GEOEKOLÃGIA A ENVIRONMENTALISTIKA - Fakulta humanitnÃ½ch ...

V Y S O K O Š K O L S K É U È E B N É T E X T Y 

AKULTA HUMANITNÝCH A PRÍRODNÝCH VIED 

P R E Š O V S K Á U N I V E R Z I T A 

ZOSTAVILI 

JÁN DRDOŠ, EVA MICHAELI 

AUTORSKÝ KOLEKTÍV 

JÁN DRDOŠ, EVA MICHAELI, TATIANA HRNÈIAROVÁ 

GEOEKOLÓGIA 

A ENVIRONMENTALISTIKA 

Environmentálne plánovanie v regionálnom rozvoji 

II. ÈAS 

P R E Š O V 

2005 

1

Recenzenti: Doc. RNDr. Ján O ahe¾, PhD. 

Doc. Ing. Jozef Vilèek, PhD. 

© prof. RNDr. Ján DRDOŠ, DrSc., 

prof. RNDr. Eva MICHAELI, PhD., 

RNDr. Tatiana HRNÈIAROVÁ, CSc., 2005 

ISBN 80 - 8068 - 343 - 3 

2

OBSAH 

1. ÚVOD (J. Drdoš) ................................................................................................................4 

2. GEOGRAICKÉ PARADIGMY V ENVIRONMENTÁLNOM PLÁNOVANÍ 

(J. Drdoš) .............................................................................................................................6 

3. LEGISLATÍVNY RÁMEC ENVIRONMENTÁLNEHO PLÁNOVANIA 

(J. Drdoš, E. Michaeli) ...................................................................................................... 13 

3.1. ŽIVOTNÉ PROSTREDIE. ........................................................................................13 

3.2. OCHRANA PRÍRODY A KRAJINY .......................................................................16 

3.3. ZNEÈIS OVANIE OVZDUŠIA, VODSTVA A PÔDY.......................................... 25 

3.3.1. OCHRANA OVZDUŠIA PRED ZNEÈIS UJÚCIMI LÁTKAMI ................27 

3.3.2. OCHRANA OVZDUŠIA PRED HLUKOM A VIBRÁCIAMI......................28 

3.3.3. OCHRANA VODSTVA PRED ZNEÈISTENÍM ...........................................30 

3.3.4. OCHRANA PÔDY PRED KONTAMINÁCIOU ............................................32 

3.4. VODSTVO .................................................................................................................33 

3.5. PÔDY .........................................................................................................................42 

3.5.1. PO¼NOHOSPODÁRSKY PÔDNY OND. ...................................................42 

3.5.2. POZEMKOVÉ ÚPRAVY ................................................................................46 

3.5.3. LESNÝ PÔDNY OND ..................................................................................49 

3.6. ODPADY ...................................................................................................................52 

4. ODVETVIA ENVIRONMENTÁLNEHO PLÁNOVANIA .........................................56 

4.1. ÚZEMNÉ PLÁNOVANIE (J. Drdoš, E. Michaeli) ...................................................56 

4.2. KRAJINNÉ PLÁNOVANIE ......................................................................................64 

4.2.1. KRAJINNÉ PLÁNOVANIE V SR ..................................................................68 

4.2.1.1. GEOGRAICKÝ PRÍSTUP (J. Drdoš) ...............................................68 

4.2.1.2. LANDEP (T. Hrnèiarová) ....................................................................70 

4.2.2. KRAJINNÉ PLÁNOVANIE VO VYBRANÝCH EURÓPSKYCH ŠTÁTOCH 

(J. Drdoš) .........................................................................................................76 

4.3. ÚZEMNÝ SYSTÉM EKOLOGICKEJ STABILITY (T. Hrnèiarová) ......................85 

4.4. POSUDZOVANIE VPLYVOV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 

(J. Drdoš) ...................................................................................................................93 

4.5. HODNOTENIE ENVIRONMENTÁLNYCH RIZÍK 

(J. Drdoš) .................................................................................................................106 

5. MANAŽMENT KRAJINY A ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA (J. Drdoš) ................. 115 

6. POUŽITÁ LITERATÚRA. ..........................................................................................124 

3

1. ÚVOD 

(J. Drdoš) 

Uèebné texty Geoekológia a environmentalistika, 2. èas Environmentálne plánovanie 

v regionálnom rozvoji nadväzujú na 1. èas textov - Krajinná ekológia/geoekológia, 

jej environmentálne poslanie a úlohy a spolu tvoria jeden, tematicky jednotný celok 

(téma: krajinná ekológia a jej použitie v environmentálnom plánovaní, ktoré je nástrojom 

tvorby a ochrany životného prostredia na báze trvalej udržate¾nosti). V geografii 

životné prostredie chápeme široko (spomeòme pojem geografického prostredia, alebo 

l° environement vo francúzskej geografii, v tejto koncepcii ho používa napr. aj zákon 

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie). V 2. èasti uèebných textov sa prezentuje 

príspevok geografie (a krajinnej ekológie, resp. geoekológie) k environmentalistike 

z h¾adiska dlhodobo udržate¾ného využívania prírodných zdrojov (na báze prístupu potenciálu 

krajiny) a krajiny. Pod¾a medzinárodne zaužívaného prístupu environmentálne 

plánovanie, ako plánovanie životného prostredia, resp. životného priestoru èloveka zahròuje 

všetky plánovania, ktoré sa ho v užšom i širšom slova zmysle týkajú (pozri 

Buchwald a Engelhardt eds., 1996). Tieto plánovania sú dané legislatívou. U nás je to 

najmä územné plánovanie, krajinné (resp. krajinnoekologické) plánovanie, územný systém 

ekologickej stability, posudzovanie vplyvov na životné prostredie a hodnotenie environmentálnych 

rizík. Environmentálne plánovanie je urèené jednak legislatívnymi 

normami, predmetom ktorých sú uvedené odvetvia, ale aj radom ïalších noriem týkajúcich 

sa jednotlivých aspektov životného prostredia. To si vyžiadalo zaradi do textov 

osobitnú kapitolu, približujúcu ich základné informácie. Práca v oblasti regionálneho 

rozvoja si totiž vyžaduje znalosti aspoò najvýznamnejších zákonov o životnom prostredí 

a jeho zložkách. Environmentálne plánovanie je jeden z nástrojov krajinného 

a environmentálneho manažmentu. Preto mu je venovaná posledná kapitola (z geografického 

poh¾adu). 

Uèebné texty sú urèené pre predmet „Geoekológia a environmentalistika“ prednášaný 

v rámci geografie, ktorá sa v aplikaènom aspekte zameriava na regionálny rozvoj, 

èo je dôvodom, že environmentálne plánovanie tu zahròuje plánovacie aktivity, 

ktoré majú komplexný charakter a geografia ako celok svojimi metodikami, prístupmi 

a poznatkami v nich zohráva významnú rolu. 

V zozname odborov a špecializácií štúdia na vysokých školách v Slovenskej republike 

sa pod è. 85 uvádza Životné prostredie, v jeho rámci pod è. 850200 Životné 

prostredie - environmentalistika a na ïalšej úrovni, pod è. 850210 environmentálne 

plánovanie a manažment. V tomto zameraní sú koncipované predkladané uèebné texty. 

V environmentálnom plánovaní je ved¾a územného plánovania najvýznamnejšie 

krajinné plánovanie (pozri Buchwald, 1996b, von Haaren, 2004). Preto sa mu v uèebných 

textoch poskytuje najväèší priestor. Keïže je predpoklad, že dlhodobo bude predmetom 

záujmu geografie, texty prinášajú informácie o systémoch krajinného plánovania 

vo viacerých vybraných európskych štátoch (kritériom výberu bola dostupnos literatúry). 

V SR sa vyvinuli dve metodiky hodnotenia krajiny pre úèely plánovania: krajinná 

syntéza (Drdoš a kol., 1980) - na Geografickom ústave SAV, ktorá bola rozpracovaná 

do postupov krajinného plánovania (Huba, 1982) a krajinnoekologické plánovanie 

LANDEP na Ústave krajinnej ekológie SAV (Ružièka, Miklós, 1982). 

4

Štúdium uèebných textov, ktoré majú komplexný charakter, si vyžaduje poznatky 

zo špeciálnych fyzickogeografických disciplín (predmetom ktorých sú prírodné zložky 

krajiny), z humánnej geografie, všeobecnej geografie a ekológie, ako aj ovládanie 

geografických a základných ekologických metód skúmania, ktoré sú predpokladom pre 

pochopenie prístupov k hodnoteniu krajiny a jej podmienok na využívanie. Potrebné je 

tiež ovláda prístupy a metódy plánovania. 

5

2. GEOGRAICKÉ PARADIGMY V ENVIRONMENTÁLNOM PLÁNOVANÍ 

(J. Drdoš) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: geografia, krajinná ekológia, geoekológia, environmentálne plánovanie, 

územné plánovanie, krajinné plánovanie, územný systém ekologickej stability, 

posudzovanie vplyvov na životné prostredie, hodnotenie environmentálnych rizík, paradigmy 

geografie, kontinuita a diskontinuita geosféry, geosystém, priestor a èas, 

priestorová diferenciácia, geografické dimenzie, èlovek a prostredie, náuka o využívaní 

zeme, kultúrna geografia 

1. OSVETLENIE PROBLEMATIKY 

V literatúre sa o environmentálnom (najèastejšie však o krajinnom) plánovaní 

uvádza, že je produktom vývoja krajinnej ekológie, resp. vývoja jej aplikaèných aspektov 

(napr. Leser, 1976, 1997, Bauer, 1978, Reichholf, 1983, Mosiman a ränzle, 

1993, Naveh a Lieberman, 1993 a ïalší). Krajinná ekológia za posledných 25 rokov 

získala tak významnú interdsciplinárnu povahu, že sa zabúda na jej geografický pôvod 

i na význam jej geografického prístupu, tvoriaceho jej metodické jadro. Je to však dané 

aj všeobecným exaktizaèným procesom vývoja predmetu, pojmov a metód v geografii, 

z ktorej sa krajina ako výskumný predmet takmer „vytratila“ (spomeòme postupný zánik 

jednotnej geografie i súèasné názory na geografiu ako sociálnu vedu - pozri napr. Drdoš, 

2004). To nevyluèuje skutoènos , že sa v geografii rozvíja geoekológia, predmetom 

ktorej je geosystém ako systémový model krajiny. 

V súèasnej, interdisciplinárnej krajinnej ekológii podstatnú rolu hrá geografia 

a ekológia (pozn.: ekológia hlavne pojmom ekosystému, ktorý však najmä geografi, 

napr. Neumeister a kol., 1988, ale aj niektorí ekológovia, ako napr. Rowe, 1961, formulovali 

v modifikovanej podobe, pozri Drdoš, 2004). Základná paradigma krajinnej 

ekológie je výrazne geografická (je systémovou vedou o krajine, ktorá sa v prvom rade 

vníma ako krajinný priestor, a to aj v jej „ekologickom odvetví“, porovnaj napr. orman 

a Godron, 1993, Turner a kol., 2001), s èím súvisí, že jej teória, metodika, prístupy, 

zákonitosti, ktoré sleduje, jej predmet i mnohé pojmy sú geografické (pozri v súhrnnej 

podobe Drdoš, 2004). Nemožno však neuvies , že do urèitej miery ide o ich modifikáciu 

pod vplyvom ekológie (resp. systémovej teórie v ekologickej podobe), a že sa 

v nej uplatòuje tiež ekologická teória, metodika, prístupy a pojmy (ale aj iných vedných 

odborov, napr. pedológie, èo je dané špecifickou situáciou pri jej formovaní v 60. r. 20. 

stor., pozri Drdoš, 2004). V tomto kontexte je pozoruhodná poznámka Anuèina (1970), 

pod¾a ktorého „nech by sa v rámci akejko¾vek vedy riešil geografický problém, nestratí 

svoj geografický charakter a neprestane by geografickým, lebo je urèený objektom, ku 

ktorému sa vz ahuje“. 

Ak chceme analyzova environmentálne plánovanie a jeho teoreticko-metodické 

základy, nemôžeme, z vyššie uvedených dôvodov, obís geografiu. 

2. ODVETVIA ENVIRONMENTÁLNEHO PLÁNOVANIA 

Krajinná ekológia sa pod¾a Bastiana a Schreibera (1994) „svojimi analýzami 

a hodnoteniami týka širokej palety problémov spojených s krajinou, napr. od otázok 

6

po¾nohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, hydrológie, klimatológie po 

ochranu druhov a biotopov, sídla, rekreáciu až k prierezovým, nad odvetviami stojacim 

výskumným a plánovacím prístupom k životnému prostrediu a krajine v priestorovom, 

resp. územnom plánovaní, v krajinnom plánovaní a v posudzovaní vplyvov na životné 

prostredie”, teda týka sa environmentálneho plánovania. 

Pre geografiu sú pod¾a Marsha (1983) relevantné najmä nasledovné odvetvia environmentálneho 

plánovania: 1. Environmentálna inventarizácia. 2. Predikcia vplyvov. 

3. Identifikácia vhodností a konfliktov. 4. Hodnotenie únosnosti krajiny. 5. Hodnotenie 

prírodných nebezpeèí. 6. Lokaèné plánovanie. 7. Objektové plánovanie. 8. Integraèné 

(tiež štrukturálne) plánovanie. 

Buchwald (1996a) v environmentálnom plánovaní rozlišuje krajinné plánovanie, 

priestorové a regionálne plánovanie, územné konanie, urbánne plánovanie, plánovanie 

mestskej zelene, reguláciu zásahov do prírodného prostredia a posudzovanie vplyvov 

na životné prostredie. Takéto chápanie environmentálneho plánovania je aktuálne aj pre 

nás. Environmentálne plánovanie tu predstavuje plánovanie životného prostredia èloveka, 

teda „environment“ v chápaní geografického, resp. krajinného priestoru vrátane jeho 

environmentálnej kvality a teda aj biodiverzity a podmienok pre jej rozvoj (takto ho 

chápe aj zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie). Oblas èinností preventívnej 

ochrany životného prostredia (environmentálna prax, ktorá je pracovným po¾om 

environmentálneho manažmentu) má rôzne nástroje. Sú to napr. národné environmentálne 

stratégie, ako stratégia štátnej environmentálnej politiky a jej národný environmentálny 

akèný plán, národná stratégia trvalo udržate¾ného rozvoja a jej akèný plán, národná 

stratégia ochrany biodiverzity a jej akèný plán i ïalšie, a tiež environmentálne plánovanie 

s jeho odvetviami. Každé z týchto odvetví má environmentálne ciele (ochranu 

životného prostredia na báze koncepcie trvalej udržate¾nosti), t.j. je environmentálnym 

plánovaním v danej oblasti. 

Environmentálne plánovanie urèuje príslušná legislatíva. Na Slovensku sú legislatívne 

urèené: 

1. Územné plánovanie, ktoré má povahu integrujúceho (komplexného) plánovania 

a zahròuje tiež územné konanie. Vykonáva sa pod¾a zákona NZ ÈSSR è. 50/1976 

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v zmysle jeho noviel, najmä zákona NR 

SR è. 237/2000 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. 

2. Krajinné (krajinnoekologické) plánovanie. Vykonáva sa pod¾a zákona NR SR è. 237/ 

2000 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, a to jeho paragrafu 19/c. 

3. Územný systém ekologickej stability. Vykonáva sa pod¾a Nariadenia vlády SR è.319/ 

1992. Koncepcia územného systému ekologickej stability krajiny a jej metodika bola 

schválená operatívnou poradou ministra životného prostredia è. 101/93-II. Požaduje ho 

tiež zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. 

4. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Vykonáva sa pod¾a zákona NR SR è. 

127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. 

5. Hodnotenie environmentálnych rizík. Vykonáva sa pod¾a Metodického pokynu MŽP 

SR è. 623/98-2 na postup hodnotenia a riadenia rizík z r. 1998 (vznikol na základe 

požiadaviek Stratégie, zásad a priorít štátnej environmentálnej politiky SR z r. 1993). 

Prírodné a antropogénne nebezpeèia sa hodnotia na základe zákona NR SR è. 261/1998 

Z.z. o civilnej ochrane obyvate¾stva. 

7

Uvedené plánovacie èinnosti vytvárajú u nás súbor environmentálneho plánovania. 

V širšom zmysle však k nemu patria aj ïalšie hodnotiace, resp. plánovacie aktivity. 

Všeobecne záväzná povinnos aplikácie cie¾ov Národnej stratégie trvalo udržate¾ného 

rozvoja SR (2001) vo všetkých oblastiach života však „environmentalizuje“ plánovacie 

a rozvojové aktivity všetkých rezortov (napr. vodné plánovanie pod¾a zákona NR SR è. 

364/2004 Z.z. o vodách, lesohospodárske plánovanie pod¾a zákona NR SR è. 15/1994 

Z.z. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva). Tie však napriek 

tomu nepriraïujeme k sústave environmentálneho plánovania, lebo sledujú predovšetkým 

ciele rozvoja svojho predmetu. 

3. GEOGRAIA A ENVIRONMENTÁLNE PLÁNOVANIE 

3.1. Paradigmy geografie v environmentálnom plánovaní 

Geografia vyvinula krajinnú ekológiu, ktorá používa množstvo geografických 

pojmov, metód a prístupov (pozn.: inštitucionálne k nej ekológia pristúpila neskôr). 

Základ jej teórie tvorí geografická teória. Možno teda konštatova , že sa na formovaní 

environmentálneho plánovania priamo i sprostredkovane podstatne podie¾a svojimi 

paradigmami (z gréckeho paradigma - vzor) geografia (najmä fyzická geografia). 

Paradigmy definuje Kuhn (1981) ako „predovšetkým všeobecne uznávané výsledky 

vedeckého výskumu“, ktoré sa používajú “ako modely problémov a ich riešení”. 

Pod¾a tohto autora „paradigma postupne rozširuje svoj rozsah, ktorý pôvodne zahrnoval 

vzorové riešenia, no neskôr sem patria aj klasické diela, súhrn presvedèení (hodnôt) 

vedeckého spoloèenstva. Paradigma je to, èo spája èlenov vedeckého spoloèenstva, 

a naopak vedecké spoloèenstvo tvoria èlenovia, ktorí majú spoloènú paradigmu. Vedecké 

spoloèenstvo je tvorcom paradigmy, nosite¾om, rozvíjate¾om, overovate¾om jej plodnosti 

a napokon aj hlavným arbitrom jej èasového trvania“. Raeper a Smith (1997) pod 

paradigmou rozumejú systém myslenia, resp. schému chápania a vysvet¾ovania urèitých 

stránok skutoènosti. 

Viceník (1988) pod paradigmou chápe „príklad, vzor, ako prvotný model 

zmyslových vecí alebo schematický model zložitých skúmaných objektov“. Pod¾a tohto 

autora „paradigma globálne urèuje predmet skúmania, ohranièuje to, èo je hodné 

skúmania, a tak plní dôležitú poznávaciu funkciu, t.j. usmeròuje výskum, urèuje kritériá 

výberu problémov, spôsoby získavania faktov, výstavby vedeckých teórií a ich 

overovania. Tvorí základ explanácie a predikcie. Od poznávacej funkcie paradigmy je 

neoddelite¾ná jej metodologická funkcia. Spoèíva najmä v tom, že paradigmu tvoria aj 

pravidlá, ktoré urèujú možné spôsoby riešenia problémov. V súvislosti s metodologickou 

a poznávacou funkciou môžeme spomenú aj normatívnu funkciu, ktorá vystupuje do 

popredia najmä v období, keï sa využívajú urèité všeobecne uznávané vzory riešení 

problémov“. 

V geografii v koncepcii vedného odboru o èloveku a prostredí (podrobne pozri 

Drdoš, 1999, 2004), v zmysle ¾udskej spoloènosti s jej aktivitami a geografického 

prostredia, najmä v èasopriestorovom aspekte, t.j. v zmenách a tendenciách vývoja 

geografického priestoru v èase (z krajinnoekologického h¾adiska možno poveda krajiny) 

možno rozpozna nasledovné paradigmy, platné nielen vo výskume krajiny, ale tiež vo 

všetkých disciplínách fyzickej geografie: 

8

1. Paradigma geografického priestoru a èasu. 

Geosféra je neodmyslite¾ná od priestoru povrchu Zeme. Je zemským priestorovým 

javom. Geosféra sa zároveò v èase vyvíja a v procese vývoja sa menia jej vlastnosti. Je 

geografickým èasopriestorom. 

2. Paradigma kontinutity a diskontinuity geosféry. 

Zemská sféra (geosféra, epigeosféra, epigenosféra, krajinná sféra) je kontinuálna, 

t.j. oba¾uje celý povrch Zeme, avšak jej kvalita (jej vlastnosti) sa od miesta k miestu 

menia pod vplyvom pôsobení rôznych endogénnych a exogénnych geofaktorov. 

Súvisí s òou: 

3. Paradigma priestorovej diferenciácie geografických javov. 

Všetky javy na zemskom povrchu sú priestorovo diferencované, t.j. ich vlastnosti sa 

v priestore menia. 

4. Paradigma vzájomnej synergickej a chorickej spätosti geografických javov. 

Geosféra sa skladá z èiastkových sfér, odpovedajúcich rôznym substanciám. Tieto 

èiastkové sféry sa navzájom ovplyvòujú a v tomto procese ovplyvòovania sa modifikujú 

ich vlastnosti. Sú späté synergicky. Vplyvom priestorového pôsobenia diferenciaèných 

faktorov sa geosféra èlení do mozaiky geografických celkov s odlišnými vlastnos ami. 

Sú späté choricky. Tieto celky vytvárajú súbory, ktoré sa èlenia do rôznych taxonomických 

úrovní. 

Súvisí s òou: 

5. Geosystémová paradigma. 

Geosféra je zložitý geografický systém prvkov, medzi ktorými existujú vzájomné 

vz ahy. Je to otvorený systém. 

6. Paradigma štruktúrovanosti geografických javov. 

Všetky geografické javy sú štruktúrované, t.j. skladajú sa z rôznych substancií, 

ktoré sú rozvrstvené. Rozlišujeme topickú, chorickú a antropogénnu štruktúru javov 

(podrobne pozri 1. èas uèebných textov). 

7. Paradigma geografických dimenzií. 

Najmenšie geografické celky geosféry sú homogénne, t.j. ich zložky majú 

v priestore celku rovnaké vlastnosti a teda aj rovnaký charakter väzieb medzi svojimi 

zložkami. Odvodzujú sa od tessier (pozri 1. èas uèebných textov) a viažu sa na konkrétne 

miesta na zemskom povrchu. Je to miestna, topická geografická dimenzia. Na základe 

podobnosti svojich vlastností sa topické celky združujú do súborov vyššej, chorickej 

dimenzie. Proces združovania sa opakuje, èím sa vytvára taxonomický systém 

geografických celkov. Tento systém je rozèlenený do viacerých geografických dimenzií, 

a to topickej, chorickej, regionickej a geosférickej (podrobne pozri 1. èas uèebných 

textov). 

8. Paradigma èloveka a prostredia. 

Geografia je vedou o èloveku a jeho prostredí. Jej hlavný metodický prístup je 

antropocentrický. Vz ah èloveka a prostredia sa prejavuje v každom krajinnom areáli, 

aj v relatívne antropogénne neovplyvnenom, kde je tento stav dôsledkom vôle èloveka. 

9

K uvedeným geografickým paradigmám, ktoré urèujú charakter krajinnej ekológie 

i environmentálneho plánovania, by sme mohli priradi aj ïalšie. Environmentálne 

plánovanie je nástrojom riadenia vz ahu èloveka k prostrediu (je nástrojom tvorby 

a ochrany životného prostredia) a teda v relevantných odvetviach a úlohách je aj 

predmetom súèasného environmentálne orientovaného odvetvia geografie, resp. krajinnej 

ekológie. Toto odvetvie však nemožno schematicky vydeli ako osobitnú disciplínu, 

lebo skôr predstavuje oblas , do ktorej vstupujú poznatky všetkých geografických 

disciplín, ekológie i ïalších odvetví. 

3.2. Podstata geografických základov environmentálneho plánovania 

Okrem fyzickej geografie (analytická fyzická geografia, komplexná fyzická 

geografia a ich prístupy, metódy a poznatky) k environmentálnemu plánovaniu významne 

prispieva tiež humánna geografia, a to najmä jej komplexnými okruhmi - štúdiom 

kultúrnej krajiny a využívania zeme. Geografia ako celok k nemu prispieva geografickou 

identitou. 

Geografická identita spoèíva v chápaní predmetu geografického výskumu - geosféry 

ako èasopriestorových prírodných a socioekonomických súvislostí, zákonitostí 

a interakcií v teoreticko - metodologickej koncepcii reprezentovanej holisticko - 

prierezovým prístupom. Geografia identifikuje priestorovú diferenciáciu javov v geosfére, 

kombinuje, generalizuje, kooperuje a argumentuje, interpretuje a vyhodnocuje 

geografické údaje, ktoré sú potrebné pre problémovo orientované vypracovanie 

environmentálnych plánov (Žigrai, 2000). 

Kultúrna geografia skúma zákonitosti a príèiny priestorového rozšírenia 

a usporiadania jednotlivých kultúrnych materiálnych a duchovných hodnôt vytvorených 

èlovekom v èase a priestore, ako aj vz ahov medzi sebou a s okolitým prírodným 

a spoloèenským prostredím. Snaží sa napomôc najmä pri štúdiu sociálno-kultúrnej 

dimenzie kultúrnej krajiny a dešifrova genetické, funkcionálne a fyziognomické pozadie 

priestorového usporiadania kultúrnych výtvorov èloveka v krajine. Okrem toho sleduje 

do akej miery sa odráža druh kultúrneho života, duchovného stavu a hodnotových 

postojov na celkovej stavbe a tvorbe krajiny a tým formovania jej duchovnej stránky 

a tak vytvárania jej neopakovate¾ného genius loci. Hmotným odzrkadlením sociálnokultúrnej 

dimenzie kultúrnej krajiny sú napríklad formy využívania zeme (Žigrai, 1999). 

Geografický výskum využívania zeme a jeho fyzickogeografických i socioekonomických 

faktorov je základom všetkých odvetví environmentálneho plánovania. 

Pod¾a Žigraia (1999) náuka o využívaní zeme predstavuje ucelený súbor teoretických 

poznatkov, územných informácií a metodických postupov zaoberajúcich sa 

èasopriestorovými, funkènými a fyziognomickými aspektami jednotlivých kategórií 

využívania zeme, ktoré sú konkrétnym prejavom interakcie ¾udských aktivít s prírodným 

prostredím a zároveò zhromažïujú v sebe urèitý prírodný, historický, technický, sociálny 

a kultúrny potenciál. 

Geografiu a jej úlohu koncepènej báze environmentálneho plánovania predurèujú 

okrem jej paradigiem, teórie a metodických prístupov tiež jej schopnosti. Sú to: 

1. Schopnos vyvíja a aktualizova paradigmy, použitie ktorých je nezastupite¾né 

v riešení environmentálnych problémov. 

2. Schopnos rozvíja teoretické, pojmové a metodické nástroje, nezastupite¾né 

v získavaní informácií o krajine, jej zložkách a o životnom prostredí. 

10

3. Schopnos získa vlastnými metódami relevantné exaktné informácie o riešených 

environmentálnych problémoch. 

4. Schopnos rozpozna relevanciu informácií získaných analýzami rôznych 

geovedných, biologických, environmentálnych a iných disciplín pre riešenie 

environmentálnych problémov. 

5. Schopnos syntetizova analytické informácie do celkov s vyššou výpovednou 

hodnotou o podstate environmentálneho problému a jeho riešení. 

6. Schopnos interpretova získané informácie z h¾adiska priestorovej a èasovej 

dimenzie a prináša tak relevantné výpovede o geoekologickej a environmentálnej 

kvalite životného priestoru èloveka a tendenciách jeho vývoja. 

7. Schopnos vytvori environmentálny informaèný systém pod¾a kritérií: 

7.1. Geosynergických (vzájomné vz ahy). 

7.2. Geochorických (premenlivos a vývoj v priestore). 

7.3. Geotemporálnych (premenlivos a vývoj v èase). 

7.4. Environmentálnych (èlovek a prostredie). 

7.5. Geodynamických (dynamika procesov v krajine). 

7.6. Geoekologických (prírodná významnos krajinných javov a areálov a ich 

geoekologické funkcie). 

7.7. Geosozologických (krajinná rozmanitos , podmienky biodiverzity, hodnota a 

vzácnos krajinných javov a areálov). 

7.8. Geodiagnostických (hemeróbia krajiny, ponuky krajiny z h¾adiska ¾udských 

potrieb - prírodné zdroje, prírodné potenciály, využívanie zeme a jeho riziká - 

potenciálne a reálne prírodné a antropogénne nebezpeèia, citlivos krajiny a jej 

náchylnos na deštrukciu, za aženie a za ažite¾nos krajiny ¾udskými 

aktivitami a únosnos využívania zeme). 

8. Schopnos na základe fyzickogeografických a humánnogeografických analýz 

a hodnotení (bod 7.) vypoveda o najvhodnejších smeroch využívania zeme a o jeho 

priestorovej organizácii (prognózy vývoja využívania krajiny a jeho vplyvov na 

fyzickogeografickú štruktúru krajiny). 

9. Schopnos rieši environmentálne problémy z h¾adiska trvalej udržate¾nosti 

(rovnocenné posudzovanie z h¾adiska sociálnej, ekonomickej a ekologickej dimenzie 

problému). 

Z geografického (a krajinnoekologického) h¾adiska je v environmentálnom 

plánovaní najvýznamnejšie krajinné plánovanie, ktoré od jeho zaèiatkov významne 

ovplyvnila geografia, a to svojou teóriou, prístupmi, metodikou i poznatkami. Plynie to 

z jej priestorovo (územie je geografický priestor), temporálne (územie sa mení v èase), 

synergicky (všetky prvky v území sú vzájomne späté a vzájomne pôsobia) 

i environmentálne (vz ah medzi èlovekom a prostredím) poòatého predmetu (geografické 

paradigmy). 

4. ZHRNUTIE 

Na Slovensku sa po r. 1990 zaèali dynamicky rozvíja metodiky environmentálnych 

programov a dotvoril sa súbor odvetví environmentálneho plánovania v súèasnej podobe. 

Tento proces urýchlila skutoènos , že na Slovensku bolo ve¾mi dobre rozvinuté územné 

11

a krajinné plánovanie, ktoré sú základnými súèas ami environmentálneho plánovania. 

V procese vývoja environmentálneho plánovania na Slovensku významnú úlohu zohrala 

geografia, a to nielen fyzická, ale aj humánna. Je to dané skutoènos ou, že na rozvoji 

krajinnej ekológie, ako báze environmentálnych programov sa v podstatnej miere 

podie¾ala geografia, a že najmä fyzická geografia intenzívne rozvíjala svoje aplikaèné 

odvetvie (hlavne koncepciu krajinného potenciálu). Paradigma krajinnej ekológie na 

Slovensku je výrazne geografická, aj napriek tomu, že používa ekologickú terminológiu 

(je to dané celkovou situáciou v európskej krajinnej ekológii). Táto skutoènos sa výrazne 

prejavuje v metodikách jednotlivých odvetví environmentálneho plánovania. 

Geografické paradigmy sú zvláš zrete¾né v krajinnom plánovaní, ale tiež 

v územnom plánovaní, v posudzovaní vplyvov na životné prostredie i v programe 

únosnosti krajiny. 

KONTROLNÉ OTÁZKY 

1. Odvetvia environmentálneho plánovania. 

2. Paradigmy geografie v environmentálnom plánovaní 

3. Podstata geografických základov environmentálneho plánovania. 

12

3. LEGISLATÍVNY RÁMEC ENVIRONMENTÁLNEHO PLÁNOVANIA 

(J. Drdoš, E. Michaeli) 

3.1. ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: životné prostredie, ochrana životného prostredia, zneèis ovanie 

a poškodzovanie životného prostredia, ekosystém, ekologická stabilita, únosné za aženie 

územia, trvalo udržate¾ný rozvoj spoloènosti, ekologická ujma 


Základným zákonom, ktorý rieši ochranu životného prostredia v SR je zákon Z 

ÈSR è. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Od tohto zákona sa odvodzuje zákon NR SR 

è. 127/1994 o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (pozri kap. o posudzovaní 

vplyvov na životné prostredie), nadväzuje naò zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane 

prírody a krajiny. Právo na informácie o stave životného prostredia v SR zabezpeèuje 

zákon NR SR è. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. 

Zákon o životnom prostredí vychádza zo skutoènosti, že èlovek je spolu s ostatnými 

organizmami neoddelite¾nou súèas ou prírody, pripomína vzájomnú prirodzenú závislos 

èloveka a ostatných organizmov, rešpektuje však právo èloveka pretvára prírodu v súlade 

s princípom trvalo udržate¾ného rozvoja, zdôrazòuje zodpovednos èloveka za zachovanie 

priaznivého životného prostredia budúcim generáciám a právo na priaznivé životné 

prostredie ako jedno zo základných práv èloveka. 

Zákon vymedzuje základné pojmy, ustanovuje základné zásady ochrany životného 

prostredia a povinnosti fyzických a právnických osôb pri ochrane a zlepšovaní stavu 

životného prostredia a využívaní prírodných zdrojov, prièom vychádza z princípu trvalo 

udržate¾ného rozvoja. 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA 

1. Životné prostredie je všetko, èo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov 

vrátane èloveka a je predpokladom ich ïalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, 

voda, horniny, pôda, organizmy, ekosystémy a energia. 

2. Ekosystém je funkèná sústava živých a neživých zložiek životného prostredia, ktoré 

sú navzájom spojené výmenou látok, tokom energie a odovzdávaním informácií a ktoré 

sa vzájomne ovplyvòujú a vyvíjajú v urèitom priestore a èase. 

3. Ekologická stabilita je schopnos ekosystému vyrovnáva zmeny spôsobené 

vonkajšími èinite¾mi a zachováva svoje prirodzené vlastnosti a funkcie. 

4. Únosné za aženie územia je také za aženie územia ¾udskou èinnos ou, pri ktorom 

nedochádza k poškodzovaniu životného prostredia, najmä jeho zložiek, funkcií 

ekosystémov alebo ekologickej stability. 

5. Trvalo udržate¾ný rozvoj spoloènosti je taký rozvoj, ktorý súèasným i budúcim 

generáciám zachováva možnos uspokojova ich základné životné potreby, pritom 

neznižuje rozmanitos prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov. 

13

6. Prírodné zdroje sú tie èasti živej alebo neživej prírody, ktoré èlovek využíva alebo 

môže využíva na uspokojovanie svojich potrieb. Obnovite¾né prírodné zdroje majú 

schopnos sa pri postupnom spotrebúvaní èiastoène alebo úplne obnovova , a to samy 

alebo za prispenia èloveka. Neobnovite¾né prírodné zdroje spotrebúvaním zanikajú. 

7. Zneèis ovanie a poškodzovanie životného prostredia je vnášanie takých fyzikálnych, 

chemických alebo biologických èinite¾ov do životného prostredia v dôsledku ¾udskej 

èinnosti, ktoré sú svojou podstatou alebo množstvom cudzorodé pre dané prostredie. 

Poškodzovanie životného prostredia je zhoršovanie jeho stavu zneèis ovaním alebo inou 

¾udskou èinnos ou nad mieru ustanovenú osobitnými predpismi. 

8. Ochrana životného prostredia zahàòa èinnosti, ktorými sa predchádza zneèis ovaniu 

alebo poškodzovaniu životného prostredia alebo sa toto zneèis ovanie alebo poškodzovanie 

obmedzuje a odstraòuje. Zahàòa ochranu jeho jednotlivých zložiek, druhov 

organizmov alebo konkrétnych ekosystémov a ich vzájomných väzieb, ale aj ochranu 

životného prostredia ako celku. 

9. Ekologická ujma je strata alebo oslabenie prirodzených funkcií ekosystémov vznikajúca 

poškodením ich zložiek alebo narušením vnútorných väzieb a procesov v dôsledku 

¾udskej èinnosti. 

3. ZÁSADY OCHRANY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA 

Územie nesmie by za ažované ¾udskou èinnos ou nad mieru únosného za aženia. 

Za aženie spôsobuje hlavne zneèis ovanie životného prostredia. Jeho prípustnú mieru 

urèujú medzné hodnoty (limity, prahy) ustanovené osobitnými predpismi. Tieto hodnoty 

sa urèujú v súlade s dosiahnutým stavom poznania tak, aby sa neohrozovalo zdravie 

¾udí, ïalšie živé organizmy a ostatné zložky životného prostredia. Medzné hodnoty sa 

musia urèi s prihliadnutím na možné kumulatívne pôsobenie zneèis ujúcich látok 

a èinností. 

Ak možno so zrete¾om na všetky okolnosti predpoklada , že hrozí nebezpeèie 

nenávratného alebo závažného poškodenia životného prostredia, musia sa vykona 

opatrenia, ktoré tomuto poškodeniu zabránia. 

Každý obèan má právo na informácie o stave životného prostredia a o opatreniach 

na jeho zlepšenie a domáha sa svojho práva na priaznivé životné prostredie (zákon NR 

SR è. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám). 

Výchova, osveta a vzdelávanie sa uskutoèòujú tak, aby viedli k mysleniu a konaniu, 

ktoré je v súlade s princípom trvalo udržate¾ného rozvoja, k vedomiu zodpovednosti za 

udržanie kvality životného prostredia, jeho jednotlivých zložiek a k úcte k životu vo 

všetkých jeho formách. 

4. POVINNOSTI PRI OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA 

Každý obèan je povinný, predovšetkým opatreniami priamo pri zdroji predchádza 

zneèis ovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia a minimalizova nepriaznivé 

dôsledky svojej èinnosti na životné prostredie. Každý, kto využíva územie alebo prírodné 

zdroje, projektuje, vykonáva alebo odstraòuje stavby je povinný takéto èinnosti vykonáva 

len po zhodnotení ich vplyvov na životné prostredie a zhodnotení za aženia územia. 

14

Taktiež každý, kto hodlá zavies do výroby, obehu alebo spotreby technológie, výrobky 

a látky, je povinný zabezpeèi , aby spåòali podmienky ochrany životného prostredia. 

Každý obèan, ktorý svojou èinnos ou zneèis uje alebo poškodzuje životné 

prostredie alebo ktorý využíva prírodné zdroje, je povinný na vlastné náklady 

zabezpeèova sledovanie tohto pôsobenia a pozna jeho možné dôsledky. Ak zistí, že 

hrozí poškodenie životného prostredia alebo k nemu už došlo, povinný je urobi 

v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na 

zmiernenie následkov. 


1. Vybrané základné pojmy životného prostredia. 

2. Zásady ochrany životného prostredia a povinnosti pri nej. 

15

3.2. OCHRANA PRÍRODY A KRAJINY 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: ochrana prírody a krajiny, biotop, stav biotopu, genofond, stupne 

územnej ochrany, chránené územie, chránená krajinná oblas , národný park, chránený 

areál, prírodná rezervácia, prírodná pamiatka, chránený krajinný prvok, chránené vtáèie 

územie, druhová ochrana 


Ochrana prírody a krajiny je ved¾a trvalej udržate¾nosti jedným z urèujúcich kritérií 

environmentálneho plánovania, lebo jej predmetom je ochrana životných podmienok, 

resp. životného priestoru èloveka, ktorým je krajina (predmet krajinnej ekológie). 

V ochrane prírody dominoval v minulosti konzervaèný prístup spoèívajúci 

v ochrane vzácnych èastí prírody pred èlovekom. Od r. 1962 (Phillips, 2003) možno 

pozorova vývoj novej, modernej paradigmy ochrany prírody, ktorú podnietil rozvoj 

vedeckého myslenia, kultúrneho a sociálneho vedomia, rešpektovania ¾udských práv, 

politický vývoj, zdokona¾ovanie praktík manažmentu, technologický pokrok 

a ekonomický rozvoj. Bázou starej paradigmy bola konzervaèná ochrana, t.j. prístup 

k chráneným územiam ako izolovaným ostrovom prírody voèi okolitej využívanej krajine 

a bez úèasti miestneho obyvate¾stva na ochrane. Ochrana prírody bola v kompetencii 

ústredných orgánov štátu. Pod¾a novej paradigmy chránené územia majú nielen 

konzervaèný, ale aj sociálny, hospodársky a krajinnoekologický význam. Na ich 

zachovaní a riadení je zainteresované aj miestne obyvate¾stvo. Sú bohatstvom miestneho 

¾udského spoloèenstva. Majú tiež medzinárodný význam. 

Ochrana prírody na území Slovenska má bohatú tradíciu. Siaha do 13. stor. (Klinda, 

1985) a dlho bola zameraná na druhovú ochranu (ochrana vzácnej zveri). Prvé prírodné 

rezervácie boli vyhlásené až koncom 19. stor. (v r. 1895 Ponická dúbrava a Príboj). 

Skutoèný rozvoj ochrany prírody zaèal po vzniku ÈSR (1918), kedy boli položené základy 

dnešnej siete chránených území. Táto sa dotvárala po r. 1945 (v r. 1949 bol zriadený 

prvý národný park - TANAP) a potom po r. 1990. V r. 2004 vláda SR schválila sie 

chránených území NATURA 2000 (súèas európskej siete). 

Po zložitom inštitucionálnom vývoji od r. 1918, ale najmä 1945 sa v r. 2000 ustálila 

nasledovná štruktúra štátnej ochrany prírody: 1. Centrum ochrany prírody a krajiny so 

sídlom v Banskej Bystrici (riadiace centrum regionálnych správ v Bratislave a Prešove 

a správ národných parkov a chránených krajinných oblastí). 2. Správy národných parkov 

a chránených krajinných oblastí (spravujú aj nechránenú krajinu v pri¾ahlých obvodoch). 

3. Regionálna správa ochrany prírody a krajiny v Bratislave a Prešove (spravujú územie 

pri¾ahlých obvodov). 

2. VÝVOJ LEGISLATÍVY OCHRANY PRÍRODY NA SLOVENSKU 

V ochrane prírody získalo bývalé Èeskoslovensko svetové prvenstvo v tom, že 

ochrana prírody bola zakotvením v ústave ÈSSR v r. 1960 uznaná za základnú povinnos 

štátu a právo obèana. 

16

Prvý zákon o ochrane prírody na Slovensku bol vydaný v r. 1955 a to zákon SNR 

è. 1/1955 Zb. o ochrane prírody, ktorý bol vôbec prvým zákonom na ochranu prírody na 

našom území. Zostavený bol v komplexnej koncepcii a v tomto oh¾ade mal svetové 

prvenstvo. Štát pod¾a neho chráni prírodu ako celok a zároveò jej èasti a výtvory s ich 

prírodným prostredím, ako aj krajinu s jej typickými znakmi, èím pomáha zachováva , 

obnovova , zvyšova a využíva prírodné bohatstvá našej vlasti. 

Moderný zákon, vychádzajúci z európskych princípov ochrany prírody bol vydaný 

po r. 1990, a to zákon NR SR è. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ktorý bol v r. 

2002 nahradený zákonom NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. 

3. SÚÈASNÉ LEGISLATÍVNE NÁSTROJE OCHRANY PRÍRODY A KRAJINY 

V SR 

3.1. Ústava SR 

Ochrana prírody je zakotvená v Ústave SR z r. 1992. Èlánok 44 jej novely z r. 

2001 (ústavný zákon NR SR è. 90/2001 Z.z.) uvádza: „Štát dbá o šetrné využívanie 

prírodných zdrojov, a ekologickú rovnováhu a o úèinnú starostlivos o životné prostredie 

a zabezpeèuje ochranu urèeným druhom vo¾ne rastúcich rastlín a vo¾ne žijúcich 

živoèíchov“. 

3.2. Zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny 

Koncepcia súèasného zákona vychádza z koncepcie ochrany prírody IUCN, ktorá 

zaviedla èervené zoznamy (zoznamy chránených, ohrozených a vzácnych druhov rastlín 

a živoèíchov), definovala chránené územie a rozlíšila kategórie chránených území 

pod¾a ich využívania èlovekom. 

V koncepcii IUCN vedecký výskum má prioritu v kategórii prírodná rezervácia. 

Ochrana autoregulaèných systémov v prírodných procesoch a vytváranie podmienok 

pre rekreáciu a ekoturistiku je prvoradá v národných parkoch. Úèelom prírodnej pamiatky 

je ochrana jedineènosti prírodného javu. Úèelom chránenej krajinnej oblasti je zachovanie 

svojrázu kultúrnej krajiny s tradiènou štruktúrou využívania zeme a cenným krajinným 

obrazom (Vološèuk, 2003). 

Pod¾a zákona sa pod ochranou prírody a krajiny rozumie „obmedzovanie zásahov, 

ktoré môžu ohrozi , poškodi , alebo znièi podmienky a formy života, prírodné dedièstvo, 

vzh¾ad krajiny (pozn.: krajinného obrazu, pozri 1. èas uèebných textov), zníži jej 

ekologickú stabilitu, ako aj odstraòovanie následkov takých zásahov. Ochranou prírody 

sa rozumie aj starostlivos o ekosystémy“. 

Cie¾om zákona je „prispie k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života 

na Zemi, utvára podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie 

prírodných zdrojov, záchranu prírodného dedièstva, charakteristického vzh¾adu krajiny 

a na dosiahnutie a udržanie ekologickej stability“. 

Zákon rozlišuje všeobecnú a osobitnú ochranu prírody. Všeobecná ochrana prírody 

a krajiny sleduje zachovanie a zve¾aïovanie ekologicky stabilnej krajiny (stabilita krajiny 

- pozri 1. èas uèebných textov), lebo len v takej sa môžu udrža prirodzené biotopy 

a prirodzený genofond rastlín a živoèíchov, resp. sleduje zachovanie, zve¾aïovanie 

a ochranu biotopov. Ekologicky stabilná krajina je predmetom poèetných medzinárodných 

dohovorov a tiež programu trvalo udržate¾ného rozvoja (pozri 1. èas uèebných textov). 

17

Zahròuje aj územný systém ekologickej stability. Osobitná ochrana prírody a krajiny sa 

delí na územnú ochranu, predmetom ktorej sú chránené územia, druhovú ochranu 

chránených rastlín, chránených živoèíchov, chránených nerastov a chránených skamenelín 

a na ochranu drevín. Zákon obsahuje aj ustanovenia o dokumentácii ochrany prírody 

a krajiny, o orgánoch ochrany prírody, ich pôsobnosti a stráži prírody a o zodpovednosti 

za porušenie povinností na úseku ochrany prírody a krajiny. 

3.2.1. Vybrané základné pojmy ochrany prírody a krajiny 

1. Biotop je miesto prirodzeného výskytu urèitého druhu rastliny alebo živoèícha, ich 

populácie alebo spoloèenstva v oblasti rozlíšenej geografickými, abiotickými 

a biotickými vlastnos ami. 

2. Biotop európskeho významu je taký biotop, ktorý je v Európe ohrozený vymiznutím 

alebo má malý prirodzený areál, alebo predstavuje typické ukážky jednej alebo 

viacerých biogeografických oblastí Európy. 

3. Biotop národného významu je taký biotop, ktorý nie je biotopom európskeho 

významu, ale je v Slovenskej republike ohrozený vymiznutím alebo má malý 

prirodzený areál, alebo predstavuje typické ukážky biogeografických oblastí 

Slovenskej republiky. 

4. Prioritný biotop európskeho významu je taký biotop, ktorého ochrana má zvláštny 

význam vzh¾adom na podiel jeho prirodzeného výskytu v Európe. 

5. Stav biotopu je súhrn vplyvov pôsobiacich na prírodné biotopy a ich typické druhy, 

ktoré ovplyvòujú ich prirodzený areál, štruktúru a funkciu, rovnako ako dlhodobé 

prežívanie ich typických druhov. 

6. Biotop druhu je biotop, v ktorom jedince tohto druhu majú prirodzené podmienky 

na život alebo na niektorú z fáz života. 

7. Druh európskeho významu je druh živoèícha alebo rastliny, ktorý je v Európe: 7.1. 

Ohrozený. 7.2. Zranite¾ný, o ktorom sa predpokladá, že v blízkej budúcnosti bude 

ohrozený, ak naò budú naïalej pôsobi ohrozujúce faktory. 7.3. Vzácny, s málo 

poèetnou populáciou, ktorý zatia¾ nie je ohrozený alebo zranite¾ný, ale sa dostal do 

nebezpeèenstva. 7.4. Endemický a vyžadujúci zvláštnu pozornos z dôvodu 

špecifického charakteru jeho biotopu. 7.5. Druh vyžadujúci si zvláštnu pozornos 

z dôvodu vplyvu využívania na jeho biotop alebo na stav druhu. 

8. Druh národného významu je druh živoèícha alebo rastliny, ktorý nie je európskeho 

významu, ale ktorý je v Slovenskej republike: 8.1. Ohrozený. 8.2. Zranite¾ný, 

o ktorom sa predpokladá, že v blízkej budúcnosti bude ohrozený, ak naò budú naïalej 

pôsobi ohrozujúce faktory. 8.3. Vzácny, s málo poèetnou populáciou, ktorý zatia¾ 

nie je ohrozený alebo zranite¾ný, ale sa dostal do nebezpeèenstva. 8.4. Endemický 

a vyžadujúci zvláštnu pozornos z dôvodu špecifického charakteru jeho biotopu. 

9. Prioritný druh európskeho významu je taký, ktorého ochrana je nevyhnutná 

vzh¾adom na jeho malý prirodzený areál v Európe. 

10. Stav druhu je súhrn vplyvov pôsobiacich na príslušný druh, ktoré môžu ovplyvni 

dlhodobé rozšírenie a poèetnos jeho populácie. 

11. Lokalita je geograficky urèené územie, ktorého hranice sú jasne vymedzené. 

12. Genofond je súbor dedièných vlastností rastlín a živoèíchov. 

18

13. Mokraï je územie s moèiarmi, slatinami alebo rašeliniskami, vlhká lúka, prírodná 

teèúca voda a prírodná stojatá voda vrátane vodného toku a vodnej plochy, s rybníkmi 

a vodnými nádržami. 

3.2.2. Stupne územnej ochrany 

Pre územnú ochranu prírody a krajiny platí 5 stupòov ochrany, v ktorých sa 

obmedzuje využívanie a zásahy do prírody a krajiny. Obmedzovanie využívania a zásahov 

sa zvyšuje so stupòom ochrany (podrobne uvádza zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. 

o ochrane prírody a krajiny). 

1. stupeò ochrany sa vz ahuje na celé územie Slovenska s výnimkou chránených území. 

