Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesák z roku 2009 V horách sa ...

Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesák z roku 2009
V horách sa lovek nauil prekonávaažkosti a nevzdáva sa
Pripravila Barbora Prekopová
Rozprávanie legendárneho Ivana Gálfyho o štyridsaronom dobývaní najvyšších svetových hôr Slovákmi.
Pred štyridsiatimi rokmi zorganizoval historicky prvú výpravu eskoslovenských horolezcov na osmetisícovku
Nanga Parbat (8125 m). Expedícia síce nedosiahla vrchol, ale vtedy sa tridsašesroný Ivan Gálfy v roli
vedúceho osvedil. Inak by o dva roky už asi sotva stál na ele alšej s rovnakým cieom. Teraz však
úspešnej. Opä sa osvedil. A tak nasledovali dve výpravy na Makalu, jedna na Kanendžongu, Lhoce Šar,
Everest a sedemtisícovku Jannu. Na všetkých bol v úlohe vedúceho. Pod jeho taktovkou stúpali na najvyššie
hory sveta dve generácie horolezcov, medzi nimi i jeho syn Róbert. Osemkrát bol živým svedkom úspechov
aj neúspechov nášho horolezectva. Sám však na vrchole žiadnej osemtisícovky nestál.
Pokúšali ste sa vôbec ako vedúci expedícií o dosiahnutie vrcholu?
Ako vedúci nie. Na vrcholky sedemtisícoviek som liezol v Hindukúši. Boli to expedície v druhej polovici
šesdesiatych rokov, kde som bol ako horolezec a nemal som žiadnu zodpovednos. Ako vedúci expedícií
som niesol zodpovednos za všetkých lenov družstva. Musel som ma o všetkom prehad. Na druhej
expedícii na Nanga Parbat som s chalanmi liezol do 7000 m, kde sme akali vrcholové družstvo. Postupne
pribúdali roky, mal som na pleciach náronejšie úlohy. Niekedy ma mrzí, že som nešiel.
o bolo pre vás najzodpovednejšie?
Najažšie asi vždy bolo urlenov vrcholového družstva tak, aby sa vrátili aj naspä. Zodpovednos však
zaínala niekedy aj rok pred expedíciou. Bolo treba zabezpe materiál a dopravi ho do základného tábora.
Štyri tony materiálu. Jediný spôsob, akým sme to mohli spravi, bolo zohna nákladné auto. V tom ase
vyrábala nákladné autá Tatra. Kto si dnes pamätá, ten vie, že na každé auto bolo treba dosta bilanný
prídel. S tým nám pomohol vtedajší podpredseda vlády inžinier Gregor. O kúpu auta sa zase postaral riadite
pozemných stavieb v Poprade inžinier Poruben.
So samotným transportom ste vraj mali najväšie starosti poas expedície v roku 1981 na tretí
najvyšší vrchol sveta – na Kanendžongu.
Nedostali sme povolenie na prechod cez Irán, takže sme sa rozhodli previez materiál loou. Tatrovku sme
vtedy naložili v Bratislave na lo, ktorá plávala do delty Dunaja. Tam ju preložili na zaoceánsku lo do
Bombaja. Meškala mesiac. I ke sme s malým meškaním rátali, po našom prílete do Bombaja sme na
materiál akali ešte desa dní. Pri preprave nám vylámali horné debniky, našastie chýbali len dva spacáky.
Kanendžonga bola vašou piatou himalájskou expedíciou. Dvadsaštyrilenná výprava mala
vtedy dva ciele. Deviati horolezci plánovali výstup na Jannu, pätnásti sa zamerali na
Kanendžongu. V tej druhej bol aj váš syn Róbert. Mali ste k synovi rovnaký prístup, ako k
ostatným úastníkom expedície?
Samozrejme. Ve bol jej lenom.
Vrchol Kanendžongy dosiahli spolone Jozef Psotka a udovít Záhoranský. Dvaja smoliari z
Nanga Parbatu a Makalu. Vedeli ste, o sa deje na Jannu?
