Čítať ho môžete kliknutím na túto linku. - Združenie slovanskej ...

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ
Ročník VI, číslo 1, marec 2006
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ, ročník VI, číslo 1. Vychádza
štyrikrát ročne. Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej
vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky: Ladon©.
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor:
Július Handţárik.
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č.tel.
52491861.
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR 2651/2001. Vyšlo v marci
2006.
Z obsahu
● Slovanský svet
- Problém Kosovo
- Varovanie Holokaustu
● Slovanské letopisy
- Ľ. Štúr – Slovan a Európan
● Slovanské slovo
- SR – štát národný a občiansky
● Slovanská kultúra
- Anatómia gýča
- Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989
- P. Janík v bulharčine
● Rozhovor
- Ovce volia vlkov
● Jubileá v druhom štvrťroku 2006
1

Na úvod
Autochtónne územie Slovanov v Európe je odpradávna
cieľom agresií a anexií neslovanských národov z východu i zo
západu. Tejto pálčivej problematiky sa dotýka hlavne vynikajúci
rozbor situácie okolo Kosova z pera JUDr. Jána Čarnogurského, ale
aj esej Júliusa Handţárika o holokauste slovanských národov
v druhej svetovej vojne či úvahy Ľudovíta Štúra o slovanstve a
európanstve z pera Michala Eliáša. Tematicky však na ňu nadväzujú
aj ďalšie dokumenty z nedávneho 9. Všeslovanského zjazdu
v bieloruskom Minsku. Z ďalších ťaţiskových materiálov stojí za
osobitnú pozornosť aj článok akademika Milana Čiča o Slovenskej
republike ako štáte národnom a občianskom, ktorý je pokračovaním
autorových odborných úvah o charaktere a postavení štátu v dnešnom
procese „globalizácie“.
Július Handţárik
šéfredaktor
2

SLOVANSKÝ SVET
Problém Kosovo
Ján Čarnogurský
K váţnemu medzinárodnému problému Kosova uverejňujeme
z Literárneho dvojtýţdenníka č.1-2/2006 stať jedného z hlavných
aktérov protikomunistického prevratu 1989 na Slovensku,
zakladateľa politickej strany Kresťanské demokratické hnutie
a vysokého politického funkcionára bývalej ČSFR a SR – JUDr. Jána
Čarnogurského.
Generálny tajomník OSN Kofi Annan spustil proces o budúcom
postavení Srbskej provincie Kosovo. Správa prebehla tlačou bez
väčšej pozornosti, pretoţe málokto v Európe si uvedomuje, aká
dôleţitá otázka sa bude riešiť a ako jej riešenie ovplyvní ţivot nás
a našich detí. Proces, ktorý sa začína, nadväzuje na bombardovanie
Juhoslávie v r. 1999 štátmi NATO a na rezolúciu Bezpečnostnej rady
OSN č. 1244, ktorá ukončila vojenskú kampaň proti Juhoslávii.
V rezolúcii sa píše, ţe Kosovo je časťou Juhoslávie. Politické signály
prichádzajúce predovšetkým z Washingtonu a z Londýna naznačujú,
ţe na konci začínajúcich sa rokovaní by sa toto postavenie Kosova
malo zmeniť a Kosovo prestane byť súčasťou Srbska. Bola by to
tragédia pre Kosovo, Srbsko, Balkán a celú Európu.
Význam Kosova sa rodil na pomedzí mýtov a reality. Pribliţne
v dobe našej Veľkomoravskej ríše sa rodil aj prvý srbský štát práve
na území dnešného Kosova. Najväčší rozsah dosiahol stredoveký
3

Srbský štát v polovici 14. storočia za panovania cára Dušana. Jeho
hlavným mestom bola Prizreň v dnešnom Kosove neďaleko hraníc
s Macedónskom. V meste Peč v Kosove bolo sídlo patriarchu Srbskej
pravoslávnej cirkvi. V Kosove, na Kosovom poli, sa odohrala bitka
medzi Turkami a Srbmi v r. 1389. Bitka sa skončila skôr nerozhodne,
ale zahynul v nej turecký sultán Murat, aj srbský vladár Lazár.
Lazára Turci počas bitky zajali a po bitke popravili. V bitke na
Kosovom poli Srbi bránili mohamedánskym Turkom v ďalšom
postupe do Európy. Na území Kosova postavili v stredoveku najviac
srbských kresťanských stavieb. Kosovo sa tak stalo pilierom srbskej
národnej, náboţenskej a kultúrnej identity. Aţ v ďalších storočiach sa
pod tlakom Osmanskej ríše posunulo ťaţisko srbského politického
ţivota ďalej na sever a centrom sa stal Belehrad. Pred II. svetovou
vojnou pribliţne polovicu obyvateľstva Kosova tvorili Srbi
a polovicu Albánci. Počas okupácie Juhoslávie Taliansko pripojilo
väčšiu časť Kosova k Albánsku. Zvyšnú časť Kosova okupovalo
Nemecko, ale vytvorilo tam Albánsku autonómnu oblasť. Z oboch
častí Kosova museli Srbi utekať. Po skončení vojny si Tito nechcel
komplikovať pomery v štáte a nedovolil Srbom, vytlačeným
z Kosova počas vojny, návrat do ich domovov. Podiel Albáncov na
obyvateľstve Kosova sa však zvyšoval nie iba následkom politických
pomerov. Slabé postavenie ţien v mohamedánskej spoločnosti je
jedným zo zdrojov sily albánskeho spoločenstva. Demografické
prírastky Albáncov značne prevyšovali prírastky Srbov. Začiatkom
90-tych rokov minulého storočia ţilo v Kosove podľa sčítania
obyvateľstva pribliţne 2 milióny obyvateľov, z toho necelých 300
tisíc Srbov (15%) a necelých 1,6 mil. Albáncov (82%), zvyšok boli
iné národnosti. Vzťahy medzi Srbmi a Albáncami v Kosove neboli
harmonické, ale nedochádzalo k etnickým čistkám Srbov ani
Albáncov. V albánskom prostredí v Kosove začalo v 90-tych rokoch
budovanie ozbrojených milícií pod názvom Kosovská
oslobodzovacia armáda (UCK/KLA). V r. 1996-98 sa UCK
4

ostentatívne prihlásila najmenej k 25-tim vraţdám juhoslovanských
policajtov, ale aj jednotlivých Srbov a tzv. albánskych kolaborantov.
V júni -júli 1998 začala UCK otvorenú vojnu a obsadila v Kosove
celé oblasti. Juhoslovanský štát na to nemohol nereagovať. Armáda
prešla do protiútoku a v Kosove plošne proti sebe bojovali armáda
a UCK, ktorá vyuţívala úkryty v albánsko-kosovských dedinách.
UCK bola porazená, ale boje vyhnali na útek a blúdenie asi 300 tisíc
obyvateľov Kosova. Poslednou kvapkou v reťazi obviňovaní Srbov z
násilia v Kosove bolo objavenie hromadného hrobu postrieľaných
ľudí v Račaku v januári 1999. Neskôr v samotnej západnej tlači sa
objavovali články, ktoré váţne spochybňovali mŕtvoly objavené
v Račaku ako obete násilia srbskej polície. Račak je jedným z bodov
obvinenia Slobodana Miloševiča v Haagu a bude zaujímavé, či súd
uzná vinu aj v tomto bode. Tlak proti Juhoslávii viedli Spojené štáty
americké. Posledným pokusom o záchranu mieru mala byť
konferencia na zámku Rambouillet pri Paríţi vo februári 1999 medzi
Srbskom, Juhosláviou a kosovskými Albáncami za účasti EÚ, Ruska
a USA. Hlavný tón udávali USA.
Srbsko a Juhoslávia dostali na konferencii návrh dohody, podľa
ktorej by sa Srbská armáda stiahla z Kosova, armády NATO by sa
mohli voľne pohybovať po celom území Juhoslávie a konečný status
Kosova by sa rozhodoval na konferencii za tri roky bez jasného
záväzku, ţe Juhoslávia či Srbsko budú mať rozhodujúce slovo pri
stanovení postavenia tejto časti svojho územia. Srbi súhlasili so
stiahnutím armády z Kosova, ale nesúhlasili s voľným pohybom
vojsk NATO po celom území Juhoslávie a s určením konečného
postavenia Kosova bez rešpektovania ich práva na rozhodujúci
postoj. Konferencia sa skončila neúspešne.
Lietadlá niektorých krajín NATO začali 24. marca 1999
bombardovať Juhosláviu. Bombardovali mosty cez Dunaj,
bombardovali mnohé budovy v Belehrade a ďalších juhoslovanských
5

mestách. Neskôr sa ukázalo, ţe juhoslovanská armáda vyšla
z bombardovania s minimálnymi stratami. Bojová organizácia
albánskeho obyvateľstva v Kosove otvorene spolupracovala
s útočiacimi armádami NATO. Neskôr západná tlač napísala, ţe
príslušníci Kosovskej oslobodzovacej armády navádzali západné
lietadlá pri náletoch v Kosove. Patrí k logike vojnového konfliktu, ţe
obe strany vystupňujú svoje vojenské moţnosti do krajnosti.
Juhoslovanská armáda videla spoluprácu albánskej menšiny
v Kosove s útočníkmi a vtedy, pod americkými bombami,
dochádzalo k vyháňaniu albánskeho obyvateľstva v Kosove.
Nemoţno nespomenúť nedôstojný postoj slovenskej vlády v tej
dobe. Američania poţiadali Slovensko o povolenie preletu
bombardovacích lietadiel zo základní v Belgicku k útokom nad
Juhosláviou. Premiér Dzurinda zvolal mimoriadne zasadnutie vlády
a predloţil nám ţiadosť Američanov. Autor tohto článku a niektorí
ďalší členovia vlády poţadovali podrobnejšie podklady
k rozhodnutiu. Zasadnutie vlády sa predlţovalo. Asi po dvoch
hodinách zasadnutia členovia vlády dostali informáciu, ţe americké
veľvyslanectvo v Bratislave sa pýta, kedy vláda príjme rozhodnutie,
pretoţe bombardovacie lietadlá na základniach v Belgicku sú uţ
naštartované. Vláda potom bez hlasov dvoch členov dala súhlas na
prelety bombardovacích lietadiel ponad Slovensko.
Bombardovanie sa skončilo 10. júna 1999. S diplomatickým
prispením Ruska bola dosiahnutá dohoda o zastavení konfliktu.
Výsledkom bola rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244
spomenutá vyššie.
Ani trojmesačné bombardovanie neprinútilo Srbov, aby dali
súhlas na vstup vojsk NATO na územie Juhoslávie okrem Kosova
a súhlas, aby iné štáty rozhodli o konečnom statuse Kosova. Všetko
obyvateľstvo Juhoslávie preukázalo neobyčajné hrdinstvo pri znášaní
bombardovania, ktorému padlo za obeť asi tisícpäťsto civilných
6

obetí. Hrdinstvo nebolo zbytočné. Srbom zostala v rukách moţnosť
nesúhlasiť s odtrhnutím Kosova a tak odoprieť pripravovanému
odrhnutiu medzinárodnoprávnu legitimitu.
Po dosiahnutí dohody o skončení konfliktu ruská vojenská
jednotka, ktorá bola v rámci síl OSN umiestnená v Bosne, sa
presunula do Prištiny v Kosove a obsadila tamojšie letisko. Srbskí
obyvatelia Prištiny uţ zrejme tušili, čo sa bude diať a na uliciach
vítali Rusov ako svojich záchrancov, televízne zábery mávajúcich
obyvateľov Prištiny ruským vojakom preleteli celým svetom.
Podľa podmienok zastavenia bombardovania v Kosove boli
umiestnené vojská NATO, juhoslovanská armáda sa musela stiahnuť
a civilnú správu Kosova prevzal splnomocnenec OSN.
V nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa ukázalo, čo okupácia silami
NATO v praxi znamená. V mierových podmienkach aţ vtedy začali
v Kosove etnické čistky. Albánski teroristi začali zabíjať Srbov
a systematicky ich vyháňať z dedín a obydlí. Vojská NATO neboli
schopné vôbec zasiahnuť. Aktivita síl NATO spočíva aţ doteraz
v tom, ţe sa v obrnených transportéroch presúvajú po niekoľkých
cestách po Kosove medzi väčšími mestami. Nie sú ochotní a azda ani
schopní ani len pokryť hranicu medzi Kosovom a Macedónskom.
Cez túto hranicu sa preváţajú zbrane z Kosova do Macedónska
a destabilizujú ďalšiu balkánsku krajinu. Kosovo sa medzitým stalo
kontinentálnym trhoviskom drog, prostitúcie a zbraní. V európskej
tlači boli publikované články, ţe v priebehu 90-tych rokov operovali
v Kosove aj zahraniční teroristi napojení na Al-Káidu.
( pokračovanie)
7

Varovanie holokaustu
Július Handžárik
V posledných rokoch intenzívne narastá a silnie mediálne
pripomínanie ţidovských obetí nemeckého „Endlösungu“ ţidovskej
otázky počas 2.svetovej vojny, pre ktorý sa od 60. rokov minulého
storočia pouţíva ako univerzálny slogan starogrécke označenie
zápalnej obete „holokaust“. Zahynulo pritom údajne 6 miliónov
európskych Ţidov. Toto pripomínanie je oprávnené a pochopiteľné,
lebo na svoje obete sa nemá zabúdať a dobrá historická pamäť je
jednou zo základných podmienok na preţitie kaţdého národa.
O to neprijateľnejšie a nebezpečnejšie je hlboké mlčanie o
slovanských obetiach 2.svetovej vojny a o oveľa väčšom slovanskom
holokauste! V uvedenej vojne, ktorá stála celkovo 50 miliónov obetí
na celom svete, stratila napríklad Veľká Británia 370 000
obyvateľov, USA 300 000 obyvateľov a Nemecko ako hlavný
agresor 13 miliónov obyvateľov. Slovanské národy mali však zo
všetkých bojujúcich národov najvyššie straty na ľudských ţivotoch, z
pričom desiatich padlých nemeckých vojakov osem našlo svoj hrob
na východnom fronte. Zahynulo pritom vyše 8 miliónov občanov
Poľska a bývalej Juhoslávie a vyše 27 miliónov padlých a
zavraţdených Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Na Ukrajine,
v Bielorusku a v Rusku zničili nemeckí fašisti 1 700 miest, 70 000
dedín (z toho napríklad 186 bieloruských dedín bolo spálených do tla
aj s ich obyvateľmi !), mesto Minsk bolo zničené na 96 percent a boli
zavraţdené 3 milióny Bielorusov – kaţdý štvrtý občan tohto štátu.
Teda išlo predovšetkým o holokaust slovanských národov!
Pravda, táto vojna nevznikla spontánne a ani zo svojvôle
nacistického Nemecka, ale bola cielene pripravovaná západnými
Spojencami uţ najneskôr od roku 1924. Októbrovou revolúciou r.
8

1917 totiţ sovietske Rusko vypadlo zo zväzku víťazných Spojencov
a stratilo všetky nároky z víťaznej vojny proti Nemecku a Rakúsko-
Uhorsku. Versaillská zmluva západných Spojencov z 28.6.1919
stanovila porazenému Nemecku veľmi tvrdé podmienky, povinnosti
a obmedzenia. Okrem územných strát sa Nemecko zaviazalo
rešpektovať nezávislosť Česko-Slovenska, Poľska a Rakúska a
zaviazalo sa, ţe si nikdy nebude nárokovať pripojenie Rakúska
k Nemecku. Článok V. redukoval nemeckú armádu na 100 000
profesionálnych vojakov, zakázal Nemecku budovať opevnenia na
ľavom brehu Rýna, budovať akékoľvek vojenské letectvo, stavať
ponorky, prevádzkovať zbrojársky priemysel a hlavne uzákoniť
všeobecnú brannú povinnosť. Zmluva stanovila Nemecku obrovské
vojnové reparácie 500 miliárd zlatých mariek, čo by bolo celkom
zruinovalo nemecké hospodárstvo a povojnový demokratický štát.
V nemeckej Weimarskej republike (1919-1933) sa preto za 14 rokov
vláda zmenila aţ 20-krát, na jej čele stálo aţ 11 menšinových
kabinetov a v ríšskom sneme bolo zastúpených aţ 17 strán.
V Nemecku vládol kritický nedostatok domáceho kapitálu, obrovská
nezamestnanosť a taká hyperinflácia, ţe napríklad na jeseň 1923 stála
1 zlatá marka aţ bilión papierových mariek. Mzdy a podpory
v nezamestnanosti sa vyplácali kaţdodenne, lebo na druhý deň uţ
stratili aspoň polovinu svojej hodnoty. Za tejto situácie Hitlerova
NSDAP ţala vo voľbách jeden úspech za druhým, pričom sa
verbálne neopierala o heslá proti Versaillskej zmluve, ale
demonštratívne proklamovala nemecký boj proti boľševizmu.
Ako na túto situáciu v Nemecku reagovali víťazní západní
Spojenci ? Celkom paradoxne a veľmi pozoruhodne: neuplatňovaním
Versaillskej mierovej zmluvy a tolerovaním všetkých nemeckých
krokov proti jej ustanoveniam ! Predovšetkým od roku 1924
postupne odpúšťali Nemecku splácanie vojnových reparácií aţ po ich
úplné odpísanie (Londýnska zmluva 1920 -zníţenie na 132 miliárd
9

