Uninova 3/2010 - Paneurópska vysoká škola

24
rá mala podľa môjho názoru veľký historický
význam.
Založil rád, a to Rád zlatého rúna, a do tohto
rádu neposadil len seba ako rytiera na rovnakej
úrovni ako ostatných, ale posadil tam rôznych
vládcov susedných štátov a zobral tento
nástroj a dal mu suverénne práva.
Preňho boli najdôležitejšie, ešte stále rozprávame
o stredoveku, rozhodnutia o vojne a mieri.
A on rozhodnutie o vojne a mieri v Burgundsku
prenechal inštitúcii, v ktorej boli s veľkou
pravdepodobnosťou zhromaždené práve
tie osoby, ktoré by v potenciálnom konflikte
figurovali ako jeho nepriatelia. Musíte si predstaviť,
že všetko toto spravil v tej dobe absolutistický
vládca. Keď sa na to pozrieme, zistíme,
že tu bolo spolunažívanie na rovnakej úrovni,
s rovnakým porozumením rôznych regionálnych
vládcov a kniežat, ktorí rozhodovali nielen
o otázkach vojny a mieru, ale aj o obchode
a všeličom inom.
Nie je to vec, ktorá nám príde veľmi známa
Taká, ktorá sa opäť preukazuje v rôznych inštitúciách,
ktoré dnes existujú Myslím si, že to
nebola náhoda, ale že to bol práve tento Filip
Dobrý a v neposlednom rade aj jeho syn Karol
Odvážny, ktorí s určitosťou podnietili koniec
stredoveku severne od Talianska a zaviedli
nástup renesancie.
Títo ľudia prostredníctvom správnej reformy,
ale aj cez ich umelecké pochopenie, životný
štýl, cez pochopenie pre obyvateľstvo, pochopenie
vlastného obyvateľstva, určite podnietili
v Európe zmenu, ktorá viedla od ťažkého obdobia
stredoveku k obdobiu renesancie. A to
boli politické elementy, ktoré vtedy zohrávali
určitú rolu. Vidíme, že tie isté politické elementy
dnes opäť zohrávajú tú istú rolu v Európskej
únii. Preto je pre mňa dôležité ukázať
túto dávnu súvislosť až z obdobia neskorého
stredoveku. Karol Odvážny, syn Filipa Dobrého,
bol posledným čisto burgundským vojvodom
a jeho nasledovník bol cisár Maximilián.
Cisár Maximilián, keď sa to tak vezme, už vtedy
ako Habsburg, bol niekto, kto sa chopil starých
tradícií a vlastne on vniesol to burgundské,
duchovné dedičstvo do Rakúska, teda
vlastne do monarchie. V tých časoch to boli
práve tieto rozhodujúce smerovania, ktoré boli
prakticky realizované cez rámec burgundského
hodnotového dedičstva a mali určite aj veľkú
dôležitosť pre ďalší rozvoj monarchie až do
jej konca.
Pre mňa je vždy znovu fascinujúce, keď sa pozrieme
napríklad na niekoho ako Karol Piaty a
vidíme, že kedykoľvek padlo z jeho strany dôležité
rozhodnutie, alebo keď išiel do boja, vždy
išiel do boja pod záštitou burgundskej vlajky.
Až do konca monarchie tvrdili všetci vládcovia,
že pre nich bolo burgundské dedičstvo
tým najdôležitejším dedičstvom hodnôt, ktoré
nosili so sebou. Vždy sa cítili viac ako Burgunďania,
ako burgundskí obyvatelia a dnes môžeme
vlastne už povedať ako Európania, než
ako len obyvatelia nejakého národného štátu.
To je niečo, čo sa určite odrazilo na formovaní
a význame monarchie, vtedy vlastne cisárskej
ríše a neskôr rakúsko-uhorskej monarchie.
***
Chcem ešte pridať jeden malý element, ktorý
súvisí s mojou činnosťou a kde je toto veľmi
citeľné. Ako už bolo povedané, pracujem z
časti pre Blue Shield Federation, ktorá sa venuje
ochrane kultúrneho dedičstva v ozbrojených
konfliktoch.
V neposlednom rade to robím aj preto, lebo
som vojak. Pretože tak ako predtým patrím
do rakúskej spolkovej armády, kde zastávam
funkciu dôstojníka ochrany kultúrneho dedičstva.
