Evanjelický východ - Marec 2015

ON A ONA 

V ROZDIELNOSTI 

1,50 € | 45,19 Sk | marec 2015

editoriál 

O PÔSTE, REFERENDE 

A MANŽELSTVE 

Otázka, ako tematicky vyskladať marcové číslo eVýchodu, bola pomerne 

jednoduchá. Liturgický rok, aktuálne dianie v spoločnosti a cirkvi vyprofilovali 

tri základné témy: pôst, referendum a manželstvo. 

Začnime pôstom. Ak sa hovorí o pôste, evanjelici majú pocit, že je to 

niečo, čo sa ich netýka. V zmysle biblického textu „nie to, čo do úst vchádza, 

ale čo z nich vychádza“, poškvrňuje človeka. A kdesi v podvedomí cítime 

príchuť povýšenectva, že nie sme poviazaní literou zákona. Osobne si 

myslím, že s vaničkou vylievame aj dieťa a prospelo by nám, keby sme pôst 

zobrali aspoň trochu na milosť. Máme na to niekoľko dôvodov: 1. Ježiš sa 

postil a my Ho máme nasledovať. 2. bol to ranokresťanský zvyk – židia sa 

postili v utorok a vo štvrtok, prví kresťania sa začali postiť v stredu a piatok 

3. pôst prospieva telu, ktoré je chrámom Svätého Ducha. Čoho a kedy sa 

vzdáte, rozhodnite podľa vlastného uváženia (a vôbec to nemusí byť mäso, 

odoprite si to, čo máte najradšej). 

Vraciame sa aj k téme referenda napriek tomu, že asi nebudem jediná, 

kto chcel mať búrlivé diskusie – ktoré sa viedli hlavne na sociálnych sieťach 

– čím skôr za sebou. Prehliadli sme na jednej aj druhej strane, že ide len 

o potvrdenie súčasného legislatívneho stavu a začala sa zákopová vojna, pri 

ktorej sa pálilo ťažkými kalibrami. Chceme sa k referendu vrátiť, a to najmä 

z hľadiska komunikácie. Ako už naznačil Štefan Hríb v úvodníku .týždňa: 

„Referendum ukázalo, že o čo menej sa tu vieme počúvať, o to viac sa vieme 

primitívne zraňovať.“ Tak trochu sa dalo očakávať, že kresťania sa stanú 

terčom urážok a posmechu za ich názor, ktorý nekorešponduje s liberálnym 

trendom doby. Prekvapujúco však aj mnohí veriaci ľudia, ktorí mali 

byť garantmi istej úrovne verejnej debaty, sa nechali uniesť a zabudli na 

žalmistovu prosbu: „Ó Hospodine, postav mi stráž k ústam a dvere mojich 

perí ostríhaj.“ Z pohľadu účasti bolo referendum neúspešné, ale v niečom 

bolo predsa len prospešné: ukázalo nám, akí v skutočnosti vieme byť, keď 

príde na lámanie chleba. 

A napokon téma manželstva – ale tentoraz z opačného konca. Nie 

konfrontačne, ani útočne, ale z hľadiska pozitívnej kampane Národného 

týždňa manželstva, ktorý referendum tento rok takmer zatienil. Dve témy 

v rovnakom čase, a pritom tak radikálne odlišný prístup. Organizátori 

vybrali tému rozdielnosti muža a ženy, aktuálnu v dobe gender ideológie, 

ktorá sa ju za každú cenu snaží potierať. Nedávno ma na internete vyrušila 

reklama, ktorá sa pýta malých dievčat, prečo sa nebijú a nebežia ako 

chlapci. A prečo by vlastne malo dievča bežať ako chlapec? Muž a žena 

nikdy nebudú rovnakí, lebo boli inak Bohom stvorení a v tom je práve tá 

krása! Každá snaha o uniformovanosť je maľovaním dúhy čierno-bielou 

farbou. 

Sme uprostred pôstu a tak vás, milí čitatelia, prosím ešte o modlitby 

– tentoraz najmä za pozostalé rodiny koptských kresťanov popravených 

žoldniermi Islamského štátu. Sú tými, ktorí niesli Kristov kríž ku Golgote. 

E. Mihočová, 

šéfredaktorka eVýchodu 

© Východný dištrikt ECAV na Slovensku, 

Prešov, 2010 

Ročník 

6/2015 (Vychádza mesačne) 

Šéfredaktorka 

Emília Mihočová-Kmecová 

Tel. – šéfredaktor: 0918 / 828 302 

e-mail: sefredaktor@evychod.sk, 

redakcia@evychod.sk, listy@evychod.sk 

Členovia redakčnej rady 

Bakalár Ján, Bechný Ľubomír, Cingeľová 

Janka, Čurlík Miroslav, Damankoš Marián, 

Kmec Vladimír, Lipták Mikuláš, Mihoč Peter, 

Olejárová Ľubica, Oráč Matej, Sabol Slavomír, 

Sopoligová Jana 

Adresa redakcie 

Biskupský úrad Východného dištriktu 

Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku 

Hlavná 137, poštový styk – P. O. BOX 119, 

080 01 Prešov 

Tel./fax: +421 51/ 772 25 15 

Jazyková úprava 

Emília Mihočová-Kmecová, Alena Bodnárová 

Titulka 

Michal Pončák 

Grafická úprava 

Daniel Jurčo 

Vydavateľ 

Východný dištrikt Evanjelickej cirkvi 

augsburského vyznania na Slovensku 

so sídlom v Prešove, Hlavná 137, 080 01 Prešov 

Tlač a distribúcia 

Michal Vaško – Vydavateľstvo, 

Námestie Kráľovnej pokoja 3, 080 01 Prešov 

Predplatné a inzercia 

Peter Mihoč – 0918/828 312 

email: tajomnik@vychodnydistrikt.sk 

Evidenčné číslo: 3956/09 

ISSN: 1335-1656 

IČO: 31 997 520 

Číslo 3/2015 vyšlo v marci 2015 

Predplatné 

1,50 € x počet mesiacov 

do konca kalendárneho roka 

Bankové spojenie: Tatrabanka 

Číslo účtu: 2629039075/1100 

Variabilný symbol: 1003 

Tlačový milodarový účet 

na podporu vydavateľskej činnosti 

Evanjelického východu. V prípade, že by ste 

chceli podporiť vydávanie časopisu, môžete 

finančné príspevky zasielať na účet: 

Číslo účtu: 96293513/0900 

Slovenská sporiteľňa 

Variabilný symbol: 1002 

Správa pre prijímateľa: 

(meno a priezvisko darcu) 

2 • 

MILODARY 

Hedwi a Martin Tkáčovci 20 € 

Mária a Daniel Tomaško 20 € 

Želmíra Vojtková 4 € 

Dušan Kmecik 7 € 

Peter Horniaček 10 € 

rodina Matejkova 50 € 

Anna Martičeková 10 € 

Zuzana Kolárovská 20 € 

Mária Handzušová 20 € 

rodina Chalupkova, Sučany 10 € 

Ján Hlaváč 10 € 

Vladimír a Janka Šimovičovci 50 € 

POĎAKOVANIE 

"Organizácia Wycliffe Slovakia ďakuje všetkým, 

ktorí ju podporili finančným darom (certifikát 

v eVýchode 12/2014). Doteraz sa vyzbieralo 

590 €. Z vyzbieranej sumy sme podporili 

prekladateľské a alfabetizačné projekty 

Marakwet, Daasanach, Omba a Pokomo v Keni! 

Viac informácií o týchto misijných miestach 

nájdete na www.wycliffe.sk v časti Projekty."

ROZHOVOR: „KRESŤANIA RAZ VYMRÚ NA KRÁSU“ 

Ivan Eľko, farár v Nitre: „Teraz počujeme, že z pozície viery znamená nemiešať 

sa do života iných. Hm. Chlieb sa bude lámať o dva-tri roky, keď aj bratislavský 

Pochod hrdosti možno bude zahŕňať i skupinu pedofilov tvrdiacich, že oni nie sú 

trestný čin, sú iba farebnosť. Netrafil som vedľa, referendum, gender a Pochody 

hrdosti sú stále jedna téma. Ako potom teologicky vybalansujeme postoj 

nenásilia?“ 

s. 8 – 11 

DIALÓG: BOL JEŽIŠ IBA ČLOVEKOM? 

Keď som pred pol rokom čítal Banášov Kód 9, našiel som v ňom veľa nepresností 

a výmyslov. Prekvapilo ma však, že sa tento náš slovenský konšpirátor nevyvaroval 

rovnakých chýb, ktoré pred ním urobil už Dan Brown vo svojom Da Vinciho kóde 

a na ktoré vtedy upozornila odborná verejnosť. Nevedel o tom alebo upozornenia 

odborníkov vedome odignoroval? To vie asi len on sám. Podľa Browna, Banáša, ale 

aj iných konšpirátorov, prví kresťania považovali Ježiša z Nazareta len za človeka 

a Božieho Syna z Neho urobila až o niekoľko storočí neskôr cirkev – hlasovaním. 

s. 28 – 29 

FILM: 50 ODTIEŇOV SIVEJ 

V týchto dňoch kiná zaplavil film, ktorý zarába obrovské milióny. Prečo? 

Pretože zas posúva hranice morálky a hanby o kúsok ďalej. Ide o film 

Päťdesiat odtieňov sivej. Je to film, ktorý romantizuje sexuálne násilie. 

Samotná herečka hlavnej ženskej úlohy Dakota Johnson popisuje, aké 

hrozivé bolo natáčanie a aké ponižujúce je v skutočnosti znázorňované 

chovanie. Herec hlavnej mužskej úlohy Jamie Dordan pripomína, že samotný 

fakt, že niečo zástupy ospevujú, ešte neznamená, že je to dobré. 

s. 30 

04 HOMÍLIA 

Ján Krstiteľ – pôstny motivačný tréner 

06 MONITOR 

08 ROZHOVOR 

Ivan Eľko: Kresťania raz vymrú na krásu 

12 POSTOJ 

Komunikácia v predreferendovej kampani 

15 ANKETA 

Cirkev po referende 

16 KOMENTÁR 

Po referende 

17 KAMPAŇ 

NTM: On a ona v rozdielnosti 

20 REPORTÁŽ 

Dobrovoľnícky rok v Nemecku 

21 ROZHOVOR 

Ján Vecan, mládežnícka legenda 

24 RODINA 

Späť do záhrady 

26 REPORTÁŽ 

Inštalácia seniora a úvod dozorcu Turčianskeho 

seniorátu 

28 KONŠPIRÁCIE III. 

Ježiš nebol Bohom, iba človekom? 

30 FILM 

50 odtieňov sivej 

31 RECEPTY Z FARY 

32 KNIHA 

Daniel Pastirčák, Jozef Sýkora: Boží strom zla 

34 HUDBA 

Andy Belej 

marec 2015 obsah 

• 3

Nika Balent Nováková 

homília 

JÁN KRSTITEĽ AKO PÔSTNY MOTIVAČNÝ TRÉNER 

Jedna z vecí, čo nám v kuse dookola 

niekto ponúka v súvislosti s Bibliou, 

sú vzory. Jednoducho ľudia, ktorí mali 

inšpiratívny život a z ktorých si môžeme 

vziať príklad. Ale pravda je, že v Biblii 

sú postavy, ktoré ako potenciálne vzory 

príliš nepôsobia. Niežeby to boli zlí 

hrdinovia, nemravní, bezcharakterní, 

skôr naopak. Sú zbožní a vo svojej 

viere tak ďaleko, až máme pocit, že 

my nemáme šancu a ani náhodou 

netušíme, čo by sme si od nich do nášho 

obyčajného života mohli vziať. 

Hovorím „do obyčajného života“, 

lebo napríklad popri pobyte na púšti, 

jedení divných vecí a krstení samotného 

Ježiša väčšina našich životov a dní 

vyznie príliš obyčajne. Áno, hovorím 

o Jánovi Krstiteľovi. Z použitia Jána ako 

vzoru som zaznamenala len veľmi málo. 

Skôr akési chabé pokusy, keď občas 

niekto zacitoval: „On musí rásť a ja sa 

umenšovať“, a to je všetko. Ďalej tma. 

S Jánom si nevieme veľmi poradiť. 

Ja som ale presvedčená, že Ján nám 

toho môže ponúknuť oveľa viac! Viac, 

ako sa nám môže na prvý pohľad zdať. 

Má potenciál urobiť aj naše životy – náš 

pôstny čas – trocha viac netradičným 

a zmysluplným, menej nudným a 

ošúchaným. 

PROROCTVÁ 

Začnem jeho narodením. Zachariáš si 

myslel, že to s Alžbetou a ich čakaním 

na potomka už dávno zabalili. Ale 

Niekto „hore“ mal úplne iný názor. 

Tiež sa mi páči moment „vykoľajenia“, 

s ktorým ľudia okolo nich počúvali 

informáciu, v akom veku sa Alžbeta 

stane matkou! 

A teraz si to vezmime osobne. 

Rozmýšľali ste nad tým, prečo ste na 

svete? Ste očakávané dieťa alebo skôr 

nečakané prekvapenie? Prečo Boh 

chcel, aby ste zaujali svoje miesto? Ako 

vás vítali? Viete, kto sa za vás modlil 

ešte skôr, ako ste sa narodili? Poznáte 

svoju rodinu z hľadiska duchovného 

dedičstva? Čo zažívali, čo prekonávali? 

Ako im Boh pomáhal, aké sú ich 

príbehy? A ako sa ich skúsenosť preliala 

do vášho života, vašej viery? Aké slová 

zazneli napríklad pri vašom krste alebo 

aký konfirmačný verš ste počuli, keď 

ste dostávali požehnanie? V sprievode 

akých slov ste vstúpili do manželstva? 

Ja si totiž nemyslím, že len pár ľuďom 

venuje Boh takú pozornosť ako Jánovi. 

Som presvedčená, že ju venuje všetkým 

rovnako. Sme perfektne naplánovaní, 

a aj to, že nás možno neplánovali ľudia, 

ešte neznamená, že nás neplánoval Boh. 

Nájdite niečo, čo je pre vás jedinečné, 

čo menilo váš život a čo má potenciál 

meniť ho ďalej… pýtajte sa a hľadajte. 

PRIAMOSŤ, OTVORENOSŤ, 

JEDNOZNAČNOSŤ 

Keď Ján začal verejne kázať, nevolil 

„klasický postup“. Pod týmto pojmom 

myslím to, čo je pre nás časté. Čaká sa od 

nás, že mladší budú úctiví k starším bez 

ohľadu na ich názory, život, charakter, 

čokoľvek – len kvôli tomu, že sú starší. 

Alebo tak isto postavenie či peniaze. 

Stretla som pár bohatých ľudí, ktorým 

nikto nehovoril nič priamo a jasne, ale 

namiesto toho ich všetci obchádzali ako 

maľované vajíčko. A som presvedčená, 

že je to skôr na škodu. Prečo? Lebo 

vidím Jána a vidím, ako to on robil inak. 

Od farizejov až po prostitútky, pre 

všetkých mal rovnakú správu. Ľudia si 

často myslia, že k ľuďom sa treba správať 

inak, podľa všetkých spomínaných atribútov, 

a ešte to prezentujú ako úctu, ale 

s tým nemôžem súhlasiť. Ak by bol takýto 

Ján, znamenalo by to, že duchovné 

autority, čo ho vyhľadali na púšti, by 

nepočuli kompletnú zvesť. A to by bola 

škoda. Viem, veci o „sekere priloženej 

ku koreňu“ a „vreteničom plemene“ by 

sa dali povedať aj miernejšie. Tie reči o 

tom, ako nemá zmysel, že sú Abrahámovi 

potomkovia... Ach jaj, to bolo nevhodné! 

A kruté! Podľa nás. Ale Ján vedel, že 

iné je podstatné. Chcel, aby si jeho 

poslucháči uvedomili, dobre uvedomili, 

o čom hovorí. Aby vnímali vážnosť toho, 

čo sa deje a čo im Boh ponúka. 

Áno, jeho prejav nepripomína decentné 

záhradníčenie, ale bagrovanie. No na 

druhej strane sa Ján Krstiteľ rozprával 

s kýmkoľvek. Nikomu nepovedal, že 

nie je hoden spásy, že nemá právo, že 

jeho možnosti sú obmedzené. Aj keď 

mal okolo seba peknú zberbu! Nerobil 

rozdiely medzi majetnými a chudobnými, 

4 •

medzi vplyvnými ľuďmi a medzi tými, 

ktorí splývali s davom. Rovnako ostrý aj 

rovnako otvorený bol ku všetkým. 

NENANUCOVANIE 

Ešte som nespomenula, kde Ján 

Krstiteľ pôsobil. Predpokladám, že 

chcel, aby ho bolo počuť, a z tohto 

pohľadu si nevybral to najlepšie miesto. 

Čo by na to povedali jeho mediálni 

poradcovia, ak by teda nejakých mal? 

V dnešnej spoločnosti, keď niekto chce, 

aby ho počuli, hľadá priestor v médiách 

a široké publikum. A navyše, ešte skôr, 

ako začne hovoriť, strhne na seba trocha 

pozornosti. Ale Ján? Ten sa odsťahoval 

na púšť. A aha, tí, čo ho chceli počúvať, 

si ho aj tak našli! 

Toto nie je výzva, aby sme sa niekam 

schovali. Toto je povzbudenie. Totiž 

nie všetci majú v povahe schopnosť 

oslovovať ľudí na ulici alebo spontánne 

rozprávať o svojej viere. Mnohí sa to 

vedia naučiť, ale pre niektorých to stále 

bude niečo neprirodzené, nanútené. A 

práve pre tých ľudí, čo sa nevedia len 

tak podeliť o svoju vieru, nevedia, ako 

hovoriť o Bohu v rodine a strhávanie 

pozornosti na seba tiež nie je ich šálka 

kávy, je Ján výborný príklad. 

Ján je „odľud“, povedali by sme. Káže 

na púšti, a to sa nám na prvý pohľad zdá 

rovnako efektné, ako kázať kostiam na 

cintoríne. Ale v evanjeliách ho predsa len 

vidíme obklopeného davmi! Ako si teda 

pritiahol ľudí? Podľa Jánovho príkladu 

odporúčam: ak chcete zapáliť iných, 

musíte najprv horieť vy sami. Kontrolujte 

svoj vlastný plameň. Neriešte, ako 

pôsobíte na iných, riešte svoju vieru. Veď 

logicky – plameň je horľavý sám od seba, 

netreba ho povzbudzovať, motivovať, nič 

podobné. Plameňu stačí, aby horel. A 

vtedy zapáli všetko, čo je v jeho dosahu. 

A ako riešiť plameň viery? Spýtajte sa 

Boha, aby vám ukázal vaše medzery. 

Alebo ak máte odvahy viac, spýtajte sa 

svojej rodiny (pre mnohých ľudí je to ten 

ťažší spôsob, ako sa pýtať Boha). Odložte 

svoj pocit dokonalosti a neomylnosti 

a uvažujte, ako vaša viera pôsobí na 

iných. Ak máte napríklad dospelé deti, 

čo chodia do kostola tak nanajvýš na 

Štedrý večer, netvárte sa, že je to vina 

vašich zaťov, neviest, náročných šéfov 

v práci, lesných škriatkov a podobne. 

(Spytovanie svedomia a branie zodpovednosti 

je lepší prístup.) 

Robte to ako Ján Krstiteľ. Nikomu 

nevnucujte vlastné názory, ale na 

druhej strane ich ani neskrývajte. Buďte 

pripravení hovoriť. Teda, povedzte, 

čomu veríte. Nejde o slová, len buďte 

sami sebou ako Ján. Úprimne a v láske. 

ODRIEKANIE 

Na začiatku som písala o tom, 

aké ťažké je pre nás napodobňovať 

niektoré vzory. Jánovo obliekanie a 

stravovanie je úplne ukážkový príklad! 

Tento svojrázny priamy kazateľ jedol 

kobylky a poľný med. Na sebe mal šaty 

zo srsti tiav (ak si dobre spomínam, 

tieto zvieratá dosť smrdia) a zaklincoval 

to koženým opaskom. Toto nemáme 

napodobňovať ani náhodou! Nejde totiž 

o to, čo konkrétne Ján jedol alebo ako sa 

obliekal, ide o striedmosť. 

Zabudli sme na odriekanie – sme 

tak slobodní, že sa ničoho nechceme 

vzdať. Práve naopak –hľadáme nové 

a nové možnosti, rušíme obmedzenia, 

pravidlá, hranice… a na konci stojíme s 

prázdnymi rukami. Lebo máme všetko, 

čo sme kedy chceli, ale v skutočnosti 

nemáme nič. 

Práve pre to všetko striedmosť 

odporúčam ešte viac. Aspoň počas 

pôstu. Nič veľké na úvod netreba, stačia 

jednoduché veci. Odrieknuť si kávu 

alebo aspoň cukor v nej. Vzdať sa počas 

pôstu akýchkoľvek nákupov šiat. Prestať 

chodiť na pivo alebo ho vymeniť za 

niečo nealkoholické. (Veď ak nákupy, 

tak aj pivo!) Prestať hrať akékoľvek 

počítačové hry. Nechodiť nakupovať v 

nedeľu. Prestať pozerať televízor alebo 

ho obmedziť na hodinu denne. Či ďalšia 

veľká výzva – počas pôstu si nekupovať 

bulvár! (Aj keď to by bola múdra 

duchovná investícia po celý rok.) 

Čo poviete? Dokázali by ste to? 

Nie preto, aby ste si urobili život viac 

obmedzeným, ale naopak – aby ste si 

rozšírili možnosti! Keď si svoj čas a 

pozornosť nebudete zahlcovať niečím z 

vyššie vymenovaných možností, uvidíte 

mnohé iné. A navyše: to, čo máte, si viac 

užijete. Stavím sa, že Ján Krstiteľ si tie 

kobylky vedel poriadne vychutnať, a o 

poľnom mede vedel viac, ako my všetci 

dokopy! To je moja osobná skúsenosť 

– vďaka potravinovým alergiám mám 

jedálny lístok dosť obmedzený, no 

napriek tomu (alebo asi vlastne práve 

preto) mi raz jedna priateľka povedala, 

že nepozná nikoho, kto si užíva jedlo 

tak, ako ja (smiech). 

CENTRUM SILY 

A konečne sa dostávam k citátu 

Jána Krstiteľa „On musí rásť a ja sa 

umenšovať“. Väčšinou všetci jasne 

rozumejú, prečo je egoizmus zlý. Nebrať 

ohľad na nikoho, len sami na seba, nie 

je niečo, s čím sa chceme chváliť. Ale je 

rovnako zlé postaviť do centra svojho 

života iných ľudí. 

Lebo ak všetko podriadite manželovi/ 

manželke, deťom alebo komukoľvek 

inému, ste rovnako mimo ako pri 

egoizme, vlastne ešte horšie. A to z 

dvoch dôvodov: ak vyvyšujete ľudí, 

dávate ich na miesto patriace Bohu, 

a to sa s prvým Božím prikázaním 

nezhoduje. A po druhé: takto ešte 

škodíte aj im. Myslia si, že od vás môžu 

čakať pomoc za každých okolností, že 

vy ste tu na to, aby ste im poskytovali 

servis a berú to ako samozrejmosť. Ak 

im dovolíte, aby si na to zvykli, možno 

do konca svojho života neprídu na to, 

že nie sú stredobodom vesmíru… ale že 

ním je Niekto úplne iný. 

Prvé miesto v našom živote patrí 

Bohu. A ak sa váš život točí okolo iných 

ľudí, neschovávajte sa za slovo služba. 

Na službe nie je nič zlé, ak s ňou nepreháňate. 

Napríklad, v prírode sa matka 

stará o mláďatá, len kým nie sú dospelé, 

a ľudské mláďatá si mnohokrát svojou 

mamičkou nechávajú žehliť košele ešte 

aj desať rokov po vysokej. 

Niektoré vzory správania je načase 

prehodnotiť. Skúste to ako Ján Krstiteľ. 

On musí rásť. Kristus. On musí rásť a ja 

sa umenšovať. Nie stratiť sa, ale využiť 

svoj život na niečo zmysluplné. Byť 

súčasťou veľkých vecí. Tak výnimočných 

a tak veľkých, ohromných, že sa náš 

život bude popri tom zdať len veľmi 

maličký. Nie preto, žeby sme sa stratili. 

Ale preto, že sme súčasťou „veľkej 

partie“. Myslím, že sa jej hovorí spoločenstvo 

svätých a členstvo v tomto klube 

presahuje dokonca aj hranice smrti. 

Zuzana Bielená 

marec 2015 

• 5

monitor 

POHREB A DVERE SA ZATVORILI... 

7. februára sa zatvorili dvere časného 

života za Jánom Midriakom, emeritným 

biskupom Východného dištriktu ECAV, 

o ktorých píše v jednej zo svojich zbierok 

kázní Bezmála kresťanom. Zomrel vo 

veku 85 rokov. Posledná rozlúčka sa 

konala v sobotu 14. februára v evanjelickom 

chráme Božom Svätej Trojice 

v Prešove. Ján Midriak bol kazateľom, 

seniorom, biskupom, istý čas aj 

predsedom Generálneho súdu a členom 

Generálneho presbyterstva, zástupcom 

šéfredaktora časopisu Evanjelický posol 

spod Tatier. Spolupracoval na príprave 

a vydaní Evanjelického spevníka, 

chrámovej Agendy, Pašií, Funebrála, 

Pohrebnej agendy a spevníka pre mládež 

K trónu slávy. Pozostalej rodine, najmä 

tej najbližšej – manželke Helene, dcére 

Rut a synovi Danielovi – vyjadrujeme 

úprimnú sústrasť. 

