ÄÃtaÅ¥ ho mÃ´Å¾ete kliknutÃm na tÃºto linku - ZdruÅ¾enie slovanskej ...

ROČNÍK XII. ČÍSLO 3 SEPTEMBER 2012

OBSAH 

_____________________________________________________________ 

KORENE A TRADÍCIE 

Viktor Timura: Dávnoveká Európa (pokračovanie) 5 

Maroš Puchovský: Vzťahy Slovákov, Čechov a slov. vzájomnosť 19 

Pavol Kleban: Slováci- najstaršie etnikum v Európe! 23 

Erika Lehotszká: Kľúč k slovenskej samostatnosti 25 

PRIESTOR SLOVA 

Dagmar Bollová: Nezabúdajme na svojich hrdinov (kpt.J. Nálepka) 29 

Stanislav Bajaník: Devín – Vyšehrad 1947 35 

Pavol Janík: Karikatúry demokracie 39 

Jan Stern: Bratia 41 

KULTÚRA V TOKU ČASU 

Ján Tužinský: Spomienky na prítomnosť 47 

ROZHOVOR s básnikom Pavlom Janíkom 51 

ZAUJALO NÁS 

Vladimír Mezencev: Rusi a Ukrajinci na Slovensku urobili 

viac než ostatné národnostné menšiny dohromady 58 

Radujme sa a podporujme 65 

50. Festival kultúry a športu v Medzilaborciach 67 

23.ročník medzinárodného splavu 69 

XVI. ročník celoslovenskej súťaže Dúha 70 

JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 4. štvrťroku 2012 71 

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XII, číslo 3. 

Vychádza štyri razy do roka 

Vydáva Slovenská rada Združenia slovanskej vzájomnosti. 

Výtvarný návrh obálky: Ladon© 

Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handžárik 

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: zsv@mail.tcom.sk, 

www.ozzsv.sk 

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v septembri 2012 

3

KORENE A TRADÍCIE 

_______________________________________________________ 

Dávnoveká Európa 

Odkiaľ prišli Európania, pôvod a začiatky Slovanov 

Pokračujeme v uverejňovaní výňatkov z uvedeného diela Dr. 

Viktora Timuru z kapitol, venovaných vzniku a rozvoju jazyka, 

otázkam európskej jednoty a diferencovanosti a vývojovým obdobiam 

Slovanov. 

Civilizačné procesy a jazyk 

Podľa autorov publikácie „Jazyky sveta“ „niektorí 

jazykovedci vážne pochybujú o tom, že prajazyk kedysi jestvoval“. 

(KRUPA Viktor – GENZOR Jozef: JAZYKY SVETA v priestore a 

čase, Bratislava, Veda VSAV, 1996, s.41). Z analýzy poznatkov, 

ktoré sú k dispozícii, nemožno v Európe hovoriť o spoločnom 

prajazyku, tým menej o ňom uvažovať v severnej Európe, 

osídľovanej až po období 9600 rokov pred n. l. O vzniku a šírení 

jazyka z malého územia by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by 

tam žila nejaká výnimočne jazykovo nadaná skupina obyvateľov 

oproti ostatným. Kto chce, nech tomu verí. Začiatok reči má 

súvislosť so získaním rečovej kompetencie asi 45-tisíc rokov pred n. 

l., a formovanie jazyka po nadobudnutí gramatickej (jazykovej) 

kompetencie medzi 15 – 10-tisíc rokmi pred n. l. Prapôvodné 

osídlenie, ktoré mohlo priniesť niektoré jazykové prvky a prvé slová, 

môže v Európe začínať najskôr v gravetiene. Ale nijaký prajazyk 

vtedy neexistoval. Jazyky sa formovali samostatne v troch 

základných európskych protovetvách: keltskej, germánskej a 

5

slovanskej na teritóriách, ktoré obývali. Od začiatku utvárania 

európskych etnokultúrnych komplexov po skončení poslednej 

ľadovej doby, ktoré predstavovali zárodky európskych vetiev, 

protovetiev, sa formovali dve jazykové veľkorodiny: stredovýchodná 

(protoslovanská) a západná (protokeltská). Asi od polovice 10. 

tisícročia sa začala formovať tretia, severná (protogermánska) rodina 

(Šlezvicko-Holštajnsko, Dánsko, Škandinávia). Ale skutočný rozvoj 

jazyka nadobúdal väčší rozmach až v neolite a neskôr. Nositelia 

severnej (protogermánskej) jazykovej skupiny, ktorí sa vyčlenili zo 

západoeurópskej (magdalénskej) kultúry, v jazykovom vývoji išli 

samostatnou a odlišnou cestou od západnej i stredovýchodnej 

Európy. Aj to potvrdzuje, že jazyky sa formovali až po skončení 

ľadovej doby. 

V období asi 3500 rokov pred n. l., keď už boli odlišné 

jazyky v zásade sformované, ako uvádzajú autori publikácie „Jazyky 

sveta“, museli byť sformované aj základné etnokultúrne 

spoločenstvá, ktoré pri utváraní prešli etapou najprv ako etnokultúrne 

komplexy (západoeurópsky protokeltský etnokultúrny komplex, 

severoeurópský protogermánsky komplex, a stredovýchodoeurópsky 

protoslovanský komplex). Na etapu etnokultúrných komplexov 

nadväzovala etapa výraznejšej diferenciácie – protovetiev: 

protokeltskej, protogermánskej a protoslovanskej. Ak by tomu tak 

nebolo, musel by sa v Európe sformovať jednotný jazyk, s 

rovnakými gramatickými pravidlami a slovnou zásobou. To sa však 

nestalo. 

Staroslovančina z 9. storočia n. l. podľa jazykovedcov 

vykazuje obdivuhodnú jednotu na celom území Slovanov od Dnepra 

po Labe. Skýti a Sarmati mohli obohatiť slovnú zásobu, ale nie 

podobu jazyka (gramatiku, fonetiku, syntax). Ak by boli početnejšou 

a silnejšou populáciou ako slovanská, boli by Skýti a Sarmati 

asimilovali Slovanov, nie naopak. 

Podľa J. Paulíka migrácia ľudu kultúry šnúrovej keramiky, 

ktorá sa rozšírila „od stredného a horného toku Volgy až po 

6

Holandsko... od južného Fínska až po... vučedolský okruh“ na 

Balkáne, dala základ jazykovej diferenciácii v Európe na kentumovú 

jazykovú rodinu rozšírenú od Grécka a Talianska po románskogermánske 

jazyky a satemovú jazykovú rodinu so slovanskými a 

baltskými jazykmi. Kultúra ľudu so šnúrovou keramikou pripomína v 

niekoľkých obmenách oveľa neskoršiu staroslovanskú kultúru... 

(...typická slovanská vlnovka) a zdá sa, že i pozoruhodným zmyslom 

pre jazykové ovplyvnenie prostredia, do ktorého sa nositelia oboch 

kultúr dostali - ide... o historicky slovanské názvoslovie prírody, riek, 

či pohorí... - ( PAULÍK, J: BRONZOM KOVANÉ DEJINY, 

Bratislava, Card Cad, 1993, s.7). 

Satemová jazyková skupina 

Najstarším, aj keď nie celkom čistým písomným dokladom 

satemovej jazykovej skupiny sú indické Védy (Rigvédy) a 

sanskritské Upanišády. Na čase vzniku Véd sa odborníci doteraz 

nezhodli a udáva sa rozlične medzi rokom 1500 až do začiatku 

prvého tisícročia pred n. l. Boli napísané jedným z protoeurópskych – 

presnejšie protoslovanských –dialektov satemovej jazykovej rodiny. 

Spoločné slová v európskych jazykoch vychádzajú z koreňových 

základov satemovej rodiny jazykov. Tvoria najširší a najstarší známy 

slovný základ slovanských jazykov, ktorý sa v písomných 

pamiatkach zachoval vďaka tomu, že dostal písomnú podobu vo 

Védach. Má význam pre genézu Európanov, o ktorých sa najprv 

predpokladalo, že prišli odkiaľsi z Indie alebo Iránu. Osobitný 

význam má pre genézu Slovanov. 

Satemová jazyková rodina sa od začiatku nadobudnutia 

gramatickej kompetencie utvárala v strednej a východnej Európe 

kontinuálne, bez ohľadu na možné odlišnosti – dialekty. Ani v 

strednej a východnej Európe však nemožno hovoriť o nejakom 

prajazyku. V priebehu vývoja, migrácií, prelínania kmeňov a 

asimilácie priberala do slovnej zásoby celý rad prvkov, ktoré dnes 

považujeme za základné slová satemovej jazykovej rodiny a ani 

netušíme, kde majú pôvod. To, čo zostávalo kontinuálnym vývojom 

7

živého jazyka, bola gramatika, syntax (spôsob vyjadrovania 

zmysluplných myšlienok), výslovnosť (fonetika) a morfológia, ktoré 

mali svoj prirodzený vývoj. Slovanské jazyky patria v Európe 

geneticky k najstarším s najviac pôvodnými prvkami, ktoré sa 

čiastočne, v dôsledku migrácií z východu na západ, dostali do 

ostatných európskych jazykov. 

Vývojové obdobia Slovanov 

V postarchaickom období (od konca ľadovej doby do 6. 

tisícročia pred n.l.) pretrvávajú etnokultúrne komplexy, ale jazykové 

základy už vytvárali podmienky na diferenciáciu jednotnej Európy 

do vetiev. Po dynamickom jazykovom vývoji v dobe neolitu, 

prinajmenšom od začiatku 6. tisícročia sa začína protohistorické 

obdobie, obdobie etnokultúrnych európskych spoločenstiev, 

protokeltskej, protogermánskej a protoslovankej vetvy. V prípade 

protoslovanskej vetvy je to árijsko-venetská etapa vývoja Slovanov. 

Ekonomickým základom týchto civilizácií bolo už produktívne 

hospodárstvo s prechodom na poľnohospodársku výrobu. Ale 

kritétiom diferenciácie bol prevládajúci príbuzný jazyk. 

Doterajšie úvahy o vývoji v prehistorickej Európe sú 

postavené na rozmanitých domnienkach, nepodložených hypotézach 

a špekulatívnych teóriách, ktoré nemajú oporu v poznatkovom 

materiáli. Na území Európy sa predpokladá najprv akési 

„indiferentné obyvateľstvo“ (a to aj v prípade veľkej 

východoeurópskej tripoľskej civilizácie rozvíjajúcej sa od 4750 

rokov do 2. tisícročia pred n. l.), po ktorých „odkiaľsi“ v 3. tisícročí 

prišli „indoeurópania“ a osídlili Európu, od ktorých vývoj viedol k 

Európanom – k dnešným európskym národom. Ako keby sa 

„indoeurópske“ kmene mali sformovať len v 3. tisícročí, nevedno 

kde a z akých predkov, bez minulosti a kontinuálneho vývoja z 

generácie na generáciu z dávnej minulosti a nejakým zázrakom sa tu 

zrazu objavili – spadli z neba. Čo sa stalo s pôvodným 

„indiferentným“ osídlením, vyvíjajúcim sa kontinuálne z generácie 

na generáciu z dávnej minulosti zo severokaukazskej europidnej 

8

čeľade nehovoria, alebo vedú o tom len rozporuplné a nepodložené 

úvahy. Lenže početnosť Slovanov je natoľko ohromujúca pri ich 

„objavení sa“ na európskej historickej scéne, že poprieť ich 

existenciu nebolo celkom možné. A tak sa začalo špekulovať o ich 

začiatku oddelením z niektorého iného etnika (samozrejme 

predovšetkým z germánskeho), z ktorého sa mali vyčleniť iba 

nedávno. Úvahy tohto typu sa nezaoberali otázkou, kto na území 

Slovanov žil predtým, aké to bolo obyvateľstvo, ani kde sa podelo 

osídlenie (doložené archeologicky), ktoré tu bolo pred príchodom 

tzv. „indoeurópanov“. O nejakom kontinuálnom vývoji osídlenia z 

generácie na generáciu, teda o prirodzenom vývoji, ako keby 

nechceli nič vedieť. 

Na rozdiel od týchto nepodložených a špekulatívnych teórií 

s ideologickým podtextom vychádzame z nepopierateľnej 

skutočnosti doloženej archeologickými a antropologickými 

poznatkami (fosíliami), že tu existoval prirodzený kontinuálny vývoj 

od Homo erectus k dnešnému človeku. Naznačujú to aj novšie 

datovania najstarších fosílií pred 800-tisíc až 1,2 milión rokov. 

V 3. tisícročí pred n. l. sa začína slovanské obdobie. 

Slovanské kmene sa objavili už v 3. tisícročí pod názvami: Veneti, 

Luvijci, Palajci, Nésiti (Chetiti), Mitanci a ďalšie, čo je oveľa skorší 

vstup na scénu európskych dejín, ako Germánov, alebo Keltov. 

Názvy Germáni, Kelti i Slovania sa však sformovali len neskôr, keď 

začali vystupovať ako veľké nadkmeňové spoločenstvá a 

dejinotvorné subjekty. Neexistencia názvu „Slovania“ a jeho 

utváranie až v 5.– 6. storočí nášho letopočtu preto neznamená 

neexistenciu jednotného a veľkého príbuzného spoločenstva pred 

vznikom názvu Slovania. Aj názov Germáni a Kelti začali používať 

Rimania až v súvislosti s ich aktivitou a výbojmi. Neexistencia 

neskorších názvov príbuzných nadkmeňových spoločenstiev však 

neznamená, že tieto veľké a príbuzné spoločenstvá predtým 

neexistovali. Formovali sa od konca ľadovej doby, podobne ako 

Slovania. 

9

Slovania sa výbojmi proti Rimanom začali aktivizovať až na 

začiatku 6. storočia nášho letopočtu a až vtedy ich antickí historici 

začali označovať najprv jedným z kmeňového názvu – „Slavi“ ( 

Sclavi, Sclavini, popri názve Spori a Anti) a z názvu „Sclavi“ – 

„Sclavini“ sa vytvoril názov Slovania až v 6. – 7. storočí n. l. Pod 

prvými nadkmeňovými a kmeňovými názvami však začali 

vystupovať už v 3. tisícročí ako nesporne príbuzné kmene so 

spoločným jazykom a mytológiou. Ako Veneti boli Slovania známi 

antickým autorom na severe Adriatiku (Apeninský polostrov). Píše o 

nich aj Julius Caesar v Zápiskoch o vojne v Galii z polovice 

posledného storočia pred n. l., podobne ako o Veneloch v 

severozápadnej Normandii, najmä však o Venetoch v Bretónsku, 

ktorí proti nemu povstali. Medzi Alpami, Helvéciou a Norikom sídlili 

Venoni a Venoťania, pri Bodamskom a Zürišskom jazere 

Vindelikovia. Veneti v Bretónsku zvádzali boje s J. Caesarom v 

rokoch 58 – 51 pred n. l. Je pravdepodobné, že aj v niektorých 

ďalších názvoch kmeňov, ktoré nachádzame v Caesarových 

zápiskoch a iných starších písomných prameňoch (Tacitus) sa 

skrývajú kmene východného pôvodu – Protoslovanov z árijskovenetského 

obdobia (Umbri, Ambisoťania, Liguri, Lugiovia v 

južnom Poľsku, Venelli, Viridikovia, Bellovacovia, Andovia, 

Ambiliati, Ambroni, Unellovia, Lemovia – na francúzskom pobreží 

La Manche – názov má analógie s kmeňom Lemkov žijúcim ešte 

dnes v Karpatoch na východnej slovensko-poľskej hranici a pod.). 

Na hľadanie pôvodu týchto kmeňov však v súčasnosti neexistujú 

podklady. Začiatok pohybu Venetov zostáva preto zatiaľ otáznikom. 

Najstaršiu keramiku zdobenú odtlačkami šnúry našli na strednom 

Dnepri (Kyjev) z obdobia okolo 2800/2700 rokov, na poľskom území 

z obdobia medzi 2700 – 2450 rokmi (wiórecká, łubońská a łupowská 

skupina), vo Švajčiarsku (lokalita Delley Portlaban – miestna kultúra 

šnúrovej keramiky Auvernier) má datovanie medzi 2650 – 2500 

rokmi pred n. l. s poznámkou, že datovanie nezodpovedá 

najstaršiemu horizontu kultúry šnúrovej keramiky v strednom 

Nemecku, Dánsku a Česku. 

10

Zo staršieho obdobia o Venetoch máme veľmi skromné 

správy. Jedna z nich je o vojne medzi Asmi a Vanmi niekde na území 

Dánska (Jutský polostrov). Názov Vani v tejto súvislosti nabáda, že 

to mohol byť starší, pôvodnejší názov, ktorý predchádzal názvu 

Veneti (Venedi, Vindi a podobné odvodeniny) a Vani patrili veľkej 

skupine migrantov smerujúcich z východnej Európy na západ i na 

východ. 

Na pôvodný pojem Vani a jeho odvodeniny upozornil P. J. Šafárik. 

Podľa neho najstarší dochovaný názov je Vani (najstaršie pramene 

hovoria o Wänoch, Wenelaiset, Wänonen, Wemees a o ich zemi ako 

o Weneje, Wenemaa, Wenehenmaa, Wani, Wanaheim, Venna a 

pod.), čo považoval za vývoj v živom jazyku, ktorý sa odohrával v 

prvom tisícročí pred n. l. Podľa P. J. Šafárika názov Van – Vani 

vznikol z názvu Venedi (Veneti, Vinidi a p.) vypúšťaním spoluhlásky 

„d“. 

V uvedených súvislostiach je možné usudzovať na vývoj tvarov 

od Van-Vani-Vänoni-Venoni-Veneti-Venedi a odtiaľ k tvarom 

Vindi-Vendi-Windisch, ktorý používali germánske kmene na 

označovanie a pomenovávanie Slovanov. Tieto názvy sa po Vanoch- 

Venetoch uchovali na mnohých miestach, podobne, ako sa uchovali 

názvy „Galatia“ po Galoch-Keltoch v Malej Ázii, Venecia po 

Venetoch v severnom Taliansku, Francúzsko po Frankoch, 

Vindelícia po Vindelikoch, neskôr rozličné germanizované 

pomenovania sídlisk Slovanov na území Rakúska a Švajčiarska s 

koreňom „wind“. V Rakúsku napríklad Hochwindhag, Windfeld, 

Windberg, Windischdorf, vo Švajčiarsku Caesarom spomínané 

oppidum Vindonissa – dnes Windisch, alebo Vindobona – Viedeň. 

Najstarší koreň „van“ s obmenami („ven“, „vin“) nadobúdal rozličné 

tvary. Sídla a niekedy aj územia v minulosti dostávali mená podľa 

toho, aké etnikum na ňom žilo. Miestne názvy dochované z minulosti 

vypovedajú o pôvodnom slovanskom obyvateľstve, hoci obyvatelia 

sami už stratili povedomie svojho pôvodu. 

11

Spory o Venetoch a ich pôvode sa tiahnu dejinami. Napríklad lužická 

kultúra ešte aj v nedávnej minulosti bola nazývaná „venedskou 

kultúrou“. Potom sa tento názov aplikoval iba na osídlenie východne 

od Visly a v západnej časti sa začalo hovoriť o Pravenetoch. Venedi 

podľa Ptolemaia sídlili v poriečí Visly a okolo Gdaňského zálivu, 

ktorý sa vtedy nazýval „venedským“ zálivom a východopruská 

náhorná rovina „venetskými horami“. 

O Venetoch sa na južnej Ukrajine hovorilo ešte v súvislosti s 

porážkou Antov a Venetov gótskym Winitarom, nástupcom po 

Hermanarichovi (spáchal samovraždu roku 376 n. l. po porážke od 

Hunov) a Veneti sú zakreslení aj na jednej z prvých máp z 3. storočia 

n. l. nazvanej „Pevtingerova“ a to na dvoch miestach: Na dnešnom 

poľskom území medzi Baltským morom a Karpatmi, kde sú uvedení 

ako „Venedi-Sarmati“ a druhým miestom s Venedmi na tejto mape je 

územie juhovýchodných Karpát od rieky „Agalingus“ (bádatelia ju 

stotožňujú s Dnestrom), kde ich západnými susedmi boli Dákovia 

medzi Dunajom a Prutom. Územie, na ktorom sú Venedi uvedení pri 

Dnepri sa javí centrálnym územím, kde Venedi (Veneti) pôvodne žili 

v období tripoľskej kultúry a odkiaľ sa šírili skupiny kultúry šnúrovej 

keramiky na všetky strany, vrátane kultúry Chłopice – Veselé, zvlášť 

severozápadným a juhozápadným smerom. Germánske kmene, ktoré 

boli najdlhšie v priamom susedstve so Slovanmi, najdlhšie zotrvali 

pri tomto názve (Vendi, Vindi, Vinidi, Windisch a p.). V niektorých 

prípadoch až do 17. – 18. storočia n. l. 

Veneti podľa toho tvorili vo východnej Európe prevládajúce, 

najpočetnejšie osídlenie s vlastným jazykom a s mnohými ďalšími 

kmeňmi alebo skupinami kmeňov s príbuzným jazykom. Doterajšie 

nepresnosti a spory o názov Venetov a ich slovanskosť vychádzali 

predovšetkým z toho, že sa opierali iba o archeologické poznatky a 

teória vzniku a formovania jazyka zostávala nejasná, alebo 

vychádzala iba z jazykovedných skúmaní (komparatistiky alebo 

etymológie), ktoré sú zaujímavé a podporujú uvedený pohľad na 

vývoj v Európe, ale teória nadobúdania schopnosti reči a jazyka 

12

človekom, ktorá vstupuje do antropogenézy a etnogenézy, zostávala 

nejasná. 