zlatých mariek, Dawesov plán 1924 - zníţenie splátok, Youngov plán
1929 - odklad časti splátok aţ do roku 1966 a moţnosť zrušiť
podstatnú sumu reparácií rozhodnutím nemeckej vlády!).
Po druhom víťazstve NSDAP v parlamentných voľbách sa
Adolf Hitler stal 30.1.1933 ríšskym kancelárom Nemecka a takmer
ihneď sa odohrali dva nevídané zázraky : okamţite boli k dispozícii
miliardy domácich i zahraničných mariek na bleskové oţivenie
hospodárstva, na nevídané zbrojenie i na okamţitú stabilizáciu
nacistického reţimu a štátu a priamo pred očami víťazných a
mnohonásobne silnejších západných Spojencov nacistické Nemecko
okamţite začalo likvidovať všetky svoje záväzky a povinnosti
z Versaillskej mierovej zmluvy. A hoci západní Spojenci mali podľa
mierovej zmluvy právo i povinnosť zasiahnuť (a mali na to aj všetky
vojenské, ekonomické a politické sily!), bez akéhokoľvek zásahu
tolerovali nacistickému Nemecku takéto brutálne porušenia
mierových podmienok a vymedzení : úplné zastavenie splácania
vojnových reparácií (17.2.1933), uzákonenie koncentračných táborov
pre komunistov, sociálnych demokratov a odborárov (28.2.1933),
zbavenie ríšskeho snemu legislatívnych právomocí (19.10.1933),
pripojenie Sárska k Nemecku (13.1.1934), obnovenie všeobecnej
brannej povinnosti (16.3.1934), neobmedzené budovanie armády a
vojenského letectva a mohutný rozmach zbrojárskeho priemyslu
(1934), vojenské obsadenie demilitarizovaného Porýnska (7.3.1936)
a násilné pripojenie Rakúska k Nemecku (12.3.1938).
Ako sa to mohlo stať? Nuţ tak, ţe nemeckí fašisti dostávali
mohutnú finančnú podporu nielen od domáceho i zahraničného
veľkokapitálu, ale mali aj veľkú zahraničnú politickú podporu
„demokratov“ pod zámienkou „boja proti boľševizmu“ (napríklad
anglický kráľ Eduard VIII., americký diplomat Allan Dulles, britský
premiér Neville Chamberlain, atď., atď.). Bolo to logické. Adolf
Hitler totiţ uţ vo svojej Druhej knihe (Zweites Buch) z roku 1926
10

vyhlásil, ţe : „Rusko je hlavným cieľom nemeckej politiky v zmysle
perspektívneho získania ţivotného priestoru pre nemecký národ
(Lebensraum). Hlavným problémom perspektívneho rastu a rozvoja
nemeckého národa je dostatok Lebensraumu a ten sa dá získať iba
dobytím území na Východe a ich osídlením Nemcami. Aj slovanské
územia, bohaté na surovinové a prírodné zdroje, ktoré nemecký
národ potrebuje na svoj ekonomický rozvoj, leţia na východ od
Nemeckej ríše a musia byť dobyté – s perspektívou aţ po Kaukaz a
Kaspické jazero.“
Tieto zámery zopakoval Hitler znova uţ na tretí deň po svojom
nástupe do funkcie ríšskeho kancelára vo svojom prvom prejave
k veliteľom nemeckej armády 3.2.1933 : „Zahraničnopolitickým
cieľom Nemecka je získanie ţivotného priestoru na Východe a
bezohľadné ponemčenie tamojšieho obyvateľstva“.
Uvedené hlavné zahraničnopolitické ciele nacistického Nemecka
zrejme vôbec neboli v rozpore so záujmami vtedajších politických
predstaviteľov demokratického Francúzska a Veľkej Británie – tak,
ako nie sú zrejme s nimi v rozpore ani ciele terajších „nadnárodných
globalizátorov“ strednej a východnej Európy ! A tak premiér Veľkej
Británie Neville Chamberlain, namiesto ráznych opatrení proti
nemeckej rozpínavosti, vyhlásil 28.5.1937 voči nacistickému
Nemecku „plán mieru a vyrovnania“ (Appeacement policy) a
15.9.1938 v Bertechsgadene a potom opakovane v dňoch 22.-
24.9.1938 v Bad Godesbergu viedol tajné dohovory s Hitlerom,
ktorých výsledkom bola Mníchovská dohoda z 29.9.1938,
znemoţňujúca Česko-Slovensku akúkoľvek sebaobranu a
umoţňujúca Hitlerovi začať jeho Drang nach Osten. Za vidinu
porážky sovietskeho komunizmu boli západní „demokrati“
ochotní zaplatiť fašistickému Nemecku slovanskými územiami a
životmi! Potom je uţ len logické, ţe po mníchovskom diktáte proti
Česko-Slovensku uzavrelo Francúzsko s Nemeckom 6.12.1938 Pakt
11

o neútočení! A je rovnako logické, ţe na nemecký vojenský vpád do
Poľska 1.9.1939 reagovali západní Spojenci len „vojnou po
sediačky“, čiţe vojenským ničnerobením (Sitzkrieg). Pravda, tento
ich Sitzkrieg potom ukončil nacistický Wehrmacht ráznym vpádom
do Francúzska a jeho vojenskou poráţkou.
Medzitým sa však 9.3.1939 odohrala česká vojenskočetnícka
okupácia autonómneho Slovenska (takzvaný „Homolov
puč“, hoci to bol pravý opak puču – bola to akcia praţského
fašistického premiéra R.Berana, vlády a prezidenta E.Háchu!), ktorá
bola z českej strany hrubým porušením Mníchovskej dohody a v jej
zmysle legálnym dôvodom na vojenský zásah ktoréhokoľvek jej
signatára proti Česko-Slovensku. Preto Nemecko na túto českú
fašistickú akciu reagovalo vojenským obsadením „zbytkového
Česka“ (Resttschechei) a vytvorením kolaborantského štátu
Protektorát Čechy a Morava na čele s tým istým „čs.“ prezidentom
Háchom. Reakcia západných „spojencov“ na túto nemeckú akciu
bola taktieţ nulová – reálne a demonštratívne dávali Hitlerovi úplne
voľnú ruku na jeho Drang nach Osten!
Vo svetle uvedených exaktných skutočností je dnešné
západné mlčanie o obrovských obetiach slovanských národov iba
primitívnym maskovaním západnej podpory a nasmerovania
fašistického Nemecka do agresie proti Slovanom v 2. svetovej vojne,
čiţe priamej podpory fašistického holokaustu slovanských národov
zo strany západných tzv. demokratických štátov. Toto mlčanie je
však aj priamym varovným signálom, ţe fašizmus nemusí prebiehať
vţdy len pod symbolom hakenkrajcu a ţe ďalší chystaný holokaust
slovanských národov môţe prebehnúť aj pod hviezdami či
hviezdičkami. Na túto skutočnosť by sme nikdy nemali zabúdať!
12

SLOVANSKÉ LETOPISY
ĽUDOVÍT ŠTÚR – SLOVAN A EURÓPAN
Michal Eliáš
Pred sto deväťdesiatimi rokmi - 28. októbra 1815 – uzrel
svetlo sveta vodca slovenského národného hnutia, politik, básnik,
novinár, filozof a jazykovedec Ľudovít Štúr. Narodil sa v Uhrovci
v rodine národne uvedomelého učiteľa. Na Štúrovom rodnom dome,
v ktorom sa neskôr zhodou okolností narodil aj politik Alexander
Dubček, pamätná tabuľa nesie nápis:
On zobudil zo sna národ svoj
a zoral úhor neúrodný.
Ku cti priviedol jazyk rodný
a šiel za rodu spásu v boj.
On padol – ale zvíťazil.
On zomrel – aby večne ţil.
Pred sto päťdesiatimi rokmi – 12. januára 1856 - po troch týţdňoch
nesmiernych bolestí skonal v Modre mladý len štyridsaťročný Štúr.
Uhrovec a Modra boli dva hraničné medzníky Štúrovho
ţivota. Ale nielen v Uhrovci a Modre nachádzame stopy účinkovania
Ľudovíta Štúra – sú aj v Bratislave, na Devíne. v Levoči, Keţmarku,
Zvolene či v Čadci, ale aj v ktoromkoľvek meste a dedine na
Slovensku. Na hociktorom mieste Slovenska by mohol mať pomník.
Nie preto, ţe tam vstúpila jeho noha, ale preto, ţe jeho duch zasiahol
13

všetky slovenské kraje. Prebúdzal v slovenskom ľude znaky národa
a ţiadal ich pestovať. Prebudil národ, predstavil mu svet a ukázal mu
jeho miesto v tomto svete.
S Ľudovítom Štúrom súvisí skutočnosť, ţe veľké slovanské
precitnutie Jána Kollára, Jána Hollého a Pavla Jozefa Šafárika a ich
sen o slovanstve i túţba zachovať sa slovanstvu neuleteli, ale blíţili
sa skutočnosti – a túţba zachovať sa slovanstvu stala sa na
Slovensku ţivou silou, ktorú viacej nebolo moţné vykoreniť. S jeho
menom súvisí, ţe Slováci mnohorakým partikularizmom
a regionalizmom, náboţenstvom, krajmi, stavmi rozdrobení
a vystavení v nevládnu korisť cudzieho tela, začali sa utvárať
v organizmus ţivý, vzdorujúci záhube. So Štúrom a jeho druţinou
súvisí, ţe organizmus tento napĺňal sa duchom, činorodosťou
v kaţdom smere. Nech to bola starosť o mravný ţivot slovenského
ľudu v boji proti alkoholizmu, podpora vzdelanosti i hmotného ţivota
slovenského ľudu populárnou spisbou, časopisectvom, zakladaním
spolkov. Bojovali i politický boj za zrušenie poddanstva a otvorený
boj s mečom v ruke za oslobodenie Slovenska. Sledovali i vyššie
hodnoty vzdelanosti národnej – literatúry a národných spolkov.
Štúr, Slovan, s láskou a vďakou hodnotil tvorbu všetkých
národov, ktoré prispeli k rozvoju ducha a ţivota spoločnosti, s bôľom
sa spytoval: Čo náš stomiliónový národ slovanský? Kedy vystúpi on
z úkrytu svojho na pole činov?
Kým sa Kollár prorocky spytoval„Co z nás Slávů bude o sto roků ?,
bernolákovec Hollý veštil „Ešče Slováci ţijú a budú ţiť vţdycky se
slávú“, Štúr zapálený tou istou vierou, zvolal: „Na nás je, aby sa
slovo stalo skutkom v ţivote národa, ale to je úloha obrovská... Nám
treba bude krute zápasiť s mŕtvotou ľudu svojho a zápasiť s morom,
ktoré sa naň valí, aby ho pohltilo...“
14

Štúrova druţina rástla, a jej plameň sa rozšíril v Bratislave,
Modre, v Štiavnici, v Levoči, v Keţmarku. Druţina rástla a on seba
i svoju druţinu postavil pod vládu pamätného hesla “ My chytili sme sa
do sluţby ducha, a preto prejsť musíme cestu ţivota trnistú“.
A zdôvodňoval ho takto: Mládenci slovenskí, ďaleko za inými stojí národ
náš, veľká je práca vaša a duch k nej treba alkajský... Vám v mladosti
privyknúť treba k práci ţeleznej...
Štúrovu druţinu ovplyvnili veľké duchovné prúdy -
osvietenstvo, demokratizmus a romantizmus. Zmyslom osvietenstva bolo
vzdelať ľud a urobiť ho účastným plodov vzdelanosti ľudstva.
Demokratizmus ţiadal zbaviť ľud poddanstva a urobiť ho účastným
v spravovaní svojho osudu. Romantizmus, ako prúd literárny, mal
hodnotiť ľudovú umeleckú tvorbu a blíţiť sa jej duchom – literatúrou.
Všetky tieto prúdy mali spoločný predmet – ľud a spoločnú snahu –
blíţiť sa ľudu.
Keď sa Štúr po návrate z Halle stal námestníkom profesora
Palkoviča, zintenzívnila sa činnosť ústavu a nadobudla slovanský
charakter. Viliam Pauliny o tom napísal: „V slovenskom ústave nás je uţ
vyše sto zapísaných. Štúrovým prednáškam kvôli prišli dajedni ţiaci sem
i zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska i Luţice. Aj mnoho Srbov je
tuná. Utešený a milý ţivot. Učíme a trudíme sa ako na preteky. Celý deň
sme zapriahnutí. Večer rozpravy u Štúra. V sobotu výlety. Aj spevokol
sme odbývali...“
Vrcholom Štúrovej politickej a kultúrnej činnosti v rokoch 1842-
43 bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom
jazykovom základe. Tento krok si vyţiadal proces utvárania moderného
slovenského národa. Bibličtina – čeština Kralickej biblie – ktorú
pouţívali slovenskí evanjelici, zostarla. Bernolákovčina, ktorá sa opierala
o kultúrnu západoslovenčinu, sa nestala celoslovenským spisovným
jazykom. V odôvodnení svojho kroku ako demokrat polemizoval
s Jánom Kollárom uznávajúcim len štyri slovanské kmene. Štúr všetkým
15

národom priznával práva na národné sebaurčenie a teda i reč. „Či je to
pravda, ţe sa len štyri literatúry slovanské nachádzajú ? Kde zostala pri
určení tomto literatúra srbská, kde Luţických Srbov a kde naposledok
naša literatúra slovenská... Hocijako malý a chatrný kmeň, ktorý má
dačo osobitného, duchovného, ktorého nárečie je čisté, nepokazené,
k písaniu spôsobilé, má právo nárečie svoje obrábať, v ňom plody ducha
svojho vydávať a pred tvár Slovanstva predstavovať...“
Štúrovskou kodifikáciou sa úspešne zavŕšil pohyb trvajúci niekoľko
storočí. O jeho uvedenie do ţivota sa zaslúţila literárna spoločnosť
Tatrín a Štúrom vydávane politické noviny. Slovenské národné noviny
sledovali stav v krajine – poddanský útlak, alkoholizmus, nedostatočnú
vzdelanosť ľudu, nerovnoprávnosť jednotlivých národov. Od snemu
poţadovali zrušiť poddanstvo, zabezpečiť politické práva miest a ľudu,
zrušiť výsady šľachty a zrovnoprávniť všetkých občanov. Tieto
poţiadavky sa usiloval uplatniť aj ako poslanec na uhorskom sneme.
Prišiel revolučný meruôsmy rok, revolúcie v Taliansku, Francúzsku
a Nemecku zmietli základy feudalizmu, občanom priniesli osobné
slobody a niektorým národom kolektívne samourčovacie práva. O to, čo
iné národy dostali automaticky, Slováci museli úporne bojovať –
petíciami, ţiadosťami i so zbraňou v ruke. Keď v Ţiadostiach
slovenského národa prijatých v Liptovskom Mikuláši ţiadali
rovnoprávnosť národov, bratské spolunaţívanie, pouţívanie slovenskej
reči, zriadenie slovenských škôl, rozšírenie demokratických práv,
odpoveďou novej revolučnej vlády bolo vyhlásenie štatária a vydanie
zatykača na Štúra, Hurbana a Hodţu. Vodcovia národného hnutia museli
zo Slovenska utiecť, hľadali pomoc u Slovanov.
Začiatkom júna 1848 konal sa v Prahe Slovanský zjazd – prvé
zhromaţdenie zástupcov slovanských národov v habsburskej monarchii.
Mal prerokovať otázky súvisiace s revolučnými udalosťami,
usporiadanie národnostných pomerov, spoločný postup a vzájomnú
podporu. Jeho konanie organizoval za Slovákov Ľ. Štúr. Vyhlásil: „Ak sa
16

slovanské národy spoja, nebudú viac sluhami, ale budú tým, čím budú
sami chcieť. Aţ keď budú Slovanmi, budú slobodnými, budú aj Čechmi,
Poliakmi, Chorvátmi, Srbmi, Slovákmi... Prišiel čas, aby sme i my
Slovania sa uzrozumeli a zjednotili svoje úmysly.“
Málo známe a nedocenené sú Štúrove návrhy na Slovanskom
zjazde, ktorý odsúdil politický a národnostný útlak a poţadoval
rovnoprávnosť národností –„ My Slovania zavrhujeme a bridí sa nám
kaţdé panstvo púhej sily, stavajúce sa po bok zákonu. Zavrhujeme všetky
politické rozdiely stavov. Ţiadame bez výnimky rovnosť pred zákonom
i rovnakú mieru práv a povinností pre kaţdého“. Bolo to v čase, keď
v niektorých krajinách, do ktorých sa dnes naši čelní predstavitelia chodia
učiť demokracii, bolo ešte otroctvo a budovali svetový koloniálny
systém!
Neprajníci neraz obviňovali Ľudovíta Štúra z nacionalizmu,
opak je pravdou – bol Európan, ktorý sto rokov pre utvorením
Európskej únie, navrhoval utvorenie spoločného orgánu pre všetky
európske národy – akúsi vtedajšiu Európsku úniu. V Manifeste
k európskym národom, ktorý je aj jeho dielom, ţiadali: „Keď
vystupujeme na politické javisko Európy podávame návrh na
zvolanie všeobecného európskeho zjazdu národov na prerokovanie
všetkých medzinárodných otázok. Presvedčení sme, ţe slobodné
národy ľahšie sa dohodnú, ako platení diplomati. V mene slobody,
rovnosti a bratstva všetkých národov.
Málo známa a nedocenená je účasť Ľudovíta Štúra aj pri
organizovaní spolupráce so slovanskými národmi. O tom nám
podáva svedectvo aj takýto formálny ukazateľ: za dvadsať dva rokov
jeho aktívneho pôsobenia napísal a prijal 956 listov (uverejnené sú
v štyroch zväzkoch jeho korešpondencie), z ktorých väčšina
adresátov i pisateľov boli slovanskí dejatelia.
17

