ĽUBOMÍR STANČEK – ČnostiSpravodlivosť môže napomáhať prostredníctvom kázní, pastoračnými vzťahmis tými, čo sa dopustili nespravodlivosti a podporou tých, čo nespravodlivosťoutrpia.„Táto čnosť je službou celej ľudskej osobnosti. Mimo autentickej kresťanskejlásky nemôže existovať pravé presadzovanie spravodlivosti, lebo kresťanskáspravodlivosť zahŕňa v sebe lásku, odpustenie a porozumenie voči všetkým bezrozdielu.“ 1327.10 Najlepšia cesta - láskaCesta dobra má jedno meno: je to láska; v nej možno nájsť kľúč od každejnádeje, veď pravá láska má korene v samotnom Bohu: „A my, čo sme uverili,spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska“ (1 Jn 4,16).Láska je konštruktívna sila na každej, pre ľudstvo pozitívnej ceste. Budúcnosťnečerpá nádej v násilí, v nenávisti, v prenikaní individuálneho a kolektívnehoegoizmu. Človek zbavený lásky je obeťou úskočnej špirály, ktorá čoraz väčšmiobmedzuje horizonty bratstva a každý subjekt ženie, aby si za kritériumposudzovania zvolil seba, svoje ja a svoje vlastné potešenie. Egocentrickýpohľad, ktorý zapríčiňuje ochudobnenie pravej lásky, rozvíja tie najhoršieúklady, aké sa dnes vyskytujú vo svete mladých ľudí.Nedostatok lásky znamená poddať sa ľahostajnosti a skepticizmu. Nedostatoklásky znamená stať sa otrokmi drog a nezriadenej sexuality. Nedostatok láskyznamená poddať sa organizáciám založeným na násilí, ktoré pracujú v ilegalitea despoticky.Bez skutočnej vzájomnej lásky rodina nemôže žiť, rásť a zdokonaľovať sa akospoločenstvo osôb. Vzájomná láska vedie k tomu, aby sme darovali životdeťom, a pobáda nás do solidárnosti a života v spoločenstve s ostatnýmirodinami. To všetko si vyžaduje veľkého ducha obetavosti, veľkorysúchápavosť, ochotu odpúšťať a zmieriť sa. Tak zabránime tomu, aby saegoizmus, nezhody a napätie zahniezdili v rodinnom spoločenstve.„Milovať v podstate znamená darovať sa iným. Lásku ani zďaleka nemožnostotožňovať s inštinktívnou náklonnosťou, láska je vedomé vôľové rozhodnutiekráčať smerom k iným. Aby sme mohli opravdivo milovať, musíme sa odpútaťod mnohých vecí, a najmä od seba. Musíme nezištne dávať a milovať až dokonca. Toto oslobodzovanie sa od seba je dlhodobou prácou, je namáhavé avzrušujúce. Je zdrojom vyrovnanosti a tajomstvom šťastia.“ 133132 MARCIEL, M.: Urobím vás rybármi ľudí. Bratislava : LÚČ, 1995, s. 78 – 81.133 JÁN PAVOL II.: Boží plán - Desatoro pre tretie tisícročie. Bratislava : LÚČ, 1996, s. 79 – 80.64
ĽUBOMÍR STANČEK – ČnostiZáver„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bolby som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva apoznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že bysom vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol... A tak terazostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“ (1 Kor 13,1–13).8 VIERA AKO ČNOSŤÚvod 134Aby sme mohli povedať verím, ja verím,musíme byť ochotní zapierať sa, darovať sa, byťpripravení obetovať sa, odriekať sa, mať veľkorysésrdce...Ján Pavol II. konštatuje nielen výskyt ateizmu apluralizmu v modernej spoločnosti a vidí v nichťažkosti, ale tiež poukazuje na ich riešenia.Pán Ježiš zreteľne hovorí: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jedinéhopravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3).Ak rozprávame o viere, tak si ju musíme chrániť ako vzácny poklad, akonajvyššiu hodnotu terajšieho života: sv. Pavol pripomína Timotejovi: „Bojujdobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotalivo viere“ (1Tim 1,18-19). Kto chce vo viere žiť, rásť a vytrvať do konca, musí saživiť Božím slovom. Musí si od Pána vyprosovať, aby vieru rozmnožoval. Vieramá byť činná skrze lásku a má sa vyznačovať nádejou s koreňmi vo viereCirkvi. 135Starovek i stredovek sa zaujímal o vieru hlavne ako o teologickú čnosť, ktorá sazaoberá jej obsahom podporeným Božím zjavením i náukou Cirkvi, kýmnovodobá teológia sa zaujíma predovšetkým o akt viery a zvlášť o jeho genézu134 Porov.: BEBKA, F.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2004.135 Porov.: JANÁČ, P.: Verím. Duchovné cvičenia. Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, Spišské Podhradie :2000, s.5.65