Súhlas orgánu ochrany prírody sa vyžaduje najmä k nasledovným èinnostiam a zásahom: 

1. Vykonávanie èinnosti meniacej stav mokrade. 2. Rozširovanie nepôvodného druhu 

rastliny alebo živoèícha za hranicami zastavaného územia obce. 3. Umiestnenie výsadby 

drevín a ich druhové zloženie za hranicami zastavaného územia obce. 4. Letecká aplikácia 

chemických látok a hnojív. 5. Vypúš anie vodnej nádrže, alebo rybníka. 6. Likvidácia 

geologického diela alebo objektu. 7. Zásahy do biotopu európskeho významu, alebo 

národného významu, ktoré ho môžu poškodi alebo znièi . 8. Vyradenie ostatnej vodnej 

plochy. 

2. stupeò ochrany sa vz ahuje na chránené krajinné oblasti a chránené areály (ak nie je 

ustanovené inak). 

Zakazuje sa tu: 1. Vjazd a státie motorovým vozidlám a záprahovým vozidlám na 

pozemky za hranicami zastavaného územia obce, mimo ciest, parkovísk, èerpacích staníc, 

garáží, továrenských, stanièných a letištných priestorov. 2. Vjazd a státie s bicyklom na 

pozemky za hranicami zastavaného územia obcí, mimo ciest a cyklotrás. 

Súhlas orgánu ochrany prírody si vyžadujú èinnosti a zásahy, ktoré sú uvedené 

v 1. stupni ochrany a ïalej: 1. Likvidácia trvalých trávnych porastov. 2. Výstavba lesných 

ciest a zvážnic. 3. Oplotenie pozemkov mimo hraníc zastavaného územia obcí okrem 

lesnej škôlky, ovocného sadu a vinice. 4. Pasenie, napájanie, preháòanie a nocovanie 

hospodárskych zvierat na vo¾ných ležoviskách pri ve¾kosti stáda nad 30 ve¾kých 

dobytèích jednotiek. 5. Vykonávanie technických geologických prác banskej èinnosti. 

6. Umiestnenie informaèného, reklamného alebo propagaèného zariadenia za hranicami 

zastavaného územia obce. 7. Pozemná aplikácia chemických látok a hnojív. 8. Budovanie 

a vyznaèenie turistického a náuèného chodníka, bežeckej trasy, lyžiarskej trasy, cyklotrasy 

alebo mototrasy. 9. Vykonávanie prípravy alebo výcviku ozbrojených zborov. 10. 

Organizovanie verejných telovýchovných, športových a turistických podujatí za 

hranicami zastavaného územia obce alebo športových a rekreaèných areálov na to 

urèených. 11. Umiestnenie krátkodobého prenosného zariadenia, ako je predajný stánok, 

prístrešok, konštrukcia pre špeciálne akcie a pod. 12. Umiestnenie zariadenia na vodnom 

toku alebo na inej vodnej ploche neslúžiacej plavbe alebo správe vodného toku alebo 

vodného diela. 13. Použitie zariadenia spôsobujúceho svetelné a hlukové efekty, najmä 

ohòostroj, reprodukovaná hudba a pod. mimo uzavretých stavieb. 

Zákaz sa nevz ahuje na vjazd alebo státie vozidla slúžiaceho na obhospodarovanie 

pozemku alebo patriaceho vlastníkovi, na miesta, ktoré vyhradí orgán ochrany prírody 

a ak je povolený pod¾a osobitného predpisu. 

3. stupeò ochrany sa vz ahuje na národné parky, z èasti aj na chránené areály a chránené 

krajinné prvky (ak nie je ustanovené inak). 

19

Zakazujú sa tu èinnosti a zásahy ako v 2. stupni ochrany a ïalej: 1. Pohyb mimo 

vyznaèeného turistického alebo náuèného chodníka mimo zastavanej plochy obce. 2. 

Táborenie, stanovanie, bivakovanie, jazda na koni, zakladanie ohòa mimo uzavretých 

stavieb, lyžovanie, vykonávanie horolezeckého alebo skalolezeckého výstupu, 

skialpinizmus alebo iné športové aktivity mimo zastavanej plochy obce. 3. Organizovanie 

verejných telovýchovných, športových a turistických podujatí za hranicami zastavaného 

územia obce alebo športových a rekreaèných areálov na to urèených. 4. Použitie zariadenia 

spôsobujúceho svetelné a hlukové efekty, najmä ohòostroj, reprodukovaná hudba a pod. 

mimo uzavretých stavieb. 5. Rozširovanie nepôvodných druhov rastlín a živoèíchov. 6. 

Zber rastlín a ich plodov. 7. Organizovanie spoloènej po¾ovaèky. 8. Vykonávanie banskej 

èinnosti a èinnosti vykonávanej banským spôsobom. 

Súhlas orgánu ochrany prírody si vyžadujú èinnosti a zásahy ako sú uvedené v 2. 

stupni ochrany a ïalej: 1. Let lietadlom alebo lietajúcim športovým zariadením, najmä 

klzákom, ktorých výška letu je menšia ako 300 m nad najvyššou prekážkou v okruhu 

600 m. 2. Osvetlenie bežeckej trate, lyžiarskej trate a športového areálu mimo uzavretých 

stavieb. 

Zákaz neplatí na pohyb: 1. V súvislosti s obhospodarovaním pozemku, výkonom 

práva po¾ovníctva a rybárstva a na pohyb vlastníka pozemku. 2. Na miestach, ktoré 

vyhradí orgán ochrany prírody. 

4. stupeò ochrany sa vz ahuje z èasti na chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú 

pamiatku a chránený krajinný prvok (ak nie je ustanovené inak). 

Zakazujú sa tu èinnosti a zásahy ako v 3. stupni ochrany a ïalej: 1. ažba drevnej 

hmoty holorubným hospodárskym spôsobom. 2. Umiestnenie informaèného, reklamného 

alebo propagaèného zariadenia, ako aj reklamného a propagaèného pútaèa a tabule. 3. 

Aplikácia chemických látok a hnojív. 4. Rozoranie trvalých trávnych porastov a rúbanie 

drevín. 5. Zber nerastov alebo skamenelín. 6. Oplotenie pozemku okrem lesnej škôlky, 

ovocného sadu a vinice. 7. Vykonávanie geologických prác. 8. Umiestnenie zariadenia 

na vodnom toku alebo na inej vodnej ploche neslúžiacej plavbe alebo správe vodného 

toku alebo vodného diela. 9. Vo¾né púš anie psa okrem služobného a po¾ovného. 


stupni ochrany a ïalej: 1. Umiestnenie stavby. 

5. stupeò ochrany sa vz ahuje z èasti na chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú 

pamiatku a chránený krajinný prvok (ak nie je ustanovené inak). 

Zakazujú sa tu èinnosti a zásahy ako v 4. stupni ochrany a ïalej: 1. Zásahy do 

lesného porastu a poškodenie vegetaèného a pôdneho krytu. 2. Stavba lesnej cesty alebo 

zvážnice. 2. Vybudovanie po¾ovníckeho alebo rybochovného zariadenia. 3. Osvetlenie 

bežeckej alebo lyžiarskej trate a športového areálu. 4. Rušenie pokoja a ticha. 5. Chytanie, 

usmrcovanie alebo lov živoèícha. 6. Zmena stavu mokrade alebo koryta vodného toku. 

7. Umiestnenie stavby. 


stupni ochrany. 

3.2.3. Chránené územia 

Lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho alebo národného významu, 

biotopy druhov európskeho alebo národného významu a biotopy vtákov vrátane 

20

s ahovavých druhov, na ochranu ktorých sa vyhlasujú chránené územia, významné 

krajinné prvky alebo územia medzinárodného významu možno vyhlási za chránené 

územia. Rozlišujú sa nasledovné kategórie chránených území: 

1. Chránená krajinná oblas . 

2. Národný park. 

3. Chránený areál. 

4. Prírodná rezervácia. 

5. Prírodná pamiatka. 

6. Chránený krajinný prvok. 

7. Chránené vtáèie územie. 

Ak si vyžaduje záujem ochrany národného parku, chráneného areálu, prírodnej 

rezervácie alebo prírodnej pamiatky, orgán ochrany prírody vyhlási ich ochranné pásmo. 

Ochrana je v ochrannom pásme o stupeò nižšia ako v danom chránenom území. Ak pre 

prírodnú rezerváciu nebola stanovená šírka ochranného pásma, je òou 100 m po jej 

obvode. V prípade prírodnej pamiatky je to 60 m. 

1. Chránená krajinná oblas 

Rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha s rozptýlenými 

prirodzenými ekosystémami, významnými pre zachovanie biologickej rozmanitosti 

a ekologickej stability, s charakteristickým krajinným obrazom alebo so špecifickými 

formami historického osídlenia môže by všeobecne záväzným právnym predpisom 

ustanovené za chránenú krajinnú oblas . Na jej území platí 2. stupeò ochrany. 

2. Národný park 

Rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha s ekosystémami podstatne 

nezmenenými ¾udskou èinnos ou alebo v jedineènej a prirodzenej krajinnej štruktúre, 

tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedièstvo, v ktorom je 

ochrana prírody nadradená nad ostatné èinnosti, môže by vyhlásené za národný park. 

Na jeho území platí 3. stupeò ochrany. V lesoch národných parkov sa urèuje ich funkcia 

pod¾a osobitných predpisov pod¾a zón chránených území. Môže to by len funkcia 

ochranného lesa a lesa osobitného urèenia. 

3. Chránený areál 

Lokalita spravidla s výmerou do 1 000 ha, na ktorej sa nachádzajú biotopy 

európskeho alebo národného významu alebo biotopy druhov európskeho alebo národného 

významu kde priaznivý stav týchto biotopov záleží na obhospodarovaní èlovekom, môže 

by vyhlásená za chránený areál. Môže ním by aj územie s trvalejším výskytom 

chránených druhov živoèíchov, rastlín, nerastov a skamenelín, plochy slúžiace na 

prírodovedné výskumné a na kultúrno - výchovné úèely. Niektoré èasti prírody môžu by 

v òom dotvorené ¾udskou èinnos ou. Na území chráneného areálu platí 3., 4. alebo 5. 

stupeò ochrany. 

4. Prírodná rezervácia 

Lokalita spravidla s výmerou do 1 000 ha, ktorá predstavuje pôvodné alebo ¾udskou 

èinnos ou málo pozmenené biotopy európskeho alebo národného významu alebo biotopy 

21

druhov európskeho alebo národného významu, môže by ustanovená za prírodnú 

rezerváciu. 

Prírodná rezervácia, spravidla predstavujúca nadregionálne biocentrum ako súèas 

najvýznamnejšieho prírodného dedièstva štátu môže by vyhlásená za národnú prírodnú 

rezerváciu. 

Na území prírodnej rezervácie platí 3., 4. alebo 5. stupeò ochrany. 

V prípade ohrozenia prírodnej rezervácie alebo národnej prírodnej rezervácie 

návštevnos ou môže orgán ochrany prírody rozhodnú o uzavretí jej územia alebo jeho 

èasti pre verejnos , resp. doèasne obmedzi vstup do nej. 

5. Prírodná pamiatka 

Bodové, líniové alebo iné maloplošné ekosystémy, ich zložky alebo prvky, spravidla 

s výmerou do 50 ha, ktoré majú vedecký, kultúrny, ekologický, estetický alebo 

krajinotvorný význam, môžu by ustanovené za prírodnú pamiatku. 

Jedineèná prírodná pamiatka, ktorá predstavuje súèas prírodného dedièstva štátu, 

môže by vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. 

Typickými prírodnými pamiatkami sú jaskyne a prírodné vodopády. Platia pre ne 

osobitné ochranné opatrenia. 

Na území prírodnej pamiatky platí 3., 4. alebo 5. stupeò ochrany. 

6. Chránený krajinný prvok 

Významný krajinný prvok, ktorý plní funkciu biocentra, biokoridoru alebo 

interakèného prvku najmä miestneho alebo regionálneho významu, môže by vyhlásený 

za chránený krajinný prvok. Na jeho území platí 3., 4. alebo 5. stupeò ochrany. 

7. Chránené vtáèie územie 

Biotopy druhov vtákov európskeho významu a biotopy s ahovavých vtákov možno 

na úèel zabezpeèenia ich prežitia a rozmnožovania vyhlási za chránené vtáèie územia. 

Zakazujú sa v nich èinnosti, ktoré ich môžu ovplyvni negatívne. 

Chránené územia sa pod¾a stavu biotopov môžu èleni do zón, a to najviac do 

štyroch. Zóna A má piaty stupeò ochrany, zóna B štvrtý stupeò, zóna C tretí stupeò, 

zóna D druhý stupeò ochrany. 

Zostavuje sa tiež zoznam území európskeho významu, ktoré sú tvorené lokalitami 

s biotopmi alebo výskytom druhov európskeho významu. Chránené územia európskeho 

významu schva¾uje Európska komisia. Chránené vtáèie územia a ostatné chránené územia 

a ich ochranné pásma sú súèas ou európskej sústavy chránených území (NATURA 2000). 

Ich cie¾om je zachova priaznivý stav biotopov a druhov európskeho významu. 

3.2.4. Druhová ochrana chránených rastlín, chránených živoèíchov, chránených 

nerastov a chránených skamenelín 

Pod druhovou ochranou chránených rastlín, chránených živoèíchov, chránených 

nerastov a chránených skamenelín sa rozumie ich osobitná ochrana a obmedzené 

využívanie. Za chránené môžu by vyhlásené rastliny a živoèíchy európskeho a národného 

významu, z nerastov a skamenelín tie, ktoré sú významné z h¾adiska ich zachovania, 

výskytu alebo vedeckého poznania. Za chránené živoèíchy sa považujú tiež všetky druhy 

22

vo¾ne žijúcich vtákov, prirodzene sa vyskytujúcich na území štátov Európskeho 

spoloèenstva. 

Chránenú rastlinu je zakázané: 

1. Poškodzova , nièi , trha , vykopáva , vyrezáva a zbiera v jej prirodzenom areáli 

vo vo¾nej prírode. 

2. Pestova mimo jej prirodzeného výskytu v biotope. 

3. Premiestòova , alebo prepravova . 

4. Predáva , kupova alebo vymieòa a ponúka na predaj, alebo výmenu. 

5. Vyváža . 

Zakazuje sa aj poškodzovanie a nièenie biotopu chránenej rastliny. 

Ochrana sa nevz ahuje na rastlinu: 

1. Ak rastie vo vnútri po¾nohospodárskej alebo lesnej kultúry, a je poškodzovaná alebo 

nièená bežným obhospodarovaním tejto kultúry. 

2. Ak ide o druh z dovozu. 

Za bežné obhospodarovanie sa považujú zásahy, pri ktorých nedochádza k zmene 

hydrologických pomerov (odvodòovanie, zavodòovanie, zásah do vodného toku, 

manipulácia s výškou vodnej hladiny, zachytávanie prameòov), k zmene pôdneho povrchu 

(rozrušenie drnu, pôdnych horizontov, vypa¾ovanie a odstraòovanie lesnej hrabanky) 

a k zmene chemických vlastností prostredia (hnojenie organickými a priemyselnými 

hnojivami, používanie chemických prípravkov). Výnimkou sú zásahy, ktoré zabezpeèujú 

existenciu chránenej rastliny a jej biotopu. 

Chráneného živoèícha je zakázané: 

1. Chyta , zraòova alebo usmrti v jeho prirodzenom prostredí. 

2. Ruši v jeho prirodzenom vývine, najmä vyrušova ho v dobe rozmnožovania, 

výchovy mláïat, zimného spánku, migrácie. 

3. Nièi a poškodzova jeho biotop, najmä obydlie, hniezdo, miesto rozmnožovania, 

získavania potravy, odpoèinku, preperovania alebo zimovania. 

4. Nièi jeho vývinové štádiá vo vo¾nej prírode vrátane prázdnych vajec. 

5. Drža prázdne vajcia z vo¾nej prírody. 

6. Chova v ¾udskej opatere. 

7. Predáva , kupova alebo vymieòa a ponúka na predaj, alebo výmenu. 

8. Premiestòova , alebo prepravova . 

9. Medzidruhovo kríži . 

10. Vyváža . 

Zakazuje sa tiež poškodzova a nièi chránený nerast a chránenú skamenelinu. 

3.2.5. Ochrana drevín 

Kultúrne, vedecky, ekologicky, krajinotvorne alebo esteticky mimoriadne 

významné stromy alebo ich skupiny vrátane stromoradí môže krajský úrad vyhlási 

23

všeobecne záväznou vyhláškou za chránené stromy. Za chránené stromy možno vyhlási 

aj tie, ktoré rastú na lesnom pôdnom fonde. Chránené stromy sa považujú za chránený 

objekt. 

Zákon všeobecne zakazuje poškodzova a nièi dreviny (stromy a kroviny). 

Vlastník pozemku, na ktorom rastie drevina je povinný ošetrova a udržiava ju. Na 

výrub drevín sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody. Ak sa súhlas udelí, vlastník je 

povinný uskutoèni primeranú náhradnú výsadbu na vopred urèenom mieste (podrobne 

pozri zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny). 


1. Legislatívne nástroje ochrany prírody a krajiny v SR (Ústava SR a zákon NR SR è. 

543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny). 

2. Vybrané základné pojmy ochrany prírody a krajiny. 

3. Stupne územnej ochrany. 

4. Chránené územia. 

5. Druhová ochrana chránených rastlín, chránených živoèíchov, chránených nerastov 

a chránených skamenelín a ochrana drevín. 

24

3.3. ZNEÈIS OVANIE OVZDUŠIA, VODSTVA A PÔDY 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: zneèis ovanie, zdroj zneèis ovania, emisia, emisný limit, imisný 

limit, depozièný limit, smogová situácia, zvuk, poèute¾ný zvuk, infrazvuk, ultrazvuk, hluk, 

tónový hluk, vibrácia, otras, kvalita povrchovej vody, kontaminácia pôdy 


Ovzdušie, vodstvo a pôdy sa v záujme ¾udského zdravia (ale aj v záujme ochrany 

všetkých organizmov) chránia pred zneèis ovaním škodlivými plynnými a tuhými 

látkami. WHO definuje ¾udské zdravie ako stav úplného telesného, duševného 

a sociálneho blaha. Keïže táto definícia je ve¾mi všeobecná, Pearsons (1967) zo 

sociologického h¾adiska ho definoval ako stav optimálnej schopnosti pre úèinné naplnenie 

úloh, ktoré považujeme za hodnotné. 

Legislatíva rieši ochranu pred zneèis ovaním súborne, ako ochranu všetkých 

relevantných zložiek životného prostredia. 

Otázky zneèis ovania životného prostredia rieši zákon NR SR è. 245/2003 Z.z. 

o integrovanej prevencii a kontrole zneèis ovania životného prostredia. Predmetom 

zákona sú okrem integrovanej prevencie a kontrole zneèis ovania životného prostredia 

aj práva a povinnosti prevádzkovate¾ov priemyselných èinností, úlohy verejnej správy, 

informaèný systém a podmienky odbornej spôsobilosti na poskytovanie odborného 

poradenstva. 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY ZNEÈIS OVANIA ŽIVOTNÉHO 

PROSTREDIA 

1. Zneèis ovanie je priame i nepriame zavádzanie látok, vibrácií, tepla alebo hluku 

¾udskou èinnos ou do ovzdušia, vody alebo pôdy, ktoré môžu by škodlivé ¾udskému 

zdraviu, môžu negatívne ovplyvòova kvalitu životného prostredia alebo hmotný 

majetok, môžu znehodnocova priaznivý stav životného prostredia alebo 

môžu zasahova do oprávneného využívania životného prostredia. Látka je chemický 

prvok, ako aj jeho zlúèeniny okrem rádioaktívnych látok a geneticky modifikovaných 

organizmov. 

2. Opatrenia na ochranu životného prostredia pred zneèis ovaním sú: 2.1. Integrované 

povo¾ovanie prevádzok a zmien v nich. 2.2. Kontrola surovín, látok a energie 

používaných alebo vyrábaných v prevádzke. 2.3. Urèovanie emisných limitov 

a podmienok vykonávania èinnosti v prevádzkach. 2.4. Monitorovanie zdrojov 

emisií. 2.5. Urèovanie najlepších dostupných techník. 2.6. Vykonávanie kontroly 

v prevádzkach, odoberanie vzoriek, meranie emisií a zber, spracúvanie, 

vyhodnocovanie a oznamovanie údajov a informácií. 2.7. Ohlasovacia povinnos 

prevádzkovate¾ov. 2.8. Kontrola nakladania s odpadom. 2.9. Kontrola 

a preskúmavanie podmienok integrovaného povolenia. 

3. Emisia je priame i nepriame uvo¾òovanie látok, vibrácií, tepla alebo hluku do 

ovzdušia, vody alebo pôdy z bodového alebo plošného zdroja v prevádzke. 

4. Emisný limit je množstvo emisií vyjadrené v urèitých špecifických ukazovate¾och, 

koncentráciách alebo úrovniach zneèis ovania, ktoré nesmie by prekroèené za 

25

èasovú jednotku. Možno ho urèi pre jednotlivú látku alebo pre skupiny, druhy 

alebo kategórie príbuzných látok. 

5. Norma kvality životného prostredia je súbor požiadaviek na životné prostredie 

vyplývajúcich z právnych predpisov, ktoré musia by splnené v urèenom mieste 

v urèenom èase. 

3. ZÁKLADNÉ ZNEÈIS UJÚCE LÁTKY, PRE KTORÉ SA URÈUJÚ EMISNÉ 

LIMITY 

3.1. Ovzdušie 

Emisné limity sa urèujú pre nasledovné zneèis ujúce látky vypúš ané do ovzdušia: 

1. Oxid sirièitý a ostatné zlúèeniny síry. 

2. Oxidy dusíka a ostatné zlúèeniny dusíka. 

3. Oxid uho¾natý. 

4. Prchavé organické zlúèeniny. 

5. Azbest (suspendované èastice, vlákniny). 

6. Kovy a ich zlúèeniny. 

7. Prach. 

8. Chlór a jeho zlúèeniny. 

9. luór a jeho zlúèeniny. 

10. Arzén a jeho zlúèeniny. 

11. Kyanidy. 

12. Látky a prípravky, pri ktorých bolo dokázané, že pri prenose vzduchom majú 

karcinogénne alebo mutagénne úèinky alebo vlastnosti, ktoré môžu ovplyvni 

reprodukciu. 

13. Polychlórované dibenzodioxíny a polychlórované dibenzofurány. 

3.2. Vodstvo 

Emisné limity sa urèujú pre nasledovné zneèis ujúce látky vypúš ané do vôd: 

1. Organické zlúèeniny halogénov a látky, ktoré môžu vo vodnom prostredí takéto 

zlúèeniny vytvára . 

2. Organické zlúèeniny fosforu. 

3. Organické zlúèeniny cínu. 

4. Látky a prípravky, pri ktorých bolo dokázané, že vo vodnom prostredí, alebo pri 

prenose vodným prostredím majú karcinogénne alebo mutagénne úèinky alebo 

vlastnosti, ktoré môžu ovplyvni reprodukciu. 

5. Perzistentné uh¾ovodíky a perzistentné a bioakumulovate¾né toxické organické látky. 

6. Kyanidy. 

26

7. Kovy a ich zlúèeniny. 

8. Arzén a jeho zlúèeniny. 

9. Biocidy a výrobky na ochranu rastlín. 

10. Rozptýlené materiály (v suspenzii). 

11. Látky prispievajúce k eutrofizácii (hlavne dusiènany a fosforeènany). 

12. Látky s nepriaznivým vplyvom na kyslíkovú bilanciu (možno ich mera pomocou 

BSK, CHSK a ïalšími). 

3.3.1. OCHRANA OVZDUŠIA PRED ZNEÈIS UJÚCIMI LÁTKAMI 


Rieši ho zákon NR SR è. 31/1995 Z.z. o ochrane ovzdušia pred zneèis ujúcimi 

látkami. Zákon upravuje práva a povinnosti právnických a fyzických osôb pri ochrane 

vonkajšieho ovzdušia pred vnášaním zneèis ujúcich látok ¾udskou èinnos ou a spôsob 

obmedzovania príèin a zmieròovanie následkov zneèis ovania. Ovzdušie zneèis ujú 

najrozmanitejšie látky. Za najnebezpeènejšie sa považujú rádioaktívne látky, z ktorých 

je najhoršie plutónium, lebo poloèas jeho rozpadu je 22 400 rokov a bude trva 200 000 

rokov, kým sa vyžiari na 1%, ktoré je však tiež škodlivé. 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY OCHRANY OVZDUŠIA PRED 

ZNEÈIS UJÚCIMI LÁTKAMI 

1. Zneèis ujúce látky sú tuhé, kvapalné alebo plynné látky, ktoré priamo alebo po 

chemickej alebo fyzikálnej zmene v ovzduší alebo po spolupôsobení s inou látkou 

nepriaznivo ovplyvòujú ovzdušie a tým ohrozujú a poškodzujú zdravie ¾udí alebo 

iných organizmov, zhoršujú ich životné prostredie, nadmerne ho ob ažujú alebo 

poškodzujú majetok. 

2. Zdroje zneèis ovania sú: 2.1. Technologické celky, sklady a skládky palív, surovín 

a produktov, skládky odpadov, lomy a iné plochy s možnos ou zaparenia, horenia 

alebo úletu zneèis ujúcich látok a iné stavby, objekty, zariadenia a èinnosti, ktoré 

výrazne zneèis ujú alebo môžu zneèis ova ovzdušie. Zdroj zneèis ovania je 

vymedzený ako súhrn všetkých zariadení a èinností v rámci funkèného 

a priestorového celku. 2.2. Pohyblivé zariadenia so spa¾ovacími alebo inými hnacími 

motormi, ktoré zneèis ujú ovzdušie, najmä cestné motorové vozidlá, železnièné 

ko¾ajové vozidlá, plavidlá a lietadlá. 

3. Emisný limit je najvyššia prípustná miera vypúš ania zneèis ujúcej látky do ovzdušia 

zo zdroja zneèis ovania, zariadenia alebo inej súèasti zdroja zneèis ovania vyjadrená 

ako hmotnostná koncentrácia zneèis ujúcej látky v odpadových plynoch alebo 

hmotnostný tok zneèis ujúcej látky za jednotku èasu, alebo hmotnostné množstvo 

zneèis ujúcej látky vztiahnuté na jednotku produkcie èi výkonu, alebo emisný stupeò, 

alebo stupeò zneèis ovania ovzdušia spôsobovaný týmto zdrojom. 

4. Imisný limit je najvyššia prípustná koncentrácia zneèis ujúcej látky obsiahnutá 

v ovzduší. 

5. Depozièný limit je najvyššie prípustné množstvo zneèis ujúcej látky usadenej po 

dopade na jednotku plochy zemského povrchu za jednotku èasu. 

27

6. Prípustná úroveò zneèis ovania ovzdušia je urèená emisnými, imisnými 

a depoziènými limitmi pre jednotlivé zneèis ujúce látky. 

7. Smogová situácia je mimoriadne zneèistené ovzdušie, keï úroveò zneèistenia 

prekroèí osobitný imisný limit. 

3. INÉ ASPEKTY OCHRANY OVZDUŠIA PRED ZNEÈIS UJÚCIMI LÁTKAMI 

Ochranu ovzdušia pred zneèis ujúcimi látkami zabezpeèujú aj ïalšie legislatívne 

normy, napr. Vyhláška MŽP SR è. 474/2000 Z.z., ktorá urèuje spôsoby merania 

(monitorovania) zneèis ujúcich látok v ovzduší, Nariadenie vlády SR è. 473/2000 Z.z., 

ktoré urèuje kategorizáciu ve¾kých a stredných zdrojov zneèis ovania ovzdušia 

(pod¾a priemyselných odvetví a nakladanie s odpadmi), ich emisné limity a podmienky 

ich platnosti, Vyhláška MŽP SR è. 705/2002 Z.z. o kvalite ovzdušia (vz ahuje sa na 

oxid sirièitý (SO 2 

), oxid dusièitý (NO 2 

), oxidy dusíka (NO x 

), tuhé èastice (PM 10 

), olovo, 

oxid uho¾natý, benzén a ozón), Vyhláška MŽP SR è. 706/2002 Z.z. o zdrojoch 

zneèis ovania ovzdušia, o emisných limitoch, o technických požiadavkách a všeobecných 

podmienkach prevádzkovania, o zozname zneèis ujúcich látok, o kategorizácii zdrojov 

zneèis ovania ovzdušia a o požiadavkách zabezpeèenia rozptylu zneèis ujúcich látok. 

Vyhláška obsahuje zoznam zneèis ujúcich látok pre ktoré sa urèujú emisné limity a emisné 

kvóty (základné a vybrané zneèis ujúce látky - tuhé zneèis ujúce látky, oxidy síry, oxidy 

dusíka, oxid uho¾natý, pachové látky, organické látky v odpadových plynoch, 

dibenzodioxíny a dibenzofurány, ïalej skupina látok s karcinogénnym úèinkom, skupina 

tuhých zneèis ujúcich organických látok, skupina anorganických zneèis ujúcich látok 

vo forme plynov a pár, skupina organických plynov a pár a plynné látky spôsobujúce 

skleníkový efekt - oxid uhlièitý, metán, oxid dusný, fluórované uh¾ovodíky, 

plnofluórované uh¾ovodíky a fluorid sírový). Vyhláška ïalej špecifikuje ve¾ké a stredné 

zdroje zneèis ovania ovzdušia pod¾a priemyselných odvetví a urèuje všeobecné 

a špecifické emisné limity pre jednotlivé zneèis ujúce látky a prevádzky. 

3.3.2. OCHRANA OVZDUŠIA PRED HLUKOM A VIBRÁCIAMI 


Ochranu ¾udského zdravia pred rizikom z vystavenia hluku a vibráciám 

(mechanické kmitanie a otrasy) a prevenciu pred týmito vplyvmi vo vonkajšom priestore 

a v stavbách rieši Nariadenie vlády SR è. 40/2002 Z.z. o ochrane zdravia pred hlukom 

a vibráciami. Nariadenie ustanovuje požiadavky na ochranu zdravia ¾udí pred rizikom 

z vystavenia hluku a mechanickému kmitaniu a otrasom (vibrácie) a na predchádzanie 

tomuto riziku. 

Hluk patrí medzi tie emisie, ktoré poškodzujú hlavne sluch, hoci nepriaznivo 

ovplyvòujú celkový zdravotný stav èloveka (spôsobuje najmä kardiovaskulárne choroby). 

Je známe, že 75% straty sluchu typického Amerièana nespôsobuje starnutie, ale to, èomu 

je sluch vystavený poèas života. Hluk o intenzite 80 dB (automobil) poškodzuje sluch 

už po 16 hodinách. Celkovú hluènos spôsobuje z 80% doprava. Hluk sa charakterizuje 

tromi velièinami: trvanie, frekvencia, amplitúda. Trvanie hluku je dåžka èasu pôsobenia. 

rekvencia sa vyjadruje v kmitoch za sekundu, èiže v hertzoch. Rozsah bežnej, poèute¾nej 

frekvencie je 20 - 20 000 kmitov.sec -1 . Amplitúda je intenzita, meraná v jednotkách 

zvaných decibely. Bežný rozhovor má intenzitu 40-60 dB. Èím dlhšie je sluch vystavený 

intenzite nad 80 dB, tým rýchlejšia je strata sluchu. Sluch znesie hluk elektrickej vàtaèky 

poèas 2 hodín (100 dB), ale v hluènej videoherni najviac 30 min. (110 dB). Každé zvýšenie 

28

hlasitosti o 10 dB znamená pre sluch 10 násobne vyššiu zá až hlukom. Hluk 120 dB 

spôsobuje bolesti ucha. Vážnou poruchou sluchu trpí 120 mil. ¾udí. 

Hladina dB/A niektorých zvukov: 

dýchanie: 10 dB 

šepot: 30 dB 

šum lesa: 20-40 dB 

hovor: 40-60 dB 

reštaurácia: 60-70 dB 

dopravná špièka: 80 dB 

mixér: 90 dB 

nákladné auto: 90-100 dB 

vlak: 100 dB 

re azová píla (tiež diskotéka): 110 dB 

prúdové lietadlo: 120-130 dB 

výstrel z brokovnice: 140 dB 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY OCHRANY OVZDUŠIA PRED HLUKOM 

1. Zvuk je mechanické kmitanie èastíc pružného prostredia. 

2. Poèute¾ný zvuk je zvuk schopný vyvola sluchový vnem. Je to zvuk, ktorého 

frekvenèné spektrum leží v tretinooktávových frekvenèných pásmach so strednými 

frekvenciami 20 Hz až 20 kHz. Poèute¾ný zvuk s výraznými frekvenènými zložkami 

v oblasti frekvencií pod 50 Hz je nízkofrekvenèný zvuk. 

3. Hluk je každý nežiaduci, rušivý, nepríjemný alebo škodlivý zvuk. 

4. rekvenèné pásmo je oblas frekvencií ohranièená dolnou hraniènou frekvenciou 

a hornou hraniènou frekvenciou. Pásmo sa charakterizuje strednou frekvenciou. 

5. Zvukový impulz je jednorazový akustický dej charakterizovaný skokovým nárastom 

tlaku s nasledujúcim rýchlym poklesom. 

6. Otras je rýchla jednorazová alebo opakovaná zmena urèujúcej velièiny mechanického 

kmitania. 

3. HLUK VO VONKAJŠÍCH PRIESTOROCH 

Najvyššie prípustné hodnoty vo vonkajšom priestore sa vz ahujú na priestor mimo 

budov, a to na miesta, ktoré ¾udia používajú dlhodobo alebo opakovane, napr. na lieèenie, 

oddych, šport, rekreáciu, ïalej sa vz ahujú na priestor pred fasádami obytných miestností 

s oknami, pred uèebòami a budovami vyžadujúcimi si tiché prostredie. Nevz ahujú sa 

na priestor komunikácií a vonkajších pracovísk (napr. stavby). 

Urèujúca velièina hluku vo vonkajšom priestore je ekvivalentná hladina A zvuku 

pre denný a noèný èas alebo príslušná hodnotiaca hladina A zvuku. 

Najvyššie prípustné hodnoty hluku sa vz ahujú na priestor vo výške 1,5 m (pre 

územné plánovanie vo výške 4 m nad terénom). V priestore obytných budov sa vz ahuje 

29

k výške okien miestností a vo vzdialenosti 2 m od fasády. Najvyššie prípustné hodnoty 

sa nevz ahujú na hluk zariadení, ktoré sú v prevádzke len výnimoène, ako napr. výstražné 

zvukové signály. Hladina ich zvuku však nesmie prekroèi 130 dB. 

Výnimoène možno povoli výstavbu obytných budov aj v oblastiach s vyššími 

hladinami hluku ako dovo¾uje norma (t.j. nad 65 dB v dennom èase), napr. v oblasti 

letísk a dopravných zón, ak sa vykonajú opatrenia na ochranu ich vnútorného prostredia. 

Najvyššie prípustné ekvivalentné hladiny A hluku vo vonkajších priestoroch 

1. Územia s osobitnou ochranou pred hlukom, napr. ve¾ké lieèebné a kúpe¾né 

areály (údaje L Aeq.p ): 

- hluk z dopravy - denný èas: 45 dB, noèný èas: 35 dB 

- hluk z iných zdrojov - denný èas: 40 dB, noèný èas: 35 dB 

1. Vonkajší priestor v obytnom prostredí. Priestor pred oknami chránených 

miestností školských budov a viacpodlažných budov. Rekreaèné územia, územia 

nemocníc a územia iných budov vyžadujúcich si tiché prostredie (údaje 

L Aeq.p ): 



2. Vonkajší priestor v obytnom prostredí v okolí dia¾níc, letísk, ciest I. a II. triedy, 

zberných mestských komunikácií a hlavných železnièných ahov (údaje 

L Aeq.p ): 



3. Výrobné zóny, areály závodov, územie v okolí dia¾níc, letísk, ciest I. a II. 

triedy a hlavných železnièných ahov, všetko bez obytnej funkcie (údaje 

L Aeq.p ): 

- hluk z dopravy: 70 dB 

- hluk z iných zdrojov: 70 dB 

4. VIBRÁCIE 

Prípustné hodnoty vibrácií sa urèujú pre pracovné prostredie a to pre miesta na 

povrchu konštrukcií a predmetov, z ktorých sa môžu prenáša na èloveka. Urèujú sa 

najvyššie prípustné hodnoty vibrácií prenášaných na ruky, na celé telo a pre miestne 

vibrácie. Urèujú sa aj pre otrasy, ak hlavná èas ich energie je obsiahnutá 

v tretinovooktávových pásmach so strednou frekvenciou od 1 Hz do 80 Hz. Urèenie 

intenzity otrasov je zvláš významné v prípadoch, ak sa uvažuje so zvýšením intenzity 

dopravy (najmä nákladnej) v uliciach staršej zástavby, kde môžu poškodi budovy. 

3.3.3. OCHRANA VODSTVA PRED ZNEÈISTENÍM 

Ochranu vodstva pred zneèistením rieši Nariadenie vlády SR è. 491/2002 Z.z. 

Nariadením sa ustanovujú kvalitatívne ciele povrchových vôd a limitné hodnoty 

ukazovate¾ov zneèistenia odpadových vôd a osobitných vôd. Ïalej sa ustanovujú 

požiadavky na kvalitu povrchovej vody urèenej na odber pre pitnú vodu, pre vodu urèenú 

30

na závlahy a pre vodu vhodnú pre život a reprodukciu pôvodných druhov rýb a rozsah 

monitorovania týchto vôd. 

Pre kvalitu povrchových vôd sa urèujú limitné hodnoty vo všeobecnej polohe 

a osobitne pre kvalitu povrchovej vody urèenej na závlahy, pre život a reprodukciu 

pôvodných druhov rýb a pre odber na pitnú vodu. Kvalitu vody urèujú rôzne ukazovatele, 

ako rozpustený kyslík, biochemická spotreba kyslíka s potlaèením nitrifikácie, chemická 

spotreba kyslíka manganistanom, dichrómanom, farba, pach, nerozpustené a rozpustené 

látky, ažké kovy a ïalšie. Urèujú sa odporúèané hodnoty a medzné hodnoty 

ukazovate¾ov. Vody urèené pre pitné úèely sa zatrieïujú do 3 skupín: A - voda vyžadujúca 

si jednoduchú fyzikálnu úpravu a dezinfekciu. B - voda vyžadujúca si fyzikálno-chemickú 

úpravu a dezinfekciu. C - voda vyžadujúca si intenzívnu fyzikálno-chemickú úpravu 

a dezinfekciu. Osobitne sa ustanovujú limitné hodnoty ukazovate¾ov zneèistenia 

splaškových odpadových vôd a komunálnych vôd vypúš aných do povrchových alebo 

do podzemných vôd a limitné hodnoty ukazovate¾ov zneèistenia priemyselných 

odpadových a osobitných vôd vypúš aných do povrchových vôd pod¾a priemyselných 

odvetví. 

Pod¾a akosti vôd sú vodné zdroje zaradené do 5 tried èistoty: I. trieda - ve¾mi èistá 

voda. II. trieda - èistá voda. III. trieda - zneèistená voda. IV. trieda - silne zneèistená 

voda. V. trieda - ve¾mi silne zneèistená voda. 

I. trieda je vhodná pre všetky úèely, najmä vodárenské, pre potravinársky a iný 

priemysel, kúpaliská, chov lososovitých rýb. II. trieda je vhodná pre vodárenstvo, vodné 

športy, chov rýb a priemysel. III. trieda je vhodná len pre priemysel. Na vodárenské 

úèely je vhodná len po viacstupòovej úprave. IV. trieda je vhodná pre obmedzené úèely. 

V. trieda nie je vhodná pre žiadne úèely. 

Zákon NR SR è. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona SNR è. 372/1990 Zb. 

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) uvádza zoznam obzvláš 

škodlivých látok, škodlivých látok a prioritných látok. 

Obzvláš škodlivé látky sú látky vybrané hlavne na základe ich toxicity, 

rozložite¾nosti a bioakumulácie. Nepatria k nim tie, ktoré sú biologicky neškodné alebo 

sa rýchlo menia na látky biologicky neškodné. Sú to napr. organohalogénové zlúèeniny 

a látky, ktoré môžu vytvára takéto zlúèeniny vo vodnom prostredí, organické zlúèeniny 

fosforu, cínu, látky, ktoré majú vo vodnom prostredí alebo pôsobením vodného prostredia 

karcinogénne, mutagénne alebo teratogénne úèinky, ortu a jej zlúèeniny, kadmium a jeho 

zlúèeniny, perzistentné minerálne oleje a uh¾ovodíky ropného pôvodu, kyanidy 

a perzistentné syntetické látky. 

Škodlivé látky sú látky a skupiny látok, ktoré majú škodlivý vplyv na vodné 

prostredie. Sú to: 

1. Polokovy, kovy a ich zlúèeniny (zinok, meï, nikel, chróm, olovo, selén, arzén, 

antimón, molybdén, titán, cín, bárium, berýlium, kobalt, striebro a ïalšie). 

2. Biocídy a ich deriváty. 

3. Látky, ktoré majú škodlivý vplyv na chu a pach vody, a zlúèeniny spôsobujúce 

vznik takýchto látok vo vode. 

4. Toxické alebo perzistentné organické zlúèeniny kremíka a látky, ktoré môžu spôsobi 

vznik takýchto látok vo vodách. 

31

5. Rozložite¾né minerálne oleje a uh¾ovodíky ropného pôvodu. 

6. luoridy. 

7. Látky, ktoré majú nepriaznivý vplyv na rovnováhu kyslíka vo vode (merané ako 

ukazovatele BSK 5 

a CHSK) a tie, ktoré môžu prispie k eutrofizácii (predovšetkým 

zlúèeniny dusíka a fosforu). 

8. Silážne š avy, priemyselné a organické hnojivá a ich tekuté zložky. 

Z obzvláš škodlivých a škodlivých látok sú vyèlenené tzv. prioritné látky, ktorými 

sú napr. antracén, benzén, dichlórmetán, endosulfán, kadmium, olovo, ortu , nikel a ich 

zlúèeniny, trichlórbenzén, trichlórmetán a ïalšie. 

3.3.4. OCHRANA PÔD PRED KONTAMINÁCIOU 

Ochranu pôd pred kontamináciou rizikovými látkami rieši zákon NR SR è. 220/ 

2004 Z.z. o ochrane a využívaní po¾nohospodárskeho pôdneho fondu a o zmene zákona 

è. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole zneèis ovania životného prostredia 

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pod rizikovými látkami v pôde sa rozumejú 

prvky a zlúèeniny z prírodných alebo antropických zdrojov, ktorých prítomnos v pôdach 

v urèitej koncentrácii priamo alebo nepriamo vyvoláva alebo môže vyvola nežiaduce 

zmeny fyzikálnych, chemických a biologických vlastností po¾nohospodárskej pôdy. 

Limitná hodnota rizikových látok je hodnota urèujúca hranicu najvyšších prípustných 

obsahov rizikových látok v po¾nohospodárskej pôde. 

Zákon definuje po¾nohospodársku pôdu poškodenú rizikovými látkami ako takú 

pôdu, v ktorej sa aspoò jedna riziková látka nachádza v množstve nad limitnou hodnotou 

rizikových látok urèených zákonom. Z pozemku kontaminovaného rizikovými látkami 

ohrozujúcimi zdravie alebo život ¾udí a zvierat sa po¾nohospodárske plodiny nesmú 

používa na výrobu potravín, krmív, ani sa nesmú používa v potravinovom re azci. 

Majite¾ alebo užívate¾ takéhoto pozemku je povinný vykona nevyhnutné opatrenia na 

odstránenie poškodenia. Zákon ustanovuje limitné hodnoty (najvyššie prípustné obsahy) 

rizikových látok v pôdach pod¾a ich druhov (piesoènatá a hlinito-piesoènatá, piesoènatohlinitá 

a hlinitá, ílovito-hlinitá, ílovitá a íl) pre kovy (As, Cd, Co, Cr, Cu, Hg, Ni, Pb, Se, 

Zn, ), polycyklické aromatické uh¾ovodíky, chlórované uh¾ovodíky, iné pesticídy a pre 

nepolárne uh¾ovodíky. Pre vz ah po¾nohospodárska pôda-rastlina zákon urèuje limitné 

hodnoty prvkov As, Cu, Ni, Zn, Cd, Pb a vodorozpustného fluóru. 


1. Vybrané základné pojmy v zneèis ovaní ovzdušia, vodstva a pôdy. 

2. Základné zneèis ujúce látky ovzdušia a vody. 

3. Ochrana ovzdušia pred hlukom a vibráciami. Základné pojmy a najvyššie prípustné 

hladiny hluku vo vonkajších priestoroch. 

4. Ochrana vodstva pred zneèistením. 

5. Ochrana pôd pred kontamináciou. 

32

3.4. VODSTVO 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: vodný útvar, útvar povrchovej vody, útvar podzemnej vody, odpadová 

voda, recipient, zneèistenie vôd, ohrozenie vôd, splašková odpadová voda, komunálna 

odpadová voda, priemyselná odpadová voda, eutrofizácia, èistenie vôd, vodná bilancia, 

vodné plánovanie, nakladanie s vodami, citlivá oblas , zranite¾ná oblas , chránená 

vodohospodárska oblas , ochranné pásmo vodárenských zdrojov 


Vodstvo (podzemné a povrchové vody) predstavuje jednu z najvýznamnejších 

a zároveò najcitlivejších zložiek životného prostredia, ktorá je v súèasnosti ohrozená 

v globálnom meradle. Tzv. tajná správa Pentagonu z r. 2004 upozoròuje, že nedostatok 

èistej pitnej vody v 21. stor. sa stane tak akútnym, že bude dôvodom k ozbrojeným 

medzinárodným konfliktom. Príèinou tohto stavu sú jednak globálne klimatické zmeny 

a jednak globálne zneèis ovanie životného prostredia. 

V SR nepriaznivú situáciu v stave kvality a dostatku vodných zdrojov každoroène 

uvádza Správa o stave životného prostredia SR. Využívanie a ochranu vodných zdrojov 

(podzemné a povrchové vody) upravuje zákon NR SR è. 364/2004 Z.z. o vodách 

a o zmene zákona SNR è. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov 

(vodný zákon). Pod¾a èlánku 1. tento zákon vytvára podmienky na všestrannú ochranu 

vôd vrátane vodných ekosystémov a od vôd priamo závislých ekosystémov v krajine, 

na zachovanie alebo zlepšovanie stavu vôd, na ich úèelné, hospodárne a trvalo udržate¾né 

využívanie, na manažment povodí a zlepšenie kvality životného prostredia a jeho zložiek, 

na znižovanie nepriaznivých úèinkov povodní a sucha, na zabezpeèenie funkcií vodných 

tokov a na bezpeènos vodných stavieb. Zákon ïalej upravuje práva a povinnosti 

fyzických a právnických osôb k povrchovým a podzemným vodám pri ich ochrane, 

úèelnom a hospodárnom využívaní a oprávnenia a povinnosti štátnej správy. 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY VYUŽÍVANIA A OCHRANY VODSTVA 

1. Vodný útvar je trvalé lebo doèasné sústredenie vody na zemskom povrchu alebo 

pod jeho povrchom, ktoré je charakterizované typickými formami výskytu a znakmi 

hydrologického režimu. 

2. Hydrogeologický kolektor podzemnej vody je horninové teleso, ktorého pórovitos 

a priepustnos sú v porovnaní s okolitým horninovým prostredím nato¾ko väèšie, 

že gravitaèná voda v òom môže prúdi rýchlejšie a možno z neho odobera 

významnejšie množstvo podzemnej vody. 

3. Ohrozenie vôd je také nakladanie s odpadovými, osobitnými vodami alebo 

zaobchádzanie s nebezpeènými látkami, ktoré môžu ma za následok zhoršenie 

stavu vôd. 

4. Eutrofizácia je obohacovanie vody živinami, najmä zlúèeninami dusíka a fosforu, 

ktoré má za následok zvýšený rast siníc, rias a vyšších rastlinných foriem, èím môže 

dôjs k nežiaducemu zhoršovaniu ekologickej stability a kvality tejto vody. 

33

5. Hydroenergetický potenciál vodného toku je mechanická energia produkovaná 

pohybom masy vody v prirodzenom alebo umelom koryte; hydroenergetický 

potenciál vodných tokov je ich súèas ou a je vo vlastníctve Slovenskej republiky. 

6. Recipient je vodný útvar, do ktorého sa vypúš a povrchová, podzemná, odpadová 

a osobitná voda. 

7. Odpadová voda je voda použitá v obytných, výrobných, po¾nohospodárskych, 

zdravotníckych a iných stavbách a zariadeniach alebo v dopravných prostriedkoch, 

pokia¾ má po použití zmenenú kvalitu (zloženie alebo teplotu), ako aj priesaková 

voda zo skládok odpadov a odkalísk; odpadová voda môže by splašková, 

priemyselná a komunálna; za použitú vodu sa nepovažuje vypúš aná z rybochovných 

zariadení, rybníkov a vodných nádrží osobitne vhodných na chov rýb. 

8. Splašková odpadová voda je voda z obydlí a služieb, predovšetkým z ¾udského 

metabolizmu a èinností v domácnostiach, z kúpe¾ní, stravovacích zariadení a z iných 

podobných zariadení a nie je hromadená v žumpách. 

9. Priemyselná odpadová voda je voda z výrobných èinností, priemyslu, služieb 

a živností, ktorá je iného charakteru ako je splašková odpadová voda a voda 

z povrchového odtoku. 

10. Komunálna odpadová voda je voda zo sídelných útvarov obsahujúca prevažne 

splaškovú odpadovú vodu; môže obsahova priemyselnú odpadovú vodu, 

infiltrovanú vodu a v prípade stokovej jednotnej siete alebo polodelenej stokovej 

siete aj vodu z povrchového odtoku. 

11. Limitná hodnota ukazovate¾ov zneèistenia vypúš aných odpadových a osobitných 

vôd je najvyššia prípustná koncentrácia príslušnej škodlivej, obzvláš škodlivej alebo 

inej zneèis ujúcej látky vo vypúš aných odpadových vodách. 

12. Zneèistením vôd je priame alebo nepriame vypúš anie alebo únik látok alebo tepla 

do vody, ovzdušia alebo pôdy spôsobené ¾udskou èinnos ou a prírodnými vplyvmi, 

ktoré môže poškodi zdravie ¾udí, kvalitu vodných ekosystémov a od vôd priamo 

závislých ekosystémov v krajine, spôsobi poškodenie materiálnych hodnôt 

a obmedzenie alebo zhoršenie rekreaèných možností alebo iného užívania životného 

prostredia. 

