isty

istyročník 19Cena 30 Kč / 1,20 Euro1–22012LSLOVÁKOV A ČECHOV,ktorí chcú o sebe vedieť viac• Martin Antal – Slovenský i neslovenský prezident• Martin Guzi – Gorily alebo potkany? •• Svetozár Okrucký – Štrnástka trhala siete ••Helena Nosková – FašiangyĽuboslav Moza –Identifikačný kód Slovenska • Zuzana Štancelová – Saša ŠvolíkováIngrid Hohošová – Architektúra 19. storočia na Slovensku

Program akciíDokumentačního a muzejního střediskaSlováků v ČR, Klubu slovenskej kultúrya Slovensko-českej spoločnostiJanuárKedy: 1. – 15. 1. 2012Kde: Dom národnostných menšín, výstavná sálaVocelova 602/3, Praha 2Čo: Príhovory dreva – Promluvy dřevaVýstava z ľudového rezbárstva v upomienkuna tradície nemeckej a slovenskej menšinyv českom pohraničí. Pripravil DOMUS SMv ČR, Kulturní sdružení občanú německé národnostiv ČR ve spolupráci s DNM o.p.s.Kedy: 15. 1. 2012, 11.00–12.00Kde: Dom národnostných menšín, výstavná sálaVocelova 602/3, Praha 2Čo: Ukončenie výstavy Príhovory dreva – Promluvydřeva besedou s autormi drevorezieb.Kedy: 1. 1. – 10. 1. 2012Kde: Týnska literárna kaviareň, Týnska 6, PrahaČo: No CommentVýstava českých a slovenských karikatúr podzáštitou exministra kultúry Jozefa BesseraPripravila Slovensko-česká spoločnosť, Česko-slovenskáspolečnosť, Nadácia otvorenejspoločnosti Nadace Open Society Fund Prahaa Art of Word s.r.o.FebruárKedy: 16. 2. – 25. 3. 2012Kde: Múzeum BruntálČo: Slovenskí krajania medzi nami. Históriaa súčasnosťVýstavu pripravilo Dokumentačné a múzejnéstredisko slovenskej menšiny v ČR a MuzeumBruntál z archívnych dokumentov, dobovýchfotografi í, slovenskej literatúry, periodík, dobovýchpredmetov dennej potreby DOMUSSM v ČR a zo zbierok Múzea v Bruntále, ktorésú upomienkou na príchod slovenskýchkrajanov na Bruntálsku.Vernisáž 16. 2. 2012 v Múzeu v Bruntále.Úvodné slovo s výkladom PhDr. Helena Nosková,CSc. V kultúrnom programe vystúpiažiaci Hudobnej školy v Bruntále.Kedy: 29. 2. 2012. od 17. 00Kde: Teplice, prednášková sála Kehily, Židovskáobec, Lipová ul.Čo: Od karnevalov, cez fašiangy k masopustua sviatkom žien. Slovenské ľudové zvykya obyčaje v kontexte strednej EurópyPrednáška Heleny Noskovej s prezentácioua besedou. Pripravilo Dokumentačné a múzejnéstredisko slovenskej menšiny v ČR a ObecSlovákov v TepliciachMarecKedy: 7. 3. 2012 od 17.00Kde: Dom národnostných menšín, Vocelova 602/3,Praha 2Čo: Premeny sviatkov žien. Slovenské ženy,slovenské knihy a história sviatku žienPodvečer v kaviarni, nielen pre ženy. Chcetesa dozvieť, ako mohla sláviť sviatok žienBožena Slančíková, Ľudmila Podjavorinskáalebo Jaroslava Blažková? Od starých Rímaniekk nemeckým, ruským, ukrajinskýma slovenským sviatkom žien v dávnej minulostii súčasnosti.Príďte si s nami posedieťdo kaviarne DNM. Pripravilo Dokumentačnéa muzejné stredisko slovenskej menšinyv ČR, Kulturní sdružení občanú německé národnostia Spolek sv. Vladimíra.Kedy: 8. 3. 2012, 10.00–12.00Kde: DNM – Spoločenská sálaČo: Stretnutie so slovenskou knihouŽeny v slovenskej literatúre. Božena Slančíková– Timrava a Slovensko. Komponovanýprogram pre stredné školy. Výklad, výstavkakníh, čítanie ukážok. Pripravili: Helena Nosková,Olga Mandová, Ľudmila Jirásková.Kedy: 24. 3. 2012, 10.00–14.00Kde: Múzeum BruntálČo: Slovensko v Československu a slovenskíkrajania, kedysi dávnoProgram pre stredné školy k ukončeniu výstavySlovenskí krajania medzi nami. Históriaa súčasnosť. Pripravilo Dokumentačnéa múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR.Programy vznikajú vďaka fi nančnej podpore MK ČR a MHMP udelovanej projektu DOMUS SM v ČR.

OBSAHSlovo redaktoraVážení čitatelia,nie každý časopis prechádza toľkýmizmenami ako práve Listy Slovákova Čechov, ktorí chcú o sebe vedieťviac. Veď už len názov z nie veľmi originálnehopomenovania Slovenskélisty sa menil niekoľkokrát. Slovenskélisty totiž vychádzali aj na počiatkuXX. storočia a po roku 1918, ale nášnový časopis s nimi nemal nič spoločné.Názov Listy 2000 pretrval lendo roku 2004. Ďalší názov Listy Slovákova Čechov, ktorí chcú o sebevedieť... bol nedávno doplnený o slovíčko„viac“ a taký je i súčasný názov.Ak chceme, aby komplikovaný názovmal slovenský obsah, zaujímavý nielenpre Slovákov v ČR, ale i pre Čechova predovšetkým pre vás - našich čitateľov,musíme ho naplniť zaujímavýmiinformáciami nielen o živote, kultúre,športe slovenskej menšiny, ale aj zaujímavýmičlánkami o Slovensku.V uplynulom roku bola hlavným vydavateľomSlovensko-česká spoločnosť,ktorej sa podarilo vydať len tričísla. Preto v tomto roku je hlavnýmvydavateľom DOMUS SM v ČR, ktorýsa pokúsi defi cit z minulých rokovodstrániť a v spolupráci s KSK a SČSpripravovať, a hlavne vydávať, kvalitnéčítanie o Slovákoch, o Slovensku a zoSlovenska. Náplň časopisu bude odbornejšiezameraná, keďže sa námpodarilo upevniť kontakty so slovenskýmipracoviskami na poli vedy a kultúry.Vynasnažíme sa ale, aby článkyboli písané zrozumiteľne a zaujímavo.Pokúsime sa, aby sa náš časopisstal popularizátorom slovenskej vedya kultúry. Predpokladám, že i športu.Pokúsime sa, aby časopis v pravidelnejrubrike prinášal čerstvé informáciezo Slovenska a komentárek udalostiam, pravda s určitým časovýmodstupom. Ináč to u mesačníkaani nie je možné.Obraciame sa na vás s prosbou:majte s nami nielen trpezlivosť, ale ajreagujte, ak je to možné.V tiráži sú uvedené naše mailové adresyi telefóny s adresou redakcie, kdenás nájdete vždy v utorok od 17.00–19.00 hod. Radi vyhovieme vašimpožiadavkám, pripomienkam a záujmu.Stálou kontaktnou adresou jetiež Knihkupectví/nakladatelství Plot,Bělohorská 2, Praha 6, pondelok–piatokod 9.00–18.00. V jeho príjemnomprostredí ste vždy vítaní a nás zaujímapredovšetkým to, čo chcete v Listochnájsť a čítať.7. 3. plánujeme v kaviarni DNMuskutočniť stretnutie čitateľov Listovspojené s programom a pripravujemebesedu s dopisovateľmi Listov. Malaby sa uskutočniť v máji jednak v DNMa jednak na veľtrhu Svět knihy.Predkladáme vám nové dvojčísloa čakáme na vaše pripomienky a príspevky.Za redakciu Helena NoskováAutorka je historička a etnologičkaSlovenský i neslovenskýprezident .....................................2Martin AntalGorily alebo potkany? ................4Martin GuziSlovenská revolúcia? .................6Martin AntalŠtrnástka trhala siete .................7Svetozár OkruckýJak vyzrát na kuvér .................. 10Vlado ŠtancelSpoločníci ................................. 12Katarína KozákováFašiangy ................................... 15Helena NoskováNa východ od raja .................... 18Martin GuziZwingli a Thomas Münzer ........20Veronika CivinováZajatec ......................................22Mirjana ŠišolákováArchitektúra 19. storočiana Slovensku ............................ 24Ingrid HohošováIdentifi kačný kódSlovenska .................................26Ľuboslav MozaSaša Švolíková .........................30Zuzana ŠtancelováLISTY Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viacVydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR ve spolupráci s Klubom slovenskej kultúrya Slovensko-českou spoločnosťou • Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2, tel.: 220 516 196,731 533 332 • Šéfredaktor: Mgr. Vlado Štancel, tel.: 606 928 876 • Zodpovedná redaktorka PhDr. HelenaNosková, CSc., tel.: 603 824 370; Matěj Barták, tel.: 731 533 332; Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237093; PhDr. Radovan Čaplovič, tel.: 608 766 658 • Redakčný kruh: Mgr. Martin Antal, Miroslav Brocko, Mgr.Martin Guzi, PhDr. Jozef Leikert, PhD, Phdr. Slavomír Michálek, DrSc.; e-mail: matejbartak@plotknihy.cz,anazuz.s@volny.cz, vlado.stancl@volny.cz, rcaplovic@gmail.com, anele@seznam.cz • Rozširuje DOMUS SMv ČR, Slovensko-česká společnost, Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s. p. • Internetovú verziu nájdete:www.klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • Grafi cká úprava: Nakladatelství PLOT • Tlač:Europrint, a.s., do tľače odovzdané 21. 2. 2012 • Registrácia vydavateľa časopisu LISTY – Dokumentační a muzejnístředisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR 6584 • ISSN 1213 – 0249 • Cena jednoho výtlačku je 30 Kč/ 1,20 Euro | Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČRa KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/0100 • Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvekrozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SMv ČR, SČS a KSK • Fotografie na obálce: Václav Nedomanský pri sledovaní tréningu na olympiáde vo VancouveriListy1–2 20121

UDALOSŤSlovenskýi neslovenskýprezidentMartinAntalSmrť Václava Havla vrátila krajine pod Tatrami na chvíľu jej niekdajšiu dilemu. Vnímali Slováci Havlaako „svojho“ prezidenta? Áno aj nie. To pozitívne, čo k nemu cítili, sa spájalo s jeho bojom za slobodu, tonegatívne s národnostnou otázkou.Havel ako prednovembrový disidentani ako dramatik nebol naSlovensku príliš známy. Zrozumiteľnejšoualternatívou proti jehozvoleniu za prezidenta bola premnohých Slovákov osoba AlexandraDubčeka, ktorý sa napriekobrovským rozdielom v politickejceste oboch mužov tešil veľkej popularite.A, samozrejme, bol Slovák,teda „náš“. Revolučné udalostisa však národným podtónomzafarbili až o niekoľko mesiacov.Bohužiaľ, neraz k tomu prispel ajnový prezident, ktorý jednoduchonemal zmysel pre odhad, čo je preSlovákov citlivé.Bratislavskú Petržalku nazval„králikárňou“, hoci mnohí obyvatelia„tretieho najväčšieho slovenskéhomesta“ ho napriek všetkýmnedostatkom poňali za svoje a postupnesa svojmu tamojšiemu životusnažili pridávať kvalitu. Havel ichjednoducho urazil a mnohí o párrokov neskôr porovnávali jehovýraz s prístupom pápeža JánaPavla II, ktorý si práve toto sídliskozvolil za miesto svojej svätej omše.Havel rovnako nie celkom chápalcitlivosť Slovákov na takzvanú pomlčkovúvojnu, keď národ jednoduchohľadal svoje plnohodnotnejšiezastúpenie v spoločnom štátea bol ochotný počúvať práve politikov,ktorí mu ho sľubovali. Keď sak týmto drobným lapsusom pridalivšeobecne odmietaná amnestiaa celoslovensky populárna fáma,že prezident sa osobne postaralo zastavenie výroby v slovenskýchzbrojovkách, bolo rozhodnuté. Havelto s prekvapením zistil až vtedy,keď ho v roku 1991 zahádzaliBratislavčania počas jeho návštevyvajíčkami.2 Listy 1–2 2012