ZO SVETA MODLITBY 

ZA UKRAJINU 

10. február bol dňom Modlitieb za 

Ukrajinu. K účasti na ňom vyzval aj poslanec 

Európskeho parlamentu Branislav Škripek. 

„Spoločne prednášajme Bohu modlitby a 

pôst, aby odvrátil hroziaci vojnový konflikt,“ 

uviedol europoslanec Škripek. Modlitby 

za Ukrajinu predchádzali stretnutie lídrov 

Nemecka (A. Merkelová), Francúzska 

(F. Holland), Ruska (V. Putin) a Ukrajiny 

(P. Porošenko) v bieloruskej metropole 

Minsk 11. februára, ktoré malo riešiť 

kritickú situáciu na Ukrajine. Výsledkom 

minskej dohody malo byť zastavenie bojov 

od 15. februára, stiahnutie ťažkých zbraní, 

výmena zajatcov a vytvorenie bezpečnostnej 

zóny. Problémom je, že prezidenti Putin 

a Porošenko sa zhodli na rovnakej 

interpretácii iba troch z trinástiach bodov 

novej dohody. Dohoda preto môže priniesť 

prímerie, ale nerieši príčiny krízy. 

BRATISLAVA PODPORA 

PRENASLEDOVANÝM 

KRESŤANOM 

Pred prezidentským palácom v Bratislave 

sa 4. marca večer konalo zhromaždenie na 

podporu prenasledovaných kresťanov a 

iných náboženských skupín vo svete. Asi tisíc 

ľudí svoju solidaritu s popravenými koptskými 

kresťanmi, ktorých surovo zavraždili 

radikáli z Islamského štátu, vyjadrilo nielen 

svojou účasťou, ale aj oblečením v oranžových 

farbách a s horiacou sviečkou v ruke. 

Zhromaždenie bolo reakciou na vzostup 

krvavého násilia radikálnych islamistov, ktorí 

vypaľujú kostoly, prenasledujú a demonštratívne, 

spravidla odrezaním hlavy, popravujú 

kresťanov najmä na území obsadenom organizáciou 

Islamský štát na rozhraní Iraku a 

Sýrie, ale aj v Líbyi. Prijaté vyhlásenie apeluje 

na slovenských, európskych i svetových 

lídrov, aby podnikli konkrétne kroky na 

zastavenie násilia a zabíjania. 

6 • 

CHARITA DEŇ SO SNEŽIENKOU 

7. marec je Dňom výskumu rakoviny 

a pri tejto príležitosti sa konal osvetový 

program pre verejnosť Deň so snežienkou 

(6. 3.) v bratislavskom nákupnom 

stredisku Central. Organizátor, Nadácia 

Výskum rakoviny, vybrala ako symbol 

tohto dňa snežienku – krehký kvietok, 

ktorý sa napriek nepriazni počasia 

prediera na svet, aby ako prvý privítal 

jar. Pripomína tak slovenský onkologický 

výskum, ktorý napriek ťažkostiam, 

problémom a stálemu nedostatku financií 

krok za krokom prináša nové poznatky 

a tie pomáhajú víťaziť nad nádorovými 

ochoreniami. Hlavným bodom 

kultúrneho programu bolo koncertné 

vystúpenie známej swingovej kapely 

Funny Fellows. V rámci podujatia Deň 

so snežienkou sa uskutočnila aj verejná 

zbierka na zakúpenie mikroskopu s 

fázovým posunom. 

KNIHA ROZPRÁVKA 

O DVOCH OBLÁČIKOCH 

V druhej polovici marca bude vydaná 

nová kniha pre deti Rozprávka o dvoch 

obláčikoch z pera spisovateľa a kňaza 

Ladislava Fričovského. Uprostred 

tvorivého procesu a zrodu tejto knihy 

nás náhle opustil, no stihol zanechať 

kompletne spracovaný text veršovanej 

rozprávočky, ktorá sa v týchto dňoch 

pripravuje do tlače. Vydavateľ Ľubomír 

Lehotský prosí o pomoc pri tzv. 

„predpredaji“ nahlásením predbežného 

záujmu. Kniha bude vydaná na základe 

objednávok ešte pred jej vydaním, čo 

je de facto podporou jej vydania. Stačí, 

ak na e-mail: ave@iol.sk; resp.: na tel. 

č. 0905 496 426 nahlásite váš záujem 

(počet kusov). V predpredaji sa kniha 

predáva za zvýhodnenú cenu 4,90 €, 

v kníhkupectvách po vydaní bude stáť 

6,90 €. Nahlásenie záujmu nie je definitívne, 

počet môžete ešte upravovať. 

POZÝVAME POTREBUJEME 

ĽUDÍ INTELIGENTNÝCH ALEBO 

EMPATICKÝCH? 

V nedeľu 15. marca o 16.00 hod sa 

v žilinskej nadácii Polis uskutoční debata 

o tom, či naša spoločnosť potrebuje 

ľudí inteligentných alebo empatických. 

Pozvanie do diskusie prijal filozof Egon 

Gál a Hana Dojčanová, predsedníčka 

Mensy Slovensko (organizácia, ktorá 

združuje nadpriemerne inteligentných 

ľudí) a je tiež presbyterkou cirkevného 

zboru Bratislava – Staré mesto. Diskusné 

okruhy: Aký je rozdiel medzi inteligenciou 

a empatiou? Aká je hranica medzi 

dobrom a zlom? Prečo normálni ľudia 

páchajú zlo? Ako funguje mechanizmus, 

ktorý ovplyvňuje naše morálne rozhodovanie? 

Môže spoločnosť prežiť bez 

morálky? Diskusia, moderovaná Jurajom 

Bohyníkom, bude vysielaná aj v priamom 

prenose prostredníctvom internetu: www. 

facebook.com/nadaciapolis.

Ľubo Bechný 


• 7

Ľubo Bechný 

rozhovor 

IVAN EĽKO, FARÁR V NITRE: 

„KRESŤANIA RAZ VYMRÚ NA KRÁSU.“ 

Keď budeme bilancovať kľúčové udalosti roka 2015, na prvých priečkach bude iste rezonovať februárové referendum. Referendum 

a kampaň, ktorá mu predchádzala, rozdelilo Slovensko, ale aj cirkev samú, liberálno-konzervatívne ju vyhranilo. S Ivanom Eľkom, 

zborovým farárom v Nitre sme sa rozprávali o tom, či referendum bolo príčinou tohto rozdelenia alebo iba jeho katalyzátorom, ktorý 

celý proces, beztak neodvratný, len urýchlil. 

Český psychiater Max Kašparů sa 

vyjadril, že ak by bol slovenským 

občanom, na referende by sa zúčastnil, 

aj keby mal ísť vo vysokých horúčkach k 

hlasovaniu po štyroch. Lebo „ide o vážnu 

vec pre budúcu generáciu“. Aké dôvody 

viedli vás k účasti na referende? 

Viedli ma k tomu motívy úplne 

totožné s tým, čo vyjadril Max Kašparů. 

Išlo o vážnu vec, napriek kritike, že 

referendum je politicky nadbytočné, 

finančne nákladné, nenávistné 

k menšinám, idúce proti kresťanskému 

princípu nenásilia v presadzovaní 

vlastných hodnôt, miešajúce sa do života 

iných ľudí a mentálne spiatočnícke, 

odhaľujúce strach a zakomplexovanosť 

slovenského človeka. Ak by som mal 

svoje trikrát „áno“ vyjadriť jednoduchým 

obrazom, tak nezúčastnenie sa na 

referende, prípadne iné odpovede ako 

trikrát áno, by znamenali prevziať 

osobnú zodpovednosť za vypustenie 

džina z fľaše. Aladin by sa v momente, 

keď sa džin pred ním zjavil v celej 

svojej podobe, vyjadril, že ide o veľkú 

vec. A na dokreslenie motívov pridám 

ešte jeden modelový obraz z európskej 

histórie, kde bol s tými najlepšími 

úmyslami vypustený džin z fľaše: 

Chamberlain spokojne kýva zástupom 

papierom o mierovom pakte s Hitlerom. 

Uvedomujem si, že genderizmus, rodová 

ideológia, nie je iba okrajová záležitosť, 

ale je v súčasnom politickom myslení 

a v agende na téme dňa a naberá na 

dynamike. Som presvedčený, že genderizmus 

je z podstaty zlý, že by zmenil 

podobu civilizácie možno ešte viac 

ako totalitné režimy, ktoré sme prežili 

a že odmietanie referenda bolo veľmi 

inteligentným a kultivovaným, ale i tak 

prevzatím osobného podielu na tomto 

všetkom. Toto ja odmietam a kladiem 

to vyššie ako princíp nenásilia. Navyše 

je tu fakt, že iba veľmi žonglérsky výklad 

konkrétnych pasáží Písma umožňuje 

kresťanovi neklasifikovať aktívne homosexuálne 

správanie ako hriech. Zobrať 

podiel na tom, aby som sám prispel 

k etablovaniu hriešneho správania ako 

niečoho štandardného, dokonca progresívnejšieho 

ako „tradičné správanie“, to 

odmietam. Nič násilne nepresadzujem, 

je to férový súboj. Pro-homo životný 

model pomaly ale isto preniká do sféry 

môjho života prostredníctvom politiky, 

médií, aktivizmu. Ja na to odpovedám 

prostredníctvom referenda. V živote 

prichádza hranica, keď je človek 

postavený pred nutnosť urobiť rozhodnutie 

na elementárnej úrovni, či nejaký 

problém bude ďalej iba diskutovať, alebo 

sa odhodlá ku skutku, i keď by mohol 

byť – na prísnych vážkach merané 

– aj kritizovaný. Mne osobne z toho 

vyšlo rozhodnutie pre trikrát „áno“ 

práve v tomto bode vývoja problému. 

Uvediem ešte ďalší príklad z moderných 

európskych dejín: Nejestvoval asi 

človek, ktorý by viac stelesňoval nenásilné 

vcítenie sa do kože moderného 

sekulárneho človeka a reinterpretácie 

kresťanstva do nového kontextu sveta, 

ako bol mučeník Dietrich Bonhoeffer. 

I on však jedného dňa uzavrel diskusiu 

a zapojil sa do atentátu na Hitlera. Od 

atentátu si sľuboval radikálnu zmenu 

situácie v Nemecku. Môj koncept 

„džina vo fľaši“ zrejme mnohí cítili 

rovnako, aj keď si to tak nepomenovali. 

Môže byť kritizovaný, je však rovnako 

pravdepodobný, ako tvrdenia odporcov 

referenda, že fľaša s džinom nejestvuje 

a že úplne z princípu treba svetu dopriať 

väčšiu farebnosť, otvorenosť, slobodu. 

Ale farebnosť, otvorenosť a sloboda 

8 •

nie sú predsa sami osebe jednoznačne 

dobré. Nie je to obdoba darov Ducha 

Svätého. Môžu byť dokonca i riadnou 

šelmovčinou, ako nás poúča Biblia. Tak 

isto strach a obavy sami o sebe nie sú 

jednoznačne zlé. Ich absencia môže byť 

znakom straty schopnosti rozlišovať, 

áno, znakom doslova konzumného 

života. Legendárny profesor Gábriš 

v osemdesiatych rokoch, keď sme 

ešte ani nemali poňatia o tom, že zo 

sexuálnej orientácie sa môže stať jeden 

kľúčovo dôležitý faktor politického 

života, a to nie nejakej uletenej sekty 

v pustatine amerického Juhu, ale v 

euroamerickej kultúre, vždy opakoval, že 

ani nie tak výskyt, ale rozmach homosexuality 

ako životného štýlu, bol jeden zo 

sprievodných znakov predchádzajúcich 

zániku rímskeho impéria. 

Tomáš Halík, český katolícky teológ, 

rozlišuje medzi vrodenou homosexualitou 

a takou, ktorá je iba spestrením 

sexuálneho jedálnička. Aj napriek 

tomu by Halík v zásade na referendové 

otázky odpovedal kladne (adopcie detí 

pármi rovnakého pohlavia vníma ako 

experiment, ktorého následky nevieme 

dnes predvídať), mal však výhrady 

k inštitútu referenda, nakoľko sa podľa 

neho môže stať nebezpečným nástrojom 

populizmu. Je to reálna hrozba – 

vzhľadom na to, ako prísne sú u nás 

nastavené kritériá na to, aby sa vôbec 

mohlo iniciovať? 

Zažili sme dosiaľ sedem referend, 

iba jedno bolo platné. Týkalo sa nášho 

vstupu do Európskej únie, úspešne 

preskočilo prah platnosti o fantastické 

dve percentá. Dosiaľ sa pri referendách 

ozývali hlasy, že sú zbytočné a drahé. 

Pri tomto poslednom sa ale ozval nový 

hlas, že samotný inštitút referenda je zlý. 

Je to téma na dlhú debatu o ústavnom 

systéme. Problematická je hlavne väzba 

referenda na parlament, záväznosť 

jeho výsledku pre rozhodovanie 

poslancov. Ak si zhrnieme, ako ľudia 

vyjadrujú svoju skúsenosť s politikou, 

tak parlamentarizmus platí za korupčný 

obchod, referendum je populizmus. 

Mnohí cítia resentiment za istotami, 

ktoré nám prinášala diktatúra proletariátu. 

Ale v predreferendovej dobe sa 

dalo v náznakoch pobadať ešte niečo, 

čo by sa dalo nazvať „nevyhnutnosť 

akceptovania elít“. Ľudí, ktorí veciam 

najlepšie rozumejú, no ani nie tak v 

ich jednotlivostiach, ako v ich celku. 

Poznajú globálny kontext problematiky 

všetkého. Sú teda osvietení v akomsi 

postmodernom štýle. Jeden takýto 

človek sa vyjadril, že slovenským 

katolíkom chýba Paul Ricoeur, teda 

že nemajú elity formátu tohto veľkého 

francúzskeho mysliteľa. Uvedomil som 

si, aká to musí byť trauma pre tých, 

ktorí si hýčkajú povedomie, že kráčajú 

s dobou, ktorí by mali sto chutí na 

referende povedať trikrát „áno“, ale boja 

sa nálepky zmanipulovaných ťuťmákov. 

Z tohto dôvodu si vážim vyjadrenie 

Čecha Kašparů, ktorým dokazuje, že nie 

je Ricoeur, ale jemu je to zjavne jedno. 

To obdivujem. A čo sa týka Halíka, pri 

všetkej úcte, to by asi naozaj musel prísť 

koniec sveta, keby k niečomu nepridal 

svoje estétske „ale“. Kresťania raz vymrú 

na krásu. 

Referendum bolo z pohľadu účasti 

neúspešné, bolo napriek tomu v niečom 

prínosné? 

Možno jeho prínos budeme vedieť 

zhodnotiť až neskôr. Prinesie rímskym 

katolíkom – ktorí majú ešte silné 

sebavedomie politického katolicizmu 

a veľkých pútí – poznanie, že na to, 

ako tesne boli previazaní s Alianciou 

za rodinu, úplne zlyhali a asi dvaja 

z troch na referendum ani neprišli? 

Pôsobia dojmom monolitickej ľudovej 

cirkvi, ale hľa, vo vnútri to je úplne 

ináč. Evanjelikom ich dejiny dlhodobo 

po kvapkách servírovali poznanie, že 

tvoria jednotu azda ešte liturgickú, 

ale určite nie názorovú. Pamätajme 

však, že ako u nás degeneruje politika, 

tak degeneruje i polis, obec a ľudia 

neprichádzajú i z dôvodu prostého 

salámizmu. Najlepšie z toho vyšli 

politici, lebo je jasné, že na Slovensku 

si socialisti a liberáli nájdu stále tých 

svojich a konzervatívci napokon tiež. 

Diskutovať môžeme o správnosti 

načasovania referenda. Nebolo lepšie 

vyčkať, kým niektorú z predmetných tém 

nezaradí do svojho volebného programu 

tá-ktorá z politických strán? 

Myslím, že tak ako gender agenda 

bude stále viac prítomná i v slovenskom 

politickom živote, tak niektoré politické 

strany ostražitosť voči nej budú čoraz 

viac zaraďovať do svojho programu. 

Otázkou už bude iba to, či to urobia 

nezištne, fundovane a zrozumiteľne, 

alebo iba ako návnadu na 25 percentnú 

skupinu voličov – referendistov. 

Nebolo referendum kontraproduktívne, 

keďže je manželstvo ako zväzok muža 

a ženy definované ústavným zákonom? 

Manželstvo je skutočne takto 

definované v ústave a z tohto dôvodu 

sa mnohým referendum javilo 

nadbytočné. Ale treba k tomu dodať 

dve veci. Pamätáme si, že definícia 

manželstva do ústavy nepribudla 

spontánnym politickým rozhodnutím, 

ale bol to výmenný obchod medzi 

dvoma stranami. Teda tak rýchlo, ako 

manželstvo do ústavy prišlo, môže 

z neho opäť odísť. Z tohto dôvodu 

mohlo referendum akoby dodatočne 

ratifikovať to, čo sa mnohým nezdalo 

ako politicky celkom čisté. To by malo 

obrovský význam. A druhá poznámka: 

Referendum bolo iniciované v čase, 

keď ústavná definícia manželstva 

ešte nejestvovala. Jeho iniciátori teda 

nevedeli to, čo vieme my dnes. Úspešné 

referendum malo byť silným signálom 

do politického priestoru, aký typ 

politiky si želá väčšina občanov v oblasti 

rodiny, morálky, či výchovy a vzdelania. 

A čo irelevantnosť témy v čase, 

keď rodiny zápasia s existenčnými 

problémami? Viac ľudí prišlo dokonca 

Ľubo Bechný 


• 9

Ľubo Bechný 

aj na Sulíkovo neúspešné referendum 

ohľadne zrušenia koncesionárskych 

poplatkov. Je téma o hodnotách, 

o vymedzení hraníc manželstva dnes 

dôležitá? 

To bol častý argument. Zaujímavé, 

že sa ho chytali aj kresťania. Áno, život 

prináša do rodín obrovské praktické 

problémy, ktoré ich ohrozujú zvonku 

i zvnútra. Sú vážnou výzvou, niektoré 

doslova epidémiou. Kritický som však 

voči tomu druhu výhrad, že namiesto 

rodových blbostí sa treba viac venovať 

lepšej ekonomickej báze na fungovanie 

rodín. Celok života je v tomto pohľade 

redukovaný iba na otázku produktivity, 

spotreby a politického rámca na 

toto všetko. Spomíname si, že ešte 

aj marxisti priznali životu akúsi jeho 

„nadstavbu“. Ostýchavo vyjadrovali, že 

nad úrovňou výroby a spotreby je ešte 

taká úroveň života, pri ktorej komunista 

nevystačí so slovníkom dobrého 

národohospodára. Referendum mierilo 

práve sem, aj keď nehovorilo o tom, 

čo je nad životom, ale pod životom. 

Hovorilo o samotných základoch 

života jednej bytosti a civilizácie. Na to 

prichádza odpoveď, že radšej by sa mala 

riešiť problematika lacnejších pôžičiek. 

Dá sa povedať, že pod výsledok sa 

podpísali aj médiá, ktoré sa v drvivej 

väčšine prípadov k referendu postavili 

negatívne? 

Podpísali sa, ale to nie je tá najdôležitejšia 

vec. Stojí skôr za to analyzovať 

niektoré vzorce, ktoré sa v médiách 

opakovali. Ten najčastejší: Tradičná 

rodina znamená - otec samozrejme 

pijan, matka samozrejme bitá, dieťa 

samozrejme zúfalé. Oázu však môže nájsť 

v spoločnosti dvoch harmonicky žijúcich 

oteckov či mamičiek. Dvaja partneri 

rovnakého pohlavia nemajú zlozvyky, 

nepoznajú rozvrat, dokonale si rozumejú. 

Tento obraz je civilným vyjadrením 

jedného v podstate pseudonáboženského 

presvedčenia, že to, čo stará kresťanská 

civilizácia nazývala hriechom, bol 

v skutočnosti iba zlý sociálny výsledok 

polarity, teda protichodnosti muža a ženy. 

A že bezhriešnosť, vykúpenie, plnosť 

života, je možné dosiahnuť neuznaním, 

potlačením tejto polarity. Je to variácia na 

starú európsku tému pseudonábožensko 

politických zvráteností: fašisti hovoria 

o zlej polarite rás, komunisti o zlej polarite 

tried. Svetový fašizmus i svetový komunizmus 

mali i svoje návody na to, ako 

dosiahnuť vykúpenie. Za obeť si vyžiadali 

desiatky miliónov ľudských životov, ale 

stav vykúpenia nedosiahli. Boli ale – i keď 

niekedy veľmi ťažko – rozpoznateľné 

ako zlo z podstaty. Gender je oproti nim 

maximálne sofistikovaný, priateľský, 

prajný životu. Hovorí iba o takej 

maličkosti, ako je zlá polarita rodov. Nič 

nechce násilne vykoreniť, prináša človeku 

slobodu kategóriu rodu odmietnuť. Rod 

síce odmietnuť, ale i tak mať všetko, čo 

s rodom súvisí. Kresťan, ak má ešte zbytok 

zdravého úsudku, v tej chvíli hovorí, že 

akceptovanie takéhoto obrazu života je 

minimálne gýčom (na jehovistický spôsob 

obrázky dvoch oteckov s dieťaťom pri 

zapadajúcom slnku), v plnej podobe je to 

novodobé pohanstvo, znak odmietnutia 

učenia o stvorení, pravej povahe hriechu, 

vykúpení, posvätení a budúcej spáse. 

I nekresťania svojím jazykom vyjadrujú, 

že je to proti skúsenosti s prirodzenosťou. 

Úloha je napokon pre oboch prostá – toto 

všetko rozoznať a aspoň trocha sa v tom 

všetkom zorientovať. 

K referendu zaujal vo vianočnom 

pastierskom liste stanovisko Zbor 

biskupov, ktorý vyzval veriacich k účasti. 

V kontrapunkte k pastierskemu listu 

však vyšlo niekoľko verejných vyhlásení 

jednotlivých teológov, osobností 

a cirkevných zborov. Bol to šťastný 

krok, nakoľko ECAV vyznela ako celok 

neschopný jednoty v takých základných 

otázkach? 

Troška zoširšia: Vznik reformácie v 16. 

storočí úzko súvisí s nástupom renesancie 

a so zrodom európskeho individualizmu 

jeden a pol storočia predtým. Reformácia 

bola umožnená novým, liberálnym 

pohľadom na človeka a spoločnosť. 

Hus ešte nemal guráž nadávať pápežovi 

do antikristov, pre Luthera to bolo 

samozrejmé vyjadrenie. Evanjelici majú 

teda v sebe vpísaný individualizmus. 

Koľko práce dalo Jurajovi Thurzovi, 

pokým zvolal synodu do Žiliny a presadil, 

že nad zbormi a fraternitami by mohla 

byť ešte spoločná strecha? Ako vrela vnútrocirkevná 

diskusia za či proti federácii, 

keď ľudia generácie generálneho biskupa 

Uhorskaia pamätali ešte zlú skúsenosť 

s postavením evanjelikov za Slovenského 

štátu? I teraz panovala rôznosť, okrem 

pastierskeho listu tu boli i ďalšie 

hlasy. Mňa osobne zaujalo jednoduché 

vyhlásenie, ktoré skoncipoval farár Boris 

Mišina za Evanjelickú jednotu. Pozitívne 

v ňom odkazoval na pastiersky list nášho 

Zboru biskupov a pripájal sa k jeho 

výzve „ísť“. Bolo mi sympatické, že nebol 

a priori proti z dôvodu, že Evanjelická 

jednota musí byť a priori proti vedeniu 

cirkvi, ale že sú témy, v ktorých môže byť 

úplný súhlas a jednota. 

Stotožňujete sa s názorom niektorých 

teológov a osobností, ktorí označili 

referendum za misijne kontraproduktívne 

a kompromitujúce zvesť evanjelia Ježiša 

Krista v očiach spoločnosti? Relevantnosť 

ich postoja majú potvrdzovať výstupy 

niekoľkých ľudí z RKC po referende. Nie 

je však rovnako misijne kontraproduktívna 

aj podpora agendy LGBTI? Konkrétne 

myslím napr. na výstupy veriacich 

z fínskej evanjelickej cirkvi pre sobáše 

ľudí rovnakého pohlavia. Alebo na rozkol 

v ELCA práve kvôli tejto otázke... 

So stanoviskom teológov som sa 

nestotožnil. Začal by som už takou 

formalitou, akou bola štylizácia textu. 

Bola tak komplikovaná, že sama 

vytvárala dojem, akoby posúdenie 

správnosti referenda bolo prístupné 

iba tým, čo dokážu porozumieť zneniu 

textu. Druhým dôvodom bol síce nevyslovený, 

ale medzi riadkami prítomný 

predpoklad, že bežný človek svojimi 

skúsenosťami či prostou intuíciou 

nedokáže posúdiť základné otázky života 

a zmysel slov – napríklad, či manželstvo 

znamená muž a žena – ale že na toto 

treba mimoriadnu intelektuálnu výbavu 

10 •

a skúsenosť s globálnym dianím vo svete. 

