Hodnota priateľstva v ľudskom živote - Jezuiti

Hodnota priateľstva v ľudskom živote
Ignác Lepp, SJ
Od najstarších čias mnohí moralisti, filozofi a iní myslitelia a spisovatelia tvrdili, že jeden
opravdivý priateľ je nesmierne hodnotnejší než vlastnenie všetkých bohatstiev a všetkej cti na
svete. Zdá sa byť pravdivé, že človek, ktorý skúsenostne nezažil solídne a hlboké priateľstvo,
môže mať iba pesimistický náhľad na ľudskú prirodzenosť. Rozhodujúcou udalosťou v živote
človeka veľmi často nebýva náhoda, čo mu azda prináša veľký majetok, ani úspechy, ktoré
dosahuje v športovom, politickom alebo intelektuálnom zápolení, ale skôr stretnutie opravdivého
priateľa. Hoci moc a bohatstvo sú veľmi príjemné, jednako iba veľmi mierne prispievajú k
realizácii nášho ľudského poslania, dokonca sa môžu stať prekážkou nášho rozvoja; v každom
prípade nič podstatného nepridávajú k nášmu osamelému „ja“. Duch vlastníctva skoro
nepochybne plodí skúposť v človekovi, ktorý ho má, a žiarlivosť v iných ľuďoch. Je však
nepopierateľné, že plný rozvoj ľudskej osobnosti sa nedá uskutočniť bez veľkodušnosti a
zabúdania na seba. Priateľom par_excellence je ten, kto sa otvára našej veľkodušnosti a kto nám
umožňuje mať podiel na jeho veľkodušnosti. V praxi veľkodušnosti a sebazabúdania sa teda
môžeme cvičiť zvlášť prostredníctvom priateľa. Komunikácia s priateľom, t.j. s intímnym
životom iného, nevyhnutne presahuje oblasť vlastnenia tých výmen objektívneho poriadku, ktoré
sú podstatné kamarátstvu, ba aj erotickej láske. Priateľstvo vyžaduje a podporuje priamu výmenu
jedného bytia s druhým, t.j. skutočné spoločenstvo.
Priateľstvo je zo svojej prirodzenosti duchovným spoločenstvom; smeruje k rozvíjaniu
nášho bytia a nášho duchovného bohatstva. No jednako by sme nemali zabúdať na to, že ľudia
nie sú čistí duchovia a nikdy ani nebudú čistí duchovia. Hoci by naše zduchovnenie dosiahlo aj
vysoký stupeň, jednako ostaneme aj naďalej telesnými bytosťami. Z toho nasleduje, že aj naše
priateľstvá musia spočívať tak na našej duchovnej, ako aj telesnej kondícii. Ináč by priateľstvo
prestalo byť konkrétnou skutočnosťou a jedine zriedkavým bytostiam elity ľudstva by sa podarilo
ho dosiahnuť. No aj obyčajný človek, aspoň tak ako svätci a hrdinovia, potrebuje priateľstvo ako
podmienku na dosiahnutie vyšších foriem existencie.
Priateľstvo medzi bytosťami, ktoré nie sú čistí duchovia, ale iba na ceste postupného
zduchovňovania, je istotne dôverným dialógom osoby k osobe, ale musí byť sprostredkované
zmyslovým hmotným svetom. Toto sprostredkovanie sa uskutočňuje poznaním a láskou k
1

niečomu, čo nás presahuje a v čom sa stretávame. Tu, ako konečne aj inde, objektívny a
subjektívny svet sa navzájom doplňujú, nie vylučujú. Práve pri spoločnej práci alebo v
spoločnom boji, ba aj pri hre a iných zábavách si uvedomujeme, že medzi nami a inými jestvujú
hlboké príbuznosti, že sa hýbeme tým istým rytmom a stávame sa schopnými zakusovať viac-
menej totožné dojmy, ašpirácie, myšlienky a intuície. Touto objektívnou skutočnosťou, ktorá
sprostredkuje priateľstvo, môže byť príroda, umenie vo všetkých jeho formách, dejiny našej
krajiny alebo ľudstva, oslobodzovacie boje národov alebo tried, filozofia a veda, prednášky a
rozjímania. Zaiste, toto všetko nevytvára natoľko príčiny priateľstva, ale jednako je to čosi
nesmierne viac než jednoduché „miesta“, príležitosti stretnutia: prostredníctvom týchto vecí
priateľstvo nadobúda konkrétnu formu a súčasne aj podporuje existenciu priateľov.