Sklamaný politickou situáciou po povstaní 1848-1849,
v ktorej Viedeň odmenila Slovákov tým, čím iných trestala, ubitý
ţivotom – smrťou brata, otca a svojej lásky Adely Ostrolúckej,
venoval sa štúdiu slovanských piesní a povestí. V tom čase tvoril aj
základné dielo slovenských a slovanských nádejí Slovanstvo a svet
budúcnosti, politicko-historické a filozofické úvahy o súčasnej
situácii Slovanstva a jeho budúcnosti. Dospel v ňom k názoru, ţe
budúcnosť Slovanov je v pripojení všetkých Slovanov k Rusku, ale
za predpokladu zrušenia nevoľníctva a poddanstva v Rusku
a demokratizácie spoločenského ţivota. Bola to utópia. Dielo vyšlo
aţ posmrtne v ruštine a nemčine.
Zdalo sa, ţe smrťou Štúra umiera celý národ. Nestalo sa to.
Štúrov duch v slovenských generáciách zvíťazil. Predpojatosť, ktorá
Štúra obviňovala z roztrţky medzi Čechmi a Slovákmi, pretoţe
slovenčinu uviedol za jazyk spisovný, bola zlá a krátkozraká. Ţivot
potvrdil potrebu slovenčiny. Ľudovít Štúr prebudil národ a predstavil
ho svetu. Predstavil nás svetu ako národ schopný, národ s ktorým
treba rátať ako s váţnym spolutvorcom európskych dejín. Čo ešte
treba, aby sme úspešne pokračovali v nastúpenej ceste ? Veľa tvoriť,
veľa a dlho tvoriť a tvorivo čerpať z nesmrteľného odkazu Ľudovíta
Štúra .
Však pevca oslava je márna, podlá,
ak nemá on nám oţiť za príklad.
Nač mu k sláve vatru klásť,
a k nej sa zvaliť, opekať !
On génij ruchu je, nie mŕtva modla,
a preto,
keď dedo svieti, vnuci do roboty !
18

SLOVANSKÉ SLOVO
Slovenská republika – štát národný a i občiansky
Prof.PhDr. Milan Čič, DrSc.
5. pokračovanie
Z tohto hľadiska, podľa nášho názoru, sa Slovenská republika
môţe javiť raz ako štát národný a inokedy ako štát občiansky. Alebo
správnejšie a dôsledne podľa ústavy: „Slovenská republika je
suverénny, demokratický a právny štát“, ktorý vznikol z vôle
slovenského národa, ako zvrchovaného subjektu nadaného
prirodzeným a neodňateľným právom vytvoriť svoj vlastný národný
štát. Do spoločenstva tohto štátu (uţ pri jeho zrode) prizýva k moci
do štátnych i do samosprávnych orgánov všetky národnostné
menšiny ţijúce na území republiky, ktoré sa hlásia k tomuto štátu ako
jeho občania.
V slávnostnom prísľube a vyhlásení v Preambule Ústavy
Slovenskej republiky národ pozýva (a vyzýva) všetkých k prijatiu
ústavy národného štátu, ktorá okrem iného bezvýhradne garantuje
ústavné i zákonné práva vytvorené na princípe rovnosti,
rovnocennosti a rovnoprávnosti pre všetkých, bez ohľadu na
národnosť, farbu pleti, rasu, vierovyznania, vzdelanie a sociálny
pôvod.
Slovenská republika, ako národný štát, ctí svojou Ústavou
demokraciu, humanistické princípy, občiansky charakter spoločnosti,
morálku a kultúru svojich predkov, historické tradície a idey
19

mierovej koexistencie a budúcnosti slobodného ţivota človeka –
občana.
Aj z tohto exkurzu moţno vyvodiť a podčiarknuť podstatu
a charakter slovenského štátu. Slovenská republika vznikla na
základe podnetu slovenskej reprezentácie po zániku ČSFR. Neboli to
podnety reprezentácie menšín ani iných politických či sociálnych
skupín. To je neodškriepiteľná realita. Je na chválu národa, ţe bez
výhrad prijímal Ústavu spoločne s reprezentantmi národnostných
menšín. Tento demokratický a tak aj občiansky počin deklaruje
Ústava v celej II. Hlave Ústavy, upravujúcej Základné práva
a slobody pre všetkých, bez akýchkoľvek výhrad, či obmedzení.
Z týchto dôvodov nevidím nijaký racionálny dôvod na spory
o tom, či Slovenská republika je národný, alebo občiansky štát.
Obidva princípy sú v jeho podstate obsiahnuté. Ide teraz len o to, aby
sa zachovala aj historická postupnosť jeho zrodu; vzápätí, či súčasne
sa spájajú národné, menšinové a tak aj občianske princípy
a charakteristiky.
Kaţdý z nás sa rodí do ľudskej spoločnosti, spravidla do rodiny,
ktorá vyznáva svoju národnosť, a má aj svoje prirodzené, ústavné
i zákonné priznané občianske práva a slobody. Z toho dôvodu je
sporné členenie spoločnosti len na národnom, etnickom, alebo len
občianskom základe. Občan môţe byť Slovák, Maďar, Čech, Rusín,
Ukrajinec, Poliak, Nemec atď. Ale rovnako tak moţno povedať, ţe
Slovák, či iný, je občanom SR. Jedno bez druhého je neúplné;
človeka chápeme v jeho širokej demokratickej, humanistickej,
duchovnej, kultúrnej a etnickej podstate.
Príslušnosť k národu nevylučuje príslušnosť aj k občianskej
spoločnosti. Občianska spoločnosť nemôţe vylúčiť príslušnosť
k národu, národnosti, k etnickej a inej societe, minorite. To zakotvuje
aj Ústava SR (pozri čl. 12 Ústavy). Z tohto hľadiska kaţdý, kto je
20

občanom SR, vytvára slovenskú občiansku spoločnosť, nad ktorou
má štát v zmysle Ústavy „ochrannú ruku“.
Hlavný zmysel, účel a poslanie štátu je slúţiť tým subjektom,
ktoré si ho pre svoje potreby zriadili. Štát má slúţiť pre zabezpečenie
usporiadania spoločnosti, pre právne usporiadanie a rešpektovanie
tých vzťahov, ktoré sú nevyhnuté pre riadené fungovanie nielen
štátu, ale aj iných spoločenských štruktúr; má slúţiť ochrane
občanov, ich zákonných záujmov pred akýmikoľvek nezákonnými
a inými neţiadúcimi vplyvmi (neporiadky, kriminalita, organizovaný
zločin, nezákonnosť, chaos, šikana a iné), má slúţiť občanom aj
vytváraním fundamentálnych, ústavných, organizačných,
ekonomicko-sociálnych podmienok pre relatívne pokojný ţivot
občanov v rámci politického, ekonomického, sociálneho a kultúrnoduchovného
systému. Podčiarkujeme potrebu fundamentálnych
predpokladov a podmienok. Nie sme za štát, ktorý by mal detailne
upravovať a reglementovať všetky spoločenské vzťahy a vylučovať
prirodzenú občiansku autonómiou, zodpovednosť aj za seba,
existenciu a fungovanie nadácií, rozmanitých spoločenských
subjektov, ktoré by aj v spolupráci so štátnymi orgánmi i priamou
participáciou mali umocňovať občiansku suverenitu. V takomto
chápaní štátu môţeme konštatovať, ţe štát má povinnosť slúţiť,
principiálne riadiť a viesť. Silný štát nemusí byť diktátorský. Skôr
naopak, slabý štát má moţnosti obstáť za pouţitia nedemokratického
reţimu a násilia. Vládnutie je len forma pouţívaná vládou na
splnenie svojho poslania, a to zákonnými, normatívnymi,
výchovnými, sankčnými, operatívnymi, organizačnými a inými
prostriedkami, nástrojmi, formami a metódami. Vţdy však podľa
ústavných a zákonných princípov a v duchu demokratického vzťahu
štátnych orgánov k občanovi a demokratickým reţimom. Tieto
základné charakteristiky funkcií sa vzťahujú mutatis mutandi aj na
jednotlivé systémy prepojené aj na samotný štát a politický,
21

ekonomický, sociálny a kultúrno-duchovný systém a všetky ich
subsystémy. V tejto súvislosti sa ţiada aspoň spomenúť, ţe k tomuto
deleniu systémov a rozdeleniu štátnej moci na moc zákonodarnú,
výkonnú a súdnu treba pridať aj systém samosprávy (ale to je uţ iná
téma).
Pri úvahe o charaktere nášho štátu nemoţno obísť politické
extrémy. Aj A. Toffler a H. Tofflerová vo svojej knihe Utváranie
novej civilizácie (str. 33) poukazujú práve na „globalizáciu: biznisu
a financií, ktorá je potrebná pre rozvoj ekonomiky tretej vlny, ktorá
však rutinne poráţa racionálnu «suverenitu» takú drahú novým
racionalistom“. A ďalej píšu: „ Ekonomiky prechádzajúce
transformáciou Tretej vlny sú nútené vzdávať sa časti svojej
suverenity a akceptovať rastúce ekonomické a kultúrne prelínanie
sa“. Takto, kým básnici a intelektuáli ekonomiky zaostalých oblastí
píšu národné hymny, básnici a intelektuáli Tretej vlny ospevujú
prednosti sveta „bez hraníc“ a „planetárneho vedomia“. Výsledné
zráţky, odráţajúce prenikavo rozdielne potreby dvoch radikálnych
odlišných civilizácií, môţu vyvolať jedno z najhorších krviprelievaní
nasledujúcich rokov.
Takáto prognóza je priam hrozivá. Ţiaľ, uţ v súčasnosti sa
ukazujú aj jej následky (Balkán, Stredný východ, bývalý Sovietsky
zväz, vzťah politiky USA k Iraku, spor India – Pakistan – Kašmír
a iné).
Po tomto výpočte moţno očakávať otázku: prečo tieto dramatické
prognózy prenášame do pokojného Slovenska. A naša odpoveď?
1. Slovensko ţije v napätí, v novom usporiadaní bohatstva
a chudoby, v permanentnej politickej a straníckej
diferenciácii a rozpore;
22

2. v sociálnych neistotách, v rozporoch medzi príslušníkmi
slovenského národa a politickými predstaviteľmi
národnostných menšín;
3. v stave vysokej nezamestnanosti, najmä mladých ľudí;
4. v stave ťaţkej sociálnej situácie a nízkej zdravotnej
starostlivosti najmä o starších občanov;
5. v situácii vyjednávania orgánov SR s inštitúciami EÚ
a z toho vyplývajúcej nedôvery k pristúpeniu do európskeho
spoločenstva;
6. v nízkej dôvere k politikom, vláde, parlamentu, okrem iného
aj pre korupciu, klientelizmus a úplatkárstvo.
Aj v tých niekoľko bodov nás vedie k záveru, ţe kaţdý na svojej
úrovni musí priloţiť ruku k dielu pri formulovaní racionálnych
postojov k otázkam:
suverenity občanov a štátu;
vytvárania moderných štruktúr v politike
i ekonomike;
formy a kompetencií nového európskeho
spoločenstva a statusu Slovenskej republiky v ňom.
To sú prvé kroky nového myslenia o reálnej, prosperujúcej
budúcnosti.
Musíme sa rozísť so stereotypom.
(koniec)
23

Bez čierno-bieleho videnia
Daniel Strož
Keď som v Mníchove roku 1981 zakladal literárny časopis Obrys
- vtedy uţ po zhruba šesťročnej praxi s vydávaním kníh v zahraničí -
bolo to s cieľom prospieť českej literatúre, a to tým, ţe v ňom bude
nielen prezentovaná, ale aj presadzovaná v jej plnej šírke. Na
pracovnom stole sa mi totiţ v tom čase vŕšili stohy dobrých titulov z
vtedajších československých oficiálnych nakladateľstiev, rovnako
ako z tých niekoľkých exilových, a v nemenšej miere uţ aj v
republike podomácky vyrábané samizdaty od autorov, ktorých diela
na skutočne tlačené vydanie z najrozličnejších príčin nemali nádej.
Svitlo mi náhle akosi, ţe to všetko »kniţné«, čo sa u mňa v takom
neprebernom mnoţstve zhromaţďovalo, patrí dokopy a vytvára
jedinú národnú literatúru, ku ktorej ako k celku by mal mať kaţdý
občan (čitateľ) voľný prístup - a z ktorej nijakí autori nesmú byť
vykazovaní. Historicky prvé číslo Obrysu som preto otváral
proklamáciou o nedeliteľnosti našej literatúry, ktorej obsah sa mi stal
od počiatku métou, ku ktorej sa potom upínalo celé moje ďalšie
úsilie.
V čase, keď mníchovský Obrys mal uţ rad kompletných
ročníkov za sebou, prešiel v Prahe literárny týţdenník Kmen pod
vedenie Karla Sýsa. Netrvalo dlho a v časopise Kmen som začal
badať k svojmu časopisu akýsi domáci náprotivok. A ako jeho čísel
pribúdalo, nadobudol som presvedčenie, ţe vlastne na oboch stranách
vtedy ešte nepriestupnej hranice smerujeme k tomu istému: aj
v Kmeni sa začali obzerať po nevydávaných či tabuizovaných
českých autoroch a snaţili sa ich (spočiatku opatrne, ale čím ďalej
hustejšie) znovuobjavovať pre čitateľskú verejnosť. Aj napriek
niektorým prvotným ťaţkostiam začalo pozvoľna dochádzať k
24

drobnejším vzájomným kontaktom, ktoré potom vyvrcholili cestou
prozaikov Petra Prouzu a Ondřeja Neffa na jar roku 1989 do Kolína v
Nemecku, z poverenia Michala Černíka, posledného
predprevratového predsedu Zväzu českých spisovateľov.
Viac-menej neplánovane za mnou do Mníchova z Kolína nad
Rýnom prišiel uţ len samotný Petr Prouza, ktorý sa netajil
sklamaním z tamojších rokovaní s Jiřím Grušom a azda aj
Antonínom Brouskom. Odporučil som Prouzovi pokúsiť sa riešiť
zblíţenie »všetkých troch prúdov« českej literatúry zvolaním
konferencie, ale na bavorskej pôde, pretoţe ako exulanti, niektorí
zbavení aj občianstva, nemohli sme na výjazd do ČSSR ani
pomýšľať. Prouza sa môjho nápadu chopil temer okamţite a ja som
potom začal prehovárať opáta Anastáza Opaska, predsedu
katolíckeho laického spolku Opus bonum a môjho blízkeho priateľa,
aby túto akciu, ktorú spočiatku pokladal za neuskutočniteľnú, zaštítil
organizačne a finančne. Urobil to napokon po dlhom váhaní a
konferencia v bavorskom Frankene sa konala začiatkom októbra
1989. Nielenţe na nej nebola dosiahnutá nijaká zhoda; navyše
načrtla, ţe stmeľovať hlboké ryhy v českej literatúre bude aj v
očakávaných radikálne zmenených podmienkach veľmi zloţité.
Ponovembrový vývoj v literárnom dianí sa pre mňa potom
stal doslova hororom. Do všetkých jeho sfér sa natlačili takzvaní
ublíţenci, likvidujúci »revolučne«, ale hlavne bezhlavo všetko, bez
rozlišovania na dobré a zlé, či uţ čistkami v redakciách, v
nakladateľských edičných programoch alebo tým, ţe dávali
zošrotovať uţ hotové knihy. Vyjadrené stručne a jednou vetou: s
vaničkou vylievali aj dieťa! Tomu som sa - pravdaţe - nehodlal
nečinne prizerať, a pretoţe sa publikačná blokáda obrátila
predovšetkým proti tým, ktorí navzdory nátlaku neprestávali zmýšľať
ľavicovo, ujal som sa aspoň niekoľkých ľavicových básnikov a vydal
som ich zbierky v Mníchove. Na jeseň roku 1995 som následne spolu
25

s Karlom Sýsom (a vtedy ešte aj s Petrom Burianom) obnovil pár
rokov predtým mnou ukončené vydávanie Obrysu - ako prílohy v
Haló novinách - pod novým, symbolickým názvom Obrys-Kmen.
Vychádza dodnes.
Tým, ţe ma vo voľbách v roku 2004 zvolili za poslanca
Európskeho parlamentu, otvorila sa mi moţnosť upozorňovať na
problémy českých ľavicových literátov v nových dimenziách.
S údivom na mňa mnohí moji bruselskí poslaneckí kolegovia
pozerajú, keď im vysvetľujem, ţe spisovatelia s ľavicovým
svetonázorom sú v ČR odmietaní nakladateľmi, a pokiaľ tu a tam
predsa len knihu vydajú, odmietnu ju distribútori aj kníhkupci.
Priamo šokovaný bol jeden z mojich nemeckých kolegov, keď som
mu predčítal nedávne riadky šéfredaktora brnenského literárneho
mesačníka, v ktorých si pochvaľuje, aké »logické a správne« je, ţe
»predtým oficiálne publikovaná literatúra prakticky stratila
publikačný priestor v absolútnej väčšine médií a nakladateľstiev«.
O takejto diskriminácii spisovateľov v jednej z nových členských
krajín nemali v EÚ doteraz najmenšej potuchy. Bezpochyby aj preto
sa mi dostalo všestrannej podpory od ľavicovej frakcie Európskeho
parlamentu GUE/NGL pri uskutočnení praţskej konferencie na tému
Česká literatúra v Európskej únii. V zjednotenej Európe
praktizovaná pluralitná demokracia je totiţ čímsi celkom odlišným
od toho, za čo ju pokladajú niektorí zaostalí českí zápecníci,
zatuchnutí a navyše neschopní sa zbaviť čierno-bieleho videnia.
(Prednesené na konferencii Česká literatúra v Európskej únii, ktorá
sa konala v Prahe 24. 9. 2005)
Preložil P. J.
26

