Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesák z roku 2009 V horách sa ...

More documents

Recommendations

Info

osemtisícovku – na Nanga Parbat v roku 1971. Medzi krásne zážitky patrí jej triumfálny návrat. V Smokovci odstavili dopravu, vyhrávali štyri kapely, udí sa zišlo viac ako na 1. mája. Amfiteáter, kde nás oficiálne vítali, bol preplnený. A vy ste toko udí neakali… Cestou z expedície mi zostali nejaké peniaze. V Bulharsku sme mali na stravu vylenených sto leva – bulharských peazí. Lenže tam bolo všetko lacné. My sme sa vynikajúco najedli a ešte stále sme všetky neminuli. Tak som kúpil každému z chalanov fašu miestneho alkoholu – plisky. Cesta do Tatier bola dlhá a my sme cestou vypili skoro všetky faše... V Smokovci nás postavili na pódium a my sme mali rozpráva. Veer mi hovorí doma manželka: „Ten Milo Filip musel by dobre unavený, lebo sa držal mikrofónu, ktorý bol na stojane.“ Hovorím: „On nebol unavený. Bol tak opitý, že keby sa nedržal, tak spadne.“ Príchod do Tatier bol fantastický zážitok. O pár dní vás prijal prezident Ludvík Svoboda. V roku 1970 sme boli sním na Gerlachu a ja som mu rozprával, že sa chystáme do Himalájí. "No když to slezete," riekol, "tak mi o tom pijte popovídat do Prahy." Týžde po návrate nám poslal osobitné lietadlo a prijal nás na Pražskom hrade. Cestou z hlavného mesta sme sa zastavili v Bratislave, kde nás prijali vládni predstavitelia: Jozef Lenárt a Peter Colotka. Nech ich už dnes hodnotíme akokovek, profesor Colotka nám povedal slová, ktoré mi v ušiach znejú dodnes. Vraj si ani neuvedomujeme, o sme vykonali, lebo ako reprezentanti malého národa sme vynikli v tom, v om majú tradíciu veké národy. Lenže vy ste pôvodne na Nanga Parbat ani nechceli ís. Chceli sme ís na Hidden Peak, ktorý sa nachádza v pohorí Karakoram. Má 8067 metrov. V tom období však Pakistan nepúšal do pohraniia žiadnu expedíciu, a tak vrcholy hrebea Karakoramu – Gasherbrum, Hidden Peak, Broad Peak a K2 – boli pre expedície zatvorené. Jediným voným kopcom bol Nanga Parbat, ktorý sa nachádza mimo pätnásmíového pásma od hraníc. Boli sme takí nažhavení, že sme súhlasili, i ke sme vedeli, že je to ažký kopec. Do jeho prvovýstupu v roku 1953 tam zahynulo tridsadva udí. Prvý raz nám v roku 1969 Nanga Parbat nevyšiel. Báli sme sa, kto nám poumýva hlavu, o bude. o bolo? Jeden novinár napísal, o všetko mohli ma pracujúci za tie peniaze, ktoré expedícia stála. Ale boli takí, ktorí povedali: „Chlapci, ke tam skrachovalo toko nemeckých expedícii, o ste si mysleli, že vám to vyjde hne na prvý raz?“ A zaali prípravy na druhý pokus. Na jese 1970 som požiadal telovýchovu o poskytnutie príspevku na novú expedíciu. Tri týždne po odoslaní listu sa objavili na Horskej službe dvaja páni. Mal som práve službu, vytiahli papier a vraveli, že majú poverenie slovenskej telovýchovy spravi revíziu poslednej expedície na Nanga Parbat. Keby mi niekto vtedy dal na nohy prístroj, ktorý zaznamenáva kmitanie, tak by sa asi rozsypal. Presvedil som ich, že ekonomické veci má na starosti Zdeno Vaško a šiel som ho zavola. Bola jese, v hoteli Grand, kde robil, nebolo vea udí. Zdeno sedel pri svojej obúbenej robote, hrali karty. Karty? Tam sa hralo OKO. Nešlo o koruny, ale o stovky a tisícky. Hovorím: „Zdeno, máme malér.“ Najprv zobral, o vyhral, prišiel na horskú a dohodol s revízormi, že zanú zajtra. Po pracovnej dobe sme si so Zdenom Vaškom a Jožom Koršalom sadli ku škatuli od topánok, v ktorej sme mali všetky doklady, faktúry a potvrdenky z expedície. Zdeno písal pokladninú knihu, my sme s Jožom lepili faktúry a potvrdenky. Skonili sme o druhej v noci. Zdeno sa spýtal, koko mám v pokladni. Bolo tam asi dvetisíc korún. „Dobre, sedí.“ Ešte sme stihli zájs do baru na koak a ráno zaali pracova revízori. Pracovali celý týžde. Týžde sa hrabali v papieroch. Ke nieo nebolo jasné, prišiel Vaško a vysvetlil im to. Záverenú správu napísali v piatok. Ako to dopadlo? Prvú vec, o nám vytkli bolo, že sme si kúpili nové obleky. Šili nám ich Odevné závody v Treníne. Bolo to za režijnú cenu, neviem dokonca, i nie sponzorsky. Vlastne sme to spravili na žiados. Slovenská filmová tvorba nám dávala do expedície dvestopädesiat tisíc a vtedajší riadite Ctibor Šitnický povedal, aby sme si dali uši obleky, nech nie je každý iná obleený. Na to som mal papiere. Druhé, o nám vytkli, bolo, že sme pozvali eskoslovenského vevyslanca v Pakistane s rodinou na týžde do Tatier. Býval v Grande v jednom apartmáne. Stálo to osem tisíc. Dnes by to nestailo na dva dni. Povedali nám, nech si výlet pán vevyslanec zaplatí. Nesúhlasil som, pretože pán vevyslanec už nepracoval v diplomatickej službe. Po istkách v roku
