu existujúceho 

demokratického režimu. Navyše, na oboch koncoch pravo-ľavého spektra stoja tieto 

antisystémové strany proti sebe v nezmieriteľnej opozícii. V dôsledku tohto usporiadania sa 

znižuje počet relevantných strán, ktoré prichádzajú do úvahy ako potenciálni partneri na 

55

vládnutie, keďže z vládnutia sú a priori vylúčené antisystémové strany. Sartori sa domnieval, 

že práve tieto okolnosti spôsobia, že jedna strana alebo skupina strán zaujme centrálne 

postavenie a jej účasť na moci sa tak stane de facto nevyhnutná pre akúkoľvek životaschopnú 

vládu. Toto centrálne postavenie nie je výsledkom „centristických“ politických doktrín, ale 

dotýka sa pozície v strede medzi krajnými pólmi straníckeho systému. 

V dôsledku týchto charakteristík Sartori ďalej popisuje polarizovaný pluralizmus ako 

stranícky systém, v ktorom dominuje odstredivá stranícka súťaž a pre ktorý je typická 

prítomnosť principiálnej opozície, založenej na výlučných identitách a radikálnych 

ideológiách. Takáto opozícia je nezodpovedná, pretože uplatňuje politiku predháňania sa 

v sľubovaní nereálnych opatrení, za ktoré ju voličmi nikdy neberú na zodpovednosť, keďže 

jej vstup do vlády nie je na aktuálny. Sartori hovorí, že v polarizovanom pluralizme síce 

existuje súťaž medzi politikami a programami politických strán, ale takáto súťaž nemá 

pravidlá, všetko je v nej dovolené. Výsledkom je, že koaličné vlády sa vytvárajú len medzi 

umiernenými stranami umiestenými v centre straníckeho systému a neexistujú alternatívne 

stranícke aliancie pripravené prebrať moc po vládnych stranách, čo v konečnom dôsledku 

vedie k zablokovaniu systému a jeho malej responzívnosti voči voličom. 

6.2.7 Atomizovaný systém 

Atomizovaný stranícky systém je tak trochu slovné protirečene, podobne ako systém 

jednej strany (pozri vyššie). Ide o situáciu, v ktorej vysoký počet straníckych aktérov 

neumožňuje vytváranie štruktúrovaných a predvídateľných vzťahov medzi politickými 

stranami, čím nie je splnené kritérium systémovosti. Podľa Sartoriho ide o situáciu, keď na 

presnom počte strán už nezáleží, pretože nie je splnená podmienka štrukturálnej konsolidácie. 

Počet relevantných strán vyšší ako desať sa už približuje atomizácii straníckeho systému. 

Môžeme sa domnievať, že atomizácia systému je prechodná situácia a predchádza fáze vzniku 

predvídateľných väzieb medzi stranami. Na ilustráciu, atomizovanému systému sa podobal 

poľský parlament po voľbách v roku 1991, v ktorom pôsobilo niekoľko desiatok politických 

strán. 

6.3 Kritika Sartoriho typológie a možné alternatívy 

Sartoriho typológia straníckych systémov ostáva dodnes najprepracovanejším 

pokusom o usporiadanie a teoretickú interpretáciu interakcií medzi politickými stranami. 

Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa stala predmetom mnohých, aj kritických, analýz. 

Prvým nedostatkom, ktorý ale nie je vlastný iba tejto klasifikácii, je absencia jasne 

56

stanovených definičných znakov straníckeho systému. Inými slovami, politológia nedisponuje 

teóriou (straníckeho) systému, nepoznáme predpoklady a podmienky jeho konštituovania, 

nemáme jasné definičné znaky situácie, kedy systém už jestvuje, resp. ešte nejestvuje. 

Systémové teórie skôr vysvetľujú prostriedky udržiavania existujúceho systému, jeho 

reprodukcie, prípadne jeho schopnosti prekonávať krízy. Avšak predsystémové obdobie 

a podmienky systemizácie zostávajú len slabo postihnuté a teoretizované. Na otázky: kedy už 

jestvuje systém a ako systém vzniká tak nemáme uspokojivé odpovede. 

