Čítať ho môžete kliknutím na túto linku - Združenie slovanskej ...

ROČNÍK XIII. ČÍSLO 2 JÚN 2013

OBSAH_____________________________________________________________KORENE A TRADÍCIEJozef Mravík: Korene duchovnej kultúry Slovanov 5NoraVerešová: Miscallanea 10Michal Eliáš: Matica slovenská v národných dejinách 16Stanislav Bajaník: Slovanský Vyšehrad 1938-1948 25PRIESTOR SLOVAFridrich Roming: Globalizácia alebo „uzavretý obchodný štát“ 29Július Handţárik: Zákon proti fašistickému rozkladu 37KULTÚRA V TOKU ČASUJúlius Handţárik: Slovo o slovensko-srbských vzťahoch 41Pavol Janík: Ikona modernej poézie 47Vladimír Mezencev: Kniha, ktorá určite nezapadne prachom 50Dušan.D. Kerný: Vytrvalý robotník v chráme Slovanstva 52Július Handţárik: Dôstojný príspevok k výročiu 55Etela Farkašová: Neznáma súčasť našej kultúry /recenzia/ 58Stanislav Háber:A paradajky dnes máme tieţ zelenšie 60ZAUJALO NÁSOcenenie 64Vladimír Mezencev: Stretnutia na hraniciach opäť ţijú... 66Anastázia Minárová: Z histórie speváckej súťaţe Slovanská pieseň 68Viliam J. Gruska: Vznik tradície v rámci Ozvien staroslovenčinypod Kráľovou hoľou 71JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 3. štvrťroku 2013 73SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIII., číslo 2Vychádza štyri razy do rokaVydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.Výtvarný návrh obálky: Ladon©Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július HandţárikAdresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: zsv@mail.tcom.sk,www.ozzsv.skISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v júni 20133

KORENE A TRADÍCE___________________________________________________________________Korene duchovnej kultúry SlovanovJozef MravíkKorene duchovnej kultúry Slovákov i ostatných slovanskýchnárodov siahajú do 9. storočia nášho letopočtu. Bolo to v čase, keďveľkomoravský kráľ Rastislav vyslal svojich poslov do Carihradua prosil byzantského cisára Michala III., aby mu poslal misionárov.Byzantský cisár a patriarcha Fócios vyhoveli Rastislavovýmpoţiadavkám.Byzantská misia na čele s Konštantínom a Metodom prišla naVeľkú Moravu roku 863 a boli v nej kňazi, pisári, remeselníci,sluţobná čeľaď a ozbrojená ochrana. Solúnski bratia veľmi dobrechápali príčiny Rastislavovej poţiadavky o výučbe v rodnej reči. Anigrécka, ani latinská abeceda nevyhovovala slovanským jazykom.Neboli v nej písmená č, š, ţ a ďalšie mäkké spoluhlásky, neboli v nejznaky pre vtedajšie nosovky (dodnes sa zachovali iba v poľštine), anipre mäkké a tvrdé jery (známe z ruštiny).V kontexte na uvedené fakty pokladám za nevyhnutné uviesť, ţenaši predkovia mali počas byzantskej misie na našom území v rokoch863-867 svoj jazyk (dialekt) – či mu uţ dnes hovorímestaroslovanský alebo staroslovenský. Ak by slovanské obyvateľstvo užv dobe kultúry šnúrovej keramiky nemalo sformovaný vlastný jazyk,ktorý sa utváral od konca doby ľadovej, ale najmäv protohistorickom árijsko-venétskom období (5.-3. tisícročie prednašim letopočtom) a neuchovalo si po celý čas rozhodujúcuetnokultúrnu a jazykovú prevahu na celom území od hornéhoa stredného Rýna, stredného a južného Nemecka s Bavorskoma Badensko-Wittenberskom, na severe od východného Nemecka5

vlastné diela. Organizovali cirkevnú správu, najmä zakladanímnových fár. Pomáhali pozdvihnúť úroveň Rastislavovej dvorskejkancelárie. Ţiakmi našej prvej školy boli najschopnejší mladíciz veľmoţských rodín. Pri ich vyučovaní pomáhali solúnskym bratompredovšetkým domáci kňazi, vysvätení predtým franskými biskupmi.Spomedzi kňazov vynikal slovenský rodák Gorazd (všestrannenadaný). Medzi tých, ktorých si solúnski bratia priviedli patrili najmäKliment, neskôr známy spisovateľ, Naum, Angelár a Sáva. Týchtopiatich na čele s Konštantínom a Metodom uctievajú vo východnejcirkvi ako svätcov.Čo sa v škole vyučovalo? Vychádzalo sa zo systému tzv. siedmichslobodných umení. Prvé tri predmety tvorili základ TRIVIUM:gramatika (čítanie a písanie), rétorika (sloh a skladba kázne),didaktika (základy vierouky). Potom nasledovali KVADRIVIUM(štyri predmety): aritmetika (počty), astronómia (hlavne výpočetdní cirkevných sviatkov), geometria (zásady pri stavbe kostolov,vytváranie ich modelov) a hudba (cirkevný spev).V škole sa písalona bridlicové tabuľky úlomkom tvrdšieho kameňa. Alebo na drevenépovoskované tabuľky kovovým rydlom. Na knihy sa pouţívalidováţané papyrusové zvitky alebo pergamen. Papier bol vtedyznámy len v Číne. Pretoţe dováţaný papyrus i pergamen bol drahý,majstri z byzantskej misie naučili domácich remeselníkov vyrábaťpergamen tak, ako sa pôvodne robil v Grécku, v meste Pergamone:z jahňacích a kozľacích koţiek. Aj ostatní odborníci z misie –mozaikári, drevorezbári, maliari, kovotepci a iní, sprístupnili svojevedomosti domácim majstrom. (Kolektív autorov: Starý národ –mladý štát. Vyd. Litera, Bratislava 1994.)V tejto súvislosti treba uviesť, ţe vo vtedajšej Európe iba nesmeloblikal plamienok ani nie vzdelanosti – iba gramoty. Blikalv kláštoroch, a kto si chce dnes urobiť úsudok o kvalite vtedajšejgramotnosti, akiste neobíde kláštory východného rítu, v mnohýchprípadoch viac ako rovnocenné kláštorom na západe. Európskakultúra, t.j. vtedy západná, grécka a maloázijská podoba kresťanstva,sa v onom 9. storočí ponárala do tmy, do zabudnutia na anticképramene vynikajúcej stredomorskej kultúry, ohlupovala primitívnymideologizovaním, tabuizovaním poznania a ničotnými škriepkami.7

Konštantín je práve v takýchto súvislostiach vzdelanec výnimočný,stmeľujúci v sebe nielen kresťanstvo, ale aj niektoré slobodomyseľnéčrty helenizmu – je to jeden z mála veľkých Európanov tých čias.Misia Konštantína a Metoda bola od začiatku dvojznačná, najmäKonštantínovým géniom pochopená ako celkom nová, nevídaná,jedinečná a ojedinelá v celom vtedy známom kresťanskom svete. Akby sme ju určovali zemepisne, potom je východo-západná, ak by smeju pomenovali dnešným jazykom, potom je z celoeurópskehohľadiska ekumenická. Po opakovaných rokovaniach v Ríme vznikolzmiešaný rítus latinsko-slovenský, veľkomoravskí učeníci na územíChorvátska vošli do kresťanstva západného rítu, kým ich spoluţiacibudovali v Bulharsku rítus východný. Táto rozličnosť, táto dvojitáučenosť i mohutnosť veľkomoravskej cirkevnej školy bola v týchčasoch skutočnou európskou znamenitosťou.V čom teda spočíva historický význam i uţitočnosť byzantskejmisie? Jej poslanie sa aţ do dnešných dní hodnotilo z rozličnýchaspektov. Isteţe sa významne podieľala na christianizácii VeľkejMoravy, ale proces christianizácie nezačal jej príchodom. Aj v ţivoteMetoda, v ďalších súvekých prameňoch a legendách sa uvádza, ţekresťanstvo sa na Veľkej Morave šírilo uţ skôr. Výsledky veľkýchsystematických archeologických výskumov, ale i ďalšie historickévýskumy jednoznačne dokázali, ţe kresťanstvo na území severne odDunaja zapúšťalo korene skôr. Dokázateľne uţ pred príchodombyzantskej misie tu boli vybudované viaceré sakrálne objekty(Mikulčice, Staré Mesto pri Uherskom Hradišti). Svedčí o tom ajspráva o vysvätení kostola v starodávnej Nitrawe – Nitre (r. 828), naúzemí knieţaťa Pribinu. Treba však povedať, ţe ani iroškótski, anifranskí misionári nedokázali to, čo za krátky čas na neobyčajnevysokej úrovni zvládla byzantská misia.Jednoducho a zrozumiteľne, štátnickým činom Rastislavaa cyrilometodskou misiou sme sa zaradili medzi najstaršie kultúrnenárody Európy, ňou sa začína naše duchovno, kultivácia jazykaa kultúry i mravné spoločenské princípy. Prvá kodifikáciaslovanského písma a jazyka, ktorú zaštepili solúnski bratia dohistorického kódu pamäti slovenského národa a ostatnýchslovanských národov, neoddelila túto časť sveta do rezervácie,8

z ktorej by bolo treba klopať na dvere európskej kultúry – naopak,začlenili ju ako rovnocenného partnera do vtedajších globálnychsúvislostí. Celkom logicky teda svätý Cyril a Metod svojimi činmizaloţili aj tradíciu prekladateľskú. Naučili nás prijímať a váţiť sihodnoty, ktoré vytvorili iní. Moţno nie je náhodné, ţe národné štáty,ktoré sa hlásia k ich odkazu sa stali prekladateľskými veľmocami,medzi ne patrí určite aj Slovensko.Neoddeliteľnou súčasťou vzdelanosti našich predkov, ale ajsúčasníkov bolo a je hlboké a široké poznanie sveta, jeho dejín akultúr – bez predsudkov a malovernosti. Niekedy si anineuvedomujeme akú tvrdú a uznávanú mincu nám práve týmtovloţila cyrilometodská tradícia do našich rúk. Ak sa Slováci i ostatníSlovania hlásia okrem iného k cyrilometodskej tradícií – k čomu sato vlastne hlásia? K viere? Kresťanstvu? K náboţenskej tradícii?Áno, aj. Lenţe ako vieme – vieru, kresťanstvo, náboţenskú tradíciuhlásali aj franskí kňazi. Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravuaj z iného dôvodu – zachrániť nás pred nebytím, zabrániť, aby sme sastali franským príveskom. Pomocou svätého Cyrila a Metoda smepreţili stáročia bez štátnej a národnej identity, v strachu o sloboduslova a kultúru ducha.V slovenskom národnom obrodení – na konci 18. a na začiatku 19.storočia – cyrilometodská a veľkomoravská tradícia sa stali opornýmipiliermi buditeľského historizmu. V mladej slovenskej generácii sastala akousi politickou protiváhou uhorskej štátnej svätoštefanskejdoktríny. Svoje politikum má aj v súčasnosti – časovo predchádzasvätoštefanskú i svätováclavskú tradíciu. Báseň Jána Hollého Cyrilo-Metodiana, uloţená v Archíve literatúry a umenia Slovenskejnárodnej kniţnice, nezobrazuje len prijatie kresťanstva našimipredkami, ale jej zmysel bol v obrane národnej kultúry, v obraneslobody a práva, v prebúdzaní lásky k národu. A to je hlavný dôvodprečo sa hlásime k cyrilometodskej tradícií a tak ticho v kútiku dušedúfam, ţe na to nezabudneme.9

MiscellaneaNávrat k tézam O.N. Trubačeva o autochtonite SlovanovNora VerešováPráca nebohého ruského lingvistu a historika Olega NikolajevičaTrubačeva (1930-2002) Etnogenez i kuľtura drevnejšich Slovjan(Moskva. Nauka, 2002,490 s.) ponúka celistvý pohľad naproblematiku pôvodu Slovanov, v rámci čoho paralelne vystupujú dopopredia aj otázky spojené s ich indoeurópskou prarodinou.Teritoriálnym „ohniskom“ formovania sa (nielen) slovanskej etnicityje podľa autora stredná Európa, konkrétne Dunajská kotlina.O.N. Trubačev sa pokúša prostredníctvom výskumu foriem,významov a etymológií lexiky starých Slovanov a ich následnoukomparáciou vyvodiť čo moţno najväčšie mnoţstvo informáciík dejinám tohto etnosa. V otázkach etnogenézy Slovanov sa prikláňak názoru, ţe etnogenetická metrika Slovanstva sa predstavujepredovšetkým lingvisticky, čiţe lingvistická etnogenéza jefundamentom a východiskom k skúmaniu pôvodu Slovanov akotakého. Z takéhoto materiálu, doplneného o pramenné svedectvá, akoaj archeologické nálezy skladá matricu sociálno-kultúrnycha politických vzťahov, ktoré dominovali ranostredovekémustredoeurópskemu priestoru, a v ktorých Slovania vystupovali akoich integrálna súčasť.Základným postulátom celej práce je téza o strednej Európe akopravlasti nielen Slovanov ale aj Indoeurópanov. Práve tu –v priestoroch od Karpát a Sudet na severe po Dunaj na juhu – sa malanachádzať počiatočná oblasť formovania (časti) indoeurópskychdialektov a v rámci nich neskôr aj praslovanských. Hlavnýmprameňom a fundamentálnym kameňom teórie slovanskejetnogenézy v strednej Európe, konkrétne v stredodunajskom areáli, jestaroruská Povesť vremennych let (PVL) zo začiatku 12. storočia,ktorá pôvodný sídelný areál Slovanov situuje na Dunaj ¹. Argumentyv prospech tejto teórie nachádzame aj v chronologicky výraznestarších prameňoch, ktoré, i keď nie tak explicitne ako autor PVL,10

taktieţ spomínajú dunajské oblasti v súvislosti so Slovanmi.Anonymný Geograf Ravenský (Kosmografia), pôvodne datovaný11. storočím, neskôr sa však prijalo jeho re-datovanie do 7. storočia,vo svojom originálnom delení sveta na 24 časových pásiemlokalizuje slovanské kmene do Skýtie, ktorá sa mala nachádzať v 6.pásme noci. Americký historik a slavista Ján Bačič vyvracia uţNiederlem stotoţnenú uvedenú Skýtiu so severovýchodnýmioblasťami Európy a poukazujúc na prepojenie a obsahovú závislosťGeografa Ravenského od Jordana, dôvodí, ţe tak ako Jordanes ajanonymný Geograf pod termínom Skýtia rozumel územia na východ(ale aj juh) od rieky Visla, teda v susedstve s Germániou (s. 106-107).Okrem toho Bačič obracia pozornosť na ďalšie zmienkyRavenského anonyma, ktorý do susedného 7. pásma noci umiestňujeSarmátov a Karpov. Z toho vyplýva, ţe Karpovia, obyvateliahorských karpatských masívov obklopujúcich Dunajský bazén,susedili so Slovanmi – tým logicky v takto definovanom priestoreostali územia okolo Dunaja. Podobné alúzie nachádzame aju Pseudo-Cézaria, neznámeho autora z konca 5. či začiatku 6.storočia, ktorý Slovanov (ako prvý pouţíva termín Sklavíni)umiestnil do susedstva s Fisonitmi, inak nazývanými i Danubiani.Susedstvo Slovanov /Sklavínov s Fisonitmi by však nebolo moţné,pokiaľ by Slovania ţili na sever od Karpát. Opäť v tomto prípadenaráţame na argument v prospech PVL a jeho „materskéhoslovanského Podunajska“ ( s. 107).Po počiatočnej analýze vybraných rano-stredovekých prameňovO.N. Trubačev prechádza k lingvistickej analýze a výskumuonomastického materiálu Panónskej oblasti, Podunajska. Tvrdí, ţeslovanská vrstva v onomastike tohto regiónu siaha do archaickýchčias a nehľadiac na cudzojazyčné vplyvy počas rôznych období,jestvuje bez prerušenia aţ doteraz. Aj napriek obsadeniuspomínaného územia starými Maďarmi a ich dlhodobej (nielenpolitickej, ale aj jazykovej) hegemónii, má táto krajina slovanskúreliktnú hydronymiu i toponymiu. Ďalej sa stotoţňuje s teóriousrbského archeológa V. Trbuchoviča, ktorý identifikuje Slovanovs Panóncami v 1. st. n.l. Dôkazným prvkom je keltská onomastikav nápisoch z rímskeho obdobia v Noricu, ktorá sa výrazne líši odantroponymie epigrafického materiálu vo väčšej časti Panónie – tá11

má práve (pra)slovanské podloţie. Dokladujú to mnohé latinskénápisy z tejto oblasti, pričom za kľúčový pokladá nápis z 2.-3.storočia, ktorý v preklade znie: Bohu Dobrati sluha Eutichiusposvätil, (s. 110).Po posunutí začiatkov slovanských dejín v strednej Európe dohlbokej histórie, prechádza O. Trubačev k definícii ich pravlastiv stredoeurópskom priestore. Súbeţné jestvovanie Slovanov spolus inými indoeurópskymi etnikami na tomto území nevylučuje uţpostulovanú tézu o starobylosti ich sídlisk na Dunaji. Východiskovoumetódou skúmania je opäť lingvistická komparatistika. Podrobneanalyzuje a dopĺňa koncepciu o onomastickom korpuse, ktorý jenajčistejší a najhustejší nie v samotnom (pôvodnom) centrerozšírenia etnika a jeho jazyka, ale v periférnych zónachpodliehajúcich expanzii. Tak je tomu aj v prípade Slovanov a ichstarého dunajského areálu, kde sa mali pôvodne „objaviť“.Lokalizácia pravlasti Slovanov do oblastí dnešného Maďarska,Slovenska, Moravy a ďalších priľahlých území nepredpokladá, ţe satam bude nachádzať čisto homogénna slovanská geografickátoponymia či hydronymia. Tú v zhustenom mnoţstve mámedokladovanú práve na hlavných trasách slovanskej kolonizácie –oblasti severného Prikarpatska, Veľkopoľska, (časti) Balkánu. O.N.Trubačev pripúšťa, ţe nakoľko je veľmi ťaţké pokúsiť sao presnejšiu rekonštrukciu „hraníc“ jednotlivých kmeňových území(nielen staroslovanského), musíme sa uspokojiť len soschematickým, v hrubých črtách zadefinovaným slovanským areálomso starým jadrom v strednom Podunajsku a najranejšími oblasťamijeho rozširovania sa na sever a severovýchod. Napriek tomu, ţetakáto centrálnoeurópska, stredodunajská koncepcia slovanskejpravlasti sa výrazne vyčleňuje spomedzi všeobecne prijímanýchetnogenetických schém, len táto plne vysvetľuje a odráţa dávneetymologické kontakty (pra)slovanského jazyka s cudzími etnikami,so starými Italikami, Germánmi, Keltmi či Ilýrmi, ktoré sú doloţenéiba na Dunaji. Práve toto je základom teórie autochtónnosti Slovanovv spomínanom priestore (s. 110-12).Po počiatočnom vymedzení slovanského materika, O.Truačevobracia pozornosť na migračné pohyby indoeurópskych kmeňov12

v Európe (všeobecná mobilita kmeňov v smere juh↔sever)a v súvislosti s nimi prichádza s inovačnou koncepciou pravlastiIndoeurópanov. Súčasný lingvistický výskum sa odkláňa oddlhodobo prijímanej Blízko-Východnej pravlasti a prenáša ju ďalekona západ, do strednej Európy. Takýto model nestojí v opozícii vočiuvedenej Dunajskej pravlasti Slovanov, naopak dochádza kukoncentrácii staroslovanského a (staro)indoeurópskeho areálu, ktorýsa profiluje ako jeden kultúrno-jazykový celok (s.130). Argumentyv prospech tejto tézy nachádzame v archeológii, písomnýchprameňoch a jazykovede. Podľa autora len takto moţno vysvetliťnapríklad slovansko-iránske, no najmä slovansko-germánskea slovansko-keltské jazykové styky a výpoţičky, ktoré chronologickyďaleko predbiehajú druhú polovicu 1. tis. n. l. – medzník, s ktorým satradične spája príchod či „objavenie sa “ Slovanov v strednejEurópe. Sledovanie a výskum slovansko-indoeurópskej lexiky ďalejpoukazuje na neudrţateľnosť teórie o pôvodnej balto-slovanskejjazykovo-kmeňovej jednote, ktorá je opornou kostrou mnohýchkoncepcií o východoeurópskom pôvode Slovanov. V súčasnosti jepotvrdený a dokladovateľný samotný lexikálny vývoj praslovanskéhojazykového typu. Značná blízkosť oboch jazykov môţe byťprirodzeným vyústením ich (neskoršieho, post-etnogenetického)dlhodobého teritoriálneho susedstva so širokým kontaktnýmpriestorom. Oveľa pozoruhodnejšie sú však vzájomné prepojeniapraslovanského jazyka so západo-indoeuópskymi, ktoré odkrývajúzaujímavú (jazykovú) interakciu medzi starými Slovanmi a starýmiitalickými kmeňmi ešte pred ich migráciou na Apeninský polostrov.Takisto silnú výpovednú hodnotu majú paralely medzistaroslovanskou metalurgickou terminológiou a analogickoulatinskou, germánskou a keltskou lexikou z tejto oblasti. Predpokladypre takéto heterogénne kultúrne či jazykové pôsobenie moholposkytovať len stredoeurópsky priestor (s 136-137). Na uvedenýfenomén tesnejšieho prepojenia (Pra)Slovanov so Západoeurópanmineţ s Baltmi poukázal uţ aj poľský lingvistva T. Lehr-Spławiński. O.Trubačev túto tézu doplnil, klasifikujúc vzájomné kontakty(Pra)Slovanov s Keltmi, Germánmi, Italikmi a Ilýrami (západníIndoeurópania) ako do-etnogenetické, pričom s východnýmiIndoeurópanmi (aj s Baltami) ako post-etnogenetické.13

