GeopolitickÃ¡ charakteristika prostredia Slovenska - PolitickÃ© vedy

Politické vedy / štúdie 

GEOPOLITICKÁ CHARAKTERISTIKA PROSTREDIA 

SLOVENSKA 1 

ĽUBOMÍR TOKÁR ∗ 1 

RESUME 

This article tries to briefl y describe Slovakia’s geopolitical situation at two mutally interlinked 

levels, i.e. the global and the regional one. After defi ning the starting, from IR theory derived, 

assumptions, the article proceeds to define Slovakia’s relative power potential and its position 

in the international system and international society at both the more detached global and 

the more immediate regional level. The article ends with some preliminary recommendations 

that should be refl ected in Slovakia´s offi cial foreign policy. 

ÚVOD 

Cieľom tohto príspevku je analyzovať postavenie a situáciu, v ktorej sa 

v súčasnosti nachádza Slovenská republika (SR), zo širokej perspektívy 

medzinárodnej politiky, a to na dvoch samostatných, hoci prepojených, 

geografi ckých úrovniach – globálnej a regionálnej. 

Tento cieľ si vyžaduje prijatie niekoľkých zjednodušujúcich a vcelku 

konvenčných predpokladov, ktorých implikácie však nie sú triviálne. Vzhľadom 

na to, že vychádzajú zo špecifi ckého teoretického pohľadu na medzinárodnú 

politiku, nemusia byť akceptované bezvýhradne, a preto považujeme za korektné 

zdôrazniť to hneď na začiatku. Referenčným rámcom tohto príspevku je Slovenská 

republika ako štát a širším kontextom je medzinárodná politika. Primárny význam 

štátov je možné zdôvodniť tým, že ide o jedinú kategóriu politických aktérov, ktorí 

rutinne disponujú možnosťou použiť organizované násilie na masovej škále, 

a tak v zásade vytvárať podmienky existencie pre iné vyššie uvedené skupiny 

* 

Ľubomír Tokár, PhD. pôsobí ako odborný asistent na Katedre medzinárodných vzťahov 

a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela 

v Banskej Bystrici, lubo.tokar@gmail.com. 

1 

Táto štúdia vznikla vďaka podpore v rámci OP Výskum a vývoj pre projekt: Centrum excelentnosti 

so zameraním na výskum otázok národnej a medzinárodnej bezpečnosti (ITMS: 26220120010), 

spolufi nancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja. 

8


politických aktérov. Povedané inakšie, štáty tvoria zásadnú štruktúru prostredia 

svetovej politiky. 

Náš jednoduchý východiskový predpoklad - považovať SR za východiskový 

bod – demonštruje teoretickú predpojatosť voči iným možným formám politického 

usporiadania v budúcnosti. Už tento predpoklad je plný implikácií pre súčasné 

teoretizovanie o svetovej politike. Ďalším predpokladom je postulát relatívnej 

bezvýznamnosti domácej politiky pre zahraničnú politiku SR, teda budeme 

postupovať tak, ako keby smerovanie zahraničnej politiky SR bolo formované do 

významnej miery vonkajšími tlakmi prostredia a nie vnútornými tlakmi domácej 

politiky. Tento (empiricky tiež) nepresný, ale užitočný predpoklad, je bežný 

v analýzach prostredia s adjektívami ako zahraničnopolitické, bezpečnostné, 

strategické, operačné. Preto ho pre účely tohto príspevku budeme považovať 

za platný. 

GEOPOLITICKÝ PRÍSTUP 

Argumenty príspevku sú formulované relatívne skepticky, pokiaľ ide o 

strategický význam v súčasnosti módneho termínu globalizácia, pretože vychádza 

z predpokladu, že geografický kontext je naďalej mimoriadne dôležitý pre 

pochopenie dopadu globálneho a regionálneho kontextu politiky na SR, čo 

znamená zaujať skeptický postoj k miere, v akej globalizácia premenila alebo 

premieňa reálie medzinárodnej politiky. 

Je vcelku užitočné nazerať na vzájomný vzťah globálneho a regionálneho 

kontextu Slovenskej republiky a analyzovať možnosti a obmedzenia jej zahraničnej 

politiky z geopolitického hľadiska. Geopolitika hovorí o vzťahoch medzinárodnej 

politickej moci ku geografickému kontextu (Gray, 1996) a môže veľmi jednoducho 

osvetliť politicky mimoriadne dôležité veci, ktoré do významnej miery spoluurčujú 

(no nie determinujú) podobu zahraničnej politiky štátov. Ako kedysi poznamenal 

Napoleon, „politika všetkých mocností leží v ich geografii“ (citovaný in Spykman, 

1938, s. 28). Na geografi i záleží prinajmenšom v dlhodobom horizonte, pretože 

geografi cké podmienky sú vo vzťahu k premenlivosti politických podmienok 

z hľadiska, relevantného pre tvorbu praktickej zahraničnej politiky, prakticky 

nemenné. Stálosť geografi ckých podmienok sa odráža v náhľade, ktorý sa často 

stráca zo zreteľa v moderných teóriách medzinárodných vzťahov, v ktorých sú 

štáty ako keby vytrhnuté zo svojho geografi ckého kontextu a pomyselne majú 

9


interakcie s ako keby ktorýmkoľvek iným štátom. Základom geopolitiky je tvrdenie, 

že na polohe štátu záleží, a to predovšetkým v dlhodobom horizonte. Napoleonovo 

vyššie uvedené tvrdenie je možné čítať v tak, že geografické pomery výrazne 

vplývajú na politické možnosti a obmedzujú ich. Geografia „vyberá“ pre každý 

konkrétny štát jeho susedov – potenciálnych priateľov, súperov alebo nepriateľov. 

Ak sa nepáčia, neexistuje tu možnosť zbaliť sa, odísť a nájsť si iných. Je potrebné 

naučiť sa s nimi žiť. Toľko k významu geografi ckého kontextu. Geografia však na 

počudovanie výraznejšie nefi gurovala v teoretických modeloch medzinárodnej 

politiky, ktoré si nárokovali ambíciu byť aplikovateľné univerzálne (Waltz, 1979), 

pričom toto opomenutie na porovnateľne širokospektrálnej teoretickej úrovni až 

o tri desaťročia Mearsheimerom (2001). 

Barry Buzan spoločne s Ole Waeverom osviežili teóriu bezpečnostných 

štúdií svojím príspevkom k regionálnej bezpečnosti, ktorý je postavený na (ďalšom) 

triviálnom, no málokedy doceňovanom poznatku, podľa ktorého „hrozby cestujú 

ľahšie na kratšie než na dlhšie vzdialenosti“ (2003:12). Pri refl ektovaní tejto 

skutočnosti je kľúčové analyzovať lokálne geopolitické kontexty jednotlivých štátov 

a regióny, v ktorých sa nachádzajú a nezameriavať pozornosť výlučne na globálnu 

perspektívu. Prílišný dôraz na globálnu úroveň analýzy hrozí prílišnou mierou 

abstrakcie a nerešpektovaním dôležitých regionálnych nuáns politiky jednotlivých 

štátov. Navyše, analýza globálnej úrovne má nízku praktickú použiteľnosť pre 

štáty, ktoré nezohrávajú dôležitú úlohu v celkovej svetovej politike – a medzi 

takéto patrí aj Slovenská republika. 

V medzinárodnej politike záleží na tom, ako geologické pohyby rozmiestnili 

kontinenty (a teda aj vodné masy) na Zemi. Pretože väčšina populácie sveta je 

koncentrovaná v miernom klimatickom pásme a pretože rozloha tohto pásma je 

väčšia na severnej než na južnej pologuli, znamená to, že štáty severnej pologule 

sú väčšie a ľudnatejšie než mocensko-politické jednotky na južnej pologuli. Vodné 

masy oceánov sveta nielen oddeľujú jednotlivé kontinenty od seba, ale zároveň 

predstavujú aj komunikačné kanály, ktoré kontinenty spájajú. Význam vodných 

más sa historicky mení, aj keď relatívne pomaly, v závislosti od technologického 

pokroku. Ani globalizácia však neeliminovala význam priestoru a času a energie, 

potrebnej na jeho prekonanie, v iných oblastiach života než šírení informácií. 

Slovenská republika sa nachádza na severnej pologuli. V geopolitických teóriách 

sa prisudzuje najdôležitejší význam kontinentálnemu masívu Eurázie, politická 

10


kontrola ktorej údajne predurčuje kontrolujúcu mocnosť k svetovláde. O tom, 

že napr. Afrika toto šťastie nemá, svedčí množstvo rôznych štatistík (FP 2008). 

Európa (resp. Eurázia) je tou oblasťou sveta, kde sa tvorila tá časť histórie, ktorá 

ovplyvňuje historické dedičstvo dnešnej SR. 

Politický život Európy je zviazaný s krajinami na opačnom brehu Atlantického 

oceánu, a to historicky, ekonomicky, vojensky a geopoliticky. Spoza tohto 

oceánu bola v priebehu 20. storočia projektovaná vojenská sila, ktorá ovplyvnila 

smerovanie vývoja Európy svojou participáciou na troch konfliktoch minulého 

storočia – prvej a druhej svetovej vojny a následne studenej vojny. Štáty na 

oboch brehoch Atlantiku sú zviazané nielen civilizačno-kultúrne, ekonomicky, ale 

aj geografi cky, pretože vzdialenosť medzi Amerikou a Áziou naprieč Pacifickým 

oceánom je väčšia (približne raz taká) než cez Atlantik. Kumulatívne sa to prejavilo 

v tom, že štáty Európy a neskôr štáty brehov Atlantického oceánu dominovali pre 

vývoj svetovej histórie dôležitým historickým procesom. 