Tretí dôvod však bol najzávažnejší. 

Autori vyhlásenia sa vôbec nezmieňujú 

o tom, aký je ich postoj k veci samotnej. 

Ešte i páter Halík povie, že by v zásade 

odpovedal kladne, ale referendum mu 

nevonia. Oni iba odmietli referendum 

a viac nič. Keď teológovia mlčia k obsahu 

a vyjadrujú sa k procedúre referenda 

a k mojim nepriateľským emóciám, je 

to skôr hlas politický ako spirituálny. 

A samotné nenásilné presadzovanie 

kresťanských hodnôt: pred pár rokmi 

sme pocítili tlak na to, že z pozície viery 

treba povedať svoje „áno“ v referende 

o pristúpení do Európskej únie. Teraz 

počujeme, že z pozície viery znamená 

nemiešať sa do života iných. Hm. Chlieb 

sa bude lámať o dva-tri roky, keď aj 

bratislavský Pochod hrdosti možno bude 

zahŕňať i skupinu pedofilov tvrdiacich, že 

oni nie sú trestný čin, sú iba farebnosť. 

Netrafil som vedľa, referendum, gender 

a Pochody hrdosti sú stále jedna téma. 

Ako potom teologicky vybalansujeme 

postoj nenásilia? 

oblasti veľmi solídne poznatky. Určite by 

ich rád poskytol kompetentným, ak by 

bol záujem. 

O referende sa búrlivo diskutovalo najmä 

na sociálnych sieťach, teda aj v skupine 

Ako ďalej vECAV, ktorá má už takmer 

1 500 členov. Osobne mám pocit, že 

absentoval fundovaný názor farárov 

a teológov, resp. že sa do debaty viac 

zapájali tí, ktorí sa vyhraňujú liberálne. 

Nie je pohodlnejšie postaviť sa vo svojom 

zbore pred ľudí, ktorí so mnou v zásade 

vo všetkom súhlasia, ako vstupovať do 

priestoru, kde dochádza ku skutočným 

názorovým stretom? 

Ja zo zásady nie som na žiadnej 

sociálnej sieti a mám veľmi málo 

skúseností s tým, čo sa tam deje. Syn je 

však na „Ako ďalej v ECAV“. 

Asi pred rokom ma zavolal, aby som 

si niečo prečítal. Začítal som sa a utvrdil 

Autor otázky je majstrom pateticky 

znejúcich otázok. Snažím sa však 

v dobrom porozumieť tomu, čo mal 

na mysli. Chápem, že je novinár 

a musí mať zmysel pre dramatizáciu 

deja. Naznačovať ale, že ľudia okolo 

referenda a jeho účastníci boli vo 

vyššie spomenutých troch prípadoch 

úplne pasívni, je preháňanie, „mrazivé 

preháňanie“. Naviac jeden z tých 

troch prípadov – prípad arcibiskupa 

Bezáka – je hodný úplne zvláštnej 

analýzy a nepriraďoval by som ho 

k zvyšným dvom. Vôbec by som 

nedefinoval ako občiansku povinnosť 

zaujímať sa o prípad arcibiskupa 

Bezáka a vyjadrovať mu podporu. Jeho 

odvolanie je vnútornou vecou inej cirkvi 

a jeho jednanie po odvolaní mi nebolo 

vôbec sympatické. Jeho všadeprítomná 

ikonizácia mi dokonale otravovala život. 

Možno takto uvažovali mnohí katolíci. 

Ľubo Bechný 

Vo februárovom čísle eVýchodu 

sme písali o hnutí Pegida, ktoré bolo 

označené za hyenu priživujúcu sa 

na nešťastí po teroristickom útoku 

vo Francúzsku. Nie je podobným 

„priživovaním“ kampaň jednej 

z novozaložených politických strán, ktorá 

v tesnom závese za referendom avizovala 

petíciu za odluku cirkvi od štátu, aby tak 

zalovila v radoch liberálnych voličov? 

Na to sa hovorí – Veľmi dobrá otázka! 

No, politik z biznisu pozná dôležitosť 

marketingu. Poviem stručne štyri veci. 

Prvou je povzdych nad nami samými: 

Kam sme to len my, veľké historické 

cirkvi dopracovali, že socialisti či liberáli 

v kritických chvíľach vedia, že môžu 

strašiť cirkev odlukou od štátu a že ju 

vtedy chytá panika? Druhé, že politik 

možno vôbec netuší, že sa vlámal do 

otvorených dverí. Že medzi evanjelikmi 

by našiel mnoho osôb, pre ktorých odluka 

nie je strašiak, ale z biblického, historického 

i praktického hľadiska jediný 

zdravý predpoklad pre život cirkvi vo 

svete. Tretie, že treba omnoho viac 

pozornosti venovať dnes v cirkvi téme 

vlastného darcovstva a dobrovoľníckej 

služby. Je to otázka nášho prežitia. 

Kedysi sme sa dozvedali, ktorý zbor 

koľko prispel do celocirkevných fondov. 

Keď som takúto správu videl pred rokmi 

naposledy, bol som šokovaný, že cirkevné 

zbory niektorých farárov, ktorí ako 

najpravovernejší neustále hľadajú v cirkvi 

ideologických nepriateľov, neprispeli 

vôbec ničím. A napokon – náš zborový 

dozorca Ján Huba dlhodobo pracuje na 

vlastných analýzach financovania cirkvi 

prostredníctvom asignácie a má v tejto 

v presvedčení, že na takéto niečo by 

som nemal nervy ani čas. Tvrdenia 

často nevyvolávajú vecnú polemiku, ale 

nedorozumenia a invektívy, ktoré sa 

potom zamotávajú. Česť tým, ktorí do 

tejto skupiny vstupujú s vecnými názormi 

alebo vedú dobrú diskusiu. Myslím 

ale, že sú v menšine oproti klasickej 

internetovej živelnosti. Vo všeobecnom 

zmysle slova ale musím povedať, že 

si vážim ľudí, ktorí idú s kožou na trh 

v ktorejkoľvek oblasti života cirkvi. 

Štefan Hríb, šéfredaktor .týždňa, položil 

iniciátorom referenda a kresťanom 

vôbec veľmi závažnú otázku, ktorá by 

pre nás mala byť vážnym podnetom na 

zamyslenie: „Kde ste boli doteraz, keď 

išlo o konformitu s Mečiarom, Ficom, 

o ponižujúce konanie sokolovských 

kruhov voči arcibiskupovi Bezákovi... 

Prečo tu bolo mrazivé ticho?“ Skúsme mu 

čestne odpovedať: Kde sme boli doteraz? 

(Nepodpísali sa pod pasivitu v účasti 

na referende vo výraznej miere práve 

aj precedensy, ktoré menuje Š. Hríb?, 

pozn. red.) Ale späť k pôvodnej otázke. 

Možno treba zdôrazniť jednu vec, na 

ktorú ešte nie sme zvyknutí: Život obce 

je už tak podrobne štruktúrovaný, že 

ľudia nebudú v jednom bloku spoločne 

reagovať rovnako na všetko. Skončil sa 

ponovembrový čas, keď stačilo povedať 

zástupom „Uvidíme sa opäť o tri dni“ 

a všetci prišli, nehľadiac na to, aké 

témy mal míting riešiť. Dnes už jedni 

budú cítiť povolanie vyjadrovať sa viac 

k politike, jedni k sociálnym otázkam, 

jedni k morálnym. Kritizovať niekoho, 

že sa viac nasadil v jednej a pasívny 

bol v druhej oblasti, je – parafrázujúc 

apoštola Pavla – ako keď oko kritizuje 

ucho, kde bolo, keď bolo treba hľadieť. 

Za rozhovor ďakuje: E. Mihočová 


• 11

postoj 

Ľubo Bechný 

MOJE ÚSTA A UŠI TÝCH DRUHÝCH 

ALEBO KOMUNIKÁCIA VO SVETLE 

REFERENDOVEJ KAMPANE 

Jedna zo psychologických „múdrostí“ 

hovorí, že pri každom stretnutí dvoch 

ľudí sa stretávajú vlastne šiesti. Každý 

človek do stretnutia prináša nielen 

sám seba, aký je; ale aj svoje predstavy 

o sebe a, samozrejme, aj o tom druhom. 

Nie je ťažké si predstaviť, že v takom 

prípade je diskusia náročnou úlohou. 

Napriek tomu ľudská spoločnosť 

nemôže bez vzájomnej komunikácie 

existovať. Komunikácia (nech si v tejto 

chvíli pod tým slovom predstavíme 

akúkoľvek jej formu) je ako lano, 

z ktorého je utvorená sieť ľudských 

vzťahov, práce a života. Komunikačný 

proces je súčasťou ľudskej existencie, 

formuje sociálne vzťahy, postoje 

a myslenie. Posilňuje alebo tlmí emócie. 

Niečo z toho sme intenzívnejšie ako 

inokedy zažili v našom aktuálnom 

spoločenskom živote počas prípravy 

a uskutočnenia referenda o ochrane 

rodiny vo februári 2015. Pri sledovaní 

„predreferendovej“ komunikácie bolo 

možné naplno zažiť, aký význam a silu 

má vypovedané aj nevypovedané slovo. 

DVE KĽÚČOVÉ TÉMY – CIRKEV A 

HOMOSEXUALITA 

Komunikácia v tomto období 

bola zaujímavá svojou formou, aj 

obsahom. Expresívne a silne emotívne 

nabité prejavy boli zamerané na dve 

výrazné témy: na vzťah spoločnosti 

k homosexuálom a ich životnému 

štýlu a na vzťah spoločnosti k cirkvi, 

resp. ku kresťanstvu. Obidve témy 

boli diskutované v súvise s predstavou 

o rodine a vplyvom výsledku referenda 

na spoločnosť. 

Argumenty sa v prvom prípade 

pohybovali na línii od myšlienok 

podporovaných biblickými citátmi, 

že homosexualita je „ohavnosť pred 

Hospodinom“, cez výzvy milovať 

hriešnika a nenávidieť hriech, až po 

presvedčenie, že homosexuálna orientácia 

je prirodzený a bezproblémový jav, 

ktorý si zasluhuje spoločenskú podporu. 

Vzhľadom na tento kontext bola cirkev 

na jednej strane predstavovaná ako 

manipulatívne a pokrytecké zoskupenie 

ľudí vyhradzujúcich si právo na absolútnu 

pravdu, pričom sa ju snaží vnútiť 

spoločnosti totalitnými spôsobmi bez 

lásky a milosrdenstva. 

Druhá strana tohto obrazu ukazovala 

kresťanov ako poslednú baštu ľudí 

s hodnotami, ktorí chránia práva 

detí pred svojvôľou a sebectvom 

dospelých. Objavili sa aj myšlienky 

zo strany teologicky vzdelaných ľudí, 

ktorí kritizovali spôsoby majoritných 

cirkví a upozorňovali, že etické témy 

nesmú byť presadzované silou, pretože 

to dehonestuje zvesť evanjelia. Ďalšie 

argumenty mediálnej diskusie sa 

týkali ochrany rodiny a detí, potreby 

mužského a ženského vzoru vo výchove. 

12 •

Spomínaná bola záväznosť biblických 

noriem, ktoré udržiavajú spoločnosť 

a jej kultúru. Súčasne boli zástancovia 

referenda označovaní za diletantov 

a zadubencov a bolo im vyčítané, že šíria 

a podporujú strach a xenofóbne prejavy 

(chorobný strach zo všetkého cudzieho). 

Silnou bola téma „vyhodených peňazí“ 

a nepotrebnosti takéhoto referenda. 

Na záver sa ako dôsledok objavil apel, 

ktorý sa týkal aj cirkví: nepolarizovať 

spoločnosť vyhranenými názormi, 

ale viac podporovať vzájomné porozumenie. 

Používali sa rôzne argumenty, 

od sofistikovaných vyhlásení, až po 

vulgárne urážky. V diskusii okolo 

referenda sa na viaceré adresy hovorilo 

o tom, čo má kto urobiť inak, alebo 

čo si má kto inak myslieť. Hovorilo sa 

o „tých druhých“. Spôsoby, ktoré sa 

v tejto diskusii používali miesto citlivej 

a odborne fundovanej diskusie, viedli 

u mnohých k rozčarovaniu a možno až 

apatii. Reflexia toho, čo sa v referende 

a počas referenda udialo, zostáva ešte 

pred nami. (podklady použité z analýzy 

http://www.postoy.sk/content/referendova-diskusia-bola-o-chapani-milosrdenstva-pokrytectva-analyza-iv; 

Terézia Rončáková). 

TÉMY, KTORÉ SÚ „TABU“ 

Otázky, udalosti a diskusie, ktoré 

nútia človeka zaujať postoj k dôležitým 

veciam, sú vzácnym darom. Majú cenu 

šiestich miliónov. V tomto prípade 

sa referendové otázky a spôsob jeho 

presadzovania dotkli viacerých takmer 

tzv. „tabu“ tém v našej spoločnosti. 

Rodiny, homosexuality a cirkvi. Sú 

to témy, ktoré väčšina ľudí nerieši 

každý deň; napriek tomu sa bytostne 

dotýkajú základných životných postojov 

a hodnotových noriem. Realita 

referenda pozývala zamyslieť sa nad 

tým, čo je pre nás, pre našu spoločnosť 

skutočne podstatné. Ktoré hodnoty sú 

nedotknuteľné a prečo? Nakoľko je pre 

medziľudské vzťahy dôležitá sexuálna 

orientácia? Čo vlastne je rodina a ako sa 

vyrovnáme s jej „krízou“? 

Mediálne vstupy k téme referenda, 

ale aj bežné rozhovory o spomenutej 

téme, naplno ukázali, aké je náročné 

vedieť vecne, bez znevažovania a s úctou 

diskutovať o témach, ktoré sa dotýkajú 

našich postojov. Jednou z tém, ktorú 

diskusia okolo referenda priniesla, sa 

týka práve komunikácie. Ako rozprávať 

tak, aby sme vo vzájomnej diskusii 

zbytočne neubližovali sebe, ani druhým? 

Ako sprostredkovať pravdu, ktorá nie je 

príjemná? Čo môže pomôcť aj napriek 

rôznym názorom udržať vzájomné 

vzťahy? 

REŠPEKT VOČI DRUHÉMU 

Témy, týkajúce sa správnej a efektívnej 

komunikácie, sú v priebehu posledných 

desaťročí „top“ témami. Množstvo 

kurzov komunikácie bezpečne potvrdí, 

že komunikačné zručnosti patria medzi 

tie dôležité. Dokonca sú podstatnou 

časťou kresťanskej praxe. Kresťanstvo od 

svojho počiatku rieši tému akceptovania 

„inakosti“. Týkalo sa to nielen prvej cirkvi, 

kde sa odohrával zápas medzi kresťanmi 

zo Židov a kresťanmi z pohanov; ale 

deje sa to priamo v kľúčovom vzťahu 

medzi Bohom, ktorý v Kristovi prišiel 

a prichádza, aby znovu nadviazal vzťah 

s človekom. Tento vzťah a jeho komunikácia 

je absolútne iná, ako zvládajú 

akékoľvek ľudské predstavy. Krista a vzťah 

k Nemu nie je možné vtesnať do ľudských 

pravidiel, aj keď ich On v mnohých 

prípadoch rešpektuje. Práve tento rešpekt, 

úcta voči druhému, bez ohľadu na to, čo 

si o ňom myslím; bez ohľadu na moje 

predsudky a skúsenosti; bez ohľadu 

na môj strach je typickým prejavom 

kresťanskej viery. Rešpekt voči druhému 

človeku je to, k čomu Kristus inšpiruje 

a tak dáva spoznať, čo znamená milosť; 

milosť druhej šance. Milosť tak vnáša 

do medziľudských vzťahov a vzájomnej 

komunikácie nesmierne podstatný prvok. 

Pretože identita kresťana môže a má byť 

primárne utvorená cez skúsenosť milosti. 

V tejto súvislosti môžeme základnú 

komunikačnú premisu, ktorú Biblia 

vo svojich textoch naznačuje, objaviť 

vo výzve „milovať Boha...“ a „milovať 

blížneho ako seba samého“. Práve 

„láska“ v podobe rešpektu, akceptácie 

a slobody je to, čo otvára pomyselné 

dvere k mentálnemu svetu druhého 

človeka. Láska tak je nielen „páskou 

dokonalosti“, ktorá dokáže zviazať aj 

„zlámané“; ale môžeme si ju predstaviť 

aj ako základnú látku, z ktorej sú tkané 

„laná“ komunikácie (aby som použila 

obraz zo začiatku textu), a tak viazané 

medziľudské vzťahy. 

AKCEPTÁCIA A SNAHA POROZUMIEŤ 

Psychológia túto skúsenosť v rôznych 

podobách a pomenovaniach objavila 

na inej ceste ako kresťanstvo. Od 

chvíle, kedy Sigmund Freud a jeho 

nasledovníci objavili silu nevedomia 

v ľudskom správaní, sa psychológovia 

snažia prísť na to, čo človek potrebuje, 

aby mohol byť sám sebou a tak dokázal 

komunikovať a žiť s inými. 

Ďalším podstatným krokom, od 

ktorého sa dodnes odvíjajú ďalšie 

teórie, bol objav Carla R. Rogersa, 

ktorý na základe svojej praktickej práce 

psychológa zistil, že pre efektívnu 

komunikáciu s klientom je dôležité, aby 

terapeut v rozhovore bol autentický, aby 

bol sám sebou. Druhou podmienkou 

bolo, aby bol bezpodmienečne akceptujúci, 

aby dokázal voči svojmu klientovi 

prejaviť úctu aj starostlivosť – bez 

ohľadu na to, čo o ňom vie. 

A treťou podmienkou bolo, aby 

terapeut prejavil empatické porozumenie 

voči svojmu klientovi. Tieto podmienky 

vytvárali takú atmosféru a prostredie, 

kde bola komunikácia o zmenách, ktoré 

klient potrebuje alebo očakáva, možná. 

Schopnosť byť vo vzťahu sám alebo 

sama sebou, akceptovať druhého v jeho 

živote a byť schopný mu dokonca aj 

porozumieť, je rámcom, ktorý formuje 

prácu na spoznávaní duše človeka a jemu 

adekvátnej pomoci dodnes. Tento model 

prístupu k človeku, ktorý žiada o pomoc, 

je dnes princípom, ktorý cirkev používa 

vo svojej službe pastorálnej starostlivosti. 

PRINCÍPY KOMUNIKÁCIE 

Ak hovoríme o komunikácii, mojím 

obľúbeným psychológom je Paul 

Watzlawick. Spolu s ďalšími kolegami 

je autorom teórie o komunikácii. 

Je známy sformulovaním piatich 

základných princípov komunikácie, 

ktoré zároveň popisujú jej paradoxy 

napr.: „nie je možné nekomunikovať“, 

alebo „komunikácia je to, keď sa spojí 

obsah (čo bolo povedané) a vzťah (ako 

to bolo povedané)“. 

Na jeho prácu nadviazal ďalší 

psychológ a odborník na medziľudskú 

komunikáciu, Friedemann Schulz von 

Thun, ktorý svoju predstavu o dorozumievaní 

sa medzi ľuďmi vložil do 

obrazu človeka so štyrmi ušami a štyrmi 

ústami. Jeho teória o komunikácii je 

založená na predpoklade, že každý 

prejav medziľudskej komunikácie 

(slovo, čin, ale aj „ničnerobenie“) môže 

byť interpretovaný jedným zo štyroch 

aspektov, alebo inak povedané, môže 

byť povedané jednými zo štyroch úst, 

alebo byť počuté jedným zo štyroch 

uší. Friedemann Schulz von Thun 

rozoznáva 1. faktickú (vecnú) úroveň 

komunikácie; 2. úroveň, na ktorej 

človek prezentuje (a ukazuje) sám seba; 

3. tretími ústami hovorí, alebo tretím 

uchom počuje to, ako hovoriaci vníma 

svoj vzťah k počúvajúcemu a 4. štvrtým 

aspektom komunikácie je výzva (čo 

chcem, aby ten, ktorý ma počúva, urobil 

alebo si myslel). V každej výpovedi, 

ktorú vyslovíme a ktorú počujeme – od 

všedných a každodenných viet až po 

závažné hodnotové vyhlásenia – je 

obsiahnutá niektorá zo spomenutých 

možností. Je ideálne, ak niekto rozpráva 

na faktickej, vecnej úrovni a počúvajúci 

na rovnakej úrovni odpovedá. 


• 13

Schulz von Thun popisuje komunikáciu 

matky so 16-ročnou dcérou. 

Dcéra ide niekam von a matka jej 

vraví, aby si obliekla bundu, lebo 

vonku je zima. Dcéra namietne, že 

vonku nie je zima. Matka pritvrdí, že 

je ledva 10 stupňov. Dcéra odvrkne, 

že je 11,5 stupňa, zatresne za sebou 

dvere a odíde bez bundy. 

Prečo k hádke došlo? Pretože 

matkina správa mala štyri aspekty: 

• vecný: vonku je zima 

• sebavýpovedný: robím si starosti o 

tvoje zdravie 

• vzťahový: sama nedokážeš urobiť 

správne rozhodnutie 

• výzvový: obleč si bundu! 

Dcéru naštval vzťahový aspekt 

správy, ale naoko zareagovala na 

vecný obsah – tu protirečila („veď nie 

je zima“). A celý konflikt sa nakoniec 

rozvinul na tej rovine, na ktorej 

vôbec nijaký konflikt neexistoval 

– na vecnej rovine. Keby nebolo 

bývalo vzťahovej správy, ktorú matka 

vyslala, asi sa obe bez problémov 

dohodnú a dcéra odíde aj s bundou. 

Takto sa vadili o tom, koľko presne 

stupňov je, miesto toho, aby dcéra 

povedala: „Ja viem, že máš možno 

pravdu s tou bundou, ale prestaň 

mi dávať takéto príkazy, pretože sa 

potom cítim ako nedospelé decko.“ 

Keď ide o uši, je lepšie mať viac 

vyvinuté sebavýpovedné ucho než 

vzťahové ucho. 

je na svete. A aj keď by sme mohli 

povedať, že začiatkom každého vzťahu 

je nedorozumenie, v takomto prípade sa 

môže stať, že to bude aj koniec vzťahu. 

Skrátka, pre dobrú komunikáciu je 

dôležité, aby sme si boli vedomí, že to, 

ako budeme hovoriť a to, „čo“ z toho 

vyrozumieme, závisí od našich momentálnych 

aj predchádzajúcich preferencií, 

emócií, predsudkov, výchovy, skúseností, 

vzdelania, od momentálneho 

psychického rozpoloženia, dokonca aj od 

vonkajších faktorov ako je počasie alebo 

finančná kríza. 

Diskusia o referende – pred jeho 

konaním, a aj po ňom, mi v mnohom 

pripomína práve obraz, kedy spolu 

komunikujú ľudia so štyrmi ústami 

a štyrmi ušami. Pritom spolu nekomunikujú 

na rovnakej línii. Tam, kde 

jeden opisuje fakty, iný počuje výzvu 

na zmenu alebo bohapustú sebaprezentáciu. 

Alebo tam, kde niekto hovorí 

o veciach, ktoré sú pre neho zásadné, 

iný započul iba opis faktov, ktoré 

pre neho nemajú cenu, ani hodnotu. 

Nepochopená komunikácia nevedie 

Existuje množstvo spôsobov, ktoré 

sa dajú použiť na zlepšenie zručnosti 

komunikovať. Ak chceme kvalitnejšie 

a efektívnejšie komunikovať, a tak 

budovať vzťahy, je iste potrebné zladiť 

verbálnu a neverbálnu komunikáciu. 

Je užitočné naučiť sa hovoriť „sám/a za 

seba“ a nie v množnom čísle. Je dôležité 

naučiť sa vedieť stanoviť hranice pre 

empatické vnímanie toho, čo ubližuje 

mne, aj druhému. Hovoriť ťažkú pravdu 

tak, aby som druhého inšpiroval 

k zmene a nezničil. Rada by som vám 

ponúkla ešte jeden model. 

KOMUNIKÁCIA PODĽA BIBLIE 

Biblický princíp komunikácie, 

ktorý funguje na princípe lásky voči 

Bohu a lásky voči blížnemu tak, ako 

ju prejavujem aj sebe, nám ponúka 

alternatívu nastaviť v diskusii svoje uši, 

aj ústa na úroveň vzájomného rešpektu 

a úcty. Tento proces je možné urobiť 

len a jedine cez „zmenu mysle“. Asi sa 

to nestane „cez noc“, ale môže to byť 

dosiahnuteľný cieľ. Aby bolo možné 

komunikovať o tom, čo je podstatné. 

V prípade tém ochrany rodiny by sme 

do tejto kategórie mohli zaradiť všetky 

diskusie, kde by sa bez emócií diskutovalo 

a pomenúvali všetky pozitívne aj 

negatívne stránky, ktoré rôzne základné 

nastavenie podoby rodiny prináša. 

