Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesák z roku 2009 V horách sa ...

osemtisícovku – na Nanga Parbat v roku 1971. Medzi krásne zážitky patrí jej triumfálny návrat. V Smokovci
odstavili dopravu, vyhrávali štyri kapely, udí sa zišlo viac ako na 1. mája. Amfiteáter, kde nás oficiálne vítali,
bol preplnený.
A vy ste toko udí neakali…
Cestou z expedície mi zostali nejaké peniaze. V Bulharsku sme mali na stravu vylenených sto leva –
bulharských peazí. Lenže tam bolo všetko lacné. My sme sa vynikajúco najedli a ešte stále sme všetky
neminuli. Tak som kúpil každému z chalanov fašu miestneho alkoholu – plisky. Cesta do Tatier bola dlhá a
my sme cestou vypili skoro všetky faše... V Smokovci nás postavili na pódium a my sme mali rozpráva.
Veer mi hovorí doma manželka: „Ten Milo Filip musel by dobre unavený, lebo sa držal mikrofónu, ktorý bol
na stojane.“ Hovorím: „On nebol unavený. Bol tak opitý, že keby sa nedržal, tak spadne.“ Príchod do Tatier
bol fantastický zážitok.
O pár dní vás prijal prezident Ludvík Svoboda.
V roku 1970 sme boli sním na Gerlachu a ja som mu rozprával, že sa chystáme do Himalájí. "No když to
slezete," riekol, "tak mi o tom pijte popovídat do Prahy." Týžde po návrate nám poslal osobitné lietadlo a
prijal nás na Pražskom hrade. Cestou z hlavného mesta sme sa zastavili v Bratislave, kde nás prijali vládni
predstavitelia: Jozef Lenárt a Peter Colotka. Nech ich už dnes hodnotíme akokovek, profesor Colotka nám
povedal slová, ktoré mi v ušiach znejú dodnes. Vraj si ani neuvedomujeme, o sme vykonali, lebo ako
reprezentanti malého národa sme vynikli v tom, v om majú tradíciu veké národy.
Lenže vy ste pôvodne na Nanga Parbat ani nechceli ís.
Chceli sme ís na Hidden Peak, ktorý sa nachádza v pohorí Karakoram. Má 8067 metrov. V tom období však
Pakistan nepúšal do pohraniia žiadnu expedíciu, a tak vrcholy hrebea Karakoramu – Gasherbrum, Hidden
Peak, Broad Peak a K2 – boli pre expedície zatvorené. Jediným voným kopcom bol Nanga Parbat, ktorý sa
nachádza mimo pätnásmíového pásma od hraníc. Boli sme takí nažhavení, že sme súhlasili, i ke sme
vedeli, že je to ažký kopec. Do jeho prvovýstupu v roku 1953 tam zahynulo tridsadva udí. Prvý raz nám v
roku 1969 Nanga Parbat nevyšiel. Báli sme sa, kto nám poumýva hlavu, o bude.
o bolo?
Jeden novinár napísal, o všetko mohli ma pracujúci za tie peniaze, ktoré expedícia stála. Ale boli takí, ktorí
povedali: „Chlapci, ke tam skrachovalo toko nemeckých expedícii, o ste si mysleli, že vám to vyjde hne
na prvý raz?“
A zaali prípravy na druhý pokus.
Na jese 1970 som požiadal telovýchovu o poskytnutie príspevku na novú expedíciu. Tri týždne po odoslaní
listu sa objavili na Horskej službe dvaja páni. Mal som práve službu, vytiahli papier a vraveli, že majú
poverenie slovenskej telovýchovy spravi revíziu poslednej expedície na Nanga Parbat. Keby mi niekto vtedy
dal na nohy prístroj, ktorý zaznamenáva kmitanie, tak by sa asi rozsypal. Presvedil som ich, že ekonomické
veci má na starosti Zdeno Vaško a šiel som ho zavola. Bola jese, v hoteli Grand, kde robil, nebolo vea
udí. Zdeno sedel pri svojej obúbenej robote, hrali karty.
Karty?
Tam sa hralo OKO. Nešlo o koruny, ale o stovky a tisícky. Hovorím: „Zdeno, máme malér.“ Najprv zobral, o
vyhral, prišiel na horskú a dohodol s revízormi, že zanú zajtra. Po pracovnej dobe sme si so Zdenom
Vaškom a Jožom Koršalom sadli ku škatuli od topánok, v ktorej sme mali všetky doklady, faktúry a
potvrdenky z expedície. Zdeno písal pokladninú knihu, my sme s Jožom lepili faktúry a potvrdenky. Skonili
sme o druhej v noci. Zdeno sa spýtal, koko mám v pokladni. Bolo tam asi dvetisíc korún. „Dobre, sedí.“ Ešte
sme stihli zájs do baru na koak a ráno zaali pracova revízori. Pracovali celý týžde. Týžde sa hrabali v
papieroch. Ke nieo nebolo jasné, prišiel Vaško a vysvetlil im to. Záverenú správu napísali v piatok.
Ako to dopadlo?
Prvú vec, o nám vytkli bolo, že sme si kúpili nové obleky. Šili nám ich Odevné závody v Treníne. Bolo to za
režijnú cenu, neviem dokonca, i nie sponzorsky. Vlastne sme to spravili na žiados. Slovenská filmová
tvorba nám dávala do expedície dvestopädesiat tisíc a vtedajší riadite Ctibor Šitnický povedal, aby sme si
dali uši obleky, nech nie je každý iná obleený. Na to som mal papiere. Druhé, o nám vytkli, bolo, že sme
pozvali eskoslovenského vevyslanca v Pakistane s rodinou na týžde do Tatier. Býval v Grande v jednom
apartmáne. Stálo to osem tisíc. Dnes by to nestailo na dva dni. Povedali nám, nech si výlet pán vevyslanec
zaplatí. Nesúhlasil som, pretože pán vevyslanec už nepracoval v diplomatickej službe. Po istkách v roku