BezpeÄnostnÃ¡ dynamika â KodanskÃ¡ Å¡kola - PolitickÃ© vedy

BEZPEČNOSTNÁ DYNAMIKA - KODANSKÁ ŠKOLA 

Jana Lasicová 1 ∗ 

Politické vedy / štúdie 

RESUME 

The work of the Copenhagen School reflecting the turbulent developments of security questions 

since the mid – 1980s, defines an interesting and complex research agenda for security studies. 

Their work constitutes the most extensive and systematic interpretations of the implications 

of widening the security studies agenda. 

The way the Copenhagen School interprets security questions has contriebuted considerably 

to making in possible for these questions to be raised in security studies. In that sence one 

could argue that the question unfolds within, and partly because of, the kind of discourse the 

Copenhagen group has developed. In other words, taking up that challenge would be way of 

pushing the project futher from inside its own conceptual space. 

Počiatky a formovanie 

V roku 1985 bolo v Kodani založené (pri Centre pre mierový a konfliktný 

výskum) nové pracovisko pod názvom Výskumný inštitút pre mier a konfl ikt 

(COPRI). Jeden z jeho výskumných projektov sa rozvíjal ako „Nevojenské aspekty 

európskej bezpečnosti“. Počas výskumu, ktorý trval 13 rokov projekt úspešne 

obohacoval dovtedajšie poznanie o nové prvky, rozvíjal sa do šírky, získaval 

nových výskumných pracovníkov a nové témy súvisiace s hlavnou výskumnou 

úlohou, až sa na jeho výsledky viac-menej oprávnene začal používať názov 

„škola“. Vybudovať „školu“ výskumného pracoviska znamená zachovať aspoň 

minimálnu kontinuitu s vývojom spoločnosti v danej oblasti (bezpečnosť), najmä 

z hľadiska konceptuálnej dimenzie projektu. Jeden z vedeckých pracovníkov O. 

Weaver, ktorý na projekte participoval od samého začiatku, a B. Buzan, ktorý 

bol riaditeľom projektu po roku 1988, boli aj autormi prvej pozoruhodnej knihy 

danej výskumom - European Security Order Recast (Prebudovanie európskeho 

bezpečnostného poriadku). Európska bezpečnosť je teda novým fenoménom 

výskumu, aj z hľadiska doktrinálneho (nové strategické dokumenty NATO, 

* 

PhDr. Jana Lasicová, PhD. pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie na 

FPVaMV UMB v Banske Bystrici. 

20


formovanie OBSE), aj z hľadiska teoretického. Bezpečnosť sa dovtedy totiž 

vnímala ako všeobecne platná entita. 

Vráťme sa však k skupine výskumníkov z Kodane. Už od roku 1987 prenikali 

do širšej verejnosti mnohé pozitívne referencie o ich výsledkoch. Kodanská 

skupina bola úspešná ako celok, ale jej jednotliví vedeckí pracovníci zaznamenali 

aj čiastkové úspechy v čiastkových výskumných úlohách, najmä ich výskumy, ktoré 

sa pohybovali v hraničných vedných oblastiach (výskum spoločenských zmien a 

ich dopad na sociálnu, kultúrnu, bezpečnostnú istotu občana, a. i.). 1 

Celkovú agendu výskumu vedecký tím sformuloval do piatich publikácií, 

ktoré na seba nadväzujú, sú kontinuitné z hľadiska logiky výskumu i následnej 

explikácie. Sú v nich dôležité závery, týkajúce sa bezpečnostnej agendy a 

bezpečnostných štúdií. Už v týchto publikáciách možno postrehnúť mnohé 

inovatívne východiská týkajúce sa výskumu bezpečnostných vzťahov. 2 Kodanská 

skupina začala napr. pracovať s termínom „sekuritizácia“, „societálna bezpečnosť“, 

„regionálny bezpečnostný komplex“ a ďalšie. Tieto prvky vniesli do výskumu najmä 

dynamičnosť. Bezpečnosť sa už prestala vnímať ako status quo, ako to bolo počas 

výskumu bezpečnostných vzťahov najmä v čase vrcholiacej studenej vojny (60. 

– 70. roky 20. storočia). S dynamičnostou súvisí aj nové, tzv. konceptualizované 

vnímanie bezpečnosti, ktoré bezpečnosť vníma ako neustále sa vyvíjajúci komplex 

faktorov. 

Najväčším výdobytkom kodanskej výskumnej skupiny je však radikálne 

rozlíšenie európskej sféry (bezpečnosti) od iných teritórií, rovnako identifikácia 

európskych podmienok, európskeho prostredia, a európskych špecifík. Spomínaní 

autori sú aj tvorcami mnohých štúdií, ktoré uviedli do skúmania bezpečnosti nové 

oblasti. 

Je to napríklad viditeľné v štúdii uverejnenej v Review of International Studies 

(2/1991), ktorá má názov Identita, migrácia a nová bezpečnostná agenda v 

Európe, kde sa prvýkrát dostávajú do popredia bezpečnostných výskumov čisto 

1 

B. Buzanovi a O. Weaverovi patrí zásluha o definovanie tzv. európskej bezpečnosti. Dovtedajšie práce, 

ak hovorili o bezpečnosti, pod bezpečnosťou vnímali len euroatlantickú bezpečnosť, ale euroatlantickycentricky 

ju automaticky vydávali za celosvetovo platnú, z hľadiska pravidiel a poriadku. T.j. bezpečnostný 

poriadok platný v euroatlantickom priestore sa považoval za platný a nutný všade na svete. (Porovnaj 

s Novou strategickou koncepciou Aliancie). 

2 

Sú to: Buzan, B.: People, States and Fear (1991); National Security in the Post-Cold War Third World 

(1993); Security, the State, the „New World Order and Beyond“ (1994); Waever, O.: Security as Integration 

– European International Identity (1996); Power, Principles and Perspectivism a ďalšie. Pozn. aut. 

21


nevojenské, sociálne problémy. Ak máme hodnotiť reflexiu autorov - vedeckých 

pracovníkov, bola veľmi široká. Odrážala dovtedy nebývalú interdisciplinaritu 

zahrnujúcu mnohé vedné oblasti (históriu, históriu medzinárodných vzťahov 

a medzinárodného práva, sociológiu, kulturológiu, psychológiu, žurnalistiku, 

a mnohé ďalšie humanitné disciplíny). Kodanská skupina prešla vnútorným 

kreatívnym vývojom a výsledkom bolo refl ektovanie špecifi ckého európskeho 

vnímania bezpečnosti, aj bezpečnostných rizík. Preto je kľúčom k pochopeniu 

výsledkov výskumu Kodanskej školy to, že spája výskum bezpečnosti s európskou 

fi lozofi ckou tradíciou, s výskumom ochrany ľudských práv, a že do výskumu 

bezpečnostnej problematiky neoddeliteľne zaradila problematiku zmyslu dejín, 

kultúrneho vývoja, sociálno-historických zmien. Preto je také dôležité venovať sa 

intertextovosti, z hľadiska adaptovania a metatextového využitia identifikovateľných 

fi lozofi ckých zdrojov, ak máme úplne pochopiť prínos školy. To je však zatiaľ 

nepreskúmaná pôda, ktorá čaká na osobitnú refl exiu. 

Kreativita vývoja a výskumu 

Tímová práca kolektívu vedeckých pracovníkov inštitútu bola od začiatku 

podporovaná individuálnou kreativitou, týkajúcou sa rozpracovania ideí, čo môže 

uskutočňovať len teoretická škola. 

Škola ako tím výskumníkov rozvíja svoje idey prostredníctvom intenzívnej 

diskusie s predchádzajúcimi prácami, ale aj v súvislosti so zmenami v spoločnosti 

a výzvami, ktoré prináša societálny rozvoj. Tento aspekt kreativity je pre školu 

podstatný, vychádza pravdepodobne z Bachtinovho chápania procesu písania 

- život sám určuje pravidlá textu, a text sa stáva reálnym v živote. 3 Ciele takéhoto 

výskumu (kreatívneho vývoja) sú iné, napr. štrukturálna interpretácia faktorov, 

kde škola predostiera sériu variácií na tému, transformuje ju do rôznej hĺbky a 

šírky. Uplatňuje sa aj iniciatívnosť idey a jej kontinuitné variácie. Vychádzajúc 

z embryonálneho modelu zvyčajne býva uplatňovaný aj teleologický variant, 

ktorý interpretuje dej od počiatku, prvých príznakov, až po fi nálnu funkciu. V 

súlade s týmito cieľmi sa interpretujú aj nové termíny aké sa vytvárajú v nových 

konštrukciách - ako by to mohlo byt‘. Idea je potom určujúca aj keď sa definujú 

nové napätia a tlaky, ktoré prináša vývoj. 

3 

Intertextovú teóriu vzájomného ovplyvňovania kreativity a reality I. B. Bachtina analyzuje autor 

Pokrovskij, N. E.: Problema anomii v sovremennom obščestve. Moskva 1995 

22


Tieto ciele sú implikované do sympatickej interpretácie diela, hneď v prvom 

pláne. Takto interpretovaný problém, jeho zmeny a reformulovanie idey uvádzajú 

nové témy do výskumu, vysvetľujú kontexty, najmä z hľadiska sociálneho vývoja. 

Škola si vytvára svoj vlastný image, ktorý je nezameniteľný s inými prístupmi. 

Jeden z možných argumentov, že postmoderní teoretici medzinárodných vzťahov 

smerujú len k neorealistickej vízii súvisí s hľadaním spoločných čŕt politického 

realizmu a politického idealizmu. Aj Kodanská škola postupuje týmto spôsobom, 

do istej miery spája politický realizmus a politický idealizmus. 

Nový metodologický prístup – sektory, sekuritizácia 

Kodanská škola sa teda sformovala ako otvorené fórum pre kreatívny vývin. 

Výrazný úspech kníh autorov patriacich do tohto výskumného tímu bol daný najmä 

tým, že sa už bezpečnosť nechápala ako abstraktný stav, ale ako konkrétna danosť 

pre konkrétne teritórium. Stojí za pozornosť, ako došlo k tomuto vymedzeniu. 

Od roku 1985, keď sa bezpečnostné štúdie sústreďovali ešte stále na vojenské 

vzťahy medzi štátmi, boli definované vtedajšie hrozby a riziká, ale už v ich skúmaní 

možno zaznamenať posun -hrozby sa týkali aj ľudskej existencie, zachovania 

bezpečnostného statusu a rozvoja indivídua, sociálnych skupín, národov a ľudstva 

ako celku. Záujem Kodanskej školy najmä o skúmanie týchto - existenciálnych rizík 

- bol motivovaný zmenou situácie v Európe. Po roku 1980 sa bezpečnostné otázky 

stále riešili len ako vojenské otázky. Kodanskú školu však zaujímala budúcnosť. 

Ak sa doriešia vojensko-politické vzťahy medzi štátmi prostredníctvom zmlúv, 

ako sa budú vyvíjať a formovať otázky o bezpečnosti potom 4 Od začiatku bolo 

viacerým vedcom jasné, že dôležitá bude najmä zmena uhla skúmania, nový 

metodologický aparát, nové prístupy. Bezpečnosť a politika sa musia navzájom 

implikovať, a vojenské vzťahy nie sú jedinou oblasťou spoločnou pre obe. 

Nový metodologický prístup, ktorý charakterizuje Kodanskú školu bol iný, 

aký prevládal v dovtedajších bezpečnostných štúdiách vychádzajúcich z relácií: 

ideológia - bipolarita - antagonizmus - nebezpečenstvo - hrozba - konflikt 

- vojenská prevaha (alebo rovnováha). Kodanská škola priniesla do výskumu 

bezpečnosti originálny aspekt - bol ním spôsob, akým spojila teoretický a empirický 

4 

V 70. a 80. rokoch 20. storočia boli podpísané významné bezpečnostné zmluvy, týkajúce sa znižovania 

stavu zbraní v oboch blokoch, prípadne zákazu použitia určitého druhu zbraní. Zmluvy série SALT a 

START, zmluvy týkajúce sa zákazu chemických, biologických a bakteriologických zbraní a mnohé ďalšie, 

ktoré nastoľovali nový medzinárodný poriadok z hľadiska vojenskej bezpečnosti. 

23


kontext bezpečnostných vzťahov. Keďže nevychádzala z ideologickej bázy 

ohrozenia bezpečnosti, musela si stanoviť nový predpoklad, predmetom zmien 

v bezpečnostných vzťahoch, základnou bázou bola pre ňu kolektívna dynamika, 

ľudská spoločnosť rozdelená nie na triedy ale na sektory, z ktorých každý má 

vlastné špecifi cké postavenie, rozvoj a vplyv na celkovú sociálnu dynamiku. 

Sektorový prístup znamená, že vo výskumnej agende bezpečnosti budú 

okrem vojenských a politických tém fi gurovať aj témy ekonomické, societálne, 

enviromentálne. Špecifi cké druhy interakcií medzi nimi vytvárajú bezpečnostnú 

klímu. Vojenský sektor zahrnuje vzťahy násilného donútenia, politický – politické 

vzťahy medzi autoritami a hierarchiou moci, ekonomický – vymedzujú obchodné, 

výrobné a finančné vzťahy, societálny – týka sa kolektívnej identity a enviromentálny 

– tvorí vzťahy medzi ľudskou činnosťou a planetárnou biosférou. 