1. SLOVENSKÁ REPUBLIKA AKO MALÝ ŠTÁT 

Globálna úroveň medzinárodnej politiky, a teda podoba globálneho kontextu, 

v ktorom SR existuje, je z politicky relevantného hľadiska definovateľná viacerými 

spôsobmi. Z perspektívy teoretického prístupu realizmu (jednej z teoretických 

škôl v akademickej disciplíne medzinárodných vzťahov) k medzinárodnej politike, 

ktorá kladie do popredia moc štátov, ako aj geopolitiky, ktorá prisudzuje primát 

dominantným koncentráciám moci na konkrétnom teritóriu (v konkrétnom štáte), 

je najvhodnejšie začať diskusiu o podobe globálnom kontexte prostredníctvom 

analýzy politického usporiadania štruktúry medzinárodného systému – jeho 

polarity. Z geopolitického hľadiska polarita úzko súvisí s veľkosťou štátu. Ako 

ukáže letmý pohľad na mapu zobrazujúcu politické usporiadanie sveta, štáty nie 

sú rovnaké, ale odlišujú sa predovšetkým svojou veľkosťou. Veľkosť rovná sa 

v zásade (ceteris paribus) väčšej populácii, väčšiemu hospodárskemu produktu, 

väčšiemu vnútornému trhu, vyššej miere sebestačnosti, väčšej vybavenosti 

nerastnými zdrojmi a napokon schopnosti postaviť v prípade potreby väčšiu 

armádu. V tomto ohľade neplatí samozrejme priama úmernosť, ale logika postupu 

by mala byť jasná: len veľké štáty si môžu pri efektívnej politickej mobilizácii svojich 

ľudských, prírodných a hospodárskych zdrojov nárokovať (a presadiť) dôležité 

postavenie a vplyv v mocenskej politike, naopak to neplatí. 

11


Štáty sa, skrátka, líšia svojím mocenským potenciálom a sú si v tomto 

ohľade nerovné. Väčšie a silnejšie štáty majú k dispozícii širšiu paletu 

mocenských prostriedkov, ktoré môžu použiť podľa svojho úsudku. Aj ak platí, 

že veľké štáty vynakladajú na konkrétnu zahraničnopolitické aktivity (napr. 

operácie medzinárodného krízového manažmentu, rozvojovú pomoc, nákup 

výzbroje pre armádu) rovnaký podiel svojho celkového produktu (vyjadrený v 

relatívnych pojmoch alebo percentách) ako malé štáty, je význam takýchto aktivít 

v absolútnych číslach omnoho väčší než absolútna veľkosť toho istého podielu 

malého štátu. Inými slovami, veľké štáty majú za „viac peňazí viac muziky“, ako 

tvrdí ľudová múdrosť. Z tohto jednoduchého dôvodu sa nie všetky štáty objavujú 

v úvahách o podobe minulej, súčasnej a budúcej medzinárodnej politiky rovnako 

často. Skrátka, nie všetky štáty sú rovnako dôležité. Nie náhodou sa pri výpočte 

súčasných a budúcich veľmocí sa objavujú veľké a ľudnaté štáty ako Čína, India, 

Indonézia, USA, Ruská federácia, Európska únia, Japonsko či Brazília (UNPD, 

2009). 

Silné štáty majú väčšiu váhu v medzinárodnej politike, pôsobia ako keby 

väčšou gravitačnou silou na beh vecí okolo seba. Nicholas Spykman ponúkol 

nasledovný obraz významu veľmocí ako pólov magnetického poľa, vytvárajúcich 

siločiary prostredia pre všetky iné štáty: „V ktoromkoľvek okamihu existujú isté 

veľké mocnosti [= štáty], ktoré v tomto poli fungujú ako póly. Posun v relatívnej 

sile týchto pólov alebo objavenie sa nového pólu zmení pole a posunie siločiary“ 

(Spykman – Rollinsová, 1939, s. 395). Analýza polarity systému si vyžaduje 

vytriediť spomedzi celkového počtu štátov tie, ktoré sú relevantné, a to na 

úkor ostatných. V dnes už starej štúdii Robert Keohane (1969, s. 295-296) 

odporúčal klasifi kovať štáty podľa ich mocenského potenciálu na nasledujúce 

štyri kategórie: 

− systém determinujúce štáty 

− systém ovplyvňujúce štáty 

− systém postihujúce štáty 

− systémovo neefektívne štáty 

Z týchto štyroch kategórií patria malé štáty v konvenčnom ponímaní ako štáty 

s malým mocenským potenciálom do poslednej vyššie uvedenej skupiny. Podľa 

iného veľavravného Spykmanovho vyjadrenia totiž (1942, s. 20): „Malé štáty, ak 

12


sa nedokážu úspešne spojiť dohromady, môžu byť len závažiami v rovnováhe, 

používané inými.“ 

V globálnom aj regionálnom kontexte je SR malým štátom. Aké sú však 

implikácie tohto jednoduchého tvrdenia Z politického hľadiska rozdiel medzi 

malými štátmi a veľkými (veľmocami) je zásadný. Jeden zo zakladateľov štúdia 

medzinárodných vzťahov Edward Hallett Carr písal o tom, že „malé mocnosti 

nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr, 1939, s. 134) a jeho už 

citovaný súčasník Spykman, že „[r]eorientácia a zmena spojenectva malých 

mocností ... môže byť prvým výsledkom posunu v rovnováhe síl medzi veľkými 

mocnosťami.“ (Spykman – Rollinsová, 1939, s. 395). 

Toto sa stráca zo zreteľa v analýzach na základe medzinárodného práva, kde 

platí pohodlná (no empiricky nepresná) právna fi kcia zvrchovanej rovnosti štátov. 

Tá umožňuje malým štátom v istých, no predovšetkým inštitucionálnych kontextoch 

takpovediac „boxovať“ v inej mocenskej kategórii bez obáv z vlastnej malosti 

a slabosti. Rozdiel medzi malými a veľkými štátmi však nie je triviálny, ale má vážne 

dopady na zahraničnopolitické možnosti jednotlivých štátov. Veľké štáty môžu 

na rozdiel od malých použiť tú istú relatívnu časť svojich zdrojov na ovplyvnenie 

vzťahov s vonkajším prostredím a aktérmi v širšom spektre zahraničnopolitických 

aktivít, prípadne efektívnejšie sústrediť väčší podiel aktivít jedného druhu (napr. 

vojenské spôsobilosti alebo zahraničnú pomoc) na dosiahnutie žiaduceho stavu. 

Malé štáty, ceteris paribus, disponujú nižšími celkovými zdrojmi a aj vynaloženie 

toto istého podielu na konkrétnu aktivitu ako v prípade veľkého štátu im negarantuje 

väčší vplyv, pretože v absolútnom porovnaní (tovarov, peňazí, vojakov) ide 

o počty s nižšou celkovou váhou. Inými slovami, veľké štáty si „môžu dovoliť“ 

robiť v zahraničnej politike viac a môžu ju podporiť širším spektrom nástrojov, 

resp. robiť tak v porovnaní s malými štátmi udržateľnejšie alebo efektívnejšie. 

To je výsledok asymetrickej distribúcie mocenských zdrojov medzi jednotlivými 

štátmi. V praktickej medzinárodnej politike jednoducho platí, že štáty si nie sú 

rovné vo všetkých ohľadoch (v medzinárodnom práve naopak sú). Veľké štáty majú 

širší manévrovací priestor, môžu si dovoliť robiť viac a konať aktívnejšie (resp. 

nekonať, prípadne nekonať dlhšie), kým v prípade malých štátov je to naopak 

- tie za svoje zahraničnopolitické omyly draho platia premrhaním limitovaných 

mocenských zdrojov. 

13

Vráťme sa späť k SR. Podľa empirických údajov ide v globálnom porovnaní 

o malý štát. V celosvetovom porovnaní podľa údajov CIA The World Factbook (CIA, 

2009) je SR pokiaľ, ide o veľkosť teritória, na 130. mieste z 250 teritoriálnych útvarov 

s 48 845 km 2 (viac než 50 krajín je 10-násobne väčších a 80 krajín má rozlohu pod 

10 000 km 2 ) a na 111. mieste z 238 porovnávaných entít, pokiaľ ide o populáciu 

(5 455 407), pričom 80 krajín má viac než 10 miliónov obyvateľov a ďalších 80 

má pod 1 milión obyvateľov. Pokiaľ ide o ekonomickú vyspelosť, Svetová banka 

(2008) radí SR medzi krajiny s vysokým príjmom. Podľa ukazovateľa HDP, resp. 

HDP per capita je SR v šiestej desiatke spomedzi porovnávaných krajín, no 44 

krajín má raz také HDP a 16 krajín viac než 10-násobne väčšie HDP. 

Tento globálny pohľad však značne narúša naše videnie pozície SR, pretože 

v skutočnosti globálne porovnanie viac skrýva než odhaľuje. Nie je správne 

porovnávať SR v rámci celej populácie štátov, ale len s relevantnejšími štátmi, ktoré 

sa nachádzajú v užšie geograficky vymedzenom, teda regionálnom, kontexte. Pre 

zjednodušenie použijeme údaje, týkajúce sa EÚ-27 a troch kandidátskych krajín: 

Chorvátska, Macedónska a Turecka. V tomto 30-člennom rebríčku je SR na 19. 

mieste (18. v súčasnej EÚ-27), pokiaľ ide o populáciu, 22. z 30 (20. z EÚ-27) 

v rozlohe a 19. v EÚ-27 podľa veľkosti HDP 1 . 

