Evanjelický východ - Jún 2015

PRAVDA OSLOBODZUJE 

1,50 € | 45,19 Sk | jún 2015

editoriál 

ČO S UTEČENCAMI? 

Od februárového referenda uplynulo len pár mesiacov a opäť tu máme veľkú 

tému, ktorá polarizuje spoločnosť a z ktorej sa bude dať pred voľbami vytĺcť 

politický kapitál. Utečenci. Na pobreží Talianska a Grécka sú ich už tisíce 

a my nevieme, čo s nimi. Na sociálnych sieťach vypukla hystéria. Áno, sú pre 

nás otáznikom, lebo netušíme, či sa medzi nimi nenachádzajú potenciálni 

teroristi. Sú pre nás ekonomickou záťažou – na ich zabezpečenie bude musieť 

EÚ vynaložiť poriadny balík peňazí. Sú z úplne iného kultúrneho prostredia 

a zžiť sa s nimi nebude jednoduché. Iste, utečenci sú nečakaným problémom, 

ale nad hystériou musí zvíťaziť zdravý rozum. A ľudskosť. Keď vypukne požiar, 

hľadá sa jeho zdroj. V prípade utečencov je tým zdrojom vojenský konflikt 

v ich domovských krajinách. Svet musí dať hlavy dokopy a začať premýšľať 

nad tým, ako môže byť nápomocný pri jeho riešení, ako účinne zasiahnuť proti 

ISSIS a Islamskému štátu (áno, v tomto prípade už nemôžeme hodiť vinu na 

Američanov, ani na Židov). Mali by sme prísne rozlišovať medzi utečencami 

ekonomickými – teda tými, ktorí do Európy migrujú za prácou – a utečencami 

z krajín, kde vypukol vojnový konflikt, a ide im doslova o život. Kto by inak 

zaplatil balík peňazí pašerákom, ktorí sa k nim správajú horšie ako k dobytku 

a riskoval by svoj život plavbou na drevenej bárke po Stredozemnom mori? 

Vezmime si za príklad Austráliu, ktorá vízami reguluje ekonomickú migráciu, 

ale pre imigráciu ľudí postihnutých humanitárnymi krízami majú skvelé 

programy. Úplne ma šokoval nápad bombardovať pašerácke lode, aby sme 

zabránili obchodu s ľuďmi. Ako si overíme, či v podpalubí utečenci nie sú? 

Alebo povieme, že keď sa rúbe les, lietajú triesky? Už sme zabudli na 4. jún 

1939, kedy USA nedovolili pristáť lodi so židovskými utečencami na svojich 

brehoch? Tak sa musela väčšina z 937 ľudí vrátiť späť do Európy. Viac než 250 

z nich potom zahynulo v nacistických koncentračných táboroch. Ďalšou vecou 

je, že nemôžeme všetkých utečencov nechať Grékom a Talianom – predstavte 

si, že bude eskalovať konflikt na Ukrajine a poľahky sa môže stať, že Slovensko 

ako susednú krajinu zaplavia utečenci z tejto oblasti. Potom sa budeme trochu 

inak pozerať na princíp solidarity a rozdelenia týchto ľudí medzi jednotlivé 

členské krajiny EÚ. Iste, kvóty neberú na zreteľ početnú rómsku komunitu, 

ktorá u nás žije a zjavne si ani s rómskou otázkou nevieme poradiť. Utečenci 

(cca 1200) však budú žiť v utečeneckých táboroch a ich pobyt u nás bude 

financovaný z rozpočtu EÚ, neohrozí našu životnú úroveň, ktorá je v mnohých 

oblastiach na hranici chudoby. Bojíme sa moslimov a zabúdame, že medzi 

utečencami sú aj kresťania, ktorým Islamský štát v priamom prenose nemá 

problém odrezať hlavu alebo odpáliť kostol. V Ježišovom podobenstve milosrdný 

Samaritán podstupuje riziko, aj keď ho to stojí čas, peniaze, námahu, 

aj keď tým poruší spoločenské a náboženské konvencie. Aj sám Ježiš z lásky 

k nám išiel do rizika a stálo Ho to život. Svet nás kresťanov pozorne sleduje – 

a aj na základe toho, ako sa postavíme k otázke utečencov, si o nás urobí svoj 

obraz, pamätajme na to. 

© Východný dištrikt ECAV na Slovensku, 

Prešov, 2010 

Ročník 

6/2015 (Vychádza mesačne) 

Šéfredaktorka 

Emília Mihočová-Kmecová 

Tel. – šéfredaktor: 0918 / 828 302 

e-mail: sefredaktor@evychod.sk, 

redakcia@evychod.sk, listy@evychod.sk 

Členovia redakčnej rady 

Bakalár Ján, Bechný Ľubomír, Cingeľová Janka, 

Čurlík Miroslav, Damankoš Marián, Kmec 

Vladimír, Lipták Mikuláš, Mihoč Peter, Olejárová 

Ľubica, Oráč Matej, Sabol Slavomír, Sopoligová 

Jana 

Adresa redakcie 

Biskupský úrad Východného dištriktu 

Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku 

Hlavná 137, poštový styk – P. O. BOX 119, 

080 01 Prešov 

Tel./fax: +421 51/ 772 25 15 

Jazyková úprava 

Emília Mihočová-Kmecová, Alena Bodnárová 

Titulka 

Oľga Coulton Shaw 

Grafická úprava 

Daniel Jurčo 

Vydavateľ 

Východný dištrikt Evanjelickej cirkvi 

augsburského vyznania na Slovensku 

so sídlom v Prešove, Hlavná 137, 080 01 Prešov 

Tlač a distribúcia 

Michal Vaško – Vydavateľstvo, 

Námestie Kráľovnej pokoja 3, 080 01 Prešov 

Predplatné a inzercia 

Peter Mihoč – 0918/828 312 

email: tajomnik@vychodnydistrikt.sk 

Evidenčné číslo: 3956/09 

ISSN: 1335-1656 

IČO: 31 997 520 

Číslo 6/2015 vyšlo v júni 2015 

E. Mihočová, 

šéfredaktorka eVýchodu 

Predplatné 

1,50 € x počet mesiacov 

do konca kalendárneho roka 

Bankové spojenie: Tatrabanka 

Číslo účtu: 2629039075/1100 

Variabilný symbol: 1003 

2 • 

MILODARY 

Anna Bertová 10 € 

Hedwi a Marti Tkáčovci 20 € 

Peter a Daniela Tajátovci 20 € 

Mária a Daniel Tomaško 20 € 

Jana Satta Gregová 20 € 

Peter Horniaček 18€ 

Ing. Ján Paciga 100 € 

Mária Tirpáková 50 € 

Štefan Macej 10 € 

Božena Macejová 10 € 

Vladimír Marko 10 € 

Tlačový milodarový účet 

na podporu vydavateľskej činnosti Evanjelického 

východu. V prípade, že by ste chceli podporiť 

vydávanie časopisu, môžete finančné príspevky 

zasielať na účet: 

Číslo účtu: 96293513/0900 

Slovenská sporiteľňa 

Variabilný symbol: 1002 

Správa pre prijímateľa: 

(meno a priezvisko darcu)

04 HOMÍLIA 

Pravda odhaľuje a ukazuje smer 

POSTOJ: NECH ŽIJE CIRKEV! ZA SVOJE! 

„Poslaním cirkvi nie je hromadiť peniaze a sedieť na ’zlatých truhliciach‘, aby sa 

mala dobre. Poslaním cirkvi je pomôcť ľuďom nájsť zmysel života, životnú cestu. 

Preto je z pohľadu poslania jedno, či je nás 3,5 milióna alebo desať. Cirkev nie 

je firma, ktorá si potrebuje nahnať kapitál a ľudia sú jej dobrí iba vtedy, keď jej 

budú asignovať daň.“ 

s. 16 – 17 

PORTRÉT: O SÚŽENÍ 

Je nám nepríjemné stretnúť smrť. Cítime sa nepohodlne v blízkosti ľudí, ktorí 

strádajú a prežívajú hlbokú bolesť. Nevieme, čo máme povedať, ako reagovať. 

Ale prosím vás, neobráťte list. Píšem to preto, aby ste vy, ktorí ste momentálne 

v pohode, vedeli, ako sa cítia tí, ktorí stretli smrť. Píšem o tom aj preto, že nabudúce 

sa to môže stať vám, a tí druhí nebudú vedieť ako reagovať a čo povedať... 

s. 18 – 20 

MISIA: V ŠEDEJ ZÓNE MESTA 

„Ježiš vedel, čo robí, keď si za učeníkov vybral rybárov. Lebo rybár ide tam, 

kde sú ryby. Na mieste, kde som vyrastal, boli vždy ryby. Keď som sa po 40 

rokoch vrátil domov a išiel som na rybačku tam, kde som vždy chodil, nič som 

nechytil. Ryby sa presťahovali na nové miesto. Preto musím zmeniť spôsob 

môjho rozmýšľania. Musím ísť tam, kde sú ryby.“ 

s. 32 – 34 

06 MONITOR 

08 ROZHOVOR 

Czeslaw Bassara 

10 REPORTÁŽ 

EVS: Pravda vás vyslobodí 

13 ANKETA 

14. ROZHOVOR 

Paulína Kolesárová: Farár je v práci celý týždeň 

16. POSTOJ 

Nech žije cirkev! Za svoje! 

18. PORTRÉT 

O súžení: Vladko Šoltés 

21. ŠKOLY 

Ako učiť dejepis inak 

22. DIALÓG 

Konšpirácie VI.: Mal Ježiš manželku? 

24. RODINA 

Výchova v neúplnej rodine 

26. KNIHA 

Nora Baráthová: Stretol som Ho 

27. FILM 

Teória všetkého 

28. POLIS 

Tim Kimmel: O rodičoch a deťoch 

s láskou i humorom 

30. KNIHA 

Paul Hinlicky: Nechať Luthera v 16. storočí? 

32. MISIA 

V šedej zóne mesta 

35. HUDBA 

Rapper verzus Hus 

jún 2015 obsah 

• 3

homília 

Michal Pončák 

PRAVDA ODHAĽUJE A UKAZUJE SMER 

Ježiš Kristus o sebe prehlásil, že On 

je Pravda (J 14, 6). Odhaľoval, čo bolo 

v srdci každého človeka. To isté robí aj 

dnes. 

Vždy, keď sa stretneme s pravdou, 

máme iba dve možnosti: 

• môžeme povedať: je to tak (Bože, 

súhlasíme s Tebou) 

• budeme „uhýbať“, vyhovárať sa, 

ospravedlňovať sa, nesúhlasiť. 

PRÍKLADY ZO ŽIVOTA PATRIARCHOV 

Najskôr sa zamyslime nad druhou 

možnosťou, máme na ňu dostatok 

príkladov v Písme (Adam, Abrahám, 

Sára...). Patriarcha Jákob bol 

klamárom, a jeho klamstvá sa mu 

vrátili. Jeho desiati synovia mu viac 

ako 20 rokov tajili, čo urobili s bratom 

Jozefom. Nenašli jeho zakrvavený 

plášť! Jozefa chladnokrvne predali 

za otroka. My si v tom biblickom 

príbehu všímame iba Jozefa (čo 

sa dialo s ním ďalej), no skúsme 

premýšľať, čo prežívali jeho bratia za 

tých viac ako 20 rokov, kým neboli 

konfrontovaní s pravdou. Každý deň 

im pohľad na otca pripomínal ich 

klamstvo, podvod a neprávosť, ktorej 

sa dopustili. Napokon sa museli 

priznať. Každé naše skrývanie sa, 

maskovanie a utajovanie pravdy nám 

pôsobí iba muky a trápenie. Odhalenie 

pravdy bolo pre Jozefových bratov 

vyslobodením z viac ako 20-ročného 

vnútorného mučenia. 

Židom 4, 12 – 13: Lebo slovo Božie 

je živé a mocné a je ostrejšie než 

ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká 

až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov 

a špikov a je schopné posudzovať 

hnutie a zmýšľanie srdca. A nieto tvora 

skrytého pred Ním, všetko je obnažené 

a odkryté očiam Toho, ktorému sa 

budeme zodpovedať. 

DÁVID 

Ako to vyzerá, keď súhlasíme s tým, 

čo Boh odhalil, si priblížime na príklade 

kráľa Dávida. Svoj hriech s Bat-Šebou 

dobre zamaskoval, aby sa o ňom nikto 

nedozvedel. 

Boh poslal proroka Nátana, ktorý 

mu rozpovedal príbeh s ovečkou (2S 

12, 1 – 4) a vieme, aká bola kráľova 

reakcia: Vtedy Dávid náramne vzbĺkol 

hnevom proti tomu mužovi a povedal 

Nátanovi: Akože žije Hospodin, muž, 

ktorý to urobil, zasluhuje smrť! Ovečku 

nahradí štvornásobne, pretože to 

spáchal a nemal zľutovania (2S 12, 

5 – 6). Keď ide o niekoho iného, takmer 

vždy vieme odhaliť vinníka a rozsúdiť 

spor. Všimnite si, čo sa deje, keď prstom 

ukazujeme na niekoho iného (tri prsty 

smerujú k nám samým). Nato Nátan 

povedal: Ty si ten muž! (2S 12, 7) 

Dávidovi bola odhalená pravda. 

Mohol v tej chvíli usmrtiť proroka 

Nátana a označiť ho za falošného posla. 

Mnohí proroci boli usmrtení, keď 

odhalili pravdu nejakému vládcovi. 

Dávid bol iný (Ž 51). 

Prečo je Dávid v Písme nazvaný 

„mužom podľa Božieho srdca“? Našiel 

som Dávida, syna Jesseho, muža 

podľa svojho srdca, ktorý bude konať 

všetko po mojej vôli (Sk 13, 22). Bol 

Dávid dokonalý? Veď urobil čin hodný 

odsúdenia! Dávid je takto nazvaný 

preto, lebo keď mu Boh odhalil pravdu, 

súhlasil: Áno, Bože, Ty máš pravdu. 

Boh počas dejín posielal k svojmu 

národu poslov, prorokov, ktorí: odhaľovali 

poblúdenia, zvestovali pravdu 

(Božiu vôľu), ukazovali správnu cestu, 

po ktorej treba ísť. Nemáme priestor 

rozoberať príbehy množstva prorokov 

Starej zmluvy, z ktorých väčšina nebola 

vypočutá, bola umlčaná. Zastavme sa 

však pri poslednom z nich: 

4 •

JÁN KRSTITEĽ 

Poznáme jeho radikálne vyjadrenia. 

Farizejov a sadukajov oslovil: Hadi! 

Vreteničie plemeno! Ako uniknete 

pekelnému súdu? (Mt 23, 33) Vieme 

si predstaviť, že by sa nám dostalo 

takéhoto oslovenia z kazateľnice 

namiesto oslovenia: Vážené kresťanské 

zhromaždenie? My všetko krásne 

zaobalíme, aby sa nikto neurazil. 

Dôstojne sa titulujeme. Luther vo svojej 

dobe, podobne ako Ján, nešetril tvrdými 

pravdivými výrazmi. Ján otvorene pred 

celým národom pokarhal Herodesa za 

jeho nemravný život. Mali by sme na to 

odvahu dnes? 

Pred 600 rokmi upálili Majstra 

Jána Husa, ktorý podobne ako Ján 

Krstiteľ odhaľoval biedu vtedajšej 

cirkvi aj spoločnosti. Dnes je všetko 

v poriadku? Netreba nič odhaľovať? 

Dnes sa na seba usmievame, 

lichotíme si. A pritom máme v cirkvi 

mnoho neporiadku, rozvedených 

farárov, seniorov; počúvame správy 

o západných krajinách a evanjelických 

biskupoch – homosexuáloch atď. 

Naozaj je dnes všetko v poriadku? 

Netreba nič odhaľovať a pomenúvať 

pravým menom? 

Ďakujme Pánu Bohu za ľudí, ktorí 

nám do očí povedia pravdu (ako 

Ján Krstiteľ), lebo tí nás majú radi, 

záleží im na nás. Tí, čo nám lichotia, 

alebo takí, čo nám nič nepovedia, 

nám nepomôžu (sú ako rodič, ktorý 

neusmerní svojej dieťa). Ján odhaľoval, 

a ukazoval smer: Ja vás krstím vodou 

na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza 

za mnou, je mocnejší ako ja; nie som 

hoden niesť Mu sandále; On vás bude 

krstiť Duchom Svätým a ohňom (Mt 

3, 11). A evanjelista Ján zaznamenal 

Jánove slová o Kristovi: On musí rásť, 

a ja sa umenšovať (J 3, 30). Vieme, 

že bolo málo tých, ktorí prijali Jánovu 

zvesť, a boli tak pripravení na príchod 

Ježiša. 

APOŠTOL PAVOL 

Pavol niesol zvesť evanjelia všade. 

Aj keď bol uväznený, zvestoval 

tým, ktorí s ním prichádzali do 

styku, pravdu o Ježišovi. O pravde 

nemlčal ani pred vladárom Felixom: 

Po niekoľkých dňoch prišiel Felix 

s manželku Druzilou, ktorá bola 

Židovka, predvolal si Pavla a 

vypočúval ho o jeho viere v Ježiša 

Krista. Ale keď Pavel hovoril o 

spravodlivosti, o zdržanlivosti a o 

budúcom súde, naľakal sa Felix a 

odpovedal: Nateraz môžeš odísť; v 

príhodnom čase si ťa predvolám (Sk 

24, 24 – 25). 

Zvesť alebo pravda o spravodlivosti 

znamená: som stratený, a keď 

neprijmem Krista, zahyniem. Pravda 

o zdržanlivosti znamená: Boh stanovil 

jasné hranice (v dobe Rímskej ríše 

boli uvoľnené mravy – podobne je to 

aj dnes. Veď koľkí aj v cirkvi hlásajú: 

pokiaľ nikomu neškodíš, môžeš mať 

sex so ženou, s mužom, so zvieraťom... 

Však ty nemôžeš za to, kto a čo ťa 

sexuálne priťahuje). Pravda o budúcom 

súde znamená: Boh všetko raz odhalí 

a posúdi. Felix vedel, že Pavol zvestuje 

pravdu, no odsunul konfrontáciu s ňou 

na iný čas. Nevieme, či využil čas Božej 

milosti. 

Apoštol Pavol svojmu žiakovi 

Timoteovi napísal: Zvestuj slovo, buď 

pohotový vhod – nevhod, presviedčaj, 

karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou 

a poučovaním. Lebo príde čas, 

keď (ľudia) neznesú zdravé učenie, 

ale majúc svrbľavé uši (pretože chcú 

počúvať len to, čo sa im páči), budú si 

podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, 

odvrátia sluch od pravdy a obrátia 

sa k bájkam (2Tim 4, 2 – 5). Prečo 

ľudia odvracajú sluch od pravdy? Lebo 

pravda bolí, pretože odhaľuje vnútro. 

Obviňuje. 

Pôvodné grécke slovo, ktoré je 

preložené ako „svrbľavé uši“, znamená: 

poškriabať – v pasívnom tvare: štekliť, 

príjemne dráždiť, vzrušovať, svrbieť. 

Môžeme to preložiť: Tí ľudia budú 

(vášnivo) túžiť počuť niečo príjemné 

(dráždivé, vzrušujúce) – samé pikantné 

príbehy. Nie je to opis dnešnej doby? 

Chceme počuť len to, čo sa nám páči. 

Nie o pokání, nie o hriechu, nie o 

odriekaní, nie o braní Kristovho kríža 

atď. Nech sa ma nič nedotkne, nech 

sa ma nikto neopováži uraziť! Kazateľ, 

ktorý burcuje, kazateľ, ktorý hovorí 

o hriechu, o Božom súde, o pekle a pod., 

to je zlý kazateľ! My chceme počuť, že 

Pán Boh nás miluje! 

Písmo predpovedá, že „ľudia 

odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa 

k bájkam“. Dlho som premýšľal, čo 

dnes môžeme pokladať za „bájky“. 

Uvedomil som si, že dnešná filmová 

produkcia nám prináša čoraz viac tzv. 

rozprávkových filmov. Obdivujeme 

hrdinov, ktorí odolajú každému nebezpečenstvu, 

ktorých nič nezastraší. 

Dalo by sa to nazvať „rozprávky pre 

dospelých“ (hrdina ako napr. Chuck 

Norris alebo Steven Segal bežia po 

ulici, kde na nich mieri niekoľko 

ostreľovačov, no nikto ich nezasiahne, 

ale oni pištoľou trafia každého). Toto 

nás baví. Toto sledujeme. Týmto sa 

sýtime. Tomuto venujeme svoj čas. 

Ale to sú výmysly! To nie je realita! 

Ja vás volám, urobme rozhodnutie: 

Pane, odmietam venovať čas takýmto 

nereálnym príbehom! 

Boh nám zjavuje pravdu, ako povedal 

Pán Ježiš – Mk 7, 21 – 22: Lebo z 

vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú 

zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, 

vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, 

zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný 

pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť. 

Toto hovorí Boh o mojom srdci! Nie 

o srdci môjho suseda – o mojom srdci! 

Nie je tam dobré, ale zlé! A podobne 

čítame aj u proroka Jeremiáša 17, 9: 

Srdce je klamlivé nad všetko a zradné 

je – kto sa v ňom vyzná? To je pravda. 

Dokážeme sa s tým stotožniť? 

VÝSTRAHA – GÉCHÁZÍ 

Géchází bol služobníkom proroka 

Elizea a niekoľko rokov bol svedkom 

všetkého, čo Boh prostredníctvom 

neho konal. Pri zázračnom uzdravení 

Naamána Sýrskeho z malomocenstva 

prišlo pokušenie (ozvalo sa zradné 

srdce sluhu). Elizeus odmietol prijať 

ponúknuté dary za uzdravenie 

vznešeného sýrskeho vojvodcu. Bol 

presvedčený, že darcom uzdravenia 

je Boh Izraela. Géchází o chvíľu bez 

vedomia proroka bežal za Naamánom. 

Predstieral, že hneď po jeho odchode 

prišli k Elizeovi chudobní proroci a pre 

nich pýta niečo z jeho darov. Sýrsky 

vojvodca mu ochotne dal ešte viac, 

ako žiadal. Géchází si to dobre skryl 

a bol presvedčený, že sa o tom nikto 

nedozvie – 2Kr 5, 25: Sám však šiel 

ďalej a zastal pred svojím pánom. 

Elízeus sa ho opýtal: Odkiaľže, Géchází? 

Odpovedal: Tvoj služobník nebol nikde. 

Géchází dostal poslednú možnosť 

súhlasiť s pravdou. Trest za odmietnutie 

pravdy (aj za krádež, lakomstvo a i.) bol 

hrozný: prešlo na neho malomocenstvo 

z Naamána. 

Pravda odhaľuje. Odhaľuje zlé, t. j. 

hriech v našom živote. Ale pravda 

ukazuje aj dobré – ako ďalej. Takýmto 

„ukazovateľom“ bol Ján Krstiteľ, ktorý 

„ukazoval“ na Krista. Náš Pán nám 

zanechal nielen svoj príklad života, ale 

ukázal aj to, čoho sa máme držať – J 17, 

17: Posväť ich v pravde – Tvoje slovo 

je pravda. Rozhodnutie musí urobiť 

každý z nás. V najdlhšom žalme 119, 30 

čítame vyznanie: Vyvolil som si cestu 

pravdy a Tvoje práva položil som pred 

seba. Vždy ide o moje rozhodnutie. 

Budem súhlasiť s Bohom, s tým, čo On 

hovorí vo svojom Slove? Vyvolím si aj 

ja cestu pravdy? 

Ľubomír Ďuračka 

farár v Novom Meste nad Váhom 

jún 2015 

• 5

monitor 

ROZLÚČKA ZOMRELA 

FARÁRKA DRUHEJ 

GENERÁCIE 

Vo veku 86 rokov zomrela 29. apríla 

evanjelická farárka Zuzana Štanclová. 

Posledné dni života trávila v Dome 

Dobrého Pastiera, stredisku Evanjelickej 

diakonie v Sučanoch. Patrila do druhej 

generácie žien v „luteráku“. Po štúdiách 

na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej 

fakulte pôsobila ako kaplánka v Brezne, 

Novom meste nad Váhom, Dolnom Srní, 

Moravskom Lieskovom, Zemianskom 

Podhradí a Sučanoch. Najdlhšie slúžila (od 

r. 1966) v Martine po boku svojho manžela 

Jána Štancla. Po manželovej smrti bola 

štyri roky martinskou zborovou farárkou. 

Svoj teologický rozhľad a pastorálne 

zručnosti využívala najmä pri práci s deťmi 

a konfirmandmi. Bola aktívnou členkou 

Spoločenstva evanjelických žien, činná bola 

aj na dôchodku http://www.ecav.sk/itv-2/ 

ŠKOLY DATAPROJEKTOR PRE 

VOJVODINSKÝCH ŽIAKOV 

Cestou do Báčskeho Petrovca 

(Vojvodina) v máji vyvrcholil Veľkonočný 

sociálny projekt Evanjelickej spojenej 

školy v Martine s názvom „Zemou inde, 

predsa spolu“. Žiaci vyzbierali 1.317€ 

(výsledok rôznorodých aktivít), za časť 

z nich bol zakúpený dataprojektor 

pre partnerskú Základnú školu Jána 

Čajaka v Báčskom Petrovci. Spolupráca 

škôl sa týmto nekončí – 6 vojvodinskí 

študenti, víťazi jednotlivých kôl Biblickej 

olympiády, navštívia Martin a zúčastnia 

sa na letnom gymnaziálnom tábore, ktorý 

martinská škola každoročne pripravuje 

pre svojich budúcich gymnazistov. 

