Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
viac než v súčasnosti, ale jej aktivity by mali ambíciu vymedziť sa autonómne voči
USA ako ich prípadná protiváha v medzinárodnej politike. Toto je tzv. gaullistická
(autonomistická) verzia EÚ. Po tretie, existuje možnosť nedostatočne prehĺbenej
integrácie EÚ v zahraničnej politike alebo jej prípadné oslabenie.
Takáto fragmentácia by umožnila USA vyberať si partnerov z krajín NATO
na ad hoc základe. SR môže prispieť svojím dielom, aj keď nie významne, do
všetkých troch variantov možného vývoja EÚ a ich implikácií pre budúcnosť NATO
a transatlantických vzťahov. Ideálne usporiadanie preferencií SR by podľa autora
mal byť sled EÚ A
> EÚ G
> EÚ F
. Tu si je potrebné uvedomiť, že kým rozhodnutie o
EÚ A
alebo EÚ G
je v rukách primárne USA a druhotne veľkých štátov EÚ, tak proces,
smerujúci k väčšej jednote EÚ a pretrvávanie rozdrobenosti EÚ F
, resp. zahatanie
procesov, smerujúcich k aktívnejšiemu postaveniu EÚ v svetovej politike, môže
ovplyvniť každý členský štát EÚ vrátane SR, a to v pozitívnom aj negatívnom
ohľade. Relatívne čerstvé historické skúsenosti SR v prípade Kosova 1999 alebo
Iraku 2003 (list ôsmich a list viľnuskej desiatky) by mali naznačovať smerom do
budúcnosti skôr väčšiu zdržanlivosť, pokiaľ ide o unáhlené politické kroky (strata
podpory verejnosti a uľahčenie vojenských operácií proti tradičnému „priateľovi“
v prvom prípade a podpora zámerov USA, ktoré sa ukázali v svetle neskoršieho
vývoja ako nedostatočne vyargumentované v prípade druhom) s potenciálne
ďalekosiahlymi dôsledkami (kríza v transatlantických vzťahoch). USA sa v tomto
prípade v praxi podarilo poštvať jednu skupinu demokratických krajín (aktuálnych
aj budúcich členov EÚ/NATO) proti iným, a to v mene získania legitimity pre ciele
svojej zahraničnej politiky (Kagan, 2004). Aj takýto postup by dával z pozície
malého štátu zmysel – dlho existuje teoretická kategória s anglickým názvom
bandwagoning, ktorá označuje správanie sa (malých) štátov, ktoré sa nesnažia
vyvážiť a kontrolovať moc silnejších, ale spoja sa s nimi a dúfajú v ich dobré
úmysly.
V prípade malých štátov je prelietavosť malých štátov bežným javom, pretože
„malé mocnosti nastavujú svoj kurz tak, aby zodpovedal silným“ (Carr, 1939, s.
134). Urobila tak Slovenská republika v roku 1939 (smerom k Nemecku), ČSSR
po roku 1948 (k ZSSR) a SR aj ČR po roku 1993 (k USA). Vzhľadom na aktuálnu
mocenskú pozíciu USA vo svete, ich kompatibilný politický režim a geografickú
vzdialenosť je to pochopiteľné, ale z hľadiska geopolitiky je podľa autora
nevysvetliteľné, prečo by mali európske malé štáty dlhodobo stavať na USA, keď
22