13. Environmentálna norma kvality je koncentrácia konkrétnej zneèis ujúcej látky alebo 

skupiny zneèis ujúcich látok vo vode, v sedimentoch alebo v živých organizmoch, 

ktorú nemožno v záujme ochrany zdravia ¾udí a životného prostredia prekroèi . 

3. ROZDELENIE VÔD 

Vody sa èlenia na povrchové a podzemné. 

1. Povrchové vody sú vody prirodzene sa vyskytujúce na zemskom povrchu. Sú nimi 

rieky, potoky a ostatné vodné toky, obèasne teèúce nesústredené vody, jazerá a iné 

stojaté povrchové sústredenia vody a vody, ktoré sa vyskytujú na území chránenom 

pred zaplavením pri povodni a ktoré nemôžu pri zvýšenom vodnom stave vo vodnom 

toku odteka prirodzeným spôsobom (vnútorné vody). 

2. Podzemné vody sú všetky vody nachádzajúce sa pod povrchom zeme v pásme 

nasýtenia a v bezprostrednom kontakte s pôdou alebo s pôdnym podložím vrátane 

34

podzemných vôd slúžiacim ako médium na akumuláciu, transport a exploatáciu 

zemského tepla z horninového prostredia (geotermálna voda). Podzemnými vodami 

ostávajú aj po ich odkrytí prirodzeným prepadom ich nadložia, banskou èinnos ou, 

èinnos ou vykonávanou banským spôsobom alebo vykonávaním inej obdobnej 

èinnosti. 

3. Podzemné vody sú prednostne urèené na zásobovanie obyvate¾stva pitnou vodou 

a na úèely, na ktoré je použitie pitnej vody ustanovené osobitným predpisom. Iné 

použitie je možné iba pri zachovaní ich prednostného urèenia. 

4. VÝSKYT A STAV POVRCHOVÝCH A PODZEMNÝCH VÔD 

4.1. Zis ovanie výskytu a stavu povrchových a podzemných vôd 

Zis ovaním výskytu a hodnotením stavu povrchových a podzemných vôd sa 

zabezpeèujú podmienky potrebné na tvorbu koncepcií trvalo udržate¾ného využívania 

vôd a ich ochrany, na výkon štátnej vodnej správy a na poskytovanie informácií verejnosti. 

Komplexne sa vykonáva v povodiach a v èiastkových povodiach. 

Zahròuje: 

1. Identifikáciu útvarov povrchových a podzemných vôd vrátane ich urèenia na rôzne 

spôsoby používania, najmä na odber pre pitnú vodu, na vodu na kúpanie a na vodu 

vhodnú pre život a reprodukciu pôvodných druhov rýb. 

2. Sledovanie kvality a množstva vôd a vodných stavov v útvaroch povrchových vôd 

na úèely hodnotenia ekologického stavu, chemického stavu a ekologického 

potenciálu. 

3. Sledovanie a hodnotenie kvantitatívneho stavu a chemického stavu útvarov 

podzemných vôd. 

4. Bilancovanie množstva a kvality povrchových a podzemných vôd (bilancia vôd). 

5. Sledovanie a hodnotenie stavu povrchových a podzemných vôd v chránených 

územiach a v zranite¾ných územiach. 

6. Hodnotenie stavu v zneškodòovaní komunálnych odpadových vôd a èistiarenských 

kalov. 

7. Registráciu chránených území. 

8. Vytváranie a riadenie informaèných systémov. 

Stav povrchových vôd je všeobecné vyjadrenie stavu útvaru povrchových vôd, 

ktorý je urèený ekologickým alebo chemickým stavom pod¾a toho, ktorý z nich je horší. 

Ekologický stav je vyjadrenie kvality štruktúry a funkcie vodných ekosystémov 

viazaných na povrchové vody. 

Dobrý stav povrchových vôd je stav útvaru povrchových vôd, ak je jeho ekologický 

a chemický stav aspoò dobrý. 

Dobrý chemický stav povrchových vôd je chemický stav útvaru povrchových vôd 

potrebný na dosiahnutie environmentálnych cie¾ov, pri ktorom koncentrácie 

zneèis ujúcich látok nepresahujú príslušné environmentálne normy kvality. 

35

Stav podzemných vôd je všeobecné vyjadrenie stavu útvaru podzemných vôd, 

ktorý je urèený kvantitatívnym alebo chemickým stavom pod¾a toho, ktorý z nich je 

horší. 

Povodie je územie, z ktorého celý povrchový odtok vteká prostredníctvom riek, 

potokov a jazier do mora v jednom ústí, estuáre alebo delte. Èiastkovým povodím je 

územie, z ktorého celý povrchový odtok vteká prostredníctvom riek, potokov alebo jazier 

do urèitého profilu vodného toku. 

4.2. Environmentálne ciele 

Na zabezpeèenie ochrany vôd a jej trvalo udržate¾ného využívania sa urèujú 

environmentálne ciele pre útvary povrchových a podzemných vôd a pre chránené územia. 

Chránenými územiami sú: 

1. Územia s povrchovou vodou urèenou na odber pre pitnú vodu. 

2. Územia s vodou vhodnou na kúpanie. 

3. Územia s povrchovou vodou vhodnou pre život a reprodukciu pôvodných druhov 

rýb. 

4. Chránené oblasti prirodzenej akumulácie vôd (chránené vodohospodárske oblasti). 

5. Ochranné pásma vodárenských zdrojov. 

6. Citlivé oblasti. 

7. Zranite¾né oblasti. 

8. Chránené územia a ich ochranné pásma pod¾a zákona na ochranu prírody a krajiny. 

Environmentálne ciele pre útvary povrchových vôd sú: 

1. Dosiahnu dobrý stav povrchových vôd opatreniami, ktoré zabezpeèia ich ochranu, 

zlepšovanie, obnovovanie a zabránia jeho zhoršovaniu. 

2. Dosiahnu dobrý ekologický potenciál a dobrý chemický stav umelých vodných 

útvarov a výrazne zmenených vodných útvarov opatreniami, ktoré zabezpeèia 

ochranu a zlepšenie súèasného stavu. 

3. Zabezpeèi postupné znižovanie zneèistenia škodlivými látkami. 

4. Postupne obmedzova vypúš anie obzvláš škodlivých látok až do skonèenia ich 

vypúš ania. 

Environmentálne ciele pre útvary podzemných vôd sú: 

1. Dosiahnu dobrý stav podzemných vôd opatreniami, ktoré zabezpeèia ich ochranu, 

zlepšovanie, obnovovanie a rovnováhu medzi odbermi podzemných vôd 

a doplòovaním ich množstiev. 

2. Zabráni vnikaniu zneèis ujúcich látok do podzemných vôd alebo jeho 

obmedzovanie tak, aby nedošlo k zhoršovaniu stavu útvarov podzemných vôd. 

3. Dosiahnu postupné znižovanie zneèistenia podzemných vôd opatreniami, ktoré 

zabránia trvalému vzostupnému trendu koncentrácií zneèis ujúcich látok 

v podzemných vodách v dôsledku ¾udskej èinnosti. 

36

5. VODNÉ PLÁNOVANIE 

Vodné plánovanie je sústavná koncepèná èinnos vykonávaná najmä na úèely: 

1. Všestrannej ochrany vôd a zabezpeèenia environmentálnych cie¾ov. 

2. Vytvárania podmienok pre trvalo udržate¾né využívanie vodných zdrojov. 

3. Poskytovania vodohospodárskych služieb. 

4. Ochrany pred škodlivými úèinkami vôd. 

Pre povodia sú urèené Správy povodí, ktoré sú poverené: 

1. Vykonávaním úloh spojených so zis ovaním výskytu a hodnotením stavu 

povrchových a podzemných vôd. 

2. Odbornou prípravou a aktualizáciou plánov manažmentu oblastí povodí. 

3. Sledovaním vplyvu bodového zneèistenia na kvalitu vôd v recipientoch. 

4. Identifikáciou plošného zneèis ovania vôd. 

5. Spoluprácou pri vypracovávaní Programu protieróznych opatrení, opatrení na 

zvyšovanie retenènej schopnosti èiastkových povodí a koordináciou pri ich 

vykonávaní. 

6. Koordináciou vodohospodárskych úloh územného systému ekologickej stability. 

7. Spracovaním ekonomických analýz nakladania s vodami a uplatòovaním platieb 

za užívanie vôd. 

8. Zabezpeèovaním stanovísk z h¾adiska uplatòovania plánov manažmentu povodí. 

9. Správou vodohospodársky významných vodných tokov. 

10. Starostlivos ou o odkryté podzemné vody z h¾adiska ochrany výskytu, množstva, 

kvality vôd, vodných ekosystémov a od vôd priamo závislých ekosystémov v krajine 

(vodné pomery). 

11. Zabezpeèovaním koncepcie a koordinácie opatrení na znižovanie nepriaznivých 

úèinkov povodní a sucha. 

Plán manažmentu povodia je základným nástrojom na dosiahnutie cie¾ov vodného 

plánovania v oblastiach povodí, ktorý na základe analýz súèasného stavu povrchových 

a podzemných vôd a zhodnotenia vplyvu ¾udskej èinnosti na vodné pomery ustanovuje 

environmentálne ciele a programy opatrení. Plán manažmentu povodia sa povinne 

využíva v krajinnom plánovaní alebo môže by krajinným plánom. 

Strategickým dokumentom vodného plánovania je Vodný plán Slovenska, ktorý 

urèuje rámcové úlohy na ochranu a zlepšenie stavu povrchových a podzemných vôd 

a vodných ekosystémov, na trvalo udržate¾né a hospodárne využívanie vôd, na zlepšenie 

vodných pomerov, na zabezpeèenie územného systému ekologickej stability a na ochranu 

pred škodlivými úèinkami vôd. 

Program opatrení vychádza z analýz vykonaných v rámci vodného plánovania 

a obsahuje úlohy na dosiahnutie environmentálnych cie¾ov. Základné opatrenia sa 

zameriavajú na: 

1. Ochranu vodárenských zdrojov. 

37

2. Reguláciu odberov povrchových a podzemných vôd, ktoré môžu významne 

ovplyvni iné nakladanie s vodami a vodné ekosystémy. 

3. Využívanie hydroenergetického potenciálu. 

4. Vypúš anie odpadových komunálnych vôd do povrchových a podzemných vôd. 

5. Zabránenie vypúš aniu priemyselných odpadových vôd s obsahom obzvláš 

škodlivých látok. 

6. Ochranu vôd pred zneèistením z po¾nohospodárskej èinnosti. 

7. Zabránenie únikom nebezpeèných látok do povrchových a podzemných vôd. 

8. Vytvorenie vyhovujúcich hydromorfologických podmienok útvarov povrchovej 

vody, ktorými sa dosiahne dobrý ekologický stav alebo dobrý ekologický potenciál. 

9. Prevenciu mimoriadneho zhoršovania vôd. 

10. Znižovanie nepriaznivých úèinkov povodní a sucha. 

Environmentálne ciele urèené na dosiahnutie dobrého stavu povrchových 

a podzemných vôd sa zabezpeèujú plnením programu opatrení, ktoré sú ustanovené 

v pláne manažmentu povodí. 

6. NAKLADANIE S VODAMI 

Nakladanie s vodami zahròuje: 

1. Odber povrchových a podzemných vôd na rôzne úèely ich použitia. 

2. Odvádzanie a vypúš anie povrchových a podzemných vôd. 

3. Vzdúvanie, zadržiavanie, akumuláciu a znižovanie hladiny povrchových 

a podzemných vôd. 

4. Vypúš anie odpadových vôd do povrchových a podzemných vôd. 

5. Využívanie hydroenergetického potenciálu vodných tokov. 

6. Používanie povrchových a podzemných vôd na plavbu alebo plavenie dreva, na 

rekreáciu a vodné športy, na chov rýb a vodnej hydiny alebo iných živoèíchov. 

7. Vykonávanie iných èinností, ktoré využívajú vlastnosti povrchových a podzemných 

vôd. 

8. Èinnos ovplyvòujúca vodné pomery. 

9. Využívanie energetického potenciálu podzemných vôd. 

7. OCHRANA VODNÝCH POMEROV A VODÁRENSKÝCH ZDROJOV 

Každý obèan vykonávajúci èinnos , ktorá môže ovplyvni stav povrchovej 

a podzemnej vody a vodných pomerov, je povinný vynaloži potrebné úsilie na ich 

uchovanie a ochranu. Vlastníci po¾nohospodárskych a lesných pozemkov sú povinní 

obhospodarova ich takým spôsobom, ktorý nielen zachová vhodné podmienky na výskyt 

vôd, ale aj napomáha zlepšovanie vodných pomerov. Ïalej sú povinní zabraòova 

škodlivým zmenám odtokových pomerov, erózii pôdy, dba o udržiavanie pôdnej vlhkosti 

a o zlepšenie retenènej schopnosti územia. 

38

7.1. Chránená vodohospodárska oblas 

Územie, ktoré svojimi prírodnými podmienkami tvorí významnú prirodzenú 

akumuláciu vôd, vláda môže vyhlási za chránenú vodohospodársku oblas . Možno 

v nej plánova a vykonáva èinnos len v prípade, že sa zabezpeèí všestranná ochrana 

povrchových a podzemných vôd a ochrana podmienok ich tvorby, výskytu, prirodzenej 

akumulácie vôd a obnovy ich zásob. 

V chránenej vodohospodárskej oblasti sa zakazuje: 

1. Stava alebo rozširova : 1.1. Nové priemyselné, alebo jestvujúce priemyselné zdroje, 

v ktorých sa vyrábajú alebo na výrobu používajú nebezpeèné látky. 1.2. Nové 

priemyselné, alebo jestvujúce priemyselné zdroje, ktoré produkujú priemyselné 

odpadové vody obsahujúce obzvláš škodlivé látky. 1.3. Ropovody alebo iné líniové 

produktovody na prepravu nebezpeèných látok. 1.4. Sklady ropných látok. 1.5. 

Veterinárne asanaèné zariadenia a sanitárne bitúnky. 1.6. Ve¾kokapacitné farmy. 

1.7. Stavby hromadnej alebo individuálnej rekreácie bez zabezpeèenia èistenia 

komunálnych odpadových vôd. 

2. Vykonáva leteckú aplikáciu hnojív a chemických látok na ochranu rastlín alebo na 

nièenie škodcov a buriny v blízkosti povrchových vôd a odkrytých podzemných 

vôd, kde môže dôjs k zneèisteniu vôd alebo k ohrozeniu kvality a zdravotnej 

bezchybnosti vôd. 

3. Vykonáva plošné odvodnenie lesných pozemkov v takom rozsahu, ktorým sa 

podstatne narušia vodné pomery v chránenej oblasti prirodzenej akumulácie vôd. 

4. Odvodòova po¾nohospodárske pozemky vo výmere väèšej ako 50 ha súvislej 

plochy. 

5. aži rašelinu v množstve väèšom ako 500 000 m 3 na jednom mieste. 

6. aži nevyhradené nerasty povrchovým spôsobom alebo vykonáva iné zemné práce, 

ktorými sa odkryje súvislá hladina podzemných vôd, s výnimkou ažby s možnos ou 

následného vodohospodárskeho využitia priestoru ložiska. 

7. Uklada rádioaktívny odpad. 

8. Budova skládky na nebezpeèný odpad. 

Pri pasení hospodárskych zvierat na území chránenej vodohospodárskej oblasti 

treba dba na ochranu pôdy proti erózii a na ochranu povrchových vôd. 

7.2. Ochranné pásma vodárenských zdrojov 

Na ochranu výdatnosti, kvality a zdravotnej bezchybnosti vody vodárenských 

zdrojov sa urèujú ochranné pásma, ktoré sú súèasne pásmami hygienickej ochrany 

pod¾a osobitného predpisu. 

Ochranné pásma vodárenských zdrojov sa èlenia na ochranné pásmo I. stupòa, 

ktoré slúži na jeho ochranu v bezprostrednej blízkosti miesta odberu vôd alebo záchytného 

zariadenia, a na ochranné pásmo II. stupòa, ktoré slúži na ochranu vodárenského zdroja 

pred ohrozením zo vzdialenejších miest. Na zvýšenie ochrany sa môže urèi aj pásmo 

III. stupòa. 

7.3. Citlivé oblasti 

Citlivé oblasti sú vodné útvary povrchových vôd: 

39

1. V ktorých dochádza alebo môže dôjs v dôsledku zvýšenej koncentrácie živín 

k nežiaducemu stavu kvality vôd. 

2. Ktoré sa využívajú alebo sú využite¾né ako vodárenské zdroje. 

3. Ktoré si vyžadujú v záujme zvýšenej ochrany vôd vyšší stupeò èistenia vypúš aných 

odpadových vôd. 

Za citlivé oblasti sa považujú: 

1. Prírodné sladovodné jazerá a iné vodné útvary, ktoré sa pokladajú za eutrofické 

alebo ktoré sa v blízkej budúcnosti môžu sta eutrofickými, ak sa neuskutoènia 

opatrenia proti eutrofizácii. Významným faktorom eutrofizácie je slabá výmena 

objemu vody v jazerách a vodných nádržiach. 

2. Povrchové vody urèené na odber pitnej vody, ktoré by mohli obsahova vyššie 

koncentrácie nutrientov, ako sú stanovené predpisom. 

3. Oblasti, v ktorých monitoring preukazuje evidentný stúpajúci trend koncentrácií 

nutrientov. 

7.4. Zranite¾né oblasti 

Zranite¾né oblasti sú po¾nohospodársky využívané územia, z ktorých odtekajú 

vody zo zrážok do povrchových vôd alebo vsakujú do podzemných vôd, v ktorých je 

koncentrácia dusiènanov vyššia ako 50 mg.l -1 alebo sa môže v blízkej budúcnosti 

prekroèi . 

Za zranite¾né oblasti sa považujú: 

1. Povrchové vody, ktoré sa využívajú alebo sú urèené na odber pitnej vody a obsahujú 

alebo môžu obsahova vyššiu koncentráciu dusiènanov, ako stanovuje predpis. 

2. Podzemné vody ak obsahujú alebo môžu obsahova viac ako 50 mg.l -1 dusiènanov. 

3. Jazerá, odkryté podzemné vody alebo iné vodné útvary v ktorých dochádza alebo 

v blízkej budúcnosti môže dochádza k eutrofizácii. 

8. VODNÉ TOKY 

8.1. Charakteristika vodných tokov 

Vodným tokom je vodný útvar trvalo alebo obèasne teèúcich povrchových vôd na 

zemskom povrchu v prirodzenom alebo umelom koryte, ktoré je jeho súèas ou, a ktorý 

je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru. Vodným tokom sú aj 

vody v slepých, màtvych a odstavených ramenách, ak sú ovplyvòované hydrologickým 

režimom vodného toku, ako aj vody umelo vzduté v koryte. Vodným tokom zostávajú aj 

povrchové vody, ktorých èas teèie pod zemským povrchom alebo zakrytými úsekmi. 

Prirodzeným korytom je pozdåžne ohranièený zemský povrch, ktorý vznikol 

pôsobením teèúcej vody a ïalších prírodných faktorov. Za prirodzené koryto sa považuje 

aj koryto upraveného vodného toku. 

Umelým korytom je koryto, ktorého brehy a dno sú umelo vytvorené a do ktorého 

je voda odvedená, najmä vodný kanál, vodný náhon a prieplav. 

40

Inundaèným územím je územie pri¾ahlé k vodnému toku, zaplavované vyliatím 

vody z koryta. Vymedzené je záplavovou èiarou najväèšej známej alebo navrhovanej 

úrovne vodného stavu. 

Rieèny materiál v koryte je súèas ou vodného toku. 

Vodné toky sa pod¾a významu èlenia na: 

1. Vodohospodársky významné vodné toky. 

2. Drobné vodné toky. 

Z h¾adiska využitia sa vodné toky èlenia na: 

1. Vodárenské toky. 

2. Ostatné vodné toky. 

Ochrana vodných tokov a ich korýt spoèíva v zákaze meni smer, pozdåžny sklon 

a prieèny profil koryta, poškodzova brehy, aži z koryta zeminu a uklada predmety 

do vodného toku, ktoré môžu ohrozi plynulos odtoku vody v koryte, kvalitu vôd, 

zdravie ¾udí a ich bezpeènos , prípadne uklada takéto predmety na miesta, z ktorých 

môžu by splavené do vodného toku. 


1. Vybrané základné pojmy využívania a ochrany vodstva. 

2. Zis ovanie výskytu a stavu povrchových a podzemných vôd. 

3. Environmentálne ciele v ochrane vôd. 

4. Vodné plánovanie a nakladanie s vodami. 

5. Chránená vodohospodárska oblas a ochranné pásma vodárenských zdrojov. 

6. Citlivé a zranite¾né oblasti pod¾a zákona o vodách. 

7. Vodné toky a ich ochrana pod¾a zákona o vodách. 

41

3.5. PÔDY 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: pôda, po¾nohospodárska pôda, bonitovaná pôdno-ekologická jednotka, 

degradácia pôdy, starostlivos o po¾nohospodársku pôdu, vodná erózia, veterná 

erózia, zhutnenie pôdy, agrotechnické opatrenie 

3.5.1. PO¼NOHOSPODÁRSKY PÔDNY OND 


Ochrana a využívanie po¾nohospodárskeho pôdneho fondu je predmetom zákona 

NR SR è. 220/2004 Z.z. Zákon ustanovuje: 

1. Ochranu vlastností a funkcií po¾nohospodárskej pôdy a zabezpeèenie jej trvalo 

udržate¾ného obhospodarovania a po¾nohospodárskeho využívania. 

2. Ochranu environmentálnych funkcií po¾nohospodárskej pôdy, ktorými sú: produkcia 

biomasy, filtrácia, neutralizácia a premena látok v prírode a udržiavanie ekologického 

a genetického potenciálu živých organizmov v prírode. 

3. Ochranu výmery po¾nohospodárskej pôdy pred neoprávnenými zábermi na 

nepo¾nohospodárske použitie. 

4. Postup pri zmene druhu pozemku a postup pri odòatí po¾nohospodárskej pôdy na 

nepo¾nohospodársky úèel. 

5. Sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom. 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY OCHRANY PO¼NOHOSPODÁRSKYCH 

PÔD 

1. Pôda je prírodný útvar, ktorý vzniká bezprostredne na zemskom povrchu ako produkt 

vzájomného pôsobenia klimatických podmienok, organizmov, èloveka, reliéfu 

a materských hornín. 

2. Po¾nohospodárska pôda je potenciálne produkèná pôda evidovaná v katastri 

nehnute¾ností ako orná pôda, chme¾nice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne 

porasty. 

3. Bonitovaná pôdno-ekologická jednotka je klasifikovaný a identifikaèný údaj vyjadrujúci 

kvalitu a hodnotu produkèno-ekologického potenciálu po¾nohospodárskej 

pôdy na danom stanovišti. 

4. Monitorovanie po¾nohospodárskej pôdy je sledovanie a dokumentovanie priebehu 

zmien jej vlastností, ktoré sú rozhodujúce z h¾adiska jej produkèných 

a mimoprodukèných funkcií, sledovanie kontaminácie po¾nohospodárskych pôd 

rizikovými látkami z h¾adiska možného vstupu týchto látok do potravinového 

re azca, podzemných vôd a ovzdušia. 

5. Trvalo udržate¾né využívanie a obhospodarovanie po¾nohospodárskej pôdy je 

využívanie a ochrana jej vlastností a funkcií takým spôsobom a v takom rozsahu, 

aby sa zachovala jej biologická rozmanitos , úrodnos , schopnos obnovy 

a schopnos plni všetky funkcie. 

42

6. Degradácia pôdy je fyzikálne, chemické a biologické poškodenie a znehodnotenie 

po¾nohospodárskej pôdy vodnou a veternou eróziou, ïalej je to zhutnenie, acidifikácia, 

kontaminácia rizikovými látkami, škodlivými rastlinnými a živoèíšnymi 

organizmami a mikroorganizmami, zníženie humusových látok v pôde, obmedzenie 

tvorby mikrobiálnej biomasy a neprirodzené zníženie biologickej aktivity v pôde. 

3. ZÁSADY TRVALO UDRŽATE¼NÉHO VYUŽÍVANIA 

A OBHOSPODAROVANIA PO¼NOHOSPODÁRSKEJ PÔDY 

A JEJ OCHRANY 

3.1. Starostlivos o po¾nohospodársku pôdu 

Každý vlastník, resp. užívate¾ po¾nohospodárskej pôdy je povinný: 

1. Vykonáva agrotechnické opatrenia zamerané na ochranu a zachovanie kvalitatívnych 

vlastností a funkcií po¾nohospodárskej pôdy a na ochranu pred jej 

poškodením a degradáciou. 

2. Predchádza výskytu a šíreniu burín na neobrábaných pozemkoch. 

3. Zabezpeèi využívanie po¾nohospodárskej pôdy tak, aby nebola ohrozená ekologická 

stabilita územia a bola zachovaná funkèná spätos prírodných procesov 

v krajine. 

4. Usporiada a zosúladi po¾nohospodársky druh pozemku s jeho evidenciou 

v katastri. 

3.2. Ochrana po¾nohospodárskej pôdy pred degradáciou 

3.2.1. Ochrana po¾nohospodárskej pôdy pred eróziou 

Vodná a veterná erózia po¾nohospodárskej pôdy spôsobuje úbytok jej povrchovej 

najúrodnejšej vrstvy, úbytok živín, humusu, organickej hmoty, zníženie mikrobiologického 

života a stratu funkcií pôdy. Limitné hodnoty odnosu pôdy vodnou eróziou sú pri 

plytkých pôdach (pod 0,3m) 4 t.ha -1 , pri stredne hlbokých (0,3-0,6m) 10 t.ha -1 , pri hlbokých 

(0,6-0,9m) 30 t. ha -1 , pri ve¾mi hlbokých (nad 0,9m) 40 t.ha -1 . Limitné hodnoty 

odnosu pôdy veternou eróziou sú 40 t.ha -1 . 

Agrotechnické opatrenia na ochranu po¾nohospodárskej pôdy sú pod¾a stupòa jej erózie 

nasledovné: 

1. Výsadba úèelovej po¾nohospodárskej a ochrannej zelene. 

2. Vrstevnicová agrotechnika. 

3. Striedanie plodín s ochranným úèinkom. 

4. Mulèovacia medziplodina kombinovaná s bezorbovou agrotechnikou. 

5. Bezorbová agrotechnika. 

6. Osevné postupy so striedaním plodín s ochranným úèinkom. 

7. Usporiadanie honov v smere prevládajúcich vetrov. 

8. Iné opatrenia, ktoré urèí pôdna služba pod¾a stupòa erózie. 

43

3.2.2. Ochrana po¾nohospodárskej pôdy pred zhutnením 

Zhutnenie po¾nohospodárskej pôdy je jej nepriaznivý stav zapríèinený zvýšením 

objemovej hmotnosti. Vzniká v dôsledku nesprávnych osevných postupov a postupov 

hnojenia, nedostatoèného vápnenia a nesprávneho používania po¾nohospodárskej 

techniky. 

Agrotechnické opatrenia predchádzajúce hrozbe zhutnenia po¾nohospodárskej 

pôdy spoèívajú najmä v správnej vo¾be plodín, osevných postupov a technológií 

obhospodarovania. 

3.2.3. Zásada bilancie pôdnej organickej hmoty 

Obsah a kvalita pôdnej organickej hmoty v po¾nohospodárskej pôde sú podmienkou 

udržania jej optimálnych vlastností a funkcií. Ohrozované sú vtedy, keï v bilancii vstupov 

a výstupov organického uhlíka zaènú prevažova straty a pod¾a bilanèného modelu tento 

deficit dosiahne hodnotu 2 t Cox.ha -1 . rok -1 na málo humóznych pôdach s obsahom 

humusu do 1,5% a 3 t Cox.ha -1 . rok -1 v pôdach s obsahom humusu nad 1,5 %. 

3.3. Ochrana po¾nohospodárskej pôdy pri nepo¾nohospodárskom využití 

Po¾nohospodársku pôdu možno využi aj pre iné, ako po¾nohospodárske úèely 

a to trvalo, alebo doèasne. Pri doèasnom vyòatí sa po ukonèení urèeného využitia musí 

uvies do prirodzeného stavu. 

Pri rozhodovaní o nepo¾nohospodárskom využití pôdy je nevyhnutné: 

1. Chráni po¾nohospodársku pôdu zaradenú pod¾a kódu bonitovanej pôdnoekologickej 

jednotky do 1 až 4. kategórie. 

2. Rieši umiestnenie navrhovanej stavby so zrete¾om na ochranu najkvalitnejších 

po¾nohospodárskych pôd a vyhodnoti dôsledky na pôdu. 

3. Nenaruši ucelenos honov a nes ažova obhospodarovanie po¾nohospodárskej 

pôdy nevhodným situovaním navrhovanej stavby, jej delením, drobením alebo 

vytváraním èastí nevhodných na obhospodarovanie po¾nohospodárskymi 

mechanizmami. 

4. Zabezpeèi prístup na neprístupné hony v prípade ich rozdelenia vybudovaním 

úèelových po¾ných ciest. 

5. Vykona skrývku humusového horizontu v prípade trvalého odòatia pôdy 

a zabezpeèi jeho úèelné a hospodárne využitie. 

6. Vykona skrývku humusového horizontu v prípade doèasného odòatia pôdy 

a zabezpeèi starostlivos o jej skladovanie. 

7. Vykona rekultiváciu doèasne odòatej po¾nohospodárskej pôdy na základe 

schváleného projektu rekultivácie. 

8. Zabezpeèi vrátenie po¾nohospodárskej pôdy využitej na nepo¾nohospodárske úèely 

na èas kratší ako 1 rok do pôvodného stavu. 

9. Zabezpeèi vyòatú po¾nohospodársku pôdu do zaèatia stavby pred zaburinením 

pozemkov a porastom drevín. 

10. Zabezpeèi skladovanú skrývku humusového horizontu z doèasne vyòatej 

po¾nohospodárskej pôdy pred výskytom a šírením burín a samonáletom drevín. 

44

Ochranu po¾nohospodárskej pôdy a dodržiavanie uvedených zásad je nevyhnutné 

zoh¾adòova aj pri spracovávaní územných plánov, projektov pozemkových úprav 

a rôznych návrhov pod¾a ïalších legislatívnych noriem. Na ochranu po¾nohospodárskej 

pôdy dohliada MP SR, Krajský pozemkový úrad a Obvodný pozemkový úrad v spolupráci 

s Pôdnou službou. Pôdna služba vykonáva prieskum a monitorovanie po¾nohospodárskej 

pôdy, vedie databázu o nej a spracováva návrhy opatrení a odborné stanoviská. 


1. Vybrané základné pojmy v ochrane a využívaní po¾nohospodárskej pôdy. 

2. Zásady trvalo udržate¾ného využívania a obhospodarovania po¾nohospodárskej 

pôdy a jej ochrany. 

3. Ochrana po¾nohospodárskej pôdy pred eróziou a zhutnením. 

4. Ochrana po¾nohospodárskej pôdy pri nepo¾nohospodárskom využití. 

45

3.5.2. POZEMKOVÉ ÚPRAVY 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: pozemkové úpravy, obvod pozemkových úprav, úvodné konanie 

pozemkových úprav, projekt pozemkových úprav 


Pozemkové úpravy významne ovplyvòujú štruktúru využívania po¾nohospodárskej 

krajiny a pri zoh¾adnení krajinnoekologických poznatkov môžu významne prispie 

k zachovaniu a zve¾adeniu biodiverzity, k zlepšeniu podmienok života a vôbec kvality 

životného prostredia. Pozemkovými úpravami sa zaoberá zákon NR SR è. 549/2004 

Z.z., ktorým sa mení a dopåòa zákon SNR è. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, 

usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde 

a o pozemkových spoloèenstvách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení 

niektorých zákonov. 

Zákon o pozemkových úpravách obsahuje ustanovenia o dôvodoch pozemkových 

úprav, o obvodoch pozemkových úprav, pozemkoch podliehajúcich pozemkovým 

úpravám, o orgánoch štátnej správy v oblasti pozemkových úprav a ochrany 

po¾nohospodárskej pôdy, o zaèatí a konaní pozemkových úprav, o projektoch pozemkových 

úprav ich vykonaní a o Slovenskom pozemkovom fonde. 

Z h¾adiska environmentálneho plánovania a krajinnej ekológie sú najvýznamnejšie 

podklady pre úvodné konanie pozemkových úprav a projekty pozemkových úprav. 

2. PODKLADY PRE ÚVODNÉ KONANIE POZEMKOVÝCH ÚPRAV 

Po právoplatnom povolení alebo nariadení pozemkových úprav Obvodný pozemkový 

úrad pripraví podklady obsahujúce: 

1. Zameranie a zobrazenie obvodu pozemkových úprav. 

2. Informáciu o bonitovaných pôdno-ekologických jednotkách a ich aktualizácii. 

3. Ocenenie pozemkov a trvalých trávnych porastov v obvode. 

4. Zoznam vlastníkov a užívate¾ov pozemkov. 

5. Ïalšie potrebné podklady. 

Všeobecné zásady funkèného usporiadania územia v obvode pozemkových úprav 

sa vypracúvajú v rozsahu zodpovedajúcom dôvodom zaèatia pozemkových úprav. Všeobecné 

zásady zahròujú najmä: 

1. Dopravné pomery. 

2. Územné vplyvy nepo¾nohospodárskych èinností. 

3. Rozhranièenie lesnej a po¾nohospodárskej pôdy, najvhodnejšie spôsoby jej využitia, 

zachovanie a zvyšovanie jej úrodnosti, produkèných schopností a ochranu pred 

znehodnotením. 

4. Požiadavky na tvorbu miestneho systému ekologickej stability, požiadavky na 

ochranu prírody a prírodných zdrojov a na pamiatkovú starostlivos . 

46

5. Potreby úpravy vodného režimu. 

6. Súvislosti so susednými katastrálnymi územiami alebo obvodmi pozemkových úprav. 

3. PROJEKT POZEMKOVÝCH ÚPRAV 

Po vypracovaní úvodných podkladov Obvodný pozemkový úrad objedná projekt 

pozemkových úprav, ktorý obsahuje: 

1. Sprievodnú správu, ktorá obsahuje rekapituláciu konania o pozemkových úpravách. 

Prikladajú s k nej schválené úvodné podklady a dohodnuté zásady pre umiestnenie 

nových pozemkov. 

2. Návrh nového usporiadania pozemkov v obvode pozemkových úprav, ktorý obsahuje 

geodetické údaje a informácie: 2.1. Plány verejných zariadení a opatrení. 2.2. 

Umiestòovací a vytyèovací plán. 3. Návrh miestneho systému ekologickej stability. 

Verejné zariadenia a opatrenia, ktoré slúžia obyvate¾om obce riešeného územia sú 

zariadenia na rekreáciu, športové zariadenia, zariadenia na dodávku pitnej vody, èistenie 

odpadových vôd, skládky tuhého komunálneho odpadu a ïalšie verejné zariadenia 

a opatrenia. 

Okrem nich sa rozlišujú verejné zariadenia a opatrenia, ktoré slúžia vlastníkom 

pozemkov v obvode pozemkových úprav. Sú to: 

1. Cestné komunikácie (po¾né a lesné cesty) slúžiace na sprístupnenie pozemkov a ich 

sprievodné stavby (mosty, priepusty, a pod.). 

2. Protierózne opatrenia slúžiace na protieróznu ochranu pôdy pred vodnou a veternou 

eróziou a súvisiace stavby (vetrolamy, terasy, prehrádzky, vsakovacie pásy a pod.). 

3. Opatrenia na ochranu životného prostredia, ktoré spoèívajú hlavne vo vytvorení 

ekologickej stability a podmienok biodiverzity v krajine (biocentrá, biokoridory, 

interakèné prvky, sprievodná zeleò). 

4. Vodohospodárske opatrenia, ktoré chránia krajinu pred prívalovými vodami 

a podmáèaním a zabezpeèujú zdroj vody na krytie vlahového deficitu (nádrže, poldre, 

odvodnenia a závlahy). 

5. Iné spoloèné zariadenia a opatrenia. 

Súèas ou projektu pozemkových úprav je plán využitia súèasných a zriaïovania 

nových zariadení a opatrení slúžiacich verejným alebo spoloèným hospodárskym záujmom 

úèastníkov v obci. Obsahuje najmä usporiadanie druhov pozemkov, ktoré má by 

primerané prírodným podmienkam a funkènej spätosti prírodných procesov v danom 

krajinnom priestore, úpravu cestnej siete, úpravu vodohospodárskych pomerov, 

zúrodòovanie, zachovanie a tvorbu krajinnej zelene, ochranu archeologických nálezísk, 

podmienky pre po¾ovnú zver, spoloèné pasienky a opatrenia potrebné na obhospodarovanie 

náhradných pozemkov, ich zve¾adenie, ochranu pred škodlivými úèinkami iných 

prírodných faktorov (napr. vodnej a veternej erózie) a civilizaèných vplyvov, ako aj na 

ochranu životného prostredia pred škodlivými úèinkami po¾nohospodárskych technológií. 

47

Projekt pozemkových úprav sa spracováva tak, aby bol dostatoèným podkladom 

pre prípravu projektovej dokumentácie spoloèných zariadení a aby obsahoval údaje 

katastra nehnute¾ností. 


1. Obsah podkladov pre úvodné konanie pozemkových úprav. 

2. Obsah projektu pozemkových úprav. 

48

3.5.3. LESNÝ PÔDNY OND 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: lesný pôdny fond, lesný pozemok, funkcie lesov, hospodárska úprava 

lesov, lesný hospodársky plán 


Pod¾a zákona o lesoch sú tieto jedným z najväèších bohatstiev našej vlasti, sú 

jednou zo základných zložiek životného prostredia a poskytujú trvalý zdroj dreva pre 

národné hospodárstvo. Lesy ovplyvòujú a zlepšujú podnebie, vodné a pôdne pomery, 

vytvárajú prirodzené prostredie pre mnohé druhy rastlín a živoèíchov a ich spoloèenstiev, 

uchovávajú prírodné krásy a sú aj zdrojom zdravia a osvieženia obyvate¾stva. Pre všetky 

tieto funkcie je nevyhnutné chráni lesný pôdny fond, ktorý tvoria pozemky a lesné 

dreviny na nich. Zároveò sa treba sústavne a plánovite stara o zve¾aïovanie lesov, 

hospodári v nich pod¾a zásad pokrokovej biológie, techniky a ekonomiky. 

SR patrí v rámci Európy medzi najlesnatejšie štáty, s výmerou lesa 40,84 % 

z celkového územia. Z tejto plochy zaberajú hospodárske lesy 66,9 %, ochranné 16,6 % 

a lesy osobitného urèenia 16,5 %. Využívanie lesného bohatstva urèuje zákon NR SR è. 

14/1994 Z.z. o lesoch, ktorý obsahuje ustanovenia o lesnom pôdnom fonde a jeho ochrane, 

o náhradách za poškodzovanie lesov a o poslaní lesov. Hospodárenie v lesoch je 

predmetom zákona NR SR è. 15/1994 Z.z. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného 

hospodárstva. Pod¾a tohto zákona všetky lesy sa musia plánovite obhospodarova tak, 

aby sa zabezpeèovali a zlepšovali funkcie lesov pri zachovaní trvalého pôsobenia úèinkov 

lesov a utvárali predpoklady na racionalizáciu lesného hospodárstva. 

2. LESNÝ PÔDNY OND A JEHO OCHRANA 

Lesný pôdny fond tvoria pozemky, ktoré sú trvalo urèené na plnenie funkcií lesov. 

Lesnými pozemkami sú: 

1. Pozemky porastené lesnými drevinami, ktoré slúžia na plnenie funkcií lesov 

a pozemky, na ktorých boli lesné porasty doèasne odstránené s cie¾om obnovi ich 

alebo s cie¾om zriadi lesné školky, prípadne lesné semenové plantáže. 

2. Pozemky bez lesných porastov, ktoré slúžia lesnému hospodárstvu a sú pre ne 

neprostrádate¾né (lesné cesty, rozde¾ovacie prieseky a pod.). 

3. Pozemky nad hornou hranicou stromovej vegetácie vo vysokohorských oblastiach. 

Za lesné pozemky možno vyhlási aj také, ktoré možno najhospodárnejšie využi 

na zalesnenie, pozemky ktoré sa majú zalesni z vodohospodárskych, pôdoochranných, 

zdravotných, rekreaèných a estetických dôvodov a nezalesnené pozemky vnútri lesov, 

ktoré slúžia, alebo majú slúži na plnenie funkcií lesov, najmä pri ochrane prírodného 

prostredia. 

Užívatelia lesných pozemkov sú povinní lesné pozemky a lesné porasty chráni 

a racionálne ich využíva na plnenie funkcií lesov. Lesné pozemky sa nesmú vyòa 

z lesného pôdneho fondu, ani sa nesmie obmedzi ich využívanie na plnenie funkcií 

lesov. Túto zásadu možno poruši len v nevyhnutných odôvodnených prípadoch, ak 

49

úlohy spoloèenského a hospodárskeho rozvoja nemožno zabezpeèi iným spôsobom. 

Ak takýto prípad vznikne, je potrebné: 

1. Zvláš chráni pozemky v lesoch vyhlásených za ochranné lesy a lesy osobitného 

urèenia. 

2. Použi v prvom rade pozemky, na ktorých možno vzh¾adom na prírodné podmienky 

dosiahnu len malú produkciu drevnej hmoty, ak tieto pozemky nezabezpeèujú iné 

funkcie lesov. 

3. Použi len nevyhnutne potrebnú plochu lesných pozemkov a nepripúš a trieštenie 

lesného pôdneho fondu. 

4. Zabezpeèi , aby použitie lesných pozemkov èo najmenej s ažovalo hospodárenie 

v lesoch. 

5. Dôsledne dba na ochranu lesných porastov. 

6. Ak je úèelné a technicky možné, nevyhnutné je urobi skrývku pôdy a hospodárne 

ju využi . 

7. Po skonèení použitia vyòatých lesných pozemkov na iné úèely sa musia urýchlene 

vykona pôdne úpravy a rekultivácia, aby sa mohli znovu zalesni . 

V územnom plánovaní sa spracovatelia územnoplánovacej dokumentácie musia 

riadi zásadami ochrany lesného pôdneho fondu a lesných porastov. Musia navrhova 

také riešenia, ktoré sú z h¾adiska ochrany lesného pôdneho fondu a lesných porastov 

najvhodnejšie. 

3. UNKCIE LESOV A ICH KATEGORIZÁCIA 

Užívatelia lesných pozemkov sú povinní s lesnými porastami hospodári tak, aby 

sa zvyšovala úrodnos lesných pozemkov a produkcia drevnej hmoty pri súèasnom 

zabezpeèení ostatných funkcií lesov. 

Z h¾adiska prevažujúcich funkcií sa lesy èlenia nasledovne: 

1. Hospodárske lesy sú lesy, hlavným poslaním ktorých je produkcia akostnej drevnej 

hmoty pri súèasnom zabezpeèení ostatných funkcií lesov. 

2. Ochranné lesy sú lesy, funkèné zameranie ktorých vyplýva z daných prírodných 

podmienok. V týchto lesoch sa musí hospodári tak, aby sa predovšetkým zlepšovala 

ich ochranná funkcia. 

3. Lesy osobitného urèenia sú lesy s osobitným poslaním, ktoré vyplývajú zo 

špecifických dôležitých spoloèenských potrieb, ktorými sa spravuje aj spôsob 

hospodárenia. 

Pod¾a poslania lesov, prírodných a hospodárskych podmienok, ako aj 

pod¾a spoloèenských záujmov a potrieb sa vymedzujú oblasti lesov. V oblastiach lesov 

sa upravujú, prípadne zakazujú èinnosti, ktoré ohrozujú ich poslanie, a to najmä v záujme 

ekologickej stability územia. 

50

4. HOSPODÁRSKA ÚPRAVA LESOV A LESNÉ HOSPODÁRSKE PLÁNY 

Hospodárska úprava lesov zahàòa opatrenia zamerané na zis ovanie stavu lesov 

a prírodných, spoloèenských, technických a ekonomických podmienok hospodárenia 

v nich. Nástrojom na cie¾avedomé hospodárenie lesov sledujúce zlepšovanie funkcií 

lesov sú lesné hospodárske plány. Tieto urèujú na základe najnovších poznatkov vedy 

a techniky ciele a úlohy hospodárenia v lesoch, najmä z h¾adiska pestovania a ochrany 

lesov, ochrany a tvorby životného prostredia, ažieb dreva a ostatných funkcií lesov. 

Vyhotovujú sa pre èasti lesov na dobu 10 rokov. 

5. VSTUP DO LESA A ÚPRAVA NIEKTORÝCH ÈINNOSTÍ V NICH 

Na lesné pozemky a do lesných porastov môže vstupova každý obèan, zbiera 

pre vlastnú potrebu lesné plodiny a raždie, avšak povinný je les chráni , zachováva 

v òom potrebnú opatrnos a neruši lesné prostredie. Ak si ochrana lesa, resp. iné dôležité 

záujmy spoloènosti vyžadujú, orgán štátnej správy lesného hospodárstva, resp. s jeho 

súhlasom užívate¾ môže zakáza , prípadne obmedzi vstup do lesa. 

V lesoch sa zakazuje: 

1. Zaklada oheò a tábori mimo vyznaèených miest a v èase zvýšeného nebezpeèia 

a vzniku požiarov fajèi . 

2. Vchádza a stá s motorovými vozidlami. 

3. Pás dobytok a umožòova výbeh hospodárskych zvierat do lesných porastov. 

4. Zaklada skládky, zneèis ova les odpadkami a odpadmi. 

5. Vykonáva terénne úpravy, stava ploty a budova chodníky. 

6. Ruši pokoj a ticho. 

7. Narúša pôdny kryt. 

8. Vstupova do lesných škôlok a oplotených miest. 

9. Vyrúbava stromy, kry a vykonáva zber semien. 

10. Vybera semenáèky prirodzeného zmladenia lesných drevín. 


1. Význam lesa. 

2. Lesný pôdny fond a jeho ochrana. 

3. unkcie lesov a ich kategorizácia. 

4. Hospodárska úprava lesov, lesný hospodársky plán, vstup do lesa a zakázané èinnosti. 

51

3.6. ODPADY 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: odpad, nebezpeèný odpad, komunálny odpad, odpadové hospodárstvo, 

nakladanie s odpadmi, zhodnocovanie odpadov, skládky odpadov, nebezpeèné 

vlastnosti odpadov, hranièné hodnoty,koncentrácie škodlivých látok v odpade 


Odpady (plynné, tekuté a tuhé) predstavujú jeden z najvážnejších problémov súèasného 

¾udstva a sú príèinou takmer všetkých závažných environmentálnych problémov. 

1,3 mld. ¾udí v rozvinutých štátoch produkuje 80 % CO 2 (jeho obsah v ovzduší sa od r. 

1960 zdvojnásobil a pod¾a prognóz v najbližších desa roèiach sa jeho dnešné množstvo 

opä zdvojnásobí) a 80 % chlóru, ktoré nivoèia ozónovú vrstvu, chrániacu život na 

Zemi. Hospodársky vyspelý svet roène produkuje 350 mil. ton odpadu. USA denne 

vytvárajú odpady o objeme dvojnásobnej hmotnosti obyvate¾stva. Na výrobu chemických 

látok sa pod¾a WHO roène vynakladá 1,5 bilióna USD a každoroène k 100 000 

chemikáliám pribúda 1 000-2 000 nových. Po použití konèia ako odpad, resp. sa druhotne 

akumulujú v ekosystémoch. Pod¾a AO Zem je zamorená státisícmi ton zastaralých 

a nepoužite¾ných pesticídov, ktoré predstavujú èasovanú environmentálnu bombu. Plynné 

a jemné tuhé imisie sa v ovzduší šíria do ve¾kých vzdialeností. Imisie z horiacich ropných 

polí poèas vojny v r. 1991 v Kuvajte sa usadzovali aj na himalájskych ¾adovcoch. 

K zamorovaniu krajiny odpadmi významne prispieva aj Slovensko (pozri 1. èas 

uèebných textov). 

Zneškodòovanie odpadov v SR rieši zákon NR SR è. 223/2001 Z.z. o odpadoch. 

Zákon definuje odpady, obsahuje ustanovenia o programoch odpadového hospodárstva, 

pôsobnosti orgánov štátnej správy, o nakladaní s odpadmi, dovoze, vývoze a tranzite 

odpadov a o recyklaènom fonde. 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY ODPADOV 

1. Odpad je hnute¾ná vec, (definovaná zákonom v prílohe è. 1) ktorej sa držite¾ zbavuje, 

chce sa jej zbavi , alebo pod¾a zákona je povinný sa jej zbavi . 

2. Odpadové hospodárstvo je èinnos zameraná na predchádzanie a obmedzovanie 

vzniku odpadov a znižovanie ich nebezpeènosti pre životné prostredie a nakladanie 

s odpadmi pod¾a zákona. 

3. Nakladanie s odpadmi je zber odpadov, ich preprava, zhodnocovanie a zneškodòovanie 

vrátane starostlivosti o miesto zneškodòovania. 

4. Zhodnocovanie odpadov sú èinnosti vedúce k využitiu ich fyzikálnych, chemických 

alebo biologických vlastností. 

5. Zber odpadov je zhromažïovanie, triedenie alebo zmiešavanie odpadov na úèel ich 

prepravy. 

52

6. Nebezpeèné odpady sú také odpady, ktoré majú jednu alebo viac nebezpeèných 

vlastnosti (uvedené v prílohe zákona). 

7. Komunálne odpady sú odpady z domácností vznikajúce na území obce, podobné 

odpady vznikajúce pri podnikate¾skej èinnosti, ako aj vznikajúce pri èinnosti obce 

pri èistení komunikácií, verejných priestranstiev a pri údržbe verejnej zelene. 

8. Skládka odpadov je miesto so zariadením na zneškodòovanie odpadov, kde sa odpady 

trvalo ukladajú na povrchu zeme, alebo do zeme. 

3. ÚÈEL ODPADOVÉHO HOSPODÁRSTVA 

Úèelom odpadového hospodárstva je: 

1. Predchádza vzniku odpadov a obmedzova ich tvorbu najmä: 1.1. Rozvojom technológií 

šetriacich prírodné zdroje. 1.2. Výrobou výrobkov, ktorá rovnako ako výsledné 

výrobky èo možno najmenej zvyšuje množstvo odpadov a èo možno najviac 

znižuje zneèis ovanie životného prostredia. 1.3. Vývojom vhodných metód 

zneškodòovania nebezpeèných látok obsiahnutých v odpadoch urèených na zhodnotenie. 