Vráťme sa ešte k problematike pravlasti Slovanov a s ňou úzkospätou pravlasťou indoeurópských kmeňov. Karpatská kotlina, ktorúmoţno na základe načrtnutého modelu prenesene označiť za „VeľkúMatku“ Indoeurópanov, dodnes zachováva mnohé svedectváo svojich dávnych (pôvodných) obyvateľoch. Môţeme tu vystopovaťzaujímavé indoeurópske archaické jazykové formy, ako aj iránske čiindoárijské (praindické) jazykové javy, ktoré sa najzreteľnejšie fixujúv miestnej hydronymike (napr. praindický pôvod majú aj názvyniektorých slovenských riek – Hornád ˂ praindic. nadī ~ rieka;Nitra˂ praind. netrā ~ priechod). K predpokladanému rozpadu Indio-Iráncov na dve vetvy malo dôjsť aţ po ich odchode z Karpatskéhobazénu na východ, niekde v oblasti severného Pričiernomoria (s. 164-166).Predkovia Slovanov, ktorých vlastná „propatriae“ sa prekrývalas tou indoeurópskou, nepodliehali takej výraznej mobilite ako inékmeňové skupiny v rámci indoeurópskeho areálu. Aj z toho dôvodusi ich kultúra (či jazyk) udrţala mnohé konzervatívne, archaicképrvky. Kultúra rano-praslovanskej rodo-kmeňovej občiny sa javí byťpredĺţením a v mnohom aj zachránením archaického modeluindoeurópskej kultúry s minimálnou sociálnou stratifikáciou a s„primitívnymi“ formami náboţenstva. Slovania si ako jedinýspomedzi všetkých indoeurópskych jazykov Európy uchovali ţivúpamäť na prastarý slovotvorný koreň indoeurópskeho pôvodu *sue (zindoeur. *sū ~ rod; *sue ~ svoj, rodný), ktorý je v ostatných jazykochuţ mŕtvym archaizmom. V slovanských jazykoch je tomu naopak,odráţa sa v slove svoj, ktoré je podľa O. Trubačeva kľúčovýmslovom celej (pra)slovanskej kultúry a dejín. V dlhej do-etnonymickejetape, kedy kmeň sám seba ešte nijako nenazýval, sa však uţobjavovali opisné samoidentifikačné prvky ako „my“, „svoj(i), „naši“a tie zákonite predpokladali protipóly „oni“/ „ne-my“, „ne-svoj(i),„cudzí“. Samotný etnonym Slovan (*Slovene) vznikol obsiahnutímpráve tejto etymologiockej formy – od slova slovo, vo významezrozumiteľne hovoriaci, (jedného) svojho slova, zo svojho rodu(s. 247). Toto je len niekoľko z radu mnohých (nielen) lingvistickýchdôkazov, ktoré O. Trubačev vo svojej práci predkladá a analyzuje.14

Na záver zhrnieme závery, ku ktorým sa O.N. Trubačevdopracoval. Za predmet bádania si vytýčil sledovanie praslovanskejkultúry a etnogenézy, ktoré označil za súčasť či „epizódu“indoeurópskej kultúry a etnogenézy. Takáto celistvá, neprerušenáindoeurópsko-slovanská (-germánska, - ilýrska, atď.) evolúciasa mala odohrávať práve v strednej Európe s epicentrom na Dunaji –„osi“ prastarých indoeurópskych dialektov, v srdci ktorých boli právepraslovanské. Z celého tohto priestoru sa za pôvodný sídelný areál(Pra)Slovanov povaţuje stredný Dunaj a k nemu priľahlé územia,vrátane severozápadnej Panónie. Tu došlo k ich „doformovaniu“,kryštalizácii a odtiaľto vychádzali ich ďalšie kroky – Slovania sa odstredného Dunaja postupne rozsídlili na juh i sever. Takátokoncepcia a genéza je postavená na širokej báze jazykových,materiálnych a písomných svedectiev. I keď posledné spomínanépísomné pramene sú chronologicky najmladšie, ich obsah uchovávanárodnú pamäť a vedomie samotných Slovanov o ich pravlastia etnickej jednote na Dunaji. Práve existencia jednotného,všeobecného sebaidentifikačného pomenovania – My sme Slovania –uţ v ranej fáze výskytu tohto etnonyma, je ojedinelým fenoménomv celom európskom prostredí. Napriek postupnému odďaľovaniusa Slovanov od takejto nadkmeňovej prináleţitosti k „Slovanstvu“,reminiscencie na spoločnú vlasť kontinuálne prechádzali z pokoleniana pokolenie a našli svoj odraz nielen v mnohých stredovekýchkronikách (Povesť vremenných let, Uhorsko-poľská kronika, atď.),ale aj v ľudovom folklóre (ruské národné piesne o Dunaji ako ichpramatke). O N. Trubačev výsledkami svojho bádania otvoril novéotázky a moţnosti v sledovaní, odhaľovaní najranejších etápslovanských dejín. Zároveň dokázal, ţe limitovanosť písomnýchpramenných informácií o strednom Dunaji a jeho obyvateľochv antickej dobe a ranom stredoveku nie je prekáţkou výskumu,naopak, v súčinnosti s lingvisticko-archeologickým materiálom môţepriniesť mnohé inovačné stimuly.¹“Po dlhšom čase Sloveni sa usadili popri Dunaji, kde je terazuhorská a bulharská krajina.“ Pozri- Povesť vremennych let. PoLavrentevskoj letopisi 1377 g, ed. a trans. D.S. Lichačev a B.A.15

Romanov. Moskva – Lenigrad: Izdateľstvo Akademii Nauk SSSR,1950, s.207. Takisto pozri poľskú komentovanú edíciu prameňa odAugusta Bielowskeho – Latopis Nestora In MPJ 1, s. 520-862; ako ajčeské vydanie – Povesť vremennych let, ed. a trans. DagmarBartoňková; Lubomír Havlík a kol., In MMFH 1. Praha – Brno:Státní pedagogické nakladatelství, 1966, s. 190-197.Podľa ruského lingvistu A.A. Šachmatova naráţame na týchtomiestach PVL na starobylú panónsku vsuvku z 9. storočia (Povesťo preložení kníh), ktorá fixuje vlastnú ústnu tradíciu Slovanov o ichpôvode na Dunaji. Pozri ŠACHMATOV, Alexej Alexandrovič.Očerk drevnejševo perioda istorii russkovo jazyka. Moskva: Indrik2002, 307 s.; ŠACHMATOV, A.A. Istoria russkovo letopisanija I.,kn 1, ed. V.K. Ziborov – V.V. Jakovlev. Sankt-Peterburg: Nauka,2002, 448 s., ŠACHMATOV, A.A. Istoria russkovo letopisanija I.,kn 2, ed. V.K. Ziborov – V.V. Jakovlev. Sankt-Peterburg: Nauka,2003, 1024 s.; ŠACHMATOV, A.A. Istoria russkovo jazyka:izbrannije proizvedenija, kn. 1. Moskva: Izdateľstvo CH.G.S.,2004,440 s.Matica slovenská v národných dejináchMichal EliášPrvá celonárodná kultúrna organizácia Slovákov, Maticaslovenská, patrí do radu slovanských kultúrnych spolkov v Rakúsko-Uhorsku v 19. storočí, ktoré podľa príkladu najstaršieho z nich –Matice srbskej – prijali pomenovanie Matica. Boli to spolkyutláčaných národov, preto ich hlavná úloha bola národnoobranná.V dejinách Matice slovenskej rozoznávame štyri obdobiaúčinkovania. Prvé obdobie trvá od vzniku Matice v roku 1863 do jejnásilného zatvorenia v roku 1875. V tomto období Matica plnila preSlovákov úlohy akadémie, kniţnice, múzea, kultúrneho i literárnehoústredia a vydavateľstva, nadviazala spoluprácu s kultúrnymi16

spolkami, stala sa symbolom národa a jeho existencie. Druhéobdobie trvá od oţivotvorenia Matice v roku 1919 do roku 1954.Spoločným znakom práce Matice bol jej spolkový základ – členstvoa účinkovanie miestnych odborov, jej vedeckých a umeleckýchodborov, bohatá kultúrnovýchovná a umeleckozáujmová činnosťi rozsiahla vydavateľská činnosť. V roku 1954 sa začalo jej tretieobdobie, v ktorom ako štátna vedecká inštitúcia plnila úlohyslovenskej národnej kniţnice, národnej bibliografie a knihovednéhoústredia, ústredného literárneho archívu, literárneho múzea,národného biografického ústredia, vydavateľstva a pracoviska prezahraničných Slovákov. V ňom vybudovala najbohatšiedokumentačné centrum slovenskej národnej kultúry. V istýchobdobiach mala aj spolkovú základňu. Štvrté obdobie sa začalov roku 1997, keď Národná rada SR prijala zákon, ktorým sa MS stalaverejnoprávnou inštitúciou nezávislou od štátu a politiky – plneodštátnenou. V roku 2000 sa jej inštitučná zloţka odčlenila odspolku MS a z nej sa utvorila štátna organizácia Slovenská národnákniţnica s Pamätníkom národnej kultúry. Odvtedy MS pôsobí akoveľká kultúrna organizácia s mnoţstvom členov, miestnycha vedeckých odborov, s domami MS a regionálnymi pracoviskami.Matica slovenská ako prvý celonárodný spolok v regionálnomi konfesionálnom zmysle spojila Slovákov bez rozdielu politickeja náboţenskej príslušnosti. Jej prvým predsedom sa stal katolíckybiskup Dr. Štefan Moyzes, prvým podpredsedom evanjelickýsuperintendent Dr. Karol Kuzmány a ich vzájomná spolupráca bolavzorná. Matica zjednocovala „všetkých milovníkov národa a životaslovenského, aby spoločnými silami pracovali na pozdvihnutíslovenskej vzdelanosti a tým aj na hmotnom dobrobyte slovenskéhonároda.“ Usilovala sa nahradiť národu to, čo zameškal v porovnaníso svojimi susedmi. Pretoţe v čase vzniku MS na Slovenskuneexistovalo múzeum, svoju zberateľskú činnosť zamerala navyhľadávanie, zhromaţďovanie a uchovanie písomných a vecnýchpamiatok z kultúrnych dejín Slovenska a Slovákov – roku 1870zriadila prvú múzejnú expozíciu. Poloţila základy aj slovenskejvedy. Utvorila vedecké odbory a vydávala prvý po slovensky písanývedecký časopis Letopis Matice slovenskej, ktorý uverejňovalpríspevky z jednotlivých vedných disciplín. Rozvinula aj17

vydavateľskú činnosť – za 12 rokov účinkovania vydala 42 kníh a 40menších tlačí literárneho, osvetového, vedeckého i hospodárskehoobsahu – čo bolo najviacej zo slovanských matíc. Starala sa ajo hmotný dobrobyt, poskytovala štipendiá študentom, podporovalaumelcov a slovenské gymnáziá, dávala pôţičky jednotlivcomi vyhoreným obciam. Realizovala aj dôleţitú poţiadavku doby –spoluprácu Slovákov s ostatnými Slovanmi. Nadviazala styky s 34spolkami v Rakúsko-Uhorsku i mimo neho. Ich spolupráca malarozličné formy – výmena publikácií, výmena základnýchdokumentov, menovanie jednotlivcov za čestných členov a čestnýchobčanov, vzájomná účasť na oslavách a podujatiach. Výsledky tejtospolupráce obohatili slovenskú kultúru i vedu. V nepriaznivýchpolitických pomeroch, pri stupňujúcom sa maďarizačnom tlaku,uplatnením myšlienky slovanskej vzájomnosti Matica významneposilnila národnoobranný boj Slovákov. V roku 1875 ju násilnezakázali ako jedinú zo slovanských matíc, jej majetok zhabali,zbierky odviezli!Vznik nového česko-slovenského štátu znamenal ajznovuzrodenie Matice slovenskej (1919). Na báze spolkovej činnostisa snaţila obsiahnuť vedeckú a umeleckú tvorbu i popularizáciuvedeckých poznatkov i umeleckých diel, vydavateľskú činnosť ajochotnícku umeleckú tvorivosť. Pokračovala v zbieraní kníha archiválií a pozornosť venovala aj zahraničným Slovákom. Zloţitéekonomické, politické, kultúrne i sociálne pomery vplývali i namatičnú činnosť. Opierala sa o národné a demokratické tradície,o vlastenecké cítenie slovenského ľudu. Bola spolkom stojacimmimo vtedajších politických zoskupení i cirkevných organizácií.Snaţila sa utvoriť „všenárodný úľ“, ale nie vţdy sa jej to darilo,pretoţe bola „medzi mlynskými kameňmi“. Vďaka svojej orientácii nasluţbu kultúrnym potrebám ľudu sa nedostala do ideologickéhopodručia politických strán. Jej vedúci činitelia sa v 20. a 30. rokochostro postavili proti ideológii čechoslovakizmu, pomohli obhájiťsamobytnosť slovenského národa i slovenčiny. Pritom Matica stáladôsledne na stanovisku spoločného štátu Čechov a Slovákovi kultúrnej spolupráce oboch národov. Od roku 1919 bola centrálnymkultúrnym ústavom na Slovensku. Jej vedecké odbory koncepčne,organizačne i publikačne nahrádzali neexistujúcu akadémiu vied.18

Orientovali sa prevaţne na výskum a vydávanie neznámychliterárnych a historických textov, na výskum slovenských nárečí, naotázky slovenského jazyka a jeho pravopisu. V matičnomNárodopisnom odbore vznikli zásluhou Karola Plicku prvé slovenskéfilmy, Umelecký odbor MS sústredil takmer všetkých významnýchpredstaviteľov umenia a plnil úlohu nejestvujúcich umeleckýchzväzov. Mimoriadne zásluţná bola činnosť MS na poli ochotníckehodivadla. Podieľala sa aj na ochrane pamiatok, zaslúţila sa ajo budovanie sôch, pomníkov a pamätných tabúľ kultúrnymdejateľom. Za jej pomoci zriadili v Martine v roku 1933 Galériuslovenského výtvarného umenia (SNG v Bratislave vznikla aţ roku1948). Dôleţitú úlohu v slovenskej kultúre mali matičné časopisySlniečko, Slovensko a najmä Slovenské pohľady. V medzivojnovomobdobí sa Matica stala najväčším slovenským vydavateľstvom –vydala vyše 2700 titulov kníh. Bola finančne nezávislá od štátu a narozvoj kultúry venovala viacej ako vtedajší štát. Dôleţitým činiteľomv organizme Matice slovenskej boli jej miestne odbory, ktorézdruţovali a kultúrne aktivizovali tisíce jej členov. Vývoj jejčlenskej základne nebol rovnomerný. V prvom desaťročí obnovenejčinnosti mala sotva 100 miestnych odborov zhruba s 10 000 členmi,roku 1938 mala 186 miestnych odborov a takmer 35 000 členov,v roku 1944 mala 301 miestnych odborov, v ktorých pracovalo70 581 členov. Najviac členov mala MS v roku 1950, keď ich početprevýšil stotisíc a počet miestnych odborov sa zvýšil na 1125.Najväčšia časť členov i miestnych odborov bola na prinavrátenomúzemí z Maďarska – tam bolo vyše polovice miestnych odborov.Matica tam vybudovala 500 obecných kniţníc, ktoré zničil maďarskýfašistický reţim.Matica slovenská v medzivojnovom období presadzovalanárodnoemancipačnú tendenciu, snaţila sa o uznanie národnejosobitosti Slovákov, o ich dokonštituovanie sa na moderný národa uplatnenie ich národnej rovnoprávnosti v politickom,hospodárskom i kultúrnom ţivote. Zároveň plnila i dôleţitúnárodnointegračnú úlohu – zjednocovala Slovákov rozdelenýchkrajovo, jazykovo, náboţensky i politicky. Jej čelní predstavitelia sasnaţili pretvoriť ju na celonárodný ústav so zastúpením všetkýchspoločenských vrstiev. Ďalšou črtou kultúrnopolitickej orientácie19

Matice bola jej internacionálna tendencia – snaha o rozvíjaniekultúrnej spolupráce so slovanskými i neslovanskými národmi.Nadviazala ňou na tradičnú slovanskú spoluprácu MS v 19. storočí,dala jej však iné ciele – informačné: ukázať špecifické i spoločné črtyjednotlivých národných kultúr a tým podporovať proces vzájomnéhokultúrneho obohacovania. Významná bola matičná vydavateľskáčinnosť na poli prekladovej literatúry – v rokoch 1933 – 1953 vydalaMS 604 titulov prekladov. Po ukončení 2. svetovej vojny nastalaaktivizácia slovanskej vzájomnosti, bol zaloţený Všeslovanskývýbor, v Matici vzniklo samostatné Slovanské oddelenie, ktorévydávalo Slovanský zborník i edíciu Slovanská kniţnica. NaSlovensku sa začala tradícia kultúrnych slávností Slovanských dní naDevíne. Svoj demokratický charakter si Matica udrţala aj v ťaţkýchkrízových rokoch počas vojny. Pre takúto orientáciu si získalamorálny kredit v celom národe i u jednotlivých politických strán. Načele Matice bol v tomto období Jozef Cíger Hronský, dobrýorganizátor a podnikateľ, ktorý sa zaslúţil o jej hospodársky rozkvet(vybudovanie vlastnej modernej tlačiarne a i.). V októbri 1938 sa MSpostavila za autonómiu Slovenska, v roku 1939 za samostatný štát,nepodľahla však tlakom politických radikálov. Dôkazom toho jeskutočnosť, ţe odmietla vykonávať nariadené úlohy, ktoré boli prejej ideu neprijateľné, ako bola napr. revízia obecných kniţníc (1940)i ďalšie. Politické pomery (SNP, oslobodenie) však vplývali i namatičnú činnosť. Povstania sa zúčastnila vyše polovica jejpracovníkov, pred oslobodením časť pracovníkov s Hronským odišlado exilu. Po roku 1945 nastal na krátke obdobie najväčší rozkvetMatice. Jej predsedom sa stal Ladislav Novomeský, správcom JánMarták. Členská základňa Matice presiahla stotisíc členov, úspešnesa rozvíjala matičná vedecká činnosť, rozrástla sa jej vydavateľskáaktivita. Februárové udalosti (1948) výrazne ovplyvnili aj činnosťMatice. Ďalší rozvoj spolkovej činnosti nepokračoval a v auguste1951 prestali existovať jej miestne odbory, poklesol rozsah matičnejedičnej činnosti, v máji 1948 boli zrušené jej vedecké odbory(pracovníci prešli do SAV). V rokoch 1949 – 1953 Matica pôsobilavo funkcii „ľudovýchovného ústavu“. Bolo to len provizórium, lebozákon o tejto úlohe nebol nikdy prijatý. V politickom ťaţení protitzv. burţoáznemu nacionalizmu v júli 1952 Povereníctvo vnútra SNR20

zrušilo Maticu slovenskú. Výmer však neexekvovali a v apríli 1954SNR prijala zákon o MS, podľa ktorého sa MS stala štátnym ústavomvo funkcii národnej kniţnice a knihovedného ústavu. Začalo sa jejtretie obdobie.Zákon podstatne zúţil pôsobenie MS v celoslovenskom meradle.Zanikla jej členská základňa a tým aj vplyv na široké vrstvyobyvateľstva. Zo sféry pôsobnosti Matice bola vyňatá aj starostlivosťo zahraničných Slovákov. Prvoradou úlohou MS sa stala starostlivosťo získavanie, spracúvanie a sprístupňovanie tlačených, rukopisných,literárnych, hudobných a obrazových dokumentov národnej kultúry.V tejto činnosti dosiahla pozoruhodné výsledky a postupnevybudovala jedno z najbohatších dokumentačných centier národnejkultúry. Negatívnou stránkou tejto zbierkovej činnosti bolaskutočnosť, ţe jej nedovolili zbierať knihy a dokumenty slovenskýchpolitických exulantov v zahraničí. Prelomovým rokom v práci MSbol rok 1963, storočnica jej vzniku. Odvtedy sa začal jej kvalitatívnyi kvantitatívny rast. Zvýšil sa počet jej odborných a vedeckýchpracovníkov, zvedečtil sa charakter jej práce, rozšírila sa jejpublikačná a vydavateľská činnosť. Náplň jej práce sa postupnerozšírila o nové vedecké a dokumentačné úlohy, na plnenie ktorýchboli v Matici podmienky a ktorým sa nevenovali iné inštitúcie naSlovensku.Významná spoločenská zmena v ČSSR po januári 1968 zasiahlaaj do dejín Matice. Prejavila sa v prijatí nového zákona SNR o Maticislovenskej (v júni 1968), ktorý podstatne rozšíril pôsobnosť Matice –obnovil jej členskú základňu a rozšíril inštitučnú zloţku. Podľa nehosa MS stala celonárodnou kultúrnou ustanovizňou, ktorá „ nazáklade dobrovoľného členstva zjednocuje tvorcov a priaznivcovnárodnej kultúry, svojou dokumentačnou a bádateľskou činnosťourozvíja slovenskú kultúru a vykonáva prácu národnovlastivednéhocharakteru doma i za hranicami“. K predchádzajúcim úlohámMatice pribudli úlohy biografické, výskum Slovákov mimo územiaSlovenska a rozvoj kultúrnych stykov s nimi, ako aj úlohy spojenés oţivením členskej základne. Členské hnutie sa rýchlo rozšírilo, a tonielen v národnostne zmiešaných oblastiach, ale po celom Slovensku.V roku 1970 počet členov Matice prekročil stopäťtisíc, organizovaní21

oli v 585 miestnych odboroch. Dôleţitú úlohu v jej organizme plnilitzv. kolektívni členovia (priemyselné závody, ústavy SAV, Osvetovýústav a i.), čím sa Matica stala „strešnou organizáciou“ slovenskejkultúry. Za predsedu bol opäť zvolený jej bývalý predseda, básnikLadislav Novomeský.Zmenené politické pomery po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy doČSSR (21. augusta 1968) a najmä tzv. normalizácia po politickýchprevierkach v r. 1970 ovplyvnili inštitučnú a predovšetkým spolkovúčinnosť Matice. V decembri 1973 SNR prijala ďalší zákon o MS,ktorý obmedzil jej členstvo. Miestne odbory vyňal z priamehoriadenia ústredia MS a podriadil ich okresným národným výborom.To malo za následok rapídne zníţenie ich počtu – z 585 na 25.Napriek týmto negatívnym zásahom inštitučná časť Matice sarozvíjala, pribúdali jej úlohy i pracovníci. V rokoch 1974-1990 bolna čele Matice predseda Vladimír Mináč. Predseda – hoci„normalizátor“ sa zaslúţil o jej mimoriadny rozvoj – dobudovanienovostavby, rozšírenie zbierkovej, výskumnej i technickej činnosti –od roku 1976 na spracovanie národnej bibliografie MS pouţívavýpočtovú techniku. Prestalo prepúšťanie pracovníkov z politickýchpríčin, umoţnila sa odborná publikačná činnosť postihnutýmpracovníkom, vznikli nové múzeá. Pracoviská - Archív literatúrya umenia, Literárne múzeum usporiadali prvé medzinárodné odbornépodujatia v Európe, Slovenská národná kniţnica spoluporiadalasvetový kongres kniţničných zväzov IFLA. Biografické pracoviskopripravilo a vydalo Slovenský biografický slovník, v ktorom v 6zväzkoch je vyše trinásťtisíc osobností slovenských dejín. Na rozdielod Slovenskej encyklopédie má upravené – poslovenčené menáa obsahuje aj tzv. negatívne osobnosti. Matica navrhla a usporiadala10 jubileí slovenských dejateľov zaradených do kultúrneho kalendáraUNESCO. Matičné vydavateľstvo vydávalo mnoţstvo publikáciíkorešpondujúcich s jej činnosťou a úlohami, aj periodiká – týţdenníkSlovenské národné noviny, mesačník Slovenské pohľadya dvojmesačník Slovensko. Obľúbené boli aj fotosúbory slovenskýchdejateľov, ktorých 120 titulov poslala bezplatne na všetkyplnoorganizované školy a osvetové zariadenia. Matica mala dobrýtrend rozvoja, za tridsať rokov (od 1963 po 1993) vzrástol počet jejpracovníkov zo 120 na 500. Mimoriadne kladný vzťah verejnosti22