Rovnako je výborné, ak niekto hovorí 

na „sebaprezentujúcej sa“ úrovni a ten 

druhý počuje hovorené práve tak. Ak 

niekto hovorí o tom, ako vníma alebo 

cíti určité veci, a počúvajúci empaticky 

počúva a odpovedá. 

NALADENÍ NA ROVNAKÚ 

FREKVENCIU 

Problém vzniká v momente, kedy 

si uvedomíme, že len málokedy sa 

stane, aby ten, ktorý hovorí a ten, ktorý 

počúva, mali „naladené“ rovnaké ústa 

a rovnaké ucho. Omnoho častejšie sa 

stane to, že napr. hovoriaci opíše fakty 

na vecnej úrovni a počujúci zapne svoje 

„výzvové“ ucho a počuje povedané 

ako príkaz. Alebo niekto chce hovoriť 

o svojom vzťahu k druhému človeku, 

ale počúvajúci to porozumie, ako „stále 

rozpráva iba o sebe“. A nedorozumenie 

k dobrému cieľu. Ak sa človek necíti 

vo svojich názoroch prijatý, spôsobuje to 

pretrhnutie vzťahov. 

NEPONÚKAME HOTOVÉ ODPOVEDE 

Diskusia okolo referenda podnietila 

viaceré otázky. Teória empatického 

načúvania a hovorenia, ktorú som 

predstavila, neponúka žiadne hotové 

odpovede. Opisuje len spôsob, ktorým 

môžeme odpovede hľadať. Ak sa pýtame 

na podstatné hodnoty človeka; na to, 

kto je, alebo na to, nakoľko kresťanské 

hodnoty môžu alebo majú, nemôžu 

alebo nemajú určovať pravidlá spoločnosti 

– vtedy nás upozorňuje na to, že 

hovorené a počuté je potrebné zladiť na 

rovnakú „vlnovú dĺžku“. 

O láske a odpustení, o hriechu a bolesti, 

o strachu a nádeji, o minulosti a budúcnosti 

v každodennej prítomnosti. 

Kresťania majú byť „soľou“ zeme. 

Kresťanstvo má byť tým, čo dá životu 

správnu „chuť“. Ak sa však jedlo 

„presolí“, je nechutné a spôsobuje 

problémy. Rovnako ako soľ, ktorá 

stratila chuť. V prípade vzájomnej 

komunikácie s ľuďmi okolo nás je to pre 

každého výzva, aby sme preskúmali, ako 

zaobchádza cirkev, aj jednotlivci s touto 

„ochucovacou zložkou“ života. 

Otázky, ktoré referendum nadnieslo, 

potrebujú odpovede. Je možné 

a potrebné ich znovu formulovať. 

S láskou. 

Eva Oslíková, 

farárka v Modre 

Ľubo Bechný 

14 •

CIRKEV PO REFERENDE 

Referendum, ktoré sa konalo 7. februára 2015, bolo z pohľadu účasti neúspešné – zúčastnilo sa na ňom 21,41 % obyvateľstva. 

Aká je cirkev po referende a kampani, ktorá mu predchádzala? 

anketa 

VLADIMÍR FERENČÍK 

FARÁR V L. MIKULÁŠI 

Referendum je dobrý nástroj 

na vyjadrenie vlastného 

názoru, ale je finančne 

náročné. Prial by som si, aby 

bolo vždy úspešné. Kampaň 

nemala dobrú úroveň, ľudí 

polarizovala negatívne, 

od účasti skôr odradila. Otázky 

neboli šťastne formulované, 

takmer zavádzajúco. 

Účasť na referende bola 

testom verejnosti vyjadriť sa 

k podstate rodiny, adopcii 

homosexuálnymi pármi 

a sexuálnej výchove v školách. 

Počet zúčastnených ukázal 

veľký nezáujem, akoby si ľudia 

mysleli, že ich sa to netýka. 

Nemožno však ani tento počet 

brať na ľahkú váhu. 

Ani cirkev nedokázala vyburcovať 

svojich členov k účasti. 

Nie sme pravdepodobne tak 

veľmi kresťanským štátom, ako 

sa to často prezentuje. Nestačí 

len pár riadkov v pastierskom 

liste. Diskusia cirkví pred 

verejnosťou by bola zaujímavá. 

V čase jeho konania som 

pripravil „referendum“ na evanjelickom 

gymnáziu. Výsledok? 

Prvá otázka: áno 38%, nie 61%. 

Druhá otázka: áno 41%, nie 

57%. Tretia otázka: áno 57%, 

nie 40%. Zúčastnilo sa na ňom 

138 žiakov, teda 35%, pred 

dospelosťou i po nej. Úspešné? 

Ocenil som ich záujem 

diskutovať o téme, zúčastniť 

sa, odvahu vyjadriť svoj 

názor, obhajovať svoj postoj. 

Niektorí neporozumeli otázkam 

a odpovedali tak, ako nechceli. 

Nie všetci vedeli domyslieť 

dôsledky kladných i záporných 

odpovedí. Aj takéto výsledky 

všeličo napovedia. 

Na referende som sa 

zúčastnil a odpovedal som 

trikrát áno. 

MARTIN KOVÁČ 

PRESBYTER BRATISLAVA 

LEGIONÁRSKA 

Účasť na referende a podporiť 

v ňom „3 x áno“ bola správna 

vec. Samotnému referendu 

predchádzala krátka, ale dosť 

vyhrotená názorová kampaň. 

Bola to diskusia o hodnotách 

a vzťahoch. Mnoho ľudí nemalo 

reálne ani čas si uvedomiť 

významnosť referenda, najmä 

vo vzťahu k budúcnosti, svojim 

deťom a vnukom. Mnoho ľudí 

naopak nemalo ani motiváciu 

ísť na referendum, napríklad 

po masívnej antikampani 

celoslovenských denníkov. 

Rozhlas a televízia toto 

referendum nepovažovali za 

dôležitú tému, brali ho skôr 

spravodajsky. Referendum 

vzniklo v dôsledku oprávnených 

obáv z medzinárodného 

diania, keď sa vo viacerých 

krajinách zákonnými úpravami 

relativizuje a spochybňuje civilizačne 

overený a Hospodinom 

definovaný funkčný model 

rodiny a zdravých spoločenských 

vzťahov. Názorová 

polarizácia bola aj medzi časťou 

evanjelikov. Referendum 

vytvorilo priestor na to, 

aby cirkevní predstavitelia, 

cirkevné zbory, farári a farárky 

ukázali svoj postoj a hodnoty, 

na ktorých stojí ich služba. 

Členovia cirkevných zborov 

si už musia sami vyhodnotiť 

čo je pre nich akceptovateľné, 

čo a koho chcú nasledovať. 

Presbyterstvo cirkevného zboru 

Bratislava Legionárska, do 

ktorého patrím, jednoznačne 

odporúčalo účasť na referende. 

To, že sa referenda zúčastnilo 

takmer 1 milión občanov, 

z ktorých drvivá väčšina 

odpovedala na všetky tri otázky 

„áno“, je dôležitý signál, že na 

rodine nám záleží. 

MARTIN MRAŽÍK 

VYSOKOŠKOLSKÉ 

BIBLICKÉ HNUTIE 

Osobne som referendum 

vnímal ako možnosť serióznej 

diskusie a vyjadrenia postoja 

k predloženým otázkam 

s ohľadom na aktuálne dianie 

a smerovanie spoločnosti. 

Uvedomoval som si, že v čase 

masívnej propagácie sexuálnej 

voľnosti to môže vyvolať 

negatívne reakcie a emócie 

voči zástancom tradičných, 

resp. biblických hodnôt 

i cirkvi. Diskusia ukázala, 

že v našej spoločnosti nedokážeme 

viesť slušný dialóg 

so schopnosťou navzájom si 

argumentovať a zároveň sa 

počúvať. Referendum bolo 

neúspešné – zrejme veľa 

ľudí ostalo znechutených, 

mnohí nevedeli, čo je správne 

a predpokladám, že najviac 

ich zostalo ľahostajných 

voči niečomu, čo sa ich 

bezprostredne nedotýka. 

Dlhodobo zastávam názor, 

že ako kresťania môžeme 

spoločnosť ovplyvniť iba 

do tej miery, do akej ju 

dokážeme osloviť. K Pánovi 

Ježišovi prichádzali aj mnohí 

očividní hriešnici a chceli 

Ho počúvať. Ak ich dokázal 

osloviť a neodmietal ich, 

potrebujeme si aj my – 

omilostení hriešnici – položiť 

otázku, aké posolstvo 

nesieme a akým spôsobom 

ho zvestujeme. V našej 

práci pozývame študentov k 

objavovaniu Biblie a právd, 

ktoré sú v nej napísané. Nie je 

to populárne a stretávame sa 

aj s množstvom predsudkov. 

Zo skúseností ale vieme, že 

atmosféra prijatia otvára 

priestor pre diskusiu 

s dopadom na praktický život. 

EVA BOMBOVÁ 

PUBLICISTKA, MEDIÁLNA 

PORADKYŇA 

Efekt referenda, 

predpokladaný iniciátormi, 

nenastal v očakávanom 

rozsahu. K vavrínovej fieste 

neoprávňujú výsledky 

ani oponentov, ktorí mali 

výdatnú podporu vo väčšine 

sekulárnych médií. Obom 

rivalom načim pripomenúť 

Platónov výrok: „Chlapec sa 

stáva mužom, keď namiesto 

toho, aby do kaluže stúpil, 

obíde ju.“ Aktéri referenda do 

pomyselnej kaluže šprintovali 

a utŕžené stopy bahna nie 

sú znakom ich zrelosti. 

Morálnymi víťazmi referenda 

sú pre mňa tie tisícky ľudí, 

ktorí nepodľahli miestami 

nechutnej a neetickej 

kampani, neodignorovali 

referendum a nepodieľali 

sa na jeho spochybňovaní. 

Veľavravná je voličská účasť 

v regiónoch – práve severovýchodné 

okresy, dlhodobo 

sužované vysokou nezamestnanosťou 

a existenčnými 

problémami, sa na referende 

zúčastnili v najvyššom počte. 

Dokázali, že v ich hierarchii 

hodnôt stojí i dnes najvyššie 

kresťanská rodina a potreba 

chrániť ju. Preto by sa aj cirkvi 

mali intenzívnejšie angažovať 

v každom priestore, z ktorého 

možno ovplyvniť kvalitu 

života rodín. ECAV pre ne 

ponúka nemálo podujatí, no 

vedno s duchovnom by mali 

dominovať čo najkonkrétnejšie 

formy pomoci, čo by 

bola najúčinnejšia reakcia na 

referendové inšpirácie. Stala 

by sa i najpresvedčivejšou 

odpoveďou tým, ktorí 

naše Bohom dané hodnoty 

spochybňujú. 


• 15

komentár 

PO REFERENDE 

Takzvané referendum o rodine je za nami 

a ja sa cítim akosi čudne. Kto vlastne 

vyhral? Tešia sa fanúšikovia LBGT, teší 

sa združenie Inakosť aj Aliancia za rodinu 

s Chromíkom na čele. Máme tu teda 

typicky slovenský jav. Niet toho, kto by 

férovo priznal, že niečo nedopadlo dobre. 

Cieľom tohto príspevku nie je analyzovať, 

kto vyhral a kto prehral. Mojím cieľom je 

položiť ďalšie nereferendové otázky. 

OTÁZKY KRESŤANSKÝM PRIATEĽOM 

Ľubo Bechný 

Čo bolo cieľom tohto referenda? 

Podpora rodiny? Hlasovaním o tom, čo 

je manželstvo, kto si môže adoptovať 

deti a ako učiť sexuálnu výchovu predsa 

nepomáhame rozpadajúcej sa tradičnej 

rodine... 85 % Slovákov sa hlási ku 

kresťanstvu, polovica manželstiev 

končí rozvodom, tretina detí sa 

nerodí v manželstve. Sú tieto fakty 

problémom, ktorý máme riešiť alebo 

realitou, s ktorou sa máme naučiť žiť 

a pokúsiť sa byť nasledovaniahodným 

príkladom? Chceme zakázať rozvody? 

Alebo budeme trestať ľudí, ktorí splodia 

deti mimo manželstva? Z kresťanského 

pohľadu zhrešili. Z ich pohľadu iba 

zmenili životný štýl. 

Vieme nejakým zásadným spôsobom 

pomôcť zmenám v správaní sa obyvateľstva 

tým, že rozpútame diskusiu 

o 2 – 4 percentnej menšine a o tom, čo 

jej povolíme? Vieme my, kresťania, žiť 

medzi ľuďmi, pre ktorých je náš spôsob 

vnímania sveta a naša viera v Boha 

iba jedným z názorov, ktoré sa nám 

ponúkajú v supermarkete myšlienok? 

Vieme sa zmieriť s tým, že okolo nás 

žijú ľudia, ktorí sa na nás pozerajú 

rovnako podozrievavo ako my na nich? 

Nemali by sme práve my, luteráni, mať 

pochopenie pre inakosť? Naši predkovia 

storočia bojovali za slobodu vyznania. 

Za čo bojujeme my? 

OTÁZKY LIBERÁLNYM PRIATEĽOM 

Kresťanstvo je jedným z pilierov našej 

euroamerickej civilizácie. V kresťanstve 

a židovstve, na rozdiel od ostatných 

náboženstiev, existuje aj možnosť 

neprijať jeho zvesť. Kresťania nesú 

meno po Kristovi, ktorý nikoho nenútil, 

iba volal k nasledovaniu, dobrovoľnému 

nasledovaniu. Potom sa niektorí 

kresťania pokazili a začali iných prenasledovať. 

Napokon však predsa vytvorili 

priestor pre nekresťanov či ateistov. 

Žiadna kultúra niečo také nevytvorila. 

Prvými liberálmi boli kresťania. Bojovali 

za právo iných mať odlišný názor. 

Prečo sa teraz musia kresťania báť 

o to, či budú môcť vychovávať svoje deti 

vo svojej viere? Prečo staviate konzervatívneho 

kresťana do pozície zatrpknutého 

nevzdelanca? Viete vy, osvietení 

a vzdelaní liberálni ľudia pochopiť, že 

niekto môže naozaj úprimne veriť tomu, 

čo je napísané v Biblii? Dokážete vy, 

tolerantní ľudia, ktorí tolerujete menšinu 

z LBGT, tolerovať aj skupinu kresťanských 

rodičov? Uvedomujete si vy, ktorí 

ste tolerantní, venujete sa kariére, a preto 

nemáte takmer žiadne deti, že práve 

títo kresťania vychovávajú veľkú časť 

nášho národa? Prečo by rodič nemohol 

rozhodovať o spôsobe sexuálnej výchovy, 

či a ako potrestá (nie týra) svoje dieťa? 

Uvedomujete si, že aj tolerancia môže 

mať hranice? Ako je možné, že v baštách 

liberálnej demokracie (Británia, 

Francúzsko, Holandsko) tolerujete 

islamistov na predmestiach, komunistov 

na univerzitách a zaslepených ideológov 

v politike, pritom vám vadí konzervatívny 

biskup v cirkvi?! 

Ľubo Bechný 

OTÁZKA OBIDVOM SKUPINÁM 

Ste/sme schopní milovať blížneho 

svojho a viesť s ním aj dialóg? 

Marián Damankoš 

16 •

kampan 

ON A ONA – JEDNOTA V ROZDIELNOSTI 

„Skvelým manželstvom je, ak sa nedokonalá dvojica naučí tešiť zo svojich rozdielov.“ 

(Dave Meurer) 

Po piatykrát sa na Slovensku 9. – 15. februára 2015 konal Národný týždeň manželstva (NTM) – celosvetová kampaň na podporu 

manželstva s témou „On a ona – jednota v rozdielnosti“. 

Časopis eVýchod je aj tento rok 

jedným z mediálnych partnerov 

kampane – Národný týždeň manželstva, 

a to pre víziu, ktorou nás oslovil: ako 

uskutočniť sen o peknom vzťahu, ktorý 

vydrží svieži a vitálny po celý život. 

Kampaň beží každý rok v rovnakom 

termíne – v týždni sv. Valentína a je 

príležitosťou pre páry, aby sa počas 

neho zamerali na svoj vzťah. 

Manželia Renátka a Vlado Sochorovci 

sú koordinátormi desaťčlenného organizačného 

tímu NTM, ktorý zastrešuje 

kampaň u nás na Slovensku. V stredu 

18. marca, len pár dní po jej skončení, 

keď po náročnom programe, ešte stále 

plní čerstvých dojmov, potrebovali 

„vypnúť“, sa zastavili aj v redakcii 

eVýchodu v Prešove. Mali sme tak 

príležitosť porozprávať sa o tom, čím bol 

piaty ročník iný, výnimočný. 

Tohtoročný NTM sa nezačal – ako 

bývalo dobrým zvykom po minulé 

roky – tlačovou konferenciou. Dôvodom 

bolo zaostrenie pozornosti médií na 

februárové referendum, ktoré zatlačilo 

Národný týždeň manželstva a jeho 

myšlienku „pozitívnym spôsobom urobiť 

niečo pre svoje manželstvo“, do úzadia. 

Média a široká verejnosť preto tento raz 

dostali prísun informácií iba prostredníctvom 

tlačovej správy a internetového 

portálu www.ntm.sk. 

No aj napriek tomu sa do kampane 

zapojili nové skupiny – manželské páry, 

skupiny, cirkevné zbory... Vzhľadom na 

to, že neprebieha špeciálna registrácia, 

organizačný tím nemá presné informácie 

o tom, kto všetko sa na NTM 

podieľa. Čo je vlastne aj v poriadku, 

pretože ako Sochorovci podčiarkli, 

ich cieľom nie je centralizácia: „My 

vytvárame iba ‘strechu‘ a stratégiu, 

pričom máme minimálnu možnosť 

vstupovať do toho, ako sa bude v praxi 

realizovať.“ Je preto na slobodnom 

rozhodnutí a kreativite jednotlivcov, 

či skupín, akým spôsobom sa zapoja. 

Fantázii sa v tomto prípade medze 

nekladú, NTM si môže každý stvárniť 

po svojom. Sochorovcov teší, že dnes 

už majú takmer vo všetkých krajoch 

svojich koordinátorov, ktorí informácie 

o NTM rozposielajú ďalej. Pred piatimi 

rokmi začínali v Bratislave, Banskej 

Bystrici a Košiciach s cieľom postupne 

rozširovať kampaň aj do ďalších miest. 

Napriek slabšej PR príjemne 

prekvapil Slovenský rozhlas, ktorý v 

prvý deň NTM zameral svoju rannú 

tému práve na manželstvo. 

To, čo sa ani tohto roku nezmenilo, sú 

ciele NTM, čo potvrdili aj Sochorovci: 

„Chceli sme urobiť niečo pre tých, ktorí 

sú v manželstve a zápasia s mnohými 

problémami. Vyslať signál o hodnotách, 

o ktorých veríme, že sú dobré.“ Tento 

rok bola špeciálnou témou rozdielnosť 

muža a ženy – nielenže sme inak fyzicky 

stvorení, ale pochádzame z rôznych 

rodín, máme rôzne povahy, či záujmy. 

Vladimír Ferenčík, farár v L. Mikuláši, 

vidí rozdielnosti medzi mužom a ženou 

minimálne z dvoch pohľadov: „Môžeme 

ich neprijať a nezaoberať sa nimi, čím 

však často vytvoríme prostredie dvoch 

oddelených bytostí – hoci pod jednou 

strechou, alebo rozdielnosti urobíme 

predmetom toho, čím sa necháme 

obohatiť. 

Ak je ten druhý v určitom ohľade 

iný ako ja, tak fakt, že sa rozhodnem 

vstúpiť ‘do jeho sveta‘, môže obohatiť 

môj život – a navyše nás to k sebe 


• 17

Nika Balent - Nováková 

priblíži. V konečnom dôsledku nám 

naša rozdielnosť pomôže vytvoriť 

skutočne blízky vzťah. A o to napokon 

v manželstve ide.“ 

NTM chce verejnosti ponúknuť aj 

konkrétne pozitívne príklady, ktoré 

chýbajú ako soľ. Robí tak prostredníctvom 

„tvárí kampane“ – verejne 

známych manželských párov, ktoré 

majú pekný vzťah (hoci nie vždy 

ideálny), aj napriek tomu, že sú spolu 

desiatky rokov. Ponuku stať sa tvárou 

NTM 2015 prijali dva manželské páry: 

Alena a Ivan Čermákovci – Alena je 

skvelou šansonierkou a vyhľadávanou 

hlasovou pedagogičkou, Ivan autorom 

hudby takmer všetkých jej piesní. 

Druhým párom sú Oľga a Ľubomír 

Feldekovci, ktorých zrejme netreba 

zvlášť predstavovať. Viac o ich vzťahu si 

prečítate v rozhovore v aprílovom čísle 

eVýchodu. 

Kampaň NTM nie je výlučne 

záležitosťou veriacich ľudí, ale má aj 

celospoločenský presah. Vlado a Renáta 

Sochorovci sú presvedčení o tom, že 

„dobré manželstvo nechcú mať len 

kresťania“. Preto otázka, ako si udržať 

dobrý vzťah, sa ešte stále týka väčšiny 

ľudí na Slovensku. A práve podujatia, 

ktoré sa konajú počas NTM, sú dobrou 

príležitosťou, ako im otvoriť dvere. 

Čo na NTM 2015 hovoria najviac zaangažovaní – Ivan a Ester Staroňovci, 

členovia národného koordinačného tímu NTM a Vladimír Ferenčík, ktorý sa 

podieľal na organizácii kampane v L. Mikuláši? 

E. Mihočová 

Čo pre vás znamenal Národný týždeň manželstva? 

Ivan a Ester Staroňovci: NTM bol pre nás výbornou príležitosťou podporiť 

manželstvo – zväzok muža a ženy. Manželstvu rozumieme ako základnému, 

zmysluplnému, jedinečnému prostrediu pre budovanie najužších vzťahov. 

Tento vzťah vytvára unikátne prostredie pre výchovu novej generácie. Bol 

príležitosťou pozastaviť sa v zhone mnohých povinností a nanovo si uvedomiť 

vzácnu hodnotu manželstva. 

Vladimír Ferenčík: Zamyslieť sa nad dobrým Božím úmyslom, aby muž 

a žena vytvorili vzácnu jednotu, ktorá obohacuje oboch. 

Z čoho ste sa najviac tešili? 

Ivan a Ester Staroňovci: Boli sme povzbudení, že sa v dnešnej dobe nájdu 

dvojice, ktoré rozumejú dôležitosti trávenia spoločného času a že dobrý vzťah 

„sa nenarodí“, ale sa „tvorí“. Povzbudili nás aj tí, ktorí uvažujú o manželstve 

a myslia to vážne. V našej kultúre nie je zvykom, že sa na manželstvo treba 

zvlášť pripravovať, skôr na sobáš a svadobnú hostinu. Táto príprava je často 

precízna a dlhá. Svadobný deň je však len jedným dňom. 

Vladimír Ferenčík: Veselosť a nadšenie tanečných párov boli aj mojou 

radosťou. Na druhej strane vážny záujem mladých ľudí, ich reakcie 

a rozhovory, boli pre mňa povzbudením, že manželstvo má význam a zmysel 

aj v dnešnej dobe. 

Vaše vízie do budúcnosti? 

Ivan a Ester Staroňovci: Budeme vytvárať ďalšie príležitosti v priebehu 

roka pre manželov (aj novomanželov) a snúbencov, napr. kurz pre tých, 

ktorí chcú vstúpiť do manželstva „Skôr než povieš áno“ v Liptovskom 

Mikuláši a Ružomberku. Manželia môžu posilniť svoj vzťah na 

„Manželských motivačných víkendoch“ v Račkovej doline (14. – 17. máj 

2015 a október 2015). Od júna budeme pokračovať v rámci Národného 

tímu na príprave NTM 2016 s novou témou a novými príležitosťami. 

Vladimír Ferenčík: Je tu predpoklad, že podobné aktivity sa uskutočnia aj na 

budúci rok. Takto si mnohí môžu uvedomiť nenahraditeľnosť manželského zväzku. 

NÁPADY, ČO 

PODNIKNÚŤ 

Georg B. Shaw, anglický spisovateľ 

o svojom manželstve povedal, že 

začalo vášňou, no skončilo ako 

zvyk – ako u väčšiny manželov. Na to, 

aby naše manželstvá neskončili pri 

„zvyku“ a zotrvačnosti, majú slúžiť aj 

aktivity NTM, do ktorého sa zapája 

čoraz viac cirkevných zborov. Ak by 

ste sa chceli na budúci rok pridať tiež, 

ponúkame vám niekoľko zaujímavých 

inšpirácií, ako „valentínsky“ týždeň 

kreovať: 

V Mengusovciach pod Tatrami 

v rámci Národného týždňa 

manželstva zorganizovali Večer 

slova a hudby, kde sa o svoje životné 

príbehy delili manželia James a 

Beata Evansovci. „Ich spoločnú cestu 

manželstva sme sledovali prostredníctvom 

piesní, ktoré zložili,“ uviedol 

Tibor Molnár, farár v Mengusovciach. 

