CHOVATEľSKý ROK 2010 - Klub chovatelov farbiarov

ale aj tak ju po 200 m odnášam zo stopy. Kontaktujem sa s výcvikárom
KCHF Braňom Porubčanským, zázrak je voľný, no on mi hovorí: „Ver
svojej suke, je výborná, potrebuje len tvoju dôveru.“ A tak Ciba znova
naberá svoj smer, ale v mieste, z ktorého som ju odniesol vrazila nos
do zeme a zabrala ako vysávač. Našiel som v hrabanke aj zápory od
silného jeleňa. Lenže ten starý mazák, ešte k tomu v noci durený so
psami nezaľahol, ale začal robiť vratistopy, háky a oblúky a to bez
kvapôčky farby. Robo zahlásil že: „No B..., to hľadáme veveričku a
nie jeleňa“. Ja mu na to: „Netáraj a volaj hospodárovi do Bytče, lebo
už sme v ich revíri.“ Vtedy som to zbadal. Na malinovom liste, štyri
kilometre od nástrelu šmuhanec čerstvej farby. Revem to dozadu s
tým, že toho jeleňa dostaneme, aj keby sme ho mali uštvať. Sučka nás
doviedla do údolného potoka plného papradia a skalísk, ktoré by bolo
ideálne na zaľahnutie poraneného jeleňa. Ten bol ale iného názoru.
Urobil tam riadnu vratistopu s hákom a odišiel. Ciba sa s tým po pól
hodine vysporiadala a ťahá ma cez asfaltku po ktorej práve odvážajú
drevo. Šofér sa po nás udivene pozrel, ani sme sa nečudovali, pretože
sme boli špinaví a mokrí ako tie divé svine. Vchádzame do lopúchov s
náletom smreka a tam ako šedivý prízrak v hmle stojí starý, šľachovitý
jeleň – škodník. Odskočil, ale to je už Ciba dole z remeňa a hlasito
ho durí dole starou hrabinou. Jeleň je zlobný, možno unavený preto
sa jej hneď stavia na odpor a útočí na sučku svojimi škodníckymi
lodyhami. On, ktorý roky pokoril svojich jeleních súperov má teraz
utekať pred malým, hnedým, ušatým, uštekaným tvorom. Ciba je už
skúsená, tvrdá sučka, ktorá ho nekompromisne vytláča do hrubej hory,
kde so zatajeným dychom stojíme. Keď to Robo zbadal skonštatoval,
že roky čo poľuje toto ešte nevidel a neveril by čo farbiar dokáže.
Chudák jeleň má odstrelenú spodnú čeľusť a škrabnuté zadné stehno.
Hneď ako to šlo sme ho dostrelili, aby sme čo najskôr ukončili jeho
trápenie. Zložil sa do mokrého lístia a vetrík zniesol pár zošúverených
lístkov na jeho mohutnú hrivu, to sa les lúčil so svojim kráľom. A my
s Robom sme stáli v nemom úžase so slzami v očiach a ďakovali sv.
Hubertovi horám, že sme súčasťou tohto nádherného stvorenia.
Ì Ì Ì
143