V rámci tejto funkcie som medzinárodne
veľa na cestách, aby som aj v iných krajinách
učil o systéme princípu ochrany kultúrneho
dedičstva v ozbrojených konfliktoch. Tam
sa stále viac stretávam a uvedomujem si jednu
vec. Keď je človek vojakom a čelí týmto konfliktom,
a hlavne sa venuje ochrane kultúrneho
dedičstva, zistí, že v posledných desaťročiach
prišlo k veľmi silnej zmene nielen vo
vojenskom práve, ale v prebiehajúcich ozbrojených
konfliktoch. Zničenie majetkov kultúry
bola v Druhej svetovej vojne do určitej miery
ešte kolaterálna škoda. Konflikt bol medzi
štátmi, konflikt bol medzi štátnymi systémami
a primárnymi cieľmi v takýchto konfliktoch boli
nepriateľské štáty, nepriateľské armády, štátne
zariadenia, dopravné uzly, to boli skutočné
ciele. Kultúrne dedičstvo bolo tiež zničené, ale
nebol to primárny cieľom. Aj z tohto tvrdenia
existujú pravdaže výnimky.
Tento základný princíp medzištátneho konfliktu
sa veľmi zmenil. Keď analyzujeme všetky
ozbrojené konflikty posledných desaťročí, zistíme,
že všetky konflikty boli a sú medzi etnikami
a teda nie sú medzištátne. Všetky konflikty
sa odohrali a odohrávajú medzi etnikami,
medzi skupinami rôzneho náboženského
vyznania, ktoré sa môžu odohrávať medzi štátmi,
ale takisto vo vnútri jedného štátu. A táto
zmena v oblasti vedenia konfliktov priniesla aj
ďalšiu zmenu a tá sa týka toho, čo je cieľom
zničenia. Cieľom zničenia už nie sú zariadenia
štátu, ale je to kultúrne vyjadrenie nepriateľských
etník. To znamená, že keď zničím kultúrne
pozadie svojho nepriateľa, tým zároveň
najviac uškodím svojmu nepriateľovi. Primárnymi
cieľmi sú dnes múzeá, archívy, kultúrne
zariadenia, svätostánky, vlastne prakticky inštitúcie,
ktoré sú ako prvé zakázané, keď je nejaká
krajina obsadená, teda zakáže sa spôsob
vyjadrenia sa, náboženský prejav, procesie a
podobne. Všetko toto sa dnes zakazuje. Vojna
má byť vojnou medzi kultúrami. A menej
to má byť vojna, ktorá sa odohráva medzi štátmi
a armádami. Keď sú kultúry postihnuté takýmto
konfliktom, potom získava ochrana kultúry,
ochrana menšín, ochrana malých skupín
obyvateľstva, ochrana jazykov, ochrana nemateriálneho
kultúrneho dedičstva na veľkej dôležitosti.
Keď dáme tieto skutočnosti do popredia, môžeme
skutočne použiť aj tradície a skúsenosti
pochádzajúce z obdobia monarchie, môžeme
ich ďalej viesť a povedať, že toto je ochrana, o
ktorej už máme poznatky z minulosti.
Moje vážené dámy a vážení páni, myslím, že
tu vidno, že z dlhodobého hľadiska sa lepšie
systémy skutočne presadia. Môžeme načrieť
do minulosti a poučiť sa zo skúseností, vidíme,
že monarchia nám poskytla určité príklady
a hodnotové predstavy, ktoré sú aj dnes aplikovateľné,
ktoré sa dajú aj v súčasnosti použiť.
A také, ktoré majú aj dnes silný vplyv na Európsku
Úniu. Nemôžeme ich priamo porovnávať.
Európska únia je nový orgán, je to orgán
sui generis. Ale hodnotové predstavy, ktoré sú
pre ňu dôležité, pochádzajú z minulosti, tých
sa musíme držať, tie sa dlhodobo presadili. V
neposlednom rade je to naša úloha a úloha
budúcich juristov aby dohliadli na to, aby tieto
hodnoty prežili aj do budúcnosti.
Výber z myšlienok, ktoré odzneli na
prednáške Karla von Habsburga - Lothringena
26. novembra 2009 na pôde BVŠP