V Nitre mali práve na Valentína 

– 14. februára popoludní pravidelné 

stretnutie manželských párov. Pri 

príležitosti NTM na toto stretnutie 

pozvali aj páry, ktoré bežne na 

rodinné stretnutia nechodia. Popri 

vyučujúcom slove bol priestor aj 

na interaktívne zábavné aktivity 

a premietanie fotiek z rodičovsko- 

-detských akcií v uplynulom roku 

2014. 

Cirkevný zbor v Žiline sa do 

kampane zapojil Modlitebným 

večerom za manželské páry a ich 

vzťahy. O gender ideológii ako 

skrytom nebezpečenstve ohrozujúcom 

rodinu prednášal Roman 

Seko, riaditeľ Sekcie pre rodinu a 

mládež Žilinskej diecézy. Seminár 

o podriadenosti v manželstve viedli 

manželia Ed a Wendi Rumbold, 

ktorí v súčasnosti žijú v Bardejove. 

Kampaň zavŕšili nedeľné služby Božie 

s požehnaním manželských párov. 

S originálnym nápadom prišli 

manželské páry z Košíc – Terasy, 

ktoré sa boli v rámci NTM spolu 

korčuľovať na vonkajšej ľadovej 

ploche na sídlisku KVP v Drocárovom 

18 •

parku. Účastníkov, ktorí zaplatili 

dobrovoľné vstupné, čakala 

zábava, súťaže párov na korčuliach, 

tombola a malé občerstvenie. 

Oragnizátori ocenili, ak niekto 

prišiel v maske alebo dobovom 

kostýme – na konci sa hlasovalo 

o najkreatívnejšie oblečenom páre. 

Hra pre piatich odvážnych: 

Sherlock Holmes pátra, otvorila 

valentínske stretnutie rodín 

v Košiciach – meste. Venované bolo 

tak téme NTM, ako aj hodnotám 

prvého občianskeho referenda. 

Prednáška odpovedala na dve 

zásadné otázky: V čom nám naša 

rozdielnosť prináša komplikácie? 

V čom nám naša rozdielnosť 

pomáha dopĺňať nedostatky? 

Do horúceho kresla sa posadil 

manželský pár, ktorý bol ochotný 

čeliť paľbe priamych otázok 

z obecenstva. 

Ukážkovo sa do kampane zapojili 

kresťanské cirkvi a spoločenstvá 

v Banskej Bystrici, a to pod záštitou 

primátora Jána Noska – myšlienke 

manželstva venovali šesť večerov. 

V nedeľu boli páry pozvané na 

tanečný večer v rytme merengue. 

V pondelok nasledoval koncert 

„Viac ako pieseň“ v evanjelickom 

kostole – na organe hral Ján 

Benka, na trúbke Ján Benka ml., 

účinkoval spevácky zbor Hron 

a spevokol V. F. Bystrého. V utorok 

o jednote v rozdielnosti prednášal 

Richard Vašečka, poslanec NR 

SR. Streda patrila workshopu 

pre páry, ktoré plánujú uzavrieť 

manželstvo – ocenili dobré rady, 

ako sa pripraviť na svadbu... 

bez stresu. Vo štvrtok dva páry 

rozprávali o rozdieloch, ktoré im 

v manželstve dali zabrať. V piatok 

kampaň ukončila interaktívna 

prednáška rodinného terapeuta 

a poradcu Kamila Bartka spolu 

s jeho manželkou. 

Cirkevný zbor v Gemerskej 

Polome sa doposiaľ zapojil 

do každého z piatich ročníkov 

NTM. V tomto roku pripravili 

na besiedke s deťmi malý 

darček pre rodičov – srdiečko 

(napichovačku). Na tvorivých 

dielňach pre manželky vyrábali 

šperkovnice servítkovou technikou. 

Nasledoval filmový večer 

a rodinný karneval. V nedeľu 

bola kázeň na službách Božích 

venovaná manželstvu s požehnaním 

párov. Každý z účastníkov 

dostal "modlitebnú kocku“ (BTM) 

s modlitbami za manželov, 

rodinu, deti... 

Ekumenický charakter mal 

NTM v L. Mikuláši. V spolupráci 

s Liptovským tanečným centrom 

pripravili tanečný večer – 

duchovným slovom ho otvoril 

evanjelický farár Marián Bochnička 

a pozdravom primátor Ján Blcháč. 

Manželia Ivan a Ester Staroňovci 

prednášali o tom, ako môžu páry na 

svojom vzťahu „pracovať“, aby išli 

hlbšie vo vzájomnom porozumení. 

Osobitnú pozornosť venovali 

slobodným, ktorí si ešte len 

hľadajú partnerov alebo uvažujú 

o manželstve. Predstavili 

im program pre prípravu na 

manželstvo. O zábavu bolo 

postarané na rodinnom karnevale. 

NTM vyvrcholil požehnaním 

manželských párov, resp. obnovou 

manželských sľubov v rámci 

nedeľných bohoslužieb vo všetkých 

troch cirkvách – u evanjelikov, 

rímskych katolíkov a baptistov. 

Nika Balent - Nováková 

ZEM JEŽIŠA KRISTA 

A ČASŤ EXODU 

IZRAEL 

JORDÁNSKO 

POZNÁVACÍ ZÁJAZD 

PRE EVANJELIKOV 

1. 5. – 9. 5. 2015 

690,- EUR 

+ 260,- USD 

V CENE JE ZARÁTANÉ: 

Viedeň – Tel Aviv - Viedeň. 

Doprava klimatizovaným autobusom 

v Jordánsku a Izraeli. 

Hotelové ubytovanie s polpenziou v 2 – 3 

lôžkových izbách so soc. zariadením. 

Odborný sprievodca. 

Vstupy do Petry a Národných parkov v Jordánsku. 

Komplexné cestovné poistenie. 

(zdravotné, batožina, zájazd) 

V CENE NIE JE ZARÁTANÉ: 

Obslužné a poplatky na hranici. 

(predstavuje sumu 40,-EUR, 

platí sa na mieste sprievodcovi) 

Fakultatívna návšteva Qumránu a Masady. 

(35,-USD, spolu) 

Prípadné ďalšie vstupy v Izraeli do Národných 

parkov. (napr. Cezarea prímorská: 12,-USD) 

Žiadne palivové, či iného druhu príplatky, 

nebudú dodatočne požadované. 


• 19

diakonia 

DOBROVOĽNÍCKY 

ROK V NEMECKU 

Bol koniec januára, keď som na internete 

našla článok o Dobrovoľníckom sociálnom 

roku v Nemecku. Rozhodla som sa na 

túto ponuku reagovať a emailom som 

kontaktovala Evanjelickú diakoniu, ktorá 

tento projekt zastrešuje. 

Želka Križanová (vpravo) s dobrovoľníčkami 

Po vyplnení formulárov som 

absolvovala pohovor zameraný jednak 

na jazykové znalosti nemčiny, ako aj na 

informácie týkajúce sa dobrovoľníckeho 

roku. O mesiac mi telefonoval šéf 

Evanjelickej Diakonie v Nemecku, 

aby mi v skratke vysvetlil, v akých 

zariadeniach sa dobrovoľnícky rok robí. 

Čoskoro mi prišla zmluva a ostatné 

doklady potrebné na to, aby som mohla 

v Nemecku pôsobiť ako dobrovoľník. 

Všetko prebehlo hladko, a tak som 

v auguste odcestovala autobusom 

z Popradu do Stuttgartu, kde som sa 

zúčastnila na trojdňovom seminári. Po 

jeho skončení sa v meste Reutlingen 

začal môj dobrovoľnícky rok v dennom 

stacionári pre postihnutých seniorov. 

TÝŽDEŇ V STACIONÁRI 

V stacionári som pracovala od 

pondelka do piatku, osem pracovných 

hodín. Vždy ráno sme spolu s ostatnými 

dobrovoľníkmi vyzdvihli klientov, ktorí 

bývali buď v sídle stacionára alebo 

jeho areáli, prípadne dochádzali autobusom, 

či autom. Seniori boli rozdelení 

do dvoch skupín: jedni boli relatívne 

fit, s miernym mentálnym postihnutím. 

Čítali si noviny, hrali na hudobné 

nástroje, alebo sme s nimi hrali kolky. 

V utorky chodila do „denného stacionára“ 

učiteľka, majsterka odborného 

výcviku so svojimi žiakmi, ktorí pre 

seniorov napiekli koláče. V stredu 

dopoludnia jedna skupina klientov 

pripravovala pre seba obed a poobede 

maľovala obrazy akrylovými farbami. 

Tí, ktorí mali „problém“ s maľovaním, 

resp. držaním štetca a nanášaním farieb 

na plátno, mohli vymaľovávať omaľovánky. 

Vo štvrtok sme pre klientov 

pripravovali raňajky a poobede sme 

s nimi chodievali na výlety, aby sme si 

v príjemnom prostredí vychutnali šálku 

kávy a zákusok. 

KLIENTI NA INVALIDNOM VOZÍČKU 

Druhá skupina seniorov – Oáza – boli 

ľudia pripútaní k invalidnému vozíku 

a mali demenciu, diabetes, Downov 

syndróm, epilepsiu, boli nepočujúci 

i nevidomí. Niektorých z nich sme 

sprevádzali aj na toaletu. Dopoludnia 

sme so seniormi skladali puzzle, 

počúvali hudbu... Poobede si niektorí 

z nich išli pospať, iní pozerali televízor. 

V čase, keď klienti obedovali, sme 

my – dobrovoľníci – buď pomáhali pri 

roznášaní obedov, alebo sme upratovali 

(umývali stoly, riady...). Keď sa seniori 

vrátili z odpočinku, venovali sa ručným 

prácam, hrali spoločenské hry, prechádzali 

sa. 

„WELLNESS“ 

Ak sa v stacionári povedal termín 

wellness, všetci pracovníci vedeli, že 

treba pripraviť lavóry, uteráky, odlakovače, 

vatové tampóny, manikúrové 

nožnice, pilníky, laky na nechty, očné 

tiene, špirály, rúže, make up, púdre, 

líčka. Klientkam sme strihali a lakovali 

nechty, robili im make up, masírovali 

ruky olivovým a aloe vera krémom. 

Keď sme podvečer klientov odprevadili 

do izieb, ešte sme dali do poriadku 

priestory denného stacionára. 

PRAKTICKÉ CVIČENIA 

Súčasťou dobrovoľníckeho roku boli 

semináre a prednášky zamerané na 

sociálnu oblasť, na ktorých sa stretávali 

dobrovoľníci z rôznych kútov sveta 

(Čína, Filipíny, Ghana, Madagaskar, 

Rusko, Ukrajina, Zimbabwe...). 

Zúčastnila som sa na sprievodnom 

dni, ktorý sa týkal praktickej služby 

klientom. Po teoretických radách došlo 

i na prax, a síce na „riadenie invalidného 

vozíka“. Rozdelili nás do dvoch 

skupín, takže som mala možnosť byť 

v roli vozičkára, ale aj v pozícii toho, kto 

invalidný vozík tlačí. Bola to zaujímavá 

skúsenosť, najmä tá prvá, kedy som 

sedela vo vozíku a uvedomila som si, 

že nie je také jednoduché dôverovať 

cudziemu človeku, či ma niekde neprevráti. 

Nasledoval tréning umývania rúk 

a kŕmenia klientov. 

Dobrovoľnícky rok zbehol ako voda 

a účasť na ňom odporúčam všetkým 

mladým vo veku od 18 do 26 rokov, 

ktorí túžia byť užitoční a neboja sa 

naučiť niečo nové. 

Želmíra Križanová, Kežmarok 

Dobrovoľnícky sociálny rok je jednou z aktivít 

Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku (ED), ktorá 

v spolupráci s nemeckými partnermi dáva príležitosť 

mladým ľuďom vo veku od 18 do 26 rokov, aby pracovali 

v rôznych diakonických sociálnych zariadeniach 

v Nemecku a popri tom si zlepšili svoje jazykové 

schopnosti. Dobrovoľníci sa venujú seniorom, ľuďom 

s postihnutiami alebo deťom v školách, denných stacionároch 

či chránených dielňach. Výber záleží od zhodnej 

motivácie uchádzačov a nemeckých hostiteľských stredísk. 

Dobrovoľník pracuje osem hodín denne, má k dispozícii 

vreckové, ubytovanie a príspevok na stravu, ktoré hradia 

nemeckí partneri. 

Jana Gasperová z Ústredia ED uviedla, že „pobyt v 

rôznych diakonických zariadeniach mladých ľudí obohatí 

a pozitívne zasiahne do ich hodnotového systému. Viacerí 

z dobrovoľníkov sa rozhodnú angažovať v sociálnej oblasti 

v cirkevnom zbore alebo začnú študovať sociálnu prácu či 

špeciálnu pedagogiku, cudzie jazyky a podobne“. 

Evanjelická diakonia v spolupráci s nemeckými partnermi 

organizuje program Dobrovoľnícky sociálny rok, ktorý 

zabezpečuje Referát medzinárodnej sociálnej práce mladých 

ľudí od roku 2 000. Doposiaľ sa na ňom zúčastnilo cca 

45 – 50 mladých ľudí. Program bude otvorený aj v roku 2015. 

Záujemcovia sa môžu prihlásiť do 20.4.2015, tak ako aj na 

letné aktivity. 

20 •

ozhovor 

JÁN VECAN – MLÁDEŽNÍCKA LEGENDA (1962) 

LAUREÁT CENY ÚSTAVU PAMÄTI NÁRODA 

Maroš Simon 

Z PREAMBULY ÚSTAVU PAMÄTI NÁRODA (ÚPN) 

„... sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, 

vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti 

nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva a zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na 

politické a ideologické účely“, ako aj „učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony“. 

„Ocenenie Jánovi Vecanovi udelila 

Správna rada ÚPN za jeho prácu 

s evanjelickou mládežou, s ktorou 

začal pracovať v osemdesiatych rokoch 

minulého storočia v Košiciach. Keďže 

svoju prácu konal mimo kostolných 

múrov a nikdy sa nepodriadil kontrole 

vtedajších komunistických úradov, 

strávil v roku 1985 štyri mesiace vo 

vyšetrovacej väzbe. Ani väzenie ho 

neodradilo od tejto práce. Dodnes 

je jedným z najvýraznejších lídrov 

v mládežníckej práci v našej evanjelickej 

cirkvi. 

Vyprosujeme bratovi Vecanovi, ako 

i jeho milej manželke a celej rodine do 

ďalších rokov mnoho Božieho požehnania, 

zdravia a sily.“ 

Michal Zajden, laudátor. Prednesené 

na počesť Ing. Jána Vecana, ktorý si 

ocenenie prevzal z rúk predsedu správnej 

rady Ústavu pamäti národa Ondreja 

Krajnáka 16. 11. 2014 v Zrkadlovej sále 

Primaciálneho paláca v Bratislave. 

Asi každý, kto sa v 90-tych rokoch 

aktívne zapájal do mládežníckej práce, 

pozná bradatého pána s neštylizovaným 

priamym prejavom a osobitým 

humorom. Jano, ako ho familiárne 

voláme, pochádza z rodiny evanjelického 

farára, kde sa osobná viera 

v Boha už niekoľko generácií považovala 

za samozrejmosť. Vyštudoval vysokú 

školu technickú v Košiciach (dnes 

Technická univerzita), strojnícku 

fakultu. Pre potreby misijnej práce 

absolvoval na Evanjelickej bohosloveckej 

fakulte dvojročný teologický 

kurz a stal sa ordinovaným diakonom. 

Neskôr si spravil pedagogické 

minimum. 

S jeho prístupom a nadšením pre 

mládež som sa stretol na Starej Vode 

v 91. roku, kde som sa zúčastnil na 

prvom kresťanskom tábore. Matne 

si spomínam, že tábor sa uskutočnil 

v panenskej prírode za skromných 

podmienok, párkrát sme spali aj v 

senníku. Potom nasledovalo niekoľko 

celoslovenských stretnutí evanjelickej 

mládeže, festivalov kresťanského 

umenia, konferencií, táborov, výletov, 

kde Ján Vecan pôsobil ako spoluorganizátor. 

Začiatok mládežníckej práce sa 

ale datuje ešte pred rok 1989. 

ZA MÚRMI KOSTOLOV 

Kam siahajú začiatky duchovnej práce 

s mládežou? 

Začiatky siahajú do 70-tych 

rokov, keď sa na Legionárskej ulici 

v Bratislave stretávala mládež z celého 

Slovenska. Boli to študenti vysokých 

škôl a pracujúci. Medzi teológmi to boli 

aj študenti zo Sliezska, ktorí prinášali 

na stretnutia duchovné obživenie 

a nadšenie. Neskôr sa táto skupina 

rozišla do svojich zborov, kde misijne 

pôsobila. Vzniklo tak neformálne prebudenecké 

tzv. (pietistické) hnutie. 

Ako to bolo v Košiciach? 


• 21

Stretnutia mládeže pri Božom slove v 

Košiciach a jeho blízkom okolí organizovali 

niektorí farári a laici, medzi nimi 

spomeniem Paľa Roháčka, Ľudovíta 

Dudáša (farára v Opinej 1958 – 1974), 

ktorému pri konci jeho služby odobrali 

štátny súhlas. Duchovne ma ovplyvnil 

aj evanjelický farár zo Sliezska Vladislav 

Santárius, ktorý v tom období pôsobil 

v Ostrave. Rodičia a sestra ma podporovali 

v navštevovaní týchto stretnutí. 

Mládež v Košiciach sa najprv stretávala 

spolu s kresťanmi od baptistov, neskôr 

sa skupiny prirodzene začali stretávať 

pri svojej cirkvi. 

Začali sme oslovovať konfirmandov 

po zboroch a organizovali tábory na 

chatách. Najprv spoločne na Orave 

a v Litmanovej, ale potom aj v okolí 

Košíc – na poľovníckej chate pod 

Korbanom a v okolí. Na rodinnej chate 

na Starej Vode sme mali podporu od 

farára Michala Hreška, oblasť spadala 

pod správu jeho cirkevného zboru 

Mníšek nad Hnilcom. Aj za túto prácu 

neskôr skončil vo vyšetrovacej väzbe. 

Táto práca nemohla ostať nepovšimnutá 

vtedajšou mocou. Eštebáci vás 

monitorovali? Ako „zbalili“ teba? 

Tajní stáli pri bránach našich 

stretnutí, vypočúvali a zastrašovali 

aktívnych mládežníkov. Povzbudzovali 

sme ich a modlili sme sa spolu s nimi. 

Na ceste z Martina do Košíc 21. augusta 

1985 som viezol spolu s Marekom 

Roháčkom, ktorý ešte nemal 20 rokov, 

v aute niekoľko Nových zmlúv a detské 

Biblie z holandskej misie. Kresťanská 

literatúra sa pašovala cez nemeckú 

misiu Licht in Osten, letničné a 

katolícke kruhy, ktoré mali kontakty v 

zahraničí. V noci nás v Prešove zastavila 

policajná hliadka na ulici, ktorá dnes 

nesie meno 17. novembra (smiech). 

Bol to dobrý nápad – prevážať tieto 

knihy práve 21. augusta – na výročie 

okupácie? Nebrali ste do úvahy, že 

v ten deň bude na cestách oveľa viac 

policajných hliadok ako zvyčajne? 

V tomto období som sa príliš 

nezaujímal o politické dianie. A možno 

povedať, že sme žili až tak mimo tohto 

diania, že som si neuvedomoval, aký 

citlivý dátum je. Na druhej strane to 

možno bolo dobre, lebo sa spustilo 

vyšetrovanie ohľadom akcií, ktoré sme 

robili. A keďže sa spustilo spontánne, 

ani pracovníci ŠTB nemali pripravené 

záťahy a tak sa stihli veci (literatúra, 

fotky, diačky a podobné usvedčujúce 

materiály) poskrývať a pri domových 

prehliadkach nič nenašli. V podstate 

to bolo Božie riadenie, lebo policajt, 

čo nás zadržal, dal vedieť rodine Paľka 

Roháčka – ešte predtým ako prišli ľudia 

z ŠTB – že sme zadržaní a on spolu 

s mojou sestrou mohli celú noc skrývať 

„usvedčujúce“ materiály o aktivitách 

s mládežou. Ale to by bol dlhý príbeh 

o tom, ako a čo sa v tých dňoch dialo. 

Čo nasledovalo ďalej? 

Dali nás do cely predbežného zadržania 

na 48 hodín. Nájdené knihy klasifikovali 

ako prečin, nakoľko neprešli colnicou. 

Medzitým urobili domové prehliadky, 

ale u mňa na trvalom pobyte nič nenašli, 

nakoľko dom bol v rekonštrukcii. Mareka 

potom pustili domov a mňa odovzdali 

Štátnej bezpečnosti. Umiestnili ma do 

vyšetrovacej väzby a obvinili z „marenia 

dozoru štátu nad cirkvami a náboženskými 

spoločnosťami“. 

Ako prebiehalo vyšetrovanie? 

Prvý mesiac väzby sa nič nedialo. Asi 

ma nechali „vytuhnúť“ a zbierali dôkazy. 

Rodičia mali strach, ani mne nebolo 

všetko jedno, počul som o katolíckych 

kňazoch, ktorých pri vypočúvaní 

aj mučili, nevedel som, čo bude 

nasledovať... 

Potom sa ma vypytovali na ľudí, 

prepojenia a literatúru. Pri domových 

prehliadkach skoro vôbec nič nenašli, 

len pár spevníkov „Chváľte Pána 

Ježiša“ na chate, všetko bolo dobre 

poschovávané. Pri výsluchu som sa 

snažil hovoriť minimálne a držať sa 

biblického povzbudenia – Mt 10, 19: 

„Keď vás vydajú súdu, nestarajte sa, 

čo a ako máte hovoriť. Lebo v tej chvíli 

vám bude dané, čo máte povedať.“ 

Veľa nerozprávať mi radil aj jeden 

z „ľudskejších policajtov“, ktorý ma 

zadržal a nechcel sa som mnou príliš 

zaoberať. Predsa už bola voľnejšia 

spoločenská atmosféra, v Sovietskom 

zväze nastúpil Gorbačov. Asi po 4 

mesiacoch ma prepustili. Neskôr som 

sa dozvedel, že o mojom uväznení na 

druhý deň informoval Hlas Ameriky 

a Slobodná Európa. 

V rámci IV. ročníka festivalu slobody, 

ktorý 12. – 16. novembra 2014 

organizoval Ústav pamäti národa (ÚPN), 

si si prevzal ocenenie „Osobnosť, ktorá 

sa zaslúžila o slobodu a demokraciu“. 

Ako ho vnímaš? 

Pracovník ÚPN pátral po ľuďoch, 

ktorí boli vo väzení pre aktívnu prácu v 

cirkvi. Narazil na moje meno, môj spis 

bol najdlhší. Asi preto som bol oslovený 

prijať túto cenu, ale zaslúžili by si ju 

aj mnohí ďalší, ja som bol len vrchol 

ľadovca. Cenu som prevzal za celú prácu, 

ktorá sa v tom období robila. Vtedy sa 

veľa ľudí zúčastňovalo na aktivitách 

a žilo smelo svoju vieru, aj keď to bolo 

štátnou mocou a cirkevnými predstaviteľmi 

potláčané. 

SLOBODA PRE VIERU 

Po spoločenských zmenách ste spolu 

s ďalšími pracovníkmi s mládežou 

v roku 1992 založili občianske združenie 

Spoločenstvo evanjelickej mládeže 

(SEM). Aký bol dôvod? 

Prácu, ktorá bežala pri mnohých 

zboroch, sme chceli jednoducho 

zlegalizovať a dať jej oficiálny rámec. 

Vtedajšie vedie cirkvi na čele s generálnym 

biskupom Pavlom Uhorskaiom 

to privítalo a podporovalo nás v misijnej 

práci. 

SEM dlhé roky sídlilo na Štefánikovej 

24 v Košiciach, kde stále bývaš. Ako to 

vnímala tvoja rodina? 

SEM sídlilo v dolnej časti domu, 

kde bola modlitebňa, ktorú tu 

vytvorili sestry diakonisy v 50-tych 

rokoch, keď bol zatvorený evanjelický 

sirotinec Bethesda. V súčasnosti tam má 

kanceláriu Detská misia. Moja rodina 

bola zapojená do mládežníckej práce. 

Manželka Janka, povolaním lekárka, 

vychádzala mojim aktivitám mimo 

domu v ústrety. Som jej za to vďačný. 

Podobne synovia Ondrej (22), Ján (18) a 

Martin (16) sa naďalej zapájajú do tejto 

práce. 

Mládežnícka práca prešla rôznymi 

etapami. Od veľkých celoslovenských 

stretnutí až po regionálnu prácu v 

oblastných centrách. Aké silné a slabé 

stránky vnímaš v práci SEMu, keď sa na 

ňu pozrieš spätne zo stoličky člena Rady 

starších? 

Po revolúcii bol veľký „boom“, ľudia 

boli hladní po duchovných a nových 

veciach. Nebolo toľko možností ako 

dnes. Prácu SEMu vnímam v súčasnosti 

ako viac konkrétnejšiu a systematickejšiu. 

Snažíme sa ju rozvíjať tam, 

kde je záujem o naše služby a podpora 

zo strany cirkevných zborov. Silnou 

stránkou SEMu bolo a dúfam, že aj 

ostane: oslovovať konkrétnych ľudí a nie 

masu, osobné zvestovanie evanjelia, 

Maroš Simon 

22 •

učeníctvo a zodpovednosť za každého 

človeka, ktorý je oslovený Bohom. 

