Ľ. Krestián - Filozofická fakulta UK - Univerzita Komenského

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
FILOZOFICKÁ FAKULTA
RECEPCIA NIKOLAJA GUMIĽOVA NA SLOVENSKU
A INTERPRETÁCIA VYBRANÝCH DIEL
Študentská vedecká a odborná konferencia
Konzultant: Prof. PhDr. Mária Kusá, CSc.
Bratislava, 13.04.2011
Ľubomír Krestián

OBSAH:
1. ÚVOD
2. ŽIVOT A DIELO NIKOLAJA GUMIĽOVA
3. RECEPCIA NIKOLAJA GUMIĽOVA NA SLOVENSKU
4. INTERPETÁCIA VYBRANÝCH DIEL
5. ZÁVER
6. POUŽITÁ LITERATÚRA

1. ÚVOD
Nikolaj Gumiľov, jeden zo zakladateľov literárneho smeru akméizmu, zohráva
významnú úlohu vo vývine ruskej poézie 20. storočia. Žiaľ, Veľká októbrová revolúcia a
následná kultúrno - spoločenská prestavba pod taktovkou vrchnej moci zariadili, aby sa
jeho meno a dlhoročná tvorivá práca na takmer sedemdesiat rokov vyškrtli zo všetkých
literárnych encyklopédií a slovníkov. Ani bremeno času však nezabránilo, aby sa vďaka
intenzívnemu úsiliu blízkych príbuzných z kultúrneho prostredia, nadšencov tvorby poeta
a spoločenským zmenám osemdesiatych rokov 20. storočia mohol obnoviť dôležitý
odkaz autora. Nikolaj Gumiľov bol rehabilitovaný v roku 1986. Odvtedy sa jeho meno
teší stále veľkej obľube a pokračujúca recepcia v Rusku nadobudla rozmery dôstojné
umeleckému a spoločenskému významu jeho tvorby.
Na Slovensku sa však o takomto úspechu hovoriť nedá. Do roku 2003 sa
s tvorbou a životom autora máme možnosť zoznámiť iba prostredníctvom niekoľkých
časopiseckých ukážok a v spomínanom roku vyšla doposiaľ jediná zbierka poézie,
zachytávajúca síce obšírnejší, nie to však komplexný pohľad na básnické majstrovstvo
akméistu.
Cieľom tejto práce je zhrnúť doterajšiu recepciu prierezom všetkých
časopiseckých ukážok, v ďalšej časti hlbšie analyzovať preklady básnickej tvorby
obsiahnutej v zbierke Ohnivý stĺp (Studňa, 2003) a istou mierou taktiež prispieť
k recepcii Nikolaja Gumiľova na Slovensku.

2. ŽIVOT A DIELO NIKOLAJA GUMIĽOVA
Nikolaj Gumiľov (1886 - 1921) sa narodil ako jediné dieťa v rodine námorného
lekára v Kronštadte. Absolvoval prestížne štúdiá v Cárskoselskom gymnáziu, kde sa
začal naplno venovať poézii a rozvíjať svoje umelecké záujmy. Po prevelení otca
Gumiľov štúdiá prerušil a odišiel s rodinou do Gruzínska (1900 - 1903). Vo svojej ranej
tvorbe bol výrazne ovplyvnený tvorbou symbolistov. V roku 1902 sa v časopise Tiflisskij
listok objavila Gumiľovova prvá báseň Z miest bežal som (Ja v les bežal iz gorodov),
ktorá je podľa viacerých prameňov jednou z prvých básní Gumiľova. Po návrate do
Ruska sa opäť začal venovať škole, ktorú v roku 1906 i dokončil. V tom období vyšla
jeho prvá kniha s názvom Cesta dobyvateľov (Puť konkvistadorov, 1906). Zbierka
znamenala počiatok dlhej cesty formovania akméistickej poetiky. Valerij Briusov, básnik,
ktorý patril k zakladajúcej vlne symbolistov v Rusku, v korešpondencii s Gumiľovom
označil viacero básní zo zbierky za krásne a vyzdvihol jeho schopnosť práce s
výrazovými prostriedkami.
V roku 1907 Gumiľov odchádza do Paríža a na Sorbonne navštevuje prednášky
francúzskej literatúry, kde sa stýkal s poprednými predstaviteľmi symbolizmu a vášnivo
diskutoval o problematikách poézie. Založil časopis Sirius, ktorý uverejňoval jednak
francúzsku poéziu, jednak početné články, vlastnú tvorbu i ranú tvorbu začínajúcich
akméistov. Anna Gorenková (Achmatovová) v časopise roku 1912 debutovala prvotinou
Večer (Večer, 1912). Dvojtýždenník, ktorého náklady boli hradené sčasti práve z vrecka
Gumiľova, bol hybnou silou hnutia a postupne v ňom uverejňovali svoju tvorbu i ďalší
prívrženci akméizmu.
Ešte v roku 1907 si splnil prvý cestovateľský sen a niekoľko mesiacov strávil vo
viacerých afrických krajinách ako radový účastník expedícií. O poldruha roka mu vyšla
ďalšia zbierka Romantické kvety (Romantičeskije cvety, 1908), v ktorej čerpal inšpiráciu
práve z návštevy exotického sveta.
Po návrate z Paríža sa Gumiľov prepracoval do redakcie časopisu Apollon, kde sa
zakrátko stal jedným z vedúcich pracovníkov a situáciu využil, aby túto inštitúciu zmenil
na základný orgán rodiaceho sa akméizmu 1 .
Počas nasledujúcich dvoch rokov 1909 - 1910 už viedol vlastné expedície, počas
ktorých prešiel hlavne Egypt, Etiópiu (Abesíniu) a Somálsko. Exotickú prírodu plnú
africkej zveri, hýriacej farbami, ako aj poznanie nových kultúr opantaných mystickou
históriou pretavil do básnických diel a posmrtne vydaného denníka Africký zápisník
(Afrikanskij dnevnik, 1912).
V roku 1910 vydal ďalšiu zbierku básní Perly (Žemčuga), a v Kyjeve sa oženil
s Annou Achmatovovou. O rok neskôr spolu s priateľom Sergejom Gorodeckým zakladá
Gumiľov Cech básnikov, ktorý neskôr dokázal zastrešiť tvorivé prostredie s možnosťou
intenzívneho dialógu jeho aktívnych členov, organizovanie verejných akcií spojených
s čítaním novej tvorby, a samozrejme i úzke prepojenie a teda možnosť komunikovať
svoje postupy so samotnými predstaviteľmi. Okrem ideologického a organizačného jadra
Cechu sa k nemu hlásilo takmer dvadsať členov, medzi nimi Osip Mandeľštam, Vladimír
Narbut, Georgij Ivanov, Vasilij Komarovskij, Pavel Radimov, Michail Lozinskij, Nikolaj
1 KARPOV, Anatolij. 2001, Neugasimyj svet. Moskva: Izdateľstvo Rossijskogo
universiteta družby narodov, 2001, s. 9

