Ideológie a ich funkcie v politickom živote - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
IDEOLÓGIE A ICH FUNKCIE V POLITICKOM ŽIVOTE
Richard Geffert *
RESUME
In this contribution the author deals with phenomenon of ideology and it´s functions in the
political life. The contribution mainly concerns with the question of status and the future of
this phenomenon. The topic of this contribution consist in the presentation the ideology as
habitate of the social life.
Úvod
Neaktuálnosť problémov, ktoré súvisia s vnímaním fenoménu politických
ideológií a ich funkcií, je len zdanlivá. Ideológia neustále ovplyvňuje každodennú
realitu človeka a spoločnosti. Je jednou z kardinálnych, neustále otvorených tém,
ktoré sa bytostne dotýkajú statusu spoločnosti a budúcnosti sveta v globálnom
slova zmysle.
Dôvodom nášho záujmu o danú problematiku je fakt absencie syntetizujúceho
materiálu v oblasti ideologických koncepcií na Slovensku a z toho vyplývajúci
mnohokrát negatívny pohľad na fenomén ideológie, ktorá je často spájaná len
s kritickým pohľadom a negatívnymi konotáciami (vyplývajúcimi práve z neznalosti
chápania podstaty ideológií a ich postavenia v živote človeka a spoločnosti;
vnímajú sa často len ako súčasť marxistickej fi lozofie).
Dôkazy takého chápania nie je ťažké nájsť v množstve publikácií rôzneho
charakteru. Ambíciou tejto práce je preto z nadhľadu (pokiaľ to len bude možné)
napomôcť k zmene negatívneho vnímania fenoménu ideológie z dnešného
pohľadu slovenského občana žijúceho už v 21. storočí 1 .
V súvislosti s naznačeným problémom je nevyhnutné položiť si niekoľko
základných otázok: Ak je problematika ideológií aktuálna, aký má dnes pre človeka
*
PhDr. Richard Geffert pôsobí ako doktorand na Fakulte medzinárodných vzťahov Vysokej
školy ekonomickej v Prahe.
1
Popis, ale aj skúmanie či hodnotenie reality je vždy ideologicky zaťažené. Predstava, že nejaký človek
„zabudne“ na svoje sociálne postavenie, náboženskú a politickú orientáciu, na svoj vek, a povznesie“
sa nad svoju národnosť, pohlavie či rasu, je ťažko mysliteľná a sotva žiadúca. Ideológie alebo aspoň
príklon k nim sú prítomné v každom z nás (DAVID, R., 1996. s. 236).
35

Politické vedy / štúdie
ako indivíduum, pre spoločnosť a jej časti či pre politické subjekty význam Sú
ideológie pre ľudskú spoločnosť užitočné alebo naopak škodlivé Čím sa líši
chápanie fenoménu označovaného pojmom ideológia v jeho dnešnom význame
od pôvodného chápania a prečo sa líši Ako sa daný fenomén v historickom
kontexte vyvíjal a aké sú teda jeho pravdepodobné vývinové línie Ktoré základné
determinanty bezprostredne vplývajú a budú mať vplyv na podobu a funkcie
neustále sa formujúcich ideologických koncepcií Tieto otázky by mohli objasniť
odpovede na podstatu analyzovaného fenoménu, ktorá je základom jeho neustálej
a neutíchajúcej aktuálnosti aj v dnešnej postmodernej spoločnosti.
I. K otázke podstaty ideológie
Je prirodzené, že nikto z nás nevidí svet taký, aký v skutočnosti je. Všetci
sa dívame na okolitý svet cez prizmu množstva viac či menej relevantných
teórií, predpokladov a domnienok. Pozorovanie a interpretácia sú teda úzko
prepojené: ak sa pozeráme na svet, dávame mu celkom prirodzene vždy
nejaký význam. To má pre skúmanie politiky (ale aj iných fenoménov) závažné
dôsledky. Predovšetkým to poukazuje na nevyhnutnosť odhaľovať predpoklady
a domnienky, ktoré do sveta okolo nás neustále vnášame. Tieto predpoklady sú
však súčasťou širších politických kréd alebo tradícií, ktorým v súčasnom svete
obvykle hovoríme „politické ideológie“. Možno povedať, že každý z „izmov“
(liberalizmus, konzervativizmus, socializmus, feminizmus, environmentalizmus
či náboženstvo) vytvára určitú paradigmu 2 (tzv. disciplinárnu matricu, ktorá je
nesúmerateľná). Každý z nich nám ponúka svoje vlastné videnie a hodnotenie
reality, svoj vlastný svetový názor. Je teda možné povedať, že rôzny pohľad na
tento problém viedol v historickom vývoji ku rôznym definíciám. 3
Ideológia je jedným z najkontroverznejších pojmov, s ktorým sa pri analýze
politiky stretávame. Je možné sčasti súhlasiť s M. Horkheimerom, že pod názvom
2
Politický a spoločenskovedný výskum je vždy akýmsi bojiskom proti sebe vzájomne stojacich
a konkurujúcich si paradigiem. Tieto paradigmy získavajú podobu sociálnych filozofií, ktorým sa zvyčajne
hovorí politické ideológie. Ak hovoríme o ideológiách ako o teoretických paradigmách, nehovoríme
tým, že politická analýza je prevažne alebo celkom ideologická, že presadzuje záujmy konkrétnej
skupiny alebo triedy. Iba sa tým uznáva, že politologická analýza sa uskutočňuje na základe konkrétnej
ideologickej tradície.
3
HEYWOOD, A.: Politologie. Praha, Eurolex Bohemia 2004. s. 61
36

Politické vedy / štúdie
„ideológia“ je dnes len málokedy myslený pregnantný pojem, a že toto slovo
takpovediac preniklo ako mnohé iné z filozofickej a vedeckej literatúry do bežného
jazyka a že tým „... stratilo svoj teoretický profil, lebo za všeobecnými predstavami
sa vznáša iba vágna spomienka na teoretické útvary, v ktorých tento dnes do
veľkej miery nenaplnený pojem získal svoj zmysel“. 4 Ako poznamenáva J. Bauer
je možné celkom logicky súhlasiť s tým, že takmer za dve storočia od zrodenia
a zavedenia tohto pojmu nie je ani dnes jednotne chápaný, a že je snáď toľko
pojmov ideológie, koľko je miest v knihách, kde sa o ideológii píše. 5 S podobnými
problémami sa stretávame aj v iných prípadoch, napríklad pri chápaní takých
pojmov ako „spoločnosť“, „moc“ či „demokracia“.
Napriek tejto skutočnosti sa pri chápaní pojmu ideológia stretávame v oblasti
spoločenských vied s rámcovou zhodou na podstatu tohto fenoménu – ideológia
chápaná ako viac či menej skĺbený súbor ideí, ktoré sú základom organizovanej
politickej aktivity, či už táto aktivita má zachovať daný politický systém alebo je
jej cieľom zvrhnutie tohto systému.
Politické ideológie, alebo aspoň príklon k nim, sú prítomné v každom z nás.
Čo je hlavným dôvodom takejto inklinácie Základným dôvodom stotožnenia sa
človeka s určitou ideologickou koncepciou je spokojnosť alebo nespokojnosť
so sociálno-politickou a s ňou zviazanou ekonomickou realitou, v ktorej sa
indivíduum nachádza, s ktorou sa spája tiež pochopenie príčin tejto reality a
snaha o riešenie vzniknutých problémov 6 určitým spôsobom. Ideológie nie sú
len myšlienkové hermeticky uzatvorené sústavy: sú to skôr premenné súbory
ideí, ktoré sa v množstve bodov vzájomne prekrývajú. Na fundamentálnej úrovni
4
HORKHEIMER, M.: Sociologica II.. Frankfurt 1962. s. 38
5
BAUER, J.: Ideologie, hodnoty a politika. Praha, VŠE 1991. s. 75
6
Svoju súčasnú situáciu môže indivíduum chápať ako následok svojich predchádzajúcich životov
(reinkarnácia, hinduizmus), ako následok dedičného hriechu (kresťanstvo) či aktuálneho nesprávneho
správania (islam), môže ju považovať aj za následok činnosti iných subjektov, ktoré ho vedome alebo
nevedome poškodzujú (reformácia, osvietenstvo, socializmus). Človek môže mlčky trpieť a čakať na
smrť. Smrť môže byť pre neho koncom všetkého, ale aj šancou na lepší posmrtný život (kresťanstvo
a islam) či nádejou na lepší ďalší život (hinduizmus). Človek sa ale môže svetu tiež postaviť a pokúsiť
sa o jeho zmenu (reformácia, liberalizmus, socializmus). Ak je však človek so svojím životom spokojný,
bude sa usilovať o stabilitu existujúcich pomerov a uprednostní koncepcie, ktoré realitu považujú za
uspokojivú alebo v zásade nevylepšiteľnú (konzervativizmus). (PROROK, V., 2005, s. 4).
37

