SBORNÍK ABSTRAKTŮ

Rickettsiálne mikroorganizmy – stúpajúca druhová diverzita
alebo dôsledok dokonalejších diagnostických metód?
E. Kocianová, E. Špitalská, K. Štefanidesová, V. Boldiš
Virologický ústav SAV, Dúbravská cesta 9, 845 05 Bratislava, SR
Od objavenia bakteriálneho pôvodcu Lymskej boreliózy, B. burgdorferi s. l. v r. 1980 v
USA, bolo vo svete popísaných minimálne 15 nových druhov baktérií (viac ako polovica
sú rickettsie a ehrlichie), na cirkulácii ktorých sa podieľajú kliešte čeľade Ixodidae. Kliešte
sú prirodzenými vektormi a niekedy aj jedinými rezervoármi mnohých druhov mikrobiálnych
agens. Niektoré sú časom uznané ako patogény, u iných je ich patogenita dlhé roky
neznáma alebo patria medzi symbionty ( Candidatus Midichloria mitochondrii).
Porovnávaním genómu a zavedením metód molekulárnej biológie bolo okrem
popisu nových druhov zreorganizované aj fylogenetické a taxonomické postavenie
niektorých druhov rickettsií. Aj keď ich klasifikácia je predmetom diskusie, rickettsie
patria do podskupiny α - Proteobacteria, rad Rickettsiales, s rodmi Rickettsia, Ehrlichia,
Anaplasma Orientia, Wohlbachia a ďalšie. Medzi tieto druhy už nepatrí Coxiella
burnetii, ktorá je zaradená do radu Legionellales. Avšak jej cirkulácia v prírode, hlavne
virulentných kmeňov, je závislá na prítomnosti rôznych druhov kliešťov, takže podľa
ekologických predpokladov ju zaraďujeme medzi kliešťami prenášané nákazy.
Na základe senzitívnych a špecifických na PCR založených metódach bolo
navrhnuté rozčlenenie pôvodnej skupiny rickettsií purpurových horúčok (PH) do
niekoľkých genomických skupín. Najviac študovanými sú najmä patogénne druhy,
detegované u vektorov a / alebo u rezervoárových zvierat: skupina R. rickettsii
(R. conori, R. sibirica, R. slovaca, R. africae, R. ricketsii), skupina R. helvetica
(R. helvetica) alebo nie jednoznačne definovaná skupina z hľadiska patogenity, skupina
R. massiliae (R. masiliae, R. aeschlimannii, R. rhipicephali, R. monacensis).
S mnohými rickettsiami sa stretávame len vo forme protilátkovej odpovede u vertebrát,
pričom chorobné prejavy sú aymptomatické, prípadne splývajú s prejavmi
iného kliešťami prenášaného ochorenia, ako je napr. Lymská borelióza.
U nás bola dlhé roky jediným zástupcom rickettsií, dokazovaným vo vektoroch
aj v hostiteľoch - R. slovaca. Pôvodne bol tento druh izolovaný z kliešťov D. marginatus
z niekoľkých lokalít na strednom Slovensku (v r. 1968), kde sa dodnes vyskytuje.
Postupne bol detegovaný aj v ďalších krajinách strednej a západnej Európy
a často zodpovedal za ochorenie nazývané „Tibola“, resp. „Debonel“. R. helvetica,
pôvodne detegovaná v kliešťoch I. ricinus vo Švajčiarsku, sa s postupom času dokazuje
aj v ďalších európskych krajinách, včítane Slovenska (r. 2006). Detegujú
sa aj druhy s neznámou patogenitou (R. raoultii), a nezaradené a nepomenované
druhy (IRS3 a IRS4), ktoré však na základe porovnania konzervatívnych génov
16SrRNA, gltA a ompA sú pravdepodobne ďalším členom rickettsií skupiny PH.
V kliešťoch a hlodavcoch zistená E. muris, pôvodne známa z Japonska, bola dokázaná
aj v našich prírodných podmienkach. Pôvodca humánnej anaplazmózy,
A. phagocytophilum (prvýkrát na Slovensku dokázaná u I. ricinus, 2002) má vysokú
prevalenciu u jeleňov a srncov aj na Slovensku, ktoré sa javia ako primárne rezervoáre
v prírodných ohniskách.
Nastoľuje sa otázka: je stúpajúci počet rickettsií dokazovaný v kliešťoch ako aj v ich
hostiteľoch dôsledkom používania stále dokonalejších metód, v súčasnosti molekulárnej
biológie (PCR, RLB, sekvenovanie) alebo je dôsledkom ekologických zmien v prírode?
Práca je finančne podporovaná grantami VEGA 2/7020, 1/4281 a APVV 51-009205.
41