V rámci projektu už škola pomohla 

deťom na Ukrajine, v Ugande, utečencom 

zo Somálska, týraným matkám a deťom 

na Slovensku, podporila výstavbu 

inštitútu vzdelávania v Afganistane. 

ZED Z VALNÉHO 

ZHROMAŽDENIA 

20. apríla 2015 sa v hoteli Partizán 

na Táloch konalo Valné zhromaždenie 

Združenia evanjelických duchovných 

(ZED). Duchovní vyzvali predsedníctvo 

cirkvi, aby rokovalo so Spoločenstvom 

evanjelickej mládeže o zlepšení 

vzájomných vzťahov a spolupráce. 

Valné zhromaždenie výraznou väčšinou 

odmietlo aj návrh nového cirkevného 

zákona o vzniku, zmene, prerušení a 

skončení duchovenskej služby v ECAV a 

odporúča jeho prepracovanie. Nakoľko 

sa počas rokovania vzdal svojej funkcie 

doterajší predseda ZED Jaroslav Matys, 

farár v Spišskej Novej Vsi, konali sa voľby 

nového predsedu ZED, ktorým sa stal 

Daniel Midriak, farár vo Svite. Voľby 

nového predsedu sa konali bez toho, aby 

boli členovia ZED vopred v pozvánke 

o konaní volieb informovaní. 

6 • 

VÝZVA PRIJAŤ KRESŤANSKÝCH 

UTEČENCOV ZO SÝRIE 

Poslanec Európskeho parlamentu 

Branislav Škripek adresoval list 

predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi. 

Upozorňuje v ňom na nutné vyriešenie 

problémov s utečencami a vyzýva vládu, 

aby prišla s konkrétnym návrhom pomoci. 

Podľa názoru europoslanca kvóty na 

prerozdelenie migrantov, ktoré navrhovala 

Európska komisia, nie sú riešením, 

pretože sa zameriavajú len na dôsledky, 

no neriešia príčiny krízy. V uvedenom 

liste vyzýva slovenskú vládu, aby okrem 

odmietnutia kvót priniesla do diskusie 

vlastné riešenia. Europoslanec navrhuje 

prijatie utečencov s kresťanskými koreňmi 

pochádzajúcich zo Sýrie. Odvoláva sa aj 

na postoj Poľskej a Českej republiky, obe 

krajiny sa zaviazali k prijatiu sýrskych 

kresťanských rodín. „Nebuďme ľahostajní 

k ťažkým ľudským osudom a rozhodnime 

o konkrétnej pomoci,“ uzatvára výzvu. 

SPOLOK 95 VÝPOVEDÍ 

DR. MARTINA LUTHERA 

O plánoch do budúcnosti, partnerských 

vzťahoch, úlohách v rámci príprav osláv 

okrúhleho jubilea reformácie v r. 2017, 

sa hovorilo na výročnom zasadnutí 

Spolku Martina Luthera na Slovensku, 

ktoré sa konalo 17. mája v Novom kostole 

v Bratislave. Ľubomír Batka, dekan 

Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK 

(ako spoluautor s doktorandmi A. Bielou 

a M. Nicákom) predstavil novú knihu 95 

výpovedí Dr. Martina Luthera, Malý 

spis − veľké zmeny. Okrem hodnotiacej 

správy Ondreja Peťkovského, predsedu 

Spolku Martina Luthera na Slovensku, 

rokovanie pozdravili aj zahraniční hostia 

(R. Stahl, generálny tajomník MLB z 

Erlangenu a P. Fónyad z Viedne). 

Biblickým príhovorom na večerných 

službách Božích poslúžil domáci farár M. 

Šefranko a vystúpil zborový spevokol. 

ISLAM BUDE Z HAGIE SOFIE 

MEŠITA? 

Chrám Božej múdrosti (Hagia Sofia) 

v Istanbule bol do r. 1453 hlavným kresťanským 

chrámom Byzantskej ríše. Až do 

r. 1934 slúžil ako mešita, potom z neho 

zakladateľ moderného Turecka Mustafa 

K. Atatürk spravil múzeum. V máji sa 

pred Hagia Sofiou hromadne modlili 

tisícky moslimov a žiadali, aby sa z tejto 

stavby opäť stala mešita. Už celé roky za 

to lobujú aj členovia vládnucej umiernenej 

islamistickej Strany spravodlivosti 

a rozvoja (AKP). Táto otázka sa stala 

doslova bitkou na kultúrnom poli medzi 

sekulárne a nesekulárne zameranými 

zložkami tureckej spoločnosti, ako o tom 

informovala nemecká tlačová agentúra 

DPA. Zhromaždenie pred Hagiou Sofiou 

sa uskutočnilo deň po tom, čo turecká 

vláda zorganizovala pri príležitosti pádu 

Konštantínopola v Istanbule rozsiahle 

oslavy.

Jaroslav Kaša 


editoriál 

• 7

ozhovor 

PRAVDU NEMOŽNO ZASTAVIŤ 

Stalo sa to za bývalého režimu v Poľsku, kedy sa v rodinnom dome Bassarovcov stretávali kresťania. Mladý Czeslaw, z ktorého 

na strednej škole vyrástol nadšený mladý komunista, nemohol zniesť, čo sa deje v dome jeho rodičov. Ako dobrý chemik pripravil 

bombu a raz počas prisluhovania Večere Pánovej ju odpálil v pivnici domu. Nikomu sa síce nič nestalo, ale všetkými to poriadne 

otriaslo. Po istom čase a intenzívnych modlitbách bol Czeslaw ochotný prijať pozvanie na letný kresťanský tábor, kde ho Pán Ježiš 

našiel. Odvtedy Mu nadšene a oddane slúži. Bol riaditeľom Detskej misie pre Strednú a Východnú Európu a viedol národných 

riaditeľov v tridsiatich krajinách sveta. 

Narodili ste sa blízko Osvienčimu. Ako 

sa žije v meste, ktoré je od 2. svetovej 

vojny považované za jedno z najhorších 

miest na svete? 

Život v Osvienčime bol stálou pripomienkou 

zvrátenej, skazenej ľudskej 

prirodzenosti. Museli sme si zodpovedať 

otázky, ako: „Kde bol Boh, keď 

sa toto stalo?“ Museli sme poukázať 

na to, že problém hriechu nemôžu 

vyriešiť politickí lídri, len Boh sám. 

Mali sme skvelé privilégium začať prvý 

Klub dobrej zvesti v Poľsku (1965), 

blízko koncentračného tábora. Deti 

potrebujú, aby im bol pripomínaný 

Boh, ktorý je skutočne pripravený 

prejaviť im svoju milosť. 

Zasiahli vojnové udalosti aj vašu rodinu? 

Moji rodičia stratili vo vojne svoje tri 

dcéry (moje sestry). Moja stará mama 

a jeden z mojich strýkov boli väznení 

v koncentráku v Osvienčime. 

Rabín Marc Stern kresťanom vyčíta: 

„Ani raz nám cirkvi nepomohli, 9. 

novembra 1938 nevyzváňali zvony na 

poplach behom ríšskeho pogromu. 

Dnes o nás usilujú tam, kde tým už 

nič neriskujú a je to v móde.“ Väčšina 

nemeckých farárov, hoci nemusela, 

dokonca zložila prísahu vernosti 

Hitlerovi. Ako je podľa vás možné, že 

cirkev úplne zlyhala, hoci išlo o také 

jasné zlo? 

To, čo rabín Stern vyslovil, je silným 

varovaním pre kresťanských lídrov. 

Mali by sme byť bdelí rozpoznať 

nebezpečenstvo nahradenia Boha 

politickou silou. Takže potrebujeme 

opäť nahlas hovoriť o zle, o hriechu. 

Pri vstupe do koncentračného tábora 

čítame nápis: Arbeit macht frei... práca 

oslobodzuje. Môže nás práca spraviť 

slobodnými? 

Tento nápis prezentuje falošný 

prístup k práci. Práca človeka neoslobodzuje. 

Ani peniaze, ani filozofia, ani 

politika, ani náboženstvo. Podľa Biblie 

je jedinou osobou, ktorá nám dáva 

slobodu, Pán Ježiš. 

Napriek tomu, kde a za akých okolností 

ste sa narodili, ste pozitívnym, veselým 

človekom a nasadenie, s ktorým ste 

prednášali na tohtoročnej konferencii 

8 •

Evanjelizačného strediska (EVS), bolo 

nákazlivé. Čo vás robí šťastným? 

Skutočné šťastie pochádza zhora, 

od Pána Ježiša. Bez Neho by sme boli 

tými najnešťastnejšími ľuďmi na svete. 

Témou konferencie EVS bola pravda, 

ktorá oslobodzuje. Možno pravdu 

zastaviť? 

Nie! Kresťania veria, že pravda 

evanjelia je jedinou cestou, ako sa 

dostať von z nášho hriešneho stavu. 

História biblických udalostí a história 

kresťanskej cirkvi sú dôkazom toho, že 

pravdu nemožno zastaviť. 

Prečo bol za pravdu ochotný zomrieť 

Ján Hus? Lebo mal Bibliu, ktorá sa mu 

stala vzácnou v Betlehemskej kaplnke. 

Prečo začal reformačné hnutie Dr. 

Martin Luther? Lebo jedným z piatich 

reformačných princípov bola „sola 

Scriptura“ – jedine Písmo a bol za 

to ochotný trpieť. Kristína Royová 

zomrela v roku 1936, ale pravda, ktorú 

zachytila vo svojich knihách, nás 

ovplyvňuje naďalej. 

Kto alebo čo sa podľa vás dnes snaží 

zastaviť pravdu? 

Rozumiem, že svet sa pokúša 

zastaviť pravdu dvomi spôsobmi: 

modernou cestou a postmodernou 

cestou. Moderná cesta bol systém, 

v ktorom je pravda všetko, čomu 

môžeme rozumieť. Postmoderná cesta 

tvrdí, že pravdu nemožno definovať. 

Oba prístupy sa pokúšajú pravdu 

deštruovať, a tak ju zastaviť. 

Ako zmenila pravda, ktorej ste uverili, 

váš život v roku 1965? 

Podstatou pravdy je, že je nemenná! 

Čo bolo pravdou pred 2000 rokmi, je 

pravdou aj dnes. Základom pravdy je 

Boh a On sa nemení. Pravda evanjelia 

zmenila môj život práve pred 50 rokmi 

a všimol som si, že táto pravda stále 

mení životy mnohých ľudí aj dnes! 

Boh ma povolal nielen k spáse, ale 

tiež preto, aby som Mu slúžil. Z Jeho 

milosti som videl veľkú duchovnú 

núdzu mládeže, najskôr v Poľsku, 

neskôr v Strednej a Východnej Európe, 

a teraz po celom svete. Založil som 

Klub dobrej zvesti v Osvienčime, 

viedol som prácu s deťmi v Poľsku, 

potom ďalších 18 rokov službu Child 

Evangelism Fellowship v Strednej 

a Východnej Európe. Posledných 

8 rokov vediem po celom svete 

International Bible Teaching Ministry 

(medzinárodnú službu biblického 

vyučovania). To všetko vďaka sile 

pravdy evanjelia. 

Prvou knihou, ktorú ste ako 7-ročný 

čítali, bola Royovej kniha Bez Boha na 

svete. Takže Royovej knihy poznajú aj 

Poliaci? 

Áno, prvá kniha, ktorú som čítal, 

bola od Kristíny Royovej Bez Boha 

na svete. Táto kniha mi pomohla 

porozumieť mojej beznádejnej situácii 

bez Boha. Bolo pre mňa privilégiom 

dať najmenej 30 rôznych Royovej kníh 

do tlače a vydať ich v poľskom jazyku. 

Jej knihy sú dnes známe v mnohých 

krajinách! Pred niekoľkými mesiacmi 

som bol v Číne a mali tam Royovej 

knihu Martinko preloženú do čínštiny. 

V čase, keď ste začali misijne slúžiť 

deťom, bolo Poľsko komunistickou 

krajinou. Ako sa k misijnej práci medzi 

deťmi staval vládnuci režim? 

V Poľsku sme sa tešili určitej 

miere slobody dokonca aj počas 

komunistického režimu. Boli sme 

síce obmedzovaní, ale z milosti Božej 

sme používali limitovanú slobodu na 

to, aby sme rozvíjali službu medzi 

mladými a publikovali kresťanské 

knihy. Keď sme chceli v roku 1963 

vytlačiť knihu Kristíny Royovej Bez 

Boha na svete, komunistickému 

cenzorovi sa nepáčil jej názov, tak ho 

zmenil na Bieda pastiera. 

Istý čas ste sa zamerali na rozbehnutie 

detskej misie v Rusku a Strednej Ázii. 

Prečo ste si vybrali práve túto oblasť? 

Keď prišla sloboda, v CEF sme 

pochopili, že musíme pomôcť veriacim, 

ktorí sú obmedzovaní v zdieľaní 

evanjelia deťom v krajinách bývalého 

Sovietskeho zväzu. Keď sme sa modlili, 

Boh nasmeroval naše srdcia, aby sme 

šli smerom na východ. 

Keď nakoniec prišla sloboda do 

Ruska, všetky školy a verejné miesta 

boli otvorené pre evanjelizáciu. Prvý 

tréningový kurz CEF „Efektívne 

učenie detí“ sa uskutočnil v Leninovej 

knižnici. Bolo to niečo, o čom sme 

predtým nemohli ani snívať! Učiť 

o evanjelizácii detí v krajine, kde 

bolo trestným činom privádzať deti 

do kostola? Leninova soška počúvala 

lekcie o evanjelizácii detí. 

Niekoľkokrát ste osobne navštívili 

Etiópiu, kde sú dnes kresťania 

prenasledovaní. Milujete miestny chlieb 

a kávu. Je niečo, čomu sa môžeme od 

miestnych kresťanov naučiť? 

Boh ma poslal do Etiópie, aby 

som vyučoval Božie Slovo cez 

CEF Konferencie a Biblické školy. 

Entuziazmus etiópskych veriacich je 

exemplárny. Vedia toho veľa spraviť 

bez toho, aby mali prístup k najnovším 

technológiám. Môžeme sa od nich učiť, 

ako dôverovať Pánovi v praktickom 

živote. 

V priebehu tohto roka bude do češtiny 

preložená vaša kniha. Komu je určená? 

Ide o prvú učebnicu Domáceho 

biblického tréningu. Tieto učebnice, 

pôvodne napísané v angličtine, 

sú prekladané do ďalších jazykov. 

Učebnica je pomôckou pre toho, kto by 

chcel ísť hlbšie do Božieho slova alebo 

širšie s evanjeliom. 

Doktorát ste si urobili na tému z oblasti 

systematickej teológie: postmoderná 

hermeneutika. Pre postmodernu je 

typické, že rôznymi výkladmi jedného 

textu dospejeme k rozdielnym 

významom a vraj sa nedá rozhodnúť, 

ktorý z nich je správny. Aká je biblická 

odpoveď na toto tvrdenie? 

Ako kresťania veríme v absolútnu 

pravdu. Náš problém je, že nemáme 

Boží pohľad. Spôsob, akým formulujeme 

pravdu, nie je perfektný. 

Musíme rozlišovať medzi absolútnou 

pravdou a spôsobom, ako ju formulujeme. 

Postmoderná generácia si 

želá vidieť pravdu, ktorá koná, nielen 

prázdne slová. Čím viac praktizujeme 

pravdu Božieho slova, tým viac bude 

naše svedectvo prijaté súčasnou 

generáciou. Pravda musí mať osobný 

význam. 

V postmoderne strácajú pravidlá svoju 

univerzálnu platnosť. Takým pravidlom 

bolo po stáročia napr. Desatoro. Aký 

to bude mať podľa vás dopad – ak tu 

nebude jednej objektívnej pravdy, ale 

každý bude mať svoju pravdu? 

Dekalóg (Desatoro Božích prikázaní) 

je aplikáciou biblickej doktríny „Boh 

je svätý“. Postmoderná mládež bude 

viac inklinovať k akceptácii doktríny 

„Boh je svätý“, keď kresťania budú 

lepšie dodržiavať Dekalóg. Vedomosti 

a opakovanie slov Dekalógu viac 

nikoho nepresvedčia. Ako kresťania 

máme privilégium poukázať na svätosť 

Božiu dodržiavaním Dekalógu; čo 

robíme preto, že milujeme Boha. 

Slovensko a Poľsko rozdeľujú Tatry. Je 

niečo, čo nás spája? 

Verím tomu, že máme mnoho vecí 

spoločných. Z duchovného hľadiska 

sme my ako veriaci zjednotení v Pánovi 

Ježišovi, jedinom Spasiteľovi. Môžeme 

rozumieť jeden druhému, lebo naše 

jazyky sú veľmi podobné. Tiež máme 

skúsenosť s národným povstaním 

a totalitným systémom. Teraz majú 

oba naše národy slobodu v ohlasovaní 

evanjelia. Môžeme sa jedni za druhých 

modliť. Boh vám žehnaj, bratia a sestry 

na Slovensku! 

E. Mihočová 


• 9

eportáz 

Gemechis Buba 


PRAVDA VÁS VYSLOBODÍ 

„Nestíham, nemám čas, mám toho veľa,“ sťažujú sa študenti, stredná generácia a na počudovanie aj dôchodcovia. Naozaj 

nestíham, alebo je tu niečo, čo nie je mojou prioritou? Ak je pre mňa niečo naozaj dôležité, čas si nájdem. Prvý májový víkend 

a spolu s ním Konferencia Slovenského evanjelizačného strediska (EVS) sa stali prioritou pre viac ako 600 ľudí, ktorí už po 

skúsenostiach z minulých rokov, alebo na odporúčanie priateľov, známych prišli do areálu piešťanských kúpeľov (niektorí dokonca 

autobusom až zo Srbska). 

DÔVODY, PRE KTORÉ TREBA 

PRÍSŤ NA KONFERENCIU 

EVS A ODLOŽIŤ SADENIE 

ZEMIAKOV O TÝŽDEŇ: 

PRAVDA JE LEN JEDNA 

Žijeme v postmodernej, pluralitnej 

spoločnosti, kde má každý svoju vlastnú 

pravdu. Každé náboženstvo je vraj len 

inou cestou k pravde. Každá kresťanská 

denominácia tvrdí, že práve ona 

vlastní pravdu. Ale na konferencii EVS 

počujete, že pravda je len jedna a volá 

sa Ježiš Kristus. 

Keď bol v Indii Gemechis 

Buba, asistent biskupa pre misiu 

v Severoamerickej evanjelickej cirkvi, 

taxikár mal na palubovke vyložené 

obrázky piatich bohov, a na každej 

zastávke sa im poklonil. Keď sa ho Buba 

opýtal, prečo neuctieva len jedného 

boha, odpovedal: „Chcem, aby všetci 

boli šťastní.“ 

Tvrdiť, že jediným pravým Bohom 

je len Ježiš, to chce odvahu. India 

Ho nemá problém prijať do svojho 

panteónu, no v prípade, že niekto 

povie: len Ježiš je pravda, dochádza 

ku krvavým stretom. V moslimských 

krajinách vám preto pôjde aj o život. Ale 

nebojte sa, v sekularizovanej západnej 

Európe budete prinajhoršom terčom 

posmechu. 

REFORMAČNÝ ODKAZ 

Prekvapilo ma, koľkí z prednášajúcich 

a ako často sa vracali k reformácii, ktorú 

označili za najväčšie z prebudeneckých 

hnutí v dejinách. Citovali Dr. Martina 

Luthera, aj Jána Husa, od ktorého 

upálenia tohto roku uplynulo 600 rokov. 

Spásu si nemôžem zaslúžiť. Dostáva sa 

mi jej vďaka Kristovej spravodlivosti. 

Túto spravodlivosť možno dosiahnuť 

iba vierou – sola fide – ktorá je Božím 

darom. 

János Szeverényi, farár maďarskej 

evanjelickej cirkvi, rozlišuje dva typy 

viery: prvá sa točí okolo človeka – ja som 

uveril, ja som našiel Boha, ja som Ho 

prijal. Druhý typ viery, s ktorým prišlo 

reformačné hnutie, tvrdí opak: to Boh 

sa rozhodol pre teba. On ťa našiel. On ťa 

prijíma, hoci si pre Neho neprijateľný. 

Nie je dôležité to, či ty v Neho veríš, 

ale to, že On verí v teba. Sústreď sa na 

Krista, On je v centre. 

Ale pozor: Lutherovo učenie 

o ospravedlnení výlučne skrze vieru síce 

oslobodilo ľudí od morálky, no zároveň 

ich oslobodilo k morálke. Dobré skutky 

nie sú potrebné na získanie spásy, ale sú 

potrebné. 

PRE VŠETKY VEKOVÉ GENERÁCIE 

Každým rokom na konferencii EVS 

pribúda mladých rodín s deťmi, a tak sa 

stáva podujatím pre všetky vekové generácie. 

Ako to správne vystihol riaditeľ 

strediska Slavomír Slávik: „Cirkev, to nie 

sú iba starí alebo iba mladí. Sú to všetky 

generácie spolu.“ Rodiny s deťmi ocenili 

hotelový bazén a službu pracovníkov 

Detskej misie, ktorí pripravili alternatívny 

detský program. 

ZÁUJEM O PRENASLEDOVANÝCH 

KRESŤANOV 

Keď sme pred rokom avizovali, že 

sa v eVýchode budeme intenzívnejšie 

zaoberať témou prenasledovania 

kresťanov, netušili sme, ako enormne 

bude týchto prípadov pribúdať, 

spolu s rastúcim Islamským štátom 

a hnutím ISSIS. Často nám informácie 

o popravách sprostredkúvajú médiá 

a behom pár minút na nich zabúdame. 

No ak vám o tom osobne rozpráva 

niekto, koho sa to bytostne týka, zasiahne 

vás to. 

Gemechis Buba je pôvodom z Etiópie, 

s manželku a troma deťmi žije v USA, 

štáte Ohio. Nedávno ho hlboko zasiahla 

poprava 30 Etiópčanov, zavraždených 

teroristami ISSIS na hranici medzi 

Stredozemným morom a Lýbiou. No aj 

keď cítime strach a sme zlomení, máme 

podľa G. Bubu dôvod na pokoj, ktorý 

stojí na slovách Pána Ježiša: „Verte vo 

mňa a v Otca. Mám to pod kontrolou. 

Som Pán, bez ohľadu na to, čo sa deje na 

zemi. Dôverujte mi. Idem vám pripraviť 

miesto, kde viac nebude smrti, plaču, ani 

bolesti.“ 

10 •

EVS vydalo už 62 kníh 

Curt Westman podpisuje Zamyslenia II. 


KNIŽNÉ NOVINKY 

EVS každoročne na svojej konferencii 

posúva do predaja novú knihu. Tento 

raz dve: druhú časť zamyslení Curta 

Westmana a Stretnutia s Ježišom 

Timothy Kellera. Zamyslenia Curta 

Westmana, bez ktorého osobnej účasti 

si konferenciu už nevieme predstaviť, 

vznikli po polročnom sabatikale, 

ktorý vystriedala vážna choroba. Obe 

tieto udalosti sa významne podpísali 

pod druhú časť jeho zbierky. Sú 

Westmanovou výpoveďou o tom, 

ako prežíva svoj vzťah s Bohom a nie 

teologickými poučkami z akademických 

kníh. Skvelé bolo to, že každému, kto mal 

záujem, autor knihu osobne podpísal. 

Je to až prekvapujúce, ale 

Evanjelizačné stredisko počas svojej existencie 

vydalo už 517 260 kníh a celkovo 

62 knižných titulov. Cieľom strediska 

však nie je na knihách zarobiť – mnohé 

rozdali, iné predávajú za symbolickú 

cenu, ktorá má pokryť základné náklady, 

prípadne podporiť vydávanie ďalšej 

knihy. „Jednoducho túžime po tom, aby 

sa ich myšlienky šírili ďalej,“ podčiarkol 

Slavomír Slávik, riaditeľ EVS. 

chcel stať právnikom, aby bojoval s 

nespravodlivým režimom. Potom sa však 

zamiloval do Biblie a stal sa kazateľom. 

Kde je dnes komunistický režim s jeho 

uletenou ideológiou? Ale Biblia – slovo 

Boha je tu. 

Pred mnohými rokmi prišla jedna 

firma vyrábajúca hodinky s podmanivou 

propagáciou svojho výrobku. 

Televízni diváci mohli vidieť, ako sa s 

hodinkami Timex „zle zaobchádza“ v 

extrémnych podmienkach. Hodinky 

boli napríklad pripevnené k lyžiam, 

na ktorých podnikli prudký zjazd do 

údolia. Po dojazde z nich lyžiar otrepal 

sneh a vidí, že idú rovnako tak dobre 

ako predtým. Podobne je to s Bibliou. 

Tiež bola v priebehu dejín „testovaná“ 

v tých najťažších podmienkach. Bola 

vystavená kritike osvietenstva, ocitla 

sa v rukách marxizmu, pustil sa do nej 

Freud, šliapala po nej historicko-kritická 

exegéza. Keď však z nej odstránime 

nánosy snehu, otvoríme ju a dôkladne do 

nej nahliadneme, potom uvidíme, že stále 

funguje dobre a jej ručičky tikajú presne. 