voči Matici sa prejavil na oslavách jej 125. výročia vzniku roku1988. Na nich vznikol aj návrh na obnovenie členského hnutia, ktorýsa však uţ do spoločenských zmien v novembri 1989 nepodarilouskutočniť. To sa stalo aţ zákonom SNR roku 1991. Zákon jejstanovil celonárodné nadstranícke, nadkonfesijné a nadrezortnépostavenie. Určil jej dôleţité úlohy pri formovaní kultúrneho profiluSlovákov, ich národného a historického vedomia, a to doma naSlovensku i za hranicami našej vlasti. Obnovil jej členskú základňu,ktorou sa podieľa aj na kultúrnopolitickom ţivote na Slovensku(Stanovisko k Návrhu ústavy ČSSR, Stretnutia Slovákov v Šuranoch,Stoly národnej jednoty, II. Memorandum národa slovenského v júni1991, celonárodné zhromaţdenia na podporu Deklarácie o štátnejsuverenite, na podporu zákona o štátnom a úradnom jazyku a i.).Najvýznamnejšou udalosťou MS od roku 1989 bola jej transformácia– prechod zo štátnej inštitúcie (ňou bola od roku 1954) na neštátnuverejnoprávnu -umoţnenie utvorenia členskej základne – (Miestneodbory MS, záujmové odbory, Domy MS), zlúčenie inštitučneja spolkovej zloţky i zmenu spôsobu hospodárenia (zo štátnejrozpočtovej organizácie na neštátnu organizáciu hospodáriacu aj soštátnym príspevkom).Štvrté obdobie jej činnosti sa začalo od prijatia nového zákonao MS, ktorý prijala NR SR 13. februára 1997 ústavnou väčšinou.Stala sa verejnoprávnou inštitúciou (podobne ako rozhlas a televízia),nezávislou od štátu i politiky, autonómnym celkom, nadrezortnou,nadkonfesijnou a nadstraníckou ustanovizňou. S týmto zákonom sanezmierili niektorí pracovníci Slovenskej národnej kniţnice a povoľbách 1998 nová koaličná väčšina schválila 12. mája 2000 novýkniţničný zákon. Jeho súčasťou bola aj novela zákona o MS,o štátnej pamiatkovej starostlivosti. Podľa neho sa z Matice odčlenilaSlovenská národná kniţnica a Pamätník slovenskej kultúry, ktorý sastal súčasťou SNK (zostali v gescii štátu). Začal sa dlhý, nedôstojnýproces boja o majetok, o zbierky a budovy, do ktorého zasahovalisúdy, vysoké štátne úrady i prezident Slovenskej republiky.Matica slovenská má mnoţstvo úloh Jej poslaním je rozvíjať aupevňovať slovenské vlastenectvo, prebúdzať a umocňovať národnépovedomie Slovákov i krajanov ţijúcich v zahraničí, prehlbovať23

vzťah občanov k slovenskej štátnosti. ochraňovať a sprístupňovaťnárodné kultúrne dedičstvo, zúčastňovať sa na tvorbe a rozvojimiestnej a regionálnej kultúry. Zdruţovať tvorcov a priaznivcovslovenskej kultúry a vedy vo svete. Zúčastňovať sa na propagáciiSlovenskej republiky, rozvíjať styky s európskymi a svetovýmiorganizáciami pre otázky kultúry, národnej identity, duchovnéhoţivota a ochrany všeľudských hodnôt. Zakladať doma i v zahraničínadácie a fondy na podporu národného a kultúrneho ţivota Slovákova na oceňovanie najvýznamnejších tvorcov z vymedzených oblastítvorivej činnosti. Vydávať pôvodnú slovenskú umeleckú tvorbu,vedecké diela a publicistiku, pestovať v mládeţi túţbu po poznanínárodných dejín, kultúry a vzťah k národným tradíciám. Maticaslovenská svojím poslaním a postavením plní nezastupiteľnú úlohu vintegrácii slovenskej spoločnosti bez rozdielu sociálneho postavenia,náboţenského vierovyznania a politickej príslušnosti.Matica slovenská je široko organizovaná inštitúcia. Má veľkúčlenskú základňu, ktorá sa však mení. V roku 1995 mala 497miestnych odborov a 56 tisíc členov, r. 2002 mala 632 miestnychodborov a v nich vyše 62 tisíc členov. Nie všetky miestne odborypracujú aktívne, mnohé sú len formálne, preto aj ich počet a početčlenov je ťaţko určiť. Svoje členské organizácie má aj v Srbsku,Chorvátsku, na Ukrajine a v Poľsku. Dôleţitú úlohu v matičnomústrojenstve majú od roku 1990 Domy Matice slovenskej, ktorépôsobia v 18 slovenských mestách. Sú to profesionalizované územnématičné zariadenia (s právnou subjektivitou) s mnohostrannoučinnosťou, ktorou zasahujú obyvateľov celých oblastí – nielenčlenskú základňu (folklór, ľudová kultúra, národnouvedomovacieakcie, záujmová činnosť, práca s mládeţou, krúţky, skupiny, súborya i.). Na matičnú tradíciu medzivojnového obdobia nadviazalizáujmové a vedecké odbory MS (umelecký, jazykový, historický,environmentálny, politologický, mládeţnícky, divadelný, hudobný,pedagogický, športový, odbor cestovného ruchu). Významnú úlohumá jej vydavateľstvo, ktoré vydáva mnoţstvo rôznorodýchneperiodických publikácií i periodík. Medzi slovanskými maticamimá najvýznamnejšie postavenie a najširšie úlohy, preto organizuje ajmedzinárodné matičné stretnutia – kongresy Matíc slovanskýchnárodov.24

Slovanský Vyšehrad 1938-1948Stanislav BajaníkHoci krátko, ale neodmysliteľne sa do dejín slovenskoslovanskejmyšlienky v okupovanom i povojnovom Maďarskuzapísala aj skupina slovenských vysokoškolákov, inteligenciea ich sympatizantov organizovaných v Antifašistickom fronteSlovanov v Maďarsku /1944 a n./, neskôr vo Zväze Slovanovv Maďarsku /1947/. Disponoval sekretariátmi vo všetkýchoblastiach, kde žila kompaktná skupina Slovákovv Maďarsku. Vráťme sa k tomu aktuálnou spomienkou.Po viedenskej arbitráţi /1938/ sa ocitli státisíce Slovákovv okovách horthyovsko-fašistického Maďarska, ktoré síce bralo navedomie Hlavu 12 § 91-95 ústavy Slovenskej republiky /1939-1945/o zásadách „reciprocity“, no pod rúškom zákazu iných štátov miešaťsa do vnútorných vecí v Maďarsku, ho prakticky ignorovalo.Zrod slovenského denníka, neskôr týţdenníka Slovenská Jednota(SJ) - Nové Zámky, Budapešť, 1939-1944 - redigovaný JozefomKelemenom, vydávaný Ľudovítom Ţákom, neskôr /1942/v spolupráci s Emanuelom Bőhmom - vytvoril mediálnu tribúnuSlovákov na okupovanom území napriek tomu, ţe maďarskáprotislovenská propaganda vynakladala nebývalé úsilia na podporutzv. slovenských iniciatív /Dvorčáková „Ojčizna“ s týţdenníkomNaša zástava a i./, ktoré by prekryli národno-emancipačné úsiliavlasteneckých Slovákov v Maďarsku. V tomto duchu podstatnepomohol Spolok sv. Vojtecha v Uhorsku /Budapešť 1941/ alei Spolok slovenských vysokoškolákov v Budapešti /1940-1941 a n./.Jeho členmi sa stali aj vojvodinskí Slováci i Slováci z Maďarska,študujúci v Budapešti.Snaha oţiviť slovensko-slovanskú a cyrilo-metodskú myšlienkuna okupovanom území siaha v jeho aktivitách uţ do r. 1941-1943,najmä pod dojmom dávneho slovanského hradiska, centra Vyšehraduza Ostrihomom. Myšlienka slovenskej politickej organizovanostiv Strane slovenskej národnej jednoty (SSNJ) zo 40. rokov minulého25

storočia sa stala skutočnosťou najmä po r. 1942 s predsedom E.Bőhmom, oblastnými sekretariátmi v okupovanom území,Maďarsku, vo Vojvodine. Najmä vojvodinskí Slováci (A.Sirácky, P.Ţihlavský, M. Topoľský, J. Čajak ml.), J. Kerepecký v BékečskejČabe, a i. vynaloţili mnoho úsilia na spoluprácu a pomoc, čo ichstálo prenasledovanie a útrapy. Tlačový orgán SSNJ prenikal medziSlovákov na okupovanom území Maďarska, Báčky, Sedmohradska,Rumunska a v zloţitých vojnových časoch plnil úlohu spojky medzislovenskými enklávami na tzv. Dolnej zemi. A to napriek jehoorientácii na atmosfére a ideológii doby /II. svetová vojna/, kedyvychádzal. Maďarská propaganda ho povaţovala za „panslavistické“iniciatívy, ba v r. 1943, v rámci zmien vojnových udalostí,vojvodinských redaktorov a spolupracovníkov označila ako„komunistickú entitu“. Napriek tomu SJ a SSNJ tlmočila exekutívemnoho odhalených krívd na jazykových, kultúrnych, duchovných,spoločenských právach Slovákov, zastávala sa perzekvovaných,prenasledovaných, vyháňaných, prepustených zo zamestnania, volalapo obnove slovenských škôl, obnovení MS v Báčskom Petrovcia inštitúcií. Stali sa advokátom národných a ľudských práv Slovákovv Maďarsku na tzv. Dolnej zemi.Niekoľkoročná organizovaná a koordinovaná slovenskoslovenskáa slovensko-slovanská iniciatíva koncom II. svetovej vojnyzaniká a jej protagonisti nielen opúšťajú Maďarsko, alei predsednícke posty. Mládeţ, Slováci v Maďarsku, sa potom od r.1944 organizujú v Antifašistickom fronte Slovanov v Maďarsku(AFS), od r. 1947 v spomínanom Zväze.Po predchádzajúcom printovom médiu Slovenská Jednota siSlováci v Maďarsku vydávali od r. 1945 orgán Antifašistickéhofrontu... Sloboda, ktorý o.i. prevzal štafetu predchádzajúcichslovenských iniciatív a v novom šate vytvoril platformu napresadzovanie práv Slovákov v Maďarsku od r. 1945.Túţba slovenských vysokoškolákov v Maďarsku z r. 1941vyústila do dvoch Slovanských dní vo Vyšehrade r. 1947 a 1948.Prvý vykazoval znaky exkluzivity, reprezentačného štátnehozastúpenia, početnej sústredenosti Slovákov z Peštpilíšskej,Ostrihomskej, Novohradskej oblasti, bývalej Juhoslávie, zo26

Slovenska. Inšpiráciou sa stala tradícia rímsko-katolíckeho kňazaJozefa Viktorina (1822-1874), ktorý po svojom príchode naVyšehrad /1836/ ako prvý zhodnotil jeho staré korene, zaloţiltradíciu slovensko-slovanskej myšlienky, zrekonštruoval hradisko,organizoval zbierky, presadil do povedomia verejnosti. TajomníkAFS F. Bartošek otvoril Slovanský deň na Vyšehrade /po vzoreslovanského Devína/ 6.7.1947. Bohatý kultúrno-národný programvyústil do ţiadostí o skoncovaní s maďarským šovinizmom, uznanínárodnostných práv, rozvíjania vzťahov v duchu slovanskejvzájomnosti podpory cyrilo-metodského odkazu pre Slovákova Slovanov Európy a sveta.Čo, pravda, vyvolalo okamţitý ohlas v Maďarsku a jehoexekutíve. Nastala atmosféra novej vlny maďarizácie, presídľovaniaSlovákov a Maďarov v rámci akcie Mať volá /1945-1948/, prísnejšídohľad na vplyv slovenských spolkov, angaţovanie slovenskejinteligencie, vystupňovala sa protičeskoslovenská propaganda, tlačsa často vracala do starých maďarských praktík.Úvaha slovenskej inteligencie napriek tomu smerovalak posilneniu slovensko-maďarského dorozumenia, odstraňovaniarozdielov, zamedzovaniu útokov na slovenskú identitu, na čo vyuţilaopäť Vyšehrad na druhom Slovanskom dni 8. augusta 1948.Podrobne sa mu venovala budapeštianska Sloboda, ale i štátnaexekutíva a tajné sluţby. Vôľa k slovensko-maďarskémudorozumeniu sa z maďarskej strany neprehlbovala, na Slovensku sarodili procesy s „burţoáznymi nacionalistami“, ochabujúcemaďarsko-juhoslovanské vzťahy zamedzili prítomnosťvojvodinských, chorvátskych Slovákov a ich štátnych organizácií.Chýbali aj predstavitelia iných slovanských národov, ako r. 1947(ZSSR, Poľsko, Juhoslávia). Zníţila sa aj reprezentáciačeskoslovenského zastúpenia (r. 1947 vládny zmocnenec D. Okáli)a maďarskej exekutívy.Napriek tomu Zväz Slovanov v Maďarsku otvoril na Vyšehradenové témy slovenských národných a kultúrnych potrieb, čo podporili legačný radca veľvyslanectva ČSR v Budapešti Dr. Ivan Bujna,dolnozemský Slovák z rumunského Nadlaku. Vyzdvihol fenoménSlovanstva a vyslovil ostrú kritiku na adresu starého asimilačného27

maďarského reţimu. Vystriedali ho zástupcovia Spolku Slovákovv Maďarsku /J. Hirka, D. Belančík/, ktorí si ţelali nové demokratickésusedské pomery, pokoj medzi oboma národmi. Hlavný programvyplnila slovenská svadba z maďarsko-slovenskej obce Galkaguta,vystúpenie Slovákov z Trate mládeţe, ako hostí slovanskýchvyšehradských osláv r. 1948.Akiste aj pod dojmom a dôsledkom týchto slovensko-slovanskýchudalostí sa vystupňoval nový nátlak na slovenskú menšinuv Maďarsku, sledovala sa dokonca ich úplná likvidácia. Orgány„maďarčili“ Spolok Slovákov v Maďarsku, likvidovali sekretariáty,zrušili budapeštiansku Slobodu. Rákosiovská diktatúra zaviedlaprísnu kontrolu národných a etnických hnutí podobne ako diktatúraHorthyho v r. 1938-1945.28

PRIESTOR SLOVA_______________________________________________________Globalizácia alebo „uzavretý obchodný štát“?Fridrich Romig„Prečo má občan súhlasiť, keď štát nechráni jeho existenčnúpodstatu – pracovné miesto?“ – Túto otázku neobyčajnej silynedávno nastolil Robert Reich, profesor ekonómie na Harvardea bývalý secretary of labor v Clintonovej vláde.Hlavnou témou hospodárskych rozhovorov v Davose na jar 1996boli deštruktívne dôsledky globalizácie v kombináciis technologickou inováciou a premiestnením výroby nazamestnanosť a sociálnu situáciu v západných priemyselnýchštátoch. V súčasnosti zanikajú pracovné miesta nielen s nízkym, aledokonca aj s vysokým vytváraním hodnôt (high-tech pracovnémiesta). Obetným baránkom globalizačného procesu sa uţ stáva ajstredná vrstva vysokokvalifikovaných technikov. Pozíciev hospodárstve západoeurópskych priemyselných štátov sa dajúudrţať iba pokračujúcim zniţovaním nákladov, rušením pracovnýchmiest, racionalizáciou a krátením sociálnych dávok. Premiestnenievýroby na nízkonákladové miesta vedie v mnohých západnýchpriemyselných štátoch k stratám miliónov pracovných miest,k roztrhnutiu sociálnych sietí. To hlboko otriasa dôverou občanovk politickému establishmentu, tvrdí sa v správe z Davosu.Viera, ţe by sa taký katastrofálny vývoj dal zastaviť zlepšenímzákladným a ďalším vzdelávaním pracovných síl, zvýšenýmvýskumom a rozvojom, ako aj investičnými stimulmi, sav poslednom čase stáva ilúziou. Dnes nie je totiţ nič jednoduchšieako preniesť výsledky výskumu do zahraničia a pouţiť ich tam, kdebudú niţšie náklady na výrobu. Celkom odhliadnuc od toho, ţe určité29

astové odvetvia priemyslu, ktoré boli kedysi doménou Európy, viacnakupujú ako vyváţajú licencie na ďaleký Východ. Vzdelávaniepracovných síl nie je v Japonsku, Taiwane, Kórei, Singapure, ba aniv Indii horšie, ale dokonca lepšie, disciplinovanejšie a cielenejšie akov mnohých európskych štátoch. Ani nehovoriac o intenzite práce.Musíme vziať na vedomie, ţe v súčasnosti sa vďaka globalizáciivšetky štáty stavajú na špičky. Ţijeme dokonca v takej spoločnosti, vktorej sa pokúša kaţdá krajina prekonať tú druhú, ako sa vyjadrilvedec Horst Afheldt, blízky strane SPD. A to nemôţe vydrţaťnavţdy. Skôr alebo neskôr skončia mnohí, aj napriek dobrémuvzdelaniu, na „smetisku nezamestnanosti“, alebo nezabúdajme, ţev mnohých východných a ďalekovýchodných štátoch je „prácalacnejšia ako odpad“. Mzdy vo výške desatiny alebo dvoch desatínz tarifných platov v Nemecku či v Rakúsku tam nie sú ničímnezvyčajným.Liberálny model principiálnej harmónie záujmov veľkýchpodnikov a štátu sa v priebehu globalizácie zrútil. Veľké podnikyprekonali hranice. Rozvinuli sa na globálne produktívne a hodnotyvytvárajúce siete, ktoré celosvetovo optimalizujú vstupné faktory(prácu, suroviny, energiu, kapitálové náklady, infraštruktúru) prekaţdú súčiastku výrobku a ktoré presúvajú výrobu tam, kde jenajlacnejšie. Národne ohraničený priestor (kedysi podmienka nazavedenie neoliberálnej hospodárskej politiky) prekonávajú globálnealokačné kalkulácie. Politickí nositelia rozhodnutí majú na územíhospodárskej, zamestnávateľskej a sociálnej politiky iba marginálnymanipulovací priestor.Členovia svetového hospodárstva uţ nepredstavujú rozličné„národné hospodárstva“, ktoré na základe deľby práce spolupracujúpodľa komparatívnych výhod, vyplývajúcich z rozdelenia nákladov.Deľba práce podľa komparatívnych výhod predpokladá hranice.Globalizácia ruší všetky hranice, a tým zaniká aj „deľba práce“medzi štátmi. Kaţdá produkcia sa presúva na miesto najlacnejšíchvýrobných faktorov. Abnormálnou rýchlosťou sa dokonca strácajú ajkultúrne svojráznosti („identity“). Národ, ako jednotka politickykonajúca prostredníctvom vlády, celkom stráca dych. Na jeho miestonastupuje „World Trade Organization“ (WTO) svetového trhu30

a svetového hospodárstva. V súlade s tým sa lojalita vedúcichpodnikov uţ nevzťahuje na národné priestory, ale na nadnárodnépodniky, na zachovanie medzinárodného koncernu. Uţ neexistujenijaký národný konsenzus medzi veľkými podnikmi a štátom,ktorému záleţí na rozvoji národného hospodárstva a zamestnanosti.„Národné hospodárstvo“ v tradičnom zmysle slova prestaloexistovať!Západné priemyselné štáty si môţu svoju atraktivitu akomedzinárodne konkurencieschopný hospodársky priestor „vykúpiť“iba zníţením úrovne blahobytu, miezd (európske odbory tov súčasnosti nazývajú „mzdové zlodejstvo“), dlhším a flexibilnejšímpracovným časom, horšími pracovnými podmienkami, zníţenímsociálnych dávok. Štátna politika sa musí proti svojej vôli obmedziťna zabezpečenie toho, aby asimilácia nadol prebiehala vpredpísaných koľajach a aby sa čo najniţšie udrţali sociálneturbolencie.Podľa Afheldta však nič neznamená premena stopercentnéhosociálneho štátu na osemdesiatpercentný, pretoţe prehral v súťaţi soštyridsať alebo dvadsaťpercentným sociálnym štátom. Ak domyslímetrhové hospodárstvo do konca, tak „sa musíme zmeniť na asociálnyštát“!V roku 1996 na jarnom zasadnutí rakúskych predstaviteľovsociálnej etiky uviedol nestor katolíckeho sociálneho učenia – P.J.Schasching SJ, ţe pápeţ v súčasnosti čoraz častejšie a dôraznejšieţiada „právo na prácu“ ako nevyhnutné sociálne právo človeka. Naotázku, kto by mal dodrţať tento právny nárok (vzhľadom naglobalizáciu trhov to asi nebudú ani podniky, ani štáty), Schaschingnedal presvedčivú odpoveď. Zľakol sa konzekvencie, ţe dodrţaniepráva na prácu si vyţiada koniec globalizácie a také niečo akoFichteho „uzavretý obchodný štát“ s garanciou zamestnanostis usmernením voľby povolania. Pre nedostatok konzekventnéhomyslenia a logických záverov zostávajú mnohé dobre mienenépoţiadavky predstaviteľov katolíckeho sociálneho učenia ibapastorálnym „šumom“ (H. Büchele SJ).31

