SLOVENSKÁ REČ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

uďili pojäu si šelkých štiricäť ovjcc i z baranom. 12. Takích žäkou raďi viďä učiteľa. 13. Matkine
slová sa slačie ako macochine. 14. V záhradke stojí chlapček a má v ruke chljcp z mädom a maslom
natretý. 15. Dobrích a ňeviních ludí Boh neopustí. 16. Toť len teraz som stretnú d'jcťä. kloruo bolo
celkom ako miš a bez odevu. 17. Nehľadaj ši'esťä v pcňäzoch. 18. Zavreli ho do chlátku na päť rokou.
19. Na chtorú otásku mi odpovedáš. 20. Prechádzali zrne sä tak že zme ustali ako psi.
(Ccrnová)
Ňerad'i jedávate hovedzic meso? 2. Takjcho krásneho žrjcbaťa som dávno nevidel (spr. ňcvid'cu!).
3. Chováme koňc, kravy, ouce a svine (prasce). 4. Všetci lenivci boja sa práce. 5. Povedz mi. synu muoj.
čuo na tej lúke hľadáš (spr. hľadáš!)? 6. Ňepuojd'cš domou dolinou? 7. Dlho som za ňou chodil (spr.
choďiu!). preca za mňa ňcšla. 8. Na kostolnej veži visia največie hodiny z celej ďcďiny. 9. S lymí d'jcvčatí
nebudem vjac žartovať. 10. Raky sa chytajú v potokách rukami a ryby v rjekach a rybňíkach sjcťamí
a ud'icamí. 11. O pou noci pribehnú zlodej a kým sa valasi prebudili odohnau všetkých štyricať ovjec
i z baranom. 12. Tichí žjaci sa všetkým učiteľom (spr. učiťclom!) páčja. 13. Matkync slová sa milšie ako
macochyne. 14. V záhradke stojí chvapec a má v ruke chljcp, medom a masvom potretý. 15. Dobrých
a ňeviných luďí Boch ňcopusťí. 16. Práve teras som stretnú d'jcľa. od dažďa celkom zmoknuluo. bez
odevy, opusťenuo. 17. Nehľadaj (spr. ňehladaj!) šťesťja f pcňjazoch. 18. Zaurcli ho do háreštu na peľ
rokou. 19. Na torú otázku mi otpovcdáš? 20. Prechádzali zrne sa. až zrne v lej chuodzi. ako sa patrí
ustali.
.Sliače (pri Ružomberku)
Jolana Nižníková
ŠTÚROVSKÁ SLOVENČINA V LEVOČSKÝCH RUKOPISNÝCH
ZÁBAVNÍKOCH
Po po/bavení Ľ. Štúra profesúry na bratislavskom lýceu na prolest proti tomuto
aktu odišla časť jeho prívržencov na štúdiá do Levoče. Štúrovská mládež, ktorej
ideovým vodcom sa v Levoči stal J. Francisci-Rimavský, si tu založila študentský
samovzdelávací spolok Jednota mládeže slovenskej, ktorý v rokoch 1846-1848 vydával
rukou písané zábavníky Živuot (1846), Holubica (1846-1847) a Považja
(1847-1848).
Levočské rukopisné zábavníky boli tematicky i žánrovo veľmi pestré. Tematické
zameranie zábavníkov - od „špecifickej interpretácie filozofie národného a všeslovanského
cez precizovanic ideálu romantického hrdinu na folklórnom podnoží až
k motívu sváru ducha a predmetnosti, od otázok transformácie ľudovej piesne cez
alegorické modelovanie skutočnosti až po mystické útoky na slovanských neprajníkov
a výzvy k jednote a k práci na národa poli dedičnej" (Žemberová, 1989, s. 7) -
našlo svoj odraz aj v žánrovej diferenciácii príspevkov. Popri sebe sa tu ocitli pôvodné
ľudové texty (rozprávky, povesti, báje, ľudové piesne, hádanky a pod.), lite-