UDALOSŤnejakom mediálnom nosiči, ktorýby svedčil o tom, že sú z tohtomediálneho nosiča alebo z tohtosystému Slovenskej informačnejslužby,“ povedal na margo prepisovbývalý generálny prokurátorDobroslav Trnka. Polícia počas éryRoberta Kaliňáka prípad ukončilabez toho, aby sa začalo trestnéstíhanie, Lipšic zasa argumentuje,že za jeho obdobia polícii spis odňalavojenská prokuratúra. Obidvarazy inicioval vyšetrovanie novinárTom Nicholson, ktorý spis políciipredložil. Mimochodom dvakrát,pretože raz sa stratil… Nicholsonovisa nepodarilo Gorilu dostaťani do médií, tak o nej začal písaťknihu.Absolútnu dichotómiu vládnejelity dokonalo začiatkom januáraodvolanie Anny Bubeníkovej z postušéfky FNM, ktorý zastávala odnástupu nového kabinetu.Resumé zatiaľ bohužiaľ bolí.Politici aj Penta priznávajú, že sastretávajú, nadľahčene by sa dalopovedať, že nesedia len presnévýšky úplatkov… A jediným rozhodcommá byť polícia. Polícia,prokuratúra a súdy, ktoré za dvadsaťrokov neboli schopné do basyposadiť ani tretiu ligu príživníkovna verejných zdrojoch. Ak by akákoľvekčasť spisu bola pravdivá,znamená to, že systém riadeniaštátu na Slovensku je prehnitý odspodupo vrch a ide naprieč všetkýmizložkami krajiny.Klinec do rakvy v tomto prípadezabil sudca Branislav Král, ktorýNicholsonovi predbežne zakázalvydať a distribuovať knihu o Gorile.Vyhovel tak žiadosti JaroslavaHaščáka, aby chránil jeho osobnostnépráva. Pozoruhodné je, žeNicholson knihu stále nedopísala neprešla ani záverečným editovaním.Sudcovi Královi vôbecnevadilo, že zakázal vydať knihu,ktorá ešte nevznikla a ktorú vôbecnevidel. „Z názvu Gorila vyplýva,že bude pojednávať o kauze,ktorá je v spise Gorila, že sa tambudú uvádzať tvrdenia, ktorýchpravdivosť nebola ešte overená,“uviedol sudca pre denník Sme.Nezávislosť slovenského súdnictvav praxi…Absolútny úpadok a absenciuakéhokoľvek politického citu tupreukázal líder SDKÚ-DS Dzurinda.„Neviem, nezaoberal som satým. Je to možno v rovine súkromno-právnej,“reagoval na rozsudok.Ministerka spravodlivostiza SDKÚ-DS Lucia Žitňanská honekomentovala s tým, že jej akoministerke neprináleží komentovaťrozhodnutia súdov. SDKÚ-DSsi tak nechala ujsť posledný vlak,ktorým mohla naskočiť dobrýmsmerom na kauzu. Strana, ktorási vybudovala meno na téme bojaza slobodu, teraz po nej nechá tichošliapať.Zázraky sa vraj dejú. Ak budev kauze Gorila stíhaný akýkoľvekčlovek, tak sa to potvrdí. Mlčanlivostibol už zbavený terajší šéf SISKarol Mitrík. Skôr to však vyzerátak, že kým sa nezaktivizujú zahraničnéorgány, keďže v spise saspomínajú aj úplatky od veľkýchzahraničných fi riem, tak po trestnoprávnejstránke odíde na Slovenskudo stratena. Za najväčšíúspech by sa potom dalo považovať,ak by sa miera klientelizmua korupcie pri narábaní so štátnymmajetkom znížila aspoň o dvadsaťpercent. O pár rokov o ďalšíchdvadsať percent, a potom by sauberalo po desiatkach… Na samomzačiatku by stačil silný zákono lobingu a fi nancovaní politickýchstrán. Len aby sme si ujasnili, žev dierach sa zvyknú stretávať potkany,nie politici.Autor je novinárIlustrácia Zuzana ŠtancelováListy1–2 20125

OSOBNOSŤSvetozárOkruckýŠtrnástkatrhala sieteHokejová legenda, ktorú obdivovali fanúšikovia i fanúšičky… Excelentný technik, obávaný strelec, pred ktorýmsa triasli brankári súperov. Vytvoril rekordy, trhal siete. Václav Nedomanský je typický Čechoslovák.Narodil sa v Hodoníne, odkiaľ prešiel do bratislavského Slovana a za iný klub u nás nehral. Vždy túžil hraťv zámorskej NHL, kde oňho prejavili záujem už v roku 1966. Vtedajší mocipáni mu to však neumožnili, a taksa o osem rokov rozhodol odísť ilegálne. U nás ho vymazali zo všetkých štatistík, nesmelo sa o ňom písať. BigNedo, ako ho v zámorí nazvali už dávno, si splnil svoj sen. Za Detroit Red Wings, St. Louis Blues a New YorkRangers si zahral v NHL a presadil sa tam ako prvý hráč z Československa. Skončil ako 39-ročný…Prejdime teraz na začiatok, keďv Hodoníne hral ako 16-ročnýdruhú ligu. Raz si ho na tamojšomzimnom štadióne všimol obrancaSlovana František Gregor, dal tipvedeniu belasých a onedlho satalentovaný útočník presťahovaldo Bratislavy. „Dal som prednosťSlovanu pred Spartou a urobil somdobre,“ vraví Vašek alebo Venco,ako ho volali v Bratislave. Bol vysoký,spočiatku tenký a trochu neohrabaný,ale mimoriadne usilovný.Zlepšoval sa každý deň, zvykol sina nové prostredie, zosilnel a zapadoldo mužstva. Diváci si žiadaliod neho góly zborovým pokrikom„Venco, banán!“ a on im to častosplnil. Slovan bojoval väčšinous Brnom a Jihlavou o prvé miesto,ale nikdy naň nedosiahol.“ Ako siVáclav Nedomanský v Slovane, kde hral dvanásť rokov.Listy1–2 20127

OSOBNOSŤTáto fotografi a má takmer päťdesiat rokov.Prvým zámorským mužstvom, za ktorénastúpil, bolo Toronto Toros.na to spomína Václav Nedomanský?„Mali sme kvalitné mužstvo,ale titul sme nezískali a končili smezväčša druhí. Na zápasoch vládlavynikajúca atmosféra, lepšia akodnes a dokonca nie je taká aniv Amerike. Hľadisko s kapacitoudvanásť tisíc divákov bolo zväčšavypredané. Rád si spomínam natréningy, na ktorých som sa veľanaučil od spoluhráčov a trénerov.Pán Horský bol vynikajúci odborníka po prvý raz som zažil dvojfázovýtréning. Prišiel som z Hodonínaako mladý s mnohými nedostatkamia stále som sa zlepšoval. Veľačasu som trávil na štadióne, kdev kabínach nebol žiadny komfort.Skôr naopak. Bolo tam málo miestaa smrad zo sušiacich sa hokejovýchvecí. Pamätám si, že kabínamala vzadu ešte malú miestnosťna hokejky. Kustód tam varil nadvojplatničke čaj, ktorý naberalžufankou z popraskaného hrnca.Ale veľmi nám chutil… Rozcvičovaťsme sa chodili do Vysokej školyekonomickej oproti štadiónu, aležiadne činky či bicykle tam vtedyneboli… Nedostatky nám však nevadili,hrali sme pre lásku k hokeju.“Málokto si už dnes pamätá, žeskvelý hokejista má na konte ajjeden štart v I. futbalovej lige. Hokejistichodievali hrávať tzv. hodovézápasy po dedinách, Venco v nichpodával také výkony, ktoré upútaliaj vo futbalovom Slovane. Pozvaliho na tréningy, zohral prípravnýzápas proti Nitre a nastúpil aj v ligev Trenčíne. „Viem, že vtedy pršalo…Mal som však pocit, ako kebysom niektorým spoluhráčom prekážal,báli sa konkurencie a veľami neprihrávali. Nakoniec ostalolen pri tomto jednom dueli a radšejsom z kádra odišiel. Zohralsom ešte šesť zápasov za béčkoa gólom v Petržalke som pomoholk víťazstvu nad Červenouhviezdou 2:1 i k záchrane rezervyv druhej lige.“ Big Nedo sa radšejvenoval len hokeju a urobil dobre.Stal sa neodmysliteľnou súčasťoureprezentácie, kde strieľal jedengól za druhým. Jeho bilanciamala byť ešte lepšia – jeden presnýzásah mu totiž neuznali. V januári1967 sa stretli reprezentácieČSSR a ZSSR v kanadskom Winnipegua pri víťazstve 5:2 skórovalNedomanský trikrát. V skutočnostivšak dal štyri góly… Jeho strelatotiž roztrhla sieť, rozhodcovia tonezbadali a videozáznamy vtedyešte neboli. „Siete boli asi zo zléhomateriálu,“ vraví s úsmevom. „Anihokejky sa s tými dnešnými nedajúporovnať. Niekedy som ich v zápasezlomil aj päť.“Reprezentácia dlho čakala navytúžený titul majstrov sveta. Blízkok nemu mala na majstrovstváchsveta 1969 v Štokholme. Vo dvochnezabudnuteľných zápasoch zdolalaSovietsky zväz 2:0 a 4:3, nonezvládla potom rozhodujúci duelso Švédskom. Nakoniec skončilatretia… „Doma nás však vítali,ako keby sme boli prví. Emotívnezápasy so Sovietmi pár mesiacovpo okupácii mali obrovský ohlas.“K víťazstvu 4:3 v druhom zápasepomohol aj Nedomanský gólom.„Presne si spomínam na tú situáciu.Jirko Holík prihrával od mantinelua ja som skóroval v pokľaku,čo nebola jednoduchá pozícia.Doma mám kazetu z týchto zápasova občas som ju s nostalgioupozeral so synom.“ Nakoniec saBig Nedo titulu predsa dočkal –na svetovom šampionáte 1972v Prahe, kde hral so spoluhráčmizo Slovana Dzurillom, Kuželom,Tajcnárom a Haasom. K prvenstvuprispel deviatimi gólmi a šiestimiasistenciami. Skvelý šampionátodohral aj o dva roky v Helsinkách,8 Listy 1–2 2012

OSOBNOSŤkde ho vyhlásili za najlepšiehoútočníka. Krátko nato sa pobralza svojím snom. Začal vo WHA zaToronto Toros, potom prišiel BirminghamBulls. Nebolo to jednoduché…„Spočiatku boli pre mňanezvyčajné menšie plochy klzísk,všetko sa tam deje na menšompriestore a veľmi rýchlo. Predtýmsom sa mohol nad všeličím v hrezamyslieť, v tamojších podmienkachto prestávalo platiť, muselsom sa rozhodovať oveľa rýchlejšie.Stačilo mi však prvých pätnásťzápasov, aby som si osvojil potrebnénávyky. Zvykal som si však ajna nové prostredie, udomácňovalsom sa v spoločnosti, ktorá bolaúplne rozdielna od tej, na ktorúsom bol zvyknutý.“ Napokon prišlopôsobenie v NHL v drese DetroitRed Wings. Najmä druhá a tretiasezóna boli výborné. Dosiaholv nich spolu 147 bodov za 73 gólova 74 asistencií. „Tam som našielpresne to, po čom som vlastnetúžil. Výborných spoluhráčov, vynikajúcespoločenské zázemie. BolBig Nedo, autor článkua reprezentačný dres s typickouštrnástkou.som veľmi spokojný a šesť sezón,ktoré som tam prežil, patria medzitie, na ktoré budem spomínať.“Na záver ešte niekoľko faktovz bohatej kariéry. Štartoval nadesiatich majstrovstvách svetaza sebou, získal jednu zlatú, päťstrieborných a tri bronzové medaily.Majstrom sveta sa stal v roku1972 v Prahe, tri razy sa dostal došampionátu All Stars (1969, 1970,1974), raz ho vyhlásili za najlepšiehoútočníka (1974). Zohral 220 medzištátnychzápasoch, zaznamenal163 gólov a je najlepším československýmstrelcom v reprezentačnejhistórii. V bratislavskom Slovanenastúpil v 419 stretnutiach, v ktorýchskóroval 369-krát, vo WHA dalv 258 zápasoch 138 gólov a napokonv NHL zohral 428 stretnutía dal 125 gólov. Jeho celková bilanciaje úctyhodná: 1325 zápasova 795 gólov! Štyrikrát bol najlepšímstrelcom najvyššej československejhokejovej súťaže, zaradili hodo troch Siení slávy: Medzinárodnejhokejovej federácie (1997), slovenskej(2002) a českej (2008).Ani po skončení aktívnej činnostineostal Václav Nedomanskýbez hokeja. Trénoval nemeckýSchwenningen i rakúskyInnsbruck, bol skautom Los AngelesKings a v poslednom časekonzultantom slovenskej hokejovejreprezentácie. Čo vlastne preňhoznamená hokej? „Je to môj celoživotnýzáujem, koníček i zamestnanie.Veľmi ma zaujíma a nedokážemsa s ním rozlúčiť. Somspokojný, ale najmä preto, že somnašiel v živote svoje miesto, viem,čo chcem, a to je dôležité.“Autor je publicistaFotografie archiv autoraListy1–2 20129

