Novinky spod Vretňa 2019-1

ROZHOVOR: Johana Kukučíková (rod. Jaššová)
strana 18
V tomto čísle Vám priblížime život našej rodáčky
pani Johany Kukučíkovej (rod. Jaššovej). Pristihli
sme ju v jej útulnom príbytku, kde akurát
sedela za šijacím šliapacím strojom, ktorý
má ešte z čias svojej mladosti a šila
závesy pre svoju sestru. Svižná a
energická pani nás privítala vo vkusne
zariadenej izbe a bolo vidieť, že sa
chystáme na rozhovor s človekom, ktorý v živote vyznáva náboženské
hodnoty.
Pani Johana Kukučíková sa narodila 27.júla 1931 v poradí ako siedme
dieťa z 12 súrodencov, avšak 3 bratia zomreli v mladom veku. Mala 5
sestier (Margitu, Žofku, Štefku, Máriu a Jarmilu) a 3 bratov (Michal,
Štefan a Cyril). Aktuálne jej žije už len 1 sestra Jarmila Ševčíková, s
ktorou sa navštevujú a majú medzi sebou krásny
sesterský vzťah. Má 2 synov, 2 vnučky, 2 vnukov a 7
pravnúčat.
Spomienky na detstvo...
Pani Johanka s láskavým nádychom začala svoje
rozprávanie: „Ako každé dieťa aj ja som zažívala detstvo
sprevádzané radosťou a hrou, ale aj prácou od ranného
detstva. Chovali sme husi, svine, kravy, mali sme aj koňa.
Do škôlky sa vtedy nechodilo, základnú školu som
navštevovala u nás v obci. Výučba prebiehala na
miestach, kde je teraz bytovka pri kostole.“
„Prvý ročník som však opakovala, lebo na jar, keď som
pásla husi som si rozrezala nohu a dlho sa to hojilo. Mala som čakať na
paši na mamu, kým k nám príde „sklepníčka“ (predavačka s chlebom).
Ja som však bola hladná, išla som im oproti a vyháňala húsatá z potoka,
vtedy sa mi stal ten úraz. Mama ma aj ubila, ale keď videla, že noha moc
krváca, potom sa o mňa starala.“
„Keď som bola malá, hrávala som aj divadlo,“ pokračuje pani
Kukučíková v rozprávaní. „Jedna z mojich najstarších spomienok je, keď
som začala chodiť do školy hralo sa divadlo na mieste, kde dnes býva
rodina Jaroslava Labudu. Ľudia sedeli v brehu. Ja som hrala matku s
dieťaťom na rukách a bola tam aj postava doktora, ktorému dieťa
(bábka) vypadlo z rúk. Všetci pri tom plakali, ja dodnes neviem prečo, ale
začala som aj ja plakať, neskôr sa mi za to smiali.“
Pani Kukučíková spomínala mnoho ďalších zážitkov a na jej tvári
sa jagal veľký úsmev. „Je také pekné sa vrátiť do detských čias,“
rozpráva ďalej, „v chalupe nás bývalo aj 13. Spávali sme na povale
na žochu od lístia. Spomínam si, že na jednej strane spal brat
Michal, na druhej strane sestra Margita a ja v strede medzi nimi
ako najmladšia z nich. Každý si ťahal prikrývku na svoju stranu a v
strede, kde som bola ja bola zima a nebola som prikrytá. Keď boli
mrazy, veru aj tehly sme si dali nahrievať na platne od pece, aby
nás v noci aspoň trochu zohriali. Vtedy nebola ešte v dedine ani
elektrika.“
„Jedávali sme vždy spolu a verte, že to naozaj utužuje rodinu a v
dnešnej spoločnosti to chýba. Často sme jedli všetci z jedného
hrnca, ktorý mama dala do stredu medzi nás. Mäso sa jedávalo
striedmo aj to sme dostávali na prídel. Často sa najprv vyvarilo v
polievke. Kúsok mäska som si vychutnávala aj pol hodinu, kým
som ho celé zjedla. Boli aj biednejšie obdobia, kedy
sme už celá rodina čakali, kým sa krava otelí,
aby sme už mali dobré domáce mlieko alebo nejaký
výrobok z neho. Chlebík sa pekával len raz za
týždeň. Bochníky sa dali do plachiet aby vydržali
čo najdlhšie čerstvé. S chlebom sa neplytvalo,
ale pristupovalo sa k nemu ako k Božiemu
daru.“
„Neskôr už súrodenci začali chodiť aj do
roboty, vtedy sa už ľahšie žilo, ale
postupne sa pobrali svojimi cestami. Ja
som musela sestrám štopkať silonky,
lebo mama ma stále upomínala, že oni už robia a ja im musím veci
porábať. V škole som sa dobre učila, ale museli sme poslúchať učiteľov,
ale aj doma rodičov,“ tak pani Johana uzavrela rozprávanie o detstve.