O slabinách sa ťažko hovorí verejne, 

ale skôr by som povedal, že sú tu výzvy 

zapojiť a osloviť aj niektoré „biele 

miesta“ na Slovensku, viac otvorenej 

práce. Ale aj zahraničná misia (stále 

máme tendenciu urobiť si svoju ulitku – 

bezpečie a neísť do nových vecí). 

Aké výzvy čakajú dnes na nastupujúcu 

generáciu? 

Výzvy doby sú stále rovnaké: Žiť 

aktívny osobný život s Bohom, nielen sa 

zúčastňovať na „slušných“ kresťanských 

aktivitách. Nie v aktivitách je naša 

nádej, ale v Bohu a poslušnosti voči 

Nemu. 

V súčasnosti prebieha zápas o charakter 

ECAV. Kritické hlasy zazneli aj na tvoju 

adresu, či prácu a postoj SEMu. Tvoj 

pohľad som však nezaznamenal. 

Prezraď, aký je? 

Keby mal človek reagovať na všetky 

veci, nič iné by neurobil. Len by sa 

zaoberal... a reagoval. Čo je dobré, to sa 

ukáže. Kto ma pozná a pozná môj život, 

myslí si svoje. Moja hodnota nie je v 

tom, čo o mne niekto napíše, dobré či 

zlé, alebo v akej funkcii pôsobím. 

ZA OPONOU 

Veselá myseľ a humor sú tebe vlastné. 

Takmer vždy si veselý. Ako zápasí Ján 

Vecan so starosťami, kedy je smutný? 

Asi je to tým, že smútok neprežívam 

verejne. Keď som smutný sám zo seba, 

snažím sa nebrať sa tak vážne a to mi 

pomáha mať viacej radosti zo života. 

Nejaké vážne zdravotné problémy 

nemám. Pred pár rokmi som bol na 

operácii srdca, mal som na ňu ísť už 

pred 30-timi rokmi, ale nebolo času a 

dnes sú aj lepšie metódy liečenia ako 

vtedy. Na náhradnú súčiastku mi dali 

100-ročnú záruku, tak si myslím, že sa 

nemusím trápiť (smiech). 

Čomu sa venuješ teraz, aké máš záľuby? 

Z verejných aktivít asi najviac vidno 

vzdelávací projekt DVK (Dokonalí 

v Kristu), ktorý beží v SEMe. Ale v mojom 

srdci sú dôležitejší konkrétni ľudia, 

ktorým sa snažím pomáhať pri ich 

hľadaní cesty k Bohu. V našom dome 

na Štefánikovej 24 sídli aj kancelária 

rómskeho občianskeho združenia 

kresťanov Devleskero Kher – Boží dom. 

Toto združenie organizuje kresťanský život 

Rómov. V bývalej baptistickej modlitebni 

sa konajú pravidelné bohoslužby. Ja 

som Rómom pomáhal prostredníctvom 

stavebnej firmy zapájať ich do prác pre 

našich klientov. Okrem toho sa venujem 

mnohým veciam, pomáham v rade rodičov 

na Evanjelickom gymnáziu v Košiciach, 

hrám hokej, cestujem, čítam knihy a rád 

pozerám seriály... (to by sa dalo aj menej). 

V súčasnosti rozmýšľam o tom, ako 

budovať cirkev (zbor), kde by chodili ľudia, 

ktorých stretávam mimo kostol, ale chcú 

veriť v Boha a potrebujú spoločenstvo. 

Marek 2, 16 – 17: „Keď zákonníci zo 

skupiny farizejov videli, že je s hriešnikmi 

a colníkmi, povedali Jeho učeníkom: 

Prečo je s colníkmi a hriešnikmi? Keď 

to Ježiš počul, povedal im: Nepotrebujú 

lekára zdraví, ale chorí; neprišiel som 

volať spravodlivých, ale hriešnych.“ 

Tomáš Michalík 

Predsedníctvo ECAV na poslednom 

zasadnutí Generálneho presbyterstva 

(GP) predložilo na rokovanie materiál pod 

názvom Program obnovy mládežníckej 

práce v ECAV. V zmysle tohto programu 

by mala ECAV aktívnejšie vstúpiť do 

práce s mládežou a prevziať za výchovu 

mladej generácie priamu zodpovednosť 

bez jej sprostredkovávania cez 

občianske združenie. Tento materiál by 

sa mal postupne prerokovať s cirkevnými 

zbormi na seniorátoch a Právny výbor 

ECAV na Slovensku by mal pripraviť 

aj potrebné legislatívne zmeny. Čo si 

o tomto „programe obnovy mládežníckej 

práce“ – bez sprostredkovania cez 

OZ – myslíš? 

Nechcem komentovať túto snahu, 

aké sú jej motívy, ale už len keď sa 

pozriem na to, že „právny výbor 

pripraví legislatívu a potom to už 

bude fungovať“, sa mi zdá „vysoko 

profesionálne“. Práca s mládežou, ale 

aj iná služba v cirkvi pôjde ďalej len 

vtedy, keď na to budú ľudia povolaní 

Bohom a budú ochotní vzdať sa svojho 

života pre Boha a druhých. Poznám 

veľa takýchto ľudí, ale žiaľ, „legislatívna 

úprava“ z GP o nich buď nevie, alebo 

ich radšej vedome vytláča mimo 

oficiálnu sféru pôsobenia. Ani OZ nie je 

zárukou dobrej práce s mládežou, ale 

potrební sú ľudia, ktorí žijú svoju vieru 

a prinášajú ju druhým. 

„Rok mezinárodním dobrovolníkem v Tanzanii“ 

Baví tě práce s dětmi, mládeží a dospělými? 

Jsi motivovaný/á pro službu v křesťanském prostředí? 

Chceš být aktivní v místní africké komunitě? 

Jsi připraven/a čelit novým životním výzvám? 

Zvládneš žít dlouhodobě v jiném kulturním prostředí? 

Máš 17-30 let a hovoříš anglicky? 

Staň se našim dobrovolníkem. 

Hledáme dva české dobrovolníky a jednoho slovenského 

dobrovolníka na náš projekt v Tanzanii. 

Zaujala tě naše nabídka? 

Pokud ano, více informací o projektu a podmínkách přihlášení najdeš zde: www.sdfd.cz 

Požadované dokumenty k přihlášení do výběru dobrovolníků zašli do 27.3.2015. Pokud 

budeš vybrán/a, do užšího kola výběru, informujeme tě do 2.4.2015 a pozveme na tzv. 

„Selection Day“, který se uskuteční od 25.4. do 26.4.2015. 

Máš otázky? Kontaktuj: 

Zuzana Hartmannová 

Email: z.hartmannova@interdiac.eu 

Mobil: 00420731 625 188 

Aktivity budou realizovány od 1.7.2015 do 1.4.2016. 

Dobrovolník bude působit ve vesnici Dongobesh 

během výuky žáků základní školy Lea, bude 

organizovat volnočasové a vzdělávací aktivity pro 

děti a sirotky v místním internátu. Pro místní 

komunitu bude dobrovolník vést různorodé 

semináře. Dále bude dobrovolník působit během 

výuky studentů střední školy Yedidiass ve vesnici 

Maretadu. 

Tento projekt byl realizován za finanční podpory Evropské unie. Za obsah publikací (sdělení) odpovídá 

výlučně autor. Publikace (sdělení) nereprezentují názory Evropské komise a Evropská komise neodpovídá 

za použití informací, jež jsou jejich obsahem. 


• 23

odina 

Igor Pĺž 

SPÄŤ DO ZÁHRADY 

Nie som odborníčka na manželstvo. Neoprávňuje ma k tomu ani moje vzdelanie, ani dĺžka môjho manželstva, ktorá je prosím 

pekne 2 roky, 4 mesiace a 29 dní. Som však človek, ktorý sa rád učí nové veci a celkom dosť si aj pamätá, preto by som sa s vami 

chcela podeliť o pár vecí, ktoré som sa naučila z prednášok Dave Pattyho (riaditeľa Josiah Venture) s názvom Späť do záhrady 

(Back to the garden). 

LEPŠIE AKO SI MYSLÍŠ 

Skúste si vo svojej mysli opísať 

najlepšie manželstvo, aké si viete 

predstaviť. A skúste si predstaviť aj to 

najhoršie manželstvo, aké viete. Máte 

v mysli tieto obrazy? Mám pre vás dve 

správy. Jednu dobrú a jednu zlú. Vaše 

manželstvo môže byť ešte lepšie ako to 

najlepšie (to bola tá dobrá správa). No, 

na druhej strane môže byť aj omnoho 

horšie ako vaša predstava. Neviem, ako 

ste na tom vy, ale mne je ťažko uveriť, že 

moje manželstvo môže byť na tom lepšie 

ako manželstvá, ktoré vidím okolo seba 

a viem si predstaviť. Nedovoľme však, 

aby naša životná skúsenosť obmedzila 

naše rozmýšľanie o tom, čo Pán Boh 

môže alebo nemôže urobiť. Ako môj 

osobný vzťah s Kristom môže vždy 

rásť do čoraz väčšej hĺbky – úplne 

bezhranične, tak môže rásť aj môj 

vzťah s manželom. Potrebujem však 

pozývať Ježiša do každej oblasti svojho 

manželstva. Je On Pánom nad tým, ako 

zvládam stres? Ako reagujem na môjho 

manžela? Ako sa správam v konflikte? 

Alebo som si vlastným pánom, tak 

ako boli Adam a Eva kedysi dávno 

v záhrade? 

BOŽÍ ZÁMER S MANŽELSTVOM 

Tam to celé začalo – v záhrade. Boh 

stvoril Adama, aby obrábal a strážil 

záhradu (1M 2, 15). Hneď na to však 

„Hospodin Boh povedal: Nie je dobré 

človekovi byť samému. Urobím mu 

pomoc, ktorá mu bude rovnocenná“. 

(1M 2, 18) Obaja – muž a žena boli 

stvorení Hospodinom s určitým 

zámerom. Neočakávame od skutočného 

muža práve to, že sa bude s láskou 

starať a chrániť? Nás, naše deti, našu 

spoločnosť. Je to ideálna predstava, ale 

taký bol Stvoriteľský zámer. Nechcel 

by muž po svojom boku ženu, ktorá 

mu bude pomocou, ktorá bude jeho 

najväčším fanúšikom? Ženu, ktorá 

svojou krásou a prítomnosťou bude 

prinášať život (v tej najhlbšej podstate). 

ZLYHANIE V ZÁHRADE 

Taký bol život v záhrade, keď 

Hospodin bol jediným Pánom. Potom 

sme však naše životy chceli zobrať do 

svojich rúk. Eva vidí ovocie, ktoré je „na 

pohľad lákavé a na získanie múdrosti 

vábivé“ (1M 3, 6) a neodolá. Ja osobne 

sa s tým viem úplne stotožniť. Ak by 

som mala pred sebou prísľub krásy 

a toho, že budem múdrejšia, ťažko by 

mi bolo odvrátiť zrak. Eva neutekala 

hneď za svojím Adamom, aby sa s ním 

poradila o situácii. Iniciatívne vzala 

a jedla. A Adam? Vieme, že bol pritom, 

keď sa to celé odohralo (1M 3, 6) 

a neurobil nič. Nechránil, nepostaral sa, 

neodvrátil nebezpečenstvo. Vzal a jedol. 

Zlyhanie záhrady však v tomto bode 

nekončí. Ako prví manželia reagovali na 

24 •

to, keď zistili, že zhrešili? Utiekli a skryli 

sa. V strachu pred trestom a v hanbe 

z toho, že sú nahí, sa skrývajú pred 

Stvoriteľom. 

ZLYHANIE V NÁS 

Nie je tento príbeh o našich 

manželstvách? Zlyhávame v rolách, 

pre ktoré sme boli stvorení. Ženy 

preberajú iniciatívu, ba až manipulujú. 

Muži sa nezapájajú alebo zvalia vinu 

na niekoho iného („Žena, ktorú si mi 

dal, aby bola so mnou, dala mi z toho 

stromu, tak som jedol“ – 1M 3, 12). 

Chceme vládnuť nad našimi životmi. 

A keď zistíme, že sme zlyhali, nazvime 

to radšej pravým menom – zhrešili 

sme. Vtedy namiesto pokánia, ľútosti 

a toho, aby sme pribehli k nášmu 

nebeskému Otcovi, cítime strach 

a hanbu, skrývame sa. Žijeme mimo 

záhrady, a preto majú ženy problém 

cítiť sa sebaisto a v bezpečí. Preto si 

nemyslia, že sú krásne a dôležité a 

hľadajú niekoho, kto by potvrdil ich 

identitu. Mimo záhrady muži bojujú 

s tým, aby boli úspešní a ocenení a 

akékoľvek zlyhanie bolí viac ako facka. 

Obaja hľadáme naplnenie našich túžob 

v tom druhom a cítime, že to nestačí. 

Že nedostávame dosť lásky. Že nedostávame 

dosť rešpektu. Nezažívame, že 

sme jedným telom a že sa nemusíme 

hanbiť jeden pred druhým – za 

svoje pocity, obavy, zlyhania. Máme 

vôbec nádej? Vieme sa vrátiť späť do 

záhrady? 

VYKÚPENIE V KRISTOVI 

Sami by sme to nikdy nedokázali. 

Ale Boh Otec nás aj napriek všetkým 

našim zlyhaniam miluje tak, že ešte 

dávno predtým, ako sa to všetko stalo, 

vymyslel pre nás plán návratu. Nebol 

to jednoduchý plán a stál Ho veľmi 

veľa. Poslal svojho Syna, aby porazil 

smrť, vzal na seba naše hriechy a bol 

pre nás Cestou, Pravdou a Životom. 

Ježiš je našou cestou späť do záhrady. 

Ak máme túžbu žiť opäť na mieste, 

kde je On bezvýhradným Pánom, ak 

máme vieru, že skrze Neho sa tam 

môžeme vrátiť a ak sa podriadime 

v poslušnosti voči Nemu, môžeme 

sa vrátiť späť. Môžeme sa vrátiť na 

miesto, kde dennodenne budeme 

zažívať radosť z toho, že nie sme sami. 

A nielen to. Môžeme zažívať to, že sme 

jedným telom. Nielen spolubývajúci 

alebo partneri, ale skutočné jedno 

telo, kde všetko, čo mám a kým som, 

je tvoje a všetko, čo máš a kým si ty, je 

moje. Môžeme žiť v manželstve, ktoré 

prekoná naše najodvážnejšie sny. A to 

vďaka Ježišovi. 

ŽIVOT V ZÁHRADE 

No, aj keď nám Ježiš otvoril cestu 

späť do záhrady, vieme, že dobré 

manželstvo sa neudeje len tak. Ako 

sa staráme o záhradu, aby v nej rástli 

kvety, ovocné stromy,... mali by 

sme sa starať aj o naše manželstvá. 

Hovorili sme už o tom, že muž a žena 

boli Hospodinom stvorení s určitým 

zámerom a potrebami. Muž má ženu 

milovať a viesť (Ef 5, 21 – 33), žena má 

manžela nasledovať a rešpektovať ho. 

Vieme, že to máme robiť, ale niekedy 

možno nevieme ako na to. Tu je pár 

dobrých rád, ako prejavovať svojmu 

manželovi úctu a ako svojej manželke 

prejaviť lásku. 

Ako svojmu manželovi prejavovať 

rešpekt (z knihy Vo vitríne, Maruška 

Kožlejová): 

1. Vyjadri obdiv, keď urobí niečo 

dobré, zachová sa k niekomu 

láskavo, pomôže. 

2. Používaj vety: Mám rada, keď… (si 

všímaš malé veci, sústredíš sa, keď 

rozprávam, myslíš na to, aké filmy 

by sme si mohli pozrieť spolu a čo 

by sa mi asi páčilo,…) 

3. Vážim si, že… (za mnou stále 

cestuješ, napíšeš mi, kedy sa 

stretneme, chceš byť so mnou, 

pomáhaš mi, veľa času venuješ 

službe pre Pána Boha, máš rád 

ľudí, snažíš sa variť, chceš sa učiť 

nové veci,…) 

4. Snaž sa slovne vyjadrovať a formulovať 

jeho vlastnosti a dôvody, 

prečo si sa rozhodla byť s ním. 

5. Neskáč mu do reči, neprerušuj ho, 

keď rozpráva. 

6. Nekritizuj ho na verejnosti, ani 

v prítomnosti tretieho človeka. 

7. Naopak, na verejnosti o ňom 

rozprávaj výlučne pozitívne, 

povzbudzujúco a pekne. 

8. Pochváľ ho pred jeho priateľmi za 

veci, ktoré pre teba robí. 

9. Nekritizuj ho, keď si nahnevaná, 

ale hovor pravdu v láske (keď 

vychladneš). 

10. Vypusť iróniu a sarkazmus vo 

svojich prejavoch voči nemu. 

11. Aj keď sa nespráva tak, ako by 

si chcela alebo potrebovala, 

nepoľavuj zo svojej strany v 

rešpekte a predídeš tak vzniku 

začarovaného kruhu. 

Ako svojej manželke prejavovať lásku: 

1. Uisťuj ju (často), že je pre teba 

krásna a že ju ľúbiš. 

2. Zaujímaj sa o to, ako sa cíti, čo 

prežíva, čo ju trápi a čo ju teší. 

3. Hovor jej o tom, ako sa cítiš ty, čo 

prežívaš, čo ťa trápi a čo ťa teší. 

4. Keď hovorí, venuj jej svoju 

sústredenú pozornosť – pozeraj na 

ňu, chyť ju za ruku,... 

5. Naplánuj rande a prekvap ju. 

Nemusí ísť o žiadne drahé rande, 

ide skôr o to, že do toho investuješ 

svoj čas a svoje srdce. 

6. Buď gentleman – otvor jej dvere, 

pomôž jej s kabátom, vezmi jej 

tašku. 

7. Pomôž v domácnosti s vecami, 

s ktorými zvyčajne nepomáhaš. 

8. Pamätaj si veci, o ktorých povie, že 

by ju potešili a urob ich. 

9. Vyjadri, že si vážiš veci, ktoré robí 

– že sa stará o domácnosť, deti, že 

je láskavá, že slúži iným... 

10. Aj keď sa nespráva tak, ako by si 

chcel alebo potreboval, nepoľavuj 

zo svojej strany v láske a predídeš 

tak vzniku začarovaného kruhu. 

Keď ste si pozorne prečítali tieto 

body, pravdepodobne vám pri 

niektorých z nich napadlo, že je to 

somarina alebo že je to príliš náročné. 

Myslím, že práve tie body by bolo dobré 

vyskúšať. A čo tak sa spýtať vášho 

manželského partnera, čo z toho by ho/ 

ju najviac potešilo? 

DOBRÉ MANŽELSTVO 

SA NEUDEJE LEN TAK 

O dobré manželstvo treba bojovať. 

Nielen raz, ale každý jeden deň. Nie 

vždy je to jednoduché, nie vždy sa nám 

chce (teda väčšinou sa nám vyslovene 

nechce). Ale keď očakávame, že ten 

druhý to bude robiť, isto by sme mali 

aj my. A navyše sme to v jeden krásny 

slávnostný deň sľúbili: „Budem ťa 

milovať, o teba sa strať, vernosť ti 

zachovávať a tak, ako to Pán Boh vo 

svojom slove prikazuje, s tebou verne 

nažívať až do smrti.“ 

INŠPIRÁCIA NA 

ĎALŠIE ČÍTANIE: 

PhDr. Denisa Harčarová 

Riaditeľka Školy 

pre pracovníkov s mládežou 

Tréningové centrum Kompas 

• Láska a úcta – Dr. Emerson Eggerichs 

• Päť jazykov lásky – Gary Chapman 

• Kresťanský manžel – Bob Lepine 

• Harmónia v manželstve – Kevin 

Leman (od neho snáď všetky knihy 

stoja za to) 

• a moja najobľúbenejšia: Moje túžby, 

tvoje túžby – Dr. Willard F. Harley, Jr. 


• 25

eportáz 

Ľubo Bechný 

NEDEĽA MISIE – INŠTALÁCIA SENIORA 

A ÚVOD DOZORCU TURČIANSKEHO SENIORÁTU 

Heslo evanjelického cirkevného zboru v Žiline znie: „V službe evanjelia (F 2, 22), spojení láskou Kristovou (2K 5, 14).“ Odhodlanie 

stáť v službe evanjelia, zjednotení v láske, ktorá pramení v Kristovi, stojí aj za rozhodnutím nového predsedníctva Turčianskeho 

seniorátu vstúpiť do služby seniora a seniorálneho dozorcu v deň, kedy si pripomíname význam a hodnotu misie. 

Turčiansky seniorát (TUS), ktorý patrí 

do Východného dištriktu, pozostáva 

z 22 cirkevných zborov, a práve 

v nich prebehla priama voľba seniora 

a seniorálneho dozorcu. Pripomeňme, 

že novozvolený senior TUS Marián 

Kaňuch, žilinský zborový farár v tejto 

voľbe získal 1926 z 1948 hlasov (99 %) 

a dozorca TUS Ján Beňuch, žilinský 

zborový dozorca získal 1925 z 1948 

hlasov (99 %). 

Nové predsedníctvo Turčianskeho 

seniorátu si za deň svojho uvedenia do 

služby zvolilo práve prvú Nedeľu po 

Zjavení – Nedeľu misie (11. január). 

Pozornému čitateľovi iste neušlo, že 

išlo o výnimočný okamih, kedy boli do 

služby v TUS uvedení dvaja služobníci, 

obaja pôsobiaci v cirkevnom zbore 

v Žiline a spoločne zapálení pre vnútornú 

cirkevnú i zahraničnú službu blížnym. 

Slávnostný akt inštalácie vykonal 

biskup Východného dištriktu (VD) 

Slavomír Sabol za účasti Júliusa Fila, 

emeritného generálneho biskupa, 

farárov Turčianskeho seniorátu, 

seniorky Liptovsko-oravského seniorátu 

a ďalších významných hostí. Na 

slávnosti sa zúčastnili aj zástupcovia 

kresťanských cirkví pôsobiacich v Žiline 

a predseda Židovskej náboženskej obce 

Žilina Pavel Frankl. 

Slávnostné kresťanské zhromaždenie 

sa v Žiline v takomto počte stretlo 

naposledy počas spomienkových služieb 

Božích pri príležitosti 400. výročia 

Žilinskej synody, ktorá sa konala koncom 

marca 2010 v Žiline. Žilinská synoda 

bola vôbec prvou hornouhorskou 

synodou evanjelikov. Do evanjelických, 

ale aj slovenských dejín sa zapísala ako 

zakladajúca synoda evanjelickej cirkvi na 

Slovensku, ktorá zároveň priniesla prvé 

inštitucionalizované uznanie slovenskosti 

istého územia vo vtedajšom Uhorsku. 

V inštalačnom príhovore biskup VD 

Slavomír Sabol pripomenul „vzájomný 

záväzok a úlohy, ktoré čakajú nových 

služobníkov v ich úradoch – zodpovedne 

a viac horieť za Božie veci, či bojovať 

s dnes už príliš aktívnym sekularizmom. 

Brat biskup, vychádzajúc z Izaiáša 49, 

5 – 9, poukázal na príklad Božieho 

služobníka, ktorý načúva slovu Božiemu 

a jeho pravdou sa necháva viesť; je 

poslušný Pánovi; všetko vydrží (lebo 

pozná zdroj svojej útechy); je nástrojom 

pomoci, občerstvuje ustatých (pastorálna 

starostlivosť), vie sa obetovať ... a všetko 

robí pravidelne –„každého rána“. 

Slávnostný akt umocnil Komorný 

orchester Krpeľany, spevokol 

cirkevného zboru Žilina, Mužský 

spevácky zbor Záriečie a žilinská 

mládež. Na organe hral Martin 

Vargovčák, zborový farár v Turanoch. 

Inštalovaný senior M. Kaňuch, prvý 

senior v histórii žilinského cirkevného 

zboru a jeden z najmladších seniorov 

evanjelickej cirkvi, vo svojom príhovore 

ako svoju osobnú výzvu označil heslo 

evanjelického cirkevného zboru v Žiline 

– v službe evanjelia, spojení láskou 

Kristovou. „Heslo nášho cirkevného 

zboru posúvam ďalej, a teda na úroveň 

seniorátu, aby cirkev bola cirkvou,“ 

dodal. Poďakoval tiež všetkým, ktorí 

ho na ceste viery doteraz sprevádzali a 

vyzval k zodpovednej službe v cirkvi aj 

mimo nej. Brat dozorca vzápätí vyslovil 

svoju prosbu za modlitby a adresoval 

ju celému slávnostnému zhromaždeniu 

i celej cirkvi. 

Pripomenuli sme si tiež, že funkcia 

v cirkvi nie je – povedané slovami 

brata biskupa VD S. Sabola – „niečo, 

z čoho človek profituje“. Cirkevná 

funkcia je vždy službou a drinou toho, 

kto túži byť Božím služobníkom. 

Služba seniora a seniorátneho dozorcu 

je výnimočná tým, že svoj charakter 

odvádza zo spojenia s Ježišom Kristom. 

