ĽUBOMÍR STANČEK – Čnosti - Evanjelizacia

ĽUBOMÍR STANČEK – Čnostia stali sa kritickými. Ako je známe, Kant definuje osvietenstvo ako výstupčloveka z nedospelosti, ktorú si sám zavinil. Nedospelosť je neschopnosť užívaťvlastný rozum bez vedenia niekoho druhého... Heslom osvietenstva je teda:Sapere aude! Maj odvahu, užívať svoj vlastný rozum! Osvietenstvo je tedaproces emancipácie. Človek sa oslobodzuje od danej autority a tradície. Chcesám vidieť, sám súdiť a sám rozhodovať. Takto prichádza sám k sebe, ale jehosloboda sa nestáva ľubovôľou: nachádza svoju mieru a svoje kritérium v sebesamom. Mierou človeka sa stáva človek. Stáva sa bodom, ku ktorému savzťahuje celá skutočnosť. Vie, že už nie je súčasťou predom daného a všetkozahrňujúceho kozmu; koncepcie a projekty sveta naopak vychádzajú z človekaa k nemu smerujú. V tomto zmysle sa hovorí o antropologickom obrate,eventuálne o novovekej subjektivite. Novoveký obrat k subjektu potom odzákladu premenil prakticky celú našu sociálnu kultúrnu skutočnosť. Napolitickom poli viedol k poznaniu slobody a rovnosti všetkých ľudí,k prehláseniu všeobecných práv človeka a tým k francúzskej revolúcii. Spôsobil,že doterajší hierarchický a patriarchálny spoločenský poriadok bol vystriedanýpartnerským poriadkom seberovných a slobodných ľudí, a zapríčinil tak hlbokúkrízu autority. V oblasti ľudského poznania viedol novoveký kritický postoja odklon od tradície k rozvoju moderných experimentálnych vied. Vedaa technika umožňujú, aby sa človek stále viac stával pánom skutočnosti, aby juracionálne plánoval, riadil a utváral. Dôsledkom je hominizovanýa sekularizovaný svet, v ktorom sa stále menej stretáme so stopami Boha a stáleviac so stopami človeka. Dôsledky novovekého vývoja pre vieru sú neľahké.Kresťanstvo v tejto novej skutočnosti nenašlo skoro vôbec miesto. To nutnevyvolalo podozrenie, že viera nie je v podstate ničím iným, než ideológiouminulého poriadku, prekážkou pokroku. Do určitej miery je teda pochopiteľné,že Cirkev novovekú emancipáciu po dlhú dobu skoro výlučne odsudzovala akoodpadnutie od teonomného poriadku, ako proces rozpadu a rozkladu. Sotvaexistuje nejaký základný novoveký vedecký objav, ktorý by už niekedy nebolodsúdený niektorou cirkvou, alebo pokladaný za podozrivý. Prípad Galileiho jeiba najznámejším príkladom veľmi neslávneho radu odsúdení.“ 119„Počnúc obdobím osvietenstva až po dnešné dni prípad Galileiho utvoril akýsidruh mýtu, v ktorom sa vytvorená predstava o udalostiach značne vzďaľuje odskutočnosti. Z takéhoto pohľadu bol prípad Galileiho symbolom odmietaniavedeckého pokroku, čo sa pripisovalo Cirkvi, či tiež symbolom „dogmatického“tmárstva, postaveného do protikladu k slobodnému pátraniu po pravde. Tentomýtus zohral významnú kultúrnu úlohu, lebo prispel k tomu, že sa ním mnohívedci s dobrým úmyslom utvrdili v myšlienke, že vedeckého ducha a jehomorálku výskumu nemožno spájať s kresťanskou vierou. Toto tragické119 KASPER, W.: Úvod do viery. Spišské Podhradie : Spišský kňazský seminár, 1991, s. 9 - 11.54