Náš človek v CIA
Pavol Janík
Verejnosť oprávnene zaujíma pozadie prelomových udalostí,
ktorých dôsledky sa premietajú do osudov mnohých miliónov ľudí.
V tejto súvislosti je pozoruhodný príbeh dr. Karla Köchera, rodáka
z Bratislavy, ktorý pôsobil ako agent ŠtB a KGB v CIA na základe
odporúčania poradcu prezidenta USA pre národnú bezpečnosť
profesora Zbigniewa Brzezinského. Preto si v názve dovoľujem
parafrázovať titul románu Grahama Greena Our Man in Havana.
O príbehu Karla Köchera sa moţno dočítať vo viacerých
odborných publikáciách, akými sú napríklad diela Milana Churaňa
a kolektívu: Encyklopedie špionáţe (Praha, Libri, 1993, 2000);
Christophera Andrewa a Vasilija Mitrochina: Mitrochinův archiv
(Praha, Academia, 2001); Ronalda Kesslera: CIA (Praha, Eminent,);
Ronalda Kesslera: Spy vs Spy (New York, Scribner's, 1998); Alojza
Lorenca a Pavla Janíka: Dešifrovaný svet (Bratislava, Forza, 2000);
Karla Pacnera: Československo ve zvláštních sluţbách IV. (Praha,
Themis, 2002; Ronalda Kesslera: Úřad: Tajné dějiny FBI (Praha,
BB/art, 2004).
Napodiv sa o K. Köcherovi nezmieňuje rozsiahla kniha
Christophera Andrewa a Olega Gorijevského: KGB (Praha, East Art
Agency Publishers, 1994) napriek tomu, ţe sa venuje disidentskej
činnosti ţidovského aktivistu Anatolija Ščaranského, ktorého
v Sovietskom zväze odsúdili za spoluprácu so CIA a následne
vymenili práve za K. Köchera. Nášho človeka v CIA nespomína ani
objemná publikácia Josepha J. Trenta: Tajné dějiny CIA ( Praha,
BB/art, 2004).
27

Karl Köcher (v literatúre uvádzaný rozličnou transkripciou –
napríklad Karel Koecher) sa narodil roku 1934 v Bratislave.
Absolvoval francúzske a anglické gymnázium, v roku 1958 ukončil
Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Karlovej v Prahe a o tri
roky neskôr ešte Filmovú fakultu Akadémie múzických umení. Zloţil
štátnu skúšku z ruštiny. Bol to človek mimoriadne inteligentný,
vzdelaný a športovo zaloţený. Napodiv vystriedal celý rad
zamestnaní: bol lektorom v planetáriu, vysokoškolským pedagógom,
reţisérom v televízii...
Pre Bezpečnosť ho vo februári 1963 získali príslušníci
kontrarozviedky. V jednom z neskorších hodnotení sa uvádza, ţe
rozhodujúci vplyv na prijatie tejto ponuky zrejme mali jeho veľké
ambície a úsilie o sebarealizáciu. Krátko nato sa dr. Köcher oţenil.
Keď začala druhá správa ŠtB uvaţovať o jeho vyslaní do zahraničia,
zasvätila do tejto spolupráce aj pani Hanu.
Köcher sa totiţ zoznámil s profesorom Zbignievom Brzezinským
počas jeho návštevy v Prahe. Kontrarozviedka sa domnievala, ţe
tento známy americký politológ by mu mohol pomôcť pri budovaní
jeho novej existencie v zahraničí. Sovieti dospeli k záveru, ţe
profesor má väzby na CIA. Köcher sa teda mohol jeho
prostredníctvom dostať do blízkosti americkej výzvednej sluţby.
Druhá správa ŠtB (kontrarozviedka) nemala pre ľudí, ktorých
vysielala do zahraničia, spracovaný nijaký štatút. Nebolo jasné ich
postavenie, nároky finančné, penzijné atď. Napokon dali Köcherovi
podpísať prísahu príslušníkov Bezpečnosti. Z tohto podpisu by
formálne vyplývalo, ţe je nelegálom, ale nebola to pravda – manţelia
boli vedení v kategórii agentov a neskôr tajných spolupracovníkov.
Ako agent dostal Köcher krycie meno Rino, jeho ţena Adrid. Ich
odjazd schválil prvý námestník ministra vnútra 25. júna 1965.
Cieľom ich vysadenia do zahraničia a hlavnou úlohou bolo
28

získavanie poznatkov o nepriateľskej činnosti americkej rozviedky
proti ČSSR, eventuálne proti iným socialistickým štátom, uviedol
oficiálny dokument Štátnej bezpečnosti.
Vzhľadom na to, ţe o existencii Köcherovcov prvá správa ŠtB
(rozviedka) dovtedy nevedela, vznikli medzi oboma zloţkami
československých zvláštnych sluţieb kompetenčné spory –
kontrarozviedka nemohla v USA pracovať. Bolo dohodnuté, ţe Rino
bude informovať Prahu pomocou listov svojím príbuzným. Neskôr
ho v New Yorku kontaktoval dôstojník rezidentúry československej
rozviedky a začal mu prideľovať úlohy.
Köcher spočiatku pracoval pre rozhlasovú stanicu Slobodná
Európa. Jeho pani získala stále miesto vo firme Savion, ktorá
obchoduje s diamantmi. Manţelia rýchlo vplávali do newyorského
spoločenského ţivota. Všetci americkí autori sa zhodujú v tom, ţe
chodili do vznešených nočných podnikov, kde bol v móde voľný sex.
Zároveň sa spriatelili s niektorými exulantmi. Všetci ho poznali ako
zúrivého antikomunistu. Dokonca vraj hlasoval proti tomu, aby sa do
domu, kde bývali nasťahoval slávny český tenista Ivan Lendl.
Na jeseň 1972, po získaní doktorátu na univerzite, poţiadal
Köcher o zamestnanie v CIA. Mal povesť brilantného sovietológa
s militantnými sklonmi a nedávno získal americké občianstvo.
Navyše ho odporučil Brzezinsky – vtedy poradca prezidenta Cartera
pre národnú bezpečnosť. Ako kaţdý kandidát aj Köcher musel prejsť
detektorom lţi čiţe polygrafom. Túto skúšku absolvoval bez ťaţkostí
– zrejme vďaka predchádzajúcim radám riadiaceho dôstojníka,
pretoţe metódu prekonávania tohto prístroja vypracovali pred rokmi
v Prahe. Potom ho CIA preverovala a napokon mu udelila súhlas
k tajnej práci. Vo februári 1973 mohol československý agent Rino
nastúpiť do Ústrednej spravodajskej sluţby USA... Pridelili ho do
washingtonskej úradovne nazvanej AE Screen Unit, ktorá bola
prekladateľským a analytickým oddelením sovietskej sekcie. Köcher
29

ovláda ruštinu, angličtinu, francúzštinu a češtinu. Vyznal sa
v problematike vedy a techniky, preto dostával zároveň na
spracovanie materiály z týchto oblastí.
Köcherová zostala v New Yorku a cez víkendy jazdila za
manţelom. Sexuálne kluby navštevovali obidvaja aj v americkej
metropole. Vtedy sa to pokladalo za prvotriedne krytie, pretoţe
medzi týmito ľuďmi by nikto nehľadal komunistických vyzvedačov
a naopak oni sa bliţšie zoznamovali s pracovníkmi vládneho
a bezpečnostného aparátu, ktorí tam chodili.
Sovieti s ním nadviazali bezprostredné spojenie. Mali na to viac
ľudí a prostriedkov ako československá rezidentúra vo Washingtone.
Pripravili niekoľko mŕtvych schránok okolo metropoly, najmä na
predmestiach, ktoré patria k štátu Virginia. Köcherovi nechali v KGB
jeho krycie meno Rino , jeho manţelke, ktorá zväčša vozila
zašifrované správy do mŕtvych schránok, v KGB zmenili krstné
meno na krycie – Hanka.
Keď sa Köcherovci vrátili z Washingtonu do New Yorku, kúpili
si luxusný byt na Manhattane. Köcher písal na základe zmluvy so
CIA štúdiu o metódach rozhodovania v najvyššom sovietskom
vedení.
Potom bol Köcher krátky čas pedagógom na Newyorskej štátnej
univerzite. V ďalších rokoch nikde nepracoval a pritom obaja
manţelia luxusne ţili. Köcherovci veľa cestovali a tým mohli zakryť
niektoré Rinove schôdzky s riadiacimi dôstojníkmi mimo New
Yorku. Vo Francúzsku a v Rakúsku sa cítili bezpečnejšie.
V roku 1982 začala FBI manţelov Köcherovcov sledovať. Vtedy
začali jej agenti pátranie medzi ich priateľmi. V lete 1984 nasadila
americká tajná politická polícia odpočúvacie zariadenia do ich bytu,
auta a kancelárie pani Köcherovej. Neskôr presiaklo do americkej
tlače tvrdenie, ţe činnosť Rina prezradil niekto z Východu, ale nijaké
30

meno nebolo uvedené ... Štyri hodiny predtým, ako manţelia chceli
odletieť z USA, ich zatkla federálna polícia.
Dôvody prepustenia manţelskej dvojice nie sú jasné dodnes.
V utorok 11. februára 1986 ich vymenili za uţ spomínaného
sovietskeho disidenta Anatolia Ščaranského. Rozhodne mali pri
výmene špiónov posledné slovo najvyšší predstavitelia oboch štátov
– prezident Reagan a generálny tajomník Gorbačov.
Na svoju špionáţnu činnosť je Köcher veľmi hrdý. Keď o svojom
ţivote hovoril v Prahe – samozrejme so súhlasom ŠtB – s americkým
novinárom a autorom kníh z oblasti spravodajských sluţieb
Ronaldom Kesslerom, povedal mu: „KGB si ma veľmi váţi“.
Po nevyhnutnom vyťaţení prvou a druhou správou bol Köcher
určitý čas zamestnancom II.správy ŠtB (kontrarozviedky), potom
dostal zamestnanie v Prognostickom ústave Československej
akadémie vied. Tam sa zoznámil s mnohými poprednými
ponovembrovými politikmi (Valtrom Komárkom, Vladimírom
Dlouhým, Václavom Klausom) a spolu s nimi po 17. novembri 1989
zaloţil a riadil Občianske fórum. V súčasnosti pôsobí v súkromnom
sektore. Sám tvrdí, ţe mal nemalý podiel na zákulisnom odovzdaní
moci. V ďalších rokoch sa ho CIA usiluje vyťaţovať a získať
informácie o rozličných ľuďoch z niekdajšieho KGB. Výsledky nie
sú verejne známe. Pani Hana Köcherová bola ešte v roku 1992
pracovníčkou Britského veľvyslanectva v Prahe ...
Príbeh Karla Köchera, rodáka z Bratislavy, je jednou z kapitol
bipolárneho sveta 20. storočia a farbisto dopĺňa mozaiku poznatkov
o pozadí našich najnovších dejín. Informačná zdrţanlivosť
a neúplnosť je v podobných súvislostiach viac ako pochopiteľná
z hľadiska potrieb národnej bezpečnosti, a teda aj z hľadiska osobnej
bezpečnosti ţijúcich protagonistov. Nahliadnutie do zákulisia
významných historických udalostí poukazuje na logiku pôsobenia
31

ozhodujúcich strategických síl, ktoré sú motivované
neprehliadnuteľnými ekonomickými a geopolitickými záujmami.
Spoznávanie mocenských mechanizmov a technológií nám umoţňuje
lepšie sa orientovať v labyritne súčasných a rozoznať zmysel
črtajúcich sa kontúr budúcich vývojových trendov. Nás človek v CIA
bol a je pri tom.
32

SLOVANSKÁ KULTÚRA
Anatómia gýča alebo Vo víre úsmevov, krojov a
piesní
Alexej Mikulášek
Silvester Lavrík (1964), slovenský reţisér, dramaturg a
spisovateľ, v súčasnosti šéfredaktor Rádia Devín v Bratislave, patrí k
známejším slovenským tvorcom v Českej republike. Ako dramatik,
reţisér či dramaturg spolupracoval s rozličnými divadelnými súbormi
(v Ostrave, Zlíne, Prahe, tuším aj v Brne), úspešne adaptoval
niekoľko literárnych látok (pripomínam len Gulliverove cesty),
s jeho menom sa spája aj súčasná inscenácia Tylovej hry Drahomíra
a jej synovia v praţskom Národnom divadle atď. Jeho niektoré
invenčné riešenia, priestorové videnie a intertextové ironizujúce hry
som si váţil, pretoţe sa mi javili ako prejav „slovenskej kreativity“,
ktorá je na rozdiel od „praţskej irónie“ vitálnejšia, spontánnejšia,
improvizovanejšia, fantasknejšia a folklórnejšia, výrazovo bohatšia;
„praţská irónia“ je intelektuálnejšia, analytickejšia a kunderovsky
výsmešná a krutá k tomu, s čím nesúhlasí alebo čo pokladá za prejav
nevedomosti, za manipuláciu a pod. S Lavríkovým menom sa však
v poslednom čase spájajú aj dva nekultúrne počiny, „realizované“
síce v Bratislave, ale nemoţno ich ponechať bez kritickej analýzy,
pretoţe majú všeobecnejší dosah.
Na úvod krátkou citáciu z rozhlasovej hry Pavla Janíka Bez
zábran, ktorej vysielanie S. Lavrík zakázal, čo ma šokovalo, pretoţe
som pokladal pomery na Slovensku za o niečo tolerantnejšie ako u
nás, v Českej republike; toto rozhodnutie nekorešpondovalo
s obrazom, ktorý Lavrík vytvára ohlasom svojho diela ani
33

štylizovaným dandyovským imidţom. Zakázal v rozsahu slobody
šéfredaktora rozhodovať o tvorbe iných, iste legálne. Napokon nie je
prvý ani posledný cenzor a táto aktivita sa netýka iba súdobej éry
reštaurácie – aj celé 20. storočie je definovateľné rozličnými módmi
cenzúry, jej stále sofistikovanejšími a dokonalejšími podobami.
Janíkova hra Bez zábran je k ľuďom mocným a moci slúţiacim, čiţe
k ľuďom slobodným a ochotným svoju slobodu stupňovať a
expandovať (kým nenarazia na prekáţku, reflektovanú ako
neslobodu pre seba, a teda „ohrozenie slobody“), otvorená,
demonštratívne analytická. Okrem iného je o cenzúre v jej dnešnej
podobe:
Felix:
Roland:
Felix:
Roland:
Felix:
Roland:
Felix:
Roland:
Felix:
Starý, ty si zasa zaspal dobu. Čo by podľa
teba mohol byť okeják?
Človek, ktorý robí okej. Uţ to mám - okeják
je pritakávač; človek, ktorý so všetkým
súhlasí.
Si úspešný tak na päťdesiat percent. Je to
človek, ktorý súhlasí, ale nie so všetkým.
Takţe je to vlastne cenzor?
To si povedal ty a ja som to ani len nepočul.
Prosím ťa, ako môţe byť v Rádiu Slobodný
svet cenzor?
Čoţe je ten okeják?
Okeják je okeják. Človek, ktorý schvaľuje
príspevky do vysielania.
Teda cenzor.
Nie, okeják.
34