Pre priateľov nestačí iba konštatovať, že poznávajú a milujú tie isté veci. Toto je iba
počiatočná fáza. Je dôležité pestovať túto počiatočnú skúsenosť, aby priateľstvo rástlo a stávalo
sa stále plodnejším. Iba postupne, podľa toho, ako sa koexistencia priateľov prehlbuje a
zintenzívňuje, nadobúdajú neotrasiteľnú istotu, že nie sú dve samoty, ktoré zblížila akási náhoda,
ale že prúdi v nich tá istá duchovná miazga, že všetko, čo by ich mohlo eventuálne rozdeliť, môže
byť iba viac-menej nešťastná náhoda. Osvecuje ich to isté svetlo, kráčajú k tomu istému cieľu,
hoci, žiaľbohu, nie vždy tými istými cestami. Sme disponovaní komunikovať priateľovi nielen
všetko to, čo máme, ale aj to, a predovšetkým to, čo sme. No vlastnosťou priateľského
spoločenstva je nielen dávať, ale takisto aj prijímať. Ten, kto by bol disponovaný všetko dať
svojim priateľom, ale nechcel by od nich nič prijať, by mal iba nepatrný úžitok z dobrodení
priateľstva. Tak sme vskutku stvorení, že schopnosti a bohatstvá, ktoré nosíme v sebe v stave
možnosti, ťažko prechádzajú do činu bez popudu a vonkajších vplyvov, ktoré uvoľňujú nehybné
sily, čo v nás driemu. Na to, aby sa rozhýbal náš rozum, naše srdce, aby sa zaktivizovali naše
činné schopnosti, je potrebný nejaký človek, podobný nám, a predsa odlišný od nás, ktorý by nám
dal popud, sprostredkoval posolstvo. Môže sa stať aj to, že ten istý človek od nás prijme
posolstvo, ktoré nám sprostredkuje. Priateľstvo sa stáva plodným vtedy, keď veľkodušne
prijímame posolstvo alebo výzvu, čo prichádza od priateľa, a keď priateľ prijme posolstvo alebo
výzvu, ktorú mu predkladáme. Ináč výzva, o ktorej hovoríme, sa vôbec nedá rozlíšiť od samého
priateľa: ak ho prijímame v jeho hlbokej skutočnosti, prijímame aj posolstvo, ktorého je on pre
nás nositeľom.
2

V priateľstve a prostredníctvom priateľstva prežívame skutočnosť seba samých. Cez
priateľstvo si tiež uvedomujeme svoju vlastnú transcendenciu voči malichernostiam a biedam,
ktoré boli naším údelom, keď sme boli iba osamelým „ja“. Priateľstvom odhalíme vo svojom
živote nový rozmer. Už vidíme totiž inými očami nielen svoj vlastný život, ale celý vesmír. Aké
podivuhodné je v spoločnosti priateľa znova uzrieť krajiny a obrazy, ktoré sme kedysi iba sami
obdivovali; počúvať s ním symfóniu, ktorá už predtým bola pre nás pôžitkom. Teraz sa dívame a
počúvame nielen svojimi vlastnými očami a ušami, ale zároveň aj očami a ušami priateľa. Nejde
tu iba o jednoduchý kvantitatívny prírastok individuálnych schopností každého. Priateľské „my“
má svoj vlastný zrak, svoj vlastný sluch, svoju vlastnú schopnosť poznávať a milovať, ktorá
ďaleko presahuje súhrn schopností všetkých priateľov.