Burljuk, Georgij Adamovič, či dokonca budúca autorka básní pre deti Maja Moravská.
Zahajovací večer spolku autorov sa konal dvadsiateho októbra 1911. Jiří Honzík
v zbierke Ústa slunce taktiež komentuje programovú úroveň mladého spolku: „Nejčastěji
se na nich předčítaly a kolektivně posuzovaly verše členů a hostí, přičemž se hledělo
takřka výlučně k problémum formy, tvárné vytříbenosti a žádná světonázorová koncepce,
tematika, či poetika se předem ani nepreferovala, ani nepokládala za nežádoucí 2 “.
V roku 1912 sa Gumiľov dostal na Petrohradskú univerzitu, kde sa opäť venoval
francúzskej literatúre. V spolupráci s tamojšou Akadémiou vied zorganizoval odbornú
expedíciu do Etiópie (Abesínie), ktorá bola značným prínosom pre Múzeum antropológie
Akadémie vied, do ktorého sa dostalo množstvo získaných materiálov potrebných pre
ďalší výskum a štúdium antropológie 3 .
Začiatok druhého desaťročia dvadsiateho storočia pre Gumiľova znamenal
rozširovanie koncepcie tvorby novej poézie, ktorý okrem ďalších básnických zbierok
Cudzie nebo (Čužoje nebo, 1912), z ktorej pochádza najznámejšia a najúspešnejšia
poéma Objavenie Ameriky (Otkrytije Ameriki) a Tulec (Kolčan, 1916) viedol i k vydaniu
prvého z manifestov akméizmu Dedičstvo symbolizmu a akméizmus (Nassledie
simvolizma i akmeizm, 1913).
Kvôli blížiacemu sa vojnovému šialenstvu svoju existenciu nedokázal udržať
Cech básnikov, ktorý sa v roku 1914 po dohode členov spontánne rozpadol. Na začiatku
prvej svetovej vojny pôsobil Gumiľov v hodnosti dôstojníka ako dobrovoľník na fronte,
kde pôsobil ako poddôstojník a neskôr ako práporčík. O jeho odvahe svedčia i dva
Svätoštefanské kríže, ktorými Gumiľova v roku 1915 vyznamenali za výnimočné
hrdinské činy pri vojnových operáciách. Na bojisku takmer nepísal, v básňach však
exotické prvky nahradil výpoveďou vlastenca, brániaceho svoju krajinu všetkými silami.
Popri skromnej vojnovej poetickej tvorbe vychádzala v denníku Birževyje vedomosti i
jeho prozaická denníková tvorba s názvom Zápisky kavaleristu (Zapisky kavalerista).
V roku 1917 sa prihlásil do Ruského expedičného výboru vo Francúzsku, ktorý ako jeden
z posledných bojoval na Solúnskom fronte. Do Ruska sa Gumiľov vrátil až v máji roku
1918, a to do porevolučného Petrohradu 4 .
Nasledujúce roky tvorivej sily mu priniesli ďalšie básnické zbierky Táborák
(Kosťor, 1918), ktorú Gumiľov napísal inšpirovaný severskými krajinami po návrate z
frontu a Porcelánový pavilón (Farforovyj paviľon, 1918), ktorý je výsledkom jeho
dlhoročného zájmu o zahraničnú literatúru a zosobňuje čínsku kultúru v priereze
niekoľkých storočí. Východnou kultúrou sa poet zaoberal už počas prvého pobytu
v Paríži a básne v zbierke sú parafrázami diel rôznych čínskych poetov. Gumiľov taktiež
vydáva reedície starších zbierok. Pokúša sa opäť stmeliť a nanovo založiť i Cech
básnikov, čo sa mu podarilo už len v zúženom kruhu poetov. Roku 1918 zaznamenala
veľký úspech africká poéma Mik (1918).
Z tvorby zakladateľa akméizmu je známa okrem poetickej i dramatická tvorba.
Ku koncu Prvej svetovej vojny sa datuje najznámejšia hra Gumiľova, tragédia o
2
HONZÍK, Jiří: Poezie vezdejšího světa. 1985. In Ústa slunce. Praha: Odeon, 1985, s. 8
3
KARPOV, Anatolij. 2001, Neugasimyj svet. Moskva: Izdateľstvo Rossijskogo
universiteta družby narodov, 2001, s. 11
4
SMIRNOVOVÁ, Ľudmila. 1989: Pripomniť vsju žestokuju, miluju žizň... In N. S.
Gumiľov: Izbrannoje. Moskva: Izdateľstvo Sovetskaja Rossija, 1989, s. 9