Politické vedy / štúdie
pripomínajú ideológie fi lozofi u politiky 7 , na úrovni operatívnej získavajú podobu
širokých politických hnutí. 8 Ideológia má aj napriek dnešnému jednoznačnému
zaradeniu (nie však definovaniu) svoj myšlienkový pôvod v inšpirácii francúzskeho
osvietenstva, v duchu racionalizmu ako „vlády“ rozumu v zmysle „skvalitnenia
verejného myslenia“.
Ideologicky motivované správanie predstavuje kategóriu, ktorá je výlučne
antropocentricky orientovaná. Toto správanie (ale aj uvažovanie o ňom a tiež
jeho následné sumarizovanie a hodnotenie) je vždy nevyhnutne viazané na
určité hodnoty a ich systémy, ktoré indivíduum, sociálna skupina či spoločnosť
ako celok rešpektuje, ktoré uznáva. V súvislosti s uvedeným možno konštatovať
fakt, že ideologické správanie (fenomén) prirodzene existovalo oveľa skôr ako
D. de Tracy komentoval pojem, ktorým sa neskôr začalo označovať to, čomu
dnes hovoríme ideológia. V staroveku a stredoveku mali politické koncepcie
podobu mýtov a náboženstva, v ktorých sú vzťahy, ktoré človek nedokáže
pochopiť, vysvetlené aktivitou vyššej sily či boha. Mýty a náboženstvá boli po dlhé
obdobie v dejinách ľudskej existencie univerzálnym a jedine možným spôsobom
osvojovania si sveta človekom. Zmena nastáva až v období novoveku, kedy
sa náboženské a osvietenské ideológie transformovali do podoby moderných
politických ideológií. Za ideologické prejavy môžeme nepochybne považovať
politické princípy obsiahnuté v Aristotelovej Politike, Machiavelliho rady
Lorenzovi Medicejskému vo Vladárovi či koncepty T. Campanellu a T. Mora
o dokonalom usporiadaní spoločnosti a i.
To, s čím spájame termín ideológia v súčasnosti, je predovšetkým axiologický
pluralizmus 9 a axiologický relativizmus 10 ; realita rôznosti (nie sme všetci rovnakí)
a realita nedostatku (nikdy nie je všetkého dosť pre všetkých).
7
Vznik určitej fi lozofi e politiky je výsledok činnosti jedinca, ktorý zovšeobecňuje či vyhodnocuje reálne
tendencie a často aj existujúce politické ideológie. Realita umožňuje vždy vytvárať viac koncepcií. V Číne
v staroveku, vedľa seba existovali napríklad koncepcie Konfucia a jeho žiakov, taoistická koncepcia Lao-c,
koncepcia legistu Šang Janga a nasledovníkov, koncepcia Muo Ti, zakladateľa mohizmu. Podobne je
možné nájsť alternatívne pohľady v období francúzskej revolúcie. Popri Lockovom liberálnom koncepte
vznikol Rosseauov socialistický koncept a po francúzskej revolúcii sa objavil konzervatívny koncept E.
Burka. Ideologická pluralita je typická aj pre počiatok 21. storočia (PROROK, V., 2005, s. 11).
8
HEYWOOD, A.: Politologie. Praha, Eurolex Bohemia 2004. s. 63
9
Axiologický pluralizmus stojí na pozíciách mnohosti a rôznosti a zároveň rovnocennosti týchto
východísk.
10
Axiologický relativizmus vnímame cez prizmu inkomensurability hodnôt.
38

Politické vedy / štúdie
V zmysle tohto chápania je možné povedať, že existencia ideologického
správania človeka ako indivídua, rôznych sociálnych skupín, či spoločnosti (resp.
ich rozhodovanie sa či následné hodnotenie tohto konania) je vždy „zaťažená“
istým spôsobom uvažovania, vnímania pohľadu, ktorý má svoj fundament práve
v axiologickom systéme a jeho zviazanosti s vnímaním reálneho a chceného
stavu. Axiologický systém tu vždy existoval a nie je možné, aby sa človek či
určitá skupina správali axiologicky amorfne. Práve z takéhoto uhla pohľadu je
úplne prirodzené, že problém ideológie je súčasťou prirodzenej podstaty života
človeka od samotného počiatku. O politickej ideológii je potom možné uvažovať
od obdobia vzniku rôznych foriem štátov.
Politickú ideológiu teda vnímame predovšetkým ako súhrn vlastných predstáv,
názorov a teórií, ktoré si vytvára sociálna skupina o sebe, o svojom postavení
v spoločnosti, o svojich cieľoch a prostriedkoch ich udržania, pričom je tento súbor
zároveň programom pre prakticko-politickú činnosť danej sociálnej skupiny, ktorá
vedie k udržaniu, modifi kácii či úplnej zmene spoločensko-politického poriadku.
II. K otázke miesta, úlohy a funkcií ideológií
Ideológie zaujímajú v spoločnosti špecifi cké miesto a plnia špecifickú úlohu
a funkcie. Každá spoločnosť, každý spoločenský poriadok je „všeobecne ovládaný
určitým ideologickým systémom, ktorý núti členov tejto spoločnosti ku prijatiu jeho
svetového názoru. Táto ideológia býva presadzovaná a udržovaná politickou
mocou, nie je však s ňou nevyhnutne identická. Môže naopak zaujať k režimu
nepriateľský postoj, bojovať proti nemu, podkopávať ho a stať sa pri tom sama
ideologickou dominantou danej epochy alebo spoločnosti, ktorá predstaviteľov,
verných ofi ciálnej doktríne, štátnej ideológii, ortodoxnému výkladu, zaháňa do
defenzívy, izolácie a bezmocnosti. 11
Vznik a existencia ideológií je podmienená tromi faktormi. Sú nimi:
a) rozdielne sociálne podmienky života jednotlivých sociálnych skupín
– sociálne príčiny (Civilizácia nikdy nebola a ani dnes nie je úplne
homogénna. Každá spoločnosť je rozčlenená do jednotlivých sociálnych
vrstiev či skupín, ktoré majú rozdielne potreby a záujmy zakotvené v ich
odlišnom spoločenskom postavení. Je empiricky preukázateľné, že sa
11
BAUER, J.: Ideologie, hodnoty a politika. Praha, VŠE 1991. s. 122
39

Politické vedy / štúdie
indivíduá a sociálne skupiny líšia rozsahom nimi vykonávaných činností
rovnako ako kvalitou podmienok pre ich sebarealizáciu. Existencia
vzájomne sa líšiacich štruktúr potrieb a záujmov a zároveň nemožnosť
ich všetky v určitom čase a priestore uspokojovať, je jedným z kľúčových
prvkov pre vznik a existenciu politických ideológií),
b) odlišnosti v hodnotení spoločensko-politickej reality, ktorá vyplýva
z odlišného postavenia jednotlivých skupín v spoločnosti – axiologické
príčiny (Politické ideológie vznikajú až vtedy, keď jednotlivé sociálne
skupiny začínajú vnímať a pociťovať svoje postavenie ako neuspokojivé
a porovnávajú sa s inými sociálnymi skupinami, respektíve ich postavením.
Negatívne emócie, negatívne hodnotenie reality, sú motiváciou, ktorá
vedie človeka k premýšľaniu o súvislostiach. Na určitom stupni a za
určitých podmienok môže táto predstava získať systematickú podobu.
Avšak ideológia ako koncepcia vzniká až vtedy, keď prebehne rovnaký
proces u tých, ktorí sú so svojím postavením spokojní – vznik pozitívnych
emócií. So vznikom rozvinutého ideologického sveta začína reagovať
jedna skupina na druhú. Politické ideológie jednotlivých sociálnych
skupín sa líšia podľa ich sociálnej pozície. Konkrétna alternatíva je daná
stupňom nespokojnosti alebo rizika danej zmeny, možnosťou riešenia
situácie, ako aj kvalitou refl exie existujúcich problémov.),
c) odlišnosti v spôsobe poznávania reality, ktoré sa premietajú do
preferovania určitých poznávacích prostriedkov – gnozeologické
príčiny (Poznanie reality je jednak otázkou použitého nástroja poznania,
jednak celkového spôsobu uchopenia sveta. Jednotlivé filozofické smery
preferujú jednotlivé typy poznávacích nástrojov).
Alternatívu tu tvorí nazeranie, intuitivizmus. Môže to byť tiež senzualizmus,
empirizmus či racionalizmus. 12
Tieto faktory sa premietajú do štruktúry ideológií. Ideologické útvary
predstavujú celky, ktorých štruktúru tvoria tri základné zložky:
12
PROROK, V.: Kondratěvovy cykly a budoucnost ideologií. In: Ideológie na prahu III. tisícročia. Prešov,
FF PU 2001. s. 24
40