Tie najopravdivejšie a najplodnejšie priateľstvá majú vždy a nevyhnutne na zreteli čosi iné
než samo priateľstvo. Narcizmus nie je výsadou len toho, čo nazývame „ja“: môže jestvovať aj
narcizmus dvoch alebo viacerých, môže jestvovať aj narcistické „my“. Len čo sa priateľstvo
uzavrie do narcistického kultu seba samého a vytýči si za cieľ iba svoje vlastné zdokonalenie,
kontempláciu svojej vlastnej krásy, vtedy bude veľké riziko neúspechu. To „iné“, do služieb čoho
sa posväcuje priateľstvo, môže byť záujem o umenie alebo filozofiu, boj za lepší svet, služba
našim bratom a sestrám, služba Bohu. Čím transcendentnejšie je miesto stretnutia priateľov, tým
solídnejšie a krajšie bude ich priateľstvo. Nikdy si však nemôžeme myslieť, že naše priateľstvo s
niekým je také hlboké a solídne, že už vôbec nepotrebuje nijaké zdokonalenie. Aby priateľstvo
trvalo, musí sa práve tak ako sám život neustále reformovať, obnovovať, prehlbovať.
Priatelia majú účasť na spoločnom živote; každý prežíva nielen svoj vlastný život, ale aj
život svojho priateľa. Jednako však, tu nejde o privlastnenie si života iného, ako si napr. pán
privlastňuje život otroka, alebo ako si diktátor podrobuje masy pod svoj vplyv. Život svojho
priateľa si osvojíme s tým najúplnejším rešpektom jeho individuality. To predpokladá na prvom
mieste, že dovoľujeme svojmu priateľovi, aby práve takým istým spôsobom mal účasť na našom
vlastnom živote. Priateľstvo, vďaka dynamizmu, ktorý má v sebe, nás vedie zo stavu osobitnej
existencie do stavu spoločnej existencie, čo prináša so sebou skutočnú metamorfózu nášho
života. U mladých ľudí prebieha táto metamorfóza vo všeobecnosti spontánne a hladko. Často
stačí jednoduché stretnutie pohľadov, výmena niekoľkých slov, stisnutie ruky, malá služba
preukázaná alebo prijatá, aby si dve osoby uvedomili zrodenie tajomného spoločenstva medzi
sebou a otvorili sa vzájomnej osmóze. Ak však ide o dospelých ľudí, ktorí poznali viaceré
3

neúspechy a sklamania vo svojich citových vzťahoch s inými, tí iba postupne premáhajú
nedôveru a váhanie a až potom sa disponujú pre priateľskú metamorfózu svojho života.
Priateľstvo si nevyžaduje dokonalú rovnosť priateľov, čo sa týka kultúry a výchovy,
sociálneho prostredia a intelektuálnej úrovne, pre svoj zrod, ani pre svoj rast a pre napomáhanie
životnej existencie. Približná rovnosť v jednej alebo v druhej z týchto oblastí môže uľahčiť
stretnutia, v ktorých sa môže zapáliť iskierka priateľstva. Môžu byť, a v skutočnosti aj jestvujú,
opravdivé priateľstvá medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, medzi učiteľmi a žiakmi, medzi
mužmi a ženami, medzi bohatými a chudobnými. No priateľstvo nemôže splniť svoju úlohu
podporovateľa existencií bez smerovania k utvoreniu istej vyrovnanosti medzi priateľmi. V tejto
rovnosti, ktorú sme nazvali podielová existencia, sa dialekticky vyrovnávajú všetky diferencie
medzi zamestnávateľom a robotníkom, učiteľom a žiakom, mužom a ženou. Prv než skúsenostne
prežívame iného a seba samého ako bohatého alebo chudobného, muža alebo ženu, učiteľa alebo
žiaka, v priateľstve prežívame seba samého a iného, nakoľko sme ľudia.
Priateľstvo nám umožňuje, aby sme si súčasne uvedomili svoje bohatstvo a chudobu.