yzantskom cisárovi Justiniánovi Otrávená tunika (Otravlennaja tunika, 1918), zo
skoršieho obdobia sú populárne jednoaktovky z afrického prostredia Poľovačka na
nosorožca (Ochota na nosoroga, 1911) a Don Juan v Egypte (Don Žuan v Jegipte, 1912).
Posledné tri roky života sú pre Gumiľova obdobím najväčšej slávy, v Petrohrade
sa stáva jednou z najrešpektovanejších literárnych postáv. Prednáša na univerzite, pracuje
vo vydavateľstve Vsemirnaja literatura, vedie znovuzaložený Cech básnikov a
petrohradské oddelenie Zväzu básnikov. Básnik sa v značnej miere venuje básnickým
prekladom, pod jeho vedením funguje v Petrohrade prekladateľské štúdio. Z francúzskej
literatúry prináša Gumiľov na ruskú pôdu napríklad Théophila Gautiera (zbierka Emaily
a kameje - Émaux et Camées, 1852), či niektoré básne Charlesa Baudelaira, Francoisa
Villona a Arthura Rimbauda. Z anglickej literatúry Gumiľov prekladá poéziu Williama
Shakespeara, Oscara Wildea a jazerných básnikov (preložil zbierku Balady - Ballads,
Roberta Southeyho, prvýkrát 1922) 5 , z talianskej poézie ho k prekladu inšpiruje najmä
Giaccomo Leonardi. Jeho aktivity naberajú na kvantite, vychádza nová zbierka Šiater
(Šater, 1919), ktorú však v slede neskorých zbierok kritika označuje za slabšiu.
V auguste 1921 je Gumiľov zatknutý pre údajnú účasť na kontrarevolučnom
sprisahaní profesora, právnika a štátnika Nikolaja Taganceva (1843, Penza - 1923,
Petrohrad). Niekoľko dní na to ho spolu s ďalšími šesťdesiatimi „sprisahancami“
popravili odstrelením. Krátko po smrti, ešte v auguste 1921 vyšla Gumiľovovi posledná
zbierka Ohnivý stĺp, ktorá sa považuje za básnikovu najlepšiu, hoci básne sa už sčasti
svojou formou a ideovými aspektmi oddeľujú od princípov akméizmu. Jeho poézia bola
po poprave zakázaná a až do roku 1986 básne kolovali v odpisoch, či pôvodných
vydaniach.
5 
Chudožestvennyje
perevody
N.
S.
Gumiľova.
[online]
[cit.
10.4.2011]
Dostupné
na
internete:
http://www.rustranslater.net/index.php?object=gumilev

3. RECEPCIA NIKOLAJA GUMIĽOVA NA SLOVENSKU
Nikolaja Gumiľova najvyššia moc odstránila v roku 1921 ako
kontrarevolucionára a zradcu Sovietského zväzu, čo bolo najsilnejším argumentom pre
jeho úplné vyradenie zo zoznamu ruských spisovateľov na obdobie takmer troch
generácií. Všetky zbierky dostupné verejnosti boli stiahnuté z obehu a problematický bol
akýkoľvek odkaz na jeho osobnosť a tvorbu. Celkovo prvýkrát sa jeho tvorba objavila
v tlači až v apríli roku 1986, konkrétne báseň Telefón (Kosťor, 1918), ktorú uverejnil
v časopise Literaturnaja Rossija spisovateľ Boris Primerov. 6 Omnoho dôležitejšiu úlohu
pri rehabilitácii Gumiľova v Sovietskom Zväze však zohral časopis Ogoňok, ktorý o
niekoľko dní neskôr uverejnil väčší výber jeho poézie. Takmer celé vydanie bolo
venované stošestnástemu výročiu narodenia Vladimíra Iľjiča Lenina. Na titulnej stránke
časopisu bola fotografia štátnika s telefónnym slúchadlom v ruke, pričom vo výbere
Gumiľovovej tvorby sa nachádzala i báseň Telefón a tento jav vyvolal takmer
celonárodnú diskusiu čitateľskej verejnosti. V tom istom roku bol zakladateľ akméizmu
rehabilitovaný. 7
Do slovenského prostredia sa preklady básní dostali pomerne skoro po
rehabilitácii autora, avšak recepcia Gumiľova do dnešných čias ani zďaleka nedosiahla
kvantitatívnu úroveň prislúchajúcu literárnemu významu jeho tvorby. Knižného „debutu“
tvorby Gumiľova sa slovenská verejnosť dočkala až roku 2003 pod názvom Ohnivý stĺp,
ktorý reflektuje zámer priniesť po dlhom čase prekladového „vákua“ naozaj
reprezentatívnu vzorku poetickej tvorby básnika. Výber, zachytávajúci takmer každú
stránku autorových literárnych charakteristík, doplnený o programový manifest
akméizmu Dedičstvo symbolizmu a akméizmus (Nassledie simvolizma i akmeizm, 1913) a
literárnoteoretickú esej Básnické preklady (O stichotvornych perevodach, 1919) zostavil
prekladateľ Ján Kvapil. 8
Jediná recenzia na knihu vyšla v prvom čísle časopisu Revue svetovej literatúry
z roku 2004 a jej autorka Soňa Pašteková zbierku predstavuje ako pútavé a očakávané
dielo z hľadiska dlhodobého poklesu čitateľov o ruskú literatúru, spôsobeného
spoločenskými zmenami na Slovensku po roku 1989. Nikolaja Gumiľova predstavuje
autorka ako všestranného umelca, tvorcu literárneho smerovania akméizmu a považuje za
nevyhnutné priblížiť i základné medzníky jeho života. Pašteková vyzdvihuje snahu
prekladateľa zostaviť „prierez tvorbou tak, aby ju prezentoval v celej šírke jeho
spisovateľského záberu“. 9 Popri vysokom hodnotení prítomnosti poznámkovej časti
knihy pre lepšie pochopenie literárnych a historických súvislostí tvorby Gumiľova a
prekladateľských zručností Jána Kvapila by však autorka prijala paralelné publikovanie
textu s jeho originálom.
6
JENIŠERLOV, Boris. Vozvraščenije Nikolaja Gumiľova. 1986 god. [online] [cit.
6.4.2011] Dostupné na internete: http://gumilev.lit-info.ru/gumilev/bio/vozvraschenieenisherlov.htm
7
KVAPIL, Ján. 2003. Nikolaj Gumiľov: Ohnivý stĺp. Bratislava: Občianske združenie
Studňa, 2003, s.85
8
Tamže
9 
PAŠTEKOVÁ,
Soňa.
2004.
Nikolaj
Gumiľov:
Ohnivý
stĺp.
In
Revue
svetovej
literatúry,
2004,
roč.
40,
č.
1,
s.
150