2. Zhodnocova odpady recykláciou, opätovným použitím alebo inými procesmi 

umožòujúcimi získavanie druhotných surovín, ak nie je možný alebo úèelný postup 

predchádzania vzniku odpadov. 

3. Využíva odpady ako zdroj energie, ak nie je možný, alebo úèelný postup predchádzania 

vzniku odpadov. 

4. Zneškodòova odpady spôsobom neohrozujúcim zdravie ¾udí a nepoškodzujúcim 

životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom ak nie je možný alebo úèelný 

postup prechádzania vzniku odpadov. 

4. ZOZNAM ODPADOV 

Zákon o odpadoch rozlišuje nasledovné odpady: 

1. Odpad z výroby alebo spotreby. 

2. Výrobky, ktoré nezodpovedajú požadovanej akosti. 

3. Výrobky po záruènej lehote. 

4. Rozliate, stratené alebo inou nehodou znehodnotené materiály vrátane materiálov, 

zariadení a pod., ktoré boli v dôsledku nehody zneèistené. 

5. Plánovanými èinnos ami zneèistené alebo znehodnotené materiály (napr. obalové 

materiály, kontajnery). 

6. Nepoužite¾né súèiastky (napr. vyradené batérie). 

7. Látky, ktoré stratili požadované vlastnosti (napr. zneèistené kyseliny a rozpúš adlá). 

8. Odpad z priemyselných procesov (napr. strusky). 

53

9. Odpad z procesov znižujúcich zneèis ovanie (napr. použité filtre). 

10. Odpad z obrábania a tvarovania (napr. triesky zo sústruženia). 

11. Odpad z ažby a spracovania surovín (napr. banský odpad). 

12. Znehodnotené materiály (napr. oleje zneèistené polychlorovanými bifenylmi). 

13. Akéko¾vek materiály, látky alebo výrobky, ktoré zákon zakazuje. 

14. Výrobky, pre ktoré držite¾ už nemá upotrebenie (napr. predmety vyradené 

z domácnosti). 

15. Zneèistené materiály, látky alebo výrobky, ktoré pochádzajú z nápravných èinností 

týkajúcich sa pôdy. 

16. Akéko¾vek iné materiály, látky alebo výrobky, ktoré nie sú uvedené v predchádzajúcich 

bodoch. 

5. ZNEŠKODÒOVANIE ODPADOV 

Zákon rozlišuje nasledovné spôsoby zneškodòovania odpadov: 

1. Uloženie do zeme alebo na jej povrchu (napr. skládka odpadov). 

2. Úprava pôdnymi procesmi (napr. biodegradácia kvapalných odpadov v pôde). 

3. Håbková injektáž (napr. injektáž èerpate¾ných odpadov do vrtov). 

4. Ukladanie do povrchových nádrží (napr. kalov do jám, rybníkov). 

5. Špeciálne vybudované skládky odpadov (napr. samostatné izolované bunky 

s povrchovou úpravou stien). 

6. Vypúš anie a vhadzovanie do vodného recipienta. 

7. Vypúš anie a vhadzovanie do morí a oceánov vrátane uloženia na morské dno. 

8. Biologická úprava, pri ktorej vznikajú zlúèeniny a zmesi, ktoré sú zneškodnené 

niektorou z èinností v bode 1-12. 

9. yzikálno-chemická úprava, pri ktorej vznikajú zlúèeniny a zmesi, ktoré sú 

zneškodnené niektorou z èinností v bode 1-12. 

10. Spa¾ovanie na pevnine. 

11. Spa¾ovanie na mori. 

12. Trvalé uloženie (napr. kontajnerov v baniach). 

13. Zmiešavanie alebo miešanie pred použitím niektorej z èinností v bode 1-12. 

14. Uloženie do ïalších obalov pred použitím niektorej z èinností v bode 1-12. 

15. Skladovanie pred použitím niektorej z èinností v bode 1-14. 

54

6. NEBEZPEÈNÉ VLASTNOSTI ODPADOV A HRANIÈNÉ HODNOTY 

KONCENTRÁCIE ŠKODLIVÝCH LÁTOK V ODPADE 

6.1. Nebezpeèné vlastnosti odpadov 

Zákon rozlišuje nasledovné nebezpeèné vlastnosti odpadov (ich vysvetlenie pozri 

v prílohe è. 4 zákona): 1. Výbušnos . 2. Oxidovate¾nos . 3-A. Vysoká hor¾avos . 3-B. 

Hor¾avos . 4. Dráždivos . 5. Škodlivos . 6. Toxicita. 7. Rakovinotvornos . 8. Leptavos . 

9. Infekènos . 10. Vývojová toxicita. 11. Mutagénnos . 12. Ekotoxicita. 13. Látky 

a prípravky, ktoré pri styku s vodou, vzduchom alebo kyselinou uvo¾òujú toxické alebo 

ve¾mi toxické plyny. 14. Látky a prípravky, ktoré akýmko¾vek spôsobom po odstránení 

spôsobujú uvo¾nenie inej látky, napr. výluhu, ktorá má alebo môže ma niektorú z vyššie 

uvedených vlastností. 

6.2. Hranièné hodnoty koncentrácie škodlivých látok v odpade 

Hranièné hodnoty sú udané v mg.kg -1 sušiny. 

1. Suma polycyklických aromatických uh¾ovodíkov (PAU): 100 

2. Suma polychlórovaných bifenylov (PCB): 100 

3. Extrahovate¾né organické halogénzlúèeniny (extrakt): 100 

4. ¼ahko uvo¾nite¾né kyanidy: 10 000 

5. Suma uho¾ovodíkov (minerálny olej-hexánový extrakt): 50 000 

6. Benzén, toluén, xylén: 5 000 

7. enoly: 10 000 

8. Merkaptán: 1 000 

9. Ortu : 3 000 

10. Arzén: 5 000 

11. Olovo: 10 000 

12. Kadmium: 5 000 

13. Nikel: 5 000 

14. Obsah rozpustných solí (20° C): 300 000 


1. Vybrané základné pojmy odpadov. 

2. Úèel odpadového hospodárstva. 

3. Zoznam odpadov a spôsoby ich zneškodòovania. 

4. Nebezpeèné vlastnosti odpadov a hranièné hodnoty koncentrácie škodlivých látok v 

odpade 

55

4. ODVETVIA ENVIRONMENTÁLNEHO PLÁNOVANIA 

4.1. ÚZEMNÉ PLÁNOVANIE 

(J. Drdoš, E. Michaeli) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: územné plánovanie, nástroje územného plánovania, úlohy územného 

plánovania, územnoplánovacie podklady, územnoplánovacia dokumentácia, územné 

konanie 

1. VÝVOJ ÚZEMNÉHO PLÁNOVANIA V SR 

Územné plánovanie v SR má svoje zdroje už v tradíciách rozvoja stredovekých 

miest, ale najmä v riadení rozvoja sídel po vzniku ÈSR v r. 1918 pod¾a regulaèných 

(upravovacích) plánov. Hlavnou úlohou týchto plánov bolo vyèleòovanie stavebných 

pozemkov, ktoré plnili požadované kritériá. Z obdobia 1. ÈSR pochádzajú aj prvé 

regionálne plány na úrovni ve¾kých územných celkov. Avšak až v r. 1957 bol spracovaný 

„Perspektívny plán rozvoja Slovenska“, na ktorý po r. 1960 nadväzovali územné štúdie 

okresov. 

Rozvoj moderného územného plánovania zaèal po r. 1970, kedy bol vládou SSR 

schválený dokument „Zásady koncepcie hlavných smerov urbanizácie Slovenska“, 

spracovaná výh¾adová organizácia osídlenia a návrh sídelnej siete na Slovensku 

v koncepcii sústavy strediskových obcí (pozri inka a Belèáková, 2001). 

V tom èase bol pripravený aj zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, 

ktorý Z ÈSSR schválilo pod è. 50 v r. 1976. Pod¾a tohto zákona sa vypracovávali 

územné plány až do r. 1990. 

2. ÚZEMNÉ PLÁNOVANIE V SÚÈASNOSTI 

Spoloèenské zmeny v r. 1989 ovplyvnili aj prístup k územnému plánovaniu. Už 

v r. 1990 zaèali práce na novej koncepcii územného plánovania v podmienkach trhového 

hospodárstva, výsledkom ktorých bola „Stratégia rozvoja osídlenia Slovenskej 

republiky“. Hlavné smery a zásady komplexného priestorového rozvoja s dôrazom na 

rozvoj systému osídlenia urèuje „Koncepcia územného rozvoja Slovenska - II. návrh“ 

z r. 1997. 

V súvislosti s uvedeným procesom boli postupne prijímané novely zákona 

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Poslednou, z h¾adiska ochrany krajiny 

a životného prostredia je najvýznamnejšia novela NR SR è. 237/2000 Z. z., ktorá 

nadväzuje na zákon o ochrane prírody a krajiny (chránené územia, územný systém 

ekologickej stability) a èerpá aj z krajinnej ekológie (resp. geoekológie). 

2.1. Poslanie územného plánovania 

Územné plánovanie sústavne a komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkèné 

využívanie územia, urèuje jeho zásady, navrhuje vecnú a èasovú koordináciu èinností 

ovplyvòujúcich životné prostredie, ekologickú stabilitu, kultúrno-historické hodnoty 

územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udržate¾ného rozvoja. 

56

Vytvára predpoklady pre trvalý súlad všetkých èinností v území s osobitným zrete¾om 

na starostlivos o životné prostredie, dosiahnutie ekologickej rovnováhy a zabezpeèenie 

trvalo udržate¾ného rozvoja, na šetrné využívanie prírodných zdrojov a zachovanie 

prírodných, civilizaèných a kultúrnych hodnôt. 

Uvedené ciele sleduje tiež vo svojich aplikáciách krajinná ekológia (resp. 

geoekológia), ktorej ide o využívanie krajiny na báze trvalej udržate¾nosti, t.j. o súlad 

spoloèenských a hospodárskych záujmov so záujmami na komplexnej ochrane krajinnej 

diverzity, vrátane biodiverzity. 

2.2. Vybrané základné pojmy v územnom plánovaní 

Novela zákona NR SR è. 237/2000 Z. z. uvádza nasledovné pojmy: 

1. Regulatív priestorového usporiadania a funkèného využívania územia je záväzná 

smernica, ktorou sa usmeròuje umiestnenie a usporiadanie urèitého objektu alebo 

vykonávania urèitej èinnosti v území. Je vyjadrený hodnotami vlastností prvkov 

krajinnej štruktúry slovne, èíselne a pod¾a možností aj graficky. Regulatív má charakter 

zákazov, obmedzení alebo podporujúcich faktorov vo vz ahu k priestorovému 

usporiadaniu a funkènému využívaniu územia. Regulatív tým urèuje zakázanú, 

obmedzenú a prípustnú èinnos alebo funkciu v území. 

2. Priestorové usporiadanie a funkèné využívanie územia je komplexný proces vzájomného 

zosúlaïovania požiadaviek hospodárskych a iných èinností èloveka 

v životnom prostredí. 

3. Krajina je komplexný systém priestoru, polohy, georeliéfu a ostatných vzájomne 

funkène prepojených hmotných prirodzených a èlovekom pretvorených aj vytvorených 

prvkov, najmä geologického podkladu a pôdotvorného substrátu, vodstva, 

pôdy, rastlinstva a živoèíšstva, umelých objektov a prvkov využitého územia, 

ako aj ich väzieb vyplývajúcich zo sociálno-ekonomických javov v krajine. Krajina 

je životným prostredím èloveka a ostatných živých organizmov. 

4. Ekologicky optimálne priestorové usporiadanie a funkèné využívanie územia (krajinnoekologický 

plán) je komplexný proces vzájomného zosúlaïovania 

priestorových požiadaviek hospodárskych a iných èinností èlovekas krajinno-ekologickými 

podmienkami, ktoré vyplývajú zo štruktúry krajiny. Ekologicky optimálne 

priestorové usporiadanie a funkèné využívanie územia súèasne zabezpeèuje 

vyhovujúcu ekologickú stabilitu priestorovej štruktúry krajiny, ochranu a racionálne 

využívanie prírody, biodiverzity a prírodných zdrojov, tvorbu a ochranu územného 

systému ekologickej stability a bezprostredného životného prostredia èloveka. Štruktúra 

krajiny a jej prvky sa prejavujú ako limity, obmedzenia, alebo podporujúce 

faktory voèi požadovaným èinnostiam v danom území. 

5. Stav a podmienky územia vyjadrujú údaje o priestorovom usporiadaní a funkènom 

využívaní územia a o záväzných obmedzeniach vyplývajúcich zo všeobecne 

záväzných právnych predpisov, zo schválenej územnoplánovacej dokumentácie 

a z platných správnych rozhodnutí, ktoré sa naò vz ahujú. 

6. Urbánny priestor je èas urbanizovaného prostredia obce, v ktorom sa uplatòujú 

hmotno-priestorové a funkèné princípy urbanizmu. Je ním najmä ulica, dvor a priestor 

vytvorený kompaktnou alebo rozvo¾nenou zástavbou. 

57

7. Územný rozvoj je rozvoj, ktorý trvalo udržate¾ným spôsobom uspokojuje základné 

životné potreby ¾udí v krajine, prièom neznižuje jej diverzitu, zabezpeèuje optimálne 

priestorové usporiadanie a funkèné využívanie územia, environmentálnu bezpeènos 

a vhodnos stavieb a zariadení, tvorbu a zachovanie územného systému ekologickej 

stability, šetrné využívanie prírodných zdrojov, ochranu prírodného a kultúrneho 

dedièstva. 

8. Zastavané územie obce tvorí jedno alebo viac priestorovo oddelených zastavaných 

území v katastrálnom území obce, resp. v súbore katastrálnych území v správe obce. 

Zastavané územie je súbor: 1. Stavebných pozemkov, zastavaných plôch, dvorov 

a susedných parciel, ktoré sa využívajú. 2. Po¾nohospodárskych pozemkov a vodných 

plôch obklopených parcelami uvedenými v bode 1. 3. Pozemkov ostatných plôch. 

4. Pozemkov vhodných na zastavanie vymedzených na tento úèel schváleným 

územným plánom obce alebo schváleným územným plánom zóny. 

9. Zeleòou sú vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdåž 

líniových stavieb v ostatnej krajine. 

10. Verejným dopravným a technickým vybavením územia sú: 1. Dia¾nice, cesty 

a miestne komunikácie. 2. Celoštátne a regionálne železnièné dráhy, elektrièkové 

dráhy, trolejbusové dráhy a špeciálne dráhy. 3. Letiská. 4. Prístavy. 5. Jednotná 

telekomunikaèná sie . 6. Vedenia a zariadenia verejného rozvodu elektrického prúdu 

a verejné elektrické osvetlenie. 7. Plynovody tranzitnej prepravy plynu a zariadenia 

verejného rozvodu plynu. 8. Tepelné siete verejného rozvodu tepla. 9. 

Vodohospodárske diela na verejné zásobovanie obyvate¾stva vodou, vodovodné 

rady na verejné zásobovanie pitnou vodou a kanalizaèné rady s èistiaròami 

odpadových vôd z verejnej kanalizácie, priehrady, vodné nádrže, prieplavy 

a plavebné kanály. 10. Hate a otvorené privádzaèe vody. 11. Ochranné hrádze 

vodných tokov a iné stavby povodòovej ochrany územia. 12. Skládky odpadu a ïalšie 

stavby na nakladanie s odpadom. 13. Ochranné stavby civilnej ochrany obyvate¾stva. 

2.3. Úlohy územného plánovania 

Územné plánovanie rieši nasledovné úlohy: 

1. Urèuje limity využívania územia. Limity využívania územia a jeho organizácia sú 

záväzné podmienky realizovate¾nosti zámerov územného plánovania. Limity 

predstavujú kritické prahy, (hranice, alebo aj rozpätie) pre využívanie a priestorové 

a usporiadanie územia (limity - pozri 1. èas uèebných textov). V územnoplánovacej 

dokumentácii sa oznaèujú ako záväzné regulatívy. Majú slovnú, numerickú, alebo 

aj grafickú podobu. Predstavujú ich zákazy, obmedzenia, ale aj podporné faktory 

priestorového usporiadania a funkèného využívania územia. Regulatívy urèujú 

zakázanú, obmedzenú a prípustnú èinnos èloveka, alebo funkciu nejakej plochy 

v území. 

2. Reguluje funkèné a priestorové usporiadanie územia. unkèné a priestorové 

usporiadanie územia a priestorový rozvoj sa rieši v koncepcii trvalej udržate¾nosti. 

Pre túto úlohu má rad nástrojov. Sú to predovšetkým regulatívy (pozri vyššie). 

3. Urèuje asanaèné, rekonštrukèné i potrebné rekultivaèné úpravy územia a urèuje 

spôsob jeho ïalšieho využívania. 

58

4. Vymedzuje chránené územia, chránené objekty, oblasti pokoja a ochranné pásma, 

pokia¾ nevznikajú pod¾a osobitných predpisov inak (napr. pod¾a zákona NR SR è. 

543 o ochrane prírody a krajiny) a zabezpeèuje ochranu všetkých chránených èastí 

krajiny. 

5. Urèuje zásady a podmienky vecnej a èasovej koordinácie miestne sústredenej 

výstavby jedného alebo viacerých stavebníkov. V kompetencii územného plánovania 

je jednak urèenie spôsobu a miery prípustného využitia územia a jednak podmienok 

èasovej následnosti realizácie aktivít v území, resp. ich èasové vymedzenie. 

6. Hodnotí územnotechnické dôsledky pripravovaných stavieb a iných opatrení v území 

a navrhuje nevyhnutný rozsah, ktorý podmieòuje ich environmentálne vhodné 

a bezpeèné využívanie. 

7. Rieši umiestòovanie stavieb, urèuje územno-technické, urbanistické, architektonické 

a environmentálne zásady na ich projektovanie a uskutoèòovanie. Územné 

plánovanie rozhoduje o charaktere životného prostredia v sídelných priestoroch. 

Nesleduje teda len funkènú a technickú štruktúru územia, ktorá by mala by 

z h¾adiska potrieb obyvate¾ov optimálna, ale aj kvalitu environmentálnej 

a psychosociálnej dimenzie územia, predovšetkým však sídelného priestoru. 

Vychádza pritom z existujúceho stavu a z predpokladaného vývoja územia. 

8. Urèuje zásady využívania prírodných zdrojov, podmienok územia a životného 

prostredia, aby sa neprekroèil kritický prah za aženia územia a aby sa udržiavala 

a zve¾aïovala stabilita krajiny. Územné plánovanie v tejto úlohe rieši optimálne 

využívanie prírodných a ïalších zdrojov (ekologických, ¾udských). Ide 

o zabezpeèenie cie¾ov trvalo udržate¾ného rozvoja v jeho základných dimenziách - 

sociálnej, ekonomickej a environmentálnej. 

9. Vytvára predpoklady pre tvorbu koncepcií výstavby a technického vybavenia územia. 

10. Navrhuje poradie výstavby a využívania územia. 

11. Navrhuje územnotechnické a organizaèné opatrenia na zlepšenie životného 

prostredia, zabezpeèenie stability krajiny a trvalo udržate¾ného rozvoja. 

2.4. Základné nástroje územného plánovania 

2.4.1. Územnoplánovacie podklady 

Spracovávajú sa ako návrh koncepcie priestorového usporiadania a funkèného 

využívania územia, na overenie alebo spodrobnenie územného plánu alebo na riešenie 

niektorých špecifických územno-technických, krajinnoekologických, environmentálnych, 

environmentálnych, urbanistických, alebo architektonických problémov v území. Sú 

podkladom pre územné rozhodovanie a pre sústavné sledovanie zmien v území. Sú to: 

1. Urbanistická štúdia. 

2. Územný generel. 

3. Územná prognóza. 

4. Sústava územnotechnických podkladov (ÚTP) pozostávajúca z: 4.1. ÚTP na 

spracovanie územnoplánovacej dokumentácie. 4.2. ÚTP na posudzovanie a tvorbu 

koncepcie investiènej výstavby. 4.3. ÚTP na priebežné sledovanie zmien 

v podmienkach územia, na jeho organizáciu a využitie. 4.4. ÚTP na územné 

59

ozhodovanie, v prípade ak nie je príslušná územnoplánovacia dokumentácia 

schválená. 

5. Ostatné podklady. 

Urbanistická štúdia ako územnoplánovací podklad rieši èiastkové problémy 

v území. Spracúva sa najmä pri príprave územného plánu ako návrh koncepcie 

priestorového usporiadania a funkèného využívania územia, alebo na spodrobnenie príp. 

overenie územného plánu a pri zmene a doplnkoch územného plánu alebo na riešenie 

niektorých špecifických územnotechnických, krajinnoekologických, environmentálnych, 

urbanistických alebo architektonických problémov v území ako podklad pre územné 

rozhodovanie. 

Územný generel je územnoplánovací podklad, ktorý podrobne rieši otázky 

územného rozvoja jednotlivých zložiek osídlenia, najmä bývania, priemyslu, 

po¾nohospodárstva, vodného hospodárstva, dopravy, technických sietí, služieb, 

obèianskej vybavenosti a rekreácie. Spracováva sa spravidla vo väzbe na územnoplánovaciu 

dokumentáciu ako jej prehåbenie, alebo ako podklad pre jej spracovanie. 

Územná prognóza rieši možnosti dlhodobého priestorového usporiadania 

a funkèného využívania územia. Spracúva sa na základe rozboru a hodnotenia 

územnotechnických, environmentálnych, ekonomických a sociálnych podmienok územia, 

ako aj na základe rozboru a hodnotenia územného systému ekologickej stability, tendencií 

územného rozvoja a starostlivosti o životné prostredie. 

Územnotechnické podklady predstavujú sústavu špecifických odborových 

(environmentálnych, technických, ekonomických, demografických, sociologických 

a pod.) dokumentov a systémov informácií, ktoré dokumentujú doterajší vývoj, stav 

a perspektívy rozvoja územia, jeho èastí, funkèných zložiek, ako aj podmienky pre 

realizáciu aktivít sídlenia v nich. Územnoplánovacími podkladmi sú: Stratégia trvalo 

udržate¾ného rozvoja SR, Stratégia štátnej environmentálnej politiky SR, Národný 

environmentálny akèný plán SR, odvetvové koncepcie, projekty pozemkových úprav, 

lesných, vodohospodárskych, závlahových a melioraèných úprav pozemkov, dokumenty 

územného systému ekologickej stability, územné priemety ochrany prírody a krajiny, 

programy starostlivosti o prírodu a krajinu, programy ochrany kultúrneho a historického 

dedièstva, programy odpadového hospodárstva a koncepcie rozvoja jednotlivých oblastí 

života obcí. 

2.4.2. Územnoplánovacia dokumentácia 

Územnoplánovacia dokumentácia (ÚPD) komplexne rieši priestorové usporiadanie 

a funkèné využívanie územia, zosúlaïuje záujmy a èinnosti ovplyvòujúce územný rozvoj, 

životné prostredie a ekologickú stabilitu a ustanovuje regulatívy priestorového 

usporiadania a funkèného využívania územia. ÚPD je základným nástrojom územného 

rozvoja a starostlivosti o životné prostredie Slovenskej republiky, regiónov a obcí. 

Odvetvové koncepcie ústredných orgánov štátnej správy a koncepcie rozvoja obcí a iné 

programy týkajúce sa hospodárskeho, sociálneho alebo kultúrneho rozvoja musia by 

v súlade so záväznými èas ami ÚPD. 

Územnoplánovaciu dokumentáciu tvoria: 

1. Koncepcia územného rozvoja Slovenska. 

2. Územný plán regiónu. 

60

3. Územný plán obce. 

4. Územný plán zóny. 

Koncepcia územného rozvoja Slovenska rieši priestorové usporiadanie a funkèné 

využívanie územia SR. Urèuje rámec sociálnych, ekonomických, environmentálnych 

a kultúrnych požiadaviek štátu na územný rozvoj, starostlivos o životné prostredie 

a tvorbu krajiny na celom území SR a v regiónoch. Jej územnotechnickým podkladom 

je Stratégia územného rozvoja SR. Jej cie¾om je utvára rovnocenné životné podmienky 

na celom území SR, vytvára územné predpoklady na zlepšovanie životného prostredia, 

zabezpeèenie ekologickej stability krajiny, zachovanie kultúrno-historického dedièstva 

a na realizáciu trvalo udržate¾ného rozvoja. 

Územný plán regiónu sa spracováva pre územie viacerých obcí, v ktorom sa 

požaduje rieši špecifické rozvojové zámery, alebo realizova èinnosti, ktoré výrazne 

ovplyvòujú priestorové usporiadanie a funkèné využívanie územia. Územný plán regiónu 

urèuje napr. zásady a regulatívy štruktúry osídlenia, priestorového usporiadania 

a funkèného využívania územia z h¾adiska jeho trvalo udržate¾ného rozvoja, rozvoja 

urbanizácie a jednotlivých hospodárskych odvetví. Urèuje tiež zásady a regulatívy 

územného systému ekologickej stability krajiny, starostlivosti o životné prostredie, tvorby 

krajiny a ochrany kultúrnych pamiatok, priestorových požiadaviek ochrany a využívania 

prírodných zdrojov a významných krajinných prvkov a iné. 

Územný plán obce sa spracováva pre územie jednej obce, alebo viacerých obcí. 

Povinný je pre obce s poètom obyvate¾ov nad 2 000. Urèuje najmä zásady a regulatívy 

priestorového usporiadania a funkèného využívania územia obce, prípustné, obmedzené 

a zakázané funkèné využívanie plôch, zásady a regulatívy územného systému ekologickej 

stability krajiny, starostlivosti o životné prostredie, tvorby krajiny vrátane plôch zelene, 

ochrany a využívania prírodných zdrojov a významných krajinných prvkov a iné. 

Územný plán zóny sa vypracováva pre èas obce, ak to vyžaduje schválený územný 

plán obce, ktorý je záväzný pre jej rozvoj. Územný plán zóny urèuje najmä zásady 

a regulatívy podrobnejšieho priestorového usporiadania a funkèného využívania 

pozemkov, stavieb a verejného dopravného a technického vybavenia územia, umiestnenia 

stavieb na jednotlivých pozemkoch, v urbánnych priestoroch a zastavovacie podmienky 

jednotlivých stavebných pozemkov, nevyhnutnej vybavenosti stavieb a napojenie na 

verejné dopravné a technické vybavenie územia, zaèlenenia stavieb do okolitej zástavby, 

do pamiatkových rezervácií, do pamiatkových zón a do ostatnej krajiny. Urèuje tiež 

umiestnenie zelene, významných krajinných prvkov a ostatných krajinných prvkov 

územného systému ekologickej stability krajiny na jednotlivých pozemkoch. 

Územnoplánovacie dokumentácia sa èlení na záväznú a smernú èas . V záväznej 

èasti sa urèujú zásady a regulatívy (z h¾adiska krajinnej ekológie sú to najmä): 

1. V regióne pre štruktúru osídlenia, priestorové usporiadanie a funkèné využívanie 

územia regiónu, územný systém ekologickej stability krajiny, starostlivos o životné 

prostredie, tvorbu krajiny, ochranu a šetrné využívanie prírodných zdrojov, ochranu 

kultúrnych pamiatok, pamiatkových rezervácií, významných krajinných prvkov a iné. 

2. V obci pre priestorové usporiadanie a funkèné využívanie územia obce, územný 

systém ekologickej stability krajiny, starostlivos o životné prostredie, tvorbu krajiny 

vrátane plôch zelene, ïalej sa urèujú plochy pre verejnoprospešné stavby, plochy 

61

na vykonanie asanácie, plochy chránených èastí prírody, ochrany a využívania 

prírodných zdrojov a iné. 

3. V zóne pre podrobnejšie priestorové usporiadanie a funkèné využívanie pozemkov, 

stavby a verejné dopravné a technické vybavenie územia, umiestnenie stavieb na 

jednotlivých pozemkoch, v urbánnych priestoroch, zaèlenenie stavieb do okolitej 

zástavby, do pamiatkových rezervácií, do pamiatkových zón a do ostatnej krajiny 

a iné. 

V rámci prípravných prác sa na územnom pláne vykonávajú prieskumy a rozbory. 

Ich cie¾om je najmä získa poznatky o stave i možnostiach vývoja priestorového 

usporiadania a funkèného využívania územia a urèi problémy a strety záujmov (konflikty 

záujmov na využívanie územia). Z h¾adiska krajinnej ekológie (resp. geoekológie) je 

podstatné ustanovenie, že pre územný plán regiónu a územný plán obce sa v rámci 

prieskumov a rozborov spracováva optimálne priestorové usporiadanie a funkèné 

využívanie územia s prihliadnutím na krajinnoekologické, kultúrnohistorické 

a socioekonomické podmienky (krajinnoekologický plán). 

Miestne samosprávy predkladajú územné plány verejnosti na vyjadrenie. Jej 

oprávnené pripomienky sa do nich zapracovávajú. 

2.4.3. Územné konanie 

Obsahom územného konania je územné rozhodnutie. Vydáva ho stavebný úrad. 

Je procesom priamej realizácie zámerov územného plánovania. Jeho cie¾om je 

vymedzenie územia pre navrhovaný úèel a stanovenie podmienok, ktorými sa zabezpeèia 

záujmy spoloènosti v území, najmä súlad s cie¾mi a zámermi územného plánovania, 

vecná a èasová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území a predovšetkým 

starostlivos o životné prostredie vrátane kultúrneho a prírodného dedièstva. Územné 

rozhodnutie tiež rieši súlad územného plánu so záujmami právnických a fyzických osôb, 

ktoré sú v zmysle zákona úèastníkmi územného konania. 

Územné rozhodnutie môže ma podobu: 1. Rozhodnutia o umiestnení stavby. 

2. Rozhodnutia o využití územia. 3. Rozhodnutia o chránenom území alebo ochrannom 

pásme. 4. Rozhodnutia o stavebnej uzávere. 

4. ÚZEMNÉ PLÁNOVANIE A KRAJINNÁ EKOLÓGIA 

Zákon o územnom plánovaní definuje základné pojmy, s ktorými územné 

plánovanie operuje. Jeden z jeho základných pojmov je pojem krajiny, ktorý je základným 

pojmom krajinnej ekológie. Definícia má geografickú povahu (porovnaj s definíciami 

krajiny in Drdoš, 2004), èím sa územné plánovanie úzko prepája s krajinnou ekológiou. 

Aj úèel územného plánovania (pozri vyššie), ako základu územného rozvoja, „ktorý 

trvalo udržate¾ným spôsobom uspokojuje základné životné potreby ¾udí v krajine, prièom 

neznižuje jej diverzitu, zabezpeèuje optimálne priestorové usporiadanie a funkèné 

využívanie územia, environmentálnu bezpeènos a vhodnos stavieb a zariadení, tvorbu 

a zachovanie územného systému ekologickej stability, šetrné využívanie prírodných 

zdrojov, ochranu prírodného a kultúrneho dedièstva“, plne odpovedá cie¾om, 

environmentálnemu poslaniu a úlohám krajinnej ekológie, resp. geoekológie (podrobne 

pozri Drdoš, 2004). Územné plánovanie tiež ovplyvòovalo vývoj a smerovanie krajinnej 

ekológie (pozri napr. Leser, 1997). 

62


1. Vybrané základné pojmy v územnom plánovaní. 

2. Úlohy územného plánovania. 

3. Územnoplánovacie podklady. 

4. Územnoplánovacia dokumentácia. 

63

4.2. KRAJINNÉ PLÁNOVANIE - SLOVENSKO A VYBRANÉ EURÓPSKE 

ŠTÁTY 

(J. Drdoš: 1, 2, 3, 4.2.1.1., 4.2.2., T. Hrnèiarová: 4.2.1.2.) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: krajinné plánovanie, geografia, Slovenská republika (krajinné 

plánovanie v geografii a v krajinnej ekológii), Èeská republika, Nemecko, Rakúsko, 

Švajèiarsko, Ve¾ká Británia, Ruská federácia, severná Amerika 


Krajinné plánovanie je najvýznamnejším produktom krajinnej ekológie (resp. 

geografie, pozri Marsh, 1983). Je to odbor, ktorý krajinná ekológia (a geografia) vyvinula 

na objednávku spoloèenskej praxe. Nie je náhodné, že jeho rozmach zaèína po r. 1970, 

teda v období, keï zaèína rozmach environmentálne orientovaných tém krajinnej ekológie 

(napr. krajinného potenciálu, ktorý je základným pojmom krajinného plánovania napr. 

v Èesku, Nemecku a Švajèiarsku, resp. ako vhodnos aj v sev. Amerike - pozri Drdoš, 

1999). Význam krajinného plánovania (a vôbec krajinnej ekológie) prudko rastie 

v súèasnej dobe urých¾ujúceho sa procesu globálnej environmentálnej krízy. Krajinné 

plánovanie je predmetom rôznych pracovísk, najèastejšie však z oblasti krajinnej 

architektúry (USA, Ve¾ká Británia), geografie (SR, ÈR, SRN, Rusko, USA), krajinnej 

ekológie (SR), ochrany prírody (SRN), územného plánovania (Švajèiarsko, Rakúsko). 

Krajinné plánovanie sa u nás vykonáva pod¾a zákona NR SR è. 237/2000 Z.z. 

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Požaduje ho paragraf 19c „Prieskumy 

a rozbory“ a to pre územný plán regiónu a územný plán obce. Nie je teda záväznou 

súèas ou územného plánu ako napr. územný systém ekologickej stability, ale len 

podkladovým materiálom. 

Európsky dohovor o krajine (RE, 2000) definuje krajinné plánovanie ako 

cie¾avedomé èinnosti smerujúce k zvyšovaniu kvality, k obnov alebo k tvorbe krajiny. 

Krajinné plánovanie je pod¾a návrhu zákona o krajinnom plánovaní (MŽP SR, 

2005) plánovacia èinnos ako súèas integrovaného manažmentu krajiny vychádzajúca 

z krajinnoekologického a humánnoekologického hodnotenia krajiny, smerujúca 

k ekologickej optimalizácii využívania krajiny z h¾adiska zosúladenia existujúcich 

a navrhovaných èinností s podmienkami krajiny, zabezpeèenia udržate¾ného rozvoja 

a ekologickej stability krajiny, šetrného využívania prírodných zdrojov a zachovania 

prírodného a kultúrneho dedièstva vrátane krajinného rázu (pozn.: krajinného obrazu). 

Predstavuje ïalej uplatòovanie a zabezpeèovanie ekologických aspektov územného 

plánovania v systéme plánovacích èinností a integrovaného manažmentu krajiny 

v súèinnosti s územným plánovaním, regionálnym rozvojom a súvisiacimi odvetvovými 

plánovacími aktivitami a nástrojmi. Krajinný plán pod¾a tohto návrhu je odborný 

plánovací dokument, ktorý stanovuje zásady, potenciály, možnosti a limity ochrany 

a ekologicky zdôvodneného využívania krajiny a navrhuje riešenia stretov záujmov, 

a tým definuje ekologické aspekty územného plánovania. Obsahuje najmä: 1. Zosúladenie 

ekologických funkcií v štruktúre krajiny na vymedzenom území v danej úrovni krajinného 

plánu. 2. Vymedzenie prvkov územného systému ekologickej stability. 3. Vymedzenie 

integrovanej sústavy chránených území, významných krajinných prvkov, historických 

krajinných štruktúr, súèastí pamiatkového fondu a ïalších environmentálnych záujmov 

64

v krajine. 4. Stanovenie priorít starostlivosti o krajinu a zásad ochrany a ekologického 

využívania prírodných zdrojov krajiny. 5. Limity ochrany a ekologického využívania 

krajiny. 6. Návrh riešenia stretov záujmov ochrany a ekologického využívania krajiny 

v rámci integrovaného manažmentu krajiny. 7. Návrh oblastí a lokalít s osobitným 

režimom starostlivosti o krajinu, potrebným z h¾adiska zachovania hodnôt krajinných 

štruktúr alebo z h¾adiska potrieb ich revitalizácie. 8. Návrh opatrení na zachovanie 

a posilnenie ekologickej stability krajiny vrátane protieróznych opatrení, opatrení na 

revitalizáciu a tvorbu štruktúry krajiny. 

2. ÚLOHY GEOGRAIE V KRAJINNOM PLÁNOVANÍ 

Geografický poh¾ad na krajinné plánovanie v štáte s najvyspelejším krajinným 

plánovaním (v Nemecku) predstavili Mailänder a Kilchenmann (1989). Pod¾a týchto 

autorov hlavné úlohy krajinného plánovania sú: 

1. Zachovanie a rozvoj potenciálu krajiny a jej zložiek, zvláš rastlinstva, živoèíšstva 

a ich biotopov, biocenóz a ekosystémov poskytova úžitky a funkcie (predovšetkým 

geoekologické). 

2. Zachovanie a rozvoj trvalej udržate¾nosti a schopnosti dlhodobého využívania 

prírodných zdrojov. 

3. Zachovanie a rozvoj krajiny ako zážitkového a odpoèinkového priestoru. 

Hlavné ciele krajinného plánovania pod¾a týchto autorov jasne poukazujú na jeho 

vz ah ku geoekológii. Predmetom skúmania a hodnotenia sú krajinné priestory a ich 

èasti, ktoré sa majú zachova a zve¾adi . Zvláš sa zoh¾adòuje vz ah prírodného systému 

a sociálneho systému. Prioritou sú záujmy èloveka (pozn.: antropocentrický prístup). 

Pri hodnotení zásahov do prírodných systémov je dôležitý výber kritérií hodnotenia. 

Významným problémom je riešenie konfliktov medzi záujmami na využívanie zeme, 

resp. prírodných zdrojov a ochranou. Preto dôležitou úlohou je objektivizácia týchto 

konfliktov, a to pomocou komplexného a racionálneho prístupu, interpretácie a návrhu 

na využívanie v súlade s príslušnými zákonmi. 

V hodnotení krajiny sa používajú nasledovné metódy: 

1. Hodnotenie potenciálu, resp. vhodnosti (používa sa najèastejšie v hodnotení 

optimálneho využívania zeme v po¾nohospodárstve, pozn.: tiež v ostatných 

hospodárskych odvetviach). 

2. Analýza nákladov a úžitkov (používa sa pri vypracovávaní alternatív plánu s oh¾adom 

na náklady). 

3. Analýza využívania a hodnoty (prevzala sa z priemyselnej ekonómie. Jej výsledkom 

je stanovenie využívania s najvyššou celkovou hodnotou v každom krajinnom areáli). 

4. Aditívna kartograficko-numerická analýza (prevzala sa z geografie. Obsahuje 

výpovede o hodnote z korelácií máp rôznych hodnôt vlastností krajinných areálov). 

Používa sa tiež matica vplyvov, ktorá umožòuje výpovede o: 

1. Vz ahu medzi pôvodcom vplyvu a vplyvom. 

2. Zre azení vplyvov a o následných vplyvoch. 

3. Súvislosti vplyvy - dotknutý. 

65

4. Prepojení pôvodca - dotknutý. 

Kritériá krajinného plánovania: 

1. Presná predstava o cieli krajinného plánovania, ktorý urèuje rámec postupu. 

2. Hodnotový prístup, ktorý stanovujú legislatívne urèené prahy, alebo pokyny 

objednávacej inštitúcie. To stanovuje pevné kritériá hodnotenia. 

3. Príprava presného projektu a stanovenie relevantných velièín. 

4. Metóda krajinného plánovania musí zahròova analýzy, agregáciu a hodnotenie 

dát. 

5. Výsledkom krajinného plánovania je spravidla odporúèanie pre inštitúciu, ktorá 

ho objednala. 

Postup analýzy a hodnotenia si vyžaduje vytvorenie indikátorov, ktoré zastupujú 

komplexy a dovo¾ujú výpovede o súvislostiach. Dáta musia by prevedené do jednotnej 

mierky. Dôležité je urèi prahové hodnoty, ktoré sa urèujú ako pre faktory, tak aj pre ich 

komplexy. 

V súèasnosti je postup krajinného plánovania predmetom diskusií. Doterajšia prax 

totiž ukázala, že krajinné plánovanie nemôže by dostatoène efektívne, ak neobsiahne 

ekonomickú a sociálnu problematiku (otázky environmentálnej ekonómie a sociálnej 

prijate¾nosti krajinného plánu verejnos ou, ktorá by sa mala sta jeho spolutvorcom 

a realizátorom, pozn.: pozri dimenzie trvalo udržate¾ného rozvoja). 

Schéma postupu krajinného plánovania je nasledovná: 

1. Stanovenie cie¾a (problém a definícia cie¾a). 

2. Krajinnoekologické podklady. 2.1. Stanovištné pomery (krajinná analýza, predmetom 

ktorej sú: prírodné pomery, antropogénna premena krajinných zložiek a ich 

vzájomných vz ahov, požiadavky na využívanie zeme, zhodnotenie jestvujúcich 

podkladov a plánov). 2.2. Hodnotenie (krajinná diagnóza, predmetom ktorej sú: 

krajinné zložky, krajinné areály, poškodenia krajiny, súèasné a predpokladané 

konflikty, pozn.: tiež potenciál, citlivos a únosnos krajiny). 

3. Zostavenie krajinného plánu (plánovacia výpoveï, predmetom ktorej je: riešenie 

konfliktov, opatrenia na ochranu prírody, opatrenia starostlivosti o krajinu, návrhy 

na rozvoj krajiny, prognostické výpovede, t.j. krajinná prognóza). 

4. Realizácia krajinného plánu (opatrenia na tvorbu krajiny a kontrolu realizácie 

krajinného plánu). 

Z uvedeného postupu je zrete¾ný vz ah krajinného plánovania ku krajinnej ekológii, 

resp. ku geoekológii. Plánovací priestor (t.j. územie, pre ktoré sa vypracováva krajinný 

plán) pozostáva z rôznych geosystémov, resp. ekosystémov, ktoré pod¾a svojich vlastností 

rôznym spôsobom reagujú na vonkajšie vplyvy. Preto krajinná analýza by sa v krajinnom 

plánovaní mala vykona pomocou geoekologických metód. Aj krajinné diagnózy 

a prognózy vypracováva geoekológia. Systémovo, celostne orientované krajinné 

plánovanie sa musí v celom rozsahu opiera o geoekologickú metodiku. 

Pod¾a amerického geografa Marsha (1983) v plánovaní sú najdôležitejšie tri oblasti: 

geografia, krajinná architektúra a urbánne plánovanie. Geografia a krajinná architektúra 

sú podobné v prístupe ku krajinným, prírodným a humánnym javom. Ich h¾adiská sú 

66

však odlišné: geografia je vedecká (metodická v plánovaní), krajinná architektúra je 

profesná (rozhodujúca v plánovaní) a má silný akcent na dizajn krajiny. Urbánne 

plánovanie premos uje humánne a prírodné aspekty krajiny, ale keïže má ažisko 

v metropolitných oblastiach, viac sa zaoberá zastavaným prostredím a jeho procesmi 

ako geografia a krajinná architektúra. 

Z dôvodov dlhodobého záujmu o krajinu, využívanie zeme a antropogénne javy 

geografia má bližšie k predmetu plánovania ako iné prírodné a sociálne vedy. Geografia 

je dnes jednou z oblastí, ktorá participuje na rôznych aspektoch technického plánovania. 

Z mnohých oblastí výskumu v geografii, ktorými sa zaoberá aj plánovanie možno uvies : 

1. Monitoring zmien vo využívaní zeme. Mapovanie využívania zeme je medzi úlohami 

krajinného plánovania podstatné zvláš pri identifikácii zmien v èase a meraní 

efektívnosti plánovacích rozhodnutí. Toto mapovanie v súèasnosti silne pokroèilo 

vo využívaní dia¾kového prieskumu Zeme, ktorý ponúka nové typy informácií 

a urých¾uje procesnos . 

2. Lokaèná analýza. Geografov komplexný poh¾ad na krajinu umožòuje v plánovaní 

použitie lokaènej analýzy. Lokaèná analýza vyžaduje nielen pochopenie vnútornej 

štruktúry priestoru, teda rozloženia a priestorových vz ahov medzi krajinnými 

prvkami, ale aj pochopenie lokality a jej polohy v priestorovom prírodnom 

a humánnom systéme. 

3. Analýza vz ahov medzi prírodným prostredím a procesmi v krajine. Poznatky sa 

získavajú z analytických výskumov rôznych vlastností pôdy, reliéfu, vegetácie, klímy 

atï. a krajiny pre mnohé praktické aplikácie v plánovaní. Z výsledkov analýz vz ahov 

napr. medzi územím a odtokom vody môžeme predpoveda zmeny v odtoku 

spôsobené výstavbou, ale aj inými druhmi rozvoja, èo umožní vyslovi prognózu 

o vplyvoch rozvoja na hydrologický systém. 

4. Analýza ¾udskej reakcie na environmentálne podmienky a udalosti. Behaviorálne 

reakcie ¾udí na udalosti a podmienky prostredia, špeciálne na prírodné nebezpeèia 

sú oblas ou, v ktorej geografia v minulých desa roèiach získala prvenstvo. Tieto 

poznatky pomohli urèova reálne alternatívy plánov využívania zeme, ako aj 

perspektív a smerníc pre špeciálnejšie úlohy, ako napr. plánovanie v ohrozených 

oblastiach. 

5. Modelovanie priestorových systémov. Pochopenie prepojenia procesov a charakteru 

krajiny je imperatívom pre inteligentné plánovanie. Snaha geografie opísa 

a modelova hospodárske, dopravné, hydrologické a geomorfologické systémy sú 

dôležitými krokovými blokmi v štúdiách vplyvov, lokaènej analýze, v štúdiách 

vhodností a konfliktov a v komplexnom plánovaní. 

6. Grafické systémy. Mapy sú hlavným nástrojom geografov i plánovaèov. Pokrok 

v mapovacích technikách, ako napr. digitálne mapy sú v plánovaní dôležité nielen 

ako analytické prílohy, ale aj ako komunikaèné nástroje. 

67

4.2.1. KRAJINNÉ PLÁNOVANIE V SR 

4.2.1.1. Geografický prístup 

Krajinné plánovanie sa ako téma v našej geografii zaèalo rozvíja koncom 70. r. 

20. stor., a to v súvislosti s prípravou medzinárodného geografického programu „Geoekologické 

základy manažmentu krajiny“, ktorý možno považova za paralelu krajinného 

plánovania. Rozpracovali ho najmä európski geografi (pozri kap. 5.). Postupy 

krajinnej syntézy rozpracované na Geografickom ústave SAV (Drdoš a kol., 1979, 1980) 

mali preventívno-terapeutický charakter. Osobitne zdôraznili diagnózu potenciálu krajiny 

ako vhodnosti uplatnenia rôznych socioekonomických aktivít v krajine až po návrh 

ich priestorového riešenia pre územné plánovanie. V tomto zmysle predstavovala krajinná 

syntéza na Slovensku jednu z prvých metodických osnov spracovania podkladov 

o krajine. Obsahovala analýzu prírodnej a antropogenizovanej (humánnej) èasti krajiny, 

hodnotenie potenciálu krajiny (v komplexnom zmysle vrátane vlastností krajiny, ktoré 

ho urèujú) a funkènú delimitáciu potenciálnych aktivít ako návrh priestorovej organizácie 

využívania krajiny. Koncepciu krajinnej syntézy rozvinul do konkrétnych postupov 

krajinného plánovania Huba (1982). 

Huba (1982) zdôvodòuje tému krajinného plánovania v geografii skutoènos ou, 

že predmetom geografie je krajina (pozn.: v zmysle A. von Humboldta), ktorá tvorí 

fundamentálny zdroj uspokojovania potrieb spoloènosti. Každú konfliktovú situáciu vo 

využívaní tohto zdroja teda musíme považova za výzvu pre geografiu, ktorá sa (pozn.: 

v podmienkach globálnej environmentálnej krízy) mení na vedu zameranú na riešenie 

aktuálnych problémov ¾udskej spoloènosti. 

Autor navrhol nasledovný postup krajinného plánovania (pozn.: upravená forma), 

ktorý predstavuje zaèiatky rozpracovávania metodiky krajinného plánovania v našej 

geografii (pozri tiež Drdoš, 1978) a metodika ktorého sa ïalej rozpracováva 

v medzinárodnej geografii: 

1. Identifikácia fyzickogeografickej (prírodnej) štruktúry krajiny. 1.1. Analýza fyzickogeografických 

prvkov krajiny. 1.2. Analýza väzieb medzi fyzickogeografickými 

prvkami krajiny. 1.3. yzickogeografická syntéza. Delimitácia prírodných 

krajinných typov abstrakciou zo súèasnej krajiny. 

2. Identifikácia antropogénnej štruktúry krajiny (štruktúry súèasnej krajiny). 2.1. 

Analýza antropogénnych prvkov v krajine ako aj vplyvov èloveka na prírodnú (fyzickogeografickú) 

krajinu. 2.2. Analýza väzieb medzi antropogénnymi prvkami 

krajiny. 2.3. Analýza väzieb medzi antropogénnymi prvkami krajiny a jej fyzickogeograficou 

štruktúrou. 2.4. Delimitácia typov súèasnej krajiny. 

3. Identifikácia ¾udskej komunity v hodnotenej krajine a to najmä z aspektu spoloèenských 

vz ahov (spoloènos ako objekt) - humánnogeografická analýza ¾udskej 

spoloènosti a identifikácia spoloènosti ako aktuálneho a potenciálneho 

užívate¾a krajiny (spoloènos ako subjekt). Predmetom je štrukturovanos ¾udských 

potrieb, stupòa ich nasýtenia, motivácia ¾udského konania, aktuálny spôsob 

uspokojovania ¾udských potrieb krajinou - humánnogeografické hodnotenie ¾udskej 

spoloènosti. 

4. Identifikácia okolia geografických systémov. 4.1. Systém prírodnej krajiny - identifikácia 

procesov výmeny hmoty a energie s okolím. 4.2. Systém súèasnej krajiny 

- identifikácia procesov výmeny hmoty a energie s okolím (potenciálne šírenie 

negatívnych, resp. pozitívnych vplyvov ¾udskej èinnosti do okolia a z okolia 

68

dovnútra systému). 4.3. Systém ¾udskej komunity. Identifikácia jeho spoloèenských 

vz ahov s okolím. 4.4. Systém ¾udskej komunity ako užívate¾a krajiny. Identifikácia 

stupòa nasýtenia spoloèenských potrieb pomocou susediaceho krajinného 

priestoru. 