V názve vyslovené rozhodnutie, „globalizácia alebo uzatvorenýobchodný štát?“, je neodvratné. Pre štát je toto rozhodnutie takéexistenciálne ako potvrdenie alebo odmietnutie existencie Boha premorálku a osobné preţívanie ţivota. „Právo na prácu“, aleboRobertom Reichom poţadované zaistenie existencie občanov, jenerealizovateľné bez „uzatvorenia obchodného štátu“. A kaţdémulogicky mysliacemu človeku to musí byť jasné. Uţ pred dvesto rokmina to poukázal Fichte a jeho argumenty pôsobia v súčasnosti rovnakopresvedčivo ako vtedy. Rozumové pravdy sa totiţ nemenia na rozdielod faktických právd, spočívajúcich na empirických faktoch, ktoré súz miesta na miesto a z času na čas rôzne a neustále sa menia.Fichte argumentuje prísne systematicky. Svoje dielo „Dergeschlossene Handelsstaat“ (1800), ktoré nazýva „filozofický náčrtako dodatok k právnej náuke a pokus o budúcu politiku“, delí dotroch „kníh“. Prvú uvádza otázkou „Čo je vzhľadom na obchodnéstyky v štáte rozumu správne?“ Hovorí o „hospodárskej filozofii“alebo „norme“. Druhá „kniha“, označená ako „empirická časť“,obsahuje analýzu obchodných stykov vo vtedy existujúcich štátoch.Tretia „kniha“ sa zaoberá hospodárskou politikou: autor tam opisujepotrebné opatrenia, ktorými treba „obchodné styky jestvujúceho štátuuviesť do rozumom vyţadovanej ústavy“. Ide o stručný náčrtargumentov.Iba štát, suverénny štát, dáva opodstatnenie právu a poriadku. Štátje nútený zjednotiť neurčité mnoţstvo ľudí („obyvateľstvo“,„národ“), do uzavretého celku. V tomto celku by chcel kaţdý ţiť takpríjemne, ako je len moţné, a na to majú aj všetci rovnaké právo.Ţivot umoţňuje aktivita alebo práca. Štát musí zabezpečiť a ochrániťprávo jednotlivca na aktivitu, aby mohol ţiť. Vlastníctvo, do akéhočloveka zapája štát, spočíva na práve na aktivitu, ktorá vylučujevšetkých ostatných (pozn.: Nespočíva však na práve na veci! Ajvlastníctvo pôdy a pozemkov vylučuje ostatných ako vlastníkovaktivity na tejto pôde a pozemkoch.) Iba pre toho, kto má priznanúvlastnú sféru svojej aktivity, z ktorej ţije, sa musí zachovať tonevyhnutné. Ten, kto nemá čo zachovávať, sa ničoho nevzdal, a takmôţe vykonávať, čo chce. Nie je viazaný. Vlastníctvo vzniká nazáklade toho, ţe sa ho vzdá niekto iný: „zdrţ sa mojej aktivity, potom32

sa ja zdrţím tej tvojej.“ Kaţdý, kto obmedzí slobodu iného človeka,musí rátať s tým istým od niekoho iného. Rovnosť obmedzeniaspočíva v právnej zásade. Človek sa vzdáva nároku na podielostatných, len aby mohol získať a nerušene vyuţívať vlastný podiel.Je teda rozumné, ţe si kaţdý práceschopný obyvateľ (ţiviteľ rodiny)v štáte musí zachovať výlučné vlastníctvo, pretoţe inak ho nemoţnopriviesť k tomu, aby uznával vlastníctvo ostatných.Toto vlastníctvo, a teda právo na výlučnú aktivitu alebo „prácu“,mu môţe dať iba štát (zmluvy, ktoré navzájom uzatvárajú jednotlivíobčania, neuzatvára nikto tretí). Štát musí rozdeliť mnoţstvo aktivít(„práce“), nevyhnutých pre ţivot obyvateľov, ţiviteľov rodín, abykaţdý z nich mohol rovnako pohodlne ţiť. Mohol. Ale nemusel. Akchce niekto ţiť pohodlnejšie ako ostatní, závisí to od neho, jehopracovitosti, usilovnosti a obratnosti.Štát vychádza zo spotreby (konzumu) a určuje nevyhnutnévýkony jednotlivých hospodárskych odvetví (v súčasnosti máme nato input-output – tabuľky). Prácu rozdeľuje tak, aby kaţdý ţiviteľrodiny získal dostatočný podiel a mohol ţiť z vlastnej práce.Myslieť si, ţe „sa to riadi všetko samo od seba, ţe sa kaţdýnejako dostane k práci a chlebu“, je pre zákonnú ústavu absolútneneprístojné. Ak štát ponecháva jednotlivé spoločenské triedy samy naseba, tak sa stávajú v kaţdom ohľade nezávislými. V úplnej neistote,v akej sa nachádzajú, uprednostňujú a okrádajú – hoci sa to nenazývakrádeţou, ale ziskom – tých, ktorí potom naopak, ak sú na danejpozícii, okrádajú ich samých. Tak vzniká nekonečná vojna všetkýchproti všetkým, ktorá sa stáva tým prudšou, nebezpečnejšoua nespravodlivejšou, čím viac je svet zaľudnený a čím viac saobchodný štát zväčšuje („globalizuje“) a rozmnoţuje tovarprichádzajúci do obehu. Kupujúci sa pokúša odňať predávajúcemutovar: preto si vyţaduje slobodu obchodu, silnú konkurenciuproducentov a obchodníkov. Núti producenta, aby odovzdal tovar zakaţdú cenu (dnes by sme povedali: za „hraničné náklady“ alebo zaoveľa menej). Ak sa mu to podarí, producent schudobnie a pracujúcia usilovné rodiny (ako napríklad naši roľníci) spustnú. Proti tomu sabránia predajcovia väčšinou zniţovaním kvality výrobkov (myslísa tým pridávanie hormónov vo výkrmniach ošípaných),33

obmedzením výroby a redukciou. Kupujúci je potom vystavenýnebezpečenstvu, ţe by sa musel vzdať beţných vecí alebo ţenedostane, to, s čím by mohol rátať. Kaţdý sa cíti oklamaný, nemôţesi byť istý svojou existenciou. Všetci sa môţu slobodne navzájomzničiť. Proces schudobnenia poţiera kapitál národa, štát napokonpredá svoju samostatnosť (“privatizácia“) a pretvára sa naprostriedok (vazala) iného, silnejšieho štátu.Neistota vo vnútri štátov sa rozširuje na ich vonkajšie vzťahy.Kaţdý štát stanovuje opatrenia, ktorými škodí iným štátom. Pokúšasa rozmnoţiť svoj vývoz prémiami. V dôsledku tohto klesajú ceny nasvetovom trhu a producenti ostatných štátov získavajú niţšie príjmy(pozn.: tak napríklad americké subvencie na obilie zruinovalifarmárov v Austrálii). Kaţdý štát sa preto usiluje čo najviacobmedziť dovoz, a tým dostáva do problémov exportné štáty. Pokúšasa tieţ o presunutie spracovania nerastných surovín domova o podporu domácej produkcie subvenciami a zvláštnymizvýhodneniami (príspevky na ubytovanie, investičná pomoc,investície do infraštruktúry, daňové prázdniny atď.). Kaţdý štát robíopatrenia, pretoţe „odjakţiva sa vo všetkých policajných štátochfabrikanti, ak sa v ich dielňach musela zastaviť výroba prenedostatok odbytu a surovín , ... obracali na vládu s temným pocitoma ţiadosťou, aby nikdy neodmietala ich sťaţnosti, ako jejneprináleţiace, ale poskytla im radu, s uvedomením sinebezpečenstva vzbury ľudu, ktorému extrémne nebezpečenstvo(pozn. ohrozenie existencie) nezanechá nič, čo by mala vládaochraňovať“.Na základe týchto opatrení vzniká medzi štátmi nepriateľskátendencia. Dochádza k nátlaku, ba aţ vydieraniu, ak sa vojenskyneintervenuje (pozn.: napr. umiestnenie amerických jednotiekv naftových štátoch, aby zabezpečili dodávky nafty). Nezriedka bolstúpajúci obchodný záujem príčinou vojen, ktorým sa prisudzovalainá zámienka. No aj bez tohto vonkajšieho vývoja v dôsledkuopatrení neúplného obmedzenia obchodných stykov vystupujú silnénedostatky. Ľudia sa cítia znevýhodnení obmedzeniami alebooklamaní zvýhodneniami, ktoré získa niekto iný (producent). Takvzniká závisť a nezhody, ako aj nedôvera voči vláde. Podvod voči34

vláde prestáva v názore národa rezonovať ako prečin a stáva samorálne povolenou sebaobranou proti všeobecnému nepriateľovi.Kto sa nepodieľa na tradícii defraudácie a nepriznania daní, tomu sačo najskôr znemoţní vykonávať vlastné remeslo.Proti takému nepriateľstvu vystupuje vláda opätovne s čoraztvrdšími prostriedkami. Všetkých občanov štátu začne vnímať akonárod podvodníkov. Všade sa vykonávajú prehliadky a odmeňovaniepovzbudzuje proces denunciácie. Proti zákernosti a klamstvámobčanov sa stavajú nové zákernosti a klamstvá úradníkov. Bujnejúúrady a daňové zaťaţenie je čoraz ťaţivejšie, štáty vyberajú toľkopoplatkov, koľko len môţu, a predsa im výdavky unikajú (dôsledky:inflácia, nútené šetrenie, surové vyvlastňovanie). Vyvoláva tonenávisť voči vláde, aţ napokon neúplné uzatvorenie vediek úplnému rozvratu štátu.Fichte poţaduje systematickú a dobre usporiadanú politiku nauzatvorenie obchodného štátu. Jej prvý a prednostný prostriedok je„zrušenie platnosti svetových peňazí“ (odstránenie konvertibility),aby štát získal späť svoju menovú zvrchovanosť (a teda presný opakmenovej únie). Samotný štát je kompetentný viesť platobný styk sozahraničím, pretoţe „uzatvoriť“ znamená prerušiť akýkoľvekobchodný a platobný styk občana so zahraničím. Zahraničnépohľadávky občanom vyplatí štát domácou menou a pohľadávkycudzincov svetovou menou. Vláda má trvale garantovať hodnotudomácej meny, zladiť obeh peňazí a mnoţstvo tovaru a vzdaťsa rozmnoţovania peňazí za účelom svojho vlastného (vládneho )zisku (deficit spending). Dovoz a vývoz tovarov sú záleţitosťou štátu(povoľovacia povinnosť). Pokiaľ je to len moţné, treba nahradiťdovezený tovar povzbudením domácej produkcie. Rovnako jenevyhnutné stiahnuť vývoz a usmerniť plánované výrobné kapacityna domáci dopyt. Vláda sa má plánovane dopracovať k cieľu, abyvšetko, čo je v štáte ţiadané, sa tam aj vyrobilo, a všetko, čosa v ňom vyrobí, sa tam aj spotrebovalo a predalo. Iba tam, kdevytvorila príroda neprekonateľné hranice (pri výskyte surovína energie alebo pre klimatické podmienky) sa dá myslieť nazachovanie zahraničného obchodu, ale v rámci dlhodobýchobchodných zmlúv (napr. kompenzačná dohoda). Vláda musí k sebe35

za kaţdú cenu priťahovať múdre hlavy z praktickej vedy,vynaliezavých chemikov, fyzikov, mechanikov, umelcova fabrikantov. Platí im toľko, koľko nemôţe zaplatiť ţiadna iná, a taksa ľudia hrnú, aby je slúţili. Neštíti sa nijakej zámienky a podniknekaţdý pokus, aby podporila vlastnú produkciu a nahradila túzahraničnú.Tak, ako sa štát uzatvára navonok, uzatvára aj jednotlivé výrobnéodvetvia. Stará sa o rovnováhu medzi nimi dobre zváţenýmvývojom. (De Gaulle o cieli planifikácie á la francaise: „Pokrokhospodárstva musí byť spoločný a jeho pozdvihnutie metodickyusporiadané.“) Kaţdý, kto sa venuje svojmu remeslu a vykonávanejakú činnosť, si musí byť istý, ţe jeho výkon pôjde na odbyt zaprimeranú cenu. Štát nereguluje iba moţnosť získať ţivnosť(ţivnostenský poriadok), ale aj ceny a mzdy (regulácia cien a miezd).Štát by mal preskúšať (štátna majstrovská skúška) kaţdého, ktooznámi, ţe by chcel vykonávať ţivnosť, aby dodával svoje výkonya výrobky v takej dokonalosti (kvalita), aká je v danom štáte obvyklá.Pýtať sa, prečo by som nemal dostať tovar v takej kvalite, v akej savyrába inde, by znamenalo pýtať sa: Prečo nie som obyvateľominého štátu? (Keď štát preloţí výrobu košieľ do Hong-Kongu, sám sitým odstrihne ruku. „Porcuje“ svoje „hospodárske telo“. S výroboukošieľ sa natrvalo stráca časť textilného priemyslu so všetkýmiodvetviami sprievodnej predvýroby a postvýroby).Iba uzatvorením obchodného štátu môţe štát natrvalo zabezpečiťexistenciu svojich občanov a tým spravodlivosť, poriadok a vnútornýmier. Nijaký štát, ktorý rátal s odbytom v zahraniční a oţivil si týmsvoj priemysel, nemôţe natrvalo zaistiť svojim občanoma producentom odbyt. A rovnako málo si môţe byť domáciproducent istý s odbytom doma, ak zostane povolené dováţaťrovnaký výrobok v neobmedzenom mnoţstve zo zahraničia. Takátopolitika prináša natrvalo neistotu a schudobnenie. Ak štátuzatvorením obchodu chráni existenciu svojich občanov, oni potoms plnou oddanosťou milujú svoju vlasť, spôsob ţivota, zvyky,obyčaje a zariadenia. No, ţiaľ tak, ako je to v súčasnosti, sme v snahebyť doma všade nenašli domov nikde.36

Toľko Fichte, ktorého myšlienkové bohatstvo tento prehľadvyjadruje iba nedostatočne. A predsa by to malo stačiť tým, ktorí eštedokáţu počúvať a myslieť, aby sa prebrali z bezvedomia, do akéhoľudí priviedla politika, ktorá od samej „integrácie“ nič nezanechávaz človek a štátu. Aţ zničením štátu vzniká čistá radikálnokapitalistická„spoločnosť svetového obchodu“, ktorá nepozná inýcieľ okrem profitu, akumulácie kapitálu a moci. Človek, národ,kultúra a ţivotné prostredie stroskotávajú. „Človek“, tvrdí Fichte,„nemá totiţ pracovať ako mulica“, trasúca sa o svoje miestoa existenciu, „ale bez strachu, s chuťou a radosťou sa slobodnepozerať do neba, na ktorého sledovanie je stvorený.“Je na čase, aby sme sa znovu učili základy hospodárskej politiky.Pre Európu vlastí (namiesto chiméry „Európskeho spolkového štátu“)nie je Fichte tým najhorším učiteľom!In: Právo národa, Vydavateľstvo SSS, 2008Zákon proti fašistickému rozkladuJúlius HandžárikSprievodným znakom „demokratických“ prevratov v štátochstrednej a východnej Európy bolo aj zakladanie mnoţstva„mimovládnych organizácií“ (MVO), financovaných hlavneKongresom Spojených štátov amerických zo štátneho rozpočtu USAcez desiatky tajných sluţieb a údajne aj niektorými nemenovanýmizahraničnými sponzormi. Ich poslaním má byť vraj medzinárodná či„nadnárodná“ ochrana demokracie v uvedených štátoch a MVO juuplatňujú nielen špecifickými verejnými aktivitami svojich členov,ale aj rozličnými „farebnými revolúciami“ v niektorýchneposlušných štátoch. Ţiarivou ukáţkou takýchto aktivít MVO bolanedávna „oranţová revolúcia“ na Ukrajine, do ktorej sa veľmiaktívne zapájal aj jeden neslovenský vedúci predstaviteľ takejto37

neslovenskej MVO zo Slovenska. A z nášho domáceho prostredia siazda stačí pripomenúť iba aktivity World Wide Fund for Nature(WWF) a jej kriţiacke ťaţenie proti Vodnému dielu Gabčíkovo, priktorom medzinárodne lietali aj takéto argumenty, ako ekologickýzločin či genocída Maďarov. Rovnaké aktivity sa rozprúdili aj v časerozpadu ČSFR, pri ktorom sa všetky „slovenské“ MVO, financovanézahraničnými sponzormi, postavili proti uplatneniu sebaurčovaciehopráva slovenského národa v demokratickej Slovenskej republike!V demokratickom Rusku a Ukrajinskej republike boli taktovytvorené aj „feministické“ spolky či MVO, ktoré samy seba nazvaliPussy Roit a Femen. Názov Pussy Riot nebudem prekladať, aby somušetril jemnocit čitateľov, ale rozhodne to neznamená „Odváţnečiče“, ako to čitateľom istého mesačníka na Slovensku podsúvabývalý predstaviteľ VPN na Slovensku Peter Zajac. V angličtine totiţodvaha čo odváţny má iba podoby couridge, couragues, bold čidoring a riot má význam výtrţnosť či hýrenie. Nuţ a tietobojovníčky za demokraciu a práva ţien v Rusku svoj humanistický afeministický program názorne zhmotnili a demonštrovali hromadnousúloţou asi dvadsiatky svojich nahých členiek s ich partnermiv jednej vedeckej kniţnici v Moskve. A tento svoj odváţny zápas zademokraciu a práva ţien nakrútili aj na video a predstavili hosvetovej verejnosti na sieťach internetu, na čo ktorýsi aktivistaktorejsi MVO na Slovensku nadšene vyhlásil čosi také, ţe tento činbol vlastne humanizovaním vedy v Rusku! Lenţe takáto humanizáciabola asi v Rusku málo účinná a tak si štyri pussyriotky zašli priamodo hlavného moskovského Chrámu Krista Spasiteľa a tam priamopred oltárom predviedli v krikľavom šašovskom oblečenía s maskami na tvárach akési poskakujúce a vrieskajúce divadielko,brutálne znevaţujúce kresťanstvo i ruský štát. O niečo neskôrv centre Kyjeva členka MVO Femen I. Ševčenková v oblečení „horebez“ motorovou pílou povalila veľký kríţ s korpusom Krista,postavený v roku 2004 na uctenie si pamiatky obetí stalinskýchrepresií z 30. a 40. rokov minulého storočia.Ševčenková po svojom čine ušla do Francúzska, kde má vraj zaúlohu vybudovať akési regionálne centrum, ktoré bude útokmi nakresťanské symboly a pílením kríţov bojovať za slobodu a práva38

ţien. Pussyriotky v Moskve boli však zatknuté a postavené predriadny súd, ktorý trom z nich udelil veľmi mierne tresty na slobode.To však nemal robiť! Svetové médiá anonymných vlastníkovutajenej národnosti i náboţenstva okamţite rozprúdili celosvetovúkampaň proti Rusku, v ktorej nechýbali ani veľké slová o diktatúre,totalite i fašizme. Akcie tejto kampane sa periodicky opakujúa obnovujú – zatiaľ posledný takýto signál zaznel z ktorejsi televíznejstanice aj na Slovensku s tým, ţe pussyriotky sa rozhodli, ţe dosvojej kauzy zapoja aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu, čov preklade znamená, ţe sa celosvetovo rozprúdi nová štvavá kampaňproti Rusku. Pri sledovaní takýchto prejavov mediálnej kampanedivákovi alebo čitateľovi, ktorý vie, ţe vo vlastníctve väčšinyelektronických i tlačených médiách má výraznú prevahu ţidovskýkapitál, nevdojak napadne otázka, čo by sa asi stalo, keby podobnébrutálne zneváţenie judaizmu predviedli akési pussyriotky v hlavnejjeruzalemskej synagóge, alebo keby nejaká polonahá „feministka“začala pneumatickou vŕtačkou búrať Múr nárekov. Som presvedčený,ţe v Izraeli by sa po spáchaní takýchto brutálnych blasfémií ichpáchateľky vôbec nedostali na lavicu obţalovaných pred tvár sudcu,ale rovno by putovali na pitevný stôl pred tvár patológa. A vôbec bysom sa tomu nečudoval.Rusko však na tieto protikresťanské a protispoločenské akcie a nacelosvetovú štvavú kampaň reagovalo výsostne demokraticky – Dunaprijala zákon, ktorý definuje činnosť, takýto MVO a podobnýchspolkov financovaných či sponzorovaných zo zahraničia, ako aktivityagentov cudzích mocností a primerane ju postihuje. Dalo by saočakávať, ţe zahraničná štvavá kampaň proti Rusku po tomtovýsostne demokratickom opatrení prestane. Opak sa však stalpravdou. Médiá zahraničných anonymných vlastníkov sa rozkričaliešte hlasnejšie aj proti tomuto zákonu a označujú ho za totalitný,diktátorský, či dokonca za fašistický. Unisono pritom zamlčujú fakt,ktorý práve majitelia týchto médií musia najlepšie poznať, ţe totiţRusko sa pri prijímaní tohto zákona riadilo ţiarivým vzoromdemokracie – Spojenými štátmi americkými. V ťaţkých dvadsiatycha tridsiatych rokoch minulého storočia, keď Európa preţívala hrozivéobdobie nastupujúceho fašizmu, boli totiţ práve USA pre Európanovnajvyšším vzorom slobody a demokracie. Nie náhodou aj geniálny39

český divadelník ţidovského pôvodu Jan Werich vtedy vo svojejdivadelnej hre Barák Evropa takto spieval o USA: „ ... zde končístředověká éra / evropský dnešek je tu včera / země svobody, zeměpráce / země civilisace!“. Nuţ, a táto veľká krajina slobodya demokracie, ktorú vtedy nikto nemohol vojensky či mocenskyohroziť, vyhlásila v roku 1935 svoju neutralitu a dodrţala ju aţ dojaponského útoku na vzdialený Pearl Harbor 7.12.1942. Ba, nielento! Aj napriek svojej ekonomickej a vojenskej sile, deklarovanejneutralite a obrovskej vzdialenosti od centier európskeho fašizmu,povaţovala táto obrovská krajina za potrebné brániť sa na svojomúzemí proti zahraničným rozkladným silám a fašistickým agentom.A tak Kongres Spojených štátov amerických prijal uţ v októbri 1936Federal security act, čiţe zákon na obranu štátu proti zahraničnejdeštrukcii. V zmysle tohto zákona kaţdá osoba alebo organizácia,ktorá prijala zo zahraničia dar alebo podporu v sume vyššej ako 50dolárov za rok, bola povinná sama sa prihlásiť na FBI, aby ju tamzaregistrovali na zoznam agentov cudzích mocností. Z tejtoregistrácie eo ipso vyplývali pre danú osobu či organizáciu príslušnézákonne obmedzenia a z prípadného ignorovania takejto registrácieaj patričné a tvrdé zákonné postihy.Fakty sú teda známe. Ostáva uţ iba zodpovedať otázku, či mámerovnaký zákon v prípade USA povaţovať za demokratickýa v prípade Ruska za totalitný, diktátorský či dokonca za fašistický.That is the question!40

KULTÚRA V TOKU ČASU____________________________________________________________________Slovo o slovensko – srbských vzťahochJúlius HandžárikVzájomné vzťahy slovanských národov nikdy doteraz neboli takéširokospektrálne a intenzívne, ako by si to vyţadovali ţivotné záujmytýchto národov. Po druhej svetovej vojne tomu bránil falošnechápaný „proletársky internacionalizmus“ a v súčasnosti tomu brániešte falošnejšie chápaná „integrácia“ či „globalizácia“, v ktorejvládne o slovanských vzťahoch a záujmoch hlavne hlboké mlčanie.Preto je vítaný kaţdý hlas a kaţdé dobré slovo, ktoré toto mlčaniepreruší.Jedným z takýchto vzácnych pozitívnych hlasov v ostatnom časeje kniha Nebojšu Kuzmanoviča: Stretávanie kultúr – Srbskoslovenskéliterárne styky Rista Kovijaniča, ktorú vydalaSpoločnosť pre vedu a tvorivosť LOGOS a Literárny klub DISv Báčskej Palanke s podporou Matice slovenskej. Kniha bolav odborných kruhoch prijatá s veľmi pozitívnym ohlasom a jedenz recenzentov, profesor Samuel Boldocký, ju hodnotí takto:„I napriek dobovým poklesom srbsko-slovenská spolupráca zotrvávaa odborníci s historickým vedomím a svedomím, ktorí skúmali tútooblasť z rôznych zorných uhlov (Risto Kovijanič, Ján Kmeť, MilanKrajčovič, Ţivan Milisavac, Zlatko Klátik a i.) dokázali tútoproblematiku afirmovať a aj vedecky fundovane ozrejmiť, čímvlastne závaţne k tejto spolupráci i sami prispeli. Ale ţiaľ, ichvynikajúce diela nikdy neboli dostatočne širšie verejne prezentované,takţe ich poznajú spravidla iba odborné kruhy. K nim dnespriraďujeme i meno magistra Nebojšu Kuzmanoviča a jeho knihuStretávanie kultúr – srbsko-slovenské literárne styky Rista41