Rozdelenie na sektory vychádzalo z empírie (hoci skúmanej z rôznych 

pozícií: práce výskumného tímu Kodanskej školy zlučovali viaceré paradigmy 

- neorealizmus, postštrukturalizmus, ale aj klasický realizmus) 5 . Tým, že sa 

Kodanská škola zamerala na európske bezpečnostné štúdie, priniesla do oblasti 

skúmania bezpečnosti ďalší nový metodologický prvok. Autori Kodanskej školy 

totiž vychádzali z presvedčenia, že bezpečnostné štúdie realizované v USA nie 

sú aplikovateľné na európsku situáciu. Európsky status je iný - Európa nie je 

jeden štát, diferencovane pristupuje k hrozbám a rizikám formulovanými USA, 

je rozdelená na západ a východ, je tu Sovietsky zväz, sú tu iné bezpečnostné 

sektory, bezpečnostné komplexy, Európania inak vnímajú sekuritizáciu. Európske 

vnímanie bezpečnosti ako pocitu aj statusu je univerzálnejšie, než napr. v 

USA, pretože je konceptuálne, vychádza z dynamiky vývoja. Starý kontinent 

napriek ekonomickej stabilite po II. sv. vojne neustále zažíva politické krízy, 

pravicové a ľavicové obdobia, nepokoje, vlny emigrácie, nezamestnanosť a i. 

Preto aj vnímanie bezpečnosti je v Európe pružnejšie, nesúvisí len s vojnovým 

konfl iktom, ale najmä so sociálnymi zmenami. Zdá sa, že pred Kodanskou 

školou veda tieto empirické príčiny v bezpečnostných štúdiách nepovažovala 

za podstatné. Oprávnenosť anticipácie sociálnej dynamiky pre bezpečnostné 

vzťahy potvrdili udalosti roku 1989. Ukázalo sa, že Kodanská škola predvídala 

správne - bezpečnostnú situáciu nemôžu určovať len dve superveľmoci, ale 

5 

Huysmans, J.: Revisiting Copenhagen. In: European Journal of International Relations. Vol. 4/1998, 

s. 483 

24


najmä vnútorné vzťahy v európskych štátoch, ktoré majú špecifický „európsky“ 

charakter, ich aktérmi, iniciátormi a rozhodujúcimi sociálnymi silami môžu byť aj 

malé štáty bez špecifi ckého postavenia na svetovej scéne. (V roku 1989 totiž už 

nemožno hovoriť o satelitných štátoch superveľmocí). 

Kodanskej škole je pripisovaný aj ďalší metodologický objav. V štúdiách jej 

autorov (napr. O. Waever) sa kladie dôraz na skúmanie relevancie etnicko-kultúrnej 

identity a jej zachovania, ktoré je v Európe centrálnou bázou, na ktorej sa vždy 

budovalo a buduje európske historicko-kultúrne porozumenie medzi národmi. 6 Pre 

úplnosť treba dodať, že spomínaný O. Waever sa sám v tejto oblasti nepovažuje 

za originálneho mysliteľa, konotuje svoje úvahy s odvolávaním sa na klasikov J. 

J. Herdera, I. Kanta, B. Croceho a iných, za „metodologický objav“ tejto oblasti 

ho klasifi kovali skôr jeho kritici z radov vojenskej vedy. 

Z etnicko-kultúrnej rozmanitosti Európy a jej zachovania odvodzuje Kodanská 

škola aj skúmanie ďalšieho problému. Kým napr. v USA smerujú bezpečnostné 

analýzy najmä k zahraničnej politike a národnej bezpečnostnej politike, Kodanská 

škola musela brať do úvahy európsku bezpečnostnú skúsenosť, keď integrovaná 

Európa musela formulovať svoje bezpečnostné záujmy nie ako záujmy 

jednotlivých štátov, ale ako európske bezpečnostné záujmy. Aj preto nemožno 

európske bezpečnostné vzťahy defi novať z americkej perspektívy, uvádza sa vo 

viacerých štúdiách školy. Ak zhrnieme, v USA (ale aj v dnešnom Rusku) znamená 

bezpečnosť hlavne národnú bezpečnosť, v Európe znamená najmä bezpečnosť 

societálneho sektora, a ten je transhraničný. Integrovaná Európa je územie 

kolektívnej bezpečnosti, ktorá je dôležitejšia ako národná bezpečnosť jedného 

štátu. Preto Kodanská škola preferuje názor, že európska bezpečnosť znamená 

koncentrovať sa viac na možnosti vytvárania mierových vzťahov medzi štátmi, 

národmi a ľuďmi, než na ochranu národnej bezpečnosti partikulárneho štátu. 

Kodanská škola prezentuje aj ďalší metodologický posun. V bezpečnostných 

štúdiách najmä v čase vypätých kríz studenej vojny bola zreteľná deliaca 

čiara medzi empirickými a teoretickými dátami, resp. empirický materiál sa 

nevyskytoval (ak nepočítame vojenské štatistické údaje). Empirické a teoretické 

východiská a závery sa najčastejšie prezentovali ako dva rôzne, navzájom len 

vzdialene súvisiace problémy. Empíria slúžila na ilustráciu (typické pre toto 

obdobie sú propagandistické „empirické“ údaje) a často aj na falšovanie teórie. 

6 

Waever, O.: Security The Speech Act. Copenhagen: COPRI. Working Paper. No.19/1989 

25


Dochádzalo k tomu vo vede a výskume na oboch stranách - blokoch. Potom teória 

vypracovala „empiricky“ podloženú hypotézu napr. o všeobecnej kríze kapitalizmu 

a imperializmu, ktorá skončí víťazstvom svetového proletariátu (východ), alebo 

vypracovala tzv. politiku zadržiavania komunizmu, pretože komunizmus, je to 

najhoršie, najnemorálnejšie a najzverskejšie politické zriadenie, nemorálni sú aj 

ľudia, ktorí tam žijú, atď.(západ). 

Kodanská škola poukázala na nebezpečenstvo falzifikácie teórie vyplývajúce 

z nekompaktnosti. Odmietnutie ideologickej dvojkoľajnosti možno považovať 

za ďalší metodologický prínos školy. Radšej treba artikulovať „mix“ politického 

vývoja v rôznych obmenách, prezentovať „diskusie k vývoju, aj k teóriám, 

rôzne stanoviská, zverejňovať empirický materiál, všetky fakty - aj negatívne 

postoje, čo môže vyústiť“ do určitej konceptualizácie problému, ale nie do jeho 

falzifi kácie“. 7 

Kodanská škola priniesla zmeny aj v chápaní európskych mierových štúdií, 

nerozlišuje totiž presnú hranicu medzi mierovým výskumom a bezpečnostným 

výskumom. Súvisí to aj s jej chápaním jemných hraníc stanovených pre mier a 

pre bezpečnosť. 8 Položila si základné otázky: Kedy je ešte zachovaná bezpečnosť 

a mier, keď je konflikt blízko, ďalej alebo úplne vzdialený Keď je konflikt nenásilný 

a má len „kultúrny“ charakter Možno hovoriť o bezpečnosti v čase mieru, ale s 

hrozbou terorizmu 

Ak by sme sumarizovali metodologický prínos školy, treba uviesť najmä už 

spomínané rozlíšenie špecifi ka bezpečnosti ako takej a európskej bezpečnosti, 

ďalej koherentnosť empírie a teórie bezpečnosti, s čím súvisí aj problém 

sekuritizácie. 

Sekuritizácia je radikálnejšia forma politizácie, je to vydelenie určitej 

problémovej oblasti „nad“ štandardné politické konanie. Z hľadiska teórie môže 

byť akákoľvek téma z ktoréhokoľvek sektora sekuritizovaná, t.j. umiestnená na 

škále od depolitizovania (štát sa od problému dištancuje), ďalej k politizácii (štát 

zasahuje ofi ciálnym vyjadrením) až k takej situácii, keď problém prekročí únosnú 

7 

Huysmans, J.: Revisiting Copenhagen. In: European Journal of International Relations. Vol. 4/1998. J. 

Huysmans v citovanej štúdii nepovažuje túto epistemologickú pozíciu za typickú len pre Kodanskú školu, 

vyplýva z európskeho dedičstva fi lozofi ckého skepticizmu, empirizmu ale aj z európskej bezpečnostnej 

skúsenosti. 

8 

Je prevencia, ako nástroj zamedzenia šírenia zbraní hromadného ničenia efektívna (Diskusia, ktorú 

viedli H. Müllerom a M. Boothom). In: Politické vedy. roč. 8, 4/2004. s. 107-117 

26


mieru. Je vnímaný ako spoločenská alebo existenčná hrozba, z toho dôvodu 

nastáva jeho sekuritizácia (štát musí prijať opatrenia – bezpečnostné, finančné, 

obmedzujúce práva a slobody občanov), naliehavosť ktorých verejnosť prijme 

práve preto, že došlo k sekuritizácii. Štát používa také kompetencie a aktivuje 

také sily, ktoré sa v bežnom občianskom živote nepoužívajú. 

Sekuritizáciu identifi kujeme podľa špecifi ckého diškurzu – záchrana štátnej 

idey, záchrana existencie, nutnosť použitia silových zložiek a pod. Diškurzívny 

proces však úzko súvisí s určitým druhom manipulácie, ktorá na škále od 

depolitizácie po sekuritizáciu vždy nastáva a je jej negatívnou zložkou. 

Multiplicita bezpečnostných sektorov 

Kodanská škola už v počiatočnej fáze výskumov bezpečnosti v pracovných 

listoch Európska bezpečnosť - problémy výskumu nevojenských aspektov 

(1989) 9 formulovala rámcový výskumný projekt. Vo vtedajšej dobe (80. roky) 

mali nevojenské aspekty bezpečnosti skôr okrajovú úlohu a ich výskum bol skôr 

alternatívou ako hlavným prúdom. Pre hlavný prúd výskumu boli bezpečnostné 

vzťahy otázkou vzťahov medzi prezentáciou sily štátov, legitímneho použitia sily 

a násilia prostredníctvom regulérnej armády aj v domácom aj v medzinárodnom 

prostredí. Bezpečnosť sa spájala len s vojenskými aspektmi a otázkami 

medzinárodného práva a poriadku. Z toho vyplývalo, že bezpečnostná politika 

- jej realizácia je uskutočniteľná len s využitím ozbrojenej sily, aj bezpečnostných 

zložiek iného druhu - ako nátlakovej moci pri zabezpečení slobody, istoty štátu aj 

jednotlivých občanov pred hrozbami. 

Toto hľadisko bolo prijímané aj vo výskume (bezpečnostné štúdie, 

strategické štúdie). Nevojenské hrozby a s tým súvisiace otázky ochrany štátu 

a medzinárodného spoločenstva boli väčšinou odsúvané na okraj záujmu. 

Kodanská škola im však prisúdila bytostný, existenciálny charakter – ten, ktorý 

určuje vývoj a rozhoduje o jeho varietach. Nevojenské hrozby a naopak, istota 

vyplývajúca z ich absencie určujú sociálno-vývojový status spoločenských 

jednotiek (indivíduí, sociálnych skupín, národností, etník, štátov, ľudstva). Zároveň 

existencia nevojenských rizík ohrozuje referenčné objekty, ktorými už nie sú len 

štáty, hranice, územia, ale širokospektrálne ponímané entity, ktoré môžu mať 

rôzny charakter. Tým sa mení uhol pohľadu (aj smer výskumu), ktorý už nie 

9 

Buzan, B.- Waever, O. - De Wilde, J.: Bezpečnost, nový rámec pro analýzu. Praha 2005 

27


je zameraný len na ochranu štátu pred nepriateľmi, na bezpečnostnú politiku 

vyplývajúcu z národného záujmu, ale aj na ochranu indivíduí, sociálnych skupín, na 

zvyšovanie občianskej istoty, zlepšovanie sociálneho usporiadania. Toto hľadisko 

výskumu bezpečnosti sa v podaní Kodanskej školy stáva lepšou alternatívou 

uskutočňovania bezpečnostnej politiky, ktorá sa bude viac zameriavať na riešenie 

bytostných spoločenských problémov, ktoré vždy indukujú stabilitu aj nestabilitu, 

ako na otázky národnej bezpečnosti. Kodanskú školu z tohto pohľadu môžeme 

hodnotiť‘ ako akýsi novodobý osvietenecký prúd v skúmaní bezpečnosti. Na 

rozdiel od vyššie uvedenej relácie, ktorá platila v čase studenej vojny. Kodanská 

škola evalvuje vzťahy: indivíduum - sociálna skupina - existenciálne istoty 

- stabilizácia spoločnosti - znižovanie nevojenských rizík - rozvoj - solidarita 

- spolupráca - mier. 

Kodanská škola je v tom najlepšom zmysle slova poznačená multidisciplinárnym 

prístupom skúmania. Z tohto hľadiska by sme ju mohli porovnať s inými modernými 

vednými disciplínami - kultúrnou antropológiou alebo politickou psychológiou. 

