Hodnota priateľstva v ľudskom živote - Jezuiti

niečomu, čo nás presahuje a v čom sa stretávame. Tu, ako konečne aj inde, objektívny a
subjektívny svet sa navzájom doplňujú, nie vylučujú. Práve pri spoločnej práci alebo v
spoločnom boji, ba aj pri hre a iných zábavách si uvedomujeme, že medzi nami a inými jestvujú
hlboké príbuznosti, že sa hýbeme tým istým rytmom a stávame sa schopnými zakusovať viac-
menej totožné dojmy, ašpirácie, myšlienky a intuície. Touto objektívnou skutočnosťou, ktorá
sprostredkuje priateľstvo, môže byť príroda, umenie vo všetkých jeho formách, dejiny našej
krajiny alebo ľudstva, oslobodzovacie boje národov alebo tried, filozofia a veda, prednášky a
rozjímania. Zaiste, toto všetko nevytvára natoľko príčiny priateľstva, ale jednako je to čosi
nesmierne viac než jednoduché „miesta“, príležitosti stretnutia: prostredníctvom týchto vecí
priateľstvo nadobúda konkrétnu formu a súčasne aj podporuje existenciu priateľov.
Pre priateľov nestačí iba konštatovať, že poznávajú a milujú tie isté veci. Toto je iba
počiatočná fáza. Je dôležité pestovať túto počiatočnú skúsenosť, aby priateľstvo rástlo a stávalo
sa stále plodnejším. Iba postupne, podľa toho, ako sa koexistencia priateľov prehlbuje a
zintenzívňuje, nadobúdajú neotrasiteľnú istotu, že nie sú dve samoty, ktoré zblížila akási náhoda,
ale že prúdi v nich tá istá duchovná miazga, že všetko, čo by ich mohlo eventuálne rozdeliť, môže
byť iba viac-menej nešťastná náhoda. Osvecuje ich to isté svetlo, kráčajú k tomu istému cieľu,
hoci, žiaľbohu, nie vždy tými istými cestami. Sme disponovaní komunikovať priateľovi nielen
všetko to, čo máme, ale aj to, a predovšetkým to, čo sme. No vlastnosťou priateľského
spoločenstva je nielen dávať, ale takisto aj prijímať. Ten, kto by bol disponovaný všetko dať
svojim priateľom, ale nechcel by od nich nič prijať, by mal iba nepatrný úžitok z dobrodení
priateľstva. Tak sme vskutku stvorení, že schopnosti a bohatstvá, ktoré nosíme v sebe v stave
možnosti, ťažko prechádzajú do činu bez popudu a vonkajších vplyvov, ktoré uvoľňujú nehybné
sily, čo v nás driemu. Na to, aby sa rozhýbal náš rozum, naše srdce, aby sa zaktivizovali naše
činné schopnosti, je potrebný nejaký človek, podobný nám, a predsa odlišný od nás, ktorý by nám
dal popud, sprostredkoval posolstvo. Môže sa stať aj to, že ten istý človek od nás prijme
posolstvo, ktoré nám sprostredkuje. Priateľstvo sa stáva plodným vtedy, keď veľkodušne
prijímame posolstvo alebo výzvu, čo prichádza od priateľa, a keď priateľ prijme posolstvo alebo
výzvu, ktorú mu predkladáme. Ináč výzva, o ktorej hovoríme, sa vôbec nedá rozlíšiť od samého
priateľa: ak ho prijímame v jeho hlbokej skutočnosti, prijímame aj posolstvo, ktorého je on pre
nás nositeľom.
2