Politické vedy / štúdie
a) Svetonázorová časť, ktorá obsahuje idey o všeobecnej povahe
skutočnosti vrátane prípadných predstáv o transcendentálnej realite
osudu, božstve a bohu v náboženstve, ríši ideí, ríši hodnôt.
b) Hodnotová časť – základné hodnoty a ideály, ktoré dávajú životu a okoliu
zmysel. Ich javovou formou sú hodnotové orientácie.
c) Normy a ciele, ktoré sú z hodnotenia a poznania vyvodené, a ktoré sa
zameriavajú na konanie indivíduí a skupín (uvedená charakteristika sa
týka predovšetkým „veľkých“ ideologických koncepcií). 13
Ako už bolo naznačené, podoba ideologických konceptov sa historicky
vyvíja – od mýtov k náboženstvám a následne k moderným a postmoderným
ideológiám. Stúpenci nového ideologického konceptu sa vždy domnievali, že ich
pričinením vzniká tá pravá a správna podoba. Dnes je táto predstava spojená
s modernou politickou vedou, ale úvahy o tom, že politické vedy nemôžu na seba
prevziať funkcie politických ideológií, sú vždy spojené s faktom, že naše poznanie
reality v absolútne vedeckom slova zmysle by znamenalo zdieľanie hodnôt
jednoznačne preukázateľných ako pravdivé. Ako také by museli byť uznané
úplne všetkými členmi spoločnosti, čo zatiaľ v ľudskej spoločnosti nie je prakticky
mysliteľné a uskutočniteľné ani prostredníctvom politických vied. Politické vedy
nespĺňajú požiadavky absolútne syntetických výpovedí ani požiadavku politickej
neutrality. Politické vedy však môžu napomáhať pri objasňovaní základných funkcií
politických ideológií – explikačnej, integračnej, normatívnej, motivačnej.
Explikačná funkcia. Potreba vysvetlenia okolitého sveta, spoločnosti
a vlastného postavenia človeka v rámci sveta je neustálou potrebou, ktorá je
spoločenskými pomermi vždy len rôznym spôsobom modifikovaná. Poznanie na
žiadnom stupni vývoja nemôže byť úplne uspokojené. Otázky vždy prekračujú
aktuálny rámec vedenia a tým nás posúvajú istým spôsobom vpred. Poznanie
nemôže s absolútnou istotou vylúčiť existenciu niečoho iného, ako je náš vedecky
poznávaný svet. Keby poznanie bolo absolútne, úplné, nahradila by veda túto
funkciu ideológie.
Integračná funkcia. Človek je človekom iba ako spoločenská bytosť.
Interakcia s inými indivíduami sa môže realizovať len v určitom systéme, v ktorom
ľudia žijú a plnia určité roly. Ideológia je základom noriem a cieľov spoločenských
13
BAUER, J.: Ideologie, hodnoty a politika. Praha, VŠE 1991. s. 102
41

Politické vedy / štúdie
systémov. Integračnú funkciu plnia nielen vládnuce, ale aj dielčie, skupinové
a teda aj konfl iktné ideológie. Aby bola dosiahnutá zmena, musí byť úsilie určitej
skupiny integrované.
Normatívna funkcia. Integrácia je založená na normatívnej funkcii ideológie.
Hodnoty alebo normy a ciele vznikajú z akýchkoľvek faktorov, hospodárskych
a politických záujmov, ale pôsobia až vo forme ideológií. Rôzne ponímania úlohy
ideológií sa líšia skôr vo výklade vzniku ako vo výklade vplyvu a pôsobení ideológií
ako normatívnych vzorov. Všeobecné normy a ciele sa postupne stávajú normami
zastávanými indivíduami. Indivíduá sú vystavené vplyvom vládnúcej ideológie
aj vplyvom iných, dielčích a tiež konfl iktných ideológií.
Motivačná funkcia. Ideológie sú v každom prípade dôležitým impulzom pre
praktickú činnosť. Normy a hodnoty, ktoré ideológie obsahujú, nie sú pre jedincov
informáciou, ale sú objektom viery alebo presvedčenia. Pod vierou tu chápeme
racionálne nezdôvodnenú orientáciu na určité hodnoty, pod presvedčením naopak
aspoň čiastočne racionálne zdôvodnenú orientáciu.
III. K otázke historického vnímania ideológií
Pojem ideológia pochádza od D. de Tracyho (1754-1836), ktorý ho
ako prvý použil v prednáške 20. júna 1796. 14 Napriek dnešnému ponímaniu
ideológie ako nevedeckého fenoménu je dôležité pripomenúť fundamentálnu
podstatu analyzovaného pojmu, ktorý pôvodne vznikol ako snaha o vytvorenie
nového druhu metafyziky (jednej z ďalších súčastí filozofie dejín), ktorá nemá
nič spoločné s „bezbrehou“ abstrakciou či „slepou“ teológiou. V období svojho
vzniku to boli celkom logické snahy, ktoré súviseli s pôsobením širokého kultúrnoduchovného
a sociálno-politického fenoménu, označovaného v európskych
dimenziách pojmom osvietenstvo. Práve tento fenomén formoval duchovnú
atmosféru od konca 17. storočia, ale hlavne v celom 18. storočí s presiahnutím
do 19. storočia. Predstavoval zložitý viacvrstvový duchovný vplyv, ktorý nadobúdal
svoje špecifi cké podoby v rôznych krajinách. Najvýznamnejšie výsledky však
boli prezentované vo Francúzsku (Ch. Montesquieu, F. M. A. Voltaire, J. J.
Rousseau, D. Diderot). Ak by sme výstižne mohli charakterizovať spomenuté
obdobie, použijeme slová I. Kanta – velikána kritického idealizmu a celých dejín
filozofie – podľa ktorého je osvietenstvo „vykročením človeka z nesvojprávnosti
14
HEAD, B. W.: The Origin of „ideol´que“ and „ideológie“. Oxford 1980. s. 264
42

