Ideológie a ich funkcie v politickom živote - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
Myšlienky z Aronovho diela o ideológii v industriálnej spoločnosti poukazujú
celkom jasne na to, akým predelom je pre vývoj ideológie súčasná doba s jej
úrovňou techniky a poznania. Avšak ani pre vyspelé štáty nie je oprávnená naivná
predstava, že ľudia budú žiť a konať iba na základe vedeckej racionality bez
nových hodnotových orientácií, bez nových ideálov. Prepracovanie sa k absolútnej
pravde nie je nikdy možné, absolútne poznanie nie je možné (K. R. Popper,
T. Kuhn), a to ani v oblasti exaktných vedných disciplín. Syntéza liberalizmu,
demokracie a socializmu, ktorá sa stáva určujúcou pre politickú oblasť, je syntézou
ideológií.
V súvislosti so spomenutým je relevantné uvažovať o duchovnom útvare o
„ideológii západnej demokracie“ alebo o ideológii „slobodného sveta“, „civilnom
náboženstve“ či „novom humanizme“ (terminologická otázka).
V dnešnom relatívne slobodnom svete nemožno hovoriť o jednotnej ideológii,
ale o pluralite. Predovšetkým od 50. rokov 20. storočia ide o pluralitu modifikácie
základnej ideológie, ktorá sa vyvinula konvergenciou rôznych ideologických prúdov
– kresťanskej sociálnej etiky, liberalizmu a socializmu. Túto konvergenciu je možné
pozorovať na postupujúcej konvergencii ideologického obsahu v programoch
politických subjektov (až na extrémistické). Spoločnosť dosahuje konsenzus
v základných hodnotách, pričom kognitívna zložka sa stáva stále viac záležitosťou
vedeckého poznania. Veda, ktorá sa vyznačuje stále väčšou (nie však absolútnou)
objektivitou (snahou o objektivitu), disponuje relatívne funkčnými kritériami pre
rozhodnutia, čo je pravdivé a čo je nepravdivé, čo však v zmysle racionality
neznamená koniec ideológie. Tieto kritériá nemôžu byť základom hodnôt, noriem
a cieľov. Občanom štátov s vládnucou ideológiou sa javí nazeranie sveta, naše
základné hodnoty, ideály a normy ako prirodzené, správne, zodpovedajúce
rozumu. Samozrejmosť, s akou ich prijímame, sa nelíši od samozrejmosti, s akou
iné civilizácie chápali a pristupovali k svojim svetonázorovým a hodnotovým
predstavám. Chápeme našu ideológiu ako výsledok vývoja, ale sme už menej
ochotní chápať ju ako niečo, čo sa bude ďalej meniť a vyvíjať. Na tento proces
ďalšieho vývoja poukazujú zmeny v hodnotových orientáciách prebiehajúce
ako „tichá revolúcia“ od konca päťdesiatych rokov a predstavujúce akési reálne
zárodky nových modifi kácií onej vládnucej ideológie „západnej demokracie“.
Zmeny hodnotových orientácií v týchto štátoch predstavujú skôr čiastočnú snahu
o prehĺbenie a rozvinutie nového humanizmu.
48