SLOVENSKA REČ - SAV

je zrejmé, že ide o neodvodené slová. Pravda, aj tu hovoríme o nulovej
prípone s gramatickou úlohou: v rámci pádových prípon, keďže ide o uzavretý
systém morfologických prostriedkov, môže mať plný význam aj
morfologická nula.
Uvedené poznatky o slovotvorných modeloch sú takmer všeobecne
známe. V doterajšej literatúre o slovotvorných modeloch sa však nepoukázalo
dostačujúcou mierou na morfonologické vlastnosti jednotlivých
modelov. Ešte dosť výrazne sa uvádza, že niektoré formanty sa vyskytujú
vo variantoch. Hovorí sa o tvrdom a mäkkom variante tej istej prípony
v prípadoch typu sochár a typu smetiar, alebo o dlhom a krátkom variante
tej istej prípony v prípadoch typu bičík a typu pásik.. . 3
Podobne sa
uvádzajú aj isté alternácie na konci základnej morfémy v prípadoch ako
vojak — vojačik, chlapec — chlapček, vysoký — výška ... A najmenej
sa ukazuje na iné alternácie v rámci základnej morfémy, ako napr. žena
— žieňa, tiecť — tok... Nazdávame sa, že morfonologické skutočnosti sú
veľmi dôležitými zložkami slovotvorného modelu. Musíme dávať na ne
pozor najmä v tých prípadoch, keď odvodzovaciu funkciu majú gramatické
prípony. Ukážeme to na niekoľkých príkladoch z okruhu prídavného
mena.
Najprv si treba ukázať morfematické zloženie základných prídavných
mien. Tu vydeľujeme pomenovací základ a gramatickú príponu, resp. istý
súbor gramatických prípon. Sú to pádové prípony: mal-ý, -ého, -ému,
-ým ...; krátk-y, -eho, -emu, -ym ...; cudz-í, -ieho, -iemu, -ím ...;
rýdz-i, -eho, -emu, -im... V týchto štyroch prípadoch ide o štyri varianty
jedinej gramatickej prípony, resp. súboru gramatických prípon. Dva
varianty sú tvrdé (-ý, -ého...; -y, -eho...) a dva zas mäkké (-í,
-ieho...; -i, -eho...). A ďalej dva z uvedených variantov sú dlhé (-ý,
-ého...; -í, -ieho...) a dva zasa sú krátke (y, -eho...; -i, -eho...).
Výskyt týchto variantov sa viaže na povahu konsonantu na konci pomenovacieho
základu.
Tvrdý variant sa používa vtedy, keď na konci pomenovacieho základu je
tvrdý alebo obojaký konsonant. 4
Je to teda niektorý z týchto konsonantov:
d, t, n, l, k, g, h, ch; b, p, m, v, r, s, z. Príklady: mladý, chudý, dutý, bohatý,
3
L. Dvonč, Rytmický zákon v spisovnej slovenčine, Bratislava 1955, str. 25 n.
4
V dnešnom systéme slovenčiny je odôvodnené rozlišovať tvrdé, obojaké a mäkké
konsonanty iba z hľadiska pravopisu: po mäkkých konsonantoch píšeme spravidla jotu,
po tvrdých zas ypsilon a po obojakých sa píše v istých prípadoch jota, v iných zas
ypsilon. Z hľadiska morfológie bolo by však predsa len vhodnejšie hovoriť o rozdiele
medzi mäkkými a nemäkkými konsonantmi, lebo máme len dva varianty prípon podľa
mäkkosti, napr. dobr-á I vyšš-ia, dobr-é I vyšš-ie... Podľa toho mali by sme hovoriť
o mäkkom a nemäkkom type skloňovania atď.