Prvýkrát sa v časpoiseckej forme meno Nikolaja Gumiľova objavilo na Slovensku
v Slovenských pohľadoch v piatom čísle z roku 1987, kde bola uverejnená báseň Šiesty
zmysel (Šestoje čuvstvo, 1920) v preklade básnika a esejistu Jána Majerníka. Básňou
Gumiľov dáva pocítiť ohraničenosť našich zmyslov a snaží sa nájsť definíciu šiesteho
zmyslu človeka, ktorú nachádza v estetickom cítení: „Za vekom vek - kiež rýchlo
prichodí! / Klesá nám telo, dušu bôľ nám triešti, / tne skalpel umenia a prírody / - rodí sa
orgán pre náš zmysel šiesty.“ 10 V rubrike Znamja v Slovenských pohľadoch, venovanej
sedemdesiatemu výročiu Veľkej októbrovej revolúcie Ján Majerník zaradil okrem
Gumiľova do výberu i báseň ruského spisovateľa Borisa Sluckého, ktorého so
zakladateľom akméizmu spájali okrem vojenskej kariéry tiež problémy s vrchnou mocou.
Po trojročnej odmlke sa čitateľskej verejnosti meno a tvorba Nikolaja Gumiľova
pripomenuli vo februárovom čísle časopisu Revue svetovej literatúry v podobe
literárnokritickej eseje Čitateľ, ktorá pochádza z cyklu Listy o ruskej poézii (Pisma o
russkoj poezii, 1909 - 1917. 11 Cyklus pravidelne vychádzal v časopise Apollon, kde
Gumiľov patril do redakčnej rady. Eseje vyšli v Rusku v knižnom spracovaní až
posmrtne (1923) a priniesli pohľad na literárne dianie v ruskej poézii takmer celého
prvého desaťročia devätnásteho storočia. 12 Báseň Čitateľ vyšla v preklade Jána Kvapila,
ktorý sa dlhodobo venoval prekladu tvorby akméistov a výrazne prispel k ich recepcii na
Slovensku.
Prvý rozsiahlejší článok venovaný prierezu života Gumiľova a doplnený o výber
z najznámejších básní sa objavil v júnovom čísle časopisu pre mladú literatúru a umenie
Dotyky, ktorý uverejnil opäť Ján Kvapil. V článku autor upozorňuje na skutočnosť, že ani
po trištvrtine storočia meno básnika s nezanedbateľným prínosom pre vývin ruskej
literatúry stále nie je slovenským čitateľom známe. Už názov článku Heslo N. S. Gumiľov
je príznačný a odkazuje na skutočnosť, že toto meno bolo na dlhú dobu vyškrtnuté zo
všetkých literárnych slovníkov a encyklopédií. Kvapil prináša chronologický prierez
najvýznamnejších medzníkov života Gumiľova. Na záver poskytuje súčasný pohľad
vrchnej moci na jeho údajnú účasť na protisovietskom povstaní Taganceva v podobe
komentára štátneho právneho poradcu G. Terechova, ktorý ju síce vyvracia, ale
s tvrdením, že Gumiľov sa predsa len dopustil prečinu, „...a to tým, že neinformoval
orgány sovietskej moci, že mu bolo navrhnuté, aby vstúpil do sprisahaneckej dôstojníckej
organizácie...“ 13 V básnickej prílohe má čitateľ možnosť zoznámiť sa okrem iného
s básňami Akrostich (Akrostych, 1917), Hroch (1912), Moji čitatelia (Moji čitateli, 1921),
či programovým mottom akméizmu, básňou Sonet (1907).
10
MAJERNÍK, Ján. 1987. Nikolaj Gumiľov: Šiesty zmysel. In Slovenské pohľady, 1987,
roč. 103, č. 5, s. 80
11 
KVAPIL,
Ján.
1990.
Nikolaj
Gumiľov:
Čitateľ.
In
Revue
svetovej
literatúry,
1990,
roč.
26,
č.
4,
s.
165
‐
168
12
IUS, Vitalij. 2005 - 2011. Nikolaj Gumiľov: Biografija. [online] 2005 - 2011 [cit.
07.04.2011] Dostupné na internete: http://slova.org.ru/gumilev/about/
13 
citované
podľa
KVAPIL,
Ján.
1990.
Heslo
N.
S.
Gumiľov.
In
Dotyky, 1990, roč. 2, č. 6,
s. 33