Kľúčovým Sartoriho prínosom bolo rozlíšenie umierneného a polarizovaného 

pluralizmu. Avšak po roku 1989 nemáme v Európe presvedčivé príklady polarizovaného 

pluralizmu. Existencia bilaterálnej antisystémovej opozície voči demokratickému režimu je 

dnes nevídaným javom. Antisystémové strany, napr. strany extrémnej pravice, sa kriticky 

zameriavajú skôr na liberálne aspekty demokracie, nie na samotné demokratické procedúry. 

Navyše, ak by sme aj radikálnu pravicu považovali za antisystémovú – a v mnohých 

prípadoch sa stala súčasťou systému účasťou na vládnej moci – na opačnom konci 

straníckeho spektra nemá svojho ideologického rivala (napr. autentické komunistické strany). 

Nie je splnené ani kritérium vysokej ideologickej polarizácie. Na konci 20. a začiatku 21. 

storočia dochádzalo v Európe ku „konfliktu“ medzi outsiderom (extrémna pravica) 

a etablovanými stranami a nie k ideologickým sporom dvoch proti sebe stojacich politických 

extrémov. Praktické využitie Sartoriho typológie je teda otázne, Ak nenájdeme príklady na 

polarizovaný pluralizmus, ostávajúce reálne existujúce Sartoriho typy strán sa nápadne 

podobajú na vyše polstoročnú klasifikáciu M.Duvergera, ktorý rozlíšil systém jednej strany, 

dvoch strán, a viacerých strán. 

Na popis a analýzu moderných straníckych systémov je tak zrejme potrebné 

rozmýšľať nad alternatívnymi klasifikáciami a typológiami. Z minulosti poznáme niekoľko 

podobných pokusov, napríklad Dahlovu typológiu straníckych systémov, ktorá za základný 

rozlišovací znak berie súťaž o vládne pozície. Dahl (1990) rozlišuje štyri typy straníckych 

systémov, striktne súťaživý, striktne kooperatívny, kooperatívno-súťaživý a koalično- 

súťaživý. Na Dahlovo úsilie voľne nadviazal Peter Mair (1997), ktorý tiež nezaložil 

klasifikáciu straníckych systémov na ideologickej vzdialenosti a počte strán, ale podľa 

stability a predvídateľnosti straníckych interakcií pri vzniku vlád. Uzavretosť a otvorenosť 

straníckej súťaže o vládne kreslá je založená na posúdení troch znakov. Za prvé, aké princípy 

platia pri zmenách vládnych koalícií? Dochádza pri zmene vlády ku kompletnej alebo 

čiastočnej výmene vládnych strán? Kompletná (alebo žiadna) zmena vládnych zostáv 

naznačuje uzavretosť spojenectiev (t.j. strany majú tendenciu ísť do vlády vždy s rovnakými 

57

partnermi), zatiaľ čo čiastočná obmena vládnych zostáv ukazuje, že politické strany sú pri 

vládnutí otvorení novým alternatívam. Druhým znakom je stabilita (alebo naopak nestabilita) 

partnerstiev politických strán vo vláde. Existujú vládne alternatívy, t.j. bloky strán, 

prípadne aspoň stále partnerstvá strán, ktoré spolu vládnu, alebo je každá strana potenciálnym 

vládnym partnerom pre ostatné politické strany? Tretím znakom je prístup strán k vládnym 

kreslám. Nachádzajú sa v systéme politické strany, ktoré sú dlhodobo vylúčené z účasti na 

moci, alebo každá strana sa z času načas podieľa na vládnutí? Uzavreté stranícke systémy sú 

charakterizované kompletnými výmenami vládnych strán pri zmene vlády, stabilnými 

partnerstvami strán a vylúčením niektorých aktérov z účasti na moci. Naopak, čiastočná 

obmena strán pri moci, absencia stabilných partnerstiev strán a prístup všetkých strán do 

vlády naznačujú, že stranícky systém je otvorený. 

Aj Dahlom a Mairom načrtnuté princípy klasifikácie straníckych systémov naznačujú, 

že politické strany sa azda viac než v minulosti sústreďujú na súťaž o získavanie hlasov 

voličov, ktoré im dokážu zabezpečiť účasť na vládnej moci. Namiesto politiky reprezentácie 

a integrácie tak strany kladú zvýšený dôraz na vládnutie a tvorbu verejnej politiky. 

V poslednej kapitole sa preto pozrieme na meniace sa podoby volebných kampaní, ktoré sú 

kľúčom k hlasom voličov a tým aj k vládnym kreslám. 

