Zrkadlenie (PDF - 8MB) - Slováci vo svete

ola odhodlaná začať s prípravou, pomaly, postupne, po malých krokoch,
vieš, ocko tu už možno nebude veľmi dlho, hľadala som v mysli slová, akými
by bolo možné nadpriasť takýto rozhovor, no toto postávanie na zastávke ma
zneistilo, začala som zvažovať, či by nebolo múdrejšie ešte nejaký čas počkať,
nevyľakať ju predčasne, hoci o predčasnosti nemôže byť ani reči, lekári mu
dávajú nanajvýš niekoľko mesiacov, zatiaľ ešte je doma, zatiaľ sa to dá,
zvírené pocity mi nedovoľujú pokojne sa sústrediť na premýšľanie, zneisťujúci
vnútorný vír nie je pre mňa ničím novým, poznala som ho počas všetkých
tých rokov, sama som nevedela, čoho bolo vo mne viac, lásky, ľútosti alebo
odporu, súcitu, občas pokory a občas hnevu a vzdoru, prečo ja, prečo sa také
veci dejú u nás, doma sa o nich nehovorilo, nie nahlas, hoci viseli v ovzduší,
takmer hmatateľné, poznamenávali, pochopila som, že sú veci, o ktorých
možno hovoriť len v duchu, so sebou, tomu ma tiež naučili.
Podobné skúsenosti nie sú až také ojedinelé, výsady, ale aj nevýhody
prvorodených, aj to poznamenáva, pretože za všetky roztrhané šaty a zablatené
topánky, za hádky a plač, za stratené rukavice a šáliky, odreniny na kolenách
a lakťoch, za všetko padá vina na nich, starších a rozumnejších, ibaže ja som
nebola staršia, prvorodenou bola ona, sestrička, tak som ju volávala od začiatku,
tak o nej hovorievala mama, je to tvoja sestrička, a ty sa o ňu musíš starať,
predbehla ma s príchodom na svet o necelé dva roky, odkedy sa pamätám,
vidím ju vedľa seba, nemotornú postavičku prečnievajúcu nado mnou takmer
o hlavu, väčšiu a staršiu, no napriek tomu večne usoplenú, batoliacu sa
neistými krokmi, s rozkročenými nohami, medzi ktorými mala poskladanú
plienku, s tvárou zababranou od polievky alebo kaše, večne spolu, na detskom
ihrisku, na dvore nášho činžiaka, doma pri stole, v kúpeľni, kde mama vydrhla
pod sprchou najprv jednu, potom druhú, večer v postieľkach, ktoré stáli tesne
vedľa seba a ona, keď už vedela ako-tak chodiť, prichádzala za mnou do
mojej, pritúlila sa ku mne, hladkala ma a najradšej zaspávala pri mojom pleci,
brala som ju takú, aká bola, nesmiala som sa nad jej komickými ťarbavými
pohybmi, nad nesúvislými vetami, nevedela som, že by to mohlo byť inak,
že by ona mohla byť iná, myslela som si, že všetky sestričky sú práve takéto,
svet, to sme my dve, stále spolu, dokonca ja sama, aj to sme my dve, v pozadí
starostlivý, niekedy tichší a unavenejší, inokedy zvučnejší a energickejší
hlas mamy, zriedkavejšie aj otca, dosť pravidelne zasahujú do nášho sveta
starí rodičia, občas sa pridávajú rôzne tety, strýkovia, takmer všetci rovnakí
v spôsoboch, akými s nami zaobchádzajú, v tóne, akým sa nám prihovárajú,
akým na nás hľadia, ako sa nás dotýkajú, sčasti s ľútosťou a účasťou, sčasti
so strachom, s odstupom, s úsilím, možno viac nevedomým ako vedomým,
zachovať si od nás bezpečnú vzdialenosť, nepriblížiť sa natoľko, aby sa naše
postihnutie prenieslo až k nim, aby ich zasiahla naša bolesť, v tom čase tomu
ešte nerozumiem, ešte nič neviem o príčinách takého správania, netuším, že
sme iní ako väčšina rodín, netuším, že aj detstvo môže byť iné, nielen v tejto
ustavičnej sestričkovskej zdvojenosti, závislosti, uzatvorenosti.
125
z novej prózy