Dlho som nemal žiadne správy. Až kým nepriniesol poštár list. Pri prvom pokuse na vrchol pre chorobu
zostúpil Dano Bakoš. Môj syn Robo zostal nocova v tábore vo výške 7300 metrov s tým, že bude aka na
alšie družstvo a spolone sa pokúsia o vrchol. Bol som vemi nervózny, pretože Robo vtedy nemal ešte
dvadsajeden rokov a nocova v tej výške viac dní nebolo vhodné.
Na vrchol nakoniec vystúpil s Ivanom Vozárikom a doktorom Leonardom Divaldom.
Áno, obidve skupiny boli úspešné. O ich úspechu som sa dozvedel až ke sme schádzali zo základného
tábora do dediny Ghunza.
Okrem Kanendžongy sa lenom expedícií pod vaším vedením podarilo zdola osmetisícovky
Nanga Parbat (1971), Makalu (1976) a Lhoce Šar (1984). Na ktorú expedíciu si spomínate
najradšej?
Najviac spomienok má lovek vždy na to, o bolo prvé. Pozoruhodná bola najmä prvá úspešná výprava na

osemtisícovku – na Nanga Parbat v roku 1971. Medzi krásne zážitky patrí jej triumfálny návrat. V Smokovci
odstavili dopravu, vyhrávali štyri kapely, udí sa zišlo viac ako na 1. mája. Amfiteáter, kde nás oficiálne vítali,
bol preplnený.
A vy ste toko udí neakali…
Cestou z expedície mi zostali nejaké peniaze. V Bulharsku sme mali na stravu vylenených sto leva –
bulharských peazí. Lenže tam bolo všetko lacné. My sme sa vynikajúco najedli a ešte stále sme všetky
neminuli. Tak som kúpil každému z chalanov fašu miestneho alkoholu – plisky. Cesta do Tatier bola dlhá a
my sme cestou vypili skoro všetky faše... V Smokovci nás postavili na pódium a my sme mali rozpráva.
Veer mi hovorí doma manželka: „Ten Milo Filip musel by dobre unavený, lebo sa držal mikrofónu, ktorý bol
na stojane.“ Hovorím: „On nebol unavený. Bol tak opitý, že keby sa nedržal, tak spadne.“ Príchod do Tatier
bol fantastický zážitok.
O pár dní vás prijal prezident Ludvík Svoboda.
V roku 1970 sme boli sním na Gerlachu a ja som mu rozprával, že sa chystáme do Himalájí. "No když to
slezete," riekol, "tak mi o tom pijte popovídat do Prahy." Týžde po návrate nám poslal osobitné lietadlo a
prijal nás na Pražskom hrade. Cestou z hlavného mesta sme sa zastavili v Bratislave, kde nás prijali vládni
predstavitelia: Jozef Lenárt a Peter Colotka. Nech ich už dnes hodnotíme akokovek, profesor Colotka nám
povedal slová, ktoré mi v ušiach znejú dodnes. Vraj si ani neuvedomujeme, o sme vykonali, lebo ako
reprezentanti malého národa sme vynikli v tom, v om majú tradíciu veké národy.
Lenže vy ste pôvodne na Nanga Parbat ani nechceli ís.
Chceli sme ís na Hidden Peak, ktorý sa nachádza v pohorí Karakoram. Má 8067 metrov. V tom období však
Pakistan nepúšal do pohraniia žiadnu expedíciu, a tak vrcholy hrebea Karakoramu – Gasherbrum, Hidden
Peak, Broad Peak a K2 – boli pre expedície zatvorené. Jediným voným kopcom bol Nanga Parbat, ktorý sa
nachádza mimo pätnásmíového pásma od hraníc. Boli sme takí nažhavení, že sme súhlasili, i ke sme
vedeli, že je to ažký kopec. Do jeho prvovýstupu v roku 1953 tam zahynulo tridsadva udí. Prvý raz nám v
roku 1969 Nanga Parbat nevyšiel. Báli sme sa, kto nám poumýva hlavu, o bude.
o bolo?