Ak klesneme z európskej ešte o úroveň nižšie, k bezprostredným geografickým 

susedom, teda zvyšným krajinám V4 plus Rakúsku a Ukrajine, uvidíme situáciu 

v relatívnych pojmoch ešte zreteľnejšie: SR je rozlohou aj populáciou najmenšia, 

v absolútnom HDP na poslednom mieste, hoci v HDP na obyvateľa uprostred 

týchto šiestich krajín. Pokiaľ ide o vojenský personál, podľa údajov z databáz 

SIPRI2 z roku 2003 bola SR s 19 000-člennými ozbrojenými silami na poslednom 

mieste medzi svojimi susedmi. Kritériá môžeme ľubovoľne obmieňať, ale 

podstata ostane nezmenená: Slovenská republika patrí ako v globálnom, tak aj 

v regionálnom kontexte medzi štáty, ktoré nehrajú prvé husle vo svetovej politike 

a ktorých vplyv to aj jasne dokumentuje. Koncept malého štátu je v teóriách 

medzinárodných vzťahov etablovaný, aj keď len akoby mimochodom a okrajovo, 

pretože pozornosť je zameraná na superveľmoci alebo veľmoci, skrátka na tie 

štáty, ktoré významne formujú podobu medzinárodnej politiky. Základná téza 

1 

Údaje o rozlohe sú z CIA – The World Factbook (CIA, 2009), údaje o veľkosti populácie sú z Eurostatu 

(Eurostat, 2009a), údaje o GDP sú zo Svetovej banky (2008) 

2 

Podľa SIPRI FIRST Database (Facts on International Relations and Security Trends): http://first.sipri. 

org/ 

14 

Politické vedy / štúdie


o malom štáte znie nasledovne: Malý štát si nemôže zlepšiť pozíciu vlastnými 

silami, je preto odkázaný na zdroje iných štátov. Nástrojom k tomu sú aliancie 

a členstvo v medzinárodných organizáciách. 

Svoj postoj k malým štátom sformuloval Spykman cynicky nasledujúcimi 

slovami: „Malý štát je vákuum v oblasti politického vysokého tlaku. Nežije vďaka 

svojej vlastnej sile, ale pretože nikto nechce jeho teritórium alebo pretože jeho 

zachovanie ako nárazníkového štátu alebo závažia v mocenskej rovnováhe je 

záujmom silnejšieho štátu (Spykman 1942, s. 20). Malé štáty sú pre kalkuláciu 

mocenskej rovnováhy irelevantné a preto od nich možno abstrahovať pri hľadaní 

teoretických zovšeobecnení. Tak znie konvenčný postoj disciplíny. Takýto postoj 

však nemá šancu uspokojiť politikov malých štátov, snažiacich sa o realizáciu 

zodpovednej zahraničnej politiky. Kto by sa uspokojil s vedomím, že jeho krajina 

predstavuje objekt medzinárodnej politiky bez šance na to, aby vystupovala ako jej 

subjekt Malé štáty sa snažia kompenzovať svoj nedostatočný mocenský potenciál 

pomocou zvonku, pomocou iných štátov. Tradičnými nástrojmi k tomuto cieľu sú 

aliancie (kooperácia v kľúčovej vojensko-bezpečnostnej oblasti) a medzinárodné 

(vládne) organizácie (kooperácia všeobecne). Štáty sa vo všeobecnosti snažia 

o udržanie svojej relatívnej mocenskej pozície alebo o jej zlepšenie, ak sa 

k tomu vyskytne príležitosť. Malé štáty môžu udržať a zlepšiť svoju mocenskú 

pozíciu len prostredníctvom pomoci a partnerstva iných štátov. Ich cieľom by 

malo byť udržiavať takú podobu mocenskej rovnováhy, ktorá im garantuje (hoci 

len dočasne) bezpečnosť a ktorá nahrádza potenciálne permanentný vojnový 

stav stabilitou alebo mierom, v ktorom sa môžu dovolávať aj malé štáty svojich 

práv prostredníctvom pokojných (nevojenských) prostriedkov, predovšetkým 

odvolávaním sa na normy medzinárodného práva a ich dodržiavanie, ktoré 

zabezpečuje stabilitu a predvídateľnosť vzťahov a zatláča mocenský rozmer 

medzinárodnej politiky do úzadia. 

2. GLOBÁLNY KONTEXT 

Podobu globálneho geopolitického kontextu je možné analyticky priblížiť 

prostredníctvom identifikácie štruktúry medzinárodného politického systému, ktorá 

figuruje na prominentnom mieste v teoretickom prístupe štrukturálneho realizmu 

(alebo tzv. neorealizmu). S geopolitickou analýzou sa do istej miery prekrýva, 

pretože štruktúra systému je definovaná počtom najsilnejších politických jednotiek 

15


v medzinárodnom systéme a, navyše, nedávne diela štrukturálne-realistického 

razenia (Wohlforth, 1999; Mearsheimer 2001; Buzan – Waever 2003; Buzan 

2004a; Brooks – Wohlforth 2008) opätovne zavádzajú do štrukturálnej logiky faktor 

geografie. Ak akceptujeme, že v súčasnosti sú zatiaľ stále dominantnými politickými 

aktérmi štáty (napokon, analýza sa týka implikácií pre konkrétny štát – SR), potom 

sa analýzou štruktúry medzinárodného politického systému (pozostávajúceho zo 

štátov) môžeme dozvedieť relatívne mnoho o obmedzeniach a príležitostiach pre 

rámce alebo hrubé obrysy zahraničnej politiky štátov v závislosti od konfigurácie 

štruktúry systému. Podoba štruktúry systému (jej konfigurácia) je určená počtom 

polárnych štátov – veľmocí alebo superveľmocí. Takto je možné označiť štruktúru 

medzinárodného systému v roku 1914 za multipolárnu, počas studenej vojny za 

bipolárnu a po skončení studenej vojny ako unipolárnu (samozrejme, nejde o 

jednomyseľný, ale o v zahraničnej akademickej obci prevažujúci názor). Koncept 

polarity bol tradične aplikovaný na celosystémovú, t. j. globálnu úroveň (Waltz, 

1979), kým v súčasnosti začína byť používaný na vysvetlenie mocenskej logiky aj 

na regionálnej úrovni (Mearsheimer, 2001). Polaritu možno kombinovať s rôznymi 

úrovňami analýzy. Buzan s Waeverom (2003; rovnako Buzan 2004a) diskutujú 

o trojakej klasifi kácii štátov na nasledujúce kategórie: 

− superveľmoci (prítomné potenciálne vo všetkých regiónoch, nielen vo 

vlastnom) 

− veľmoci (mocensky prítomné vo viacerých regiónoch, nielen 

domovskom) 

− regionálne mocnosti (výrazne prítomné len vo vlastnom regióne) 

Tí istí autori pri definovaní polarity na globálnej úrovni postupujú 

prostredníctvom identifi kovania superveľmocí a veľmocí a označujú jej súčasnú 

podobu vzorcom 1 + 4, v ktorom 1 superveľmoc (= USA) a 4 veľmoci (= Čína, 

EÚ, Japonsko, Rusko). 

Bez ohľadu na teoretické nuansy, ktoré označujú súčasný stav polarity 

rôznymi termínmi: Huntington ako multipolaritu (1999), Wohlforth (1999) ako 

unipolaritu (výsledok rovnice 2 – 1 = 1 po studenej vojne), Buzan s Waeverom 

(2003) ako konfi guráciu 1 + 4, Nye (2002a) ako viacdimenzionálnu šachovnicu, 

Katzenstein (2005) ako impérium USA, Haass (2008) ako nepolaritu atď., mnohí 

autori akcentujú prvenstvo USA v mnohých ukazovateľoch moci (vojenskej, 

ekonomickej, technologickej a kultúrnej). Spory sa týkajú predovšetkým odhadu 

16


doby, kedy dôjde k vyrovnaniu náskoku USA inými mocenskými centrami – či 

zrýchlením ich rozvoja alebo relatívnym úpadkom USA. Napr. analýza National 

Intelligence Council (2004; 2008) odhaduje zmenu geopolitickej situácie na 

obdobie okolo roku 2020 , Layne (2006) odhaduje zmenu polarity okolo roku 

2030. Na druhej strane sú autori ako Krauthammer (2002/2003), ktorý považuje 

súčasnú situáciu sa dlhodobo udržateľnú – hovorí o unipolárnej ére, alebo 

Brooks a Wohlforth (2008), ktorí analyzujú vysoké bariéry, ktoré musia prekonať 

vyzývatelia postavenia USA. 

Čo je však možné akceptovať ako politicky relevantnú skutočnosť pre politiku 

SR je fakt, že prinajmenšom v nasledujúcich dvoch desaťročiach bude USA naďalej 

štátom číslo jeden, pokiaľ ide o globálnu mocenskú hierarchiu – a prispôsobovať 

svoju politiku tejto skutočnosti. Zároveň však netreba strácať zo zreteľa to, že 

hlavné témy medzinárodnej politiky sa budú točiť okolo agendy, formovanej ako 

USA, tak ich vyzývateľmi. Každopádne, USA ostanú v dohľadnej dobe akýmsi 

„prvotným hýbateľom“ medzinárodnej politiky. 