Kovijaniča. Ide o knihu vedecky fundovanú a vo viacerýchsúvislostiach objavnú, v ktorej autor cez prizmu ţivota a diela prof.Rista Kovijaniča ozrejmuje rad aspektov srbsko-slovenskýchliterárnych a kultúrnych stykov. Osobitným kladom tejto knihy jeobjavný zoznam srbských ţiakov, ktorí študovali na Slovensku v 18.a 19. storočí a potom aj dokumentárna a bibliografická časť knihy. …Táto kniha bola publikovaná akurát včas, lebo v súčasnom svetetragických a otrasných protirečovitostí, europeizácie a globalizácie sasrbské a slovenské záujmy znova pribliţujú . … Som presvedčený, ţeďalšia spolupráca v tomto smere prispeje i srbskému i slovenskémunárodu.“K tomuto kvalifikovanému hodnoteniu predmetného dielapripájame pre informáciu ešte niekoľko údajov o autorovi a o RistoviKovijaničovi:Nebojša Kuzmanovič sa narodil roku 1962 v Gradačci, vyštudovalFilozofickú fakultu v Novom Sade a je členom Spolku spisovateľovVojvodiny. Doteraz uverejnil desať kníh, väčšinou s odbornouliterárno-vednou a filozofickou tematikou, a je drţiteľom viacerýchocenení.Risto Kovijanič sa narodil 31. decembra 1895 v Djurdjevineneďaleko kláštora Morača a umrel 17. novembra 1990 v Kotore. Bolvojakom v prvej svetovej vojne a od roku 1916 bol väzňomv čalovskom (vtedajší Veľký Meder) zajateckom tábore, o čomv roku 1936 vydal knihu Dolina smrti (v rakúsko-uhorských táborochpočas I. svetovej vojny umrelo alebo bolo zavraţdených asi 67 000srbských vojnových zajatcov, ţien a detí!). Po skončení štúdiípracoval v rokoch 1927-1939 ako lektor pre srbochorvátsky jazyk ajuţnoslovanské literatúry na Filozofickej fakulte UniverzityKomenského v Bratislave a okrem lektorskej a vedeckej práce sazaoberal aj zbieraním údajov o srbských študentoch na slovenskýchškolách v 18. a 19. storočí a propagáciou a rozvíjaním kultúrnychstykov medzi Slovákmi a juţnými Slovanmi. Slovensko sa stalo,podľa jeho slov jeho prvou vlasťou, svojej novonarodenej dcérke dalpreto meno Bratislava a pri č.-s. mobilizácii v roku 1938 sa dokoncaako dobrovoľník prihlásil do česko-slovenskej armády! V roku 1939odišiel do Belehradu a vojnu preţil v okupovanom Srbsku a42

v talianskom koncentračnom tábore v Albánsku. Od roku 1950 aţ doodchodu do dôchodku v roku 1962 pracoval v Štátnom historickomarchíve v Kotore. Bol drţiteľom viacerých vyznamenaní vrátane čs.medaily Bieleho leva IV. stupňa z roku 1937 a Zlatej medaily SAVza vedeckú a literárnu prácu z roku 1968. Pri tejto príleţitosti sa prezáhrebský Vjesnik 9.3.1968 vyjadril o slovenskom národe tak pekne,ako máloktorý cudzinec: „Poznám slovenský ľud, ľud veľkých úsilí aschopností, ľud mäkkej a jemnej duše, ktorý nevie byť nevďačný.Slováci ostali povďační kaţdému, kto ich oslovil s otvorenýmsrdcom, dobroprajne, poctivo a ľudsky, kto im svojou spoluprácoupomohol v rozvoji a pokroku, či uţ ako ľud alebo ako jednotlivec.“Nuţ teda, nebuďme nevďační a oboznámme sa aspoňzlomkovito s veľkým dielom Rista Kovijaniča na poli srbskoslovenskýchvzťahov, ako ich zachytil Nebojša Kuzmanovič vosvojej knihe Stretávanie kultúr nahliadnutím do najvýznamnejšíchKovijaničových kníh.Nagymegyerská dolina smrtiKnihu Nagymegyerská dolina smrti s podtitulom Nad hrobkami 6000srbských martýrov uverejnil Kovijanič v Bratislave po srbsky i poslovensky v roku 1936. Mala veľký čitateľský ohlas – len v roku1937 vyšlo v ČSR a v Juhoslávii o nej vyše 30 posudkov a recenzií.Kovijanič napísal knihu v cestopisnej forme ako cestu z Bratislavydo Čalova (vtedajší Veľký Meder). Pri opise ţivota v tábore uvádza,ţe väzni sa stravovali repou a vodou a umierali od hladu. V centretábora bola preto inštalovaná obrovská tabuľa, na ktorej sakaţdodenne zapisovali dlhé rady mien zajatcov a väzňov, ktorív daný deň zomreli. Ale napriek všetkému museli vyhladovaní väznichodiť do „školy“, kde ich nútili učiť sa po maďarsky a nemecky. Zaniekoľko desiatok mierových rokov „kultúrny“ dobyvateľ nechal celéţupy pokorenej Bosny a Hercegoviny bez jedinej školy (ide orakúsko-uhorskú anexiu Bosny a Hercegoviny v roku 1908 – pozn.J.H.), ale jeho zajatecký tábor mal aj počas vojny vlastnú „školu“. …Autor popisuje v knihe hrdinstvo a martýrstvo srbských zajatcov –vojakov, ţien a detí a ako typický príklad pomerov v tábore uvádza:Za dva mesiace „od 20. decembra 1914 do 20. februára 1915, tu bolopochovaných vyše 2 900 ľudí! Všetkých zahrabali asi do43

stopäťdesiatichpiatich hrobov … a tak veľký počet zomrelých zostalbez mena.“Milan Hodža a JuhoslovaniaKnihu o Dr. Milanovi Hodţovi vydal Kovijanič v Bratislave v roku1938 v srbskom a slovenskom jazyku. Hodţa sa stal objektomKovijaničovho výskumu pre svoju štyridsaťročnú spoluprácu sosrbským národom. Jeho otec, evanjelický kňaz Andej Hodţa, dalsvojmu synovi meno po srbskom panovníkovi knieţati MilanoviObrenovičovi. Milan Hodţa vyrastal v období srbského kultu naSlovensku – v sedemdesiatych rokoch 19. storočia Srbsko a ČiernaHora bojovali proti Turkom a Srbi povstali proti okupantom ajv Bosne a Hercegovine. Knieţa Petar Mrkonjič, vodca povstalcov,chodieval v tých rokoch do Bratislavy zaobstarávať zbrane a muníciupre povstalcov. Na Slovensku bol veľmi váţený aj Svetozar Miletič,vodca vojvodinských Srbov, ktorý spolu s Mihailom Politom-Desančičom bojoval v uhorskom sneme nielen za práva Srbov, ale ajza práva Slovákov, Rusínov a Rumunov. Dr. Milan Hodţa začalsvoju parlamentnú aktivitu v uhorskom sneme na začiatkudvadsiateho storočia ako poslanec, ktorého si spoločne zvolilivojvodinskí Srbi a Slováci novosadsko-kulpínskeho okresu. PodľaKovijaniča osobnosť Milana Hodţu vyviera zo slovensko-srbskejspolupráce a z ideálov našej bratskej vzájomnosti. Bez historickejskúsenosti spolupráce Srbov a Slovákov, ktorú vytvárali Kollár,Šafárik a Štúr, či Vuk, Zmaj, Branko a Miletič, by vojvodinskí Srbineboli mohli Hodţu prijať za svojho. Srbskí poslanci v uhorskomparlamente bojovali aj proti bezohľadnej maďarizácii slovenskéhoľudu, proti vláde, ktorá zrušila Maticu slovenskú a poslednéslovenské gymnáziá. Miletiča vtedy odsúdili ho na päť rokov väzeniaa v parlamente sa mu vyhráţali šibenicou.Srbskí spisovatelia v Bratislave a Modre v 18. storočíK slovenským témam sa Kovijanič vrátil po vyše tridsiatich rokoch.Knihu vydala v roku 1973 v srbskom jazyku Matica srbská.Kovijanič oboznamuje čitateľa podrobne so vznikom, polohou,názvom a kultúrnym významom Bratislavy i Modry – mestečkom,ktoré svojím kultúrnym dedičstvom pripomína význam, aký presrbský národ majú Sriemske Karlovce. Zo škôl v týchto mestách sú44

spracované: Bratislavské lýceum, Bratislavská akadémia aModranské gymnázium.Bratislavské gymnázium je škola, ktorá sa dostala aj do srbskýchškolských a kultúrnych dejín, lebo na nej študovalo asi 1 200 Srbov.Vzniklo z Evanjelického lýcea, zaloţeného roku 1606 a najväčšiehorozkvetu sa doţilo za čias slávneho slovenského vedca Mateja Bela,ktorý bol jeho rektorom v rokoch 1714-1719, kedy začalo priťahovaťaj pozornosť srbských študentov. Po revolúcii 1848/49 bolo uhorskouvrchnosťou degradované na stupeň gymnázia a v tejto podobepôsobilo aţ do zrušenia slovenských škôl v roku 1896.Bratislavskú akadémiu zaloţili v Trnave roku 1777 a do Bratislavy sapresťahovala roku 1784. Študovalo na nej asi 600 Srbov, spomedziktorých sú najvýznamnejší Joakim Vujič, Atanasije Stojkovič,Bogoboj Atanackovič, Kosta Trifkovič a Svetozar Miletič.Modranské gymnázium bolo veľmi vzornou školou, známou v celomUhorsku. Začiatky tohto gymnázia siahajú do roku 1501 a okremBratislavského lýcea bolo vzorom pri zakladaní Karlovskéhogymnázia. Zo Srbov na ňom študovali Zmaj a Dosidej Obradovič,ktorý súkromne navštevoval aj prednášky z filozofie.V tretej časti knihy Kovijanič opisuje ţivot a dielo najvýznamnejšíchSrbov, ktorí v 18. storočí študovali na uvedených slovenskýchškolách, ako sú najmä Pavle Julinac, Todor Jankovič Mirijevski,Jovan Muškatirovič, Dosidej Obradovič, Joakim Vujič a AtanasijeStojkovič. Viacerí zo srbských absolventov uvedených slovenskýchškôl sa vo svojom ţivote aktívne zapojili nielen do rozvíjania srbskoslovenskýchvzťahov, ale aj do budovania myšlienky všeslovanskejvzájomnosti a kultúrnej spolupráce.Štúdie z dejín juhoslovansko-slovenských vzťahovKnihu vydala Matica slovenská v roku 1976, do slovenčiny jupreloţil Dr. Ján Sirácky a predslov napísal popredný slovenskýslavista Karol Rosenbaum. Štúdie tvorí sedem Kovijaničových textovo slovensko-juhoslovanských vzťahoch, ktoré sa nadväzovaliv polovici 19. storočia, keď Srbi, Slováci a Chorváti formovali svojenárodné hnutia a národno-občianske povedomie. Odpor k spoločnýmutláčateľom a túţba po slobode zbliţovali Slovákov, Čechov, Srbov a45

Chorvátov a srbská mládeţ, ktorá študovala v slovenských mestách,prenášala tieto impulzy do vlastnej národnej kultúry. Na kultúrnypokrok týchto národov vplývali na jednej strane hlavne Šafárik,Kollár a Palacký a na druhej strane predovšetkým Vuk Karadţič.Preto kostru tejto Kovijaničovej knihy tvoria texty: Svetozar Miletič;Šafárik, Kollár a Palacký v kole srbskej mládeţe; Vuk Karadţič aĽudovít Štúr; Djura Danišič; Mladý Jovan Boškovič; Zmajovoštúdium na Slovensku a Grčič-Milenko v Bratislave.Srbskí romantici na SlovenskuKnihu vydala Matica srbská v roku 1979 na základe referátu Dr. JánaKmeťa a Dr. Boţidara Kovačeka a tvorí ju šesť portrétov poprednýchsrbských osobností, z ktorých k najvýznamnejším patria Daničič aZmaj.Djura Daničič, vlastným menom Djordje Popovič, študovalv Bratislave v rokoch 1841-44 v čase najväčšieho leskuvšeslovanskej idey, keď na lýceu prednášal Ľudovít Štúr. Tu saDaničič naučil slovanské jazyky český, slovenský, ruský a poľskýpredtým, ako sa dostal na katedru významného slavistu Miklošiča.Tam sa definitívne rozhodol pre reformu literárneho jazyka apravopisu Vuka Karadţiča, stal sa stúpencom Vukovej idey anamiesto svojho vlastného mena si zobral meno z Vukovýchľudových piesní. Za čias Daničičovho štúdia pôsobila priBratislavskom gymnáziu „Čitáreň alebo spolok a kniţnica srbská“,ktorá neskôr dostala meno Sloboda a navštevovali ju aj Štúr a Kollár,ako aj známy ruský slavista Sreznevskij, ktorý s Vukom Karadţičomodcestoval do Čiernej Hory. Po štúdiu v Bratislave odišiel Daničičako veľký štúrovec a po viedenských štúdiách u Vuka Karadţiča akopresvedčený vukovec.Na Slovensku študoval aj veľký srbský básnik a pedagóg JovanJovanovič Zmaj a maturitnú skúšku zo srbského jazyka a literatúryskladal u profesora Hattalu, ktorý prednášal slovenčinu a srbčinu.Zmaj mal veľa kamarátov Slovákov a podľa Kovijaniča „Zmaj siobľúbil slovenský a český ľud a ich krajinu. Zostal ich kamarátom pocelý ţivot. Osobitné sympatie prechovával k slovenskému ľudu,ktorému odňali jeho práva. Napísal niekoľko básní so slovenskými ačeskými motívmi, … niekedy vo svojich veršoch pouţil slovenské46

slovo, čistý slovenský výraz.“ Bol pod vplyvom Brankovým,Vukovým, ale aj pod vplyvom ľudovej poézie a podľa Kovijaniča„oprávnene moţno predpokladať, ţe jeho oduševnenie bolozintenzívnené v kontaktoch so Štúrom práve v čase, keď Štúr boluchvátený silnou riavou srbskej ľudovej poézie.“Z rozsiahlej práce Rista Kovijaniča, venovanej srbskoslovenskýmvzťahom, uverejňuje Nebojša Kuzmanovič vo svojejknihe ešte desať veľmi zaujímavých separátov, 157 titulovodborných článkov uverejnených v tlači a abecedný zoznam sozákladnými osobnými údajmi asi 1 600 srbských študentov, ktorí v18. a 19. storočí študovali na slovenských školách. Z priestorovýchdôvodov moţno do týchto údajov nahliadnuť iba priamo v kniheN.Kuzmanoviča, avšak k pozoruhodným separátom, týkajúcich savýznamných slovenských osobností uvedeného obdobia, sa moţnoešte v našom časopise vrátime.Ikona modernej poéziePavol JaníkPri predstavovaní slovenskej poézie druhej polovice 20. storočiaa začiatku 21. storočia by som rád pouţil hyperbolu a povedal, ţe to,čo v podvedomí medzinárodnej verejnosti znamenajú pojmy akoruský balet, maďarská saláma či americký dolár, by mal znamenať ajpojem slovenská poézia, ale vzhľadom na malú rozšírenosťslovenského jazyka zostane moje zveličenie navţdy iba básnickýmornamentom a originálne hodnoty poézie prameniacej priamo zosrdca Európy zostanú navţdy zakliate v jazyku, ktorý pouţíva päťmiliónov ľudí.K tomu, aby slovenská poézia za hranicami Slovenska nezostalaúplne neznámym pojmom, významným spôsobom prispel básnikMilan Rúfus.47

Vývoj slovenskej poézie od druhej polovice 20. storočia posúčasnosť organicky reaguje na literárne podnety i mimoliterárneokolnosti európskeho a svetového kontextu. Československo sa poroku 1945 na základe dohôd víťazných mocností o povojnovomusporiadaní Európy ocitlo vo sfére záujmov Sovietskeho zväzua Slovensko v rámci Československa v podmienkach silnecentralizovaného štátu. Od februára 1948 sa Československo štyridesaťročia komplexne i kultúrnopoliticky vyvíjalo v spoločenskomsystéme charakterizovanom mocenským monopolom komunistickejstrany.Uvedené súvislosti znamenali v prvej polovici 50. rokov 20.storočia závaţný zlom vo vývine slovenskej poézie, ktorá na určitéobdobie prerušila kontinuita vlastného dejinného smerovania napozadí aktuálnych trendov európskej a svetovej literatúrya horúčkovito sa pokúšala o aplikáciu poţiadaviek normatívnejestetiky a kreatívnej metódy socialistického realizmu, ktoré vyústilodo plagátového schematizmu.Ale uţ druhá polovica 50. rokov priniesla nové impulzy, ktorésymbolizujú kniţné debuty práve Milana Rúfusa Aţ dozrieme (1956)a jeho generačného spolupútnika Miroslava Válka Dotyky (1959).Tieto tvorivé činy predstavujú návrat slovenskej poézie zo slepejuličky oficiálnej rétoriky, patetickej dikcie a povinného optimizmu,návrat k spontánnej súkromnej výpovedi, originálnemu lyrickémuhľadačstvu a k nezameniteľnej osobnostnej imaginatívnosti, ktorézároveň reprezentujú oţivenie prerušených predchádzajúcichvývojových tendencií symbolizmu, poetizmu, vitalizmua surrealizmu.To však vôbec neznamená, ţe básnické výkony Milana Rúfusaa Miroslava Válka sú literárne spríbuznené. Naopak – súindividuálne vyhranené a formálne neopakovateľné. Ak je Rúfusduchovne zakotvený v pevnine kresťanských názorových konštánta v tradicionalistickej obraznosti inšpirovanej náboţenskoua národnou symbolikou, tak Válek je duchovne otvorený vesmírumnohorozmerného intelektuálneho univerzalizmu, je očarenýi sklamaný z reálií moderného sveta, tŕpne pri permanentnýchmorálnych zlyhaniach človeka a spoločnosti.48

Obe kľúčové osobnosti modernej slovenskej poézie nevdojakdemonštrujú, ţe skutočné autorské veličiny vţdy zákonite presahujúúzko vymedzené hranice generačnej kategorizácie, tematickejorientácie, hodnotovej polarizácie či kolektívnych formálnychinklinácií k uprednostňovaniu určitých výrazových prostriedkov.Preto moţno zodpovedne konštatovať, ţe pokusy literárnej histórievtesnať slovenskú poéziu druhej polovice 20. storočia do korzetovvymedzených časových období, generačných manifestov, rozličnýchsmerov a najmä programových skupín sú nenáleţité, márnea neopodstatnené. Všetky výrazné autorské individuality totiţprirodzene popierajú akékoľvek škatuľkovanie – či uţ na základevonkajších alebo vnútorných znakov – a na druhej strane sa menejvýznamní autori radi opierajú o barličky skupinového imidţu. Týkasa to aj najčastejších omylov zaloţených na zoraďovaní a zaraďovaníslovenských básnikov druhej polovice 20. storočia do apriórnychschém konkretizmu, či grúp osamelých beţcov a barbarov.V skutočnosti register metaforickej polyfónie modernej slovenskejpoézie postupne a kaţdý po svojom obohacovali predstaviteliaviacerých generácií, rozmanitých názorových pozícií a lyrickýchkonfesií – predovšetkým Vojtech Mihálik, Jozef Mihalkovič,Ľubomír Feldek, Dezider Banga, Vojtech Kondrót, Pavol Stanislav,Štefan Moravčík, Ján Švantner, Daniela Hivešová–Šilanová, DanielHevier, Pavol Janík, Teodor Kriţka a Jozef Urban. Pri vedeckejinterpretácii súčasnej slovenskej poézie sú všetky konečné súdypredčasné, hoci mnohé z nich sú veľmi zaujímavé. Napríklad podľanázoru ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne NatálieŠvedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Ale nerád by somkončil egocentricky.Modernú slovenskú poéziu si ani len teoreticky nemoţnopredstaviť bez básnika Miroslava Rúfusa a jeho básní, ktorésú prevaţne pôsobivými a nekonvenčnými modlitbami. V poslednomrade dozaista treba pripomenúť, ţe Spolok slovenských spisovateľovreprezentovaný predsedom PhDr. Jánom Tuţinským, PhD., niekoľkorokov opakovane predkladal návrh na udelenie Nobelovej ceny zaliteratúru Milanovi Rúfusovi a hľadal a nachádzal podporu tomutonávrhu nielen v rozmanitých konfesionálnych autoritách Slovenska,49

vrátane jeho materskej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania,leţ i Rímskokatolíckej cirkvi a Ţidovskej náboţenskej obce, ale ajv relevantných literárnych autoritách v zahraničí. Pravdaţe, medzinimi nechýbala Únia českých spisovateľov.Kniha, ktorá určite nezapadne prachomVladimír MezencevNie je u nás zvykom robiť prezentácie nových kníh, ktorýchautori uţ majú za sebou oslavy osemdesiatky. Pritom kníhkvalitných, zaujímavých, pútavých a zároveň veľmi aktuálnych.Medzi tieto svetlé výnimky /nielen/ našej literatúry patrí doc.Dr.JozefMravík, CSc., osobnosť veľmi dobre známa v akademických,kultúrnych i politických kruhoch. Nie náhodou, veď od vstrebávaniabaťovského systému vzdelávania a organizovania procesu výrobya predaja prešiel doteraz dlhú ţivotnú cestu vo verejnýcha spoločenských funkciách, medzi ktorými bolo aj jeho dlhoročnépôsobenie vo funkcii námestníka ministra kultúry. Dnes ho moţnosymbolicky nazvať „Slovanom č. 1 na Slovensku“, veď preddvadsiatimi rokmi z jeho iniciatívy vzniklo Zdruţenie slovanskejvzájomnosti, na čele ktorého stojí dodnes. Je to organizácia známasvojimi aktivitami v celom slovanskom svete, teda od Čukotkya Kamčatky aţ po Alpy a Jadranské more. Jednoducho o JozefoviMravíkovi vţdy môţeme hovoriť ako o uznávanom kulturológovi,politológovi, spisovateľovi, občianskom aktivistovi,spoluorganizátorovi významných medzinárodných vedeckýchkonferencií a seminárov, ktorému vzdávajú úctu všetky našeintelektuálne kruhy bez ohľadu na svoje pestré politickéa spoločenské orientácie.Kaviareň bratislavského Domu spisovateľov sa pri prezentáciiknihy J.Mravíka SLOVO V PRAVOM ČASE zaplnila doposledného miesta. Medzi prítomnými boli aj PhDr. Ján Tuţinský,PhD., predseda Spolku slovenských spisovateľov, Mgr.art. Pavol50