V júlovom čísle časopisu Fragment K z roku 1991 sa objavil pri príležitosti
stopiateho výročia narodenia a zároveň sedemdesiateho výročia tragickej smrti Nikolaja
Gumiľova článok Jána Kvapila, ktorý chcel opäť čitateľom pripomenúť meno tohto
spisovateľa. Uvádza niekoľko faktov z autorovho života, opäť podotýka jeho význam
z hľadiska literárneho vývinu. V závere pre vykreslenie znakov tvorby Gumiľova
používa citát literárneho vedca a kritika Viktora Žirmunského, ktorý bol súčasníkom
spisovateľa a vo svojej publicistickej tvorbe sa venoval i literárnokritickému náhľadu na
poéziu spisovateľa: „K vyjadreniu vlastnej nálady vytvára objektívny svet vizuálnych
obrazov, intenzívnych a jasných, zavádza do svojich veršov príbehový prvok a vtláča im
poloepický charakter a baladickú formu...“ 14 , hodnotí Žirmunskij, čím skrz základné
charakteristické znaky tvorby Gumiľova približuje čitateľovi hodnoty akméistického
literárneho odkazu.
14 
citované
podľa
KVAPIL,
Ján.
1991.
Nikolaj
Gumiľov
(1886
­
1921).
In
Fragment
K,
roč.
5,
č.
7,
s.
27

4. INTERPETÁCIA VYBRANÝCH DIEL
Nasledujúca kapitola je venovaná interpretácii vybraných diel Nikolaja
Gumiľova, ktoré sa na slovenskej pôde udomácnili takmer výlučne vďaka prekladom
Jána Kvapila. Básne pochádzajú zo zbierky Ohnivý stĺp 15 , ktorá nesie názov
najúspešnejšej knihy básnika. Obsahuje výber z takmer celej poetickej tvorby Gumiľova
a na príklade najznámejších básní sa pokúsim načrtnúť základné aspekty tvorby
prislúchajúce k literárnemu smeru akméizmu a jeho spoločenského odkazu,
presahujúceho hranice obdobia života básnika. V interpretácii sa budem pridržiavať
takmer výlučne prekladom básní, ktoré považujem za adekvátne a odzrkadľujúce pravú
jazykovú a ideovú podstatu originálov.
Žirafa (Žiraf, Romantické kvety, 1908)
Akméizmus prijal za svoju domovinu práve nekonečné diaľky a ich exotiku, čo
vo svojej tvorbe Gumiľov naplno rozvinul už v druhej knihe Romantické kvety. Báseň je
jedným z reprezentatívnych diel akméizmu, ktoré vo svojich obrazoch napĺňa podstatu
tohto literárneho smeru.
Lyrický subjekt, ktorý hrdina adresuje svojej milej, je posadený do konkrétnej
geografickej polohy, čím autor odkrýva svoj zámer ponechať svoje slová pozemskému
svetu a neutiekať sa do ríše fantázie. Básnické prívlastky vykresľujú vlastnosti, takmer
výlučne hmotných vecí, čím Gumiľov ešte viac upevňuje svoje ciele.
Lyrický hrdina, rozprávač, chce rozveseliť svoju milú pomyslením na nádherné a
pyšné zviera.
Akoby plné sĺz sú tvoje oči na pohľad,
ruky i kolená máš krehké ako serafín.
Počúvaj: ďaleko, až pri jazere Čad -
sa túla výstavný kus žirafy.
V básni autor množstvom epitet vykresľuje exotický svet Afriky, farby zvieraťa
prirovnáva k plachtám škunera, čím takisto vyzdvihuje majestátnosť žirafy a jej
schopnosti, metaforické zobrazenie behu, ktorý sa ponáša na let vtáka odpútava žirafu od
zeme, čím vyostruje jej jedinečnosť. Dotýka sa zmyslového vnímania čitateľa, keď
naráža na tvary (kožu skrášľuje rozprávkový vzor) a farebnosť (pripomína plachty
škunera).
Do vienka dostala dar pôvabu a nádhery
a celú kožu skrášľuje jej rozprávkový vzor,
s ktorým len mesačný svit odvahu má súperiť
vo vodách jazier, čo sa tiahnu kamsi po obzor.
Snaha Gumiľova ako akméistu poukázať na pozemský, konkrétny svet vecí,
v básni naráža na jeho hranice. Neprekračuje ich podľa príkladu symbolizmu
15 
KVAPIL, Ján. 2003. Nikolaj Gumiľov: Ohnivý stĺp. Bratislava: Občianske združenie
Studňa, 2003