PRAXJak vyzrátna kuvérVladoŠtancelKuvér a jiné poplatkyv restauracíchMnoho zákazníků restaurací dodnesnetuší, co si představit podpojmem kuvér. Dále neví, jak bytato nabídka měla být zpoplatněna.To se ještě dá pochopit. Méněpochopitelný je fakt, že jasno v tétoproblematice nemá ani řada provozovatelůrůzných kaváren, hospodči pizzerií. A to buď proto, že nejsoufundovaní ve svém oboru, aneboproto, že se prostě a jednodušesnaží ze svých hostů vytáhnoutještě nějakou tu korunu navíc. Dokaret jim hrají zejména sami zákazníci,protože se většinou nevyznajív právních kličkách, neumí si správněvysvětlit odbornou terminologiia vlastně ani netuší, jaká mají právaa povinnosti. Každý je fundovanýve svém oboru, a proto není divu,že značná část spotřebitelů mlčkyakceptuje to, co jim číšník anebopan vedoucí nabulíkuje. Jak to tedyvlastně s tím kuvérem ve skutečnostije?Význam pojmu kuvert/nebo také kuvér/V luxusnějších restauracích si přiobjednání jídla zpravidla automatickyúčtují kuvér. Mají na to provozovateléprávo? V Akademickémslovníku cizích slov se dočteme,že kuvér je poplatek za stolování,který je zahrnutý do ceny hlavníhojídla a znamená volné použitínapříklad pečiva, hořčice, křenua podobně. Jestliže je tedy kuvérúčtován separátně, tak to tedynení kuvér, ale samostatně poskytnutézboží, které by tak mělobýt i označeno na jídelním lístku.Pokud je kuvér účtován s hlavnímjídlem, nesmí být samostatnoupoložkou a je vlastně zahrnutý doceny hlavního jídla.Podle odborníků v oblasti gastronomiese kuvérem zpravidlaoznačuje třeba bylinkové máslo,česnekové máslo nebo jiné ingredience,jako například miskase škvarky a s cibulí k chlebu čipečivu, které si dá host předtím,než mu přinesou jídlo. V takovémpřípadě si lze částku za kuvér účtovat,ale zákazník na to musí býtupozorněn.Význam pojmufor servicesNěkteří provozovatelé uvádějí vesvých jídelních lístcích poplatektřeba 10 procent for services. Jinakřečeno: „spropitné pro personál“.O tuto částku pak navýšíúčtovanou sumu a zákazník senestačí divit. A jelikož neví, co sio tom má myslet, tak raději zaplatía po nocích se sžírá otázkou,jestli na to měli v hospodě nárok.Hned odpovím. Jde jednoznačněo nestandardní postup, protožena jídelním lístku by měla býtcena konečná, tedy cena, kteroubudeme platit; a to včetně DPH čijiných přirážek. Jestliže tedy něk-10 Listy 1–2 2012

PRAXde na zadní straně jídelního lístkuje drobným písmem uvedeno, žesi účtují deset procent pro personál,je to silně neetické. Ale – a teďpozor – právně v pořádku! Ono totižplatí, že co není zakázáno, jedovoleno. A protože zákon nikomunezakazuje účtovat si nějakoučástku pro personál, zákazník jimusí v případě, že je uvedená v jídelnímlístku, zaplatit.Pro úplnost dodejme, že jsourestaurace, ve kterých účtují tytopoplatky třeba jenom cizincům. Takovýpostup je nezákonný, i kdybyo něm byl zákazník v jídelním lístkuinformován, protože jde o zjevnýrozpor s antidiskriminačním zákonem.ObranaZde nepomohou ani palné zbraněani fyzická zdatnost či průpravav bojových uměních. Nejdůležitějšíze všeho je prostudovat si jídelnílístek. Tam je totiž napsáno,co a za jakých podmínek dostaneme.Pokud nám nějaká informacechybí, je na místě se zeptat.Pokud se nám něco nelíbí, mámedvě možnosti. Hned na začátkuvznést námitku, že s něčím nesouhlasímea odejít, protože nám nabídkanevyhovuje. Pokud teprvepři placení zjistíme, že jsou námúčtovány kupříkladu poplatky, sekterými nesouhlasíme, anebo vevýši, která se nám zdá být nepřiměřená,budeme muset zaplatit.Důležité totiž je, že objednánímjsme akceptovali podmínky, kteréve svém jídelním lístku stanovilprovozovatel restaurace. A pakliženejsou protizákonné, měli bychomje uhradit.Na druhou stranu se může stát,že chceme uplatnit reklamaci, sekterou bychom pravděpodobněuspěli. Tady mnozí z nás shoří natom, že účtenku buď nemají, aneboji mají, ale neúplnou. Důležité jesi uvědomit, že pro případný spormusíme mít takový doklad, kterýmá všechny předepsané údaje.Tedy zejména, kdo doklad vystavil/obchodní název a identifi kačníčíslo/, datum, kdy byla službaposkytnuta, cena zboží a co byloprodáno. Je na nás, abychom siúčtenku na místě zkontrolovali. Jeto jediný doklad, který zákazníkoviumožňuje reklamovat prodanézboží nebo poskytnutou službu.S neúplným dokladem o zaplacenítěžko můžeme nějaký sporvyhrát. Ale – můžeme každý sporprohrát.A ještě dodatek. Pokud se zákazníksetká v restauraci s nějakýmnekalým zacházením, měl byreklamaci uplatnit ihned na místě,anebo pokud se nedovolá spravedlnosti,na nejbližším Živnostenskémúřadě, případně u Státnízemědělské a potravinářské inspekce.Autor je režisér, scenárista,dramaturg, herec a spisovatelIlustrace Zuzana ŠtancelováListy1–2 201211

ETNOGRAFIASpoločníciKatarínaKozákováZastavme sa na svojich cestách pri návratoch na Slovensko nielen v Považskom múzeu v malebnom Budatínskomzámku v Žiline, ale aj v jeho novej expozícii v Čičmanoch. Čičmany sa nachádzajú v prekrásnejprírode Rajeckej doliny neďaleko mestečka Rajec s veľkým termálnym kúpaliskom Veronika. Kúsokodtiaľ smerom na Žilinu sú známe termálne kúpele Rajecké Teplice. O Čičmanoch sa vie, že tam dodnesnájdete ľudovú drevenú architektúru s ojedinelými geometrickými ornamentmi. Osobitý, pretože archaický,je i ľudový odev s geometrickou výšivkou na bielenom plátne. Po vzniku Československa v roku1918 sa Čičmany a ich obyvatelia tešili pozornosti slovenských a českých národopiscov, ktorí ich ľudovúarchitektúru a kroj považovali za skutočný fenomén nielen slovenskej, ale i európskej ľudovej kultúry.Ďalšou, dnes už historickou zaujímavosťou, bolo súžitie spoločníkov, spravidla bratov, prípadne švagrovs rodinami v dome veľkorodiny so starými rodičmi. Vďaka intenzívnej práci odborníkov z Považskéhomúzea zostali pamiatky svojbytnej a dnes už naskutku archaickej kultúry zachované.Vynovenú expozíciu „Bývaniespoločníkov“ v dome č. 42 ponúkaPovažské múzeum v Žilinenávštevníkom Čičmian od augusta2011. V minulom roku drevenicaprešla zásadnou rekonštrukciou,ktorá zahŕňala výmenu spodnýchobvodových trámov, statické zabezpečeniejuhovýchodného nárožia,drenáž pozemku, hydroizoláciuzákladov, ošetrenie zrubovejkonštrukcie a obnovu interiérov.Financie na opravu získalo múzeumz fondu Európskeho regionálnehorozvoja v rámci Programucezhraničnej spolupráce Poľsko– Slovenská republika 2007–2013.Po piatich mesiacoch prác boladrevenica opäť sprístupnená návštevníkoms novo inštalovanoumuzeálnou expozíciou.Dom č. 42 leží v srdci pamiatkovejrezervácie ľudovej architektúryv Čičmanoch. Bol postavenýv roku 1913 štyrmi rodinamispoločníkov. Bývanie společníkov,ako ich v Čičmanoch volali,bolo na začiatku 20. storočia preČičmany charakteristické. Súviselos vtedajšími hospodárskymia sociálnymi zmenami. Tzv. veľkorodiny,kde spolu žilo a hospodáriloniekoľko generácií, sa rozpadalina individuálne rodiny. OddelenéRodinná fotografi a Štefana a Anny Gregorovcov z prednej izby domu č. 42,30-te roky 20. storočia, foto archív Považského múzea v Žiline.rodiny sa snažili osamostatniť ajrezidenčne, hoci nie každej rodinesa to podarilo. Osamostatnenérodiny (hlavne rodiny rozdelenýchbratov) zväčša ostávalibývať v pôvodnom veľkorodinnomdome, ktorého časti si rozdelili.V izbe, ktorá bola jediným vykurovanýmpriestorom, bývali dve ažtri rodiny spoločníkov. Každá rodinavlastnila jeden kút izby, kdemali svoju lavicu, policu na riad,prípadne posteľ. O stôl sa rodinydelili. Pri varení sa gazdiné priohnisku striedali alebo mali rozloženýchviacero ohňov, chlieb pieklipostupne. Potreba separovať sabola stále väčšia, čím vzrastalapotreba podkrovných komôr. Situácius nedostatkom samostatnýchbytových jednotiek riešilijednotlivé rodiny rôzne. Niektorí saz obce natrvalo vysťahovali, inýmsa podarilo po čase postaviť sisamostatný dom. Aby boli stavebnénáklady nižšie, mnohí boli prinútenístavať nový dom spoločnea pokračovať tak v spoločníckom12 Listy 1–2 2012

ETNOGRAFIAPohľad do prednej izby domu č. 42, foto Anna Kucharčíková, archív PMZA.živote. Prešli z veľmi stiesnenýchbytových pomerov do síce menejstiesnených, ale pre dnešnúmodernú rodinu stále nepredstaviteľných.Domy spoločníkov malipodobné pôdorysné členenie akotradičné domy veľkorodinné (či užposchodové, alebo prízemné). Zachovávalitrojpriestorovú dispozíciuprízemia a poschodie/podkrovies obytnými komorami. Funkčnesa prízemné členenie zmenilo naprednú a zadnú izbu oddelené pitvoromoproti tradičnému: izba –pitvor – komora. Prevratnú zmenutu priniesla zmena vykurovaciehozariadenia z otvoreného ohniskasmerom k murovanému sporákus chlebovou pecou a dymom odvádzanýmmurovaným komínomaž nad strechu. K obydliam tohtotypu patrí aj dom č. 42 nazývanýpodľa jedného z pôvodných majiteľov„Gregorovce – Curákovce“.Papučiar, foto Anna Kucharčíková,archív PMZA.Pohľad do zadnej izby, foto AnnaKucharčíková, archív PMZAPečenie chleba v pitvore, foto AnnaKucharčíková, archív PMZAListy1–2 201213

ETNOGRAFIADom č. 42 v Čičmanoch po rekonštrukcii v roku 2011, foto Anna Kucharčíková, archív PMZA.Expozícia Bývanie společníkovznázorňuje situáciu v dome, ktorýobývali štyri rodiny. Naznačujespôsob, akým mali rozdelenépriestory domu a ako svoje častidomu využívali. Autentickosť expozíciepodčiarkuje využitie kusovnábytku, interiérových doplnkov,kuchynských pomôcok, ktorémúzeum získalo v roku 1987 spolus domom. Jednotlivé miestnostiv dome zároveň predstavujú zamestnaniejeho obyvateľov: výrobua podomový obchod s papučami,sklenárstvo, salašníctvo.Sklenárom a neskôr podomovýmpredajcom galantérneho tovarubol Jozef Gregor, ktorý obývalprednú izbu. Jeho syn Štefan podobneako Peter Pupák zo zadnejizby sa živili predajom súkennýchpapúč. Juraj Pupák vlastnil salašna Podfačkovskej v čičmianskomchotári, ale mlieko často spracovávalv komore, ktorá patrila jehorodine. V podkrovných komoráchsi rodiny uchovávali aj ďalšie produkty,ktoré sa im podarilo dopestovaťalebo získať sezónnymiprácami na Morave a v Maďarsku.Za zárobkom na majere častochodili dievky a mladé ženy, napríkladaj Katarína Chúpekováz prednej izby. Príjem z doplnkovéhozamestnania bol pre rodinyv Čičmanoch nevyhnutnosťou,pretože chotár obce nedokázalobyvateľov uživiť.Dom bol samozrejme aj miestom,kde rodiny vychovávali svoje deti.Ich spávanie v útlom veku väčšinouriešili kolískami zavesenýminad posteľou, zásuvkovými postieľkami,ktoré sa cez deň zasunulipod posteľ, alebo spoločnýmspávaním v rodičovskej posteli.Dospievajúce deti alebo mladímanželia spávali v komorách, kdebola okrem skrinky s potravinami,úseku s obilím, truhlicou na odeva rôzneho náradia umiestnená ajposteľ. K tradičným prácam žienpatrilo spracovanie ľanu a konope.Kolovraty a krosná boli zvyčajnev izbe rozložené celú zimu. Pečeniechleba bolo tiež záležitosťougazdín, ktoré si museli dohodnúťporadie, keďže pec využívali spoločne.Chlieb piekli len raz za týždeň– 10 až 12 malých okrúhlychbochníkov, ktoré skladovali neprikrytév rámoch zavesených nastenách komôr.Pri prechádzke pomedzi čičmianskemaľované drevenice expozíciaposkytuje návštevníkovipohľad do súkromného životaobyvateľov jednej z nich. Dopĺňaďalšie expozície a výstavy, ktorésú inštalované v priestoroch poschodovéhoRadenovho domu –tiež v správe Považského múzeav Žiline.Autorka je publicistka14 Listy 1–2 2012