58

7.1 Úvod 

Kapitola 7 

Volebná kampaň a jej premeny 

Konvenčné uvažovanie o politických procesoch nám ponúka veľmi jednoduchú 

časovú následnosť aktivít politických strán. Tie najskôr akoby vyberali svojich volebných 

lídrov a kandidátov do volieb, potom viedli volebnú kampaň a napokon rokovali s ostatnými 

úspešnými stranami o podobe vlády. Takáto následnosť v súčasnosti však nie je namieste. 

Najväčšou zmenou je v súčasnosti faktická nemožnosť ohraničiť kampaň politických strán len 

na obdobie bezprostredne pred voľbami. Naopak, s určitou dávkou zjednodušenia platí, že 

volebná kampaň sa vyhlásením výsledkov volieb nekončí, ale naopak začína. V tejto kapitole 

sa pozrieme na základné charakteristiky aktérov volebných kampaní a zameriame sa na 

meniace sa podoby volebných kampaní. Politické strany sú responzívni aktéri a reagujú nielen 

na zmeny v spoločnosti, ale aj na dostupnosť nových technológií, ktoré im umožňujú 

efektívnejšiu komunikáciu s (potenciálnymi) voličmi. 

7.2 Aktéri, zdroje a prostriedky kampaní 

Kampane môžeme vo všeobecnejšom zmysle definovať ako organizované úsilie 

informovať, presviedčať a mobilizovať (Norris, 2002). Azda najvýznamnejšou zmenou 

uplynulých desaťročí, ktorá zásadne pretransformovala podoby volebných kampaní, bol 

nástup masových elektronických médií, predovšetkým televízie. Tá priniesla dve dôležité 

zmeny. V prvom rade umožnila politikom bezprostrednejší (aj keď jednosmerný) kontakt 

s voličmi než umožňovali tlačené médiá. V neskoršom období to prinieslo nárast dôležitosti 

televíznej politickej reklamy. Dramaticky sa tiež zvýšil dôraz na imidž a verejné vystupovanie 

a komunikačný štýl politikov (pre ktoré v médiách platia trochu iné pravidlá ako 

v bezprostrednom kontakte). Za druhé, televízne diskusie postavili proti sebe naživo 

diskutujúcich politikov, ktorí sa uchádzajú o pozornosť a sympatie voličov. Politici sa museli 

stať aktívnejšími komunikátormi, či už v predvolebných dueloch alebo v „mediálnych 

vojnách“. Masové médiá sa stali kľúčovou arénou politického zápasu. Ako upozorňuje Norris 

(2002), vek televíznych kampaní napriek tomu nepriniesol uniformné politické vzťahy medzi 

politikmi, médiami a voličmi v industriálnych demokraciách. Naďalej existujú dôležité 

rozdiely v štruktúre mediálno-politického prostredia, najmä kvôli tomu, že existujú rozdiely 

v tom, kto vedie kampaň (relatívny dôležitosť strán voči individuálnym kandidátom), aké 

zdroje sa v kampani používajú (relatívna dôležitosť dobrovoľníckej práce voči peniazom) 

59

a akými prostriedkami sa kampane vedú (váha rozličných spôsobov komunikácie) Norris 

(2002: 142). 

7.2.1 Kto vedie kampaň? 

Rozdiely v moderných kampaniach sú sčasti spôsobené tým, koľkí a akí aktéri sa 

zapájajú do priamej politickej kampane. V štátoch, ktoré používajú pomerné volebné systémy 

s kandidátnymi listinami, kde voliči nemajú právo zasiahnuť do podoby kandidátky (napr. 

preferenčnými hlasmi), ako je tomu v Španielsku alebo Izraeli, nemá volebná kampaň 

individuálnych kandidátov nezávislá od vlastnej politickej strany žiadny väčší zmysel. Inak je 

to v systémoch, v ktorých preferenčné hlasy voličov môžu posunúť kandidátov do parlamentu 

aj zo zdanlivo nezvoliteľných miest na kandidátnej listine. Úplne odlišná je situácia, kde 

v popredí figuruje kandidát a jeho politická strana nemá žiadny vplyv na nominácie 

kandidátov (čo je napr. prípad USA). V takomto prípade spočíva ťarcha zodpovednosti 

a úsilia na kandidátovi a jeho volebnom štábe. Za zmienku stojí zložitá situácia pri volebnom 

systéme jedného neprenosného hlasu, ktorý sa používal do roku 1994 v Japonsku. Ten vo 

viacmandátových obvodoch fakticky proti sebe staval kandidátov jednej a tej istej politickej 

strany, čo predstavuje závažné problémy pre koordináciu aj súťaž kandidátov a ich strany. 