V zmysle dvoch vyššie uvedených konvenčných spôsobov, ktorými malé 

štáty kompenzujú svoje nedostatočné individuálne mocenské postavenie, sa 

najskôr vyjadríme k SR a medzinárodným organizáciám, potom prejdeme 

k alianciám. Od svojho vzniku v roku 1993 sa SR snažila zabezpečiť svoju 

štátnosť prostredníctvom akceptácie novovzniknutého štátu medzinárodnými 

organizáciami, a to úsilím o členstvo v nich. Dôvodom snáh SR v roku 1993 bola 

konsolidácia medzinárodného postavenia štátu jeho uznaním zo strany iných 

štátov a organizácií, ktoré tak potvrdia legitimitu nového štátu a prijmú ho medzi 

seba ako plnohodnotného partnera. Akt uznania, ak je raz uznanie poskytnuté, je 

prakticky nemožné vziať späť, o čom svedčí množstvo súčasných štátov Afriky, 

ktoré síce nespĺňajú empirické podmienky štátnosti (efektívnu vládu, napĺňanie 

potrieb populácie atď.), sú fakticky „potemkinovskými“ štátmi, no z právneho 

hľadiska si naďalej ich vlády na základe právnej dimenzie štátnosti, potvrdenej 

ich niekdajším uznaním zo strany iných štátov, nárokujú rešpektovanie svojej 

legitimity hovoriť za danú krajinu, právo viesť diplomatické rokovania, uzatvárať 

zmluvy či dovolávať sa medzinárodnej pomoci. Takúto podobu medzinárodného 

prostredia je možné užitočne opísať prostredníctvom postulovania existencie 

medzinárodnej spoločnosti (Bull, 1979). Tento teoretický koncept sa používa na 

označenie štátov, ktoré „zriadili dialógom a súhlasom spoločné pravidlá a inštitúcie 

17


na realizáciu svojich vzťahov a uznali svoj spoločný záujem na udržaní takéhoto 

usporiadania“ (Bull a Watson, citovaní v Buzan, 2004b, s. 98). Dejiny tohto 

konceptu siahajú do stredovekej kresťanskej spoločnosti v Európe, kde sa narodil 

moderný systém štátov (pohodlné konvenčné, aj keď nepresné, datovanie jeho 

vzniku je rokom 1648 – vestfálskym mierom). Medzinárodná spoločnosť časom 

geograficky expandovala za hranice Európy a v súčasnosti obsahuje po viacerých 

vlnách dekolonizácie a demokratizácie zhruba 200 politických jednotiek - štátov, 

ktoré sú akceptované ako jej subjekty. Medzinárodná spoločnosť zabezpečuje 

reprodukciu seba samej a svojich konštitutívnych prvkov predovšetkým 

prostredníctvom rešpektovania normy suverenity, ktorá definuje členstvo v nej 

(viď relatívne čerstvé spory o členstve, týkajúce sa vstupu nových štátov a jeho 

akceptácie inými – v nedávnej dobe napr. nezávislosť Východného Timoru, 

Kosova a Južného Osetska a Abcházska). Aj keď medzinárodná spoločnosť 

môže mať rôznu inštitucionálnu podobu, v súčasnosti je OSN považovaná za jej 

najzreteľnejšie inštitucionálne vyjadrenie ako (takmer) univerzálna medzinárodná 

vládna organizácia, združujúca prakticky všetky štáty súčasného sveta. Súčasný 

počet jej členských štátov – 192 – sa v 21. storočí rozšíril o Východný Timor 

(2002) a Čiernu horu (2006). Ďalším dôkazom existencie medzinárodnej 

spoločnosti je prítomnosť a povaha medzinárodného práva, ktoré vyrovnáva 

mocenské rozdiely medzi štátmi na základe právnej fikcie zvrchovanej rovnosti 

štátov na základe recipročného rešpektovania suverenity. Stručne povedané, 

medzinárodná spoločnosť chráni slabé štáty pred silnými (kým silní rešpektujú 

medzinárodné právo, pričom neustále je možné klásť si cynickú otázku – dokedy). 

Kontúry medzinárodnej spoločnosti sú najviditeľnejšie po veľkých (systémových) 

vojnách medzi veľmocami, keď následné mierové usporiadanie konsoliduje 

mocenskú rovnováhu medzi vojnovými stranami v čase skončenia konfl iktu 

a odráža predstavy a preferencie víťazných strán, pokiaľ ide o podobu žiaduceho 

usporiadania medzinárodných vzťahov po vojne. 

Preto nie je bezvýznamnou otázkou, či a ktorým smerom sa posunie 

medzinárodný výklad normy suverenity v budúcnosti. Aj preto politická scéna 

SR úzkostlivo sleduje rozhodnutia medzinárodnej spoločnosti v tomto ohľade. 

Možné obavy dokumentuje aj spor medzi slovenskými a maďarskými politickými 

stranami pri koncipovaní vyhlásenia NR SR z 28. marca 2007 k riešeniu otázky 

budúceho štatútu Kosova, ktorý rozdelil opozičné strany pozdĺž etnickej línie, ako 

18


aj následná reakcia vlády SR po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova vo 

februári 2008. Obavy z možného precedensu pri teritoriálnych zmenách hraníc 

existujúcich štátov (hoci aj s nedostatočným základom v realite) sú relevantné, 

pretože konštituujú obsah reálnych politických sporov na politickej scéne SR. 

Pre zahraničnú politiku SR dôležitou skutočnosťou je skutočnosť, že 

miera inštitucionalizácie medzinárodnej spoločnosti má z historického hľadiska 

progresívnu, vzostupnú tendenciu, spájanú aj s vyššou mierou intervencií do 

vnútorných záležitostí štátov, spojených s posunom významu suverenity (napr. 

humanitárna intervencia NATO v Kosove proti Srbsku v roku 1999). V teórii existuje 

napätie medzi pluralistickou a solidaristickou verziou medzinárodnej spoločnosti 

(Hurrell, 2007). Prvá podoba sa snaží o zabezpečenie minimalistického konsenzu 

na pravidlách, ktoré by zabezpečovali koexistenciu rôznych štátov s odlišnými 

hodnotovými systémami, a to bez toho, aby dochádzalo k zasahovaniu do 

vnútorných záležitostí iných štátov zo strany medzinárodnej spoločnosti ako takej 

alebo jej dominantných štátov. Naopak, druhá verzia je náročnejšia, pretože si 

vyžaduje vyššiu mieru konsenzu, podporovaného zdieľanými hodnotami. OSN 

je príkladom pluralistickej medzinárodnej spoločnosti, kde existuje silnejšie 

solidaristickejšie jadro krajín „Západu“, ktoré sa snažia o exportovanie svojich 

noriem, využívajúc svoje aktuálne mocenské postavenie v podobe kolektívnej 

hegemónie (Watson, 2006). SR je súčasťou tohto užšieho jadra – napokon 

ako NATO, tak EÚ sú dvoma inštitucionálnymi vyjadreniami solidaristickej 

medzinárodnej spoločnosti. SR je teda na momentálne silnejšej strane, pokiaľ ide 

o vývojové tendencie medzinárodnej spoločnosti. Kvôli empatii by bolo možno pre 

oficiálnych predstaviteľov SR vhodné vedieť sa vcítiť do postavenia politickej elity 

afrického malého (alebo zlyhávajúceho) štátu, ktorý čelí požiadavkám Západu. 

Ako bolo spomenuté vyššie, malé štáty používajú ako prostriedok na 

kompenzáciu svojho nedostatočného potenciálu okrem členstva v medzinárodných 

organizáciách aj vstup do aliancií, ktorými kompenzujú svoj nedostatočný 

mocenský potenciál v potenciálne nebezpečnom medzinárodnom prostredí. Pri 

diskusii o alianciách treba hneď na úvod zdôrazniť tvrdenie Martina Wighta (1979, 

s. 122), podľa ktorého „[a]liancie nie sú priateľstvami medzinárodnej politiky“. Ide 

o priateľstvá z nutnosti, ktorých dôvodom je eliminácia hrozby, ktorú nie je možné 

odstrániť vlastnými silami. Glenn Snyder (1997, s. 4) ich definuje nasledovne: 

„Aliancie sú formálne združenia štátov pre použitie (alebo nepoužitie) vojenskej 

19


sily, za špecifických okolností, proti štátom mimo ich vlastného členstva.“ Alebo do 

tretice Spykman (1942, s. 23-24): „Účelom aliancie, ako účelom celej mocenskej 

politiky, je dosiahnuť potrebné rozmedzie bezpečnosti v oblasti konania.“ Treba 

si uvedomiť, že aliancie v zásade spájajú štáty s rozdielnymi záujmami okrem 

jedného, ktorý dočasne preváži nad inými – strachom z napadnutia konkrétnym 

protivníkom – a umožní spoluprácu v oblasti vojenskej bezpečnosti. Odtiaľ plynie 

konvenčné tvrdenie, že pokiaľ pominie puto v podobe zdieľaného nepriateľa, 

aliančná väzba sa rozpadne, prevážia rozdielne záujmy a partneri pôjdu vlastnými 

cestami. NATO je príkladom aliancie, ktorá vznikla v roku 1949 na obranu pred 

budúcim útokom zo strany ZSSR. Prežitie, adaptácia a rozšírenie NATO preto 

predstavuje teoretickú anomáliu, tak tomu je ale len v tom prípade, že jediným 

putom aliančného zväzku je strach z konkrétneho nepriateľa, čo očividne 

nebolo skutočnosťou po roku 1991 (rozpade ZSSR). Štáty však nevyhľadávajú 

aliančných partnerov len kvôli bezpečnosti. Aspoň v prípade asymetrických 

aliancií, medzi ktoré patrí NATO, to neplatí. Asymetria môže znamenať dve veci 

– nerovnakých aliančných partnerov (do značnej miery platí tvrdenie NATO = 

USA), ale aj odlišné záujmy, o naplnenie ktorých sa snažia rôzne členské štáty 

aliancie. Paradox sa dá vysvetliť, ak sa prijme predpoklad, že nie všetky štáty 

vstupujú do aliancie kvôli posilneniu vlastnej bezpečnosti, ale niektoré kvôli 

bezpečnosti - udržať také aspekty statu quo, s ktorými sú spokojné, kým iné kvôli 