Jeden novinár napísal, o všetko mohli ma pracujúci za tie peniaze, ktoré expedícia stála. Ale boli takí, ktorí
povedali: „Chlapci, ke tam skrachovalo toko nemeckých expedícii, o ste si mysleli, že vám to vyjde hne
na prvý raz?“
A zaali prípravy na druhý pokus.
Na jese 1970 som požiadal telovýchovu o poskytnutie príspevku na novú expedíciu. Tri týždne po odoslaní
listu sa objavili na Horskej službe dvaja páni. Mal som práve službu, vytiahli papier a vraveli, že majú
poverenie slovenskej telovýchovy spravi revíziu poslednej expedície na Nanga Parbat. Keby mi niekto vtedy
dal na nohy prístroj, ktorý zaznamenáva kmitanie, tak by sa asi rozsypal. Presvedil som ich, že ekonomické
veci má na starosti Zdeno Vaško a šiel som ho zavola. Bola jese, v hoteli Grand, kde robil, nebolo vea
udí. Zdeno sedel pri svojej obúbenej robote, hrali karty.
Karty?
Tam sa hralo OKO. Nešlo o koruny, ale o stovky a tisícky. Hovorím: „Zdeno, máme malér.“ Najprv zobral, o
vyhral, prišiel na horskú a dohodol s revízormi, že zanú zajtra. Po pracovnej dobe sme si so Zdenom
Vaškom a Jožom Koršalom sadli ku škatuli od topánok, v ktorej sme mali všetky doklady, faktúry a
potvrdenky z expedície. Zdeno písal pokladninú knihu, my sme s Jožom lepili faktúry a potvrdenky. Skonili
sme o druhej v noci. Zdeno sa spýtal, koko mám v pokladni. Bolo tam asi dvetisíc korún. „Dobre, sedí.“ Ešte
sme stihli zájs do baru na koak a ráno zaali pracova revízori. Pracovali celý týžde. Týžde sa hrabali v
papieroch. Ke nieo nebolo jasné, prišiel Vaško a vysvetlil im to. Záverenú správu napísali v piatok.
Ako to dopadlo?
Prvú vec, o nám vytkli bolo, že sme si kúpili nové obleky. Šili nám ich Odevné závody v Treníne. Bolo to za
režijnú cenu, neviem dokonca, i nie sponzorsky. Vlastne sme to spravili na žiados. Slovenská filmová
tvorba nám dávala do expedície dvestopädesiat tisíc a vtedajší riadite Ctibor Šitnický povedal, aby sme si
dali uši obleky, nech nie je každý iná obleený. Na to som mal papiere. Druhé, o nám vytkli, bolo, že sme
pozvali eskoslovenského vevyslanca v Pakistane s rodinou na týžde do Tatier. Býval v Grande v jednom
apartmáne. Stálo to osem tisíc. Dnes by to nestailo na dva dni. Povedali nám, nech si výlet pán vevyslanec
zaplatí. Nesúhlasil som, pretože pán vevyslanec už nepracoval v diplomatickej službe. Po istkách v roku

1970 sa stal robotníkom v Armabetóne v Prahe. Rozhodol som, že to urite bývalému vevyslancovi
nepošleme, ale že sa poskladáme sami. Boli féroví. Prepísali záznam a túto stranu vytiahli. Správa bola v
poriadku. Asi o dva týždne po revízii som dostal z telovýchovy sto tisíc korún. Novú expedíciu sme
zorganizovali ako celoslovenskú so šestnástimi úastníkmi. Mali sme jedno nákladné auto. Opä nám ho
zabezpeil inžinier Gregor a auto kúpili pozemné stavby Poprad. A rumunské terénne auto Aro. Ním išli piati
a Tatrovkou traja, aby sme ušetrili. Aro havarovalo pri vstupe do Pakistanu – šofér Ivan Fiala zabudol, že v
Pakistane sa nejazdí vpravo, ale vavo. iže uhol sa aj on Pakistancovi. Auto bolo rozbité, opravovali ho na
našej ambasáde, kam ho dovliekli.
Expedícia sa zaala. Opä ste si zvolili cestu Hermana Buhla z roku 1953.