Roland: Uţ mi to je jasné. Okeják je slobodný človek, ktorý
slobodne schvaľuje slobodné príspevky do slobodného vysielania
slobodného rádia, ktoré sa slobodne nazýva Slobodný svet.“
(podčiarkol A.M.)
Janíkova modelová hra, intelektuálna à la these, faktúrou
blízka absurdnej „zamatovej irónii“, Rolandovými ústami nielen
pomenovala polycentrickú diktatúru „vyvolených k slobode“
slúţiacich kozmokracii, ale aj metódu, ktorú uplatnil Silvester Lavrík
v knihe Slovensko v lete (Bratislava, Vydavateľstvo Kolomana
Kertésza Bagalu, 1. vyd.). Kniha vznikla na základe autorovho
slobodného súhlasu s ponukou premiéra slovenskej vlády. Rozhodol
sa napísať a publikovať „postrehy, poznámky a fakty v prepletenci,
ktorý sa dobrovoľne podvolil rôznorodosti inšpiračných zdrojov“
(s. 11), a tie preloţiť štyrmi rozhovormi (a podstatne väčším počtom
fotografií) s „prvým muţom“ na Slovensku. Má podtitul „záznam
letného putovania s Mikulášom Dzurindom“, ktoré sa uskutočnilo
„autami, na bicykloch, na pltiach, koňmo, pešo“ v lete roku 2003,
pravdaţe v rámci propagačnej politickej akcie, tzv. prezentácie
„filozofie programu Obnovme si svoj dom“ (s. 7), ako píše
v predhovore M. Dzurinda. Kniha, vydaná roku 2004, pozornosť
nevzbudila, ak zanedbáme fakt, ţe ju odmietlo predávať Artfórum
ako politickú reklamu a ţe niektorí literárni kritici a čitatelia krútili
hlavou nad „banalitou v pohybe“, lacnými efektmi a okázalým
vlastenectvom, ktoré - dodajme - paradoxne prichádza na Slovensku
do stále väčšej intelektuálnej módy. Keď sa po viac ako roku ku
knihe vraciam, robím to z jedného dôvodu – ak slobodný spisovateľ
slobodne slúţi slobodným ambíciám slobodných politikov a ich
slobodným záujmom, ľuďom, ktorí si zo slobody urobili vývesný štít
demokracie i zlatú baňu, je mi to podozrivé, pretoţe podobné
prisluhovanie neraz priviedlo umenie pred brány pekiel, ak nie
35

priamo do niektorého z jeho kruhov. Tej najslobodnejšej inštitúcie,
nezaťaţenej nijakou morálkou...
Z fráz a vzletných slov je komponovaný uţ úvod Mikuláša
Dzurindu, rovnako ako všetky rozhovory s ním. Pritom mu istú
inteligenciu a umenie lichotiť, rýchlo odhadnúť politickú situáciu,
byť v správnom čase na správnom mieste a vyťaţiť z minima
maximum, upierať nikto nebude. Vzbudzuje dojem, ţe bráni záujmy
bohatých (bohatstvom a majetkom sa má prejaviť postavenie
„úspešných, talentovaných a usilovných ľudí“) a bojuje proti
„rovnostárskym stereotypom“. Text prekypuje „sebadôverou“ a
„sebavedomím“, viera je „pevná“, leto samozrejme „modré“ (pardon
– „Modré“!), vlasť „naša“, miesta sú „mnohé“, a všetci „šancu
majú“. Nič nové pod slnkom, síce štylisticky prostunké (ach, ako píše
inde Lavrík, Slováci sú predsa tieţ „milí ľudia okrúhlej tváre“!?), ale
reč štátnická, pevná, intonovaná s tou pravou vôľou: „Predstaviť
myšlienku, povzbudiť ľudí v ich aktivite, porozprávať sa. Bol som
vďačný Silvestrovi Lavríkovi, ktorý prijal moje pozvanie.“
A Silvester Lavrík, v niečom podobný šťastnému Felixovi
z Janíkovej hry, sa spočiatku zdesil, ale po rozhovore našiel
s predsedom vlády „spoločnú reč“ a vedomý si povinnosti povzbudiť
„sebavedomie Slovenska“ absolvoval letnú cestu po turisticky
atraktívnych regiónoch (spomedzi členov delegácie je pripomenutý
len Paľo Pekarčík, „kameraman, fotograf a skvelý chlap“). Všade
našli „šikovných a vynaliezavých ľudí“ (s. 9), a isteţe nechýbali „aj
kytice, aj usmiati miestni funkcionári, sem-tam dievčiny v krojoch“.
Uţ tí funkcionári a kroje by mali čitateľov varovať... IDYLKA? Ako
vyzerá idylka na slovenský „letný“ spôsob, videná očami S. Lavríka
a M. Dzurindu. No predsa ako „album pohľadníc“... (M. Dzurinda,
s. 7) .
Keep smiling, teda vţdy s úsmevom, optimisticky, asertívne.
Vidieť len to, čo treba vidieť, to ozvláštniť, patetizovať a
36

monumentalizovať. Na to slúţia hneď skraja veľké slová, duto
znejúce abstraktá a enumerácie – „obdiv, úcta, očarenie, ţiarlivosť,
radosť, smútok aj dva-tri mozole“ (s. 10). Ach, tie mozole
mozoľnaté, „u nás sa mozole nosia do kostola namiesto prsteňov“.
Zvlášť adjektíva a adverbiá s multiplikatívnym, bombastickým
účinkom, typickým pre jazyk reklamy. Moţno ich pracovne rozdeliť
na superlatívy lexikálne aj gramatické, všetkých troch rodov aj oboch
gramatických čísel, ale radšej ich iba odcitujem: „nádherná“,
„skvelá“, „veľká“, „najvyšší“, „tajuplné“, „tajomné“, „diabolské“,
„impozantné“, „najimpozantnejšie“ „veľkolepý“, „veľkorysé“ ,
„bezchybný“, „extra trieda“ „nezameniteľné“, „najzvučnejšie“,
„pôvabné“, „parádne“, „dynamické“, „najlepší“,
„neopakovateľný“, „vzrušujúce“, „neutíchajúce“ „nesmrteľné“,
„najcennejšie“, „extrémne príťaţlivý“, „šťavnaté“ (tými sú nielen
listy, ale aj piesne, milé tváre etc.), a ešte niektoré ďalšie. Tieto
lexikálne jednotky sa striedajú a opakujú do úmoru a nebolo by od
veci zostaviť frekvenčný slovník. Čitatelia Natálie Sarrautovej by
konečne našli svoje Zlaté plody.
Ach, to DOBRO, s ktorým sa roztrhlo vrece! „Dobre sa
stalo“, „to je dobre“ ,„doma je fajn“... „Dobre je tomu, kto sa má
kam vrátiť“, aj to sa pokladá „za „dobrú vec“. A MÁM RÁD, celé
gejzíry lásky, srdečnosti a vrúcnosti! „Mám rád krajinu (...) Mám rád
Slovensko. Čoraz radšej (...) Moje očarenie Slovenskom nie je ţiadna
rýchla láska“ (s. 10). Aj ľudia „predovšetkým milujú“ (s. 50). Aj pán
Dzurinda „má rád“ ľudí, ktorí „sa usilujú po sebe zanechať doklad o
tom, ako ţili, mysleli, čo mali radi. Takých ľudí mám rád. Rád som
ich premiérom“ (s. 62). Ľudia sú „milí“, miesta „zaujímavé“, ľudia
„zaujímaví“, miesta „milé“, iste „zaujímavé a milé stretnutia
s ľuďmi“ (s. 120). A Tatry, jeden by neveril, „sa neba dotýkajú. Toho
slovenského“. A PIESNE! ÚSMEVY! Toho „veselého rehotu“ (s. 42)
z pointy vtipu, ţe usmievajúci sa cyklista „má na zuboch mušky,
37

predsa!“ A ľudia, no „spievajú si“. A DOBA! Ach tá doba, „ide
rýchlo“, „taká je dnes doba...“ Lichôtok nie je nikdy dosť – miesto
nájde „čistota charakteru“, „smelosť ducha“, „vzletná povaha“
(s. 21). A KRÁSA! Dokonca „na Spiši má Európa moţnosť nájsť
krajšiu stranu svojej minulosti“ (s. 25), krajina „vie imponovať“,
chlapci „sú to šikovní“ (s. 35), gazda poriadkumilovný a „naširoko
rozkročený“, „veľký“ alebo správny chlap, rozváţnych gest „po dobre
urobenej robote“ (s. 59). A ZMYSLUPLNOSŤ! A vôbec... Banality
štylistické sprevádzajú banality motivické: „Na bicykli ide človek
inou rýchlosťou neţ napríklad kabrioletom,“ (s. 56) alebo iný kúsok:
„Vzpriamená chôdza je základný atribút vznešenosti majestátu
človeka“ (s. 63). Frázy Lavríkove a Dzurindove sú kongeniálne
natoľko, ţe sú autorsky zameniteľné. Autorovi absurdnej komédie a
tragikomédie, filmovému scenáristovi aj literárnemu patafyzikovi
ponúka SLOVENSKO V LETE veľa neoceniteľných lexikálnych
podnetov; aj ako celok podnecuje k travestii či inému typu adaptácie.
Ţeláte si Plešatú speváčku na slovenský spôsob?
Textom rezonuje mýtus o všestrannej devastácii (v po česky
hovoriacich krajinách sa píše o „genocíde“), ktorej bolo Slovensko
obeťou za tzv. totality. Všetko zničené, len tu a tam zázrakom čosi
vydrţalo, preţilo a teraz slobodne „klíči“. Táranina z prelomu 80. a
90. rokov sa udrţuje úpornosťou predsudku, skôr silou politického
zvyku neţ empirickou tradíciou a neradno ju naplno vysloviť napr.
pred ľuďmi, ktorí majú hlbšie do vrecka, aby niekoho neoznačili za –
slabomyseľného alebo podvodníka. Čím mýtus podoprieť?
Tvrdením, ţe za boľševizmu „sa z vandrovky vrátiť domov nedalo“
(s. 10, „z vandrovky“ zrejme drotári, pláteníkci, olejkári, kupci,
murári, študenti, ktorí „vandrovali kríţom-kráţom odjakţiva“, domov
boľševik nepustil). Skôr boľševickej hydre vzdorovala „aj v čase
najtvrdšej normalizácie“, a slovo „gazda“ tu má stále „dobrý zvuk“,
rezistentná „voči oficiálnej doktríne reálneho socializmu“ (s. 24-5).
38

Orava bola za komunistov „‘stavaná‘ do polohy ţivého skanzenu“ a
bola poznačená „ţravou Chimérou“. Prečo ţravou? Predsa preto, ţe
„zoţrala veľa z tejto krajiny“ (s. 27). Budovanie za socializmu „starú
zástavbu prevalcovalo temer bezo zvyšku“ (s. 49). Ale pod
Dzurindovým vedením sa regióny obnovujú, krajina začína
prekvitať, zjednocuje sa, ľudia sú usmievaví, aktívni, úspešní, hľadia
s optimizmom k šťastným kapitalistickým zajtrajškom. Tá „sila“,
„víno“ a „viera“. „Počúvať zaslúţene sebavedomých hospodárov je
vţdy príjemný záţitok“ (s. 50). Keby nebolo tých preţitkov
socializmu..., ale na rozdiel od totality pán Dzurinda vie, ţe
„zodpovednosť je nedeliteľná, absolútna a totálna“ (s. 62). A propos,
logika... Na jednom jedinom mieste („v dolinách pod Duklou“) sa
stretáme aj so zmienkou (!) o sovietskej armáde, inak pri
oslobodzovaní Slovenska zrejme marginálnou vojenskou jednotkou,
to keď sa „prebíjala sovietska ČA spolu s 1. československým
armádnym zborom a proti nim stál Wehrmacht“. Hľa, aj to má
logické dôsledky – vojaci boli pochovaní na cintorínoch, tie nám
dnes pomáhajú nezabúdať, história bola pre národy Európy
„spoločná nešťastným spôsobom, a tým ju na dlhých štyridsať rokov
rozdelila“ (s. 47). Historicky nelogické exkurzy a metafory patria
v Lavríkovej knihe k najlogickejším vyústeniam gýčovito paradoxnej
stratégie: vinný – nevinný, agresor – osloboditeľ, keď sú mŕtvi,
všetko je jedno. Najmä nezabudnite.
Lavrík je posadnutý krátkymi, autoritatívnymi vetami,
výpočtami. Namiesto súvetí volí vety jednoduché, uvedené aj
priraďovacími aj podraďovacími spojkami, namiesto dvojčlenných
viet jednočlenné, ale rytmus a spád tomu akosi chýba, melódia viet sa
stráca, stavba sa zosypala na jednotlivé prefabrikované tehly,
tvárnice. Devastácia vety je tak absolútna a totálna. „Gestá sú
úsporné, vety krátke“ (s. 32), píše, akoby chcel napodobniť
fragmentárny štýl jedného gazdu: „Hospodár to vie. Preto šetrí
39

dychom“ (tamtieţ). Klonuje sa plevelná lexikálna štruktúra,
panelovitá stavba, otrasná v štýlovo kompozičnej rovine, porovnaj:
„Divoká príroda. To áno, to je Orava. Spiš je monumentálny. Liptov
prívetivý. Turiec pokojný. Horehronie veľkorysé. Kysuce zahriaknuté.
Podpoľanie robustné... Orava je divoká. Hovorím o kopcoch. O
riekach. O topení snehu. O letnej búrke.“ (s. 28) Reč musí znieť
jasne, krátko, vojensky rázne: áno - áno, nie -nie?
„A toto uţ nie je ţiadna mystifikácia“, dočítame sa vzápätí,
aby bolo jasné, ţe práve teraz čítame pravdu, pravdu, samú pravdu.
Naozaj? Či nečítame „záznam“ letného putovania, ktorý „zapísal
Silvester Lavrík“? Ale kdeţe, len potreba vzbudzovať dojem
autenticity, rýdzosti a fakticity, snaha realizovaná technikami
modernej triviálnej literatúry a jej sloganmi, sentimentom,
patetizáciou, ba aj emotívnym gurmánstvom. Vychutnať si –
„rozkoš“, „čaro“, „pátos“, „očarenie“, „parádu“. Niekedy sú výkriky
osamostatnené ako holé tvrdenia, banality zvýznamnené tým
najjednoduchším trikom, antitézou či sugesciou niečoho posvätného
alebo naopak estrádneho. Zriedkavo sa zjaví aj pokus o
zaznamenanie humorného záţitku, a ten potom vyzerá naozaj
kuriózne. Pripomeniem povedačku o stretnutí s čudákom, recitujúcim
verše na námestí v Dolnom Kubíne, muţom opretým o podstavec
Hviezdoslavovej sochy, ktorý na „otázku vo vašich očiach“ odpovie,
ţe v hmle vyzeráte ako medveď (úsmev), a ţe keď pred
Hviezdoslavovou „poéziou utekajú všetci“ (hyperbola na popukanie),
tak prečo neveršovať na medveďa (pointa báječná, aţ sa zmietam od
smiechu). Predsa na Orave sú „všetci, medvede i ľudia, ţiví i mŕtvi,
triezvi aj tí odvčera veselí“ (s. 29). Ach, tá VESELOSŤ, potoky
veselosti, tak, tak... „Veď tie potoky ešte, chvalabohu, nevyschli“ (s.
123). Ach, to „nevyspytateľné Horné Uhorsko, to naše pekné
Slovensko“.
40

Štandardnú „pohľadnicovú“ úroveň majú v knihe len
fotografie, ktoré sa usilujú vystihnúť akýsi local color a predstaviť
turisticky atraktívne javy; čo sa týka faktografie, odporúčam
serióznejšie bedekre, cestopisné či miestopisné príručky,
neovplyvnené propagandou. Text v „reprezentatívne“ spichnutej
kniţke prekypuje tým, čím si vynucuje našu pozornosť a vtiera sa do
našej priazne – sebadôverou, sebavedomím, ritualizovaným pátosom,
optimizmom slobodného človeka, ktorý sa chce páčiť slobodným
ľuďom pravej vôle. „Ľudia majú radi dobré príbehy a pekné
obrázky“ (s. 41), tak dostanú kopu obrázkov, historiek a slov.
Slovensko, vlasť slov? Lenţe „letné stretávanie sa s ľuďmi“ je
cumlík a vývesný štít, za ktorým sa skrýva pravda o – Lavríkom i
Dzurindom ignorovanej, ale kaţdodennej – realite. Chiméra
závistlivcov a neprajníkov, chudobných, netalentovaných, tých
šomrajúcich pri vedľajšom stole? Neschopných a hlúpych, sverepo
odmietajúcich byť aktívnymi a iniciatívnymi, zodpovednými a
svedomitými? Ako málo sa ţivot slovenskej spoločnosti podobá na
úsmevy, kroje a hudbu pre turistov a politikov, na farebné
pohľadnice z „letného putovania“...
(Autor je literárny vedec a pedagóg, vedúci medzinárodného
edičného projektu Literatura s hvězdou Davidovou, tajomník Únie
českých spisovateľov.)
Jan Pešek
Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989
Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004
Ako to (ne)bolo
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Slovensko, v ktorom najprv
zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi domorodcov
41

zavádzali socializmus a neskôr z neho zahraniční experti a ich
spolupracovníci spomedzi domorodcov socializmus odstraňovali.
Neraz to boli tí istí zahraniční experti a ich spolupracovníci spomedzi
domorodcov, alebo ich veľmi blízki príbuzní (deti, vnuci a podobne).
Bizarné mimoslovenské i vnútroslovenské súvislosti zavádzania
socializmu i jeho odstraňovania viacerými aspektmi a rozmanitými
dimenziami potvrdzuje aj dielo Jana Peška a Róberta Letza Štruktúry
moci na Slovensku 1948-1989 (Vydavateľstvo Michala Vaška,
Prešov 2004). V tomto kontexte pre istotu uvádzam aj poznámku pre
jazykového redaktora, aby na prvé „a“ v rodnom mene autora Jana
Peška v snahe napraviť zdanlivú pravopisnú chybu z hľadiska
slovenskej gramatiky nenapísal dĺţeň, pretoţe autor sa naozaj volá
Jan, teda nie Ján.
To sme však uţ v ére odstraňovania socializmu zo Slovenska. Kto
stál pri jeho zavádzaní a neskôr negovaní? Napríklad docent
marxizmu-leninizmu a neskorší disident Milan Šimečka, vedúci
ideologického oddelenia ÚV KSS a neskorší disident Miroslav Kusý,
autor kniţnej publikácie Proti burţoáznemu nacionalizmu
a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej literatúry (1951)
a neskorší disident Juraj Špitzer atakďalej atakpodobne.
Pre osvieţenie historickej pamäti zacitujeme z knihy Štruktúry
moci na Slovensku 1948-1989 utešené konštatovanie zo strany číslo
18: „ 23. februára 1948 sa partizáni výrazne angaţovali pri
obsadzovaní budovy Ústredného sekretariátu Demokratickej strany.
Z rozhodnutia organizačnej komisie to uskutočnila asi
štyridsaťčlenná partizánska jednotka pod velením Juraja Špitzera.“
Z uvedeného vyplýva, ţe Juraj Špitzer nezavádzal socializmus iba
perom, ale aj so zbraňou v ruke. Pre súčasníka, vrátane mňa, ktorý
som sa narodil v roku 1956, je tieţ prekvapujúca informácia, ţe
ozbrojení partizáni nevstupovali do dejín iba počas II. svetovej vojny
42