Tak ako v týchto, bezpečnostným otázkam pomerne vzdialených disciplínach, 

Kodanská škola svoju bezpečnosť buduje s použitím metodológie spoločenských 

vied. Význam pre evalváciu záverov má skúmanie všetkých aspektov fyzického, 

psychického, virtuálneho bytia, všetkých variácií aspektov ľudského života 

skúmaných z bezpečnostnej perspektívy. Otázka bezpečnosti sa tak stáva 

rovnocennou iným sociálnym otázkam - ani viac ani menej - a jej vojenský rozmer 

je len jej parciálna časť. 

Jednou z kľúčových otázok výskumného projektu nevojenských aspektov 

bezpečnosti je však zaradenie týchto aspektov do agendy bezpečnostných 

vzťahov, určenie ich miesta, hodnoty, stanovenie priorít. Aby sa vedci Kodanskej 

školy vyhli abstraktným špekuláciám, nevojenské aspekty bezpečnosti začali 

vysvetľovať na príklade európskych bezpečnostných problémov. Kodanský 

projekt limituje druh hrozieb a lokalizuje ich pôsobenie v súvislosti s diskusiami o 

európskej bezpečnosti, samozrejme v súlade s historickým kontextom. Napríklad, 

už spomínaná societálna bezpečnosť je vysvetľovaná ako súčasť európskej 

bezpečnostnej politiky v dobe po Studenej vojne. Všeobecným rámcom, ktorý sa 

berie do úvahy sú teda relácie medzi societálnou dynamikou a bezpečnostnou 

dynamikou, ktorú rozvíja štát. Škola teda vypracovala čisto empirickú stratégiu, 

28


ktorá vymedzuje konkrétne riziká, ale najmä fragmentuje bezpečnostné štúdie 

tak, aby mohol byt‘ vytvorený nový bezpečnostný koncept. 

Nevojenské aspekty bezpečnosti však od začiatku skúmania narážali na 

problém adekvátnej defi nície. Otázkou bolo, ako a čím ich kategoriálne odlíšiť 

od vojenských aspektov, alebo ako definovať rozdiel medzi vojenskými a 

nevojenskými aspektmi bezpečnosti, či na základe určitej hierarchie, alebo na 

základe ich politického významu. 

Všetky faktory bezpečnosti - vrátane vojenských - majú vlastnú 

hierarchiu, podľa stupňa dôležitosti, ale obsahujú aj politické aspekty, 

ktoré podľa Kodanskej školy majú ambivalentnú povahu. Na jednej strane 

vypovedajú o špecifických faktoroch ovplyvňujúcich bezpečnosť, na druhej strane 

však určujú aj spôsob ako defi novať bezpečnostné otázky, či patria do okruhu 

vojenských alebo nevojenských aspektov bezpečnosti. 

Dichotómia vojenských a nevojenských aspektov bezpečnosti má pôvod (podľa 

B. Buzana 10 ) v tom, že všetky bezpečnostné sektory (rozdielne oblasti, kde je treba 

definovať rôzne druhy bezpečnostných rizík) sa týkajú ochrany ľudských kolektívnych 

entít. Všetkých päť sektorov bezpečnosti, ktoré identifikovala Kodanská 

škola - vojenský, ekonomický, politický, societálny a enviromentálny - má 

aj vojenské, aj nevojenské aspekty, všetky majú politické dimenzie a všetky 

môžu navzájom vytvárať rôzne hierarchické systémy. 

Z hľadiska moderného chápania bezpečnosti je bezpochyby najvýznamnejším 

prínosom Kodanskej školy konzekventnosť societálneho sektora. Societálna 

bezpečnosť neidentifi kuje len jeden sektor, ktorý je vyznačený špecifi ckým 

druhom hrozieb či zraniteľnosti, skôr ho treba chápať ako dynamiku špecifických 

vzťahov medzi hrozbami a zraniteľnosťou. Táto dynamika vzniká a funguje ako 

dôsledok konštituovania spoločenskej a kultúrnej identity štátov (medzi štátmi) a 

zároveň stavia spoločenskú a kultúrnu identitu do polohy referenčného objektu 

(toho, ktorý je ohrozený pre svoju zraniteľnosť). Dôsledkom tohto problémového 

vzťahu je neustála dynamika medzi rozvojom štátu a jeho národného záujmu a 

medzi občianstvom (občianskou spoločnosťou) a jej záujmami, ktorá môže mať 

aj kontroverzný charakter. Flexibilita vojenskej bezpečnosti je srdcom, kľúčovou 

záležitosťou, cez ktorú Kodanská škola pristupuje k výskumu bezpečnosti. 

Zároveň je aj bodom, ktorý je najviac kritizovaný odporcami školy. Vyčítajú jej 

10 

Buzan, B.: The European Security Order Recast. McMillan, London 1991 

29


(napr. zástancovia teórií strategických štúdií), že otázky bezpečnostných hrozieb 

zásadne definuje len prostredníctvom konštituovania spoločnosti (spoločenských 

problémov), že je to zrejmé zmrazovanie až odmietanie existencie hrozieb, ktoré 

vznikajú vďaka vojenskej nerovnováhe, nedodržiavaniu zmlúv a pod. Zástancovia 

Kodanskej školy však argumentujú tým, že najmä v Európe, z hľadiska európskej 

bezpečnosti, má societálne hľadisko prinajmenšom sekundárny význam. (Primárny 

význam by mohli mať otázky globálnej bezpečnosti). 

Argumenty hľadá škola aj v ďalších konceptuálnych elementoch: Dynamika 

sektorov bezpečnosti sa neprejavuje len tým, že sa menia referenčné objekty, 

ktoré sú ohrozené a zraniteľné. Vplývajú na ňu aj bezpečnostné agensy (napr. 

konanie vlád), ktoré v mene ochrany referenčného objektu (napr. štátu) definujú 

bezpečnostný problém (ak ho vlády vnímajú ako bezpečnostný) i funkcionálne 

agensy, ktoré spôsobujú bezpečnostné zmeny v danom sektore, ale vlády 

ich nedefi nujú ako bezpečnostný problém (napr. znečisťovanie ovzdušia, či 

podzemných vôd, ktoré je podľa meraní a varovaní ekológov v niektorých štátoch 

na hraničnej úrovni). 

Pre Kodanskú školu je teda otázka sektorov a ich dynamiky kľúčovou otázkou. 

V skutočnosti však bezpečnostná problematika nemá také presne vymedzené 

hranice, je skôr vždy zmiešaná z viacerých sektorov. Podľa Kodanskej školy ďalší 

výskum sa má uberať smerom, ktorý určí integračné prvky sektorov, prípadne 

vymedzí charakteristiky z hľadiska holistického chápania (časti a celky): 

1. Cieľom výskumu bezpečnosti je určenie dynamiky budúceho vývoja. 

2. Dynamika budúceho vývoja môže byt analyzovaná len na základe 

poznania 

3. dynamiky súčasného vývoja. 

4. Dynamika súčasných bezpečnostných vzťahov je poznateľná len 

v rámci 

5. bezpečnostných sektorov. 

6. Bezpečnostné sektory sú jednotky, pre ktoré existujú špecifické 

ohrozenia 

7. a druhy zraniteľnosti. 

8. Bezpečnostné sektory majú dynamické a špecifické referenčné 

objekty. 

9. Referenčné objekty sa identifi kujú rôznym stupňom sekuritizácie. 

30


Čo je to „bezpečnosť‘ 

Naznačením niektorých netradičných metodologických východísk Kodanskej 

školy sme sa dostali k ústrednému pojmu bezpečnosť, význam bezpečnosti, ktorý 

vôbec nie je taký jednoznačný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. 11 

Niektorí teoretici (bezpečnostné štúdie, strategické štúdie) vychádzajú z 

názoru, že bezpečnosť sa dá odvodiť len od toho, akého referenčného objektu sa 

týka (napr. štát, medzinárodné spoločenstvo), iní zastávajú názor, že bezpečnosť 

vždy súvisí s identifi káciou hrozieb určitého druhu, napr. vojenských hrozieb 

(konfliktné štúdie). Ak to zovšeobecníme, možno povedať, že bezpečnosť možno 

definovať podľa ľubovoľného princípu, ak si stanovíme pravidlo, že bezpečnostná 

agenda dokáže definovať, čo určuje rozdiel medzi tým, čo je pre ľudí (spoločnosť, 

štát) bezpečné a čo nebezpečné. Táto definícia - schopnosť poznať rozdiel medzi 

oboma pólmi v podstate platila pre všetky bezpečnostné paradigmy, najmä v 20. 

storočí. Bezpečnosť sa defi novala zvonka. Kodanská škola radikálne zmenila 

vnímanie bezpečnosti, najmä z empirického hľadiska. Bezpečnostný problém 

je vždy modelovaný zvnútra - ako výzva vychádzajúca z hraničnej (politickej) 

situácie, ako určitá hrozba, ktorá na začiatku, a niekedy ani neskôr nemá presné 

hranice medzi bezpečným a nebezpečným, tieto jej dimenzie čakajú na realizáciu. 

Ak politickí aktéri nedokážu úspešne neutralizovať výzvy a hrozby, postupne sa 

menia na bezpečnostné problémy, ktoré musia byť prioritne riešené, ale ktorým 

by sa dalo zabrániť, keby neprekročili určitú hranicu empiricky poznateľnú a preto 

aj politicky zvládnuteľnú. 

Kodanská škola teda hrozbám určuje dvojaký pôvod - subjektívny a objektívny, 

čo však v teórii medzinárodných vzťahov nie je až také nóvum. Na subjektívne 

(morálne) kritériá pri hodnotení udalostí, na morálnu povinnosť politikov zabrániť 

11 

Termín bezpečnosť má ako každý fenomén skúmaný modernými vedami a zobrazujúci širokospektrálnu 

oblasť dlhú históriu. Nepoužíval sa vždy systematiky (I. a II. svetová vojna). Bezpečnosť a mier sa 

považovali za nevyhnutnú potrebu zachovania ľudstva. Uskutočňovali sa však vládnymi a mocenskými 

aktami, ktoré nepodliehali súdnemu preskúmaniu. 

Tradičný machiavellistický argument, že vláda je v mimoriadnych prípadoch oprávnená použiť všetky 

nevyhnutné prostriedky – aj silové, sa začal spochybňovať už pri založení OSN. Bezpečnosť sa vtedy 

definovala ako nepoužitie sily a agresie. 

Najprepracovanejší pokus o definíciu bezpečnosti v druhej polovici 20. storočia podal D. Baldwin v štúdii 

Koncepcia bezpečnosti uverejnenej v Review of International Studies. 1/1997. Podľa D. Baldwina je 

cieľom odboru napomáhať aktérom (osobám i štátom) v rozhodovacích procesoch, aby prisúdili správnu 

mieru pozornosti hrozbám rôzneho druhu. – Pozn. aut. 

31


zlu, aj na pragmatické zasahovanie alebo nezasahovanie upozorňovali tradiční 

realisti R. Niebuhr, E. Carr, A. Wolfers, ale je aj súčasťou najnovšej bezpečnostnej 

agendy. 12 

A. Wolfers uvádza, že hrozba pre človeka (štát) vzniká z morálneho rozporu, 

keď je nutné zaplatiť za získanú hodnotu najvyššiu cenu (v prípade vojny je 

územný či iný zisk zaplatený ľudskými životmi). Má takáto hodnota potom význam 

Predstavitelia Kodanskej školy práve preto rozlišujú medzi reálnymi a pociťovanými 

hrozbami. Objektívne - subjektívna schéma určuje, že hrozby ktoré sú vnímané ako 

reálne, nemusia byť skutočné. Je možné vnímať ich nesprávne práve preto, lebo 

politickí aktéri určujú ich relevanciu v politickej debate. Politické správanie je vždy 

determinované vnímaním hrozby, alebo existujúcou bezpečnosťou, istotou, preto 

pocity hrozby, aj bezpečnosti vždy vznikajú na základe vnímania a „spracovania“ 

obrovského množstva empirického materiálu, ktorý civilný občan, politik, vlastne 

každý človek denne absorbuje vedome i podvedome prostredníctvom médií a 

ďalších informačných zdrojov. Kodanská škola pracuje s termínom sekuritizácia 

a „rečový akt“. 

Rečový akt (speech act) nemá len lingvistickú zložku, je zároveň sociálnym 

javom. Obsahuje určitú „sociálnu mágiu“, ktorá smeruje k utváraniu nových 

významov dosiaľ neintergovaných do sociálneho kontextu. Rečový akt – napr. 

vyjadrenie určitej mocenskej pozície navonok môže ovplyvniť formovanie nových 

relevantných aktérov. Tí nemusia, ale môžu úspešne realizovať novú usporiadanie 

vzťahov. Môžu ale nemusia konštruovať nový typ hrozieb ale aj nové štruktúry 

bezpečnostných vzťahov. Rečový akt refl ektujú ako jednu z kauzálnych príčin 

sociálnych aj bezpečnostných zmien viacerí autori, napr. P. Bourdieu, J. Derrida, 

O. Waever, P. Joenniemi. 

Proces konštituovania nových prístupov skúmania bezpečnosti 

Kodanská škola argumentuje, že bezpečnosť možno skúmať z dvoch hľadísk, 

z čoho vyplýva aj dvojaká interpretácia: 

a) skúmanie bezpečnosti z pohľadu aktérov, 

b) skúmanie bezpečnosti z hľadiska povahy a dynamiky situácie i statusu, 

v ktorom sa aktéri ocitnú, na základe určitých udalostí. 