Politické vedy / štúdie
zavinenej ním samotným“. Táto nesvojprávnosť – nedospelosť človeka sa
prejavuje ako neschopnosť používať svoj vlastný rozum bez cudzej pomoci.
Ak by mal človek viac odvahy a rozhodnosti používať svoj rozum, bol by oveľa
ďalej vo svojom civilizačnom pokroku. Kant zdôrazňuje, že oprávneným heslom
osvietenstva sa stáva postulát: Maj odvahu byť múdrym! Maj odvahu používať
svoj vlastný rozum 15 .
V identickom duchu a nadviazaní na fundamentálne heslá osvietenstva
uvažoval aj D. de Tracy, ktorý sa počas vlády direktória podieľal na založení
Národného inštitútu, v ktorom pôsobil v oddelení Morálnych a politických vied.
Svoju novú metafyziku orientuje k odmietnutiu existencie vrodených právd,
nemennosti ľudskej prirodzenosti a radikálnym otvorením sa skúsenosti nielen
vo vede, ale rovnako aj v sociopolitickom a kultúrnom prostredí. Orientoval svoju
teóriu nie ako uzatvorenú vedu, ale tiež ako senzualisticko-empirickú kritiku
spoločenských pomerov a inštitúcií svojej doby.
Tracy bol stotožnený s názorom, že rozhodne potrebná reforma vedy
nevyhnutne zahŕňa tiež reformu jej pomenovania. Jeho „Science des idées“ –
veda o ideách, ktorá je zbavená akýchkoľvek náboženských a metafyzických
konotácií, sa pôvodne objavuje ako súčasť zoológie. D. de Tracy odmietal
uznať za relevantné vzťahy medzi dušou, racionálnym myslením a senzuálnym
vnímaním, čím došlo v tomto smere ku zotreniu rozdielov medzi zvieratami a
ľuďmi. Práve ideológia mala prispieť ku lepšiemu pochopeniu intelektuálnej
kapacity živočíchov. V čom potom spočíva zásadný rozdiel medzi človekom
a zvieraťom Je to predovšetkým fundamentálna schopnosť, ktorá absentuje podľa
spomenutého - zakladať, premieňať a pretvárať sociálne vzťahy. Vrcholné dielo
Tracyho „Élements d´Idéologie“ pojednáva o konkrétnom využití ideológie, ktoré
autor vidí predovšetkým v diskvalifikácii starého poriadku, prioritne založenom na
zaslepenej náboženskej morálke a pozitívne, vo vzdelávacom procese. Tracyho
pôvodné ponímanie ideológie má širší rozsah. Jeho cieľom bolo nájsť vedu, ktorá
stojí nad všetkými ostatnými. Z tohoto dôvodu analýza ideí vedie ku záveru, že ak
sú idey poznateľné a sú tým najistejším, čo je nám dané, potom v istom zmysle
pozitívne môžu byť riešené a vyriešené aj jestvujúce spoločenské problémy.
15
I. Kant vo svojej praktickej fi lozofi i vníma človeka ako slobodnú bytosť, ktorá sa môže autonómne
rozhodovať. Kantov výklad človeka je v protiklade s chápaním človeka ako pasívneho produktu
spoločnosti. Ústredným pojmom je pojem slobody, ktorého existenciu dokazuje podľa Kanta apodiktický
zákon praktického rozumu (KANT, I., 1993. s. 381).
43

Politické vedy / štúdie
Zároveň je ideológia podľa tohto chápania akýmsi garantom jednoty ostatných
vied. Vďaka ideológii „môžeme konečne poznať fungovanie duše tak dobre ako
otvorený hodinový strojček a môžeme študovať ako fungujú: hnev, ctižiadosť,
láska.“ 16 Tu je možné len prirodzene konštatovať fakt, že pôvodne myslený
a vyvíjaný projekt ideológie nemá s jeho neskorším poňatím a využívaním (od
Napoleona a Marxa po súčasnosť) nijako blízko.
Vo väčšine učebníc, slovníkov a článkov sa stretávame s názormi, podľa
ktorých neúspešnosť snahy o zavedenie pojmu vyššie uvedeným spôsobom
je nepriamo zviazaná predovšetkým s K. Marxom a F. Engelsom. Je tomu
skutočne tak Z koncepčného analytického hľadiska určite, ale z dnešného uhla
pohľadu treba konštatovať, že na počiatku jasnej dichotómie, ktorej produkt až
podnes bohužiaľ zásadným spôsobom pôsobí, vnímanie pojmu a fenoménu
ovplyvnil Napoleon Bonaparte (1769-1821). Napoleon bol nadšeným stúpencom
a zástancom pracovníkov Národného inštitútu vo Francúzsku (od roku 1797
jeho čestným členom). Aj napriek faktu, že štruktúra Inštitútu bola značne
rozmanitá, všetci jeho členovia boli liberálne zmýšľajúci intelektuáli, „ktorí strážili
slobodu myslenia a vyjadrovania ako základnú podmienku revolúcie“. 17 Inštitút,
výnimočný už svojím programom, obhajoval demokratické výsledky revolúcie
a stal sa postupne akousi hrádzou (liberálnou opozíciou) proti absolutistickým
snahám Napoleona počas reštaurácie Bourbonovcov. Jeho členovia rozvíjali
racionalistické tendencie, ktoré sa však snažili modifikovať v zmysle Condillacovej
kritiky Descarta. Vytvorili základy pre neskoršiu expanziu pozitivizmu. Inštitút
sa stal predovšetkým centrom experimentálnych štúdií (bezprostredný vplyv na
vznikajúce myšlienky mali tiež F. Bacon, I. Newton, a predovšetkým J. Locke).
Konfl ikt s Napoleonom je možné vnímať ako ideologický stret medzi politickými
hodnotami republikánstva a autoritarizmu. Negatívne konotácie zaznamenáva
vôbec po prvýkrát pojem ideológ. V januári v roku 1800 Napoleon predniesol prejav
nielen proti liberálne zmýšľajúcim intelektuálom, ale aj proti ním považovaným
nepriateľom, a teda nepriateľom sociálneho poriadku, ktorý spoluvytváral.
Týmto sa od Tracyho dištancoval a jeho školu, ktorá nedokázala podľa neho
pochopiť praktickú politiku a podporiť ju, nazval spolkom protivných a nudných
teoretikov. Ideológia sa pre Napoleona stala akousi „vizionárskou špekuláciou“
16
BRAND,1972, s. 33
17
LICHTHEIM, G.: The Concept of Ideology and Other Essays. New York, Random House 1967. s. 5
44

Politické vedy / štúdie
v kontraste ku realite vlády. Inými slovami, ideológia bola pre neho tým, čím stará
metafyzika pre Tracyho. V roku 1802 bola Sekcia morálnych a politických vied
zrušená a jej členovia preradení na iné pracoviská inštitútu. Po neúspešnom
ťažení do Ruska Napoleon obvinil ideológov z toho, že za tento debakel sú
zodpovední práve oni (Šaradín, 2001, s. 22). Odmietnutie Tracyho a jeho diela
bolo odmietnutím nefunkčného modelu a nie myšlienky o integrujúcom vplyve
aj vedecky nepodložených ideológií. Napoleon si uvedomoval predovšetkým
praktický význam náboženstva ako integrujúcej ideológie, o čom svedčia slová:
„pokiaľ ide o mňa, nevidím v náboženstve mysteriózne premeny na telo a krv,
ale mystérium spoločenského poriadku; myšlienku rovnosti spája s nebom
a zabraňuje, aby bohatý bol zavraždený chudobnými“. 18
Pozitívne či negatívne vnímanie ideológie malo vždy politický podtext.
V súčasnej dobe moderná politická veda pri analýze ideológie operuje pojmami,
ktorými sú: kritické a neutrálne ponímanie ideológie. Pri kritickom vnímaní je
ideológia vnímaná predovšetkým ako skreslenie nášho poznania – buď s vedomým,
alebo nevedomým zastieraním pravdy, ktoré je v podstate odstrániteľné použitím
vhodných poznávacích prostriedkov. Pri neutrálnom vnímaní sa predpokladá, že
ľudia v závislosti na svojom sociálnom postavení vnímajú rozdielne realitu, a preto
budú vždy výsledky ich poznania nie iba odlišné, ale aj v rôznej miere pravdivé,
a teda aj skreslené. 19
IV. K otázke paradigiem v ideológiách
Hodnotové orientácie sú niečím hlbším a stabilnejším ako politické postoje.
Hodnotové orientácie predstavujú základné dispozície pre najrôznejšie prístupy
k ekonomickým, sociálnym či politickým javom. Politické názory a politické postoje
sú v porovnaní s tým premenlivejšie, lebo sú len reakciou na tieto zmeny. Na druhej
strane však skúsenosť z politického správania a konania sedimentuje vo videní
a hodnotení sveta. Hodnoty sú niečím hlbším, politické postoje a aktivity tvoria
akúsi „povrchnejšiu“ vrstvu. Vzťah medzi týmito vrstvami je však charakteristický
nevyhnutným vzájomným pôsobením.
18
BRAND, 1972, s. 43
19
PROROK, V.: Kondratěvovy cykly a budoucnost ideologií. In: Ideológie na prahu III. tisícročia. Prešov,
FF PU 2001. s. 9
45