7.2.2 Zdroje: peniaze alebo dobrovoľníci? 

Na úspech vo voľbách potrebujú strany a kandidáti nielen dostatok finančných 

prostriedkov, ale aj oddaných dobrovoľníkov, ktorí sa za kandidujúce subjekty zasadzujú 

vlastnou dobrou aktivitou, povesťou a podporou. Neexistuje žiadna optimálna „zmes“ týchto 

dvoch faktorov – pomer ich dôležitosti sa líši v historických obdobiach, od štátu ku štátu 

a dokonca v tých istých voľbách aj medzi politickými stranami. Vo všeobecnosti sa peniaze 

a dobrovoľnícka práca považujú za zdroje, ktoré do veľkej miery nie sú vzájomne 

zameniteľné: Príspevky a dary od členov a aktivistov sa nemôžu vyrovnať financiám, ktoré 

poskytujú podnikatelia a záujmové skupiny. Na druhej strane, hodnota dobrovoľníckej práce 

je nevyčísliteľná a niektoré štáty kladú jasné limity na aktivity, za ktoré môžu dobrovoľníci 

získať odmenu (týka sa to napríklad aj umiestňovanie aktivistov do nevolených verejných 

funkcií a pozícií v štátnej administratíve, čo je vždy silná motivácia pri angažovaní sa v 

prospech strany). Je potrebné spomenúť, že v posledných desaťročiach sa zásadne zmenili 

techniky získavania spätnej väzby od voličov, pričom radikálne narástli náklady na ich 

realizáciu (prieskumy verejnej mienky, skupinové rozhovory, atď.). To znamenalo aj 

relatívny nárast dôležitosti peňazí oproti práci aktivistov. 

60

Ak opomenieme nelegálne spôsoby financovania strán – a pravidelne sa opakujúce 

škandály so straníckymi financiami naznačujú, že to nie sú bezvýznamné faktory – politické 

strany majú v zásade sedem zdrojov finančných príjmov (Ware, 1996: 298-303). Môžu ich 

získavať od svojich členov vo forme členských príspevkov. Straníci, ktorí zastávajú verejné 

funkcie, môžu časť zo svojich príjmov pravidelne odvádzať do pokladnice svojej strany. 

Kandidáti na verejné funkcie môžu z vlastných zdrojov prispievať nielen na svoju volebnú 

kampaň, ale aj na chod politickej strany. Politické strany sa tiež môžu pokúsiť získavať 

financie z vlastnej podnikateľskej činnosti (tú zákony veľmi často obmedzujú). V súčasnosti 

zrejme najvýznamnejší zdroj príjmov predstavujú jednak dary od záujmových skupín 

a vplyvných podnikateľov a firiem, ale aj príspevky od štátu. Historicky významným 

prispievateľom stranám a kandidátom boli patróni - bohatí jednotlivci, ktorí finančne 

podporovali miestne pôsobiaceho kandidáta (poslanca). Dnes je ale takýto spôsob 

financovania zväčša považovaný za nelegitímny. 

7.2.3 Prostriedky politickej kampane 

Napriek predpokladom o unifikácii kampaní vo všetkých demokratických štátoch nie 

sú kampane a prostriedky, ktoré sa v nich používajú, rovnaké vo všetkých kontextoch 

(porovnaj Norris, 2002: 141-143). Prvá skupina odlišností je daná odlišným právnym 

rámcom. V niektorých štátoch je možné politickú reklamu v elektronických médiách, 

predovšetkým v televízii, nakupovať (takmer) neobmedzene, inde existujú obmedzenia, ktoré 

v krajnom prípade môžu spôsobiť, že nákup televízneho reklamného času nie je zaujímavou 

možnosťou. Rozdiely v kampaniach sú tiež dané odlišnými kultúrnymi tradíciami, ktoré 

spôsobujú, že praktiky bežné v jednom kontexte by sa inde považovali za nemiestne či 

smiešne. Tradícia kampaní od dverí k dverám, v ktorej politici a aktivisti propagujú svojich 

kandidátov priamo doma u potenciálnych voličov, môže byť efektívna, ale aj 

kontraproduktívna, v závislosti od kultúrne podmienených očakávaní. Sebapropagácia 

kandidátov vo voľbách na Havaji, ktorá okrem iného zahŕňa postávanie pri ceste s vlastným 

transparentom a mávanie vodičom, je tiež ťažko prenosná do iného prostredia. Napokon, 

spôsoby kampaní sa odlišujú aj kvôli niektorým špecifikám prostredí, v ktorom sa má 

odohrávať. Iné metódy je potrebné zvoliť napríklad v riedko osídlených oblastiach a iné 

v prostredí, ktorému dominujú panelové domy s uzamknutými vchodmi. 