Skutočnosť, že s druhou a treťou vlnou sťahovania národov 

bronzovej doby sa na severovýchode Apeninského polostrova 

objavili Veneti (popri Umbroch) potvrdzuje, že sa tak menovala 

aspoň časť kmeňov, ktoré tam prišli od stredného Dunaja, teda 

niektorá zo skupiny velatickej, gávskej alebo pilinsko-kyjatickej 

kultúry, ktoré boli „zbrojárskou dielňou Európy“. S Venetmi na 

Apeninský polostrov prišla metalurgia železa a výroba železných 

predmetov, podobne ako do Halštatu (atestinská kultúra) a tým skôr 

do východoalpského priestoru s kalenderberskou kultúrou s 

produkciou železa a železných výrobkov. Boli to potomkovia tých 

skupín kultúry Chłopice – Veselé, ktoré prišli Moravskou bránou na 

Moravu a na západné Slovensko a priechodmi východných Karpát na 

východné Slovensko do hatvansko-koštiansko-otomanského 

horizontu, z ktorého sa formovala pilinská kultúra a z nej kyjatická. 

P. J. Šafárik o Venetoch (Slovanoch) 

Na nemeckých univerzitách v 19. storočí študovali 

poslucháči slovanského pôvodu z Habsburskej monarchie, aj zo 

Slovenska, najmä evanjelického vyznania. Nemohli mlčky 

akceptovať nepodložené teórie o indogermánoch – novom 

„vyvolenom“ národe povolanom vládnuť svetu a o menejcenných 

Slovanoch, akýchsi krížencoch s Mongolmi, ktorých do Európy 

prihnali Avari. Zo slovenských poslucháčov sa proti týmto názorom 

postavil hlavne Ján Kollár básnickým dielom (Slávy dcéra). Popri J. 

Kollárovi významným spôsobom zdvihol svoj hlas P. J. Šafárik, 

ktorý sa venoval historickým a jazykovým štúdiám slovanských 

národov. (Viac k tomu pozri v publikácii „Generácia Všeslávie“, 

Bratislava, 1987.)Myšlienky P. J. Šafárika o Venetoch (Vanoch, 

Venedoch, Vinedoch) majú súvislosť s jeho chápaním pôvodu 

Slovanov, ako ich prezentoval v diele Slovanské starožitnosti, (Praha 

1837 – krátko po vydaní boli roku 1844 preložené do nemčiny, 

čiastočný preklad vyšiel vo francúzštine, niektoré časti aj v 

13

angličtine, taliančine, maďarčine i ďalších, najmä slovanských 

jazykoch: poľština, ruština, srbochorvátština.). Nové poznatky 

niektoré Šafárikove názory spresnili a korigovali, ale základ a zmysel 

jeho názorov potvrdili. 

Podľa P. J. Šafárika ,,domnienka niektorých, že by Slovania boli 

vtrhli do Európy až v čase veľkého sťahovania uralských národov 

alebo o niečo skôr, sa nám už teraz stavia pred oči v správnom svetle, 

v celej svojej ničomnosti a nezmyselnosti. Také veľké kmene, 

akým... (je) aj kmeň slovanský, nikdy neprichádzajú odinakiaľ naraz, 

ale vyrastajú na mieste. Tisícročie pokojného prebývania v stálych 

sídlach je potrebné na to, aby niektorý národ dosiahol takú 

rozšírenosť a ľudnatosť... Z prehľadu cudzích kmeňov (...) sme 

získali isté a úplné presvedčenie, že hoci národy rozmanitých 

plemien a kmeňov... robili v rozličných časoch do vlasti Slovanov 

nepriateľské vpády, ba dokonca sa občas usádzali v ich končinách a 

po mnohé stáročia v nich podruhujúc utláčali Slovanov, predsa 

však,... staroslovanská vlasť... nebola nikdy úplne a stále zaujatá 

iným ako slovanským kmeňom... Akože by teda bolo možné, aby 

Slovania na konci tohto obdobia zrazu vystúpili v spomenutých 

zemiach v takom veľkom počte a sile, keby ich v nich predtým boli 

celkom potlačili a vyhubili iné kmene? Ich drancovatelia, ktorí 

prichádzali s hlukom odtiaľ i stamodtiaľ, sa cez ne prehnali ako 

kobylky, a zmizli po svojom krátkom jestvovaní ako mračienka, 

zatiaľ čo Slovania v tichosti a v svojej utiahnutosti, obrábajúc svoje 

role a polia, vzrástli na národy v počte nespočítateľné a v sile 

nepremožiteľné. Týmto spôsobom uznajúc, Slovanov za 

prvoobyvateľov svojich európskych vlastí...“ považujeme. Úvaha o 

ich príchode z Ázie do Európy ,,leží ďaleko za hranicami pravdivej 

histórie, a každé akékoľvek vtipné rozumovanie o tom neúchylne 

vedie buď k bludom a scestnostiam, buďto k púhym neplodným 

výmyslom.“ (ŠAFÁRIK, Pavol, Jozef: SPISY 2, SLOVANSKÉ 

STAROŽITNOSTI I., editor D.Čaplovič, Prešov – Košice: Oriens, 

1999, s. 346-347). 

14

Slovania podľa P. J. Šafárika patrili k najstaršej európskej 

populácii, etniku, k pôvodným a dnes môžeme povedať, že k 

najpôvodnejším obyvateľom Európy. Názorom P. J. Šafárika sa do 

súčasnosti nedostalo všeobecného uznania. Uznanie pravdivosti v 

dejinách ešte aj v súčasnosti nezávisí ani tak od poznatkov, ako od 

mocenského postavenia tých, ktorí rozhodujú o tom, či pravda bude 

uznaná, či totiž vyhovuje mocenským záujmom. Slovania sa 

formovali ako stredovýchodoeurópska vetva s mnohými kmeňmi a 

etnokultúrnymi zoskupeniami príbuzného jazyka. Archeológia, 

napriek tomu, že priniesla veľké množstvo poznatkov, ktoré pomohli 

rekonštruovať vývojovú trajektóriu ľudského rodu od jeho počiatkov 

až do súčasnosti, nenašla zatiaľ metódu a spôsob, ako z 

archeologických poznatkov poskytnúť spoľahlivé zázemie a oporu 

pre etnogenézu tvorcov jednotlivých archeologických kultúr. 

Súvislostí medzi kultúrami na to vždy nepostačujú, hoci sú 

významné v poznávaní prehistórie. Nové obyvateľstvo, ktoré sa 

medzi Slovanov včlenilo, mohlo priniesť nové podnety, ale ani v 

jednom prípade nebolo dosť početné na to, aby prevrstvilo a 

asimilovalo pôvodné obyvateľstvo. Samo sa v novom prostredí 

postupne rozplynulo a asimilovalo, pokiaľ neodišlo, najmä keď sa 

dostalo medzi také rozsiahle osídlenie so spoločným jazykom, aké 

predstavovalo stredovýchodoeurópske obyvateľstvo rozprestierajúce 

sa od Rýna na západe, po Don a Kaukaz na východe. 

Aj podľa G. Childeho ,,po celej strednej Európe od Drávy po 

Balt a od Visly po Maasu,... nachádzame osady a pohrebiská tzv. 

podunajského ľudu (Childe tu mal na mysli ľud mohylových kultúr a 

popolnicových polí), ktorý expandoval na nemecké územie aj za 

Rýn“. (CHIKDE, Gordon: NA PRAHU DĚJIN, Praha: Orbis,1996, s. 

48-49). Podľa anglického historika prvej polovice 20. storočia Ch. 

Dawsona: ,,Viacero za sebou nasledujúcich dobyvateľských vĺn 

neznamená bezpodmienečne výmenu obyvateľstva; v mnohých 

prípadoch dosiahnu len to, že jedna dobyvateľská aristokracia 

vystrieda druhú. Vládnuca vrstva často nastolí nový, vyšší typ 

kultúry, ktorá však nevydrží a stratí sa, bez toho, aby po sebe 

15

zanechala v živote pôvodného obyvateľstva trvalú stopu.“ To je 

myšlienka, ktorú už o storočie skôr rozvíjal P. J. Šafárik vo svojich 

historických prácach (Slovanské starožitnosti). Norman Davies, 

súčasný anglický historik v tejto súvislosti pripomína, že ,,boli časy, 

keď sa takmer všetky kultúrne javy objasňovali pomocou migrácie 

obyvateľstva. Objav nových pohrebných praktik, nových rituálov, 

nových artefaktov bol automaticky spájaný s predpokladaným 

príchodom nových národov. Dnes sa síce praveké sťahovania 

nepopierajú, ale každý si uvedomuje, že materiálne a kultúrne zmeny 

je možné vysvetliť evolúciou z vnútra danej populácie.“ (DAVIES, 

Norman: Dějiny jednoho kontinentu, Praha: Prostor, 2000, s. 89). 

Slovania a Protoslovania žili aj na takmer celom území 

dnešného Nemecka (okrem Šlezvicka-Holštajnska) dávno pred 

obdobím „sťahovania národov“ a pred začiatkom pohybu keltských a 

germánskych kmeňov. Kmene na dnešnom nemeckom území patrili 

do veľkej stredovýchodoeurópskej rodiny pôvodného osídlenia a 

zostali tam vo veľkom počte ešte aj v 6. – 10. storočí n. l. Svedčia o 

tom správy arabských cestovateľov. Zvyšky osídlenia, ako uvádzal 

L. Niederle, sa uchovali až do 17. – 18. storočia n. l. Po tom, čo sa 

germánske kmene začali od konca posledného tisícročia pred n. l. 

tlačiť zo severu na juh, sa pôvodné obyvateľstvo na tomto území 

stalo objektom výbojných germánskych kmeňov. Obchod s otrokmi 

slovanského pôvodu, o ktorom píšu arabské pramene, sa začal v 

tomto priestore a neskôr sa rozšíril (v 11. – 12. storočí) aj na dnešné 

územie Čiech a ďalej na východ. Základ jednotnej 

stredovýchodoeurópskej vetvy tvorili Árijci a Veneti (Vinedi, 

Venedi, Vindi atp.) a iste aj ďalšie kmene, ktorých názvy sa 

nezachovali (asi aj neskôr spomínaní Lugiovia a Charkovia). To nie 

je hypotéza, ale historický fakt, ktorý potvrdzuje archeologický 

materiál a poznatky o pohybe ľudu najvýznamnejších kultúr. P. J. 

Šafárik bol prvý, kto sa opieral o antické písomné správy o 

Slovanoch a urobil analýzu vtedy dostupných zmienok o Slovanoch. 

Prvú písomnú zmienku o Venedoch (Vendedum, Veneti), hoci 

nepriamu, našiel u Hesioda (asi 800 rokov pred n. l.) a potom u 

16

Herodota Halikarnaského (490 – 449 pred n. l.). Túto skutočnosť 

ďalej analyzuje P. J. Šafárik takto: 

,,...meno Venedov, čiže podľa škandinávskej a čudskej výslovnosti 

Vanov, nikdy o tomto národe nevyšlo z používania. Vendi čiže 

Slovania sa nazývajú u škandinávskych a čudských národov 

Vannovia, Vanovia, a vendská zem u Čuchoncov a Čudov Wänämaa, 

Wennemaa, Wenahenmaa atď., t. j. zem Venedov.“ P. J. Šafárik 

ukazuje, ako už v 17. storočí prispôsobovali niektorí západní 

myslitelia a vydavatelia antické pramene pri ich vydávaní, keď 

vydavateľ Plínia zmenil tvar názvu „Bannoma“ na tvar „Raunonia“, 

čím sa strácala a zahmlievala stopa po Slovanoch („Banoma“ sa v 

gréčtine číta Vanoma). Do akej miery to bol zámer, alebo len 

neznalosť, dnes ťažko posúdiť. Podobne to môže byť s Tacitovým 

tvarom „Vandiliov“, ktorých označuje za germánsky kmeň, aj keď 

sám názov evokuje súvislosť s Vanmi – Venetmi. (TACITUS, 

Publius, Cornelius: AGRICOLA, ANÁLY GERMÁNIE, Bratislava, 

Tatran 1980, s. 49). 

V prvom storočí n. l., ako sme uviedli, sa o Venedoch 

dozvedáme od Plínia Sekunda (24 – 79 n. l.) z jeho Naturalis 

historiae a od Publia Cornelia Tacita (asi 55 – 120 n. l.) z diela 

Germánia. Azda najvýznamnejšia je zmienka Claudia Ptolemaia (100 

– 160 n. l.) vo výklade k mape vtedajšieho známeho sveta. V diele 

De Geographia hovorí nielen o Venedoch, ale prvýkrát aj o 

Souvenoch a Serboch (Sarbacum, Serbi). Na mape (Magna 

Germánia) zaznamenal na území Slovenska aj mesto ,,Leukakarios“ 

– Laugarício, dnešný Trenčín. O tom, že názvom Venedi rímski či 

byzantskí (grécki) dejepisci označovali Slovanov, dnes už nie sú 

nijaké pochybnosti. 

Z á v e r 

Historicky dokázané množstvo vpádov (hlavne východných 

nomádskych etník) do slovanských území v storočiach na prelome 

letopočtov bolo pre nacistickú rasovú teóriu zámienkou na tvrdenia, 

že vlastne západoeurópstke a stredoeurópske slovanské národy ako 

17

autentické etniká vlastne ani národmi nie sú, lebo sú to len akési 

zmesky rôznych etník. Pritom sa cynicky ignorovala skutočnosť, už 

dávno známa biológom a etnografom, že v porovnaní s ostatnými 

národmi majú jazdecké nomádske národy a etniká podstatne nižší 

reprodukčný potenciál, takže územia, na ktorých žijú alebo ich 

mocensky ovládajú, nikdy neosídlia primerane ich hospodárskemu 

potenciálu. Príčina tohto javu je známa a zdokumentovaná – mužská 

populácia národov, ktoré od útleho detstva trávia väčšinu svojho 

života na chrbtoch koní, má zo známych fyziologických dôvodov 

výrazne zníženú sexuálnu potenciu i fertilitu a výrazne zvýšený podiel 

predčasným úmrtím ohrozených novorodencov. Štatistiky to 

dokazujú, takže stredoveké kronikárske bájky o hromadnom plodení 

bastardov nomádskych nájazdníkov s domorodými ženami patria do 

sféry historického bájoslovia. Exaktne to dokazujú hlavne výsledky 

genetických výskumov za ostatné desaťročia. Napríklad na 

Slovensku je to hlavne dielo genetika Doc. Dr. V.Feráka, 

v Maďarsku je to hlavne práca profesora Stanfordskej univerzity L.L. 

Cavalo-Sforzu z roku 1991 i novšie výskumy maďarských genetikov. 

Podľa nich zo súčasne žijúcej populácie občanov Maďarska iba 

necelých 5% vykazuje participáciu na génoch haploskupiny N1c1 

(ugro-fino-balto-sibírska), pričom maďarskí výskumníci vykazujú u 

5% súčasných obyvateľov Maďarska prítomnosť mitochondriálnej 

(ženskej) stopy staromaďarských génov. To znamená, že aj z toho 

malého percenta dnešných etnických Maďarov štyri pätiny splodili 

s ich pramatkami nemaďarskí predkovia – domorodci (čiže hlavne 

starí Sloveni) - iba tak môže mať totiž dnešná populácia Maďarska 

tých vyše 50% zistených slovanských génov. 

Ku genetickému základu obyvateľov dnešného Slovenska sa 

vrátime v budúcom čísle nášho časopisu pri uverejnení posledných 

výňatkov z pozoruhodnej knihy V.Timuru. 

Redakcia 

18

Vzťahy Slovákov, Čechov 

a slovanská vzájomnosť v 21. storočí 

Maroš Puchovský 

Niet vari bližších slovanských národov ako sú Slováci a Česi. 

Avšak nie z dôvodu akejsi totožnosti myslenia či bytia, ale pre 

neuveriteľne sa prepletajúce dejinné osudy. Pred očami sa nám 

mihajú pestré úseky spoločných dejín, vzťahy k pohybujúcim sa 

centrám moci v strednej Európe, niekoľkonásobne vratný smer 

kultúrneho vplyvu medzi oboma národmi a nový rozmer vzájomnosti 

v 21. storočí. Pretože teraz už nejde iba o vzájomnosť slovenskočeskú, 

ale hlavne o jej definovanie v rámci vzájomnosti slovanskej 

ako celku a o určenie miesta našich národov v slovanskej civilizácii 

a medzi veľkými civilizáciami sveta v 21. storočí. 

Pôvod 

Vráťme sa však na začiatok našich dejín. Hoci to znie nezvyčajne, 

Česi vlastne patria k Slovanom Polabským, čiže severným. 

Moravania a Slováci patria k Slovanom Podunajským, čiže 

centrálnym. Práve tento rozdiel ovplyvňoval naše vzájomné vzťahy 

počas mnohých stáročí. Z hľadiska etnogenézy je oblasť stredného 

Dunaja, Karpát a čiernomorských stepí miestom vzniku Slovanstva, 

zatiaľ čo priestor Labe, Odry, Volgy či Balkánu je miestom 

prenikania a rozširovania Slovanstva. Tento proces je však podstatne 

starší, ako sa všeobecne predpokladalo. Podľa mnohých historikov 

a archeológov je ho možné datovať niekoľko tisícročí pred náš 

letopočet. (Šafárik, Trubačov, Mačala). Bez ohľadu na vedecké spory 

v tejto otázke, jeho logika je vzhľadom na poľnohospodársku 

podstatu Slovanstva jednoznačná. Proces rozširovania prebiehal vo 

viacerých historických vlnách a výsledkom poslednej vlny rozpínania 

je vznik novodobých slovanských národov. Tu prichádzame 

k poznaniu, že súčasní Slováci a Česi sa k sebe priblížili vlastne 

z opačných smerov. 

19

Výbuch duchovného diania 

Začiatky našich vzťahov charakterizuje fakt, že centrum moci sa 

vtedy nachádzalo na dolnom toku rieky Moravy, Nitry a pozdĺž 

Dunaja, zatiaľ čo Česká kotlina bola k týmto mocenským strediskám 

voľnejšie či pevnejšie pripojená. Tak to bolo počas Svätoplukovej 

ríše (v prameňoch nazývanej Veľká Morava alebo Slovenská zem – 

Nestor). Najvýznamnejší bol vplyv súvisiaci s cyrilo-metodskou 

misiou, kedy sa z Nitry a Bratislavy rozšírila slovanská vzdelanosť 

a písmo smerom do Prahy. Bol to čas obrovského výbuchu 

duchovného diania a jeho následného vyžiarenia do všetkých kútov 

slovanského sveta. No hoci slovanská kultúra, hlaholské písmo 

a základy slovanskej civilizácie vzišli z územia medzi Nitrou 

a Bratislavou, naplnenie našli až v Ochride, Kyjeve či Moskve. Hoci 

české knieža Bořivoj bol pokrstený na Svätoplukovom dvore v Nitre, 

bola to nakoniec Praha, ktorá bola istý čas centrom rímsko-nemeckej 

ríše s poloslovanským cisárom Karlom IV. v jej čele. Hoci bol 

Krakov dokázateľne jedným z hradísk Svätoplukovej ríše, stal sa 

neskôr centrom obrovského poľského štátu siahajúceho od Dnepra po 

Odru. Hoci bol Pribinov a Koceľov Blatnohrad strediskom hlaholskej 

vzdelanosti, stala sa neskôr práve Panónia centrom vznikajúceho 

uhorského štátu. Dá sa povedať, že to, čo bolo rozosiate zo srdca 

karpatského oblúka, vzklíčilo všade naokolo. No jeho stred zaspal 

tisícročným spánkom. Vtedy sa karta obrátila. 

Obrat 

Obrat vo vzťahoch nastal v 15. storočí a do veľkej miery súvisel 

s reformáciou. Jan Hus pri úprave českého pravopisu vychádzal 

i z hlaholiky, ktorá v tom čase bola ešte živá v pražskom kláštore na 

Slovanoch. Reč Kralickej biblie sa stala spisovným jazykom pre 

evanjelikov na Slovensku. Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier 

spísal v roku 1603 prvú českú gramatiku. Čeština sa stala súčasťou 

slovenského kultúrneho prostredia. Symbolicky tak začal český 

priestor vracať Slovensku to, čo bolo doň práve zo Slovenska pred 

20

niekoľkými storočiami zasiate. Proces vyvrcholil v 19.storočí 

vznikom myšlienky slovanskej vzájomnosti. 

Slovanská vzájomnosť 

Jej autormi boli opäť Slováci pohybujúci sa čiastočne či úplne 

v českom prostredí – Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik a Ľudovít Štúr. 

Vzniklo viacero koncepcií slovanskej vzájomnosti. Každá z nich sa 

nakoniec svojim spôsobom naplnila. Kollárova predstava o štyroch 

slovanských kmeňoch – ruskom, poľskom, československom 

a juhoslovanskom sa uskutočnila po prvej svetovej vojne, keď na 

troskách Nemeckej a Rakúsko-Uhorskej monarchie vzniklo Poľsko, 

Československo a Juhoslávia. Štúrova predstava o vedúcej úlohe 

Ruska sa uskutočnila po druhej svetovej vojne, keď vznikol 

východný blok pod vedením Sovietskeho zväzu, ale paradoxne 

ovládaný komunistickou ideológiou, proti ktorej sa práve Štúr ostro 

staval. Obe koncepcie sa zrútili po roku 1989, keď sa rozpadol 

Sovietsky zväz, Juhoslávia i Československo a vzniklo dvanásť 

samostatných slovanských štátov – slobodných a nezávislých. 

A práve dnes je teda najpríhodnejší čas, aby sa uplatnila pôvodná 

Štúrova myšlienka – spojenectvo suverénnych slovanských štátov, 

kde v rôznosti vznikne jednota. Inými slovami povedané – slovanská 

civilizácia. 

Slovensko-česká vzájomnosť 

Ak teda hovoríme o slovensko-českej vzájomnosti, musíme mať 

na pamäti, že vznikla ako súčasť vzájomnosti slovanskej. Z tohto 

hľadiska bola i Masarykova predstava o jednotnom československom 

národe iba pokračovaním Kollárovej koncepcie slovanských kmeňov. 