TRADÍCIAHelenaNoskováFašiangyFašiangy a začiatok jari sú zvláštnym tajomným obdobím prebúdzajúcej sa prírody, prinavracajúcehosa svetla v stále dlhších dňoch. Pribúda slnečných lúčov a ľuďom sa vracia optimizmus i chuť do života.Obyčaje predjaria, vrátane fašiangu, sú pre nás veľkou neznámou. Veľa zvykov prešlo zo starovekéhoBabylonu, Grécka a Ríma do pohanských čias našich národov. Zvyky sa udržali aj po prijatí kresťanstvaa mnohé sa pestovali ešte na začiatku dvadsiateho storočia; na Slovensku a u východných Slovanov eštedlhšie. A ich stopy nájdeme aj v súčasnosti. Vrátane z nedávnej minulosti neslávne známeho Medzinárodnéhodňa žien.Fašiangy, karnevaly, plesy, masopustje jedno a to isté. Fašiangovéobdobie niekedy pripadnena január a časť februára, inokedyna február celý a ešte aj prvémarcové dni. Skončiť sa však musíPopolcovou stredou, 40 dní predVeľkou nocou. Tohoročná Popolcovástreda pripadá na 22. februáraa 21. februára končia fašiangyfašiangovým (masopustným) utorkom.V tento deň sa pochovávaFašiang, Masopust alebo aj basa.Na dlhý čas končia plesy, karnevalya akékoľvek zábavy, prestávasa jesť mäso a začína sa štyridsaťdennýpôst a pokánie.Fašiangy a ich zvyky nikdy nepatrilia patriť ani nemohli do liturgickéhokalendára. Boli časomtancovačiek, zakáľačiek, maškarnýchsprievodov a maškarnýchplesov, obdobím, keď ľudia dobrejedli, pili a pod maskou, inkognito,stvárali žarty, prestrojovali sa zašašov i vládcov. Vládcov otvorenekritizovali a kritici nesmeli byť potrestaní.Takto sa ľudia pripravovalina dlhý predveľkonočný pôst a zaisťovaliplodnosť celého nového vegetačnéhoobdobia. Všetkým bolodovolené všetko. Ženatí muži a vydatéženy si verejne vyberali svojhofašiangového partnera, s ktorýmmohli nielen tancovať... Predpokladalisa aj iné aktivity, ktoré malipriniesť plodnosť poliam, dobytkuatď.. Ešte pred polstoročím bolou južných Slovanov zvykom, žemuž a žena sa spolu váľali po poli,aby oplodnili aj matku zem. A to naočiach celej dediny, verejne.Tento fašiangový zvyk mal svojpôvod v starovekom Babylone.Tam v predjarí kráľ opúšťal svojuzákonitú manželku a odchádzaldo chrámu, kde z titulu veľkňazapojal na niekoľko dní za manželkuveľkňažku. Po tieto vymedzené dnis ňou obcoval za prizerania davov,aby zaistil plodnosť v celej svojejkrajine. Bolo to jeho poslanie, ktorémusa nemohol vyhnúť.Konanie veľkňažky napodobňovaliaj všetky chrámové kňažky.Muži mohli po tieto dni prichádzaťdo chrámov, kde sa im kňažkyListy1–2 201215

TRADÍCIAMaškarySmaženie šišiekoddávali. Tento zvyk sa nazývalchrámová prostitúcia. Ako magickýobrad prenikol do Európy, kdeduchovenstvom odmietnutý zostalpohanským zvykom medzi ľudom.Cirkev sa k fašiangu stavala zápornea od stredoveku ho prísnezakazovala. Bezúspešne. Časomsa podarilo obmedziť aspoň najlascívnejšieprejavy. Fašiang sa stalobdobím obchôdzok s vyberanímslaniny na ražeň (obchôdzky chlapcovs ražňom na Slovensku), vyberanímpeňazí na muzikantov atď.V mestách bol fašiang obdobímplesov, karnevalov a karnevalovýchsprievodov.Sviatky pecí a kravský morPredjarie sa začínalo v staromRíme 17. februára sviatkom pecí.V tento deň Rimania venovalistarostlivosť práve klíčiacim rastlinám.U nás sa dochoval zvykvymetania ohnísk a pecí ako obchôdzkováhra na dedine i v meste,pri ktorej ženatí muži s muzikounavštevovali mladých manželovzosobášených v minulom roku.Pri obchôdzke s muzikou staršíženáči v ich domoch vymetalipece, ohniská a komíny. Významtýchto praktík sa vysvetľoval rôzne,od očisty pred príchodomVeľkej noci, až k obradu, zaisťujúcemuplodnosť.Popis tohto zvyku nazývaný„piecky“ sa zachoval u východnýchSlovanov. Verili, že od jeseneokolo dedín behá „ kravskýmor“ v podobe starej, odpornejstareny, držiacej v rukách hrable.Sama síce nikdy nevstupovalado dediny, no mohlo sa stať, žeju muži, navracajúci sa z poľa,privezú v nastávajúcich jarnýchdňoch so sebou. A ak sa už razdostane do dediny, nebude ľahkésa jej zbaviť. Vyhubila by všetkykravy v celej dedine. Jedinoucestou, ako sa jej zbaviť, bola tzv.oračka, presnejšie „oboranie“, počesky voračky, celého extravilánudediny. Bol to veľmi tajuplný obradpredjarných dní, odbavovanýv čase, kým dobytok opustí tepléchlievy a vyjde na pašu. Do „oračky“bolo úlohou mužov vždy dobrepozatvárať chlievy, obložiť ichkladami namočenými v dechte,aby zápach zahnal bosorku.Aj na domoch museli muži v určitýdeň pevne pozakrývať všetkykomíny a zamazať ich hlinou.Večer ženy zapálili na ohniskui v peci čarovné byliny, odháňajúcestrigy a nečisté sily. Byliny tlelina ohniskách celú noc a verilo sa,že zničili všetky nečisté sily v celomdome.16 Listy 1–2 2012

TRADÍCIAPluhRituál „oračky“/„voračky“Samotné „oračky“, po česky „voračky“pochádzajú z pohanskýchčias a majú naskutku zničiť personifikovaný kravský mor. V Čecháchsú však už od druhej polovice19. storočia len fašiangovýmsprievodom maškár. Ich pôvodnývýznam sa vytratil a len čiastočnesa zachoval u východných Slovanov.Tam boli hubiteľkami moruvšetky ženy z dediny. Muži im dalisvoj súhlas a nechali ich konať.Hlavnú úlohu zohrala stará skúsenážena – „vešálka“ (doslovne vešiak).Hneď ráno sa s veľkou rozhodnosťouvydala na obchôdzkupo všetkých domoch v dedines množstvom uterákov, navešanýchna seba. V každom domepozvala k sebe všetky ženy, súhlasiaces oračkou. Na znak súhlasua sprisahania proti moru siumyli ruky vodou a utreli si ich douterákov, ktoré na sebe mala navešanéžena – vešiak. Tá potomprikázala všetkým mužom, abyv tú noc nevychádzali z domov.O polnoci „vešálka“, oblečená lenv spodnej košeli, vyšla na gánoka začala s divým krikom: Aj! Aj!búchať kutáčom do pekáča. Natúto výzvu vyšli ženy z domov,v rukách mali kosy, cepy, tĺky, kutáče,háky, metly a kyje. Muži zanimi rýchlo pozatvárali vráta, priviazalipsov a zahnali dobytok dostajní a maštalí.Žena – vešiak zo seba strhlakošeľu a s veľkým dôrazom preklínalakravský mor. V tej chvíliženy priniesli pluh, založili chomúta zapriahli sa doň. S horiacimifakľami trikrát obišli okolocelej dediny a jej chotára. V čelesprievodu kráčala žena – vešiaka viedla pluh vyorávajúc hraničnúbrázdu. Za ňou sa niesli ženy nametlách len v spodných košeliachs rozpustenými vlasmi. Sprievoduzatvárala tlupa žien mávajúcichvo vzduchu kosami, kyjmi, kosákmi,kutáčmi atď… Počas celéhoobradu spievali bojovne ladenúpieseň. Po skončení rituálnej orbysa vrátili domov presvedčené, žezachránili dedinu pred kravskýmmorom. Beda živému tvorovi, ktoréhopri návrate stretli! Na miesteho bez milosti dobili, lebo podľapovery sa práve do neho skrylkravský mor.Upomienkou na tieto obetnéobrady bol nemecký, český i slovenskýzvyk hádzať na začiatkumarca z kostolnej veže mačkuako obeť nečistým silám, krúžiacimokolo dediny.V predjarnom a jarnom obdobíženy zohrávali úlohu bosorieki záchrancov dedinskej pospolitosti.Autorka je historička a etnologičkaFotografie Iko KesonListy1–2 201217

CESTOVANIENa východod raja (dokončenie)MartinGuziPríroda sa podobá našim Nízkym Tatrám, rozľahlé ihličnaté lesy nad 1500 m n. m. prechádzajú do kosodreviny,do dolín sa spúšťa množstvo potokov, hore natrafíte na jazierka podobné našim plesám. Za najväčšieplus považujeme relatívne málo turistov, to znamená, že nie ste úplne sami, ale istá miera intimityzostáva zachovaná.Prvú noc pod holým nebom spímeasi 500 výškových metrov podHoverlou a zažívame idylický večers krásnym výhľadom, teplou stravou,príjemnou debatou a akurátnymmnožstvom alkoholu. Na ďalšídeň defi nitívne pokoríme najvyššíkopec Ukrajiny, aj keď poslednýchasi dvesto metrov stúpania dalozabrať viac, ako sme odhadovali.Hore sa slastne váľame, s namimnožstvo Čechov, Poliakov, Ukrajincova samozrejme Rusov, ktorísa tvária a správajú tak, akoby imto tu stále patrilo.Pokračujeme po hrebeni, míňamepätníky pripomínajúce, žetadiaľto medzi vojnami viedla československo-rumunskáhranica.Dáme ďalších štyri či päť vrcholova na noc sa ukladáme pri jazierkuvo výške asi 1750 m n. m. Na rozdielod predchádzajúcej noci niesme sami, asi dve desiatky stanovnám vôbec neprekážajú. Zoznamujemesa s párom z Ostravy, debatujesa, testujeme, kto doniesollepší alkohol. S pribúdajúcim večeromsa do nás doslova a do písmenadáva kosa, slnko vystriedalahmla a celý večer venujeme energiuudržaniu ohňa, čo sa nám darístriedavo oblačno vzhľadom na to,že dva dni predtým usilovne pršaloa v okolí je minimum dreva. Večervšak bezpochyby má svoje čaro.Ráno volíme ústup do civilizácie,čo znamená asi osemkilometrovýzostup, ktorý dáva riadne zabraťkolenám.Dedina Vorochta sa nám odvďačujenádherným penziónom, za sedemeur na hlavu bývame v apartmáneako králi, všetko žiari novotoua veličizná terasa ponúka neskutočnývýhľad. Užívame si sociálnychzariadení a cítime sa božsky.Začíname prichádzať na chuť tomutotypu Ukrajiny. Dole sa hodinymihá postava, chlap nakladá uhliea mám neodbytný pocit, že mumusím trochu pomôcť. Všetci trajazbehneme dolu, chlapík však práveskončil, ale vraví, že nás pokojnemôže niečím pohostiť. Nedáme sa,vyťahujeme fľašu vodky, sadáme sido kotolne a štartujeme večer plnýprekárania o politike a živote.Šľahovitý štyridsiatnik pracujeako domovník v penzióne, kdeĽvovVorochta18 Listy 1–2 2012