Toto spojenie je napokon prvým 

a najpodstatnejším činiteľom, ktorý 

službu v cirkvi oddeľuje a robí odlišnou 

od ostatných činností či funkcií. Boží 

služobník je nositeľom „plameňa viery 

a poznania, ktorý – horiac vo svojom 

srdci – zapaľuje aj ostatných“. 

Ostáva nám teda úprimne popriať 

obom, do služby povolaným bratom 

Božie požehnanie vo všetkom, čo robia, 

26 •

AKO PREBÚDZAŤ AKTÍVNU VIERU? 

Ľubo Bechný 

aj nad čím premýšľajú. Aby tak, ako 

boli Jemu poslušní doteraz, boli aj 

v týchto im zverených úradoch naďalej 

Jeho dobrým nástrojom. Nech sa dobré 

nápady a vízie ujímajú a prinášajú 

úžitok v Turčianskom senioráte, aj v 

celej evanjelickej cirkvi. 

NEDEĽA MISIE 

Inštalácia seniora a úvod dozorcu 

Turčianskeho seniorátu sa konali 

v nedeľu popoludní, v rámci 

dopoludňajších služieb Božích 

výkladom biblického textu poslúžil 

emeritný generálny biskup Július Filo. 

Uvažujúc o misii, býva „našou prvou 

otázkou kritický pohľad na to, ako 

to vyzerá so mnou, s mojou rodinou, 

s mojím cirkevným zborom, s mojou 

cirkvou a dokonca s mojím národom, 

existujúcim uprostred národov Európy 

a sveta“. Aký je duchovný stav tohto 

sveta; aká je moja pripravenosť na to, 

aby som konal a robil aspoň niečo? 

ktoré tlmočia fakt, že za uplynulých desať 

rokov sedí v laviciach našich kostolov 

o 10-tisíc ľudí menej; na hlavných 

službách Božích každý rok ubúda tisíc 

veriacich. 

POZITÍVNE ZAČIATKY 

Aby sme nestratili nádej, musíme si 

všímať aj viaceré pozitívne skutočnosti, 

akými je stále väčšia angažovanosť 

veriacich v spoločensko-kultúrnych 

diskusiách a aktivitách, rovnako ich 

odvaha nebáť sa „hovoriť v mene cirkvi, 

komentovať veci, ktoré sa nás všetkých 

týkajú a zaujímať stanoviská“. Spolupráca 

laikov na biblických hodinách, službách 

Božích, ale aj aktívna mládež ukazuje 

podľa brata J. Fila na úžasné nové 

začiatky a sú bezpochyby pozitívnym 

znakom. Obe skutočnosti, nemeniace sa 

negatívne trendy aj pozitívne znaky, sú 

„výzvou pre našu zodpovednosť“. 

Misijný príkaz Pána Ježiša je podľa 

brata J. Fila výzvou určenou nám 

všetkým, „toto je naše stále pozvanie, 

naša zodpovednosť, náš mandát“. A táto 

výzva nie je len „pre tých, ktorí nosia biele 

kamže a luteráky, ale pre nás všetkých“. 

Nie je ľahké nájsť recept na to, „ako 

prebúdzať aktívnu vieru; ako pomáhať 

ľuďom pochopiť, že ich viera nie je len 

obdarením pre nich samých (aby mali 

pokoj v duši a istotu večného spasenia), 

ale že je to zároveň mandát a sila pre to, 

aby šli a pomáhali druhým pochopiť to 

isté, čo my sami prežívame“. To, o čom 

tu hovoríme, chce určite odvahu – myslí 

si emeritný biskup. Aj preto hovorí o 

„odvahe ísť ďalej, urobiť viac a konať“. 

Anglický dramatik George B. Shaw, ktorý 

vo svojich dielach vždy poukazuje na 

dôležitosť činov, raz povedal, že „urobiť 

v živote chyby je nielen čestnejšie, ale aj 

užitočnejšie, ako neurobiť v živote nič“. 

Pokojná istota ničnerobenia a skrývanie 

sa je, žiaľ, riešením mnohých... 

UŽITOČNÍ SPOLUPRACOVNÍCI 

Podľa emeritného biskupa nám Boh 

dal plnosť milosti prostredníctvom krstu 

a Ducha Svätého nielen pre naše osobné 

šťastie a istotu spásy, ale aj preto, aby 

sme ich odovzdávali ďalej. Tak môžeme 

odložiť únavu, neistotu, izoláciu či 

lenivosť, osloviť druhých a obdariť 

ich tým, čo nám je vzácne. Dar krstu 

a dary Ducha Svätého nás uschopňujú 

k tomu, aby sme boli užitočnými Božími 

spolupracovníkmi. „Potom sa určite 

zlepší nielen náš pocit, že sme v Božom 

diele užitoční, ale zlepšia sa aj viditeľné 

kritériá a štatistiky, naša cirkev či naše 

rodiny,“ dodal brat biskup. 

Hedwiga Tkáčová < 

Ľubo Bechný 

JE NÁS STÁLE MENEJ 

Istou výzvou k aktivite pre nás môže 

byť aj záver správy predsedníctva evanjelickej 

cirkvi na synode v roku 2013, ktorá 

sa konala v Levoči. Július Filo predstavil 

nie celkom pozitívny obraz o našej 

cirkvi, keď porovnal záznamy počtu 

veriacich v evanjelických cirkevných 

zboroch na Slovensku v rokoch 1994 

a 2013. A hoci sú štatistiky chápané ako 

„presný súbor nepresných dát“, brat 

Filo poukázal na pomerne alarmujúcu 

skutočnosť – evanjelické cirkevné zbory 

na Slovensku stratili za 20 rokov 40-tisíc 

členov. Rovnako smutne znie aj porovnanie 

priemernej účasti evanjelikov na 

službách Božích v rokoch 2003 a 2013, 


• 27

dialóg 

Daniel Skonc 

KONŠPIRÁCIE III.: JEŽIŠ NEBOL BOHOM, IBA ČLOVEKOM? 

Keď som pred pol rokom čítal Banášov Kód 9, našiel som v ňom veľa nepresností a výmyslov. Prekvapilo ma však, že sa tento 

náš slovenský konšpirátor nevyvaroval rovnakých chýb, ktoré pred ním urobil už Dan Brown vo svojom Da Vinciho kóde a na ktoré 

vtedy upozornila odborná verejnosť. 

Priznám sa, že tomu vôbec 

nerozumiem. Nevedel o tom alebo 

upozornenia odborníkov vedome odignoroval? 

To vie asi len on sám. Jednou 

z takýchto chýb je napríklad tvrdenie, 

že Ježiš sa stal Bohom na základe 

hlasovania na Nicejskom koncile. Podľa 

Browna, Banáša, ale aj iných konšpirátorov, 

prví kresťania považovali Ježiša 

z Nazareta len za človeka a Božieho 

Syna z Neho urobila až o niekoľko 

storočí neskôr cirkev – hlasovaním. Je 

to, samozrejme, nezmysel a nie je to ani 

také ťažké dokázať. 

Evanjeliá Novej zmluvy, rovnako 

ako Pavlove listy, Ježiša zobrazujú 

v rovnakej miere ľudského, ako 

božského. Prví kresťania Ježiša vnímali 

jednoznačne ako pravého človeka, 

ale aj pravého Boha – Božieho Syna. 

Hneď v úvode Evanjelia podľa Jána 

napríklad čítame: „Na počiatku bolo 

Slovo, to Slovo bolo u Boha a Boh bol 

to slovo. Toto Slovo bolo na počiatku 

u Boha. Ním povstalo všetko a bez 

neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ 

(J 1, 1 – 3) Ján tieto myšlienky ďalej 

rozvíja, takže po prečítaní pár riadkov 

bez pochýb vieme, že tým Slovom, 

ktoré spomína, je Ježiš. A podobných 

zmienok o božskej podstate Ježiša v 

evanjeliách nachádzame viac. Myslím, 

že som v januárovom čísle eVýchodu 

dostatočne obhájil fakt, že cirkev 

novozmluvnými textami úmyselne 

nemanipulovala. Keby sa však o tom 

predsa len chcelo niekomu pochybovať, 

máme aj mimobiblické dôkazy, ktoré 

ukazujú, že už raná kresťanská cirkev 

vnímala Ježišovu božskú podstatu. 

Chcel by som hlavne upozorniť 

na jeden zaujímavý prameň zo 

začiatku 2. storočia. Tento prameň je 

presvedčivý, pretože pochádza z pera 

Rimana – Plínia Mladšieho, pre ktorého 

boli kresťania podozrivým živlom 

a opovrhoval nimi. Plínius Mladší bol 

miestodržiteľom Bitýnie v Malej Ázii. 

V jednom zo svojich listov cisárovi 

Trajánovi spomína svoje skúsenosti s 

kresťanmi, ktorých mienil potrestať za 

ich tvrdohlavosť a uvažoval aj o poprave. 

Z listu sa však dozvedáme aj to, že 

sa kresťania stretávali pred úsvitom, 

v pevne stanovený deň, aby „spoločne 

spievali na počesť Kristovi ako Bohu“. 

Plíniov list teda dosvedčuje, že kresťania 

začiatkom 2. storočia vzývali Krista ako 

Boha. Zďaleka nejde len o ojedinelý 

prameň. To, že kresťania považovali 

Ježiša za Božieho Syna, dokazuje aj list 

jedného z apoštolských otcov – Ignácia 

z Antiochie. Ten napísal začiatkom 

2. storočia kresťanom do Efezu doslovne 

toto: „Jestvuje jediný lekár, ktorý je 

telesný i duchovný, narodený i nenarodený, 

v tele narodený Boh, skutočný 

život v smrti, z Márie a z Boha, prvý 

trpiteľ, a predsa vždy bez bolesti, náš 

Pán Ježiš Kristus.“ (Ef 7, 2) 

Ale prví kresťania považovali Ježiša 

zároveň aj za reálneho človeka. O tom 

hovoria, a vôbec sa tomu nebránia, aj 

štyri novozmluvné evanjeliá. Ježiša 

vykresľujú mnohokrát dokonca až príliš 

ľudsky – je, pije, súcití s inými, hnevá 

sa, je unavený, trpí, krváca, zomiera. 

Toto bolo práve pre prvých kresťanov 

veľkou dilemou. Ako je možné, že Ježiš 

je zároveň božský i ľudský? Keďže my 

ľudia máme radi veci poriadne zadefinované 

a zaškatuľkované, snažili sa 

túto dilemu rozlúsknuť aj prví kresťania. 

A tak sa postupne začali objavovať aj 

28 •

ôzne názory. Niektorým sa zdal Ježiš 

takým ľudským, že snáď nemohol byť 

ani Bohom, iným sa zdal zase taký 

božský, že v skutočnosti hádam ani 

nemohol byť človekom. 

OBA TIETO KRAJNÉ NÁZORY SA 

VŠAK UŽ V 2. STOROČÍ ZAČALI 

POVAŽOVAŤ ZA KACÍRSKE: 

ADOPTIANISTI 

Tým prvým sa hovorí „adoptianisti“, 

to preto, lebo Ježiša, ktorý bol 

obyčajným človekom, si podľa nich 

Boh akoby adoptoval za syna, pre jeho 

výnimočnú spravodlivosť. Malo sa tak 

udiať pri jeho krste, keď z neba zaznel 

hlas: „Ty si môj milovaný Syn...“ Ježiš 

bol teda takýmto spôsobom povýšený 

za Božieho Syna, dostal božské poslanie 

– obetovať sa za hriechy iných a za 

odmenu bol vzkriesený. 

DOKETISTI 

Druhej názorovej skupine hovoríme 

doketisti. Títo rozmýšľali celkom 

opačným smerom a tvrdili, že Ježiš 

vôbec nebol človekom, iba sa to tak 

javilo. To, že mal ľudské telo a všetko, 

čo k tomu patrí, bolo len zdanie. 

ÁRIUS verzus ATANÁZIUS 

Do týchto a iných názorových 

rozdielov sa na začiatku 4. storočia 

zamiešal ešte istý učiteľ Árius, ktorý 

býval v egyptskej Alexandrii. Niektorí 

konšpirátori Áriovi pripisujú názor, 

že Ježiš bol len obyčajným človekom, 

ale Árius tvrdil niečo iné. Podľa neho 

bol Kristus Bohom stvorený Syn, cez 

ktorého stvoril všetko. Bol teda božskou 

bytosťou, ale podriadenou Bohu Otcovi. 

A Kristus stvoril všetko ostatné. Potom 

sa narodil ako človek, zomrel za hriechy 

ľudí, bol vzkriesený a teraz je s Bohom 

v nebi ako Jeho Syn. 

Jedným z Áriusových oponentov bol 

vtedy ešte mladý diakon Atanázius, 

ktorému sa ako väčšine ostatných kresťanov 

nepáčila Áriusom vysvetľovaná 

podriadenosť Krista Bohu. Podľa 

Atanázia a tých, čo zdieľali jeho vieru, 

existoval Kristus odjakživa. Nebol teda 

stvorený, bol plne božský. Tento názor 

neskôr viedol k doktríne trojjedinosti, 

podľa ktorej existujú tri osoby, ktoré 

tvoria jedného Boha alebo inak 

povedané, Boh je jeden a predstavuje 

sa v troch osobách. Práve tieto dve 

teórie spolu súperili v 4. storočí. Cisár 

Konštantín si iste prial, aby bolo 

kresťanstvo jednotné a pomohlo mu 

pri zjednocovaní ríše. A tak zvolal 

koncil, ktorý mal rozhodnúť, či je 

Kristus božským stvorením Otca alebo 

či existuje od večnosti a je s Bohom 

Otcom rovný. Drvivá väčšina z 200 

až 250 biskupov sa vtedy stotožnila 

s názorom Atanázia a Áriusovo tvrdenie 

zavrhla. Nešlo však vonkoncom 

o hlasovanie o Ježišovej božskej 

podstate, ako to tvrdia hrdinovia 

románov Browna alebo Banáša. Títo 

konšpirátori si jednoducho poriadne 

nepreštudovali dejiny. Diskutovalo 

sa síce o Jeho božskom pôvode, ale 

v úplne iných súvislostiach. Účastníci 

koncilu polemizovali o tom, ako tento 

Ježišov božský pôvod chápať, keďže 

bol aj reálnym človekom. Nešlo teda 

o otázku, či Ježiš má alebo nemá božský 

pôvod. Ako sme si už ukázali, kresťania 

Ježišov božský pôvod uznávali dávno 

pred týmto koncilom. 

BOL JEŽIŠ 

LEN ČLOVEKOM? 

Konšpirátori však trvajú na svojom 

a náš pohľad smerujú k evanjeliám a 

iným spisom s kresťanskou tematikou, 

ktoré sa do Novej zmluvy nedostali. 

Tvrdia, že tieto spisy dokazujú, že 

prví kresťania považovali Ježiša len 

za človeka. Nerozumiem prečo to 

robia, keď to nie je pravda. Práve 

naopak, väčšina týchto spisov zachádza 

oveľa ďalej v zobrazovaní Ježiša ako 

nadľudskej bytosti. V rovnakej alebo 

ešte väčšej miere ho zobrazujú božského 

než ľudského. Žiaľ, konšpirátori asi 

žiadny z týchto spisov nikdy nečítali 

alebo im jednoducho neporozumeli. 

Pozrime sa spolu aspoň stručne na 

niektoré z nich: 

Evanjelium podľa Tomáša: 

Detské evanjelium podľa Tomáša, 

ktoré bolo napísané pravdepodobne 

niekedy v 2. storočí, rozpráva fiktívny 

príbeh Ježišovho detstva. Ježiš je tu už 

vykreslený ako strojca života. Čítame, 

ako vzkriesil chlapca, ktorý spadol zo 

strechy, ako oživuje vtáčiky z hliny, 

uzdravuje chorých, ale dokáže svojim 

rovesníkom, ktorí ho nahnevali, aj 

ublížiť. 

Evanjelium podľa Petra: 

Okrem Ježišovej nadprirodzenej 

moci hovorí aj o Jeho vzkriesení a to 

dosť kurióznym spôsobom. Z Ježišovho 

hrobu spolu vychádzajú tri postavy, 

hlavy dvoch siahajú do neba a hlava 

toho tretieho presahuje nebesá. Za nimi 

vychádza kríž, z ktorého zaznie hlas. 

Gnostické Koptské zjavenie Petrovo 

Je už trochu komplikovanejšie čítanie. 

V každom prípade sa neubránime 

dojmu, ako by jeho autor oponoval 

tvrdeniu, že Ježiš bol vôbec niekedy aj 

človekom. 

Ježiš vystupujúci v Koptskom evanjeliu 

podľa Tomáša 

Je zase akýmsi božským zjaviteľom 

tajného poznania, ktoré prináša vyslobodenie 

z tohto skazeného hmotného 

sveta. 

Evanjelium podľa Márie Magdalény 

Okrem úvodu o Ježišovi a Jeho živote 

nehovorí takmer nič, prináša len akési 

posolstvo, ktoré Márii Magdaléne Ježiš 

odovzdal. Napriek kurióznosti celého 

tohto spisu je tu Ježiš označovaný ako 

Boží Syn a vzkriesenie sa berie ako fakt. 

Nikodémovo a Petrovo evanjelium 

Vykresľujú Ježiša v podstate podobne 

ako štyri evanjeliá Novej zmluvy. Ďalšie 

gnostické spisy vychádzajú v podstate 

z tvrdenia, že Ježiš je božský alebo 

v ňom začas prebývala božská bytosť. 

Uvedomujem si, že sme prebehli 

týmito spismi veľmi stručne a že to 

môže všetko vyznievať zjednodušujúco, 

žiaľ, ide o rozsiahlu problematiku, na 

ktorú tu nemáme dostatok priestoru. 

Jedno je však isté, vyhlásenia konšpirátorov 

o tom, že raná cirkev vnímala 

Ježiša len ako človeka, nie sú pravdivé 

a nemajú ani reálny základ. 

Martin Kováč, 

archivár Bratislavského seniorátu 

a člen Archívnej rady ECAV 


• 29

film 

50 ODTIEŇOV? 

NIE! 

V týchto dňoch kiná zaplavil film, 

ktorý zarába obrovské milióny. Prečo? 

Pretože zas posúva hranice morálky 

a hanby o kúsok ďalej. Ide o film 

Päťdesiat odtieňov sivej. Je to film, 

ktorý romantizuje sexuálne násilie. 

Samotná herečka hlavnej ženskej úlohy 

Dakota Johnson popisuje, aké hrozivé 

bolo natáčanie a aké ponižujúce je 

v skutočnosti znázorňované chovanie. 

Herec hlavnej mužskej úlohy Jamie 

Dordan na tlačovej konferencii hovoril 

o tom, ako je šokovaný, akú popularitu 

majú knihy, podľa ktorých sa film točí. 

Hovorí, že to nechápe a dodáva, že 

nechápe ani to, prečo bol tak masovo 

nasledovaný Hitler. Pripomína, 

že samotný fakt, že niečo zástupy 

ospevujú, ešte neznamená, že je to 

dobré. Ale zároveň hovorí, že dúfa, že 

film prináša niečo dobrého. 

Ako tí, ktorí poznáme Boží pohľad na 

morálku a na ľudskú sexualitu, musíme 

hlasno povedať, že taký film nič dobrého 

neprináša. Naopak, prináša deštrukciu, 

ďalší rozvoj a kroky k legalizácii pornografického 

priemyslu, ktorý zotročuje 

ženy a nakoniec rozbíja i sexuálnu 

jednotu v bežných vzťahoch. A ja vás 

chcem vyzvať, aby ste varovali ľudí 

okolo seba, aby si neničili život tým, 

že sa na podobný brak budú pozerať. 

Pornografia ničí a činí závislým. 

Varujme tých, ktorí si myslia, že ide iba 

o neškodnú zábavu. 

Pozrime sa spolu na biblický obraz 

vzťahu, ako ho vidíme pri stvorení sveta: 

Z TOHTO TEXTU PRIPOMENIEM 3 

DÔLEŽITÉ PRINCÍPY 

1. Nie je dobré, aby bol človek sám 

Už Pán Boh pri stvorení sveta hovorí, 

že nie je dobré, aby bol človek sám. On 

nás stvoril pre partnerský život. Sú ale 

takí, ktorí si nikoho nenájdu a zostanú 

sami alebo tí, ktorí sa z nejakého 

dôvodu rozhodnú zostať sami. To, 

samozrejme, nie je žiadnym hriechom. 

Naopak, nesú akúsi tiaž navyše. A v tom 

prípade je dôležité, aby rodina, ale 

i tá cirkevná rodina, im bola oporou. 

Ale Pán Boh od počiatku človeka 

pripravil s potrebou partnera. Výber 

tohto partnera je kľúčový a ovplyvní 

celý náš život. Niektorí sa dostanú do 

ťažkých kríz, kedy si hovoria, že by im 

bolo lepšie, keby sa nikdy neoženili či 

nevydali. Ale to je len dôsledok našej 

hriešnosti. Naším cieľom je usilovať 

sa a zápasiť o krásne manželstvá, 

ktoré budú požehnaním pre nás i pre 

druhých. 

2. Muž a žena tvoria jednotu manželstva 

Bol to Pán Boh, ktorý Adamovi 

priviedol Evu. A spôsob, akým ju stvoril 

z Adamovho rebra, ukazuje, že mu 

priviedol tú, ktorá je jeho súčasťou. 

Práve jeden muž a jedna žena ako 

jediní môžu vytvoriť tú jednotu, ktorú 

nazývame manželstvom. Muž a žena sa 

vzájomne dopĺňajú, a to ako fyzicky, tak 

duševne. A keď príde čas, majú opustiť 

svojich rodičov, teda väzby, ktoré hrali 

do tej doby prím. A potom má prísť ich 

vzájomné priľnutie – vytvorenie jednoty 

muža a ženy. Biblia to uvádza tým, že 

im k tomu Boh požehnáva a tak tomuto 

vzťahu dáva oficiálnosť, ktorú takmer 

všetky kultúry až do nedávnej doby 

v sebe niesli. 

Dnes je tomu často inak. Áno, ľudia 

tvoria jednotu, ale tvoria ju, ako sa im 

zachce. Bez Božieho požehnania, bez 

oficiálnej svadby. Zakladajú vzťahy, 

potom ich zase rozkladajú a zakladajú 

nové. K tomu ešte prichádza pokus 

tvoriť rovnakopohlavnú jednotu 

a ďalšie tragické pokusy. Dôsledkom 

je iba deštrukcia, ktorá sa prejavuje 

predovšetkým na deťoch. Bezpečné 

zázemie jedného otca a jednej matky sa 

stráca a má to obrovský dopad na vývoj 

detí a našej spoločnosti. 

3. Sexuálny život patrí do manželstva 

A keďže sme začínali príkladom 

sexuálneho thrilleru, tak sexualitou 

tiež skončíme. Biblia jasne ukazuje, 

že sexuálny život patrí práve do 

manželstva. Potom, čo vznikne jednota, 

Písmo hovorí, že sa muž so ženou stanú 

jedným telom – teda zažívajú telesnú, 

sexuálnu jednotu. Biblia ukazuje, že dar 

sexuality je dar pre manželstvo. Je to 

dar, ktorý nám Pán Boh dal, aby sme 

cez neho plodili deti, je to dar, ktorý 

nám Pán Boh dal, aby v ňom manželia 

nachádzali radosť. 

Dnešná väčšinová spoločnosť sa na 

mňa a mnohých z vás bude pozerať ako 

na spiatočníkov, puritánov a možno 

vás bude obviňovať z netolerancie 

či neúcty k sexuálnym menšinám. 

Ale priatelia, my sa nemusíme cítiť 

menejcenní. Naopak, cíťme sa veľmi 

hrdí a vďační, že nám Pán Boh ukázal, 

ako máme žiť vo vzťahoch. Ďakujme Mu 

za to. Ďakujme Mu za to, že nemusíme 

experimentovať a hľadať, aké spolužitie 

je to najlepšie. Veď Pán Boh nám dal 

jasné vodítko. Držme sa ho a budujeme 

krásne manželstvá. Uvidíte, ako vám 

budú druhí závidieť a budú sa vás 

pýtať, ako žiť. A využite toto svedectvo 

k tomu, aby ste povedali, kto je autorom 

manželstva a kto je ten, kto manželstvo 

môže urobiť krásnym. 

Ale možno ste dnes tými, ktorí 

sa nechali o mnohé okradnúť 

a zakopli ste. Pokiaľ ste to Pánu Bohu 

vyznali, poprosili Ho o odpustenie, 

potom vedzte, že On už váš hriech 

nepripomína. Veď za vás zomrel. Je 

to dávno odpustené. A pokiaľ ste svoj 

hriech v tejto oblasti nevyznali alebo 

pokiaľ si dokonca stále žijete po svojom 

a v rozpore s tým, čo chce Pán Boh, tak 

vás pozývam, príďte s tým za ním dnes. 

Vyznajte to ako hriech. Čiňte pokánie. 

Proste o odpustenie. Proste o to, aby 

vás On sám zmenil. On môže urobiť váš 

život šťastným. 