Príčinou jej neúspechu nebola neúprimnosť snaženia, ale jej postupná 

izolácia od pohybov v ostatnom slovanskom svete. Spojenectvo 

Slovákov a Čechov malo byť totiž iba medzistupňom na ceste 

k jednote celého Slovanstva. Akonáhle sa myšlienka 

čechoslovakizmu uzavrela do seba, namiesto všeslovanstva si 

vybrala za cieľ asimiláciu a stala sa mocenským nástrojom, stratila 

duchovné opodstatnenie. Namiesto jednoty priniesla nedorozumenia 

21

medzi oboma národmi, a to i napriek toľkým pozitívami 

sedemdesiatročného spolužitia. Táto kapitola sa uzavrela 1. januára 

1993 vznikom samostatnej Českej republiky a samostatnej 

Slovenskej republiky. Až teraz sa môžeme pozrieť neskreslene a bez 

rušivých vplyvov na slovensko-českú vzájomnosť a jej pravú 

duchovnú podstatu. 

Slovanská myšlienka 

Základ slovensko-českej vzájomnosti je rovnaký ako pri 

vzájomnosti slovensko-poľskej, slovensko-ruskej či slovenskojuhoslovanskej. 

Je ním slovanská myšlienka. Skladá sa 

z praslovanského základu, kresťanského prínosu a poučenia 

z dôsledkov „komunizmu“ a liberalizmu. Praslovanský základ nám 

dáva korene, mytológiu a prírodné a prirodzené chápanie kolobehu 

sveta. Kresťanský prínos nám dáva posolstvo lásky, odpúšťania 

a nádeje. Poučenie z dôsledkov komunizmu a liberalizmu nám dáva 

poznanie o pominuteľnosti hmotárstva a varovanie pred duchovnou 

prázdnotou. 

Sme Slovania, nesieme slovo. Sme spojení neviditeľným 

duchovným putom. Na základe hodnôt viery, rodiny a národa 

môžeme vytvoriť vlastný civilizačný okruh. Jeho formy môžu byť 

mnohoraké, ale jeho podstatu tvorí duchovno-kultúrna vzájomnosť 

slovanských národov. Dopusťme, aby lúč svetla zažiaril opäť z nášho 

priestoru. 

Bod zlomu 

Slováci i Česi sa dnes nachádzajú v stredoeurópskom zlomovom 

pásme. Sme vklinení medzi tri veľké civilizačné okruhy – západný, 

slovanský a islamský. Tento priestor myšlienkovo buble a vrie, 

ponad naše hlavy sa preháňajú burácavé záujmy mocností dnešného 

sveta. Iba od nás závisí, či sa necháme pohltiť víchricou a zmámiť 

vidinou cudzej virtuálnej reality, alebo budeme stáť na svojom 

a hľadať vlastnú myšlienkovú podstatu. Ak hľadáme dôstojné miesto 

medzi civilizáciami dnešného sveta, môžeme sa oprieť 

22

o vzájomnosť slovensko-českú ako o súčasť vzájomnosti slovanskej. 

Musíme však sami chcieť. Potom nájdeme i novú spoločnú cestu 

dejinami, ktorá nebude spočívať v odovzdávaní sa cudziemu vplyvu, 

ale vo vytvorení vlastného spôsobu myslenia a života. 

Slováci – najstaršie etnikum v Európe ! 

Pavol Kleban 

V dobe, keď sa mýtus o veľkom sťahovaní národov otriasa 

v základoch, prichádzajú vždy nové informácie, ktoré potvrdzujú 

teóriu o pôvodnom – slovanskom osídlení Európy. Hlavne 

v západnej a severnej Európe sú potvrdené slovanské základy slov 

pre súčasné pomenovania miest. 

Veľmi zaujímavé je významné postavenie Slovákov – Slovenov 

(Sloven, Slovenka, Slovensko) ako národa, pretože podľa najnovších 

štúdií patríme medzi najstaršie národy v Európe vôbec. 

Genetický výskum doc. Feráka priniesol pre nás zaujímavé 

výsledky. Sme totiž rekordérmi etnickej autenticity. Takmer 85% 

Slovákov zdedilo gény, ktoré sa vyskytovali v strednej Európe a na 

našom území už pred 8000 rokmi. Sme teda prapôvodní obyvatelia 

Slovenska, vždy sme pod Tatrami žili. Patríme medzi najstaršie 

etnikum v Európe. Gény, ktoré máme, sa v Európe vyskytovali už 

pred 20 až 50 tisíc rokmi !!!! 

Obdobný genetický výskum radí Walesanov na druhé miesto. 

Totiž vyše 70% obyvateľov Walesu má 6000 rokov staré gény 

viazané na ich územie. Na poslednom mieste v rebríčku sa umiestnili 

Maďari, nakoľko len 5% má gény staromaďarské. Polovica Maďarov 

má gény slovanské (slovenské). Celé generácie Maďarov, potláčaním 

pravdy, žijú teda už niekoľko storočí vo veľkom omyle. 

23

Už v roku 1991 na to upozornil renomovaný genetik L.L. Cavalli 

Sforza, profesor Stanfordskej univerzity (USA). Výsledky svojej 

veľkoplošnej genetickej štúdie, ktorú uskutočňoval na území 

dnešného Maďarska zhodnotil profesor nasledovne: „ Maďarsko 

v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, 

väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodnými obyvateľmi 

Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej 

republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská 

a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci 

jazyk. Maďarských génov niet.“ (Scientic American, november 

1991). V ľudovej reči povedané: každý druhý Maďar je Slovák, len 

o tom ešte nevie ... 

Vyššie spomínaná informácia od profesora Sforzu nie je pre 

mnohých z nás žiadna novinka, nakoľko územie Slovenska bolo 

v minulosti rozsiahle. Slovensko a Slovinsko bola kedysi jedna 

krajina. Ešte za čias nitrianskeho kniežaťa Pribinu, ktorý pri 

Blatnianskom jazere vybudoval panónske kniežatstvo Blatnohrad, 

patrilo terajšie územie Maďarska Slovákom.. Až maďarské kmene 

vrazili medzi nás Slovákov – Slovenov a Slovincov klin, ktorý nás 

ako národ rozdelil a obdobie cez vyše 1000 rokov sa uberáme ako 

samostatné národy. 

Ďalší fakt, ktorý nie je celkom známy širokej verejnosti, je 

dominantné postavenie slovenského jazyka k ostatným slovanským 

národom. V tejto súvislosti spomenieme prácu amerického vedca 

a lingvistu prof. Pricea, ktorý považoval slovenčinu za „kľúč ku 

všetkým slovanským jazykom“ a za médium na dorozumenie sa 

s ostatnými Slovanmi. (John D. Price, The Key to all Slavonic 

Languages, SHF, Columbia University, New York, dec. 15. 1943 ,9 

s.). Profesor J. Price túto myšlienku vyslovil na kongrese Slavistov 

vo Varšave. Poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa schválila 

definícia slovanského jazyka, ktorej určujúcim bodom je slovenčina. 

Okrem českej skupiny všetky slovanské delegácie odhlasovali 

poľský návrh: „Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom 

24

vytvorili ostatné slovanské jazyky“. (Kanadský Slovák, Slovenčina, 

najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989).K vyššie 

uvedeným odborným vedeckým prácam, ktoré pojednávajú 

o Slovákoch ako o najstaršom slovanskom národe, môžeme uviesť aj 

historický prameň ruského stredovekého kronikára a letopisca 

Nestora (1056-1114). Rehoľný mních kyjevského kláštora vo svojej 

práci Povesti dávnych liet obdobne tvrdí, že Slováci sú pôvodným 

a teda najstarším slovanským národom ... 

„Po dlhom čase zo Slovenov na Dunaji, kde je teraz Uhorská 

a Bulharská zem. A od tých Slovenov sa rozišli Slovania po zemi 

a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. 

Takže jedni prišli a osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, a zobrali 

si meno Moravy, a druhí nazvali sa Čechmi. A ďalší to tiež Sloveni – 

Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď Rimania (v origináli Volochi; 

napr.v poľštine Talian – Włochy) napadli dunajských Slovenov 

a usadili sa tam trápiac ich, títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle 

a pomenovali sa Liechmi (/Lechmi), a od tých Liechov vyšli Poliaci, 

a druhí Liechovia – Lutiči, iní Mazovšania, iní Pomorania. 

... A takto sa rozišiel slovenský národ“. 

Kľúč k slovenskej samostatnosti 

Erika Lehotszká 

Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijatá 

Slovenskou národnou radou presne pred dvadsiatimi rokmi, 17. júla 

1992, je historický dokument, ktorým sa za existencie československej 

federácie na reprezentatívnej slovenskej pôde vyhlásila 

zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu 

slovenského národa. Novozvolený predseda SNR Ivan Gašparovič 

prečítal pred poslancami text vyhlásenia: 

25

„My demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne 

vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť 

sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo 

slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky 

medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. 

Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si 

chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho 

života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, 

národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické 

a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou Slovenská 

národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako 

základ suverénneho štátu slovenského národa.“ 

Prijatiu deklarácie predchádzali búrlivé diskusie v Slovenskej 

národnej rade ešte za vlády Jána Čarnogurského a predsedu SNR 

Františka Mikloška. Na 24. schôdzi SNR 2. mája 1992 sa vo 

vyhrotených sporoch prezentovali dva nezlučiteľné názory na 

navrhovaný text dokumentu. Prirodzene, v parlamente za tejto 

politickej konštelácie dokument, ktorý deklaroval zvrchovanosť 

Slovenska, nemohol uspieť, nenašla sa ústavná väčšina. 

Dominantné KDH, VPN a maďarské politické strany boli zásadne 

proti. Okrem toho sa schyľovalo k voľbám. Z rokovania SNR 

vyplýva, čo predchádzalo prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti, aká to 

bola doba a aké názory hýbali osudom Slovenskej republiky. 

Ján Čarnogurský, vtedajší predseda za KDH, ktorý dnes (o 

dvadsať rokov neskôr) prejavil záujem kandidovať na úrad 

prezidenta Slovenskej republiky, vtedy označil návrh deklarácie za 

„vrchol politického primitivizmu“ a za „kriminálne hazardérstvo 

s osudmi občanov tejto republiky“. Martin Porubjak, prvý 

podpredseda vlády (VPN), sa k nemu pridal slovami: „Majte na 

pamäti, kde sa ocitne Slovensko po tomto čine. A uvedomte si, 

prosím, že prijatím deklarácie urobíte prvý krok k rozbitiu 

spoločného štátu.“ 

26

Po pamätnej májovej schôdzi sa v Bratislave 14. júna 1992 konal 

míting spojený s podpisovou akciou proti rozbitiu spoločného štátu. 

V Kultúrnom živote vyšla výzva „Za spoločný štát“, za ktorou 

nasledovalo 891 podpisov. Výzvu podpísali desiatky kultúrnych 

pracovníkov a umelcov, okrem iných aj Ľubomír Feldek, Oľga 

Feldeková, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Fero Fenič, Magda 

Vášaryová, Milan Lasica, Tomáš Janovic, Ján Štrasser, Martin 

Porubjak, Elena Vacvalová, Ján Hoffstädter, novinári Eugen Korda, 

Ľuba Lesná, Martin Kasarda, politici aj neskorší členovia vlády 

samostatnej Slovenskej republiky a poslanci NR SR – Iveta 

Radičová, Rudolf Chmel, Tatiana Rosová, Rudolf Zajac, František 

Šebej, Fedor Gál, Ladislav Kováč, a ďalší aktéri spoločenského 

a politického pohybu tých hektických čias. 

Júnové parlamentné voľby v roku 1992 však zmenili pomer síl na 

v Slovenskej národnej rade, kde víťazné HZDS spolu s SNS a SDĽ 

dosiahlo ústavnú väčšinu potrebnú na prijatie Deklarácie 

o zvrchovanosti. Bolo rozhodnuté. VPN ako politické hnutie 

orientované na Prahu prestalo prakticky existovať a KDH stratilo 

vyše desať percent voličských hlasov.. 

Voľby v roku 1992 boli vlastne nevypísaným referendom, ktorým 

dali Slováci najavo svoju vôľu žiť v samostatnom štáte. Deklarácia 

o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola v SNR prijatá hlasmi 113 

poslancov: HZDS hlasovalo za deklaráciu 73 poslancov, zo 

Slovenskej národnej strany 15 poslancov a 25 zo Strany 

demokratickej ľavice. Proti bolo 24 poslancov: 17 z Kresťanskodemokratického 

hnutia a 7 z vtedajšieho maďarského hnutia 

Együttélés- Spolužitie. 

Historický dokument deklarácie nespadol z neba, neprišiel na 

rokovací stôl SNR len z vôle politikov. Samostatnosť Slovenska 

proklamovalo vo svojom programe len jediné politické zoskupenie 

v parlamente – Slovenská národná strana. 

A spolu s ňou, vlastne ešte pred ňou bola intelektuálnym 

podhubím myšlienok samostatnej slovenskej štátnosti Matica 

27

slovenská a národne uvedomelá inteligencia, ktorá sa po revolúcii, 

najmä od roku 1990, združovala v rozličných národnoemancipačných 

spolkoch, najmä v Spolku slovenskej inteligencie 

Korene, v iniciatíve za Zvrchované Slovensko – 61 krokov 

k slovenskej identite, a v ďalších združeniach. Títo slovenskí 

vlastenci niesli štafetu našich predkov zo štúrovského meruôsmeho 

roku a v priaznivom okamihu pomohli politickej reprezentácii 

zavŕšiť ideu slovenskej štátnosti. 

Premiér označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý 

Slováci čakali vyše tisíc rokov. V ten deň prezident ČSFR Václav 

Havel v reakcii na udalosti na Slovensku oznámil, že odstúpi 

z funkcie. 

V rovnaký deň prišlo zvrchovanosť osláviť asi 4-tisíc ľudí na hrad 

Devín, kde sa za všeobecnej eufórie rozhorela jedna z prvých vatier 

zvrchovanosti. 

Tradícia vatier zvrchovanosti po celom Slovensku, často za účasti 

najvyšších ústavných činiteľov, pretrváva celých dvadsať rokov. 

28

PRIESTOR SLOVA 

___________________________________________________ 

Nezabúdajme na svojich hrdinov 

Kpt.Ján Nálepka 20.9.1912 – 16.11.1943 

Dagmar Bollová 

Čas plynie, menia sa ľudia i spoločenstvá, poznanie histórie 

ovplyvňuje modifikujúca sa kultúra a systém hodnôt. Historici 

podriaďujú svoje analýzy a závery vetrom z rôznych svetových strán, 

a tak sa nie iba z učebníc, ale i vedomia vytrácajú osobnosti – 

symboly, často zamieňané nedôstojnými postavičkami dobovo 

aktuálneho panoptika. 

Aby sme nedovolili zapadnúť prachom významnú postavu 

slovenských i slovanských dejín – učiteľa – vlastenca, oduševneného 

osvetového činiteľa a hrdinského slovenského vojaka kpt. Jána 

Nálepku, pripomíname si jeho storočnicu narodenia. 

Z nášho hľadiska je pohnútka opodstatnená: v mladom veku ho 

zaujala slovanská myšlienka. V júli 1930 bol delegátom 

všeslovanského zjazdu stredoškolského študentstva v Belehrade. Už 

vtedy sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského 

celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom západu. Často si kládol 

otázku, prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa 

zjednotili Nemci. S bratom zasadili za stodolou symbol Slovanstva – 

lipu, ktorú polievali, aby rástla a mohutnela ako slovanský svet. A na 

fronte pri prechode k sovietskym partizánom si do denníka zapísal: 

“Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov.” 

Viaceré fragmety z jeho života sú málo známe alebo pomaly 

zabudnuté. Nie mnohí poznajú biografický román Miloša Krnu 

29

Vrátim sa živý z roku 1961, predstavujúci Jána Nálepku ako hrdinu, 

zachraňujúceho životy mnohých ľudí na okupovaných územiach 

priamo pred očami Nemcov a zároveň ako citlivého človeka, 

búriaceho sa proti krivde.. Málokto vie, že Jozef Nálepka napísal 

faktografiu Ján Nálepka – Spomienky iných, venoval mu časť knihy 

Druhá maturita a najnovšiu - Ján Nálepka – Repkin. 

Tradične si ho pripomínajú rodáci, schádzajúci sa pri skromnom 

náhrobku na miestnom cintoríne v Smižanoch, kde sa 20.septembra 

1912 narodil – syn húževnatého, pracovitého otca a trpezlivej matky, 

ktorá ho ako jedno z ôsmich detí v neľahkej dobe vychovala. 

Stretávajú sa i protifašistickí bojovníci s občanmi v Spišskej 

Novej Vsi, kde bol J.Nálepkovi v roku 1954 za prítomnosti jeho 

rodičov i gen.mjr.Saburova odhalený pamätník. 

Zaiste všetci vedia v Nálepkove, po kom je pomenovaná ich 

partizánska obec. 

Pána učiteľa Nálepku spomínajú v jeho prvom pôsobisku v 

Maríkovej, kde pod jeho vedením vznikol spevácky krúžok, 

udivujúci kvalitou spevu poslucháčov i v okolitých dedinách. 

Denník Pravda 11.9.1992 uverejnil článok „Pokus o profil“, v 

ktorom zhodnotil ich spev bývalý učiteľ, neskôr emigrant v Chicagu, 

takto: „ Maríkovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať. 

Každým číslom aj ich učiteľ v našich očiach rástol. Niekoľko rokov 

som sa pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať ako tie 

maríkovské, ale nikdy sa mi to nepodarilo.“ 

Počas krátkeho učiteľovania si v dedine získal deti i rodičov. 

Kolega o ňom svojho času napísal: „ Jano Nálepka prísne dbal na 

dochádzku žiakov, na ich správanie sa i na plnenie školských 

povinností. Z vlastných peňazí im kupoval učebnice, písanky, 

ceruzky, či pravítka. Už nemuseli traja žiaci čítať z jednej čítanky.“ 

Za úsilie skvalitniť vyučovanie s dôrazom na vlastenectvo a za 

pomoc dedinčanom v sporoch s vrchnosťou bol preložený do 

zapadnutej dediny Roztoky-Biele Vody. Aj tu zvyšoval kultúrnu a 

vzdelanostnú úroveň celej dediny. 

30

Nepochybne budú o ňom hovoriť učitelia, žiaci i ostatní 

obyvatelia Stupavy, kde škola nesie jeho meno. Bola mu pôsobiskom 

v rokoch 1934 až 1938, pokým mu do nej gardisti nezakázali vstup. 

Ani osobné veci si nemohol odniesť. Obvinenie vládneho komisára 

mesta sa končí slovami : “...Taktiež sa veľmi exponoval za 

sociálnodemokratickú stranu a bol horlivým protivníkom HSĽS, 

takže za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave 

nemožné.” 

O vzťahu, aký mali k nemu deti, výstižne hovorí záver listu 

žiačky na konci prázdnin v roku 1934: „ Pán učiteľ, kedy už prídete 

do Stupavy? Veľmi nám chýbate. Príďte ihneď!“ 

S delegáciou tridsiatich Slovákov sa zúčastnil na konferencii 

mladých sliezkych učiteľov. Po jeho vystúpení sa zúčastnený 

profesor Tkáč zo Zlína vyjadril: “Ukázalo sa, že je to učiteľ 

premýšľajúci, znepokojený súčasnými rozpormi v spoločnosti, 

spojený s ľudom, voči zlu nezmieriteľný, pohotový rečník a až 

sugestívny diskutér.” 

Tak sa prejavil i v slávnostnom príhovore na oslavách vzniku 

republiky v roku 1937. Predstavitelia soc.demokratickej strany ho 

požiadali o vystúpenie a on bez prípravy začal: „Máme síce rozdielne 

názory pokiaľ ide o vedenie štátu, ale máme neochvejnú vôľu tento 

štát udržať. Musíme ukázať, že vedenie štátu nekritizujeme preto, 

aby sme dali nepriateľom nádej, že ho svojou kritikou chceme sami 

rozbiť, ale preto, aby sme ho ľahšie, bezpečnejšie a lepšie viedli. My 

sme aj dnes zostali verní politike slovanských sŕdc.” V súvislosti s 

oslavami bratovi Jozefovi neskôr povedal: ”Vieš, ako sa vo svete 

oslavuje štátny sviatok? Francúzi spievajú, tancujú a radujú sa na 

uliciach. Nemci v taký deň pochodujú vojenské marše. A niektorí 

Slováci vezú na pole hnoj...” Tvrdé slová, hodné zamyslenia i dnes... 

Ďalšie pôsobisko – Nemecká Poruba /dnes Poruba pod 

Vihorlatom/ nieslo Jánove stopy hneď po príchode. Spoločnú aktivitu 

dedinčanov pri úprave vzhľadu obce nazval výsledkom prvej 

“kolektívnej práce”. Odtiaľ cestoval do Michaloviec, aby sa stal 

31

členom prísne konšpiratívnej ilegálnej organizácie Zväzu antifašistov 

a neskôr ďalšej s názvom Obrana národa. Tiež mal styky s 

protinacistickou skupinou vo vnútri Deutsche Partei.V Porube dostal 

povolávací lístok, 16.3.1939 nastúpil ku 4.rote pešieho pluku v 

Michalovciach. 

Najvýraznejšiu stopu zanechal Ján Nálepka v histórii slovenského 

vojenstva. Za krátky čas – od jari 1939 do jesene 1943, si vyslúžil 

mimoriadny rešpekt, úctu a uznanie vojakov i partizánov, obyvateľov 

obcí a miest, kde so svojím oddielom operoval, organizoval diverzné 

akcie a zúčastnil sa priamych bojov s nepriateľom. Z jeho 

spolubojovníkov pravdepodobne už nik nežije. Spomienky sa ale 

zachovali. 