Alan Ware (1996: 307-308) identifikoval štyri základné typy kampaní: 1. Prvým je 

kampaň založená na intenzívnych osobných kontaktoch. Zakladá sa na tom, že kandidáti 

v kampani využívajú presviedčanie osobami blízkymi voličom, ako sú napríklad priatelia, 

61

susedia, resp. osoby, voči ktorým majú voliči nejaký záväzok, a svojím volebným výberom 

tento záväzok potvrdzujú. Druhým typom sú neintenzívne osobné kontakty kandidátov 

s voličmi, a to hlavne prostredníctvom volebných mítingov, happeningov či prejavov na 

verejných zhromaždeniach. Tretím typom kampane sú neosobné kontakty prostredníctvom 

tlačených médií, ako sú billboardové prezentácie, plagáty, politické pamflety a iné druhy 

tlačenej reklamy. Napokon posledným typom kampaní sú neosobné kontakty 

prostredníctvom elektronických médií, napr. prostredníctvom rozhlasových a televíznych 

spotov, televíznej reklamy či telefonického získavania podpory kandidujúcich strán 

a politikov. Samozrejme, tieto formy kampane sa navzájom nevylučujú a úspešní kandidáti sa 

zrejme nezaobídu bež žiadnej z nich. Celkovo platí, že sme svedkami absolútneho poklesu 

prvej metódy a relatívneho poklesu druhej metódy (Ware, 1996: 308). 

Podobnú klasifikáciu volebných kampaní pripravila aj Norris (2002). Podľa nej každý 

realistický model komunikácie politikov vo volebných kampaniach musí mať na zreteli 

jednak kontext, v ktorom sa odohráva (t.j. právny rámec kampane, štruktúru masových médií 

atď.), ale aj aktérov kampaní, teda organizácie či jednotlivcov, ktorí vyvíjajú relevantné 

kampaňové aktivity. Navyše, je treba mať na zreteli aj komunikačné médiá kampaní 

(pamflety, webstránky, televízne reklamy a pod.) a taktiež sledované (a dokonca aj 

nezamýšľané) dôsledky kampaní. Tie môžu jednak sledovať šírenie informácií, ale aj zmenu 

politických postojov resp. politického správania sa cieľových skupín voličov (Norris, 2002). 

7.3 Štádiá vývoja volebných kampaní 

Tak ako sa vyvíjali organizačné formy politických strán, menila sa spoločnosť 

a rozvíjali sa technické prostriedky masovej komunikácie, menili sa aj podoby volebných 

kampaní. Vývoj kampaní môžeme usporiadať do troch etáp, ktoré Farrell a Webb (2000: 103- 

108) nazývajú klasické, moderné a postmoderné štádium. Pre každé z týchto štádií sú 

charakteristické iné technické možnosti kampaní, odlišné zdroje, ktoré majú politici 

k dispozícii a aj tematické okolnosti. V klasickom období bola príprava kampaní krátkodobá 

a kandidáti sa spoliehali hlavne na stranícku tlač a billboardy, letáky a noviny. Kampane boli 

bežne decentralizované a získavanie spätnej väzby od voličov nebolo systematické. 