a najmä počas slovenského národného povstania, ale aj 3 roky po
vojne počas Víťazného februára.
Celé generácie sa v školách učili, ţe februárové vyvrcholenie
národnodemokratickej revolúcie bolo neozbrojeným víťazstvom
pracujúceho ľudu, ktorý prevzal moc pokojnou nenásilnou cestou.
Podľa opakovaných tvrdení, mala robotnícka trieda, sformovaná do
ozbrojených Ľudových milícií, vo februári 1948 so zbraňou v ruke
iba chrániť továrne, aby zabránili prípadnej kontrarevolúcii, keby sa
reakčné sily pokúsili o násilnú zmenu práve sa uskutočňujúcej
historickej zmeny. Obsadenie centrály Demokratickej strany
ozbrojenou skupinou pod velením Juraja Špitzera však ukazuje, ţe
vtedajšie odstraňovanie demokracie malo oveľa dramatickejší
charakter.
Kniha Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989 vôbec v mnohom
prispieva k tomu, aby sa verejnosť konečne dozvedela, ako to u nás
vlastne (ne)bolo v uvedenom období. Na publikáciu sa vzťahuje
známa anekdota, podľa ktorej médiá uverejňujú pravdivé,
pravdepodobné a nepravdivé informácie – do prvej kategórie patria
športové výsledky, do druhej predpoveď počasia a do tretej ostatné
texty. V prípade objemnej publikácie sú pravdivé informácie
sústredené v dokumentárnych prílohách, ktoré – našťastie – v 807 -
stranovej knihe tvoria podstatnú časť a začínajú sa uţ na strane 443.
Dielo však napriek zjavnej tendenčnosti, spojenej s apriórnym
odstraňovaním socializmu zo Slovenska, značne objektivizuje
pohľad na našu nedávnu minulosť. Predovšetkým obsahuje fakty,
ktoré dosť jednoznačne svedčia o tom, kto bol a najmä kto nebol
disidentom spomedzi širokých zástupcov dnešných vyhranených
odporcov bývalého reţimu. Uverejnené dokumenty umoţňujú zistiť,
aký veľký podiel na nepočetnom mnoţstve disidentov mali bývalí
priekopníci totalitarizmu, ktorých prevaţne po roku 1968 vylúčili
z Komunistickej strany Československa, ktorej generálnym
43

tajomníkom bol od roku 1969 niekdajší politický väzeň z obdobia
teroru v 50. rokoch 20. storočia Dr. Gustáv Husák.
Publikácia uvádza skutočnosti, ktoré nevdojak zdôrazňujú
kozmetický či symbolický charakter represií povedzme v 80. rokoch
a rovnako kozmetický či symbolický charakter odporu proti reţimu
v rovnakom období. Preto autori spolu s ostatnými propagandistami
v súčasných mainstreamových médiách dôkladne zachytávajú
a monumentalizujú kaţdý detail niekoľkých unikátnych zatknutí
jednej osoby či maximálne piatich osôb na mimoriadny krátky čas,
pričom podrobným popisom týchto výnimočných udalostí zároveň
potvrdzujú aj fakt, ţe vo vymedzenom období štruktúry štátnej moci
neuplatňovali pri represívnom pôsobení brutálne metódy (kruté
zaobchádzanie).
Nehovoriac o medzinárodne koordinovaných transformáciách
reţimov v niekdajšom východnom bloku, ktoré sa počas niekoľkých
mesiacov uskutočnili v roku 1989 na základe dohôd najvyšších
predstaviteľov vtedajších rozhodujúcich superveľmocí- Spojených
štátov amerických a Zväzu sovietskych socialistických republík.
Uverejnené historické dokumenty tieţ nepripúšťajú pochybnosti
o tom, kto bol nomenklatúrny kádrom, čo dnes mnohí ďalejslúţiaci
prominenti v oblasti kultúry a médií zahmlievajú všelijakými
dubióznymi tvrdeniami. Len na ilustráciu uveďme niekoľko kategórií
z Kádrového poriadku Ústredného výboru Komunistickej strany
Slovenska ( v publikácii príloha č. 10): laureáti Národnej ceny SSR;
národní a zaslúţilí umelci; riaditelia ústavov slovenskej akadémie
vied; obhajoby doktorských dizertačných prác z oblasti
spoločenských vied; rektori, prorektori a dekani fakúlt vysokých
škôl; docenti politickej ekonómie, marxistickej filozofie, vedeckého
komunizmu, sociológie a dejín strany na vysokých školách;
riaditelia, šéfredaktori a zástupcovia šéfredaktorov celoslovenských
kultúrnych, umeleckých a mediálnych inštitúcií, vrátane televízie,
44

ozhlasu, vydavateľstiev, denníkov a časopisov; predsedovia a vedúci
tajomníci umeleckých a kultúrnych zväzov; redaktori Nového slova
(napr. Vladimír Štefko, Jozef Puškáš, Ján Fülle), Nakladateľstvo
Pravda (napr. Milan Richter), Pravdy (napr. Jozef Leikert) a Új szó.
Vychádzajúc z premisy autorov, ţe v rokoch 1948-1989 sa
Slovensko, ktoré bolo súčasťou Československa, nachádzalo
v podmienkach totalitného a silne centralizovaného politického
systému, treba konštatovať, ţe samotná téma Štruktúry moci na
Slovensku 1948-1989 je bez československého kontextu a širších
geopolitických súvislostí éry studenej vojny prinajmenšom neúplná,
skreslená aţ nezmyselná. Veď Slovensko do roku 1969 nebolo ani
republikou v rámci Československa a aj po prijatí Ústavného zákona
o československej federácii kľúčové štruktúry moci sa nikdy
nefederalizovali, teda Komunistická strana Slovenska bola naďalej
len územnou organizáciou Komunistickej strany Československa
a Štátna bezpečnosť na Slovensku bola len XII. správou jednotného
Zboru národnej bezpečnosti, pričom uţ číselné poradie naznačuje jej
dôleţitosť, teda fakt, ţe v Prahe bolo 11 dôleţitejších správ ZNB.
Tieto reálie podčiarkujú aj komediálny charakter uverejňovania
dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti prostredníctvom Ústavu
pamäti národa, vedeného Jánom Langošom.
Navyše pripomeňme, ţe samotné Československo bolo
v uvedenom období 1948-1989 súčasťou veľmocenského vplyvu
a bezpečnostných záujmov Sovietskeho zväzu na základe dohôd
najvyšších predstaviteľov víťazných mocností – USA, Veľkej
Británie a ZSSR – o povojnovom usporiadaní Európy.
Mnohé významné historické aspekty štruktúr moci na Slovensku
v rokoch 1948-1989 potvrdil aj nasledujúci vývoj československej
spoločnosti, ktorý po zániku mocenského monopolu jednotnej
politickej strany (čiţe po zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe
Komunistickej strany Československa) zákonite vyústil v plne
45

demokratických podmienkach do konštituovania dvoch suverénnych
štátov – Českej republiky a Slovenskej republiky. Tomu však uţ
autori publikácie Štruktúra moci na Slovensku 1948-1989 nevenujú
pozornosť. Rovnako si vo svojej tendenčnosti nevšimli, ţe Slovensko
za 50 rokov vývoja do roku 1989 napriek vojnovým, povojnovým
a totalitným podmienkam prekonalo prudký civilizačný,
vzdelanostný, industriálny, technický a kultúrny rozvoj, pričom
v podmienkach liberálneho kapitalizmu by v uvedenom období
zostalo na úrovni zaostalej poľnohospodárskej krajiny v srdci
Európy.
PAVOL JANÍK
Vaťo Rakovski
Pavol Janík v bulharčine
Keď som sa rozhodol preloţiť Pavla Janíka do bulharčiny,
obligátne som si spomenul, ktorých iných slovenských básnikov som
preloţil a aké stopy zanechali vo mne. Zistil som, ţe básnici Ján
Kollár, Janko Kráľ, Laco Novomeský, Pavol Horov, Miroslav Válek,
Vojtech Mihálik ... nech akokoľvek majú v sebe a v svojej tvorbe
duch a národný kolorit slovenskej poézie vytváraný dlhodobo, kaţdý
z nich je odlišný. A rozdielnosť je v ich individuálnom charaktere
a osobnom pohľade na javy ţivota a sveta, v ich štýle, natureli a nie
na poslednom mieste v tých príznakoch doby, v ktorej kaţdý z nich
ţil a ktorá sa prirodzene odrazila v ich tvorbe.
46

No predsa len jestvujú aj dedičné črty, črty kontinuity, ktoré
taktieţ sú nevyhnutné a úplne normálne.
Keď som začal prekladať Pavla Janíka, pracoval som dlho na
osvojovaní si jeho manierov. Snaţil som sa odhaliť jeho
charakteristické črty, usiloval som sa najmä o to, aby som zvládol
a náleţite vyjadril, stvárnil autorov originál. Nebolo ľahké prekonať
seba samého a pokúsiť sa zo všetkých síl identifikovať sa s autorom,
s jeho lyrickým hrdinom, ktorý je absolútne rozdielny od môjho
lyrického hrdinu a ak jestvovali nejaké príbuzné vzťahy, tie boli
nepatrné, pretoţe v najlepšom prípade tie mohli iba byť vzdialení
a neznámi bratanci. Ja som sa však neuspokojil s takým vzdialeným
príbuzenstvom. Preto, aj keď ťaţko, úplne som sa prevtelil do Pavla
Janíka, do jeho lyrického hrdinu. Vnikol som do jeho roly ako herec,
ktorý má zahrať túto rolu. Išiel som s peknou Slovenkou na koncert.
Sadol som si s ňou do posledného radu v sále a poloţil ruku na jej
koleno a keď orchester zhíkol a ona sa zachvela, povedal som jej:
Neboj sa. To ešte neznamená, ţe ti dirigent uzrel na kolene moju
ruku. Vedz, ţe pohlavie Ťa poburuje len do tej miery, do akej hudbu
znepokojuje potlesk.
A povedal som si: Odteraz v kaţdej básni ja budem ten autor.
Autor a predovšetkým len autor. Nič moje osobné. Nič. Tak som
sa vţil do tohto autora, ţe som mohol napísať jeho báseň.
Keby to prekladateľ nerobil, ocitol by sa v postavení smutnom aj
preňho, aj pre autora; podriaďoval by prekladanú poéziu svojmu
štýlu a charakteru, ničiac tak znaky autorovho naturelu. Sú takí
prekladatelia poézie, ktorí robia rovnakými prekladaných autorov,
robiac ich úplne podobnými sebe samým. V takých prípadoch my
ihneď poznáme prekladateľa a akokoľvek by sme hľadali črty
autorovho originálu v preklade, neodhalíme ich z jednoduchej
47

príčiny, ţe prekladateľ ich nepreloţil. Preloţil iba slová. Ignoroval
ducha, charakter, štýl a kolorit originálu.
Nie je nič škodlivejšie ako niečo také.
Takéto preklady nemajú zmysel.
Mal som pocit uspokojenia zo zachovaných autorových znakov
v prekladoch slovenských básnikov, ktorých som prekladal po mnohé
roky a v ktorých som sa sám neodhalil. Zostal som za obrazom úplne
anonymný a neviditeľný.
A to platí aj o knihe Divadlo Ţivot Pavla Janíka – poslednom
a najnovšom preklade zo slovenčiny. Myslím si, ţe sa nemýlim,
pretoţe veľakrát som si to overoval, keď som ju čítal opäť a opäť.
Pavol Janík je autor so svojím štýlom. Nepodobá sa básnikom
minulých čias a ak treba hľadať dedičné príbuzenské črty, ony budú
spojené iba s Miroslavom Válkom, hoci aj od neho sa značne líši.
A predsa to, ţe som kedysi prekladal Válka, mi pomohlo ľahšie sa
prevteliť do Janíka.
Nezávislosť od autorovho rukopisu je jednou z predností kaţdej
tvorby. Prekladateľ poézie musí robiť všetko moţné, aby zachoval
rukopis autora, ktorého sa rozhodol urobiť majetkom svojho jazyka.
Iba tak má právo tvrdiť, ţe prejavil rešpekt a úctu k tomuto autorovi,
pozvúc ho na návštevu do domu svojej národnej literatúry.
Obraznosť Pavla Janíka je jeho osobná a ona ho odlišuje dokonca
od autorov, ktorých očividne má rád a od ktorých sa učil. Jeho
obraznosť má špecifický odtieň, ktorý nemoţno nevidieť uţ pri
prvých dotykoch s jeho poéziou. V jeho poézii slnko rozbíja okná,
milá mu uniká ako plyn, ţena si jediným škrtnutím nôh zapaľuje
hodvábe šaty, pohyb ţenských mihalníc víri svetlá kdesi za obzorom,
vyprázdneným územím lomcuje zima ako malé zemetrasenie,
48

elektrina vystupuje zo stien ako svetlé škvrny na röntgenovej snímke,
v automatickej práčke sa pení domáce more ... Obrazy sa hýbu po
vzostupnej špirále od konkrétneho k abstraktnému, ako starí ľudia,
ktorí sa sťahujú do nového bytu, prechádza aj jeho obraznosť do
rozličných stavov, dotýkajúc sa nečakaných, originálnych a svieţich
objavov. Tam korene vzrastajú do zeme ako rakvy a nočná obloha sa
sype na zem ako trblietavý sneh a mŕtvi zostávajú navţdy s nami,
nemí ako výčitka.
Paleta obraznosti Pavla Janíka je dosť pestrá a v tom je aj jeho
čaro.
Ona, pravdaţe, nie je jediným príznakom, podľa ktorého ho
môţeme nájsť, zaregistrovať na fóne súčasnej poézie. Jeho tvorba si
zaslúţi serióznejšie a pehĺbenejšie skúmanie a to treba, aby urobili
teoretici literatúry bez zvyčajného, uţ tradičného oneskorovania pri
preniknutí do súčasných procesov básnickej tvorby.
Slovenská poézia uţ dávno preukázala svoje hodnoty a právo na
ţivot a kaţdý pocit menejcennosti môţe iba viesť k premlčaniu
týchto hodnôt, čo nie je ţelateľné.
(Preloţil PhDr. Emil Kudlička)
To je ono!
Viera Šenková
Vo štvrtom čísle 2005 nášho časopisu v kapitole Slovanská
kultúra sme uverejnili esej V. Švenkovej Motor dejín. Viera
Švenková po absolvovaní filozofickej fakulty Univerzity Komenského
v Bratislave pracovala ako redaktorka vo vydavateľstvách a
v literárnych časopisoch. Doteraz vydala niekoľko svojich kniţných
49

titulov, pričom uţ za svoj debut Biela pani Zuzana dostala literárnu
cenu Ivana Krasku. V roku 2001 jej vyšla v bratislavskom
vydavateľstve Milénium Plus kniha esejí Rýchlokurz sebaobrany,
v ktorých humornou formou ale s hlbokou znalosťou veci a so
širokým rozhľadom reaguje na domáce i svetové udalosti posledných
rokov, komplexne kamuflované sloganom „globalizácia“. Poviedka
To je ono má za titul opakované zvolania, ktorými oklamaný dav
bratislavských demonštrantov reagoval na lţivé heslá a falošné sľuby
tribúnových „revolucionárov“ v prevratovom roku 1989.
Podľa Herakleita svet nie je večný, ale Boh ho svetovým
poţiarom v pravidelných intervaloch ničí a obnovuje.
Mahábhárata tvrdí, ţe ľudstvo sa objavuje na zemi cyklicky. Keď sa
nahromadí priveľa zla, musí prísť k zvratu. Prejavy zla sa v tejto
starej, dvaapoltisícročnej knihe opisujú tak podrobne, ţe sa na nich
môţeme pobaviť aj dnes.
Pred koncom vekov nastanú veľké, kaţdému viditeľné prírodné
zmeny. Ľudia zničia lesy, dáţď nepríde včas alebo prídu záplavy,
vetry zmenia smer. Ľudia budú dojiť ovce a kozy, pretoţe všetky
kravy padnú. Úrody budú malé, hoci počet ľudí sa zvýši.
Ţeny sa veľmi zmenia, budú zvrátené, hrubé a bezočivé. Nebudú
ich zasnubovať rodičia, ale dievčatá si budú samy vyberať ţeníchov.
Ţeny sa nebudú starať o svojich manţelov, rodina upadne. Celý svet
oslepený nenásytnosťou bude jesť rovnakú stravu. Všetci sa budú
hnať za telesnými pôţitkami.
Ľudí ovládne zloba, budú prestupovať hranice dobra a stratia
vieru. Zavládne nezákonnosť, najlepší budú vystavení
prenasledovaniu, najväčší hriešnik sa bude mať dobre, bude
prekvitať. Ľudia sa budú zabíjať a okrádať navzájom.
50