OD PAVLA DO ŠAVLA 

Ako už kedysi poznamenal Martin 

Luther, nikde v celej Novej zmluve nie 

je napísané, že by Ježiš dával príkazy 

svojím učeníkom, aby vyšli do sveta 

a začali písať knihy, evanjeliá alebo 

knihy Novej zmluvy. Poslal ich, aby 

zvestovali Jeho slovo, ako to čítame 

v Markovom evanjeliu 16, 15: „Potom im 

povedal: Choďte po celom svete, kážte 

evanjelium všetkému stvoreniu.“ 

Všimli ste si niekedy, ako sa správajú 

mravce? Sú to tvory so silne vyvinutým 

sociálnym zmyslom. Keď jeden mravček 

nájde stravu, hneď s ňou beží za 

ostatnými, prípadne ich ide zavolať, aby 

im ukázal cestu k nej. Na konferencii 

EVS nám opäť servírovali chutné 

jedlo – pokrm Božieho slova, v ktorom 

nič nechýbalo a nič nebolo pridané 

navyše. Teraz je na tých viac ako 600 

mravcoch, aby sa rozbehli do svojich 

cirkevných zborov, rodín, škôl, kaviarní, 

na pracoviská, aby ostatným ukázali 

cestu. Mnohí ľudia sú dezorientovaní 

a nepoznajú cestu. My im ju môžeme 

ukázať – ukázať im Ježiša, lebo On je 

cesta. Niet inej cesty. Iba Ježiš je cesta. 


DÔRAZ KLADENÝ NA BIBLIU 

Kde dnes hľadáte odpovede, keď na 

niečo nepoznáte odpoveď? Samozrejme, 

na facebooku, ako inak. Dnes nájdete na 

internete veľa dobrých praktických informácií, 

keď si neviete dať rady. No na tie 

najdôležitejšie otázky nájdete odpoveď 

iba v jednej knihe: v Biblii. 

Pre mňa bola jedným z najsilnejších 

momentov konferencie chvíľa, keď 

Gemechis Buba hovoril o svojej Biblii, 

ktorú si držal pri srdci. Narodil sa v 

komunistickej Etiópii, jeho otca – 

kazateľa uväznili. Mladý Gemechis sa 

Celou konferenciou znela výzva: 

neodíď domov rovnaký, aký si prišiel. 

Zmeň vo svojom živote aspoň jednu 

konkrétnu vec. Keď sa žid Saul stretol 

s Kristom, prešiel radikálnou premenou. 

Bol povolaný, aby sa stal apoštolom 

Pavlom. Niekoľkokrát sme počuli, 

že evanjelium nie je iba myšlienka, 

teológia, ideológia. Je to moc, ktorá nás 

mení, keď ho aplikujeme vo svojom 

živote. 

To, čo si prijal, zdieľaj ďalej. 

Evanjelium si nenechávaj pre seba 

– hovor o Ježišovi vo svojej rodine, 

kolegom v práci, spolužiakom v škole. 

E. Mihočová 

Súčasťou konferencie Poznáte 

pravdu a pravda vás vyslobodí 

bolo aj Valné zhromaždenie EVS. 

Trojdňové podujatie vyvrcholilo 

v nedeľu službami Božími s Večerou 

Pánovou v piešťanskom evanjelickom 

kostole, na ktorých kázal 

brat farár Michal Hreško. Na záverečnom 

spoločnom zhromaždení 

v Dome umenia slovom Božím 

slúžil Gemechis Buba. 


• 11

EVANJELIUM, KTORÉ ŠTÍPE 

Pravda, ktorá oslobodzuje – téma 

trojdňovej májovej konferencie 

Slovenského evanjelizačného strediska 

v areáli piešťanských kúpeľov. Domáci 

aj zahraniční prednášajúci (z Maďarska, 

Švédska, USA, Poľska) sprostredkovali 

účastníkom nové pravdy o nich samých. 

Slovo pravda v gréčtine – „aleteia“ – ako 

na to upozornil riaditeľ EVS Slavomír 

Slávik – chápeme aj vo význame 

„nezabudnem“. Na pravdu, ktorá sa ma 

konkrétne dotkla, nezabudnem. Poznačí 

môj život. Mení ma. Cirkevní otcovia 

označili evanjelium za čierne korenie – 

krásne a guľaté, ktorého silu pocítime 

až vtedy, keď do neho zahryzneme. Na 

konferencii EVS opäť zaznelo niekoľko 

právd, ktoré poslucháčov doslova 

„uštipli“, na ktoré sa nedá zabudnúť 

a stojí za to odovzdávať ich ďalej: 

1. BUĎ S BOHOM SÚHLASÍŠ, ALEBO 

SA VYHOVÁRAŠ 

Jeden známy podnikateľ mi pri 

nedávnom rozhovore povedal, 

aký zásadný problémom vidí v 

dnešnej spoločnosti: niet nikoho, kto 

by si priznal chybu. Poznáte to, už 

Adam sa vyhováral na Evu, obvinil aj 

Boha samého: „Ty si mi ju dal, Ty za 

to môžeš.“ Radi ukazujeme prstom na 

druhého. Priznať si svoj podiel viny, 

to bolí. Je to pokorujúce. Naše ego sa 

proti tomu búri. Keď ide o iného, rýchlo 

odhalíme vinníka. No keď ukazujeme 

prstom, tri prsty zároveň ukazujú na 

nás samých. Položme si otázku: Ak 

na niekoho útočím, nie je to trikrát aj 

pravda o mne? Dávid nebol mužom 

podľa Božieho srdca preto, že bol 

dokonalý. Ale preto, že keď mu Boh 

odhalil cez proroka Nátana pravdu 

o jeho hriechu, dal Mu za pravdu. 

Súhlasil s Ním. Tí, ktorí nám povedia 

pravdu, nás majú radi. Môžeme s nimi 

súhlasiť alebo sa môžeme brániť. Tí, čo 

nám lichotia, nám nepomôžu. 

2. PREDSA BUDE ZO PSA SLANINA, 

AJ Z VLKA BARANINA 

Nejde to. Nedokážem to. Neviem 

kontrolovať svoj jazyk, aj keď sa 

snažím. Hnevám sa. Ešte dobre, že 

ľudia nevedia, čo sa odohráva v mojej 

„kuchyni“ alebo aké myšlienky mi bežia 

hlavou. Sú pre mňa dôležité materiálne 

veci. Aj keď sa modlím, chodím do 

kostola, pristupujem k Večeri Pánovej. 

Satan na nás žaluje: „Nebude zo psa 

slanina. Je veriaci a nedokáže sa 

zmeniť.“ „Prebudenie“, ktoré prišlo 

s reformačným hnutím, však stojí na 

slovách z R 1, 17: „Spravodlivý bude žiť 

z viery.“ 

Ak by som sa vedel spasiť sám, načo 

by bol potom prišiel Ježiš? Načo by 

bol Boh zachraňoval človeka? Ježiš 

nás k sebe volá: „Poďte ku mne všetci, 

ktorí ste už unavení z úsilia, aby ste 

samých seba urobili lepšími.“ Ježiš na 

seba zobral náš register hriechov. Prijal 

na seba Boží hnev. Už sa nespolieham 

na svoj výkon, ale na Božiu milosť. 

Dochádza k výmene – ja Mu dám všetko 

nečisté, On mi dáva svoju svätosť, 

spravodlivosť. Vlk sa mení na baránka. 

Oslobodil nás spôsobom, o akom sa 

diablovi ani nesnívalo. 

3. VRÁŤ SA K SVOJEJ PRVEJ LÁSKE 

Boh sa pýta: Kde si? Nie preto, že by 

to nevedel – to my často nevieme, kde 

sme. Keby sme sa pozreli do histórie 

svojho počítača, čo by sme našli? Čo 

ak by si ľudia mohli prečítať, na čo si 

v uplynulých dňoch myslel v súvislosti 

s tvojimi blízkymi, priateľmi? Kam 

kráča tvoje spoločenstvo? O cirkevnom 

zbore v Efeze je napísané v Zjavení 

Jánovom, že stratil svoju prvú lásku. 

Premýšľaj nad tým, ako si sám ďaleko 

odišiel a rob to, čo si robil na začiatku. 

Boh nás opäť povoláva. Aj keď si všetko 

zničil. Aj keď si zle nakladal s tým, čo 

ti dal. Nie my, ale On je stále ten istý. 

Môžeš sa potknúť – raz či 1000-krát 

– ale na Božej pravici máš Brata, ktorý 

za tvoje zakopnutie zaplatil svojou 

vlastnou krvou. To je pravda, s ktorou 

nikto nemôže nič spraviť. 

4. TO NAJLEPŠIE MÁME 

EŠTE LEN PRED SEBOU 

Koľko dní ti v živote ešte zostalo? 

To nevie nikto z nás. Vieme iba to, že 

ich nie je veľa a každým dňom sa náš 

budget zmenšuje. Jan Nilsson, švédsky 

farár verí tomu, že žijeme v posledných 

časoch, čo podľa neho cítia aj ľudia, 

ktorí s Bohom nežijú. Hovorí o znameniach, 

akými sú vojny, zemetrasenia, 

ľudia stojaci proti sebe. Dalo by sa 

namietať, že tieto znamenia tu boli 

v každej dejinnej situácii. Ale nie to je 

podstatné, či Ježiš príde zajtra, alebo až 

o tisíc rokov. Lebo osobný koniec sveta 

každého z nás príde s koncom nášho 

pozemského života. S dátumom našej 

smrti. Nie je podstatné, kde žiješ, aké 

máš vzdelanie – nemáš veľa času, preto 

Mu slúž. Boh povedal, že raz všetko 

zhorí a On stvorí nové nebo a novú 

zem, kde budeme slobodní od každej 

poviazanosti. To najlepšie ešte iba príde. 

To najlepšie máme ešte len pred sebou, 

preto sa nestrachujme o budúcnosť. 

Audiovizuálne záznamy prednášok 

nájdete na: www.konferencia.evs.sk 

-emi- 

12 •

ČO BOLO NA KONFERENCII EVS TÝM POMYSELNÝM "ČIERNYM KORENÍM", 

KTORÉ ŤA PO ZAHRYZNUTÍ PÁLI? 

1. – 3. mája 2015 sa v Piešťanoch konala konferencia EVS: Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. 

anketa 

MARTINA MARTIČEKOVÁ 

ESŠ PREŠOV 

MICHAL FRAŇO 

RIADITEĽ DETSKEJ MISIE 

TIBOR JANČÍK 

FARÁR V SENCI 

VLADIMÍR ŠIMOVIČ 

DOZORCA V CZ LIPTOVSKÝ PETER 

Konferencia EVS bola pre 

mňa veľkým duchovným 

povzbudením. Nanovo som 

si uvedomila, že všetko 

mám v Ježišovi. On je Ten, 

kto mi dáva silu a odvahu, 

komu môžem bezvýhradne 

dôverovať, na koho sa 

môžem spoľahnúť. On 

je tá cesta, ktorou mám 

kráčať, On je to miesto, 

kam mám prísť. A predsa 

je tu jedna z myšlienok, 

ktorá ma obzvlášť oslovila. 

My, kresťania, by sme 

mali nasledovať Ježiša aj 

v Jeho konaní. Vtedy som 

sa zamyslela nad tým, ako 

napodobňujeme Krista 

v uzdravovaní. Uvedomila 

som si, že slovo „uzdravenie“ 

nepredstavuje iba nejaký 

nadprirodzený akt. Medzi 

nami sú mnohí, ktorí vo 

svojom živote musia čeliť 

rôznym problémom napr. 

zdravotným, finančným, sú 

možno zmätení, zotročení 

závislosťami, citovo zranení 

alebo vyhorení. A práve 

k nim by sme mali prísť ako 

lekári, preukázať im záujem, 

lásku, starostlivosť, pomoc 

a podporu. To je to uzdravenie, 

ktoré môže aspoň 

čiastočne poskytnúť každý 

z nás, kto má v srdci Ježiša. 

Pretože On je ten, ktorý naše 

srdcia napĺňa láskou a ktorý 

môže prúdiť cez nás ako živá 

voda. A to je to pomyselné 

štipľavé korenie, to na čo 

nemôžem zabudnúť – Tam, 

kde je Ježiš, tam je cesta 

i pravda i život. V Ňom mám 

všetko, pretože všetko je 

o Ňom. 

Osobne sa ma najviac 

dotkol večerný program 

v sobotu. Téma brata 

Szeverényiho bola pre mňa 

povzbudením v úprimnom 

nasledovaní Pána Ježiša. 

Máme sa naplno vydať Jemu, 

aby On mohol konať skrze 

nás. Pán Ježiš nám dal evanjelium, 

ktoré je mocou Božou 

na záchranu pre každého 

človeka. Keď ho budeme 

verne zvestovať a dokazovať 

jeho pravdivosť naším 

životom, Boh bude v srdciach 

ľudí vôkol nás konať. Veď 

On má moc i ochotu zmeniť 

aj tých ľudí, ktorí sa stavajú 

do otvorenej opozície voči 

Nemu. Povzbudilo ma to 

v modlitebnom zápase za 

tých ľudí, ktorí sa Bohu zatiaľ 

protivia. V svedectve brata 

Westmana mi bola pripomenutá 

priorita úprimného 

vzťahu k Bohu. Niekedy sa 

stane, že v závale povinností 

a stresu svoj osobný vzťah 

s Bohom zanedbáme. 

Pestovanie vzťahu si vyžaduje 

čas. Sú obdobia, kedy sa 

čítanie Biblie a modlitby 

môžu stať pre človeka len 

rutinou, ktorú vykonáva, lebo 

to má vo zvyku a vie, že je to 

dobré. A to čierne korenie, 

ktoré po rozhryznutí páli, 

bolo pre mňa upozornenie, 

že niektoré moje osobné 

chvíle s Bohom boli povrchné 

a uponáhľané. Pritom chvíle 

osobného stíšenia sa pred 

Bohom sú časom, ktorý je 

pre život kresťana najdôležitejší. 

V týchto chvíľach sa 

totiž stretáva so Stvoriteľom 

celého vesmíru a zároveň 

s milujúcim Otcom. 

V prvom rade to bolo pre 

mňa obnovenie vedomia 

skutočnej Pravdy v mojom 

srdci a mysli, že pravdou 

v akejkoľvek situácii je 

a zostane Božie slovo. 

Ako korenie prebúdza 

v okamihu zmysly, tak ma 

všetky vypočuté prednášky 

povzbudili k uvedomeniu 

si tohto víťazstva pravdy 

nad svetom. Dnes je doba, 

spoločnosť i dianie často 

tak neprehľadné, že aj pre 

kresťana je ťažké si ustrážiť 

pravdu v srdci, nedevalvovať 

ju na „starý zážitok“, ktorý 

kedysi bol „korenistý“, ale 

vyprchal. To je to, k čomu 

sa chcem stále vracať: 

pripomínať si denne pravdu 

Evanjelia o Kristovom 

zmierení za mňa, v dare 

nového, zmeneného života. 

Boh mi tak zvláštne ukázal, že 

do každej veci v mojom živote 

preniká nejakým spôsobom 

Kristov kríž. 

Druhou vecou, ktorá zostala 

v srdci ako „pálivá“, je, že 

uvedomenie Pravdy ma znova 

nabudilo k tomu, aby som 

bral vážne slová z L 21, 28: 

o tom, že môžem smelo 

zdvihnúť hlavu hore, i svoje 

srdce upriamiť na Pána, že 

On je pravdou. Na toto často 

zabúdame: hľadíme na svoje 

vlastné sily, na čo máme, na 

čo nie. Niekedy Mu neveríme. 

A potom sa nám deje podľa 

našej viery, resp. neviery. 

Svedectvá rečníkov som 

vnímal ako reklamu na život 

v skutočnej viere. Ale je to 

reklama, ktorá reálne funguje. 

Produkt je funkčný. So 

zárukou u Otca v nebi. Prežitá 

pravda o Ježišovi a Jeho moci 

mi znova dáva krídla. 

Zaujala ma zanietenosť 

brata Czeslava Basaru 

z Poľska. Spôsob, akým 

podával Božie Slovo, bol 

(nielen) pre mňa obohacujúci 

a inšpiratívny. V našich 

kostoloch sa často (až na 

výnimky) stretávame s tým, 

že naši kazatelia sa „nevložia“ 

do podania Božieho slova 

ľuďom. Zvlášť odstrašujúco 

pre tzv.“ ročákov“ pôsobia 

naši teológovia, ktorí si svoje 

na sviatky v cudzom zbore 

„odkrútia“ a tým to hasne. 

Pýtam sa, či ich niekto učí 

prejavu, ako majú zaujať 

poslucháčov... Nazdávam sa, 

že ak kazatelia nebudú vedieť 

zaujať poslucháčov, urobiť 

služby Božie viac pútavými, 

tak žiaľ nemôžeme očakávať, 

že naše kostoly sa budú plniť 

mladými ľuďmi a ďalšími 

hľadajúcimi. Zaujalo ma 

Slovo od Gemechis Buba, 

kde poukázal na to, ako 

chceme mať všetci pravdu. 

Jedine však Pán Ježiš Kristus 

je tou pravdou – pravda 

je osoba. Veľmi populárne 

v súčasnosti je hovoriť o 

tom, že pravda je relatívna 

a záleží len na tom ako sa 

na to pozeráme. Nazdávam 

sa, že pokiaľ neprijmeme 

tú jedinú pravdu, ktorou je 

PJK, nemôžeme byť slobodní 

a zachránení pre večnosť. 

Ďakujem za službu hudobnej 

skupine, ktorá pre nás hrala 

nielen mládežnícke piesne 

(na ktorých som vyrastal), 

ale aj piesne zo spevníka, 

textovo veľmi obohacujúce. 

Myslím, že aj táto skutočnosť 

prispela k tomu, že sme sa 

na konferencii dobre cítili 

nielen mladší, ale aj tí skôr 

narodení. 


• 13

ozhovor 

FARÁR JE V PRÁCI CELÝ TÝŽDEŇ 

„Poviem to takto: ak chce niekto 

povedať, že farári a kňazi nič nerobia, 

nech príde na faru a dá si taký ‚farársky 

týždeň‘. Zaručene vám hovorím, že zo 

sto ľudí bez vnútornej túžby k tejto práci 

by to vydržali tak dvaja veľmi trpezliví 

flegmatici.“ Aj takýto názor má študentka 

päťročného magisterského štúdia odboru 

evanjelická teológia na Evanjelickej bohosloveckej 

fakulte (EBF) UK v Bratislave 

– prváčka Paulína Kolesárová. 

Bola pre teba pri podávaní prihlášok 

EBF od začiatku jasná voľba? Prečo si 

sa rozhodla pre štúdium práve na tejto 

fakulte? 

Tieto dve otázky majú v mojom 

prípade spoločnú odpoveď. Už viac 

ako štyri roky bolo jasné, kde chcem 

byť. A to z jediného dôvodu: túžim 

pracovať, resp. slúžiť ako farárka ECAV 

na Slovensku. Ľudia si svoje povolanie 

väčšinou vyberajú, ale pri tejto profesii 

nestačí moja voľba, ale taktiež povolanie 

od Najvyššieho. A mojím povolaním 

je, aby som slúžila Bohu celým svojím 

životom. Aspoň tak to vnímam ja a 

blízki ľudia okolo mňa tiež. 

Máš niekedy pochybnosti, či bolo tvoje 

rozhodnutie správne? 

Nikdy nepochybujem, či som sa 

správne rozhodla. Je pravda, že mi bolo 

ponúkané i vzdelanie na umeleckých 

vysokých školách, ale ja viem, kam 

patrím, a preto nemám pochybnosti, i 

keď je štúdium často náročné. 

Stredoškolské vzdelanie si ukončila na 

Evanjelickom lýceu v Bratislave. Myslíš, 

že v porovnaní so študentmi z iných ako 

cirkevných stredných škôl máš vďaka 

tomu výhodu? 

Neviem, či je to výhoda, ale určite 

mám vďaka lýceu dobrý základ v oblasti 

anglického jazyka. A tiež viac rozumiem 

prednáškam z oblasti religionistiky, 

cirkevných dejín a podobne, lebo sme sa 

venovali úvodu do týchto oblastí. 

Je štúdium na EBF UK niečím 

výnimočné? Ako vyzerá bežný týždeň 

počas semestra? 

Nakoľko neštudujem na inej 

fakulte súčasne, neviem povedať, či 

je v porovnaní s inými práve naša 

v niečom výnimočnejšia. Jednou z 

raritných a výnimočných vecí je pre 

mňa fakt, že je nás v 1. ročníku v odbore 

evanjelická teológia 18 študentov, 

a preto je náš vzťah hlbší. Lepšie sa 

poznáme, máme medzi sebou veľmi 

dobré vzťahy a s mnohými sa stretávame 

i mimo školských povinností. 

Každý deň začína ranným stíšením – čo 

je tiež výnimočné, nie som si totižto istá, 

či je nejaká fakulta, na ktorej by mali 

každé ráno stíšenia. Tie sa konajú vždy 

pred začiatkom dňa. Začíname o 8:00 a 

naše dni sú časovo rôzne dlhé. V stredu 

máme dopoludnia služby Božie, ktoré sú 

súčasťou nášho rozvrhu a mali by sme 

sa na nich zúčastňovať. Taktiež v stredy 

mávame popoludní fakultné prednášky, 

ktoré sú dobrovoľné a zvyčajne v inom 

jazyku – angličtine alebo nemčine. 

Navštevujem ich rada, lebo si počas 

nich precvičujem cudzie jazyky a aj 

obsah prednášok je často zaujímavý. 

Okrem iného, tieto prednášky vedú 

rôzni profesori a profesorky z uznávaných 

európskych univerzít, a aj to je 

dôvodom, prečo bývajú pútavé. 

Kto je pre teba v oblasti teológie vzorom? 

Toto je zaujímavá otázka. Asi by som 

klamala, keby som povedala, že nemám 

vzor, lebo každý z nás určite nejaký 

vzor má. Ježiš je príkladom vo všetkom 

a jednoznačne aj mne – a je mi jedno, či 

si niekto myslí, že je to klišé. Ale, samozrejme, 

že ma ovplyvnili aj ľudia a sú 

to predovšetkým moji rodičia, ktorí sú 

farármi a ich prácu sledujem od detstva. 

Sú mi v mnohom oporou i inšpiráciou a, 

samozrejme, aj určitým vzorom, ktorý 

ma vychováva a usmerňuje. Rovnako aj 

moja krstná mama a starí rodičia sú mi 

v tomto ako farári príkladom. 

14 •

Je známe, že farári, či farárky by mali 

byť dobrí v speve, rovnako ako v písaní 

kázní tak, aby zaujali a poučili zároveň. 

Čo je tvojou silnejšou stránkou – spev, či 

písanie, resp. prednášanie? 

Táto otázka je tak položená, že 

keby som jednoznačne odpovedala na 

hociktorú z možností, znelo by to vystatovačne 

(smiech). A tak len pokorne 

poviem, že spievam od detstva a na 

fakulte navštevujem hodiny techniky 

spevu, kde sa snažím zdokonaľovať, no 

myslím, že je to počúvateľné. A čo sa 

týka „kázňovky“, nie som odborníkom, 

nakoľko toho nemám za sebou tak 

veľa ako bežný farár. Na mládežiach 

a dorastoch mávam slovo alebo 

výklad celkom bežne a ľudia ešte stále 

chodia a počúvajú, takže to snáď nie 

je katastrofa. No snažím sa, aby sa to 

zlepšovalo. 

Existujú názory na cirkev ako napríklad, 

že farárom a kňazom je dobre, pretože 

v cirkvi sa točí veľa peňazí a aj keď 

v podstate nič nerobia, sú zabezpečení. 

Ako by si vyvrátila podobné tvrdenie? 

Poviem to takto: ak chce niekto 

povedať, že farári a kňazi nič nerobia, 

nech príde na faru a dá si taký „farársky 

týždeň“. Zaručene vám hovorím, že 

zo sto ľudí bez vnútornej túžby k tejto 

práci by to vydržali tak dvaja veľmi 

trpezliví flegmatici. Prečo? Pretože 

práca farára neznamená troje služieb 

Božích v nedeľu. Práca farára znamená 

24-hodinový pracovný úväzok, ktorý 

nemá úradné hodiny ani pauzy. Dokonca 

ani víkendy – neviem, či si to niekto 

všimol, ale farár má voľno len vtedy, keď 

si vyberie dovolenku – tak ako každý 

iný človek, no na rozdiel od ostatných, 

pracuje aj cez víkendy. Je osobou, ktorá 

musí byť pripravená 24 hodín denne 

slúžiť. Pritom slúžiť skutočne znamená 

robiť za „určený peniaz“. Dnes všetci 

chcú šéfovať a točiť peniaze, tak pokiaľ 

viem, taký farár toho veľa „nenatočí“ 

(smiech). A pri tom odpracuje oveľa 

viac hodín ako človek, ktorého plat je aj 

dvojnásobný oproti tomu farárskemu. 

Je celkom bežné, že ľudia prídu na faru, 

aby sa porozprávali a je úplne jedno, či 

je sedem hodín ráno alebo pol desiatej 

večer. A ďalšia vec, farársky byt je ako 

dvere otvorené dokorán, mnoho ľudí 

vbehne i vybehne, každý sa cíti ako 

doma. Skutočne neviem, kto by bol 

ochotný takýmto štýlom vykročiť zo 

svojej „safe zone“. Každému, kto takto 

premýšľa, vravím: poď si skúsiť, aké je 

to byť farárom na týždeň. Čo farárom, 

ja myslím, že by pokojne stačilo, keby 

si sa stal/a súčasťou farárovej rodiny, 

a mal/a by si dosť (smiech). Myslím, 

že hneď by bolo menej nespokojnosti a 

mudrlantstva. Teraz nechcem povedať, 

že je to zlý život. Ja som Pánu Bohu 

vďačná, že mi takýto život dal, ale chcem 

tým povedať, že je to náročná práca po 

psychickej aj fyzickej stránke. Tiež si 

nedovolím komentovať prácu človeka 

na daňovom úrade alebo stavenisku, 

rešpektujem ju. No ak si niekto myslí, 

že môže nadraďovať jednu prácu nad 

inú, nech sa páči, ale trochu rozumnosti 

v takýchto veciach by niekedy nebolo 

na škodu. No, a čo sa týka tej zabezpečenosti 

– bežný farár nemá svoj dom, 

vždy je to len prechodné miesto. Preto, 

keď príde do dôchodku, musí si hľadať 

na staré kolená, kde by hlavu zložil tak, 

aby z toho nízkeho farárskeho dôchodku 

vyžil – takže asi toľko k zabezpečenosti. 