Pplk. Kamenický spomínal: ”Poručík Nálepka bol dva dni po 

vyhlásení Slovenského štátu 

vyslaný s dvoma rotami do boja proti maďarským iredentistom. 

Slovenské jednotky sa dostali do kartáčovej paľby maďarského 

delostrelectva. Znovu sa vyznamenal Nálepka, keď s niekoľkými 

vojakmi udržal bojovú čiaru, pričom on sám obsluhoval jeden z 

opustených ťažkých guľometov.” Z maďarského frontu sa vrátil s 

vyznamenaním. 

V poľskom pohraničí, kam bol s peším plukom vyslaný hneď na 

začiatku vojny, prenikli vojaci slovenskej armády hlboko do 

poľského územia. Privítali ich chlebom a soľou. Nálepka spolu s 

niekoľkými svojimi vojakmi nadviazal kamarátstvo s “nepriateľmi” 

Poliakmi. Po dohode Poliaci odovzdali výstroj a výzbroj, rozišli sa 

do svojich domovov, aby sa vyhli zajateckým táborom. A ich zbrane 

Slováci predstavili na prehliadke v Michalovciach, ako ukoristené 

trofeje poľskej armády. 

Po návrate z poľského frontu brat Jozef zapísal Jánove slová: 

”Len jednému som rád. Nemcov sme zaskočili a Poliakom sme 

pomohli. Veľmi nám ďakovali. A pán minister obrany nás ešte aj 

vyznamenal.” 

Keď 22.júna 1941 nacistické vojská napadli Sovietsky zväz, Ján 

Nálepka sa dobrovoľne prihlásil na front s plánom prebehnúť. Pred 

32

Vianocami na krátkej dovolenke doma na otázku kde má 

vyznamenania, bratovi odpovedal: ”Pozri sa, Jožo. Na východný 

front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom. Za to 

nedostanem žiadne vyznamenanie. To si dobre pamätaj! Išiel som na 

front a viem, kde je moje miesto.” 

Bol jedným z prvých, komu sa stali aktuálne verše Janka Kráľa z 

polovice 19.storočia: 

“...Slobody hlas mocný budí zasa všetky zeme: 

a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme? 

Tajná sila všetky hate a prekážky borí: 

a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory? 

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody, 

nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody...” 

Generál JUDr. Anton Rašla spomína:” Naša divízia sídlila v 

Dragobyči. Jano tam rečnil ku 

skupine Poliakov, podnecoval ich na odpor a vyzýval do boja za 

novú Európu. Upozornil som ho na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, 

on sa len usmial. Pomáhal tam hladujúcim potravinami a liekmi. Bol 

to obdivuhodný človek. Obdivoval som ho pre jeho odvahu a 

tvrdohlavosť a aj preto, že miloval slovanský svet.” 

V marci 1942 sa so 101. plukom dostal kpt. Nálepka do Ovruče. 

Správa, objavená v roku 1975 potvrdzuje, že sa zúčastňoval 

ilegálnych porád, pomáhal partizánom zbraňami, strelivom i živou 

silou svojho oddielu, že v ktoromkoľvek okamihu bol pripravený 

vstúpiť do boja proti Nemcom. 

V auguste 1942 bol pluk prevelený do mestečka Kopcieviči v 

Bielorusku. Tam začal Nálepka intenzívnu spoluprácu a s 

bieloruskými partizánmi. Generál Mačulskij, veliteľ Minského 

zväzku partizánov, spomína: “Pri prvom stretnutí sme hovorili hlavne 

o tom, ako sa vyhnúť boju. Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme 

33

nestrieľali do slovenských vojakov. Sľúbil, že nám za to dajú všetko, 

čo budeme chcieť. Dohodli sme sa. Jána to veľmi uspokojilo. 

Obľúbil som si ho. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre 

jeho čestnosť.” 

V tom čase bola v pluku vytvorená ilegálna skupina, jej členovia 

si volili krycie mená. Vtedy Nálepka – Slovák ako repa – zvolil si 

meno Repkin. V obci Karteniči v Žitomirskej oblasti sa stretol s 

gen.Saburovom a ilegálna skupina 101. pluku prešla na ruskú stranu, 

vstúpila do jeho zväzku ako partizánsky oddiel pod velením 

kpt.Nálepku. 

Po vojne generál spomínal, ako Nálepka získal a odovzdal pre 

sovietsku armádu mimoriadne dôležité informácie o nemeckej 

príprave na letnú ofenzívu a o plánoch útoku pri Kursku. Hoci bol 

cudzí štátny príslušník, bol na žiadosť Moskvy za tento čin navrhnutý 

na vysoké štátne vyznamenanie. 

Za odvahu pri plnení bojových úloh a za mimoriadne zásluhy o 

rozvoj partizánskeho hnutia na Ukrajine udelilo Prezídium 

Najvyššieho sovietu ZSSR kpt.Nálepkovi ako jedinému Slovákovi 

titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Vyznamenania sa však nedožil. 

Proti veľkej presile Nemcov pri obsadzovaní železničnej stanice v 

meste Ovruč 16. novembra 1943 padol. Prvé číslo ovručských novín 

Zora uverejnilo tento nekrológ: “ Nehynúcou slávou sa pokryl verný 

syn čs.ľudu, ktorý zomrel ako hrdina v bojoch o mesto Ovruč, veliteľ 

čs.partizánskeho oddielu kpt.Ján Nálepka – Repkin. Jeho meno, ako i 

meno veliteľa čaty Sevasťanova, ktorý tiež padol hrdinskou smrťou, 

bude večne žiť v srdciach pokrokového ľudstva.” 

V Ovruči pred školou, ktorá nesie jeho meno, je busta Jána 

Nálepku. Na mieste, kde zahynul, na križovatke ulíc Repkina a 

Saburova, je pamätník z ružovej žuly. V mestskom parku pri 

dvadsiatom výročí smrti bol na mieste pôvodného hrobu odhalený 

náhrobný kameň. Telesné pozostatky boli prevezené domov, na 

Slovensko, ako zadosťučinenie jeho vyznaniu spisovateľovi 

A.Šijanovi: 

34

”Človek by si nikdy nepomyslel, že by svoju vlasť mohol mať tak 

rád. Zbadá to až vtedy, keď je od nej vzdialený. U nás máme tiež 

krásne rieky. A ten kraj! A aký dobrý ľud! Kedyže to všetko zase 

uvidím? Zdá sa, že si ani neviem predstaviť väčšie šťastie, ako 

uvidieť svoju krajinu slobodnú.” 

Žiaľ, už ju neuvidel. 

Za hrdinstvo v boji proti fašizmu a za slobodu slovanských národov 

bol kpt. Ján Nálepka ocenený viacerými vyznamenaniami in 

memoriam. 

Hrdina Sovietskeho zväzu 

Hrdina SNP 

Rad Bieleho leva 1.stupňa 

Rad Ľudovíta Štúra 2. stupňa 

Prezidentom SR bol v roku 2004 povýšený do hodnosti brigádneho 

generála 

Ján Nálepka bol i zostáva trvalým symbolom odvahy a hrdinstva v 

boji so zlom na ceste za 

slobodou. Nikto a nič nemôže spochybniť jeho čestné miesto v 

histórii i v pamäti národa. Plným právom mu patrí naša úcta. 

Devín – Vyšehrad 1947 

(alebo pôjdeme na Vyšehrad aj v roku 2013?) 

Stanislav Bajaník 

Na úvod tohto príspevku pokladám za nevyhnutné uviesť, že 

slovanské hradisko Vyšehrad stojí na starších rímskych základoch. 

Maďarský historik A.Fenyes jeho výstavbu pripisuje „Tótom“, teda 

starým Slovákom. Kráľ Ondrej I. v ňom našiel roku 1056 gréckych 

mníchov. Starí Maďari tu našli rozvinutú kultúru a architektúru, 

35

ktorej venoval pozornosť už ich prvý kráľ Štefan. Na Vyšehrade 

bola uložená uhorská kráľovská koruna. 

Medzi prvými, ktorý na tieto fakty upozornil bol katolícky kňaz 

Jozef Karol Viktorin (1822-1874) samostatnou slovensko-maďarskonemeckou 

prácou v duchu zásady Osvetou ku slobode a sláve. Bol 

inšpirátorom založenia Matice slovenskej, publicista, redaktor 

a vydavateľ (Concordia 1858), šíriteľ diel slovenských autorov. Ako 

donátor sa v roku 1866 až 1872 vďaka svojej diplomacii (styky 

s akadémiou, vládnymi činiteľmi, cirkevnou vrchnosťou) vlastne ako 

Slovák najvýznamnejšie zaslúžil o obnovu hradu, okolia a prostredia. 

Vo svojom testamente zanechal veľké finančné dary Matici 

slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, chrámu, hradu, Matici českej, 

ilýrskej, dalmatínskej, slovinskej, ruskej, Umeleckej besede, 

maďarským kultúrnym a literárnym spolkom. Matici slovenskej 

zveril knižnicu, vydavateľské práva a výnosy. 

Poďme na Vyšehrad 

Prvý slovanský deň na Vyšehrade sa uskutočňuje 6. júla 1947 ako 

organizačné dielo Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku 

(AFS) založeného roku 1944. Orgán AFS Sloboda ohlásil prvý 

vyšehradský deň už v júni 1947. Výzva na slovanské cyrilometodské 

oslavy oslovila Slovákov v Maďarsku, tzv. Dolnej zemi, 

najmä z Vojvodiny, ale i zástupcov Bulharov, Srbov, Rusov, 

Poliakov, Maďarov. Sila výzvy AFS zoskupila vyše 2500 účastníkov, 

najmä z Pešťpilíšskej, Novohradskej, Ostrihomskej župy, Slovensko 

zatupoval Daniel Okáli, AFS jeho predseda Alexander Horák, 

tajomník Fraňo Bartošek, ktorý celý ceremoniál aj uvádzal. 

Vyšehradský slovanský deň predstavil hosťom desiatky 

účinkujúcich, folkloristov, deti, tanečníkov, umelcov, zvyky, starú 

slovenskú svadbu, hymnické piesne. Dopoludnie zaplnila rímskokatolícka 

omša vedená A. Horákom – prvý raz v dejinách Vyšehradu 

po slovensky, s prejavom úcty ku J.K. Viktorinovi. 

36

Nosný príhovor predniesol splnomocnenec vlády ČSR Daniel 

Okáli „Včera som bol na Devíne, kde boli mohutné celonárodné 

oslavy slovenského národa, na tom pamätnom mieste, kde sa 

odohralo jedno z najslávnejších období slovenských dejín na 

pamiatku toho, že tu sa začal vývin slovenských kultúrnych dejín“ – 

začal a pokračoval – „No súčasne cyrilo-metodské oslavy sú dnes 

nielen oslavami Slovenska, ale i oslavami Slovanstva. Nie je to len 

z historických dôvodov, len preto, že to čo vykonali Cyril a Metod 

nebolo vykonané len pre národ Veľkomoravskej ríše, ale pre všetky 

slovanské národy. V tento deň cyrilo-metodský slovenský národ 

manifestuje svoju súdržnosť s ostatnými slovanskými národmi“ . 

Ďalej vyzdvihol slovanskú spolupatričnosť, upozornil na omyl K. 

Tiszu o jeho téze, že „slovenského národa niet“, aktuálnu repatriáciu, 

novú maďarskú demokraciu, národný štát Čechov a Slovákov 

s konečným zvolaním: „Nedajte sa odradiť! Vytrvajte v tomto 

národnom povedomí! ... Nech žije družba a jednota slovanských 

národov!“ 

Slovania Slovákom 

Ako vždy, výzvy neostali bez odozvy. Za Rusov pozdravil 

plukovník sov.armády J. Sergejčuk. Poverenec bulharskej vlády 

Lazán Cvetko ocenil cyrilo-metodskú misiu pre oba národy, volal po 

zjednotení a porozumení. K bulharským výzvam sa pripojil poľský 

študent, priekopník slovensko-poľského priateľstva a bratstva J. 

Sobielovski. Želal si, aby sa v slovensko-poľských vzťahoch už 

nijaké „chyby“ neuskutočňovali, volal po slovensko-poľskej 

súdržnosti a prejavil vieru, že „zvíťazíme“ nad silami minulosti 

(germánsko-nemecká rozpínavosť), ktoré chceli v minulosti 

zlikvidovať slovanský svet. K Slovanom sa pridal maďarský minister 

Mihálfy, ktorý sa práve vrátil z osláv „Maďarského chleba“ v Lőrinci 

(hic!) a teší sa v prostredí Slovákov, s ktorými Maďari bojovali proti 

fašizmu. Pripomenul, že „osud maďarského a slovenského ľudu je 

podobný“ a utláčatelia feudáli už nie sú aktuálni. 

37

Za slovenskú vec jasne a priamo 

Menej slávnostnejší tón nahodil Alexander Horák, predseda AFS, 

člen reemigračnej a repatriačnej komisie a spolu s ďalšími 

pamätníkmi slovensko-maďarských vzťahov počas II. sv. vojny, 

rešpektujúc situáciu v čase, ku ktorému sa chcel vyjadriť. Otvorene 

odsúdil maďarský šovinizmus, iredentu s upozornením, že len jej 

odstránením „poslúžime maďarskej demokracii a upevníme život 

Maďarskej republiky“. Vyslovil údiv nad signálmi česko-slovenskej 

politickej reprezentácie o zakladaní maďarských škôl na Slovensku, 

keď v Maďarsku neevidujeme ani jedinú slovenskú školu. Neprijal 

maďarskú taktiku o vôli ľudu v prospech slovenského školstva 

a vládne nariadenie na papieri, pretože slovenské etnikum 

sterorizované a protipropagandou prestrašené sa sotva osmelí do 

občianskej aktivizácie, čo si žiada aspoň istý počet slovenských 

rodičov. 

Alexander Horák upozornil na aktuálnosť demokratizácie vládnej 

moci, odstránenie vyvyšovanie jednotlivých rodov, a nech sa 

každému meria spravodlivou mierou len preto, že je človek. To platí 

aj na ostatné národné práva, medzi inými aj na právo bohoslužby 

v slovenčine, čo aj vtedy nebolo v krajine dodržané. Nenechal na 

pokoji ani problémy s presídľovaním, zastrašovanie, odhováranie, 

vraždy Slovákov, lúpeže a ich ťarchy v rámci repatriácie. 

Pripomenul ich bolesti pri presunoch, prestoje na staniciach, absenciu 

hygieny, stravy, utrpenie detí, zastavenie transportov, ako i jemu 

nejasné stanovisko cirkvi k zriaďovaniu maďarských škôl na 

Slovensku, pričom jej vytkol nezáujem o stav reemigrantov 

a repatriantov v ich útrpných podmienkach. Zaželal zúčastneným, 

aby sa namiesto starých kráľovsko-diplomatických stretnutí na 

Vyšehrade (kráľ uhorský, český, poľský, panovník Moravy, knieža 

Rusínov) stal Vyšehrad symbolom a miestom skutočnej slovanskoslovanskej 

súdržnosti a prispel do jej stimulov aspoň tak ako ozvena 

a význam Devína. Privítal národný štát Čechov a Slovákov, 

upozornil však na exekutívnu potrebu okamžite riešiť výmenu 

38

100 000 Slovákov a Maďarov a naplniť dohodu z parížskej 

konferencie o maďarsko-česko-slovenskom vyrovnaní. Tým by bola 

– aj podľa neho – „menšinová otázka ...“ úplne likvidovaná. Túto 

skutočnosť podporili aj Slováci v Maďarsku prihlásení na repatriáciu. 

Napokon slávnostne volal po novom živote, svitaní a význame 

Dunaja ako spojovateľa národov, Slovanov najmä potom, keď príde 

k prepojeniu Odra -Dunaj a spojeniu Slovanov v Európe. 

Na záver prvého slovanského dňa na Vyšehrade zaspievali všetci 

prítomní hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. Tí, čo zahoreli, ostali 

verní tejto myšlienke aj pri organizovaní druhého slovanského dňa o 

rok (1948). O tom v ďalšom čísle nášho časopisu. 

Os Devín- Vyšehrad treba spojiť do tradičných aktivít v roku sv. 

Cyrila a Metoda a to na báze slovanskej vzájomnosti Slovákov 

celého sveta. Verme, že aj pomocou Združenia slovanskej 

vzájomnosti, Svetového združenia Slovákov v zahraničí, Celoštátnej 

slovenskej samosprávy v Budapešti sa tak stane roku 2013. Bolo by 

to čestným zadosťučinením našej generácie všetkým, ktorí sa 

v zložitých a osudovo neprajných časoch zaslúžili o cyrilometodskú 

myšlienku v neslovanskom maďarskom prostredí. 

Karikatúry demokracie 

Pavol Janík 

Na Slovensku sa už po desaťročia používajú pojmy politický 

klerikalizmus i politický katolicizmus, ktoré sa v podstate vnímajú 

ako synonymum a najmä ako problém z hľadiska demokratického 

štátu, ktorý sa nemá viazať na nijakú ideológiu a má byť platformou 

na uplatňovanie všetkých prúdov - s výnimkou tých, ktoré smerujú 

k obmedzovaniu práv iných skupín obyvateľstva. 

V tomto zmysle u nás i vo svete demokratický vývoj minimálne 

už storočie limitujú a neraz anulujú hnutia a strany, založené na 

konfesionálnej alebo etnickej výlučnosti. Ich pôsobenie vždy 

39

zákonite vedie buď k nastoleniu určitého druhu absolutizmu, alebo 

prinajmenšom k rozmanitým podobám výraznej karikatúry 

demokracie. 

Kritický obraz pomerov na Slovensku počas Druhej svetovej 

vojny v románe Dominika Tatarku Farská republika je a azda 

z hľadiska dodržiavania ľudských práv v modernom európskom 

chápaní tristnejší než mocenská a sociálna realita v krajinách 

Blízkeho východu – či už ide o viaceré islamské štáty alebo o Izrael? 

Najkonzervatívnejšie excesy ultraortodoxného judaizmu, ktorý sa – 

aj individuálnym a kolektívnym násilím – usiluje vrátiť do života 

nielen vo Svätej zemi, ale hoci i v New Yorku v 21. storočí úplne 

absurdnú a neprijateľnú diskrimináciu žien a dievčat, len potvrdzujú, 

že medzi zdanlivo protiľahlými pólmi politického extrémizmu 

vlastne nie sú zásadné rozdiely. 

Treba sa zmieniť o nacionalistických tendenciách v susednom 

Maďarsku, ktoré nám nedávno pred očami a v rámci členstva 

v Európskej únii odrazu už prestalo byť aj republikou? 

Veď napokon projekt EÚ je dosť zaujímavý i tým, že ide o zväz 

republík a monarchií, v ktorých pokojne a nerušene pokračujú 

dedičné privilégiá panovníckych dynastií financované daňovníkmi 

vyspelých západoeurópskych krajín. Status quo pretrváva napriek 

tomu, že ho vylučuje odkaz Francúzskej revolúcie – Deklarácia práv 

človeka a občana (1789), Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN 

(1948) či Charta základných práv EÚ (2000, zmenená 2007). Azda 

majú stredoeurópske a východoeurópske krajiny zaostávať za 

pokryteckými zvyklosťami svojich západných prototypov? 

Inú sortu karikatúr demokracie predstavuje aktuálna politika na 

predaj, ktorá bezostyšne umožňuje kupovať nielen jednotlivých 

politikov, ale i celé politické strany. O faktickej nerovnosti ľudí na 

základe majetkových pomerov a straníckej príslušnosti (teda medzi 

straníkmi a nestraníkmi) škoda hovoriť. 

Niet pochýb, že aký-taký demokratický štandard možno docieliť 

jedine dôsledným a sústavným revitalizovaním pôvodnej 

demokratickej triády vyjadrenej princípmi: sloboda, rovnosť, 

40

atstvo, aj keď ich už dnes nik neberie vážne a každý ich oprávnenie 

pokladá za neuskutočniteľné či dokonca navzájom sa vylučujúce. Ide 

však o ideály, ku ktorým treba ustavične prihliadať a usilovať sa ich 

rešpektovať, napriek ich objektívnej nedosiahnuteľnosti. 

V programovom približovaní sa k dokonalým, či vzorovým 

predstavám spočíva ťažisko demokratického modelu spoločenských 

vzťahov. 

Bratia 

Jan Stern 

Tomáš Garrigue Masaryk kedysi vymyslel termín 

„československý národ“. Mal na to veľa dobrých dôvodov a bol to 

vtedy veľmi odvážny politický projekt. Časom sa však ukázalo, že 

predsa len až príliš svojhlavý. Česi a Slováci nie sú jedným národom, 

sú to zaiste národy dva, každý s inou históriou, inou kultúrou, inou 

mentalitou. Napriek tomu je medzi nami dodnes celkom zvláštny 

vzťah. A nie je spôsobený len mnohoročným súžitím v jednom 

štátnom útvare. S Rakúšanmi sme spoločne žili v jednom štáte ešte 

oveľa dlhšie, boli sme s Viedňou spojení ešte pevnejšími politickými 

a kultúrnymi väzbami, vrátane oveľa hustejšej dopravnej siete, 

a napriek tomu sú nám naši južní susedia pomerne ľahostajní 

rovnako ako my im, ak si odmyslíme našu „spoločnú tému“, ktorá sa 

nazýva Temelín. Nie tak Slováci. Pravdaže, zásadnú rolu v tejto 

blízkosti hrá, že si (zatiaľ ešte stále) dobre rozumieme vďaka 

podobnosti našich jazykov, napriek tomu je v tom zrejme čosi viac. 

Zväčša sa to usilujeme vyjadriť opisom, že Slováci sú náš „bratský 

národ“. 