Táto cesta nie je technicky nároná, ale nekonene dlhá. Zo základného tábora je to 17 kilometrov na vrchol.
Z piateho tábora vo výške 7000 metrov je vrchol vzdialený ešte približne šes kilometrov. Povolenie sme mali
do polovice júla. Lenže nám sa koncom mája pokazilo poasie. Pä týždov sme strávili v 3. tábore vo výške
6150 metrov.
Pä týždov? o ste celý ten as robili?
Ke vyšlo poasie, kondine sme si vybehli na ongru. Bol to kopec nad táborom, vysoký 6500 metrov.
Prevýšenie predstavovalo len štyristo metrov. A zase sme sedeli a hrali karty v stane. Koncom júna hlásil
pakistanský rozhlas týžde dobrého poasia. Museli sme pripravi útok na vrchol. V treom tábore bolo málo
potravín a bolo treba zís do druhého.
Kto šiel?
Prvý, kto si hodil na chrbát batoh,bol Jožo Psotka. Cestu z trojky do dvojky, ktorá sa chodila za hodinu a pol,
šiel pä hodín. Stopu v snehu razil po pás. Za ním šli alší. Došli s potravinami a nasledujúci de malo
vrcholové družstvo vystúpi do štvorky pod Rakiotským štítom, prejs za Rakiotský štít, tam v piatom tábore
prenocova a ís k vrcholu.
Kto tvoril vrcholové družstvo?
Milan Krišák, Jožo Psotka, udo Záhoránský a Mišo Orolín. Ráno, ke malo družstvo odchádza do štvrtého a
následne piateho tábora, prišiel za mnou Jožo Psotka, že má teplotu skoro 39. Hovorím mu: „Jožo, je mi to
hrozne úto, ale nemôžeme meška ani de. Pôjde za teba náhradník.“ Ako náhradníka som uril Ivana
Fialu. Ivan sa najskôr rozúlil, že ke chcel ís, tak som nominoval iných udí. „Dobre, môže ís Urbanovi,
je v dobrej forme,“ odvetil som mu. Ivan nepovedal ni, zbalil sa a štvorlenné vrcholové družstvo
vyštartovalo do piateho tábora.
Poslali ste ho na vrchol?
Na druhý de ráno po odchode vrcholového družstva prišiel za mnou Jožo Psotka. Teplota mu klesla na
tridsasedem. Cez noc zjedol hádam pätnás acylpyrínov. Mal svojský spôsob lieenia. Ešte v ten de sa s
Arnom Puškášom a Ivanom Urbanoviom vybrali do piateho tábora. Nasledujúci de vystúpili na
juhovýchodný vrchol Nanga Parbatu, ktorý sa vypína nad Strieborným sedlom vo výške 7530 metrov. Cez
Strieborné plató pokraovali alej na 7910-metrový predvrchol Nanga Parbatu. Oba vrcholy boli
prvovýstupmi. V de, ke trojica odišla z piateho tábora smerom hore, sme s Milom Filipom a Ferom
Dostálom vystúpili do piateho tábora, kde sme oakávali obe skupiny.
Zo štvorice sa výstup podaril Ivanovi Fialovi a Michalovi Orolínovi.
Milan Kriššák sa necítil dobre, zostal v šiestom tábore vo výške 7600 metrov na striebornom plató, kde
poslednýkrát nocovali. Záhoranský sa otoil z výšky 8070 metrov, pretože nemal so sebou akan a nechcel
riskova. Najskôr prišli do päky ešte za svetla Urbanovi s Puškášom a Psotkom, ktorí teda dosiahli
predvrchol Nanga Parbatu. Hovorili, že chlapci dosiahli vrchol, lebo ich videli na zostupe. Trojica nezostala
spa s nami v päke, lebo tam bolo málo miesta. Prenocovali v štvorke. Po nich takmer o polnoci prišli Krišák
a Záhoranský. V trojmiestnom stane sme sa v štyroch spacákoch tlaili piati. Ja som prekal noc v pérovej
veste a nohaviciach. Nasledujúci de sme sa dokali aj Orolína s Fialom, ktorí dosiahli vrchol Nanga Parbatu
– našej prvej osemtisícovky.