12 

Eichler, J.: Vyhodnotenie bezpečnostných hrozieb a rizík vo vojnách postkonfrontačného obdobia. 

In: Politické vedy 4/2004. s. 118-148 

32


a) Z hľadiska aktérov sa však skúmanie zameriava len na tých účastníkov, 

ktorí majú pre definovanie bezpečnosti relevantný význam. Spočiatku, ešte v roku 

1989 v štúdii Európska polyfónia používa Kodanská škola rozlišovanie aktérov 

podľa bezpečnostných záujmov, napr. vládni aktéri, aktéri opozičných strán, ale 

aj mierové hnutia. 13 O desaťročie neskôr sa mení vnímanie aktérov ako základnej 

pozície pre výskum bezpečnosti. Okrem zmeny rámcových ohraničujúcich faktorov 

o bezpečnosti sa do výskumu premietajú aj ďalšie teoretické a metodologické 

zmeny, ktoré inak limitujú výskum. Koncentrácia bezpečnostných faktorov 

ovplyvňujúcich bezpečnostné prostredie sa ku koncu Studenej vojny zvýšila. 

Aktéri menia správanie od statického-očakávaného, k dynamickému - menej 

predvídateľnému. Modely hrozieb a zraniteľnosti prestávajú platiť, artikulujú sa 

doteraz neexistujúce interdepedenciálne vzťahy, ktoré medzi jednotkami vytvárajú 

nové bezpečnostné prostredie. Pre kodanskú školu je to výzva skúmať nové 

reálne podmienky a zároveň prehodnotiť doterajší stav výskumu bezpečnosti, 

na základe troch argumentov: 

1. Postkonfliktná éra 14 , najmä v európskom kontexte je skúmaná 

a hodnotená podľa rovnakých kritérií aké sa v bezpečnostných teóriách 

uplatňovali počas 50 ročného trvania studenej vojny. To je zásadná chyba, 

pretože sa skúmajú také problémy, ktoré z kognitívneho hľadiska už 

nemajú aktuálny význam (ideologická bipolarita, dve alternatívy ľudských 

práv, preteky v zbrojení a ďalšie). Alebo, skúmajú sa nové bezpečnostné 

problémy, ale zatiaľ nejestvuje možnosť, klasifi kovať tieto problémy 

a prori a s defi nitívnou platnosťou ako základné, alebo ako odvodené. 

Táto nedôsledná a neverifi kovateľná klasifi kácia sa týka najmä aktérov, 

pretože – podľa Kodanskej školy – mnohí aktéri sa javia ako metafyzické 

veličiny a ich skutočná úloha sa ešte len vyjasňuje. V roku 1995 O. 

Waewer zaraďuje do tejto skupiny napríklad mimovládne organizácie, 

ale aj iné problematické hnutia a mimovládne záujmové aktivity. 

2. Po zmene bipolarity na iný druh medzinárodného usporiadania stále platí, 

že bezpečnosť sa vníma ako jeden celistvý problém. Nie je to správne. 

Tak ako sa štrukturalizuje svet aktérov na menšie časti, tak sa fragmentuje 

13 

Waewer, O.: Securisation and Desecurisation. Columbia University Press, NY 1995, s. 46-86 

14 

Postkonfl iktná éra v tomto projekte, aj v kontexte tejto práce znamená obdobie po skončení Studenej 

vojny, zhruba 90. roky 20. storočia. 

33


aj bezpečnostné prostredie, už nie je len „bezpečná zóna“ a „nepriateľská 

zóna“ videná z oboch strán, existuje neustále sa meniaci počet rôznych 

bezpečnostných štruktúr, ktoré sú k sebe navzájom v dynamickom 

vzťahu. Bezpečnosť sa už neriadi zmluvami (ich účinnosť je aj tak 

diskutabilná) ale dynamikou, ktorá vyplýva zo sociálneho, politického, 

ekonomického vývoja. Bezpečnostné zmluvy a ich dodržiavanie sú 

cieľom, ale nie východiskom, a nie vždy ani riešením situácie. 

3. Pri skúmaní bezpečnostných vzťahov sa obchádzala problematika 

individuálnej bezpečnosti – ako základného fragmentu dynamiky 

bezpečnosti. Pocit bezpečnosti na úrovni indivídua a jeho základného 

zaradenia do rodiny, profesijného, konfesného, kultúrneho, etnického, 

rasového a národného kontextu buduje ďalšie paralely bezpečnosti, 

ktoré sú pre pochopenie dynamiky často rozhodujúce. 

b) Ďalšie argumenty sa týkajú dynamiky bezpečnosti a zameriavajú sa 

na konštrukciu scenára, aký by sa pri definícii bezpečnosti mal používať 

v postkonfliktnej ére. Kľúčovým postulátom školy je idea, že bezpečnosť vždy 

musíme chápať ako bezpečnostný komplex. Tento komplex má špecifickú 

povahu podľa toho, ako sa vyvíjajú vzťahy v regionálnom bezpečnostnom 

prostredí. Kodanská škola interpretuje európsku bezpečnostnú dynamiku ako 

súbor otázok, ako a čím identifi kujeme bezpečnosť regiónu, čo je centrálnym 

problémom a čo môžeme považovať za konotačné problémy. Bezpečnosť 

regiónu je súhrnom vzťahov medzi jeho jednotkami. Všetky štáty v systéme sú 

však súčasťou globálnej bezpečnostnej siete. Pôsobenie anarchie a geografickej 

rôznorodosti ovplyvňuje región, ale vzájomná závislosť štátov vnútri regiónu 

vytvára pevnejšie bezpečnostné väzby, ako istá závislosť medzi štátmi v dvoch 

vzdialených regiónoch. Defi novať rovnakú bezpečnosť pre globálne prostredie 

je teda nemožné, sú tu isté rovnaké prvky, ale aj rozdielne znaky. 

Transformácia, alebo redefi nícia v postkonfl iktnej ére, ktorú interpretuje 

kodanská škola, je založená na zdôrazňovaní rôzneho významu pojmu 

bezpečnosť. Bezpečnosť nie je abstraktný stav, ale konkrétny model, cez ktorý 

vnímame (subjekty ho vnímajú) rôzne procesy a udalosti, a ktorý môže modifikovať 

špecifi cké politické dispozície. 15 Výskum bezpečnosti, teda komplexu otázok 

15 

Guzzini, S.: Realizmus v mezinárodních vztazích. Open Society Fund, Praha 2004, s. 264 

34


je vlastne diškurz, ktorý sa vzťahuje najprv k určitej hrozbe, potom k miere 

zraniteľnosti (subjektu) a k referenčnému objektu. Bezpečnostný diškurz sa 

vzťahuje ku konkrétnym, reálnym bezpečnostným otázkam, ak sú označené 

spoločnosťou za bezpečnostný problém, ktorý si vyžaduje politické opatrenia. 

Tieto sa už označujú ako fáza sekuritizácie, keď sa legitímne prijímajú všetky 

potrebné prostriedky na odstránenie hrozby. V Európe sa napríklad do otázok 

o národnej bezpečnosti dostáva aj problém prisťahovalcov. Tým, že sa tento 

problém sekuritizuje, vlády sú prinútené riešiť tento problém nie ako problém 

zvonku, ale ako dôležitý vnútorný problém, ktorý sa môže stať hrozbou. Udalosti 

vo Francúzsku v septembri 2005 to potvrdzujú. 16 

Nové bezpečnostné dimenzie 

Výskumy a výsledky práce Kodanskej školy refl ektujú turbulentný vývoj 

bezpečnostných otázok posledných dvoch dekád 20. storočia. Na prvý pohľad 

by sa zdalo, že táto teória prezentuje isté zúžené chápanie bezpečnosti, len 

prostredníctvom bezpečnostnej agendy, a len ako racionálnu koordináciu vzťahov. 

Výskum však ide hlbšie – zameriava sa na podstatu a príčiny vzniku týchto vzťahov, 

na ich dynamiku a súvislosti, čo veľmi pozitívne prispieva k štúdiu medzinárodných 

vzťahov. Prehĺbenie vnímania bezpečnosti prostredníctvom bezpečnostných 

sektorov sa zúročilo najmä pri analýze societálneho sektora, pretože analýza tohto 

bezpečnostného sektora povýšila vzťah štát – komunity (spoločenské vrstvy) na 

kľúčovú otázku nielen vnútornej, ale i vonkajšej bezpečnosti. 

Podľa názoru J. Huysmansa 17 má Kodanská škola výrazné európske korene 

v dvojakom zmysle – pretože používa „európske“ empirické analýzy a reaguje 

nie na všeobecné, ale na konkrétne európske trendy v zmenách bezpečnostného 

prostredia, a až od nich odvodzuje všeobecné pravidlá. Ďalej preto, že 

Kodanská škola je euro-centrická. Ďalekosiahly význam tohto euro-centrizmu 

si uvedomujeme len postupne, je to však veľmi dôrazne naznačený odklon od 

amerického hegemonizmu, či euro-atlantického „silového“ chápania bezpečnosti 

ako rezortu prezentácie vojenskej sily, vojenskej stratégie založenej na hegemónii 

16 

Nepokoje v Paríži a v iných francúzskych mestách v septembri 2005 mali korene v dlhodobo 

neriešenej asimilácii a akulturácii etnických menšín žijúcich vo Francúzsku s občianskymi právami, ale 

bez skutočnej perspektívy. 

17 

Huysmans, J.: Revisiting Copenhagen. In: European Journal of International Relations. 4/1998, s. 

499. 

35


zbraní, odstrašovaní a preempcii, aj bez asistencie inštitútov medzinárodného 

práva. 

Bezpečnosť v chápaní Kodanskej školy je diškurz a riešenie. Stabilizáciou 

spoločnosti (štátu, regiónu) a ich sektorov (vojenského, politického, ekonomického, 

ekologického a najmä societálneho) možno dosiahnuť rovnaké, alebo lepšie 

výsledky ako vtedy, ak sa použije sila. Toto je sila, ale aj slabosť Kodanskej školy, 

a hoci mala len regionálne ambície, jej refl exia má oveľa širšie zameranie. Aj 

z globálneho hľadiska platí, že prvým krokom smerom k pochopeniu súčasných 

bezpečnostných vzťahov je rozdelenie problematiky na viaceré dimenzie. Takto 

pristupujú k skúmaniu bezpečnostných vzťahov viacerí autori. K. Krause, J. 

Huysmans, M. Williams, ktorí zavádzajú termíny ako rozširovanie, prehlbovanie, 

zhusťovanie, alebo dynamizovanie a typológia sekuritizácie, ktoré do problematiky 

zaviedla Kodanská škola. Tieto dimenzie postihujú nielen podstatu (ontologický 

aspekt) bezpečnosti, ale zavádzajú diskusiu aj o subjekte – objekte bezpečnosti, 

čím analyzujú aj existenciálne aspekty bezpečnostných vzťahov. 

Rozširovanie bezpečnosti 

Chápanie rozšírenia agendy možno zaznamenať už od roku 1980 ako 

reakciu na tri separátne kritiky vnímania bezpečnosti – zo strany mierového 

hnutia, zo strany post-pozitivistickej analýzy a zo strany akademickej komunity. 

Vlastne, za počiatok rozšírenia agendy môžeme považovať už 50. roky, keď začali 

pôsobiť celosvetové kampane s anti-nukleárnym, anti-vojnovým a odzbrojovacím 

zameraním. Všetky obsahovali vo väčšej či menšej miere kritiku tradičného 

chápania bezpečnosti – ktoré vychádzalo zo stanovenia problému východ-západ, 

a z rôznych spôsobov jeho riešenia. V 80. a najmä 90. rokoch nadviazali na tieto 

parciálne kritiky najmä postpozitivistickou analýzou, ktorá odmietala doterajší 

scientizmus ako metódu skúmania bezpečnosti. 

Širšia definícia bezpečnosti umožňuje usporiadať tieto otázky do 

samostatných celkov – vojenská bezpečnosť a riziká, nová bezpečnosť a nové 

riziká a bezpečnostná interpretácia (interpretácia rizík). V porovnaní s tradičným 

vnímaním bezpečnosti, kde prevláda konvenčné hľadisko – bezpečnosť ako 

ekvivalent vojenskej sily a ktoré dominovalo do roku 1980, nová koncepcia 

zahrňuje najmä rozšírenie agendy nových hrozieb, ktoré už nemajú len 

vojenskú povahu, ale sú vyvolávané ekonomickou, societálnou, politickou 

36


a environmentálnou rizikovosťou modernej spoločnosti. Nielen postpozitivizmus, 

ale aj iné akademické analýzy vnášajú do diskusie o bezpečnosti nové prvky. 