Komunikačná kampaň mala znaky propagandy a kandidáti a strany sa opierali o jasne 

vymedzené voličské skupiny. V modernom štádiu je príprava kampaní dlhodobá 

a komunikácia s voličmi prebieha nepriamo prostredníctvom médií (tlačové konferencie, PR 

aktivity a pod.). Kampane sú zväčša centralizované, pričom v porovnaní s predchádzajúcim 

obdobím získavajú na dôležitosti špecializovaní komunikační poradcovia. Reakcie voličov sa 

62

vyhodnocujú hlavne pomocou prieskumov verejnej mienky. Mení sa aj cieľová skupina, 

ktorej je kampaň určená, pretože strany sa prostredníctvom televíznych debát a tlačových 

konferencií snažia osloviť široké skupiny voličov bez úzkeho zameriavania sa na triedne či 

sociálne definovaných voličov. Takéto kampane sa podobajú marketingovým kampaniam 

v tom zmysle, že cieľom je voličom „predať“ jasne definovaný tovar v podobe kandidujúcich 

politikov s jasne vymedzenými programami. Napokon, pre postmoderné štádium je podľa 

Farrella a Webba typická permanentná kampaň, v ktorej kandidujúce subjekty používajú 

priame oslovovanie jasne zadefinovaných voličských skupín (pomocou cielenej reklamy, 

poštou zasielaných reklám, zapojením nových komunikačných technológií (internet, káblová 

televízia atď.). Kampane sú decentralizované, ale stranícka centrála vykonáva kontrolnú 

funkciu s právom veta. V porovnaní s moderným štádiom ešte viac narastá význam PR 

špecialistov, a to až do takej miery, že títo sú často súčasťou volebných štábov. Vyhľadávanie 

spätnej väzby je ešte rozvinutejšie než v predchádzajúcej etape, pretože okrem prieskumov 

verejnej mienky kandidáti používajú ďalšie techniky (napr. skupinové rozhovory, ale aj 

interaktívne možnosti nových médií). Kampane sú fragmentovanejšie v tom zmysle, že 

kandidáti oslovujú špecifické kategórie voličov prostredníctvom cielených reklamných 

stratégií. Cieľom už nie je len „predať“ produkt (politika, stranu), ale priamo zatiahnuť 

„konzumentov“ do prípravy „produktu“. Inými slovami, permanentnosť volebnej kampane 

v sebe obsahuje aj systematické testovanie a vyhodnocovanie preferencií voličov, ktoré 

kandidujúce strany berú do úvahy pri príprave svojich programov a komunikačných stratégií. 

Je zaujímavé, že optika Farrella a Webba (profesionalizácia kampaní) sa vcelku 

dopĺňa so zmenami, o ktorých sme sa už v tomto texte zmienili v predchádzajúcich 

kapitolách. Meniace sa štádiá kampaní nevyhnutne súvisia s technologickým rozvojom 

a dostupnosťou nových komunikačných metód. Zmeny vo vedení politických kampaní však 

veľmi úzko súvisia aj so zmenami na úrovni spoločnosti, s eróziou tradičných sociálnych 

identít a prerušením straníckej identifikácie (pozri aj tretiu kapitolu). Aj preto strany upustili 

od kampane zameranej na mobilizáciu preddefinovaných a jasne ohraničených sociálnych 

skupín a zameriavali sa najskôr na voličov z rozličných sociálnych prostredí a neskôr na 

presne špecifikované segmenty voličov. Reagovali tak na fakt, že staré stranícke lojality sa 

rozpadli. S meniacimi sa organizačnými formami politických strán korešpondujú aj zmeny 

v centralizovanosti kampaní. Decentralizovaná kampaň klasického obdobia dobre zodpovedá 

elitným stranám, zatiaľ čo decentralizácia postmoderných kampaní s kontrolnou funkciou 

ústredia politickej strany (straníckych lídrov) zodpovedá najnovšiemu organizačnému vývoju 

politických strán. Pripomeňme, že koncept kartelovej strany okrem iného zahŕňa aj určitú 

63

formu decentralizácie (demokratizácie), v ktorej si stranícke vedenie často ponecháva právo 

veta nad rozhodnutiami z nižšej úrovne (pozri štvrtú kapitolu). Pri skúmaní meniacich sa 

volebných kampaní sa tak ukazuje potreba rozumieť, okrem technologickým inováciám, aj 

zmenám na úrovni voličstva a v organizácii politických strán. 

64

Zoznam použitej literatúry 

BARTOLINI, S. – MAIR, P. Identity, Competition, and Electoral Availability: The 

Stabilisation of European Electorates 1885-1985. Cambridge and New York: Cambridge 

University Press, 1990. 

BENNOIT, K. „Hungary: Holding Back the Tiers“. In: Gallagher, M. – Mitchell, P. (eds.). 

The Politics of Electoral Systems. Oxford: Oxford University Press, 2005, s. 231 – 252. 