Dnes navzdory symbolickému znovuspojeniu pod pečiatkou 

Európskej únie, sú však naši bratia u nás regulárnymi cudzincami, 

národnostnou menšinou. Samozrejme, nevnímame ich tak. Ale ako sa 

vnímajú oni sami? Ako sa oni cítia v Českej republike? Prečo do nej 

prichádzajú žiť, študovať, pracovať? Ako cítia náš vzťah k nim, aký 

41

majú naopak oni vzťah k nám? Zväčša na podobné otázky nechceme 

počuť úplné odpovede. Chceme počuť, že všetky nedorozumenia boli 

raz a navždy zažehnané, že Slováci nás milujú tak, ako my ich, že 

ľutujú tú osudovú chybu rozpadu spoločného štátu a podobné 

uspávanky. Skutočnosť iste nie je iná kardinálne, ale trochu 

sebaklamu v tom je, skutočnosť je predsa vždy trochu zložitejšia. 

A tak sa dnes pozrime, ako si u nás žijú naši bratia a aké pri tom 

majú pocity. 

Rozpad – áno, či nie? 

Tento článok som pripravil na základe inšpiratívneho rozhovoru 

s mojím slovenským priateľom Petrom. Ako mnoho iných využil 

politiku českých univerzít, ktoré Slovákov nepokladajú za cudzincov, 

a prišiel študovať do Prahy, ako mnoho iných v Českej republike po 

skončení štúdia aj zotrval. S brilantnou češtinou, v ktorej by stopy po 

slovenskej materčine našiel azda len geniálny lingvista, kultúrne 

integrovaný, s nekonečnými možnosťami kariérneho postupu. Byť 

takýmto „cudzincom“ je veru ľahké. Napriek tomu Peter svoje 

slovenstvo ešte úplne nestratil, napriek tomu stále o sebe premýšľa 

ako o Slovákovi, ktorý sa vydal do „sveta“, hoci len cez kopec. 

A citlivo vníma jemné nuansy a premeny vo vzťahoch Čechov 

a Slovákov. 

Rozhovor s ním na túto tému ma pomerne prekvapil, uvedomil 

som si, že my Česi v tomto vzťahu vidíme všetko ako samozrejmé, 

jasné, vyriešené, že o ňom vlastne neradi premýšľame do hĺbky. 

Pravdupovediac, premýšľali sme o ňom vôbec niekedy do hĺbky? Asi 

nie. Práve to bola asi tiež jedna z chýb, ktorá vyústila do rozpadu 

spoločného štátu. „Pravda je, že veľmi cítim, že Česi chcú počuť, ako 

rozpad ľutujeme, že sme si ho neželali, že sa uskutočnil proti našej 

vôli, ako akési sprisahanie niekoľkých politikov,“ komentuje Peter. 

„Samozrejme je to zložitejšie. Musím však priznať, že mnohí moji 

kamaráti Slováci v Čechách Čechom v tejto nevyslovenej žiadosti 

vyhovujú – zväčša im vravia presne tieto veci. Vo všeobecnosti by 

som povedal, že pre každú národnostnú menšinu všade na svete 

platí: Ak chceš s miestnymi dobre vychádzať, hovor im, čo chcú 

42

počuť. Česi nemajú zasa toľko mýtov, ktoré by si potrebovali o sebe 

potvrdzovať. Nemusia počuť, že sú geniálni, mimoriadni, šikovní 

a ktovie čo ešte. Naopak, povedal by som, že Česi sú k sebe celkom 

zdravo, ba možno až nezdravo kritickí. Ale táto trauma rozpadu 

v nich nejako je, potrebujú počuť, že sme ich mali radi, že to bol 

všetko veľký omyl a nedorozumenie. Väčšina Slovákov im v tom 

vychádza v ústrety, pravdupovediac často aj preto, že im to prinesie 

sympatie, a mnohé výhody – Česi vedia byť za potvrdenie tejto 

historickej interpretácie veľmi vďační, emocionálne aj inak.“ 

Ako je to však naozaj? Ako Slováci v Čechách vnímajú rozpad 

federácie, ako vnímajú česko-slovenský vzťah, aké chyby zo strany 

Čechov vidia? Iste: čo človek, to názor. Nijaké kolektívne uznesenie 

v tejto veci neexistuje a existovať nemôže. Napriek tomu je Petrov 

názov celkom zaujímavý: „Česi zväčša tvrdia, alebo si to aspoň 

myslia, že im Slováci majú byť za čo vďační. Veď čo sa do nich 

napchalo len za Husáka peňazí, znie taký obľúbený argument. Ono to 

je historicky trochu zložitejšie, ale dajme tomu. Slovákom život vo 

federácii určite prospel. Ale nielen v tom, že sa postavili na nohy 

ekonomicky a kultúrne, ale paradoxne aj v tom, že si definitívne 

uvedomili, že nie sú oni ako Česi, že sú naozaj svojbytný národ. To sa 

muselo skôr alebo neskôr skončiť ich osamostatnením. 

Česi, keď hovoria o tom, ako sú Slováci iní, tak zväčša vravia, že 

sú temperamentnejší, divokejší, skrátka chápu Slovákov ako vhodný 

doplnok svojej mentality. Česi sú pokojní a to sa báječne doplňuje 

s temperamentom Slovákov. Pritom ale bolo v histórii veľa vecí, 

ktoré sa báječne nedopĺňali, ale tie Česi nikdy vidieť nechceli. 

Napríklad český národný mýtus stvorený Palackým a stojaci na 

husitstve. To bolo pre katolícke Slovensko vždy neúnosné, ale to Česi 

nevideli, nechceli vidieť, neriešili to. Potom to akoby prekryla 

ideológia socializmu, ale pod ňou ten rozpor zostal, o to väčší, že 

neviditeľný. Ja vždy vravím: Áno, Česi Slovákov skutočne milujú, 

pretože ich nepoznajú a nechcú poznať. Slováci Čechov možno tak 

nemilujú, ale ich zasa veľmi dobre poznajú. Myslím si, že ten druhý 

43

variant je zdravší. Až keď sa zbavíme ilúzií o sebe navzájom, môžeme 

si začať naozaj rozumieť. Vraví sa, že po rozpade federácie sa vzťahy 

medzi Čechmi a Slovákmi zlepšili. Iste, ako by nie. Už sa nemáme 

o čo handrkovať. Ale aj tak stále platí, podľa môjho názoru, že tie 

vzťahy sú dobré preto, že Slováci berú Čechov, akí sú, kým Čechov 

Slováci vlastne nezaujímajú, tak ako ich nikdy nezaujímali. Netvrdím, 

že Česi boli nejakí kolonisti, to je hlúposť. Ale Slováci ich 

jednoducho nezaujímali, preto sa musel spoločný štát rozpadnúť. 

Koľko slovenských básnikov poznáte? Koľko ste videli v poslednom 

čase slovenských filmov?“ 

Slovenská kultúra 

Petrov názor je určite zaujímavý. A často u nás nezaznieva. Niečo 

na tom je. Česi sa naozaj vždy cítili byť takými staršími, múdrejšími 

bratmi vo vzťahu k Slovákom, ak nie dokonca otcami, ktorí musia 

svoje dieťa vychovávať a byť k nemu zhovievaví. Česi slovenskú 

kultúru „kolonizovali“ pokladali to za samozrejmé. Slovenská 

komerčná televízia Markíza vysiela dnes len tri druhy zábavy: 

americké hollywoodské trháky, staré české filmy a pochabé 

slovenské estrády. Koľko slovenských filmov bežalo v poslednom 

období u nás? Nevpustili sme Slovákov do svojej kultúry, 

nevysielame si ich rozprávky cez Vianoce, oni tie naše dodnes áno. 

Napriek tomu sa mi pri Petrových slovách vkrádala do mysle istá 

pochybnosť: čo slovenská hudba? Veď v českých rádiách znie veľa 

slovenských populárnych pesničiek, a dokonca v slovenčine. Česi 

nechcú počuť len federálnu klasiku ako Elán, Mira Žbirku, Richarda 

Müllera , ale prenikajú k nám stále nové slovenské objavy – 

napríklad No Name či naposledy nová slovenská skupina Peha. 

„Súhlasím“, prikyvuje na moju námietku Peter. „Slovenský trh je 

malý a ten český je pre slovenské produkty záchrana. V pop-music to 

platí najväčšmi. A české srdcia sú v tomto zmysle otvorené. Česi sú 

zvyknutí počúvať slovenských hudobníkov, vždy ich pokladali za 

citovejších, romantickejších, a to s tou obchodnou potrebou dobre 

platí. Na druhej strane, je to väčšmi než čokoľvek iné globálny biznis. 

44

Pop-music v Čechách, rovnako ako na Slovensku, ovládajú tri 

rovnaké nadnárodné gramofónové firmy. Keď sa dá niečo predať 

predajú to. Ale nerobme si ilúzie: Česi si na trh pustia zase len 

takého slovenského interpreta, ktorý vypĺňa dieru na trhu, ktorý 

nevytvára konkurenciu nejakému analogickému českému produktu. 

Napríklad No Name sú tak lyrickí, že by to Česi pri českej kapele asi 

nezniesli. Pri Slovákoch im to neprekáža, zapadá to do ich predstáv 

o nich, a tak sa zrodil veľký ekonomický úspech. Ale ja na to 

nenadávam. Práve tieto slovenské pesničky v českých rádiách sú totiž 

poslednými ostrovčekmi slovenčiny v Česku. Česi, najmä mladí, 

slovenčine prestávajú rozumieť a to je škoda. Každý Slovák sa po 

česky naučí perfektne, keď na to príde (koľko Čechov naproti tomu 

hovorí perfektne po slovensky?), ale sme stále pri tom: Česi mali 

veľkú možnosť sa tou slovenskou inakosťou obohatiť. 

Otázka znie, či o to naozaj niekedy mali záujem. Všetci Česi 

nariekajú, že malé deti nerozumejú slovenčine a aká je to tragédia, 

ale chcú Česi slovenčinu naozaj počuť? Chcú sa pozerať na 

slovenské seriály? Obávam sa, že nie. Preto zaplať pánboh za to, že 

chcú aspoň počúvať slovenské pesničky. Práve na nich vidieť, že 

Slováci majú Čechov čím obohatiť. Nejde len o to, že ten „tra-la-la“ 

song je spievaný viac „zašušlane“, ide predsa o iné pohľady na svet, 

inú skúsenosť, ktorá sa tým sprostredkúva.“ 

Slováci verzus Slovenky 

Česi Slovákov milujú, Peter ma však upozornil, že to je 

konštatovanie mierne nepresné. Z akýchsi tajomných dôvodov totiž 

Česi milujú predovšetkým Slovenky. Skutočne poznám len pár 

českých mužov, ktorí by pri rozhovore o „kvalite“ žien z rozličných 

národov nekonštatovali, že Slovenky bývajú krásne. Niektorí vravia, 

že to tajomstvo spočíva v slovenčine, ktorá zo ženských úst znie 

veľmi mäkko a pre Čechov preto aj zvodne a eroticky podmanivo. To 

by však dajme tomu poľština mohla teoreticky tiež. Bude v tom teda 

zrejme ešte čosi iné. 

45

Peter sa nazdáva: „Ako som už povedal, Česi vždy v Slovákoch 

hľadali doplnok svojej duše. Cítili sa dominantnejší a Slováci pre 

nich ako celok boli akousi ženskou partnerkou. Svojou citovosťou 

pre nich reprezentovali ženský prvok. Je to jeden z mnohých omylov 

– Slováci sú oveľa maskulínnejšou a patriarchálnejšou spoločnosťou 

ako Česi. Napriek tomu Česi Slovenky dodnes zbožňujú. Moje 

slovenské kolegyne by o tom mohli veľa rozprávať. Jednak ich 

zbožňujú eroticky, pretože sú pre nich exotické, vášnivé – aspoň v to 

teda veria – a potom si k nim realizujú ten sentimentálny otcovský 

vzťah k Slovákom ako celku, ako sme už o tom hovorili. Pekná 

Slovenka má v Čechách dvere všade otvorené, všade jej budú dávať 

najavo sympatie, akýkoľvek post pre ňu nie je nedosiahnuteľný, budú 

ju prehovárať, aby nehovorila po česky, srdcia domorodcov sa 

roznežnia, kedykoľvek začujú tú roztomilú a maznavú a milovanú 

slovenčinu. 

Keď sa vraví, že Slováci majú v Čechách obrovské možnosti 

a nikto sa tu na nich nepozerá ako na cudzincov, je v tom kus pravdy, 

ale týka sa to najmä mladých pekných Sloveniek. Na slovenského 

murára sa tu však už budú pozerať asi trochu inak. Pohľad naňho už 

asi nebude priveľmi iný, ako napríklad pohľad na gastarbeitera 

z Ukrajiny. Ten asi nebude mať rovnaký plat ako český murár. 

Napriek tomu sú – všeobecne povedané – Čechy pre každého 

talentovaného Slováka „malým veľkým svetom“, ktorý môže relatívne 

ľahko dobyť. Nebude sa musieť učiť reč, nijaké kultúrne zvyklosti mu 

nebudú nezrozumiteľné, nikto sa naňho v zásade nebude pozerať 

pomedzi prsty. Lenže práve tá relatívna ľahkosť ma osobne desí. Česi 

takto vycucajú všetky slovenské talenty a doma na Slovači bude 

zostávať druhá a tretia liga. Znie to hrozne, ale je to tak. Zasa ten 

vzťah Čechov a Slovákov nie je taký jednoduchý. Zasa naň niekto 

môže doplatiť a zasa to budú pochopiteľne Slováci“, konštatoval 

Peter, ale pri vyslovení svojho resumé sa už samozrejme usmieval. 

Preložil Pavol Janík 

46

KULTÚRA V TOKU ČASU 

___________________________________________ 

Spomienky na prítomnosť 

Ján Tužinský 

( K nedožitému 90. výročiu narodenia spisovateľa 

Vladimíra Mináča) 

Doslov ku knihe biografických rozhovorov s Vladimírom 

Mináčom V košeli zo žihľavy (1992) 

Najjednoduchšie by bolo nechať všetko spáliť prízemným 

mrazom mlčania. A potom so štipkou soli v srdci a možno aj 

s príznačným ironickým gestom pozorovať s odstupom meandre 

vlastného osudu, vrásky na tvárach často zauzlených a zauzľovaných 

dejín. Áno, to by bolo najjednoduchšie. Lenže, priznám sa, neviem si 

nespútanú Mináčovu povahu, povahu prozaika, publicistu, politika 

predstaviť obkľúčenú týmto mrazivým tichom, mlčaním, lebo práve 

proti mlčaniu i zamlčovaniu bol namierený ak nie celý jeho život, 

potom rozhodne aspoň jeho podstatná časť. 

To, že kryhy mlčania, ba zamlčovania nie je možno vždy roztopiť, 

ba ani človečím zápasom s ľadovými morénami politických hrádzí, 

nie je poznanie ani nové, ani typicky mináčovské. V jeho zápase je 

však čosi uložené v ohniskovom bode tejto svojráznej osobnosti. 

Nesie so sebou mnohé znaky, ktoré pokrývali to, čím žila spoločnosť 

v uplynulých štyridsiatich rokoch, ale nesie v sebe i mimo seba 

najmä to, čo anticipovalo popretie železného panciera, zvierajúceho 

človeka predchádzajúceho obdobia. A je v ňom i veľa vedomého 

z príchylnosti k tomu, čo bolo životné, čo naskrze nemusí byť 

47

príčinou utrpenia, naopak, čo sa mohlo a vari aj bude môcť pokladať 

za východisko k autentickej ľudskosti, k počlovečeniu človeka. 

Pravdaže, už z týchto niekoľkých súvislostí je jasné, že 

spomienky takého typu, zviazané s takýmto životom, nepatria iba ich 

nositeľovi, že prekračujú rámec súkromia aj tam, kde by sa to na 

prvý pohľad mohlo zdať nepodstatné. Lenže nepodstatné je právo 

toto „zdanie“. Forma dialógu, v ktorom ide skôr o akési nahrievanie 

pahreby spomienok, vlastne ani nepovoľuje únik z prítomnosti. 

Myslím tým na únik pamäti vlastný, možno nechtiac milosrdný pre 

jeho nositeľa. A keď Mináč predsa len zájde do hlbších osobnejších 

vrstiev, tam kde patrí bytostne a najviac ba naskrze: do literatúry. 

Práve tu je ten rozmer, z ktorého rovnako, niekedy aj najplnšie 

dozrela publicistika celkom iste do literárnej krásy. A keď sa tomu 

publicistickému výkonu prizrieme hlbšie, zistíme, že jeho ambíciou – 

napriek tomu, že to sám Mináč práve v týchto dialógoch popiera – je 

aj tento prerod publicistiky na literatúru. 

Je dobre, že autor rozhovorov Peter Holka ho v tomto smere 

neruší, hoci, napriek tomu stavia Mináča pred nejednu otázku, ktorá 

by mohla byť aj boľavá, ba možno takou aj bola, niekedy by som 

povedal, že účinnosť Mináčovej odpovede je vyvážená dôverou, akú 

prechováva k spolubesedníkovi. Obaja ešte, prirodzene, celkom 

vedome, vytvárajú dostatočný priestor pre toho tretieho, pre 

neprítomného spolubesedníka; a jeho úloha v prítomnej knižke nie je 

zanedbateľná. Isteže, za predpokladu, že si nevezme do rúk 

mucholapku a nebude silou-mocou zabíjať muchy, ktoré v texte nie 

sú. Miesto pre tretieho je najskôr kontemplatívne, hĺbavé. A ak 

konfrontačné, tak len preto, aby sme k nejakej kontemplácii došli. 

Isteže, po tejto knižke môže siahnuť aj človek s úplne iným 

registrom pamäti, akou je pamäť Mináčova. Možno aj s pamäťou 

kontradiktickou. Nie všetky akordy musia znieť súzvučne, ladenie 

heligónok býva rôzne. V skutočnosti by sme si však mali byť 

vedomí, že mináčovský register má aj organové hĺbky, alebo že má 

najmä tieto hĺbky. Plytčiny mu akosi nikdy „nesedeli“. A ono 

48

ásnikovo k nemu prilieha: A on len bludár búrky hľadá. Akoby 

v búrkach pokoj bol! 

A naozaj. Aj Mináčove spola spomienky, spola konfrontácie 

minulého s prítomným, či prítomného s prítomným, poskytujú len 

pramálo priestoru pre pokoj. Pre ten lenivý opar rozmaznanej duše. 

Duše ochotnej zahaliť hmlou akéhokoľvek plynu. Naopak. Priam 

z podstaty jeho letory sa tu prediera na povrch to, čo bolo zahalené, 

aby som parafrázoval jeho vlastné slová – „hlbokým závojom 

mlčania“. Mlčania aj preto, že o niektorých veciach sa jednoducho 

hovoriť nedalo, a veľmi sa mýlia tí, ktorí si myslia, že mohol hovoriť 

práve on. Čo by sa dalo prekrútiť zase tak, že by som poznamenal, 

zatiaľ čo iní mali právo mlčať. Nechcem to dovádzať ad absurdum, 

ale práve takýmto mlčaním – a teraz nemyslím mlčanie nariadené 

administratívne, teda boľavo, vážne nekompromisne ! – sa darí 

lenivosti duše, lieneniu koží a ľudskému marazmu. Lebo jedinec, 

nech by bol obdarený akýmkoľvek duševným potenciálom, sa ocitá 

v prázdnom, hluchom priestore a to ho odzbrojuje. Zápas s ničotou 

vytvára už vopred priestor naskrze neľudský, takmer márny. Azda aj 

preto je v Mináčovej literárnej a esejistickej tvorbe obsiahnuté toľko 

marazmu a skepsy. Dokonca aj vo chvíľach „optimistických“ 

vzplanutí, ktorým sa nevyhol takmer žiadny pozoruhodnejší zjav 

slovenskej literatúry päťdesiatych, ale i neskorších rokov. 

Keď som už pri prvých rokoch: Ešte nie som si istý, ako sa raz, 

s odstupom času, pozrieme na tie práve prítomné. V podtexte tejto 

knihy je však naliehavá práve aj táto otázka. Ba niekedy, možno aj 

často, obsahuje ju samotný text. Komentáre, prehovory. Takmer 

homílie. A nie je to nijako zanedbateľná otázka. Čím prv si ju 

vnútorne uvedomíme, tým prv môžeme na ňu hľadať zodpovednú 

odpoveď. Alebo aspoň odpoveď zodpovedajúcu. 

Lenže, a práve na to by som rád upozornil, pravdivosť Mináčovej 

skepsy je ešte v jednom, totiž v tom, že ani tá najlepšia odpoveď na 

túto otázku ešte nemusí znamenať nijaký alebo len minimálny 

priestor pre zmenu kvality života. Teraz mám na mysli takú kvalitu, 

49

ktoré by nás posunula smerom k ľudskosti, k dôstojnému životu. To 

je vážnejšie varovanie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Práve 

tu sa ukazuje zviazanosť literárneho poznania s bytím a bytia 

s myslením. Oboje však môže priestor politiky vrhnúť do oveľa 

černejšej jamy, akú nám vtláča do vedomia rýchlochovný a plytký 

ponežnorevolučný rybník, v ktorom zatiaľ prevládajú dravé ryby. 

A dravce sa ustavične musia živiť živým mäsom. Pri ich premnožení 

hrozí katastrofa. Aj pre okolie, aj pre dravce, iste, pre okolie najprv ... 

Ale rovnica, ako vidieť, má aj v tomto prípade dve strany. 

Práve preto v tomto doslove hovorím o veciach 

kontemplatívnych, že predpokladám v dialógu Vladimíra Mináča 

a Petra Holku toho tretieho. Tretím je do istej miery aj tento doslov. 