5. Identifikácia úèelových vlastností krajiny. Prechod od identifikácie krajiny ako 

objektívnej reality k jej hodnoteniu z h¾adiska potrieb spoloènosti (pozn.: antropocentrický 

prístup). 5.1. Kvantitatívne aspekty úèelových vlastností krajiny (relatívne 

¾ahko merate¾né prírodné zdroje). 5.2. Kvalitatívne aspekty úèelových vlastností 

krajiny ( ažko merate¾né, resp. nemerate¾né prírodné zdroje). 

6. Identifikácia parametrov využívania krajiny jednotlivými aktuálnymi, resp. potenciálnymi 

užívate¾mi. Ide o normované kritériá využívania krajiny vytvorené na 

základe poznatkov o rentabilite, produktivite a ïalších, najmä ekonomických 

ukazovate¾ov, ako aj poznatkov o nevyhnutnej miere kvality. 

7. Identifikácia požadovaných základných spoloèenských aktivít, vo¾ba kritérií pre 

ich vnútornú diferenciáciu, resp. grupovanie. 

8. Identifikácia krajinného potenciálu. Urèenie èiastkových krajinných potenciálov 

(pozn.: pozri 1. èas uèebných textov). Tieto potenciály sa odvodzujú od úèelových 

vlastností krajiny, od kritérií antropických aktivít a ich realizácie, od stimulov, ale 

aj od limitujúcich faktorov využívania krajiny. 

9. Identifikácia sumárneho krajinného potenciálu. Urèuje sa sumáciou èiastkových 

potenciálov, prièom výsledkom môže by údaj o monopotenciálovej, alebo polypotenciálovej 

krajine, ale aj o krajine bez významnejšieho potenciálu. 

10. Identifikácia optimálneho variantu využívania krajiny. Je to decízny proces, ktorý 

sa zameriava na návrh predbežného optimálneho variantu realizácie krajinného 

potenciálu (z chorického aspektu ide o statický model). 10.1. Klasifikácia krajinných 

typov pod¾a poètu èiastkových krajinných potenciálov („bezpotenciálová“, 

monopotenciálová, polypotenciálová krajina). 10.2. Bezpotenciálová krajina nie je 

v ïalších krokoch predmetom hodnotenia, využívanie monopotenciálovej krajiny 

v súlade s jej potenciálom sa považuje predbežne za optimálne, podobne, ako polypotenciálovej 

krajiny v prípade, že realizácia viacerých potenciálov na tom istom 

mieste a v tom istom èase nie je konfliktná. O variantnom reálnom potenciáli hovoríme 

v prípade, keï súbežná realizácia niektorých èiastkových krajinných potenciálov 

je vnútorne konfliktná, nereálna, èo znaèí, že realizácia aspoò jedného 

èiastkového potenciálu na tom istom vertikálnom profile a v tom istom èase sa 

vyluèuje s realizáciou ostatných. 10.3. V prípade krajiny s variantmi reálneho potenciálu 

je nevyhnutné vykona analýzu synergických vz ahov medzi aktivitami 

v rámci jednotlivých variantov, aby bolo možné urèi optimálne realizovate¾ný 

variant krajinného potenciálu. 10.4. Spravidla vznikajú dve možnosti rozhodovania: 

10.4.1. Analýza synergických vz ahov požadovaných aktivít jednoznaène 

ukáže, ktorý variant je vhodnejší. 10.4.2. Výsledkom analýzy synergických vz ahov 

požadovaných aktivít sú rovnocenné dva, alebo viaceré varianty. O optimálnom 

variante v tomto prípade rozhodne chorická analýza. 10.5. Vytvorenie statického 

obrazu priestorovej diferenciácie krajinných typov pod¾a potenciálu. Možnosti: 

10.5.1. Krajinné typy s jedným realizovate¾ným èiastkovým krajinným potenciálom. 

10.5.2. Krajinné typy s realizovate¾nou sumou všetkých vzájomne sa prenikajúcich 

èiastkových potenciálov. 10.5.3. Krajinné typy s preferovaným variantom 

reálneho potenciálu. 10.5.4. Krajinné typy bez významnejšieho potenciálu. 

69

11. Hodnotenie lokálnych stimulujúcich, resp. limitujúcich faktorov jednotlivých 

antropických aktivít. 

12. Identifikácia vzájomných chorických vz ahov medzi areálmi s vhodnými krajinnými 

potenciálmi. Tieto krajinné potenciály považujeme za optimálne realizovate¾né, 

prièom zoh¾adòujeme najmä štrukturálne vlastnosti vzájomne susediacich 

krajinných systémov z h¾adiska ich stability a za ažite¾nosti antropickými 

aktivitami. 

13. Návrh funkènej delimitácie krajiny na základe jej potenciálu a za ažite¾nosti krajiny. 

Tento návrh znamená zásah do krajiny, a to buï súhlasne s funkciou, ktorú krajina 

v súèasnosti plní, s eventuálnou úpravou intenzity jej využívania, alebo predstavuje 

návrh na jej funkènú reštrukturalizáciu. 

14. inálnou etapou krajinného plánovania je zosúladenie spoloèenských potrieb 

(požiadaviek) s funkènou delimitáciou krajiny. Tento finálny krok znamená buï 

potvrdenie funkènej delimitácie krajiny na základe jej potenciálu a prípustnej miery 

za aženia (pozn.: za ažite¾nosti - pozri 1. èas uèebných textov), alebo èiastoènú 

modifikáciu tohto návrhu, ktorý je únosný z h¾adiska za aženia krajinných štruktúr. 

Naèrtnutý postup krajinného plánovania bol už v zaèiatkoch ve¾mi progresívny, 

lebo bol postavený na variantnom riešení a koncepcii, ktorá už 10 rokov pred prijatím 

Agendy 21 konferenciou OSN v Rio de Janeiro bola ve¾mi blízka koncepcii trvalej 

udržate¾nosti. Zakladal sa tiež na jednote jej dimenzií, èo sa ve¾mi zdôrazòuje v súèasnosti 

(pozri napr. Auhagen a kol., 2002). Jeho základnou èrtou, ktorú treba vyzdvihnú , je 

pozitívny prístup k využívaniu krajiny (nie zákazy, ale predpoklady na potenciálovej 

báze) na základe ponúk a prirodzených funkcií vyplývajúcich z jej úèelových vlastností. 

Na Slovensku našli postupy krajinnej syntézy v zmysle krajinného plánovania 

a manažmentu krajiny viacero aplikácií na príkladových riešeniach v oblasti Tatranskej 

kotliny (Mazúr a kol., 1985), Liptovskej kotliny (O ahe¾, Poláèik, 1987), Štiavnických 

vrchov (Lehotský, 1991) a nakoniec aj pri formovaní postupov environmentálneho 

plánovania (O ahe¾ a kol., 1997). Krajinné plánovanie v geografii bolo ïalej 

rozpracovávané na medzinárodnej úrovni, v rámci spomenutého medzinárodného 

geoekologického programu. 

4.2.1.2. Krajinnoekologické plánovanie (LANDEP) 

1. Charakteristika a ciele krajinnoekologického plánovania 

Krajinnoekologické plánovanie sa zaèalo vyvíja koncom 70. r. 20. stor. a je 

zakotvené v zákone NR SR è. 237/2000 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. 

Jeho predmetom je krajina a jej prvky (abiotickej, biotickej i antropickej povahy) a ich 

vz ahy, ktoré sa hodnotia pre úèely stanovenia návrhu novej priestorovej organizácie 

využívania územia, t.j. návrhu jeho krajinnoekologicky vhodného, resp. únosného 

využívania. Takto chápaná vhodnos využívania vychádza z environmentálnych aspektov 

trvalo udržate¾ného rozvoja, kde jedným z hlavných cie¾ov je vytvorenie priestorovej 

štruktúry krajiny (novej organizácie využívania krajiny), v ktorej sú vyvážené vzájomné 

vz ahy medzi krajinnými prvkami a hlavne medzi aktivitami spoloènosti a krajinnoekologickými 

podmienkami územia. V Agende 21 je tento návrh zaznamenaný pod è. 

75 – „Zmena využívania krajiny“ a je definovaný ako zmena distribúcie využívania 

krajiny (pôdneho fondu), priestorovej štruktúry a èlenenia pozemkov v katastri v danom 

území. 

70

Z uvedených princípov vychádza aj metodický pokyn, pod¾a ktorého sa pre územný 

plán obce v rámci prieskumov a rozborov spracúva návrh optimálneho priestorového 

usporiadania a funkèného využívania územia - krajinnoekologický plán (ods. 2, § 19c 

zákona NR SR è. 237/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Z ÈSSR è. 50/1976 

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku - stavebný zákon v znení neskorších 

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Takéto usporiadanie súèasne 

zabezpeèuje: vyhovujúcu ekologickú stabilitu priestorovej štruktúry krajiny 

a biodiverzity, ochranu a racionálne využívanie prírodných zdrojov, ochranu kultúrnohistorických 

zdrojov, tvorbu a ochranu územného systému ekologickej stability a tvorbu 

a ochranu životného prostredia. 

Krajinnoekologické plánovanie na rozdiel od územného plánovania sa zakladá na 

geosystémovom princípe a na princípe krajinnoekologicky optimálnej organizácie 

využívania územia. Jeho metodiku reprezentuje metodika LANDEP (Ružièka, Miklós, 

1982). 

Významným dôvodom uplatòovania krajinnoekologického plánovania 

v spoloèenskej praxi je nevyhnutnos navrhovania lokalizácie požadovaných ¾udských 

aktivít v krajine (využívania územia) pomocou limitov. Vyžaduje si to záujem ochrany 

krajiny. V environmentálnej praxi, najmä s prihliadnutím na územné špecifiká doteraz 

nie je dostatoène spracovaná problematika limitov. V legislatívnych normách a predpisoch 

sú najèastejšie urèené prípustné horné hranice len niektorých ukazovate¾ov. Je to napr. 

prítomnos rôznych chemických prvkov v pôde, vode, ovzduší, hluènos prostredia a pod. 

Zatia¾ však nejestvujú predpisy, ktoré by súhrnne urèovali limity dané komplexom 

vlastností pôd, reliéfu, vodstva, miestnej klímy, vegetácie, atï. Pri urèovaní takýchto 

limitov sme odkázaní na expertízne posúdenie problému interdisciplinárnou skupinou 

špecialistov z oblasti geovied a ekológie. 

Krajinnoekologicky optimálnym priestorovým usporiadaním a funkèným 

využívaním územia sa na Slovensku najpodrobnejšie zaoberá metodika LANDEP 

(LANDscape Ecological Planning), ktorá predstavuje systémovo usporiadaný úèelový 

komplex aplikovaných krajinnoekologických metodík a metód. Krajinnoekologický plán 

vychádza z krajinnoekologických podmienok územia. Hlavné kroky tejto metodiky sú: 

1. Vypracovanie krajinnoekologických podkladov (krajinnoekologická analýza, 

krajinnoekologická syntéza, krajinnoekologická interpretácia). 

2. Vypracovanie krajinnoekologickej optimalizácie (krajinnoekologické hodnotenie, 

návrh krajinnoekologicky optimálneho využívania územia vrátane jeho alternatív). 

Metodické pokyny na spracovanie krajinnoekologického plánu boli zostavené v r. 2000 

(Hrnèiarová a kol., 2000) a ich funkènos bola overená na nieko¾kých modelových 

územiach. 

2. Metodický postup krajinnoekologického plánovania 

Metodický postup krajinnoekologického plánovania pozostáva z nasledovných 

krokov: 

1. Vymedzenie záujmového územia. 

Ide o vyhranièenie územia, pre ktoré sa spracováva územný plán obce, napr. kataster, 

alebo nieko¾ko katastrov. 

2. Zhodnotenie dostupných podkladov o záujmovom území. 

71

Zhodnotenie rôznych dokumentácií, správ, publikácií, ako aj záväzných 

legislatívnych podkladov týkajúcich sa záujmového územia. 

3. Krajinnoekologická analýza. 

Predstavuje získavanie vstupných informácií o ukazovate¾och vlastností 

krajinných javov, zložiek a prvkov, a to abiotických, biotických a antropogénnych, 

ktoré sa charakterizujú parametricky, prípadne kvalitatívne a v priestorovom 

vyjadrení sa zakres¾ujú do kartografických podkladov. Základné vstupy sú: 

3.1. Analýzy abiotických zložiek. Abiotické zložky sú prevažne výskumne 

zdokumentované. Výnimkou je spravidla reliéf. Dokumentácie o nich možno 

získa na príslušných výskumných pracoviskách. 

Predmetom mapovania sú: reliéf - formy reliéfu, sklony reliéfu, expozícia voèi 

svetovým stranám, oslnenie reliéfu; horniny - rajonizácia horninového 

prostredia; vody - hydrologické parametre povrchových a podzemných vôd; 

pôdy - pôdne typy a subtypy, pôdne druhy, pôdotvorný substrát; klíma - 

klimatické oblasti. 

3.2. Analýzy súèasnej krajinnej štruktúry (druhotná krajinná štruktúra, využívanie 

územia). Súèasnú krajinnú štruktúru tvorí súbor krajinných prvkov, ktoré èlovek 

významne ovplyvnil, èiastoène, alebo úplne zmenil, resp. vytvoril ako umelé 

prvky. Informácie o základných mapovaných prvkoch možno získa z rôznych 

dokumentácií, z leteckých fotografií, ale predovšetkým je potrebné mapova 

ich v teréne. Sú to: lesná vegetácia, nelesná drevinová vegetácia, trvalé trávne 

porasty, orná pôda a trvalé kultúry, mozaikové po¾nohospodársko-lesné 

štruktúry, vodné toky a vodné plochy, prvky bez vegetácie, sídelné a technické 

prvky (antropogénne prvky). Osobitne sa skúmajú a mapujú rastlinné 

spoloèenstvá. 

3.3. Analýzy štruktúr ochrany krajiny a významných krajinných a ekologických 

štruktúr. Predmetom analýz a mapovania sú všetky legislatívne urèené územia 

s funkciou ochrany prírody a prírodných zdrojov (informácie možno získa na 

príslušných inštitúciách), ako aj významné segmenty krajiny (nie sú legislatívne 

urèené a vyžadujú si identifikáciu a mapovanie v teréne). 

Analyzujú a mapujú sa nasledovné kategórie: chránené územia prírody 

a chránené lokality - územná ochrana prírody, chránené druhy (druhová ochrana), 

ochrana drevín, chránené územia pod¾a medzinárodných dohovorov, územné 

systémy ekologickej stability - ÚSES; prírodné zdroje - ochrana lesných zdrojov, 

ochrana vodných zdrojov, prevažne zdrojov pitnej vody, ochrana prírodných 

lieèivých zdrojov, ochrana prírodných lieèebných kúpe¾ov a klimatických 

podmienok priaznivých na lieèenie, ochrana pôdnych zdrojov, ochrana 

dochovaných genofondových zdrojov, ochrana nerastného bohatstva; pamiatkový 

fond a významné krajinné štruktúry - historické budovy a ich súbory, 

významné historické a iné krajinné štruktúry; ostatné ekologicky významné 

segmenty - krajinnoekologicky významné prvky súèasnej krajinnej štruktúry. 

3.4. Analýzy stresových faktorov a zdrojov. Predmetom analýz a mapovania sú 

prírodné, antropogénne (èlovekom podmienené), ako aj antropické (èlovekom 

priamo vytvorené) javy, ktoré aktívne alebo potenciálne ohrozujú životné 

prostredie èloveka a jeho diela. Stresové faktory a zdroje podstatne obmedzujú, 

príp. až znemožòujú využívanie územia na plánovaný úèel. Analyzujú a mapujú 

72

sa areály výskytu: prírodných stresových faktorov - sú to geodynamické procesy, 

ako napr. vertikálne pohyby zemskej kôry, erózia a akumulácia, gravitaèné 

procesy, krasové procesy, zmeny objemu, štruktúry a zloženia hornín, 

rádioaktivita, anomálie geomagnetických polí; areály výskytu sekundárnych 

stresových faktorov, ako napr. kontaminácia horninového prostredia a pôdy, 

zneèistenie ovzdušia a vôd, za aženie prostredia pachom a hlukom, poškodenie 

vegetácie; zdroje sekundárnych stresových faktorov - zdroje zneèistenia 

ovzdušia a vôd, kontaminácie hornín a pôd, hluku a pod.; pásma hygienickej 

ochrany (PHO) technických objektov predstavujúce zóny negatívneho vplyvu 

technických objektov na prostredie - PHO skládok odpadov, èistiarní 

odpadových vôd, po¾nohospodárskych areálov (farmy, hnojiská), ochranné 

pásma vojenských objektov, ochranné pásma líniových technických prvkov. 

4. Krajinnoekologická syntéza. 

Jej obsahom je tvorba, klasifikácia a charakteristika homogénnych krajinnoekologických 

areálov (krajinnoekologických komplexov) s približne rovnakými 

vlastnos ami analytických ukazovate¾ov (vlastností krajinných zložiek). 

Výsledkom syntézy sú typy krajinnoekologických komplexov (KEK), ktorým sú 

vlastné urèité kombinácie hodnôt analytických ukazovate¾ov. Krajinnoekologické 

komplexy sa stanovujú na základe krokov: 

4.1. Syntéza informácií o abiotickom komplexe (ABK). Ide o syntézu informácií 

o reliéfe, horninách, vodstve, pôdach a klíme. 

4.2. Syntéza informácií o súèasnej krajinnej štruktúre (SKŠ). Ide o syntézu 

informácií o lesnej vegetácii, nelesnej drevinovej vegetácii, trvalých trávnych 

porastoch, ornej pôde a trvalých kultúrach, mozaikových po¾nohospodárskolesných 

štruktúrach, vodných tokoch a vodných plochách, prvkoch bez 

vegetácie, sídelných a technických prvkoch (antropogénne prvky), ktoré 

doplòujú informácie o biote. 

Typy KEK sú syntézou informácií o ABK a SKŠ. Vznikajú postupnou 

superpozíciou analytických mapových podkladov. Výsledkom tohto procesu 

sú homogénne krajinnoekologické areály (homogénne priestorové komplexy 

krajiny). Sú významnou priestorovou databázou pre ïalšie hodnotenie. Každý 

typ KEK má pod¾a kombinácií hodnôt analytických parametrov inú vhodnos 

(stupeò únosnosti) pre využívanie jeho areálu. Homogénny obsah typov KEK 

predurèuje v základných rysoch ich rovnakú reakciu na zásahy èloveka. 

Typy KEK sú charakterizované jednak kartografickým zobrazením, jednak 

tabu¾kovými preh¾admi hodnôt analytických ukazovate¾ov. 

5. Krajinnoekologická interpretácia. Interpretáciou v metodike LANDEP nazývame 

proces odvodzovania funkèných vlastností krajiny prehodnotením - interpretáciou 

ukazovate¾ov vlastností typov krajinnoekologických komplexov. Tieto vlastnosti 

môžeme chápa aj ako kritérium pre hodnotenie typov krajinnoekologických 

komplexov pre požadované èinnosti. 

V kroku interpretácií sa získavajú informácie: 

a. O krajinnom obraze, a to na základe vizuálneho hodnotenia zastúpenia 

a zoskupenia prvkov súèasnej krajinnej štruktúry. Predmetom vizuálneho 

73

hodnotenia sú: ve¾kos , formy, tvary, farby, látková povaha, rozmanitos 

a bohatstvo krajinných prvkov, ich priestorové usporiadanie a kompozícia. 

Rozlišujú sa prevky pôsobiace harmonicky, neutrálne a rušivo. 

b. O environmentálnych problémoch v území. Informácie o nich sa získavajú 

pomocou hodnotenia ohrozených javov (štruktúry ochrany krajiny, významné 

krajinné a ekologické štruktúry) a ohrozujúcich javov (stresové faktory 

a zdroje). Environmentálne problémy vyjadrujú ohrozenie krajiny a jej 

zložiek a prvkov v dôsledku pôsobenia stresových faktorov. Zahròujú tiež 

fyzikálne bariéry voèi prvkom ÚSES a ïalšie negatívne pôsobiace javy 

v krajine. Kombináciou rôznych problémov vznikajú typy environmentálnych 

problémov, ktoré predstavujú problémy ohrozenia prvkov ÚSES, 

problémy ohrozenia priestorovej stability a biodiverzity územia, problémy 

ohrozenia prírodných a kultúrno-historických zdrojov a problémy ohrozenia 

životného prostredia. 

Hodnoti možno tiež ïalšie vlastnosti krajiny, napr. krajinnoekologickú 

významnos územia, citlivos (zranite¾nos ), za ažite¾nos , erodovate¾nos , 

obrábate¾nos krajiny a pod. 

6. Krajinnoekologické hodnotenie. V kroku krajinnoekologického hodnotenia sa 

stanovuje vhodnos využívania územia. Hodnotenie spoèíva v konfrontácii 

požiadaviek na spoloèenské aktivity v krajine (využívanie územia) s reálnymi 

vlastnos ami krajinnoekologických komplexov pomcou limitov. Do procesu 

hodnotenia vstupujú: 

6.1. Krajinnoekologické podklady - informácie o krajinnoekologických komplexoch 

a ich vlastnostiach. 

6.2. Navrhované spoloèenské aktivity v krajine (využívanie územia) - zoznam 

požadovaných aktivít a ich parametre. 

6.3. Limity - pomocou limitov (vyjadrujúcich príslušné hodnoty analytických 

ukazovate¾ov vlastností KEK) sa krajinnoekologickým komplexom priraïujú 

stupne vhodnosti pre požadované aktivity (pre využívanie územia). Hodnotenie 

sa vykonáva osobitne pod¾a abiotických limitov, pod¾a limitov vyplývajúcich 

z ochrany krajiny a zo stresových javov. Proces hodnotenia prebieha 

v rozhodovacích maticiach/tabu¾kách. Stupne vhodnosti sú: 

1 - vyhovujúce podmienky pre navrhované aktivity (využívanie) 

2 - menej vyhovujúce podmienky 

0 - limitujúce (nevyhovujúce) podmienky 

Abiotické limity sú odvodené z reálnych kombinácií ukazovate¾ov vlastností 

reliéfu, hornín, geodynamických procesov, vodstva, pôdy a klímy. Urèujeme nimi limitné 

hodnoty pre požadované aktivity v krajine (využívanie územia) - v jednotlivých KEK. 

Sú stabilné a preto aj najvýznamnejšie. Na ich urèenie nejestvujú žiadne pravidlá, ani 

technické normy. Preto môžu ma v závislosti od špecifika záujmového územia urèité 

rozpätie. 

Limity späté s javmi ochrany krajiny (pozitívne javy v krajine). Vyplývajú 

z legislatívnych noriem a predpisov, ktoré obsahujú ustanovenia o rôznych stupòoch 

obmedzenia ¾udských aktivít v chránených územiach (od úplného vylúèenia až po súhlas 

74

príslušnej riadiacej inštitúcie s èinnos ou, alebo stavbou). Sú pevne dané a preto sa 

musia rešpektova v každom území. V priebehu èasu sa však ich hodnota môže meni 

(v dôsledku revízie chránených území). 

Limity vyplývajúce zo stresových faktorov sa stanovujú na základe konfrontácie 

stresových faktorov s požadovanými aktivitami. Kritériom sú nároky požadovaných 

aktivít na hygienu prostredia. Napr. v územiach ve¾mi silne za ažených stresovými 

faktormi, ako je zneèistené ovzdušie a voda, kontaminácia pôdy, nadmerné za aženie 

hlukom a pod. sa vyluèujú aktivity citlivé na hygienické parametre prostredia. V týchto 

lokalitách je limitovaný rozvoj bývania, zdravotno-lieèebných funkcií, obèianskej 

vybavenosti, pestovanie po¾nohospodárskych plodín na priamu spotrebu a pod. 

Najvhodnejšie je ich využi na realizáciu priemyselných a skladovacích aktivít. 

Z po¾nohospodárskeho h¾adiska je tu vhodné pestovanie technických plodín, trvalých 

trávnych porastov a pod. Vhodná je aj ochranná vegetácia. Tieto limity majú pomocný 

význam, lebo ich pôsobenie nie je trvalé. 

7. Zostavenie krajinnoekologického plánu (ekologicky optimálneho priestorového 

usporiadania a využívania územia). 

Posledný krok v metodike krajinnoekologického plánovania obsahuje: 

7.1. Vykonanie alternatívneho krajinnoekologického výberu. Realizuje sa 

v rozhodovacej matici/tabu¾ke, v ktorej získame preh¾ad, ktoré èinnosti sú 

v danom type KEK vyhovujúce a ktoré limitované. Nelimitované èinnosti sa 

pohybujú len v rozmedzí od vyhovujúcich podmienok (oznaèenie 1) po menej 

vyhovujúce podmienky (oznaèenie 2). 

7.2. Zostavenie krajinnokologického plánu. Je výsledkom konfrontácie alternatívneho 

krajinnoekologického výberu so súèasnou krajinnou štruktúrou (urèenie 

krajinnoekologicky únosného využívania územia). 

7.3. Urèenie krajinnoekologických opatrení. Zamerané sú na zmiernenie nepriaznivých 

vplyvov èloveka na krajinu; na zlepšenie funkèného využívania krajiny; 

na zlepšenie kvality životného prostredia a zdravia obyvate¾stva; na 

zabezpeèenie ekologickej stability a biodiverzity; na ochranu prírodných 

a kultúrno-historických zdrojov; na zachovanie a zve¾aïovanie vegetácie 

v sídlach; na zmiernenie pôsobenia stresových javov; na zlepšenie štruktúry 

krajinného obrazu. 

3. Zhrnutie 

Krajinnoekologické plánovanie je súèas ou prieskumov a rozborov v rámci 

územného plánovanie. Predmetom jeho záujmu je krajina, jej prvky a ich vz ahy, ktoré 

sa hodnotia pre úèely stanovenia návrhu novej priestorovej organizácie využívania 

územia, t.j. návrhu jeho krajinnoekologicky vhodného, resp. únosného využívania. 

Vychádza z environmentálnych aspektov trvalo udržate¾ného rozvoja, kde jeden 

z hlavných cie¾ov je vytvorenie priestorovej štruktúry krajiny (novej organizácie 

využívania krajiny), v ktorej sú vyvážené vzájomné vz ahy medzi krajinnými prvkami 

a hlavne medzi aktivitami spoloènosti a krajinnoekologickými podmienkami územia. 

Odporúèa sa vypracova 4 základné kartografické výstupy: typy krajinnoekologických 

komplexov, environmentálne problémy, alternatívny krajinnoekologický 

výber, krajinnoekologický plán. Jeho hlavným zámerom je úèinnejšie zaèlenenie 

krajinnoekologických informácií do rozhodovacích procesov, hlavným nástrojom ktorých 

je územný plán. 

75

4.2.2. KRAJINNÉ PLÁNOVANIE VO VYBRANÝCH EURÓPSKYCH 

ŠTÁTOCH 

1. Èeská republika 

Krajinnému plánovaniu sa v Èeskej republike venuje ve¾ká pozornos v geografii. 

Metodický model krajinného plánovania na báze geografického informaèného systému 

prezentuje Kolejka a Pokorný (2000). Model autori overili na území katastrov Starého 

Mesta, Radišova a Petrušova. Krajinné plánovanie sa pod¾a autorov “snaží da do súladu 

prírodné predpoklady a spoloèenské potreby v území s dlhodobou perspektívou 

a oh¾adom na zabezpeèenie trvalo udržate¾ného rozvoja”. Autori rozlišujú tri úrovne 

krajinného plánovania: miestnu, regionálnu a krajinskú (podnárodnú až národnú). 

Krajinné plánovanie sa zakladá na pojme potenciálu krajiny. 

Postup (kroky) krajinného plánovania (zis ovania krajinného potenciálu): 

1. Východiskom identifikácie krajinného potenciálu je zistenie prírodnej krajinnej 

štruktúry záujmového územia. 

Ide o vymedzenie homogénnych krajinných areálov, vyznaèujúcich sa logickou 

nadväznos ou všetkých stavebných zložiek prírody. Každá jednotka je 

charakterizovaná vektorom s takým poètom súradníc, ko¾ko relevantných 

premenných (parametrov prírody) bolo použitých v procese integrácie èiastkových 

dát. 

2. Stanovenie odvetvového prírodného potenciálu pre sledované aktivity. 

Pre výpoèet hodnôt krajinného potenciálu pre jednotlivé funkcie sú jednotlivé 

parametre prírodných geosystémov úèelovo hodnotené v 4-stupòovej škále (0-3 

body). 

3. Zistenie súèasnej funkènej štruktúry krajiny. 

Ide o vymedzenie plôch využívania zeme, prièom na každej funkènej ploche sa 

zis uje stupeò stability krajiny (v amplitúde 0-5), ako miera “prirodzenosti” 

súèasného využitia voèi potenciálnemu prirodzenému krytu. 

4. Zistenie vo¾ného potenciálu krajiny a konfliktných plôch. 

Zmyslom porovnania areálov súèasného využitia s areálmi hodnôt potenciálu 

krajiny pre jednotlivé aktivity je získanie preh¾adu o miere kompatibility medzi 

prírodnými predpokladmi územia plni urèité funkcie a aktuálnou realizáciou týchto 

predpokladov v miestnom hospodárskom systéme. Toto porovnanie vedie: 4.1. 

K zisteniu územných rezerv pre konkrétnu funkciu. 4.2. K zisteniu funkèných 

konfliktov. 

5. Identifikácia optimálnej funkcie pre daný geosystém. 

Pre každý typ geosystému sa zostavuje vhodnostná postupnos funkcií 

pod¾a numerického hodnotenia potenciálov krajiny. 

6. Identifikácia rezerv pre optimálnu aktivitu v geosystémoch. 

Ide o identifikáciu plošných rezerv. 

7. Zistenie rozvojových limitov. 

76

Plochy územných limitov sú reprezentované nasledovnými opatreniami 

a perspektívnymi záujmami: 7.1. Ochranou prírody (najcennejšie plochy s regulovanou 

návštevnos ou a prvky územného systému ekologickej stability). 7.2. 

Nedotknute¾nos ou atraktívnych miest vo vo¾nej krajine (najmä miest výh¾adov 

a odpoèinku). Opatrenia na zachovanie súèasného využívania krajiny sa týkajú 

najmä miest s ïalekým, stredným a miestnym výh¾adom. 

8. Upresnenie plošných rezerv pre optimálnu funkciu. 

Ide o vyèlenenie plôch chránených jednotlivými limitmi. 

9. Identifikácia tzv. indiferentných plôch. 

Ide o plochy, v ktorých bola zistená potenciálna optimálna funkcia pod¾a prírodných 

predpokladov, ale nejestvujú pre òu plošné rezervy, pretože ich súèasné využívanie 

je v súlade s potenciálom krajiny. 

10. Koncipovanie ponuky funkèného usporiadania krajiny. 

Zostavenie ponuky predpokladá: 10.1. Nedotknute¾nos limitných plôch. 10.2. 

Uplatnenie prednosti vo využití ostatných plôch pod¾a optimálnej funkcie 

geosystémov zistené na základe hodnotenia prírodných predpokladov. 

11. Zostavenie súhrnnej ponuky funkèného usporiadania krajiny. 

Súhrnná ponuka vzniká vložením informácie o indiferentných plochách do 

predchádzajúceho „odporúèania“. 

Pre jednotlivé kroky sú zostavené príslušné digitálne mapy i tabu¾ky (funkèné 

hodnotenie vlastností prírodných geosystémov, charakteristiky typov prírodných 

geosystémov, kategórie krajinného potenciálu, rozhodovacia tabu¾ka pre zmenu 

využitia zeme). 

Zostavovate¾ územného plánu získava krajinným plánom mnohostranne hodnotenú 

informáciu o záujmovom území. Táto informácia sa vytvára pomocou štandardného 

GIS (PROGRA Brno), ktorú môže využi ako v kartografických dokumentoch, 

tak aj ako mnohoodvetvový a polyfunkèný GIS. 

2. Nemecko 

2.1. Úrovne, podmienky a úlohy krajinného plánovania 

Krajinné plánovanie v Nemecku je legislatívnou povinnos ou štátnej správy, a to 

pod¾a zákona o ochrane prírody (pozn.: to umožòuje aplikáciu krajinného plánu vo 

všetkých odvetvových plánoch). Je vedúcim plánovaním v ochrane životného prostredia. 

Rozlišujú sa tri úrovne dokumentácií v krajinnom plánovaní: 

1. Krajinné programy (vypracovávajú sa pre celé územie spolkových krajín). 

2. Rámcové krajinné plány (vypracovávajú sa pre regióny, spravidla pre územie 

okresov). 

3. Krajinné plány (vypracovávajú sa pre katastre obcí). 

a. Wilke a kol. (2002) citujúc zákon na ochranu prírody charakterizuje obsah 

krajinného plánovania nasledovne: 

77

2. Informácie o súèasnom a oèakávanom stave prírody a krajiny. 

3. Konkretizované ciele a princípy ochrany prírody a starostlivosti o krajinu. 

4. Zhodnotenie súèasného a oèakávaného stavu prírody a krajiny pod¾a konkretizovaných 

cie¾ov a princípov ochrany prírody a starostlivosti o krajinu, vrátane 

konfliktov, ktoré z nich vyplývajú. 

5. Požiadavky a opatrenia: 4.1. Na prevenciu, zmenšenie, alebo odstránenie škôd na 

prírode a krajine. 4.2. Na ochranu, starostlivos a rozvoj cenných èastí prírody 

a krajiny, biotopov, rastlinných spoloèenstiev a živoèíšnych populácií. 4.3. Na 

krajinné areály, ktoré sú na základe svojho stavu vhodné pre ochranu prírody, 

starostlivos o krajinu, alebo pre územný systém ekologickej stability. 4.4. Na 

krajinné areály, ktoré sú na základe svojho stavu vhodné pre európsku sie 

chránených území NATURA 2000. 4.5. Na ochranu, zlepšenie kvality a regeneraènej 

schopnosti pôd, vodstva, pôd a klímy. 4.6. Na zachovanie a rozvoj rozmanitosti, 

jedineènosti a krásy prírody a krajiny, ktorá je zážitkovým a odpoèinkovým 

priestorom pre èloveka. 

Najnovší stav krajinného plánovania v SRN predstavila von Haaren (ed., 2004). 

Krajina sa tu chápe ako èas zemského povrchu v zrkadle ¾udského vnímania 

a poznávania (pozn.: krajina ako vnímaný obraz i ako objektívna materiálna realita). 

Krajinné plánovanie cieli na multifukènos krajiny za podmienky trvalej udržate¾nosti. 

Pre tieto úèely skúma jestvujúce, alebo zamýš¾ané využívanie zeme a jeho priestorovú 

štruktúru na báze jeho únosnosti a trvalej udržate¾nosti krajinného potenciálu a krajinného 

obrazu. 

Pre krajinné plánovanie sú nevyhnutné informácie: o ¾udských požiadavkách, 

vhodnosti krajiny (napr. pre prežívanie krajiny, t.j. kvalita krajinného obrazu), potenciáli 

krajiny (napr. potenciál stanoviš a pre rozvoj cenných biotopov), jestvujúcom 

a plánovanom využívaní zeme, o citlivosti krajinných zložiek na vplyvy využívania 

(napr. citlivos pôdy na stláèanie) a o vplyvoch využívania zeme na jednotlivé krajinné 

zložky, prírodný potenciál a funkcie krajiny (vplyvy sa hodnotia pomocou 

environmentálnych noriem). 

Hodnotenie funkcií krajiny je v súèasnosti ažiskom prác v krajinnom plánovaní. 

Tieto funkcie zahròujú jestvujúce a potenciálne schopnosti krajiny trvalo udržate¾ným 

spôsobom plni ¾udské požiadavky na prírodu a obraz krajiny. Sú to: archívna funkcia 

geotopov (archivácia znakov minulého vývoja geotopmi), prirodzená produkèná funkcia 

(produkcia biomasy), funkcia ponuky vody, retenèná funkcia, klimatická funkcia a kvalita 

ovzdušia, schopnos rozvoja biotopov, funkcia biotopov, druhov a spoloèenstiev, funkcia 

pre prežívanie krajiny (von Haaren, ed., 2004). 

Krajinné plánovanie odpovedá na otázky: 

1. Èo je v krajine cenné a hodné ochrany? Nástroj riešenia: ochranárske a krajinnoekologické 

hodnotenie. 

2. Èo je vhodné v krajine? Nástroj riešenia: hodnotenie vhodnosti krajiny 

(krajinnoekologické predpoklady využívania krajiny). 

3. Èo sa stane, ak v krajine zrealizujeme? Nástroj riešenia: analýza vplyvov. 

4. Èo sa deje v krajine? Nástroj riešenia: historické analýzy vhodnosti využívania 

krajiny, analýza aktivít a stavu krajiny. 

78

5. Èo za ažuje krajinu? Nástroj riešenia: analýza a hodnotenie indikátorov za aženia. 

6. Aká štruktúra využívania krajiny je krajinnoekologicky únosná? Nástroj riešenia: 

prognóza priestorovej štruktúry využívania krajiny. 

7. Aké sú ciele krajinného plánu? Nástroj riešenia: analýza a prognóza potrieb, rozvoja 

a ochrany. 

8. Akými úpravami krajiny sa bude pôsobi na krajinný obraz? Nástroj riešenia: analýza 

a hodnotenie krajinného obrazu. 

9. Odporúèania, smernice? Nástroj riešenia: súbor pokynov. 

2.2. Postup krajinného plánovania 

Postup krajinného plánovania možno zhrnú do štyroch základných krokov: 

1. Vykonanie stanovištného prieskumu. Ide o analýzu významnosti plôch hodnoteného 

krajinného priestoru z h¾adiska ochrany druhov a biotopov, vnímania a prežívania 

krajiny, regeneraènej schopnosti pôd, vodstva a ovzdušia. 

2. Vypracovanie cie¾ovej koncepcie krajinného plánovania. Rozumie sa pod òou 

stanovenie mierky (detailnosti) a s òou súvisiaceho hodnotenia jednotlivých zložiek 

krajiny. 

3. Hodnotenie vplyvov navrhnutej štruktúry využívania na životné prostredie 

a krajinný obraz. 

4. Vypracovanie programov realizácie. Návrh opatrení na predchádzanie, alebo 

zmiernenie jestvujúcich a oèakávaných vplyvov, resp. kompenzáciu vplyvov. 

2.3. Štruktúra krajinného plánu 

Štruktúra krajinného plánu (na obecnej úrovni) sa odvíja od štruktúry rámcového 

krajinného plánu (na regionálnej úrovni) a ten od krajinného programu (na krajinskej 

úrovni). 

Štruktúra krajinného plánu: 

1. l. Cie¾ové predstavy rámcového krajinného plánu pre danú obec (o prírodnom 

potenciáli a využívaní zeme). 

2. Problémové ažiská a rozvojové koncepcie obce. 

3. Súèasný stav prírody a krajiny (konkretizované a prehåbené informácie rámcového 

krajinného plánu, problémová interpretácia informácií - vlastnosti, citlivos , 

za aženie - hodnotenie vplyvov súèasného využívania zeme na životné prostredie). 

4. Konkretizácia smerníc na ochranu životného prostredia obce. 

5. Hodnotenie vplyvov navrhovanej štruktúry využívania zeme. 

6. Koncepcia opatrení na realizáciu krajinného plánu a stanovenie priorít. 

7. Prerokovanie krajinného plánu a jeho realizovate¾nosti s verejnos ou obce. 

79

3. Rakúsko 

3.1. Úlohy a hierarchické dimenzie krajinného plánovania 

Pod¾a Mattanovicha (1989) krajinný plán musí rieši úlohy: 

1. Èo je v krajine hodnotné. 

2. Èo je v krajine vhodné. 

3. Èo by sa v krajine stalo ak. 

4. Èo sa v krajine stalo. 

5. Èo za ažuje priestor krajiny. 

6. Aký priestor krajiny sa využíva. 

7. Aké ciele krajinného plánu a ktorou tvorbou budú pôsobi na krajinný obraz. 

8. Aké budú systémy ochrany prírody a krajiny. 

9. Zákazy, príkazy, odporúèania. 

V zásade sa rozoznávajú tri hierarchické dimenzie (stupne) krajinného plánovania: 

1. Miestna (krajinný plán). 

2. Regionálna (rámcový krajinný plán, pod¾a niektorých autorov, napr. Ebenhöh, ed. 

1992 regionálna krajinná koncepcia). 

3. Krajinská (program rozvoja krajiny). 

3.2. Štruktúra krajinného plánu na úrovni regiónu (regionálna dimenzia) 

Na regionálnej úrovni sa vypracováva rámcový krajinný plán, alebo regionálna 

krajinná koncepcia. Spravidla má takéto èlenenie: 

1. Prírodné pomery (charakteristiky prvkov krajiny). 

2. Socioekonomické pomery (charakteristiky sociálnych prvkov a hospodárskych 

odvetví vrátane zneškodòovania odpadov). 

3. Zmeny krajiny a krajinného obrazu. 

4. Využívanie zeme. 

5. Krajinný význam prírodných a kultúrnych prvkov (ve¾koplošné oráèiny, úzkopásové 

oráèiny, erodované plochy, extenzívne pastviny, suchomilné trávne porasty, vodné 

toky, mokrade, lesy, stromy a kroviny v po¾nohospodárskej krajine). 

6. Zhrnutie problémov územia: 6.1. Problémová analýza sídel. 6.2. Opatrenia na 

zmiernenie erózie a preplavovania živín do tokov. 6.3. Legislatívne podmienky 

v území (ochrana prírody, územný plán). 6.4. Prílohy. 

Ved¾a analýz tzv. vo¾nej krajiny obsahuje rámcový krajinný plán prílohu s úplnými 

informáciami o: 1. Sídlach a katastroch (poloha, topografia, história, kultúra). 2. 

Obyvate¾stve. 3. Domoch a bytoch. 4. Plochách vhodných na ochranu. 5. Vlhkých lúkach. 

6. Nelesnej stromovej a krovinnej zeleni, medziach, prameòoch. 7. Úzkopásových 

oráèinách. 8. Sadoch a záhradách. 9. Problémových plochách (biologicky vyprázdnená 

krajina, nevhodné stavebné pozemky). 10. Opatreniach na ochranu hodnotných území 

a riešení problémových plôch. 11. Biotopoch (s opisom). 

80

Hlavným kritériom rámcového krajinného plánu je krajinnoekologické, resp. 

environmentálne posudzovanie všetkých problémov, objektov a územia. Cie¾om je 

krajinnoekologická revitalizácia regiónu. 

4. Švajèiarsko 

4.1. Úèel a druhy krajinného plánovania 

Vo Švajèiarsku, podobne ako u nás sa metodika krajinného plánovania vyvinula 

vo vednej sfére, ako reakcia na zhoršovanie kvality životného prostredia. Prvé krajinné 

plány (napr. Zürišského kantónu) neboli legislatívne záväzné. Uzákonené boli v r. 1980 

a síce ako súèas územného plánovania. 

Keïže sa to chápe ako produkt ekologizácie územného plánovania, nazýva sa 

ekologickým plánovaním. Ekologické plánovanie (krajina je poòatá ako regionálny 

ekosystém) sa vykonáva na základe analýzy funkèných vz ahov medzi prvkami 

ekosystému a na potenciálovom prístupe. Pojem potenciálu a jeho hodnotenie sa preberá 

z krajinnej ekológie. Pod krajinou sa rozumie jednak neurbanizovaný krajinný priestor 

(vo¾ná krajina), nezastavaný priestor v urbanizovanej krajine (plochy verejnej zelene, 

alebo plochy urèené na vykonávanie rekreaèných aktivít) a tiež súhrnný pojem pre 

prírodné zložky (súbor prírodných prvkov) v zastavanom území. 

4.2. Postup krajinného plánovania 

V zásade sa èlení do nasledovných krokov (Gfeller a kol., 1984): 

1. ormulácia cie¾ov a problémov krajinného plánu. 

2. Zber dát a informácií pre prognózy. 

3. Hodnotenie potenciálov krajiny. 

4. Identifikácia požiadaviek na využívanie zeme. 

5. Identifikácia prednostných ekologických plôch. 

6. Detailizácia koncepcií. 

7. Zostavenie krajinného plánu. 

5. Ve¾ká Británia 

5.1. Postavenie krajinného plánovania 

Vo Ve¾kej Británii nejestvuje krajinné plánovanie, ktoré by bolo paralelou 

stredoeurópskeho prístupu. Na obecnej úrovni jestvuje plánovanie využívania zeme, 

ktoré však sleduje sídelný a hospodársky rozvoj a hodnotenie prírodného prostredia sa 

obmedzuje na ochranu chránených území (ostrovy prírody vo využívanej krajine). Táto 

situácia vyplýva zo špecificky britského holistického prístupu ku krajine (pozri 1. èas 

uèebných textov). Krajina sa považuje za estetickú kategóriu a preto krajinné plánovanie 

sa zaoberá tvorbou vnímanej krajiny. Britská metodika krajinného plánovania je silne 

poznaèená metodikou posudzovania vplyvov na životné prostredie. 

5.2. Pokus o metodiku krajinného plánovania a jeho kroky 

Najvýznamnejšou zložkou krajinného plánovania je hodnotenie krajinných 

a vizuálnych vplyvov (Guidelines, 1995). Kroky: 

81

1. Zostavenie koncepcie krajinného plánu v intenciách adresáta. 

2. Zber všetkých environmentálnych informácií, mapovanie prvkov prírodného 

prostredia a jeho hodnotenie, vrátane vhodnosti, konfliktov vo využívaní zeme, 

lokalizácie, ve¾kosti a usporiadania navrhovaných zmien využívania zeme a to 

v každej alternatíve územného rozvoja. 

3. Spracovanie návrhu využívania zeme z h¾adiska prevencie konfliktov vo využívaní 

zeme, jeho vhodnosti a zmieròovania vplyvov s oh¾adom na vlastnosti krajiny. 

4. Porovnanie alternatív územného rozvoja a ich environmentálnej preferencie. 

5. Vypracovanie krajinného plánu pre preferovanú (pozn.: v našej krajinnoplánovacej 

terminológii optimálnu) alternatívu, alebo pre alternatívy. 

6. Vypracovanie správy o hodnotení krajinných a vizuálnych vplyvov. Táto správa je 

súèas ou správy o hodnotení vplyvov na životné prostredie. Koncepène a metodicky 

má vychádza z jej metodiky, ale mala by by samostatným dokumentom. Môže sa 

tiež vypracova pre úèely územného plánu. 

Všeobecné princípy hodnotenia krajinných a vizuálnych vplyvov sú nasledovné: 

1. Posúdenie kompatibility koncepcií hodnotenia krajinných a vizuálnych vplyvov, 

ak sa vykonávajú oddelene. 

2. Kompletné posúdenie všetkých oèakávaných významných vplyvov. 

3. Spo¾ahlivos zhodnotenia citlivosti krajiny a krajinného obrazu. 

4. Hodnovernos predikcie významných vplyvov (vhodné vyváženie faktov 

a hodnotenia, jasný opis metód). 

5. Úèinnos navrhovaných opatrení. 

6. Zrozumite¾nos správy pre verejnos . 

Hodnotenia kvality dokumentácie krajinných a vizuálnych vplyvov upozoròujú, 

že treba zvláš dba na nasledovné aspekty: jasný opis metodiky hodnotenia, jasne 

definované pojmy, maximálna objektívnos a nezaujatos , rešpektovanie hodnôt iných 

záujmových skupín (archeológovia, prírodovedci, urbanisti, architekti), štruktúra správy 

zameraná na k¾úèové problémy, úplný opis informaèných neurèitostí, použitie princípu 

„najhoršej prípadovej situácie“, alebo „princípu opatrnosti“ v každom prípade sezónnych, 

alebo neznámych vplyvov. 

6. Ruská federácia 

6.1. Postavenie krajinného plánovania 

V Ruskej ederácii sa krajinné plánovanie zaèalo rozvíja v rámci programu 

ekologizácie územného plánovania. Vyvinulo sa v tesnej nadväznosti na metodiku 

územného plánovania a koncepène sa považuje za jeho integrálnu súèas . Prvú koncepciu 

krajinného plánovania vypracovali Geografické ústavy Ruskej akadémie vied (v Moskve 

a v Irkutsku) a to v spolupráci s Hannoverskou školou krajinného plánovania (pozri 

Drozdov, ed., 2000). 

Rozlišujú sa dve hierarchické úrovne: 

82

1. Rámcový krajinný plán na oblastnej (regionálnej) úrovni (mierka 1:200.000). 

2. Krajinný plán na miestnej úrovni (mierka 1:25.000). 

6.2. Kroky krajinného plánovania 

Metodika rámcového krajinného plánovania pozostáva z krokov: 

1. Inventarizácia. Zber informácií o stave prírodného prostredia, o sociálno-ekonomických 

podmienkach územia a o štruktúre využívania zeme. Vytipovanie 

základných konfliktov vo využívaní zeme s oh¾adom na environmentálne problémy 

a urèenie prírodných zložiek, ktoré sú významné pre odvetvové funkcie územného 

rozvoja. 

2. Hodnotenie prírodných podmienok pod¾a citlivosti a významu prírodných zložiek 

pre odvetvový rozvoj územia a hodnotenie využívania zeme. Èlenenie územia 

pod¾a citlivosti a významnosti krajiny. 

3. Rozpracovanie cie¾ových koncepcií využívania prírodných zdrojov. Èlenenie územia 

z h¾adiska využívania prírodných zdrojov. 

4. Rozpracovanie integrovanej koncepcie využívania zeme. Èlenenie územia 

pod¾a využívania zeme. 

5. Zostavenie integrovanej cie¾ovej koncepcie základných smerov èinností v území 

a prioritných opatrení. Riešenie konfliktov vo využívaní zeme, urèenie typov opatrení 

a ich územné vyjadrenie. 

Rámcové krajinné plánovanie má v ažisku hodnotenia prírodného prostredia: 

druhy a biotopy, pôdy, povrchové a podzemné vody, krajina. 

6.3. Koncepcia využívania zeme a typy opatrení 

V rámci cie¾ových koncepcií využívania zeme sa vyèleòujú tri koncepcie: 1. Ochrana. 

2. Rozvoj. 3. Sanácia. 

Základné smery èinností sa orientujú na ciele využívania zeme a z nich vplývajúcich 

typov opatrení: 

1. Udržanie absencie využívania zeme, zrieknutie sa pokusov o akéko¾vek využívanie 

zeme v budúcnosti. 