CESTOVANIEVýhľad z Hoverlybývame. Býva hneď oproti, máženu, ktorá ho o chvíľu príde pozrieť,a tri malé deti. Sťažuje sa namalý plat a bezvýchodiskovú situáciu.S príjmom okolo 150 eurmesačne nie je schopný zarobiťani na to, aby odkúpil od elektrárníslužobný byt, v ktorom žije soženou, deťmi a svokrou. Pýta sanás, čo robíme zajtra, že by násrád pozval k sebe domov. Poručímesi pirohy, miestnu špecialitua okolo druhej v noci sa rozchádzame.Ráno o ôsmej nám klopeVasiľ na dvere, ideme k nemu,kde na stole čaká plná misa čerstvonavarených pirohov. Sedímena slniečku, dvor je upravený podobneako na slovenských dedinách.Ranná seansa sa naťahujena celodennú akciu, večer ledvastíhame vlak a sme bohatší o životnýpríbeh obyčajnej ukrajinskejrodiny. Niečo podobné na Západenezažijete. Miestni vám dajúvšetko, podelia sa o posledné. Akniečim Vasiľ prekvapil, tak tým,že navrhol a súhlasil s rozdelenímUkrajiny na západnú a východnúčasť, pričom západná by pripadlaRusku. Vraj sú to dva odlišné svety.Posledný zážitok je pre Ukrajinusymptomatický. Na vlakovejstanici vo Ľvove sú zatvorené WC,mimochodom, je to viac palác akostanica, takú na Slovensku nebudememať ani o sto rokov, no, alepráve všetky toalety prechádzalipravidelnou polhodinou upratovania.Šli sme podľa čuchu a zašlivonku pri plote za starý náklaďák.Zrazu sa na nás vyrútili chlapciz SBS-ky, vraj strážia závod a myho neprístojne očúravame. Takéniečo na Ukrajine nestrpia. Chvíľuto vyzeralo vážne, chceli nás niekamzatiahnuť, nič príjemné. Zrazuktosi povie slovo vodka, vypiťsi a všetko je zažehnané, po chvílisa v bufete objímame okolo plieca stávajú sa z nás parťáci na života na smrť. Druhýkrát sme ledvastihli vlak, ktorým už ale odchádzamedomov.Resumé? Zakarpatsko je krásnykraj, domáci budujú infraštruktúru,lyžiarske vleky, nové penzióny,lákajú na splavovanie riek aleborezervácie s divokou zverou. Eštesom však nevidel viac „porobený“národ. Neviem nájsť vhodnejšieslovo. Muži vyzerajú o desať rokovstarší ako v skutočnosti a doich výzoru sa akoby pretaviloutrpenie minimálne poslednéhostoročia, ktorým si tento národprešiel. Takú beznádej a rezignovanosťinde nenájdete. Ale viem sipredstaviť, že by som sem prišielna týždennú dovolenku s rodinou.V každom prípade by Slovenskona medzinárodnej politickej scénemalo o Ukrajinu viac stáť a snažiťsa svojmu východnému susedovipomáhať čo najviac.Autor je novinárFotografie Martin GuziListy1–2 201219

NÁBOŽENSTVOZwinglia ThomasMünzerVeronikaCivinováSlovenský kancionál – Múzeumslovenskej knihy v MartineUlrich (alebo aj Huldrych)Zwingli a „novokrstenci“Úvodom k tejto zložitej fi lozofi cko--religióznej problematiky reformáciekatolíckej cirkvi a jej reformátorovdovoľte niekoľko životopisných informácií.Ulrich Zwingli sa narodil v roku1484 vo Wildhause. Študoval v Berne,Bazileji a vo Viedni. Za kňaza bolvysvätený v roku 1506 v Kostnici.Ako kazateľ pôsobil v Zürichu, kdeho ovplyvnili reformné myšlienkyMartina Luthera. Odmietal kňazskýcelibát a pôstne príkazy (roku 1524sa aj verejne oženil). Proti jeho výraznereformnej kázni a pôsobeniusa snažili zakročiť biskupi z Kostnice.Zwingli však dokázal získať nasvoju stranu mestskú radu, ktorá sapri dišputách (dnes by sme mohlipovedať odbornej diskusii) s katolíkmipriklonila na stranu Zwinglihoa vyhlásila ho za víťaza. Zvíťazil názorreformátorov, že základom kázaniav kostoloch má byť „Písmo“ –teda biblia.Od tejto chvíle sa v Zürichu začínaobdobie nadvlády „protestantizmu“.Jeho pôvodné myšlienky vychádzajúcez Lutherových názorov savšak čoskoro radikalizovali. Spolus mocou a uvádzaním reformy dopraxe sa objavila aj deštruktívnasila nových ideí. Podľa Zwingliho sacelý život so všetkými jeho aspektmimal riadiť výhradne podľa biblie.V celom svojom pôsobení sa začalstále viacej vzďaľovať od dogiemkatolíckej cirkvi. Od roku 1523 začalnaplno rozvíjať radikálne chápanéreformy kresťanstva. Odmietal všetkyceremónie a žehnania, vyzývalk odstraňovaniu a ničeniu obrazovv kostoloch. Stál pri zrode obrazoborectvapríkazom: „NezobrazíšBoha!“. Rušili sa omše, ktoré nahradzovalikázne, boli rušené kláštory.Navrhoval, aby sa manželskézáležitosti riešili v rámci mestskéhosúdu.Tieto reformy nezostali nepovšimnutéa ostatné kantóny sa začaliobávať Zwingliho vplyvu a začali vystupovaťproti reformným snahámv Zürichu.Ďalší rozkol nastal aj priamo medziZwinglim a jeho nasledovníkmi.Niektorí z nich totiž vo svojich snahácho obnovenie pôvodnej cirkvia pôvodného kresťanstva odmietalikrst detí. Táto myšlienka vychádzapôvodne zo známej Lutherovejkoncepcie ospravedlnenia samotnouvierou. Deti v chápaní vtedajšejspoločnosti vieru samy osebe nemajú,a preto nie je správne nechaťich pokrstiť. Vo svojich úvahách potompokročili ešte ďalej: ktokoľvekbol pokrstený ako dieťa, nemoholdúfať v „božiu milosť“. Pre všetkých,ktorí boli pokrstení ako deti,preto požadovali nový, „dodatočný“krst. Práve tento moment bol veľmidôležitý, pretože myšlienka nového,druhého krstu bola absolútne nemysliteľnánielen pre katolíkov, alenakoniec ani pre väčšinu ostanýchprotestantov.Učenie o „novom krste“ dalo základaj ich menu – „anabaptisti“ alebo„novokrstenci“. Výnimočne, vovzácnej zhode, túto skupinu odmietliprakticky všetci kresťania. Roku1525 bolo ich zhromažďovanie zakázanéa začalo sa prenasledovanie.Novokrstenci síce stratili svojepôsobisko, na druhej strane sa všakzačali aj v dôsledku prenasledovaniarozširovať ako hnutie postupnedo ďalších častí Európy: zo Švajčiarskacez južné Nemecko a Rakúskoaž na Moravu a nakoniec aj na územiednešného Slovenska.V tom čase získal Zwingli rozhodujúcivplyv v Zürichu. Rok 1525bol tiež rokom, kedy sa Zürich definitívne rozišiel s katolíckou cirkvoua jej dogmatickým učením. Zwingli20 Listy 1–2 2012

NÁBOŽENSTVOSlovenský drevený kostolík – Múzeum slovenskej dediny,Slovenské národné múzeum v MartineŽilinský kostol má evanjelícku minulosť.a jeho nasledovníci začali postupnezískavať pre svoje učenie aj ostatnékantóny. To však vyvolalo výraznýodpor zo strany zástancov „starej“katolíckej viery, ktorý vyústil až doprvej katolícko-protestantskej náboženskejvojny roku 1531. Tohoistého roku aj v bitke pri Kappelezomrel Ulrich Zwingli. Jeho hnutiesa postupne rozšírilo do hornéhoNemecka, kde sa však neskôr„zwingliáni“ pripojili ku kalvinizmu.Thomas Münzera „božie mesto“Myšlienka nového krstu spojenás očakávaním príchodu božej ríšena zemi ale prakticky v tom istomčase vznikla v Sasku. Toto hnutie jespojené s menom Thomasa Münzera,ktorý bol stúpencom husitov.Stal sa aj vodcom nemeckej sedliackejvojny v rokoch 1524–1526.Povstanie však bolo potlačenéa Thomas Münzer bol popravený.Hlavnou myšlienkou, na ktorejstaval Münzer svoju reformáciukresťanstva, bola viera v skorýdruhý príchod Krista na zem. Pojeho príchode nastane „božie kráľovstvo“.Táto myšlienka nestojí protikresťanskej viere a nebola ani ničímnovým. Jej „novosť“ a dôsledkyspočívali skôr v tom, že sa „božiekráľovstvo“ očakávalo „teraz a tu“a nie niekedy v budúcnosti.Celé hnutie bolo eschatologickyladené spolu s tým, že toto „božiekráľovstvo“ malo nastať aj na konkrétnommieste. Týmto miestombol v rámci kresťanskej tradícievždy Jeruzalem. Thomas Münzera jeho nasledovníci však očakávali„príchod Krista“ v Münsteri, ktorýsa mal stať „novým Jeruzalemom“.Nadvláda novokrstencov Münsteruvšak trvala iba krátko: od roku 1524do roku 1526. Hneď od začiatkumuseli čeliť ozbrojenému odporu.Už v roku 1525 po ročných krvavýchbojoch bol Münster dobytý.Vodcovia boli verejne umučení a ichostatky boli na výstrahu vyvesenéna veži. Po týchto neslávnych udalostiachväčšina tých, čo si udržalisvoje presvedčenie, znovu interpretovaliniektoré myšlienky aj spolus očakávaním konca sveta, ktoréuž nebolo chápané v doslovnomzmysle, ale v duchovnom význame.Nastal tak úplný obrat, kedy sahnutie odvrátilo od akejkoľvek svetskejmoci. Títo „noví novokrstenci“boli podľa svojho duchovného vodcukňaza Menno Simonsa nazývaní„menoniti“.Autorka je religionistkaFotografie Iko KesonPokračovanie v budúcom čisleNemecký kalvínsky kostol Trutnov.Listy1–2 201221

PRÍBEHZajatecMirjanaŠišoláková(dokončenie)ChlórA pritom mohli všetci zahynúťhneď na začiatku.František Zlocha:„Môj priateľ a kolega Michal Szente,s ktorým sa kamarátim už od chlapčenskýchrokov, s ktorým somchodil na letisko, spolu sme lietali,spolu sme chodili na priemyslovku,spolu sme pracovali v NCHZ,zachránil, podľa mňa, tisíce životov.Nielen nám, ale aj obyvateľomv meste Catumbela, aj vojakomUNITA. Keď nás zajali, boli smesústredení mimo mesta a keď smepočuli prvú detonáciu, keď začalivyhadzovať v kombináte prevádzkya zariadenia, bol to on, ktorý saako prvý pozrel tým smerom, a keďsme videli veľký mrak dymu nadzávodom, skríkol: “Ferko, boha,chlór!“ Prvý si uvedomil, že mámev zásobníkoch tekutý chlór. A chlóruž za 1.svetovej vojny Nemci použiliako bojovú chemickú látku. Keď sachlór dostane do ovzdušia, keď sapoškodí zásobník alebo potrubie,uniká, splyňuje a už pri 0,5 % koncentráciev ovzduší vás nechrániani dýchací fi lter. Už musíte použiťkyslíkový, alebo vzduchový prístroj,ktorý má vlastný zdroj kyslíka.Hneď ako to skríkol, tak smepožiadali plukovníka Chendovavu,aby nevyhadzovali žiadne zásobníkydo vzduchu. Preto hovorím,od začiatku som si tohto človekavážil, že to bol inteligentný človek,rozumný, mladý, neviem, či mal35 rokov. Chytil do rúk rádiostanicua volal veliteľa deštrukčnýchprác, kričal, aby okamžite prestalivyhadzovať do vzduchu zásobníky.Keď som to počul, hovorím: nielenzásobníky, no so tanques, tambemlinhas, ale ani potrubia, lebozásobníky s aparatúrou, s technologickýmizariadeniami sú spojenépotrubím, a keď roztrhne potrubie,takisto tadiaľ vyfučí chlór a vydusívšetko. Tým smerom, čo by bolprúdil vietor, by neostalo nič živé,či sú to ľudia alebo zvieratá, všetkoby bolo spálilo. Veľmi si vážim tohtokolegu Miška, že on bol prvý, ktorýna toto upozornil. A vďaka tomu sanič nestalo.“Koncentračný táborAni po 84- dňovom pochode saešte utrpenie zajatcov neskončilo.UNITA síce po 111- tich dňochprepustila ženy a deti a sedemmužov, ktorí boli na tom zdravotnenajhoršie, ale dvadsiatichmužov si ponechali. FrantišekZlocha:„Prepustili ich pravdepodobne preto,že nechceli mať problémy, akby sa zopakovalo to, čo s JaromNavrátilom, že niekto zomrie. Násdvadsať stačilo, aby vodca UNITASavimbi ukázal svetu, že sú nejakásila a organizácia, ktorá si môžena území Angoly robiť, čo chce.Myslím si, že to bol hlavný dôvod.A keď prebiehali jednania dobre,a Savimbi si myslel, že dosiaholsvoj cieľ, mohli sme sa stretávaťvoľne v tom koncentračnom tábore,ale keď jednania neprebiehalitak, ako si oni predstavovali, taknás izolovali. V každej chatrči smeboli po dvaja a nesmeli sme sa s nikýminým stretnúť, ani rozprávať,mohli sme si doniesť vodu, oprať siveci, mohli sme si doniesť drevo naoheň, lebo pred našimi chatrčamivo dne v noci horeli ohne. Za táboromtotiž chodili divé zvery, levy,hyeny a neviem, čo všetko a cítilipotravu. Keď prišiel na návštevuČervený kríž, dostali sme aj poštu,ale bolo vidieť, že bola cenzurovaná.V prítomnosti zástupcovČerveného kríža a žurnalistov, ale22 Listy 1–2 2012