Nepredpokladám, že si ho prečítajú všetci čitatelia tejto knižky. Žiaľ, 

to už je osud doslovov. Pravdepodobne spravodlivý. Vždy v nich je 

čosi nutne navyše. A vždy im paradoxne niečo podstatné chýba. Je to 

aj dobre, aj zle. Tento však píšem s vedomím, že obsahuje to 

podstatné, čo by som želal na cestu aj čitateľovi tejto knihy: 

príležitosť prijať ju ako pozvanie na rozhovor s jej dvoma autormi. 

A potom, hoci aj nesúhlasiť ... Ale predovšetkým snažiť sa pre seba 

čosi pochopiť. Možno aj seba, ak už nie čosi v sebe. To nemusí byť 

tak málo ... 

In: Literárny týždenník, 4.7.2012 

50

ROZHOVOR 

_______________________________________________________ 

Na otázky Vladimíra Stibora odpovedá básnik Pavol Janík 

Literatúru nielen tvoriť, ale aj sprístupňovať 

Literárni experti konštatujú Janíkovu básnickú virtuozitu a jeho 

príbuznosť s tvorbou Miroslava Válka, pričom podľa názoru ruskej 

poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je 

Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Z inojazyčnej poézie prebásnil 

niekoľko knižných výberov. Je aj autorom dramatických diel 

s prvkami poetiky absurdného divadla. Literárnu tvorbu Pavla Janíka 

okrem Slovenska publikovali v Albánsku, Bielorusku, Bulharsku, 

Českej republike, Francúzsku, Chorvátsku, Indii, Jordánsku, Južnej 

Kórei, Kanade, Macedónsku, Maďarsku, Ruskej federácii, Srbsku, 

Spojených štátoch amerických, na Ukrajine a vo Veľkej Británii. 

Narodil jste se v metropoli na Dunaji. Jak plynulo vaše dětství, 

jako vody ještě nedávno československé řeky? 

Dunaj tiekol nielen počas existencie Československa, Rakúsko- 

Uhorska, Veľkej Moravy a Rímskej ríše, ale aj v časoch, keď ešte 

ľudstvo nežilo v štátnych útvaroch, ba ešte sme nedospeli ani do 

vývojového štádia homo sapiens. Mimochodom – T. G. Masaryk 

projektoval Československo v tvare písmena T a z Bratislavy sa mal 

tiahnuť koridor, ktorý by jednak definitívne oddeľoval Rakúsko od 

Maďarska a zároveň by Československu umožňoval prístup 

k Jadranu, konkrétne k významnému prístavu Terst. Táto predstava 

sa napokon neuskutočnila, ale Československu sa podarilo získať 

aspoň prístup k medzinárodnej európskej rieke Dunaj. V čase môjho 

51

detstva sa tri kilometre od historického centra Bratislavy nachádzala 

hranica medzi Východným a Západným blokom. Výletné lode mohli 

plávať proti prúdu iba po Park kultúry a oddychu, lebo ďalej bol už 

Dunaj hraničnou riekou. Ale fakt je, že v mojom veku už detstvo 

naozaj dosť dávno uplynulo, hoci básnici sú navždy zakliati v ranom 

období svojho života. 

Prošel jste, jak se obrazně říká, řadou zaměstnání. Jaké z nich 

vás nejvíce ovlivnilo? 

Každú z mojich profesií pokladám za ďalšiu vysokú školu, ktorú 

som absolvoval po skončení Vysokej školy múzických umení. Ako 

mladý človek som na ministerstve kultúry získal nezanedbateľné 

administratívne, organizačné i právne skúsenosti. V médiách a 

v reklame som sa zbavil zvyškov autorskej naivity. Od roku 1998 

som tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov (s výnimkou 

obdobia 2003–07, keď som bol jeho predsedom). Navyše od roku 

2010 som paralelne šéfredaktorom časopisu SSS Literárny týždenník. 

Na budúci rok si pripomenieme 90. výročie založenia Spolku 

slovenských spisovateľov. Podstatnú časť svojho života som teda 

spojil s najvýznamnejším, najstarším a najpočetnejším združením 

literárnych tvorcov na Slovensku. 

21. srpen 1968 vás zasáhl coby školáka. Měl odezvu i ve vašem 

dalším vnímání světa a lidských hodnot? 

V roku 1968 som mal 12 rokov a medzinárodnému i 

vnútropolitickému dianiu som rozumel na úrovni svojho veku. 

S odstupom 44 rokov je to už dnes história a svet sa, žiaľ, nestal 

bezpečnejší či mierumilovnejší. Len máme zatiaľ šťastie, že sa 

ozbrojené konflikty neodohrávajú na našom území. Navyše – opäť 

s poukázaním na môj pokročilý vek – už dosť dobre chápem logiku 

veľmocenského súperenia, v ktorom ľudské životy majú mizivú 

hodnotu a malé či stredné štáty sú vždy chladnokrvne ovládané 

v rámci geopolitických gravitačných polí a bezpečnostných 

záujmových sfér globálnych hráčov. 

Týden co týden publikujete v českých novinách. Jsou čtenáři ve 

vaší vlasti jiní než v českých zemích? Nebo je trápí obdobné 

starosti a problémy? 

52

Pravidelne publikujem v literárnom periodiku Unie českých 

spisovatelů Obrys-Kmen. Spolu s niekoľkonásobným predsedom 

Spolku slovenských spisovateľov, vynikajúcim prozaikom a 

esejistom PhDr. Jánom Tužinským, PhD., sme členmi redakčnej rady 

OK a čestnými členmi UČS. V rámci úzkej spolupráce sú vedúci 

predstavitelia našej partnerskej organizácie v ČR členmi redakčnej 

rady Literárneho týždenníka a čestnými členmi SSS. S predsedom 

UČS a vedúcim redaktorom OK, významným českým básnikom 

európskeho formátu Karlom Sýsom sme si vzájomne preložili aj 

reprezentatívne knižné výbery poézie. Ak v čase internetu je svet 

globálna dedina, tak ČR a SR sú v EÚ súrodenci, ktorí celkom 

prirodzene držia spolu v rámci kontinentálnej rodiny. Hoci koncept 

EÚ má vážne trhliny a evidentne oddeľuje slovanské štáty, bez 

ktorých historického, duchovného a jazykového kontextu by sa naše 

národné kultúry ocitli vo vákuu. Áno, trápia nás rovnaké ťažkosti, 

najmä sociálne, ale aj etické a estetické. 

O slovenské literární scéně se toho u nás v Čechách mnoho neví. 

Mohl byste se o ní zmínit alespoň několika slovy? 

Českú i slovenskú literárnu scénu postihli zhodné útrapy 

všeobecnej komercializácie, v rámci ktorej sa zábavný priemysel 

usiluje vytesniť na okraj spoločnosti skutočné myšlienkové a 

umelecké hodnoty. Na Slovensku vznikol zaujímavý, hoci desivý 

úkaz, keď sa najčítanejšími knihami stali kuchynské a posteľné 

klebety podpriemerných autoriek i autorov. Ich gýče úspešne 

konkurujú aj braku západnej a osobitne americkej proveniencie. 

Serióznej literatúre v ČR i v SR chýba všetko okrem talentu tvorcov. 

Predovšetkým si nemožno nájsť optimálnu cestu k čitateľovi, keď 

absentuje marketing a distribúcia. Na Slovensku po atomizácii 

niekdajšej celoplošnej štátnej siete podniku Slovenská kniha už 

nastala opäť koncentrácia vplyvu na knižnom trhu, ktorý pre zmenu 

ovládajú tri súkromné distribučné firmy vo vlastníctve zahraničných 

majiteľov. 

Jste představitelem Spolku slovenských spisovatelů již řadu let. 

Proč jste mnohem úspěšnější než Obec spisovatelů v Praze, 

kterou zlí jazykové přirovnávají k Titaniku? 

53

Na sklonku roka 1989 sa mal v ČR i v SR uskutočniť rovnaký 

scenár. Obec spisovatelů v Prahe a Obec spisovateľov v Bratislave 

mali ovládnuť dovtedajšie Zväzy českých a slovenských 

spisovateľov a zmocniť sa ich majetku. Na Slovensku však zlyhala 

transformačná réžia a nástupcom Zväzu sa stal obnovený Spolok. 

Ten vznikol – ako som už spomínal – v roku 1923. V roku 1949 sa 

stal súčasťou Zväzu československých spisovateľov – ako jeho 

slovenská sekcia. Potom nasledovali známe i menej známe 

organizačné metamorfózy. Obec spisovateľov na Slovensku je 

jedným zo šiestich kolektívnych členov Asociácie organizácií 

spisovateľov Slovenska (AOSS). Spolok zostal suverénnym 

subjektom, ktorý korektne a kolegiálne spolupracuje s AOSS, vrátane 

správy spoločného majetku v pomere 1/2. Nepokladám za vhodné 

komentovať situáciu Obce spisovatelů v Prahe. Naším partnerom v 

ČR je a bude Unie českých spisovatelů. 

Dožijeme se někdy v budoucnu společného setkání československých 

spisovatelů? Vždyť je více toho, co nás spojuje a ne 

rozděluje nějakou pomyslnou čárkou ... 

Je charakteristické, že Ministerstvo kultúry SR už niekoľko rokov – 

napriek striedaniu pravicových a ľavicových vlád – neposkytlo 

Spolku slovenských spisovateľov nijaké dotácie na medzinárodné 

vzťahy s partnerskými organizáciami v zahraničí, vrátane spolupráce 

s Unií českých spisovatelů. Tak je to aj tento rok. Napriek tomu 

s našimi partnermi, vrátane UČS, spolupracujeme. Minulý rok získal 

jednu z výročných cien UČS predseda SSS Ján Tužinský. Boli sme 

v Prahe spolu a stretli sme sa s našimi českými kolegami a priateľmi. 

Nebolo to prvý ani posledný raz – či už v Prahe, Brne alebo 

v Bratislave. Naše kontakty nepochybne budú pokračovať a možno 

raz na ne opäť prispeje aj MK SR. 

Dodnes jsem nezapomněl na toulání po Vysokých Tatrách, kam 

jsem kdysi jezdíval po několik let. Určite také znáte naši kajinu 

jako své boty ... 

Musím skonštatovať, že otec mojej mamy Ferdinand Lintner 

pochádzal zo Soběslavi. Bol riaditeľom Slovenskej banky a Figara 

v Trnave. Bol aj členom Matice slovenskej, ktorá sa počas I. ČSR 

54

pokladala za štátotvornú organizáciu. Zomrel v roku 1937. Moja 

stará mama – ako vdova po českom občanovi – nemala počas 

vojnovej Slovenskej republiky štátne občianstvo, ale pracovala – ako 

doktorka prírodných vied – v oblasti rakovinového výskumu. Môj 

otec pochádzal z Liptovskej Tepličky, ktorú v roku 1634 založili 

Gorali zo severnej Oravy. Ide o etnickú skupinu s nárečím poľského 

pôvodu, ale s hlbokým pocitom spolupatričnosti k slovenskému 

národu. Ako pracovník ministerstva kultúry a neskôr tajomník Zväzu 

slovenských dramatických umelcov som bol v Prahe minimálne 

každý druhý týždeň. Plus Medzinárodný filmový festival 

v Karlových Varoch, ako aj kinematografické , televízne a divadelné 

podujatia v Prahe, Mladej Boleslavy a v Ostrave. Niekoľko rokov 

som pôsobil ako reklamný textár a kreatívny riaditeľ medzinárodnej 

agentúry GGK s materskou firmou vo Viedni, s centrálou 

v Bratislave a s pobočkami v Prahe a Brne, kam sme chodili každý 

týždeň… 

Může existovat pro spisovatele nějaké téma jako tabu? 

Tabu je definované najmä nábožensky, ale aj ako forma kultúrnej 

normy, teda prísny zákaz niečoho veľmi odpudzujúceho či krajne 

nemorálneho. Nie som politicky bojazlivý, ani prehnaný moralista, 

čo azda potvrdzuje aj moja literárna tvorba. Napriek tomu 

nepochybujem, že existujú hranice, ktoré sú dané zdravým rozumom 

a dobrým vkusom. 

Myslíte si, že literatura člověka dokáže učinit lepším a 

šťastnějším? 

Určite, lenže nie každého, lebo sú ľudia, ktorí nikdy nijakú knihu 

nečítali. 

Koho ze současných slovenských básníků a prozaiků byste 

doporučil? 

Už som spomínal znamenitého prozaika a esejistu 

s medzinárodným renomé Jána Tužinského, určite by som rád pridal 

mená ako básnik Jozef Čertík, všestranný autor (a matematik), 

slovenský docent a rakúsky profesor Andrej Ferko, básnik a prozaik 

55

Štefan Moravčík, sľubne sa vyvíjajúci básnik Boris Brendza. To by 

mohla byť prvá päťka, ktorá by sa mala etablovať aj v povedomí 

českých 

čitateľov. 

Není-li to tajemství, mohl byste naznačit, jaká umělecká výzva 

před vámi dosud leží? Nebo lze popřít existenci literárních 

Olympů ? 

Niekoľkokrát som upozornil na svoj vek. Určite už nemám mať 

nejaké mimoriadne tvorivé plány. Literatúra nie je iba nepretržitá 

tvorba nových diel, ale aj sústavné pripomínanie, sprítomňovanie a 

sprístupňovanie existujúcich literárnych výkonov. V tomto zmysle 

mám pred sebou ešte veľa umeleckých výziev. 

Tvrdí se, že největším bohatstvím každého člověka je 

rozdávání. Platí to ve spisovatelské profesi dvojnásob? 

V prvom rade treba zdôrazniť, že tvorba kvalitnej umeleckej 

literatúry v jazyku málopočetného národa je profesiou iba v rovine 

odbornosti, lebo jej autori sa celkom iste nemôžu živiť písaním 

literárnych diel. Takže rozdávanie v našom prípade platí nielen 

dvojnásobne, ale trojnásobne. Po prvé – píšeme väčšmi pre radosť 

z tvorby ako pre radosť z honorárov. Po druhé – tvoríme pre radosť 

potenciálnych čitateľov, hoci si uvedomujeme ich ohraničený počet. 

A po tretie – rozdávame knihy zadarmo svojim priateľom, kolegom a 

príbuzným. Niektoré z nich si potom – aj s venovaním – kupujeme 

po rokoch v antikvariátoch. 

S kým by ste rád strávil u prostřeného stolu celou noc? 

Mám zažívacie ťažkosti s konzumáciou jedál i nápojov, preto 

predstava prestretého stola vo mne vzbudzuje oprávnené obavy. 

Prebdená noc pre mňa znamená zničený nasledujúci deň. Takže si 

zredukujem vašu otázku do podoby – s kým by som rád strávil veľa 

času. Treba spresniť či rozhovorom, alebo mlčaním. Lebo práve 

básnici si najlepšie rozumejú aj bez slov. Ale zostaňme pri 

rozhovoroch. Vďaka internetu sme napríklad s Karlom Sýsom 

v kontakte niekoľkokrát každý deň. S Jánom Tužinským denne 

56

diskutujeme o literatúre i všeobecných spoločenských a historických 

témach. S manželkou, režisérkou Oľgou Janíkovou debatujeme 

každý večer o rozmanitých kultúrnych, filozofických, 

psychologických, sociologických a dejinných súvislostiach. Ak 

k tomu prirátam osobné a e-mailové vzťahy s mnohými domácimi 

i zahraničnými spisovateľmi, tak som prinajmenšom štvorfázovo 

komunikačne saturovaný. 

Říká se, že poušť je krásná i proto, že si tam můžeme vzít sami 

sebe, trpět i všechno prožít znovu. Dokonce okolo pouští lze sázet 

stromy ... 

Snažím sa pochopiť vašu otázku ako básnický obraz, v ktorom púšť 

označuje našu bezprostrednú, aktuálnu a naliehavú spoločenskú 

realitu. Neviem, či literatúrou sadíme stromy v jej okolí, alebo 

uprostred nej. Verím však, že ich nesadíme márne a zbytočne. Ich 

plody možno nepatria všetkým, ale azda patria práve tým, ktorí majú 

vplyv aj na život ostatných obyvateľov našej planéty, z ktorej sa 

čoskoro môže stať púšť nielen duchovná, ale i materiálna. 

Autor: Pavol Janík, Vladimír Stibor 

57

ZAUJALO NÁS 

_______________________________________________________ 

Rusi a Ukrajinci na Slovensku urobili viac než ostatné 

národnostné menšiny dohromady 

Zostali síce sami sebou, ale žili s nami, 

nie vedľa nás 

Vladimír Mezencev 

Nuž, skutočne sa nestáva často, aby pôvodná vlasť sa tak 

intenzívne venovala tým, ktorí ju opustili navždy a k tomu ešte 

zmenili si natrvalo aj štátne občianstvo. Takého prípady sú skôr 

ojedinelými výnimkami a dochádza k nim až po dlhých rokoch. Veď 

všetci títo vysťahovalci či doslova utečenci boli dlho preklínaní 

a niekedy aj skutočne prenasledovaní – a to všetko svojimi rodákmi! 

Až v poslednom desaťročí sa postoj oficiálnych miest k týmto 

emigrantom a ich potomkom výrazne zmenil ... 

O koho išlo a ide? O emigrantoch z Ruska po revolúcii v roku 

1917. V časoch politického i morálneho chaosu utekali z Ruska, 

Ukrajiny i Bieloruska milióny ľudí: šľachtici, dôstojníci, ale aj 

študenti. V Rusku sa už najmenej dve desaťročia oficiálne hovorí 

o tom, že im tou emigráciou odišli najmenej dve tretiny inteligencie 

a teda aj intelektuálskeho geofondu, čo tieto tri krajiny východných 

Slovanov nepriaznivo pociťujú dodnes. My na Slovensku však 

môžeme mať radosť z toho, že časť týchto emigrantov natrvalo 

zakotvila u nás. Niektorí už prišli ako pripravení odborníci a teda 

58

patrične vzdelaní, iní získali vysokoškolské vzdelanie predovšetkým 

v Prahe a Brne, ale neskôr ich rôzne cesty osudu zaviali k nám na 

Slovensko. Z mnohých sa stali vynikajúci vedci, vysokoškolskí 

profesori, umelci, architekti, projektanti ... Ich prínos pre Slovensko 

bol a je rôznorodý a v každom prípade výnimočný. Aktívne 

sa podieľali na príprave novej slovenskej inteligencie a ich prínos pre 

Slovensko sa prejavil po marci 1939, kedy Slovensko museli opustiť 

českí špecialisti a pedagógovia. Počas existencie Slovenského štátu 

(1939-1945) ruská inteligencia pomohla Slovákom v ťažkých 

vojnových rokoch riešiť nemalé problémy celej krajiny a to najmä 

tak, že Rusi a Ukrajinci pôsobili na významných miestach, na 

ministerstvách a ďalších štátnych úradoch rôznych stupňov, 

predovšetkým vo sférach hospodárstva, vedy, akademického 

školstva, verejných prác a sociálnej starostlivosti. Rusi a Ukrajinci, 

žijúci v tých časoch na Slovensku, až na skutočne malé výnimky, 

nespolupracovali s ľudákmi a Nemcami. I keď mali už všetci 

slovenské občianstvo nevyvíjali žiadnu politickú činnosť a nikto 

z nich nevstúpil do HSĽS. Naopak, mnohí z nich sa aktívne zapojili 

do SNP a za svoju účasť v ňom prevzali vojenské vyznamenania. 

Boli aj takí, ktorí svoje solídne majetky predali a všetky takto získané 

financie venovali partizánom. 

Vráťme sa však k úvodným riadkom tohto príspevku. Súčasná 

Ruská Federácia definitívne skončila s rozdeľovaním svojich 

občanov a najmä ich predkov na „bielych a červených“. Rusko sa 

s úctou a patričnou dôstojnosťou správa k tým, ktorí po 

Novembrovom prevrate (tak teraz oficiálne nazýva udalosti v roku 

1917, ktoré celý svet ešte donedávna poznal ako Veľkú októbrovú 

socialistickú revolúciu) z rôznych príčin odišli do cudziny. Súčasné 

Rusko dobre chápe, že títo emigranti vniesli dôstojný vklad 

do rozvoja národov, s ktorými potom žili. Teda nie vedľa nich. 

Pretože ruskí emigranti zásluhou svojej vrodenej inteligencie, 

vzdelania, pracovitosti a samozrejme talentu dokázali v rôznych 

kútoch našej planéty urobiť veľmi veľa, jednoducho tam zanechali 

svoje trvalé stopy. Všetko to dnešné Rusko považuje za MAJETOK – 

59

VLASTNÍCTVO CELÉHO SLOVANSKÉHO NÁRODA RUSKA! 

Rusko definitívne urobilo hrubú čiaru za občianskou vojnou 

a považuje ju za jednu z najsmutnejších kapitol svojich dejín. 

Na tzv. „zahraničnej mape Ruska a Ukrajiny“ je však ešte veľa 

bielych miest. Znamená to, že ešte nepoznáme všetko to, čo možno 

považovať za dosiahnuté úspechy ruskej emigrácie vo svete a teda aj 

na Slovensku. 

Rusi a Slovensko 

Tieto biele miesta u nás sa úspešne pokúša zmazať z mapy 

spoločnej ruskej a slovenskej histórie, teda zo spoločného súžitia, 

Ing. Alexander Viktorovič Čumakov, DrSc, z Bratislavy, syn Ing. 

Viktora Alexandroviča Čumakova (1898-1961), rodáka z Kazane, 

účastníka občianskej vojny v radoch Bielej armády pod vedením 

admirála Kolčaka. Cez ďaleký Vladivostok ho životné udalosti 

zaviedli do Československa. Najprv v Brne vyštudoval 

poľnohospodárstvo, ale od roku 1927 už žil na Slovensku. Tak 

napríklad pôsobil ako okresný štátny agronóm v Michalovciach, ale 

potom sa vrátil do Bratislavy kde sa stal vedúcim odboru 

ministerstva poľnohospodárstva. Alexander Viktorovič sa zaslúžil o 

chov mladého dobytka na prihnojovaných vysokohorských 

pastvinách u nás podľa švajčiarskych skúseností, zaviedol nový 

spôsob kultivácie dovtedy nevyužívaných pôd na severnom 

Slovensku, ako aj doopeľovanie ďateliny. Po II. svetovej vojne bol 

jedným zo zakladateľov Slovenskej poľnohospodárskej akadémie 

vied. 