Dospievanie a vojnové časy
„Do učenia na strednú školu som nechodila. Roboty bolo doma veľa.
Siali sme dlhé roky ľan, bola to však náročná práca. Najprv sa ošľahali z
ľanu zrnká, potom sa ľan močil a sušil, lámal, aby sa stredná dutina
zlomila a oddelila, potom sa česal, namotal na kúdeľ a spracoval na
kolovrátku. Nemali sme však krosná a tak čo sme utkali niesli sme do
Lopušnej Pažite, kde nám utkali látky, ktoré sme doma už použili podľa
potreby - vyrábali sme plachty, nohavice a všetko čo bolo treba.“
„Riady sa umývali na potoku, právalo sa vo vaničke, alebo na potoku.
Raz nás všetkých doma otec, ktorý pracoval na železniciach prekvapil a
kúpil šijaciu mašinu, ktorú mám doteraz,“ ukazuje na veľmi peknú
zachovalú funkčnú mašinu. „Mama nám však nedovolila
na nej šiť, aby sme to nepokazili. Až keď som bola staršia
som jej mohla pomáhať.“
„Ako 14 ročná som mala len jedny šaty a až vtedy, po
skončení školy som dostala prvé topánky (dovtedy som
mala len habatky), ktoré mi boli veľké a mama mi natlačila
do nich papier. Chcela som ísť robiť na majer aj s partiou
Snežničanov, ale mama ma nechcela pustiť, ušla až do
maštale, čo mi nechcela dať zbohom. Ja som sa však
nasilu zbalila a odišla. Majer bol v Bučanoch, robila sa
rôzna robota po poliach. Neskôr som písala domov list,
aby nám poslali vreca na výslužku - zbožie. Nakoniec sa
mama obmäkčila a vreca mi tam sama doniesla. Zvítanie bolo naozaj
krásne. Nakoniec som domov doniesla okrem zbožia aj peniaze a
pokúpila som si aj mnoho oblečenia. Mama bola spokojná a povedala mi,
že už mi viac brániť nebude.“
„Mám ešte aj spomienky na vojnu. Síce u nás žiadne kruté boje
neprebiehali, pamätám na tú neistotu, ktorá vtedy panovala. Aj na pár
bômb si spomínam, ktoré našu obec zasiahli. Boli sme schovaní v
pivnici. Vtedy zhodili bombu. Bola to obrovská rana, zem dunela, báli
sme sa... Na našu eterníkovú strechu dopadali úlomky a kamienky,
ktoré niesla tlaková vlna. Tiež raz keď sme kopali na Chotároch spadla
bomba do jarkov a bežali sme sa rýchlo domov schovať...“
Stretnutie s manželom a založenie rodiny
Pani Kukučíková nám tiež prezradila, že nebola moc smelá čo sa
chlapcov týka, ale na zábavy si rada zašla. „Svojho muža Ondreja
Kukučíka (1928) som samozrejme registrovala, veď sme boli skoro
susedia, ale nikdy by ma nenapadlo, že sa raz staneme manželmi.
Postupne sme sa začali spoznávať, ale netrvalo to dlho a raz prišiel ku
mne a povedal mi. Idem sa ženiť,“ smeje sa naša respondentka. Ja som
mu len povedala: „Tak načo si tu prišiel?“ On mi odpovedal: „Ale ja
chcem teba.“ „Bola som veľmi šťastná, ale môj budúci muž mal ísť už za
6 týždňov na vojnu. Rodičia mi dali požehnanie.“