Úradníci zaslepení nenásytnosťou omilostia nečestných v nádeji
na sľúbený dar. Tí, čo sa povaţujú za rozumných, stratia pravdu.
Nikto sa neopováţi nikomu veriť, zvíťazí veľká nespravodlivosť.
Spravodliví budú chudobní a budú ţiť krátko, nečestní budú bohatí
a budú ţiť v zdraví dlhé roky. Ľudia sa budú utápať vo vzájomnom
smrteľnom nepriateľstve.
Mnohí zbohatnú, ale bohatstvo prináša nešťastia: duševnú
úbohosť, pýchu, sebaklam, večný zhon a neodbytný strach. Z túţby
po obohatení kaţdý oklame kaţdého pri kaţdej trhovej výmene. Na
trhoch sa pri meraní a váţení budú pouţívať rozličné triky. Boháči sa
budú pahltne hnať aj za najmenším ziskom, kaţdý prostriedok im
bude dobrý. Mnohí klamstvom získajú peniaze, ktoré im iní zverili
do úschovy. (Ţeby uţ pred dvadsiatimi piatimi storočiami ľudia
tušili, ako budú raz vyzerať slovenské privatizačné a
„podnikateľské“ fondy?) V obave pred výškou daní sa hospodári
stanú potulnými priekupníkmi. (Moţno si práve tieto slová vzali
k srdcu nadnárodné spoločnosti). Nenásytní vládcovia si budú
všetkými spôsobmi prisvojovať cudzí majetok. Všetko sa pomieša:
to, čo bolo vysoké, bude nízke a naopak.
Povahové vlastnosti ľudí vo veku zla sú v Mahábhárate na
mnohých miestach opísané tak farbisto, ţe sa prekrývajú s tým, čo
nám kaţdý večer prináša televízne spravodajstvo.
Prastará charakteristika človeka je ako šitá na naše časy. Niet
pochýb – je to o nás. To je ono!
Svet je v koncoch, bijú na poplach moralisti. Proroci, prognostici
a ďalší vizionári tvrdia, ţe tentoraz svet nezahynie na následky
potopy ani inej podobnej svetovej katastrofy, ako sa to na zemeguli
vraj uţ niekoľko ráz stalo, ale človek dostane príleţitosť, aby sa pod
hrozbou záhuby spamätal, vnútorne sa zmenil. Má sa to stať niekedy
okolo roku 2013 či dokonca aţ po roku 2023, keď údajne nebeské
51

telesá, ktoré pretnú dráhu Zeme, ľudí ovplyvnia a vrátia ich
k duchovnosti. Času dosť, zatiaľ sa podobnými starosťami nemusíme
zaťaţovať.
Iba staré knihy nám pripomínajú, ţe by moţno celkom stačilo,
keby sme si trochu vstúpili do svedomia.
Ľudia zvláštneho razenia
Karel Sýs
My, Slovania, sme ľudia zvláštneho razenia. Radi vášnivo
hovoríme, pateticky spievame, nosíme fantastické kroje, vítame sa
chlebom a soľou, ale keď dôjde na lámanie chleba, boţí dar je náhle
fuč.
Ako sme od vlaňajška pokročili? Poznáme sa viac? Nie!
Chýbajú nám napríklad preklady. Nedávno do Ruska dorazila
zopsutá antológia českej poézie, poézie básnikov protislovanských!
Na druhej strane stále budíme hrôzu. Dnes ráno som videl –
so zadosťučinením - veľvyslanectvo USA, ohradené drôtom,
veľvyslanectvo nie v Bagdade, ale v Bratislave.
Podobne v Prahe, azda ešte stále slovanskom meste,
nemôţete prejsť okolo ambasády svetovej mocnosti Number 1 bez
toho, aby vám pod auto strčili zrkadielko, akým sa zubári pozerajú na
pokazené zuby, zrkadielko, aké sme si v puberte vkladali za šnúrky
na topánkach, aby sme videli spoluţiačkam pod sukne.
Ţijeme vo svete naruby. Namiesto modrých košieľ
baseballové čapice, namiesto socialistického realizmu postmoderna.
Západný zvyšok sveta však – uţ po koľký raz? – pokľaká pri
prsiach Dostojevského - alkoholika, idiota a proroka.
Prednesené na Medzinárodnom fóre Vyslanci Slovanstva
v Bratislave 9. 12. 2005
52

ROZHOVOR
Rozhovor
s predsedom Spolku slovenských spisovateľov Pavlom Janíkom
Ovce volia vlkov
Vo Vyhlásenie členského zhromaždenia Spolku
slovenských spisovateľov zo dňa 13. 9. 2005 sa o. i. konštatuje, že
vrcholné orgány SR dlhodobo nevedia doceniť význam rozvoja
slovenskej kultúry, ba bezprostredne jej existencia je v ohrození.
Čo by ste navrhovali zmeniť, prípadne z pohľadu ministerstva
upraviť vo vzťahu k vášmu spolku?
- V SR existujú zákony o SND, Slovenskej filharmónii,
Slovenskej národnej galérii, Slovenskom rozhlase, STV i zákon
o profesionálnej divadelnej činnosti vôbec. Len slovenská literatúra
je legislatívny a finančný bezdomovec. Uţ niekoľko rokov
navrhujeme zákon o Slovenskom literárnom centre, ktoré by mala
riadiť rada paritne zloţená zo zástupcov Spolku slovenských
spisovateľov a AOSS. Naša organizácia literárnych tvorcov existuje
od roku 1923 a má odbornú i spoločenskú validitu, ktorú si nemôţe
dovoliť nijaký politik či štátny úradník ignorovať, ako sa o to uţ
niekoľko rokov neúspešne pokúša vládna garnitúra a MK SR
(konkrétne od roku 1998).
Najčerstvejšia akcia, na ktorej ste participovali, bola
v Brne. Výbor národnej kultúry usporiadal Podvečer slovenskej
poézie a prózy z tvorby členov SSS. Je to jeden zo spôsobov ako
oživovať väzby národných kultúr krajín, ktoré sú si historicky
blízke. Na akých projektoch pracujete?
53

- SSS vydáva Literárny týţdenník, časopis pre mladých
autorov Dotyky a vo svojom vydavateľstve ročne asi 20 pôvodných
i prekladových kníh. Usporadúvame pravidelné čítania z novej
tvorby, prezentácie nových kníh, tradičné i nové literárne súťaţe.
Kalendár do konca roka máme plný rozmanitých literárnych podujatí
a - keďţe ho nemôţem celý prepísať do tohto rozhovoru - nerád by
som vyzdvihol iba niektoré konkrétne projekty na úkor iných
nemenej hodnotných a zaujímavých.
Ako vnímate skutočnosť, že v EP sa konala literárna
konferencia v spolupráci s Úniou českých spisovateľov, ktorá
bola zameraná na českých spisovateľov a literatúru, jej
zhoršujúci sa stav v porovnaní s postavením spisovateľov
a literatúry v EÚ. Zrejme to bude platiť rovnako aj na našich
vynikajúcich autorov a ich diela?
- Konferenciu Česká literatúra v EÚ usporiadala Zjednotená
európska ľavica / Severská zelená ľavica – Parlamentná skupina EP
v spolupráci s ÚČS. Podujatie sa konalo v Prahe v priestoroch
KSČM. Na konferencii som predniesol príspevok o československých
literárnych súvislostiach. SSS a ÚČS má nadštandardné
vzťahy, vrátane vzájomného členstva vrcholných predstaviteľov
v oboch organizáciách. Problémy slovenskej a českej spoločnosti
i slovenskej a českej literatúry sú v podstate identické. V časovom
horizonte jednej-dvoch generácií hrozí kultúrna a jazyková demontáţ
málopočetných európskych národov.
Ako hodnotíte zhoršujúcu sa systematickú politickú,
spoločenskú a mediálnu segregáciu spisovateľov, intelektuálov,
ktorí kriticky alebo ľavicovo zmýšľajú? Kde je dnes umelecká,
názorová pluralita?
- Hodnotím ju veľmi negatívne, ale verím, ţe si nenásytní
pravičiari v súčasnej vládnej koalícii a ich mediálni lokaji vylámu na
54

neţnom krku slovenskej kultúry a osobitne literatúry svoje posledné
predvolebné zuby. O všetkom však rozhodnú slovenskí voliči, o
ktorých – ţiaľ – zatiaľ platí slogan: Ovce volia vlkov! Teda čoraz
nemajetnejší občania volia čoraz bohatších miliardárov a ich
nájomných politických maskotov.
Chrbticou slovenskej národnej kultúry je práve slovenská
literatúra. Je prejavom slobodného myslenia ako aj slobodnej
verejnej komunikácie. Ako postupujete voči štátnym úradníkom,
ktorí by predsa chceli uplatňovať svoje cenzorské ambície?
- SSS pripravuje podnet pre Generálnu prokuratúru SR,
aby prešetrila konanie ministra kultúry SR Ing. Františka Tótha
v súvislosti s neplnením zmluvných záväzkov vyplývajúcich zo
zmluvy č. MK – 5/2005/2.6 zo dňa 6. 6. 2005 o poskytnutí
dotácie z Ministerstva kultúry SR na vydávanie časopisu
Spolku slovenských spisovateľov Literárny týţdenník vo výške
2,5 mil. Sk.
A platí to, čo ste napísali vo svojej knihe Veselý požiar?
(Všetci sme nejakí - Skladatelia sú hudobní, spisovatelia sú
chudobní.)
- Je to tak. Verím však v revitalizačné schopnosti literatúry
a som presvedčený, ţe úsilie slovenských spisovateľov vzrušiť čoraz
apatickejších spotrebiteľov vlastného ţivota závaţným etickým a
estetickým posolstvom nie je márne.
Ako je to so získavaním grantov od MK SR? Koľko diel
uzrelo svetlo sveta práve prostredníctvom grantovej politiky?
- Tieto údaje sú dostupné na internetovej stránke MK SR. Na
internete chýba len vyššie spomínaná platná zmluva o poskytnutí
dotácie z Ministerstva kultúry SR na vydávanie časopisu SSS
Literárny týţdenník vo výške 2,5 mil. Sk. Ide o prejav zneuţívania
55

právomoci verejného činiteľa a pokračovanie nekompetentného
konania aparátu MK SR, vrátane ministra kultúry SR. V tejto
súvislosti môţem predstaviteľom MK SR a osobne šéfovi rezortu
sľúbiť, ţe ich čoskoro prejde smiech.
Akým smerom sa bude podľa vás uberať ďalší rozvoj
kultúry pod vedením nového ministra kultúry?
- Našťastie, nie som hovorcom súčasného ministra kultúry,
ktorého hovorkyňou je bývalá redaktorka najbulvárnejšieho denníka
na Slovensku, čomu zodpovedá aj jej prax na MK SR, zaloţená na
škandáloch rozličného druhu, medzi ktorými hrajú prím politické
a osobné priority ministra spočívajúce v netransparentných predajoch
lukratívnych nehnuteľností v centre Bratislavy.
Zhovárala sa EVA SISKOVÁ
56

SPRAVODAJCVA ZSV
9. všeslovanský zjazd : dokumenty
Vyhlásenie o situácii okolo Bieloruska
Referendum a parlamentné voľby v Bielorusku, ktoré sa
konali 17. októbra 2004, boli výraznou demonštráciou všeľudovej
podpory politiky Alexandra Grigorjeviča Lukašenka.
V geopolitickom zmysle boli svojím spôsobom lakmusovým
papierom, ktorý odhalil úplne odlišné prístupy pri hodnotení ich
demokratickosti zo strany pozorovateľov USA, Organizácie pre
bezpečnosť a spoluprácu v Európe a Ruskej federácie.
Americké predpovede, ako sa ukázalo, nemali nič spoločné s
reálnou skutočnosťou, ale vo Washingtone sa so svojou poráţkou
nechcú zmieriť. Odvetou za to sa prezident USA G.Bush rozhodol
potrestať celý bieloruský ľud a 20. októbra 2004 vyhlásil proti
Bielorusku hospodárske sankcie „za narušenie demokracie a
ľudských práv“. Tým porušil zásady Charty OSN. Urýchlene bol
vytvorený blok štátov, ktoré majú vláde USA pomáhať pri
vykonávaní protibieloruskej politiky. Eskalácia napätia narastá.
Toto úsilie smeruje predovšetkým proti Zväzovému štátu
Bieloruska a Ruska, ktorý tvorí jadro novej slovanskej integrácie a
taký článok mnohopolárneho sveta, ktorý je prekáţkou
neoglobalistov. V mene stúpencov medzinárodného slovanského
hnutia rozhodne odsudzujeme útoky proti Bielorusku a jeho
prezidentovi a rozhodne vyhlasujeme : páni Američania a ich
spoločníci, nechajte bieloruský ľud na pokoji! My rešpektujeme
vašu politickú voľbu, s pochopením sledujeme chyby, ktorých sa
57

dopustila americká počítačová technika i ďalšie vaše problémy, ktoré
nastali pri voľbách amerického prezidenta, a ţiadame rovnaké
rešpektovanie voľby bieloruského ľudu.
V rokoch druhej svetovej vojny povaţoval nacistický
vojnový zločinec Heinrich Himmler Bielorusov za „podľudí“, ku
ktorým sa treba správať ako k otrokom. Bieloruský ľud mu
odpovedal tým, ţe z celej republiky učinil partizánsku oblasť, ktorá
sa stala nočnou morou pre hitlerovských okupantov. V priebehu
bieloruskej oslobodeneckej operácie Červená armáda v spolupráci
s partizánskym hnutím rozdrvila armádnu skupinu Stred, ktorej velil
generál E.Busch.
Dnešný americký prezident G.Bush má rovnaký cieľ – vnútiť
bieloruskému ľudu chomút, bárs aj s americkou zateplujúcou
vloţkou. Čo sa nepodarilo fašistom, to sa nepodarí ani vám, páni,
lebo na zástave americkej demokracie presakujú hnedé škvrny,
presakujú na nej krv a slzy nevinných ľudí : Srbsko rozbité
raketovými údermi a trosky Iráku, ktorý neohrozoval ani jediný štát
NATO. Za to všetko sa musí pykať! Nie však pred bábkovým súdom
v Haagu, ale pred súdom národov a histórie, ako sa to stalo v prípade
nacistických zločincov, ktorí sa pokúšali o vládu nad svetom.
My, občania dvanástich slovanských štátov, zišli sme sa
v hlavnom meste Bieloruska v dňoch 61. výročia jeho oslobodenia
z jarma hitlerovskej okupácie, aby sme vyjadrili bieloruskému ľudu
úprimnú vďaku za vernosť tradíciám jeho predkov. Zišli sme sa aj
preto, aby sme spojili svoje sily čeliac novým výzvam a hrozbám,
ktoré sa týkajú existencie slovanského sveta, nech pochádzajú
odkiaľkoľvek.
J. H.
Nech ţije Bielorusko! Nech ţije slovanská jednota!
(krátené)
Preloţil
58

R E Z O L Ú C I A
K návrhu Ústavy Európskej únie
Delegáti 9. všeslovanského zjazdu, vychádzajúc zo súčasnej
situácie v Európe z hľadiska ţivotných záujmov a potrieb
slovanských národov, sú nielen znepokojení, ale vyslovujú
kategorický nesúhlas s niektorými zámermi EÚ, ktoré sú
formulované v Zmluve o ústave. Týka sa to predovšetkým
militarizácie Európskej únie, pričom sa ráta s intervenciami
v cudzine, vrátane intervencií vojenských, a to bez súhlasu Rady
bezpečnosti OSN. To je neprípustné! Podľa Charty OSN (článok 7) a
podľa medzinárodných dohôd musia sa akékoľvek spory riešiť
rokovaním a bez pouţitia sily alebo hrozby silou.
V Zmluve o ústave nie je nič o dodrţiavaní medzinárodnej
dohody o nezasahovaní do vnútorných záleţitostí iného štátu. Nijaký
štát, ani USA, nemá právo vnucovať iným národom svoje predstavy
a modely, zahalené do hesiel o demokracii, slobode alebo ľudských
právach. Slovanské národy nezabudnú na barbarské bombardovanie
bratskej Juhoslávie členskými štátmi NATO, ktorého sa dopustili bez
súhlasu Rady bezpečnosti OSN. Za tento hanebný zločin nebol
doteraz nikto potrestaný. Naopak, súdený je bývalý prezident
Slobodan Miloševič za to, ţe bránil práva svojho národa a nesúhlasil
s okupáciou svojho štátu vojskami NATO. Dodnes nikto neodškodnil
Juhosláviu za straty spôsobené touto agresiou.
EÚ je budovaná ako nadštát. Suverenita členských štátov je
obmedzovaná a rozpustí sa v EÚ ako kocka cukru vo vode.
Názorným dovŕšením tohto procesu je ustanovenie „euroregiónov“,
ktoré sú závaţnou hrozbou pre preţitie slovanských národov.
59