Sú to napríklad nebezpečenstvá vyplývajúce zo sociálnej nestability, ktorá je 

napriek demokratizačným trendom celosvetového významu na postupe. Skúma 

sa aj globalizácia ako katalyzátor rôznych znovuzrodení nacionalistických hnutí, 

transnacionálneho terorizmu a ďalšie skupiny či kolektívy, ktoré môžu byť zdrojom 

hrozieb. Z rozširovania bezpečnosti možno vyvodiť záver, že bezpečnosť možno 

najlepšie pochopiť vtedy, ak ju vnímame ako politickú interpretáciu toho, čo treba 

robiť, aby sa odstránili nebezpečenstvá, zraniteľnosť a riziká. 

Prehĺbenie bezpečnosti 

Zatiaľ čo sa rozširovanie bezpečnosti zaoberá vzťahmi a z nich vyplývajúcimi 

hrozbami, prehĺbenie bezpečnosti sa koncentruje na jednotky (prvky) analýzy. 

Podľa Huysmansa 18 prehĺbenie agendy zavádza do bezpečnostných vzťahov 

nové referenčné objekty, teda jednotky, ktoré sú alebo môžu byť ohrozené 

– jednotlivci, ekologický systém, spoločenstvo (napr. kultúrne), atď, až k tradičnej 

štáto-centrickej agende. 

Samozrejme ani prehlbovanie bezpečnosti nenarába s jednoduchými prvkami, 

sú to prvky, ktoré môžu byť jednak objekty, fyzické či iné, alebo subjekty (humánne), 

ktoré prešli tromi štádiami. Najprv bol objektom i subjektom bezpečnosti štát 

(národ), vtedy bezpečnosť používala pojmový aparát blízky politickému realizmu, 

nezávisle od doby (národný záujem poznali už Rimania, N. Machiavelli, ale aj F. 

Nietzsche). Ohnisko diskusie sa teda týkalo národnej bezpečnosti. Pravdepodobne 

90. roky minulého storočia a blížiaci sa koniec studenej vojny presunul priority 

bezpečnosti k medzinárodnej anarchii, a k prelínaniu národného-medzinárodného 

záujmu, kde centrum výskumu sa zameriavalo na interštátny systém. Na prelome 

storočí sa niektoré bezpečnostné štúdie znova vydávajú cestou skúmania smerom 

k štátu - ako sa štát a štátny systém môže stať zdrojom medzinárodnej hrozby. 

Kodanská škola bezpečnosť hierarchizuje na päť základných oblastí: 

- medzinárodný systém; 

- medzinárodné subsystémy; 

- jednotky; 

18 

Huysmans, J.: Security! What do you mean In: European Journal of International Relations, 

2/1998 

37


- subjednotky; 

- indivíduá. 19 

Prehĺbenie bezpečnosti teda smeruje k tzv. humánnej bezpečnosti 

a koncentruje sa na ekonomické, sociálne vzťahy vrátane hrozieb aké predstavuje 

ohrozenie zdravia populácie pandémiami, mutáciami známych chorôb, 

hladomorom, ale aj minimom ekonomických zdrojov, ktoré sú potrebné pre prežitie 

populácie, najmä detskej. V konečnom dôsledku pri prehlbovaní bezpečnosti 

dochádza ku konvergencii teórie trvalo udržateľného rozvoja 20 , ktorá upozorňuje 

že odstránenie chudoby zvyšovaním produkcie je nemožné a naopak, vedie 

k sociálnym nepokojom, a teórií, ktoré sa zaoberajú novými bezpečnostnými 

hrozbami. 

Saturácia bezpečnosti 

Aj rozšírenie, aj prehĺbenie bezpečnosti vyvoláva otázky, aké hľadisko sa 

bude uplatňovať, ak máme defi novať nové hrozby a riziká, ale aj aké otázky 

a odpovede prinesie nutnosť nových metodologických postupov. 

Možno uviesť trojakú zmenu z hľadiska metodológie, ale aj z hľadiska 

kvalitatívnych cieľov, ktorá vypovedá o saturácii (zhusťovaní) bezpečnosti: 

1. skúmanie bezpečnosti ako národnej bezpečnosti (národného záujmu, 

bezpečnostnej dilemy, bipolarity, atď, ...) vyžadovalo demonštráciu 

silových mechanizmov – vojna, zbrojenie, jadrová stratégia, doktrína; 

a tomu zodpovedajúcich paradigiem; 

2. skúmanie bezpečnosti ako štátno-medzinárodnej (národno-medzinárodnej, 

interštátnej) vyžadovalo posun najmä z hľadiska zvýšenia pôsobnosti 

inštitútov medzinárodného práva, ale aj medzinárodných organizácií, 

hnutí, ako i nových paradigiem; 

3. skúmanie bezpečnosti ako stavu medzi jednotkami (podľa B. Buzana napr. 

od medzinárodného systému, cez subsystémy, jednotky, subjednotky až 

k indivíduám vyžaduje sofistikovanejší prístup), kde už paradigmy nemajú 

takú úlohu ako v predchádzajúcich koncepciách. 

19 

Buzan, B.: People, States and Fear. Hemel Hempstead (ed.), London 1991 

20 

Meadows, A. – Meadowsová, J.: Překročení mezí. Vyšehrad, Praha 1994 

38


Bezpečnosť akoby sa striktne rozdelila do dvoch prúdov – vojenskej 

a nevojenskej. Vojenskú určujú národné bezpečnostné doktríny a stratégie, 

nevojenskú analyzujú čoraz sofi stikovanejšie a fi lozofickejšie teórie, ale v každej 

metodológii (J. Huysmans, B. Buzan, O. Waewer, T. Campbell, O. Eriksson 

a iní) určujúcej školu či teóriu je zjavné, že vojenská a nevojenská bezpečnosť 

sa rozdelila len pro forma, kvôli uľahčeniu analytického prístupu skúmania. De 

facto spolu súvisia, dokonca sú neoddeliteľné. Vojenská bezpečnosť saturuje 

nevojenskú a platí to aj naopak. 

Zaujímavé je, že tento posun k sofistike nachádzame aj v rýdzo vojenských 

dokumentoch. V Národnej bezpečnostnej stratégii USA z roku 2002 sú pasáže, 

ktoré majú vyslovene metodologický charakter – podávajú inštruktívny výklad 

ako vnímať hrozbu pre štát ako hrozbu preto, lebo tak ju vníma jednotlivec, 

občan, komunita. Týka sa to častí Národnej bezpečnostnej stratégii (NBS) 

o preempcii, o ochrane osôb, ale aj ďalších. Podobné „sofi stiká“ nájdeme aj 

v iných bezpečnostných stratégiách, napr. v tých, ktoré prijali európske štáty, ale 

aj Rusko, Ukrajina, Čína, stredoázijské republiky. 

Podľa Huysmansa 21 saturácia bezpečnosti znamená, že definícia bezpečnosti 

je najprv synonymom pre štúdium bezpečnosti bez konkrétnej oblasti, je nárysom 

podstaty a kategóriou. Saturáciu vidí v tom, že štúdium sa už nezameriava – ako 

napr. v bezpečnostných štúdiách – na jednoduchý status niečoho, nejakých 

vzťahov, ale extenzívne sa venuje širokospektrálnej charakteristike bezpečnostnej 

politiky či bezpečnostných diškurzov. Analýza bezpečnosti sa stáva len 

naznačeným okruhom v určitej oblasti, kde sa pri použití čoraz sofistikovanejších, 

kvalitatívne menlivých a hodnotovo variabilných metód a metodologických 

postupov bezpečnosť interpretuje ako určitý okruh tém a vzťahov, ktoré z rôznych 

uhlov prinášajú porozumenie kategórie bezpečnosť podľa toho, ktoré formy 

organizácie života spoločnosti sa artikulujú ako dôležité, existenčné a ktoré sa 

vymedzujú ako partikulárne a nepodstatné pre jej pozitívny vývoj. 

Kodanská škola má i ďalšie globálne dimenzie. Priniesla metodologickú 

inováciu v dynamike vnímania bezpečnosti, ktorú by sme mohli nazvať zavedením 

vektorov do skúmania bezpečnostných vzťahov. 22 Fyzikálna veličina vektor pôsobí 

21 

Huysmans, J.: Security! What do you mean In: European Journal of International Relations. 2/1998, 

s. 31 

22 

Dillon, M.: Politics and Security: Towards a Political Philosophy of Continental Thought. Routledge, 

London 1996 

39


na smerovanie, v bezpečnostných vzťahoch sa prejavuje ako určitý modifikátor, 

zosilňuje alebo zoslabuje ideu bezpečnosti nie na základe objektívnych podmienok, 

alebo daného stavu, ale na základe subjektívnych procesov a nimi vyvolanej 

dynamiky. Bezpečnosť je vždy v priamom kontexte s pohybom v spoločnosti. 23 

Ako prvotný pohyb – vektor vplýva na zmenu bezpečnosti sekuritizácia. Ako už 

bolo uvedené, rozumejú sa pod ňou také vzťahy, ktoré určité udalosti prezentujú 

ako existenciálne hrozby. Umožňujú ich interpretovať (štátom, vládou, politickými 

stranami, záujmovými skupinami) ako natoľko ohrozujúce spoločnosť, že 

vyžadujú okamžité opatrenia, núdzové riešenia, ale aj legislatívne a finančné 

opatrenia na ich odstránenie. „Sekuritizovaná“ spoločnosť vystrašená možným 

nebezpečenstvom prijme rozhodnutia politikov, považuje ich za odôvodnené 

a nutné. Sekuritizácia je teda „pohyb od normálnej politiky k abnormálnej politike, 

aby sa dosiahla desekuritizácia“. 24 

Desekuritizácia ako druhý vektor je návrat vzťahov od nebezpečenstva 

k normálnemu modu vivendi, ktorá sa uskutočňuje výhradne v politickom 

procese. 

Tretím vektorom, ktorý uvádzajú autori spomínaní už v predchádzajúcich 

častiach (B. Buzan, O. Waewer, J. de Wilde) je asekuritizácia, čo je absencia 

politického zasahovania v prípade hrozby – nenastáva vzťah sekuritizácie 

prostredníctvom politiky, alebo asekuritizácia nastáva len v jednom sektore 

– napr. vojenskom. 

Ontologické dimenzie bezpečnosti 

Bezpečnosť môžeme charakterizovať ako kategóriu bytia. Aj ju chceme 

definovať, je možné vymedziť päť dimenzií: 

1. Akú hodnotu predstavuje v spoločnosti život jednotlivého človeka. 

2. Aká forma organizácie spoločnosti (štátu) má najvyššiu hodnotu 

a prečo. 

3. Aké hodnoty v rozmedzí život – smrť sú dôležité pre indivíduum 

a spoločnosť, a v akom poradí (sloboda, nezávislosť, kresťanstvo 

a pod.). 

23 

Diez, T.- Joenniemi, P.: Security and Political Identity in a Glocalized Era. ECPR „Redefining Security“ 

Joint Sessions of Workshops, Germany 1999 

24 

Guzzini, S.: Realizmus v mezinárodních vztazích. Open Society Fund, Praha 2004, s. 253 

40


4. Čo je považované za prioritu spoločnosti (človeka) z hľadiska vzťahu 

k prírode. 

5. Na akom základe sa deklarujú vzťahy porozumenia, solidarity 

(náboženskom, podriadenom, rovnoprávnom). 

Tieto dimenzie sú súhrnom metafyzického chápania bezpečnosti, keď sa 

základ porozumenia bezpečnostných vzťahov hľadá „za“ zjavne viditeľnými 

hrozbami a rizikami. Majú však slúžiť aj na rozlíšenie medzi subjektami 

a objektami bezpečnosti, pri vytváraní konkrétnych analýz. Vlastne to tak 

bolo v bezpečnostných vzťahoch vždy – existenciálnosť niektorých hrozieb 

predurčovala analýzy. V dobe „atómovej diplomacie“ v 50. rokoch minulého 

storočia hrozba nukleárnej vojny určovala stratégie, doktríny a paradigmy riešiace 

túto situáciu. Dichotómiu objekt/subjekt tu predstavovali dve superveľmoci a ich 

ohrozené obyvateľstvo. Dichotómiu preto, lebo obyvateľstvo dvoch bipolárnych 

systémov bolo subjektom, ale bolo aj referenčným objektom, pod čím bolo treba 

rozumieť „objekt reálneho sveta, ktorý bol existenciálne ohrozený, ale zároveň 

mal legitímne právo na prežitie“. 25 Iným smerom riešili rozlíšenie subjekt/objekt 

z hľadiska bezpečnosti napr. niektoré sociologické štúdie, ktoré pracovali 

s termínom objekt bezpečnosti (štát) a referenčný subjekt, čiže jednotlivec, ľudské 

indivíduum, ktorý je z jeho hľadiska vždy len subjektom bezpečnosti. 26 

Rozlíšenie subjekt/objekt je dôležité z hľadiska všetkých piatich dimenzií 

ontológie bezpečnosti, ale aj preto, že posledné dvadsaťročie sa aj v teóriách 

medzinárodných vzťahov, aj v teóriách bezpečnosti zdôrazňuje problém 

analytických rovín výskumu, čo nás vedie k ďalšej metodologickej explikácii. 