PRÍBEHaj vojakov, sme sa mohli stretnúťa porozprávať v takej, podľa nichspoločenskej miestnosti. Nikdy násale nenavštívili predstavitelia médiíz vtedajšieho socialistického tábora.Nás dvadsiatich potom prepustiliodrazu, bol medzi nami aj jedenJuhoslovan, boli tam traja Bulhari,dve ženy, jeden muž. Pre nás prišieluž spomínaný bývalý veľvyslanec,dr. Stanislav Svoboda, ktorýstrávil s nami v tábore niekoľko dní,a doviezol nás až domov, do Prahy.Naše zajatie trvalo 470 dní. Ešteby som chcel poznamenať, aby toale nebral niekto v zlom, StanislavSvoboda povedal: ‚Keď som dostalod prezidenta súhlas, že sa môžemspojiť aj s čertom, tak som to využila nespojil som sa síce s čertom,ale s pápežom Jánom Pavlom II.‘Aj ten váhou svojej osobnosti lobovalza naše oslobodenie. Všetkým,ktorí sa o to zaslúžili, patrí naše veľké,veľké poďakovanie a najväčšiepoďakovanie patrí belgickému novinárovi,ktorý vyvolal, zariadil prvéstretnutie československej delegácies UNITA. Mám to všetko popísanév svojom denníku.“DenníkSpomienky pána Františka Zlochusú aj po 27- ich rokoch živéa autentické, pretože sa mu podariloto, čo nikomu inému:„Ja som do práce aj všade, kamsom chodil, nosil tašku, dala sa zavesiťna rameno a v nej som malvždy tri fotoaparáty, čiernobiely, farebnýa na diapozitívy, no a dennýzáznamník, kde som si v práci a vôbecvšetko značil. Zobral som si juso sebou, keď nás zajali, takže sommal aj písacie potreby aj papier,denný záznamník, kam som potomcelú dobu písal denník. Samozrejme,nedokázal by som to bez pomociostatných. Keď sme niekdeodpočívali, z jednej strany si sadlamoja manželka, z druhej strany kolegovamanželka, kolega si sadoltrochu vyššie a ja som si ľahol dolebruchom, jemu medzi nohy, takžema kryli. Ja som písal, čo sa kedyv ktorom momente v ten ktorý deňstalo. Počítali sme kilometre podľakrokov a podľa času, ktorý smeprešli, podľa slnka, mesiaca, hviezdsme určovali smer, lebo také základnéveci sa piloti učia. Tak sa mipotom podarilo aj zostaviť mapunašej trasy, ako sme išli, koľko smekedy prešli. Boli by, samozrejme,takýto denník písali aj ďalší, ale nemalipísacie potreby, nemali papier.Hovorím, mne sa to podarilo, takžeexistuje jeden jediný denník z tohtoobdobia. Časť trasy opísala ajMUDr. Mária Hudečková, pokým jejzápisník nevzali. To ostatné, čo savydáva za denník, to už sú memoáre.Keď sme boli sústredení v tábore,dostali sme nejaký papier, tam siaj ostatní spomínali. A pokým smeneboli izolovaní, chodili kolegovia zamnou, pýtali sa, ako to bolo, a taksa vytvorilo niekoľko poznámok.Najhoršie bolo, že nám zobrali ajfotoaparáty, ale keď prišiel za namiČervený kríž a po sto jedenástichdňoch prepúšťali na slobodu ženy,deti a 7 mužov, využil som príležitosť,že tam bolo veľa reportérovrôznych denníkov a časopisov, televíznycha rozhlasových redaktorov,a poprosil som francúzskehonovinára o diapozitívy a fi lmy. Onsi akože vymieňal fi lmy, ja som mupomáhal a pritom mi dal až tri fi lmy.Pri tej príležitosti nám aj vrátili veci,ktoré nám zhabali pri pochode. Ajfotoaparáty. Lenže z Praktiky chýbalfotoobjektív, to som videl, že počaspochodu si ním zapaľovali namiestotrenia dreva o drevo ohníky,ale ďalšie, Kyjev a Zenit nezobralamanželka domov, tie som si nechal.Vyčistil som ich od piesku a podarilosa mi ešte sto záberov spraviťz tábora. Takže mám bohatý materiála teraz po minuloročnom návratez Angoly ho dávame so synomdohromady. To, čo som ja, aj chlapcinafotili v minulosti a čo sme nafotiliv r. 2010. Často komunikujems kolegom Lubošom Sázečkom,ktorý žije v Brne a venuje sa tejtozáležitosti, napísal už asi tri knihy.Navštevujeme sa, premietame tiefotografi e a spomíname.“SúčasnosťOd čias únosu našich odborníkovv Angole sa situácia vo svetev tomto smere ešte zhoršila.Takmer denne sme svedkamiatentátov a veľmi často aj rukojemníckychdrám, z ktorýchmnohé trvajú celé roky. Čo pritom pán Zlocha cíti?„Viem sa veľmi dobre vcítiť do situáciea do myslenia ľudí, ktorýchsa to týka, ktorí sú postihnutí. Lensa neviem stotožniť s myslením najvyššíchpredstaviteľov jednotlivýchkrajín sveta, OSN alebo predstaviteľovAfrickej jednoty, lebo stále simyslím, že sme benevolentní vočitýmto skupinám, že sa to prísnejšienetrestá, že nedôjde k medzinárodnejdohode tak, aby títo ľudiaboli všade rovnako postihovateľní.To neviem pochopiť. Pamätámesa, že za socializmu sa na Západeunášali lietadlá, obyčajne do krajín,ktoré boli benevolentné alebo doštátov, kde ich nečakal prísny trest.Ale to, čo sa v súčasnosti deje,v akom rozmere, to neviem pochopiť.Dal by sa s tým urobiť poriadok,keby ich nikto nepodporoval. Ale toje vysoká politika, ktorej my nerozumiemea ak aj rozumieme, smeproti tomu bezmocní.“Autorka je novinárkaFotografie archív F. ZlochuListy1–2 201223

ARCHITEKTÚRAArchitektúra19. storočiana SlovenskuIngridHohošováTo je názov prvej tohtoročnej výstavy, ktorá sa v termíne 26. 1. až 27. 2. koná v Galérii Slovenského inštitútuv Prahe. Autorkou konceptu výstavy a zároveň kurátorkou je doc. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD., zástupkyňavedúceho Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry STU Bratislava.Možno by sa mohlo zdať, že zameraniesa na architektúru jednéhostoročia je veľmi obmedzenéa štýlovo jednoznačné, to všakurčite neplatí v prípade 19. storočia,ktoré bolo rušným obdobímplným zmien – politických, spoločenských,kultúrnych, umeleckýchale najmä vedecko-technickýcha priemyselných. Zmeny súviselis rozpadom feudalizmu a nastolenímkapitalistických poriadkov.Charakterizuje ho nebývalý technickýrozvoj, začiatky továrenskejveľkovýroby. V slovenských dejináchbolo obdobím sociálnehoa národnostného útlaku, ale aj národnéhoprebudenia.Všetky tieto spoločenské premenypriamo vplývali aj na podobyarchitektúry. Klasicizmus čoskoroprestal vyhovovať novým životnýmpotrebám. Do dejín architektúryvstupuje romantizmus. Podobustavieb začali ovplyvňovať novéstavebné materiály – železo, liatina,oceľ, železobetón. Roky 19. storočiataktiež predstavujú obdobieúsilia národov o samostatnosť,preto sa v architektúre s obľuboupoužívali národné prvky.Hlavným znakom architektúry19. storočia bolo používaniea kombinovanie rôznych umeleckýchštýlov od antiky po barok.Rôznorodosť využívania progresívnychmateriálov umožnila novéspôsoby tvarovania foriem. Nástupneogotiky je spojený s ranýmiohlasmi romantického hnutia a tzv.anglomániou v tridsiatych rokoch19. storočia. Pre obdobie druhejpolovice 19. storočia je charakteristickýhistorizmus, eklektizmusDoc. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.,vedúci Ústavu dejín a teórie architektúrya obnovy pamiatok FA STUBratislava (vľavo), autorka výstavydoc. Ing. arch. Jana Pohaničová,PhD., zástupkyňa vedúceho Ústavudejín a teórie architektúry a obnovypamiatok FA STU Bratislava (uprostred)a PhDr. Magdaléna Fazekašová,riaditeľka vydavateľstva TRIOPublishing, s.r.o. (vpravo)a istý konzervativizmus. Ďalším dôležitýmfaktorom, ktorý sa podieľalna osobitosti našej architektúry,bola otvorenosť architektonickejscény v zmysle citlivej refl exie podnetov,ktoré k nám prúdili z krajínblízkych či vzdialenejších susedov.A Slovensko ako pomyselná križovatkakultúr tieto vplyvy plne akceptovalo.A koniec koncov okrem typologickeja štýlovej rozmanitosti architektúrytohto storočia odrážajú sav nej i subjektívne názory a individuálnyvkus objednávateľov, stavebníkova mecenášov stavebnýchaktivít, ktorí často svojím vzdelaním,všeobecnou rozhľadenosťou ale ajpozoruhodným citom a vysokoumierou umeleckého vkusu vstupovalido konceptu tvorby architektonickýchdiel.Je teda zjavné, že architektúra19. storočia je pozoruhodná z viacerýchhľadísk. Výsledkom tejtosyntézy mnohých faktorov sa staličasto výnimočné stavby, ktorév kontexte architektúry 19. storočiaprináša táto výstava. V tomto obdobísa stavajú nové priemyselnéa dopravné stavby, rozvíja sa obytnáarchitektúra (nájomné domy,vilové objekty, mestské paláce, vidieckesídla – kaštiele), reprezentačno-správnea kultúrno-spoločenské24 Listy 1–2 2012

ARCHITEKTÚRAMestské divadlo v BratislaveModrý kostolík v Bratislave Turecký kúpeľ Hammam –Trenčianske Teplicebudovy, divadlá, kúpeľné domy,sanatóriá, svoju stavebnú aktivituv oblasti sakrálnej architektúry zintenzívniliaj židovské náboženskéobce. Autorka na pozadí historiografie v podobe jednotlivých objektov,doplnených o vizuálnu podobuprostredníctvom modelov, približujepríbeh dejín architektúry 19. storočiana Slovensku i so všetkými jehopozitívnymi presahmi pred rok 1800i po roku 1900 v celej šírke rôznorodostia komplikovanosti tejto epochy,sledujúc chronológiu vývoja odklasicizmu až k moderne.Výstava pozostáva zo 40 posterova 16 modelov vybranýchstavieb. Texty okrem fotografi í dopĺňajúaj archívne materiály a sprievodnéúdaje, dotvárajúce kontextstavby i doby, okolností jej vzniku,štýlovej charakteristiky či osobnostnépozadie architektonických diel.Popri menách veľkých architektov(Michal Milan Harminc, Dušan SamuelJurkovič, Alois Ludwig Pichl)sa pri jednotlivých stavbách objavujúaj menej známe osobnosti pôsobiacev regiónoch, ktoré dodalinašej architektúre osobitý odtieň(Ignác Feigler st., Jozef Bellágh, IgnácFeigler ml., Jozef Hubert, BlažejFélix Bulla).Zo zoznamu 40 významnýchstavieb menujme aspoň niektoré:Primaciálny palác v Bratislave,Napoleonské kúpele v Piešťanoch,Stanica prvej konskej železnicev Bratislave, Dóm sv. Alžbety v Košiciach,Bojnický zámok, Veľkáortodoxná synagóga v Prešove,Mestské divadlo v Bratislave, VilaDr. Emila Stodolu v Liptovskom Mikuláši,prvá budova Slovenskéhonárodného múzea v Martine, VilaJánošík a Grandhotel Hviezdoslavna Štrbskom Plese, Spolkový domv Skalici, Szontághovo sanatóriumv Novom Smokovci.Treba dodať, že táto výstava jevôbec prvou výstavou v medzinárodnomkontexte súborne predstavujúcouarchitektúru 19. storočia naSlovensku v komplexnej podobe.Pre tých, ktorí to majú do Prahyďaleko, výstavu v Galérii Slovenskéhoinštitútu by si nestihli pozrieťalebo by si niektoré z významnýchstavieb chceli pripomenúť aj neskôr,je k dispozícii monografi a doc.Pohaničovej Výnimočné stavby dlhéhostoročia, ktorá vyšla v roku2011 vo vydavateľstve TRIO Publishingv Bratislave. To, čo môžeteobdivovať zhruba na 30 metrochštvorcových v Galérii SI, tu nájdetepohromade na 179 stranách.Ako hovorí sama autorka výstavyi monografi e doc. Pohaničová,výber stavieb nie je úplný. Mnohévýnimočné stavby dnes už neexistujúalebo sa nachádzajú v zúfalomstavebno-technickom stave, sú nevhodnevyužité, často znehodnotenénovšími stavebnými zásahmialebo niektoré na svoje „objavenie“ešte len čakajú.Záverom, prosím, prijmite pozvaniena pomyselný výlet do „dlhéhostoročia“ a možno práve táto výstavaalebo publikácia budú inšpiráciouk plánovaniu skutočných výletova návštev výnimočných staviebtohto obdobia na Slovensku.Autorka je pracovníčka SI v PraheFotografie Ingrid HohošováListy1–2 201225