Keďže veľkodušnosť je podmienkou a samou podstatou priateľstva, musíme vedieť čo sme
schopní ponúknuť svojmu priateľovi. Nebude nám ťažko presvedčiť sa, že to, čo máme a čo sme,
je ďaleko pod úrovňou toho, čo by sme chceli dať priateľovi. Musíme sa teda ďalej obohacovať a
bude to väčšinou práve šľachetnosť nášho priateľa, čo nás bude podporovať v rozširovaní našich
bohatstiev tak v oblasti „mať“, ako aj v oblasti „byť“.
Priateľstvo sa neuspokojuje iba s podporovaním „vnútorných“ pokladov a krás priateľov.
Aspoň tak isto podporuje aj ich výkonnú činnosť. Existovať znamená konať a tvoriť; človek iba
činnosťou realizuje seba samého, akúkoľvek podobu už nadobudne táto jeho činnosť. Čím viac
koná, tým viac dovoľuje potenciám svojho bytia, aby sa aktualizovali. Aj sama myšlienka sa živí
a stvárňuje v činnosti; ináč by sme mali iba abstraktnú myšlienku bez toho, aby sa nejako
dotýkala skutočnosti. Podobne i naša schopnosť milovať sa skúša a posilňuje v činnosti a
činnosťou. Priateľstvo je tiež schopné značne zväčšiť silu činnosti a tvorivosti ľudí. Priatelia tým,
že konajú jeden s druhým a jeden pre druhého, sa môžu povzniesť do duchovne vyššej oblasti
existencie, na ktorú by sa nikdy neodvážili celkom sami.
Činnosť, o ktorú tu ide a ktorá tvorí akoby kostru priateľstva, nemá nič spoločného s
prázdnou agitáciou, ani so „spontánnou aktivitou“, ktorú nedávno tak veľmi vychvaľoval Gide a
jeho žiaci. Táto činnosť nesmeruje ani k egocentrickej apropriácii istej čiastočky vesmíru, ako to
4

chápe napr. sartrovská filozofia. Opravdivé priateľstvo sa vôbec neuspokojuje s tým, „robiť čosi
spoločne“, ale smeruje k spolutvorbe. Tým, že sa spoločne usilujeme pretvoriť svet a podporovať
noosféru, súčasne tvorivo pôsobíme jedni na druhých a rozvíjame svoj duchovný život.
Tvorivá činnosť priateľov sa živí ich spoločnou nádejou, ich spoločnou zaangažovanosťou
za službu transcendentna. Čím silnejšia a šľachetnejšia je táto nádej, tým hlbšia a súdržnejšia
bude činnosť a opravdivejšie priateľstvo tých, ktorí sa mu oddávajú. Priatelia konajú jedni s
druhými, vplývajú jedni na druhých, ale aj robia jedni za druhých. Priateľstvo vyzdvihuje na
najvyšší stupeň vedomie medziľudskej solidarity. Kamaráti na bojisku spoločne bojujú za
víťazstvo tej istej veci. Spolurobotníci konajú jedni s druhými. No ani títo, ani tamtí si nekladú za
cieľ konať jedni za druhých. V priateľstve nemožno spoločné dielo oddeliť od spoločnej činnosti,
ani oboje veci od tých, čo konajú spoločne.
Jestvujú osoby, ktoré sú radikálne neschopné priateľstva, a to nie azda pre svoje
nedostatky, ale — mohli by sme povedať — pre svoje priveľké bohatstvo. Ľudia duševne
vyvinutí a veľkodušní si niekedy nemôžu nájsť priateľov, pretože veria, že nemajú čo očakávať
od iných, pretože si myslia, že majú všetko, čo potrebujú. Sú náklonní dávať, ale nie prijímať.
Alebo sú to osoby príliš autoritatívneho typu; neznesú nijakú orginalitu u tých, ktorých milujú,
ktorých by chceli mať ako priateľov. Netúžia uskutočniť dialógové spoločenstvo s inými, ale skôr
akúsi fúziu, zliatie, t.j. zničenie „ja“ druhého, jeho absorpciu svojím vlastným „ja“. Každá
sebaafirmácia iných ich irituje a provokuje ich agresivitu. Ak sa im nepodarí podrobiť si toho,
ktorého by chceli mať za priateľa, vyhlásia priateľstvo za nemožné a uzatvoria sa do svojho
pyšného solipsizmu. Takíto ľudia nikdy nezakúsia najvyššie radosti priateľstva a nebudú mať
úžitok z podpor, ktorú prináša priateľstvo. Iní im nemôžu priniesť nijaké obohatenie, a ani oni
sami nie sú schopní priniesť čosi existenčne hodnotné iným; môžu iba provokovať reakciu
sebaobrany u týchto druhých ľudí.