Ako po tomto úspechu na nás reagoval svet?
Boli sme prvou socialistickou krajinou, ktorej sa podaril výstup na osemtisícovku. Ak beriem do úvahy štáty
okolo nás, my a Poliaci sme udávali tempo. Navzájom sme si pomáhali.
Ako?

Poliaci nám výrazne pomohli pri organizovaní prvej expedície do Hindúkušu. Od inžiniera Chwascinského,
ktorý tri roky pracoval v Afganistane a ktorý viedol v roku 1962 poskú expedíciu do Hindukúšu, sa mi
podarilo získa posko-afgánsky slovník s asi tisíc slovami. Sám ho zostavil. Pred expedíciou do Hindukúša
som za pomoci Arna Puškáša a kolegov z poskej záchrannej služby preložil slovník do sloveniny. Preklad
som napísal do stroja na blanu, dali sme to cyklostylova a každý úastník expedície dostal jeden kus.
Vyrobili sme ich šestnás. Nebolo to ako dnes – napísa slovíka do poítaa.
Hoc aj v základnom tábore.
Doba sa zmenila. Ke som v roku 1981 telefonoval z Káthmandú cez satelit s manželkou, sotva som poul
každé piate slovo. Poas posledných olympijských hier som volal kamarátovi do Prahy a on mi to zdvihol v
Pekingu. Vraví mi, nech zavolám o týžde, bude v Prahe. Hovorím si: „Pane bože, dovolal som sa kamarátovi
do íny.“ Dnes môže lovek zapnú poíta v základnom tábore a spoji sa s domovom. My sme považovali
za veký úspech, ke nám poas druhej expedície na Makalu v roku 1976 eskoslovenský expert, ktorý
zhodou okolností pracoval v Nepále, požial jednu z vysielaiek, ktorými mal spojené svoje nepálske
pracoviská. Bola to vtedy veká debna, ale ke sa v základnom tábore ozvalo Makalu volá Káthmandú,
všetky vysielaky stíchli. My sme sa s ním mohli spoji... to bolo nieo. Ak sme potrebovali posla správy
domov, vždy išlo spojenie cez neho.
A pošta?
Pošta šla cez agentúru Tiger Tops. Anglianka slena Hawley nám dala vrecká na poštu. My sme jej za to
poskytovali všetky informácie o postupe expedície, ktoré ona uverejovala v novinách po celom svete.
Poštový bežec nosil vrecká na poštu na posledné možné letisko. Cesta na letisko mu zo základného tábora
trvala týžde. Prišiel s poštou, v základnom tábore si oddýchol tri štyri dni, napísali sme listy a o dva týždne
sa vrátil.
Zmenila sa nielen technika, ale aj myslenie udí. Ako sa dnes pozeráte na súasné slovenské
himalájske horolezectvo?
Zmenilo sa vea. Na Nanga Parbat sme liezli v obleení, v ktorom by dnes udia neliezli ani v Tatrách. Od
našej éry sa zmenil štýl aj filozofia. Schvaujem, ke sa chlapci rozhodnú spravi prvovýstup, ktorým budú
písa históriu horolezectva a posúva výkonnos. Nemusí to by ani osmetisícovka. Ale v súasnosti je len
málo expedícií, ktoré robia nieo nové. To, že niekto ide na Broad Peak, Cho Oju, Šišu Pangmu i Everest, už
dnes nie je zaujímavé. Azda len pre jeho okolie. Už je jedno, i tam bude pästý alebo tisíci. Ako vedúci
výprav som takisto vyberal ciele, ktoré by sa zapísali do histórie jednotlivých hôr. V Hindukúši sme napríklad
ako druhí vystúpili novou cestou na z vrchol Tiri Miru vysokého 7487 metrov. Pri výstupe na Nanga Parbat
sme si zvolili klasickú cestu zo severu z Rakiotského údolia. Boli sme vôbec druhá expedícia, ktorá ou
vystúpila a neviem, i to niekto dodnes zopakoval. No a výstup na Makalu bol technicky nároný. Išlo vlastne
o výstup na dve osemtisícovky: prvovýstup stenou na juhovýchodný vrchol Makalu vysoký 8010 metrov a
hrebeom na hlavný 8463-metrový vrchol, ktorý ako prví zliezli v roku 1955 Francúzi. Pri našom prvom
pokuse o výstup na vrchol v roku 1973 došlo k pádu jedného z lenov vrcholového družstva Honza
Kounického. Poas asi osemdesiatmetrového pádu sa ažko zranil a zraneniam podahol v piatom tábore vo
výške 7850 metrov. Znies ho z tejto výšky v ažkom skalnom teréne bolo nemožné.
