Ks - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

deminutíva —, v slovenskom texte ich je menej, sú menej frekventova-.'
né, použili sme ešte jeden dôkaz: osvedčenú metódu spätného prekladu.
Frekventantom ruského prekladateľského krúžku, ktorý už tretí rok
organizuje Ústredie slovenských prekladateľov, dali sme preložiť ruský
text vybratý z prekladov diel slovenských autorov K. Jarunkovej, V.
Šikulu, P. Jaroša do ruštiny, a výsledok je opäť velmi zaujímavý. Uvedieme
niekoľko príkladov:
K. Jarunková: No ale trošku v tebe hrklo. Ruský preklad: A vsio-taki
choť nemnožko-to da eknulo u tebia ser de č k o. Spätný preklad: Ale
sa ti predsa trošku rozbúchalo srdiečko.
V. Šikula: Keby som ju mohol čo len zazrieť. Ruský preklad: Choi
odním g l a z k o m vzgľanut na našu K a t e r i n k u. Spätný preklad:
Keby som mohol na našu K a t a r í n k u aspoň len jedným očkom
pozriet.
P. Jaroš: Nuž a keby ste v najhoršom drevo spratať nestihli, musíte
sa pousilovať na druhy týždeň. Ruský preklad: ježelí ubrať dr o v i š k i
ne uspejete, prídetsia už na toj nedele podnažať. Spätný preklad: A keby
ste aj triesočky nestihli pozbierať, budete sa musieť viac zvŕtať na
budúci týždeň.
Uvedené príklady (frekventanti pritom vedeli, že ide o „chyták", že
dostali text na precvičenie deminutívj sú opäť dôkazom, že sugescia
prototextu je veľmi nebezpečná, a preto sa prekladateľ musí proti nej
vedome brániť, aby sa nedopustil neadekvátnych posunov.
Pri prekladaní deminutív, ale aj hypokoristík čiže domáckych slov,
ktoré obyčajne označujú pozitívny alebo aj maznavý vzťah k označenej
veci a s deminutívami sa neraz prekrývajú (napr. mená Jožko, Miško,
Janko, ale aj všeobecné mená — hanlivé alebo ironické: bojko, straškoj,
treba mať stále na mysli, že ich štylistický účinok je veľmi silný. A ak
sa teda v slovenskom preklade vyskytujú v hypertrofovanej podobe alebo
sú použité nevhodne, nepôsobia ako litotes — to znamená ako zjemnenie
výrazu alebo ako gradovanie, ale vyznievajú v texte rušivo a
môžu narušiť celkovú tóninu naprávania alebo aj autorský zámer. Ak
v pasáži, ktorá má byť vyvrcholením myšlienkového náboja románu,
čítame vetu: Srdce neslobodno preklínať. To treba opatrovať, ofukovať
ho opatrnúčko ako kypiace mlieko... (N. Dumbadze: Zákon, vec
nosti, 1982), máme pocit, že nevhodne použité, mechanicky preložené
expresívne deminutívum opatrnúčko vnieslo falošný tón do textu, ktorý
mal znieť vážne a číro.
Niektoré deminutíva v slovenčine, hoci sú systémové, utvorené správnymi
sufixmi: -ík, -ček, -čka, -ko, -ička, -ok, -ienka, -učko, -ôstka, predsa
pôsobia neprirodzene, ba až neživo. Ak v štúdii k jednému z prekladov
sme sa dočítali: Slabé dielo sa neraz skvie všakovýmt parádnymi slovíôkami-čačkami
a rozličnými umelôstkami..., bolo nám jasné, že