Ako sme už naznačili, vznik a existencia politických ideologických koncepcií
je podmienená množstvom determinánt, ktoré je možné klasifi kovať podľa
sociálnych, hodnotových a gnozeologických faktorov. Politické ideológie
vznikajú vtedy, keď jednotlivé sociálne skupiny začínajú vnímať svoje postavenie
ako neuspokojivé a začínajú sa porovnávať s postavením iných sociálnych
skupín. Negatívne emócie ako prvotný produkt neuspokojivej situácie môžu
začať postupne prerastať do predstavy o tom, čím je tento stav neuspokojenia
spôsobený, a čo je nevyhnutné uskutočniť preto, aby bol zjemnený či úplne
odstránený. Dané negatívne hodnotenie reality je motivačným impulzom, ktorý
núti jedinca či sociálnu skupinu premýšľať intenzívnejšie o rôznych súvislostiach.
V konečnom dôsledku na určitom stupni a za splnenia určitých podmienok
môže dospieť predstava k systematickej ucelenej podobe. Politické ideológie
rôznych sociálnych skupín, ktoré sú programom ich sociálnych akcií sa líšia podľa
sociálneho statusu danej skupiny.
Jednotlivé ideológie sa vyznačujú špecifi ckou, relatívne stabilnou štruktúrou
hodnôt. Z tohto hľadiska sa len čiastočne líšia od štruktúry vedy. Práve z tohto
dôvodu je možné použiť pre ich popis termín „paradigma“, ktorú použil T. Kuhn
vo vzťahu k vede. V podstate je možné u ktorejkoľvek ideológie nájsť hodnotovú
paradigmu; t.j. relatívne stabilnú štruktúru hodnôt. Rozdiely v preferovaných
spoločenských hodnotách sú základom pre rozlíšenie jednotlivých ideologických
smerov, alebo rozlíšenie doktrín 20 vo vnútri ideológií. Častokrát samotný názov
naznačuje to, čo jej stúpenci považujú za prioritné, v zmysle dominancie
nejakej hodnoty 21 . Existencia kľúčovej hodnoty, ktorá môže byť v názve, však
nevyčerpá a ani nedokáže žiadnu ideológiu bezo zvyšku vyčerpať. Ideológie
sú charakteristické širším spektrom vzájomne sa podmieňujúcich sa a v rôznej
miere sa podmieňujúcich sa hodnôt. Celková štruktúra hodnôt a ich previazanosť
20
Doktrína znamená doslovne učenie; náuka. Predstavuje systematický súbor princípov a názorov
na určitý problém. Politická doktrína podľa Scrutona znamená „akýkoľvek pokus usporiadať politické
ideály a praktické politické postupy do systému, alebo ich učiniť vnútorne koherentnými“ (DAVID,
R.,1996. s. 236).
21
Môže to byť sledovanie cesty autority: pre kresťanstvo je to Kristus, pre budhizmus je to Budha, pre
konfuciánstvo je to učenie Konfucia. Do názvu sa môže dostať aj hodnota určujúca vzťah k realite – islam
znamená podrobiť sa Bohu, osvietenstvo znamená poskytnúť svetlo – osvetliť, liberalizmus zdôrazňuje
význam slobody, konzervativizmus zakonzervovanie daného stavu, socializmus preferuje spoločnosť
pred jednotlivcom a pod. (PROROK, V., 2001. s. 29).
46
Politické vedy / štúdie

Politické vedy / štúdie
či podmienenosť umožňuje rozlišovať jednotlivé ideológie aj v situácii, kedy
uznávajú určitý okruh spoločných hodnôt.
Hodnotová paradigma je stabilná, a preto môžu byť ideológie stabilizujúcim
faktorom v spoločnosti. Ani stabilita ideológií, nakoniec ako nič v nami poznávanom
a hodnotenom svete, nie je absolútna. Meniace sa spoločenské pomery či praktické
preverovanie ideologických koncepcií vedie celkom prirodzene k postupným
modifi káciám uznávaných hodnôt alebo ku zmene ich vzájomných väzieb.
Jednotlivé etapy vývoja politického myslenia v podobe ideológií a politických
teórií na seba nadväzujú, odrážajúc tak kontinuitu spoločenského vývoja.
Hodnotové paradigmy sa však vplyvom časovo-priestorových zmien v spoločnosti
vyčerpávajú a postupne strácajú či menia svoj vplyv. Modernizácia ideologických
koncepcií prebieha postupne, diferencovane a nerovnomerne a celkom logicky
a prirodzene k nej dochádza aj u súčasných politických ideológií. 22
V. K otázke budúcnosti ideológií
Historicky vzniknuté typy ideológií sa líšia. Typickým znakom „moderných
ideológií“, t.j. ideológií vzniknutých po roku 1789 (medzi ktoré je možné zaradiť
konzervativizmus, liberalizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus,
feminizmus a environmentalizmus), je snaha o racionalizáciu konceptu. 23 Dôležité
je zamerať svoju pozornosť predovšetkým na ostrosť rozporov v dnešnom
a budúcom svete, ako aj na schopnosti rôznych sociálnych skupín ovplyvniť
a zmeniť jestvujúce pomery. Pred nami sa otvára otázka ako sa vyvinú pomery
reality v nasledujúcich rokoch 24 .
„...My máme to šťastie, ktoré nemali predchádzajúce generácie, že nie sme
zatlačení iba k voľbe medzi konzervativizmom a fanatizmom, z ktorých prvý horlivo
stráži to, čo už bolo dosiahnuté, a druhý je slepý, a preto je buď humanitárny,
alebo krvavý...“(Aron, 1965).
22
PROROK, V.: Kondratěvovy cykly a budoucnost ideologií. In: Ideológie na prahu III. tisícročia. Prešov,
FF PU 2001. s. 30
23
PROROK, V.: Kondratěvovy cykly a budoucnost ideologií. In: Ideológie na prahu III. tisícročia. Prešov,
FF PU 2001
24
Ekonomický historicizmus ako jeden zo štyroch typov Popperovho historicizmu, nevnímame ako
totalitaristickú nevyhnutnosť, ktorá je podľa Poppera charakteristická teoreticko-metodologickou
neplodnosťou a prakticko-politickou škodlivosťou (Popper, 1994, s. 18), ale ho vnímame ako alternatívnu
možnosť, ktorá môže byť pozitívnym nápomocným momentom pri konaní človeka a ľudstva vo svojom
vývoji.
47

Politické vedy / štúdie
Myšlienky z Aronovho diela o ideológii v industriálnej spoločnosti poukazujú
celkom jasne na to, akým predelom je pre vývoj ideológie súčasná doba s jej
úrovňou techniky a poznania. Avšak ani pre vyspelé štáty nie je oprávnená naivná
predstava, že ľudia budú žiť a konať iba na základe vedeckej racionality bez
nových hodnotových orientácií, bez nových ideálov. Prepracovanie sa k absolútnej
pravde nie je nikdy možné, absolútne poznanie nie je možné (K. R. Popper,
T. Kuhn), a to ani v oblasti exaktných vedných disciplín. Syntéza liberalizmu,
demokracie a socializmu, ktorá sa stáva určujúcou pre politickú oblasť, je syntézou
ideológií.
V súvislosti so spomenutým je relevantné uvažovať o duchovnom útvare o
„ideológii západnej demokracie“ alebo o ideológii „slobodného sveta“, „civilnom
náboženstve“ či „novom humanizme“ (terminologická otázka).
V dnešnom relatívne slobodnom svete nemožno hovoriť o jednotnej ideológii,
ale o pluralite. Predovšetkým od 50. rokov 20. storočia ide o pluralitu modifikácie
základnej ideológie, ktorá sa vyvinula konvergenciou rôznych ideologických prúdov
– kresťanskej sociálnej etiky, liberalizmu a socializmu. Túto konvergenciu je možné
pozorovať na postupujúcej konvergencii ideologického obsahu v programoch
politických subjektov (až na extrémistické). Spoločnosť dosahuje konsenzus
v základných hodnotách, pričom kognitívna zložka sa stáva stále viac záležitosťou
vedeckého poznania. Veda, ktorá sa vyznačuje stále väčšou (nie však absolútnou)
objektivitou (snahou o objektivitu), disponuje relatívne funkčnými kritériami pre
rozhodnutia, čo je pravdivé a čo je nepravdivé, čo však v zmysle racionality
neznamená koniec ideológie. Tieto kritériá nemôžu byť základom hodnôt, noriem
a cieľov. Občanom štátov s vládnucou ideológiou sa javí nazeranie sveta, naše
základné hodnoty, ideály a normy ako prirodzené, správne, zodpovedajúce
rozumu. Samozrejmosť, s akou ich prijímame, sa nelíši od samozrejmosti, s akou
iné civilizácie chápali a pristupovali k svojim svetonázorovým a hodnotovým
predstavám. Chápeme našu ideológiu ako výsledok vývoja, ale sme už menej
ochotní chápať ju ako niečo, čo sa bude ďalej meniť a vyvíjať. Na tento proces
ďalšieho vývoja poukazujú zmeny v hodnotových orientáciách prebiehajúce
ako „tichá revolúcia“ od konca päťdesiatych rokov a predstavujúce akési reálne
zárodky nových modifi kácií onej vládnucej ideológie „západnej demokracie“.
Zmeny hodnotových orientácií v týchto štátoch predstavujú skôr čiastočnú snahu
o prehĺbenie a rozvinutie nového humanizmu.
48

