Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
spoločný postup v oblasti prehlbovania integrácie sú mimoriadne vysoké (fakticky
je nutný súhlas všetkých členských štátov alebo dosiahnutie mimoriadne vysokej
väčšiny pri prijímaní bežných rozhodnutí), tak bariéry pre zablokovanie iniciatívy
sú relatívne nízke – v prípade zmeny zakladajúcich zmlúv disponuje vetom každý
členský štát bez ohľadu na svoju veľkosť. Príklad Írska pri ratifikácii Zmluvy z Nice
a Zmluvy z Lisabonu sú hovoria za všetko.
Závislosť SR na EÚ je nesmierna. Platí to nielen v strategickom zmysle
(pacifikácia hraníc, mierové susedské vzťahy, spoločná zahraničná a bezpečnostná
politika), ale aj v ekonomickom. Podľa údajov o teritoriálnej štruktúre zahraničného
obchodu SR za rok 2008 (ŠÚ SR, 2009) sa 26 krajín EÚ-27 podieľalo na 85,2%
vývoze SR a 67,1% dovozu do SR. V prvej desiatke najväčších partnerov SR,
pokiaľ ide o export, sú len krajiny EÚ – Nemecko (20,2%), ČR (13%), Francúzsko
(6,8%), Poľsko (6,6%) a Taliansko (5,9%) sú cieľovými krajinami pre viac než
polovicu exportu SR. V desiatke najväčších dovozcov do SR je sedem krajín EÚ
a polovica importu prichádza z piatich krajín – Nemecka (19,7%), ČR (11,3%),
Ruskej federácie (10,8%), Južnej Kórey (5,8%) a Číny (5,7%). Pokiaľ ide o podiel
vývozu a dovozu tovarov na HDP, SR bola v roku 2008 na druhom mieste
v EÚ-27 so 74,1% (Eurostat, 2009b). Vzhľadom na význam EÚ pre stabilitu
a predovšetkým prosperitu je v prvoradom záujme SR zabezpečiť jej fungovanie
a nepripustiť oslabenie existujúceho stupňa ekonomickej integrácie (politická
dimenzia konečného smerovania integrácie je samostatnou otázkou). Z politickobezpečnostného
hľadiska predstavuje najväčšiu hrozbu pre EÚ návrat k vlastnej
minulosti v podobe snáh o konkurenčné zabezpečenie bezpečnosti jej členskými
štátmi na svoj úkor. Preto je z pohľadu SR dôležité pristupovať zodpovedne
k otázkam, ktoré majú potenciál oslabiť alebo rozriediť dosiahnutý stupeň
integrácie. Nemalo by to znamenať absolútnu podporu pre všetky integračné
ambície iniciované Bruselom, ale prinajmenšom poctivú a otvorenú politickú
diskusiu (v zmysle väčšej politizácie a zaangažovania verejnosti) o alternatívach,
či aktívne angažovanie verejnosti zo strany politických elít.
Paradoxom je, že snahy o premostenie regionálnej a globálnej úrovne si
budú vyžadovať pokrok v otázkach prehĺbenia integrácie v oblasti spolupráce
v zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politike, a to bez ohľadu na to, či
výsledným efektom bude atlantistická alebo autonomistická podoba jednotnejšej
a koherentnejšej EÚ. Obe možnosti by mali byť preferované pred súčasnou
27