Zrkadlenie 01 PDF - Slováci vo svete

objaví s balíkami plnými ilegálneho materiálu v bazilejskom rýnskom prístave.
V stave šoku som nebol schopný poskladať si udalosti posledných dní do
súvislého reťazca. Všetko zažité akoby sa atomizovalo na jednotlivé epizódy
bez ladu a skladu. Hlava mi horela od napätia. Trochu som sa aj hanbil za
svoju zbabelosť, že som nevedel ubrániť prepadnutého Jacoba. Dobre, útočníci
boli traja a štvrtý sedel v aute. Ten mohol okamžite prísť na pomoc. Boli
to profesionálni zabijaci, nemal by som šancu, aj keď som bol vtedy vyšportovaný,
telo samý sval. Takto a podobne som sa utešoval. Ale pocit zlyhania
a slabosti, horký ako blen, mi zostával. Dlhé roky, až do vypuknutia vojny
som si často robil nezmyselné výčitky kvôli tomu, čo sa prihodilo v prístave
tej ominóznej noci. Vo vlaku som dumal nad tým, čo treba robiť. Konečne
som dospel k rozhodnutiu, že na zürišskej stanici pôjdem na tamojšiu policajnú
strážnicu a rozpoviem, čo sa stalo.
V Zürichu som váhavo vošiel na políciu. Policajt si dôkladne prelistoval
môj československý pas. Prezrel si ma pokojným pohľadom:
– Musíme s vami spísať zápisnicu. Prosím vás, počkajte chvíľu v predsieni.
Medzitým pravdepodobne zatelefonoval kolegom do Bazileje. Po rozhovore
s nimi si ma nechal opäť zavolať:
– Musíme vás predviesť na policajné riaditeľstvo.
Ani som sa nenazdal a sedel som v policajnom aute v obkľúčení dvoch
policajtov v plnej zbroji. Stalo sa presne to, čo som nechcel. Na riaditeľstve
ma vypočúvali zo dve hodiny. Chceli, aby som im povedal všetko, čo
viem o Jacobovi a jeho činnosti. Spýtali sa ma, či mi je známe, že Jacob je
komunista. Poprel som to s tým, že politické názory mojich známych ma
nezaujímajú. Chceli vedieť, s kým sa Jacob stýkal a či mal dámske známosti.
No najviac ich zaujímalo, ako vyzerali únoscovia v bazilejskom prístave.
Ukázali mi dokonca pár fotografií, ale ani jednu osobu som nevedel identifikovať
ako únoscu.
Počas výsluchu navštívili náš podnájom na Fasanenstrasse. Na strašné
prekvapenie pani domácej, ktorú vyzvali, aby im otvorila zamknutú izbu,
všetko prekutrali odhora nadol. Na druhý deň sme boli všetci úplne zdesení,
keď sme v novinách čítali palcové titulky „Agenti Sicherheitsdienstu
uniesli nemeckého emigranta». Damjan to zistil ako prvý a priletel s novinami
v rukách do kuchyne, kde sme práve sedeli pri raňajkách. Alice bola
celá bez seba, na tvári sa jej vyhodili červené fľaky a sedela pri stole bez
slova, kým Damjan už tretí raz nahlas predčítal novinovú správu. Sedeli
sme ako obarení. Boris objal Alice okolo pliec a trpezlivo ju chlácholil.
Alice sa triasla potláčaným kŕčovitým plačom. Boli sme bezradní. Nevedeli
sme ako ďalej.
O dva dni postupne predvolali aj Damjana, Borisa a Alice na policajné
riaditeľstvo, kde ich dôkladne vypočúvali. Jedine Alice sa proti tomu bránila
a vyžadovala, ako sa patrí na americkú občianku, prítomnosť advokáta alebo
aspoň zástupcu generálneho konzulátu.
39
V DIELNI DUŠANA ŠIMKA