1970 sa stal robotníkom v Armabetóne v Prahe. Rozhodol som, že to urite bývalému vevyslancovi nepošleme, ale že sa poskladáme sami. Boli féroví. Prepísali záznam a túto stranu vytiahli. Správa bola v poriadku. Asi o dva týždne po revízii som dostal z telovýchovy sto tisíc korún. Novú expedíciu sme zorganizovali ako celoslovenskú so šestnástimi úastníkmi. Mali sme jedno nákladné auto. Opä nám ho zabezpeil inžinier Gregor a auto kúpili pozemné stavby Poprad. A rumunské terénne auto Aro. Ním išli piati a Tatrovkou traja, aby sme ušetrili. Aro havarovalo pri vstupe do Pakistanu – šofér Ivan Fiala zabudol, že v Pakistane sa nejazdí vpravo, ale vavo. iže uhol sa aj on Pakistancovi. Auto bolo rozbité, opravovali ho na našej ambasáde, kam ho dovliekli. Expedícia sa zaala. Opä ste si zvolili cestu Hermana Buhla z roku 1953. Táto cesta nie je technicky nároná, ale nekonene dlhá. Zo základného tábora je to 17 kilometrov na vrchol. Z piateho tábora vo výške 7000 metrov je vrchol vzdialený ešte približne šes kilometrov. Povolenie sme mali do polovice júla. Lenže nám sa koncom mája pokazilo poasie. Pä týždov sme strávili v 3. tábore vo výške 6150 metrov. Pä týždov? o ste celý ten as robili? Ke vyšlo poasie, kondine sme si vybehli na ongru. Bol to kopec nad táborom, vysoký 6500 metrov. Prevýšenie predstavovalo len štyristo metrov. A zase sme sedeli a hrali karty v stane. Koncom júna hlásil pakistanský rozhlas týžde dobrého poasia. Museli sme pripravi útok na vrchol. V treom tábore bolo málo potravín a bolo treba zís do druhého. Kto šiel? Prvý, kto si hodil na chrbát batoh,bol Jožo Psotka. Cestu z trojky do dvojky, ktorá sa chodila za hodinu a pol, šiel pä hodín. Stopu v snehu razil po pás. Za ním šli alší. Došli s potravinami a nasledujúci de malo vrcholové družstvo vystúpi do štvorky pod Rakiotským štítom, prejs za Rakiotský štít, tam v piatom tábore prenocova a ís k vrcholu. Kto tvoril vrcholové družstvo? Milan Krišák, Jožo Psotka, udo Záhoránský a Mišo Orolín. Ráno, ke malo družstvo odchádza do štvrtého a následne piateho tábora, prišiel za mnou Jožo Psotka, že má teplotu skoro 39. Hovorím mu: „Jožo, je mi to hrozne úto, ale nemôžeme meška ani de. Pôjde za teba náhradník.“ Ako náhradníka som uril Ivana Fialu. Ivan sa najskôr rozúlil, že ke chcel ís, tak som nominoval iných udí. „Dobre, môže ís Urbanovi, je v dobrej forme,“ odvetil som mu. Ivan nepovedal ni, zbalil sa a štvorlenné vrcholové družstvo vyštartovalo do piateho tábora. Poslali ste ho na vrchol? Na druhý de ráno po odchode vrcholového družstva prišiel za mnou Jožo Psotka. Teplota mu klesla na tridsasedem. Cez noc zjedol hádam pätnás acylpyrínov. Mal svojský spôsob lieenia. Ešte v ten de sa s Arnom Puškášom a Ivanom Urbanoviom vybrali do piateho tábora. Nasledujúci de vystúpili na juhovýchodný vrchol Nanga Parbatu, ktorý sa vypína nad Strieborným sedlom vo výške 7530 metrov. Cez Strieborné plató pokraovali alej na 7910-metrový predvrchol Nanga Parbatu. Oba vrcholy boli prvovýstupmi. V de, ke trojica odišla z piateho tábora smerom hore, sme s Milom Filipom a Ferom Dostálom vystúpili do piateho tábora, kde sme oakávali obe skupiny. Zo štvorice sa výstup podaril Ivanovi Fialovi a Michalovi Orolínovi. Milan Kriššák sa necítil dobre, zostal v šiestom tábore vo výške 7600 metrov na striebornom plató, kde poslednýkrát nocovali. Záhoranský sa otoil z výšky 8070 metrov, pretože nemal so sebou akan a nechcel riskova. Najskôr prišli do päky ešte za svetla Urbanovi s Puškášom a Psotkom, ktorí teda dosiahli predvrchol Nanga Parbatu. Hovorili, že chlapci dosiahli vrchol, lebo ich videli na zostupe. Trojica nezostala spa s nami v päke, lebo tam bolo málo miesta. Prenocovali v štvorke. Po nich takmer o polnoci prišli Krišák a Záhoranský. V trojmiestnom stane sme sa v štyroch spacákoch tlaili piati. Ja som prekal noc v pérovej veste a nohaviciach. Nasledujúci de sme sa dokali aj Orolína s Fialom, ktorí dosiahli vrchol Nanga Parbatu – našej prvej osemtisícovky. Ako po tomto úspechu na nás reagoval svet? Boli sme prvou socialistickou krajinou, ktorej sa podaril výstup na osemtisícovku. Ak beriem do úvahy štáty okolo nás, my a Poliaci sme udávali tempo. Navzájom sme si pomáhali. Ako?
Page 1: Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesá
Page 5 and 6: Urbanoviom na Hidden Peak môj syn

Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesák z roku 2009 V horách sa ...

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?