BLAIS, A. – MASSICOTTE, L. „Electoral Systems“, In: LeDuc, L. – Niemi, R. – Norris, P. 

(eds.). Comparing Democracies 2: New Challenges in the Study of Elections and Voting. 

London: Sage, s. 40 – 69. 

BLONDEL, Jean. „Types of Party System“, In: Mair, P. (ed.). The West European Party 

System. Oxford: Oxford University Press, 1990, s. 302 – 310. 

BURKE, E. „Thoughts on the Cause of the Present Discontents“, In: Scarrow, S. (ed.). 

Perspectives on Political Parties: Classic Readings. Houndmills: Palgrave, 2002, s. 37 – 43. 

CLARKE, H.D. - STEWART, M.C. The Decline of Parties in the Minds of Citizens. Annual 

Review of Political Science. Roč. 1, 1998, s. 357 – 378. 

COX, G. Making Votes Count: Strategic Coordination in the World’s Electoral Systems. 

Cambridge: Cambridge University Press, 1997. 

DAHL, R. A. „Party Systems and Patterns of Opposition“, In: Mair, P. (ed.). The West 

European Party System. Oxford: Oxford University Press, 1990, s. 296 – 301. 

DALTON, R.J. – MCALISTER, I. – WATTENBERG, M. „Political Parties and their 

Publics“, In: Luther, K.R. - Mueller-Roemmel, F. (eds.). Political Parties in the New Europe: 

Political and Analytical Challenges. Oxford: Oxford University Press, 2005, s. 19 – 42. 

DEEGAN-KRAUSE, K. Elected Affinities: Democracy and Party Competition in Slovakia 

and the Czech Republic. Stanford: Stanford University Press, 2006. 

DEEGAN-KRAUSE, K. „New Dimensions of Political Cleavage“. In: Dalton, R. – 

Klingemann, H.-D. Oxford Handbook of Political Behaviour. Oxford: Oxford University 

Press, 2007, s. 538 – 556. 

DOWNS, A. An Economic Theory of Democracy. New York: Harper, 1957. 

DUVERGER, M. Political Parties. Their Organization and Activity in the Modern State. 

London: Methuen & Co., 1954. 

ELGIE, R. „France: Stacking the Deck“, In: Gallagher, M. – Mitchell, P. (eds.). The Politics 

of Electoral Systems. Oxford: Oxford University Press, 2005, s. 119 – 136. 

65

FARRELL, D. M. – WEBB, P. „Political Parties as Campaign Organizations“, In: Dalton, 

R.J. – Wattenberg, M.P. (eds.). Parties without partisans: Political change in advanced 

industrial democracies. Oxford: Oxford University Press. 2000, s. 102 – 128. 

GALLAGHER, M. „Ireland: The Discrete Charm of PR-STV“, In: Gallagher, M. – Mitchell, 

P. (eds.). The Politics of Electoral Systems. Oxford: Oxford University Press, 2005, s. 511 – 

532. 

GIBSON, R. – HARMEL, R. „Party Families and Democratic Performance: 

Extraparliamentary vs. Parliamentary Group Power“. Political Studies. Roč. 46, č. 3, 1998, s. 

633 – 650. 

GUENTHER, R. - DIAMOND, L. „Types and Functions of Parties“ In: Guenther, R. – 

Diamond, L. (eds.) Political Parties and Democracy. Baltimore and London: Johns Hopkins 

University Press, 2001, s. 3 – 39. 

HAMILTON, A. - MADISON, J. - Jay, J. Listy Federalistov. Bratislava: Kalligram, 2002. 

INGLEHART, R. Culture Shift in Advanced Industrial Society. Princeton, Princeton 

University Press, 1990. 

JANDA, K. Political Parties: A Cross-National Survey. New York, The Free Press, 1980. 

KATZ, R. – MAIR, P. „Changing Models of Party Organization and Party Democracy: The 

Emergence of the Cartel Party“, Party Politics. Roč. 1, č. 1, 1995, s. 5 – 28. 

KATZ, R. – MAIR, P. 1993. „The Evolution of Party Organizations in Europe: The Three 

Faces of Party Organization“, American Review of Politics. Roč. 14, s. 593 – 617. 

KATZ, R. – MAIR, P. a kol. 1992. “Membership of Political Parties in European 

Democracies”, European Journal of Political Research. Roč. 22, č. 2, s. 329 – 345. 

