22 Historické Rakúsko ako predstupeň európskej integrácie Karl von Habsburg-Lothringen predniesol na pôde Bratislavskej vysokej školy práva v novembri 2009 prednášku na tému Historické Rakúsko ako predstupeň európskej integrácie. Z prednášky prinášame niekoľko zaujímavých a podnetných myšlienok.
Vážené dámy, vážení páni! Chcem sa veľmi pekne poďakovať za to, že som dostal pozvanie na Bratislavskú vysokú školu práva, aby som sa mohol venovať historickej téme. Myslím si, že je enormne dôležité opäť obnoviť historickú spojitosť, keďže vlastne ani nevieme kam ideme, pokiaľ si neuvedomíme, kde sme. A nemôžeme vedieť kde sme, pokiaľ nevieme, odkiaľ prichádzame. To znamená, že by sme si mali uvedomiť naše vlastné celoeurópske korene a nie len tie národné, aby sme skutočne vedeli určiť naše postavenie. Požiadali ma venovať sa pri tejto príležitosti historickým súvislostiam v rámci Európskej únie, ale na to je určite potrebné, aby som sa na začiatku pokúsil pomenovať niektoré z tých aspektov Európskej únie, ktoré majú podľa môjho presvedčenia zvláštny význam. Sú to veci, o ktorých sa v každodennej politike príliš málo hovorí. Keď sa pozrieme na stavbu Európskej únie, musíme vychádzať z toho, že únia je orgán založený na skutočnosti, že ostatné systémy zlyhali. Dnes sa vychádza z toho, že základy zmlúv zjednotenej Európy vyplývajú zo zmluvy pre uhlie a oceľ, alebo že vyplývajú z následkov druhej svetovej vojny, alebo ako následok prvej svetovej vojny a následne druhej svetovej vojny. Skutočné existenčné oprávnenie Európskej únie však pochádza z iného zdroja. A to z toho zdroja, že si národné štáty tak, ako sú a ako ich historicky vnímame, už nevedia plniť dnešnú úlohu. Aké sú dejiny národného štátu Čo oprávnilo národný štát Čo je za veľkosťou národného štátu Väčšinou to bola skutočnosť, že jestvovalo teritórium so spoločným kultúrnym pozadím, kde sa obhajovali spoločné záujmy a takáto forma sa vedela samostatne relatívne autarkne spravovať. Predstava autarkného štátu je dnes samozrejme ilúzia. Takýto už dnes neexistuje. Ako nad tým teraz rozmýšľam, tak asi jediným skutočne samostatným štátom je Severná Kórea. A to nie je vôbec najlepší príklad, ktorý by tu mal slúžiť ako vzor. Každý štát je dnes odkázaný na svojich susedov. Každý štát je odkázaný na región, v ktorom existuje. Každý štát je odkázaný na spojenia, obchod, vzdelanie, ale aj na prístup k dopravným komunikáciám svojich susedov. Preto je mojim presvedčením, že národné štáty sú skutočne niečo ako žijúce dinosaury a už nie sú schopné si uvedomiť, že prežili dobu. Celé to však viedlo k vzniku telesa ako Európska únia, teda záujmové spoločenstvo štátov. Ďalší element je to, že je potrebné pozrieť sa aj na medzinárodné organizácie a keď sa pozrieme do minulosti tak aj na spolok národov a v následnosti na Spojené národy. Myslím si, že keď sa na to pozrieme realisticky, zistíme, že aj tieto organizácie zlyhali. Spojené národy určite nie sú žiadnou inštitúciou, ktorá môže byť v súčasnosti realisticky považovaná za skutočných štátnych zástupcov. Nie je rozumné, aby štáty ako Kiribati, alebo Tuvalu mali to isté postavenie v jednej inštitúcii ako napríklad USA, Rusko či európske štáty. Jedným z následkov zlyhania medzinárodných organizácií, ale aj zlyhania národných Štátov bolo, samozrejme, aj hľadanie novej formy orgánu. Práve toto bolo mimoriadne relevantné po druhej svetovej vojne keď práve osobnosti, ktoré sú dnes považované za otcov Európskej únie, či už je to Konrad