V roku 1951 ho poverili založiť nový Vedecký ústav pre 

intenzívne využívanie lúk a pastvísk, pričom sa stal aj jeho 

riaditeľom. Z niekoľkých jeho žiakov vyrástli uznávaní 

vysokoškolskí profesori a vedeckí pracovníci. Sám bol autorom vyše 

200 vedeckých prác a článkov i prednášok na vedeckých 

konferenciách. Z jeho odborných kníh je najznámejšia Doopeľovanie 

ďateliny. 

60

V roku 1958 však stačilo jedno anonymné udanie, že V. Čumakov 

bol už v roku 1913 vyšším cárskym dôstojníkom a teda nepriateľom 

ľudu. Na základe toho ho pozbavili miesta riaditeľa a prišiel aj 

o prácu v SAV. Samozrejme, na ÚV KSČ nepracovali hlupáci a tí 

veľmi ľahko a rýchlo si uvedomili, že v roku 1913 mal. V. Čumakov 

15 rokov ... Napriek tomu v SAV bola naňho štvanica, ktorá sa 

odzrkadlila na jeho zdraví a nakoniec aj na predčasnej smrti. Tento 

uznávaný agronóm a vedec dokázal aktívne a účelne využívať aj svoj 

voľný čas. V Bratislave založil a viedol mládežnícky balalajkový 

súbor, v rokoch 1940-43 organizoval letné tábory pre deti a mládež 

z rodín ruských a ukrajinských emigrantov. Jeho životné osudy 

sa podobajú na tie, ktoré prežili mnohí Rusi a Ukrajinci u nás. Aj tí, 

ktorí v časoch občianskej vojny v Rusku boli iba deťmi ... 

Ing. Alexander Čumakov, DrSc., napísal knihu Rossiane 

v Slovakiji. Kto ovláda ruštinu tak by samozrejme očakával, že 

názov knihy bude Russkije v Slovakiji. Tak by to bolo v každom 

prípade v ruštine správne. Musíme si však uvedomiť, že výrazom 

„Rossiane“ sa označovali všetci obyvatelia Ruského impéria, teda 

cárstva, slovanského pôvodu, teda Rusi, Ukrajinci a Bielorusi. 

Okrem toho tento výraz na svoju identifikáciu používali aj príslušníci 

neslovanských národov žijúcich v cárskom ruskom impériu. 

Na základe rôznych oficiálnych i polooficiálnych údajov môžeme 

konštatovať, že za posledných sto rokov odišlo z Ruska 30 miliónov 

ľudí a doslova sa rozpŕchli na všetky svetové strany. Bolo to 

v niekoľkých emigračných vlnách, prvá sa začala v roku 1861, zatiaľ 

posledná piata po roku 1990 a prakticky trvá dodnes. Pre Slovensko 

sú najdôležitejšie dve takého vlny (1917-1938 a 1939-1950) Po 

vzniku ČSR sa na Slovensku ocitlo asi 1700 Rusov a Ukrajincov, (v 

rovnakom čase v Čechách a na Morave až cca 24000), po vzniku 

Slovenského štátu sa ich počet zvýšil na vyše 2000. Neboli to však 

iba tzv. bielogvardejci, šľachtici a kniežatá, ale aj už uznávaní 

akademickí profesori, vojaci, ktorí sa dostali do zajatia počas I. 

svetovej vojny a dokonca aj červenoarmejci, ktorých zajali Poliaci 

61

v čase, kedy Červená armáda útočila na Varšavu. Na Slovensku sa 

napríklad dostal v roku 1939 z Prahy po jej obsadení nacistami aj 

posledný dorevolučný rektor Moskovskej štátnej univerzity a zároveň 

poslanec Štátnej dumy prof. Michail Novikov, uznávaný zoológ 

a histológ. Ešte do roku 1922, teda už za Leninovej vlády stál na čele 

štátnej komisie pre poľnohospodárstvo a biológiu pri Rade 

národného hospodárstva. Ešte v tom istom roku ho však sovietska 

vláda donútila emigrovať. Krátky čas žil v Nemecku, potom odišiel 

do Prahy, kde sa stal profesorom na Karlovej univerzite. Prof. 

Novikov sa neskôr stal zakladateľom na Slovensku nového 

vedeckého odboru – zoológie. V roku 1945 opustil Slovensko, dostal 

sa do USA, kde žil až do smrti. 

Podobný osud mal aj prof. Nikolaj Losskij, jeden 

z najuznávanejších filozofov XX. storočia. Profesorom sa stal už 

pred rokom 1917 na svojej alma-mater v Peterburgu. Po skončení 

Občianskej vojny ho však pozbavili akademickej činnosti a o rok 

neskôr musel proti svojej vôli ako jeden zo 120 významných ruských 

vedcov, spisovateľov a verejných činiteľov opustiť krajinu ako 

osoba, ktorá neprijala marxistickú ideológiu. Boľševici mu vytýkali, 

že jeho filozofia má idealistický charakter, ale svetová verejnosť N. 

Losského považuje za najväčšieho ruského filozofa vôbec, ktorého 

zásluhy predovšetkým súvisia s teóriou poznania, etikou, a filozofiou 

relígií. Losskij je zakladateľom vo filozofii úplne nového odboru 

teórie poznania – intuitivizmu. 

Losskij na Slovensko prišiel v roku 1942 a ihneď sa stal vedúcim 

katedry filozofie Univerzity Komenského. Tu vydal v Martine v roku 

1944 knihu Podmienky absolútnej dobroty, ďalšie dve práce vyšli 

v slovenčine v roku 1946 – Absolútne kritérium pravdy 

a Dostojevskij a jeho kresťanský svetonázor. Po roku 1945 prof. 

Losskij odišiel k deťom do Francúzska, neskôr za ďalším synom do 

USA. Pochovaný je na ruskom cintoríne pri Paríži. 

62

Emigranti a Slovanstvo 

Pri odchode z bývalého Ruska si všetci odnášali lásku k rodnej 

zemi, zachovali si svoj jazyk a v neposlednom rade lásku 

k Slovanstvu. Takých ako profesori N. Novikov a N. Losskij bolo na 

Slovensku veľmi veľa, môžeme ich rátať na stovky. Práve preto už 

z množstva týchto vzdelaných a vysokokvalifikovaných odborníkov 

spomenieme len tých, ktorí sa veľmi aktívne podieľali na 

presadzovaní myšlienok slovanskej vzájomnosti. Takými boli aj prof. 

Alexander Avenarius, syn ruského emigranta, zároveň aj účastníka 

SNP. A. Avenarius sa venoval predovšetkým dávnym dejinám 

východnej Európy a Byzancie. Pôsobil v SAV, prednášal na 

mnohých vysokých školách, u nás v Bratislave, Trnave a Prešove, 

v zahraniční v Bonne, Mníchove, Münsteri, Paríži, Pise, Boloni 

a v Szegede. Prof. Pjotr Bogatyrev, DrSc., etnograf a folklorista, 

ktorého špecializáciou bola ľudová kultúra Čechov, Slovákov, 

Podkarpatských Rusínov, Ukrajincov. V rokoch 1931-38 vyučoval 

na Filozofickej fakulte UK V Bratislave, o rok neskôr sa vrátil do 

ZSSR. K takýmto slavistom patrili aj prof. Alexander Grigorjev, 

pedagóg na Ruskom gymnáziu v Prešove, autor o.i. Krátkeho kurzu 

gramatiky cirkevno-slovanského jazyka. Prof. Alexander Isačenko, 

krorý stredoškolské štúdium absolvoval v Rakúsku a Nemecku, 

vysokoškolské vo Viedni a Paríži, ale napriek tomu celý život 

zasvätil ruskej filológii a slavistike. Ovládal až 19 jazykov, prednášal 

na univerzitách v USA, Anglicku (Oxford), NDR, Švédsku, Rakúsku, 

Francúzsku. Navždy však zostal zakladateľom slovenskej rusistiky, 

bol riadnym členom ČSAV a Nemeckej akadémie vied, členomkorešpondentom 

Rakúskej akadémie vied. Jeho učebnica ruského 

jazyka z roku 1962 má už za sebou päť vydaní a dodnes ju pri štúdiu 

aktívne využívajú nemecky hovoriaci študenti. Prof. Josif Markov, 

od roku 1929 docent a od roku 1931 profesor dejín slovenského 

práva na UK Bratislava, ktorý takto položil základy tejto novej 

vedeckej disciplíne na Slovensku. Prof. Jevgenij Perfeckij, historik, 

ktorý sa zaoberal predovšetkým dejinami Podkarpatskej Rusi 

a všetkých východných Slovanov, ovládal perfektne päť slovanských 

63

jazykov (rusky, česky, slovensky, ukrajinsky a poľsky), okrem toho 

nemčinu a francúzštinu. V Bratislave aktívne pôsobil aj v Šafárikovej 

vedeckej spoločnosti. Prof. Valerij Pogorelov, ktorý už roku 1916 sa 

stal profesorom slovanskej filológie Imperátorskej varšavskej 

univerzity, od roku 1923 pôsobil na bratislavskej univerzite a okrem 

iného prednášal slovansko-ruskú paleografiu, ruštinu, bulharčinu 

a srbochorvátčinu. Venoval sa vedeckovýskumným prácam z oblastí 

cyrilometodskej tradície, prvých písomností starých Slovanov 

a zrodu staroslovanského jazyka. Práve výskumnou činnosťou 

a analýzou jazykov dokázal, že Cyril a Metod neboli Gréci, ale 

bulharskí Slovania a ich žiak Gorazd bol už Slovák! Za zmienku ešte 

stojí spomenúť prof. Borisa Čebotareva, účastníka Povstania 

a vyznamenaného medailou SNP II. stupňa, v roku 1945 však 

zatknutého a odvlečeného NKVD do ZSSR, kde si „odsedel“ dva 

roky. Prof. Boris Čebotarev napísal 25 (!) učebníc ruského jazyka per 

vysokoškolákov a stredoškolákov, pôsobil ako vedúci Katedry 

ruského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. 

Epilóg 

S určitosťou môžeme konštatovať, že zo všetkých národností, 

ktorých príslušníci žili a žijú na Slovensku, samozrejme okrem 

štátotvornej, Rusi a Ukrajinci urobili najviac pre rozvoj a rozkvet 

svojej novej domoviny. Napriek ich ťažkému životu v rokoch II. 

svetovej vojny. Niektorí z nich sa stali väzňami v koncentračnom 

tábore Buchenwald a domov sa už živí nevrátili, iných, tiež 

účastníkov SNP odvliekli pre zmenu na východ a tam v pracovných 

táboroch a väzniciach zahynuli. Len preto, že dali prednosť životu 

v inej slovanskej krajine. Našťastie, dnes je situácia inakšia. Svedčia 

o tom, aj slová ministra zahraničných vecí Ruskej Federácie 

a zároveň predsedu Vládnej komisie pre prácu so zahraničnými 

krajanmi Sergeja Lavrova. Ten do knihy Rossijane v Slovakii napísal 

v jej úvode: 

„ Do Vašej pozornosti sa dostáva kniha o Rusoch, žijúcich mimo 

ich historickej vlasti. Jej dôležitosť zvýrazňuje to, že ju pripravili 

64

naši krajania a hovorí o tom, ako sa skladali ich osudy a formovalo 

ich spoločenstvo v ďalekej cudzine. Jej prednosť spočíva v tom, že 

nehľadiac na rozdiely, nás všetkých spája láska k pôvodnej vlasti, 

pocity spolupatričnosti k veľkej ruskej kultúre, hrdosť na našu 

krajinu. 

Rozvoj partnerských vzťahov so zahraničnými krajanmi vždy 

bude patriť medzi priority zahraničnej politiky Ruska. To sa zároveň 

týka aj ochrany ich zákonných práv a záujmov, upevnenia postavenia 

ruského jazyka a kultúry v zahraničí. 

Som presvedčený, že kniha vzbudí záujem čitateľa, bude prijatá 

ako presvedčivé potvrdenie tradične pevných vzťahov zahraničných 

krajanov s historickou vlasťou, ktorá spája nás s oddanosťou 

objavovať obrovský tvorivý potenciál „ruského sveta“.“ 

Čo dodať už na záver? Každé meno v knihe znamená jeden 

ľudský osud. Človeka, ktorý tak veľa urobil pre Slovensko, Rusko, 

Ukrajinu a celý slovanský svet. Rusko a Slovensko môžu byť 

skutočne hrdé na tých, ktorí síce opustili jednu vlasť, pritom jej 

zostali navždy verní, aby zároveň našli ďalšiu a mnohí ešte viac – tú 

našu všeslovanskú. Tých ľudí je dokonca ešte viac než ich uvádza 

kniha Bratislavčana Alexandra Čumakova. Máme sa na čo tešiť. 

Radujme sa a podporujme 

S veľkou radosťou a nádejou na lepšiu budúcnosť, sme 

prijali toto spoločné posolstvo pre národy Poľska a Ruska, vyhlásené 

Pravoslávnou cirkvou v Rusku a Katolíckou cirkvou v Poľsku, dňa 

17. augusta 2012 vo Varšave. 

Posolstvo vyzýva na zmierenie Poľska a Ruska, poľského 

národa s národom ruským. Jeho najvýznamnejším zmyslom je, „aby 

každý Poliak videl v každom Rusovi a každý Rus v každom 

Poliakovi, priateľa a brata“. 

65

Takéto ďaleko siahajúce posolstvo si zasluhuje jednoznačnú 

podporu. Zabezpečíme podporu každého snaženia zo strany všetkých 

Poliakov. Takáto výzva otvára cestu obom národom a štátom pre 

poľsko-ruské porozumenie a otvára obojstranne užitočnú všestrannú 

spoluprácu dvoch blízkych slovanských národov. 

Túto výzvu vyhlásili uvedené cirkevné organizácie v čase 

keď sa v Poľsku, Európe a vo svete realizujú aktivity proti obom 

naším národom. Sú to aktivity vyvolávajúce antagonizmus Poliakov 

voči Rusom, Rusov voči Poliakom. Išlo o zamedzenie ruskopoľského 

porozumenia. 

Plne vnímame, že zmierenie, spolupráca a porozumenie 

Poľska a Ruska – detí jednej Matky Slovanov, môže veľmi podstatne 

upevniť morálne, spoločenské, hospodárske i politické obrodenie 

nielen Poľského a Ruského národa, ale i národov celého Slovanstva, 

Európy i sveta, ktoré sú ohrozované inváziou bezbožného a antinárodného 

globalizmu. 

Posolstvo vytvára pre Poľsko a Rusko veľkú zodpovednosť 

kresťanského, slovanského, európskeho i svetového obrodenia. 

Vytvára sa schopnosť postaviť sa proti ničivým silám našich 

spoločných nepriateľov, ktoré mali za cieľ mariť rozmach našich 

a iných blízkych národov. 

Každý Poliak, každý Rus by mal porozumieť a doceniť 

veľké, prelomové, historické poslanie tohto posolstva a podporiť ho 

z celého srdca a rozumu. 

Poľsko v priateľskom zväzku s Ruskom a Rusko 

v priateľskom zväzku s Poľskom dokážu zmnohonásobiť svoje sily 

pre duchovný, materiálny a civilizačný rozvoj. Tento rozvoj prinesie 

výhody Poliakom, Rusom, celej Európe a vo všeobecnosti 

európskym národom a ich kultúram. 

Zaželajme, aby božské a ľudské sily, sily národov, štátov 

i cirkví pomáhali v realizácii tohto šľachetného úsilia smerujúceho 

66

k slovanskému porozumeniu Poľska, Ruska, národov Poľska 

a Ruska, Poliakov i Rusov – priateľov i bratov. 

Zväz poľsko-ruského priateľstva 

Poľský slovanský výbor 

Poľské národné spoločenstvo (jednota) 

Barbara Krygier 

Tadeusz Sikorski 

Bolesław Tejkowski 

Z poľštiny preložil Koloman Ivanička 

50. Festival kultúry a športu v Medzilaborciach 

V dňoch 23.-24. júna 2012 samospráva mesta Medzilaborce a 

Rusínska obroda na Slovensku s podporou Úradu vlády SR pripravili 

pre občanov mesta i návštevníkov z celého regiónu dvojdňový 

program, v ktorom účinkovali domáce a zahraničné kolektívy 

i športovci. 

Úvod jubilejného 50. Festivalu kultúry a športu v meste pod 

Kamjanou patril ako vždy kolkárom. O 10.00 hod. v sobotu privítali 

majstra Európy v kolkoch Podbrezovú i ďalšie družstva z Košíc, 

Strážskeho a domácich. Vo futbalovom turnaji sa zúčastnili mužstvá 

zo Srbska, Poľska, Českej republiky i domáci Spartak. V kultúrnej 

časti festivalu sa v sobotu na amfiteátri pred viac ako 6 tisícmi 

návštevníkmi predstavili detské i mládežnícke súbory, laureáti 

„Spevov môjho rodu“ rusínskej piesne. V ďalšom sobotňajšom 

programe účinkovali FS Červená ruža z Ukrajiny, DFS Lastiwoczka 

z Poľska, Tanečný súbor Vodohraj a Amira z Kyjeva (Ukrajina). 

Veľké aplauzy zožali tanečníci a speváci z PUĽS-u Prešov, 

speváckeho tria LA Giola, husľového tria G-Strinx a tanečnej 

skupiny EXTRAVA Dansa. Neskôr sobotňajšiu laboreckú oblohu 

pred zaplneným hľadiskom amfiteátra rozžiaril za hudobnej zložky 

nezabudnuteľný ohňostroj. Záver večera do neskorých nočných 

67

hodín patril populárnej speváčke Hane Zagorovej a jej hosťovi 

Petrovi Rezkovi z Prahy. 

V nedeľu za krásneho slnečného počasia pokračoval Festival 

pestrofarebným sprievodom súborov a športovcov mesta. Po 

položení venca vďaky k pomníku Oslobodenia pokračoval sprievod 

účinkujúcich na amfiteátri, kde pokračovali vystúpenia folklórnych 

súborov a skupín. Z veľkého množstva účinkujúcich spomenieme 

súbor Kamjana Medzilaborce, Perepilka z Ukrajiny, FS Trnavčan 

a Ľalija z Michaloviec, Vodohraj i Amira z Kyjeva, solistov piesní, 

FS Železiar, FS Vršatec z Dubnice n/Váhom, ktorí zožali veľký 

potlesk od návštevníkov festivalu. Po zlosovaní tomboly v závere 

vystúpila populárna skupina Desmod. 

Tento jubilejný 50. Festival kultúry a športu bol realizovaný 

s podporou programu kultúry národnostných menšín 2012 a pod 

záštitou premiéra Slovenskej republiky. 

Melana Kišová 

Knižná novinka 

Spoločnosť I. TRAN, s.r.o. so sídlom v Turzovke, ktorého 

generálnym riaditeľom je Ing. Ivan Trančík, na základe spolupráce 

s Veľvyslanectvom Ruskej Federácie v Slovenskej republike 

zabezpečila preklad a vydanie knihy Katalóg vojnových hrobov 

príslušníkov Červenej armády padlých v období 2. svetovej 

vojny a pochovaných na území Slovenskej republiky v jazyku 

ruskom. Kniha vyšla vo vydavateľstve Matice slovenskej . 

Redakcia 

68

23. ročník medzinárodného splavu 

V dňoch 5. až 8. júla 2012 sa v Starej Ľubovni uskutočnil už 23. 

ročník Medzinárodného rodinného splavu po rieke Poprad, 

organizovaný Centrom voľného času v Starej Ľubovni a Zreszenie 

sportu osób Niepielnopravnych „Start“ v Nowym Saczu v spolupráci 

s mestom Stará Ľubovňa a Slovenskou radou Združenia slovanskej 

vzájomnosti v Bratislave. Splavu sa tohto roku zúčastnilo 165 

účastníkov z piatich štátov: Slovenska, Poľska, Česka, Ukrajiny a 

Dánska. Okrem splavu zabezpečili organizátori aj zaujímavé 

sprievodné podujatia, napríklad futbalový zápas medzi zástupcami 

jednotlivých krajín v Čirči, súťažno – zábavné hry pre deti a 

rýchlostné vodácke preteky Memoriál Ing. Eduarda Kasperkeviča 

(miestneho rodáka a bývalého tajomníka ZSV) v štyroch 

disciplínach: kajak 1, kajak 2, kanoe 2 a gumové člny. Rodinný splav 

vyvrcholil treťou etapou v poľskom Starom Saczi v stredisku 

Przystań. Víťazstvá vo väčšine disciplín si tohto roku odniesli poľské 

posádky, s výnimkou kategórie kanoe 2, v ktorej zvíťazila slovenská 

rodina Kováčovcov. 

O úspešný priebeh tohtoročného splavu sa zaslúžili hlavne 

riaditeľka CVČ PhDr. Marta Hanečáková, PhD. a vedúca MRS 

PhDr. Alena Hriňáková spolu s primátorom mesta Stará Ľubovňa 

Michalom Biganičom. 

Redakcia 

XVI. ročník celoslovenskej súťaže DÚHA 

Dňa 4. 5. 2012 sa v Starej Ľubovni uskutočnil XVI. ročník 

celoslovenskej súťaže výtvarnej a literárnej tvorby detí DÚHA. 