Druhá expedícia na Makalu o tri roky neskôr si vyžiadala alší život.
Na druhej expedície vyšli na vrchol Milan Kriššák, Karel Schubert a Jorge Camprubi. Ten sa zúastnil nášho
vrcholového útoku po dohode s vedúcim španielskej expedície. Karel Schubert zahynul na zostupe na
hrebeni vo výške 8300 metrov.
Nasledovali expedície na Kanendžongu, Jannu, Lhoce Šar a Everest. Obe úspešné a našastie
už nijaká obe.
Výstup na Kanendžongu si takisto cením. Po Japoncoch sme boli druhí, kto vo viac ako trojkilometrovej
stene spravili prvovýstup. Vemi nároná bola dovtedy panenská trojkilometrová južná stena Lhoce Šar – na
výstupe pracovalo osemnáslenov expedície. Na vrchol vystúpili v roku 1984 Zolo Demján s Petrom
Božíkom, Jarýk Stejskal a Jozef Rakoncaj. Nedávno spravili Rusi novú cestu na K2. Poul som smia sa
horolezcov, že tam boli dva mesiace. Ale urobili nieo, o len tak rýchlo niekto nezopakuje a bude to navždy
v histórii K2 zapísané. V tomto smere sa mi páia aj Poliaci.
Keby ste si mali dnes vybra, kam a s kým by ste šli liez?
Z mladých chlapcov by som musel skúma. Asi by som šiel do Karakoramu na K2. Kedysi sme nemohli liez
na karakoramský Hidden Peak, pretože táto oblas bola uzavretá. O devätnás rokov vystúpil s Ivanom

Urbanoviom na Hidden Peak môj syn Robo. Kopec zlyžovali z výšky 7600 metrov. Mrzí ma, že som v tejto
oblasti nebol.
Ktorého Slováka by ste oznaili za horolezca storoia?
Ke som poul pri vyhlasovaní výsledkov ankety Horolezec storoia meno, prestal som dýcha. „Pavúk“
Pavol Pochylý bol síce vynikajúcim lezcom, ale s komplikovanou povahou a minulosou. Ja by som hlasoval
urite za Jozefa Psotku, ktorému by som udelil cenu za celoživotné dielo – za vynikajúci prístup k horám a
jeho tvrdú prácu v nich. A rovnako by som hlasoval aj za Zola Demjána a jeho výstupy v jednom roku na
Lhoce Šar a Everest a vynikajúci výstup v roku 1988 stenou na Dhaulágirí, aký v Himalájach doteraz nebol
zopakovaný. Bol to skutone obdivuhodný výkon Zola a dvoch Kazachov v ažkej stene.
Mená a dátumy si pamätáte vemi podrobne. Spomeniete si aj na nejaký veselý zážitok?
Júj, veselý zážitok… Stále bola zábava. Mal som vždy šastie na dobrú partiu. udí si bolo treba vybra. Ke
sme šli na Lhoce, záležalo mi, aby s nami bol na expedícii Jožo Psotka. Stmeoval partiu, nikdy nepokazil
žiadnu zábavu a v horách bol drá. Bol vemi iniciatívny. Lenže sa rozhodol ís na Everest, z ktorého sa už
nevrátil. alší fantastický chlap bol Milan Kriššák a ech Mirek Šmíd.
Dnes sú všetci mtvi, Milan Kriššák zahynul pri páde vrtuníka pri záchrannej akcii v Tatrách.