Adenuaer, Alcide de Gasperi, či Jean Monnet, ale aj ďalší, ktorí zobrali na seba následky druhej svetovej vojny a povedali: musíme teraz pristúpiť k opätovnému zjednoteniu štátov a založiť záujmové spoločenstvo v kontinentálnom rámci. Myslím si, že sa Európskej únii podarilo dosiahnuť niečo, čo je už teraz vzorom pre zvyšok sveta. *** Je tu rozdiel medzi multikulturalizmom ako zmesou tak, ako existuje v Spojených Štátoch a živým spolunažívaním rôznych kultúr na rovnakej úrovni tak ako to je napríklad v Európe, alebo práve v Európskej únii. Jeden bod, o ktorom sa vždy hovorí je skutočnosť, či by mal existovať jeden európsky jazyk. Bol som poslancom v Európskom parlamente a neprešiel taký mesiac, v ktorom by som nedostal listy od osôb, ktoré buď obhajovali esperanto, alebo také, ktoré uprednostňovali niektoré jazyky a chceli ich presadiť ako centrálne jazyky Európskej únie. Osobne som proti tomu vždy bojoval. Reč je dnes našim najdôležitejším kultúrnym majetkom a je najdôležitejším prostriedkom na sprostredkovanie kultúry z generácie na generáciu. Kultúra nie je len materiálna, kultúra nie sú len múzea a podobne. Tieto tiež patria ku kultúre, ale väčšina predmetov, ktoré sa dostanú do múzea už nežijú. Čo žije, je živá kultúra, kultúra národa a k nej, pravdaže, patrí reč ako centrálny prostriedok. Rôznorodosť rečí, jazykov, vo vnútri Európskej Únie tvorí zvláštnu časť tohto európskeho špecifika. Ovládanie rôznych jazykov znamená aj to, že vieme komunikovať s viacerými kultúrami a že týmto osobným náskokom môžeme dosiahnuť aj osobné výhody. Reč je v súčasnosti jediný kapitál, ktorý nám nikto nemôže zobrať. Ovládanie jazykov je neuveriteľne dôležité. *** Chcel by som sa vrátiť ďalej do minulosti a poukázať na niektoré elementy historického vývoja, ktoré sú pre mňa rozhodne predchodcami Európskej únie. A dovoľte mi, prosím, aby som sa na tomto mieste vrátil relatívne ďaleko do minulosti a to do neskorého stredoveku. A vrátim sa myšlienkami do starého Burgundska. Existovali štyria burgundskí vojvodovia, ktorí patrili medzi najdôležitejšie osobnosti európskych dejín. Všetci štyria spolu. Musíme si predstaviť Burgundsko ako krajinu, ako veľmi bohatú krajinu, ktorá pozostávala z rôznych menších častí, a ktorá ležala medzi dvomi veľkými blokmi: na jednej strane to bolo Francúzske kráľovstvo a na druhej strane cisár Rímskej ríše. A takisto boli rôzne časti Burgundska feudálnymi statkami obidvoch vladárov. A vojvoda z Burgundska nemal možnosť spolu so svojou armádou prejsť z jedného miesta na druhé len tak, aby vedel zariadiť niektoré veci. Podľa mňa sa práve tu vyznamenal jeden z týchto burgundských vojvodcov, a bol to Filip Dobrý, tým - tu si musíme uvedomiť, že to bol stredoveký absolutistický vládca – že si položil otázku: Akú správnu reformu potrebujem uskutočniť v tejto krajine, ktorá má rôzne kultúrne pozadia a ktorú nemám možnosť kontrolovať mojou armádou, a spraviť to tak, aby bola naďalej mne naklonená a podporovala štát Povedal, že predovšetkým je dôležité, aby boli ľudia vo svojej oblasti, vo svojom vlastnom regióne spravovaní osobami, ktoré pochádzajú z ich vlastných radov. Takže žiadna centralistická administratíva, ale decentralizovaná správa, ktorá siahala vo vtedajšom Burgundsku, ktoré bolo rozdelené na rôzne časti, od Belgicka a Holandska na severe až dole skoro do dnešného Švajčiarska. Ďalšou vecou po správnej reforme, ktorá vynikajúco fungovala, bola skutočnosť, že povedal, že založí inštitúciu, kto- 23
Change language