KIRCHHEIMER, O. „The Catch-All Party“, In: Mair, P. (ed.). The West European Party 

Systems. Oxford, Oxford University Press, 1990, s. 50 – 60. 

KITSCHELT, H. The Logics of Party Formation: Ecological Politics in Belgium and West 

Germany. Ithaca and New York: Cornell University Press, 1989. 

KOOLE, R. „Cadre, Catch-all or Cartel?: A Comment on the Notion of the Cartel Party“. 

Party Politics. Roč. 2, č. 4, s. 507 – 523. 

LAPALOMBARA, J. – WEINER, M. Political Parties and Political Development. Princeton: 

Princeton University Press, 1966. 

LEWIS, P.G. Political parties in Post-Communist Eastern Europe. London and New York: 

Routledge, 2000. 

66

LIPSET, S.M. – ROKKAN, S. „Cleavage Structure, Party Systems and Voter Alignments“, 

In: Mair, P. (ed.). The West European Party Systems. Oxford: Oxford University Press, 1990, 

s. 91 – 138. 

MAIR, P. Party System Change: Approaches and Interpretations. Oxford: Clarendon Press, 

1997. 

MAIR, P. – MUDDE, C. „The Party Family and its Study“. Annual Review of Political 

Science, 1998, 211-229. 

MAIR, P. – van BIEZEN, I. „Party Membership in Twenty European Democracies, 1980- 

2000“ Party Politics. Roč. 7, č. 1, 2001, s. 5 – 21. 

MICHELS, R. Political Parties: A Sociological Study of the Oligarchical Tendencies of 

Modern Democracy. New York: Free Press, 1962. 

NEUMANN, S. „The Party of Democratic Integration“. In: Mair, P. (ed.). The West European 

Party Systems. Oxford: Oxford University Press, 1990, s. 46 – 49. 

NORRIS, P. „Campaign Communication“. In: LeDuc, L. – Niemi, R. – Norris, P. (eds.). 

Comparing Democracies 2: New CHallenges in the Study of Elections and Voting. London: 

Sage, 2002, s. 127 – 147. 

OSTROGORSKI, M. „Democracy and the Organization of Political Parties“, In: Scarrow, S. 

(ed.). Perspectives on Political Parties. Houndmills: Palgrave, 2002, s. 251 – 261. 

PATEMAN, C. Participation and Democratic Theory. Cambridge: Cambridge University 

Press, 1970. 

RAHAT, G . – HAZAN, R. Y. „Candidate Selection Methods: An Analytical Framework“, 

Party Politics. Roč. 7, č. 3, 2001, s. 297 – 322. 

SARTORI, G. Parties and Party Systems: A Framework for Analysis. Colchester: ECPR 

Press, 2005. 

SARTORI, G. Srovnávací ústavní inženýrství: Zkoumání struktur, podnětů a výsledků. Praha, 

Slon – Sociologické nakladatelství, 2001. 

SCARROW, S. „Parties without Members? Party Organizations in a Changing Electoral 

Environment“, In: Dalton, R.J. – Wattenberg, M.P. (eds.). Parties without partisans: Political 

change in advanced industrial democracies. Oxford: Oxford University Press. 2000, s. 79 – 

101. 

SCHMITT, H – HOLMBERG, S. „Political Parties in Decline?“, In: Klingemann, H.-D. – 

Fuchs, D. (eds.). Citizens and the State. Oxford: Oxford University Press, 1995, s. 95 – 133. 

SCHMITTER, P.C. – LEHMBRUCH, G. (eds.). Trends Toward Corporatist Intermediation. 

London: Sage, 1979. 

67

SCHUMPETER, J. Capitalism, Socialism and Democracy. New York and London: 

Routledge, 2003. 

STROM, K. – SVASAND, L. Challenges to Political Parties: The Case of Norway. Ann 

Arbor: University of Michigan Press, 1996. 

VON BEYME, K. Political Parties in Western Democracies. Aldershot: Gover, 1985. 

WARE, A. Political Parties and Party Systems. Oxford: Oxford University Press, 1996. 

WATTENBERG, M. P. „The Decline of Party Mobilization“, In: Dalton, R.J. – Wattenberg, 

M.P. (eds.). Parties without Partisans: Political Change in Advanced Industrial Democracies. 

Oxford. Oxford University Press, 2000, s. 64-76. 

68

Politické strany a stranícke systémy - Univerzita Komenského

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?