2. Udržanie extenzívneho využívania zeme. 

3. Zrieknutie sa intenzívneho využívania zeme, prechod na extenzívne využívanie. 

4. Rozvoj súèasného extenzívneho využívania. 

5. Sanácia územia a zrieknutie sa využívania zeme. 

6. Sanácia územia s nasledujúcim extenzívnym využívaním. 

Integrovaná koncepcia cie¾ov územného rozvoja vypracovaná na základe analýzy 

sociálno-ekonomických problémov, zhodnotenia prírodných zdrojov a cie¾ov využívania 

jednotlivých prírodných zložiek dovo¾uje: 

1. Vyèleni územia s odporúèaním pre ochranu prírodného prostredia a územia pre 

sociálno-ekonomický rozvoj. 

83

2. Vyèleni územia s vyostrenými environmentálnymi problémami, kde je potrebná 

sanácia. 

3. Upresni smery rozvoja územia a konkretizova základné rozvojové štruktúry. 

Rámcový krajinný plán vytvára rámec pre spracovanie krajinného plánu na miestnej 

úrovni, ktorý detailizuje jednotlivé kroky spracovania. 

6.4. Úlohy krajinného plánovania z h¾adiska regionálneho rozvoja 

V polohe regionálneho rozvoja bude potrebné rozpracova najmä: 

1. Analýzy stavu a možných smerov rozvoja regiónu, hlavne využívania zeme 

pod¾a krajinnoekologických kritérií a roly regiónu v globálnom krajinnom systéme. 

2. Ciele a mierky využívania zeme v regióne z pozície záujmov miestneho obyvate¾stva 

a jeho štruktúrnych znakov. 

3. Analýzy spektra konkrétnych miestnych návrhov na rozvoj regiónu a skutoèné 

konflikty vo využívaní zeme. 

4. Využívanie krajinnoekologických kritérií nielen ako limitov, ale hlavne ako nástrojov 

na alternatívne riešenia. 

5. Hodnotenie všetkých návrhov z h¾adiska ich realizovate¾nosti a v mierkach nielen 

regiónu, ale celého štátu a Zeme. 

6. Riešenie kompenzaèných náhrad za straty v dôsledku uplatnenia krajinnoekologických, 

ekonomických, alebo politických limitov územného rozvoja. 


1. Geografia a krajinné plánovanie. 

2. Charakteristika krajinného plánovania v SR a jeho postup (geografia, krajinná 

ekológia). 

3. Postup krajinného plánovania v Èeskej republike. 

4. Úlohy, postup a štruktúra krajinného plánovania v Nemecku, Rakúsku, a Švajèiarsku. 

5. Charakteristika a kroky krajinného plánovania vo Ve¾kej Británii. 

6. Charakteristika krajinného plánovania, postup a úlohy v oblasti regionálneho rozvoja 

v Ruskej federácii. 

84

4.3. ÚZEMNÝ SYSTÉM EKOLOGICKEJ STABILITY (ÚSES) 

(T. Hrnèiarová) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: poslanie ÚSES, prvky kostry ÚSES, biocentrum, biokoridor, interakèný 

prvok, významný krajinný prvok, biotop, hierarchické úrovne ÚSES, analýzy, syntézy, 

klasifikácia, návrhy, regulatívy 


Koncepcia územného systému ekologickej stability (ÚSES) prekonala urèitý vývoj, 

kým bola pevne zakotvená v koncepcii modernej ochrany prírody, v ochrane biodiverzity, 

v starostlivosti o ekologickú stabilitu a v environmentálnej legislatíve. Jeho 

hlavným výstupom je návrh prvkov ÚSES (biocentier, biokoridorov, interakèných prvkov) 

na rôznej hierarchickej úrovni a návrh ekostabilizaèných opatrení v záujmovom 

území. ÚSES predstavuje jednu z najmodernejších environmentálnych koncepcií, ktorá 

zabezpeèuje celoplošnú ochranu prírody a biodiverzity a posilòuje ekologickú stabilizáciu 

intenzívne využívaných území. Strategickými princípmi koncepcie ÚSES sú diverzita 

podmienok a foriem života, prekonanie izolácie geoekosystémov ich prepojením, 

celoplošná ekologická stabilizácia krajiny, ochrana prírodných zdrojov, zlepšenie krajinného 

obrazu a celkovej kvality životného prostredia. 

Koncepcia ÚSES bola na Slovensku schválená uznesením vlády SR è. 394/1991, 

èo podmienilo, že sa zaèlenila do reálnej environmentálnej politiky a stala sa ekologickým 

regulatívom rôznych plánovaní, najmä územného plánovania. 

V zákone NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny sa ÚSES definuje: 

„Územný systém ekologickej stability je taká celopriestorová štruktúra navzájom prepojených 

ekosystémov, ich zložiek a prvkov, ktorá zabezpeèuje rozmanitos podmienok 

a foriem života v krajine“. Ekosystém definuje zákon ZN ÈSR è. 17/1992 Zb. 

o životnom prostredí ako „funkènú sústavu živých a neživých zložiek životného prostredia, 

ktoré sú navzájom spojené výmenou látok, tokom energie a odovzdávaním informácií 

a ktoré sa vzájomne ovplyvòujú a vyvíjajú v urèitom priestore a èase“. 

ÚSES je legislatívne zabezpeèený nasledovnými zákonmi, vyhláškami 

a uzneseniami vlády: 

Uznesenie vlády SR è. 394/1991 ku Koncepcii územného systému ekologickej 

stability. 

Uznesenie vlády SR è. 319/1992 k návrhu Generelu územného systému ekologickej 

stability SR. 

Uznesenie vlády SR è. 231/1997 k Národnej stratégii ochrany biodiverzity na 

Slovensku. 

Zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. 

Vyhláška MŽP SR è. 24/2003 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon NR SR è. 543/2002 

Z.z. o ochrane prírody a krajiny. 

Zákon NR SR è. 127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení 

neskorších predpisov. 

85

Zákon NR SR è. 237/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Z ÈSSR è. 50/ 

1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení 

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 

Zákon NR SR è. 549/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopåòa zákon SNR è. 330/1991 

Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových 

úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoloèenstvách v znení neskorších 

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 

Zákon NR SR è. 220/2004 Z.z. o ochrane po¾nohospodárskeho pôdneho fondu 

a o zmene zákona NR SR è. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole životného 

prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 

Vyhláška Úradu geodézie, kartografie a katastra SR è. 79/1996 Z.z., ktorou sa 

vykonáva zákon NR SR è. 162/1995 Z.z. o katastri nehnute¾ností a o zápise vlastníckych 

a iných práv k nehnute¾nostiam (katastrálny zákon). 

Koncepcia ÚSES nadväzuje na celý rad medzinárodných snáh, napr. NATURA 

2000 (zameraná na vytvorenie európskej siete osobitne chránených území), Dohovor 

o biologickej diverzite (v r. 1997 bola vypracovaná Národná stratégia ochrany biodiverzity 

SR, ktorá sa zameriava na ochranu a trvalo udržate¾né využívanie biologickej diverzity, 

na ochranu prírody a genetickú, druhovú a ekosystémovú diverzitu) a ïalšie. 

ÚSES pozostáva z dvoch rovnocenných èastí: 1. Kostra ÚSES (systém biocentier 

a biokoridorov). 2. Systém ekostabilizaèných opatrení. K¾úèové prvky kostry ÚSES sú 

biocentrá, biokoridory a interakèné prvky, ktoré musia zabezpeèi urèité funkcie. 

Biocentrá: potravinový re azec, podmienky reprodukèného cyklu (rozmnožovanie 

a výchova potomstva), podmienky na fyzické zachovanie, ochranu, odpoèinok a úkryt. 

Biokoridory a interakèné prvky: prekonanie bariér, ktoré izolujú ekosystémy od seba, 

výmenu genetických informácií a migráciu, ako aj interakciu rôznych ekosystémov 

s rôznou stabilitou (významnú úlohu hrajú najmä líniové spoloèenstvá, ekotony). 

2. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY ÚZEMNÉHO SYSTÉMU 

EKOLOGICKEJ SABILITY 

Vymedzuje ich zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. Sú to: 

1. Biocentrum: ekosystém, alebo skupina ekosystémov, ktorá vytvára trvalé podmienky 

na rozmnožovanie, úkryt a výživu organizmov a na zachovanie a prirodzený vývoj 

ich spoloèenstiev. 

2. Biokoridor: priestorovo prepojený súbor ekosystémov, ktorý spája biocentrá 

a umožòuje migráciu a výmenu genetických informácií živých organizmov a ich 

spoloèenstiev, na ktorý priestorovo nadväzujú interakèné prvky. 

3. Interakèný prvok: urèitý ekosystém, jeho prvok, alebo skupina ekosystémov, najmä 

trvalá trávna plocha, moèiar, porast, jazero, prepojený na biocentrá a biokoridory, 

ktorý zabezpeèuje ich priaznivé pôsobenie na okolité èasti krajiny pozmenenej, 

alebo narušenej èlovekom. 

4. Významný krajinný prvok: taká èas územia, ktorá utvára charakteristický vzh¾ad 

krajiny alebo prispieva k jej ekologickej stabilite, najmä les, rašelinisko, brehový 

porast, mokraï, rieka, bralo, tiesòava, kamenné more, pieskový presyp, park, alej, 

remíza. 

86

3. HIERACHICKÉ ÚROVNE ÚZEMNÝCH SYSTÉMOV EKOLOGICKEJ 

STABILITY 

Pre poslanie ÚSES je mimoriadne dôležité, aby ochrana jeho prvkov bola 

legislatívne zabezpeèená, t.j. aby boli zaèlenené do sústavy chránených území. Na druhej 

strane chránené územia by mali by súèas ou kostry ÚSES. Legislatívna ochrana prvkov 

ÚSES však nezabezpeèí jeho celkový pozitívny vplyv na priestor krajiny. Tento vplyv si 

vyžaduje navrhnú a realizova ekostabilizaèné opatrenia celoplošného charakteru, aby 

sa zabezpeèil dostatoèný podiel ekologicky kvalitných plôch (najmä lesných a trávnych 

porastov) v krajine. Reálnu ekologickú kvalitu krajiny dovo¾uje urèi výpoèet koeficientu 

ekologickej kvality katastrálnych území. Výpoètom sa zistia plochy s rôznou hodnotou 

koeficientu, od vysokej po nízku. 

Návrh ÚSES sa vypracováva na troch hierarchických úrovniach: nadregionálnej, 

regionálnej a miestnej. Nadregionálny ÚSES urèuje rámec regionálnemu a ten miestnemu. 

Plnú funkènos ÚSES zabezpeèuje realizácia všetkých troch úrovní. Hierarchické úrovne 

ÚSES sú: 

1. Generel nadregionálneho územného systému ekologickej stability (GNÚSES). 

Zabezpeèuje stratégiu ochrany rozmanitosti podmienok a foriem života na úrovni 

štátu. Je to dokument, ktorý okrem textov obsahuje mapy v mierke 1:500 000 

a 1:200 000. Jeho kostru tvorí 87 biocentier (z toho 77 nadregionálnych, 9 

provinciálnych, 1 biosférické). Biocentrá sú spravidla súèas ou národných parkov, 

chránených krajinných oblastí a v ich jadrách platí 4. alebo 5. stupeò ochrany 

prírody (pozri zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny). 

2. Regionálny územný systém ekologickej stability (RÚSES). 

Dokument RÚSES sa spracováva v mapách v mierke 1:50 000, resp. 1:25 000 

(v závislosti od mierok územnoplánovacej dokumentácie). Projekt RÚSES vytvára 

základ pre program ochrany rozmanitosti podmienok a foriem života v urèitom 

regióne a pre tvorbu projektov MÚSES. Je súèas ou textovej a grafickej èasti 

územného plánu regiónu. 

3. Miestny územný systém ekologickej stability (MÚSES). 

Spracováva sa v mapách v mierke 1:10 000, prípadne v mierke 1:5 000. Projekt 

MÚSES vytvára základ pre realizáciu ochrany rozmanitosti podmienok a foriem 

života na miestnej úrovni (v rozsahu katastra, alebo katastrov obce) a je súèas ou 

textovej a grafickej èasti územného plánu obce alebo regiónu a projektov 

pozemkových úprav. Spracováva sa tiež pre potreby ochrany prírody a krajiny 

a pre posudzovanie vplyvov na životné prostredie. 

Textová èas projektov ÚSES zahàòa základné údaje o zadaní, podkladoch, 

vymedzení územia a návrh riešenia s návrhmi na ochranu, tvorbu a regulatívov na 

dosiahnutie alebo udržanie ÚSES, ktoré obsahujú presne formulované opatrenia pre 

jednotlivé èasti skúmaného územia, ako aj charakteristiku biocentier, biokoridorov, 

interakèných prvkov a environmentálne problémových území. 

Mapová èas obsahuje vo vyššie uvedených mierkach celoplošný územný priemet 

stavu územného systému ekologickej stability s vyznaèením prvkov kostry ekologickej 

stability, ich reálnej ochrany, resp. potreby ich ochrany. V prípade problémových areálov 

dokumenty ÚSES obsahujú návrh revitalizaèných opatrení, ktoré sa zameriavajú na 

87

vytvorenie priaznivejšej ekologickej kvality priestorovej štruktúry daného územia, 

prípadne na odstránenie objektov a javov, ktoré zapríèiòujú procesy degradácie až 

devastácie územia. 

Celkove dokumenty ÚSES slúžia spoloèenskej praxi najmä územnému plánovaniu, 

projektom pozemkových úprav, ochrane po¾nohospodárskeho pôdneho fondu, ochrane 

lesa, ochrane prírody a ochrane životného prostredia pod¾a osobitných predpisov. 

Projekty ÚSES obsahujú: 

1. Návrhy prvkov kostry ÚSES (biocentier, biokoridorov). Zamerané sú na zachovanie 

resp. posilnenie súèasnej legislatívnej ochrany jestvujúcich alebo navrhovaných 

prvkov. 

2. Návrhy na zlepšenie celoplošnej ekologickej kvality súèasnej krajinnej štruktúry. 

Zameriavajú sa na novú štruktúru a lokalizáciu nelesnej drevinovej vegetácie 

i trávnych porastov. 

3. Návrhy ekostabilizaèných opatrení. Zameriavajú sa na krajinnoekologicky optimálne 

využívanie po¾nohospodárskych plôch, ale aj na starostlivos o pôdu. 

4. Legislatívne návrhy. Obsahujú zabezpeèenie a posilnenie krajinnoekologických 

funkcií prvkov ÚSES pomocou právnych nástrojov. 

Z h¾adiska zabezpeèenia priestorovej ekologickej stability územia sú mimoriadne 

významné ekostabilizaèné opatrenia, a to najmä v po¾nohospodárskej krajine. Zakladajú 

sa najmä na výsledkoch analýzy abiotických zložiek krajiny na regionálnej úrovni. 

Ekostabilizaèné opatrenia sú kombináciou návrhov krajinnoekologicky optimálneho 

využívania po¾nohospodárskej pôdy a návrhov agrotechnických, agromelioraèných 

a agrochemických opatrení. Významné sú tiež návrhy na krajinnoekologicky optimálnu 

organizáciu využívania krajiny. 

4. KROKY V METODIKE ÚZEMNÉHO SYSTÉMU EKOLOGICKEJ 

STABILITY 

4.1. Analýza 

Obsahuje sústredenie, zhodnotenie a doplnenie vstupných podkladov (textových, 

grafických). Sú to napr. podklady o geobotanickom èlenení Slovenska, o regionálnom 

geomorfologickom èlenení, o klimatických oblastiach, geologické materiály, databanka 

flóry a fauny, lesné porastové mapy, letecké a kozmické snímky a pod. Zvláš významný 

podklad predstavuje databanka biotopov, ktorý predstavuje základný vstup pre hodnotenie 

reálnych prvkov ÚSES. Výsledky hodnotenia uvedených podkladov si nevyhnutne 

vyžadujú overenie a doplnenie terénnym prieskumom. 

Analýzy sa èlenia do 4 skupín: 

1. Analýza abiotických prvkov - predmetom je reliéf (morfograficko-polohový typ, 

geometrická forma, prevládajúci sklon), horniny (litologický typ, tzv. litotyp, 

chemizmus, najmä pod¾a obsahu CaCO 3 , SiO 2 , prípadne iných významných 

minerálov a zrnitos , avšak len pri nespevnených horninách), pôda (pôdny typ na 

úrovni pôdneho subtypu alebo skupiny pôdnych subtypov, pôdny druh, skeletnatos , 

håbka pôdy), vodstvo a ovzdušie (håbka hladiny podzemnej vody pod povrchom, 

vodné stavy, príkon slneèného žiarenia, teplota ovzdušia, atmosferické zrážky, 

88

prevládajúci smer a sila vetra, výskyt nevhodných podmienok pre rozptyl 

zneèis ujúcich látok v ovzduší) a iné. 

2. Analýza súèasnej krajinnej štruktúry - predmetom je lesná vegetácia, nelesná 

drevinová vegetácia, trvalé trávne porasty, orná pôda a trvalé kultúry, mozaikové, 

zmiešané štruktúry, vodné toky a vodné plochy, prvky trvalo bez vegetácie, príp. 

s iniciálnymi štádiami, antropogénne prvky (priemyselné areály s dôrazom na 

ažobné, skládky odpadov, produktovody, dopravné plochy a línie, po¾nohospodárske 

areály, lesohospodárske a vodohospodárske areály, obytné a rekreaèné areály, 

vojenské areály a pod.). 

3. Analýza biotických prvkov - zahròuje kvantitatívnu charakteristiku bioty (plošné 

parametre pod¾a prvkov súèasnej krajinnej štruktúry) a kvalitatívnu charakteristiku 

bioty (druhové zloženie, spoloèenstvá, typy biotopov, charakteristika významných 

prvkov súèasnej krajinnej štruktúry). 

4. Analýza socioekonomických (antropických) prvkov - zahròuje pozitívne i negatívne 

pôsobiace prvky. 

Pozitívne pôsobiace prvky sú javy vyplývajúce z ochrany prírody a krajiny, 

prírodných zdrojov a kultúrnych pamiatok, ktoré sú legislatívne chránené. 

Zahròujú však aj ïalšie krajinnoekologicky významné krajinné prvky, ktoré 

zatia¾ nie sú chránené. Výsledkom analýzy je ich komplexná charakteristika 

a mapa v príslušnej mierke. 

Negatívne pôsobiace prvky oznaèujeme ako stresové faktory. Vyplývajú 

z aktivít a zámerov èloveka v krajine a ohrozujú prvky ÚSES, resp. pôsobia 

ako bariéry. Patria k nim všetky hmotné i nehmotné prejavy ¾udských aktivít, 

ktoré nepriaznivo ovplyvòujú zložky krajiny. Pod¾a povahy sa èlenia do dvoch 

skupín: 

4.1. Primárne stresové faktory sú prvotnými pôvodcami stresu. Ich základným 

znakom je, že plošne zaberajú krajinu. Ich priestor možno jednoznaène 

vyhranièi . Sú to všetky hmotné poloprirodzené (antropogénne) a umelé 

(antropické) prvky (plochy intenzívneho po¾nohospodárstva a lesného 

hospodárstva, sídelné a rekreaèné areály, priemyselné a po¾nohospodárske 

objekty, dopravné plochy a línie a pod.). Ich dôsledkom je zmena štruktúry 

a využívania krajiny (zánik príp. zmena prirodzených areálov v krajine 

v dôsledku rozvoja ¾udských aktivít) a ohrozenie migrácie bioty bariérovým 

pôsobením týchto prvkov. 

4.2. Sekundárne stresové faktory sú negatívne sprievodné javy realizácie ¾udských 

aktivít v krajine, ktoré nie sú vždy jednoznaène priestorovo ohranièené. 

Ohrozujú, resp. narušujú prirodzený vývoj zložiek krajiny, najmä biotických. 

Súborne ich možno oznaèi aj ako deteriorizaèné (degradaèné) stresory. 

Samostatnú skupinu medzi nimi tvoria ochranné pásma technických objektov, 

oznaèované aj ako pásma hygienickej ochrany technických prvkov. 

4.2. Syntéza 

Syntéza pozostáva z krokov: 

1. Stanovenie reprezentatívnych potenciálnych geoekosystémov krajiny (druhy a typy, 

plošná ve¾kos , hierarchia, biogeografický aspekt, priestorový a polohový aspekt, 

regionálny princíp). 

89

2. Stanovenie abiotických komplexov krajiny. 

3. Stanovenie pozitívnych prvkov krajiny (dané sú ochranou prírody, ochranou 

prírodných zdrojov, ochranou kultúrnych pamiatok a sú to aj prvky súèasnej krajinnej 

štruktúry s hodnotnou biotou). 

4. Stanovenie negatívnych prvkov krajiny (primárnych a sekundárnych stresových 

faktorov). 

Najvýznamnejšie je zistenie reprezentatívnych potenciálnych geoekosystémov, 

ktoré v danej krajine a na danej hierarchickej úrovni považujeme za zachovania-hodné 

a zachovania-potrebné. Nevyhnutné je urèi : 

1. Reprezentatívny geoekosystém pre každú územnú jednotku v danej hierarchickej 

úrovni (nadregionálna, regionálna, miestna). Je to regionálny princíp. 

2. Reprezentatívny výskyt každého typu geoekosystému. Je to typologický princíp. 

Pre každú územnú jednotku v danej hierarchickej úrovni sa musí urèi 

reprezentatívny geoekosystém. Každý geoekosystém je niekde reprezentatívny (jestvuje 

územná jednotka, v ktorej je daný typ geoekosystému reprezentatívny). 

4.3. Klasifikácia 

Jej predmetom je triedenie krajiny pod¾a stupòa ekologickej stability, pod ktorou 

sa chápe schopnos krajiny vyrovnáva rušivé vplyvy bez trvalého narušenia jej 

funkèných mechanizmov. Stupeò ekologickej stability krajiny závisí od kvality 

geoekosystémov, ako aj od podmienok na udržanie ich vzájomných priestorových 

vz ahov. Preto sa ekologická stabilita krajiny na rozdiel od ekologickej stability jej prvkov 

oznaèuje aj ako priestorová stabilita. Postupnos klasifikácie je nasledovná: 

1. Klasifikácia územia pod¾a abiotických komplexov z h¾adiska ich náchylnosti na 

degradáciu a likvidáciu podmienok biotopov. Ide o priestorový výskyt a špecifikáciu 

prirodzených stresových faktorov, ako sú gravitaèné procesy, erózna ohrozenos , 

lavínová ohrozenos a pod. 

2. Klasifikácia územia pod¾a súèasnej krajinnej štruktúry. Urèuje sa ekologická stabilita 

jej prvkov s oh¾adom na plnenie ich ekostabilizaènej funkcie. Prvky sa charakterizujú 

z ekologického a biologického h¾adiska. 

3. Klasifikácia územia pod¾a stresových faktorov. Urèuje sa stupeò ohrozenia krajiny 

sekundárnymi stresovými faktormi. 

4. Komplexná klasifikácia územia. Jej predmetom je celková ekologická stabilita 

krajinnoekologických komplexov. 

Výsledkom kroku klasifikácie je stanovenie stupòa ekologickej kvality súèasnej 

krajinnej štruktúry a súèasného stavu reprezentatívnych geoekosystémov (ako prvkov 

ÚSES), ich reálneho zastúpenia v území, ako aj urèenie stavu ich reálneho ohrozenia. 

To vytvára podklad pre dosiahnutie cie¾a hodnotenia územia pre tvorbu ÚSES - 

vyèlenenie kostry ÚSES a environmentálne problémových plôch. 

Operuje sa tzv. stretmi. Rozlišuje sa: 

1. Stret súèasnej krajinnej štruktúry, ochrany prírody a potenciálnych reprezentatívnych 

geoekosystémov. Syntézou týchto troch prvkov získame návrh kostry 

reálnych a potenciálnych prvkov ÚSES, ako základ pre vytvorenie návrhu na kostru 

ÚSES. 

90

2. Stret súèasnej krajinnej štruktúry a ochrany prírody. Syntézou týchto prvkov zistíme 

výskyt krajinnoekologicky hodnotných plôch, zatia¾ bez legislatívnej ochrany. Sú 

podkladom pre vypracovanie návrhu nových chránených území, ochranu prírodných 

zdrojov, príp. návrh na zrušenie legislatívnej ochrany (v dôsledku znehodnotenia 

pôvodnej krajinnoekologickej kvality územia). 

3. Stret pozitívnych a negatívnych prvkov. Výsledkom konfrontácie je vyèlenenie 

typových skupín environmentálnych problémov územia (problémy ohrozenia 

prvkov ÚSES, ohrozenia priestorovej ekologickej stability územia, ohrozenia 

prírodných zdrojov, ohrozenia životného prostredia). 

4. Stret abiotických komplexov (klasifikovaných pod¾a ich náchylnosti na degradáciu) 

a súèasnej krajinnej štruktúry. Výsledkom konfrontácie je vyèlenenie 

environmentálnych problémových plôch, v ktorých súèasné využívanie územia 

nie je v súlade s krajinnoekologickými podmienkami. V týchto prípadoch sa 

navrhuje zmena využívania územia. 

4.4. Návrhy 

Zamerané sú na vytvorenie funkèného ÚSES. Pozostávajú z návrhu kostry ÚSES 

a z návrhu súboru opatrení na krajinnoekologicky optimálne využívanie územia. Rozlišujú 

sa návrhy: 

1. Návrhy zamerané na tvorbu kostry ÚSES. Èlenia sa do blokov: 1.1. Návrhy na 

biocentrá, biokoridory, pufrovacie zóny a interakèné prvky. 1.2. Návrhy na 

vybudovanie a dotvorenie nových prvkov ÚSES. 1.3. Návrhy na rekonštrukciu 

a revitalizáciu súèasných prvkov ÚSES. 

Výsledkom je návrh na vytvorenie funkènej kostry ÚSES. 

2. Návrhy ochrany prírody a krajiny. Pozostávajú z: 2.1. Potvrdenia funkcie existujúcich 

chránených území v rámci ÚSES. 2.2. Návrhu na posilnenie súèasnej ochrany. 2.3. 

Návrhu na nové chránené územia. 2.4. Návrhu na ochranu prírodných zdrojov. 2.5. 

Návrhu na zrušenie ochrany. 

Výsledkom je návrh legislatívnej ochrany prvkov ÚSES a prírodných zdrojov. 

3. Návrhy ekostabilizaèných opatrení. Pozostávajú z návrhov na: 3.1. Lokalizáciu 

nových ekostabilizaèných prvkov. 3.2. Ekologicky optimálne využívanie 

po¾nohospodárskej krajiny. 3.3. Ekostabilizaèné opatrenia v lesných ekosystémoch. 

3.4. Hydroekologické opatrenia. 3.5. Ekostabilizaèné opatrenia v urbanizovanom 

prostredí. 

Výsledkom sú podklady pre vypracovanie zásad ekologicky únosného spôsobu 

využívania a ochrany krajiny. 

4. Návrhy na elimináciu stresových faktorov. Pozostávajú z návrhov na: 4.1. Nové 

technologické opatrenia na zníženie produkcie škodlivých látok. 4.2. Elimináciu 

zdrojov stresových faktorov. 4.3. Revitalizáciu za ažených území. 4.4. Zmiernenie 

pôsobenia fyzických bariér antropogénnych krajinných prvkov voèi prvkom ÚSES. 

4.5. Regulatívy 

Ich poslaním je usmernenie využívania územia na základe krajinnoekologických 

princípov. Regulatívy na jednej strane obmedzujú až vyluèujú požadované ¾udské aktivity 

v danom území, na druhej strane iné aktivity povo¾ujú. Rozlišujú sa tri základné typy 

regulatívov: 

91

1. Regulatívy, ktoré požadovanú ¾udskú aktivitu v danom území vyluèujú (limity). 

2. Regulatívy, ktoré požadovanú ¾udskú aktivitu v danom území èiastoène obmedzujú 

(obmedzenie). 

3. Regulatívy, ktoré požadovanú ¾udskú aktivitu v danom území podporujú (vhodnos ). 

Pod¾a povahy sa rozlišujú abiotické, biotické a antropogénne regulatívy. 

5. ZÁVER 

Územný systém ekologickej stability sa považuje za najvýznamnejšiu aplikáciu 

krajinnoekologických princípov v reálnej environmentálnej politike štátu. V územnom 

plánovaní sú dokonca projekty ÚSES súèas ou záväznej èasti územných plánov a jedným 

z ich hlavných regulatívov. ÚSES je doslova prienikom krajinnej ekológie do 

environmentálnej legislatívy SR, v èom predstihuje aj krajinné plánovanie. Jeho poslaním 

je prostredníctvom legislatívnych, územnoplánovacích a ekonomických nástrojov 

zachovanie, vytváranie a udržiavanie rôznorodosti podmienok pre život. Umožòuje udrža 

alebo zlepši biodiverzitu, zachova genofond rastlinstva a živoèíšstva a zlepši kvalitu 



1. Charakteristika a definícia ÚSES. 

2. Vybrané základné pojmy ÚSES. 

3. Hierarchické úrovne ÚSES a ich charakteristika. 

4. Kroky v metodike ÚSES a ich charakteristika. 

92

4.4. POSUDZOVANIE VPLYVOV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 

(J. Drdoš) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: posudzovanie strategických dokumentov, posudzovanie vplyvov 

èinností na životné prostredie, vplyv, opatrenia na zmiernenie vplyvov, zámer, zis ovacie 

konanie, rozsah hodnotenia a èasový harmonogram, správa o hodnotení, odborný 

posudok, závereèné stanovisko 


Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (Environmental Impact 

Assessment, v medzinárodne zaužívanej skratke EIA a Strategical Environmental 

Assessment, v medzinárodne zaužívanej skratke SEA) predstavuje preventívny systém 

v starostlivosti o životné prostredie, ktorý vychádza z výsledkov hodnotenia 

predpokladaných vplyvov navrhovaných zámerov èinností a stavieb, projektov, 

rozvojových koncepcií alebo politických záujmov na životné prostredie. 

Posudzovanie sa v SR vykonáva pod¾a zákona NR SR è. 127/1994 Z.z. 

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V r. 2004 bol vypracovaný návrh nového 

zákona, ktorý zoh¾adòuje všetky doterajšie smernice Európskej únie, a to Smernicu 

Rady ES è. 85/377/EEC o posudzovaní vplyvov niektorých verejných a súkromných 

projektov na životné prostredie a jej novela è. 97/11/EC, Smernicu Európskeho 

parlamentu a Rady è. 2001/42/ES o posudzovaní vplyvov urèitých plánov a programov 

na životné prostredie a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady è. 2003/35/ES o úèasti 

verejnosti pri navrhovaní urèitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia. 

2. ÚÈEL ZÁKONA O POSUDZOVANÍ VPLYVOV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 

Úèelom zákona je: 

1. Zabezpeèi vysokú úroveò ochrany životného prostredia a prispie k integrácii 

environmentálnych aspektov do prípravy strategických dokumentov, so zrete¾om 

na podporu trvalo udržate¾ného rozvoja. 

2. Zisti , opísa a vyhodnoti priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického 

dokumentu a navrhovanej èinnosti na životné prostredie. 

3. Objasni a porovna výhody a nevýhody navrhovaného strategického dokumentu 

a navrhovanej èinnosti, vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým 

variantom. 

4. Urèi opatrenia, ktoré zabránia zneèis ovaniu životného prostredia, zmiernia 

zneèis ovanie životného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného 

prostredia. 

5. Získa odborný podklad pre schválenie strategického dokumentu a pre vydanie 

rozhodnutia o povolení èinnosti pod¾a osobitných predpisov. 

93

3. VYBRANÉ ZÁKLADNÉ POJMY 

1. Vplyv na životné prostredie je akýko¾vek priamy alebo nepriamy vplyv na životné 

prostredie, na zdravie ¾udí, na flóru, faunu, biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie, 

vodu, krajinu, prírodné lokality, hmotný majetok, kultúrne dedièstvo a na vzájomné 

pôsobenie medzi nimi. 

2. Hodnotenie vplyvov na životné prostredie je komplexné zistenie, opísanie 

a vyhodnotenie predpokladaných vplyvov strategického dokumentu a navrhovanej 

èinnosti na životné prostredie, vrátane porovnania s jestvujúcim stavom životného 

prostredia v mieste a v oblasti jej predpokladaného vplyvu vrátane prípravy správy 

o hodnotení, uskutoènenia konzultácií, zoh¾adnenia závereèného stanoviska. 

3. Strategický dokument je návrh politiky, rozvojovej koncepcie, plánu a programu, 

vrátane strategických dokumentov, na financovaní ktorých sa podie¾a Európska 

únia, ako aj ich modifikácie, ktoré sú predmetom prípravy a schva¾ovania na štátnej, 

regionálnej a miestnej úrovni a ktoré by mohli ma vplyv na životné prostredie, 

vrátane vplyvu na chránené územia. 

4. Navrhovaná èinnos je projekt, stavba, prevádzka, zariadenie a iný zásah do 


5. Nulový variant je variant stavu, ktorý by nastal, ak by sa strategický dokument 

neprijal a ak by sa navrhovaná èinnos neuskutoènila. 

4. OBSAH POSUDZOVANIA VPLYVOV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 

4.1. Koncepèná báza posudzovania vplyvov na životné prostredie 

Základnou koncepènou smernicou riadenia spoloènosti a jej rozvoja v súèasnej 

dobe, nielen v SR, ale na celej Zemi, je koncepcia trvalo udržate¾ného rozvoja, ktorú 

obsahuje AGENDA 21 (Agenda 21. storoèia), záväzne prijatá èlenskými štátmi OSN na 

Summite v Rio de Janeiro v r. 1992. Na báze Agendy èlenské štáty OSN rozpracovali 

svoje národné stratégie a v ich konkretizácii národné akèné plány trvalo udržate¾ného 

rozvoja. Vláda SR schválila Národnú stratégiu trvalo udržate¾ného rozvoja SR a Národný 

akèný plán trvalo udržate¾ného rozvoja v r. 2001. Predchádzalo jej schválenie Stratégie 

štátnej environmentálnej politiky SR v r. 1993 a Národného environmentálneho akèného 

plánu SR v r.1996 (podrobne pozri 1. èas uèebných textov). Bola tiež vytvorená Komisia 

pre trvalo udržate¾ný rozvoj pri vláde SR. Jej úlohou je zabezpeèi úlohy trvalo 

udržate¾ného rozvoja vo všetkých rezortoch. 

Koncepcia trvalo udržate¾ného rozvoja obsahuje tri dimenzie: 

1. Ekologická dimenzia. 

2. Sociálna dimenzia. 

3. Ekonomická dimenzia. 

Uvedené dimenzie tvoria jednotu a sú od seba neoddelite¾né. Podstatou 

rozhodovania v riadení spoloènosti, a teda aj regionálneho rozvoja je, aby sa rovnocenne 

zoh¾adòovali všetky tieto tri dimenzie, t.j. aby sa nepreferovala jedna dimenzia na úkor 

druhých dvoch, ale aby boli v súlade. Táto zásada je záväzná aj pre posudzovanie vplyvov 

strategických dokumentov a navrhovaných èinností na životné prostredie, t.z., že sa 

musia posudzova rovnocenne z h¾adiska environmentálneho, sociálneho i ekonomického. 

94

4.2. Hlavné vplyvy na životné prostredie 

Všetky strategické dokumenty a navrhované èinnosti (stavby, úpravy krajiny) majú 

v zásade priaznivé (pozitívne) i nepriaznivé (negatívne) vplyvy na životné prostredie 

a na obyvate¾stvo. Ich intenzita a priestorový rozsah závisia od ve¾kosti zásahu, od 

štruktúry a citlivosti prírodného prostredia, od stupòa atraktivity krajiny, hustoty osídlenia 

a jeho charakteru. Pôsobia jednotlivo, ale najèastejšie kumulovane. 

Vplyvy èinností pôsobia na: 

1. Prírodné prostredie a krajinu (prírodné vplyvy). 

2. Chránené územia a prvky ÚSES (sozologické vplyvy). 

3. Obraz krajiny (vizuálne vplyvy). 

4. Obyvate¾stvo (sociálne vplyvy). 

5. Hospodárstvo a využívanie zeme (ekonomické vplyvy). 

6. Hmotné i nehmotné zložky kultúry (kultúrne vplyvy). 

4.2.1. Hlavné vplyvy na prírodné prostredie a krajinu (zložky, topická a chorická 

štruktúra krajiny) - prírodné (ekologické) vplyvy 

Strategické dokumenty a èinnosti èloveka ovplyvòujú jednak všetky neživé a živé 

zložky prírodného prostredia (horninové podložie, georeliéf, klímu, vodstvo, pôdy, 

rastlinstvo, živoèíšstvo), ekosystémy a geosystémy (ich funkènos a celistvos , resp. 

integritu), aj na štruktúru krajiny v topickej a chorickej dimenzii. Tieto vplyvy sa 

všeobecne oznaèujú ako prírodné alebo ekologické. 

Prírodné vplyvy sú v podstate len nepriaznivé, lebo menia vlastnosti prírodného 

prostredia. Najvýznamnejšie z nich sú: 

1. Priama likvidácia zložiek prírodného prostredia a ekosystémov a geosystémov 

trvalým záberom plôch (predovšetkým pôdy, rastlinstva a živoèíšstva, biotopov), 

zmenou georeliéfu, nepriaznivým ovplyvòovaním podzemných vôd a miestnej klímy 

(betónové plochy cestných komunikácií, umelé zvršky železníc). Doèasné zábery 

plôch sa pod¾a zákona musia rekultivova . 

2. Bariérový efekt a rozrušovanie funkènosti a celistvosti ekosystémov a geosystémov. 

Zemský povrch nie je statická plocha, ale priestor pulzujúcich abiotických i biotických 

procesov. Násypy napr. znemožòujú horizontálne prúdenie prízemného 

vzduchu, ktoré je významné pre miestnu klímu, plošný povrchový pohyb vody 

a transport pôdnych èastíc gravitaènými procesmi, významný pre fungovanie 

ekosystému a geosystému. 

Zemský povrch, ako štruktúrna mozaika rôznych ekosystémov a geosystémov, 

ovplyvnených využívaním zeme je tiež priestorom pohybu rastlinných a predovšetkým 

živoèíšnych druhov. Rastliny sa šíria semenami (vzdušnými prúdmi, vodou, 

živoèíchmi a èlovekom) i oddenkami, živoèíchy migrujú (za potravou, na zimoviská). 

Z h¾adiska pozorovania prírody èlovekom je najvýznamnejšia migrácia vtáctva, 

cicavcov a vodných živoèíchov (rýb). Najmä líniové, ale aj plošne rozsiahle stavby 

prerušujú migraèné koridory a tým znemožòujú výmenu genofondu medzi regiónmi 

(napr. medzi jednotlivými pohoriami) i medzi prírodnými segmentami v krajine 

(lúène, stromové, krovinné plochy). Keïže migrácia je biotickou zákonitos ou, 

95

najmä na líniových stavbách dochádza k stretom medzi živoèíchmi a dopravnými 

prostriedkami (roène sú to úhyny napr. státisícov jedincov vysokej zvere na cestách 

v SRN, úhyn bezobratlovcov - podstatnej súèasti ekosystémov sa neeviduje) a èasto 

aj k vážnym nehodám so stratou ¾udských životov. Podobný vplyv majú výškové, 

v noci osvetlené budovy (napr. nárazom do severoamerických, v noci osvetlených 

mrakodrapov roène hynú státisíce vtákov). 

3. ragmentácia ekosystémov a geosystémov. Líniové stavby vytvárajú v priestore 

krajiny sie , èím v nej spôsobujú vytváranie relatívne izolovaných ostrovov rôznych 

ekosystémov a geosystémov. Tým sa narušuje ich prepojenie, ktoré je nevyhnutné 

pre ich prirodzený rozvoj. 

4. Nepriame prírodné vplyvy predstavujú zmeny vo vlastnostiach jednotlivých zložiek 

prírodného prostredia (napr. kontaminácia hornín v podloží, pôd, povrchových 

a podzemných vôd, zmeny vo fyzikálnych, chemických a biologických vlastnostiach 

pôd, zmeny v chemizme a režime povrchových a podzemných vôd, v pôsobení 

abiotických procesov na zemskom povrchu, v miestnej klíme, v zložení rastlinstva 

a populáciách živoèíchov). Cez vzájomné vz ahy sa vplyvy šíria z jednej narušenej 

zložky do ïalších (topická štruktúra) a tiež do susedných areálov (chorická štruktúra). 

4.2.2. Hlavné vplyvy na chránené územia a prvky územného systému ekologickej 

stability - sozologické vplyvy 

Osobitne sa hodnotia vplyvy na chránené územia pod¾a zákona NR SR è. 543/ 

2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a na prvky územného systému ekologickej stability 

(biocentrá, biokoridory, biosegmenty) pod¾a uznesenia vlády SR è. 319/1992. Chránené 

územia, ktoré sú zaèlenené do systému NATURA 2000 (európska sie chránených území) 

sú nedotknute¾né a prípadné nevyhnutné ovplyvnenie sa musí konzultova v príslušnej 

európskej inštitúcii (sie NATURA 2000 v SR bola schválená vládou SR 17.3.2004 . 

Vplyvy sú podobné ako v prípade prírodného prostredia a krajiny. 

4.2.3. Hlavné vplyvy na obraz krajiny - vizuálne vplyvy 

Zásahy do krajiny ovplyvòujú tiež jej vnímanie (krajinný obraz, vzh¾ad krajiny). 

Vnímanie krajiny je dané predovšetkým miestom, z ktorého pozorujeme krajinu. 

Z vyvýšených miest môže ve¾mi nepriaznivo pôsobi napr. dia¾nica (pri poh¾ade z mosta 

v San Diegu v smere na Santa Monica pôsobí transamerická 16 prúdová dia¾nica ako 

betónové pulzujúce monštrum vyplòujúce úzku pobrežnú rovinu Tichého oceána), ale 

aj predimenzovaná železnièná stanica v centre mesta (napr. v Kolíne nad Rýnom pri 

poh¾ade z veže katedrály), resp. ve¾ké stavby v krajine, mestské štvrte s vysokými 

budovami v predpolí atraktívnej horskej scenérie (èastý prípad slovenských miest 

v horskej oblasti) i stavby živoèíšnej výroby v po¾nohospodárskej krajine, najmä na 

vizuálne exponovaných lokalitách (poèetné prípady v SR), ve¾ké hotely v horskom 

prostredí a mostné stavby. Dia¾nièné stavby pôsobia ve¾mi nepriaznivo aj v zastavanom 

prostredí (kde sú takmer vždy vyvýšené nad úroveò terénu), najmä v mestách (napr. 

v Barcelone, New Yorku, Tokyu, a v ïalších ve¾komestách), rovnako ako železnice. 

Podobne pôsobia rozsiahle priemyselné, najmä staršie areály (areály ažkého priemyslu 

a banské oblasti). 

Pôsobenie stavieb v krajine je dané architektonickým stvárnením stavby 

a rešpektovaním charakteru krajiny. Jednoduché, prefabrikované betónové konštrukcie 

dia¾nièných mostov napr. vo Švajèiarsku (ale aj v SR v Podturni, v ÈR Nuselský most 

96

v Prahe) pôsobia nepriaznivo, podobne ako po¾nohospodárske stavby na slovenskom 

vidieku. Na druhej strane niektoré súèasné mostné stavby napr. vo rancúzsku pôsobia 

svojím estetickým stvárnením pozitívne. Je to aj prípad dnes už historických kamenných 

mostov v Európe (napr. Švajèiarsko), ale aj kovových konštrukcií vo Ve¾kej Británii 

a v Kanade. Možno zhrnú , že pôsobenie vizuálneho vplyvu stavieb a ve¾koplošných 

zásahov (odlesnené územia, ve¾ké plochy oráèin) plne závisí od investora, resp. 

hospodára. 

4.2.4. Hlavné vplyvy na obyvate¾stvo - sociálne vplyvy 

Vplyvy èinností na obyvate¾stvo sú priaznivé i nepriaznivé. Obyvate¾stvo ich však 

vníma predovšetkým ako nepriaznivý zásah do svojho života. 

Priaznivé vplyvy: 

1. Poskytnutie doèasných (pri výstavbe) i trvalých pracovných príležitostí 

prevádzkou danej stavby alebo èinnosti i sprievodnými a následnými stavbami 

a èinnos ami (obslužné zariadenia). 

U líniových stavieb (dia¾nice, rýchlostné železnice) je to ïalej: 

2. Zvýšenie bezpeènosti v doprave (plynulá doprava na dia¾niciach a rýchlostných 

komunikáciách (napr. v r. 1999 - posledný dostupný údaj zo SRN - sa v tomto 

štáte na dia¾niciach zaznamenalo 8 % dopravných nehôd, na cestách iných tried 

92 %). 

3. Zvýšenie bezpeènosti chodcov na cestných komunikáciách v sídlach (odvedenie 

dopravy z cestnej komunikácie cez obce na cestné obchvaty, mimoúrovòové 

križovanie dia¾níc a rýchlostných železníc). 

4. Zmenšenie hluènosti v obciach (cestné obchvaty odvádzajú dopravu z obcí, 

moderné železnice so špeciálne upravenými zvrškami vykazujú nižšiu hluènos ). 

5. Zmenšenie koncentrácie exhalátov z dopravy v obciach. 

6. Zmenšenie vibrácií ohrozujúcich stavby v bezprostrednom susedstve 

komunikácie. 

Nepriaznivé vplyvy rozsiahlych a líniových stavieb, ale aj ve¾kých vodných nádrží 

a priemyselných areálov: 

1. Bariérový vplyv. Najmä dia¾nice, rýchlostné cestné komunikácie a rýchlostné 

železnice vytvárajú neprekroèite¾né bariéry pre obyvate¾stvo (prístup na polia, 

k rekreaèným priestorom, prípadne aj na pracoviská). Tento vplyv majú aj ve¾ké 

vodné nádrže (hydroenergetika) a rozsiahle priemyselné stavby. Ve¾mi nepriaznivý 

vplyv vykazujú elektrovody, ktoré spôsobujú ve¾ký úhyn vtáctva. 

V prípade vedenia dia¾níc, rýchlostných cestných komunikácií a rýchlostných 

železníc cez zastavané územia (príklady poskytujú všetky oblasti na Zemi) nie je 

možné vyhnú sa nepriaznivým vplyvom hluènosti, exhalátov a vibrácií. 

2. Zábery pozemkov, záhrad, obytných i hospodárskych budov. Hoci finanèné 

kompenzácie sa riadia trhovými cenami, ve¾mi významný je záporný emoèný vplyv 

na psychiku majite¾ov v nerozvinutých oblastiach plne odkázaných na dopestované 

plodiny. 

97

4.2.5. Hlavné vplyvy na hospodárstvo a využívanie zeme - ekonomické vplyvy 

Vplyvy èinností a stavieb majú v zásade len priaznivý vplyv na hospodárstvo 

regiónu, lebo vytvárajú predpoklady pre jeho rozvoj (investície, s nimi spojené pracovné 

príležitosti, rast životnej úrovne a celkovej kvality života). Prípadný záber prevádzok 

a pozemkov sa rieši kompenzáciou. 

4.2.6. Hlavné vplyvy na hmotné i nehmotné zložky kultúry - kultúrne vplyvy 

Predstavujú ich vplyvy na kultúrne dedièstvo (pamiatkové rezervácie, rezervácie 

¾udovej architektúry, historické stavby, sakrálne stavby, pomníky, božie muky, folklór, 

a pod.). Vplyvy sú spravidla nepriaznivé. Ak aj nespôsobia hmotné škody a zánik napr. 

¾udovej kultúry, môžu spôsobi ve¾mi nepriaznivé vizuálne vplyvy (napr. most 

a rýchlostná komunikácia pri konkatedrále sv. Martina v Bratislave, rozsiahla železnièná 

stanica pri katedrále v Kolíne nad Rýnom a pod.). 

4.3. Opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov 

Ich úèelom je zmierni , minimalizova , resp. aj eliminova nepriaznivé vplyvy. 

Rozoznávajú sa: 1. Územnoplánovacie opatrenia (zmeny v územnom pláne). 2. Technické 

opatrenia (zmena technológií, surovín na výrobu, zmena harmonogramu stavebných 

prác presunom na dobu vegetaèného pokoja, aby sa minimalizovali doèasné vplyvy 

výstavby na živý svet, sanácia územia, výstavba protihlukových stien, protihlukové 

úpravy domov, výstavba „zelených mostov“ nad migraènými koridormi živoèíšstva 

a peších lávok pre obyvate¾stvo nad cestami a železnicami). 3. Kompenzaèné opatrenia 

(finanèné náhrady za zabraté pozemky a objekty, ekologické náhrady, napr. náhradné 

výsadby za likvidované biotopy). 4. Iné opatrenia (napr. lokalizaèné, t.j. boèný posun 

komunikácie alebo alternatívna lokalizácia stavby, záchranné práce, spoèívajúce 

v presadzovaní chránených druhov rastlín a prenose drobných živoèíchov, presun 

chránených objektov a pod.). 

Realizácia navrhnutých opatrení èasto závisí od finanèných možností investora 

a preto sa (najmä ak ide o verejný záujem na stavbe) musia h¾ada iné riešenia (napr. 

náklady na „zelený most“ t.j. výstavba mostu nad migraèným koridorom zvere, ktorý 

musí ma urèité parametre výšky a šírky a sprievodné úpravy predpolia môže dosahova 

stovky miliónov Sk). 

4.4. Optimálny variant 

Na základe zhodnotenia vplyvov navrhnutých variantov navrhovaných èinností 

sa urèuje tzv. optimálny variant, resp. zostavuje sa poradie variantov pod¾a ich vplyvov 

a možností ich zmiernenia. Aj strategické dokumenty sa vypracovávajú variantne. 

Základným kritériom pre urèenie optimálneho variantu, resp. zostavenia poradia variantov 

pod¾a ich vhodnosti, príp. prijate¾nosti je princíp trvalo udržate¾ného rozvoja spoèívajúci 

v jednote jeho troch dimenzií - ekologickej, sociálnej a ekonomickej. V zásade sa žiadna 

z nich nesmie nadraïova , hoci v praxi to nie je vždy možné. Neúnosne vysoké náklady 

na stavbu, hoci by bola akoko¾vek environmentálne a sociálne priaznivá, znemožòujú 

jej realizáciu (z tohto h¾adiska je rozhodujúcim kritériom index výnosnosti stavby, ktorý 

urèuje NBS). Na druhej strane akoko¾vek sociálne a ekonomicky priaznivý variant 

v chránenom území NATURA 2000, ale aj v území podliehajúcom medzinárodným 

dohovorom, ktoré boli ratifikované NR SR (napr. Ramsarský dohovor o ochrane mokradí 

i ïalšie) je z environmentálneho h¾adiska nerealizovate¾ný (v prípade spoloèenskej 

nevyhnutnosti výnimku môže udeli len Rada Európy). 