autonómii - zmeniť také aspekty statu quo, s ktorými nie sú spokojné (Morrow, 

1991; Morgan a Palmer, 2006). Malé štáty získavajú predovšetkým bezpečnosť, 

ktorú vymenia za časť svojej autonómie (podpora politiky aliančného partnera, 

zdržanie sa istých možností nezávislého konania), kým veľké predovšetkým 

možnosť realizovať zmenu zvýšením autonómnosti svojho konania, za ktoré 

platia obetovaním časti svojej bezpečnosti (záväzkom brániť v prípade potreby 

slabšieho aliančného partnera mimo oblasti svojich životných záujmov). Krajinám 

strednej a východnej Európy šlo pri vstupe do NATO predovšetkým o poistku proti 

možným susedským sporom, ako aj proti prípadnému obnoveniu vojenskej hrozby 

zo strany Ruskej federácie či dokonca proti snahám väčších európskych krajín, 

predovšetkým Nemecka, o hegemóniu. Platili za to cenou v podobe podpory 

politiky silnejších štátov, predovšetkým USA. To vysvetľuje aj skutočnosť, prečo 

je USA v programových dokumentoch SR považované za strategického partnera 

SR – vzhľadom na postavenie USA v rámci NATO (MO SR, 2005; MZV SR, 

20


2008). Podstata kompromisu – autonómia za bezpečnosť – vysvetľuje aj prístup 

vlády SR po roku 1998 – správať sa ako de facto člen aliancie ešte pre získaním 

členstva de iure (k pozvaniu za člena došlo v roku 2002, k členstvu samotnému 

v roku 2004). NATO je asymetrickou alianciou, ktorej dominujú USA. USA sú 

v rámci NATO štátom číslo jeden, t.j. ich slovo má najväčšiu váhu (napriek 

procedurálnemu mechanizmu konsenzu). V unipolárnom prostredí majú USA 

viac možností realizovať svoje záujmy než iné štáty. Aliancie sa v unipolarite 

stávajú relatívne menej dôležitými než v bipolarite a multipolarite, prinajmenšom 

z pohľadu polárneho štátu. Ako dominantný člen NATO USA rozhodujú o jeho bytí 

alebo nebytí. Ak NATO pretrváva, je to tak preto, že je naďalej pre USA užitočné. 

Existuje však aj možnosť obísť toto podľa deklarácií nenahraditeľné transatlantické 

bezpečnostné fórum, čo dokumentujú prípady z nedávnej minulosti – nepoužitie 

aliancie po 11. septembri 2001 a invázia do Iraku v roku 2003. Ak má NATO 

pretrvať, musí to byť za podmienok, priaznivých pre USA. Buď bude NATO à la 

USA, alebo nebude vôbec. Toto by mala byť pre SR mimoriadne dôležitý poznatok. 

Politické elity SR si musia uvedomiť, že v otázkach formovania agendy NATO 

nebudú nikdy dominantnými aktérmi a že ich moc pokaziť a ohroziť budúci vývoj 

prevažuje nad ich možnosťami prispieť konštruktívnym spôsobom. Línia, ktorú 

by mala SR v otázkach NATO a jeho budúceho vývoja reflektovať, by mala byť 

nasledovná (v poradí dôležitosti aktérov) : USA > EÚ > SR. USA rozhoduje o bytí 

alebo nebytí NATO, rozhodnutia o užitočnosti NATO v konkrétnych prípadoch sú 

na zámeroch konkrétnej administratívy USA a jej definícii či výklade záujmov USA. 

Ak sa USA rozhodnú nekonať prostredníctvom NATO, bude aliancia v danom 

prípade ponechaná bokom. Navyše, USA majú stále možnosť použiť členské 

krajiny NATO spôsobom divide et impera proti sebe, jednoducho si spomedzi nich 

vyberať partnerov na ad hoc základe či vytvárať z členských štátov NATO dočasné 

koalície ochotných. Alianční partneri USA v NATO nemajú možnosť ovplyvniť voľby 

USA, hoci môžu prispieť k vytvoreniu alebo nevytvoreniu koalície ochotných v 

konkrétnych prípadoch. Dôležitým je prostredný člen vyššie uvedenej nerovnosti 

– EÚ. Od úplných začiatkov NATO sa diskutuje o dvojitej možnej úlohe Európy 

(napr. Wolfers, 1963). Tu sú mysliteľné tri základné možnosti. Po prvé, vyššia 

miera integrácie EÚ by vytvorila väčšiu koherentnosť jej zahraničnopolitického a 

bezpečnostného rozmeru (SZBP) a jednotná EÚ by bola naklonená priaznivo voči 

USA – tzv. atlantistická verzia EÚ v NATO. Po druhé, EÚ by sa síce mohla zjednotiť 

21


viac než v súčasnosti, ale jej aktivity by mali ambíciu vymedziť sa autonómne voči 

USA ako ich prípadná protiváha v medzinárodnej politike. Toto je tzv. gaullistická 

(autonomistická) verzia EÚ. Po tretie, existuje možnosť nedostatočne prehĺbenej 

integrácie EÚ v zahraničnej politike alebo jej prípadné oslabenie. 

Takáto fragmentácia by umožnila USA vyberať si partnerov z krajín NATO 

na ad hoc základe. SR môže prispieť svojím dielom, aj keď nie významne, do 

všetkých troch variantov možného vývoja EÚ a ich implikácií pre budúcnosť NATO 

a transatlantických vzťahov. Ideálne usporiadanie preferencií SR by podľa autora 

mal byť sled EÚ A 

> EÚ G 

> EÚ F 

. Tu si je potrebné uvedomiť, že kým rozhodnutie o 

EÚ A 

alebo EÚ G 

je v rukách primárne USA a druhotne veľkých štátov EÚ, tak proces, 

smerujúci k väčšej jednote EÚ a pretrvávanie rozdrobenosti EÚ F 

, resp. zahatanie 

procesov, smerujúcich k aktívnejšiemu postaveniu EÚ v svetovej politike, môže 

ovplyvniť každý členský štát EÚ vrátane SR, a to v pozitívnom aj negatívnom 

ohľade. Relatívne čerstvé historické skúsenosti SR v prípade Kosova 1999 alebo 

Iraku 2003 (list ôsmich a list viľnuskej desiatky) by mali naznačovať smerom do 

budúcnosti skôr väčšiu zdržanlivosť, pokiaľ ide o unáhlené politické kroky (strata 

podpory verejnosti a uľahčenie vojenských operácií proti tradičnému „priateľovi“ 

v prvom prípade a podpora zámerov USA, ktoré sa ukázali v svetle neskoršieho 

vývoja ako nedostatočne vyargumentované v prípade druhom) s potenciálne 

ďalekosiahlymi dôsledkami (kríza v transatlantických vzťahoch). USA sa v tomto 

prípade v praxi podarilo poštvať jednu skupinu demokratických krajín (aktuálnych 

aj budúcich členov EÚ/NATO) proti iným, a to v mene získania legitimity pre ciele 

svojej zahraničnej politiky (Kagan, 2004). Aj takýto postup by dával z pozície 

malého štátu zmysel – dlho existuje teoretická kategória s anglickým názvom 

bandwagoning, ktorá označuje správanie sa (malých) štátov, ktoré sa nesnažia 

vyvážiť a kontrolovať moc silnejších, ale spoja sa s nimi a dúfajú v ich dobré 

úmysly. 

V prípade malých štátov je prelietavosť malých štátov bežným javom, pretože 

„malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr, 1939, s. 

134). Urobila tak Slovenská republika v roku 1939 (smerom k Nemecku), ČSSR 

po roku 1948 (k ZSSR) a SR aj ČR po roku 1993 (k USA). Vzhľadom na aktuálnu 

mocenskú pozíciu USA vo svete, ich kompatibilný politický režim a geografickú 

vzdialenosť je to pochopiteľné, ale z hľadiska geopolitiky je podľa autora 

nevysvetliteľné, prečo by mali európske malé štáty dlhodobo stavať na USA, keď 

22


dostatočne silného aktéra nájdu vo svojom bezprostrednom okolí v podobe EÚ - ak 

len neveria v nezvratnosť vývoja mocenskej rovnováhy v Európe, teda v návrat 

európskej násilnej minulosti v 21. storočí. V tomto prípade by malo platiť, že na 

vzdialenosti záleží a geopolitická košeľa EÚ je bližšia než kabát USA. 

Moc USA a ich vplyv v rámci NATO sa prejavuje aj v tom, ako dokážu formovať 

agendu NATO a prinášať témy do diskusie. V istom zmysle to dokumentuje 

jeden z aspektov moci – moc nad mienkou druhých (Carr, 1939, s. 139) alebo 

ďalšiu dimenziu moci, v ktorej USA excelujú – mäkkú moc (Nye, 2002b). Po 

11. septembri USA pozmenili priority svojej zahraničnej politiky, ktoré odrážali, 

v uvedenom poradí, podporu ľudskej dôstojnosti, boj proti terorizmu, zabránenie 

regionálnym konfl iktom, boj proti proliferácii zbraní hromadného ničenia, šírenie 

trhového hospodárstva a ekonomického liberalizmu, šírenie demokracie. Je 

zaujímavé, že o rok neskôr EÚ vo svojej bezpečnostnej stratégii v zásade 

reflektovala vytýčené priority v pätici kľúčových hrozieb: terorizmus, šírenie zbraní 

hromadného ničenia, regionálne konflikty, zlyhávajúce štáty a organizovaný zločin. 