Janík, tajomník tejto najvýznamnejšej slovenskej organizácie,zdruţujúcej spisovateľov, PhDr. Jozef Kuchár, predseda Únieslovenských novinárov, RNDr. Michal Čorný,CSc., predsedaSlovensko-Ukrajinskej spoločnosti a ďalší významní predstaviteliaspoločenského a kultúrneho ţivota. Niektorí z nich vysoko ocenilinielen samotnú knihu, kvôli ktorej prišli na jej oficiálne uvedenie doslovenskej literatúry, ale nešetrili ani slovami chvály a uznania naadresu autora – zakladateľa časopisu Slovanská vzájomnosť,aktívneho prispievateľa do časopisu Spolku slovenskýchspisovateľov Literárny týţdenník a do zborníkov Medzinárodnéhofóra Vyslanci Slovanstva /edícia Slovensko – Európa – Svet/.Kniha SLOVO V PRAVOM ČASE má podtitulok Výberz publicistickej tvorby 1993-2013. Napriek tomu je to vysokoaktuálne dielo, ktoré by sa malo stať súčasťou kniţnice kaţdéhonášho politológa a študenta tohto odboru. Samozrejme, dôstojná časťknihy je venovaná problémom slovanskej vzájomnosti, napríkladnechýba v nej publikované vystúpenie autora ako vedúcehoslovenskej delegácie na 9. Všeslovanskom zjazde v roku 2005v Minsku, ale podstatnú časť diela tvoria práce na tému„globalizácia“. Jozef Mravík má doslova röntgenový cit a pohľad nato všetko, čo sa deje nielen v blízkosti nás, ale na celom svete.Potvrdzujú to uţ samotné názvy niektorých častí knihy, napr. :Nesmieme byť príveskom nikoho, Euro integrácia – objektívnyvývojový proces alebo mýtus?, Historický prelom vo vývoji Európy,Európa v širších celosvetových súvislostiach, Slovenskov európskom spoločenstve, Kultúra v globálnej kríze sveta,Základné znaky globalizácie... Autor má zaujímavý pohľad naaktuálne formy demokracie, či uţ u nás, alebo vo svete, na formyzmien súčasného kapitalizmu a pustil sa dokonca aj do takej zloţitejtémy akou je predstava sveta budúcnosti z pohľadu jeho dejinnéhovývoja, ţivotnej filozofie a najmä súčasnej spoločensko-ekonomickejformácie.Dielo Jozefa Mravíka vôbec nepripomína akúsi autobiografiua preţitú ţivotnú filozofiu, naopak... Po prečítaní kaţdej kapitoly nútičitateľa zamyslieť sa a uvedomiť si, ţe tu je kaţdé slovo filozofaúzko späté s realitou, hlbokou analýzou problému, ktorý autor51

dôkladne pozná a i keď je akokoľvek pesimistický, je z nehovýchodisko. Keď sa problém nazve svojim menom, keď ho neriešiapseudointelektuáli a pseudopolitici, keď sa odhalí pravá tvárkapitalizmu a globalizácie 21.storočia. Práve preto, ţe J.Mravíkukazuje na problémy „prstom“ a nazýva ich pravým menom, je jehokniha dobre čitateľná nielen pre vyššiu intelektuálsku vrstvu, ale i preširokú verejnosť. Azda v tom je jej najväčší prínos, keď na druhémiesto zaradíme jej povinné čítanie pre všetkých súčasnýchi budúcich našich politológov i kulturológov, či parlamentnýchposlancov...Verme, ţe napriek dôstojnému veku J.Mravíka kniha SLOVOV PRAVOM ČASE nie je jeho posledným literárnyma publicistickým dielom...Vytrvalý robotník prekladu v chráme SlovanstvaDušan D. KernýVerejnosť si v mimoriadne dôstojnom rámci historickejZrkadlovej siene Primaciálneho paláca v Bratislave pripomenulaţivotné jubileum dr. Jána Jankoviča a neoceniteľný a nenahraditeľnýnajnovší vklad do slavistiky dvojzväzkovým, vyše šesťsto stranovýmojedinelým dielom Legenda o grófovi Zrínskom.Stretnutie s jubilantom, členom korešpondentom Chorvátskejakadémie vied a umení sa konalo pri príleţitosti 20. výročia uznaniaSlovenskej republiky a Chorvátskej republiky a nadchádzajúcehovstupu Chorvátskej republiky do Európskej únie. Zúčastnili sa hopredstavitelia diplomatického zboru, univerzitného a akademickéhoa vydavateľského prostredia, spisovatelia a novinári, predstaviteliaSpoločnosti Ferdinanda Martinenga a Chorvátskeho kultúrnehozväzu na Slovensku a početní priatelia a priaznivci mimoriadnejosobnosti slovenskej literárnej vedy, prekladu a literárnehomanagmentu. Jankovičove diela, vzhľadom na ich význam, uvádzali52

pri štátnych návštevách v Záhrebe doteraz všetci prezidenti SR.Autor je matičiar a je členom Redakčnej rady SNN.Výnimočná osobnosťRobotník prekladu, ktorému bolo niekedy zaťaţko byť domaprorokom , zaznelo v laudáciách o jubilantovi, ktorý v „mnohompredbehol nielen generačných rovesníkov, ale aj mladšie generáciea ukázal na veľkú silu súdrţnosti Slovákov a Chorvátov a jej dejinnékorene. Literárny vedec a prekladateľ PhDr. Ján Jankovič, DrSc. jeautorom zásadných diel, bol predsedom Vedeckej rady SAV a jepodpredsedom Slovenského komitétu slavistov. Je autoromkomplexnej vedeckej práce, v širokom kontexte sleduje základnýprúd slavistickej problematiky v kontexte slovanskej kultúry,konštatoval doc. PhDr. Peter Ţeňuch DrSc. zo Slavistického ústavuJána Stanislava Slovenskej akadémie vied. PhDr. Alica KulihováPhD. z katedry slovanských filológií UK konštatovala, ţeJankovičovo dielo Legenda o grófovi Zrínskom je “neoceniteľnýa nenahraditeľný podnet a zdroj pre študentov, pedagógova prekladateľov nielen na Slovensku ale i v Chorvátsku. „Spoločný hrdina„Rod Zrínskych bol šíriteľom kultúry, bitka pri Sihoti, ktorázabránila Turkom postup na Viedeň v 16. storočí tým nadobudlaceloeurópsky význam a Zrínsky sa tak stal symbolom hybnýchspoločenských a literárnych predstaviteľov v polovici 19. storočia.“Legendárny gróf Mikuláš Zrínsky /1508 – 1566/ mal aureolu obrancuSihote a v kontexte slovensko–chorvátskej spriaznenosti bol vnímanýako spoločný hrdina. Bol inšpiráciou pre Jána Hollého, hovorí o ňomJán Kollár v Slávy dcére, Andrej Sládkovič, Martin Hamuliak, JozefMiloslav Hurban – a aj so Záhrebom a s Maticou slovenskou ako jejzakladateľ a prvý predseda spojený Štefan Moyses. Biskup Moysesje podľa Jankoviča „výkonným symbolom slovensko–chorvátskehoprepojenia“. Pre spoločný kontext vykonal veľa a v súvislosti soZrínskeho legendou urobil mimoriadne významný čin, má významnýpodiel na vydaní diel o Zrínskom a sám portrétoval Zrínskeho akovzor pre nasledujúce generácie a akcentoval jeho všeslovanskývýznam. V slovenských dielach sa prejavilo politikum Zrínskeholegendy nielen v dielach Hollého, Sládkoviča a Hurbana, ale najmä53

v tom, ţe poslední dvaja publikovali básnické diela pri príleţitostispoločného politického vystúpenia Slovákov a Chorvátov v roku1866 – teda na trojsté výročie Zrínskeho hrdinskej smrti.Prvoradé národné prežitieNa prahu dejín uvádzania prekladov diel chorvátskeho divadlastojí Pavol Dobšinský – ochotníci z Levoče uviedli prvý chorvátskydivadelný kus v roku 1847, je to významná kapitola v dejináchvzťahov našich kultúr. Význam Zrínskeho pre verejnosť je zrejmý ajz toho, ţe po ňom pomenovali uţ v roku 1893 ulicu v Bratislave.Dielo Jána Jankoviča vrcholí hovorom o nadčasovostia nadnárodnosti Zrínskeho legendy – Slováci a Chorváti legenduvyuţívali pre politické ciele, ktoré mali v protimaďarskej obrannejpolitike spoločné a kládli odpor, keď si Maďari prisvojovali legenduv záujme veľkomaďarskej ideológie a politiky. Pre Slovákov boladokonca Zrínskeho legenda potrebnejšia, lebo prvoradé bolo národnépreţitie, boj o štátnosť ešte neprichádzal do úvahy.Cena HumanitasLiterárna práca dr. Jankoviča je veľmi dôleţitá. Zdôraznil topredseda Spoločnosti F. Martinenga. Rodák zo Záhrebu a zakladateľzáchranárstva a spoločnosti Humanitas na podporu pre študentovv núdzi bez rozdielu spoločenskej a náboţenskej príslušnosti pôsobilv Bratislave uţ pred 160-timi rokmi. Predseda spoločnosti, známašportová legenda P. Kurhajec konštatoval:“dejiny sú veľmi dôleţité,ale neslobodno zabúdať, ţe sú zaloţené na úmornej a vytrvalej prácihistorikov, vedcov, ţivot a dielo Jána Jankoviča je toho svedectvom,preto ho spoločnosť ocenila Krištáľovým srdcom v drotárskychrukách. Je to symbol humanity“.Chorvátsky začiatok v úniiPodujatie sa konalo v atmosfére skorého vstupu Chorvátskejrepubliky do Európskej únie. V tejto súvislosti jubilant zdôraznilslovenskú skúsenosť, ţe vstupom sa mnohé iba začína, nie je tokoniec nepretrţitého zápasu. Málopočetné národy sú takrečenoodsúdené na spoluprácu, lebo vstup do EÚ všetko nerieši. Podujaties výnimočným kultúrnym programom vyvrcholilo poznanímpravdivosti jubilantovho kréda, ţe „práca v oblasti slovensko–54

chorvátskych vzťahov a juhoslovanských vzťahov v širšom rámci jeprácou na chráme Slovanstva“.Dôstojný príspevok k výročiuJúlius HandžárikSlovensko je v Európe v istom zmysle anomáliou. Uţ vyše polstoročia vlastní a ţiví inštitúciu s vedeckou denomináciou, ktorejposlaním a úlohou má byť rozvíjanie výskumu v oblasti historickýchvied a špeciálne v oblasti histórie Slovenska a slovenského národa.Za tých šesťdesiat rokov existencie tejto inštitúcie jej zamestnancivyprodukovali uţ všeličo a kadečo, ale spracovať komplexné aobjektívne dielo o histórii slovenského národa sa im aţ doteraz akosinepodarilo. Zrejme nechcú a ani nemusia – vyţijú zo štátnehorozpočtu aj bez toho, môţu si priamo zo svojho pracoviska spracúvaťosobitne honorované bokovky a čo sa týka slovenskej histórie môţusa bez vyrušovania nadriadenými orgánmi donekonečna hrať namŕtvych chrobákov. Z tejto letargie sa preberajú iba vtedy, keď sa naslovenskom kniţnom trhu objaví hodnotné historiografické dieloschopného a pracovitého autora – vtedy sa na toto dielo vrhnús nevídanou vehemenciou a elánom a s pomocou slovakofóbnychţivlov všetkých moţných nácií a proveniencií sa ho snaţia udupaťspolu s jeho autorom pod čiernu zem. Zrejme práve v takomto konanívidia svoje pravé poslanie a nedeklarovanú úlohu svojejkvázivedeckej inštitúcie. Z demokratickej Európy nie je známy anijeden prípad podobného správania zamestnancov štátomfinancovanej ustanovizne, takţe aspoň v tomto sme európskymunikátom!Priam symptomatickým terčom takýchto útokov je osoba a dieloprofesora M.S.Ďuricu a hlavne jeho kniha Dejiny Slovenska aSlovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, ktorá práve vyšlavo vydavateľstve LÚČ uţ vo svojom piatom vydaní, čo je naozajdôstojným príspevkom k pripomenutiu si 20. výročia obnovenia55

slovenskej štátnosti. Prvé vydanie vyšlo v novembri 1995. Keďţenáklad sa rozobral za necelé dva mesiace, druhé vydanie nasledovalouţ v máji 1996 a dokonca aj Ministerstvo školstva SR v školskomroku 1996/97 adoptovalo túto knihu ako účelovú publikáciu prevyučovanie slovenského dejepisu na všetkých stupňoch škôl. Tomalo za následok, ţe nevraţivci slovenského národa a odporcoviajeho štátnej suverenity, ba aj niektoré štátne inštitúcie zdanlivovedeckej denominácie, rozpútali neslýchanú kampaň proti knihe i jejautorovi. Zneuţitím neinformovanosti zahraničnej verejnosti apredstaviteľov európskych organizácií, hlavne vtedajšieho komisáraEÚ pre zahraničné veci (ktorý bol zakrátko potom neslávne odvolanýz funkcie!), docielili, ţe vtedajšia vláda Slovenskej republikypodľahla brutálnemu zahraničnému tlaku a Ministerstvo školstva SR1. júla 1997 vyradilo Ďuricovu knihu z vyučovacieho procesu! Autorna tieto útoky reagoval ešte v tom istom roku publikáciou Priblížiť sak pravde (vyšla znova aj v roku 2007 a 2012) a štvrtým doplnenýmvydaním Dejín Slovenska a Slovákov … v máji 2007. Všetkyvydania tejto vzácnej knihy sú uvedené autorovým venovanímv znení: Nespočetným známym, neznámym a zaznávaným hrdinom,ktorí z lásky k Bohu a slovenskému národu neváhali obetovať hmotnéi duchovné dobrá až po holokaust vlastného života.Piate rozšírené a doplnené vydanie Dejín Slovenska a Slovákov…má 930 strán a 48 farebných obrazových príloh. Samotnýhistoriografický text knihy zachytáva obdobie od staroveku do koncaroka 2000, textové prílohy oboznamujú čitateľa s predstaviteľmislovenskej štátnosti od roku 623 (knieţa Samo), hlavami štátov naúzemí Slovenska a s členmi Zboru povereníkov a jednotlivých vládna Slovensku aţ do konca prvej vlády M.Dzurindu 15.10.2002.Hlavná výpovedná a informačná sila tejto knihy prof. M.S.Ďuricuvšak spočíva predovšetkým v jej lexikálnej podobe spracovania.Jednotlivé dejinné udalosti uvádza chronologicky podľa dátumov audalosti sú popísané stručným a vecným informačným textom,pričom sa autor v maximálnej moţnej miere vyhýba akýmkoľvekhistoriografickým fabuláciám, takým obľúbeným nielen v historickejrománovej spisbe, ale aj u niektorých autorov vedeckýchhistorických diel. Záujemca o slovenské dejiny sa v nej ľahkozorientuje podľa dátumov jednotlivých udalostí a pokiaľ si príslušný56

dátum nepamätá alebo ho nepozná, zorientuje sa podľa mien aktérovpríslušnej udalosti – menný register obsahuje na 62 stranách asipäťsto mien osobností, lokalít alebo názvov inštitúcií či historickýchudalostí. Práve v tejto podobe spracovania je hlavná výpovedná silatejto knihy, uľahčujúca jej pouţitie nielen pri beţnej orientáciikaţdého záujemcu o históriu našej vlasti, ale hlavne vo vyučovacomprocese tak na strane prednášajúceho, ako aj na strane poslucháčov.Túto výpovednú silu knihy navyše výrazne zvyšuje aj skutočnosť, ţeautor v nej po prvý raz v slovenskej historiografii informuje aj otakých udalostiach a osobnostiach slovenských dejín, ktoré doterazboli cielene zamlčiavané alebo historiograficky brutálnedeformované a zrejme takými mali zostať aj do budúcnosti. KvalityĎuricovej knihy ju predurčujú nielen k tomu, aby ju vlastnila a čítalanielen kaţdá slovenská rodina, ale aby sa znova dostala aj dovyučovacieho procesu na všetkých slovenských školách. Dobrousprávou je, ţe autor pripravuje aj vydanie jej verzie v anglickomjazyku a tak sa prinesie aspoň trocha svetla do dezinformačnejhmlovej clony, ktorá sa ešte stále o Slovensku vytvára v zahraničí.Keďţe dehonestačná kampaň slovakofóbnych ţivlov proti tejtoknihe bola zameraná osobne aj proti jej autorovi, uvádzam aspoňstručne hlavné údaje o jeho ţivote a doterajšej tvorbe:Milan Stanislav Ďurica, narodený 1925, je historik, prekladateľ apublicista. Študoval na gymnáziu v Prešove a od roku 1944 nabiskupskom gymnáziu v Trnave. Ako osemnásťročný vstúpilk saleziánom a po maturite ho ako mimoriadne nadaného ţiakaposlali študovať do Talianska. Filozofické a teologické štúdiáabsolvoval v Turíne (1947 – 1956) a rozhodol sa zostať v zahraničí.Kňazskú vysviacku prijal 1.7.1956. V rokoch 1957 – 1961 študovalpolitické vedy na univerzite v Padove, kde získal doktorát.Absolvoval študijné pobyty v Ţeneve, Louvaine, vo Viedni, v Ríme,Bonne a Kolíne nad Rýnom. Od roku 1963 pôsobil ako profesorpolitických a ústavných dejín východnej Európy na štátnej univerzitev Padove a od roku 1967 aj ako lektor slovenskej reči a literatúry.V roku 1968 zaloţil Stredisko východoeurópskych štúdií (CESEO) astal sa členom viacerých medzinárodných vedeckých historickýchspoločností. Po roku 1989 zaloţil v Bratislave Ústav dejín57

kresťanstva na Slovensku a pôsobil ako profesor cirkevných dejín naRímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte. V roku1993 sa stal laureátom Štátnej ceny ministra kultúry Slovenskejrepubliky a v roku 1995 ho taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaroocenil najvyšším občianskym vyznamenaním Veľkého dôstojníkaRadu za zásluhy Talianskej republiky. Jeho bibliografia vedeckej apublicistickej povahy v siedmich rozličných jazykoch prevyšuje tisícjednotiek. Na Slovensku publikoval: Slovenský národ a jeho štátnosť(1990), Národná identita a jej historický profil v slovenskejskutočnosti (1991), Sto rokov encykliky Leva XIII. Rerum novarum(1991), Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik, I. 1887 -1939 (1992),Dejiny Slovenska a Slovákov v chonologickom prehľade (1995, 1996,2003, 2007, 2013), Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskychdokumentov (1998), Slovenská republika 1939 – 1945, Vznik atrvanie prvého slovenského štátu 20. storočia (1999), Dr. Jozef Tisov hodnotení Hitlerových diplomatov a tajných agentov (2000),Katolícka cirkev na Slovensku 1938 – 1945 v hodnotení nemeckýchdiplomatov a tajných agentov (2001), Jozef Tiso 1887 – 1947,životopisný profil (2006), 29 spisov v edícii Linea recta brevissima(2006 – 2013) a veľa príspevkov v odborných časopisoch iperiodickej tlači.Jana Judinyová:R E C E N Z I ENatália Oldenburgová – Zabudnutá perla PonitriaMS, Martin 2012Neznáma súčasť našej kultúryPri čítaní kniţky Jany Judinyovej o Natálii Oldenburgovej (1854-1937), vojvodkyne rakúsko-ruského pôvodu, ktorá väčšinu ţivotapreţila v Brodzanoch, som si uvedomovala, akí sme ľahostajník vlastnej kultúrnej histórii, ako zabúdame odovzdávať jej dedičstvomladým generáciám – napríklad aj prostredníctvom informáciío zaujímavých osobnostiach, ktoré ţili na Slovensku a hoci mali indekorene, vnímali ho ako domovinu a obohacovali jeho kultúru. Tak58

ako v prípade všestranne umelecky nadanej vojvodkynez Brodzianskeho kaštieľa, ktorá priľnula k hornonitrianskemuregiónu a vyvíjala v ňom pozoruhodnú charitatívnu a osvetárskučinnosť, v kaţdodennom ţivote prejavovala voči domácemuobyvateľstvu silné sociálne cítenie, no ktorá je širšej verejnosti u násneznáma.Jana Judinyová sa podujala priblíţiť ľudský profil, ale ajumelecké aktivity vzdelanej ţeny, ktorá mala napriek cudziemupôvodu k Brodzanom a Slovensku vrúcny citový vzťah, čodokumentuje nejedna jej báseň či úvaha. Autorka pribliţuje v kniherodinné korene Natálie Oldenburgovej (jej matka – ruská šľachtičnáAlexandra Nikolajevna Gončarová bola sestrou Puškinovejmanţelky, Natálie Nikolajevny, vďaka čomu tento kaštieľ nerazhostil členov Puškinovej rodiny ... jej otec Viktor Gustav Vogel vonFriesenhof bol rakúsky barón pôsobiaci v habsburskej monarchii akodiplomat, medziiným aj v Rusku, kde sa zoznámil so svojoumanţelkou). V ďalších častiach autorka predstavuje históriu rodinyFriesenhofcov, ktorá ţila striedavo vo Viedni a v starobylejhornonitrianskej obci, neskôr Natáliin sobáš s vojvodom Elimaromvon Oldenburgom a ich ţivot v Brodzanoch a vo Viedni. (Pre nás jezaujímavosťou, ţe v objekte na Wipplingerstrasse vo Viedni, ktorýkedysi patril rodine Friesenhofcov, dnes sídli Slovenský inštitút).V jednotlivých kapitolkách Judinyová opisuje nielen rodinný ţivotNatálie Oldenburgovej a jej lásku k zvieratám a vôbec k prírode, aleaj jej umelecké aktivity ( v oblasti literatúry, hudby, maliarstva)a takisto podnikateľské aktivity (zaloţenie tehelne, škrobárne,podpora pivovarníctva, salašníctva, zaloţenie Úverového druţstva,Potravinového druţstva a podobne), ktorými vytvárala pre domáceobyvateľstvo pracovné príleţitosti a zdroje obţivy. Judinyovádokumentuje (opieraním sa o dobové pramene, ale aj o súčasnúodbornú literatúru), taktieţ Natáliinu ľudomilnú činnosť (prechudobných zriadila nemocnicu, v ktorej sama ošetrovala,podporovala chudobné deti pred sviatkami), a aj osvetovú činnosť,jej úsilie o rozvoj kultúrneho ţivota v Brodzanoch (zaloţilagazdovský čítací spolok, podporovala miestnu dychovú hudbu, prektorú zakúpila nástroje, organizovala koncerty a divadelné59

