Ideológie a ich funkcie v politickom živote - Politické vedy

Politické vedy / štúdie
„ideológia“ je dnes len málokedy myslený pregnantný pojem, a že toto slovo
takpovediac preniklo ako mnohé iné z filozofickej a vedeckej literatúry do bežného
jazyka a že tým „... stratilo svoj teoretický profil, lebo za všeobecnými predstavami
sa vznáša iba vágna spomienka na teoretické útvary, v ktorých tento dnes do
veľkej miery nenaplnený pojem získal svoj zmysel“. 4 Ako poznamenáva J. Bauer
je možné celkom logicky súhlasiť s tým, že takmer za dve storočia od zrodenia
a zavedenia tohto pojmu nie je ani dnes jednotne chápaný, a že je snáď toľko
pojmov ideológie, koľko je miest v knihách, kde sa o ideológii píše. 5 S podobnými
problémami sa stretávame aj v iných prípadoch, napríklad pri chápaní takých
pojmov ako „spoločnosť“, „moc“ či „demokracia“.
Napriek tejto skutočnosti sa pri chápaní pojmu ideológia stretávame v oblasti
spoločenských vied s rámcovou zhodou na podstatu tohto fenoménu – ideológia
chápaná ako viac či menej skĺbený súbor ideí, ktoré sú základom organizovanej
politickej aktivity, či už táto aktivita má zachovať daný politický systém alebo je
jej cieľom zvrhnutie tohto systému.
Politické ideológie, alebo aspoň príklon k nim, sú prítomné v každom z nás.
Čo je hlavným dôvodom takejto inklinácie Základným dôvodom stotožnenia sa
človeka s určitou ideologickou koncepciou je spokojnosť alebo nespokojnosť
so sociálno-politickou a s ňou zviazanou ekonomickou realitou, v ktorej sa
indivíduum nachádza, s ktorou sa spája tiež pochopenie príčin tejto reality a
snaha o riešenie vzniknutých problémov 6 určitým spôsobom. Ideológie nie sú
len myšlienkové hermeticky uzatvorené sústavy: sú to skôr premenné súbory
ideí, ktoré sa v množstve bodov vzájomne prekrývajú. Na fundamentálnej úrovni
4
HORKHEIMER, M.: Sociologica II.. Frankfurt 1962. s. 38
5
BAUER, J.: Ideologie, hodnoty a politika. Praha, VŠE 1991. s. 75
6
Svoju súčasnú situáciu môže indivíduum chápať ako následok svojich predchádzajúcich životov
(reinkarnácia, hinduizmus), ako následok dedičného hriechu (kresťanstvo) či aktuálneho nesprávneho
správania (islam), môže ju považovať aj za následok činnosti iných subjektov, ktoré ho vedome alebo
nevedome poškodzujú (reformácia, osvietenstvo, socializmus). Človek môže mlčky trpieť a čakať na
smrť. Smrť môže byť pre neho koncom všetkého, ale aj šancou na lepší posmrtný život (kresťanstvo
a islam) či nádejou na lepší ďalší život (hinduizmus). Človek sa ale môže svetu tiež postaviť a pokúsiť
sa o jeho zmenu (reformácia, liberalizmus, socializmus). Ak je však človek so svojím životom spokojný,
bude sa usilovať o stabilitu existujúcich pomerov a uprednostní koncepcie, ktoré realitu považujú za
uspokojivú alebo v zásade nevylepšiteľnú (konzervativizmus). (PROROK, V., 2005, s. 4).
37