Bolo to v roku 1979. V piatok sme sa vrátili z expedície na Jannu. Milan prvýkrát videl svoju dcéru, ktorá sa
mu poas expedície narodila. V pondelok letel na záchrannú akciu. Vrtuník havaroval a vtedy pod jeho
troskami zahynulo pä mojich kamarátov. Beni Jamnický, Pao Húska, Martin Hudák a Štefan Eštoko. Milan
nebol mtvy hne na mieste. Po troch doch som sa s ním v popradskej nemocnici dokonca normálne
rozprával. O týžde zomrel. Zabil ho horiaci kerasín, ktorého sa pri nehode nadýchal. Haváriu prežili dvaja.
Pilot Ne sa opä vrátil k lietaniu a „tatko“ Janiga, ktorý sa tiež zúastnil v roku 1979 expedície na Jannu,
dodnes chodí po Tatrách.
Aké je to, kelovek vidí okolo seba toko smrti?
Na smr kamarátov sa nedá zvyknú. Ani naše expedície na Makalu, poas ktorej mi zahynuli dvaja
kamaráti, nepovažujem za úspech. Podarilo sa vyliez na vrchol, ke však zahynie lovek, je to svojím
spôsobom prehra. asto som rozmýšal, o tí udia spravili zle, preo vôbec k nehode došlo. Videl som pada
horolezcov štyristo metrov a prežili a ako záchranár som znášal chlapa, ktorý sa pošmykol na troch metroch
adu. Trala z neho jediná skala, o ktorú si udrel hlavu a zomrel. Práve preto verím na osud.
Tak potom nie je náhoda ani to, že ste sa narodili 15. júla 1933, v de, kedy otvárali Chatu pod
Rysmi. Je vaším obúbeným miestom v Tatrách?
Chata pod Rysmi je mojou sestrou. Je pravdou, že tam chodím vemi asto a rád. Ako chlapci sme s
kamarátmi chodievali vea na Sliezsky dom, pretože bol podnikovou chatou. Patril podniku vo Svite. Mojimi
obúbenými však vždy boli chata pod Rysmi a chata na Popradskom plese. Rád chodím aj na miesta, kde
som ešte nebol.
Sú v Tatrách ešte také?
I ke som v nich strávil celý život, existuje ešte pár miest, ktoré nepoznám. Napríklad dolina Suchej vody.
Tá je kde?
Predstavte si Solisko, potom je Krátka, nasleduje Zahandel pod Kriváom. Práve tam leží malá nenápadná
dolinka – Dolina suchej vody. Suchej vody preto, lebo v nej naozaj nie je žiadne pleso, teda žiadna voda. Ak
mi bude zdravie pria, na budúci rok sa tam vyberiem. Zoberiem si spacák a pôjdem tam na dva dni.
Sám?
S kým už... (smiech)
Fakty a ísla
Narodil sa 15. 7. 1933 v Partizánskej upi. Od roku 1949 spravil stovky výstupov a desiatky prvovýstupov,
liezol v Tatrách, Alpách, na Kaukaze, v Hindukúši, v Andách a v Himalájach. K významným výkonom patria
prvovýstupy na hindukúšske sedemtisícovky Tiridž Mír a Dir Zoom. Zorganizoval a viedol 8 himalájskych
expedícií, na ktorých vrátane jeho pôsobilo presne 100 úastníkov. Úspešných bolo 5 výprav, vrchol sa

podarilo dosiahnu 10 horolezcom, na expedíciách zahynuli 2 lenovia. V roku 1954 sa stal jedným z prvých
6 profesionálnych lenov Tatranskej Horskej služby na Slovensku. V horskej službe pôsobil 48 rokov, 25
rokov stál na jej ele. Za ten as sa mu podarilo zjednoti 2 naše horské služby a vysporiada majetky
Horskej služby. Po om prebral vedenie v roku 2002 Milan Sekelský. V súasnosti žije v Tatrách, má
manželku a 3 synov.
