Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
v medzinárodnom systéme a, navyše, nedávne diela štrukturálne-realistického
razenia (Wohlforth, 1999; Mearsheimer 2001; Buzan – Waever 2003; Buzan
2004a; Brooks – Wohlforth 2008) opätovne zavádzajú do štrukturálnej logiky faktor
geografie. Ak akceptujeme, že v súčasnosti sú zatiaľ stále dominantnými politickými
aktérmi štáty (napokon, analýza sa týka implikácií pre konkrétny štát – SR), potom
sa analýzou štruktúry medzinárodného politického systému (pozostávajúceho zo
štátov) môžeme dozvedieť relatívne mnoho o obmedzeniach a príležitostiach pre
rámce alebo hrubé obrysy zahraničnej politiky štátov v závislosti od konfigurácie
štruktúry systému. Podoba štruktúry systému (jej konfigurácia) je určená počtom
polárnych štátov – veľmocí alebo superveľmocí. Takto je možné označiť štruktúru
medzinárodného systému v roku 1914 za multipolárnu, počas studenej vojny za
bipolárnu a po skončení studenej vojny ako unipolárnu (samozrejme, nejde o
jednomyseľný, ale o v zahraničnej akademickej obci prevažujúci názor). Koncept
polarity bol tradične aplikovaný na celosystémovú, t. j. globálnu úroveň (Waltz,
1979), kým v súčasnosti začína byť používaný na vysvetlenie mocenskej logiky aj
na regionálnej úrovni (Mearsheimer, 2001). Polaritu možno kombinovať s rôznymi
úrovňami analýzy. Buzan s Waeverom (2003; rovnako Buzan 2004a) diskutujú
o trojakej klasifi kácii štátov na nasledujúce kategórie:
− superveľmoci (prítomné potenciálne vo všetkých regiónoch, nielen vo
vlastnom)
− veľmoci (mocensky prítomné vo viacerých regiónoch, nielen
domovskom)
− regionálne mocnosti (výrazne prítomné len vo vlastnom regióne)
Tí istí autori pri definovaní polarity na globálnej úrovni postupujú
prostredníctvom identifi kovania superveľmocí a veľmocí a označujú jej súčasnú
podobu vzorcom 1 + 4, v ktorom 1 superveľmoc (= USA) a 4 veľmoci (= Čína,
EÚ, Japonsko, Rusko).
Bez ohľadu na teoretické nuansy, ktoré označujú súčasný stav polarity
rôznymi termínmi: Huntington ako multipolaritu (1999), Wohlforth (1999) ako
unipolaritu (výsledok rovnice 2 – 1 = 1 po studenej vojne), Buzan s Waeverom
(2003) ako konfi guráciu 1 + 4, Nye (2002a) ako viacdimenzionálnu šachovnicu,
Katzenstein (2005) ako impérium USA, Haass (2008) ako nepolaritu atď., mnohí
autori akcentujú prvenstvo USA v mnohých ukazovateľoch moci (vojenskej,
ekonomickej, technologickej a kultúrnej). Spory sa týkajú predovšetkým odhadu
16