predstavenia, majálesy, osvetové prednášky, na ktorých aj samavystupovala ...). Vojvodkyňa hovorila viacerými jazykmi, čiastočneaj po slovensky (zachovali sa jej slovenské prednáškyv brodzianskom gazdovskom spolku z roku 1906, ktorý zaloţilas bratom Gregorom).Ťaţiskom knihy je však literárne dielo Natálie Oldenburgovej,ktoré doteraz azda nikto dôkladne neprebádal a najmä nesprístupnilverejnosti. V roku 1903 vydala v Lipsku básnickú zbierku podnázvom Básne a v roku 1906 dielo Básne a aforizmy. CieľomJudinyovej knihy je sprístupnenie poézie, ktorá je v slovenskomprostredí nielen neznáma, no svojím spôsobom aj novátorská.Kniha prináša výber z autorkiných aforizmov a básní, ktoréz nemčiny do slovenčiny preloţila Jana Judinyová. NatáliaOldenburgová podľa nej predstihla slovenskú modernu, a hoci jupravdepodobne neovplyvnila, „nemoţno ju uţ obísť mlčaním“.S týmto tvrdením sa dá nepochybne súhlasiť, tak isto ako ajs úvahami Jany Judinyovej, podľa ktorej tým, ţe je tvorba NatálieOldenburgovej tematicky často ukotvená v slovenskej prírodea vôbec, v slovenskom prostrední, ako aj tým, ţe táto zriedkavá ţenasvojimi činnosťami zasahovala do ţivota obyvateľov Brodziana okolia, sama sa stala súčasťou našej kultúry. Aj preto treba privítaťiniciatívu autorky knihy, ktorej ambíciou je pripomínať ţivota pôsobenie Natálie Oldenburgovej a jej spätosť so Slovenskom.Etela FarkašováIn: LT 15-16/2013Iľja Iľf, Jevgenij Petrov:PUTOVANIE PO AMERIKEVydavateľstvo SSS, Bratislava 2012A paradajky dnes máme tiež zelenšieRuský cestopis Amerikou nesmel v dobe svojho napísania vyjsť.A dnes by sme mohli uvaţovať, čím nás ešte môţe očariť, ak od jeho60

vzniku prešla taká strašne dlhá doba a svet sa predsa absolútnezmenil po všetkých stránkach. Jedno zostalo rovnaké – človek s jehopotrebami, ktoré musí vedieť realizovať v danej spoločnosti, abymohol čo moţno najplnohodnotnejšie jestvovať vo vymedzenomčase a priestore. Iľf s Petrovom si všímajú na prvý pohľadneviditeľné maličkosti. Pri New Yorku sa neoplatilo pred sto rokmipestovať zeleninu, obilie a ani chovať dobytok, lebo monopolydoviezli slané maslo, zmrazené mäso a zelené paradajkyz úrodnejších krajín Ameriky vlakom oveľa lacnejšie. A tak jedlovyzeralo v kaţdej reštaurácii od tých noblesných, po staničné bufetynádherne, ale chutilo rovnako -nechutilo, nemalo farbu, chuť a vôňu.Bolo bez senzorických vlastností sa ľudia s ním kŕmili ako keď satankuje benzín do áut.Zúţiť pozorovací talent autorov len na plné brucho je úzky výber,veď nakoniec kaţdý z čitateľov, kto sa len letmo obtrel o ich dielovie, ţe obaja si všímajú ţivot v oveľa širšom kontexte. Vypichnúťteda stravovací problém je príliš málo, ale hovorím o ňom preto, ţemy dnes tieţ začíname éru mrazeného mäsa nejasného pôvodu azelených paradajok, ktoré majú dozrievať vo vagónoch, či dnesmodernejších kontajneroch, pri doprave k nám. A na malebnomslovenskom vidieku pustnú polia, šíri sa bodľač či iná pliaga. Iľfs Petrovom jednoducho urobili za nás prieskum systémov a dokázaligeniálne podať o tom správu. A ani jeden z nich nechcel povedaťpriamo, či nadrţiava Amerike alebo Rusku. O to im predsa vôbecnešlo! Ťaţko povedať, ako by sa pozreli na dnešné Rusko, v ktoromje uţ v súčasnosti Amerika. Uţ nie je kde sa sťaţovať a vylepšovaťsystém kontrolou zhora. Jednoducho aj tu vládnu monopoly. Je tozlé? Je to dobré?V kaţdom prípade s odchodom generácie, ktorá si ešte pamätáţivot pred rokom 1989 odíde aj poznanie iného usporiadaniaspoločnosti ako len toho, na aký si dnes zvykáme, ţe rozhodujeo pravde, o šťastí, o dobrote, o láske, proste o kvalite ţivota hrúbkapeňaţenky. A tie najdrahšie veci, ktoré sú vţdy zadarmo, sú dnesnedostihnuteľným podpultovým tovarom, o ktorom vznikajú uţ lenčítankové legendy. Legendy, o akých sa deti povinne učia v škole,a preto ich nepriťahujú, nezaujímajú a nevedia si taký ţivot ani61

predstaviť, lebo ho nepocítili na vlastnej koţi, neohmatali, neokúsilia je zjavné, ţe ani nikdy uţ taký ţivot pociťovať nebudú.Aj keď Putovanie po Amerike je jednoznačne významná kniţnáudalosť, hoci aj takmer o storočie po napísaní tohto cestopisu,môţeme dúfať, ţe si nájde čitateľov aj o ďalších sto rokov, hoci uţtextu rozumieť nebudú tak, ako naša generácia pamätajúca si reţimjednej rodnej pravovernej strany. Hovoriť a písať o tom je akoarcheológia venujúca sa časom dinosaurov a predsa tak neznie textIľfa a Petrova. V ňom sú schované väčšie hodnoty. A po chvíličítania prídete na to, ţe humor je nadčasový, ba moţno je to ajúčinný učiteľ, ktorý dokáţe lepšie sprostredkovať poznanie,vedomosť – jedným slovom skúsenosť, neţ akákoľvek tragédia.Stanislav HáberIn: LT 15-16/2013Dvojica sovietskych autorov absolvovala svoju cestu po USAa napísala svoj cestopis v roku 1936, ale napriek tomu už vtedypostrehli v tejto kapitalistickej veľmoci javy a signály, ktoré by smednes mohli pokojne dávať do priamych súvislostí s terajšímiprocesmi „integrácie“ a „globalizácie“.Tak napríklad pri rozhovore s Henrym Fordom (s. 92-93) citujúFordove slová: „Farmár vyrába chlieb, my robíme automobily, alemedzi nami stojí Wall Street, stoja banky, ktoré chcú mať z našejpráce podiel, pričom sami nevyrábajú nič ... Oni vedia robiť ibajedno – špekulovať, žonglovať s peniazmi“. K týmto Fordovýmslovám sami autori pripájajú svoj poznatok: „Rozumie výborne tomu,že stačí dať Morganovi jednu akciu, aby sa zmocnil všetkýchostatných. Fordov podnik je v Štátoch jediný, ktorý nezávisí odbánk“. Netreba viacej slov – azda ešte iba Fordova rada k štátnemurozpočtu ZSSR: „... nikdy sa nezadlžujte a pomáhajte jedendruhému!“. Pri dnešnej všeobecnej „globalizačnej“ zadlženostištátnych rozpočtov všetkých demokratických štátov znejú tieto slováveľkého amerického priemyselníka v súčasnosti priam ako Sibylinaveštba či biblické „Mene tekel ...!“. Pravdivosť týchto Fordových62

slov autori cestopisu nepriamo a možno nechtiac potvrdzujú aj prizmienkach o rodine miliardárov a tlačových magnátov Morganovcov(s. 160, 202 a 268), pričom uvádzajú, že v Senáte Spojených štátovamerických počas vypočúvania Johna P. Morgana ml. v senátnejkomisii sa komisia zaoberala otázkou úlohy Morgana pri zatiahnutíUSA do prvej svetovej vojny:- Povedzte – spýtal sa senátor Nye, vedeli ste predsa, ževyvážaním peňazí do Európy podporujete vojnu?- Áno, vedel.- -Prečo ste to teda robili?- Ako to prečo? – začudoval sa obrovský starec a nadvihol sana stoličke. Veď je to biznis! Obchod!. Oni kupovali peniazea ja som ich predával.Ako vidno, na fundamentálnych princípoch „demokracie“ sadodnes nič nezmenilo – ba ešte sa zdokonalili, čiže globalistickypovedané sofistikovali. Takže kniha Iľfa a Petrova nezostarla! Hociju napísali ešte v roku 1936 je stále ako nová a dá sa čítať lepšie, akomnohé dnešné knižné novinky.Za SV J. Handžárik63

ZAUJALO NÁS____________________________________________________________________OcenenieNástenný Cyrilometodský kalendár na rok 2013, ktorý získal vsúťaţi o Najkrajší kalendár Slovenska pre rok 2013l. miestov kategórii nástenné viaclistové firemné reprodukcie umeleckýchdiel, vydalo Zdruţenie slovanskej vzájomnosti pri príleţitosti 1150.výročia príchodu byzantskej misie na územie Veľkej Moravy vovydavateľstve FOMI s.r.o. v Martine.Zodpovedný redaktor: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc.Zostavil: PhDr. Michal Eliáš, CSc.Preklad: PhDr. Juraj Chovan, CSc./ruština/Mgr. Jana Káčerová /angličtina/Grafická úprava: Michal LašutFoto a repro: Filip Lašut, Michal LašutV kalendári boli uverejnené reprodukcie umeleckých diel: MartinaBenku, J.B. Klemensa, M. Klimčáka, Ľ. Cvengrošovej, J. Kulicha, L.Beráka, E. Ambrušovej, J. Drotára, M. Tkáča.Za ocenenie ďakujeme Klubu fotopublicistov Slovenského syndikátunovinárov a Štátnej vedeckej kniţnici v Banskej Bystrici.64

Stretnutia na hraniciach opäť žijú ...V 70-tych rokoch minulého storočia prakticky kaţdé slovenskémesto dostalo svojho druţobného sovietskeho partnera. Robilo sa toadministratívnym spôsobom a týkalo sa to aj krajov. Tak napríkladBanská Bystrica sa stala druţobným mestom Volgogradu, BratislavaKyjeva .... Najprirodzenejšie takéto „prepojenie“ bolo medziVýchodoslovenským krajom a Zakarpatskou oblasťou UkrajinskejSSR. Išlo o dva susedné regióny, ktoré rozdeľovala štátna hranica.Historicky i jazykovo blízke územia, ktoré v minulosti boli v vjednom štátnom útvare. Nečudo, ţe nové hranice v roku 1945rozdelili na dlhé roky rodiny, priateľov, bývalých spoluţiakov ....Formálnosť v druţobných vzťahoch medzi východnýmSlovenskom a Zakarpatskom bola skutočne minimálna. Vzájomnáblízkosť umoţňovala výmeny športovcov, študentov, pedagógov,vedcov, novinárov, spisovateľov, kultúrnych súborovPo roku 1989 však zrazu akoby o stretnutia vo VyšnomNemeckom nebol záujem. Koho teraz bude zaujímať hranica soZSSR keď predsa máme moţnosť uţ cestovať na Západ? Nebolo tovšak tak. Akurát s tou organizáciou to bolo ťaţšie. Ešte síce existovalVýchodoslovenský krajský národný výbor, Krajské osvetovéstredisko a ďalšie inštitúcie, ale tie uţ doţívali a ich pracovníci maliiné starosti. Našťastie sa našlo občianske zdruţenie, ktoré sarozhodlo pokračovať v dlhoročnej tradícii. Bola to Slovenskákoordinačná rada Spoločnosti priateľov s národmi Sovietskehozväzu.Záujem verejnosti zo Slovenska i Zakarpatska o stretnutia voVyšnom Nemeckom, ktoré sa konali na počesť víťazstva nadnemeckým fašizmom, bol veľký. Rovnako aj medzi odbojármi,politikmi, športovcami.Po rozpade Sovietskeho zväzu sme pokračovali v organizovaníosláv ako Slovenská koordinačná rada Spoločnosti priateľovs národmi Spoločenstva nezávislých štátov a od roku 1993 akoZdruţenie slovanskej vzájomnosti. Posledné, nami organizované66

oslavy, sa uskutočnili v obci Lekárovce za účasti vzácnych hostí –Vladimíra Remeka, prvého československého kozmonauta a PavlaKoncoša, člena vlády SR.Trvalo aţ ďalších sedem rokov neţ sa uskutočnilo podobnépodujatie. Stalo sa tak zásluhou honorárneho konzula Ukrajiny voVranove nad Topľou Stanislava Obického, známeho filantropa.O štedrosti tohto podnikateľa svedčí aj to, ţe v roku 2011, kedyZdruţenie slovanskej vzájomnosti – Košicko organizovalo v NiţnejMyšli draţbu obrazov uţhorodského maliara Nauma Repkina,z ktorej zisk venoval na obnovu tejto obce poškodenej následkamipovodní zosuvmi pôdy. Stanislav Obický venoval N. Myšli 500 Eur.Vráťme sa však na slovensko-ukrajinské hranice. Tak teda v roku2002 sa nadviazalo na to, čo v rokoch 1990-1995 urobilo Zdruţenieslovanskej vzájomnosti. Po iniciatíve honorárneho konzula S.Obického sa k nemu pripojili Prešovský samosprávny kraj a neskôraj Košický samosprávny kraj. Teda inštitúcie so solídnym počtompracovníkov a v neposlednom rade i finančnými prostriedkami. Terazsa toto podujatie volá Deň priateľstva a v tomto roku bolo 11. mája.Čo sa zmenilo? Napríklad to, ţe vstup do hraničného priestoru je ibana pozvánku, bez nej sa na slávnosť nedostane nikto. Na tohtoročnejslávnosti nechýbali veľvyslanec SR v Kyjeve Pavol Hamţík, obajapredsedovia samosprávnych krajov – Peter Chudík a ZdenkoTrebuľa, z ukrajinskej strany vedenie oblastnej rady a štátnejadministratívy, vojnoví veteráni, profesionálni umelci ....Dnes si však uţ málokto spomenie na prvú polovicu 90-tychrokov minulého storočia, kedy Zdruţenie slovanskej vzájomnostizachraňovalo túto ojedinelú tradíciu na východnom Slovensku. Aletak uţ to v ţivote chodí. Dôleţité je to, ţe máme pokračovateľov ....Vladimír Mezencevpredseda ZSV Košicko67

Z histórie regionálnej speváckej súťažeSLOVANSKÁ PIESEŇv obci PRAKOVCEKedy a ako sa to vlastne začalo? V minulosti sa konali Okresnésúťaţné kolá speváckej súťaţe Slovanská pieseň, ktoré vyvrcholilikoncom roka celoslovenskou prehliadkou ich víťazov.Z organizačných a personálnych dôvodov toto podujatie zaniklo.Vtedy sa p. Fridrich Svitek začal pohrávať s myšlienkou, ţe by tútosúťaţ nemohlo oţiviť Zdruţenie slovanskej vzájomnostiv Prakovciach. Z myšlienky sa stala skutočnosť.Od roku 2000 Zdruţenie slovanskej vzájomnosti Regionálna RadaSpiš – Hnilecká dolina Prakovce kaţdoročne organizuje speváckusúťaţ detí, mládeţe a dospelých SLOVANSKÁ PIESEŇ. Dobrámyšlienka sa ujala a Slovanská pieseň v našom regióne zapustila uţsvoje korene. Našla si svojich interpretov, divákov i poslucháčov.Slovanská pieseň je významné výchovno-vzdelávacie a kultúrnospoločenskéregionálne podujatie.Prvý ročník tejto regionálnej súťaţe sa konal v priestorochObecného úradu v Prakovciach a zúčastnilo sa na ňom 81súťaţiacich. Priestormi obecného úradu po prvýkrát zazneliprekrásne slovenské a slovanské piesne detí základných škôl,mládeţe stredných škôl, dospelých jednotlivcov a detskýcha dospelých folklórnych súborov. Odvtedy sa kaţdoročne uţ 13rokov koncom júna areálom Klubu kultúry v Prakovciach ozývajúnádherné piesne či uţ sú to české, moravské, poľské, chorvátske,ruské, ukrajinské, rómske, rumunské a niekoľkokrát zaznel ajstaroslavianský chorál. Nezabudnuteľné chvíle nám vţdy pripravujútí najmenší – deti MŠ, ktorým od nadšenia a zo svojho vystúpeniavţdy ţiaria očká. Radosť v speve nachádzajú i ţiaci ZŠ a mládeţ SŠ,ktorí túţia po najvyššej méte. Dospelí sú osobitnou kapitolou. Spevje ich koníčkom, sebarealizáciou a vţdy pripravia svojim,poslucháčom nádherné potešenie. Spevácke súbory detí, mládeţei dospelých majú svoje osobité čaro, kaţdý svojou inakosťou. Veľminás teší, ţe niektorí jednotlivci, detské folklórne súbory a folklórnesúbory dospelých sa pravidelne uţ 13 rokov zúčastňujú tohto68

podujatia. Nedá mi nespomenúť mená niektorých jednotlivcov ako:Mária Hudáková z FS Jadlovec Margecany, Alena Bikárová z FSFolkmarčanka Veľký Folkmar, Gizela Sakáčová Prakovce, StanislavBencko Prakovce, Zuzana Čerňová Ţakarovce, Peter ZvirinskýJaklovce a mnohí ďalší. Z folklórnych súborov najmä: DFS VánokPrakovce, FS Folkmarčanka, p. Petkáčová Veľký Folkmar, FSJadlovec Margecany, FS Kliperčan Ţakarovce, Staroslavianskýchorál Kojšov, FS LIPA Spišská Nová Ves. Dobré meno Slovanskejpiesne sa veľmi rýchle rozšírilo po celom regióne o čom svedčí ajzáujem nových súťaţiacich o toto podujatie a to nielen z radovdospelých folklórnych súborov i jednotlivcov, ale aj z radovmladších účastníkov, či uţ jednotlivcov alebo folklórnych súborov.Máme veľkú radosť z toho, ţe najmä naše deti a naša mládeţnezanevrela na naše ľudové piesne a ľudové tradície, práve naopaksúťaţe sa zúčastňuje čoraz viac detí a mládeţe.To, ţe Slovanská pieseň má v našom regióne veľký ohlas svedčíaj narastajúci počet účinkujúcich a súťaţiacich. Kým v roku 2000 ichbolo 81 účinkujúcich, z toho 62 súťaţiacich; tak v roku 2012 ich bolouţ 167 a z tohto počtu 136 súťaţiacich.Za 13 rokov v tejto súťaţi odznelo spolu 1076 slovenských a 1076slovanských piesní. Veľká vďaka patrí najmä odbornej porote, ktoráje zloţená z odborných pracovníkov, menuje ju organizátor a podľaŠtatútu speváckej súťaţe Slovanská pieseň hodnotí výber piesne,intonáciu, rytmus, rozsah a kvalitu hlasu, pamäťové zvládnutieukáţok, pouţitie hudobného doprovodu a celkový umelecký dojem.Do roku 2011 súťaţiaci boli hodnotení prvým, druhým a tretímmiestom a boli oceňovaní zlatou, striebornou a bronzovou medailou.11. ročník Slovanskej piesne sme sa pokúsili urobiť modernejšie,s menšou časovou náročnosťou, ale v podstate tak ako doteraz,nadviazať na kontinuitu úspešných predošlých rokov. Uţ tretí ročníksú súťaţiaci hodnotení zlatým, strieborným a bronzovým pásmom.I napriek tejto zmene počet súťaţiacich neklesá, práve naopak stúpa.Odborná porota po trinástom ročníku skonštatovala, ţe súťaţiaci súkaţdým rokom na vyššej odbornej pripravenosti a je veľmi ťaţkérozhodnúť o tom, kto z nich je ten najlepší.Úprimné poďakovanie patrí všetkým súťaţiacim a účinkujúcim,pretoţe bez nich by sa táto súťaţ nemohla realizovať. Samozrejme69

tento festival spevu a hudby by sa ťaţko realizoval bez finančnejpodpory ZSV Bratislava a MS ústredie Martin. Poďakovanie patrí ajspoluorganizátorom: Obci Prakovce a Domu MS Spišská Nová Ves,všetkým sponzorom, ktorí kaţdoročne podporujú či uţ finančne,materiálne alebo sluţbami túto súťaţ. No veľká vďaka patrí najmäcelému organizačnému výboru, ktorý súťaţ Slovanská pieseňpripravili uţ 13 krát. Je to veľmi časovo náročná a namáhavá práca.Dobré priateľské vzťahy a dobrá spolupráca ľudí, ktorí na úkorsvojho voľného času, sú ochotní bez nároku na odmenu pomáhať prirealizácii tohto podujatia.S úctou spomíname na dnes uţ zosnulého pána FridrichaSviteka, ktorý bol zakladateľom tohto významného podujatia,nositeľom myšlienky spojenia krásy ducha a ţivej piesne. Bol točlovek s veľkým „Č“, ktorý svojou húţevnatosťou, zodpovednosťou,obetavosťou a neúnavnosťou docielil to, ţe Slovanská pieseň mádnes uţ celoslovenský ohlas. Stvoril ju pre Prakovce, rástla s ním,vychytával problémy jej vývoja, snaţil sa aby bola dobrá, lepšiaa najlepšia, čo sa mu aj podarilo. Bol pre nás vţdy veľkým vzoroma príkladom a aj nás viedol k húţevnatosti a zodpovednosti, za čosme mu veľmi vďační. Vţdy budeme na neho spomínať s láskoua s úsmevom na tvári, pretoţe on to tak chcel. Navţdy ostane veľkýmvzorom v našich srdciach. Ďakujeme.Slovanská pieseň sa stala trvalou hodnotou a mostom, ktorý spájasrdcia detí, mládeţe a dospelých. Je spojenectvom úprimnej krásya vzájomného priateľstva. Slovanská pieseň svedčí o tom, ţe nášslovenský národ je bohatý duchom, ţije plodným ţivotom a jehoţivá pieseň je dedičstvom, ktoré sa snaţíme zachovať i pre budúcegenerácie. Spevom hovorí Slovák k svetu. Do spevu sú vloţenénajvrúcnejšie city, najmilšie výtvory obraznosti, celá myseľ.Slovanská pieseň – to sú nádherne preţité chvíle v našombeţnom ţivote. Nech slovenské a slovanské piesne ešte dlhé rokyznejú regiónom Hnileckej doliny a prinášajú nám všetkým radosť doţivota a nádherný umelecký pôţitok.Anastázia Minárovápredsedníčka ZSV Prakovce70