samovoľným únikom do inej, snovej reality, ponecháva však čitateľovi otvorené dvierka
v podobe tmavej jaskyne, kde sa lyrický subjekt uchyľuje k spánku.
Na mnohé zázraky sa zemeguľa pozerá,
keď večer v jaskyni ju skryje mramorová šeď.
Gumiľov využíva motív vody ako nekonečného kolobehu prírody a vsádza ho
do dvoch protikladných variánt, naznačujúcich životnú situáciu milej, ktorá sa v tom čase
liečila z ťažkej a „nekonečnej choroby“. Hoci prekladateľ „rosou“ nahradil pôvodnú
„hmlu“ („Но ты слишком долго вдыхала тяжелый туман…”), významovo tým
báseň nenarušil. Pozemská hmla v súhre s nebeskými oblakmi tvorí ten istý harmonický
celok. Je to i voda, ktorá ohraničuje pozemský svet.
ty príliš dlho si sa zadúšala od rosy,
už nechceš veriť v nič, len v ťažký oblak dažďový.
Z posledného dvojveršia básne sa stáva refrén, ktorým Gumiľov podčiarkuje svoj
výrazný apel na vopred povedané. Je presvedčený o schopnosti priateľky
prostredníctvom zmyslového vnímania prekonať trápenie spojené s chorobou, uzatvára
celok vo viere v exotiku a prekonanie sivej reality únikom, hoci len geografickým a
v reálnom čase.
Ty plačeš? Počúvaj... tam pri jazere Čad
sa túla výstavný kus žirafy.
Hroch (Gippopotam, Cudzie nebo, 1912)
Téma exotickej diaľky ako významného aspektu tvorby akméistov je prítomná i
v nasledujúcej básni, ktorá je Gumiľovovou parafrázou na rovnomennú báseň Theophila
Gautiera. Tu sa však stretávame s hlbším zameraním poeta na sprostredkovanie svojich
povahových osobitostí. Lyrický subjekt, v tomto prípade flegmatický hroch so svojou
„pancierovou“ kožou, je načrtnutý v prísnom rytmickom slede viazaných veršov, čím
Gumiľov obohatil svoju výpoveď o hudobnosť. Opäť sa stretávame s presnejšou
geografickou lokáciou, a preto hroch ostáva konkrétnym pozemským tvorom.
Bruchatý hroch, čo váži tony,
sa skrýva v jávskych močiaroch,
Lyrický subjekt autor porovnáva s mocnými dravcami, ich vlastnosti sú
hyperbolizované a dojem majestátnosti funguje i na základe zvukomalebnosti. V týchto
obrazoch by sme mohli v náznakoch nájsť i jeden z aspektov tvorby akméistov,
apolitickosť. Obrazy šeliem a nebezpečných plazov sú totiž v negatívnom zmysle často
v poézii používané ako odkaz na konanie vrchnej moci, ktorú si hroch v básni nevšíma.
kde z každej jamy počuť stony
netvorov - ako v strašných snoch.

Tiger reve, že zem sa trasie,
a hrozné boa sipí na stráni,
hroch však spí, alebo sa pasie,
a iba fŕka nozdrami.
Záverečné štvorveršia predstavujú zámer Gumiľova transformovať flegmatické
bylinožravé zviera do úlohy samého seba, lyrického hrdinu. Odmietavý postoj k okoliu sa
mení na hľadanie vlastnej cesty a hrošia koža sa stáva „dobyvateľským“ pancierom, ktorý
si spisovateľ obliekol na ochranu pred „guľkami domorodcov“ už v prvej zbierke Cesta
dobyvateľov (Puť konkvistadorov, 1905). Vtedy mladý Gumiľov o exotických diaľkach
ešte len sníval a potvrdil takto náväznosť literárnych tendencií tvorcu akméistického
smerovania.
Nemá strach z ostrých šípov, bodcov,
nech hocikto naň namieri,
i presné guľky domorodcov
sa stratia v jeho pancieri.
I ja som z rodu tohto hrocha:
v pancieri svojich sviatostí
nezachvejem sa ani trocha,
navzdory opustenosti.
Slovo (Slovo, Ohnivý stĺp, 1919)
Nasledujúca báseň je dôkazom toho, že básnik je aj pokračovateľom
„puškinských“ a „lermontovovských“ tradícií v zmysle apelu na dôležitosť slova
prostredníctvom dokonale vybrúseného básnického štýlu.
Aj keď prekladateľské úsilie obišlo zámerné použitie archaizmov pre posilnenie
biblických motívov a napríklad miesto pôvodných „оный день“ či „осияннo“ Kvapil
uprednostnil opisný spôsob vyjadrenia podstaty („V dobách, keď...“ a „...žiaru glorioly
má...“), myšlienka samozrejme nezmenila svoju výpovednú hodnotu. Zovšeobecňujúce
„slovo“ je podľa neho dané a stálo pri zrode pozemského sveta, znamená Božiu cestu
poznania tohto sveta.
V dobách, keď Zem bola ešte nová
a Boh na ňu hľadel spoza hviezd,
slnko zastavila sila slova,
slovo dobýjalo hradby miest.
Aj orol sa prestal hrdo vznášať,
a hviezdy i mesiac premkol strach,
keď jak žiara od ohňa sa
slovo mihotalo vo výškach.