Problém analytických rovín sa v medzinárodných aj v bezpečnostných vzťahoch 

objavuje pravidelne v určitých obdobiach. (50. roky – behaviorálna revolúcia, 60. 

roky – systémová revolúcia, ďalej holizmus, modernizmus, postmodernizmus, a 

ďalšie). 

25 

Dillon, M.: Politics and Security: Towards a Political Philosophy of Continental Thought. Routledge, 

London 1996, s. 288-290 

26 

Huysmans, J.: Security! What do you mean In: European Journal of International Relations. 2/1998. 

s. 87 

41


V podstate vždy išlo o to, ako vyriešiť určitú metodologickú zmätenosť, alebo 

korigovať pôsobenie napr. prírodných vied v spoločenských vedách. 27 Konkrétne 

v bezpečnostných vzťahoch bolo treba vymedziť analytickú rovinu „existenciálnej 

bezpečnosti“ a analytickú rovinu napr. medzinárodnej (štátnej, národnej) 

bezpečnosti. Existenciálna bezpečnosť má inú modelitu ako bezpečnosť 

indivídua z hľadiska vied akými sú psychológia, sociológia, demografi a a i. 

Existenciálna bezpečnosť z „hľadiska bezpečnosti“ znamená istotu prežitia, ale 

aj zachovania všetkého, čo by sa mohlo stať referenčným (ohrozeným) objektom 

– teda štátu, národa, etnika, rasy, kultúry, konfesie, zvykov, atď. – poradie sa 

môže dynamicky meniť. Každý z týchto prvkov má svoje vlastné subsystémy, 

ktoré tiež musia zostať zachované, ak hovoríme o existenciálnej bezpečnosti. 

Napr. v štáte môže byť ohrozená vláda, politický systém, teritorialita, štátna idea 

– ďalšia partikulácia je možná, aj obvyklá. 

Keby sme chceli pre objasnenie vzťahu subjekt/objekt použiť príklad ďalšej 

vedy, napr. histórie, môžeme sa pokúsiť defi novať ontologickú bezpečnosť 

z pohľadu a metodológie histórie. Mohli by sme použiť takúto definíciu: Ontologická 

bezpečnosť, čiže bytie spoločnosti bez vojen a konfliktov je historická epocha, 

v ktorej došlo k súladu existenciálnych parametrov s vývojovými tendenciami 

priemyslu, hospodárstva, vedy, techniky a kultúry. (Jedno z takýchto období 

možno spĺňa tieto kritériá aspoň čiastočne Európsky koncert). 

Posledným dôvodom rozlíšenia subjekt/objekt (ale len v tejto práci) je podpora 

úvodnej myšlienky o potrebe defi novať ontologickú bezpečnosť ako kategóriu. 

Globálne sociálne a ekonomické rozvojové trendy pôsobia pozitívne aj negatívne. 

Oba majú rôzne dislokácie, z čoho plynie personálna neistota, zraniteľnosť 

a vedomie nebezpečenstva pre ľudskú populáciu, čo môže byť motiváciou, alebo 

spúšťacím mechanizmom násilia a konfliktov. Od rozlíšenia ontologických dimenzií 

bezpečnosti závisí totiž aj riešenie. Existenciálnu bezpečnosť môžu posilňovať, 

eliminovať hrozby, desekuritizovať alebo asekuritizovať aj nepolitické, nesilové 

a nelegislatívne inštitúty, prostredníctvom rôznych záujmových združení a hnutí. 

Ak sa však existenciálna bezpečnosť stane referenčným objektom (z akýchkoľvek 

dôvodov), už je nutné zapojiť politické, legislatívne alebo silové prostriedky štátu 

27 

K tejto téme existuje zaujímavá štúdia B. Buzana: Další zkoumání problému analytických rovin 

v mezinárodních vztazích. In: Boot, K. - Smith, S.: Současné teorie mezinárodních vztahů. Open 

Society Fund, Praha 2003 

42


či medzinárodného spoločenstva. Sekuritizovanie problematiky štátom (alianciou) 

obsahuje však jedno veľké riziko – možnosť manipulácie s informáciami, ktorá 

je vždy účelová. 

Humanitné vedy a výskum bezpečnostných vzťahov 

Každá moderná bezpečnostná teória je postavená na základoch určitého 

vedecko-metodologického prístupu. V súčasnosti existujú štyri relevantné 

teoretické prístupy, ktoré mimoriadne ovplyvnili výskum bezpečnostných 

vzťahov. Sú to pozitivizmus, kritická teória, sociálny konštruktivizmus 

a postmodernizmus. 

Pozitivistická metodológia je založená na viere, že svet a vzťahy, ktoré v ňom 

existujú možno skúmať len vedeckými nástrojmi. Cieľom pozitivizmu je štúdium 

politických a medzinárodných vzťahov a vychádza z podobných objektívnych 

predpokladov ako každá ontológia alebo epistemológia. Ontologický postulát je 

pre pozitivisticky vnímané spoločenské vedy dôležitý, lebo vo väčšine prípadov 

dodáva k získaným údajom aj verbálnu etiketu, alebo principiálnu deklaráciu, čo 

je v teórii medzinárodných vzťahov všeobecne a v teórii bezpečnostných vzťahov 

zvlášť – dôležité. 

Kritická teória so svojou metodológiou je produktom viery, že svet 

a medzinárodné vzťahy naopak, nemôžu byť analyzované vedeckými 

prostriedkami (aké sa používajú v spoločenských vedách), lebo samotná povaha 

vedy spochybňuje ich existenciu. Kritická teória je teda založená na objektívnej 

ontológii (svet je tu, aký je), a na subjektívnej epistemológii (neuznáva objektivitu 

vedeckého poznania), čo sa premieta napríklad aj do kontradikcie medzi 

univerzálnymi a súkromnými záujmami v modernom štáte, ktorú veda nie je 

schopná vysvetliť 28 a ktorá vedie k intersociálnemu odcudzeniu, permanentnej 

hrozbe vojny a sociálnemu vylúčeniu. 

Sociálny konštruktivizmus je „konštruovaný“ z pozície, že svet a medzinárodné 

vzťahy v ňom sú produktom našich sociálnych interakcií, a ich výskum a vedecká 

analýza vysvetľuje aj politické vzťahy na medzinárodnej scéne. Politické 

a medzinárodné vzťahy sú teda budované ako subjektívno-ontologické (svet je 

28 

Kováčik, B.: Kritická teória medzinárodných vzťahov. In: Aktuálne problémy politiky. FPV a MV UMB 

Banská Bystrica 2004, s. 92 

43


sociálna konštrukcia subjektov) a objektívno-epistemologické (tento svet, táto 

konštrukcia môže byť objektívne vedecky analyzovaná). 

Postmodernizmus nemá charakter ucelenej teórie. Vypovedá o tom, že 

všetky kultúry a spoločnosti sú rovnako kvalitné, nezávislé od historickej tradície, 

ekonomiky a kvantity. Čím väčšia diverzita názorov, tým väčšia šanca, že tieto 

názory rýchlo zaniknú a nestanú sa dogmou. Postmodernizmus buduje na 

subjektívnej ontológii a subjektívnej epistemológii. Cieľom je marginalizácia, ktorá 

ja podľa postmodernizmu kľúčom k pochopeniu spoločenských procesov. 

Existujú teda štyri hľadiská, štyri metodologické konštrukty, s použitím ktorých 

získavame štyri rôzne pohľady na výskum problematiky bezpečnosti. 

Bezpečnosť ako pozitivistická konštrukcia 

Keď sa pozitivistická metodológia začala uplatňovať v teórii bezpečnostných 

vzťahov, hneď v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa uplatnili dve teoretické 

chápania bezpečnosti, alebo dve modifikácie, ktoré majú prediktívnu povahu. 

Máme na mysli koncepciu nazvanú „strategické štúdie“ a „bezpečnostné štúdie“. 

Vzťah medzi nimi možno vo všeobecnosti zhrnúť takto: „Strategické štúdie sa 

dnes stávajú menej dôležitými, pretože vypracovanie stratégií v čase, keď je 

hrozba veľkých medzištátnych vojen oveľa nižšia ako v minulosti, sa stáva 

zbytočným. Na druhej strane – „politické, ekonomické, sociálne a bezpečnostné 

záujmy získavajú na dôležitosti ... čo znamená, že bezpečnostné štúdie sa 

zameriavajú viac na budúcnosť a nevojenské hrozby.“ 29 Oba druhy štúdií majú 

výraznú spoločnú črtu – refl ektujú objektivistickú tradíciu výskumu bezpečnosti, 

pretože ako uvádza B. McSweeney 30 ich objektívny a neproblematický prístup 

kvalifikuje bezpečnosť ako daný fakt, objektívne existujúci a objektívne poznateľný 

(verifi kovateľný). Predstavitelia Kodanskej školy B. Buzan a O. Waewer tiež 

rozlišujú medzi tradicionalistickým prístupom – strategické štúdie – kde sa 

„stará dobrá armáda a štátno-centrický spôsob spoločenskej organizácie“ stali 

centrálnym bodom výskumu a medzi liberálnejšími bezpečnostnými štúdiami, 

ktoré sa už zameriavajú na rozšírenie bezpečnostnej agendy, kde je bezpečnosť 

výsledkom rôznych vzťahov a referenčné objekty sú aj mimo militantnej arény. 

29 

Ondrejczák, R.: Nové trendy v bezpečnostných politikách USA, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Nemecka. MO SR 

Bratislava, 2005, s. 23 

30 

McSweeney, B.: Security, Identity and Interests. Cambridge University Press 1999 

44


Celá európska bezpečnostná agenda sa počas 50ročnej histórie studenej vojny 

vyvíjala v pomere silnej závislosti od pozitivistickej metodológie. Až po vzniku EÚ, 

a rôznych modelov európskej bezpečnosti (SZBP a EBOP), ktoré už nebazírujú 

len na analýze vojenskej bezpečnosti a vojenských rizík môžeme hovoriť o iných 

prístupoch. 

Práve v období studenej vojny mnohí vedci, ktorí sa zaoberali výskumom 

bezpečnosti (H. Kissinger, H. Kagan, A. Baufre, H. Morgenthau a ďalší) 

vychádzajúci z objektivistických a tradicionalistických pozícií zastávali názor, 

že strategické štúdie sú štúdie o množstve, druhu a frekvencii hrozieb, o využití 

a kontrole vojenskej sily. Predtým než bola v júni 1999 prijatá Kolínska deklarácia 

o Spoločnej európskej obrannej a bezpečnostnej politike však strategické 

štúdie nemohli prezentovať záujmy európskej bezpečnosti, pretože Európske 

spoločenstvo nemalo deklarovanú vojenskú silu. Avšak v roku 1999 a v ďalšom 

období, už počas EÚ a vízie Spoločnej obrannej a bezpečnostnej politiky sa mnoho 

výskumov začalo orientovať ako tradičné strategické štúdie práve na obrannú 

schopnosť európskeho integračného zoskupenia už na európsky kontext. 31 

Bezpečnostné štúdie ako modifi kácia pozitivistickej metódy zaznamenali 

určitý názorový posun najmä v 90. rokoch, tiež v súvislosti s premenou európskej 

integračnej politiky. Spomínaná Kodanská škola prehodnocuje obdobie po 

skončení Studenej vojny v zmysle iného chápania bezpečnosti – ako širokej 

oblasti zahrňujúcej nielen vojenskú a strategickú oblasť. Bezpečnosť sa stáva 

kreatívnym prvkom, ktorý modifi kuje aj súčasné teórie medzinárodných vzťahov, 

pretože „... modifi kuje určité vzorce činnosti vyskytujúce sa v rámci ľudstva ako 

celku, ktoré zachovávajú primárne ciele života spoločnosti ... (prežitie, pravdu, 

vlastníctvo).“ 32 

Hoci majú bezpečnostné štúdie, aj súčasné, stále pozitivistický a objektivistický 

charakter, ich vedeckosť je nesporná. Nie sú o stratégii, sú o alternatívach. 