VÝTVARNÉ UMENIEIdentifikačnýkód SlovenskaĽuboslavMozaSlovenská kultúra má v sebe veľké čaro. Stáročia ju rozvíjali tisíce umelcov, vkladali do nej estetickú a kultúrnuhodnotu, históriu svojej zeme, života a poznanie. Dnes sú v ich dielach uložené neopakovateľnézáznamy o krajine, kde žili. O jej vzácnych ľuďoch.21. storočie charakterizuje dynamikaa neuveriteľne rýchly vývojv každej oblasti. Rýchlosť tohotorozvoja a zdanlivo aj života je neúmernák historickej postupnosti.Milióny kusov spotrebného tovarustrácajú pečať originality, národnejči ľudskej osobitosti. Žijeme unifikovane monotónny život medzivýrobkami vysokej profesionality,bez autorského rukopisu. Vo svete,kde mizne identita, začína minoritaM. Činovský: Chodníkhodnôt vytvorených človekom prečloveka.Každý národ na svete mal v každejdobe svoje umelecké osobnosti,ktoré otvárali nové, nepoznanésféry poznania a vnímania. Boli tovýnimoční ľudia, ktorí vedeli umeleckyvyjadriť, že život je krásnyv každom momente. A vedia to vyjadriťaj dnes.Slovenská kultúra má hodnotu,ktorá ju výsledkami radí medzi svetovú.Slovenské umenie bolo v celejsvojej histórii osobité, originálnea jedinečné.Slovenské výtvarné umenie dnesprezentuje tvorba viac ako 7 tisícžijúcich umelcov. Umelecké osobnosti,talenty, výtvarníci s hodnotnýmvýtvarným prejavom, ale ajs dielami dobrého umeleckéhopriemeru. Každý z nich vnáša domozaiky národa to svoje.V budúcnosti sa predovšetkýmkultúra stane tým ojedinelým a jedinýmidentifi kačným kódom každéhonároda. Ona bude reprezentovaťrôznorodosť, krásu a vyspelosťnárodov celého sveta. Pretojej dnes múdri ľudia venujú veľkúpozornosť. Už sa nehovorí iba o jejzáchrane, ale vytvárajú sa systémovéopatrenia pre jej ďalší rozvoj.Lebo umenie má históriou overenépredpoklady formovať ďalší rozvojľudstva.Slovenská spoločnosť Artempripravuje v tomto roku už 6. ročníkIdentifi kačného kódu Slovenska.Projekt, ktorým každoročne predstavujetvorbu nesporne patriacumedzi tvorivý rukopis našej históriepre budúce generácie. Predstavujetvorbu umelcov, ktorá aj dnes svieti,na ktorých sa neprávom zabúda,za ktorými sú výsledky akosúčasť nášho života. Pripomína ajosobnosti in memoriam. Všetci súsúčasťou koloritu tejto časti zemegule.Dokázali jej vtlačiť svoje posolstvo,obklopiť ním ľudí hodnotou.Sú medzi nimi zástupcovia aj26 Listy 1–2 2012

VÝTVARNÉ UMENIEM. Činovský: Blatomenej známych disciplín z oblastivýtvarného prejavu, fi lmu, divadla,spevu atď. Každý rok dostáva ocenenie„Nositeľ Identifi kačnéhokódu Slovenska“ toľko umelcov,koľko rokov má Slovenská republika.Ocenenie a pripomenutie beznároku na akékoľvek poradie si zaslúžiastovky, tisíce tvorcov. Pretoje tento projekt ojedinelý, originálnya stále populárnejší.Touto sériou článkov chcemepredstavovať umenie, ktoré je a zostanetrvalou súčasťou slovenskeja tým aj svetovej kultúry. Umenieumelcov, ktorí sú nositeľmi vzácnehoocenenia „Identifi kačnýkód Slovenska“.Martin ČinovskýOriginalita, ojedinelosť a precíznosťnajvýstižnejšie charakterizujú tvorbutohto všestranného umelca.S profesionalitou jemu vlastnouovláda každý hudobný nástroj,skladá i nahráva žánrovo pestrúhudbu a hudbu k fi lmom, ale predovšetkýmje to výtvarný umelec sosvetovým prívlastkom, rytec poštovýchznámok. Jeho raná grafi ckátvorba bola začiatkom sedemdesiatychrokov 20. storočia predzvesťoujeho ďalšieho smerovania.Poetická, zmyselná, krásna, kúzlilapredovšetkým s francúzskou poézioua prózou. Neskôr do nej vstupujúcivilistické témy, život a pohľadyna dobu mladosti – radosti. Tátovoľná grafi ka bola komorná a ex librisyešte komornejšie. Citlivo v nejotváral surreálne myšlienky, dávalim tvar a záhadnosť, tvoril si vlastnýautentický rukopis. Venuje sa knižnýmilustráciám, kresbe. V tomtočase sa súbežne presúva jeho záujemdo oblasti najnáročnejšej – dopoštovej známky.Podnetov k tomu, čo spraviloz Martina Činovského tvorcusvetového mena, bolo veľa.Predovšetkým však jeho záujemo kreatívne premeny, perfektnéoboznámenie sa s technologickýmipostupmi a nesmierna trpezlivosť,bez ktorej sa takéto dielatvoriť nedajú. O známkovej tvorbemu rozprával jeho profesor AlbínBrunovský, neskôr absolvoval študijnýpobyt vo francúzskej tlačiarnicenín a na týchto základoch satvorilo veľké priateľstvo s JozefomHerčíkom z Prahy. Martin výtvarnenavrhoval poštové známky.Precízne sa venoval ich rytiu.A bol úspešný. Potvrdzujú to svetovéceny, kde je jeho tvorba oceňovanávždy medzi najlepšími. Odroku 2003 sa stáva osobnosťoua jednotkou slovenskej poštovejznámky. Na Vysokej škole výtvarnýchumení v Bratislave zakladáListy1–2 201227

VÝTVARNÉ UMENIEšpecializáciu na známkové rytectvo,vychováva prvých absolventov.Je prvý slovenský vysokoškolskyvzdelaný rytec poštovýchznámok Táto tvorba prezentujeautorovu aktivitu vo svete trvalo.A popri nej maľuje veľké plátnao snoch, túžbach, hľadaní a nádeji,o svetle života, o ceste, zdanlivovedúcej nikam, maľuje univerzálneposolstvá ľudstvu, tak ako ich pochopila vidí. Jeho obrazy sú rozprávkou.Poetikou ľudskej fi gúry,farby a voľnosti.Je úspešným a u študentov obľúbenýmpedagógom. Jeho výsledkyv tejto oblasti sú jedny z najlepších.On totiž dokáže odovzdaťštudentom to podstatné.ŽivotopisNarodil sa 8. marca 1953 v Levoči.Vysokú školu výtvarných umeníabsolvoval na oddelení voľnej grafi -ky a knižnej ilustrácie u prof. AlbínaBrunovského v roku 1977.M. Prekop, olej na plátneV roku 1999 získal III. cenu v súťažio Najkrajšiu známku svetaGrand Prix de l´Exposition WIPAvo Viedni za známku Ľudovít Štúrspolu s autorom výtvarného návrhuJozefom Balážom. Od roku1986, kedy rytecky realizoval svojuprvú poštovú známku a od roku1993, kedy vytvoril prvú známkuSlovenskej republiky, sa ním zrealizovanéznámky objavujú vo verejnýchfi latelistických anketách naprvých miestach. V roku 2004 mubol udelený francúzsky rad Rytieraumenia a literatúry.Zúčastnil sa desiatok samostatnýcha kolektívnych výstav nielendoma, ale i vo svete. Jeho diela súv prestížnych zbierkových fondochdoma i v zahraničí.Doc., akad. mal. Martin Činovský,Art.D. žije a tvorí v Bratislave.DnesJe len niekoľko európskych štátov,ktorých známky majú pre fi latelistova nielen pre nich nesmiernuhodnotu. Sú to známky, malé grafické formy, umelecké diela s jednoznačnenajväčším celosvetovýmdosahom na diváka, tvorené klasickýmiryteckým postupmi.V minulom roku dostal MartinČinovský za rytinu známky k výročiuŽilinskej Synody najvyššieocenenie – Prvú cenu v súťažio najkrajšiu rytú poštovú známkuEurópskej únie, Grands Prix del’Art Philatélique, Bruxelles. Týmsa ofi ciálne stal najlepším rytcompoštových známok.Martin Činovský je nositeľom„Identifi kačného kódu Slovenska.Miloš PrekopMiloš Prekop má čarovný maliarskytalent. Nadväzuje na kvalituminulých desaťročí i dávnej histórieeurópskej kultúry. Maľuje súčasnéumenie tak, ako ho potrebuje vyjaviť.Venuje sa myšlienke, téme,pri ktorej zostáva určitú dobu. Takvznikajú jeho neopakovateľné cykly.Chce nimi osloviť ľudí. A on to vie.Do umeleckého života Slovenskavstúpil hneď po absolvovaní vysokejškoly. Venuje sa propagačnejgrafi ke a širokému spektru služieb,ktoré s ňou súvisia. Vďaka tomudosiahol zdanlivo slobodu a voľnosťpre vlastnú maliarsku tvorbu.Niekoľko etáp v jeho doterajšomtvorivom vývoji odkrýva nielen rozsahjeho tvorivých ambícií, ale ajumeleckú potenciu a schopnosti.Výtvarný prejav je preňho vždyakoby poznaním z inak cítenéhosveta. Nachádza v ňom sám seba.Nesmierne si však vážim, že sausiluje priblížiť v umení zdanlivozložité ľuďom. Vo výtvarnom prejaveje všetko pochopiteľné. Záležína divákovi.Akceptovanie kontinuity je logickýmpredpokladom nového. MilošPrekop študoval abstraktnú maľbucielene, premyslene a dlho. Sprvupoužíval tmavé, až monochrómnetóny. Pre väčší dojem v monumen-28 Listy 1–2 2012

VÝTVARNÉ UMENIEM. Prekop: Portrét Dürrera (podľa autoportrétu A. Dürrera)M. Prekop: Žena s perlovou náušnicou (Pocta Vermeerovi)tálnych rozmeroch. Pri veľkýchrozmeroch svojich obrazov užzostal. Autorova abstrakcia bolasprvu tmavo vážna, neskôr dynamická,žiadostivá. Dnes sa zmenilana farebne mäkkú, dostáva ju dopolohy harmónie a pokoja. Je tovýznamová abstrakcia, ktorá meníabstraktnú obrazovú plochu potretúfarbami nenásilnou plasticitoua malými inofarebnými, často významovýmiprvkami v nej.V ďalšej sérii obrazov hľadácez minulosť základy tohto sveta.Nemôže pritom vynechať archetypyhistórie ľudstva. Vlnovku, trojuholník,štvorec, kruh. Geometrickétvary, ktoré mali v symbolike i mysleníľudí svoje významy.Tvorba Miloša Prekopa je originálna.Predovšetkým tvorba poslednýchpiatich rokov. Objavil preľudí krásu “remaku”. Približuje siluumeleckých osobností. Pretváraju. Mimoriadne úspešne a tvorivo.Čisté farebné plochy. Expresívneštúdie. Tvarová jednoznačnosť.Vznikajú obrazy, ktoré majú v sebevnútorné zaujatie, silu, náboj, ktorýfascinuje, a krásu. Umenie MilošaPrekopa je na dnešnej výtvarnejscéne ojedinelé. Charakterizuje hoautorský rukopis, ktorý je už dnesosobitý a charakteristický pre jehotvorbu vôbec.ŽivotopisMiloš Prekop sa narodil v roku1967 v Cíferi. Po vyštudovaní PdFUK v Bratislave, odbor výtvarnávýchova, sa začal cielene venovaťmaľbe a tvorbe objektov. V Trnavezaložil grafi cké štúdio a s ním ajAnd Galériu, kde pravidelne usporadúvavýročné výstavy trnavskýchvýtvarných umelcov. Zúčastnil saviacerých samostatných a kolektívnychvýstav. Za svoju tvorbuobdržal viaceré ocenenia domai v zahraničí. Je nositeľom bronzovejmedaily Talianskeho parlamentu.Jeho výtvarné diela sanachádzajú v súkromných zbierkachv Európe, ale aj mnohýchďalších štátoch sveta.Žije a tvorí v obci Cífer-Páca v Trnave.DnesV januári tohto roku pripravil MilošPrekop veľkorysú výstavu, na ktorejvystavil temer sto svojich prácz obdobia piatich rokov. Jej názov45 : 9 – 5 naznačuje veľa. Výstavamala veľký ohlas. Jeho tvorba takvstúpila do kategórie najlepšej, kdedominuje jeho autorský kontakts divákom.Miloš Prekop je nositeľom „Identifikačného kódu Slovenska“.Autor je teoretik a historik umeniaFotografie Ľuboslav MozaListy1–2 201229