Júlia Brižeková, Webjournal 

Foto: archív Paulíny Kolesárovej 

TÓTHOVCI SI PREVZALI CENU EURÓPSKEJ ÚNIE UMENIA 

Na územie Kanady bude po prvýkrát privezená Cena 

Európskej únie umenia (EÚU). Z rúk prezidenta únie Petra 

Vašíčka si ju koncom mája v Zičiho paláci v Bratislave prevzali 

manželia Dušan a Valéria Tóthovci, ktorí dnes žijú a pracujú 

v Toronte. Počas okupácie bývalej ČSSR armádami Varšavskej 

zmluvy v r. 1968 emigrovali aj so synom do USA, kde sa 

zapojili do spolupráce s rozhlasovými stanicami Slobodná 

Európa a Hlas Ameriky. Dušan Tóth prijal v r. 1971 miesto 

evanjelického farára v Toronte. 

Európska únia umenia, ktorá cenu udeľuje, sídli v susednej 

Českej republike a je medzinárodným združením umelecky a 

kultúrne aktívnych fyzických i právnických osôb. Dušan Tóth 

a jeho manželka Valéria, sudkyňa kanadského utečeneckého 

tribunálu, ocenenie prijali za to, že sa popri svojom povolaní 

venovali aj mnohým kultúrnym aktivitám a šírili slovenskú 

kultúru v zahraničí. 

Brat farár Tóth bol dlhoročným členom riaditeľskej rady 

Ontarijskej divadelnej asociácie, viedol slovenské televízne 

vysielanie v Toronte, tvoril ako filmový a televízny režisér, 

publikoval v tlači. Mária Valéria Tóthová prednášala na 

Wisconsin University v USA modernú nemeckú literatúru. 

Po presídlení do Kanady ju anglická kráľovná Alžbeta II. 

menovala do funkcie sudkyne Kanadského imigračného 

a utečeneckého tribunálu, v ktorom pôsobila až do svojho 

odchodu do dôchodku. Venovala sa tiež prekladateľstvu 

a scenáristike. Spolu s manželom založili Torontské slovenské 

divadlo a tiež Kanadské centrum pre umenie a divadlo. 

Pri príležitosti 40. výročia okupácie Tóthovci požiadali 

slovenského dramatika Viliama Klimáčka o napísanie hry pre 

Torontské slovenské divadlo o živote utečencov z bývalého 

Československa. Hru Horúce leto 68 spoločne režírovali a po 

premiére v Toronte ju predstavili aj slovenskému publiku; hra 

vyšla aj v knižnej podobe. 

Pred niekoľkými rokmi sa manželia Tóthovci rozhodli 

produkovať dokumentárne filmy o živote a diele úspešných 

Slovákov žijúcich vo svete, ktoré uviedla aj Slovenská 

televízia. V súčasnosti dokončujú Portrét Štefana B. Romana, 

zakladateľa Svetového kongresu Slovákov. 

V rámci slávnosti odovzdania Ceny EÚU manželom 

Tóthovcom sa konala aj prezentácia dvojalbumu Dušan Tóth: 

Meditácie – tridsiatka zamyslení, ktoré odzneli v Slobodnej 

Európe v rokoch 1971 – 1992. 

V kultúrnom programe vystúpila klavírna virtuózka Elena 

Letňanová a herec František Kovár predniesol text z poviedky 

Valérie Tóthovej O ríši vtákov a nielen o nej. 

Zdroj: TASR, 

Spolok Martina Rázusa 

Foto: Veronika Záhradníková 


• 15

Postoj 

NECH ŽIJE CIRKEV! ZA SVOJE! 

Je diskusia o odluke cirkvi od štátu iba predstieranou hrou, ktorú vlastne nikto reálne nechce? Je iniciatíva strany Skok, ktorá 

odluku požaduje, trestom za neúspešné referendum? Bude cirkev po odluke slobodnejšia? Má sa cirkev vrátiť do trhovej súťaže 

a nanovo oslovovať ľudí svojím posolstvom? Ťažké otázky, ktoré otvára séria diskusií, organizovaných Centrom pre otvorenú 

politiku vo všetkých väčších mestách na Slovensku. 

Téma odluky cirkvi od štátu nie je 

nová, aktuálnou je už viac ako 10 – 15 

rokov. Najnovšie sa na billboardoch 

po celom Slovensku objavila v tesnom 

závese po vyhlásení výsledkov 

neúspešného februárového referenda 

o rodine. Iniciátorom reklamnej 

kampane s heslom: Nech žije cirkev! 

Za svoje, je novozaložená liberálna 

politická strana Skok. 

Odluka cirkvi od štátu je dlhoročnou 

témou aktivistu Skoku Daniela Krajcera, 

konkrétny model riešenia finančnej 

odluky cirkvi od štátu. „Nezobudil 

som sa, ako niektorí politici, po 

referende,“ podčiarkol. Ako pozitívny 

príklad uviedol Poľsko, kde je pozícia 

väčšinovej katolíckej cirkvi ešte 

silnejšia ako na Slovensku a napriek 

tomu sa dokázalo s touto otázkou pred 

dvomi rokmi vyrovnať. Daniel Krajcer 

považuje finančnú odluku, a vôbec 

vysporiadanie si vzájomných vzťahov 

medzi štátom, občianskou spoloč- 

v snahe o získanie kontroly a moci nad 

cirkvou prijala zákon o Hospodárskom 

zabezpečení cirkví. Tento zákon, aj keď 

niekoľkokrát valorizovaný, platí dodnes. 

Prvou reakciou evanjelických farárov 

na tento zákon bola vzbura a prijatie 

tzv. Piešťanského manifestu, v ktorom 

jasne deklarovali, čo si myslia o snahe 

štátu zasahovať do financovania cirkvi: 

„Ustanovenie zákona ruší významnú 

vieroučnú a biblickú zásadu, že údovia 

zemskej cirkvi majú povinnosť, ale 

Ľubo Bechný 

bývalého ministra kultúry z čias vlády 

Ivety Radičovej. Okrem neho pozvanie 

do diskusie v prešovskej Christianii 

prijal sociológ Michal Vašečka a Peter 

Mihoč, tajomník biskupa Východného 

dištriktu ECAV. Diskusiu moderoval 

Michal Havran, ktorý študoval 

evanjelickú teológiu v Bratislave a vo 

Francúzsku. 

Pre sociológa Michala Vašečku 

je dôležité, aby ľudia mali možnosť 

slobodne sa prejavovať vo svojej 

náboženskej viere, čo za bývalého 

režimu nebolo možné. Zároveň však 

poukázal na to, že odluka cirkvi od štátu 

je poslednou požiadavkou Novembra 

89, ktorá nebola naplnená. 

Daniel Krajcer odmieta tvrdenie, 

že iniciatíva Skoku je trestom za 

referendum, nakoľko s touto témou 

pracuje, odkedy je v politike. Ako 

minister kultúry, viazaný programovým 

vyhlásením vlády, predstavil 

nosťou a cirkvami, za správnu vec. 

Odmieta tvrdenie, že ide o ťaženie proti 

cirkvám, o pomstu, o proticirkevnú 

kampaň. 

Za základný princíp fungovania 

spoločnosti považuje slobodu. Model 

financovania cirkvi asignáciou daní 

podľa neho zvyšuje slobodu občana 

– daňovníka: „... pretože sám bude 

rozhodovať o tom, či prispeje alebo 

neprispeje na konkrétnu cirkev.“ 

Zároveň sa zvýši sloboda cirkví, ktoré 

sú dnes v istom podriadenom vzťahu 

voči štátu: „Zo štátneho rozpočtu ide 

dnes cca 38 miliónov eur 18 cirkvám 

ročne, najmä na platy duchovných. 

Tým pádom sú duchovní cirkvi de facto 

zamestnancami štátu. A treba povedať, 

že platy, ktoré dostávajú, nie sú vysoké.“ 

„To, ako je momentálne financovaná 

cirkev, nie je zapríčinené cirkvou 

samotnou,“ podčiarkol Peter Mihoč. 

Je to ovocie z roku 1949, kedy KSS 

i právo starať sa o veci a potreby 

svojej cirkvi, tak aj o jej pracovníkov 

a misijnú prácu. Ak by to nemali 

konať a mal by to za nich, a miesto 

nich robiť štát, teda teleso necirkevné, 

stratili by morálne právo menovať 

cirkev svojou a tým by sa otriasol celý 

podklad a zmysel starostlivosti o svoje 

duchovné a cirkevné veci. V takom 

zákone by sme videli nesmierne nebezpečenstvo 

pre cirkevný a duchovný 

život...“ 

Nie je paradoxné, že dnes sa 

cirkev kŕčovito drží zákona, ktorý 

pôvodne odmietala ako ohrozenie? 

Treba povedať, že pôvodný zákon 

o hospodárskom zabezpečení cirkví 

určoval nielen práva, ale aj povinnosti. 

Napr. poštátnenie cirkevného majetku, 

školstva, udeľovanie štátnych súhlasov 

farárom na výkon ich funkcie, na 

výstavbu kostolov, misijné aktivity... 

Po revolúcii boli tieto „povinnosti“ 

16 •

zrušené a zostala iba finančná podpora 

ako určitá „satisfakcia“ za represálie, 

ktorými si cirkev musela prejsť (pozn. 

red.). 

Daniel Krajcer rozlišuje dve polohy: 

finančnú odluku cirkvi od štátu 

a celkovú odluku, ktorá v európskom 

prostredí vzhľadom na historický 

vývoj podľa neho jednoducho nie je 

možná. Jeho názor potvrdil aj Peter 

Mihoč poukazom na to, že cirkev aj 

pred komunizmom žila vždy v určitej 

spojitosti so štátnym zriadením, či už 

to bolo za Rakúsko-Uhorska, alebo 

za prvej republiky. Vždy tu bol nejaký 

model spolupatričnosti, spolufinancovania 

zo strany štátu (napr. kongruový 

zákon – štát a cirkev sa dohodli na 

výške základného platu pre farára. Ak 

aj viac, ale adresne od daňovníka – nech 

sa on rozhodne, či poukáže časť svojich 

daní (bez zvýšenia daňovej záťaže) 

nejakej cirkvi na základe slobodného 

rozhodnutia.“ 

A ak už má žiť „za svoje cirkev“, 

nemali by za svoje žiť aj politické strany, 

ktoré si každé štyri roky rozdelia cca 

50 miliónov €? Daniel Krajcer súhlasí: 

„Podpisovú akciu za odluku cirkvi od 

štátu sme spustili ruka v ruke s odlukou 

politických strán od štátu.“ 

Zároveň je bývalý minister kultúry 

presvedčený o tom, že súčasný model 

financovania nie je konkrétne pre 

ECAV výhodný: „Hovoril som aj 

s vaším generálnym biskupom Milošom 

Klátikom... keď som mu vysvetlil 

svoj návrh, v zásade nemal výhrady.“ 

tvoria iba 9 až 10 % z tých, ktorí sa 

oficiálne prihlásili k cirkvi pri sčítaní 

ľudu. Preto sa môže stať, že svoju daň 

by asignovala iba malá časť veriacich, 

čo cirkev môže vnímať ako ohrozenie. 

„Zrazu by to bola súťaž na trhu, kde 

by sa všetci museli snažiť,“ myslí si 

Vašečka, ktorý túto možnosť vníma ako 

šancu. 

Pre Petra Mihoča je kardinálny 

rozdiel v tom, či cirkev potrebuje ľudí 

pre peniaze alebo pre poslanie, ktoré 

má: „... aby nevznikol dojem, že cirkev 

len zhromažďuje peniaze a sedí na 

’zlatých truhliciach‘, aby sa mala dobre. 

Poslaním cirkví je pomôcť ľuďom nájsť 

zmysel života, životnú cestu. Preto je 

z pohľadu poslania jedno, či je nás 3,5 

milióna alebo desať. Cirkev nie je firma, 

Ľubo Bechný 

jeho výška nebola naplnená príjmami 

za cirkevné úkony – krsty, sobáše, 

pohreby..., rozdiel doplácal štát). 

Peter Mihoč sa ohradil voči sloganu 

strany Skok – Nech žije cirkev! Za 

svoje: „Dnes je cirkev v mnohom 

samostatná a žije si za svoje.“ Poukázal 

na rozpočet evanjelickej cirkvi, 

kde príspevok od štátu pokrýva iba 

štvrtinu výdavkov: „76 % výdavkov 

spojených s chodom cirkevných zborov, 

fár, kostolov, režijné, prevádzkové 

a administratívne náklady, si cirkev 

financuje sama – príjmami z ofier, 

milodarov, zbierok, finančnej pomoci od 

partnerských cirkví v zahraničí.“ 

Daniel Krajcer vysvetlil, že reklamná 

kampaň Skoku pracuje s istou hyperbolou: 

„My si uvedomujeme význam 

cirkvi v niektorých oblastiach (charita, 

sociálna oblasť, školstvo...). Nechceme 

cirkvi odrezať od všetkých zdrojov, ale 

hovoríme: nech cirkvi pokojne získajú 

Problémom podľa neho nie je ani 

Vatikánska zmluva, ktorá dokonca 

predpokladá prijatie čiastkovej zmluvy 

o financovaní. 

Nájsť vhodný model však nebude 

z pohľadu Petra Mihoča ľahké. Ako 

príklad uvádza Nemecko, kde ľudia 

neasignujú 1% ale 8 %. Preto model 

finančného vysporiadania cirkví a štátu 

by mal vzísť z diskusie a konsenzu 

oboch zúčastnených strán. Tiež si kladie 

otázku, či je správne, že jednu oblasť 

budeme asignovať a ďalšie dotovať 

(napr. na podporu športu je ročne 

vyčlenených 35 miliónov eur z rozpočtu 

Ministerstva školstva). Nedostane 

sa tým cirkev iba do pozície akéhosi 

občianskeho združenia? 

Sociológ Michal Vašečka poukázal 

na výsledky nedávneho výskumu, ktorý 

zisťoval nielen to, či ľudia veria, ale aj 

to, či sa správajú v súlade s tým, čomu 

veria. Ukázalo sa, že tzv. „ľudia cirkvi“ 

ktorá si potrebuje nahnať kapitál a ľudia 

sú jej dobrí iba vtedy, keď jej budú 

asignovať daň.“ 

Prečo ani po 25 rokoch od revolúcie 

k odluke cirkvi nedošlo? Peter Mihoč 

je presvedčený o tom, že sa tak nestalo 

aj z morálneho dôvodu: „Za bývalého 

režimu bola cirkev perzekvovaná, mnohí 

farári skončili v uránových baniach. 

Preto ak sa chceme zodpovedne pozrieť 

na to, aká je cirkev dnes, musíme sa 

pozrieť na to, aký život mala za komunizmu.“ 

Problémom po Nežnej revolúcii 

bol nevysporiadaný majetok, ktorý v 50. 

rokoch 20. st. režim poštátnil a násilne 

odobral. Spoločnosť sa s tým vyrovnala 

dvomi vlnami reštitúcií (1993, 2003) 

a prijatím uznesenia Národnej rady bol 

reštitučný proces ukončený na základe 

dohody oboch strán. 

E. Mihočová 

Ľubo Bechný 


• 17

portrét 

Eva Ziaranova 

O SÚŽENÍ 

Keď som bola malá a niekde pod 

stolom počúvala rozprávania starších 

o živote, potajomky som sledovala 

všetky tie zlé veci, ktoré sa dejú ľuďom. 

Myslela som si, že keby sa to stalo mne, 

mojej rodine,... neprežila by som to! 

V nedospelej mysli sa mi tie udalosti 

živo premietali a ja som rozmýšľala, ako 

je možné, že sa s tým ľudia takto mohli 

vyrovnať... Veď je to hrozné! Ako môže 

matka, ktorej zrazí päťročného synčeka 

auto, ďalej žiť a tešiť sa zo života... 

Ako môže žena, ktorej manžela privalí 

drevo v hore, ďalej normálne fungovať, 

existovať na tomto svete. Ako môže ísť 

ďalej niekto, kto veľa stratil... chvíľu za 

chvíľou... kráčať ďalej... Chcelo sa mi 

kričať: „To sa nedá!“ Lenže život sa žije, 

a potom sa to stalo nám: 

Mal rakovinu a odišiel. Náš Vladko. 

Švagor, manžel, otec, syn, brat... Odišiel 

z nášho sveta. Nepredstaviteľná, 

neprijateľná skutočnosť. Realita, keď tu 

niekto bol, s kým ste sa smiali aj plakali, 

kto bol súčasťou vášho života... a zrazu 

tu nie je... Realita, na ktorú len ťažko 

nájdete slová a ktorú vedia pochopiť iba 

tí, čo niečo podobné zažili. 

Viem si predstaviť, že v tejto chvíli, 

keď čítate tieto riadky, je vám to 

veľmi nepríjemné. Je nám nepríjemné 

stretnúť smrť. Cítime sa nepohodlne v 

blízkosti ľudí, ktorí strádajú a prežívajú 

hlbokú bolesť. Nevieme, čo máme 

povedať, ako reagovať. Ale prosím vás, 

neobráťte list. Píšem to preto, aby ste 

vy, ktorí ste momentálne v pohode, 

vedeli, ako sa cítia tí, ktorí stretli smrť. 

Píšem o tom aj preto, že nabudúce sa to 

môže stať vám, a tí druhí nebudú vedieť 

ako reagovať a čo povedať... 

1. BOH NA NÁS NEDÁVA „KRÍŽ“ 

CHOROBY 

Niekedy zvykneme povedať: „Boh na 

mňa dopustil,...“ Alebo: „Musíme niesť 

kríž, ktorý na nás Pán Boh naložil.“ Je 

to smutné. Aké svedectvo tým dávame 

svetu? Čo tým svedčíme o Bohu? 

Hovoríme o Bohu, ktorý trestá a ktorý 

dáva kríž? Je to lož! Ľudová zbožnosť. 

Vlastne nepriamo zvaľujeme všetko 

na Boha. Dokonca niektorí obviňujú 

Boha aj priamo, keď povedia: „Prečo 

to tak Boh zariadil? Prečo mi najprv 

dal dieťa a potom mi ho vzal?“ Žijeme 

v hriešnom svete a každú chorobu 

spôsobuje Zlo, ktoré je okolo nás. 

Zhrešili sme, keď sme ako ľudstvo 

odišli z Božej blízkosti z dokonalého 

prostredia pre život, a teraz sa to na nás 

valí z každej strany. Je choré ovzdušie, 

choré potraviny, choré prostredie... 

V takomto svete žijeme. Boh ho stvoril 

dobrý, ale my sme ho pokazili. Preto sú 

choroby. Podobne je to s prírodnými 

katastrofami. Vyrúbali sme stromy 

a púšťame do ovzdušia škodlivé plyny 

z tovární a potom sa sťažujeme na Boha, 

že spôsobil prívalové búrky, ktoré nám 

rúcajú domy, pri ktorých zomierajú 

ľudia. Keď sa stane havária, tak je to 

následkom hriechu niektorého vodiča 

– sebeckosti, že neberie ohľad na iných, 

nepozornosť, opitosť... Nespôsobuje to 

Boh! Keď máme za sebou rozvod, je to 

o vzťahu dvoch ľudí, o hriechu egoizmu 

či možno závislosti... nie o Bohu! 

2. NESNAŽTE SA VYSVETLIŤ 

Celý ten čas Vladkovej choroby bol 

boj. Nielen boj tela o zdravie... Boj duše 

o pokoj. Duchovný boj Božích detí. 

Kristov boj o nás. Chvíľu sa mi zdalo, 

že sme súčasťou knihy Jób a vedieme 

zápas za našu vieru. A presne ako v tom 

príbehu prichádzali „priatelia“, ktorí 

sa snažili utrpenie nejakým spôsobom 

vysvetliť. Bol to ich spôsob pomoci, no 

z tej druhej strany to znelo skôr ako 

obviňovanie, nie podanie pomocnej 

18 •

uky. Veľakrát to ani nepovedali 

priamo, ale my sme sa cítili obvinení, 

že sa to stalo práve nám. Obvinení, že 

nie sme dostatočne veriaci a dobrí, aby 

našu rodinu obišla taká hrozná udalosť, 

akou je rakovina. Obvinení, že sa to deje 

kvôli nejakému konkrétnemu hriechu. 

Naozaj so všetkou pokorou (ktorá 

mimochodom vôbec nie je z nás) sme 

pokľakli pred svätého Boha a vyznávali 

Mu hriechy. A bol to čas, keď nám 

Pán Boh špeciálne prejavoval svoju 

starostlivosť a lásku! Pozval nás bližšie 

do svojej prítomnosti a naučili sme sa 

mnohým veciam. Otvoril naše ústa, 

aby sme svedčili o Jeho moci, prehĺbilo 

sa spoločenstvo s Ním na modlitbách 

v našej rodine. To je presne to, keď 

Pavol hovorí v R 8, 28: „Vieme, že tým, 

čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ 

Ale chcem zároveň povedať, že 

človek, ktorý je smrteľne chorý a nie je 

úplne bezcharakterný a povrchný, sa 

ustavične pýta: „Čo som urobil zle? Kde 

je chyba? Čo mi chceš, Pane, ukázať? 

Na aký hriech ma chceš upozorniť?“ 

Poviem vám, buďte si istí, že ľudia, ktorí 

trpia, sa na to pýtajú. Je to množstvo 

nezodpovedaných otázok visiacich 

vo vzduchu, ktorý denne dýchame... 

pýtame sa na to! Vieme to! A je to 

dobré, pretože tak nás Pán Boh privedie 

bližšie k sebe. Nemusíte to ale trpiacim 

„otrieskávať“ o hlavu! A nesnažte sa 

zo svojej druhej strany vysvetľovať 

utrpenie. Nepomáha to, ale zraňuje. 

Nie je fér prísť zhora k človeku, ktorý 

trpí a vysvetľovať, prečo je tam, kde 

je, a pritom nezostúpiť a nepodať mu 

rameno, o ktoré by sa mohol oprieť. 

Takto to Ježiš nerobil. Ježiš prišiel 

do tej diery, ktorá sa volá hriešny 

svet, za nami. Poznanie seba, svojej 

hriešnosti, je iba časť pravdy. A ak nás 

chce niečomu Boh naučiť, naučí nás to. 

Ak nám chce niečo konkrétne ukázať, 

jednoducho nám to ukáže a urobí to 

tak, aby sme vyrozumeli, že nás napriek 

všetkému veľmi miluje. 

Jediný dôvod, ktorý mne Pán Ježiš 

ukázal v modlitbe a pôste (ktorých 

nebolo málo za ten čas), je „Toto som 

vám povedal, aby ste mali pokoj vo mne. 

Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja 

som premohol svet.“ 

To je Ježišovo konštatovanie. 

Jednoducho súženie je tu! A ja som 

sa pýtala: „Tak málo, Pane? Len toľko 

mi k tomu povieš? Ja viem, že veciam 

úplne nerozumiem... ale chcem vedieť, 

prečo sa to deje...“ a On odpovedal: „A 

to je málo?“ Žijete vo svete, súčasťou 

ktorého je súženie! Netreba to ďalej 

rozoberať! Rozoberať treba to, že Ježiš 

premohol svet! Že On je nádej! On 

je maják na rozbúrenom mori. On je 

víťazom a s Ním môžeme víťaziť aj my 

v každom boji! A to vám dá do srdca 

hlboký pokoj! Pokoj v Ježišovi. Pokoj 

v Jeho dobrote a láske. Je to, ako keď 

si otec privinie svoje dieťa k srdcu, do 

náručia bezpečia uprostred strachu. 

3. NEHOVORTE, ŽE UZDRAVENIE JE 

PRIAMO ÚMERNÉ VIERE 

A taktiež nehovorte chorým, že uzdravenie 

závisí iba od ich viery! To, k čomu 

ma skutočne Pán Boh priviedol, je, že 

naša viera je veľmi slabá. Naozaj nám 

chýba viera. Viac som si všímala všetky 

tie biblické verše, v ktorých hovorí: 

„Keby ste mali vieru ako horčičné 

zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: 

Prejdi odtiaľto ta, - prejde! Nič vám 

nebude nemožné, “ (Mt 17, 20) alebo 

„dostanete všetko, o čokoľvek budete 

prosiť v modlitbe s vierou“ (Mt 21, 22). 

A som si istá, že ak to Boh povedal, 

tak neklamal. Len naša viera je slabá. 

Viera nie je nedeľné navštevovanie 

bohoslužieb, ani citovanie naučených 

modlitieb. Veriť znamená uchopiť 

Božie zasľúbenie v realite svojho 

života. Žiť uprostred sveta v nebeskom 

kráľovstve. Viera je vzťah s Pánom, 

ktorý si vyžaduje veľa riskovania 

a dobrodružstva,… Viera znamená žiť, aj 

keď nevládzete a dúfať napriek tomu, čo 

vidíte. Pochopila som, že nemám takú 

úžasnú vieru, ako som si myslela. A tiež 

som pochopila, že Božia cirkev zlyhala 

vo svojom apoštolskom poverení „kázať 

kráľovstvo Božie a liečiť“ (L 9, 2). 