SR vo svojej bezpečnostnej stratégii z roku 2005 urobila to isté a okolité krajiny 

ako Česko, Maďarsko a Rakúsko v zásade tiež (Nečej, 2005). Autor sa nevie 

zbaviť dojmu, že takéto usporiadanie preferencií nezodpovedá tomu, čo je pre 

SR skutočne dôležité a odvádza pozornosť iným smerom, než by bolo žiaduce. 

Štáty nepozerajú na vonkajšie prostredie rovnakými očami. Líšia sa nielen 

prostriedkami, ktoré majú k dispozícii na realizovanie svojej zahraničnej politiky, 

ale aj vnímaním trendov a hrozieb v globálnom prostredí. Ak by to nebolo inak 

a ak by všetky členské štáty NATO videli hrozby identicky, nedošlo by k trpkej 

roztržke v otázke Iraku 2003 a neexistovali by ani rozdiely medzi koncepčnými 

dokumentmi jednotlivých štátov. 

Nie medzinárodný terorizmus, ale regionálny konflikt v Európe by z hľadiska 

potenciálnych škôd mal byť hrozbou číslo jeden, aj keď jeho pravdepodobnosť 

sa nezdá byť momentálne vysoká. Veľký medzištátny konflikt v bezprostrednom 

susedstve by ohrozoval fungovanie štátu a populácie SR najviac. Táto možnosť 

by nemala byť podcenená len preto, že sa momentálne nezdá byť vierohodnou 

a je zatlačená do úzadia módnejšími hrozbami, ktoré sa nachádzajú v „rebríčkoch“ 

USA či EÚ vyššie. Vzhľadom na to, že takáto možnosť existuje, je kľúčové 

zachovať súčasnú podobu mocenskej rovnováhy, ktorej SR vďačí za svoju 

momentálnu stabilitu, bezpečnosť a prosperitu. Na globálnej úrovni je to primát 

23


USA, na regionálnej efektívne fungovanie EÚ. Na globálnej úrovni je odrazom 

mocenskej rovnováhy a hegemónie tzv. Západu aj aktuálna podoba medzinárodnej 

spoločnosti a normy, pravidlá a hodnoty, ktoré vyznáva. 

Oslabenie medzinárodnej spoločnosti alebo nejednoznačnosť či zmena 

výkladu noriem medzinárodného práva prostredníctvom precedensov môžu túto 

stabilitu ohroziť, spôsobom, ktorý ohrozí postavenie SR. Napokon, fungujúce 

medzinárodné organizácie/aliancie sú ďalším mechanizmom, kompenzujúcim 

nedostatky mocenskej pozície SR. Preto je v záujme SR zachovať tie medzinárodné 

organizácie, ktoré fungujú (a do ktorých investovala značný politický a finančný 

kapitál) a zabezpečiť ich efektívne fungovanie. Ak v tomto ohľade existuje konflikt 

medzi rolami, vykonávanými jednotlivými inštitúciami, mala by sa politika SR 

zasadzovať za to, aby boli roly pokiaľ možno kompatibilné. Prostriedkom k tomu 

by malo byť uvedomenie si poradie dôležitosti relevantných aktérov a svoje miesto 

v hierarchii, reflektovať skutočnosť, že niekedy je v silách SR pôsobiť deštruktívne 

a nie konštruktívne, a preto by mala byť politika SR zdržanlivá a rešpektovať 

„pravidlo geopolitickej blízkosti“, teda konať na globálnej úrovni prostredníctvom 

aktéra, premosťujúceho regionálnu a globálnu úroveň – EÚ. 

3. REGIONÁLNY KONTEXT 

Regionálne prostredie pre SR predstavujú predovšetkým susediace štáty, 

resp. v širšom ponímaní, inšpirovanom prístupom Barryho Buzana a Ole 

Waevera, európsky regionálny bezpečnostný komplex. Tak defi nujú skupinu 

štátov, predstavujúcu (2003, s. 491) „súbor jednotiek, ktorých hlavné procesy 

sekuritizácie, desekuritizácie alebo oboch sú tak vzájomne prepojené, že ich 

bezpečnostné problémy nemôžu byť zmysluplne analyzované alebo vyriešené 

izolovane od seba navzájom“. Z tohto geografi cky podmieneného hľadiska 

predstavuje pre politiku SR bezprostredný regionálny kontext únia. Európsky 

regionálny bezpečnostný kontext je v porovnaní s inými regionálnymi komplexmi 

vo svete mimoriadne husto inštitucionalizovaným regiónom s medzinárodnými 

vládnymi organizáciami ako sú EÚ, OBSE a RE, koncentrujúcimi svoje aktivity 

na členské štáty, z ktorých väčšina pochádza z európskeho kontinentu (v 

geografi ckom ponímaní). EÚ je spomedzi troch uvedených medzinárodných 

organizácií tou, ktorá najviac zasahuje do vnútornej politiky členských štátov 

a ovplyvňuje mieru, v ktorej môžu realizovať autonómne politické rozhodnutia. 

24


Slovenská republika má geopolitické „šťastie“ v tom, že je členským štátom 

jednej z veľmocí, operujúcich nielen v regionálnom kontexte, ale aj na globálnej 

úrovni – Európskej únie. Členstvo v EÚ umožňuje SR boxovať v inej kategórii, nad 

svoj (mocenský) hmotnostný limit. S tým sú spojené, samozrejme, výhody, ale aj 

riziká. EÚ je aktérom, ktorý pohltil politický priestor západnej a strednej Európy a 

dokonca do značnej miery vypĺňa mentálny obraz Európy ako geografickej entity 

(napriek anomáliám ako Island, Nórsko, Švajčiarsko, resp. Bielorusko a Ukrajina). 

Po prvý raz od rozpadu habsburskej ríše sa naplnili snahy o zabezpečenie 

politického prežitia etnických Slovákov v rámci širšieho politického kontextu na 

základe právnych princípov, neutralizujúcich mocenské asymetrie. 

Kým v prípade niektorých iných bezpečnostných komplexov je možné 

hovoriť o rôznych polaritách a rôznej miere priateľstva či nepriateľstva medzi 

ich komponentmi (štátmi), v prípade EÚ je táto diskusia zbytočnou. Na polarite 

záleží len vtedy, ak sa polárne štáty vnímajú ako súperi alebo nepriatelia – vtedy 

vystúpia na povrch inherentné možnosti mocenského súperenia, skryté v rôznych 

koncentráciách mocenského potenciálu medzi štátmi v regióne. Na druhej strane, 

medzi tými štátmi, medzi ktorými existuje dôvera a ktoré sa považujú za priateľov, 

strácajú mocenské zdroj svoj potenciál byť skonštruované ako hrozba. Európa 

je príkladom práve takéhoto komplexu, kde mocenská politika medzi štátmi 

komplexu ustúpila do úzadia a situácia je pokojná a mierová, a to napriek tomu, 

že neexistuje centrálny poskytovateľ poriadku (ktorými sú napr. USA a Ruská 

federácia vo svojich regiónoch). Teda, len zdanlivo neexistuje – je prítomný, 

avšak nemá podobu konkrétneho štátu, ale nachádza sa v podobe EÚ. Tá sa 

líši od tradičných medzinárodných inštitúcií (ako unikátny experiment sui generis) 

tým, že v nej došlo k prenosu časti suverenity členských štátov na nadnárodné 

inštitúcie. Prenos kompetencií však nebol rovnorodý, ale premenlivý od jednej 

oblasti k druhej. Výsledkom je to, že EÚ nie je ani superštátom, ani obyčajnou 

medzinárodnou organizáciou, ale leží niekde medzi týmito dvoma možnosťami. 

Paradoxné je, že EÚ predstavuje pre SR záruku aj hrozbu. Záruku v podobe 

noriem, na ktorých je postavená a ktoré inštitucionálne zakotvuje a snaží sa 

projektovať aj navonok. Týmito normami sú sloboda, vláda zákona (právny štát), 

demokracia a ochrana ľudských práv, ktoré sa týkajú nielen požiadaviek na 

získanie členstva v EÚ, stanovené v kritériách z Kodane z roku 1993, ale upravujú 

aj fungovanie EÚ samotnej ako jej konštitutívne normy, spomenuté v preambule 

25


a článku 6 súčasného znenia Zmluvy o Európskej únii (z Nice). Navyše sú od 

zmluvy z Amsterdamu (od roku 1999) vymáhateľné a sankcionovateľné (článok 

7 Zmluvy o Európskej únii), o čom sa presvedčilo Rakúsko v roku 2000. V tomto 

prípade ukázala EÚ možnosť, ale aj ochotu zasiahnuť do vnútorných záležitostí 

jedného z členských štátov a ovplyvniť jeho domácu politiku, a to práve za účelom 

ochrany hodnôt, na ktorých je sama postavená a ktoré musí ochraňovať, ak má 

sama prežiť ako úspešná medzinárodná organizácia. 