ami priateov
So všetkými, ktorých stretol, ho nejakým spôsobom spájajú hory. Niet sa o udova, ve v nich prežil celý
svoj život. V obklopení krásnych Vysokých Tatier vyrastal, dospieval a pracoval. Svojím konaním sa stal
tatranskou legendou. A kto iný ho vie lepšie opísa, ako Milan Sekelský, ktorý po om prebral vedenie
Horskej služby na Slovensku i jeden z našich najúspešnejších horolezcov Zoltán Demján, ktorého výstup na
Dhaulágiri považujú dodnes lezci za neuveritený výkon a Viktor Beránek – chatár spod Rysov, s ktorým
trávili mnohé narodeniny, keže chata je rovnako stará ako Ivan Gálfy. Každý ho hodnotil z iného hadiska:
profesného, horolezeckého i udského. Avšak všetci traja sa zhodli na jednom: Ivan je nesmierne
charizmatický lovek, ktorého si vemi vážia.
Milan Sekelský: Ivan mal vemi ažkú pozíciu, ke preberal vedenie Horskej služby po jej zakladateovi
Ferkovi Mrázikovi. Mal neahkú úlohu, pretože Ferko bol vekou osobnosou. Svojej funkcie sa však zhostil
vemi dobre. Hne v úvode nasmeroval „horskú“ na športovú orientáciu, o sa dodnes vemi pozitívne
hodnotí. Celé obdobie jeho vedenia patrili naši záchranári medzi slušný európsky priemer, o nemohli
poveda Bulhari, Rumuni ani esi a niektoré iné krajiny. Vekou mierou sa zaslúžil o udržanie vysokej úrovne
Horskej služby. Po prevrate v 90. rokoch zorganizoval prerod Horskej služby na Slovensku na obianske
združenie. Medzi jeho najväšie pozitíva radím, že dokázal majetkovo vysporiada všetky objekty.
Zoltán Demján: Ke si spomeniem na Ivana, prvé o mi napadne, je jeho úžasný prínos
eskoslovenskému a najmä slovenskému himalájizmu. Neby jeho, tak by sme v 80. rokoch minulého
storoia urite neboli patrili medzi troch najvýznamnejších hráov v Himalájach. Ivan mal neuveritený cit na
výber tých správnych cieov. Nebál sa ís do vekých výziev. Jeho projekt vyliez prvovýstup v južnej hradbe
Lhotse bol Messnerom oznaovaný za problém roku 2000 a Ivan sa do toho pustil v roku 1984! Dá sa
poveda, že všetky jeho projekty mali vemi vysokú športovú hodnotu. Urite nepatrí medzi udí, ktorí idú na
istotu, za o si ho vemi vážim.
Viktor Beránek: Nás dohromady spojila Chata pod Rysmi, lebo chata a Ivan sú vlastne dvojatá, pretože
sú rovnako narodení. Svoje narodeniny asto trávil na chate a pre ma to boli krásne a bujaré oslavy, na
ktoré s radosou spomínam. Navyše je Ivan aj môj sused. Vážim si ho nielen preto, že za všetkým, o v
živote robil, nechal obrovský kus práce, ale i pre ten jeho životný optimizmus a každodenný úsmev. Práve
ten mu nechýba ani v situáciách, kedy by ostatní udia boli už dávno skleslí. Myslím si, že udia ako on sú
nesmiernym prínosom pre svoje okolie.
Himalájske expedície, ktoré viedol
1969 – Nanga Parbat (8125 m): vrcholy 0
1971 – Nanga Parbat (8125 m): vrchol: Ivan Fiala, Michal Orolin
1973 – Makalu (8463 m): vrchol 0, zomrel Jan Kounický
1976 – Makalu (8463 m): vrchol Milan Kriššák, zomrel Karel Schubert
1981 – Kanendžonga (8586 m): vrchol Jozef Psotka, udovít Záhoranský
1981 – Jannu (7710 m): vrchol Leonard Divald, Róbert Gálfy, Ivan Vozárik
1984 – Lhoce Šar (8516 m): Zoltán Demján, Peter Božík
1987 – Mt. Everest (8848 m): vrchol nedosiahnutý