Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
Slovenská republika má geopolitické „šťastie“ v tom, že je členským štátom
jednej z veľmocí, operujúcich nielen v regionálnom kontexte, ale aj na globálnej
úrovni – Európskej únie. Členstvo v EÚ umožňuje SR boxovať v inej kategórii, nad
svoj (mocenský) hmotnostný limit. S tým sú spojené, samozrejme, výhody, ale aj
riziká. EÚ je aktérom, ktorý pohltil politický priestor západnej a strednej Európy a
dokonca do značnej miery vypĺňa mentálny obraz Európy ako geografickej entity
(napriek anomáliám ako Island, Nórsko, Švajčiarsko, resp. Bielorusko a Ukrajina).
Po prvý raz od rozpadu habsburskej ríše sa naplnili snahy o zabezpečenie
politického prežitia etnických Slovákov v rámci širšieho politického kontextu na
základe právnych princípov, neutralizujúcich mocenské asymetrie.
Kým v prípade niektorých iných bezpečnostných komplexov je možné
hovoriť o rôznych polaritách a rôznej miere priateľstva či nepriateľstva medzi
ich komponentmi (štátmi), v prípade EÚ je táto diskusia zbytočnou. Na polarite
záleží len vtedy, ak sa polárne štáty vnímajú ako súperi alebo nepriatelia – vtedy
vystúpia na povrch inherentné možnosti mocenského súperenia, skryté v rôznych
koncentráciách mocenského potenciálu medzi štátmi v regióne. Na druhej strane,
medzi tými štátmi, medzi ktorými existuje dôvera a ktoré sa považujú za priateľov,
strácajú mocenské zdroj svoj potenciál byť skonštruované ako hrozba. Európa
je príkladom práve takéhoto komplexu, kde mocenská politika medzi štátmi
komplexu ustúpila do úzadia a situácia je pokojná a mierová, a to napriek tomu,
že neexistuje centrálny poskytovateľ poriadku (ktorými sú napr. USA a Ruská
federácia vo svojich regiónoch). Teda, len zdanlivo neexistuje – je prítomný,
avšak nemá podobu konkrétneho štátu, ale nachádza sa v podobe EÚ. Tá sa
líši od tradičných medzinárodných inštitúcií (ako unikátny experiment sui generis)
tým, že v nej došlo k prenosu časti suverenity členských štátov na nadnárodné
inštitúcie. Prenos kompetencií však nebol rovnorodý, ale premenlivý od jednej
oblasti k druhej. Výsledkom je to, že EÚ nie je ani superštátom, ani obyčajnou
medzinárodnou organizáciou, ale leží niekde medzi týmito dvoma možnosťami.
Paradoxné je, že EÚ predstavuje pre SR záruku aj hrozbu. Záruku v podobe
noriem, na ktorých je postavená a ktoré inštitucionálne zakotvuje a snaží sa
projektovať aj navonok. Týmito normami sú sloboda, vláda zákona (právny štát),
demokracia a ochrana ľudských práv, ktoré sa týkajú nielen požiadaviek na
získanie členstva v EÚ, stanovené v kritériách z Kodane z roku 1993, ale upravujú
aj fungovanie EÚ samotnej ako jej konštitutívne normy, spomenuté v preambule
25