Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
a článku 6 súčasného znenia Zmluvy o Európskej únii (z Nice). Navyše sú od
zmluvy z Amsterdamu (od roku 1999) vymáhateľné a sankcionovateľné (článok
7 Zmluvy o Európskej únii), o čom sa presvedčilo Rakúsko v roku 2000. V tomto
prípade ukázala EÚ možnosť, ale aj ochotu zasiahnuť do vnútorných záležitostí
jedného z členských štátov a ovplyvniť jeho domácu politiku, a to práve za účelom
ochrany hodnôt, na ktorých je sama postavená a ktoré musí ochraňovať, ak má
sama prežiť ako úspešná medzinárodná organizácia.
Na druhej strane však EÚ predstavuje okrem príležitosti aj potenciálnu
hrozbu. Súvisí to predovšetkým s povahou integrácie a nezvratným prenosom
rozhodovacích právomocí na nadnárodné európske inštitúcie. Dochádza tak
k transferu kompetencií, súvisiacich so suverenitou, pričom proces zasahuje
mnohé oblasti, tradične považované za bytostne späté s nezávislou štátnosťou –
občianstvo, spoločná mena či spoločná poľnohospodárska politika. V tomto ohľade
predstavuje EÚ samotnou svojou existenciou súperiaci politický projekt na vyššej
než národnej úrovni, pričom potenciálne hrozí, že dôjde k vzniku nového politického
subjektu s kvalitami štátu, ktorý by mohol nahradiť SR. V tomto ohľade je EÚ
protipólom možných iredentistických hnutí, ktorých cieľom by bola zmena hraníc
zdola, pretože predstavuje potenciál na zmenu vedenú zhora. Hľadanie odpovede
na otázku, kedy zaniká suverenita členských štátov a vzniká nový superštát,
je nesmierne zložitá, pretože percepcia „kritického množstva“ kompetencií,
prenosom ktorých sa stáva EÚ štátom, je odlišná v jednotlivých štátoch, dokonca
je ináč vnímaná rôznymi politickými stranami, a navyše je premenlivá aj v rámci
konkrétnych oblastí verejnej politiky. Ironické je, že tendencie vývoja, prekračujúce
hranice štátov v Európe - organizovaný zločin, ekonomická kriminalita či masová
migrácia - predstavujú externality vnútorného vývoja EÚ a vyvolávajú väčší záujem
na tom, aby EÚ mala jednotnú politiku pri potieraní negatívnych vedľajších efektov
integrácie, čo evokuje potrebu presunu dodatočných kompetencií do Bruselu.
Avšak akýkoľvek pohyb v tomto smere vyvoláva v členských štátoch prirodzenú
protireakciu, ktorej zmyslom je ochrana nezávislosti a suverenity členských štátov
EÚ a zachovanie si možností autonómneho konania. Oba pohyby je, zdá sa, len
veľmi ťažko možné vyvážiť k všeobecnej spokojnosti všetkých členských štátov.
Je to viditeľné v problémoch s ratifi káciou zmien zakladajúcich zmlúv, ku ktorým
dochádza v poslednej dobe, a to bez ohľadu na konkrétnu podobu argumentov
proti ratifi kácii. V tejto pozícii sa nachádza aj SR a opäť platí, že kým bariéry pre
26