Politické vedy / štúdie
Ideológia „západnej demokracie“ zdôrazňuje znak, ktorým sa odlišovala od
veľkých ideológií minulých aj súčasných civilizácií alebo od totalitných ideológií
minulého storočia. Svojím obsahom vyrástla z troch pôvodne si vzájomne
konkurujúcich ideológií: kresťanstva, liberalizmu a socializmu. Nie je však iba
prienikom nazerania a etiky týchto ideológií, ale tiež historickým produktom dvoch
posledných storočí. Jej základnými rysmi je na jednej strane rast racionality
predovšetkým vedeckej, na druhej strane stále prehlbovanie humanizmu. 25
Problematiku konca ideológie je možné zhrnúť do troch základných podnetov.
Na vzniku tejto „teórie“ sa podieľajú predovšetkým:
– negatívna skúsenosť s ideologickou politikou, ktorú v praxi predstavovali
totalitné režimy, vojny, koncentračné tábory, z toho vzniká potreba
„depolitizácie“,
– psychologický pocit radikálnej premeny sociokultúrnych podmienok
spoločnosti (napr. povojnová eufória),
– etablovanie nového politického poriadku a jeho inštitucionálnej základne,
ktorý predstavuje lepšie možnosti riadenia spoločnosti (ekonomické
a právne nástroje), čím vzniká potreba obhajoby tohto poriadku ( a tým
aj demokratického rámca, v ktorom pôsobí). 26
Tematika „konca“ sa v dejinách neobjavuje po prvý krát. Najmä v oblasti
filozofi e nie sú takéto názory ničím novým. V súvislosti s koncom dejín a koncom
ideológie spomenieme predovšetkým dve práce, na ktoré je možné považovať za
modelové a z tohto dôvodu je nevyhnutné na ne reagovať 27 : D. Bell v diele „The
End of Ideology“ (1965) a F. Fukuyama v práci „Koniec dejín“ (1990). Napriek
tomu, čo vyplýva z ich samotných názvov – koniec ideológie a koniec dejín je
možné si všimnúť fakt, že dejiny pokračujú a ideológie sú stále prítomné.
D. Bell odhadol, že v západnej Európe nie je priestor pre pôsobenie
extrémistických ideológií, akými sú krajne pravicový fašizmus a krajne ľavicový
komunizmus. Revolúcie, triedny boj, koncentračné tábory a plynové komory, to
všetko skončilo: „Pre radikálnu inteligenciu, ktorá počas jeden a pol storočia
sformulovala množstvo revolučných impulzov, toto všetko znamená koniec
25
BAUER, J.: Ideologie, hodnoty a politika. Praha, VŠE 1991. s. 128
26
ŠARADÍN, P.: Historické proměny pojmu ideologie. Brno, CDK 2001. s. 71
27
Názory na práce Bella a Fukuyamu sú zhrnuté v práci Chaima I. Waxmana „The End of Ideology
Debate“.
49

Politické vedy / štúdie
chiliastických nádejí, millenarizmu, apokalyptického myslenia – a ideológie.
Ideológia, ktorá znamenala skôr cestu k činu, dospela ku svojmu koncu“ (Bell,
1965, s. 393).
Vo svojej knihe Bell používa pojem ideológia vo viacerých významoch.
Najskôr charakterizoval ideológiu ako súbor ideí, ktorý je zameraný na udržanie
sociálnopolitickej mocenskej konfi gurácie v určitej spoločnosti, kde utopické
predstavy podnecujú jej zmenu. Uvedomoval si, že oddelenie ideológie od utópie
v praxi je mnohokrát ťažko realizovateľné a že nedisponujeme jedinou definíciou
ideológie. Niekedy tento fenomén Bell označuje ako súbor hodnôt, inokedy je ním
chápaný ako psychologizujúci mýtus. V konečnom dôsledku používa koncepciu
K. Mannheima „partikulárneho pojmu ideológie“ a „totálneho pojmu ideológie“.
Bellov koniec ideológie úplne otvára priestor utópii, ktorú ľudstvo potrebuje ako
víziu budúcnosti. To sa vzťahuje iba na vyspelé západné krajiny, kde existuje zhoda
v otázkach welfare state 28 , decentralizácie moci, sociálno-trhového hospodárstva
a v politickom pluralizme (v Ázii a Afrike táto politická sloboda neplatí). Zlomovým
bodom je rok 1989 – politicko-spoločensko-ekonomický medzník.
F. Fukuyama vo svojej práci „Koniec dejín“ mylne predpokladal, že po porážke
komunizmu a následnom nastúpení západného liberalizmu nastane „bezdejinné
obdobie sveta“, v ktorom všetci rozhodujúci aktéri (veľmoci) budú v rámci tejto
víťaznej ideológie vylepšovať predovšetkým svoje ekonomické ukazovatele.
Konflikty tu budú, ale nie medzi mocnosťami. V tomto zmysle Fukuyama nehovorí
o konci ideológie, ale o „víťazstve ekonomického a politického liberalizmu“
(Fukuyama, 1990, s. 9), čo nám pripomína v istom zmysle podobné myšlienky
z opačného konca politického spektra. Tvrdí, že sme svedkami konečného
ideologického bodu akejsi ideologickej evolúcie ľudstva a univerzálnosti západnej
liberálnej demokracie ako konečnej formy vlády (Fukuyama, 1990, s. 10).
Koniec ideológie a koniec ideologickej evolúcie ľudstva je jedno a to isté.
Je prirodzene jasné, že ani tento názor nie je relevantný.
Vychádzajúc zo základnej teoretickej myšlienky postmoderny chápeme
deklarovanú mnohosť, rôznosť a zároveň rovnocennosť v zmysle pluralizmu
ako základu postmoderny fundamentom podstaty existencie ideológií, rôznych
28
Blahobyt vo welfare state je pochopený v sociálnej a hospodárskej politike predovšetkým ako dobrý,
slušný životný štandard občanov, nie ako extrémne bohatstvo určitých jedincov (Krebs, 1996, s. 71).
50

ideológií, v novom svetle, v nových podmienkach, ktoré by mali reagovať na
nerovnosť subjektov a ich nespokojnosť s touto nerovnosťou.
Na základe všetkého doposiaľ uvedeného môžeme konštatovať, že
v súčasnosti už nie je relevantná otázka: ideológia/e – áno či nie, ale: aká je
a bude podoba súčasných a budúcich ideologických koncepcií Prečo ideológie
nikdy nenahradí veda Ako a na základe čoho sa budú formovať nové politické
ideologické koncepcie Jednou z možných odpovedí, ktorou je možné reagovať
na tieto otázky sa črtá alternatívny pohľad teórie dlhých vĺn – tzv. „Kondratevovsko
– schumpeterovského“ typu 29 .
Teória dlhých vĺn 30 tvrdí, že zhruba každých 40-60 rokov dochádza
k zásadnému obnoveniu technológií a že ich nasadenie v posledných 150 rokoch
vyvoláva podobné efekty, čo znamená istú periodickosť cyklu. Počínajúc koncom
18. storočia je možné pozorovať pravidelne sa opakujúce poklesy v cenách
alebo v produkcii s frekvenciou 40-60 rokov. Väčšina odborníkov na dlhé vlny 31
tvrdí, že od roku 1790 je možné identifi kovať štyri cykly vzostupov a poklesov
s danou periodicitou. Vzostupy, ako ukazuje tabuľka č. 1, začali okolo roku 1790,
1848, 1940. Vrchol vlny a následný pokles môžeme zaznamenať po roku 1814,
1872, 1917 a 1968.
Tab. 1: Priebeh dlhých vĺn od počiatku 18. storočia
Zdroj: PROROK, V.: 2001. s. 31
Politické vedy / štúdie
Vlna 1. 2. 3. 4. 5.
Max. 1814 1872 1917 1968 2026
Min. 1790 1848 1893 1940 2000
29
Autorstvo myšlienky dlhovlnového vývoja ekonomiky býva tradične spájané s N. D. Kondratevom,
avšak prvenstvo historicky prináleží J. van Gelderenovi, ktorý tézu o ekonomickom cykle trvajúcom
okolo pol storočia sformuloval už v roku 1913 (Siruček, 1997, s. 1). Kľúčovým impulzom k debate
o dlhých vlnách bol prínos J. A. Schumpetera, ktorý cyklickosť spojil s technologickými zmenami. Na
pamiatku svojho predchodcu, ktorý študoval dané procesy nazval tieto vlny Kondratevovým cyklom
alebo K-vlnou (N. D. Kondratev 1892-1938) (Prorok, 2001, s. 30). V podstate sa jedná o jeden z troch
prístupov k hospodárskym cyklom ( Kitchinove cykly /36 - 40 mesiacov/, Juglarove cykly /10 -11 rokov/
a Kondratevove resp. Kuznetsove cykly 50 - 60 rokov/ Rusmichová-Soukup, 2003, s. 76)).
30
Strednodobý cyklus (7-11 rokov) a krátkodobé cyklické výkyvy (s dĺžkou 3-5 rokov) (Siruček, 1997,
s. 3).
31
Napr.: J. van Duijn, E. Mandel, A. Poletajev, I. Saveljev, A. Kleinchnecht a iní.
51