Ale som presvedčená, že Pán Ježiš 

Kristus je taký dobrý a milostivý, taký 

užasne chápajúci, že ma vykúpi aj 

napriek mojej malej viere. On koná 

aj napriek tomu, že naša viera nie je 

veľká. Dokonca niekedy koná aj napriek 

tomu, že nemáme vieru, práve preto, 

aby ju v nás vzbudil. Veď mimochodom 

viera je Boží dar! Je to konanie Ducha 

Svätého v nás. Nik sa nemôže chváliť 

tým, akú má silnú vieru, pretože viera 

nie je jeho skutkom. Je úžasným Božím 

darom milosti. Poznanie malej viery 

nás nesmie priviesť do zúfalstva, že 

sme odpísaní. Práve vtedy, keď sa 

cítime slabí vo viere, pozdvihnime zrak 

k Pánovi Ježišovi, ktorý zachraňuje! 

On je silný! Prestaň sa dívať na svoje 

nedostatky a biedu. Ak nepozrieš hore 

na Kristov kríž a Jeho dielo spasenia, 

sebareflexia ťa zabije. Utopíš sa, ako 

Peter na mori, keď sa prestal pozerať na 

Ježiša. A modli sa: „Pane, verím, pomôž 

mojej nevere!“ 

4. NEHOVORTE IM, ŽE ROZUMIETE 

Nehovorte ľuďom, že im rozumiete! 

Je to (ne)milosrdné klamstvo! Neviete, 

čo prežívajú. Jediné, čo môžete urobiť, 

je: Byť s nimi! Prosím vás, kresťania, 

nebojte sa byť s ľuďmi uprostred 

súženia. Aj keď je vám to nepríjemné 

a nemáte slová. A zdá sa vám, že máte 

prázdne ruky a nemáte im čo dať. 

Zostaňte s nimi tak, ako ostal Ján so 

ženami pri Ježišovom kríži. Jóbovi 

priatelia na rozdiel od tých našich, 

ktorí mali plné ústa múdrych slov, 

ostali s Jóbom. Možno ste zažili, že sa 

niekto počas vášho utrpenia objavil, 

mal vysvetlenia a odôvodnenia a tak 

múdro a zbožne to znelo, až vás to 

prevalcovalo.... A potom nič. Ten človek 

neposlal jedinú sms s textom: „Ako 

sa máš?, Myslím na teba!“... Trpiaci 

človek potrebuje práve toto. Potrebuje 

vypočutie a povzbudenie, potrebuje 

vaše modlitby a vašu lásku zhmotnenú 

vo vašej prítomnosti. Nedajte sa 

oklamať, že keď idete k trpiacemu, ste 

úplne bezmocní! Je také smutné vidieť 

odzbrojených kresťanov uprostred 

krvavého boja, ktorí sú už vopred 

presvedčení, že prehrali. Máme predsa 

Ducha Svätého. A On je Duchom moci 

a lásky! 2Tim 1, 7: „Boh nám zaiste 

nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) 

moci, lásky a sebaovládania.“ My sme 

dostatočne vyzbrojení! 

5. PÁN BOH JE DOBRÝ! 

Nikdy som o tom nepochybovala. 

Ale skutočne som potrebovala prežiť, 

že je môj dobrý Ocko (Abba). Že ma 

miluje takú, aká som, so všetkým; len 

preto, že som a že som Jeho. Nemusím 

Ho o tom presviedčať a pochopila som, 

že moja snaha páčiť sa Mu, je úplne 

neopodstatnená. Priviedol ma k tomu 

môj syn, ktorý keď urobí niečo zlé, 

ustavične opakuje: „Prosím ťa, mamka, 

prepáč mi, prepáč...“ Znervózňovalo ma 

to jeho fňukanie a raz som mu povedala: 

„Samko, neospravedlňuj sa mi toľko, ale 

radšej sa to snaž zmeniť.“ Po čase som 

si uvedomila, že to dieťa sa vlastne chce 

zmeniť! Len mu to jednoducho nejde. 

A tiež že jeho naliehavé ospravedlnenie 

súvisí s mojím kritickým postojom voči 

jeho chybám. S hrôzou som zistila, že 

môj syn má zrejme pocit, žeby som ho 

neprijala takého, čo robí chyby a že 

vlastne veľmi chce, aby som ho mala 

rada. Ale ja ho predsa ľúbim takého, aký 

je! Ide iba o to, že to nevie. Došlo mi, 

že tu nejde o môj postoj k nemu... Veď 

je to moje dieťa. Vždy ho budem ľúbiť! 

Ide o jeho klamný pohľad na mňa – ako 

na mamu (ktorá je kritická). Ak vám 

niekto uprostred utrpenia povie: „Boh 

je dobrý!“ (Čo je, samozrejme, pravda!), 

ste zraniteľní a citliví a znie vám to 

ako: „To ty nie si dosť dobrý pre Boha!“ 

- Dosť dobrý na to, aby uzdravil. Dosť 

dobrí na to, aby nás skutočne potešil. 


• 19

strane. Sme Jeho. Sme milovaní a prijatí 

a skutočne pochopení Ním, v Jeho 

náručí sme obklopení všetkou láskou a 

starostlivosťou napriek tomu, kto sme 

a akí sme! A napriek tomu, čo sa s nami 

deje, môžeme prežívať hlboký pokoj. 

Za toto Mu budem ďakovať a chváliť 

Ho! A z toho sa budem tešiť v zlých 

dňoch a viete čo, už ma nikdy nikto 

nespochybní, že je to inak! R 8, 38: 

„Lebo som presvedčený, že ani smrť, 

ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, 

ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani 

mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, 

ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu 

nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je 

v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ 

VLADKO IBA ZMENIL ADRESU 

A toto je klamstvo! Som predsa Jeho 

dieťa. Bude ma mať stále rovnako rád. 

Aj s chybami, aj s malou vierou a mojou 

nedostatočnosťou. Pre Neho som dosť! 

6. POVEDZTE TRPIACIM, 

ŽE JE BOH S NIMI 

Vladimír Šoltés, evanjelický farár, zomrel ako 30-ročný na následky onkologického ochorenia. 

Jeho manželka Vierka rod. Tipulová slúži ako kaplánka v Bardejove. 

V manželstve sa im narodili dve deti: Eliška a Šimon. 

Strašne dlho sa mi zdalo, že Boh 

je proti nám. Nie preto, žeby som 

mala takúto predstavu Boha v sebe. 

Ale paradoxne preto, že nám dobrí 

kresťania chceli pomôcť svojimi odôvodneniami 

utrpenia a radami. Mnohí sa 

takto vyrovnávame s tým, čo sa deje! 

Obhajujeme Boha, akoby On potreboval 

obhajcu. Ako keby ani nebol Bohom... 

Alebo ako keby Ho každý trpiaci nutne 

obviňoval... Na začiatku som písala, že 

zlo nespôsobuje Boh, ale satan. No keď 

poviete človeku, že je v satanovej moci, 

keď sa mu dejú zlé veci, vyrozumie z 

toho, že Boh je proti nemu. Je to ťažký 

strašný ubíjajúci duchovný boj, či je 

moja viera dostatočná, aby ma prijal, 

aby vypočul... Je to ťažký zápas nielen 

o telesnú ale aj duchovnú existenciu, 

ktorý sme spolu s rodinou prežili. 

Zbytočné spochybnenie našej viery, že 

Vladka má Pán Boh v rukách a že sa pri 

ňom nestane nič, čo by On nedovolil. 

Prosím vás, kresťania, povedzte radšej 

trpiacim, že Boh je s nimi! Pretože to 

je skutočná pravda. Keď trpíme, Ježiš 

trpí s nami. Keď sme Ho prijali do 

svojho života ako Spasiteľa a veríme 

Mu, sme Jeho! Patríme Ježišovi, nie 

satanovi a nikto nás nemôže vytrhnúť 

z Jeho dlane. Boh je na našej strane, 

odkedy jeden nebeský posol prišiel 

oznámiť mladému dievčaťu, že sa jej 

narodí Spasiteľ. Boh nie je proti nám, 

odkedy bol na Golgote vztýčený kríž – 

prostriedok zmierenia. Boh je na našej 

Nič zlé sa nestalo, aj keď veľmi chýba. 

Statočne bojoval a bol presvedčený, 

že Jeho Ocko je dobrý a môže ho 

uzdraviť, ale keď sa tak nestane, bude 

to v poriadku. A v posledných chvíľach 

sa radostne rozbehol k Nemu ako malé 

dieťa, ktoré sa nevie dočkať svojho otca. 

Chcem sa s vami podeliť o pohľad, 

ktorý bol pre mňa povzbudením v čase, 

keď Vladko odišiel. Je to časť z knihy 

J. Ortberga: Kto je ten muž, kde 

hovorí, že každý životný príbeh má tri 

časti – podobne ako tri dni Ježišovho 

diela spasenia: Piatok je strašný deň. 

Je to deň, keď sa dejú vo vašom živote 

hrozné veci, keď stúpa adrenalín a vy 

ani neviete, ako ste tento deň prežili. 

Deň, keď stojíte nad hrobom, zoči-voči 

tragédii, smrti. Sobota je deň, keď sa 

ráno zobudíte a dochádza vám, čo sa 

stalo. Adrenalín klesol a vy neviete, 

ako budete žiť. Nechce sa vám žiť. 

Hľadáte v tom všetkom zmysel, ale 

nevidíte... chcete, aby to prestalo, aby 

ste sa zobudili a zistili, že je to len sen. 

Sobota je ten deň, keď neviete ako ďalej. 

Lenže jediná sobota, keď ľudia nemali 

nádej, bola Biela sobota po Ježišovom 

ukrižovaní! Vtedy jediný raz za dvetisíc 

rokov ľudia netušili, že po Bielej sobote 

nasleduje Veľkonočná nedeľa – deň 

víťazstva! Deň, keď bolo rozhodnuté 

o našej záchrane, deň radosti a pokoja! 

Nikto vtedy netušil, že nastane 

Veľkonočná nedeľa. Ibaže my to už teraz 

vieme! Vieme, že po sobote nasleduje 

nedeľa! Vieme, že Kristus Ježiš vstal 

z hrobu a my vstaneme s Ním. Keď 

prežívame sobotu, nevieme ako dlho 

to bude trvať. To je to najťažšie. Sobota 

je deň, keď sa zdá, že to neskončí... 

A predsa! S touto nádejou žijeme. 

Keď som bola malá, myslela som, 

žeby som niečo také neprežila... a prežili 

sme, lebo Ježiš je víťaz a Ježiš prežil! 

Anna Činčuráková Tipulová 

20 •

AKO UČIŤ DEJEPIS INAK 

Pilotný projekt vyučovania dejepisu na Evanjelickej spojenej škole v Martine 

Predstavte si, že učiteľ príde na 

hodinu dejepisu, vytiahne notebook, 

projektor a namiesto tradičného preberania 

“suchej“ teórie si so žiakmi pozrie 

rôzne filmové ukážky o ktorých obsahu 

potom so žiakmi diskutuje. Aj takýmto 

spôsobom vzniká pamäť národa, pri 

tvorbe ktorej môžu v rámci vyučovacieho 

procesu zohrať významnú úlohu 

aj rôzne druhy médií. 

To sú niektoré z východiskových 

otázok medzinárodného historicko- 

-vzdelávacieho projektu History 

and Media/Media and History. Do 

pilotného overovania vzdelávacích 

materiálov bola na základe dlhodobej 

úspešnosti v projekte Nenápadní 

hrdinovia ako jedna zo štyroch 

slovenských škôl zaradená aj 

Evanjelická spojená škola v Martine. 

Organizátorom projektu je Ústav 

pro studium totalitních režimů (ČR) 

a partnermi sú Ústav českých dějin FF 

UK (ČR), Ústav pamäti národa (SR) 

a International historical commission 

(LT). 

Podstatou projektu je priblíženie 

tematiky totalitných režimov 

20. storočia prostredníctvom využitia 

rôznych druhov médií. Prioritne sú 

počas hodín využívané vybrané ukážky 

z filmov, ktoré približujú dané dejinné 

udalosti, no žiaci pracujú aj s dobovými 

plagátmi, komiksami a karikatúrami. 

Žiaci boli počas pilotných vyučovacích 

hodín viac motivovaní, pretože film je 

pre nich stále atraktívnym médiom, 

ktoré cielene vedie ich pozornosť 

k preberanej historickej problematike. 

Učiteľka dejepisu Alena Sivoňová 

zhodnotila prínos realizácie pilotnej 

hodiny projektu nasledujúco: 

„Výhodou projektu je, že počas výučby 

dejepisu sú u žiakov cielene rozvíjané 

analytické a interpretačné schopnosti. 

Žiaci sa učia rozumieť filmovému 

médiu, s ktorým počas hodiny pracujú 

samostatne alebo v skupinách.“ 

Školský koordinátor projektu 

Dušan Haško poukázal aj na ďalšie 

prínosy projektu: Ďalším dôležitým 

cieľom práce s filmom je zvyšovanie 

mediálnej gramotnosti študentov. 

Hoci predpokladáme, že žiak je na film 

zvyknutý z každodennej praxe, práca 

s krátkou filmovou ukážkou počas 

hodiny dejepisu cibrí jeho analytické 

schopnosti, mladý človek získava 

od média odstup a čo je pre dnešnú 

dobu dôležité a potrebné, učí sa klásť 

si kritické otázky. Tieto zručnosti sú 

potom prenositeľné nielen smerom na 

sledovanie ďalších historických filmov, 

ale všeobecne ku kritickému pohľadu 

na audiovizuálne médiá – vrátane 

internetu a televízie.“ 

Žiaci na hodine pracovali aj 

s autentickými literárnymi zdrojmi, 

ako je napríklad horeuvedený článok z 

časopisu Dikobraz 1977. 

Na to, ako sa žiakom netradičná 

hodina dejepisu páčila, sme sa opýtali 

deviataka Kenyho: 

„Počas hodiny venovanej Václavovi 

Havlovi nám pán učiteľ pustil ukážky 

z troch filmov. Najviac sa mi páčila tá 

z filmu Občiansky preukaz. V skupine 

sme mali potom za úlohu zistiť, čo bolo 

hlavnou témou ukážky, vymyslieť pre 

ňu názvov, odhadnúť, kde a kedy sa 

ukážka odohrávala, a zhodnotiť, ktoré 

postavy sú kladné a ktoré záporné. Cítil 

som sa viac ako divák v kine a takmer 

som nepostrehol, že to vlastne bola 

hodina dejepisu.“ 

Vedúci skupiny vzdelávania v rámci 

Ústavu pro stúdium totalitních režimů 

Vojtěch Ripka zosumarizoval význam 

absolvovania pilotných hodín na 

slovenských školách nasledujúco: 

„Vyskúšať tieto učebné materiály na 

slovenských školách je pre nás veľmi 

podstatné, pretože blízkosť našich 

kultúrnych prostredí môže klamať. 

Slovenskí učitelia sú vítanou oporou 

... už nám poskytli množstvo cenných 

podnetov a na ďalšie skúsenosti 

priamo z terénu sa tešíme.“ 

Slovenský koordinátor projektu 

František Neupauer uviedol: „Som 

rád, že sa našiel súzvuk medzi českou 

analytickou-didaktickou špičkou 

a profesionálnou prácou učiteľov 

na štyroch vybraných slovenských 

školách. Takto profesionálne nastavená 

pilotáž projektu môže byť v budúcnosti 

cenným zdrojom informácií a podnetov 

na vyučovanie pre všetky slovenské 

školy a to už v novom školskom roku.“ 

Projekt History and Media/Media 

and History je financovaný zo zdrojov 

Európskej únie a bude ukončený 

v priebehu roka 2016. 

Dušan Haško 

jún 2015 skoly 

• 21

dialóg 

KONŠPIRÁCIE VI.: JEŽIŠ MAL MANŽELKU 

Tak mal Pán Ježiš manželku alebo nemal? Ježišova údajná manželka je hádam najobľúbenejšou a najčastejšie sa opakujúcou 

témou konšpirátorov. Informácie o nej sa pravidelne objavujú nielen v senzáciechtivých knihách, ale neraz aj v médiách. Aj jedna 

slovenská komerčná televízia pred istým časom v hlavnom spravodajstve odvysielala informáciu o objavení tzv. „Evanjelia Ježišovej 

manželky“. Ako to teda vlastne je? Mal Ježiš manželku alebo nemal? Bola to Mária Magdaléna alebo nejaká iná žena? 

Väčšina odborníkov zaoberajúcich 

sa štúdiom Novej zmluvy a starým 

kresťanstvom vám povie, že dospeli k 

opačnému záveru. Vyjmúc „Evanjelium 

Ježišovej manželky“, o ktorom si ešte 

povieme viac, žiadna z najstarších kresťanských 

písomností Ježišovu manželku 

nespomína – či už ide o štyri biblické 

evanjeliá, nekanonické spisy z prvých 

storočí po Kristovi alebo spisy apoštolských 

otcov. Spomínajú Ježišovu matku, 

otca, súrodencov, dokonca manželky 

Ježišových nasledovníkov, apoštolov, 

ale žiadnu Ježišovu manželku. 

Samozrejme, v tejto súvislosti sa nikde 

nespomína ani Mária Magdaléna. Ani 

nekanonický spis – Evanjelium podľa 

Márie nepovažuje Máriu Magdalénu za 

výnimočnú preto, že by bola Ježišovou 

manželkou, ale preto, lebo jej údajne 

odovzdal dôležité informácie. 

ZAVRHOVALI ŽIDIA CELIBÁT? 

Väčšina konšpirátorov však trvá na 

svojom. Zhodne tvrdia, že Ježiš jednoducho 

musel byť ženatý. Zdôvodňujú to 

tvrdením, že Židia celibát zavrhovali. 

Nie je to však celkom pravda. V dnešnej 

dobe už máme dostatok informácií o 

slobodných mužoch z časopriestoru, 

v ktorom sa pohyboval Ježiš. Boli to 

mnohí muži z komunity esénov, ktorí 

napísali známe zvitky od Mŕtveho mora. 

Zo starých esénskych záznamov, ale aj z 

iných historických prameňov (Flavius, 

Plínius st.) vyplýva, že väčšina esénov 

žila naozaj v celibáte. Takže celibát v 

tomto období nebol až takou raritou. 

BOHYŇA MOJA, PREČO SI MA 

OPUSTILA? 

Ale konšpirátori vyťahujú aj rôzne iné 

tvrdenia, ktoré prezentujú ako dôkazy. 

Napr. podľa istého konšpirátora nekričal 

Ježiš na kríži: „Bože môj, Bože môj, 

prečo si ma opustil?“ ale: Bohyňa moja!, 

pretože si v najťažších chvíľach svojho 

života spomínal na svoju manželku – 

Máriu Magdalénu a bolo to pre neho 

posilnením, v celom tom utrpení. Je 

to, samozrejme, absolútny nezmysel, 

ktorý môže vymyslieť len človek neznalý 

Biblie. „Éli, Éli lama sabachtani“ – sú 

slová, ktorými sa začína 22. žalm. Ježiš 

sa na kríži pravdepodobne so slovami 

žalmu stotožňuje a chce upozorniť na 

jeho prorocký akcent. Keď sa do Žalmu 

22 začítame, ostávame zarazení skutočnosťami, 

ktoré opisuje. Sú až neuveriteľne 

podobné okolnostiam Ježišových 

posledných hodín života. „Všetci, ktorí 

ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú 

sa, potriasajú hlavou...“ (v. 2) „Ako 

črep vyschla moja sila a jazyk sa mi k 

ďasnám prilepil...“ (v. 16) „... obkolesila 

ma tlupa zlosynov a prebodli mi ruky, 

nohy“ (v. 17). „Rozdeľujú si moje šaty a o 

môj odev mecú lós“ (v. 19). 

Existuje, samozrejme, aj teologický 

výklad tohto Ježišovho výkriku. Keď 

Pán Ježiš na kríži zomieral za hriechy 

ľudstva, musel zakúsiť úplné odlúčenie 

od Boha, ktoré spôsobuje práve ľudský 

hriech. 

Je jasné, že Ježiš by nikdy žiadnu 

ženu nenazval svojou bohyňou, 

pretože by to bolo jednoducho rúhanie. 

Rovnako je nepravdepodobné, že by 

22 •

sa do jaskyne a stala sa obľúbenou 

liečiteľkou a veštkyňou. V 5. storočí 

sa vraj Ježišovi potomkovia sobášom 

spojili s „kráľovským rodom Frankov“ 

a vytvorili merovejovskú dynastiu. 

PRAVDA O MÁRII MAGDALÉNE 

fragment, veď tu Ježiš vyslovil slová 

– moja manželka. Nemôžeme ho ani 

preceňovať. Vôbec nevieme, v akej 

súvislosti tieto slová padli. Teoreticky 

mohol povedať – moja manželka, keby 

som nejakú mal... ale rovnako môže 

spomínať svoju reálnu manželku. 

Pán Ježiš Márii Magdaléne zveril nejaké 

kľúčové poslanie vo vznikajúcej cirkvi 

alebo by ju dokonca ustanovil za prvého 

apoštola, ako to zhodne tvrdia niektorí 

konšpirátori. Nič takýmto tvrdeniam 

nenasvedčuje, dokonca ani často 

spomínané nekanonické Evanjelium 

podľa Márie. 

AKO BIZARNÁ TELENOVELA 

Ale konšpirátorov fakty nezaujímajú. 

Na základe vlastnej fantázie, dohadov 

a neskorších legiend nám pred očami 

maľujú príťažlivý a srdcervúci príbeh 

Ježišovej životnej lásky a tragického 

rozchodu. Predtým, ako vraj Ježiš 

odcestoval po svojej údajne nafingovanej 

smrti do Indie, požiadal Máriu 

Magdalénu, aby neostávala v Palestíne, 

pretože je to pre ňu nebezpečné. Radil 

jej, aby sa vydala na západ. Potom 

sa údajne dlho a vášnivo bozkávali. 

Mária vraj chcela povedať Ježišovi, 

že s Ním čaká dieťa, ale nechcela Mu 

kaziť Jeho plány. Žila vraj po Jeho 

odchode v okolí mesta Safed, kde 

porodila ich spoločného syna a dala 

mu meno Michal. Neskôr, keď začali 

židovskí kňazi šíriť reči, že je to Ježišov 

syn, rozhodla sa odcestovať na západ. 

Počas svojej cesty sa údajne zastavila 

v Ríme a potom pokračovala ďalej 

do dnešného Francúzska. Utiahla 

Toľko konšpirácie. Ale čo o tomto 

hovoria fakty? Celkom nič. Máriina 

cesta do Francúzska sa v starých 

prameňoch nikde nespomína, je 

to neskoršia stredoveká legenda. 

Konšpirátori sa však nevzdávajú 

a často ako dôkazový materiál vytiahnu 

nekanonické Evanjelium podľa Filipa. 

Zhodne tvrdia, že sa v tomto evanjeliu 

o Márii Magdaléne píše jednoznačne 

ako o Ježišovej družke alebo manželke, 

prinajmenšom milenke. Inkriminované 

slovíčko – koinónos, ktoré si takýmto 

spôsobom prekladajú, však neznamená 

nič viac ako – spoločníčka, priateľka 

alebo spolupracovníčka. Čo teda vlastne 

o Márii Magdaléne vieme? Veľa nie. 

Jej meno sa v kanonických evanjeliách 

objavuje len trinásťkrát. Sprevádzala 

Ježiša na Jeho cestách po Galilei, 

prišla s Ním podobne ako ďalší iní do 

Jeruzalema, bola svedkom Jeho ukrižovania 

a pohrebu. Práve ona a ostatné 

ženy objavila Ježišov prázdny hrob. 

A k tomu ešte pár drobností. 

PAPYRUS AKO DÔKAZ 

Vráťme sa teraz na chvíľu k Evanjeliu 

Ježišovej manželky. Zdá sa, že by to 

mohol byť jediný prameň, ktorý môže 

rozprávania konšpirátorov potvrdiť. O 

čo teda ide? V septembri 2012 profesorka 

Karen L. Kingová z Harvardskej 

univerzity zverejnila informáciu, že 

disponuje starým papyrusom, ktorý jej 

na účely bádania zapožičala anonymná 

osoba. V spomínanom papyruse Ježiš 

údajne rozpráva o svojej manželke. 

Nezainteresovaný človek si hneď 

predstaví dlhý zvitok, v ktorom je celá 

záhada objasnená. Nie je to tak. 

Náš papyrus je naozaj skromný, je 

to len fragment o veľkosti 4 x 8cm, 

popísaný z oboch strán textom v tzv. 

sahidskej koptštine. Je tam napísané 

doslova toto: „... nie mne. Moja matka 

mi dala život... učeníci povedali 

Ježišovi:... zaprieť. Mária toho (nie?) 

je hodná... Ježiš im povedal: Moja 

manželka... môže byť mojím učeníkom... 

nech sa zlí ľudia nafúknu... čo sa týka 

mňa, som s ňou, aby som... obraz...“ Na 

zadnej strane vieme prečítať len slová: 

„... moja matka... tri … vpred...“ To je 

všetko. Ako máte sami možnosť vidieť, 

nejde o žiaden veľký príbeh. I napriek 

tomu nejde zďaleka o zanedbateľný 

NOVODOBÝ PODVRH? 