Tým že zahrňujú aj nevojenské hrozby a riziká, už nemôžu v centre pozornosti 

31 

Baylis, J. – Wirtz, J. – Cohen, J. – Gray, E.: Strategy in a Contemporary World. (1999) 

V tejto súvislosti treba spomenúť práce K. Shake a kol. – Budovanie európskej obrannej schopnosti 

(1999), D. Yost – Trhlina v schopnosti NATO a EÚ (2000), ako aj štúdiu J. Howortha – Británia, 

Francúzsko a európska obranná iniciatíva (2000). Všetky vykazujú znaky typické pre strategické štúdie, 

aj s využitím pozitivistickej metodológie. In: Ondrejczák, R.: Nové trendy v bezpečnostných politikách 

USA, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Nemecka. MO SR Bratislava, 2005, s. 225 

32 

Booth, K. – Smith, S.: Současné teorie mezinárodních vztahů. Open Society Fund, Praha 2003, s. 179 

45


reflektovať len štát a štátocentrizmus. Rozšírenie bezpečnostných štúdií – ich 

záberu je dnes veľmi naliehavou úlohou najmä z hľadiska európskej bezpečnosti 

a deklarovania princípov EÚ vo vzťahu k bezpečnosti jej členov, susedov, 

blízkych i vzdialenejších oblastí. EÚ sa po Maastrichte stala bezpečnostným 

aktérom v celosvetovom meradle, z čoho vyplývajú nové dimenzie výskumu 

bezpečnostných štúdií. Odrážajú povahu súčasných európskych vzťahov, ale 

i svetovej politiky. Ako sa uvádza v bibliografi ckých materiáloch výskumného 

projektu o druhoch konfl iktov na univerzite v Berne, nové bezpečnostné štúdie 

„znova uvádzajú do problematiky európskej bezpečnosti“ (Dorman, A. – Treacher, 

A.: Európska bezpečnosť – úvod do bezpečnostných vzťahov, 1995); „prestavujú“ 

(Sperling, J. – Kirchner, E.: Prestavba európskeho poriadku – Bezpečnostná 

architektúra a ekonomická spolupráca, 1997); „uvažujú“ (Park, W. – Rees, G. 

W.: Úvahy o zmysle bezpečnosti v Európe po studenej vojne, 1998); „rozširujú“ 

(Croft, S. a ďalší: Rozširovanie Európy, 1999), ale aj „objavujú“ (Aggestamová, 

L.: Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika: Objavovanie nových koncepcií 

a politík identity v EÚ, 2000). 33 

Kritická teória a kritické bezpečnostné štúdie 

Kritická teória medzinárodných vzťahov mala na formovanie bezpečnostných 

teórií vplyv najmä z hľadiska zmeny uhla pohľadu na predmet bezpečnosti, najmä 

na emancipačné snahy, ktoré vykazovali niektoré bezpečnostné štúdie. Tým, že 

kritická teória sa sformovala vo Frankfurtskej škole v určitej závislosti od marxizmu, 

ovplyvnila výskum bezpečnosti pomerne ortodoxným spôsobom. 

Kritická teória sa pokúsila odkryť niektoré z epistemologických a konceptuálnych 

základov ortodoxnej koncepcie bezpečnosti. Je to viditeľné najmä v A. 

Linklaterovom diele Za marxizmom a realizmom z roku 1990. Kritickú teóriu 

budovali vedci ako projektovanie evolučného a scientistického poznania, z ktorého 

vyšiel aj neorealizmus. Základná myšlienka kritickej teórie medzinárodných 

vzťahov i bezpečnostných štúdií je, že bezpečnosť treba vždy skúmať ako 

bezpečnosť pre niekoho konkrétneho a z hľadiska určitého konkrétneho zámeru. 

Bezpečnosť je teda zovšeobecnenie určitých snáh, ktoré slúžia cieľom určitej 

skupiny ľudí (alebo štátov) v prostredí medzinárodných vzťahov. Z tohto hľadiska 

33 

University of Bern-Centre of the Ethnic Research Project (ECOR). Vol. 1-3, Münster:agenda 9/1996 

46


je možné rozdeliť skúmanie bezpečnosti, ako ho vidí kritická teória na dve časti 

– kritické bezpečnostné štúdie a radikálne bezpečnostné štúdie. 

Kritické bezpečnostné štúdie patria k pomerne rozpracovanej teórii bezpečnosti, 

najviac sa však problematike venovala Aberstwythská škola, a jej predstavitelia W. 

Jones a K. Booth, v desaťročí od roku 1990 do začiatku 21. storočia. Najmä práce 

K. Bootha napomohli k rozpracovaniu problematiky kritických bezpečnostných 

štúdií tak, že inak usporadúvajú historické aj súčasné fakty regionálnej bezpečnosti 

ako nevyhnutný základ nového vnímania bezpečnostných vzťahov. „Po mnoho 

desaťročí, ale aj dnes, platí že skúmanie bezpečnostných vzťahov pripomínalo 

nedeľnú školu. Vopred stanovené otázky vyvolávali vopred stanovené odpovede.“ 

34 

Z „klasických“ kníh sa vyberali posvätné citáty, a hodnota názorov sa určovala 

podľa toho, ako boli preberané meradlá minulosti. 

Dôsledky, ako upozorňuje K. Booth 35 priniesli také chápanie bezpečnosti, 

že obracalo hore nohami Kantovu požiadavku, že na vedu treba odvahu. Podľa 

Bootha išlo skôr o odvahu nevedieť. Dôsledky sú viditeľné dodnes, preto kritické 

bezpečnostné štúdie vyžadujú revolúciu v ontológii, epistemológii i praktickej 

činnosti celého odboru. Treba preskúmať základné pojmy, otvoriť to, čo sa 

doteraz považovalo za irelevantné, odmietnuť prijatú aroganciu etablovaných 

všeobecných súdov, a najmä „zaľudniť pohraničné oblasti medzi medzinárodnými 

vzťahmi a ostatnými odbormi“ 36 aj bezpečnostnou problematikou, ktorá musí byť 

inak zasadená do „hluchého kontextu“. Zaujímavé je, že kritické bezpečnostné 

štúdie sú v prevažnej miere adresované bezpečnostnému prostrediu EÚ. Venujú 

sa však aj bezpečnosti Južnej Afriky (K. Booth), Blízkemu a Strednému východu 

(D. Bilgin). 

Mýtus o európskej bezpečnosti tak dostáva nové dimenzie – bezpečnosť je 

analyzovaná ako súčasť a dôsledok európskej integračnej politiky. 

Kritická teória a radikálne bezpečnostné štúdie 

Radikálne bezpečnostné štúdie sú odnožou kritických bezpečnostných 

štúdií, ich tvorcovia kladú dôraz na etické konotácie bezpečnosti – radikalizmus 

sa prejavuje v dvojakom význame: bezpečnosť je vždy skúmaná ako empiricky 

34 

Booth, K. – Smith, S.: Současné teorie mezinárodních vztahů. Open Society Fund, Praha 2003, 

s.180 

35 

Tamže, s. 181 

36 

Tamže, s. 182 

47


dokázateľné fakty, ktoré bezpečnostné hrozby vnímajú ako nedodržanie určitých 

dohôd medzi štátnikmi, štátmi. Druhý význam je skôr psychologický - bezpečnostné 

hrozby sú nesprávne interpretované fakty, ktoré zúčastnení aktéri môžu vnímať 

rôznym, často protikladným spôsobom. 

Radikálne bezpečnostné štúdie majú za cieľ spolupracovať s každou 

politickou teóriou, ktorá požaduje, aby štáty poznali svoje demokratické a liberálne 

limity a uplatňovali ich v bezpečnostnej i zahraničnej politike. Ak štát odmieta 

takéto limity stanoviť, ohrozuje vlastnú bezpečnosť i bezpečnosť medzinárodného 

spoločenstva. Od protagonistu agendy radikálnych bezpečnostných štúdií 

E. Herringa pochádza aj názov „rogue states“. Použil ho v štúdii „Vystrájanie 

nepolepšiteľných“ z roku 2000. Podtitul tejto štúdie Prevencia použitia zbraní 

hromadného ničenia vypovedá o autorových obavách. 37 21. storočie neprinieslo 

očakávané upokojenie v súvislosti s existenciou zbraní hromadného ničenia, 

napriek snahám medzinárodného práva, zmluvám a dohodám i pozitívnym 

výsledkom preventívnej diplomacie. 

Spomínaný autor, ale i ďalší predstavitelia tohto smeru (T. Sheehan, E. 

Brooks) kladú dôraz na etiku v zahraničnej politike, etiku medzinárodných 

vzťahov a etický kódex medzinárodnej bezpečnosti. Bezpečnosť je podľa 

radikálnych bezpečnostných štúdií dosiahnuteľná len vtedy, ak sa budú striktne 

dodržiavať univerzálne morálne princípy. Tento kantovský odkaz (aj Kodanská 

škola zaraďuje Kantovu prácu K večnému mier k tzv. revolučným teóriám) sa 

premieta v súčasných (2000-2004) štúdiách zmienených autorov do nasledovnej 

požiadavky: analýza bezpečnostných vzťahov je vždy problematická, pretože 

súvisí so sebeckým národným záujmom, preto je nevyhnutné všetky politické 

konotácie bezpečnosti najprv artikulovať z hľadiska univerzálnej humanity, a až 

potom z hľadiska národného záujmu. 

Sociálny konštruktivizmus 

Variantu výskumu bezpečnostných vzťahov vychádzajúcu zo sociálneho 

konštruktivizmu by sme mohli charakterizovať ako balancovanie, alebo strednú 

cestu medzi pozitivistickou epistemológiou a post-pozitivistickou ontológiou. Preto 

nie je jednoduché identifikovať, akým spôsobom, alebo v čom presne nadväzuje na 

37 

Herring, E.: Pandora΄s Box: Military Security, Technology and World Politics. Boulder 2000 

48


sociálny konštruktivizmus. Podľa J. Mowitha 38 samotný sociálny konštruktivizmus 

je hľadanie odpovedí na otázky súvisiace so sociálnou existenciou človeka. Sú 

to konštrukcie užšie – len sociálna sféra, alebo širšie – multidimenzionálne. 

Záleží, ktorá škola ich prezentuje a v akom rozmedzí, ale vždy sú to teórie 

s globálnym kontextom. Sú vplyvné - výsledky skúmania Kodanskej, Minnesottskej 

či Aberystwythskej školy zaznamenali značný ohlas v medzinárodnej vedeckej 

komunite. 

Sociálny konštruktivizmus ako základ bezpečnostných teórií teda formuje dve 

hľadiská: širšie – všeobecné a užšie – konkrétne a obe predstavujú typ skúmania, 

ktoré by sme mohli nazvať konštruktivistická bezpečnosť - typickým príkladom je 

Kodanská škola. Sociálny konštruktivizmus ako metodologický postup má značný 

význam najmä preto, že konštruuje diferencovanejší pohľad na aktérov. Aktérmi 

už nie sú len štáty, ktoré sociálny konštruktivizmus považuje za abstraktá, ak sa 

v nich nerozlišujú parciálne zložky (podľa Kodanskej školy sektory). Aktérmi sa 

stávajú tie prvky reality (národ, etnikum, sociálna skupina, ekologické hnutie, 

inak kultúrne orientovaná skupina, vojenská lobby, atď.), ktoré rečovým aktom 

vstupujú do diskurzívneho procesu konštruovania bezpečnosti. Konštruktivizmus 

v bezpečnostných vzťahoch spôsobuje, že bezpečnosť sa vníma ako to, čo je 

mimo štátu, čo sa formuje v medzištátnych vzťahoch a potom prenáša dovnútra 

štátov. V zborníku Kultúra národnej bezpečnosti (editor P. Katzenstein 39 ), z roku 

1996 sa podľa úvodnej štúdie výskum európskej bezpečnosti musí zameriavať 

na sociológiu štátnych a medzinárodných štruktúr, ktoré vysvetľujú ako štáty 

utvárajú svoje zákonné a morálne práva a povinnosti a ako sa tieto konštrukty 

behom času menia. (Tento smer je odvodený čiastočne z Waltzovho diela 

Človek, štát a vojna, ktoré rozlišuje tri podoby vojny. Príčiny sú buď v ľudskej 

podstate, v type vnútroštátneho režimu, alebo v medzinárodnej anarchii). Sociálny 

konštruktivizmus ako celok však nevysvetľuje, akým spôsobom štáty vytvárajú 

svoje zákonné a morálne práva a povinnosti, ktoré ich na jednej strane spájajú 

s ostatnými štátmi, na druhej ich od nich oddeľujú. Sociálny konštruktivizmus sa 

nezameriava napríklad na štvrtú možnosť porušenia bezpečnosti (vzniku vojny), 

ktorá sa koncentruje na pretváranie medzinárodného spoločenstva (globalizácia) 

38 

Mowith, J.: Insecurity and the Politics of Disciplinarity. In: Weldes, J. and co.: Cultures of Insecurity. 

University of Minnesota Press, 1999 

39 

Campell, D.- Dillon, M.: Writing Security. Manchester University Press, 1998 

49

a na nedostatky, keď toto spoločenstvo nereaguje na potreby tých, ktorých práva 

sú z neho systematicky vylučované. 

Hoci k teóriám ovplyvneným sociálnym konštruktivizmom zaraďujeme 

aj Kodanskú školu, táto buduje vlastnú bezpečnostnú teóriu na zaujímavom 

kompromise medzi dvoma metateoretickými pozíciami – neorealizmom 

a postpozitivizmom, o čom svedčí aj určitý druh terminológie, napr. školou 

používaný termín „interakčná kapacita“. Zahrnuje faktory ako komunikácia, 

inštitucionalizácia, technologizácia, čo už je neorealistická pozícia. 