98

K urèeniu optimálneho variantu sa vyjadruje zainteresované obyvate¾stvo, 

samospráva i štátna správa. Treba uvies , že postoje zainteresovaného obyvate¾stva (ale 

èasto aj samosprávy) bývajú spravidla zamietavé, èo je dané emoèným vz ahom k miestu 

svojho bydliska. 

5. PROCES POSUDZOVANIA VPLYVOV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 

5.1. Posudzovanie návrhov strategických dokumentov (SEA) 

Posudzovanie strategických dokumentov je nástrojom na dosiahnutie trvalo 

udržate¾ného rozvoja. Predstavuje proces, ktorý umožòuje usmerni a skvalitni 

vypracovanie rozvojového dokumentu (stratégie, koncepcie, programu, plánu, projektu) 

od zaèiatku jeho tvorby až po vypracovanie jeho výslednej verzie. Nejde len 

o vypracovanie správy o hodnotení (koncepcie, programu, plánu), ale o vytvorenie 

mechanizmu aj pre zabezpeèenie úèasti verejnosti v diskusiách na vyššej strategickej 

úrovni, ktoré sú významné pre dosiahnutie trvalej udržate¾nosti (Pavlièková, 2004). 

5.1.1. Význam a ciele SEA 

SEA má dva významy: 

1. Potláèa limitujúce možnosti posudzovania environmentálnych vplyvov na úrovni 

projektov, lebo EIA neobsahuje posúdenie aditívnych, indukovaných, 

synergických, kumulatívnych, regionálnych a globálnych vplyvov ako aj 

mimoprojektových vplyvov, spôsobených napr. organizaènými praktikami 

(Thérivel, Partidário, 1996). 

2. Podporuje všeobecný cie¾ udržate¾ného rozvoja - zaèleni environmentálne 

kritériá a kritériá trvalo udržate¾ného rozvoja do procesu plánovania. SEA 

napomáha tomu, aby udržate¾ný rozvoj bol zabezpeèovaný smerom nadol, od 

koncepcie ku konkrétnym projektom (Belèáková, Petríková, 2003). 

Ciele SEA sú: 

1. Èo najskôr oboznámi zainteresované verejné orgány a organizácie i ïalšie strany 

s predpokladanými vplyvmi navrhovaných politík, koncepcií, programov 

a plánov na životné prostredie. 

2. Zabezpeèi , aby preventívna starostlivos o životné prostredie bola v procesoch 

rozhodovania na najvyšších úrovniach rešpektovaná v plnej miere. 

Rozlišuje sa povinné a nepovinné posudzovanie strategických dokumentov, ktoré 

však podlieha zis ovaciemu konaniu. 

5.1.2. Kroky SEA 

1. Oznámenie o strategickom dokumente (povinnos obstarávate¾a oznámi , že 

plánuje vypracova strategický dokument. Oznam je impulzom na zaèatie 

procesu posudzovania). 

2. Zis ovacie konanie o posudzovaní strategického dokumentu (príslušný orgán 

rozhoduje, èi strategický dokument bude, alebo nebude posudzovaný pod- 

¾a zákona). 

3. Rozsah hodnotenia strategického dokumentu a èasový harmonogram (úèelom 

je zabezpeèi úèinné posúdenie vplyvov strategického dokumentu, upresnenie 

99

posudzovania s oh¾adom na riziká strategického dokumentu a na konkrétnu 

situáciu v území). 

4. Správa o hodnotení strategického dokumentu (správa obsahuje informácie 

o strategickom dokumente a jeho variantoch, o vplyvoch na životné prostredie 

a o opatreniach na ich elimináciu, resp. zmiernenie). 

5. Odborný posudok k strategickému dokumentu (je podkladom pre vypracovanie 

závereèného stanoviska, návrh ktorého posudok obsahuje). 

6. Závereèné stanovisko z posúdenia strategického dokumentu (má odporúèací 

charakter a je stanoviskom z h¾adiska vplyvov strategického dokumentu na 

životné prostredie a zdravie ¾udí. Je podkladom pre rozhodovanie povo¾ujúceho 

orgánu). 

7. Schva¾ovanie strategického dokumentu (pre schva¾ovací proces má mimoriadny 

význam kritérium ochrany prírody). 

8. Sledovanie a vyhodnocovanie vplyvov strategického dokumentu na životné 

prostredie (obstarávate¾ je povinný po schválení strategického dokumentu 

sledova vplyv jeho realizácie na životné prostredie a zdravie ¾udí). 

Pod¾a zákona musí by úèas verejnosti zabezpeèená poèas celého procesu 

posudzovania. 

5.2. Posudzovanie navrhovaných èinností (EIA) 

5.2.1. Význam a princípy EIA 

Význam EIA spoèíva v tom, že môže (Pavlièková, 2004): 

1. Ovplyvni projekt navrhovanej èinnosti. 

2. Zabezpeèi efektívne využitie nielen prírodných, ale aj finanèných zdrojov. 

3. Posilni sociálne aspekty navrhovanej èinnosti. 

4. Identifikova k¾úèové vplyvy a navrhnú opatrenia na ich elimináciu, resp. 

zmiernenie. 

5. Informova verejnos o chystanej èinnosti. 

6. Zabráni vážnemu a nezvratnému poškodeniu životného prostredia. 

7. Ochráni zdravie ¾udí a bezpeènos . 

Princípy EIA pod¾a Medzinárodnej asociácie pre posudzovanie vplyvov (IAIA) 

a Inštitútu pre posudzovanie životného prostredia v Lincolne, UK (1999): 

1. Úèelnos - EIA musí spåòa dané ciele a úlohy. 

2. Rigoróznos - EIA má využi najlepšie „uskutoènite¾né“ metódy. 

3. Praktiènos - EIA má stanovi opatrenia na elimináciu, resp. zmiernenie 

negatívnych vplyvov. 

4. Adresnos - EIA má poskytova použite¾né informácie pre povolenie èinnosti. 

5. Úèinnos - EIA má navrhovate¾ov èinnosti ekonomicky za aži èo najmenej. 

6. Cielenos - EIA sa má sústredi na významné vplyvy. 

100

7. Adaptívnos - EIA má reagova na problémy a skutkový stav. 

8. Participatívnos - EIA má zahrnú do procesu posudzovania verejnos . 

9. Interdisciplinarita - v EIA majú pôsobi experti z rôznych odborných oblastí. 

10. Interaktívnos - EIA musí zahròova prírodné, sociálne a ekonomické aspekty. 

11. Transparentnos - dokumentácia EIA musí by jasná a zrozumite¾ná. 

12. Systematiènos - výsledkom procesu posudzovania vplyvov má by úplný opis 

relevantných informácií. 

Zásadou EIA je, že sa posudzuje obdobie navrhovanej èinnosti poèas prípravy, 

realizácie a ak to zdôvodòuje povaha èinnosti, aj obdobie likvidácie, sanácie a rekultivácie. 

5.2.2. Kroky v posudzovaní navrhovaných èinností 

Kroky posudzovania sú nasledovné: 1. Zámer. 2. Zis ovacie konanie o posudzovaní 

navrhovanej èinnosti. 3. Rozsah hodnotenia a èasový harmonogram. 4. Správa o hodnotení 

èinnosti. 5. Odborný posudok k navrhovanej èinnosti. 6. Závereèné stanovisko 

z posudzovanej èinnosti. 

Jednotlivé kroky posudzovania sú vzájomne previazané a prakticky už od 

poèiatoènej fázy do neho vstupujú všetci úèastníci procesu posudzovania. Pre 

uplatòovanie zákona, najmä z h¾adiska urèeného èasového priebehu je významné, že 

pre každý krok posudzovania (okrem 4. kroku - vypracovanie správy o hodnotení èinnosti) 

sú urèené záväzné lehoty, ktoré sa musia dodrža . 

1. Zámer 

Prvým krokom v procese EIA pre všetky èinnosti, ktoré zákon vyžaduje posudzova 

je predloženie zámeru príslušnému orgánu (MŽP SR, resp. KÚ alebo OÚ). Úèelom 

zámeru je poda informáciu o navrhovanej èinnosti a jej vplyvoch na životné prostredie. 

Technická dokumentácia k zámeru obsahuje údaje o technických, technologických 

a ekonomických parametroch èinnosti, o lokalite, kde sa plánuje umiestni zámer, 

o priamych (daných napr. záberom a výstupmi) a predpokladaných vplyvoch zámeru na 

životné prostredie. Zámer èinnosti sa predkladá vždy vo viacerých variantoch, vrátane 

nulového variantu (posúdenie vývoja územia v prípade, že by sa èinnos nerealizovala). 

Technické varianty zámeru sa môžu odlišova z h¾adiska technického, technologického, 

lokalizaèného, spôsobu riešenia opatrení a pod. 

Dôležitou úlohou je stanovenie hraníc dotknutého územia. Rozlišujú sa rôzne 

hranice: 1. Administratívne hranice (hranice katastrov obcí, ktoré budú dotknuté 

predpokladanými vplyvmi). 2. Geografické hranice (hranice územia, v ktorom budú 

pôsobi najmä priame predpokladané vplyvy). 3. Ekologické hranice (hranice územia, 

v ktorom budú pôsobi najmä nepriame, sprostredkované predpokladané vplyvy, napr. 

aj migrujúcimi organizmami). 

Environmentálna èas zámeru, ktorá opisuje stav životného prostredia (stav 

v súèasnosti, pred zaèatím prípravných prác pre realizáciu navrhovanej èinnosti), je 

významná z dvoch h¾adísk: 1. Dovo¾uje vyslovi záver o environmentálnych výhodách 

alebo nevýhodách èinnosti. V prípade, že ide o nenarušené životné prostredie, vplyvy 

navrhovanej èinnosti môžu by len nepriaznivé voèi východiskovému stavu životného 

prostredia (prièom nepriaznivos môže by bezvýznamná). Navrhovaná èinnos môže 

ma priaznivý vplyv (okrem sociálneho a ekonomického charakteru) len v narušenom 

101

životnom prostredí, kde môže eliminova , resp. zmierni niektoré jestvujúce nepriaznivé 

vplyvy (antropogénnu zá až) v životnom prostredí (napr. zmierni zneèistenie ovzdušia, 

povrchových vôd, zvýši biologickú diverzitu krajiny, atï.). 2. Dovo¾uje vytvori 

porovnávaciu, východiskovú bázu pre monitorovanie zmien v životnom prostredí 

vplyvom realizovanej èinnosti. 

Úèelom zámeru je poskytnú informácie o životnom prostredí územia, v ktorom 

sa má realizova navrhovaná èinnos a posúdi , akú environmentálnu kvalitu má toto 

územie, do akej miery je už antropogénne za ažené, ako je ekologicky významné a citlivé 

na vplyvy a ako môže navrhovaná èinnos toto prostredie ovplyvni . Dôraz sa kladie 

najmä na posúdenie, do akej miery sa zvýši celková antropogénna zá až, èi sa zhorší 

kvalita životného prostredia a do akej miery bude zámer pre hodnotené územie prínosom 

(environmentálnym, sociálnym i ekonomickým). 

Zámer sa skladá z èastí: 

1. Základné údaje o navrhovate¾ovi. 

2. Základné údaje o navrhovanej èinnosti. 

3. Základné údaje o súèasnom stave životného prostredia dotknutého 

územia. 

4. Základné údaje o predpokladaných vplyvoch na životné prostredie 

a zdravie a o možnostiach opatrení na ich zmiernenie. 

5. Porovnanie variantov navrhovanej èinnosti a návrh optimálneho 

variantu. 

6. Mapová a iná obrazová dokumentácia. 

7. Doplòujúce informácie k zámeru. 

8. Miesto a dátum vypracovania zámeru. 

9. Potvrdenie o správnosti údajov. 

2. Zis ovacie konanie o posudzovaní navrhovanej èinnosti 

Zis ovacie konanie sa zaoberá povahou a rozsahom navrhovanej èinnosti (vstupy, 

výstupy, vplyvy na zdravie ¾udí a na pohodu ich života, celkové zneèis ovanie životného 

prostredia, riziká), miestom vykonávania navrhovanej èinnosti (dôraz sa kladie na 

charakter krajiny a chránené územia) a významom oèakávaných vplyvov. 

3. Rozsah hodnotenia navrhovanej èinnosti a èasový harmonogram 

Úèelom tohto kroku posudzovania je urèi , ktoré vplyvy navrhovanej èinnosti sa 

budú v ïalšom kroku posudzova s oh¾adom na ich druh a významnos a na riziká 

navrhovanej èinnosti s oh¾adom na stav životného prostredia v dotknutom území. 

V èasovom harmonograme sa urèí èasová postupnos jednotlivých krokov hodnotenia. 

4. Správa o hodnotení navrhovanej èinnosti 

Úèelom správy o hodnotení je poskytnú podrobné informácie o navrhovanej 

èinnosti vo variantnom riešení, o vplyvoch každého variantu na životné prostredie, ich 

porovnanie s nulovým variantom a navrhnú opatrenia na vylúèenie, alebo zmiernenie 

ich nepriaznivých vplyvov. 

102

ažiskom správy je hodnotenie vplyvov navrhovanej èinnosti (pod¾a variantov 

vrátane nulového variantu) na životné prostredie. Hodnotia sa vplyvy všetkých variantov 

navrhovanej èinnosti, ktoré boli zaradené do posudzovania v rámci kroku urèenia rozsahu 

hodnotenia. Vplyvy sa klasifikujú pod¾a rôznych kritérií, ako napr. ve¾kos (plošný 

rozsah), intenzita, èasové trvanie, priaznivé alebo nepriaznivé dôsledky v prostredí. 

Predmetom hodnotenia sú tzv. významné vplyvy, stanovené napr. pod¾a kritéria ve¾kosti, 

intenzity a èasového trvania. Významnos vplyvu by sa mala posudzova aj v kontexte 

zainteresovaného obyvate¾stva, spoloènosti ako celku, regiónu a dotknutých záujmov. 

Rozlišujú sa vplyvy priaznivé (pozitívne) a vplyvy nepriaznivé (negatívne). 

Úèelom opatrení je predchádza , zmierni , minimalizova alebo kompenzova 

oèakávané (predpokladané) vplyvy èinnosti (priame, nepriame, kumulatívne), ktoré 

môžu vzniknú poèas výstavby, prevádzky (v štandardnom a neštandardnom režime, t.j. 

aj poèas havárií), prípadne aj poèas jej likvidácie, sanácie a rekultivácie územia. Tento 

cie¾ možno dosiahnu opatreniami, ktoré sa vz ahujú na jeden alebo na viac vplyvov 

zároveò. Opatrenia môžu predstavova technické, technologické a prevádzkové procesy 

na redukciu zneèistenia, biologické opatrenia, napr. ochranná vegetaèná clona na 

zamaskovanie stavby, tlmenie a absorbciu niektorých nepriaznivých vplyvov (hluk, 

exhaláty), regulácia množstva využívania prírodného zdroja, ekologické opatrenia na 

zachovanie funkènosti migraèných koridorov fauny, biologická rekultivácia dotknutého 

územia (napr. tvorba náhradných biotopov), nahradenie (kompenzácia) stratených 

pracovných príležitostí inými druhmi zamestnania, poskytnutie náhrady obci 

a jednotlivým obyvate¾om za stratu pozemkov, objektov, atï. Rozlišujú sa aj ekologické 

kompenzácie (napr. výsadba drevín na urèenej ploche za odlesnenú plochu). Osobitne 

významné sú tiež opatrenia, ktoré sa viažu na podmienky pre èasový harmonogram 

výstavby. 

Každý nepriaznivý vplyv za ažuje prostredie. Aby sme predišli deštrukcii životného 

prostredia je nevyhnutné stanovi prahové hodnoty tohto za aženia (za ažite¾nos ). 

Prahová hodnota v životnom prostredí vyjadruje mieru prípustného za aženia jeho 

jednotlivých zložiek. Daná je hygienickými normami (napr. zneèistenia ovzdušia, vody 

a pod.), alebo odborným konsenzom (napr. prijate¾ná miera narušenia prirodzeného 

rastlinného spoloèenstva). 

Ïalšou dôležitou skutoènos ou je, že v dotknutom území má každý pozemok 

a každý objekt vlastníka (štát, obec, právnická osoba, fyzická osoba) a každý pozemok 

a objekt má svoju hodnotu. Táto hodnota (vyjadrená v cene) podlieha vplyvom èinnosti 

urèitým zmenám, ktoré môžu znamena majetkovú ujmu. Aj táto skutoènos si vyžaduje 

uváženú vo¾bu metódy hodnotenia a oceòovania, aby sa zabezpeèila vysoká spo¾ahlivos 

a presnos prognóz vplyvov a navrhovaných opatrení na ich zmiernenie. Dôležitý je 

preto návrh kompenzaèných opatrení za spôsobené nepriaznivé zmeny v území, ktoré je 

potrebné prerokova s miestnymi samosprávami a s dotknutými právnickými a fyzickými 

osobami. 

Výsledkom hodnotenia vplyvov a navrhovania opatrení v správe o hodnotení je 

odporúèanie variantu èinnosti na realizáciu. Odporúèaný (tzv. optimálny) variant musí 

by technicky a ekonomicky (náklady na výstavbu a prevádzku), realizovate¾ný a musí 

by kompatibilný s prírodnými, sociálnymi a hospodárskymi hodnotami daného územia, 

ako aj s požiadavkami dotknutých subjektov posudzovania vplyvov, vrátane 

zainteresovaného obyvate¾stva. Základným princípom porovnávania variantov a výberu 

optimálneho variantu je jednota a rovnocennos dimenzií trvalo udržate¾ného rozvoja 

(rovnocennos environmentálneho, sociálneho a ekonomického aspektu variantov). 

103

Cie¾om je, aby realizácia èinnosti bola v súlade s požiadavkami na zabezpeèenie 

trvalo udržate¾ného rozvoja územia. Optimálny variant musí by zdôvodnený 

environmentálnymi, technickými, ekonomickými a prevádzkovými argumentami. 

Vhodnejšie je hovori o odporúèanom variante na realizáciu, lebo navrhovaná èinnos 

je málokedy optimálna environmentálne, ekonomicky, technicky i z h¾adiska záujmov 

dotknutého obyvate¾stva. Prijatie odporúèaného variantu na realizáciu je vždy výsledkom 

rokovaní subjektov posudzovania vplyvov a kompromisov na základe možných 

kompenzácií. 

Správa o hodnotení navrhovanej èinnosti obsahuje relevantné informácie 

o nasledovných údajoch: 

A. Základné údaje. 

1. Základné údaje o navrhovate¾ovi. 

2. Základné údaje o navrhovanej èinnosti. 

B. Údaje o priamych vplyvoch èinnosti na životné prostredie vrátane zdravia 

obyvate¾stva. 

1. Požiadavky na vstupy. 

2. Údaje o výstupoch. 

C. Komplexná charakteristika a hodnotenie vplyvov na životné prostredie vrátane zdravia 

obyvate¾stva. 

1. Vymedzenie hraníc dotknutého územia. 

2. Charakteristika súèasného stavu životného prostredia dotknutého 

územia. 

3. Hodnotenie predpokladaných vplyvov èinnosti na životné prostredie 

vrátane zdravia obyvate¾stva a odhad ich významnosti. 

4. Opatrenia navrhnuté na prevenciu, elimináciu, minimalizáciu 

a kompenzáciu vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvate¾stva. 

5. Porovnanie variantov èinnosti a návrh optimálneho variantu. 

6. Návrh monitoringu a poprojektovej analýzy. 

7. Metódy použité v procese hodnotenia vplyvov navrhovanej èinnosti 

a spôsob a zdroje získavania údajov o súèasnom stave životného 

prostredia v území, kde sa má èinnos realizova . 

8. Nedostatky a neurèitosti v poznatkoch, ktoré sa vyskytli pri 

vypracúvaní správy o hodnotení. 

9. Prílohy k správe o hodnotení (grafické, mapové, tabu¾kové a fotodokumentácia). 

10. Všeobecne zrozumite¾né závereèné zhrnutie. 

11. Zoznam riešite¾ov a organizácií, ktoré sa na vypracovaní správy 

o hodnotení podie¾ali. 

104

12. Zoznam doplòujúcich analytických správ a štúdií, ktoré sú k dispozícii 

u navrhovate¾a a ktoré sú podkladom pre vypracovanie správy 

o hodnotení. 

13. Dátum a potvrdenie správnosti a úplnosti údajov podpisom (peèiatkou) 

oprávneného zástupcu spracovate¾a správy o hodnotení a navrhovate¾a. 

5. Odborný posudok k navrhovanej èinnosti 

Posudok slúži ako odborný podklad pre vypracovanie závereèného stanoviska. 

Obsahuje aj návrh závereèného stanoviska. 

6. Závereèné stanovisko z posúdenia vplyvov navrhovanej èinnosti na životné 

prostredie a zdravie obyvate¾stva 

Závereèné stanovisko obsahuje: 1. Základné údaje o navrhovate¾ovi. 2. Základné 

údaje o navrhovanej èinnosti. 3. Opis priebehu posudzovania. 4. Komplexné zhodnotenie 

vplyvov navrhovanej èinnosti na životné prostredie vrátane zdravia obyvate¾stva. 5. 

Celkové hodnotenie vplyvov navrhovanej èinnosti na navrhované vtáèie územia, územia 

európskeho významu alebo na súvislú európsku sústavu chránených území (NATURA 

2000). VI. Závery. VII. Potvrdenie správnosti údajov. 


1. Úèel zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. 

2. Vybrané základné pojmy v posudzovaní vplyvov na životné prostredie a koncepèná 

báza posudzovania vplyvov na životné prostredie. 

3. Hlavné vplyvy a ich charakteristika. 

4. Opatrenia na zmiernenie vplyvov a optimálny variant. 

5. Posudzovanie návrhov strategických dokumentov, význam, ciele, kroky. 

6. Posudzovanie vplyvov navrhovaných èinností na životné prostredie a zdravie 

obyvate¾stva, význam, princípy. 

7. Kroky posudzovania vplyvov na životné prostredie a ich 

8. charakteristika. 

9. Zámer a jeho obsah. 

10. Úèel stanovenia rozsahu hodnotenia vplyvov na životné prostredie. 

11. Zámer a zis ovacie konanie o posudzovaní navrhovanej èinnosti 

12. Správa o hodnotení navrhovanej èinnosti a jej obsah. 

105

4.5. HODNOTENIE ENVIRONMENTÁLNYCH RIZÍK 

(J. Drdoš) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: riziko, zdravotné riziko, ekologické riziko, environmentálne riziko, 

prípustné riziko, hodnotenie rizika, riadenie rizika, stresor, prírodné nebezpeèie, 

antropogénne nebezpeèie, mimoriadna udalos , ohrozenie, zranite¾nos , citlivos 


Hlavným cie¾om environmentálneho plánovania je dosiahnu takú kvalitu 

životného prostredia, ktorá garantuje optimálny zdravotný (somatický i psychický) stav 

èloveka a priaznivé podmienky pre rozvoj biodiverzity. Na tento cie¾ sa zameriavajú 

všetky odvetvia environmentálneho plánovania, medzi nimi aj hodnotenie 

environmentálnych rizík a prírodných a antropogénnych nebezpeèí. 

Hodnotenie environmentálnych rizík zabezpeèuje Metodický pokyn MŽP SR è. 

623/98-2 na postup hodnotenia a riadenia rizík z r. 1998 (vznikol na základe požiadaviek 

Stratégie, zásad a priorít štátnej environmentálnej politiky SR z r. 1993 - pozri 1. èas 

uèebných textov, a tiež legislatívy EÚ). Hodnotenie prírodných a antropogénnych 

nebezpeèí zabezpeèuje zákon NR SR è. 261/1998 Z.z. o civilnej ochrane obyvate¾stva. 

Hoci ich ciele sú podobné, vykazujú odlišnosti. Hodnotenie environmentálnych rizík sa 

zameriava na zdravie èloveka a ekosystémov, civilná ochrana obyvate¾stva na ochranu 

pred prírodnými i antropogénnymi katastrofami ohrozujúcimi ¾udské zdravie, životy 

i majetok obèanov. 

2. ENVIRONMENTÁLNE RIZIKÁ 

Hodnotenie environmentálnych rizík je predmetom Metodického pokynu MŽP 

SR è. 623/98-2 na postup hodnotenia a riadenia rizík. Environmentálne riziko zahròuje 

zdravotné a ekologické riziko. Metodický pokyn obsahuje základné pojmy, hodnotenie 

zdravotného rizika a jeho krokov, hodnotenie ekologického rizika a jeho základné kroky 

a riadenie rizika a jeho základné kroky. 

2.1. Vybrané základné pojmy environmentálnych rizík 

1. Riziko je pravdepodobnos , s ktorou za definovaných podmienok expozície dôjde 

k prejavu nepriaznivého úèinku na ¾udské zdravie, alebo zložky ekosystému alebo 

pravdepodobnos , s ktorou dôjde k šíreniu kontaminantu do okolitého prostredia. 

2. Zdravotné riziko predstavuje pravdepodobnos poškodenia, choroby alebo smrti 

èloveka ako dôsledok pôsobenia rizikových faktorov, vyskytujúcich sa v životnom 

prostredí. 

3. Ekologické riziko predstavuje pravdepodobnos výskytu alebo možnos výskytu 

nepriaznivých ekologických úèinkov ako výsledku vystavenia živého systému 

jednému alebo viacerým stresorom. 

4. Environmentálne riziko urèitej látky je pomer hodnoty jej koncentrácie v zložkách 

životného prostredia (PEC - predpokladaná environmentálna koncentrácia) 

106

s koncentráciou, o ktorej sa predpokladá, že nemá žiadny úèinok na organizmy 

alebo ekologické systémy (PNEC - predpokladaná koncentrácia bez škodlivého 

úèinku). 

5. Hodnotenie rizika je proces stanovenia druhu a stupòa rizika v dôsledku pôsobenia 

rizikového faktora. Je nástrojom na objektívny výber najvhodnejšej alternatívy 

nápravného opatrenia, cie¾om ktorého je redukcia rizika na urèitú mieru. 

6. Riadenie rizika je proces výberu a uplatnenia kontrolných a nápravných opatrení, 

založených nielen na odhadnutom riziku, ale aj na zvážení politických, sociálnych, 

ekonomických a technických možností riešenia a zvážení ïalších vplyvov. Slúži na 

odstraòovanie, znižovanie a minimalizovanie predpokladaných environmentálnych 

rizík, ktoré môžu nasta pri necitlivom používaní, resp. uvo¾òovaní látok alebo ich 

zmesí do životného prostredia. 

7. Eliminácia rizika je proces, výsledkom ktorého je úplné odstránenie rizika. 

8. Redukcia rizika je proces, výsledkom ktorého je zníženie rizika pod medzu 

prípustného (akceptovate¾ného) rizika. 

9. Prípustné (akceptovate¾né) riziko predstavuje úroveò rizika, ktorú je spoloènos 

ochotná akceptova . Je to teda spoloèensky prijate¾ná miera zdravotného 

a ekologického rizika. 

10. Nebezpeènos je vlastnos chemických látok vyvola v urèitom množstve škodlivý 

úèinok na zdravie èloveka alebo na životné prostredie. Prejaví sa vtedy, ak je èlovek 

alebo ekosystém exponovaný. Príkladom môže by toxicita, bioakumulovate¾nos , 

ekotoxicita látok, èi ich schopnos migrova do podzemných alebo povrchových 

vôd. 

11. Stresor je: 11.1. Látka, aktivita alebo organizmus, ktorý mení prirodzené prostredie, 

do ktorého vstupuje. 11.2. Akýko¾vek fyzikálny, chemický alebo biologický celok, 

ktorý môže vyvola nepriaznivý úèinok. 

Druhy ekologických stresorov sú: 

Chemický stresor je chemická látka uvo¾nená do životného prostredia. Tento 

typ stresora je najèastejšie hodnotenou príèinou ekologického rizika. 

yzikálny stresor je aktivita, ktorá priamo odstraòuje alebo mení prirodzené 

prostredie, siahajúca od obrábania pôdy po výrub lesa, výstavbu ciest a budovanie 

nákupných stredísk. Tieto stresory sú èasto najdeštruktívnejšie, pretože môžu vies 

k celkovej strate prirodzeného prostredia, keï sú pôdy zhutnené a organizmy vymiznú. 

Patria sem i aktivity prírodného pôvodu (veterné smršte, erózia, požiare a pod.). 

Biologický stresor je organizmus alebo mikroorganizmus, ktorý vstupuje alebo sa 

uvo¾òuje (úmyslene alebo náhodne) do prirodzených prostredí, v ktorých sa nevyvíjal 

prirodzene. Takéto organizmy sa èasto oznaèujú ako “exotiká” a stávajú sa hrozbou, 

keï sú ažia s pôvodnými druhmi, nahrádzajú ich a stávajú sa škodcami. 

2.2. Hodnotenie zdravotného rizika a jeho základné kroky 

Hodnotenie zdravotného rizika predstavuje metódu, pomocou ktorej sa za urèitých 

definovaných podmienok stanovuje kvalitatívna alebo kvantitatívna miera ohrozenia 

zdravia èloveka vybraným rizikovým faktorom, prièom sú brané do úvahy potenciálne 

nepriaznivé úèinky na ¾udské populácie vystavené alebo majúce pravdepodobnos by 

vystavené. 

107

Základné kroky hodnotenia zdravotného rizika sú: 

1. Identifikácia nebezpeèenstva: stanovenie negatívnych úèinkov rizikového faktora 

na základe výsledkov štúdií uskutoènených na ¾uïoch alebo zvieratách 

a laboratórnych skúmaní. Cie¾om tohto kroku je identifikácia úèinku a preskúmanie 

klasifikácie vo svetle všetkých dostupných údajov, urèenie aké zdraviu škodlivé 

chemické, èi iné rizikové faktory sa vyskytujú v skúmanom prostredí a posúdenie 

èi látka, alebo rizikový faktor má nebezpeènú vlastnos schopnú poškodzova ¾udský 

organizmus. 

2. Hodnotenie vz ahu dávka (koncentrácia) - reakcia (úèinok): kvantitatívne 

zhodnotenie vz ahu medzi prijatou dávkou rizikového faktora a òou vyvolaným 

úèinkom v organizme na základe podrobného vyhodnotenia štúdií na identifikáciu 

nebezpeènosti. Tento krok opisuje kvantitatívny vz ah medzi dávkou, ktorú 

organizmus prijíma a òou vyvolaným úèinkom. Dávka sa definuje ako množstvo 

škodliviny prijatej subjektom. Úèinok môže by prahový alebo bezprahový. 

Nepriaznivý úèinok sa prejaví po prekroèení prahovej dávky. Rozlišujú sa látky 

s nekarcinogénnym úèinkom a látky s karcinogénnym úèinkom. 

3. Hodnotenie expozície (vystavenia): urèenie dávky rizikového faktora, pre každú 

z ¾udských populácií, ktorú organizmus prijíma, alebo ktorú možno primerane 

predvída ako výsledok vyhodnotenia kvantitatívnych podmienok vystavenia 

organizmu jeho pôsobeniu. Je to k¾úèový krok, ktorý opisuje zdroje, cesty, ve¾kos , 

intenzitu a trvanie expozície sledovaného faktora na každú z ¾udských populácií, 

pre ktorú vystavenie je známe alebo ho možno primerane predvída . Cie¾om je 

kvantitatívny alebo kvalitatívny odhad dávky rizikového faktora, ktorému populácie 

je alebo môže by vystavená. Hodnotenie expozície sa uskutoèòuje: 3.1. Priamym 

meraním koncentrácie alebo úrovne rizikového faktora v jednotlivých zložkách 

životného prostredia. 3.2. Biologickým monitorovaním, t.j. meraním koncentrácie 

rizikového faktora alebo jeho metabolitov v ¾udskom tele a odhad expozície na 

základe zistených hodnôt. 3.3. Modelovaním opisujúcim správanie sa rizikového 

faktora v prostredí prostredníctvom modelovaných hodnôt a odhad expozície. 

Expozícia je daná súèinom koncentrácie zneèis ujúcej látky alebo úrovne rizikového 

faktora a doby trvania expozície. 

4. Charakterizácia (klasifikácia) rizika: urèenie rizika pre prijímate¾a syntézou 

výsledkov z identifikácie nebezpeèenstva, z odhadu expozície a hodnotenia vz ahu 

dávka-úèinok s opisom neistôt celého procesu. Klasifikácia rizika predstavuje krok, 

v ktorom sa sumarizujú všetky poznatky získané v predchádzajúcich krokoch. 

Slúži ako podklad pre riadenie rizika a zahròuje dôkazy pravdepodobnosti, že 

skúmaný faktor je nebezpeèný ¾udskému zdraviu, diskusiu o vz ahoch dávky 

a úèinku, ktoré sa použili pre odvodenie referenèných dávok vrátane faktorov neistoty 

a modifikujúcich faktorov, ïalej zahròuje toxikodynamické údaje, odhady povahy 

a rozsahu expozície a poèet exponovaných ¾udí. 

Analýza neistôt je významná z h¾adiska presnosti výsledkov hodnotenia rizík. 

Zahròuje najmä opis vo¾by expozièného scenára a expozièných faktorov, koncepèného 

modelu a jeho vhodnosti v danej situácii, opis neistôt spojených s charakteristikou vz ahu 

dávka - úèinok, neistôt spojených so stanovením expozièných koncentrácií škodlivín 

v zložkách životného prostredia a opis nedostatkov v procese modelovania. 

108

2.3. Hodnotenie ekologického rizika a jeho základné kroky 

Zahròuje hodnotenie stavu kontaminácie jednotlivých zložiek životného prostredia. 

Predstavuje metódu, pomocou ktorej sa stanovuje pravdepodobnos alebo možnos 

výskytu nepriaznivých ekologických úèinkov ako výsledku expozície živého systému 

jednému alebo viacerým stresorom. Riziká pre ekosystémy sa hodnotia na základe 

všeobecne prijímaného predpokladu, že funkcie sú dostatoène chránené pri zachovaní 

biodiverzity, t.j. ak je chránených minimálne 95% druhov. Predmetom procesu hodnotenia 

ekologického rizika môže by jeden alebo nieko¾ko stresorov a zložiek životného 

prostredia. Hodnotí sa expozícia a ekologické úèinky. 

Hodnotenie ekologického rizika pomáha identifikova problémy životného 

prostredia, stanovi priority v environmentálnej politike a poskytuje odborné podklady 

pre regulaèné opatrenia. Zároveò identifikuje existujúce riziká alebo predpovedá riziká 

stresorov, ktoré sa ešte neprejavujú v životnom prostredí. 

Základné kroky hodnotenia ekologického rizika sú: 

1. Identifikácia nebezpeèenstva: stanovenie cie¾ov a rozsahu hodnotenia, urèenie 

koncových bodov, definovanie problémov a vytvorenie koncepèného modelu. 

V tomto kroku sa vymedzuje cie¾ a podstata hodnotenia, charakterizujú sa zdroje 

ekologických rizík a vytvára koncepèný model hodnotenia. Definovanie problému 

zahròuje opis expozície, ekologických úèinkov, stresorov a potenciálneho rizika 

ekosystému. Zdroje alebo príèiny ekologických rizík sa oznaèujú ako ekologické 

stresory. Môžu ma fyzikálnu, chemickú alebo biologickú povahu. Koncovým bodom 

sa oznaèuje ekologický úèinok. Rozlišujú sa koncové body merania a koncové body 

hodnotenia. Koncepèný model je hypotéza možnosti pôsobenia stresora na živý 

systém. Expozièné scenáre riešia otázku kontaktu stresora s danou zložkou životného 

prostredia. 

2. Hodnotenie vz ahu dávka (koncentrácia) - reakcia (úèinok): definovanie 

ekologických úèinkov, odvodenie vz ahov expozícia - odpoveï s použitím 

expozièných profilov v odhadoch rizika, urèenie vz ahu medzi expozíciou, dávkou 

a odpoveïou. V tomto kroku sa urèuje, kvantifikuje a vyhodnocuje vz ah medzi 

expozíciou stresora a identifikovanými koncovými bodmi merania a hodnotenia. 

Hodnotenie ekologických rizík sa realizuje na úrovniach: biomarkery (biologické 

znaky), jednotlivé organizmy, populácie, spoloèenstvá, ekosystémy, krajina. 

3. Hodnotenie expozície (vystavenia): stanovenie mechanizmu kontaktu živého 

systému so zdrojom potenciálnych ekologických rizík, opis transportu a osudu látky, 

odhad expozièného profilu látky. Tento krok si vyžaduje stanovi predpoklad 

koncentrácie látky, ktorá sa pravdepodobne bude vyskytova v zložkách životného 

prostredia. Hodnotenie expozície zahròuje kvantifikáciu expoziènej koncentrácie, 

frekvencie, ve¾kosti a trvania kontaktu živého systému so zdrojom potenciálnych 

ekologických rizík, ïalej zahròuje urèenie pravdepodobnosti expozície organizmu, 

vrátane priestorovej a èasovej distribúcie stresorov. Ide teda o hodnotenie interakcie 

stresora so zložkou životného prostredia. 

4. Charakterizácia (klasifikácia) rizika: integrácia získaných informácií, urèenie rizika, 

identifikácia a urèenie neistôt a hodnotenie ich dôsledkov. Klasifikácia rizika 

integruje hodnotenie podstaty a ve¾kosti ekologického stresora (expozièné 

koncentrácie pre toxickú látku), ekologického rizika a neistoty procesu hodnotenia. 

109

Pre klasifikáciu rizík sa najèastejšie využívajú: 4.1. Koeficient nebezpeènosti 

(výpoèet). 4.2. yzikálne modely (terénne štúdie). 4.3. Indexy spoloèenstiev (index 

diverzity, biologická integrita). 4.4. Multivariaèné metódy (faktorová analýza, 

klastrová analýza). 4.5. Štatistické metódy (regresné modely). 4.6. Procesné modely 

(populaèné alebo ekosystémové). 

Charakterizácia rizika pozostáva z krokov - odhadu rizika, opisu rizika, opisu 

neistôt a diskusie medzi hodnotiacim špecialistom a manažérom rizika. Odhad rizika 

integruje výsledky analýzy expozície a úèinkov a stanovuje pravdepodobnos vzniku 

nepriaznivých úèinkov ako dôsledku pôsobenia stresora. Po odhade rizika sa stanovuje 

ekologická významnos rizika, ktorá zahàòa povahu, pôsobenie úèinkov, ich priestorový 

a èasový rozsah a potenciál na obnovu. Profil stresora a odozva naò, ako aj expozièný 

profil z fázy analýzy slúžia ako vstup pre opis rizika. Výsledky hodnotenia rizika slúžia 

ako vstup do procesu jeho manažmentu, kde sú potrebné aj ïalšie vstupy, ako napr. 

informácie o sociálnych a ekonomických záujmoch. Koeficient nebezpeènosti sa 

vypoèítava z porovnania koncentrácie negatívnych zmien v zložke životného prostredia 

a ich koncentrácie bez predpokladaného škodlivého úèinku. 

2.4. Možnosti využitia procesu hodnotenia environmentálneho rizika 

Hodnotenie rizika možno využi ako: 

1. Zdroj informácií o miere rizika pre èloveka a pre ekosystém vo väzbe na existujúci 

stav kvality životného prostredia, ako aj na predikciu stavu. 

2. Metódu pre vyhodnotenie miery rizika pre èloveka a ekosystém vyplývajúci 

z existujúcich, ako aj plánovaných stavieb, èinností a technológií. 

3. Metódu pre vyhodnotenie miery rizika pre èloveka a ekosystém vyplývajúci 

z konkrétnych chemických látok a prípravkov. 

4. Metódu pre vyhodnotenie miery rizika pre èloveka a ekosystém z možných 

priemyselných havárií. 

5. Prostriedok iniciácie tvorby a realizácie opatrení na zníženie rizík. 

6. Metódu prioritizácie problémov v území vo väzbe na kvalitu životného prostredia 

s odporúèaním prednostného vynakladania finanèných prostriedkov. 

7. Nástroj na tvorbu krátkodobých, strednodobých a dlhodobých plánov ochrany 

zdravia a starostlivosti o životné prostredie. 

8. Podklad na vypracovanie návrhov opatrení na zníženie miery rizika. 

9. Podklad pre stratégiu likvidácie starých environmentálnych zá aží. 

2.5. Riadenie environmentálneho rizika 

Úèelom hodnotenia rizika je poskytnú odborné podklady pre riadenie rizika, t.j. 

pre rozhodovací proces, cie¾om ktorého je navrhnutie optimálneho spôsobu zníženia 

rizika na spoloèensky prijate¾nú mieru. Optimálny spôsob zoh¾adòuje ekonomické, 

sociálne, technické, politické i ïalšie faktory. Súèas ou riadenia rizika je aj úèas 

verejnosti. 

Koneèným výsledkom riadenia rizika je rozhodnutie, ktoré je výstupom hodnotenia 

viacerých variantov. Rozhodnutie o prijate¾nosti, resp. neprijate¾nosti rizika sa opiera 

o jeho dve úrovne: 

110

1. Zanedbate¾ná úroveò rizika predstavuje jeho spoloèensky prijate¾nú úroveò, pri 

ktorej pravdepodobnos výskytu nežiadúceho efektu je taká malá, následky 

pôsobenia sú také mierne, zisk zo situácie (skutoèný alebo vnímaný) je taký ve¾ký, 

že osoby, skupiny, alebo celá spoloènos je ochotná toto riziko podstúpi . To 

znamená, že táto úroveò rizika si z h¾adiska ochrany ¾udského zdravia, ani z h¾adiska 

ochrany živých systémov nevyžaduje regulaèné opatrenia na jeho zníženie. 

2. Neprijate¾ná úroveò rizika vyžaduje nevyhnutné prijatie opatrení na jeho zníženie. 

Kritickou fázou procesu riadenia rizík je výber optimálneho riešenia. Zaèína 

urèením rizík, postupuje cez hodnotenie ekonomických nákladov variantných riešení 

pre zníženie rizík a ich prínosov (Cost-Benefit Analysis), zhodnotenie spoloèenských 

dopadov a prínosov (napr. vplyvy na kultúrne a prírodné dedièstvo) a cez politickú 

analýzu možných politických dôsledkov z prijatého rozhodnutia. Nasledujúcim 

krokom je analýza verejnej mienky a posledným je rozhodnutie o realizácii opatrení 

na zníženie rizika, resp. o ïalšom sledovaní problému v prípade vysokého stupòa 

neistoty spojenej so súèasným stupòom poznania. 

Kritériá rozhodnutia sú: 

1. Celková ochrana zdravia ¾udí a životného prostredia. 

2. Dlhotrvajúca úèinnos a trvácnos . 

3. Redukcia toxicity, mobility alebo objemu škodlivej látky. 

4. Možnos implementácie. 

5. Náklady. 

6. Akceptovanie štátnymi orgánmi. 

7. Akceptovanie verejnos ou. 

3. PRÍRODNÉ A ANTROPOGÉNNE NEBEZPEÈIA 

Hodnotenie prírodných a antropogénnych nebezpeèí je predmetom zákona NR 

SR è. 261/1998 Z.z. o civilnej ochrane obyvate¾stva. Jeho úèelom je upravi podmienky 

na úèinnú ochranu života, zdravia a majetku pred následkami mimoriadnych udalostí. 

Ustanovuje tiež úlohy a pôsobnos štátnej správy, samosprávy, fyzických a právnických 

osôb. Civilná ochrana je systém úloh a opatrení zameraných na ochranu života, zdravia 

a majetku, spoèívajúcich najmä v analýze možného ohrozenia a v prijímaní opatrení na 

znižovanie rizík ohrozenia, ako aj urèenia postupov a èinnosti pri odstraòovaní následkov 

mimoriadnych udalostí. 

3.1. Vybrané základné pojmy prírodných a antropogénnych nebezpeèí 

1. Mimoriadna situácia je obdobie ohrozenia alebo obdobie pôsobenia následkov 

mimoriadnej udalosti na život, zdravie alebo na majetok, poèas ktorej sú vykonávané 

opatrenia na znižovanie rizík ohrozenia alebo postupy a èinnosti na odstránenie 

následkov mimoriadnej udalosti. 

2. Mimoriadna udalos je živelná pohroma, havária alebo katastrofa, prièom: 2.1. 

Živelná pohroma je mimoriadna udalos , pri ktorej dôjde k nežiaducemu uvo¾neniu 

kumulovaných energií alebo hmôt v dôsledku nepriaznivého pôsobenia prírodných 

síl, pri ktorej môžu pôsobi nebezpeèné látky alebo nièivé faktory, ktoré majú 

111

negatívny vplyv na život, zdravie alebo majetok (súkromný, verejný). 2.2. Havária 

je mimoriadna udalos , ktorá spôsobí odchýlku od ustáleného prevádzkového stavu, 

v dôsledku èoho dôjde k úniku nebezpeèných látok alebo k pôsobeniu iných nièivých 

faktorov, ktoré majú vplyv na život, zdravie alebo majetok. 2.3. Katastrofa je 

mimoriadna udalos , pri ktorej dôjde k narastaniu nièivých faktorov a k ich následnej 

kumulácii v dôsledku živelnej pohromy a havárie. 

3. Ohrozenie je obdobie, poèas ktorého sa predpokladá nebezpeèenstvo vzniku alebo 

rozšírenia následkov mimoriadnej udalosti. 

4. Nebezpeèie je potenciálna možnos výskytu udalosti (procesu), ohrozujúcej životy 

¾udí, výsledky ich práce, vlastníctvo a aktivity. Výskyt a intenzita nebezpeèia, 

prípadne nebezpeènej udalosti (procesu) sa dá s urèitou pravdepodobnos ou 

prognózova a predchádza jej dôsledkom. 

5. Riziko predstavuje možné následky nebezpeènej udalosti pre ¾udí, objekty, aktivity 

a zložky prírodného prostredia, vystavené (exponované) nebezpeèiu. Riziko 

predstavuje štrukturovaný pojmový systém, predstavujúci rôzne h¾adiská prístupu 

k jeho chápaniu: 5.1. Z h¾adiska vplyvov: zdravotné, ekologické, environmentálne, 

technologické a pod. 5.2. Z h¾adiska riadenia: ovplyvnite¾né, neovplyvnite¾né. 5.3. 

Z h¾adiska pôsobenia: priame, nepriame. 5.4. Z h¾adiska pôvodu: prirodzené, 

indukované. 5.5. Z h¾adiska poznania: nedostatoèná úroveò poznatkov, nedostatoène 

vykonaný zber informácií. 5.6. Z h¾adiska ¾udských faktorov: nekvalifikovanos , 

neskúsenos , neschopnos , nedostatok èasu, nedbalos , nezodpovednos , 

nedisciplinovanos . 5.7. Z organizaèného h¾adiska: nedostatok financií, èasu, 

technologického vybavenia, nedokonalos smerníc a predpisov. 

6. aktory rizika sú podmienky a procesy podie¾ajúce sa na vzniku rizika. 

7. Zranite¾nos je vlastnos systému a jeho zložiek akceptova výskyt ohrozujúcej 

udalosti. Viaže sa na slabé miesta v systéme, ktoré sa pod vplyvom nebezpeèia 

môžu poškodi . 

8. Citlivos je miera akceptácie negatívneho pôsobenia akceptorom. Možno ju vyjadri 

stupòom, od ktorého systém nepriaznivo (straty, poškodenie, resp. nevratné zmeny 

prvkov a systému) reaguje na výskyt ohrozujúcej udalosti a dá sa kvantifikova . 

3.2. Druhy nebezpeèí 

Pod¾a príèin možno rozlíši dve základné skupiny nebezpeèí: 

1. Prírodné nebezpeèia vznikajú nezávisle od èloveka, ako súèas atmosferických 

porúch, klimatických zmien, geologického a geomorfologického vývoja územia. 

Patria k nim aj tzv. indukované nebezpeèia, ktoré majú prírodný charakter, ale 

impulzom pre ich vznik je èinnos èloveka. Je to napr. indukované zemetrasenie 

vyvolané výstavbou a naplnením vysokých priehrad, nukleárnymi výbuchmi 

a pod. v územiach predisponovaných na prírodné zemetrasenia, prepady povrchu 

zeme v banských oblastiach a pod. V našej oblasti sa vyskytujú (s rôznou 

pravidelnos ou, èi nepravidelnos ou, ojedinele, v rôznej intenzite a rozsahu) 

rôzne prírodné procesy, ktoré ohrozujú životné prostredie, majetok ¾udí i ich 

životy. Sú to najmä povodne, víchrice, extrémne sucho, námraza, ná¾adie, snehové 

kalamity, veterná a vodná erózia pôdy, zosuvy, rútenie, lavíny, mury, zemetrasenia, 

prepady povrchu (v krasových a banských oblastiach s podzemnými dutinami) 

a ïalšie. V SR každoroène spôsobujú poškodenie zdravia a úmrtia lavíny, najmä 

112

v oblasti vysokých pohorí. Lavíny poškodzujú aj lesné porasty, prípadne aj objekty 

(vysokohorské chaty). Z minulosti (19. stor.) je známy prípad znièenia obce 

Štefanová murou, ktorá sa zrútila zo svahov Rozsutca (pravidelné výskyty sú 

známe z Álp). Ve¾ké škody spôsobujú tiež povodne a víchrice (v r. 2004 spôsobila 

víchrica na lesných porastoch a budovách škody za 7,8 mld. Sk). 

2. Antropogénne nebezpeèia sú spôsobené èinnos ou èloveka. Sú to predovšetkým 

nebezpeèia spojené so zneèistením ovzdušia, povrchových a podzemných vôd, 

s kontamináciou pôd, banskou èinnos ou, ažbou ropy a plynu, výstavbou 

a prevádzkou rôznych stavieb, so skládkami odpadu a pod. Pod¾a Správy o stave 

životného prostredia SR v r. 2002 sa v tomto roku vyskytlo 87 prípadov 

mimoriadneho zhoršenia alebo ohrozenia kvality vôd (povrchových 

i podzemných) a 2 prípady mimoriadneho zhoršenia alebo ohrozenia kvality 

ovzdušia. V SR je vymedzených 10 prevažne priemyslom, energetikou a dopravou 

environmentálne za ažených oblastí (bratislavská, dolnopovažská, dolnonitrianska, 

hornonitrianska, hornopovažská, strednopohronská, strednogemerská, 

spišská, košicko-prešovská a zemplínska), v ktorých najèastejšie hrozia 

potenciálne antropogénne nebezpeèia. 