Do akej miery teda máme brať 

tento papyrus vážne? Veď médiá 

priniesli správu, že bol preskúmaný 

odborníkmi a je zaručene pravý. V 

prvom rade si treba všimnúť, do akého 

obdobia ho odborníci datovali. Podľa 

najnovších výskumov je zo 7. – 9. 

storočia. To znamená, že je od udalostí, 

o ktorých píšeme, vzdialený takmer 

600 – 800 rokov, čo je veľmi dlhá 

doba a diskredituje to hodnovernosť 

informácií, ktoré prináša. Odborníci 

predpokladajú, že samotný text by 

mohol byť starší, možno zo 4. storočia, 

je to však len hypotéza. V každom 

prípade, stále by bol od reálnych 

udalostí príliš vzdialený. Čo si však 

predstaviť pod slovami, že je zaručene 

pravý? No jednoducho to, že nebol 

vytvorený a podstrčený v 21. storočí, 

ale bol napísaný skutočne niekedy v 

7. – 9. storočí. To však neznamená, 

že aj informácie, ktoré prináša, sú 

zaručene pravé. Jednoducho povedané, 

môže to byť pokojne výtvor nejakého 

stredovekého konšpirátora. Treba však 

povedať, že sa nájdu aj renomovaní 

vedci, ktorí o pravosti papyrusu 

pochybujú a považujú ho za novodobý 

podvrh. Zhodne tak tvrdia odborník na 

koptskú paleografiu Malcolm Choat, 

ale aj egyptológ Leo Depuydt. 

Tak, či tak, „Evanjelium Ježišovej 

manželky“ je len jedným veľmi 

skromným, príliš neskorým a osamoteným 

hlasom v burácajúcom súzvuku 

oveľa hodnovernejších prameňov, 

ktoré o Ježišovej manželke nevedia 

nič. Je možné, že by pisatelia správ o 

Ježišovi takú podstatnú informáciu 

jednoducho nespomenuli? Spomínajú 

Jeho učeníkov, nasledovníkov, prečo nie 

Jeho manželku? A tu nehovoríme len 

o kanonických spisoch Novej zmluvy, 

ale aj o nekanonických písomnostiach, 

ktoré cirkev neprijala. „Evanjelium 

Ježišovej manželky“ ma zďaleka 

nedokáže presvedčiť o opaku, a to už 

nehovorím o bizarných „telenovelách“ 

našich i svetových konšpirátorov. 

Martin Miti Kováč, 

archivár Bratislavského seniorátu a člen 

Archívnej rady ECAV 


• 23

odina 

VÝCHOVA V „NEÚPLNEJ“ RODINE 

Tradičná alebo „nukleárna“ rodina (ako ju označujú sociológovia) sa s rastúcou rozvodovosťou stáva zriedkavosťou a čoraz viac 

detí vyrastá bez otca alebo mamy. Na čo si pri výchove v „neúplnej“ rodine treba dať pozor? Ako strata jedného z rodičov dieťa 

poznačí? O rozhovor sme požiadali psychologičku PhDr. Vieru Hybenovú z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva 

a prevencie v Prešove, ktorá patrí do prešovského cirkevného zboru. 

V čom to majú „neúplné“ rodiny ťažšie? 

Keď chýba jeden z rodičov, ten druhý 

sa snaží suplovať, nahradiť chýbajúceho 

otca, resp. mamu. Ocitá sa v neľahkej 

situácii – lebo niektoré činnosti, názory, 

postoje sú čisto mužské alebo ženské, 

a z tohto uhla pohľadu ich dotyčný 

rodič nesprostredkuje, akokoľvek sa 

snaží. 

Keď dieťa príde do určitého veku, 

začne sa pýtať, prečo nemá ocka, 

mamku, kde je, prečo to tak je; začne sa 

zaujímať, čo sa stalo, prečo ho nechcel. 

Nevieme predpovedať, ktoré situácie 

sa detskej duše dotknú tak, že to dieťa 

„poznačí“. Každé dieťa je individualita. 

Musia byť deti touto situáciou, keď chýba 

pri výchove mužský alebo ženský vzor, 

poznamenané? 

Rodičia sú pár, ktorý sa v tom žensko- 

-mužskom pohľade komplementárne 

dopĺňa. Uvediem to opisne: aj ruky sú 

párový orgán – ako nás to poznačí, keby 

sme jednu ruku nemali? Muž a žena, 

otec a mama sú primárne identifikačné 

modely pre zdravý vývin roly podľa 

pohlavia, primárne modely sociálnej 

interakcie – vzájomného spoločenského 

pôsobenia a hodnotovej orientácie; 

otec má svoj psychologický význam tak 

ako mama, tiež uspokojuje základné 

emocionálne potreby dieťaťa. 

Aké praktické rady by sme mohli 

ponúknuť ľuďom, ktorí sú na výchovu 

sami? 

Ak niektorí rodičia vychovávajú 

deti sami, je dobré, aby im zabezpečili 

náhradný vzor chýbajúceho rodiča 

z členov širšej rodiny. Predpokladom 

je, že rodinné vzťahy fungujú. Ak chýba 

muž, tak ho môže sčasti suplovať 

napr. dedko, strýko; ak chýba mama, 

tak ju môže suplovať teta, krstná 

mama... od začiatku je však potrebné, 

tak ako v úplných rodinách, mať 

stanovené určité pravidlá, ktoré sa 

majú dodržiavať a kontrolovať, napr. 

rozdelenie úloh, zapojenie do domácich 

prác, nákupov, čas trávený spoločne 

a zvlášť... u detí tým budujeme pracovitosť, 

zodpovednosť za plnenie úloh, 

rozvíjame disciplinovanosť, schopnosť 

podieľať sa na spoločných činnostiach, 

čo buduje vzťah. Niekedy si deti 

nachádzajú zástupný vzor dospelého 

napr. pri športovaní (tréner), dôležitý je 

obojstranný pozitívny vzťah. 

Deti stratou jedného z rodičov – či už 

úmrtím alebo rozvodom – citovo trpia, 

prežívajú bolesť, ktorá sa prejavuje 

najrôznejším spôsobmi (výbuchy hnevu, 

agresivita, ubližovanie sebe alebo svojmu 

okoliu). Ako by mal na to rodič reagovať? 

Úmrtie jedného rodiča je iná strata 

ako strata rodiča po rozvode. Smrťou 

odchádza stabilná osoba, tento rodič 

fyzicky nebude prítomný. Vyrovnať 

sa s tým, prijať tento fakt je náročný 

psychický proces, ktorý má svoje štádiá. 

24 •

U každého človeka je dĺžka smútenia 

iná, individuálne sú aj prejavy. 

Dospelý má čo robiť, nie to ešte dieťa, 

či dospievajúci, aby sa s tým vyrovnal. 

Nie je hanbou, ak si rodič príde po radu 

k odborníkovi, napr. do Centra pedagogicko-psychologického 

poradenstva, 

ktoré sa nachádza v každom okresnom 

a krajskom meste, pretože psychické 

spracovanie „odchodu“ jedného 

z rodičov závisí od vekového obdobia, 

v ktorom sa dieťa nachádza, od kvality 

vzťahu dieťaťa s rodičom, od okolností, 

za akých nastala smrť – či po chorobe, 

po nehode, či to bolo očakávané, 

neočakávané, tragicky, pokojne... Po 

takomto odchode jedného rodiča sa 

musia inakšie usporiadať zabehané 

stereotypy, nefungujú veci, ktoré 

fungovali, členovia sú nútení začať 

hľadať iné možnosti a varianty na chod 

domácnosti a rodiny, trávenie voľného 

času. Vtedy môže prechodne dochádzať 

ku konfliktom, či hádkam ako reakcia 

na stratu a traumu a na danú situáciu 

nútenej zmeny. 

Po rozvode odchádza jeden rodič 

z domácnosti k inej osobe, fyzicky 

bude prítomný v inej rodine. Tu môže 

dochádzať k ťažkostiam medzi rodičmi, 

hádkam, súdu, dieťa je postavené pred 

rozhodovanie, s kým má zostať, pri kom 

a kde má bývať. Prežíva chaos, neistotu, 

nevie, čo má robiť, pretože potrebuje 

a má rado oboch rodičov. Ak sú rodičia 

múdri a nechcú deťom ubližovať ešte 

viac, kultivovane sa môžu dohodnúť 

na forme a spôsobe fungovania po 

rozchode, ale predovšetkým by mali mať 

na pamäti dobro svojich detí. 

Čo robiť v prípade, ak má partner po 

rozvode iný názor na výchovu a pravidlá 

v dvoch domovoch sa rozchádzajú? 

Najprv musíme poznať predstavy 

a očakávania partnera, čo sa týka chodu 

rodiny a výchovy, úlohu muža a ženy 

podľa neho, ďalej ako to bolo zaužívané 

v ich rodine – pomoc, domáce práce, 

spôsob financovania a hospodárenia, 

aké hodnoty sa preferovali, dôležitý 

je aj spôsob komunikácie, s ktorým 

prichádza... Niekedy jednáme o deťoch 

bez detí. Aj ony môžu povedať, čo a ako 

by si to predstavovali. Sú tiež prvkami 

určitého systému, ktorý ak má fungovať, 

musí zahŕňať aj ich požiadavky. 

Nakoniec je možné vytvoriť spoločné 

pravidlá. Je to prehľadné a ak sa všetci 

na tvorbe podieľajú, môže im to 

pomôcť k vzájomnému zblíženiu. 

Ak sa v mnohých ohľadoch líšia naše 

predstavy a očakávania od partnerových, 

je to signál pre možné konflikty. 

Vtedy je nutné prejsť na vyjednávanie 

a kompromisy. Ak sa na niečom 

dohodneme, je to nutné dodržiavať 

v záujme súdržnosti a stability. 

Niekedy si rozvedené páry robia zo 

svojich detí „prostredníkov“, cez ktorých 

si vybavujú účty. Aké dôsledky to môže 

pre dieťa mať? 

Veľmi negatívne. Dieťa, či deti môžu 

byť až akýmsi „nástrojom“ pomsty... Ak 

sa dvaja brali z lásky a z nej sa narodilo 

dieťa, v mene čoho je nutné šliapať po 

tom, čo z tejto lásky zostalo...? 

Deti nemôžu rozumieť dospelým 

argumentom, dehonestácii, podkopávaniu 

autority, zhadzovaniu, kritike či 

manipulácii s ich osobou. Matka dáva 

posolstvo o mužoch svojmu synovi 

tým, ako hovorí o otcovi svojich detí. 

Ak ho zhadzuje, kritizuje, vysmieva sa 

z neho, akoby zhadzovala, kritizovala 

a vysmievala sa zo syna. Ten predsa 

raz dospeje v dospelého muža, otca. 

Aký však bude, keď bude počúvať len 

to negatívne, aký obraz bude mať 

o mužoch, o sebe ako mužovi? 

Aj po rozchode môžeme vidieť 

u bývalého partnera nielen negatívne 

vlastnosti, ale určite má aj pozitívne 

vlastnosti. A tie je potrebné ohodnotiť, 

oceniť pred deťmi. Aby sme im obraz 

muža otca nedeformovali. To isté sa 

deje aj opačne. Otec dáva posolstvo 

o ženách svojej dcére tým, ako hovorí 

o matke svojich detí. Je to aj o sile 

osobnosti, o citovej, sociálnej, morálnej 

zrelosti, zodpovednosti, o schopnosti 

robiť dohody a kompromisy aj v takejto 

náročnej životnej situácii. 

Ani jeden z partnerov by nemal brániť 

styku s druhým rodičom, pokiaľ to nie 

je nevyhnutné (pokiaľ tam nie je preukázané 

týranie, ubližovanie, nariadenie 

súdu a pod.). 

Dieťa potrebuje oboch rodičov, aj keď 

spolu nebývajú. 

V rodinách, kde je viac detí, sa občas 

stáva, že najstaršie z detí pomáha pri 

výchove mladších súrodencov, niekedy 

až do tej miery, že začne „nahrádzať“ 

chýbajúceho rodiča. Kde je hranica 

tej správnej miery, aby sme na dieťa 

nenaložili príliš veľa? 

Hranica je veľmi tenká, niekedy ju 

rodičia prehliadnu. Možno nechtiac 

delegujú viac úloh na najstaršieho, či 

staršieho súrodenca. Niekedy sa tieto 

deti búria, hádajú, rebelujú, chcú mať 

viac času pre seba... Tieto signály si 

rodič má všímať. Aj tu platí – komunikovať, 

vysvetliť, dbať na rozdelenie 

úloh, stanoviť určité pravidlá, 

angažovať všetkých členov primerane 

veku a schopnostiam napr. pri pomoci 

v domácnosti, nákupoch... 

Osamelým rodičom zvyknú pomáhať ich 

rodičia, teda starí rodičia – ako vymedziť 

správne hranice v tomto prípade? 

Aby úprimná túžba pomôcť nestála 

v kontrapunkte s rodičovskou výchovou? 

Starí rodičia podľa mňa neodmysliteľne 

patria k rodine. Sú ako čerešnička 

na torte. No ich funkcia pri výchove 

je však iná ako funkcia rodičov – či 

rodiča. Majú skúsenosti z vlastného 

detstva, dospievania, či mladej dospelosti, 

ktorá sa však líši od dnešného 

sveta detí a mládežníkov. To by sme 

mali mať na pamäti. No čo sa týka 

všeľudských hodnôt, tie sa nemenia, 

zostávajú... a tie hádam dedko s babkou 

učia a strážia. 

Aj tu je dobré určiť pravidlá. 

Dôležité je, že si nesmieme navzájom 

podkopávať autoritu, ale dopredu sa 

dohodnúť a jasne to deklarovať. Doma 

sa správame podľa našich pravidiel, 

doma to robíme takto, dodržiavame 

toto; keď sú deti u babky, dedka, či 

starých rodičov, môžu sa tie pravidlá 

trošku líšiť – prečo nie? Ak deti vedia 

dopredu, čo sa od nich očakáva, ľahšie 

sa vedia nastaviť na dané pravidlá 

a potom ich dodržiavať. Najhoršie pre 

nich je, keď je všetko voľné, neurčité, 

bez hraníc, resp. keď je všetko zakázané 

bez vysvetlenia. 

E. Mihočová 


• 25

kniha 

NORA BARÁTHOVÁ: 

STRETOL SOM HO 

Keď som dostala ponuku, aby som 

urobila recenziu knihy Stretol som 

Ho, autorka Nora Baráthová bola tak 

láskavá, že mi zaslala jeden z autorských 

výtlačkov s osobným venovaním. Bola 

som milo prekvapená, že kniha nie je 

žiadnym filozofickým, či teoretickým 

pojednaním, do jej čítania sa nemusíte 

nútiť. Autorka sa v novele preniesla 

do čias, keď Ježiš s učeníkmi pôsobil 

v Jeruzaleme. 

Je to príbeh dospievajúceho 

chlapca menom Joachim (neskôr mal 

meno Nelo a Kornélius), jeho očami 

sa pozeráme na pôsobenie Ježiša 

a zázraky, ktoré robil. Joachim stratil 

oboch rodičov, najprv sa o neho staral 

strýko – obchodník (bol Žid, ale nežil 

podľa židovských „pravidiel“, býval 

v blízkosti táborov Rimanov, ktorým 

predával tovar), neskôr Joachima 

„vychovávali“ rímski vojaci, okupujúci 

krajinu Izraelitov. 

Mal zvláštne pozorovacie schopnosti, 

preto Rimanom robil špióna, ako 

mládenec bol v dave preoblečený za 

„domorodca“ nenápadný. Správy 

o pôsobení Ježiša sa dostanú až 

k Rimanom; títo v obave, či nepodnecuje 

k židovskej vzbure, chlapca vyšlú 

medzi dav ľudí, ktorý Ježiša sprevádza. 

Dostane sa medzi učeníkov, je svedkom 

Ježišových divov. Na vlastné oči 

vidí, ako Ježiš chodí po vode jazera, 

uzdraví porazeného, oživí mŕtveho... 

je z toho taký ohúrený a vyľakaný, že 

hneď utečie do rímskeho tábora, kde 

vyrozpráva svoje zážitky. Jeho veliteľ 

v snahe zistiť, či je Ježiš tým Mesiášom 

– vysloboditeľom, ktorého očakávajú 

Židia, posiela znovu Kornélia medzi 

ľudí zhromaždených okolo Ježiša... 

Kornélius sa medzi nich opakovane 

vracia a zakaždým je svedkom divov 

a zázrakov, ktoré koná Ježiš... 

Nakoniec „jeho“ rímsky oddiel 

narýchlo odíde a Kornélius zostane 

sám... nasleduje Ježiša s Jeho učeníkmi. 

Počas tejto cesty mu učeníci – najmä 

Ján a Peter – približujú jednak 

židovskú vieru, a aj Ježišovo pôsobenie. 

Presvedčí sa o tom, že Ježiš nechystá 

žiadnu židovskú vzburu, nechce sa stať 

židovským kráľom, nemieni bojovať 

proti Rímu a cisárovi. Je aj svedkom 

Ježišovej smrti, Jeho zmŕtvychvstania, 

a to ho privedie k viere v Neho... 

Autorka v knihe popri príbehoch z 

Ježišovho života, Kornélia a iných postáv 

približuje život Židov, ich vieru, spôsoby 

a obyčaje, ale aj Rimanov, ich vzájomné 

vzťahy, postoje... a aj osobnú cestu 

Kornélia k viere v Ježiša – Spasiteľa. 

A kde čerpala autorka námety? Ako 

sama píše: „... Mojím ‚prameňom‘ sú 

pochopiteľne evanjeliá a hoci podávajú 

hotové príbehy, moje písanie nie je ani 

zďaleka ľahké. Musí byť pravdivé a musí 

čitateľa presvedčiť o pravde. Otázka je, 

nakoľko sa mi to podarí.“ 

Kniha ma zaujala objektivitou, 

nezaujatosťou autorky, obsah a štýl 

knihy nie je poučujúci, skôr „vyučujúci“, 

vťahuje nás do života ľudí v časoch 

pôsobenia Ježiša tu na zemi. Je ako 

prechádzka s dobrým priateľom, s 

ktorým sa dá príjemne rozmýšľať a 

objavovať. Je dobrým a zrozumiteľným 

čítaním pre dospelých, ale aj staršie 

deti. Odporúčam na tie chvíle, keď 

od knihy nečakáte veľa, keď nečakáte 

zložitejší príbeh popretkávaný 

psychologickými štúdiami postáv a ich 

jednania. Je to príbeh, kde všetko do 

seba zapadne a nezostane ani jediné 

voľné miesto pre vaše otázky, iné ale 

nemôžeme ani čakať, veď je založený 

na historických faktoch tak, ako sú 

opisované v evanjeliách. 

Milan Choma – dlhoročný spolupracovník 

a kamarát Nory Baráthovej 

o knihe povedal: „Román je vynikajúcou 

pomôckou v hľadaní i osvojovaní svojej 

životnej orientácie.“ 

Alena Bodnárová 

Miesto vydania: Liptovský Mikuláš 

Vydavateľ: Tranoscius, a. s. 

Rok vydania: 2014 

Nora Baráthová študovala na 

Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove 

odbor slovenčina – dejepis. Od roku 

1965 do roku 2008 pracovala v Múzeu 

v Kežmarku na poste historika, najprv 

pre obdobie novoveku, potom v oblasti 

literárnej histórie a napokon pre obdobie 

stredoveku. Napísala 61 kníh,stovky 

článkov, dramatických pásiem a štúdií 

pre slovenský rozhlas a televíziu. 

Kornélius vytreštil oči. Veď to Učiteľ 

hovoril o ňom. Vari vie, kto je Kornélius 

v skutočnosti? No ale veď teraz už 

nerobí nič zlého, nešpehuje nikoho... 

- Proste a dostanete, hľadajte a 

nájdete, klopte a otvorí sa vám. Veď 

každý, kto prosí, dostáva, kto hľadá, 

nachádza, a tomu, kto klope sa otvorí. 

Ježiš dorozprával, keď sa zmrákalo. 

- Pane, rozpusti ľudí, aby si šli do 

okolia kúpiť nejaké jedlo, - povedal 

Ondrej, Petrov brat. 

- Vy im dajte jesť, - odpovedal 

prekvapujúco Ježiš. 

- My? Toľkým...? – Máme tu hádam 

dvesto denárov, z toho nakúpime 

chlieb možno pre sto... ani nie pre sto 

ľudí a je ich tu možno pár tisíc. 

- A vy máte koľko chlebov? 

- Je tu chlapec, ktorý má päť 

jačmenných chlebov a ešte sú tu dve 

rybky. To je sotva pre nás. 

- To stačí, - povedal Ježiš. – Usaďte 

ľudí. 

Učeníci si vymenili pohľady. Toto 

hádam nie... 

- Všetci sa majú posadiť do trávy! – 

zakričal Ján bez rozmýšľania a potom 

kričali aj ostatní muži okolo Ježiša. 

Ježiš vzal chleby, pozdvihol oči k 

nebu a niečo ticho hovoril. Modlí sa, 

pochopil Kornélius, ktorý z Učiteľa 

nespustil oči. No ak si myslí, že sa 

počet chlebov rozmnoží... Nič také 

sa nedialo. Potom Ježiš začal chleby 

lámať a rozdávať učeníkom, aby ich 

rozniesli sediacim. Podobne tak robil 

aj s rybičkami. Kornélius s úžasom 

zbadal, že ani z chlebov, ani z rybičiek 

neubúda. Ako je to možné? 

26 •

TEÓRIA 

VŠETKÉHO 

Nie každý z nás sa zaujíma hlbšie o 

fyziku a javy s ňou súvisiace, ale snáď 

každý už počul meno Stephen Hawking. 

Jeden z popredných teoretických 

fyzikov, ktorý je známy tým, že jeho 

choré a takmer nehybné telo nosí 

jednu z najmúdrejších hláv v súčasnom 

svete, hlavu génia. Trpí amyotropickou 

laterálnou sklerózou, ktorá postupne 

vedie k ochrnutiu nervového systému, 

pričom do cca dvoch rokov nastáva 

smrť. Stephen Hawking, profesor na 

univerzite v Cambridge, sa ale tento rok 

v januári dožil 73 rokov. 

Aj táto skutočnosť zrejme viedla 

filmárov k tomu, aby o ešte žijúcom 

človeku natočili životopisný film. 

Názov filmu Teória všetkého evokuje 

úsilie hlavnej postavy nájsť jednu 

všeobecnú rovnicu, ktorá by vysvetľovala 

vznik vesmíru i života ako takého. 

Anglický režisér James March 

predstavil snímku minulý rok na medzinárodnom 

filmovom festivale v Toronte. 

Podkladom k scenáru Anthonyho 

McCartena boli zápisky Hawkingovej 

manželky Jane, ktoré vyšli pod názvom 

Cestovanie do nekonečna a zachytávajú 

kus ich spoločného života od roku 1963, 

kedy sa zoznámili práve na univerzite v 

Cambridge, kde ona študovala umenie a 

Stephen obhajoval doktorát. 

Po krátkom romantickom úvode film 

dynamizuje práve scénou, kde mladý 

študent padá na zem, aby mu následne 

diagnostikovali vážnu chorobu. Lekári 

mu dávajú maximálne dva roky, no 

on sa spolu s Jane rozhodne postaviť 

čelom pochmúrnej diagnóze vstupom 

do spoločného manželského zväzku, 

z ktorého sa neskôr postupne narodia 

tri deti. Vo filme Jane stvárnila Felicity 

Jones a diváci sa môžu aj vďaka jej 

hereckému výkonu presvedčiť, že 

zázraky sa v živote dejú aj vedcom, ktorí 

ich odmietajú a neveria v nich. 

Niektorí recenzenti film nominovaný 

v 5-tich kategóriách na Oscara považujú 

pre jeho určitú nasladlosť za gýč. 

Napriek tomu mu nemožno uprieť 

profesionálne spracovanie a určitú 

umeleckú hodnotu. Rozhodne k nej 

prispel herec Eddie Redmayn, ktorý 

majstrovsky stvárnil hlavnú postavu a 

Oscara za hlavnú rolu si zaslúžil. Osobní 

priatelia slávneho fyzika dokonca 

hovoria, že sa na neho podobá aj 

výzorom. Údajne v pôvodnom výbere na 

túto rolu nebol a musel o ňu zabojovať. 

Mladý tridsaťročný herec sa do svojej 

novej úlohy vložil tak intenzívne, že na 

istý čas stratil svoju vlastnú identitu. 

Niekoľko mesiacov strávil intenzívnym 

štúdiom Hawkingovho života pobývajúc 

dokonca istý čas aj na klinike, kde 

liečia pacientov chorých na túto vážnu 

chorobu. 

Gýč má spočívať v takmer idylickej 

bezkonfliktnosti, ktorá sa snáď až 

na jednu – dve epizódky rinie celým 

filmom. Hawkingova manželka je 

vykreslená ako svätica, ktorá všetko 

obetuje pre blaho a šťastie svojho 

manžela a rodiny. Podobným dojmom 

pôsobia rodičia i priatelia, akoby ich 

obeta bola tou najväčšou cnosťou na 

svete. Jediným hriechom je odhalené 

predplatné erotického časopisu pre 

pánov Penthouse, či náznak jednej 

hádky medzi manželmi cestou v aute. 

Z médií o reálnom živote fyzika 

pritom vieme, že to vôbec nebolo také 

jednoduché a o lietaní iskier nebola vo 

vzťahu núdza. Tiež Jane pred svojou 

romantickou knihou, kde sa vykreslila 

v tých najružovejších farbách, napísala 

aj menej pozitívny Hawkingov životopis. 