Na druhej strane však EÚ predstavuje okrem príležitosti aj potenciálnu 

hrozbu. Súvisí to predovšetkým s povahou integrácie a nezvratným prenosom 

rozhodovacích právomocí na nadnárodné európske inštitúcie. Dochádza tak 

k transferu kompetencií, súvisiacich so suverenitou, pričom proces zasahuje 

mnohé oblasti, tradične považované za bytostne späté s nezávislou štátnosťou – 

občianstvo, spoločná mena či spoločná poľnohospodárska politika. V tomto ohľade 

predstavuje EÚ samotnou svojou existenciou súperiaci politický projekt na vyššej 

než národnej úrovni, pričom potenciálne hrozí, že dôjde k vzniku nového politického 

subjektu s kvalitami štátu, ktorý by mohol nahradiť SR. V tomto ohľade je EÚ 

protipólom možných iredentistických hnutí, ktorých cieľom by bola zmena hraníc 

zdola, pretože predstavuje potenciál na zmenu vedenú zhora. Hľadanie odpovede 

na otázku, kedy zaniká suverenita členských štátov a vzniká nový superštát, 

je nesmierne zložitá, pretože percepcia „kritického množstva“ kompetencií, 

prenosom ktorých sa stáva EÚ štátom, je odlišná v jednotlivých štátoch, dokonca 

je ináč vnímaná rôznymi politickými stranami, a navyše je premenlivá aj v rámci 

konkrétnych oblastí verejnej politiky. Ironické je, že tendencie vývoja, prekračujúce 

hranice štátov v Európe - organizovaný zločin, ekonomická kriminalita či masová 

migrácia - predstavujú externality vnútorného vývoja EÚ a vyvolávajú väčší záujem 

na tom, aby EÚ mala jednotnú politiku pri potieraní negatívnych vedľajších efektov 

integrácie, čo evokuje potrebu presunu dodatočných kompetencií do Bruselu. 

Avšak akýkoľvek pohyb v tomto smere vyvoláva v členských štátoch prirodzenú 

protireakciu, ktorej zmyslom je ochrana nezávislosti a suverenity členských štátov 

EÚ a zachovanie si možností autonómneho konania. Oba pohyby je, zdá sa, len 

veľmi ťažko možné vyvážiť k všeobecnej spokojnosti všetkých členských štátov. 

Je to viditeľné v problémoch s ratifi káciou zmien zakladajúcich zmlúv, ku ktorým 

dochádza v poslednej dobe, a to bez ohľadu na konkrétnu podobu argumentov 

proti ratifi kácii. V tejto pozícii sa nachádza aj SR a opäť platí, že kým bariéry pre 

26


spoločný postup v oblasti prehlbovania integrácie sú mimoriadne vysoké (fakticky 

je nutný súhlas všetkých členských štátov alebo dosiahnutie mimoriadne vysokej 

väčšiny pri prijímaní bežných rozhodnutí), tak bariéry pre zablokovanie iniciatívy 

sú relatívne nízke – v prípade zmeny zakladajúcich zmlúv disponuje vetom každý 

členský štát bez ohľadu na svoju veľkosť. Príklad Írska pri ratifikácii Zmluvy z Nice 

a Zmluvy z Lisabonu sú hovoria za všetko. 

Závislosť SR na EÚ je nesmierna. Platí to nielen v strategickom zmysle 

(pacifikácia hraníc, mierové susedské vzťahy, spoločná zahraničná a bezpečnostná 

politika), ale aj v ekonomickom. Podľa údajov o teritoriálnej štruktúre zahraničného 

obchodu SR za rok 2008 (ŠÚ SR, 2009) sa 26 krajín EÚ-27 podieľalo na 85,2% 

vývoze SR a 67,1% dovozu do SR. V prvej desiatke najväčších partnerov SR, 

pokiaľ ide o export, sú len krajiny EÚ – Nemecko (20,2%), ČR (13%), Francúzsko 

(6,8%), Poľsko (6,6%) a Taliansko (5,9%) sú cieľovými krajinami pre viac než 

polovicu exportu SR. V desiatke najväčších dovozcov do SR je sedem krajín EÚ 

a polovica importu prichádza z piatich krajín – Nemecka (19,7%), ČR (11,3%), 

Ruskej federácie (10,8%), Južnej Kórey (5,8%) a Číny (5,7%). Pokiaľ ide o podiel 

vývozu a dovozu tovarov na HDP, SR bola v roku 2008 na druhom mieste 

v EÚ-27 so 74,1% (Eurostat, 2009b). Vzhľadom na význam EÚ pre stabilitu 

a predovšetkým prosperitu je v prvoradom záujme SR zabezpečiť jej fungovanie 

a nepripustiť oslabenie existujúceho stupňa ekonomickej integrácie (politická 

dimenzia konečného smerovania integrácie je samostatnou otázkou). Z politickobezpečnostného 

hľadiska predstavuje najväčšiu hrozbu pre EÚ návrat k vlastnej 

minulosti v podobe snáh o konkurenčné zabezpečenie bezpečnosti jej členskými 

štátmi na svoj úkor. Preto je z pohľadu SR dôležité pristupovať zodpovedne 

k otázkam, ktoré majú potenciál oslabiť alebo rozriediť dosiahnutý stupeň 

integrácie. Nemalo by to znamenať absolútnu podporu pre všetky integračné 

ambície iniciované Bruselom, ale prinajmenšom poctivú a otvorenú politickú 

diskusiu (v zmysle väčšej politizácie a zaangažovania verejnosti) o alternatívach, 

či aktívne angažovanie verejnosti zo strany politických elít. 

Paradoxom je, že snahy o premostenie regionálnej a globálnej úrovne si 

budú vyžadovať pokrok v otázkach prehĺbenia integrácie v oblasti spolupráce 

v zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politike, a to bez ohľadu na to, či 

výsledným efektom bude atlantistická alebo autonomistická podoba jednotnejšej 

a koherentnejšej EÚ. Obe možnosti by mali byť preferované pred súčasnou 

27


nedostatočne súdržnou (alebo budúcou fragmentovanou) verziou EÚ. Pre úspech 

EÚ na globálnej scéne bude kľúčový úspech pri šírení jej hodnôt a noriem do 

prostredia. Integráciu krajín strednej a východnej Európy je možné považovať za 

veľký úspech, podobne to zrejme bude v prípade krajín Balkánu. Nezodpovedanou 

otázkou sú ďalšie periférie EÚ – južná v podobe severnej Afriky, ktorá je 

geopoliticky napojená skôr na Európu než na subsaharskú Afriku a východná 

v podobe Bieloruska, Moldavska a Ukrajiny, kde sa zdá, že sľub prípadného 

budúceho členstva stráca svoju magickú moc pri vnútornej premene týchto krajín 

tak, ako sa to udialo v strednej a (sčasti) východnej Európe. 

ZÁVER 

Príspevok sa snažil naznačiť význam a užitočnosť geopolitického nazerania, 

kombinujúceho princípy mocenskej politiky a geografie, na analýzu všeobecných 

možností a limitov zahraničnej politiky SR. 

SR je v globálnej, ako aj regionálnej perspektíve malým štátom a táto situácia 

sa v relevantnej budúcnosti nezmení, čo znamená, že zahraničnopolitické 

možnosti SR budú vždy obmedzené v porovnaní s najdôležitejšími globálnymi 

aktérmi, ako aj regionálne dôležitejšími štátmi. Otvorenou otázkou ostáva, akým 

spôsobom bude SR nakladať so svojimi limitovanými zdrojmi, ktoré má k dispozícii 

na zabezpečenie svojej bezpečnosti a prosperity. Možno odporučiť niekoľko 

jasných krokov, ktoré by mali viesť tvorcov ofi ciálnej zahraničnej politiky SR: 

− uvedomiť si hierarchiu a význam hlavných hýbateľov medzinárodnej 

politiky a refl ektovať ju vo vlastnej politike - predovšetkým pokiaľ ide 

o dôsledky odlišných hierarchizácií štátnych a inštitucionálnych aktérov 

ako OSN, EÚ, NATO a USA 

− z geopolitického hľadiska by mal mať význam regionálneho kontextu 

predchádzať významu globálneho kontextu pri formulácii politiky SR 

– akceptujúc obmedzené mocenské zdroje, ktoré má SR k dispozícii 

− opatrnosť/zdržanlivosť pri použití alebo investovaní svojich mocenských 

zdrojov; zvažovať a otvorene diskutovať o efektivite konkrétnych volieb 

v zahraničnej politike a ich možnej nahraditeľnosti inými 

− uvedomenie si skutočnosti, že paralelná prítomnosť SR v mnohých 

inštitucionalizovaných formách spolupráce môže odčerpávať obmedzené 

28


zdroje, ktoré má SR k dispozícii, ako aj nemožnosti plnohodnotne 

ovplyvňovať agendu všetkých takýchto foriem spolupráce súčasne 

− snažiť sa pokiaľ možno o čo najväčšiu kompatibilitu agendy jednotlivých 

fór; byť si vedomí schopnosti pôsobiť multilaterálne viac deštruktívne než 

kreatívne. 

Literatúra: 

ART, R. J. 2003. A Grand Strategy for America. London: Cornell University Press, 

2003. 320 s. ISBN 0-8014-8957-1. 

BROOKS, S. G. – WOHLFORTH, W. C. 2008. World Out of Balance. International 

Relations and the Challenge of American Primacy. Oxford: Princeton University 

Press, 2008. 226 s. ISBN 978-0-691-13784-1. 

BULL, H. 1977. The Anarchical Society. A Study of Order in World Politics. London: 

MacMillan, 1977. 329 s. ISBN 0-333-63821-2. 