Na druhej strane poet predkladá ďalšiu cestu poznania sveta, na základe logického
zmýšľania, nevyhnutného pre každodenný život, kde ľudia majú svoje „číslo“ a sledujú
svoje praktické ciele.
Pre všedné dni ľudia mali číslo
s jarmom domáceho zvieraťa,
veď rozdiely, čo sú dané zmyslom,
múdre číslo hravo vyráta.
Patriarcha, ktorý zdvihol ruku
a dobro i zlo ňou pokoril,
zostal schválne nevšímavý k hluku
a do piesku prútom číslo ryl.
S týmto spôsobom poznávania sveta sa básnik rozchádza, číslo kladie do
priehradky symbolov, ktoré zastierajú slovo. V náznaku vyjadrený biblický motív Ježiša,
ktorý prútikom kreslil do piesku, je taktiež podriadený vyslovenému, či napísanému v
„Knihe kníh“.
Ušlo nám, že žiaru glorioly
má len slovo v ťažkých údeloch,
a že - ako vravia apoštoli -
slovo, slovo - to je vlastne Boh.
Tragickým konštatovaním o smrti a „sprenevere“ je posledná strofa básne, obraz
opusteného úľa, do ktorého sa utieka nespočetné množstvo utrápených slov zaobalených
do významov, ktoré nemajú. V tomto závere by sme mohli nájsť prepojenosť
s pôvodným zámerom odčleniť sa od mnohoznačnosti symbolizmu, ktorý stál za zrodom
akméizmu. Heslo jej prívržencov: „Nech žije živá ruža!“, je prítomné i v neskorej tvorbe
Nikolaja Gumiľova, aj keď sčasti boli v jeho tvorbe počiatočné ciele manifestu
prekonané.
Do hrobu sme slová odsunuli,
uzavreli sme ich do podstát,
ako zo včiel v opustenom úli,
z mŕtvych slov sa šíri smrad.
Zblúdená električka (Zabludivšij tramvaj, Ohnivý stĺp, 1920)
Jedna z vrcholných básní reprezentujúcich posledné obdobie života i tvorby
Gumiľova je práve Zblúdená električka. Gumiľov ju napísal v roku 1920 a báseň je
ovplyvnená dôležitými medzníkmi dejín Ruska, a to Prvou svetovou vojnou a Veľkou
októbrovou revolúciou. Už názov evokuje istý vklz do imaginárneho sveta, nakoľko
električka, ktorá je práve symbolom nezvratnosti ciest, sleduje jediné koľajnice a nikdy
nevybočuje, v prípade tejto básne zablúdila. Obdobie vzniku básne napovedá, že týmto

lyrickým subjektom mohol autor myslieť práve porevolučné Rusko. Jej predurčenosť
nasilu zmenila krvavá revolúcia.
Prerývaný rým, ktorý je dominantou básne, dotvára rýchlosť, akčnosť deja a
akoby náznakovo predurčenosť tmavej cieľovej stanice.
V prvej strofe Gumiľov využíva polyfóniu na vykreslenie pochmúrnej nálady a
„škrekot vrán“ a „hrom i lutna potulného hráča“ naznačuje jej celkovú atmosféru.
Električka, v ktorej sedí lyrický subjekt, v tom prípade sám autor, letí na neznáme miesto,
a môže znamenať vnútorný vývin básnikovho vnútri pri spoločenských zmenách v
porevolučnej krajine.
Po neznámej ulici som kráčal,
odrazu som začul škrekot vrán,
hrom i lutnu potulného hráča -
električka letí bohvie kam.
Ozdobný prívlastok dotvára celkovú atmosféru deja a pomáha vykresliť jeho
rýchlosť: „ohnivý pás“Gumiľov vidí aj za bieleho dňa.
Ako som len skočil na plošinu,
tá vec bola pre mňa záhadná,
ohnivý pás, čo sa za mnou vinul,
videl som aj za bieleho dňa.
Báseň je zúfalým zvolaním človeka, ktorý uprostred „prepadliska čias“, zo
svojho zmäteného vnútra a vo vetre náhlych zmien nedokáže nastúpiť na svoju
predurčenú, vysnívanú cestu a jeho duša nevie nájsť útočisko. Človek sa bojí budúcnosti
a kričí na neznáme sily, na „pánov konduktorov“, aby zatiahli brzdy pred možnou
kataklizmou. Opakovanie úpenlivej prosby ako pomyselnéhoo refrénu žalostnej piesne
zosilňuje atmosféru básne.
Letiac ako okrídlený poryv
zablúdila v prepadlisku čias...
Zastavte ju, páni konduktori,
zatiahnite brzdy na doraz.
Rýchlosť deja znásobuje vyobrazenie konkrétnych riek, ktoré vo svojom poradí
zrejme plynutie vlastného života, jeho zanedbateľnosť vyjadrenú v rýchlosti „blesku“.
ponad Nevu, ponad Níl a Seinu
po troch mostoch prešli sme jak blesk.
Fantazmagorické predstavy dotvárajú nezmyselnosť doby, o ktorej autor píše,
hrdina spoznal totožnosť bedára, ktorý je dávno mŕtvy a vracia sa mu možno iba v snoch.
Gumiľov prestáva odzlišovať skutočnosť od reality, čo sa podobá na predsmrtné
blúznenie. Ocitol sa v dobe, ktorá mu vyveštila predčasný koniec.

Za oknom sa mihol ako mystik,
pohľad na nás vrhol v zákrute
starý bedár - určite ten istý,
čo pred rokom zomrel v Bejrúte.
Indiou ducha pravdepodobne Gumiľov pomenováva vyrovnanosť, duchovnú
harmóniu, ktorá pramení z indickej kultúry. Obrazy posúvajú lyrického hrdinu do
krajného psychického vypätia.
Kde som? V úzkosti priam zápalisto
moje srdce bije odpoveď:
Vidíš stanicu? Tu kúpiš lístok
do Indie ducha, tam a späť!
V obchode s nápisom „Zelenina“ sa môže premietať podstata budovania novej
socialistickej spoločnosti, ktorá však vo svojom vnútri skrýva miesto čerstvej zeleniny
záhubu. Červená farba symbolizuje i farbu „krvavej“ vlajky krajiny. Badať gradáciu deja,
hlava hrdinu sa bez varovania ocitá v zablatenej bedni.
Nápis... krvou nasiaknuté znaky
hlásia Zelenina. Viem, že tu
miesto kapusty a miesto kvaky
mŕtve hlavy berú spod pultu.
S tvárou podobnou na mliečnu žľazu
červený kat hlavu sťal aj mne,
medzi ostatnými bola zrazu
v debni, na jej zablatenom dne.
Električka sa blíži k cieľovej stanici, básnik však stihne stretnúť svoju dávnu
lásku, jej meno je jedným z najčastejších ženských mien, motív stretnutia by sa dal nájsť
v románe Kapitánova dcéra. Ako mŕtvola už však hrdina nedokáže odhadnúť, či je Máša
stále nažive, premieta si svoje zlyhanie, ktoré nemôže napraviť, jedinou cestou útechy je
pre neho svetlo neznámeho.
Máša, tu si pre mňa, pre frajera,
spievala a tkala kanafas,
láska, azda už si nezomrela,
kde je tvoje telo a tvoj hlas?
Vzlykať odišla si do komory,
ja som zatiaľ s púdrom v parochni
vladárke sa klaňal na nádvorí,
nestretli sme sa viac po tom dni.
Teraz viem, že slobodou je pre nás