Dlhodobý cyklus predstavuje zložito štruktúrovaný a prepojený systém,
v ktorom kauzalita nemôže byť pripisovaná nejakej jednoduchej príčine – preto
dôkazy a vysvetlenia sú komplikované, stále skúmané a podrobované kritike. Pri
analýze je potrebné zohľadňovať vzájomné vplyvy a prepojenosť jednotlivých sfér
spoločnosti, ktoré tvoria vo svojom súhrne spoločenský pohyb, no je potrebné
mať na pamäti aj nepravidelnosti a výnimky „potvrdzujúce pravidlo“, náhodné
vplyvy a pod.. 32 Ak však pripustíme aspoň rámcovú pravdivosť 33 téz o zásadnom
vplyve technických a technologických faktorov na vývoj celej spoločnosti, je možné
načrtnúť ako táto postupná transformácia prebieha. Inovácie so sebou prinášajú
taktiež zmenu dôležitých spoločenských hodnôt ( základu ideológií) – modifikujú
ich štruktúru, sú impulzom pre vznik hodnôt nových. 34
Niektorí odborníci posúvajú začiatok cyklov až do feudalizmu. Podľa nich
ako ukazuje tabuľka č. 2, sa začína po roku 2000 už 12 cyklus. Prvá vlna krátkej
verzie (začiatok v roku 1790) je v tomto ponímaní už siedmou vlnou.
Tab. 2: Priebeh dlhých vĺn od počiatku 16. storočia
ý
Vlna 1. 2. 3. 4.
max. 1529 1559 1595 1650
Min 1509 1539 1575 1621
Vlna 5. 6. 7.(1) 8.(2)
max. 1720 1762 1814
Min. 1689 1747 1790 1948
Zdroj: PROROK, V.: 2001. s. 31
Politické vedy / štúdie
32
SIRUČEK, P.: Sled Kondratěvových cyklu – fi kce či skutečnost In: Marathon č. 2/1997. s. 3
33
Ak sa niekedy chceme dopracovať k pravde, musíme si priznať, že sa môžeme niekedy aj mýliť.
Prepracovanie sa k absolútnej pravde nie je nikdy možné; absolútne poznanie nie je možné (Mihina, 1996,
s. 31), Musíme si byť vedomí, že v poznaní faktov nemôžeme dosiahnuť tri veci: absolútnu hodnovernosť
alebo istotu, absolútnu prednosť a absolútnu univerzálnosť. Slepá viera v možnosť dosiahnuť absolútne
charakteristiky je vo vzťahu k poznaniu zhubná. Prekážkou je a) naša neschopnosť vyhnúť sa chybám
a omylom na úrovni zmyslového experimentovania, b) všetky formulácie vedeckých zákonov sa nakoniec
vždy ukážu byť len nepresné, ich znenie koniec-koncov nezodpovedá presne našim pozorovaniam a c)
neúplná indukcia nemôže byť zárukou našich spoľahlivých záverov (Mihina, 1996, s. 67).
34
SIRUČEK, P.: Sled Kondratěvových cyklu – fi kce či skutečnost In: Marathon č. 2/1997. s. 7
52

Pre potreby našej krátkej analýzy bude postačujúce pracovať s krátkym
cyklom, ktorý je možné zachytiť pomocou kriviek – sínusoíd, ktoré sú
charakteristické štyrmi základnými fázami; fázami hospodárskeho cyklu: vrchol,
kontrakcia, dno a expanzia. Každá fáza má dve základné subfázy – fázu vzostupu
a fázu zostupu. V prvej subfáze vyvolávajú zásadné technické inovácie prirodzene
tlak na štrukturálne zmeny v ekonomike, sociálnej sfére, kultúre a tiež v politike
(cca po 25 rokoch nasadenia nových technológií). V druhej subfáze potom systém
postupne vyčerpáva vnútorné zdroje v rovine systémov a subsystémov. Vzostup
ani zostup nie sú na základe vyššie spomenutého priamočiare a prejavujú sa
modifi kovane. 35
Obrázok č. 1: Fázy hospodárskeho cyklu
Y
Politické vedy / štúdie
v r c h o l
investície do racionalizácie
x prebytky výroby
x prezamestnanos
k o n t r a k c i a
x nové firmy
x export a špekulácie
e x p a n z i a
v r c h o l
x nové technológie
N
x kríza z nezamestnanosti
x obrat
d n o
Pozn.: Y – reálny produkt, N – potencionálny produkt
Rozdiely v ekonomike a technológiách predovšetkým ovplyvňujú to, ktorý
sektor ekonomiky dominuje a ktoré sociálne vrstvy sú aktuálne na vzostupe. Pre
názornosť tabuľka č. 3.
35
PROROK, V.: Kondratěvovy cykly a budoucnost ideologií. In: Ideológie na prahu III. tisícročia. Prešov,
FF PU 2001. s. 31
53

Politické vedy / štúdie
Tab. 3: Technologicko-ekonomická charakteristika jednotlivých cyklov
1790-1848 1848-
1890
1890-1940 1940-
2000
2000-2050
()
Technika a
technológi
e
Dominantn
ý sektor
Textilné stroje
Ponohospodárstv
o
Parný
stroj,
železnica,
paroplavb
a
Primárny
Elektrina,
motory,
automobily
,
lietadlá,
chémia
Sekundárn
y
Poítae,
umelé
hmoty,
raketová
technika,
elektronik
a
Terciárny
Informatika,
biotechnológi
e,
génové
inžinierstvo
Quadrálny
Dominujúc
e vrstvy
Roníctvo,
buržoázia,
manufaktúrni
robotníci
Buržoázia,
robotnícka
trieda,
staré
stredné
vrstvy
Robotnícka
trieda,
Buržoázia
Biele
goliere,
nové
stredné
vrstvy
()
Zdroj: PROROK, V.: 2001. s. 32
Faktory vzostupnej asti cyklu:
- zvyšovanie tempa rastu GDP a GNP,
- pokles miery inflácie (r)
- pokles miery štrukturálnej
nezamestnanosti (u)
- rast výroby a nárast cien tovarov a služieb
- politická expanzia ekonomicky silných
štátov, ktorá zvyšuje reálne
pravdepodobnos hegemonickej vojny,
- radikálne nálady spôsobené zhoršovaním
životných situácií najchudobnejších
- štrukturálne zmeny v spolonosti v dobe
vzostupu; rast pozitívnych oakávaní a
radikálnych nálad,
- vo všeobecnosti dominuje skôr optimizmus
a ideológie požadujúce zmeny.
Faktory zostupnej asti cyklu:
pokles priemyselnej výroby a pokles tempa
rastu GDP a GNP,
- nárast štrukturálnej nezamestnanosti (u),
- hyperinflácia (extrémny prípad cválajúcej
inflácie) (r),
- zvyšovanie sociálneho napätia
v spolonosti aj napriek snahe o aktívnu
sociálnu
politiku nie je možná ich realizácia
z dôvodu pasívnej hospodárskej politiky,
- pravdepodobnos vzniku hospodárskych
kríz,
- skepticizmus, pesimizmus,
tradicionalizmus; snaha konzervova
existujúce pomery
v spolonosti.
54