Vyhlasovateľom a garantom súťaže bolo Ministerstvo školstva SR, 

usporiadateľom Ľubovnianske osvetové stredisko a 

spoluorganizátormi boli aj Slovenská a Okresná rada Združenia 

slovanskej vzájomnosti. Vo výtvarnej tvorbe súťažili deti v štyroch 

69

vekových kategóriách a v literárnej tvorbe v piatich vekových 

kategóriách. V každej vekovej kategórii boli ocenené štyri najlepšie 

práce a v každej tvorbe (výtvarnej a literárnej) boli navyše udelené 

mimoriadne ceny Ministerstva školstva SR, cena každého zo 

spoluorganizátorov súťaže a cena poroty. Mimoriadnu cenu 

Slovenskej rady Združenia slovanskej vzájomnosti a OR ZSV 

v Starej Ľubovni v oblasti výtvarnej tvorby obdržala desaťročná 

Katarína Štucková zo Starej Ľubovne a v oblasti literárnej tvorby 

jedenásťročná Magdaléna Martišková z Topoľčian. 

Témy súťaže boli dve: Túžba lietať a Po stopách dobrodružstiev – 

objavovanie a už tradične boli saturované pozoruhodnými dielami 

detských autorov. V oblasti výtvarnej tvorby porota pozitívne 

hodnotila hlavne práce vekovej skupiny 6 – 10 ročných a kriticky sa 

vyjadrila k priemernej úrovni niektorých ZUŠ, čo pripisuje 

všeobecne známym problémom školstva. V oblasti literárnych diel 

porota veľmi pozitívne hodnotila hlavne poéziu a vyslovila 

poďakovanie za dobrú prácu nielen učiteľom, ale aj rodičom 

súťažiacich detí. 

Redakcia 

70

JUBILEÁ 

_______________________________________________________ 

Jubileá v 4. štvrťroku 2012 

Bolo by veľmi prospešné zostaviť zoznam tých ľudí, o ktorých 

svet ešte nepočul a od ktorých sa pritom môžeme najviac naučiť. 

Október 

John Ruskin 

- 2. októbra 1867 sa narodila v Polichne slovenská realistická 

spisovateľka BOŽENA SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA, 

predstaviteľka druhej fázy slovenského literárneho realizmu. 

Zomrela 27. novembra 1951 v Lučenci. Vytvorila originálne 

prozaické i dramatické dielo, v ktorom podala objektívny obraz 

vtedajšej slovenskej spoločnosti.. Črty, poviedky a novely 

z dedinského a spoločenského života poznačené autobiografickými 

prvkami sa nezhodovali so sentimentalizmom vtedajšej literatúry. 

Kritizovala vtedajšie chápanie národovectva, zaoberala sa 

problémom vysťahovalectva, v Ťapákovcoch zobrazila symbol 

slovenskej dedinskej oblomončiny. – 145. výročie narodenia. 

- 3. októbra 1762 sa narodil v Slanici slovenský jazykovedec 

ANTON BERNOLÁK, významný predstaviteľ slovenského 

národného obrodenia. Umrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch. 

Bol kaplánom v Čeklísi (dnešnom Bernolákove), tajomníkom 

arcibiskupskej kancelárie v Trnave a dekanom-farárom v Nových 

Zámkoch. V rokoch 1787 – 1790 vypracoval základné jazykové 

diela, ktorými kodifikoval spisovný jazyk – bernolákovčinu. 

Používali ju katolícki vzdelanci až do roku 1847. Na jej uvedenie do 

života v roku 1792 zorganizoval celoslovenskú vydavateľskú 

spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo, ktorej 581 členov pôsobilo 

71

v 250 obciach a mestách Slovenska. Je autorom rozsiahleho 

päťjazyčného slovníka – 250. výročie narodenia. 

- 10. októbra 1942 zomrela v Banskej Bystrici slovenská 

spisovateľka TERÉZIA VANSOVÁ. Narodila sa 18. apríla 1857 vo 

Zvolenskej Slatine. Bola sestra evanjelického farára S. Medveckého 

a manželka evanjelického farára Jána Vansu. Patrí do prvej 

generácie slovenského literárneho realizmu ešte s prvkami 

romantizujúcich čŕt. Prejavilo sa to v jej poviedkach Suplikant 

a Chovanica i románoch Sirota Podhradských, Kliatba. 

Z dokumentárnej prózy sú známe diela Ján Vansa a Pani 

Georgiadesová na cestách. Pre deti napísala Danko a Janko. 

Realistické sú dráma Svedomie, V salóne speváčky, Ľúbezní bratia. 

V roku 1898 založila prvý slovenský časopis pre ženy Dennicu, ktorý 

redigovala dvanásť rokov. – 70. výročie smrti, 155. výročie 

narodenia. 

- 13. októbra 1887 sa narodil v Bytči politik a štátnik, katolícky kňaz 

JOZEF TISO, prezident Slovenskej republiky. Zomrel – bol 

popravený – 18. apríla 1947 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Bol 

minister zdravotníctva ČSR, od roku 1938 predseda autonómnej 

vlády, predseda vlády a v rokoch 1939-1945 prezident Slovenskej 

republiky. Ovplyvnil ideové a politické formovanie slovenského 

národa, zdôvodnil ideu autonómie a slovenskej štátnosti. Zaslúžil sa 

o získanie autonómie i vytvorenie štátu. Napriek niektorým 

negatívam – vstup Slovenska po boku Nemecka do vojny, vývoz 

židovských spoluobčanov a odporu voči povstaniu – nepodľahol 

úplne pronemeckej orientácii, ale budoval štát na kresťanských, 

národných a sociálnych princípoch. Pričinil sa o zachovanie národnej 

a územnej integrity Slovenska. Jeho hodnotenie je v slovenskej 

i zahraničnej historiografii značne protirečivé. – 125. výročie 

narodenia, 65. výročie smrti. 

- 16. októbra 1912 sa narodil vo Važci evanjelický cirkevný 

hodnostár JÁN MICHALKO. Zomrel 10. decembra 1990 

v Bratislave. Bol profesor a dekan Slovenskej evanjelickej 

72

ohosloveckej fakulty v Bratislave, v rokoch 1970 – 1990 generálny 

biskup ev. cirkví a. v. na Slovensku.. Napísal množstvo teologických 

štúdií a článkov, redigoval ev. časopisy. Zapájal sa do ekumenického 

hnutia. Spoluzakladateľ a viceprezident Kresťanskej mierovej 

konferencie, člen Svetového luteránskeho zväzu. Bol čestný doktor 

viacerých ev. teologických fakúlt v Európe – 100. výročie 

narodenia. 

- 21. októbra 1922 sa narodil v Hlohovci slovenský básnik IVAN 

KUPEC, pôv. Kunoš. Zomrel 15. mája 1997 v Bratislave. Dlhodobo 

sa venoval redaktorskej činnosti – šéfredaktor vydavateľstva Tatran, 

redaktor a šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ i redaktor 

vo vydavateľstve Mladé letá. Vyšiel z nadrealistickej poetiky 

(zbierka Podľa hviezd meniť masky), ktorú v ďalších zbierkach 

opúšťa (Hodina s anjelom, Vyzliekanie z hnevov). Vrcholom jeho 

tvorby sú zbierky Tieňohra a Kniha tieňov – verše z čias zákazu 

publikovania. Venoval sa prekladateľskej činnosti – preložil 

staročínskych básnikov Tu Pu a Li Po. Písal aj eseje – Nesmrteľní, 

Obrana poézie. – 90. výročie narodenia, 15. výročie smrti. 

- 24. októbra 1797 sa narodil vo Veselom rímskokatolícky biskup, 

pedagóg ŠTEFAN MOYSES, prvý predseda Matice slovenskej. 

Zomrel 5. júla 1869 v Žiari nad Hronom. V Záhrebe pôsobil ako 

kanonik a profesor na akadémii, Od roku 1851 bol banskobystrickým 

biskupom. V Chorvátsku podporoval rozvoj kultúry, jazyka a Matice 

ilýrskej. Na Slovensku sa zaslúžil o rozšírenie kultu svätcov Cyrila 

a Metoda – oslavy tisícročného príchodu na Veľkú Moravu 

a preloženie ich sviatku na 5 júla.. Podporoval vznik a rozvoj 

slovenských škôl. V decembri 1861 viedol memorandovú deputáciu 

k cisárovi a zaslúžil sa o povolenie Matice slovenskej. Stal sa 

najpopulárnejšou osobnosťou na Slovensku – pozdravné listy mu 

podpísalo vyše štyritisíc Slovákov. Zvolili ho za prvého predsedu 

Matice slovenskej a spolu s Karolom Kuzmánym utvorili 

moysesovsko-kuzmányovskú tradíciu, spoluprácu katolíkov 

s evanjelikmi. – 215. výročie narodenia. 

73

November 

- 3. novembra 1912 zomrel v Moravskom Lieskovom slovenský 

dramatik JOZEF HOLLÝ, evanjelický kňaz. Narodil sa 29. januára 

1879 v Skalici. Vynikol ako ľudovýchovný pracovník a národný 

buditeľ. Bol otec výtvarníčky E. Holéczyovej a herca a režiséra M. 

Hollého st. Hollého hry Kubo, Márnotratný syn, Geľo Sebechlebský, 

Amerikán sa často hrávali v slovenských ochotníckych súboroch, ale 

svoje miesto mali aj v úspešných filmových, televíznych i operných 

adaptáciách. – 100. výročie smrti. 

- 5. novembra 1912 zomrel v Budapešti mnohostranný slovenský 

kultúrny pracovník ANDREJ SOKOLÍK. Narodil sa 8. februára 

1840 v Partizánskej Ľupči. Bol profesor na slovenskom patronátnom 

ev. gymnáziu v Revúcej, potom prešiel do Martina. Tam rozvinul 

bohatú kultúrnu činnosť. Bol herec, recitátor, spevák, režisér 

a podpredseda martinského Slovenského spevokolu. V roku 1885 bol 

spoluzakladateľ a vedúci činiteľ Kníhkupecko-nakladateľského 

spolku. V rokoch 1895 – 1908 tajomník Muzeálnej slovenskej 

spoločnosti a redaktor jej Sborníka i Časopisu MSS. Písal ľúbostnú 

a prírodnú lyriku i články do časopisov. 27 rokov bol predseda 

Spolku ev. učiteľov turčianskeho seniorátu. – 100. výročie smrti. 

- 11. novembra 1712 sa narodil v Čiernom Dunajci v Poľsku 

slovenský barokový básnik HUGOLÍN GAVLOVIČ, člen 

františkánskej rehole. Zomrel 4. júna 1787 v Horovciach, pochovaný 

je v Pruskom. Vytvoril rozsiahle literárno-náboženské dielo – 

dvadsaťpäť kníh teologického, kazateľského a mravoučného obsahu 

vo veršoch i v próze, napísaných sčasti v dobovej predspisovnej 

slovenčine, sčasti v latinčine a päť prekladov z latinčiny. Je 

najproduktívnejší slovenský autor 18. storočia. Najvýznamnejší je 

cyklus didakticko-reflexívnych básní Valaská škola mravúv stodola – 

súhrn mravných ponaučení a praktických rád.. Jeho dielo je súčasťou 

nášho kultúrneho dedičstva – roku 1987 bolo zaradené do kultúrneho 

kalendára UNESCO. – 300. výročie narodenia, 225. výročie smrti. 

74

- 13. novembra 1912 sa narodil v Komárne slovenský lekár onkológ 

VILIAM THURZO. Zomrel 2. marca 1984 v Bratislave. Bol 

profesor a vedúci Katedry onkológie, rádiológie a nukleárnej 

medicíny lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. 

Napísal práce Rakovina a boj proti nej, Základy onkológie. 

Zakladateľská osobnosť lekárskej vedy na Slovensku – zakladateľ 

onkologických výskumov, riaditeľ Ústavu experimentálnej onkológie 

SAV, expert WHO pre onkológiu. Bol členom mnohých 

zahraničných lekárskych spoločností, udelili mu množstvo ocenení 

a vyznamenaní. V rokoch 1948 – 1952 bol predseda 

Československého Červeného kríža – 100. výročie narodenia. 

- 18. novembra 1907 sa narodil v Liptovskej Sielnici významný 

slovenský básnik a prozaik ANDREJ PLÁVKA. Zomrel 11. júla 

1982 v Bratislave. Vyštudoval právo. Bol úradník medzinárodného 

združenia mládeže YMCA i predsedom národného výboru v Banskej 

Bystrici. Od roku 1945 žil a pracoval v Bratislave. Bol tajomníkom 

a predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Jeho umelecký postoj 

sa vyznačoval príklonom k ľudu a prírode. Silným inšpiračným 

zdrojom mu bol rodný Liptov, zážitky zo SNP i zo súčasného života. 

Významnú dokumentárnu hodnotu majú jeho knihy spomienok – 

105. výročie narodenia, 30. výročie smrti. 

- 23. novembra 1912 sa narodil v Hubovej slovenský literát, básnik 

a kultúrny historik , katolícky kňaz, JOZEF KÚTNIK-ŠMALOV, 

pseudonym Matúš Zjara. Zomrel 13. decembra 1982 v Sliačoch. 

Autor monografie o Milovi Urbanovi (Život v slove), Valentínovi 

Beniakovi a Zástoji katolíckej hierarchie v slovenskom národnom 

a kultúrnom živote. Venoval sa aj literárnej histórii východného 

Slovenska a kultúrnej histórii. Bol kritik a esejista – jeho Dumka 

o detstve je básnicko-filozofická esej. Prekladal z francúzštiny 

a poľštiny. Stál na čele Diela koncilovej obnovy. Bol predseda 

jazykového odboru Slovenskej liturgickej komisie, ktorá 

zabezpečovala preklady liturgických textov do slovenčiny. – 100. 

výročie narodenia, 30. výročie smrti. 

75

- 27. novembra 1921 sa narodil v Uhrovci – v dome, v ktorom sa 

narodil aj Ľudovít Štúr – politik a štátnik ALEXANDER 

DUBČEK, protagonista reformného hnutia v ČSSR. Umrel (po 

autonehode) 7. novembra 1992 v Prahe, pochovaný je v Bratislave. 

V mladosti sa s rodinou zúčastnil v rámci družstva Interhelpo 

v ZSSR, vrátil sa v roku 1938, vyučil sa za strojného zámočníka 

a zúčastnil sa na SNP. Po vojne pracoval v aparáte KSS, v januári 

1968 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ. Presadzoval politické 

uvoľňovanie – ideu „socializmu s ľudskou tvárou“. Po vpáde vojsk 

Varšavskej zmluvy do ČSSR (1968) ho postupne odstavili 

z politického života, upadol do nemilosti. Po novembri 1989 stal sa 

predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom 

sociálnodemokratickej strany. Je uznávanou osobnosťou na celom 

svete – jeho politické reformy predstihli dobu o dve desaťročia. – 20. 

výročie smrti. 

December 

- 8. decembra 1982 zomrel v Bratislave, pochovaný je na 

Národnom cintoríne v Martine, básnik, prekladateľ a redaktor JÁN 

SMREK, vlastným menom Ján Čietek. Narodil sa 16. decembra 

1898 v Zemianskom Lieskovom. Pôvodne bol učňom, neskôr 

študoval teológiu, ktorú neukončil a venoval sa redaktorskej práci 

v Martine, Bratislave a v Prahe. Základom jeho tvorivej činnosti bola 

poézia pre deti i dospelých. Považovali ho za najčítanejšieho 

a najprekladanejšieho slovenského básnika. Bol vitalistom, 

propagoval aktivitu a životný elán. Častým inšpiračným zdrojom mu 

bola príroda a domov. Obľúbené boli jeho zbierky pre deti Maľovaná 

abeceda a Machule. Písal aj memoáre a libretá k operám Beg Bajazid 

a Mr. Scrooge. Významné boli jeho preklady z maďarčiny, 

francúzštiny a ruštiny. – 30. výročie smrti. 

- 12. decembra 1902 sa narodil v Liptovskom Mikuláši významný 

grafik, ilustrátor KOLOMN SOKOL, zakladateľ slovenskej 

i mexickej grafiky. Zomrel 12. januára 2003 v Tuscone v Arizone. Po 

štúdiách v Košiciach, Bratislave a Prahe ho mexické Ministerstvo 

76

kultúry a školstva pozvalo na Akadémiu výtvarných umení, na ktorej 

založil odbor grafiky. Po vojne sa vrátil na Slovensko, ale roku 1948 

znova odišiel do Mexika, posledné desaťročia prežil v Arizone. 

V tvorbe reagoval na sociálne otázky, nezamestnanosť a chudobu. 

Práce majú silný sociálny a emotívny podtón. Časté motívy jeho 

tvorby boli pes, kôň, býčie zápasy, mytológia a medziľudské vzťahy. 

Dlho bol odlúčený od Slovenska, rodisku však venoval časť svojich 

obrazov, ktoré sú základom Centra K. Sokola v Liptovskom 

Mikuláši. – 110. výročie narodenia. 

- 13. decembra 1912 sa narodil vo Zvolene slovenský lingvista 

EUGEN PAULINY, jeden zo zakladateľov slovenskej jazykovedy 

Zomrel 23. mája 1983 v Bratislave. Bol univerzitný profesor, vedúci 

Kabinetu fonetiky, vedúci Katedry slovenského jazyka FF UK 

i prorektor Univerzity Komenského v Bratislave. Širokospektrálny 

vedec – venoval sa fonológii (Slovenská fonológia, Fonológia 

spisovnej slovenčiny) i dejinám slovenčiny (Dejiny spisovnej 

slovenčiny). Osobitne obdobiu Veľkej Moravy – Slovesnosť 

a kultúrny jazyk Veľkej Moravy, prácu Život a dielo Metoda po jeho 

smrti dokončil Šimon Ondruš. Prispel aj do všeobecnej jazykovedy 

(Systém slovenského jazyka), dialektológie (Nárečie zátopových 

osád na hornej Orave) a robil aj jazykový rozbor diel slovenských 

prozaikov. Bol členom medzinárodných fonologických spoločností – 

100. výročie narodenia. 

- 21. decembra 1947 zomrel v Bratislave popredný slovenský 

architekt DUŠAN JURKOVIČ, pochovaný je v Brezovej pod 

Bradlom. Narodil sa 23. augusta 1868 v Turej Lúke Priemyselnú 

školu stavebnú absolvoval vo Viedni. V architektonickej tvorbe 

rozvinul národopisné prvky a vtelil ich do objektov v súlade 

s tendenciami svetovej architektúry. Projektoval mnohé rázovité 

stavby – valašská izba, oravská chalupa, kopaničiarsky dom, útulňa 

na Radhošti, niektoré stavby v kúpeľoch Luhačovice. Zúčastnil sa na 

úpravách Zvolenského i Bratislavského hradu. Významná je jeho 

práca na pomníkoch a pamätníkoch. Jeho vrcholné dielo je mohyla 

77

Milana Rastislava Štefánika na Bradle, ktorú považujú za najkrajší 

pamätník v strednej Európe – 65. výročie smrti. 

- 25. decembra 1942 zomrel v Zürichu vo Švajčiarsku fyzik, strojný 

inžinier a vynálezca AUREL STODOLA, zakladateľ teórie parných 

a plynových turbín. V roku 1989 previezli jeho telesné pozostatky do 

Liptovského Mikuláša. Narodil sa 11. mája 1859 v Liptovskom 

Mikuláši. Študoval na vysokých školách v Budapešti, Zürichu, 

Berlíne a v Paríži. Pôsobil v Budapešti a 37 rokov na Vysokej škole 

technickej v Zürichu, ako vedúci novozriadenej Katedry stavby 

strojov. Zaoberal sa teóriou automatickej regulácie strojov. Položil 

vedecké základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín – 

svetovo uznávaný vedec. Roku 1915 skonštruoval s chirurgom 

Sauebruchom pohyblivú umelú ruku „Stodolovu ruku“. 

Vyznamenania získal od mnohých svetových vedeckých inštitúcií – 

70. výročie smrti. 

- 26. decembra 1892 sa narodil v Mošovciach básnik , literárny 

historik, redaktor ŠTEFAN KRČMÉRY. Zomrel 17. februára 1955 

v Pezinku, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. 

Vyštudoval evanjelickú teológiu, roku 1918 zanechal kňazské 

povolanie, venoval sa literatúre a organizovaniu kultúrneho života na 

Slovensku.. Žil v Martine, bol redaktorom Národných novín, 

obnovených Slovenských pohľadov a iných časopisov. Od obnovenia 

Matice slovenskej roku 1919 do roku 1932 bol najaktívnejší 

organizátor matičného života – jej tajomník. Úspešne spájal jej 

vedeckú, vydavateľskú i popularizačnú činnosť. Bol inšpirátorská 

osobnosť. Okrem básnickej, prozaickej literárnohistorickej 

i prekladovej literárnej tvorby, prispel i k rozvoju ochotníckeho 

divadla. – 120. výročie narodenia 

- 26. decembra 1822 sa narodil v Tisovci právnik a publicista 

ŠTEFAN MARKO DAXNER, významný ideológ slovenského 

národného hnutia. Umrel 11. apríla 1892 v rodnom meste, pochovaný 

je na Národnom cintoríne v Martine. Vedúci predstaviteľ národného 

hnutia, člen Tatrína, iniciátor mikulášskych Žiadostí slovenského 

78

národa, autor Memoranda slovenského národa z roku 1861, 

zakladajúci člen Matice slovenskej a hlavný organizátor patronátneho 

gymnázia v Revúcej. Tvoril aj literárne, úspešnejší bol v politickej 

publicistike. – 190. výročie narodenia, 120. výročie smrti. 

Michal Eliáš 

79

ÄÃ­taÅ¥ ho mÃ´Å¾ete kliknutÃ­m na tÃºto linku - ZdruÅ¾enie slovanskej ...

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

ÄÃtaÅ¥ ho mÃ´Å¾ete kliknutÃm na tÃºto linku - ZdruÅ¾enie slovanskej ...