V nej opisuje svoje trápenie s vedeckým 

géniom, ktorý dlhé roky vyžadoval, aby 

ho umývala, obliekala a kŕmila výhradne 

ona. Cítila sa byť väzňom a manželia 

sa rozviedli. Následne sa Hawking 

oženil so svojou opatrovateľkou 

Elaine Masonovou. Aj to, že si fyzik po 

mnohých rokoch spoločného života 

nájde milenku, je vo filme vykreslené 

romanticky a bezkonfliktne. 

Hawking však počas druhého 

manželstva utrpel viacero zlomenín 

a dokonca sa objavil aj s podliatinami 

na tvári. Niektorí svedkovia potvrdili, že 

Masonová Hawkinga týra a trpí neovládateľnými 

výbuchmi hnevu. Polícia 

dokonca začala aj vyšetrovanie, ale 

nemohla vzniesť obvinenie, keďže vedec 

nechcel svedčiť proti svojej manželke. V 

roku 2006 sa však rozviedol. 

Vo filme je viacero silných scén, ktoré 

divákovi utkvejú v pamäti, občerstvujúci 

je aj Hawkingov špecifický zmysel 

pre humor. Iste aj on je významným 

faktorom v jeho živote, ktorý mu uľahčuje 

ťažké rozpoloženie. Viery sa dotýka len 

okrajovo, fyzik je známy svojím ateistickým 

pohľadom na svet a obhajcom 

teórie veľkého tresku pri vzniku života. 

Je paradoxom, že práve hlboká viera jeho 

manželky Jane bola hlavným faktorom, 

ktorá jej pomohla prejsť cez rôzne úskalia 

spoločného života v starostlivosti o ťažko 

postihnutého manžela. Na Hawkingovo 

konštatovanie, že zázraky nie sú kompaktibilné 

s vedeckým poznaním, na jednej 

tlačovej konferencii Jane s úsmevom 

reagovala: ,,Naozaj to povedal? A nie je to 

zázrak, že ešte stále žije tu na zemi?“ 

Ľubo Bechný 

jún 2015 film 

• 27

polis 

O RODIČOCH A DEŤOCH S LÁSKOU I HUMOROM 

Marcová diskusia v Nadácii POLIS sa vrátila k téme rodiny a rodičovstva. So sviežim a užitočným rozprávaním, plným príkladov 

zo života prišiel do Žiliny Tim Kimmel, riaditeľ americkej nadácie Family Matters zo Scottsdalle v Arizone, ktorý sa manželstvom 

a rodičovstvom profesionálne zaoberá vyše 30 rokov. Podujatie v POLIS-e moderoval Tibor Máhrik a tlmočil Ján Máhrik. 

Nadácia POLIS / Peter Snadík 

Ako hovorí Tibor Máhrik, v Európe 

je v súčasnosti podráždená atmosféra, 

na Američanov z rôznych politických aj 

iných dôvodov pozeráme cez prsty, mnohí 

si myslia, že z Ameriky k nám prichádza 

všetko zlé. Faktom je, že v Európe 

prežívame krízu rodiny a inštitúcia rodiny 

sa otriasa v základoch aj na Slovensku. 

Aj Amerika prežíva krízu rodiny 

Tim Kimmel, ktorý je ženatý 43 rokov 

a s manželkou Darcy vychoval štyri dnes 

už dospelé deti, zdôrazňuje, že Amerika 

má rovnaký problém. „Posledných dvadsať 

rokov zažívame vysokú rozvodovosť 

a rozvod v rodine je vždy ťažký. Rýchlosť, 

ktorou žijeme naše životy, je veľmi vysoká, 

rodičia nemajú na deti toľko času, koľko 

by si priali. A keď sa to snažia dobehnúť, 

robia niečo, čo nazývam prehnaným 

rodičovstvom. Niekedy to preháňajú 

so zdôrazňovaním vzdelania, iní zasa 

zdôrazňujú šport alebo krásu. Samozrejme, 

vzdelanie je dôležité, ale niekedy je príliš 

vysoko na piedestáli. Rodičia ho často 

uctievajú a kladú na svoje deti vysoké 

nároky. A možno dieťa naozaj začne 

excelovať intelektuálne, ale zároveň s tým 

utrpí značnú emočnú škodu, ktorá ovplyvní 

jeho vzťahy. Potom síce vychováme 

najmúdrejšie dieťa v škole, ktoré má skvelú 

prácu, ale má zložité manželstvo, problémy 

s vlastnými deťmi. Pritom to nemusí byť 

buď alebo... Existuje spôsob, ako môžeme 

mať silné rodiny a zdravé vzťahy a môžeme 

byť stále dobrí aj v športe, či vo vzdelaní,“ 

hovorí Tim Kimmel. 

Ako žonglovať s taniermi 

Dopĺňa, že život je taký zložitý a uponáhľaný, 

že ak nemáme aspoň základné 

vedomosti a zručnosti v pestovaní 

vzťahov, tak zistíme, že naše srdcia sa 

vzďaľujú, či už v manželstve alebo vo 

vzťahu k deťom. Naše životné tempo Tim 

Kimmel prirovnáva k žonglérom, ktorí 

na tyči roztáčajú taniere. Jeden tanier 

predstavuje prácu, druhý manželstvo 

a ďalší vlastné záujmy. Kým ich všetky 

úspešne udržujeme vo vzduchu, sme sami 

so sebou spokojní. Keď však prídu deti 

(malé tanieriky), potrebujeme výrazne 

pridať rotáciu, aby tanieriky nepopadali. 

A čo už potom s našou úpornou snahou 

o rovnováhu urobí zle roztočená šalátová 

misa, ktorou je náš tínedžer? 

Dva rodičovské tábory 

Podľa Tima Kimmela možno rozdeliť 

odbornú literatúru i rodičovský prístup 

do dvoch základných táborov. V prvom sú 

rodičia, ktorí sa pozerajú na spoločnosť 

a kultúru so strachom ako na hrozbu, 

ktorá môže byť antagonistická voči ich 

hodnotám. Takéto knihy radia rodičom, 

aby vychovávali svoje deti v uzavretom 

svete. „Dávate pozor, s kým sa kamarátia 

vaše deti, čomu sú vystavené vo filmoch, 

v televízii, kam idú do školy. Tento typ 

rodičovstva je príliš izolovaný a jediným 

plodom takejto výchovy je duch strachu, 

ktorý prepadne všetkých. Nechceme 

však predsa vychovať skupinu veľmi 

zaopatrených detí v bezpečí. Chceme 

vychovať silné deti, a to je ťažké, ak ich 

vychovávame v prostredí, ktoré ich príliš 

chráni a bráni zvládaniu problémov 

a výziev, ktorým by mali čeliť.“ 

Druhý tábor predstavuje rodičovstvo 

postavené na výkone, kedy rodičia majú 

jasnú predstavu, ako deti majú vyzerať, 

rozprávať, správať sa. „A tak väčšinu 

času rodičia strávia tým, že vyučujú 

svoje deti, ako sa majú správať, neustále 

ich hodnotia a vždy, keď zlyhajú, 

pripomenú im to. Takéto deti sú buď 

čistí jednotkári, ktorí to však robia len 

preto, aby uspokojili druhých ľudí – 

nechcú sklamať svojich rodičov, alebo 

naopak, prídu na to, že nemajú šancu 

obstáť a idú do opačných extrémov. 

Povedia si, načo sa snažiť, keď nikdy 

nebudem vyhovovať tomu štandardu? 

Potom rebelujú, idú proti rodičom.“ 

Definovať lásku a slobodu 

Základom riešenia vzťahov v rodine je 

vytvoriť kultúru, ktorá berie do úvahy, 

že ani rodičia nie sú neomylní, dáva 

deťom prostredie, kde objavia, ako 

veci fungujú a srdcia pritom zostanú 

navzájom prepojené. T. Kimmel v tejto 

súvislosti definuje lásku: „Láska je 

záväzok mojej vôle k tvojim potrebám 

a najlepším záujmom, bez ohľadu na 

to, čo to bude stáť mňa.“ Hovorí, že 

už len jednoduché uplatňovanie tejto 

teórie zabráni tomu, aby z našich detí 

vyrástli zlí dospelí. Dopĺňa, že deťom 

treba dať slobodu. Nie však slobodu 

ako možnosť urobiť čokoľvek. Naopak, 

slobodu vníma T. Kimmel ako možnosť 

voľby urobiť to, čo je najsprávnejšie, to, 

čo bude mať najväčší prínos. Sloboda 

musí byť vždy spojená so zodpovednosťou 

a rozhodne neznamená, že 

neexistujú hranice, pravidlá a dôsledky. 

„V dobrých vzťahoch medzi rodičom 

a dieťaťom chcete dať veľa slobody, ale 

v rámci nejakých hraníc, ktoré udržia 

deti v bezpečí a pomôžu im vyrásť 

do osobnosti. To najlepšie, čo deťom 

môžeme dať, je disciplína a pravidlá, 

pretože ich milujeme až príliš na to, 

aby sme ich nechali len tak vyrastať na 

nezodpovedného človeka,“ uzatvára 

T. Kimmel. 

Záznam diskusie nájdete na: 

www.youtube.com 

Beáta Jarošová 

Tim Kimmel je výkonným riaditeľom 

organizácie Family Matters 

v arizonskom Scottsdale, známym 

rečníkom v USA, aj v zahraničí. 

Organizuje medzinárodné konferencie 

na tému rodičovstva, je tiež 

autorom a spoluautorom viacerých 

kníh. Diskusiu s Timom Kimmelom 

nadácia Polis organizovala v spolupráci 

so Slovak National Initiative 

– European Leadership Forum, 

Filozofickou fakultou Univerzity 

Konštantína Filozofa v Nitre a Escape 

klubom v Žiline. 

28 •


• 29

ozhovor 

NECHAŤ LUTHERA V 16. STOROČÍ? 

Lutherova spoločnosť vydala v roku 2014 preklad knihy Paula R. Hinlickeho: Luther a milovaná komunita. Cesta pre kresťanskú 

teológiu v post-kresťanskom svete. Autor, ktorý šesť rokov pôsobil ako hosťujúci docent na Katedre systematickej teológie 

Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave, v nej odpovedá na otázky: Dá sa kresťanská viera v súčasnosti obhájiť? Môže byť 

človek kresťanom, ktorý ešte stále zakladá svoju vieru na vierovyznaní? Luthera predstavuje ako učiteľa viery a jeho myslenie ako 

pomoc v zodpovedaní novodobých otázok kresťanskej viery. 

Paul Hinlicky s pomocou múdrosti 

Martina Luthera skúma klasické kresťanské 

učenie o Kristovej osobe a diele, 

o ľudskej prirodzenosti a osude. Tvrdí, 

že Luther je zneužitý a nepochopený 

vyznávačmi jeho vlastnej tradície a je 

treba, aby ho ľudia pochopili nielen 

ako „hrdinu viery“, ale skôr ako 

stúpenca milovanej komunity – cirkvi. 

Paula Hinlickeho, ktorý spolupracuje 

s Biblickou školou v Martine, sme pri 

príležitosti vydania prekladu jeho knihy 

požiadali o rozhovor. 

Už od najranejšieho skúmania 

Lutherovho života v ňom mnohí 

našli niečo, čo sa podstatne líšilo 

od tradičného hrdinu protestantskej 

legendy, iní zase nachádzali v Lutherovi 

autora pochybnej teórie o dvoch 

kráľovstvách (ríšach) alebo opovrhnutia 

hodného blázna, zatiaľ čo ďalší v ňom 

videli novátora, osobnosť či naivného 

biblistu, ktorý nepochopil úlohu tradície 

pri interpretácii Písma. Prezraďte, ako 

vidíte a vnímate Martina Luthera vy, pán 

docent? 

Luthera vnímam nasledujúco: 

Bol a v dôležitých ohľadoch ostal 

augustínskym mníchom. To znamená, 

že bol niekým, kto prisahal, že aj 

navzdory skúškam a prekážkam bude 

nasledovať Krista, a že do neba vojde 

s istotou a nie cez falošné ubezpečenie, 

ktoré môže dať náboženské obchodovanie 

(ako v prípade obchodovania 

s odpustkami). Týmito slovami zakončil 

Luther svojich 95 téz. Nemyslím si, že 

Luther v tomto niekedy zmenil svoju 

základnú orientáciu/názor. 

Martin Luther bol prorockým 

kritikom niečoho, čo ja nazývam 

„náboženský biznis“ (Mk 11, 17). 

Napadol duchovnú samoľúbosť a ľudské 

sebauspokojenie, hlavne keď takíto 

ľudia používali Boha na svoje vlastné 

chamtivé ciele. Namiesto toho chcel, aby 

sme pretrpeli Božiu kritiku cez kázanie 

zákona a prorokov a aby sme následne 

boli potešení a posilnení Božím 

milostivým konaním v Ježišovi Kristovi. 

Nikdy preto nezabúda a nevynecháva 

zákon, prorokov alebo zážitok Izraela 

v Starej zmluve; Izrael je pre Luthera 

cirkvou pred príchodom Krista v tele 

a zostáva dôležitý aj pre nás, kresťanov, 

ktorí tiež žijú medzi zasľúbením 

a naplnením cez pokánie a vieru. Luther 

verí, že pravdivé kresťanstvo je v odozve 

na mocné volanie Ježiša k učeníctvu. 

Mocné preto, lebo je zmocnené Duchom 

Svätým, ktorý dáva dar pokánia a viery, 

aby sme mohli prijať dar, ktorým je sám 

Ježiš Kristus. Luther zanechal mníšsky 

habit (ale nie skôr ako v roku 1523!), 

ale nezanechal za sebou mníšsky ideál 

učeníctva. Usmerňoval skôr učeníctvo 

do života súčasného sveta, kde blížni 

potrebovali lásku. Vo svojej knihe sa 

predovšetkým usilujem poukázať na 

dôsledky tejto orientácie na učeníctvo, 

na oblasť ľudskej sexuality, ktorá sa 

v dnešnej dobe stala tak kontroverznou. 

Je tu taktiež temná stránka 

Martina Luthera, o ktorej píšem v 

mojej knihe. Židia (dnes), roľníci 

(pracujúci, marxisti) a rímsko-katolícki 

ultramontanisti poznajú túto temnú 

časť. Má to úzky súvis so stredovekou 

poverčivosťou, ktorú Luther neprekonal, 

ale skôr sa v nej vyžíval. Keď ho pápež 

neuznal (či skôr, keď neuznal jeho 

biblické učenie o ospravedlnení z viery), 

ale naopak ho odsúdil a exkomunikoval 

ako heretika, Luther si z toho vyvodil 

záver, že pápež musí byť tým dlho 

predpovedaným Antikristom, a že teda 

nastali posledné dni sveta. Krátko nato 

jeho bývalý študent, Thomas Müntzer, 

opustil jeho skupinu a osvojil si radikálny 

entuziazmus (t. j. nové zjavenie 

ducha, presahujúce Bibliu), a začal 

nabádať k násilnej revolúcii a svätej 

vojne (Müntzer tvrdil, že „bezbožníci 

nemajú právo existovať“ – všimnite si 

tú podobnosť s marxisticko-leninským 

fanatizmom, ktorý z toho neskôr vzišiel). 

Luther teda opäť prišiel k záveru: Je 

to práca diabla! Tú istú satanistickú 

konšpiráciu, inšpirovanú rabínskymi 

komentármi Biblie, videl Luther aj o 

niekoľko rokov neskôr, keď biblický 

fundamentalizmus začal presadzovať 

uplatňovanie židovského zákona z knihy 

Leviticus. Tu niekde možno lokalizovať 

koreň oných hrozných pojednaní proti 

Židom na sklonku Lutherovho života. 

Vo všetkých týchto prípadoch prestal 

Luther dôvodiť rozumne a teologicky 

a namiesto toho sa uchýlil k násilnému 

démonizovaniu svojich nepriateľov. 

Z môjho pohľadu je to hriech a veľké 

zlyhanie. V histórii luteranizmu sme 

pričasto boli svedkami toho, ako 

evanjelici napodobňujú Lutherove 

tvrdohlavé, bombastické vyjadrenia 

namiesto toho, aby si osvojili jeho 

dôležité teologické posolstvá. Súčasní 

luteráni by mali poopraviť Luthera 

(on predsa nie je naším „pápežom“!) 

ekumenickým zmierením sa s rímskymi 

katolíkmi, zrieknutím sa kresťanského 

supercesionizmu (tvrdenie, podľa 

ktorého cirkev v Božom pláne 

spásy nahradila Izrael ako Boží ľud 

zmluvy, pozn.) vo vzťahu k judaizmu 

a verejným zasadzovaním sa za sociálnu 

spravodlivosť. 

My, luteráni odmietame dôvodenie 

historikov, ktorí, odvolávajúc sa na 

tvrdenie nemeckého odborníka na dielo 

M. Luthera Bernarda Lohseho, tvrdia, že 

je potrebné Luthera nájsť v šestnástom 

storočí a potom ho tam aj nechať. Čo 

považujete za stále aktuálne z posolstva 

Martina Luthera pre dnešnú dobu? 

Je dôležité rozumieť tomu, že Luther 

je v pozitívnom aj negatívnom zmysle 

kultúrnou ikonou. To znamená, že 

v moderných kultúrnych konfliktoch 

30 •

(ktoré môžu mať veľmi málo spoločného 

s tým, za čo sa staval Luther), ho 

niektorí považujú za autoritu a iní, 

naopak, za zlosyna. Spomínaná 

odlišnosť moderných kultúrnych 

konfliktov môže byť doložená detailným 

historickým a teologickým výskumom. 

Napríklad v čase národného 

obrodenia začiatkom 19. storočia sa 

romantickí myslitelia v Nemecku 

(v roku 1817) stretli na hrade vo 

Wartburgu na tristé výročie reformácie, 

aby prehlásili Luthera za hrdinu 

nemeckého národného zjednotenia – to 

bol začiatok procesu, ktorý kulminoval 

v použití Luthera počas obdobia tretej 

ríše. Použijeme ďalší príklad: Luther 

bol v období osvietenstva vnímaný 

ako hrdina práv svedomia a slobody 

náboženstva. Luthera pre tieto dôvody 

obzvlášť obdivovali nemeckí židia 

v rámci ich vlastného procesu emancipácie 

v 19. storočí. 

V reakcii na takéto privlastňovanie 

si Luthera sa kritickí bádatelia dejín 

usilovali „nájsť Luthera v 16. storočí 

a nechať ho tam“. Môžeme to hodnotiť 

ako dobrú snahu o korekciu, ale nechať 

Luthera v 16. storočí zároveň podkopáva 

základy toho, čo nás na Lutherovi 

zaujíma a motivuje nás k štúdiu jeho 

diel a osoby. Chceme vidieť, ako nám 

Luther môže alebo nemôže pomôcť 

dnes. V mojej knihe sa snažím robiť 

oboje tým, že identifikujem svoje vlastné 

motívy a záujem o Luthera a explicitne 

sa hlásim k jeho učeniu, respektíve 

– a to sa líši od prípadu ku prípadu 

– ho vedome odmietam. Od úplného 

počiatku som vravel, že to nie Luther, 

ale ja si upravujem Luthera na vlastný 

účel a ja som zaň i zodpovedný. Ale, 

samozrejme, si myslím, že som zachytil 

historického Martina Luthera a že som 

z neho zobral to, čo je pre nás dnes 

užitočné a vynechal som to, čo nie je. 

Prvé storočia kresťanstva sú 

charakteristické predovšetkým riešením 

sporných otázok v oblasti kristológie 

a trojičnej teológie. Ale už v apoštolskej 

dobe nachádzame aj prvé svedectvá 

o poslaní Kristovej nevesty – cirkvi. Jeden 

z výsledkov nesprávnej interpretácie 

Luthera a jeho myšlienok je podcenenie 

významu cirkvi na úkor vlastnej 

individuality na ceste spásy. Čo hovoríte 

a ako chápete Lutherov „individualizmus“ 

vo vzťahu k cirkvi? 

Lutherov „individualizmus“ má 

viac spoločného s tým, ako si Luthera 

privlastnilo pietistické hnutie (a 

v 20. storočí potomkovia pietistov, 

čiže existencialisti), než s Lutherom 

samotným. Luther napísal vo Veľkom 

Katechizme, že cirkev je našou matkou, 

cez ktorú Duch plodí a nesie všetkých 

veriacich, a to slovom Božím. Milovaná 

Komunita je podľa Luthera cieľom 

Božieho stvorenia (Ef 1 a Formula 

svornosti XI.) a cirkev je vyjadrením 

onej „milovanej komunity“ pred jej 

konečným odhalením sa v eschatone. 

Tragédiou európskeho kresťanstva 

je v mojom pohľade strata (na oboch 

stranách, protestantskej aj katolíckej) 

hmatateľného zážitku tejto milovanej 

komunity v cirkvi. Myslím, že netreba, 

aby som komentoval zážitky dnešných, 

slovenských evanjelikov v rámci ich 

cirkvi. 

A trochu ľahšia otázka na záver. 

Slovensko nie je pre vás cudzou 

krajinou. Pôsobili ste tu šesť rokov 

ako učiteľ dogmatiky a apologetiky 

na Evanjelickej bohosloveckej fakulte 

v Bratislave. Spoluprácu rozvíjate aj 

s Centrom kresťanského vzdelávania 

v Martine, kde sa spolupodieľate na 

viacerých publikáciách a organizovaní 

krátkodobých vzdelávacích kurzov pre 

amerických študentov. Povedzte nám o 

tom, prosím, viac. 

To, čo niektorí z mojich bývalých 

študentov dosiahli v Martine za 

15 rokov, odkedy som odišiel zo 

Slovenska, súvisí s tým, čo nazývam 

cirkev ako manifestácia milovanej 

komunity; je to preto pre mňa zdroj 

veľkej radosti a vďačnosti. Svojich 

bývalých študentov, ktorí dosiahli 

niečo pre Božie kráľovstvo, mám 

samozrejme po celom Slovensku 

– nebudem riskovať a skúšať ich 

menovať, aby som na niekoho 

nezabudol. Keď som bol naposledy 

v Martine (máj 2014) so 16 študentmi 

z Roanoke College na cestovateľskom 

študijnom kurze (skúmali sme 

fašizmus, nacizmus a komunizmus ako 

„politické náboženstvá“), diskutovali 

sme o dvoch nových formách 

spolupráce. V Roanoke College máme 

program o službe mládeže a možno by 

sme mohli poslať našich študentov na 

Slovensko na jeden semester štúdia 

anglického jazyka do Martina, kde 

sú pod záštitou Žilinskej univerzity 

ponúkané akreditované kurzy. 

Po druhé, môj prekladateľ, Michal 

Valčo, prejavil záujem o moje nové 

dielo, systematickú teológiu nazvanú 

„Luther a milovaná komunita, kritická 

dogmatika v post-kresťanskom svete“. 

Varoval som ho, že to bude veľmi 

rozsiahly projekt. Anglický text má 960 

strán! Najprv ho to nechám prečítať 

a potom sa rozhodneme, či sa naozaj 

chce podujať na jeho preklad. David 

Jurech v Prahe, ktorý publikoval knihu 

Luther a milovaná komunita. Cesta pre 

kresťanskú teológiu v post-kresťanskom 

svete, taktiež vyjadril záujem o tento 

projekt. Tak, uvidíme! 

Za rozhovor ďakuje Hedwiga Tkáčová < 

Publikáciu si môžete objednať v českom 

nakladateľstve a kníhkupectve Kalich 

(www.ekalich.cz) alebo v Biblickej škole 

v Martine. 

Paul R. Hinlicky je medzinárodne 

uznávaným evanjelickým teológom. 

Zaoberá sa predovšetkým teológiou 

Martina Luthera, luteránskou 

teológiou od reformácie po 

súčasnosť, ale aj otázkami reintegrácie 

reformácie a patristickej 

teológie, ekumenickým a medzináboženským 

dialógom a vzájomným 

ovplyvňovaním kresťanskej teológie 

a súčasnej postmodernej filozofie. Po 

štúdiách na Concordia Senior College 

vo Fort Wayne a Christ Seminary- 

Seminex v St. Louis bol v roku 1978 

ordinovaný za evanjelického kňaza 

a ako farár pôsobil vo viacerých 

cirkevných zboroch v štátoch New 

York a Virginia. Doktorát obhájil 

v roku 1983 na Union Theological 

Seminary v New Yorku a ako 

odborný redaktor spolupracoval 

s časopismi Lutheran Quarterly, 

Pro Ecclesia, the 16th Century 

Journal a Lutheran Forum. V rokoch 

1993 – 1999 pôsobil ako hosťujúci 

docent na Katedre systematickej 

teológie Evanjelickej bohosloveckej 

fakulty v Bratislave. Publikoval 

množstvo odborných štúdií, recenzií, 

príspevkov do kolektívnych monografií, 

ale aj populárnych článkov. 

V súčasnosti vyučuje na Roanoke 

College v USA. 


• 31

misia 

Ľubo Bechný 

V ŠEDEJ ZÓNE MESTA 

„Kresťanstvo 21. storočia je podstatne urbánnejšie ako pred storočím. V roku 1900 žilo v mestách 29 % kresťanov, dnes 

je to 65 %,“ uviedol pre časopis .týždeň George Weigel, spisovateľ, ktorý pôsobí v Ethics and Public Policy Center v USA. 