Každé opravdivé priateľstvo, založené na láske, nielen znáša a ochraňuje osobnú
autenticitu priateľov, ale ju ešte aj podporuje a vyvyšuje. Nič nie je také škodlivé a nebezpečné
pre priateľstvo ako príliš rozšírený predsudok, že priateľstvo môže prekvitať iba vtedy, ak sa
človek zriekne charakteristických čŕt svojej vlastnej osobnosti a usiluje sa otrocky napodobňovať
iného. Priateľstvo vôbec nie je nejakou anonymnou sférou opakovaní a nasledovaní: každý z
priateľov sa musí stať maximálne sebou samým, aby priateľstvo rozkvitlo a prinieslo ovocie. Ak
5

iný človek nájde vo mne len nejaký nejasný obraz alebo slabú ozvenu seba samého, čože by
mohol očakávať od priateľstva so mnou, ktoré vlastne nikdy nebolo, čo by už nemal predtým?
Byť schopný priateľstva, duchovného spoločenstva s iným nijako nie je nehodné vyššej
osobnosti. Naopak, v takejto schopnosti možno práve vidieť znak duchovnej superiority a silnej
osobnosti. Priemerní ľudia príliš lipnú na bezprostredných úspechoch a na svojej účinnosti; sú
príliš egocentrickí, a preto nevedia rešpektovať osobnosť iného. Ak nie sú dosť silní na to, aby si
podrobili iných, potom oni sami sa im otrocky podrobujú. Ani v jednom ani v druhom prípade
nemôže byť reč o opravdivom priateľstve.
Skutočné priateľstvo je možné iba pod podmienkou, že uznáme a prijmeme rozdielnosti,
ktoré nás skôr odlišujú, než oddeľujú od iných. Zaiste, v každom z nás väzí pýcha a sebaláska,
ktoré sú prekážkou priateľského spoločenstva. Preto sa ich nevyhnutne musíme zbaviť. No
zároveň musíme byť aj na pozore, aby sme spolu s týmito chybami neodhodili aj to, čo práve
tvorí bohatstvo našej osobnosti. Priateľstvo je tým krajšie a plodnejšie, čím vernejšie ostáva
každý z priateľov sebou samým. Lebo práve tým, že sa usilujem byť stále otvorenejší voči inému,
stávam sa čoraz viac sebou samým. V priateľstve odhaľujeme a odkrývame to, čo sme, ba hádam
ešte viac, čo sme schopní stať sa.
Isteže je normálne a potrebné, aby priateľ vplýval na priateľa. Tento vplyv však nemá za
hlavný cieľ komunikovať inému naše vlastné bohatstvá, ale skôr spôsobiť, že by priateľ odhalil
svoje vlastné bohatstvá. Z toho nasleduje, že priateľstvo vyžaduje veľkú diskrétnosť, mnoho
nezištnosti, sebazabudnutia a zrieknutia sa sebalásky. Máme počúvať svojich priateľov, dokonca
aj vtedy, ba práve vtedy, keď nehovoria nič veľkého. Máme byť pozorní na všetky prejavy ich
intímnej bytosti. Toto je v praxi oveľa ťažšie, ako dať našim priateľom to, čo my sami už máme,
a uspokojiť sa s tým, že prijmeme od nich, čo nám práve ponúkajú. Ak sa dáme na túto ľahšiu
cestu, nebudeme schopní opravdivého priateľstva.
Viac v knihe IGNÁC LEPP, Cesty priateľstva, Dobrá kniha, Trnava 1994.
[kľúčové slová: láska, priateľstvo, človek, hodnota, vzťah, spoločenstvo, náboženstvo, sebectvo]
6