Politické vedy / štúdie
Stručná charakteristika jednotlivých cyklov:
Tab. 4: Prvý cyklus 1790-1848 (prechod ku kapitalizmu)
ý y (p p )
1790-1814 1814-1848
Osvietenstvo a jeho optimizmus, Viedenský kongres(1814), nástup Svätej
Francúzska buržoázna revolúcia (1789), aliancie, konzervativizmus, hospodárska
Napoleonské vojny (1793-1814), kríza v Anglicku (1825), vznik chartizmu
liberalizmus
(1834) a socializmu.
Zdroj: PROROK, V.: 1996. s. 34
Tab. 5: Druhý cyklus 1848- 1890 (kapitalizmus voľnej súťaže)
1848-1872 1872-1890
Buržoázna revolúcia(1848), vznik Svetová hospodárska kríza(1873-
marxistického socializmu(1848), Krymská 1879),masové robotnícke strany -
vojna(1855), prusko-rakúska vojna(1866), I. sociálnodemokratické strany, svetová
internacionála(1864), francúzsko-pruská
vojna(1871), Parížska komúna (1872).
hospodárska
kríza(1882-1883),
paternalistický konzervativizmus, vznik
monopolného kapitalizmu.
Zdroj: PROROK, V.: 1996. s. 34
Tab. 6: Tretí cyklus 1890-1940 (imperializmus)
1890-1917 1917-1940
Španielsko-americká vojna(1898),
Komunistické hnutie(1919), fašistické
svetová
vojna(1914-1918), hnutia(1922), svetová hospodárska
leninizmus(1903), socialistická revolúcia kríza(1933), stalinizmus v ZSSR, fašizmus
v Rusku(1917).
v Taliansku, v Nemecku, II. Svetová
vojna(1939-1945).
Zdroj: PROROK, V.: 1996. s. 34
55

Tab. 7: Štvrtý cyklus 1940-2000 (súperenie kapitalizmu a socializmu)
ý y ( )
1940-1968 1968-2000
Socialistické revolúcie vo východnej Uvoovanie napätia, Helsinská
Európe(1945-1948), vznik bipolárneho sveta konferencia(1972), nová pravica, krach
ZSSR-USA, moderný liberalizmus reálneho socializmu v Európe(80.
v západných štátoch, budovanie welfare roky)demokratizácia v Južnej Amerike,
state, ústup od stalinizmu (1956), Maarská
kríza(1956), Suezská kríza(1957), Berlínska
Hospodárska kríza - Mexiko, Japonsko,
východná Ázia, Rusko.
kríza(1961), Karibská kríza(1962),
Vietnamská vojna(1964), nová avica,
environmentalizmus, revoluné hnutie
v Európe(1968).
Zdroj: PROROK, V.: 1996. s. 34
V prvej fáze dominujú skôr ľavicové ideológie s preferovaním hodnôt: sloboda,
rovnosť, bratstvo, práva, pokrok, reforma, ktoré vytvárajú priestor pre zásadné zmeny.
V druhej fáze prevládajú skôr pravicové ideológie s preferovaním hodnôt: autorita,
hierarchia, poriadok, povinnosti, tradície, reakcie, ktoré sa snažia konsolidovať existujúce
pomery. Ich cieľom je sociálne trhové hospodárstvo a nový typ welfare state 36 .
Tab. 8: Piaty cyklus 2000-2050
y y
2000-2025 2025-2050
Teroristické útoky v USA(2001), teroristické ()
útoky v Španielsku(2004), Vekej
Británii(2005), klimatické zmeny – hurikány
a tornáda (Mexický záliv) spôsobené
globálnymi zmenami –ropná kríza,
zemetrasenia a tsunnami(Indický oceán), nové
problémy bezprostredne ohrozujúce podstatu
existencie loveka(vírus H5N1) udstva
a technológie spojené s riešením týchto
problémov, masový rozvoj informaných
technológií ()
Zdroj: Vlastné závery
36
Dôležitý je predovšetkým vzťah hospodárskej a sociálnej politiky, ktorých podstatu vystihuje Lafferova
krivka.
56
Politické vedy / štúdie

Politické vedy / štúdie
Záver
V každom štáte ľudia presadzovali a presadzujú svoje partikulárne
a skupinové záujmy, ktoré sú prezentované rozličnými ideológiami. Možno
predpokladať, že táto tendencia bude sprevádzať vývin ľudskej spoločnosti aj
v nasledujúcom období, lebo ani jednotlivé ideológie ani samotné dejiny zatiaľ
neskončili. Aj napriek „bezproblémovému“ víťazstvu demokracie 37 (toho čím ju
chápeme) a neoliberalizmu v Strednej a Východnej Európe, by bolo chybou
domnievať sa, že ideologický zápas je prekonanou históriou, a že aj v tomto
priestore absolútne prevládne moderná verzia politickej demokracie ústiaca do
koncepcie prirodzeného práva, t. j. ľudských práv a slobôd. 38 Ani v geopolitickom
priestore súčasnej Strednej a Východnej Európy nie je možné vylúčiť recidívy
rôznych invariantov ideologickej doktríny etnického nacionalizmu. Skúsenosti zo
svetovej politiky konca 20. storočia svedčia o tom, že politické ideológie sú bez
konca. Ide dnes predovšetkým o to, aby jeden z konkrétnych súborov politických
ideí a hodnotových koncepcií sa nestal dominujúcim a nediskreditoval ostatné,
ale aby medzi nimi došlo k širokému univerzálnemu konsenzu. 39
Literatúra:
BAUER, J.: Ideologie, hodnoty a politika. Praha, VŠE 1991
DAVID, R.: Politologie. Olomouc, FIN 1996
FUKUYAMA, F.: Koniec dejín Střední Evropa, roč. 6, č. 15/1990
GBÚROVÁ, M.: Základné politické ideológie na prahu zbližovania In: Ľudské
práva a právny status na prelome tisícročí. Bratislava 1999
GBÚROVÁ, M.: Ideológie na prahu III. tisícročia. Prešov, FF PU 2001
HEYWOOD, A.: Political Ideologies. New York, Palgrave Macmillan 2003
HEYWOOD, A.: Politologie. Praha, Eurolex Bohemia 2004
KANT, I.: Odpoveď na otázku: Co je to osvícenství In: Filosofický časopis, č.
3/1993
HEAD, B. W.: The Origin of „ideol´que“ and „ideológie“. Oxford, 1980
37
Vhodný termín na poznanie reality prostredníctvom empiricky preveriteľnej koncepcie je označenie
R. Dahla polyarchia, ktorý je v tomto prípade podľa nášho názoru užitočný aj napriek tomu, že je naozaj
len veľmi ťažko mysliteľné aby bol v súčasnosti nahradený tak často používaný pojem demokracia.
38
GBÚROVÁ, M.: Základné politické ideológie na prahu zbližovania In: Ľudské práva a právny status
na prelome tisícročí. Bratislava, 1999, s. 101
39
Tamtiež
57

Politické vedy / štúdie
HORKHEIMER, M.: Sociologica II.. Frankfurt 1962
LICHTHEIM, G.: The Concept of Ideology and Other Essays. New York, Random
House 1967
MIHINA, F.: Kritický racionalizmus K. R. Poppera. In: Moderná racionalita II..
Prešov, FF PU 1996
POPPER, K. R.: Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia I.. Praha 1994
PROROK, V.: Ideologie a politika v globalizaci. In: II. Kongres českých politologů,
Česká společnost pro politické vědy. Praha 2003
PROROK, V.: Politické ideologie jako objekt analýzy. Praha 2005
PROROK, V.: Kondratěvovy cykly a budoucnost ideologií. In: Ideológie na prahu
III. tisícročia. Prešov, FF PU 2001
RUSMICHOVÁ, L., SOUKUP, J.: Makroekonomie. Praha, Melandrium 2003
SIRUČEK, P.: Sled Kondratěvových cyklu – fi kce či skutečnost In: Marathon č.
2/1997
ŠARADÍN, P.: Historické proměny pojmu ideologie. Brno, CDK 2001
58