Vznik tradície v rámci OZVIEN staroslovenčinypod Kráľovou hoľouFestival novej generácie OZVENY staroslovenčiny pod Kráľovouhoľou vznikol v roku 1994. Impulzom preň bolo úsilie obnaţiťsúvislosti ľudového a chrámového spevu v tomto kúte Slovenska,v ktorom sa vo viacerých dedinách sformoval pôsobivý viachlasýspev ľudových aj chrámových piesní. Udrţuje sa dodnes a s osobitousugesciou aj pre mladú generáciu sa šíri po celom Slovensku. Obce,ktoré boli svojou hospodárskou činnosťou (pestovaníma spracovaním lesných drevín) výrazne naviazané na lesy v okolíKráľovej hole, v ktorých má spomínaný viachlasý spev tradíciu majúobyvateľov hlásiacich sa k rôznym kresťanským náboţenstvám.Vaţec, Východná, Šuňava, Štrba sú prevaţne evanjelické s menšímpodielom katolíkov a babtistov, Liptovská Teplička je prevaţnekatolícka. Vernár, Telgárt, Šumiac sú prevaţne gréckokatolíckes malým podielom pravoslávneho obyvateľstva, Rejdová, ktorás nimi chotárom susedí je evanjelická.V podstate je to obraz celého Slovenska. V Telgárte prameníHron, no z úpätí Kráľovej hole stekajú vody na rôzne smery, rovnakodo Váhu, ako do Hnilca, Hornádu a rieky Poprad a nimi do rôznychmorí Európy. To dalo inšpiráciu zaradiť do dramaturgie OZVIEN uţod druhého ročníka nielen úvodné stretnutie pri prameni Hrona, stalosa ním aj spievanie na Kráľovej holi, ktoré sa od samotného začiatkunazýva Posolstvo piesní Slovensku. Patrí k najemotívnejším prvkomOzvien a pre mnohých aj k celoţivotným záţitkom.Na Slovensku je spoločné spievanie výrazným prejavomrodinného a výročného zvykoslovia, spoločenských stretnutía zhromaţdení. Harmonizuje tieto príleţitosti, napĺňa emotívnepodnety, pestuje zmysel pre obrazné a najmä poetické vyjadrenievyznávaných etických princípov, osvetľuje a objasňuje dejinnéudalosti, slúţi odovzdávaniu posolstiev medzi generáciami. Tátotradícia bola v pozadí vzniku spevokolov aj divadelných súborov.71

V súčasnosti však upadá. Príčin je mnoho. V škole sa spieva lenmálo. Vojenská prezenčná sluţba, ktorá bola silnou motiváciou premladých muţov pri preberaní miestnych tradícií spoločnéhospievania a obohacovaná spevom pochodových piesní je zrušená atým zaniká aj pestovanie muţského viachlasého spevu.Spoločné spievanie na Kráľovej holi bude súčasťou 19. OZVIENstaroslovenčiny. Hlavným speváckym telesom bude zbor Lúčnice,ktorý bude niektoré skladby spievať v originálnej úprave.Viliam J. GruskaAIA CENTRUM72

JUBILEÁ____________________________________________________________________Jubileá v 3. štvrťroku 2013Slovník nemožno dokončiť, možno ho len prestať robiťJúl- 2. júla 1983 zomrel v Bratislave slovenský dirigent a skladateľBartolomej Urbanec. Pôsobil ako dirigent v Lúčnici a SĽUK-u,Symfonickom orchestri Čs. rozhlasu v Bratislave, aj ako riaditeľNovej scény. Je autorom skladieb štylizovaného folklóru pretanečné a spevácke súbory, ale aj opier Tanec nad plačom, MajsterPavol. Tvoril aj symfonické básne, scénickú hudbu k rozhlasovýmhrám a filmom. – 30. výročie smrti.- 5. júla sviatok sv. Cyrila a Metoda na pamiatku príchodusolúnskych bratov na Veľkú Moravu roku 863. Prišli na pozvanieveľkomoravského panovníka Rastislava. Konštantín – Cyril vytvorilprvé slovanské písmo hlaholiku, Metod so spolupracovníkmipreloţili do staroslovenského jazyka bohosluţobné knihy čímpoloţili základ staroslovanskej literatúry, zriadili prvú školu, utvorilisamostatnú cirkevnú provinciu, zostavili svetský i cirkevnýzákonník, ukončili kristianizáciu Veľkej Moravy. Ich dielonezaniklo ani po vyhnaní ich ţiakov z V. Moravy, ovplyvnilokultúru mnohých slovanských národov. Stali sa spolupatrónmiEurópy – 1150 výročie príchodu.- 10. júla 1783 zomrel vo Viedni polyhistor, pedagóg, historik,knihovník, básnik a jazykovedec Adam František Kollár. Narodilsa 17. apríla 1718 v Terchovej. V roku 1747 vystúpil z jezuitskejrehole, stal sa kustódom cisárskej dvornej kniţnice vo Viednia v roku 1772 jej riaditeľom. Bol radcom Márie Terézie a stúpencomjej osvietenských reforiem. Vypracoval projekt na zaloţenie vedeckejspoločnosti v Uhorsku. Vytvoril rozsiahle historické dielo. Zozbierala vydal bohaté historické pramene k dejinám Viedne a k tureckej73

expanzii v Uhorsku. Za prácu O pôvode a nepretržitom používanízákonodarnej moci uhorských kráľov, v ktorej navrhoval zdaniťsvetskú i cirkevnú šľachtu, mu hrozilo vyhnanstvo. Na sneme dielosymbolicky spálili a knihu zaradili na cirkevný index. Panovníčka hopovýšila do šľachtického stavu a stala sa krstnou matkou jeho dcéry.Bol uvedomelý Slovák a Slovan. Vplýval aj na uzákoneniebernolákovčiny, vysoko ocenil slovenskú i slovanskú reč – 230.výročie smrti a 295. výročie narodenia.- 11. – 16. júla 1843 Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodžaa Jozef Miloslav Hurban na fare v Hlbokom prerokovali pravidlákodifikácie nového slovenského spisovného jazyka – štúrovčiny.Jeho základom sa stalo stredoslovenské nárečie ako najrozšírenejšiea najzachovalejšie. Povýšením ľudovej reči na spisovný jazyk chcelipozdvihnúť kultúrnu úroveň ľudu. Dôvodom kodifikácie štúrovčinybol fakt, ţe Slováci tvoria svojbytný kmeň (národ), ktoréhodôleţitým znakom bol vlastný jazyk. Spisovná slovenčina oslabilaodstredivé tendencie, posilnila národnú jednotu a pomohla rozvojunárodnej literatúry – 170. výročie uzákonenia.- 13. júla 1873 zomrel v Brezovej pod Bradlom organizátordružstevníctva, učiteľ a osvetový pracovník Samuel Jurkovič.Narodil sa 9. februára 1796 v Brezovej pod Bradlom. Tridsať rokovučil v Novom Meste nad Váhom a v Sobotišti, desať rokov bolnotárom v Brezovej pod Bradlom a vo Vrbovom. Zakladateľučiteľských a čitateľských spolkov, školských kniţníc a nedeľnýchškôl. Propagoval nové plodiny a modernizáciu poľnohospodárstva.Bol spoluzakladateľom Slovenského národného divadla nitrianskeho(1841) a zakladateľom prvého úverového druţstva v Európe Spolkugazdovského v Sobotišti. Zaoberal sa výchovou dospelých, písalučebnice pre školy. Podporovateľ a propagátor národných podujatí.-140. výročie smrti.- 27. júla 1933 sa narodil v Prešove slovenský literárny vedecAnton Popovič. Pôsobil v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAVv Bratislave. Ako profesor na Pedagogickej fakulte v Nitre, viedolKabinet literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky. Napísalmnoţstvo odborných publikácií – Preklad a výraz, Poetikaumeleckého prekladu – rozpracoval typológiu a štruktúru metatextova teóriu literárnej metakomunikácie. Napísal knihu Ruská literatúra74

na Slovensku v rokoch 1863 – 1875. Zomrel 24. júna 1984v Bratislave.- 80. výročie narodenia.-29. júla 1793 narodil sa v Mošovciach básnik,zberateľ, vydavateľ ľudovej poézie a hlásateľ slovanskejvzájomnosti Ján Kollár Zomrel 24. januára 1852 vo Viedni,pochovaný je v Prahe. Pôsobil na slovenskej evanjelickej fare v Peštia na univerzite vo Viedni. Nadväzoval kontakty so slovanskýmiučencami. Ponemčené kmene polabských Slovanov a vznikajúcipangermanizmus vzbudili v ňom obavy o osud Slovanov. Protiváhugermanizmu videl v utvorení slovanskej literárnej vzájomnosti, vovzájomnom poznávaní literatúr a kultúr slovanských národov. Jepopredným predstaviteľom českej a slovenskej poézie, zbierkouSlávy dcera sa zaslúţil o formovanie národného povedomia celejgenerácie. Jeho dvojzväzkové Národnie spievanky v slovenčine súnajobsiahlejšou zbierkou slovenskej piesňovej kultúry. Bol stúpenecčeskoslovenskej jazykovej a kmeňovej jednoty, odmietol uzákonenieŠtúrovej slovenčiny. Písal aj cestopisnú a memoárovú literatúru –220. výročie narodenia.August- 3. augusta 1963 položili v Martine základný kameň novej 3.budovy MS. Stalo sa tak pri príleţitosti osláv 100. výročia vznikuMatice slovenskej. Impozantná budova, postavená podľa návrhuKuzmu a Cimmermana, stavali ju systémom výsuvných stropov.Stavba bola ukončená v auguste 1975. Dnes slúţi pre uloţeniezbierok Slovenskej národnej kniţnice – 50. výročie.- 4. augusta 1863 sa konalo v Turčianskom Svätom Martinezakladajúce zhromaždenie prvého celonárodného kultúrnehospolku MATICE SLOVENSKEJ. Jej hlavná úloha bolavydavateľská, ale pre Slovákov bola všetkým. Zjednotila Slovákovrozdelených náboţenstvom – na jej čele stál katolícky biskup ŠtefanMoyses, podpredsedom bol evanjelický superintendent KarolKuzmány. Zaloţila prvé slovenské múzeum, zriadila vedeckéodbory, vydávala prvý po slovensky písaný vedecký časopis LetopisMatice slovenskej. Sústredila okolo seba 1200 členov a vyšedvanásťtisíc darcov a priaznivcov. Bola najväčšou prekáţkoumaďarizátorom pri ich snahe utvoriť v Uhorsku jednotný maďarský75

národ. Protiprávne ju – ako jedinú zo slovanských matíc – v roku1875 zatvorili. Obnovená bola po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku1919. – 150 rokov od vzniku.- 5. augusta 1928 sa narodila v Trenčíne činoherná, filmová,televízna a rozhlasová herečka Eva Kristinová. Od devätnástichrokov bola členkou činohry SND v Bratislave, predstaviteľkalyrických i dramatických postáv. Výborná recitátorka, povznieslaslovenskú prednesovú školu na vynikajúcu úroveň aj na polirozhlasu, televízie a filmu. Obhajkyňa slovenských národnýchzáujmov, dlhoročná členka Výboru Matice slovenskej. Ján Čomajspracoval jej ţivotný príbeh v knihe Spomienky herečky – 85.výročie narodenia.- 6. augusta 1928 narodil sa v Pittsbugu v USA grafik, filmovýrežisér a fotograf Andy Warhol (do roku 1949 sa menoval AndrewWarhola). Jeho rodičia pochádzali z Mikovej pri Medzilaborciach.Umrel 23. februára 1987 v New Yorku v USA, pochovaný jev Pittsburgu. Bol súkromný učiteľ kreslenia, aranţér výkladovv obchodnom dome a ilustrátor renomovaných módnych časopisov.Súčasne spolupracoval na výrobe gramoplatní, robil vianočnépohľadnice, obálky kníh, ilustroval knihy pre deti i dospelých.Výrazný predstaviteľ newyorskej školy pop-artu. Maľoval predmetymodernej konzumnej spoločnosti a povaţoval ich za umelecképredmety. Mal svoje experimentálne štúdio, ako filmový tvorcanatočil vyše 60 filmov sčasti kontroverzného obsahu (ţivot spodiny,drogy, sex). Viedol nezriadený ţivot. Pracoval aj literárne, vydávalčasopis, napísal denník a v roku 1973 zriadil si súkromnú káblovútelevíziu. V roku 1990 vznikla Spoločnosť Andy Warholav Medzilaborciach i Múzeum moderného umenia rodinyWarholovcov – 85. výročie narodenia.- 12. augusta 1928 zomrel v Bratislave novinár, politik akrajanský pracovník Ignác Gessay. Pôvodným povolaním učiteľ,od roku 1898 pôsobil medzi krajanmi v USA ako funkcionárviacerých spolkov. Pripravoval Clevelandskú dohodu a podpísalPittsburskú dohodu. Zakladateľ Slovenskej ligy na Slovensku.Spoluorganizátor prvého čs. zahraničného odboja, formovalslovenské dobrovoľnícke jednotky a inšpiroval milióndolárovúzbierku na pomoc Slovensku. Autor dejín USA - 85. výročie smrti.76

- 13 . augusta 1763 zaloţili v Banskej Štiavnici na podnet MárieTerézie Banskú akadémiu. Jej prvým pracoviskom bola katedramineralógie a chémie. Viedol ju Nikolas – Joseph Jacquin, dovtedyriaditeľ univerzitnej botanickej záhrady vo Viedni. Ďalšiu - katedrumatematiky a mechaniky – zriadili roku 1865. Hneď v prvý rokvyučovania (1764) bolo o školu 40 záujemcov. Jej lokalizáciu v B.Štiavnici podporili tam pouţívané moderné stroje a postupy ťaţby.Na akadémii pôsobili viacerí odborníci svetového mena – 250.výročie vzniku.- 16. augusta 1938 zomrel v Černovej (dnes súčasť Ruţomberku)kňaz, politik,neúnavný bojovník za práva Slovákov AndrejHlinka. Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej. Po vysvätení zakňaza (1889) bol kaplánom na viacerých miestach, od roku 1905 aţdo smrti v Ruţomberku. Zakladal gazdovské podporné spolky,potravné druţstvá a spolky miernosti. V novinách kritizoval sociálnua národnostnú politiku vlády. Za jeho činnosť ho biskup Párvysuspendoval z kňazského úradu a odsúdili ho do väzenia. Černovskámasakra pri vysviacke kostola r. 1907 mala európsky ohlas a pápeţHlinku rehabilitoval. Roku 1918 sa Hlinka jednoznačne postavil zarozchod s Maďarskom a za utvorenie spoločného štátu s Čechmi.V rokoch 1918 – 1938 bol poslancom Národného zhromaţdenia ČSRa presadzoval rovnoprávne postavenie Slovákov v republike.Odmietal čechoslovakizmus a praţský centralizmus. Na čele ľudovejstrany viedol zápas o autonómiu Slovákov, Jeho osobnosť v históriinároda budila aj rozporné hodnotenia. Národná rada Slovenskejrepubliky v roku 2008 prijala zákon, ţe „ Andrej Hlinka samimoriadne zaslúţil o to, ţe slovenský národ sa stal štátotvornýmnárodom“ a v budove Národnej rady umiestnili jeho bustu a tabuľu –75. výročie smrti.September- 4. septembra 1843 sa narodil v Liptovskom Mikuláši hudobnýskladateľ, organista a pedagóg Ján Levoslav Bella. Zomrel 25.mája 1936 v Bratislave. Študoval na gymnáziách v Levoči, v BanskejBystrici a rímskokatolícku teológiu vo Viedni. Ako mestský kapelníka organista pôsobil v Banskej Bystrici a v Kremnici, v Sibiu bolprofesorom hudby a dirigentom. Na dôchodku ţil v Sibiu, Viedni77

a Bratislave. V Banskej Bystrici stal sa bojovníkom za národnéoslobodenie a snaţil sa o vytvorenie slovenskej národnej hudby(Staroslovanský Otčenáš, Sväto-Martinská Kadrylla). Komponovalpiesne na texty slovenských básnikov. Je autorom prvej slovenskejopery Kováč Wieland – 170. výročie narodenia.- 8. septembra 1913 sa narodil v Dubovom literárny a divadelnýkritik Michal Považan. Zomrel 19. novembra 1952 v Bratislave.Spočiatku sa venoval divadelnej kritike a organizovaniuvydavateľskej činnosti – zaloţil vydavateľstvo Zenit a viedolvydavateľstvo Tatran. Hodnotil tvorbu davistov, obhajovalsurrealizmus a nadrealizmus (vydal nadrealistické zborníky Sena skutočnosť, Vo dne v noci, Pozdrav). V päťdesiatych rokoch podvplyvom politickej situácii zmenil názor a nadrealizmus kritizoval(Burţoázna podstata nadrealizmu a štrukturalizmu) – 100. výročienarodenia.- 10. septembra 1923 sa narodil v Ilave profesor cirkevnýchdejín, čestný kanonik nitrianskej kapituly Anton Bagin. Zomrelv roku 1992. V knihe Spolupatróni Európy sa zaoberal významom aúčinkovaním sv. Cyrila a Metoda. Pozornosť venoval aj Gorazdovi,(Ţivot Gorazda a cyrilometodská tradícia u Slovákov,Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku), cirkevnémuumeniu a cirkevným dejinám. - 90. výročie narodenia.- 14. septembra 1763 založili v Senci hospodársko-odbornú školuCollegium Oeconomicum. Zriadila ju panovníčka Mária Teréziaa jej vedením poverila piaristov. Škola mala pripravovať absolventovpre štátnu správu a administratívu. Štúdium na nej trvalo tri rokya ročne na nej študovalo 12 študentov z celej monarchie. Mala päťprofesorov a prvým rektorom bol profesor zememeračstva JacobAntonio de Valero z Holandska. Vyučovala sa matematika,ekonómia, architektúra, zememeračstvo, krasopis a štylistika. Robilisa aj praktické cvičenia z mechaniky a hydrauliky. V roku 1776budova školy zhorela a škola sa presťahovala do Taty – 250. výročievzniku.- 21. septembra 1888 sa narodil v Kostolišti maliar a výtvarnýpedagóg Martin Benka. Zomrel 28. júna 1971 v Malackách,pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Na základnú školuchodil v Kostolišti a v Malackách, učňom maliarstva a natieračstva78

ol v Hodoníne, pracoval vo Viedni, neskôr študoval na súkromnejkrajinárskej škole v Prahe. Od roku 1913 pôsobil ako slobodnýumelec v Prahe, v rokoch 1940 – 1941 učil na SVŠT v Bratislave.Od roku 1941 bol slobodným umelcom v Bratislave a v Martine. Jezakladateľskou osobnosťou slovenského výtvarného umenia. Odmladosti inklinoval k maliarstvu, najmä krajinárstvu. Prepracoval sak svojskému chápaniu slovenskej krajiny, objavne monumentalizovalslovenskú prírodu. Venoval sa aj grafickej a ilustračnej tvorbe. Jehomeno nesie múzeum – galéria v Martine. Venoval sa aj hudbe –husliarstvu. Zhotovoval prototypy husieľ, komponoval husľovécvičenia i muzicíroval – 125. výročie narodenia.- 23. septembra 1928 - deväť rokov po tragickom skone M. R.Štefánika - bola na Bradle odhalená ŠTEFÁNIKOVA MOHYLA.Projektoval ju národný umelec, výrazný predstaviteľ slovenskeji stredoeurópskej architektúry Dušan S. Jurkovič (1868-1947).Pomník bol v tom čase najkrajším pamätníkom svojho druhuv Európe. Mohyla bola zrekonštruovaná v rokoch 1989-1996. – 85rokov od postavenia.JUBILEÁ bez presnejších údajov- v roku 623 vznikla na dnešnom Slovensku prvá nadkmeňováorganizácia vojensko-obrannej povahy Samovo kráľovstvo aleboSamova ríša. Naši slovanskí predkovia vyuţili oslabenie avarskejvojenskej moci a povstali proti nadvláde Avarov. Tomuto povstaniuprispel dodávaním zbraní i osobnou účasťou franský kupec Samo,ktorého si zvolili za kráľa. Usadil sa na našom území a utvoril naňom prvú štátnu organizáciu. Aţ do svojej smrti 35 rokov (659)úspešne odráţal útoky franskej ríše a obránil nezávislosť svojej ríše.O ďalších osudoch štátu niet zachovalých správ – 1390. výročievzniku.- v roku 1113 bola vydaná druhá Zoborská listina (prvá bolav roku 1111). Ňou uhorský kráľ Koloman potvrdil práva a majetkyopátstva sv. Hypolita v Nitre. Listina je dôleţitá pre slovenské dejiny,lebo obsahuje asi sto slovenských osobných mien a zemepisnýchnázvov – 900. výročie vydania.- v roku 1328 Karol Róbert založil mincovňu v Kremnici.Uhorský kráľ Karol Róbert od roku 1323 začal uskutočňoval projekt79

veľkej peňaţnej reformy, ktorú si vyţadovala hospodárska situáciakrajiny. Vykúpil všetky majetky, na ktorých sa dolovalo zlatoa striebro a zakázal vývoz týchto kovov v surovej forme do cudziny,Súčasťou projektu bolo zriadenie mincovne, v ktorej od roku 1329razili strieborné uhorské groše a od roku 1335 aj zlaté florény –kremnické dukáty -, ktoré boli z čistého zlata (23 karátov). Ročne ichvyrazili aţ dvadsať tisíc kusov. Mincovňa pracuje odvtedynepretrţite, patrí medzi najstaršie mincovne v Európe – 685. výročievzniku.- v roku 1603 pedagóg slovenského pôvodu Vavrinec Benediktz Nedožier pri Prievidzi, ktorý pôsobil ako profesor na univerzitev Prahe, zostavil prvú systematickú gramatiku českého jazykaGrammaticae Bohemicae... libri duo. Zostavil ju na základe ţivejhovorovej reči a jazykovo čistých literárnych pamiatok. Všímal sirozdiely medzi češtinou a slovenčinou a nabádal Slovákov, abyväčšiu pozornosť venovali svojej reči. Doplnkom gramatiky bol jehopreklad ţalmov z latinčiny – 410. výročie vydania.- v roku 1623 založil vo Viedni ostrihomský arcibiskup PeterPázmaň kolégium pre študentov teológie z Uhorska, ktoré poňom nazvali Pazmaneum. Kolégium bolo prevaţne pre slovenskýchbohoslovcov, ktorí v ňom aţ do 18. storočia tvorili väčšinu. Častébolo aj jeho slovenské vedenie. Odchovalo veľa slovenskýchkatolíckych dejateľov – Jána Baltazára Magina, Jozefa Ignáca Bajzu,Juraja Palkoviča, Juraja Haulika, Andreja Radlinského, MartinaHattalu, Michala Chrástka, Ferdinanda Jurigu či Jozefa Tisu – 390.výročie založenia.Michal Eliáš80