Michal Klus, farár v Třinci, SCEAV 

30 •

ČUČORIEDKOVÝ SEN 

ADRIÁNKA GREGOVÁ, MANŽELKA STANA GREGU, FARÁRA V HYBE: 

Pečiem často aj napriek tomu, že v našej rodine sú najobľúbenejšie mäsové koláče. Neodoláme však ani sladkým pokušeniam. 

Navyše na fare je vždy dosť cirkevníkov, prípadne nás navštívi nejaký pocestný, ktorý si ku káve dá aj dobrý koláčik. Ak 

máme koláčov veľa, radi sa s nimi podelíme napr. s našimi kurátorovcami, ktorí sú veľkí koláčoví labužníci. Najradšej máme 

svieže ovocné koláče a jeden z našich obľúbených vám ponúkam na „ochutnanie“. 

SUROVINY 

Cesto: 

• 120 g maslo 

• 100 g mandle celé nelúpané 

alebo vlašské orechy 

• 120 g maslové sušienky 

• trocha oleja na vymastenie 

formy 

Plnka: 

• 6 plátkov želatíny 

• 1 ks citrón 

• 1 ks nátierkové maslo bez 

príchute 

• 500 g tvaroh jemný 

• 150 g jogurt biely 

• 120 g šľahačková smotana 

(do torty dávam iba polovicu, 

druhú nechávam na zjedenie 

deťom) 

• 1 ks vanilkový cukor 

• 180 g práškový cukor 

Čučoriedkové želé: 

• 400 g čerstvé alebo mrazené 

čučoriedky 

• 2 PL práškového cukru 

• 2 plátky želatíny 

POSTUP 

Spodok odopínacej tortovej 

formy potrieme zľahka olejom. 

Maslo roztopíme, mandle nahrubo 

nasekáme, sušienky rozdrvíme a všetko 

spolu dôkladne vymiesime. Túto zmes 

navrstvíme na dno tortovej formy. 

Boky formy vynecháme. Odložíme do 

chladničky na 30 minút. 

Namočíme si plátky želatíny do 

studenej vody. Extra 6 plátkov a extra 

2 plátky. Citrón umyjeme, nastrúhame 

kôru, rozrežeme a vytlačíme šťavu. 

Šľahačku vyšľaháme dotuha 

a odložíme do chladničky. Nátierkové 

maslo, tvaroh, jogurt, cukor, vanilkový 

cukor spolu dobre vyšľaháme, pridáme 

kôru z citróna, 3 PL citrónovej 

šťavy, opäť vyšľaháme a nakoniec 

zapracujeme hotovú vyšľahanú 

šľahačku. 

Želatínu vyžmýkame a v troche vody 

ju na najslabšom plameni necháme 

rozpustiť. Primiešame k tvarohovej 

zmesi a navrstvíme do tortovej formy 

na stuhnuté sušienky. Odložíme opäť na 

30 minút do chladničky. 

Čučoriedky umyjeme a s 2 PL cukru 

rozmixujeme. 2 zvyšné plátky želatíny 

opäť vyžmýkame a nahrejeme s 

trochou vody, aby sa rozpustila. Rýchlo 

primiešame k čučoriedkam a rozotrieme 

na tvarohovú vrstvu torty. Celú tortu 

necháme minimálne 4 hodiny v chladničke 

dobre stuhnúť. Pred podávaním 

ešte môžete ozdobiť celými čerstvými 

čučoriedkami. 

marec 2015 recepty z fary 

• 31

kniha 

DANIEL PASTIRČÁK A JOSEF SÝKORA: BOŽÍ STROM ZLA 

Kedy sa vo svete prvýkrát objavilo Z/zlo? Akú úlohu mal v raji strom poznania? Čo nám chce Kristus povedať v podobenstvách? Aj 

to sú otázky, nad ktorými sa zamýšľajú Daniel Pastirčák a Jozef Sýkora v knihe kázní Boží strom zla. 

Otázka bolesti, trápenia a snahy 

o nadvládu sa tiahne týmto svetom už 

odjakživa. Po ovocí zo stromu poznania 

však siahame stále. Chceme byť totiž 

bohmi v našom okolí, svojim blížnym aj 

sami sebe. 

Kniha Boží strom zla vyšla ako štvrtá 

v poradí v edícii Kázne vydavateľstva 

Calder, ktorej cieľom je zachovať 

jedinečné texty kazateľov – osobností 

rôznych cirkevných tradícií. Edícia 

vyberá kázne, ktoré odzneli počas 

bohoslužieb, no nie sú náročnými 

teologickými traktátmi, ale hovoria 

súčasným jazykom a sú zdrojom 

inšpirácie pre každého čitateľa. 

Originálne verzie kázní odzneli počas 

bohoslužieb v kostole Cirkvi bratskej 

v Bratislave. Začiatkom decembra 

2014 bola zbierka predstavená autormi 

a Ľubomírom Feldekom v bratislavskom 

kníhkupectve Martinus, kde priateľskú 

a uvoľnenú atmosféru dotváral Jozef 

Lupták hrou na violončelo. 

V diskusii sa rozoberali niektoré 

vybrané témy, ktoré majú svoje miesto 

aj v knihe: odpustenie, sloboda, 

píše, že toto stretnutie dvoch v jednom 

vyrástlo z príbehu spoločného priateľstva: 

„S Josefom som sa stretol prvýkrát na 

obede, v hlučnej jedálni plnej študentov. 

Viac ako jedlo, ktorým sme neochotne 

prerušovali konverzáciu, nám chutila 

reč, ktorá medzi nami plynula. Bola to 

reč otázok. Otázok s otvoreným koncom. 

Malé sústo, prežúvanie, prehĺtanie a... 

otázka... A znova. Otázka je najchutnejšia 

zo všetkých slovných pochúťok, je to reč 

otvorená do nekonečna, iba ňou možno 

naozaj do nášho sveta vpustiť Boha.“ 

Jednou zo zásadných otázok prvej 

časti knihy je zlo. Podľa všeobecne 

rozšíreného obrazu bol Eden dokonalým 

miestom, kde zlo nemalo čo robiť. No 

z biblických textov je zrejmé, že už od 

počiatku bolo prítomné v raji, dokonca 

v jeho strede. Čo robil zlý strom 

uprostred dobrého raja? Ako to všetko 

bolo naplánované a pred čím (alebo 

kým) mal vlastne človek strážiť raj? 

Ďalšou témou homílií a ďalšou časťou 

knihy sú podobenstvá – hádanky. 

D. Pastirčák zdôraznil, že mnoho ľudí si 

myslí, že Ježiš hovoril v podobenstvách 

myšlienkami viacerých autorov. Tieto 

homílie otvárajú miesta otázok, ticha 

a tajomna. Tak sa koniec koncov stretli 

aj autori – ako ľudia, ktorí majú otázky. 

A to dokonca s vedomím otvorených 

koncov, a toho, že viaceré z nich nikdy 

nebudú zodpovedané. 

Aj táto kniha je s otvoreným koncom. 

Priam nabáda pýtať sa ďalej. Ako to 

bolo vlastne na počiatku? Prečo človek 

cíti často samotu? Aký má byť vzťah 

muža a ženy? Čo nám chce Kristus 

povedať? Aká je naša úloha v tomto 

svete? A čo ten strom? 

Pre lepší obraz vyberiem niekoľko 

myšlienok, ktoré sa však naplno rozvíjajú 

v komplexe a následnosti kázní, keď 

bude čitateľ v knihe, stránku po stránke 

listovať. Celkový dojem, samozrejme, 

dopĺňajú ilustrácie D. Pastirčáka, ktoré 

s úsmevom, aj vážnosťou nadväzujú na 

rozoberané témy. 

,,Stvorenie nie je čosi, čo sa stalo 

kedysi dávno na počiatku časov. 

Stvorenie je s nami stále, tu a teraz.“ 

,,Najhlbší základ mojej identity: 

Julo Nagy 

Božie kráľovstvo a iné. D. Pastirčák 

a J. Sýkora odpovedali na niekoľko 

pripomienok, ktoré boli zároveň 

pozvaním k prečítaniu celých kázní. 

Zbierka Boží strom zla je rozdelená 

na dve časti – na časť ,,In principio“, kde 

sú rozoberané biblické texty o stvorení 

a prvých veciach, a na ,,Hádanky“ t. j. 

podobenstvá. A taktiež bola napísaná 

v dvoch jazykoch – striedajú sa v nej 

české a slovenského texty. Má aj dvoch 

autorov. V úvode zbierky Daniel Pastirčák 

preto, aby týmto obrazom ľudia lepšie 

porozumeli. Opak je však pravdou. 

Ježiš ich hovorí, aby si ľudia kládli 

otázky a aby hľadali odpovede. V knihe 

sú postupne rozobrané niektoré z 

nich, ako napríklad: O štvorakej pôde, 

O lakomom boháčovi a ďalšie... 

A tu sa dostávame k širokej téme 

otázok. Kázne nie sú iba zbierkou 

morálnych hodnôt. Teologické témy 

sú popreplietané vedou, psychológiou, 

umením, alebo aj filozofiou a doplnené 

Som ten, kto je tvorený. Nič z toho, čo 

som, nie je moje vlastné, všetko mi je 

ustavične darovávané.“ 

,,Narodenie znova je celoživotný 

proces a nie instantná zmena vyvolaná 

šibnutím zázračného prútika.“ 

,,Boh v nás tvorí čosi, čo tu ešte nikdy 

nebolo.“ 

,,Aké meno nám zostane, keď 

škrtneme všetky mená, ktorými nás 

pomenovali ľudia?“ 

,,Tento hriech – pád človeka – sa 

najcitlivejšie premieta práve tam, kde 

32 •

sa najviac zrkadlí Boží obraz: do vzťahu 

muža a ženy. Požehnanie slobodnej 

vzájomnosti sa tu mení na kliatbu 

zápasu o nadvládu.“ 

,,Strom poznania dobra a zla i 

hadí hlas v jeho korune symbolizujú 

tajomstvo našej slobody.‘‘ 

,,Poznaním zla sa naše oči neotvárajú, 

ale zatemňujú. Zakalené srdce sa stáva 

slepé voči pravde. Čo človek získal 

poznaním zla?“ 

,,Hlad vyjadruje našu odvekú túžbu 

po nasýtení. Človek chce byť naplnený, 

pretože vo svojom vnútri je hladný.“ 

,,Život, nie smrť má posledné slovo.“ 

,,Boh sa má hľadať celým srdcom 

a presne takú sumu aj stojí. Celé srdce.“ 

,,Odpustenie má viesť k odpusteniu.“ 

Autori sa snažili vidieť biblické texty 

v novom svetle. Keď už po niekoľkýkrát 

čítame texty z knihy Genezis (alebo 

inej), zdajú sa nám známe a myslíme 

si, že ich poznáme. No keď sa začítame 

do týchto riadkov znovu s otvorenou 

mysľou a srdcom, zrazu nachádzame 

nové veci. A presne tak ich videli autori. 

Ak by som mala vypísať všetky 

zaujímavé myšlienky, muselo by na to 

vyjsť jedno samostatné číslo eVýchodu 

(smiech). Oko konzervatívnejšieho 

čitateľa zrejme upútajú niektoré názory, 

s ktorými sa nemusí hneď stotožniť, 

JOSEF O DANIELOVI: 

Daniel Pastirčák je pre mňa zosobnením dvoch obrazov. 

Daniel je ako košatý strom, ktorého korene pevne spočívajú v poznaní 

večnej a všeobjímajúcej lásky a ktorého vetvy sa naťahujú do všetkých strán 

ľudského poznania, prinášajúce šťavnaté ovocie podivuhodných tvarov 

a povedomej chuti. 

Jeho vzťah s Jarkou krásne vyjadruje, ako pôvabne pozemské tieto korene 

sú. Jeho aktivity na rôznych rovinách života spoločnosti zase ukazujú, ako 

silne a tvorivo sa Božia láska preplietla s jeho osobnosťou. 

Daniel je tiež most spájajúci breh hlbokej viery s brehom poctivého 

ľudského hľadania, zem odpovedí s krajinou otázok. Vždy pevne jednou 

nohou v Božej knihe a jednou nohou v tomto svete, Danielove kázanie 

a osobné stretnutia sú sprievodcom všetkým, ktorí úprimne hľadajú Boha 

a nepopierajú pritom svoj vlastný príbeh. 

Pokiaľ sme zabývaní iba vo svojom vlastnom svete, existencia mostov nám 

môže prísť nadbytočná. Ale keď začneme objavovať krajinu za vlastnými 

humnami, až vtedy pochopíme, ako je takých mostov, po ktorých sa dá 

bezpečne prejsť z jednej strany na druhú, žalostne málo. 

Julo Nagy 

DANIEL O JOSEFOVI: 

Julo Nagy 

ale privádzajú ho opäť k podstate – 

k otázkam s otvoreným koncom. 

Kniha je dobrou pomôckou pri 

znovuobjavovaní Božích právd. Autori 

neponúkajú všeobecné kresťanské frázy, 

ale idú do hĺbky. A to aj s rizikom, že na 

niečo nenájdu odpoveď. Viaceré otázky 

budú snáď aspoň sčasti zodpovedané 

riadkami tejto knihy, keď si ju čitateľ 

prečíta. Alebo vyprodukujú ďalšie a my 

sa budeme pýtať ďalej... 

Danica Fojtíková 

Josef Sýkora je medzi priateľmi známy ako Pepo. Jeho kázne i život sú plné 

hlbokej viery. 

Tajomstvo Krista objavil vo vzrušujúcom období po nežnej revolúcii, v tom 

trýznivom čarovnom čase, keď mnohí hľadali niečo, pre čo by sa naozaj 

oplatilo žiť. To, čo našiel, pomáhal nachádzať iným mladým ľuďom v rodnom 

Brne. 

Svojho spolupútnika na ceste – Američanku Lynette, stretol medzi 

Budapešťou a Bratislavou. Párkrát sedeli pri káve a čaji u nás v obývačke. 

Všetci sme vtedy chápali, že je to vážne, nik z nás však netušil, že tu raz 

budeme v spoločnom kostole zdieľať spoločný osud. 

Josef s Lynette načas odišli dýchať zaoceánsky vzduch nad širokými 

priestormi severoamerického kontinentu. Okrem pravidelného dýchania tam 

Josef študoval teológiu. 

Pokrstený bol u baptistov, metódy sa učil od metodistov, vnútornému tichu 

sa učil od trapistov. 

Kto stretne Josefa, akoby prichádzal do domu s dverami i oknami 

otvorenými dokorán. Na stole je prestreté najlepšie jedlo a všade naokolo 

čaká múdrosť, aby v tichom dôvernom rozhovore pocestnému odkryla svoje 

najnovšie tajomstvo. 


• 33

hudba 

SNY A PREDSTAVY ANDYHO BELEJA 

V jednom z krídel budovy Nového kolégia – Evanjelickej spojenej školy v Prešove, má svoje učebne Súkromná základná umelecká 

škola DAMA. Jedným z jej pedagógov je klavirista a spevák Andy Belej, ktorý v komornom duete s huslistkou Zuzanou Oráčovou 

vystúpil aj na tohtoročnom prešovskom Plese evanjelikov. 

Andy, aktuálne si na koncertnej šnúre. 

Aký máš pocit z jednotlivých koncertov 

a spolupráce s hudobníkmi v kapele? 

Koncerty sú pre mňa formou 

seba-výpovede. Som vďačný za každý 

koncert, na ktorý si ľudia prídu vypočuť 

moje piesne, za ich prítomnosť, lebo bez 

nich by spätná väzba nemohla fungovať. 

Pre nás ako interpretov je dôležité 

odovzdať im pocit, ktorý si môžu 

z koncertu odniesť. 

Ak mám hodnotiť doterajší priebeh 

turné, tak každý koncert s mojou 

aktuálnou kapelou – Triom Petra Lipu 

mladšieho – bolo vždy osobité a krásne. 

Fungovanie v kapele je o komunikácii 

medzi muzikantmi. O tom, ako sa muzikanti 

v ten deň cítia a ako cítia dané 

skladby, ich charakter a ako ho v danej 

chvíli vedia interpretovať. Myslím si, 

že sa nám to darí a mám z tohto hrania 

dobrý pocit. Podarilo sa nám vytvoriť 

jeden kompaktný program, zložený 

z piesní, ktoré sú nahraté na mojom 

debutovom cd (Lonely) a na aktuálnom 

albume „Dreams and Ideas“. Piesne už 

máme vžité, a tak si každý jeden koncert 

vychutnávame. Zdá sa mi, že aj ľudia na 

základe toho cítia z pódia kľud, dobrú 

náladu a príjemnú atmosféru. 

„„ 

Čo 

je pre moju dušu 

očistné, sú koncerty 

vážnej hudby. 

Mám rád tento 

organizovaný zvuk 

a podobne v prírode 

je zvuk Bohom krásne 

zorganizovaný. 

Je to inak dosť ťažké časovo zosúladiť 

muzikantov, keďže napríklad bubeník 

hrá s Andrejom Šebanom a zároveň je 

členom skupiny Petra Lipu. Podobne 

sú na tom aj ďalší priatelia v mojej 

kapele, ale zatiaľ to krásne zvládame 

a čo ma teší, je záujem zo strany týchto 

muzikantov vybavovať a pomáhať mi 

organizovať koncerty. Nie som na to 

sám, je to pekná symbióza – spolupracujeme 

nielen na javisku, ale aj mimo 

neho. 

Vyjadruje sa ti lepšie cez tvoj hlas alebo 

cez klavír? 

Momentálne mám okrem svojej 

aktuálnej kapely, ktorá sa volá Andy Belej 

a Peter Lipa jr. trio, ešte iné projekty, kde 

fungujem viac-menej ako spevák. Vzácny 

je mi jeden komorný projekt – duo 

so Zuzkou Oráčovou (rozhovor v eV 

11/2014, pozn. red.), a to je projekt, 

kde hrám klavír a zároveň spievam. 

Tu môžem svoje pocity vyjadriť veľmi 

osobne. Je to iné ako pri veľkej kapele. 

Na tvojom súčasnom albume „Dreams 

and Ideas“ máš skladbu „Who am I“. V jej 

úvode zaznieva pár otázok, ktoré idú do 

34 •

živého a nie je ľahké na nich odpovedať. 

Na ktoré otázky už máš odpovede 

a ktoré ostali stále otvorené? 

Vždy som mal túžbu robiť piesne, 

ktoré by boli obsahovo viac introspektívne. 

Na mojom aktuálnom albume 

sa mi to podarilo. Povedal som si, že 

nebudem vôbec kalkulovať s tým, čo by 

sa mohlo páčiť a čo nie. Chcel som si 

spraviť svoj album, podľa seba. Mal som 

potrebu ísť do hĺbky. 

Text piesne „Who am I“ je o hľadaní 

cesty, o tom, kto vlastne som, kto mi 

môže dať odpovede na moje otázky. 

V obsahu skladby je zaznamenané 

hľadanie, mňa ako interpreta, ale 

v podstate aj každého človeka. 

Otázka hľadania je spojená s vierou, 

preto je tam citácia predstaviteľov náboženstiev. 

V tej skladbe sa pýtam: „Kto 

mi dá odpoveď – Ježiš, Budha, Krišna 

alebo Jahve?“ Treba to brať ako cesty, 

nad ktorými som premýšľal v minulosti. 

Je to cesta dvadsať rokov dlhá. Cesta 

hľadania a teraz som sa našiel. Je to 

vlastne už len spomienka na hľadanie 

samého seba, svojej podstaty. 

Aké je pozadie skladby „I still believe“ – 

Čomu naďalej veríš? 

Mám vybudovaný hodnotový systém 

už dlhší čas. V období vysokej školy som 

sa dostal k viere. Uvedomil som si, ako 

veľmi ju k svojmu životu potrebujem. 

Pre mňa sú základnými ľudskými 

hodnotami láska, nádej a viera. Na 

tomto, pre mňa najosobnejšom albume 

aj zaznieva v jednej skladbe – tieto tri 

zostávajú: viera, nádej, láska – hodnoty 

postavené na Písme. Dostali sme dar 

viery a dar slobodného rozhodnutia, čo 

je veľmi zodpovedná vec. Ani mne sa 

to nie vždy darí. Padám a uvedomujem 

si, že som slabý, omylný a robím veci, 

ktoré ma potom mrzia. Snažím sa to 

zakaždým spätne prehodnotiť a povedať 

si – stále môžeš ísť ďalej. Každý ďalší 

deň môžem žiť tak, aby som to naplnil 

a žil to, v čo verím. Je to ťažké, lebo v 

spoločnosti, v ktorej žijeme, si vlastne 

dennodenne konfrontovaný s týmito 

javmi. Ale stále je to o slobodnom 

rozhodnutí, o tom, ktorou cestou 

pôjdeš. 

Ktoré albumy, interpret, pieseň ťa 

zmenili? 

Od detstva sa u nás počúvala hudba, 

ktorú som ako dieťa vnímal pozitívne. 

Bola to vážna hudba. Študoval som 

v umeleckej škole, kde som sa taktiež 

stretal s klasickou hudbou, a potom 

prišlo rebelské obdobie strednej školy. 

Prví boli, samozrejme, Beatles, ktorým 

sa človek asi nevyhne. Ale najviac ma 

ovplyvnil hudobný žáner označovaný 

ako „Black music“ a mená Stevie 

Wonder, Prince, Earth, Wind and 

Fire...v tejto hudbe som sa cítil dobre. 

Nie je to ľudovka ani dychovka, skôr 

niečo, kde je trošku jazzu, funku, groovu 

a je to hlavne o výpovedi. Potom som 

sa dostal k jazzu, kde som si uvedomil, 

že je to hudba, ktorá mi dáva veľa 

priestoru. Mám rád aj gospel a v hudbe 

stále objavujem niečo nové a pekné. 

„„ 

Pre 

mňa sú základnými 

ľudskými hodnotami 

láska, nádej a viera – 

hodnoty postavené na 

Písme. Dostali sme dar 

viery a dar slobodného 

rozhodnutia, čo je veľmi 

zodpovedná vec. 

Ako vyzerá tvoj deň? 

Môj deň vyzerá jednoducho. 6:15 

budík – pondelok až sobota, sprcha, 

väčšinou žiadne raňajky. O 8:00 som 

v práci – učím na dvoch školách. 

Doobeda som na jednej škole, kde učím 

klavír a spev, po obednej pauze idem do 

druhej práce. Na umeleckej škole učím 

deti, stredoškolákov aj vysokoškolákov, 

tiež klavír a spev. Končím o 18:00 

a buď mám voľno, idem na hranie, 

alebo som s mojimi deťmi. Mám rád 

svoju prácu, rád učím. Je to to, čo som 

študoval a chcel vždy robiť. Chcel som 

učiť mladých ľudí a posúvať im nové 

poznatky. Keď ich učím, snažím sa, aby 

dostávali komplexný pohľad na život 

a aby si vedeli vyberať. Podobný postoj 

sa snažím dať aj mojim deťom. Záleží mi 

na tom, aby si vedeli v živote hodnotne 

vybrať. A rovnako, aby v hudbe a umení 

vedeli hľadať seba, svoje pocity, vedeli 

sa vďaka hudbe tešiť, a dovolili jej, aby 

bola súčasťou ich života. 

Vedel by si popísať vznik piesne Andyho 

Beleja? 

Časom sa mi potvrdilo fungovanie 

„jedna k jednej“ t.j. text vzniká spolu 

s piesňou. Od prvého albumu a tiež na 

tomto druhom, som si sadol za klavír 

a vznikalo to v podstate hneď – text 

spolu s hudbou. Pri väčšine vecí som 

mal pocit, akoby som ich ani nerobil ja. 

Seba som vnímal skôr ako prostredníka, 

cez ktorého niekto hovorí. Dostával 

som pocity a podnety, ktorým som 

bol otvorený. Tie slová prichádzali 

v podstate samé s troškou úprav 

a učesania. Chcel som, aby to bolo čím 

menej narušené. 

Po harmónii, melódii a texte 

prichádza aranžovanie a inštrumentácia, 

dotvorenie piesne s muzikantmi. 

Našiel som ľudí, s ktorými som si 

dobre rozumel. Skladby vznikali, dá sa 

povedať, v momente. Súbežne vznikala 

inštrumentácia aj aranžmány. Preto aj 

na booklete uvádzam ako producentov 

daných muzikantov, a preto aj svoj 

súčasný projekt nazývam Andy Belej 

and friends. Album sa volá Dreams and 

Ideas, čiže Sny a predstavy, čo vyjadruje 

naplnenie mojich snov a predstáv vďaka 

týmto priateľom. 

Akému zvuku okrem 

klavíra rád načúvaš? 

Mám rád ticho. Som celý deň v istom 

druhu hluku. Najkrajšia forma zvuku 

je pre mňa príroda a pokoj v nej. Tiež 

mám rád ticho v saune, čo už dva roky 

praktizujem. Čo je pre moju dušu 

očistné, sú koncerty vážnej hudby. Mám 

rád tento organizovaný zvuk a podobne 

v prírode je zvuk Bohom krásne 

zorganizovaný. 

Dušan Havrilla 

Ak chcete počuť zvuk skladbieb 

a výpovedí najnovšieho albumu Andyho 

Beleja a jeho priateľov, zakúpte si ich 

album v mp3 formáte alebo digipacku na 

www.hevhetia.sk 


• 35

ˇ 

ˇ 

ˇ

Evanjelický východ - Marec 2015

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?