BUZAN, B. – WAEVER, O. 2003. Regions and Powers. The Structure of 

International Society. Cambridge: Cambridge University Press, 2003. 564 s. 

ISBN 978-0-521-89111-0. 

BUZAN, B. 2004a. The United States and the Great Powers. World Politics in 

the Twenty-First Century. Cambridge: Polity Press, 2004. 225 s. ISBN 0-7456- 

3375-7. 

BUZAN, B. 2004b. From International to World Society English School Theory 

and the Social Structure of Globalisation. Cambridge: Cambridge University Press, 

2004. 294 s. ISBN 0-521-5412-2. 

CARR, E. H. 1939. The Twenty Years´ Crisis 1919-1939. An Introduction to the 

Study of International Relations. London: MacMillan, 1939. 313 s. (bez ISBN) 

CIA. 2009. [online] CIA. The World Factbook. [cit. 25. 06. 2009] Dostupné na 

internete: https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/ 

DEUTSCH, K. (et al.). [1957]/2006. Political Community and the North Atlantic 

Area: International Organization in the Light of Historical Experience. In EILSTRUP- 

SANGIOVANNI, M. (ed.) 2006. Debates on European Integration. A Reader. 

Basingstoke: Palgrave Macmillan, 2006. ISBN 1-4039-4104-1, s. 68-86. 

EUROSTAT. 2009a. [online] Total Population. [cit. 25. 06. 2009] 

Dostupné na internete: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table. 

dotab=table&init=1&language=en&pcode=tps00001&plugin=0 

29


EUROSTAT. 2009b. [online] Market integration by type of trade activities – 

average value of imports and exports of good divided by GDP. [cit. 25. 06. 

2009] Dostupné na internete: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table. 

dotab=table&init=1&language=en&pcode=tsier120&plugin=0 

FP. 2008. The Failed States Index. In Foreign Policy, júl/august 2008. [online] 

[cit. 25. 06. 2009]. Dostupn0 na internete: http://www.foreignpolicy.com/story/ 

cms.phpstory_id=4350 

GRAY, C. S. 1996. The Continued Primacy of Geography. In Orbis, roč. 40, 1996, 

č. 2. 

GRAY, C. S. 2006. Another Bloody Century. Future Warfare. London: Phoenix, 

2006. 431 s. ISBN 978-0-3043-6734-4. 

HAASS, R. N. 2008. The Age of Nonpolarity. In Foreign Affairs, roč. 87, máj/jún 

2008, č. 3, s. 44-56. 

HUNTINGTON, S. P. 1999. The Lonely Superpower. In Foreign Affairs, roč. 78, 

marec/apríl 1999, č. 2, s. 35-49. 

HURRELL, A. 2007. On Global Order. Power, Values, and the Constitution of 

International Society. Oxford: Oxford University Press, 2007. 354 s. ISBN 978- 

0-923311-3. 

JERVIS, R. 2005. American Foreign Policy in a New Era. London: Routledge, 

2005. 184 s. ISBN 0-415-95101-1. 

KAGAN, R. 2004. America´s Crisis of Legitimacy. In Foreign Affairs, roč. 83, 

marec/apríl 2004, č. 2 [online] [cit. 25. 06. 2009]. Dostupné na internete: http:// 

web.ebscohost.com/ehost/detailvid=6&hid=8&sid=219313b5-c706-41e6-b7bc- 

6224720a7a49%40sessionmgr3 

KATZENSTEIN, P. J. 2005. A world of Regions. Asia and Europe in the American 

Imperium. London: Cornell University Press, 2005. 320 s. ISBN 0-8014-7275-X. 

KEOHANE, R. O. 1969. Lilliputians´ Dilemmas: Small States in International 

Politics. In International Organization, roč. 23, jar 1969, č. 2, s. 291-310. 

KRAUTHAMMER, C. 2002. The Unipolar Moment Revisited. In National Interest, 

č. 70, zima 2002/2003, s. 5-17. 

KREJČÍ, O. 2000. Geopolitika středoevropského prostoru. Horizonty zahraniční 

politiky České republiky a Slovenské republiky. Praha: Ekopress, 2000. 320 s. 

LAYNE, C. 2006. The Peace of Illusions. American Grand Strategy from 1940 to the 

Present. London: Cornell University Press. 290 s. ISBN 978-0-8014-7411-8. 

30


MEARSHEIMER, J. J. 2001. The Tragedy of Great Power Politics. New York: W. 

W. Norton & Co., 2001. 555 s. ISBN 0-393-332396-X. 

MENON, R. 2007. The End of Alliances. Oxford: Oxford University Press, 2007. 

258 s. ISBN 978-0-19-518927-8. 

MORROW, J. D. 1991. Alliances and Asymmetry: An Alternative to the Capability 

Aggregation Model of Alliances. In American Journal of Political Science, roč. 35, 

november 1991, č. 4, s. 904-933. 

MO SR. 2005. [online] Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky. [cit. 25. 06. 

2009] Dostupné na internete: http://www.mosr.sk/data/files/833.pdf 

MZV SR. 2008. [online] Úspešné Slovensko v bezpečnom svete. Stratégia MZV 

SR. [cit. 25. 06. 2009] Dostupné na internete: http://www.mzv.sk/App/WCM/ 

main.nsf/vw_ByID/ID_F1AE7A043000C23FC1257472002DE4EB_SK/$File/ 

Strategia%20MZV%20defi nit%20260208.pdf 

NIC (NATIONAL INTELLIGENCE COUNCIL). 2004. [online] Mapping the 

Global Future. [cit. 25. 06. 2009] Dostupné na internete: http://www.foia.cia. 

gov/2020/2020.pdf 

NIC (NATIONAL INTELLIGENCE COUNCIL). 2008. [online] Global Trends 2025: 

A World Transformed. [cit. 25. 09. 2009] Dostupné na internete: http://www.dni. 

gov/nic/PDF_2025/2025_Global_Trends_Final_Report.pdf 

NEČEJ, E. (ed.) 2005. The security strategies of the Austria, Czech Republic, 

Hungary and Slovakia in the context of the European Security Strategy. Bratislava: 

MoD SR, 2005. 78 s. bez ISBN. 

NYE, J. S. 2002a. The New Rome Meets the New Barbarians. In Economist, 

vydanie z 21. marec 2002. 

NYE, J. S. 2002b. The Paradox of American Power. Why the World´s Only 

Superpower Can´t Go It Alone. Oxford: Oxford University Press. 222 s. ISBN 

0-19-516110-6. 

PALMER, G. – MORGAN, T. C. 2006. A Theory of Foreign Policy. London: 

Princeton University Press, 2006. 215 s. ISBN 0-691-12359-4. 

SIPRI. 2008. [online] SIPRI FIRST Database (Facts on International Relations and 

Security Trends). [cit. 30. 06. 2008] Dostupné na internete: http://first.sipri.org/ 

SNYDER, G. H. 1997. Alliance Politics. London: Cornell University Press, 1997. 

414 s. ISBN 978-0-8014-8418-5. 

31


SPYKMAN, N. J. 1938. Geography and Foreign Policy, I. In The American Political 

Science Review, roč. 32, február 1938, č. 1, s. 28-50. 

SPYKMAN, N. J. – ROLLINS, A. A. 1939. Geographic Objectives in Foreign Policy, 

I. In The American Political Science Review, roč. 33, jún 1939, č. 3, s. 391-410. 

SPYKMAN, N. J. [1942]/2007. American Strategy in World Politics. The United 

States and the Balance of Power. New Brunswick (U.S.): Transaction Publishers. 

500 s. ISBN 978-1-4128-0631-2. 

SVETOVÁ BANKA. 2008. [online] Gross domestic product 2008. [cit. 25. 06. 2009] 

Dostupné na internete: http://siteresources.worldbank.org/DATASTATISTICS/ 

Resources/GDP.pdf 

ŠÚ SR (ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR). 2009. [online] Celkový dovoz a vývoz podľa 

kontinentov a ekonomických zoskupení krajín v roku 2008. [cit. 01. 07. 2009] 

Dostupné na internete: http://portal.statistics.sk/showdoc.dodocid=11965 

UNPD (UNITED NATIONS POPULATION DIVISION). 2009. [online]. World 

Population Prospects: The 2008 Revision. Highlights Selected Tables.[cit. 25. 

06. 2009] Dostupné na internete: http://www.un.org/esa/population/publications/ 

wpp2008/wpp2008_text_tables.pdf 

WALTZ, K. N. 1979. Theory of International Politics. New York: McGraw-Hill, Inc. 

251 s. ISBN 0-07-554852-6. 

WALTZ, K.N. 1993. The Emerging Structure of International Politics. In International 

Security, roč. 18, jeseň 1993, č. 2, s. 44-79. 

WALTZ, K. N. 2000. Structural Realism after the Cold War. In International Security, 

roč. 25, leto 2000, č. 2, s. 5-41. 

WATSON, A. J. H. 2006. Hegemony and History. London: Routledge, 2006. 144 

s. ISBN 0-415-43232-4. 

WIGHT, M. 1979. Power Politics. Hardmondsworth: Penguin Books, 1979. 317 

s. ISBN 0 14 02 2046 

WOHLFORTH, W. C. 1999. The Stability of a Unipolar World. In International 

Society, roč. 24, leto 1999, č. 1, s. 5-41. 

WOLFERS, A. 1963. Integration in the West: The Conglict of Perspectives. In 

International Organization, roč. 17, leto 1963, č. 3, s. 753-77. 

32

GeopolitickÃ¡ charakteristika prostredia Slovenska - PolitickÃ© vedy

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?