iba svetlo zo vzdialených miest,
ľudí, tiene čaká otvorená
brána do zverinca planét, hviezd.
Báseň Gumiľov napísal v Petrohrade, kde sa zo svojho vnútra po zbesilej jazde
električky „časov“ opäť vracia. Jazdec v pevných rukaviciach môže byť „Medeným
jazdcom“, „Izák vyrytý do neba“ architektonická a výrazná ozdoba Petrohradu,
Isaakievský chrám, kde svojej Máši hrdina odslúži omšu. Cíti, že jeho fantasmagórie sú
skutočnosťou, že realita je krvavá a „temné chmáry“ ho budú doživotne prenasledovať.
Zrazu známa sladká povíchrica
poza mosty ku mne preniká,
dlane jazdca v pevných rukaviciach,
dve kopytá jeho koníka.
Ako verná bašta pravoslávia
Izák vyrytý je do neba,
tam vymodlím Maši veľa zdravia
a odslúžim omšu za seba.
V srdci však vždy budú temné chmáry,
ťažko dýcha sa a bolí žiť,
Máša, nevedel som nikdy vari,
že láska a žiaľ sú taký cit.
Báseň znamená u Gumiľova výrazný odklon od poetiky akméizmu, celkovo
zbierka Ohnivý stĺp sa považuje za najmenej akméistickú. Pri jej písaní ho oproti
predošlým „exotickým“ zbierkam najviac ovplyvnilo domáce prostredie, ktoré ho ako
scestovaného dobrodruha nikdy neinšpirovalo natoľko, aby ho pretavil do svojej tvorby
tak komplexne. Veľkým odklonom od akméistického smerovania bolo i komentovanie
súčasnej spoločenskej situácie a režimu, ktorý už pár rokov menil jeho domovinu na
nepoznanie. Navyše pre túto báseň je príznačný vývin sujetu v rámcoch snovej reality.

5. ZÁVER
Tvorba Nikolaja Gumiľova je neoddeliteľnou zložkou v procese vývinu ruskej
poézie 20. storočia. Koncepciou literárneho smeru akméizmu, svojim precíznym
prístupom k písaniu a básnickou genialitou ovplyvnil ďalšie generácie básnikov. Popri
výraznej recepcii Gumiľova v ruskom prostredí je dôležité, aby sa jeho kultúrny a
spoločenský odkaz šíril i v prostredí slovenskom. Mojim cieľom bolo priblížiť verejnosti
život a dielo akméistu v užšom chronologickom slede, zhrnúť doterajšie snahy recipovať
autora pohľadom na časopisecké príspevky a komentárom k nim. Takto má čitateľ
možnosť nahliadnuť na vývin recepcie, ktorá počas celých deväťdesiatych rokov zažívala
dlhé vákuum, narušené až výberom Jána Kvapila z roku 2003. Vlastnou snahou o
recepčný prínos bolo vymedzenie základných osobitostí nielen tvorby Gumiľova, ale i
celého literárneho smeru akméizmu na základe interpretácie vybraných básní z doposiaľ
jedinej knižnej publikácie autora na Slovensku. V interpretácii som sa pridržiaval takmer
výlučne konkrétnych prekladov Jána Kvapila, ktoré považujem za autentické,
problematické miesta som porovnával s pôvodnou tvorbou. Iba čitateľ a následná
diskusia ohľadom mojej práce ukáže, nakoľko boli moje ciele splnené.

6. POUŽITÁ LITERATÚRA
KARPOV, Anatolij. Neugasimyj svet. Moskva: Izdateľstvo Rossijskogo universiteta
družby narodov, 2001
HONZÍK, Jiří a kol. Ústa slunce. Praha: Odeon, 1985
SMIRNOVOVÁ, Ľudmila a kol. N. S. Gumiľov: Izbrannoje. Moskva: Izdateľstvo
Sovetskaja Rossija, 1989
KVAPIL, Ján. Nikolaj Gumiľov: Ohnivý stĺp. Bratislava: Občianske združenie Studňa,
2003
Revue
svetovej
literatúry,
1990,
roč.
26,
č.
4
Revue
svetovej
literatúry,
2004,
roč.
40,
č.
1
Slovenské pohľady, 1987, roč. 103, č. 5
Dotyky, 1990, roč. 2, č. 6
Fragment
K,
roč.
5,
č.
7
www.gumilev.ru
www.gumilev.lit-info.ru
www.silverage.ru
www.slova.org.ru
www.poets.org
www.writerstob.narod.ru
www.nasledie-rus.ru
www.bibliotekar.ru
www.rustranslater.net