3.3. Postup hodnotenia rizika z prírodných a antropogénnych nebezpeèí 

Pri hodnotení rizika ide o hodnotenie možných vplyvov možnej mimoriadnej 

udalosti. V hodnotení sa uvažujú na jednej strane zdroje a druhy nebezpeèí (prírodné, 

antropogénne), na druhej strane z nich vyplývajúce riziká pre hodnotené územie (pre 

najrôznejšie stavby, inžinierske siete, líniové stavby - cestné komunikácie, železnice, 

produktovody, vodovody, kanalizácia a pod.). 

V prvom rade sa hodnotia možné nebezpeèia ohrozujúce hodnotené územie ako 

také (fenomenologicky), v druhom rade environmentálna zranite¾nos a citlivos územia. 

Na základe výsledkov tohto hodnotenia je možné urèi riziko. Kroky hodnotenia rizika 

sú nasledovné (Ondrášik, 2001): 

1. Zhodnotenie faktorov nebezpeèí v daných lokálnych alebo regionálnych 

podmienkach na základe publikovaných údajov, archívnych záznamov, vlastných 

výskumov a skúseností, identifikácia existujúcich a potenciálnych nebezpeèných 

procesov a analýza faktorov. 

2. Zhodnotenie nebezpeèia a prognóza procesov s negatívnym vplyvom, identifikácia 

lokalít ohrozenia vzh¾adom na existujúce a plánované využitie krajiny. 

3. Hodnotenie zranite¾nosti a citlivosti územia z h¾adiska možného vplyvu 

nebezpeèných procesov, èo vyžaduje spo¾ahlivé záznamy o predchádzajúcich 

nebezpeèiach na základe historických záznamov výskytu, deštrukcií na stavbách, 

materiálnych strát a pod. (presný opis sa týka typu ohrozujúceho procesu, územia 

a zástavby, typu stavby, použitých preventívnych opatrení a obsahuje tiež presný 

dátum výskytu). 

4. Upozornenie štátnej správy a samosprávy na príslušnej úrovni. 

Na základe vyhodnotenia charakteru a ve¾kosti rizika sa potom organizuje: 

5. Monitoring, prognózy a varovanie (metódy, prístrojové a technické vybavenie, 

umiestnenie, technológie, interpretácia záznamov). 

113

6. Dlhodobé preventívne opatrenia: 6.1. Usmeròovanie a riadenie projektovania 

a výstavby. 6.2. Úprava terénu a horninového prostredia pred a poèas výstavby. 

6.3. Racionálne plánovanie a využívanie krajiny. 

7. Krátkodobé sanaèné opatrenia: 7.1. Informácie, inštrukcie, prípadne výcvik 

obyvate¾stva, alebo užívate¾ov stavieb, ako sa správa v prípade vyhlásenia stavu 

ohrozenia nebezpeèiami. 7.2. Urèenie zodpovednosti a inštrukcie pre záchranné 

skupiny a zodpovedných predstavite¾ov na rôznych úrovniach. 7.3. Zoznam 

odborníkov pre záchranné a sanaèné opatrenia urèené pre lokálnych riadiacich 

pracovníkov. 7.4. Inštalovanie monitoringu a varovného systému v ohrozených 

oblastiach. 

8. Okamžité opatrenia na záchranu životov (záchranné práce pre zabezpeèenie životov 

a zdravia postihnutých, záchranné práce na zabezpeèenie majetku, výrobných 

systémov a pod., organizovanie ochranných a sanaèných prác na minimalizáciu 

vplyvu nebezpeèí). 


1. Vybrané základné pojmy environmentálnych rizík. 

2. Hodnotenie zdravotného rizika a jeho základné kroky. 

3. Hodnotenie ekologického rizika a jeho základné kroky. 

4. Možnosti využitia procesu hodnotenia environmentálneho rizika. 

5. Riadenie environmentálneho rizika. 

6. Vybrané základné pojmy prírodných a antropogénnych nebezpeèí. 

7. Druhy nebezpeèí. 

8. Postup hodnotenia rizika z prírodných a antropogénnych nebezpeèí. 

114

5. MANAŽMENT KRAJINY A ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA 

(J. Drdoš) 

K¼ÚÈOVÉ SLOVÁ: krajinný manažment, environmentálny manažment, geoekológia, 

krajinná analýza a syntéza, krajinná diagnóza, krajinná prognóza, 


Environmentálne plánovanie nie je samoúèelné, ale jeho výsledky sú urèené pre 

manažment krajiny a životného prostredia, ktoré je neoddelite¾né od krajiny a predstavuje 

jej kvalitu alebo jej stav. V súèasnosti je stav krajiny daný globálnou environmentálnou 

krízou, ktorá je krízou ¾udských hodnôt, èo sa premieta do životného prostredia (pozri 

1. èas uèebných textov). Možno tiež poveda , že environmentálne plánovanie je 

nástrojom manažmentu krajiny a životného prostredia. 

Geografia citlivo reaguje na aktuálne problémy ¾udstva a formuluje výskumné 

témy, pre ktoré jej organizácia - Medzinárodná geografická únia vytvára komisie 

a skupiny. Zvláštnu pozornos venuje životnému prostrediu. Už v 2. polovici 70. r. 20. 

stor. sa na podnet slovenskej geografie zaèala pripravova osobitná skupina, úlohou 

ktorej bolo vypracova úèelovú geoekologickú metodiku pre potreby manažmentu 

krajiny. Skupina bola oficiálne etablovaná v r. 1980 a združovala vyše 70 geografických 

pracovísk na všetkých kontinentoch. Pracovná skupina pod názvom „Krajinná syntéza - 

Geoekologické základy komplexného manažmentu krajiny“ („komplexný manažment“ 

vyjadruje manažment využívania a zároveò ochrany krajiny, t.j. environmentálny, èiže 

trvalo udržate¾ný prístup k využívaniu krajiny a „krajinná syntéza“ vyjadruje hodnotenie 

a integráciu geoekologických poznatkov a informácií pre ciele manažmentu krajiny). 

Program skupiny už v tom èase sledoval tie isté ciele ako program trvalo udržate¾ného 

rozvoja. Snahou bolo vypracovanie metodiky geografického (geoekologického) 

integraèného vstupu do environmentálneho plánovania. Výsledkom práce medzinárodnej 

skupiny geografov bol rad monografií (napr. Drdoš, ed., 1983, Tietze, ed., 1983, Richter 

a Aurada, eds., 1984, Richter a Schönfelder, eds., 1986, Bolos a Ribas, eds., 1986, Haase 

a kol., 1991, Pietrzak, 1998, Moss a Milne, eds., 1999 a ïalší) i desiatky vedeckých 

štúdií zameraných na teoretické základy a metodiku problematiky. Geoekologická 

metodika hodnotenia krajiny pre úèely krajinného a environmentálneho manažmentu je 

aktuálna dodnes. 

2. MANAŽMENT KRAJINY A ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA 

Manažment v širokom zmysle pod¾a Richtera (1986) znamená spravovanie, t.j. 

plánovanie a riadenie, v užšom zmysle doh¾ad nad využívaním a úpravami, nad výstavbou 

a monitorovaním. Commission for Global Management (1995) ho definuje ako súbor 

mnohých individuálnych, inštitucionálnych, verejných i súkromných spôsobov riadenia 

a ich spoloèné veci. Je to kontinuálny proces, ktorý zahròuje kooperaèné, konfliktové, 

resp. aj rozdielne záujmy a akcie. 

2.1. Krajinný manažment 

Na základe poznatkov z literatúry Richter (1986) vyslovuje, že krajinný manažment 

zahròuje plánovanie, riadenie a realizáciu doh¾adu nad využívaním a ochranou 

115

prírodných, resp. krajinných zdrojov, ako aj nad ich rozvojom a budúcimi zmenami. 

Definícia zahròuje viaceré pojmy: 

1. Plánovanie, riadenie a realizácia predstavujú jednotnú re az postupnosti. Krok 

realizácie musí by bezpeèný voèi utopickým, alebo škodlivým projektom. 

2. Zatia¾ èo využívanie prírodných zdrojov je poslaním rôznych odvetví hospodárstva 

a správy, krajinný manažment a špeciálne krajinné plánovanie nie je izolovanou 

úlohou, ale je tesne spojené s plánovacou prácou inštitúcií. 

3. Spojitos medzi využívaním a ochranou zdôrazòuje nadradenos zodpovednosti 

užívate¾a za vplyv na krajinu a zahròuje aj doh¾ad nad krajinnými úpravami. Doh¾ad 

má zabezpeèi dlhodobo výnosné využívanie, vysoký stupeò samoregulaènej 

schopnosti prírody, dobrý obraz krajiny a iné požiadavky. 

4. Z poh¾adu dlhodobého rozvoja je pre krajinný manažment nevyhnutné vytvorenie 

komplexného plánu využívania krajiny (pozn. krajinného plánu). 

Krajinný manažment pod¾a uvedeného autora musí zoh¾adòova : 

1. Komplexitu fyzickogeografickej krajiny. 

2. Komplexitu druhov využívania krajiny. 

3. Intenzitu využívania krajiny. 

4. Ve¾kos a plošný rozsah vplyvov využívania krajiny a jej zmien. 

Topercer a kol. (2001) manažment krajiny chápe ako “cielený proces ovplyvòovania 

vývoja ekosystémov a krajiny za úèelom trvalého udržania (zachovania) podmienok 

existencie biotických a abiotických systémov za súèasného zabezpeèovania ¾udských 

potrieb”. Návrhy manažmentu krajiny by mali by spracované hierarchicky po stránke: 

1. Organizaènej: zoh¾adnenie, resp. priemet dokumentácií vyšších hierarchických 

úrovní. 

2. Obsahovej: stanovenie celkovej stratégie územia a na òu naväzujúcich odvetvových 

stratégií. Konkretizácia stratégie do opatrení. 

3. Èasovej: stanovenie cie¾ov a opatrení pre dlhodobý, strednodobý a krátkodobý 

horizont, etapovitos riešenia, zahrnutie spätnej väzby (proces monitoringu, resp. 

overovania a korekcií manažmentového plánu). 

Návrhy manažmentu krajiny možno èleni do troch hlavných èastí: 

1. Návrh environmentálnej stratégie územia. 

2. Návrh odvetvových (rezortných) opatrení. 

3. Stanovenie priorít a odporúèaného postupu realizácie. 

Environmentálna stratégia územia by mala predovšetkým definova priority, ktoré 

chceme aplikáciou manažmentu krajiny v skúmanom území dosiahnu v dlhodobom 

a strednodobom èasovom horizonte. Tieto priority by mali ma prierezový (nadrezortný) 

charakter. Nadväzujúcim bodom by mala by odvetvová environmentálna stratégia, ktorá 

je zameraná na najdôležitejšie zásady a opatrenia v hlavných odvetviach, ktoré je potrebné 

realizova pre zlepšenie environmentálneho stavu územia. Ide o konkretizáciu 

environmentálnej stratégie územia pre jednotlivé odvetvia: 

116

1. Priemyselná výroba a odpady. Výrobná èinnos patrí k aktivitám pôsobiacim výrazne 

negatívne na prírodné prostredie. V návrhoch sa kladie dôraz na opatrenia znižujúce 

zneèis ovanie prostredia, zvyšujúce využívanie obnovite¾ných zdrojov a šetrnos 

k prostrediu. 

2. Urbanizácia, stavebníctvo a doprava. Sídla a urbanizaèné aktivity predstavujú jeden 

z najsilnejších a prírode najvzdialenejších typov perturbácií. Ich integrácia s okolitou 

krajinou je preto ve¾mi dôležitá. Návrhy smerujú jednak do obytného prostredia, 

jednak (v prípade dopravy) na znižovanie intenzity vplyvov dopravy na ekosystémy. 

3. Po¾nohospodárstvo. Patrí k odvetviam priamo ovplyvòujúcim mimoriadne ve¾kú 

èas krajiny. Spojená je s ním najväèšia intenzita a rozsah ekologicky významných 

perturbácií v nížinných polohách. Eliminácia nepriaznivých procesov, obnova 

ekosystémov a zvýšenie kvality po¾nohospodárskej krajiny sú hlavnými cie¾mi. 

4. Lesné hospodárstvo. Vzh¾adom na vysokú lesnatos územia Slovenska má vplyv 

na ve¾kú èas krajiny. Hlavné problémy sú spojené so spôsobom obnovy porastov 

(ve¾koplošné holoruby, poškodzovanie pôdy). Cie¾om je prírode blízke lesné 

hospodárstvo zabezpeèujúce trvalý les, ktorý chráni pôdny kryt a poskytuje trvale 

vhodné životné podmienky pre lesné organizmy. 

5. Vodné hospodárstvo a správa vodných tokov. Rozsiahle hydromelioraèné úpravy 

v minulosti výrazne ovplyvnili hydrologický režim tokov a podstatne obmedzili 

prirodzené ekosystémy teèúcich vôd a nivných mokraïových spoloèenstiev. Cie¾om 

je renaturácia povodí i samotných vodných tokov. 

6. Rekreácia a cestovný ruch. Rekreácia a cestovný ruch v krajine sú reálnym 

vyjadrením vz ahov medzi podmienkami prostredia (atraktivitou územia pre 

rekreáciu a šport), vybavenos ou konkrétnych priestorov a štruktúrou dopytu. 

Cie¾om je zosúladenie priestorového rozmiestnenia rekreaèných aktivít so záujmami 

manažmentu ekosystémov a minimalizácia vplyvov na prírodné prostredie. 

7. Ochrana prírody a krajiny. Hlavným cie¾om ochrany prírody a krajiny v širšom 

zmysle je zachovanie podmienok existencie rastlinných a živoèíšnych druhov, 

spoloèenstiev a krajinného rázu. Návrhy by mali klás dôraz najmä na ekologicky 

najkvalitnejšie segmenty krajiny a procesy, ktoré v nich prebiehajú. 

Európsky dohovor o krajine (RE, 2000) definuje manažment krajiny ako èinnos , 

ktorá má z h¾adiska perspektívy udržate¾ného rozvoja zabezpeèi pravidelnú starostlivos 

o krajinu s cie¾om usmeròova a zosúladi zmeny, ktoré sú spôsobené sociálnymi, 

hospodárskymi a environmentálnymi procesmi. 

Návrh zákona o krajinnom plánovaní (MŽP SR, 2005) rozoznáva integrovaný 

manažment krajiny, pod ktorým sa rozumie komplexná starostlivos o krajinu, 

prostredníctvom ktorej sa usmeròujú zmeny vyvolané ekonomickými, sociálnymi 

a environmentálnymi požiadavkami spoloènosti; predstavuje súhrn zásad, èinností 

a opatrení, ktoré prispievajú k dosiahnutiu a udržaniu jej ekologickej stability v územnom 

systéme ekologickej stability, k zabráneniu poškodenia alebo k obnove jej krajinného 

rázu, k utváraniu podmienok na trvalé udržiavanie, obnovovanie a šetrné využívanie 

prírodných zdrojov, zachovanie prírodného a kultúrneho dedièstva a nehnute¾ného 

pamiatkového fondu, najmä pamiatkových území a k zlepšeniu kvality životného 

prostredia pod¾a urèitých noriem; zabezpeèuje elimináciu rizík spôsobených prírodnými 

117

aj antropickými silami, sanáciu nepriaznivých zmien a ochranu a zve¾aïovanie 

kultúrnohistorických a prírodných hodnôt územia. 

2.2. Manažment životného prostredia (environmentálny manažment) 

Betáková (2002) rozpracovala otázky environmentálneho manažmentu, ciele 

ktorého sleduje tiež krajinný manažment. Cie¾om environmentálneho manažmentu je 

ochrana a zlepšenie životného prostredia rôznymi spôsobmi, napr. zabránením pôsobeniu 

nepriaznivých vplyvov, opatreniami na ochranu, realizáciou dokumentácie (pozn.: napr. 

jednotlivých odvetví environmentálneho plánovania), legislatívou a environmentálnym 

vedomím. 

Jeho nástroje sú: 

1. Legislatívne (environmentálne plánovanie, ochrana prírody, rôzne odvetvové 

a rozvojové plánovania, environmentálny audit, environmentálny monitoring, 

environmentálna analýza rizík). 

2. Ekonomické (napr. poplatky, dane, pokuty, povo¾ovanie èinnosti). 

3. Organizaèné (úèinný inštituèný systém). 

4. Regulaèné (absolútne zákazy, zákazy s možnos ou zdôvodnenej výnimky, 

preventívne kontroly, všeobecne záväzné nariadenia). 

5. Komunikaèné (environmentálna výchova, úèas verejnosti, vyjednávanie, 

medializácia problémov). 

Využitie nástrojov environmentálneho manažmentu dovo¾ujú rôzne metódy, ako 

1. Plánovanie. 2. Hodnotenie možností a definovanie priorít. 3. Integrovaná ochrana 

životného prostredia. 4. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie. 5. Propagácia 

environmentálnych požiadaviek. 

Nástroje environmentálneho manažmentu sa chápu rôzne. Môžu to by napr. 

nástroje na získavanie informácií a ich spracovanie (posudzovanie vplyvov na životné 

prostredie, environmentálny audit, environmentálny monitoring, hodnotenie 

environmentálnych rizík), ekonomické nástroje (poplatky, dane, pokuty), regulaèné 

nástroje (zákazy, kontroly, všeobecne záväzné nariadenia), komunikaèné nástroje 

(environmentálna výchova, úèas verejnosti, vyjednávanie), plánovacie nástroje (rôzne 

druhy plánov - územné, krajinné, rôzne odvetvové). 

Z uvedeného vyplýva, že manažment (krajinný, environmentálny) nie je predmetom 

geografického (a krajinnoekologického) výskumu. Manažment kladie mimoriadne 

požiadavky na podklady, lebo musia obsahova také informácie, ktoré cez manažment 

(t.j. cez realizaèný systém poznatkov) úèinne prispejú k dôslednému uskutoèneniu cie¾ov 

trvalo udržate¾ného rozvoja. 

3. VÝCHODISKÁ GEOEOKOLOGICKEJ METODIKY PRE KRAJINNÝ 

A ENVIRONMENTÁLNY MANAŽMENT 

Zaobera sa krajinou má význam z poh¾adu záujmov èloveka a len h¾adisko potrieb 

spoloènosti dáva štúdiu krajiny vlastný zmysel (Mazúr a kol., 1980). Je to 

antropocentrické h¾adisko, pod¾a modernej verzie ktorého krajina je domovom èloveka. 

Èlovek s òou neprestajne interaguje a každá zmena, uvážená, alebo neuvážená, prenikne 

118

celým krajinným systémom. Cie¾om výskumu krajiny je pozna ju ako objekt práce 

èloveka i ako jeho domov. Jej vlastnosti sú dané predovšetkým vzájomným 

podmieòovaním látkových prvkov. Ako objektívna realita nemá hodnotu. Hodnoty 

získava cez poh¾ad èloveka. Èlovek ako jej užívate¾ a obyvate¾ v nej vidí priaznivé, 

nepriaznivé, vhodné, nevhodné, užitoèné, neužitoèné, pozitívne, negatívne, atï. Èlovek 

hodnotí krajinu aj svoje èinnosti a spoznáva jej potenciál (pozri 1. èas uèebných textov). 

Zmyslom výskumu a hodnotenia krajiny z tohto poh¾adu je poskytnú spoloèenskej 

praxi úèelovo integrovaný súbor informácií, mieriacich najèastejšie na geoekologicky 

zdôvodnené využívanie územia, èiže na využívanie zdrojov na základe potenciálu a do tej 

miery, alebo prahu, aby nedošlo k nezvratným zmenám v jej štruktúre (pozri tiež program 

trvalo udržate¾ného rozvoja). 

Èlovek má zložitý vz ah ku krajine. V krajine sa zrodil a je s òou bytostne spätý 

svojím biologickým i duchovným životom. Z tohto h¾adiska je èlovek súèas ou krajiny 

a je od nej neoddelite¾ný, nemôže bez nej jestvova . Krajina ïalej poskytuje èloveku 

prístrešie, je jeho domovom. Tento vz ah núti èloveka krajinu chráni . Je existenèným 

vz ahom. Na druhej strane krajina je priamym (prvovýroba), alebo nepriamym 

(druhovýroba a ïalšie pracovné úrovne) predmetom práce èloveka. Ide o vz ah ku krajine, 

ktorý je daný èlovekom-tvorcom materiálnych statkov. Tento vz ah núti èloveka krajinu 

stále intenzívnejšie využíva neh¾adiac na jej ohranièené zdroje. Je exploataèným 

vz ahom. V modernom antropocentrickom prístupe ku krajine má podstatný význam 

prvý vz ah a to vz ah èloveka ku krajine ako k svojmu domovu a svojej existenènej 

základni a korešponduje s koncepciou trvalo udržate¾ného rozvoja. Tento prístup je 

urèujúci v hodnotení krajiny pre akéko¾vek úèely (pozri Drdoš, 1983). 

4. METODICKÝ PRÍSTUP 

4.1. Kroky a kritériá 

Vo vývoji geoekologickej metodiky pre krajinný manažment sa ustálili základné 

metodické kroky (Barsch a Schönfelder, 1983, upravené): 

1. Krajinná analýza a syntéza sa zameriava na vlastnosti fyzickogeografickej krajiny 

(vlastnosti fyzickogeografických zložiek a krajinných areálov) a na využívanie zeme. 

2. Krajinná diagnóza stavia na výsledkoch krajinnej analýzy. Zameriava sa 

na hodnotenie potenciálov, funkcií a rizík využívania krajinných areálov. To si 

vyžaduje porovnávanie geoekologických parametrov so sociálnymi a ekonomickými 

parametrami. Drdoš a kol. (1979, 1980) kladie do jej ažiska urèenie krajinných 

potenciálov, a to nielen v zmysle vhodnosti krajinných areálov na ich využívanie, 

ale aj miery ich využívania, vyjadrenej za ažite¾nos ou krajiny. 

3. Krajinná prognóza sa zaoberá rozvojom krajiny. Zameriava sa na geoekologické 

a sociálno-ekonomické podmienky plánovaných zmien v krajine a na požiadavky 

na využívanie a ochranu krajiny. Prognózy sa vypracovávajú v rozvojových 

alternatívach. Krajinná prognóza je úzko prepojená s krajinnou diagnózou, pretože 

stavia na jej výsledkoch. 

Informácie krajinnej diagnózy a prognózy musia vyhovova urèitým kritériám 

(Niemann, 1982): 

119

1. Musí by sformulované relatívne optimum pre rozhodovanie o využívaní zeme 

za daných geoekologických podmienok (vlastnosti prírodného prostredia) 

a spoloèenských požiadaviek na jeho využívanie. 

2. Poradie alternatív plánovaného využívania zeme musí by objektivizované. 

3. Zásadné kritérium pre relevanciu a efektívnos výpovede v diagnóze a prognóze je 

minimalizácia náhodných a subjektívnych úsudkov pomocou použitia konformných 

reprodukovate¾ných metód. 

4. Dôležitým výstupom krajinnej diagnózy sú výpovede o vz ahu nákladov a úžitkov 

danej spoloèenskej požiadavky na využívanie zeme v urèitom krajinnom priestore. 

4.2. Krajinná analýza a syntéza 

Krajinná analýza a syntéza sa skladá zo súèastí (Haase a Richter, 1983, upravené): 

1. yzickogeografická analýza prírodného prostredia (vlastností fyzickogeografických 

zložiek, pozri napr. Haase a kol., 1991). 

2. Humánnogeografická analýza využívania zeme a ¾udských aktivít (pozri napr. Haase 

a kol., 1991). 

3. Vymedzenie homogénnych krajinných areálov a ich antropogénnych variantov (pozri 

napr. Drdoš, 1977, Scholz a kol., 1979, Haase a kol., 1991). 

Vymedzenie homogénnych krajinných areálov - geotopov (hoci napr. Scholz a kol., 

1979 pripúš a zaèa práce v dolnom stupni chorickej dimenzie, pozri 1. èas uèebných 

textov) je základným predpokladom pre spracovanie informácií krajinnej diagnózy. 

Krajinné areály sú predmetom diagnostického hodnotenia krajiny. 

4.3. Krajinná diagnóza 

Haase a kol. (1991) zdôrazòuje, že krajinná diagnóza a krajinná prognóza boli 

rozpracované pre potreby krajinného plánovania a krajinného manažmentu (pozn.: teda 

rozpracované základným výskumom pre aplikovaný výskum). Má plánovací charakter. 

Ide teda o úèelovú geoekologickú problematiku. Jej predmetom je interpretácia ponúk 

krajiny pre rozmanité spoloèenské požiadavky na využívanie zeme zoh¾adòujúc kritériá 

únosnosti (prahové hodnoty), aby sa zachovali hodnoty prírodného prostredia (teda 

hodnotiaci prístup zdola, vychádzajúci od krajiny). Na druhej strane sa zameriava 

na spoloèensko-funkèné hodnotenie parametrov navrhovaného využívania zeme (teda 

hodnotiaci prístup vychádzajúci zhora, od spoloènosti). Krajinná diagnóza je cie¾ovo 

zameraná forma hodnotenia krajiny a zároveò predpoklad pre posúdenie jej vývojových 

tendencií, teda pre krajinnú prognózu. 

Hodnotenia zahròujú: 

1. Hodnotenie spoloèenských funkcií krajiny v prítomnosti a budúcnosti (súèasné 

a plánované využívanie zeme). Spoloèenské požiadavky na využívanie krajiny sa 

posudzujú z h¾adiska realistickej, optimálnej a extrémnej vízie. 

2. Hodnotenie vlastností krajiny (na úrovni geotopov) vo vz ahu k spoloèenským 

požiadavkám a funkciám. 

3. Hodnotenie vzájomných vz ahov medzi fyzickogeografickými podmienkami 

(vlastnos ami geotopov) a využívaním zeme, vrátane oèakávaných vplyvov zmien 

v tomto využívaní a v krajine. 

120

Ide o hodnotenie: konfliktov pri súèasnom a požadovanom polyfunkènom 

využívaní krajinných areálov, areálových štruktúr, procesov, èasopriestorovej dynamiky 

krajiny, poznanie ktorej je podstatné pre stanovenie štruktúrnej diverzity krajiny, jej 

stability, odolnosti a citlivosti. Zvláš významné je odvodzovanie poznatkov, ktoré sú 

nevyhnutné pre poznanie dôsledkov využívania zeme, t.j. pre zistenie pravdepodobnosti 

výskytu priamych, nepriamych, sprievodných, kumulatívnych a následných vplyvov 

a pod. 

V poslednej fáze sa porovnávajú alternatívne návrhy na využívanie krajiny 

s normatívnymi prahmi (prípustnými prahmi za aženia krajiny využívaním). Nakoniec 

sa navrhuje komplexný, geoekologický monitoring. 

ažiskom krajinnej diagnózy je získanie poznatkov o ponukách krajiny pre 

spoloèenské požiadavky na využívanie, ako aj o prahových hodnotách, aby sa zabezpeèili 

podmienky udržania stability krajiny. 

Ponuky vyplývajú z viacerých daností (Haase a kol., 1991): 

1. Zo zdrojov: prírodné potenciály. 

2. Z látkovo - energetických procesov: za aženie, za ažite¾nos , odolnos , citlivos , 

únosnos . 

3. Z územno - organizaèných daností: disponibilita, použite¾nos , formy využívania, 

polyfunkèné využívanie, výskyt bariér. 

Z poznatkov o týchto danostiach sa urèuje vhodnos na využívanie, miera 

využívania a preferencie vhodnosti (pozn.: je to naše komplexné chápanie potenciálu, 

pozri 1. èas uèebných textov). 

Zistenie ponúk si vyžaduje: 

1. Identifikova za ažite¾nos a únosnos krajiny: 1.1. Identifikova stupne za aženia 

krajiny jednotlivými využívaniami a ich intenzitami. 1.2. Identifikova odolnos 

a citlivos krajiny voèi jednotlivým druhom využívania. 1.3. Identifikova únosnos 

krajiny a jej prahy. 

2. Identifikova disponibilitu krajiny: 2.1. Identifikova vplyvy pôsobenia susedstva 

geoekologických areálov v rámci krajinnej mozaiky. 2.2. Identifikova druhy a formy 

polyfunkèného využívania krajiny. 2.3. Identifikova schopnos krajiny absorbova , 

resp. tlmi vplyvy prírodných procesov na dané formy využívania, resp. na susedné 

formy využívania zeme (pozn.: citlivos krajiny na využívanie). 

3. Identifikova fyzickogeografický potenciál na využívanie krajiny: 3.1. Identifikova 

jednotlivé potenciály krajinných areálov a ich hodnoty. 3.2. Identifikova preferencie 

potenciálov jednotlivých krajinných areálov. 

4.4. Krajinná prognóza 

Prognózovanie v geografii má svoju tradíciu. Je rozpracované ako z teoretického 

a metodického h¾adiska, tak aj v riešení rôznych, najmä humánno-geografických 

problémov. 

Princípy geografického prognózovania rozpracoval najmä Sauškin (1980) a Demek 

(1987). Princípy geografického prognózovania sú: 

121

1. Historický (genetický) princíp. Štúdium historického vývoja daného územného celku 

a poznania súèasného využívania zeme umožòuje stanovi rôzne smery budúceho 

vývoja. 

2. Princíp novosti. Analýza rodiacich sa (nových) foriem tých objektov, javov 

a procesov, ktoré majú perspektívu rozvoja. Ide napr. o rekultivované plochy 

po ukonèení banskej èinnosti, priemyselné zariadenia s bezodpadovou technológiou, 

ktoré predstavujú zaèiatky budúceho rozvoja. 

3. Komparatívny princíp (princíp analógií). Na základe poznania rozvinutejších 

systémov je možné prognózova menej rozvinuté systémy. 

4. Princíp zotrvaènosti (vývojový princíp). Ide o princíp stálosti smerovania vývoja 

a základných štruktúr historického procesu, ktorý obyèajne po rýchlom evoluènom 

skoku zachováva svoje základné osobitnosti vývoja. 

5. Princíp asociatívnosti (princíp systémovej spätosti). Ide o prognózovanie, objektu, 

javu alebo procesu v jeho vzájomnom pôsobení s inými objektami, javmi, alebo 

procesmi. Na základe poznania vývoja niektorých prvkov systému možno vyvodi 

pravdepodobnú prognózu iných, menej poznaných prvkov, ako aj prognózu celého 

systému. V zmysle Demka (1987) ho možno nazva aj princípom systémových 

väzieb. 

6. Princíp neurèitosti (mnohovariantnosti). Týka sa hybridných systémov, pre ktoré 

nemožno vyslovi jednoznaènú prognózu. Už len 2-3 varianty perspektív jedného 

prvku podmieòujú ve¾ké množstvo variantov pre celok. 

7. Princíp nepretržitého prognózovania. Prognózovanie nie je jednorázovou prácou. 

Vyžaduje si neustále spresòovanie, ktoré súvisí s meniacimi sa cie¾mi, novými 

zdrojmi a novými tendenciami vývoja. 

V geografickom prognózovaní rozlišuje Demek (1987) nasledovné tri základné 

skupiny metód: 

1. Metódy extrapolácie. Zakladajú sa na predstave o nemenlivosti, resp. relatívnej 

stálosti súèasných tendencií vývoja. Najstaršou predstavou o budúcnosti je 

bezprostredné pokraèovanie súèasnosti. Extrapolácia sa najèastejšie robí na základe 

štatistických informácií, ktoré poukazujú na zmeny kvalitatívnych charakteristík. 

2. Metódy expertízy, resp. expertíznych hodnotení. Vychádzajú z predpokladu, 

že proces vedeckého poznávania predpokladá existenciu hypotetických predstáv 

o spôsoboch riešenia súèasných problémov vedeckého poznávania, apriórnych 

hodnotení významu rozlièných riešení vedeckých problémov a z intuitívnych 

predstáv o alternatívach a možných variantoch riešenia. 

3. Metódy modelovania. Zakladajú sa na konštrukcii zjednodušených odrazov reálnej 

skutoènosti a budúceho vývoja, ktoré imitujú objekt prognózy a jeho vývoj z h¾adiska 

¾ubovo¾ného súboru jeho vlastností. 

Osobitným prípadom geografického prognózovania je vypracovávanie krajinných 

prognóz. Pod¾a Mazúra a kol. (1980) krajinná prognóza navrhuje a zdôvodòuje smery 

využívania krajiny na základe poznania potenciálu krajiny a celospoloèenských 

požiadaviek (pozn.: na modernom antropocentrickom prístupe). Prognóze je podriadený 

celý výskum krajiny, ktorý smeruje k funkènej delimitácii krajiny ako návrhu 

na racionálne využívanie krajinného potenciálu. Ide o riešenie optimálneho fungovania 

122

sociálno-ekonomického systému v danom krajinnom priestore (pozn.: v dnešnej koncepcii 

trvalo udržate¾ného rozvoja). Krajinnú prognózu teda predstavuje funkèná delimitácia 

krajiny, ktorá spåòa podmienku spoloèenskej angažovanosti geografie, lebo rieši ochranu 

životného prostredia èloveka. 

Krajinná prognóza v uvedenej koncepcii predstavuje plánovanie využívania zeme 

zdôvodneného geoekologickými poznatkami, získanými geoekologickou diagnózou, 

obsahujúcou ako prírodovedné, tak aj sociálnovedné a ekonomické hodnotenia. 

Navrhované využívanie zeme je tak relatívne optimálne nielen z h¾adiska prírodnej 

štruktúry krajiny, ale aj z h¾adiska sociálnych a ekonomických záujmov spoloènosti. 

Nie je nemenné, ale dynamicky sa rozvíja, lebo ho ovplyvòujú nové spoloèenské 

požiadavky, nové technológie i nové environmentálne normy a postoje obyvate¾stva. 

Krajinná prognóza zahròuje nielen vývoj vz ahu èloveka k prírodnému a životnému 

prostrediu, prejavujúcemu sa v priestorovom usporiadaní a zastúpení jednotlivých 

kategórií využívania zeme v jeho priestorovej štruktúre, ale aj vývoj a rozvoj prírodného 

prostredia, najmä biodiverzity, ktorý súvisí s využívaním zeme. Je to dané 

geoekologickým prístupom (v podstate prístupom trvalej udržate¾nosti) ku krajine ako 

priestoru života ¾udskej spoloènosti. 

Krajinná prognóza prináša poznatky pre manažment krajiny a aj pre 

environmentálny manažment. 


1. Krajinný manažment. 

2. Environmentálny manažment. 

3. Základné východiská geoekologického manažmentu krajiny. 

4. Krajinná analýza a jej súèasti. 

5. Krajinná diagnóza. 

6. Krajinná prognóza. 

123

6. POUŽITÁ LITERATÚRA 

ANUÈIN, V.A. (1970): Substance of Modern Geography. Acta geographica Universitatis 

Comenianae, economico-geographica, 9. 

AUHAGEN, A., ERMER, K., MOHRMANN, R., (2002): Resümee zur Entwicklung 

der Landschaftsplanung. In: Auhagen, A., Ermer, K., Mohrmann, R. (eds.): 

Landschaftsplanung in der Praxis. Stuttgart (Ulmer), 387-391. 

BARSCH, H., SCHÖNELDER, G. (1983): Landscape Diagnosis as a Geographical 

Contribution to Landscape Management. GeoJournal, 7, 161-166. 

BASTIAN, O., SCHREIBER, K. (1994): Analyse und ökologische Bewertung der 

Landschaft. Jena (ischer). 

BAUER, H., J. (1978): Landschaftsplanung und Naturschutz als angewandte 

Landschaftsökologie. Landschaft+Stadt, 10, 120-125. 

BELÈÁKOVÁ, I., PETRÍKOVÁ, D. (2003): Environmentálne plánovanie (Environmentálne 

hodnotenie a sociálna participácia). Bratislava (Road). 

BETÁKOVÁ, J. 2002: Environmentálny manažment a jeho dopad na rozvoj sídelného 

útvaru. Dizertaèná práca. Bratislava (A STU). 

BOLOS, M., RIBAS, J., eds. (1986): Landscape Synthesis. Geoecological oundations 

of the Complex Landscape Management. Monographies de l°EQUIPE, 2. 

BUCHWALD, K., ENGELHARDT H., eds., (1996): Umweltschutz - Grundlagen und 

Praxis. II. Bewertung und Planung im Umweltschutz. Bonn (Economica). 

BUCHWALD, K. (1996a): Vorwort. In: Buchwald, K., Engelhardt, W. (eds.): Bewertung 

und Planung im Umweltschutz. Bonn (Economica), VII-X. 

BUCHWALD, K. (1996b): Der Landschaftsplan als zentrales Planungsinstrument 

vorsorgender, integrierter Umweltplanung. In: 

BUCHWALD, K., ENGELHARDT, W. (eds.): Bewertung und Planung im Umweltschutz. 

Bonn (Economica), 213-234. 

Commission on Global Governance (1995): Our Global Neibourhood. Oxford (Oxford 

University Press). 

DEMEK, J. (1987): Úvod do štúdia teoretickej geografie. Bratislava (SPN). 

DRDOŠ, J. (1977): Komplexná fyzickogeografická analýza západnej èasti Liptovskej 

kotliny. Acta geobiologica, 13, 1-127. 

DRDOŠ, J. (1978): Geografia a jej úlohy pri ochrane a tvorbe životného prostredia. 

Geografický èasopis, 30, 3, 218-226. 

DRDOŠ, J. (1999): Geoekológia a environmentalistika. Èas I. Krajinná ekológia - 

geoekológia - krajina - životné prostredie. Prešov (HPV PU). 

DRDOŠ, J. (2004): Geoekológia a environmentalistika. Èas I. Krajinná ekológia/ 

geoekológia, jej environmentálne poslanie a úlohy. 2. prepracované vydanie. Prešov 

(HPV PU). 

DRDOŠ, J., ed. (1983): Landscape Synthesis. Geoecological oundations of the Complex 

Landscape Management. Bratislava (Veda). 

124

DRDOŠ, J., URBÁNEK, J., MAZÚR, E. (1979): Landscape Syntheses and Their Role 

in Environmental Protection. Proceedings from the International Symposium on 

“Geography and Integrated Landscape Research”. Bratislava (GgÚ SAV). 

DRDOŠ, J., URBÁNEK, J., MAZÚR, E. (1980): Landscape Syntheses and Their Role 

in Solving the Problems of Environment. Geografický èasopis, 32, 119-129. 

DRDOŠ, J., MICHAELI, E., eds., (2001): Geoekológia a environmentalistika. Èas II.: 

Environmentálne plánovanie. Prešov (HPV PU). 

DROZDOV, A. V., ed. (2000): Rukovodstvo po landšaftnomu planirovaniju. Tom 1. 

Prinicipy landšaftnogo planirovanija i koncepcija jego razvitija v Rossii. Moskva 

(GCEP). 

INKA, M., BELÈÁKOVÁ, I. (2001): Územné plánovanie. In: Drdoš, J., Michaeli, E., 

eds., (2001): Geoekológia a environmentalistika. Èas II.: Environmentálne 

plánovanie. Prešov (HPV PU), 36-46. 

ORMAN, R. T. T., GODRON, M. (1993): Krajinná ekologie. Praha (Academia). 

GELLER, M., KLAUS, U., TRACHSLER, H. (1984): Berücksichtigung ökologischer 

orderungen in der Raumplanung. Berichte zur ORL, 46. 

Guidelines for Landscape and Visual Impact Assessment, 1995. London (E & N 

SPON).von HAAREN, Ch., ed. (2004): Landschaftsplanung. Stuttgart (Ulmer). 

HAASE, G., RICHTER, H. (1983): Current Trends in Landscape Research. GeoJournal, 

7, 107-119. 

HAASE, G., ed. (1991): Naturraumerkundung und Landnutzung. Beiträge zur 

Geographie, 34, Berlin (Akademie). 

HRNÈIAROVÁ, T. a kol. (2000): Metodický postup ekologicky optimálneho využívania 

územia v rámci prieskumov a rozborov pre územný plán. Bratislava (MŽP SR, 

Združenie Krajina 21). 

HUBA, M. (1982): 14 krokov na ceste za krajinným plánom. Geografický èasopis, 34, 

145-160. 

KLINDA, J. (1985): Chránené územia prírody v Slovenskej socialistickej republike. 

Bratislava (Obzor). 

KOLEJKA, J., POKORNÝ, J. (2000): Krajinné plánování a GIS. GEOinfo, 3, 12-16. 

KUHN, T.S. (1981): Štruktúra vedeckých revolúcií. Bratislava (Pravda). 

LEHOTSKÝ, M. (1991): unkèné štruktúry krajiny (Štiavnické vrchy). Bratislava (Veda). 

LESER, H. (1976): Landschaftsökologie. Stuttgart (Ulmer). 

LESER, H. (1997): Landschaftsökologie. Stuttgart (Ulmer). 

MAILÄNDER, A., KILCHENMANN, A. (1989): Geoökologie. Zur Entwicklung 

von Inhalten, Theorien, Methodik und Praxis. Karlsruher Geoökologische 

Manuskripte, 4. 

MARSH, W. M. (1983): Landscape planning. Environmental applications. New York 

(Villey). 

125

MATTANOVICH, E. (1989): Landschaft der Planung, Planung der Landschaft. Dipl. 

práca, Institut für Landschaftsplanung und Gartenkunst TU Wien. 

MAZÚR, E., DRDOŠ, J., URBÁNEK, J., 1980: Krajinné syntézy a ich význam pre 

tvorbu priestorových štruktúr životného prostredia. Životné prostredie 14, 2, 66- 

70. 

MAZÚR, E., DRDOŠ, J., BUÈKO, Š., HUBA, M., O AHE¼, J., OÈOVSKÝ, Š., 

TARÁBEK, K. (1984): Krajinná syntéza oblasti Tatranskej Lomnice. Bratislava 

(Veda). 

MOSIMAN, T., RÄNZLE, O. (1993): Angewandte Landschaftsökologie. In: Barsch, 

D., Karrasch, H. (ed.): Geographie und Umwelt. Stuttgart (Steiner), 167-179. 

MOSS, M. R., MILNE, R. M. (1999): Landscape Synthesis: Concepts and Applications. 

Guelph (University of Guelph), Warsaw (University of Warsaw). 

NAVEH, Z., LIEBERMAN, A. (1993): Landscape Ecology - Theory and Application. 

Berlin (Springer). 

NEUMEISTER, H. a kol. (1988): Geoökologie. Geowissenschaftliche Aspekte der 

Ökologie. Jena (ischer). 

NIEMANN, E. (1982): Methodik zur Bewertung der Eignung, Leistung und Belastbarkeit 

von Landschaftselementen und Landschaftseinheiten. Wissenschaftliche 

Mitteilungen, Sonderheft 2. 

ONDRÁŠIK, R. (2001): Environmentálne riziká. In: Drdoš, J., Michaeli, E., eds.: 

Geoekológia a environmentalistika II. Prešov (HPV PU), 147-157. 

O AHE¼, J., POLÁÈIK, Š. (1987): Krajinná syntéza Liptovskej kotliny. Bratislava 

(Veda). 

O AHE¼, J., LEHOTSKÝ, M. (1997): Environmental planning: proposal of procedure 

(case studies). Ekológia (Bratislava), 16, 403-420. 

PAVLIÈKOVÁ, K. (2004): Posudzovanie vplyvov priemyselných a po¾nohospodárskych 

èinností na životné prostredie. Habilitaèná práca. Bratislava (Pri UK). 

PHILLIPS, A. (2003): A Modern Paradigm. World Conservation, 2, 6-7. 

PIETRZAK, M. (1998): Syntezy krajobrazowe. Založenia, problemy, zastosowania. 

Poznaò (BWN). 

RAEPER, W., SMITH, L. (1997): Myslenie západnej civilizácie. Základné filozofické 

a náboženské vplyvy od antiky po súèasnos . Bratislava (Návrat domov). 

REICHHOL, J. (1983): Erläuterungen einiger ökologischen Begriffe. In: Engelhardt 

W. (ed.): Ökologie im Bau- und Planungswesen. Stuttgart (Ulmer), 181-186. 

RICHTER, H. (1986): The Position of Landscape Management in the Geographical 

Landscape Research. In: Richter, H., Schönfelder, G. (eds.): Landscape Synthesis 

- oundations, Classification and Management. Wissenschaftliche Beiträge, 35. 

RICHTER, H., AURADA, K., eds. (1984): Umweltforschung. Zur Analyse und Diagnose 

der Landschaft. Gotha (Hermann Haack). 

RICHTER, H., SCHÖNELDER, K., eds. (1986): Landscape Synthesis - oundations, 

Classification and Management. Wissenschaftliche Beiträge, 35. 

126

ROWE, J.S. (1961): The Level-of-Integration Concept and Ecology. Ecology, 42, 420- 

427. 

RUŽIÈKA, M., MIKLÓS, L. (1982): Landscape-Ecological Planning (LANDEP) in 

the Process of Territorial Planning. Ekológia (ÈSSR), 1, 297-312. 

SAUŠKIN, J. G. (1980): Geografièeskaja nauka v prošlom, nastojašèem i budušèem. 

Moskva (Prosvešèenija). 

SCHOLZ, D., SCHOLZ, E., KIND, C., BARSCH, H. (1979): Geographische 

Aarbeitsmethoden. Gotha (Hermann Haack). 

TIETZE, W., ed. (1983): Landscape Synthesis. GeoJournal, 7, 2. 

TOPERCER, J., HALADA, ¼., MEDERLY, P. (2001): Systém ekologickej kvality krajiny 

- podklad pre manažment krajiny. In: Drdoš, J., Michaeli, E.: Geoekológia 

a environmentalistika. Èas II. Environmentálne plánovanie. Prešov (HPV PU), 

100-114. 

TURNER, M.G., GARDNER, R.H., O°NEILL, R.V. (2001): Landscape Ecology in 

Theory and Practice. New York (Springer). 

VICENÍK, J. (1988): Spory o charakter metodológie vied. (Problémy a tendencie). 

Bratislava (Pravda). 

VOLOŠÈUK, I. (2003): Ochrana prírody a krajiny. Zvolen (TU). 

WILKE, T., SCHILLER, J., KÖNZE, M. (2002): Landschaftsplanung für eine nachhaltige 

Gemeindeentwicklung. Leipzig (BfN). 

ŽIGRAI, . (1999): Prínos kultúrnej geografie pri štúdiu vz ahu medzi krajinou, èlovekom 

a kultúrou. In: Supuka J., Janèura, P. (eds.): Krajina, èlovek, kultúra. B. Bystrica 

(SAŽP), 110-115. 

ŽIGRAI, . (2000): The search for geographic identity (Some notes to the possible role 

of geographer in the process of socio-economic transformation). Acta acultatis 

Rerum Naturalium Universitatis Comenianae, seria geographica, 2/I, 305-318. 

VYBRANÉ LEGISLATÍVNE NORMY 

Zákon Z ÈSR è. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. 

Zákon NR SR è. 14/1994 Z.z. o lesoch. 

Zákon NR SR è. 15/1994 Z.z. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného 

hospodárstva. 

Zákon NR SR è. 127/1994 o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. 

Zákon NR SR è. 31/1995 Z.z. o chrane ovzdušia pred zneèis ujúcimi látkami (zákon 

o ovzduší). 

Zákon NR SR è. 261/1998 Z.z. o civilnej ochrane obyvate¾stva. 

Zákon NR SR è. 237/2000 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. 

Zákon NR SR è. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. 

Zákon NR SR è. 223/2001 Z.z. o odpadoch. 

127

Zákon NR SR è. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. 

Zákon NR SR è. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole zneèis ovania 


Zákon NR SR è. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona SNR è. 372/1990 Zb. 

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon). 

Zákon NR SR è. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní po¾nohospodárskeho pôdneho 

fondu a o zmene zákona è. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole 

zneèis ovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 

Vyhláška NR SR è. 127/2000 Z.z. o ustanovení najväèších prípustných množstiev 

zneèis ujúcich látok vypúš aných do ovzdušia. 

Vyhláška MŽP SR è. 474/2000 Z.z. o zis ovaní množstva vypúš aných zneèis ujúcich 

látok, o spôsobe a podmienkach zis ovania, sledovania a preukazovania údajov 

o dodržaní urèených emisných limitov a všeobecných podmienok prevádzkovania 

a o požiadavkách na technické prostriedky na monitorovanie emisií a imisií. 

Vyhláška MŽP SR è. 705/2002 Z.z. o kvalite ovzdušia. 

Vyhláška MŽP SR è. 706/2002 Z.z. o zdrojoch zneèis ovania ovzdušia, o emisných 

limitoch, o technických požiadavkách a všeobecných podmienkach prevádzkovania, 

o zozname zneèis ujúcich látok, o kategorizácii zdrojov zneèis ovania 

ovzdušia a o požiadavkách zabezpeèenia rozptylu zneèis ujúcich látok. 

Nariadenie vlády SR è. 473/2000 Z.z. o ochrane ovzdušia pred zneèis ujúcimi látkami. 

Nariadenie vlády SR è. 40/2002 Z.Z. o ochrane zdravia pred hlukom a vibráciami. 

Nariadenie vlády SR è. 491/2002 Z.z., ktorým sa ustanovujú kvalitatívne ciele 

povrchových vôd a limitné hodnoty ukazovate¾ov zneèistenia odpadových vôd 

a osobitných vôd. 

Uznesenie vlády SR è. 319/1992 Koncepcia územného systému ekologickej stability 

krajiny. 

Metodický pokyn MŽP SR è. 623/98-2 na postup hodnotenia a riadenia rizík. 

128

GEOEKOLÓGIA A ENVIRONMENTALISTIKA. II. ÈAS 

Environmentálne plánovanie v regionálnom rozvoji 

Zostavili: prof. RNDr. Ján DRDOŠ, DrSc. 

prof. RNDr. Eva MICHAELI, PhD. 

RNDr. Tatiana HRNÈIAROVÁ, CSc. 

Autorský kolektív: prof. RNDr. Ján DRDOŠ, DrSc. 

prof. RNDr. Eva MICHAELI, PhD. 

RNDr. Tatiana HRNÈIAROVÁ, CSc. 

Recenzenti: Doc. RNDr. Ján O AHE¼, PhD. 

Doc. Ing. Jozef VILÈEK, PhD. 

Vydala: 

Prešovská univerzita v Prešove, akulta humanitných a prírodných vied 

Vydanie: prvé, 2005 

ormát: 

Acrobat pdf 

ISBN 80 - 8068 - 343 - 3 

129

GEOEKOLÃGIA A ENVIRONMENTALISTIKA - Fakulta humanitnÃ½ch ...

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

GEOEKOLÃGIA A ENVIRONMENTALISTIKA - Fakulta humanitnÃ½ch ...