Postmodernistická verzia bezpečnosti 

Postmodernistické vnímanie bezpečnosti má významný charakteristický znak 

– diverzitu. Preto je aj vnímanie bezpečnostných vzťahov a bezpečnosti vôbec 

veľmi problematické. Postmodernizmus vôbec „... je v podstate skôr postoj ako 

názor ...“ 40 Postmodernizmus sa často uvádza aj ako maximálne zrelativizované 

vnímanie reality, ale sami postmodernisti sú voči obvineniam z relativizmu 

imúnni. J. A. Vasquez uvádza päť zásadných bodov, ktoré napriek – alebo vďaka 

relativizmu môžeme chápať ako prísľub nových obzorov vedeckého skúmania 

alebo postmodernistický postoj: 

1. Postmodernizmus kritizuje umelú realitu osvietenstva, ktorá presadzovala 

pokrok. Namiesto toho stavia diskontinuitu, z jeho hľadiska neexistuje jedna 

pravda, jedno riešenie, jedna cesta. Ekonomický a politický vývoj je len sústava 

bonmotov, ktoré sú vnucované slabým a porazeným, riadeným sociálnym 

inžinierstvom, ktoré všetkých ľudí vtesná do jednej homogénnej masy (ktorej 

bude vládnuť mocenská elita) a všetky kultúry utopí v jednej kultúre globálnej. J. 

B. R. Walker v tejto súvislosti hovorí o bezpečnosti takto: „Národná bezpečnosť 

je len klanový rituál, možnosť ako vysvetliť vojenskú obranu štátu, ktorá však 

nemusí byť obranou obyvateľstva. Tým, že sa štáty prezentujú vlastnou národnou 

bezpečnosťou, stávajú sa zdrojom súčasných hrozieb a nebezpečenstva, 

ale prispievajú aj k environmentálnemu kolapsu či zhoršovaniu sociálneho 

prostredia.“ 41 Národná bezpečnosť teda nemusí byť podľa postmodernizmu ani 

centrálnym ani relevantným východiskom skúmania bezpečnostných vzťahov. 

40 

Vasquez, J. A.: Postpozitivistická debata. In: Booth, K. – Smith, S.: Současné teorie mezinárodních 

vztahů. Open Society Fund, Praha 2003, s.128 

41 

Walker, R. B. J.: Inside/Outside: International Relations as Political theory. Cambridge University 

Press, 1993 

50 

Politické vedy / štúdie


2. Postmodernizmus kritizuje vnútornú štruktúru, ktorá protirečí vonkajšej 

stavbe. 

Všetky alternatívy vývoja sveta a vzťahov v ňom, či sú vedomé, či nevedomé boli 

vytvorené ľuďmi. Či bola realizácia týchto alternatív daná slobodným rozhodnutím 

ľudí, to je otázka pre historický výskum, rozhodne však boli alternatívami v tom 

zmysle, že strety odohrávajúce sa v dejinách mohli vyústiť do výberu iných 

mechanizmov, aké nastali. Aj keď boli vždy výsledkom kultúrnych preferencií či 

politických bojov, spoločnosť ich vydávala za výsledky pôsobenia metafyzických 

kategórií Boha, rozumu, dejín. Iné alternatívy, ktoré sa mohli akceptovať boli 

vydávané za hriešne, neprirodzené, či nevedecké. Postmodernizmus toto tvrdenie 

odmieta, preto odmieta aj tvrdenia politického realizmu o nadčasovosti národného 

záujmu, teóriu moci ako ústrednej kategórie, aj bezpečnostnú dilemu. Podľa neho 

existuje len široký register základných hodnôt, z ktorých je bezpečnosť len jedna 

hodnota, podriadená ľudskej morálke. A tá má vždy len relatívnu hodnotu. Podľa 

M. Dillona v jeho diele Politika bezpečnosti (1996), sú bezpečnostné dilemy len 

alternatívy reformulovania bezpečnosti na ceste k politickej a vojenskej prevahe, 

ako to bolo počas studenej vojny. Studená vojna bola typickým príkladom jedného 

riešenia a odmietania alternatív. 

3. Postmodernizmus kritizuje totalitu vedy. Kritizuje intelektuálne trendy, ktoré 

utvárajú realitu a tým nám vnucujú určitý spôsob voľby (prijateľný, neprijateľný, ale 

vždy ideologizovaný). Bezpečnostné systémy vždy boli ideologizované, t. j. mali 

politický rozmer. Ak má byť bezpečnosť rozhodovanie medzi životom a smrťou, či 

už na úrovni jednotlivca alebo štátu, nesmie byť ideológia rozhodujúca. Existujú 

totiž aj štáty, ktoré neprojektovali svoju bezpečnosť na ideologickom a politickom 

základe – majú kontinuitu a prežili. Základom ich bezpečnosti bola vždy len ich 

identita. 

4. Postmodernizmus odmieta hodnotovú neutralitu – považuje ju za fasádu. 

Jazyk a pojmové konštrukcie smerujú k samočinne sa naplňujúcim proroctvám 

preto, že pravidlá a normy odvodené zo spoločenských vied sa inštitucionalizujú, 

čím vytvárajú realitu a určitý spôsob života. Veda je vždy – tvrdia postmodernisti 

štandardný postup ako odstraňovať zastaralé spôsoby života a myslenia. 

V medzinárodných vzťahoch napríklad nepochybne utvárala realitu mocenská 

politika a realistická paradigma. Na medzinárodné vzťahy však treba uplatňovať 

diskurzívnu analýzu, rôzne hodnotové orientácie, len takto koncipovaný výskum 

51


dokáže vytvárať rôzne premisy, čo je cesta k dosiahnutiu vedomostí a zmeny 

spôsobu života. V bezpečnostných vzťahoch platí, že bezpečnostné praktiky sa 

nemajú artikulovať len z hľadiska politiky, ale najmä z hľadiska humanistických 

princípov, ktoré tiež nemusia mať len euroatlantický pôvod. Sekuritizácia určitej 

problematiky nastáva práve preto, že existujú teórie ktoré sa vydávajú za 

hodnotovo neutrálne, neideologické, nepolitické a z tejto pozície upozorňujú napr. 

na bezpečnostné riziko nekontrolovateľnej migrácie. J. Huysmans 42 uvádza, že 

neexistuje hodnotovo neutrálne stanovenie bezpečnostnej hrozby, či rizika napr. 

v otázke skúmania nekontrolovateľnej migrácie vlastne nepoznáme skutočné 

kalkulácie vlád a štátov, z ktorých migranti pochádzajú, preto „západná“ vedecká 

analýza je vždy motivovaná politicky – ako ochrana bezpečnosti. 

5. Postmodernizmus odmieta identitu ako verifikačný prvok človeka 

(spoločnosti). 

Identita nie je náš kultúrny znak. Ani nás necharakterizuje, ani nezaraďuje. 

Nevypovedá o nás, tvrdia postmodernisti. Identita je spoločenská konštrukcia, 

ktorá je nanucovaná jednotlivcom rôznymi inštitúciami. O našej identite rozhoduje 

štátu, cirkev, komunita. Identita je preto príčinou vojen, genocíd, diskriminácií. 

Skutočnosť, akú má človek identitu, má veľmi závažné dôsledky (napr. holokaust 

pre Židov). Nielen pre človeka, aj pre skupinu, etniku, národ. Identitu si väčšinou 

nevyberáme, môžeme ju však získať za cenu rôznej škály – od finančnej až po 

utrpenie a ľudské práva. Preto identita vždy súvisí s mocenským aktom. Niekto 

nám ju dáva, alebo berie. Identita teda nie je pozitívna hodnota, ktorá nás verifikuje 

ako človeka, ale štruktúra, ktorú možno ľahko sekuritizovať. Bezpečnostné analýzy 

by sa teda mali uberať aj skúmaním toho, nakoľko identita umožňuje, alebo 

znemožňuje bezpečnostný život človeka, či prežitie etnika, rasy, kultúry. Jedna 

z teoretičiek feminizmu M. Le Doeuff 43 uvažuje o terminológii bezpečnostných 

vzťahov ako o dôkaze nechuti akademickej obce zaoberať sa podstatou problému. 

Tým, že sa analýza bezpečnosti redukuje na maskulínne fenomény (štát, moc, 

vojna, armáda, konfl ikt, atď.) a nezaoberá sa, ba až odmieta riešiť otázky 

identity, alebo gender vzťahy, vylučuje z vedeckého skúmania všetko okrem 

mocenských aktov. Postmodernistický feminizmus úplne spochybňuje legitimitu 

42 

Huysmans, J.: Migrants as a Security Problem. Pinter, London 1995 

43 

Le Doeuff, M.: The Sex of Knowing. Routledge, N. Y and London 2003 

52


bezpečnostných analýz, ak nemajú pre otázky identity ani pojmový aparát, ani 

popis povahy fenoménu. 

Postmodernistická bezpečnostná teória predkladá teda mnohé otázky, ktoré 

v tradičnom pozitivistickom chápaní nemali zastúpenie. Sú to otázky bezpečnosti 

z hľadiska metodologického, historiografického, epistemologického, ontologického 

a normatívneho. Zo skúmania bezpečnosti urobil postmodernistický prístup 

jednoznačne interdisciplinárnu záležitosť. Pre D. Campbella je postmodernizmus 

„interpretatívna analýza, kritický prístup či pokus v protiklade k súčasným 

silám, prezentovať myslenie ako výklad. Postmoderné bezpečnostné štúdie sú 

vlastne interpretatívnou metódou, ktorá hľadá konkrétnu historickú základňu 

bezpečnostnej praxe. Bezpečnostná politika je vlastne určitý druh politickej 

filozofi e, ktorá si vytvára vlastné kategórie nehegemónnej stability (v protiklade 

ku Keohanovej teórii hegemónnej stability). 

Literatúra: 

BALDWIN,D.: Koncepcia bezpečnosti.In: Review of International Studies. 

1/1997. 

BOOTH, K. – SMITH, S.: Současné teorie mezinárodních vztahů. Open Society 

Fund, Praha 2003 

BUZAN, B.- WAEVER, O. - DE WILDE, J.: Bezpečnost, nový rámec pro analýzu. 

Praha 2005 

BUZAN, B.: Další zkoumání problému analytických rovin v mezinárodních vztazích. 

In: Boot, K. - Smith, S.: Současné teorie mezinárodních vztahů. Open Society 

Fund, Praha 2003 

BUZAN, B.: People, States and Fear. Hemel Hempstead (ed.), London 1991 

BUZAN, B.: The European Security Order Recast. McMillan, London 1991 

CAMPELL, D.- DILLON, M.: Writing Security. Manchester University Press, 

1998 

DIEZ, T.- JOENNIEMI, P.: Security and Political Identity in a Glocalized Era. ECPR 

„Redefi ning Security“ Joint Sessions of Workshops, Germany 1999 

DILLON, M.: Politics and Security: Towards a Political Philosophy of Continental 

Thought. Routledge, London 1996 

53


EICHLER, J.: Vyhodnotenie bezpečnostných hrozieb a rizík vo vojnách 

postkonfrontačného obdobia. In: Politické vedy 4/2004. s. 118-148 

GUZZINI, S.: Realizmus v mezinárodních vztazích. Open Society Fund, Praha 

2004 

HERRING, E.: Pandora΄s Box: Military Security, Technology and World Politics. 

Boulder 2000 

HUYSMANS, J.: Migrants as a Security Problem. Pinter, London 1995 

HUYSMANS, J.: Revisiting Copenhagen. In: European Journal of International 

Relations. Vol. 4/1998 

HUYSMANS, J.: Security! What do you mean In: European Journal of 

International Relations, 2/1998 

KOVÁČIK, B.: Kritická teória medzinárodných vzťahov. In: Aktuálne problémy 

politiky. FPV a MV UMB Banská Bystrica 2004 

Le DOEUFF, M.: The Sex of Knowing. Routledge, N. Y and London 2003 

McSWEENEY, B.: Security, Identity and Interests. Cambridge University Press 

1999 

MEADOWS, A. – MEADOWSOVÁ, J.: Překročení mezí. Vyšehrad, Praha 1994 

MOWITH, J.: Insecurity and the Politics of Disciplinarity. In: Weldes, J. and co.: 

Cultures of Insecurity. University of Minnesota Press, 1999 

ONDREJCZÁK, R.: Nové trendy v bezpečnostných politikách USA, Francúzska, 

Spojeného kráľovstva a Nemecka. MO SR Bratislava, 2005 

POKROVSKIJ, N. E.: Problema anomii v sovremennom obščestve. Moskva 

1995 

University of Bern-Centre of the Ethnic Research Project (ECOR). Vol. 1-3, 

Münster:agenda 9/1996 

VASQUEZ, J. A.: Postpozitivistická debata. In: Booth, K. – Smith, S.: Současné 

teorie mezinárodních vztahů. Open Society Fund, Praha 2003 

WAEVER, O.: Security The Speech Act. Copenhagen: COPRI. Working Paper. 

No.19/1989 

WAEWER, O.: Securisation and Desecurisation. Columbia University Press, NY 

1995 

WALKER, R. B. J.: Inside/Outside: International Relations as Political theory. 

Cambridge University Press, 1993 

54

BezpeÄnostnÃ¡ dynamika â KodanskÃ¡ Å¡kola - PolitickÃ© vedy

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?

BezpeÄnostnÃ¡ dynamika â KodanskÃ¡ Å¡kola - PolitickÃ© vedy