ROZHOVORSašaŠvolíkováZuzanaŠtancelováSaša je výtvarnice, která předlety přišla studovat do Prahy –zůstala, vdala se a žije tu i sesvými třemi dětmi.Mohla bys na úvod sama charakterizovatsvoji profesi? Čím secítíš být, jsi stále ještě scénografkou?Som univerzálna výtvarníčka, viacsa teraz cítim byť ilustrátorkou. Skôrsa zaoberám knižnou kultúrou akodivadlom.Odkud pocházíš?Z Bratislavy.Máš nějaký výrazný a krásný zážitekze svého raného života naSlovensku?Som jedináčik. Môj otec bol hudobnýskladateľ Ilja Zeljenka. Moje prvéspomienky sa točia okolo nehoa okolo spoločnosti, ktorá chodilak nám domov.Najväčší zážitok boli výlety s nímdo lesa. V Malých Karpatoch smemali chatu. Chodievali sme po okolí.Otec ma učil spoznávať rastlinya huby. Listovali sme v atlasoch.S deťmi som sa veľa nehrala, kamarátovsom mala málo až dostrednej školy. Pamätám sa, že celédetstvo som prežila v tej harmóniis prírodou. Pri chate sme mali velikánskuzáhradu. Tam som sa väčšinouhrávala sama. Niekedy som siIlustrace knihy Stvoření Ranga Dunga, Příběhy a pověsti lovců lebek z Bornea (Argo, 2003)30 Listy 1–2 2012

ROZHOVORIlustrace knihy Jamese Joyce Kočka a čert (Argo, 1999)odniesla stoličku do húštiny a čítalatam. Inokedy som len tak sedelaa rozmýšlala, alebo som si kreslila.Pre ostatné deti som bola možnotrošku čudná, spolužiaci na základkema príliš nebrali. Nebola som tensprávny športový typ.Všetko sa naraz zmenilo, keď sami podarilo dostať na Strednú umelecko– priemyselnú školu (SUPŠ)v Bratislave. Vyštudovala som oboraranžérstvo – výstavníctvo. Malisme výborných učiteľov, napríkladRuda Filu, Milana Bočkaya aleboVlada Kordoša. Výuka mala úroveňako na vysokej škole. Začalo to aleuž na ĽŠU u Mariána Mudrocha,s ktorým bola veľká zábava. Navyšeto bol on, kto vo mne objavilnejaké výtvarné vlohy a spôsobil, žema to vôbec baví.Proč jsi se rozhodla jít studovat doČech?Túžila som zaoberať sa priestoroma architektúra sa mi zdala prílištechnická a zložitá. Vymyslela somsi, že pôjdem študovať scénografi u,ale ten rok sa v Bratislave tento odborneotváral.Bol tu aj druhý dôvod odísťz domu od rodičov. Neviem, či tobola revolta. Ako dcéra slávnehoskladateľa ma všade tak predstavovali.Na to som začala byť alergická.Zdalo sa mi, že musím zmiznúťa začať anonymná, od začiatku,niekde inde. Chcela som byť úplnenormálny človek, ktorého nikto nepozná.Aj k tomu došlo a nebolo toľahké.Vo vlaku so mnou do Čiech cestovaliaj moji spolužiaci zo strednejTomáš Žižka a Miro Pogran. Všetcisme nastupovali na rôzne vysokéumelecké školy.Mala som osemnásť rokov, keďma v Prahe zobrali na DAMU. Nastúpilasom na divadelný odbor, napriektomu, že som nemala ani potuchy,čo divadlo vo skutočnosti je.Najprv som bola veľmi prekvapená,všetkým, prostredím, správanímľudí a nikto sa so mnou nemaznal.Na škole som bola takmer jedináSlovenka. Moji spolužiaci boli veľmiintelektuálny ľudia, o veľa rokovstarší ako ja, v mnohých prípadochuž mali za sebou aj divadelnú prax.V takejto konkurencii obstať bolonaozaj veľmi ťažké. Nič iné mi nezostávalo,ako sa ostrieľať. Po nejakejdobe som prestúpila na katedrubábkarstva Akadémie múzickýchumení, kde som sa cítila oveľa lepšie.Prostredie bolo veľmi priateľskéa tvorbou bábok sa zaoberám dosiaľ.Po absolvování divadelní fakultyjsi v Praze zůstala. Jak se se tvůjživot dál vyvíjel?Zobrala som si Mira Švolíka, fotografa,absolventa FAMU. Obajasme tu mali pracovné kontaktya prvé zakázky, tak sme si povedali,že skúsime zostať v Čechách, možnonie nadlho. Hneď po škole somčakala Terezku. V tom čase republikurozdelili a my sme sa znovu malirozhodnúť, čo teraz. Obaja mámečeské i slovenské občianstvo. Čímdlhšie tu človek zotrváva, tým väčšiaje pomyselná priepasť, ktorú bysme museli preklenúť, keby smesa chceli vrátiť. Ak chcete pracovaťv umeleckom odbore, je dôležitérozvíjať pracovnú oblasť a kontakty.Keď sa nevrátite v tú pravú chvíľu,už to nejde. A tak sme zostali. Všetkynaše tri deti sa narodili tu.Co považuješ za svůj největší profesníúspěch za celou tu dobu, cose věnuješ výtvarné tvorbě?Môj najväčší profesijný úspech je,že sa mi podarilo robiť knižky a postupnesom prenikla do tejto vyberanejspoločnosti. Lepšiu prácusi nedokážem predstaviť. Som zamestnanávo vydavateľstve Argo,kde robím technickú a výtvarnú redaktorku.Kontaktujem výtvarníkova komunikujem s nimi, následne sastarám o výrobu kníh. Vďaka tejtoprofesii som sa zoznámila s mnohýmiľuďmi, za sebou mám veľkémnožstvo ilustrácií. Napríklad somvytvorila ilustrácie do kníh poézieedície Mocca nakladateľstva Dokořánautorov ako sú Puškin, Havlíček-Borovský,Orten, Kolář, Cvetajevová,ďalej do celoilustrovanejknihy „Vyznání ospravedlněnéhohříšníka“ od Jamesa Hogga aleboSaroyanovho „Tracyho tygra“.Teraz to vidím i z tej druhej strany.Listy1–2 201231

ROZHOVORVýtvarníkov sú tisíce, obchádzajúredakcie a ponúkajú sa. Je veľmiťažké uspieť.Divadlo ma strašne baví, čímdlhšie ho robím, tým viac ho mámrada. Vždy, keď mám prácu pre divadlo,hovorím si, že ma scenografia baví ešte viac ako obrázky. Lenžeja som mala malé deti, venovalasom sa len samotnej práci, už menejspoločenskému životu v popremiérovýchbaroch a stretávaniu sas dôležitými ľuďmi. Kontakty v tejtooblasti sa postupne bohužial prerušili.Spolupracujem hlavne s MarkouMíkovou, ktorá ma pozná už zoškoly. Hovorí sa, že už tam sa tvoriatímy, ktoré vydržia celý život. Prácas ňou je zaujímavá, hravá a tvorivá.Velmi ma naplňuje.Už jsi v Praze více než dvacet let,co si myslíš o společnosti kolemsebe, ve které žiješ?Ja žijem izolovane, v privátnomsvete okolo nakladateľstva Argo,okolo umenia a divadla. Hovorímsi, že mám veľké šťastie, pretožetoto je trochu môj skleník, ktorí machráni. 10 rokov sme žili na Žižkove,teraz tam pracujem. Poznám turôzne krčmy a ľudí v nich. Cítim satu dobre. Posledný rok ešte chodímtancovať argentínske tango,čo je ďalšia komunita, s ktorou sastretávam, ale tá je dosť medzinárodná.S ostatnou spoločnosťou savlastne nestýkam, veľa problémovuž neriešim. To ale neznamená, ženevnímam, čo sa okolo deje a žesom voči tomu nevšímavá. NepáčiIlustrace připravované knihy MarkyMíkové Tak jdem (Argo)sa mi, že sa spoločnosť rúti do konzumua ľudia sa posudzujú podľaich schopnosti presadiť sa ekonomicky.To, že boli umelci braní akopríživníci, sme tu už mali. Tak istokomunistická diktatúra len zmenilameno. Teraz tu máme diktatúrua cenzúru konzumu. Každý, ktochce pracovať v užitom umení, sas tým skôr, či neskôr stretne.Mohla bys nás na závěr pozvat nato, co právě připravuješ?V súčasnosti pripravujeme s MarkouMíkovou divadelnú inscenáciuna motívy knihy Letopisy Narnie predivadlo Bajka v Českom Těšíne.Prostredie tohto mesta sa mi veľmipáči, lebo je multikultúrne. Aj ľudiav dielňach hovoria po polsky, počesky, po slovensky. Predstaveniasú naštudované ako v češtine, takaj v polštine, jazdí sa s nimi do Poľska.Odtiaľ si pozývajú výtvarníkova režisérov na hosťovanie. A nielento, sú otvorení celej východoeurópskejkultúre. Preto je tá scéna veľmizaujímavá. Tu v Prahe se z nejakejčudnej averzie z minulých dôb ľudiaorientujú prevažne na západnévplyvy a úplne sa zabúda na tie východné,ktoré by nám možno aj bolibližšie. V Českom Těšíne vnímajúprelínanie kultúr ako niečo normálne.Prichádzam tam vždy na štyridni, oblečiem si montérky a celýdeň trávim v dielňach. Mám to skôrako dovolenku.A teraz vás konečne pozvem.Predstavenie sa volá „Kouzelnáskříň“, premiéra bude už 11. februára.S Markou Míkovou ešte chystámejednu bohato ilustrovanú knižkupre deti. Bude sa volať „Tak jdem“a budú to tri rozprávky z Ameriky.Mala by vyjsť už tento rok vo vydavateľstveArgo.Děkuji za pozvání do divadla i zarozhovor.Autorka je výtvarnice a scénografkaFotografie Oliver Švolík32 Listy 1–2 2012

KNIHY PRO ZÁBAVU I POUČENÍZuzana Štancelová, Helena NoskováKolotoč rozprávokPohádkové příběhy pro děti i dospělé s ilustracemi Zuzany Štancelové. Kniha jeurčená dětem od 5 do 10 let, které rády čtou a malují, a to nejen slovenskýmdětem v Čechách a na Moravě, ale i českým dětem se zájmem o slovenskýjazyk, kterému jistě porozumí i bez překladatele. A pokud by přece jen mělypotíže porozumět některým slovům, každá pohádka je doplněna slovníčkem.94 stran, formát 172 x 240, pevná vazba, barevné ilustrace, cena 169 KčMagdalena WagnerováTajemství zřícenin v Čechách a na MoravěKaždá zřícenina má svoji nezaměnitelnou, osobitou minulost a v propojení s historiíkraje nabývá významných výpovědních hodnot. Může to být skutečný příběh,který se kdysi odehrál za silnými zdmi hradu a předurčil jeho zkázu, anebovýjimečný host, který před dávnými lety hrad navštívil a jednou provždy určiljeho charakter anebo přímo osud.200 stran, formát 160 x 230, pevná vazba, barevné fotografi e, cena 299 KčOlga KrumlovskáMystická místa Čech a MoravyMenhiry, studánky, zříceniny a další krásy naší vlasti nemusí sloužit jenom jakocíl romantického výletu. Víme-li, jak na to, můžeme z těchto mystických místčerpat přírodní či kosmickou energii, která může pozitivně ovlivnit naše tělesnéi duševní zdraví a náladu.176 stran, formát 160 x 230, pevná vazba, barevné fotografi e, cena 299 KčVeronika RubínkováProkletá místa Čech a MoravyVeronika Rubínková předkládá čtenářům přes dvacet nejznámějších, ale i méněvyhlášených míst, která si zaslouží označení „prokletá“, takže pokud vás lákánasávat děsivou atmosféru těchto míst v bezpečí svého domova, poslouží vámtato kniha jako ideální prostředník.256 stran, formát A5, pevná vazba, černobílé ilustrace, cena 299 KčKnihy si můžete objednat na e-mailové adresenakladatelstvi@plotknihy.cznebo na telefonním čísle +420 220 516 196.Kompletní nabídku vydaných i připravovaných titulůnaleznete na stránkách www.plotknihy.cz.