S výsledkami výročnej Správy o stave kresťanstva, z ktorej Weigel čerpal, korešponduje aj slovenská realita: podľa sčítania 

obyvateľstva žije v mestách asi 71 % evanjelikov Západného dištriktu a 61 % Východného dištriktu (VD). Rozdiely medzi 

ľuďmi prihlásenými v zbore a tými, ktorí žijú v anonymite mestského sídliska, boli v niektorých prípadoch až 3 – 4 tisícové. Aj 

to bol jeden z dôvodov, pre ktorý Biskupský úrad VD zorganizoval v marci v L. Mikuláši konferenciu V šedej zóne mesta. 

Helge Standal, jeden zo zahraničných 

hostí, je už 35 rokov farárom nórskej 

evanjelickej cirkvi. Začínal ako dedinský 

farár, kým ho biskup Bjørn Bue 

(1934 – 1997) nepozval, aby pracoval 

na biskupskom úrade v Stavangeri. 

20 rokov teda slúžil v oblasti, ktorá 

populačne najviac rastie, keďže mesto 

Stavanger je centrom ropného priemyslu 

(dnes už nikto v Nórsku nechce 

farmárčiť, ale chce pracovať na ropných 

plošinách). 

Skôr ako sa Bjørn Bue stal biskupom, 

pôsobil ako misionár v africkom 

Kamerune, preto mal srdce pre šírenie 

evanjelia. Bol inovatívny a nebál sa kráčať 

novými cestami. Napr. oslovil nórske 

spoločnosti, aby zasponzorovali helikoptéru, 

ktorou po Kamerune rozvážali 

misionárov. Tisíce sa vďaka tomu stali 

kresťanmi a založili nové cirkevné zbory. 

Iným misionárom sa nepáčil tento nový 

spôsob misie, ale Bueho to netrápilo. 

Helge Standal si to vysvetľuje tým, že 

mal v sebe niečo z apoštola Pavla – 1K 

9, 21 – 23: „Lebo hoci aj slobodný od 

všetkých, dal som sa do služby všetkým... 

aby som čím viacerých získal.“ Spoločne 

premýšľali nad stratégiami, ako osloviť 

ľudí v mestách. 

Situácia v Nórsku je podobná tej 

v ostatnej Európe. V roku 1920 žilo 

v mestách 35 % obyvateľov, v roku 

2010 sa ich počet zvýšil až na 80 %. No 

kostoly, cirkevné zbory, farári a spolu 

s nimi evanjelium, zostali na dedinách. 

Nórska cirkev nemala žiadnu stratégiu, 

čo spraví pre tých, ktorí sa presťahovali 

do nových oblastí. 

Biskup Bjørn Bue sníval o tom, 

aby stratené deti prišli späť k Otcovi. 

A takých je veľa aj v Nórsku – vyrastú 

v kresťanských domácnostiach, no keď 

si založia vlastnú rodinu a presťahujú 

sa do mesta, stratia sa. Túžbou Helgeho 

Standala a jeho biskupa bolo zasiahnuť 

práve mladé rodiny v mestách. 

Keď si pozreli mapu svojho 

biskupstva, našli 25 miest, kde býva 

aspoň 4 000 ľudí a nie je tam kostol, 

či kresťanské spoločenstvo. Povedali 

si: „Musíme tam založiť zbory, aby 

sme zasiahli nových ľudí, ktorí nemajú 

kontakt s cirkvou.“ 

Sám Helge Standal bol pri zakladaní 

troch cirkevných zborov. 

Začal v jednom „satelitnom“ 

mestečku, odkiaľ iba asi 10 ľudí dochádzalo 

do kostola vzdialeného 7 km. 

„Vedel som o jednej bývalej 

mládežníčke, išiel som k nim domov 

a zazvonil som pri dverách. Povedal som 

jej, že chceme v meste založiť cirkevný 

zbor. Trochu rozpačito ma pustila dnu. 

Rozprával som jej o tom, čo chceme 

v zbore robiť pre všetky vekové skupiny 

– deti, mládež, rodiny. Pozval som ju, 

aby bola toho súčasťou. Keď ma odprevádzala, 

videl som, že plače. Hovorí: 

32 •

dotklo sa ma, že sa znova na mňa niekto 

pýtal. Vzdialila sa kresťanským kruhom, 

ale nikdy sa nikto neopýtal, prečo.“ 

S dotazníkom v ruke a tímom 8 – 10 

spolupracovníkov navštívil ešte ďalších 

50 rodín a pýtal sa ich, čo hovoria na 

myšlienku založenia nového zboru. Ľudia 

mali obavy, neboli zvyknutí na to, aby sa 

ich cirkev pýtala na ich názor a potreby. 

Ďalší sa tešili, že sa našiel aj niekto iný ako 

Svedkovia Jehovovi, kto prišiel a zaklopal 

im na dvere. „Pozvali ma dnu, mali sme 

veľa skvelých rozhovorov,“ spomína 

Helge. Na základe dotazníkov spravil 

sumár, s ktorým sa vrátil späť do domácností. 

Poďakoval sa im za pomoc, dal im 

ružu a pozval ich do nového zboru. 

Až 40 % opýtaných v dotazníku 

uviedlo, že by boli radi súčasťou 

skupinky, kde sa budú neformálne, 

pri káve rozprávať o viere, utrpení, 

pochybnostiach. A práve také fórum im 

ponúkol. 

Na základe návštev po rodinách 

založil Helge a jeho tím dve skupiny, 

s ktorými po istom čase začali robiť 

služby Božie v telocvični. 

Z dotazníka tiež vyplynulo, že ľudia 

do kostola nechodia z dvoch dôvodov: 

nudia sa a necítia sa byť ako doma. „Tak 

sme si povedali, že služby Božie budeme 

robiť tak, aby sa cítili byť vítaní, aby sa 

uvoľnili, aby dostali úsmev.“ Pripravili 

program pre deti a Helge kázal na témy, 

o ktorých vedel, že ľudí zaujímajú. 

Druhý zbor založili v meste Sandnes, 

ktoré má 60-tisíc obyvateľov. Začali 

v oblasti vzdialenej od kostola 2 km. 

„Miestny cirkevný zbor zasahoval 

len tých ľudí, ktorí bývali pri kostole, 

milovali organovú hudbu a liturgiu. 

V oblasti bývalo 13-tisíc ľudí a do 

kostola chodilo len 200 z nich. Povedali 

sme si, že je tu ďalších 12 800 ľudí, 

ktorí nechodia nikam a možno ich 

zasiahneme novým modelom,“ vysvetlil 

pôvodný zámer Helge. Samozrejme, 

narazili na odpor. Zrazu ktosi narúšal 

zabehané štruktúry. Ale biskup Bjørn 

Bue povedal: „Spravíme všetko preto, 

aby sme ľudí zasiahli evanjeliom." 

Postavil sa za to. William Booth, 

zakladateľ Armády spásy, ktorého tiež 

kritizovali za nové metódy, povedal: 

„Ak ľudia chcú evanjelium na zelenom 

papieri, tak ho napíšeme na zelený 

papier.“ Lebo nie forma je rozhodujúca, 

ale evanjelium. 

Cirkevný zbor začali v telocvični, po 

istom čase prešli do kultúrneho domu. 

Na službách Božích ubrali z liturgie, 

organ nahradila hudobná skupina, 

používali multimédiá. Na prvé služby 

Božie prišlo 100 ľudí, časom z nich 

vyrástol živý, aktívny cirkevný zbor. 

Aj tu začali s malými skupinami – 

bunkami, otvorenými pre nových ľudí 

a po troch rokoch bolo tých skupín 19. 

„Povedali sme si, že v každej skupine 

bude jedna prázdna stolička, aby vždy, 

keď sa stretneme, sme sa pýtali, kto by 

na nej mohol sedieť, koho by sme mohli 

pozvať,“ doplnil Helge Standal. 

Zdalo by sa, že tu máme 

jeden úspešný príbeh. No tretí cirkevný 

zbor sa založiť nepodarilo. Pokúšali 

sa o to tri roky v luxusnej štvrti 

Stavangeru, kde žili bohatí ľudia. Vzdali 

to. Ale ako povedal jeden švédsky 

biskup mladému farárovi: „Je lepšie 

skúsiť a zlyhať, ako nespraviť nič.“ 

A nie je to často tak, že sa viac naučíme 

z neúspechu, než z toho, čo sa nám 

zdarí? 

Aké sú podľa Helgeho Standala 

hlavné dôvody zlyhania tretieho 

pokusu? 

• mal za sebou dva úspešné projekty 

a bol presvedčený o tom, že aj tretí 

zvládnu. Ako keby už nepotrebovali 

Boha. Samozrejme, modlili sa, ale boli 

si istí, že to pôjde. Už neboli tak závislí 

na Bohu ako predtým. Ako apoštol 

Pavol hovorí, „Boh dáva vzrast“. 

• motívom ľudí, ktorí mali pomáhať 

založiť zbor, nebola túžba zasiahnuť 

nových ľudí, ale nespokojnosť 

s cirkevných zborom, do ktorého 

patrili. 

• spolupracovníci neprijali záväzok 

evanjelizovať, pozývať ľudí, hoci túžili 

po veľkom cirkevnom zbore. Mysleli 

si, že zamestnali farára, ktorý to bude 

robiť. Ale to nestačilo. „Bez toho, aby 

sme sa obetovali, to nepôjde. Vždy je 

cena, ktorú musíš zaplatiť, aby si šíril 

evanjelium. Je to ťažká práca,“ tvrdí 

Helge a cituje apoštola Pavla Sk 20, 

24: „Ale mne život nestojí za reč, len 

nech s radosťou dokonám beh a službu, 

ktorú som prijal od Pána Ježiša: 

svedčiť o evanjeliu milosti Božej.“ 

Nórska cirkev stojí pred veľkou 

výzvou, lebo ľudia sa sťahujú z dedín 

do miest, a tak sa stalo, že cirkevné 

zbory nie sú viac tam, kde ľudia. Nielen 

geograficky, ale tiež kultúrne. Helge 

Standal je presvedčený o tom, že Ježiš 

vedel, čo robí, keď si za učeníkov vybral 

rybárov. Lebo rybár ide tam, kde sú 

ryby: „V Nórsku často chodím na 

rybačku. Na mieste, kde som vyrastal, 

boli vždy ryby. Keď som sa po 40 rokoch 

vrátil domov a išiel som na rybačku tam, 

kde som vždy chodil, nič som nechytil. 

Ryby sa presťahovali na nové miesto. 

Preto musím zmeniť spôsob môjho 

rozmýšľania. Zabudnúť na nostalgické 

detstvo. Musím ísť tam, kde sú ryby. 

K tomu nás povolal Kristus: Byť rybármi 

ľudí. Robiť Mu učeníkmi všetkých.“ 

E. Mihočová 

POZN.: Ku konferencii v Šedej zóne 

mesta sa vrátime aj v júlovom čísle 

eVýchodu. 

HELGE STANDAL: vyštudoval 

evanjelickú teológiu v Oslo. Po 8 

rokoch farárskej služby sa začal 

venovať problematike „misie a evanjelizácie“ 

na teologickom inštitúte 

v Chicagu (USA). V súčasnosti je 

farárom v Sykkylven v Nórsku. Pôsobí 

vo viacerých organizáciách podporujúcich 

misiu v mestskom prostredí. Je 

ženatý, má tri deti a dve vnúčatá. 


• 33

ODVAHA VYJSŤ DO DAŽĎA 

Cirkev by dnes bola inde, keby aspoň polovica z nás mala v sebe taký zápal pre stratených, aký má Helge Standal, farár nórskej 

evanjelickej cirkvi, jeden z prednášajúcich na konferencii V šedej zóne mesta: „Nestačí, aby pastier stál pri 99 ovciach a kričal za 

tou, čo sa stratila. Musí ju ísť hľadať. Musíme ísť von. Tam, kde sú ľudia a pozvať ich medzi seba.“ Verí tomu, že evanjelium má 

úžasnú moc, aby ich zasiahlo. 

Aj keď Nórsko nemá za sebou 

komunistickú minulosť, tiež sa vyrovnáva 

s následkami sekularizmu, poklesom 

veriacich. V čom vidíte hlavné dôvody? 

V Nórsku je jedným z problémov 

materializmus. Sme bohatí. Peniaze 

nie sú neutrálna vec. Bohatstvo je moc, 

ktorá vládne nad ľuďmi. Ježiš hovoril 

podobenstvo o zrne siatom do štyroch 

typov pôd – bohatstvo zrno udusí. 

Druhá poznámka do radov farárov: 

bojím sa, že naše kázanie neodpovedá 

na otázky ľudí, ktoré si kladú. Nie je 

dosť relevantné. Mladí, vzdelaní ľudia 

nie sú ochotní sedieť v kostole a nudiť sa 

pri kázňach, ktoré nemajú čo povedať. 

Ak medzi nami nevieme vybudovať 

kultúru, ktorá zasahuje ľudí, ak neodpovedáme 

na ich potreby, ak nie sme 

relevantní, nemôžeme ich mať. 

V nórskej cirkvi sme dlho sedeli 

a čakali, že sa „ovce“ sami vrátia: 

„Modlili sme sa, mali sme nádej, ale 

neboli sme ochotní ísť za ľuďmi, obuť si 

gumáky a pršiplášť.“ 

Ako reagovali staré cirkevné zbory, keď 

ste chceli zakladať v ich blízkosti nové? 

Vždy to prináša odpor od etablovaných 

štruktúr. Zrazu spozornejú: 

je tu „konkurencia“. Majú obavy, že 

pretiahneš ľudí zo starého do nového 

zboru. V meste Sandnes bolo 5 kostolov 

a zborov Nórskej evanjelickej cirkvi. 

Všetky sa báli, že stratia ľudí. Teraz 

je tam 6 nových zborov. Spravili sme 

prieskum návštevnosti služieb Božích 

pred a po ich založení. V bežnú nedeľu 

sme zaznamenali v pôvodných zboroch 

100 % účasť, bez zmeny. Žiadnemu z 

nich neklesla účasť. 

Čo rozhodlo, že pôvodné zbory napokon 

súhlasili? 

Rozhodli čísla. Mali 200 ľudí v kostole 

a žilo tam 13-tisíc ľudí. Rozmýšľali sme, 

že spolu možno získame 500. Preto si 

povedali, že to treba skúsiť. 

V ECAV na Slovensku cirkevný zbor 

zakladá dištriktuálne presbyterstvo, kto 

môže založiť zbor u vás? 

Všetky zbory sme zakladali 

s požehnaním biskupstva. Postupovali 

sme podľa cirkevných zákonov a so 

súhlasom etablovaných cirkevných 

zborov. Sám som bol pod autoritou 

seniora a biskupa, ktorý nové cirkevné 

zbory vizitoval. Zbory zakladá aj 

slobodná evanjelická cirkev. 

Kto sa podieľal na financovaní 

novozaložených cirkevných zborov? 

V každom zbore to bolo inak. 

V niektorých zamestnal farára 

biskupský úrad. V ďalších sú zdrojom 

financií zbierky, dary členov. Odvážne 

sme ľudí vyzývali, aby dávali. Hovorili 

sme o desiatkoch (10% z príjmu pre 

cirkevný zbor). Pre ľudí nebol problém 

dať svoje peniaze, keď videli jasnú víziu 

– že chceme zasiahnuť ľudí v okolí a oni 

môžu byť toho súčasťou. 

Spomínali ste, že boli časy, keď ste boli 

zamestnaný len na 20 % úväzok... 

Keď idete zakladať nový cirkevný 

zbor, nerozmýšľate nad výškou úväzku, 

to nie je o peniazoch. Boli obdobia, kedy 

som popri farárskej službe pracoval 

v počítačovej spoločnosti. Mám 

manželku, ktorá pracuje. 20 % úväzok 

som mal iba rok, potom som prešiel na 

polovičný. 

Ako ste vedeli, kde v danej oblasti žijú 

evanjelici? 

Mojou túžbou bolo nájsť tých ľudí, 

ktorí prešli besiedkou, konfirmáciou. 

Prvých 50 dverí bola náhoda – 

niektorých som jednoducho trafil. Tí mi 

radili, koho by som mal ďalej pozvať. 

Niektorí prišli aj sami od seba, lebo bola 

ponuka niečoho, po čom túžili tam, kde 

bývajú. Dôležitá bola ponuka programu 

pre deti na službách Božích. 

Hovorili ste o práci v skupinkách – aký je 

ich ideálny počet? 

V skupinkách bolo 6 – 12 ľudí, každá 

mala dvoch vedúcich. Keď už bola 

skupina väčšia, rozdelili sme ju. Je to 

nepríjemné – ľudia sa poznajú, majú 

vzťahy a musia sa rozdeliť. Vtedy treba 

myslieť na to, že tu nie sme pre seba, ale 

kvôli tým, čo neprichádzajú. Vytvárame 

pre nich zbor. Ježiš neprišiel, aby 

Jemu slúžili, ale aby On slúžil. Nejde 

nám o to, aby nám bolo dobre. Aj 

v tradičných zboroch sa ľudia stretávajú 

na skupinkách, ale nie s víziou, že sa 

budú deliť, šíriť. 

Môžete si dovoliť mať 

v novozaložených zboroch 

iný liturgický poriadok? 

Keď sme začínali v telocvični alebo 

kultúrnom dome, naše stretnutia sme 

považovali za misijné aktivity a neriadili 

sme sa poriadkom služieb Božích. 

Biskup, ktorý mal skúsenosť s misiou 

v Kamerune, povedal: „Na začiatku 

robme čokoľvek, len aby sme ľudí 

pritiahli.“ V nórskej cirkvi je hnutie, 

ktoré volá po väčšej voľnosti v liturgických 

otázkach, aby bola sloboda 

v používaní nových foriem na zasiahnutie 

ľudí – ako doplnok k tradičnému 

poriadku. Kedysi sme mali jednu formu 

stvárňovania služieb Božích, v poslednej 

dobe ich je viac. 

V čom sa líšil program služieb Božích 

v novom a starom zbore? 

Nejaký výrazný rozdiel nebol, možno 

menej liturgie. Odlíšiť sme sa chceli vo 

fokuse – v kázni. Mojou prioritou bolo 

(a stále je), aby som kázal na aktuálne 

témy, ktoré ľudí zaujímali a dostali 

odpovede na otázky, ktoré si kladú. 

Sú deti zapojené do bohoslužieb? 

Keď sa služby Božie začnú, deti sú 

s nami – prídu si dopredu pre požehnanie, 

majú detskú kázeň, pieseň (asi 

20 minút). Potom idú na besiedku. Keď 

je Večera Pánova, prídu naspäť. 

Čo by ste poradili evanjelikom na 

Slovensku? 

Na Slovensku som prvýkrát. Nemám 

odpoveď na to, čo konkrétne máte robiť. 

Nechajte prúdiť myšlienky a premýšľajte 

nad stratégiami, ktoré by sa hodili 

do vašej situácie. Nepovedal som, že 

to máte robiť tak, ako my v Nórsku. 

Hľadajte vlastnú cestu. 

-emi- 

34 •

RAPPER VERZUS HUS 

Spomínate si ešte na kontroverzný film Juraja Jakubiska o slávnej Bátoryčke a na soudtrack Môj Bože, z hlbín k tebe volám ... 

v podaní Katky Knechtovej? V posledných týždňoch je tu ďalší hudobný projekt, ktorý zhudobnil myšlienky inej historickej postavy, 

tentoraz Jána Husa, rektora pražskej Karlovej univerzity a kazateľa, sčítaného, vzdelaného človeka, ktorého inkvizícia upálila pred 

600 rokmi v Kostnici, keď ani tvárou v tvár smrti neustúpil od pravdy. 

Česká televízia oslovila vybraných 

zástupcov domácej rappovej scény 

s návrhom, aby zhudobnili známe 

myšlienky a citáty Majstra Husa. 

Podnetom k projektu bola premiéra 

trilógie Ján Hus v réžii Jiřího Svobody 

a scenáristky Evy Kantúrkové, ktorú 

televízia v premiére odvysielala 29. – 31. 

mája. 

Výzvy na zhudobnenie jeho myšlienok 

sa ujali štyria známi českí rapperi. Vo 

svojich trackoch sa snažia vyjadriť, 

čo by bolo, keby nebolo majstra Jána 

Husa. Témy „Rapper verzus Ján Hus“ sa 

každý zo štyroch interpretov zhostil po 

svojom. Výstupy troch z nich sa nedajú 

vypočuť ani do polovice. 

Ale tým, kto prekvapil, je rapper Lipo, 

ktorý svoju verziu hudobného projektu 

nazval Terapia. Mladý hudobník 

z Liberca rappuje o „vnútornom plameni 

a zákone svedomia“. Inšpiráciu čerpal 

predovšetkým z osobnosti, povahy, 

nezlomnej vôle a odhodlania Majstra, 

ktorý neustúpil ani tvárou v tvár smrti. 

Čo ho na Husovi najviac zaujímalo? 

„Život v pravde, ktorý sa opiera o silné 

vnútorné presvedčenie a vlastné 

svedomie. Hus bol teológ, náboženská 

postava a táto jeho moralistická poloha 

má v Čechách, myslím si, svojich 

pokračovateľov ako v Masarykovi, tak 

v Havlovi. Zaujímalo ma, aké sú motívy 

a vnútorné pochybnosti takého jedinca. 

Taká osoba totiž musí bojovať so svojím 

egom, svojou výlučnosťou. Prirodzene 

tiež čelí vnútorným pochybnostiam 

o zmysle svojho snaženia. Zároveň je 

hnaná vnútorným hnutím nezradiť svoje 

svedomie a pokračovať ďalej. Tak mi 

z toho vyšiel Hus, ktorý sa so svojimi 

problémami zveruje psychoterapeutovi. 

Inteligentný, pochybovačný, zároveň si 

vedomý svojej výnimočnosti.“ 

Otázne je, či si k Lipovej intelektuálnej 

polemike o Husovom živote 

v pravde, nájde rappové publikum 

cestu. V každom prípade však jeho 

verzia oslovila tých, ktorí za normálnych 

okolností rapp nepočúvajú. 

Všetky štyri nahrávky – Terapie 

(Lipo), Nádražák (Bonus), Díky, 

mistře (Kato) a Pravdou živí (Kyklos 

Galaktikos) – si môžete vypočuť na 

webovej stránke Českej televízie. 

Prečo televízia stavila práve na 

netradičný rapp? „Keď sme sa zamýšľali 

nad tým, ktorý hudobný štýl sa zaštíťuje 

pravdou a bojom za ňu, ktorí hudobníci 

sú kazateľmi pre dnešnú mládež, 

napadli nám rapperi,“ uviedol výkonný 

riaditeľ Nových médií Českej televízie 

Pavol Kohout. 

Nápad rappovať o cirkevných 

reformátoroch nie je úplnou novinkou. 

Na youtube si môžete vypočuť 

rap-music- video 95 theses – song 

o jednom „crazy Nemcovi“, ktorý pribil 

„nejaké husté tézy“ na dvere katedrály. 

Pod videom nájdete Lutherov citát: „Ak 

máte problém s cirkvou, neberte na 

zodpovednosť Boha.“ 

Predobrazom jednotlivých rappových 

verzií v projekte „Rapper verzus Hus“ 

boli Husove citáty, napríklad: Čo vieme, 

je celkom nepatrným zlomkom toho, 

čo nevieme“ alebo: „Nad všetkým víťazí 

pravda. Víťazí, kto je usmrcovaný.“ 

Rapper Bonus si vybral tému, ktorá 

pravdu relativizuje: „Spomenul som si 

na pesničku Rozhovor s nádražákem 

od Slávka Janouška, ktorá sa mi 

vždy páčila, a veľmi voľne som na ňu 

nadviazal. Písal som o tom, ako sa 

pravda mení, či osobná, ideologická 

alebo vedecká, vždy je to tá pravá 

a jediná pravda. S odstupom môj 

nádražák konštatuje, že na svete je 

pravdy už toľko, že nevie, čomu veriť.“ 

Kyklos Galaktikos zaujímalo, ako 

sa dnes nakladá s odkazom niekoho 

tak významného, ako bol Ján Hus, 

ex post. „Napríklad dezinterpretácia 

a manipulácia informácií – to je pre 

nás zaujímavá aktuálna téma,“ uvádza 

kapela na stránkach Českej televízie. 

Rapper Kato sa zase v komentároch 

priznal, že svoju nahrávku spravil bez 

zubov: „... pretože mi s nimi nejde ešte 

príliš hovoriť.“ Na stránkach Českej 

televízie priznáva, aký bol prekvapený, 

keď zistil, že skoro nikto v jeho okolí 

nevie, že to bol práve Majster Ján Hus, 

kto dal českému jazyku „háčky a čárky“: 

„Napríklad ‚á‘ sa do tej doby písalo 

ako ‚aa‘ a podobne. Takže nakoniec sa 

to ukázalo byť celkom zmysluplnou 

voľbou.“ 

V každom prípade – či už sa nám 

jednotlivé verzie páčia viac alebo menej 

– je to celkom zaujímavý spôsob, ako 

priblížiť mladej generácii Husov odkaz. 

A tiež prepojiť hip-hopovú scénu so 

scénou kultúrnou. 

E. Mihočová 

jún 2015 hudba 

• 35

Hospodin Tvoj Boh bude s tebou, kamkoľvek pôjdeš. jozua 1,9 

Ak chceš dosiahnuť cieľ, nikdy ho nemôžeš stratiť spred očí. 

VIAC INFORMÁCIÍ: 

www.vychodnydistrikt.sk/dni 

PRIHLASOVANIE DO 30.7.2015 

NA BÚ VD ECAV V PREŠOVE 

HOTEL SOREA 

Ľubovnianské kúpele 

Organizátor: 

Východný dištrikt 

ECAV na Slovensku

Evanjelický východ - Jún 2015

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?