Doterajšie skúsenosti sú dostatočným dôkazom o
uprednostňovaní záujmov kapitálu a nadnárodných monopolov na
úkor obmedzovania a zatvárania národných priemyselných podnikov,
zniţovania domácej poľnohospodárskej výroby a za cenu likvidácie
sociálnych istôt obyvateľstva. To je varujúce!
Sme za takú Európu, ktorá sa bude rozvíjať v súlade so
slobodnou vôľou národov. Sme proti nadvláde a diktátu kapitálu a
nadnárodných monopolov s ich koristníckymi cieľmi. Slovanstvo
chce slobodnú, mierovú a nezávislú Európu, ktorá zabezpečí prácu a
sociálne istoty ľudu jej národov.
Preloţil J. H.
Co je a co chce Česko-ruská společnosť v České
republice
V sobotu 21. ledna 2006 se konalo republikové shromáţdéní
Společnosti přátel národů východu, aby vyhodnotilo minulé volební
období, včetně období od svého vzniku, t.j. od května 1993.
Původně to byl Svaz československo-sovětského přátelství
s celostátní působností aţ do konce roku 1992, kdy došlo k rozpadu
Česko-slovenské federace. Na politické změny po listopadu 1989,
a to vnitřní i medzinárodní, tehdy reagovalo občanské sdruţení
v České republice zejména změnou svého názvu, byť svojí činností
navazovalo na předchozí tradice a obsah činnosti ve změnených
podmínkach.
Po rozpadu Sovětského svazu síce název Společnost přátel národů
východu vyjadřoval svoji orientaci, t.j. počínaje Slovenskom přes
Rusko, ale bez „ohraničení“, zda se to dále týka třeba i Mongolska,
Číny či Středního a Dálného východu. Tak se postupem času
v novém 21. století stáva název těţko udrţitelný, přeţil se a stal se
60

zavádějícím. Činnost jednotlivých sloţek organizace svým obsahem
a formami činnosti rozvíjela intenzívní spolupráci právě s Ruskem,
Běloruskem a s Ukrajinou, a řadou forem i se Slovenskem.
Pro zachováni tradice a nástupnictví k organizaci s předchozími
názvy, bol naprostou většinou účastníků shromáţdení schválen nový
název tohoto občanského sdruţení – Česko-ruská společnost.
Byly přijaty nové Stanovy Společnosti a zvoleny nové řídící
orgány. Sídlo Společnosti je i nadále v Praze 7-Holešovice, kde je
vybudováno potřebné zázemí a činnost zabezpečuje úzký 4 členný
aparát, včetně výkonného místopředsedy.
Základní profilace organizace je vyjádřen hned v prvním článku
stanov: „Česko-ruská společnost své poslání (cíl) spatřuje především
v navazování a v rozvoji vzájemně prospěšných kontaktů v různých
oblastech kultúrního a společenského ţivota medzi občany České
republiky a Ruska. Při realizaci konkrétních projektů spolupracuje
i s partnery v dalších zemích, zejména na Slovensku, Ukrajině
a v Bělorusku, včetně krajanských organizací.“
Tak jako v minulosti, členem Společnosti mohou být fysické či
právnické osoby, přesněji řečeno „kaţdý občan nebo kolektivní člen,
kteří souhlasí se stanovami Společnosti a chtějí se podílet na jejich
plnění. Povinnosti členů je i přispívat členským příspěvkem a dalšími
formami na činnost Společnosti“.
V místech se členové sdruţují v základních článcích (odbočky,
zájmové či pofesné kluby a pod.) a organizačně podle krajského
uspořádaní České republiky, kde si zástupci volí své Krajské rady.
Nositelem právní subjektivity je Česká rada. Ta má 31 členů a pro
řízení činnosti Společnosti si zvolila 7 členný výkonný výbor a 3
člennou revizní komisi. Předsedou Česko-ruské společnosti byl
61

zvolen Ing. Vladimír Remek, česko-slovenský letec kosmonaut
a poslanec Evropského parlamentu za Českou republiku.
Česko-ruská společnost počítá s těsnou spoluprací s dnes jiţ
tradičními partnery, ktorými jsou Česká asociace rusistů, Asociace
absolventů ruských (sovětských) škol, občanské sdruţení Ruská
tradice a Ekogymnázium Praha, jejichţ představitelé se uvedeného
jednání zúčastnili jako čestní hosté a byli i zvoleni do České rady.
Přátelská pracovní atmosféra byla umocněna po seznámení
přítomných s dopisem předsedy Zdruţenia slovanskej vzájomnosti
doc. Jozefa Mravíka, zaslaným tomuto shromáţdení. Dopis se stal
nedílnou součástí dokumentů shromáţdení a základní orientací
česko-slovenské vzájemnosti v nadcházejícím období pro obě
bratrská občanská sdruţení. Opět se potvrdilo, ţe česko-slovenská
vzájemnost je nedělitelná, ţe vzájemná spolupráce je potřebou
jednotlivců, zájmových skupin i obou národů jako celku.
Obsahově bohatý je i schválený soubor aktivít Společnosti.
Ta se chce nadále podílet na rozvoji partnerských styků mezi
městy ve jmenovaných státech, na rozvoji kontaktů s nevládními
organizacemi v oblasti kultúry, vědy a humanitární činnosti. Bude
napomáhat konkrétní spolupráci mezi českými, ruskými,
běloruskými a ukrajinskými dětskými uměleckými kolektivy, mezi
slavistickými a dalšími vědeckými pracovišti.
Nadále bude spolupracovat s partnery k presentaci české kultury
v zahraničí a ruských společností v ČR, včetne vyuţití edukačních
a ozdravných pobytů.
Rovněţ bude nadále podněcovat zájem o festival ARS-POETICA
– Puškinův památník, podporovat navázané kontakty s ruskými,
běloruskými a ukrajinskými umělci působícími v České republice,
organizovat koncerty, literárně-hudební večery atd.
62

Činnost Společnosti bude zaměřena i na oblast vdělávání
a jazykovou. Konkretní program je připraven i v ediční oblasti, kde
svoji zejména vnitřní roli bude hrát Zpravodaj České rady.
Společnost chce rovněţ přispívat k péči o důstojný ţivot účastníků
II. odboje, podílet se na péči o hroby a památníky osvoboditelů
Československa ve druhé světové válce. Zde chce úzce spolupracovat
s vlasteneckými organizacemi, zejména se Společností Ludvíka
Svobody, nezapomenutelné česko-slovenské osobnosti a presidenta
Československé republiky.
Česko-ruská společnost chce svou činností programově prispívat
ke vzájemnému poznávání, porozumění a spolupráci všech lidí dobré
vůle, korí přejí sobě i světu ţivot ve vzájemné úctě, zaloţený na
respektu k lidským právům, svobodám, k národním kulturám a na
citech přátelství, opírající se o dějinami prověřené hodnoty solidarity
a společných úsilí o lepší přítomnost i budoucnost lidstva.
Pro své slovenské přátelé zpracoval Václav Kuchta, Klecany u Prahy
Zaujímame sa o vás
Päťdesiate výročie prvého absolutória slovakistiky
na Moskovskej univerzite
Irina Ivanovová
Skupina jedenástich študentov v roku 1954 prvý raz v dejinách
Moskovskej štátnej univerzity M.V. Lomonosova absolvovala odbor
slovenský jazyk. Viacerí z nich sa stali zakladateľmi ruskej
slovakistiky.
Na Moskovskej univerzite sa od 19. storočia aktívne študovala
slavistika. V ruskej spoločnosti panovala výrazná slavianofilská
63

atmosféra a záujem o osudy a kultúru jednotlivých slovanských
národov. Univerzitu absolvovalo nemálo vedcov, známych v odbore
slovanských jazykov a slovanských dejín. V roku 1843 Karel
Havlíček-Borovský, vtedy vychovávateľ v rodine profesora S.
Ševyriova, sa zúčastnil na skúške z českého jazyka na Moskovskej
univerzite a prekvapili ho vedomosti študentov. Na univerzite, ktorá
mala v tom čase status samostatnej inštitúcie, sa vtedy uplatňoval
mimoriadne demokratický systém. Okrem šľachticov na nej študovali
deti duchovných a nevoľníkov, ktoré po ukončení univerzitného
štúdia získali šľachtický titul. Všetci chudobní študenti boli finančne
zabezpečení, mali zdarma byt, uniformu a primeranú stravu.
Slavistika sa prednášala na univerzite aj na začiatku 20.storočia.
Prednášal ju tu profesor P.G. Bogatyriov, dobre známy na Slovensku
i vo svete. Okrem neho na univerzite pôsobil vynikajúci prekladateľ
svetovej umeleckej literatúry D.A. Gorbov. Prekladal aj zo
slovenčiny. Bohuţiaľ, v dvadsiatych a tridsiatich rokoch minulého
storočia sa jednotlivé slovanské jazyky prestali študovať.
Uţ za druhej svetovej vojny sa vzťahy k slovanským krajinám
zlepšili. Začali vychádzať periodiká, ktoré informovali o ţivote
slovanských susedov. V roku 1943 na Filologickej fakulte
Moskovskej univerzity otvorili katedru slavistiky. V kaţdom
študijnom odbore študovalo okolo tridsať študentov. Prednášal sa
poľský, český a bulharský jazyk. V roku 1949 bol prvý zápis na
štúdium slovenčiny. Medzi prednášajúcimi katedry boli takí známi
vedci ako S.B. Bernštejn, P.G. Bogatyriov a I.I. Tolstoj. Praktické
cvičenia zo slovenského jazyka viedli slovenskí poslucháči, ktorí
v tom čase študovali na univerzite.
Rok pred absolvovaním štúdia na univerzite slovenská skupina
zostavila, pripravila a preloţila zborník Slovackije povesti i rasskazy
(Slovenské novely a poviedky). Zaradili doň diela J. Jesenského, J.
64

Kalinčiaka, J.G. Tajovského, S.H. Vajanského P. Jilemnického.
Kniha vyšla v roku 1953.
V ďalších rokoch Jurij a Irina Bogdanovovci, pracovníci
Slavistického ústavu Akadémie vied, pripravili knihu Istorija
Slovackoj literatury (Dejiny slovenskej literatúry) a mnoţstvo
článkov i štúdií o jednotlivých slovenských spisovateľoch i literatúre
na Slovensku. Dnes uţ nebohý pracovník toho istého ústavu L.
Smirnov vydal veľa prác zo slovenskej lingvistiky. Za päťdesiat
rokov absolvovalo slovakistiku viacero skupín. Absolventi sa
zúčastňovali na vydávaní slovenskej umeleckej a vedeckej literatúry
v ruštine. Písali o autoroch, robili výber diel spisovateľov, prekladali
prózu, robili podriadkové preklady veršov, ktoré potom prebásnili
často významní básnici, ako N. Asejev, L. Martynov, D. Samojlov,
V. Kornilov, B. Okudţava, A. Achmatovová, B. Sluckij, J.
Vinokurov, J. Vronskij a veľa ďalších.
V priebehu týchto rokov postupne vychádzali preklady v podstate
všetkých slovenských klasikov umeleckej literatúry,
najvýznamnejších diel súčasných slovenských autorov a výbery zo
slovenskej ľudovej slovesnosti. Prekladali aj vedecké, populárnovedecké
a lingvistické diela.
Od konca päťdesiatych rokov aţ do posledných čias vďaka
spolupráci medzi moskovskými vydavateľmi Sovietskaja
enciklopedija, Russkij jazyk a Slovenským pedagogickým
nakladateľstvom, a neskôr i vydavateľstvom SAV Veda vyšli
rozmanité slovensko-ruské a rusko-slovenské slovníky – od slovníka
Boľšoj slovacko-russkij slovar (Veľký slovensko-ruský slovník)
v šiestich zväzkoch aţ po vreckové turistické slovníky.
V roku 2003 vyšla v ruštine Istoria Slovakii (Dejiny Slovenska),
ktorú napísal kolektív pracovníkov Historického ústavu SAV. Knihu
65

preloţila Irina Bogdanovová, vedeckým redaktorom bol kandidát
filologických vied Jurij Bogdanov.
Preložila Marianna Mináriková
Bytie a čas (kultúry)
Medzinárodné fórum Vyslanci Slovanstva (MFVS) s finančnou
podporou Nadácie Ľudovíta Štúra, Slovenskej rady Zdruţenia
slovanskej vzájomnosti (ZSV) a prezidenta Slovenskej republiky
Doc. JUDr. Ivana Gašparovičova, CSc., usporiadali medzinárodnú
konferenciu na tému Bytie a čas (kultúry), ktorá sa uskutočnila
v piatok 9. decembra 2005 v priestoroch Zdruţenia slovanskej
vzájomnosti v Bratislave. Na podujatí prezentovali rovnomennú
kniţnú publikáciu z vydavateľstva CCW, ktorá obsahuje príspevky
z konferencie – Prof. Ing. Michal Boršč, CSc.: Humanizmus a
kultúra nášho bytia, Prof.Dr. Ivan A. Čarota: Bieloruský spisovateľ
pred realitou a virtualitou, Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc.: Bytie
a čas literatúry, Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc.: O národnom štáte
a europeizme, Mgr. art. Pavol Janík, Phd.: Bytie a čas politickej
(ne)kultúry, PaedDr. Alexej Mikulášek: Bytie a čas alternatívnej
literárnej kultúry, Doc. Dr. Jozef Mravík, CSc.: Spredmetnené slovo
alebo O kultúre a politike, Ing. Štefan Murín: Dokonalosť bude
víťazom pretekov s časom, Ing. Karel Sýs: Hrom a peklo! Slovania!,
PhDr. Ján Tuţinský, PhD.: Bytie a čas (kultúry). Na konferencii
vystúpila aj Mgr. Tatiana Kuxová, ktorá predstavila brnianske
aktivity v oblasti vzťahov medzi slovanskými literatúrami.
(pj)
66

Slovanská vzájomnosť v kultúre
Zdruţenie slovanskej vzájomnosti, okresná rada v Trebišove,
sa spolu s Vlastivedným múzeom a so školami v Trebišove a
v regióne zamerali v roku 2005 na viaceré pozoruhodné aktivity,
upevňujúce vedomie slovanskej vzájomnosti a umeleckú tvorivosť
mládeţe. Boli napríklad spoluorganizátormi viacerých výstav
umelcov zo slovanských krajín, hlavne I. medzinárodného bienále
ikonopisectva 16.3.2005 prezentujúceho odkaz cyrilometodskej
tradície, výstavy zakarpatských výtvarných umelcov, výstavy plastík
poľského umelca Stanislava Ryznara a pod.
V spolupráci so školami zorganizovala OR ZSV úspešné
tvorivé súťaţe ţiakov základných a stredných škôl Dúha a Kvet lipy i
výstavu najúspešnejších detských výtvarných prác vo Vlastivednom
múzeu v Trebišove. V rámci týchto aktivít OR ZSV nadviazala tieţ
nádejné styky s národnou organizáciou umelcov zo Zakarpatskej
Ukrajiny, s poľskými múzejníkmi v Jasle a hlavne so slovenskou
menšinovou samosprávou ţupného mesta Békéšska Čaba.
Osobitne úspešným bolo zorganizovanie regionálneho kola
speváckej súťaţe Slovanská pieseň 16.6.2005 a hlavne krajského
kola súťaţe v Trebišove 24.9.2005, na ktorom sa okrem víťazov
regionálneho kola zúčastnili aj interpreti víťazných piesní súťaţe
z Hnileckej doliny so sídlom v Prakovciach.
-red-
67

JUBILEÁ
Jubileá v druhom štvrťroku 2006
„História pre živý národ je tým, čím je svedomie pre človeka“.
Apríl
Ľudovít Štúr
- 1.4.1906 sa narodil v Červenom Kostelci Viliam Weiskopf,
slovenský grafik. Umrel 7.12.1964 - 100. výročie narodenia.
- 6.4.1896 začali sa prvé moderné Olympijské hry v Aténach, na
ktorých Slovák Andrej Sokol v behu na sto metrov obsadil 3. miesto
a získal bronzovú medailu – 110. výročie.
- 6.4.1906 sa narodil Michal Topoľský, filozof, univerzitný
profesor, generálny tajomník Matice slovenskej v Juhoslávii – 100.
výročie narodenia.
Máj
- 1.5.1831 na východnom Slovensku vzniklo centrum vzbury –
povstania poddaných – 175. výročie.
- 5.5.1856 sa narodil v Banskej Štiavnici Samo Daxner, zberateľ
slovenských ľudových piesní. Umrel 27. 4.1949 -–150. výročie
narodenia.
- 12.5.1831 vo Varíne sa narodil Ján Horecký, básnik a prekladateľ.
Umrel 17. 3. 1904 – 175. výročie narodenia.
- 12.5.1906 narodil sa v Liptovskom Mikuláši Andrej Guoth,
slovenský básnik. Umrel 9.8.1929- 100. výročie narodenia.
68

- 17.5.1881 sa narodil v Gočove Juraj Hronec, matematik,
akademik, zakladateľ viacerých vysokých škôl, predseda Matice
slovenskej. Umrel 1.12.1959 – 125. výročie narodenia.
- 18.5.1821 narodil sa v Bratislave Viliam Zsigmondy, banský
technik, ktorý uvoľnil vody gejzíru v Herľanoch. Umrel 11.12.1888 –
185. výročie narodenia.
- 24.5.1881 narodil sa v Trnave Mikuláš Schneider-Trnavský,
slovenský hudobný skladateľ. Umrel 28. 5. 1958 – 225. výročie
narodenia.
- 25.5.1856 narodil sa vo Zvolenskej Slatine Ján Bahyľ, slovenský
vedec, technik, vynálezca helikoptéry. Umrel 13. 3. 1916 – 150.
výročie narodenia.
- 25.5.1931 četníci v Košútoch strieľali do zhromaždených
robotníkov. Troch zastrelili, viacerých zranili – 75. výročie.
- 29.5.1881 narodil sa v Liptovskom Mikuláši Miloš Ruppeldt,
slovenský hudobný skladateľ a dirigent. Umrel 18. 11. 1943 – 125.
výročie narodenia.
- 31.5.1936 konal sa kongres slovenských spisovateľov
v Trenčianskych Tepliciach – 70. výročie.
Jún
- 8.6.1606 vypuklo na juhu Ruska veľké roľnícke a kozácke
povstanie vedené Ivanom Isajevičom Bolotnikovom, ktorého
popravili 29.3.1608 – 400. výročie.
- 11.6.1881 v Prahe slávnostne otvorili Národné divadlo
predstavením Smetanovej Libuše – 125. výročie.
69

- 13.6.1881 narodil sa Otakar Španiel, český sochár, rezbár
a medailér. Umrel 15.2.1955 – 125. výročie narodenia.
- 20.6.1881 narodil sa v Jastrabej pri Kremnici Rudolf Bunček,
slovenský medirytec, maliar a sochár. Umrel 24. 9. 1968 – 125.
výročie narodenia.
- 21.6.1856 narodil sa v Kráľovej Lehote Alojz Štróbl, sochár.
Umrel 12. 12.1926. – 150. výročie narodenia.
- 24.6.1531 narodil sa v Trnave Ján Sambucus, lekár, historik,
polyhistor, profesor na univerzite v Bologni. Umrel 13. 1.1584 – 475.
výročie narodenia.
- 26.6.1861 zomrel v Prahe historik, etnograf, básnik a zakladateľ
modernej slavistiky Pavol Jozef Šafárik – 145. výročie smrti.
PhDr. Michal Eliáš, CSc.
70